Tajomstvo Viktorovho sadu ODHALENIE Autor Vydavatel Licencia Vydanie Autor obalky Pavel Sekerak Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2021) Pavel Sekerak Peter Novak si pre svoj vyskumny projekt vybral malu dedinku Zamkovce, v ktorej zdedil ovocny sad. Po hrozostrasnom naleze v korenoch stromov, dufal, ze uz ho nemoze nic zaskocit a jeho novy zivot v podhorskej dedine sa vrati do beznych kolaji. Osud vsak mal pre neho opat pripravenych niekolko prekvapeni a jedno dolezite odhalenie o nom samom. Moj zivot v Zamkovciach nabral po nedavnych udalostiach celkom novy smer. Kolotoc nepredvidanych veci sa dal do pohybu a uz ho nebolo mozne zastavit. „Co tam robis?“ - zaznela z Katkinych uzasne cervenych ust necakane priama otazka. Mlcal som. Nevedel som ako na nu odpovedat, pretoze ani ja sam neviem, co som vlastne robil. Mysel som mal plnu neusporiadanych myslienok volne sa povalujucich v priestore. Na druhej strane zreniciek som neustale videl obrazy zohavenych ludskych tiel. Dival som sa na zvysky koncatin prepletene s korenmi stromov. Bizarne scenerie, akoby ich namaloval samotny Salvador Dali. Stal som ako zamrznuty pred domom po nebohom Viktorovi. S malou drevenou truhlicou v rukach a s otvorenymi ustami som sledoval ako sa desiatky policajtov a kriminalistov motali jeden cez druheho ako take mravce. Mal som pocit, ze je to len nejaky kriminalny serial. Technici vsetko dokladne oznacili, nafotili, zaevidovali… Len s tym rozdielom, ze sem neprisli za hlasneho kvilenia gitar The Who a namiesto slnecnych okuliarov a okazalych automobilov, mali tito na sebe predpisany ochranny odev a doviezli sa v uplne obycajnej bielej dodavke Volkswagen. Tabulky s cislami coskoro zaplnili takmer cely sad. Vysetrovatelovi som odovzdal vsetky najdene vystrizky z novin, v ktorych sa pisalo o tajomnych a doteraz nevysvetlenych zmiznutiach. O truhlicu samotnu nejavil vobec ziadny zaujem. S hrozou som si predstavoval co vsetko sa tu asi dialo a kolko temnych tajomstiev sa este ukryva na tomto krasnom mieste. Aj tazke mracna plne vody sa symbolicky rozostupili, aby sme mohli sledovat ich odhalenia v plnej „krase“. Napokon na moje plece, sucasne s laskavym objatim, dopadla nezna Katkina ruka. „Pod, pojdeme radsej odtialto… Tu im aj tak nebudeme nijako prospesni. Teta upiekla cucoriedkovy kolac.“ - pozrela sa na mna s usmevom v ociach a za ruku ma viedla odtial prec. Opustajuc nase nove dedicstvo, este som sa pri branicke obzrel cez plece, aby som sa uistil, ze sa mi to nezda. Nebolo jednoduche prijat to ako skutocnost. Radsej by som bol keby to bol iba sen. Bud v pohode, nic sa nedeje! O chvilu zazvoni budik, zobudis sa a vsetko pojde dalej tak ako predtym… Ale to sa nestalo. To, na co som sa pozeral, bola bolestna realita. Niekolko policajnych i pohrebnych aut lemovalo takmer cely plot pri hlavnej ceste a vo vzduchu bolo citit cosi tajomne. Takto nejako vonia smrt. - pomyslel som si. Cestou sme minali skupinky zvedavych susedov, ktori sa prisli pozriet na toto divadlo. Na taketo cosi tu ludia nie su zvyknuti. Dokonca aj chlapi v krcme si tu daju po papuli len zriedkakedy. Nic neobycajne sa tu este nestalo. Kazdy den bol rovnaky ako vsetky tie pred nim. Ludia si spokojne zili vo svojom pohodlnom zauzivanom stereotype. A naraz toto! Tridsat hnijucich mrtvol v zahrade! Hystericke babky s jednou rukou na hrudi a druhou zakryvajuc si usta, hikaju a prezehnavaju sa. Dokonca aj deti z dvoch bytoviek na opacnom konci, spurtuju na bicykloch hore dedinou, aby tam boli medzi prvymi. I Sagan by mal co robit, aby stihal toto ich sialene tempo. Ale my si nevsimame zvedave pohlady tetusiek, ani deti a nepozorovane sa vzdalujeme z dosahu blikajucich policajnych majakov. Uz sa za seba radsej ani neobzerame. Rovnako ako vsetci ti zvedavci, aj my mame kopu otazok. Na odpovede si vsak este budeme musiet nejaky cas pockat. Nemohli sme robit nic, iba cakat kym kriminalisti zozbieraju vsetky potrebne dokazy. Neostava nam nic ine, iba sa s tym zmierit a byt trpezlivi. Az potom sa budeme moct vratit do sadu a chalupy po Viktorovi. Pre take chvile, ked je clovek v totalnej neistote a je uplne rozruseny, existuje iba jeden spolahlivy sposob ako najst pokoj mysle. Jediny pevny bod vo vesmire. Cucoriedkovy kolac pani Horanskej. Uz jeho podmaniva vona davala tusit, ze bude vynikajuci. Katka jej vsak tentokrat predsa len odolala a dala prednost niecomu inemu. Bez slova odisla do obyvacej izby. Oprety o zarubnu, mlcky som ju pozoroval s poharom kakaa v ruke. Nevidela, ze tam stojim. Bola taka sustredena. Pohlad mala upreny na ihlu takmer storocneho sijacieho stroja. Po kazdom stlaceni pedala sa izbou rozoznelo rytmicke klepotanie. Ako je mozne, ze vobec este funguje? - hovoril som si. Povazoval som to za nemozne. A predsa! Pod Katkinymi rukami vznikali nove saty. Je vskutku neuveritelna, dokaze vdychnut dusu zdanlivo mrtvym veciam. Stenu rozpadnuteho domu premeni na umelecke dielo a rovnako tak z latky bez tvaru vytvori nieco nove a jedinecne. O par duskov kakaa neskor si ma vsimla. „Pomaha mi to.“ - prehovorila ku mne bez toho aby co i len na okamih prestala sledovat kmitajucu ihlu. „Ked sijem, nemyslim na nic ine.“ „Viem ake to je. Viem presne ako to myslis.“ - pohladil som ju po ramene a posadil sa do kresla tak, aby som na nu videl. V tom momente som prestal vnimat ako rychlo plynie cas. Neviem, ci presla hodina, alebo to trvalo len par minut, vychutnaval som si tieto chvile nefyzickej intimity. Tiche suznenie nasich dusi narusil stekot psa. „To je Toby!“ - povedala Katka a odtiahla zaclonu, aby sme lepsie videli co sa deje vonku na dvore. Pri plote stali nejaki ludia. Neboli to policajti, usudili sme hned na prvy pohlad. Katka zanechala rozrobenu pracu a spolocne sme isli ku branicke zistit co su zac. Spoza dvoch urastenych muzov v kozenych bundach a s najdolezitejsimi pohladmi na svete, pred nas predstupilo utle ziena. Neznama zena bola taka chuda, ze ju takmer nebolo vidiet ked sa otocila bokom. Oblecene mala tesne priliehave saty, o ktorych som si v prvom momente myslel, ze su na nej iba namalovane. „Dobry den, pan Novak, moje meno je Veronika Tomkova a som z tyzdennika Story. Chcela by som Vam polozit par otazok.“ - vyhrkla asertivne svojim tenkym az pisklavym hlasom. „Co hovorite na…?“ - nestihla dokoncit, pretoze som jej skocil do reci. „Nemam Vam co povedat a nezelam si, aby ste kohokolvek z tohto domu obtazovali! A teraz laskavo odidte!“ - zareagoval som rovnako priamociaro a otocil sa smerom k domu. Nemal som vobec chut na akykolvek rozhovor s pani z klebetnika. Vrtaju sa ludom v sukromi a zanechavaju po sebe iba spust. „Pockajte! Nechodte prec!“ - isla si pani redaktorka svoje. Koza tychto ludi je zvacsa dostatocne hruba na to, aby sa ich dotklo akekolvek odmietnutie. Ani to moje ju neodradilo, tak pokracovala dalej. „Vieme o Vasej matke!“ - vykrikla ked sme boli uz takmer pred dverami domu. Pozreli sme sa s Katkou jeden na druheho s rovnako prekvapenym vyrazom v tvari. Preco ta zenska hovori prave o mojej matke? Je tu sad plny mrtvol, sen vsetkych novinarov, najvacsia bomba aku si na titulke mohli zelat. A ona mi pride povedat, ze vie o mojej matke!? Co take mi moze o nej povedat, ze dnes varila na obed segedin? Moju mamu mam velmi rad, vzdy sa o mna prikladne starala. Co si pamatam, tak paty z domu vytiahla len ked isla do obchodu. Netusim, co by mi mohla o nej povedat? - vrtalo mi hlavou. No musim priznat, ze sa tej potvore podarilo prebudit moju zvedavost a preto som sa vratil ku branicke dufajuc, ze sa dozviem viac. „Pocujte, co to tu tarate za nezmysly? Moja mamina, je predsa ta najlepsia zena na svete. Narozdiel od Vas…“ - odvrkol som pohorsene a cakal na jej reakciu. „Nemyslela som tu pani, co Vas vychovala. Mam na mysli Vasu skutocnu matku.“ Bolo na nej vidiet ako sa cela rozziarila, ked videla, ze vobec netusim o com hovori. „Vy teda tvrdite, ze… Chcete tym snad povedat, ze moja ma… Ze som adoptovany? To pochybujem.“ - pousmial som sa. „A keby som aj bol, co je na tom take senzacne? Ved adoptovanych ludi su tu tisice.“ - naoko som uzavrel tuto „sokujucu“ temu. Zrejme na to mala vazny dovod. V tej dobe to predsa nebolo len tak… - upokojoval som tajne sameho seba. Odmietol som sa tym, co i len v myslienkach zaoberat. Ale v skutocnosti ma zvedavost hryzla coraz viac. „Vas nezaujima ako to bolo? Nechcete vediet, preco Vas nechala len tak pred dverami cudzieho domu?“ - snazila sa dotieravo ziskat moju pozornost. A darilo sa jej to velmi dobre. „Tak mi to teda povedzte! Nechapem, preco tie tajnosti.“ - pobadal som ju, chcel som to uz mat za sebou. „Hadam nechcete takuto citlivu temu rozoberat tu na ulici.“ - povedala a ukazala na bliziace sa babky. Boli to prave tie, vdaka ktorym starosta nepotrebuje ani obecny rozhlas. Co sa dozvie jedna z nich, to bude vediet takmer okamzite i cela dedina. Pozrel som na Katku a ona mi mavnutim dala znamenie, ze ju mam pozvat dalej. „Tak podte. A ochranku mozete nechat tu. Verte mi, nebudete ju potrebovat.“ „No neviem, neviem...“ - povedala s ustrachanym pohladom uprenym na Toby, veselo poskakujucu po zahrade. „Bez obav, je to len stena.“ - upokojoval som ju. „Vsakze Toby!“ - zvolal som a hodil do zahrady jej oblubenu palicu. Ihned sa za nou rozbehla a navstevu si ani nevsimla. Vosli sme dnu a ja som co najrychlejsie zavrel za nami dvere. Spoza zaclony som este overil, ci babky klebetnicky, pokracuju dalej vo svojej ceste. Vsetko bolo v poriadku, tak sme sa usadili v kuchyni kde som s napatim ocakaval co sa o sebe dozviem. Pravdupovediac zacal som mat z toho trochu obavy. Co ak su to nejake tazke ci neprijemne veci. Na to nie som pripraveny. Uplne mi staci to co sa teraz deje v sade. Katka sedela vedla mna a nervozne ma drzala za ruku. Az som mal chvilami pocit, ze je zvedava viac ako ja. A mozno aj bola. „Pani Tomkova...“ - pokusil som sa polozit otazku, ale ta potvora mi skocila do reci. „Veronika. Pre Vas len Veronika.“ - ten podlizavy sposob, akym to povedala, by sa dal bez pouzitia vulgarizmov iba tazko opisat. „Veronika,“ - pristupil som teda na tuto jej hru, len aby sme sa konecne pohli niekam dalej - „co presne ste zistili o mojej skutocnej matke? Ocividne to bude nieco velmi dolezite, ked nevahate precestovat polovicu krajiny, aby ste mi to povedali.“ „Mali by ste za nou zajst.“ - povedala s plnymi ustami. „Potrebuje Vas.“ - odhryzla si dalsi kusok z tetinho vynikajuceho kolaca. „Coze? O com to hovorite?!“ - zacal som byt podrazdeny, pretoze to z nej islo pomaly ako z chlpatej deky. A to som si myslel, ze ja sa nejednoznacne vyjadrujem... „Predvcerom odvysielali v televizii reportaz o tom strasnom naleze na Vasom pozemku. Takmer okamzite po odvysielani mi zavolala jedna pani, ze vie co sa tam stalo a chce mi to povedat. Bola to Vasa mamina.“ - prehltla posledne susto a poutierala si omrvinky z pier. „Biologicka.“ - dodala. „Vcera sme sa mali stretnut, ale ked sme prisli k bytovke kde byvala, uvideli sme iba to ako ju na voziku nakladaju do pristavenej sanitky...“ „Tak pockat! A na zaklade coho ste presvedcena, ze je to moja matka?!“ - nevydrzal som to uz. Cele mi to pripadalo pritiahnute za vlasy. „Na zaklade tohoto.“ - vytiahla z vrecka pokrceny papier a podavala mi ho lavou rukou, zatial co pravou si k ustam prilozila salku s cajom. Vyrovnal som ten papier, co vyzeral ako niekolkokrat poskladane origami. Text bol pisany plniacim perom. Z pociatku uhladne pismo bolo ku koncu listu cim dalej tym viac kostrbate a coraz horsie citatelne. Ale jeho posolstvo bolo jednoznacne. Cital som ho s dosiroka otvorenymi ustami. Volam sa Maria Ulicna. Pisem tento list, pretoze nedokazem viac zit s tou tazobou, co mam na srdci. Pred takmer 30 rokmi ma uniesol a znasilnil jeden chlap. Vyhrazal sa mi, ze ma zabije a zakope pod stromom. Sama neviem ako sa mi vtedy podarilo ujst. Bala som sa, a tak som to nikomu nepovedala. Po takmer deviatich mesiacoch v tazkej depresii som priviedla na svet chlapca. Myslela som si, ze uz bude vsetko v poriadku, ale nebolo. Nemohla som sa na neho ani len pozriet. Mal jeho oci... Pri kazdom pohlade na to dieta som znovu prezivala bolest, ktoru mi jeho otec sposoboval. Nevedela som ho milovat, ani sa vyrovnat s tym, ze je jeho. Preto som chlapca dala na adopciu. Po niekolkych dnoch som si uvedomila, ze to bola strasna chyba a chcela som si ho vziat naspat, ale nedovolili mi to. Dieta uz vraj bolo v nahradnej rodine. Neviete, nedokazete si predstavit ako velmi ma to bolelo. Cely moj zivot sa obratil naruby. Nedokazala som zit s tym, co som urobila a uplne som sa z toho zrutila. Trvalo mi 10 rokov, kym som sa s tym vsetkym ako tak vyrovnala. Ale nikdy som nezabudla. Chcela som syna vyhladat, no nepodarilo sa mi to. Netusila som, kto su jeho novi „rodicia“, ani kde byvaju. A na socialke mi to odmietli povedat. Myslela som si, ze uz svojho syna nikdy neuvidim. Ale vcera som ho videla! Po tolkych rokoch. Som si ista, ze to bol on v tom strasnom sade. Tie oci… Isto je to on. Neviem ako mu to vysvetlim. Ako sa mu po tom vsetkom pozriem do oci? Je mi to tak luto. Povedzte mu, ze mi je to luto… „Tak uz to chapete?“ - pozerali na mna spoza salky velke cierne oci plne ocakavania. „Predavkovala sa tabletkami na spanie. Ale dostane sa z toho. Tento list som nasla spadnuty na zemi pri dverach jej bytu.“ Nemohol som tomu uverit, aj ked to bude najskor pravda. Davalo to zmysel. Vsetko. Vsetko, co hovorila a aj ten list. Rozrusilo ma to, cele moje vnutro sa rozochvelo. Taketo veci sa o sebe clovek nedozveda kazdy den. A nie len mna tieto spravy sokovali. Za stisk, s akym mi Katka zvierala dlan, by sa nemuseli hanbit ani majstri v pretlacani. V kuchyni nastalo ticho. Mal som pocit, ze nepocut ani, inokedy dost hlasne, tikanie sekundovej rucicky drevenych nastennych hodin. „Zavolajte mi, ked za nou pojdete.“ - povedala redaktorka, hladiac na mna s pokojom a usmevom na tvari, akoby sa nic nestalo. Rozlucila sa, podakovala za pohostenie a pri odchode mi podala svoju vizitku. Ako sa jej chuda postava vzdalovala od domu, zacal som si uvedomovat, ze povodne chcela rozhovor. Hoci som jej nic nepovedal, zdalo sa, ze dostala to, po co sem prisla. Stratila sa za plotom, spokojna sama so sebou, zatial co my sme mali opat len dalsie a dalsie otazky. Bol snad Viktor Novosad mojim skutocnym otcom? To hadam nie! Znasilnenie? To sa mi ku nemu nejako nehodilo. Ci ano? Co za zvratenu hru to osud so mnou hra? Ak je to tak, preco mi o tom rodicia nikdy nepovedali? Ved nas vztah je ako z prirucky o rodine... A preco…? Nemalo to konca. Musel som sa tych otazok zbavit skor ako by som sa bol zblaznil. Okamzite som preto zavolal mamine. To, ze si ma adoptovali ako nemluvna, potvrdila. A aj mi s placom vysvetlila preco o tom cele roky mlcala. Ale kto su moji biologicky rodicia, to vraj naozaj nevie. Nikdy necitila potrebu to skumat, pretoze uradnicky im povedali, ze moja skutocna matka nebola schopna sa o mna postarat a tak sa ma zriekla. Ked zlozila sluchadlo, zostal som chvilu nehybne sediet, kym som ako tak vstrebal dalsie sokujuce informacie. Otraseny z novych skutocnosti, rozhodol som sa, ze to musim zistit. Kvoli sebe a aj kvoli Katke. Chcel som vediet kto v skutocnosti som. Nestracal som cas. Na druhy den skoro rano som vycestoval za svojou udajnou matkou. Aj Katka chcela ist so mnou, ale po chvili prehovarania pochopila, ze to musim urobit sam. Navyse som ju nechcel vystavovat dalsim neocakavanym situaciam. Neviem ani ako zareagujem ja sam, ked ju uvidim. Usudil som, ze to takto bude lepsie. Celu cestu v aute som myslel na suhru vsetkych tych absurdnych situacii, co sa mi za poslednu dobu prihodili. Nieje predsa mozne, aby sa toto vsetko stalo jednemu cloveku… Chvilami do seba vsetko zapadalo a za okamih uz nic z toho nedavalo zmysel. Nejako som si nevedel predstavit, ze by bol Viktor schopny niecoho tak hrozneho. On? Vrah a nasilnik? Pravda, nepoznal som ho prilis dobre. Vsetko nasvedcovalo tomu, ze bol velmi nebezpecny, ale cast mojho ja tomu vytrvalo odmietala uverit. Nevedel som sa dockat okamihu, kedy to vsetko rozlusknem. Tych stodvadsat kilometrov jazdy ubehlo ako nic. Pripadal som si, ze som sa tam teleportoval. Vchadzal som na nemocnicne parkovisko a cele moje vnutro sa chvelo ocakavanim. No ani ja sam som presne nevedel co mam od tejto navstevy cakat. Najskor to bol pokoj na dusi, umlcanie otazok, ktore kazdou minutou pribudali. Spoznanie pravdy. Spoznanie mojej skutocnej matky a v neposlednom rade i spoznanie seba sameho. „Dobry den, prisiel som za pani Ulicnou.“ - uctivo som sa pozdravil pani na vratnici. „A vy ste jej…?“ - zaznelo spoza okienka. „Syn.“ - premohol som sa po drobnom zavahani. „Som jej syn.“ „Moment, vydrzte chvilu.“ - vstala od stola a namierila si to ku primarovi oddelenia. Mozno to bolo len par sekund ci minut, ale mne to pripadalo ako vecnost. Nervozne som si obzeral dlhu nemocnicnu chodbu. Nebola nicim vynimocna. Steny natrete rovnakou olejovou farbou ako vo vsetkych ostatnych nemocniciach. Na polovice rozdelene nepravidelnou vodorovnou tmavohnedou linkou. Pod krytmi osvetlenia bola zalozena len kazda druha neonka. Aj to nie vzdy rovnakej farby svetla. Cakaren bola takmer ludoprazdna. Volne polozenych novin som sa radsej ani nedotkol. Nedockavo som sledoval primarove dvere. Nemam rad cakanie, trpezlivost skutocne nie je moja silna stranka. A uz som bol dost nepokojny aj bez toho. Ta neistota ma nicila kazdou sekundou. Ked mi ostal na prstoch ruk uz len posledny neohryzeny necht, zjavil sa na chodbe predo mnou vysoky muz v dlhom bielom plasti. Konecne... „Dobry den, som doktor Lehotsky, podte prosim za mnou.“ Mlcky som ho nasledoval do malej kancelarie a usadil sa do jedneho z nepohodlnych kresiel. Bez zbytocneho vysvetlovania otvoril tmavomodru zlozku, ktoru uz mal pripravenu na stole. Zdanlivo nahodne v nej prehodil zopar listov papiera, nieco si zamrmlal popod fuzy a potom mi ju podal so slovami: „V tejto sprave najdete vsetko podstatne. Je mi to luto, viac sme uz pre nu urobit nemohli. Bola to prilis silna davka. Prijmite, prosim, moju uprimnu sustrast...“ A to bolo vsetko. Zdvorilo ma vyprevadil von. Tam ma nechal stat aj so vsetkou tazobou, ktoru som si sem doniesol. Moju udajnu matku som ani len nevidel, jej telo uz vzali pracovnici pohrebnej sluzby. Tu teda nestracaju cas. - pomyslel som si. Citil som sa bezradny, opusteny, sklamany…. A ktovie ako este. Moje vnutro sa zvieralo v neopisatelnej nekonkretnej bolesti. Bol som zmateny. Ved som tu zenu v skutocnosti ani nepoznal. Navyse, stale tu bola moznost, ze je to inak ako hovorila ta redaktorka. Bludil som mestom sem a tam nevsimajuc si vytrvalo zvoniaci mobil. Kde-tu som si sadol na lavicku a hladel doblba. Snazil som sa to pochopit. Hlavne to vsetko vstrebat, pokusit sa s tym vyrovnat… Dost dlho trvalo, kym som sa upokojil natolko, ze som mohol sadnut za volant a vyrazit na cestu domov. Pred tym som este zavolal Katke a zdoveril sa jej s tym ako som pochodil. Este ze ju mam. Pri nej zabudam na vsetko, co ma trapi. Mnohokrat nemusi nic povedat. Viem, ze mi rozumie a to pre mna vela znamena. Bez zastavenia som isiel rovno domov. Ked som dorazil do Zamkoviec, Katka ma uz cakala aj s Toby pred branou. Citil som ako cez jej teple dlane prenika do mojho vnutra nieco dobre. Jej objatie bolo ako bezpecny pristav pre moju nepokojnu dusu, ktora sa zmietala v rozburenych vlnach. Prestal som sa chviet a vsetok stres sa razom niekam vytratil. To je ono. Toto som potreboval. Jej zazracne ruky. Aby som sa trochu rozptylil a upratal si myslienky, boli sme sa prejst za dedinou. Len tak sme lezali na trave, pocitali ovce pasuce sa na kopci oproti a vela sme sa rozpravali… Ani sme sa nenazdali a zastihol nas vecer. Zastihol nas v tej spravnej chvili. Opreti o strom, sedeli sme na kopci za dedinou a drziac sa za ruky, pozerali sme sa na zapad slnka. Odtialto boli naozaj prekrasne. Ako sa ta ziariva gula priblizovala ku horizontu, cele udolie naplnalo zlte, miestami az oranzove, svetlo. Bolo to akoby sme sedeli nad priehradou plnou zlatej vody. Obloha menila svoju farbu z azurovej na ruzovu az fialovu a postupne tmavla. Az kym nebolo na horizonte vidiet iba cierne obrysy stromov a vzdialenych hor. Ochladilo sa. Ale skor nez sme sa vratili domov, musel som sa Katky este nieco opytat. „Co robis v sobotu?“ - opytal som sa rusovlasky, ocarenej vecernou sceneriou. Zdalo sa, ze som ju vyrusil. Bola taka zaujata tym uzasnym farebnym divadlom na oblohe. „Nechces sa za mna vydat?“ - pokracoval som, ked sa mi podarilo ziskat jej pozornost. Nepovedala ani slovo. Jej objatie a bozky to povedali za nu. **** Celu noc sa mi snivali hluposti o tom ako som hladal poklad, no namiesto zlata som nachadzal len dalsie a dalsie kosti. Boli doslova vsade. Kamkolvek som sa pozrel boli nejaki kostlivci. Niektori len nehybne existovali, ini sa venovali beznym cinnostiam. Jedna kostra si citala knihu a jedla pritom cokoladove gulicky v mlieku. Vsetko cez nu prepadlo priamo na podlahu. Ina prepinala programy v telke a dalsie hrali vonku futbal. Sen sa skoncil az vtedy, ked prisla tajomna postava zahalena do cierneho plasta s kapucnou. Otvorila akusi knihu a citala z nej mena. Zakazdym, ked precitala nejake meno, zmenila sa jedna z kostier na popol, ktory rozfukal vietor. Ked sa pominuli vsetci kostlivci, pozrela sa ta temna postava na mna a precitala moje meno. V tom som sa ocitol pred zrkadlom. Namiesto mna v nom bol len dalsi kostlivec, co presne zopakoval kazdy moj pohyb. A vtedy mi to doslo. Som na rade… Otvoril som oci a horlivo som si ohmatal telo, aby som sa ubezpecil, ze je na nom este dostatok masa. Odlahlo mi, ked som si uvedomil, ze to bol iba sen. Co si asi tak pomyslela Katka, ked vosla do izby a uvidela ma ako sedim na posteli a prestraseny si obzeram svoje dlane? Vyraz v jej tvari hovoril za vsetko. „Co sa stalo?“ - spytala sa a striedavo mi hladela do oci a na ruky. „Nic… Nic, zlatko… Len zly sen.“ - snazil som sa upokojit v prvom rade sameho seba. „Dobre. Ale mal by si uz vstat. Mas toho dnes vela…“ Mala pravdu. Ako vzdy. Nebol cas zaoberat sa snami, bolo treba riesit veci v skutocnom svete. Doktor mi vcera, okrem zdravotnych zaznamov, dal aj osobne veci mojej udajnej matky. Vratane dokladov a klucov od jej bytu. Musel som na to prist. Musel som predsa zistit pravdu, ci som skutocne jej synom. Po vyse hodine sme uz s Katkou stali pred panelakom, kde byvala a v mojej spotenej dlani som zvieral kluc, od ktoreho som ocakaval definitivne rozptylenie pochybnosti. Na stvrte poschodie som vybehol ako kamzik. Predo mnou boli orechove dvere so zlatou menovkou. Neviem preco, ale najprv som zaklopal. Nikto sa neozyval, tak som teda vlozil kluc do zamku a otvoril. Uz na prvy pohlad bolo jasne, ze zila sama a navstevy ku nej ocividne nechodili. Na poriadok si prilis nepotrpela. Nepovedal by som, ze do jednoizboveho bytu sa zmesti tolko veci. Vsade sa povalovali stare noviny a casopisy. Vsimol som si, ze pochadzali z roku mojho narodenia. Hladala ma. O tom nebolo pochyb. Nikdy sa nezmierila s tym ako sa zachovala a az do svojej smrti neprestala hladat svojho syna. Na stole v kuchyni lezalo pero a poznamkovy blok. Chybala v nom jedna strana. Z vrecka som vytiahol papier, co mi doniesla Veronika. Pasoval tam dokonale. Bola to presne ta strana, na ktoru napisala svoju spoved. Ale ani to este nemuselo nic znamenat. Prehladavali sme skrinky, nazreli do kazdej zasuvky. Hladali sme cokolvek co by naznacilo, ze je mojou matkou. Nic, bezvysledne. Ani medzi oblecenim… Ostavalo uz iba skontrolovat policu s knihami. „Mam to!“ - skrikla Katka, plna vzrusenia z nalezu. V jednej z knih bol zalozeny original rodneho listu. Stalo na nom: Matej Ulicny. Tak toto ma byt moje prave meno? Datum sa zhodoval s mojim predpokladanym narodenim. „Pojdeme s tym na matriku.“ - rozhodol som. „To nie je vsetko?“ - povedala Katka – „Je tu este nieco.“ „Ukaz…“ - netaktne som vytrhol Katke z ruk tu knihu. „Nic tu nevidim..“ - reagoval som trosku podrazdene a triasol knihou dufajuc, ze z nej vypadne dalsi list alebo nieco podobne, no nic take sa nestalo. „Nic tu nieje. - podaval som knihu spat Katke. „A co povies na toto?“ - vzala knihu do ruk a otocila ju tak, aby som mal jej nazov rovno pred ocami. „Kastiele Slovenska. To predsa nic neznamena…“ - nechapal som kam tym mieri. „Myslis? Veris v nahody? Pozri kde bol ten rodny list zalozeny.“ - nalistovala stranu, na ktorej bola fotka nejakeho kastiela. „Toto je predsa kusok od nas!“ Mala pravdu. Aj ked teraz vyzera inak ako na tej fotke. Mnohokrat som presiel okolo, ale nikdy ma nezaujal natolko, ze by som mu venoval dlhsi pohlad. Najskor to bude tym, ze je uz dost schatrany a vraj tam prespavaju bezdomovci. Zeby tam bol ten rodny list vlozeny schvalne? Ktovie? Mozno je to len nahoda, mozno nie. Tentokrat som bol rozhodnuty preskumat aj tu najmenej pravdepodobnu z moznosti. Ale najskor matrika. **** „Je mi luto, ale nemozeme poskytovat osobne informacie komukolvek. Chapete, GDPR…“ - ospravedlnovala sa pani na mestskom urade. „Komukolvek? Ved to som ja!“ - zvysil som hlas. „Tu je napisane nieco ine…“ - ukazovala prstom na rodny list, co som priniesol. „Ospravedlnte nas…“ - prevzala iniciativu Katka. Vzala a pod rameno a vyviedla ma von z miestnosti. „Nechaj to na mna, ver mi…“ Iba cez sklo som nakukal ako sa za dverami dohaduju o mne bezo mna. Ale oplatilo sa. Po chvili vysla Katka vonku a v tvari mala celkom spokojny vyraz. „Tak hovor, hovor…“ - vyzvedal som nedockavo. „Nuz, neviem, ci ti to bude stacit…“ „Urcite. Pokracuj.“ - usmial som sa a nahodil psi pohlad. „Pani som vysvetlila v akej situacii sa nachadzame. Tiez je matka, takze nastastie mala pre to pochopenie. Je tu uz dlho a pamata si na ten pripad. To dieta sa nikdy nenaslo. Nejakym sposobom sa stratilo v systeme…“ - pokracovala a ja som nadobudal coraz vacsiu istotu, ze som tym dietatom. „Nemaju nic viac. Navyse pani Ulicna bola jedinacik a jej rodicia uz su tiez nebohi. Nemala nikoho blizkeho. Nieco vsak predsa len mam. Povedala mi, v ktorej nemocnici si sa narodil.“ Znelo to akoby tomu aj Katka zacinala verit coraz viac. V nemocnici uz z povodneho osadenstva nebol nikto. Nebol tam nik, kto by si pamatal na opustene dieta. Na nase pocudovanie boli celkom ustretovi. Podarilo sa im najst v archive povodny zaznam o narodeni. Udaje suhlasili s rodnym listom. No bolo tam i cosi navyse. Krvna skupina. AB negativ. Presne ako mam ja. Teraz som uz nepochyboval. Aj ked dokazy boli len nepriame. Vo vnutri som citil, ze je to tak. Vratili sme sa do maminho bytu. Teraz uz na mna posobil akosi inak. Akoby tam bolo nieco zo mna. Vo vzduchu bolo citit nostalgiu a smutok. Trochu sme tam upratali a pri odchode zamkli na dvakrat. Po vsetkych tychto zisteniach bolo pre mna samozrejme, ze som sa postaral o pohreb. Konal sa o par dni a prebiehal v komornej atmosfere. Okrem mna s Katkou tam boli uz len moji terajsi rodicia. No a niekde v uzadi som si vsimol i chudu siluetu Veroniky Tomkovej. Najskor som si pomyslel, ze je to od nej mile, ze prisla, ale nakoniec vysvitlo, ze si tuto chvilu, dost nevhodne, vybrala aby mohla dokoncit svoj clanok. Tentokrat som uz k nej nebol taky zly. Bol som so vsetkym zmiereny, a kedze uz nebolo komu ublizit, poskytol som jej rozhovor, ktory si zelala. Takto som uzavrel tuto kapitolu a vratil som sa ku svojmu novemu zivotu do Zamkoviec. **** Dni a tyzdne plynuli tak rychlo, ze sme obcas ani nestihli pretocit stranku v kalendari. Stastne svoji sme opat davali do poriadku dom a sad po Viktorovi, pretoze o niekolko mesiacov sa mal pocet clenov nasej rodiny rozsirit o jeden par malickych noziciek. Preniesli sme sa cez vsetky tie hrozne veci, co sa tu minuly rok odohrali a uzavreli sme to ako minulost, od ktorej nas deli hruba cierna ciara. Nase oci sa upierali na to, co nas este len caka. Ostavalo preniest par poslednych krabic a boli sme takmer kompletne prestahovani. „Ty trdielko! Pozri sa, co si urobila!“ - skrikla na Toby Katka prisne. Psica len vrtelo chvostom a nechapavo pozeralo na co to jej pani ukazuje. Ulomky Viktorovej truhlice, v ktorej sa nasli ustrizky z novin, sa povalovali po schodisku. Uprostred nich bolo stena so psim pohladom. „Peto! Rychlo pod sem!“ - ozyvalo sa schodiskom nahlive volanie. „Co je? Co sa stalo?!“ - pribehol som najrychlejsie ako som mohol. Cestou sa mi v hlave zobrazilo defile katastrofickych scenarov co vsetko sa mohlo Katke prihodit. Od zlomenej nohy, cez spadnutu skrinu, ktora ju pritlacila k zemi, az po rozbitu hlavu a potoky krvi na schodoch. „Pozri sa na to!“ - vystrela ukazovak smerom ku rozbitej truhlici. A je to tu zase… - pomyslel som si. Truhlica mala dvojite dno, ktore sa pri pade zo schodov rozbilo a odhalilo niekolko listov papiera ukrytych vo vnutri. Sklonil som sa ku troskam a vytiahol tie stranky s tajomstvom. Sadol som si vedla Katky na schody. Aj Toby si sadla ku nam akoby to chcela citat spolu s nami. Podla datumu ich autor napisal zhruba pol roka pred Viktorovou smrtou. Stalo tam: Viem, ze tu uz dlho nebudem. Kazdy den, ktory este zijem, je maly zazrak. Je to vsak zazrak, o ktory nestojim. Naco zit takyto zivot? Potomkov nemam a ani nikoho ineho. Ved kto by sa uz len zaujimal o protivneho starca…? Mam len tento dom, psa a sad, v ktorom som prezil takmer cely svoj mizerny zivot. Kazdy den si ho premietam pred ocami a hovorim si, ze to teda za vela nestalo. Posledne roky uz vobec nie… Vlastne sa za svoj zivot hanbim. Aj preto pisem toto. Hadam sa mi trochu ulavi pred tym nez sa pominiem. A keby aj nie, kaslat na to. Kaslat na vsetko! Vsetci si myslia, ze som ovocinar, ale nie je to pravda. Nie som a ani som nim nikdy nechcel byt. Vsetky tie stromy su mi iba na pritaz. Kazdy den mi pripominaju krutu pravdu o tom kto v skutocnosti som. Som iba otrok. Musim sa starat o tieto stromy a o to, co ukryvaju. Nepaci sa mi to. Neznasam tuto robotu. Nemam rad jablka. Nemam rad ani tuto prekliatu dedinu aj so vsetkymi pokrytcami v nej. Ale musim to robit, nemam na vyber. Aj ked teraz mi to je uz vlastne jedno. Aspon sa o tom presviedcam. Jednu noc brechal dunco ako keby ho z koze drali. Nakukol som vonku spoza zaclony. Nebolo vidiet nic. No zazdalo sa mi, ze v humne nieco svieti. Ihned som cez seba prehodil bundu, vzal baterku a isiel sa pozriet co sa tam deje. Myslel som si, ze sa sem cez nedokonceny plot asi dostali diviaky, alebo ina zver. Nebolo by to prvykrat. Cestou som nevidel nic podozrive, ziadne stopy po zveri. Ked som vosiel dnu vsetko stichlo. Potom som z nicoho nic ucitil silnu bolest na temene. Zatmelo sa mi pred ocami. Po druhom udere som uz lezal na zemi. Prebral som sa v kuchyni, priviazany o stolicku. Krv na hlave bola uz zaschnuta, ale bolest bola rovnako intenzivna ako predtym. Predo mnou stal urasteny, silny, vysoky chlap. Vyzeral celkom normalne, ale v ociach mal nieco zvratene. Po chvili som mal prilezitost zistit co to je. Spytal som sa ho, co tu chce. Odpovedou bola silna rana pastou do brucha. Cez prizmurene viecka som videl ako sa uskrna. Nasledovala este jedna. Ovela silnejsia. Prasknutie zlomeneho rebra sprevadzala ostra bolest. Ked steny kuchyne pohltili moj zufaly vykrik, prehovoril. Splietal nieco o tom, ze kvoli mne mu usla. Nepovedal kto, ale vraj mi to odpusti, lebo sa mu tu paci. Vraj budeme kamarati a bude ma chodit casto navstevovat. Budem vsak musiet pre neho nieco urobit. Oponoval som. Dalsi uder nezlomil len jednu z mojich kosti, ale i operadlo na stolicke. V neznesitelnych bolestiach som sa zvijal na zemi, az kym som opat nestratil vedomie. Rano to nadvazovanie priatelstva, ako tomu hovoril, pokracovalo. Nemalo zmysel superit s nim. Urcite by ma zabil, ak by som nesplnil o co ma ziadal. Nemohol som to nikomu povedat. Bal som sa ze to urobi, ze ma zabije. Aj ked to bolo uplne zbytocne. Teraz viem, ze to ani ziadny zivot nebol. Bol som iba nesvojpravny sluha, len otrok, ktory caka na zmilovanie svojho pana, ktory sa tu z casu nacas objavil a donutil ma zakopat tela tych, co nemali take „stastie“ ako ja. Nikdy som sa ho nepytal, odkial su. Neriesil som, ci ich zabil on, alebo niekto druhy. Rovnako som sa ho nepytal, preco museli zomriet. Ak som chcel zit, nesmel som sa pytat. To som uz pochopil. A o ostatne som sa nestaral, aj ked som nad tym casto rozmyslal. Trvalo to asi dva roky, potom to z nicoho nic prestalo. Viac sa tu neukazal. No ja som i tak nemohol spavat kvoli strachu, ze sa tu z nicoho nic zase objavi. Aj s dalsim telom. Lutujem, ze som nenabral odvahu a nepostavil sa mu. Ale nikto si nedokaze co i len predstavit ake je to monstrum. Sialeny vrah a maniak. List pokracoval dalej a podrobnejsie opisoval vsetko Viktorovo trapenie. Necakane „navstevy“ uprostred noci. Zakopavanie tiel s pistolou prilozenou k hlave. Rozne zohavenia, ktore si na tych telach vsimol. Chybajuce koncatiny, ci organy. A jeho snahu vyrovnat sa tym vsetkym. Svojou obetavou pracou v sade sa snazil akoby vynahradit vsetko to zlo. Starostlivostou o jednotlive stromy preukazoval svoju uctu nebohym, pochovanym pod nimi. Posledny list papiera koncil slovami: .Ak si nasiel toto, najdes aj tie tela. Vsetky su pod najnovsimi jablonami uprostred sadu. Tie, co su najkrajsie, tie skryvaju najtemnejsie tajomstva... Sedeli sme na schodoch ako obareni. Muselo to byt nepredstavitelne trapenie takto zit. Tazko si to dokaze predstavit niekto, pre koho je najvacsia zivotna tragedia vybita bateria v mobile. Bolo mi ho luto. Bol sam so svojim trapenim. Ukryty pred svetom, nepravom opovrhovany vsetkymi, ktori si mysleli, ze ho poznaju… „Tak moment!“ - vykrikla Katka prestrasene. „Vies co to znamena?“ „Co znamena co?“ - nechapal som. „Ten list predsa!“ - sustredene na mna pozerala, akoby mi chcela poslat jej myslienku rovno do mojej hlavy. „No ano, znamena, ze Viktor ich nezabil.“ - odpovedal som pohotovo. „Ano, ale znamena to aj nieco ine!“ „Tak ma uz nenapinaj a povedz to!“ „Znamena to, ze Viktor ani nahodou nie je tvoj biologicky otec, ako si si myslel… Ak je pravda, ze pani Ulicna je tvoja prava matka, tak potom tvojim otcom je…“ „Ten vrah…!“ - dokoncil som vydesene. V tichu, ktore nastalo, takmer bolo pocut ako nam rastu vlasy. „Musime to oznamit policii.“ - povedala Katka posepky. „Nemusime. Asi by sme mali, ale nemusime…“ - musel som ziskat cas na rozhodnutie. Citil som, ze toto musim vyriesit sam. Dotykalo sa ma to coraz viac. Teraz to uz bolo osobne. **** „Dobry den, je nieco nove?“ - pytala sa Katka vysetrovatela na druhy den rano. „Zdravim. Nuz, popravde, moc toho nemame. Z miesta cinu mame mnozstvo vzoriek, najma biologickych. Takze to chvilu trva, kym sa podari spracovat uplne vsetky. Nasi technici postupne porovnavaju ziskanu DNA so vzorkami nezvestnych ci hladanych osob. Ale viete, je to uz takmer dvadsat rokov… V niektorych pripadoch uz neziju ani pribuzni obeti...“ Zdalo sa, ze ak chceme vediet viac, budeme si to musiet zistit sami. Ale nevedeli sme kde zacat. Zo spisu sme sa toho moc nedozvedeli a aj vysetrovatelia boli skupi na slovo. Cely den som nad tym premyslal, ale nic mi nenapadlo. Az pri veceri prisla Katka s napadom. „Pamatas si na tu knihu? Na tu, v ktorej sme nasli tvoj rodny list?“ „To je ono!“ - vykrikol som. - „Idem sa tam pozriet.“ „Neblazni, je uz neskoro. Nevies na koho tam natrafis…“ - krotila moje nadsenie. „Ja musim. Inak nezaspim…“ - hovoril som a jednou rukou si uz obliekal bundu. „Tak potom idem s tebou.“ - postavila si hlavu. „To v ziadnom pripade!“ - oponoval som. - „Sama si povedala, ze nevieme na koho tam mozeme natrafit. A navyse ked budem sam, budem nenapadnejsi…“ „Tak ta tam aspon odveziem a pockam na teba niekde nablizku.“ „Plati.“ „Plati.“ O chvilu sme uz parkovali nedaleko kastiela v blizkej dedine. „Davaj si pozor.“ - lucila sa so mnou bozkom na pery. „Tu ta budem cakat.“ „Neboj sa. Vies predsa, ze na mna sa mozes spolahnut.“ - upokojoval som ju s usmevom. Mozno to bolo adrenalinom alebo niecim takym… Citil som v sebe tolko sily a odhodlania, ze som mal pocit ako keby som bol neporazitelny. Nicoho som sa nebal. Chcel som zistit viac. Za kazdu cenu. A co najskor. Cez dieru v plote som sa dostal na zadnu cast pozemku. Potichu som naslapoval na makku travu. Zaostroval som pohlad do dialky, musel som si byt isty, ze ma nik nevidel. Nebyt tychto okolnosti bolo by to celkom romanticke miesto. Zahrada, aj ked neudrziavana, mala stale svoje caro. Najma teraz za zvuku cvrckov a drozdov ukrytych v krikoch. Za nou hrdo stal svetlom mesiaca osvetleny stary kastiel. So vsetkymi tymi vezickami a ozdobami vyzeral ako maly hrad. Prikrceny ako zlodej, nenapadne som sa snazil dostat az ku nemu. Okno, ktore som videl z cesty, bolo nastastie naozaj otvorene. Kym som sa ocitol pod nim, mesiac zahalili tmave oblaky. Okolie domu a aj dom samotny vyzerali teraz po zotmeni este desivejsie nez som si dokazal predstavit. Zdalo sa mi akoby sa tie sochy v zahrade hybali. Tep sa mi zvysil a dych zrychlil. Ale bola to len hra svetla a tienov zakazdym, ked sa oblaky rozostupili. Este raz som sa okolo seba poriadne poobzeral, potom som sa postavil na zabradlie schodiska a odtial som uz pohodlne dosiahol na ram okna. Par sviznych pohybov stacilo na to, aby som sa dostal do vnutra. Vyslo to. Ako prve som ucitil nezvycajny zapach. Interier bol nim presiaknuty. Nevedel som identifikovat z coho moze pochadzat. Mozno to bolo lepidlo z tapiet, ktore sa odlupovali zo stien. Tie tu bezohladne nalepili pocas minuleho rezimu, ked tu bola zriadena psychiatricka liecebna. Nielenze zakryli malby na povodnej omietke, ale ten ucel, ktoremu budova sluzila, bol nehodny takejto stavby. Ved je to predsa kulturna pamiatka. No dnes by som skor povedal, ze to bola kulturna pamiatka. A casom to uz nebude ani len pamiatka, nieto este kulturna... Mozno to predsa len nebolo lepidlo, ale len zvlhnuty prach, ktory pokryval takmer vsetky predmety, na ktore som dovidel. Moje oci si postupne zvykali na okolitu tmu. Snazil som sa pohybovat co najtichsie a nemal som v umysle pouzit svetlo baterky. Na stenach boli sprejom namalovane vselijake symboly. Nikdy predtym som take nevidel. Aj ked som ich nepoznal, posobili na mna tak nejako okultne. Opatrne som naslapoval, nechcel som zavadit o niektoru z haraburd, ktorych boli plne chodby. Citil som sa ako v nejakej hororovej pocitacovej hre zakazdym, ked som cez skaru dveri nakukal do dalsej z miestnosti. Prekvapilo ma, ze ani jedny z dveri, ktore som otvoril, nevrzgali. Nastastie. Ako klesala hladina adrenalinu, zacal som sa pytat seba sameho co tam vlastne robim. Mysel sa so mnou zacinala zahravat a zacal som mat strach. Mal som pocit, ze tam nie som sam. Preskumal som vsetky miestnosti na prizemi. Vsetky boli prazdne. Ani naznak po tom, ze by sa tu niekto, co i len sporadicky, zdrziaval. Zamieril som na vrchne podlazie. Drevene schodisko ponukalo uz len par miest, na ktore sa dalo stupit s doverou. Musel som davat velky pozor, pretoze kazdy dalsi krok mohol byt moj posledny. Cela stena popri schodisku bola popisana vystraznymi napismi typu: Chod prec! Tu byva smrt! A podobne. To mi na nalade moc nepridalo. Ale bol som uz takmer hore, takze cesta spat neprichadzala do uvahy. Do dlhej tmavej chodby kde-tu prenikal svit mesiaca. V jeho lucoch sa vznasali zrnka rozvireneho prachu. Tu uz velmi dlho nevkrocila ludska noha. Dotkol som sa prvej z kluciek a na dlani mi ostal chumac prachu. Pomaly, obozretne som otvaral stare dvere. Aj ked som si bol na 99 % isty, ze za nimi nikto nie je, to jedno percento robilo svoje. Pootvoril som ich len kusok, len tolko aby som jednym okom nazrel dnu. Bola prazdna. Zda sa, ze celu budovu niekto „vybielil“ uz velmi davno. Nevedel som si inak vysvetlit tu vsadepritomnu prazdnotu. Uz som si zacinal mysliet, ze som sem chodil zbytocne. Nebolo tam vobec nic. A uz vobec nie odpovede, ktore som potreboval. Ani za dalsimi dverami nebolo nic viac ako hole steny. Teda pokial nepocitam tie podivne symboly. Ostavalo este stvoro dveri a ja som si uz prestal davat pozor. Neopatrne som otvoril dalsie v poradi. Vtom za nimi nieco zasramotilo a na konci chodby som zaregistroval rychly pohyb. Srdce mi islo vyskocit z hrude a uplne som zmeravel, ked som vo svetle mesiaca uvidel ako na mna z opacnej strany chodby hladi par svietiacich oci. Nik sa ani nepohol. Ani ja, ani to stvorenie. Ked sa moje zmysly upokojili a namiesto priser som zacal vidiet realitu, zistil som, ze je to len liska. Vzapati sa stratila v poslednej miestnosti, pricom sa z nej ozval poriadny rachot a chodbu zahalil kudol prachu. Akoby na zem spadla bedna s naradim alebo nieco take. Isiel som rovno tam. Nez som vsak stihol co i len nazriet do poslednej miestnosti, drevena podlaha podo mnou povolila a zosypala sa na prizemie. Stihol som sa zachytit o dreveny preklad ci tram. A tak som tam visel v tme a mojou myslou virili predstavy o tom, co sa asi teraz stane. Pozrel som sa hore na miesto, kde som este pred chvilou stal a zmocnil sa ma strach. Nevydal som ani hlaska, iba som mlcky sledoval ako sa ku mne priblizuje jasne svetlo. Toto je moj koniec. Ako v tom sne… - pomyslel som si. Naraz mi to svetlo zasvietilo priamo do oci a oslepilo ma tak, ze som uz nevidel vobec nic. Potom sa stalo cosi necakane. Ucitil som ako ma niekto taha za ruku hore. Povedal som si, ze ak by ma chcel niekto zabit, nebude mi predsa pomahat, a tak som pomoc prijal a vytiahol sa hore na chodbu. Zachranca nasmeroval luc svetla smerom od nas a ja som v tom rozpoznal znamu tvar a zacul znamy hlas. „No povedz, kde by si teraz bol, keby som nesla s tebou?!“ Iba som sa pozrel do tej diery pod nami… Zase mala pravdu. Ako vzdy. A preto ju tak milujem. Objali sme sa a spolocne vosli do poslednej z miestnosti. Kuzele svetla pretinali hustu tmu a prach, ktory nie a nie sa usadit. Prehladavali miestnost az sa obidva zastavili na jednom mieste. Katka prelaknuto zviskla. Jej vykrik museli pocut urcite az na opacnom konci dediny. Ale niet divu, pretoze i ja som sa takmer ved viete co, ked som to uvidel. V lucoch nasich svietidiel ziarila dalsia ludska kostra. Sedela v kresle pod oknom a bola zahalena prachom a pavucinami. Prikrocili sme ku nej blizsie, aby sme si ju lepsie obzreli, ale vtom som o nieco zakopol. Na zemi lezala este jedna ludska kostra. Uz sme sa ani nepohli, kym sme celu miestnost preskumali pohladom a uistili sa, ze tam uz nie su ziadne dalsie pozostatky. Ked sme sa upokojili, pozreli sme si este raz tu sediacu v kresle. Bolo na nej nieco neobycajne, nieco co by tam nemalo byt. Kosti drzali pokope vselijake skrutky a droty. „Pozri!“ - ukazala Katka prstom na akusi knizku, ktoru pod nanosom prachu, nebolo na masivnom drevenom stole takmer vidiet. Zotreli sme prach z obalu a nazreli do vnutra. Nemohli sme uverit, tomu co vidime. Bol to nejaky dennik alebo take cosi. Autor v nom opisoval utrpenie a zial nad stratou manzelky. Nebol ochotny zmierit sa s jej smrtou, a tak ju udrziaval „pri zivote“ s pomocou casti tiel ludi, ktorych zabil. Nechybali popisy, datumy a nakresy jednotlivych „transplantacii.“ Zdalo sa, ze sme na konci, ze ta kostra na zemi patri muzovi, ktory svoju zenu miloval az za hranicu smrti. Az za hranicu normalneho uvazovania. Hned rano sme kontaktovali vysetrovatela nasho pripadu a nalez mu oznamili. Konecne sme to vsetko mohli pustit z hlavy. Konecne sme mali odpovede na vsetky otazky. Teraz uz nebolo pre policiu take zlozite poskladat dokopy vsetky dieliky skladacky a zanedlho sme sa dozvedeli meno toho vraha aj vsetky ostatne okolnosti. Nebolo to pre mna jednoduche zmierit sa s tym, ze mojim otcom je sialeny vrah a maniak. Ale moji rodicia mi vzdy hovorili, ze nie je dolezite z akej rodiny pochadzam, nie je dolezite, kto su moji rodicia. Dolezite su moje skutky a rozhodnutia, ktore v zivote urobim ja sam. A v tom maju pravdu. Po tom ako sme sa oboznamili s vysledkami vysetrovania, obratila sa na mna Katka so smutnym pohladom. „Peto, chcem ta o nieco poziadat…“ - zacala nesmelo. „Pre teba cokolvek.“ - uistoval som ju. „Prosim, miluj ma menej.“ - povedala a obaja sme sa zacali smiat. „Na mna, sa mozes spolahnut.“ **** O niekolko mesiacov neskor. „Je cas, musime ist.“ - klopkala Katka na cifernik naramkovych hodiniek. „Samozrejme…“ - nechal som pracu pracou a vzal veci pripravene v cestovnej taske. Asi tak o hodinu som sa uz dival ako sa s krikom prediera na svetlo novy zivot. Lapajuc po dychu, rozhodnuty sa nevzdat, ponahlal sa na tento svet. Na nicom inom nezalezalo, len byt uz vonku. Divajuc sa na to mrna pritulene ku svojej matke, ktora je ocividne vycerpana, ale spokojna a stastna, pochopil som, ze tie najkrajsie veci na svete sa rodia v tej najvacsej bolesti.. „Ake mu dame meno?“ - opytala sa porodna asistentka. S Katkou sme sa na seba pozreli a povedali jednohlasne: „Viktor. Viktor Novak.“