Tajomstvo damy v ruzovom

Simona Sunikova











Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
GKBN
Simona Sunikova
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2015)
011101

O knihe
	Pribeh Francuzsky menom Madeleine, ktorej pribeh sa prelina s davno zabudnutym pribehom tajomnej Marthe de Florian, ktorej apartman bol po prvy krat znova otvoreny po sedemdesiatich rokoch.

	V time historikov, ktori sa venuju preskumavaniu historie bytu, pracuje aj Madeleinina mama. Vtedy sa davno zabudnuty pribeh zacne prelinat so sucasnostou. Madeleine  je po rozchode s muzom, ktory jej klamal a nevie to stravit. Prave neznama Marthe de Florian jej odhaluje svoje tajomstva a pomaha prijat zivot taky, aky je.




Tajomstvo damy v ruzovom	1
O knihe	2
1. Kapitola – Pod ruskom prachu	3
2. Kapitola – Zelena stuha	8
3. Kapitola – Slova, obycajne slova	18
4. Kapitola – Emma	24
5. Kapitola – Violoncelo	36
6. Kapitola – Tajomstvo sperkovnice	44
7. Kapitola – Uz nikdy sa neobzri spat	50
8. Kapitola – Vianocny koncert	61
9. Kapitola – Obycajny den	78
10. Kapitola – Ohnostroje v Parizi	95
11. Kapitola – Ladove kralovstvo	110
12. Kapitola – Cukraren	118
13. Kapitola – Unos	127
14. Kapitola – Odvaha a strach	134
15. Kapitola – La Belle Epoque	141

1. Kapitola – Pod ruskom prachu
	Zavan korenisto kvetinoveho parfumu, posledne tony hudby vychadzajuce z gramofonu a buchnutie dveri.

	Kracala som z univerzity na parkovisko, kde ma mala cakat moja kamaratka, aby sme spolu skocili niekde na obed a nasledne ma odviezla domov. Boleli ma prsty od tolkeho stlacania strun violoncela.

	Ked tu mi zazvonil mobil. Rychlo som sa ho snazila najst v taske a ked som ho odtial konecne vylovila, zistila som, ze mi vola mama. Este raz som zneistene hodila pohlad na hodiny a zodvihla to.

„Ano, mami?“ Zastala som, aby som ju lepsie pocula, lebo cez zvuk opatkov, ktore sa odrazali od asfaltu by som nepocula nic co by mi mama rozpravala.
„Si este v skole, Madeleine?“
„Prave som z nej vysla. Ideme sa s Ines niekam najest a potom pojdem domov. Stalo sa nieco?“
	Mama sa zasmiala. „Preco by sa malo nieco stat? Preto, ze ti volam?“

	Poobzerala som sa po parkovisku, ci ma uz Ines nehlada. „No, ano,“ odvetila som napokon. Mama mi nezvykla telefonovat len tak, aby sa informovala ako sa mam. Pracovala ako historicka v jednej spolocnosti tu v Parizi a vzdy mala vela prace na to, aby mi zatelefonovala. Ked sa jej dalo, poslala mi spravu, ja som na nu reagovala, ak sa mi dalo a bolo po probleme. 
„A vies, ze sa aj nieco stalo? Nemohla som sa dockat, kedy ti to poviem. Je to obrovsky objav! Predstav si... Bola som v jednom z Parizskych apartmanov, ktory bol zavrety vyse sedemdesiat rokov!“
	Nadvihla som obocie. „Sedemdesiat rokov?“
„Ano, je to fascinujuce, vsak? Pred par rokmi ho monsieur Oliver Choppin – Janvry otvoril, ale az teraz sme boli ja a niektori moji kolegovia povolani, aby sme to blizsie preskumali.“
„Tak to je zaujimave, mami. Drzim vam palce. Ked mate tolko prace, kedy teda prides domov?“
„Neviem, dufam, ze dnes o trochu skor. Ked pridem domov, porozpravam ti o tom viac.“

	S pozdravom som sa s nou rozlucila a hned ako sme zakoncili telefonat, som na vsetko zabudla.
	Mama dnes prisla domov naozaj skor. Bolo par minut po stvrtej, ked v zamke zastrngotali kluce a ja som prekvapene utekala na chodbu.

„Ty si uz tu?“ spytala som sa. Mama, ako vzdy elegantne oblecena a upravena na mna hodila rychly pohlad a vyzliekla si kabat.
„Hovorila som ti, ze pridem skor. Musim si pripravit nejake materialy do prace.“ Zavesila si kabat na vesiak a topanky na vysokom opatku vymenila za pohodlne hunate papuce. Moja mama bola britka, akcna zena, ktora robila vsetko s urcitou davkou energie a stale sa niekam ponahlala. Rovnako ako teraz. Zamierila do kuchyne a zacala si pripravovat nieco pod zub. Niekedy zvykla navarit, ale nie vzdy, takze sme sa casto stravovali v restauraciach, ale vcera vynimocne navarila. 
„Nedas si so mnou?“ ponukla ma, ked z chladnicky vybrala hrniec s omackou. Zavahala som a napokon len prikyvla.
„Aky si mala den?“ spytala sa ma , zatial co zohrievala jedlo.
„Celkom fajn,“ odvetila som jednoducho. Naco jej hovorit o skole, do ktorej som bola prinutena ist, nahovarajuc si, ze to tych par rokov tam vydrzim. Chodila som do jednej z najlepsich univerzit tu v Parizi a moj hlavny odbor bola hudba – strunove nastroje. Od svojich desiatich rokov hram na violoncelo, ale ak mam pravdu povedat, nie je to to, comu by som sa venovala celym srdcom a dusou. Zahram si na ten nastroj rada, ale nie tak, ze by som musela studovat...
„Musim ti uz povedat o tom apartmane, lebo to uz nevydrzim.“ Zamyslela som sa, o com to hovori, ked zacala rozpravat.
„Dozvedeli sme sa, ze ten apartman kedysi patril herecke Marthe de Florian, ktora ho zanechala svojej vnucke, no jej meno zatial nevieme. Tato zena, vnucka tej herecky z neho odisla pred sedemdesiatimi rokmi a nikdy viac sa tam nevratila. Odisla este predtym, ako sa zacala druha svetova vojna. Dovod jej odchodu nie je znamy, mysleli sme si, ze mozno prave kvoli tej vojne. Odisla niekam na juh Francuzska. Vsetko je to take zvlastne, malo faktov a je to take nezrozumitelne a preto nas monsieur Olivier Choppin – Janvry poziadal o spolupracu.“
„Ako je mozne, ze tam vyse sedemdesiat rokov nikto nebol?“
„No, je to tak. Napadlo ma, ci by si tam so mnou zajtra nechcela skocit. Budem tam skoro cely den. Neprides za mnou cestou zo skoly?“
„Fajn, mohla by som prist ak ma tam samozrejme, budu chciet pustit.“
	Mama vybrala zo skrinky dva taniere na ktore nam rozdelila jedlo. „Budu, len mi predtym ako prides zavolaj. Dam ti adresu. Myslim si, ze to najdes celkom rychlo, je to nedaleko Palais Garnier.“
„Je to pri Palais Garnier?“ Nadvihla som obocie. Tie byty museli mat velku hodnotu vtedy. Tak potom aku maju hodnotu teraz?
	Mama sa zachichotala, zbadala prekvapenie v mojom hlase. „Nie je to celkom pri, ale nedaleko. V jednej z kedysi najlepsich stvrti. Stvrti, ktorej vladlo umenie,“ zmurkla na mna a pustila sa do jedla.

	Ako som sa na dalsi den dozvedela, nie len Palais Garnier sa nachadzal v okoli tajomneho apartmanu. Ale tiez Folies Bergcre – divadlo a koncertna sala, ktora bola kedysi vyznamnym kabaretom. Dnes tam prebiehaju muzikalove predstavenia a koncerty. A dalsie, co sa tu nedaleko nachadzalo je Place Pigalle. Je to namestie, ktore bolo kedysi plne umeleckych atelierov a literarnych kaviarni. Ale na Pigalle najdete tiez Moulin Rouge, svetovo znamy kabaret.

	Neisto som kracala hore schodmi, ked som zacula buchnutie dveri a nasledne klopkanie opatkov o podlahu.

„Tak tu si,“ privitala ma s usmevom mama a pobozkala na jedno lice. Spolu sme vysli hore schodmi az ku dveram, ktore vyzerali ine a mali iny zamok, ako vsetky ostatne. Mama ma rychlo vtiahla do apartmanu, ani som si nestihla uvedomit, ze uz som tu a vtedy to prislo. Vona prachu a stariny. Zrazu som sa vratila v case a bola som v Parizi spred niekolkych rokov. Pocula som smiech zien z ulice, trubenie klaksonov, ruch a krik, umenie... a zaroven to vsade pritomne ticho. Mama mi pod nos podstrcila rukavice, podobne, ake byvaju v skatulke s farbou na vlasy. 
„Daj si rukavice.“ Natiahla som si rukavice na ruky a lepsie sa poobzerala okolo seba. Akoby som sem ani nepatrila... akoby sem nepatril nikto, kto tu v tejto chvili bol. Pre izby neboli pomenovania, nerozlisovali sa na kuchynu alebo obyvacku, vsetko bolo zvlastne poprepajane a patriace k sebe. Napriklad tu, izba uprostred ktorej stal nizky konferencny stolik zelenej farby s vyrezavanymi ornamentmi, okolo neho ticho stali dva kresla, jedno z jednej strany, druhe z druhej strany, obe tiez ladene do odtienov zelenej. Jedno z nich malo na operadle vysite farebne kvety. Na rimse krbu sa pysili vazy, ktore vyzerali ako nove a posobili velmi luxusne a exoticky. Dvojkridlove zrkadlo viselo na jednej stene, knihy so zozltnutymi strankami a zaprasenymi obalmi, francuzske okno s tazkymi zavesmi, niekolko obrazov s neznamymi postavami a v kute toaletny stolik z tmaveho dreva. S uzasom som hladela na izbu, chcela zachytit kazdy detail.
„Tak co povies?“ usmiala sa mama. Co som na to mohla povedat? Na to, co dychalo z kazdej steny, z kazdeho kuska nabytku? Na pribeh, ktory bol nam vsetkym neznamy a zdal sa byt strateny a nezaznamenany, no predsa ukryty v skarach tohto bytu.
„Apartman si strazi svoje tajomstva,“ zasepkala som, vdychujuc vonu a atmosferu toho vsetkeho okolo mna, ocami hladiac kazdy kusok izby.
„Predstavim ta s mojimi kolegami alebo si najskor chces prezriet byt?“
„Myslim, ze bude lepsie, ked ich najskor spoznam, ked sa budeme jeden o druheho zakopavat,“ povedala som napokon. Mamini kolegovia ma nepoznali a ja som nepoznala ich. Radsej nech o mne vedia, nez aby sa ma potom zlakli, keby sme sa nahodou stretli niekde tu. A tak mi mama povedala, nech pockam, ze ona ich zavola. Tiez mi oznamila, ze ich informovala o tom, ze pridem a ja som mala priestor dostat sa izbe pod kozu sama. Bala som sa co i len pohnut a tak som zatial vsetko pozorovala len takto z dialky. No nemozem povedat, ze by ma to vsetko nelakalo preskumat. Dotknut sa, precitit, zachytit...
„Toto je moja dcera Madeleine,“ hovorila mama len co vosla do izby a za nou sa tahali dalsi dvaja ludia. Obaja to boli muzi. Podobnej vysky. Jeden mal tmave vlasy, ten druhy o cosi svetlejsie. Jeden s okruhlou tvarou, dalsi s podlhovastou. Obaja vyzerali od mami mladsi, obleceni rovnako elegantne ako ona. Tiez mali na rukach rukavice, na sakach pripnute visacky s ich menami.
„Madeleine, toto je monsieur Nathan Martin.“ Monsieur Martin si zlozil jednu rukavicu a podal mi ruku. Bol to ten s tmavymi vlasmi a vaznou tvarou.
„A toto Leo Dubois.“ Aj ten druhy mi stisol ruku a veselo sa na mna usmial.
„Marie spominala, ze dnes pridete. Musite mat velke stastie mademoiselle,“ povedal Leo Dubois. S ocami, v ktorych mu od nadsenia ihrali vesele ohnicky pripominal maleho chlapca.
„Asi ano,“ odvetila som trochu nepritomne na co sa v izbe ozvalo ticho. Muzi sa ospravedlnili a obaja sa vratili k svojej praci v inej casti bytu. Zapocuvala som sa do toho ticha, dokonca som takmer zavrela oci, no chybala mi k tomu este chvilka, ale prerusil ma hlas mojej mami.
„Chces si to tu pozriet?“
„Ano, rada, ale mohla by som na chvilu sama?“

	Mama len prikyvla s tym, ze ona sa prave teraz venuje tejto miestnosti. Aj ked sme v nej ostali obe, aj ja aj mama sme si isli po svojom. Kazda za seba. Mama sa venovala kniham a ja som sa vybrala opacnym smerom.

	Prezerala som si kresla a konferencny stolik. Vsetko spolu ladilo aj ked sa zdalo, ze niektore casti nabytku sem nepatria. Koncekmi prstov som sa dotkla vysivky na operadle kresla. Bola uz vyblednuta, ale pod prstami som mohla citit nitky. Na vsetkom bola vrstva prachu aj ked mi mama povedala, ze sa snazili ho utriet. Zamerala som sa aj na obrazy, ktore teraz sedeli v kreslach. Neboli velke, zaramovane v ramoch farby zlata aj ked trochu zadubene od prachu. Sklo bolo poutierane, niekto uz bol zvedavy. Na jednom obraze bola tvar zeny a na druhom postava zeny, oblecenej v dlhych bielych satach.

„Kto to je?“ Otazka smerovala mojej mame. Ta otocila hlavu od knih a uprela pohlad na obraz, pri ktorom som prave stala. Bola to prave zena v tych bielych satach, zachytena v tmavom prostredi. Mala porcelanovu plet a tmave, hnede vlasy.
„Domnievame sa, ze bud to bola Marthe de Florian alebo jej vnucka, ale este nevieme presne urcit, ktora to je, este som sa tim obrazom velmi nevenovala.“
„Preco odkazala madame de Florian apartman vnucke?“
„Neviem Madeleine, este sme na tom vsetkom len zacali pracovat, ale tvoje otazky su opodstatnene a urcite sa im budem venovat. Ked na ne budem vediet odpoved, urcite ti ju dam.“ Mama sa vratila k svojej praci a mna zacal tento, sedemdesiat rokov neotvoreny apartman zaujimat a lakat este viac. Rovnako, ako nepoznana chut cokolady s cili.

2. Kapitola – Zelena stuha
	Vlasy, farby kvalitnej horkej cokolady sa jej vlnili okolo tvare a dopadali na chrbat. Toaletny stolik vonal drevom aj ked tuto vonu ciastocne prekryli ine, koreniste vone parfumov a jemne pudrov a inych kozmetickych pripravkov. Mathilde zadumane sledovala svoj odraz v zrkadle a precesavala si huste vlasy. Myslienky jej v hlave lietali, ani si ich neuvedomovala, akoby sa nachadzala niekde uprostred, zatial co ony si poletovali ako chceli. Jej zivot bol iny, zmenil sa a ona si to zacala poriadne uvedomovat az teraz. Usmevy, smiech a drahe oblecenie... to vsetko mala, to vsetko o com kedysi len snivala hoci jej rodina nebola chudobna. Teraz bola na urovni. Ona bola muzou a inspiraciou. Keby chcela, ktorehokolvek muza si mohla obkrutit okolo prsta a dobre si to uvedomovala. 

	Jemne tony vychadzajuce z praskajuceho gramofonu, piano. Zhlboka sa nadychla vone vecera, luxusu a akejsi utulnosti. Citila sa v bezpeci a zvlastna malatnost sa jej motala okolo hlavy. Vznasala sa na teplych vlnach nadchadzajuceho vecera. 

„Mozem ta aj zajtra prist pozriet?“ spytala som sa mami, ked sme sa vratili domov z nakupu a vykladali jedlo tam, kam patrilo.
„Vidim, ze ta to zaujalo,“ pousmiala sa mama so sklonenou hlavou a vytiahla z tasky brokolicu.
„Koho by to nezaujalo?“ 
„Ja neviem, nie vsetkych to zaujima. Mozno ich to na chvilu zachvati a potom to nechaju tak, lebo... no ja neviem, mozno preto, ze to pre nich uz viac atraktivne nie je. Ako nejaka zaujimava hracka, ked zistis, ze taka zaujimava nie je.“
„Ale ten apartman rozhodne zaujimavy je.“ Zobrala som por a zacala ho krajat. Dnes som veceru varila ja.
„Co ta na nom tak zaujalo?“ Mama si sadla na stolicku a pozorne sledovala kazdy moj pohyb. Len som mykla plecom. Zaujalo ma vsetko.
„Ma zaujimavu historiu, je tajomny a plny veci, ktorych sa kedysi dotykali tie zeny a ktovie kto este. Ten nabytok, ak je to ten, ktory tam mala ta herecka a jej vnucka si ho ponechala, musel byt starozitnost uz vtedy. Ale vsetko je take dokonale, take zachovale.“
	Po malej odmlke a pozorovani ma, ako krajam potrebne suroviny a zohrievam olivovy olej na panvici mama na mna vyrukovala s otazkou:
„Nechcela by si mi s tym pomoct?“
	Jej otazka ma zarazila a dokonca by som sa aj prestala venovat vareniu, ale uz bolo treba na rozohriaty olej dat kolieska poru.
„Pomoct ti? Ja nie som clenka vasho tymu.“
„To nie, ale zaujalo ta to. Mozno este viac ako mna samotnu alebo mojich kolegov. Verejnost nevie presnu adresu toho bytu aj preto ti jeden z mojich kolegov povedal, ze mas stastie. Neviem, co by na to povedal moj sef, ale ak ta to zaujima, mozes nam pomoct.“
„Ale ako vam pomozem ja? A co sef? Ak by to zistil?“
„Sefa nechaj na mna. Len mi odpovedz, ci sa chces do toho bytu este vratit.“

	Mama sa ma nemusela pytat viac krat. Chcela som tam ist a preskumat kazdy jeden kut, ktory tam bol. Kazde jedno miestecko ma pritahovalo.

	S tym, ze by som sa tam chcela este vratit sa mama utiahla do spalne a s niekym telefonovala, zatial co ja som varila porovu omacku s kuracim masom a ryzou. Ako som tak varila a v kuchyni to rozvoniavalo a na panvici sycalo, spomenula som si na otca. Moj otec zomrel pred par rokmi pri autonehode. Pracoval ako sef vysetrovacej sluzby tu v Parizi. Bol jeden z najlepsich, casto vyhladavanych a o svojej praci hovoril malo. Bol to vazny clovek, malo sa usmieval, ale mal svoju charizmu, sarm, ktorym tiez ocaril moju mamu pred niekolkymi rokmi. Bol to zvlastny a zaujimavy muz, plny tajomstiev, ktore som nikdy nemala moznost preskumat. 

	Ako som rastla, venoval sa mi coraz menej. Teda nam. Stale cestoval a ja som casto nevedela, ze mam otca. Ale pri nasich nie castych dovolenkach sa nam venoval ako princeznam. Dokonca sa na mna usmieval, hral sa so mnou, kupoval mi to najlepsie jedlo a ja som videla, ze v tych momentoch bola stastna aj moja mama. Usmievala sa, chichotala, obliekala si krasne modely siat a tak... tak zamilovane sa na neho pozerala aj ked mohla mat plno dovodov, preco mu neverit, preco ho nemat rada. A potom sa to stalo... mala som asi strnast rokov, bol vecer. Otec nas chcel prekvapit, vracal sa z nejakej jeho cesty. Ja ani mama sme o tom nevedeli. Aj ked mama nieco tusila, ale nemohla si byt ista. A potom v noci nam zazvonil telefon. V telefonate nam clen policajnej sluzby oznamil, ze sa pred par minutami odohrala autonehoda, pri ktorej bol aj moj otec a zahynul. Pisalo sa vtedy o tom dost aj v novinach, bola to zvlastna autonehoda, taka ta velka, pri ktorej sa zranilo vela ludi a tusim, ze dvaja zahynuli. Jeden bol moj otec a ten druhy bol clovek, ktory autonehodu sposobil. Byt zalialo tmavo. Mama sa snazila, ale videla som, ze jej ruzove lica zbledli a tvar sa stiahla. Vtedy som si uvedomila, ze moja mama je jedna z najlepsich mam, ake tu na svete su. Odvtedy sa znova nevydala aj ked mala niekolko napadnikov, ani s jednym nezostala vo vztahu. Myslim si, ze ju naplno pohltila praca, ktora sa stala aj jej konickom a na jej tvar sa postupne vratil usmev. 

	Ani neviem, ako sa ku mne zatulala tato spomienka na neho. Vybavil sa mi zrazu jeho usmev a jeden den v Bretonsku...

„Hmmm, ale to tu vonia.“ Objavila sa zrazu mama v kuchyni. Bola uz prezlecena a usmievala sa. Vyzeralo to, ze mala dnes dobry den. Niekedy som ju tajne obdivovala. To, ako sa spravala, ako ladne sa pohybovala a ako prijimala vsetko, co jej zivot priniesol s otvorenou narucou.

	Cely den v skole som nemyslela na nic ine len na to, ako pojdem do apartmanu tajomnej Madame de Florian. Nemohla som sa sustredit na teoriu a prsty sa mi plietli. Ucitel ma niekolko krat napomenul, ale mne to bolo akosi jedno. Nemohla som sa dockat, kedy sa vsetko skonci a ja budem moct odist.

	Odchadzala som zo skoly az okolo druhej a rychlo sa ponahlala na autobus. Nezvykla som chodit autobusmi, zvykla ma bravat Ines, ktora chodila do tej istej skoly, len studovala iny odbor, ale dnes som jej povedala, ze nieco mam a musim sa ponahlat.

	Z autobusov som bola trochu popletena, ale to bolo tym, ze som nimi necestovala casto. Mama mala auto a ked som potrebovala, zaviezla ma, no zacala som rozmyslat nad tym, ci by predsa nebolo dobre, keby som si aj ja spravila vodicky a osamostatnila sa aj tymto.

	Vybehla som hore schodmi a ticho zaklopala na dvere, ine, ako vsetky ostatne. Netrpezlivo som cakala, kedy sa otvoria. 

	Uz sa zdalo, ze mi nikto nepride otvorit, ked sa dvere pootvorili. Stal v nich jeden z maminych kolegov, ten tmavovlasy. Ked ma zbadal rychlo otvoril dvere a vtiahol ma dnu. Prislo mi to, akoby sme sa hrali na nejaku tajnu, nezmyselnu hru skryvania sa. Keby som nebola vychovana mojou mamou, urcite by som sa na neho zamracila. Posobil tak odmerane...

„Kde je mama?“ opytala som sa ho stroho.
„Tam, kde bola vcera,“ odvetil rovnako stroho ako ja. Tak velmi som chcela, aby tu tento muz nebol a nesledoval kazdy moj krok. Mala som z neho neprijemny pocit, taky ten zaseknuty, ze sa nemozete uplne prejavit.
„Ahoj,“ pozdravila som mamu, ked som vosla do miestnosti, ktoru som si po svojom nazvala „obyvacka“ aj ked to obyvacka vobec nemusela byt. Mama sa rovnako ako vcera sklanala nad knihami. Mala rada knihy a tieto stare, mozno uz davno zabudnute tituly ju zaujimali obzvlast. Slnko vrhalo slnecne luce do miestnosti cez velke francuzske okno a osvetlovali ju. Farby boli zase ine. A aj miestnost sa zdala vacsia a priestrannejsia.
„Uz si tu? Som ohromena tymito knihami. Od cestopisov po rozne romany a naucnu literaturu. Zda sa, ze to neboli len knihy vnucky madame de Florian, ale aj jej. Niektore knihy su take stare, ze na ne mozem pozerat len s uctou.“ Klukla som si k mame, tiez zaujata knihami, ktore mi teraz opisovala. 

	Aj ked sa mama snazila z niektorych utriet prach, nepodarilo sa jej to uplne a prach mi vosiel do nosa, musela som si kychnut. Knihy vonali starobou a storociami, ich zazltnute a ohmatane strany, niektore pismena sa nedali precitat. Znami a neznami autori, predstavy tych, ktori citali knihy zachytene na strankach rovnako ako ich myslienky. Prezrela som si ich par. Bola som zvedava ako spisovatelia pisali v tej dobe, aka bola lebo to boli knihy z obdobia, ktore sme poznali len z opisov a filmov, ale to boli knihy, v ktorych to vsetko bolo presne zachytene. Prostredie, zvyky, ktore boli vtedy take prirodzene a nam teraz pridu zvlastne, staromodne alebo jednoducho ine. Precitala som si par stran. Naozaj zvlastny pocit, akoby ste sa zrazu ocitli v minulosti celkom inej od dnesnej doby. No potom som sa vratila k samostatnemu obzeraniu si miestnosti. Znova sme s mamou boli spolu, ale zaroven same. Gramofon polozeny na nizkom stoliku vedla krbu, tapeta, ktora sa odlupovala zo steny. Zamierila som k drevenemu toaletnemu stoliku. Bol krasne zdobeny, vyrobeny z tmaveho dreva. Okolo zrkadla boli vyrezane rozne ornamenty, korunovane dalsimi ornamentmi, ktore na prvy pohlad pripominali perie. Ale ked sa clovek lepsie prizrel, mohol zbadat, ze su to listky... alebo predsa to bolo perie? Jeden suplik uprostred so zlatou zamkou. Toaletny stolik musel byt tazky, ale tie detaily boli jednoducho skvostne a prepracovane. Samozrejme ma zaujalo aj to, co sa nachadzalo na stoliku. Ako sa zeny zdobili a skraslovali vtedy? Niekolko kief, kazda ineho tvaru, drobny budik a zrkadlo do ruky lezalo vedla seba a kontrastovalo s tmavym stolikom. Niekolko nadobiek s neznamym obsahom, niektore nizke a siroke, ine vysoke a uzke, dalsie knihy, vaza a po obidvoch stranach zrkadla svietnik s dvoma svieckami. Tie na pravej strane boli asi viac pouzivane, lebo boli mensie ako tie nalavo. V tejto miestnosti bolo plno knih. Zena, ktora tu zila musela byt velmi scitana. Ale mna znova zaujali tie vecicky leziace na stoliku. Bola som zvedava, co je v tych flastickach. Jednu vyssiu som zobrala a odzatkovala. Ovanula ma silna vona. Sice silna, ale prijemna. Parfum to musel byt kvalitny aj ked poznaceny casom.

„Co to...“ Mama sa otocila ku mne. Asi zacitila vonu. Pohlad jej padol na flasticku v mojich rukach. Mohla som si to dovolit? Spytala som sa nahle samej seba.

	Mama na mna chvilu skumavo hladela, nevedela som co od nej mozem ocakavat. Napokon nepovedala nic, len sa otocila ku kniham a mna si viac nevsimala. Vratila som flasticku na jej miesto a tentoraz ma zaujal suplik. Pokusila som sa ho otvorit, ale ked sa nedal, skoncila som s marnymi pokusmi. Kde len moze byt kluc? Vtedy som sa rozhodla, ze si pojdem prezriet aj ine miestnosti. Preco nevyuzit to, ze som tu? 

	Miestnost, ktora bola zrejme kedysi jedalnou mala tiez svoje caro. Svetsky nabytok ako velky stol uprostred miestnosti, pri ktorom by sa mohlo najest niekolko ludi, stolicky, ktore neboli pri stole, ale rozmiestnene po jedalni vo mne vyvolavali otazku ci uz tak boli, ked bol apartman po prvy krat po rokoch odomknuty, alebo ich tak premiestnili mamini kolegovia?

	Na pravej strane stal mohutny starodavny pribornik, vyrobeny z tmaveho dreva. Vyzeral tak nedotknuto a honosne s vyrezavanymi drobnymi detailmi. Cez sklo som nakukla dnu. Sidlilo v nom niekolko bielych porcelanovych tanierov s modrym vzorom, modra to bola farba oblohy, ked je celkom vyjasnene, niekolko salok s tanierikmi a inych podobnych veci. Nad stolom uprostred miestnosti visel luster, ktoreho zvlastny tvar je aj tazko opisat. Bol cely zapraseny, ale naozaj zvlastny. Take lustre by ste teraz tazko nasli v obchodoch so svietidlami. Krb, umiestneny oproti stola a nad nim zrkadlo. Salky, flasticky a svietnik tiez stali na stole na obruse vyraznej zltej farby. A na toto vsetko dopadalo svetlo z velkych dvojdveri, ktorymi sa iste dalo dostat na balkon. Ticho som sledovala vsetku tu krasu a honosnost tohto miesta. Vsetko dychalo hojnostou...

	Z jedalne sa ozyval smiech a prebiehajuci rozhovor. V apartmane mademoiselle de Florian to zilo. Niekto polozil porcelanovu salku na stol a takmer ju rozbil, niekto zvysil hlas, aby prekrical nazor toho druheho. Vona kvalitneho tabaku, z caju sa dvihal opar, ktory sa lenivo vznasal ku stropu a premiesaval sa s ostatnymi. V miestnosti zacalo byt dusno. Ti, ktori mali skrehnute prsty od zimy, ktora prebiehala vonku, tam niekde za oknom sa im uvolnili, rovnako ako sa im uvolnili vnutra od sladkej chuti likeru. Muz sa hlasno zasmial a tresol rukou po stole. Zeny sa rozosmiali nad oplzlym vtipom jedneho z nich. Mathilde sa tiez zasmiala, ked vstavala od stola a jednym okom pozrela na muza, sediaceho nedaleko nej. Mala strach. Bala sa. Citila neprijemny pocit v zaludku, ktory sa jej dvihal niekde do hrudi a rozlieval sa do celeho tela. Nepomohol ani poharik likeru, ktory jej sice zohrial vnutro, ale zdalo sa jej, ze este viac upevnil pocit, ktory sa jej rozlieval po hrudi. Pomaly odstupila od stola a premiestnila sa vedla, do kuchyne. Oprela sa o kamenne umyvadlo, ale nevydrzala to, rychlo od neho odstupila a zacala sa po nevelkej kuchyni prechadzat. Nemusela cakat dlho, ked vosiel do kuchyne. Uprela na neho pohlad plny obav. Konecne sa nemusela pretvarovat a mohla mu ukazat plne priehrstie jej pocitov, odzrkadlujucich sa jej odzrkadlovali na tvari. Umelec na nu chvilu hladel. Obdivoval jej oble krivky tela, jej velke tmave oci, cistu porcelanovu plet, jemnu ako dotyk satenu na nahej pokozke. Cakal, ze nieco povie, ale jej oci hovorili za nu. Inokedy tak sebavedoma, bezprostredna a koketna zena a teraz... zena plna strachu.

	Dalsia miestnost, ktoru som obdivovala bola spalna. Bol v nej taky iny pach ako v ostatnych. Presne taky, aky si predstavite, ked sa vam vybavi spalna vasich starych rodicov. Niekedy vonia drevom a mydlom a tato vonala podobne, len viac zatuchnuto.

	Postel uprostred som mohla nazvat velkou rovnako ako obrovskou. Zdala sa byt trochu stlacena do podlahy, no neviem ci to len nozicky uz nevladali po tych rokoch stat. Postel bola uhladne popravena, velke biele nadychane vankuse a prikryvka. Znova nejaky ten nabytok, ale zdalo sa mi, ze tu je ho najmenej a samozrejme honosna skrina, ktora bola taka velka, ze som mala strach vobec ju otvorit. Vyvolavala vo mne uctu, ale zaroven aj lakala k tomu, aby som ju otvorila a zistila jej tajomstva. Ale inak spalna posobila velmi cisto a farieb tu nebolo az tak vela ako v ostatnych miestnostiach.

	A tak ja a moja zvedavost sme zamierili k tej velkej skrini. S divo tlcucim srdcom som potiahla pravu polovicu tazkych dveri a uz uz som prizmurila oci, ked som ich nechala otvorene. Skrina nemala nizke dno, pretoze pod nim boli este tri supliky. Neviem, mozno som cakala, ze odtial vyletia mole, ktore uz urcite dohryzli oblecenie, ale nebolo to celkom tak. V skrini viselo niekolko siat. Ich lemy uz boli znicene, ale nie natolko, ze by sa nedali rozoznat, ake kedysi asi boli. Farby uz boli samozrejme vyblednute. Pod satami bolo naukladanych niekolko skatul, ktore som samozrejme tiez otvorila. Obkolesovalo ma ticho a zvlastny pocit posvatnosti chvile. Akoby som bola len ja a tato izba. Akoby sa mi otvarali poklady a tajomstva v nej skryte. Citila som tiche prijatie a vedela, ze som hodna objavu, ktory sa mi chcel ukazat. 

	Zodvihla som veko jednej zo skatul. Bola okruhla. Sidlil v nej klobuk. Mal na vrchu pierka a este nieco co pripominalo kvet. Sam klobuk mal farbu nocnej oblohy. Bol uz trochu splasnuty, ale ja, ocarena jeho zjavom som ho opatrne vytiahla z jeho ukrytu. Bol velky a siroky. Nahle sa ma zmocnil pocit, predstava, ze tento klobuk mala kedysi na hlave jedna zo zien, ktora tu byvala a zila svoj pribeh. 

	Vratila som ho na jeho miesto a teraz sa upriamila na saty. Zvlastne zapachali, zrejme zatuchlinou. Zaujali ma az tie posledne, ktore sa tlacili na stenu skrine. Zvedavo som ich posunula blizsie. Mali takmer bielu farbu, ale slaby naznak sivosti prezradzal, ze kedysi neboli celkom biele. Posunula som ich viac na svetlo a zdalo sa mi, ze maju ruzovkasty nadych. Nazberkane rukavy a celkovo latka, z ktorej boli usite bola na dotyk jemna a nevedela som presne odhadnut o aky druh latky ide. V pase boli stiahnute a mali dlhu suknu, dokonca este dlhsiu ako tie ostatne. 
Ked tu sa na spalni neocakavane otvorili dvere. Leo Dubois na mna chvilu v pomykove hladel, zrejme ma tu necakal. A rovnako vykolajene som na neho pozerala aj ja, lebo jeho pritomnost a narusenie ticha sposobilo, ze vyrusil moj pocit posvatnosti a vazenosti.

„Vy ste... prepacte... nevedel som, ze ste tu,“ koktal chudak, nevediac ako sa z toho vykrutit. Zatvorila som skrinu a postavila sa situacii tvarou.
„Nemohli ste vediet, ze som tu. Nebudem vas rusit, robte si svoju pracu.“
„Ale nie, to zase... boli ste tu prva, nemusite nikam utekat. Ja som len prisiel nieco pozriet. Prave som sa chystal zistit obsah tej skrine. O chvilu by mali prist experti na umenie tak som chcel zistit ci sa aj tu nenachadzaju nejake umelecke diela. Ako ste si urcite vsimli, je tu vsade plno obrazov.“
„Ano, je ich tu dost. A myslim si, ze v skrini nie je nic, co by museli skumat.“
„Myslite?“ usmial sa na mna Dubois a otvoril dvierka skrine. Pozorovala som ho, co by podla neho mohlo byt take umelecke, aby to museli preskumat odbornici. No jeho ruky zastali na satach, ktore som si aj ja tak obzerala. Zamracene som ho sledovala.
„Co je na tych satach take zaujimave?“ spytala som sa. Dubois chvilu neodpovedal. Premeriaval si saty rozne ich otacal.
„Myslim si, ze su to saty z toho obrazu.“
„Z obrazu?“ Videla som takmer vsetky obrazy, ktore tu boli, ale nevedela som si vybavit, na ktorom obraze mohli byt.

	Dubois sa na mna pozrel a mlcal. Akoby zvazoval kazde slovo, ktore sa mu dralo na jazyk.

„Ja neviem ci by som vam o tom mohol povedat Mademoiselle, ale verejnost sa to aj tak urcite coskoro dozvie, novinari sa stale pytaju. Su dotieravi ako komare, nedaju sa odbit. V salone sa totiz nasiel obraz zeny v ruzovom a myslim si, ze tieto saty su na obraze.“ Podisla som k nemu blizsie, aby som sa mohla pozriet na saty, ktore som aj ja pred chvilou obdivovala. Boli ine ako ostatne, len som presne nevedela cim. A tak som len bez slova opustila spalnu a vyhladala mamu. Nasla som ju v predsieni, kde sa zhovarala s ludmi, ktorych som tu este predtym nevidela. Jeden z nich, vysoky, stihly, ciernovlasy postarsi muz si ma vsimol. Vedla neho stala nizsia zena a zivo debatovala s mojou mamou. Mlkvo som sa postavila vedla mami a pozdravila ich.

„... Leo sa o o chvilu vrati a mozeme zacat,“ hovorila mama, potom sa otocila ku mne.
„Mala by si co najskor odist, Madeleine. Toto su ludia, ktori nam prisli pomoct s umeleckymi predmetmi. Nechcem, aby sa zbytocne pytali.“

	Chapavo som prikyvla, hoci niekde v sebe som citila ako sa ma to dotklo. Nechcela som, aby sa tito ludia dotykali takych vzacnych veci a chcela som, aby tie zostali na svojom mieste, pokial ich vsetky nepreskumam, nevdychnem ich atmosferu. Bala som sa, ze by mohli zobrat nieco, co by bolo cenne. Cenne pre mna. Viem, ze na to malo vysostne pravo, ale co ak by prave ten kusok chybal do skladacky?

	Ked som sa uz zbierala na odchod, do predsiene vosiel spominany Leo Dubois. Pozdravil sa s dvoma neznamymi, ale potom rychlym krokom presiel ku mne.

„Uz odchadzate?“ spytal sa ma rychlo obzerajuc sa okolo seba. Aj ja som sa obzrela a videla som len tych dvoch, stojacich mu za chrbtom.
„Ano, aby neboli zbytocne otazky,“ zopakovala som sucho to, co mi povedala mama. Dubois spod saka vytiahol nejaky balicek a pchal ho predo mna. Teda zacal mi ho strkat do kabelky. Pohorsene som na neho zazrela, ale jeho vysvetlenie ma umlcalo a zabranilo nadchadzajucej nepeknej potycke.
„Su to listy, ktore som nasiel v spalni pri posteli. Myslim si, ze by vas mohli zaujimat.“ To bolo vsetko co mi povedal a vratil sa k ostatnym. Po tomto geste som sa uz neobzerala a vytratila sa odtial. 
Aj to bol iny pocit, ked uz som kracala dole schodmi. Vratila som sa do dnesneho sveta, do ineho hluku a ruchu mesta.

	Doma som si spravila kavu, prezliekla sa do pohodlnejsieho oblecenia a vyvalila sa v obyvacke na gauc. Citila som unavu a bolel ma chrbat od vecneho naklanania sa nad violoncelom. V poslednej dobe som na skolu nemohla ani pomysliet. Tak zvlastne sa mi hnusilo chodit tam. Ist studovat na jednu z najprestiznejsich skol a prave tento odbor bolo prianie mojho otca. Pocul ma na violoncele zopar krat hrat a hned bolo jasne kam pojdem studovat a co. Nepocul a nevidel nic ine a ja uz vlastne ani neviem, co ine som vtedy chcela studovat ja. A ci som vobec nieco chcela...

	Pri prvom dusku horkej kavy, ktora akosi vsetko naokolo ozivila aj ked svojou tmavou horkostou, som si spomenula na balicek, ktory mi do kabelky vopchal mamin kolega. Vybrala som teda z kabely balicek. Boli to obalky previazane stuzkou. Prekvapene som zazmurkala a este hodnu chvilu pozerala na balicek zozltnutych obalok. Nechcela som rozvazovat zelenu stuzku a tak som opatrne vybrala obalku tak, aby som nic neposkodila. Ciernym atramentom bolo na nej napisane: Mathilde Helodse Beaugiron. Kto to bol? A preco boli listy venovane zene s takymto menom?
Otvorila som obalku a opatrne z nej vytiahla krehky list. Bol takmer priesvitny az som sa bala, ze sa rozpadne. No nedbala som a so zaujmom sa zacitala do jeho obsahu:

Mon Cheri,
uz je to davno co sme sa videli. Chybaju mi tvoje tmave oci a tvoje jemne ruky, dotykajuce 
sa mojej tvare. Je to uz tak davno co som maloval Tvoj portret a mozno neuveris, stale na 
Teba myslim. Ako sa mas moja draha? Dufam, ze je Ti uz lepsie a ze je Tvoj syn v poriadku.
Ako som Ti hovoril, vsetko bude dobre, nemusis sa bat. Ty si silna zena Mathilde aj ked si to 
niekedy nemyslis a pokladas sa za slabocha. Ver mi, nie je to tak...

	Pokracovanie listu bolo viac osobne, nez by sa cloveku ziadalo citat. Precitala som si dalsich par listov, ktorych slova ma po dlhsom case presladili a tak som to nechala tak. Zaujimalo ma len kto to bola ta Mathilde, ktorej muz, ktory sa podpisoval ako G.B. pisal zamilovane listy? A odpisala mu aj ona?

	Mama dnes prisla domov az o osmej vecer. Znudene som sedela pri pocitaci a len cumela do prazdna. Nemala som kam ist a po absolvovani prechadzky som sa citila este viac prazdnejsie.
Mama zabuchla dvere a podla zvukov som uhadla, ze nieco nie je v poriadku. Ked som ju zbadala, vedela som, ze je unavena a ma vsetkeho dost. Len sa zvalila do kresla v obyvacke a ticho pozerala na vypnuty televizor.

„Nedas si nieco?“ spytala som sa jej, ked som ju chvilu sledovala ako tam sedi. 
„Zjedla by som aj klince. Ten chlap je teda otravny, na vsetko sa pytal a popri tom je to jeho praca!“ zacala mama. 
„Koho mas na mysli?“
„Toho experta na umenie.“ Zvyraznila slovo expert. „Pytal sa dokonca aj na teba. Leo mu povedal, ze nam pomahas, ze si jeho znama a potreboval od teba nieco s nejakymi listami. Potom sme sa na tom smiali. Len potom bol ticho a zaujimal sa o to svoje umenie,“ dodala mama kyslo, no potom sa usmiala. Asi to len zo seba potrebovala dat von. „Co ti to dal Leo za listy?“ opytala sa so ziariacimi ocami. Zahanbene som sklopila zrak a potom sa odhodlala na odpoved.
„Nejake zamilovane. Nasiel ich v spalni. Su... prilis sladke.“ Pokrcila som nos, na com sa mama len zacala smiat. 
„Len mi nepovedz, ze ty by si na nieco take nepristala,“ zasmiala sa znova a jej oci zastali na mojej tvari. Ja som sa nadalej tvarila kamenne a nedotknutelne.
„Su prilis sladke. Prilis osobne. Neviem preco by som ich mala citat prave ja.“
„Leo ti ich zrejme dal z nejakeho dovodu. Co je v nich napisane? A komu su venovane?“
„Co ja viem? Ak chces, tak si to precitaj. Su venovane nejakej Mathilde takze...“
„Mathilde?“ Mama narovnala chrbat.
„Ano, nevedela som o tretej zene.“
„Precitas mi jeden list?“
S nie velkou chutou a plno slovami okolo toho som sa pustila do citania. Mama ma pozorne pocuvala a ked som docitala, zamyslela sa.
„Marthe de Florian nie je skutocne meno tej herecky. Volala sa Mathilde Helodse Beaugiron. Mozno to bol jej pseudonym.“
„Ako to mozes vediet?“
„O Marthe de Florian sme sa uz nieco dozvedeli a obraz, ktory sa nasiel v salone maloval on podla techniky aj inicialok. Nie sme si este uplne isti, ale je to mozne.“

	Stihle prsty sa dotykali jemnej obalky. Hoci uz dostala niekolko takychto listov, vzdy citila tiche potesenie, ked ich otvarala. Bola pravda, ze niekedy na ne nemala chut a tak ich len lahostajne odhodila na konferencny stolik v saloniku, ale dnes ten pocit nemala. Dnes bola plna energie, sladkeho zivota a nadsenia, potesenia. S usmevom otvorila list a pustila sa do citania. Uhladne, aj ked trochu chaoticky posobiace cierne pismo sa naklanalo na jednu stranu. Jej vnutro zaziarilo, ked zbadala prave jeho inicialy. Dostala od muzov uz tolko listov... na niektorych sa len pobavene zasmiala, pobavila a nechala ich tak, ale tieto, tieto pre nu znamenali vela. Len tieto v nej vedeli vyvolat to, co v nej vyvolali o tom bol prave ten sladky zavan zivota, ktory sa okolo nej krutil ako omamna vona parfumu.

	Aj tento list neskor dala k ostatnym a previazala hodvabnou zelenou stuzkou. Bola spokojna sama so sebou. Uz mohla pokojne zavriet dvere od apartmanu a pustit sa do ulic, ktore dychali zivotom a nocnymi farbami.

3. Kapitola – Slova, obycajne slova
	O com tento zivot vobec je? Padla moja otazka jednej noci, ked sa mi nedalo spat. Mala som pocit, ze vsetko v mojom zivote je prazdne a bezfarebne. Dni sa niekedy zdali dlhe, natahovali sa, inokedy presli tak rychlo, ze som si to nestihla ani uvedomit. Len noc mi davala zmysel. Zdalo sa mi, ze v noci je vsetko celkom ine ako cez den. Noc ozila, jej krasa ma zahalovala a davala priestor myslienkam, zamyslaniam a uvaham. Cas si plynul po svojom, hodiny neexistovali. Rozmyslala som, co robia ludia, byvajuci a zijuci tu v Parizi. Urcite ich bolo vela, ktori nespali rovnako ako ja a mozno sa tiez ponarali do myslienok, obrazov a spomienok. V poslednom case som casto myslela na otca. Chybal mi... viem, nebyvala som s nim velmi casto, ale chybal mi jeho usmev a tie chvile stravene spolu. Chybal mi niekto, kto by ma podrzal, kto by mi bol oporou a tahal ma von z ulity. Niekto, kto by ma zobral za ruku a aj keby som protestovala a mala obrovsky strach, zobral by ma do stredu viru.

	A presne toto som si myslela, ze som nasla a zaroven nenasla v jednom muzovi, s ktorym som sa pred par mesiacmi stretavala. Boli sme len kamarati a aj nekamarati. Uz neviem ci som ho mala rada alebo som ho len chcela lubit. Nehovoril mi vela o sebe a svojom zivote az som sa napokon chtiac nechtiac dozvedela o nom ja. A dozvedela som sa o nom to, ze uz niekoho mal a ja som bola len zabavka popri tom. 

	Uz to nebolelo tak, ako to bolelo vtedy. Zostali spomienky na vselijake chvile. Zostali spomienky na smiech a prijemne poobedia stravene v malych kaviarnach. Ale vzdy musel mat cas on, vzdy musel chciet on a ja som si to nejako nechcela uvedomovat. Do oci sa mi natisli slzy . Zautocilo to na mna vsetko, udrelo ma pod pas. Dostala som chut na nieco sladke. Na davku niecoho poriadne sladkeho. 

	Vytratila som sa z izby a mala namierene do kuchyne, rozmyslajuc ci sme este nezjedli mliecnu cokoladu, ktoru sme pred par dnami kupili v obchode. V byte bola tma, nemala som ponatia o case, ale vedela som, ze mama uz urcite spi. Zrazu som zatuzila vkradnut sa k nej do spalne a lahnut si k nej do postele, ako v case, ked zomrel otec. Dlho sme sa vtedy rozpravali alebo aj ked sme boli ticho mala som pri nej pocit bezpecia a tepla v hrudi, ktory mi pomohol zaspat.
Potlacila som ten pocit lebo vtedy ma oblial chlad z tmaveho bytu a pokracovala v ceste za cokoladou. 
	Konecne som ju nasla. Neotvorenu, s vitazoslavnym pocitom som vdychla jej vonu, ktora mi vosla do nosa hned, ako som ju otvorila. Kusok cokolady sa mi slastne rozpustal na jazyku, ked som stala vo dverach kuchyne a pozerala pred seba. Svetlo z kuchyne dopadalo do obyvacky a tam mi do oka padol balicek leziaci na stole. Zamilovane listy, venovane Mathilde alebo Marthe de Florian. Zadumane som pozerala na kopku obalok previazanu zelenou stuzkou. Nechcela som si priznat, ze ma lakaju. Zacalo sa to vo mne vsetko vazit na vahach. Na jednej vahe bola moja zvedavost a zapierany pocit a na druhej bolo znechutenie... A predsa som to vsetko prekonala, zhasla svetlo v kuchyni a zapalila druhe v obyvacke. S cokoladou na kolenach som sa pustila do citania dalsich listov.

Mon Cheri,
spominas si na vcerajsi vecer? Ked sme prechadzali nocnym mestom, minali ludi opantanych 
vinom a muzikou, ked zo vsadial vychadzala hudba huslovych nastrojov a harmoniky, 
neziadalo sa Ti vtedy tancovat?
Videl som, ako Ti ziaria oci a nohy podupkavaju do rytmu. Aj si sa nadnasala do rytmu 
hudby, presne tak si chodila.
Nikdy nezabudnem na ten vecer, bol niecim iny ako tie ostatne. Aj ten tvoj apartman je 
rovnaky ako ty. Cloveku sa zda, ze uz ta ma prekuknutu, ale vtedy pride nieco, co ma
zaskoci a zostanem stat v nemom uzase. Kolko tajomstiev este skryvas, mon cherie?
Nie, to nie je klamanie, nedaj boze klamstvo, pre boha! Nie, ty si len zahadna a mna
Tvoje tajomstva zaujimaju. Ale ty nechces, aby som ich vedel. Preco?
Nechaj si ich, ano, nechaj, nech mam co aj nadalej objavovat, o com bluznit cele dni,
nech mam chut malovat a vkladat do svojich diel kusok toho co mi dava Tvoja pritomnost.

	Nahle som list poskladala a nechala ho len tak lezat vedla seba. Uz som to viac nemohla citat... mala som pocit, ze vsetko to su klamstva, pavucinky, ktorymi sa snazi obalamutit zenu, aby ju dostal tam kam chcel - do postele.
Nemohla som sa na to ani pozriet. Stare jazvy sa ozvali a vnutro sa stiahlo. Neverila som, nemohla som.

A tak som len sedela a jedla cokoladu.

	Svetla, bezstarostnost a krasa sa prechadzali po uliciach. Mademoiselle de Florian sa hrdo niesla po boku vplyvneho a uznavaneho muza. S hlavou vysoko zodvihnutou si uzivala kazdy krok, kazdu minutu dnesneho vecera. Vedela, ze muzi si ju obzeraju a zeny po nej zavistlivo poskuluju. Vsetci to vedeli, ale tvarili sa, ze nevedia a naopak. Nevedeli a tvarili sa, ze vedia. Len na okamih si spomenula na svojho syna a potom sa jej myslienka na neho vracala znova. Bola s nim vychovavatelka, ona na neho nemala cas a niekde hlboko v srdci si to vycitala. Nahovarala si, ze to vsetko robi len pre jeho a svoje dobro. Vidala ho malo, vzdy mu doniesla nejake cukrovinky a oblecenie, pohrala sa s nim a odisla. Vela casu travila v apartmane nedaleko Palais Garnier. Mala teraz vela prace, vela vystupovania a to ju zamestnavalo dost na to, aby pravidelne chodila navstevovat svojho syna. Pichlo ju pri srdci, ale rychlo to odohnala a venovala sa myslienkam na vecer a ulice, ktorymi prechadzali.

	Zrazu bolo otazne ci vobec mozem ist pozriet mamu do apartmanu madame de Florian. Neviem ci kvoli tomu som mala pochmurnu naladu a odkialsi vyvieral hnev. Dnes som mala skolu len kratko. Preto, ten priestor, ktory sa rozpinal po tom. Ines mala dnes skolu o nieco dlhsie. Uz sme sa tak casto nestretavali ako predtym. Vedela som, ze mi nieco chyba, ale nevedela som to presne pomenovat a tak som to riskla a odviezla sa na ulicu, ktoru som zacala spoznavat. Do stvrte, ktora kedysi zila umenim a neskor zrejme aj politikou. Kto by nepoznal operu Garnier? Aj ked ste vyrastali v Parizi nebolo pravidlom, ze ste sa tam museli dostat. A rovnako to bolo aj u mna. Vedela som o jej velkoleposti, ale nikdy som ju nenavstivila. Mohla som ju obdivovat len z dialky a z von. 
Razne som zaklopala na dvere, cakajuc, co sa bude diat dalej. Az prekvapivo rychlo sa otvorili. Stal za nimi Leo Dubois, ten, podla ktoreho bude najlepsie ak vtedy listy s tajomnym obsahom precitam ja. Usmial sa na mna a pustil ma dnu.

„Tak ake bolo citanie?“ spytal sa hned, ako sa za nami zatvorili dvere.
„Naozaj poucne,“ zasomrala som a on len tazko skryval smiech, ktory sa mu dral z hrdla.
„Ale ved sladke verse maju slecny vo vasom veku rady,“ usmial sa na mna milo, na co som ho ja len pocastovala neprijemnym pohladom. 
„Ale asi nie vsetky. Vy ste vedeli, ze su to zalubene listy? Ked ste to vedeli, preco ste mi ich dali citat?“
„Chcel som vam spravit radost. Mozno by ste prisla na nieco, co som si nevsimol ja.“
„Tie listy... su... boli,“ hladala som spravne slova. „Prilis osobne na to, aby som sa do nich nejako velmi vzivala. Nie su moje, nie su pisane pre mna a neviem ci by si Marthe de Florian zelala, aby ich niekto cital.“
„Je uz ina doba a keby to nechcela, nenechala by ich tu len tak pre svoju vnucku. Mozno ona ich objavila. Nikto z nas nevie, aka bola osobnost, co si tie dve zeny mysleli a co ocakavali. Mozno len nemysleli na buducnost.“

	Po nasom rozhovore som sa vratila do spalne. Tak zvlastne ma ocarovala. To ticho v nej, pocit nerusenosti. Spomenula som si na nejaky obraz, ktory spominal Dubois a tiez ho spominala aj mama. Presla som ku skrini a otvorila ju s vedomim, ze uz viem co sa v nej ukryva a nemusim sa bat. Znova ma uputali tie saty... a potom som si spomenula na flakony s parfumami v tej miestnosti, ktoru volali aj salonik. Zo vsetkeho dychala taka ta svojska atmosfera, to osobite caro, kuzlo, ktore sa da tazko dat do slov. Bolo to ruzove a koreniste kuzlo, ktore sa tu motalo cez chodbu, spalnu, salon, jedalen a vsetky ostatne miestnosti. Opar nostalgie sa vznasal nad kazdym kuskom nabytku, nad kazdym slovom v knihe, ktorym sa venovala moja mama. Nepoznala som pribeh ani jednej zo zien, ale citila som, ze mi je zvlastne blizky. Ze som pri nom, ze citim jeho vonu. Otocila som sa a zbadala velku postel. Biele vankuse mi pripominali slahackove oblaky nad mestom. Neodolala som pokuseniu dotknut sa ich, okusit ich makkost a sama pre seba sa usmiat, lebo aj ja som skryvala svoje sladke tajomstva, ktore sa mi nahle vybavili a pocitila dalsiu vlnu blizkosti. Na dvere sa ozvalo tiche zaklepanie. Som v tom pribehu, ktory sa tu kedysi udial? 

	Zodvihla som hlavu a dvere a pomaly pootvorili. Uvidela som svetle vlasy Lea Duboisa a trochu nahnevane na neho zazrela.

„Nerusim?“ opytal sa, akoby vytusil moj pocit. Dokonca som sa zlakla, ze mi ho vidi na tvari.
„Mozno ano, mozno nie.“
Chudak Leo napokon vosiel do miestnosti.
„Len som vam chcel ukazat obraz damy v ruzovom, ale ak mate na praci nieco ine...“
„Nie.“ Rychlo som odskocila od vankusov. To bol ten obraz, ktory spominali. Leo ma zaviedol do saloniku. Tam som dnes este nebola a tam, uprostred neho stal pri stoliku obraz. 
„Este ho nezrestaurovali, ale myslim si, ze je v celkom dobrom stave.“
Na obraze sa dala rozoznat zenska postava s tmavymi hnedymi vlasmi vycesanymi dohora, oblecena v satach zaujimavej ruzovej farby. Tie saty sa mi zdali nejake povedome... kde som ich to len mohla vidiet? A potom, ked ma osvietilo, kde som ich zazrela sa mi prihovoril aj Leo.
„Tak co poviete? Tie saty som vcera nasiel v skrini. Nie je to zaujimave? Ze ich vnucka Marthe de Florian nevyhodila.“

	Vsetci boli z toho objavu nadseni. Zacalo sa nove patranie aj ked ja som nemohla pochopit, aku stopu niesli tie saty. Ano, samozrejme mohli to byt saty, v ktorych bola Marthe de Florian oblecena v case, ked ju maliar maloval. V apartmane to ozilo. Leo Dubois stale drzal pri uchu telefon a s niekym sa ohnivo dohadoval, mama pobehovala po byte a nieco si zapisovala do diara a dalsi kolega chodil z miestnosti do miestnosti, sem tam prehodil nejake slovo s mamou a ja som len z dialky sledovala ten chaos. Nemohla som vhupnut do ich sveta a tak som sa len zavrela do spalne. Saty viseli nedotknute v skrini, akoby sa vsetci bali ich vobec chytit. 

	Ked som stala v tejto miestnosti, mala som pocit, ze som sucastou pribehu. Neviem ci ako jedna z postav alebo len pozorovatel, ale ked som bola tu, v spalni, kde okrem mna nebol nikto, len ticho, vsetko bolo inak. Ine, pokojnejsie. Mozno to bolo aj preto, ze okno bolo zastlane tazkym zavesom, mozno dodavalo viac zasnenosti tomuto vsetkemu. Tu ma vsetko prechadzalo, vsetky moje myslienky a spomienky na svet tam vonku, za oknom. Nerozmyslala som nad svojim zivotom, len vnimala vsetko naokolo, detaily a kuty, sem som sa chodila zasit.

„Madeleine.“ Nakukla do spalne mama. V tomto zvlastnom svetle som si ju vsimla lepsie. Mala huste hnede vlasy dotykajuce sa jej pliec, natocene na velkych natackach, upravene obocie, pod ktorym sa jej usmievali zelene oci a dnes mala obleceny olivovy kostym. Mama bola pekna a elegantna zena, nevyzerala na svoj vek, ale mladsie. Usmiala sa na mna, ked ma zbadala, ako sa prechadzam po izbe.
„O chvilu by mali znova prist ti experti. Ti co tu boli aj vtedy, ked som ta poslala domov. Nechcem, aby ta tu videli.“

Chapavo som prikyvla a nasledovala ju von. Mama si ma podozrievavo premeriavala zelenymi ocami, ale nic nehovorila. Az potom, ked som si zobrala svoje veci a chystala sa odist, chytila ma za ruku a tak donutila, aby som sa k nej otocila.
„Madeleine.“ Skor ako by moje meno vyslovila jej z ust vyslo len tiche zasepkanie. „Je ti nieco?“
Pokrutila som hlavou, no mama sa nedala. „Dnes vecer tu budem dlhsie, nechcela by si potom prist?“
Na suhlas som len prikyvla a vytratila sa do zvukov premavky.

4. Kapitola – Emma
	Neviem co sa mi posledne dni dialo. Bolo mi jednoducho tak zvlastne. Ako? No, tazko povedat. Prazdno ci smutno alebo ako to inak nazvat? Pochmurnost sa vliekla so mnou, ale ja som ju celkom nechcela chytit za ruku. Len som prechadzala pomedzi ludi, mozno medzi dalsich, ktori za ruku tu pochmurnost drzali. Neskora jesen, ale vsade este plno turistov. Vlastne ani neviem, kedy ich tu plno nebolo.

	Dovliekla som sa domov a namiesto toho, aby som cvicila na violoncelo som sa len zvalila na postel a zavrela oci. Este pred tym som si otvorila okno a nechala vzduch z ulice nech sa mi zatula do izby.

	Vsetky vone sa premiesali do jednej, ale medzi nimi sa dalo lovit a zachytit rozne pachy. Napriklad som mohla citit zavan so stanku s obcerstvenim, dalsi pach vychadzal z vyfukov aut, autobusov a motoriek, inak vonal asfalt a zvuky sa tiez miesali. Kroky, hlasy, dopravne prostriedky, neutichajuci ruch, ktory mi zaroven robil dobre a upokojoval ma. Bol znakom toho, ze sa stale nieco deje, ze je stale nieco na pohybe, v pohybe a to som milovala. Pohyb. Neustaly pohyb. Kroky, krociky. A hoci som v tomto meste vyrastala nikdy mi to neprislo stereotypne, nikdy som toho akosi nemala dost, nemohla sa toho prejest. To je ako s takymi ludmi, ktori mozu zjest vsetko a kolko len chcu a nikdy nepriberu. U mna to bolo takto ale s ruchom. Samozrejme, ze som si rada vychutnala aj ticho, ale aj ticho malo svoje podnazvy. Bolo ticho neprijemne, ticho zahalene, ticho prijemne a ticho, ake ste mohli zazit v lese a v prirode alebo ticho medzi dvoma bytostami, ktore si navzajom rozumeju aj bez toho, aby rozpravali.

	Vsetko sa mi krutilo a virilo v hlave. Vytvaralo farby a smuhy, krutilo sa a ja som pomaly nerozoznavala tvary, len farebne a bezfarebne smuhy. Kto povedal, ze zivot je bezfarebny aj ked na kratku chvilu sa taky zda?

	Ani neviem, ako som zaspala. Ponarala a vynarala som sa do krajiny a z krajiny snov. Z tohto stavu ma vyrusil len mobil, ktory mi zacal zvonit. Uvedomovala som si to, tam, niekde v tej dalekej krajine plnej divov a nepochopenych obrazov az som si to zacala uvedomovat viac a viac a zacala sa vracat. Prudko som vstala z postele a rozbehla sa k taske, kde by mobil mal byt. Ako vzdy nebolo take jednoduche najst ho. No ked som ho nasla, na displeji svietilo mamino cislo.

„Ano?“ Moj hlas akoby ani nebol moj.
„Madeleine?“ Aj mama znela akosi prekvapene. Odkaslala som si a skusila to znova. 
„Ano, mami, to som ja.“
„Spala si? Alebo ta boli hrdlo?“
„Spala som,“ povedala som unavene a posuchala si oci.
„Tak prepac, nechcela som ta zobudit. Len som sa ta chcela spytat ci to na dnes vecer este plati.“
Chvilu mi trvalo, kym mi zaplo o com to mama vlastne toci. „Aha, hej, jasne plati. Kedy mam prist?“
„Ja ti este zavolam, ale myslim si, ze okolo siestej by si mohla byt tu.“
„A kolko je hodin?“ Uzasny to pocit, ked clovek nema ani tusenia o tom co sa okolo neho deje.
„Su styri,“ zasmiala sa mama a uz musela zlozit, lebo ju niekto hladal.

	Presne o siestej som sa vybrala na svoju put. Ulice uz boli znova ine. November so sebou priniesol ostry chlad, ktory sa mi zaryval pod nechty. Obloha uz bola celkom tmava, ale poulicne svetla a svetla vychadzajuce z obchodov a kaviarni vytvarali svojsku atmosferu. Vo vzduchu bolo citit prichadzajuce Vianoce. Ludia sa uz blaznili, aby mohli kupit darceky, pripravovali sa na nasledujuci mesiac, ktoreho zaciatok bol vzdy taky uponahlany. Pytala som sa samej seba, preco vlastne. Preco ludia ponimaju ten cas alebo lepsie povedane aj cas pred sviatkami ako stresujuci? To slovo – stres – sa v poslednej dobe dost casto sklonovalo v strankach casopisov, ale rovnako aj v inych mediach ci sa o nom ludia len zhovarali. Chcela som pochopit nepochopitelne a tak som sa na to radsej vykaslala a isla si za svojim. 

	Vybehla som hore schodmi ako zvycajne a skoro sa zrazila s muzom, ktory mi bol podozrivo povedomy. Mal riedke cierne vlasy, zavalitu postavu... a spomenula som si. Preto som dufala, ze on si nespomenie na mna a tvarila sa, ze idem k niekomu inemu len nie tam, kam som mala skutocne namierene. A tak som pockala, kym sa zabuchnu vchodove dvere a az potom zaklopala na tie, ktore boli pre mna vstupom do ineho casu.

„Mali by sme vam dat urobit kluc,“ smial sa Leo Dubois, ked som vosla do apartmanu. Takto vysvieteny som ho teda este nevidela. A bola to naozaj sila... sila, ktora mi nedovolila nieco povedat. Bol to presne ten moment, ked vas niekto blizky milo prekvapi darcekom alebo jednoducho niecim, po com ste tak dlho tuzili a snivali. A toto bolo nieco podobne alebo, dovolim si povedat, nieco lepsie. Prekvapujuce na to, ze tu pracovali moderni ludia, ktori si mohli zohnat baterky a lampase. Ale oni si namiesto toho zapalili niekolko sviecok a dokonca som niekde zazrela aj petrolejku. Na moju otazku, preco si nezapalia svetlo som dostala odpoved, ze elektrika prosto v tomto byte nefunguje, preto, ze bol uz prilis stary a niekolko rokov sa tu nebyvalo.
No vratme sa k tomu, co som videla. Sviecky vytvarali romanticku atmosferu, akoby vas tu cakal vas mily a nie banda historikov. Musela som sa usmiat, lebo to vo mne vyvolalo prijemny pocit, ten hladivy a prijemne teply. Mama aj Leo sa usmievali.
„Ako... preco... ako je mozne, ze... da sa v takomto prostredi pracovat?“ vyjachtala som zo seba konecne. Nejako som si neuvedomovala, ze to vlastne ani nemoze byt mozne.
„My uz nepracujeme, cakali sme na vas,“ usmial sa Leo pri com zvyraznil slovo na vas. Nechapavy pohlad som venovala mame, ktora v tom makkom svetle vyzerala byt oddychnuta a v pohode.
„Chcela som ti len urobit radost.“
„Ten pan to celkom nechapal, ked vasa mama zacala chodit po byte a zapalovat sviecky. Vysvetlila mu, ze sa este chysta pracovat aj ked, nie som si isty ci jej vobec veril. Myslim si, ze skor veril svojej vlastnej verzii.“ Pochopila som co sa ukryvalo pod tymi slovami. Pri myslienke na to, ze by moja mama a on mali nieco medzi sebou... 
„To si ale nemusela mami,“ povedala som a znova sa rozhliadla okolo seba. Nemohla som tomu uverit. Priestor posobil tak utulne, tak, ze by sa aj ladove mury rozostupene okolo srdca toho najchladnejsieho cloveka roztopili, aby sa jeho pohlad mohol pokochat tym, co mohol zocit.
„Tak ja uz pojdem,“ povedal Leo a zacal sa poberat na odchod. Ano, nechapala som, co sa to tu deje. „Budete vediet zamknut, Marie?“ spytal sa este mami.
„Ano, nebojte sa,“ usmiala sa na neho mama a Leo mohol pokojne odist. Pockali sme, kym sa za nim zavreli dvere a v apartmane sme zostali len my dve. Na okamih mi to prislo take zvlastne. My dve v tomto starom byte plnom ziariacich sviecok.
„Ides este pracovat?“
„Nie, chcem sa s tebou porozpravat.“
Zodvihla som obocie. Rozpravat sme sa mohli aj doma. „Tu?“
„Ano, chcela som ti spravit radost alebo chces, aby sme si sli niekam sadnut?“
Zneistene som sa pozrela okolo seba. Tento apartman mal svoj pribeh, nechcela som, aby do neho nejako zasahoval aj ten moj a tak som len rozhodne odpovedala:
„Podme radsej niekam inam. Dakujem ti, ze si toto vsetko pre mna pripravila, ale podme radsej prec.“

	Mama nenamietala, dokonca mi na to ani nic nepovedala. Sfukli sme vsetky sviecky, este raz sa ubezpecili, ze naozaj vsetky a s malou baterkou, ktora nam pomohla najst cestu z tmaveho bytu sme sa pobrali prec.

	Zamierili sme do cukrarne tu nedaleko. Mama mi o nej hovorila po ceste a velmi ju vychvalovala. Hovorila mi, ze niekedy, namiesto toho, aby isla na obed radsej prisla sem a dala si sladky zakusok.

	Cukraren to bola naozaj zaujimava. Dalo sa sediet aj von, pri okruhlych stoloch na ktorych bola sem tam sviecka, sem tam nejaka ozdoba, ale tiez sa dalo sediet dnu, kde by sa na prvy pohlad zdalo, ze farby vobec neladia a su chaoticke, ale o chvilu prislo uvedomenie, ze to tak nie je a ze vsetko je tak, ako ma byt. V kute cukrarne na sebe lezalo naukladanych niekolko cestovatelskych kufrov, ktore mali uz svoje odcestovane. 

	No a ten vyber... kolacov mali aj ked da sa povedat uz takto neskoro vecer. Sedelo tu celkom dost ludi, pochutnavajucich si na sladkych maskrtach, debatujuc o svojich zivotoch alebo zivotoch inych alebo si proste vychutnavali okolie a jeden druheho. 

	Vsetci sa tlacili dnu, lebo von bolo chladno, ale ak mam pravdu povedat, viac sa mi zaziadalo posediet si vonku na tej zime, co ale bolo kvoli mojej mame, milujucej teplo, nemozne. A tak sme si nasli stol v odlahlej casti cukrarne a cakali, kedy nam casnicka donesie kolace a kavu.

„Tak, aky si mala den?“ spytala sa ma mama, ked sa pohodlne usadila na stolicku a odlozila si kabat. Jej oci vyzerali trochu unavene, ale stale sa usmievala a vyzaroval z nej pokoj. Niekedy som ju za tu jej vnutornu vyrovnanost obdivovala. A mozno tak trochu jej zavidela.
„Vsetko ako vzdy,“ zasomrala som s naznakom hnevu. Hnevala som sa na to, aky zivot som viedla. Aky bezduchy bol.

	Mama si premerala moju tvar. „Ale no tak Madeleine, neprehanaj to. Ja si myslim, ze v poslednom obdobi zazivas celkom pekne prekvapenia.“

	Neodvazila som sa zdvihnut zrak od stola, lebo by som musela priznat, ze ma pravdu. 

„Povedz, trapi ta nieco? Alebo niekto?“ Naklonila sa ku mne o trochu blizsie, ale musela sa znova vratit do povodnej polohy, lebo casnicka nam prave doniesla kavu v nevelkych bielych salkach. Potesila som sa. Bola to taka kava, aku som mala rada. Husta, mala a horka. Nasypala som si do nej len trochu cukru, smotanu som dala mame.
„Nie, nic. Vsetko je v poriadku.“ Aj ked som vedela, ze nie je. Mama si vzdychla, nasypala si do svojej kavy cukor a zamiesala. Hmmm... kava bola naozaj skvela, lahodna. Mala chut a vonu, farbu, nebola vodava.
„Neklam mi. Trapi ta on?“ Vyvolalo to vo mne zmes pocitov, ked vyslovila to slovo, on. Neviem, myslela som si, ze je to uz za mnou. Mozno prave preto, ze to vyslovila ona. Pokrutila som hlavou. Nie, nebol to on, kto by ma bol trapil. Alebo ano? 
„Ja... neviem,“ vyslovila som napokon. V mysli sa mi vybavila jeho tvar. Vazna tvar, pozeral sa na displej svojho mobilu a riesil nejaku zalezitost v praci ako mi vtedy povedal. Ale ja uz neviem co klamal a co bola pravda. Neverila som mu odrazu ani jedno slovo, ktore povedal. Nic pekne, ani nic skarede, ani nic medzi tym.
„Povedz mi, co ta na nom moze trapit? Je to uz za tebou, bud rada, ze si na to prisla a nie, ze ti to neprisla vysvetlit jeho manzelka,“ rozculovala sa mama.
„Aka skusena,“ usmiala som sa, na co mama len pokrutila hlavou, ale za tym vsetkym len skryvala usmev. Casnicka nam cochvila doniesla aj kolace. A... no boli take chutne, take sladke a take makke. Nechutili umelo, boli plne chuti a stavy.
„Ja viem co je dobre,“ zmurkla na mna mama a dalej sme sa ukajali makkou sladkostou, ktora nam nedovolila, aby sme vobec mysleli a rozplyvali sa nad niecim inym.

	Nakoniec sme z cukrarne vychadzali vysmiate, plne vtipov a spominali na smiesne zazitky. Svet sa tocil okolo nas. Co nam dali do tych kolacov? Rozhodne sa tam musim vratit ak sa mam potom citit takto nad vecou. Smiala som sa. Vsetko mi bolo jedno a okolo mna sa vznasala lahkost. Ta pretrvavala aj ked sme prisli domov. S mamou sme sa chichunali, robili si zarty a ked sme odomkli vchodove dvere, obe sme chvilu zostali stat v pomykove medzi nimi. V byte sa svietilo. Vyrazilo nam dych v rovnakej chvili. Dokonca ma premkol chvilkovy strach. Mama vkrocila do bytu a bez toho, aby sa vyzula pokracovala dalej do obyvacky, kde zostala s pootvorenymi ustami stat akoby ju niekto oblial horucou vodou. Ponahlala som sa za nou a ked som uvidela to, co videla ona, nevedela som ci sa mam smiat ci co robit. V kresle bola uvelebena moja teta, otcova sestra, ktoru som nevidela... no veru uz zopar rokov. Vobec sa nezmenila. Polodlhe hnede vlasy, oci mandloveho tvaru, farby zihlavoveho caju, stihla vysoka postava a zadumcivy vyraz, ktory ale presne nebol to, co ona bola. Sklanala sa nad rozcitanou knihou, ale ked si vsimla, ze bez dychu stojime a pozorujeme ju, zatvorila knihu a vstala.

„No, to mam ale pekne privitanie,“ zatiahla sarkasticky, no potom sa zosiroka usmiala a roztiahla naruc, aby nas obe objala. „Som tak rada, ze vas vidim. Je to tak davno...,“ hovorila. Toto presne bola ona. Vesela kopa, ktora si z nicoho nerobila nic, bezstarostna a svojska, s vrecom plnym zazitkov, o ktorych rada rozpravala. Emma bola jednoducho spontanna.
„Ty si ale vyrastla!“ Odtiahla sa od nas a jej zrak padol na mna. Obzerala si ma od hlavy po paty az mi to bolo neprijemne. Emma mala totiz jednu taku vlastnost a tou bola ta, ze si vsimla uplne vsetko.
„Ako si sa sem dostala?“ Odhodlala sa mama konecne na otazku, ktora jej urcite vrtala v hlave od chvile, co zocila svoju svagrinu uvelebenu v kresle.
„Raz davno mi Raphael dal kluce a ja som ich pred nedavnom nasla tak som sa rozhodla, ze vas pridem pozriet. Je to uz tak davno...,“ zakoncila dramaticky a bez okolkov zamierila do kuchyne ako do svojej. Mama za nou rozcarovane hladela. Nemala velmi v oblube tuto spontannu stvoru a rovnako ako mne jej neslo do hlavy, co tu po tolkych rokoch robi.
„Dievcata, kupila som nieco na jedenie a pitie lebo ste tu nemali nic.“ Emma zamierila k chladnicke a vytiahla z nej nieco. 
„Co tu robis?“ Mama sa uz zacala spamatavat zo soku, ktory jej sposobila necakana navsteva. Nepamatala som si, ze by jej otec dal kluce od nasho bytu. Emma si odpila z flase, ktoru tiez vytiahla z chladnicky a zatvarila sa nechapavo.
„No ved som vas prisla pozriet.“ Akoby jej nebolo jasne, co za hluposti sa jej to mama pyta.
„Ale preco?“ Mama uz zacinala byt netrpezliva. Emma odlozila vsetko naspat do chladnicky. 
„Lebo som vas chcela vidiet. Je na tom nieco zle, draha Marie? Chcela som vidiet svoju neter a trochu sa u vas zdrzat.“
Mama na nu zaganila. „Bez opytania?“
„Ved sme rodina,“ zasmiala sa Emma, snaziac sa zlahcit situaciu tym, ze mamu objala okolo pliec. No ona to nechapala. Znechutene hodila kluce od auta na svoje miesto a isla sa prezliect. Ja som zostala stat v kuchyni a nevedela, co hovorit, kam sa podiet. 
„Tak a ty co?“ Otocila sa ku mne Emma, akoby sa nechumelilo.
„Co by malo?“
Emma sa zasmiala a potiahla ma za ruku, aby som si sadla. „Pochval sa mi. Ako sa mas, co mas nove? A co tvoj frajer?“ uskrnula sa. Pocit lahkosti mi este doznieval v tele.
„Nemam frajera,“ odvetila som, ignorujuc ostatne otazky lebo tato bola najkurioznejsia. Pri tejto sa tete Emme zaligotali oci. Drgla do mna laktom. 
„Neverim ti. Prepac, ale nie.“
Mykla som plecom. „Ako hovorim, nemam nikoho.“
„Ani si nikoho nemala? Nechce sa mi verit, ze dievca ako ty, nemalo este chlapca.“
„Jasne, ze som mala,“ odsekla som nazurene. Vtedy do kuchyne prisla mama a tak nenormalne som sa tomu potesila, ze hned ako jej noha prekrocila prah kuchyne som ja rychlo zduchla kade lahsie. Dalsia povahova crta tety Emmy bola ta, ze vecne vyzvedala a chcela vsetko vediet. A mne sa o tejto teme veru nechcelo bavit.

	Nakoniec sa mama s Emmou dohodli, ze u nas zostane na vikend. Emma sa stale odvolavala na to, ze nas chcela vidiet, ale mama jej to nebrala. Teraz Emma tronila v obyvacke a s niekym telefonovala. Mama prisla ku mne do izby a nestastne sa zvalila na stolicku. Pocastovala som ju pobavenym pohladom.

„Tak?“ Cakala som s cim zase prisla. Pred nedavnom to bolo, ze sa Emme nepacili nase uteraky v kupelni a ziadala si nieco ine. Co som zase nemohla pochopit preco, lebo, myslim si, ze uteraky v kupelni su vonave, ciste a makke. Neviem co sa jej na nich nepozdavalo.
„Je tu len par hodin a uz mi ide na nervy. Keby aspon dala vediet, ze pride. Netusim odkial ma kluce od bytu. Neverim, ze by jej ich Raphael dal len tak. A tiez neverim, ze jej dovod preco je tu je ten, ze nas prisla pozriet. Sest rokov sme jej nechybali. A teraz? Zrazu?“ Nevedela som co jej na to povedat, lebo sa mi videlo, ze mama ma pravda. Ano, preco by ju napadlo po tolkych rokoch prist pozriet svoju neter a bratovu manzelku? Ved mama mohla niekoho mat, urcite by to nebolo prijemne ani jednej z nich.
„Tak co teraz?“
„Ja neviem.“ Mama si len zubozene podoprela hlavu rukou. „Nechame ju tu na vikend a uvidime co sa z toho vyvinie. Co si vymysli.“ 

	Teta narusila nase ticho, system, akym sme s mamou doteraz fungovali. Boli sme zvyknute byvat a zit len my dve, jedna pre druhu. Teraz sme sa nedelili o kupelnu dve a mama v nej rada stravila dost casu, ale tri a to bola otrava. Dnes som sa do nej dostala ja posledna a to uz by som bola o takom case najradsej v posteli, ale nevyslo mi to.

	V case, ked som kupelnu opustala uz Emma spala. Obyvacka uz nevyzerala ako obyvacka, ale ako sklad. Vsade bolo rozlozene oblecenie, casopisy a kozmetika. Aj toto muselo mamu stvat. My sme mali stale upratane a teraz to nebolo v jej silach. Vyzeralo to tak, ze sa budem musiet vzdat svojej nocnej vychadzky za cokoladou.

	Rano hned ako som vstala som ako vzdy zamierila do kuchyne. A v tej to uz zilo. Mama pripravovala ranajky a Emma si pri stole citala casopis. Pozrela som na hodiny. O takomto case sme s mamou este vstavali a este chvilu trvalo kym sme sa odhodlali urobit ranajky. Ked ma Emma zbadala, ziarivo sa usmiala a pozdravila ma.

„Dobre rano, spachtos. Tak co, kam pojdeme dnes?“
Este rozospata a napoly dezorientovana som na nu zmurkala. Nepochopila som totiz tu druhu cast vety.
„Kam?“ 

	Emma zavrela casopis a prelozila si nohu cez nohu. „Ja neviem kam, ty to tu poznas lepsie ako ja. Tvoja mama nechce ist, lebo ze vraj ma robotu. Tak sa pytam teba. Nebudeme hadam v sobotu sediet doma.“ No nieco na tom bolo. Rozhodne sa ani mne nechcelo cez vikend vysedavat doma a to, ze tu bola teta Emma mi zrazu prislo vhod.

„Ja neviem, kam by si chcela ist?“

	Emma sa zamyslela. „No, to by som asi mala nechat na teba. Ukaz mi nieco co tu mate co sa paci tebe a je to dobre,“ usmiala sa a nadvihla pri tom obocie. A tak, kym sme jedli ranajky, ktore pripravila zvlastne mlkva mama som ja rozmyslala, kam by som ju mohla zobrat. Pravda, je tu tolko miest, ktore si zasluzia byt navstivene a tolko miest, ktore som dokonca nenavstivila este ani ja. Napadlo ma, ze by sme mohli ist do cukrarne, kde som bola vcera s mamou, ale tento napad som rovnako rychlo zavrhla lebo sa mi to zdalo voci mame nefer. Bola to nasa cukraren. Cukraren, ktoru nasla ona a nechcela som tam ist s Emmou. A tak som rozmyslala nad inym miestom, kde by sme mohli ist, kde by sme sa mohli zasit. Napadlo ma niekolko kaviarni a butikov a bolo rozhodnute. Sice som nemala vymysleny presny plan kam, ale crtali sa hlavne body. A tak po ranajkach sa Emma isla upravit s tym, ze hned ako bude hotova a ako budem prichystana ja, vyrazime.

	Zatial som sedela v kuchyni a sledovala mamu, ako uklada riad do umyvacky. Bola nahnevana? Alebo co sposobilo to, ze bola tak ticho?

„Mami?“ oslovila som ju po tom co mi to nedalo. Otocila sa ku mne a vyzyvalo na mna pozrela. 
„Tebe vadi, ze ideme s Emmou von?“

	Mama sa pousmiala. „Nie, Madeleine. To mi vobec nevadi, skor naopak. Som rada, ze sa trochu zabavis. Vadi mi len, ze neviem presne preco je tu. Musela som kvoli nej vstavat len preto, aby som jej urobila ranajky. Ja viem som hrozna,“ vzdychla si mama a vratila sa k riadom. Len som sa na nu chapavo usmiala. 

„Nie, nie si hrozna. Len si zvyknuta na to, ze mas svoj priestor.“
„Ano, asi mas pravdu. Ale aj tak... dostala som pozvanie od jedneho pana a je mi velmi neprijemne povedat o tom Emme. Povedala som jej, ze potrebujem pracovat, ale pravda je, ze si chcem trochu oddychnut.“
„A co je na tom, ze ides s niekym von? Ved aj ty mas pravo na zabavu.“
„Ja viem, ale...“ Mama sa tvarila nesmierne nestastne a nevedela ako mi to ma vsetko povedat, vysvetlit. „Ked som ju uvidela, hned som videla aj tvojho otca. A zacal mi chybat! Ja viem, ze po tolkych rokoch by to uz nemalo byt take, ale ozivila mi to.“ Aj stara jazva obcas zaboli... lutovala som mamu, ked som videla ako zubozene sa hrbi na stolicke. Jemne som jej stisla ruku. „Mami, je to v poriadku. Ocko by urcite nechcel, aby si sa trapila.“

	Nic nepovedala, len mi stisla ruku a pousmiala sa trochu pokrivene.

	A tak sme sa s Emmou teda vybrali von. Emma sa rozplyvala nad vsetkym okolo nas a stale nieco rapotala. Vyzeralo to byt na celkom pekny den. Svietilo slnko, obloha bola cista modra len s par bielymi vatovymi oblakmi. Mesto zilo o trosku viac ako cez tyzden, vsetci si chceli uzit tento pekny den. Uz davno totiz nesvietilo slnko a je pravda, ze clovek sa citil a vnimal veci naokolo trochu inak, ked mu na chrbat dopadali slnecne luce. Svojim sposobom som mala rada aj zahmlene rana. Pripominali mi tajomno a este nieco, co sa celkom neda dat do slov. A hlavne teraz, hole konare stromov posobili tak melancholicky. Ale nebola to ta melancholia, ktorej vyznam najdeme v slovniku. Bola to ina, specificka melancholia, ktoru som ja volala sladkou. Neviem, ludia to mohli vnimat inak ako ja, ale ja som vedela svoje. A nemienila som svoj pohlad nejako menit len kvoli tomu, ze niekomu inemu sa nepacil.

„Uz davno som tu nebola,“ vyrusil ma z uvah hlas tety Emmy.
„Nie? Kedy naposledy?“
„Ved vies... vtedy.“ Ano... vtedy. V ten uprsany den. „Od vtedy som sa tulala da sa povedat, ze po celom Francuzsku. Dokonca som sa par krat nasla aj v Spanielsku, odkial som mala znameho a myslela som si, ze z toho bude nieco viac, ale mylila som sa. Opustila som ho skor ako by sa z toho mohlo vyklut nieco vaznejsie. Vystriedala som niekolko prac, niekolko profesii a ked som sa vratila domov, spomenula som si na vas.“
„A co tak nahle?“ 
„Nemysli si, ze na vas vobec nepomyslim,“ povedala, ale bolo tazko povedat co myslela vazne a co bolo len klamstvo, aby si ziskala ludi. „Len som potrebovala niekam vypadnut a ked mi do oka padli kluce od vasho bytu, nevahala som.“
„Nevedela som o tom, ze by ti otec dal kluce od nasho bytu.“
„Ja viem, ze vam to nepovedal. Ale neboj sa. Dal mi ich len pre pripad, ze by sa nieco stalo. Nemala som v plane ich vyuzit ako si to mozno mysli tvoja mama a mozno aj ty. Bolo mi smutno Madeleine a pochop ma, prosim ta.“ Uprela na mna prosiace oci a ja som jej na okamih naozaj uverila. Videla som v nich totiz nieco zname, nieco blizke. Preblesla v nich bolest a teta bola nahle celkom ina. „Stratila som... vlastne, ja ani neviem ci som niekoho stratila alebo som ich opustila ja, ale viem, ze ti, ktorych som volala priatelmi, mojimi priatelmi vobec ale neboli. Neviem ci poznas tu situaciu, ale je neskutocne neprijemna. Citis sa tak sama, tak opustena, nemas za kym ist, nemas kam ist, kam vycestovat, preco vycestovat. A mne to chyba. Chyba mi chodit niekam, spoznavat nove kuty, bavit sa s ludmi a jednoducho byt stastna.“ Emme sa do oci natlacili slzy a tvar sa jej skrivila. Sucitne som ju chytila za ruku a odtiahla do nedalekej kaviarnicky. Usadili sme sa pri jednom zo stolov. Atmosfera tohto podniku bola velmi intimna a taka utulna prave urcena na otvorene zhovaranie sa. Emma sa premahala, bojovala sama so sebou, mohla som to na nej vidiet a zvazovala som ci bolo dobre, ze sme prisli prave sem. Ci sme nemali ist na zachody a vyplakat sa. Cakala som kym bude chciet ona sama rozpravat ak vobec bude chciet. Objednali sme si zatial kavu a kym sme na nu cakali, cakala som ja na to co sa bude diat dalej.

	Po tom, co nam casnik doniesol kavu sa Emma zase zmenila. Zacala sa pousmievat a debatovat a vsetky emocie, ktore sa viazali k tomu co povedala predtym ju razom opustili. Zacala som sa zamyslat nad tym ci to, co mi natarala nebola len hra na city. 

	Rozpravala mi o svojich pracach, o svojich milencoch a niekedy som nechapala ako moze tak rychlo zabudnut, ako si moze tak rychlo najst niekoho ineho. Zivot akoby bol jedno velke divadlo a ona bola herecka. Vtedy som si spomenula na apartman. A zamyslela som sa nad zivotom tajomnej zeny, ktora tam zila este predtym ako ho odkazala svojej vnucke. Pozerala sa aj ona na zivot tak, ako moja teta? A co o nej vlastne viem? Dumala som nad tym, preco sa vola tak ako sa vola az kym mi mama nepovedala jej skutocne meno. Priezviska mala po rodicoch, takze sa nikdy nemusela vydat. Bolo zrejme, ze sa nevydala za muza, ktory jej pisal zamilovane listy. Pri pomysleni na ne, mnou presla triaska.

„Nad cim rozmyslas?“ Spamatala som sa az vtedy. Netusila som, o com Emma dovtedy recnila.
„Prepac, len maly vypadok.“
„Uz by som asi mala prestat rozpravat ja a mala by si nieco povedat ty. No tak hovor. Neverim, ze za tych sest rokov sa neudialo nic zaujimave.“
„Neviem co take by som ti povedala. Dostala som sa na jednu z najprestiznejsich skol tu v Parizi a studujem uz druhy rok.“
„Fiha, tak to ti gratulujem. To sa nepodari kazdemu. A co tam studujes?“
„Hudbu,“ odvetila som jednoducho. Emme sa rozsirili zrenicky. 
„Hudbu? Budes znama!“
Zasmiala som sa nad dobrym vtipom. „Studujem strunove nastroje a moj nastroj je violoncelo.“
„No ved to je jedno. Mozes sa dostat do nejakej kapely alebo tak.“
Len som pobavene pokrutila hlavou a odpila si kavy. Nasa dalsia zastavka bol jeden z butikov, ktorych tu bolo pozehnane.
„Nie ze by som bola maniak do nakupovania, ale raz za cas rada obeham obchody,“ vysvetlovala mi Emma, ked sme prave vchadzali do jedneho z nich. Rozplyvala sa nad kuskami siat, sukni aj bluzok. 

	Musela som priznat, ze som davno nebola v obchode s oblecenim a ze som si na seba davno nic nekupila. Ale hlavnou hviezdou dneska bola Emma a tak som ju nechala nech sa tesi. Emma behala po obchode, vyberala si oblecenie a hned si ho isla skusit. A aj ked jej nieco pristalo a pacilo sa jej, vratila to na vesiak. To mi bolo zvlastne. A bolo to tak pri viacerych pripadoch. Preco si nekupila tu krasnu ruzovu satku, ktora sa jej az tak pacila? Ved nebola ani az taka draha! Pockala som, kym zajde za dalsie vesiaky s oblecenim, zobrala tu satku a ponahlala sa s nou ku pokladni, zaplatit ju. Nic netusiaca Emma sa nadalej veselo prechadzala po obchode a potom nasledoval dalsi. Nevypytovala sa ma nic, na tasticku, ktoru som drzala v ruke, stale len rozpravala. 

	Ked tu, stuhla mi krv v zilach. Zbadala som ho... stal pri obchode s knihami a nervozne sa obzeral. Na niekoho cakal. Dokonca som aj zastala, lebo my sme kracali prave tym smerom. Emma stichla a zastala o par krokov predo mnou.

„Stalo sa nieco?“ Tep sa mi zrychlil. Bolo mi akosi teplo, ale zaroven zima. Cas sa spomalil a o to viac som vnimala tlkot svojho splaseneho srdca.

Emmin pohlad zabludil tym smerom, kam som sa pozerala ja.

„Ty ho poznas?“ spytala sa ma, ale ja som sa nezmohla na odpoved. Az kym z obchodu nevysla zrejme jeho manzelka a nepobrali sa prec. Vtedy mi odlahlo, ale srdce stale bilo ako o preteky. 
„Halo,“ ozvala sa znova Emma. Pozrela som sa na nu. Skumavo si ma premeriavala. 
„Ano?“
„Kto to bol, ze si tak zbledla? Nie je ti nic?“

	Len som pokrutila hlavou a rychlo sa ponahlala dalej. Emma sa nenapadne snazila nieco zistit, ale ja som mlcala. Zmocnilo sa ma niekolko pocitov, ovladli ma spomienky... Ach spomienky. A islo to v jednom kole. Zrazu sa objavila zurivost a hnev a tlacila sa mi hore hrdlom. Myslela som si, ze to vsetko zmizne. No ked sme uz mali namierene domov citila som bezmocnost. Len hlupa bezmocnost sa mi rozlievala v zilach. Chcela som, ale nemohla som nic urobit, ako zamknuta v klietke bez moznosti uniku. Dvihal sa vo mne hnev a vsetky tie emocie jemu podobne. Rozkopala by som hadam vsetko, co by sa v mojom okoli nachadzalo a co by som rozkopat mohla. Boze, po tom som tak najviac tuzila, prejavit svoje emocie, vybitim sa, kricanim... Neprijimala som ziadne mudre rady. Chapala som ich a tak nejako som sa v nich aj videla, ale nemohla som, pripadali my v tej chvili hlupe a zbytocne. Nic nebolo dobre, nic nebolo zle, len hnev, hnev, hnev. Od zurivosti som schmatla vankus a hodila ho z plnej sily na postel. Potrebovala som kricat, zurivost sa mi hromadila v hrdle, stacilo len otvorit usta a nechat to vsetko odist prec. Prec, prec, prec! Chcem odist prec! Chcem vsetko inak, chcem vsetko zmenit, odmietam zit takyto zivot, taketo prazdno vyplnene obcasnymi vybuchmi hnevu ci nervozity. Kopala by som od zurivosti a nespokojnosti od nenaplnenia. Do riti! Kricalo by vsetko vo mne aj von. Dajte mi pokoj, ja chcem len zit! Zavrcala som a znova smarila vankus o postel. A potom znova. Zavrcala som divokejsie, pred ocami videla cervene kruhy. Chcela som tak vela? Chcela som len to hlupe pochopenie! A potom sa sklatit uplne prazdna na zem a nic neriesit, len vnimat ako sa uvolnenie a prazdnota rozsiruje po celom tele, zahlcuje ho a vobec, ale vobec nic nechape. Co bolo ale to, co mi hovorilo, vydrz to, dievca?

5. Kapitola – Violoncelo
	Mama predsa len isla na schodzku. Alebo to mam nazvat rande? Emma sa niekde vytratila a tak som zostala doma sama. Vytiahla som z tasky satku a zacala si ju obzerat. Problem bol, ze sa mi zacala pacit a tak som rozmyslala ci ju naozaj darujem Emme alebo ci si ju necham. Pocula som, ze vchodove dvere sa otvorili, ale nie tym stylom Emmy, ale tym tichym maminym. A kedze ma pohanala zvedavost nevahala som a vybrala sa ju privitat. Mama bola naozaj vyparadena, mala oblecenu dlhu suknu a kabat, lica mala ruzove od stiplaveho vzduchu vonku.

„Tak aka bola vecera?“ spytala som sa jej a snazila sa nasadit usmev. Mama si vyzula topanky a tiez mi venovala usmev.
„Celkom fajn, nasmiali sme sa. Uz davno som sa tak nenasmiala. Boli sme v jednom podniku... to ti vyrozpravam potom. Kde je Emma?“ Nakukla mi ponad plece.
„Isla niekam von. Sme samy.“ Mama si vydychla a jej kroky nasledovali do kuchyne. Inokedy by sme si isli sadnut do obyvacky, ale porozhadzovane veci nas vyrusovali. Sadli sme si k stolu a mama zacala rozpravat.
„Boli sme v takej prijemnej restauracii. Nebola velmi velka, ale zato plna ludi. Bala som sa ci nas vobec obsluzia, ale ked nam doniesli jedlo musim uznat, ze bolo skvele. Gabriel nechcel, aby som zaplatila co i len vino. Stale sa ma pytal ci si este nieco nedam a mam podozrenie, ze sa ma snazil opit. Snazil sa byt velmi galantny, ale, ved vies. Len ako kamarat.“
	Chapavo som sa na mamu usmiala.
„A teraz ty. Ako bolo von s Emmou?“ 

	Spomenula som si na nas den vonku. Musim priznat, ze mi to padlo celkom dobre, okrem jedneho zazitku, z ktoreho som sa dlho otriasala a tie pocity mi este stale navierali v hrdle.
„Videla som jeho.“ Mama sa zamracila a trochu sa naklonila ku mne. Pozerala mi priamo do oci, cakala co poviem dalej. Ale ked som nic nehovorila spytala sa ona.
„Povedal ti nieco?“
„Nie, on ma ani nevidel. Stal pred knihkupectvom a cakal na svoju manzelku.“
	Mama sa oprela o operadlo. „No tak to som rada. Ktovie co by ti zase vykladal.“
	Pousmiala som sa. Neviem co mama videla v tom usmeve lebo sa zatvarila sucitne.
„Uz je to za tebou,“ povedala a nezne ma pohladila po lici.

	Po dlhej dobe som sa odhodlala a vytiahla z obalu violoncelo. Neviem, kde sa zobrala chut hrat. Pripravila som si stolicku a sadla si na nu. Do ruky som chytila slak a pred seba postavila violoncelo. Dlho som ho skumala. Vonalo drevom a lesklo sa. Nastroj posobil tak elegantne a vznesene. Pamatam si, ze som na tento nastroj videla hrat niekoho v televizii. Mala som asi desat a pretoze na mna ta zena posobila tak noblesne, povedala som si, ze aj ja chcem tak vyzerat a preto som sa rozhodla, ze sa nan naucim hrat. Otec bol nadseny, mama mala obavy, ale nakoniec ma prihlasili do hudobnej skoly. Spociatku to nebolo take jednoduche, ale nevzdavala som sa. A potom som sa vypracovala tak az ma prijali na tu skolu, kde teraz chodim. Avsak, nebol to moj sen. Nechcela som sa tomu venovat profesionalne bola to len zaluba. Nevedela som si sama seba predstavit hrat v nejakej kapele alebo v orchestri. Ja som chcela viac, chcela som zivot.

	A teraz som pritlacala struny a pohybovala slakom. Islo mi to lahko, pomylila som sa len par krat. Nemusela som hrat dlho a prisla ku mne navsteva.

„Nerusim?“ Emma stala vo dverach a nadsene pozerala na violoncelo. Kyvla som hlavou, ze nie. Potichu zatvorila dvere a dala sa na preskumavanie mojho nastroja.
„Fiha, este nikdy som nepocula nikoho hrat tak blizko mna.“ Hladila hladky povrch violoncela. 
„Muselo byt drahe. Ale ta skladba, ktoru si hrala mi pride trochu smutna,“ zakoncila. 
„Je to vazna hudba, ktoru vacsinou hrame.“
„Asi by som mala z toho depky, keby som to musela pocuvat tak casto. Nemas z toho zly pocit?“
„Niekedy, ale uz som si zvykla. Ked sa ku mne pridaju ine nastroje, vsetko znie inak.“
„Chcela by som ta pocut hrat na nejakom koncerte. Kde najblizsie by som ta mohla vidiet?“
A vtedy som si spomenula. Preboha, ved ja mam hrat na predvianocnom koncerte! Zostala som ako obarena. Celkom som na to zabudla a vobec som ani netrenovala. Nacvicovali sme samozrejme, ale tieto posledne dni mi to celkom vyfucalo z hlavy. Mala by som trenovat!
„Budem hrat na predvianocnom koncerte v nasej skole.“
„To bude asi niekedy pred Vianocami, vsak? To uz tu asi nebudem,“ povedala skleslo. „Alebo... clovek nikdy nevie.“ 

	Pokracovala som v hrani a Emma zostala v mojej izbe a sledovala ma. Jej pritomnost mi nevadila, bola som zvyknuta, ze sa na mna niekto pozera. Zahlbila som sa do hudby a nevnimala velmi okolie, len svoje prsty, behajuce po strunach a tony. Zahlbit sa do melodie znamena, celkom sa nechat pohltit, vnimat len pritomnost, len nastroj a pohyby. Vtedy ide vsetko inak, ako ked mate v hlave plno myslienok. Hrala som dlho, Emma nakoniec odisla a zostala som len ja s violoncelom, hrajuc smutnu melodiu.

	Emma chcela ist von aj v nedelu. Tentoraz som aj ja vstala zavcasu, ale mama este spala. Len Emma uz bola hore, oblecena, namalovana, citala nejaku knihu. 

	Povedala som jej, ze dnes jej pripravim ranajky ja, lebo ona sa do nicoho nemala a ja som zacala byt uz naozaj hladna. Uvarila som kavu a pripravila pecivo, ktore sme kupili vcera. Krasne vonalo a ja som sa uz nevedela dockat, kedy sa do neho zahryznem. Emma uz cakala pri stole.

„Kam pojdeme dnes?“ opytala sa ma s optimistickym vyrazom na tvari. „Som tu posledny den takze si to chcem uzit.“
„Nieco vymyslim.“
„Vies co? Mozeme sa ist len niekam prejst, nemusime ist nic kupovat, co povies? Co keby sme zasli niekam na obed a zobrali aj Marie?“
„Ak mama bude chciet, tak nemam nic proti tomu.“
Ako sa ukazalo, mama nechcela ist. Emma si z odmietnutia nic nerobila a ja som bola nadsena, ze som zase mohla niekam ist. Aj dnes to vyzeralo na pekny, slnecny den. Hoci pofukoval studeny vietor, slnko svietilo a bolo prijemne. Zamierili sme si to do jedneho z parkov. Hole konare stromov a trava uz nemala taku sytu zelenu farbu ako cez leto, ale aj tak sa tu potulovalo vela ludi. Rodicia s detmi, zalubene pary, priatelia, hudobnici...
„Je mi luto, ze odtialto budem musiet ist dnes prec,“ stazovala sa Emma a rozhliadala sa naokolo. Vladla tu taka prijemna pohodova atmosfera.
„Kam vlastne pojdes?“
„Neviem, vratim sa domov a potom sa uvidi. Ale vies co? Dam ti moju adresu a ak budes chciet, mozes ma prist niekedy pozriet.“ Z Emmy nadsenie priam srsalo. Bola to vesela kopa, ale clovek si nikdy nemohol byt isty ci si svoje zazitky len vymysla, alebo to bolo naozaj tak? Nakoniec som sa odhodlala na otazku, ktoru som v sebe drzala uz dlho. 
„Emma?“
Emma, zapozerana na svet okolo teraz upriamila svoju pozornost na mna.
„Chces sa ma nieco spytat?“
„Ano, ako vies?“
Emma mykla plecom a usmiala sa. „Viem to podla tonu tvojho hlasu a neistoty, ktora z neho vychadza.“
Neistoty? Okamzite som narovnala chrbat, rozhodnuta este pevnejsie, ze sa jej spytam na to co som chcela.
„Co moji stari rodicia? Aki boli? Nepoznala som ich. Nikdy som ich nevidela. “

	Jej tvar sa zmenila aj ked svoje pocity nechcela dat najavo. Akoby sa pozerala do spomienok. Vzdychla si. Emma bola zvlastna a svojim sposobom krasna. Jej vlasy, na ktore jej teraz dopadali slnecne luce sa leskli odleskami rysavej a medenej, jej hnede oci vynikali na bledej tvari.
„Oni boli... prisni,“ povedala po kratkej uvahe moja teta s ocami stale bludiacimi niekde v dialke, v minulosti. „Mali sme presne urcene pravidla, co sme mohli a nemohli a kedy sme mohli. Raphael bol sikovny student, ucil sa velmi dobre. Bol to taky ten intelektual, ktory bol stale zacitany do knih a posobil tak tajomne a dievcata na neho leteli,“ zasmiala sa Emma. „Otec bol na neho hrdy,“ znizila hlas. „Ja som bola pravy opak. Nedodrziavala som pravidla, robila som hluposti a otec bol zo mna cely bez seba. Rodicia nevedeli co maju so mnou robit. A potom, ked sa Raphael dostal do Pariza to bolo nieco. Otec sa s tym stale vystatoval svojim znamym, susedom a mna nespominal, nemal preco. Mna ani nemusel spominat o mne sa vedelo,“ zasmiala sa Emma. „Napriklad sme chodili nacuvat k susedom a robili sme rozne blaznovstva. Tvoj otec sa ma zastaval, ked islo do tuheho. No a potom on odisiel do Pariza a ja som sa este trapila so skolou. Mala som pocit, ze sa to nikdy neskonci! A ked som konecne dostudovala odisla som. Len tak som sa zobrala, nasla si brigadu a odisla a od vtedy zijem sama so sebou. Rodicov som navstevovala malo lebo otec vzdy hovoril, ze nevyzijem bez nich a ja som im dokazala, ze vyzijem.“
„A co tvoja mama? Aj ona bola taka?“
„Mama? Ona so vsetkym suhlasila s otcom. Neviem, pre mna bola rodina moji kamarati a ako som ti povedala, uz nie su.“ Emma sa zhlboka nadychla a ked vydychla z ust jej vysla para.
„Hmm... tak by som si dala teraz cigaretu,“ prizmurila oci labuznicky.
Svojich starych rodicov z otcovej strany som nepoznala. Zomreli, ked som bola mala, ale nepamatam si na ziadne navstevy do otcovho rodneho domu. Nikdy ich nespominal, malokedy o nich hovoril a ja som sa s tym nejako zmierila. Vlastne som si to ani neuvedomovala. Zeby mi nieco chybalo? To nie, to nemozem povedat len ma to napadlo spytat sa Emmy, kedze od nikoho ineho by som sa to uz nedozvedela.
„Boli ste mala rodina? Len ty, otec, stara mama a stary otec?“
„Mala rodina? Ale kdeze! Rodicia mali plno priatelov a otec pochadzal zo siestich deti. Neskor sa nejako rozkmotrili, ale predtym sa pravidelne navstevovali. Stale u nas niekto bol.“
„Otec malokedy hovoril o svojej rodine.“
„Raphael sa osamostatnil a osamostatnil sa tak, ze pre neho ste jedina rodina boli vy.“ Tato veta ma zahriala pri srdci. Ale preco?

	Emma sa usmiala, zavrela oci a nechala slnko nech ju hladi po tvari. Pozorovala som ju, skumala crty jej tvare, hladala ci sa s otcom podobaju. Jeho tvar sa mi vybavila v mysli. Neviem uz ci len matne alebo zivo, ale podobnost s tymito dvomi tam nejaka bola. Lenze otec nemal take vlasy ako Emma. Mal vlasy sedive, skoro biele a to vobec nebol stary. Jeho mladicka tvar a tieto vlasy zaujimavo kontrastovali, to vsetko doplnali modre oci s kuskami cokoladovej hnedej a podobny nos, aky mala Emma. Ale mala pravdu, ze boli uplne opaky. Emma, vesela a za kazdu hlupost, Raphael vazny, ale sarmantny.

	Stichli sme. Vnimali sme len zvuky a obrazy, ktore sa nam ponukali, obe zahlbene do svojich vlastnych myslienok. Ked tu ma z mojich prebral naraz. Pocitila som, ako mi nieco narazilo do brucha. Prekvapene som sklonila hlavu a uvidela male dievcatko. Malo svetle vlasky a sibalsky vyraz tvare. Trochu vykolajene som na nu pozerala, nevedela som ako mam zareagovat. Skusenosti s detmi som veru nemala vela a nejako mi to ani nechybalo. Namiesto mna sa jej prihovorila Emma. Klukla si k nej tak, aby boli podobnej vysky a priatelsky sa na nu usmiala.

„Ahoj,“ pozdravila ju. „Zapacila sa ti moja Madeleine?“ Dievca skumalo tetinu tvar, jej oci si vsimli kazdy jeden drobny detail, kazdu vrasku, ktoru by si dospely clovek ani nevsimol. Dlho, dlho skumala jej tvar az sa zmohla na odpoved.
„Hram sa s ockom,“ povedala len, dalej skumajuc tetinu tvar. To uz nasim smerom utekal nejaky muz. Mal na sebe cierny kabat a cez hrdlo previazany sivomodry sal. Tak zvlastne na mna zaposobil. Jeho tvar a vlasy farby tmavej cokolady, mierne strnisko...
„Prepacte,“ ospravedlnoval sa zadychane, ked k nam dobehol a chytil to dievca za ramena. Emma vstala a usmiala sa na neho. Muz pozeral raz na mna, raz na Emmu.
„Mrzi ma, ze do vas Chloe narazila,“ ospravedlnoval sa tentoraz mne. Nevedela som spustit oci z jeho tvare a to sa mne veru nestavalo. Zaujali ma jeho oci, ocelovo modre, pripominali mi chladne rana neskorej jesene.
„To nevadi, stava sa,“ odvetila som pokojne a chystala sa na odchod, ale Emma sa stale tak zvlastne usmievala akoby sa mi tym snazila nieco naznacit. Ja som sa vsak zvrtla na pate a pokracovala dalej. Emma ma dobehla a zachytila.
„Co to preboha robis?“ zasycala a stisla ma za zapastie este tuhsie. Tak, aby som zastavila. „Mala si dokonalu prilezitost. Dievca, spamataj sa! Ten chlap bol aspon zaujimavy a ty premrhas takuto prilezitost?“
„Keby nieco chcel, tak to povie na rovinu,“ odsekla som.
„Ty si ale hlupucka. Mozno to dievca poslal zamerne, aby do teba narazilo. Teraz sa tam vrat a daj mu svoje cislo.“

	Zasmiala som sa, akoby to co som pocula ani nebola pravda. „Preco by som to mala urobit? Keby nieco odo mna chcel a to nieco bolo napriklad moje telefonne cislo, vypytal by si ho hned. A nechapem, preco by si vlastne pytal moje cislo.“ Emma si len vzdychla a pokracovali sme v prechadzke. 
„Mademoiselle,“ ozval sa niekto spoza mna. Spociatku som to nevnimala, nepocitala som s tym, ze by to patrilo mne. Az ked ma Emma jemne poklepkala po pleci a otocila sa. Rychlym krokom sa za nami ponahlal ten muz, ktory sa ospravedlnoval za to dievca. Ju som nevidela. Zeby to bola naozaj len zamienka? Ale preco? 
„Mademoiselle,“ zopakoval, ked stal uz celkom blizko pri mne. „Este raz sa vam ospravedlnujem. Mozem vas pozvat na kavu ako znak, ze to myslim vazne?“
„Co myslite vazne?“ uskrnula sa Emma.
„Moje ospravedlnenie.“ Jeho oci vsak vobec nepadli na moju tetu, ale stale hladeli na mna. Ja neviem nad cim som v tej chvili rozmyslala, bol to tak trochu sok, ale ak sa mam priznat, celkom prijemny sok.
„Teraz mi to nevyhovuje...“
„To nevadi, zavolam vam a dohodneme sa, kedy budete mat cas alebo...“ Strcil ruku do vrecka a ked ju vybral, podaval mi nejaky papierik, vizitku. Prijala som ju.
„Tak dobre, ozvem sa vam,“ povedala som. „Dovidenia.“
Znova som sa otocila na podpatku tak ako predtym a nechala ho tam len tak stat. Po par krokoch sa Emma zacala vytesovat akoby pozval ju a nie mna.
„Co som ti hovorila? Dufam, ze mu zavolas lebo ak nie to by si ma fakt dojala. Premrhat takuto skvelu prilezitost?“
„Ja neviem kto to je zac, neviem ci ma len nechce vyuzit alebo nieco take a ty mi povies toto?“
„A co ine by som ti mala povedat? Uz sa zobud kvietocek. Jasne, ze ho nepoznas, ale mozes ho spoznat. A ked sa ti nebude pozdavat tak ho jednoducho posles do kelu. Co je na tom take nepochopitelne? Rozumies co som ti prave povedala?“
Zasmiala som sa. Teta Emma mala niekedy naozaj svojske vysvetlovanie a ja som bola este stale v soku z toho, co sa prave stalo. Neslo mi to do hlavy. Prave ma niekto oslovil na ulici a dal mi svoje cislo...
„Vies co? Dnes mu pekne krasne zavolas, este kym som tu,“ prikazala mi teta prisne, na com som sa ja len zasmiala. 
„A co ked mu nezavolam?“
„Budes musiet, lebo ma budes mat na svedomi.“ Obe sme sa zasmiali a pokracovali v nasej prechadzke.

	Nakoniec sme mali celkom pekny den. Dali sme si obed v restauracii, kde sa im pripieklo maso a Emma preto vyvadzala ako hysterka, chudak kuchar sa jej bal oponovat. Jeho sef ju musel upokojovat za to, co urobil. A preto dali Emme jedlo gratis, na ucet podniku. Potom teta flirtovala s veducim a trvalo, kym som ju odtial dostala.

„Nezabudni zavolat tomu panovi,“ zmurkla na mna, ked sme uz boli doma a zavrela za sebou kupelnove dvere. Rozhodla sa, ze si da sprchu. Mama nebola doma, isla na nakupy potravin lebo cez tyzden nemala vela casu. A ja som nervozne dupkala jednou nohou a cakala, kym Emma vyjde spod sprchy. Vahala som ci mu zavolat alebo nie. Bol to pre mna celkom neznamy clovek, ale ked ho trochu spoznam budem vediet ci sa s nim chcem stretnut este niekedy.

	Myslienky mi lietali v hlave, pokym sa na kupelni neotvorili dvere a nevysla z nich prijemna kvetinova vona mojho sprchoveho samponu. A z tej vone sa ako kralovna vynorila Emma, zabalena len v bielej osuske a mokre vlasy jej padali na plecia.

„To je pocit.“ Stocila si vlasy do slimaka a nechala ich tak, nech si robia, co chcu.
„Tak co, uz si mu zatelefonovala?“
„A nie je to skoro? Nemala by som mu zavolat zajtra? Alebo o tyzden?“
„No, v tomto mas mozno pravdu, ze par dni by mal pockat, ale neverim ti, ze mu zavolas sama od seba.“
„A co by sa stalo, keby som mu nezavolala a tebe by som povedala, ze mu zavolam, ale dozvedela by si sa, ze som nic take neurobila. Co by si robila?“

	Teta sa zasmiala a zaklonila hlavu dozadu. „To ti nepoviem, aby to potom bolo este strasnejsie.“ Zasmiali sme sa a zostali na chvilu ticho sediet.

	Emma mi povedala, ze vecer o siestej jej odchadza vlak. Netvarila sa velmi nadsene, ked o tom hovorila. A priznam sa, jej spolocnost mi padla dobre. Chodili sme von, mala som koho pocuvat, sem tam nieco povedat, mala som stale vyplneny cas. A tak som ju isla aspon odprevadit na vlakovu stanicu. Kym sme cakali na vlak a sledovali tabule ci nahodou nemeska, vytiahla som z kabely nevelku tasku. Leskla a ten lesk jej dodaval ziaru noblesy. Emma si to najskor ani nevsimla. Na nadrazi bolo plno ludi s batohmi a kuframi, hovoriaci roznymi jazykmi a mna premkla vabiva chut cestovania. Kam idu? Preco tam idu? Pred nami som zbadala skupinu cernosiek. Vsetky poobliekane do farebnych siat, obvesane zlatymi sperkmi. Vsetky boli velmi pekne, s plnymi perami a velkymi tmavymi ocami.
„Mam tu nieco pre teba.“ Podavala som tete tasku. Emma vyvalovala prekvapene oci na to, co som jej podavala, vobec to necakala. Vahavo zobrala tasku do ruky a nadvihla ju, aby dovidela dovnutra. Vytiahla z nej jemnu hodvabnu satku. Dlho si ju obzerala, hladkala a vpijala sa do rovnako jemnej ruzovej farby. Napokon na mna uprela oci, rozsirene od prekvapenia.
„To si nemusela, zlaticko. To nemozem prijat.“ Vratila satku naspat do tasky a podavala mi ju. No ja som ju odmietala zobrat.
„Kupila som ju pre teba ako darcek.“

	Emma sa znova zadivala na satku a potom ma objala. Tuho a vrucne. Pritisla som sa k nej a vedela, ze mi bude chybat. Videla som, ze sa jej v ociach lesknu slzy. Slzy vdaky a dojatia. A aj ja som zacala byt dojata a obidve sme pustili zopar slz. Mala som pocit, ze som bola blizsie blizko otcovi. Ze som ho spoznala o trosku viac vdaka jeho strelenej sestre. 

6. Kapitola – Tajomstvo sperkovnice
	Zivot sa po Emminom odchode vratil do starych kolaji. Chodila som do skoly a snazila sa co najviac skusat na predvianocny koncert, ale zacali ma trapit bolesti chrbta. Premahala som sa, tak casto som sa premahala a potom, ked som skoncila som nemohla robit nic ine len oddychovat. S mamou sme sa viac menej minali. Ked ona bola doma, ja som bola na skuske a naopak. Ked ja som bola doma, ona bola v apartmane Marthe de Florian. A tak velmi ma to mrzelo. Nemala som cas ist pozriet stary dobry znamy apartman. Chybal mi, chybalo mi ozvlastnenie dna a jeho vonave tajomstvo. Tiez som myslela na Emmu, ktora pred par dnami odisla a odvtedy sa mi neozvala, co som vnimala tak trochu ako sklamanie. Prave som odchadzala zo skusky, ked som si spomenula na neznameho, ktory mi dal svoju vizitku s jeho cislom, aby som mu zatelefonovala, ked budem mat cas a zasli by sme niekam na kavu. Mame som nic nepovedala a znova som zacala zvazovat co urobit. Jedna moja cast, ta odmietava, sa voci tomu uplne uzatvarala, nechcela a uz vobec nepripustala moznost, ze niekam pojdem. Ale ta druha cast, ta, ktora ma ticho lakala na jej stranu mi stale hovorila, ze preco nie, preco to neskusim a preco neurobim nieco nezvycajne a nove. Ani som si to neuvedomila, ocitla som sa zrazu na autobusovej zastavke. Zamracila som sa, lebo som vobec nemala v plane sem ist, tak co tu teda robim? Asi to bola taka automatika, ked som skoro pred tyzdnom chodila do apartmanu Marthe de Florian skoro kazdy den. A ked uz som tu stala, nebolo mi treba viac. Vykaslala som sa na violoncelo a pevne rozhodnuta, nastupila do autobusu, ktory ma mal zaviest na tu spravnu ulicu.

	Horela som nedockavostou, ked som uz utekala hore schodmi. Zname vone, prostredie a tie nezapadajuce dvere. Sikovne som na ne zaklopala a ked sa otvorili, necakala som a vbehla dnu. Prekvapeny Leo Dubois sa skoro otrel o stenu, necakal, ze by ho niekto takto prevalcoval. Ospravedlnujuco som sa na neho usmiala a dufala, ze moj usmev vsetko vyzehli. Leo si napravil koselu a rozosmial sa.

„Tak vas sme tu teda nemali dlho, slecna,“ smial sa a ja som sa usmievala s nim. Nadychla som sa tej vone prachu a stariny, ktora hoci uz nebola taka intenzivna ako predtym, ale bola taka zazrata do stien a nabytku, ze by sa nikomu nepodarilo ju vyhnat uplne.
„Som si toho vedoma a svoju absenciu lutujem.“ Leo ma zaviedol za mamou, nebolo by pekne, keby som ju minula. Mama bola tento krat v spalni.
„Madeleine?“ Odstupila od skrine, kde skumala obsah skatul, v ktorej z jednej z nich som nasla klobuk farby trblietavej nocnej oblohy. Leo stal vedla mna ako straz, ale ked ku mne pristupila mama, vyparil sa. 

	Uz to tu neposobilo tak upravene, ked veka skatul boli porozhadzovane po dlazke. Trochu to narusilo caro, ktore som tu vtedy nasla. Ale stale sa dal vnimat ten podivny pokoj, ktory sa v spalni vznasal. Dokonca sa mi zdalo, ze som niekolko krat zacitila zavan nejakeho stareho parfumu.
„Necakala som ta tu.“
„To, ze som minuly tyzden nemala cas neznamena, ze tento nebudem mat cas tiez. Viem, mozno si si myslela, ze som na apartman zabudla, ale nie je to tak.“
Mama sa pousmiala. „Myslela som si len, ze som to s tou hrackou mala pravdu.“
Zamracila som sa, lebo som nevedela o com hovori. Mama si vsimla moju nechapavost a vysvetlila mi to.
„Ked si sem prisla po prvy raz, hovorila som ti, ze malokoho to zaujima, ked si mi povedala, ze ta to tu zaujalo. Hovorila som, ze je to pre ludi ako hracka, ktora ich na chvilu zaujme a potom ju hodia do kuta a viac sa o nu nestaraju.“
To sa ma trochu dotklo. Ako by som mohla zabudnut na carovny apartman plny prekvapeni a tajomstiev? Na tu vona, ktora sa tu zrazu vo svojskych intervaloch vznasala a drazdila mi cuch? 
Namiesto toho, aby som nejako zareagovala na to, co povedala mama som sa rozhliadla po izbe. Vona mi bola znama, ale nezdalo sa mi, ze by som ju citila az v takom mnozstve aj predtym.
„Co to tu tak vonia?“ Znova som sa nadychla vone. Miesala sa so zatuchlinou. Mama odstupila a pozrela na skrinu.
„Nasla som v jednom zo suplikov skatulu, v ktorom boli poukladane parfumy. Je zaujimave, ze len jeden bol minuty skoro uplne a ostatne dva, takmer nedotknute. Su to znacky, ktore boli v tej dobe velmi popularne. V dobe rozkvitajuceho umenia, ale aj potom. Preto neviem ci patrili Marthe de Florian alebo jej vnucke.“ Mama mi ukazala nevelku skatulu, v ktorej boli sklenene flakony. Jedna flasticka bola mensia nez ostatne a posobila tak milo a prave v tej bolo vonavych kvapiek parfumu najmenej. So zvedavostou som sa po nom naciahla, ale zastavila ma mamina ruka.
„Nemas rukavice,“ pripomenula mi laskavo a pobrala sa hladat par inych rukavic, aby som aj ja mohla skumat dotykom. Trochu mi to vadilo, predsa ruka v sustavej rukavici neciti tolko co volna ruka. Clovek bol tak blizsie k tym veciam. A tak som vyuzila moment, ked tu nikto nebol, s vedomim, ze by som to asi nemala robit a naciahla sa po najmensom flakone. Pomaly som odzatkovala zatku, ktora ticho zaskripala a hned na to zacitila nesmierne prijemnu vonu. Opantala mi zmysly. Bola jemna, ale zaroven korenista. Vypovedala o svojom majitelovi, o jeho vlastnostiach, no je zaujimave, ze to vsetko sa neda dat do slov. Namiesto slov vam to rozpovie aroma.

	Dvere sa otvorili a ja som chvatne vratila flasticku tam, kde bola. Mama mi podala par rukavic. Dufala som, ze si nic nevsimne, ale nic nehovorila tak som sa hned citila spokojnejsie.

„Zaujimave vone,“ povedala som, ked som zhodnotila vsetky tri.
„Ja si myslim, ze to boli parfumy jej vnucky. Ale tazko povedat ci rovnake pouzivala aj jej stara mama alebo sa mozno mylim...“
„Ako dlho vam bude trvat, kym pridete na nejaky vysledok?“
„To je tazko povedat. Dozvedame sa male ulomky, male kusky, no kde je skryta pravda... to si myslim sa nedozvieme nikdy.“ Mama sa usmiala, znova tak vyrovnane ako vacsinou a neriesila to dalej. Tak preco to potom vsetko robi? A preco to robia jej kolegovia? Co vidia v tom „prehrabavani“ sa v starych veciach?

	Mathilde sedela za svojim toaletnym stolikom. Toto miesto pri okne patrilo k jednym z jej najmilsich. Stacilo sa len trochu nahnut dozadu a videla, ako sa po uliciach prechadzaju ludia, ako sa po uliciach prechadza sam zivot, jas a slava. Citila sa pohodlne, lebo odkialsi zvonku, dnu doliehala hudba. Spokojne sa usmiala a znova sa venovala odrazu v zrkadle. Tento stolik jej venoval jeden z jej dobrych znamych, vplyvny a vazeny muz. Bola krasna a dobre si to uvedomovala. Dnes mala oblecene dlhe biele saty s cipkovanym lemom. Boli vzdusne a na dotyk prijemne. Vlasy si vycesala do drdola a vsetko zakorunovala celenkou. Pozrela sa na seba, ked v tom ju este nieco napadlo. Nieco, bez coho by nikdy nevysla z bytu. A to bol prave jej parfum. Vona, ktora ju dokonale doplnovala. Zahadna a hrejiva zaroven, nikdy nie dostupna, len na maly okamih. Mathilde sama pripominala prchavu vonu. Objavila sa, ocarila svoje okolie svojou plnostou a rozkvetom a potom sa pomaly vzdalovala, zahalovala do tajomnej hmly az nakoniec zmizla. A hoci zostala na ociach, uz viac nebola dostupna. Stala sa nedotknutelnou. Branila sa tak pred znasilnenim jej otvoreneho srdca? Dobre vedela, ako to boli, ked ju bodne alebo zradi niekto, koho milovala. A tak to viac nedovolila. Poodhalila kusok zo svojho tajomstva a uz jej viac nebolo. Ukazovala sa na svetle a vzapati mizla v tme. Lutovala nieco? Nie. Ved zivot si je treba uzivat, hovorila si aj ked tam niekde hlboko vnutri ju to zranovalo. Pocitila tiche bodnutie a chvilu mu venovala pozornost. Skumala ho az nakoniec usudila, ze sa mu nepodda a bude kracat dalej s vztycenou hlavou. Uz neplakala. Tazko povedat ci to vsetko predychala alebo skryla niekde velmi hlboko. Odmietala sa tomu venovat, chcela len zit, uzivat si, nic viac nepotrebovala. A preto hrdo zodvihla hlavu, zobrala jeden z flakonov, zmyselne pootocila hlavu a na krk si nastriekala par kvapiek. 

	Vitazoslavne. Tak sa citila. Bola pripravena na dnesnu veceru, na dnesnu noc s dalsim jej napadnikom, s dalsim muzom, ktory ju obdivoval a s dalsim, ktoreho o chvilu necha ochromeneho stat, ked sa strati v hmle.

	Blizil sa termin predvianocneho koncertu. Zacala som byt nervozna a bolo to asi aj citit. Stale som myslela na to, kedy sa to vsetko odohra, ako to bude vyzerat, ci bude vsetko v poriadku. Pobehovala som po byte, nemozne sustredit sa na nieco naplno. Mama tak pokojne sedela v kresle, s pokrcenymi nohami pod sebou, studujuc nejaku knihu az mi aj to islo na nervy. Ako moze ona tak pokojne sediet, zatial co ja sa virim v nervozite?

„Madeleine?“ Zastavila ma jedneho dna mama, ked som pochodovala po byte a snazila sa rozptylit. Zdvihla som hlavu.
„Co zase stvaras?“ Mama sledovala kazdy moj pohyb, dokonca aj tie jej zelene oci posobili upokojujuco a zaroven na mna vplyvali tak zivo, ako pozostatok z jari, kusok zelenej v pochmurnych dnoch.
„Nic, snazim sa tu trochu upratat.“
„Nie je tu uz upratane dost?“ Hodila po mne otazku. Mozno mala pravdu. V poslednom case som sa po byte premavala s vysavacom a handrou na prach prilis casto.
„Chcem ti len pomoct.“ 

	Mama si vzdychla, zatvorila knihu a postavila sa z kresla. „Co ta trapi? Je to naozaj len ten koncert alebo este nieco co si mi nepovedala?“ Vedela som, co sa skryva za tou jej otazkou. Alebo som to aspon len tusila. Myslela na neho, na muza, ktory mi vtedy tak ublizil. Myslela som na neho uz menej, ale ked sa mi vplizil do myslienok, musela som ho s metlou vyhanat von.

„Nie, len ten koncert.“
„Naozaj? Lebo ak je to len tym koncertom zda sa mi, ze to trochu prehanas. Nemas sa coho bat, dopadne to urcite skvelo,“ podporovala ma mama. A hoci jej slova mi na chvilu pomohli, o chvilu tam bola zase ta neistota.
Vzdychla som si a zvesila plecia. Mala som toho vsetkeho dost. A mama to vedela. Trpezlivo sa na mna pozerala, jemne ma drzala za rameno.
„Nemusi to byt dokonale,“ zasepkala do ticha, ktore sa medzi tym vytvorilo. Pocula som, ako do umyvadla padla kvapka vody. Jemne som sa odtiahla od mami. Znova sa objavila ta zurivost, ktora tu bola vtedy, ked som ho zbadala naposledy. Ale tentoraz nepatrila jemu, ale niecomu inemu. Miesala sa, varila sa v kotly, uz bolo treba len malo, aby zasycala a vybuchla. Zacalo to so mnou triast.
„Neznasam violoncelo!“ zvrieskla som, s dupotom vosla do svojej izby a tresla dverami tak silno, az som sa cudovala, ze sa susedia neprisli stazovat, co robime.

	Hodila som sa na postel, rukami objala vankus, tvar zaborila do neho a snazila sa nejako zastavit triasku, ktora mi lomcovala telom. Ale nedalo sa to... telo si robilo co chcelo, akoby zo seba chcelo dostat vsetko. Vsetko striast a tak som viac neodolavala a poddala sa tomu. Nechala nech sa trasiem a citim tak hlupo zranitelne.

	Mama za mnou neprisla a ja neviem ci mi to bolo luto alebo som skor chcela byt sama. Obcas som sa v sebe nevyznala. V tom lomoze, ktory vo mne plienil a rozbijal.

	Dokoran som otvorila okno a nechala vecer, nech sa mi po spickach zakradne do izby. Zavrela som oci a zhlboka sa nadychla stiplaveho vzduchu. Bol mi prijemny. Ten chlad. Zafukal studeny vietor, pohral sa mi s vlasmi a uz ho znova nebolo. Vysvietene ulice, lomoz aut...

	Na dalsi den som kvoli trenovaniu hry na violoncelo nesla do skoly. Zdalo sa mi, ze jednu pasaz este neviem poriadne hrat a tak som sa odhodlala, ze na to vyuzijem cely den. Uz som niekolky krat opakovala to iste, ale vyrusil ma zvuk mobilu. Lezal na posteli. Vnimala som to tak trochu ako oprostenie sa od hudby a skocila po nom ako dravy vtak.

„Ahoj, mami,“ pozdravila som mamu natesene.
„Ahoj Madeleine. Mam pre teba prekvapenie. Ak si naozaj zvedava prid co najskor do apartmanu.“

	Ani som nestacila zareagovat, mama uz polozila. Nemusela mi to dva krat hovorit, prebudila sa vo mne zvedavost a ja som mohla len hutat o co ide. Ide o nieco z bytu alebo je to nieco uplne ine? Celou cestou ma zmahala otazka co to asi bude. Ale ako vsetci dobre vieme, nie vzdy sa nam podari odhadnut presne, co za prekvapenie to v skutocnosti je.

	Leo aj mama sa sklanali nad toaletnym stolikom, z coho plynie, ze mi bol odomknut ich kolega Nathan Martin. Ako vzdy, netvaril sa velmi nadsene a ja som sa uz naucila nerobit si z neho nic. 

„Konecne ste tu,“ privital ma Leo so ziariacimi ocami. Takze som odhadla, ze to musi byt nieco, co sa tyka tohto miesta. Bol rozveseleny, ako ked male dieta najde nieco pren fascinujuce hoci je to malickost. Naklonila som sa dopredu, aby som cez nich dvoch dovidela na to nieco. A zobralo mi to dych...

	Suplik, ktory predtym nesiel otvorit bol odomknuty a otvoreny.

„Kde ste nasli kluc?“ Bolo prve, co ma napadlo.
„Marie ho nasla v skatuliach v skrini,“ usmial sa na mna Leo a ja som dalej neveriaco hladela na suplik. No to nebolo jedine, co mi chceli ukazat. Ale to mi doslo az neskor. Na toaletnom stoliku lezalo niekolko hrebienkov do vlasov, vyblednute stuzky a este nieco... 
„To je sperkovnica,“ povedala mama. 
„A bol tam este nejaky balicek,“ doplnil Leo. Venovala som mu nie velmi nadseny pohlad. On sa stale usmieval a cakal ako zareagujem. 
„Dalsie zamilovane listy?“

	Tentoraz sa zvonivo rozosmial. „Nie, ale cakal som, kedy to poviete.“

	V duchu som sa smiala tiez, ale nedala som to najavo. Obzerala som si nadalej to, co mama vylovila zo suplika a uprimne ma to fascinovalo. Hrebienky uz zachytil cas, ale aj tak vyzerali krasne. Niektore boli zdobene drobnymi kamienkami, ine nie. Vyvolalo to vo mne nostalgiu a este nieco. Mensiu uvahu o tom, ako sa zeny zdobili predtym a ako sa zdobia teraz. Stuzky tiez vyzerali staro. Nie tak, ze by patrili vnucke, ale jej starej mame. No a ta sperkovnica... Neviem ci som taku vobec este niekedy videla. Mala sestuholnikovy tvar, vyrobena z asi ceresnoveho dreva, uprostred nej vsadeny biely kamen. Nevedela som ci je to nejaky drahy kamen ci to vobec kamen je. Okolo neho nebolo drevo, ale sklo vsadene do dreva a do skla vsadeny ten kamen. 

„Co ukryvala Madame de Florian v tej sperkovnici?“
Mama opatrne zobrala sperkovnicu do ruk a podavala mi ju.
„Chceme , aby si na to prisla ty.“

7. Kapitola – Uz nikdy sa neobzri spat
	Elegantna dama s kufrom v ruke a velkym klobukom na hlave kracala po chodniku. Mala namierene na vlakovu stanicu. Okolo nej sa to hemzilo ludmi, nepokojnostou a strachom. Nikto nevedel, ako to dopadne, ale vsetko sa naklanalo aj tak len jednym smerom.

	Ona si nezelala nic ine, len uz odtialto odist. Odrazu ju nezaujimal nikto, len ona, jej kufor a vlak, ktory sa mal vydat smerom na juh. Nemala strach a nebola si ista ci vobec nieco citi. Kde zmizlo to vsetko? Zostala len pochmurnost, cierna a biela a farby medzi tym. Vsetko vybledlo, vsetka slava pominula. Kde sa skryl smiech? Pohoda a krasa? Sladka bezstarostnost?

	Dama kracala dalej az pokial nezasla k Seine. Toto bola este jedna zastavka, dalsia bolo uz len vlakove nastupiste. Pomaly kracala popri rieke, mala este cas. Prave sa po nej plavil parnik, pokojne klzal po hladine. Dama ho sledovala. Potom jej pohlad sklzol na rieku a jej okolie. Dokonale ho poznala. Vybavili sa jej niektore spomienky a zazitky, ktore prezila za poslednych par rokov. Stravila pri rieke dost casu, pokial sa neodhodlala z vrecka vybrat klucik. Bol drobny, zmestil sa jej do dlane. Chvilu jej ho bolo luto, ale ona bola pevne rozhodnuta. Uvolnila stisnute pery a hodila klucik do vody. Videla uz len, ako clupol do vody a ponaral sa do hlbok. Vtedy sa otocila k rieke chrbtom a uz nikdy, nikdy viac sa neobzrela spat.

	Bez dychu som do ruk zobrala sperkovnicu a este raz si ju ticho prezerala. Nasiel sa poklad! Hovorila som si v duchu. Nikdy som neverila, ze by som mohla najst nieco taketo, teda toto objavila mama, ale aj tak... Opatrne som chytila veko a chcela ho nadvihnut, ale nieco mi v tom zabranilo. Drobna zamka nechcela pustit. Sklamane som pozrela na sperkovnicu a skusila to znova, ale bezuspesne. Martin stojaci v kute sa uskrnul, mama skumavo hladela na sperkovnicu a Leovi stale z oci nevymizlo to detske nadsenie.

„Neda sa otvorit,“ poznamenala som to, co uz vsetci davno vedeli. Mama mi zobrala sperkovnicu z ruk a zamyslene si ju obzerala. Bola celkom tazka, takze bolo takmer iste, ze sa vnutri nieco skryva.
„Pojdem este raz prezriet tu skrinu a mozno nieco najdem.“
„Som zvedavy, co v tom je,“ povedal Leo.
„A co ak v tom nic nie je?“ Martin urobil par krokov blizsie k nam. Leo na neho zazrel. 
„Nieco tam urcite je, je tazka.“
„Je z dreva.“ Mal pravdu, ale nechcela som to priznat. Preto som ho nadalej ignorovala, kym mama skumala obvod sperkovnice. Potom sa vybrala do spalne a ja za nou. Obaja jej kolegovia zostali tam. Bola to mamina praca, ona to nasla. 

	Spalna uz bola upratana, skatule vratene do skrine, ale mama z nej zacala zase vsetko vyberat.

„Nie je mozne, aby som nieco prehliadla.“ Vyberala skatule a zastavila sa zrejme v tej, v ktorej nasla klucik od suplika. Ale ziaden iny tam nebol. Porazene si vzdychla a pozrela na sperkovnicu.
„Pozriem to este raz, ale pochybujem.“ Znova sa zamyslela. Vedela som, ze na nieco prisla podla toho ako jej zaziarila tvar.
„Neurobila by si pre mna nieco?“ S nadejou v hlase sa otocila ku mne. Cakala som, co povie.
„Ak by sa mi nepodarilo najst kluc, nezasla by si do zlatnictva? Napisem ti adresu na jednu z najlepsich, ake poznam. Je to sice trochu dalej odtialto, ale zvladla by si to.“
„Ak ti to pomoze, tak preco nie.“ To, ze by som musela vycestovat niekde dalej do mesta ma povzbudilo. Mala som rada, ked som sa mohla zatulat do nie az tak poznanych ulic, nakuknut do vykladov, navstivit nove miesta a vyskusat ako chuti kava v novoobjavenej kaviarni. 

	A tak sme sa spolu s mamou pustili do hladania. Museli sme zo skrine povyberat vsetky skatule. Nebolo ich az tak vela ako som predpokladala, vo vacsine z nich sa nachadzali klobuky alebo ine doplnky, ktore patrili k obleceniu. Vtedy ma napadlo, ze co bude s tymto apartmanom potom? Preda sa? Alebo ho zdedi niekto kto o nom ani nevie?

	Prehladali sme vsetko, ale nic sme nenasli. Mamu to vobec nerozhadzalo. Navonok nic neukazala, no clovek si nikdy nie je isty tym, co preziva vnutri. Zmes pocitov a rozcarovanych emocii. Mama zobrala mobil a vytocila nejake cislo. Nic mi nepovedala, len ticho s niekym komunikovala. 

	Ked dotelefonovala, otocila sa ku mne a s vaznou tvarou predniesla:
„Volala som do toho zlatnictva. Vedia o tebe, takze je uz len na tebe, kedy tam pojdes. Ale cim skor, tym lepsie. Leo to pochopi, ale neviem ako na to zareaguje Nathan.“ Nebola som v ich tyme, takze toto bol celkom odvazny cin. Prenasala som nieco z tohto bytu niekam von a mohla som to stratit alebo nejako poskodit. Nemala som auto, takze autobusom alebo metrom to bude o trochu zlozitejsie. Mama mi vysvetlila, ze ludi odtial nemozu zavolat sem, potrebovali by na to specialne povolenie, okolo ktoreho by boli len dalsie zbytocne papierovacky a to sme nechceli. Mama zhodnotila, ze takto to bude najlepsie a okrem toho ma uistila, ze zlatnik, ktory to tam vlastni je velmi diskretny a urcite nic neprezradi. Nevedela som ci jej mozem verit, ci mozem verit tomu cloveku, ale spolahla som sa na mamin usudok. Ta sa teda pobrala vysvetlit svoje nasledujuce kroky kolegom. Obaja stali v salone a o niecom diskutovali. 

	Ked sme vosli do miestnosti, zodvihli hlavy.

„Musim vam povedat jednu vec,“ zacala. „Nenasli sme kluc, ktorym by sme mohli odomknut sperkovnicu. A preto som zavolala do zlatnictva a dohodla sa s nimi, ze im Madeleine sperkovnicu donesie a oni ju skusia otvorit.“
„Ona?“ Nadvihol obocie Martin. Sokovalo ho to. „Ale ved cestou ju moze stratit alebo jej ju moze niekto vytrhnut. Nemozeme si dovolit riskovat.“

	Mama len prizmurila oci. „Ale to, co sa skryva v tej sperkovnici nas moze niekam posunut.“

„To ano, ale to co sa chystate urobit je privelky risk. A co ludia zo zlatnictva? Nemozu prist sem?“

	Mama pokrutila hlavou. „Nie, potrebovali by povolenie.“

„A co ona?“ Tym myslel mna. A mamu uz naozaj nastval. Zhlboka sa nadychla a pritiahla si sako viac k sebe.
„Nathan, je to moja dcera. Doverujem jej a ako vidite, doteraz nic neurobila, nic nezobrala. Je to ine pri cloveku, ktoreho nepoznate tak dobre.“
„Ale ja ju nepoznam!“ protestoval.
„Ale ja ju poznam a pokial viem, teraz som vasa nadriadena ja,“ zakoncila debatu mama pevne a nemienila sa dalej k teme vracat. Martin sa len rezignovane stiahol.
„Nemozem ju tam aspon zaviest? Tak to bude bezpecnejsie.“

	Mame sa tento napad pozdaval a tak suhlasila. A tak sme sa my dvaja, ja a Martin vybrali na cestu. Nebolo na co cakat.

	Nathan chodil do prace na aute. Bola to Mazda, ale aky typ to neviem. Sadla som si na miesto spolujazdca a trpla, co bude dalej. Mala som cudny pocit, zvieralo mi vnutro. Tento muz mi nebol velmi sympaticky a zdalo sa, ze ani ja jemu. 

	Bez slov sme sa vydali na cestu. Mama nam na kusok papiera napisala adresu. Vedela som, ze taka ulica existuje, ale nemala tusenia kde to je. 

	Za oknom sme minali budovy, ludi. Konecne zapol radio a tak sa husta atmosfera v aute pomaly rozpustala. Uz nech je to za mnou, hovorila som si a na kolenach drzala sperkovnicu zabalenu v niekolkych taskach.

	Zdalo sa mi, ze tych par minut sa pomaly vlieklo a ked som konecne vystupila z auta, mohla som sa volne nadychnut. Ale do vtedy som si myslela, ze do zlatnictva pojdem len ja, no ukazalo sa, ze som sa mylila. Martin vyliezol z auta a ponahlal sa za mnou. Neveriacky som na neho hladela, zatial co on si moje pohlady nevsimal a kracal popri mne. Napla som sa ako struna a vosla dnu. 

	Nevelka miestnost posobila pochmurne a tmavo. Drevena podlaha, zrkadlo umiestnene po lavej strane a samozrejme plno zlatych a striebornych retiazok, prstenov, priveskov, naramkov,... Sperky ma vzdy vedeli dostat do vytrzenia ich zvlastnou energiou, cistou a nenapodobitelnou.

	Spoza pultu sa vynoril postarsi pan nizkej postavy s bielymi vlasmi. Na nose mal male okruhle okuliare, ktore ked nepotreboval, hompalali sa na snurke a spocivali na jeho hrudi.

„Zelate si?“ spytal sa. Pohotovo som pristupila k pultu a polozila nan sperkovnicu zabalenu v taske.
„Pred nedavnom vam telefonovala madame Marie Garcia Girard. Dohodli ste sa, ze vam donesiem sperkovnicu.“ Pan len prikyvol. Uz nakukoval do tasky a tak som ju opatrne vybrala. Martin bol cely cas vedla mna a nespustal zo mna ani zo sperkovnice oci.

	Ked sperkovnica uz stala na pulte, zlatnik si ju zacal obzerat odbornym okom. Musim povedat, ze sa k nej spraval velmi uctivo, priam so zboznou opatrnostou a uctou.
„Vyzera to na velmi cenny kus,“ povedal po chvili, stale si prezerajuc sperkovnicu. „Madame Girard mi povedala, ze ju neviete odomknut.“ Uprel na mna oci spoza tych malych okuliarikov. 
„Nie, nenasli sme kluc.“
„Je tazka, takze je mozne, ze v nej nieco je, ale tiez moze byt tazka preto, ze je vyrobena z dreva a ten kamen tiez musi nieco vazit. Ale nezda sa mi, ze by bola az taka tazka sama o sebe. Pokusim sa na to pozriet a zajtra vam dam vediet. Mozete mi dat vase telefonne cislo?“
„Zajtra?“ Vyvalila som na neho oci. Neviem, cakala som, ze to urobia na pockanie. Aj Martin vyzeral byt prekvapeny.
„Ano mademoiselle, mozno aj trochu neskor, ale budem sa snazit co najskor. Musim presne urcit co je to zac a odomknut ju nebude jednoduche.“

	Tak som mu teda na kusok papiera, ktory mi dal napisala mamino cislo a nechala sperkovnicu tam.

	Martin ani teraz nic nehovoril, ale vedela som z jeho tvare vycitat nespokojnost. Aj ja som sa tak chvilu citila, ale ked som si spomenula na zlatnictvo a tu jeho zvlastnu atmosferu, pokoj, ktory vyzaroval zo zlatnika, nemohla som si pomoct a vedela , ze tam je sperkovnica v bezpeci.

	Dva tyzdne pred koncertom sme s mamou zhodnotili, ze by bolo dobre, keby som si kupila saty. A tak sme presli niekolko butikov, ale nemohla som najst tie spravne. Bud mi nesadla velkost alebo strih alebo sa mi proste nepacili. Boli sme uz skoro zufale, uz som ani nedufala, ze najdem nieco pre mna, ked tu v jednom ciernobielom butiku, v style Coco Chanel, sa medzi vsetkou tou ciernou a bielou vynimala cervena. Cervena ako krv. Boli to saty dlhe po zem, prijemne na dotyk, vypasovane presne na telo. Isla som si ich skusit a ked som sa videla v zrkadle vedela som, ze ony su tie prave. Mali siroke ramienka a okruhli vystrih. Tiez nieco stali, ale mama len mavla rukou a zaplatila ich. Celou cestou domov som sa nemohla vynadivat na tasku, ktoru som drzala a v ktorej boli odlozene. Potom som ich obdivovala doma, zavesene na vesiaku. Vonali tym obchodom, v ktorom boli kupene.

	Pan zo zlatnictva sa este neozval. Teda, ozval sa mame na dalsi den, ze sa to trochu predlzi, lebo je to velmi unikatny kus a zaujimal sa on. Hovoril, ze chce urobit najlepsi kus prace, aky moze a tak sme trpezlivo cakali. Niektori aj netrpezlivo…

	Vonku uz bolo citit bliziace sa Vianoce. Svetla a vyzdoba tomu nasvedcovali rovnako ako poletujuce snehove vlocky, ktore vam niekedy pristali na mihalniciach, na chvilu ich zdobili a potom sa roztopili. Do koncertu chybal uz len jeden den. Bol stvrtok poobede, bola som doma sama, pripravovala sa a rozmyslala co a ako, ked tu necakane zazvonil zvoncek. Nezaujato som sa pobrala ku dveram. Neviem ako sa dotycny dostal dnu bez toho, aby najskor zazvonil dole? Musela to byt v tom pripade nejaka suseda alebo sused. V poslednom case som dost intenzivne vyhravala na violoncelo, tak sa asi niekto prisiel stazovat. Vyzbrojena vyhovorkami som teda otvorila dvere. Ale nebola to ziadna nespokojna susedka, ale niekto uplne, ale uplne iny. Tep sa mi zrychlil a ja som sa cudovala ci vidim dobre. Stala predo mnou moja stihla, mozno az prilis stihla teta, so zvlnenymi medenymi vlasmi a smejucimi sa ocami.
„To vyzeram az tak hrozne?“ usmiala sa a objala ma. Nebranila som sa jej objatiu, prave naopak. Akoby som po neskutocne dlhej dobe videla jednu zo svojich najlepsich priateliek a prave doba, ked sme sa my dve videli naposledy mi prisla neuveritelne vzdialena. Emma sa odvtedy neozvala. Uvedomila som si, ze na nu vlastne ani nemam cislo.
„Ako sa mas, zlaticko?“ Pustila som ju dnu a sadli sme si do kuchyne. Zacala som pripravovat caj.
„Pripravujem sa na koncert. A co tu robis ty? Prave teraz?“
„Nemohla som ta prist pozriet? Viem, ze ides mat ten koncert, tak som sa na teba prisla pozriet.“
„To si prisla len kvoli mne?“

	Emma sa zasmiala. „Ano, som zvedava ako ti to hranie pojde pred obecenstvom a rovnako som zvedava na tvoj osobny zivot.“ Oboma rukami sa oprela o stol a pozorovala ma. Vedela som, co myslela tym osobnym zivotom, ale nejako som sa k tomu nepriznavala, nevyjadrovala. Nepriznavala, ze mala pravdu.

„Ako to ide?“ skusila to inak. Ja som len polozila salky s horucim cajom na stol a pobrala sa hladat nieco na jedenie.
„Co myslis?“ spytala som sa akoby nic a vybrala zo skrinky bagetu a zacala ju krajat na kolieska.
„Ty dobre vies, co myslim.“

	Emma cakala, co poviem. Ja som z chladnicky vybrala pomazanku, natrela nou kolieska a polozila ich na stol.

„Neviem,“ zaklamala som. Emma sa ku mne naklonila a obdarovala ma vsevediacim usmevom.
„Ale no tak, priznaj sa. Vsak si mu nezavolala?“
	Do lic sa mi nahrnulo teplo a radsej som sklopila zrak. Emma sa oprela o stolicku a vitazoslavne zvolala:

„Ja som to vedela! Hovorila som ti, ze mu nezavolas a popri tom si sa ma snazila nastrbit, ze by si mu mozno aj zavolala. Daj sem jeho cislo, ja mu zavolam.“
„Ty?“
„Prekrista, dufam, ze si nevyhodila jeho vizitku.“ Teraz znela trochu nahnevane.
Pokrutila som hlavou. „Nie je uz trochu neskoro?“

	Emma prekrutila oci stlpkom a len na mna zazrela. Pochopila som... ale co ak ja mu nechcem zavolat?

„Madeleine.“ Znova sa naklonila ku mne tak, aby mi bola blizko. „Prestan s tym a zacni konecne zit! Naskytla sa ti prilezitost, ten chlap je naozaj pritazlivy a vyzeral byt charizmaticky a ty to len tak nechas plavat? Prepac, ale naozaj ta nechapem. Daj mi jeho cislo. Zavolas mu bud ty predo mnou, alebo ja za tvojim chrbtom.“

	Mala som teda na vyber. A nevedela som si vybrat. Nebola som male decko, aby za mna musela teta vybavovat schodzky, ale zaroven, co mu poviem? A tak som, napoly urazene, za sprievodu dupotu mojich noh, cim som tete ukazovala, aka som nahnevana, vkracala do svojej izby a dala sa do hladania vizitky. Ked som ju na prvy krat nenasla, trochu ma to vykolajilo, ale potom som si spomenula na kabat, ktory som mala vtedy obleceny a v jeho vrecku nasla papierik. Cestou som schmatla mobil a vratila sa naspat do kuchyne. Taka bola podmienka.

„Ako sa vola?“ Teta mi vytrhla z ruky vizitku a pozrela na nu. O tom som nemala ani tusenia. 
„Je to pravnik, mala by si si na neho dat pozor,“ povedala teta dramaticky a hned na to sa nahlas rozosmiala. Zazrela som na nu a zobrala si od nej vizitku. Maxime Adam David, pravnik.

	S tlcucim srdcom som vytocila jeho cislo. Emma zmlkla a to nebolo dobre. Bola som zvyknuta na to, ze vecne nieco tara. Prilozila som si mobil k uchu a cakala. Ani nie dve zvonenia a z druhej strany sa ozval muzsky hlas.

„Maxime David. Ako vam mozem pomoct?“ Zrejme bol zvyknuty na to, ked mu volalo nezname cislo. Myslel si, ze je to nejaky jeho mozny klient.
„Tu je Madeleine Girard Garcia. Stretli sme sa vtedy v parku.“ 

	Citila som sa trochu trapne, ked predo mnou sedela teta. Bala som sa, ze to co som povedala nebude presne podla jej predstav. Vedela som si totiz predstavit, ako by asi vyzeral jej telefonat. A vobec nie takto ako moj. Hlas toho muza sa hned zmenil, vkradlo sa do neho teplo a zaskocenie.

„To ste vy? Mam to teda stastie, ze ste sa ozvali.“ Keby som ho videla asi by sa usmieval. Aj ja som sa usmiala.
„Plati este vase pozvanie?“
„Samozrejme, ale dnes uz nebudem mat volno. Nevyhovovalo by vam to niekedy na zajtra?“
„Zajtra mam koncert, ale ak by sa vam dalo niekedy neskor vecer alebo v sobotu.“
„Kde budete mat koncert? Mohol by som za vami prist tam a potom by sme niekam isli. Co poviete?“

	Reagovala som tak, ze som o tom ani nepremyslala. Jednoducho som mu povedala, kde sa koncert bude konat a o kolkej a to bolo vsetko. S este stale divo tlcucim srdcom som polozila mobil na stol, neschopna uverit tomu, co sa prave teraz udialo.

„Nebolo to az take hrozne, vsak?“ okomentovala Emma, ktora sa utiahla do ustrania a skromne sedela na stolicke. Ano, ten strach, ktory mnou presiel predtym ako zodvihol zrazu nebol. Vlastne som ho necitila uz ani vtedy, ked som sa s nim zhovarala.
„Vyriesila si to este lepsie, akoby som to vyriesila ja,“ prikyvla uznanlivo. Ja som sa stale nezmohla na slovo a tak som radsej zmenila temu.
„Chces vidiet moje saty?“ 
„Jasne, ze chcem.“ Ze sa vobec pytam. A tak sme zamierili do mojej izby, kde na vesiaku viseli krvavocervene saty. Emma si ich uznanlivo obzerala.
„No, dievca, ucta tvojej mame.“ Zasmiala som sa, lebo to naozaj ucta bola. A akurat vtedy mi volala.
„Ahoj Madeleine, nemohla som sa ti dovolat. Asi si s niekym telefonovala.“
„No ano, mami. Co potrebujes?“
„Volali z toho zlatnictva, ze uz je to hotove a mame si po to prist. Mas nieco na praci? Mozes prist?“
„Vies, mami,“ rozmyslala som, ako jej rozumne oznamit, ze je tu Emma a netusim, do kedy sa tu zdrzi. „Mam navstevu.“
„Navstevu?“ Mamu to viditelne zaskocilo. „A koho?“
„Je tu Emma.“

	Na druhej strane zostalo ticho. Hodila som ockom po Emme, ktora si stale obzerala saty a nevenovala mi pozornost.

„Kedy prisla? A na co?“
„Prisla na koncert.“

	Vtedy uz zakrocila Emma. Rukou mi ukazala, aby som jej dala mobil. Podala som jej ho a pocuvala co hovori. Vysvetlila mame, ze prisla len na dva dni a to len preto, lebo ma chce vidiet hrat. Neviem co jej hovorila mama, lebo Emma dost dlho nic nehovorila az nakoniec zlozila.

„Vsetko som tvojej mame vysvetlila. Je to v poriadku.“
„Prepac, ak ti povedala nejaku hlupost.“
„Ale kdeze, nic take mi nepovedala. Vysvetlila som jej, ako to je. Len som zabudla, ze ti ju mam este dat.“ Usmiala sa na mna ospravedlnujuco. A tak som znova vytocila mamu a nechala Emmu v izbe. Trochu sa to skomplikovalo.
„Prepac, mami. Tak co teraz?“
„Neviem Madeleine. Mozno by Leo mohol ist po to. Alebo... ja neviem. Nemozeme Emme povedat o tomto apartmane, neverim jej.“

	Nemozem povedat, ze by som jej ja verila nejako extra, ale tiez tam boli pochybnosti ci by to Emma nevytarala aj keby nechcela.

„Co s tym urobime?“
„No nic, bude po to musiet ist len Leo, ale je mi to kvoli tebe luto. Nemozes ju nechat na chvilu samu a vymysliet si nieco?“
„A ak bude chciet ist so mnou?“
„Povedz jej, ze nech si oddychne, ze si do hodiny naspat.“

	A tak to aj bolo. Sice tazke presvedcit Emmu, aby zostala tu alebo sa isla prejst po meste, ale vysvetlila som jej, ze potrebujem byt na chvilu sama, co zabralo a uz mi mavala z okna. S mamou sme sa dohodli, ze posle Lea po mna, ale nie na miesto, kde byvame. Dohodli sme sa, ze pride pred jeden obchod a tam ma pocka. Nakoniec som ja musela cakat na neho.

„Dobry den mademoiselle, pripravena?“
„Pripravena.“ V skutocnosti som bola nesmierne zvedava na vsetko, co sa malo o malu chvilu diat. S napatim a zvedavostou som sledovala cestu a nevedela sa vyhnut farebnym predstavam.

	Uz sme boli v apartmane. Sperkovnicu som si pritiskala k sebe, akoby som ju chcela ochranit alebo strazit. Leo na nu lacne hladel, najradsej by mi ju vytrhol z ruk a otvoril. Ja som si to vsak nechavala pre seba. Nevedela som, co v nej je a chcela som pockat, kedy budeme vsetci a kedy budeme tu. Leo sa mi zdal nervozny a trochu nevrly. Kde sa podela jeho srdecnost?

	A tak, vsetci styria sme sa nakopili do salonika. Ja som stala uprostred a oni traja sa natlacili okolo mna az mi to zacalo byt neprijemne. Preto som jemne nadvihla veko sperkovnice. A potom sme zazreli ligotavu nadheru. Verim, ze muzom padla sanka dolu a mame od krasy zaziarili oci. Neviem, ako som sa tvarila ja. V sperkovnici sa skryvali naozajstne poklady. Asi tri prstene, jeden s velkym karminovym ockom, dalsi mensi a tensi zo zlata, ten treti tiez s nejakym kamienkom uprostred. Dalsie co sa tam skryvalo bola retiazka a nausnice. Nikto sa neodvazil vobec na to siahnut. Neprednieslo sa ziadne slovo. Vratili sme sa v case, teda aspon ja a vonku nevrcali motory aut, takych, ake su teraz, netrubili klaksony, ale doliehal sem spev hudba a smiech. Zacula som zvonivy zensky smiech, bezstarostnost a zacitila tu vonu. Svet sa so mnou na chvilu zakrutil, ale sperkovnicu som drzala pevne.

	Tajnostkarsky zlatnik nam nechcel nic povedat, len sa usmieval popod fuz, ked mi podaval sperkovnicu. On vedel, co v nej je. Vedel, aku to ma hodnotu a mozno vedel aj to, aku historiu. 

„Co s tym budeme robit?“ ozval sa Leo. V tej chvili som sa zacala citit akosi hlupo. Hlupo medzi hladacmi pokladov. Ja som poklady nehladala zamerne, ja som chcela len vediet ich pribeh a este nieco ine. Ale nehladala som za nimi peniaze. Len krasu alebo ohavnost a nieco medzi tym. Od odporu som skoro pustila sperkovnicu na zem. Podala som ju mame. Mala som cudny pocit. Potrebovala som odtial vypadnut, nadychnut sa.
„Musim uz ist domov, caka ma Emma,“ povedala som mame rychlo a vytratila sa z bytu. Bolo mi zle. Tak zvlastne zle. A do oci sa mi natlacili slzy. Nechapala som to... ale vedela som, ze potrebujem zit zivot v tomto storoci. Aspon na chvilu.

8. Kapitola – Vianocny koncert

	Emma zostala spat u nas. Mama prisla domov az neskoro a tak sme si my s Emmou spravili prijemny vecer. Upokojilo ma to. Emma chcela, aby som zajtra vyzerala uzasne, ale nie len kvoli koncertu, ale aj kvoli neznamemu pravnikovi, s ktorym som sa mala stretnut. Pozabudla som na to.

	A tak mi Emma nalakovala nechty podobnou cervenou, akej boli tie saty, navarili sme si veceru a ja som zabudla takmer na vsetko. V kuchyni som nasla cervene vino a to sme vypili cele, ja ani neviem ako. Bytom sa vznasala pohoda a smiech. Hlava mi otazela rovnako ako cele telo a neslo prestat sa smiat. Uplne hluposti sa nam zdali smiesne a tak sme uz ani poriadne nevedeli na com sa smejeme. 

	Vyrusilo nas len otvorenie vchodovych dveri. Emma sa stale smiala, ale potom spozornela. Nakukla som do chodby, v ktorej sa zazalo svetlo. A potom sa v obyvacke objavila mama. Vyzerala neskutocne unavene, tak, ako som ju uz davno nevidela. Mala zhrbeny chrbat a unavene oci. Ziariva zelen bola zahmlena.

„Co robite?“ Hodila po nas pohlad tych unavenych oci. Aj z nas nahle vyprchala veselost, ked sme ju zahliadli. Naozaj nevyzerala dobre.
„Si v poriadku?“ spytala sa jej starostlivo Emma, polozila dopity pohar na stol a utekala k mame.
„Ano, len ma trochu boli hlava.“ Teta skumala jej tvar a mama ju nechala. Len tak stala na mieste s prizmurenymi ocami. Emma jej pomohla vyzliect kabat a potom ju usadila na gauc vedla mna. Mama sa zviezla dole a zavrela oci. Emma mi venovala pohlad, ktory hovoril za vsetko. Vino sme uz dopili a aj ona si to uvedomila len teraz. Stratila sa v kuchyni. Pocula som len ako pusta vodu a potom odtial vytancovala so salkou kavy.
„Na daj si, to ta vzpruzi.“ Mama otvorila oci, aby skontrolovala situaciu. Ale nevstala, len nadalej pozerala na bielu salku. V obyvacke zostalo dlhu chvilu ticho. Emmu to zrejme uz nebavilo a tak sa rozhodla, ze si pojde dat sprchu. A tak sme tam zostali len ja a mama.
„Tak, ako bolo?“ 
Mama si vzdychla. „Som rada, ze som odtial prec. Ti dvaja su najvacsi tupci, akych som v poslednej dobe spoznala.“ Musela som sa rozosmiat, lebo moja mama nezvykla hovorit tymto stylom. Nechapala, preco sa smejem. Museli ju poriadne nastvat, ked to povedala takto.
„Nie je este nieco co mi chces povedat?“ Musela som sa upokojit, kym som nieco povedala.
„Nerozumiem...“

	Zase som sa rozosmiala. „Mami, ty nie si takato,“ smiala som sa. „Co spravili ti dvaja tupci?“

„Stale sa hadali o tom, co bolo v tej sperkovnici. Co urobit a co nie, zaujimala ich oboch samozrejme hodnota, aku mali tie sperky. Vies ako dlho mi trvalo, kym som ich nejako upokojila a povedala im, ako to bude? Ze sperky pekne krasne dame Olivierovi Choppinovi de Janrymu, ze mu o tom povieme. Musela som mu preto telefonovat hned, lebo neviem co by z toho bolo. Hadam by boli schopni vkradnut sa do bytu a zobrat to.“
Usmiala som sa, lebo podobny pocit som mala ja, ked som tam bola. „A co povedal ten pan?“
„Nastastie si to zobral. Neviem co s tym bude robit, teraz mi je to jedno.“
Lutovala som mamu, bola naozaj vycerpana a tak som sa jej snazila zlepsit naladu.
„Zajtra mam ten koncert, bude sa ti dat prist?“
„Pridem urcite, nebudem tam s tymi dvoma. Kedy to bude? Aby som vedela, kedy mam prist.“
„Prid pred siestou. Aj ked mas zarezervovane miesto, ale Emma nema, mozno chytite flek aj pre nu.“
Mama len prikyvla. Bola taka unavena, ze aj zaspala na gauci a tak Emma musela spat v jej spalni, co jej ale vobec nevadilo.
„Konecne sa poriadne vyspim,“ usmiala sa a zmizla za dverami.

	Prisiel den, ked sa to vsetko malo odohrat. Bola som nervozna ako uz davno nie. A zacalo to hned rano. Teda, ked som sa zobudila, vsetko bolo este proti nervozite a inym pocitom necitlive, spanok ma upokojil a rano som vstavala s ako tak dobrym pocitom. No po par minutach sa to zmenilo a to prazdno vo mne sa zacalo naplnat roznymi hlupostami. Musela som ist este do skoly, aby sme si posledny krat odskusali to, co sme sa naucili. Aj na mojich spoluziakoch a spoluhracoch bolo badat nervozitu. Rozne sa osivali a snazili sa rozptylit smiechom a hlupymi vtipmi. Nepocuvala som ich, mala som svoj vlastny svet, ine myslienky, ine veci, ktore ma trapili. A tak som len mechanicky prehadzovala prstami tak, ako som mala. Nevedela sa do hry vzit. 

	Konecne, ked sme mohli vypadnut, zbalila som sa ako najrychlejsie to slo a utekala prec. Po dlhom case ma dnes mala domov odviest Ines. Fiha, to uz bolo davno co som sa s nou videla naposledy. Cakala ma na parkovisku, obzerajuc si kazdeho kto tadial presiel.

„Ahoj,“ pozdravila som ju s usmevom. Ines nastartovala motor a vycuvala z parkoviska.
„Tak co? Tesis sa na vecer?“ spytala sa ma hnedovlaska.
„Budes tam aj ty?“
Ines sa zasmiala. „Chcela by som, tak dufam, ze mi to vyjde.“

	Nemali sme sa uz velmi o com rozpravat. Bolo zaujimave sledovat to, ako vam ludia prichadzali a odchadzali zo zivota. Niektori tam zostali len kratko, ini o cosi dlhsie. Niektorych ste predtym milovali a nechapete ako sa to vsetko mohlo zvrtnut. Je naozaj laska tak blizko k nenavisti? Staci len krok a z neznej laskavosti sa stane zuriva nenavist? Je to vobec mozne? Alebo stale milujete toho cloveka, len to trochu vybledlo? Kam to vsetko zmizlo? Alebo to boli len klamstva a prisposobenia sa niekomu? Preco nebyt odvazny a neukazat to, kym naozaj sme, co si naozaj myslime aj keby sme mohli tomu druhemu ublizit? Cest tomu, kto hovori o sebe pravdu, neprikrasluje. Riskuje.

	Emma ma uz cakala. Sedela v obyvacke na gauci a listovala si v casopisoch.

„No konecne si tu.“ Chvatne odhodila casopis a zacala sa venovat mne. 
„Tak ako bolo na skuske?“
„Uzasne ako vzdy,“ povedala som ironicky.
„Ale no tak dievca, dnes mas svoj velky vecer,“ lisiacky sa na mna usmiala a zacala pobehovat po byte. Nevedela som poriadne co robi, ale v pravi cas som sa to dozvedela. Zhanala veci potrebne na moju pripravu na, podla jej slov, moj velky vecer. Vlasy mi natocila na natacky, tie, ktore pouzivala mama, spravila mi pletovu masku a chcela, aby som len relaxovala a bola v pohode. Ze vraj vsetko pre moje dusevne zdravie a psychicku pohodu, co je pre koncert velmi dolezite. Zacala som sa smiat, lebo vsetka tato parada mi prisla trochu prehnana. Ale ked ona to brala tak vazne a pri kazdej cinnosti sa tak tvarila. Nas byt sa premenil na kozmeticky salon. A musim povedat, ze som tomu bola rada. Ked tu bola Emma, zabudla som na vaznost, ktoru som vsetkemu pripisovala a tak trochu sa vyslobodila z put, ktore ma drzali. Sama som si uvedomovala, ze som si urcila nejake linajky, na ktore som chcela pisat, ale nie vzdy sa mi to podarilo. A viete co? Bolo mi uplne jedno, ze pisem za okraj.
	O pol siestej som uz bola ako tak nachystana. Vlniste vlasy mi splyvali na chrbat, Emma ma nalicila, cervene saty podtrhovali moju bledost a ked som sa pozrela do zrkadla musela som uznat, ze prinajmensom vyzeram dobre. Zhlboka som sa nadychla, chvila mala zrazu inu atmosferu. Atmosferu pripominajucu sviatocnu chvilu, atmosferu, ked snehove vlocky ticho padaju na zem. Hrejivost a vsetko okolo toho. Prave, ked som stala pred zrkadlom na chodbe, prisla mama. Ohromene zostala stat vo dverach.
„Madeleine?“ Po tvari sa jej rozlialo nieco, comu neviem dat meno. Az potom zatvorila dvere.
„Kam to vlastne ides?“

	V chodbe sa objavila Emma a vsetkemu sa prizerala. „Na koncert a potom na rande.“

	Mama zostala stat ako obarena horucou vodou. Pozerala raz na mna, potom na Emmu. Nerozumela nicomu co sa tu dialo, nevedela o co ide.

„Co ste vy dve vyparatili? Vysvetlite mi to?“

	Emma sa zachichotala a dala sa do vysvetlovania. „Ked som tu bola naposledy, stretla nasa Madeleine v parku pana, ktory jej dal svoje cislo. No, chcel ju najskor pozvat na kavu, ale samozrejme, Madeleine sa vyhovorila a tak jej dal vizitku, aby mu zavolala, ked bude mat cas. A ona mu volala len vcera. Po koncerte sa maju stretnut.“
„Vazne? Nic si mi nepovedala.“

	Venovala som mame nevinny pohlad, na co si ona vzdychla a zacala sa vyzliekat. „Takze co budeme robit my dve?“ Pozrela sklamane na Emmu az ma to skoro rozosmialo.

„Neboj sa, ja uz mam vymysleny program.“

	A tak sme vsetko nechali na nu. Musela som este pockat kym sa oblecu ony dve a potom sa mohlo ist.

	Vonku uz bola tma a poletovali snehove vlocky. Svetla, ktore ozarovali parkovisko a chodnik, ktory viedol do saly, kde sa mal koncert uskutocnit posobili tiez tak slavnostne. Vsetko doplnali elegantne obleceni ludia kracajuci po chodniku. Ich kroky rovnako ako nase smerovali do koncertnej saly. Nervozita zacala prekvitat. Mama s Emmou ma este objali, kym som ja zasla tam, kde som mala. Moji spoluhraci sa pripravovali, na javisku bola tma, takze ludia z hladiska nic nevideli, ale my sme videli ich. Tiez sa hmyrili a snazili si najst miesto. Ja som tiez postavala v tom miernom zmatku, ktory sa okolo mna odohraval a pozerala do javiska. Ako som sa tam tak pozerala, na chvilu som prestala vnimat nervozitu a mierny strach, ktore sa mi rozlievali po tele. Pozerala som na vsetkych tych ludi, na muzov oblecenych v ciernych, sivych a hnedych oblekoch s motylikmi alebo kravatami. Sprevadzali svoje panie, ale stalo sa, ze boli aj sami. Vo svetle, ktore na nich svietilo sa vznasal prach. Spomenula som si na Marthe de Florian, na to, ze bola herecka. Ja som sice herecka nebola, ale ludia sa na nu tiez tak pozerali ako sa budu pozerat na mna. 

	Niekto ma poklepkal po pleci a upozornil ma, ze o par minut to vsetko zacne, aby som isla na svoje miesto.

	Moje miesto bolo celkom vpredu, boli sme len tri, ktore sme hrali na violoncelo, ostatni clenovia hrali na husle a ine hudobne nastroje. Sadla som si tak, aby som sa citila pohodlne. Pred nas sa postavil dirigent a vtedy sa svetlo uprelo na nas. Vsetky oci v hladisku sa pozerali nasim smerom. Nestihla som ani vnimat, co vsetko mnou prechadza, ked dirigent ukazal, aby sme zacali hrat. A tak to zacalo. Vsetko sa miesalo so vsetkym, plne som sa sustredila na hru, nevnimala som ani tak ludi v hladisku. Po kratkej uvodnej skladbe sa pred nas postavil ucitel, ktory ma ucil teoriu a zacal sa prihovarat ludom, ktori sa prisli pozriet na koncert. Zatial som zrakom bludila pomedzi ludi a snazila sa najst mamu s Emmou, ale nedovidela som tam. Prihovor bol kratky a my sme pokracovali. Mala som dobry pocit z toho, ze ide vsetko zatial dobre a trochu sa uvolnila. Vtedy aj hranie islo o nieco lepsie. Az kym som sa neuvolnila uplne a cas plynul rychlejsie, ani som nevedela ako, uz bolo po vsetkom, posledny ton a ludia zacali stavat zo stoliciek, tlieskali a piskali. Bolo vidno, ze su nadseni, ze ich to nadchlo, pohlo nimi. Veselo som sa usmiala rovnako, ako sa usmievali vsetci okolo mna, spokojni sami so sebou a hrdi na to, ze to zvladli. Mala som roztrasene ruky, ked som vstavala zo stolicky a trochu sa mi zatocila hlava. Huronsky tleskot pokracoval, az kym sme sa vsetci nestratili v zakulisi. Tu nastal znova obrovsky zmatok a lomoz, ucitelia chvalili hracov jeden cez druheho. Viem, ze by som tam mala zostat, ale bolo mi to jedno. Mala som pocit, ze tam zacina byt prilis dusno a tak som bocnymi dverami vysla von. Neurobila som ani krok a skoro narazila do muza, ktory tam stal a vyzeral niekoho.
„Prepacte,“ ospravedlnovala som sa mu a chcela ho obist, az kym som nezodvihla hlavu a nepozrela mu do tvare. Vyrazilo mi dych. Bol to Maxime David, pravnik, ktory ma vtedy stretol v parku a dal mi svoje cislo. Vyjavene som na neho hladela. Cakala som ho, ale nevedela som, ze bude tu a tak skoro, tak necakane. Usmial sa na mna. Bol obleceny v ciernom obleku, sako si drzal prehodene cez ruku a kosela bola biela ako prave napadany sneh. Dva gombiky mal nedbalo rozopnute a nemal kravatu ani motylika.
„Musim povedat, ze vas obdivujem. Ludia si o vas hovorili.“ Stale sa usmieval a ja som nevedela, kam opriet oci.
„D – dakujem. A co hovorili? Pacilo sa im nase vystupenie?“
„Ano, ale myslel som tym, ze hovorili o vas. O dame v cervenych satach s violoncelom.“ Pousmiala som sa, tentoraz na neho. Obzeral si ma a aj ked to nedaval velmi najavo ja som si to vsimla. Nebolo to, to okate okunanie, ale zena predsa vie, ako sa na nu muz pozera.
„Nech sa paci, to je pre vas.“ Podaval mi jednoduchu bielu ruzu. Prijala som ju. 
„Dakujem vam. Pockate ma niekde tu? Idem este za mamou a potom mozeme niekam ist.“

	Dohodli sme sa, ze ma pocka pri hlavnom vchode a ja som sa dala do hladania mojich dvoch zien. Vsade bolo plno ludi, ktori sa chceli presunut na vecierok, ktory sa konal vo vedlajsej sale. Kedze som nemala ani ponatia, kde tie dve mozu byt, vybrala som z vrecka kabatu mobil a dufala, ze mi to zodvihnu. Postavila som sa do mierneho zatisia a cakala. Trvalo dlho, kym mi to niekto zdvihol, ale nakoniec sa ozvala mama.
„Kde ste?“ zakricala som do telefonu, aby ma poculi. Nerozumela som velmi co mi hovori. Jedine, co som rozumela bolo nieco so salou a tak som sa pobrala tam.

	Hladat tam niekoho bolo ako hladat ihlu v kope sena. Aj tu sa ludia len orientovali, stretavali a spoznavali okolie, co je ako usporiadane a podobne. Nakoniec som tie dve zahliadla, stali pri jednom zo stolov, na ktorych cakalo pripravene jedlo. Rozne dobroty. Pecene maso, salaty, niekolko druhov napojov... 

	Prva ma zbadala Emma a zacala sa na mna ziarivo usmievat. Potom sa mi hodila okolo krku.

„Bola si uzasna, zvladla si to!“ Mama stala za nou a usmievala sa. Ked ma konecne Emma pustila, objala ma aj mama.
„Som na teba hrda.“ Co by povedal otec keby tu bol? Bol by aj on rovnako hrdy na dceru, ktora sa dostala na prestiznu skolu a hrala na nastroj?
„Kde mas napadnika?“ Emma sa poobzerala po okoli, ale nemohla ho tam nikde najst, lebo ten ma uz urcite cakal pred hlavnym vchodom.
„Caka ma vonku.“ Nestihla som ani nic ine povedat, lebo Emma ma uz surila prec. Aj mama sa tvarila trochu zmatene, vsetko sa to zbehlo prilis rychlo.
„Musim byt este chvilu s vami, nebude to odo mna pekne,“ protestovala som.
„Tiez nebude pekne ak ho tam nechas len tak stat. Ked sa vratis, vynahradime si to.“ Mama ma povzbudila usmevom a tak som sa pobrala prec. Chvilu mi trvalo, kym som sa cez vsetkych tych ludi dostala von. Ovanul ma prijemny studeny vietor a pohladil hole ramena, na ktore mi hned naskakali zimomriavky. Na chodniku uz bola napadana vrstva snehu.
„Nie je vam chladno?“ ozvalo sa z tmy az som sa mykla. Ano, bolo to trochu zvlastne. Vonku bolo ticho. To ticho, ked padaju snehove vlocky. Prehodila som si cez seba sivy kabat.
„Nemala som cas sa tam vnutri obliect,“ usmiala som sa na neho a zapla velke gombiky.
„To chapem, je tam plno ludi. Ale musim vas este raz pochvalit. Vy, aj vsetci vasi spoluhraci ste boli velmi dobri.“
„Dakujeme.“
„Tak teda mozeme ist? Kam by ste chceli ist?“
„Myslela som si, ze uz mate vybrate nejake miesto.“
„V podstate ani nie, ale najskor,“ pristupil ku mne blizsie. „By som sa vam mal predstavit aj osobne, nie len cez vizitku. Som Maxime David, ale prosim volajte ma len Maxime.“
„Madeleine.“ Podala som mu ruku a on ju ticho prijal a jemne stisol.

	Miesto, kde sme napokon isli bolo velmi zaujimave. Este som tu predtym nikdy nebola. Vonku boli rozvesane farebne svietiace lampiony. Tato restauracia sa nachadzala medzi budovami a do jej zahrady sa vstupovalo cez velku okruhlu branu. Dalo sa sediet aj vonku, keby sme boli taky odvazni alebo chceli mat vacsie sukromie, nerusene ostatnymi usami, ktore by mohli chciet nacuvat.

	Stoly to boli okruhle, vacsinou pri nich boli dve az styri stolicky, uz poprasene snehom. A preto sme zamierili dnu. Tam bolo svetlo, teplo a utulne, rozvoniavala cokolada, na ktoru som hned dostala chut. Restauracia bola rozdelena na niekolko miestnosti. Prva miestnost nebola az taka velka, v nej bolo len par stolov a bar, dalsia vacsia, no a ta tretia najvacsia, kde, ako sa zdalo sa konali koncerty o com znacilo javisko. My sme si sadli do tej najvacsej, pretoze tu bolo najmenej ludi, ale tiez sa mi pozdavala najviac. Obzerala som si okolie. Tu to nebolo az take prezdobene ako v predchadzajucich castiach. Utulnost, ktora tu vladla mi urobila dobre. Konecne som sa uvolnila po stresujucich pripravach na koncert.

	Hned k nam pricupitala casnicka, popriala nam prijemny vecer a podala menu. Nemusela som si v nom ani dlho listovat, hned som mala vybrate.
„Ty uz mas vybrate?“ cudoval sa Maxime, ked som zatvorila menu a polozila ho nabok.
„Ano,“ usmiala som sa na neho a nechala oci, nech sa popasu okolim. Chcela som sa nechat unasat, nech uz tento vecer prinesie cokolvek.
„Tak by si mi mohla poradit, lebo z toho vsetkeho co je tu si neviem vybrat.“
„Nieco, co mas rad,“ skusila som. Casnicka sa k nam vratila a spytala sa, ci sme si uz vybrali. Maxime si dal nejaku specialitu a ja som si dala:
„Horucu cokoladu, prosim.“
	Maxime na mna zacudovane pozrel, ked casnicka odisla. „To ti staci? Nie si hladna? Nechcem, aby som ta potom mal na svedomi.“
„Nie, zatial nie som hladna, ale ked budem urcite si nieco dam.“
„Tak dobre, teraz by sme si asi mali povedat nieco o sebe. Takze podla toho co som sa dozvedel z letaku o tom koncerte, pravdepodobne studujes na Sorbonne. Alebo je to inak?“
„Ano, si pravde blizko, vlastne je to pravda. Studujem na Sorbonne hudbu.“
„To musis byt velmi dobra. Mam hudbu rad, dokonca som jedneho casu sam hral, ale myslim si, ze sa v nej nevyznam tak dobre ako ty.“ To ma prekvapilo.
„Hral si?“
	Pousmial sa a zatulal sa do spomienok, ktore som ja nepoznala, ale on sa v nich teraz prechadzal.
„Neviem ci som pouzil spravny vyraz. Pokusal som sa o to. Skusal som hrat na niekolko nastrojov. Napriklad na gitaru a potom dokonca aj na harmoniku, ale nevyslo mi to. Tak som sa rozhodol, ze z mojej kariery uspesneho hudobnika nic nebude a dal som sa na pravo.“
„Tak to je pekna otocka. Tieto dva odbory so sebou nemaju nic spolocne.“
„To nie, ale v prave som sa nasiel viac ako v hudbe. Nechcem tym povedat, ze hudba pre mna znamena malo alebo ju pokladam za nieco menej, to urcite nie, ale...“
	Zacala som sa smiat. „Nemusis mi to vysvetlovat. Nie vsetci sme umelci.“
„To mas pravdu. Asi by to bolo nudne, keby sme vsetci boli rovnaki.“ Vtedy nam casnicka doniesla jedlo. Lepsie povedane, Maximovi doniesla jedlo a mne horucu cokoladu, na ktorej sa kopila slahacka posypana mandlami.
„Vyzera to tak, ze to tvoje je este lepsie ako moje,“ zasmial sa Maxime, ked sme sa kazdy pustili do toho svojho. Zaborila som lyzicku do hustej slahacky a dala si ju do ust. Veru ze som neolutovala, ze som si objednala prave toto. Slahacka mala lahodnu chut a to uz nehovorim o tej cokolade. Rozburavala vsetko, nechala som nech sa mi rozplyva na jazyku, dokonca som par krat labuznicky zavrela oci.
„Nabuduce si budem musiet objednat to co ty,“ povedal Maxime potichu. 
„Preco?“ Otvorila som oci, ktore som prave prizmurila, aby som si mohla vychutnat chut.
„Zda sa, ze ti to velmi chuti.“
	Len som prikyvla. Mal pravdu, chutilo mi. Kazdy jeden hlt som si uzivala, vyzivala sa v nom.
„Tak teraz mi povedz nieco o sebe ty. Co ty a hudba? Presnejsie violoncelo?“ Viac sme sa zacali zhovarat, ked sme uz obaja mali prazdne misky a zahriate vnutra. Keby sa ma nespytal na violoncelo, asi by som bola na koncert, ktory sa konal ani nie pred hodinou zabudla.
„Zacala som hrat, ked som mala asi devat alebo desat rokov. A ako vidis hram doteraz.“
„Urcite? Ziadne nastrahy, prekazky?“
	Zamyslela som sa. Naco tu rozpitvavat tuto temu, ked to bolo tak ako to bolo?
„Hra ma bavila. Mensie komplikacie prisli az potom neskor, ale asi som ich prekonala, no a dostala sa tam, kde som teraz.“
	Maxime sa usmial. Jeho usmev bol taky hrejivy, rovnako ako jeho oci. Zaujali ma hned, na prvy pohlad. Vlastne jeho osobnost bola zaujimava, to co vyzaroval.
„Mala si nejaku motivaciu, preco si to vsetko zvladla, vydrzala? Vies, ludia ked aj maju motivaciu casto od nej povolia.“
„Hmm, mozno to potom nie je dostatocna motivacia, dostatocne velky ciel,“ usmiala som sa.
„Bude to naozaj v tom? A preco potom zlyhavaju aj tie velke ciele?“ Mala som pocit, ze jeho otazky su skor recnicke, ale ja som na ne aj napriek tomu odpovedala.
„Mozno si dostatocne neveria.“ Mykla som plecom, pripravena na dalsie oponovanie.
„Tazko povedat. Ja ked som sa mal ucit na skusky nebolo to vzdy ako prechadzka ruzovou zahradou. Niekedy sa az cudujem, ze som to zvladol a som kde som, ale zaroven som na seba hrdy. Nebude to aj tym? Dokazat najskor tie mensie ciele, stale si verit viac a viac a potom dokazovat tie velke?“
„Preco sa ma na to pytas, ked sam vies odpoved?“ odpovedala som protiotazkou.
„Len ma zaujima tvoj nazor.“ Pozrel na mna a nechal, aby sa jeho oci prechadzali po mojej tvari. Na chvilu som jeho pohlad zdrzala, ale potom som len placho sklopila zrak. Preco vobec? Bala som sa, co by mi nasiel na tvari, v ociach? Alebo prave mne chybala ta sebaistota, cez ktoru by som sa nebala ukazat kto vlastne som, nehanbila sa za to.
„Uz som ti ho povedala,“ povedala som nadnesene, so stipkou ladu v hlase. Maxime sa odklonil a oprel sa o operadlo stolicky.
„Mozno mas pravdu,“ odvetil a na chvilu sa medzi nami rozhostilo ticho. Ustupil, ale zaroven sa za jeho slovami dala badat myslienka. Rozmyslal nad niecim, neveril mi, myslel si svoje, ale nedal mi to celkom najavo.
„Co planujes robit po skole?“ Pokracoval nas rozhovor potom. Zachytil ma uplne nepripravenu. Ludia sa ma nezvykli pytat na tento druh otazky. Bolo im jasne, ze budem niekde v nejakej kapele alebo budem vystupovat v orchestri, mozno skusim solovu drahu, ale tomu daval sancu malokto.
„Povedz mi najskor ty, ako si sa dostal k pravu a potom ti mozno prezradim ja, co budem robit po skole.“
	Maxime sa usmial a znova sa naklonil o trochu blizsie. V tom usmeve som pobadala kusok rannej sviezosti a pobavenia.
„Nie je to nejaky obzvlast zaujimavy pribeh.“
„Rada si ho vypocujem.“
	Maxime sa na chvilu zamyslel a potom spustil. „Vyrastal som tu v Parizi a potom v Lyone, kde byvala moja mama. Narodil som sa tu, kde som s rodicmi byval par rokov, ale mama sa potom rozhodla, ze pojde do Lyonu, kde sa jej naskytla celkom slusna praca a zobrala so sebou aj mna. S otcom im to nejako neklapalo, ale tvarili sa ako fungujuca rodina aj ked spolu takmer nekomunikovali. Prave v Lyone som to skusal s hudbou, ved dievcata na take veci leteli,“ zasmial sa. „Ale po par hraniach a verejnych vystupeniach som si uvedomil, ze to nebude asi to, co by som mal robit, co by ma bavilo. A potom som sa vykaslal na hladanie a zil si svoj zivot. Flakal sa s kamaratmi a nejako prezival, az kym neprisiel bod, ked sa vsetko zlomilo. 

	Mal som asi sedemnast, ked sme sa s mamou vratili do Pariza k otcovi. Pohadali sa tak az prislo k rozvodu. Mam este mladsieho brata a kvoli nemu zacali rozne natahovacky a cez neho si rodicia vracali udery. Vtedy mi to prislo ako neskutocne svinstvo a zdalo sa mi, ze pravnik, ktory to mal na starosti s tym nic nerobil, neusmernil ich a chudak moj brat len zbytocne trpel. Ja som sa cez to preniesol, bol som starsi a chcel som si zit svoj zivot, ale toto mi prisla ako strasna nespravodlivost. Ze sa s nim a o neho natahovali ako o hracku bez citov. Tak som sa rozhodol, ze s tym nieco urobim a vystudoval som pravo.“
	Prekvapene som nadvihla obocie.
„Takze kvoli tvojmu bratovi sa z teba stal pravnik?“
„Nie len kvoli bratovi, ale aj kvoli rodicom.“
„Je fajn, ked ludia vo svojej praci hladaju nieco viac nez len to, ci budu majetni,“ dodala som ticho a nakreslila na stol zopar neviditelnych kruzkov.
„Aj to je urcite dolezite, ale dolezite je, aby si to robila pre nieco. Videla v tom zmysel.“
	Obdivovala som jeho slova a to, aky bol bezprostredny. Chvilu som sa na neho zadivala, ale nemala som dostatok casu, aby som si vychutnala kazdy detail, krivku jeho brady a sanky, lebo si to vsimol a uprel na mna rovnako zvedavy pohlad. Z momentu nas vytiahol len rinciaci mobil, ale nie moj, ale jeho. Mal ho polozeny na stole a tak len prijal hovor. Snazila som sa nepocuvat aj ked on hovoril len malo a telefonat trval kratko.
„Musim sa ti ospravedlnit, ale uz budem musiet ist.“
„To nevadi, mas urcite vela prace.“
„Nie je to o mojej praci, ale... dufam, ze na buducom stretnuti ti to vysvetlim. Ak sa so mnou budes este niekedy vobec chciet stretnut.“
„To iste sa mozem spytat aj ja teba.“
	Maxime zavolal na casnicku, aby zaplatil ucet. Ta hned pribehla. Vybrala som si z kabelky svoju penazenku, ale Maxime jej dal peniaze skor ako ja a ona sa viac nestarala ci jej nieco dam ja alebo nie.
„Pozval som ta,“ okomentoval moj cin. „A urcite sa budem chciet s tebou stretnut. Mozem ti niekedy zavolat?“
	Aj ja som vstala zo stolicky a zacala si obliekat kabat.
„Urcite,“ usmiala som sa a jeho otazka vo mne vyvolala pocit zvlastnej nervozity. Pokusala som sa nahmatat rukav kabatu, ale nejako sa mi to nedarilo. Maxime priskocil ku mne a podrzal mi ho, kym som ruku nezastrcila do rukavu. 
„Dakujem.“
„Zaveziem ta domov.“
„To nie, to nemusis. Zavolam mame, aby po mna prisla.“
„Hadam nenecham zenu samu vonku a vecer. Odveziem ta.“

	A tak som mu povedala pribliznu adresu. Sice to bolo cez cele mesto, ale povedala som mu, nech ma vysadi pri inom bytovom dome nez v tom, kde byvam ja. Rozlucili sme sa, pockala som, kym sa jeho auto zaradi medzi ostatne a urobila este par krokov, kym som sa dostala tam kde som mala. 

	Co bolo najvacsie prekvapenie? Ze mama s Emmou este neboli doma. Odomkla som vchodove dvere a nasla byt prazdny, tichy a tmavy. Zapalila som svetlo na chodbe a cakala na nejaky naznak zivota, ale nic. Zeby sa bavili lepsie ako ja?

	A tak som sa prezliekla, dala si sprchu, v kuchyni nasla nieco pod zub a uvelebila sa do svojej izby na postel. Mala som v umysle, ze si budem nieco citat, ale nejako ma na knihy a pismenka v nich presla chut. V hlave mi premavali spomienky na dnesne udalosti, konecne som mohla to vsetko zrekapitulovat, prebrat sama so sebou a tak. Az kym som nepocula, ze sa niekto vkrada do bytu. Chvilu som pockala, kym sa vymocu a vlastne cakala aj potom. Ony si ma nasli aj bez mojho pricinenia. Mama ukazala Emme, aby bola ticho, ked pootvorila dvere na mojej izbe. Asi si mysleli, ze spim.

„Dobry vecer, kde ste boli?“ Prekvapila som ich s usmevom. Mamu az myklo.
„Ty nespis?“ 
„Nie, cakam na vas, kym mi date dobre vysvetlenie, kde ste boli.“
Emma sa zachichotala a presmykla sa popri mame ku mne do izby. 
„Keby ti to vykladala tvoja mama tak tomu neuveris, ale ze som to ja, budes musiet.“ 
Emma si sadla ku mne na postel, zatial co mama sa opierala o zarubnu.
„Na chvilu sme zostali este v tej sale, ale bola tam nuda, tak som tvoju mamu vytiahla von. Chcela ist domov, ale povedala som jej, ze ked sa ides bavit ty, preco by sme sa nemohli bavit aj my? Mimochodom, ako bolo na rande?“
„Na rande?“
„No a kde si bola?“ Uprela na mna tie jej vsevediace oci. Nevedela som, ze to bolo rande az doteraz, kym mi to moja mila teta neobjasnila.
„To je jedno, potom nam aj tak vsetko porozpravas. Tak sme sa tulali po vonku, hladali nejaky podnik, kde by sme sa mohli zohriat. V jednom z nich sme stretli jedneho pana. Stale poskuloval po tvojej mame az to nebolo pekne. Preto som sa vybrala za nim a na rovinu mu povedala, co chce, preco po nej tak poskuluje. Chudak bol z toho uplne paf, nevedel co mi ma povedat a nakoniec z neho vyslo, ze preto, ze je velmi pekna. Tak som ho zobrala k nam. Nevedel co ma povedat tak velmi som 
ho sokovala. Bol to taky motaj, nasmiali sme sa na nom.“
	Mame sa mihol na tvari usmev, ked to Emma povedala. „Potom sme mu zdrhli a tak... ale teraz povedz ty. Ako bolo?“
„Normalne,“ odvetila som jednoducho. 
„Pre boha, cely vecer takto zhrnut do jedneho slova? Ja by som ti velmi rada povedala podrobnosti nasej malej zabavky, ale bola som zvedava co povies. A ty, ze normalne...“
„Co by som ti mala povedat?“
	Do rozhovoru sa zamiesala mama. „Emma, ak sa o tom nechce rozpravat, nemusi. Je to jej vec . Co bolo aj to o com sa bavili.“
„Podla tohto vsetkeho to vyzera, ze ste robili nieco ale dost nepekne,“ zaskerila sa Emma a drgla do mna laktom. Zasmiala som sa.
„Kopu hluposti,“ pridala som sa k jej hre. „Ale nie. Boli sme v nejakej restauracii, prehodili zopar slov a potom mu zazvonil mobil a povedal, ze musi ist.“
„Kam?“
„Neviem. Povedal len, ze mi to vysvetli, ked sa stretneme nabuduce.“
„Takze si sa mu pacila! A co on? Aky je? Pojdes s nim von?“ vyzvedala dalej moja zvedava teta.

	Je pravda, ze to, aky je a nie je som pred nimi rozoberat nechcela. Alebo to bolo preto, ze som to nechcela rozoberat so sebou? Emma na mna vyvalovala zvedave oci, doslova mi visela na perach. Aky je? A da sa to zistit z jedneho rozhovoru, jedneho stretnutia? Stale nas moze prekvapit nejaka vlastnost aj po rokoch spoluzitia alebo spoznavania.

„Je pravnik, detstvo travil raz v Lyone raz v Parizi, kde byval jeho otec, mama zila v Lyone lebo tam mala pracu. Z toho co hovoril som pochopila, ze sa chcel dat na hudobnu drahu, ale velmi mu to neslo a tak sa dal na pravo. Je niecim zaujimavy ano, nazormi urcite.“
„Akymi nazormi?“
„Nechces vediet presne detaily nasho rozhovoru?“
„Keby bolo na mne...“
„Tak uz dost,“ zakrocila mama. „Vsetky sme unavene, mali by sme si ist lahnut, zajtra sa o vsetkom mozeme este porozpravat.“
„Ak si unavena ty chod si lahnut,“ povedala pohotovo Emma. „My sa mozeme rozpravat.“

	Mama len prevratila oci stlpkom. Viem, ze aj ona je zvedava na to, ako dopadla moja schodzka, podla Emmi rande, ale nedavala to pred nou znat, preto nas nechala len tak, sediet v izbe a ona sama sa niekam vyparila.

„Tak uz mozes zacat rozpravat.“ Emma sa natocila viac ku mne a cakala. Moje zazitky urcite neboli take napinave a plne necakanych zvratov ako tie jej.
„Nemam ti co povedat. Uz som ti povedala vsetko.“
„Nepovedala. Aky je? Nebol velmi drzy alebo nedovoloval si?“
„Nie, bol velmi mily, priatelsky. Rozpravali sme sa vlastne velmi kratko, lebo musel odist, nieco mu do toho prislo.“
„Ale povedal, ze zavola nie? Chces sa s nim este stretnut? Alebo ta neoslovil?“
„Co ja viem? Bolo to prilis kratko.“
„Ale no tak, Madeleine.“ Emma na mna pozrela trochu netrpezlivo a naklonila sa vrchnou castou tela dozadu a potom naspat. „Musis vediet ci ta na nom nieco zaujalo a chces ho este stretnut. Neverim, ze niekto tak vnimavy ako ty nevie odhadnut cloveka.“
„Ja radsej ludi uz neodhadujem na prvy pohlad. Nie vzdy sa ti to totiz vydari.“
„Pocuj, co take sa ti stalo, ze ta to takto zablokovalo? Si ako v krci, nechces si priznat to, co uz vies a davas vsetkemu az prilisnu zaseknutost. Vies co? Ak sa o tom nechces rozpravat, dobre. Ale mala by si s tym nieco urobit.“ To boli posledne slova, ktora mi Emma v ten vecer povedala. Zostala som s izbe sama so sebou, prekvapena tym, ako zareagovala. Som zaseknuta? Nechcela som priznat jednu vec... a tou bolo, ze v skutocnosti sa mi ten muz pacil.

	Emma nakoniec odisla o cosi skor. Niekedy sa ku mne spravala rovnako ako predtym, inokedy som zacitila chlad, ktory sa vohnal do nasich rozhovorov. Ale ked odchadzala, vsimla som si ruzovu satku, ktoru som jej darovala. Mala ju obkrutenu okolo krku.

	Kedze vladol predvianocny cas, vsetko sa nejako zbehlo. O mesiac som mala mat skusky, ale nemala som chut ani naladu sa na ne pripravovat. Vobec sa mi nechcelo, nevidela som v tom zmysel a tak som len bezcielne chodila hore dole, do skoly a zo skoly. Dni sa zlievali a boli pochmurne. Casto som sa zamyslala nad tym, co robim zle. A co vlastne chcem? Odpoved akosi neprichadzala. Nevyznala som sa v tom, co som si povedala, nevedela som sa najst, ale vedela som, ze skola, na ktorej som studovala ma nenaplna a nezaujima. Tak co ma tam potom drzalo tak dlho?

	Jedneho dna som sa rozhodla, ze pojdem do obchodu. Chcela som mame spravit radost a kupit jej pod stromcek nieco pekne. Bol uz celkom pokrocily datum. A nemala som nejako chut ist do apartmanu madame de Florian. Ked som sa nad tym zamyslela, velmi rada by som tam isla, ale len vtedy, keby tam neboli jej dvaja kolegovia. Dokonca aj Leo sa mi akosi sprotivil a nevedela som, ako sa ku mne bude spravat po tom, co sa stalo s tou sperkovnicou. Odvtedy som tam nebola a uz mi to chybalo. Chybalo mi to zvlastne caro, badanie a skumanie, vona stariny, zatuchliny a prachu. Citila som sa blizko tomu pribehu, ktory sa tam odohraval pred niekolkymi rokmi.

	A tak som zadumane kracala pomedzi ludi a popri vysvietenych vykladoch. Mala som presne urcene miesto, kde som mala zamierene, dokonca aj vybraty darcek a tak som dufala, ze tu vec este budu mat. 

	Zabocila som na rohu, uz som videla obchod, nad ktorym sa vynimal napis s jeho menom. Skrehnutymi prstami som stlacila klucku a vosla dnu. Ludi tu bolo pomerne dost, takze bolo tazke sa pomedzi nich pretlacit a najst to, co som hladala. 

	Ako som prechadzala pomedzi ludi a regaly, hladajuc vytuzeny darcek, zbadala som zenu. Bola mi nejaka povedoma. Leskle cierne vlasy jej padali na chrbat, mala vyrazne namalovane obocie, okolo krku sa jej vynimal hruby biely sal popretkavany striebornou nitou. V ruke drzala flasticku s cistiacou vodou na plet a citala si, co na nej bolo napisane. V tej chvili som spozornela, lebo som prisla na to, odkial mi je taka povedoma. Oblial ma studeny pot. Cez tolkych ludi som ho nemala moznost zazriet, hoci mozno on uz ma davno sledoval a vedel, ze som tu. Nohy mi vrastli do podlahy a odrazu som sa nevedela pohnut z miesta. Dostala som strach. Zena si nadalej pokojne citala o pletovej vode a vtedy som ho zbadala. Stal nedaleko nej a pozeral sa na vsetky tie produkty, ktore stali naukladane pred nim. No vedela som, ze si ma vsimol a ze si ma potajomky obzera. Ozvalo sa to stare zname nieco, co ma vtedy tak ukrutne bolelo a teraz chcelo, aby som to vsetko zavrela, zabuchla dvere a tvarila sa, ze nie som doma. Ale znamy aj neznamy pocit sa mi rozliehal po hrudi a zaludku. Bola to slabost? Spomenula som si v tom okamihu hadam na vsetko. 

	Zvrtla som sa na pate a davala si pozor, aby som sa vyhla ludom a nenarazila do niekoho. Ani som nekupila to, co so kupit chcela. Az ked som sa dostala von sa mi trochu ulavilo, ale dostatocne na to, aby som nemala blby pocit, ze ma pozoruje a nedajboze, ze ide za mnou. Neviem, co si o mne po tom vsetkom myslel a mohlo mi to byt jedno. Ale nechcela som v jeho ociach vyzerat ako hlupana, aj ked mi to mama niekolko krat vyhovorila. Mala som s nim nejake plany? Nejake sny do buducnosti? Urcite ano, ale vacsinou to boli len take malickosti, neplanovala som velke veci, chcela som len, aby sme boli stastni. Aby on bol stastny. Do oci sa mi nahrnuli slzy. Uz som vtedy proste nevladala, nevladala som sa mu prisposobovat, formovat sa, tvarovat ako voda ako to vyhovovalo jemu. Bol v skutocnosti taky, aky sa mi javil a ukazoval na zaciatku alebo sa mi chcel len zaliskat? Skrelo ma to. Klamal stale? A kto to vlastne bol? Aky bol naozaj? Po com naozaj tuzil, co chcel, o com premyslal. Az po nejakom case zacal ukazovat inak. Stale nieco riesil a len on, on, on... Nevladala som, nemohla. A potom prisli dalsie veci, ktore ukazali, aby som od neho odisla. A tak som to aj urobila.

	Robila som dlhe kroky, len aby som sa odtial dostala. Dokonca som v tej chvili mala chut odtial naozaj vypadnut, odist z tohto mesta, z tejto krajiny a zakotvit niekde naozaj daleko. Tam, kde ma nikto nepozna, kde mozem zacat zit novy zivot aj ked s jazvami. Prijat ich, alebo ako on sa tvarit, ze sa vobec nic neudialo? Nic to pre neho neznamenalo? Ako by som ja mohla vsetko popriet, ked sa to stalo. Snazila sa na to pozerat zo vsetkych moznych uhlov, ale nie vzdy som nasla ten spravny. Len som si hovorila, ze to chce cas. A chcelo? 

	Otrasena zo zazitku som sa vracala domov. Hned ma presla chut na kupovanie nejakych darcekov. Najradsej by som bola, keby ziadne Vianoce neboli. Vyvalila som sa na gauc a zhlboka dychala. Zavrela oci. Na chvilu to pomohlo, nechat sa len tak unasat rytmom vlastneho dychu. Vnutro sa upokojilo a nechcelo sa mi vstat. Nevladala som a citila sa tak pokojne. Znova som si spomenula na otca. Co by povedal na to vsetko, co sa za posledne roky udialo? Nemal by na mna cas a nejako by sa to ututlalo? Cas sa pomaly vliekol, zdalo sa mi, ze az prilis pomaly. Zacala som byt nervozna, nic sa nedialo, stalo na jednom mieste rovnako, ako som na mieste stala ja. Prekvapilo ma az zvonenie telefonu. To je urcite mama, urcite mi chce oznamit nejaku novotu, na ktoru v poslednom case prisli. Domov chodila uz skor, ale nie velmi sa chcela so mnou rozpravat o byte Marthe de Florian.

	Cislo vsak nepatrilo jej.

„Ahoj,“ pozdravila som hned, ako som prijala hovor.
„Ahoj, nerusim ta?“ ozval sa z druhej strany Maxov hlas.
„Nie, prave som sa vratila z nakupov. Ako sa mas?“
„Celkom to ide, teraz mam trochu predvianocny zhon, snazim sa vsetko stihnut, tak ma mrzi, ze som sa nemohol ozvat skor.“
„To nevadi, mas vela prace.“
„To mam, ale na teba si najdem cas urcite. Preto ti aj volam. Nemala by si dnes vecer cas? Alebo zajtra okolo obeda?“
„Dnes by som sa chcela ucit na skusky a mam este nieco. Ale ak by ti to vyhovovalo, mozeme sa stretnut zajtra.“
„V tom pripade ta pozyvam na obed.“

9. Kapitola – Obycajny den
	Obloha bola dnes skoro uplne cista. Zdobilo ju len par tenkych oblakov, ktore si lietali nad krajinou, inak sa spoza nich a za nimi rozprestierala nebeska modra. Stale som dvihala hlavu hore k nebu, k oblakom, aby som mohla obdivovat tu krasu. Chvile ako tieto ma naplnili obdivom a krasou, ktoru mohli moje oci zocit a vlastne vsetko to bolo take neopisatelne, ze ste sa v tej chvili o to chceli s niekym podelit. O chlad, ktory ste citili na prstoch aj na spickach usi, paru, ktora vam pri kazdom vydychu vysla z nosa alebo ust ako cigaretovy dym. Nikdy som nefajcila, ale ako mala som sa tvarila, ze fajcim cigaretu prave vo chvilach, ake boli tieto. A skusila som to aj teraz. Zhlboka som sa nadychla, naspulila pery a vydychla. Kracala som cez park na miesto, kde sme sa mali stretnut. Nenahlila som sa, bol krasny den tak preco ho nevyuzit aj takto, pre niekoho mozno trochu nezmyselne? Preco nezabudnut na vsetko a len tak byt. Blaznit sa a hrat ako deti, predstavit si teda, ze fajcim cigaru a je mi dobre.

	Maxime ma uz cakal, ruky zastrcene vo vreckach, rozhliadajuc sa okolo seba. Ked ma zbadal pousmial sa a pockal, kym pridem blizsie.

„Pekny den ti zelam,“ pozdravil ma s usmevom. Tiez som sa na neho usmiala a pomalym krokom sme sa vybrali dalej. Mali sme zamierene do jednej nevelkej restauracie tu nedaleko.
„Mas dnes cas?“ spytala som sa ho, ked som si lepsie uvedomila, ze je vlastne pravnik, je pracovny tyzden a on popri mne kraca tak pokojne, akoby nic.
„Keby som nemal tak tu nie som,“ odvetil pobavene.
„Ano, ale si pravnik.“
„A pravnik nemoze mat volno?“ Vedel o co mi ide, ale doberal si ma. Trochu ma tym zneistoval.
„Ale aj tak... vies dobre, na co myslim.“
„Nie som si tym isty, mala by si mi to vysvetlit po lopate.“

	Len som sa zasmiala a radsej to viac nerozpitvavala. 

	Vosli sme do restauracie, kde uz bolo zopar ludi, ktori sa rovnako ako my dostavili na obed. Este v tejto restauracii nebolo citit bliziace sa Vianoce a ja som bola tomu vdacna. Vyzeralo to tu byt pokojne, take pohodove. Obycajne.

„Mas na nieco vybrane chut?“ spytal sa ma Maxime, ked sme uz sedeli za jednym zo stolov a naklanali hlavy nad menu. Pravdu povediac, nemala som na nic extra chut.
„Ja neviem, mozno len nejaku polievku,“ povedala som, citajuc ich nazvy.
„Polievku? A len polievka ti staci?“
„Nie vsetci potrebujeme plne misy masa,“ zatiahla som, na com sa Maxime zacal smiat.
„Tak to naozaj neviem, koho myslis. Tak potom aj ja patrim do tych vsetkych,“ smial sa dalej, na co som si ja bez dalsieho komentara objednala palacinky so slahackou, visnovym dzemom a zmrzlinou.
„A ty teda nemusis byt teraz v skole?“ spytal sa ma Maxime, ked sa zahryzol do kuska paradajky.
„Nie, dnes som mala skolu rano. Ale tu podobnu otazku sa ta mozem spytat teraz ja. Preco nie si v praci? Uz som sa ta to aj pytala.“
„Je cas obedu,“ povedal, ale ja som vedela, ze to nebolo vsetko.
„Neverim ti. Nieco za tym je,“ povedala som a odpila si z malinoveho caju.
„Nemusi vzdy za vsetkym nieco byt.“
„Ale za tymto nieco je,“ povedala som presvedcena o svojej pravde. „Nechcel... nechcel si sa len vyhnut svojej zene?“ Viem, ze to odo mna mohla byt hlupa otazka a asi aj hlupo vyznela, ale nedbala som. Potrebovala som sa uistit.

	Maxime si obruskom utrel ruky. Preco? Ved este len zacal jest. Laktami sa oprel o stol a pozorne sa na mna zadival.

„Myslis si, ze som teraz mal byt so svojou rodinou, vsak? Alebo ze vtedy ten telefonat ma s tym nieco spolocne, ak tomu dobre rozumiem.“
„Nie, len sa pytam ci si nemal byt niekde inde a nechcel sa tomu vyhnut.“ Hovorila som pokojne. Palacinky boli teple, zmrzlina sa mi rozpustala na jazyku, ich vona lahodila mojmu nosu.
„Ja nemam manzelku,“ povedal rovnako pokojne. Trochu neveriacky som na neho vyvalila oci. Preco som to nechapala? Bolo to tym, ze som bola napata z toho co sa mi kedysi stalo?
„Ale slubil som ti, ze ti vysvetlim, preco som musel tak nahle odist.“ Ton jeho hlasu zvaznel, rovnako ako zvazneli jeho oci. Dokonca som sa zacala bat, co sa za tym moze skryvat. Myslou mi prebehlo niekoho pribehov, kvoli ktorym musel odist a nie vsetky boli vesele. Maxime stale nejedol, opieral sa rukami o stol a pozeral sa niekde za mna. Alebo sa pozeral niekde inde? Tam kde som ja nedovidela?

„Musel som ist za svojou dcerou,“ povedal nahle. Neviem co cakal. Ako zareagujem, ale na mna tarcha jeho slov nedopadla. Spomenula som si na dievcatko, ktore do mna vtedy v parku narazilo. Vobec som si neuvedomila, ze moze byt jeho. Vobec som si ju nedavala do suvislosti s nim, dokonca som nad tym ani nerozmyslala. Ale dievcatko vyzeralo uz dost stare, tak kolko rokov ma tento mlado vyzerajucu muz?
„Kolko mas rokov?“ Padla moja otazka hned za tym, ako padli jeho slova.
„Nedavno som mal tridsat.“ Sledoval ma tymi jeho ocami tak zvlastne, akoby chcel zachytit kazdy moj pohyb a vedel z neho vycitat nejaku skrytu reakciu o ktorej som ani ja nevedela. A zacala som sa citit trochu neprijemne. Preto som odlozila pribor a utrela si usta.
„Teraz uz chapem, preco si musel odist. Mohol si mi to povedat uz vtedy. Co je na tom take, ze si mi to chcel povedat len teraz?“
„Teba neprekvapuje, ze mam dceru?“ On bol viac prekvapeny ako ja.
„Malo by ma to nejako prekvapovat? Je normalne, ze ludia maju deti.“
„Vacsinou zeny nie su nadsene, ked im poviem o svojej dcere. Bud to teraz myslis uprimne alebo to hras. Ak to, co si mi povedala nie je pravdive, prosim povedz mi co si myslis naozaj.“
„Nemam dovod ti klamat.“ Uprene som mu pozrela do oci, aby mi uveril. „Nie som prekvapena. Ludia mavaju deti v roznych vekoch, dokonca niektori sa stavaju rodicmi ich prveho dietata aj v neskorsom veku. Takze neviem, preco by som mala byt prekvapena.“
„Povedal som ti, ze nemam zenu.“
„Mozes mat priatelku, je to v tejto dobe normalne, nie?“

	Maxime sa uvolnil a pousmial sa. „Mal som manzelku, ale uz moja manzelka nie je. Dokonca ani priatelka.“

	Zhacila som sa. Nevedela som totiz, ako v rozhovore pokracovat, co sa spytat alebo nespytat, aby som ho neurazila a aby to nebolo prilis indiskretne. Preto som chvilu vahavo mlcala. Zvedavost by sa ho sama od seba spytala hadam milion otazok, ale ta moja druha cast si to nedovolila.

„Ako dlho uz to je?“ skusila som teda nieco medzi tym.
„Su to uz asi dva roky? Byva niekde v Europe, v kontakte sme uz len velmi malo.“
„Tak to mi je luto.“
„Nema byt co.“ Maxime sa na mna usmial a pozrel na tmavy mok v jeho salke. „Asi sme na to isli prilis rychlo. Velmi rychlo chcela dieta a potom, ked sme obaja zistili co to obnasa a aka zodpovednost to je, odisla niekam prec, aby si mohla uzivat zivot.“
„Preco jej to nepovies?“
„Povedat jej co?“ Maxime zdvihol obocie. „Mam svoju dceru rad a som radsej, ked je pri mne. Citim sa tak vyrovnanejsie.“

	Uz ho to tak nebolo ako ho to mozno bolelo predtym, nerozpraval s nechutou, skor ako by islo o fakt, no ked som sa zmienila, preco je vsetko na nom, zdalo sa mi, ze je trochu podrazdeny. A preto som sa rozhodla, ze dalej do tejto temy pichat nebudem a pustila som sa do uz studenych palaciniek.

	Maxime este chvilu zamyslene sedel a pozeral cez okno von, ale potom sa on tiez pustil do jedenia a ton jeho hlasu sa zmenil.

„No a co ty?“
„Ja? Ak si myslis, ze som vydata, tak to si vedla.“ Odlozila som pribor na bok a odpila si z caju. Usmial sa tak trochu sibalsky.
„Cudoval by som sa, keby si nemala aspon priatela.“ Zvedavo na mna pozrel, stale s tymi sibalskymi ohnickami v ociach.
„Uz nemam,“ povedala som a nervozne si chlipla z caju. Zrazu som ho chapala ake bolo pre neho tazke rozpravat o byvalej manzelke.
„A co sa stalo?“ On neskryval svoj zaujem. 

	Prizmurila som oci. „Nie som si ista ci tuto temu mozeme preberat v restauracii.“

„A kde potom?“ Nedal sa. „Nepaci sa ti tu?“
„Nie, ze by sa mi tu nepacilo...“
„Chapem, je to prilis osobna tema na to, aby sme to rozberali hned na druhom stretnuti.“ Zarazalo ma to, aky je priamy a neboji sa toho, co by som mohla povedat ja. Chvilu som ho skumala, to ako jedol, ako drzal vidlicku.
„Klamal mi,“ povedala som odrazu, ani neviem ako to zo mna vyslo. Pozorovala som ho stale. Nedal na sebe nieco znat, len pokojne pokracoval v jedeni.
„Ako dlho ste boli spolu?“
„Nie dlho. Bol to asi rok. Nemozem teraz ani povedat, ze by sme boli spolu. Bola som len...“ Co som bola? Milenka? Zabavka? Aj ked som sa pozerala pod stol na svoje ruky, vedela som, ze jeho oci bludia po mojej tvari.
„Zneuzil ta nejako?“

	Pokrutila som hlavou, ale potom... „Ja vlastne ani neviem. So vsetkym som suhlasila, ale ta jeho hra mala dvoje pravidla. Jedny pre mna a tie druhe, o ktorych som ani nevedela, ze su, pre neho.“

„Co to bol zac?“

	Vzdychla som si. Predstavila som si jeho tvar, stale zaneprazdneneho cloveka, ktory mal kopec konickov a kopec prace a kopec roznych inych cinnosti.

„Bol to jednoducho klamar,“ usmiala som sa na znak toho, ze uz je to za mnou. Chcela som ho tym presvedcit, ze naozaj. Ale pravda bola taka, ze som tym chcela presvedcit aj ja samu seba. Maxime sa viac nepytal a zostali sme v tichu, pokial nedojedol.
„Nedas si este nieco?“ spytal sa ma napokon.
„Nie, dakujem. Uz mas urcite po obednej pauze. Sme tu uz skoro hodinu.“
	Maxime sa pozrel na hodinky na zapasti. „Mam este chvilu cas. Chcem sa ta este nieco spytat. Vlastne potrebujem poradit.“
	Naklonil sa blizsie ku mne, akoby to, co sa ma chcel spytat bolo nieco velmi, ale velmi tajne.
„Poradila by si mi, co by som mal kupit svojej dcere na Vianoce?“
	Skoro som vybuchla od smiechu. Co sa ma to pytal? Co ma kupit dcere?
	Pobavene som sa uskrnala, co on zrejme nechapal. 
„Ty nevies, co mas kupit dcere pod stromcek?“ smiala som sa uz teraz.
„Je to trochu narocne. Keby si ju poznala vedela by si o com hovorim. Naozaj neviem a bojim sa, ze by som to mohol nejako pokazit.“
„Pokazit darcek? A to sa da? Dobre, priznavam, ze niekedy nekupis uplne vhodnu vec, ale pre male dievcatko by si mal len ty vediet, co by chcela a potrebovala. Ty ju poznas.“
	Maxime si vzdychol. „Asi mas pravdu, ale aj tak by si ma potesila, keby si mi dala aspon nejaky typ.“
„Ja naozaj neviem, co sa kupuje malym detom,“ usmiala som sa. „Ked som bola mala, potesila som sa vsetkemu.“
„Nesla by si so mnou nakupovat?“ vybehol na mna zrazu s otazkou, ktora ma tak povediac viac nez prekvapila.
„Tak dobre,“ odvetila som nakoniec aj ked som si nebola celkom ista tym, co som mu povedala. Maxime povedal, ze dnes vecer by bol na to idealny cas a ze mozeme ist na nakupy.

	Cestou domov som len neveriacky hladela pred seba a spracuvala to, co mi povedal. A preco som mu ja povedala ano?

„Idem na tajnu vypravu,“ kricala som vecer mame z chodby, ked som si z policky vyberala cizmy.
„Na aku vypravu?“ Mama sedela v obyvacke, mala zapnuty televizor a relaxovala. Mala na sebe pyzamo, zupan a jej popularne hunate papuce.
„To je tajomstvo,“ usmiala som sa na nu. Pochopila to tak, ako to pochopila a usmev mi opatovala. Urcite si myslela, ze idem nakupovat darceky.

	Dostavila som sa na miesto, kde sme sa s Maximom dohodli. To bolo tam, kde ma naposledy vysadil. Vonku uz bola tma, poletoval sneh. Mala som rada, ked mi snehove vlocky padali na rozpustne vlasy a mihalnice a zdobili ich. Vlocky maju v sebe taku jemnu a krehku krasu.

	Coskoro predo mnou zastalo auto. Len som do neho vklzla a pozrela na sofera. Bol to Maxime v ciernom kabate, ale nemal ho zapnuty. Musel sa ponahlat.

„Uz si si premyslel, co by si mohol kupit tvojej dcere?“
„Nie, preto ides so mnou,“ zaskeril sa.
„No a to si sa jej nemohol jednoducho spytat co by chcela?“

	Maxime na mna zazrel, ci to, co som povedala myslim vazne. „To by bolo podozrive, keby som sa jej spytal co by chcela a nasla by to pod stromcekom, nie? Chcem, aby to bolo prekvapenie.“

„Raz sa aj tak dozvie, ze Pcre Noel neexistuje.“
„Ejha, ty si v tomto smere radikalna,“ okomentoval Maxime. „Nezdalo by sa ti to prilis, keby sa v nespravny cas dozvedela pravdu?“
„A preco klamat deti hlupostami?“ odbila som ho. Ja ani neviem, ako som sa to, ze Otec Vianoc neexistuje dozvedela ja. No viem, ze nejaky velky sok to pre mna nebol.

	Dostali sme sa do jedneho z nakupnych centier. A poviem vam, takto par dni pred Vianocami to veru nie je ziadna sranda. Vsade plno ludi, kam som sa pozrela tam vyzdoba, svetla a vianocne koledy. Z toho vsetkeho vychadzalo akesi teplo a pokoj, oddych. Vianoce sme uz roky travili s mamou len my dve. Novy rok sme travili vsade tade, ale tento sviatok bol len nas.

	Tazko sme nasli miesto, kde by sme zaparkovali, uz som zacala byt zufala ci vobec najdeme nejake volne miesto. Nakoniec sme ho ale nasli, prave odtial vychadzalo auto. Este, ze si to Maxime vsimol.

	A vnutri to nebolo ine. Nezdrziavali sme sa pridlho zbytocnym chodenim po inych obchodoch, navrhla som, aby sme zamierili rovno do hrackarstva. Hoci hracky mali, ale vela modelov uz bolo vypredanych. Bludili sme pomedzi regaly a snazili sa najst nieco, co by potesilo srdiecko toho maleho dievcatka. Vobec som ju nepoznala a tak som ani netusila, co by sa jej pacilo. Ten velky plysovy medved, akeho sa pacilo dostavat aj tinedzerkam? Alebo tamta babika s dlhymi vlasmi? A mozno by sa jej viac pacila nejaka stavebnica.

„Pocuj, aka ta tvoja dcera vlastne je?“ Otocila som sa a skoro narazila do Maxima. Alebo on do mna. Kracal hned za mnou. Ovanula ma jeho prijemna vona a chvilu som sa nevedela spamatat z toho zazitku. Cas si plynul svojim tempom. Ked som sa konecne odvazila urobit krok vzad a zdvihnut hlavu, aby som mu videla do oci, tvaril sa on rovnako vykolajene ako ja. 
„Prepac,“ zasepkala som do toho lomozu.
„Ma rada babiky aj auticka, takze je tazke pre nu nieco vybrat.“

	Snazila som sa normalne rozmyslat, vyhnat ho z hlavy, ale akosi sa mi to nedarilo. Do prcic, zahresila som sama pre seba a definitivne sa rozhodla to vsetko potlacit.

„Co keby si jej kupil toho velkeho plysoveho medveda? Alebo toho jednorozca.“ Ukazala som na druhu stranu, kde na najvrchnejsej polici sedel medved, ktory bol len o nieco mensi odo mna a vedla neho kraloval velky biely kon.
„To by slo.“ A tak sme hladali niekoho, kto by nam zlozil toho medveda alebo kona. Kym Maxime hladal predavaca, ja som sa pozerala este na nejake hracky. Ach, ako umelo mi pripadali. Vsetky babiky boli na jedno kopyto, stihle a krasne, okrem jednej... bez zavahania som k nej podisla. Bola celkom velka, ale nebola taka stihla, ako tie ostatne. Mala dlhe vlasy, usmievala sa.

	Prave prisiel Maxime aj s muzom, ktory doniesol rebrik. Maxime rozhodol, ze kon bude lepsi. Asi ma hladal, lebo sa obzeral okolo seba, ale ja som neurobila nic preto, aby som mu bola blizsie. Len som tam tak stala, na opacnej strane a pozerala sa na to, co sa tam deje. Ani som si neuvedomila, ze v rukach stale drzim babiku. Maxime nieco povedal chlapikovi a ten aj s konom niekam odisiel.

„Co to mas?“ usmial sa a pozrel na babiku.
„Babiku,“ pipla som a chcela ju vratit tam, kde som ju nasla, ale Maxime ju zobral do ruk. Bez vysvetlenia preco prave tuto len zahlasil: „Zoberieme ju.“

	Ake bolo jednoduche kupit v hrackarstve darcek. Len ste sa tam vybrali a jednoducho nieco vybrali. Velky biely kon nas uz cakal pri pokladni. Bol naozaj velky, netusila som, ako ho Maxime prepasuje do domu alebo bytu tak, aby to jeho dcera nevidela.

„Nepotrebujes este niekam ist?“ spytal sa ma, ked sme uz vychadzali z hrackarstva. Maxime zobral kona pod pazuchu a tasku s babikou som zobrala ja.
„Nie, aj tak musis toho kona odniest do auta.“
„Ak potrebujes este niekam ist v pohode chod. Ja ta pockam v aute. Alebo ak chces, mozeme ist na kavu.“

Usmiala som sa. „To by bolo vela. Mal by si ist domov.“

	Medzi nami zostalo ticho, len tak sme tam stali, navokol nas prechadzali ludia, vonalo jedlo a zneli tony vianocnych kolied. Nakoniec som sa ale rozhodla, ze pojdem este do jedneho obchodu, aby som kupila mame este nieco. No dovod bol aj ten, aby som prelomila to nieco, co sa zrazu medzi nami stalo.

	Maxime kracal jednym smerom a ja druhym. Coskoro som sa stratila medzi ludmi a pripadala si tak trochu stratena. Nebolo to vsetko len to pekne, co sa vznasalo vo vzduchu. Boli to aj neprijemne svetla v obchodoch a ludia, ktori sa niekam ponahlali, neusmievali, vyzerali nieco. Aj ja som zrychlila. Chcela som byt odtialto co najrychlejsie prec.

	S mamou sme si nepotrpeli na vyzdobe. Tento rok sa nam akosi nic nechcelo. Stromcek sme zdobili na poslednu chvilu, ziadne prehnane svetielka, ozdoby ani nic podobne by ste v nasom byte nenasli. Obe sme len ticho chodili po byte, minali sa a prehovorili len striedmo. Nejako som sa netesila, chcela som, aby uz bolo po vsetkom. Aj mama sa mi zdala vazna, malo komunikovala.

„Mami?“ Zastavila som ju, ked bezducho presla okolo mna. Az teraz sa do jej zamyslenych zelenych oci vratila pozornost.
„Sme nejake cudne,“ usmiala som sa. Mama si len vzdychla. 
„Asi uz nevieme navodit tu spravnu vianocnu atmosferu. Kazdy rok to iste.“
„Co keby sme urobili nieco ine? Urobili nieco inak?“
„A co? Teraz sa uz nikam nedostaneme. Vsetci su doma a my tiez.“ Mozno to bolo to. Obe sme sa citili osamotene. A tak som chytila mamu za ruku a stiahla ju na gauc. Chcela som jej to povedat. Ze mi je clivo a berie ma do placu namiesto toho, aby som citila nejaku gycovu rodinnu pohodu.
„Sme samy,“ povedala som, lebo som nevedela, ako presne mam zacat rozpravat. Mama ma len sklucene pozorovala. A potom som sa zacala smiat.
„Som ti az taka smiesna? Tak dakujem.“ Skryvala mama smiech.
„Nie, len tu chodime ako dve kopky nestastia a tvarime sa, ze je vsetko v poriadku aj ked nie je. Je mi smutno,“ priznala som sa nakoniec. Mama si len povzdychla a stisla mi ruku. „Aj ja sa tak citim. Viem, ze sme tu spolu a nemala by som...“
„Nemas si co vycitat, mama. Chce to nieco nove a to, ze sme cely vecer zavrete tu, nam neprospieva.“
„Ale kam by sme isli?“ To bola pravda. Mamini rodicia uz zomreli, jej brat byval na juhu a nebol tu nikto iny. Mamine kamaratky boli vsetky pri svojich rodinach.
„A co Emma? Kde je?“
„Nie, k Emme nie. Ona ma o program postarane. Budeme musiet prezit tento vecer ako vsetky ostatne.“ Stiahlo mi vnutro, ked to povedala. A tak sme sa dohodli, ze sa premozeme a budeme sa snazit urobit vsetko ako najlepsie vieme.

	Prave sme chystali stol na veceru, ked mi zacal zvonit mobil. Kto by to mohol byt? Trochu prelaknuto som sa vybrala do izby, kde lezal hodeny na posteli. Zazmurkala som v tme, ked som pozerala na displej.

„Maxime?“
„Prepac Madeleine ak ta vyrusujem. Chcem ti len popriat pekne Vianoce.“
	Usmiala som sa. „Vobec ma nevyrusujes. My sme este ani nezacali jest, len sa pripravujeme.“
„Si doma? Alebo niekde s priatelmi?“
„Som doma. Vianoce travim len s mojou mamou. Len my dve.“
„Len vy dve?“ Zacudovanie sa mu dalo pocut na hlase. 
„Sme zvyknute,“ zaklamala som. Alebo povedala polopravdu.
„To sa mi nezda, neviem ci mozem, ale... nechcete prist k nam?“
Toto som rychlo zamietla. „Nie, preboha, Vianoce su o rodine a ja ti ich nechcem kazit. To nie.“
„Nie len o rodine, ale aj o tom, aby clovek nebol sam. Sme tu len ja, Chloe a moji rodicia. Naozaj nechcete prist?“
„Nie, to by nebolo pekne. Nemozem len tak prist k vam spolu s mojou mamou, tvoji rodicia by si mohli mysliet aj to, co nie je pravda a tvojej dcere by sa to urcite tiez nepacilo. Nie, ale dakujem ti.“
„Nejdem ta do nicoho nutit, ale dobre, respektujem tvoje rozhodnutie. Ale ak by si chcela, mohli by sme sa ist neskor niekam prejst. V tomto case je vonku nezvycajne ticho.“
„Uvidime podla toho, ako sa u vas vyvinie situacia,“ usmiala som sa sama pre seba... a pre neho.
„Tak dobre.“ Aj on sa usmieval, vedela som to podla hrejivosti, ktora sa mu vkradla do hlasu. „Ozvem sa ti.“

	Ked som odlozila mobil na stol mala som prijemny pocit. Niekto si na mna spomenul prave dnes. Samozrejme, prisli mi nejake spravy od starych znamych, ale nejako som ich neriesila. Nevidela som ich roky alebo sme sa proste nestretavali. Islo to so mnou dolu vodou.

„Kto ti volal?“ spytala sa ma mama, ked som sa vratila do obyvacky, kde sa pripravoval stol doneseny z kuchyne. Uz bolo takmer vsetko pripravene. Taniere, jedlo, vino...
„Len jeden znamy.“ Mavla som rukou, ako ze to nie je dolezite, ale mama mi nedala pokoj. V mojom zivote sa znamy v muzskom rode nevyskytoval uz davno, okrem...
„Dufam, ze to nebol on,“ zhrozila sa a oci jej vzblkli. Zasmiala som sa.
„Nie, to by ten telefonat neprebiehal tak, ako prebiehal.“
„Tak kto to potom bol?“ Evidentne ju to zaujimalo. Viac, nez som chcela.
„Ale mami. To len jeden taky znamy...“
„Nebol to ten, s ktorym si bola vtedy na rande? Stretavate sa vobec?“
„Ano, bol to ten,“ priznala som netrpezlivo a na oko kontrolovala ci je na stole vsetko. „Sem tam sa stretneme na kave a to je vsetko.“

	Mama sa usmiala. „Na kave, hovoris,“ rozosmiala sa. Pozerala som na nu nechapavo, na co sa ona rozosmiala este viac a na otazku, na com sa smeje len pokrutila hlavou a sadla si za stol.

	S mamou sme sa potesili darcekom, ktore sme si jedna druhej dali. Chvilu sme sa este rozpravali pri stole, ked sme dojedli a nejako sa nam nechcelo ist sa pozriet pod stromcek, krciaci sa v kute miestnosti. A tak sme si este na chvilu sadli na gauc a rozpravali sa, spominali na otca a na Vianoce s nim a na vsetky ine Vianoce a Novy rok, ktore boli niecim ine. Zasmiali sme sa, dali si este trochu vina a ani jedna z nas nepocitovala potrebu ist sa pozriet na darceky. Bolo nam dobre aj bez toho. No nakoniec zvitazila mamina zvedavost a nedockavost a tak sme isli na to.

	Kupila som mame znackovy parfum, po ktorom pokukovala uz dlhsi cas a zlaty naramok. Bola hotova z toho, v akej peknej skatulke bol zabaleny a vobec prekvapena, ze som jej nieco take kupila. Hned si ho dala na ruku a chcela, aby som jej ho zapla. Bola z neho naozaj a uprimne nadsena a stale si ho obzerala. A mna to potesilo. Nebolo len krasne a prijemne dostavat darceky od niekoho ineho, ale rovnako prijemne a radostne a hrejive bolo aj darceky rozdavat. 

	A potom prisiel rad na mna. Mama mi podala nevelku lesklu tasku, ktorej znacka mi bola znama. Aj ja som uz zacala byt napnuta, ze co sa tam asi skryva. A ked som z nej vylovila satku, nesla som sa na nu vynadivat. Bola podobna, aku som ja kupila Emme, ale na tejto bolo nieco ine. Bola sice tiez ruzova, ale tie tony Emminej satky boli sytejsie. Tato farba pripominala farby z obrazu, damy v ruzovom, ktory sa nasiel v apartmane Marthe de Florian. A aka bola jemna! Stale som ju hladila a hrala sa s nou. To ale nebolo vsetko, mama mi kupila este par inych drobnosti. A tak sme sa pri stromceku vytesovali z novych veci este hodnu chvilu.

„Ta satka je naozaj krasna mami, dakujem.“ Objala som ju aj s ruzovou satkou v rukach.

„Nemas za co, srdiecko, som rada, ze sa ti paci. Ved aj ty si ma potesila. Necakala som taky luxus,“ zasmiala sa mama. Ano, musela som si sice setrit a nejako extra neutracat, ale preco nepotesit mamu? Citila som vdacnost za vsetko co pre mna kedy urobila a tak som nevahala a objala ju znova. Ani jedna z nas nic nehovorila, len sme tam tak sedeli a objimali sa. Ked som sa od mami odtiahla, zbadala som, ze sa jej lesknu oci a smrka. Aj mne prislo tak zvlastne clivo, ked som ju taku uvidela a nedalo sa to zastavit. Znova sme sa objali, ale tentoraz so slovami, ktore mi vysli z ust.
„Dakujem ti za vsetko,“ vyslovila som. Mama ma len viac stisla. Po tejto chvilke mi ale prisla sprava od Maxima ci by som sa teda nesla prejst. Vahavo som pozerala na displej. Po takejto chvili s mamou sa mi velmi nechcelo niekam ist, nechcela som ju nechat samu. A ona si to vsimla. Asi som prilis dlho stala v obyvacke na jednom mieste so sklonenou hlavou.
„Co sa stalo?“ ozvala sa mama spoza mna. Ako jej to povedat?
„Pisal mi jeden znamy ci by som sa s nim nesla prejst. Ale nejdem, napisem mu, ze som doma a ze na Vianoce sa ma byt doma s najblizsimi.“
„A on ti teda nie je najblizsi?“ usmiala sa mama, pricom z nej vyzarovala ta jej vyrovnanost. „Ty pre neho asi nieco znamenas, ked ti pise prave o takomto case a v takomto case. Povedala by si mi konecne aspon jeho meno?“ Uvedomila som si, ze pred mamou som ho vzdy nazvala, pricom som vzdy myslela na neho.
„Vola sa Maxime. Maxime David a je pravnik.“
„Pravnik? A kolko ma rokov?“
„Je odo mna o desat rokov starsi,“ zatiahla som, na co mama len prikyvla. Jej nevadili taketo vekove rozdiely.
„Mala by si ist Madeleine.“
„Nenecham ta tu samu. To by odo mna nebolo pekne.“
„A co chces ty?“ Zadivala sa na mna mama. Jej pohlad pripominal ten pohlad, ked ste sa zasnili, ocitli v snovej krajine plnej makkosti.
„Viem, ze by som mala byt s tebou.“
„Ale to len hovoris preto, ze sa to ma, nie preto, ze by si to chcela. Ak chces, tak chod Madeleine. Sama si povedala, aby sme urobili nieco nezvycajne. Mas moznost.“

	Pokrutila som hlavou. „Ale myslela som tym, ze by sme to urobili spolocne.“

„Si este mlada, uzivaj si zivot. Nebudeme predsa spolu sediet pri telke, pozerat ktovie co a ronit slzy nad sladkym,“ smiala sa.
„Akoby si ty bola stara,“ zasomrala som. Mama si len vzdychla.
„Mala by si ist, ale rozhodnutie je len na tebe.“ S tymito slovami sa stratila v kuchyni a mna nechala premyslajucu sediet v obyvacke. Tak co urobit? Nevedela som sa rozhodnut... mozno nakoniec mala mama pravdu. Ze by som mala ist, urobit krok tak trochu nezvycajny a ako sa hovori: Za branou pohodlia a komfortnej zony sa zacina zivot a zabava.

	A tak som stala na parkovisku, tam, kde sme sa dohodli. Maxime byval inym smerom ako ja, ale rozhodol sa, ze on pride za mnou a pojdeme sa prejst do parku, ktory bol tu nedaleko.

„Dobry vecer,“ pozdravil sa, ked s usmevom vysiel z auta. Vsade navokol bolo take zvlastne ticho, z okien vychadzalo svetlo a sneh sa trblietal. Myslela som na ludi, ktori teraz neboli doma, ktori nemali domov, kde sa uchylit. Kde teraz asi su? Kde sa skryvaju a kde spominaju a mozno smutia. Zamyslala som sa nad tym, koho to bola chyba. Ci ich alebo niekoho ineho? Vsetky pripady boli ine...

	Zo zamyslenia ma vyrusil Maxime, ktory neocakavane pristupil blizsie ku mne, jemne mi stisol ruku, ako ked sa s niekym zoznamujete a jeho pery sa na kratko dotkli mojho lica. Bolo to, ako dotyk jemneho pierka. Lahke, steklive a takmer nebadatelne. Potom sa odo mna odtiahol, na tvari mu zostal ten jeho sviezi chlapcensky vyraz a ruky si zastrcil do vreciek.

„Dnes mrzne,“ poznamenal a zdvihol hlavu k oblohe. Ale pre svetla, ktore osvetlovali ulicu nemohol vidiet hviezdy a tak sme sa bok po boku vybrali smerom k parku. Ani jeden z nas neprehovoril. Uzivala som si atmosferu, ktora sa prechadzala po ulici spolu s nami. A tu atmosferu dotvarali auta, stojace pri chodnikoch, doplnali ju poulicne lampy a odhrnuty sneh. Naozaj len malokedy a malokto presiel okolo nas, vacsinou to boli ludia tiez na prechadzke, pohruzeni do veseleho rozhovoru, v ciapkach a dlhych kabatoch. A niektori sa dokonca ponahlali. Kam? Domov? Do prace? 

	Aj to vsadepritomne ticho bolo take nezvycajne na Pariz aj na tuto stvrt. Tam niekde pri Eiffelovke to teraz muselo zit, ale my sme pri nej neboli zase az tak blizko. Jedine zvuky, ktore sme vychadzali z bytov a domov, zvuky hudby, hlasov a smiechu. Nepochybovala som, ze v niektorych domacnostiach to zase az take ruzove nebolo. Nie prilis gycovite, nie prilis v pohode. Preco? No neviem. Asi preto, aby vsetky pribehy neboli rovnake. A tu sa mi do myslienok na chvilu zakradla korenista vona a tony ruzovej...

„Potesila sa tvoja dcera darcekom?“ Prelomila som to ticho nakoniec ja.
„Ano. Stari rodicia jej dali plno darcekov, ale myslim, ze uplne a najviac ju potesila ta babika od teba.“
„Odo mna? Ja som jej ju nekupila.“
„Ale vybrala si jej ju.“ Pozrel na mna Maxime. „A za to ti dakujem. Som rad, ze si bola so mnou.“
„Urcite by si si poradil aj bezo mna. Preco teraz nie si s rodinou, ale tulas sa po meste so mnou?“ Zavial studeny vietor, ktory ma prinutil trochu viac sa stiahnut do kabata.
„Nechce sa ti po meste tulat so mnou?“ Odpovedal protiotazkou a zatvaril sa tak nevinne, ako najviac to hadam slo. Zasmiala som sa.
„Hej, hej, hej, neodpovedal si na moju otazku!“
„Ani ty na moju!“

	Zasmiali sme sa obaja a chvilu len tak kracali vedla seba. Sneh sposobil, ze vsetko navokol bolo svetlejsie, upravenejsie. Kracali sme po chodniku, ktory ohranicovali stromy, lampy, ale aj odhrnuty sneh. Na chodniku sa uz nedali rozoznat stopy, odtlacky od topanok, bolo ich tu plno. Jedna zaslapovala druhu. Velka, mala, mensia. Na snehu po boku chodnika sa dalo rozoznat, ze po nom niekto chodil

„Potreboval som trochu vypadnut,“ odpovedal na moju otazku neskor Maxime. „Ale neber to tak, ze som ta len vyuzil. To nie, chcel som ten cas stravit rozumne.“
Neviem ci mi to malo zalichotit, alebo ma odradit, ale neriesila som to. „Vypadnut? A to sa robi?“
„Pokial nepoznas mojich rodicov... Uz som ti o nich hovoril, nie? Ze sa rozviedli.“
„Ano, to bol dovod preco si sa stal pravnikom, ak som to pochopila dobre.“
„Pochopila si to skvele. Ale takto na Vianoce sa zideme vsetci. Niekedy pride aj moj brat, tieto Vianoce vsak nie. A ked sa stretnu oni dvaja, myslim mojich rodicov, nie je to ziadna vyhra. Stale sa prekrikuju co je lepsie a co nie je. Niekedy si donesu aj svojich partnerov, tento rok si ich priviedli obidvaja tak si predstav ako to u mna asi vyzera.“

	Zacala som si to predstavovat. A ta predstava mi veru vohnala do tvare usmev, lebo to bolo smiesne. Nechcela som pomysliet na to, ake to tam je teraz, ked tam nie je Maxime.

„Preboha a co tvoja dcera? Nechal si ju tam?“

	Maxime sa zasmial. „Viem, ze sa o nu postaraju a mozno uz aj spi, je taky cas.“

	Znova sme zostali ticho a len kracali. Nikto sa nikam neponahlal a mozno aj to bola chyba. Zacala mi byt zima na prsty na rukach a tak som si ich sikovne zastrcila do vreciek kabata.

„Je ti chladno?“ spytal sa ma Maxime. Mozno som sa naozaj obliekla lahko.
„Je mi dobre,“ povedala som, ale podla vyrazu jeho tvare som videla, ze mi neveri. 
„Mozeme sa vratit. Teba doma asi caka mama. Preco vlastne len ona? Co tvoj otec? Rozviedli sa?“
„To by bolo uz rozvodov vela, nie?“ poznamenala som a pozrela pred seba. „Nie, moji rodicia sa nerozviedli. Otec zomrel pri autonehode pred siestimi rokmi. Moji rodicia sa mali radi aj ked sa vidali menej ako by chceli.“
„To mi je luto.“ Bola to len fraza, ale videla som, ze Maxima som tym zaskocila. Toto necakal. 
Mykla som plecom. „Je to uz davno. Travime spolu s mamou tento cas spolu.“
„A nie je ti luto, ze nie si s kamaratmi alebo tak? Predtym si nebola s priatelom?“
	Stisla som zuby. „Nemozem nechat mamu len tak samu. Moji znami na mna kaslu, ja kaslem na nich a s tym chlapom som minule sviatky nebola, pretoze ich travil so svojou manzelkou!“ vybuchla som. Naozaj som vybuchla. A odrazu nemal kto co povedat. Alebo lepsie povedane, bal sa, aby som nevybuchla zase.
„Tak toto si myslela tym, ze ti klamal,“ ozval sa Maxime. Myslela som si, ze sa zlakol!
„Uch, nechajme to radsej tak.“
„Ak nechces tak dobre, akceptujem. Ale ak sa o tom chces rozpravat v pohode, nevadi mi to. Mne manzelka sice neklamala, aspon o tom neviem. Len sme sa zobrali asi prilis mladi.“
„Neviem, nevyznam sa vo vztahoch. Nepoznam tvoje pocity, ani pocity tvojej byvalej manzelky, ale viem, ze vtedy to pre vas asi bolo spravne, nie? Je to uz jedno, je to minulost.“
„Je to minulost ano, ale ja som s tym zmiereny. Je to tak, ako to je. Nieco mi to dalo a ani by ma nenapadlo na nu nadavat alebo nieco podobne. Ako by som mohol nadavat na niekoho, koho som lubil? Pustil som ju, aby bolo dobre nam obom. Mne aj jej a aby sme mohli zit stastny zivot dalej. Je to tazke a kazdy na to asi potrebuje svoj cas, nie je urcene, ako dlho to komu ma trvat, ale da sa to.“
„Ako je to mozne? Ako mozes vsetku tu bolest dat do uzadia a tvarit sa, ze sa nic nestalo? Ked mas v sebe zmatok a hlavne ta to boli, nerozumies tomu a nevies sa vyjadrit.“
„To je normalne, Madeleine. Chce to silu, vnutornu silu a pochopenie, ze ti to aj nieco dalo, nie len vzalo. Vtedy sa clovek stane naozaj silnym.“ 
Ticho som ho pocuvala. Tak potom on bol silny, pretoze to vsetko zvladol, ale to iste som nemohla ja povedat o sebe a pochybovala som, ze by som to mohla raz predychat tak, ako on.
„Ja neviem ci by som nieco take vobec dokazala,“ hlesla som po chvili s pocitom uplneho slabocha.
„Ale dokazala, len to chce cas. A vy zeny to mate ine ako my,“ usmial sa povzbudivo. „Neviem presne v com, ale viem, ze vy to mate ine. Vy ste jemne a my mame silu. Nemyslim tym len tu fyzicku... Ale v oboch pripadoch sme vsetci zranitelni. A je to aj o tom prijat tu zranitelnost, ze mozes kedykolvek nieco stratit. Nemyslim tym len partnerku, ale vseobecne. Zivot, auto, peniaze...“
Zamyslene som ho pocuvala. Bol to zaujimavy muz a vedel o com hovori. A tak som sa rozhovorila aj ja.
„Stretla som ho na nejakom kongrese u nas v skole. Videl ma hrat na violoncelo a tak sa mi po vystupeni prihovoril. Bol mi sympaticky aj ked nie moj typ, ale dalo sa nim porozpravat. A tak som mu sadla na lep. Stretavali sme sa, vacsinou som vykladala len ja. O svojom otcovi, zivote a tak. Az po tom vsetkom som si uvedomila, ze som vela hovorila len ja, ale on mi v podstate o sebe nepovedal nic. Hovoril len o praci a nakoniec ho praca tak zaplavila, ze aj ked sme sa stretavali stale telefonoval. Stretavali sme sa len vtedy, ked on mal cas, ked on chcel. Ked som chcela alebo potrebovala ja, zrazu nebol dostupny, nemal cas. A ja hlupa som to nevidela. Mala som ho rada, mala som niekoho. Nedavala som si dokopy tie jeho zvlastne telefonaty a potom ked sa odo mna odvracal. Vsetko som tolerovala az kym som sa jedneho dna nedozvedela, ze ma rodinu. Teda manzelku. Ze je niekolko rokov zenaty a ze si ziju svoj stastny zivot. Nechapala som to. Zostala som ponizena, sklamana a oklamana. Tahalo sa to takmer rok a potom som sa o nom dozvedela rozne veci nie len to, ze je zenaty. Bol to sok, ale zaroven tam niekde vnutri som to citila, len som si to nevedela vysvetlit, nechcela pripustit. Asi som len nechcela byt sama alebo som mala strach, ze ma uz nikto iny nebude chciet? Neviem, to nie je podstatne a tak som sa s nim rozisla.“
„Je mi to luto, ze to takto dopadlo. Ale urcite sa na to da pozriet aj z tej lepsej stranky. Uvedomila si si svoju hodnotu, uvedomila to ako sa na seba pozeras a ze to asi nie je velmi pozitivny obraz. Nechapem ale preco.“
	Zasmiala som sa. „A ja zase nechapem, co ty robis na mieste pravnika a preco nepomahas ludom ako psycholog.“
„To by som asi nezvladal,“ priznal Maxime. „Nebavilo by ma cely den sediet. Mna moja praca bavi. Vyuzivam tam psychologiu a hlavne sa snazim pracovat na tom, aby boli veci spravodlive.“
„Tak to potom musis byt vo svojom odbore dobry.“ Maxime zrazu zastal a tak som zastala aj ja. Cakala som co urobi, ale on tam len tak stal a pozeral na mna. Stacil jeden dlhy krok a uz stal oproti mna. Odrazu sa mi zvysil tep, ked mi tak zvlastne pozeral do oci. Bala som sa, ze by v nich mohol najst nieco, co som nepoznala dokonca ani ja. Teraz sa jeho oci zdali o trochu tmavsie ako za denneho svetla, ale aj tak z nich vychadzala ta sviezost a teraz aj sustredenie sa na nieco. Dalo sa tomu povedat uplna pritomnost? Az mi to vyrazilo dych. Nedalo sa odtrhnut od neho zrak. A potom, pomaly a jemne chytil moju tvar do ruk a naklonil sa ku mne. Citila som len jeho dych, ktory sa miesal s mojim a pocula len splaseny tlkot mojho srdca. A potom sa jeho pery osuchli o tie moje. Fiha, takto blaznivo som sa predtym snad este ani necitila. Trvalo to len kratko, ked sa nase pery spojili do krehkeho motylieho bozku, nevnimala som v tej chvili absolutne nic, len ten dotyk. Zima sa zrazu vytratila, akoby tu ani nebola. Telom mi presla vlna. A potom, ked sa odtiahol, ale len tak, aby mi dovidel do tvare som zostala len tak stat. Myslienky mi z hlavy vyhnal vietor, bola len jeho tvar, jeho teple ruky na mojej tvari a tie neskutocne oci. Nakoniec som sa od neho odtrhla, nevediac, co povedat. Slova sa mi zasekli v hrdle, nohy odmietli spolupracovat rovnako ako mozog. A tak sme vedla seba znova len kracali, bok po boku v uplnom tichu. Tentoraz ale cestou naspat tam, odkial sme prisli.

10. Kapitola – Ohnostroje v Parizi
	Bezducho som si rozopinala kabat a vyzuvala cizmy. Nevnimala som velmi zvuky, ktore doliehali z obyvacky na chodbu. Stale som citila ten steklivy pocit na perach a nemohla sa z toho vymotat. 

	Ked som sa konecne doteperila do obyvacky, vsimla som si, ze namiesto jednej hlavy sa o operadlo gauca opierali dve.

„Emma?“ Pristupila som blizsie a videla svoju tetu so skrcenymi nohami pod sebou ako sleduje obrazovku televizora. Hned ako ma zbadala, otocila ku mne hlavu a na tvari sa jej objavil usmev. Nie az taky ziarivy ako inokedy, ale predsa.
„Vesele Vianoce!“ zvyskla Emma. „Pocula som, ze si bola vonku s Maxom.“
„Ano, boli sme sa prejst. A co ty tu?“
„Neodbocuj laskavo od temy a radsej mi povedz, kde ste boli a ako bolo.“
	Vzdychla som si. „Emma, som unavena, nechce sa mi rozpravat.“ Zviezla som sa do kresla vedla. „Spravil ti nieco?“ Chytila sa toho Emma hned. Mne sa znova vybavil ten jemny bozk a chvilu som ho nemohla vyhnat z hlavy.
„Nespravil mi vobec nic. Len mi pride, ze presne slova rozhovoru by som si mala nechat pre seba.“
„Z toho plynie, ze to boli krasne slova,“ skerila sa Emma.
„Tak Emma a teraz ty. Kedy si prisla?“
	Namiesto Emmi sa slova chytila mama. „Ani nie pred hodinou.“
„Nebudem na Vianoce sama a nebolo by odo mna pekne, keby som vas neprisla ani pozriet.“ 
	Emma? A sama na Vianoce? To mi nejako nezapadalo.

	Najviac zo vsetkeho som si priala byt v ten vecer sama. Nemohla som sa tesit z Emminej pritomnosti, nechcelo sa mi s nou bavit a ani s mamou. A tak som sa zavrela do izby so slovami, ze som unavena a ani z nej nevysla. Jednoducho som potrebovala stravit cas sama so sebou.

	Vyliezla som zo svojho utociska az na druhy den neskoro rano. Dopriala som si teda cas na seba, na nic nerobenie. Lezala som v posteli do deviatej a to uz som bola asi dve hodiny hore, zadumane som pozerala vsade mozne a v tom teplucku pod prikryvkou mi bolo dobre.

„Dobre rano, ospalec!“ vitala ma teta. Uz sedela v kuchyni pri kave a studovala casopis. Mama nikde nebola, byt sa mi zdal byt prazdny.
„Dobre rano. Kde je mama?“
„Volal jej nejaky kolega, tak isla za nim. Coze si vstala tak neskoro? Boli ta nieco?“
„Nie, len som si potrebovala oddychnut,“ povedala som. Zamierila som k chladnicke a prelustrovala jej obsah.
„Nebude to tou vcerajsou neskorou prechadzkou?“

	Aj nadalej som stala pri chladnicke, neschopna si z nej vybrat nieco co by som mohla zjest alebo z coho by sa nieco dalo urobit.

„S tou to nema nic.“ Vybrala som si konecne maslo.
„Preco si taka usecna? Co ti je?“ Teta teraz uz bola trochu nahnevana, ze som bola taka, aka som bola. 
„Dal mi pusu,“ povedala som nakoniec bez toho, aby som sa na nu pozrela. Ukladala som si na bagetu uhorky, nakrajane na kolieska.
„Pobozkal ta? A co ty na to? Nepacilo sa ti to?“

	Polozila som si bagetu na stol a sama si sadla na stolicku oproti tete.

„Ja neviem teta. Bolo to... nove.“
„Hovorila si mi, ze si predtym uz mala priatela,“ cudovala sa.
„Ano, mala, ale jeho bozky boli ine, ako toto. Bolo to rychle, len take otretie pier o pery, ale aj tak.“ Mykla som plecom a snazila sa sustredit na jedlo.
„A preco si z toho taka smutna?“
„Som smutna?“
„Tvaris sa tak. Trapi ta nieco? Cim to bolo ine?“
„Bolo to... ja neviem ako ti to mam opisat. Nove. Krasne.“ A dalsou pravdou bolo, ze som na to nedokazala prestat mysliet. Tete sa rozziarili oci a rukou si podoprela hlavu.
„Ved to je uzasne, Madeleine. Mala by si sa z toho tesit. Co ides s tym robit teraz? Len mi nepovedz, ze to vsetko chces zahodit, to by som ti uz naozaj nieco urobila.“
„Uprimne? Neviem, co mam s tym robit. Max je odo mna o desat rokov starsi. Na tom nie je nic, vek je len cislo a nemam pocit, ze by bol odo mna starsi, proste to tak je. Ale to dievca, ktore sme stretli vtedy v parku, to je jeho dcera.“
„Je zenaty? Ma priatelku?“ Teta ma napato pocuvala, s rukou si podopierala hlavu a tvarila sa, akoby pocuvala nejaky velmi zaujimavy pribeh.
„Nie, je rozvedeny.“
„Ale ved to nevadi, nie? Alebo ano? Nevedela som, ze ty si taka konzervativna.“
„Nie Emma, ze by mi to vadilo... ale co mama? A co on?“
„Vidi sa mi, ze jediny, kto ma s tym problem si ty, zlaticko. A preco, to nechapem. Nebude to kvoli tomu, ze ti vadi, ze ma dieta?“
„Nie, nevadi mi to. Ja nie som jeho priatelka, ani sa nechystam byt jeho priatelka.“
„Aha, tak takto to teda je. No ja neviem, mala by si si rozmysliet co chces a potom konat, lebo teraz, teraz fakt neviem co chces.“

	Co som chcela? Ale co som chcela naozaj? Lezala som vo svojej izbe na posteli, znova sa skryvala v myslienkach. Uz ma z toho aj bolela hlava a tak som sa rozhodla, ze hudba je liekom a ta to vsetko vyriesi. No namiesto toho, aby som si sadla za violoncelo a hrala otrasne depresivne melodie som si zapla nieco rezkejsie. Hovori sa, ze hudba lieci a poznala som plno ludi, ktori to tvrdili tiez. A pravda bola a je ta, ze mali pravdu. Len je potrebne sa tomu odovzdat, niekedy nechat telo len tak sa nekontrolovane hybat tak ako chce, ako tuzi, pretoze ono vie, co by mu pomohlo a co by mu urobilo dobre. A tak som aj ja so sluchadlami v usiach pocuvala a vlnila sa do rytmu, vypustila vsetko nepotrebne a o chvilu mi uz zacalo byt teplo a vsetky negativne myslienky sa vyparili. 

	Ked som vychadzala z izby, citila som sa ako uplne ina osoba, plna elanu a pulzujucej energie.

	Svetla a vsetko vysvietene. Mathilde si pohmkavala jednu z pesniciek, ktora jej prave prisla na rozum. Bola spokojna sama so sebou, ale aj so vsetkym okolo seba. Milovala svetla, rozruch a krasu. Rozplyvala sa nad tym, nad kvalitnymi vecami. Toto bola ona a nehanbila sa za to. Nehanbila to priznat, ukazat, prijat. Ved preco sa neustale nad niecim trapit, ked si mohla zivot uzivat?

	Tesila sa na dnesny vecer. Vianoce mala oslavovat spolu s inymi ludmi na vecierku, ktory usporaduvala jej dobra znama s manzelom. Uz bola prichystana a netesila sa len na to vsetko, co tam mohla ochutnat, zatancovat si a koho vsetkeho mohla stretnut, ale tesila sa, ze stretne jeho. Pri myslienke na neho sa s nou robilo nieco nepredstavitelne. Nikdy si nikoho nepripustila tak blizko k srdcu, ako jeho. Ako je to mozne? Pytala sa sama seba, ale nepoznala odpoved. A ako sa ma jej syn? Prebleslo jej myslou a zvaznela. V hrudi jej navrel neprijemny pocit, ze by mala byt niekde inde ako tam, kde sa prave chystala. Niekedy si hovorila, aka strasna matka je, ale rychlo ju to preslo. Robila predsa to najlepsie, co mohla.

„Uz si si rozmyslela co chces?“ spytala sa ma jedneho dna teta, dva dni pred Novym rokom. Zdrzala sa u nas nejako dlhsie, nikto nevedel, kedy planuje odist, ale nikto ju nechcel odtialto ani vyhanat. Mama musela priznat, ze s Emmou bolo vsetko zabavnejsie.
„Preco sa pytas?“

	Teta sa zasmiala. Varila polievku, vraj jej specialitu. „Cele dni chodis po byte so sluchatkami, tvaris sa spokojne a poskakujes si a ja si hovorim, za tym nieco bude.“ 

	Citila som, ako mi do lic vystupilo teplo. Odvtedy, ako sme sa s Maxom stretli naposledy preslo len par dni a napisal mi niekolko esemesiek. Pytal sa ma v nich ako sa mam, co mam nove a ked som mu napisala, ze je u nas teta, nechcel velmi vyrusovat, ale ubezpecila som ho, ze teta je clen rodiny, ktora sa tvari, ze u nas byva stale a potom mi ponukol ci by som nechcela stravit Silvester s nim, s jeho dcerou a par jeho priatelmi. Pisal, ze este nevie presne, kde sa vsetko bude konat, ale vyzeralo to, ze v apartmane jedneho z jeho kamaratov v centre Pariza. 

„No... ked uz sa pytas.“ Trochu ostychavo som podisla blizsie k nej a usmievala sa viac menej na podlahu, nie na nu. Potom som ale odvazne zodvihla hlavu a pozrela na Emmu, ktora ocakavala co poviem.
„Dnes mi pisal, ze ak by som chcela, mohla by som ist s nim, jeho dcerou a jeho priatelmi na Silvestra niekde do centra mesta. Neviem co mu mam na to povedat. Nechcem, aby mama zostala doma sama a potom mi to vsetko vycitala.“
„Mama? A nevycitala by si si to vsetko nahodou ty?“ Nadvihla teta vseveducky obocie.
„Samozrejme, ze aj ja. Nemozem nechat mamu samu doma. To by bolo otrasne!“
„A co keby si ju zobrala so sebou?“ Emmin hlas bol az neprijemne pokojny. Alebo si zo mna len utahovala? Nevedela som uz ako sa mam z toho vsetkeho vysomarit, na to sa Emma len usmiala a zlozila si ruku na stol.
„Dievca, nebudes navzdy byvat so svojou mamou. Bude si musiet zvyknut, ze nebyvas doma a uz si velka, potrebujes sa zabavit, mat priatelov, tak neviem na co cakas. Som si ista, ze Marie by bola len rada, keby si isla a nemusela sediet tu. Sama mi povedala presne to iste, co ty lebo tiez by si vedela spravit program na Silvestra, ale nevie ako ti to povedat.“

	Prekvapene som pozerala na bagetu a potom na tetu. Preco sme s mamou nekomunikovali aj o tomto?

„Ahoj Madeleine, uz si hore?“ Mama sa prave vynorila spoza mna. 
„Ahoj,“ odzdravila som sa, pricom mi myslou este stale prebiehali posledne vety nasho rozhovoru s tetou.
„Mama ides na Silvestra niekam?“ zacala som zostra. Mama zacudovane zazrela na Emmu, ktora len rezignovane zdvihla ruky a pratala sa prec.
„Hovorila ti Emma nieco?“
„Emmu do toho netahajme, ja sa pytam teba.“
	Vzdychla si a oprela sa o linku. „Ked budes doma Madeleine, nikam nepojdem.“
„Ale ja mam kam ist!“ vykrikla som. „A ty tiez. Maxime ma pozval von do centra. Nechcela som ta nechat samu, ale ak nieco mas budem len rada.“
„Preco sa hadame kvoli takej hluposti ako je miesto kam pojdeme na koniec roka?“
„My sa hadame?“ Zapocuvala som sa do svojho hlasu, aby som zistila ci je naozaj nahnevany.
„Zvysila si hlas a tvaris sa zufalo. Madeleine chod s nim von, uzi si to a konecne zi!“ vykrikla aj mama a uz jej tu nebolo. Mam zit?

	A tak som sa zacala chystat na le Nouvel An. Maxime mal pre mna prist aj s jeho dcerou a odtialto sme mali ist do centra. Chloe som dnes videla poriadne po prvy krat. Sedela vzadu, priputana na sedacke a pozerala sa na mna. Mala jemne plave vlasky, ucesane do dvoch chvostikov po boku hlavy, oci asi nemala po otcovi, lebo tie jej boli tmavo hnede a mala oblecenu velmi farebnu vetrovku. Maxime sa usmieval, ked som otvarala dvere.

„Chloe, toto je Madeleine. Budeme spolu oslavovat Novy rok.“

	Dievca si ma obzeralo, premeriavalo, ktovie ci si na mna pamatalo z toho dna, co do mna narazila v parku. Milo som sa na nu usmiala a pozdravila ju. Celou cestou bolo ticho. Nevedela som ci je to normalne alebo ci deti stale nieco rapocu a tak som sa radsej na nic nepytala. Len som sa citila trochu hlupo.

	V apartmane jeho kamarata bolo uz vsetko pripravene. Zacali sa tam schadzat ludia s ktorymi som bola postupne predstavovana. Prislo aj zopar deti a tak sa Chloe mala s kym hrat. Postavala som pri Maxovi a snazila sa zapojit do rozhovorov, ktore viedol s priatelmi. Zdalo sa, ze vsetci sa poznaju velmi dobre. Bolo tu vsetkeho plno. Jedla, pitia, alkoholu a samozrejme dobra nalada stupala s kazdym kto prisiel. Myslela som si, ze nebudem poznat nikoho, ale clovek nikdy nemoze vediet, kto sa objavi uz len na ulici. A tu som pozerala na znamu tvar. Jednu spomedzi tych ostatnych. Okruhla, svetle hnede vlasy a usmev od ucha k uchu. Leo Dubois. Aj on si ma vsimol a zamieril ku mne.

„A co tu robite vy, mademoiselle?“ usmial sa na mna. Musel trochu zvysit hlas, aby ho cez vsetky tie ostatne hlasy a hudbu bolo pocut.
„Bola som pozvana,“ odvetila som trochu v pomykove.
„Poznate Huga?“ Z pocutia som vedela, ze Hugo je ten, kto vlastnil tento apartman a kto to vsetko usporiadal, ale nevedela som, ktora tvar mu patri. No vtedy sa mi pri mne objavil Maxime. Posobil velmi sviezo, pozeral sa na Lea a potom sa mu priatelsky pozdravil.
„Zdravim ta, kamarat.“ Podali si ruky. „Vy sa poznate?“ Otocil Maxime otazku na mna a cakal, co mu poviem, ale slova sa ujal Leo.
„Tak trochu. Je to dcera mojej terajsej sefky a par krat bola na mieste kde teraz pracujem, takze sa trochu pozname.“ Pozrel na mna Leo. Nevidela som ho uz poriadne dlho tak dlho ako som nebola v apartmane Marthe de Florian. On aj jeho kolega sa mi zhnusili a od toho momentu som ani nevedela ako sa to tam vsetko vyvija. Maxime sa trochu zamracil. Asi zistil, ze o mne nevie v podstate nic.
„Na com teraz pracujes?“ spytal sa nenutene Lea.
„Nasiel sa jeden apartman niekolko rokov neotvoreny. Pracujeme na nom a pokusame sa o nom zistit co najviac. Vy ste nas davno nebola pozriet mademoiselle Girard.“
„Mala som vela skusok na koncert,“ povedala som trochu sucho.
„Aha, ano uz viem. Marie nieco spominala. Ako sa vam hralo?“
„Dufam, ze dobre to musia posudit ti, ktori sa na nas boli pozriet.“
„V tom pripade si dovolim ohodnotit tvoj vykon,“ zapojil sa do rozhovoru aj Maxime a trochu sa naklonil tak, aby mi videl do tvare.
„Musim pochvalit vsetkych hracov. Krasne prostredie na urovni rovnako ako hra. Nie som sice odbornik, ale ako divakovi sa mi to pacilo.“
„Ty si bol na koncerte?“ Leo sa tvaril viac nez prekvapene, hladel na Maxima trochu neveriacky.
„Ano,“ povedal Max pokojne. To bolo vsetko, bez vacsieho vysvetlovania. Leo sa potom vzdialil a dal sa do debaty s niekym inym. Maxime sa otocil ku mne. V ruke zvieral skleneny pohar s vysokou stopkou so sampanskym.
„Takze ako vidim mame spolocneho jedneho znameho.“
	Usmiala som sa. „On nie je moj znamy, len kolega mojej mami. Par krat som sa s nim stretla.“
„Tvoja mama je historicka?“
„Ano.“
„Pod porozpravame sa niekde, kde nie je az taky hluk.“ A tak sme zamierili na balkon. Dvere boli pootvorene, bola na nom nejaka dvojica, ktora sa opierala o zabradlie. Z ust sa im dvihal cigaretovy dym a medzi nimi sa vznasali sepotave slova. Aj my sme sa postavili k zabradliu a opreli sa on. Zadivala som sa pred seba. Vyhlad po ktorom tuzia mnohy, ked snivaju o Parizi sa teraz naskytol mne. Dokonale som dovidela na Eiffelovu vezu a na strechy domov, pocula vsetky tie zvuky, ktorym sa neda ani pripisat slovo a vnimala tu vsadepritomnu atmosferu. Mesto oslavovalo a tu to bolo dokonalo citit.
„Fiha, tu je ale atmosfera.“

	Maxime sa usmial a pevne stisol zabradlie. „Ludia to tu prezivaju. Nemyslia na nic ine len na to, ze dnesok treba oslavit. Bavia sa.“ Mala som pocit, ze vacsina ludi bola cez tento den, vecer aj noc ina ako zvycajne. Viac sa bavili, nebali sa az tak prejavit, zoznamovat sa, kricat a tesit sa. Bolo to tym, ze sa tesili z toho, ze vsetko stare odide a odplavi sa a pride novy rok spolu s novymi ludmi, zazitkami, skusenostami? Niekolko krat som si aj ja zelala, aby ten dalsi rok bol iny, novy, krajsi ako ten prechadzajuci co vo mne vyvolavalo nadej a nebolo to vtedy tazke, lebo vsade navokol boli ludia, ktori chceli to iste. 

	Uvedomila som si, ze som sa asi zamyslela, lebo Maxime na mna mlcky hladel a ja som ani nevedela ci mi nieco hovoril alebo ci len tak stal.

„Nie je ti zima?“ spytal sa ma po chvili, ked som si vsimla jeho pohlad. Sama som si neuvedomila, ze tu stojim bez kabata a obdivujem tu nadheru, ktoru som mala moznost vidiet. Clovek razom zabudol na vsetko. Videl a vnimal len to co mal pred sebou a bolo to okuzlujuce.
„Och, nie,“ usmiala som sa v rozpakoch. „Je tu naozaj krasne. Naposledy som bola v centre oslavovat, ked som mala asi trinast? Neviem, boli sme tu s otcom. Podarilo sa mi stupit cudziemu muzovi na nohu. Ten chudak zvyskol a oblial ma horucim napojom, ktory okrem toho, ze bol horuci bol aj lepkavy,“ spominala som.
„A co potom?“
„Potom nic, musela som chvilu pockat. Pozerali sme sa na ohnostroje a vtedy som zabudla na vsetko. Na to, ze som niecim obliata, len som sa pozerala na ohnostroj, na vsetky tie farby. Ludia boli nadseni, poskakovali alebo len tak stali, objimali sa a mne to do oci vohnalo slzy. Bol to neskutocne krasny moment. Okamih, ked bol vsade mier, nikto s nikym nesutazil, vsetci si priali len to najlepsie.“
„Je zaujimave ako nas jeden den alebo noc moze zmenit na nepoznanie, nie? Zo zachmurenych podnikatelov a manazerov sa stanu jasajuci ludia. Bude v tom urcite aj alkohol.“ Zasmiali sme sa. Alkohol vladol dobrej nalade.
„Takze tvoja mama je historicka?“ nacal dalsiu debatu Maxime. „Aj tvoj otec bol?“
„Nie, on nie. Pracoval v tajnej sluzbe.“
„Ake podarene. Mama sa venuje historii, otec sluzbam verejnosti a ty hudbe. Preco si si prave vybrala violoncelo?“
„Nehovorila som ti o tom uz? Pacilo sa mi to, ale len na nejaky cas a vobec som to nebrala ako nieco co ma v buducnosti uzivi, co budem studovat. Ale otec chcel, aby som to studovala a tak studujem hudbu.“
„Otec chcel? A ty nie?“

	Stisla som pery a trochu krcovito zovrela zabradlie. „Nie,“ povedala som po chvili. Vratili sa mi vsetky spomienky na to co bolo predtym. A ja som na to uz nechcela mysliet.

„Nie, nechcela som, ale nechcela som ho sklamat a tak som sa prihlasila a zobrali ma. Vies, aku mal z toho radost? Taku, ze som skoro zabudla na to, ze to ja nechcem.“
„Ale preco si to potom urobila?“
„Nepocujes? Nemohla som ho sklamat. Vidala som sa s nim malo a toto bola jedna z ciest ako byt s nim viac. Nie viac, ale... ako ti to povedat... ako docielit, aby bol na mna hrdy.“
„A co si chcela ty?“

	Vzdychla som si a otocila sa tvarou k bytu. Oprela som sa teda chrbtom o zabradlie. Detske sny sa zdaju byt vzdialene a uz vobec nevieme ci by sme teraz chceli to, po com sme tuzili vtedy.

„Ja uz vlastne ani neviem,“ usmiala som sa, lebo to vo mne vyvolalo pocit akoby som nahle na nieco zabudla. Na nieco dolezite.

	Maxime ku mne urobil krok blizsie. Az vtedy som dostala odvahu pozriet sa ci ta cudna dvojica sa tu este zdrziavala, ale neboli tu. Potom moj zrak padol na Maxima, ktory mi bol zvlastne blizko. Pery ma zasvrbeli a musela som ich pootvorit. Znova mnou presla ta neznama vlna, ktora mi ale predsa uz nebola taka neznama. Poznala som ju z videnia. Alebo z citenia?

	Zacitila som jeho vonu, rovnaku, aky bol on sam. Vystihovala ho a pristala mu. Patrila jemu. Neboli to ako tie vone, ktore sa vliekli za niekym nie prilis ochotne aj ked hovorili nieco ine ako clovek, ktory bol nimi pokropeny. Zrazu som si uvedomila, ze sa naklanam k nemu, ze ma nieco k nemu pritahuje bez toho, aby som o tom poriadne vedela aj ja. Zdalo sa mi, ze tento okamih je neuveritelne pomaly. Pomaly, ale krasny. Vnimala som ostrejsie, lepsie, plnsie. Srdce sa mi rozbuchalo o cosi hlasnejsie a uvedomovala som si to. Pritahovali ma jeho pery, uz uz som ich dotyk citila na svojich, ked sa dvere na balkone prudko roztvorili a oziarilo nas svetlo vychadzajuce spoza nich. Vynoril sa odtial chlapik v obleku. Prisiel si zafajcit. Vrhol na nas pohlad a potom sa vydal svojim smerom vedla. Uz som len citila cigaretovy pach a odtiahla sa od Maxima. Venovala som mu este jeden pohlad a potom sa pomaly vybrala dnu.

	Tam to zacinalo zit. Vyzeralo to, ze alkohol si nasiel svoje miesto. Dokonca hudba hrala o nieco hlasnejsie a pomaly sa nedalo ani urobit krok vpred alebo vzad. Tak vela ludi tu bolo. Aj Maxime sa niekam vytratil a ja som sa snazila zorientovat v tom hluku. Nachadzala som sa v mase ludi a po chvili dezorientacie mi zacalo busit v sluchach. Musela som odtialto vypadnut. Bolo tu prilis vela ludi na taky maly priestor a prilis teplo, nedychatelne. Zobrala som si svoj kabat, ked som ho konecne nasla a pobrala sa von. Vzduch na chodbe bol o dost chladnejsi a ten vonku este viac. Zatiahla som si opasok na kabate, napisala Maxovi SMS a vybrala sa svojou cestou. Este som sa obzrela na najvyssie poschodie odkial vychadzala hudba a svetlo a kracala som dalej. Ulice boli plne ludi a hudby. 

	Ani nie o desat minut mi zacal vyzvanat mobil. Keby som sa nesla pozriet kolko je hodin, ani by som o tom nevedela.

„Ano?“ ozvala som sa.
„Madeleine, kde preboha si?“ ozval sa z druhej strany Maximov hlas. 
„Musela som odtial vypadnut. Neboj, dostanem sa domov. “
„Povedz mi, kde si,“ nastojil na moju odpoved dalej.
„Ale Maxime, neprehanaj. Som v poriadku.“
„No tak dievca, kde si?“ Rozhliadla som sa po okoli. Nemala som ani tusenia, kde som, ale neprisla som si stratena, prave naopak. Prislo mi to ako pekne dobrodruzstvo.
„Ja... neviem,“ povedala som napokon. Moje telo na moju odpoved zareagovalo tym, ze ma v bruchu zacalo nieco steklit. Vzrusenie.
„Skus mi povedat nejaky zachytny bod. Meno nejakeho obchodu, restauracie.“

	Uvidela som tabulku, na ktorej bolo nieco napisane a tak som mu to precitala. Bez toho, aby nieco povedal zlozil. Co som si mala mysliet? Pockat tu na neho alebo ist dalej? Ja som tak velmi chcela ist dalej, spoznavat a bavit sa po svojom. Nemusela som cakat dlho, o chvilu predo mnou zastalo jeho cierne, vyblyskane auto. Stiahol okienko a hodil na mna nie velmi prijemny pohlad. Ale nemohol s tym nic robit, som dospela.

„Preco si mi nepovedala, ze niekam ides?“
„Poslala som ti spravu. Viem sa o seba postarat o to sa nemusis bat.“
„Ak ti tam nebolo dobre, mohla si mi to povedat.“
	Mykla som plecom a pozrela na skupinu ludi, ktori prave kracali mojim smerom.
„To nevadi prejdem sa a potom pojdem domov..“ Tvarila som sa milo, dokonca som sa aj usmievala, ale na neho to nezabralo. Vypol motor a vystupil z auta.
„Pojdem po Chloe a mozeme sa prechadzat spolu. Pojdeme niekam inam.“
„Ak je to len kvoli mne tak to nerob, prosim. Vrat sa tam a ako som uz povedala, postaram sa o seba.“
Maxime si vzdychol. „Mal by som ta nechat tak, ale nenecham. Bohuzial, samu zenu na Novy rok urcite nie. A ak to pomoze, tak nie, nie je to kvoli tebe.“
„Nemozem za teba rozhodovat. Tak fajn, podme po tvoju dceru.“

	A tak sme sli po Chloe. Ale jej sa tam, na rozdiel odo mna pacilo. Nechcelo sa jej odtial odist a tak Maxime chvilu zvazoval ci ju tam nenecha a potom pre nu nepride. A presne tak to aj bolo. Jedna z maminiek, ktorej dievca tam bolo tiez slubila Maxovi, ze na nu da pozor a my sme mohli ist. Radsej som uz neprotestovala. Aj tak by si on nasiel nejaky argument, ktorym by mi podkopol kolena.
 
„Nie je to hlupe, ze si tam nechal svoju dceru a ides von so mnou? Nie je to sebecke?“ Musela som sa zbavit vsetkych tych neprijemnych pocitov, ktore som mala ohladne toho, ze sme tam nechali Chloe samu. V spolocnosti neznamych ludi.
„Alize na nu da pozor. Chloe u nich uz par krat bola. A nemysli si, ze je to sebecke. Len chcem, aby si sa citila dobre.“

	To mi trochu zalichotilo, ale nepovedala som to, len som sa usmiala a kracala popri nom. Kracali sme, auto sme nechali zaparkovane. Uz aj vonku bolo citit bliziacu sa hodinu polnoci. Viac ludi, viac smiechu, viac hlasov. Tesila som sa ako male dieta, v zaludku som citila to nieco zvlastne, comu sa hovorilo aj vzrusenie, ale nebolo to len vzrusenie. Bolo to aj nieco ine, ale ten pocit sa neda presne opisat. Bola to vona, bol to chlad, ktory mi sadal na spicku nosa aj usi a tiez teplo salajuce zovsadial, aj z cloveka, ktory kracal vedla mna. Obaja sme mali ruky hlboko zasunute vo vreckach kabatov, ale ta atmosfera, ktora vladla tu vonku sa nedala prirovnat k tej v apartmane. Tu to zilo, hybalo sa a aj vy ste sa hybali, stale videli nieco nove. Popod kabat sa ku mne vkradalo stastie a radost a akysi druh dojatia. Nedokazala som vnimat svoje myslienky, len to, co bolo prave teraz.

„Si stastna?“ A tato otazka tomu vsetkemu len dodala. No povedzte, kto sa vas v tejto dobe spyta ci ste stastny? Alebo kto sa to aj spyta caka jednoznacnu odpoved ano alebo nie. Lenze ja som tak odpovedat nevedela.
„Teraz som stastna,“ povedala som uprimne a usmiala sa. Ruky vo vreckach som zatala do pasti, aby mi bolo teplejsie.
„Len teraz?“
„A nestaci to? Teraz nie je dolezite nic, len teraz.“
„Tak to ma tesi,“ povedal Maxime a spomalil krok. A tak som spomalila aj ja.
„A ty si?“
	Maxime zahral, ze si to musi este rozmysliet aj ked odpoved uz davno poznal. Zasmiala som sa na jeho hereckom vykone. „Nech uz povies cokolvek tak aspon dufam, ze ti nie je luto, ze nie si v tom dusnom byte.“
„Nie, vobec mi to nie je luto.“ Potom som si spomenula na jeho dceru... ach jaj, asi som povedala, co som nemala.
„Mal by si zavolat Chloe.“
„Ale no tak pokoj,“ usmial sa Maxime. „Ona je stastna tam. Je s kamaratkami a bavi sa. Ty si stastna tu. Nie je nic zle na tom, ze som tu s tebou. Pred polnocou pojdeme po nu a vsetci sa pojdeme pozriet von.“ Sklonil sa tak, aby bol na pribliznej urovni so mnou. Pomohol si tak, ze ma chytil za plecia. Zarazalo ma ako sa ku mne sprava.

	Ohnostroje boli este farebnejsie, ake som si ich pamatala spred par rokov. Chloe ziarili ocka, vobec nemala strach. A aj ja som si to uzila, vobec som necitila unavu, potrebu spanku. Hluk a to vsetko sposobili, ze som sa citila uplne vyspata a cula.

	Ked to vsetko skoncilo, hladali sme cestu pomedzi ludi. A trvalo este chvilu, kym sme sa dostali k autu, kde Chloe zaspala hned, ako ju Maxim zapasal. 

„A co teraz?“ spytala som sa ho, ked si sadol na miesto sofera. Nemala som nejaku velku chut vratit sa domov alebo niekam, kde to nezije. Potrebovala som ruch.
„Nebude ti vadit ak najskor zaveziem Chloe domov a potom teba?“
„Musime uz ist domov?“ protestovala som tak trochu ako male dieta.
„A kam by si chcela ist?“ Jednou rukou zvieral volant, ale otocil sa ku mne a usmieval sa. Neodolala som a premerala si jeho tvar. Tie modre oci, ktore v sebe mali stipku farby zimneho mrazu, jemne strnisko, ktore posobilo trochu nedbalo, tmavohnede vlasy, ktore mu dopadali trochu pod usi a ten usmev... Znova mi zapulzovalo v perach.
„Neviem, podme zaviest Chloe domov.“

	Neviem ci ho moja odpoved sklamala, nepozerala som sa na neho. Pozerala som na cestu a na hodiny. Cesta trvala dlhsie nez mala. To kvoli ludom a autam. Az sme sa nakoniec dostali do jeho bytu. Zobral Chloe do narucia a niesol ju hore schodmi. Vobec sa nezobudila. Povedal mi, ze vo vrecku ma kluce, aby som odomkla dvere. A tak som aj urobila. Odomkla som dvere bytu a podrzala ich tak, aby cez ne Maxime mohol prejst aj s Chloe. Potom som jej pohotovo vyzula topanky a polozila ich na chodbe na podlahu. Maxime mi ukazal, aby som mu otvorila dvere po lavej strane. Chvilu som hladala zapinac, ale napokon som ho nasla a izbu oziarilo makke svetlo. Bola to izba maleho dievcatka, velmi pekne zariadena a zorganizovana. Vladli tu farby ako: fialova – niekolko odtienov a biela. Postel taka akurat s bielymi oblieckami, na ktorych boli oblaciky. Na tu ju Maxime ulozil. Pomaly jej vyzliekol vetrovku, rozpustil vlasy a potom ju prikryl. Spiace dievcatko ani na chvilu neotvorilo oci, len si spokojne snivalo svoje sny.

„Nedas si nieco?“ spytal sa ma Maxime, ked sme stali vo dverach izby a zhasinal svetlo.
„Nie, uz by som mala ist. Si urcite unaveny.“
„Nechcela si este ist domov. Tak pod, dame si nieco.“ Ak by som mala povedat pravdu, bola som hladna. Nic som nejedla a v bruchu mi vyhravali fidlikanti. Maxime ma poslal do obyvacky s tym, ze pre nas nieco donesie.

	Obyvacka to bola velka, tiez s balkonom. Vsetko to tu tak dokonale ladilo az by ste povedali, ze za to moze zenska ruka. Kozena sedacka, velky televizor, krb... 

	Maxime polozil na stol flasu sampanskeho. Poznala som tu znacku a tiez som poznala cenu tej flase. A ta nebola nizka... Este sa na chvilu vytratil a doniesol sladke pecivo.

„Prepac, nenapadlo ma spytat sa ta ci nie si hladna a nemam nic ine len toto.“
„To nevadi, aj to staci.“ Natiahla som sa po vonavom a makkom croissante. Maxime otvoril flasu a nalial nam do poharov sampanske. 
„Tak na uspesny novy rok,“ povedal s poharom v rukach. Bublinky sa mi rozplyvali na jazyku a uhasili smad. 
„Ako sa ti pacil le Nouvel An?“ opytal sa Maxime ked uz sedel vedla mna. Teraz z krbu vychadzalo teplo a svetlo z ohna, ktory pred chvilou zalozil. Bolo par minut pred druhou.
„Konecne som ho nestravila doma, ale inde. Vzdy sme sa s mamou chystali do centra, ale nejako nam to nevychadzalo. Zmena je dobra.“
„To ti verim. Ja som travil stary rok bud s rodinou alebo s priatelmi, ale naozaj uz ma nebavilo to co bolo dnes... uz vcera u Huga. Prilis vela ludi, tak nejako som tam nemal pocit ziadnej atmosfery. Som rad, ze som stary rok stravil chodenim po Parizi.“
„To muselo byt pre teba nieco nove.“ Odpila som si zo sladkeho sampanskeho.
„Ano, bolo. Konecne ziadne zhony alebo hadky s rodicmi alebo to, ci je Chloe so svojou mamou.“
„Bola Chloe aj minuly rok s tebou?“
„Nie, minuly rok bola pri mame. Mala este len styri a tak som sa o nu bal. Lucille totiz na nu teraz nema velmi cas.“
„A co robi? Kde je?“
„Tula sa po Europe. Raz je vo Francuzsku, inokedy niekde inde. Je herecka,“ povedal akoby to jej cestovanie chcel ospravedlnit tym.
„A to je zle?“ Nadvihla som obocie.
„Nie, ale...“
„Jasne, nechajme to tak.“ Mavla som nad tym rukou a dala si dalsi glg lahodneho sampanskeho.
„Nie, len ja neviem ci si ochotna pocuvat.“

	Skoro mi zabehlo a preto som pohar radsej polozila na stol. „Preco by som nemala byt? Len vies, clovek nikdy nevie co si moze dovolit, na co sa moze opytat, rozumies?“

„Rozumiem a preto si myslim, ze bude najlepsie ak mi povies vsetko co mas v hlave. Co ta napadne, nech je to akakolvek myslienka.“
„A to uz preco?“ zasmiala som sa laskovne a oprela sa laktom o operadlo gauca.
„Aby sme viedli otvorenu komunikaciu.“
	Naklonila som hlavu dozadu. „Otvorenu hovoris? A pre koho? Pre teba alebo pre mna?“
„Pre nas obidvoch.“ Jeho oci aj tvar boli vazne. Az take vazne, ze som zacala mat vycitky z toho ako som sa zachovala.
„Dobre, tak rozpravaj.“ Zakoncila som, lebo sa mi k tomu nechcelo viac vyjadrovat.
„Lucille si chcela uzivat zivot a ja jej to nevycitam. Asi chcela dieta prilis skoro a neuvedomovala si co bude potrebne robit neskor.“
„Kolko mala ona rokov, ked sa narodila Chloe?“ zamracila som sa. Podla mojich vypoctov mal on asi dvadsatpat.
„Mala dvadsatjeden skoro dvadsatdva. To uz sme boli zobrati.“ Striaslo ma. Dvadsatjeden som mala oslavovat o niekolko mesiacov.
„Brali ste sa kvoli tomu, ze ste cakali dieta?“
„Nie, brali sme sa, lebo sme sa mali radi a mysleli sme si, ze to tak bude najlepsie.“
„Nic v zlom, ale... nebolo to pre nu trochu skoro? A pre teba?“
„Asi neholdujes manzelskym zvazkom,“ usmial sa Maxime, ale ja som ostala vazna.
„Mas pravdu, neholdujem,“ schladila som ho zostra. „Nevidim v tom zmysel a je mi jedno co si o mne teraz budes mysliet, ale pride mi to zbytocne. Potom su okolo toho len zbytocne papierovacky.“
„Myslis vtedy, ked sa chcu rozviest?“
„Ano... jednoducho sa rozidu a odidu jeden od druheho a je to ako to je. Ziadne sudy, ziadne podpisy, vysvetlovacky.“
„Takze ty sa vydavat nechces.“ Na to, ako ostro som to vsetko hovorila sa on tvaril az nadmieru pobavene a to mi do zil vlievalo zurivost.
„Je na tom nieco smiesne?“
„Nie, len je to zaujimave.“
„Netuzim po odporne tortovych satach, milione ludi, ktori sa na mna pridu pozriet do nejakej nepeknej gycovito ozdobenej saly,“ somrala som nahnevane. Po tomto som ja ale vobec netuzila. Prislo mi to gycovite, obycajne a vsetko na jedno kopyto.
„Vsetko si mozes zariadit tak ako chces ty sama. Dnes maju svadby uroven.“
„Mozeme to prosim, nechat tak?“ odvrkla som. Maxime nepovedal nic.
„A uz mi povies co s tou skolou?“ zacal o cosi neskor trochu miernejsie. Za nami praskal v krbe ohen a svetlo, ktorym osvetloval obyvacku bolo utulne a teple. 

	Mykla som plecom. „Co ti mam na to povedat?“ Podoprela som si rukou celo a pozrela na neho cez prsty.

„Nepaci sa ti tam, nebavi ta odbor, ktory studujes. Chces to pretrpiet este par rokov?“
„Ja neviem. Co ine mi zostava? Mama by na mna bola nahnevana. A potom by som na seba bola nahnevana asi aj ja.“
„Preco by na teba mala byt nahnevana? Najdes si iny odbor...“
„Ale ja neviem ci chcem dalsi odbor. Boli by to zbytocne stratene dva roky a ja nechcem mrhat dalsie roky na to, aby som sa vecne nieco biflila s vedomim, ze uz dva roky som to mohla mat za sebou.“
„Mne sa zda, ze si na seba prilis tvrda. Kladies si na plecia len zbytocne vysoke naroky. Tak co teda chces robit, ked nie studovat?“ Zdalo sa mi, ze ton jeho hlasu sa zostril. No namiesto toho som len zdvihla hlavu a zadivala sa nanho. Co chcem robit? Znelo mi v usiach, znelo mi v hlave. Mala som chut znovu citit jeho pery na mojich. Nechcela som novy rok zacinat hnevom a zlostou z toho, ze poriadne neviem co chcem. A tak som sa k nemu naklonila o cosi blizsie. Maxime sa nehybal, nic nehovoril, len ticho sledoval kazdy moj pohyb. Neprotestoval, nesnazil sa zastavit ma. A potom sa to stalo. Prilozila som svoje pery na tie jeho a pobozkala ho. Ja neviem, kde sa vo mne vzala ta odvaha, ale viem, ze som to urobila ja. A jeho pery zareagovali. Zaplietol si prsty do mojich vlasov a vracal mi vsetky moje bozky.

11. Kapitola – Ladove kralovstvo
	Zobudila som sa s pocitom dobiteho psa. Ked som otvorila oci, zistila som, ze nepozeram na biely strop mojej izby. Namiesto na biely strop som pozerala na velke francuzske okna, ktore boli len z casti zatiahnute zavesmi. Naokolo mna vladlo uplne ticho a az vtedy som sa ja prebrala uplne. Noc ci vlastne uz rano som stravila u Maxima v byte. Prudko som vstala a poobzerala sa okolo seba. Prave do obyvacky vcupitala mala Chloe s rozospatymi ocami, ktore si suchala malou pastickou. Pozerala na mna trochu zarazene.

„Ocko?“ Maxime, ktory tiez lezal na gauci sa pomrvil a otvoril oci. Prve co zbadal som bola ja, s uplne vyplasenym pohladom. Ale ved som vcera nevypila nic okrem pohara sampanskeho. Ako sa toto mohlo stat? Ako som mohla zaspat na gauci? Pripadala som si uplne trapne. 
„Ahoj Chloe,“ usmial sa na nu. Ach, sladky to pocit, ked nemate ani ponatia o tom, kolko je hodin a co sa deje. Elegantne sa pozviechal zo sedacky a zobral Chloe na ruky.
„A dobre rano Madeleine,“ venoval usmev aj mne a potom sa niekde stratil aj s malou. Este chvilu som sedela na gauci, nevediac co urobit, co povedat. Citila som sa neuveritelne neprijemne. Netusila som, kde tu moze byt kupelna a tak som si len upravila saty, ktore, ako som mala moznost zistit boli usite z latky, ktora sa nejako extra nekrcila, co bolo dobre a vlasy si precesala prstami. V kabelke som hladala svoj telefon, aby som zistila kolko je hodin. Bolo par minut pred jedenastou. A zistila som, ze mam styri zmeskane hovory.
„Asi sme zaspali,“ povedal Maxime, ked odniekial vysiel. Typovala som, ze je to kuchyna. Prezrela som si zoznam, kto mi volal. Tri krat mama a raz Emma. Potom sa na to asi vykaslali a ja len dufam, ze mama nemala nervy a nestrachovala sa prilis. A tiez som dufala, ze po mne nevyhlasili patranie. 
„Asi ano a ja ani neviem ako. Prepac mi.“
„Nemusis sa ospravedlnovat.“ Maxime sa opieral o zarubnu a ja som tam stala s mobilom v ruke. Hypnotizoval ma pohladom a ja som sklopila zrak.
„No nic, budem musiet uz ist. Dakujem ti za pekny vecer.“ Pobrala som sa k dveram, obula si lodicky a snazila sa obliect si kabat. Ponahlala som sa a to bolo este horsie. K tomu sa pridala spomienka na dnesne zobudzajuce sa rano a na moju odvahu pobozkat ho. Len sa na neho nepozriet, hovorila som si. Zdalo sa mi, ze ide vsetko prilis pomaly, ze sa neviem obliect a ze som totalne nemotorna a nemozna. Maxime mi pridrzal kabat. Asi sa uz na mna nemohol divat. 
„Dakujem,“ usmiala som sa na neho pokrivene a upravila si vlasy.
„Mrzi ma, ze som pri tebe tak nekontrolovatelne zaspala. Netusim ako, ale stalo sa.“
„To je v poriadku. Ani ja neviem ako sme zaspali. Odveziem ta?“

	Vzdychla som si. Nevedela som presne ako sa odtialto dostanem domov a tak som musela pristat na jeho ponuku.

„Ale mozem zavolat aj mame. Nemozes tu nechat Chloe samu.“
„Chloe to sama chvilu vydrzi.“ 

	Este som sa poriadne neprebrala z toho neprijemneho pocitu, ale sviezi stiplavy vzduch vonku ma z toho trochu prebral. Prefackal mi lica a nechal po sebe ruzovkaste stopy.

	Vybehla som hore po schodoch, pripravovala si kluce. V byte bolo okrem radia ticho. Vosla som do obyvacky. V kresle sedela mama a citala si. Na gauci lezala Emma a nieco jedla.

„Konecne si tu!“ vykrikla a vstala. Aj mama na mna vypliestala oci, ale na moje prekvapenie nezareagovala tak, ako by som si bola myslela. Prehnane.
„Volali sme ti a ty si nedvihala. Nastastie som tvoju mamu upokojila, ze si s Maxom.“
„Viem, ze som sa mala ozvat, ale nepocula som, ze ste volali a neplanovala som... no... prespat u neho.“

	Emma na mna vyplestila oci a zachichotala sa. Vsetci dobre vieme, ako si to vysvetlila. Ale bolo mi to jedno.

„Zaspali sme, ani neviem ako,“ snazila som sa zachranit situaciu.
„Hlavne, ze si v poriadku,“ zasiahla mama a ja som bola usetrena od vysluchu. Aspon na teraz. Dala som si sprchu, umyla si vlasy, prezliekla sa. Emma bola este stale u nas a nezdalo sa, ze je na odchode.
„Das si polievku?“ spytala sa ma, ked som vosla do kuchyne. Dnes varila Emma. Stala pri hrnci aj s naberackou a miskou. Len som prikyvla. Postavila predo mna polievku vonajucu cesnakom. Bola husta a kremova. 
„To je dobre na suchoty,“ objasnila mi.
„Ale ja som nebola opita!“ branila som sa, lebo vsetci v tejto domacnosti sa ku mne tak spravali.
„Ved dobre zlaticko, ja ti verim,“ zatiahla nevinne teta.

	Nie je este ani sest, sedim pri okne zabalena do deky a pozeram sa von. Snezilo. Cela ulica je ozdobena jedinecnymi a jedinecne bielymi snehovymi vlockami, ktore vsetkemu dodavaju akesi caro. Beloba a poulicne lampy a este nieco co je zapisane v tejto chvili. Ticho, bielost, neruseny zimny spanok. 

	Sneh na chodnikoch je uz vyzametany na bok, ale snezi husto, neviem dokedy to vydrzi. Prave po ceste presiel pluh a za nim sa pomaly vlieklo niekolko aut.

	Chvile ako tieto mali nieco do seba. Prave ku mne prisla mama, ani som nevedela, ze je uz hore.

„Nie je ti zima?“ Rukami si objimala hrud. Este stale bola v pyzame.
„Nie, mam deku. Uz si hore?“
„O dve hodiny musim ist do prace.“
	Pozrela som na hodiny pod televizorom. Ukazovali presne sest
„Este si si mohla polezat, je malo hodin,“ povedala som mame, ktora si sadla do kresla blizko mna a nohy si skrcila pod seba. 
„Pocula som, ze si uz hore. Neda sa ti spat?“
	Tuhsie som si pritiahla deku k sebe. A vykukla von oknom. Okrem toho, ze sa zobudzalo rano sa nezmenilo nic.
„Nie. Nechce sa mi lezat v posteli a nechce sa mi spat. Zdalo sa mi, ze je bielo, tak som sa prisla pozriet co sa robi.“
	Mama si zivla. „Urcite to bude tym? Madeleine, uz mi to neda, prepac. Co sa ti stalo? Nechodis vonku, mam pocit, ze ta nic nezaujima, cele dni si zadumana. Povedz, co ta trapi? Este stale ta trapi on?“
	Jeho spomienku som mala pochopitelne este stale v sebe. Ale aka bolava alebo farbista bola, to som sa neodvazila povedat. Povedala som si, ze na neho nebudem mysliet. Mama si odpovedala sama.
„Chce to cas, len sa nesmies uzatvarat. Co keby si zavolala Ines a isli ste niekam von? Urcite aj tebe chyba vyjst si niekam a porozpravat sa.“
„Nejdem jej volat,“ vybuchla som mozno trochu ostrejsie nez by som mala. Mama na mna chvilu ticho pozerala. „Nejdem jej volat, nebola som s nou uz niekolko mesiacov a uz sa s nou nemam o com bavit. Vsetci sa na mna vykaslali.“
„Nebude to tym, ze si sa ty vykaslala na nich?“
„Mozeme nechat tuto sprostu temu tak?“ Uz som vstavala od okna, zhodila zo seba deku.
„Preco sa hned hnevas?“ zvysila aj mama hlas automaticky.
„Ja sa nehnevam, len to nechaj prosim ta tak. Nepotrebujem Ines ani nikoho na to, aby som sa mala dobre,“ povedala som a s dupotom odpochodovala do izby. Bolo vo mne tolko zlosti, ze som odrazu nevedela, kam ju mam dat. Hodila som sa na postel a s potlacovanymi slzami a bolestou hlavy zaspala.
	Musela som urobit nieco, aby som vypadla z kazdodenneho stereotypu, kazdodennej rutiny a tak som sa vybrala do jedneho z parkov tu v meste. Do parkov, v ktorom ked som bola som stracala pojem o case a pojem o tom, kde to vlastne som. Tu ruch mesta zanikal a niekedy som mala pocit, ze tento kusok sem ani nepatri, ale je odtrhnuty od reality. Vyzeralo to tu ako v zasnezenej rozpravke. Stromy ozdobene snehom rovnako ako vsetko naokolo. Taka tichota az som dokonca pocula ako vlocky dopadaju na tie ostatne, spajaju sa a vytvaraju cosi krasne. Vlocky mi uz zdobili kabat spajali sa a po chvili boli na nerozoznanie. No ja som sa upriamila na jednu, ktora pristala mojom rukave a obzerala si ju. Mala krasny tvar, tvar, ktory sa neda opisat. Jej drobnost bola este viac dokonalejsia a kazdy detail bol tak ladovo krasny, jemny, krehky a precizny. Zimna kralovna bola umelkyna a jej vlocky boli toho dokazom. Kolko obrazov okolo mna teraz preletelo a sadlo na zem? Aj ja som sa zacala citit krasne, ked mi vlocky zdobili rozpustene vlasy a sem tam aj mihalnice. Priala som si v tej chvili len pozerat k nebu, pozerat sa na stromy, dychat ostry vzduch a citit chlad na koncekoch prstov. Kde som teraz? V krajine ladovej kralovnej... A este jedna vec, po ktorej som v tej chvili tuzila bola, podelit sa o tento moment s niekym a s niekym sa len tak krutit dookola. Tak, ze vsetko sa zmiesa a vytvori len jednu smuhu. To som prave teraz robila. Tocila som sa. Pod nohami mi vrzgal sneh. Ked som stratila kontrolu a pozornost nad svojimi nohami, spadla som do makkeho paperia a nahlas sa rozosmiala. Nad tuto chvilu snad nemalo nic. V krajine bolo tak krasne, chladno a zaroven nedotknutelne. Rovnako, aka bola aj ona. Ladova, ale krasna, s citom pre detail. 

	A dalo sa toto vsetko vobec namalovat? Dat na papier? Zachytit? V tej chvili som mala pocit, ze jedine cim sa toto vsetko da zachytit je pritomnost. Moja pritomnost, uvedomenie si a precitovanie vsetkeho tak, aby som to neskor mohla vytiahnut z flasticky na poklady, ktoru som imaginarne skryvala zavesenu na krku alebo ju stiskala vo vrecku. Prebudit vsetky zmysly znamenalo, vidiet a vnimat farby, stromy, prirodu, bielost a cisto, dotykat sa snehu a citit jeho chlad, uvedomit si, ze je vam zima na spicku nosa, zhlboka vdychovat a vydychovat a jednoducho sa potapat a unasat. To som presne v ten moment robila aj ja. Len tak byt... len tak zit.

	Domov som sa vracala az neskoro. Ako som povedala, pojem o case na tomto mieste sa stracal, rovnako tak, ako sa clovek stracal tam. Tomto miesto som mala moznost spoznat este ako male dievcatko. Mala som mozno sedem, ked ma sem otec po prvy krat zobral. Nahodou bol doma, mama mala pracu a tak co urobit s volnym casom? Neviem, preco ma zobral prave sem a ako sa on dozvedel o tomto mieste, ale uz vtedy som si bola vedoma niecoho nezvycajneho. Mozno to bolo prave to, ze sa mi zdalo, ze park ani nie je sucastou mesta. V lete tu rozvoniavali pivonie, k nebu sa nacahovali stromy, vysoke a mohutne, ktore poznali pribehy, strasti a radosti ludi, ktori okolo nich kedysi presli, mozno pohladili ich zvraskavenu koru, mozno ich objali, mozno sa im postazovali. V ten den, ked som tu bola s otcom sa tam prechadzalo niekolko ludi. Leto bolo v rozpuku. Ale aj tak, na jednom mieste, na ktore sme sa dostali len pomedzi na husto postavene stromy nechodil takmer nikto. Lepsie povedane, vzdy som mala stastie, ked som sem prisla. Okrem mna a mojho otca tam nebol nikto. Ani mama dokonca nevedela, ze toto miesto vobec existuje. Kedysi som sem chodila casto. Skryvat sa pred celym svetom. Plat, smiat sa a rozjimat a teraz som tu bola znova. Zname aj nezname. 

	Ked som rozmyslala nad tajomnym miestom som sedela v autobuse pri okne a pozerala von. Na ludi, na roztapajuci sa sneh, ktory uz vonkoncom nebol taky biely, takmer zmizol. Zvlastne ma to vsetko upokojovalo aj to hucanie motora, aj ta samota s ludmi navokol. Preco sme sa vlastne citili sami a opusteni, ked okolo nas prechadzalo tak vela ludi? Preco nam svet obcas prisiel bezfarebny len s vela primesami sivej? Preco sme sa vecne niekam ponahlali, len preto, aby sme stihli co najviac? Alebo cim to bolo? Niekedy som mala pocit, ze sa snad zblaznim. Z toho, co vsetko som mala v hlave, co mi nou preslo. Azda to bola klietka, v ktorej som mala pocit, ze som zavreta? Len opustit hlavu a vtedy rozprestriem kridla, najdem kluc a odvahu na to, aby som len pootvorila dvierka. Naozaj stacilo tak malo? 

	Zrazu sa mi vo vrecku rozozvucal mobil. Pohotovo som po nom siahla a prijala hovor.

„Ano?“
„Ahoj Madeleine.“ Bol to Maxime, kto mi volal. Uz som mala vystupovat a pridala sa k dalsim ludom nastupenym pri dverach.
„Ahoj, ako sa mas?“ Od vecera, ked ma odviezol domov sme sa nevideli. Par krat sme si zavolali, ale to bolo vsetko. 
„Celkom dobre. A co ty? Nie si v skole?“
„Nie, dnes mam volno.“ Zadne dvere sa otvorili a ja som vystupila spolu s ostatnymi. Poznala som tuto ulicu dobre. Stacilo len par krokov a uz som bola doma. Ale pravdou bolo, ze sa mi tam vobec, ale vobec nechcelo ist.
„Ani ja dnes nepracujem. Musel som si este ist nieco vybavit a nastastie som to uz vsetko obehol. A aj preto ti volam. Ak by som mal nahodou stastie.“
Pousmiala som sa. „Tak to ti potom zivot praje. Mas na mna momentalne stastie,“ povedala som a presla na druhu stranu ulice.
„A mohlo by sa moje stastie este o nieco prehlbit, keby si isla so mnou niekam von?“
Jeho slova ma prijemne zahriali na hrudi. „To sa pytas mna?“
„V podstate len ta druha cast bola otazka patriaca tebe.“
„Tak dobre, este o tom porozmyslam ci chcem, aby sa tvoje stastie prehlbilo a mozno ti dam vediet.“
„Mozno? Kolko percent mam v tom, ze by sa mi to mohlo podarit?“
„Vies co? Neviem co to mas za den, ale asi velmi dobry, lebo percenta su to tiez dost vysoke. Zostava uz len par malych detailov, aby som ich mohla posunut o trochu vyssie.“
„Ake su to detaily?“ zatiahol naoko zvedavo.
„Napriklad take male nepodstatne to, kedy budes mat cas a kedy budem mat cas ja.“
„Momentalne mam cas, prave teraz. Neviem kde sa nachadzas, aby sme mohli niekam ist.“
„Som na druhej strane ulice, nedaleko odtial kde byvam. A ty si kde?“
„Sedim v aute pred bankou, takze ak by si chcela...“
„Jasne, prid,“ povedala som pohotovo.

	A tak sme sa dohodli, ze ho znova pockam na nasom mieste. Bola som tomu celkom rada, pretoze som sa nemusela vracat domov a celit prazdnemu bytu. 

	O niekolko minut predo mnou zastalo uz zname cierne auto, toho este pred par tyzdnami neznameho pravnika. Nebol mi sice este celkom znamy, ale urcite viac ako tamten muz, ktory kracal po druhej strane ulice v dlhom hnedom kabate. 

	Maxime sa na mna ziarivo usmial hned ako som otvorila dvere. Vyzeral ako maly chlapec, ktory sa tesi z toho, ze so svojim otcom a starym otcom stravi noc v stane na zahrade. Nedalo sa mi na neho neusmievat. Kutiky ust sa mi sami od seba dvihali.

„Tak kam ideme?“ spytala som sa, ked som strcila hlavu do auta, cakajuc na jeho odpoved.
„Kam by si chcela ist?“
„Coze? Ja som si myslela, ze uz to budes mat dokonale premyslene kam ma chces zobrat.“
„Zobrat ta?“ uskrnul sa. Az teraz mi to doslo, ze som nepriamo povedala, ze by sme mohli mat nieco ako rande aj ked ja som veciam podobnym nejako neholdovala. Skor som to brala ako nevinne stretnutia, kedy sa dozvieme nieco viac o tom druhom, pokecame a odreagujeme sa od vsetkych problemov a starosti, ktore nas vtedy zatazovali.
„Ty si mi telefonoval.“ Obratne som sa vyhla utoku.
„Tak dobre. Niekam sa uz dostaneme.“
To, kam sme sa vybrali bolo nejasne, rovnako aj vo chvili, ked sme zastali na jednom z parkovisk a zostali sediet v aute. Ani jednemu z nas sa totiz neziadalo ist do kaviarne. A nemali sme ani na nic chut. A tak sme zostali sediet vo vyhriatom aute. Mala som trochu mokre nohavice, kedze som sa blaznila v snehu, ale tu som to az tak necitila.
„Bola si doma, ked som ti volal?“ spytal sa ma Maxime, pozerajuc sa pred seba.
„Prave som sa vratila zo svojho tajneho miesta,“ odpovedala som, pricom som zvyraznila to slovo „tajne“. 
„Si si ista, ze je este stale tajne, ked si mi o tom povedala?“ 
Zasmiala som sa a odvratila sa od neho. „Ano, je tajne, pretoze som ti nepovedala jeho presnu polohu a ani sa na to nechystam.“
„Som zvedavy, kde to tvoje tajne miesto je. Nechces mi to uz povedat? Ked si zacala...“
„Nie, lebo ty tajne miesto nemas.“
„A co ak tajne miesto mam?“ Naklonil sa trochu blizsie ku mne, ako ked sa dve deti hraju a rozpravaju o objavenej skrysi s darcekmi. Tvaril sa tak sprisahanecky a druhou rukou sa opieral o volant.
„To si povedal len preto, ze som to povedala ja. Ale v ziadnom pripade ti nepoviem, kde je moje tajne miesto, aby som udrzala jeho identitu v utajeni.“
„Vies co? Mne sa zda, ze ty vobec nestudujes. To je len nieco, co by zakrylo tvoju skutocnu identitu. V skutocnosti si vsak tajna agentka a chces ma dostat do dobrej kase.“
„Do kase?“ Nevinne som nadvihla obocie. „Ja o tom, ze nejaky problem mas neviem. Mas? Aky?“
„Presne toto som cakal.“ Maxime sa ku mne naklonil znova o cosi blizsie. Az tak, ze mi tym pohybom na chvilu vyrazil dych. Jeho vona ma posteklila v nose.
„Co si cakal?“ hlesla som.
„Prave si sa priznala,“ odvetil s ocami bludiacich po mojich perach. Potom vsak zdvihol zrak, aby mi znova pozrel do oci.
„Nechapem o com to hovoris, preto by si mi to mal ozrejmit.“ Maxime sa znova odtiahol a vyzrel von oknom. Stale som sa na neho pozerala, nemohla sa zbavit toho obrazu, ktory som pred chvilou videla.
„No dobre, tak ty sa nepriznas. Budem sa musiet teda priznat ja. Hovorila si, ze tvoj otec robil v nejakej tajnej sluzbe a teraz si spominala nejake tajne miesto. Clovek si nikdy nemoze byt isty co pod tym tajnym miestom myslis alebo vidis prave ty.“
„Urcite som nemyslela nejaku kancelariu zastrcenu niekde medzi budovami o ktorej vedia len ti, ktori o nej maju vediet. Len to miesto, na ktore obcas chodim je pre mna velmi vzacne. Mozno raz ti o nom poviem.“
„Vies, ze mozno vsetci mame take svoje tajne miestecka? Alebo ich vsetci volame inak. Nie je to len tuzba po domove? Po tom spravit si domov.“
„Nie, nemyslim si.“ Pokrutila som nesuhlasne hlavou. „Aj ked mas domov, potrebujes z casu na cas niekam vypadnut, nie?“
„To mas sice pravdu, ale...“
„Nie je ziadne ale. Nebud taky usadlik.“ Drgla som ho laktom do ruky. Zasmial sa.
„Ale ved ty uz domov mas. V tom pripade tvoje miestecko ako hovoris.“

	Na chvilu sa zamyslel, zvazoval kazde slovo. „Mozno nie. Mozno chcem nieco uplne ine, na uplne inom mieste.“

„A co ak domov je cely svet? Vsade kam vkrocis, ked cestujes. Kazde miesto, ktore prebadas. Nikdy nie si celkom doma a nikdy nemas uplny domov.“
„Kocovnicka?“
	Usmiala som sa. „Mozno to mam v krvi.“ 

	Hodnu chvilu sme len tak sedeli v tichu a teple auta. Az potom sme sa nakoniec rozhodli, ze by sme predsa len mohli niekam ist.

12. Kapitola – Cukraren
	Neskor poobede sa mi ozvala mama ci by som jej neprisla na proti. Nevedela som presne dovod, ale isla som. Vonku uz bola tma skor ako cez leto alebo jesen, ale mama mala auto, nemusela sa bat. A tak som kracala po ulici, kde este stale boli po stromoch vyvesane svetielka a chlad sa zakradal pod kabat. Nemusela som ani chodit hore schodmi, mama prave prisla k autu. Nevsimla si ma. Nemala zapnuty kabat, len si ho pridrziavala rukou, cez rameno prevesenu kabelu, v jednej ruke drzala nejake papiere a druhou sa snazila odomknut auto. Hned som jej pribehla na pomoc.

„Daj, pomozem ti.“ Vybrala som jej z ruk kluce a odomkla ho.
„Nechces si konecne urobit vodicky?“ zatiahla, ked na zadne sedadlo hodila papiere a ja som otvarala dvere na strane spolujazdca.
„Ani nie.“ Pokrutila som hlavou, ale mama ma este zdrzala.
„Nejdeme domov.“
„A kam teda ideme?“ Neprotestovala som, dnes som mala jednoducho dobry den. 
„Do tej cukrarne, kde sme boli naposledy.“ A to bol teda uz dlhsi cas. Vtedy sme si povedali, ze tam budeme chodit castejsie, ale nejako sa nam to nedarilo.

	Velmi sa nezmenila ako by clovek ocakaval po takom dlhom case. Dokonca niekolko stolov zostalo vonku s jemnou vrstvou snehu na povrchu. Uz vonku bolo citit tu omamnu vonu cokolady ako predtym, ktora vo mne teraz prebudzala pocit tepla a utulnosti. Znova mi bola zima na prsty na rukach tak ked sme boli dnu, potesila som sa, ze je tu tak teplucko. Z reproduktorov vychadzala typicka stara hudba znamej francuzskej sansonierky. Pri pulte stala casnicka, utierala pohare a vedla nej za sklom bolo na vyber niekolko druhov kolacov. Hned ako som ich uvidela som na ne mala chut. Najhorsie na tom bolo, ze na vsetky. Isli sme si najst miesta, kym nam casnicka urobi kavu a caj a donesie kolace. Ked tu, ako sme prechadzali pomedzi stoly som si vsimla, ze ten pan, ktory ku mne sedel tvarou, ale nevidela som na neho poriadne kvoli druhemu panovi, ktory sedel oproti nemu, ku ktoremu sa pripojila ciernovlasa dama, je mi nejaky povedomy. Bol zabraty do rozhovoru s tym druhym panom, ktory sledoval kazde jeho slovo a priamo mu pozeral do tvare. Na stole mali rozlozene nejake papiere a na volnom mieste medzi nimi stali biele salky. Pozerala som sa tym smerom v snahe zazriet ho a ked uz sme sa blizili k tomu stolu, konecne som mu dovidela do tvare. Zvlastne mnou zatriaslo. Bol to Maxime. Vysvetloval tej dvojici nieco, popri com sem tam nakukol do papierov. 

	Ked sme prechadzali okolo ich stola, nebol by si ma vsimol, taky bol tym vsetkym zaujaty, keby som kabatom, ktory som si niesla preveseny cez ruku neudrela do stola. Vtedy zodvihol hlavu a pozrel na mna. A zostal sa pozerat. Nespomalila som krok, dalej som nasledovala svoju mamu.
„Ahoj,“ pozdravil sa mi v rozpakoch, prekvapeny tym, ze ma tu vidi.
„Ahoj,“ odzdravila som ho, ale nezastavovala sa. Mama uz nasla miesto, ktore jej vyhovovalo, ukladala si kabat na vedlajsiu stolicku a kontrolovala si mobil. V cukrarni bola naozaj pohodova a mila atmosfera. Clovek sa hned citil dobre a moje stuhnute prsty sa zacali roztapat a zacali citit.
„Kto to bol?“ spytala sa ma mama medzi recou, ked sa usadzala na stolicku. Ona si vsimne hadam vsetko.
„Maxime,“ pipla som bez zavahania. Mama na mna vyvalila oci a strelila letmy pohlad k tomu stolu. Prave prisla casnicka. Doniesla mame kavu a mne moj oblubeny malinovy caj.
„To je on?“ Mama si popri rozpravani nasypala do hustej ciernej kavy cukor a naliala smotanu. Trochu som ju nechapala. Podla mna tym len kazila chut kavy.
„To je on.“
„Je zaujimavy.“ Odpila si z kavy, aby zistila ci je dostatocne osladena. „Prekvapuje ma, ze sa stretava s klientmi tu. Hovorila si, ze je pravnik, nie?“
„Ano a je to jeho vec, kde sa bude stretavat s ludmi, nie? Nemozeme vediet ci su to jeho klienti.“
„Ja si myslim, ze ano. Naco by mali tolko papierov?“
„Mozno je to len jeho znamy.“ Objavila sa tu casnicka s nasimi kolacmi. Uz som sa nevedela dockat, kedy ich ochutnam.
„Leo mi hovoril, ze ta stretol na Novy rok.“
„Hej, stretli sme sa u jeho kamarata.“
„Poznamenal, ze si u nas davno nebola. Ze ta asi odradili tie lubostne listy.“
	Prevratila som oci stlpkom. „Odradil ma on a jeho kolega.“ Vlozila som si do ust prvy kusok kolaca... a bol bozsky! Taky makky akoby bol len nedavno napeceny.
„Verim ti. Ani mne nebolo vsetko jedno. No sperky uz tam nie su, to som ti hovorila. Zistili sme, ze mozno tie iste su na obraze ruzovej damy, takze je mozne, ze by to mohla byt ona. Marthe. Uvidime ako sa to bude vyvijat.“
„Ako ste pokrocili?“
„Nie velmi. Cakame na obraz a Leo sa venuje tym listom. Niekedy mam pocit, ze sa nikam neposuvame a po pravde chybas mi tam ty. Neviem preco, ale chybas mi tam.“
„Ja?“ Odpila som si z lahodneho malinoveho caju, ktorym som si jemne obarila spicku jazyka.
„Ano. Ako tam chodis a ocami hltas vsetko okolo seba. Zaujimalo by ma, ake mas vtedy myslienky,“ povedala mama a dala sa do jedenia. Hmm, velmi zaujimave myslienky, pomyslela som si. Snazila som sa vidiet, co nevideli oni a odrazu mi ten apartman zacal chybat. Myslela som nan, az kym som si neuvedomila, ze som zjedla obidva kolace a uz nemam nic. Mama sa chvilu hrala s telefonom a dopijala kavu. Ja som skumala jej tvar a potom farebnu stenu za nou. Mala sytu ruzovu farbu.
„Dobry vecer,“ prihovoril sa nam niekto, ked som prave skumala tu stenu. Mama zdvihla pohlad od mobilu. Pootocila som hlavu, aby som sa utvrdila v tom, kto to je. A bol to naozaj Maxime. Usmieval sa na nas. Mal oblecenu koselu farby jasneho letneho neba a na tvari ten jeho usmev aj ked oci prezradzali unavu.
„Dobry vecer,“ odpovedala moja mama a ticho si ho obzerala.
„Dobry vecer.“
„Prepacte, ak vas vyrusujem, ale bolo by odo mna nepekne, keby som ta nepozdravil Madeleine.“
„To je od teba mile,“ usmiala som sa nan. „Maxime toto je moja mama, Marie Garcia Girard.“ Mama vstala zo stolicky a podala si s nim ruku.
„Tesi ma, madame Girard. Tak teda ja pojdem, nechcem vas vyrusovat.“
„Ale nie, nevyrusujete. Sadnite si k nam,“ zareagovala mama este skor ako som ja stihla nieco povedat. Co som s tym mala robit? A tak si Maxime pritiahol stolicku od vedlajsieho stolu.
„Nedate si kavu? Alebo caj? Zakusok?“ spytala sa mama.
„Nie, dakujem. Uz som mal kavu a o chvilu uz pojdem. Len ako som hovoril, nebolo by odo mna pekne, keby som sa nepozdravil.“
„To je od vas mile,“ usmiala sa na neho mama. „Pracovali ste? Madeleine hovorila, ze ste pravnik.“
	Maxime mi venoval kratky pohlad. „Ano, trochu. Moj klient mal naponahlo a vyhovovalo mu, aby sme sa stretli tu. Nemal som to v plane. Dnes som mal volno, ale poziadal ma, ze je to velmi surne a tak sme sa stretli.“
„Chodite sem casto?“
„Len niekedy, ale mam to tu rad. Je to take miesto, kde sa da zasit,“ usmial sa.
„Ano, to mate pravdu. Aj ja sem rada chodim. Ked idem z prace alebo ked mam obed idem radsej sem akoby som mala ist niekam inam.“
„Tak to mate sladke obedy. Pracujete niekde tu?“
„Nedaleko. Venujeme sa momentalne jednemu apartmanu, ktory nebol otvoreny vyse sedemdesiat rokov.“
„Mate zaujimaju pracu,“ uznal Maxime. Na chvilu sa medzi nami rozhostilo ticho. Potom Maxime vstal na odchod.
„Tak ja uz pojdem, nechcem vas vyrusovat.“
„Nevyrusujete nas.“
„Ale ano, prisli ste si oddychnut s dcerou. Rad som vas spoznal.“ Otocil sa k mojej mame a venoval jej usmev. „Dovidenia, pekny vecer.“ Tentoraz venoval pohlad aj mne a uz sa ponahlal prec. Jeho pritomnost mi zacala zvlastne chybat. 
	Po tom, ako sa za nim zavreli dvere cukrarne sa mama rozhovorila.
„Nevedela som, ze je az taky charizmaticky.“ Zaklipkala vieckami. Zrejme ju jeho zjav dostal.
„No, asi je,“ usmiala som sa lebo bola trochu odrovnana a nevedela co povedat. Dokonca az tak, ze celu cestu domov nic nepovedala, ani sa na nic nepytala.

	Po dlhsej dobe som sa rozhodla, ze navstivim apartman Marthe de Florian. Dnes som mala skolu, ale hned ako som z nej vysla som zamierila na zastavku a pockala na autobus, ktory ma tam mal zaviest. Citila som prijemne vzrusenie, take, ako ked sa mate stretnut s davno nevidenym priatelom.

	Musela som prekonat odpor, ked som si spomenula na dvoch muzov, ktori tam urcite boli, ale bola som odhodlana. Dnes sa tam urcite zastavim.

	A tak aj bolo. Privital ma Nathan Martin s vaznym vyrazom tvare, ciernymi vlasmi ulisne ulizanymi nabok. Bez slov ma pustil dnu a potom som sa nasmerovala dalej uz ja sama. Mama nebola v saloniku a tak som to skusila v spalni. V spalni sa ponevieral Leo Dubois. Veselo ma pozdravil.

„Dobry den slecna, rad vas tu vidim.“
Odpovedala som mu, ale nie tak zvesela ako on a ponahlala sa do jedalne, kde vraj mala byt mama. A bola tam. Skumala to, co bolo v priborniku. Opatrne vytahovala taniere a oprasovala ich metlickou.
„Pekny den ti zelam,“ prihovorila som sa jej. Evidentne ju zaskocilo to, ze ma tu vidi a kvoli tomu aj polozila tanier na svoje miesto, zlozila si rukavice a kracala ku mne. Dnes vyzerala akosi mladsie. Mala oblecenu siroku suknu jemnej ruzovej farby, podobnej farbe cukrovej vaty.
„Ahoj Madeleine.“ Objala ma a pritisla si ma na hrud.
„Myslela som dnes na teba, ale ani som nedufala, ze by si sa tu mohla objavit. A zrazu si tu a ja ani neviem ako.“
	Usmiala som sa na nu. „No vidis, najkrajsie prekvapenie je to, o ktorom nevies.“
„Pokial je prijemne. Som rada, ze si tu. Uz mi islo na nervy to vecne ticho.“
„A co tvoji kolegovia, nerozpravas sa s nimi?“ Aj ked som sa zhovarala s mamou, stacila som si vsimat drobne detaily jedalne. Pavucinu, ktora sa vznasala v kute, svetlo, ktore prechadzalo cez mohutne dvere, kadial sa dalo dostat na balkon, modre ornamenty na tanieroch... Vsimla som si obraz, polozeny na stolicke. Mohol byt malovany olejovymi farbami, ale to co vyobrazoval bolo naozaj krasne. Voda, mozno more, na brehu velka biela stavba. Krasne odtiene modrej a bielej, ktore posobili tak upokojujuco. A kde to bolo? Niekde tu vo Francuzsku alebo niekde inde vo svete?
„Rozpravam, ale... ved vies. Najradsej by som si zobrala aspon na par hodin volno,“ povzdychla si.
„A preco si nezoberies?“ spytala som sa skumajuc miestnost.
„Myslis si, ze ich tu mozem nechat samych? Som za nich zodpovedna, som ich nadriadena a keby sa nieco stalo budem to mat na svedomi aj ja.“
„Ale aj ty mas pravo na dovolenku a oddych, nie? Ked nieco spravia, budu za to zodpovedni oni. Ty si im pri tom nepomahala. A zase urcite nie su az taki neschopni,“ zatiahla som a potom sme sa na tom obidve s mamou zasmiali.
„Ak chces, mozes mi pomoct oprasovat tieto riady. Ak by si na nich nasla nieco co by stalo za zmienku povedz mi to. Kazdy maly detail moze pomoct.“

	A tak sme sa dali do oprasovania tanierov a salok. Ano, vyzerali ze uz nieco prezili, ale zase neboli az take opotrebovane. Len na nich bolo vidiet, ze boli vyrobene v inom storoci, ale inak boli celkom zachovale. Pribornik vonal starinou s prelinanym zapachom dreva. Coraz viac ma lakali dvere na balkon, ale toto pokusenie som celkom dlho znasala len sem tam som uprela zrak na velke dvere a potom som bez slova nechala vsetko tak a vydala sa k nim. Keby tu neboli, jedalen by bola tmava. Ale teraz sa zdalo, ze je vsetko tak, ako ma byt.

	Vybrala som sa teda k nim. Zdobila ich velka klucka, nie taka obycajna a jednoducha ako byvaju klucky v tejto dobe, ale zdobena roznymi vykrucanymi ornamentmi. Na dotyk bola studena, nebol to ziadny plast, ale kov, na ktorom sa zachytaval chlad z vonku.

„Neviem ci sa ti podaria otvorit,“ povedala mama. Nechapavo som na nu pozrela. Dalej oprasovala riady a pozorne si ich premeriavala. „Uz sme sa o to pokusali a nebolo to lahke. Dokonca sme od tych dveri nasli aj kluc, je tu niekde asi na stole. Ale neviem ci je to dobry napad otvorit ich Madeleine. Nechcem, aby ta niekto videl.“
„Kto uz by ma mohol vidiet?“ No darmo, pokusenie palilo.
„Zvedavi ludia, novinari... a ty nie si sucastou tymu. Musim to tak povedat, prepac, ale si len moja dcera.“

	Nijako som sa nad jej slovami nepozastavovala. Proste som tie dvere musela otvorit aj keby co by. Potiahla som klucku, ale na moje pocudovanie sa nestalo nic. Len to vo dverach zapraskalo, ale neotvorili sa. Zostali tak, ako boli. Skusila som to znova, pevnejsie som stisla klucku a potiahla. Dvere teraz uz nemali taku potrebu zivat, zostali ticho.

„Hovorila som, ze to asi nepojde. Mozno su zamknute.“ A tak som sa dala do hladania kluca. Aj ked to bol stol velky, hned som na nom zbadala nie velky klucik. Nebol az taky prezdobeny ako klucka, ale bol taky drobny, taky mily az som sa nad tym pousmiala. Perfektne pasoval do zamky, zapadol do nej hned a ano, dvere boli zamknute. Zamka stukla a ja som sa znova pokusila otvorit ich. Citila som, ze povolili, ale predsa stale sa nechceli otvorit. Ja ako tvrdohlavy clovek som si vsak nedala povedat. Zaprela som sa a potiahla tak silno ako som vladala. A dvere... sa otvorili. Boli naozaj tazke, ked som ich tahala a pokusala sa roztvorit este o cosi viac. No ten pohlad stal za to.

	Balkon to bol siroky, no nie velmi dlhy, akurat pre dvojicu, ktora si chcela chvilu uzit s cigaretou alebo pre dvojicu, jedinca, ktory si chcel vychutnat vyhlad, ktory tento balkon poskytoval. Bol otoceny do cesty, takze podo mnou ficali auta, pocula som kroky ludi rovnako tak ako som ich videla a ked som zdvihla hlavu a zadivala sa do dialky mala som moznost vidiet niekolko znamych budov. Predstavila som si, ze tu kedysi stala Marthe de Florian a uzivala si ten pocit, ktory mala, ked si uvedomila, ze jej apartman sa nachadzal na jednom z najlepsich miest tu v Parizi.

	Mathilde stala na balkone. Cela stvrt, cele mesto bolo oziarene. Zacitila vonu jedla odniekial z ulice, sledovala auta a koce premavajuce cez cestu, ludi zababusenych do dlhych kabatov, zeny v krasnych aj menej podarenych modeloch siat, muzi s klobukmi na hlave.

	Mala oblecenu len nocnu koselu, ktorej lem zdobila biela cipka. Vlasy mala v drdole, ale ten sa jej pomaly rozpadaval a makke vlny, ktore sa z neho uvolnili jej padali na plecia. Pramen vlasov si krutila v prstoch, ked pozerala pred seba a dychala nocny vzduch. 

	Odzadu k nej pristupil jeden z jej milencov.

„Pod dnu, musi ti byt zima,“ povedal a nadalej ju sledoval. Bal sa k nej priblizit mozno preto, ze by sa zachovala ako hmla a on vedel, ze ona ako hmla je. Uz raz totiz dostal moznost to okusit.

	Mathilde sa prebrala zo zamyslenia. „Nie je tu nadherne?“ zasepkala zasnene s ocami hladiacimi vsetko co zazreli. „Svetla, elegancia a veselost. A my si tu zijeme tie svoje na oko spokojne a nadnesene zivoty.“
„Ale ved ty si zijes spokojny a nadneseny zivot a este k tomu aj v blahobyte,“ povedal on. Mathilde mu neodporovala. Nechapal ju. On mal vsetko. Dom, majetok, pracu, manzelku, milenky. Nevidel tie drobne detaily, ktore tvorili a spajali svet. Svojim sposobom sa jej hnusil, ale ona len chcela zabudnut, odreagovat sa, necitit bolest usadenu na jej hrudi a tak mu naznacila, ze by mozno mohol tuto noc preniknut cez tu nepreniknutelnu hmlu. Ale len ak sa nebal.

	Spolu s mamou som odchadzala z apartmanu az vecer. Tak predsa sa rozhodla, ze odide o cosi skor ako by mala a nechala dvoch milych panov napospas osudu. Nemala som velmi chut ist do cukrarne aj ked mi to mama navrhovala a sama som mala chut na kolac, ktoreho cesto by bolo pokvapkane ostrou chutou rumu s jeho vyraznou vonou. Mala som chut na nieco ostre a vyrazne. Ale ked som mame povedala, ze sa mi nechce, tak nakoniec aj ona prisvedcila, ze nikam nejdeme.

„Ale nechce sa mi ist domov,“ povedala som, ked sme uz nastupovali do auta.
„A kam teda chces ist?“ Zvedavo nadvihla obocie. Len som mykla plecom. „Nejdeme sa len tak prejst po meste?“
„Mozeme.“ A tak sme auto zaparkovali na jednej z ulic, ked sme nasli volne miesto a dali sa do pomaleho prechadzkoveho kroku. Vonku bolo celkom dobre, na krajinu uz takmer uplne padla tma, zahalila ju svojim snovym plastom. Ked som zacitila vonu nejakeho nespecifickeho jedla, dostala som nan chut. Prepadol ma hlad.
„Dala by som si nieco,“ povedala som akoby mimochodom, ked okolo nas zavanula ta vona este raz.
„A vies, ze aj ja? Len to ty si nechcela ist do cukrarne.“
„Ale mami,“ vzdychla som si, nenadsene. „Nemozeme kazdy den jest kolace.“
	Mama sa zasmiala. „To hovori ta prava.“

	Faktom bolo, ze ja by som sladke jedla stale. Na ranajky, obed a dokonca aj na veceru. Maso, zemiaky, mliecne vyrobky mi veru nijako extra nechybali. No teraz som na nieco mala chut. Na pecene zemiaky, zeleninu a nejake maso.

„Doma si nieco navarime. Podme do obchodu aj tak uz v chladnicke nic nemame.“ To bola pravda, posledne dni sa nikto nemal k tomu, aby sme isli nieco kupit, co sa odzrkadlovalo na tom, ked sme stali pri chladnicke a bezradne zizali do bieleho studeneho prazdna.

	Nakoniec som sa potesila tomu, ze sme si varili doma. Urobili sme kuracie maso na vine a bolo to fakt dobre. Uz pri stole, ked sme dojedali sa mama odvazila spytat na vec, ktora ju trapila urcite uz dlhsi cas.

„No a co ten Maxime?“ nadhodila.
„Maxime?“
„Ano, netvar sa, ze ktory lebo viem, ze Maxima poznas len jedneho.“
„Aha, ty myslis prave jeho.“ Napichla som si na vidlicku kusok masa.
„Ano, Madeleine. Tak co, povies mi o nom nieco alebo nie?“

	Viem, mama si zasluzila o nom nieco vediet a ja... no aj ja som sa s nou chcela podelit o to, aky Maxime je, kedze Emma bola v nedohladne. Ona by bola uz urcite otravna len preto, aby sa nieco dozvedela. Najlepsie nieco pikantne. Ale veru nemala co.

„Uz vies, ze pracuje ako pravnik.“
„To ano... ale aky je? Kolko ma rokov a... co vlastne medzi vami je?“

	To bola dobra otazka, co bolo medzi nami? Boli sme len kamarati... naozaj?

„Ma tridsat a je naozaj zodpovedny, ma zaujimave nazory na zivot a to co sa mu stalo berie z nadhladu a vie sa z toho poucit. Pred dvoma rokmi sa rozviedol s manzelkou a povedal mi take veci, ze by si to od neho necakala. Nie prave od neho, ale tak vseobecne. Od muza.“
„Je rozvedeny?“ nadvihla mama obocie. „A co ta jeho manzelka?“
„Uz nie je jeho. Cestuje, je herecka.“
„Preco sa rozviedli? A... nemaju deti?“ Zdala sa mi byt trochu zhrozena, ked vyslovila tu druhu otazku. Tvarila som sa, ze ton jej hlasu som prepocula.
„Asi im to neklapalo. Otehotnela, ked mala dvadsat dva...“
„Ma dieta.“ To nebola otazka, to bolo len poznamenanie sucheho faktu, prikyvnutie na pravdu. „Uvedomujes si Madeleine, ze ak by ste v buducnosti spolu nieco mali...“
„Co by sme spolu mali mat?“ zvysila som hlas. „Je len moj kamarat, obcas si vyjdeme von a to je vsetko.“
„Ale tak sa zacina vztah a mne sa zda, ze sa ti paci. Vyzera byt solidny a sympaticky, ale musis si uvedomit...“
„Ja si uvedomujem vsetko mama. Aj to, ze nemam chut sa bavit o nejakych vztahoch, ked on je len moj kamarat. Nic viac a nic menej.“

	Mama akoby sa bola zhacila a dalej uz nepovedala nic. Len ticho dojedla a odpratala tanier do umyvacky.

13. Kapitola – Unos
	Zima sa prelinala do jari. Chodila som do skoly a zo skoly a vazne uvazovala, co s tym. Mame som sa so svojimi pocitmi nezdoverila. Hanbila som sa a bala sa jej reakcie. Moje prsty si uz zvykli na mechanicke prekladanie, nadavanie aj chvalenie ucitelov, niekedy suche teorie a nespokojnost, ktora sa vo mne hromadila. Teta Emma u nas nebola od januara a tak som si zacala mysliet, ze si uz nasla niekoho ineho na zabavu. Niekoho, pri kom by mohla travit bujare veceri aj noci s pocitom, ze ma oklamala a len sa tvarila, ze je moja kamaratka. Dobra kamaratka.

	Uz bolo neskoro vecer, ked mi zacal vyzvanat mobil. Lenivo som sa pon natiahla. Prave som si umyla vlasy zabalene do uteraka.

„Maxime? A co ty tak neskoro?“ zatiahla som prekvapene.
„Madeleine, potrebujem sa s tebou pozhovarat, mas cas?“
	Prekvapene som vyvalila oci. Jeho hlas znel akosi nahnevane alebo rozcarovane? No urcite nepokojne. Ten jeho znamy pokoj bol fuc.
„Co sa stalo?“
„Tak mas cas?“
„Dobre, rozpravaj,“ odvetila som v pomykove.
„Ale nie cez telefon. Som na parkovisku.“
	Vtedy som si uvedomila, ze som v pyzame a mokre vlasy mam zabalene do osusky, takze nie je idealny cas na to, aby som chodila po vonku s mokrou hlavou.
„Nechces ist k nam? Prave som sa sprchovala...“
„Nemozes ty prist sem? Bojim sa, ze by som nevydrzal sediet.“ A tak sice nie velmi ochotne, ale vysusila som si vlasy na tolko, aby som mohla vyjst von a obliekla si rifle a bluzku. Ponahlala som sa ako najviac sa mi dalo.
„Kam ides?“ spytala sa ma mama, uvelebena v kresle. Dnes sme mali pokojny vecer, nikde sa neponahlali, len tak sa rozpravali, chodili po byte a v podstate nerobili nic podstatne.
„Idem von.“ Zatiahla som si opasok na kabate. „Volal mi Maxime.“
„Ale preco sa tak ponahlas?“ Nechapala stale.
„Caka ma tu na parkovisku, chce mi nieco povedat.“
„No dobre, ale za to sa nemusis tak ponahlat. Preco si ho nepozvala dnu?“
„Volala som ho, ale nechce. Tak uz idem, ahoj.“ Vybehla som z bytu, necakala na pozdrav a utekala dole. Nastastie sa svetlo na schodisku zapalovalo samo inak neviem ako by to dopadlo. 

	Vybehla som von a utekala na parkovisko. Uz sa zozimilo aj ked sneh uz zacal pomaly miznut a dni uz neboli take tmave, vo vzduchu bolo citit, ze sa prebudza jar.

	Zadychana som dobehla na parkovisko a hladala Maximovo auto. Nemusela som hladat dlho, nasla som skor jeho ako auta. Pochodoval dookola, pozeral sa raz na topanky raz sa rozhliadal navokol ci ma nezazrie. Pohlady sa nam stretli a ja som sa ponahlala za nim.

„Uz som tu,“ povedala som s mensou namahou a snazila sa vydychat.
„Nemusela si sa az tak ponahlat,“ povedal mi Maxime a jemne mi presiel prstom po cele, cim mi odhrnul vlasy, ktore mi padali do oci. Jeho dotyk sposobil, ze moje nohy vrastli do zeme a nechceli sa pohnut. Na chvilu aj on mlcal, len mi pozeral do tvare, potom sa zadival niekde za mna na nieco co som ja nemohla vidiet.
„Tak co sa stalo?“ Zmohla som sa na tychto par slov, ked som sa ako tak vydychala a srdce divo busiace v hrudi sa upokojilo.
„Ja ani neviem ako mam zacat. Lucille sa rozhodla, ze si zoberie Chloe so sebou a jednoducho si mysli, ze to tak bude aj potom. A ja ju v tom necham. Neviem ci to bolo na popud jej alebo jej rodicov, ale nechapem to. Preco tak zrazu? A prave teraz?“
„To len tak z nicoho nic?“
„Ano. Prisla, ani neviem odkial a uz si ju brala. Pokladala to za uplne samozrejme. To, ze bude s nou. Ani sa ma nespytala ci s tym suhlasim. Vraj sa vracia do Francuzska, dostala nejaku ulohu vo filme.“
„Urcite to nejako vyriesis. Si pravnik. V takychto veciach sa vyznas lepsie ako ja. Ale myslim si, ze ked mala byvala u teba, bola prisudena tebe, nie?“
„Ano, kvoli praci jej matky, ale... boze, ja ani neviem kde je.“ Tvaril sa tak zufalo a zaroven silno. Vahala som v tom, co urobit. Maxime sa jednou rukou opieral o strechu auta a zamyslene pozeral do dialky. Opatrne som k nemu pristupila a polozila mu ruku na chrbat. Moj dotyk ho prebral zo zadumania, jeho oci sklzli na mna. Co ine som mohla robit? Nevyznala som sa v zakonoch, ani v tejto situacii. Jedine ako som ho mohla podporit bolo to, aby pocitil, ze som tu s nim a to niekedy cloveku pomahalo viac ako milion slov. Mozno to bolo odvazne, ale pozerala som mu tak pevne do oci ako najviac to slo. Neuhla som pohladom. Vedela som, ze v tej chvili medzi nami nieco preslo, nieco sa udialo, odohralo, ale nevedela som to presne opisat.
„Ona ti ju zobrala bez toho, ze by si vedel, kde je?“ zacala som potichu. „Hovoril si, ze sa vratila do Francuzska.“
„Ano vratila, ale neviem kde presne. Ci sem do Pariza alebo niekam inam. Neberie mi telefon, asi ma ine cislo. Chloe je s nou a ja netusim, kde by mohli byt.“
„A co jej rodicia? Nemoze byt tam?“
„To je dobry napad.“ Maxime zacal nastupovat do auta a ja som zostala stat na mieste ako socha. Obzrel sa. „Pojdes so mnou?“ Co som mala robit? Nemohla a nechcela som ho v tom nechat sameho.

	Rodicia jeho byvalej manzelky byvali na prvom poschodi vo stvrti o ktorej sa hovorilo, ze je bohata, cize, ze tam ziju a byvaju snobi. Nasledovala som Maxima, ale ked zazvonil pri dverach velmi som sa nezviditelnovala. Len tak som postala v uzadi v tieni chodby a cakala co bude dalej. Bala som sa, ze som tam nemala co robit a radsej mala zostat v aute, ale na unik uz bolo neskoro. Dvere otvoril nevysoky postarsi muz, chudej postavy. Mal cez seba preveseny modry sveter a vlasy ucesane tak, aby mu nebolo vidno robiacu sa plesinu. Vyzyvavo pozrel na Maxima, ale nic nehovoril. Cakal. Ja som sa skryvala za jeho chrbtom. 

„Nie je tu Chloe?“ Maximov hlas bol hruby. Mal svoj ciel a siel si za nim. Ani kusok strachu.
„Nie,“ odvetil ten pan. Uz uz chcel zatvorit dvere, ale Maxime sa nedal odradit. Oprel sa o dvere ramenom. Stary pan nemal na jeho silu. Vtedy sa vo vysvietenej chodbe objavila zena. Mala par kil navyse a prefarbene vlasy. Zarazene hladela na scenu, ktora sa jej prave odohravala pod nosom.
„Co to tu robite? Maxime?“
„Prepacte, ze vas vyrusujem takto neskoro len som sa prisiel spytat ci tu nie je Chloe.“
„Chloe?“ Tvarila sa nechapavo pani.
„Ano, moja dcera. Boli by ste taki laskavi a povedali mi, kde je?“
„Ale my nevieme kde je Chloe,“ branila sa ta zena, stale tak nechapavo. „Uz davno si ju k nam nedoniesol takze nechapem preco sa to pytas.“
„Neklamte mi,“ zavrcal Maxime s predstieranym pokojom. Stara pani len rozhodila rukami. 
„A preco by som ti mala klamat? Chloe tu nie je.“
„Tak potom sa spytam inak... kde je Lucille?“
„Ako mam vediet kde je Lucille?“ znervoznela stara pani. Jej manzel cely ten cas len zizal na Maxima. Nevedela som presne precitat jeho vyraz.
„Ste jej mama.“
„Ale za to nemusim vediet, kde sa nachadza.“
„To mi akoze chcete povedat, ze neviete o tom, ze sa vratila do Francuzska? Dokonca bola pri mne?“ zvysil hlas Maxime. Veru znel autoritativne a smelo. Pani zostala zarazene stat na mieste a Maxime s nimi nechcel nadalej stracat cas. Zdrapil ma za ruku a tahal za nim von z bytoveho domu.
„Au! To boli!“ Vytrhla som sa mu zo zovretia, ked sme uz boli vonku. Maxime nahnevane podupkaval, chodil z miesta na miesto, z oci mu srsala zlost. Nic nehovoril, len chvilu takto dupkal. Vsimla som si, ze na okne na prvom poschodi sa odhrnul zaves a vykukla z neho pani, ktoru sme spolu aj s jej manzelom navstivili. Ked zistila, ze som si ju vsimla, hned sa skryla za zavesom.
„Hej, Maxime,“ zacala som jemne. „Pod, ideme.“
	Nuz bolo to cudne vidiet muza takto bezradneho. „Nevies, kde by Lucille mohla byt? Nema svoj byt?“
„Nie. Byvali sme spolu a predtym byvala u rodicov. Netusim kde by mohla byt.“
„Ale no tak, upokoj sa. Ked sa upokojis, mozno prides na to, kde by mohla byt.“ Chlacholila som ho. Co vtedy asi citil? Ake emocie? Ake myslienky? Nevedela som, ake to je mat dieta. Ake to je mat on strach. Ale bola som si ista, ze v situacii, aka bola tato sa musel citit ako so zviazanymi rukami.
„Ona ti ju len tak zobrala? Nechapem tomu, vysvetli mi to este raz,“ poprosila som ho, aby som si to nejako ujasnila. Bol hodnu chvilu ticho, uz som si myslela, ze mi ani neodpovie.
„Ako som hovoril, vratila sa. Pohadali sme sa a potom ju zobrala so sebou. Neviem kam. Povedala, ze sa hned vrati, ale nikde nie je. Su to uz tri hodiny.“
„A co ak uz su u teba a cakaju ta tam?“

	To ho asi nenapadlo a preto ani nevahal, nastartoval motor a uz sme boli na ceste do jeho bytu. Nechcela som to riskovat a tak som ho radsej cakala v aute. Uz aj ja som zacala pocitovat napatie z toho co bude, ked sa vrati.

	Netrvalo dlho a uz kracal k autu. Mal neutralny vyraz tvare.

„Nie je tu,“ poznamenal. Chvilu som cakala a snazila sa prist na najlepsie riesenie.
„Mal by si pockat tu, mozno sa este vrati. Tri hodiny su este kratky cas.“
	Nepovedal nic, predychaval, hodnotil. A ja som ho nechala. Viem, chcel to vyriesit co najrychlejsie a co najlepsie, ale zdalo sa, ze inak to nepojde.
„Asi mas pravdu,“ povedal napokon. „Prepac, ze som ta do toho zatiahol.“
„To je v poriadku, ja sa nehnevam. Vec sa este nevyriesila, takze neviem preco to hovoris.“
„Mrzi ma, ze si to vsetko musela znasat.“
„Znasat co? Ziadny extra vybuch sa tu neodohral, nikoho si nechytil pod krk. Ona sa vrati.“
	Este asi hodinu sme takto stali na ulici. Ja som sedela v aute alebo vysla von, Maxime sa stale len prechadzal, uz nebol taky zlostny, upokojil sa aj ked viem, ze ho to muselo zrat. Zacalo sa mi driemat, klipkali mi viecka a stale nikto neprichadzal, nic sa nedialo.
„Nechces si ist lahnut?“ Prebudil ma cisi hlas. Do paroma, ani som si neuvedomila, ze som zaspala! Zmatene som sa poobzerala okolo seba. Ako dlho uz spim?
„Ako? Ja... nie. Spim uz dlho?“
„Nie, prave si zaspala. Pod, ideme dnu. Tu to aj tak nema zmysel.“
„Ja idem domov, nechcem ta obtazovat ak by prisla tvoja manzelka.“
„Lucille nie je moja manzelka,“ povedal trpezlivo aj ked pomedzi stisnute zuby. „Ty ma neobtazujes, ale mas zajtra skolu. To skor ja obtazujem teba.“
„Niekto na teba musi dohliadnut, aby si nevyvadzal.“ Pozviechala som sa zo sedadla a vystupila.
„To az tak?“ uskrnul sa Maxime s rukami vo vreckach.
„No neveril by si tomu, ale keby som tu nebola, neviem co by si urobil tomu nevinnemu panovi.“ Krutila som hlavou. Maxime sa dokonca zasmial.

	Nuz, prespala som pri Maxovi. Uz sa mi driemalo, najradsej by som uz spala, ale on bol nabity energiou. Stale niekam odbehoval. Napisala som mame v kratkosti spravu co sa stalo a ze zostanem pri nom, lebo sa bojim co by sa mohlo stat. Mama suhlasila, dokonca mi aj zatelefonovala, ale odbila som ju tym, ze jej vsetko poviem zajtra.

	Sedela som na gauci a pozerala sa na pobehujuceho Maxa. Nevedela som, co povedat, aby som ho aspon trochu upokojila, dala mu nadej, ze vsetko nakoniec dobre dopadne. 

	Uz bolo jedenast a dieta nikde. Chapala som ho, ze by ju najradsej videl v jej izbicke lezat v postielke a spokojne si spinkat, ale nebolo to tak. Izba bola prazdna, Lucille nedvihala. Padala mi hlava, ale vzdy ma nejako vyrusil.

	Poznate tie sny, v ktorych vam vsetci radia, chcu dobre, ale vy ich aj napriek tomu nepocuvate? Vy hovorite inak, chcete konat inak az sa vsetky tie hlasy a tvare zmiesaju do nerozoznatelnej smuhy?

	Prave mne sa taky sen snival. Kolotoc tvari a slov sa zastavil len vtedy, ked som prudko otvorila oci a pozerala na tichu bielu izbu. Spamatala som sa rychlo, ze lezim na gauci u Maxa, prikryta dekou, za oknom zastlatym zavesmi sa prebudza slnko a jeho luce sa snazia preniknut aj sem. Pohotovo som vyskocila z gauca a roztiahla zavesy. Vyzeralo to, ze dnes bude slnecny den. Potom som sa na chvilu zapocuvala do ticha, ale potom som sa pobrala po svoj mobil, aby som zistila kolko je hodin. Bolo len sedem prec, skola mi dnes zacinala az o deviatej, takze som mala cas. Ale... kde je Maxime? 

	Vysla som na chodbu a zapocuvala sa do zvukov, z ktorych by som potom mozno mohla vydedukovat, kde sa asi nachadza. Netrvalo dlho a otvorili sa jedny z dveri. Tieto boli uzke a cele biele. Vysiel z nich Maxime obleceny v tmavych rifliach s rozopnutou koselou. Aj on bol prekvapeny rovnako ako ja, ked ma tam uvidel. Ukazkova situacia neprijemneho pocitu.

„Uz si hore?“ Prelomil ten moment Maxime.
„Ano, musim ist domov, aby som sa pripravila do skoly. Preco si ma nezobudil, ked som zaspala?“
„Bola si unavena, nemohol som. To by odo mna uz vobec nebolo pekne.“ Dnes bol pokojnejsi, ale cosi na jeho tvari mi prezradzalo, ze este nie je celkom v poriadku.
„A co Lucille? Neozvala sa? Kde je Chloe?“ spytala som sa, aj ked sama som tusila jeho odpoved. Tvar mu stvrdla.
„Nie je tu,“ povedal jednoducho a zapol si posledny gombik na koseli. Potom presiel k zrkadlu, aby si upravil golier. Zostala som ticho stat, dufajuc, ze je jeho dcera v poriadku.
„Co ides robit?“

	Maxime si vzdychol. „Neviem. Mal by som ist do prace, mam nahlasenych nejakych klientov, ale neviem ako sa budem moct sustredit, ked stale myslim na Chloe a neviem kde je. Este pockam par hodin a potom zavolam na policiu.“

„A co ak sa dovtedy Lucille ozve?“
„To by bolo najlepsie,“ zasomral. A tak ja som si obliekla kabat, nechcela som este viac zasahovat do tejto situacie. Maxime ma odviezol domov s tym, ze keby sa nieco dialo, cokolvek, ma mi zavolat. Trapilo ma to samozrejme, ale ako som mu mohla pomoct? Nepatrila som k clenom tajnej sluzby ako moj otec.

	Predpokladala som, ze mama bude este doma a tak aj bolo. Uz bola sice oblecena. Davala si na tvar mejkap, ale bola ocividne rada, ze ma vidi.

„Madeleine,“ predniesla, ked som vosla do chodby a hodila kluce na policku.
„Co sa to vlastne stalo? Vysvetli mi to, lebo ja tomu nerozumiem.“
Namrzene som si vyzliekla kabat, vyzula topanky a pozrela na mamu.
„Maximova byvala manzelka uniesla ich dceru.“
„Uniesla?“
„Pisala som ti o tom, nie? Vratila sa z ciest a povedala, ze teraz sa o dceru bude starat ona a od vcera nikto nevie, kde su.“
„Preboha,“ hlesla mama. „Co teraz s tym bude Maxime robit? Ale je to aj jej dcera.“
„Je to sice aj jej dcera, ale starostlivost je na Maximovi. Lucille mu nedviha telefon a nevie kde su.“
	Mama si len vzdychla a vratila sa k zrkadlu. „Chudak chlap. A preco volal teba?“
„Asi potreboval nejaku oporu tak som bola s nim.“
„Verim, ze to dobre dopadne. Mas dnes skolu?“
„Ano, o deviatej.“

14. Kapitola – Odvaha a strach
	Ja uz ani neviem. Neviem co chcem a co nechcem. Od rozmyslania a diskutovania sama nad sebou a so sebou ma uz boli hlava. Som nahnevana prakticky na cely svet. Mozno to proste prijat? To, ako sa dnes citim. Alebo v tejto chvili a nechat to tak. Cestou domov som rozmyslala nad roznymi vecami. Preco konecne neprestat o vsetkom tak vela diskutovat a preberat to do spiku? Niekedy som toho mala dost, ale s kym sa mam podelit o tolko myslienok, ked nie sama so sebou? Zdalo sa mi, ze sa v tom vsetkom len zbytocne zamotavam a uz ani sama neviem, kde je sever. Nadych, vydych... a este raz, citit len ten okamih, ten vzduch, seba, pocut kroky. To som chcela, nie?

	Na stromoch zacali pucat puky a oteplovalo sa. Vtaky spievali radostnejsie a sneh ste uz len tazko zahliadli. A ja som kracala po chodniku s pocitom, ze sa nieco deje, ze sa prebudza zem a ze sa prebudzaju ludia. Ze nastal cas jarneho upratovania a prichodu niecoho noveho, zmeny a noveho vzduchu. Zhlboka som sa nadychla. Uz som citila vonu kvetov a sviezost zelenej travy. Vzduch bol coraz teplejsi a prijemnejsi, musela som si rozopnut bundu.

„Este stale sa neozvala,“ povedal Maxime, ked som prijala hovor.
„Lucille?“
„Kto iny?“ vybafol nahnevane. Rozhodla som sa tolerovat to, ale len preto, ze bol bezmocny.
„Tak co ides robit?“
„Idem pozriet jej rodicov. Urcite nieco vedia, ale nechcu mi to povedat.“
„Nechces, aby som isla s tebou?“

	A tak sme teda isli. Tam, kde sme boli uz predtym. Maxime zaklopal na dvere. Chvilu sme cakali, ale ked zaklopal druhy raz otvorili sa. Dnes otvorila stara pani, nie jej manzel. Okolo krku je viseli velke cervene korale a mala oblecene saty, ktore jej siahali po kolena so zebrovym vzorom.

„Ahoj Maxime,“ privitala ho. Na mna hodila len pohrdavy pohlad.
„Zdravim. Chcem sa vas spytat a verim, ze dnes mi uz odpoviete. Kde je moja dcera?“
	Stara pani na neho vykolajene hladela. Potom sa za nou objavil jej muz, ktory otvoril dvere tak, aby na nas videl aj on.
„Co tu chces?“ vystekol. Nechapala som preco sa k nemu spravali tak nepriatelsky. Aj ked pri starej pani to nebolo az take zjavne ako pri panovi. Ona to prejavovala falosnou milotou.
„Prisiel som si po dceru,“ zavrcal Maxime na oko pokojne. Vsimla som si, ze pani si ma obzera a ked si uvedomila, ze som si to vsimla odvratila zrak.
„Mas sa o nu starat lepsie,“ povedal pan so zamracenou tvarou.
„Alebo vasa dcera by mi mohla brat telefon a oznamit mi, kde je!“ Stary pan to uz nevydrzal, odsotil svoju manzelku a zakvacil sa na Maxima. Ten bol vsak o cosi vyssi a silnejsi, nez stary pan so slabymi nohami, sikovne ho chytil za koselu a nedovolil mu, aby sa k nemu priblizil. V tej chvili som sa ho zacala bat aj ja, jeho zurivych oci. Stara pani sa do toho zacala miesat.
„Tak, kde je moja dcera?“ Vyzadoval Maxime stale odpoved. Stara pani zacala svojho manzela tahal za koselu dufajuc, ze ho Maxime pusti. Ale jej pohyb bol uplne zbytocny.
„Tak robte nieco!“ zvrieskla na mna. Co som mala robit? Odvaha stareho pana sa kdesi vytratila, jeho zamracena tvar zbledla a uz aj susedia zacali vykukat pomedzi pootvorene dvere.
„Je niekde tu v Parizi, ale neviem kde,“ povedal zachripnuto a vtedy ho Maxime pustil. Prehnal to...
„Dakujem za informaciu,“ povedal a uz utekal dole schodmi. Ponahlala som sa za nim.
„Co si to preboha urobil?“ Pustila som sa do neho, ked sme uz stali vonku na chodniku. Srdce mi este stale bilo tak rychlo ako tam na chodbe. „Teraz ta moze pokojne nahlasit na policiu! A este k tomu stary chlap!“ Sypala som zo seba rychlo, uvedomujuc si, aky dopad toto vsetko moze mat.
	Maxime nic nehovoril, len nasadol do auta. Zvazovala som ci vobec s nim niekam chcem ist.
„Preco mi nic nepovies?“ Skusila som znova.
„Mozes chvilu vydrzat?“ precedil pomedzi zuby. Tuto cestu som uz poznala. Uhanali sme po nej akosi rychlo. Vytiahol ma z auta a tahal do jeho bytu. Zacala som sa bat... Ano, zacala som sa tohto dovtedy mierumilovneho muza bat. Jeho sily a toho vsetkeho co predviedol tam na chodbe.

	Po tom, co Maxime zavrel dvere sa v byte rozhostilo ticho. Stala som uprostred chodby a cakala. Nemala som ponatia co sa bude diat dalej. Maxime sa na mna pozeral, jednu ruku zasunutu vo vrecku a jeho zamysleny pohlad skumal cele moje telo, tvar... Videl aj to, co som ja vidiet nechcela? Odhodlane som zodvihla tvar. Trucovito. Obaja sme mlcali. Bala som sa vobec otvorit usta, aby mi z nich nevybehli blesky. V rukach som citila mravcenie az trpnutie, chcela som s nimi nieco robit, aby to preslo. A vtedy, bez varovania spravil Maxime len jeden dlhy krok a uz bol pri mne, jeho pery na mojich perach, sanke, krku…

	Srdce mi splasene bilo v hrudi. Tuzila som po nich a teraz to bolo skutocne. Jeho ruky bludili po mojom tele, zvedavo ho spoznavali, dotykali sa. Nebranila som sa tomu, jeho dotyky mi boli prijemne, jeho dlane aj prsty horuce. Sikovne mi rozpustil vlasy, ktore mi padli na chrbat a rovnako padla aj moja bunda na podlahu. Zaklonila som hlavu dozadu a Maxime ma zacal bozkavat na krk. Pritiskala som sa k nemu, nevedela sa nabazit jeho blizkosti. Zacal mi rozopinat gombiky na bluzke, ale potom ma bez slov zobral do narucia a premiestnil do jeho spalne na postel s bielymi oblieckami. Vyzliekol si bundu a hned bol pri mne, nemusela som dlho cakat. Prilozil prsty na moju siju a usmial sa tak laskyplne a nezne az sa mi po hrudi rozlialo teplo a horucost, obdarovala som ho letmym usmevom. Jeho nos sa takmer dotykal mojho, citila som jeho dych na svojej tvari a ciastocne na krku. Este chvilu sme sa takto pozerali jeden druhemu do oci a potom sa nezna hra zacala znova. Bozkavali sme sa spociatku nezne a jemne, potom sa to zacalo stupnovat. Pobozkala som ho na celust a rukami vosla pod jeho koselu. Citila som vypracovane brusne svaly aj hrud. Vyzliekla som mu koselu a pritisla sa na neho. Potrebovala som citit teplo, ktore mu vyzarovalo z tela. Maxime si zaplietol prsty do mojich vlasov a druhou rukou ma hladil po chrbte. Znova som ho pobozkala. Takto bolo vsetko ine... take blizsie. Tuzba sa dala citat aj z jeho tvare.

	Zbabelo som utiekla. Po tom vsetko co sa medzi nami stalo. Maxime zaspal a ja som nevahala a utiekla prec. Teraz som kracala nevedno kam, snaziac sa upokojit. Nemysliet na neho, nemysliet na to, co sa pred par minutami odohralo u neho doma. Prestan na neho mysliet... jednoducho sa to stalo, preco z toho robit velke halo. Asi sme to obaja potrebovali citit to ludske teplo, tu blizkost, po ktorej som ja tak zbabelo usla a teraz sa za to hanbila. Mozno som ho mala rada, az prilis rada, ale bala som sa ho pripustit este blizsie k sebe.

	Moje nohy akoby automaticky zabocili na cestu, ktorou som sa dostala k mame. Nikdy by som nemala odvahu povedat jej, co sa stalo. Preco som sa potom citila tak, ako som sa citila? Zapricinil to strach, strach z tej ukrutnej blizkosti, strach z otvorenosti a blizkosti? Striaslo ma. Stale som sa ponahlala, stale viac a viac, kladla nohu pred nohu.

	A uz ked som stala v apartmane, ktory kedysi patril zene s menom Marthe de Florian, hodila som sa mame okolo krku.

„Za co taka vrucnost?“ zasepkala mi prekvapene do vlasov.
„Mam ta rada,“ povedala som jednoducho a viac sa k tomu nevyjadrovala. Mama bola este stale v soku aj ked som sa od nej odtiahla a pozrela jej do tvare. Nechapala moju spontannu reakciu, nechapala co ju vyvolalo.
„Stalo sa nieco v skole?“ hadala, ale ja som len pokrutila hlavou.
„Nemozem ta len tak objat?“ 
„Mozes, ale...“
„Nie je tam ziadne ale,“ skocila som jej do reci. Ked vtedy do jedalne vkrocil Leo, nesmelo zaklopal na stenu.
„Marie, mozes?“ Obidve sme sa k nemu otocili. Tvaril sa neobvykle vazne. 
„Co sa stalo?“
„Prisli s tym obrazom,“ povedal posepky. Mama na mna pozrela a povedala mi, ze kym neodidu, aby som pockala tu. A tak, ked zanikli jej kroky aj kroky jej kolegu som sa len nervozne obzerala okolo seba. Pocula som nejake dunive hlasy, ale boli prilis daleko, aby som zachytila co i len slovo. 

	Presla som teda k velkym dveram, ktore viedli na balkon a snazila sa ich otvorit. Teraz, ked som uz zhruba vedela ako na ne sa mi ich podarilo otvorit o cosi rychlejsie ako predtym. Ovanul ma prijemny jarny vetrik, ktory uz nebol taky stiplavy ako ten zimny a po tvari ma hladili slnecne luce vykukajuce spoza oblakov. Ake zvlastne to bolo, ked ten ruch z mesta doliehal do tohto ticheho apartmanu. Na balkone sa stretavali casy. Cas minuly a cas pritomny. Kontrastovali.

	Ked mi v kabele zacal vyzvanat mobil, trhla som sa. Tep sa mi zvysil a ruky sa mi zacali potit a nekontrolovatelne triast. Vedela som, ze je to on. A vahala som ci mu to zdvihnut. Ale slusnost zvitazila a tak som teda prijala hovoril s myslienkou, ze bude tak ako bude.

„Ano?“
„Kde si sa stratila Madeleine?“ Ano, bol to on. Prizmurila som oci, lebo v hlave sa mi vynorili obrazy nie az tak minule.
„Isla som pozriet mamu, zaspal si...“
„Preco si mi utiekla?“ spytal sa, ale bez toho, aby v tom bol hnev, prave naopak. Bolo tam nieco ako to teplo, ktore som u neho uz par krat zacula. To teplo, ktore vedelo zohriat aj mna. To teplo, pri ktorom som sa roztapala a pri ktorom mi do koncatin vosla nahla slabost. Moje vnutro zneznelo, zjemnelo.
„Maxime...,“ zacala som, ale hlas mi zlyhal. Chcela som ho tu mat vedla seba, opriet sa o neho, zahrnut ho neznostami. 
„Ano? Pocuvam ta,“ zasepkal pevnym hlasom.
„Co Chloe?“ Vyslo zo mna. Potrebovala som sa trochu spamatat.
„Pred chvilou mi volala Lucille. Vraj o chvilu pride aj s malou a dohodneme sa. Hovorila mi, ze jej rodicia jej povedali, ze som bol robit u nich sceny a tak povedala, ze bude lepsie, ked si to medzi sebou ujasnime.“
„Hovorila som ti, ze to bude dobre. Len si davaj pozor ako sa budes spravat k nej. Rodicia jej urcite povedali ako si sa spraval k jej otcovi.“
„Madeleine?“
„Ano?“ Znova ta odporna slabost... Rozliala sa mi po celom tele a ja som sa musela opriet o stenu.
„Dakujem ti, ze si bola so mnou. Ako to medzi nami vlastne je?“
„Ako? Nemala by som sa na to spytat aj ja teba?“
„Myslim, ze na to by sme sa mali spytat jeden druheho.“ Na chvilu sa medzi nami rozrastlo ticho. Nebolo co povedat alebo bolo, ale bolo to prilis otvorene? Prilis blizke?
„Tak sa ta pytam,“ prelomila som ticho medzi nami.
„Tak preco si usla?“
	Nahle som svoj cin olutovala. Preco som usla? Mohli sme sa porozpravat... Alebo, co by nasledovalo potom.
„Bala som sa?“
„Bala si sa mna?“
„Nie... ano... ja neviem, mozno aj teba, mozno aj seba.“
„Nechces mi to vysvetlit?“
„Ja neviem Maxime, je to tak. Mozno preto, ze som v minulosti zazila sklamanie a bojim sa, ze by som ho mohla zazit aj teraz?“
„Ale minulost je minulostou a ja nie som ako tvoj byvaly.“
„To mas pravdu, mozno nie si ako on. Ale aj tak sa bojim. Bojim sa nejakeho blizsieho kontaktu a zaroven chcem. Len tak sa vrhnut do speneneho oceanu.“
„Ked sa do neho ale vrhnes, musis mat vieru, ze vsetko bude v poriadku, nie?“
„Neviem. Mozno sa do neho len tak hodit s myslienkou, ze nejako bude a nezamyslat sa nad moznymi udalostami.“
„Na co by si sa potom vrhala do speneneho oceanu keby si vedela, ze ti tym hrozi nebezpecenstvo?“
„Preco neskusit, ake to je?“ odpovedala som protiotazkou.
„Urcite nebezpecne. Ale ja ti nechcem ublizit.“
„Maxime, toto mozeme povedat vsetci. Vztahy su asi presne o tomto. O krehkosti a zranitelnosti, otvorenosti aj cez to, ze by ti to mohlo ublizit.“
„Vies to, ale zaroven sa to bojis pouzit. Ja sa len pytam, preco?“
„Uz som ti to povedala,“ zastonala som zufalo. „Maxime, mam ta naozaj rada.“ Hlas sa mi zatriasol, „Si naozaj obdivuhodny clovek.“
„Madeleine, nie len ja, ale aj ty si obdivuhodna. A nehovorim to len preto, ze si mi to povedala ty, ale preto, ze je to tak.“ Pocula som, ze sa z druhej strany ozval nejaky zvuk, ktory som nevedela identifikovat. Spozornela som.
„Uz su tu, potom ti zavolam, dobre?“

	Este viac som sa oprela o stenu a snazila sa spracovat vsetko, co sme si povedali. Neviem ci som prestala vnimat vsetko co sa deje okolo mna, lebo zrazu vedla mna stala mama a klepkala mi po pleci.

„Madeleine, uz odisli,“ oznamila mi. Pozrela som na nu. Akoby mi vedela citat myslienky. Zbadala, ze sa nieco deje, ale nepytala sa, nevyzvedala. Len sme spolu zavreli dvere a zamkli ich.
„Ten obraz ma neuveritelnu hodnotu!“ Pocula som ako nadsene hovori Leo, ked sme spolu s mamou prechadzali do salonika. Tam na zemi, bol o kreslo oprety obraz s damou v ruzovom. No teraz bol o cosi viditelnejsi, obrysy farebnejsie.
„Preco ho nechali tu?“ pytala som sa podla toho co som pocula. Ked mal taku velku hodnotu.
„Oni si ho pridu o chvilu zobrat, len nam ho tu nechali, aby sme sa nim mohli pokochat,“ zabrucal Leo. Prezerala som si ho. Zenu, ktora bola na nom vyobrazena. Crty jej tvare, porcelanova plet, cokoladove vlasy, poza, v ktorej bola zachytena. Bola trochu koketna, jemne, ale nie prilis. Odhalovala, ale zaroven bola skryta, nebala sa. Mala som z tej zeny pocit, ze sa neboji zivota a neboji sa urobit nejaku pochabu chybu. Zena, ktora miluje zivot napriek tomu, ze nie vzdy je sladky. Zena, ktora si ho sladkym vedela urobit.
„Kto to teda je?“ spytala som sa, s ocami prilepenymi na obraze.
„Prisli sme k zaveru, ze je to Marthe de Florian, herecka a muza nie az tak slavneho umelca a maliara s talianskym povodom Giovanniho Boldiniho. Obraz bol malovany zrejme v roku 1888 alebo 1889,“ povedal Leo.
„Nikto o nom doteraz nevedel?“
„Praveze to je zaujimave,“ ozvala sa mama, „Giovanni Boldini nikde nezmienil, ze by maloval aj tento obraz. Je to v podstate dielo, ktore vidime po prvy krat. Dielo, ktore verejnost uvidi po prvy krat po tolkych rokoch. Mozno ho madame de Florian nechcela zviditelnovat. Mal byt namalovany len pre nu.“

	Zamyslela som sa. Ten obraz mohol znamenat a hovorit vselico. Ako to prebiehalo? Co bolo predtym a co bolo potom?

	Nahle mi nieco napadlo. „Takze tie listy, ktore som citala... mohol ich pisat on? Giovanni Boldini?“

	Leo sa kratko zasmial. „Ano, mila mademoiselle. Sam velky majster ich pisal.“

	Marthe de Florian bola teda skutocne jeho muzou a milenkou. Tak nejako mi to vsetko zacalo zapadat a popod nos mi zavanula zvlastna nostalgia. Zavan ruzovej, smiechu a kratkodobeho stastia. Aspon na chvilu, zasepkala som sama pre seba. A potom, ked nejaki muzi prisli po obraz, ja som este zostala stat v saloniku, v jeho tichu, v pribehu...

	Cipky, hrebienky, saty, krajky a vona. Pohravala som sa s tymito malickostami, detailmi a citila sa medzi nimi ako doma. Boli to sice drobnosti, ale detaily tvoria svet. Citila som sa medzi nimi v bezpeci a citila som sa zensky. Nasla som sa v nich, nasla som sa v tomto malom tajomnom svete, ktory bol pre mna doteraz zavrety. Alebo lepsie povedane, nechcela som si ho priznat, nechcela som ho vidiet. A tak prisiel on za mnou a ja som sa zrazu nachadzala v jeho strede. Jedine, co som teraz musela urobit bolo, aby som to vsetko prijala. Aby som prijala ja samu seba a to, aka som a co sa mi paci. V mysli som mala ludi, ktori by sa na mna mohli pozerat inak, ako ze to, co robim, aka som a ako sa spravam nie je spravne a malo by sa to inak, ale nedbala som. Preco by som mala zabijat a potlacat to kto som a aka som? A tu, uprostred salonika, sediac na dlazke, na starych zaprasenych kobercoch som si uvedomila, co mi slavna Marthe de Florian chcela tymto vsetkym povedat.

15. Kapitola – La Belle Epoque
„A toto, toto som ja spred niekolkych rokov,“ povedala Mathilde svojej dospievajucej vnucke. Vnucka pozerala na obraz s tichou uctou a obdivom. Take dokonale farby. Prelinajuce sa jemne tony ruzovej ako farby zore a nedbala poza starej mami, vyvolavali v mladej slecne rozne pocity.

	Jej stara mama jej ukazala a povedala vsetko. Po veceroch jej rozpravala pribeh, v ktorom hlavnou postavou bola ona a jej zivot este vtedy, ked v Parizi prekvitalo umenie a ked svoj bezstarostny zivot. Stala sa slavnou a poznanou, bola skvelou spolocnickou a hereckou, obdivovali ju muzi aj zeny, uzivala si blahobyt, drahe dary a vsetko, co jej zivot priniesol. Casto vnucke cesavala dlhe plave vlasy a makkym hlasom jej rozpravala o vsetkom. Vedela, ze jej syn nebol velmi nadseny tym, co jej rozpravala, ale bolo jej to jedno. Potrebovala to s nou zdielat, potrebovala jej to vsetko povedat. Chcela, aby jej zivot zostal v spomienke a v pamiatke takto. Aby o nej niekto nieco vedel, aby vedel o jej tajnych zakutiach, kam nikdy nikoho nepustila. Teraz, ked uz starla jej to bolo jedno. Chcela, aby nelutovala nic a ona nic nelutovala. Ziadny cin, ktory kedy vykonala aj ked vtedy jej to bolo luto. Teraz, ked sa pozrela na to vsetko jej luto nebolo nic. Dokonca bola rada aj za tie ciny, ktore urobila a vtedy sa za ne hanbila. Zila svoj zivot tak, ako najlepsie mohla a teraz, ked pred sebou videla to mlade dievca, tuzila, aby aj ona zila svoj zivot, aby neprezivala.

	Cesala jemne plave vlasy a spominala...

	Uz niekolko dni som sa venovala tajomnemu apartmanu rovnako tajomnych zien. Zdalo sa mi vsak, ze experti prichadzali len na fakty. Ale aj samotne fakty boli opradene zamatovym ruskom tajomstva. Madame de Florian si nenechala svoje tajomstva odkryt tym, ktori na to neboli urceni. 

	A tak som sa len pozerala na podivnu skupinu ludi v tmavom obleceni diskutujucich o udajoch a podobnych veciach. Obraz damy v ruzovom sa uz restauroval a objasnilo sa, ze je to prave Marthe de Florian alebo Mathilde Helodse Beaugiron a umelec, ktory ju namaloval Giovanni Boldini. To on jej pisal tie listy plne sladkych slov, ktorych som sa ja tak desila. Desila som sa ich sladkosti a prilisnej otvorenosti. Desila som sa toho, co znamenali. Desila som sa tuzby, ktoru opisoval muz a snazila sa to vsetko pochopit. Snad pochopit cely svet, pochopit dejiny lasky a ako to vsetko chodi. V mojej hlave bolo niekolko rovnic, ale ziadna nebola spravna. Ziadna nevyriesila tuto obrovsku zahadu menom laska medzi dvoma bytostami. A nie laska bratska, sesterska ci surodenecka, ale laska partnerska. Bola spalujuca ako ohen alebo plynula ako horsky potok v udoli? Bola taka slastna a farbista ako duha ci ako ruzovolice zore na podvecernej oblohe, horka ako husta cierna kava s kockou hnedeho cukru, vedela uhasit smad alebo vam z nej este viac vysychalo hrdlo? To ona inspirovala alebo to bola krasa zeny, vyvierajuca spod krasy na povrchu? Verim, ze kazda zena je krasna a vela robi aj to, co si ona mysli o sebe, ako sa citi vo svojom tele. Telo je pre zenu dolezite a aj to ma naucila zahadna Marthe de Florian. Nevedela som o jej vnucke nic, nevedela som dokonca ani to, preco usla alebo odisla zo svojho apartmanu, teda apartmanu, ktory jej odkazala jej stara mama. Mohla som sa len pytat samej seba a pokusit sa to rozlustit, dozvedela by som sa len plno pribehov s inym koncom, s moznym koncom a prave to je na tomto pribehu to najcarovnejsie. Ze nema koniec. Ani stastny ani tragicky. Je uzavrety pre zenu, ktora si odzila svoj zivot niekde na juhu Francuzska a mozno tam prezivala krasne obdobie svojho zivota. Mozno chcela na nieco zabudnut? Na bolavu spomienku, ktora jej nedala spavat, ktora bola taka bolava, ze ju nemohla umlcat konakom alebo duskom sladkeho vina, ktore by sa rozlialo na ranu a obalamutilo ju. Mozno len na chvilu a mozno skryvala nieco este omnoho strasnejsie a desivejsie a mozno nic. Mozno jej dovod bol taky, ze len odtial chcela odist lebo nevydrzala tarchu tajomstiev jej starej mami a mozno jej len bolo luto predat byt, ktory jej zverila jedna z dolezitych osob jej zivota.

	Tento pribeh vonia korenisto kvetinovym parfumom. Zamatovym tajomstvom. Vonou, eleganciou a sarmom. Francuzskymi ulicami, luxusom, placom aj smiechom a „Belle Epoque“.