V UTROBACH DUSE Lucia Valigurova Autor Vydavatel Licencia Vydanie Autor obalky Lucia Valigurova Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2021) Lucia Valigurova O knihe Su to moje spovede papieru. Papier vas nekomentuje, nekladie otazky, nesudi. Len prijima. Zvlastnostou je, ze ked som si precitala basen spred desiatich rokov a vtedy som ju vnimala len ako „nieco co mi napadlo“, teraz v tom vidim ovela viac. Akoby si na mna odkaz v nej pockal. Obsah V UTROBACH DUSE 1 O knihe 2 Hladaj seba 5 Nezabudnem 6 Bezmocna 7 Ponorka 8 Moja cesta 9 Trocha lasky 10 Laska 11 Dvere do prirody 12 Na krizi 13 Odpustenie 14 Dakujem 15 Bolo a bude 16 Sirota 17 Tak uz dost 18 Kvet nadeje 19 Odkaz pesimizmu 20 On a ona 21 Na rozlucku 22 Vtedy na krizovatke 23 Malicherna 24 Neverim 25 Nocna 26 Kam to speje 27 Po 22:00 28 Balada 29 Charakter 30 Flavierovi 31 Chcem 32 Chcem viac 33 Priatelstvo 34 Som tu pre teba 35 Nasa chvila 36 Dokaz lasky 37 Utrzky 38 Len laska vie 39 Uzkost 40 Born to be wild, alebo par pravidiel 41 Ti, ktori pridu 42 Bolest 43 Zbohom 44 Demon 45 Ktovie preco 46 Jedinemu 47 Najdeny Strateny 48 Hladaj seba Sklonene hlavy, mlcanim pokryte ego uz prerastlo. Marne uz vycitky, aj tak su zlozite. Pohladaj seba. Viera je vitazstvo. Usmej sa na dusu ako do zrkadla, vidis tam zazrak? Nelahka uloha. Neustup zlobe, aby ti neukradla to, co si dostal od Boha. Len v sebe najdes oporu, aku ti nikto neda. Len svojou silou pokoris, umele zhnite kreda. Nezabudnem Nezabudnem... Nezabudnem milovat, laska nema konecnu. Ani keby lasky bolest vyhlasili za vecnu. Prudom tecie laska zo srdc, zial, marne sa vylieva. V popraskanej pode vasni iba zrnko dozrieva. Iba jedno, viac ich niet. Prediera sa tazko. Zrnko laskou zivene a chranene paskou. Paskou ludi dufajucich, popisanou parom viet. Tych, co este nezabudli, ako sladko chuti. Ako krasne hreje a k comu nas nuti. Nezabudnem... Nezabudnem na jej chut. Ako krasne pali A so mnou ti nezabudnu - - ti, co milovali Bezmocna Co ma to tazi...? S tym sa nevyrovnam, pocit tak bezradny. Ze vraj viac nemozem, moj svet je bezvladny. Postradam silu menit chod veci. Mam slabost. Ach, nezmenim. A to ma bije, neznesiem bezmocnost. Hladam tu studnu, kde sila prameni. Mat pramen nekonecny, a radost ludi zvecnit. A ak nie, ak je to mimo sil, tak aspon z metra spravit 10 mil. Ako byt v klietke, ked neviem pomoct, ako mat velkost mravca. Radsej si zahram hru na odvahu, ako hrat hru na zufalca. Ponorka Mam ponorkovu chorobu zo sveta, stava sa zo mna vtak, co nechce lietat. Stereotyp a ruska ruleta, musim den zmenit - inak odmietam.... Kazdy den stale to iste, pocuvat tie reci kysle. Zas mam chut nieco rozbit. - to iste, tak co mam robit? Nie! Nemam dost veci na rozbitie, musim najst navod na prezitie. Spravit si rozvrh zivota? To je jak buchat hlavou do plota. Tak sa mi vidi - C je spravne, nemusim rozbit, ani rozvrhnut. Staci, ked splnim tuzby davne. Musim tu ponorku zavrhnut. Moja cesta Zelene listie s vetrom sa hraje, plieska a plachti. Pokojne hladim, aj pre mna vlaje. Strom hrdo vztyceny hlasa mi pohodu, odhana iluzie. Nechcem uz nikdy sledovat stastie cez zaluzie. Pohladim dusu rano i vecer, aby sa pozviechala. Nech som raz hrda na to, co dala a co zanechala. V rytme zivota tvorim si kroky, odpustim preslapy. V rychlosti casu, ked plynu roky, ked plynu etapy, chcem zastat a pocut srdce plesat. A vediet, ze sa netrapi. Najdem si chvilu iba pre seba, objat sa s travou, pozdravit vtakov. Vtedy mi nic viac netreba, ked sledujem divadlo mrakov. Trocha lasky Pozicaj mi trocha lasky, co schovavas v dlani. Nech vyhladim ludom vrasky v tichu, po zaspani. Nie pre seba pytam. Uz som si schovala. Ale som z nej vzala a trochu rozdala. Tak mi pomoz s trochou lasky, poslime ju do slov. Nech zhodime z tvare masky, ktore zili zo snov. Laska Tajomna sila, co duse spaja, ta ista sila, co s nami mava, otvara srdcia, rozdava stastie. Ten, kto ju ziska, na duchu rastie. Ona tu nevznikla, clovek ju nestvoril. Nebol to ten, co o nej len hovoril. Nie je to hmota, co sa da delit. Nemoze uzernik v prospech ju menit. Len popros a cakaj. Sama ta najde. Neboj sa! Ma kridla, ta vsade zajde. Ona ta opanta, odlahci mysel. Aj mna uz dostala :). Fakt, ma to zmysel. Tajomna sila, co duse spaja, ta ista sila, co s nami mava, sa Laska, pojem vzneseny, nemoze stracat na Zemi. Dvere do prirody V zapase dni vazim si pokoj, tak drahy. Pri starom pni sledujem hviezdy a mier Mliecnej drahy. Vychutnavam svoju chvilu, zavolam si moju vilu a pozdravim stromy. Nasytim sa voni a slobody lesa, napijem sa vetra. Tam vsetko smie sa. Pocujem orchester Zeme a vody. Sledujem zivot, kde nie su nahody. Som tak blizko a predsa tak daleko. Strazim si dvere, dvere do prirody. Na krizi Vieru ti ukrizovali, zobrali posledne, co ta tu drzalo. Nadej ti ukradli. Bahno ti sklamanim z retazi padalo. Pocit potupny vtlkli ti do srdca, az sa ti zachvelo, a horke slzy palili tvar. Zrada ti kvapkala na celo. Mal si chut zahodit to, v co si veril, mal si chut nadavat, zuby si ceril. Zasliapli istotu. Tu tvoju prostotu, predsa tak zlozitu, bohatu na pocit, a k dusi prisitu, zdanlivo naivnu, uznali za vinnu. No ty im odpust, lebo nevedia co cinia. Dogmy im chutili, no pravdu neznasilnia. Odpustenie Pre krehkost duse nebudem kliat. Odpustim, pochopim. A trpkost myslienok nebudem siat. Svetlo na dlani a ohen v srdci zalozim. Nebude vody, co ho zahasi. Teplu dlan na celo polozim. Vzdy budem s tebou, v kazdom pocasi. Oko za oko? Nie! Lasku za lasku. Naco vzdy pokladat tu istu otazku: „Preco? A preco?“ Nic nie je nahoda. Mas to, co zijes. Odveka dohoda. Privoniam kvetom odpustania. Nazbieram kyticu do nadoby. Kazdemu s pokorou bez zmyslania dam jednu kvetinu do zasoby. Dakujem Daj sa mi spoznat Boze, prosba duse znela. Ked schli prudy slz a kropaji z cela. Znamenie ze si, ze ma ochranujes. Prosim ta, Boze! A ci ma milujes? Jedna z ciest viedla k tebe, moj tichy priatel. Ked som Ta s laskou volala, velakrat prislo dojatie. Ten pocit vdaky, ked prisla odpoved. Ta radost, ze si vypocul moju spoved. Nelipnem. Pokojne pockam. Uz som to odovzdala. Azda aj potrva, kym za mna vyprosis, co som napachala. Otvaram srdce, dlane, cela sa odovzdam. Dakujem zo srdca, ze dnes uz Boha poznam. Bolo a bude Ked sme boli dvaja jedno telo, ked to medzi nami silne vrelo, ked sme mali pocit, ze sme si sudeni, ostal si nahle zmateny...bez zeny. Citil si prazdno, citil si sklamanie, bolo to bezduche, bezmocne zlyhanie krasneho puta, co sa vam pretrhlo, teba to nahle prikruto odvrhlo. ...A cakas lasku, co pride jak hviezda z oblohy. Veris, ze rana, co vznikne, casom sa zahoji. Su chvile krasne i chvile, co skolia ta v kolena. Dufas a otvaras naruc, ked stojis pri dverach. Dufas, lebo len dufat sa oplati? Kde su ti, co len dufali, a kde su ostatni? Cakas, lebo len cakat ta nezbori? Laska je choroba, to sa len hovori. Sirota Zufalo sa vlecie nocou mala zmoknuta sirota. Vonku zima, fujavica, kus sedeho zivota. Vlasy vetrom rozhadzane, saty blatom ufulane. Konecne je v dedine, ubohe a nevinne. Ludia z hnusu tvare halia a dievcatko licka palia. Spoza vlasov vykuka par uprimnych oci, vietor prudom zafuka, ona bosa skoci. Doranane nozky bolia, hlad ju iste trapi, neprosi vsak nikoho, iba sa chce napit. Nevrazive pohlady bodaju jej srdce, preco nik ju nechape, ved stratila slnce! Nasla sa vsak dobra dusa, drobnou ruckou pohnut skusa, do chalupky odnesie. Zohriala a nasytila. Sirotka uz nemarnila cas bludenim po lese. Tak uz dost Ked je den ako sen, zacne sa piesnou v hlave. Ked mas ten pocit zmien a si rad, cakas, co sa stane. Usmev ti na pery vbehne necakane. Nevadi, ze je mraz, ze je hic, ci vsetko uprsane. Nevadi, ze ta zas kamarat hlupo klame. Nevadi, ze sa nic nedari, ved aj to sa stane. Mam taky stav, neriesim, necham to, nech to plave. Cas, ktory mam, musim zit, nechcem nim mrhat. Stresovat, bat, vlasy si trhat. Cas, ktory mam… chcem sa smiat, tuzim steny burat. Mam v sebe silu, doteraz v tieni bola. Strach, natlak, stres, to on ju tam schoval. Mam v sebe zbran, uz sa nou nebranim. Tak len pod, zautoc, usmevom ta ranim. Tak len pod, ty, co chces strachom tasit, tak len pod, ty, co ma chces do muk vratit. Vystrelim a sipom usmev bude. Ty len plac, ja budem v klude. Kvet nadeje Podme chapat svoje vnutro, podme spoznat co je v nom. Je potrebne naucit sa odpovedat priznakom. Je to burka. Je to zial, melancholia ci tuzba? Chceme casto odist v dial, no zakony v nas kruzia. Ako drave vtaky nad koristou, ako vycitky nad hlupym cinom. Preco sa musim podriadit? Povinnost vybit, slobodnym klinom! Tuzim, po com tuzit nesmiem, laka ma svet tak vzdialeny. Chcem zazit to, co zazit neviem. Neskrotna vasen vo mne prameni. Spontanny ulet, divoka laska, spriaznena dusa, slobodny svet. Abstraktna ruka ma vo sne laska, vklada mi do vlasov zeleny kvet. Odkaz pesimizmu Kto si ty, ze nas uzemnujes? Kradnes pocity a ponizujes. Pocuj! Kto ti dal to pravo nicit? Ved ty sa tesis, ked my sme v... Tak ja ti drahy pesimizmus, seriem na tvoje ciele. Ja si tu budem vyberat, nie cierne, ale biele! Nie tvoje biedne postoje, po ktorych kazdy zufa. Uz sa postavim za svoje, fajn, tak uz si trufam. Menim si to, o co sa snazis, staviam si labyrint a v nom nit. A tebe mily pesimizmu, ostane iba hola rit. On a ona Chcela by som vidiet do srdca, nakuknut do mysle. Lebo ked nieco hovoris, nemusim poznat zmysel. Ine je vsetko povedat, ine je pravdu schovat. A tak by som si zelala, mat taky ostry pohlad. Mat zrak, co vidi do duse, nos co citi klam. Aby si ty bez Venuse, neostal nikdy sam. Venuse vie sa odomknut, ukazat pravy cit. Ti z Marsu azda nevedia, maju pred citmi stit? Keby sme stity roztopili nasim pochopenim, ti z Marsu by nas cenili neznym pohladenim. Je cesta trnista, co vedie ku Venusi, Venusa zasa neista...mozno len nieco tusi. No kde sa stretnu, tam je raj, tam sa uz chapu skvele. Venusa dala pochopenie, Martan dal citom dvere. Na rozlucku Odisiel si. Bolo to nahle, nik nebol pripraveny, myslim, ze ani ty. Bola to rana - velmi necakana. Neda sa bolest vyjadrit, nik nema take kvality. Odisiel si. Boli, ze som nestihla to posledne. Tolkokrat v mysli - o to viac dosledne. Lubim ta!!! to som chcela. Cas mi uz nedovolil. Najvacsia bolest prebolela, ty si ma vtedy oslovil. Nebol si ako ostatni, bol si len energia. Neviem kto z nas bol zdesenejsi, ty alebo ja Ze vraj si bludil v tomto svete dlho. Asi ta trapilo par malych dlhov. Dal si mi sancu rozlucit sa. Vdaka! Len nase duse hovorili o to uprimnejsie. Potom si odisiel o to pokojnejsie. Posledna slza s ulavou ta odprevadzala. Viem kam si isiel, uz som doplakala. Dva svety paralelne, tak blizke a tak vzdialene. Vtedy na krizovatke Ach, uz mi je smiesne, riesit tie iste spory. Uz len ten pohlad za vsetko hovori. Bud ticho!!! nevrav nic!!! V mysli mi od hnevu plieska bic. Ideme dalej, dalsia krizovatka, viem co ti vrta v hlave. Trochu ma zobralo, co si mi povedal - pocit jak sklucena dolu na podlahe. Mozno si nechcel, len tak vyletelo. - Tak nekric!!! - Prepac mi. - Mna to zabolelo. Nemusim citit ani dlan na tvari, aj slovo zastipe, ak sa to podari. Zase je pred nami klukaty den. Myslienky plynu, kazda inou stranou. Jedna je v cieli - „Nasrat zas na to!!!“ a druha hovori - „I love this man“. Malicherna Mas usmev na perach, dufam, ze pre mna. A iskru v ociach. Pocujem v ozvenach, ako sa smejes, aj zvysky tvojho tiena. Vnimam tvoje slova, no nepatria mne. Ani len pohlad. Myslienka nova rodi sa v tme. Zacal sa obrad. V uvahach na dne zabijam obetu, vrazdim tvoj ideal. A cakam odvetu. Zabludil pohladom na moju zamlkvu tvar. Vidis ma nadchnutu obradom, nemas rad svar. Aj par slov si venoval, v podobe vycitky? alebo..... Davam ti najavo, ze sa mi malilo, ked si ma nevnimal, a to ma palilo. Uz nechcem bojovat o pozornost. Opriem sa o vnutro. Pre tvoju nepozornost. A tuto spoved nikdy neuvidis, kym sa mi mali. Kym moje male sebectvo, z tej trochy lasky ziari. Viem ti to povedat. No je to zlozite. Tak ako tato spoved. Ako zrkadlo rozbite. Neverim To, co chcem, to co mozem, co by sa malo, rozmyslam, ci by sa spojit dalo. Tuzba je zver, co hadzu do klietky, ona sa bije a hlada kluce. Neverim v srdce vzdy vludne a vrucne, a ani na to, co by sa len smialo. Neverim v toho, co v nic nedufa, a ani v zradu na vlastny ucet. Kto tuzi, ten dufa, kto dufa, ten ma. Aspon tu nadej, ktora je hlucha, aspon tu radost z pekneho sna. Nocna Nahle ma premkla samota, hoc nie som celkom sama. V ociach mi bludi clivota, taka nevitana. Sledujem dym z poslednej cigarety, tak lahko stupa nahor, ako z nej ubuda... Ja som jej vrahom. Opustena..... hladka ma dlan noci, zasnubena s nikotinom, som v jej ciernej moci. Zavriet oci a zobudit sa rano, nech sa opat slnko stane mojim panom. Kam to speje Svet bludi v hluposti, iluziou odety, a laska v skuposti nehladi na deti. Pravda sa zakrada, nechce byt najdena, hrdost sa okrada, uz nie je vznesena. Ten, co vidi vela, ten je najviac slepy, a kto moze konat, tak ten v hanbe drepi. Svet bludi v hluposti, nezdarom odety, a laska s istotou, necaka na deti. Po 22:00 Teraz, ked spominam, nuti ma usmiat sa. S usmevom si liham, citim tie objatia. Aj po tolkom case, stale po nich tuzim, s takou istou laskou, vo vlasoch ti kruzim. S takou istou laskou do oci ti hladim, s istotou a nehou po tele ta hladim. Roztopasna slza, zo srdca mi steka, je tepla a smela, uz caka len deka...... Deka a na nej laskava ruza. Vdaka ti, Boze, za tohto muza. Jemu sa oddat telom i dusou, nechat sa prebodnut laskavou kusou. Balada Stala na utese, bujnom a zelenom, hladela na vlny v mori rozburenom. Vietor jej vsade santil, aj pod satami. Hovorila srdcom len so zvieratami. Palila ju krutost ludi, bala sa ich slova. Chodievala k utesu, iba tu sa schova. Stala na utese, odlahlom a tichom. Posielala odkaz lasky, raz slzou, raz vzdychom. Stala na utese, voda ju volala. Slubovala lasku, ktora neopusta. Ona ju prijala a vodou sa stala, spoznala lasku, ktora zlo rozpusta. Charakter Charakter krivy sa na nas skeri, na zhnitej koseli ma zlaty frak. Falosnym prstom uz na nas mieri, na tacke dovery zahasi spak. Madli si ruky, kde sa zas usadi prediera horlivo v dave. Ako sa zda, tomu nic nevadi, zakotvi v kazdom pristave. Drzo ti splechne kus false do oci, zerie jak kyselina. Charakter krivy svetom sa potoci, brudny jak zaburina. Flavierovi Poznas tie chvile, co ziju aj bez slov, uvahy stretnu sa na polceste. Nemusis vyslovit, staci len pohladom pozdravit myslienky v manifeste. Poznas tie chvile, ked sa nam smiechy zrazia. Pohodu pri pive ani slova so silou kopije nevyvrazdia. Poznas tie chvile, ked usmev vystrieda vaznost. Nazory menime, s ochotou prijmeme staznost. Spoznavas cloveka. Humanne stavitelstvo. My sme si vystavali spolocne priatelstvo. Chcem Chcem si s tebou spievat piesne, na gitare hrat. Chcem mat tvoje dlane v mojich, chcem sa s tebou smiat. S tebou sa chcem flakat mestom, s tebou skakat cez mlaky, s tebou sa chcem vydat cestou, s tebou zbierat slimaky. Iba s tebou sa chcem nudit, iba s tebou zaspavat, iba s tebou sa chcem budit, iba teba napajat. Ty si ma vzdy verne lubil, ty si ruky ohrieval, ty si splnil, co si slubil, ty si so mnou dospieval. Spolu presli dlhe mile, aj par slz sme preliali. Bola som to male, roztomile. To, co potom zakliali. Ja som sa ti zvykla snivat, ked si este netusil.... Do mojho sna prisiel byvat, kazdu noc. No nerusil. S tebou chcem leniviet doma, v tvojej mysli listovat, z povinnosti krotit vasne, s tebou sa chcem milovat. Chcem viac S tebou chcem lezat na luke a vidiet v mrakoch symboly, s tebou chcem odolat ponuke, ci zdielat vyhry z tomboly. Teba chcem drzat za ruku, ked tvoja dusa bude chroma. Davam ti laska zaruku, ze nie som nevidoma. Ta tvoja, moju dusu vidi, a v nej si najde oporu, spolu sa budu objimat, oprete o zavoru. Priatelstvo Zazit to opat s nimi, pri jednom stole. Vediet, ze su tam aj ti, co su uz hore. Pocit z blizkosti priatela, ked zrincia naraz krigle, vtedy uz nechces vela. Zazit tu vzacnu pohodu, potiahnut z fajky mieru, podpisat dymom dohodu a utvrdit si vieru... vsetci za jedneho - - a vsetci to vedia. Jeden je jeden ochotny vstat, aj ked vsetci sedia. Som tu pre teba Neboj sa, prekonas vsetko zle, kriza sa vytrati a necha odkaz: „Davam ti sancu a priestor na ine, a trochu casu - to ako dokaz.“ Som tvoja opora a znesiem vela. Som tvoja vrba i cesta do ciela. Ponukam teple rameno a pocit stastia zamenou. Budem ti zmyvat horke jarky z tvare, a davat teplo do srdca, aby si vyhnal, co citis prave. To moja obeta rastuca. Odhodim ego, vystrieda ju ona, vidim, uz ruka trasuca, bije do odvahy zvona. Nasa chvila Este len myslienka a uz sa usmievas, vies, co sa stane. Razom sa samote skeris a vysmievas. Mokri a stastni santite vo fontane. Utekas pohladu, to len provokujes, vies, ze sa pozera. To len tu nadhernu chvilu natahujes a on si tvoje krivky prezera. No ty ho prichytis, rumenec vybehne na lica. Lichoti. Pohlad vsak slaha jak palica. Nevnimas, jak bazi po kvapkach na tvojom tele, tuzis len chytit mu ruky - uz od nedele. Z vlasov ti zbehla kvapocka, gula sa po tvari. Vyuzil.......ziskal uz trofej! Vedel, ze tvar sa ti rozjari. Dokaz lasky Ked mam dychat, tak len s tebou, uprimne pod holym nebom, vymienat si bozky vasnivo, nalievat si pravdu a vino. Nech je tato basen dokazom, nasa laska patri len nam dvom. Tazko je lasku vysvetlit, a este tazsie vyjadrovat. Az ked ti srdce vykvitne, budes ju vrucne obhajovat. 1000x poviem Milujem Ta, citim vsak, ze to nestaci. Nech sposob, akym sa ti davam, ti moju lasku naznaci. Utrzky 1. Mrazive Slnko na nebi vasne, svieti, no nehreje. A je to zvlastne, teraz ma hreju nadeje. 2. Ozili tuzby davne, musim ich dotvorit. Stastena klope...idem otvorit. 3. V dave a predsa sam. Sam, predsa strateny. Strateny v dave. Len sam a zmateny. Zmateny v dave, v dave opusteny. 4. Zastav sa! Clovek...ak nim este si. Pozri sa do seba, ake najdes sny? Pozri sa dokola!!! Ty skaze pomahas. Priroda vola.... Usta jej zatvaras. Len laska vie Bojim sa noci, ked ma ma v moci retaz snov. Bojim sa rana, ked brana pusti hrbu slov. Bojim sa sameho dna - ako zo stareho pna chcu pekny strom? Dobre je vtakom, nemaju zakon, nemaju ciel. Dobre je vcelam, tie maju elan, kridla a pel. Len laska vie, ako mi je, ked som s nou. Ona ma uci, niekedy muci, no je mi ctou. Uzkost Uzkost ta nuti schovat sa, ukryt sa pred svetom. Bojis sa slnka, zufas a utekas pred letom. Uz nepoznas lasku, necitis. Rozpravas holubom. Zijes vraj inak, samotne, vyhybas sa ludom. Tvoja tvar dlho sa nesmiala, oci sa neleskli. Bole ti stale pribudaju, co nevludne tyzdne ti priniesli. Sklamany druhom, nedotknuty laskou, zmoreny zivotom, zase s novou vraskou. Zamkol sa do ticha, uvaznil do zialu. Cas mu uz netika ani netyka. Uz citi ulavu. Born to be wild, alebo par pravidiel Odsudeny na lasku, uvazneny v krase, prekliaty stastim, predurceny spase. Muceny poznanim, v rozvoji prudkom. Vahavy k dobru a vzacnym skutkom. ...sa clovek na Zem narodil. Kroteny milotou, syteny voskom. Trestany citom horucich bozkov. Zrodeny v slobode s najvyssim cielom. Prijat par pravidiel s laskou a mierom. Ti, ktori pridu Ludia prichadzaju a odchadzaju. Ako moji muzi, ako ti, ktorych som vyhnala. Ako ti, ktorych som poznala, no nespoznala. Ti, v ktorych som dufala, v ktorych sa sklamala. Ludia chcu, len nevedia. Ked vedia, uz nechcu. Ako moji muzi, ktori chceli. Ale ja nie. Ako ti, ktori prehliadali, moje zlyhavanie. Ti, ktori vnimali moje nevnimanie. Ludia sa snazia, no neveria. Ako moji muzi, ktorych som palila. Ako ti, ktorych si vazila, ktorych otravila. Ti, ktori mi dali mec, ktorych som popravila. Ludia su vsade a nikde. Ako moji muzi, ktori bdeli ked som spala. Ako ti, co spali, ked som nariekala. Ti, ktori len pridu, ktorych som necakala. Bolest Boli ma dusa, nie telo. Boli ma vacsmi, ked je tma. V tme vidim akoby horelo, palim v nej demonov sna. Len horia, no nezaniknu, kym ich Ty nezabijes. Ja ich len zivim, no tebe neuniknu. Naivne topim ich v alkohole, je mi tak krasne tazsie. Stracam sa v poslednej kapitole v Knihe pre moje stastie. Myslienky tichnu, oci meraveju. Vlhnu jak ruky, co stale leju demonov, kviliacich z alkoholu. A kvapka bolesti streta sa s kvapkou etanolu. Zbohom Kazda minuta tvojho mlcania bola hodinou mojho zufania. Dnes moja dusa mizne - bez teba. A ked ta neciti...som hviezdou bez neba. Boli ma tvoja laska. Bolia ma sny, aj kazda vraska, ktora sa z teba zrodila. Tak budem pykat, ze som ta lubila. Vo svetle smutnej, stecenej sviece sa leskne cierny tus. Zanecha spoved chorej duse... … „mal si byt jediny muz“ A cierne pismo kropia kvapky krvi, cerveny lem zdobi trpke „ZBOHOM“ ...posledny ston... Pre moje srdce si bol ty prvy. Teraz uz budem s Bohom. Uz mi hra zvon. Demon Nepoznany sen v prazdnej noci, pochybny znamy a ini cvoci... Depresia, stres a nechut k ranu, myslienky na pax a druhu stranu. Zivy prud vystriedal smutok a strach, nedychas lasku, dychas len prach. A s novym teplom, novej iluzie sklamanie zahra na perkusie. Tak dalsi sen v prazdnej posteli, a dalsi den v nocnej koseli. Dlane sa suchaju o teply caj, sledujuc burku - tvoj temny raj. Nevnimas to, cim ini ziju, Ty zijes tym, co ini len piju. Pohlad na stastie skresleny bolestou, lucis sa pomaly smrtelnou nerestou. Bic uzkosti slaha tuzby utopene v liehu, kde mlkva dusa bludi a hladajuc nehu, upada do tryzne. A snazi sa prezit, no sila uz mizne. A cas sa kruto vyskiera. Pri pohlade do taniera, kde miesto voni hraju skazy, a chut pritom zamdlieva, skusas povzniest svoje prazdno nad hodnotu haliera. Bizarny svet, kde nachadzas sam seba bez prevleku. Kde vnimas svoje stastie ako vzacny ohen v praveku, sa stava tvojim domovom. A ty plny apatie zacinas zit po novom. Ktovie preco Tak plytke ludske tendencie nevnimat orchester snov. V dejinach zachytit kadencie, ked kvilil posledny kov. Ten, co sa nerad topi ostatnych ponara. Zo svinstva tvori si kopy, a ked sa bori, chyta sa konara. Vo vlastnom hnuse straca identitu. Maligny tumor spolocnosti, v tkanive ludstva hlada stabilitu, zapusta korene nepravosti. Jedinemu Nuti ma, no nechcel. Nevie ze... Laskou ma primal vstupit za mreze. A som tam stastna, v jeho vazeni. Rozkos si zivim v jeho prameni. Vyviera, vlazi, hladi, sepka... “len ty si moja, ty moja stetka“ A s takou nehou. Krasne slova. Tak ma uz zatkni. Znova a znova. Sledujem jeho ramena, ked ma tak... drzi ma pevne, ked ma lubi. Budes tu navzdy? Chcem. Tak mi slubil. Najdeny Strateny Najdeny Strateny dotkol sa duse, ked ta necakala. Nadherne zmateni, smutni a spriazneni. Chces sa ma dotknut, aby som neplakala, sme vsak tak vzdialeni. Poznam ta, bol si moj, je davno, co som ta milovala. Vesmir nas rozdelil a hodil casu. Ine si lubil a ja sa inym venovala. Vzlietli sme k hviezdnemu jasu, kde si ma opustil, kde som ja zabudala. Teraz moj drahy Najdeny Strateny, cas je iny, svet je zly a laska lahko brana. Mozem ta lubit len s pocitom viny alebo vyjst, kym nepadne brana. Neviem co pride, bojim sa vzopriet tolkym rokom. A ked sa spojime, ci mi neodletis. Ci sa len unasat zivota tokom a na moje volanie nikdy uz neodvetis. Kto si dnes, Najdeny Strateny, mam byt tvoja? Panom su hviezdy, panom je cas, pokorne pockam, kym sa nam rany nezahoja.