Srdce z papiera Marian Piskor Autor Vydavatel Licencia Vydanie Autor obalky Marian Piskor Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2022) Marian Piskor O knihe V tejto chatrnej knizocke Vam autor ponuka seba. Kusok seba na papieri. Kusok srdca na papieri. Troska jeho duse. Basne zachytavaju rozne obdobia zivota cloveka, ktory celi svetu, laske a predovsetkym sam sebe. Srdce z papiera je prvotina mladeho autora, ktory sa narozdiel od mnohych vrstovnikov dal na literaturu a krasnu cestu zachytavania sveta a myslienok v metaforach. V knihe su basne na vsedny den a da sa v nich najst laska, zmierenie ci pokoj, ktory je v tychto casoch mimoriadne cenny a potrebny. Obsah Srdce z papiera 1 O knihe 2 Obsah 3 Resuscitacia 4 Cestovatel 6 Bozk 8 Mon terroriste 10 Hamlet 12 Kytice 14 Bezdomovkyna 15 Bonsoir 17 Moj svet 18 Izbietka 19 Zrod 20 Zmyselny nonsens 21 Sviatost zmierenia 23 Resuscitacia Zaseknuty v stereotype snaziac sa uniknut realite v euforii dlheho zomierania. Kazdym nadychom blizsie bezhlavosti, pomatenosti a zblaznenosti. Trikrat resuscitoval svoju dusu ani raz neozil znova. Tak silno zalubeny do smrti, ze aj zivot by za nu dal. Nakoniec vyhlasia, ze nacisto zosalel a podaju mu smrtelnu davku lasky priamo do srdca. Tak zomiera, Zalubenec, Blazon, celkom spokojny, ze bude so svojou laskou navzdy. Cestovatel Na smutocnom nastupisti, piskajuc Bachove kantaty za skripotu rozbehnuteho vlaku, pustam na slobodu svoje duse. Mojich vaznov. Tuziacich po krvi i po stasti, baziaci po zivote a presytenych smrtou. Poletujuc ponad mna i postavajuc za mojim chrbtom kricia a volaju. Ktoze im pomoze? Z dialky prichadza vlak. Stojim na smutocnom nastupisti, prichadza vlak, prichadza moj cas. Je blizko, skacem. Och, duse moje, pridte ku mne zas, nech zomriem este raz. Cestujem... Znova vcul pozdravim vas. Na smutocnom nastupisti, pocuvajuc vlastnu elegiu, stojim a sledujem poletujuce duse. Volne a slobodne jak pierka odkvitnutej pupavy odfuknute vetrom opacneho sveta. Bozk Dietok cas uz davno nie je medzi nami. Dobyvame svet ten smrtnejsi a radujeme sa z listov zem bozkavajucich. Tie listy popadane sta roka otroci leziac nespia, cakajuc na cloveka, ktory by od bozku odtrhol, lebo nerady lubia zem a lubiac zem nelubia seba i lubia len to, co umelci, ti vazni noci, cmaraju po stenach. Casom i mraz prituhne a s mrazom srdce puka, ze listy bozkavaju zem i zem ich nebozkava. Tak mru v laske a laska mrie v nich, ako ked v dusi tlie kedysi plamen veliky. Mon terroriste Dumajuc o smrti v zivote, o laske, o dusi... Pocuvajuc mrtvu hudbu, rozpravajuc francuzsky, riekol nebu: Mon terroriste, lasky krvou spinavy zabil si, co vsetkym bolo mile. Ja mrtvo hladim do okien rozbitych. Mon terroriste! Keby si tak cul Narek, ktory si sposobil dusi zatratenej. Mon terroriste! Vrat mi zivot, vrat mi srdce! Nebud kruty, uz tak tryzni mam dost. Mon terroriste! Municiu si mi v srdci daroval, to na male kusocky roztrhane po celom svete. Mon terroriste, tak Ta nenavidim, tak Ta lubim... Svoj zivot Ti davam, otrokom Tvojim som naveky, slubujem, ze srdce si vezmem zas, spoznam lasku, jednu zo smrti kras. Mon Terroriste... Hamlet Ostala mi len lebka v chatrnych rukach, ked som nasiel odpoved na Byt ci nebyt? Navzdy chcem byt v prazdnych srdciach a nikdy nebyt bolavou spomienkou, pohrebom chvil, ked nam bolo dobre. V ochabnutych dnoch a v zivych snoch som ostal zakliesneny jak noha privalena skalou. Tuzbou zomieram vyslobodit sa sam, bojim sa, strateny som a neobjaveny chcem ostat. Na kamenoch, na tych hradbach nasich citov, hrdo nabodli srdce na kopiju mrtveho rytiera. Musi to byt kuzlo... Citit sa slobodny v hradnych celach z mrezi bytia a nebytia. Kytice Sadol som si v nebi vedla schizofrenika. Zbieral slzy smutnych do dlani, pustal ich na zem, nadej lial. Smutok menil na radost. Nevedel, ci to sen a ci nocna mora. Zil i skonaval, plakal a spieval. Duse viazal do kytic, do vaz ich nedaval, znova by nekvitli. Bezdomovkyna Zbalim si veci a odidem byvat na cesty. Nase fotky zavesim na stlpy lamp, nech vsetci vidia lasku. Cely svet bude mojim domovom. Len dusa moja chudobna bude Bezdomovkyna. Zbalim si veci a odidem, ak ma uz nemilujes. Budem zobrat o lasku, na kolenach poprosim o kusok neba! Budem zobrat od hviezd, by suhvezdia mi tvorili, ked pod nimi budem spat. Bonsoir V oblubenej hunatej deke popijam teply caj. Nedela. Novembrovy podvecer. Pocuvam Petra Muka a spievam bonsoir. Spievam ho vsetkym vam, ktorych pohltil prizemny mraz srdc, ktori rozpustate sa uz iba v slanych spomienkach. Krehko snezia prve vlocky. Miznu po dopade do dlani zeme. Pod hunatou dekou skladam verse a v kalendari odskrtavam dalsi den – prezite. Moj svet Kvapiska nebeskeho placu nemilosrdne klopu na okno mojho sveta. Snazia sa dostat dnu, ale ja ich medzi tieto styri mury nevpustam. Je tu neporiadok, bordel. Opadana omietka este stale lezi na podlahe, niet kto ju upratat. Premoknute steny. Smrad. Nenavidim to miesto. Izbietka Styri steny blede prazdna postel. Stary matrac s jemnou pokryvkou. Luce slnka deru sa cez zaluzie, rozplyvaju sa ako moje iluzie. Pochmurnost. Torzo, ludskemu telu podobne. Ako cln, ktory davno stroskotal, v rieke srdc nenajdeny. Zaclony tazobne tahaju sa podlahou, ako dni pred stroskotanim. Ked chcel som iba, vymanit sa z tvojho narucia. Zrod Ked potocik zazblnka striebrom obmotany, ked slavik ozve sa spevom stebotavym, ked haj zakvitne pupavou ziarivou, ked ruka pohladi vlasky zlate... Vtedy prekvitne radost moja sta tulipany v zahrade, vtedy zrodi sa zivot novy vo mne, v tebe, v nas. Zmyselny nonsens Noc cez den, hluk v tichu, chaos v poriadku, cuvanie pri napredovani. Tazkost zlahcena zivou smrtou pocitov v stave bezcitnosti. V bdelosti hlboky spanok, vo vichrici ukryty vanok hurikanu lasky. Precizne zmyslanie o nezmysloch. Vlak bez cestujucich na kolajniciach z niti. Bez jedinej zastavky v stanici srdca. Vagony bez snahy hybat sa. Idu do znama neznamou trasou. Lietanie bez kridel vysoko v oblakoch z nenaplnenych tuzob. Plavba bez vody v mori slanych slz s aromou stastia. Topenie sa vo vyschnutom koryte. Krasa myslienok, vyzdobena spinou. Sklamanie. Sklam ma, nie? Sviatost zmierenia Neludia! Netvori? Hrob sa otvori s narucou vrucou nesu nenavist. Tu jak chlieb kazdodenny rozdavaju, ako knaz hostie. Milovani, pristupujem k spovedi. Deruce sa luce slnka skrz vytrazove okna, mi pripominaju moju snahu, moju tuzbu. Tahave tony organu v molovej stupnici zneju ako plac. Moj plac? Slzy stekaju po licach, neuvedomujuc si, ze macaju knazske rucho.