Trochu iny svet

trilogia Vodna planeta, kniha tretia


Stanislav Hoferek
druhe vydanie, 2015























Vodna planeta
III.
Trochu iny svet

Stanislav Hoferek
druhe vydanie, 2015


Tento dokument je mozne volne sirit pod licenciou CC-BY-NC-ND
Pisane v kancelarskom baliku LibreOffice v operacnom systeme Greenie GNU/Linux

© Stanislav Hoferek, 2015

ISBN 978-80-970865-7-2


	Dielo je pod slobodnou licenciou a akekolvek vydanie s pridanim DRM ochran je zakazane bez priameho suhlasu autora. Vsetky postavy, lokacie a dalsie casti su vymyslene a knizna seria vznikala v kolektive ludi s roznymi ideologickymi ci nabozenskymi nazormi.





Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
GKBN
Stanislav Hoferek
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Druhe (2015)
111100
Obsah

Trochu iny svet	1
Obsah	3
O knihe	5
Podakovanie	6
Knihy zo serie Vodna planeta	7
AKT XI: Cez portal	8
1. Kapitola - Vladca neznamej krajiny	9
2. Kapitola - Napriec neznamom	17
3. Kapitola - Votrelec	24
4. Kapitola - Obydlie	34
AKT XII: Osidlenie	42
5. Kapitola - Dazd	43
6. Kapitola - Pribeh	52
7. Kapitola - Tajna schodzka	60
8. Kapitola - Jablko	69
AKT XIII: Novy domov	73
9. Kapitola - Zavist	74
10. Kapitola - Preco si taka bestia?	81
11. Kapitola - Smad	88
12. Kapitola - Narodeniny	95
AKT XIV: Invazia	105
13. Kapitola - Noc v strede dna	106
14. Kapitola - Dobrodruh	115
15. Kapitola - Domorodec	121
16. Kapitola - Utek	129
AKT XV: Rozuzlenie	137
17. Kapitola - Naozajstny priatel	138
18. Kapitola - Putovanie	147
19. Kapitola - Ohniva rec	152
20. Kapitola – V nespravnom case	157















Kto z demonov bude lubit
co to znamena mat rad
trochu iny svet vynutit
davat, alebo len brat?

Spoznaj svet inych pravidiel
ukaze sa, kto je panom ludi
prezije najspravnejsia z vier
kde ani jedna ovecka nezabludi?

O knihe
	Clovek ma niekolko potrieb. Vodou a vzduchom to len zacina, ale kde to konci? Podla arkanky Ziggy patri medzi mimoriadne dolezite potreby aj to, ze sa clovek alebo nieco tomu podobne jednoducho nezblazni. A to je niekedy naozaj tazke. Mnozstvo sialenych rozhovorov, detailne rozpracovane postavy, ukazane silne i slabe stranky a velky konflikt, ktory spustila malicka udalost.
	Larynia, Ziggy a dalsie postavy v trochu inom svete, kde je najlepsi ten, kto sa vie prisposobit. Treti diel je miestami dost temny, poznaceny potrebou byt niekym a sem tam zachranit svet. Konflikt medzi vierou a inteligenciou vrcholi a stretnutie s mocnymi demonmi sa bez humoru nezaobide.
Podakovanie
	Kniha Vodna planeta bola vytvorena ako bezplatne, jednoduche citanie pre kazdeho. Viac o nej a o dalsich dielach sa da precitat na adrese greenie.elist.sk, kde samozrejme pozyvam. Je nutne povedat, ze aj ked som vytvoril pribeh a spisal som ho, podarilo sa urobit z toho nieco zaujimave za pomoci dalsich ludi, ktori pomohli s grafikou, osadzanim textu, opravovanim chyb a roznych dejovych nezrovnalosti. Za vsetkych aspon niekolko (v abecednom poradi):

Anezka Bubenickova
Veronika Debnarova
Peter Druska
Adriana Hanesova
Iva Jamborova
Diana Kastiova
Petr Krcmar
Maria Novakova
Janka Paluchova
Julius Pastierik
Aniko Pastorekova
Alexander Pavlov
Beata Plucinska
Xenia Rybakova
Vladislav Saling
Klarka Stryalova
Boris Svoboda
Petr Simcik
Lucia Vozafova
Martina Zacharovska
Zuzana Zimanova
Knihy zo serie Vodna planeta

Vodna planeta I
Rovni a este rovnejsi
(hneda kniha nenavisti)

Ziskanie diela:
http://greenie.elist.sk/knihy/vodna-planeta-i


Vodna planeta II
Vyssi zaujem
(zelena kniha moci)

Ziskanie diela:
http://greenie.elist.sk/knihy/vodna-planeta-ii


Vodna planeta III
Trochu iny svet
(modra kniha smutku)

Ziskanie diela:
http://greenie.elist.sk/knihy/vodna-planeta-iii


AKT XI: Cez portal
1. Kapitola - Vladca neznamej krajiny
	Sestica ludi sa ocitla niekde uplne inde, ako sa povodne ocitnut chcela. Nepodarena akcia, totalna tragedia a sklamanie na kazdej tvari. Sest ludi, alebo skor sest osob, sa chcelo z roznych dovodov zbavit Ciali, no nikomu sa to nepodarilo. Napriek tomu, ze mali nieco spolocne, boli az prilis rozdielni. Larynia, jej mudrejsia a laskou menej ovplyvnena sestra Lussia, hrda bojovnicka z rodu arkanov Ziggy a trojica muzov: Durf, Ramael a Marinus. 

„Kde to sme?“ Pytala sa Larynia, ktora ocakavala, ze jej niekto vysvetli uplne vsetko lusknutim prstov.
„Pozri sa okolo seba a uvidis. Okrem toho, nemozeme toho vediet viac, ako ty, ked sme sa tu len tak objavili.“ Ak niekomu isla nechapavost Larynie na nervy, tak to bola predovsetkym Lussia. Nechcelo sa jej zase nieco vysvetlovat. 
„Zakladne vojenske pravidlo - zisti kde si a co mozes pouzit. Vyzera to na neznamu krajinku, ktora sa s nami maznat nebude.“ Pridal sa so svojimi vojenskymi nazormi Durf.
„Kto tu bude velit, ha?“
„Lussia, to nie je podstatne. Musime sa najskor postarat o to, aby sme prezili. Ak sa povadime, tak to neprezijeme. Musime vybrat niekoho, kto ostatnych poriadne usmerni. Mohla by som to byt ja.“
„Pocuj ty male klbko, chvalim ta. No urcite vies, co by si mala urobit? Urcite sa vyznas vo vsetkom, co je potrebne pre prezitie v neznamej krajine? Pride prvy vaznejsi problem a budes mat problem poriadny, mozno aj so mnou. Ak ma nastves. Nieco take neodporucam a moze viest k tomu, ze nas uz nebude sest.“ Ziggy si rozhodne zachovavala svoju tvar, ktora bola laskava a dobroprajna a zaroven neprijemna a nadradena.
„Mal by som to byt ja, mam s vladnutim skusenosti a viem, ako na to,“ pridal sa k diskusii v neznamej krajine Marinus, ako uz piata postava. 
„Ty? Tieto dve si skoro zabil, toho fesaka vedla teba tiez, po mne si poslal vraha a mozno viac ako jedneho a aj daleko od tvojej moci vedia vsetci, co si za cloveka. Fuha, teraz som asi vsetkych ludi urazila. Keby si nebol tak nesympaticky, tak by som ta zjedla od hladu. Asi ta ale radsej zahrabem a necham tyzden tak.“ Ziggy sa s Marinom nepohodla a Lussia ho tiez nesetrila. Byvaly velky vladca nemal nikoho, kto by sa ho zastal. 

	Diskusia, ktoru zacala tuzba mladej Lussie po moci, sa menila na nebezpecnu hadku, v ktorej si coraz viac ludi priblizovalo svoje ruky k zbraniam. Slova prerastali v hluk, predovsetkym medzi Marinom, ktory bol zvyknuty hlasno rozpravat a vsetkymi ostatnymi, ktori s nim nahlas nesuhlasili. 

„Hlasujme! Mozeme hlasovat! Nieco sa dozvieme z viac uhlov pohladu!“ Lussia nedokazala prekricat vsetkych, no dokazala tahanim za ruky ziskat si potrebnu pozornost a kazdemu povedat, co ju prave napadlo. 
„Si iba dievca, nemozes hlasovat,“ s ocividnym odporom jej povedal Marinus. 
„Povedal kto? A kde? Toto nie je tvoja zem. A vobec, mas nieco proti tomu, ze som mlada alebo proti tomu, ze som dievca? Ak povies, ze obidvoje, tak ti rozbijem usta a potom ti...“ 
„Prrr, pomalicky malicka,“ ukludnovala ju Ziggy. „Ale suhlasim. Hlasujme. Ale najskor, kto je za to, aby mal rovnake pravo pri hlasovani kazdy z nas siestich?“ Zdvihlo sa pat ruk. Vsetci okrem Marina suhlasili. 
„Kto si mysli, ze by Larynia mohla byt dobrym vladcom, nech teraz zdvihne ruku!“ Lussia sa pozrela na sestru a potom chcela spocitat vsetky ruky, ktore sa zodvihli. Nebola to ale ani jedna. Larynia ticho sklopila hlavu. Bola si vedoma svojej pozicie, ale napriek tomu si priala, aby o nej aspon niekto a aspon niekedy nepochyboval.
„Kto si mysli, ze by som mohla byt dobrym vladcom ja, nech zdvihne ruku!“ Dopovedala a zdvihla vlastnu ruku, uplne sebavedome. Nie kazdy ju poznal a nikto dalsi ruku nezdvihol - s vynimkou Ziggy. 
„Ja ta podporim, malicka. Dobre si toto hlasovanie vymyslela, mas vodcovske vlohy. Mozno ked vyrasties, tak sa z teba stane nejaka legenda. Dovtedy aspon pat krat zachranis svet, najdes si desiatich fesakov a mozno sa z teba nieco nalepi aj na tvoju o pol hlavy vyssiu sestricku.“ 
„Dakujem ti. Teraz, kto si mysli, ze by Ziggy bola dobra vladkyna, nech zdvihne ruku.“ Zodvihli sa ruky Larynie a Lussie. Sama Ziggy svoju dlhansku ruku nedvihala. 
„Kto si mysli, ze...“ 
„Skrat to trochu, zacina to byt nuda. Jednoducho povedz, kto chce Marina a tych dalsich dvoch.“ 
„Dobre. Kto chce Marina? Kto chce Ramaela? Kto chce Durfa?“ Pri mene Marinus sa len jeho jedina ruka dostala nad hlavu, Ramaela podporila Larynia a pri hlasovani o Durfovi sa zdvihla ruka Ramaela a znovu Larynie. 

	Lussia sa zamyslala nad tym, co vlastne urobila. Preberala si hlasy a dosla k zaveru, ze by sa nemali pocitat vlastne hlasy. Chvilu hladala tie spravne slova a potom oznamila svoj nazor 

„Ja, Ziggy a Durf sme vyhrali hlasovanie. Niekto z nas by mal vladnut. Alebo vsetci traja.“ Lussia si ziskavala respekt a Durf zacal hovorit hned po nej. 
„Mame nulovu predstavu kde sme a co mozeme ocakavat. Nemame jedlo ani vodu a nemame kde spat a skryvat sa pred dazdom. Neviem, co vidite vy, ale ja vidim plaz, more, nejake skalky a par stromov. Ak tu chceme prezit, musime sa postarat o vsetko. Je nas sest, mame troch vodcov a tri ulohy. Rozdelme sa.“ 

	S Durfovym navrhom kazdy suhlasil. Takmer kazdy. Vzdy sa najde jednotlivec, ktoremu sa nieco nepaci. alebo sa nepaci vobec nic. 

„Chcela by som byt v skupine so Ziggy,“ vyhlasila Lussia. 
„So mnou? Ale vsak ty si velka vodkyna. No dobre, velka nie, ale chces rozkazovat a viest. Ak by si bola so mnou, tak by potom niektora skupina bola bez velitela. Je pekne, ze sa chces drzat mna, este viac ako svojej sestry, tesi ma to. Viem, ze je na to dobry dovod, nie len to ze pekne voniam, ale citis, ze sa mozes odo mna nieco priucit. Ale neviem, ci robis spravne rozhodnutie.“ 
„To som uz vsetko vymyslela. Ak budem ja s tebou, tak si budeme rozumiet. Marina zvladne jedine Durf a Larynia bude s niekym, do koho je zalubena az po usi.“ 
„Coze? Ty... ako to vies?“ Hnev Larynie, ktory jej jemne scervenel tvar, prekonalo uplne ine scervenanie. Pozrela sa na Ramaela a vzapati sklopila hlavu. 
„Komu sa nepaci taketo rozdelenie, nech zdvihne ruku!“ Zdvihla sa znovu iba jedna jedina ruka. Vsetci ostatni suhlasili a smerom od vojenskeho velitela k najmladsej Lussii, ktora sa citila uplne perfektne, bolo adresovanych niekolko pochvalnych slov. 

	Den sa blizil k veceru a pocasie sa menilo k horsiemu. Ubudalo svetla a tiene sa predlzovali. Sestica diskutovala na plazi, zatial co sa blizili oblaky a ubudalo denneho svetla. Takmer nikto z nich este nevidel burku mimo puste. Ak uz pridu do puste mraky, raz za cas, vysledkom bude hromada vody, pred ktorou sa neda schovat ani utekat. 

„Mali by sme sa rozdelit a kazda skupina by mala najst nieco, kde by sa dalo preckat burky. Idealne miesto, ktore by sa dalo dobre ubranit.“ Durfove vazne slova sa Lussii velmi nepacili. 
„Ubranit? Pred kym? Tu nikto iny nie je.“ 
„Tym si nemozes byt ista. Sme niekde a ani nevieme kde. Musime preskumat okolie.“ 
„O to sa postaram ja. Rychlo to tu obehnem. A ak nie rychlo, tak aspon rychlejsie ako ktokolvek z vas.“ Ziggy si zobrala mec, luk a niekolko sipov. Vybrala sa smerom do vnutrozemia a vetvy stromov, ktore sa jej znepacili, dopadali na zem. Netrvalo dlho a vsetkym sa stratila z dohladu. 

„Aj tak tu zomrieme.“ 
„Budes prvy.“ 
„Ale no tak dievcatko, viem ze tohto starca nemas v laske, ale teraz musime vymysliet nieco, aby sme prezili.“ Durf sa snazil utisit problem, ktory tu asi vzdy bude, medzi Lussiou a Marinom. 
„Ak by sme sa na neho vykaslali, tak by sme mali viac jedla pre seba a menej by sme hladovali.“ 
„Ty krpata bosorka, zhnijes v pekle!“ 
„Nedokazes zit v realite, len v tych tvojich hlupych knihach! Ktore si sam napisal a podaval si do toho tie najvacsie hluposti, ake ta len mohli napadnut! A to som este slusna!“ 
„V pekle si najdu pre teba specialne miesto. Tvoja biedna dusa sa bude skvarit naveky!“ 
„Tak dost! Stacilo!“ Durfovi sa vobec nepacila myslienka, ze by malo prist k nejakej vacsej zvade. 

	Dvaja ludia sa hadali, treti ich rozdeloval a stvrty sa do toho radsej nemiesal. Larynia, ktora sa tiez nechcela miesat do konfliktu, zacala plakat. Slzy jej skakali po licach, slane ako more. Chcela byt sama. Odchadzala od skupinky, najnenapadnejsie ako vedela. Mala dost toho, co pocula a nechcela pocut viac. Co som komu spravila? Preco som ju nedokazala lepsie vychovat, lepsie sa o nu postarat? Jej dusa sa bude trapit az na veky vekov a to vsetko len kvoli mne. Som ta najhorsia sestra na svete. Viem, ze trpi. Kvoli mne. Keby sa dalo vsetko vratit, tak by nemusela prist o dusu. Ale to sa asi neda. Keby mi niekto teraz cital myslienky, tak by si pomyslel, ze som ta najnaivnejsia na celom svete. Zamyslenie prichadzalo za zamyslenim, ale po chvili ostal uz len plac. Vetrik ju jemne hladil, kym sa nezacal menit na vichricu. 

„Co ta trapi?“ 
„Prosim?“ 
„Si tu celkom sama a places. Co sa stalo?“ 
„Nechcela som,“ pomaly otvorila oci, „znicila som jej zivot. Kvoli mne sa bude jej dusa trapit.“ 
„Toho sa bojis? Dusa tvojej sestry je v poriadku a z Marina si nic nerob. Ma svoj vlastny svet.“ 
„Neviem, komu verit. Nepatrim sem, vobec sa sem nehodim. Bojim sa o nu.“ 
„Si najkrajsia zena na ostrove, alebo kde to vlastne sme. Nieco ti ukazem.“ Ramael vytiahol prutik, povedal zaklinadlo a vycaroval nieco, co urobilo Larynii radost. Kvetinka so zltozelenymi drobnymi listkami a cervenym kvetom. Nevyzeralo to velmi cerstvo, ale viac menej vzniklo to, co si prial. Maly zazrak, jednoduchy kvietok na dlani. Pre Laryniu to ale bolo nieco vynimocne. Nikdy v zivote nedostala od nikoho kvet. Jeden vlastne dostala, od mamy, ale toto bolo prvy krat od niekoho, kto nepatri do rodiny. 
„Neviem... odpovedat.“ 
„Tak neodpovedaj.“ 
„Nemala by som ju prijat, ja...“ 
„Kto iny by ti vycaroval kvet? Ha? Snazim sa byt k tebe mily, aby si neostala sama a ty to odmietas.“ 

	Larynia sa dala znovu doplacu. Nevedela preco. Mala vo vsetkom poriadok, ale jej citovy zivot bol uplny chaos. Nedokazala sa vyznat v tom, co citila. Nevedela sa rozhodnut, najst pre seba vhodnu cestu. Nebola to ona, nikdy to nebola ona, ked mala rozhodovat o sebe. Vychovana v inom svete, plnom inych pravidiel. Mohla vediet rozne prikazania vodneho nabozenstva, mohla vediet ako zit v sulade s nimi. Nedokazala ale zit v sulade sama so sebou. Ked sa ozvalo jej dievcenske srdce, vsetko islo bokom. Do inych sfer. Ruky neposluchali a hlava nemyslela. Rozhodovalo sa jej srdce, a to sa nikdy nedokazalo rozhodnut. 

„Neodpovies mi?“ 
„Neviem... som tak zmatena. Asi by som... vies...“ Larynia bola uplne cervena, koktala a nedokazala sa na nic sustredit. Vycarovany kvietok ju naozaj dojal. 

„Mozes na chvilu?“ Pristupila k Ramaelovi Lussia a tahala ho niekde prec. Bola od neho nizsia, no nemala z neho vobec ziadny strach. Necakala na odpoved a ked sa jej zdalo, ze sa hybe pomaly, tak ho zacala tahat vacsou silou. Poriadne nim drgla. 
„Co odo mna chces?“ 
„Chapem, ze sa ocitnes na ostrove s jedinou babou, ktora ma aspon priblizne taky vek, ako ty. Chces niekoho pre seba, aby si bol stastny, to vsetko beriem a rob si s nou co chces, ak jej neublizis. Ale nenut ju rozhodnut sa hned. Alebo nevies nic o zenach, alebo nevies vobec ale naozaj vobec nic o tej, ktorej sa pacis. Bud chlap a ak chces, tak k nej bud mily, ale necakaj od nej odpovede okamzite.“ 
„Preco nepovies, ze chces, aby som jej dal pokoj?“ 
„To je mi fuk, co je medzi vami. Dlho sa rozhoduje a dlho sa rozhodovat vzdy bude, bez ohladu na to, kolko kvietkov jej vycarujes. Alebo to pochopis, alebo jedine dievca, ktore chce lasku, ostane same v tejto zvlastnej krajine.“ 
„Ty ju mas naozaj rada.“ 
„A tebe to pali pomalsie, ako som si myslela,“ odpovedala s opovrhnutim Lussia, vratila sa k Durfovi a dalsim diskutujucim a Ramael isiel s nou. Larynia ostala sama. 

	Predstavovala si more uplne inak. Bolo pre nu privelke, plne zivota. Kazda vlna bola tak trochu ina a to ich bolo vela, viac, ako dokazala spocitat na prstoch. Ina energia, iny osud, iny koniec a iny zaciatok, ktory vobec nevedela, kde by mala hladat. Vybrala sa k brehu, na dosah ruky od vody. Pozerala do dialky a v odraze vodnej hladiny si predstavovala, ze je znovu krasna. Tak, ako jej na chvilu dala krasu Ciali. Neznamy svet, na ktory bola poslana a chybala jej ta, ktora ju tam poslala. V duchu si vravela, ze je hlupa. Je sucastou dobrodruzstva, stvoritelkou problemov. Namiesto rieseni, ktore by pomohlo kazdemu, myslela na svoje vlasy a na nadherne saty. Na veci, ktore nikdy neboli skutocne. Nikto sa o nu v tu chvilu nestaral. Nebola dolezita, ani len potrebna. Zmenilo sa to az po tom, co sa dohadovanie tiahlo hodinu. Larynia a vsetci ostatni sa posadili na nieco, na com este nikdy predtym nesedeli. Strom s ihlicim, bez listov. Teplota rychlo klesala a tak si patica ludi vypocula to, co im chcela povedat arkanka. To, co objavila, k comu dosli diskusiou a takmer kazdy to uz vedel. 

„Tak pocuvajte. Budem strucna, kto nebude pracovat, ten skape od hladu. Kto bude pracovat, ten skape od hladu aj tak, lebo nemame co jest. Mame tu more a urcite v nom plava nieco, co by sa dalo zjest. Kto okrem mna ma skusenosti s lovenim ryb?“ Prezrela vsetky tvare a usudila, ze to bude este horsie ako ocakavala. „No tak, ostepom alebo sietou, kto to uz robil predtym?“ Dalsie prezretie tvari a dalsie ticho. Zo siestich osob to vedela iba jedina. 

„Dobre, to vyriesime potom. Nepytajte sa kedy potom, lebo uz teraz je neskoro. Kto z vas vie stavat nejake to obydlie? Nieco, v com by sa dalo spat a v com by sa ani nezmoklo? No tak, co ste vsetci ticho? Kto zdvihne ruku? Alebo mi chcete povedat, ze nikto z vas nedokaze urobit strechu, ktora by nepremokla? Kto okrem mna ma aspon minimalne skusenosti so stavanim?“ Marne ocakavala odozvu. 

„Ako uz Durf povedal, mali by sme trochu poznat okolie. Da sa niekto na prieskum? Kto sa odvazi do divociny, kde ho moze cokolvek napadnut, vytrhat maso z tela a zjest po kuskoch? Idealne dvaja, ak by sa niekomu nieco stalo, tak aby pri tom nebol sam. Tak, kto sa na nieco z toho hodi?“ 

	Marinus opakoval svoje nazory, ze je to zbytocne a aj tak tu vsetci pomrieme. Nik iny sa ale nehlasil o slovo. Ramael mlcal, Durf nad niecim premyslal a dievcata boli ticho. Prvy den boli v neznamej krajine. More, plaz a mnozstvo stromov. Ziggy sa hodila na vsetko. Silna, odvazna a skusena. Durf sa hodil, rovnako ako Ziggy, na prieskum. Zvysok bol ale nepouzitelny. 

„Ideme na to zle,“ vyjadrila sa Lussia a okamzite sa kazdy pozrel na nu. „Kazdy ma nejaky talent. Teda okrem Marina samozrejme, ten je uplne k nicomu.“ 
„Ty si k nicomu, mala si skapat ako to bolo predurcene.“ 
„Ja? Pretoze som dokazala, ze vsetko, do coho si ludi nutil, je nespravne?“ 
„Jedina nespravnost je tvoja nekonecna drzost a neucta. Si hriesna a tvoja dusa bude horiet po tisic cyklov a potom nanovo!“ 
„Ale no tak, dost uz deti moje, pobite sa po zotmeni a dovtedy sa spravajte aspon trochu dospelo. Co moze byt pre vas oboch dost velky problem. Lussia, ak mas nejaky napad, tak s nim pokracuj,“ zasiahla do toho Ziggy svojou mudrostou. 
„Dobre. Larynia dokaze nosit vodu. Ak sa najde voda, ktora sa da pit, moze ju ponosit. Je v tom dobra a urobi to pre nas rada. A Ramael nevie asi nic o stavani domov ani o prieskume, ale vie carovat. Co ak vycaruje nieco, co bude zaujimave povedzme pre ryby?“ 
„Som tak rada, ze si tu, na nic take by som urcite neprisla,“ pochvalila sestru Larynia. 
„Vyborne, paci sa mi to. Rozdelme sa teda tak, ze Ramael spolu s niekym pojde nieco ulovit, Larynia pojde s Durfom na prieskum a moze odtial nosit vodu a na stavbu sa dam ja. Ostava Marinus a Lussia. Kto z vas sa da so mnou na stavbu a kto pojde na ryby?“ 
„Na ryby, na ryby, vyberala Lussia bez rozmyslania.“ 
„To je ale spravodlivost, nechat mi tu najpodlejsiu a najhorsiu pracu,“ nahlas somral Marinus a prezeral si stromy. Vobec sa mu nepacili. Vodcovi vodneho nabozenstva bola blizsia voda a to mu vyfukla ta najmensia a najnevychovanejsia osoba, aku si len vedel predstavit. Zacal nenavidiet Lussiu coraz viac. 
„Nemas sa coho bat, budes mat dobru spolocnost. Ano, mna. Takze siroky usmev a hlboky nadych, ideme pracovat tyzden bez prestavky.“ Ziggy bola vesela, cim zlepsila naladu vsetkym okolo. Az na jednu vynimku. Prvy den sa blizil ku koncu, ale praca mala este len zacat. 

2. Kapitola - Napriec neznamom 
„Som rada, ze som s tebou, posepkala Larynia Durfovi.“ Zo vsetkych kombinacii mohla byt takmer s kazdym. Rozumela by si so sestrou, so Ziggy, s Ramaelom a samozrejme s Durfom. Vedela, ze sa od neho moze vela naucit. 
„V divocine, aj ked tato je pre mna uplne cudzia, je dolezite nevzdavat sa a pouzivat rozum. Povedz mi, co vies o vode?“ 
„Pamatam si, co nam vravieval Marinus a jeho sluhovia, ale bojim sa, ze nie vsetko.“ 
„Teraz ma vobec nezaujima viera. Zaujima ma veda. Vedecky, co vies o vode?“ 
„Ako to myslis?“ 
„Ach, dobre, inak. Ak by si hladala vodu v pusti, ako by si ju nasla?“ 
„Tomu nerozumiem. Alebo niekde je, alebo nie je. V rieke a v jazere je, v piesku nie je.“ 
„Presne naopak. Mala by si vediet, ze voda sa dokaze dostat cez piesok. Cast sa vypari do vzduchu a cast sa dostane dole, az pod piesok. Ak urobis hocikde v pusti studnu, ktora bude dost hlboka, narazis na vodu. To ale nie je tak celkom vsetko, na vodu narazis v roznych formach. Dazd, rozne rastliny a tak podobne.“ 
„Myslis, ze by mohlo prsat?“ 
„Vody je tu dost, ale slanej. Viac vody, viac dazda.“ 
„Bude slany dazd?“ 
„O niecom takom som este nepocul. Asi je len jedina moznost, ako to zistit. Budeme musiet pockat. Najskor ale mame preskumat krajinu.“ 

	Larynia mala jednoduche topanky, ktore sa hodili len na chodzu po ceste a po piesku. Na strme, skalnate a machom obrastene tereny sa vobec nehodili. Durf hladal nejaku dobru cestu, ako sa dostat do vnutrozemia. Napadlo ho vysplhat sa niekde hore, no ku kazdemu vyvysenemu miestu bol problem sa dostat. Miesto, kde stali, bolo na okraji neznamej krajiny. Maly kusok znama a velky kus neznama. 

„Mohli by sme postavit vezu, pozorovatelnu. To by ale dlho trvalo.“ 
„Ako dlho?“ 
„To nemozem vediet, davno som nic take ani nevidel. Keby sme mali dosky a vsetko naradie, tak by to trvalo stale velmi dlho.“ 
„Mohli by sme ist po pobrezi.“ 
„To je pravda, ale mali by sme poznat tento les. Nech vieme, co sa v nom skryva.“ 

	Durf zobral svoj mec a zacal si razit cestu lesom. Bol iny ako tie, v ktorych bol kedysi. Tento bol husty a ponukal tien. Napriek tomu, ze na nich priamo nepieklo slnko, bolo v nom horuco. Snazil sa postupovat jednym smerom, aby sa nestratil. Prva vec, na ktoru narazil, vsak velmi nepotesila Laryniu. Ludske kosti. Davno mrtvi ludia, aspon desiati. Vybielene kosti boli rozhadzane na jednom mieste. Nikde ani stopy po tom, ze by tu clovek nieco robil. Aspon nie poslednych velmi vela cyklov. Vystrasena Larynia sa chcela vratit. Kricala, ze chce ist prec. Otocila sa a bezala. Bez akejkolvek opatrnosti a ako zmyslov zbavena. 

	Durf sa za nou nemusel velmi ponahlat. Nasiel ju len par krokov od seba na zemi. Potkla sa o nieco, co bolo spolovice zakopane v zemine. Dalsie kosti. Nezranena, len mimoriadne vystrasena. Durf ju objal a povedal jej, aby zavrela oci. Plakala. Nevedela sa vyrovnat s mnohymi vecami a smrt bola jednou z nich. Na prieskum sa vobec nehodila. Len co jej bolo o nieco lepsie, dostali sa spat do tabora. Aj ked to tabor vlastne nebol. Kusok plaze, na ktorej nebolo nic. 

	Stary vojak doviedol Laryniu k skupine, ktora sa pokusala nieco chytit. Len co spomenul kosti, Lussia ich chcela vidiet. Zobral ju so sebou. Zmena, jedna za druhu. Dievca za dievca. Nepoznal dobre ani jednu a do Lussie velke nadeje nevkladal. Patril vsak medzi tych, ktori sa radi nechali prekvapit a ako vojak musel odhadovat ludi, s ktorymi pracuje.

„Niekto tu bol pred nami, to je jasne. Mozno tu nie sme sami.“ 
„Pozeras sa na to uplne inak, ako Larynia. Len co uvidela kosti, zacala plakat.“ 
„Hocikto by zacal plakat, ale placu len slabosi. Navyse, tie kosti by sa dali vyuzit.“ 
„Si uplne ina, vies o tom? Nenapada ma nic, na co by sa tie kosti vyuzit dali.“ 
„Mna ano. Su uplne biele, nehodia sa sem. Mohli by byt ako znacky. Oznacenie cesty, aby sme sa nestratili. Ak ich budeme hadzat za seba, tak sa po nich vratime kdekolvek. Musi byt aj dovod, preco su prave tu. Pridem na to.“ 
„Ak sa tu ludia schadzali, tak musi byt na blizku voda. Alebo to moze byt masovy hrob. Mozno skupina ludi, tak ako my, sa sem dostala cez portal. Nedokazali si najst potravu alebo dostali nejaku chorobu a zomreli. Drzali sa spolu a skonali tu.“ 
„Zaujimave,“ povedala Lussia. „Nevieme, co sa tu stalo, ale voda by tu mohla niekde byt. Mozno tu niekto byval.“ 
„Tie kosti nie su poskrabane, nemaju na sebe ziadne poskodenia. To je dobre.“ 
„Ako myslis, ze je to dobre? Co si z toho vycital?“ 
„Nic ich nezjedlo. Ak by ich nejake zviera chcelo zjest, tak by im zubami poskodilo aj kosti. Aspon myslim.“ 
„Ale nemozes si byt isty, vsak?“ 
„Veru nie.“ 

	Dvojica sa vydala dalej do vnutrozemia. Nad kostami rozmyslali, tak ako nad vsetkym ostatnym. V lese sa nieco hybalo a potom bolo uplne ticho. Bolo to miesto plne zmien, na ktore bol len malokto skutocne pripraveny. Byvaly general kracal isto. Nemal strach a dievca, ktore ho doprevadzalo, ho nedavalo najavo. 

„Pockaj! Ten strom!“ 
„Tu je vela stromov. Cim je prave tento iny ako ostatne?“ 
„Ten konar, bola by z neho dobra palica. Staci len odseknut.“ Lussia ukazala na silnu vetvu a Durf jej jednym silnym seknutim rozsekol koniec. Odsekol druhy koniec a palica bola viac ci menej hotova. Vyborne padla do ruky a bola az neuveritelne lahka. 
„Ako ti sedi?“ 
„Sedi vyborne. Asi som mala znovu dobry napad.“ 
„Nejake dalsie napady?“ 
„Tak sleduj!“ Lussia chytila palicu do obidvoch ruk a celou silou ju zapichla do zeme. Nedostala sa velmi hlboko a lahko ju vytiahla. 
„Co si tymto chcela dokazat?“ 
„Tato zem nie je mokra. Tu voda nie je, alebo aspon nie je pri povrchu. Ak palicu niekde zasekneme, mozeme tu zem porovnat s touto. Zistime, ci ideme spravnou cestou k vode alebo nie.“ 
„To je velmi sikovne. Vyborne. Bude z teba prieskumnicka.“ 
„Mali by sme sa dostat dalej.“ 
„Neviem, ci je to rozumne. Slnko zapada. Po tme neuvidis nic ani ty, ani ja.“ 
„Noc! Samozrejme, to je ono! Mohli by sme naklast pasce a mozno nieco chytime.“ 
„Ak by sme nejake mali. Nemas ale tusenie, ci tu vobec pohybuje nejaka vecera. Mozno su tu len rastliny a nic ine.“ 

	Lussia s Durfom sa dostala do tabora a neverila vlastnym ociam. V mori bolo vytvorene male jazierko, ohradene od zvysku. Za priehradou z kamena sa nachadzalo niekolko mensich rybiek a nieco, co vyzeralo ako vecera pre vsetkych siestich. Obrovske cudo s velkymi plutvami a plochou hlavou. Vyzeralo to nebezpecne. Zaroven vsak velmi chutne. Vsetci sa zhromazdili a Ramael si zobral na starosti ohen. Povedal niekolko zaklinadiel, tak nahlas ako vedel, ako keby ich chcel poslat az k hviezdam. Vysledkom vsak bol len malicky plamienok, ktory vetrik uplne znicil. 

	Ziggy doniesla drobne haluzky a popadane listy, ktore boli na slnku a uplne sa vysusili. Ramael sa znovu pokusil zapalit ohen, no Ziggy ho zastavila a povedal mu nieco do duse. 

„Skus prestat blbnut a urob poriadny ohnisko. Nikoho nezaujima, ako budes kyvat rukami a ako od skriekania prides o hlas. Urob ohen, poriadny ohen. Mam hlad.“ 
„Pokusim sa.“ 

	Ohnik vznikol a Ziggy sa postarala, aby tak rychlo neskoncil. Vyzeralo to, ze sa do ohna rozumie. Ako by sa aj nerozumela, vsak za ten cas, co je na cestach, sa o nom nieco naucit musela. Nevedela carovat, no to bola asi jej jedina chyba. Okolo ohna nakladla kamene a zacala sa starat o varenie vecere. Obrovske vodne cudo narezala niekolkymi pohybmi svojho noza. Maso sa ocitlo na kamenoch. Bez rozmyslania zobrala dalsie, mensie rybky a urobila s nimi kratky proces. 

„Tak, rozpravajte niekto, co sa prihodilo? Alebo budeme vsetci pozerat do ohna a na dary mora?“ 
„Zacnem ja,“ prisiel s odpovedou na otazky od Ziggy Durf. „Vyzera to tak, ze tie lesy, co su tu, su naozaj rozsiahle. Naslo sa drevo, ktore by sa dalo pouzit na cokolvek. Taktiez par starych kosti. Podla mojho nazoru tu niekto bol, no poriadne davno.“ 
„Vyborne, mozu tu byt domorodci a budu nas v noci do zadku bodat ostepmi. Dalsie dobre spravy?“ 
„Nenasli sme vodu,“ odpovedala jej tentokrat Lussia. 
„Vyborne, vynikajuco. Isli ste na prieskum a po vodu. Teraz vobec nevieme co nas caka a nemame ani kvapku. Chcete medailu?“ 
„Podari sa nam ju najst, som si ista.“ 
„No dobre, zvaz malych objavitelov sa snazi. A co nasa chovna stanica?“ 
„Velmi dobre, priamo carovne,“ rozpovedal sa Ramael. „Tie ryby, co su tu, sa chytaju akosi same. Staci hodit skalku do vody a vsetky sa tam nahrnu. Obaja sme mokri, no ryb je tolko, ze sa daju chytat rukami.“ 
„Az tak velmi mokry nie si. Za to tvoja buduca zena je cela skrehnuta. Daj si dole tie saty.“ 

	Larynia neveriacky krutila hlavou. Rozhodne nie. Zobliekat sa pred vsetkymi, to sa jej ani trochu nepacilo. Teraz sa triasla od zimy. Nechala Ramaela, nech povie pravdu. To ona chytila tu velku potvoru. Vlastne nechytila, iba prilakala. Posmykla sa, spadla do vody, skoro sa utopila a to prilakalo jej pozornost. Citila sa mizerne. Saty mala uplne zmocene a tak kazdy videl jej postavu. Citila sa skareda. Bola jej zima, prezliekat sa nechcela a okrem toho nemala do coho. Navyse citila velke sklamanie. Nehodila sa na prieskum ani na rybacku. Nech uz urobila cokolvek, alebo nech uz zacala robit cokolvek, vzdy to dopadlo zle. 

	Najvacsim prekvapenim bola Lussia. Hornu cast svojich siat si vyzliekla a ponukla sestre. Vobec ju netrapilo, ze ju niekto uvidi taku, aka je. Ziggy to pochopila ako pekne gesto, Durf a Ramael tiez, no Larynia to nie a nie pochopit. Musela si mladsia sestra zobrat starsiu bokom a vysvetlit jej nieco o zivote. 

„Tu mas, oblec si to.“ 
„Ale to nemozem. Ako si sa len mohla vyzliect pred vsetkymi? To je nespravne. Nemas v sebe ani trochu ucty samej pred sebou.“ 
„Ucta? Ucta pred samou sebou? Na rozdiel od teba nemrznem, ked nemusim. Nechcem ochoriet a byt ostatnym na pritaz. Nebud hlupa, vykasli sa na pravidla, ktorym aj tak nikto neveri a bud trochu viac prakticka. Tu mas, oblec si to a mokre veci si daj k ohnu.“ 
„Ale to nemozem a nemozem sa tam takto ukazat.“ 
„A co chces? Vlastne ohnisko? Alebo vsetkym zaviazat oci?“ 
„Nemala si urobit to, co si urobila. Mala si ma nechat tak. Vyzliekas sa len tak a to sa nepatri.“ 
„Mrznut v mokrom sa nepatri, tak si to uz konecne oblec a nehraj sa na citlivku. Ak mas byt s tymito ludmi na tomto mieste po dlhy cas, skus sa podla toho spravat. Si rozmaznana a na nic sa nehodis. Prepac, az tak som to nemyslela.“ 

	Starsia sestra sa pustila do placu. Bolo jej smutno z toho, ze sa na nic nehodi a teraz jej pripomenie este aj Lussia. Najblizsia rodina, aku ma. Bolo toho na nu privela. Najradsej by odisla z tohto ostrova a zila ako predtym. Do staroby nosit vodu. Poslusne a bez odvravania. Namiesto toho meni svet viac, ako si kedy myslela, ze sa vobec da. Nevie sa prisposobit zmenam a nevie ani prekonat nieco z toho, co sa ucila. 

	Zatial, co sa rozpravali dve sestry, Ziggy si vyziadala sukromny rozhovor s Marinom. Len tak, znovu jeden z jej sialenych napadov. Chcela poriesit tu malickost so satami po svojom. 

„Vies, preco som si ta zobrala na takyto rozhovor, vsak?“ 
„To neviem a ani ma to nezaujima.“ 
„Tak fajn. Rozbijem ti nos, polamem ti ruky a nakopem do zadku. Alebo dobre pocuvaj. Mas na sebe viac oblecenia, ako ktokolvek z nas. Tych skvelych handriciek mas urcite viac, ako potrebujes. Co takto dat nieco z nich Larynii?“ 
„A to uz naco? Je to moje. Ziadna z tych dvoch si nezasluzi aby som sa na ne hoci i pozrel.“ 
„Viem, ako na teba. Nemysli si, ze nie. Ty chces vladnut. Este aj nam co sme tu. Ak by si nieco take naozaj chcel, tak by si mal urobit spravny politicky krok. Podmienky su ine ako v chrame a blizkom okoli a treba konat trochu inak. Ak by si dal cast svojho oblecenia, tak by si vsetkych potesil, Larynii pomohol a ja by som si odpustila par bodnych a secnych ran. Co ty na to?“ 
„Ty sa mi chces vyhrazat? Chces mi ublizit za to, ze nechcem tej chudere dat nieco z toho, co mam na sebe a co jej vobec nepatri?“ 
„Tu sa velmi vyhrazat nechcem. Radsej sa vyhrazam na velmi vyvysenom mieste. Zvlast, ak je moznost spadnut na skaliska. V pripade posmyknutia. Pripadne, naozaj pripadne, v pripade nespravnej odpovede..“ 
„To by si neurobila.“ 
„Teraz asi nie, nechce sa mi tahat ta niekde vysoko. Takze po dobrom, daj zo seba jednu vrstvu a nikto ti neublizi. Navyse, ty niekomu pomozes a moze to napomoct tvojim potrebam.“ 
„Nic take, nikdy!“ 
„Nie, tak dobre, mam este jednu moznost. Podme nieco zjest.“ 

	Obidve dievcata sa dostavili k ohnu. Lussia vysmiata a vobec jej nevadilo, ze jej vidno rastuce poprsie. Za sebou tahala Laryniu, ktora sa zakryvala tak, ako vedela. Uplne cervena a nestastna, stale prosiaca sestru, aby ju tak netahala. Vratila sa aj Ziggy s Marinom a povedala poriadne nahlas. 

„Mala som taku malu diskusiu s miestnym bohom, alebo co to je zac. Pekne som mu vysvetlila, ze by mohol dat trochu zo svojho oblecenia, kedze ho ma najviac. Len tak, venovat alebo aspon pozicat niekomu, kto to teraz potrebuje. Vysledok? Pekne som sa mu prihovorila, ze by to bolo v jeho zaujme. Pohrozila som mu, ze ho poriadne naporcujem, ale stale si stoji na svojom. Rozhodla som sa, ze bude dobre, ak bude jediny bez vecere. Vsak naco by aj mal jest, ked ho mozeme obesit. Uz skor som objavila rastlinu, ktora by mohla sluzit ako lano. Dobrych stromov je na to dost. Tak, teda podme. Alebo nam chces nieco povedat, Marinus?“ 

	Rychlym pohybom vytvorila slucku a prehodila mu ju cez hlavu. Pocuvala, ci nezacuje nieco vhodne od Marina, ale ten nic nepovedal. Zatiahla slucku, zvalila ho na zem a tahala ho k najblizsiemu stromu. 

„Pockaj, nerob to. Ublizis mu.“ 
„Myslis? Obesenie ma trvale nasledky, az do smrti. Asi mi to neuveris, ale na to som uz myslela.“ Ziggy so smiechom odpovedala tak, ze v Larynii vyvolala este vacsiu hrozu. S nenavistou pozrela na Marina a zacala ho zdvihat. Ten zacal kopat okolo seba a pozeral sa len a len na Ziggy. „Asi mi nechces nic povedat, takze pokracujem. Ak sa chces dohodnut, povedz ano. Ak nie, tak... mozes trikrat zaklopat.“
„Ano. Ano,“ zasomral Marinus. 
„No vyborne, vyborne.“ Arkanka mu nozikom uvolnila slucku.“ Hras tuto hru tvrdo, vies o tom?“ 
„Ty tiez.“ 
„Tak daj tu chudinke mrznucej svoju kosielku. Uz sice nemrzne, ale tak mohol by si.“ 

	Marinus si vyzliekol koselu. Pod nou mal dalsiu a bez jednej z nich mohol bez problemov existovat. Bola obrovska, ovela vacsia ako ta, ktoru mala od Lussie. Rozhodla sa vratit sestre, co jej patrilo, no nechcela sa vyzliekat. Tu nie. V malej koseli, ktoru si natahovala tak, aby bola co najdlhsia, odcupkala mimo pohladu ostatnych a tam sa prezliekla. Doniesla Lussii jej saty a ta sa obliekla len tak, bez nejakych natahovaciek. Ziggy skusila kusok z ryb a potom ponukla ostatnym. Prvy kusok dala Lussii, ktora si to podla nej zasluzila najviac. 

	Po veceri si vsetci lahli spat. Durf sa rozhodol, ze bude este trochu hore. Pozeral do ohna i na vsetky strany a daval pozor, aby sa nikomu nic nestalo. Skontroloval saty, ktore pocas noci uplne vyschli a polozil ich Larynii na nohy. Nakoniec aj jeho prekonal spanok. 
3. Kapitola - Votrelec
„Ty si fakt cislo, vies o tom? Ale aspon mame ranajky. Ale naozaj, toto som este nevidela.“ Ziggy sa smiala na Lussii, ktora vsetkych zobudila. Tym najsialenejsim moznym sposobom. Lussia spala, ked do nej nieco drglo. Nieco sa jej zacalo dotykat. Otvorila oci a uvidela hlodavca, ako ju skuma svojimi fuzikmi. Spustila krik, okamzite vystrelila na nohy a utekala opacnym smerom. Pri behu prisliapla druheho hlodavca. 
„Nemozem za to, ze sa bojim mysi.“ 
„Oni sa boja teba. Po tom, co si im dnes spravila, sa asi kazda mys alebo co to vlastne je zahrabe dvadsat laktov pod zem a nevylezie, ani keby ju niekto vytopil.“ 
„Ziggy!“ 
„Ano, statocna lovkyna malych hlodavcov?“ 
„Ziggy!“ 
„Co?“ 
„Ale nic. Radsej nic.“ 

	Po noci, ktora ukazala povahove crty jednotlivych osob, boli skromne ranajky. Peceny neznamy hlodavec. Kusok sa usiel kazdemu, no nezasytil nikoho. Predovsetkym Ziggy bola hladna a od hladu nervozna. Rozbehla sa k moru a skocila do neho. Hybala svojimi dlhanskymi ruciskami tak, ze sa neustale zmensovala. Z pohladu neveriacich ludi na brehu. Potopila sa a po chvili sa vynorila s obrovskou rybou. Presne taka, aku chytil Ramael, s plochou hlavou. Bola vsak este vacsia. Ziggy ju na pleci vynasala z vody, zatial co ju ta ryba uplne dofrkala. Rozhodne sa jej nepacilo, ze ju niekto z vody vytahuje. Ani vzduch sa jej nepacil. Ramael znovu pripravil ohen, pomocou svojich kuziel, zatial co Ziggy rozrezala rybu a poukladala maso z nej na kamene. 

„Nemala by som ju jest, je ziva.“ 
„Rozrezana na kusky, nemoze byt ziva, odpovedal Larynii Durf.“ 
„Inak som to myslela. Mala svoj vlastny zivot a my sme ju len tak zabili. Niekto moze zabit a zjest aj nas.“ 
„Dobre sa na to pozeras. Nemame ale velmi na vyber. Keby sme nejedli, tak zomrieme zas my. O rybolove vela neviem, no kym nevylovis vsetky ryby, tak sa vzdy narodia dalsie a dalsie. Ak by si teraz nechcela jest ani zeleninu, co by si potom jedla? Aj rastliny maju svoj zivot. Vsetko ma svoj zivot a ak vies, ako zivot funguje, tak mozes zit.“ 
„Ale ja by som nechcela, aby ma niekto zabil a zjedol.“ 
„Alebo ta nieco zabije a zje, alebo ta zabije choroba. Potom z teba ziadny uzitok nebude.“ 
„Ale bude. Vzdy sa najde nieco, co moze zozrat nejaku tu mrtvolku. Velke zvierata, ludia a arkani ci napriklad male cerviky. A aj tie cerviky musi niekto zjest. Niektore su celkom chutne,“ zapojila sa do diskusie Ziggy, stale mokra z rychlej rybacky. 

	Kazdy zo sestice by sa rad niecoho napil. Slanej vody bolo vsade dostatok, no s vynimkou Lussie sa jej nikto neopovazil napit. Voda sa stavala prioritou a jej najdenie bolo nutnostou. Zeny, vsetky tri, sa vyhlasili za prvy tim a muzi ich nasledovali. V kazdom time niekto takmer nepouzitelny, niekto priemerny a niekto, kto sa do prieskumu naozaj vyznal. 

	Skupina zlozena z Larynie, Lussie a Ziggy sa vybrala smerom k vychadzajucemu slnku. Ukazovalo do prostriedku lesa. Tazky teren sa dal prechadzat iba pomaly a s mecom v ruke, potrebnom na razenie si cesty cez porast. Napriek tomu, ze sa obidve dievcata snazili drzat so Ziggy krok, neslo to. Ich saty a hlavne topanky sa do takeho terenu vobec nehodili a stihat za rychlym tempom arkanky bolo prakticky nemozne. Ta rychlo poskakovala a zdolavala akekolvek prekazky. Bez problemov preskakovala spadnute stromy, ale na ziadnu vodu nenarazila. Dobehla na cistinku a ked sa tam objavili i dievcata, bola nad nimi. Ziggy vedela liezt po stromoch. Tazka, no velmi ohybna a rychla. Do vysky isla len o nieco pomalsie ako po takmer nepriechodnom terene. Isiel strach z toho, ako vysoko sa dostala. Nie vsak az taky, ako ked sa dostavala odtial dole. Zliezat stromy dole hlavou nebolo bezne ani u arkanov, no Ziggy to dokazala. Aj ked si musela trochu odpocinut a lahnut. Ani jedna sestra proti tomu nenamietala. 

„Nie je tam nic. Nevidela som ziadnu rieku, ziadne jazero, vodopady, nic. Vobec nikde ziadna voda, aka by sa dala pit. Najradsej by som zjedla nejaku tavu a poriadne ju zapila, no to bude asi problem.“ 
„Mozeme si vodu na pitie vyrobit. Ak mame slanu vodu, tak z nej potrebujeme odstranit sol.“ 
„Samozrejme, rozkazes soli, aby odpochodovala naspat do mora a ona ta posluchne.“ 
„Mozno Durf vie ako na to,“ pridala sa Larynia. 
„Ak by sme dosiahli, ze by sa ta voda vyparovala presne tam, kde chceme my.“ 
„Co ovplyvnit nemozeme. Nieco ma ale napadlo. Co ak si jednoducho vykopeme studnu? Mozeme narazit na slanu vodu, alebo na uplne cistu, ktoru od soli delia kamene.“ 
„Mame smolu. Ak by sa slana voda varila na ohni, tak by sa vyparovala a ostala by sol. My to chceme presne naopak.“ 
„Lepsia bude studna,“ naliehala Ziggy. „Vsetky tie stromy potrebuju vodu. Pitnu, nie slanu. Pod nami musi byt dobrej vody dostatok.“ 
„Uz si videla niekde tieto stromy? Co ak potrebuju slanu vodu a ta je vsade pod nami?“ 
„Ano, aj to je mozne. Akosi tomu ale neverim. Bude tu normalna voda, viem to. Ktora z vas ma so sebou lopatu?“ 

	Larynia pozrela na Lussiu a ta jej pohlad opatovala. Jedna nemala vobec nic a druha len palicu. Obycajnu palicu, ktora sa uz raz na hladanie vody pouzila, ale neuspesne. Ziggy si vypocula napad Lussie, zobrala jej palicu a celou silou ju zabodla do zeme. Obratnymi pohybmi ju dostala este o nieco hlbsie. Vytiahla a so somranim ju vratila. Ziadna voda. 

	Durfova skupina pokracovala inym smerom. Trojica uplne odlisnych ludi a samozrejme s odlisnym nazorom. Marinus si neodpustil svoje zbytocne reci o smrti. Ramael, trochu necakane, prisiel s napadom. Velmi jednoduche riesenie. Mozno nie najlepsie. 

„Co ak by sme si vodu, ktora sa da pit, vyrobili z tej morskej? Je tam len sol navyse, tak by sme sa jej mohli zbavit.“ 
„Ano? A ako?“ 
„Cez Marinovu koselu. Sol by sa tam zachytila.“ 
„Zabudni, nic take sa konat nebude. Zapacilo sa ti to hlupe dievca a chces si ju ziskat tak, ze ma znovu ponizis!“ 
„Sklapni laskavo. Ramael ma napad. Moc tomu neverim, ale skusime to. Ak sa vratime s prazdnymi rukami.“ 
„Musela by to byt hruba vrstva. Cim hrubsia, tym viac soli sa zachyti na latke a tym menej bude potom v nadobe.“ 
„Technicky problem, nemame nadobu.“ 
„Nadoba sa moze predsa vycarovat, to nie je tazke.“ 
„Ano? Tak prosim, skus to. Urcite sa nam nieco hodi, ak by sme narazili na vodu. Mali by sme doniest ostatnym.“ 
„Myslis tym trom? Ziadna z nich si pit nezasluzi.“ 
„Uz bud ticho. Ak nechces, aby si ta najvacsia z nich urobila nadobu z tvojej lebky.“ 
„Lebky! To by sa dalo pouzit. Mame kosti.“ 
„To je trochu male a morbidne, nemyslis?“ 
„To mas pravdu.“ 

„Teraz mam napad zase ja,“ zacal dalsiu diskusiu Durf. Ak chceme najst jazero alebo nieco take, preco ideme hore? Nemali by sme ist do kopca ale priamo naopak, na co najnizsie miesto. Aj pod hladinou mora, ak je to mozne.“ 
„Take tu nenajdes. Na tomto ostrove je jedina cesta hore. Zbytocne sa snazis najst nejaku nizinu.“ 
„Takze ty vies s uplnou istotou, ze sme na ostrove? A ze vyzera z kazdej strany tak, ako z tejto? Ako to mozes vediet?“ 
„Vsak pozriem sa a vidim. Okrem toho naco by nas ta carodejnica poslala niekam, odkial sa da len tak odist?“ 
„Prva rozumna myslienka, Marinus. Dufam, ze nie posledna. Ak by sme sa mohli dostat hore a pozriet si vsetko z vysky. Mam to. Ramael, vycaruj draka. Mozeme sa na nom previest.“ 
„Vycarovat draka? Kto si myslis, ze som?“ 
„Tak si carodejnik alebo nie?“ 
„Ale aky. Vycarovat maly ohnik je nieco uplne ine ako vycarovat mocneho draka. To musis vediet.“ 
„To neviem, ale verim ti. Radsej pokracujme.“ 

	Trojica muzov sa dostavala vyssie a vyssie, no nenarazili na nic. Len dalsie skaly, stromy a jeden hlodavec, ktory pred nimi utiekol. Boli dalej od povodneho tabora, ako kedykolvek predtym. Den sa blizil k svojej polovici a slnko bolo vysoko nad hlavami. Este viac zvyraznovalo slabost z nedostatku vody. Prechodili dalsi a dalsi teren, no na nic nenarazili. Az uplne na konci. Marinus sa vrhol na jazierko, ktore viac pripominalo mlaku. Dobehol k nemu a pil. Nechutna, tepla a olejnata voda mu vobec nechutila, ale pil ju. Durf s Ramaelom, ktory ho videli, sa napili tiez. 

„To si nemohol povedat, ze je odporna?“ 
„Mali ste vidiet, ako sa tvarite.“ 

	Ramael vycaroval jednoduchy dzban. Na piaty pokus sa to podarilo, no rozsypal sa skor, ako sa stihol naplnit. Trochu osviezeny a v zlej nalade sa vsetci traja vratili. Vsetci siesti sa nasledne vratili tam, kde sa stretavali uz aj predtym. Miesto, ktore nevynikalo vobec nicim. Lussia, ktora mala znovu chut urcovat, co je spravne a co nie, podala spravu o neuspechu ich skupiny a vyzadovala ju aj od Durfa a dalsich dvoch. 

„Vodu sme nasli, no dzban, ktory Ramael vytvoril uz neviem na kolky pokus, nevydrzal vobec nic. Ta voda chuti ako olej. Da sa pit, ale je naozaj priserna.“ 
„Na co cakame? Podme sa tam napit!“ 
„Mam jeden napad, ktory by sme mohli skusit. Urobit zo slanej vody sladku. Precedit ju cez oblecenie.“ 
„To by mohlo fungovat, ak by bolo vela vrstiev toho oblecenia.“ 
„Tiez som na to myslel.“ Ramael nasiel spolocnu rec s Lussiou, no nikomu inemu sa to velmi nepozdavalo. Zvlast Ziggy. V jej hlase bolo pocut znacny pesimizmus, krizeny so zlymi osobnymi skusenostami. 

	Lussia si znovu vyzliekla svoju hornu cast oblecenia a isla k moru. Jej sestre sa to znovu nepacilo a zakryvala si oci. Ako jedina. Najmladsia z kolektivu prekladala saty co najviac. Nabrala na ne trochu vody a napila sa. Vysledok bol presne taky, ako cakala. 

„Neviem, ci je to lepsie ako voda priamo z mora, chuti to rovnako.“ S odpornou chutou v ustach povedala Lussia. „Ramaelov napad zlyhal, poriadnu vodu sme nenasli. Co teraz?“ 
„Mozno mam dalsi napad. Viem, kto by mohol vediet, kde sa nachadza jazero alebo rieka.“ 
„No tak to som zvedava, Lussia. A nezabudni sa obliect do sucheho, ano?“ 
„To mi vravela matka.“ 
„A vravela ti dobre.“ 
„Marinus ju zabil. Ten podliak!“ Lussia sa vyrutila k Marinovi a zacala mu ustedrovat udery. 
„Pokojne vy dve nepokojne potvorky. Teraz nie je cas na taketo hadky, bitky a co to tu vlastne vyvadzate. A ty, Marinus, uz radsej nikoho nezabijaj. Ako vidis, dokaze to ludi nastvat. A mozes zas pozicat svoju jednu koselu? Kym ta jej vyschne?“ 
„Zase? Vies, ze jej nedam nic. Je to ubohe dievcatko, ktore sa nevie spravat.“ 
„Zaujimava myslienka od cloveka, ktory za den zabil tisice ludi. Nebud blbec, teda nebud vacsi blbec, ako si obycajne a daj jej koselu.“ 
„Lebo co? Si myslis, ze ked si arkanka, tak mozes vsetko?“ 
„Mozem vsetko? To je napad. Si genius. Z tvojho obrieho zaludku by bola vynikajuca nadoba na vodu. Mozem si ho pozicat? Za tyzden vratim.“ 
„Dobre, tu mas!“ Marinus zobliekol hornu koselu a hodil ju po Ziggy. Ta ju potom podala Lussii. 
„A teraz znovu k teme, ktora uplne vsetkych zaujima. Az na tvoju sestricku, ktora je v akomsi tranze. Aky je tvoj napad?“ 
„Mozno sa mi to len zda, ale tych hlodavcov by bolo vela, keby ich nikto nelovil a nejedol. Mozno su tu vacsie zvierata. A tie budu urcite pit vodu. Mohlo by sme nejake sledovat.“ 
„Sledovat nezname zviera v neznamom terene. Zaujimave. Musime ale najskor nejake najst a to bude chvilu trvat.“ 
„Mohli by sme prezriet stopy. Mozno nieco z toho patri velkemu zvieratu.“ 
„Ano, Durf, suhlasim, no to bude vsetko trvat prilis dlho. Ak sa skoro nedostaneme k vode, tak budeme mrtvi. Vsetci zaradom.“ 

	Larynia sa rozpravala. Nie so Ziggy a ostatnymi, ale s niekym inym. Niekym, kto ju dokazal pocut a zaroven vypocut. Mocna Ciali sa na nu usmievala. S bohatymi vlasmi a ocarujucim usmevom. Bol to sen alebo iluzia, to Larynia nedokazala rozoznat. Citila, ze sa jej dostava do ruk nieco. Obidve ruky, spojene pri tichej modlitbe, pocitili predmet. Otvorila oci a uvidela vodu. Priezracnu vodu, ktora sa ligotala na slnku a veselo si razila cestu pomedzi piesok a drobne skalky. Vytekala z maleho dzbana, ktory svietil ako slnko nad hlavou. Zlaty a ziarivy. Nemenil sa, vyzeral uplne rovnaky, aj ked z neho vytekala voda.

„Tak, tomu vravim kuzlo. Vyborne, vyborne... kto to vycaroval?“ 
„Ja nie, to som nebol ja,“ odpovedal arkanke Ramael. 
„Kto iny vie carovat? Ty, Larynia?“ 
„Ja... neviem. Odrazu sa to objavilo.“ 
„Takze alebo sa mi nieco zda, alebo sa to tu nejako naozaj dostalo. Kedze vsetci mierite ocami na ten dzban, tak asi este neprichadzam uplne o rozum.“ 

	Ziggy zobrala dzban do ruk. Zo zlata, nie velky, popisany napisom. V jazyku ludi. Nebol uplne plny, len do polovice, ale zasoba voda sa vobec nemenila. Zazrak. Alebo nieco uplne ine?

„Kto chce vodu?“ 
„Ja!“ Ohlasil svoje odhodlanie ako prvy Marinus. 
„Nejake lepsie napady?“ 
„Mohla by si dat kazdemu napit, do ust,“ vyslo z Larynie. Ta mala s Marinom niektore veci spolocne, no v niecom sa uplne lisila. Predovsetkym v tom, ze kym ona chcela dobre pre kazdeho, Marinus len sam pre seba. 
„Tak fajn. Podme pekne po poriadku, podla veku.“ 
„Preco mam ist posledny?“ Marinusovi sa stale nieco nepacilo. 
„Mozno preto, ze som o dva cykly starsi od teba, no to ta nikdy nezaujimalo. Teraz ta to mozno zaujimat zacne,“ nie prilis privetivo mu odpovedal Durf a rozosmial pri tom Lussiu i Ziggy. 

	Lussia dostala dzban do ruk ako prva. Napila sa, do sytosti. Aj ona si vsimla, ze vody vobec neubudalo. Chutila jej. Nevedela nic o jej povode, no uspesne zatlacala smad a vracala silu. Larynia bola dalsia v poradi. Velmi rada zobrala dzban a napila sa. Dobre vedela, od koho to bolo. nevedela, ci je dobre verit Ciali, alebo nie. Napila sa ale rada. S pocitom, ze sa o nu niekto stara. Niekto, kto je mozno nepriatel. Na to nechcela zabudnut a ani mysliet. 

	Postupne sa napili vsetci, jeden za druhym. Po Larynii Ramael a po nom Marinus a Durf. Obycajne podavanie dzbanu s vodou sposobilo zaujimavu vec. Nikto nevedel, ako dlho je na tomto svete Ziggy. Vyzerala o dost starsia od Larynie ci Ramaela, no mladsie ako Marinus alebo Durf. Napriek tomu pila posledna. Trochu frflala, ako vzdy ked bola hladna alebo smadna, no to uz bola ona. Bez toho by to asi neslo. 

„Nevyzeras byt najstarsia,“ povedala jej Larynia. 
„Tym chces povedat, ze aj ked som uz stara nepouzitelna jezibaba, tak stale vyzeram dobre? Tak fajn, to beriem. Niekto musi byt aj pekny, no nie? Preco nie prave ja?“ 
„Neviem, kolko mas cyklov, naozaj neviem.“ 
„Desatkrat tolko, co ty. Ostava mi pat minut zivota.“ 
„Ako to myslis?“ 
„To ti mam cele vysvetlovat? Hmm, to asi nestiham. A uz su to len styri.“ 
„Robi si srandu. To by si chapala, keby ti stale vravela svoje mudrosti,“ pridala sa Lussia. Plne zmierena s mnohym, co dokazala Ziggy dostat zo seba. 
„Ak si desatkrat taka stara ako ja...“ 
„Stara?!?!?!“ 
„Prepac, mlada.“ 
„Vsetci sme mladi, ak sa mladymi byt citime. Po pravde, teraz sa citim naozaj...“ 
„Zle? Nezdravo?“ 
„Ale nie. Citim sa. Pachnem uplne. Slana voda mi nerobi dobrotu.“ 
„Moze ti slana voda ublizit?“ Larynia sa pytala z dobrosrdecnosti, nechcela, aby sa jej nieco smialo. Marinus sa do toho zapocuval. Hladal moznost, ako sa tej vysokej arkanky zbavit. Mozno sa mu priamo pred nosom crtala prilezitost. 
„Nie viac, ako vam, ostatnym... kratkorukym.“ Pri tejto odpovedi si Larynia vydychla a Marinus zacal dychat. 

	Mali vodu, vdaka neuveritelnemu plavaniu a chytaniu ryb, ktore ukazovala Ziggy, bolo aj jedlo. Postarala sa taktiez o ohen. Aj ked s malou pomocou Ramaela. Jednoduchym kuzlom sa ohen vytvoril lahsie, ako akymkolvek inym postupom. Lussia si pozorne vsimala vsetko, co robila Ziggy. Chcela byt ako ona. Napodobovala ju. Cely zivot hladala nejaky vzor. Larynia plnila tuto ulohu len do urciteho veku. Potom prislo prazdno. Pre nu velmi dlhe obdobie prazdna. Neskor Ziggy. Silna a drsna, ani dobra a ani zla, schopna vsetkeho. Nesputany zivel, synonymum pre zivot a energiu. Niekto, na koho sa chcela mala Lussia podobat co najviac. Voda a jedlo zaobstarane. Prieskum nic dolezite neodhalil, aspon zatial. Uz chybala len posledna vec, potrebna pre prezitie. Obydlie. Nikomu sa ale do stavby nechcelo. Neboli skusenosti na stavbu a ani na ziskanie potrebneho materialu. U vsetkych ludi. Ziggy vsetko ovladala. Zasluhovala si za to prirodzeny respekt, az uctievanie na strane jednej. Marinus sa jej ako jediny chcel zbavit, no nevedel ako. Najradsej by sa zbavil Lussie a vlastne vsetkych. 

„Mali by sme sa pustit do stavby. Skor, ako pride dazd.“ 
„Dazda sa neboj, dievcatko. Pride par kvapiek, potom dalsich par a po tyzdni konecne uschnes.“ 
„Tym chces povedat, ze moze dazd trvat aj tyzden?“ 
„Tym chcem povedat, ze sa mi absolutne nechce. Niekto to ale robit musi a tak sa do toho pustme. Ak sa mame vsetci dostat dnu, muselo by to byt dost velke. Cim vacsie, tym viac to bude trvat. A tym viac bude treba opravovat. Ak postavime slaby domcek, tak ho mozeme pri prvom vetre stavat nanovo. Navyse raz pride aj zima. Aka bude, tak to neviem. Mozno nam zamrznu usmevy. Do jari sa budeme na seba skerit. Alebo tu bude len obdobie sucha a obdobie dazdov. Nic pre mna.“ 
„Aky je svet u vas? U arkanov?“ Lussia sa zaujimala o zivot Ziggy rovnako vazne, ako o sucasne prezitie. 
„Je to trochu ine. Ale nie az tak moc. Tato krajinka sa da prezit, ak sa nepozabijame navzajom. Alebo ak nas nepozabijas ty, malicka. To by sme ta museli kazdu noc chodit strasit. Vdaka jedlu a kuzelnej vodicke, ktoru tvoja sestricka niekde zohnala.“ 
„Mate tam more?“ 
„Ale hej. Dokonca slane, ak ta aj to zaujima.“ 

„Krajina, odkial pochadzam, je daleko od chramu. Naozaj daleko. Davno som tam nebola. Pekna priroda, ale ak par vplyvnych nastves, tak mas smolu. Nas kraj, to je v prvom rade les. Les taky obycajny, na rovinke, pripadne pokryvajuci kopce. K tomu mociare plne agresivneho hmyzu, ktory musis zabit skor ako zabije on teba. Vysokanske hory i nieco, co by som asi nevedela prelozit. Alebo aj hej. Cierne rieky, plne... to zase neviem prelozit. Ignorujte to. V podstate pekny kraj poskladany zo vsetkeho mozneho. Chvilu si vo vonavom lese, potom vstupis do mociara a ak ti z toho vsetkeho preskoci, tak si mozes skocit z niektoreho vrchu. Viem, ze mociare spominam trochu vela, no bez nich by moj domov nebol mojim domovom. To vies, je dobre sa im vyhnut. Casto sa ale nikde nedostanes, pretoze tam, kde nie su kopce, su prevazne prave mociare. Miesto, kde sa da vkrocit a da sa z nich odist, kedykolvek. Ak mas poriadnu davku stastia. My nemame puste a zima u nas znamena, ze je zima. Mozes mat na sebe oblecene co len chces, mozes byt v miestnosti s ohnom a zapijat to niektorou samanskou ci barmanskou zmeskou, stale ti je zima. Niekedy sa u nas urobi naozaj cokolvek, len aby sa zahrialo. Vo vseobecnosti sa ale neodporuca vypalit suseda, pretoze tie nase obydlia dost rychlo horia. Chvilu mas ohnik a potom dlho dlho nic. Zvlast, ked sa vsetky domceky podozrivo stracaju. V zime sa kazdy tesi na leto. Teda ta cast, ktora nezamrzla, nemigrovala do teplych krajin a nesla do vojny. Alebo na zboj. Alebo dalej na sever, co je taka nasa tradicia. Ak ti je kazdu zimu neprijemne, tak sa chodi do este vacsej zimy. Moc to nepomaha, ale aspon budes menej nadavat po dalsie cykly. Rada by som sa tam niekedy vratila.“ 
„Musi tam byt krasne.“ 
„Bol by z teba cencul, Lussia. Inak vies, ze ubodat niekoho cenculom je idealny zlocin? Samoznicujuci dokaz.“ 
„Cencul je co?“ 
„To si z puste alebo co?“ 
„Vies, ze ano.“ 
„Jaj, tak to ti neviem velmi dobre popisat. V podstate kus ladu, no ty asi nevies co je to lad a tak by som musela vysvetlovat vsetko naraz a to by bolo kontraproduktivne.“ 
„Je to kus zmrznutej vody,“ zamiesal sa do toho Durf. 
„A samoznicujuce preto, ze by sa z cencula stala znovu voda, ak sa dostane do tepla.“ 
„Vyborne, vyborne. Tak, uz chapes co je lad a cencul. Nabuduce preberieme uhyn jezkov.“ 
4. Kapitola - Obydlie 
	Dostatok jedla umoznil rozsirovanie vzdelania. Mudrosti o ziskavani jedla. Kedykolvek mohla Ziggy vystartovat, behom sa dostat do vody a mocnymi zabermi doplavat k niecomu, co sa dalo zjest. Mohla to robit stale a celkom ju to bavilo. V plavani bola dobra. Tak, ako aj v dalsich sposoboch ziskavania a pripravy jedla. Ziggy vedela vsetko o love, stavani, prieskume, boji na blizku i na dialku a to je len zaciatok dlheho zoznamu. 

	Mlada, no kazdym dnom starsia Lussia mala uz nejaky cas arkanku za svoj vzor. Tak vela vie a tak vela sa od nej mozem naucit. Keby som vedela aspon jedno tak, ako vie ona. Viem, ze ma nauci. Sama to chcem, aby sa mi venovala. Najskor ale treba tolko zariadit. Dostala som sa sem a mam tu zit. Takmer sama, s ludmi, ktorych takmer nepoznam. Jasne, zvladnem to, no nechcem byt ta najmladsia a najmenej podstatna. Ziggy sa hodi na vsetko, Durf sa tiez dost hodi, aj Ramael. Ja ale nechcem byt len tak do poctu. Jedna z mnohych. Aj ked nas tu az tak moc nie je. 

„Ziggy?“ 
„Ano, slniecko?“ 
„Slniecko?“ 
„Tak stojis tu, usmievas sa a cumis na mna. Namiesto toho, aby si mi s tymi vsetkymi zelenymi listami pomohla.“ 
„Naco su tieto listy? Chces postavit dom z listov?“ 
„Samozrejme. Co si si myslela? Ze si budem pokryvat hlavu stovkami listov, aby som bola viac zelena?“ 
„Myslim, ze by dom z listov vela nevydrzal.“ 
„Spravne, vyborne, mas pat bodov a kusok rybky. Ak chces, tak sa na teba aj usmejem, no tvarit sa ako slniecko nebudem.“ 
„Ziggy?“ 
„Kto ma vola? Kto ma vola? Aha, ty. Tu som tu som tu tu tu! Co by si rada? Nekradni mi moje listy, uz som si ich celkom oblubila.“ 
„Neviem, ci sa mi to zda, ale podla mna nie si celkom v poriadku.“ 
„O, velke odhalenie. Umieram. Zatahuje sa opona, tlieskanie z prednych radov nahradilo dojatie. Odovzdavam vsetko svojim najblizsim. V pokoji odchadzam. Majte sa radi, nebojujte medzi sebou a kazdy piaty den pridte zalievat kvietky.“ 
„Tak dost, si v poriadku alebo je s tebou nieco?“ 
„Asi mam skalku v topanke.“ 
„Ziggy!“ 
„Ano, nebezpecna lovkyna rybiciek a hlodavcov?“ 
„Stves ma!“ 
„Damy a pani, velke zistenie. Som zla, robim si srandu z ludi a nedokazem drzat usta. Vyborne, mozem ti zatlieskat, poklonit sa ti a ak by si bola velmi dobra, tak na teba hodim usmev s poradovym cislom dvadsat tri. Alebo dvadsat styri, ze si to ty. Ktora si vlastne ty? Fuzy nemas, sipom mi na nos nemieris. Ty nie si ta, ktora ma chce stiahnut z koze, vsak? Premenlivo, trochu oblacno, vietor, da sa ocakavat neocakavane. Nedychaj tak nahlas, hlupo sa mi potom skrabe za uchom.“ 

	Lussia vyskocila. Prvy krat mala naozaj strach o Ziggy. Vedela, ze je divna, z daleka a da sa od nej ocakavat naozaj vsetko, ale toto jej jasne napovedalo problem. Aktualny, alebo minimalne bliziaci sa. Nieco je zle. Velmi zle. Povedala o tom Durfovi. Po Ziggy bol najdoveryhodnejsim clovekom. Mozno by mohla brat aj vlastnu sestru za doveryhodnu, no ta by namiesto riesenia len spanikarila. Alebo si to aspon myslela. 

„So Ziggy je nieco zle, nevyzera zdravo. Nieco sa s nou robi. Urcite...“ 
„Pokoj, len pokoj. So Ziggy je nieco zle. Ako sa to prejavuje?“ Durf si prezeral Lussiu a odhadoval ju, tak ako novych vojakov v armade.
„Hovori veci, ktore by nemala hovorit. Mal by si to pocut.“ 

	Stareho vojaka chytilo za ruku dievca a tahalo k hromade listov a jemnych konarov. Tahala ho celou silou a mozno by ho aj odtiahla, ale Durf spolupracoval, velmi sa nebranil. Ako by sa aj mohol? Zachovaval si chladnu hlavu. Vojenska mysel, skusenosti s diplomaciou. Vyjednavanie s nepriatelmi i hodnotenie situacie so spojencami. Tu nebol general a nemal svojich pesiakov. Maly kolektiv, v ktorom sa snazil byt s kazdym za dobre, cest vynimka potvrdzujuca pravidlo. Ked ho Lussia poziadala, aby isiel s nou, tak isiel. Prerusil rozrobenu pracu a tahany Lussiou sa vydal k listom. 

„Boli ta nieco?“ Prihovoril sa arkanke Durf. 
„Slnko svieti do chrbta a chodidiel, mali by sme ho porazit v serme. Doneste mi luk a zelene husenice.“ 
„Zelene husenice dosli. Mozu byt zelene?“ 
„Pomaly, aby neutiekli vlci. Mam chut na sneh s octom. Ako dlho uz predavaju lana na spanie? Este vcera som spala dnes do zajtra, ale viem, ze tie sochy boli nesmele.“ 
„Tak mame riesenie. Trpis z tychto listov, ovplyvnuju ta. Pod sa so mnou prejst, daleko od nich.“ 
„Ten, kto sadil netopiere, zasadil zuby storocne, kasle na mury trochu sede, maly vlk a kozliatka zjedli stare vratka.“ 
„To sa dobre nerymuje. Vlastne vobec nie. Pod, prejdeme sa.“ 

	Na prekvapenie vsetkych mocna arkanka podala Durfovi ruku a bez slova isla s nim. Pred sebou mala more a pred morom plaz. Piesocnatu, no bol to iny piesok, ako v pusti. Po troche sa do nej zabarala. Isli az popri mori. Ziadne stopy pred sebou a ziadne za sebou, vsetky menilo more, zmyvalo ich. 

„Teraz mi uz mozes povedat, preco si to hrala?“ 
„Tak ty vies, ze sialenstvo hram? Vyborne, presiel si testom.“ 
„Tvojim testom? Predvadzala si sialenstvo, lebo si vedela, ze sa Lussia obrati na mna. Cele si to planovala. Nebolo to voci nej tak celkom fer, vies o tom?“ 
„Po pravde som rada, ze som prec od tych listov. Ani trochu sa mi nepacia. Potrebujem trochu oddych. Vladzem pracovat s listami, s tym nie je problem, ale... nevladzem zit. Neviem ci chapes, ako to myslim.“ 
„Si dlho sama a hladas niekoho, kto by ti rozumel.“ 
„Nie tak celkom. Skor potrebujem zmenu. Zmenu prostredia. Som tu len chvilu, no ak tu mam ostat do konca zivota, tak sa mi to ani trochu nepaci. Poznam toto miesto. Mala som to povedat skor, viem, len sa bojim o tie dve male. Ak by som im povedala, ze sa odtialto nikdy nedostanu, tak by ich to velmi ranilo. Nechcem ich ranit a preto potrebujem sa o tom porozpravat. S tebou.“ 
„Myslel som, ze si s Lussiou dobre rozumies. Boji sa o teba, aj v tejto chvili.“ 
„Ved to. Som jej idol, chce byt ako ja, a to nevie o mne vsetko. Nikto o mne nevie vsetko. Ani ty nie. Vies, co je typicke pre arkanske zeny? Okrem toho, ze nie je dobre sa s nimi zahravat, lebo ti vykrutia krk?“ 
„Chut do jedla?“ 
„Ha ha ha, aj to, ale nieco ine, uplne ine. Nikdy sme neboli na to, co by ste vy, ludia, nazvali romantikou. Niekto sa nam zapaci a nic sa neriesi. V tomto je nas svet jednoduchy. Som arkankou z troch stvrtin, z tej poslednej som obycajna ludska zena. Mala by som byt aj v tomto viac ako arkani, ale to neviem posudit. Si vojak. Vies, ze nie je dobre nechat vojaka na pochode samotneho. Ani dolezitych vaznov. Aj v zlych podmienkach sa zije lepsie vtedy, ak to neznasas vsetko sam.“ 
„Dobry vojak nebojuje sam pre seba, ale pre vsetkych. Nieco take mate urcite aj u seba. Rozumies si s Lussiou, ale hladas niekoho, kto by bol pri tebe a kto by ti rozumel tak trochu inak, ako ona. Je mi jedno kolko vojen si vybojovala a kolko ludi si zabila. Si ziva bytost. Zena ci arkanka. Mozes sa hrat na to, ze si zo zeleza. Ak chces byt v tychto veciach uplne uprimna, tak som tu pre teba.“ 
„Nemam vela moznosti. Ramael sa hodi k Larynii, Lussia lasku nehlada a Marina nikdy nikto nebude mat rad. Mozno je to vypocitavost, ze som teraz k tebe uprimna. Nemam inu moznost, to je taktiez pravda a nemozem povedat, ze nie. Si mi ale dost sympaticky. Si vojak, ktory plni rozkazy. Tie dobre i tie zle. Ak ale uvazis, ze niektore su naozaj zle, tak urobis zmenu k lepsiemu a robis len tie dobre. Ublizis tam niekomu, no viacerym pomozes.“ 
„Postavit sa proti panovi, ktory ovlada ludi tak, ze by si zasluzil dyku medzi rebra, je to najtazsie rozhodnutie. Aj ked to tak vobec nevyzera, ked to takto po sebe pocuvam.“ 
„Mne sa to zda velmi jednoduche. Niekto ta stve, tak sa mu obratis chrbtom. U nas sa tomu hovori, ze mu vymocis do usmevu.“ 
„Zaujimavo povedane. Obratit sa proti niekomu ale znamena viac. Mas vsetko. Bohatstvo, moc, v mojom pripade armadu. Mas istotu. Mala zmena a bohatstvo je fuc, moc je taktiez prec a namiesto toho, aby som viedol armadu, ma moja armada hodila do vazenia. Nechce sa mi to nejako olutovat, stalo sa. Poviem ti vsak jedno, nic nie je lepsie, ako tento cas na ostrove. Uz mam po krk vsetkych vojen. Mecom som porazil mnozstvo nepriatelov, no vzdy boli dalsi a dalsi. Teraz? Cely svet som len ja, dvaja dalsi, ty a dve dievcata.“ 
„Nezabudaj na rybky a hlodavce.“ 
„Aj tie.“ 
„Tebe sa tu paci, ja tu idem prist o nervy. Zvlast, ak mam nejaky dom stavat. To u nas nerobi takmer nikto. Vsak aj preto byvame tam, kde byvame. Z arkana urobis bojovnika, stopara ci bezca. Stavitela ale nie.“ 
„Co presne chces urobit s tymi listami?“ 
„Tieto listy su velke a tazke tak akurat. Hodia sa na strechu. Voda sa bude po nich klzat dolu a do vnutra nic neprenikne. Treba ich len dobre zviazat, urobit dve vrstvy a na nieco ich upevnit. Pod, ukazem ti to.“ 

	Marinus z dialky pozoroval dvojicu a zanedlho si vsimol dalsiu. Laryniu a Ramaela. Kazdy chlap, ktory sa do tohto sveta dostal, uz niekoho mal. Laska? Dovera? Poznal to, aj ked sa tvaril, ze nie. Najmocnejsi muz sveta, ktory mal tolko manzeliek, ze sa to nedalo spocitat a sam nevedel presny pocet, bol zrazu sam. Stacila mu jeho vlastna dolezitost, ale chcel by nieco viac. 

	Neplakal, nesmutil, nechcel ukazat svoju slabost. Bol zvyknuty byt tvrdy a nekompromisny. Teraz by si velmi prial kompromis medzi tymto novym svetom a tym starym, kde bol panom. Kym sa objavila Ciali. Videl, ako si Ziggy rozumie s Durfom a ako vznika nieco medzi tou mladou dvojicou. Sest ludi, dva pary a on bol sam. Spolu s Lussiou. Tazko povedat, kto nenavidel koho viac. Niekolkokrat ju skoro zabil a vzdy tlmil tie jej tuzby po zmenach. Teraz s nou musi zit. Ja som tu mal vladnut a este aj ta hriesna Lussia dostala viac hlasov ako ja. Je to nespravodlive. Preco je tu prave ona? A vsetci ostatni tiez. Su tu len preto, aby mi ublizovali. Dobre viem, ze ani ta vysoka obluda nie je normalna. Chcela ma obesit za to, ze som nechcel vydat moje saty. Obycajna zlodejka. Ta by do vazenia pasovala velmi dobre. Aj ta tretia, spomalena. Aspon pozna tie spravne zakony. Je tak blba, ze skoro znicila svet. 

	Praca na obydli pokracovala. Ziggy ako hlavna architektka a veduca na stavbe urcovala kazdemu ulohu. Lussia ju za to obdivovala. Nie len z toho dovodu, ze vedela presne co robit a kedy robit, no dala kazdemu vhodnu pracu. Tu najtazsiu pritom robila sama. Svojimi dlhymi rukami tlacila do zeme silne konare. Upevnovala ich a viazala dohromady, s Durfovou pomocou. Dievcata pripravovali listy a nasledne ich upevnovali na strechu. Ramael pripravoval drobne konariky na steny a prepletal ich. Len pre Marina nebola vhodna praca. Dostal ulohu zhanat co najvacsie kamene, potrebne pre zaistenie proti silnejsim vetrom. Napriek tomu, ze mal urcite najlahsiu pracu, nahlas na nu somral. Radsej by chcel nieco ine, no asi ani sam nevedel preco. 

	Larynia odbehla od svojej prace. Nepovedala nikomu ani slovo a vybrala sa k dzbanu, ktory bol par krokov daleko. Zobrala ho so sebou. Sestra si myslela, ze sa chcela napit, no islo o nieco ine. Doniesla vodu k Ziggy a dotkla sa jej ruky. 

„Nehyb sa, pomozem ti.“ 
„Mne pomoct? A to ako? Chce sa ti zatlkat do zeme?“ 
„Nehyb s rukou,“ odpovedala jej a pomaly jej vytahovala triesku. 
„Aaaaaaaaaaaaaaaaaaaau! Prestaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaan, prestaaaaaaaaaaaan! Nieeeeee!“ 
„Prepac, ja... nevedela som, ze ta to bude tak boliet.“ 
„Larynia, ty zabrzdena vevericka, neblazni. Je ti asi jasne, ze si robim srandu, vsak? Tak mi to vyber, ked tak velmi chces. Co uz s tebou narobim.“ 

	Mlada zena vytiahla triesku a cervene miesto pokropila vodou. Chcela si vyparat kusok z oblecenia, aby mala latku na obviazanie. Chcela byt uzitocna a pomahat, aj ked jej pomoc potrebna nebola.

„To uz fakt nemusis. Dakujem ti, zachranila si ma pred mimoriadne nebezpecnou trieskou, ktora ma skoro zabila. Davam ti dobry bod. To sice neznamena vobec nic a taktiez si za to nic nekupis, ale zober to tak, ze v tejto krajine som este dobry bod nikomu nedala. Mas prvy a vaz si to. A necervenaj sa tolko, ja ta nezjem. Aj ked, nikdy nehovor nikdy. Zacala by som usami.“ 
„Neviem, co na to povedat.“ 
„Skus sa netvarit ako zhnity citron a podat technicku dokumentaciu v pripade inspekcie tvojho vyrobneho postupu.“ 
„Coze? Nechapem.“ 
„Tak inak, ide ti to so strechou?“ 
„Neviem ale robim to tak, ako mi ukazala Lussia.“ 
„Pozrime sa na to. Je to zelene, vyzera to byt dost pevne, este je na tom dost roboty, ale zatial dobre. Ak by prisiel poriadny vetrisko, tak ju asi rozmeta na tolko kuskov, ze by na to ani styri prsty nestacili, ale ako som uz povedala, zatial dobre.“ 
„Dakujem.“ 

	Pracovali cele hodiny, prerusovani len smadom. Ozyvajuci sa hlad donutil k zmene. Kazdy vedel, co bude na veceru. Nieco z mora. Male rybky alebo jedna z tych velikych. Ludia z puste neboli zvyknuti na takuto potravu. Ina moznost tu vsak nebola.

„Tak co, dame si rybku, alebo posleme Lussiu pristupit nejake hlodavce?“ 
„Mohli by sme lepsie preskumat krajinu. Mozno narazime na nejake ovocie.“ Durf sa urcite nevyhybal akejkolvek moznosti prieskumu. Dostatok jedla a vody pre neho neznamenalo nic ine ako moznost objavovat okolie bez strachu. 
„Pojdes sam, alebo si zoberies niekoho so sebou?“ 
„Vyberam si teba. Pod, vyrazime.“ 

	Dve najsilnejsie osoby sa vydali bez dlhych reci do divociny. Prieskum okolia, blizkeho ci vzdialeneho. Lussia na nich zakricala. Chcela vediet aspon to, kedy sa vratia. Zaujimalo ju to hned z dvoch dovodov. Okrem jedla aj kvoli tomu, ze odchadzaju obidvaja, ktori nemaju problem s Marinom. Ten sa za nimi obzeral tiez, no mal ine myslienky, ako Lussia. Len co sa vzdialili, vyuzil svoju prilezitost. Vyzval vsetkych pritomnych na nove hlasovanie o tom, kto bude vodcom. Smrtelne vazny umysel sa stretol so smiechom Lussie, nepochopenim Larynie a nedockavostou Ramaela, ktory si este nebol celkom isty, ci moze nieco dosiahnut. 

„Nech teraz zdvihne ruku ten, co si mysli, ze Lussia by mala byt vyhodena z kolektivu.“ 
„Nikto ruku nezdviha. Kde je asi problem? Teraz nove hlasovanie, kto je za to, aby bol Marinus vyhodeny z kolektivu!“ Lussia hnevom horela a cakala, ze ju kazdy podpori. Ani teraz nebola zdvihnuta ziadna ruka. „Zdvihni ruku!“ Prikazala Larynii a ta ju zdvihla. Potom sa k nej pridal aj Ramael. 
„Pche, si ty ale politicka. Musis prikazovat, pretoze inak nic nedokazes. Navyse si obklopena slabochmi.“ 
„Pche? Ak ti slabosi su proti tebe, tak potom ty o tej politike nevies nic. Okrem toho musis vyvolavat hlasovanie vtedy, ked dvaja tvoji rivali su prec. Preco si to nevyvolal vtedy ked tu boli?“ 
„Nezahravaj sa so mnou ty hlupa zaba!“ 
„Ty sa nezahravaj so mnou ty stary blazon!“ 

	Lussia ziskavala navrch. Bez specialneho vzdelania. Vsetkych prekvapilo, ze jej chcel Marinus ublizit a este viac to, ze ho lahko premohla. Chytila mu ruku a zacala ju tak vykrucat, ze dostala velkeho vodcu na kolena. 

„Uz s tym prestante. Mame pracu a mohli by sme zatial nieco ulovit. Nieco poriadne.“ Ramael ich oddeloval od seba, spolu s Laryniou. Ich ruky sa pritom dotkli, uplne necakane. 
„Dobre, aj tak to nema cenu. Co chces chytit?“ 
„Napadlo ma vyskusat jedno ine kuzlo. Prave na ryby by mohlo fungovat.“ Ramael zodvihol lavu ruku a povedal zaklinadla. Zacala ziarit. Ako slnko, len ovela slabsie. vychadzalo z nej svetlo, ktore nemalo velku silu, no ryby nieco take pod vodou urcite nevideli. Ponoril ruku do morskej vody a ta stale svietila rovnako. Hybal s nou a spliechal vodu. Netrvalo dlho a vysluzil si pozornost. Stredne velka ryba, pre styroch tak akurat. Ovela viac dlha ako siroka. Pomaly sa blizila. Odrazu zrychlila a zahryzla sa svojimi zubkami do ruky. Svetlo pohaslo a ryba sa otocila. Krutila sa pomedzi kamienky na opacny smer, spat do mora. Nikto sa nevydal za nou, nechali ju plavat.
AKT XII: Osidlenie
5. Kapitola - Dazd 
	Na tvari mocnej bojovnicky sa nachadzalo nespokojne napatie. Nieco sa blizilo, co mohlo sposobit problem. Pre nu, i pre ostatnych. Dorazila rychlym krokom k stvorici, ktora ostala v zakladnom tabore a dala im pokyn na pochod. Zobrala len dzban s nekonecnou vodou a ponahlala sa tam, odkial prave prisla. Tahala vsetkych za sebou. 

„Mozes mi povedat, co sa stalo?“ Larynia mala ako obycajne strach. Cela sa klepala. 
„Co sa stalo? Skor co sa stane. Vsetci pomrieme. Ak si svihnes, tak to mozno prezijes, ale iba mozno.“ 
„Nechapem, co sa stalo?“ 
„Pridaj do kroku a vysvetlim ti to.“ 

	Ziggy spolu s Ramaelom, znovu somrajucim Marinom a dievcatami postupovala po coraz strmsom terene, stale hore. Chodnicek, ktory sa lisil od zvysku lesa len vyssim poctom dosekanych konarov na zemi. Tam jeden, tam druhy, o par krokov suvisla vrstva. Vsetky tie konare praskali po tom, co na ne stupila tazsia noha. Cesta este len zacinala. Nesla rovno viac ako niekolko krokov a stale sa zatacala. Kratke rovinky striedali sialene prevysenia a pady. 

„Kam to vlastne ideme,“ spytal sa uponahlanej Ziggy Ramael. 
„Do jaskyn. Strecha nad hlavou, trochu vlhko, ale bude sa tam dat prezit.“ 
„Hovoris, ako keby sa blizila nejaka katastrofa. Co sa stane? A kde je Durf?“ 
„Robi par uprav, aby nas rozlahly palac nevytopilo.“ 
„Ty chces naznacit, ze budeme musiet byt v jaskyni?“ 
„Vysvetlim vsetko, az tam budeme. Pridaj do kroku.“ 

	Lussia nasledovala rychlo. V uplne nevhodnych topanockach no so sikovnymi nohami sa ponahlala vpred, aj ked bola primala na vsetky tie prevysenia. Ak by boli preteky medzi nou a Ziggy, tak by nemala najmensiu sancu. Marinus isiel za nou a na konci Ramael s Laryniou. Chuda stale padalo, ale niekto mal trpezlivost ju neustale dvihat. Po par padoch bola uplne spinava. Topanky, ktore mala na sebe obute Larynia, drzali v celku len silou vole a niektorych nitiek, ktore sa akoby zazrakom este kompletne neroztrhli. 

	Pokojna chodza po rovine za stebotu vtakov, to by bola nadhera. Pre Laryniu urcite a rozhodne nie len pre nu. Namiesto toho nahananie sa po kamienkoch, ktore boli obrastene machom. Smykalo sa na nich a pri rychlom pohybe odlietavali na vsetky strany. Ostrym listom a otravnej burine sa dalo vyhnut. Alebo sa dalo vsetko odseknut. Jediny mec vsak mala Ziggy a ta nesrotovala vsetko. Hnala vsetkych takou rychlostou, ze sa koledovalo o problem. 

„Podte vy brzdy, prasknite do koni. Sme este len v desatine!“ 
„V desatine?“ Lussii sa to vobec nezdalo. Nie len nezdalo, ale taktiez nepacilo. 
„Ale zartujem, sme v devatine.“ 
„Ziggy!“ 
„Dobre dobre, uz tam budeme. Neboj nic. Ty ides za mnou pekne, no treba tych vzadu pohnat.“ 

	Marinus ticho nasledoval. Prilis si vazil svoj zivot na to, aby zacal nejako provokovat. Nebol vhodny do terenu, tak ako skoro nikto, ale mal k dispozicii dobru obuv. Pred Ramaelom mal naskok, ktory zacal narastat. Ramael stal na mieste. Zdeseny. 

„Mozes mi laskavo vysvetlit, preco tu stojis? A kde si nechal tu princeznicku?“ 
„Tam... tam dole.“ Vychadzali mu slzy z oci a pocitoval obrovsku hanbu. Nevedel tomu zabranit. Larynia sa posmykla a zacala sa kotulat. „Aspon raz poriadne narazila pri pade a padala dalej. Ktokolvek, kto by sa vydal za nou tou istou cestou, by dopadol rovnako.“ 
„Ty, ved ostatnych dalej, zanedlho uvidis jaskynu,“ ukazala na Lussiu. „No a ty ma radsej neser. Ak uz chces osahavat babu, tak by si mal vediet, ze nezachranit ju pri pade je velke minus. Utekaj mi z oci, uz sa tam nejako dostanem. Hadam nezomrela. To by ma nastvala tak, ze by som ju asi zabila.“ 

	Podla prikazu isla Lussia s ostatnymi smerom k jaskyniam, ktore mali byt rovno pred nimi. Ziggy zatial zacala pomaly zostupovat. Definicia slova pomaly pre arkanov asi neplati a vyzeralo to, ako by poskakovala z miesta na miesto. Vyuzivala vsetko, kazdy konar, kazdy kusok padnutych stromov a samozrejme kazdy kamienok, ktory potesila svojou kratkou navstevou. Predvadzala kusky, z ktorych isiel uzas, no skor ako sa dostala k miestam, kde sa skotulala Larynia, narazila na krv. Nemusela zistovat, ci je cerstva a koho je. Vedela to. Pri dalsom zostupe narazila na dve zeny, namiesto jednej. Na Laryniu, ktora lezala dost neprirodzene, s tvarou v zemi a na carodejnicu, s ktorou sa uz stretla. Ta Ciali, ktora ich sem dostala. 

„Zadrz, neublizuj mi, som tu aby som pomohla!“ Povedala Ciali rychlo bliziacej arkanke. Ta nezastavila a ani nespomalila, len tasila mec. 
„Takym, ako ty, sa neda verit. Takze vyklop, co chces urobit, skor ako z teba vyklopem vnutornosti. Pre mna si mrcina, ale to asi vies. Na mna tie tvoje krasne kuzla neplatia.“ 
„Porazila by si ma, no ver alebo nie, tu nie som tvoj nepriatel. Neprisla som s tebou bojovat a vedela som, ze si nablizku. Ak jej nepomozem, zomrie. Rozhoduj sa co so mnou narobis, ak chces, no najskor ma nechaj.“ 
„Ked si taka mocna, preco si jej nezabranila v pade?“ 
„Z padu sa moze zotavit hocikto, no ona potrebuje moju pomoc. Daj ten mec prec a obrat ju.“ 

	Ziggy obratila Laryniu tak, aby bola hore hlavou. Krv tiekla zo stehna a nevyzeralo to az tak zle, no hlava bola pomliazdena, ako tresnutim tazkeho kladiva. Ciali pouzivala svoje kuzla, schopne ozivit mrtvych. Vyzeralo to tak, ze sa Larynia zobudza z velmi zleho sna. Zlozite ritualy vyzadovali plne sustredenie.

„Budes v poriadku. Musim ist, no zober si toto na rozlucku,“ povedala nechapajucej Larynii a chytila do ruk jej rozpadnute topanocky. Zmenili sa na nove a na ovela vhodnejsie do zloziteho terenu. Namiesto zavazovanych topanok mala pevnu obuv. 
„Len sa neponahlaj, starka!“ Ziggy chytila carodejnicu za ruku a zneutralizovala tym kuzlo, ktore ju robilo krasnou. Aj Larynia tak uvidela Ciali v takej forme, v akej naozaj bola. Siva, vetcha starena, vyzerajuca ako mrtvola.
„To si nemusela urobit.“ 
„To vies, treba ratat aj s neocakavanym. Ked si uz prisla na navstevu, mozno by si mohla povedat, preco si svoju oblubenu slecnu nezachranila pred padom.“ 
„Nemohla som sa zjavit tak rychlo, ako padala. Navyse som zistila, ze je s nou nieco zle, az ked sa jej zastavilo srdce. Nemozem zabranit vsetkemu, len zjemnit nasledky.“ 
„Vidis mrtvolu, tak prides zobrat dusu. Natlacit si dalsiu nestastnu dusu do nejakeho hrnceka, dat si ciarku na stenu a povedat si To bol zase pekny den.“
„Viem, co si zac. Paci sa mi, ako beries zivot veselo. Ano, mala by som kradnut duse, mam to tak v rodokmeni, no nemozem. Situacia je dost... zlozita, v okolitom svete. Vyzera to na vojnu. Arkani su za to, aby som si vladla. A tak vladnem a pomaham ludom a ak urobim cokolvek zle, pridem o hlavu. Lilien, ta z rodu daniov, je tu tiez. To ona vsetko dohodla. Inak by ma uz davno zabili a prisli by tisice maniov. To by bola obrovska vojna a nikto nevie, ci by ju prezil vobec niekto.“ 
„Samozrejme a ty chces, aby sa vsetci radovali, vyskakovali dva metre, aby bol vsade mier a na kazdeho sa slniecko usmievalo. Vsak?“ 
„Som, kym som. To posledne, co by som si priala, je zomriet. Alebo byt znovu osamela.. Nemam ziadne hrnceky. Ale pre teba,“ pozrela na Laryniu, „by som mohla jeden vycarovat.“ 

	Ciali povedala niekolko kratkych slov a pred Laryniou sa objavil hrncek. Pevny, velkostou akurat pre nu a neuveritelne lahky. 

„Dakujem vam... tebe.“ 
„Tak, podakovane za hrncek, topanky i zachranu zivota uz je. Najvyssi cas, aby si sa vyparila.“ 
„Preco voci mne neustale citis nenavist?“ 
„Bavi ma to, kraska. Sice...“ Ziggy chytila byvalu masozravu palmu za rameno a krasna zena sa zmenila na starenu. Pustila ju a chytila znovu. „skareda, krasna, skareda, krasna... to by sa mohlo hodit na lakanie ryb viac, ako tie Ramaelove nezmysly. Nechame si ju?“ 
„Prosim, nechaj ju ist. Stale nam pomaha.“ 
„Ano? Vyborne, vyborne. Co takto vykuzlit zbran, ktorou by sa dali odstrelit oblaky, kym sem priletia?“ 
„Teraz by ste uz mali ist. Blizi sa dazd a ten vas setrit nebude. Mam pre teba este nieco, Larynia. Zachranila si ma pred samotou. Skusim zachranit ja teba pred zimou, ktora sprevadza dazd. Znovu niekolko zaklinadiel a okolo mladeho dievcata sa omotala kozusina. Nevedela z coho, ale bola prijemne tepla. Dobra na nosenie a dost dlha na to, aby sa v nej dalo s pokrcenymi nohami zakrutit a zaspat. 

„Musis byt silna,“ vysiel z Ciali jemny, sladky hlasok. Predtym, ako zmizla uplne. 
„Neverim jej ani slovo, ale co uz, som raz taka. Vitaj v krajine zivych a ak sa nepoponahlame, tak aj v krajine poriadne zmoknutych. Tie darceky si zober so sebou. 
„Ty ides kam?“ 
„Po darcek.“ Ziggy si zobrala sip, prilozila k luku a vystrelila smerom k najblizsiemu vysokemu zvieratu, ktore sa prislo pozriet na nieco uplne nove v tejto krajine.

	Larynia spamatavala zo soku a zvysok sa blizil k tomu, co Ciali nazvala jaskynou. 

„Ak je toto jaskyna, tak by sme nemali dva mesiace jest, aby sme sa tam vsetci pomestili.“ 
„Lussia, neber to tak. Zmestime sa. Najdeme sposob.“ 
„To urcite. Nie je to ziadna jaskyna, len obycajny previs. Naklonenie je take, ze vsetka voda nebude tiect von, ale dnu. To predsa musis vidiet.“ 
„Vdaka tymto kamenom nie,“ pozdravil ich Durf a zaplietol sa do dialogu medzi Ramaelom a nespokojnou Lussiou, ktora cakala nieco viac. „Ukladam sem kamene, aby sa voda nevlievala dovnutra. Neviem, ci to poriadne pomoze. V silnych dazdoch sa voda dostane vsade.“ 
„Kamene. Hmmm. Mam napad. Ak by ich bolo dost, mohli by sme postavit nieco ako dom. Polovicu uz urobila priroda. Uz len pridat viac kamenov. Nerobit z nich murik, ale dalsiu stenu.“ 
„To by slo, je nas tu na to dost. Ale voda cez kamene prejde, cez vsetky tie strbiny.“ 
„Tak ich upchame. Cimkolvek, co najdeme v okoli.“ 
„Radsej pockajte na tu vysoku.“ S rozhorcenim povedal Marinus. 
„Ulievat sa, ked je prace dost?“
„Ziadne take, teraz tu velim ja.“ 
„Ty? Nie nahodou Durf?“ 
„Mozem aj ja, ak ti na tom tak zalezi,“ podotkol Durf. „Mame co robit, tak sa do toho pustme. Mali by sme niecim podlozit tie kamene, nech sa nezosypu. 

	Nova stavba pokracovala. Kamene vsak boli pritazke a prilis nepravidelne na to, aby sa udrzali jeden na druhom. Nech uz skusali dat akokolvek, vysledok nebol vobec dobry. Zrucanina, ktora vyzerala ako zrucanina, mala pred silnym dazdom a vetrom ochranit sest osob. Ziggy sa zacala smiat, len co to z dialky uvidela. Neodpovedala na otazky od ludi, ktori boli zvedavi na to, co sa stalo. Namiesto toho odhadzala kamene a prilozila Lussiinu palicu. 

„Potrebujeme len viac takychto palic, trochu listov a nieco na zviazanie. Marinus, koselu.“ 
„Zabudni.“ 
„Dobre teda. Potrebujeme palice, listy, koselu a noz. Prvy krok je porcovanie Marina, kto chce pecienku?“ 
„Tu mas ty striga a uz daj pokoj!“ Precedil pomedzi asi vsetky zuby Marinus. Zdalo sa mu to nespravodlive. Kedykolvek bolo treba kus oblecenia, niekto ho pytal od neho. 
„Vyborne, no nabuduce s trochu krajsim usmevom. Teraz sa rozdelme. Chlapi pojdu pozhanat palice, dievcata listy a ja skusim nieco urobit s tym kamzikom. A potom si konecne zdriemnem.“ 
„Kamzik? Co to je?“ 
„Nechaj sa prekvapit.“

	Majstrovska praca netrvala ani dve hodiny. Durf obratne mecom odsekaval tenke konare, Ramael taktiez, aj ked mu to tak dobre neslo a Marinus ich prinasal k Ziggy. Zatial, co obidve sestry vysklbavali velke listy. Lussii to islo vyborne a Larynia sa znovu zranila. Nic vazne, len male porezanie na ruke. Vysledok ale stal za to. Domcek, ktory vobec nepripominal dom a nemal ani okno, ani dvere. Pred nim sa urobil zlab, aby dazdova voda odtekala inym smerom. Uz zanedlho mohli vsetci vyskusat, ake je to preckat dazd. Navyse nevedeli, ako dlho bude trvat.

	Vzdy sa najde problem, ktory ma so skutocnymi problemami spolocne len malo co. Lussia vyhlasila, ze pri Marinovi sediet nechce. Uplne pochopitelne a s jednoduchym riesenim, sadnut si inde. Vyvolalo to vsak znovu diskusiu o akejsi nadradenosti, tolerancii a o vsetkom, co s tym aspon trochu suvisi. Rozdiely medzi ludmi boli velke, aj z pohladu Ziggy, ktora bola clovekom len z jednej stvrtiny. 

	Dokoncenie stavby spocivalo v prepleteni niektorych konarov kolmo na ostatne. Jednoduche spevnenie. Zatial, co ubiehala praca na stavbe, Ziggy stihala krajat a opekat kusky kamzika. Velka porcia pre kazdeho, vacsia ako z tej najvacsej ryby. Arkansky sposob jedenia, bez akehokolvek korenia a holymi rukami, sa sice nie kazdemu pacil, no bolo to ovela lepsie ako hlad. 

	Pozornost vzbudzovala Larynia. Tak trochu nezelanu. Hovorilo sa o dazdi a ona mala na sebe teplu kozusinu. Odrazu kazdy chcel byt pri nej, vratane Marina. Pre neho bola starsia sestra vzdy lepsia, ako mladsia. Aj vdaka tomu, ze mala na sebe kozusinu. 

„Spolupracujes s nepriatelom a co za to mas? Darceky. Ty, co si nic nezasluzis a nic si nespravila.“ 
„Tlieskajme, velky vodca utoci na bezbranne dievca. Lussia, dones nejake kvietky, nech si ho uctime.“ 
„Iba ak bodliaky,“ odpovedala arkanke Lussia. Vobec sa jej nepacil pristup Marina. Vsimla si, tak ako vsetci ostatni, nove darceky. Bolo je jasne, odkial su. 
„Bodliaky nie, tych by bola skoda. Ak by si ale nasla nejake masozrave, tak by si urcite rozumeli s jeho hlavou. Nahodou, cim viac by si ustipli, tym by vyzeral lepsie.“ Ziggy sa pri masozravych rastlinach zapozerala na Laryniu a nahodila svoj typicky usmev.
„Tak dost, prestante vy dve harpie!“ 
„Skus prestat ty s tymi tvojimi nadradenymi kecami plnymi zavisti. Podla mna ti len sibe z toho, ze to dokazala zohnat a ty nie. Chces vsetko pre seba. Tak sleduj. Larynia,“ povedala smerom k sestre, „si sikovna, ze si sa k tomu dopracovala. Prajem ti to, aby ti v nej bolo prijemne. Mozem si ju potom niekedy pozicat?“ 
„Ako vidis, tak mlci. Budes bez kozuska, aj tak ti ho netreba. Zanedlho zamrznes.“ 
„Uz konecne drz hubu laskavo. Kazdy z nas sa snazi prezit a robi maximum pre seba i pre ostatnych. Mozes to povedat o sebe? Nie, rozhodne nie. Este jeden utok na nu a...“ Ramael, ktory bol doteraz prevazne ticho, ukazal svoj hnev. Uz ho nemohol viac tlacit. 
„Sialenstvo mladych. Ked poviem o tebe, ze si neschopny, tak ti je to jedno. Ked to poviem o tvojej velkej laske, tak ta to konecne nastve.“ 
„Hlasujme. Kto je za to, aby sme sa ho zbavili? Este nic zaujimave neurobil a len kazdemu skodi.“ 

	Ramael dvihal ruku, no Lussia ho rychlostou blesku predbehla. Pridala sa Larynia, ked na nu sestra hodila svoj typicky pohlad, ktory vzdy nieco znamenal. 

„Ziggy, preco nechces, aby odisiel? Stale nam len robi zle. Najradsej by sa nas vsetkych zbavil.“ 
„Vies, ono je to jednoduche, niekoho sa zbavit. Zobrat nozik, amputovat chrbtovu kost zaziva, teda ak ju ma, ci hodit nejakej zverine. Uz to ale nikto nevrati. Okrem toho, celkom sa mi paci pytat od neho koselu.“ 
„A ty, Durf?“ 
„Pozeram sa na to ako vojak. Je nas viac, mame vyssiu silu. Ubranit sa. Aj ked on nasu silu nateraz skor zmensuje. Pobyt daleko od chramov ho zmeni. Len dufam, ze sa toho dozijem.“ 
„Urcite nie.“ 
„Lussia, si energicka. Vidim na tebe, ze vela dosiahnes. Nebudem tvrdit, ze si mlada alebo malo skusena. Som rad, ze si tu. Patris sem a vies, ze sem Marinus nepatri. No nemozes na takomto mieste udrziavat nepriatelstvo. Existuje jednoduche pravidlo. Cim silnejsi nepriatel, tym uzitocnejsi spojenec. Nesuhlasim s tym, co robi, no ak by sme ho odohnali, tak by sme neziskali nic a stratili by sme vela. Ramael si nasiel uplatnenie, Larynia tiez. Najde si ho aj on.“ 
„To o priateloch a nepriateloch mas odo mna,“ pripomenul mu Marinus. 
„Po tom, co som ta hodinu presviedcal, aby sme najlepsich bojovnikov supera nezabili, ale oslobodili, aby mohli pomoct s vycvikom nasich bojovnikov. Takze to mas ty odo mna. Dobry bojovnik nezabuda, uci sa a vie, ze ruky funguju najlepsie vtedy, ked k nim zapojis hlavu.“ 
„Nebud k nemu taky zhovievavy, nezasluzi si to,“ priliala svoj jednoduchy nazor Lussia. 

	Opatovne hlasovanie o vyluceni Marina z kolektivu narazilo na nazor od kazdeho, okrem Larynie. Pozerala pred seba. Nieco ju uputalo. Rozmyslala nad celou situaciou. Vela som toho nepovedala, no znovu je kvoli mne hadka. Mala by som odist, pretoze vzdy som pri kazdej hadke. Tak rada by som vsetkemu predisla. Teraz je mozno moja chvila. Marinus chce tu kozusinu a Lussia tiez. Radsej by som ju dala jej. Dufam, ze sa znovu nepohadaju. Neviem, ako dlho sama vydrzim, ale bude to tak lepsie. 

„Mala by som odist.“ 
„Kam? Na ryby? Alebo ides nieco ulovit?“ Spytala sa jej Ziggy. 
„Nie na ryby, myslela som odist od vas. Stale vznikaju hadky a dobre viem, ze kvoli mne.“ 
„Zaujimave, Larynia chce odist, pretoze vzdy vyvola vymenu nazorov medzi Lussiou a Marinom. Komu to dava logiku, nech zdvihne ruku. Nech sa na to pozeram akokolvek, tak to nechapem. Takze sa pekne posad a vysvetli to. Ale pekne pomaly, mam dlhe vedenie, ked sa rozoberaju problemy medzi vami, ludmi. U nas sa takmer vsetko riesi so zbranou v ruke a vyhra ten, ktory... no ktory vyhra.“ 
„Ak by som tu nebola, tak by sa nemuselo hadat.“ 
„Tak o to ti ide. Nepacia sa hadky. Tak fajn, dohodneme sa, ze pravdu budem mat ja. V mojej nepritomnosti Lussia. Niekomu sa to nepaci? Vyborne, jedna ruka hore. Nikto viac?“ 
„Takto sa nic nevyriesi. Je nas pat s jednym nazorom a len jeden, kto ma iny nazor. Bol by teda vzdy v mensine a akykolvek jeho napad by bol odmietnuty pred tym, ako by sa do neho niekto pustil.“ 
„Marinus a dobry napad? To som este nevidela a nepocula. Neviem si to predstavit. V snoch ma nahana mravec, nedavno zjedena tava ma chce utopit a vidim Laryniu citat, ale toto je fakt ze moc,“ odpovedala Durfovi Ziggy a na najmladsej videla, ako suhlasne prikyvuje hlavou. 

	Prve kvapky prinutili vsetkych zdvihnut hlavy. Slnko sa stracalo za tmavymi mrakmi. Larynia sa nevedela rozhodnut, ci odist, alebo nie. Podala sestre kozusinu, ktoru si ihned vyzliekla. Z prirodzenej lasky ju chcela okolo nej omotat, aby jej bolo teplo, no tej sa to nepacilo. Velmi dobre vedela, co sa jej odohrava v hlave. 

„Ziggy, povedz jej nieco.“ 
„Nieco.“ 
„Ziggy!“ 
„Ano?“ 
„Nieco ine.“ 
„Fajn. Nieco ine. A ak chces aj nieco zmysluplne, tak sa pokusim. Larynia, nikde s tymi tvojimi nezbednymi labkami neutekaj. Natlac sa do toho domceka, s ktorym si pomohla. Vsetci, sup sup. Jeden za druhym, nech nam to nepadne na hlavy.“ Len co to dopovedala, Larynia sa nechtiac zachytila o tenke konare, ktore drzali vchod po hromade a cast zvalila. Snazila sa vsetko udrzat, ale sposobila tym este viac skody. 
„Prepac, nechcela som, nechcela...“ 
„Z toho si nelam hlavu. Poriadne sa tam niekde schovaj. Vsetci sa schovajte, skusim to potom nejako normalne zatvorit. Vojacik, das ruku k dielu? Neboj sa, potom ti ju prisijem.“ 
6. Kapitola - Pribeh 
„Dobry napad s tym ohnom a celym tym obydlim. Moze prsat a predsa je nam teplo a dym ma kadial unikat.“ Ramaelovi sa velmi pozdavalo byvanie. Videl a citil, ze to nie je ideal. Za ten cas a za takych podmienok vsak nic lepsie asi ani nemohlo byt. 
„Raz sme pocas tazenia byvali v dedine, ktoru sme den pred tym vypalili. Ohniky dohorievali a vietor bol tak silny, ze sa dostal vsade. Aj s tym hnusnym pieskom.“ 
„Ale vydrzali ste to.“ 
„Nie vsetci. Hlavne z mladych, ktori boli na prvej vyprave, poriadne ubudlo. Aj to je obraz vojny.“ Durf nespokojne tazil z pamate spomienky. Ked rozpraval, tak sa pozeral na Ramaela. Ked ale prestal s rozpravanim, pohladom bicoval Marina. 
„Nemali by byt vojny. Vojny nikomu nepomahaju, iba skodia.“ 
„Z tvojho ludskeho hladiska mozno, Larynia, no z vojenskeho je to nieco ine. Vojna je o bohatstve a o uctoch. Ak mas na starosti ludi, ktori hladuju a blizky sused ma prebytok dobrej pody, tak mozes kusok zabrat. Tomu sa hovori diplomacia. Umenie dohodnut sa a dosiahnut casto aj to, co by nedokazala armada. Ak vies nieco o diplomacii a mas skusenu a pocetnu armadu, len tak, pre istotu, tak mas vyhrane.“ 
„Mozno by stacilo poprosit o jedlo.“ 
„Ano, aj to je moznost. Je vsak potrebne mat plan pre pripad, ze sa odmietne. Bol o tom znamy pribeh v krajinach dalekeho severu.“ 
„Mozes nam ho povedat?“ 

	Larynia, Lussia a ostatni sa zapocuvali do pribehu, ktory rozpraval Durf. Ziggy ho poznala, no nikomu o tom nepovedala. Len tak sa usmievala a zistovala, v com sa jej a jeho verzia toho isteho pribehu odlisuje. 
 
„Boli raz dve krajiny. Jedla bola predovsetkym v pusti a takmer bez vody, druha bola bohata a rastlo tam uplne vsetko. Samozrejme, ti z puste bojovali o prezitie. Boli taki viac barbarski, necivilizovani. Nemali taku kulturu. Pocas jednej lupeznej vypravy, na ktorej bol aj sam kral, doslo k velkej masakre. Bohati sa potom rozhodli, ze nebudu s chudobnejsimi bojovat, ale ze sa dohodnu. Mali dobreho vyjednavaca, ktori mal toho v hlave dost. Zistil presne pomery a napadlo ho, ze by bolo dobre darovat tym chudobnejsim cast pody. Vysledok bol taky, ze sa to oplatilo vsetkym. Bohati este viac zbohatli, pretoze dostavali dan. Navyse mali namiesto nepriatela vojenskeho spojenca. Chudobnejsi z puste zas nehladovali, mali pristup k vyssej kulture. Spolu ich bolo vela, mali velku silu a nikto sa neopovazoval na nich ukazat prstom.“ 
„Povies aj zaver pribehu?“ 
„Aky zaver? Tu to skoncilo.“ 
„Tiez to poznam, ale zabudol si na jednu malickost.“ 
„Ano? A aku?“ 
„Zacali si vela o sebe mysliet, nastvali arkanov a ti ich rozdupali.“ 
„Tiez som o tom pocul, no nebolo zmienky, ze by to boli arkani. V spisoch len bolo, ze to boli divoki ludia.“ 
„To sme my, to sme my! Tak, dietky, ponaucenie. Ak sa da, tak sa dohodnite. A neserte nas.“ 
„Ziggy, si sialena. Vies o tom?“ Naznacila jej Lussia. 
„Da sa to liecit?“ 
„V tvojom pripade uz asi nie.“ 

	Vsetci sa rozosmiali. Larynia este rozmyslala nad pribehom, alebo skor skusala pochopit, o co presne tam islo. 

„Poviem teraz ja jeden, ak mozem. Z nasej divnej krajinky. Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden velmi mudry... sakra, co to bolo? Moment. Spomeniem si.“ 
„Spominaj, Ziggy, spominaj. V opacnom pripade sa budeme pri tebe chvilu nudit a to by si nam hadam nespravila.“ 
„Uz to mam. Bol raz jeden mudry clovek, ktory tvrdil, ze muzi maju lepsiu hlavu ako zeny a ze dokaze vsetko, co dokazeme my. Islo mu to, bol sikovny. Isiel za svojim vsak tak, ze ostal sam. Ziadna ho nechcela, pretoze vsetky ponizoval. Potom nastval dceru vladcu, ktora vedela uplnou nahodou odkopavat hlavy.“ 
„Ziggy!“ 
„Ano, drobcek?“ 
„To je nechutny pribeh. Alebo co to bolo.“ 
„Chutny alebo nechutny, neviem povedat. Odkopnutu hlavu som este nejedla.“ 
„Ziggy!“ 
„Ano, drobcek?“ 
„Uz take veci nerozpravaj. A nevolaj ma drobcek!“ 
„No dobre, polovica z drobceka.“ 

	Vonku prsalo. Provizorna strecha sice trochu premokala, no kazdy bol velmi rad, ze tam ta strecha je. Bez nej by sa nedal udrzat ohen a uz vobec by sa nemohli v relativnom pohodli rozpravat stare pribehy. I tie, ktore az tak stare neboli a medzi pribehy sa to dalo zaradit iba velmi tazko. 

„Poviem nejaky dalsi,“ ponukol sa Durf. Vsetci sa zapocuvali. „Boli raz dvaja susedia. Dom vedla domu. Raz prisiel jeden z nich domov a videl toho druheho, ako mu kradne kus masa. Poriadne na neho nakrical, ukradnute si zobral spat a konflikt bol na svete. Odisiel a ked sa vratil, znovu nasiel v svojom dome suseda. Rozhodol sa, ze nieco urobi s dverami. Posilnil ich, aby ich len tak niekto neotvoril, no na dalsi den mal znovu tu istu navstevu. Vymenil dvere, za nove dal znacny majetok a dalsi den bol znovu rovnaky. Spytal sa suseda, preco to vlastne robi a ako sa dnu vzdy dostane. Ten mu odpovedal, ze prejde cez akekolvek jeho dvere, kedze kluce nechava v stale tom istom kvetinaci.“ 
„To je pekny pribeh o odstranovani problemu, no neodstranovani priciny ktora problem vytvara. Velmi pekne.“ Lussii sa tento pribeh pacil a bola presvedcena, ze povedala spravne to, o co v problemu islo. 
„Dobre, velmi dobre,“ pochvalil ju Durf. „Este niekto si o tom nieco mysli?“ 
„Mal by dat kluce do ineho kvetinaca,“ skusila Larynia. 
„Ty si fakt blba. nechapes, ze sa vyhne problemu vtedy, ked nebude davat kluce do kvetinaca ale niekde uplne inde? Niekde, kde by sa zlodej nedostal. Napriklad mat kluce so sebou. To som ale dostala opatrovnicku, ktora nevie ani dvere zamknut.“ 
„Mas pravdu, som blba. Ani jednoduche veci nechapem.“ Larynia zacala plakat. 
„Tak prepac, ale toto je fakt kazdemu jasne.“ 
„Krasna situacia. Mladsia sa nevie postarat o starsiu, starsia sa nevie dobre postarat o mladsiu, na nas pada sem tam kvapka a aby toho nebolo malo, zacne tu Larynia kvapkat po licach. Bude chciet byt sama, no to tu asi nejde. Alebo sa bude chciet niekomu vyplakat na ramene a ma na vyber sestru alebo toho carodejnika, ktory sice nevie carovat, ale aj tak sa jej paci. Zabudla som nieco? Jaj, jasne. Da si este niekto kusok kamzika?“ Ziggy bola v svojom zivle. Svet jej coraz viac vyhovoval a rozhodne nemala problemy s tesnymi priestormi. 
„Blba? Kazdy sme nejaky. Niekto je mudry, niekto je pekny, niekto je dobry. Larynia splna dva z toho. Kto splna viac?“ 
„Ak najdem vodopad a upracem tie vlasy, co vyzeraju ako po vybuchu, aj ked su zviazane, tak budem pekna. Mudra som, dobra som, no proste ideal. Niekde som citala, ze som aj vesela. Tomu ale velmi neverim, V svojej kategorii miesancov vsak vyhravam, uplne bezkonkurencne! Zavidte potichu!“ Ziggy odpovedala na Durfovu otazku a vsetkych rozosmiala. „A vies co? Ty si tiez celkom fajn, vojacik. A ty uz nerev,“ povedala smerom k Larynii. 
„S vynimkou Marina sme vsetci pekni, dobri a takmer vsetci mudri.“ Prejavila svoj nazor Lussia. 
„To nebolo od teba pekne. Zbytocne znovu nastves toho skaredeho zleho hlupeho ujceka, zosmutnis sestru a prinutis ma povedat ti, ze vyzeras ako strasidlo.“ 
„Ale ja viem, ze vyzeram ako strasidlo. Vobec ma to netrapi. Nechcem byt ako nejaka princezna, chcem byt sama sebou. Vyzerat ako chcem, mat oblecene co chcem a ak budem vyzerat inak ako ostatni, tak budem len rada.“ 
„Mudro vravis, no ti, co sa snazia odlisit od ostatnych, to maju v zivote tazke. Mas ale moju plnu podporu. Casto sa stane nieco, co si vobec neprajes a je jedina moznost, ako vsetko napravit. Aj to sa malokedy podari.“ Ramael sa zastal Lussie. Pacil sa mu jej pristup k zivotu. Vedomosti, odhodlanie i to, ze uz v mladom veku necitila strach. 

	Za podporenie si zasluzil pekny pohlad od Larynie, ktora prestala plakat. Mala rada svoju sestru, nech uz je akakolvek. S vela vecami nesuhlasila, no pocitovala radost, ked jej niekto povedal, ze ju chape a akceptuje. Larynia rada a casto myslela srdcom a to, ze sa Ramael zastal jej sestry, ju k nemu znovu trochu viac priblizilo. Nevedela co citit, nerozmyslala nad tym. 

„Skus ty povedat nejaky pribeh,“ vyzvala Ziggy Laryniu, ktora bola uz typicky ticho. 
„Ja? Ale ja neviem pribehy.“ 
„Ako nevies? Nikdy si nenastavila usi, ked si nieco zaujimave pocula?“ 
„Nepatri sa pocuvat rozhovory inych, je to nespravne a odporuje to uceniu z vodnych knih.“ 
„Uz s tym zase nezacinaj. Vodne knihy napisal Marinus a su to len hluposti, tomu predsa nemozes verit a rozhodne na tom nemozes svoj zivot zakladat.“ 
„A je to tu, mlada sliepka, ktora nevie o zivote nic, ide znovu na nieco utocit. Na nieco, co jej hlupa hlava nedokaze pochopit.“ 
„Ano? Skus ma! Skus mi nieco povedat z tych nariadeni a ja ti bez problemov poviem, co znamena z tvojho pohladu. Poviem ti, aky prospech mas z cohokolvek, na ukor blbych, co ta nasleduju.“ 
„Len urazaj svoju sestru. Zas a zas jej povedz, ze je blba. Do toho.“ 
„Ano, je blba. Nie preto, ze by sa blba narodila. Tvoja divna viera nezmenila jej srdce, no vymietla jej hlavu. Keby si ty neviedol svoju vieru a neprehrnal sa pri tom v zlate, tak by ti povedala, ze si bezcharakterny hajzel. Neboj sa, ona ti to nepovie. Za to ti to ale poviem ja a dvakrat. Si bezcharakterny hajzel pre mna a bezcharakterny hajzel pre nu.“ 
„No vyborne, len pokracuj, mala bosorka. Rozhoduj za nu. Ona to nedokaze.“ 
„Svet je nespravodlivy,“ zamiesal sa do diskusie Durf. „Clovek, ktory je zvyknuty vladnut, sa hada s mladym dievcatom, ktore sa len teraz uci pisat. Nenavidite sa. Len tak dalej a pobijete sa, uz zase. Co by bolo nudne. Podla mna v slovnom suboji vyhrava Lussia, vo fyzickom by vyhrala tiez a kedze ani jeden z vas nedokaze ustupit, tak by bolo dobre vas trochu upokojit. Poznate hru o dvoch satkach?“ 
„Nie.“ 
„Zoberu sa dve satky. Kazdy si s nou zaviaze usta a obidvaja sa zavru do tmavej miestnosti, kde sa mozu dohadovat akokolvek. No a kto si da dole satku ako prvy, ten prehra.“ 
„Vyhrala by som,“ okomentovala Durfov navrh Lussia. 
„Ty? No urcite, neustale musis byt drza, hlupa a keby si bola moja otrokyna, tak ta necham zhnit, pribitu na kriz dole hlavou.“ 
„Keby si ty bol moj otrok, tak ta necham mucit. Dobodala by som ta tak, ze by si ani prstom nemohol pohnut. Potom by som ta nechala mucit dalej a ked by si konecne zdochol, tak by som poziadala niekoho co pozna kuzla na tvoje ozivenie. Takto nanovo tisice krat.“ 
„Ty? Neinteligentne hlupe decko? Mas vela reci, nic nedokazes, sklamala si vsetkych. Mna ale nie, vzdy som vedel, ze tvoja vsivava matka porodila najsprostejsie decko. Aj preto som ju nechal zdochnut medzi tycami.“ 

	Lussia sa vrhla na Marina. Vobec jej nevadilo, ze je medzi nimi maly ohnik a preskocila ho. Pouzila svoje malicke paste a ustedrovala prekvapenemu superovi ranu za ranou. Bolo v nej tolko hnevu, ze by zabila desiatich Marinov a az potom by sa nadychla. Okamzite ich Durf a Ziggy oddelovali. 

„Teraz vazne, na co tu je s nami? Na co! Musite vidiet, ze sem nepatri!“ 
„Nikto sem nepatri. Ja mozno ano, ale Marinus urcite nie. Podme ho zjest.“ 
„Z takeho masa by som sa otravila, Ziggy. Radsej by som jedla kamene!“ 
„Preco to robis? Vies mi povedat?“ Durf sa rozohnal s otazkou na Marina. Tentokrat ho pohladom na byvaleho vodcu velkeho nabozenstva nasledovali vsetci. Zvlast Larynia znovu neplakala a uprene pozorovala jeho odpoved. 
„A co? Lussia sem patri, mala by tu byt sama a zdochnut. Dat konecne vsetkym pokoj.“ 
„Podme hlasovat. Okamzite. Kto je za to, aby sme ho vyhnali? Alebo zabili?“ 
„Prrrr, mala akcna superzena, pomaly. To posledne si davat nemusela. Jasne, ze ho nemas rada, no pomstami nic nevyriesis. Aj ked, mali by sme potom viac jedla a nemuseli by sme ho ziadat o koselu. Suhlasim, hlasujme,“ na podporu Lussie povedala Ziggy. Lussia, Ziggy a Ramael zdvihli ruku. 
„Neviem, preco ublizil nasej mame. Vzdy si vieru vo vodu cenila,“ Larynia ukazovala to, co jej behalo v hlave. Otazku, na ktoru nevedela odpoved. 
„No preto, aby este viac nahneval teba i tvoju sestru. Je to znama taktika, udriet na supera tam, kde to najviac boli.“ 
„Zabil ju, pretoze je to jeho styl. Ked dojde na jeho klamstva, urobi nieco ine. Len aby ostal pri moci.“ 
„Tak, Larynia, je to na tebe.“ Durf zdvihol svoju ruku a naznacil, ze posledny hlas je na nerozhodnej. A ta moze rozhodnut o cudzom zivote.
„Nemozem len tak odsudit niekoho na samotu.“ 
„Neboj sa, nebude sam. Budu s nim tie hlodavce. Vyzeraju sice krajsie a chutnejsie, ale mozno tam zapadne. Pozri sa, neviem vela o ludoch. Nie som celkom clovek, len zo stvrtiny. Po tomto by som ale v tvojej kozi zdvihla ruku. Vies preco? Zalezi mi na kazdom, aj na Marinovi. Zalezi mi vsak aj na Lussii a dalsich a nechcem, aby im niekto ublizoval. Tak sa rozhodni. Alebo budes na strane Lussie a urobis dobru vec, alebo budes naveky hlupa nerozhodna slecna, na ktoru sa neda spolahnut a ktora si nikoho nevazi.“ 

	Larynia pomaly zdvihla trasucu sa ruku a Durf pouzil svoju mocnu ruku, aby chytil Marina za krk a vyviedol ho von. Pre Lussiu to bolo zvlastne. Spomienka, ked ju niekto chytil za krk a potom predaval na trhu. Teraz to bolo krasne. Aj preto, ze to bolo pomstou. Za matku, za vsetkych mudrych, ktori ho nenasledovali, za Brennana a dalsich. Taktiez za to, ze jej samotnej uz od narodenia nicil zivot a nutil ju ucit sa naspamat veci, ktore boli pre nu hlupe, aj ked bola este malicka. Durf sa s Marinom velmi nezdrzoval. Chytil, zdvihol, odniesol. Najradsej by ho hodil o zem, idealne z vysokeho utesu, no nechal ho. Posledne zbytky respektu v nom neboli. Nenechal ho tak zo svojho sucitu, ale nechal ho tak zo sucitu Larynie, ktora mala k akemusi bohu blizsie, ako velky Marinus. Samozvany boh, ktory vonku mrzol. Kral vody, ktoremu sa tazko dycha v hustom a silnom dazdi. Clovek plny viery, ktory neveril, ze sa na tomto mieste bude moct niekde schovat. A zit.

	Zatial, co Marinus mrzol vonku, Larynia sa podelila o kozusinu od Ciali. Nieco ju hrialo a nevedela co. Bola to s najvacsou pravdepodobnostou ruka, ktora ju chytila okolo ramena. Najskor si myslela, ze je to ruka Ramaela, no mylila sa. Bola mala a hebka. Pozerala na nu sestra a s diabolskou radostou v ociach jej povedala, ze urobila dobru vec. Pre Laryniu to bol zvlastny pocit. Tazko sa rozhodovala a ked ju niekto dozenie k tomu, aby sa rychlo rozhodla, tak sa vzdy rozhodla zle. Aj teraz sa jej to zdalo byt zle a nespravne, no vsetkym sa to pacilo. Vzdy chybala rozhodujuca vacsina, ktora by vyhnala Marina prec. Vzdy kazdy jeho konflikt nejako suvisel s nou. Ta, ktora nevedela o pomste vobec nic, sa mu pomstila. Aj to nie celkom z vlastnej vole. 

„Nic si z toho nerob, bude to takto lepsie. A ak by si mala z toho tazke depresie, tak zariadim, aby sa vratil a aby doniesol zasobu svojich sprostych reci. Teda ak ti chybaju, mne velmi. Vzdy sa rada pozriem, ako nizko sa dokaze dostat ludsky rod. U nas sa hovori taka zvlastna vec. Nepodcenuj porazeneho, lebo ten moze urobit cokolvek na to, aby ta porazil.“ 
„Tomu znovu nerozumiem,“ smutne priznala Larynia. Bola rada, ze jej Ziggy pomaha a hovori o niecom, co by rozumiet mala, no nerozumie. 
„Vysvetlit sa to da tak, ze ten, kto nieco prehra, nie je s vysledkom spokojny. Casto chce, aby to bolo naopak. Moze tiez urobit nieco velmi blaznive a nerozumne, len aby dosiahol to, co chce. Marinus prisiel o vsetko a chce to spat. Znovu chce, aby ho kazdy uznaval. Kedze sa mu to nedari, tak sa sprava ako uslintane decko. Neboj sa, to nie je len u ludi, aj u nas su take typy. Nerozumies, potom im znovu nerozumies, potom ti vyvrazdia rodinu a konecne pochopis, ze ta niekto nema rad. Ale nerozumies preco.“ 
„Bolo by lepsie, keby som sa do nicoho nestarala.“ 
„Samozrejme. Tvoja sestricka by sa zodrala z nosenia vody, ja by som si putovala dalej, Ramael by bol poskok Marina, Durf by bol mrtvy a ty by si bola do konca zivota rovnaka. Jedine, co by bolo naozaj ine, by bola Durfova smrt a tiez tvojej sestry. Ak dobre chapem tu vieru, tak by Lussia urobila nieco dobre, co by tie nemysliace hlavy povazovali za zle, a tak by si to odtrpela aj ona, aj ty, co ju mas na starosti. Vyborny plan, naozaj.“ 
„Mozes byt rada, ze si taka, aka si. Len vdaka tvojmu dzbanu zijeme. Ty si pomohla pri prvom poriadnom jedle na tomto mieste, aj ked trochu blaznivym sposobom a mas ine nazory ako ostatni, co je velmi dobre. Na vojne je vzdy dobre mat niekoho, co sa na situaciu dokaze pozriet inak ako ostatni. Casto sa tak zisti, co moze planovat super, alebo sa moze skusit taktika, ktora by desiatich dobrych generalov ani nenapadla.“ 
„Podla mna si vynimocna,“ pridal sa po Ziggy a Durfovi aj Ramael. 
„Velmi pekne dakujem, neviem co na to povedat.“ 
„Akoze co? Nahod usmev od ucha k uchu, zazmurkaj ockami a mozes dat Ramaelovi taku pusu, ze budete obaja potrebovat ozivovanie.“ 
„Ziggy! Ty z mojej zalaskovanej sestry urobis este nejaku divosku. To nedopadne dobre.“ 
„Myslis?“ 
7. Kapitola - Tajna schodzka 
	Dazd neustale trva. Male kvapocky, nezne dotykajuce sa listov stromov, striedaju velke kvapky. Dazd je pocut a cez premokajucu strechu coraz viac citit. Slnko svieti, no cez tie tmave mraky ho nikto nevidi. Napriek tomu, ze sa o to Marinus pokusa. 

	Stale mu neslo do hlavy vsetko to, co sa stalo. Hlavne tie posledne udalosti. Nikdy nebol oblubeny v tomto novom kolektive. Lussia ho neznasala a vsetci ostatni ho v roznej miere neznasali tiez. Je to nespravodlive, dostat sa sem. Byt obklopeny hlupakmi. Ludmi, ktori nevedia, co je spravne. Ani ta bytost by tu nemala byt. Ja by som tu hlavne nemal byt. Vsetko je hnusne, hlavne ten dazd. Jediny ukryt je tam s nimi. Opovrhovania hodne hlupane a dvaja zradcovia. Nevratim sa tam. Radsej zmoknem, ako keby som tam mal prist a prosit, nech ma zoberu medzi seba. To sa nikdy nestane, nezasluzia si moju pomoc. Nebude dlho trvat a uvedomia si svoju chybu. Marinus si zil v svojom svete, kde bol dolezity a nepostradatelny. Realita nebola v tomto pripade pre neho. Bol sam. Dazd mu prechadzal cez coraz viac mokre oblecenie uplne vsade. Miloval vodu a zakladal na nej moc, no netesilo ho, ze na kazdom mieste koze mokne coraz viac a nemoze s tym nic urobit. Prsalo na neho pod holym nebom i pod stromami. 

	Stal. Nevidel zmysel v utekani ci sedeni. Mokol a nemohol sa proti tej vode branit. Uvedomoval si, ze ked konecne prestane prsat, bude zmoknuty ako mys. Alebo skor ako ryba. Na byvaleho vodcu vodneho nabozenstva padli svetelne luce. Vsade okolo neho prsalo, no na neho sa zacalo pozerat slnko. 

„Vitam ta.“ 
„Ty! Co ty tu robis! Okamzite ma vrat, POCUJES?!?!?!“ 
„Vratit ta pod dazd? Mozem, malickost. No som tu, aby som ti pomohla. Nechcem ti ublizit, len s tebou prehodit par slov.“ 
„Co chces, carodejnica?“ 
„Chcem ti dat sancu. Sam neprezijes a mam nieco, co by sa mohlo ostatnym velmi dobre hodit. Das im to a budu ti vdacni. Je to na tebe. Toto lano je pevne, bude pre nich velmi uzitocne.“ 
„Preco mi pomahas?“ 
„Zalezi mi na Larynii. Pomohla ona mne a ja pomaham jej. Skus im to lano doniest. Viem, ze to neurobis, si prilis zbabely aby si sa ukazal pred tou... tou malou. Viem to o tebe velmi dobre. Tu mas a ak chces, tak ma skus prekvapit.“ 

	Ciali zmizla. krasna zena so zlatymi vlasmi sa rozplynula. Marina napadlo skusit, ci je to lano skutocne. Presne, ako povedala carodejnica, bolo pevne a mohlo sa hodit na cokolvek. Slnko sa skrylo a dazd zacal znovu dopadat uplne vsade. Rozhodoval sa. Napadlo ho pouzitie, no asi ine ako to, ktore mala v mysli Ciali. Mohol by som lano pouzit tak, ze by som na nom urobil slucku. Dat tam hlavu tej malej bosorky a bolo by to. Tak by som Larynii neublizil. Uz len zistit, ako dostat hlavu tej mrchy priamo sem, pomyslel si Marinus a pozeral sa na slucku, ktoru bleskurychlo vytvoril. Nebolo to prvy krat, co viazal slucky. Vzdy hladal moznosti, ako sa slovne a s pomocou armady dalo urobit poriadok s tymi, ktori stali proti nemu. Vazenie, niekedy dokonca priklincovanie k lavickam. Slucku pouzil na krk niekoho uz dost davno, ale sposob vytvorenia si velmi dobre pamatal. Dokazal ju rychlo zhotovit, ale aj rozpliest. Niekolko pohybov a z pevnej slucky bolo uplne obycajne lano. Rychlo ho zmotal a zacal sa zamyslat nad tym, ako by ho najlepsie pouzil v svoj prospech. Napadlo ho niekde ho schovat, mozno sa na nieco bude hodit v buducnosti. Taktiez ho napadlo zaniest lano, dohodnut sa a nemoknut. Dazd bol naozaj intenzivny na to, aby kazdy, kto je aspon trochu v poriadku, hladal strechu nad hlavou. Asi ziadny dazd vsak nie je natolko silny, aby urobil nieco s jeho naozaj tvrdou hlavou. 

	Kazde rozhodnutie je tazke, ak je jedno pre vas zle a druhe tiez. V svojom svete by dal vsetkych, co sa nejako proti nim previnia, do vazenia. Tyzden medzi tycami v pusti, horucava bez vody a zima bez prikryvky. Nepisana sutaz o to, kto zomrie skor. Teraz je v zime bez prikryvky, no vody ma dost. Pada mu na hlavu, dostava sa pod oblecenie a to vsetko v neznamej krajine, ktora pripomina vazenie. Najvyssi cas sa z toho vsetkeho zblaznit. 

	Nemal presnu predstavu o tom, ako dlho bol prec od zvysku skupiny. Cas vzdy lepsie ubieha tam, kde je veselo. Na dazdi trva kazda hodina viac ako hodinu a kazda vecnost je naozaj vecna. Voda. Mam to. Jedno z prikazani!

„Ten, kto vodu zabezpeci, si zasluzi teplo tvojho domova.“ Marinus sebavedomo vstupil do obydlia. Otvoril si, cim poskodil konstrukciu a Durf to zacal hned napravat, nech sa do vnutra dostane co najmenej vody. Nesikovny nieco pokazi a sikovny to opravuje za nim s vedomim, ze ho cez tu strechu, ktora sluzi tiez ako dvere, bude musiet znovu vyhodit. 
„Tu tvoje prikazania neplatia, ty vodu nezabezpecujes, ale pred nou utekas, toto nie je tak celkom domov, ale teplo tu je. Odkedy si odisiel, aj ohnu je akosi veselsie.“ 
„Lussia, to sa nepatri. Ziada nas o pristresie.“ 
„Boh vody sa boji vody, od strachu sa pomiatol a ty mu na to ides vsetko skocit?“ 
„Co to mas v rukach?“ Durf si pri novom zvazovani strechy, ktora uz potrebovala opravu, vsimol nieco v Marinovej ruke. „Vyzera to ako lano,“ chytil ho do ruk, „sprava sa to ako lano.“ 
„Hlinene prasiatko!“ Ziggy spontanne povedala prvu blbost, co jej napadla. 
„Ak je to lano, tak by sa dalo na vsetko mozne pouzit,“ pridala sa Lussia. „Odkial ho mas?“ 
„Myslite, ze Ramael je jediny, co vie carovat?“ Branil sa Marinus. 
„Tak prosim, vycaruj este jedno. Ides. Ukaz, co vies.“ 
„Ty mala...“ 
„Nerecni a caruj,“ vyzval ho Ramael. Vsetci cakali, ci nieco vykuzli, no nevykuzlil vobec nic. Ani sa o to nepokusil, len sa hadal. Pocas hadky sa dostalo lano do ruk asi kazdeho, vratane Larynie. 
„Je to dar od Ciali. Mysli, ze sa nam moze hodit a preto ho darovala.“ 
„To je asi najrozumnejsie riesenie. Vidis, si inteligentna,“ pochvalila sestra svoju starsiu sestru, o ktorej len nedavno povedala, ze je blba. 
„Lano sa v prirode velmi hodi. Moze sa s nim cokolvek zviazat alebo spevnit, taktiez je mozne pouzit ho na lov, stavbu, prekracovanie nepriechodneho terenu a na vsetko mozne.“ Z Durfa hovorili skusenosti, ako keby mal v ruke lano uz tisice krat a pouzil ho vzdy na nieco uplne ine. 
„U arkanov sa pouziva napriklad v lekarstve. Lanom a niecim navyse sa obviaze rana, ruka k late alebo sa moze pouzit na zjemnenie bolesti.“ 
„Zjemnenie bolesti? To ako?“ 
„Jednoduche, ak je s tebou zle, tak do neho zahryznes. Potom ta menej zubky bolia. Tie, ktore ti nevypadnu alebo sa nezatlacia tak hlboko, ze sa nedaju vybrat. Povzbudive, vsak?“ 
„Ta carodejnica urcite chce, aby sme prezili. Neviem preco je tomu tak. A neviem, preco ho dala do ruk Marina.“ 
„Asi si vsimla, ze je mu smutno a je sam.“ Vyslo z Larynie. Tenky, slaby hlasok, pre nu tak typicky. 
„Alebo si nejakym sposobom nepraje, aby sa od nas odtrhol. To lano moze byt podla nej uvitanie spat do kolektivu.“ Durfove strategicke myslenie sa znovu ukazalo ako logicke. 
„Aj je. Uhni nech si sadnem.“ 
„Neuhnem. Alebo ma donut, alebo ma poziadaj.“ Vysledkom bolo to, ze sa Durf staval coraz viac popularny, predovsetkym u Lussie. Dievca hladajuce vzor bolo ako v nebi. Obklopena uzasnymi ludmi. A Marinom. 
„Uhni, chcem k ohnu.“ 
„Chciet je pekne, ale ak nevies ako na to, tak sa k nemu nedostanes. Ostaval na mieste a s davkou drzosti si hrial ruky nad ohnom.“ 
„Mozes na slovicko? Ziggy vstala zo svojho miesta a naznacila Marinovi, aby isiel s nou von. Vobec sa mu nechcelo, no zistil, ze tahanie za ucho vie byt velmi bolestive a efektivne. Nemal inu moznost. 

	Dazd stale trval a menil Ziggyne dlhe vlasy. Pozrela na Marina. Ako vzdy nastvany, s pocitom velkej nespravodlivosti. Rad by konecne prestal moknut a isiel do tepla. 

„Co chces? Zase koselu? Povedz to rychlo, chcem ist do tepla.“ 
„Chcem, chcem, chcem, chcem... mas to slovo rad, vsak? Nieco chces a ma sa to hned naplnit, vsak? Ak stale nieco chces, tak skus aj nieco, co chcu ostatni. Lussia ti chce odtrhnut hlavu, co je zase chcenie, ale to sem nemusim pliest. Ak ty chces k ohnu, tak rataj s tym, ze niekto chce nieco od teba. Hlavne to, aby si sa spraval aspon trochu. Kazdy je iny a predsa si my piati rozumieme. Skus aj ty trochu konat tak, aby si potesil nie len seba, ale aj ostatnych.“ 
„Ak nieco chcem, tak to chcem a tie tvoje kraviny ma nezaujimaju.“ 
„Chcem ta poriadne vytahat za ucho. Tak to spravim. Takto chytim a tahaaaam.“ 
„Aaaaaaaaaaaaaaa!!!“ 
„Boli co? A mozem aj za druhe. Ak chcem. A chcem veru. Pozor, moze to boliet.“ 

	Ziggy vytahala Marina aj za druhe ucho a bolo to dobre pocut na vsetky strany. Aj do skromneho obydlia, kde sa to ozyvalo vplyvom jaskyne. 

„Uz vies, co ti tym chcem povedat?“ 
„Vobec nie a uz sa ma ani nedotkni!“ 
„Ale ja chcem. Staci sa trochu natiahnut a tahat.“ 
„Aaaaaaaaa!!! Si sialena, si sialena!“ 
„Viac ako ty?“ 
„Samozrejme. Aaaaaaaaaaa!“ 
„Naozaj?“ 
„Samozrejme. Aaaaaaaaaaa!“ 
„Naozaj?“ 
„Nie si, nie si. Daj tie paprce prec!“ 
„Pekne napredujes. Skoda, ze ma to zacina bavit. Ale vies co? Nebudem ta tahat za usi, ak ty nebudes blbnut. Som silnejsia ako ktokolvek v tomto kraji, mozem chciet co len chcem. No nechcem nieco, co by inym ublizovalo. Ak sa chces posadit k ohnu, tak niekoho slusne popros, aby sa trochu posunul. Ziadne chcem, ziadne uhni a ziadne chcem, aby si uhol ci uhla. Ak netuzis po tom, aby som ti trochu ublizila. Aj ked to asi nemusi byt kazdemu jasne. Som toho schopna. Pod dovnutra a pekne niekoho popros o miesto. Prekvapis, potesis a ak budes dobry, tak aj uschnes.“ 

	Prekvapeny a nie velmi poteseny Marinus vstupil do jednoduchej stavby, ktora bola pre vsetkych docasnym domovom. Mal na sebe svoje saty, zlozene z dvoch kosiel a nohavic. Vsetko bolo uplne mokre a padala z neho jedna kvapka za druhou. Nebolo vela miesta, kde by sa dalo posadit ku ohnu. Jedina moznost bola priamo pri Lussii. 

„Vedla nej si nesadnem,“ polohlasne povedal arkanke. 
„Tak to zariadim ja. Sleduj a uc sa. Lussia,“ pozrela na mlade dievca, „mohla by si prosim ta urobit trochu miesta pre Marina? Akosi sa velmi boji poziadat ta sam, uz asi nie je chlap alebo take nieco. Posunies sa trochu?“ 
„Nie!“ 
„Ale no tak, spravna odpoved je ano.“ 
„Nie! Nech si kvapka kde len chce, vedla mna si nesadne!“ Lussia trvala na svojom. 
„Mas na to co povedat, Marinus?“ Spytala sa ho Ziggy, hrajuca sa na spravodlivu. 
„Ty mala k...“ 
„Takze nemas. Takze, asi si postojis. Alebo skus poziadat niekoho ineho.“ 

	Marinus si nepytal ziadne povolenie a sadol si vedla Larynie. Na miesto, ktore patrilo Ziggy. Len co sa posadil, natahoval ruky po ohni. „Nepytas sa Larynie na dovolenie, nepytas sa ani mna a obsadis mi miestecko. Ides to napravit?“ Odpovedou na otazku od Ziggy bolo len chladne odseknutie. Isli mu na nervy vsetky tie hlupe pravidla. Mocna bojovnicka ho chytila za ruku a zacala ju stiskat svojou silou. Neprijemny pohlad sprevadzany silnym krikom. 

„Ospravedlnte prosim nespravnu akustiku, pozriem sa na to.“ Pustila ruku a vytiahla Marina za ucho von. Bez nejakej lutosti ho udrela do brucha, kym ho stale drzala za ucho. Zopakovala to, az mu zacali tiect slzy. 
„Rada by som to skusila ja,“ povedala Larynia, ktora prave vyskocila zo svojho miestecka. 
„Ale samozrejme, zovries ruku v past a udries presne tu.“ Nazorne to predviedla, no hned si uvedomila, ze Larynia nechce vymlatit z niekoho dusu, prestala. 
„Nie je spravne niekoho bit.“ 
„Pravdu mas, ustipkavat z nosa by bolo lepsie,“ vytiahla noz a priblizila ruku k jeho nosu. 
„Chcela by som sa porozpravat, sama.“ 
„To nemusi byt dobry napad. Je ponizeny a vtedy byvaju ludia ako on posadnuti tuzbou po moci este viac ako obycajne. Co sa predstavit sice da, no na mna by to bolo asi moc.“ 
„Nechaj ju, radsej sa dohodnem s nou ako s tebou.“ 
„Coze? Tak ja sa o teba tak pekne staram, aj ti na sfarbeni tela vsetkymi farbami pracujem a ty takto. Ze sa nehanbis. Ale fajn, kludne sa dohadujte. Urcite budes v poriadku, Larynia?“ 
„Urobim, co budem moct. Dufam, ze mi neublizi.“ 
„Neublizim. Mas moje slovo.“ 
„Vyborne, holubicky, tak sa dohadujte. Raz jej nieco spravis, tak si z tvojich criev spravim svihadlo.“ 

	Odisla. V dazdi sa vybrala na obhliadku okolia. Vyzeralo to tak, ze jej vobec neprekaza ziadne mnozstvo agresivnych kvapiek. Rychlo sa stratila medzi stromami a dvojicu si obisla. Prilozila k luku sip a namierila na Marinov krk. Bola pripravena, no cakala na jeho pohyb. Bola odhodlana znizit pocet zivych na piatich, ak Larynii nieco vyvedie. Na jej prekvapenie sa vsak nic nedialo. Naozaj sa iba rozpravali. 

„Necham ti svoje miesto, ak ma o to poziadas pred vsetkymi. Tak budu vsetci spokojni.“ 
„Preco by si to robila?“ 
„Uz som taka, mam vraj dobre srdce. Ak sa budeme hadat, tak neprezijeme.“ 
„Neviem co chystas, ty alebo tvoja sestra.“ 
„Nema ta rada, lebo si jej velmi ublizil. Aj mne. Vsetkym. Ziggy chce, aby sme vychadzali. Zda sa byt kruta, ale vsetko robi aj pre tvoje dobro a pre nas vsetkych. Bez nej by sme neprezili.“ 
„Ako jej mozes verit? Je uplne blazniva, vobec jej nejde o tvoje dobro, len chce vladnut este aj v tejto zabudnutej krajine.“ 
„Nechce vladnut, nie je proti tomu, aby si vladol ty. Musis sa ale zmenit.“ 
„Nikto mi nebude kazat, aky mam byt. Urcite nie ty, tvoja sialena sestra ci tvoja sialena strazkyna. Vsetky ste rovnake a patrite do puste za mreze!“ 
„Naozaj nechcem ublizit.“ 
„Tvaris sa byt mudra, no vobec nicomu nerozumies. Si hlupe decko.“ 
„Mylila som sa v tebe. Uz nechcem, aby si tu bol s nami.“ 
„Ty nemas co chciet! Skap!“ Zakrical na nu a pridal k tomu facku. Chcel povedat este nieco, no nedopovedal to. Skrcil sa. Sipu sa vyhol a ten trafil Laryniu. Krik od bolesti bol iny, ako ked Ziggy ublizovala staremu chlapovi. Larynia, mlada zena so stale dost pisklavym hlasom, kricala a plakala zaroven. Sip sa do nej zaryl hlboko. Polozila ruku na to miesto a zanedlho bola cela krvavo cervena. 

	Z obydlia vybehli vsetci. Durf sa okamzite pozrel na ranu, zatial co Lussia rychlostou blesku menila Marina na nepoznanie. Udierala pastami, skrabala a hryzla. Bolo ju len velmi tazke odtrhnut. Nezaujimalo ju, kto sip vystrelil. Velmi dobre ale vedela, ze to s tym podliakom Marinom nejako suvisi. Ramael ju opakovane odtrhaval a ona sa opakovane vysklbla. Nevahala dat mladikovi uder, aby sa rychlejsie dostala k Marinovi. 

„Prestan, prestan!“ Marinus pokrikoval po Lussii, ktora mu neodpovedala a tlkla ho dalej. Musela ju od neho odtrhavat Ziggy, ktora tam dobehla este s lukom v ruke. 
„Preco si vlastne strielala?“ pytal sa jej Ramael, ktoremu na Larynii ocividne zalezalo. Bolo mu jasne, ze Ziggy nestrielala na nu, ale na neho. Musel vsak na to byt dobry dovod. Snazil sa nejako pomoct so zranenim, no nevedel ako. Nechal ju plne v Durfovych rukach. Nevyzeralo to velmi pekne, sip bol hlboko. 
„Chcela som trafit Marina, nedodrzal na com sme sa dohodli. Dones vodu a ty,“ pozrela na Lussiu, „sa kludne zahraj. Roztrhaj ho. Pekny psicek.“ 
„Nerob si teraz srandu,“ karhal arkanku Ramael a ta ho este raz poslala po vodu. 

	Na Durfa pripadla uloha liecitela. Z generala zachranar, vyzbrojeny len vodou a nozikom od Ziggy. Aj s touto kombinaciou mu to vsak islo celkom dobre. Dostat vsak z dievcenskeho tela sip, ktory sa zapichol hlbsie ako to na prvy pohlad vyzeralo, nebolo to vobec lahke. Stale to vsak bolo jednoduchsie ako zahojit vsetky rany, ktore sa sposobili. Ked sa konecne podarilo vybrat sip z rany, bolest sa este viac vystupnovala. 

„Bude v poriadku? Bude v poriadku? Odpovedz mi!“ 
„Neviem, ako to mam vediet?“ Odpovedal Lussii, ktora chcela okamzite vsetko vediet. 
„Urcite to vies, na vojne bolo vela zraneni.“ 
„Nikdy som ale ziadne vaznejsie neliecil ja.“ 
„Ziggy, urob nieco!“ 
„Ja? Mam zly den, ako vidis. Trafit som trafila, no niekoho uplne ineho. Ty sa radsej chod schovat. Toto nie je pohlad pre teba. Navyse mozem aj teba niecim trafit. Zly den.“ 
„Neopovaz sa povedat mi, ze som na nieco mala. Neznasam to!“ 
„Ukaz jej ranu,“ rozkazala Durfovi a ten ju ukazal. Lussii prislo zle, obratila zrak a zanedlho aj obsah zaludku. 

	Lussia zaliezla dovnutra. Bola zmoknuta z dazda, no aspon uz na nu neprsalo a bola pri ohni. Smutok nad sestrou a hnev nad Marinom. Najradsej by znovu vsetko zmenila, urobila nejako inak. Nevedela vsak ako. Pokrcila nohy v kolenach a ovinula ich rukami. Klesla jej hlavka a na ruku zovretu v past padla slza. Do jednoduchej strechy udierali dalsie a dalsie mocne kvapky. Jedina miestnost, v ktorej bolo mozne natlacit sest ludi, bola teraz takmer prazdna. Lussia bola zo vsetkych najmensia a nemala problem zmestit sa kamkolvek. Najtazsie vsak pre nu bolo vojst sa do koze. 

„Neboj sa o sestru,“ zaznel medovy hlas Ciali. Lussia sa obzrela a uvidela ju vedla seba. 
„Zase ty? Okamzite zmizni, skor ako ti ublizim!“ 
„Som tu a nie som tu,“ zmizla, no jej hlas ostaval. „Mozem byt kde chcem cez svoje kuzla a teraz chcem byt pri tebe.“ 
„Mozes laskavo povedat, co odo mna chces? Nemam naladu na divne hadanky a tvoja moc ma nezaujima.“ 
„Ako si prajes. Davam ti cast mojej sily. Dotkni sa jej rany. Mozes skusit aspon trochu verit, alebo tvoja sestra zomrie.“ 
„To je vydieranie!“ 
„Nazvala by som to skor pomoc. Je to v tvojich rukach. Konkretne v jednej z nich.“ 

	Ciali sa stratila, jednoducho zmizla. Nechala dievca samotne. Lussia jej znovu a znovu odpovedala, no zbytocne. Hovorila sama so sebou. Pozrela na svoju ruku, ktora bola uplne obycajna. Ani vo svojom vnutri sa necitila inak. Vysla von, z relativneho sucha na dazd. Jej sestra uz tak velmi nekricala. Vyzeralo to s nou zle. 
 „Odpal slecinka, toto nie je miesto pre teba,“ zakricala na nu Ziggy a vyslala Ramaela, aby sa o nu postaral. 
„Nieco by som chcela skusit. Pusti ma,“ pozrela na Ramaela, ktory ju tlacil spat. „Pusti ma, viem ako jej pomoct!“ Nereagoval tak, ako cakala. Udrela ho z celej sily do brucha a vytrhla sa mu. 
„Si tak trochu tvrdohlava, vies o tom?“ Povedala Ziggy malej Lussii, ked ju lahko chytila, prehodila cez rameno a tahala tam, odkial prisla. 
„Bola tu ta carodejnica, dala mi silu na liecenie.“ 
„To si mohla skor povedat. Pekne sa do toho pusti, nenechaj sa zdrzovat.“ Arkanka s vojakom ustupili. Chceli vidiet, co Lussia dokaze. Alebo jej dala ta carodejnica naozaj nejaku moc, alebo to bude posobive deprimujuce divadlo. 
„Krvacanie sa nedarilo zastavit,“ smutne poznamenal ten, co sa hral na liecitela. „Chcelo by to zazrak.“ 
„Mozno sa na jeden pozerame. A ak to nebude zazrak, tak co, mozeme ju zjest.“ 

	Lussia prilozila dlan na ranu. Ocakavala nejake svetlo alebo zvuk, nejaku velku zmenu. Velkolepe divadlo nebolo velkolepe vobec nicim. Ruka na rane, ktora sa rychlo farbila od krvi. Skusala druhu ruku, skusala silne zatlacit, no zdalo sa jej, ze vobec nic z toho nepomaha. V duchu nadavala na Ciali a jej uzasnu pomoc. Citila sa bezradna. Chvilu som naozaj cakala, ze pomozes. Zbytocna dovera, si nanic. V mysli hanila tu vraj dobru vilu, ktora vsetko dokaze. Z jej pohladu bola nula. Zvlast teraz. 
8. Kapitola - Jablko 
	Kychnutie sprevadzane radostou. Lussia svoju sestru tak silno objala, ze nou dalsie a dalsie zakaslanie poriadne triaslo. Mala obrovsku radost. Myslela si, ze je s nou zle, no ona zije. Co z toho, ze kycha. Bola to ona. Dezorientovana a s nepritomnym vyrazom tvare. 

„Nechaj ju trochu, nech si odpocinie. Vsak ju trafil jeden sip, to by zabilo aj vevericku,“ svojim typickym sposobom naznacila arkanka to, ako velmi ju zaujima rozhovor medzi sestrami. Medzi Laryniou, ktora sa takmer nehybala a mala nezdravu farbu a medzi Lussiou, ktora poskakovala ako na horucich uhlikoch. 
„Lussia?“ 
„Samozrejme. Odpocitaj 200 cyklov, zmensi prsia, vytrhaj polovicu vlasov, odpil nieco z ruk a budem ako ona. Uz by to chcelo len vymenit obsah dutiny lebecnej.“ 
„Ziggy?“ 
„Bingo, slava, fanfary! Hmmm, fanfary nemame. Vie niekto piskat?“ 
„Som rada, ze zijes,“ opatovne ju stisla Lussia a sposobila jej dalsie neprijemne kaslanie. 
„Co... sa... auuuu... stalo?“ 
„Len si bola trochu viac strelena ako obycajne. Viem, ze mi to neodpustis, ale ja som naozaj chcela toho prachniveho starca trafit, nie teba. A vies co? Asi ani nechcem, aby si mi odpustila. Nic take mi netreba. Len ma nejako nedokalic, lebo to by si ma poriadne nasrala a asi by som ti spravila modriny aj v krvnom obehu.“ 
„Odpustam ti,“ tichym roztrasenym hlasom povedala Larynia. Prekvapila tak mocnu bojovnicku, no neprekvapila svoju malu sestricku, ktora ju poznala az prilis dobre. 
„Som naozaj rada, ze zijes. Bala som sa o teba.“ Na Laryniu dopadal par malickych hnedych oci. Neskryvana laska a radost. Chcela ju poriadne vyobjimat, ale odpustila si to. 

	Sestica sa tlacila v niecom, co len velmi vzdialene pripominalo dom. Najviac miesta zaberala prekvapivo Larynia, ktora cely cas lezala. Nikto proti tomu neprotestoval a Marinus bol tiez ticho. Nebolo to vsak z nejakej tolerancie, skor z toho, ze sa mu nepacila myslienka intenzivnej masaze usi, ktoru na nom Ziggy tak rada praktizovala, ak chcela nieco dosiahnut. Larynia bola slaba, no zaujimalo ju, co sa stalo. 

„Nuz, srdiecko, to bolo tak. Vsetci s tym nejako suvisime. Zacala by som tym, ze niekto musel vystrelit. No a trafila som sa. To vies, ak chces trafit krysu, niekedy trafis labut. Kolega velky general sa zahral na maleho zachranara, ale velmi to neslo. Nieze by sa nesnazil, ale vies, je trochu tazke pekne ta rozpitvat... teda chcela som povedat vyliecit. Nieco sa mi skratka pletie. Milovany Marinus posluzil na ukludnenie Lussie, Lussia narazila na daky ten vynalez od tej stareny a s Ramaelom ta dali nejako dokopy. Na niekoho som zabudla. Jaj, jasne, na teba. Pekne si tu lezala a hrala si sa na orchester. Poviem ti, ten tvoj hlasok niekedy fakt za vela nestoji.“ 
„Nerozumiem,“ zmatene odpovedala Larynia. Ako keby sa jej vsetky mudre knihy dostali do hlavy a ona by nevedela precitat ani pismeno. Co bola koniec koncov pravda, nevedela citat a pisat. 
„Skusim ja,“ ozval sa Ramael. „Ciali sa rozhodla dat Lussii nieco z jej moci, aby ta uzdravila. Sama vsak o kuzlach nevedela nic a neslo to. Nasiel som sposob, ako dostat tu moc na mna. Tak som ta mohol kuzlom vyliecit a zahojit ti ranu. Nie tak dobre, ako by to vedela Ciali, ale zijes. A to je dobre.“ 
„Jedina samicka, ktora hlada svojho samceka. Jasne ze je to dobre z tvojho pohladu, ty trdielko!“ Ziggy znovu vsetkych rozosmiala, aj zranenu Laryniu, ktora odpovedala jemnym usmevom a silnym kaslanim. 
„Dakujem,“ dostalo sa potichu z Larynie. 
„Tak ma napadlo, mohla by si to s tym zomieranim trochu obmedzit. Raz pochopim, v ramci srandy, no druhy krat to uz nie je ono. Chapes, uz si s tym neurobis respekt a nikto sa na tom nesmeje. U mna pekne klesas, kazdou smrtou. Slabsie typy ako tu Ramael su z toho hotove... Skratka s tym prestan, ano?“

	Nechapavy pohlad je jedine, co dokazala Larynia vyprodukovat. Co aj mohla na nieco take povedat? Zavrela oci a lezala dalej. Prechadzali dalsie hodiny. Dazd ukazal svoju silu, ktorej sa statocne postavila jednoducha strecha. Po tom, co nou preniklo mnozstvo kvapiek, zacali prenikat aj prave, na pocudovanie silne slnecne luce. 

	Zasoba vody bola velmi dobra, vdaka dzbanu, ktory ako keby nemal dno. Ovela horsie to vsak bolo s jedlom. Ziggy bola viditelne nervozna, tak ako vzdy, ked mala poriadny hlad. Najradsej by som skocila do mora a vytiahla taku potvoru, ze by som ju ledva uniesla. Hadam sa tu nepobiju. Durf by mohol dat pozor na ostatnych.

	Popri rozmyslani nad jedlom jej padla na um aj ina myslienka. Skocit do mora a plavat niekam prec. Uz ju tato zem nudila, nech uz to bolo cokolvek. Mohla by som poriadne zatocit rukami a dostat sa kamkolvek len budem chciet. Idealne, ak by som si spravila cln. Ta malicka je na mna priserne naviazana, neviem ci by som jej to mala urobit. O tom ale az po tom, teraz by to chcelo poriadne si zaplavat a uz konecne opustit tento zadymeny palac.

„Nieco ma napadlo,“ vyslovil Ramael po tom, co aj jemu a dalsim zacalo skvrkat v bruchu. Vytiahol svoju palicku, povedal niekolko zvlastnych slov a nieco sa pred nim objavilo. Zlto-zelene, mazlave, vyzerajuce nezdravo. 
„Zaujimave. To je... co to je? Na jedlo sa to nepodoba, mohla by to byt nejaka chemicka zbran?“ 
„Toto je jablko. Alebo skor malo byt.“ 
„Uz som videla vela jablk, no... nemalo by byt jablko aspon trochu gulate? Ak by sa do toho zahryzol cervik, tak zomrie v krcoch. Alebo by od toho utekal, pretoze to poriadne pachne. Neviem ako by utekal bez noh, ale nasiel by sposob.“ 
„Fajn, ked sa tak vyznas do vsetkeho, preco neskusis vycarovat nieco ty?“ Ramaela sa to dotklo a vsimol si, ako s nim Marinus suhlasi. 
„Neviem carovat, no toto jest nebudem. Idem radsej nieco ulovit.“ 
„Skus to.“ 
„A vies co? Skusim to!“ Ziggy zobrala do ruky prutik, tvoreny pre ovela mensiu ruku. Zamavala s nim a nieco mudre k tomu povedala. Ostalo to vsak bez ucinku. Skusila to druhy krat a zase nic. Po tretom pokuse sa vsak objavil kosik s najroznejsim ovocim. Vsetko vyzeralo cerstve a stavnate. 

	Durf si skusil ulohu ochutnavaca, Ramael hned po nom a Ziggy, pred svojim odchodom, pozrela na Laryniu. Videla ju lezat s otvorenymi ocami. Usmiala sa na nu a ta jej usmev vratila. Arkanka nevedela carovat, magia bola pre nu uplne neznama, no tesila sa z toho, ze nieco dokazala. S pomocou mocnej carodejnice a s pomocou Larynie, ktora ju musela poziadat o pomoc, ale dokazala. Odisla na lov. Nezjedla z ovocia vobec nic, no dufala, ze jej nieco z neho nechaju. Aj ked ovela radsej mala maso. 

	Poskakovala po kamienkoch, slnko na nu pieklo a rozmyslala. Nad lovom, nad odchodom, nad Laryniou, Ramaelom a ostatnymi. Predovsetkym vsak nad masozravou palmou, alebo skor nad tou, ktora bola prekliata na palmu. Na jednej strane vedela velmi dobre o tom, kto v skutocnosti je, na strane druhej jej akosi nic nesedelo. Nevedela, preco stale pomaha. Bolo jej jasne, ze na tom nieco velmi specialne je, no este nevedela co. Tesila sa na jedlo a tiez na diskusiu s Durfom a Lussiou. Dohromady by mohli dat nejake dobre vysvetlenie. Najviac ju napadalo, ze by vo vsetkych tych veciach bola nejaka magia, nejaky hacik. Vsetko sa ale zdalo ciste. Voda z toho dzbanu, kozusina i hrncek bol taktiez uplne obycajny. Aj lano. Predsa vsak neprestavali jej pochybnosti.
AKT XIII: Novy domov
9. Kapitola - Zavist 
	Prechadzali hodiny a prechadzali dni. More, vysoke kopce uz od pobrezia, cajky a hlodavce. Ludia, arkanka, stromy, kamene, to vsetko spolu suviselo stale viac. Marinus isiel stale tvrdohlavo za svojimi cielmi, ktore boli coraz viac zmatene. Nikdy mu nebolo tak tazko. Bol sam a aj ked to nedaval najavo, bol smutny. Chybala mu cela ta smotanka z chramu a vsetky jeho zeny. Kazdou opovrhoval, i ked prave teraz by chcel mat aspon jednu pri sebe. 

	Celkom ine problemy mal Ramael. Mladik, carodejnik, pre zeny fesak a pre Ziggy jeden z tercov posmechu. Bol sam, aj ked nie celkom uplne. Durfove rady ohladne Larynie nepadali na urodnu podu. Neveril si a Larynia samotna sa mu niekedy aj celkom pacila a niekedy nie. Mal s nou spolocne nieco z toho a nieco z toho. Aj on bol niekedy rad celkom sam. Ranilo ho to, ako zobrala Ziggy jeho jablko. Malickost, ktora bola pre neho dost dolezita. Necaroval kvoli tomu, ze ho do toho nutili. Caroval preto, lebo sa to naucit chcel a poriadne. Bol to jeho zaujem, jeho tuzba a jeho buducnost, ktora mu ale pretekala medzi prstami. 

	Sedel sam, nedaleko od brehu na starom strome. Nevedel, co to bolo za strom, no mal zvlastne drevo, tak ohybne. Sedel a pozeral pred seba. Bol vecer, slnko sice nezapadalo, ale uz sa na to chystalo. Pomaly sa plazilo k vodam, ktore sa tiahli az kam oko dovidelo. Za chvilu vsetko scervenie, bude to krasne. Znovu sa vsak na to budem pozerat sam. 

	Nebolo to prvy krat, co bol na tomto mieste. Vzdy pockal, kym slnko uplne nezajde a potom sa vratil k ostatnym. Dnes ho to ale nelakalo. Netesil sa z tej prichadzajucej nadhery a rozhodol sa odist skor. V tabore, ako sa teraz nazyvalo miestecko medzi skalami s vybudovanym jednoduchym domom, ktory zazil niekolko technickych zlepseni, uvidel tri postavy. Lussiu, ktora krajala akesi korienky, o ktorych sa zistilo, ze sa daju jest. Taktiez sa da s nimi dochutit maso. Vedla nej Ziggy s Durfom. Necakal vsak, ako ich uvidi. Polonahi, vasnivo sa bozkavali a z obidvoch vychadzalo stastie a vyborna nalada. Prekvapilo ho to, a aj ked im to prial, prinieslo mu to viac smutku ako radosti. Ozvala sa v nom zavist. Bol sam a neuzival si, tak ako oni dvaja. 

„Sadni si,“ oslovila ho Lussia. Vyzerala, ako keby to divadlo nevidela prvy krat a dalej krajala na male kusky tie korienky. 
„Ty... o tom vies?“ 
„Maju sa radi, padli si do oka. Co je na tom divne?“ 
„Ale nic, len... tu?“ 
„A co sa maju schovat pred niekym? Nechcu nejake tajomstva a tak ich nemaju. Mne sa to tak paci a tiez by som sa bozkavala kludne pred vsetkymi.“ 
„Ale mali by sa viac schovat aspon, nech to nie je take... napadne.“ 
„Ramael, co si ty za chlapa? Dvaja sa bozkavaju a pre teba je to nieco, co by sa malo zakazat alebo co? Alebo ta trapi nieco uplne ine. Asi to mam, ty im jednoducho zavidis.“ 
„Nezavidim, to vobec nie.“ 
„Nezabudaj, ze som mudra, este aj podla Ziggy. Mna neoklames,“ so smiechom mu odpovedala Lussia. 

	Bolo tazke vybrat blaznivejsiu dvojicu. Starsieho muza s ovela starsou arkankou, ktora vsak vyzerala a citila sa byt stale dost mlada, alebo na dvoch mladych ludi. Mlady muz a dievca, ktora je na svete polovicu jeho zivota. 

„Pobozkaj ma,“ provokacne povedala Lussia mlademu carodejnikovi. 
„Ale... to nejde.“ 
„Tak pobozkam ja teba,“ zvalilo ho a chytila mu ruky, „a ziadne ale!“ 
„P... preco si ma pobozkala?“ 
„Sakra si chlap alebo baba? Sa trochu vzmuz! Ked si muz! Alebo by si aspon mal byt.“ Po tom, co mu dala bozk na usta, bol este viac zmateny ako predtym. 

	Lussia sa vratila k svojej praci. Vsetky tie bozky pre nu neznamenali nic, povazovala to za hluposti. Nieco, co ju nic nestoji. Vobec ju netrapilo, ze nieco take a na verejnosti nie je povolene podla akychsi tradicii. Ramaela sa vsak dotklo, co mu povedala. Zacal o sebe pochybovat este ovela viac. Hnevalo ho, ze podla maleho dievcata sa vobec nesprava ako chlap. 

„Jedno mi povedz, ale uprimne. Chces sa bozkavat alebo nie? A ak ano, tak s kym?“ 
„Samozrejme, ze chcem.“ 
„Tak preto nieco asi urob. Mas tu Laryniu, ktora je sama. Mas tu mna. Viem sa bozkavat, no ja nejake lasky nehladam. Pre mna to nie je.“ 
„Preco nie?“ 
„Tak!“ 
„Teraz vidim, ze teba nieco trapi. Odmietas inych a mas na to asi dovod.“ 
„Samozrejme, ze mam na to dovod. Ale nebudem ti hovorit aky.“ 
„Zase uplne blby nie som. Nejaky chlap ta nastval a tak si si povedala, ze ziadneho nechces a ani nebudes chciet.“ 
„Teraz si ma velmi prekvapil, vies o tom? Fajn, dostal si ma, a co teraz?“ 
„Ako co teraz?“ 
„Mas povedat, aby som zavrela oci.“ 
„Preco?“ 
„Ale nic. Myslim, ze po stranke vsetkych tych veci, co sa tyka lasky, si na tom s Laryniou asi tak rovnako. Zavriet vas do miestnosti na tyzden a uz by ste sa nieco naucili. A po tme!“ 

	Ramael sa pustil do prace. Mal co robit, aj preto, ze po veceroch sa Ziggy s Durfom venuju viac sebe ako praci na byvani ci priprave jedla. Zobral siet, ktora v ten den rano pribudla a isiel s nou k moru nieco chytit. Bez rozmyslu, v bliziacej sa tme. Lussia ho zastavila, razne ho chytila za ruku a vysvetlovala mu, ze by to mohol odlozit do rana. Rybacka neskoro vecer sa jej vobec nepacila. Malo to vsak aj iny vyznam, ktory si Ramael na mladej Lussii vsimol. Nechcela, aby odchadzal. Tuzila po tom, aby bola s nim. Pomaly ho pritiahla a ich pery sa znovu dotkli. 

	Vracajuca sa Larynia, ktora niesla niekolko novych velkych listov na opravu strechy, skrehla. Drzala si ruku, kde sa jej podarilo porezat, no polozila si ju na srdce, len co to uvidela. V hlave jej pretekali myslienky o vsetkych tych tradiciach, ktore dovoluju bozkavanie len vo vnutri a len ak sa dvojica rozhodne zit do konca zivota spolu. Nevedela co povedat, ani co si mysliet. Videla, ako sa bozkavali a vobec nevedela, co robit. Zacala plakat. Ziggy nevidela, Durfa tiez nie a sestra, s ktorou by normalne nieco take preberala, bola pre nu teraz ta zla. Isla prec, chcela byt sama a daleko. Od vsetkeho a od vsetkych. Kracala obozretne a hladala niekoho, komu by sa mohla vyrozpravat. Jej samej sa to zdalo divne a tak hlupo detske, zalovat niekomu. Napriek tomu ju to pohanalo vpred. 

„Kto je tam?“ Spytala sa sedivej postavy, ktora sa postupne objavovala priamo pred nou. Vetcha starena, ako ked Ziggy chytila Ciali za ruku. Ziggy tu ale nebola. Nechapala to. 
„Ciali. Dva tyzdne... zapad.“ 
„Rada ta vidim, vyzeras ale inak ako predtym.“ Larynia chcela povedat este nieco, no postava zmizla. Zapamatala si len vyraz tvare, plny smutku a beznadeje. Nevedela, co mali znamenat jej slova. Znovu na nu padlo rozhodnutie, ktore tak nemala rada. Nechat si vsetko pre seba, alebo to niekomu povedat. Ale komu? 

	Stracala doveru v seba samu a vo vsetkych ostatnych. Zo spomienok sa jej vytahovali nepodstatne veci, patriace do blizkej i vzdialenej minulosti. Spomenula si na prvu hodinu Vodnej viery v chrame. Bola ako ticha mys, snazila sa nieco naucit a najlepsie vsetko, aby bola dobra. Plne verila tomu, ze kto sa riadi vsetkymi nariadeniami, je dobry a kona spravne. Pamatala aj na prvu hodinu Lussie, ked bola s nou. Vtedy boli tak podobne a postupne sa coraz viac odlisovali. Vedela, ze ma u muzov vzdy vacsiu sancu, aj ked bola mladsia. Nevyzerala ako kus kamena, bola ziva, plna elanu a s volou dokazat vsetko. Ta vola, aku mala aj ona, no z nej postupne odchadzala. Mozno prave k Lussii. 

	Len tak, sama pre seba zacala tvrdit, ze uz nikdy nebude krasna. Chvilu myslela na to a chvilu na to. Ciali nieco potrebuje, mladsia sestra jej prebrala moznu lasku a ona myslela na svoju vlastnu krasu, ktoru dokazala vycarovat carodejnica. Kuzelna krasa, aku by nikdy nedosiahla sama. Znovu sa dala do placu. Cakala, ze jej niekto nieco povie, aby neblbla. Nik v jej okoli ale nebol, alebo ho prinajmensom nevidela. Chcela tuto noc ostat sama, zo svojej hluposti a ludskosti zaroven. Ak by bola s Lussiou a Ramaelom, tak by povedala nieco, co by mohla olutovat. Pre tak malichernu, malo podstatnu vec, sa rozhodla odist. Od vsetkych. 

	Chcela ist niekam, kde by ju niekto nenasiel. Nechcela nikomu ublizit, aj ked v sebe citila hnev. Hrncek ostal pri dome, aj so vsetkymi dalsimi darcekmi. Nic nechcela zobrat a nechcela sa ani priblizovat k taboru. Tesilo ju, ze kazdemu chutilo ovocie z kosika a ze si to pochvalovala aj Ziggy, ktora bola predovsetkym masozravec. Uvedomila si, ako velmi je od Ziggy odlisna. Larynia bola placha mlada zena, myslou dieta a nevhodna na cokolvek, Ziggy zvladla hravo uplne vsetko a dokazala sa o vsetko postarat. Mudra, skusena a silna, fyzicky i psychicky. Mala ju rada, nie vsak tak, ako ju mala rada Lussia, pre ktoru bola vzorom. Pre Laryniu bola Ziggy ako druha mama, ktora jej pomahala. Tak, ako si vazila aj Ciali a stale smutila z toho, ze sa tie dve v laske ani trochu nemaju. Odisla, smerom do hor, kde mohla byt sama. Tak dolezita, ako si podla nej zasluzi. Ak je s Ciali zle a ma problemy, tak potom nemoze poslat ziadny darcek. Uz vobec nema cenu zivit ma, nemam ako pomoct ostatnym. Som k nicomu. Mala by som ist za nou, ale neviem kde je a ani neviem kde som ja. Niekde ju uz najdem. 

	Hostina pred spanim nebola nicim vynimocna. Niekolko ryb na ohni, okorenenych a k tomu nieco z ovocia, ktore sa ukazalo ako jedle a rastlo v blizkosti. Bolo chutne, cervene a cenne. Vela ho v okoli nerastlo, len dva male kriky. Vsetkym piatim vsak toto jedlo chutilo. Ziggy sa s Durfom krmili navzajom, ako cerstvo zalubeni. 

„Nevidel niekto sestru?“ Lussia sa pytala a popri tom obzerala dookola, ci ju nahodou niekde neuvidi. 
„Asi len niekam odbehla,“ odpovedala jej Ziggy. 
„Uz je ale naozaj dlho prec, cele hodiny.“ 
„Mozno dake hnacky chytila.“ 
„Ziggy!“ 
„Ano, moja pekna a zaroven momentalne tiez nervozna?“ 
„Nieco sa jej stalo.“ 
„Jej? Neverim!“ 
„Ziggy!“ 
„Co zas?“ 
„Nieco sa jej urcite stalo, mali by sme ju ist hladat.“ 
„Dobre, suhlasim. Pouzijeme tvoju hlavu na jej najdenie. Kam mohla ist?“
„Ako to mam vediet?“ 
„Si jej sestra a ak sa nepletiem tak vlastna, podobate sa na seba... ale mas mensi nos.“ 
„Neviem, kam mohla ist. Mozno ma videla bozkavat sa. To by mohlo byt ono. Asi si mysli, ze ho chcem pre seba.“ 
„A chces?“ 
„To je teraz jedno, musime ju najst. Urcite je niekde kde chce byt sama a nebude sa chciet vratit, uz si vymysli nejaky dovod. Napriklad to, aby sa neplietla medzi mna a Ramaela.“ 
„To je ta najvacsia sprostost, aku som pocula... v priebehu asi dvoch dni.“ 
„Si nejaka stoparka, ides ju pomoct vystupovat, alebo nie?“ 
„Stopovat decko, ktore sa dokaze zabit pomaly na schodoch? Fuu, to si musim rozmysliet. Ale tak mohla by som. Navrhujem rozdelit sa na dvojice. Lussia, pod so mnou. A vy, chlapi, chodte tadial,“ ukazala na cestu, ktora vznikla po tom, co sa Ziggy nudila a nahodou mala v ruke mec. 

	Durf viedol a Ramael ho nasledoval, zatial co Marinusovi padla uloha strazit. Nikto nevedel pred kym a pred cim, no bola to jeho praca, ktoru mal zvladnut. Bral to ako ponizujucu, ale stale lepsiu moznost. Pobehovat po horach a hladat pomatenu slecnu sa mu vobec nechcelo. Zahalil sa do kozusiny, ktora tu ostala. Jej majitelka bola prec, ostatni ju hladali a jemu sa celkom zapacila. Prijemna na dotyk a pri ohni bolo v nej vyborne. 

„Tak a teraz mi povedz pravdu. Naozaj si myslis, ze sa niekde schovava, aby sa neplietla medzi vas?“ 
„Mysliet si to mozem a v tychto veciach sa nemylim. Poznam ju velmi dobre.“ odpovedala Lussia s plnym sebavedomim. Bola chytra a rychlo dokazala posudzovat ludi. Nie vzdy uhadla, no velmi casto slavila uspech. S Laryniou stravila tolko casu, ze ju poznala uplne dokonale. 
„Trochu, co trochu, poriadne mi je to divne. To do teba ani nenakrici, ani ta na cestny suboj nevyzve, vobec nic? Vies, ako by som asi reagovala, keby mi teraz niektora zenska preberala Durfa? Sice asi vies. Ale pocet kuskov, ktore by z nej ostali, ti neprezradim!“ 
„Ako sa o riesi u vas, ked chcu dve toho isteho?“ 
„Velmi jednoducho. On bude robit rozhodcu a kazda dostane do ruky vidly.“ 
„Coze?“ 
„Mece by boli vhodnejsie, to mi mozes verit.“ 
„Zeny sa s vidlami biju o muza? Vsak to je uplne sialene!“ 
„Myslis? Keby sa bili cajnikmi, tak by to bolo normalnejsie? Alebo keby po sebe hadzali jablka, az do smrti?“ 
„Vy tam mate fakt sibnute tradicie.“ 
„Vy ste tiez nejaky divny narod. Namiesto toho, aby ste sa pohli, musite stale o niecom kecat.“ 
„Ty si zacala.“ 
„Tvrdila som niekedy, ze nie som divna? Este tri stvrtiny tej vasej cloveciny a...“ 
„A co?“ 
„A uz by som to asi nebola ja,“ so zamyslenim ukoncila diskusiu Ziggy. Hladala cerstve stopy, ale nedarilo sa ich najst. 

	Durfova skupina mala viac stastia. Velitel a po Ziggy najvacsi expert na prezitie takmer hocikde narazil na stopy, ktore boli cerstve a velkostou odpovedali nohe Larynie. Vyzeralo to tak, ze jej vobec nezalezalo na stopach a na tom, ze ju bude niekto hladat. Pridal do kroku a sekal vetvy, ktore sa mu dostali do cesty. Narazil na Laryniu, ktora sa triasla od zimy. Vyzerala rovnako, ako ked ju videl naposledy. Bola len viac spinava od vsetkeho toho terenu a minimalne jedneho padu a jej smutne oci sa zameriavali viac na Ramaela ako na neho. 

	Bala sa, ako keby jej hrozilo nejake nebezpecenstvo. Lasku potrebovala a velmi chcela, no cokolvek, co sa lasky aspon trochu tykalo, ju robilo este viac neistou. Nevedela, ci ma len tak vstat a ist s nimi, alebo ostavat. Nieco jej hovorili obaja muzi, no nepocuvala ich tak, ako by ich pocuvat asi mala. Pohlad na bozkavajucu Lussiu a Ramaela bol prilis zivy, stale pred ocami. Durf ju tak trochu necitlivo chytil za ruku a tahanim zodvihol z kamena, na ktorom mrzla a chytala nezdravu farbu. 

„Pod, nemala by si byt sama,“ povedal jej z pohladom starostliveho otca Durf a zaujalo ho, ako malo sily bolo potrebne na jej zdvihnutie. Bola vychudnuta a slaba, nie len kvoli nedavnemu zraneniu. 
„Nepatrim k vam.“ 
„K nam? A kto sem vlastne patri? Netrucuj a pod,“ vyzval ju k pochodu a tak trochu donutil. 
„Pockaj,“ zapojil sa Ramael do diskusie a sadol si na kamen vedla nej. „Nieco ta trapi, citim to. Na to netreba cary. Mozno ti pomozem. No tak, co ta trapi?“ 
„Nechaj ma tu, nic mi nie je,“ tvrdila Larynia, ktorej to ale nikto neveril. 
„Pod drobec, ideme prec. Teba myslim, maly kuzelnik, nechajme ju trochu tu, ked tu chce byt.“ 
„Nemozeme ju tu nechat, ved mrzne.“ 
„Prave si potvrdil moje presvedcenie.“ 
„Ake presvedcenie?“ 
„Zalezi ti na nej. Odpovedas rychlo a spontanne, zalezi ti na nej viac ako davas najavo. Teraz sa ta spyta Larynia, ci ju mas rad a ty povies ano.“ 
„Preco si si s tymi vecami tak isty?“ 
„Pretoze si totalne cerveny. Tak mame vyjasnene a ty, princezna, pojdes s nami, vsak?“ Durf ju teraz netahal, ale ponukol jej ruku. Ona ju prijala. K usmevu a radosti vsetkych zucastnenych.
„Kde si sa toto naucil?“ Spytala sa stareho vojaka Larynia. 
„Na vojne je potrebne poznat nepriatela. Ak ho poznas, mas vyhodu. Ak ale nepoznas svojich priatelov, tak ziadnu vojnu nevyhras. Sme tu vsetci priatelia a pomahame si navzajom, alebo nie?“ 

	Poslusne vstala a vracala sa do tabora. Vsetko jej bolo jasne, taky vyraz ukazovala ostatnym, no vo vnutri bola tak pomatena, ako vzdy. Vojenske poucky jej nevraveli nic. Stacil jej ten pekny pocit, ze chce Durf i Ramael nieco skutocne pre jej dobro a ze vedia, ako sa citi. 
10. Kapitola - Preco si taka bestia? 
	Marinovi sa ani trochu nepacilo jedlo, ktore sa mu uz na prvy pohlad zdalo nesympaticke. Nezahryzol, len pozeral kusok masa z kazdej strany a somral, s pohladom na Lussiu. 

„Priznaj si to, varit vobec nevies. Si uplne neschopna!“ 
„A ty ano? Co ak by si sa predviedol ty?“ 
„Bez ruk by som to dokazal lepsie!“ 
„Smele slova. To bez ruk mozem zariadit velmi lahko. S ktorou sa chces rozlucit ako prvou? Navrhujem zacat lavou, zo skusenosti to sice boli viac, no za pravym uchom sa mozes poskriabat aj bez nej,“ pridala sa Ziggy. 
„Uz si odpustite tie blbosti, nikto nie je zvedavy na vase silacke recicky!“ 
„To sa mi paci, teraz ideme k cinom! Ramael, vies vycarovat pilku?“ 
„Ale no tak, pokojne tu vsetci, sme ludia a dako sa dohodneme,“ Durfove slova boli mudre, tak ako uz vela krat. „Mne sa to tiez moc nelubi, ale nemusim tu teraz niekoho zbytocne urazat.“ 
„Ked tak radi hlasujete tak zdvihnite ruku, kto si mysli, ze je to priserne!“ Marinus navrhol hlasovanie a skor ako to dopovedal, zdvihol svoju ruku. Svaly boli ocividne, no skor od nosenia mnohych naramkov ako od prace. Ruku zdvihol Ramael, Durf, Ziggy a po nej aj samotna Lussia. Vsetci mali ruky zdvihnute, s vynimkou Larynie. Nemala hlad a len co to bolo trochu mozne, namiesto masa jedla cokolvek ine. 
„Vyborne, zhodli sme sa, ze moja priprava jedla je zla. Kto si teraz mysli, ze sa to dokazem naucit lepsie, nech zdvihne ruku.“ Zodvihlo sa znovu pat ruk. Pridala sa Larynia, ktora sestrou upravene maso neochutnala a nezdvihnuta ruka patrila Marinovi, ktory sa neopovazoval vlozit nieco z produkcie Lussie do ust. Neveril, ze by sa mohlo jej umenie zlepsit. 
„Pche, ty na to nemas!“ 
„Nemam? O to prave ide. Ak nieco neviem a mozem sa to naucit, tak sa to naucim. Som mlada a mudra, toto bude hracka. Staci sa vediet dobre spytat. Sleduj! Ziggy,“ otocila sa k arkanke, „viem, ze to nie je moc dobre. Mozes mi povedat, co mozem urobit, aby to bolo lepsie?“ 
„Hlavne je to malo slane. Solila si to vobec? Ked treba tak zjem cokolvek, ale so solou by to bolo lepsie. Len to neprezen. Bolo by toho sice viac, ale tak trochu by to uz nebolo ono.“ 
„Taktiez by to mohlo byt lepsie nakrajane, niekde je to velmi hrube a tak sa to dobre neprepieklo,“ doplnil ju Durf. 
„Dakujem vam pekne, urobim, co budem moct. Uz teraz som mudrejsia a ked budem pripravovat jedlo nabuduce, bude aj s vasou pomocou lepsie.“ 
„Ta nespoznavam, malicka. Si hotova diplomatka. Kde si sa to ucila?“ 
„No nikde. Zda sa mi to logicke. Ak nieco neviem a vy ano, tak to z vas dostanem. Ak mam viac moznosti ako na to, tak sa pre jednu rozhodnem a rozhodla som sa pre tuto. Aj preto, ze by sa Marinus pre nu urcite nikdy nerozhodol.“ 
„Zase zacinas ty nedonosene decko?“ 
„Ak chces, aby som ta ja doniesla na druhy svet, tak len pokracuj ty prebytocny dedko!“ 
„Prrr, utiste sa obaja. Furt sa hadate pre nejake sprostosti. Dohodnite sa, ze ma Lussia pravdu a hotovo,“ pridala sa Ziggy. 
„Zase si na jej strane?“ 
„Vymyslis nejake prikazanie, podla ktoreho by som nemala byt? Ale teraz vazne, obaja sa trochu upokojne. Viem, ze ste si moc nesadli. Ty ju nespominaj a ak ta bude zbytocne Lussia drazdit, tak vytaham za ucho aj ju.“ 
„Ziggy!“ 
„Ano? Hadam mi len nechces povedat, ze som zla.“ 
„Ked na tym trochu viac rozmyslam... tak ta chcem pochvalit.“ 
„No vyborne. A teraz, moze mi niekto povedat nejake plany na dalsie dni?“ 
„Mohli by sme postavit bazen.“ 
„Preco prave bazen?“ Durfa to zaujalo a aj ked dodrziaval osobnu hygienu, vobec ho vytvorenie bazena nenapadlo. 
„Mame nekonecne mnozstvo vody. Staci uz len vytvorit jamu. Mozno by to islo aj inak.“ 

	Lussia sa pozrela okolo seba, ci ju nieco nenapadne. Pred sebou mala peknu krajinu. Stromy, plaz medzi nimi a morom, kopce a takmer vsade pevnu podu. Pozrela na Laryniu, ktora sa usmievala. Starsia sestra mala z mladsej radost. Videla, ako sa jej toto miesto coraz viac paci. Ovela vhodnejsie miesto pre nu, ako bola pust. Tu ma viac moznosti, lepsie sa presadi. Hodi sa na vsetko. Mozno som ju nevychovala az tak zle, alebo je od narodenia naozaj sikovna a nemohla som vidiet, ako velmi. Mam z nej radost. Dostane dobry napad a hned vie, ako vsetko urobit. rada by som bola aspon z polovice taka, ako ona. Lepsie som sa ucila, ale ona sa naucila zit bez knih, ktore sama ani precitat neviem. Preco sa teraz pozera na mna? Nieco ju napadlo, ale neviem co. 

„Mozno ideme na vsetko oklukou. Larynia, mozes tu niekde vycarovat bazen?“ 
„Vycarovat? Neviem carovat. Nikdy som ani nevedela.“ 
„Vies dobre, ako som to myslela, ci nie?“ 
„Nie.“ 
„Ta tvoja carodejnica vie carovat. Poziadaj ju o to. Spytaj sa jej, ci by bola tak dobra.“ Larynia zatvorila oci a zacala prosit byvalu masozravu palmu o dalsiu malickost. Po chvili otvorila oci a uvidela vsetkych, ako sa pozeraju priamo na nu. Ziadny bazen sa vsak nikde neobjavil, tak ako sa ani Ciali neobjavila v mysli Larynie. 
„Neviem, co sa stalo, ale asi nic.“ 
„Skus este raz a teraz mysli na lopatu. S lopatou by sme si jamu mohli vytvorit aj my.“ 
„Skusim.“ Zatvorila oci este raz, ale dopracovala sa k rovnakemu vysledku. Ziadna Ciali, ziadna lopata a uz vobec ziadny bazen. 
„Maly carodejnik, skus ty nieco vycarovat. No nech to nevyzera ako minule a nech to aspon trochu pripomina to, co by to malo byt.“ 
„Dokedy mi to budes opakovat?“ 
„Zatial opakujem len raz, ale ak chces, mozem zopakovat... to opakovanie.“ 
	Ramael urobil niekolko pohybov prutikom. Ziadny vysledok sa ale neukazal. Nikdy nic take ako vycarovanie nastroja neskusal a zaklinadla na nieco take nepoznal. Povedal par slov, ktore ho napadli a tie nevytvorili vobec nic. 

„Pche, neschopny a neschopna. Hodia sa k sebe, skodoradostne na obidvoch zautocil Marinus. Slovne a jednoducho. Skoro tak, ako na neho zautocila Lussia fyzicky. Udrela ho len slabo a hned bola Arkankou odtiahnuta. 
„Pokojne vy dvaja, ano? Mame tu dve moznosti, alebo kuzla nefunguju, lebo ich nieco blokuje, alebo ma ta Ciali nejaky problem. Ramael, skus nieco vycarovat. Nieco, co vycarovat vies.“ 
„Moze byt?“ Zdvihol zo zeme kvetinku, ktoru sa mu prave podarilo vycarovat. Ruza. Vyblednuta, bez trnov, ani trochu nevonala a pri chyteni do ruky sa skoro rozpadla. 
„Tak je to jasne, s tou carodejnicou je nieco zle. Mozeme oslavovat! Kto ma nejaku flasku?“ 
„Ma nas rada, vsetkych. Nemala by si sa z jej problemov smiat.“ Larynia sa so svojim makkym srdcom nemohla nezastat Ciali. Vazila si ju a nepacil sa jej akykolvek konflikt medzi nou a Ziggy. 
„Samozrejme, ma nas mimoriadne rada. Zijeme len pre to, ze ma nieco za lubom.“ 
„Dala nam vodu.“ 
„Aj par dalsich veci. Som rada, ze dala, no to ona nas poslala sem. Z nejakeho dovodu zijeme, no moze to kedykolvek ukoncit. To ta este nenapadlo? Je z rodu maniov, nech uz urobia cokolvek, vzdy je to pre niekoho zle.“ 
„Ale ona je dobra. Neurobi nam zle, uz asi neurobi nic.“ 
„A teraz o com hovoris?“ 
„Prisnilo sa mi s nou. Prosila ma, aby som isla na zapad. Vyzerala velmi stara a slaba.“ 
„Taka aj je, cela ta jej krasa je len kuzlo, ktore sa moze rozplynut.“ 
„Nemala kuzlo na sebe.“ 
„Demonka, ktora sa nerobila krajsou ako je? Tak tu mi nieco nesedi. Alebo ma naozaj problem. Urcite ju ale nepojdeme zachranovat!“ 
„Mali by sme sa nad tym trochu zamysliet,“ pridal svoj nazor Durf. 
„Aj ty si myslis, ze ta vraj bohyna je... daka bohyna?“ 
„Pozeram sa na to z vojenskeho hladiska. Musime vediet, co by sa stalo, ak by ju niekto zabil.“ 
„Prisli by jej kamarati z dalekych svetov a bola by velka vojna, medzi nimi a arkanmi. A kedze by sa ludia pridali na stranu maniov, bol by to dobry krvak. Konecne poriadny boj.“ 
„Takto sa na to nemusis pozerat. Mozno by prisli a vymysleli by nieco na znicenie arkanov. Mozno nejake kuzlo, ktore by preslo vasou magickou obranou. Alebo by dali ludom, ktorych by ovladali, obrovsku moc. V boji jedneho na jedneho by arkani zabili kazdeho cloveka, no co ak by sa to obratilo? Alebo ak by len trochu zo svojej sily dali ludom, mohli by arkanov porazit. Ludi je viac, ovela viac.“ 
„Dobre vravis, mozne je cokolvek. Mali by sme nejako zabezpecit, aby nezomrela. Nie tu.“ 
„Potom je riesenie jasne, nezabit ju tu, ale niekde inde, na inom svete. Tam sa ale treba najskor dostat. Vies o nejakom stroji, ktory by nas mohol dostat niekde inde, uplne inde?“ 
„Lod?“ Lussia navrhla riesenie k diskusii medzi Durfom a Ziggy. 
„Myslelo sa dostat cez vesmir, nie cez vodu.“ 
„Vesmirna lod!“ 
„Nic take neexistuje,“ odpovedal malej Lussii Durf. 
„Ak su pribehy, ktore rozpravala Ziggy pravdive, tak nieco take bolo. Mozu sa nachadzat niekde hlboko pod zemou. Ukryte niekde, kde by take veci asi nikto nehladal.“ 
„Samozrejme, najmeme legiu krtkov a ten, kto najde vesmirnu lod, zapiska!“ 
„Ako to bolo v tych pribehoch? Ludia dokazali vytvorit stroje, ktorymi lietali medzi planetami. Co ak niektore z tych strojov existuju?“ 
„Ak by sme aj nieco nasli, kto by to vedel pouzivat? Na tejto planete asi nikto. Znovu sa ale zamyslite nad tym, ze nech uz nieco take existuje, bude to musiet byt bez akejkolvek udrzby velmi dlho. Neviem, kto dokaze vobec opravit nieco take. A tiez neviem, kto by mal nejake nahradne diely.“ 
„No dobre, zhrniem to. Chceme dostat mocnu carodejnicu niekde prec, na ine svety. Jedine, co nas napada, je pouzit stare technologie, ktore nemame kde najst. Ak by sme ich aj nasli, tak nemame ako opravit a ak by sme aj opravili tak nevieme pouzit. A ak by sme aj vedeli, tak sa moze pokazit naozaj cokolvek. Nieco mi na takom plane vadi. Ozaj, ma tu niekto palivo pre taku masinu? Nejake napady? Larynia, ty skus nieco!“ 
„Ja?“ 
„Poznas inu Laryniu? Idealne inu na rovnako priblblom miestecku, ako je toto? Najlepsie v tvojom veku a s takym istym srdcom?“ 
„Nechapem, co chces povedat, Ziggy.“ 
„Ale nic. Radsej nic. Mas nejaky napad s tou carodejnicou?“ 
„Mohla by byt s nami.“ 
„Tak to je ta najvacsia sprostost na svete. Keby to piesocna burka pocula, tak odfuci fakt na inu planetu.“ 
„Dalo by sa to pouzit?“ 
„Samozrejme, staci teba a piesocnu burku. Ty povies nieco totalne odveci, burka bude utekat a zoberie tu kostnatu starenu so sebou a tam ju niekde zabije. Nakoniec nam zamava, nakupi tam darceky a donesie nam ich. Bezne, dvakrat denne.“ 
„Ziggy!“ Napomenula ju Lussia.. 
„Vedela som, ze aj ty na to nieco povies. Tipnem si, nepaci sa ti, ze si robim z tvojej starsej sestry srandu.“ 
„Trochu to prehanas.“ 
„Odhalila si ma, drama vrcholi, divaci stratili dych a herecka v ulohe samej seba citi vinu staroci.“ 
„Zaujimave, odkial to mas?“ 
„Arkanska divadelna hra, nazvana Herecka v ulohe samej seba citi vinu staroci.“ 
„Nie je to nejake dlhe? Kto to napisal?“ 
„Zmar-Iallenan-Gaveriess-Gaventis-Ylautimereteren.“ 
„Ty?“ 
„Ja.“ 
„A to si nemohla povedat jednoducho ze ty? Musis cele meno hovorit?“ 
„Nepaci sa ti?“ 
„Tak som to nemyslela. Je pekne, ale dlhe.“ 
„Cela som pekna a dlha,“ s usmevom odpovedala vysoka arkanka, ktora bola o hlavu vyssia od Durfa a od Lussie asi o dve a pol hlavy. „Ty si zase mudra a kratka, rozumieme si. Kto sa stratil v diskusii, nech zdvihne ruku.“ Zhoda sa nasla, ruky zdvihol Ramael a Larynia. Marinus ignoroval aj diskusiu, aj zdvihanie ruk. 

	Rozhovor pokracoval. O kulture arkanov, takticko strategickych planoch a davno zabudnutych technologiach. Ramael, stale drziaci ruzu v rukach, nou posteklil tvar Larynie. Aj ked na to ta ruza nevyzerala, prezila to. Nerozpadla sa na kusky. 

„Viem, velmi dobre to nevyzera. Snazil som sa, ale lepsie to asi tak rychlo nebude.“ 
„Velmi sa mi paci, ze je od teba. To je dolezite, ale neviem preco to vsetko robis. Mal by si ju dat inej.“ 
„Komu? Lussii?“ 
„Bozkaval si sa s nou a tak ju mas rad.“ 
„Ona sa bozkavala so mnou. Nebol to moj napad. Tvrdila, ze neviem nic o laske a tak ma pobozkala.“ 
„Ma ta rada.“ 
„Mna? Preco by mala rada mna? Rozumie si s tou arkankou, nie so mnou.“ 
„Ale ty si muz a si od nej starsi tak akurat.“ 
„Tak akurat? Mam dvakrat tolko, co ma ona.“ 
„Pre teba je hriech, ak nebudes mat dievca a na Lussiu je spolahnutie, velmi si vazim aka je. Bola by pre teba dobra zena.“ 
„Teba ani nenapadlo, ze by som mohol chciet teba?“ Ramael povedal nieco, co chcel povedat uz davnejsie a Larynii vypadol hlas. Vobec nevedela, co by na to mala povedat. 

	Nechapavo sa mu pozerala do oci a chcela sa mu pozerat do duse. Dostala velku chut, priamo az potrebu zistit viac. Spristupnit to, co pred nou skryva. Larynia chcela vsetko hned. Pomyslela na hviezdu, ale nemala ju pri sebe. V duchu o nu poziadala Ciali, ale jej rychla prosba bola bez odozvy. Bola smutna, hviezdu by si skusila rada a tiez jej smutok pridalo to, ze Ciali uz asi neuvidi. 

„Si v poriadku? Vyzeras tak... zamyslene.“ 
„Musim si to vsetko zrovnat, nechapem to a ty mi to urcite nebudes chciet vysvetlovat este raz. Poriadne ti ide na nervy, ze som blba a na nic sa nehodim.“ 
„Ani ja sa na nic nehodim. Durf sa tu hodi, aj Ziggy, no ostatni nie. Ale sme tu. Mozes byt sama, ale rad by som bol s tebou. Ano, s tebou a nie s Lussiou. Nemam ju rad...“ 
„Co si jej urobil? Alebo co urobila ona tebe?“ 
„Nechas ma dopovedat?“ 
„Prepac.“ 
„Nemam ju rad, tak... tak ako teba.“ 
„Ale ved si ju bozkaval.“ 
„Este raz hovorim, ona bozkavala mna. Ak chces, pobozkam ja teba. Ak nebudes proti.“ 
„Ja... neviem, necitim sa... nemali by sme...“ Namiesto pokracovania rozhovoru ju Ramael pobozkal. Pre neho to znamenalo vela, citil to v sebe ako krok spravnym smerom. Pre Laryniu to znamenalo ovela viac, ako ruza. Nedokonala ruza nahradena nedokonalym bozkom medzi nedokonalou slecnou a nedokonalym mladym muzom, ktori sa aj vdaka Lussii naucil carovat aj bez kuziel. 

	Lussia nacuvala, nikym neodhalena. Nikto nevie, kolkokrat to robila v blizkosti chramu a kolkokrat pocula aj samotneho Marina hovorit nieco uplne ine ako to, co sam kazal. Teraz pocuvala kratky rozhovor medzi dvojicou, ktoru dala dohromady prave ona. Mozno nie sama, ale prispela k tomu a bola na seba mimoriadne hrda. Je nas tu pat normalnych, jedina sama budem ja. Az aj mne zacne sibat, tak si Ramaela poziciam. To sa tak rychlo nestane aj tak. Som vlastne dobra, chcem kazdemu len dobre. Cest vynimkam. Lussia potichu vstala zo svojho maleho ukrytu a isla nieco zjest. Znovu sa zaujimala o Marina, ci nahodou znovu nieco nezacne. 
11. Kapitola - Smad 
	Postupne prechadzal jeden den za druhym. Vdaka pracovitym rukam sa krajina pretvarala. Dom zazil poriadnu prestavbu a bol ovela silnejsi a vacsi, ako kedykolvek predtym. Lepsie opracovanie materialu a napad novej strechy, s ktorym prisla Lussia. Prostredie pri mori jej prospievalo a dobre napady sa z nej len tak sypali. Z niekolkych dosak, rybarskej siete a listov vytvorila strechu, ktora bola upevnena o styri stromy. V strede bola podopreta na jednej strane a sposobovala, ze voda odtekala len po druhej, jednym prudom. Vytvoril sa maly vodopad, ktory padal do hlbky. Novy dom bol nad malou priepastou, kam smerovala vdaka streche vsetka voda a nechavala takmer vsetko suche. Pred miestnostou na oddych bola este jedna, urcena hlavne na susenie a uskladnenie zasob. Okrem ohniska v nej bola krabica so zasobami, znovu navrhnuta Lussiou a hrncek od Ciali, naplneny morskou solou. Lussiu napadlo, ako pomocou hrnceka a ohna vytvorit sol zo slanej vody a postupne ho naplnila az po okraj. 

	Uzivala si svoje postavenie. Mala, mlada, s detskym vzhladom i vyzorom a casto s drzym spravanim, no s velkymi zasluhami. Vsetko, co navrhla, zostrojila alebo pomahala na zostrojeni a este aj jej umenie varit sa rychlo zlepsovalo. Objavovala sa voci nej zavist, ale aj uprimne uznanie. Larynia ju za vsetko chvalila a uz nevedela ako jej povedat, ze je skvela, kym Marinus videl vzdy vsetko najhorsie a najcernejsie. Nic sa mu nepacilo, vsetko bolo zle a tak podobne. Navyse nie tak pohodlne, ako bol zvyknuty, ked ho pocuvali davy na slovo a on sa topil v prepychu a bohatstve. 

	Konflikty medzi touto dvojicou ustavali len na kratky cas. Tak, ako stupal respekt k Lussii za vsetky napady, tak aj klesal za castu a zbytocnu agresivitu proti Marinovi. Stale bola vitazkou a kazdym vitazstvom chcela dokazat, ze je lepsia ako Marinus. Vytacali ju jeho nazory, ktore povazovala za hlupe a plne nenavisti. Razne na vsetko odpovedala, slovne i fyzicky. Utoky na sestru vsak znasobovali jej zlost a prestavala sa ovladat, prestavala byt sama sebou. V otazkach, ktore sa povazovali za dolezite, sa ostatni stavali skor na jej stranu ako na stranu Marina, ktory ostaval stale sam. Bol bohom, ktoreho rozkazy su slova do vetra. 

	Lussia si pochutnavala na obrovskej rybe, ktoru sa jej podarilo chytit. Vyuzila to, ze miestne ryby pritahuje pohyb. Vytvorila jednoduchy stroj, ktory hadzal do vody kamen a znovu ho vytahoval. Palica, kamen v strede paky a dalsi kamen na jej konci, zviazany kusom latky s pakou. Stacilo nadvihnut nohu a kamen spadol, po zdvihnuti nohy sa kamen dostal znovu do vzduchu. Na ryby to malo vplyv a po tom, co doplavali priamo do ohrady s jedinym vchodom. Ten nasledne stacilo zahatat kusom dreva. Sikovny vynalez, ktory vytvorila uplne sama a slavila s nim uspech. Potrebovala pomoc Ziggy, aby doniesla tu obrovsku rybu k ohnu. Narezala, nasolila a upiekla ju ale uplne sama. Vobec to nebolo zle a Marinove namietky boli nevyrazne. Nedokazal nimi zaujat. Ak to niekto nejedol, alebo skor takmer nejedol, tak to bola Larynia. Nikdy nemala maso vo vyraznej oblube, podobne ako potrebu zabijat kvoli nemu, ale bola nutena si zvyknut. 

	V Marinovej hlave sa zjavil napad. Nieco, co by mohlo vsetko zmenit, donutit ostatnych vyjednavat s nim. Sanca na novy poriadok, v ktorom on bude panom a vsetci mu budu sluzit. Pochopil, ze by sa nemal vzdavat toho, na com postavil pevne zaklady svojho zivota a svojej moci. Nikym nepozorovany zobral doslovne do svojich ruk magicky dzban, ktory darovala Ciali. Isiel co najdalej od vsetkych, do husteho lesa. Ukryl ho najlepsie ako vedel a vracal sa. Vedel, ze padne vina na neho. Myslel si vsak, ze ak neustupi, tak ho budu prosit na kolenach o vodu. 

	Larynia, zvyknuta na nosenie vody, sa snazila robit aspon to malo, co vedela. Ked sama nepracovala, tak nosila vodu tym, co pracovali. Vzdy nechavala dzban na jednom mieste a davala pozor na to, aby sa neprevratil. Teraz vsak nemohla ten magicky zazrak najst. Pomahala Durfovi s pripravou pasci na zvierata, aj ked sa jej to vobec nepacilo a chcela mu doniest vodu. Po tom, co dzban nenasla, dostala aj ona sama smad. Nemala inu moznost a zacala ho hladat. Isla za sestrou, ktora pracovala spolu so Ziggy a Ramaelom na bazene, ci nie je dzban u nich. Najdolezitejsia vec na celom tom bazene je prave voda a tej nieto. Lussii okamzite napadlo, ze by v tom mohol mat prsty Marinus. Durf dospel k rovnakemu zaveru a presvedcit Ziggy, aby opatovne otestovala pevnost usi byvaleho vodcu. Akekolvek presviedcanie bolo zbytocne, pretoze ju to bavilo. 

	Marinus sa vracal z prechadzky a vsimol si, ako na neho vsetci pozeraju. Priemerne negativne pohlady a tiez Lussia, ktoru museli drzat. 

„Pocuj, nahodou nieco o vode nevies?“ 
„Som Boh a voda je moja. Kto je hriesny, ten je bez vody.“ 
„Boh ci neboh, skusim sa s tebou dohodnut. Vraj mam na presviedcanie talent, ale skusim najskor po dobrom. Stratil sa dzban s vodou. Vies, kde sa teraz nachadza?“ 
„Uz som povedal, ze o vode viem vsetko. Ak ju nemas, tak si hriesna.“ 
„Existuje vela hriechov. Vrazdenie, kradnutie a neviem co este. Tahanie za usi tam asi nie je, ale ak mi teraz nepovies, kde je ten dzban, tak nie len nebudes pocut, ale zaroven ti spravim masaz srdca harpunou. Takze?“ 
„Takze co? Bez vody podochnete.“ 
„Si dobra naivka, ak si myslis, ze si teraz velmi ublizil. Staci ten dzban najst a cele tvoje uzasne plany skoncia. Medailu za statocnost tak rychlo neziskas, no ak by si chcel nosit na krku nahrdelnik z vlastnych kosti, tak to by slo. Zvlast v usiach mas take malicke kosticky. Staci ihla, nit a trochu s tebou zatriast.“ 
„Najst ten dzban? Nic tazke,“ pridal sa Durf. „Marinus sa urcite nevyzna v stopovani a tak isiel tam aj spat rovnakou cestou.“ Durf vyrazil a zobral Laryniu so sebou. „Pod radsej so mnou, tu to nebude vyzerat pekne pre tvoje ocka.“ 

	Existuje niekolko veci, ktore mozu skomplikovat stopovanie. Zle pocasie, lahke naslapovanie ci pouzivanie takeho terenu, na ktorom sa len velmi tazko objavuju stopy. Ak sa kraca po rieke, tak je nemozne vystopovat presnu cestu. Kto vsak nema so stopovanim ziadne skusenosti, ten ide jednoducho rovno a casto ho ani nenapadne robit nieco na zahladenie stop. Sledovat Marinove kroky bolo pre Durfa velmi jednoduche a najst dzban bolo este lahsie. Dokonca ho nenasiel on, ale Larynia. Pod jednym z krikov, neprirodzene zakryty. Napili sa chladnej vody a dali sa na spiatocnu cestu. 

	Vyzeralo to tak, ze Ziggy nasla zmysel zivota. Poriadne niekoho vytahat za usi. Za vsetky usi, na vsetky strany a silou, aku by nikto z ludi nedokazal vyvinut. Lussii sa to pacilo, aj ked pre Ramaela to bolo uz trochu privela. 

„Akurat ma to zacina bavit!“ Posmesne pozrela Ziggy na Marina, ktory sa zmietal v bolesti. 
„Prestan! Prestan!“ 
„Prestat? Tak dobre,“ pustila ho. Vsetkych prekvapila a asi najviac Marina. „Teraz mi skus povedat, co urobis ty pre mna. Ja som ti zachranila usi a mozno nieco viac... pred mojimi rukami. Ako pomozes ty?“ 
„Tebe? Takej prasiv... aaaaaaaaau!“ 
„Co hovoris? Slabo? Treba silnejsie?“ 
„Nedotykaj sa ma tymi hnusnymi... aaaaaaaaaaaaaaau! aaaaaaaau!“ 
„Akosi nepocujem to, co chcem pocut. Lussia, ty si nieco pocula?“ 
„Nic, vobec nic.“ 
„Mam napad,“ ozval sa Ramael a vsetky oci sa pozreli na neho. „Larynia nevie pisat a citat, mohol by ju to naucit.“ 
„Durf je lepsi ucitel. Aj Ziggy, aj ty a aj ja.“ 
„Ak dokazal prepisovat knihy, tak ju to moze naucit. Ziggy i Durf maju privela prace na to, aby ju ucili pisat a ty si sa to len zacala ucit.“ 
„Super, spravime skolu a ked bude ucitel zly, tak ho ziacka prizabije. Ale ak by sa dve ucili, tak to je malo. Takze Larynia, namnoz sa s Ramaelom a ty, Lussia, mozes tiez.“ 
„Ziggy!“ 
„Ano, nebezpecny kvietok?“ 
„Si hrozna!“ 
„A to je dobre, alebo zle?“ 
„To neviem, ale uz to tak na teba pasuje.“ 

	Smiech sprevadzal zamyslenie. S Marinom museli nieco urobit a na nic sa pritom nehodil. V predoslom zamestnani bol knaz, vestec, velitel, kral, sudca, ucitel a este niekolko dalsich veci v jednom. O nic z toho alebo nebol zaujem, alebo bol v tom horsi ako ostatni. Predstava, ze by sa mala Lussia vzdelavat od Marina, bola priam neuveritelna. Nenavidela ho, nenavidela jeho styl ucenia a bitka za to, ze niektoru jeho prednasku o nabozenstve vynechala, to vsetko bolo v nej velmi hlboko. Musela by sa velmi snazit, aby to vsetko potlacila. Ani to neskusala. Pomyslenie na to, ze by sa mala ucit od neho bolo neprijemne, no este neprijemnejsie bolo pomyslenie na Laryniu, ako sa od neho vzdelava. Dufam, ze s tym nebude suhlasit. Je divna, ta moze vsetkemu uverit a moze si ju Marinus omotavat okolo prsta. Ak s tym nieco neurobim. Hltala vsetky tie hluposti, nechavala sa ovladat a nepouzivala hlavu. Kedykolvek sa to moze zopakovat. To nedopustim. Radsej nech je hlupa, ako keby mala byt kvoli Marinovi este hlupejsia. Ked nad tym rozmyslam, tak vlastne chcem, aby Marinus nerobil vobec nic. 

„Mozno mam dobry napad.“ 
„Suvisi to s likvidaciou Marina? Zjeme ho?“ 
„Pockaj, Ziggy. Teraz vazne. O vsetko prisiel a chcel by vsetko spat. Co ak by sme mu to umoznili? Larynia vravela nieco o tom, ze nas povodny domov je na zapad plavbou lodou. Co ak by sme ho zapriahli do roboty, aby postavil lod? Ta by sa mohla celkom hodit. Kto by tu nechcel byt a chcel by sa vratit, ten by sa jednoducho vratil.“ 
„No dobre dievcatko, mudra si, no kto by sa chcel vratit? Teda okrem mna. Tak prosim, zdvihnite ruku, kto by sa chcel vratit!“ 

	Zdvihlo sa sest ruk. Niektore skor a ine neskor. Ziggy okamzite dvihala svoju dlhansku ruku ako keby sa chcela dotknut neba. Druha zdvihnuta ruka patrila Marinovi a ostatni sa pridavali casto kvoli niekomu inemu. Kvoli niekomu, ku komu mali sympatie. Lussia sa prihlasila, aby bola so Ziggy. Durf z rovnakeho dovodu a Larynia sa k nim pridala. Posledna ruka patrila Ramaelovi, ktory nechcel ostat sam. Urcite vsak v tom boli aj ine dovody. 

„Postavit pevnu lod je dost tazke. Robil to niekto z vas v minulosti?“ Durf pozrel na dve dievcata z puste, ktore nevideli lod ani na obrazku. Ramael rovnako, Marinus viac-menej tiez a on sam nemal najmensie tusenie, ako ju dat dokopy. Durf nikdy na lodi nebol a zdalo sa mu sialene nieco take zacat stavat. 
„To nikto z vas lod nestaval? Vy, ludia, ste divni!“ Ziggy predniesla odhodlane a pozerala sa po vhodnom materiali na lod. „Kedze nemame potrebne nastroje, je nas malo, vy o tom nic neviete a tak podobne, budeme to robit asi dva dni. Plus minus zvysok nasich zivotov. Larynia? Ake mas plany na najblizsich 50 cyklov?“ 
„Neviem. Tolko sa asi ani nedozijem.“ 
„Nebud tak deprimujuca, aj viac sa dozijes ak sa budes snazit. Mozeme nieco postavit. Zajtra zaciname.“ 
„Ale... neviem ako. Nikdy som nic take nerobila.“ 
„Moja pekna, staci trochu rozmyslat. Vyskusam si ta. Ak je lod na vode a objavi sa diera, co urobis?“ 
„Neviem.“ 
„Ale ja viem, ze nevies. Tak skus nieco vymysliet.“ 
„Asi by som urobila dalsiu dieru, aby ta voda mohla vytiect.“ 
„Vyborne, vyborne! Ma to len jednu malu chybu. Voda zacne vytekat z mora a zacne vtekat do lode. Ale to je nepodstatny detail, vsak?“ 
„Ano?“ 
„Aspon trochu hraj mudru, takto stratim nervy skor, ako sa stihnem zblaznit. Chapes, princeznicka?“ 
„Nie, nechapem ako...“ 
„Z toho si nic nerob. Si vynimocna. Takych ako si ty je sice na svete vela, no ty... sice to je jedno.“ Ziggy neustale skusala Laryniu. Zdalo sa jej dolezite ukazovat, ze je mozne si robit z nej srandu. Prestala s tym a znovu zacala. 

	Cas postupne plynul. Z rybacich pochutok sa staval nechceny standard a Marinus sa tiez zacal menit. Bol stale rovnaky, ale konal inak. Nebola to zmena z vnutra, ale z vonkajsej strany. Menila sa pod mohutnymi rukami arkanky, ktora mu menila usi a niekedy ine casti tela vzdy, ked to povazovala za potrebne. Alebo aspon zabavne. Lussia slavila dalsie uspechy a vedomosti od Ziggy, Ramaela a Durfa hltala. Prekvapovala jednym vynalezom za druhym. 

	Vedela coraz lepsie pisat, nerobili jej problem vypocty a uz vobec nie manualna praca. Menila sa na druhu Ziggy. Nemala strach a na kazdy novy den sa tesila. Verila v to, ze zvladne vsetko. Teraz ci niekedy v blizkej alebo vzdialenejsej buducnosti. Ukazovali sa jej dobre, ale i zle stranky. Bola prchka, vyrazne tahana dopredu uspechmi a tlacena spat neuspechmi. Nedarilo sa jej plnit vsetko, co splnit chcela. Zvlast jej iniciativa v oblasti lovu dopadla priserne. Do pasce, ktoru az prilis dobre skryla, sa chytil Durf. Zlozity mechanizmus ho zavesil za nohu nad priepastou. Okamzite sa ho pokusila zachranit, no nevedela ako sa k nemu dostat. Nemohlo ju napadnut vobec nic a tak sa rozhodla utekat za hocikym, kto by jej mohol pomoct. Pri behu sa sama zranila a dopadlo to priserne pre jej povest, ktoru si budovala. Chcela kazdemu ukazat, ze je dobra a mudra. To, ze ju musela zachranovat Ziggy a ze skoro niekoho zabila a nedokazala pomoct znamenalo pre nu vela. 

„Nemusis sa trapit, si dobra a som na teba velmi hrda,“ snazila sa ju neznymi slovami potesit Larynia. Starsia tesila mladsiu, malo sikovna pomahala genialnej. 
„Nie je to moja vina, skocil do toho sam. Nevedela som, ze si to nevsimne.“ 
„Kto?“ 
„No Durf. Nepocula si, co sa stalo?“ 
„Spadol a zranil sa,“ odpovedala Larynia najlepsie ako vedela. 
„Spadol a zranil? Dostal sa do mojej pasce a skoro som ho zabila.“ 

	Larynia nechapala. Preco Lussia hovori nieco uplne ine ako Ziggy? Ako to vlastne vsetko bolo? Mohla som tak skoncit radsej ja. Zamyslala sa a pozerala sa na sestru zakrutenu v jemnej kozusine. Darovala jej ju a vedela, ze ju pouzije lepsie. Vsetky darceky, ktore dostala Larynia, sa dostali k Lussii. Opakovane jej tvrdila, ze tu nie je sama. Posobilo to zvlastne, pretoze Lussia bola v centre diania a o Laryniu sa takmer nikto nezaujimal. Starsia bola na okraji, ale viac ako jej stastie ju zaujimal zivot Lussie.

„Prekvapila si ma,“ otocil sa ku sestram Durf. Posobil trochu slabo, no mal rovnaky respekt ako kedykolvek predtym. „Necakal som, ze dokazes vytvorit taku pascu a tak dokonale ju schovat. Ulovila by si na to naozaj cokolvek a teraz si ulovila mna.“ 
„Je jej to urcite luto, nechcela...“ Larynia sa zastavala sestry, ale ta ju zastavila. 
„Je mi to luto, to ano, ale ty si prekvapil mna ovela viac. Myslela som si, ze si to vsimnes.“ 
„Vacsinu zivota som stravil v pusti. O pasciach zo vsetkeho, co si tu nasla a dala dohromady, neviem vobec nic.“ 
„Preco sa poriadne nedivas pod nohy?“ Lussia bola viac a viac nervozna a Larynii sa nedarilo ukludnit ju. 
„Co mozem na to odpovedat? Zamaskovala si to velmi dobre. Tymto ta chvalim. V tomto si lepsia ako ja, respektuj to. Tak, ako ja respektujem teba.“ 
„To si povedal pekne, ale mal by si vediet, ze teraz to musim robit nanovo. Nebolo to na teba stavane.“ 
„Napriek tomu ma to udrzalo. Urobila si to velmi dobre. Neviem, co este chces odo mna pocut?“ 
„Uz ma tolko nechval, nemam to rada.“ 
„A mas rada toto?“ Stary vojak si pritiahol dievca blizsie a pobozkal ju. Uplne inak, ako ju kedy kto pobozkal a ani jednemu nezalezalo na tom, ze sa na nich pozera Larynia. Zmatena, ako obycajne, ale rada. Durf bol podla nej naozajstny muz a Lussia prestala hovorit o pasciach. Odchadzala, chcela ich nechat osamote. 

„Pockaj! Neodchadzaj!“ Povedala Lussia sestre a poziadala Durfa, aby pobozkal aj ju. 
„Radsej nie, necham vas.“ 
„Nebud slaboska a pod sem!“ 
„Naozaj by som nemala, ja...“ 

	Lussia nemilosrdne chytila sestru za ruku a poriadne nou drgla, ako keby na strom udrela vichrica. Prva pusa v jej zivote. Nebola z lasky, ale na zelanie niekoho ineho. 
„Hej! Halo! zijes? Toto mi nerob. Zacni dychat, ano? Este par minut a uz to nie si ty.“ Dohodla pusu pre sestru, ktora vobec nevedela, co na vsetky tie sestrine napady povedat. 
12. Kapitola - Narodeniny 
	Lussia sa zobudila na to, ze sa z vonku ozyva zvlastny zvuk. Nieco, co este nikdy v zivote nepocula. Bala sa, no jej neposlusna a odvazna povaha ju vyhnala zo spanku. So sestrou sa delila o jednu kozusinu. Prikryla ju teraz celou a sama, len s palicou, ktoru si za ten cas oblubila, vysla von. Zdroj neznameho zvuku nebol daleko. Uvidela postavu arkanky. Ked sedela, bola len o nieco mensia od stojacej Lussie, ktora sa sustredila na jej ruky. Bola este tma a niektore hviezdy este stale skraslovali oblohu, no jej ruky bolo vidno v pohybe. 

„Co to robis?“ zvedavo sa jej opytala Lussia. 
„Mec, kamen, co by som asi mala robit?“ 
„Cistit rybu?“ 
„To by som si asi zobrala nozik, nemyslis?“ 
„Pri tebe nikto nevie. Ty dokazes vsetko a akymkolvek nastrojom.“ 
„Chcem vidiet ako so zeleznou gulou preplavam ocean.“ 
„To by som sa aj ja rada pozrela.“ 
„Neverim.“ 
„Neverim, ze neveris!“ 
„Tomu ver, ze... aka bola povodna otazka?“ 
„Co to robis?“ Trochu otravene sa to iste spytala Lussia este raz. 
„Aha... a teraz chces kratku, presnu odpoved, ktora by jasne popisovala moju cinnost a vsetky racionalne dovody, ktore ma vedu k tomu, aby som to robila presne tu a presne teraz?“ Rozhovorila sa Ziggy. 
„Ano.“ 
„No tak to nepojde.“ 
„Preco to nepojde?“ 
„Tak.“ 
„Preco tak?“ 
„No tak.“ 
„Ziggy!“ 
„Ano, pustny kvietok?“ 
„Mozes mi povedat, co robis?“ 
„Ostrim.“ 
„Mec?“ 
„Hmmm, zamyslime sa. Mam v ruke mec a kamen. Mozem kamenom ostrit mec, ale mozem tiez mecom ostrit kamen. Ktore to teda bude?“ 
„Samozrejme mec.“ 
„Nespravne, ostrim kamen. Naostreny kamen je ovela sikovnejsi ako nenaostreny.“ 
„Mna neoklames.“ 
„Ale ja ta neklamem.“ 
„Mec ma vacsiu hodnotu a mas jeden. Kamenov je vsade dostatok. Okrem toho tupy mec je nanic.“ Sebavedome prehlasila Lussia. 
„Vyborne, vyborne, ale aj tak ta neklamem. Ostrim naraz aj kamen, aj mec. A to, ze naostreny kamen sa moze hodit viac ako nenaostreny je tiez pravda. Preco? Pretoze okruhlych ci rozne divne naostrenych od prirody je tu vela.“ 
„Preco ale ostris mec teraz? Je noc, vsetci spia. Mohla by si tiez spat.“ 
„Nemozem spat.“ 
„Preco nie?“ 
„Mam silny pocit, ze sa nieco zomelie. Nieco velke, nebezpecne a zle. Mala by som byt pripravena na cokolvek. A okrem toho nespim v tom nasom hrade ci co to je, lebo Marinovi smrdia nohy.“ 
„Ziggy, ty povies vzdy nieco tak uplne odveci.“ 
„To beries ako existencnu vyhodu, umoznujucu zachovanie druhu, alebo jednoducho fakt?“ 
„Tym som chcela povedat, ze si tak zvlastna. Pochadzas z velkej dialky, cestujes, spoznavas svet a siris tu svoju kulturu. Vsetky tie hlasky, pribehy, nazory, to vsetko na teba akosi pasuje.“ 
„Uff, na to by som mala povedat asi nieco pekne, mudre a uprimne, vsak?“ 
„Zvladnes to?“ 
„No neviem, asi radsej zobrat tu gulu a plavat cez ocean.“ 
„Ziggy?“ 
„Ano?“ 
„Co si chcela povedat?“ 
„Nic mi nenapada. Ale ak by si velmi chcela, tak si mozem kychnut.“ 
„No tak, von s tym.“ 
„Hanbim sa.“ 
„Ty, bojovnicka, sa bojis dievcata?“ 
„Samozrejme, rastu ti zubky.“ 
„Ale teraz vazne.“ 
„No dobre, si fajn.“ 
„To je vsetko?“ 
„Chces celu myslienku? Tak fajn, najskor som si myslela ze nie si fajn, ale si fajn.“ 
„Si mila, vazim si to.“ 
„Fajn.“ 
„Paci sa ti slovo fajn?“ 
„Je fajn.“ 
„Preco?“ 
„Tak.“ 
„A teraz sa spytam, preco sa ti paci slovo tak, a ty mi povies tak.“ 
„Mozem povedat tak tak, fajn tak, tak fajn... to je moj sukromny favorit.“ 
„Mohla by som tiez skusit to ostrenie meca?“ 
„Ty?“ 
„No ano, chcem sa to naucit. Alebo sa bojis?“ 
„Ten mec som si celkom oblubila. Aj ten kamen.“ 
„Myslela som si, ze ci sa nebojis, ze si pri tom ublizim.“ 
„Po pravde sa skor bojim, ze ty ublizis niecomu. Nebude ta mec posluchat, tak ho polames na kolene.“ 
„Si rob srandu. Taku silu urcite nemam a nikdy mat nebudem.“ 
„Nikdy nehovor nikdy.“ Ziggy sa zohla a vytrhla malu, nenapadnu rastlinku. „Kazdy jeden list ta spravi na jeden den neporazitelnou.“ 
„To ti mam verit?“ 
„Sakra Lussia, uz ma hnevas! Preco sa nedas nachytat! Bez spat a zavolaj sestru!“ 

	Lussia chytila rastlinu do ruk a dotykala sa jej listkov. Vyzeralo to, ako keby jej nieco hovorila. Sepkanie, uplne potichu. Bolo to jej prianie. Byt silna, neporazitelna, schopna vsetkeho. Byt tou, ktora ma v svojich rukach cely svet. Robit rozhodnutia, viest a ist prikladom. Zelala si, aby ta hlupost, ktoru Ziggy povedala, bola pravdiva. Neverila tomu, nedokazala si predstavit taku moc a uz vobec neverila v to, ze by prave jej isla nejaka magia pomahat. Niektora jej cast si to vsak velmi priala. Ziggy na nu pozerala. Uz davno ju nevidela tak dlho zamyslenu. Vacsinou prisiel napad a bol problem jej zatvorit usta, no teraz bola ticho a smutna. 

„Ten, kto chce byt nesmrtelny, zomrie skor, ako zacne zit.“ 
„Co?“ 
„To sa tak u nas hovori. Zijeme dlhsie ako vy. Arkani sa doziju tristo cyklov, niekedy aj tristo patdesiat. Najdu sa ale aj taki, co sa chcu za kazdu cenu dozit viac. Len tak, dostat co najvacsie cislo a niekde si ho zapisat. Desiatky cyklov stat na mieste ako zoschnuty konar a chvalit sa s tym. Ukazovat sa pred mladsimi, ktorych to alebo netrapi, alebo poznaci na cely zivot. Moja rada je jednoducha. Zi naplno. Je jedno ako to bude dlho, no sedenie na zadku nie je zivot a staroba bez spomienok je... neviem, ako sa to povie slusne vasim jazykom.“ 
„Dnes som znovu starsia.“ 
„Kazdy den si starsia. Male bezvyznamne trdlo, ktore nie je male bezvyznamne trdlo. Mozno si nim niekedy naozaj bola, ale uz si to neviem dobre predstavit.“ 
„Myslela som to inak, mam narodeniny. Narodila som sa pred trinastimi cyklami.“ 
„U vas sa to slavi?“ 
„No ano, musi sa. Nikdy sa mi to nepacilo, je to hlupe. Oslavovat nieco, co ten clovek vobec neovplyvnil. Prve obdobia zivota si ani nepamatam. Slavit by sa malo nieco, co je uspesne. Nieco, co sa dokazalo. Podla tych Marinovych knih sa to slavit musi a aj preto to nemam rada a nikdy som to neslavila.“ 
„Den, ked si podla nejakych kalendarov starsia, je u nas sviatok a smutok zaroven. Ak si mlada a s pribudajucim casom silnies, tak sa to oslavuje. Ak si stara a slabnes, je to smutok. Nikto to ale slavit nemusi, je to na kazdom. Niekto chce a niekto nie. Chces dalsiu radu od velkej starej Ziggy? Neslav to, co slavit nechces. Urob radsej nieco vynimocne, na co sa bude spominat lepsie ako na to, ze si vykukla na svet.“ 
„Ako dlho si na tomto svete ty?“ 
„A co to ratam alebo co?“ 
„Neratas?“ 
„Nechce sa mi. Ty ratas, kolko krat si kychla, nadychla sa alebo kolko krat si sa zalubila? Teraz tu ostrim mec a vobec neviem, kolko krat som uz pouzila tento kamen na jeho naostrenie. Mozem si to pamatat. Neviem ale naco by to bolo dobre.“ 
„Ty nevies, pred kolkymi cyklami si sa narodila?“ 
„Neviem a ako dlho tu este budem, to neviem tiez. No bude to dost na to, aby som prisla o rozum.“ 
„V noci som si spomenula na teba a na to, co sa stalo s tym muzom v tom zvlastnom obleceni. Zabila si ho pred nami. Dobre viem, ze si nechcela a nemohla si s tym nic urobit.“ 
„Preco to pripominas?“ 
„Neviem to vysvetlit, ale myslim, ze sa to zanedlho zopakuje. Nechcela by som byt dalsia.“ 
„Teraz ma chces presvedcit, aby som zabila niekoho ineho a nechala tvoje pekne ocka tam, kde su?“ 
„Mala som sen, v ktorom... prepac, to som nemala hovorit.“ 
„Preco nie? Konecne nejaka akcia.“ 
„Ty tomu nerozumies.“ 
„Uhadla si, bravo. Nerozumiem. Mozem sa zblaznit a aj tak neporozumiem.“ 
„Zabijes ma.“ 
„To je otazka? Alebo co to je?“ Spytala sa prekvapena Ziggy. 
„Tak to bolo v sne.“ 
„Vyborne, takze veris v sny. Snivalo sa ti, ze z teba urobim niekolko kuskov a tak sa to urcite stane. Jeden sen, to neznamena vobec nic. Moze to byt iba sen. Alebo nejaky trik na vystrasenie.“ 
„Bolo to take naozaj. Mam ta rada, si skvela a chcem byt s tebou. Ale mam strach.“ 
„Hovorila si o tom s Laryniou?“ 
„Ako som mohla? Spi predsa.“ 
„A ty mi to hovoris, pretoze...“ 
„Pretoze mam napad, ako tomu zabranit. Ale nebude sa ti pacit.“ 
„Ak chces zabit ty mna, tak ta budem strasit noc co noc a pred vsetkymi ta znemoznim. Este neviem ako, ale zas nie je nas tu az tak moc. To nebude problem.“ 
„Ziggy!“ 
„Ano?“ 
„Bojim sa, naozaj.“ 
„Tebe neublizim, mas moje slovo.“ 
„Vies to zarucit?“ 
„Samozrejme. Som uz stara a nechce sa mi zohybat!“ 
„Je tu este jedna moznost. Rozdelime sa. Odidem.“ 
„Nespoznavam ta. Mudra slecna a pride jeden jediny sen a ide ta z toho psychicky rozdrapit. Zabudni na to. Alebo vies co? Rano to preberieme aj s Ramaelom. Mozno ta niekto zacaroval. Ak by som sa ta dotykala, mohlo by sa to kuzlo neprejavit. Kedy sa to presne ma stat?“ 
„Bolo to velmi jasne, ked som sa vracala do domu. Vsetci spali. Odchadzala som od teba a spadla som na zem a vsetko ma bolelo.“ 
„Tak si to vyskusame.“ 
„Ziggy! Prestan s tym! Naozaj s tym prestan ty...“ 
„No prosim, dopovedz to!“ 

	Lussia sa chcela ospravedlnit. Citila, ze to nebola ona, ktora povedala to co povedala. Stratila hlas i stabilitu. Spadla. Sedela a podopierala sa rukou, no ta ju neudrzala. 

„Si v poriadku?“ Ziggy ju zdvihla, ako keby zdvihala pierko. 
„Citim sa, citim sa slaba, nieco nie je v poriadku. Auu.“ 
„Kde ta boli?“ 
„Tu,“ ukazala na lave plece, ktore vyzeralo uplne rovnako. ako kedykolvek predtym. Ziggy hrubou silou roztrhla latku, no nevidela tam vobec nic. 
„Pracovala si cely den a spala si malo, pod si zdriemnut. Doprevadzala ju do domu, ked znovu odpadla. Teraz sa vsak vobec nehybala. 

	Arkanka okamzite zobudila vsetkych, okrem Marina. Ten sa vsak zobudil tiez, hluk si nemohol nevsimnut. Ramael sa staral o Laryniu a robil vsetko pre to, aby sa nepozerala na sestru. Ziggy sa snazila najst dovod jej padu. Znovu prehladala plece. Nenasla znovu nic. Zahrala sa s jej satami a tie sa okamzite premenili na niekolko handier, ktore uz nikto neda dohromady. Vyzerala vsak v poriadku, ako keby spala silnym spankom. Tak silnym, ze ani nedychala. Durf robil co vedel, no nic nepomahalo. 

	Marinus prejavil svoje umenie. Smial sa tak, ze to nikto nepostrehol. Dokonale zakryl obrovsku vnutornu radost. Ta mala hnusna potvora skapala. SKAPALA! Vyborne, vyborne. Vsetko zacina vychadzat. Nemozem sa na vsetkych vynadivat, vobec nevedia, co robia. Hlupe deti, uplne vsetci. Nic nevedia. Este si pospim. Dnes bude krasny den, najlepsi v mojom zivote.

	Vsetka snaha sa ukazovala ako marna. Sestra bola pre druhu sestru ta najblizsia. Larynia sa k nej velmi chcela dostat. Plakala, kricala, natahovala svoje ruky. Prosila a slubovala vsetko, len aby bola v poriadku. Modlila sa, no viac ako slova bolo pocut plac. V duchu ziadala o pomoc Ciali. Chcela dat svoj zivot za jej. Aj svoju dusu. Nic sa ale nedialo, nedostavala nijaku odpoved. 

„Hej vy dvaja, vymente sa!“ Skrikla Ziggy na dvojicu muzov. Durf nevidel ziadne zranenie, ktore by mohol osetrit a Ramaelovi robilo problemy udrzat Laryniu. Mala obrovsku silu, taziacu z velkej tuzby. Dotknut sa. Aspon raz. Naposledy. 

„Tu nieco je,“ spomenul Ramael po vymeneni. Prezeral oblecenie Lussie a nasiel v nom nieco. Nebolo to celkom drievko, vyzeralo to byt opracovane. 
„Take male cudo by predsa nikoho nezabilo.“ 
„To neviem.“ 
„Pockaj,“ chytila opatrne do ruk neznamy predmet, „vyzera to byt niecim napustene.“ 
„Jed?“ 
„A co ine by tam asi malo byt? Zeleninova polievka? Alebo slana voda?“ 
„Ak ju nieco zabilo, tak to nebolo kuzlo.“ 
„Skvely napad.“ 
„Aky napad?“ 
„Zase sa vymente.“ 

	Larynia bola hrozna, za kazdu cenu chcela vediet, co sa deje. Byt pri sestre, ku ktorej ju nechceli pustit. Znovu ju od nej drzal Ramael a Durf sa pozrel na to, co mala v rukach bojovnicka. 

„Niekto nas sleduje,“ povedal po chvili. 
„To viem aj ja. Naco by si pichla nieco take sama? A ako by nejaky jed namiesala? Jasne, ze nas niekto sleduje.“ 
„Mozno niekto z tych maniov ci ako sa volaju. Ti co su ako ta carodejnica, len horsi.“ 
„Horsi? Uhol pohladu.“ 
„Samozrejme, samozrejme, mohol by to byt niekto z nich?“ 
„Rozmyslam. Mocne bytosti pridu a zacnu rozhadzovat malicke drievka na vsetky strany. Nasledne z lyziciek urobia katapulty.“ 
„Takze nie.“ 
„Nehovorim, ze nie. Len nemozem povedat ano. To by bolo divne.“ 
„Ak tu ale niekto zautocil na Lussiu, moze zautocit na kohokolvek z nas.“ 
„A ty ako velky vojak s tym chces nieco urobit. Prenasledovat neznameho nepriatela do neznameho terenu. Nemusim mat v hlave prirucky vojenskej taktiky, aby som vedela, ze by to dobre nedopadlo. A ak by niekto zabil mna, tak by som ho asi na mieste zabila.“ 
„Zakladne pravidlo je zabezpecit teren. Nepozname ho a jediny sposob, ako ho skumat, je robit dalsi prieskum.“ 
„Viac prieskumu, viac mrtvych. Rozumeno?“ 

	Larynia sa opakovane modlila ku Ciali. Priala si jej pomoc. Vzdy mala svoju sestru, Lussiu, rada. Niekedy ju posluchala na slovo a niekedy si vobec nerozumeli, no vzdy bola pre nu dolezita. Ta najdolezitejsia. Clovek, ktory ju dokazal pochopit a clovek, ktory hladal u nej pochopenie. Modlitba striedala dalsiu a ticho, ktore za nu dostavala, ju netesilo. Ramael nevidel dovod dalej ju zadrziavat a Larynia sa pokusala sestru zobudit, ako keby spala. Dufala, ze to bolo len odpadnutie. Ale nebolo. Bola tam a predsa tam nebola. 

„Neplac, bude jej lepsie tam, kde je.“ 
„Jej? Urcite nie. Je v pekle a v bolestiach, kazdy okamih na tom mieste je horsi ako to najhorsie, co zazila tu.“ Marinus zacal znovu so svojimi recami a dostal sa tak do konfliktu s Ramaelom.
„Sklapni ty bezcitny hajzel!“ 
„Ale, Lussia je mrtva a ty chces byt na jej mieste, aby si si ziskal srdce tej rozplakanej chudacky.“ 

	Ramael pozrel na rozplakanu Laryniu, ktora si konflikt medzi nim a Marinom nevsimala. Ovela viac myslela na Lussiu a na vsetko, co s nou prezila. „Bude jej lepsie tam, kde je.“ 

„Opakujes sa. To fakt nevies nieco lepsie vymysliet? Nesplnala nic na to, aby sa dostala do neba. Skvari sa v pekle, rovnako ako vsetci, co su ako ona.“ 
„Sklapni!“ 
„Aj to sme uz poculi. Ta mala bestia zdochla, trochu vacsia bestia pojde za nou.“ 

	Maly carodejnik nepoznal ziadne liecive kuzla, nic na ozivovanie. Nedokazal vzkriesit Lussiu. Bral to ako vlastnu prehru. Zasiel za arkanku, ktora preberala s Durfom dalsi prieskum. 

„Uz nieco mate?“ 
„Ktokolvek sa rozhodol nieco take urobit, moze byt teraz hocikde.“ 
„Urcite ma v tom prsty Marinus. Len sa na neho pozri, je stastny. Ako keby sa jeho plan podaril.“ 
„Radsej dolamem hnaty jemu, ako nejakemu navstevnikovi. Kto ale dal dohromady jed?“ 
„Mozno sa v skutocnosti do niecoho takeho vyzna. Clovek, ktory ma vela nepriatelov a znalosti tvorby jedu, to moze byt prepojene.“ 
„Kto pozna jed, moze poznat aj protijed.“ 

	Ziggy zbehla za Marinom a zacala mu vraviet nieco o protijede, tahani za usi a porcovani naostrenym kamienkom. Recnila a ked to nepomohlo, presla k cinom. 

„Tak ako to ide?“ Pytal sa Ramael, ktory sa o najnovsiu udalost velmi zaujimal. 
„Alebo ziadny protijed nepozna, alebo si ho chce zobrat do hrobu. Asi ho budem musiet porcovat pekne po kuskoch. O niecom zaujimavom som nedavno pocula, na ludi to zabera. Postupne odrezavat z nosa. Cim viac sa bude vrtiet, tym viac ho to bude boliet.“ 
„Sprav to.“ 
„Prrr, tebe ide o pomstu? To je moja robota!“ 

	O nejaky cas neskor sedela Larynia na kameni. Smutna, zamyslena, hladiaca na more. Stale nevedela kde je a brala cely svoj zivot ako tragediu. Myslela si, ze mala zomriet radsej ona. Vo vsetkom bola lepsia. Sikovnejsia, rychlejsia, uplne samostatna. Dokazala sa postarat o vsetko a teraz tu nie je. Kde je? Kde moze byt? Zobrala do ruk jeden z kamenov a hodila ho do dialky, do vod neznameho mora. Dala do toho vsetku svoju silu. Napriek tomu kamen neletel daleko a coskoro dopadol. Potapal sa. Tak, ako sa potapala aj jej nadej na to, ze bude vobec niekedy stastna.

	Mala ju v myslienkach, spomienkach i v srdci. Tak rada by vsetko vratila. Radsej by do konca zivota nosila vodu do chramu. Stale rovnako, bez zmeny, bez ohladu na nabozenstvo a bolest. Rada by aj donutila Lussiu, aby sa spravala presne rovnako. Aby robila presne to, proti comu bojovala. Len aby zila a bola s nou. Rada by s nou zostarla a teraz, ked vie co je to utrpenie, by sa stale radovala. Z malickosti, z tych najmensich malickosti, aj ked by bola znovu v kolektive tych, co im nerozumeju. Mala by jedna druhu a vobec by jej nevadilo, ze jej mladsia sestra je krajsia a lepsia aj v tom, co by nenavidela. Do mysli jej padli jazvy na chrbte Lussie, ktore kedysi dostala od jedneho z Marinovych muzov. 

	Ramael si ju vsimol, ako je sama a smutna. Prisiel s kozusinou, ktoru dostala Larynia od carodejnice a jemne ju zakryl, aby jej nebola zima. 

„Stale si smutna?“ 
„Ano, som. A budem naveky.“ 
„Pytal som sa Durfa, co by ti bolo dobre povedat. Aj mi nieco poradil, no asi bude lepsie, ak poviem nieco ine. Lussia mi otvorila oci. Podla mna je skvela.“ 
„Bola.“ 
„Bola a je. Urobila pre nas vsetkych vela a to najlepsie, co mozeme robit je pokracovat v tom, co zacala.“ 
„Prepac, ja... neviem co ti na to povedat.“ 
„Na co teraz myslis?“ 
„Na Lussiu.“ 
„A konkretne?“ 
„Myslim na to, ako mi povedala, ze nie som jej matka. To bolo uz davno. Odkedy sme tu, tak som ju povazovala za matku. Je to hlupe, ked je mladsia ako ja a mam ju na starosti. Dnes by sa dozila trinast.“
AKT XIV: Invazia
13. Kapitola - Noc v strede dna 
	Ziggy nervozne odpovedala na otazky, ktore jej uz isli krkom. Velmi rada by sa ich zbavila. Larynia sa jej stale pytala na Lussiu. Nedokazala to uniest. Videla ju mrtvu. Otravenu. Chcela zistit, ci sa predsa len da nieco urobit. Neustale vymyslala dalsie a dalsie otazky. Neboli to napady, skor vysledok beznadeje. Povazovala Ziggy za velmi mudru a ta ju zacala povazovat nie len za hlupu a prilis citlivu, ale aj za privelmi otravnu. 

„Tak este raz, dievcatko. Nezije, zomrela, koniec. Mozes robit co len chces, uz zit nebude. Chapes? Ani keby si sa postavila na hlavu, metala salta a zaroven sa skrabala za usami.“ 
„A ak by predsa...“ 
„A ak by predsa som sa nechala vyprovokovat a rozbila by som ti usta, tak by jej to nepomohlo. Uz ma nechaj, bud taka dobra. Nemozem urobit pre nu nic.“ 
„Myslela som, ze ak si sa ty prihovorila u Ciali tak by pomohla.“ 
„Ja? Zartujes. Ale dobre, Nieco skusim. Ciaaaaliiiii, Ciaaaaliiiii, pocujeeeeees maaaaa? Hmmm, nikde nic. Tak ak pocujes, tak tuto drobnu oziv. Alebo aspon Larynii zapchaj usta. Zaplatim zlatom.“ 
„Vypocula si ta?“ 
„Ako to mam vediet? Pockaj, asi sem plava. Za asi 10 cyklov tu bude, potom sa jej spytaj. Samozrejme, pride len ak to prezije, nic ju cestou nezje a nezabludi. No a este si moze v polovici povedat, ze je unavena a vrati sa.“ 
„Videla si ju v svojej mysli?“ 
„V ruzovom, chodiaca po rukach, predava sladkosti, hrablicky a bubliny do vodovahy. Je to ona?“ 
„Prosim, nerob si z nej srandu.“ 
„A z teba mozem?“ 
„Mozes.“ 
„Asi mi to neuveris, ale zacina mi chybat to volanie po mene ako to robila Lussia, ked sa jej nieco nepacilo.“ 
„Tak by som to nevedela, mam iny hlas.“ 
„Hlasok maleho dievcata je teda uplne iny ako hlasok maleho dievcata. Hlavne z mojho pohladu. Mala by si pocut chrapajucich arkanov. Kvoli hluku museli pilu zavriet.“ 
„Velmi sa mi paci tvoj hlas, je taky odvazny a hrmi ako burka. Len ma mrzi, ze si tak casto robis z niekoho srandu.“ 
„Ja? Ale kdeze!“ 
„Prepac, nechcela som...“ 
„Nechcela si nenapadne povedat, ze som s tymi srandickami az privelmi napadna a nehodim sa do kolektivu? To viem uz... aj by som povedala kolko cyklov, no do tolko by si nenaratala. Na to by si potrebovala dost vela ruk a asi ani do tolko by si nenaratala. Do kolko vlastne naratas?“ 
„To neviem, nikdy som neratala tak, aby som dosiahla co najvacsie cislo.“ 
„Inymi slovami nevies citat, pisat, pocitat a ak by ti padla na hlavu tehla, tak tiez nevies co by si mala robit.“ 
„Preco by mi mala padnut na hlavu tehla?“ Larynia sa pozrela priamo nad seba a rukou si clonila, aby jej slnko nesvietilo priamo do oci.
„To len tak. Bol taky velky bojovnik. Nikto sa mu nevyrovnal, ci uz mal v rukach dva mece alebo nohu zo stolicky. Po tom, co takmer sam vyhubil skoro cely svet, z jednej vyrazne rozpadnutej budovy spadla nepalena tehla a zabila ho. A vies co bolo potom?“ 
„Neviem.“ 
„Potom som tento nezmysel povedala jednej slecinke niekde v strede nicoho a ta mi to uverila. A ten pohlad, no uplne ako ty.“ 
„Lussiu by si tak rychlo neoklamala, je velmi chytra. Bola.“ Larynia sa pustila do placu. 
„Hovorim o tebe ty trdlo, nie o nej.“ 

	Marinus navrhoval telo Lussie pochovat. Kazdemu sa to pacilo, dobra myslienka. Lussia mala respekt a rychlo si ziskavala nove priatelstva. Dobre vychadzala s kazdym, s vynimkou Marina. Pohreb, zlozeny zo zakopania a pofrkania vodou, sa uskutocnil bez neho. Ziggy rozhodla, ze by tam nemal byt. Mozno preto, ze by si to podla nej Lussia nepriala. Mozno vsak pre nieco celkom ine. Bolo jej za nou luto a nemala problem plakat aj ona, bojovnicka. Pred Marinom nechcela byt ukazana zranitelna. Durf bol podla ocakavania smutny, no stale priblizne rovnaky. Vojak, general, zvyknuty na vitazstva i prehry, spojene so stratami aj tych najlepsich pod jeho vedenim. Ramael plakal ako dieta a Larynia s nim. Nemala vsak velmi cas na plac. Mala povinnost, riadit vsetko. Detailne poznala vsetko ohladne pohrebov. Presne pokyny tak, ako su vo vodnych knihach, ktore sa naucila a nikoho ineho nezaujimali. Aspon nie z tych, co sa pohrebu zucastnili. 

„Teraz nech sa slnko pripravi na obety 
stretnu sa pozemske i nebeske svety 
dusa z vody zrodena, najde spravny smer 
utrpenie, zradu, chudobu a smutok si ber.“ 

„To je ta najstupidnejsia basnicka, aku len mohol niekto vymysliet. Vsak to je totalna tragedia. To niekto nacmaral kdesi na stenu, niekto to zle odpisal, uplne pomiesal a natlacil do tvojej hlavy?“ Ziggy uz pocula vselico, ale toto sa jej ani trochu nepacilo. 
„Je to trinasty pohrebny spev pre zenu.“ 
„Vyborne, je tam aj dvesto tridsiaty osmy pre ukecane arkanky? Len tak, zistujem. Zober to ako obycajny a plne nahodny prieskum.“ 
„Zatial nie, ale mozno niekedy pribudne.“ 
„Ak to bude podobne, tak to sa radsej dozijem viac. Nejake take cislo, kde uz nikto nevymyslel nejake podobne vesele basnicky.“ 
„Nema to byt vesele, je to rozlucka.“ 
„Ale ja viem. Ty ma este asi dobre nepoznas. Viem, ze je to tazko pochopitelne a vobec sa to odo mna neocakava, ale niekedy si robim srandu. “ 
„Pocas rozluckovych obradov sa nepatri veselit sa.“ 
„Povedal kto? A ty si myslis, ze si Lussia praje, aby si tu plakala more slz? Vsak moze mat z toho depresie. To by si urcite nepriala. Skus sa trochu radovat. Mala ta vychovat, vsak?“ 
„Ja som mala vychovat ju, som starsia a naucila som sa viac o moralnych a nabozenskych zasadach, ktore su nevyhnutne pre dievca jej veku.“ 
„Zasady akejsi Ziggy z akehosi severu u dve: Nerev a neser ma!“ 
„Larynia ma v niecom pravdu,“ zapojil sa do diskusie Ramael. „Je jej najblizsia pribuzna, mala by mat moznost rozlucit sa s nou tak, ako si sama praje.“ 
„Fajn. Kto chce dlhodobo depkovat a tvarit sa ako skysnuta uhorka, nech ide nalavo. Zvysok veselych napravo.“ 

	Larynia sa presunula dolava. Mozno to bol rozum, mozno instinkt a mozno ucta k tradiciam. Bolo jej smutno, velmi smutno. Prisla o sestru, kamaratku zo vsetkych najlepsiu a skutocnu oporu, aj napriek vsetkym jej vrtochom. Nevidela dovod na oslavovanie. Plakala a chcela plakat, chapala to ako spravnu a potrebnu vec. Ramael sa chcel radsej zabavat ako smutit, no isiel s nou. Nechcel, aby bola sama a riadil sa tiez tym, co mu poradil Durf pri jednom sukromnom rozhovore. Zvysok skupiny isiel napravo. Vesela Ziggy, co bolo dost zvlastne, kedze si celkom s Lussiou sadla, dostatocne vesely Durf a Marinus, ktory mal velku radost. 

„Viem, ze ich asi velmi nerozlisujes, ale su skutocne odlisne.“ Prehovoril Ramael. 
„Ano, jedna je mala a druha je mala. Trochu vacsia, ale stale mala.“ 
„Nemyslel som to tak. Je zranitelna a jemna.“ 
„A ty si do nej zamilovany a nepaci sa ti, ze som sa k nej tak zachovala, vsak? Kludne povedz ano a ja ti na to poviem, ze je mi to luto. Zivot i smrt su slova, no zaroven nieco ovela viac. Plakat nad niekym sa da, ale kazdy raz zomrie. Bez ohladu na to, ci je to niekto velky alebo malicky. Vasa filozofia moze byt neustale pomahanie, podpora v tazkych chvilach. U nas je smrt nieco, o com sa hovori otvorene. Kto zomrie, ten je mrtvy, nevrati sa, nepride zazracnymi dverami. Bez ohladu na to, co si prajes. Mozes ma za to nenavidiet, mozes sa mi vysmiat a mozem sa vysmiat aj ja tebe. Som ciastocne ako vy a ciastocne ako arkani. Nechapu ma ludia, nechapu ma arkani a ked konecne narazim na niekoho, kto mi bol blizky, tak neplacem. Radujem sa, ze som ju stretla a spoznala. Smutna by som bola, keby vobec nebola, no to, ze vobec bola, mi prinasa usmev. Ty, Ramael, si carodejnik. Co by si robil, ak by si vedel vycarovat stastie ostatnym a sam by si smutil? Rozdaval by si usmev, no tebe by ho nikto nedal? Smrt nie je dobra, no nie je ani zla. Zivot tak isto. Vzdy je ale dobre zit a zit tak, aby sa to dalo nazvat zivotom a na konci sa rozlucit.“ 

	Ramaelovi vypadol hlas a nevedel, co na to odpovedat. Pozeral na Ziggy, ktora mala svoju rec a pocuval ju. Pocuvali ju vsetci a poculi v tom mudrost. Larynia, prekvapena postojom Ramaela i Ziggy, rozmyslala. O zivote i o smrti. Nevnimala svet okolo seba, ale zacitila cudziu ruku, ako sa jej dotyka. Neobzrela sa na Ramaela, neurobila vobec nic. Snazila sa pochopit vela veci a po dlhom case pochopila jedno. Ziggy je dobry vzor. Nech je uz akakolvek. Aj s chybami, ktore ju robili minimalne v ociach Lussie bezchybnou. Alebo blizko k tomu. 

„Teraz ked sme tu, mali by sme sa pustit za vrahom,“ ozval sa Durf. „Larynia to nebola, Ramael tiez nemal motiv. Ani ja a Ziggy... si podozriva, vies o tom?“ 
„Som nevinna! Som nevinna! Mam pravo drzat hubu a krok, vsak?“ 
„Z pravneho hladiska ano, z vojenskeho by bolo dobre cim skor zistit, kto to bol. Nech sa sa predide dalsim obetiam.“ 
„Niekto bude chciet zabit mna, viem to! Mozno prave ty,“ pozrela na Marina, „vyzeras podozrivo!“ 
„Pre teba som vzdy podozrivy. Som rad, ze skapala. Ale nezabil som ju.“ 
„Uvidime,“ Ziggy zobrala do ruk drievko a pozerala sa nan z kazdej strany.“ 
„Co si nasla?“ Spytal sa jej Durf. 
„Podla mna to na nu niekto vystrelil z fukacky. Nejaka podivna banda tu moze na malickych nozickach pobehovat sem a tam. Uvidia stado a zameraju sa na najslabsieho clena.“ 
„Stado? My a stado? To u vas zijete v stadach?“ 
„Vladne nam stado blaznov, ale inak nie. Tak podobne ako vy. Muz, sedemnast zien, taka vacsia rodina.“ 
„Ale no tak, pravdu skus.“ 
„A naco? Vsak vies, sme v tomto podobni. Stale sa dako parikujeme, ked jesto s kym. Sme divny narod, rodi sa ovela viac muzov ako zien a ak je malo vojen, tak je muzov naozaj vela a idu sa o nas pobit.“ 
„To ako aj o teba? Vsak si skareda striga!“ 
„A ty, Marinus, mas take krasne usi. Mozem sa ich dotykat? Asi polovicu dna?“ 
„Sustredme sa na ulohu pred nami, ano? Niekto sa tu skryva. Mohli by sme ho skusit chytit.“ 
„Aj mne uz ta rybina ide krkom.“ 
„Ale nie zjest.“ 
„Preco nie?“ 
„Mam napad,“ spomenul Marinus a oci Ziggy a Durfa sa obratili k nemu.“ 
„Tak to som zvedavy.“ 
„Chytime jedneho, zistime kde su ostatni a urobime z nich nasich otrokov.“ 
„Preco mam ten divny pocit, ze mam v sebe viac tej slavnej ludskosti ako niektori ludia? Kto to vymyslel, take hlupe slovo? Arkanskost by mohlo byt zase nieco trochu ine a v niecom rovnake. Ak neratame straty na zivotoch samozrejme.“ 
„Podla mna vela tarame a malo sme v terene.“ 
„Teren, ty si hlava, mame to. Ak ju chce niekto zjest, tak si len pockame kedy pridu. Dohodneme sa s nimi, nech sa vzajomne nevrazdime a mozno sa nieco dozvieme. Napriklad ako zmiznut z tejto prisernej krajiny.“ 

	Zatial, co trojica vymyslala akysi zvlastny plan, zacali sa diat uplne ine veci. Na oblohe sa znovu zacali zoskupovat tmave mraky, no nebol ziadny vietor. Ticho pred burkou, ktore nepripominalo tie ostatne ticha. Znamenie, ze ani burka nebude obycajna. Cela obloha sa farbila a slnecne luce stracali svoju moc. Ziggy nastavila svoju dlan, cakala prve kvapky, no ziadna nepadala. 

„Mam dobry napad.“ 
„Schovat sa pred dazdom napadlo aj mna,“ odpovedal jej na to Marinus. 
„Myslim, ze toto nie je dazd. Mali by sme sa poriadne schovat. Citim nieco priserne zle.“ Arkanka sa zacala triast. Vyzeralo to ako poriadny strach. Nieco, co na nej nikto necakal. Durf zozbieral celu skupinu a viedol ich k starsiemu obydliu, ktore bolo pod skalou. Nedostali sa ale na dohlad a cestu im zahradili zvlastne bytosti. Pripominali ludi, no neboli to ludia. Ziggy tasila mec, no nebola to vyhliadka boja, v ktorom by mohla zvitazit. 

„Ty pojdes so mnou,“ povedala zvlastna postava Larynii. Nedalo sa rozoznat, co je zac. Iba to, ze nepatri do tohto sveta. Neprijemny hlas sa odrazal zo vsetkych stran a desil zabludene hlodavce. 
„Nikam nepojde,“ zastal sa Larynie Ramael a pripravoval najsilnejsie kuzlo, ake poznal. Demonicky spanok ho vsak premohol skor, ako ho mohol pouzit. 
„Mala nesympaticka otazka, ze som taka smela. Vy, co vyzerate ako strasidla a ocividne vam pachne z ust, ste ti, co myslim?“ Ziggy sa posmesne spytala a cakala, ze sa potvrdi jej nocna mora. 
„Uhni z cesty, miesanka. Neprisli sme po teba, no to sa moze zmenit.“ 
„Jeden z maniov a este aky vyberavy. Dakujem za pekne pomenovanie, aj ked je pravda, ze pekna a mudra mam radsej, ale aj miesanka je celkom fajn. A ty si co? Vyzeras ako jeden z maniov, spravas sa ako jeden z maniov a hned vies, kto som. To znamena inteligenciu. Takze asi jeden z nich nie si. Sice to je skor instinkt ako inteligencia. Tak potom si.“ 
„Tak dost! Berte ju!“ 

	Velitel maniov vydal rozkaz, no nestihol ho dopovedat. Vrhla sa na neho Ziggy s mecom a usmrtila ho dobre mierenym seknutim. Nestihla vsak urobit viac skody. Ostatnych zastavili a znehybnili svojimi kuzlami. Nasledne uspali vsetkych, s vynimkou Larynie. Prekvapene a vystrasene dievca chcelo utiect, ale nemalo kam. Boli vsade okolo. 

„Ty pojdes so mnou,“ opatovne povedal Larynii. Rovnako ako predtym, s rovnako neprijemnym hlasom. Bala sa, ale nemala ziadnu sancu. Prizerala sa, ako ju chytil za ruku. Nebolelo to, ale nieco sa dialo, menilo. Uz to zazila. Kuzlo na prekonavanie obrovskych vzdialenosti. Zazila to, ked z nej chcela Ciali urobit osobnu sluzobnicku. Ocitla sa na mieste, kde bola jej sestra pochovana. Pohlad ju prekvapil, vobec nieco take necakala. 

	Poznala maniov z rozpravania a trochu aj z vlastnej skusenosti. Videla tiez, ako ostatnych uspali, vratane Ziggy. Trvalo to dlhsie, ale podarilo sa. Nelutostny narod, ovladajuci silne kuzla, ju doviedol k hrobu Lussie. Bol prazdny a Lussia sa na nu usmievala. Ona aj Ciali. 

„Ako ste sa sem dostali?“ Larynia otvarala oci. Toto rozhodne necakala. 
„Ja som tu lezala uz dost dlho,“ odsekla Lussia a bolo jej uplne jedno, ze akurat skocila do reci Ciali, ktora chcela nieco povedat. 
„Ozivili ma a ja som ozivila ju. Mozes mi verit, nic by sa jej nestalo, keby som zila. Prva vec, ktoru som urobila, bola pomoc tvojej sestre. Pod, uz si v bezpeci, odteraz ti nikto neublizi.“ 
„Nechod!“ 

	Lussia prekvapovala. Mocnu carodejnicu, starsiu sestru i tmave postavy carodejnikov. Kazdy jeden z nich ju mohol rozmetat, no na priamy prikaz Ciali sa tak nestalo