Vyzva zit Zuzana Volentierova Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Zuzana Volentierova Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2020) 011001 O knihe Zbierka basni, ktora predstavuje dolezitost ludskych hodnot, citov, zivotnych situacii, ktore by mali byt posolstvom pre buduce generacie. Kniha obsahuje 33 basni, kazda opisuje vynimocnost textu, kombinuje metafory s dielom, opisuje problemy, ci hodnoty, ktore by mali byt v tejto dobe samozrejmostou a na ktore sa postupne zabuda. Pre koho su vhodne basne? Pre ludi a pre zijucich na tejto planete. Kniha je venovana ludom, ktori v tejto dobe hladaju cestu. Dalsim velkym venovanim je spomienka za zomrelych a tych, co bojuju v tejto dobe s chorobou, ludom so strastami a beznadejou, ludom hladajucich svoje miesto na tejto planete. Velke podakovanie patri tym, co podali v tazkych casoch pomocnu ruku a vedeli si aj z toho biedneho odtrhnut pre ineho a dat mu nadej na zivot. Obalka: Monika Vargova Fotografie: Zuzana Volentierova „Pokora srdca neziada, aby si sa pokoril, ale aby si sa otvoril. Prave ona je klucom k zmene. Az potom mozes davat a prijimat.“ Antoine de Saint-Exupery francuzsky spisovatel a pilot 1900 – 1944 Obsah Vyzva zit 1 O knihe 2 Obsah 4 Nezabudaj na lasku 5 Najdem raz ten list 6 Putnik 7 Clovek 8 Temno zabija 9 Dakujem 10 Chcem liecit 11 Pozri sa na seba 12 Psenicny klas 13 Basen pre poeta 14 JA 15 Recyklujme ludi 16 Ortiel 17 Sklamane zeny 18 Som to ja 19 Zbieram 20 Kriz pri ceste 21 Kde si? 22 Vyplavat 23 Namaluj mi jesen 24 Drevene chalupky 25 Chcem pochopit 26 Chran ma, clovek 27 Kam 28 Polievka pre ludi 29 Prebijem silou 30 Zraneny motyl 31 Film pre... 32 Vetranie 33 Otrok buducnosti 34 Stresovy prud 35 Politika na streche 36 Karma 37 Nezabudaj na lasku Ked chor zaspieval slavnostnu piesen, vstali posledne duse do prazdna, vedela som, ze nastava ten den, kde pise pismo koniec azda, koniec pre vsetkych, co zlobu tvoria, laskavost upaluju na hranici, posvatne ciernili vsetky moria, miznu pred nimi tajni vinnici. Dobrym ludom uz veju zastavy, na cistych staznoch prezitych lodi, tych, co este doteraz nezastavil, ci nik sa v ciernote nesplodi. uz svieti prave slnko na Zemi, luc rozbija tmave miesta rychlo, uz nikdy sa nic k zlemu nezmeni, detsky plac v usmeve vykvitol. Objimam seba aj kazdeho z vas, stretneme jednu lasku zrana raz. Laska napisana na pat pismen, nikdy ich pre nikoho nevymen. Najdem raz ten list Pocuvam tazke temy inych, ktori hladaju stale svoje miesto, neviem, ci sa dopustili viny, nadranom sa preniest cez to, cez problemy buducich deti, co svieca osudy im pali. Ci niekam ich stastie leti? Ci zakope spomienky v ziali? Chcem byt na hodinu s Bohom, premerat ludske veliciny, viem, ze je nas na svete mnoho, robime chyby aj silne ciny. Chcem hodnotit nase osudy, co si pisal do kruhov vecnosti. Kde ta ludska dusa bludi? Kde stracala tie dobre cnosti? Chcem najst list na dobry zivot, citat ho celej spolocnosti, aby uzkosti nebrali clivo, chvalili len dobre cnosti. Milovali pachy vernosti, dotyky pisali prstami, lasku davali pre hosti, rozdavali ju medzi nami. Putnik Na putnickej ceste stretla som muza, ticho stoji, nikto ho tam neskusa, uklada si otazky svojej sily, „Pre koho sme vlastne na svete zili?“ Na razcesti pozera styrmi smermi, „Kde si osud moj? Vrat sa a uver mi.“ Oci plne slz ronia dusevne sily, ktore bolesti v case vymyli. Vrasky vypisali posledne slova, znacene bicmi na tele odznova, kazdy pas ukazal nenavist ludi, ani drzost zlosti lasku nezobudi. Len JA clovek viem spravit posledny krok, ulozit trest nicote ako potomok, vystrelit lasku tetivou do ludi, nech zlo sa v DOBRO navzdy prebudi. Clovek Slepy neuvidi zraky inych, vidiaci si nevazi svoje oci, hladny nevie byt nasyteny, smadny nevypije duse sveta, milovany nevyhladava krutosti, uprimny bojuje s pravdou ciest, idylicky zabija harmonie, pokorny dviha stebla zivota, drzy nespoznava svojich hranic, podly kuje horuce podkovy. Kam priradit biedneho cloveka? Vieme, kde je ta cesta odveka? Najdeme riesenie v hlavolame? Ktory nas osud na dvoje lame... Odpoved najde si kazdy sam, v zivote a ci v laske niekde tam, odovzdaj mysel vsetkym hram, spomen si na heslo: „ja to dam.“ Temno zabija Pozeram cez smutnejsie okna, kde skary uzemnili svetla, moja dusa do nitky zmokla, laska v citoch prave vadla. Ani naznak objatia nebadam, zivot stratil panicky zmysel, hlboko padam k zahadam, kde posledny ludsky hak visel. Temnota zabija tie tela, co slabymi sa denne stanu, dusa osudy si zomlela, vysypane do verneho stavu. Ten stoji na vrchole smrti, niet ziadnej ludskej viery, v rychlom vysledku rozdrvi, ci to mrtve palbou zamieri. Nechceme byt mrtvym cielom, bojujme, robme kroky smelo, aby zivot nestaval tie stany, postavene smutkom s nami . Dakujem Dakujem Bohu za oci, ktore vidia dialky duse, dakujem Bohu za usi, co pocuju vsetky prosby, dakujem Bohu za usta, co rozpravaju pribehy. Podakovat je krasna vec, zit v pokoji a vediet, ze zivot ma velky zmysel, utekat za tym, co spaja srdcia po tej zemeguli, co su ohnom podstaty zit. Skusme prud dravej rieky, tecucou krajinou ludstva, mocime sa s laskou v nej, telo splynulo s hladinou, rieka lasky daruje nam, podakovanie zivota, narodene v prameni, schovany v schranke tela. Nechajme vyvierat city, co v nas potichu tecu, umyvajme brudne tela inych, vodou lieciacou byt bez viny. Chcem liecit Chcem liecit ludi velkou lyzicou, v ktorej plava liek dobrych ludi, chcem byt srdcu oporou, co bludi, smutnym zivotom uzavretym tmou. Nenariekaj srdce do vankusa, ved vzdy sa najde potesenie, aj ked ta tam krok nahle zenie, neodolaj, to ta len zivot skusa. Pohladaj smery tvojich zelani, cestu posyp bielymi kamenmi, v tomto momente len uver mi, ze ty drzis svoj osud na dlani. Vyliecis vsetky tvoje choroby, co ta dlhym vekom zozierali, s tvojou dusou zle hry hrali, ver tomu, ze laska to urobi. Miluj dobro, nadej a vieru, cistu, neznu a navzdy zrelu. Pozri sa na seba Nechcem sa rozplakat nad rozliatym mliekom, Co si pred nevinne dvere prave rozlial, Ved to mlieko za tvoje chyby nemoze, Krava vitazne pre ludi podojila, Co mali pre svoju hodnotnu poziven. Neukajaj zlosti nad miestom plnym lasky, Poutieraj rozliate mlieko cistou handrou, Vezmi do pracovne vyprat vsetky klamstva, Aby nova moznost pre teba prichodila. Mozno cista handra vypovie ti slova, Co si mi mal v tichy vecer povedat, Ale mozno nikdy nikde neprides nato, Ze mozno by to s nami stalo zato. Psenicny klas Stupaje kracali popri psenicnom poli, zastanem, obzriem sa, nevedomky si stojim, smutne oci hladaju v dialke zlty klas, taky, co vyjadril v srdci tuzbu rast. Len jeden jediny rastie na tom poli, viem, nicoho a nikoho sa nebojim, za svojim tuzobnym slovom si stojim, ze prave ten je jedinecnym na tom poli. Ta nevesta steblom vynimocnym sa stala, v dialke ju premohla casom ticha skala, hoc silou duse napriek tomu odolala, pisat basne vo vysinach poetickeho brala. Priatelka prepisujes texty zivotnych dni, Miluj dobro, lasku a nikdy nezabudni. Basen pre poeta Dnes na basnickej lodi cierna zastava veje, dnes kazda tvar sa v tomto case neusmeje. Srdce stonavo place – narieka v kute, slza za slzou goralky vecnosti navlieka, neplac za nami dnes v tichom hrobe, hudba tvojich textov navzdy hra, kazde slovo tvojou rukou napisane, vecnu basen pre nas navzdy stvorila. Chybat ti bude nase literarne objatie, ci neha stvorena v blizkosti nasich tiel, spomienky pisane do nadhernych slov, vedz, ze navzdy budes tou najvacsou raritou. JA V pravosti svojho ducha hladam svoje JA, Kde je? Skrylo sa, ci to bola dnes nahoda? Hladam ho tak dlho tecucou velkou riekou, po roklinach, horach ci medziach medzi lesmi, kazdy kut zarastenymi korenmi rastlin, hmatam rukou po stopach davnych cias minulych. Dno mori som prebadala tapanim predstav, ukazujucu cestu do smeru neviem kam, lustit krizovatky alebo ludsky hlavolam, neviem, ci to najdem alebo niekedy dam. Dnes rano horelo svitanie znamenim dna, kde naznak nadeje v mojich ociach blysol, viera vyskocila z posvatneho radu, mozno dnes je len den pre moje JA. Slnecne luce vili oblacne paperie do venca, co lieta den i nocou po modrej oblohe, citila som, ze to „JA“ mi voda prinesie, v minute mojho velkeho narodenia. uz vidim pristavat v pristave bielu lod, s mierovou plachtou na drevenom stazni, na palube mava farebne „JA“ s laskou, ze dorazilo konecne do mojho srdca. Recyklujme ludi Nevinnost prebehla teraz inych, tych, co sa citia trochu vinni, hodili do kosa svoje viny, aby pachali dalej smele ciny. Odpadky plnia zivi ludia tym, posluzi nam a hned to zahodim. My vieme aj cloveka zahodit, prestrihnut kabel, ci odtrhnut nit. Preco? Preco hadzeme ludi do smeti? Uz im kontrolka nikde nesvieti? Ci maju vybite baterky navzdy? Ci nas na nich nieco velmi drazdi? Recyklujme ludi, cinme inak, ukazujme im cestu, ci naznak, pocuvajme ich prosby a vzlyky, ukazme im, ze su pre nas niekym, Komu verime, odpad triedime spravnostou taky zivot zdielame, s kazdym clovekom tejto Zeme, stavajme pevny mur dennodenne. Ortiel Na dne jazera plakali tiche ryby, slza za slzou umyvala dno tienov, ticho opadavalo do tmavosti vln, na mrtve kamene cierneho piesku. Nic nevidim v tejto spinavej vode, len smutok tam citit z plavajucich ryb, slza utiera ich dennodenne strasti, co ryba nemo kazdy den vyslovi. Preco ryby nepoznaju rec cloveka? Preco plavaju zo strany na stranu ? Preklial niekto ich jazyky na vecnost? Ci dostali trest za vykonane ciny? Odpoved si plava v tmavej plytcine, neodpovie, ticho caka na osud tych ryb, schovanych v tych nasich burlivych vodach. Clovek drzi ortiel v hrsti nad nimi, ci preziju, umru ci spoja sa s nimi. Sklamane zeny Pri horkej kave sedeli sklamane zeny, vrela lyzicka miesala kavove zrna, za oknami svieti, prsi, ovieva ci snezi, chcu ju vypit jednym duskom do sameho dna. Sklamane zronene hlavy kladu k stolu, oci prepadli bezmocnosti stratenych lasok, srdcia roztavene tecu krvou az dolu, kde sa spaja hruba zila s tepnou ako sok, tam, kde uz objatia nevedia vriaco zovriet, stratili vyznamy slova milovat niekoho, prestali city pre rodinu ci inych zriet, kopli tolkokrat o tvrde kamene nohou, posledne dufania letia svetom tam, kde vtaci pristavaju v poslednej chvili, v kute placu tiche sny najsmutnejsich dam, muzi na svete uz nie su v tom case ich mili. Som to ja Stal som sam na hranici rozhodnutia, kde skaly roztriestili moje slova, vedel som, ze sa az tak nezachovam, tak ako mi to ludia do mysle nutia. Sloboda otvarala ruze reci, co mi Boh do mysle zvlastne nasadil, text sa v momente stava niecim, pretvorenim na ludsky zijuci il. Stat pismen stavala murove hrady, pevnosti z viet naplnenych citom, skladam dejiny ako sa naladim, aby sa stavali vasim blahobytom. Hladam rozkose pisane v riadku, pisem perom pre ludi na pamiatku. Zbieram Klacim na zemi s bielym klobukom, neziadam peniaze ci nejaky dar, zbieram usmevy, nehu ci pohlady, aby kazdy kazdeho laskou pohladil. Je smutne zatvarat tlmene okna, kde tichy hlas krici o mile prosby, ukryvat dobro do kuchynskej skrinky, ktoru uz nikdy pre inych neotvori. Zdrzanie nastavilo vysoky ciel, neudriet slovami do cudzich zivotov, stiahnut roletu pred osudom inych, zabit aj posledny kusok jediny. Verim, ze raz ludstvo zobudi budik, zvoniaci v pravy cas pre citenie zit, aby laskava nit usila problemy, na kazdych deravych nohaviciach. Kriz pri ceste Ako vie zmenit jeden system cloveka, ktory v nicom uz nenamieta, narodil si sa ako stastne dieta, teraz uz ani slza nenarieka. Ta, co vyplakala nesmiernu bolest, ak si spomenies, v srdci ju nes, matka ti fukala tvoje rany, citil si sa vtedy tak oklamany. Rychlo zabudlo srdce na objatia, hmotne statky lasku nezaplatia, nato, kde si moju matku nechal, zamrznut a vziat jej posledny sal. Ona ti podala posledne jedlo, aby sa ti v ziti dobre viedlo, ulica sa stala jej domovom, zabudol si na vsetko v novom. Matka slabou zobrackou sa stala, to bola ta odmena za city odmala. za laskou darovanu cistu obetu, dostala do vienka nevdacnost odetu, Teraz len mrzne kriz na okraji, nikto tam nesmuti ani neziali, len dreveny kriz s menom matky, strazi nas zivot na zemi kratky. Milujme svoje matky.... Kde si? Nad studnou plakala dievcina, s roztrhnutymi satami, nik nevie, preco slzy roni, z lesa dycha suchot stromov, od dialky pocut hlucne zvony, niekde tam, lezi dedinka tejto devy, hltam ten pohlad jej nevinny, ako slza myje cistu vodu, utopenu v tmavej diere, zabudol svet na dnesnu chvilu, obzriet sa spat ci niekoho niet, ktory by utrel solne dielo, v minutach trpkostou sa chvelo, tma ucarila horske strane, za dedinou nesvieti hviezda, ani sova nevytiahne perie, aby zmyla bolestnu tvar navzdy. Kde ste vsetci, co nevidite, ze dievca divu smrt privola, ked posledna slza tam padne, rozpravka sa navzdy pochova. Vyplavat S pokorou pisem tiche slova, pre tych, co citaju smutne zdrapy, utopene v schulenom bahne, kde nenajdu ani pismena cestu. Hladam kazdu ostru ceruzku, co by zapisala prve ANO, tomu, kto vylovi jedno slovo, z kaluze zaplatenych dani. Siete sa pretrhavaju z lovu, udica stratila cisty silon, ukladame si otazku spolu, ako vylovit to, co bolo... Radsej nechajme plavat to tam, v bahne, vo vine ci uzries to sam, ze zbytocnost ti ukazala smer, minulost prestrela tak mi ver, hoc siete uz roztrhli vsetky sily, v ktorych sme uz my davno zili, Tam uz nie je cesty spat, radsej zit a nic nevediet, ako to vlastne presne bolo, odplavat na iny breh s molom, pristavit lod a odhodit padlo, zabudnut na to, co sa spriadlo. Namaluj mi jesen Jesenne farby zaplietli sa medzi listy, kazdy z nas v zivote je si tym isty, toto rocne obdobie pise velke diela, navrhnut by som tymto milovanym chcela, piste presnivane pocity na papierik, so svojou laskou, uctou, v tichom mieri, nech spanila jesen ocne bulvy otvara, ustami vyslovi tie hodnotiace prava, jemnostou ruky hladi zubozene tela, vyjadrenim pismen by som pre vas chcela, schovat v sumeni pravdy bolestive spice, viem, ze je to tazke v tejto dobe sice, zapocut kroky zdivenej jesene tam, kde sa ani ja, ani ty necitis uz nikdy sam, na kazdom liste duba ci silneho javora, v myslienkach na teba v uzadi zavola, prezivaj zivotom malovane nadhery, vo farebnosti ti kazdy vsetko uveri, ze si spravny clovek na tomto svete bol, na nas a na inych si nikdy nezabudol. Drevene chalupky Drevene chalupky pod kopcom strazili horu, kde tajomstvo oblohy svoje casy opise, male hviezdy dobru noc zelali pohovoru, rozpravajuc smutne pribehy listom zo skryse. Svetlo rozzaruje upenlivo krasny obraz, co biedny clovek na vlastne poznanie vytvori, pred prirodou klaci na svojich kolenach len raz, vtedy vdaka padne na zijuce vsetky tvory. Vdacne zijucim bytostiam za obrovsky scenar, co nazbieral spomienky z nasho krokomera, nechajme v tichosti snivat predurceny dar, v prazdnej chalupke na strani cierneho sera. Clovek, ty jediny zachranujes prirodny svet, v ktorom nepriatelov neprajnosti ziadnych niet. Chcem pochopit Chcem milovat plnymi duskami, vypit ich na jedno posedenie, sediet v kresle z jasnej duse, citit suzvuky lasky nado mnou. Pomoz mi pochopit toho muza, ktoreho si mi naserviroval, na tacke plnej cistej nadeje, umyteho bez hriesnych udalosti. Kaly zarosili jeho dusu, v momente odbijania hodin, nechcem a nikoho nesudim, dnes prave v tejto smutnej chvili. Je tazke chapat nemeho muza, co len svoju rec rozprava inym, moje slabiky vyznam stratili, ked zrezal moje srdce napoly. Vykrocila by som rada cestou, ktora by mne teraz prisluchala, prave neviem presne, ktora je to, ci lava alebo radsej prava, odpovediam prislucha vela ciest, konca neviem nikde sama najst, smer tichucko zazera na moj cin, uvidim, ako sa vlastne usmernim. Chran ma, clovek Rozmyslam, ci opravit chyby, rozmyslam, ci zase nepochybim. Zrana kvitnu cemerice v kvete, Co si o tom myslite ci viete? Ten kvet pise treti svet, v ktorom mozno dobreho niet. Pat hran lupenov spaja vieru, prave zapina nasu casomieru. Snaha o zachranu je mala, rastli sme v nej odmala. Kazdy kvet je stvorenim sveta, vsetko, co plava, chodi ci lieta. Zobudime konecne nase zmysly, nech si kazdy v tomto svete nemysli, ze priroda sa zachrani svojim carom, stane sa navzdy ludskym darom, Dar pre nas samozrejmostou bol, ked sme sa do planety narodili. Brali sme ju ako ludsky symbol, ze sme priamociaro pre nu zili. Lenze ona nastavila hranice, trafila nam facku cez lice, lebo ju nicime bijucimi hodinami, uz nechce zostat medzi nami. Zasadme nove luky a stromy, bude nas svet navzdy povedomy. Kam Krvilacnost krkavcov zapachala na okoli, netusila som kadial, svojej ceste dovolim, Dovolim spravit kroky, bez preliatia ich krvi, neplatim, nenaratam, unikom nerozdrvim. Bezim zretelne po tme, svetlo vyplo baterky, ludia srdcia zhasli, nastal koniec prevelky. Karmicky roztriestila, duse oslavovanych, sypala do povetria, prezity zivot tych, tych, co vsetko znicili.. Polievka pre ludi Chcem zamiesat lyzicou polievku z ludi, co plavaju v hrnci zivotneho diela, nech tam kazdym dnom neveriaca dusa zbludi, co napokon vycitkami vycitat chcela, dosiahnut nerovnost polievkovej hladiny, kde stiplava chut nam znicila vzajomny cit, nebojujme prave v boji ti jedini, co sa snazia pevne mury inym postavit. plavajme v potrave vsetky narodnosti, drzme polievkove lyzice medzi sebou, venujme si lasku, zivot a ine cnosti, prepletene medzi cistym nebom a Zemou. Prebijem silou Rozfukal vietor duny na pusti rozviril zrnka piesku do nebies. Zaslepil vidiet, okna cez farby zanechal zivot bludny vo svete. Popieram zmysly ciarkou vo vete posilnim svetlo taktom na doraz. Nemocim slova, korkou z chleba necistim duse metlou na spinu. Nenesiem vinu vedrom z kovu neplasim ludi teraz a znovu. Prebijem silou kosti so svalom prezijem vsetko prave a nastalo. Zraneny motyl Ludska ruka znicila moje kridla, ktore som si tak dlhe roky strazil, chyba mi velka cast mojej jemnosti, tam, kde som tiche radosti rozdaval. Nikdy nebudem lietat vzdusnym rajom, len lozit po korunach stareho dreva, ocakavat na svoje ukoncenie zivota, za ludsky pocin vyjadreny pychou. Hladam nadej v priatelskych motyloch, tych, co zraneni ziju pri korenoch, snaziac sa prezit tazke utrapy tam, kde najvacsie nastrahy ich morduju. Chcem poslednu sekundu zit v nadeji, ze moj zivot vyznam dal tejto Zemi, bol som hrdym lietajucim motylom, lietal s laskavostou pre ludsky cit. Film pre... Padajuce kvapky zmyli vsetky neresti, na konaroch necistej samolubej lipy, vsetky listy leteli na hrob prazdnych dusi, v ciernej zemi sa stali vsetci nezvestni, ticha nevera zlcou ci slovom lahko sipi, nikto z nas ani v tejto dobe netusi, ako rychlo sa znici dobro slastnej nevesty, vsetky horlave sviecky ohne navzdy vypli, posledne volajuce slova dolahli do usi, len jeden dobry clovek stoji na predmesti, nik nerozprava navokol ziadne vtipy, nevieme, ako sa tento zly film navzdy zrusi, natoceny pre ludske buduce pociny. Vetranie Lesom otvaram okna, vetram myslienku navzdy, cerpam divocinu mysle, listom ovievam telo, hladim korene dialky, karme prespievam piesen, lucom rozchodim slzy, trave polejem smutky, hmyzu odovzdam cestnost. leziem slimacim krokom, ostne pichliaca bodnu, zivot silneho tvora. Otrok buducnosti Hrdlickam zadusili hrdla, zrnami napisanych diani, zvuk neodbil ziadnu ozvenu, v kostole cierneho mnicha. Ticho, prave ticho prasilo, koberce politickych poslov. Tornado prachu zmiatlo zive, do temnych komnat spolocenstva. Kluce hodene do priepasti, hladnej spravodlivej bedaci, nadej odomknuta v diere, rozbila sa na marne kusky. Uz sme otrokmi buducnosti, retaze tazia kazdy nas ud, bojovny krik kricia namestia utopene v atramente. Stresovy prud Potrebujem vypnut ziarovku v mozgu, pustit zlu energiu na prechadzky tam, kde ani ta tekutina nepovedie prud, casovo zostanem na chvilu celkom sam. Len mozgova bunka ma deli od toho, co som potreboval na chvilu vyjadrit, informacii sa sypalo teraz mnoho, roztrhnut so sekundou Ariadninu nit. Reci vysielam na dovolenkovy raj, city preposlem mailom na vsetky strany, prosim cez spotenu kozu nepozeraj, ver len tomu, ktory uhol je ti dany. Snad najdem sekundy cisteho pokoja, ukryte pod zastitou tych poslednych sil, prosebne odpoj ten moj prud od zasuvky, aby som konecne teraz vlastny zivot zil. Politika na streche Cierne vrany krakali sproste dejiny, zostal nas najvyssi sam jediny, sediet na kresle vecneho diela, budem drza a teraz velmi smela, bludnych a neznalych ludskych iluzii, kde aj nase poctive kroky sa zauzlili, clovek cloveku uz spravnu ruku nepoda, zabuda navzdy a straca sa stara moda, pocuvat srdcom vlastny slovensky narod, s hrdostou ospevovat do dialky nas rod, pre generacne deti nasej buducnosti, nechali nadeje, ci slastne cnosti, Nie, pravda sa stratila v neznamom, zijeme v ciernom kruhu nastalo, nikto uz nadeje nikde nepise, zavreli dvere poslednej skryse. Ludia, postavme hrady aj mury, narod nech pravom svieti a nech zuri, bojujme za nase narodne prava, vsak ta republika bola raz uz prava. Tak ju postavme spat... Karma Brodite vody ci moria, co planety same stvoria, plujete spinu na inych, hladate vyzvu pre viny, clovek moze za dejstvo sam, masky zakryli neisty klam, horel ohen v Atenach, hra uz svoje vyhrala, ach, bojujme za ludi boje, verme vsetci v to svoje, nadanie pomahat zivemu, vypisat dotaznik len jemu. Zime pre planetu.