Stromy nesú nebo Emma Tomková Autor Vydavateľ Licencia Vydanie GKBN Emma Tomková Greenie knižnica CC-BY-NC-ND Prvé (2020) 111001 O knihe Poetické momentky s využitím stavebného princípu synestézie a oxymora, miestami predvedenie schopnosti ozvláštnene sa pozerať, inokedy je prítomný aj autentický ľudský pocit. Tak ako sa človek necíti neustále rovnako sa prizrieš na moje myšlienkovo rozhádzané básne, vcítiš sa do okamihu ich písania a uvidíš pestrofarebnosť môjho zmyslu pre život. Obsah Stromy nesú nebo 1 O knihe 2 Obsah 3 ~ T(y)voj Nezmysel ~ 4 ~ Pomalá tma ~ 38 ~ (Ne)viditeľný (si) ~ 40 ~ Podvečer ~ 41 ~ Keď chýba slnko ~ 42 ~ Tebe, večné dieťa (svojich rodičov) ~ 65 ~ Para – normálnosť - digma ~ 84 ~ O živote, bez neho ~ 93 ~ Trocha (seba)klamu ~ 120 ~ T(y)voj Nezmysel ~ Snívam tvojím zrakom, aby moja myseľ bola voľná Bodlo by mi tvoje pohladenie láska, splývam slovne s mojimi myšlienkami ~ Odliepaš si masku z tváre Večerný rituál Ligoce sa ti na dlaniach Od cenných pľuvancov doby A nabúraných myšlienok Na tvoj umelý úsmev Ako muchy, ktoré letia svetom Možno ti len niesli správu O zajtrajšej apokalypse Tvojich modrých očí ~ Vyrezávaš mi do rúk Sekundy samoty Pľujem ti nahotu Na hrudník Dunenie mi rezonuje v ušiach Raz nám budú odchody ukradnuté ~ Voniaš mnou Zanechávaš stopy, Aby som našla Správnu cestu Pre seba A teba? Nepustím zo zovretia Zatras mnou A spievaj mi o úteku ~ Cítim ťa Cez dierky, Ktoré si mi vyrobil Na vrchu nádoby, V ktorej ma chováš Ľúbim ťa očami A ty Ma kŕmiš svetom Ak ti utečiem Pochopím Prečo sa kvety otáčajú Za slnkom ~ Svojím pohľadom Ti topím oči Strácajú farbu Zakrývam si ústa A šepocem ti mnou Povolenie, Aby si mi ich mohol Znova dokresliť ~ Kúšeš mi do pery, Aby som počula Svoje stonavé myšlienky Tvoj hlas vo mne Bubnuje Znič ma Snáď nemám dôležitosť ~ Nepočujem tlkot Tvojho ja Neskrývaj sa Dokážem cítiť Tvoje potreby Zahodím svoj zrak A budem dýchať Tvoju prítomnosť ~ Vyzlečiem ťa Z kože človeka A vdýchnem Ti do tváre narcizmus Ten tvoj S ktorým si tak stotožnený ~ Hráš môjmu vnútru, Aby tancovalo Striedaš výšiny A nechávaš ma padať Roklinami Kým si rátaš perie Na svojich Falošných krídlach ~ Vypĺňam ti medzery medzi prstami Svojím dotykom Vydychujem podstatu A ty si ju chytáš do pohára, Aby ti ľahko mohla ujsť ~ Robíš rovnaké veci Naruby Oproti mne Vyťukávam ti Znelku úsmevu, Aby si nakreslil žiaru Nášho súhvezdia Spomienky sa nakopili A čas mu už na tvár Stihol nakresliť starobu Nádej, že ju ešte uvidí Zmizla S poslednou Lyžičkou horúceho vývaru Ich spoločné noty Dozneli ~ Vyzliekaš ma Z hnevu Obklopuješ láskou Voláš ma do sveta Nevinných V tebe vždy nájdem zmysel ~ S ľahkosťou sa rozplývam V tvojom pohľade Dráždi a núti ma Neprestávať Upadávať v tebe Nepusť ma Ukradol si si ma Navždy ~ Nebolia ťa krídla Neustále mi lietaš po rozume Už mám z teba Zodreté myšlienky Zosadni A kúp si nové tenisky Na cestu k mojim tajomstvám Počkaj ma ~ Nútiš ma vracať sa Do minulosti Aj keď vieš, Že radšej pozerám dopredu Vplietaš mi do myšlienok Históriu Aby som sa mohla Poučiť Vyťahuješ mi dych Priamo v momente, Keď po ňom lapem Dusíš ma vlastnými slovami A učíš pádom na cestách Počítaš so mnou Kameňmi-roky Skryté v (ne)ľudskom šťastí ~ Dážď sa vpíjal Do našich zovretých rúk Rok Nám do nich Vkreslil dôveru Čas stvrdol ~ Pri poslednom výdychu Dotýkam sa ti jazykom Nosa Cítim na ňom chlad Šumu, ktorý stíchol Zaviaž mi oči čiernou, Aby som lepšie videla Ticho ~ Hľadám poslednú nezábudku, Ktorá mi ťa pripomenie Tvárou k slnku Hádžem tiene za seba Pretnime naše cesty Opäť v jednu ~ Zoberiem ti z jazyka Chuť mojich pier Podaruj mi nádej Na nový začiatok Pripomeniem ti, Že ja som ty Spolu pôjdeme navštíviť Ďalší deň Len tak Medzi dvoma dlaňami ~ Aj keď Stíchne posledný hlas Vyschne posledná kvapka vody na tvári Prestane kričať krása prírody Prsty na klavíri dohrajú sonátu Ty budeš stále Mojou odvrátenou stranou Mesiaca ~ Stupídnosť Infantilizmus tvojho pohľadu Trháš mi myšlienky Ako vtákom perie A brániš nám lietať Moja senzibilita ťa núti Ubližovať ~ Poznačil si ma hudbou Tichými výkrikmi S dychom lesa Ukradol moju pozornosť Dlhými prechádzkami do večnosti ~ Ľudstvo mi ťa ukradlo Spod hviezdnej oblohy Už ma nebudeš sýtiť slobodou Výkrikom do neznámych hôr mi ťa pripomína Iskra ohňa Ktorá ničila Tvoju utečeneckú gitaru ~ Tvoje chaotické myšlienky Usporadúvam do letokruhov Pre teba Vždy sa to točí rovnako Intenzívne Mám závrat, keď sa snažíš Nájsť v nesprávnych vetách Prenasleduješ smrť Odpúšťam ti, Lebo nevieš, čo činíš ~ Ponárať sa do ľútosti Utápať sa v známej vode S nádejou veriť v nemožné Roztrhať posledné úsmevy A pomaly ich lepiť Do tmy ~ K rozlúčke so starým dňom Ma donútil nonsens v tvojich očiach Utopené slová, ktoré si na mňa cez ne lial Neboli darom pred dúhou Aj slnko býva unavené Nakreslím ti moje city Odkiaľ som to všetko vedela Náhody sú, ale nie sú náhodné ~ Vystúp trochu nižšie Nevieš sa naladiť Trafíš ma zmyselne Na tejto úrovni, Z ktorej by som ťa zhodila Znova o čosi vyššie ~ Svoje názory splietaš Ako syntetiku Nalákaš ma A pridusíš Svojím umelým TY ~ Bol si pre mňa obalom Vďaka mojej zrelosti Tvoja vitálnosť rástla so mnou Hlbšie sme sa do seba ponorili A zabudli, že melódie skrz nás tiekli Opačným smerom Cestou k poznaniu Sme urobili tanečnú otočku s výskokom Bližšie ku kráľovstvu A znova sme s úsmevom zmenili smer ~ Pocit prázdnoty Preplňujú tvoje Klamlivé slová Odstrkuješ ma láskou Predstieraš to Si spomienka ~ Ukradnem si Tvoj úsmev, Pre svoje osobné potešenie ~ Zabudni Farbu mojich očí Podaruj môj hlas Vtákom Budem s nimi Nemo spievať Tebe Pod oknami, Aby si ma nepoznal ~ Boli sme svoji Predtým, než sme existovali Stvorení pre podstatu Koniec ~ Pomalá tma ~ Zobudila som sa mŕtva. Pomaly sa mi rozplývala hmla pred očami. Bola som rozospatá, no taktiež už bol čas vstať. V popolníku dohorievala cigareta a dym ma pomaly vtláčal späť do izby, rozplýval sa a dráždil mi oči. Otvorila som okno, ovial ma studený závan, ktorý sa mi tak rád pohrával s mojimi dlhými čiernymi vlasmi. Padali mi do tváre a zakrývali moje tmavohnedé oči. Rodičia mi stále hovorievali, „že si takto kazím zrak.“ Hlavným dôvodom, bolo spojenie s nimi. Cez neviditeľno. Nikdy mi neverili, že sú tu pri mne, ovládajú môj život a rozhodnutia, hrajú sa so mnou, skrývajú pred okolitým svetom. Vstala som. Niečo bolo neobvyklé ako každodenne. Pomalými krokmi som sa priblížila k veľkým dreveným dverám, ktoré som tak milovala a mojej izbe dodávali strašidelný nádych. Chytila som sa kľučky, bola vlhká. Ruka sa mi rýchlo zošmykla. Odtlačila som dvere, ktoré ma hlasitým vŕzganím prekvapili a svetlo spoza nich ma ovalilo. Príliš veľa svetla. Neznášam svetlo. „Nieeeee!“ nahlas som vykríkla. „Vedela som to, že to raz príde“ zamrmlala som si. „Prečo dnes?“ Rozbehla som sa po úzkej chodbe, ktorá viedla na našu veľkú záhradu. Neboli tam, neboli nikde. Moji rodiča. Prišli si po nich. Rozpršalo sa. Voda mi pomaly stekala po tvári, chytala som kvapky dažďa do úst. Tak ako vždy, keď prší. Ľahla som si na zem. Vydychovala som horúci vzduch, ktorý vo vetre formoval nesymetrické tvary. „Prečo prichádzate?“ kričala som nahlas. Do očí sa mi tisli slzy, ktoré boli mojím vykúpením v momentálnej situácii. „ Raz sa to malo stať, videla som to vo vízii, no dnes? Dnes ešte nemal byť ten deň.“ Temnota ma pomaly pohlcovala, no ja som si bezradne ležala v bahne pred domom a dážď ma pomaly vyzliekal zo suchého. Zaspala som. Prebudila som sa náhle, rýchlo, no zároveň bolestivo a pomaly. Tma sa už pomaly šírila po celej záhrade, zahalila stromy, potok. Nastalo ticho. Ovial ma studený vánok. „Sú tu! Sú blízko!“ preľakala som sa. Výskokom som sa preborila cez hustejšie bahno, ktoré sa stihlo vytvoriť počas môjho hlbokého spánku. Utiekla som do domu. Stále som bola sama. „Ste tu?“ opýtala som. Ticho sa pomaly šírilo, bubienky mi rezonovali nečakaným pokojom. „Nikto tu nie je!“ odvetila som si. Mala som pocit, že si tu celý čas vediem sama monológ, ale schizofrenik som tiež nebola. „Neklam si!“ strelila som si facku. „Veď ste tu!“ Hlasitým buchotom sa za mnou zavreli dvere. Roztrieskalo sa sklo na všetkým okrem mojich do izby. Veď jediné ony, nemali sklo, načo by aj. Mohla by som sa na nich poraniť. Vykrvácať. Znova som sa rozutekala. Vykopla som dvere do mojej izby. Nočné svetielko ešte stále svietilo a dodávalo mojej izbe normálny vzhľad. Dostala som nával zlosti. „Prečo ma tu rodičia nechali samú? Ako mi to mohli urobiť?“ vrieskala som. Strhla som všetky fotky zo steny, potrhala ich a pomaly pálila na malilinké kúsočky. Zahodila som spomienky na nich, keďže ma tu s NIMI nechali len tak napospas osudu. Bezočivo. Tresli dvere. „Teraz sú tu, konečne si po mňa došli“ povýšenecky som sa pousmiala. Dym z horiacich fotografií som vdychovala pasívne, pomaly a jednoducho. Vždy som vedela, že to ich priláka až dnu, ku mne. Zhodila som svetlo z nočného stolíka. To sa rozletelo, žiarovka praskla tma. Moja tma. Pošúchala som si moje hnedé oči. Zaspaté hnedé oči. Odsunula som si vlasy z tváre a vyplazila jazyk. Takto som neustále skúšala chuť vzduchu. Bolo chladno. Vzala som denník, ktorý som mala ukrytý pod mojím veľkým čiernym vankúšom. Zasvietila som si baterkou a vpísala ďalší údaj. „Nespájaj sa s nimi, keď sú tak blízko!“ Vždy mi to rodičia opakovali. Nikdy mi neverili, že ONI sú moja druhá rodina a nie tá moja adoptívna bezočivá matka, spolu s jej priateľom, ktorý sa hrá na môjho otca. Fotky pomaly dohorievali a v izbe nastala tma. „Kristen! Kristen prestaň vrieskať! Títo pracovníci si s tebou dajú už konečne rady. Nie ako ja!“ kričala mama a potiahla si zo svojej Marsky, ktorá jej tak ničila pľúca. Výdychom si užívala každučkú chvíľu. Nemusela sa nad ničím zamýšľať. Nádych, výdych. „Nie mama!“ pľuvla som je do tváre. Znova ma zobrala na psychiatriu. ~ (Ne)viditeľný (si) ~ Skús utkať v tme za svetlom, ktoré nevidíš. Skrývať sa pred tichom, zapadnúť do davu ľudí. Nastal čas odletu do čierneho sveta plného neznámych možností. No i tak sa snažil pochopiť čaro tajomna tam hore. Vzlietnutý on, medzi čiernom a hviezdami. Pomaly sa strácal v tom tichu v nadoblačne. Dotykmi ničoho rozpoznával spojitosti. Len tak lietal niekde mimo reality. Stratil sa v myšlienkach, objavoval nový svet. Chuť ničoho bola teda obzvlášť priateľská. Najradšej by ostal v tejto dimenzii natrvalo. Vo svojej fantázii. Opatrne sklonil zrak, vytiahol paličku, otvoril dvere knižnice. Držal Vesmír v braillovom písme a krokom sa stratil v tme. ~ Podvečer ~ Večer sa pomaly roztekal po mačacích hlavách tichého námestia. Sedel tam ako každú noc a skrýval sa pred tichom. Čakal ma? Nemo som pozorovala jeho každovečerný výraz tváre, tie dlhé čierne vlasy s ktorými sa tak rád pohrával vietor si odsúval z čela a kládol za uši. Pôsobil flegmaticky, svojsky, ale nesmierne príťažlivo. Z koženej tašky vytiahol zväzok strán, skicov, pár mu ich vypadlo a ochutnalo čaro studeného mesta. Pomalými čiarami obdaroval nahý papier slovami a obrazmi. Nevšimol si ma ani raz. On bol totiž mojou večernou múzou na myšlienky skryté v novej básni, jeden chladný .... ~ Keď chýba slnko ~ Kritizuj ostrým pohľadom tmu a jej tiene, potom nikdy nenájdeš zdroj svetla ~ Poďme si čmárať Prstom po oblohe Maľovať súhvezdia Utekať lesmi Zahodiť šatstvo A len tak Utekať za vlkmi ~ Zavýjaš rytmus Bezhviezdnej oblohy Zosielaš viac tieňov, Aby si ma rýchlejšie Pohltil Rátaš svoje slová Vyfukuješ ich vetru Chceš mi preniknúť Do tela ~ Keď som veľká Mám zákaz chodiť naboso Spávať v náručí hviezd Naháňať sa za dymom Z kradnutých večerov S priateľmi Chcem byť veľká, Aby som to všetko mohla ~ Kreslím si do očí Zabudnuté slová A ty stojíš nepoznaný V tmavom kúte Odbíjaš ma Kľučkuješ Odíď do iného rána Sen ~ Cestujem Spolu s mesiacom A hviezdam ukazujem Ako po páde Opäť vzlietnuť na nebo Prifúknem dúhe Posledné farby Rada Si upravujem Svoje sny ~ Steká ti pot Po chladnom tele Tlejúca svieca Mi páli ruky Kryjem ju Zvolávam čiernu Noc je tvorivá, Keď iba svetlo presvitá Cez stromy ~ Chcem ťa ochutnať Nechať sa osvietiť tmou Zaspávať v kriku Hviezd Zo snov postaviť Nový deň Chcem ~ Vždy Mi daruješ nový deň A večer ma znova necháš Blúdiť cestami Dones mi ešte trochu Teba Veď ty si môj Nebeský kráľ ~ Keď kráčam po mačacích hlavách Už tichého námestia Chytám posledné Kvapky slnka do dlaní A počítam lúče, Ktoré zostali Stratená verím, Že sa lastovičky vrátia Skôr ~ Skrývam sa Za rohom Čakám Kým ťa postupne Zahalím tmou Ukradnem ti dych A vpijem sa Do tvojho zrelého úsmevu ~ Keď chýba slnko Nechávaš ma utekať Tmavými uličkami Bosú Prenasledovanú Iba spomienkami Pomaly Mi rozčešeš vlasy Namokro ~ Keď zaspím Pýtam sa anjelov Aké je to Spať medzi hviezdami Ako sa píšu sny A prečo smúti nebo Nedočkavo čakám na odpoveď Aj keď viem Že sa ju dozviem Až keď budem s nimi Opäť lietať Medzi oblakmi ~ Zaspávaš Ja ti pletiem Silu hviezd Do korienkov tvojich vlasov Tvoje oči Plačú (s)nami ~ Noc ma už stihla skryť Do tónov mojej gitary Nádej malého dieťaťa, Že neodíde mizla S odviatym vetrom Vždy som túžila Dýchať s nocou ~ Hľadaj ma Skrytú v oblakoch Odviatu snami Len tak Z únavy ~ Kráčam Zabudnutým mestom Stotožňujem sa s tichom Vo svetle lampy Sa pred tebou skrývam A verím, Že ma opäť nájdeš Ako noc Spúšťam sa po lane Mojich nenaplnených želaní Viažem uzol Ako slová Chytám do dlaní Padajúce hviezdy A neželám si nič/všetko ~ Ležím na nočnej oblohe Navôkol všetko Kvôli mne stíchlo Spájam prstami Hviezdne brány Prijímam ich za svoje Aj keď vedú ~ K tvojej mliečnej dráhe Noc ma skrýva Prerážam tónmi z mojej gitary A verím Že nikdy neodídeme ~ Kričí mi vnútro Roztiahnem ruky Dýcham nosom a stojím blízko smrti Oblizujem si prsty, aby som ti vedela povedať, S ktorým prúdom vetra Vzlietnem do neba Pošlem moje sny Do ďalšieho rána ~ Hviezdy vzrástli do nočnej podoby Čakám na čas, Ktorý mešká ~ Vyjem s vlkmi Vysoko v nebi Spúšťame naše prosby Hmlou do neznáma Kradneme noci zmysel ~ Poď Ukážem ti chodník Ku hviezdam Ako svietia Padajú Živú vo svojom svete Vesmíru Presne tam pochopíme Zmysel ~ Tebe, večné dieťa (svojich rodičov) ~ Detské oči nazerajú do neba, naše rovno ~ V horúcich letných dňoch Vysedávam s tebou Na kopci Dnes máš vábivý mliečny účes (roky sa preukázali) Pomaly si ťa vychutnám Roztopenú Lyžičkou (čokoládka) ~ S nádejou trhám lupienky margarét Ľúbi? Neľúbi? Vietor ich odfúkol K tebe Zjem jahodu A privítam ťa Letne ~ Mami Darujem ti Posledné nezrelé slnko V púpave Budeš mi s ňou Do vlasov zapletať Dospelosť Zabudneme na koláče Upečené na pieskovisku Prifúknime si Kus môjho detstva Kým úplne neodkvitne ~ Tati Obletúvaš ma Ako motýľ S láskou mi daruješ krídla Aj v chladných septembrových dňoch Mi ukážeš Letné slnko V mojich očiach Spolu sa usmejeme Do sveta ~ Tam hore Pozri Vravieval otec, Keď som nechápala Zmysel môjho narodenia Vraj k šťastiu potrebujeme 35 vecí A TY SI JEDNOU Z NICH (niekedy stačí tak málo a aj v tom kamennom svete nájdeš kus neba) ~ Nestačí mi Teplé kakao Od teba Hneď zrána Pletiem si vlasy, Aby som sa ti páčila Znova Zohrej mi ruky neobyčajne ~ Keď ti opäť rozkvitne Nový rôčik na tvári Spolu objímame spomienky Pozrieme rovnakým smerom Rozveselíme smutné poobedia Budeme mladšie Babi Kráčajme jednou cestou Ruka v ruke ~ V chladné decembrové večery Visíme vo hviezdach Pletieme nové koledy A sypeme z neba Nehu Skryté pod perinou Lúštime sny ~ Odfúknem ti roky Posuniem ručičky hodín Dozadu Aby si tu bola Navždy ~ Aj keď majú Tvoje modré oči Občas zlý deň A vlasy Si už stihli obliecť belobu Stále si štrikuješ vlastný svet ~ Som (rada) Jeho súčasťou ~ Môj nepriateľ lenivosti Farebných snov Neustále riadi moje kroky Kontroluje plány Napomínam ho Ďalej si kričí po svojom Tik-Tak ~ Lietam Lebo som ukradla krídla Motýlej princeznej Hnevá sa Že sa nemôže dotýkať Kvetov na lúke Zatvára kalichy Plače rosu Ešte raz Si pozriem nebo A vrátim úsmev Na jej tvár ~ Vypadávate mi z rúk Lepíte sa na nos Červenám sa Chladím si jazyk Ste moje malé tanečnice Z beloby ~ Čas je šťastie Prechádzajúce sa Po chodníku záhrady Obzerá si spiace stromy Je neviditeľný A predsa ho má každý dostatok ~ Mesiac sa odráža Na hladine vody Hrej ma rukami Pri bielych bodkách Padajúcich z neba Za chvíľu s nimi odídeme Nevedno kam ~ Vkrádaš sa Do mojej hlavy Ako zlodej, Ktorý sa chystá zrušiť Môj status Nikdy sa ti to nepodatí Heslo Poznám iba ja Tvoje meno ~ Pani, Ktorá fúka na môj svet Biele šťastie Putuje svetom A aj mráz oblieka Do teplého štrikovaného svetra Pošlem ti do neba koledy Na anjelských krídlach Vďaka za radosť Zimná kráľovná ~ Para – normálnosť - digma ~ Zamysli si nad tým, čo tvorí tvoje okolie ~ Skĺzla si sa po mne Uchytila Objavila som v tebe Nový svet Vďaka že ma vedieš správnou cestou Viera ~ Stretla som ťa Nečakane V sychravom ráne Pavučinových vločiek Bol si ako biely závoj Visiaci vo vetre Od vtedy si pri mne Môj anjel ~ Postrácané Veľmi dôležité Hľadali sme sa Vo veršoch Bestselleru S nádejou na perách Sme zostarli V knihách Slovne ~ Umierajúci svet Stena medzi bielou a čiernou Smrť si už vyberá Svoju obeť Svetlo zhasína Naokolo smútok V srdci prázdno Bodka ~ Vpíjam sa do papiera Roztečených slov Svietim si cestou Pri hľadaní myšlienok Skúsim ich odfúknuť Sú nepodstatné pri spánku ~ Rozpadáva sa mi chuť Dňa na jazyku Zatváram dvere Pred nevydareným Stereotypom Vydýchnem pozostatky 24-hodinového kola Do zabudnutia ~ Si vedomý Živej smrti Hviezdy, keď horí Pre tvoju pozornosť Ani náklonnosť Zeme Nevyrovná tvoj priamy úmysel Stať sa mojím skromným vesmírom ~ Skrývať sa pod hladinou Slanej kvapaliny A pozorovať svet Zdola Je niekedy omnoho lepšou voľbou Ako byť nad vecou Rozhranie dvoch výšin Mierni pokojný stred, V ktorom sa nachádzam Poď Naučím ťa v ňom lietať ~ O živote, bez neho ~ Jedine to, čo máš v hlave ti zaručí to, čo budeš mať v rukách Tvoje oči utekajú po neznámych schodoch Došla zmena mena, kolobehu kapitol, roztrhaj tú knihu ničoho ~ Roztrhať Posledné nevyslovené Tóny Kradnúť sny iným A zabíjať tie naše Nenaplnené S chuťou vypľuť hriech, Ktorý nás všetkých láka (Ne)zhrešiť ~ Vraj lietanie Je rýchly pohyb Vzduchom Kto by nemiloval blankyt Pohltí ťa domodra Až k zemi Si naivná Odteraz Ktosi? Bude radšej bosý ~ Nejaké slovo Odmietlo tvoj charakter Požiera ťa A ty aj tak naivne Zazeráš po iných Vetách ~ Stekajú nám kvapky Po veciach Čistého tela Držíš ma Nad hladinou Neutopíš ma Učil si Ma plávať ~ Kĺžem Po zamrznutých listoch Svojej knihy Hádam sa s písmenami Milujem chuť Fantázie ~ Keď mi už dýcha Na krk jeseň Vytiahnem zážitky Spiace na papieri Schúlim sa do ich Zrelého obilia A budem čakať Na slnko 365 dní ~ Moje zodreté prsty Dohrávajú Posledný takt Vreskot môjho vnútra Skrýva tvoj úsmev Ukradnem ti zmysel života ~ Vyhoď do vzduchu Celok Lebo ty ho už nemôžeš Pevne držať Nepatrí ti krása (Ne)pochopeného ~ 1939 Steblá vdychovali ničotu Strniská sa pomalými krokmi Zahaľovali Do nemeckej pôdy Skuvíňali a prosili o slobodu Ľudia sa topili V spomienkach na útek Heil Hitler ~ Zavinutá Keď na mňa padneš Zhora Neublížiš mi Navštíviš môj svet Chladom Povedzme si, Že naozaj Je ticho krajšie ~ Naháňaš ma tupým nožom Pomedzi oceány Dokým si nespálim Ukradnuté topánky Trasú sa mi pery Skry ma Pred zločinom proti ľudskosti ~ S červenými očami Sa predieram hmlou Pohlcuje mi oči A vyzlieka ich zo suchoty Bezočivo mi tlmí tep Zomieram ~ Padajú a skrývajú Opustené pozostatky Jesennej úrody Roztečú sa Mi po horúcich dlaniach Miznú s odviatou zimou Aj tak mi zakazujú dýchať Jarnú vôňu ~ Utekaj prázdnymi stopami Oblep sa svetlom Vyry svoj spev Do kôry stromov Tvoje ustráchané prsty Cítia, Že sa chceš vrátiť Domov ~ Spev vtákov Mi melodicky Skracuje chuť Vysloviť Zbytočne odeté slová V bezfarebnom (Po)tichu ~ Filtruj múdrosť Stotinovým prejavom Môjho alterega Zaduseného Tvojím nechápavým pohľadom ~ Carpe Diem Človek rozumný Podaruj mi za hrsť snehu Tvrdosť prírody ma nasýti viac Ako tvoje tekuté oči, Keď si poskladáš puzzle S uvedomením, Že ani voda nie JE Vždy Rovnaká na tom istom mieste ~ Výkrik úniku Lemoval pusté polia Slzy sa žalostne topili Na mojej tvári, Ktorú obaľoval Mesiac Kradol svetlo hviezdam, Aby mi ukázal cestu ~ Domov spoznával Cez obrazy Prsty mu skĺzali už len Po pamäti Štíty vysokých vrchov Sa strácali A on sa učil Dýchať domovinu Znova ~ Zamŕzali mu slzy Prekvapivo pomaly Sa mu vrývali Ako slová Do bytia ~ Slovo Ťahám ti ho z jazyka Z posledných síl Sa ho snažím skrotiť Iba pre seba Nakoniec som ti ukradla Pointu Z očí ~ Tajomne ma lákaš Fantázia Ale obklopila si ma mlčaním Vdýchnem tvoj mrazivý bozk Zostávam sama, Ale medzi riadkami Už cítim obrazy ~ Pomaly sa rozpadávaš V lietajúcich kvapkách búrky Hádžeš do povetria Prázdne slová, Ktoré sa možno Niekde uchytia Každému daruješ svoje chyby Aj tak ťa opäť klame krivé zrkadlo ~ Čas sa ti skrýva Pred očami Nechce ťa naučiť Svojmu tajomstvu Ak ti raz utečie Nenájdeš ho Ani v svojich hodinkách ~ Naučia ťa ničiť, Plakať, smútiť, Zakopať svoje sny Zväčšiť nebezpečenstvo rieky, V ktorej plávaš Druhí ti pošlú lano A vytiahnu ťa na nohy ~ Pochopím ťa Jedným nádychom Kráčajme po vode Hľadám ťa V bezfarebnom zástupe Ruží Chodenie nie je O nohách na zemi ~ Trocha (seba)klamu ~ Nauč sa byť šťastná sama so sebou, stotožni sa s tebou, dozrej Keby si verila skutočn(osti)e, nikdy by si nebola naivná Nájdeš jedine tak čistého človeka, ako si ty sám, aby ste neskôr mohli spoločne špiniť Staň sa tým, načo si bol predurčený, nikto iný neprerazí prekážky silnejšie ako ty ~ Pofidérne skrývajúca sa socha Maľovaná temperovými výsledkami stromov Som slobodný spoločník, zapaľujem iskru nádeje v tmavých nociach Som štvaná otrokyňa, zvíjam sa od bolesti nepochopených krás voľných nádychov Som JA, celý svet spieva o nás dokopy Nepýtaj ma odpustenie, vhoď svoje problémy do vetra, zmetie ich a ty zabudneš Na poznanie mojej osoby Pofidérne skrývajúca sa socha ~ Rada by som ti povedala, ako sa mi páčiš, ale neviem to, rada by som povedala, čo je v tebe a čo je vo mne, ale nedokážem to a rada by som povedala, aká túžba pulzuje z mojich nocí a mojich dní. Namaľujem ti to. Temperami, tak pofidérne. Je ľahké skratkou ísť a nepoznať komu náležíš Mlado dospievam a preto ma nechápeš Tmavé tiene mi pletú vlasy do spomienok Ktosi čosi na nič sa nezmôžeš Dýchaj, leť a ukradni si pramienok Mojich nedokončených zvláštností ~ Slobodná a spútaná vetou Tak voľný s vysokým poletom On, dobre vie to, Že nespútaná lietam svetom ~ Ukry sa mi v očiach a blúď Po klzkých schodoch svetlých zajtrajškov Smúť Budem tvojou neznámou Myšlienkou na konci jazyka Malá labuť Nepochopená Uhýbajúca sa Ľudským bremenám Tak skry ma v tvojom sne, venovanom mne ~ Slobodná a spútaná slovom Tak skrytá s objektívnym postojom Ty, dobre vieš to, Že ľúbiť ma smieš, preto ~ Snívam v končinách zabudnutá S odviaym letom Požičanými krídlami vtákov Uzavretá pred nie tou Vysvetlivkou poznania ~ Tak slobodná, ktoré lieta oblakmi Blúdiaca povetrím Utekám za tebou Nespadni Som vytvorená snami, nami ~ Je to ľahko skratkou ísť a nepoznať komu náležíš Mlado dospievam a preto ma nechápeš Doplietaš mi vrkoč zodpovednosti Za teba a naše súvislosti Ja sa nedospelá skrývam v rohu Snáď raz si ma ukradneš ~ Zabúdam na svoju tvár Počujem farby, Ktorými som ľuďom maľovala úsmevy Vidím zvuky, Ktorými som ľuďom ukazovala ticho Nakreslím X na zrkadlo Aby som vedela Kto som (To)nekonečno ~ Ja som kráľ svojej zeme Sám sebe pánom Upletená z nočných vzdychov Nehybných ľudí ~ Som zmätená, keď za sebou nechávaš Lístočky skryté na stromoch Som to ja, kto je na nich nakreslený Utekám po tvojich stopách, až niekde Do neznáma, Aby sme sa mohli Znovu spoločne narodiť ~ Vedome prežívam Medzi tmavými alejami Tam, kde je ľudsky mŕtvo Divoké priestranstvá pre lov Láskyplné v počúvaní Mojich tichých úsmevov Darovali mi masku S čiernymi očami, Aby som vedela Ako Slnko (ne)svieti ~ Niekedy Bez odpovede Čakám Po tvojom DOPYte S nemým slovom Na jazyku Sa škrtnem S vyhodeným papierom ~ Pocit Zaujímavo-zvláštne Neprecítene-nevyjadrená V objatí štyroch stien Pohltená listami kníh Hodím do seba niečo, Čo ma udrží pri živote A pôjdem sa slano vyliať ~ Sedím (tu) Rátam odviate myšlienky ľudí, Ktorí už lietajú inými svetmi Dýcham s vánkom A moru kradnem slanosť Ukáž mi Tvoju hranicu Zraniteľnosti ~ Ochutnaj ma Pocíť môj svet Zvnútra Nepochopiteľný, nenájdený Vášnivý Preplnený pádmi s krídlami Ukrytý v najtajnejšom odviatom boku Ľudí Svetský Plný nádeje Miluj ma Na oplátku Ním budeš kráčať tiež ~ Baví ma Pomaly utekať Výrečne mlčať Plakať úsmevmi Hľadať v škaredom Krásne príbehy Som tá najbohatšia Ničnemajka ~ Slanou sladkosťou Si spestrujem Nočné dni Chytám Suché kvapky Dažďa Do dlaní Aj tak sa mi napokon Roztečú po tvári Pomalou rýchlosťou Si liečim Žiale ~ Uteká Strácam topánky Zanechávam stopy Aj tak rada rozjímam A vyberám si cestu, Ktorou sa pustím najbližšie ~ Búra do mňa vzduch A ja sa strácam V dave povzdychov Počujem vlastné kvapky Potu Lomcuje mnou Môj vlastný svet (Po)letov ~ Vykúšem si dieru Za nebom Zlepím ti ruky Dokopy, Aby si mi nemohol zakrývať Slnko ~ Muži plačú Chytám ich slzy Do džbánu A polievam nimi kvety Rady zástupov Krás Na ich pomyselné Tváre Pre spomienku Človek, neprenasleduj smrť. Ďakuj, modli sa a v prvom rade sa teš, krása a láska je všade navôkol ?