TESTAMENT Pavel Sekerak Autor Vydavatel Licencia Vydanie Autor obalky Pavel Sekerak Greenie kniznica CC–BY–NC–ND Prve (2021) Pavel Sekerak O knihe Vo svete buducnosti sa mlady pracovnik firmy zaoberajucej sa recyklaciou vracia domov z prace. V metre vsak zazije neobycajne „stretnutie“, vdaka ktoremu sa ocitne v krajine carodejnikov a zvierat s vynimocnymi schopnostami. Stane sa sucastou malej skupinky snaziacej sa zastavit utlak samozvanej panovnicky. Po prebudeni sa zda, ze to vsetko bol iba sen. Ale je tomu skutocne tak? Obsah TESTAMENT 1 O knihe 2 Geopolis 4 Modry dom 6 Starec 8 Biely vlk 11 Cesta do Wertonu 16 Odhalenie 18 Posol 21 Cesta do Ramsetu 25 Zatmenie 29 Usvit 34 Geopolis Mnozte sa a naplnte Zem, pisalo sa v jednej starej knihe. Po tisicrociach vyvoja a expanzie, po nespocetnych vojnach a genocidach, po obdobiach bezhlaveho nicenia, dospel svet do stadia ked uz nebolo co chranit. Ako pribudalo ludi, ubudalo prirody. Lesy a travnate plane uplne zmizli, jedinu znamu zelen tvorili rozsiahle plantaze a polia zabezpecujuce potravu pre obyvatelov planety. Zmizli aj volne zijuce zvierata. Nahradili ich regulovane liahne a farmy, v ktorych zvierata prezili cely svoj zivot. Od narodenia az po bitunok. Vsetko v jednom. Podobne to bolo aj s oceanmi. V mrtvych vodach znecistenych milionmi ton odpadu zahynulo vsetko zive. Ryby a ine vodne zivocichy, urcene hlavne na konzumaciu, boli chovane v obrovskych umelych nadrziach na pevnine. Ludstvo zabralo kazdy dostupny kusok pody. Kam len oko dovidelo rozprestierali sa budovy vsetkych moznych tvarov a velkosti. Obytne stvrte, fabriky, elektrarne… Hranice medzi jednotlivymi statmi zanikli, rovnako tak zanikla i roznorodost kultur. Cely svet sa zjednotil a vznikol Geopolis. Svet, ktory sa stal mestom. Bezutesne miesto zahalene do sediveho smogu. Betonove globalne mravenisko plne sklonenych hlav nekonkretnych bytosti presuvajucich sa z miesta na miesto. Cim sme sa to stali? Nad tym premyslam zakazdym, ked sa vraciam z prace. Je to uz dlho, co som prestal vnimat v davoch jednotlivcov. Vsetci mi pripadaju uplne rovnaki. Rovnako priemerni, odovzdani svojmu osudu. Vchadzaju a vychadzaju z voznov metra v hufoch, ako ryby snaziace sa ochranit pred predatormi. Ako krdle vtakov tvoriace ciernu masu na oblohe za sumraku. Takto si to pamatam zo starych dokumentarnych filmov. Ale tito uz nemaju kridla. Uz nevedia snivat, nevedia tuzit, ani milovat. Plnia si len svoju obciansku povinnost, vytvaraju hodnoty, zabezpecuju trvaly chod systemu. Co na tom, ze je to system, ktory ich zotrocuje? Na to uz nemyslia. Nemaju cas mysliet. Musia plnit plan a udrziavat svoje krehke tela v praceschopnom stave. Zo studeneho podzemia ich na povrch dopravia rovnako studene schody eskalatorov. Je tma. Nie, slnko este nezapadlo, to len tu ho nie je vidiet. Do uzkych uliciek medzi vysoke budovy velkomesta nazrie len zriedkakedy. A o takomto case je uz prilis nizko na to, aby prekonalo prekazky zo skla, betonu a kovu. Ani neustaly smog ci dym z mnozstva fabrik mu to neulahcuju. Kto chce vidiet slnko, musi si rano privstat a odviezt sa az k plantazam za mestom. Lenze cesta tam trva cosi vyse dve hodiny. A na to nie je cas. Kazdy sa ponahla, aby stihol prist nacas do prace a mohol vykonat tu kazdodennu otravnu rutinu. Potom, po praci, ma spravidla len par minut na to, aby sa vratil domov este pred uplnym zotmenim. Takto vyzera kolobeh zivota v Geopolise. Neustaly zhon bol vsade okolo mna aj dnes. Ako som sa tak dival na ten zamraceny dav v metre, uvedomil som si, ze sa skutocne nemam kam ponahlat. Chvilu som tam zamyslene stal a pozoroval ludi. Kazde tri minuty sa cely cyklus vchadzania a vychadzania opakoval. Nakoniec som aj ja nastupil do prichadzajuceho vlaku, zmiereny s tym, ze budem jednym z davu. Zufalo baziaci po nadychu cerstveho vzduchu, budem sa tlacit v dopravnom prostriedku s dalsimi stovkami unavenych a znechutenych ludi. Aj ked neviem, ci tiez nieco citia... Pripadam si sam. Mam pocit, ze som jediny, co to takto vnima. Je tu vsak aj ina moznost. Co ak im krivdim? Mozno tiez nie su so svojim zivotom spokojni, rovnako tak ako ja. Lenze nik sa to nedozvie, ludia su si dnes navzajom uplne cudzi. Takmer nik sa nikym nerozprava. Ak nebudem pocitat konverzaciu nevyhnutnu pre vykon povolania a ine nutne cinnosti. Takmer vsetko je automatizovane. Takmer vsetko je samozrejme a kazdy den je to rovnake. Niekedy si hovorim, ze ludia sa prilis nelisia od odpadu, ktory u nas v praci recyklujeme. Na konci celeho procesu zanikne akakolvek jedinecnost tvarov, farieb a ucelov. Zo vsetkeho je nakoniec iba masa sedych granul. No mozno je este nejaka nadej, ze dav, ktory vidim, je zlozeny z jedinecnych bytosti… Poobzeral som sa po spolucestujucich, aby som sa presvedcil, ci je medzi nimi niekto na prvy pohlad vynimocny. Ale ako kazdy vecer, ani teraz som nezbadal medzi sklonenymi hlavami ziadnu hrdo vztycenu ci nebodaj veselu. Este dve zastavky a opustim tuto potom a smutnou odovzdanostou osudu nasiaknutu plechovicu… Jazdi nebezpecne rychlo, tak to nastastie netrvalo dlho. Dvere sa otvorili a ja, tlaceny prudom entit, som sa ocitol mimo vozidla. Obycajne by som nasledoval kroky ostatnych a namieril si to ku eskalatorom, ale tentokrat to bolo ine. Z pricin, ktore nedokazem vysvetlit, som ostal stat. Otocil som sa smerom ku suprave metra, ktora ma sem priviezla. Zrazu som ju uvidel! Jedinecnu osobnost! A jej oci uprene hladiace do tych mojich. Nez som vsak stihol urobit krok smerom ku nej, metro zmizlo v utrobach temnych tunelov. Zlatohnede. Taketo oci som este nevidel v tvari ziadnej zeny. Svetlo nimi prestupovalo a stracalo sa niekde velmi hlboko. Dalo by sa tam spadnut a padat. A padat… Bola tam aj vcera? A co predvcerom? Kolkokrat som ju prehliadol? Ked dorazila dalsia suprava, doslo mi, ze ku odpovediam sa tam nedopracujem a mal by som ist radsej domov. Tak sa nazyva ten priestor, kam chodim kazdy vecer vykonat udrzbu telesnej schranky, doplnit prevadzkove tekutiny a zlozit telo na povinny odpocinok, aby bolo na dalsi den pripravene plnit svoju funkciu. Nie vzdy je to jednoduche, preto si obcas pomaham dovolenymi prostriedkami. Dve tabletky a vsetky starosti zmiznu. Aj tentokrat som musel po nich siahnut, pretoze som zase nemohol zaspat. Neustale som mal pred sebou tie oci. Stal som pri okne s poharom v ruke a dival sa ako husty dazd milosrdne zmyva spinu z ulice. Zapil som tabletky na spanie a vsetko sa rozplynulo v hlbokej temnote. Spal som ako nikdy predtym. Modry dom Teple slnecne luce a vonavy vanok sa zmyselne dotykali mojich lic. Usilovne sa snazili nakuknut mi pod viecka. No prijemne lenosenie sa v okamihu zmenilo v chaos, ked som si uvedomil, ze toto nie je prirodzene. V panike z toho, ze budem meskat do prace, snazil som sa instinktivne nahmatat hodinky. Neboli tam, kde som ich vecer nechal. Chybal dokonca aj nocny stolik. Namiesto znamych tvarov a povrchov som ucitil nieco nezvycajne. Poddajne, makke, prisposobive... Zelene! Cele moje telo podskocilo akoby mi bodli ostrym predmetom do chrbta. Otvoril som oci a rozhliadol sa okolo seba. „To nie je mozne!“ – vykrikol som prestrasene. Sedel som uprostred luky a nechapavo civel na tu zelenu nadheru. Pretrel som si oci a pre istotu sa ustipol do ruky. Musi to byt sen. – hovoril som si a neveriacky hladil tu uzasne pohodlnu travu. Bolo to take ocarujuce, ze som si ani nevsimol, ze i moje oblecenie je ine. Nepodobalo sa na nic zo sveta, ktory som poznal. Vsade bol bozsky pokoj, prijemne teplo a ticho. Nie vsak take sterilne, v ktorom by nebolo pocut uplne nic. Bzucanie hmyzu a spev vtakov tu splynuli do jedinecnej harmonie, tvoriacej nezamenitelnu atmosferu tohto miesta. Zeleny koberec sa zvazoval do udolia kde sa medzi stromami vlnila rieka. Na druhom brehu husto zalesneny svah strmo stupal az ku ostrym skalam hor. Nalavo i napravo odo mna sa vo vanku kyvali bohate koruny listnatych stromov. Nechcelo sa mi ani pohnut z miesta. Vychutnaval som si toto neobycajne prebudenie a viac sa nezamyslal nad tym, ci je skutocne. Vyhovovalo mi to presne tak ako to bolo. Nevnimal som cas, nezaujimal ma. Ani praca, povinnosti… Ked som sa nabazil vsadepritomnej nadhery, premohla ma zvedavost. Postavil som sa a vydal sa dolu k rieke. Mozno tam stretnem niekoho, kto mi povie co je to za miesto. Pri potoku stal maly modry domcek s drevenou strechou. Prave k nemu smerovali moje kroky. Uz pri pohlade z dialky mi bolo jasne, ze tu dlho nikto nebyva. Popraskana omietka sa odlupovala zo stien a odhalovala material, z ktoreho bol dom postaveny. Niekde to bol kamen, inde palene tehly ci bloky pieskovca. Na jeho stavbu bol ocividne obmedzeny rozpocet. Strecha bola mierne nahnuta na stranu. Nevyzerala moc bezpecne. Kvety a zeleninu v prilahlej zahradke kvoli vysokej burine takmer nebolo vidiet. Napriek tomu, co sa mi zdalo ocividne, som predsa len zdvorilo zabuchal na pootvorene dvere. „Dobry den, je tu niekto?“ – zvolal som. „Nie.“ – ozvalo sa. „Naozaj nie?“ – spytal som sa napriek tomu, ze mi absurdnost tejto otazky bola uplne jasna. „Naozaj. Kto by tu jedol? Ved tu nic nie je. Prehladal som vsetko…“ – ozvalo sa z vnutra. Vstupil som dnu. Musel som zistit, co za typka si to zo mna utahuje. Z chodby tak malickej, ze by sa v nej hadam ani dvaja ludia neobisli, viedli dvere do vsetkych troch miestnosti, ktore sa v dome nachadzali. Neviem preco, ale ako prvu som si vybral miestnost vlavo. Skromne zariadenou izbickou sa sirilo jasne svetlo. Tych par roztrhanych zavesov na oknach ho nedokazalo zachytit. Vysoka skrina vrhala ostry tien dopadajuci na postel bez periny ci vankusa. Viac tam toho nebolo. Uz len mala komoda a stolik, pri ktorom chybala stolicka. Drevena podlaha sa podo mnou prehybala a kazdy moj krok zviril oblacik prachu, ktory sa potom chvilu vznasal a trblietal v ostrych slnecnych lucoch. „Halo, kde si?“ – pytal som sa neznameho tvora. Neodpovedal. Mozno sa chce hrat na skryvacku… – pomyslel som si a zrychlenym krokom som vosiel do prostrednych dveri. Nebolo tam ani nohy. Vsetky, krasnymi ornamentami zdobene dvierka na skrinkach v malickej kuchynke, boli pootvarane dokoran. Skrinky boli, ako inak, uplne prazdne. Vyzerali stare. Bolo to uz davno, co pec stojacu v rohu oproti mne, naposledy hrial plapolajuci ohen. Na empatiu a sentiment som vsak nemal cas, ten vtipalek bude urcite v dalsej izbe. Pokracoval som teda do poslednej miestnosti. Otvoril som dvere poznacene patinou casu. Uz som sa tesil, ako tomu clovieciku vycistim zaludok za jeho zartiky, ale musel som si zahryznut do jazyka. Nebol tam. Izba bola celkom prazdna. Nechapavo som sa obzeral okolo seba. „Hej! Tak co je?! Ukaz sa!“ – zakrical som. Nervozne som otvaral jedny dvere za druhymi a zmatene chodil hore – dole po dome. Izba, kuchyna, izba, kuchyna, izba, izba, kuchyna, izba, izba, izba... Nebolo ho. Zacinal som pochybovat o svojom psychickom zdravi. Snad som si to nevymyslel! Nahanam ducha, prelud stvoreny mojou myslou? To by mi este tak chybalo... Aby som sa upokojil, opustil som ten maly domcek a vysiel von. Stale to bolo uchvatne miesto, ale nieco vo mne mi branilo si tu krasu naplno vychutnat. Bol to ten povestny chrobak v hlave. Ten, co mi nasepkava veci, ktore nechcem pocut, nad ktorymi sa nechcem zamyslat. Cely svet sa akoby zacal otacat a pomaly kruzit okolo mna, nehybne stojaceho uprostred. Najvyssi cas pobrat sa dalej... Ako som opustal zahradku pri dome, este raz som sa pre istotu ustipol do ruky. Ved co ak by nahodou… Starec Rozhodol som sa, ze dalej pojdem po prude rieky. Tam je vraj najvacsia sanca stretnut nejakych ludi. Po par metroch som uvidel v dialke dalsi dom. Maly modry domcek. Na prvy pohlad uplne rovnaky ako ten, z ktoreho som prave vysiel. Otocil som sa, aby som mohol tie dva domy porovnat. Nemohol som uverit tomu co vidim. Teda skor tomu co nevidim. Zmizol! Maly modry dom, v ktorom som hladal podivneho navstevnika, tam zrazu nebol. Pobehol som niekolko krokov naspat a rukami hmatal v trave. Nemohol sa predsa len tak vyparit! Co to ma znamenat? Zeby predsa? Zeby som sa naozaj zblaznil? Moje zmysly ma klamu. Ako im potom mozem verit? Srdce sa mi rozbusilo a dych sa mi zrychlil. Bezal som k tomu domu v dialke dufajuc, ze sa mi len nezda. Vtrhol som dnu. „Tak kde si, docerta?! Ukaz sa!“ – vykrikol som nahnevane. „Mlady muz, to od teba skutocne nie je pekne. Vtrhnut takto neohlasene do cudzieho pribytku a vykrikovat…!“ – prehovoril na mna starec stojaci vo dverach do „prazdnej“ izby. „Co, coze…? Ako?“ – mracil som sa. Nie kvoli hnevu, snazil som sa zaostrit na jednotlive detaily interieru. V tom chvate som si vobec nevsimol, ze tento dom nie je opusteny. Ze nema opadanu omietku, vrzgajucu podlahu a namiesto prizraku stoji predo mnou hmatatelna osoba. „Nie je slusne vojst niekomu do domu a hulakat nezmysly.“ – zopakoval. „Ach, ano. Prepacte. Myslel som si… Myslel som, ze… Ze je to ten druhy dom. Ale on zmizol.“ – zufalo som sa snazil vysvetlit moje pohnutky. „A navyse ides neskoro! Kde si tolko trcal?!“ – napominal ma vycitavo. „Ako prosim?! Vy ste ma cakali?“ – divil som sa. „Samozrejme, bez teba to nepojde.“ „Aha, tak fajn. A o co ide?“ – snazil som sa najst nejaky zmysel v tychto nezmysloch. „Ty to nevies? Sandy ti nic nepovedala? Mal som poslat niekoho ineho…“ – zamyslel sa starec. „Moment, nepletiete si ma s niekym inym? Nepoznam ziadnu Sandy. A co mi mala povedat?“ „Cele zle. Pod dalej a posad sa, poviem ti o co ide.“ – zamrmlal si popod fuz. „Ale co ten druhy dom? Co sa s nim stalo?“– otocil som sa a ukazal na prazdne miesto pri rieke. „Ziadny iny dom tu nie je. A nikdy ani nebol!“ – znela jednoznacna odpoved. „Odprisahal by som, ze tu stal este jeden, navlas rovnaky tomuto. Akurat bol schatraly a opusteny. Niekto v nom bol. Rozpraval sa so mnou. Bol som v tom dome, v rovnakej izbe ako je tato, len tato stolicka tu chybala. A potom z nicoho nic zmizol. Myslel som si, ze som sa zblaznil.“ „Xar.“ Zacudovanym pohladom som mu bez slov polozil dalsiu otazku. „Moj ucenik. To bude istotne jeho praca. Ucim ho magii…“ – vysvetloval stary muz. „Ale preco...?“ – nestihol som dokoncit. „Vystrelil si z teba. Robi to casto.“ – zasmial sa schuti. „Aj mna uz neraz napalil. Loptos jeden! Spocitam mu to, ked zajtra pride.“ „Tak dobre. Ale co ja? Preco som tu? A kde to vlastne som?“ „To kvoli tomuto...“ – povedal a zo zasuvky v stole vytiahol stary pokrceny list papiera. „Co je to? Nejake proroctvo, ci take cosi?“ – netrpezlivo som zasypaval starca dalsimi otazkami. „Je to testament Harolda Velkeho, posledneho a jedineho skutocneho pana Northonu.“ – povedal s hrdostou v hlase. „Vylez na najvyssi vrch a rozhliadni sa! Kam az tvoje oci dovidia, to vsetko je kralovstvo Northon. Kedysi tu zilo mnoho roznorodych kmenov a ras, ktore neustale bojovali proti sebe navzajom. Haroldovi sa podarilo to co nikomu pred nim. Zjednotil davnych nepriatelov a vytvoril risu harmonie a pokoja. Zomrel vsak bez nastupcu. No ako sme sa neskor dozvedeli, pred smrtou stihol napisat tento testament.“ So zaujmom som pocuval toho stareho muza. A on si to ocividne uzival. Kazde svoje slovo dokresloval okazalymi gestami a prisposoboval im aj ton hlasu. Vystrel pred seba ten pokrceny papier, zhlboka sa nadychol a cital. „Ja, Harold Velky, otec a kral Northonu, som prezil na tomto svete bohaty a dlhy zivot. Nebolo mi vsak dopriate splodit potomka, ktory by sa po mne ujal tohto jarma a dalej cestne a spravodlivo spravoval a viedol nasu nadhernu krajinu. Medzi vami, moji milovani, je mnoho schopnych vodcov. Niet vsak takeho, co by bol schopny ucinit aj neprijemne rozhodnutia ak by ich vysledok bol nakoniec prospesny pre vsetkych. Mudrci ma varovali pred vami. Su presvedceni o tom, ze po mojom odchode budete necisto superit o to, kto sa stane novym vladcom. Ale hovorim vam, ze to nebude ani jeden z vas. Ani jeden z obyvatelov Northonu sa nestane vasim kralom. Pretoze vasa chamtivost a bezbreha tuzba po moci su donebavolajuce. Nedopustim, aby ste znicili to co som cely zivot budoval a zaplatil za to vysoku cenu. Dlho som hladal sposob ako to vyriesit. Teraz je konecne tu. Tejto noci sa mi vo sne zjavil cudzinec. On bude vasim vladcom, jeho budete posluchat. Ja sa pominiem a pride on, sprevadzany bielym vlkom. On vas povedie dalej. A tak sa naplni posledna vola Harolda Velkeho.“ Starec docital posledne slova a jeho oci sa ligotali stastim akoby prisiel na samu podstatu zivota. Uprene na mna hladel a mne to pomaly zacalo dochadzat. „Vy si myslite, ze ja som ten cudzinec z kralovho sna?“ – pokrutil som hlavou. „Vidite snad nejakeho vlka?“ – posmieval som sa. „Ano, presne toho vidim.“ – povedal a ukazal prstom na okno. Cez nie prave najcistejsiu sklenenu tabulu bolo vidiet ako sa ku domu blizi selma zodpovedajuca popisu. Cim blizsie bola, tym jasnejsie boli jej jednotlive kontury. Bielo–seda machula sa postupne zmenila na ostry obraz bielej psovitej selmy. Celkom som zmeravel ked ostal stat kusocek za oknom. Zmocnil sa ma strach a cosi neopisatelne mysticke. A nebol som sam. Starec tiez takmer nedychal. Biely vlk Majestatny tvor s hustym bielym kozuchom ukoncil nasu chvilkovu paralyzu ked pritlacil svoju hlavu na okno a zvedavo nakukol dnu. Potom udrel labou do sklenenej vyplne a okno sa otvorilo. Pri pohlade na tu obrovsku papulu plnu ostrych zubov, ktora sa uz nachadzala vo vnutri domu, sa mi zjezili vsetky chlpy na tele. „Co je?! Co tak zizate?! Nikdy ste nevideli vlka?“ – prehovoril urazene. „Ale jasne, ze videli.“ – odpovedal starec, tvariac sa akoby sa nedialo nic neobycajne. „To u vas bezne chodite domov cez okno?“ – zakontroval prekvapivo, ako by to boli stari kamarati. „Ved dobre, dobre… Len sa tolko nerozculuj…“ – odvrkol vlk a presunul sa ku vchodovym dveram. „A to som si myslel, ze ja som blazon…!“ – adresoval som starcovi opravnenu vycitku. Lenze ta adresata nezastihla, pretoze isiel otvorit dvere vlkovi. To by predsa urobil kazdy komu zaklope vlk na okno… Ci nie? Uz sa mi v mysli odohraval scenar ako z rozpravky o Cervenej Ciapocke. Len namiesto babky tu bol starcek a namiesto Ciapocky som tu ja. Nevedel som sa rozhodnut, ci sa niekde ukryt, alebo ujst oknom. Alebo len sediet a cakat na svoj osud. Rozhodol som sa pockat na osud. Ten si nas aj tak vzdy najde. Bez ohladu na to ako velmi sa mu snazime vyhnut. Vchodove dvere sa zavreli a do miestnosti vstupil stary muz v doprovode selmy. „Zoznamte sa, toto je Dasco.“ – ukazal nas hostitel na zviera a to sa zdvorilo uklonilo. „ A toto je… Pockat, ved ja ani neviem ako sa volas…“ – zasmial sa zahanbene a pravicou si zlahka zatukal na celo. „Ako sa volas, chlapce?“ „Volam sa Kirk.“– odpovedal som poslusne. Obaja, starec aj vlk, sa pustili do hlasneho smiechu. Nebyt toho, ze sa smiali na mne, citil by som sa tak trochu ako komik v one–man sou, ktoremu sa prave podaril dobre nacviceny for. Lenze tie byvaju vacsinou hlupe a mne sa moje meno hlupe ani smiesne rozhodne nezdalo! „Neviem co je vam na tom smiesne. Tam odkial pochadzam je to celkom bezne meno. Zaujimalo by ma to Vase...“ – skaredo som zazrel na toho dvojnoheho. „Dacarys.“ Nastalo ticho. Ja i vlk sme na seba pozerali a mimikou si davali znamenia o mlcani. Neodvazili sme sa prehovorit, nie to este vysmievat sa postarsiemu magovi. Este by nas nechal zmiznut, tak ako zmizol ten rozpadnuty dom… „No, nebudeme tu predsa predsa len tak stat…“ – prelomil carodejnik to trapne ticho. „Presne, chcelo by to nieco pod zub!“ – vyceril Dasco svoje ostre zuby a s uskrnom v tvari zakrical na carodejnika, ktory sa uz pobral do kuchyne. „A dones i casu vina, nech sa trochu rozveselime! Tuto Kirk sa mi zda byt akysi smutny.“ – rehotal sa. O chvilu sme si uz pochutnavali na neobycajne dobrom mase a zelenine vsetkych moznych tvarov, farieb a chuti. Taketo dobroty vo firemnej jedalni neuvidite. Na okamih som sa pozastavil nad skutocnostou, ze ani netusim z akeho zvierata to maso je. Nechutilo ako nic z toho co poznam. Nakoniec som nad tym v mysli len mavol rukou. Ved je to predsa jedno. – povedal som si a odhryzol si dalsie susto. Bolo vyborne. Kutikom oka som si vsak stale vsimal mojich neobycajnych spolocnikov. Je to prilis velka nahoda, ze Dacarys hovori o vlku a vlk za oknom. Nieco sa mi na tom nezdalo. Aj to ako sa k sebe spravaju. Akoby sa poznali uz davno. Netusim o co tu ide a uz vobec nie co tam robim ja. „Pocuj, co ta sem vlastne privadza?“ – nevydrzal som to a opytal sa chlpaca, ktoreho miska uz bola prazdna. Ten zdvihol zrak a prehovoril. „Odkedy Harold zomrel, ludia sa uplne pomiatli. Kniezata a vlastnici pody i lesov sa snazili ziskat moc nad Northonom a zacali sa mlatit hlava–nehlava. Ti sikovnejsi spriadali intrigy jeden proti druhemu s cielom dostat von z hry co najviac superov bez toho, aby sa im museli postavit zoci–voci. Potom sa z nicoho nic objavil zavet Harolda Velkeho, v ktorom sa pisalo aj o bielom vlku. Vtedy sa to zacalo. Nekonecny, kruty lov vlkov. Nie je nas vela, ktori sme to prezili. Prenasledovali a hubili vlkov po celej krajine. Vraj ked nebudu vlci, nebude ani novy kral. Chceli nas uplne vyhubit. Najskor sme sa branili, no nemali sme ziadnu sancu. Ti z nas, co prezili, sa ukryvaju ako najlepsie vedia. Preto sa i ja tulam po krajine a hladam utocisko, kde by som sa mohol ukryt pred tymi sialenymi lovcami. Zbabelec. – pomyslis si. Ale mylis sa. Netusis proti akej presile stojime. Zazil som par bojov a nemalo z nich som zabil. Lenze oni sa nezastavia pred nicim. Zabijes jedneho a jeho miesto hned zaujme dalsi. Nema to konca. Cela zem je uz nasiaknuta krvou vlkov… A este ku tomu ta hrozna zenska...“ „Neboj sa, tomu je uz koniec.“ – pohladil vlka stary muz – „Toto je totiz On.“ Takmer mi zabehlo. Ti dvaja su snad naozaj presvedceni, ze ja som nejaky ten vyvoleny alebo co. Ved ja ani neviem co tu robim, navyse mam silne podozrenie, ze sa mi to iba sniva. Oni vo mne vsak vidia svojho spasitela... „To myslite vazne? Ja mam ukoncit prenasledovanie vlkov a boje o moc nad krajinou? Nechapem ako, som iba obycajny clovek z mesta.“ – oponoval som. „Zabudni na to ako sa vidis ty sam. Omnoho dolezitejsie je to koho v tebe uvidia ludia. V tom bude tvoja moc!“ „A co ta hrozna zenska...?“– pytal som sa. „To ona prisla s tym testamentom, ona postvala ludi proti vlkom i proti sebe navzajom. Nikto nevie odkial sa tu vzala, ale vsetci sa jej boja. Ma vraj nadprirodzenu moc. Viacero mocipanov uz podlahlo jej kuzlam. Vzdali sa majetkov aj privilegii, len aby jej umoznili ziskat este vacsi vplyv. Vola sa Erin. Tu ju vsak nikto nenazyva menom. Vsetci ju volaju Knazna.“ „To sa jej nikto nikto nepokusil vzopriet? Nenasiel sa skutocne ani jeden, co by sa pokusil zachovat Haroldovo dedicstvo a pokracoval v spravovani Northonu, tak ako to robil on? Pre ludi…?“ „Bolo ich niekolko.“ – odpovedal vlk. „A?“ – dozadoval som podrobnejsieho vysvetlenia. „Jedneho z nich nasli vo svojej posteli… Bez hlavy. Dalsi „spadol“ z vysokeho brala rovno na ostre skaly. Jeho vnutornosti boli snad vsade… Fuj! Ked si na to spomeniem…“ – zmrastil sa Dasco. „Povravalo sa, ze za vsetky tieto umrtia je zodpovedna Knazna. Som presvedceny, ze je tomu tak, pretoze nikto iny by nemal prospech z ich smrti. Jedine ona.“ – doplnil carodejnik. „A co by z toho mala?“ – zamyslal som sa. „Predsa moc. Moc a vladu nad obrovskym uzemim…“ „To sa mi nezda. Nikto predsa nema moc nad druhymi len tak sam od seba. Ma len taku moc aka mu bola dana. To ludia si vyberaju svojich vladcov. Ci nie? Ako by mohol niekto vladnut ludu, ktory ho nechce, ktory ho odmieta posluchat?“ – filozofoval som dalej. „Strach. Strach je ten najspolahlivejsi nastroj na ovladanie tych, co sa odmietaju podvolit dobrovolne. Nebolo to len tych par vzburencov, co prisli o zivot. Odpor voci nej si vyziadal viac obeti.“ – vysvetloval Dacarys. „Cloversky masaker. Pocul si uz o nom?“ – zapojil sa Dasco. „Ako by som mohol…“ „Aaach… Samozrejme.“ – uvedomil si vlk, ze historiu ich sveta naozaj nemozem poznat a pokracoval v rozpravani. – „Celkom nedaleko, juhovychodne odtialto je male mesto. Vola sa Clover. Zili v nom prevazne farmari a chovatelia dobytka. Nepoznam lepsie hovadzie, nez to dochovane u nich… Na ich slavne trhy chodili dokonca vypravy z dalekych krajin. Kazdy chcel to najlepsie ovocie, zeleninu, maso, ci obilniny. A tie najlepsie sa dali kupit jedine v Cloveri. To vedel kazdy. No na tie mozeme uz len spominat. Boli to totiz prave farmari, ktori sa otvorene postavili Knaznej na odpor a odmietli jej odovzdavat podiel zo svojej urody. Jedneho dna prisla do mesta a doslo k otvorenemu stretu. Farmari sa na protest proti jej nariadeniam zhromazdili na namesti. A to sa im stalo osudnym. Ani jeden sa odtial nevratil. Jedinym kuzlom ich vsetkych zabila. A tak Clover zaplatil za svoju neposlusnost tu najvyssiu cenu. Odvtedy sa jej uz nikto neodvazil postavit na odpor. Docerta, preco sa to stalo prave v Cloveri? Preco nie v Chantone, alebo v nejakej inej zumpe plnej vagabundov? To by som ozelel…“ – podrazdene vyceril Dasco zuby, pri myslienke na to, ze uz nikdy neochutna take dobre maso. „Ako som povedal.. Strach. Strach je ta najmocnejsia zbran. Tazko teraz najdes niekoho, kto by v sebe nasiel dostatok odvahy a hlavne vieru v to, ze sa moze nieco zmenit…“ – povzdychol si Dacarys. „Neverim, ze by to vsetci vzdali.“ – hladal som aspon kusok nadeje. – „Ved ani vy nie...“ „A prave preto si tu. Myslime si, ze prave ty ju mozes zastavit.“ „Ale ako? Ved som len obycajny clovek.“ – opat som vyjadril svoje obavy. „Lenze ona to nevie!“ – uskrnal sa ten biely chlpac az mu bolo vidiet cely jeho ziarivo biely chrup. Vzapati sa uz cely dom otriasal hlasnym smiechom stareho carodejnika a bieleho vlka. Ja som tam iba sedel s otvorenymi ustami a asi milion otazkami. Mal som pocit, ze mi zdaleka nepovedali vsetko, co by mali. Boli si taki isti vsetkym tym o com som ja stale len pochyboval. „Kam som sa to len dostal?“ – pytal som sa seba sameho. Ked si utreli slzy, co sa im od smiechu kotulali po tvari, vsimli si ako tam zamyslene sedim. Nieco si posepkali a potom sa otocili tvarou ku mne. „Mali by sme vyrazit co najskor. Tma pride ani sa nenazdas…“ – povedal Dasco hladiac von cez okno. „Kam chcete ist? Vari nie rovno za tou Knaznou?!“ – pytal som sa, aj ked mi bolo jasne, ze prave toto maju v plane. „Ma pravdu, mali by sme cim skor vyrazit, aby sme do zotmenia dosli aspon do Wertonu, kamarat tam ma hostinec. Prespime u neho a potom pojdeme priamo do Ramsetu. Odtial to budu este take dva dni cesty. Pojdeme priamo cez les, po ceste ist nemozeme. Nemozeme riskovat, ze ta niekto uvidi.“ – pozrel sa mag na Dasca. „A ani teba!“ – ukazal prstom na mna. Potom sa zamyslel, nieco zamrmlal a v okamihu som mal na chrbte batoh s jedlom a v ruke drevenu palicu. Myslel na vsetko. Takmer… „Nebolo by jednoduchsie, vycarovat to az ked budeme hladni? Nebudem predsa niest tazky batoh ked nemusim…“ – poukazal som na nezmyselnost tohto Dacarysovho pocinu. Kuzlo to bolo sice uchvatne, ale uplne zbytocne. Cesta do Wertonu Len velmi neochotne vzal Dacarys to kuzlo spat a ja som sa obaval, ze som ho urazil. Vysli sme z domu a zamierili na sever. Po par metroch ma opat zacal svrbiet jazyk. „Nechcem sa Vas nijako dotknut, ale ked ste taky dobry carodejnik, nemohli by ste nas do toho Wertonu premiestnit nejakym kuzlom? Bolo by to rychlejsie…“ – so zatatymi zubami som cakal na odpoved. Teraz ma premeni na kus dreva a hodi niekam do lesa. – pomyslel som si. „To nebudem riskovat! Mohli by sme sa zjavit na nespravnom mieste v nespravnom case… Alebo na spravnom mieste v nespravnom case… Toto je najbezpecnejsi sposob.“ – odpovedal bez zavahania. Zavladlo ticho. Nikto sa neodvazil prehovorit a tak sme takto mlcky vkrocili do lesa. Bol doslova neskutocny. Ani v dokumentarnych filmoch som nevidel nic take nadherne. Bohata zelen a koruny stromov plne zivota. Sem–tam cosi zasuchotalo v krovinach a kde–tu nam pred ocami prebehla vysoka. Ponarali sme sa coraz hlbsie do lesa. Potok i carodejnikov pekny modry dom boli uz daleko za nami. Bolo to zvlastne, pretoze sme kracali uz par hodin a ja som necitil vobec ziadnu unavu. Uz som zacinal mat pocit, ze je tento les nekonecny, ked sa don cez husty porast predieralo coraz viac svetla. O chvilu sme uz stali na luke plnej bielych kvetov. Vyzerali ako sneh. Trblietali sa v zlatych lucoch zapadajuceho slnka. Pluca mi naplnila ich podmanivo sladka vona. Nevedel som sa jej nabazit. Na rukach sa mi zjavili zimomriavky, ked sa lukou ozval muzsky spev. Znel ako akysi choral, ktoreho ozvena sa odrazala od husteho lesa obklopujuceho tuto krasu zo vsetkych stran. Obzrel som sa za seba a uvidel som starca so zdvihnutymi rukami, to jeho hlas znel celou krajinou. „Vdaka, teraz sme fakt nenapadni!“ – zavrcal vlk, skocil pred nas a razil si cesticku skrze tu nadheru. Citil som sa ako barbar, ked som ho nasledoval a myslel som na vsetky tie krasne rastliny, po ktorych som prave stupal. Pritom som este stale vstrebaval tie neobycajne pocity, ktore vo mne vyvolala tato uzasna krajina a carodejnikov spev. Aj ked to trvalo len okamih, zanechalo to vo mne silny dojem. Tento moment si budem pamatat uz naveky. Ked mi bude tazko, spomienka na luku bielych kvetov ma zarucene zahreje pri srdci. „Nepocujete sovy?“ – prerusil Dasco moje rozjimanie. „Coze? Nie, nic tu nepocut.“ – obzeral som sa okolo seba, akoby som chcel pocuvat ocami. „Ma pravdu, mali by sme trochu pridat.“ – zareagoval Dacarys. Zrychlili sme tempo a po niekolkych minutach sme uz mali na dohlad svetla Wertonu. Ostavalo len zostupit do udolia lemovaneho zahradami. Na oboch stranach udolia sa nachadzali terasy plne kvetov a vselijakych okrasnych rastlin. Skor by som tu cakal polia, ci ovocne sady, nez toto. Cestou mi vysvetlili, ze Werton je akoby zahradou pre celu krajinu. Kvety odtialto sa rozvazali do celeho Northonu a dokonca i za jeho hranice. Iba v tomto slnecnom udoli vraj bolo mozne dopestovat kvety dokonalych tvarov, farieb a voni. Ziju tu rodiny, ktore sa pestovaniu a slachteniu kvetov venuju uz cele generacie. A je to poznat. Najma na cene. Kym bezni ludia si musia vystacit s tym, co najdu na lukach, zemepani, obchodnici a vladcovia nevahaju zaplatit hotovy majetok, len preto aby ich honosne pribytky zdobili kvetiny z Wertonu. A ako sme tak prechadzali pomedzi terasy kvetov, hovoril som si, ze sa im ani nedivim. Boli skutocne uchvatne. Blizili sme sa k mestu, ktore postupne zahaloval dym z kominov. Ochladilo sa. Slnko sa stratilo kdesi za kopcami a ja som sa uz nevedel dockat kedy uvidim ten hostinec, kde mame dnes prenocovat. Priznavam, zacinal som byt uz trochu hladny a cim blizsie k mestu sme boli, tym viac sa miesala vona kvetov s vonou peceneho masa. „Uz je cas, nezabudol si na nieco?!“ – ozval sa ten biely chlpac. „Ach, ano…“ – povedal mag a presiel rukou ponad nasho zvieracieho priatela. Farba jeho srsti sa razom zmenila z bielej na tmavosivu. „Bude to stacit? Stale je to vlk…“ – pytal som sa, pretoze som nechcel aby sme u miestnych vzbudili nezelanu pozornost. „Neboj sa, bude. Tito ludia maju dost svojich starosti…“ – upokojoval ma. Nemylil sa. Prechadzali sme mestom a nikto sa na nas ani nepozrel. Zato ja som si isiel oci vyocit. Kochal som sa krasou drevenych domov, bohato zdobenych vselijakymi ornamentami. Neboli to iba krasne masivne dvere ci okenne ramy, na tychto domcekoch boli aj odkvapove zaby hotovym umeleckym dielom. „Tak… A sme tu.“ – ukazal Dacarys na vysoku stavbu na konci ulice a gestom nas pozval dnu. Odhalenie Kdesi v lesoch uprostred Northonu unika par dievcat pred skupinou ozbrojenych muzov. „Nemali sme to robit! Hovorila som ti, ze na to pride…“ „Teraz je to uz jedno... Pridaj!“ „Catrin, ale ja uz naozaj nevladzem…“ „Pod, tu sa im skryjeme.“ – vzala ju za ruku a vtiahla do nenapadneho otvoru v skale. „Je to tu bezpecne?“ – pytala sa Viky vystrasene. „Musi byt. Nic ine tu nie je. Pod za mnou!“ – posmelovala ju Catrin. Dievcata vosli do neznamej jaskyne. Zastavili sa az vtedy, ked uz uplne splynuli s tmou naokolo. Snazili sa nehovorit. A ked uz, tak iba posepky. Trpezlivo cakali, kym hrozba pominie. Nemohli riskovat, ze ich objavia. Inak sa ta sprava dostane do ruk nepriatela a to bude koniec. Koniec uplne vsetkeho. „Pocujes to?“ – pytala sa Viky a v poslednych zvyskoch svetla, ktory sa odrazal v jej hnedych ociach, bolo citit strach. – „Tam vzadu. Nieco tam je…“ Catrin sa obratila jej pohlad smeroval do temnych utrob jaskyne. Zo vsetkych sil sa snazila zaostrit zrak i sluch a odhalit povod toho tajomneho zvuku. Znel ako niecim tlmeny narek maleho dietata. Pomaly, ale odhodlane vykrocila hlbsie do neprebadanej temnoty. Znepokojovala ju predstava, ze tam moze byt zatulane dieta, ktore potrebuje ich pomoc. Opatrne kracali dalej az sa ich zrak prisposobil tme a zacali rozpoznavat kontury skalnych stien. Cim hlbsie isli, tym viac si uvedomovali, ze toto nebude vytvor prirody. Ryhy po nastrojoch, ktore tuto chodbu vytesali, boli velmi dobre viditelne. Mohla to byt opustena stolna. Myslou im prudili predstavy, co vsetko sa tu mohlo tazit, ale na stenach nevideli ziadne zily, ci ine naznaky mozneho nerastneho bohatstva. To v nich vzbudilo este vacsi zaujem. Zabudli na to, preco sem vosli. Jedine co ich zaujimalo, bola odpoved na otazku: Co je toto za podivne miesto? Zdanlivo nekonecne chodby sa klukatili do vsetkych smerov. Az mali miestami pocit, ze sa vracaju naspat. Na niektorych miestach boli take uzke, ze mohli prejst iba jedna za druhou a aj to otocene bokom. Inde sa rozprestierali do pomerne velkych sieni. Cas plynul, no ony stale nenasli dieta, ktore hladali. Kazde slovo, co vyslovili, sa im pred ocami v chladnom a vlhkom vzduchu zhmotnilo do oblacika vodnej pary. Kvoli nadseniu a adrenalinu takmer nevnimali zimu, ktora naplnala tieto tmave chodby. Netusili ako su daleko, ci hlboko, no musia byt uz velmi blizko. „Pozri, Catrin, svetlo!“ – skrikla Viky a pridala do kroku. Steny jaskyne sa s kazdym krokom coraz viac sfarbovali do oranzova. Tiene skal sa chaoticky vlnili na osvetlenych stenach. Jas svetla silnel a spolu s nim aj plac, ktory sa ozyval odvsadial. Znel tak naliehavo. Kvoli ozvene vsak nedokazali urcit miesto odkial prichadza. Bezradne sa obzerali okolo seba, zufalo sa ho pokusali najst. Naraz plac utichol. A kamsi zmizlo aj vsetko to oslnive svetlo. Udialo sa to rychlejsie ako stihne clovek zmurknut, alebo si uvedomit vlastnu myslienku. Stali uprostred jednej z podzemnych sieni v desivej tme a az teraz si zacali uvedomovat chlad, ktory ich obklopoval. Pritisli sa k sebe a drziac sa za ruky cakali kym sa ich oci znovu aspon trochu prisposobia tme. V stisku dlani vzajomne citili zrychleny pulz. Aj bez slov bolo jasne, ze maju strach. Drzal ich pevne za nohy a nedovolil im pohnut sa z miesta. V mysli sa im zjavovali rozne scenare toho co bude teraz nasledovat. Predstavovali si obrovske pavuky a kadejaku haved, ktora po nich lozi. Ako bludia v nekonecnej tme a nakoniec zahynu od hladu. Alebo sa v tejto temnote uplne zblaznia. Miliony temnych myslienok ich zamestnavali natolko, ze si ani neuvedomili, ze je opat vidno skaly. A nielen tie. Okolo dievcat stalo devat postav odetych v dlhych ciernych plastoch. Na sklonenych hlavach mali kapucne a napriek tomu, ze v rukach drzali gulate sklenene nadoby s horiacimi svieckami, nebolo im vidiet tvare. Chcelo sa im kricat, alebo utiect, cokolvek… Ale nezmohli sa na nic. Stuhnute tam stali ako obete uprostred podivneho obradu. Nepohli sa ani vtedy ked tie cudne postavy vystreli ruky so svetlom pred seba a zacali sa k nim priblizovat. Kruh okolo nich sa coraz viac zmensoval. Az sa ich nakoniec takmer dotykali. Vtom sa Viktoria prikrcila a preklzla pomedzi tieto temne postavy. Rozbehla sa smerom k vychodu. „Viky! Viky, stoj!“ – kricala na nu Catrin, ale jej mala sestra sa ani len neobzrela, prestrasena bezala dalej. Nahlivo sa potrebovala dostat zo zovretia bytosti, ktore ju obklopovali. Musi ist za sestrou. Nemoze ju predsa nechat samu. Pokusala sa vyklznut podobne ako Viky, ale nepodarilo sa jej to. Plna odhodlania sotila jedneho zamaskovaneho, ktory to neustal a spadol na zem. Toto bola jej priepustka na slobodu. Bezala do temnoty, do chodieb, ktore ich priviedli na toto desive miesto. Nez sa vytratila zo siene, este sa obzrela za seba, aby sa uistila, ze ju nikto nenasleduje. Ake bolo jej prekvapenie, ked videla, ze ti tvorovia pokracuju dalej vo svojom rituali, ako keby sa nic nestalo. Iba mlcky pokyvala hlavou a bezala dalej. Nezastavovala az kym neuvidela vchod do jaskyne, cez ktory prenikalo dnu jasne svetlo. Trochu oslepena, zastavila sa na okraji. „To je ona! Chytte ju!“ – zakrical jeden z vojakov a dalsi traja sa rozbehli za Catrin. Nemala sancu. Boli prilis silni. Nedokazala im vzdorovat. Navyse nikde naokolo nevidela svoju sestru. Mysel jej naplnili myslienky na vsetko mozne co sa jej mohlo prihodit. A neboli to pekne veci. Ta vsak sedela vystrasena v nedalekom krovi a bezmocne sa prizerala ako Catrin sputali a odvazaju ju spat ku Knaznej. Rozhodla sa, ze ich bude nepozorovane nasledovat a mozno sa naskytne nejaka vhodna prilezitost na pomoc. Lenze boli prilis rychli a male dievca nestihalo ich tempu. Po niekolkych metroch sa jej stratili z dohladu a tak vysla z lesa a smutne kracala po ceste za nimi. Cely cas si vycitala co urobili. Ako sa ukazalo, ukradnut Knaznej testament nebol prave najlepsi napad. Ako si mohli mysliet, ze im to len tak prejde? Len nedavno ich najali ako sluzky do jej sidla. A to bol zaciatok vsetkeho. Jedneho vecera nahodou zaculi ako sa Erin s niekym rozprava. Vychvalovala sa ako dobre to s tym testamentom vymyslela. Priznala, ze je to podvrh. Povodny testament ma ukryty vo svojej truhlici so sperkami. Dobre vedela, ze nikto by neveril tomu, ak by v nom oznacil ju, alebo niektoreho z jej spriatelenych mocipanov, pretoze ti si s Haroldom nemali co povedat. Ich predstavy o vladnuti sa totiz lisili asi uplne vo vsetkom. Preto sa rozhodla, ze v nom za nastupcu urci niekoho velmi malo pravdepodobneho, najlepsie vymysleneho a sposobi tak zmatok a nestabilitu v krajine, ktoru nasledne vyuzije vo svoj prospech. A darilo sa jej to vyborne. Vsetko to, co Harold dosiahol, ta jednota a spolupraca medzi jednotlivymi mestami a krajmi, vsetko bolo zrazu prec. Bola to doba, v ktorej sa dostavali na povrch tie najtemnejsie ludske vlastnosti. Najma zavist a bezohladna tuzba po moci. Obycajni ludia uz boli unaveny z neustalych bojov o nadvladu nad nimi. Vznikali vzbury a obcianske nepokoje. Samozvani vladcovia boli zosadeni alebo neraz i zavrazdeni. Potom prisla Erin a ponukla ludom nadej na znovuzjednotenie. Kto by ju odmietol? To, ze za nou lezali mrtve tela nikto nevidel, nikto nevedel. Aj Viky so sestrou si mysleli, ze Erin je velmi podobna Haroldovi, hoci ho poznali iba z rozpravania rodicov. Verili, ze bude vsetko tak ako tomu bolo za starych cias, o ktorych poculi len same dobre veci. Ale iba do momentu, ked sa dozvedeli krutu pravdu, ze vsetko je len klamstvo a jedine o co Erin ide je absolutna moc. Vtedy im skrsla v hlave myslienka, ze Erin ukradnu original testamentu Harolda Velkeho a zistia, kto je pravy dedic koruny... Posol Na cestu padala tma, ked unavena Viky zacula dupot kopyt. Bola taka vycerpana, ze sa uz ani neskryvala. Vlastne bola rada, ze ho pocuje. Uz niekolko hodin nevidela ludsku tvar. Lenze co ak to budu dalsi vojaci, ktori ju hladaju? Na to ani nepomyslela. Uz nedokazala mysliet na nic. Ledva stala na nohach. Spoza stromov sa ku nej blizil biely kon a na nom mlada zena. Viky doslova stratila hlas, ked uvidela ako spod zlatohnedych vlasov na nu hladi par laskavych oci. „Co sa ti stalo, dievcatko? Co tu robis tak sama?“ – pytala sa Sandy a obzerala sa okolo seba, ci neuvidi jej rodicov alebo niekoho blizkeho. „Ja nie som sama…“ – povedala hrdo. „Aha, ty nie si sama… A s kym tu si?“ „S Catrin. Ale zobrali ju vojaci. Musim ist za nou.“ – povedala smutne a vykrocila smerom do mesta. „Co by si povedala, keby som ta za nou odviezla?“ „Ale ked ja ta nepoznam…“– ostychala sa. „Ani ja teba. Ako sa volas?“ – zoskocila z kona a podala ruku dievcatu. „Ja som Viky.“ „Ja sa volam Sandy. A toto...“ s usmevom ukazala na majestatneho bieleho zrebca. „Toto je Strieborny Blesk.“ Teraz, ked uz boli kamaratky, vysadli na kona a cvalali smerom do mesta. Bol to ten spravny cas na to, aby sa mohli porozpravat. Viky jej vyrozpravala pribeh o tom ako s Catrin utekali pred vojakmi a ukryli sa v jaskyni, ako tam videli podivnych ludi v ciernych plastoch a nakoniec aj o dovode ich uteku z Ramsetu. Ked sa Sandy dopocula, ze testament, kvoli ktoremu je v ich krajine tolko utrpenia, nie je pravy, zvaznela. Zamyslela sa. Aj Blesk postupne spomalil az nakoniec uplne zastavil. „Viky, teraz sa dobre drz!“ – zavelila Sandy, nahle pritisla holene k sebe, predklonila sa a v momente sa rozbehli do lesa. „Kam to ideme? Preco ideme do lesa? Ja nechcem ist do lesa?“ – kricalo prestrasene dievca. „Neboj sa, je to skratka.“ – ubezpecovala ju. Viky sa to prilis nepozdavalo, takuto cestu do mesta nepozna a to sa so sestrou v okolitych lesoch casto tulali. Ale rozhodla sa svojej novej priatelke doverovat. V konecnom dosledku aj tak nemala na vyber. Urcite to bude lepsie ako by mala byt teraz niekde celkom sama. Po par minutach sa zastavili pri krasne ozdobenej drevenej chalupke. Zosadli z kona a vosli dnu. „Tu byvas?“ – pytala sa Viky, aj ked odpoved jej bola jasna. „Ano, moja, tu byvam.“ – usmiala sa a postrapatila Viky vlasy. „Preco sme tu? Preco nejdeme do mesta?“ „Nestihli by sme to.“ „Nestihli?“ – nechapala tomuto rozhodnutiu. „Tvoja sestra je v nebezpecenstve. Musime rychlo konat. Nestihli by sme tam prist vcas…“ Sandy vzala do ruk pergamen a ciernym perom namocenym do atramentu z bylin nan napisala naliehavu spravu. Nemoze si dovolit premarnit ani minutu. Zvinula ho do pravidelnej rolky. Citlivo a zaroven silno ho previazala stuzkou, ktoru si prave vytiahla z vlasov. „Co s tym teraz budes robit?“ – pytala sa Viky zvedavo. „Uvidis.“ – usmiala sa Sandy a podisla ku oknu. Vystrela ruku, v ktorej drzala pergamen von cez okno a zvolala: „Kiko! Kikooo!“ Viky stala bez pohnutia pri stole. Vsetko sa zbehlo tak rychlo. Skutocne nevedela co ma ocakavat. Trochu sa bala a trochu zvedavo tesila na to, co bude teraz nasledovat. Za okamih ucitila ako zavan chladneho vzduchu naplnil miestnost. Vtom Sandy pristal na zapasti velky cierny havran. Zatrepotal kridlami, akoby sa uklonil a hlasito zakrakal. „No teda!“ – dievcatu doslova spadla sanka, ked uvidela ako sa jej nova priatelka naklonila k havranovi a cosi mu zasepkala do ucha. Ten opat zakrakal a majestatne sa vzniesol do vzduchu aj so spravou v pazuroch. Zakruzil nad stromami a potom sa stratil v tme. „Fiha! To bolo uzasne!“ – neskryvala Viky svoju radost. „Ani by som nepovedala.“ – schladila ju vzapati mlada samanka. „Zvierata aj ludia umieraju. To nie je dovod na radost.“ – pokracovala. „Ale ja som myslela…“ „Viem co si myslela...“ „Pod, urobim ti caj. Potrebujes si oddychnut, mala si narocny den.“ – prelomila Sandy dlhe sekundy chladneho mlcania. Miestnost s knihami posobila upokojujuco. Mozno to bolo vonou knih starostlivo poukladanych v policiach. Mozno poslednym odrazom svetla hviezdy zapadajucej za obzor. Jej teple luce este nedavno nenasilne prenikali do izby a osvetlovali regaly plne knih. Ale aj teraz, pri tlejucich plamienkoch sviecok, vyzerali uchvatne. Na malom stoliku pod oknom stal troj–ramenny dreveny svietnik. Po oboch stranach stolika sa nachadzali uz na pohlad pohodlne kresla. Ocividne rada cita. – pomyslela si Viky, ked sa rozhliadala po citarni a obdivovala ten pokoj, co z nej vyzaroval. „Posad sa, caj bude hned hotovy.“ – ozvalo sa z malej kuchynky. A naozaj. Ledva sa uvelebila v jednom z makkych kresiel, vzduch nasytila podmaniva vona bylinkoveho caju. Pokusala sa rozpoznat jeho zlozenie len na zaklade vone. Co tam asi je? Mata, salvia, medovka...? Hmm, ktovie...? Nez prisla na odpoved, pohar s cajom uz stal pred nou na stoliku. „Bude ti chutit, uvidis.“ – pohladila to rozkosne stvorenie, co sa so zavretymi ocami sklanalo nad salkou. „A potom uz pojdeme za Catrin?“ „Nie, zlaticko, este nie.“ „Ale ved si hovorila…“ „Neboj sa, Kiko sa o nu postara.“ „Coze? Ten havran?!“ – cudovala sa Viky – „Ako?“ „Vies, je to zazracny havran.“ – usmiala sa Sandy. O chvilu uz to male zvedave dievca spokojne spalo, ale Sandy mala pred sebou este dlhy vecer. Musela vymysliet ako dalej. Trapilo ju kam sa krajina ubera, nechcela sa divat na to ako zomieraju ludia, ako sa zmenili… Ale citila sa prilis slaba na to, aby s tym mohla nieco urobit. A ten prekliaty starec sa jej stale neozyval. Urobila vsetko o co ju poziadal, dokonca prekrocila hranice tohto sveta, a on sa ani neunuva poslat jej spravu ci to bolo vobec na nieco dobre. Tyzdne sa Sandy tulala po vzdialenom svete plnom sklonenych hlav. Nakoniec ho predsa len nasla. Mladika, ktory ich oslobodi a bude vladnut Northonu tak ako kedysi Harold Velky. Kde je? Podarilo sa mu prist sem za nou? Nevedela. Ani len netusila… A neistota ju suzovala kazdym dnom viac. Kolko zivotov musi este vyhasnut, kym sa toto vsetko skonci? Zufalo potrebovala nejake znamenie. Horlivo prehladavala jednu knihu za druhou a pritom ani sama nevedela co vlastne hlada. Verila vsak, ze ked to objavi, bude to vediet. Bude vediet, ze toto je to co hladala. Noc sa preklopila do svojej druhej polovice a vtedy sa to stalo. Nasla co hladala. Na prvy pohlad nic neobycajne, vyzeralo to ako recept na nejaky bylinkovy napoj, nebyt toho intenzivneho pocitu, ktory naplnil jej vnutro. Nevahala ani chvilku a hned sa pustila do varenia. Nastastie mala doma vsetky potrebne byliny a prisady. Po polhodine bola so vsetkym hotova. Sandy polozila nadobu s napojom na stol a rukami odohnala horucu paru. Ked pominuli rezonancie, divala sa na ciru hladinu, v ktorej sa vsetko odrazalo ako v zrkadle. Sklonila sa nizsie, aby si ju lepsie pozrela. Najskor uvidela len svoj odraz, ale ten zakratko zmizol, namiesto neho sa tam zjavil obraz toho, co tak velmi tuzila vidiet. V malej skupo zariadenej izbe spal stary muz, vlk a mladik, ktoreho poznala z cudzieho sveta. Toto je to, co potrebovala vidiet. Konecne! Cesta do Ramsetu Tu noc som spal ako dudok. Snivalo sa mi o tejto uzasnej krajine. Dokonca i vo sne som stale citil tu podmanivu kvetinovu vonu. Tato krajina ma uplne uchvatila. Chvilu som bol vtakom a vychutnaval si vzdusne prudy, ktore ma vyniesli do vysky. Odtial som mal celu krajinu ako na dlani. Dival som sa na mesta, dediny, opevnenia… Ako drahokamy, citlivo vsadene do lesov a luk. Uzival som si krasu vlniacich sa svahov a masivnych skalnych pohori, ktore kde–tu stupali do nebies. Potom som sa zmenil na skunka, ktory pobehoval hore – dole po lese. Aj z tejto perspektivy bol Northon neobycajne putavy a krasny. Vsadepritomna harmonia mi pripadala doslova rozpravkova. Ked som sa do sytosti vyblaznil v makkej trave a machu, stal som sa opat sebou samym. Stal som uprostred lesa, nebol som nahy, ale mal som pocit, ze som. Akoby boli odhalene vsetky moje tajomstva. Nebolo v mojich silach ich ukryt. No ani som to nechcel, ved nebolo pred kym sa skryvat. Pre istotu som sa vsak obzrel okolo seba. Otocil som sa o 360°. Ked som znovu hladel priamo pred seba, zase som uvidel tie oci. Zlate oci bez tvare. Nech som sa akokolvek snazil zaostrit zrak, tvar ktorej patrili som nevidel. Nevadi, ja si ju predsa dobre pamatam. Z metra. Na tu tvar nikdy nezabudnem. Zlata… „Hej, vstavaj spachtos!“ – vytrhol ma carodejnik zo sna prave v tom najkrajsom momente. „Co je? Co sa deje?“ „Musime ist.“ – nepovedal nic viac a co najrychlejsie sa pobalil. Mal som co robit, aby neodisli bezo mna. Ledva som rozlepil oci, hnali ma von ako dobytok na pasu. Nez som vysiel z izby poobzeral som sa, ci som nic nezabudol. Zakratko mi doslo, ze som so sebou vlastne nic nemal, takze som mohol pokojne ist. Ked som vysiel z hostinca uvidel som akurat tak starcov plast a chvost vlka, ako miznu v jednej z uliciek. Rozbehol som sa za nimi. „Dakujem, ze ste ma pockali!“ – zahlasil som ironicky, ked som ich zadychany konecne dobehol. „Nemas za co.“ – pousmial sa Dasco a zmurkol. Hm, vedia vlci zmurkat?– Zamyslal som sa a stale este lapal po dychu. „Co sa stalo? Preco ten zhon?“ – snazil som sa dozvediet dovod tohto nahleho odchodu. „Situacia sa zmenila. Musime sa ponahlat.“ – odpovedal mag skupy na slovo. „Ako zmenila?“ – nevzdaval som sa. „Zle.“ – to bola jeho odpoved. „Tak pockat! Myslim, ze mam pravo to vediet! Mam pravo vediet co sa deje! Alebo to uz nie som ja, kto ma s tymto vsetkym skoncovat?!“ – nahnevalo ma to ich tajnostkarstvo. „Nie!“ – sucho odvrkol Dacarys. „Tak fajn…“ – rezignoval som a spomalil krok. Ostal som stat na mieste. Nemal som chut pokracovat dalej s niekym kto o to ocividne nejavi zaujem. Nerozumel som tomu co sa deje. Najskor ma oznacia za vyvoleneho, privedu ma nejakym kuzlom do svojho sveta a potom ma len tak odkopnu. Nedavalo mi to zmysel. Stal som tam a pokusal sa v mysli poskladat mozaiku udalosti a informacii, ktore som mal, do zmysluplneho celku. Niekolko metrov predo mnou zastali aj moji doterajsi suputnici, pretoze vlk naliehavo tahal stareho muza za plast a dozadoval sa pozornosti. Dacarys bez slova znovu presiel rukou ponad chrbat vlka a farba jeho srsti sa zmenila na povodnu snehobielu. Potom presli par krokov a opat zastavili. Carodejnik sa sklonil k Dascovi a nieco mu hovoril tak potichu, ze som to nepocul. Nebol to prijemny pocit vidiet ich ako sa rozpravaju o mne bezo mna. Posepky sa hadali a obcas sa obaja uprene zadivali na mna. Nebolo pochyb, ze temou ich rozhovoru som bol ja. Vymenili si este par nazorov a potom sa obaja otocili smerom ku mne. Bol to vlk kto prehovoril ako prvy. „Prepac mlady, ale zda sa, ze ta uz nebudeme potrebovat. Dozvedeli sme sa, ze ten testament je podvod.“ „Tak naco ste ma potom budili? Mohol som este spat!“ – odvrkol som nahnevane. „Mali sme zaplatene len na jednu noc…“ – bezcitne odpovedal starec. „A co teraz? Co mam ja teraz robit?!“ – nervozne som gestikuloval rukami. „Rob co len chces. Si predsa slobodny clovek.“ „Co len chcem?! Co len chcem?! Tak ja vam teda poviem co chcem! Pojdem s vami, ci sa vam to paci alebo nie! Bez ohladu na to ci som vyvoleny…“ – vykrocil som smerom ku nim. Z rozpacitych vyrazov ich tvari som nedokazal vycitat, ci ich to potesilo alebo naopak. Pravdupovediac, sam som si nebol isty, ci chcem s nimi putovat dalej, ked sa ku mne takto zachovali, ale premohla ma zvedavost. Za kazdu cenu som chcel vediet co sa deje. Preto som sa rozhodol, ze ich budem nasledovat aj proti ich voli. Ked uz som tu, musim vediet preco. Navyse sa mi nezdalo, ze by im to az tak velmi prekazalo. Po chvili sme uz kracali lesom akoby sa nic nedialo. „Tak co mate teda v plane? Ak to nie je tajne…“ – vyzvedal som. „V noci ku nam dorazil posol so spravou, ze ten testament, ktorym Knazna vsetkym pomotala hlavu, je falosny. Pojdeme do Ramsetu, najdeme ju a zastavime.“ „A ako mozete vediet, ze ten posol hovori pravdu? Ak je falosny testament, moze byt falosny aj posol…“ „Tento posol neklame!“ – urazil sa starec. „Dobre, dobre… Len som sa pytal. Tu clovek totiz nevie comu moze verit.“ „Bez obav, Kiko je na nasej strane. Sandy ho poslala. Ma vraj pri sebe svedka, ktory to moze potvrdit.“ – doplnil Dasco. To bude isto ta Sandy, ktoru po mna poslal Dacarys. – pomyslel som si a opat som sa myslou ocitol v metre. Tie zlate oci... „Bude tam aj ona? V Ramsete. Bude tam aj Sandy?“ – nedokazal som ukryt svoju zvedavost. „To uvidis, kamarat, uz coskoro.“ – usmieval sa vlk lisiacky. Cesta nam ubiehala rychlo pretoze kazdy z nas sa nahlil. Aj ked kazdy z ineho dovodu. Dasca hnala vpred tuzba po pomste. Uplne slintal a ceril zuby, ked prisla rec na to, ze by mohol dostat prilezitost zahryznut sa Knaznej do krku a odplatit sa jej za vsetkych vlkov, ktori prisli kvoli nej o zivot. Dacarysove pohnutky boli o cosi slachetnejsie. Chcel ukoncit vrazdenie a utlak a navratit tak krajine mier a pokojny zivot vsetkym obyvatelom Northonu. No a ja som sa chcel konecne stretnut s tou tajomnou samankou, ktora ma uz niekolko dni neobycajnym sposobom sprevadza. Ak si udrzime toto tempo, budeme v Ramsete uz na obed. Tato myslienka tesila nas vsetkych. Tentokrat sme sa uz neskryvali. Kracali sme po sirokej dlazdenej ceste, ktora spajala obe mesta. Ked sa okolo nas prehnal asi tak piaty voz tahany konmi, navrhol som, ze by sme mohli niektoreho z kupcov poprosit aby nas zviezol. Carodejnik bol vsak razne proti tomu. Ako obycajne, ani teraz neposkytol ziadne vysvetlenie. Myslel som si, ze sa urazil, alebo nieco take, pretoze sa po niekolkych metroch rozhodol zist z cesty do lesa a pokracovat dalej po chodnikoch lesnej zveri. Tentokrat som sa ho uz na nic nepytal, aj tak som sa nikdy nedockal odpovede. Iba co som ho podrazdil. Dasco si to vsak dovolit mohol, predsa len, poznali sa uz nejaky ten piatok. No i na jeho otazku preco sa rozhodol zmenit smer dostal len strucnu odpoved. „Je to skratka.“ – stroho odpovedal mag a predieral si cesticku medzi konarmi stromov. A skutocne! Mozno po hodine cesty sme uz z kopca videli strechy hlavneho mesta Northonu. Bolo ovela vacsie nez som si ho predstavoval. Centrum obkolesovali niekolkoposchodove budovy a uzke ulicky. Na okraji uz nebola zastavba taka husta. Domy boli coraz nizsie a narozdiel od tych v centre, mali aj zahrady ci polia. Okolita zelen pripominala rieku tiahnucu sa udolim dodaleka. Kochal som sa nadhernymi vyhladmi. Nic nenasvedcovalo tomu, ze je krajina pod nadvladou akejsi zlej carodejnice. „Tu pockame.“ – prehovoril Dacarys a sadol si na kamen. „Na koho?“ – opytal som sa. „Na priatela.“ – odvetil strucne. Naivne som dufal, ze sa dozviem z jeho ust o cosi viac. No na odpoved som nastastie nemusel cakat dlho. Spoza hory ku nam priletel velky cierny havran a v pazuroch mal zrolovany papierik so spravou. Stalo v nej: Nasledujte havrana. Kiko vie co ma robit. Najskor som tomu nerozumel, ale o chvilu som jej uplne porozumel. Zatmenie Kiko rozprestrel kridla a vzniesol sa nad Ramset, krajina pod nim potemnela a nebo zahalili tazke tmave mracna. Potom zlietol do centra mesta a sadol si na najvyssiu z budov. Chapali sme to ako znamenie. Takto sa budeme moct nepozorovane dostat do mesta. Ukryti pred zvedavymi zrakmi ludi, ktori vysli zo svojich pribytkov von na ulicu, aby zistili co sa deje. Bolo predsa iba poludnie, ale cely Northon pohltila tma ako za bezmesacnej noci. Nechapavo hladeli na cierne nebo. Nebola to noc, ani nahla burka. Napriek hustym tmavym oblakom nespadla na zem ani kvapka. Take nieco doteraz este nikto z nich nezazil. Bolo to nieco uplne ine, neobycajne. Chladny vietor zo zapadu silnel a vo vzduchu bolo citit cosi zlovestne. Schadzali sme do mesta z ubocia hory na vychod od Ramsetu. Aj napriek tme sme videli ako sa lud zhromazduje na namesti. Zacali sa objavovat prve svetla pochodni a zanedlho sa rozziarili aj lucerny osvetlujuce najdolezitejsie ulice a namestia. My sme si vsak radsej vybrali tmave bocne ulicky, ktorymi sme sa nenapadne dostali takmer do centra. Trpezlivo sme cakali na vhodny okamih, na nejake dalsie znamenie. Netrvalo dlho a na namesti sa objavila Knazna. Z vyrazu jej tvare bolo jasne, ze nema ani potuchy co sa prave stalo. Rychlymi pohybmi otacala hlavu sem a tam, hrbila sa a vzapati na to sa vzpriamila, zmurila oci akoby chcela zaostrit na nieco konkretne. Snazila sa zistit o co ide. Hladala nejake znamenie, nejaky naznak odpovede na otazky, ktore si vo vnutri kladla. Kamkolvek sa pozrela, ludia v dave uhybali jej pohladu a otacali sa rovnakym smerom. Mal som pocit, ze zacina cosi tusit, ze ju naplnaju obavy. Inokedy pokojna, nadradena a sustredena zena sa teraz mota ako opita namestim plnym ludi. Nedockala sa ziadneho znamenia, neobjavila v dave nic, co by v nej vzbudzovalo podozrenie ci dovod k obavam. Tak sa neohrozene postavila na vyvysene miesto a vsetkych pritomnych si este raz prezrela skumavym pohladom. Medzitym sa chladnych dlazobnych kociek mestskeho zalara dotykali dva pary krehkych chodidiel. Aj Sandy vyuzila tmu, aby sa nepozorovane dostala do mesta a spolu s Viky teraz kracali vazenskymi chodbami za jej sestrou. Poradit si so strazami nebolo vobec tazke. Nebolo predsa ziadnym tajomstvom, ze mali slabost pre pekne zeny. Vdaka tomu stacil Sandy iba jej usmev a par rychlych pohybov na to, aby sa straznici v momente ocitli sputani na zemi. Viky im vzala kluce a o chvilu boli sestry opat spolu. „Som taka rada, ze ta vidim. Bala som sa, ze ta Knazna chytila…“ – plakala Catrin dojatim. „Knazna?“ – uskrnula sa Sandy. „Ta ma teraz ine starosti…“ „To je Sandy, to ona mi pomohla a postarala sa o mna.“ – predstavila Viky sestre novu kamaratku. „Podte! Musime ist! Uzly ich nezadrzia na veky...“ – zavelila samanka na odchod. Rovnako ako Dacarys a jeho spolocnici, aj ony sa vybrali do centra. Chranene tmou uzkych uliciek. Catrin sa cudovala vsadepritomnej tme, ale bala sa na to opytat. Sandy v nej vzbudzovala akysi podivny respekt. Kazdopadne jej z dovodov, ktore ani sama nepoznala, verila a nasledovala ju. Ved ju predsa zachranila z vazenia a priviedla jej malu sestru. Na konci ulicky veducej k namestiu Sandy zastavila. Dievcata to vcas nepostrehli a obidve do nej vrazili. Pozreli na seba a vybuchli do hlasneho smiechu. Sandy sa ku nim vsak otocila s prisnym zamracenym pohladom a prstom na perach naznacujucim, ze maju byt ticho. Sestry si prikryli usta rukami a snazili sa udusit smiech, ktory nie a nie prestat. „Budte ticho! Chcete aby nas pocula?!“ – napomenula ich posepky, zato prisne. Vyklonila sa z ulicky, aby lepsie videla co sa na namesti deje. Ludia stali natlaceni telo na telo a uprene hladeli na Knaznu stojacu pohrdavo nad nimi vsetkymi. Zdalo sa, ze chce nieco povedat. Ako tak prechadzala Sandy zrakom po dave, zbadala v ulicke naproti tiene dvoch ludi a jednej psovitej selmy. „Je tu.“ – zasepkal carodejnik a palicou naznacil smer, ktorym sa mame pozriet. Konecne som ju uvidel. Chcel som sa za nou rozbehnut, ale magova palica mi v tom zabranila. „Zblaznil si sa?! Este nie! Este nie je nas cas.“ – povedal. A prehovorila aj Knazna. „No na co tu vsetci cakate?! To nemate nic na praci?! Nikdy ste nevideli burku?!“ – vykrikla s pohrdanim jej vlastnym. „Toto nie je burka. Ved neprsi ani sa neblyska!“ – povedal ktosi z pritomnych. „Chybaju ti blesky? Tak tu mas blesky!“ – skrikla a vystrela pred seba obe ruky. Z koncekov prstov jej vyslahli elektrizujuce luce podobajuce sa bleskom a zasiahli toho nestastnika priamo do hrude. Okamzite padol na zem mrtvy. Ludia stojaci okolo neho sa k nemu sklonili, ale uz sa mu nedalo pomoct. „Este niekomu chybaju blesky?!“ – zrevala a znovu vystrela ruky pred seba. Mestania sklonili hlavy a niektori sa uz radsej dali na odchod. Nikto nechcel dopadnut ako ten odvazlivec. Vzdor sa nevyplaca. Ak chceli prezit, museli byt ticho a starat sa len o seba. Roky si na to zvykali. Z casu na cas sa v ich radoch objavil nejaky rebel, ale podobne ako tento, kazdy z nich za svoju neposlusnost zaplatil zivotom. Pre ostatnych to potom bolo iba horsie. Coraz prisnejsi rezim, nocny zakaz vychadzania, necakane razie v domacnostiach... Aj ked sa Ramset javil naoko ako mesto plne stastnych obyvatelov, skutocnost bola ovela temnejsia. Stastie a radost vystriedala neistota a vsadepritomny strach. Chceli len pokojne zit a tak si zvolili neprovokovat svoju novu vladkynu. Ich utrpenie vsak nebolo vsetkym lahostajne. „Pockajte tu! Budte ticho a ani sa odtialto nepohnite!“ – prikazala Sandy dievcatam. „Pockajte tu! Budte ticho a ani sa odtialto nepohnite!“ – prikazal Dacarys mne a vlkovi. Obaja, stary mag i mlada carodejka, sa sprvu nenapadne predierali davom smerom ku Knaznej. Cim viac sa ku nej priblizovali, tym viac pozornosti na seba putali. Nakoniec sa pred nimi zacali ludia rozostupovat a vytvarat im ulicku na volny prechod do stredu namestia. „Tak teraz uz tomu rozumiem…“ – povedala vladkyna a z jej ruk vysli dalsie smrtiace luce. Dacarys kuzlom odrazil tento nahly utok, ale vzapati museli celit dalsiemu. Mag ho opatovne odrazil a to Knaznu este viac rozzurilo. „Chytte ich!“ – rozkazala. Sandy svizne uskocila a zmizla v dave, ale Dacarys uz nemal vek na taketo kusky. Okamzite sa ocitol v zajati silnych muzov, ktori ho nasilu tahali ku povodkyni vsetkeho zla v krajine. Pravda, chcel sa ku nej dostat co najblizsie, ale nie takto. My s Dascom sme to z pritmia pozorovali. Nemohli sme nechat priatela v kasi. Tak sme sa vratili kusok spat, cez par uliciek sme namestie obisli a dostali sa tak blizko ako to len bolo mozne. Odtial sme sa divali ako vedu Dacarysa priamo ku Knaznej, ktora si uzivala tuto necakanu pozornost. Citila, ze je to po dlhej dobe idealna prilezitost ukazat svoju silu a upevnit svoje postavenie v spolocnosti. „Vitaj Dacarys. Toto je tvoja praca, vsak?!“ – ukazala na tazke tmavomodre oblaky vznasajuce sa nad mestom. Bezcitnym sposobom ho predviedli pred Knaznu, a kedze sa jej odmietol poklonit, zozadu mu podrazili nohy. Razom sa ocitol na kolenach. Zodvihol sklonenu hlavu, aby sa tiez pozrel na oblaky, o ktorych hovori. Tiene, ktore na jeho tvar vrhala oranzova ziara tlejucich pochodni, odhalila dovtedy ukrytu bolest. V bolestivom krci vzhliadal ku zachmurenym nebesam, akoby ich ziadal o pomoc. Ta vsak neprisla z neba, ale z tmavej bocnej ulicky. Vybehli sme odtial uplne bez rozmyslu. Jedine, co sme mali pred ocami, bola zachrana priatela. V tej chvili nam ani len nenapadlo, ze sa rutime proti carodejnici. Coskoro sme dostali moznost naplno si to uvedomit. Niekolkymi pohybmi ruk a zaklinadlom pre nas nezrozumitelnym, vykuzlila obrovsku gulu jasneho svetla, ktora nas oboch odsotila na zem. Otraseny som sa pokusal postavit na nohy, ale prilis sa mi to nedarilo. Dasco vsak lezal dalej bez pohnutia na kamennej dlazbe. Priklonil som sa ku nemu. „Dasco, zijes?“ – vyslovil som plny obav z najhorsieho a pokusal som sa ho prebrat. „Zije, zije. Ale uz dlho nebude!“ – posmievala sa carodejnica svojim neprijemnym hlasom. Opat vystrela pred seba obidve ruky. Dobre som vedel co to znamena. A az teraz som si uvedomil, aky naivny sme boli, ked sme si mysleli, ze ju mozeme zastavit. Okolo dlani sa jej zhmotnovala smrtiaca energia a z prstov jej znovu vysli modre zablesky. Toto je nas koniec. – pomyslel som si a so zavretymi ocami som ocakaval rychlu smrt. Vtom sa z nicoho nic objavila Sandy. Odstrcila ma nabok a skocila predo mna. Aj z jej prstov vychadzali smrtiace luce, akurat boli jasnozlte az biele. Smerovali priamo ku Knaznej. Stretnutie ich lucov vyustilo do ziarivej oslepujucej explozie. Spojenie ich zaklinadiel chvilu trvalo a obidvom ocividne uberalo silu. No mne sa konecne rozvidnelo. Toto bola moja prilezitost. Zraky vsetkych pritomnych sa upierali na mysticky suboj carodejnic. Ja som pozbieral vsetky sily, ktore mi po zasahu ostali a nepozorovane som sa zozadu priblizil ku Knaznej. Nezavahal som ani na chvilu a vrazil jej do chrbta dyku, ktoru som nosil za opaskom. Namestim sa ozval hlasny krik. Knazna padla na kolena a z hrude jej vychadzalo cervene svetlo, osvetlujuce pramene krvi vytekajuce z jej slabnuceho tela. S poslednym zufalym vykrikom spadla na zem a ostala nehybne lezat. Jej svetlo postupne stracalo intenzitu, az sa nakoniec celkom vytratilo. Krv tej, co roky tyrala obyvatelov Northonu a vrazdila nevinnych, teraz stekala po kamennej dlazbe a pomedzi skary vsakovala do zeme. Ako jej telo chladlo, ubudalo tmavych oblakov a luce poludnajsieho slnka znovu naplnili udolie svetlom a nadejou. Ludia sa zacali coraz viac tlacit do stredu namestia. Kazdy sa chcel na vlastne oci presvedcit, ze je naozaj mrtva. „Dasco!“ – skrikol som. Uvolnil som zovretie rukovate, dyka z mojej ruky dopadla na zem a ja som sa rozbehol za bielym vlkom, ktory lezal raneny opodial. Klakol som si k nemu a chcel som mu nejako pomoct. Dychal. Povazoval som to za dobre znamenie. Povestna slamka, ktorej sa topiaci chyta. Polozil som mu ruku na hrud a oci sa mi zaleskli slzami. Bol som bezmocny. Nemohol som pre neho nic urobit. Jeho srdce som uz takmer necitil. Zrazu som na mojich prstoch ucitil teplu dlan. „Neboj sa, bude v poriadku.“ – usmiala sa krasna zena so zlatymi ocami a nezne, s citom, este viac pritisla tu moju k telu stvornoheho kamarata. Citil som ako cezo mna prechadza teplo a sila do hrude bieleho vlka. Citil som ako sa tep jeho srdca zrychlil a jeho telo spevnelo. Odkaslal si a pomaly otvoril oci. „Vidis, hovorila som ti…“ Nepocuval som ju. Cela moja mysel bola sustredena na jej krasu a necakany dotyk. Nevedel som od nej odtrhnut zrak. Tak predsa. Je skutocna. – hovoril som si a uzival tento nadherny moment. Zblizka som sa dival do tych zlatych oci. To ony ma sem priviedli. Len vdaka nim sa teraz ludia Northonu raduju zo znovu nadobudnutej slobody. Len vdaka nim… „Vedela som, ze to dokazes. Od prveho momentu co som ta uvidela. Pozri!“ – povstala mlada carodejnica a ukazala na stastnych obyvatelov Ramsetu. „Ako si to mohla vediet?“ „Ja viem totiz vsetko.“ – povedala so sibalskym usmevom na perach. Vystrela ruku a takmer okamzite na jej predlakti pristal Kiko, jej cierny havran. Usadil sa a hlasno zakrakal. Usvit Krajinou sa ozyval neprijemny opakujuci sa zvuk. Aj napriek ozvene som ho okamzite rozpoznal. Nic ine sa nepodobalo na tento nezamenitelne otravny zvuk mojho digitalneho budika. Zavrel som oci a dlanami som si zakryl usi. Nechcel som ho pocut. Tusil som, ze je to zvuk zla a neprinasa nic dobre. Ked som nakoniec otvoril oci, pretoze ten zvuk bol fakt neznesitelny, sedel som opat doma vo svojej posteli. 6:00 blikalo na displeji stroja, ktory ma vytrhol zo spanku. Bol to posledny udaj na displeji pred tym, nez som ho vypol naveky. Za tienmi vysokych budov velkomesta bolo matne tusit vychadzajuce slnko. Otraseny a smutny ostal som este chvilu lezat a podozrievavo som si prezeral vsetky tie prazdne sede steny mojho maleho bytu. Nemal som vobec chut postavit sa z postele. Vsetko bolo prec. Vsetko krasne a vzrusujuce ostalo v tej neskutocnej krajine. Tohto som sa bal najviac zo vsetkeho. Ze to bude iba sen... Nasilu som zatvaral oci, snazil som sa vratit spat. Ale neslo to, akokolvek som sa snazil. Citil som smutok za vsetkym, co som musel kvoli budiku opustit. Nebolo jednoduche zmierit sa s tym, ze je vsetkemu koniec. V Northone som sa konecne citil sebou samym. Teraz som zase len sucast kazdodenneho ritualu v nezmyselnom systeme. Kym v skutocnosti som? – pytal som sa sameho seba, zatial co som vliekol svoje unavene telo na stanicu metra. Znechutene som ukladal jednu nohu pred druhu. Bolo rano a ja som uz teraz nemal silu. Najdem jej v sebe este aspon kusok, aby som sa mohol postavit realite celom? Vobec sa mi nechcelo. Radsej by som znovu snival. Namiesto toho som sa o chvilu znovu tlacil v tej preplnenej kovovej skatuli. Nebavi ma to. Naozaj ma to nebavi. S myslienkami nesucimi tazobu celeho zivota som vkrocil do svojej kancelarie. Bude to zase len dalsi den, rovnaky ako tie ostatne. – hovoril som si, ked som odkladal na vesiak svoj dlhy sivy kabat. Ale v tom sa stalo nieco necakane! Nieco neobycajne, priam mysticke! Kvoli hlasnemu tlkotu srdca som nepocul ani vlastne myslienky. Vsetku moju pozornost si vyziadal predmet leziaci na mojom pracovnom stole. Pomaly som k nemu pristupil a opatrne ho uchopil prstami pravej ruky. Zodvihol som ho do vysky oci a so zatajenym dychom preskumal v nesmelom rannom svetle. Bolo nadherne... Pero cierneho havrana.