ZETONY Za lasku sa neplati Lidka Zakova Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Lidka Zakova Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2019) 111000 O knihe V nerovnocennom vztahu sa ocitla skoro kazda zena. A niektore mali tu cest zazit vztah s narcistom. V postave Julie sa premieta archetyp nevinnej princeznej. Jej pribeh je stary ako ludstvo samo, preneseny do kontextu sucasnosti. Jej milovany Alex je odpojeny od vnutorneho prezivania a strateny v pokryteckych hodnotach. Je vsak zdanlivo usetreny od karmy, ktora akoby v jeho pripade ani neexistovala. Aj ostatne postavy pribehu ukryvaju pod maskou reklamnej dokonalosti svoje zranenia a zlyhania. A prave ich maska dokonalosti je zaroven pascou pre ich uprimnu dusu, ktora sa krci a trpi ako menejcenny vyhladovany privesok uzkoprseho ega. Pravda sa v pribehu odhaluje nenapadne a vyznieva az malicherne, no dostavi sa v pravy cas. Ako ucitel, ked je ziak pripraveny. Pravda, pred ktorou sa Julia uz nema kam skryt. Pravda, ktoru dostava mnoho zien od zivota ako ZETON, aby precitli. Obsah Obsah ZETONY 1 O knihe 2 Obsah 3 1. Kapitola 4 Uvod 4 Alex 4 Julia 5 Marcela 6 Dusan a Laura 7 Dusan a Andrea 8 Stahovanie 10 2. Kapitola 12 Alexov byt 12 Odvratena strana mesiaca 12 Julia a Laura 13 Dusan, Alex a Laura 14 Tusenie 15 Psycholog 16 Laura a Benko 17 Benko a Julia 18 3. Kapitola 20 Nemocnica 20 Tma 21 Posilovna 22 Psychiatria 23 Prelet nad kukucim hniezdom 24 4. Kapitola 26 Mikulas 26 Matka a dieta 27 Nestastie v stasti 28 Obrazok 29 Biela 30 Prezentacia 31 Sumrak 31 Stratene iluzie 32 Spirala 33 1. Kapitola Uvod Alex bol unaveny, presiaknuty a znetvoreny kazdodennym sexom. Bola to potrava, ktorej prisun bol v jeho zivote taky staly, ako kazdodenny vychod a zapad slnka. Vedel o tom. O tom nevyhnutnom kulinarskom pozitku, ktory nekoncieval nijakou servitkou. Fakt, ze ho ma ho zabijal viac, ako keby ho nemal vobec. Juliu zbalil v praci, presnejsie ona zbalila jeho. Pre neho to bol bezpracne ziskany benefit, ktory sa mu prave hodil. Bol priebercivy. Juliu si nevybral preto, ze by sa zalubil. Vybral si ju preto, ze ho ona chcela a ze ten krok k nemu urobila v pravy cas. Nicim ho nerusila, neznervoznovala, neznepokojovala. Taktiez ho neoslnila, nikam ho nestrhla a k nicomu nenadchla. To bolo to prave orechove pre Alexa, bezpecny komfortny pristav pokojnych vlniek na kraji pobrezia. Bez zradnych divokych prudov. Jej pokojny hlas, uhladene vlasy, sumerna tvar a postava bola lahko citatelna, predvidatelna, spacifikovana vlnka, ktorej smer nebol nijak ohrozujuci. Bol jasny. Potrebovala spocinut na samom brehu v jeho naruci s domnelou iluziou o laske a mieri. Vlnka, ktora ziadnu vodu nezamuti ani nerozviri, chcela sa rozplynut v nekonecnosti nudneho manzelstva ako hviezda, ktora sa zruti sama so seba. Alex mal pri nej zaruceny servis neustalej pozornosti a starostlivosti ako male batola. Malokedy o nieco ziadal, plnila mu jeho marnive priania este skor, ako prehovoril. Jej prejavy lasky sa menili na zetony, hadzala ich ako do stroja co ich hltal s neochvejnou istotou. Kazdy zeton, co zapadol, bol pre nu potvrdenim o ich vzajomnej oddanej laske. Julia dostavala naspat omrvinky, obcas ju odviezol do prace autom, obcas nieco kupil, zaplatil a povedal. Vacsinu casu bol prejedeny zo vsetkeho. Okrem Julie tu bolo najmenej 5 dalsich zien v ich oddeleni, co sa na neho vesali ako pirane. Ulovit kohokolvek, idealne samotneho Lucifera, bola vecou prestize. Konkurencny boj zuril, ako keby islo o zivot. Pirane v terariu zvadzali neustaly boj o stado lenochov. Nemotorne a ustipacne pirane boli neustale na love. Slobodny lenoch bol rovnako v ohrozeni ako zenaty ci zadany. Pre Alexa to bola cista samozrejmost, narokoval si na nu. Jeho pozicia mu dokonale vyhovovala. Nevyvijal strategiu ako zenu zbalit, vyvijal strategie, ako sa ich zbavit, striast zo seba tu dotieravu nagelovanu pozornost plnu prehnanej snahy o pozitivne myslenie, ktore zacinalo a koncilo u neho. Ustavicne obtieranie sa o jeho testosteron ako okolo cukrovej vaty ho otravovalo natolko, ze to prenasal na Juliu. Obcas, inokedy pravidelne jej nedvihol telefon. Odchadzal bez vysvetlenia, vracal sa bez ospravedlnenia, robil si co chcel. Ako sejk. Na jeho tvari si stale miesto nasli vrasky pohrdavosti, letargie a odporu. Vedel, ze za kazdym hladnym pohladom sa okamzite vyruti aj natupirovana, upata snaha zaujat ho a on o tuto virtualnu akrobaciu vobec nestal. Pripominalo mu to blazinec plny nacahujucich sa ruk, ktore patrili nevyliecitelnym pacientom. Tie ruky ho stahovali do svojho sialenstva ako do hladomorne. V hladomorni citov stali na piedestali vedla seba, ruka v ruke, vyprahnute zenske tuzby. Tuzili po laske, samozrejme, po tom opojnom bozskom cite, po dobrote, po znameni, ze to s nimi niekto mysli dobre, tuzili po buducnosti. Laska je buducnost. Lenze maloktora perla oceanu sa dostala az k vlnke, co sa niekde vystrasene trepotala na kraji brehu. Perly tuzili by schovane vo svojej hlbke, v hlbke az nedosiahnutelneho tajomna, v hlbke nepoznaneho, neobjaveneho, skoro az nedostupneho Olympu. Kazda perla mala o to vyssiu cenu, cim v hlbsej priepasti vod sa ukryvala. Alex do tej hlbky nedovidel, nikto ho tam ani nepozyval, bol zvyknuty na to, ze na neho z brehu vzdy niekto upenlivo mava az dovtedy, kym neskoncili spolu v posteli. Pri potrebe. Velkej, malej a hormonalnej. To boli tie nevyhnutne prestavky pri vecne zapnutom televizore, ci inom monitore. Obcas, ked pocitoval uz neznesitelnu prezratost  zacinala mu pachnut ako zamoreny, riedky, zatuchnuty vzduch. Potreboval vyjst von, len tak. Sam nevedel preco. Dostat do seba trochu cerstveho vzduchu, trochu zivota. Ocital sa akoby na prahu dusevnej smrti a potreboval byt aspon na chvilu v postnej samote. Kym sa Alex staral o svoj vydych, Julia uz snovala plany o dalsom nadychu. Jej hlad po laske ju chytil do pasce, do kruhoveho objazdu, z ktoreho niet uniku. Alex „Som s Dusanom, neviem kedy pridem.“ Kratke sms, informacie, popis. Alexov styl bol ako rastlina, co uznava len uzitkovu hodnotu, ostatne bol iba nezmysel. Frazy a zbytocnosti, za ktore si clovek nic nekupi. A on si toho kupoval vela. Bol uspesny a bol na seba hrdy. Dominantou jeho imidzu bol drahy mobil, drahe auto a narcisticka sloboda. Lasku neriesil, tu bezpodmienecnu uz vobec. Bola pre neho prilis abstraktna a nerealna. Vizia komfortneho zivota sa podobala na zdurenu hrcku v pociatocnom stadiu rakoviny. Casto pocitoval osamelost no bral ju ako nevyhnutnu dan za uspech. Vyprahnuta osamelost s nim bola aj vtedy, ked bol s Julkou. Zvykol si na nu a myslel si, ze je automaticka aj pre inych. Nikdy o tom s nikym nehovoril. Vsak by sa mu vysmiali, ma vsetko aj viac ako potrebuje, je neustale medzi ludmi tak aka osamelost?! Ona tu vsak bola a lemovala jeho zivot ako nejaky prstenec planety, obruc zvierajuca dusu. Jednoduche bolo zmierit sa s posadnutym votrelcom, jednoduchsie ako s nim bojovat. Zaoberal sa tym len dovtedy, kym nenasiel najpohodlnejsie riesenie. A potom, existovalo predsa tolko pohodlnych sposobov ako jej uniknut, ako zabudnut. Sex bol len jednou z nich a on si vobec nevsimol, ze sa od rozkose stal zavislym. Tych niekolko minut fungovalo ako dokonale narkotikum. Dalsi spolahlivy nastroj bola praca a mega dolezity monitor, ktory ho uvadzal do hypnozy. Tato triada dokonale liecila Alexovu osamelost jednoduchym, lacnym sposobom. Nejaky ten poharik sa nepocital, bola to norma. Osamelost sa prejavovala na jeho tvari. Jej strnuly a bledy vyraz posobil ako opuchnuta maska. Obocie mal neustale napate, pod jeho tarchou sledovali dve unavene oci dianie okolo. Casto nevnimali vobec alebo len okliestene. Jeho pohlad nebol zasneny, bol prazdny a nevyzaroval skoro nic. Ked ste sa mu pozerali do oci, akoby tam ani neboli. Za pomyselnou zasterou sa dali tusit oci, ktore naozaj vnimaju co vidia. Usta presne zodpovedali tomu ako zil. Kutiky evidentne zvesene dolu s neprehliadnutelnym gestom neskryvaneho odporu. Boli to zrozumitelne usta, hovorili pravdu bez toho, aby sa z nich ozyval zvuk. Dokonaly obraz odporu dotvarali smutne odute uzke pery, brada sa zaoblovala do hranatej podoby. Lica bez farby zakryvalo cynicke strnisko. S vlasmi Alex neexperimentoval, kratky strih mu pristal. Vysoka stihla postava, mozno az moc stihla sa podobala anorektickej dusi. A pritom tento muz nikdy netrpel hladom, skor naopak. Riadenie, obchodovanie a rozhodovanie vo firme mu islo dobre bez toho, aby sa o to zvlast snazil. Bola to dalsia oblast  jeho zivota, ktora ho stala minimalnu namahu. Darilo sa mu, mal prirodzenu autoritu aj vdaka charizme. Netrapil sa malickostami, detaily nechaval na svojich podriadenych. Sledoval profit a zisk, najma ten svoj. Zeny si vygeneroval podla aktualnych moznosti, ktore sa ponukali sami ako v reklame. Prvykrat sa vyspal so spoluziackou na skolskom vylete. Pacila sa mu no nebol do nej zalubeny. Po tej noci sa to zmenilo. Nie nezalubil sa, uz sa mu tak velmi nepacila. Stacilo zajst na diskoteku kde sa stoly prehybali pod samymi dobrotami, ktore postupne testoval. Raz sa mu stalo, ze sa zalubil, dokonca bol schopny uchopit veslo a padlovat cln pre svoju vyvolenu, no po pol roku ho to preslo. Klin vybil klinom. Meno toho dievcata si nepamatal, matne si spominal na jej profil a divne slova o laske. Nevedel ci islo o ozajstny cit alebo romanticke pobluznenie. Ako to mohol poznat ked ho nikdy nezazil? Alex sa tych pravych citov desil, citil sa v ich blizkosti ako oskalpovany. Zranitelnost ho krcila, nicila a mucila. Povazoval ju za slabost a zeny, ktore sa jej oddavali boli pre neho psychicky labilne. V jeho ociach bola zranitelnost choroba, ktoru bolo treba prekonat. Silou samozrejme, aby sa mu nemiesala do biznisu. Julia Skoro kazde dieta neznej revolucie vyrastalo v chaose. Knihy v skole sa menili kazdy tyzden a niekedy neboli vobec. Zato pribudalo deti, co sa zjavili ako huby po dazdi a kazde malo svoj oblubeny problem. Niekto nevedel citat, niekto pisat, niekto neobsedel na mieste a niekomu sibalo uplne. Chaos sluboval ze sa do niecoho vyvinie no casto sa len prehlboval. Boli chvile, ked uz neplatilo nic a bezradnost ucitelov neiste casy umocnovala. Do firmy sa dostala nahodou. Vitazka konkurzu to vzdala a tak dostala sancu nahradnicka. Kazdy den musela dokazovat, ze to miesto ziskala opravnene. Napriek tomu, ze sa maximalne snazila, pocitovala akusi divnu stiesnenost. Nemohla si byt ista nicim, ani pracou, ani sebou, ani svojim osudom. Zaspavala s pocitom ohrozenia, ktore sledovala kutikom oka. Nepokojny spanok jej viac sil uberal ako daval. Zacarovany kruh nervozneho spanku a neistej prace ju poznacil natolko, ze obcas siahla po liekoch. Ako jej matka. Vo svojej dusi presne vedela na com je, len si to v tom zmatku nechcela priznat. A jej dar, zvlastny cit pre farby, bol hateny rozkradnutymi preludmi. Sny o rodine sa postupne zuzovali na sny o spoluziti s Alexom. V jednom kuse riesila konkurenciu, pracovnu aj osobnu. O Alexa vlastne bojovala kazdy den, kazdy bozi. Nebolo dna kedy by nezbadala pohlady, ktore na nom zostali visiet. A ona sa ich snazila z neho utriet ako taky prach. Snazila sa cez tie pohlady dopracovat k Alexovi, no casto sa dopracovala k stojanu ovesaneho suchymi pravidlami. Bola tak zamestnana sledovanim Alexa, ze zaujem druhych muzov o seba vobec nevnimala. Nosila v sebe pochopitelny a znepokojujuci strach z toho, ze ho strati. Chytila sa do pasce. Do Alexovej pasce. Bola zakliata v jeho nikdy sa nekonciacom kastingu. Ona, umelkyna, riesila hlavne svoju postavu, posadnuta neustalym zdokonalovanim aj tak skvelej postavy. Preventivne riesila vsetko, celulitidu, ochlpenie, vrasky. A potom, bolo tu oblecenie v ktorom sa chcela Alexovi pacit. Vystrih a vysoke podpatky boli povinne, inak by ju pirane v praci zozrali. Malovala sa rada, robila to prirodzene, tenka ocna linka, spirala, make-up, puder, leskly ruz. Pripadalo jej to zabavne, mohla sa vysantit v odtienoch farieb. Prave kvoli make-upu sa Alexovi pacila. Harmonia v jej tvari ho zvlastnym sposobom upokojovala, budila v nom zdanie rovnovahy. Pod fasadou pokoja bola Julia netrpezliva, nervozna a nesvoja. Varovne signaly k nej prichadzali najprv jemne, neskor dorazne a neodbytne, nakoniec do nej busili silou aby sa spamatala. Hadala sa sama so sebou. Nieco nezmieritelne v jej vnutri sa podobalo vyhnanstvu, ktore si sposobovala sama. Jej izolacia, to bol ukryt, kde bola v bezpeci, tam ju nikto nemohol opustit ani zradit. Prezivala opakovanu vlnu strachu vzdy ked sa objavil Alex. Milovala a bala sa ho zaroven. Kombinacia na zblaznenie. Nebala sa nasilia, tak daleko Alex nikdy nezasiel, bala sa zrady, ktora by ju rozleptala ako taka kyselina. Bola zvyknuta davat a nepytat spat, schopna obetovat aj tu poslednu zeleznu rezervu sil, co mala. To, ze je spolupachatelkou obrazu obete a romantickej zavislosti ju netrapilo. Hovorila tomu laska. Marcela „Dieta teraz nechcem, nemozem si ho dovolit, stratila by som miesto vo firme.“ „Ano Julka a kedy bude na to vhodny cas podla teba?“ „Neviem mami, ani ma to netrapi. Myslis, ze by som mala vyskusat tu novu lymfodrenaz?“ „Kvoli Alexovi?“ „Aj. On to nespomina. Este dobre, ze som isla na laserovu depilaciu, to uz by bolo priam nechutne otrcat sa mu s neoholenymi nohami, chlapi su narocni, vadia im aj dvojdnove chlpky.“ „Julka, co mas z toho kultu tela? Mohla by si sa viacej starat o domacnost aby bola pohoda.“ „Mami musim ist do fitka, este som dnes necvicila. A potom chcem stihat kadernicku, mam sa stretnut s Majkou a tie priserne nechty vyriesim az zajtra.“ „Kde je Alex?“ „Neviem mami, on sa mi nespoveda.“ Marcela zostala stat zarazene s mobilom v ruke. Dufala, ze do dochodku pojde ako standartna stara mama opatrovat vnucata. Po smrti manzela ostala sama a bolo to citit, utekala z domu kedy len mohla. Samotu jej vyplnala praca a zopar dobrych priateliek. Praca bola vlastne vychodiskom, chodila do nej rada prave preto ze nemusela mysliet na seba. Myslela na druhych, bola zdravotna sestra. Depresia ju diabolsky prenasledovala a cakala len na to, kym sa Marcela unavi. Predstava ciernej diery, v ktorej ako neveriaca vedela, ze raz skonci, jej stiesnenost a tichy smutok este viac umocnovala. Vnuca, ktore este ani neprislo na svet sa malo stat zaplatou na dusevne modriny svojej starej mamy. Marcela vyrastala v case medzi dvoma revoluciami. Jednej neuspesnej a druhej tej uspesnej. V com ten uspech bol nebolo celkom jasne. Prezivala svoje najtazsie zivotne obdobie. Pragmaticky realizmus prekryval jej bolest a obavy. Svoj strach mala tak hlboko potlaceny, ze o nom nevedela ani ona sama. Nerozumela svojej dcere, vobec nechapala jej sklon k umeniu a to ako sa moze niekto zivit kreslenim. Ked videla Juliine kresby chytila papier do ruk a citila, ze drzi papier v ruke. To bolo vsetko, to ostatne bolo pre nu prilis abstraktne a nezrozumitelne. „Najdi si nieco poriadne, ako sa chces uzivit tymto?“ Poznamka tvrdej realistky poznacenej dolezitostou produktivity prace. Snazila sa drzat dceru pri zemi. Presne tam, kde bola ona. „Ked mi umrie pacient, cakam kedy uz ta dusa z neho vyleti ale nevyleti nic. Smrt je koniec Julka.“ Trpela som potichu aby som sa dostala do ciernej tmy, pomyslela si Julia zakazdym ked tu beznadejnu vetu pocula. „Ty si jednou vetou poprela dvetisic rokov stare nabozenstvo a miliony ludi, ktori v neho veria dodnes, uvedomujes si to?“ „Ja viem svoje, ziaden boh mi nikdy nepomohol a nepomohol ani tym chudakom, co mi pred ocami umierali.“ Marcela nemala buducnost. Bola zavisla od toho, ci jej zivot vrati to, co do neho vlozila, no zetonova pasca bola neuprosna. Manzel zomrel, dcera si zila svoj zivot, praca jej pomaly koncila a to co ostavalo pripominalo pomalu smrt. Brala viac liekov, na bolest, na travenie, na tlak, na spanie, na chodenie, len ten liek na to aby sa prebrala k zivotu neexistoval. Antidepresiva existencnu krizu neriesili, oblbovali ju. Jej svet sa pomaly zuzoval smerom dole, ako taky lievik, presny opak spiraly. Riesila vsetky kauzy v tv a v casopisoch, riesila zivoty tych druhych. O tom svojom vela povedat nevedela. Mala v sebe viac zahad ako vyriesenych otazok a uz ani nehladala odpovede. Viezla sa vo svojom zivote ako vo vlaku, ktory vobec neovlada, trasa je nemenna a ciel jasny. Sama pre seba uz nemala skoro ziadnu nadej, cakala, ze ju dostane od niekoho ineho. No aj tak vedela, ze nadej sa neda pozicat ako kabat. Dusan a Laura „Spal si s nou?“ Unudene „hm“ sa ozvalo akoby sa bavili o tom, ci mal rano kavu. Dusan Alexa nemusel, no mali spolu lukrativne ksefty. Dusan sa vyznal, poznal spravnych ludi na spravnych miestach a vyuzival ich priam ukazkovo. Sebecky, bez skrupuli, bez nadania, divoko. „Zivim svoju rodinu.“ Touto mantrou obhajoval nie prave najcistejsie praktiky. Dusan ovladal marketingove strategie lepsie ako bibliu. Jeho desatoro zacinalo a koncilo pri zisku. Okrem „nezabijes“ pravidelne s prehladom porusoval vsetky ostatne prikazania. Ako by mu to niekto prikazoval. Mal vyraznu nadvahu a pravidelne nasaval. Volal to spiritusovou meditaciou na ocistenie a on sa potreboval ocistovat pravidelne. Drogy nebral, vedel si rozkazat. Kvoli detom. Mal tri deti a typicku manzelku priputanu k svojej kuchynskej linke a Dusanovmu kontu. Mimochodom kuchynsku linku manzelka menila skoro kazde dva roky. Dusan tapal hoci osud mal presne vykolikovany, bol hlavou v praci aj doma. A tam to pre neho zacinalo a koncilo, v hlave. 24hodin plaval v myslienkach ako v takom rozburenom mori. Myslienky sa mu prehadzovali ako tie vlny, obcas utichli, obcas buracali, no boli tam neustale, nedali sa vypnut. Dusan sa nepotapal hlbsie do mora ani do seba, ponaral sa do alkoholu a raz za cas do hlbokeho vystrihu kolegyne Laury. „Spal si s nou?“ Chcel vediet, ci mu Alex vliezol do reviru, prislo mu to normalne, Lauru chcel kazdy zdravy normalny chlap. Do postele. Dalej to neslo. „Po tom vecierku myslis? A co som mal robit ked sa na mna zavesila?“ „To co si urobil. Ja Lauru dobre poznam.“ Chlapi. Dopriali si, potesenie, ponorenie, hormonalnu terapiu, zadarmo. Z Laury sa stal bocny uvazok na dohodu, ktory sa nezaratava do dochodku. Netreba sa on starat. Dusan do seba hodil poharik, Alex vypol mobil a pobrali sa domov. Debata pod lampou sa nekonala. Kto mohol mat vacsie slovo a moc ako ta, co patrila vsetkym a nikomu zaroven? Kto mohol mat viac prehladu o diani vo firme ako ta, co poznala sukromie svojho sefa? Kto mohol mat viac moznosti ako ta, co mala vsetky tromfy v trezore pod postelou? Kto mohol mat vacsie naroky ako ta, co si na ne vedela zarobit? Kto mohol mat vacsiu moznost rozhodovania ako ta, co poznala najvacsie slabiny tych zdanlivo najsilnejsich? Laura za to platila cenou najvyssou. No zisky stale prevysovali straty. Vyhody zakryvali bolest o ktorej vedela a nevedela zaroven. Len obcas v zrkadle ked don blizsie pozrela zbadala sadze na opustenej tvari prekrytej silnym make-upom. Ostre vrasky na cele a medzi obocim prezradzali boj. Tak ako ju tak aj ona devalvovala vztahy na vynosny obchod. Dusan volaval sam ked sa potreboval odpojit od vtieravych myslienok. Ich stretnutia boli rychle, bezproblemove, logicke. Nebolo dolezite aky je kto milenec ,ich studiovka mala celkom iny vyznam. Dusan potreboval relaxovat a Laura sa potrebovala utvrdzovat o svojej pozicii alfa samice. Konecne nemusel nikto z nich bojovat a to ze bol zenaty bolo uplne uzasne, o servis uz bolo postarane. Alex to bol tazsi oriesok. Sarmantny sef sa hodil do zbierky ako dobry milenec, adrenalinovy on-line Casanova s ktorym hriech bol priam transcendentalnym zazitkom. Dokonaly sex, skoro az bozske dielo a nie je pravda, ze bez citov. Pytliak predsa tiez nieco citi, ked pytliaci na cudzom. Preco bola ta nelaskava, otravena, nedostupna tvar neschopna milovat taka neodolatelna? Predviedol jej povinne svoju muzsku silu bez toho aby sa co len zachvel nejakym citom, jednoducho nadhera. Dva narcisy si rozumeli. Vymienali si svoj chlad a osamelost, aby si na chvilu oddychli samy od seba. Dusan a Andrea „Nic jej nehovor, pravda by ju ranila.“ „A tebe neublizuje?“ „Co?“ „Pravda, ta o nas dvoch.“ „Ze sme milenci ked sa ti to prave hodi?“ „Ty nemas manzela, nemusis sa vyhovarat.“ „Nemusim, prave preto sa netrapim.“ „A milujes vobec niekoho?“ „Nie a ani to ma netrapi.“ „Ja to mam doma horsie ako vo firme, furt nieco vymyslaju.“ „Chapem ale aj tak nic nehovor, ublizis jej, detom, sebe aj nam. A nepomozes nikomu. Ver mi, druhe husle to moze byt nadhera.“ „Verim, tie prve ma raz znicia.“ Laura pouzivala drobne klamstva ako ochranny prostriedok. Pokrytectvo prikryte klamstvom, znama kombinacia pokrutena ako tobogan. Spustali sa spolu v mileneckom tobogane a bolo jasne ze raz spadnu do vody. Laura chranila seba aj tych, co by sa v tej vode mohli utopit. Bazenik plny prchavych bubliniek je naramne vyhovoval. Hadzala v nom Dusanovi zachranne koleso. Dusan, ten toho mal plne zuby. Vsetkeho. Tlaky v praci, tlaky doma, neustaly stres. Nechcel sa nicoho vzdat a zaroven mu vsetko islo na nervy. Unikal do perlickoveho kupela s Laurou. Jeho manzelstvo formalne lemovali slabnuce kontury ktore drzali pokope viac menej zo zvyku. Dusan bol typicky workoholik. Mal este v sebe ten jeden vzacny chlp zodpovednosti a svoje deti zatial neopustal. Mal ich rad, ale nemal na ne ani cas ani silu. Vyrastali bez neho za jeho peniaze. Nedokazal byt na nich ani tvrdy, vychovu prenechaval na manzelku Andreu. Ta so svojou veducou ulohou proletariatu narabala ako tazky imperialista. Donekonecna vysvetlovala cenu penazi. Merala nimi uplne vsetko. Aj vianocne darceky boli dopredu vykalkulovane a zapocitane do domaceho uctovnictva. S Dusanom sa nemaznala a bolo jej jedno, ci peniaze zarobi, ukradne alebo si pozicia od 12 mesiacikov. Doma ho vzdy vitala pravidlom zeleznej lady: „Kolko si zarobil?“ Andrea mala madarskych predkov. Pochadzala z vidieka na Zitnom ostrove, varila vynikajuci gulas a kliala ako pohan. Dusana si ziskala svojou kuchynou, barack palenkou a madarskym cardasom. Kym bola mladsia natacala si svoje dlhe cierne vlasy, lakovala nechty a malovala obocie. Po troch detoch mala kratke vlasy, trvalu, velke kruhove nausnice, nadvahu vacsiu ako Dusan, krcove zily, vysoky tlak a vyraznu srdcovu arytmiu. Bola vyslovene domaci, rodinny typ a ked nemusela, nepracovala. Nakupovala. K Dusanovi citila naklonnost, bezpecnu sympatiu a svojim sposobom aj lutost ale nemilovala ho. V jej chapani bola laska paranormalny jav. Pretavovala sa len do cinnosti a materialnych statkov. Jej animus bol evidentne silnejsi ako anima. Pri detoch sa o svoje city nemusela bat, mala ich pod kontrolou. No ona zila pre pravidla, tie boli svate, mali o mnoho vyssiu cenu ako nejake neuchopitelne city. Co na tom ze bol rok 2018 a pravidla ktorymi riadila seba a chod domacnosti vznikli niekedy po vojne. Tradicie boli nadovsetko. Davali jej istotu, ktoru nemala ani v sebe ani v Dusanovi. „Chces veceru?“ „Nie. Jedol som u Alexa.“ „Kupil si Bianke ten novy mobil? A moje auto do servisu vezmes kedy?“ „Zajtra nemozem mame prezentaciu, tak buduci tyzden niekedy.“ „To uz je neskoro chcem ist domov k nasim na hody.“ „Dobre tak tam poslem niekoho z firmy.“ Vedel ze ked poziada Lauru, bude vsetko vybavene. Vzdy ma cas a este ho da aj umyt. Dusanove kombinacne schopnosti boli niekedy dielom kozmickej medziplanetarnej flexibility. Stahovanie Lubka sa vydala na druhy koniec sveta, nasla svoju emancipovanu rovnovahu a bola neuveritelne poverciva. Bola to kamoska na telefon. Doslova. Citila na dialku tie zetony, ktore padali do Alexovej duse. „Pise ti? Vola ti? Mysli na teba?“ „Ano, ale nie sme spolu casto, len sa stretavame, skoro vzdy u neho.“ „Tak mu tresni dverami na aute, uvidis ci sa viac boji o teba alebo o auto.“ „Nebude sa bat, jednoducho sa tyzden neozve.“ „Vsak ste spolu v praci?“ „Ano ale do prace sukromie nemiesame.“ „Tak sa k nemu nastahuj a potom mi zavolaj o com polemizuju tvoje sny.“ Bala sa povedat „ano“ a bala sa povedat “nie“. Bala sa zit. Schovavala sa do neutralnej ulity az ju nakoniec okolnosti dotlacili k tomu ze sa k nemu nastahovala. Nemala na vyber, ak sa s nim nechcela rozist. Nedokazala uz viac preslapovat na mieste. Obavala sa pravom, nebola si ista, pocitovala divny tlak v hlave, jej koza bola sucha, zaludok sa jej zvieral, naduvalo ju, tocila sa ako na kolotoci. Za lasku sa plati. Neplati. Plati sa za kratkozraky optimizmus, za dobracku nevedomost, za slepotu, za zavislost, za infantilne iluzie a hlavne za strach. Byt ustrachana, vylakana, za to je vysoka cena. Uz to, ze strach je silnejsi ako vsetko ostatne je priserne. Vystraseny clovek musi kluckovat, uhybat, maskovat, musi skryvat svoju monotematicku farboslepost. A musi klamat. Aj za klamstvo sa plati. Za lasku sa neplati, ta jedina stoji za to. Co zvitazilo ked sa Julia rozhodla nastahovat k Alexovi? Laska? Lasku nechajme na pokoji, ta sa radsej ukryla do dazdovej kvapky kym sa vyjasni. Bola to otazka odvahy? Urcite ano, vselico sa moze vyvrbit. Odvaznym stastie praje. Naozaj? Stastie praje tym, co v neho veria. V co verila Julia? Jej nadeje sa miesali s nedosiahnutelnou metou o svetovom mieri. Do kazdeho pokusu o usmev sa jej zahryzaval drak a menil ho na krc. Vydavala hlas, ktory zo zaciatku znel melodicky, harmonicky no postupne sa menil na tazky intonacny incident. Usmev o ktory sa snazila vyznel falosne a frigidne. Verila tomu, ze jej vztah je ako konare stromu. Nemusia byt dokonale aby strom rastol a niektore konare dokonca odumieraju tak co? Lenze vztah s Alexom to bol strom prelezeny cervotocom s retrogradnym spatnym chodom. Je to masochizmus ked sa my zeny hrnieme do toxickeho vztahu? Co je to za neodolatelnu silu, co nas strhava az tak ze visime na kraji priepasti a nakoniec sa musime zachranovat? A tym co dojde dych a nedokazu sa uz zachranit ostane VIP zombie zona kde sa potichu trpi, potichu rozprava, potichu place, potichu nadava. A v noci reve nejaky cudzi hlas zo sna. Co je to za silu, ktora nas vtiahne do boja? Zbrane namierene proti nam su tak maskovane v zakopoch a my ich v tych maskacoch vobec nerozozname az kym nevystreli prva rana. Niektore bojovnicky ostavaju aj ked sa rozbehne naplno hotova palba. Co je to za silu, ktora nas nuti zatvarat oci pred tvarou nepriatela? Co je to za silu pre boha, co nas vedie k tomu aby sme z diabla kresali anjela? Co je to za silu, ktora prehlusi vsetko a posiela nas bez municie do prvej linie spasit svet? Co to je? Ano, aj Julia verila, ze je to laska a pritom sa trapila obycajnou fatamorganou. Jej romanticke tuzby ju pomaly zviedli do husteho lesa bez svetla, bez kompasu a cakali ako Marienka s Jankom kym ju dostatocne vykrmenu upecu na pekaci a zjedia. Nase tuzby, su schopne zradit nas skor ako sa stihneme spamatat. A budeme sa trapit dovtedy, kym sa neozve ten hlboky hlas co nas prenasleduje ako tien a caka kym padneme az na dno, aby sme ho konecne vypoculi. Pravda byva ukryta niekedy az na samom dne. Nie je vidiet na povrchu, nevala sa v komfortnej zone, nekupci ako makler na trhu, nepromenaduje sa na namestiach, neposkakuje na zahradnom pikniku, nepredvadza sa, nepredava sa. Je mysteriom poznania, ktore hladame. Ona je tou studnicou pre ozajstnu lasku. Hladame sa navzajom. 2. Kapitola Alexov byt Vonku prsalo uz 3 dni, cely svet bol mokry. Cas ako stvoreny na stahovanie. Alexov byt bol poslednym vykrikom mody. Nebolo jedinej miestnosti kde by nefungovalo nieco elektronicky. Uz vchodove dvere z mohutneho dreva upozornovali na solventneho majitela. Bezpecnostne zamky a kamera vyjadrovali nieco super vzacne, super tajne, super nelogicke. Obrovske dvere v obycajnom byte symbolizovali nedostupnost. Automatika ovladala klimu, kurenie, osvetlenie, vlhkost vzduchu, podozrivy pohyb a polohu postele. Obrovska vstupna hala bola stroha. V prostriedku miestnosti sa nachadzali dva stlpy ako v nejakej divadelnej sale. Ziadne okna ani koberce, len jedna vstavana skrina. Preco bola ta hala taka velka to nevedel ani sam Alex. Vedel len, ze potrebuje dostatocne velky priestor aby sa oddelil od civilizacie. Hned prve dvere oproti vchodu smerovali do spalne. Satnik s obrovskymi zrkadlami, kovova postel, maly nocny stolik a obrazovka na stene to bolo bielosive vybavenie spalne zladene so stenou bezovej farby. Bodove svetla zabudovane do policky nad postelou pripominali pracovnu. Na policke sa povalovali danove zakony a  Forbes. Paplony boli navlecene do satenovych jednofarebnych obliecok. Spalna tak budila dojmom operacnej saly s vypnutymi svetlami. Sterilnym dizajnom salala aj vedlajsia miestnost. Velka moderna kuchynska linka sivej farby siahala od podlahy po strop. Biele dlazdice a barovy pult so stolickami pripominal, ze sa tu da jest. Na okne stal kvetinac s umelou modrou kvetinou, rolety pre istotu stiahnute. Masivna chladnicka bola tiez vysoka po strop. Bodove svetla spustene nad jedalensky pult na dlhych kabloch pripominali dalsiu inspiraciu z operacnej saly. Obyvacka mala terasu, nevyhnutny doplnok bytu, na ktorej nebolo vobec nic. V strede obyvacky stala kolosalna sedacia suprava do tvaru „u“, na ktoru by sa zmestil aj cely futbalovy tim ako na striedacku. Kludne by z nej mohol spravit malu konferencnu salu na seminare. Siva pohovka stala vedla mramoroveho stolika s kovovym ramom. Na stole stylova vaza, prazdna. Bodove osvetlenie tento krat lemovalo miestnost po bocnej stene. Pripominalo muzeum alebo kvaplovu jaskynu. V rohu stal stolik a la barovy pult, na stene viseli abstraktne obrazy, ktore doplnali kognitivny „look“ miestnosti. Ziadne fotografie, ziadne umelecke predmety, ani jeden makky vankus. Vedla baroveho pultu stalo nieco co sa len tak v beznej obyvacke nevidi. Originalny hraci automat z kasina. Alex ho dostal do daru k narodeninam. Obcas na nom hraval. Hadzal zetony do vlastneho stroja, nemohol prehrat. Domyselne a ucelne. Byt si upratoval sam, na okna a drevene parkety si volal upratovaciu sluzbu. V kuchyni luxusny, absolutny poriadok. V kupelni bolo vsetko pokope, umyvadlo, luxusna sprcha v style rain dance, WC napocudovanie s privretou doskou, aj tu bol dokonaly poriadok. Celkovy strohy, chladny dojem bytu naznacoval, ze tu nebyva ziadna zena a pravdepodobne ho ani ziadna nenavstevuje. Charakterizovali ho slova stylovost, pohodlie, dizajn. Nebola tu ziadna vec navyse, ziadna neuzitkova zbytocnost ci nepovinna ozdoba, ktora by pripominala svet tam vonku. Dokladne izolovany priestor, v ktorom Alex prespaval a oddychoval. Sam. Obcasna damska navsteva ako prisla tak odisla, ziadna sa nezdrzala dlhsie ako na noc. Chcelo by to velku fantaziu necitit sa ako cudzi element v kabinach viac prazdnych ako naplnenych pripominajucich pustatinu. V utocisku pre stylove ego a stylovu dusu samotara. Odvratena strana mesiaca „Kam si mam zlozit veci?“ „Hm.“ Alex otvoril skrinu, kominiky vonali cistotou, vladol tu vzorovy az vojensky poriadok. Kosele viseli na vesiaku ako z reklamy, prikryte sakom. V spodnom sufliku sa dali tusit ponozky a spodne pradlo. Zavrel dvere, pozrel do zrkadla, najprv na seba potom v nom zbadal Juliu a opatrne sa usmial. „Das si nieco?“ Alexova nacvicena konverzacna veticka prekypovala spokojnou muzskou istotou. „Kavu s mliekom, vsak vies.“ „Mam tu aj tvoj oblubeny kolac. Budes este nieco?“ „Nie to staci, dakujem.“ Z kuchyne sa ozvali typicke zvuky pripominajuce pohodu na ktoru tu doteraz bola zvyknuta. Ked vybalovala kozmetiku v kupelni prekvapilo ju, ze pri umyvadle ma pripravenu zubnu kefku a uterak. Zacinala sa v tom stracat, pripadala si ako v hotelovom apartmane hoci to tu poznala. Zazvonil telefon. „Musim si odskocit. Zatial sa kludne povybaluj.“ Pocula ako sa otvaraju mohutne dvere a ako Alex rychlymi krokmi zostupuje po schodoch. Otvorila dvere na terasu, auto prave odbocovalo z bocnej cesty na hlavnu. Este ani neprisla uz je prec. Chladny vietor podobajuci sa na chladnu realitu jej to vmietol rovno do tvare. Zavrela dvere a vratila do kresla k svojmu opojnemu pocitu stastia. Budu predsa byvat spolu a to uz nieco znamena. Julia zapla tichu hudbu a namierila do sprchy. Potrebovala citit ako sa jej nieco dotyka. Tecuca voda jej v tej chvili rozumela najviac. Ked sa vo svojom makkom zupane uvelebila v posteli zastrngali kluce. Alex tusil kde ju najde a isiel na istotu. Ako matka k dietatu, ako mlada k matke, ako muz k zene. Bola to pre neho odvratena strana mesiaca, ta ktoru doteraz nepoznal, na ktorej nebol sam. Julia a Laura „Je to cisto racionalne rozhodnutie.“ „Bojis sa niecoho?“ „Nie len nemam chut lizat si rany po nejakom gaunerovi.“ „Ale vsak mozes byt stastna, ja s Alexom...“ Julkine slova nadsenia a sladkej naivity Laura nevnimala. Hlboko v dusi s nou vsak sucitila. Ta neskodna naivita jej pripadala tak krehka, roztomila a detska az sa jej zdala povinna. Zvlastnym zvratenym sposobom sa prave toto k Alexovi najviac hodilo. Laura o nom vedela aj to, co sa Julia nikdy nemala dozvediet. Videla do temnych kutov jeho zivota lepsie ako ktokolvek iny. Vedela, ze Alex pouziva Juliu ako naplast na svoju pravu tvar, na svoje sebecke, divoke dusevne bradavice. Vedela, ze Alex berie drogy. Nielen na prehlusenie samoty ale aj ako transcendentalny, extragalakticky unik od vsetkeho a od vsetkych. O tychto pravidelnych unikovych trasach nevedela Julia vobec nic. Pohltena svojimi tuzbami, ocarena jeho chladnou muznostou a vypocitavou nezavislostou nevidela nielen jeho tien, ale ani svoj vlastny. Jej cisty zivot zakaleny bezbrannou naivitou bol pre Lauru nieco ako choroba. Porucha dusevneho imunitneho systemu. Lutovala ju so skrytou zavistou. Nie, nezavidela jej Alexa, vedela ho pouzivala tak, aby jej neublizil. Zavidela jej nevinnost a vieru, ze sa z kazdeho bankrotu bude vediet pozbierat, poskladat a zit. Zavidela jej toho specialneho anjela, ktory pri nej urcite stal inak by sa nerutila priamo do sialenstva. Srdce, ktore urcite bude krvacat no ostane cele, nezlomene. Krehkost, ktoru ona vylucila zo svojho zivota ako prebytocnu vec, ako luxus. Zavidela jej tu nevinnu, cistu, neskusenu princeznu, ktoru ona v sebe pochovala navzdy. „Co budete robit vecer?“ „Neviem Alex odisiel niekam s Dusanom.“ „Tak ti prajem pekny vecer Julka.“ Laura odplavala s neskryvanym usmevom na spokojnej tvari. V tu noc Alex neprisiel. Volal, ze sa zdrzi a pride neskor, no neprisiel vobec. Boli to dlhe chvile ked cakala naprazdno, trpezlivo minutu po minute hoci vysledok bol jasny od zaciatku. Cakala zbytocne. Nadej v nej postupne meravela, az zmizla uplne. Ako ohen ktory spaluje sam seba zo zotrvacnosti kym nevyhasne uplne. Spalena nadej tleje velmi pomaly, zufalo pripomina vesele plamene minulosti. Studene rano a sprava v mobile oznamovali tuctove konstatovanie. „Prepac ze tak oneskorene ale mal som toho moc.“ Vypla mobil. Nemala chut odpovedat a uz vobec nie vypytovat sa preco. Nemala chut ani na svoje oblubene nahe licenie. Ak jej Alex nieco povie bude to vyhovorka kruta ako tato noc. Pod smutkom ostali nezodpovedane otazky a bolest, na ktoru nebola Julia vobec pripravena. Dusan, Alex a Laura Klimatizovana sala na 8. poschodi modernej budovy naznacovala sama o sebe uspech. Zrodilo sa tu niekolko vyznamnych momentov znamej firmy, ktora prosperovala najma z dobrej reklamy. Dusanova reklamna agentura mala meno a hlavne podporu na spravnych miestach. Dusan vsak v tejto chvili ziadnu istotu nemal, isiel do neznama, bola to prva prezentacia v novej firme. Mega zakazka slubovala velky profit s prislubom do buducnosti. Slubovala nieco este vacsie, este bezvyznamnejsie ale dobre platene. „Je to dobre, zaujimave, pokrokove. Toto teraz potrebujeme, oslovit ludi z tejto perspektivy.“ Co v preklade znamenalo vzbudit iluziu, ze maju zivot vo svojich rukach a rozhoduju o nom vylucne oni. Vdaka najnovsiemu produktu firmy ovsem. Tak jednoduche, tak objavne, tak prostoduche. Dusan to vedel, mal na to nuch, oddelenie marketingu bolo zakladom. Zbytocne bude nahanat geniov s genialnymi napadmi, ked ich nebude vediet predat. A dokonalost na ukor rychlosti bola tiez brzdou. Obcas sa riadil heslom „menej je viac“ a vychadzalo mu to. Jeho trefa nebola silna, bola presna. „Pojdeme to oslavit hned nie?“ „Ok pockaj zavolam Julii.“ „A ja nemusim volat nikomu.“ Laura sa usmiala, uprimne. Tesila sa zo svojej slobody a zaroven lutovala kolegov co sa musia najprv vypytat ked chcu nieco oslavit. Zapadli do prveho baru v centre mesta a s ulavou si objednali prvy drink. Opadlo adrenalinove napatie neistoty a bolo ho potrebne splachnut. Nikto z nich nemyslel na nic viac. Dosiahnut takyto uspech sa este pred nedavnom zdalo ako neuskutocnitelny ciel. „Jak si vedel, ze zaberie prave toto?“ „Nevedel, radil som sa s psychologom. Hovoril nieco o archetypoch co oslovia kazdeho.“ „To co je, architekt?“ „Archetyp, neviem, on mi to vysvetloval tak, ze je to nieco, co mame vsetci a teda ze to na kazdeho zabera, aj tak, ze o tom ani sam nevies.“ „Wow. Kto to bol ten psycho, poznas ho?“ „Dam ti cislo, mozno ho zoberiem do timu, vsetci by sme ho potrebovali nie?“ Okolo baroveho pultu sa zacali zvijat dve mlade baby a bolo jasne ze to na niekoho skusaju. „Uz sa zobudzas?“ Ta otazka padla bez toho, aby sa mu pozrela do oci. Alex ako skuseny, oslahany samec uplne automaticky zavetril. Nemylil sa, instinkt ho viedol presne. Bez toho, aby sa musel nejako snazit, bez toho aby vyvinul najmensie namahu na neho z brehu mavala dalsia obet. Ponukala sa sama ako taka slahacka na torte vedoma si svojich kvalit na jedno pouzitie. Alex na nu pozeral akoby to ani nebolo realne, zdalo sa mu, ze pozera na nejaky eroticky kanal v telke. Rozsantene hormony adeptky zachytili nieco z Alexovych sipov. Necitil nijaku vasen ani radost, bol skor otupeny a akoby amputovany od vlastnej snahy, od vlastnej vole. Akoby bol vtiahnuty niekam kde nerozhodoval sam. Oslobodit sa tou najlahsou cestou, uz to v nom vzbudzovalo znamy pocit samoty, odcudzenia, apatie. Ten okamih sa podobal na revolver namiereny na neho. Sledoval ju s chladnym opovrhnutim, pripadala mu ako rybka co sa mece na suchu pripravena na potesenie zo sexualneho kanibalizmu. Unaveny pohlad ho sputaval do stvorca kde je scenar jasny, okaty a klzky. Instinkt prehlusil vsetko az na tu divnu neosobnu prazdnotu. Zmocnit sa niekoho kym opovrhujete, to je disciplina z kategorie hrubej moci, hrubeho sebaznicenia. Alex sa nicil otravenou meduzou co sa mu podavala na podnose a ostaval chyteny na brehu. Nebola to prislovecna zvedavost co by sa mohla povazovat za posvatnu, ani prsty nacahujuce sa za svetlom, ziadne mrakoty statocneho bojovnika. S tvrdnucim udom tvrdla aj jeho diabeticka dusa a nabruseny usmev sa formoval do ostnateho zvyku. Dievca sa konecne pozrelo do Alexovych oci ako do krystalovej gule. Videla v nich len jediny odtien sedej, odraz samej seba. Tusenie „Julia nedramatizuj zbytocne, oslavovali sme vitazstvo. Volal som ti, ze pridem neskor, potom sa mi nieco presunulo a ty si ma cakala zbytocne.“ „Ale preco si nebral mobil?“ „Nebral lebo nepocul a potom som ho vypol. Myslel som si ze spis.“ Nic sa v nej nerozsvietilo, ziadna kontrolka a nedozvedela sa ani nic nove. Nemalo vyznam analyzovat tmu, este by v nej mohla na nieco natrafit. Ako keby sa presuvala z miestnosti do miestnosti opustila svoje pochybnosti a ujala sa pritomnosti. Teraz jej povie nieco mile a vsetko bude zazehnane, a ona chcela aby to tak bolo. Nadej na lepsie casy bola silnejsia ako betlehemska hviezda. A Julia zvyknuta klamat samu seba lahko prijala, ze niekto klame ju. „Cez vikend si niekam vyrazime co povies?“ Alex vytiahol ocakavany zeton. Zapadol presne tam kam mal. Psycholog „Nie, toto nie je doba velkych emocii, je to doba velkych senzacii nafuknutych do gigantickych rozmerov, v tom je ich vynimocnost. Obycajne ludske pocity krehke vo svojej jednoduchosti ustupuju spotvorenym afektom. Akoby tie ozajstne boli vykostene. Kazda senzacia, kazda afera sa berie smrtelne vazne a rozputava jarmocne diskusie co nikam nevedu. No mame slobodu, nakydat na vsetko a na vsetkych. Este je moderne emocie tajit. Pred sebou aj pred svetom. Dat im volnost rovna sa blaznovstvu. A potom tu mame drogove sialenstvo a pekelne pocity co zozieraju zvnutra. Bude nas to stat neuveritelnu namahu, necitit nic a odozva bude rovnaka, nic.“ Psycholog Benko sa obcas vyjadroval v mediach. Bol povazovany za nekonvencneho, trochu uleteneho no aspon bol zaujimavy z hladiska sledovanosti. Prezil nieco ako malu smrt ked ho po autonehode dvakrat preberali spat k zivotu. Obcas sa snazil tento moment zachytit v kresbach. Maloval casto a rad, pomahalo mu to prezit. Bol rozvedeny, z bezdetneho manzelstva zostali trosky ked sa jeho manzelka rozhodla odist do zahranicia. Mal znamosti, ktore mu aj tak isli na nervy. Zil sam vo velkom rodinnom dome po rodicoch, mal zahradu a psa. Sprevadzat ludi problemovymi usekmi zivota ho bavilo coraz menej. Mal len tolko klientov, kolko potreboval, obcas prednasal na skole, obcas pisal do casopisov. Do tych stupidnejsich. Bol znamy originalnymi myslienkami, obcas zabavnymi, obcas ironickymi a obcas prilis zlozitymi. A niekedy sa mu nedalo rozumiet vobec no on ludom rozumel, aj ked sa im postupne vzdaloval. Zlota ako to nazyval, sa mu zdala tak rozsirena, ze sa ludia predbiehali v tom, kto spacha vacsie zlo. Ked chces byt hnusny, tak bud. Popularne, trendove ponatie slobody Benko neznasal. Stale veril na nieco ako ludskost, ktora casto prehravala. A nakoniec, to hlboke ludske nestastie sa stalo zdrojom jeho zivobytia. „Mat dnes srdce, ake archaicke, ake romanticke. Koho dnes zaujima laska, ked sa pozriete okolo, skoro nikde ju neuvidite hoci ju potrebujeme vsetci, inak neprezijeme. Uz male dieta bez lasky svojej matky, alebo inej osoby nema sancu. Neviem ci sa spamatame, moze byt aj horsie a to peklo si tu spravime sami.“ Benko obcas pil. Nechodil do krciem ci barov, na to bol pohodlny, lenivy. Opijal sa doma v klude, bez stresu, v kresle pri kozube. Vedeli to o nom len najblizsi priatelia a tych bolo malo. Pochopitelne rozumeli si, kedze pili tiez. „Pan Benko, dobre ste mi poradil, nezastavite sa niekedy vo firme? Mozeme prebrat dalsiu spolupracu, co poviete?“ „Ozvem sa vam, teraz mam plny diar.“ Spolupraca s Dusanom mu vyhovovala. Nielen kvoli tomu ako prebiehala, ale najma preto, ze v nej mohol pouzit skusenosti a mudrost, ktoru nemohli vyuzit jeho klienti. Vylepsovat Dusanov marketing zavanalo prinajmensom manipulaciou s ludmi, s ich nevedomostou. Ohlupovanie prostrednictvom zmyslov, utok na slabsie, zranitelne oblasti ducha, miesanie fantazmagorickych kokteilov o nekonecnom imaginarnom stasti, to bola pre Benka nova vyzva. Zaplatena lepsie ako keby pomahal desiatim ludom. Tuto sluzbu bral ako sluzbu v ramci aplikovanej psychologie pre trh prace. A bol za nu nalezite oceneny, mala punc atraktivnosti, pokrokovosti a uzitocnosti. „Mozno by sme sa mohli dohodnut aj na nejakych sukromnych hodinach, kolegovia by privitali vas koucing.“ „Koucing alebo terapiu?“ „Asi oboje. Niektore mozgy treba preplachnut aby nezostali vymyte.“ Laura a Benko „Tak co pan doktor, co ste zistil v tych testoch co este ja neviem?“ „Ze ste celkom bystra, vyborna v komunikacii a mate velmi dobru pamat.“ „No pamatam si aj na to co by ini najradsej zabudli vsak?“ „Co take napriklad?“ „Prikladov je dost pan doktor. Povedzte mi ci mi to dobre mysli.“ „Myslenie je v poriadku, ste vsak lepsia v recneni a ludia vas celkove neunavuju a nenudia.“ „Niekedy, podla toho ktori.“ „S kym vychadzate v time najlepsie a s kym menej?“ „Vychadzam s kazdym, som timovy hrac.“ „A co stres ako reagujete na stres Laura?“ „Myslite ked ma nieco nastve a tak?“ „Myslim tym, ked ste pod tlakom.“ „Tak na to som expert. Mam dobry sposob ako upokojit seba aj druhych, to nie je take tazke, pohoda je dolezita.“ „Iste. A co vas vie rozculit?“ „Neviem ja mam hrosiu kozu, viete bez nej to dnes nejde. A pod nou je ta moja uzasna pamat doktorko, nezvyknem mat problemy.“ Benko mohol skumat jej vnutro no nebolo to v jeho naplni. Mal zistit silne stranky zamestnancov a ich reakciu na stres. Ucelom bolo podporit vykon nie hlbkovy rozbor osobnosti. Uz vobec mu neprisluchalo vstupovat do svedomia, nedajboze otvarat pandorinu skrinku, nic analyticke. Roky skusenosti ho vsak naucili vidiet pod povrch aj bez testov. „Co robite po praci doktorko? A ked uz je rec o strese nezajdeme na drink?“ Benko bol zaujaty viac pitim ako Laurou, potesil sa ze nebude vecer sam. Vyplnanie samoty sa stalo hlavnou naplnou jeho osobneho zivota. Pomahal kazdemu a jemu nemal kto. Pes Klark bol jeho hlavny spolocnik, nema tvar z utulku, ktora konecne nemala ziadne problemy, ziadne komentare. Konecne niekto normalny v tej zaplave problemov a nestastia. Benko si hlboko vazil tvora co sa nestazoval a bol mu rovnako oddany. Stacilo mu jest, behat, spat a obcas zavyjat. Ta nenarocnost mu bola blizka. A to, ze Klark zil v pritomnosti a na nic nemyslel mu priam zavidel. Na nic sa nehral, nic nepredstieral, ziadna poza ani falos, Benko sa pri nom citil slobodne. Bolo medzi nimi nieco ako dokonale suznenie dusi. Pre Benka sa Klark stal liekom, liecil ho uz len tym ze bol a zbieral smog co sa pocas dna na neho nalepil. Klienta zavetril vzdy ako prvy, dopredu vedel kto prichadza. Najprv kazdeho onuchal ako taka sestricka co pred vstupom k lekarovi kazdemu zmeria tlak. Preventivne. Klark si overoval totoznost a bolo jasne, ze problemy ludi maju svoj charakteristicky zapach. Vyznal sa, niekedy sa rozstekal. No nie na Lauru, obsmietal sa okolo nej ako take maciatko, blazene fnukal a stonal, evidentne dojaty. Bol jej oddany od prveho okamihu ako prisla. Darmo, Laura to na samcov vedela, instinktivne. Nebola to zlatokopka, skor taka novodoba verzia Marilyn Monroe, omnoho dravsia a priebojnejsia. Svojim sarmom bez narokov posobila na muzov doslova upokojujuco. Benkovi sa pacila ako zena, pritahovala ho jej aktivita a vyslovene magnetom pre neho bola jej nezavislost. Zavisle zeny, ktore vela trkotali ho otravovali najviac. Nebol to typ Freuda vyzivajuceho sa v lieceni hysterie, mal jej po krk, aj vecneho fnukania a sebalutosti. Vzrusovali ho emancipovane zeny, ktore sa nebali byt agresivne. Laura bola niekde v strede, ani citlivka ani nadupana feministka. Mali spolocny ironicky humor a stav. Ten vecer sedeli v kresle pri krbe, pili griotku a zabavali sa veselymi historkami z psychologickej praxe. „Co mam zajtra povedat kolegom o tvojich testoch Jozko?“ Benko a Julia „Vy ste z oddelenia kreativity Julia?“ „Ano, kreativnych navrhov.“ „Vasim priamym sefom je Alex Rigler? Sefuje vam iba na oddeleni alebo aj v sukromi?“ „Suvisi to nejako s testami? „Mozno ano. Podla testov vidim, ze ste velmi tvoriva a cielavedoma. Ste stresovy typ?“ „Stresovy? Ani neviem, pokusam sa zvladnut tlaky, niekedy toho mame vela a malo casu.“ „Posobite na mna unavene. Co vas vycerpava viac, praca ci ludia?“ „Mna praca bavi a ostatnych neriesim, obcas som unavena tak celkove.“ „Teraz ste dostali novu zakazku na vasom oddeleni, ste na to pripravena? Bude to narocne.“ „Posnazim sa, dufam ze to zvladnem.“ „Vas sef je s vami spokojny? Ako ste spokojna vy s nim? A co kolegyne?“ Bola vycerpana uz len z tych otazok a vycerpaval ju ten nekonecny konkurencny boj v ich oddeleni, niekedy to tam poriadne iskrilo. A potom Alex, pozadoval od nej to iste co od ostatnych, nic jej nedaroval, tvaril a spraval sa tak odosobnene az to niekedy mrazilo. Tak ako mohla byt spokojna? „Ano som spokojna, sme dobry tim, kolegovia su v pohode.“ Svoj hlas pocula akoby z dialky. „Ako vychadzate s Laurou? Vasa praca je priamo prepojena s tou jej.“ „Dobre. Je to profesionalka.“ „V com?“ „Vo vsetkom, hlavne co sa tyka marketingu.“ „Ake mate ciele do buducnosti, co by ste chcela dokazat vo firme Julia?“ „Neviem, nemam jasnu predstavu, nie som typ karieristky. Skor mam umelecke sklony.“ „Znamena to, ze komercna sfera vam nie je az tak po chuti?“ Popravde nebola, ani byt nemohla. Jej nadanie tu nebolo vyuzite, len okrajovo spracovane do maleho uhladneho balicka co sa na trhu dobre predaval. Ozajstnemu umeniu sa venovala doma. Stale mala v sebe sen o kariere maliarky, ozajstnej umelkyne. Prechod z jedneho do druheho bol narocny, neurotizoval ju. Opat sa ocitala v rozpore sama so sebou, macala sa v plytkych vodach a pritom tuzila po magickej hlbocine. Pred Benkom sa snazila predstierat pokojnu vyrovnanost, sebaistu rozhodnost a strohe nadsenie pre svoje postavenie vo firme no jej neistota bola viditelna. A ta sa pod tlakom este zvacsovala. „Neviem, su to dve odlisne veci aj ked sa zdaju rovnake.“ „A viete ich zladit do jedneho, dari sa vam to? Alebo vas to skor znervoznuje?“ Benko bolo jasne, ze su to skor dve nezlucitelne veci, neslo to dokopy. Bud bude robit to co sa dobre predava a co si ziada trh alebo umenie, ktore musi byt slobodne, inak to nie je umenie. Skatulkovat umenie znamenalo to iste ako upratovat hviezdy na nebi. Upratat ich do ubohej sablony ako takych uniformovanych vojakov vesmiru. „Originalne napady mozete uplatnit aj vo firme, samozrejme ak budu dostatocne ziadane a trendove.“ „No tak to je prave to umenie pan doktor.“ Z Juliinej kabelky sa ozvalo po treti krat netrpezlive zvonenie mobilu .Pocas hovoru postupne bledla, jej telo sa zaseklo v nehybnom krci, na tvari sa objavila desiva hroza. Nebola schopna ani dychat, az po chvili z nej zacali vychadzali utrzky slov. „S mamou je zle, je v nemocnici, musim ist.“ 3. Kapitola Nemocnica Asi by clovek neveril, ze je v 21.storoci. Vstupit do miestnej statnej nemocnice znamenalo cestovat v case o 50rokov dozadu. Schatrala stara budova na rozpadnutie pripominala nieco ako vojnove casy. Aj to co bolo novopostavene sa svojou zanedbanostou vyrovnalo tomu staremu. Chodby s opadnutou omietkou, niekedy az celymi kusmi steny pripominali skor podzemne chodby nejakeho ukrytu nez sterilne prostredie nemocnice. Osarpane steny, rozbite schody a znicene linoleum sa pokusali zutulnit nove informacne tabule. Marne. Zdevastovana socialna miestnost sa podobala stanicnej z pred 50 rokov. Dokonca aj cakacie listky boli z tohto predrevolucneho obdobia. Bol to bezny standard cakat v cakarni pol dna kym vas nevrla sestra zavolala dnu. Na choreho, oslabeneho cloveka tam necakal ziaden uvitaci ritual v podobe laskaveho slova ale pokyny s nutnou davkou nevole a otravnej povinnosti. Nebola to paranoja, potrebovali sa vas nevitaneho otravneho navstevnika co najskor zbavit. Marcela pracovala na oddeleni intenzivnej starostlivosti, kde priamo prebiehal boj o zivot. Starala sa o ludi, ktory svoj boj casto prehravali. Pracovala spolahlivo, dobre, rutinne, jej pristup sa podobal dobre fungujucemu automatu. Hovorila malo, to najnutnejsie, neporusovala ziadne nemenne pravidla, nepovolovala vynimky navstevam a po tych rokoch necitila uz skoro nic. Jej prah citlivosti bol natolko zniceny, ze bolest a utrpenie ludi brala ako normalnu sucast svojej prace. Tato otrlost zmiesana s unavou v zdevastovanej zubozenej budove sa volala profesionalna deformacia. Nocne sluzby brala Marcela ako nevyhnutnost. Obcas sa bavila nad priehladnym romanikom medzi lekarom a sestrou ale naklonovane aferky po rokoch uz neboli nicim zaujimave. Ak sa lekar rozviedol, islo o cistu nudu a z jeho zeny, zdravotnej sestry sa stala primadona na oddeleni. Ak sa nerozviedol sirila sa okolo neho spusta fam a klebiet. Marcele sa aferky vyhybali, posobila dojmom prilis usporiadanej manzelky. S manzelom nezili dobre, na rozvod vsak nemala ani odvahu ani silu. Domov bol pre nu podobnym taborom ako nemocnica vyzadujucim neustaly servis s tym rozdielom, ze doma neslo o zivot. Ich spoluzitie to bola stojata voda, obcas stuchnuta a vyhoreta. Manzel, strojny inzinier bol alebo v praci, alebo v sportovom klube alebo sedel s ovladacom pred telkou. Zili spolu zo zvyku az na to, ze zvyky zo spalne sa velmi rychlo vytratili. Navonok kludne, usporiadane, vyrovnane manzelstvo, vo vnutri poctivo odpojene od nevyspytatelnych pocitov. Podobalo sa na bastu, bezpecne utocisko stojace voci zurivemu svetu tam vonku. Svetu, ktory sa na rozdiel od zivota v baste vyvijal. Cas tu plynul pomaly a bolo ho vidiet najma na pribudajucich vraskach a sedinach. Juliin otec umrel tesne pred Vianocami. V nemocnici. Zlyhalo mu srdce. Nocny telefonat oznamoval umrtie zaroven s otazkou o suhlase s pitvou. Neuveritelne vecny, prakticky, racionalny pristup Marcela zobrala ako samozrejmost. Lieky. „Mami, co sa stalo?“ Marcela lezala bezvladne v posteli,  zostala len slabnuca schranka v podobe zoslabnuteho tela. Mocna ospalost jej nedovolila rozpravat, potichu vzdychala, stonala a pokusala sa udrzat otvorene oci, viecka sa jej tvrdohlavo zatvarali. Pocitila dotyk ruky. Julia sa rozhliadla okolo seba, na posteliach lezali dve pacientky, v izbe bolo totalne ticho. Nad hlavou zazrela prisernu znicenu stenu, zdalo sa jej, ze vidi hole potrubie, ktore viselo zo stropu. Cez zaluzie presvitalo slnko sprevadzajuce jesenne dusicky. „Vasa matka zobrala viac liekov na spanie. Nevieme, ci schvalne, ale je to zdravotna sestra, vie co jej moze ublizit.“ „Dostane sa z toho?“ „Z najhorsieho sme ju dostali, budeme ju musiet previest na psychiatricke oddelenie.“ Slova nemilosrdne padali na zem ako tazke kamene. Tlacili kazdeho a ich tiesen bola desiva. Preco to urobila? A preco nic ani len nenaznacila? Julia bola presvedcena, ze jej matka je zmierena zo svojim osudom, nespominala, ze by ju nieco trapilo. Mozno smrt manzela s ktorou sa nechcela zmierit a chcela na dusicky na neho nielen spominat ale rovno ho navstivit. „Budeme musiet pockat do zajtra, dnes je velmi vycerpana musi odpocivat.“ Lekar stal tesne pri nej, slova ako ozvena k nej prichadzali akoby z druhej miestnosti, vnimala ich no nedokazala prehovorit. Vystrasena na smrt nemohla mysliet, cas sa pre nu zastavil a svet prestal existovat. Zostala akoby vo vzduchoprazdne na neoznacenej ceste bez akejkolvek znacky. Dalsi tupi naraz osudu. Prisla o otca a teraz moze stratit aj matku, ostane uplne sama. Alex. Kde je Alex? Nahlivo sa prehrabavala v kabelke, po niekolkych pokusoch sa jej podarilo vytocit jeho cislo. Potrebovala ho pocut, cokolvek len aby sa necitila tak sama. Alex sa neozval, zrazu mala pocit akoby bola sama v celom vesmire. „Su chvile, ked sa cloveku zit nechce. Skoncit so vsetkym raz a navzdy to kazdemu prebehne hlavou a nielen raz. Ukoncit nieco co sa neda zniest. Neznesitelnu, nekonecnu, neprekonatelnu bolest. Mate pocit ze ste v pasci a niet cesty von. Ziadna nie je. Je to tak, take chvile patria k zivotu, nie je na tom nic nenormalne. Len v tme mozete najst jasne svetlo. Len v burke zistite, ci udrzite kormidlo. V sialenej bolesti viete spoznat, kolko lasky vo vas este zostalo. A niet vacsej sily ako laska aj ked dnes je vsetko mozne dolezitejsie.“ „Pan doktor ako jej mam pomoct?“ „Nesnazte sa jej pomoct Julia, budte pri nej, ak mozete. Ona sama musi chciet pocitit vietor v plachtach nemozete do nich fukat vy. Ked budete pri nej privolate jemny vanok a ona ho pociti, verte mi.“ „Mam s nou o tom hovorit?“ „Netreba. Uz to ze ste pri nej je velke povzbudenie. Ak ma nejake priatelky, je to fajn. Potrebuje sa zotavit a rozhodnut sama za seba.“ „Rozumiem.“ Tma Alex prisiel o dve hodiny neskor ako obvykle. Unaveny, znechuteny, povysenecky hlas od dveri oznamoval jeho prichod. Zle tusenie prichadzalo spolu s nim. Prichadza niekto, kto nechce byt do nicoho vtiahnuty. „Mama lezi v nemocnici, mohla prist o zivot.“ „Zije?“ „Ano, ale bude musiet na psychiatriu.“ „Tam ju daju do poriadku? Z coho ma tie nervy?“ „Neviem, nic nespominala.“ „Idem si dat sprchu.“ Alex pozbieral zakladne fakty, zapol sportovy kanal a ukazkovo zmizol do sprchy. Len nebolo jasne, ci potrebuje zo seba zmyt prave pocute nestastie, alebo svoj odpor akokolvek pomoct. Vo svojom disociacnom amoku necitil nic, ziadnu bolest, nedokazal prejavit ani najzakladnejsi sucit. Pre neho to bola ta povestna zranitelnost, ktora ho len dusila a otravovala a tak ju radsej vyskrtol zo zivota, zo zivota kazdeho. Uz vobec nedokazal pochopit ludi, co si ublizovali sami. Ked vysiel zo sprchy lahol si k Julii a cakal. Daval najavo chladne odvrhnutie, co ho tu prepadlo priamo v jeho byte. Tupo hladel na obrazovku, jednu ruku mal ohnutu za hlavou, jeho telo nevyzarovalo vobec nic, bol nedotknutelny. Citila, ze ak by sa ho dotkla, pravdepodobne by nevrlo zautocil aby branil svoje kruhy mrzutosti. Julia sa ticho rozplakala, citila ako ju pomaly rozbolieva srdce. Mucene srdce vedelo preco boli a trapilo sa ako nikdy predtym, chcelo niekam prec. Ani jeden z nich, ani Alex ani Julia pre to srdce nechceli nic spravit, nechceli mu pomoct, kazdy myslel na to svoje. Bolest bola coraz viac neznesitelna a oznamovala co asi citila Marcela ked chcela svoju bolest ukoncit raz a navzdy. Bezpochyby jednoznacne zistenie. Alex bol ako mumia, zahladeny do seba, do monitora, znecitliveny anestezou vecera. Televizor, dalsi clen rodiny si ziskaval celu jeho pozornost. Julia dlho do noci plakala, pisala Lubke aby necitila tu prisernu osamelost, ktora na nu priam vrieskala. Nie ze nema niekoho vedla seba, chyba jej aj nieco zo seba. Citila sa okradnuta, oklamana, premozena, chladne monstrum zvitazilo a ju ponechalo samu na seba. V tej chvili vedela naisto len dve veci. Zachrani sa, s bozou pomocou ale zachrani sa. No jej laska uz nikdy nebude to, co predtym. Rydza, cista, nevinna, oddana, bez vyhrad zaslepena. Jej laska bude odteraz poznacena! Poznacena bolestou a teoria bolesti sa stane svetlom v temnote. Ona co dava tak vela dostala jedno velke opovrhnutie, sarkasticke nepochopenie a tmu. Alex zaspal pri televizore, aby mal pokoj. Ten najvacsi mrzak vecera predsa nemoze byt hrdinom. Uzasny a zaroven bezcitny. Prave ten vecer mohla Julia nazriet najhlbsie do jeho temnej komnaty ale ona mu verila, doverovala mu viac nez sebe. Myslela si, ze pacha mensie zlo, ak s nim ostane, ak uveri svojim fantaziam, ze sa z egoistickeho, sebestredneho zabiaka vykluje empaticky princ. A potom, stale ho milovala, to bola dalsia mantra, schopna dostat ju svojou masochistickou naivitou rovno do blazinca. Alex sa pomaly vyfarboval a Julia farbam rozumela dobre. Farby a ich odtiene boli nieco ako slova, dali sa rozobrat a poskladat, vytvorit z nich umelecke dielo aj krvavy gyc. Pri Alexovi sa mohla vo svojich tuzbach utopit aj tak v nich bola osamela. Preco k nej nedociahol? Preco v tazkej chvili predvadzal despoticky chlad namiesto lasky? Preco bol tak odtazity, mlkvy, zatvrdnuty? Malomocna dusa plna prachu a nicoty sa rozpadavala ako stara fosilia. Alex mal svoje myslienky. Co to ma znamenat toto nechutne citove vydieranie? Preco z neho niekto nasilu nieco taha, akoby ho priviazali na skripec. Co ma on s tym vsetkym spolocne? Preco by mal robit psychologa? A vobec, kde su tie zetony, kvoli ktorym si Juliu nastahoval do bytu? Este nakoniec zisti, ze je hystericka! Ten vikend toho namalovala vela, potrebovala zo seba povyhadzovat skruseny smog. Vrchol babieho leta sa predvadzal vo vsetkych zlatistych farbach, vzduch bol pokojny a sviezi, mysticke slnko osvecovalo uzasnu prave dozretu rovnovahu. Dokonalost dovrsena v prirode nemala nic spolocne so zmatkom v jej dusi. Vnutorny boj sa odrazal v kresbach kde sa zlta bila so zelenou, odrazal sa na jej tvari, na rozrusenych ociach a flakatej pleti, odrazal sa jej v rukach co sa chceli naraz pohnut do vsetkych stran. Bojovala so smutkom, so strachom a s vinou za to, co sa stalo. Snazila sa upokojit a nahovarala si, ze ak toto ustoji potom uz bude vsetko v poriadku. Napriek jej snahe hlodavy pocit pochybnosti neustale dobiedzal. Nieco vobec nie je v rovnovahe a ani sa k nej nepriblizuje, nieco tlaci na jej dusu ako beton. Divoky tlak sa ozyval pri myslienke na Alexa. Posilovna „Pojdeme ku mne?“ Laurina otazka vyznela povinne. Alex by prvy nezacal, bol zvyknuty na to, ze sa o neho uchadza cely svet. A on poskytuje laskavost ked pozvanie prijme, co bol vrchol jeho aktivity. Stretnutie navrhla Laura, nic nebolo treba dobyvat, no tento krat to take jasne nebolo. „Alex chcela som s tebou hovorit sukromne. Chcem ta poziadat, ked budes hovorit s Benkom, bud prosim ta diskretny, nemusi o nas vediet.“ „Nic sa ma zatial nepytal a v sukromi nech sa mi nevrta.“ „To ani nebude. Bude chciet take tie kecy o tom ako zvladas stres. A s kym si dobre rozumies.“ Jej komentar sprevadzal siroky, stylovy usmev. „No fasa, vsak ta nova reklama sa fantasticky predava tak aky stres.“ „Ja viem Alex, ze ty vies ako na to, neprezradis nas, vsak nie?“ „Jasne, nehovorim nikomu s kym spim a tiez sa nestaram do druhych.“ „Das si drink?“ Alex pozrel na Lauru otocenu chrbtom. Mala na sebe kostym s uzkou suknou, vystrihom, umele nechty zmalovane az do umeleckeho diela jemne strngali o pohar ktory prave nalievala. Bolo z nej citit prirodzenu nezavaznost, vonala vonou daneho okamihu. Okamihu, ktory nemal ziadnu minulost, ziadnu buducnost. Jjej pohyby splyvali jeden do druheho ako pomala hudba. Pod strohym ucesom a umelymi riasami sa skryvalo vsetko, co by sa tej chvili mohlo priecit. Bola to chutovka pre oboch. Absolutne zohrata ticha zmyselna radost, zasluzeny pozitok bez najmensej prekazky. Laure zapipal mobil, Alexov bol ticho, cely vecer. Ulavilo sa mu, ked sa Laura rozstebotala v rozhovore s Benkom. Pomaly sa obliekol a odisiel kym telefonovala. Necitil ziadnu lutost, lutoval skor to, ze nie je v byte sam. A este sa ma starat aj o to, co bude s Juliinou matkou. Zatazovalo ho to a obmedzovalo. Nepripadalo mu zvrhle to, co robil s Laurou, pripadalo mu zvrhle to co riesil s Julkou. Hned na druhy den sa vytratil do posilnovne a uzival si najma pozornost zenskej casti osadenstva. Dokonale telo vzbudzovalo obdiv aj zavist zaroven, obidva druhy pozornosti mal rovnako rad. Zavist doslova vyvolaval, podstatne bolo, ze sa mu tej pozornosti dostava bez toho, aby preto musel nieco spravit. Bol ako taky prijimac, svoje spotene ego krmil energetickymi vlnami co sa na neho liali ako z vodneho dela a pripadal si ako supersamec. Toto potreboval Alex ku stastiu a nie riesit problemy. On mal svoje hodnoty predsa, ktore zacinali a koncili v jeho komfortnej zone. Ak sa uz nejako namahat, tak jedine kvoli peniazom. Alex bol vlastne lahko postavitelny matematicky vzorec, ktory vypocitaval zisk bez toho, aby sa musel niecoho vzdat. To, ze dusevne stagnoval nesposobovala jeho teoria vsetkeho ale on sam. Stal sa ikonou nehybneho sveta, rastol stale rovnako, do vysky svojho konta. Sirka mu pripadala zbytocna a hlbka mu bola doslova odporna. Bal sa jej a neznasal ju. Alex nezvykol odpustat, ak sa ho niekto dotkol, tichy hnev ho hnal k nelutostnemu supereniu. Nieco ako milosrdenstvo bral ako nebezpecnu vec, samoznicitelnu polozku, ktoru treba drzat na uzde. Altruistickym pohnutkam ludi vobec nerozumel, nebavilo ho uvazovat o tom, ake prostriedky svatia aky ciel, pre neho existoval jediny motiv, zistny. Co na tom, ze pacha incest na vlastnej dusi. Bol presvedceny, ze pozitivne umysly zakonite dlazdia cestu rovno do pekla. Psychiatria Nemusite sa dnes uplne zblaznit, aby ste sa na toto exkluzivne oddelenie dopracovali, staci drobne zakopnutie. Nieco na co nestacite, co neviete sami zvladnut a mozete si vychutnavat svoj vlastny prelet nad kukucim hniezdom. Uz len preto, ze ste sa tu ocitli, zacnete sa ako blazon spravat a zacnete si tak aj pripadat. Ocakava sa od vas, ze budete prinajmensom nepricetny, dezorientovany, blabotajuci dokola nezmyselne slova a nemozete za to samozrejme. Dnesne zblaznenie sa od toho v minulosti moc nelisi, takisto sa neda uplne rozlisit, ci prebieha liecba alebo podivne experimenty. Predsa len ako moze dusu liecit chemia alebo taky elektricky prud? „Nastavili sme vam liecbu antidepresivami, dalej mate naordinovanu psychoterapiu a relaxacne cvicenia.“ „Dokedy tu budem?“ „O prepusteni budeme uvazovat neskor ked prebehne liecba a bude uspesna.“ „Co to znamena? Ze sa mi zrazu bude chciet zit?“ „Tuto otazku rozoberiete s psychologickou, zatial si odpocinte a poctivo berte lieky.“ Marcela sa ocitla na druhej strane barikady, hoci sestru na oddeleni skoro nevidela, len pri podavani liekov. Vacsinu casu travila na schodisku na osarpanych dotrhanych laviciach, kde bola pre pacientov zriadena neoficialna fajciaren. Schadzali sa tu v pravidelnych intervaloch ti isti utlmeni blazni. Snazili sa spamatat z toho, co sa to vlastne stalo ze su na samom dne a musia byt pri tom este aj pod dozorom. Niektori sa uz spamatat nedokazali vobec, vzdali to. Ostala z nich karikatura, figurka co nevie svoje casti poskladat dohromady. Zacalo jej dochadzat, ze z priepasti v ktorej sa ocitla ju nevytiahnu ziadne lieky ani terapia. „Nezostanem tu, chcem odist domov, dajte mi podpisat papiere.“ „Premyslite si to, nie ste tak silna aby nemohlo dojst k dalsiemu skratu.“ „Ak zoskratujem, tak to bude moje rozhodnutie a vy mi v tom nezabranite. Nepotrebujem ziadnu komisiu aby mi skrat schvalila ci zakazala. Nemozete ma tu drzat nasilu.“ „Pani Marcela dohodnem vam stretnutie s psychologickou oddelenia, nemate dovod na unahlene rozhodnutie.“ „Pan doktor syty hladnemu nebude verit nikdy! Tak ako potom chce syty hladneho liecit? Dajte mi tie papiere a zoberte sem niekoho, kto o tu vasu liecbu stoji. Ja idem domov.“ „Ako chcete, nachystame reverz.“ Ulavilo sa jej. Pozitivne umysly dlazdiace cestu do nesvojpravneho pekla sa jej bridili. Nie dost, ze sa ocitla v exile svojho vlastneho zivota, este to ma vysvetlovat muzom, ktory o samote zmyslaju presne naopak ako ona. Muzi presyteni spolocnostou, unaveni zo svojich pacientov, manzeliek a deti. Polovyhoreti sarlatani, co z nejakej zasady chcu, aby zila. Muzi, ktorym na nej nezalezi, ktori robia svoju pracu a beru plat zato, ze ludi napchaju do normy. Do sedeho, zotrvacneho, komfortneho priemeru za kazdu cenu. A nepytaju sa vas, ci chcete do sedeho sanonu alebo nie. To nikoho nezaujima. Akoby hovorili: „my vieme co je pre teba dobre. Ty sama to nevies, nie si dost mudra, osvietena ani kompletna, aby si to vedela. Nie si dost kvalifikovana na svoj vlastny osud. My mame ten spravny patent na to ako zit a co je pre teba dobre.“ Namiesto znegovaneho zakladneho instinktu vam namontuju svoj softwer normality. Napumpuju do vas aj 220w, ak by ste to nechceli chapat. „Pan doktor, nesnazte sa ma pochopit, budem uprimna, nemate na to dost skusenosti.“ Bolo jasne, ze doktorovi su papiere dolezitejsie ako Marcelina dusa. „Po rozhovore s psychologickou vam pripravime papiere, suhlasite?“ „Je to nevyhnutne, ten rozhovor? Naco preboha?“ „Je to nieco co pre vas mozeme spravit skor ako odidete. Aspon budete vediet na koho sa obratit v pripade potreby.“ „A potom uz mozem ist domov?“ Prelet nad kukucim hniezdom „Pani Marcela, co mi poviete o sebe?“ „Preco by som vam o sebe rozpravala, vobec vas nepoznam.“ „Chcela by som pochopit ako sa stalo ze ste sa sem dostala.“ „Urcite ste si precitala vela kniziek a myslite si, ze tie vam teraz pomozu pochopit ma vsak?“ „Na otazky som tu ja pani Marcela, to co sa vam stalo, je vazne.“ „Urcite? Co take vazne? Netvarte sa, ze vam na mne zalezi, je to len vasa praca a hocijako si o sebe myslite, ze ste uzasna psychologicka, ja o vase sluzby nestojim, chcem ist domov! Ziaden cvokar za mna nebude rozhodovat, ci sa mi ma chciet zit alebo nie.“ „Citim z vas velku rozhodnost. Aj predtym ste bola taka?“ „Nie praveze naopak, vzdy za mna rozhodovali ti druhi, az som si na to zvykla a stal sa zo mna automat.“ „Je to teraz asi ine vsak?“ „Neviem“ „Ja z vas citim dost velku silu ktora ide z vasho hlbokeho vnutra.“ „Jasne, ked z vas niekto robi debila, zacnete sa branit. Mozno prave vdaka tomu som sa prebrala.“ „Ako sa citite teraz, ked o tom hovorite?“ „Dobre. Citim sa slobodna. Chcem o sebe sama rozhodnut.“ „Ja verim, ze sa rozhodnete v mene svojho najvyssieho dobra.“ „Ano, to pravo ma ukludnuje. Ale vy ste asi chcela pocut nieco ine, nejaky druh pokania alebo podobne nezmysly o tom ako lutujem, co som spravila.“ „Chcela som sa uistit, ze ste sama sebe panom, tak ako ste mi to predviedla. Moja uloha tu konci. Zariadit si to podla seba, to uz bude vasa uloha.“ „To vas niekto ucil toto, ze mate ludom verit? „Psychiatria urobila uz krok dopredu a psychologia tiez.“ „Aj ja uz chcem byt doma.“ „Pochopitelne, po dohode s lekarom mozete ist. Ak by ste chcela, mozete sa u mna v buducnosti zastavit, ak nemate vlastneho psychologa.“ „Dakujem, mam sa s kym porozpravat, urcite sa sem nechcem vracat.“ „Prajem vam vela sil a vela stastia.“ Nieco sa v jej vnutri pohlo, pocitila tu silu, o ktorej vravela psychologicka, silu hlboko vo vnutri. Bola to sila drava, surova a divoka. Sila, ktora chcela zit. Naplno a bez pomoci druhych. Az doma ju napadla myslienka o tom, kde bola ta sila doteraz? Kam sa stratila a preco? Co take som spravila, ked som sa jej vzdala? Tusila presne ake rozhodnutia z nej odkrajovali kusok po kusku az ju skoro celu znicili. Ani si nevsimla, ze z nej ubuda nieco velmi podstatne, ked sa pre druhych obetovala, ked sa donekonecna starala o tych druhych. 4. Kapitola Mikulas „Uz to malo byt hotove, chcu to od nas do Vianoc, nesmieme to kvoli hlupej chybe zmeskat.“ „Jasne pred Vianocami sa kazdy zblazni, tak to vyuzijeme.“ „Reklamu na salonky robit nebudeme, zoberte tie velke osvedcene zakazky, hlavne mobilnych operatorov, ale mohli by sme skusit aj nieco nove. Zeny si viac vsimaju reklamy.“ „Pojdes s nami na Mikulassku party?“ „Mikulasa musim robit doma, pridem za vami neskor.“ Dusan robil adventne divadielko, kazdy rok v kostyme Mikulasa strasil svoje deti. Obrovsky cerveny plast a mohutna maska na tvari zakryvala absolutne totoznost jej majitela. Pripominala skor strasidlo ako laskaveho Mikulasa tak uz ziadneho certa ani anjela nepotreboval. Tri v jednom obstaral dokonale sam vo svojej „one man show“, do ktorej jeho zena Andrea zanotila madarske koledy o Jezuskovi a strpnute deti zirali na svojich rodicov ako na zjavenie. Predstavenie ich vzdy tak sokovalo, ze nevnimali darceky. „Dal si do balickov okrem cokoladky a mandariniek aj novy mobil? „Ano, nech maju Vianoce uz teraz.“ „A co im das na Vianoce?“ „To co si v mobile vyguglia, nemusim nic vymyslat. Andrea chce novu umyvacku riadu.“ „Pocuvaj Dusan a ty co dostanes?“ „Ako vzdy papuce, pyzamo a nejake knihy.“ „Ty ich citas?“ „Prave som si prestudoval katalog s bazenmi, chcem ten svoj vymenit. Knihy necitam, mam radsej kino, ale musim si precitat nove zakony z uctovnictva, nech sme na konci roka ok.“ Mikulasska party vo firme sa rozbehla lahko a rychlo, kazdy sa chcel uvolnit po svojom. Dusan sa dovalil v kostyme Mikulasa, neposobil ako manazer firmy ale ako jej maskot. Kazdemu nalieval a sebe nechal rovno celu flasu. Laura si nasadila symbolicku celenku certa a jej rohy presne ladili s bordovym kostymom a kozenymi cizmami. Alex sa maskovat nemusel, „poker face“ mu dokonale postacila. Blazniva a unavena zabava sa pomaly koncila, nakoniec ostali spolu traja. Dusan, Laura a Alex, hriesne svata trojica. Laura sa ujala ulohy barmanky. Ten vecer sa chcela zabavat, vratit sa do viru bezstarostnej radosti z ustalenych vod a filozofickych vecerov pri Benkovi. Pomaly sa pritisla k Alexovi, potriasla celenkou a uplne bez slov ho jemne tahala do kancelarie bossa. Dusan sedel vo svojom kresle a viac nevladal. Laura sa k nemu pomaly naklonila a Alexa nechala napospas voyazerskemu oku spoluvinnika. A on sa naozaj prizeral ako otvara mikulassky kostym aby sa dostala k alfa udu svojho sefa. Alex dlho nevydrzal a jeho divoky drive bol omnoho prudsi ako inokedy. Surova pudova akrobacia samca. Zjavne pripity Dusan sa nechal obsluhovat a pohlad pred jeho ocami ho ani trochu neprekvapil. Videl v zrkadle svoje predlzene ego v plnej sile a rychlosti a nieco z tej vyrysovanej energie prudilo rovno k nemu. Alex prijal rolu asistenta a svoju vykonnost zhmotnoval do priamociarych pohybov. Laura mu pripadala este vyzyvavejsia, nemusela provokovat dvomi rohmi, mala co chcela a bola to premiera v jej sexualnom zivote. Zastarale pruderne nazory ostali niekde v minulosti a jej schizofrenicke libido sa konecne nasytilo. A zjavne v tom nebola sama. Vsetko len nie monogamni svetaci, kolegovia, milenci, pasaci, co sa z obycajneho monogamneho sexu unavili rovnako ako z monogamnych vztahov. Akoby to bolo spolcenie so samotnym diablom, vstupit do vztahu a nieco do neho dat. Podme radsej vzyvat satana diabla niecim poriadne vystrednym, prekrutenym, co nedava ziadny zmysel. Okrem toho, ze sa rozbije suche pravidlo sa nic prevratne, skutocne a podstatne neudeje. Orgazmus v extremoch do extremov ako horolezci, co v zakladnom tabore simuluju vrchol a zostanu zasypani lavinou. Postupne sa rozozvucali mobily. Dusanovi volala Andrea, Laure Benko a Alexovi jeho matka. Matka a dieta „Preco sa neozves? Kasles na vlastnu matku.“ Klasicka, standartna vycitka na uvod. „Nie, stale robim, teraz mame firemnu akciu.“ Znudeny Alex setril slovami. „A co tam take riesite? Kedy za mnou prides? Budu Vianoce!“ „Na Vianoce ideme tradicne na hory, mozno sa zastavim ale neslubujem ti to.“ „Mohol by si byt milsi Alex, ide o darceky. Chcela som na teba prepisat byt a ty by si sa o mna staral.“ Snad nikto nedokaze vymyslat tak domyselne podmienky ako matky. „Staral, kedy vsak robim a nemam cas.“ Alex nebol nahnevany, unikat vedel excelentne. „Mohol by si mi nakupit, alebo ma zobrat do mesta niekedy.“ Matka sa nevzdavala, v manipulaciach tohto typu bola neprekonatelna. „Co ti treba kupit co si nevies kupit sama?“ Ani Alex to ocividne nevzdaval. „Nepytaj sa tak hlupo a prid!“ nemohlo nasledovat ine ako: „Neviem, zavolam ti.“ „Kedy?“ „Neviem, ozvem sa.“ Nebol nastvany ani ustarany, nedokazala ho uz vytocit tak ako volakedy. Bol chladny. K matke ho viazal len akysi zbytok sucitu ale aj ten sa stratil ked ho zacala vydierat. Inak na nu nemyslel a nebyt sviatkov aj by na nu zabudol. Zabudal cielene na manipulativne hry co s nim od malicka hrala ako to jej vyhovovalo. Stavalo sa, ze si lahla opita do postele a chcela sa tulit. Nikdy nebola vydata, Alex, jedinacik slobodnej matky jej to vsetko vynahradil. Bol jej synom, priatelom, ochrancom, spriaznenou dusou, muzom, otrokom. Lenze Alex nie je nadclovek a mohol byt len synom, tak od toho radsej utiekol. A potom uz utekal radsej preventivne, ak by nahodou nejaka zena chcela viac ako jeho vlaznu pritomnost. Utekal do svojej imaginarnej prazdnej slobody a pritom sa necitil slobodne, bola to jeho zachrana pred incestom v plnej krase. Bol nauceny na vecnu neistotu, na to, ze nema svoje stale miesto. Nevedel ci sa ma spravat ako chlapec alebo muz, ci ma byt dietatom alebo priatelom a tento zmatok sa mu dostal pod kozu tak, ze uz ani sam nicomu neveril. Bol tak zneisteny, nedokazal sa oddelit od toho zmatku a ako dieta ani nemohol, ze prestal citit, bol to jediny sposob ako prezit. V puberte uz unikal permanentne, naucil sa stratit, vyparit sa, zmiznut, a nebolo podstatne kam, podstatne bolo utiect. Aj tak mohol byt len v jednom a v tom jednom bol neuveritelne osamely. Ale toto ho zaskocilo. „Som tehotna Alex.“ „Jak odkedy?“ „Akoze odkedy, odkedy spolu spime.“ „Ako vies ze to mas so mnou?“ „Lebo to mam vypocitane. Daj si urobit test otcovstva. Budes otcom ale nie manzelom. Staci ked budes platit.“ „Pockaj, rozmysli si to, nemusis to dieta mat.“ „Ale musim a Julia sa s tym bude musiet zmierit, ze jej idol je tatkom mojho dietata.“ „Teba to snad tesi toto?! Co povies Benkovi?“ „Benko je unaveny senior, ktoremu som dobra na ozivovanie spomienok ked este vladal. Nemam v umysle ho doopatrovat, ale ani teba, stacia mi tvoje peniaze co budu opatrovat nase dieta.“ „Kolko chces?“ „Dufam, ze sa postara aj jeho krstny otec Dusan a hladam aj krstnu mamu.“ „Laura neblazni nerob z toho skandal!“ „Skandal? Dieta ako skandal? Tak to naprav nech je to radostna udalost! Ako z reklamy!“ Nestastie v stasti „V jednom ohlade som stastnym clovekom a inom ohlade som tym najnestastnejsim clovekom na svete. Neviem co tym boh mysli, taka hlupost, kto hlada vobec nemusi najst. Kadeco sa mi pletie do cesty, denne bojujem o prezitie a to co by ma urobilo stastnou nie a nie najst. Nestastie nie je zostat sama, nestastie je bezvysledne hladat, cas bezi a vysledok moze byt strasny. Je strasne prezit zivot sam. Moja matka, prezila kapitolu s otcom, teraz je to o inom, zmierila sa s tym. Ale ja? Nezazila som este nic okrem skrachovanych romanikov, ktore by nikomu nechybali, keby neboli. V jednom ohlade som stastnym clovekom a v inom ohlade som tym najnestastnejsim. Nie, nie som zobrak, nebudem sa podkladat Alexovi, ked na to pride, odidem od neho, zatial bolo vzdy nieco silnejsie co ma pri nom drzalo. Laska? Zavislost? Iluzie? Strach zo slobody? Zo vsetkeho nieco. No mam pocit, ze kazdy pohar sa raz preleje. A ja to budem musiet prezit. Rozmotavam klbko a nebudem mat z neho nic. Aj tak su tie klbka skoro vsetky rovnake. Najprv sa zda ze su nite zo zlata, postupne vytahujem nitku za nitkou, skusenost za skusenostou, klbko sa zmensuje, kazda nit je potvrdenim o jeho zbabelosti a chrapunstve, a tak sa klbko zmensuje az zmizne uplne.“ „Stalo sa nieco?“ „Nie len mam niekedy pocit, ze Alex je ako betonovy stlp s ktorym nepohnem. On potrebuje vedla seba taky isty stlp a nie citlivku ako som ja.“ „Ze si mohla stratit mamu nie je precitlivelost, je pochopitelne ze sa bojis. A co by si ty chcela vedla seba?“ „No umelca predsa, takeho ako ja.“ „Bude to tvoje velke umelecke dielo, opustit Alexa.“ „Vies co? Tie pocity ktore ja ako umelec potrebujem, presne tie on potlaca. Nezaujimaju ho vlastne a ani tie moje. Aj ten psycholog Benko to tvrdil ale zda sa mi, ze aj on je len taka spotvorena neuprimna maska. Vo firme sa mi budu posmievat sarkastickymi narazkami ako si Alexa strazim akoby to bol chraneny druh a najviac ironickych poznamok budu mat jeho najvacsi komplici. Budu to presne ti, co na cistu lasku ziarlia najviac, ti ktori na nu nedorastli a je im to jedno. Viem, ze moja laska je cista, ale nie prava.“ „Tieto slova od teba pocujem po prvy krat.“ Lubka vsak prekvapena nebola. „Tak ako dopadol vecierok?“ Cynicke pohlady zaregistrovala ale tvarila sa, ze ich nevidi. Neodpovedal nikto, vsetci boli zrazu velmi zamestnani. Kolegyna utrusila poznamku o tom, ze odisla skor domov, Dusan telefonoval, Laura odbehla na zachod a Alex mlcal. „Skoda ze si neprisla, vianocne darceky boli tohto roku vynimocne.“ Dusan nahodil usmev. „To iste, Alex prisiel domov az nadranom, urcite sa dobre bavil, no ja mu to doprajem.“ „Setri si velkorysost, este ju budes potrebovat.“ „Ako to myslis?“ “No, pri Alexovi jeden nevie...“ „Potrebujem cigaretu.“ Laura sa snazila ovladat no marne, bola viditelne bleda a unavena. Vsetci si vsimli, ze dost casto odbieha na toaletu a mysleli si, ze to asi prehnala s alkoholom, pravda ostavala ukryta. Nebola hrda nato, co prezivala ale status slobodnej mamicky jej pripadal normalny a vyhodny. Nebude riesit nic ine, len dieta. Dieta co sa zrodilo z cistej vasne, z bezstarostnej rozkose, z ukradnutych chvil dvoch osamelych bohov slobody. Dieta zrodene v hormonalnom opare kurtizanov, z cistej radosti Adonisovho tela a podvyziveneho ducha, dieta zrodene potajomky, bez lasky a strachu, dieta necakane ale nie odmietnute, dieta ktore nebude mat otca. Presna kopia Alexa. Obrazok „Nemozem k tebe prist kazdy vecer, som unavena Jozko.“ „Rozumiem, potrebujes byt sama.“ „Ano, potrebujem a potrebujem si ujasnit, co bude dalej.“ „Myslis nasu buducnost?“ „Myslim svoju buducnost.“ „Mozeme si o nej pohovorit?“ „Teraz nie Jozko, potrebujem svoje slabosti viac ako niekto iny a neznasam ked ma niekto obmedzuje.“ „Rozumiem, zavolam ti zajtra.“ „Nevolaj ja sa ti ozvem ked budem chciet:“ Preco mu nedokazala povedat pravdu priamo do telefonu, preco mu to nepovedala hned? Vsak ho tym nemoze ranit, je to predsa psycholog, vylieci sa sam. Nebolo to lahke, Laura sama nevedela co chce. Mala chvile, ked o dietati pochybovala, ked sa ho chcela vzdat. A vzapati sa opakovane rozhodla ze si ho ponecha. Nebol to boj co zvadzala, boli to dve protichodne nalady, co sa v nej striedali ako na hupacke. Takto si to neplanovala, takto to vyslo. Alex sa tiez spraval ako obojzivelnik. Raz sa k dietatu hlasil, raz nie ale Lauru to neprekvapilo. Poznala ho, poznala ho najlepsie zo vsetkych. Vedela, ze nevie ako dalej a nebude schopny povedat pravdu Julii. Mysli si, ze je to cisto jeho vec, moze mat dieta s jednou, zit s druhou, alebo aj nie popripade. Jednoducha logika narcistu, ktory nedovolene fauluje a nepriamo tym blicuje. Nebol schopny vidiet do nikoho, ani sam do seba. Pozeral do zrkadla a odpoved, ktoru tam doteraz nachadzal tam zrazu nebola. Obraz mlcal. A pritom sa ho cela vec bytostne dotykala, kopiroval kapitolu zrodu seba sameho. Biela Sedela doma ako v cakarni. Vzduch bol otraveny aj ked v jednom kuse vetrala. Vsetky farby sa jej zliali do jednej, videla pred sebou bielu machulu co k nej vysielala tajomne signaly. Nebolo to nic objavne ani zasadne, kratke odmlky vyplnali priestor, Julia stracala trpezlivost. Mala chut utiect za matkou, za tym neznym chlpatym stvorenim menom Lucy. Je to vobec mozne aby jedno stena dokazalo davat tolko bezpodmienecnej lasky, mozno viac ako clovek? Mala Lucy bola nahradnikom za dieta aj vnuca, bola laskou na prvy pohlad. Male telicko pripominajuce plisaka, dlhe uska, bielo bledohneda srst a velke tmave, mudre oci. Pozerala na fotky v mobile a predstavovala si ako k nim pribudnu dalsie fotky, mozno maleho dietata co sa tuli k Lucy. Na chvilu sa jej zjavila vysnena fatamorgana pred ocami a potom zrazu zmizla. Opat sa objavila biela machula co zacala tmavnut a stavala sa tazkou ako balvan. Vo dverach zastrngali kluce, Julia nepohnute sedela dalej a cakala na znamenie, ktore by jej nasepkalo ako dalej. No nic neprichadzalo, ziadne znamenie, signal, vnuknutie a ticho co nahlas doliehalo bolo nevyslovne hluche a prazdne. Prepadavala sa do mrtvej zony az jej z toho dunelo v usiach a rozbolela ju hlava. Vsetky zvuky z chodby doverne poznala, boli to zvuky pravidelne odriekajuce Alexov navrat domov. „Alex, Dusan ma zaradil v novom projekte do marketingu.“ „Teba? Preco?“ „Laura je vraj tehotna.“ „Aha.“ „Psycholog navrhol, ze to mam byt ja a pritom dobre vie, ze v tom nie som az taka dobra ako Laura. Nechapem, preco neprijme niekoho noveho, ja s tym nemam ziadne skusenosti, lezie mi s tym na nervy.“ „Hm.“ „Das si veceru?“ „Nie som hladny.“ Po kratkych usecnych odpovediach si Alex pritiahol k sebe barovy pult a nalial tvrdy alkohol. Julku neponukol. Jeho zvlastne uzatvaranie sa do seba ponala Julia ako unavu z prace. Prisadla si na gauc a pozrela Alexovi do oci. Hladala v nich nieco, coho by sa mohla dotknut, co by sa jej chcelo dotknut, hladala v nich samu seba, svoju tuzbu po dietati, svoje stastie, rozpinajuce sa do trojice ako v rozpravke. Hladala v nich istotu, stopy svojho hladu a krehkych ocakavani, samotnu podstatu toho, preco zila. No to, co v Alexovych ociach skutocne uvidela bol stoicky, strnuly pokoj vraha. A potom zrychleny dych a tep, ktory ho vystartoval do vedlajsej miestnosti. Prezentacia „Laura mas chvilku? Mozes mi prosim ta helfnut s tou prezentaciou?“ „Co nevies?“ „Staci ked to takto popisem?“ Julia vybalila starostlivo prepisany text. „Staci ked opises vsetky pozitiva, v ziadnom pripade nic spochybnujuce. Mozes spomenut dopad na ludsku psychiku, take tie oblbovania sympatizantov.“ „Mam pripomenut, ze je o nu zaujem aj v inych firmach?“ „Jasne, hlasia sa vsetky. Urobit sa ziadanou, aj ked si presne taka ista ako ostatne, to je to prave umenie. Aby si vybrali prave teba, ale Julka toto by si mala zvladnut ked si dokazala ziskat nasho Alexa.“ „To je ine, Alex nie je biznis produkt.“ „Ale je to cielova skupiny mnohych zien, nemyslis?“ „To teda je.“ „Ty si si ho ziskala niecim, co tie ostatne nemaju.“ „A co myslis ze to ako je, to ine?“ „Asi sa mu viac pacis, Alex si dava zalezat na vyzore vsak robi v reklamke.“ „Zaroven chce, aby si sa mu donekonecna prisposobovala, jeho zivotnemu stylu.“ „To dokazes najlepsie prave ty Julka, neviem ci by si dokazala prijat aj to, ze bude otcom.“ „Jasne ze vedela, rodinu a dieta chcem viac ako cokolvek ine.“ „Chapem ta, ale na to si budes musiet pripravit specialnu prezentaciu a pocitat so silnou konkurenciou.“ Laura si prelozila nohu cez nohu, na chvilu sa jej zatocila hlava. Po chvili drobneho zavahania sa postavila a odkracala z miestnosti pomalym krokom. Cez pootvorene dvere sa ozyval hlas v telefone. „Ano, pan doktor, streda mi vyhovuje.“ Sumrak „Dobry den Laura, podte uz na vas cakam.“ „Stalo sa nieco?“ „Tie vysledky su zle Laura, este stale mate cas sa rozhodnut.“ „V com zle?“ „Nevylucujem poskodenie zakladnych organov tela, hlavne mozgu dietata. Zdrave dieta vam negarantuje ziadne vysetrenie ale postihnutie vidime uz teraz.“ „Pan doktor, kolko mam casu?“ „Tyzden, neodporucam vam cakat dlhsie.“ „Kedy mam najblizsi termin?“ „Mozete prist teraz v piatok, mam operacny den. Den predtym vam spravime vsetky predoperacne vysetrenia.“ Nie, nebola to osarpana statna budova statnej nemocnice kam sa Laura rozhodla v piatok ist, bola to najmodernejsia sukromna klinika na kraji mesta. Vsetko v nej tak krasne ciste, moderne, utulne a strasne. Zivot, ktory sa v nej rodil a ktory sa v jej lone ozyval v tej krasnej budove skoncil. Definitivne. A nikto nebol proti. Nikto. Nieco, co patrilo iba jej sa s konecnou platnostou rozplynulo do nekonecna a zanechalo po sebe zozierajucu bolest zo straty. Vedela, ze by to dieta nezvladla, ze by nevladala uniest pomyslenie na jeho chorobu a ani starostlivost o neho, nakoniec by skoncilo v anonymnom ustave. Laura sa rozhodla utrpenie dietata ukoncit no vobec nevedela, co si ma pocat s utrpenim , ktore tym u nej nastalo. V tej chvili nemala oporu v nikom. Alex si vydychol ulavou, ked sa o vysledku dozvedel, Dusan sa spraval len ako sef, ako kamarat a milenec nerozumel nicomu a uz vobec nie Laurinmu rozpolozeniu a Benko, chudak Benko sa utapal vo vlastnych problemoch. Svoj sumrak a bolest si aj tak nechala pre seba, naucena nikomu sa nezdoverovat ostala so vsetkym v sukromi sama. Vedela, ze sa zotavi, uz bolo vselico co sa ju v zivote pokusalo zlomit. Laura mala na dusi nepriestrelnu vestu pod ktoru sa ziadna katastrofa nemohla dostat. Tam ostavala nezranitelna, do pandorinej skrinky uschovavala vsetky potlacene pocity. Ostavali nikym nevidene a necitene. Laura ich od seba oddelila hrubou ciarou ako uhlavnych nepriatelov, drzala ich pod zamkom ako rukojemnikov. Bola pripravena zabranit kazdej slabosti co by sa jej priplietla do cesty. V tomto si boli s Alexom tak podobni ako dvojcata. Lenze, co by sa asi tak stalo, ak by si vsetky pocity pripustili a nechali ich plynut? Co ak by niektorym z nich podlahli a nechali sa ovladnut? Co by takyto nekontrolovatelny hurikan s nimi porobil? Co by porobil s ich karierou? S ich existenciou? S ich okolim? Preco bolo tak velmi v mode pocity skryvat a utajovat v nejakej samizdatovej mutacii, len aby sa o nich nikto nahodou nedozvedel? Preco ich bolo potrebne odseknut od seba macetou ked ich znaky boli aj tak vypalene v dusi? Laura sa riadila heslom : O com neviem to ma netrapi. Doslova. Par dni si oddychne, Vianoce jej pridu vhod a potom pojde vsetko pekne dalej tak ako doteraz. Nadalej bude uspesna marketingova liderka svojej firmy a ked sa objavi na titulke casopisu vo svojom stylovom kostyme, dokonale zladenom s make-upom a doplnkami, mnoho zien si s obdivom povie: Je uzasna! Aj ja chcem byt taka! A mozno z nej niekto spravi zenu roka, Laura sa stane prikladom. Ma na to vek, postavu, vizaz aj zaludok. Reklama na uspech, ktoreho cena sa odrata od zisku ako zanedbatelna polozka. Stratene iluzie Dozvedela sa tu sklucujucu spravu priamo od Laury. A nebola schopna vypocut si ju dokonca. Zvlastne ze v nej bol kus empatie napriek tomu ze trpela a mozno v tom bol aj kus skodoradosti. Prezila si svoj definitivny koniec s Alexom v najhlbsej hlbke. Zivocisna zmyselnost bola zrazu vykastrovana a zostal po nej len tupy pocit nicoty. Rozhodla sama priroda, zbavila ju nekonecnej iluzie hormonalnych kokteilov v Alexovom rozkroku a vybrala si na to svoj sposob, ukoncenie, ktore konecne nadobudlo tvar istoty. „Co sa vlastne stalo Laura?“ „Potratila som, to je cele.“ „Nechapem ako sa to mohlo stat, ved ti nic nebolo?“ „Vidis, ja som v pohode, len dieta by nebolo zdrave.“ „Je mi to luto, potrebujes nejako pomoct?“ Julkina neistota sa casto prejavovala ako ochota pomoct. Venovat sa druhym len nie sebe bolo motto prekryvajuce temu, v ktorej si sama nevedela poradit. „Nie, potrebujem klud a pokoj od vsetkeho.“ Obdivovala ju, zdala sa jej neskutocne silna, az prilis, pripravena ustat to sama. Ani na chvilu jej nenapadlo, ze to moze mat suvis s Alexom, napriek tomu ju prepadol zvlastny pocit, ktory si nevedela vysvetlit. Citila, ze je sucastou tej nestastnej dramy s ktorou nechcela mat nic spolocne. Smutok ako neviditelny duch koloval po celej firme. Alex sa jej vyhybal, potreboval byt sam, bez vysvetlenia. Jej neblahe tusenie sa pocas stedreho vecera naplnilo, Alex mlcal, ledva nieco utrusil a po veceri skoro zaspal ako tazko pracujuci clovek po smene. Alex zvyknuty vyuzivat kazdeho nemal nikoho, kto by mu doveroval, Julka bola v tomto smere pre neho vsetkym. Kazdy manipulant je svojim sposobom o mnoho zavislejsi na svojej obeti ako ona na nom. Rybky placajuce sa na brehu neboli pre Alexa zaujimave, boli to jednohubky z ktorych si vyberal tie najchrumkavejsie kusky. Nestali ho ziadnu namahu ani pozornost, uspokojovali jeho chut a ego, prilis plytke nato aby dokazali nieco viac ako bungie jumping do postele. Po tomto akrobatickom skoku to koncievalo same, a bol to koniec prirodzeny, obsah uz nebol dolezity. U Alexa sa nauceny postup odvijal mechanicky, ziadna zavislost tu nemala na com vzniknut. Julka vsak nad nim moc mala. Nie preto ze by to chcela, nie z vlastnej vole, mala ju preto, ze sa jej sam Alex vzdal. Vzdal sa vlastnej katarzie, vlastneho ocistenia a rozhresenia, Julka bola cisty plast, ktory prikryval pravdu. Najjednoduchsi sposob ako kamuflovat rovnovahu, dokonaly sposob ako budit dojem baranka vo vlcom ruchu. Ucinna antikoncepcia na vlastnych demonov, ktory si zili svoj zivot v temnej komnate a pachy v nej prekryvala Julkina vona naivity. Alex zil svoj dvojity zivot, krmil svoj hlad. Mal uspesne rozostavane figurky na sachovnici a vo svojej zaujmovej hre bol dokonalym majstrom. Predator a obet sa pritahuju navzajom ako magnety, spociatku dokonale do seba zapadnu, no ocistcom do raja neprejdu. Casto ustrnu v pasci plnej hrdzavejuceho blata kde sny sa zmensuju ,opadaju ako omietka, zostanu len nepekne skvrny co pripominaju zaslu slavu vitazstva a vela nedokoncenej prace. Spirala Prisla na to tym najtuctovejsim sposobom pocas silvestrovskej noci. Opity Alex sa odtackal na zachod, mobil ktory ostal na stole sa rozozvucal a na displey sa ukazala neznama tvar. V prvom momente to chcela nechat tak, tvarit sa ze nic nevidi a nepocuje no ozvalo sa v nej to zname: postarat sa o Alexa. Jemne prilozila mobil k uchu. „Ahoj divosko, v ktorej dzungli trcis? Minule som si u teba nechala nieco co sa patri sa do konca roka vratit. Za chvilu bude polnoc a ja mam chut na nieco ostre. Co povies?“ Zjavne omameny, klzky a preafektovany hlas z druhej strany sa nemienil zastavit. Falosne knucanie jej pililo usi a chutilo ako nestravitelna zaludocna kyselina. A to najpozoruhodnejsie na tom bolo, ze ju vobec neprekvapilo, co pocuje. Bola zaskocena a zaroven pripravena, svet sa jej nerucal ani nepadal, ten odporny, uslintany hlas na druhej strane jej oznamoval nieco ako vyslobodzujucu zvest. „Mozes zavolat o chvilu, Alex si odskocil.“ „Jaj, tak dobre.“ Knucanie sa zmenilo na mlaskanie pri ktorom mala chut odplut si aj za nu. Neubehla ani minuta a lepkavy koncert pokracoval no uz v jeho pritomnosti. Opity Alex len mrmlal nieco o tom, ze sa pozrie ci nieco nezostalo v aute. Aha. V aute. Bolo to tam, pod sedadlom trcal koniec rozjasnujucej spiraly na oci! Ake symbolicke. Koho oci mala ta spirala rozjasnit? Julka spiralu nepouzivala, mala na nu alergiu. No tato bola zjavne protialergicka, spadnuta pod jej sedadlom, bola na jej mieste, na mieste vedla Alexa. Alex si po vytriezveni nepamatal nic, ani ze s niekym telefonoval. Julka nic nekomentovala. Napadlo ju, ci pod sedadlom nie je este nieco zapadnute, no odolala pokuseniu pozriet sa. Samu seba tam neobjavi, ak tak len dalsie rozjasnovadlo, co otvori jej oci a krutym sposobom oslobodi zo zajatia vlastnej utopie. Nahle vytriezvenie jej oznamovalo, ze uz nezostane ustrnuta na jednom polomrtvom bode cakajuc na zazrak. Objavila sa pred nou neviditelna spirala, ktora ju mohla rovnako stiahnut dole na dno ako vyniest hore do vysok. Na zlomok sekundy sa ocitla v jej aure v bozskom klude a zaroven vo vire. Na spodku tej spiraly sa tlacili vsetky zname sklucujuce pocity viny a strachu obalene depresiou s bezvychodiskovou maslou okolo krku. Tvarili sa samozrejmo a so sebaistotou sebe vlastnou sa hlasili o slovo. Druhy koniec spiraly sa vinul hore do absolutneho neznama. Objavila sa na nom spokojna dula a privolavala ju k sebe neodolatelnym sposobom, az ju to vydesilo. S povestnou naivitou zatuzila po tom, aby sa kvoli nej Alex zmenil, aby bol zrazu taky, akeho ho ona chcela vidiet. Romanticke obrazy sa stali manickym opiom a dokonale ovladli jej citlivu dusu. Bez nich by to uz nebola ona, nevinna princezna snivajuca o laske a o stasti. Mohla by pokracovat v nevinnom style a tvarit sa, ze sa nic nedeje, no v hlbke duse vedela, ze ostat s Alexom znamena prehlbovat vlastnu osamelost. Predstierat zlato a znasat blato. Alex, supersamec co mal tolko toho na rovasi. Sebeckym a bezohladnym stylom schovavajuc sa za masku uspesneho podnikatela by sa k svojim pokleskom nikdy nepriznal. Popieral ich sam pred sebou. Aj za rozchod bude vinit ju, zato ze uverila konspiracnym teoriam o jeho avanturach. Zradila jeho majestatne ego a vykastrovanu dusu a pritom jeho vypis z registra dusevnych trestov je cisty ako sneh. Narobi vela kriku pre nic. Akoby zrada bola len taka nicotnost, ktora pominie sama od seba. Bude schopna prinutit sa a brat ju ako nic? Kolko zien tak robi v mene niecoho podstatnejsieho? V mene coho vlastne? Bude schopna storpedovat vlastnu sebauctu a zit s poslapanou, ubolenou spomienkou na nu? A co laska? Laska vedela ze nie je cesta spat. Alex nepotreboval jej odpustenie, potreboval jej nezmierenie aby pochopil ze nie je pan dokonaly. Citila ako obrovsky mesiac zrkadli jej rozjatrene zmatene vnutro. Nemohla tomu uz zabranit, spln bol neodvratny. Tento zeton lasky zapadol presne tam kam patril, priamo do stredu jej srdca.