Vlci mak Maria Novakova Na Wikipedii nenajdete Vlci mak, jedine Mak vlci. Da sa o nom docitat, ze je to lieciva, ale zaroven jedovata rastlina. V case, ked kvitne (jun – jul) je nadherna rastlina, ale len v zemine. Len co ju niekto odtrhne, odpadava a straca v kratkom case svoju krasu, svoju vnutornu energiu. Vlci mak je ako ludia. Velka slava je hned vedla sklamania, casto staci mala udalost a skonci sa niektora etapa zivota. Z radosti do smutku i opacnym smerom, o tom je tretia kniha Marie Novakovej. Male zmeny ovplyvnuju nase zivoty a v basnach si mozete precitat pohlad mladeho cloveka na rozne oblasti ludskeho zivota. Vsetky maju nieco spolocne – mensie ci vacsie zmeny. Obsah Vlci mak 1 Priatel 3 Zakliata 4 Zbytocna laska 5 Chcela som ti povedat 6 Nelubi ma 7 O muzoch 8 Dokonalost 9 Srdce v rieke 10 Vlci mak 11 Na hodine lasky 12 Sprava vo flasi 13 Na styroch nohach 14 Autori fotografii:Monika Hadvigova, Peter Hoferek. Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Maria Novakova Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2013) 010001 Priatel Priatel nie je clovek na paradu, niekto kto s tebou caka na inych, chape malu loz - ale nechape zradu, pochvali vitaza a zastane sa vinnych. Priatel nema niekedy priatelov, moze ostat sam na luke, nik sa mu nevyhraza neverou, nemava nikdy oci krute. Vysoky alebo nizky, ak ma v topanke dieru, stale skusa byt blizky, ponukne poslednu koselu. Mozeme zit bez nich navzdy, starosti vsak bude vela, aby to zvladol kazdy, nutna je rada od priatela. Nezabudne pozdravit rano, s obedom rad pomoze, vecer bude tvoj kamo, v noci nechce byt s tebou na noze. Zakliata Padaju male rany vo vezi, kazdou nocou viac zjazvene, kricanie do steny bez mrezi, hriech, na ktory si nik nespomenie. Cierne myslienky silneju, sme sami proti zrkadlam, ti druhy si na nas nespomenu, nevenuju sa zaklinadlam. Zakliata na veky davno minule, hlupo ocakava facku do mamy, slzy nestihaju, uz nie su plynule, skoncil sa svet naplneny hrami. Zufala rozcvicka usmevu nevysla, nespomina a obrazky nenajde, krysy zozrali zabu, ktora podisla, princ si novu formu najde. Spominala na luce slnka nadherne, vtedy pred tmou a dekou temnoty, svet bol iny a zmysly boli zmyselne, dala svoje srdce za navrat temnoty Zbytocna laska Zbytocna polovica, zbytocnej dvojice, zbytocne sfarbenie lica, zbytocna fotka do police. Zbytocne krasne okamihy, zbytocne spolocne zabudanie, zbytocne sme k sebe mily, zbytocny bozk po rane. Zbytocne zaspavame, zbytocne sa budime, zbytocne sa spolu hrame, zbytocne spolu bludime. Zbytocna dovera medzi nami, zbytocne sa v sebe stracame, zbytocne bojujeme s problemami, zbytocne sa kazde srdce polame. Zbytocne ahoj ako sa mas, zbytocne slova posledne, zbytocne odhaname plac, zbytocne zijeme zbytocne. Chcela som ti povedat Chcela som ti povedat, co pre mna znamenas, nepoviem nic a uz ta nikdy neuvidim pri sebe, nechal si ma samu v lese, neviem ci spominas, ostali mi spomienky a co som citila k tebe. Moja dusa za nic nemoze a ty jej das facku, kladivom na kusky rozbijes dievcenske srdce, mrazi ma pri tuzbach poznat s tebou lasku, snazim sa zabudnut a nemysliet zas nabuduce. Ale myslim a zozieram to, co ostalo z mojho ja, ty vyjedas krem z kolaca a napchavas sa cipsami, mala som ta v srdci, ale nie ako netvora, teraz mam tvoju fotku za milion zipsami. Viem, ze si na mna nespomenies a ani ja na teba, ked sa stretneme v domove dochodcov, dovtedy budem rozmyslat a marne hladiet do neba, cele dni a cele roky spominat pred polnocou. Ake krasne boli slova, ked som bola skumana, vedel si farbu mojich oci a ja tvojej nausnice, ty si bol princ z rozpravky a ja laskou sputana, teraz davas do kozuba odo mna listy a pohladnice. Nelubi ma Po polnoci vychadzaju strasidla, nie vzdy prave tie rozpravkove, prebudza sa ich cela krajina, niekedy su celkom navykove. Zatvorit oci a snivat, neskutocne veci si priat, so svojimi snami splyvat, na hru sa stale hrat. Snivala som o tebe, o odmietnutych tuzbach, maslo, co nedrzi na chlebe, srdce bez krvi na skuskach. Najtazsie skusky zivota, su tie velmi jednoduche, bodka na hrnceku ukryta, ktora vsetko vysvetluje. Lubi ma ci nelubi ma, ani tarot to nevie presne, do rozpravky z mojho sna, nepride a dverami tresne. O muzoch Na druhej strane luky placu zeny dojatim, vsetky su v zenskom svete otvorene, postu od muzov ihned odpecatim, hlavne moje srdce je popletene. Roztrasenym rukopisom pisane myslienky, razne slova odvahy a presvedcenia, v niekolkych vetach su silne spomienky, na casy lasky i casy odlucenia. Padla mi do ruk pohladnica, neznama krajina s jazerami, ten svet pohladil obidve lica, obratim stranu a hladam medzi riadkami. Neviem co hladam a mozno nenajdem, vsetky tie listy su iba letna tuzba, som naivna a hlupa ked si prajem, lasku strieda medvedia sluzba. Otvaram schranku a vidim pavuka, ziadne listy a pohladnice nepribudli, je sam a nahoda ho prifukla, aj na neho vsetci zabudli. Dokonalost Zabudnut a spomenut, odprasit minulost, dokonalu napomenut, z kosti a koze len kost. Tuzba po dokonalosti, v cloveku davno ukryta, kazde srdce nazlosti, ked chodi chytat do zita. Objavenie raja sa odklada, do posledneho zapadu daleko, hriesna tuzba ty a ja, bola som z lasky namakko. Tuzit po niecom neskutocnom, citit okamihy dlhych cakani, dokonalost nie je len snom, niekomu lezi na dlani. Az ju raz stretnes na ulici, mozno bude pre teba netvor, pocitis bozk na lici, moze za to laska a vietor. Srdce v rieke Srdce plava v delte rieky, velmi sa boji velkeho mora, zabudlo ho jedno z deti, ta, ktora je v laske nova. Nemoze ist proti prudu, ma strach dalej pokracovat, na mieste spoznava nudu, uz vie, co je to banovat. Srdce ostava v rieke, v okoli flias a odpadkov, na jednej spomienke, ked bolo pevne ako kov. Dievca ho zahodilo, chcelo sa riadit rozumom, bez srdca je jej clivo, aj v hlave je stale on. Keby on o tom tusil, ze srdce dievcata plava, vybral by ho a ususil, ale to sa aj tak nestava. Vlci mak Odtrhol chlapec kvietok, rastol na luke pri dome, zobral ho bez namietok, uz nerastol pri strome. Nepodarenym darcekom, stal sa cerveny vlci mak, rozlucka s bracekom, z elegana uboziak. Nerozumie laske ludi, odtrhnut a ponuknut, strach zo spanku ho budi, nedal sa odfuknut. Kraska sa dotkne minulosti, toto bol kvet krasne cerveny, vedla obalu na sladkosti, nepodstatny a zlomeny. Odpociva za zivotom, jeho vrcholom bola zahuba, pre zlate vlasy za plotom, odtrhnutie od Jakuba. Na hodine lasky Pytala sa ucitelka, deti, co je to laska, porozmyslat do pondelka, aku odpoved ma otazka. Mala slecna napisala, svoje lubi maciatka, slova trochu domotala, vzdy ich rada pohladka. Chlapec v zadu zahlasil razne, on na ziadnu lasku neveri, vsetko v nej stale viazne, to vedia nielen dospeli. Lenka priniesla svojho macka, jemu vsetko rozpovie, nikdy jej neskrivi vlaska, lubi ho, aj ked neodpovie. Spytali sa deti ucitelky, ci ona spoznala lasku, nepovie definiciu z telky, pozrie na stole na sedmokrasku. Sprava vo flasi Skoncila daleko od ludi, tuzila po ludskom dotyku, zistit preco nespi a co ju budi, zbavit sa svojho smutku a ostychu. Do flase vlozila papier, citlivo napisala svoje prianie, hodila do mora vedla handier, raz ho niekto najde - alebo je to zdanie. Na vsetky smery unikaju, vo flasiach adresa zahadna, suradnice trochu nalavo neprilakaju, smutok bude panom, alebo radost spontanna. Pisala od srdca a uprimne, nevie ci to niekto dobre prelozi, tuzby a zelania su mozno pochybne, este jednu flasu teraz pred seba ulozi. Namiesto znamky odtlacok, obidve ruky spravu dvihaju nahor, hodenie z rozbehu k dalekemu pristavu, tam, kde maju spravodlivi ludia svoj tabor. Na styroch nohach Nohy mame styri, ked sme zit zacali, hned nam ich umyli, vtedy vo februari. Prve dve spevneli, uz sa neboja kluciek, pisanie spoznali, aj vcielky od uciek. Zacala tvrdohlavost, nepochopene bytie, zivot len pre radost, miesto slnka pritmie. Zrodilo sa nieco nove, ruky sa stretavaju, tuzba po inom dome, pohlady neprestavaju. Na styroch nohach, pride dalsia stvorka, v rozdelenych ulohach, pockaju do utorka.