Vyssi zaujem trilogia Vodna planeta, kniha druha Stanislav Hoferek stvrte vydanie, 2015 Vodna planeta II. Vyssi zaujem Stanislav Hoferek stvrte vydanie, 2015 Tento dokument je mozne volne sirit pod licenciou CC-BY-NC-ND Pisane v kancelarskom baliku LibreOffice v operacnom systeme Greenie GNU/Linux © Stanislav Hoferek, 2015 ISBN 978-80-970865-6-5 Dielo je pod slobodnou licenciou a akekolvek vydanie s pridanim DRM ochran je zakazane bez priameho suhlasu autora. Vsetky postavy, lokacie a dalsie casti su vymyslene a knizna seria vznikala v kolektive ludi s roznymi ideologickymi ci nabozenskymi nazormi. Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Stanislav Hoferek Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Stvrte (2015) 111100 Obsah Vyssi zaujem 1 Obsah 3 O knihe 5 Podakovanie 6 Knihy zo serie Vodna planeta 7 AKT VI: Patent na rozum 8 1. Kapitola – Myslienka o mysi 9 2. Kapitola – Tolerancia 15 3. Kapitola – Posol 24 4. Kapitola – Odsudenie 30 AKT VII: Prenasledovanie 37 5. Kapitola – Skryta identita 38 6. Kapitola – Vymena 45 7. Kapitola – Zbierka zazrakov 51 8. Kapitola – Vyssi zaujem 58 AKT VIII: Necakana ponuka 64 9. Kapitola – Obchodnici 65 10. Kapitola – Krizovatka 70 11. Kapitola – Zapad slnka 80 12. Kapitola – Nepriatel 88 AKT IX: Druha strana mince 97 13. Kapitola – Lahke stopovanie 98 14. Kapitola – A teraz kam? 106 15. Kapitola – Neprestavat, hlavne neprestavat 112 16. Kapitola – Stretnutie 120 AKT X: Carodejnica 128 17. Kapitola – Miesto plne zmien 129 18. Kapitola – Princezna 137 19. Kapitola – Zuctovanie 145 20. Kapitola – Nepriatel pred branami 150 Zivot ruca velka tuzba podmanuje a zvazuje silnym nekonecna sluzba certov na stenu maluje Podrobi sa ludskost blaznom hlava je tvrdsia ako dub v svete smutnom a otaznom mensie zlo si znovu kup! O knihe Spojenie „mensie zlo“ pozna snad kazdy. No dokedy su nase ustupky akceptovatelne a hodne cielov, za ktorymi kracame? Zazite pribeh, v ktorom hranica medzi dobrom a zlom takmer neexistuje. Larynia je napohlad vsedna dievcina, no s velkou vierou v zazraky. Stretava niekedy tazko pochopitelnu carodejnicu, ktora ich dokaze uskutocnit. Co je spravne? To je velmi tazke rozlisit. Vyssi zaujem je pokracovanie knihy Rovni a este rovnejsi. Pribeh pokracuje tam, kde prvy diel skoncil. Rozdelenim sestier a postupnym rozpadom kultu, ktory diktoval vsetky zakazy a pravidla. Moze zmena v jeho vedeni zmenit svet? A akym smerom? Podakovanie Kniha Vodna planeta bola vytvorena ako bezplatne, jednoduche citanie pre kazdeho. Viac o nej a o dalsich dielach sa da precitat na adrese greenie.elist.sk, kde samozrejme pozyvam. Je nutne povedat, ze aj ked som vytvoril pribeh a spisal som ho, podarilo sa urobit z toho nieco zaujimave za pomoci dalsich ludi, ktori pomohli s grafikou, osadzanim textu, opravovanim chyb a roznych dejovych nezrovnalosti. Za vsetkych aspon niekolko (v abecednom poradi): Anezka Bubenickova Veronika Debnarova Peter Druska Adriana Hanesova Iva Jamborova Diana Kastiova Petr Krcmar Maria Novakova Janka Paluchova Julius Pastierik Aniko Pastorekova Alexander Pavlov Beata Plucinska Xenia Rybakova Vladislav Saling Klarka Stryalova Boris Svoboda Petr Simcik Lucia Vozafova Martina Zacharovska Zuzana Zimanova Knihy zo serie Vodna planeta Vodna planeta I Rovni a este rovnejsi (hneda kniha nenavisti) Ziskanie diela: http://greenie.elist.sk/knihy/vodna-planeta-i Vodna planeta II Vyssi zaujem (zelena kniha moci) Ziskanie diela: http://greenie.elist.sk/knihy/vodna-planeta-ii Vodna planeta III Trochu iny svet (modra kniha smutku) Ziskanie diela: http://greenie.elist.sk/knihy/vodna-planeta-iii AKT VI: Patent na rozum 1. Kapitola – Myslienka o mysi Ziggy len tak sedela a pozorovala. Vnimala vsetko okolo seba. Nekonecny piesok, vzdialenu zvlnenu krajinu i Lussiu, ktora bola stale v soku. Vyzerala stale vycerpana z velkeho trapenia na trhovisku. Jemny vetrik sa jej hral s oblecenim a rychlo chladnuci kamen nesluzil ako najlepsia opierka. Prichadzala noc a prichadzala rychlo. Ubudalo svetla i tepla a arkanka, zvyknuta na dlhe pute, nikdy neoblubovala zimu. Zapozerala sa na nieco male, uplne malicke, co sa blizi k nej. Videla malu, odvaznu mys, akych je sice v pusti viac, no len maloktora sa neboji priblizit k niekomu, kto sa hybe. Pozera na nu, ako ocuchava piesky okolo nej a pomaly sa priblizuje. Dufam, ze ma ta malicka nechce zjest, to by som jej do smrti neodpustila. Aspon by ma naraz celu nezjedla. Lussia si ju zanedlho vsimla tiez a zacala vykrikovat. „Mys! Mys!“ Pridala bojazlive piskanie a nevedela, co skor. Chcela utekat opacnym smerom plnou rychlostou, ked ju chytila dlha, arkanska ruka a znovu ju posadila. Ina dlha ruka chytila mys tak, aby sa jej nic nestalo. Priblizila mys k hlave Lussie a ta zacala este viac vrieskat. Ani nevedela ktorou rukou, ale za svoje vrieskanie dostala poriadnu facku od Ziggy. Az druha facka sposobila, ze bola konecne ticho. Ziggy sa zapozerala na mys a citila, ako keby ju vrieskanie Lussie poznacilo na cely zivot. „Musis tolko vyvreskovat? Ide mi hlavu roztrhnut a ze nepraskla hlava tej mysi, tak to je hotovy zazrak!“ Povedala Ziggy nekompromisne a necakane vazne. „Mys! Mys!“ Strach z Lussie priam srsal. „Ano, ziva bezbranna a takmer biela myska, ktora sa boji teba viac ako ty jej. Ovela viac.“ „Zabi ju, zabi!“ Lussia trvala na svojom. „Zabit? Jasne, zabijat je hracka. Najlepsie takeho, co sa nemoze branit, boji sa ta a radsej zomrie od hladu, ako keby ta mala vidiet este raz.“ „Bojim sa jej!“ „Ale co? A mna sa nebojis? Tiez nie som clovek. Preco nevrieskas, ked ma vidis? Viem ti vykrutit ruku, dolamat hnaty alebo ta zakopat zaziva, ale co ti moze urobit mys? Jedine, co moze, je pobehovat svojimi malickymi nozickami po svete, kde je pre nu vsetko obrovske a nebezpecne. A ty chces, aby som ju zabila. Si clovek, si tvor, ktory dokaze o tolerancii hovorit, ale ani na obrazku si ju doteraz nevidela.“ „Ja viem, ze mi nic neurobi, ale bojim sa a nechcem, aby bola ta hnusna vec pri mne.“ „No uz len ty si chodiaca nadhera.“ „Neurazaj ma.“ „Ta vec ma srdce ako ty. Len asi vacsie. Skor, ako budes chciet mysi alebo niekomu inemu ublizit, skus zistit, co chce. Ake ma priania a ci ti chce vobec nejako ublizit.“ „Co by mala chciet? Je to len mys.“ „A co by si mala chciet ty? Si len clovek. Z mojho uhla pohladu si nepodarok, ale nepoviem ti to do oci. Aspon zatial nie.“ „Co odo mna chces? Hovoris mi o tolerancii, ale neviem, co mi chces povedat.“ „Zeby nieco o tom, ze chces zabit len tak nejaku tu mysku, lebo sa jej bojis? Vy, ludia, ste divna zverina. Bojite sa toho, co nechapete. A este viac sa bojite toho, co nechcete pochopit. A preco vela veci nechcete pochopit, tak to nechape asi nikto. Svet je plny vsetkeho mozneho, casto neznameho. Tak co, chces rozmyslat a spoznavat, alebo nenavidiet?“ „To mas odkial? Z nejakeho pribehu?“ „Poviem ti ho, ak prekonas svoj strach a zmenis svoju osobnost tak, aby boli vsetci spokojni.“ „Mozes to povedat priamo?“ „Mozem.“ „A chces?“ „Nie.“ „Preco?“ „Nechcem. Musis na to prist sama, dievcatko,“ pozrela na Lussiu. Bez hnevu a znovu s jej typickym usmevom. „Chces, aby som prekonala strach, ale ja sa mysi bojim a nic to nezmeni.“ „A predsa isla mys za tebou. Boji sa ta, ale potrebuje nieco, co jej mozes poskytnut prave ty.“ „Ja? Vsak som na nu len nakricala. A vobec neviem, co by mohla mala hlupa mys chciet odo mna.“ „Mys je nieco ako ty. Mensia verzia, pobehuje po styroch a ma fuziky, ale inak cela ty.“ „Teraz nechapem, kam smerujes,“ odpovedala jej na to ocividne prekvapena Lussia. „Potrebujes jest?“ „No ano.“ „A spat, dychat, pohybovat sa...“ „Samozrejme.“ „Sulozit?“ „Ziggy!“ „Tak rozmyslaj. Co z toho jej moze chybat?“ „Hybat sa moze kdekolvek.“ „Vyborne, Lussia, robis pokroky. Nieco si sa naucila.“ „Tak dakujem no. A dychat tiez moze, ale asi nema co do ust. Ty chces aby som ju niecim ponukla, ale nemam cim.“ „Je ako ty, ale mensia. Omrvinka, ktora by ti ani nechutila a od hladu nepomohla, moze byt pre nu hostina.“ Lussia nasla na svojom odeve malu omrvinku a chcela nou ponuknut mys, ale nedokazala to. Bala sa a mys sa bala jej ruky. Stiahla ruku aj s omrvinkou, no silnejsia ruka Ziggy ju trochu krcovito pritisla blizsie. Potlaceny vykrik, onuchavanie ruky a velmi kratka hostina, to vsetko bolo pre Lussiu tak zvlastne. Ked bola mys pustena na slobodu, tak sa za nou obzerala. Prekonala svoj strach. Bola stale rovnaka a urcite by sa mysi zlakla znovu a znovu, ale trochu ju to zmenilo. Zmenil ju pocit, ze aj ked sa ona niecoho boji, tak jej to nieco zacina aspon trochu rozumiet. „Robis to pre nieco viac ako len pre tu mys, vsak?“ Lussia pozrela na Ziggy svojim bystrim pohladom. „Myslis si, ze by sa mi toto mohlo niekedy hodit na cestach a chces povedat, ze kazdy nieco potrebuje a pomoct s tym je ta najlepsia moznost.“ „No vyborne, vyborne. Mala by si nieco vediet. Mysky i obri, akych len malokto z ludi kedy videl, su casto uplne rovnaki. Je tu vsak este nieco, co sa ti moze zdat zvlastne, ale nie vzdy je mys slabsia ako clovek alebo arkan. Na nieco sa hodi viac, tak ako sa aj ty hodis na nieco viac, ako ja.“ „Tak to som zvedava.“ „Minimalne na jeden tanier denne si lepsie prisposobena. Svet je obrovsky a cim viac vies, tym vacsiu sancu mas. Na to, aby si prezila, i na to, aby si svoj zivot prezivala v stasti.“ „Ten pribeh mi povies, co si chcela povedat?“ „Tak teda dobre, podme do niektorej vyvarovne a porozpravam volaco.“ Dvojica zamierila do miestnej vyvarovne, kde nechtiac vzbudili pozornost uplne vsetkych. Na Ziggy ako arkanku pozerali s nevolou a nepochopenim a na Lussiu v satach otroka sa pozerali podobne. Kym Ziggy dohadovala nieco na zjedenie a velmi dobre vedela, ze sa to nebude dat jest, Lussia sa ocitla v problemoch. „Nemas tu co hladat, sem otroci nepatria. Okamzite vypadni.“ Na Lussiu slovne niekto zautocil, a ta, povzbudena rozhovorom so Ziggy, povedala, ze mu chyba srdce. Co vyvolalo smiech vsetkych, co to poculi. „Tak srdce? Otrokyna sklapni, ak nechces aby som ti to tvoje vyrezal.“ Chcela nieco povedat, ked ju za vlasy chytila ruka a pritiahla ku kraju miestnosti, kde bol prazdny stol. „Tu si sadni a sed!“ Povedala jej Ziggy a dodala nieco o tom, ze by mala rozhovory s ostatnymi nechat na nu. „Taku otrokynu by som nekupil, na nic sa nehodi,“ povedal jeden z davu. „Mne by sa zas niekto ako si ty nehodil. Posledny, koho by som si kupila, by bol nekompletny starec!“ „Tak ty si drsna, co? Mam tisic otrokov a ziadny si nedovoli ani pipnut!“ „Ak mas peniaze len na nemych chudakov, tak sa necudujem. A ak nechces, aby sa mi tvoj jazyk objavil v polievke, tak pokracuj.“ Ziggy sa nedala len tak odbit, povedala si svoje a hned mala pokoj. Sadla si k stolu aj s dvomi taniermi s niecim, co sa podobalo na jedlo tym viac, cim vacsiu mal niekto fantaziu. Arkanke to velmi nechutilo, ale aj tak hodila vsetko do seba. Nemohla uverit, ako to Lussia s odporom pojeda, jedno male susto za druhym. Pozerala na nu a spomenula si na mysku, ktora by ten tanier zjedla za asi rovnaku vecnost, ako Lussia. „Co vsetko je na severe,“ pytala sa Lussia popri jedle. „Nic, potom dalsie nic, nejake to more, za nim vsetko mozne a za tym zase nic.“ „Mozes mi ale trochu vaznejsie povedat, na co narazime, ked pojdeme dalej na sever?“ „Na co a na koho, to sa moze zmenit. Za touto pustou su vysoke hory, plne takych malickych a moc divnych ludkov, no a za nimi je obrovsky les.“ „Les?“ „Ak sa nepletiem, tak varioletanatub je vo vasom jazyku les.“ „A co to je?“ „Nevrav mi, ze si nikdy ziadny les nevidela alebo o nom aspon nepocula.“ „Ak to nie je v pusti v blizkosti chramu, tak nie.“ „ Vies aspon ako vyzera strom?“ „Samozrejme.“ „No a vela stromov pokope je les. Jednoduche, ci nie?“ „To ano, len tu nikdy vela stromov na jednom mieste nebolo.“ „Tu nie, ale svet nie je len trocha puste a nejaky chram. Svet je svet a na svete je takmer vsetko. Okrem toho, ze tam niekedy nie je nic.“ „Musi to byt uzasne, poznat cely svet.“ „Veru, este takych dvesto cyklov a spoznam desatinu.“ „To nemyslis vazne.“ „Mozno myslim, a mozno nie. Uvidis sama.“ „Ako daleko je tvoj domov?“ „Moj domov? Myslis zem arkanov? Daleko, no nie je to mojim domovom.“ „Ziggy, ty nemas domov?“ „Nezavid, si na tom rovnako,“ odpovedala jej Ziggy so smiechom, aky Lussia necakala v tak vaznej situacii. Bolo jej zvlastne, ze si moze niekto robit srandu z toho, ze nema ziadny domov. „Nieco ti porozpravam. Kdesi daleko zila jedna mys. Taka obycajna, biela a bezbranna. Mala svoju dieru v akomsi domci, kde bola v bezpeci. Poznala dalsie mysi, mala priatelov, a ked ju zacal trapit hlad, tak sa vydala do sveta. Raz sa vlamala do dreveneho hradu arkanov, kde zacala pojedat vsetko, na co narazila. Vsimli si ju, ale nikto jej neublizil. Neboli z nej ale velmi nadseni. Niekoho napadlo, ze najlepsi napad ako urobit, aby nebehala vsade, je dat jej trochu jedla ku diere, cez ktoru sa do hradu dostala. Mysi to stacilo a nikomu nic nevadilo. Ked bola v hrade navsteva, akysi pani z obycajnych ludi, tak sa zistilo, ze ludia su ini. Chceli ju zabit. Asi rovnako, ako je u nich zvykom. Arkanov naramne zaujimalo, preco im vadi. Rozpravali sa o tom a dosli k zaveru, ze ludia nedrzia svoje slovo. Maju plne huby mieru, no len co uvidia nieco, co sa im nepaci, tak hned tuzia po nasili. Namiesto mieru bola napokon vojna, v ktorej zomreli tisice. Poriadny masaker kvoli jednej myske, ktora za nic nemohla.“ „Ludia su niekedy naozaj divni, ale nemozes obvinovat niekoho z toho, ze sa boji mysi. Alebo z toho, co sa naucil od rodicov.“ „Ale ano, malicka. To, ze sa nieco naucis este neznamena, ze sa to naucis spravne. Ak by ta naucili doma, ze s arkanmi nie je dobre priatelit sa, tak by si nebehala za mnou ako na privesku?“ „Ale to je naozaj hlupe.“ „Vela veci v svete ludi je hlupych. Ty ale vravis preto, ze si nasla odvahu zistit kto je aky. Nie kazdy je ako ty. Tak schvalne, este jeden pribeh ti poviem a ten je velmi kratky.“ „Pocuvam ta.“ „Boli dvaja mladi muzi, ktory sa chceli zmenit z obycajnych bojovnikov na rytierov. Studovali a snazili sa a ked sa z obidvoch stali rytieri, dostali tabulku s ich povinnostami. Bolo medzi nimi to, ze by mali pomahat slabsim. Ked prisla velka voda, tak jeden s hradzami nepomohol a nikto to od neho ani neocakaval. Druhy sa ale bez rozhodovania pridal a pracoval. Jeden sa na to vykaslal, lebo bol rytier a teda nieco viac a druhy pomahal preto, lebo bol rytier a teda nieco viac.“ „Ako to s nimi skoncilo?“ „To neviem. Asi isli do nejakej nezmyselnej vojny a obaja zomreli. Tak to bolo hlavne vtedy, ked sa ludia mlatili medzi sebou alebo s arkanmi. V niektorych castiach sveta je to este stale uplne bezne. Pre vasu rasu je to asi uplne prirodzene.“ „Ako to, ze vies tolko o ludoch, ked nie si clovekom?“ „Asi bude suvislost s tym, ze mam oci otvorene. Vela sa da vsimnut a aj ked sa ti to moze zdat zvlastne, tak sa vela da zmenit. Musis len vediet ako na to – a musis vediet zistit ako na to.“ „Myslim, ze vies o zivote naozaj vela. Ty by si mohla byt cokolvek,“ povedala Lussia. Arkanku si vazila a bola pre nu naozaj velky vzor, aky v Larynii dlho hladala a nikdy nenasla. „A som na uteku, terc pre uplnych blaznov, byvala otrokyna... vidis, to mame spolocne. A mam hlad.“ Ziggy sa zapozerala na nieco, co by sa dalo pri zazmureni oci a dlhom hladovani nazvat jedlom, aj to vsak len s velkou fantaziou. Lussia stale dojedala to, co jej vo vyvarovni ponukli a Ziggy z toho nevedela spustit pohlad. Obratnym pohybom ruky zrazu tanier zmenil svoje umiestnenie. Vsetko, co na nom este bolo, sa mihnutim oka dostalo spred Lussie priamo do zaludku vysokej arkanky. 2. Kapitola – Tolerancia „Jednu vec nechapem, ale fakt sa mi to vobec netlaci do hlavy. Ako mozes ty, uplne obycajne dievca, dostat seba i tu o trochu menej miniaturnu sestricku do takych problemov? Akysi nabozensky blazon, ktory veri ani v neviem co, posle akurat vas dve medzi tie tyce. Tie sa mi inak ani trochu nepacia. Skoro ta zabiju prizraky, skoro ta hviezda pripravi o rozum. Hej, nekukaj tak na to vrecko, ak nechces, aby som ta nakrajala na podkovicky! Kde som to skoncila? Jaj, ozaj, este ta vojaci chcu zabit a potom ta este predat na trhu. Co planujes nabuduce?“ Ziggy sa pytala a nepytala zaroven. Bolo to take jej typicke konstatovanie, splet roznych myslienok, ktore sa tvaria ako otazka. Odpovedat na taku otazku vie vsak len malokto, hlavne ak akekolvek uvazovanie kazi jej zvlastny smiech. „Neviem,“ zahlasila Lussia len tak, jednoslovne a bez rozmyslania. „Ako nevies? Co na tom nevies a co na tom mozes nevediet?“ „Ako mam vediet, co sa stane v buducnosti? Buducnost je pred nami, nie za nami. Ak chces dobru buducnost, tak sa o to musis snazit teraz a musela si sa o to snazit aj v minulosti.“ „Tak ty vies nieco o buducnosti? Tak to ta nieco mozem naucit. Za kratky moment sem pride tridsat Marinovych vojakov na konoch. Budeme musiet utekat.“ „Ak ocakavas, ze ti to uverim, tak si na zlej adrese. Viem, ze sa to nestane.“ „Prekvapila si ma, malicka. Si jednoduche male decko, ale mysli ti to.“ „Nevolaj ma tak, je to... Nepaci sa mi to. Nemozes mi povedat nejako normalne? Uz nie som male decko.“ ohradila sa mlada Lussia. „Uz nie si? A to som mala odkial vediet? Vzhlad je potvora a casto klame.“ „Nie som. Som mala a este ani trinast cyklov nemam, ale nie som male decko!“ „Hej, upokoj sa, ak nechces prist k urazu s trvalymi nasledkami. Co teda si? Si zena? Si dama? Si bojovnicka?“ Ziggy si ju premeriavala znova a znova a cakala, co z nej vyjde. Ake slova to budu, to nevedela. Vedela vsak, ze ju to urcite rozosmeje. Uvedomovala si, aka je ta malicka smela, aku ma odvahu, aj ked pripominala skor maly vetrik ako vichricu. „Som ako ty. Len nie tak silna.“ „Ani ruky nemas tak dlhe a muzov tiez moc neohuris.“ „A to je podla teba naozaj dolezite? Mat dlhanske ruky nie je nic zvlastne, ked si jedna z arkanov. A to druhe by mi bolo aj tak nanic.“ „Nahodou, vies kolko skutocnych muzov je tam vonku?“ „Ziadny.“ „Lussia, si uplne strasna. Tak ja ta chcem dostat a ty mi to stale kazis. Vies, ako mi tym klesa sebavedomie? Som s tebou spokojna, podla mna je mozne, ze dokazes v tomto zivote velke veci.“ „Mozno niekedy budu, to ukaze buducnost. Je to vo hviezdach.“ „Ano? Ty veris v take hluposti, ze buducnost je niekde vo hviezdach napisana? A v ktorych? Ked vyjdeme, tak mi ukaz konkretne v ktorych je buducnost a co je v tych ostatnych, ked to tak dobre vies.“ „Neverim v take veci, to sa iba tak hovori.“ „Tak preco to hovoris aj ty, ked na to neveris? Chces zmenit svet k lepsiemu a aj tak dodrzujes to, comu neveris. Len kvoli tomu, ze to robia ostatni.“ „Raz som to spomenula a ty z toho robis velku vec. A vobec, tam u vas v co verite?“ „Tak to by bol dlhy zoznam, poriadne dlhy a ani neviem, kde by som mala zacat. Vyzeras na to, ze by si chcela vediet aspon jednu vec a nevrav mi, ze sa mylim. Uz by mi to islo na nervy. Ak jedna vec, tak mozem napriklad to povedat, ze mame bohynu vojny, ktora je zaroven bohynou mieru. Trochu komplikovane a divne, ale je to tak.“ Rozhovor vo vyvarovni pokracoval medzi silnou arkankou a obycajnou ludskou dievcinou, este stale v otrockych satach, ktore sa na nu nehodili. Boli robene pre ovela vacsieho cloveka, nie pre dievca, ktore ma od dospelosti este daleko. Vety i obycajne slova lietali zo strany na stranu a usmevy striedalo nechapave skrabanie sa na hlave. Ako keby to pomahalo sustredit sa a pochopit tie veci, ktore sa tak rychlo pochopit nedali. Dvojici nikto nevenoval pozornost a po case ostali takmer same. Lussia sa chvilu divila, ale potom jej bolo jasne, ze ak by sa chcela len divit, tak by mala zabavu do konca zivota. „Ako moze byt bohyna vojny? Nemal by byt boh vojny? Vojna je pre muzov, nie pre zeny,“ argumentovala Lussia svojou logikou. „To vies, niekto by cakal, ze bude boh, nejaky velky bojovnik, ktory nepozna strach. No a nasa bohyna vojny je mys.“ „Mys?“ „No ano, biela myska a ty si urcite jedina, kto by sa jej bal. Pekna ironia, ci nie? Asi by si pred nou utiekla niekde do puste, alebo by si nedopatrenim bohynu vojny zabila. To by bolo. Zapisalo by sa to ciernymi pismenami. A asi by si to neprezila, to len tak, medzi recou,“ dodavala Ziggy. „Preco prave mys?“ „Uz som to vravela, malicka.“ Ziggy sa trochu zamyslela, ako povedat svojej mladej posluchacke nieco o vojenskom umeni. Po chvili z nej vysla celistva myslienka, ktora davala Lussii logiku. „Umenie vojen i mieru je v tom, ze nie je dobre bojovat proti niekomu, kto sa nedokaze branit. Ak je niekto silny a chce napadnut slabeho, tak casto ziska ovela menej, ako ziskat chcel. No a samozrejme moze vela stratit. Vojna nie je len o zbraniach a niceni, ale aj o dobrom dovode. Len ten, kto ma dobry dovod, moze byt vitazom. Skutocnym vitazom.“ „Znie to vsetko pekne, ale predsa len, mys ako bohyna?“ „Stale sa mas co ucit o tolerancii.“ „Ale to nie je o tolerancii, to je...“ „Ale je, v tomto mi mozes verit,“ skocila Ziggy do reci Lussie. „Je to o tolerancii, o tolerovani a o tom, ze sa ti zda nieco zle. Len pre to, ze je to uplne ine. Vy mate na cele akusi zver v ludskej podobe a my mame milu peknu veselu bielu mysku. Teraz by som sa mala smiat ja tebe, ze mate za boha prehlaseneho cloveka tuziaceho po moci a my mame presny opak. Ale smiat sa ti nebudem. Hned z niekolkych dovodov a hlavny je ten, ze sa mi nechce.“ „Si tak velmi zvlastna.“ „To je kompliment, alebo ma chces urazit?“ „Kompliment? Co je to? Vies, ze arkancinu neovladam, ani slovo.“ „Stale hovorim vasim jazykom, jazykom ludi. Kompliment je bezne slovo, aspon na severe. Ako to, ze to tu nepoznas?“ „Skor ti odpoviem, ak mi vysvetlis, co to ma znamenat.“ „Lussia, zlaticko, to je take... ked ti niekto povie, ze si sikovna, pekna a tak.“ „Klamstvo?“ „Ale nie klamstvo. Kompliment je, ked si to naozaj niekto mysli a hovori to preto, lebo chce byt uprimny a pochvalit ta. Ak poviem, ze si mudra, tak ti skladam kompliment.“ „Tak to chapem, len som sa s tym nestretla, lebo tu nic take nie je. Tu jeden druheho nechvali a ak ano, tak je to tak malo, ze na to nemusi byt vela slov.“ „Ked budes chciet potesit tu... ako sa to volala?“ „Larynia?“ „Hej tu, zabudam jej meno. Je prilis divne.“ „Tvoje meno by nikto neprecital a ty vravis nieco o divnom mene?“ „Vravela som nieco o tolerancii? To, ze je nieco ine, este neznamena, ze je to zle.“ „Ale nedokazes si jej meno zapamatat.“ „Ani ona moje. Ani ty moje nevies. Sme ine, uplne ine.“ „Ako to suvisi so zapamatanim si jednoducheho mena,“ zvedavo sa opytala Lussia, ktora bola na prvy pohlad velmi prekvapena a znepokojena. Narazila na nieco, co nedokazala pochopit. Nieco, co jej nedavalo logiku. „Zmar-Iallenan-Gaveriess-Gaventis-Ylautimereteren je pre teba dlhe a velmi komplikovane meno, no ja som si uz na take zvykla. Larynia alebo Lussia su pre mna prilis kratke. Maju iny vyznam, inu harmoniu. A ja by som velmi rada pouzivala bezne cele moje meno. Rozhodla som sa ale skratit ho na nieco, co je skutocnou skratkou a tiez pomockou pre tych, ktori na arkanske mena nie su zvyknuti. Pre teba som Ziggy a ak chces Zmar-Iallenan-Gaveriess-Gaventis-Ylautimereteren, ak si na tom jazyk nepolames. Ty si Lussia a ak by si mala aj dlhe arkanske meno, tak by som ta radsej volala nim, viac by mi to vyhovovalo. Ale nemas a tak ta budem oslovovat Lussia. Alebo nejako inak, ako len chces. To je tolerancia, byt sam sebou, dat kludne vediet co ti viac vyhovuje, ale nesmiat sa z niekoho, kto je nejako iny. To, co je pre teba spravne, moze byt pre niekoho ineho nespravne a naopak. Alebo to, co moze mat pre teba neuveritelnu cenu, moze byt pre niekoho bezcenna hracka alebo zdrap papiera.“ Na pocudovanie sa na nu divali uplne vsetci. Traja dalsi hladny, akasi divna osoba zodpovedna za podavanie jedla a urcite najviac na nej nechavala oci Lussia, ktora sa este nikdy s nikym nerozpravala tymto tonom. Ziggy rozpravala vazne a prikladala tomu doraz, ze je to nieco dolezite. Nieco, co vela ludi nevie a bolo by dobre, keby sa to dozvedeli. O tolerancii sa ocividne bavila uz s vela ludmi a nikto okrem nej nevie, s kym este. „Suhlasim s tebou, hovoris mudro, nie kazdy vie nieco vysvetlit tak, ako ty. Pre mna je to stale velmi zvlastne, tie vase mena. Su ine, tak vyrazne ine, az tomu vobec nechapem. Ako si sa dopracovala k takemu menu? Si Ziggy, co je pekne meno, ale ako vznikli tie vsetky slova v tom dlhom mene? Musela by som sa naozaj snazit, aby som si to nejako zapamatala. Pamatam si len Zmar.“ „Nie sme ludia, sme ine bytosti. Okrem toho, ze mame vacsiu silu, mame aj vacsi hlad.“ Pozrela sa na akehosi pana, ktory mal na starosti podavanie tych malych porcii. Naznacuje tu najhorsiu vec pre hladneho. Vraj len obmedzene mnozstvo na osobu. Pozrela znovu na Lussiu a rozpravala dalej. „Nie sme ludia, ale nase mena sa daju lahko prelozit do vasho jazyka. Prve dva slova su cast mena matky, druhe dva mas po otcovi a posledne, piate, si vyberas sama. Po matke som Zmar Iallenan, po otcovi Gaveriess Gaventis a sama som si vybrala Ylautimereteren. Je to prastare slovo, ktore znamena... Neviem ako to prelozit doslovne, nemate na to slovo. Ylautimereteren je ten, kto sa neboji kracat sam, ale nekraca. Co je asi na dlhe vysvetlovanie a ja mam hlad.“ „Rada by som sa ti postarala o jedlo, ale nemam ako. Nemam nic, co by malo nejaku hodnotu a aj o saty som prisla. Uz ich nikdy neuvidim.“ „Moje saty, ktore som si sama zhotovila, su v Marinovej truhlici,“ povedala so smutkom Ziggy. „Znovu si zo mna strielas. Neverim ti.“ Lussia sa nenechala nachytat a jednoduchy test vyborne zvladla. „Myslim, ze mas velky dar.“ „Alebo to ty teraz hras naozaj mizerne,“ poznamenala Lussia a rozosmiala seba i arkanku. Bola na seba okamzite hrda, podarilo sa jej to. Znovu ju rozosmiat. „Ak si chces zarobit nejake zlatky, tak na to sa da vsade na svete ist jednym jednoduchym sposobom. A to je naozaj jednoduche. Dokonca tak jednoduche, ze to vies asi aj ty.“ „Uz nenatahuj.“ „Nebud drza! Kde som skoncila? Aha, ze je to jednoduche.“ „Takze?“ „Takze je to jednoduche a mozno to uz vies.“ „Teraz neviem, ci sa mam na teba hnevat, alebo mozem zaspat,“ zaklipkala unavenymi ocami Lussia, ktoru toto natahovanie so Ziggy vobec nebavilo. „Nicim ta, vsak?“ „A ako.“ „Je to jeden z mojich talentov. Viem niekoho takto nicit, viem niekoho nepustit ku slovu alebo hovorit putavo, ked chcem. A to som stale pri recneni. Co dokazes ty?“ „Viem mat iny nazor, ako ostatni. A viem najst riesenie tam, kde ho nikto iny nevidi.“ „Tiez vies zistit, kedy ti niekto klame a kedy nie a to je velmi cenne, len malokto to naozaj ovlada.“ „Chces tym povedat, ze mam pouzit to, co viem. Potom dosiahnem to, po com tuzim. Urcite mi teraz povies, ze talent treba rozvijat a nevzdavat sa.“ „Takze citas myslienky? No vyborne, ale...“ Ziggy odrazu dostala silny pocit, ze to citanie myslienok nejako suvisi s hviezdou. Rychlo ju chcela nahmatat a nahmatala ju. „Ta hviezda je vyborna, ale aj bez nej dokazem zit. Viem, coho je schopna a nechcem ju.“ „V tomto mi klames,“ pozrela na nu Ziggy neprijemnym pohladom. „Viem, ze ju velmi chces. Aspon cast teba ju velmi chce. Bude ale najlepsie, ked ostane u mna.“ „Nechcem ti ju zobrat, naozaj nie,“ ohradzovala sa Lussia. „Viem o tychto veciach dost vela na to, aby som vedela, co to robi s ludmi. Mozes byt uprimna kolko len chces, ale ja poznam ich moc. Najlepsie by bolo zbavit sa jej, ale mozeme ju este potrebovat.“ „Ty chces, aby som ju niekedy pouzila? Vsak si teraz povedala, ze poznas jej moc. Je zla, velmi zla. Dokaze ohromne veci a zmenit zivot od zakladov. Poznam to na sebe a videla som, co urobi s tebou, ked ju chces blokovat. Tie hviezdy su mocne a nebude dobry napad davat mi ju. Mozem vsetko este viac zhorsit. Mozem vidiet do niekoho i jeho ocami, ale je to prekliate a...“ „Lussia!“ „Ano?“ „Uvedomujes si, o com hovoris pred ludmi? Bud laskavo ticho! Alebo ti ten jazyk naozaj nakrajam!“ „Prepac, len som to nechapala.“ „O tom sa uz nebudeme bavit. Nedotykaj sa a nemysli na to.“ „Co budeme robit teraz?“ „Chcem jedlo a ty chces saty. Mam tu niekolko zlatiek, no nie vela. Bolo by dobre zopar ich zarobit.“ „Potrebujes na to mna.“ „Vobec nie. Ale nechcem ta tu samu nechat.“ „Ako chces zarobit nieco?“ „Pozeraj a uc sa.“ Ziggy vysla z vyvarovne, nasledovana Lussiou. Isla k najblizsiemu tercu, do ktoreho niekolko chlapov hadzalo noze. Narodna zabavka, ktora bola rovnaka v blizkosti chramu i na sever od neho. Vsade, kde boli muzi, boli aj terce. Niekolko nozov bolo zapichnutych v roznych vzdialenostiach od stredu a pribudali dalsie. Trinast nozov od trinastich sutaziacich bolo v terci. Ani jeden neminul, a to sa stavalo len malokedy. Pravidla boli pre kazdeho jasne, aj ked Lussia ich neovladala. Vedela len, ze cim blizsie k stredu sa podarilo trafit, tym lepsie. Miestne hadzanie nozov do terca bolo velmi jednoduche. Kto trafi terc, ten ostava v hre. Kto nie, ten v tomto kole konci. Hra sa az dovtedy, kym nebude iba jeden, kto v kazdom kole trafi terc. Hra bola tak niekedy velmi dlha a na hrbku zlatiek sa kazdy tesil. Len jeden ju vsak mohol ziskat. Ziggy sa len tak pozerala, ako to ide ostatnym. Terc bol stale silny, ako keby ho len pred niekolkymi dnami menili. Jednotlivy hraci boli ticho len vtedy, ked hadzali. Trafit terc je nieco, co dokaze hocikto, ale trafit po vela hodoch za sebou je nieco ine. Ti najlepsi ostavaju az do posledneho kola a tych je niekedy velmi vela, no inokedy hned v prvom kole vypadnu. Vietor i jednoducha smola su veci, o ktorych sa rozpravalo neustale. Skoncilo kolo a trinast zlatiek ziskal pan v sedom obleku, aky nosili cestovatelia rano a na vecer. Stastie mu prialo. Ziggy sa prihlasila do dalsieho kola a vhodila mincu na kopu. Hadzala prva a hodila tak, ze sa jej vrhaci noz len tesne zasekol pri okraji. V prvom kole traja netrafili vobec a Ziggy isla dalej. Hadzala, no netrafila. Zasluzila si posmech od ostatnych a nadavala na svoju smolu. Lussii bolo jasne, ze to iba hra. Cakala spolu s nou na dalsiu hru. Netrvalo to vecnost, ale bolo to pridlho na obidve z dvojice. Ked bol konecne koniec, Ziggy sa znovu prihlasila a aj tentokrat hadzala tak, aby nevzbudzovala privelku pozornost. Ani do stredu, ani uplne na okraj. Zo strnast hracov bolo zanedlho dvanast, jedenast, osem a postupne sa ich pocet znizoval. Po troch poslednych kolach medzi arkankou a tym z hracov, co mal najviac stastia v tejto hre, bola vitazom. Podakovala a odisla. Lussia na nu nechapavo pozerala a nechapala, preco po jednej vyhre isla prec. Mohla predsa dalej vyhravat a byt bohata. Pytala sa na to, ale nedostala vysvetlenie. Mohla len dufat, ze jej to niekedy vysvetli. Neustale dobiedzala a pytala sa, az jej arkanka povedala nieco, co naozaj neocakavala. „Ak by som vyhravala, bola by som centrom pozornosti a nikto by uz so mnou nechcel hrat. Bol by koniec. Tajomstvo hry nie je v neustalom vyhravani, ale v ludoch. Cim viac vyhravas, tym viac sa to od teba ocakava. Klucom ku stastiu je byt niekym, kto kona neocakavane. Vyuzit to, co nikto iny ani nepozna. Nie je problem zarobit si tym, co naozaj vies. Ale je problem vyhravat vtedy, ak mas prazdny zaludok. Najvyssi cas na riadne jedlo, nie na to, co ani neviem, ci ma nejake meno. Ale hnus s hnusom by sa celkom hodilo, vyborne to vystihuje to, co sa od toho ocakavalo na prvy pohlad. Prva lyzica to krasne potvrdila. Tak krasne, az to bol naozaj poriadny hnus.“ „Paci sa mi, ako dokazes prejst z temy do temy, si uzasna,“ pochvalila ju Lussia a bola naozaj rada, ze je s nou. Nie s Laryniou, ktora ju uz poriadne nudila. Ziggy bola uplne ina, mudra a vesela, vela dokazala a este vela toho dokaze. Pre Lussiu bola dokonaly vzor. Taky, akeho si priala uz velmi dlho. „Ozaj, uz sa ti nechce ist za sestrou?“ „Co je to za otazku?“ „Bola si od nej odvedena nasilim a este pred chvilou si chcela ist za nou cez celu pust.“ „Pojdes so mnou?“ „Ale, tak ty sa bojis?“ „Je mi dvanast, neviem bojovat a je velka sanca, ze sa stratim. Navyse som oblecena ako otrok. Ty by si za nou isla, keby si bola na mojom mieste?“ „Tak to neviem Lussia, ale pacis sa mi. Mas dobre otazky. Ja by som asi presvedcila tu obludu co je pri tebe, aby isla s tebou. Ale ako, tak to sama neviem,“ odpovedala Ziggy. „Je tu aj ina moznost, ta hviezda. Keby sa...“ „Nie!“ „Nechas ma dopovedat?“ „Nie!“ „Stacilo by len...“ „Este raz, tak ti tie usta zavriem tak, ze si budes polamanymi rukami zuby zbierat!“ „Nebud taka a nechaj ma aspon dohovorit. Mam napad a ty mi ho nechces dovolit vysvetlit.“ „Viem, aky mas napad. Pouzit hviezdu na vlastnu sestru. Preco nie, je to rozumne, no bolo by to rozumnejsie, keby si sa tej hviezdy uz nikdy nedotkla. Pochop, znici ta to viac, ako keby som ta dosekala macetou. Zase az tak celkom nie, trochu som to prehnala, ale tak mas predstavu.“ „Chcem to risknut. Alebo ju pouzijem na teba a zistim sposob, ako ta presvedcit aby si isla so mnou.“ „Toto nie je o riskovani. Je to o tom, ze ta to znici. A znovu sa tie prizraky objavia a potom co? Ty s nimi budes bojovat?“ „Mam ju nechat tak? Neviem, ci zije. Neviem o nej nic.“ „A ak by si to aj zistila, tak co? Alebo je mrtva a tak jej nepomozes a sebe ublizis, alebo zistis, ze zije a sama tam nepojdes.“ „Tak niekoho ineho, rada by som mamu videla.“ „Az niekto urobi tie hviezdy uplne neskodne, tak prosim. Ale pochop uz konecne, ze toto nie je vobec ziadne riesenie. Nie je to hracka a detom by to malo byt zakazane. Hrozi nebezpecenstvo smrti na sto sposobov.“ „Si dobra a staras sa o mna, ale jednoducho chcem.“ „To je u vas, ludi, typicke. Najvacsiu blbost vtedy, ak je v hre niekto, na kom ti zalezi. Hovorim nie a tym myslim uplne NIE. Chapes ma?“ „A co by som mala robit? Co by si robila ty na mojom mieste?“ „Dobra otazka. Opakovana. Ale nemozes zo mna stale tahat odpovede.“ „Prosim. Nikdy som vela neprosila ale teraz ta prosim.“ „Vsak sa ani nepozname. Uvedomujes si to? Pomozem ti zohnat normalne oblecenie a potom, ak chces, chod za nou sama,“ odpovedala nie prilis privetivo Ziggy, stracajuc jej typicky dobru a drzu naladu. „Preco chces ist na sever? Chcem, aby si isla so mnou na juh a viem, ze ak chces ist na sever, mas na to dovod.“ „Vyborne, teraz ides na to dobre. Dovod mam a to je taky pomerne jednoduchy. Aj ked, ty asi nic o tom nevies.“ „O com? O priateloch, ktorych si nechala niekde na severe?“ „Nemam priatelov.“ „Lasku?“ „O tom potom.“ „Takze aj velka a silna bojovnicka je zalubena do niekoho kdesi daleko. Si divna, ziadny muz za to nestoji. Mozes sa trapit kolko chces a aj tak sa na teba vykasle.“ „Malicka vie vela o laske? Sa nezdas.“ „Dost na to, aby som sa takym hlupostiam vyhla. Mam dost z toho, ako sestre vzdy sibe, ked sa jej niekto zapaci.“ „Ale samozrejme, a tebe sa nikto nepaci. Ale aj to pride. A nie je to tak otrasne, ako si myslis.“ „Nemyslim si to, ja to viem.“ „Vela toho este nevies a mas zbytocne predsudky. A je to trochu divne, mas ovela menej ako ja a hadame sa o laske.“ „Pretoze pre teba je to nieco uzasne a pre mna to nie je vobec nic.“ „Nie? Chces ist za Laryniou. To je laska. Nemusis ju lubit, pretoze laska nie je len o lubeni. Mozes lubit niekoho, kto sa ti paci, i niekoho, s kym si vyrastala. Ci uz je dobra alebo nie, ci sa ti paci co robi alebo nie, ste rodina. A je len normalne, ze ju mas rada.“ „Aj ty mas rada svoju rodinu.“ „Mala by som, keby som ju mala. Ty ju mas a povazujes to za nieco uplne obycajne, co ma kazdy. Nie je to pravda,“ pozrela sa na neveriacu Lussiu, „existuje vela tych, co nemaju nikoho. Nikto, kto by ich podrzal v problemoch. Nikto, kto by ti povedal, co je spravne a co nie. Mas sestru, ktora mozno nie je idealna a otvorene asi ani nikdy nebude, no bud rada, ze ju mas. A bud rada, ze ma ona teba.“ „Mam napad. Je trochu zvlastny, alebo asi skor poriadne zvlastny.“ „Sem s nim.“ „Dostan ma k nej a my budeme tvoja rodina.“ „Coze? Ty by si chcela byt moja dcera? Mohla by si byt pravnucka. Pra pra pra pra a neviem este kolkokrat pra.“ „Chcem, aby som ju znovu videla a chcem, aby si ty nebola sama.“ „To je poriadne sialene, vies o tom?“ „Nezaujima ma, ci je to sialene. Si ina, uplne ina. Nie si ani clovek ako ja, ale rozumieme si. A mam ta rada.“ „Hovoris to preto, aby som ta sprevadzala cez pustu krajinum kde sa ti moze cokolvek stat?“ „Ano, aj nie.“ Povedala Lussia a chytila tentokrat naozaj prekvapenu Ziggy za ruku. Mala dievcenska ruka sa dotkla obrovskej ruky hrdej arkanky. A ta ju neodmietla. 3. Kapitola – Posol Marinus sa dozvedel spravu, ktora ho zdesila. Dozvedel sa nieco, coho sa dlho obaval. Niekto dostal dobry napad a to az tak dobry, ze ho moze znicit, pripadne jeho moc vyrazne orezat. Znovu a znovu sa pytal posla na detaily a rozmyslal, ako by mohol dat novo vznikajucu situaciu do poriadku. Zvolal radcov, ktorych mal hned niekolko, a v zamysleni si s nimi zasadol k drevenemu a jemne opracovanemu stolu. Chvilu mlcal, ako keby si do poslednej chvile nevedel usporiadat myslienky a prehovoril. „Voda nas potrebuje,“ povedal a ocami prezrel vsetkych zhromazdenych. Vsetci sa pozerali priamo na neho. „Bez vody by tu nebol nikto z nas a my, vsetci, by sme boli mrtvi. Nebol by bez nej mozny zivot a uctievame ju. Je pre nas vzacna a jedinecna. Sme jej ochrancovia a starame sa o jej cistotu a mudre pouzitie. Je to nas svet, do ktoreho sme boli zrodeni. Je to nasa povinnost ochranovat to, co nam dava zivot.“ Marinus nedopovedal vsetko, co chcel povedat. Necitil tu atmosferu, ked moze nieco povedat a vsetci suhlasne prikyvuju. Zvysoval hlas, no aj tak videl, ze o jeho rec nie je velky zaujem. „To sme uz poculi, radsej povedz, co sa deje. Ak mame poradit, tak potrebujeme vediet problem,“ odpovedal jeden z radcov. „Hlupy vzduch je problem!“ „O co presne ide?“ „Niekoho na juhu napadlo uctievat vzduch. A viete velmi dobre, co to znamena.“ „Prides o cast svojej moci, lebo jeho argumenty budu pre niekoho lepsie ako tie tvoje. Alebo niekto prestane verit na vodu a uz nikdy nebude verit na nic taketo a budu sa pridavat k tym, co to neberu vazne.“ „Tomu musime zabranit, voda je predsa svata!“ „Aj vzduch je svaty potom, aj vsetko dalsie.“ „Vypadni! VYPADNI!“ Marinus stratil nervy. Uvedomoval si, ze ma jeden z jeho radcov pravdu a uvedomoval si aj to, ze uz asi ani sam celkom neveri v to, co je naozaj svate a co nie. Nebolo to dolezite citit, iba prezentovat pred ludmi. Lepsie a hlasnejsie, ako ostatni. Snazil sa sustredit na elegantne riesenie, ale neslo to. Nemohol sa sustredit vobec na nic a bal sa, co vsetko to moze spravit s kultom jeho osoby. Poznal svoje postavenie. Schopny vsetkeho, expert na vsetko, co suvisi so zivotom. Autorita a pre niekoho boh, no teraz sa citil ako boh na vratkej stolicke, ktora sa moze pod nim kedykolvek zrutit. Ako keby kazdu nohu tej stolicky niekto tlacil inym smerom a on ma primalo ruk na to, aby vsetkych zahnal. Vybral sa znovu k jazeru. Chcel rozmyslat a zapozerat sa na jeho peknu a tichu hladinu. Slnko sa na nej ligotalo a hralo krasnymi farbami. Piesok na vsetky strany, sucha zem nevhodna k zivotu, ale kusok od nej jazero plne vody a obkolesene stromami so zlatymi listami, ktore povieval vetrik sem a tam. Marinus sa len tak dival na tu nadheru a mal strach, ze moze naozaj o toto vsetko prist. Pre niekoho iba pohlad. Pre neho ovela viac. Bolo jeho pracou starat sa o to, aby bola voda uctievana. Voda je zakladnym kamenom jeho viery a jeho moci. Uctievat vodu bolo pre neho prirodzene, ale kto by uz len uctieval vzduch? Vetry a piesocne burky, to nie je nic prirodzene, je to zvratene. Nikto v to nemoze naozaj verit, nikto si nemoze priat svet, kde by malo vladnut nieco tak zle. Urcite je cela ta viera urobena len preto, aby niekto ponizil vodu. Vosiel do svojich komnat a vytiahol knihu, ktoru velmi dobre poznal. Nikto iny sa na nu pozerat nemohol. Zacal pisat, bez rozmyslania a s ocividnym hnevom prikazanie. V poradi uz patnaste. O tom, ze by nikto nemal uctievat nic ine, ako vodu, pretoze nic ine si to nezasluzi. Nebol si isty, ci bude aj toto prikazanie niekedy citat pred zhromazdenymi ludmi, ale mal potrebu napisat to, dostat to zo seba. Prezeral svoje komnaty a napadlo ho znovu zvolat armadu, ktora len nedavno bola na vojenskej vyprave. Zlatiek mal na to dost, ale aj tak mal strach. Posielat vojakov tam, potom niekde inde a potom znovu inde, to by isiel sam proti sebe. Jeho viera hovorila o mieri a tolerancii a citil, ze ak by vojakov volal z jednej vypravy do druhej, tak by sa mienka o jeho osobe zacala menit. Uz teraz ho niekto miloval a niekto nenavidel. Zazil uspechy a pady, ked musel menit vela veci len preto, aby si udrzal aspon niekolko vernych. A poslusnych zaroven. Radcovia, ktorych nechal v rokovacej miestnosti v chrame, nadalej na Marina cakali. Odisiel od nich a nech je teraz kdekolvek, chce byt sam. Rozoberali situaciu medzi sebou a hovorili to, co si naozaj mysleli. Velmi dobre vedeli, ze ak by isla popularita Marina ku dnu, tak by isli spolu s nim. Potrebovali plan a navrhovali riesenia. Mudre a zodpovedne, i uplne hlupe. Padol navrh na poslanie vojakov na juh. Niektori boli po bojoch zraneni a unaveni, ale stale ich bolo dost na to, aby si poradili s akymkolvek odporom v oblastiach na juhu. Dalsi napad bolo najatie niekoho, kto by odstranil vodcu novej viery vo vzduch a za nim nasledovali rozne napady, ktore vyrazne prekracovali hranice toho, co si este mozu dovolit. Ked sa znovu stretol so svojimi radcami, dali dohromady jedno riesenie, ktore povazovali za najvhodnejsie v tejto situacii. Marinus sa rozhodol pozvat vodcu tej novej viery, len tak, na rozhovor. Medzi styrmi ocami chcel dosiahnut nieco, co by mohli zvladnut aj vojaci, no nie tak elegantne. Pripravil posla, poucil ho o tom, co by mal povedat a ten sa vybral na cesty. Za posla vybral cloveka menom Durf, vojaka vo vysluzbe, obratneho v reci i v pouzivani meca a mnohych dalsich zbrani. Napriek tomu, ze bol uz starsi, nechybala mu vitalita a nebolo potrebne dlhe presviedcanie na ulohu, na ktoru bol vyborne stavany. Skusenosti s najroznejsimi ulohami mu nechybali. Starsi vojak, ktory sa len teraz vratil z bojovej vypravy, nasadol na kona a cvalal smerom na juh. Niektore pustne cesty boli uz davno zaviate pieskom i casom, aj ked spojenie s juhom bolo udrziavane. Cesta viedla cez mensie kopce a cez mestecko, ktore malo priliehavy nazov Variasse, v preklade zo starych jazykov Medzi kopcami. Ani jeden kopec sa nedal povazovat za nejaky vysoky a krajina pred i za kopcami bola viac ci menej rovnaka. Piesok, dalsi piesok, sem a tam par stebiel travy a dalsi piesok, horuci cez den a neprijemne studeny po zapade slnka. Cesta posla bola na juh a za jeden den sa nedala zvladnut. Po dlhej ceste prisiel do mestecka, po trochu toho osviezenia. Pri brane nikto neotravoval a na putnikov tu boli zvyknuti. Mestecko na krizovatke, kde hocikto vyhladal noclah a nieco na posilnenie. Vojak uviazal svojho kona pred hostinec, vedla ostatnych koni a vosiel dnu. Prezeral si budovu, ked ho uplne prekvapilo to, co videl. Z vonku bezny hostinec, no vo vnutri bol poniceny nabytok, pocmarane steny roznymi napismi a aj ked by sa tu ludi voslo na desiatky, bol tu len krcmar a dvaja hostia. Vsetci ocividne bez nalady a unaveni, ako keby boli po tazkej praci. Posol chcel byt nenapadny a tak si len objednal nieco na pitie a tvaril sa, ze ho nic nezaujima. Krcmar sa o pitie postaral a dalej sa rozpraval s dvomi hostami. Mali na sebe oblecenie, podla ktoreho bolo mozno sudit, ze prisli o vsetko. Spinave, velakrat opravovane nie prave sikovnymi rukami a ani ked bolo nove, tak za vela nestalo. Nebolo to ale oblecenie pre otrokov, ale pre slobodnych, ktori na lepsie nemali. Slnecne luce, prenikajuce cez diery v streche, osvetlovalo ich kozu a ukazalo cerstve rany od bica. „Hovorim ti, tu sa zit neda. Vsak sa pozri na seba,“ povedal host so sivou bradou a celym telom poznacenym casom. „Ja ze sa mam pozriet na seba? Ani z polovice nemam tolko ran od bica, ako ty.“ Viditelne mladsi a rozhodny muz vyjadroval svoj nazor, pretkany nenavistou voci Marinovi. „Nebola by ani jedna, keby si nerobil hluposti.“ „Ale bola, skor ci neskor sa mu musel niekto postavit a hovorim ti, treba taketo nieco opakovat az kym sa konecne vlada Marina nezruti.“ „Vyhlasis sa za noveho proroka, povies nieco o vzduchu a tym chces nieco dokazat? A co si dokazal?“ „Marinus robi to iste a jedina moznost, ako ho porazit, je inou vierou. Keby ho vsetci neposluchali na slovo, tak by neznamenal vobec nic.“ „No urcite sa na neho vsetci vykaslu a budu pocuvat prave teba.“ „A ako zacinal on? Nemal takmer nic a dokazal to.“ „To ale neznamena, ze to dokazes aj ty.“ Durf len tak popijal a pocuval, co sa pri nom hovori. Jeho cielom bolo pekne povedat, nech ide k Marinovi na slovicko. A tu je, vedla mna, obycajny a ocividne zbity cloviecik. Ziadny bohac, len taky ten nikto a predsa ma drzost postavit sa proti Marinovi. Drzost, a zaroven odvahu. Tohto cloviecika nemozem len tak priviest pred Marina, dal by ma zbicovat za to, ze som priniesol niekoho ineho. To som si zase nasiel robotu, zamyslal sa stary vojak. Poznal miestne kraje a miestnych ludi a zil predtym, ako sa tyrania Marina a jeho otca zacala. Rozmyslal, ci by sa mal pridat do rozhovoru alebo nie, no pocuval dalej a dozvedal sa podrobnosti o vsetkom, co sa stalo i nestalo. Akysi mladik ma zniceny zivot, lebo mu vojaci pobrali vsetko pre potreby vojska. Pokusil sa teda udriet Marina tam, kde by ho to najviac bolelo – na jeho fanatickych veriacich i na tych, ktori verili z donutenia. A asi mu to velmi nevyslo. Caka ho asi nie velmi prijemny osud. Durf pokracoval v svojich zamysleniach a nepredpokladal dlhy zivot danemu cloveku. Napadla ho aj trochu ina moznost, ktora by bola uplne presnym opakom toho, pre co sem prisiel. Ak by som ho doviedol k Marinovi, asi by to dopadlo s nim zle. A ak by som ho odviedol niekde prec, kde by mohol sirit svoje myslienky, tak by to bol silny uder pre Marina. Uz u neho sluzim pridlho a zvlast ten utok na hrad bol poriadnou ukazkou jeho osobnosti. Len tak sa pozerat, ako nim zverbovany vojaci utocia na takmer bezbranne mesto, to nie je ono. Cestny boj alebo poriadne obliehanie, alebo obrana, to by bol boj. Toto ale nie. Je to zbabelec a teraz odo mna chce, aby som mu pomahal s jeho planmi. Co ale mozem urobit? Napady sa mnozili, ale kazdy bol hrou na jednu stranu, alebo na druhu. Durf nespokojne upijal z napoja, ked zacul akysi hluk. Tucet a mozno viac vysokych a mocnych chlapov s kratkymi mecmi, pripraveny na vsetko, vtrhli do hostinca. Cez cerstvo vyrazene dvere bolo dobre vidiet ich hnev. Obklucili vsetkych a zacali klast otazky, na ktore chceli az prilis rychlo odpovede. Posla spoznali a nechali na pokoji, tak ako krcmara, ale obidvoch hosti chceli odviest so sebou. Branili sa, co bolo v tej chvili velmi nerozumne rozhodnutie a po par uderoch boli odvleceni nasilu. Odchadzali, ked sa Durf zodvihol a pytal sa jedneho z tych ozbrojenych blaznov na ich rozkazy. Neprekvapilo ho, ze ich posiela Marinus, aby priviedli vodcu toho divneho nabozenstva pred spravodlivost. Prekvapilo ho vsak to, ze su len jedna z desiatich vyslanych skupin. Tak velmi mu na tom zalezi, az mam pocit, ze by bez toho naozaj padol na kolena, v tichom zamysleni pridal len tak pre seba. Vedel, co sa teraz bude diat. Presun do chramu, slubeny rozhovor medzi Marinom a bezmennym cloviecikom, ktory sa proti nemu postavil, nejake to odsudenie a nasledne umucenie na smrt. Durf isiel spolu so skupinou a s dvomi viditelne zbitymi chudakmi do chramu. Uz po kratkej ceste zistil, ze vojaci su Marinovi plne odhodlani. Marinus ich ucil bojovat, ale neucil ich preco bojovat. Su len nastrojmi jeho moci a aj ked su silni, urcite davaju prednost tomuto pred naozajstnym bojom. Nepovedal ani slovo, len si to myslel a cim dlhsie si to myslel, tym bol o to viac presvedceny. Tak, ako bol presvedceny tiez o tom, ze sa presvedcenie vojakov k lepsiemu nezmeni. Cesta rychlo ubiehala, Vsetci na konoch a dvaja byvali hostia vo vazenskej klietke, ktoru tahali kone. Klietka, v ktorej sa bezne prevazalo aj desat ludi, no uz dvaja sa v nej citili velmi nepohodlne. Znovu prechod z hor na rovinu, ktora bola pokryta pieskom. Marinus bol nadseny, aj ked to neukazoval celemu svetu. Dozvedel sa len nedavno, ze jeho kultu vody chce niekto ublizit a hla, zakladatel celej myslienky je v jeho chrame. V jeho pevnosti. Mohol s nim urobit cokolvek a on mu teraz nemal co urobit. Z nepriatela slaby a bezbranny jednotlivec, z dravca v oblakoch vyhladovany dravec v klietke. Nemusel na nic cakat a mohol sa rychlo dozvediet cokolvek, co len vediet chcel. Rozhodovat sa mohol akokolvek dlho, ale rozhodol sa hned, razne a podla svojho presvedcenia spravne. Zavolal si na par slov cloveka, ktory mal podobne myslenie, ale iny uspech. V nevelkej miestnosti sa ocitol len on, host z ineho a predsa len trochu ineho nabozenstva a niekolko strazcov, len tak pre istotu. Sviecky dodavali svetlo i teplo a asi nikto ich nemal tolko, ako Marinus v svojich komnatach. Ich silny zapach dokonaval atmosferu, pokojnu a temnu zaroven. Velke i male, s plamienkami i plamenmi, ku ktorym by by len blazon priblizil svoju ruku. „Takze ty si dostal napad, je to tak? Zmenit svet a donutit ostatnych, aby ta nasledovali,“ povedal Marinus s neprijemnym vyrazom, ktorym chcel naznacit svoju velku moc a prevahu v mnohych rozhovoroch. „To iste, co ty. Len nie tak vo velkom.“ „Silne slova a navyse teraz nie je rec o mne, ale o tebe. Tak zaradom, kto si?“ „Clovek so srdcom, nie ako ty.“ „Asi som nieco nedal vediet dopredu. Ked nebudem s tvojou odpovedou spokojny, tak ti na tele pribudne rana po bici. Este raz, kto si?“ „Clovek so srdcom, nie ako ty,“ povedal vypocuvany a za svoje slova dostal od jedneho zo strazcov sibnutie bicom. „Len tak dalej. Pokracuj. Kto si?“ „Clovek so srdcom, nie ako ty. Aaaaaaaau!“ „Zacina to byt zaujimave. Ktoze si?“ „Ty bezcharakterna svi... Aaaaaaaau!“ „A ty si?“ „Zo mna nic nedostanes!“ „Naozaj? O tom sa mozem lahko presvedcit. Staci ti vysibat dusu z tela,“ povedal Marinus poslednou trpezlivostou, ktora mu este ostavala. „To by sa tebe stat nemohlo. Alebo ju nemas, alebo ta tvoja ani za rec nesto... Aaaaaaaau! Nesto... Aaaaaaaau! Svi... Aaaaaaaau!“ „Rob si zo mna diabla, ked chces, posejem ta dalsimi ranami.“ Marinus prikazal stale bicovanie a s potesenim sa pozeral na to, ako vyhral debatu. Protivnik sa uz na ziadne slovo nezmohol. Dalsi den bude pre Marina ukazkou tvrdeho zaobchadzania s tymi, ktori sa rozhodnu stavat svoju moc na odoberani jeho moci. „Tes sa na zajtra, vsetci si vypocuju tvoje nazory. Ak ich budes vediet povedat. Ale to tazko. Mozes vrieskat, mozes presviedcat. Nepresvedcis nikoho. Nemas na to. Si slaby. Odpocivaj kym mozes a so skalou na nohach doplavaj do dalsieho zivota, ak aj na teba nejaky caka.“ 4. Kapitola – Odsudenie Velka chramova miestnost bola obsadena viac ako obycajne. Ludia rozneho veku sa sustredili po stranach miestnosti, ktoru osvetlovalo prenikajuce slnecne svetlo cez jemne vypracovane okna. Vsetko svetlo bolo riesene tak, aby bolo co najlepsie vidno obvineneho. Bol tak vsetkym na ociach a nemohol dobre vidiet tych, co ho sudili. Svetle miesto uprostred tmy, ktora bola velkym kontrastom pre zvysujucu sa horucavu mimo chramovych miestnosti. Vysoki i nizki ludia sedeli a pozerali sa na cloveka, ktoreho osud mali rozhodnut. Vsetci mali nieco podobne. Boli to muzi, pretoze zeny sa zucastnit nemohli. Mali na sebe rovnake oblecenie a kazdy, kto mohol nieco povedat, bol z najvyssej kasty. Najblizsie narodeni pri chrame mali rozhodovat o osude niekoho, koho nikdy nevideli. Hovorilo sa tomu roznymi slovami, casto velmi protikladnymi. Straze priniesli niekoho, kto sa ledva drzal na nohach. Menil farby, od spinavo sivej po krvavu. Najnovsia obet Marinovho vykonania trestu pred vypocutim. Tackal sa a stale sa niecoho pridrziaval, aby nespadol. Pre sudenych nebola stolicka, aj ked vsetci ostatni sedeli na pohodlnych sedadlach. Marinus si sadol do stredu tych, ktori sa vsetkemu prizerali. Nakoniec prisiel jeden clovek, ktory mal v tejto miestnosti vzdy velke slovo. Bol velmi dobre ziveny a pri jeho prichode bolo vidno, ze ma u vsetkych velky respekt. Poznal velmi dobre cely poriadok a bolo to uz davno, co nieco nevyhral. Nepredstavoval sa, nepredpokladal to za dolezite a povedal niekolko slov o spravodlivosti. O tom, ze kazdy ma svoje prava a povinnosti a za tvrde obvinenie ma prist tvrdy trest. Vyhlasil sa za toho, kto bude dokazovat vinu a oslovil vsetkych, ci je medzi nimi niekto, kto by branil nevinu sudeneho. Rozhostilo sa ticho. Bolo pocut dych kazdeho jednotlivca. Dlhu chvilu sa nedvihal ziadny hlas. Ticho prerusil Durf, ktory sudeneho poznal aspon o trochu viac ako ostatni. Postavil sa, ze chce prehovorit a dostal slovo. To, co povedal, sa vsak vacsinou nepacilo. „Prisli sem dvaja, on a nejaky jeho znamy. Nechajte ho zastupovat svojho priatela.“ Najskor ticho, no potom mu tucny a arogantny clovek, ktory bol pevne rozhodnuty dokazat vinu, vysvetlil osud toho druheho. Niekolko viet o tom, ze nie je z najvyssej vrstvy a okrem toho nemoze prist. Durf mu na to velmi jasne odpovedal, ze bude zastupovat toho chudaka prave on. „Nemas skusenosti a nepoznas tohto cloveka, preco ho chces zastupovat?“ „Nemam skusenosti, no takto ich ziskam. Je dobre poznat toho cloveka, tak nam moze nieco povedat o sebe on sam,“ vyjadril sa Durf. Hovoril to, co mal na srdci a nie to, na co boli vsetci v miestnosti zvyknuti. „Tymto sa stavas tym, kto bude branit cest toho, kto cest nema. Mam pravo na zaciatok a vyuzivam ho.“ Neprijemny hlas sudiaceho sa akoby odrazal od kazdej steny, hlavne ta posledna veta. „Povedz mi,“ pozrel na odsudeneho, „preco si robil nieco, co malo ublizit vode?“ „Nemam nic proti vode, ale nepaci sa mi, ako je zneuzivana.“ „Ako sa opovazujes hovorit o zneuzivani? Bol by si tu bez vody? Zomrel by si od smadu! Tvoj zivot by sa ani nezacal a uz by bol na konci. Voda ti dava zivot.“ „Marinus mi ho berie,“ povedal odvazne muz pokryty jazvami. „Vidite, kam sa az moze dostat nenavist?“ Zalobca adresoval otazku vsetkym, ktori pocuvali. „Pride za hriech a dalej kona hriesne. Neprizna svoje chyby, nezamysli sa nad sebou a neda prednost tomu, co je spravne. Utoci na cloveka, o ktorom nic nevie, na toho, kto sa stara o bezpecie, moje i vsetkych vas. O toho, kto ma na starosti pridelovanie vsetkeho. Vdaka nemu mame svoje prava, svoje zivoty. Pre tohto chudaka to nic neznamena.“ Pozrel sa prefikane na toho, komu dokazoval vinu a polozil mu otazku. „Povedz mne a vsetkym ostatnym, vymyslal si svoje cierne viery len na to, aby si ublizil Marinovi? Odpovedz len ano, alebo nie.“ „Ano.“ „Tak vidite vsetci, akeho mame cloveka. Chce niekomu ublizit a aj ublizil. Zasluhuje si trest. Podla mojho nazoru je jasne vinny.“ „Vinny podla teba, no nie si tu sam,“ povedal miernym hlasom Durf. Nemal ziadne vzdelanie na sud, ale aj tak jeho mierne povedana rec mala vyssi ucinok, ako sa zdalo na prvy pohlad. „Ak si uznal tohto cloveka za vinneho, tak ho tiez oznacim za vinneho alebo nevinneho, podla toho, co odpovie na moje otazky.“ Dopovedal, a jeho protivnik mu so skripajucimi zubami nechal slovo. „Si tu, v chrame vodneho nabozenstva, proti svojej voli. Povedz nam, kto si, preco si urobil to co si urobil a co sa stalo odkedy som ta videl v mestecku Variasse.“ „Som Tarek z mesta Variasse, kde som vyrastal. Ked ma zaradili do najnizsej kasty, tak som isiel dalej na juh, aby mi Marinus nezobral aj tie prava, ktore som este mal. Bol som slobodny clovek, pracujuci rukami. Stal sa zo mna zo dna na den otrok a nebolo nic, co by som s tym mohol urobit. Zabil mi priamo alebo nepriamo bratov, dceru a dnes aj otca. Nesuvisi to s vodou, iba s tym, ze ma svoju moc a nedokaze bez nej zit. Kludne zabije kazdeho, kto sa proti nemu postavi a preto nelutujem, ze som chcel urobit novu vieru, ktora by tu jeho znicila. Jedine lutujem to, ze sa mi to nepodarilo. Zbicoval ma tak, ze nedokazem chodit. On by mal byt zbicovany.“ „Povedz mi, preco nie si medzi ostatnymi, ktori sa na teba pozeraju. Preco nie si v prvej kaste?“ „Narodil som sa dalej od chramu, to je moja jedina vina. Pracoval som a pracoval som dobre, ctil som si starsich a s laskou som vychovaval svoju dceru, kym ju ten lotor nedal zabit. Neviem preco to urobil, ale viem, ze mu to nikdy neodpustim.“ „Vazeni,“ obratil sa ku vsetkym zucastnenym, „nemam hlavu na mudre reci. Tarek povedal svoj osud. Vsetci ste ho poculi. Podla mna je nevinny.“ Tarek neveril vlastnym ociam. Durf, vojensky velitel a chlap z ocele, je k nemu uplne iny, ako ti vsetci ostatni. Nechal ho povedat, co si mysli. Co je toto za cloveka? A na koho stranu to vlastne hra? Pozeral sa na vsetkych, na ktorych sa len pozerat mohol. Jeho situacia nebola dobra, aj ked nebola ani tak zla, ako sa moze zdat. Zacinalo druhe kolo a on si stale nemohol sadnut a napriek zraneniam musel stat. Aspon sa mal kde opriet. Durf zatial musel svoje slovo odovzdat. „Mam tu tvoje zaznamy. Velka slava to nie je. Si zlodej a nekradol si iba raz. Zaznamov mas hned niekolko a aj ked si bol za ne trestany, tak si sa vobec nezmenil. Ukradnes, dostanes zasluzeny trest a kradnes dalej. trinastkrat si kradol podla zaznamov a nikto nevie, kolkokrat ta nikto nechytil. Raz? Dvakrat? Desat? Patdesiat? Vies presny pocet?“ Sud pokracoval a s nim zaplava slov, ku ktorym sa nemohol dobre vyjadrit. „Neviem, ale...“ „Takze nevies. Ozrejmim trochu skutocnost. Kradnes, chytia ta a znovu kradnes. Nemenis sa. Zacal si s tym a bavi ta to. Je to dobry zazitok? Ukradnut nieco, na co niekto iny pracuje? Ako to vynasa? Naucil si sa sam, alebo to mas po otcovi?“ „Skap ty bohaty kreten. Nevies o mne nic!“ „Agresivita, nulove vzdelanie a k tomu maly zlodej. Toto je ten, kto sa opovazuje nieco namietat. Zakladatel klamstiev, ktore chce sirit medzi ludmi. Nedokaze ovladat ani svoje vlastne slova. Vinny, jednoznacne.“ Durf presiel pohladom porotu a hlavne Marina. Nevidel ho dobre, bol v takmer uplnej tme. Asi ho ani nechcel vidiet. Podisiel k Tarekovi a zacal mu klast otazky on. „Povedz mi, ak si zlodej, tak preco si kradol? Co si kradol a pre koho?“ „Pracoval som a mal som co do ust pre seba i pre rodinu. Potom zo mna Marinus urobil otroka a ja som sa nemohol postarat o nikoho, ani sam o seba. Pracoval som cele dni a musel som kradnut vodu a jedlo, aby som vobec prezil. Kradol som tomu, kto dostal darom to, na co som ja dlho pracoval. Mal som mlyn a po tom, co sa dostal do ruk niekoho neznameho, som nemal ani trochu muky. Den bez jedla sa da byt, aj dva, ale po tretom sa uz pracovat neda, nech si mysli kto chce co chce.“ „Kradol si, lebo si musel kradnut. Keby z teba neurobili otroka, tak by si nielen nekradol, ale by si sa aj postaral o najblizsich. Je to tak?“ „Tak to bolo u vsetkych. Museli sme sa podriadovat hlupej viere, prisli sme o domov i o najblizsich.“ „Povedz mi jednu vec, preco podla teba ta nechavam hovorit?“ „Podla mna preto, lebo sa pravdy nebojis. Ty nemozes prist o vsetko.“ „Ty o vsetko prichadzas prave teraz. Nenechaju ta nazive, lebo si prilis mocny. A ak by ta chcel Marinus zabit hned teraz, klesla by mu popularita.“ „Tak dost! Vyvedte ho odtialto a poriadne zbicujte. Vyvedte ich obidvoch!“ Ziapal Marinus tak, ako len vedel. Neovladal sa a ked na neho s nepochopenim pozerali, tak rozkazoval dalej. „Teraz nemas moc rozhodovat. Urobis to a ja ti mozem garantovat, ze vsetci ludia, ktori su tu, zacnu od teba odchadzat.“ „Ty chces garantovat? Si stary hlupy vojak, nic viac. Pristary na to, aby si mohol vobec bojovat!“ Marinus zabudal na vsetky pravidla slusneho rozhovoru a zacal Durfa urazat tak, az sa kazdy s hrozou pozeral na neho. „Som uz stary, ale mladsi od teba, Marinus. Davno si sa v zrkadle nevidel. Alebo sa zvlastne na svoj odraz v jazierku pozeras,“ povedal jeden zo zucastnenych a dosiahol, ze sa vsetci zacali smiat na jeho ucet. Pridal sa dalsi a dalsi a kazdy sa staral zrazu o Marina viac, ako toho chudaka, ktoreho sudili. Miestnost zacala pripominat ul. Nazory sa prehadzovali a Durf sa zacal citit ako na bojisku v bitke, v ktorej to ide dobre. Ti, ktori boli Marinovi verni, ho zacali zradzat. Pripominali zlociny a neludskosti. Voda je dolezita, o tom niet pochyb. Na pitie i udrzanie moci. Spomenutie zakazu pouzivania vody z jazera na hasenie poziaru bolo len vrcholom ladovca. Marinus, ktory sa prvykrat ocitol v takejto situacii, nevedel co robit. Rozhodol sa vyhostit vsetkych z miestnosti. Straze zacali vynasat jedneho z diskutujucich za druhym von. Nebola to tazka praca, no narazili na problem pri vynasani Durfa. Holymi rukami si poradil s dvomi strazcami. Vsetky oci sa pozreli na neho, ako keby nieco take este nevideli. V ruke mal odrazu kopiju jedneho zo strazcov a dvaja ovela mladsi vojaci boli vedla neho na zemi. Zraneni len na svojej pyche. Ked sa na to pozreli zvysni strazcovia, ktorych bolo aspon sest, tak sa im prihovoril. „Nikoho z vas nezranim a pojdem dobrovolne, ak vyvediete aj Marina.“ Nechapali, co po nich ziada, ani ich nikdy nenapadlo nieco take... zvlastne. Durf im povedal, ze ak uz sa Marina boja, tak nech idu z cesty, ze ho vyvedie z miestnosti sam. A aj vyviedol. Od podlahy spinavy a dokonale ponizeny sa velky vodca ocitol pred vchodom a videl Durfa, ako ho s lahkostou premiestnuje kde len chce. Pre neho bol lahky ako pierko. Marinusov svet sa dostal na hranu. Alebo aspon ta zlata doba, v ktorej zil az do dnesneho dna. Vytrhol sa a stvornozky sa od neho vzdialil, s ocividnym strachom. Bolo ho na nom vidiet a citit do velkej vzdialenosti. Oci mu horeli a daval strazam zmatene rozkazy, aby Durfa zabili na mieste. Bez priprav a uplne verejne. Bolo uplne jedno, co si o tom vsetci pomyslia. Po chvili konecne nasiel aspon trochu kludu a uz o nieco pokojnejsim hlasom prikazal, aby ho odviedli do vazenia. Pozoroval pri tom, ako sa stary vojak nebrani. Nechapal to. Durf poznal strazcov, ktori to vsetko videli. Poznal taktiez tych dvoch, ktory ho odnasaju. Zo zaciatku bol ticho, ale coraz viac mu neslo do hlavy ich spravanie. Vojaci, ktorych trenoval v pouzivani meca a kopije, su sluhami Marina. Je to tu bezne, ale je to aspon trochu spravne? „Viete, preco ma odvazate, vsak?“ Spytal sa Durf dvoch strazcov, ktori doteraz mlcali. „Z rozkazu Marina,“ sucho odpovedal jeden z nich. „A vies, preco dal ten rozkaz?“ „To neviem, ale asi sa mu nepacis.“ „A je spravne natrepat niekoho do vazenia za to, ze sa mu nepaci?“ „Zbytocne sa snazis zachranit si zivot.“ „Myslis, ze keby som chcel, tak vas dvoch nepremozem?“ „No... to by si asi dokazal.“ „A urobim to. Ak nespravite to, co po vas chcem.“ „Si vazen, ty nemozes pozadovat vobec nic.“ „Tak dobre teda,“ povedal uplne beznou recou Durf a okamzite boli obaja z mladych vojakov na zemi. „Ucil som vas bojovat a vy ste to pozabudali. Je najvyssi cas naucit sa preco bojovat. A to slovo preco je naozaj dolezite. Posluchat rozkazy je vasou povinnostou, no aj pri tom je dobre mysliet. Rozkazovat moze mudry clovek i uplny sialenec. Bojovat treba za nieco a nie preto, lebo si niekto nevie s niecim poradit.“ „Mame ta dostat do vazenia. Je to nasa uloha a musime ju splnit.“ „Lebo co? Lebo sa na vas Marinus zle pozrie? Suhlasite s tym, co robi? So vsetkym?“ „Samozrejme, ze nie, ale...“ „Ale? Mas strach? Mas strach ze ta chytia a hodia do vazenia?“ „Samozrejme. Je to hrozne.“ „No tak prosim, a mna tam chcete hodit. Neboli ste vo velkej sale, a tak neviete o co islo, alebo ano? Poviem vam pravdu, co sa stalo – a vy zacnete rozmyslat. Plati? Ak nie, tak len pripomeniem, ze aj ked som uz starsi, lamat kosti stale velmi dobre viem.“ „Dobre, plati, aj tak nemame na vyber.“ Starsi vojak, pamatajuci si davne vojny i najnovsie udalosti, zacal rozpravat. O tom, ze bol zvoleny na tajnu ulohu. V spomienkach hovoril o svojej ceste na juh, kde sa zastavil v mestecku medzi kopcami. Rozpovedal sa o rozhovore v znicenom hostinci, o odvedeni i o celom diani v obrovskej miestnosti za zatvorenymi dverami. Nezabudol na ziadny detail a vravel presne to, co vravel Marinus i jeho zastupca v nespravodlivom procese. Obidvoch mladikov prekvapilo co vravel a ako to vravel. Zanedlho pochopili, ze vodca velkeho nabozenstva robi veci, ktore by si urcite mohol odpustit. Neschvalovali ani to, ze dopusti tak nespravodlivy proces a zacali sa hanbit. Netrvalo dlho a do kamenneho vazenia sa nedostal ani Durf, ani Tarek. Obaja dostali trest, aky poznal nejeden, kto sa postavil proti Marinovi. Smrt medzi tycami v pusti. Piesok a minimum priestoru sa nestal utociskom v priamom rozpore s rozkazom toho, ktory vsetkemu rozumie. Zistilo sa, ze coraz viac vernych vodnemu nabozenstvu sluzi ovela viac zo strachu ako z vlastneho presvedcenia. Boli medzi nimi rozumni i uplne hlupi, bez nazoru, ktori sa zacali pridavat na zvacsujucu skupinu nespokojnych. Udalosti sa hybali rychlostou cvalajucich koni na vsetky strany a Marinus nemal inu moznost ako pouzit silu. V chrame bol porazeny na celej ciare slovami a armada bola to jedine, o co sa mohol opriet. Aj ked jeho nepriatel cislo jeden bol vojak. Prisiel s myslienkou zmobilizovat armadu a ostrelovat tych niekolko vzburencov z dialky, nech sa nepridaju jeho dalsi bojovnici na stranu jeho nepriatelov. Netrvalo dlho a oddiel lukostrelcov a niekolkych bojovnikov na ich ochranu zmasakroval vsetkych, ktori s Marinom nesuhlasili. Durf, ktory to ako jediny prezil, sa nakoniec dostal do vazenia, kde mohol cakat na koniec. Tito ludia su hrozni. Vobec nepremyslaju. Vychovani na tom, ze sa o nich jeden clovek postara. A este k tomu clovek, ktory sa povazuje za boha. Este dobre, ze som si to tak dobre premyslel. Este prednedavno som bol velitelom armady a teraz ma ta ista armada skoro zabila. Tieto mreze ma zabiju uplne. Ak s tym nieco nespravim. Mohol by ma niekto oslobodit, nebol by som proti, ale asi nema kto. Kazdy, kto so mnou tieto dni suhlasil, je mrtvy. Alebo aspon nevie o tom, ze som tu. Straze pri tyciach dostali volno, po splneni podmienky. Zabit vsetkych, co stale ziju. Vratane deti a ludi z najvyssej vrstvy. Durfa nezabili, nechali ho tak. Vsade mal svoj vplyv a vyvolal hlasovanie. Vacsina hlasovala jednoducho, smrt klasickym sposobom. Hlad, smad, v noci zima a cez den horucava. AKT VII: Prenasledovanie 5. Kapitola – Skryta identita Larynia sa pomaly zobudzala. Mala pocit, ze ju nieco boli na celom tele. Necitila sa sama sebou, skor sa povazovala za niekoho ineho. Dievcinu este slabsiu, ako je ona sama. Kazdy pohyb ju bolel. Otvarala oci, chcela sa zobudit z nejakeho velmi sialeneho a smutneho sna. Dufala, ze uvidi nadherny svet plny usmievavych ludi, ale bolo to presne naopak. Nic krasne nebolo. Bola na mieste, ktore bolo v minulosti tienom, ale pohyb slnka po oblohe jej ten tien vzal. Bola smadna, slaba a pri pohlade na vsetko okolo seba jej bolo do placu. Zniceny hrad, mrtve tela mladych i starych a plac tych, ktori to prezili. Rada by sa umyla, do sytosti napila a niekde pomohla, ale nemohla sa dobre hybat. Nieco jej zobralo kus energie a ta, co ostala, by si zasluzila trochu vody. Hrad, z ktoreho ostala len hromada skal a popola, obyvalo len niekolko ludi, vystrasenych a zmatenych. Prisli o vsetko a neprichadzalo do uvahy opravovanie toho mala, co ostalo. Vacsinu zasob zobrali so sebou vojaci verni Marinovi ci zlodeji a ta trocha vody ani pre tych niekolko, ktori este chodili po vlastnych, nestacila. Niekolko glgov pre kazdeho a potom smad nahradi vacsi smad. Larynia chcela mysliet na vsetko mozne a hlavne na sestru, ale nedokazala to. Mysliet mohla len na svoje nekonecne sucho v ustach. Rada by ju znovu videla a aspon raz objala. Bolo o tom v nabozenskych knihach. Zena nemohla objat inu zenu a muza len s jeho suhlasom. Zdalo sa jej to ako jedna z tradicii, ktore maju svoju potrebu, ale najradsej by teraz vsetky tradicie zrusila. Zamkla ich niekde alebo zahrabala pod zem. Ak by mohla byt znovu s Lussiou. Len kratko bola od nej vzdialena, ale uz jej velmi chybala. Pozerala po okoli a uvidela hned vedla seba Brennana, ktory sa nehybal. Nedvihala sa mu hrud a jeho ruky boli aj na horucom slnku uplne studene. Larynia ho objala a vobec ju netrapilo, ze bude od krvi teraz aj ona. Nepoznala ho velmi dobre, ale mala ho rada a uprimne jej bolo za nim smutno. Uz ho nikdy neuvidi tak, ako predtym. Stravila nejaky cas objimanim, no smad bol silnejsi. Najradsej by vypila vsetky svoje slzy. Ked uvidela Laryniu carodejnica, podisla k nej blizsie. Tanecnym krokom a plna radosti. Doteraz tancovala a bola stastna, ze je na slobode. Dlhy cas stala na mieste, az pridlhy. Vzbudzovala na seba pozornost. Kazdeho muza, ci uz bol chlapcom alebo v jeseni zivota, uputala jej krasa a vsetky zeny jej ju zavideli. Podisla k Larynii a chytila ju za ruku. „Zivot a smrt su ako dve sestry. Dve strany jednej mince. Su ine a predsa len podobne. Spolupracuju, pomahaju si a jedna by bez druhej nemohla byt. To, co sa narodi, raz umrie. Ak by nic neumieralo, tak by ani nic nove nevznikalo. Nehnevaj sa na smrt, ze ti zobrala niekoho, koho mas rada. Bud rada, ze si mala moznost ho spoznat. Nie kazdy mal tu moznost, ktora bola ponuknuta tebe. Zijes a mas zivot pred sebou. Tvoja smrt je daleko a nemusis sa jej bat. Mne si zivot nedala, ty si mi ho vratila a za to som ti velmi vdacna. Nie si zla, nie si prekliata a nestastie a smutok, ktore pocitujes, zanedlho pominu, uz ta nebudu otravovat,“ rozpovedala sa Ciali. „Nezasluzil si zomriet, nikomu nic zle nespravil.“ „Z tvojho uhlu pohladu nikomu nic zle nespravil. Ci spravil nieco dobre alebo zle, to by si musela poznat vsetky jeho ciny a vsetky suvislosti. Mozno bol naozaj dobry a mal ta rad. Zivot je uz taky a smrt je taka tiez.“ „Bola si prekliata, ale uz nie si. Ja som prekliata cely zivot. Nech urobim cokolvek, vzdy to skonci zle. Stracam rodinu, domov a vlastne vsetko a nic ma nedrzi na nohach,“ poznamenala smutne Larynia. „Nahoda nie je vinou nikoho. Nahodu mozes ovplyvnit, ale nie zmenit. Ak chces zmenit svet, tak vedz, ze chyba moze byt aj v tebe. Nie preto, ze by si robila nieco zle, ale pretoze mlcis vtedy, ked su tvoje slova potrebne.“ „Nechapem, co chces povedat a neda sa mi rozmyslat.“ „Tak mi dovol uhasit tvoj smad.“ Ciali sa zlozila na kolena vedla Larynie a spojila dlane. Povedala nieco v neznamom jazyku a dlane zacala naplnat voda. Za moment boli plne a prudy vody jej stekali z ruk az na zem pokrytu pieskom. Laryniu nebolo potrebne dlho presviedcat a velmi rada sa napila. Ciali jej potom namocila celu hlavu mokrymi rukami a Larynia pocitila neuveritelnu silu. Znovu sa mohla sustredit a mysliet. Po chvili si vsak spomenula na nieco, co ju vystrasilo a odtiahla sa od byvalej masozravej palmy. Ta voda. Ta voda je zvlastna, tak velmi zvlastna a predsa povedoma. Ta jaskyna! Rovnaka voda bola v tej jaskyni! Rozmyslala nad vsetkym a pred ocami mala zvlastne obrazy. O smutku i o radosti, o zivote i o smrti. Zapasili v nej tuzby. Napit sa viac alebo utekat co najdalej. Bola omamena. Silna, ale stale neschopna razneho kroku. „Vstan,“ povedala jej Ciali a vytiahla ju na nohy, ako keby nic nevazila. Dokazala to tak rychlo, az sa Larynii zatocila hlava. „Potrebujem tvoju pomoc.“ Dievca zvyknute na nosenie vody si nemohlo usporiadat vsetko v hlave. Len malokedy niekto odo mna nieco potreboval a tato zena pozna kuzla. Naco teda potrebuje mna? Na nic sa nehodim. Nikto nechcela ostat na mieste, kde nebola voda. Ak by sa aj znovu vycistila studna, nikto by tu nechcel ostat. Zrucanina posiata mrtvolami a popolom. Niektori sa vydali na sever a iny na vychod. Larynia chcela na juh, k chramu. Myslela na sestru a na to, ze sa jej mohlo stat nieco naozaj zle. Nieco vynimocne zle, pred cim ju treba ochranit. „To ja potrebujem tvoju pomoc,“ naznacila Larynia. „Mozno si mozeme pomoct navzajom. To, co ty chces, mozno suvisi s mojimi tuzbami a naopak. Povedz svoju tuzbu, nemusis sa bat. Som tvoja dlznicka a aj ked nie som tak silna ako predtym, mozem splnit tvoje prianie. Dufam, ze mozem urobit nieco pre teba, pretoze po dlhom case spoznavam slobodu prave s tvojou pomocou.“ „Pomoz mi zachranit sestru. To je moje jedine prianie.“ „Tu, ktora ma v laske nema, nepojde predo mnou na kolena, chyba ti, to dobre viem, cestou vsetko rozpoviem.“ „Nemusis hovorit vo versoch, uz si slobodna.“ „To viem, ze nemusim. Len ma to tak napadlo, bola som na to zvyknuta a niekedy stale myslim viac vo versoch ako normalne. Velmi rada ti pomozem. Svet je vsak obrovsky a za desattisic cyklov sa velmi zmenil.“ „Desattisic?“ „Neviem, kolko si na svete, ale urcite menej ako desattisic. Si clovek a vy sa tak dlho nedozivate. Neviem povedat presne cisla, naozaj neviem. Ale myslim, ze mas maximalne dvadsat cyklov.“ „Nemam ani dvadsat, mam len sestnast. O svete, aky bol pred tisicami cyklov neviem vobec nic.“ „Kedysi krasne huste lesy pokryvali cely kraj. Namiesto pieskov boli luky s nadhernymi kvetmi a cely svet bol plny ich vone. Nadherny bol kazdy nadych a pri vychode i zapade slnka hrali vsetky stebla travy nadhernymi farbami. Stromy boli plne ovocia, ktoreho bolo tolko, ze nebolo mozne vsetko ani pomenovat. Sladke i kysle, zelene i cervene, malicke i take, ktore by si nezdvihla. Dnes je vsak panom piesok a suchy vietor. Horucavy, v noci chlad a vsetko je take bez zivota.“ „Zda sa mi velmi zvlastne ako rozpravas. Tak by som nedokazala,“ pozerala jej Larynia priamo na usta a s velkym ocakavanim sledovala aj ten najmensi pohyb. Pacilo sa jej co rozprava i ako rozprava. Mala hlas, ktory jej prenikal do usi i uplne vsade. Do korienkov vlasov i do ruk a noh. „Keby si bola zakopana a jedine, co by ti ostalo, by boli spomienky, tak by si rozpravala rovnako. Ak mas rada kvety, tak ich budes po dlhej dobe este viac chciet vidiet. Dotknut sa ich, ovonat ich vonu a mysliet na to, ze ti niekedy niekto krasny kvet daruje.“ „Priznam sa, mne sa kvety nikdy velmi nepacili,“ nevelmi odvazne povedala Larynia. „To preto, lebo ty vidis len niekolko kvietkov, ktore zapasia s drsnostou puste. A poviem ti, v tejto pusti prsi malo, ale ked zaprsi, tak sa vsetko zmeni. Rozkvitne nadhernymi farbami. Zelene, zlte, cervene, biele i cierne. Mozes mat rada nieco, co nepoznas. Cim viac o niecom vies, tym viac si to vazis – alebo tym viac tym opovrhujes.“ „Tak som to nemyslela. Nechcem ich trhat zo zeme.“ „Preco nie? Budes ich moct mat vsade so sebou. Darovat ich niekomu. Kvety su krasne a to, ze sa tebe nepacia, este neznamena, ze sa nebudu pacit niekomu inemu.“ „Pacia sa mi krasne kvety, ale ked ich vytrhnem zo zeme tak umieraju.“ „Kazdy niekedy umrie. To je kolobeh zivota. Aj u kvetov. Ak ich nevytrhnes a nechas tak, odkvitnu. Zomru. Mozno neskor, ale zomru a bude to ich koniec bez toho, aby niekomu urobili radost. Svet a cely zivot je o radosti, pretoze smrt pride, ci sa uz snazis ju oddialit, alebo nie. Dolezite je, ci budes mat v tom momente na co spominat.“ „Nechcem nikomu skracovat zivot. Vytrhnut nieco aj s korenmi je nespravne. „Dozvedela som sa vela o tebe. Viem, co sa ti stalo. Mala si domov, ale prisla si on. Pretoze si sa niekomu znepacila. V tomto sme rovnake. Prisla som o priatelov, rodinu, o vsetko a vsetkych, co mi sposobovalo radost. Ostala som uplne sama. Vytrhnuta aj s korenmi z celeho mojho sveta. Bez toho, aby som nieco dokazala. Ja ale nie som kvet. Kvety nebojuju o prezitie, nemozu sa zabavat a nemozu vobec nic. Tak ako som ani ja nemohla. Nezaprsi, tak je po tebe. Jedine, co mozes, je urobit radost niekomu. Rozpravala som sa s Brennanom o veciach, o ktorych nikto iny nevie. Rozpravala som sa s roznymi ludmi a niekedy chvilu, inokedy hodiny. Stale to vsak bolo malo a casto si aj mesiac nikto na mna nespomenul. Desattisic cyklov je velmi dlha doba.“ „Rodinu stratit je priserne a prave preto ta chcem poziadat o pomoc, najst svoju sestru. Ona je moja najblizsia rodina. Rada by som tiez videla svojich rodicov a isla by som za nimi, ale bojim sa. Viem, ze vies carovat. Mozno ma tam mozes aj dostat.“ „Ty chces, aby si sa ocitla niekde uplne inde? Niekde, kde moze byt vsetko uplne ine ako tu? A niekde, kde moze byt vsetko uplne ine ako v tvojich spomienkach? Viem to, nebudem vraviet ze nie, ale nie je to lahke. Mam malo svojej vnutornej energie, pridlho som bola premenena. Rada by som ozivovala mrtvych, rada by som dopriala kazdemu vodu, ale nedokazem to. Som na to slaba.“ Smutne priznala Ciali. Svietila smutkom i zamyslenim a za celom sa jej zhromazdovali rozne myslienky. „Dostala by si ma k Marinovi?“ „Ak ano, co by si potom robila? Chcela by si ho presvedcit, aby ta nechal