Zit ako kral















Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
Autor obalky
Peter Stec
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Druhe (2022)
Peter Stec
O knihe
	Kniha je nevsednou sondou do zivota Mitju Jovanovica, nadejneho mladeho hokejistu, sklamaneho a mierne zatrpknuteho z predoslej nevydarenej lasky, zijuceho so svojim vecne optimistickym a veselym, ale nevidiacim bratom Damjanom. Cestu mu skrizi (doslova) jeho znama, ktoru dlho nevidel a zamiluje sa do nej. Zvladne Mitja svoj vnutorny boj sameho so sebou alebo radsej utecie pred Zorou na miesto, kde bude pred nou v bezpeci?










Obsah
Zit ako kral	1
O knihe	2
Pred tromi rokmi	4
1.kapitola	4
2.kapitola	6
3.kapitola	9
4.kapitola	12
5.kapitola	18
6.kapitola	20
7.kapitola	22
8.kapitola	26
9.kapitola	31
10.kapitola	34
11.kapitola	37
12.kapitola	41
13.kapitola	46
14.kapitola	49
Sucasnost	54
15.kapitola	54
16.kapitola	57
17.kapitola	61
18.kapitola	63
19.kapitola	66
20.kapitola	70
21.kapitola	74
22.kapitola	78
23.kapitola	80
24.kapitola	84
25.kapitola	88
26.kapitola	89
27.kapitola	92
28.kapitola	96
29.kapitola	98
30.kapitola	100
Pred tromi rokmi

1.kapitola
	Mitja pomalicky minal pomerne urbanizovanu stvrt Starice, az kym neodbocil pri trafike smerom do Parku Milana Jovetica s vyse stodvadsatrocnymi bukmi. Ale parkom len prechadza. Po dvoch kilometroch v zelenci zabocil po vybetonovanom Chodnicku Slavy, ako on ho nazyval, k sidlisku Zavrsie, minul nizke panelove domy a uz sa hnal po pre niekoho smrtiacom stupani po ceste tretej triedy k periferii mesta. Tu uz konecne zelen panuje a nie je clovekom urcene, ako a kde ma rast. Kedysi tejto stvrti kralovali mensie rodinne domy. No dnes uz sa zvykne oznacovat ako Vilova stvrt. Popri tejto ceste rastli a este rastu mohutne rodinne domy a vily, dokonca tu byval i sam velky Zajcev, vlastniaci v posmesne nazyvanom meste Oldstown vyse dvadsat pozemkov.

	Nahlil sa po ceste Nat Zavrsim, nevnimajuc si dnesny den. Na oblohe ani jediny mracik, znak slnecneho majoveho pocasia. Nedojali ho ani spevavce, sibrinkujuce zo stromu na strom vabiac partnerky na spolocne dlhe chvile. O tom Mitja nemal uz dlhsiu dobu ani potuchy. Nejde ani tak o vsimanie ci nevsimanie si vtakov, ale i o hladani si partnerky. Mitju sice neodradila prva laska, ktora ho opustila, avsak len sprvoti si myslel, ze z toho vyviazne nezlomeny. Dal by jej i modre z neba, ale zrejme i to nestacilo. Odvtedy je mierne skepticky v ohladoch lasky, no vobec nie nesmely pri zenach. Mitja nie je vychyreny fesak, no neda sa povedat, ze nie je pohladny. Je to chlapec nizsieho vzrastu, sportovej postavy, ktoru si neustale zlepsuje a pestuje. Ale na seba snad nikdy Mitja nehladel. Iba ak rano pred zrkadlom nadavajuc, ze znova ma viac a viac akne.

	Jeho pohlad na svet sa radikalnejsie zacal menit asi pred tromi rokmi. Nehladiac sa zvlastnu rodinnu situaciu, bez rodicov a s nevidomym bratom, i tak si vypestoval klasicky moderny pohlad na svet, obchadzajuc ale bohemske radovanky – ak sa vam nepacim, aha, tam su dvere. 

	Mitja nie je vynimkou. Obchadza i aspekty zabavy. Sam totiz tvrdi, ze zabavit sa da i inak a nie pri flaske alkoholu alebo s cigaretou v ustach. I ked casto i sam seba vidi ako suchara (a casto sa nim i sam nazyva). Ani si nehlada partnerku. Ked to ma prist, pride to, nebude to urychlovat, lebo netuzi po vztahu. Zda sa byt iny. On je iny. A je na to hrdy. I na posmech ostatnych. Zmieril sa s tym. Vyhra. On vyhra. Je predsa sportovec.

	Clovek sa musi prichystat na novu sezonu. Ta je tu co nevidiet. No teraz dobehnem a zistim, ako som na tom s kondickou. Dnes sa mi bezalo celkom fajn, i cas vcelku ujde, rozmyslal Mitja. A i kedze ho cakaju este narocne prijimacky na Vysokej stavebnej v Zadare, i napriek tomu s treningom neprestane. Na to sa pozna az prilis dobre. Hoci by sa mohlo zdat, ze Mitja a skola dokopy nejdu, mysliet si to je omyl. Mitja sa pozna az prilis dobre. A pozna si svoj perfekcionizmus. I ked chce a veri, ze bude hokejovy utocnik, skolu nezanedbava. Co ked to nevyjde? Je potrebne byt pripraveny na vsetko. Nie je zaslepeny. Je to realista. Vie, ako je na tom Chorvatsko a hokej. 

	Takmer vycibrenym sprintom dostal sa Mitja polahky az takmer k otvorenym dveram domu, ohradeneho nizkym plotom. V tomto malickom bielom dome so sikmou cervenou strechou a zahradkou byva. Spolu s bratom Damjanom. O tom, co bratov rozdeluje a spaja, by mohla byt nova knizka. Damjan je o tri roky starsi, ale geny to zariadili tak, ze sa narodil akoby bez oci. Ved naco dostal do vienka take priezracne zivozelene oci, ked nimi nemoze pozorovat svet? Mitja, hoc mladsi, ale musel sa o brata postarat. Nemal to jednoduche, ale Damjanovi sa este usla i dusa, schopna vnimat tak cisto a tak lubezne, ze z neho vyrastol i pod Mitjovym vplyvom jeden velmi inteligentny, mlady clovek. A ktosi tam hore pri nadelovani inteligencie Damjana nesetril. Hoc obrany o zrak, ale o to jeho dusa a mysel boli o to dokonalejsie a neraz Mitja, ked sa pristihol, ze Damjana lutuje, zistil, ze Dam je neuveritelne pokorny a vyrovnany clovek. A napokon Mitja musel obdivovat vlastneho brata pre jeho tvrdohlavost. Ak nechytil pohar na prvy raz, skusal to az do vycerpania. Ved preco je dnes Damjan tak pohotovy vo vlastnom dome? Pozna ho ako vlastnu dlan. A to len vdaka svojej schopnosti zapalit sa pre vec, ktoru chce dosiahnut. Ved predsa mohol nechat Mitju, aby mu takpovediac „sluzil“ ale Dam to nedovolil, ale nie pre svoju hrdost, islo mu hlavne o Mitju. Predsa mu nebude Mitja navzdy pomahat!

	„Zdravo, Dam!“ pobavene, s trochou davkou namahy sa pozdravil Mitja bratovi, sediacemu na priedomi. Rukami sa oprel o kolena a snazil sa spomalit vlastne dychanie.
„Zdravo, Mitja, tak co, ako isiel tvoj sprint dneska? Vliekol si sa dnes.“ Typicka ironia s davkou pobavenia v hlase, tak typicka pre Damjana Jovanovica.
„Ako to, kurnik, vies?“
„Dnes si bol o desat sekund pomalsi.“
Pozrel na hodinky. Stale dychcal. „Dam, o styri.“
„No, par sekund hore-dole.“
„Ty mozes ist za stopky.“
Dam za zasmial.
„Myslis, ze by ma zobrali? Pomylil som sa o sest sekund.“
„Vsak si chces nejaku pracu zohnat. Neviem, co si si to zase zaumienil, ale je to tvoja vec.“
„Chcem robotu, nech je akakolvek, chcem robit.“
„Svet je taky, aky je. A este i ja isto skoncim bez prace.“
Dam sa usmial a bez ziadnej ironie skonstatoval: „Tomu neverim. Z teba bude hokejovy utocnik.“
Damjan nie je ako jeho spoluziaci. Ti, len co zaculi, ze Mitja tak trenuje a travi volny cas v posilnovni, aby sa stal hokejistom, lapali sa za brucha. Pre Mitju to bol sok. Ale neskor si musel priznat, ze to trocha i ocakaval. Joe Sakic s tym urcite ratal tiez a ktovie, ako ho prijali. Ale dnes je mu to jedno.
„No hokejista zo mna bude, to si pis Dam.“ odpovedal bratovi. 
Ten ozaj bez davky pohrdania sa usmial a vstal. „Musis byt mokry ako mys. Pod dnu osprchovat sa. Zatial ti urobim kavu. Pravi Hrvat pije kavu uvijek i svugdje!“ patrioticky si siahol rukou k srdcu.

	Mitja neostal v pomykove, ako prv, ked mu pred dvomi rokmi Damjan povedal, ze mu urobi kavu. Dnes je to veta, ako kazda ina. Damjan sa totiz naucil perfektne orientovat v dome a tak uz nikde nezakopol, i ked i to sa obcas stavalo. Vtedy vacsinou Damjan zartovne provokoval brata, ze je neporiadny bordelar. Orientaciu v dome Damjan teraz uz ovlada na sto percent.

	 Mitja sa pobral svizne do kupelne. Certa, ale je tu horuco, zasomral a vyzliekal sa z uplne prepoteneho tricka. Liplo na nom ako etiketa a ani za nic nemalo chut visiet na snure s pradlom. Zasmaril ho len pred kupelnove dvere a ani okom nan viac nemihol. Podival sa na svoj vlastny obraz v zrkadle. Tento spoteny clovek sa na neho skeri, pot mu steka po lici, ale vobec nechladne. „No, kukni na seba, ako si dopadol!“ prva myslienka, zasahujuca Mitju nepripraveneho. Nebola to myslienka razna. Bola skor posmesna. Vsak vie, ako dopadne po kazdom treningu. Vyzliekajuc si mokre sortky zahladel sa na ubolene nohy. Isto vam uz idem na nervy, pomyslel si. Presiel si po nich rukami, pocitil jemne steklenie i malu jazvu po operacii. Sortky nechal sortkami a vosiel do sprchy.

2.kapitola

	„Frane, toto si nechaj na Drugara!“ zakrical Joza na Franeho, ktory mu zase nechal v skrini odporne zapachajucu handru. Joza ju vzal a hodil ju Franemu. 
„To je smrad, doriti!“ zapchal si prstami nos a strekol tam kusok spreju proti poteniu. V tom momente sa v satni objavil Mitja s hokejkou v ruke a helmou, nesikovne nasadenou na hlave. Frane nehladel uz na Jozu, nechal handru handrou, zocil Mitju a pozdravil sa: „Zdravo Mitja, zda sa, ze niekto mal tazku noc!“
„Zdravo Frane, ale nie, len sa citim trochu nesvoj.“
„No co, uleteli ti vcely?“
„Uz od rana citim, ze nieco po mne prejde.“ zasomral a posadil sa na lavicku.
„Ked ma, tak to bude Joza!“ neprestal Frane. V tom obtiahnutom zltom znackovom tricku nevyzeral dvakrat pritazlivo, ale dal si ho dole.
„Bol si v posilke?“
„Hej, daco sa stalo?“
„To sa skor pytam ja teba.“ ironicky poznamenal Mitja so smiechom v reci.
„Vsak sme hokejisti, preboha!“ perlil dalej. 
Joza prave dokoncil s vybalovanim z vaku a otocil sa na Mitju s otazkou: „Mitja, kedy dneska?“ 
Mitja sa zamyslel. Sedel na lavicke, ani sa nehol, ani nevybalil. Proste tam sedel s vyrazom, akoby mu fakt tie vcely uleteli. Odkedy je situacia v time taka napata, ako futbalove zapasy s Anglickom, nevie najst tu spravnu motivaciu vobec hrat za tento upadajuci tim. Berie mu to nit a uz ani nevie, s cim novym prekvapit spoluhracov. A nemal ani dneska naladu hrat hokej. Jeho oblubeny sport.
„Co ja viem, kedy ti vyhovuje?“
Joza zasmaril nahradne trenirky medzi ostatne do skrinky, zamkol ju a hovori: „Mne je to v podstate jedno, len sa treba spytat Stepana, vsak vies.“
„Jasne, ten stale u otca robi na stavbe. Ale vecer uz isto robit nebudu.“
„S tym by som si nebol taky isty,“ zamiesal sa do rozhovoru Frane, „lebo minule som isiel okolo a oni stale robili a to bolo pat prec desat.“ 
Spoluhraci Janko, Lopar, ani Igi, hoci prechadzali okolo, ci uz zo sprchy, alebo posilnovne, sa vobec pri nich nezastavili. Len sem-tam sa cosi spytali Franeho. Ten si ziskal respekt a kazdy sa s nim chce priatelit. Ale po urcitej mierne trapnej nehode, kvoli ktorej si ho doberalo cele mesto takmer mesiac sa zmenil. A prestal sa kamosit s Vanjom, ktory ho do tej slamastiky namocil. Ten uz isto oblbuje inych.

	Mitja predsa pozbieral zo svojho vnutri zopar krystalikov chcenia a postavil sa. Otocil sa a smatra vo vrecku po klucoch.
„Doriti, zabudol som kluc na chodbe.“
„A co, prosim ta, tam robi?“ usmial sa Joza.
„Zakecal som sa s Dadom, sadli sme si do kresiel a ja vytasil ten kluc na stol, aby ma nesimral vo vrecku.“ i s davkou pohorsenia, ale i s usmeskom poznamenal.
Joza sa zasmial.
„Dobre, ale svihaj Mit, lebo o patnast minut trening na lade.“
„Jasne Joza, budem tam za desat minut. A ty kde mas vystroj?“
„V posilke.“
„Co tam mate stretko s Franem, ci co?“ zasmial sa Mitja a vysiel von po kluc.

	Vysiel z kabiny, jeden pohlad mihol do priestranneho vestibulu a nasiel kluc presne tam, kde predpokladal. 
„A ja uz reku, kto si tu zabudol kluce!“ usmial sa Dado, vratnik, takisto cerstvy maturant.
„Ty ma raz zblbnes.“
Vzal si kluce a vratil sa spat. V satni nasiel dalsich, prave prichodiacich spoluhracov.
„Zdar Mit, kolko golov dnes nasadzame?“ to sa ozval Timko, po Mitjovi najlepsi utocnik. Vzdycky hrali proti sebe, lebo keby mali hrat spolu v jednom utoku proti ostatnym, malo hracov by im stacilo s kondickou.
„Milion a pol.“
„A coze si este nevybaleny? Tuto Rezak je uz hotovy, len co prisiel.“
„A ja za to mozem, ze nosi vsetko pod trickom?“
Tim sa valal od smiechu.
„Vsak bude frajercit, kukajte baby, jaky nabuchany som a vsetky chranice da dole a stolvertka z neho!“
„Ja to nenosim pod trickom!“ ozval sa Rezak, typickym, hlbokym hlasom, ktorym by vyplasil i dive vrabce.

	Takto si este chvilu reptali, kym Mitja dal dole tricko a vybalil vsetky mozne chranice a pasky. Kym to vsetko na seba naukladal, uz dosiel trener a pomaly sa i chystal, zavazujuc si snurky na korculiach. Cela vystroj bola nesmierne draha, ked zacinal, nebyt penazi stareho otca, asi by viac hokej nehraval. Este vzal flasku s iontovym napojom a vyrazil. Bol akysi horuci, zrejme dalsi z Damjanovych kanadskych zartikov. 

	Stanok Bielych Orlov nebol akiste velmi moderny, ale bol to jeden z najlepsich stankov v Chorvatsku. Az sa superi cuduju, lebo taku ironiu osudu este jakziv nevideli. Hokejovy stanok by mohol konkurovat reprezentacnemu a oni sa zachranuju z tretej spolocnej balkanskej ligy. Sila kadra teda hovori o comsi inom ako tento krasny hokejovy stanok. Len prednedavnom menili plexiskla, vynovili chladiaci system a opravili sektor B. Stolicky su tam ako jedine vo farbach bielo-modrych. Ostatne su sede. Toto jedine tu spati. Nevadi im ani dvadsatrocna kocka nad ladovou plochou, ani nepohodlne lavicky, ktore by mali nasledovat v procese obnovy „Ljadnice“ maju ich vymenit do konca roka. 

	Ivica Modric ako trener timu takmer vzdycky moderne meskal. Je to clovek, ktory sice podrzal chorvatsky hokej, aby nezostupil do potupnej sutaze medzi Mexiko alebo Severnu Koreu, ale starnuci trener ma s modernou dobou spolocne len to meskanie. Uz nema co hracom predat. A naviac, nema uz vobec respekt, ktory zaiste stratil mozno svojim az lezernym pristupom, ktory potvrdil svojim castym doraznym opakovanim frazy: „Ste hokejisti, tak hrajte!“ Kolko raz sa uz s Mitjom pohadal prave kvoli jeho pristupu k timu. Viaceri hraci si ale po tychto excesoch, ktore neraz Mitja vytasil priamo na treningu (nech to kazdy vidi) zacali mysliet, ze Mitja je proste len slavuchtivy trotel, taziaci z toho, ze sa mu nic nemoze stat. Modric predsa nemoze vyhodit najlepsieho hraca! Az kym prezident klubu Damjan Savic, popretkavany mnozstvom legiend (udajne ho nikto nikdy nevidel), vzdycky po tychto sporoch celemu timu odkazoval, ze sam bude vybavovat Mitjov prestup do zamoria. Mitja sa samozrejme nechal pocut, ze mu staci len farma, ale to prezident Modricovymi ustami vzdycky poprel a hlasil, ze je stvoreny pre NHL.

3.kapitola

	Je v sprche. Zivotodarne dve molekuly vodika a jedna kyslika dodava rozhorucenemu telu pocit blaha. Keby ta voda tiekla stale, mozno by Mitja celkom stratil pojem o case a priestore. Len by si uzival prud teplej vody, narazajucej na povrch jeho tela. Ozaj skoda, ze voda tecie len nieco vyse pol minuty. Potom musi znovu zatlacit tlacidlo a tym vypadava z rytmu pocuvania tecucej vody. Ano, on tu vodu pocuval a nechal sa uniest Vodnou symfoniou d mol.

	Este zo tri razy stlacil tlacidlo pre prisun teplej vody a potom hned ufrnkol, len co sa poutieral do rucnika. Je mu hned ale jasne, ze toto nebude znamenat celkovy koniec. Teda ten fakt, ze sa zababusi do uteraka tohto dna naposledy. Este si musi dat svoju kazdodennu davku behu. Akoby mu trening nestacil. Ale Mitja si o sebe mysli (a zatial uspesne), ze je profesional a trening naviac ho uz neprekvapi. Preto len co pride domov, necha si veci preprat, prezlecie sa do sportoveho a da si vyklus. Je to sialenec, vravia bezne na jeho adresu i jeho najblizsi. Mitja je ale tvrdohlavy ani mulica. Co si zmysli, to musi byt. 
	
	Mitja vzal kluce, ktore takmer zabudol zase, teraz zahrabane kdesi pod vsetkymi chranicmi v taske a vyrazil, rychlo si na seba natahujuc svoje uz vytahane futbalove reprezentacne tricko a sortky. Neciti sa ani nejak extra unaveny. Ale je, trenoval na vyssom leveli ako pomaly vsetci hraci dokopy. Ale ked sa podiva na spoluhracov, neodpusti si jemny uskrn. Leje sa z nich, niektori nadavaju, niektori by to radsej zabalili. Mitja si to uz nevsima. Nikdy sa nesnazil byt sebec, ale teraz sa mu to priam nuka. Mam tu este hrat? Tito paholci predsa nie su hokejistami! Len sa na nich hraju. Ale zase prestupit a odist sa neda. Jednako este musi minimalne zmaturovat. A opustit priatelov? Mozno si najde iny tim, ale co ak ten je niekde v Splite alebo Zahrebe? I ked najpravdepodobnejsie to bude zahranicie. A bude musiet vycestovat i s bratom. Ten sa ale stiti cestovat. Domov uz velmi dlho neopustil a niet sa comu cudovat. Doma sice vsetky predmety pozna podla hmatu, hoci ich nikdy nevidel a orientuje sa lepsie ako Mitja. Pokusat sa prehovorit brata nie je nemozne, ale je to beh na dlhe trate. Ale ved bezat viem!

	Pozdravil sa vsetkym v satni a pomaly odkracal do priestrannej chodby. Podoba sa mu na velky suteren, aky poznal z plavarne. I tu stali dve hoci uz stare, ale pohodlne kresla. Pred nimi laciny stolik v orieskovej farbe a okolo sa vynimali gerbery a bromelie v kvetinacoch. Presiel cez chodbu krizom k dveram a pomaly ich otvoril. Teplo, salajuce zo zeraveho slnka mu hned zohrialo kozu, az mal pocit, ze zhori. Je to sila, take teplo, az mi to strelilo cez usta. Na chvilu zatvoril oci a stal tam asi desat sekund, aby si to uzil. Vyjde z priestoru evidentne chladnejsieho vonku, kde je prijemnych dvadsatpat stupnov a citi priam az jemne vibracie na kozi a na koncekoch prstov. Vybral som si takeho povolanie, tak si to uzijem, kym sa dostanem do Narodnej hokejovej ligy do zamoria. Tam je to mozne asi jedine na Floride alebo v timoch v Kalifornii.

	Stihol este autobus, vosiel don, zaplatil, sadol si ku oknu a zacal uvazovat. Tak a teraz domov, prezliect sa a znova behat. Robieva to dost casto po treningu. Clovek po takomto dvojfazovom treningu byva uplne utahany a nevladny. Po vyse hodine a pol stravenej striedavo na lade a v posilnovni trenujuc, je clovek hodny akurat tak poriadnej sprchy a pokojneho, nicim neruseneho spanku. Lenze Mitja je akoby z ineho sveta. Musi verit, ze pri jeho neuprosnej taktike, hraniciacou takmer az s askezou, sa nic vazne nestane. I jeho priatelia ho uz neraz upozornovali, ze to niekedy naozaj prehana, straca dych a niekedy po treningu musi na zemi lezat asi dvadsat minut, kym pride spat k sebe. Jeho priam spalujucu tuzbu a obrovsku chut, spojenu s naplnenim tuzob mu ale nechcu brat. Clovek bez tuzob a zalub snad ani nejestvuje. To vedia i jeho priatelia i Mitja sam. Mozno sa mi to nepodari, clovek nikdy nevie, co ho postretne, ale ak sa to stane, chcem byt pripraveny, to su caste Mitjove slova. Byva i casto zahlbeny do seba a premysla. O sebe, svojej a bratovej buducnosti, ale ked sa do toho naozaj polozi, pride na rad globalne oteplovanie a zla spolocnost. 

	Pomaly sa blizi jeho zastavka. Pokojne by som domov mohol aj dobehnut, vsak to je len sedem kilometrov do Starice. Ale nechce sa mi bezat s tym nepraktickym ruksakom. To by som sa este niekde skydol a zbytocne sa dolamal. Tak radsej pridem domov, vybalim sa, prezleciem a znova v sportovom bezim naproti svojmu cielu. Vystupil. Dvere sa zavreli, pockal si, kym autobus odfrci a presiel na druhu stranu. Este par minut chodze a uz som doma. 

	Dam uz urcite bude po obede, ktovie, co ukuchtil dnes. Minule to boli spagety, ktore Mitja este dokoncoval, pridal mortadellu a pustili sa do toho. Dam si zvyka uz i varit. Netrufne si ale na nic velke. Vacsinou je to jednoducha polievka. Pre Dama je uplne normalne postavit hrniec na sporak, naliat don vodu a zapnut plyn. To je zaklad a robi to rad. Vacsinou to ale Mitja dokoncieva. Ked je potreba pokrajat zeleninu, nebodaj naporciovat maso a dat do chladnicky. Ale i tak vacsinou jedia studenu kuchynu, to co Mitja kupi v sobotu na cely tyzden.

	Otvoril si branku a hned zamieril doprostred malej zahradky, kde okrem tulipanov i tak nic nepestovali, bola to len jednoducha travnata plocha, ktoru raz za cas Mitja musi pokosit. Kdesi v rohu stoja dve zrde, medzi ktorymi sa vinie snura na pradlo. Sam to zhotovil. Odkedy maju bratia len sami seba, ostalo to na tom mladsom. Zvladat skolu, domacnost i nevidomeho brata, to da zabrat. Casto sa vsak ujmu oprat ich stari rodicia. Kazdu sobotu alebo niekedy i v nedelu k nim chodia a nielen ze ich zasobuju, ale im i stedro pomahaju. Stary otec Tomislav je totiz podnikatel, majitel istej firmy v Zadare, kde i byvaju. Casto prizvukuju, ze ked o par rokov pojdu obaja do dochodku, ostanu v Zadare a bratov si vezmu k sebe. Casto sa ospravedlnuju, ze nemozu byt s nimi, maju stale vela prace. 

	V kosi na pradlo si bezne Mitja nechava komplet na behanie. Kedze dnes mal trening, dnes si da len dvanast kilometrov na takzvany „doklus“. Uz nie naplno, ale aby ho nohy neboleli. Takto fungovali v juniorskej reprezentacii a on si tento zvyk preniesol i do profesionalnej kariery. Veru, hral v time len mesiac a uz dostal pozvanku do reprezentacie! Pravda, najprv do juniorky a neskor do vyberu hracov do 18 rokov (je vsak pravda, ze hladaci talentov velmi na vyber nemaju) a tohto roku v juli mu bude 19 a ak vyhraju v Bosne, tak je pomerne velka sanca, ze sa stane reprezentacnym utocnikom v repre do dvadsat rokov! Preto Mitja tak trenuje. Nechybal na ziadnych sampionatov mladeze, kde ale Chorvati bezne horievali ako fakle. A to neboli ani kvalitne puncovane zapasy, to skor turnaje druzstiev kanadskych druzstiev, vonku pred domami na provizornom klzisku.

	Mitja sa chytro prezliekol a nelenil znova vyjst von na ulicu a pokracovat v treningu. Rozbehol sa znova smerom k Parku Milana Jovetica. Pri dokluse sa Mitja zenie po ceste Nat Zavrsim, okolo bytoviek, cez park a od mesta. Prejde pozdlz bocnej ulicky, ustiacej k Hlavnej ulici, na konci nej je tridsatrocna skolka, tam sa dotkne najvacsieho dubu a vracia sa k nemu spat, len co si da obchadzku okolo lesa mimo mesto.

	Dnes sa rozbehol akosi rychlo. Chce to mat zase cim skor za sebou. Ale zase skor sa unavi. Ved uz teraz lapa po vzduchu a to je este ani nie v parku. Pomalsie, ty vydriduch, sam si ponadaval a hnedky i spomalil. Vsak nechcem tu odpadnut! Tak radsej spomalil a snazil sa zaistit si rytmus svojich krokov. Lytka ho uz vystrihaju. Nedba. Musi ist najlepsie, ako sa da, ale nie extra rychlo. A nijak inac. Podvedome sa z ust vydranka spicka jazyka, znak jeho vnutorneho snazenia a usilia, akoby ho mal ten jazyk spasit. Akoby mal priskrtit cas. Rozbite dlazobne kocky v starej ulicke neodpustaju chyby. Tazko sa po nich chodi, nieto este bezi. Tu sa asi noveho chodnika nedockaju! Mitja preto radsej z neho sklzne na cestu a pusta sa povedla neho. Auta tu velmi nechodia, zriedka sa tu ale nejake ukaze. Volna cesta zatial, nic mu nehrozi. Ale vlastne hrozi. Lytka ho prestrasne bolia, snad nezlyhaju. Teraz by si to najmenej prial, prave pred zapasom v Bosne. V Sarajeve totiz chysta celu plejadu svojej kompilacie trikov, chce ukazat, ze na to ma. Zltomodri budu nahrani!

	Mitja sa pomalicky blizi k svojmu zachytnemu bodu. Je to dub, vysoky ani kostolna veza a asi patdesiat rokov stary, mohutny. Len letmo sa ho dotkne a potom priamou cestou do lesa. Este par metrov. Tri. Dva. Jeden... 

	Trubenie, pohlad, vodic sa pusta volantu, panikari, spolujazdec sa snazi zabrzdit i ocami. Co tu robi, preboha?! To je chodnik! Prec! Prec! Mestom sa siria zvuky tlmeneho padu, skripanie pneumatik o asfalt, a kovovy cveng rozbiteho stretavacieho svetla na aute. Len sekundu je ticho. Pribehne zo desat okoloiducich, otvaraju sa oboje dveri na aute, vyjde spolujazdec, vysoky chlapik vo volnej kockovanej koseli a z miesta vodica vykroci akasi mlada slecna. Mitja lezi v bezvedomi, chlapik v kockovanej koseli zacne kricat na vodicku a vycita jej, ako toto bude vysvetlovat. Zo zadneho sedadla vybehne policajt a pokarha spolujazdca, ze zrazke nezabranil. Slecna sa len na neho pozrie a nevinne nadhodi: „Asi som neurobila, ze je tak?“ 

4.kapitola
	
	Poobzeral sa vokol seba. Napravo velke plastove okno, nalavo dvere, cela nemocnicna izba bola v slabomodrej farbe, ale bola presvetlena zapadajucim slnkom, ziariacom na jadranske pobrezie, vedla neho este tri prazdne postele, dotvarajuce pocit osamelosti Mitju v tomto okamihu. Ale ked si Mitja uvedomil, ze je v bezpeci v nemocnici, hoci i so zranenim a nie je na ulici prejdeny autom, tak si pomyslel, ze ma stastie. Zapas v Bosne je pre mna uz prehraty. Jemne si prezrel ledabolo obviazanu nohu. Len zopar skrabancov, ale zato bolestivych. Hm, co som ja zo zeleza? Taky naraz a ja v poriadku? Hm, ked tak rozmyslam, mohol som dopadnut i horsie, ak by auto islo rychlejsie a ak by ma nabralo priamo do dubu. To by ho rovno mohli zoskrabovat z kory stromu. 

	Nestacil sa ani poriadne zorientovat v gulasi myslienok a uz sa spolocne s dverami otvarala i brana do sveta myslienok, voni a prichuti, ktora mala byt zamknuta. Pomaly vrzgajuc sa zacali otvarat nemocnicne dvere a dnu vosla akasi neznama slecna. Mala na sebe cierne tricko na ramienka, na hole plecia jej padaju neskrotene, dlhe, rovne, tmave vlasy, ked sa do nich slnko oprie z okna, zdaju sa orieskovo hnede s nadychom tepleho, letneho, zapadajuceho slnka. Bola to krasna, mlada ciernovlaska s modrymi ocami, dlhsim, uzkym nosom. Nahodila jemny usmev. Mitja na nej oci nechal. Zrazu pocitil cosi, co ho obmedzovalo natolko, ze ani nevedel, sam ako sa vola. Na tuto cudesnu situaciu, zranenie, nemocnicu, neznamu dievcinu, ktoru hlta ocami, ani nevedel reagovat. Len nevedomky otvoril usta. Dievcina sa na neho zahladela svojimi pozornymi modrymi ockami ako studnickami a hned jej bolo jasne, ze pacient ide po nej a ze je akosi mimo. Vlasy jej padli do tvare a rukou si ich nemo a s davkou neznosti upravila. Mitja bol namakko.

	„Ahoj.“ nesmelo prehovorila.
Mitja stale bol akoby v agonii. Pocul hudbu vyssich sfer.
„Ahoj.“ odpovedal.
Az teraz, ked sa mu z hrdla konecne vydrali nejake tie hlasky, trocha spozornel, zavrel usta a premeriaval si zvodne telo dievciny. A konecne sa dostalo k slovu i jeho racio. Dobre, teraz musi urobit dojem.
„Som ta dlho nevidela.“ zacala, akoby sa nechumelilo.
„Kto si?“ preboha, co to je s Mitjom? Zalubil sa nam?
„Vsak celych devat rokov som za tebou sedela.“
„To nemyslis vazne, Zora, si to ty?“ Mitjovi sa rozjasnila tvar, ale nie natolko, ako sam ocakaval.
„Spravne.“ usmiala sa. Ked nahodi svoj povestny usmev Mony Lizy, tak sa jej licka zafarbia mierne doruzova. Bol slepy, ze si to uz vtedy nevsimol?
„Vedz, ze po tych troch ci styroch rokoch, som ta takto vidiet nechcela. Tu v nemocnici.“ 
Mitja bol spociatku celkom mimo, nevladal ani len usta otvorit. Napokon sa premohol a povedal: „Zora, ty si nesmierne opeknela.“ 

	Akoby ju vobec nepocuval. Zora sa na neho milo pozrela, tusila, ze Mitja sa na nu diva asi ako nikdy predtym, vobec netusi, co sa v nom zmenilo. Celych devat rokov to bol ten isty Mitja, nesmierne zahlbeny do svojej prace, malokedy vsimajuc si okolie. Ano, bol i mily a pozorny, ak sa rozpraval s hocikym a najma s dievcatami, no taku iskru v jeho ociach este nevidela. Nuz ale co, musi ho teraz schladit.
„Je mi to tak neprijemne.“
„Pokojne si sadni.“ Mitja odrazu ozil a naznacil jej, aby si sadla na postel vedla neho. Zora sa len nesmelo poobzerala, podisla blizsie a sadla si. Ale na vedlajsiu postel.
„Vies, to... to ja som ta zrazila.“
„To vobec nevadi! Vsetko je uplne v poriadku.“ kyvol rukou, len chvilu pozrel pobavene mimo svojho ciela, potom znova na neho namieril svoje okale. Mitja sa meni ako chameleon.
„No, tak to asi nie je celkom v poriadku, ked tu lezis.“
„Mohlo byt i horsie.“
„Mitja, ty ma desis.“ povedala Zora starostlivo a s miernym karhanim v hlase.
„Ked sa nad tym tak zamyslim, tato zrazka mi ta vlastne priniesla.“ sladko sa usmial. Uplne ignoroval starostlivu a ustarostenu Zoru, zdalo sa, ze vsetko ide bokom, ked hladi na jej bezchybne telo. Zora bola v pomykove. Mitja sa za nou otocil jedine vtedy, ked potreboval poradit z matematiky a teraz posobil akoby sa uz nechcel nikdy v zivote odvratit.
„Hej, ked ty si sa mi na auto nalepil... “ hanblivo povedala a odvratila zrak inam. 
Mitja sa usmial. 
Zamyslel sa a potom vravel: „No, takze kvoli mne este budes mat problemy a asi ani vodicak nedostanes.“
„Rozbila som svetlo a este k tomu tie peniaze, ktore sa do vodicskeho naliali, mi asi otec neodpusti.“
„Tak to prepac! To som tam nemal ani co robit. Fakt som tam nemal co robit!“
„Coze? Vsak ja... “
„Vyzdraviem, vsak mi ani nic vazne nie je. Mozno i ten zapas odohram.“
„Aky zapas?“
„Proti Bosne... Bosne a Hercegovine. O tyzden cestujem do Sarajeva.“
„Futbal?“
„Mozno sa budes smiat, ale hokej.“
Usmiala sa.
„No, tak to neviem, ci ta trener pusti takto.“
„Mam len zopar skrabancov. Klucovy hrac si nemoze dovolit len tak chybat.“

	Chvilu si takto este hrkutali. Zhovarali sa i svojich skolach, na ktore sa hlasili hned po skonceni zakladnej a pomaly sa dostavali na rovnaku vlnovu frekvenciu. Zora sa citila i tak trocha neisto. Mitja ju uplne svojou otvorenostou dostal do slepej ulicky. To vacsinou Mitja bol ten, co toho malo narozpraval. Ano, bolo to i teraz vidiet. Cervenal sa, niekedy koktal a niekedy taral od veci. Stretli sa dvaja introverti, ale Mitja sa snazil z toho tiena vystupit. Snaha sa ceni. Mitja sa rozplyval, len co si spomenul na momentky z tohto stretnutia, svoj niekedy otravny recovy prejav neriesil. Zora, dnes si ma prekvapila, hovoril si. Nie tym, ze si ma zvalcovala tym Fordom, ale tym, ako si opeknela. Stale si ju pamatal ako nesmele, blondave dievca s pehavou tvarou, kratkym ucesom a dvomi vrkocmi. Dnes vyzerala uzasne. Dievca dospelo. Prefarbila sa, nechala si narast dlhsie vlasy, zmenila i styl ucesu a skrasnela i v tvari. Kde si cely ten cas bola? Moja muza... 

	Co to trepem? Mitja sa zrazu akoby z akehosi sna prebral. Z krasneho sna. Kde som cely ten cas bol? Asi vysoko v oblakoch a nehladel som, ze cosi take ako Zora, mnou vzdy podcenovana, ma tak zaskoci. Musim sa teraz trocha prebrat z tohto sna. Dobre, ak ma teda Zora zrazila, tak s tym nic nenarobim, nezabudnem na to, ale verim, ze ju uz nestretnem. Teraz si odporujes, Mitja! A co si jej vravel pri odchode? No ano, ale to som vravel, lebo sa to slusi. Na Zoru si spomeniem uz len okrajovo. Vidis sa, Mitja? Ten tvoj podivny usmev je co zac? Budem na to spominat s usmevom, lebo som si nemyslel, ze sa cosi take stane... Mitja, netaraj! Videl som ta, ako priam slintas! Nechci mi povedat, ze to bolo vsetko! Ale chcem! Ty mna vobec nepoznas. Dobre, stalo sa, teraz sa dostavam spat do reality. Ani kus nechces vybocit zo svojej rutiny? Nedovolis si to urobit? A preco? Lebo som sportovec. A musim mysliet neustale na nove a nove mety a ist vyssie a vyssie. Musim urobit vsetko, aby som sa dostal na vrchol svojich sil a mozno i trochu dalej. A to ani nespomalis? Nemas snad cas? Na vsetko sa cas najde, ak budem chciet. I tak sa mi zda teraz vztah so Zorou prilis uponahlany, skory a zbytocny a i tak je vzdialeny. Vzdialeny? Preco vzdialeny? Vsak si sportovec. Chces dosiahnut vzdialene mety. Preco nie je Zora tvojou prioritou? To je pravda, ale uvedom si, ze teraz mi ukazala novy svet. A ja sa v nom neviem pohybovat. To chce trening! Namiesto zbytocneho doklusu by si mohol venovat zopar spolocnych chvil. Jednoducho, nech by som robil cokolvek, mam pocit, ze je to prilis krehke a nech by som akokolvek Zoru chcel, srdce nateraz musi ustupit! Ze novy svet! Ani ho nepoznas!

	Do izby vkrocil doktor.
„Tak ako sa mame, pan Neznicitelny?“ asi patdesiatrocny mensi muz v bielom sa ho pobavene opytal.
„Fajn, vyborne, dakujem.“
„Sam som sa divil, ako vyborne ste dopadli. Do bezvedomia ste upadli zo soku, z nicoho ineho. A okrem tychto zraneni na nohe ste prakticky fit. Ako to robite?“
„No viete, vela trenujem a v klube sa ucime i sposobu, ako predist vacsim zraneniam a sme odolnejsi.“
„Hm, tak to ma zoberiete do klubu?“ siroko sa usmial.
Ponukol Mitjovi lahku chodzu. Mitja sa postavil a urobil krok, potom dalsi.
„Nejake problemy?“
„Vobec nie. Citim mierne skrabanie, ale to je vsetko.“
„Dobre, este raz vam to vycistim a obviazem. To je vsetko. Pokuste sa menej namahat, aspon dva dni, ale myslim, ze trening obmedzit nemusite.“ Spravil, co povedal a poslal Mitju domov. Mitja sa teda pobral pomaly a opatrne spat domov. Nuz, tak lahke to zase nebude. Pri rychlejsej chodzi mam uz problemy. Zapas budem sledovat z hladiska. No nic, Zora, vsetko ma svoje plusy, i minusy. Objavil som ta, malu nenapadnu mysku a stratil som moznost nastupit na zapas v Bosne. Pojdem s chalanmi do Sarajeva ako moralna podpora. Pridem povzbudit.

	Nastupil na autobus a o necelych desat minut bol uz Nat Zavrsim. Dam ho uz cakal. Typicky sediac na zahradnej prutenej stolicke, pri nom umelohmotny stol a na nom flasa domaceho vina.
„Servus, Dam!“
„No Mitja, kde si bol? Opijas sa bezo mna?“
„Vsak vies, ze by som si to nedovolil, bratu.“
„Sadaj.“
Mitja si mlcky sadol. Chvilu bolo ticho.
„Mit?“
„Yes, sir?“
„Nieco sa stalo?“
„Instinkty?“
„Si ticho a pocujem, ako si tocis s chodidlom. Nervozny si, lebo ti cosi skrizilo cestu, zato ides tak neskoro.“
„Si horsi nez KGB, ti poviem.“
„Poznam ta uz dost dlho, brat moj. Tak, co sa stalo?“
Nadychol sa.
„Vravel si, ze som nervozny zato, ze mi nieco skrizilo cestu?“
„Hej.“
„Tak to si vystihol uplne spravne.“
„Zrazilo ta auto?“
„Jop.“
„A ako ta doriadil?“
„Nic extra, mam len obviazanu nohu, prisiel som po svojich.“
„Takze barly nic? Vsetko okej? I hlava?“
„Nerob si starosti. Su to len skrabance.“
„Takze ta pustili.“
„Jop.“
„Tak to skor ty si auto zrazil potom.“
„Nie, iba sa suchlo o mna. Nejako som mu rozbil svetlomet. Zrazil som cosi ine.“
„Co?“
Zase sa nadychol a teraz i citil, ako sa pyri: „Zrazil som plane Zore.“
„Kavulicke?“
„Hej, nevolaj ju tak. Strasne opeknela za tie styri roky, co som ju nevidel.“
„A ake plany si jej zrazil?“
„Vodicak.“
Chvilu bolo ticho a potom sa Dam rozosmial.
„Co je?“
„Takze kvoli tebe neurobila vodicak?“
„Ako kvoli mne? Mala davat pozor.“ Mitja si pomyslel, ze i obycajnou oznamovacou vetou jej ublizi.
„A ty asi nemas v hlave usporiadane.“
„Preco?“
„Zase si behal, kde si nemal, co? Pri dokluse, ze?“
„Prestan ma sledovat!“ zartovne nadhodil Mit.
„Vtipalek.“ Dam si z jeho zartu tazku hlavu nerobil. „Zas si k tej skole siel.“
„Pri dube ma zrazila.“
„Tam auta nechodia, pokial viem.“
„Tak uz hej.“ Mitja sa trpko zasmial.

	Dam si sadol poriadnejsie, lebo doteraz sedel uvaleny ako vrece zemiakov. Jemne pastou pohladil stol a Mit mu nalial do pohara vino. Cervene. Take Dam vylucne pije.
„I sam si vies doliat.“
„Ale nechcem povylievat. Skoda dobreho vinka.“ ukazal na mensiu cervenu machulku na stole.
„Vedla.“
„Tak tu niekde... No vidis, uz som mokry.“
„Vsak obliz.“
Chvilu este takto sedeli, Dam hladel do slnka.
„Bude vecer. Slnko uz zapada.“
„Podme spat.“ navrhol Mit a vstal.
„Dobre, ako povies.“
„Bude osem. Akurat si dame veceru a koncime.“
„Dojazd.“
„Nestvi ma!“
„Dobre, zavodnik.“

5.kapitola

	„Dufam, ze si nepustis slucku kvoli vysvedcku.“ zaparal Damjan do Mitju. Dam sedel v kuchyni so svojimi typickymi slnecnymi okuliarmi na nose a ustipacnou poznamkach v ustach. Pomaly chlipal z caju z hrnceka pred sebou. „Vela cukru si mi dal.“
„Ty sa o mna neboj. Nechcem ta tu predsa nechat sameho.“
„Vsak ma poznas, rad do teba zaparam, za tie roky by si si mohol zvyknut.“
„Vsak a to na tebe nemam rad.“ usmial sa Mitja. Napraval si bledomodru kravatu a sako. „Ako vyzeram?“ posmesne si doberal brata.
„V obleku vyzera kazdy ako James Bond. Takze i ty.“
„Ani si sa na mna nepozrel.“ neodpustil si ustipacnu poznamku Mitja. 
„Aku mas kravatu?“
„Tu modru.“
„Tu partizansku?“
„Coze?“
„Tu mal snad na krku este Tito. Daj si nejaku novsiu.“
„Mam len dve.“
„Tak tu druhu. Babina ti ju kupila v Zadare a ty ju nenosis.“
„Lebo je kriklava. Taka odporne zelena.“
„Aspon ti bude ladit s tvarou, aku budes mat, ked ti daju vysvedcenie.“
Mitja vedel, ze len tak neufrnkne. Hoci je Dam nevidiaci, ma sluch ako nikto na zemi. Hned brata lokalizuje a hodi po nom najblizsiu vec.
„OK, ty kamen urazu.“
„Bez, ty kamen mudrcov.“

	Nerad, ale predsa len vzal z policky este stale zabalenu kravatu zo Zadaru. Ako otrava na mysi, pomyslel si Mit, ked ju vyberal z obalu. Zelenu farbu neznasa. Pripomina mu totiz jeho byvalu. Rada menila outfit, no v jej satniku dominovali len dve farby: zelena a biela. To je nadelenie, pomyslel si, presiel do kupelne, kde si ju zaviazal a hodil na krk. Nadseny prilis nebol. Napokon si ju dal poriadnejsie a isiel sa ukazat Damjanovi. Dam sa ani nepohol. Stale sedel na stolicke v kuchyni so salkou v ruke.
„Nic tejto domacnosti neprinasam. Musim cosi urobit, hoc len si urobit postel.“
„Kasli na to. Mas mat oddych pred tou operaciou.“
„Uz to nevydrzim.“
„Musis, bratu.“ podisiel k nemu a objal ho. Dam sa ho nesmelo chytil.
„Nevymenim ta za nic na svete, Dam.“
„Neviem si predstavit nebyt pri tebe.“
Absolvovali intimnu chvilku, az kym sa ho Dam nepustil a nezacal ohmatavat.
„Co robis, to stekli!“
„Tu si daj tu koselu poriadne.“
„Tu?“
„Hej. No, citim, ze si si vymenil kravatu. Tato je nova, pekna a este smrdi novotou a tvojou skrinou zvnutra.“
Mit uz neprotestoval, ani nenamietal.
„Uz chod, rob mi radost.“
„Ano, ocko.“ Rozlucili sa, Mit este stihol vziat zo svojho pisacieho stolika svoju diplomatku a uz i siel do skoly naposledy.
6.kapitola	

	Bol si vybavit studentsky ucet v banke. Spokojny, ze vsetko krasne vyslo, ze poslal peniaze skole na vystavenie preukazu, sa s formularmi vracal domov priamo cez Park. A kohoze tam nevidel? Dvoch rovesnikov, isto nejaki kanoni, s o cislo vacsimi riflami, znackovymi teniskami, farebnymi urban trickami a skejterskymi siltovkami. Jeden sedel na lavicke vedla Zory a jeden len tak postaval, fajciac rozhorenu cigaretu. Pretrel si oci. Zora mala na sebe presne ten isty komplet, co pri Mitovi v nemocnici. To iste cierne letne tricko, riflove nohavice a tie iste topanky. Jemne sa usmievala. Vlasy sa jej vlnili vo vetre. Vobec tam nezapadas, hovoril si Mitja a krutil hlavou. Oni dvaja skejteri a ty ako babika z porcelanu. Zorina tvar ziarila pre Mitju omnoho krajsie ako vysadene lucne kvety v Parku. Dal pozor, aby si ho Zora nevsimla a schoval sa za strom a tak nevedomky ju zacal spehovat. Nepocul, o com sa bavia. Iste preto, lebo bol krasny den, ani teplo ani zima. A to je lakadlo pre kopec ludi. Bezne je v Parku okolo dvadsat ludi, polovica starsich ako sestdesiat rokov. Necudo, je tu krasne, vysoke stromy su nepravidelne umiestene po celom Parku, kde inde sa skryt neda, tak Park je najlepsie miesto. Tien pred palavym slnkom tu vyhladavaju vsetci. 

	Nieco im vysvetluje. Usmev z jej tvare nemizne, no nie je prilepeny. Je nezny, priatelsky a rozosieva radost vsade navokol. Ladne pohyby ruk, prechadzajucich si po vlasoch, Mita nenechavaju chladnym. Mitja nechava oci na krivkach jej tela a chce ju celu. Teraz je jasne, ze Zoru neziskam. Aspon keby ma neprovokovala tymi neznymi, dievcenskymi gestami. Zrazu sa to v nom zlomilo. Bipol citov. Presne ten, ktoremu na hodinach nauky o spolocnosti tolko nerozumel. Vsak ako moze jeden clovek v jednu chvilu zazivat naraz lasku a nenavist? Priatelstvo a nepriatelstvo? Nezmysel, nonsens, blaznovstvo. Nie, Mit nema cas na pretvarku. Stretal ju na kazdom rohu. Mozno ho Zora videla, mozno nie. Ale Mit zakazdym. A tak, ako on lubi jej zovnajsok, tak ho pomaly i nenavidi, lebo si zacne namyslat, ze on ju nikdy nebude mat a ze tieto gesta, usmev z duse, tvaricku a ladne krivky este akoby ukazovala niekomu inemu, len Mitjovi nie. Mitja, ty si strasne povrchny a zrely na psychiatriu, to ti poviem! To si vyprosim! No, mozno povrchny som, ale nie som psycho! Ale si, Mit, priznaj to! Zora ti ukazala iny svet a ty teraz zazivas burku pocitov. Nech! Nech si tam ich Zora bali, nech! Mne je to jedno! Ja vztah nepotrebujem. Ale chces. Nech by som akokolvek chcel, musim mysliet predovsetkym na karieru a na brata. Dobre, som zvedavy, ako dlho ti to vydrzi. Zatnem zuby a vydrzim. Ked vydrzim celych desat kilometrov bezat, tak toto by mala byt malina. Budem verit, ze nahoda je svina, ze ju znova aspon rok neuvidim. Zide z oci, zide z mysle. Ale i tak mal pocit, ze sa jej uz nezbavi. 

	Den siel za dnom, chvile za chvilami, na nikoho a nic necakajuc, neklamuc slnko a prvy tyzden Mitovych najdlhsich prazdnin uplynul ako voda. Nebol taky, aky si ho Mit naplanoval. Ano, vykonal vsetko, ale nie s takou vervou, chutou a iniciativou ako vzdycky. Nieco sa zmenilo. Nieco prevratne. Nieco, co Mitju prinutilo premyslat i o inych veciach. Vlastne k jednej jedinej: k Zore. Snazil sa i zdvojnasobit intenzitu treningu, snaziac sa na nu zabudnut, aby sa sustredil len na jeden ciel: priprava na Bosnu. Nevychadzalo mu to. Ale co mal robit, ked este len vystrcil paty z domu a raz ju stretol pri novinovom stanku, potom pri poste a zase i v Parku? Hoci si Mitja naivne predstavoval, ze ti chalani, ktori tam s nou sedia, s nou flirtuju, neupokojilo ho to. Skor naopak. Este viac v nom vyvolali pocit, ze sa mu Zora vzdaluje, ze je pre neho nedosiahnutelna, ze ju nikdy neziska. 
	
	Den pred reprezentacnym zapasom nastupil na autobus do Zahrebu. Konal sa tu miting a sustredenie. Konecne budem moct ukazat zlto-modrym, kto tu je pan! Tim sa dlho v Zahrebe nezdrzal, hned naskocili do timoveho lietadla smer Sarajevo. Mit este zazartoval, ze si mohol rovno stopnut prve vznasadlo do Sarajeva. Cestou vobec o Zore nepremyslal, lebo v lietadle panovala uzasna nalada. Celym lietadlom sa ozyval chorvatsky folk. Nie zriedka zacal prave Mitja. Ten nechal zabudnut to zrazenie a potom nasledne zranenie, citil sa a bol fit.

	Nalada sa upokojila, len co prekrocili hranice, hraci sa zahlbili do seba a zacali sa sustredit na zapas. Mitja to vyuzil a do sluchadiel si preniesol chorvatsky folk v digitalnej podobe. Myslel na prijemne chvile, ked ten zapas vyhraju a jeho menuju za hraca zapasu. To by bolo! Ten zapas bol pre neho vyznamnejsi hlave preto, ze pridu i nejaki hladaci talentov, hlavne zo Svedska a Danska. Isto budu radi, ak sa im Mit predstavi v plnej hokejovej krase. A to sa do tychto koncin pridu hladaci mozno len raz za dva roky, tak im musim teraz ukazat vsetko, co vie. Chvilu si este uzival hudbu v sluchadlach, kym do neho nestrcil prisediaci: „Uz sme tu.“
Vysli pomaly von.
„Panecku, ako dobre, ze hokejisti nemaju takych fanusikov ako futbalisti v Mostare.“ nadhodil Mario.
„Preco?“
„A co mam dostavat epilepsiu, keby ma stale fotit mali?“
„Tak to si nebol na futbale v Splite... By ta tam zmrzacili mozno.“
„Mozno domaci ani nevedia, ze sa hra nejaky hokej.“

	Mitja si potom spoluhracov uz nevsimal, kracal v ustrety zapasu. Rozhodnym, smelym krokom sa vybral k hokejovemu stanku v Sarajeve. Do mesta sa mu vobec nechcelo, niektori isli splynut s davom, Mit nie. Potrebuje sa dostat do hotela a tam cerpat sily na zapas. Da do toho vsetko. Ano da. A potom mozno, ak sa podari, bude Mitja Jovanovic hrat v cudzine! Mozno by tu bol i nejaky problem s bratom. Ten totiz by nerad odchadzal z domu, ktory uz pozna ako vlastne ponozky. Nejako ho prehovori. Operacia vyjde a jeho brat bude vidiet! Prve dni budu najkrajsie! Dam bude ako nadsene male dieta. Bude hladiet na farby, na kvety, rozoznavat tvare, ku ktorym poznal hlasy, bude vidiet predmety. Doverne zname predmety. Pouzival ich kazdodenne. Mitja sa uz teraz na to tesi. Konecne sa nam karta obracia. Ano, teraz je to ono! Nikto nas uz nerozdeli.

7.kapitola

	Patsto fanusikov zlto-modrych a asi tristo nasich. I tak slusna navsteva, hovoril si Mit, ked sa dival do tribun a potom na kocku. Pred uvodnym buly este cosi vyhlasovali, zdalo sa, akoby to boli vysledky nejakej okresnej sutaze v krasokorculovani. Zasmial sa. Ljadnica je v porovnani s tymto Madison Square Garden. Sedi si tam na lavicke, obozretne sa diva, ako bude hrat prva chorvatska formacia. Mit sa spolocne so stvoricou spoluhracov sustredi na uvodny puk zapasu a caka na svoju prilezitost. Druha formacia je pripravena. Rozhodca vhodil puk a Chorvati ho vybojovali. Skvely pressing nasich na modrej ciare by nam mal pomoct, pomyslel si Mit. Puk smeruje na laveho obrancu. Ten chvilu zakorculoval dozadu, obzrel si situaciu a hned nahrava dopredu. Tam sa to troska klze, Marko by si mal dat pozor na toho obrancu, je od neho asi o hlavu vyssi, musi ho cimsi prekvapit, aby nenarusil hru chorvatskeho mancaftu. Spociatku to bolo vyrovnane, ani jedna strana nechcela urobit chybu, preto bol ten puk zaseknuty niekde v strede a nahadzovali si ho do rohu. Tam bol vzdycky brankar a obranca, ti pokojne rozohrali. Prva strela od domacich smerovala az na ochrannu siet. Prerusenie hry. Mit sa okamzite pozrel na trenera v obleku. Ten sa zamyslene prechadzal nad hracskou lavicou. Mit sa zatial znamenia nedockal. Trpezlivo cakal.

	Rozohranie. Skerlic opat vyhral buly, Lovar pekne na Hotara a piska sa ofsajd. Teraz uz sa stretli pohlady trenera Prevolcica a Jovanovica. Mitja vstal a preliezol ponad mantinel. To bol automaticky signal pre ostatnych z formacie. Mit sa hned zaradil na prave kridlo. Puk je znova v hre. Mitja sa snazi korculovat co najrychlejsie a uvolnovat sa spoza braniacich hracov domacich. Nechce riskovat stratu pozicie a rychly brejk Bosny. Sleduje, ako sa domaci dostavaju do precislenia. Okamzite smeruje k svojmu utocnikovi, na ktoreho si vzal osobnu obranu. Prave na neho smeruje puk. Mit ho vystihol a ziskal pre Chorvatsko dolezity puk. Ak by ho henten spracoval a prihral medzi kruhy, kde uz stal jeden Bosniak, bolo by zle-nedobre. Mit vzal puk a presiel s nim svizne poza branu a nalavo od nej k mantinelu. Teraz ma puk a prehlad v hre. Nikto ho neatakuje. Diva sa na spoluhracov. Uvolnuj sa, Klaus, zakrical Mitja, mozno ho aj bolo pocut, lebo domaci fanusikovia nevedia fandit. Obranca s cislom 31 sa ruti na Mitju. Kopec casu, povedal si a ukazal mu stahovacku ako z ucebnice, predkopol si puk a nahral na mantinel pripravenemu Klausovi, naturalizovanemu Chorvatovi z Rakuska. V arene len tak zahucalo, bubny bubnovali a pokrik hosti zosilnel. Pripadam si, akoby sme hrali doma, pomyslel si Mitja a v duchu sa radoval. Klaus vypalil... 
„Mal si pockat. Alebo dopredu a prihrat!“ zakrical na neho jeho center v utoku.
„Pardon, som sa ponahlal.“
„Pohoda.“ Mitja ho poklopal po ramene. „Castejsie strielat musime.“

	Znova vhadzovanie. Bosniaci vyhrali puk a snazia sa dostat dopredu. Mitja korculuje dopredu a az teraz si vsimol, ze prave svoju rychlost moze platit na tych Bosniakov. Korculuje svizne ako Jagudin v najlepsich rokoch a pekne s prehladom znova berie puk svojmu hracovi. S prehladom nasiel spoluhraca, ani nevedel ktoreho, prihral naslepo a uzasne. Zatial si zapas uziva. V momente korculuje hned naspat a uz su tam traja Chorvati proti dvom zlto-modrym.
„Nahraj!“ Mit si pytal prihravku, no nedostal ju. Bol by sam v predbrankovom priestore. A tam sa teda Mit vyzna. Klaus znova vystrelil. Brankar lapil puk do lapacky. Mit tresol hokejkou na lad. „Dokelu, ty snad nikdy nenahras!“ nemecky sa na spoluhraca oboril.
„A kde si bol?“
„Napravo, kde inde? Videl si ma uz niekedy inde?“ 

	Mit si sadol na lavicku. Ide tretia formacia. Trvalo dlhych sest hracich minut, kym sa znova dostal do hry. Vhodeny puk. Chorvati ho maju. Mitja opat na obvyklom poste. Caka na prihravku. Dostava ju od obrancu. Presiel cez stredovu ciaru. Nadabil tam na dvoch Bosniakov, ale krasne sa pomedzi nich prestrikoval, odolal i postrceniu od jedneho z nich, puk si krasne postrazil a uz sa ocitol pred brankou. V ceste mu stoji este jeden obranca. Urcite si lahne do strely. Mitove tipy su povacsine spravne. I tentoraz. Obranca sa hodil na lad, natiahol hokejku co to dalo. Ale Mit vedel presne, co treba. V uzasnej rychlosti predviedol dalsiu stahovacku a mohol pokojne strielat, lenze on znova naslepo nahral nalavo, kde cakal spoluhraca. Ten by tam bol, ale nebol taky rychly. Chybalo mu mozno desat centimetrov, aby dorazal. 

	V druhej tretine sa uz nic poriadneho nestalo. Ked hraci nastupili na tretiu cast, zacali sa diat veci! Mit si este ani nestihol poriadne zorientovat v hre, ked tu zrazu sa rozozvucala sirena a domaci kricali: „Gooool!“
„Docerta, co sa tam udialo?“
„Vanja urobil chybu.“
„Docerta.“
„Mirova formacia, idete.“
Miro je center druhej formacie. Jasny znak i pre Mita. Miro zastavil Mita a vravel mu, ze je nieco potrebne spravit, inak sa z tejto slamastiky nedostanu.
„Nieco treba vymysliet, obrana je OK, ale hrame prilis staticky, potrebujeme rychleho utocnika, tak im daj gol. Najlepsie dva.“
„Jasne, kapitan.“ Zapas znovu dostal grady. Mitja si stale strazil svoju poziciu. Miro mu zrazu zakrical: „Mit, teraz si ber modru ciaru!“
Ber si modru ciaru? Na tento dohodnuty signal cakal cely zapas. Ak toto zaznie, vsetci budu nahravat prave jemu a budu ho vysuvat dopredu, ak bude, samozrejme, volny. Dostava pokyn, ze moze palit na branu, robit klucky a nemusi nezistne nahravat. Takyto pokyn bezne dostaval este udajne i Sakic, ked zacinal s hokejom. Teraz je tu sanca na gol.

	Mit si teda zacal strazit novu poziciu. Laviroval, korculoval zo strany na stranu, uz si nebral na seba ziadneho obrancu. Skor mohol ocakavat, ze sa oni budu nabalovat na neho. Pekne! Chorvati ziskali puk v strednom pasme. A hned prva nahravka smerovala na Mita. Ten si rychlo zvykol, ze sa zacina cela chorvatska hokejova verejnost obracat len a len na neho. Prvy pas sice nezachytil, ale hned vybojoval puk spat a ruti sa oproti brankarovi a obrancovi. Priblizil sa k brane, obranca sa snazil na neho nalepit, ale Mit sa mu sikovne vyhol a stihol posunut puk svojim smerom a napodiv presiel obrancovi pomedzi nohy a uz je posledna instancia len golman. Ale este i ten mu situaciu ulahcil, lebo siel po puku dole, myslel si, ze toto bude malina, lenze Mit je majster v zakoncovani z takmer nemoznych pozicii. Pri mensom kontakte s obrancom sa nahol prilis dozadu a vedel, ze o sekundu uz bude lezat na lade. Stuchol do puku, ten sa vymrstil do vzduchu a na centimeter presne triafa pravy roh branky! Pavucina!!! Ani dvaja obrancovia, ktori stihli dostupit k Mitovi, uz nemali narok.
„Goool!“ ozyvalo sa stadionom. Mitja este trochu nechcene vyzametal lad a uz vstava, korculuju k nemu spoluhraci a oslavuju vyrovnanie!
„Mitja, si borec!“
„Thanks, chlapi. Toto je presne to, co mi vyhovuje!“ Pomaly korculuje na hracsku lavicu. Zamaval smerom k svojim fanusikom. Ti ho za to odmenili velkym potleskom, dokonca si stihol precitat i plagat: „#39 Mitja Jovanovic nasa star.“ Absolvoval i distingvovanu oslavu s hracmi na striedacke a o polminuty tam uz sedel.
„Dobre, Mit, sme v zapase.“ pochvalil do trener.
Chvilu sa hralo, kym znova Bosniaci takmer znovu neudreli.
Trener dokracal k Mitovi, sklonil sa k nemu a vravi: „Zvladol by si i jednotku? Prave kridlo musim vymenit. Bore dostal ranu a teraz hra cez zranenie. Skus to ty.“
„Neviem, s nimi som este nehral.“
„Nevadi, je to pripravny duel.“
„Ale ked to skazim... “
„Nic neskazis.“ 

	Napokon bolo, ako vravel trener. Mit sa znova dostal do krasnych sanci. Pri jednej sa puk odrazil od tyce prec, druha delovka po uz tretej stahovacke smerovala kdesi az do neba a tretiu sancu si vypracoval sam, prienikom cez vsetkych od polovice klziska az k brane, no brankar vyrazil hranou lapacky. 
„Dieta stasteny ten golman.“
A potom to prislo. Styri minuty do konca. Prva formacia sa chysta prestriedat a o dve minuty maju znova nastupit. Bosniaci zacali hru kuskovat, co im i tak nepomohlo, vela sil neusetrili. Mit smeruje na lavicku a zrazu sa mu pohlad zastavi na dvoch rovesnikoch, isto nejaki kanoni, s o cislo vacsimi riflami, farebnymi urban trickami a skejterskymi siltovkami. A medzi nimi Zora!!! Na seba mala modre nohavice a svetlozelenu jarnu vetrovku. A zrazu sa ich pohlady stretli. Zora veselo kyvala ako Robinson na prilietajuci vrtulnik. Mit zakyval tiez, ale aby si to vsimla len a len Zora. Letmo sa usmial. Co tu henta robi? A zase s tymi dvomi? I henti mi kyvaju. Tak im rozpacito zakyval. Zora vzrusene zacala debatovat s tymi dvomi a sadli si, lebo sa zacalo znova hrat. Kruci fix. Cely cas na mna pozerala. Dufam, ze ten gol videla. Azda som sa predviedol. Usmial sa. Je cas nieco tej Zore ukazat. Zistim, ci o mna stoji. 
	
	Dve minuty ubehli ako nic. Mit dokonca premyslal viac o Zore ako o zapase, snazil sa, aby sa tak casto nepozeral na tribunu.
„Mit, co je? Ideme!“ vravel trener.
„Sorry, trener.“ zamysleny vystartoval na lad. Dve zaverecne minuty. Docerta, musim sa sustredit. Joj, keby som vobec tam nepozrel! Ked som vedel, ze tu nie je, bol som sam sebou. Teraz je tu i ona. A teraz chcem cosi ukazat. Ale neviem... docerta!

	Puk vybojovali Bosniaci. Mit ho ale znova efektne vzal a chce ist s nim dopredu, ale neda sa. Vela ludi. Traja Bosniaci ho zaviali spat do obranneho pasma. Mit ale hned potrebuje nahrat, celkom zabudol, ako hral doteraz. Bezne by si dovolil nejaky trik. Teraz zbytocne nahraval krizom cez obranne pasmo. A to sa nerobi. Take chyby sa robia len v pripravke. A Mit ju prave urobil. Akysi statny obranca takyto darovany puk v momente vzal a... 
„Goooool!“
Mit zahresil.
Trener sa certil: „To co bolo?“
„Domrvil som to.“
„Este to dame.“

	Ale nedali. Chorvati uz boli rozhadzani. Jeden obranca zabudol na svojho hraca, ten mu unikol, snazil sa ho zastupit Mitja, no bol daleko, hokejka vystrelila, hrac padol a Mitja inkasuje dve minuty na trestnej lavicke.
„Filmuje!“
No rozhodca bol neoblomny. Sedel tam len patnast sekund. Bosniaci vyhrali puk, vydelovali od modrej a... 
„Je to goooool!“ kricali domaci.
„Uz nech sa to trapenie skonci.“ poznamenal Mitja. 
Prekorculoval klzisko. Nebolo pocut nic, len velku oslavu domaceho kadru. Ale i od Chorvatov bolo pocut potlesk, hoci len distingvovany. Fanusikovia si pamatali okrem tychto dvoch Mitovych hrubiek i krasny gol a triky, na ktore si nikto iny netrufol. Mitja sa dostal na hracsku lavicku, ale ani si nesadal, rovno siel do satne, prec od tohto ohlusujuceho kriku. Otvoril dvere na satni. Celkom ticho. Prisiel k svojej skrinke. Stal pred nou. Smutne a rozcarovane sa dival na nu a stisol plechovu klucku. Predklonil sa a zrazu do oboch ruk chytil dvierka na skrinky a asi zo styri razy si ich celou silou tresol o hlavu az vyleteli z pantov.

8.kapitola

	Chalani boli dobre naladeni na zapas, verili sme si a nakoniec som im prehral zapas. Docerta! Spoluhraci sa ho snazili utesit, ale marne. Mit od chorvatskych hranic nepovedal ani slovka. Bol zahlbeny v sebe, neustale premyslal o tom, ako mu pohlad zastavil na Zore a tych dvoch. Prichytil sa, ako ziarli. Hoci sa snazil len rukou kyvnut, nedalo sa. Ziarlivec som! No, neviem, neviem ci by som sa zachoval tak isto, keby som nevidel tych dvoch. Hm, ani nie. Asi stacila len pritomnost Zory. Fakt, ze prisla, ma nepotesil, skor naopak. Chytil som nervy. Zora ma nahnevala! Prisla a zacala ma rozptylovat. Este mi kyvala, aby sa mi ukazala. Docerta, zase si namyslam debiliny! Mitja sa citi ako najhorsi hrac sveta. Take debiliny, co som na zapase porobil, ma budu hnevat este rok. Ale ta Zora! Kym som ju nevidel, vsetko bolo v poriadku. Strelil som i gol. Ako nahle som ju zahliadol, vsivave styri minuty pred koncom, zacala sa Kalvaria. Jedna idiotska chyba, ani v pripravke take nerobia, a potom zbytocne vylucenie. Ach jaj, rad by som Zoru nejako potrestal, ale nemozem. Ci ano? Viem ublizit? Viem s nou po tom vsetkom este konverzovat? Zmozem sa na slovo po tom vsetkom? Mitja kracal s vakom a ruksakom ako so zhnitymi zemiakmi.
„Servus Mit!“ pozdravil sa mu brat.
„Hvala.“
„Tak ako?“
„Na dve veci.“
„Prehrali ste?“
„Joj, a ako.“
„Sadaj.“

	Mitja odhodil vsetky veci na zem a smaril sa na stolicku. Bezne tu takto vecer sedavaju s Damom a popijaju vinko. Ale zacala byt uz zima. Mit odzipsoval vak, vydrzal chvilkovu zalahu vlastneho potu, nasiel bundu a obliekol sa.
„Dal si gol?“
„Jop.“
„A oni?“
„Tri, ale dva po mojich chybach.“
„Aha, takze si strelil tri goly.“ uskrnul sa.
„Prestan, nemam naladu na zartiky.“
„A co si tak vybuchol?“
„Lebo!“
„Sa mi nezdas.“
Mit sa len tak nevrlo pozrel na brata a pozoroval slnko dalej. Bezne tak nevybuchuje, nekrici.
„Ta trapi daco horsie. Zapas mas u riti.“
„Uz mam. Je mi jedno. Zase tu budem tvrdnut dalsie tri roky.“
Damovi nevadila predstava, ze by mozno niekedy Mitju vzali do zahranicia. Vedel, ze sa pozajtrajsia operacia vydari a on bude cestovat s nim.
„Daco sa ti stalo.“
„Joj, prestan, Dam!“
„Vies, ze predo mnou nic neutajis.“ Mit to vedel a to ho startovalo na Damovi najviac. Ublizit vlastnemu bratovi by nedokazal. On mu nikdy neublizil. Nech si je Dam nevidiaci, ale je velmi vnimavy. I z hlasoveho registra si je schopny presne dat dva a dva a zistit i to, co by nedokazal ani vidiaci. A ked to Dam vie, neustale zapara, az mu to nakoniec Mit vyklopi. Ale Mit dneska ma na haku, pokojne mu to povie.
„Predstav si, koho som tam videl.“
„Kde, v Sarajeve?“
„Jop, na tribune.“
„Koho?“
„Zoru.“
Uskrnul sa.
„Co sa smejes?“
„To dievca ta v poslednom case pekne vytaca.“
„No vsak. A ja uz neviem, co mam robit. V jednom momente by som jej modre z neba zniesol a potom hned hodil do pekla!“
„Snad si neskazil kvoli nej ten zapas.“
„Jop, kym som o nej nevedel, vsetko bolo v pohode.“
„Nahoda?“
„Nemyslim si. Dovtedy sa mi darilo, joj, a vies ako?“
„Tak sa nevies koncentrovat.“
„Neviem, ked ju vidim.“
„Milujes ju?“
„Hej, ale i nenavidim. Znicila mi zapas! A este tam boli i hladaci talentov! Tak ti si ma istotne nevyberu! A to je sviatok, ked pridu na moj zapas!“
„Pozri sa,“ uviedol spat do rozhovoru Mitju, „nie som bohvieaky odbornik na medziludske vztahy, ale podla mna by si mal konat.“
Mitja takmer vyprskol: „Ja neviem, ako mam konat! A nechcem sa nechat pocitmi ovplyvnit!“ Dam mal vzdy renome pokojneho chlapa, nerozhadzal by s nim nik. Ani tato sprava s nim ani nepohla.
„Mitja, konat pudovo sa neoplati, to mas pravdu.“ Damjan stale hladel do slnka, nechcel sa natocit smerom na Mitju, pripadalo by mu to teraz trochu cudne. Priamo do oci by mu nehladel a to ho mozno hnevalo. Ak by to slo, mozno by Mitja konecne sklapol a pocuval.
„Pochop ma, ze ti chcem pomoct. A ak takto budes vybuchovat, vies, co vyriesime? Holu rit.“
„Dobre,“ pochopil Mitja a obomi rukami zovrel pevnejsie pohar s vinom a odpil si.
„Mal by si ju blizsie spoznat, a nie sa divat na nu z dialky. Vies, pokecat, niekam ju pozvat a tak.“
„Po tom vsetkom?“
„Mit, maj rozum! Co si este stale trojrocny?“
„Neda sa inak. Tebe fajne, nikoho nevidis.“
„No tak to nie je. Vies, ako sa tesim, ked budem vidiet? Svet poznam len zo zvukov. Svet musi byt uzasny. Nadherny.“
„Ale tazky.“
„A nebol doteraz? Pozri sem, niekam ju pozvi, ukaz, ze o nu mas zaujem.“
„Praveze toho sa obavam.“
„Coho sa bojis?“
„Ze to zmrvim.“
Dam sa usmial: „Taky kanec, jak ty?“
Mit ho mal plne zuby.
„Pozri sa, vsak vies, ze clovek je iny z blizka, ako z dialky, ci nie?“
„No vsak... “
„Neprerusuj ma, uleti mi cverna.“ neodpustil si Damjan ustipacnu poznamku, „lebo to, co mi tu hovoris je, prisambohu, cudne. Neviem, preco mas take protichodne myslienky.“
„Vsak to by som rad vedel, bratu.“
„Ono to opadne, ked ju spoznas. Urcite, na sto percent. Staci si priznat, ze ju milujes.“
Mitja sa zase takmer zadusil s vinom: „Mozno, svojim sposobom. Ale si v pohode? Ja som rebel, ja vztah nepotrebujem.“
„Nuz, nepotrebujes, ale teraz prisiel. Chces ho odkopnut?“
Zamyslel sa.
„No vidis, kto mlci ten svedci.“ sucho za zasmial Damjan a lavou rukou jemne pastou pohladil dosku stola. Mitja pohotovo vzal flasu a dolial vina do bratovho hrnceka a podal mu priamo do ruky. Dam si vzal pohar a schuti si uzil zo dva glgy. Preco ju zaroven miluje a nenavidi?! Nechapem toto. V istom okamihu som nou uneseny a v tom druhom by som ju sotil z utesu. Som chory clovek? Nie, toto si nesmiem pripustat! Takto premyslal, v duchu si predstavoval oba pripady, az mu bolo do smiechu. A potom do placu. Co s clovekom vedia urobit pocity! Clovek nemoze byt silny, nemoze odolat svojim citom. Musi im ale odolat ak nechce urobit hlupost. A Mitja je vo zvlastnom citovom opojeni. Ma jej cosi povedat? Nevyznie to hlupo? Nevie, co si pocat. Ved uz som ju tolko raz vidal! A nic mi to nerobilo!

	Damjan zrazu vstal a popamati vysiel z verandy. Mitja uz mu nemusel tolko pomahat, ako prv. Ked Damjan ziskal pevnu podu pod nohami a presne si pamata, kde vsade su veci okolo neho, uz sa ani nemusi postavit zo stolicky a kracat s nim. 
Damjan sa vratil tak chytro, ako odisiel.
„Kde si bol Danny?“ spytal sa ho Mitja, so zvlastnym tonom v hlase. Bezne sa zhovarali s bratom o vaznych veciach, ale dnes sa to tykalo najma Mitju. Triasol sa mu hlas. Dobre, ze ma nevidi, jak som ocervenel! Hm, zamyslel sa Mitja. 
„Je mi uz zima.“ povedal Damjan a obliekal si sveter. „Co uz, vecer je, zahalit sa treba.“ poznamenal pobavene. Presiel si po vlasoch, akoby si este stale nezvykol na to, ze nic nevidi. Bol to jeho zvyk. Mitja hladel na brata zvlastnym pohladom. Prejde si raz rukou po vlasoch a je stale tak uzasny. A ja mozem dat na tu moju sisku snad i hektoliter gelu na vlasy a co z toho? Namiesto toho, aby stali, tie moje skuty, radsej navlhnu a splasnu jak balon. A vyzeram ako zmoknute kura.

	Damjan sa znova posadil. Takmer sa ale netrafil na stolicku, co Mitju zdvihlo a bol okamzite pripraveny zachranit ho od padu. Ale Damjan len s usmevom zaujukal a sadol si. Mitja uz tiez. Chvilu znova len tak sedeli a dlho sa nic nedialo. Mitja dopil vino a nechal hrncek hrncekom. Uz viac nebude pit. Aspon pre dnesok. Dnes spolu s bratom stiahli takmer celu flasu. Hodi na nu okom a pomysli si, ze ju dokonci sam, ale az pred spankom. Vino pred spanim je sice somarina, ale mne najviac chuti, pomyslel si Mitja a usmial sa. Snazil sa, aby sa ani len neuskrnul, to by bola voda na mlyn pre brata. Flaska moja! Hehe, teraz som frajer ked som uz vo svete osemnastrocnych! Uz som legalny pijak. A prisam, budem sa utapat v alkohole a zabudat na Zoru.

	„Kde sme to prestali?“ opytal sa Damjan a hmatal po hrnceku.
„Zmenme temu.“ podrazdene sa ozval Mitja. Ja si tu basnim o flaske a ty tu zase otvaras Pandorinu skrinku.
„To si cely ty!“ uskrnul sa Damjan a nahmatal konecne usko hrnceka. Uchlipol si a vravi Mitjovi: „Ty si fakt zufalec.“
„O com tocis zase?“ znova sa ukazala Mitjova vybusnost. Ale dnes bol Mit az prilis eruptivny. Ako vodik a vzduch. Brat nikdy taky nebol a asi ani nebude. Akoby niekedy ani neboli surodencami.
„O Zore.“ tajuplne povedal Damjan a jemne sa usmial. Potom sa usalasil v prijemnom prutenom kresle a oprel hlavu o operadlo. Zatvoril oci.
„Damjan, uz nezaparaj, prosim.“
„Zaparam? Nemam ani lopatu!“ ironicky a usmevom poznamenal. „Vsak Zora... “
„Zora, Zora a stale len Zora! Vsade, kde pozries, Zora! Daj mi pokoj.“ 
„Ak ti leziem na nervy, preco neodides?“
Mitja sa zamyslel a potom mlcky, beruc flasku so sebou, vstal a odisiel.

	Pripadal si ako debil. A to vsetko Zora! Pre nu este i zacne kricat na brata! Este ze odisiel skor, nez by to ucinil. Nie, to sa uz nesmie stavat! Nie, nesmie. Nedopustim to. Ak je pravda, ze mi Zora ukazala novy svet, tak do neho nevstupim. Dakujem za ukazanie, nechcem viac! Len sa to zhorsilo. To som tak precitlivel? Fuj, aky studeny pot ma oblial. Hehe, vidim Mit, ze sa riadne trapis. Preboha, cim som si toto zasluzil? Doterajsi zivot bol harmonicky, nic tomu nechybalo. Mozno akurat skutocnost, ze brat nic nevidi. Ale potom prisla Zora, akoby tusila, ze ti chyba niekto blizky, nemyslim teraz na brata. Nic a nikdy nic netusila. Proste sa objavila a zmizne! A hotovo! Svina nahoda! Vypijem si par deci vina, zabudnem na vsetky veci, ten cely cirkus okolo Zory, zide z oci, zide z mysle. Vino bude mojim najlepsim kamaratom dovtedy, kym sa to neskonci. Mozno prejdem na biele, aby mi ju cervene nepripominalo. Mit, Mit! Ver tomu, ze ta teraz Zora neopusti uz! Ked sa na teba prisla pozriet az do Sarajeva, na tom predsa nieco musi byt! Prestan ma i ty vytacat! Si ako moj brat! Vsade, kde vidim zenu, mam k nej prist a pozvat ju na drink, alebo co? Nemusis vsetky, staci Zoru. Zora, Zora, stale len Zora! Nepomahas mi na nu zabudnut! Skusim si zvysit intenzitu treningu. Ja viem, stokrat som si ju zvysoval, ale teraz poriadne.

	Mitja sa zavrel do svojej izby, lahol si na postel, pustil si chorvatsky folk a premyslal. Nech rozmysla o tisicich veciach, len nie o Zore! Trochu sa nechal uniest svojimi predstavami o buducnosti. „Gol, tim New York Rangers, cislo 39, Mitja Jovanovic... “ nadherne splyval Miso Kovac a tieto myslienky do jednej cesty casom. On tam je, zdravi Madison Square Garden, v tvari ma zapisany vyraz nadsenia a uziva si hlasny krik fanusikov a zvuk padajucich siltoviek na lad. Vidi spoluhracov, mihaju sa mu obrazy Jaromira Jagra, Gretzkeho, Stastneho, dokonca i Steva Yzermana, hoci nikdy nehral za Rangers. V buducnosti budem medzi tieto hviezdy patrit. Zacal snivat. Vidi satnu. Taku, aku kedysi videl len v obrazkoch v casopisoch. Zavidel hokejistom Rangers. Nadherna, velka hala. Tu by sa titul oslavoval jedna radost! Krasa hoci len pomysliet. Legendy hokejoveho sveta v jednej satni. Zlatymi pismenami vypisane mena na kazdej jednej skrinke a uhladne visiace dresy. Tretjak, ako za mlada, prisiel k nemu, potlapkal uznanlivo po pleci a usmial sa. Mitja mu usmev opatoval. Kracal smerom dovnutra. Aha, tamto je Eric Desjardins! Aj on sa diva na Mita ako na olympijskeho vitaza. Nadhera. Tamto stoji Joe Sakic a v ruke ma korcule. Ukazuje na Stanleyho pohar v rohu satne. Tam stoji, bajny, strieborny pohar na mohutnom stole s bielym obrusom so zlatym lemom. Je trocha mensi, ako som si myslel. Kraca k nemu. Ma ho takmer na dosah.
„Hej, Mitja!“ ktosi sa ozval zozadu. Mit sa obzrel. To sa mu prihovoril velky a statny Chris Chelios, „ktosi ta prisiel pozriet.“ Mit sa este raz otocil za poharom, no potom sa predsa len zahladel k dveram a vosla tam... Zora!!! Mitja otvoril oci. Dokelu, to co ma byt? Sen je v nedohladne. Spakruky si pretrel celo a chcel si vybrat sluchadla z usi. Hned mu doslo, preco sa tam objavila, ked znela znama pesnicka Ljubilo sam anđela... znechutene vypol mp3 prehravac, polozil si ho k posteli, chlipol si z vina a zakratko zaspal nadobro.

9.kapitola

	Mit sa obliekol. Na seba si natiahol nejaku slusnu koselu. Ma rad take volne kosele. Kockovane, pasikave, to je jedno. Vzal si svoje jedine rifle, do skoly mu uplne jedny stacili. Dnes sa vybral do nemocnice. Za taku hodinku budu operovat Damjana. Nech to stoji, co to stoji, budem sediet na chodbe a cakat. Vraj dlho to nepotrva, asi tak hodinu, dve. Potom ho preberu. Ale nebude vidiet hned. Najskor budu este jeho oci zalepene a obviazane obvazom, ale o taky tyzden mu obvazy daju dole. A moj brat bude vidiet! Velmi sa tesi, pospevuje si svoju znamu Zivio bi kao krajl a citi, ze ta chvila, ked si budu zit ako krali, sa nezadrzatelne blizi. Uz sa nevie dockat.

	Vyrazil pesky k nemocnici. Znova ta znama, uz notoricky znama cesta, dole k Parku a do mesta. Pocasie vyslo. Nadherne zalialo svetlom a teplom cely Jadran, rozihralo ho farbami, vyhnalo ludi von. Uziva si slniecko, pocuva spevavce a kraca s letmym usmevom na perach. Dnes ho nic nerozculi, nepochova jeho naladu. Teda aspon dufa. Zoru nevidel uz druhym dnom. Snad sa to splnilo! Zora bude patrit minulosti. Odteraz uz navzdy. Presiel cez Park, sal prijemny letny vzduch a uzival si den. K nemocnici by sa rychlejsie dostal cez inkriminovane miesto, kde ho zrazila Zora, ale dnes sa vybral opacnym smerom. Zasiel k bytovkam, prudko zahol doprava k najvacsiemu obchodu. Tu je kino nejakeho sukromnika a rodinne domceky. Ulica bola dlha. Presiel popri nej a obzeral si domceky. Aky pekny plot maju! Tie difenbachie az tolko svetla nepotrebuju! Takeho maltezaka by som i ja chcel... A taketo malickosti si vsimal. Bezne touto ulicou len preletel, s hlavou zapichnutou bud na chodniku alebo presne pred seba ako konik. Dnes sa rozhladuval. Objavil kdesi v strede ulice jeden domcek, ktory az na tu strechu bol takmer taky isty ako ich. Len nas je trosku belsi. Oci mal stale otvorene. Ak by ho niekto stretol, pomyslel by si, ze je co toto za vysmiateho idiota? 

	Ulica bola prazdna. Na jej konci objavil trafiku. Tu ulica zacala klesat a prudko stacat az k namestiu. Namestie bolo siroke, len nedavno dokoncili jeho prestavbu. Vyse desat rokov fontana v strede len chatrala a nefungovala, no teraz uz strieka vodu naplno do vysky necelych piatich metrov. Vynovili i autobusovu zastavku. Doteraz tam stala taka chajda, ktora kazdemu spatila. No teraz je z nej fesanda s novou oranzovou farbou a presklenymi stenami. I okolie mestskeho uradu vynovili. Okraslili ho fialkami a jednorocnymi letnickami, pridali i lavicky. Presiel cez namestie, urazil este vyse sto metrov cez Hlavnu ulicu, plnu panelovych domov, az kym nezatocil do bocnej ulicky. Je to mesto, ktore nema ten typicky chorvatsky primorsky raz, Staric je mestom niekdajsej priemyselnej cinnosti. 

	Predoperacne. Otvoril dvere. Nasiel brata, ako sedi na posteli, nohy sa mu hompalali volne vo vzduchu a tvaril sa, ze cita noviny.
„Nieco zaujimave?“ pokusil sa o maly zartik Mitja.
Brat polozil noviny na kolena.
„Mit, ahoj, som rad, ze tu si.“
„Ty jeden! Stale ma spoznavas.“ Mit podisiel k nemu a objal ho.
„Jasne ze.“
Sadol si vedla.
„Tak kedy ides na to?“
„Asi tak polhodinka a uz o sebe nebudem nic vediet.“
Usmial sa.
„Mit, aky som rad, ze tu si. Uz som si myslel, ze osiviem.“
„Nerob zarty, poznam ta. Uz si tu isto zabavac a strielas si zo sestriciek. “
„Ani nepochybuj.“
„A co tie noviny?“
„Tie?“ rukou hmatol po nich, „ale to len tak. Zartik. Pred chvilou tu bol jeden starsi doktor a ja som akoze z nich cital a myslel si, ze blufujem.“
„Tak radsej nerob, lebo ta ani nebudu operovat.“
„Cital som somariny. Totalne.“
Usmiali sa.
„A co, ako Zora? Odhodlal si sa?“ Mit si odfukol. Vedel, ze sa to Dam opyta, ale i tak sa nedokazal pripravit na odpoved. Skusil nahodit nesmely usmev, nevybuchol a odist nechcel. Prijal to ako obycajnu otazku.
„Nic. Vsetko v poriadku. Pokracujem v ignorovani.“
Dam sa usmial. „Ano. Cakam dalsie instrukcie.“
Mit nechapal.
„Akoby si mal tu odpoved naprogramovanu. Si sa na mna pripravil. Nebud robot.“
„Dam, podivaj sa,“ chcel dat konecne veci na pravu mieru Mitja, „pozri sa, si moj brat, ze?“
„Dufam, ze som. Ak nam niekto nieco nezamlcal... “
„No, aj keby nie, ale sme ako bratia.“
„No vsak sme.“
„Joj, nevymyslaj.“
Dam sa diskretne usmial.
„Musime si pomahat.“
„To je jasne.“
„A chces mi pomoct?“
„Hej, chcem.“
Mit sa nadychol: „Tak sa nebudeme rozpravat o Zore. Tak mi pomozes na nu zabudnut.“
Dam sa zaskeril ako nahnevany kocur.
„No dobre, akoze ja ti budem tym pomahat a ty sa budes vnutorne zozierat. A bude ta to stvat a... “
„Nebude ma to stvat,“ zdoraznil Mit, „uz som o nej asi druhy den nic nepocul ani nevidel a bolo mi fajn.“
„Len aby ti to vydrzalo... “
„Vydrzi. Doteraz sme vydrzali vsetko, ze je tak? Teraz to nechaj na mna. Vsetko bude v pohode. A budeme zit ako krali.“
Dam sa usmial: „Kiezby si mal pravdu, Mit.“
„Dam, teraz sa konecne karta obracia. Ty budes vidiet a ak sa mi podari este niekedy zaujat hladacov talentov, ukazem ti svet.“
S tymito svetobornymi slovami to Mit u Damjana vyhral. „No vedz Mitja, ze i napriek tomu, ze uz sa o Zore nebudeme rozpravat, si budem mysliet svoje.“
„To je dobre,“ lisiacky sa uskrnul Mit, „lebo ja ti neviem myslienky citat.“

	Chvilu sa este bavili. Ani nevedeli ako rychlo ten cas uletel, uz na dvere zaklopal doktor a hned i vosiel. Bol to mlady doktor, Mit mu odhadol tak mozno styridsat, bol vysoky, stihly, ten biely plast ho este viac zostihloval, az mal Mit pocit, ze sa zlomi v pase. Ale v tvari celkom sympaticky, urcite je i prijemny. Prehodili este zopar slov.

	Brat mi bude vidiet! Ani si nemal preco robit starosti. Brat nemal nikdy nejake zdravotne problemy, ktore by tuto operaciu skomplikovali. Zdravy ako rybicka bol predsa vzdycky. Tymto sa nam obom otvoria nekonecne moznosti. Ak sa to podari, vycestujeme spolu. Dam bude vzdycky taky uhladny ako je a bude mat i neporovnatelne vacsiu chut zit, dychat, vnimat svet okolo seba a vidiet ho! To je predsa nieco neuveritelne! Pre Mitju taky obycajny svet sa pre brata stane svet plny objavov, kras, zazitkov a farieb. Mit sa na toto obdobie nesmierne tesi. Inak, uz som von zo skoly, mozem s nim travit omnoho viac casu, budem zabudat na neprijemne myslienky, bude nam konecne sveta zit! Len pre nich teraz vykvitol cely zahon lucnych kvetov, staci sa za nimi natiahnut a uz ich maju. Konecne budu tam, kde chcu byt, postavia sa proti vetru a budu si ho uzivat na kozi.
10.kapitola
	Mitovi sa prilis nechcelo sediet v budove, hoci ma takto brata blizsie. Na chodbe bolo prilis dusno, klima nebola zapnuta. Vydychany vzduch dychal coraz nepokojnejsie, pluca otazeli. Mit si odfukol. Varim sa tu, idem radsej na vzduch. Na brata si pockam, predsa tu nebudem v tej dusnej chodbe strasit. Vysmiaty presiel chodbou. Dnes je skvely den. Mam volno, mozem teda zase trenovat na dalsi zapas u nas v Ljadnici. Cakaju nas v lige nejaki trpaci, okupujuci posledne miesto v tabulke. Aspon si napravim chut po tej Bosne. Zajtra dam hetrik! Ano, bude tam. Nic zlozite, uz som im raz tri goly dal na zaciatku sezony. Takze nic nove, dame si repete.

	Masivne presklene dvere sa mu otvorili pred nosom a ocitol sa pred budovou nemocnice. Trosku sa rozfukalo, aspon nie je tak horuco. Obzrel sa navokol, Zazrel priduvsiu sanitku a dvoch doktorov, stojacich pri ceste. Hned, ako sanitka zastala, doktori sa rozbehli smerom k nej a otvarali zadne dvere. Ach, tych nestasti asi nikdy nebude dost! Prave teraz niekoho priviezli. Bol to mladik, cyklista, mozno len o par rokov starsi ako Mitja, bol cely od krvi. Udajne do neho ktosi na aute bural. Vinnik nehody usiel, teda skor odfrcal. Mitja nikdy nevidel niekoho tak doriadeneho. Ten sialenec musel ist velmi rychlo! Neverim, ze by ho takto doriadil niekto slusne jazdiaci. Doktori sa ani velmi neponahlali, chlapik bol pri vedomi, komunikoval, nemal vazne zranenia, hoci dost krvacal. Podla jeho slov, ktore Mitja nechcene vypocul, mal cyklista pred sebou len kratku trasu a ponahlal sa tak, ze si na hlavu nenasadil helmu. Hned ho previezli dovnutra a dvere sa zavreli za nimi. Hm, docerta, a to som mal dobru naladu! Vzdycky, ked sa citim dobre, pride take ochladenie. Toho chlapika mu bolo luto, hoci ho nepoznal. A trocha si za to moze sam. Mozno s prilbou by to lepsie dopadlo. Mozno mal chlapec nateraz stastie, no radil by som mu, nikdy viac na cesty nevyjst bez helmy. Nahoda je teda riadna svina. Ale niekedy ani helma nepomoze. Ti frajeri na autach si dnes z ciest robia zavodne drahy a valcuju vsetko, co im do cesty pride. 

	Presiel len nieco vyse dvanast metrov a natrafil na lavicku. Sadol si na nu. Akosi sa rozfukalo. Slnko sice svietilo, ale kvoli vetru velmi nehrialo ako obvykle. To Mitjovi nevadi. Predsa ma radsej chladnejsie pocasie. Lepsie sa aj beha, aj trenuje, ked je chladnejsie. Aj v Ljadnici je zima. Hm, no teplo sa este len chysta. V juli sa teploty niekedy stveraju az k styridsiatim stupnom a kazia sa nam chladiace masiny. Ked sa pokazia, mozeme sa clnkovat a nie hrat hokej. Minulu sezonu museli mat trojtyzdnovu nutenu prestavku, a to sa i tak cast sezony odohrala v Slovinsku.

	V nemocnicnom parku nikto nebol. Len par stromov, prirodny chodnik, tri lavicky a Mitja. Nechcel uz ani nad nicim premyslat, chcel proste len sediet a vychutnavat si dnesny den. Vedel, ze dnes si brata este nevezme domov, napriek tomu tam sedel. Co budem sam doma robit? Tak si pockam, kym ho dooperuju, a potom este trochu pockam, kym ho budem moct navstivit. Porozpravame sa a na druhy den bude Dam doma. A o tyzden to nastane! Pri tejto myslienke sa len uskrnul a ani nezaregistroval kroky za nim. Ktosi sa k nemu zozadu blizi. 
„Ahoj.“ pozdravil sa neznamy. Mit sa trocha prelakol, lebo sam neznameho necakal. Bol v inej dimenzii, ako sa hovori. Pozdrav len tak nevrlo vystekol, ani dozadu nepozruc.
Neznamy obisiel lavicku a spytal sa:
„Mas volno?“ Mitja hodil zrakom na toho opovazlivca, ktory ho vymanil z prijemnych myslienok. Pot ho zaraz oblial, otazel mu jazyk a nepritomne hned radsej odvratil zrak a cez zuby precedil: „Iste.“
Opovazlivec si sadol.
Chvilu takto bez slova sedeli, Mitja sa citil akoby ho mal kazdu chvilu zjest, ani na neho nepozrel a snazil sa prilis necervenat.
„Ako sa mas? Snad sa ti nepohorsilo, ked tu sedis?“
Mitja hladel chvilu do zeme, ale v zlomku sekundy ho napadlo, ze sa musi spravat tak, ako obvykle, aby mu to neprislo zvlastne. Tak sa nadychol, pozbieral crepiny odvahy a pozrel na neho: „Nie, neboj, cakam, kym dooperuju mojho brata.“
„Aha. Dufam, ze bude vidiet.“ objekt sa usmial.
Mitja sa radsej nedival.
„Vdaka.“
Zase trapna chvilka.
„Skoda toho zapasu. Ale nehral si zle.“
„To nie.“
„Kedy mas dalsi?“
„Zajtra.“
„Vyhrate?“
„Musime. Oni su slabi.“
Usmial sa. „Tak vela stastia.“
„Vdaka. Este som sa ta neopytal: Ides dalej?“
„No iste, len na masmedialnu ma nevzali, tak som si radsej vybrala informatiku v Zadare.“
„Aspon nemusis o ubytovanie ziadat.“
„No to ano, mozno vytiahnem bicykel. Ved to nie je daleko.“
„Hm, no mozno jop, len davaj pozor, ze neskoncis ako ja.“
Mitja sa konecne trocha uvolnil, hoci bol stale napnuty ako struna.
„Ako?“
„No akurat som videl, ako nejakeho cyklistu teraz do nemocnice brali.“
„Hm, a je to vazne?“
„Nemal prilbu, ale myslim si, ze ten sialenec i tak rychlo siel.“
„Aha, no tak to si mi pripomenul, ze si musim jednu kupit. Aj tebe by som odporucala.“ milo sa usmial.
„Neboj sa, ja si dam pozor. A ty tu vlastne co robis?“
„Ja? Len som sa bola objednat k zubarke.“
„Tu je aj zubarka?“
„No, tu.“
„Som nevedel.“
„Dlho cakas?“
„A este budem dlho cakat. Asi.“
„Snad sa to nezhorsilo!“
„Nie, zatial nie, neverim tomu. Normalne ta operacia trva dve hodinky, takze este hodinu ma k dobru.“
Opovazlivec pozrel na svoje naramkove hodinky: „Joj, uz som tu ani nemala byt! Musim prec, pozdrav odo mna Damjana.“
„Pozdravim.“
„Ahoj, Mit.“
„Maj sa, Zora.“

	Zora sa uz len previnilo usmiala, vstala z lavicky a rezkym krokom vykrocila smerom k mestu. I Mitja vstal. Hm, Zora je fajn. Myslel som, ze to bude katastrofa. Aspon som ju videl samu a nie s tymi dvomi. Chvilu ju sledoval. Vybral sa spat dovnutra, no stale sa sem-tam dival sa Zorino pozadie. V tej chvili sa stalo cosi neslychane. Ako vosiel dovnutra, cosi sa zacalo diat. Nejako podozrivo vela ludi sa motalo von a dnu cez dvojkridlove dvere na operacku, nech sa vypytoval kohokolvek, nedostal ziadnu odpoved.

11.kapitola

	Nechcel sa zbytocne zatazovat somarinami, aj tak mu ten vcerajsi den v nemocnici prisiel akosi pridlhy a mozno trochu cudny. Ako to vsetko spolu suvisi? Nemocnica, sanitka, cyklista, Zora, komplikacie? Ani sajn nemal. Dlho cakal, nemal ziadne spravy ani o komplikaciach, len cakal a nervozita stupala. A Zora? Znenazdajky sa objavi, zmizne a tesne na to pridu komplikacie. Teraz pre zmenu suviseli s tym, ze sa operacia nevidiacich Damjanovych oci predlzila z dvoch na rovnych desat hodin. 
	
	Da mu konecne Zora pokoj? Stale sa niekde objavi a nieco pokazi. Mitja, hej, co to zase trepes? Nechci mi povedat, ze to vsetko bola hnusna nahoda! I na zapase. Objavila sa a zapas sa mi skoncil. Objavila sa znova a bratovi sa pohorsilo. Mitja, Mitja, Mitja! Ja viem, ze to moze vyzerat podozrivo, ale povedz mi, ako moze Zora nejako ovplyvnit stav tvojho brata? Nedaj sa vysmiat! No nie, uvidis, ze sa este nieco zomelie a potom das na moje slova. Zase sa nieco stane, ked ju zbadam. A nebude sa mi to pacit. No nic, necham ta v tom. Nechaj! Dam si na Zoru pozor. Najradsej by som bol, keby zmizla. Niekam odcestovala, usla, alebo nieco. Nechcem ju tu vidiet. Stale sa mi len pohorsi, ked ju vidim. Prave ten okamih nastal, Mitja! Urob ten krok a obrat kartu! Teraz je ten spravny cas zblizit sa s nou. Kedy inokedy? Nikdy! Lubis ju, ci nie? Nie! Klames! Tak klamem! No dobre a co? Ale ja momentalne nechcem lasku. Neziada sa mi za nou ist, ani nikam pozvat, ani nic. Nechcem to. Ach, Mit, kedy dospejes? Ja nechcem dospiet! Najradsej by som sa stale hral v pieskovisku, nic neriesil. Ked sme boli deti, najradsej sme chceli dospiet. A ked sme teraz dospeli, chceme sa vratit spat do detskych nohavic. Aj tak je to jedno, Zoru mozem mat neviem ako rad, ale ona mojou nikdy nebude! A ako to vies? No vsak si omotala tych dvoch! A ty si myslis, ze ona chodi hned s obomi? A aj keby niekoho mala, ty to vzdas? Pozri sa, Zora nie je pre mna. Nech ma za nou taha cokolvek, Zoru by chcelo mozno i tisic chalanov z okolia. Podcenujes sa, Mit! Tak nech! Nech sa mi tu Zora stale pred ocami premava, kaslem na vsetko, nechcem vztah. Vsak ten mi narusi cely moj program! Planujem vycestovat s bratom kamsi do Svajciarska, alebo Nemecka, ak sa podari, mozno i do Statov! A predsa nemozem to iste chciet i od Zory! Mat plany je sice fajn, ale vzdy ti do nich nieco skoci. Tak tu nesmie nic skocit! Povedal som a basta! 

	I napriek tomu, ze siel Mitja navstivit svojho brata a mozno odviest ho domov, nemal bohvieaku naladu. Vsugeroval si, ze za tie komplikacie moze Zora, lebo mu nesadla do „jeho koncepcie zivota“ a podla toho uz zacal Zoru zatracovat. Musi byt obozretnejsi, vsimat si, kde sa Zora objavi a vyhybat sa jej. V najlepsom pripade ju ani nepozdravit, ani sa nesnazit, aby si ho vsimla. Ano, musi to urobit. Bude ju ignorovat, dokedy bude chciet. A dnes sa uz vskutku nesmie nic pokazit! Brat by mal byt v poriadku na pooperacnom, odvedie si ho domov. A o taky tyzden sa dozvieme, ci bude Dam vidiet. A bude nam sveta zit. Nesmierne sa na to tesi! Tak aspon trocha sa usmial, aby nesiel k bratovi s kamennou tvarou. Dam by stopercentne vycitil, ze sa brat tvari ako kysla uhorka. Lenze Dam je nesmierne citiaci, nech Mit robi co chce, brat ho identifikuje hned. Navonok moze posobit veselo, Dam rozlisi, kedy je Mitja naozaj stastny.

	Mitja si pozrel sitkom z domacej produkcie Navzdy susedia, trocha pozabudol na Zoru a cely ten cirkus, ktory si okolo nej narobil. Toto ho popohnalo do nemocnice, kym mu ta nalada neklesne pod bod mrazu. Rychlo sa vychystal a uz i siel. Dnes sa ponahlal, ale obozretne, ale niekedy velmi zbytocne hladel na vsetky svetove strany, ako hladany zlocinec. Akoby za kazdym rohom mala stat. Raz sa pozabudol, ze je na krizovatke a takmer do neho bural niekto na Nissane. Chlapik zabrzdil, vyhrazne sa podival na Mita. Mit si to ani nejako nevsimol. Pre seba si zamrmlal: „Nebolo by to prvy raz, mudrlant!“ Ale nehladel na to, ze siel po prechode ako neriadena strela.

	Brata nasiel hned. Poznal to tam, prechadzal sa tu vyse stvrt dna. Dnes ale necakal ani minutu, doktor ho s usmevom privital a hned mu vravel, kde Dam lezi. Mit mu opatoval usmev, podakoval sa a siel. Brata nasiel prikryteho sediet na posteli, na sebe mal nemocnicne pyzamo a oci obviazane makkym obvazom. Vyzeral tak, ako ho Mit este nevidel. Zdalo by sa, ze brat istotne nema naladu na nic, ked sa operacia tak predlzila. Nepredavkovali ho tymi liekmi? Odpoved mal Mit hnedky predostretu ako na striebornej tacke: „Ahoj, Mitja, pekne od teba, ze si prisiel.“
„Dam, ty fiskus. Stale ma spoznas.“
„Tak nefuni ani jezko.“
Usmial sa. Brat je v nalade.
„Neprehnali to s tymi liekmi, ktorymi ta nadavkovali?“
„Myslis ten rajsky plyn?“
„Nie, chloroform.“
„Ejha, dakto ma zmysel pre humor.“
„Vynimocny den.“
„Vezmes na domov? Hoci sa mi tu zapacilo, ale doma to poznam ovela lepsie.“
„Som myslel, ze chces rozhovor.“
„A po ceste snad nemozeme?“
„A pustia nas tak skoro?“
„Nemaj boja, ked dojdeme dole, uz budem mat vypisanu spravu a ideme.“
„Dobre, ale sa ani neprezliekas?“
Dam ohmatal svoje pyzamo. „Dokelu, a ja mal pocit, ze som uz obleceny.“
„Ved si, ale nie v svojom civilnom.“
„Take hebke tricko som mal, ked som sem prisiel.“
„Vypral som ho v Perwolle, to zato.“
Dam sa schuti zasmial. 
	
	Rychlo sa obliekol, Mit mu len nohavice obratil, aby ich neobliekol opacne, inak si Dam vystacil sam. A Mit to bral ako samozrejmost. Dam si vzal uz len sal, lebo sa dopocul, ze von poriadne fuka. Mit pre istotu i tak istil brata, az kym spolu nevysli z budovy s prepustacou spravou v ruke.
„Nejdeme autobusom?“
„Nechcem, aby ma ludia tak videli.“
„Vsak v autobuse si viac na ociach, ty nemehlo. Ked pojdeme po bocnych ulickach, tak nas nikto nezoci.“
„Hej, a doma budeme o polhodinu. Vies, ze ja nerad po meste chodim.“
„O tyzden mi potom pojdes na nervy, lebo budes do neho v kuse chodit.“
„Tyzden daleko.“
„Vaz slova, za chvilu je tu.“	

	Pomaly sa krivkali mestom. Dam este nadaval, ale vacsinou to vsetko bolo zo zabavy. Mit ho cicikal, ze uz za chvilku su doma. A vskutku, cesta im netrvala ani desat minut a boli uz doma.
„Ty mas kedy sustredenie?“
„Bolo vcera.“
„Aha. Ale tipujem, ze si na treningu nebol.“
„To tipujes spravne, ale vedz, ze trener so mnou rata.“
„Daj si pozor, nech ta zase nieco nerozptyli.“

	Brat takto nevedomky narusil Mitove kruhy. Mitja si takmer okamzite spomenul na ten trapas v Bosne, az mu prislo smutno. Zda sa mu, ze jeho zivot zrazu zavisi na pritomnosti Zory. Nech to znie vselijako hlupo, akosi to tak vychadza. Mitja by tento boj najradsej ani nebol byval viedol, ak by... vlastne, ako sa to zacalo? Jednou nehodou. Ale bola to nehoda? Alebo to bol asi v tom okamihu Zorin najlepsi napad ako Mitjovi popliest hlavu? A preco by to snad robila? Tolke peniaze na vodicsky dala, aby ho pre neho neurobila? A ti chalani? Ocakavala Zora snad, ze ju Mitja bude sledovat a ziarlit? Je to mozne, Zora sa za tie styri roky mohla zmenit na nepoznanie. Mohla sa snad az tak zmenit? Nebol i ten vodicsky kurz len nejaky kryci manever, nebolo to cele fingovane? Mitja zase prilis premysla. A niekedy rozmyslanie je nanic. Len cloveku skazi naladu.
„Co si tak zmlkol?“
Mit sa prebral z agonie. „Sorry, trocha som sa zamyslel.“
„Presne viem, kde si myslou bol.“
„Ale nepovedz.“
„Bol si zase tam, kde by nechcel, ale stale sa k tomu vracias.“
Mita oblial studeny pot. Ale predsa sa zachoval profesionalne: „Chod za mentalistu.“
Dam si sadol na svoju oblubenu stolicku v kuchyni. Pohodlne sa usadil a poznamenal: „Rozmyslal som.“
„Ale ja to myslel zo zabavy.“
„Tak ja nie.“
Mit sa zamyslel. „Pockame tyzden a potom este jeden, kym vytriezvies z noveho zaciatku a potom uvidime moznosti.“ Podisiel k svojmu bratovi, klakol si k nemu a chytil ho za ruku: „Ked sa zbavis tej veci, budeme zit ako krali.“
„Paci sa mi, ako hovoris.“
A objali sa.
Len na chvilku.
„Neprehanaj, prosim.“ zartovne povedal Dam.
„Co prehanam?“
„Casto sa objimame, ako taki teplosi.“
„A co ti mam podat ruku, ty mudrc?“

12.kapitola

	Mitja sa uz dlho necitil tak blazene ako dnes. Po vyhre nad Izraelom 7:3, kde si Mit zapisal styri body za hetrik a asistenciu, sa mu zacalo i v lige darit. Nad Drakmi z Noveho Sadu vyhrali 3:1 a dnes nad Splitskymi Buldogmi vysoko 8:1. Mit si v oboch zapasoch dokopy zapisal pat golov. Sypalo mu to takmer s kazdou strelou. Bratovi daju dnes dole obvazy a Zoru uz dlhsie nevidel. Tri dolezite faktory stastia. A zivot je o to krajsi. Len musi vychystat brata do nemocnice. Sam sa len teraz vratil zo zapasu.
„Ahoj, bratu,“ este len vo dverach sa nahlas pozdravil Mitja a uz sa hned i vyzuval.
„Servus, Mit, ideme?“
Mitja za nim zamrmlal: „Prave som prisiel zo zapasu.“
„Aha, tak ides do sprchy, alebo ako?“
„Bol som v zimaku, len si dam nieco pod zub a ideme.“ Vosiel do kuchyne, vzal si proteinovu tycinku, ledabolo ju zapil pomarancovym dzusom a vybral sa najst brata.
„Hej, ty sa mi odkial ozyvas, ze ta nevidim?“
„Tu som, v obyvacke, divam sa na televiziu.“
„Ale dufam, ze si ju nezapinal.“
„To si pis.“
Brata nasiel v obyvacke. Sedel v tureckom sede akosi skleslo na gauci.
„Deje sa nieco?“
„Preco?“
„Sedis tam ako Turek, ktoremu turban na oci padol.“
„Len som rozmyslal.“
„Ty len nerozmyslaj, este si ublizis.“
„Mit, nechcel by si rybicky?“
„Coze?“ Mit sa zatvaril, akoby to mali byt pstruhy.
„Vies, ked uz tak budem vidiet, kupime si akvarium a rybicky. Budem ich krmit, vodu menit a tak dalej.“
Mit si pripadal ako otec a Dam ako jeho syn.
„A ja ti ako mam dovolit?“
„Nemusis, ked nechces, ale viacej by sa mi tu pacili rybicky. Pasovali by tam do rohu.“
„No vsak dobre, ja viem, ze si vymyslis este sto dalsich pre a nula proti, ale zatial neuvazuj nad niecim, co nemusi byt. A pod uz.“ Mitja sa len prezul, lebo brat mu vynadal, ze s takym smradom nemieni nikam ist. Vzal si teda jedine znackove tenisky, ktore mal. Ostatne boli lacne cinske tenisky, Mitjovi uplne stacili, sam hovoril, naco su mi take, ked mi vydrzia takmer taku istu dobu? Pravda vsak bola, ze si peniazky sporil a nieco pekne radsej kupil bratovi. Ani do skoly tie znackove nemal ani raz. Nosi ich len vynimocne, ked nejde ani sportovat, ani do skoly. Tam uz aj tak nemusi.

	Vysli z domu. „Ty si si mohol vodicsky urobit, zeby si ma viezol po Starici.“
„Nemame auto.“
„Ale si predstav, zeby si ho mal.“
„Ked budes vidiet, urobis si ho i sam.“
„Ty ma fakt prekvapujes.“
„Ja? Vsak to bude tvoja nova moznost od dnes.“
„Bojim sa toho.“
„A preco?“
„Neviem, ze mi to daju dole a prd uvidim.“
„Pozeras vela telenoviel.“
Usmial sa. 
„Julio, neopustaj ma!“
„Nie, Esmeralda, teba nikdy!“
Zasmiali sa. „Ked nas niekto zacuje, tak si pomysli, ze sme trubky.“
„Tak nech si mysli. Co mna po nich. Ja ich... “ Mit nedokoncil vetu. Zrazu videl cosi, co ho ochromilo, az zrazu nevedel, co ma robit, lez zastal. Brat zastavil tiez, drziac sa jeho pleca.
„Co sa deje, nieco sme zabudli?“
„A.. ale niee... “
„Tak co si ako prejdeny valcom, povedz mi, preco sme zastavili?“
Mitja ani brata velmi nevnimal. Oci mal prilepene na zvodnej dievcine, nechcel verit vlastnym ociam. Zora!
„Hej, co je, dosiel benzin?“
Mitja nevladal odpovedat. Usta mal otvorene, oci rozjasnene, prebral sa z tejto patsekundovej agonie az vtedy, ked mu brat s prstom pichol pod rebro.
„Au, doriti, co robis?“
„Sa pytam teba.“ 

	Zora mala dnes cervene cipkovane satky a lodicky, vo vlasoch sa jej trblietala cervena masla, jednoducho vyzerala ako cukrik. Kam sa tak vychystala? Dnes zvolila kucerave ohnivocervene vlasy, az Mitju rozpalilo tak, ze by si na hrudi mohol opekat slaninu, tie saty dali uplne iny rozmer jej ladnym krivkam. Mit nemal daleko od slintania, az zabudol, ze sa niekam s bratom vybral. Celkom zabudol na to, ako si sam sebe Zoru znechutil a celkom sa nechal oddavat svojmu zvieraciemu instinktu.
Ked prst pod rebro nepomohol, pomohla vzduchom chladena strela kolenom do zadku.
„Boha, to boli.“
Zora si ich vsimla, usmiala sa a nasmerovala svoje kroky priamo k nim.
„Vidis, kvoli tebe ide k nam.“
„Kto?“
„Zora.“
Dam sa usmial: „Tak prepac, uz ta teraz plne chapem.“
To uz bola Zora na dvadsat krokov pri nich.
„A neprovokuj.“ stihol este odseknut Mitja.
„Ahojte.“
„Ahoj.“ pozdravili sa obaja takmer narovnako.
„Co sa deje Damjan? Brat neposlucha, ze ho kopes?“ usmiala sa Zora.
Mit nemohol. Pozeral radsej prec.
„No co si o nom pomyslis, ked zrazu zastavi uprostred chodnika?“ Dam nemal zabrany, keby nemal tie obvazy na hlave a videl by, iste by mu tisic zien do narucia padlo.
„Ze nasho Mitju nieco vyrusilo.“ usmiala sa Zora na Mitju. Ten tuto chvilu preklinal, chcel to uz mat za sebou. Dam hned na to kontroval: „Myslim, ze ty si ho vyrusila.“ 
Mit sa vyhrazne pozrel na Dama a na Zoru sa len nesmelo usmial. Nevladal sa teraz divat do jej modrych oci. Asi by ju hned teraz zvalil na chodnik a zacal by ju bozkavat.
„Ale nehovor!“
„Jasne, vsak je do teba totalne buchnuty.“
Zora zneistela, ale usmiala sa.
Mit sa tiez pokusil o usmev a prehovoril: „Brat rad prehana a to si ani nic nevypil.“
„Ja neprehanam.“
Mit sa predsa len pokusil o konverzaciu i o ocny kontakt. Snazil sa pri nom, aby Zora nezistila, ako sa ju snazi vyzliect ocami.
„Kde ides tak vyparadena?“
„Dnes hrame divadlo pod sirym nebom.“
„Fiha, uz dlho si herecka?“
„Nie, len zacinam. Hrame skor klasiky a tiez nas subor tvori vlastne operety. Ja nespievam, iba tancujem.“
„Naozaj skvele!“ Ked Zora Mitjovi este ukazala saty i seba v plnej krase, takmer sa mu zatocila hlava. Mitjovi nedalo sa nepozerat do tvare dnesnej Zory. Vecne usmiatej, no dnes priam rozkvitnutej tvare. 
„Dnes si ako Carmen.“
„No ked myslis.“
„Lebo takto som ta este nevidel.“
„Dnes si sama lichotka.“
„To nebola lichotka, to bola pravda.“
Chvilu sa este bavili, kym ich nezastavil Damjan.
„Mna si nevsimajte, ani tu nie som.“
„O, prepac, Damjan, my sme sa zarozpravali a ty tu len tak postavas, prepac.“ a vzala Damovu hlavu do dlani a pobozkala ho na lice. Zora mala ocividne skvelu naladu.
Dam sa zapotacal, ale len v ramci kulturnej vlozky.
„Nechcel som rusit dve zalubene holubky, ale rad by som dal ten humus dole.“ usmial sa Dam.
Zora sa usmiala. „Iste, nebudem uz zdrzovat.“
„Nech ta i ja uvidim.“
„Bolo mi potesenim, Zori.“ tajomne odvetil Dam.
Rozlucili sa.
Vybrali sa do nemocnice.
„Mit, ty kanec!“
„Som ti vravel, neprovokuj.“
„Normalne si sa spotil.“
„No, keby si ju tak videl, potil by si sa i ty.“
„Ale nesmrdel by som tak, ako teraz ty.“
„Tsh,“ znechutene nadhodil Mitja, „si mi uplne skazil pocit z tej dracice.“
Dam najprv nieco chcel povedat, nadychol sa, ale potom si dal dokopy, co vravel brat a povedal: „Dracice?“
„Jop.“
„Tak zda sa, ze ta konecne Zora presvedcila.“
„Juj a ako.“
„Si velky makkys, vies o tom?“
„Hm?“
„Ze si velky makkys.“
„No, ako ty povies! Zajtra ju pozvem na rande!“
Dam takmer prestal dychat: „Fakt?“
„No zaiste!“
„Som zvedavy!“ 

	Mit bol v siedmom nebi. Mal pocit, ze teraz moze vsetko. Ze teraz sa naozaj odhodla na vsetko, na co si spomenie. A ze mu vsetko vyjde. Toto stretnutie ho v tom utvrdilo. Je na case zahodit starosti, kaslat na vsetky tie bludy, co som si o Zore navymyslal a ist do toho! Odhanat vsetkych pripadnych napadnikov nebude hracka, ale ak by nieco, som predsa hokejista, tak sa rad pobijem, ak bude nutnost.
„Zajdi do drogerie a kup si nejaky sprej, lebo si sa spotil a citit na sto slepacich krokov.“
„To az tak?“
„Az tak. A vies, ze mi to prave nevonia.“
„Prepac, bratu, nevedel som, ze dojde k comusi podobnemu.“
„Ja ta chapem. Len sa, prosim ta, na tom rande tak nepot.“
„Dobre.“ 
Najblizsia drogeria bola za rohom. Zabocili tam. Pred vchodom sa Damjan spytal Mitju: „Mas rad dominantne zeny?“

13.kapitola

	Doktor ich uz cakal. Privital ich uctivym pozdravom a naznacil im rukou, ze maju vstupit dovnutra. Posluchli a ocitli sa v ordinacii, kde bolo masivne lezadlo, obalene do bielej plachtoviny a na ktorej lezalo biele postelne pradlo, natiahnute v strede, pripravene ponat Damjana. Mit pomohol bratovi sadnut si. Lekar si sadol k pisaciemu stolu, cosi este na nom vyklepkaval, ale po chvili vstal a podisiel k pacientovi. Mitja nevedel skryt nervozitu. Teniskami jemne kopkal do nohy postele, hryzuc si spodnu peru a divajuc sa na brata. Ten sa zdal byt v pohode. Ako vzdy. Nic by s nim nepohlo. Mozno ani pad vlady. Usmial sa. 

	Doktor presiel poza postel a odzadu uvolnil noznicami naplast vzadu na obvaze. Koniec podal Damjanovi a stal si pred neho. Este ho upozornil, aby si zavrel oci, ked mu odmota obvazy a odstrani i naplasti z viecok. Stale odmotaval obvazy, stale sa Dam viac podobal na Dama, cim viac obvazov zmizlo z bratovej tvare, tym viac sa stupnovali ocakavania a nervozita. Mit takmer nedychal. Citil, ze sa ta vzacna chvila blizi, ze konecne budu zit ako krali. A uz ich nikto a nic nerozdeli. Su navzdy spojeni a i ostanu. Tych krasnych tyzdnov, co este preziju! Nespocetne mnozstvo spolu stravenych chvil, len toto teraz ma Mitja na mysli. Teraz nemysli ani na hokej, ani na Zoru, ani na minulost. To, co je teraz je dolezite. To, co bude, je dolezite. Nie, to co bolo. A ak ano, vezmeme si len to pekne a ideme dalej ruka v ruke s najkrajsimi vidinami do zivota. Do zivota, ktory si vysnivali. Najdu si priatelky, zalozia si rodiny, prijmu na svet potomkov a bude sa im sveta zit!

	Obvazy su uz takmer dole. Okamih pravdy sa blizi. Mitja si zacal coraz nervoznejsie hryzt spodnu peru. Dam sa zatial ani neozval. Lekar odstranuje vrstvy obvazu pomaly a jemne. Uz len malicko. Lekar odmotal obvazy a uz mu staci len odstranit tie naplasti. „Ako som povedal, este oci neotvarajte, mohli by prist komplikacie. Do oci by sa naraz dostalo vela svetla a nemuseli by ste vidiet.“
„To poznam. Najma vtedy, ked brata zobudim v noci. Zapalim svetlo a diva sa na mna ako cinsky zvarac. Nevidim to sice, ale musi to byt super smiesne.“ 
Mitja sa zlahka usmial. Poznal jeho nocne prepady, hlavne, ked este nezmapoval priestory v dome a potreboval Mitju viest ho vsade. Do Damovej tvare bola vpisana otlacena kresba obvazov a v tvari bol cervensi, nez ked to prezenie s vinom.
„Vas brat je pekny vtipkar.“
„To je,“ povedal Mitja, „poziciam vam ho na tyzden.“
Lekar odstranil naplasti a este raz ho znova upozornil, aby sa neponahlal.
„Do kolko mam ratat?“
„Tak do sto. Ale pomaly. Potom pomaly otvarajte oci,“ povedal a potom si spat sadol k pisaciemu stolu a cosi tam vytukaval na stroji, obcas mrknuc pozornym okom na Damjana. Mitja mal nervy.
Klakol si k bratovi a vzal mu ruku.
„A teraz budeme zit ako krali.“
„Este nepredbiehaj.“
„Uvidis, toto bude najlepsi den v nasom zivote.“
Dam sa usmial. Bolo na nom vidiet, ze sa tak trocha boji.
Chvilu nechal brata v duchu ratat a ked Dam povedal, ze uz ma sto, doktor dopisal, vstal a povedal: „Tak teraz pomaly otvarajte oci.“
„Hodina pravdy,“ nadhodil Damjan. Mitju to este viac znervoznelo.
Doktor si radsej sadol vedla neho. V ruke drzal take male svetielko, ktorym ocni doktori pozeraju pacientom do oci. Dival sa na neho taktiez s nervozitou, ale v duchu tusil, ze vsetko vyjde podla jeho predpokladov. Dam otvoril oci. Otvoril ich velmi pomaly.
„Tak, ako?“ Dam sa najskor snazil pozerat do vsetkych kutov miestnosti, akoby sa snazil nastartovat svoj zrak, nemihol pri tom ani brvou. 
Mitja to uz nevydrzal: „Vidis nieco, brasko?“

	Dam chvilu nereagoval. Len tupo pozhladuval po vsetkych kutoch miestnosti. Potom, zase ani brvou, ani tvarou nemyknuc, odvravel: „No, ja nic nevidim. Ako predtym.“
Mitju az zamrazilo. Operacia nevysla? To snad nie! V kutiku duse mu predsa len napadlo, ze brat rad zartuje, a to niekedy nie prave najvhodnejsie.
„To nie je mozne!“ cudoval sa doktor, vstal, presiel k svojmu stolu a zacal smatrat v spisoch o operacii.
„Nerob zarty, Dam, vies, ze teraz nemas robit opicky,“ pokusil sa o usmev Mitja a nespustal s oci brata. Ten usmev napokon zo seba vydal, no krcovito.
„Mitja, ja hovorim uplne vazne. Nic sa nezmenilo.“ Doktor podisiel k nemu, ukazal mu palec, opytal sa, ci ho vidi, na co Damjan sucho odpovedal, ze nie. Doktor potom vzal to svetielko a svieti si na jeho oci. Mitja sa snazi zadrzat smutok a rozhorcenie, no uz to pomaly nejde. Zrazu ho zacina boliet v bruchu. Pozna ten pocit. Mava ho v tazkych pripadoch. Pomoze teraz len si niekde sadnut a napit sa. Vyklada si to miernym sokom. Zatriaslo s nim.
Doktor si to vsimol: „Ste v poriadku?“
Mitju zacinal oblievat studeny pocit: „Myslim, ze si potrebujem sadnut a chcelo by to vodu.“ Ponukol mu miesto na jeho stolicku a ponukol ho mineralkou.
„Asi mate mierny sok.“
„Urcite. Uz poznam tento stav.“
Prikyvol. Vzal do ruky telefon a zacal hovorit s kymsi, kto by mu vedel presne odpovedat na jeho rozhorcenie a otazky.
„Pod ku mne, Mit.“ Mit poslusne prisiel a sadol si vedla brata. Ten sa o neho oprel. Dam hned zacal: „Nic si z toho nerob. Vsak sa pozri, zijem.“
„Ja viem.“
„Nic sa nedeje.“
„Ja len, vsak vies, stalo to kopu penazi a ja som cakal, ze ta vyliecia. Ze budes vidiet. Po nicom inom ani netuzim.“
„Ale Mit,“ karhal ho Dam, „pozri sa, asi to tak malo byt.“
„Nie, bratu, tak to nemalo byt!“ povedal Mit vystrazne. „Ak to tak malo byt, tak sme tu operaciu ani nemali podstupit. Take riziko... “
„Mitja, nech ta toto ani za nic nezlomi. Mozno sa nebudeme mat ako krali, ale slubujem, ze to takto nenecham. Zamestnam sa niekde, vies, aby bol i zo mna osoh.“ 
Mitja vedel, ze sa ho snazil brat uchlacholit, aby nestracal hlavu, ale Mit tu hlavu asi teraz nepotreboval: „Damjan, ja ti slubujem, ze my sa BUDEME mat ako krali. Ked nie teraz, tak o tyzden!“
„Maj rozum, Mit.“

	Doktor s akymsi odovzdanim hodil telefon spat na vidlicu. Prilozil si ruku k srdcu, asi kontroloval vlastny tep. Potom si zhlboka vydychol. Mit sa na neho uprene dival ako zmoknuty pes a neveril vlastnym usiam, len co doktor povedal takmer az zlomyselnu vetu, hoci vedel, ze to nehovori preto, aby ich este viac nahneval: „Velmi nerad to hovorim, ale bratova sietnica je v takmer tom istom, ak nie horsom stave. Skusime este zopar dalsich vysetreni...“ 
Mitju znova oblial studeny pot a nemohol uverit, co to ten doktor vypustil z ust a dalej uz nepocuval. Vzdialenost medzi nimi sa zacala zvacsovat a doktorov obraz bol coraz nejasnejsi... 

14.kapitola

	Damjan sa obzrel vokol seba. Aspon to tak vyzeralo. Skor zachytaval zvuky z okolia a snazil sa zistit, kde je jeho brat. Nic zvlastne vsak nepocul. Obvykle zvuky vetra, narazajuceho do domov, zurcanie potoka, kikirikanie kohuta od susedov a stekanie psa od naproti. Ale bratove kroky nepocul. Bezne prichadzal az nadranom zo zabavy. A v piatok to platilo dvojnasobne. Kolko raz mu uz dohovaral, nic nepomohlo. Ale on pochopi. Raz urcite. Prajem mu, aby raz hral v zahranici. Tam budu ine pravidla platit. Tam si taketo vylety nebude moct dovolit. Bude sa musiet prisposobit. 

	Mitja stale nechodil. Hadam sa mu nic nestalo! Uz len to by mi chybalo! Nebolo by to prvy raz. Odkedy nevysla ta operacia, je ako vymeneny. Uz vyse mesiaca nechodi na treningy, na zapasy je nasadzovany do stvrteho utoku, domov sa chodieva len vyspat, lebo chodieva do Zlateho kalichu zabudat na... na co vlastne? Na tu moju nevydarenu operaciu? No to snad nie! A kto ze mal take silacke reci? Hadam nie moja magnetka na chladnicke! Pochybujem, ze to len kvoli mne. Nieco ho zerie a on mi to stale nepovedal. Ja mu dam, daco po nom hodim! No aha ho, uz sa vlecie! A to je to spravne slovo. Pocul jeho kroky na sto metrov a jeho hypoteza sa potvrdila, ked sa ozval na cele kolo: „Servus, Danny!“
„Mitja! Kde sa zase tulas?“
„Bol som trosicku dlhsie v Zlatnom Bokali, a co teraz?“
„Do siedmej rano?“
„Jop, zvykaj si!“
„Doteraz som bol ohladuplny, ale uz ma to prestava bavit. A citit z teba na sto krokov alkohol!“
„Pri tebe sa clovek citi ako vo vazeni. Tam chod, toto urob, toto nerob, tam nechod. Ani mna to uz nebavi.“
„Doteraz ti to nevadilo. Vies, ze sa musis kontrolovat.“
„Stale sa musim kontrolovat. Co som jadrova reakcia?“
„Vies, ako je nam tazko a neprospieva nam, ked sa hadame. Staci, ked sa pokojne porozpravame a najdeme riesenie.“
Mit kontroval, pridrzajuc sa zabradlia, citiac, ze zaludok uz dlho nevydrzi: „Ty snad vidis nejake riesenie?“
„Ty snad mas nejaky problem?“
„No jasne, ze mam problem. Ty stale prd vidis a ja teraz kvoli tebe nemozem ani z mesta.“
„Snad som ti na obtiaz?“
„Nie, to... “ 

	Mitja sa predklonil cez zabradlie. Teraz prisla faza, kedy bude vsetko lutovat. Mitja mal stale male mnozstvo krvi v alkohole, hodil sa na zem a oprel o stenu domu. Nevladal stat a zaludok sa mu prevracal naruby a znova naspat. Damjanovi sa podarilo sadnut si k nemu. Opreti o stenu chvilu mlcali, az kym sa neozval Mitja uz takmer placlivym hlasom: „Dam, vsak vies, ze ta mam rad. A to nehovorim len preto, ze som nacengany ako vol, ale ja to myslim vazne. Chapes ma?“
„Hej, jasne.“ automaticky odpovedal Damjan, ale hlavu odvratil, lebo nemohol citit jeho dych.
„A vies, ze ked sa takto nacengam, tak taram somariny.“
„No, to pocujem.“
„No ale chapes. Mam ta rad. No ale, vsak vies, ako brata. A vies i to, ze ta neopustim. Nikdy. A na ostatne voloviny, co som nataral, zabudni.“
„Dobre, tak ja si pockam, kym vytriezvies, hodim ta hore, vyspis sa a hodime dalsi rozhovor, dobre?“
Mitja sa usmial. Pomohol Damjanovi vstat, ale ked mu Dam podal ruku, ze ho postavi na nohy, Mit povedal: „Chvilku, len si nieco vybavim.“ Polozil dlane na suchu zem, asi tri metre sa preplazil k cibulkam tulipanov a obsahom zaludka im pripravil podu na jar. 

	Spolocnymi silami sa odtackali do domu. Mitja si isiel okamzite lahnut do obyvacky. Dam mu zatiahol zavesy, aby ho svetlo zvonku nerusilo a sam si siel sadnut do kuchyne a premyslat. Ten Mit mi nieco taji. Ja si len pockam, kedy sa zobudi, sice bude mat neprijemny bolehlav, ale snad mi to vyklopi, lebo ak nie, budem klopat na dosku stola dovtedy, kym sa nezblazni. No povedzte, ako je mozne, ze taky abstinent (dajme tomu) ako Mitja proste po mojej operacii zamlkne, odchadza vecer z domu do Zlateho kalichu, omami sa alkoholom a prichadza domov nadranom, alebo ako teraz, az rano? Neverim, ze ho polozila len ta moja nevydarena operacia! To by som sa mal snad ja opijat, nie? Hej isto, poviem bratovi, zeby mi doniesol alkohol a budeme sa opijat spolu. Holy prd! Alkoholom sa nic nevyriesi. Mozno sa to utlmi, ale na den, dva? Aj to mozno prehanam. Jeho zerie urcite este nieco. Nieco so Zorou? Zastrajal sa, ze ju niekam pozve. Mozno ju i pozval. Ale urcite nie do Zlateho kalicha, to by si nadeje na nu pochoval. Stopercentne. Alebo zeby aj to nevyslo?

	Dam vstal, jemne otvoril dvere, aby pocul, ci brat spi. Pocul, ako dycha, ako si jemne pochrapkava. Dvere zavrel spat a vysiel von celkom suverenne, akoby normalny vidiaci clovek, vonku na priedomie. Trochu som im vsetkym klamal, pomyslel si Damjan. Ked je tak teplo a na oblohe ani mracika, tak doteraz cierny svet sa aspon prechodne zmeni na cerveny, az zlty. Lenze to nie je ziaden velky uspech. Spomenuc si na ten inkriminovany moment ho pochytila uzkost. Vecne usmiaty Damjan naozaj trocha musel pripustit, ze ta operacia pokazila obom naladu. Stal na chodniku, vykladanom dlazdicami. Pozdlz neho mali zahon trvaliek. Prekrocil ich, akoby ich naozaj videl a ocitol sa na travniku. Sadol si tu. Lavicka stala obdalec, pri zrdiach, kde Mitja vesia pradlo, ale teraz sa tam neusadi, radsej spocne na trave. Je vskutku skvela. Priklad Mitjovej vynikajucej starostlivosti o tento pomerne velky kus travy. Je makka, ulozit si hlavu na nom by vobec nebolo od veci. A to i urobil. Lahol si na travu, citil jej jemne objatie. Ale to bolo tak vsetko. 

	Kde su tie casy, ked som takto vnimal vsetky vibracie, vsetky zvuky? Teraz, ked viem, ze som mal sancu vidiet a nedostal som ju, zacinam tuzit po zraku. A asi prave toto zo mna urobilo nestastneho cloveka. Zacinam tuzit. Nikdy sa nevenoval nejakej psychologii alebo nabozenstvu, ale zistuje, ze tuzba naozaj zabija vnutro cloveka. Dosiahnutie stastia sa casto vidi ako odstranenie tuzby. Chcel by som to. Odstranit tuzbu sa da meditaciou. Ale ako sa taka meditacia robi? Je to naozaj myslenie na jedinu vec po dobu troch minut? Cital o jednom Indovi, ktory videl bez oci. Udajne uprene hladel do plamena sviecky, myslel len na tvar svojho brata, a potom to prislo, len co zavrel oci, videl vsetko, akoby mal tie oci otvorene. Skoda, ze nedovidim na plamen sviecky, pomyslel si Damjan, skusil by som to. Hoci je to vraj asi tridsatrocny trening, mozno by som to skusil. Pri tejto myslienke sa Damjan schuti zasmial. Som blazon, pomyslel si Damjan, rozjimam nad takymi kravinami, no ale neviem si pomoct. Damjan este dlho takto lezal na travniku, sal prijemny vzduch a ticho pocuval okolie. Pocul zvuky prirody, ale taktiez i bicykel a zopar aut a autobus. No, neviem, co si myslia ludia, ked ma tu tak vidia, ale je mi to jedno.

	Ked sa nasytil teplych lucov a citil, ako ho hreju na rukach a tvari, vstal. Trosku si postal, aby sa v mysli zorientoval, kde je. Po polminute sa zobral a ako robot na krok presne zopakoval tu istu cestu do domu. Neuvedomil si to. Bol rad, ze nikde nenarazil. A hlavne, ze nenarazil na mlacku, ktora ostala po Mitjovi. Ved i tak pachla dobreze nie az k susedom. Vosiel dovnutra. Mitja este spal. Nebude ho rusit a vzal si knizku v Braillovom pisme, ktoru mu Mitja kupil na narodeniny a Dam za do nej zacital. Najprv sa ale podivil a pomyslel si, ze je v nejakej cudzej reci, pretoze cital nezmysly. Vtedy si uvedomil, ze ju drzi naopak. Cital, az kym sa Mitja nezobudil.

	Mitja bol ocividne velmi unaveny, aj ked sa vyspal a svet sa mu stale tocil pred ocami. Hlava ho bolela.
„Vitaj, spachtos.“
„Cau, Dam.“
„Boli hlava, boli?“
„Juj a ako.“
„Sadni si, musime sa pozhovarat.“
„Viem, pokakal som to.“
Damjan len kyvol rukou. „O to nejde. Len mi ide o to, ze si nikdy takto nepil. Preco tak zrazu?“
„Dlhsie si s tym neviem rady a neviem, ako zareagujes. Ale dobre, ak to chces pocut: Poznas Jozu Mejaca?“
„Toho Slovinca?“
„Jop. A vies, ze on ma poriadne bohatych rodicov?“
„Hej, vravel, ze vlastnia nejaky podnik v Rijeke.“
„Hokejisti o tej spackanej operacii uz davno vedia. A ponukli mi pomoc. Vlastne i tebe.“
„Hm?“
„No, on navrhol, ze by nam kupili letenku do Spojenych statov.“
Dam sa zatvaril ako majitel kysleho mlieka. „No, pockaj, odkial to vedia? Vyrozpraval si mu u mne?“
„Co si viac pijany ako ja? Staric je velmi male mesto.“
„Urcite si im aspon naznacil.“
„Ani trochu.“
„A to ako preco akurat do USA? Pockaj, spomal... To ako oni sa sami ponukli, ze financne pomozu? Nezda sa mi to.“
„To bolo tak, ze Joza prisiel za mnou tak mesiac dozadu a spytal sa ma, ze mu zdam akysi divny v poslednom case. Len som odvrkol, ze co je ho do toho, ale on sa nedal odbit. Tak mi vravel, ze ta operacia je uz znama vec. V Starici sa nic neutaji. A ja mu na to – vies, Joza, dost ma to stve, ale co s tym narobim – a on mi zacal vykladat o tom, ze mi financne pomoze. Teda nam.“
Dam sa zarazil. „A to len tak?“
„Ano. Ze nam zaplati letenku do USA, najdeme tam odbornika a on to da do poriadku. Vraj vie o nejakom surodencovi svojich rodicov, ktory tam zije uz pat rokov a ze jedna z klinik v meste, kde byva, je jedna z najlepsich.“
„Takze to planoval uz dlhsie, fiskus jeden.“
„Vyzera to tak. Ja som mu kontroloval, tym, ze co za to, a on mi vravel, ze nic, ze som ho vytiahol ako golmana, ved vies, ze teraz je po mne hviezdou timu. A ze sa mu hrnu ponuky zo Svedska. Videl som i nejake dokumenty, co mi dal pred nos.“
„Tebe ponuky nechodia uz?“
„Uz nie. Aj tak som vsetky odmietal a to vies, ze nie kvoli peniazom. Ale tu nejde o to, ze si mi na pritaz. Ale keby si videl i ty budes spokojny a bude sa ti sveta zit. Tych penazi som sa zdrahal, ale nakoniec som ich prijal.“

	Damjan ho pozorne pocuval a ked Mit dorozpraval, usmial sa a povedal: „Joza je spravny chlap. Ma vsetkych pat pokope.“
„Tak neviem, ci som dobre urobil. Obaja dobre vieme, ze cesta do Spojenych statov urcite nebude pre nas jednoducha.“
Dam sa usmial. „Tak ale svet nespoznam.“
Mitova tvar sa tiez rozziarila: „Tak predsa len pojdeme?“
Dam sa zamyslel: „Ale vedz, ze mi budes slepeckym psom.“
Mitja sa rozosmial. „Toto som si o tebe nemyslel, ze na taky blaznivy napad pristanes.“
„Mitas, predsa nemozeme tu len tak zivorit. Ked sa ta operacia podari, tak vedz, ze ked sa vratime, zamestnam sa a bude super.“
„Jop, vratime sa a konecne budeme zit ako krali.“

Sucasnost

15.kapitola

	„Nikdy som Staric nevidel,“ ironicky poznamenal Damjan, „niekedy by sme tam mohli zajst.“
Mit sa najprv zatvaril ako zhnity pomaranc, ale potom sa mu tvar rozjasnila. „Ukazem ti, kde sme byvali. A ty povies – toto bol nas dom? Skusime. – a zavries oci.“
Dam ponoril Mitju pod vodu.
„Co robis?“
„Si joker, vies to?“
„Odkedy som American.“
„Dobre, ze sme tu.“
„Hlavne, ze vidis.“
„Pamatas na to, ked som ta braval do mesta?“
Mitja sa snazil tvarit co najkyslejsie: „Kto by si to nepamatal?“
„Bolo to super.“
„Niekedy som ja teba vliekol so sebou, vtedy si mi to vratil.“
Dam si madlil ruky: „To boli casy.“
„Boli, ale dnes sme tu a konecne zijeme ako krali. Ja hram hokej za Rangers, ty vidis, mame super dom, zahradku a fajn susedov.“
„Zivot ako ma byt.“
„A inak, ako je to s tvojou robotou? Jenkins uz konecne plati nacas?“
„Odkedy dostal po krku od sefa, tak ano. A teraz mame zakazku v Newporte.“
„Parada, takze dalsi vytah novej serie?“
„Presne tak.“
„Skola?“
„Sa pytas? Na Acka.“
„Ja viem, ze to nie su vzdy Acka.“
„To hej. Vies, ten Arab Melik mi vravel, ze ak absolvujem kurzy, mohol by som pracovat i u neho.“
„Myslis toho z tej pocitacovej firmy?“
„Presne toho. To mas tak, ked ti brat hra za Rangers.“
„Som mohol ist do riti a nie do Rangers, keby nebolo byvaleho sefa Starice.“
„Vybavil ti to.“
„Takmer. Mal som mensiu protekciu. Ale ja ako idiot som siel na ich trening, vysmiali ma ako maleho, ale ked sa trener dozvedel, ze to je ten, co mu ho kolega z Chorvatska odporucal, hned prizmuril oko.“
„Fakt tebou tak pohrdali?“
„Divili sa. Vtedy som bol bez draftu este, preto mi neverili. Napokon som s nimi mal trening. Ale zazerali na mna tak divne, to nepochybne. Sean ma neznasal, ked mohol na treningu, stale ma zrazal.“
„Kedy ta da trener do tretieho utoku?“
„Velmi si v tretom utoku nezahram, bratu. Ale buducu nedelu hrame v MSG proti Anaheimu, budem hrat, prides?“
„Ked si doma, vies, ze pridem. To musis byt vazne dobry, ked ani nie tri roky si v USA a si v NHL.“
„Boli to tazke casy. Ale v nedelu dam svoj prvy gol v NHL.“
„Pekne slova. Ale to si vravel, uz kedy... “
„Vtedy ma nedal, dal tam toho Sveda, co si nevidi nos.“
„Nevidi nos?“
„Lebo je kratkozraky!“
Dam sa zasmial. „Stefan Lund, tvoj verny kamarat.“
„No velmi. Ukazem mu. Vies, ako sa certil, ked trener vcera oznamil, ze nebude vo stvrtom utoku? To si nevies predstavit.“
„Ako ho poznam, penil ako besny.“
„Presne tak.“

	Branu nechavali vacsinou otvorenu a to sa nezmenilo i teraz. V tejto rezidentnej stvrti na samom okraji New Yorku to ani nebolo casto nutne. Cez den to bola velmi bezpecna oblast, brana sa automaticky zamykala az od dvadsiatej hodiny. Preto nikoho nevyrusil Jaguar, prechadzajuci cez hlavnu branu. „Aha, Woodsenovci konecne dorazili.“
„Cau, Adam!“ Zakrical na neho jeho spoluhrac zo stvrteho utoku, Mitja, len co vystupil z auta.
„Cau Mitja!“
„Ako ste dopadli?“
„Vyborne,“ ozvala sa Adamova priatelka Tiffany.
„Konecne ste si vyrazili na manzelsku jazdu?“
„Nemiesaj sa do nich, Dam.“
„Nie, milujem, ked Dam hovori. Ma zaujimavy prizvuk.“
„Som proste jedinecny,“ s predstieranou pysnostou vravel.
„Dievcata su kde?“
„Dam ich zabavil tak, ze sa unavili. Spia u nas.“
„Pod vonku z toho bazenu, bratu.“

	Pocasie bolo ako usite na podobne kupanie v bazene, ale Mitja si to az tak neuzil, lebo napriek tomu, ze je sportovo nadany, ale plavanie ho nikdy velmi nebavilo. A ked je dlho v bazene a potom z neho vyjde, podlamuju sa mu kolena. Aj teraz, ked vychadzal vonku na pevnu zem, stratil rovnovahu.
„Nie ze sa zabijes, davaj pozor.“
Hodili na seba uteraky, Mitja i tricko, zahodil okuliare do travy a s captavymi zvukmi mokrych chodidiel o dlazbu vosli do ich priestranneho domu. Predsien bola velka a ladena dohneda s masivnymi schodmi na poschodie. Vosli do obrovskej obyvacky. Na nadrozmernom gauci, na ktorom by sa snad vyspal i trojtonovy slon, lezali obe dievcata. Uz nespali, vedeli, ze ich rodicia uz su tu. Vsetci styria Woodsenovci sa im podakovali a odisli. Adam si este od dveri zavolal Mitju na kus reci.
„Neuveris jednej veci.“
„O co ide?“
„Ked bola Tiff na manikure, stihol som sa zastavit v MSG. Neuveris, koho som videl na lade v tomto prestupovom obdobi.“
„Niekto znamy? Hviezda?“ rozziarili sa mu oci.
„Alexander Teriault.“
Mitja prehltol sliny: „A to len tak?“
„Nie, trener mi povedal, ze vybavil jeho transfer do NYR.“
„Tomu neverim!“
„Tomu ver! Stretnes ho uz dnes na treningu!“
„Vari sa mi sniva? To ako dobre tajili! Uz dlhsie som mal pocit...“
„Budem musiet ist uz. Maj sa.“
„Cau Ad.“

16.kapitola

	Alexander Teriault bude hrat so mnou! Teda jeho urcite daju do prvej lajny, ale len stretnut sa s nim bude zazitok! Mozno s nim nadviazem i nejaky kontakt, pretoze nie som tu zatial velmi oblubeny. V podstate ako v Starici za Modricovej ery. Ale tu je aspon viacero kolegov v pohode. Nie ako doma v Chorvatsku. Tam bola konkurencia taka, ako keby sme mali najkvalitnejsiu ligu, hodnej NHL. Je tu vysoka konkurencia, ale tu aspon nie su taki namysleni idioti ako doma. Ale s viacerymi si do oka nepadli. Stefan Lund, o dva roky starsi, je jeho najvacsi konkurent. Od prveho treningu bolo jasne, ze tito dvaja spolu husi nepasli a Stefan mu to i tak povedal. Vzdy si nasiel cas, kedy mohol znevazit pracu svojho kolegu za hocico a to i za uplne malickosti. Mitja ale s tichostou znasa osud nemilovaneho novacika v NHL. Hoci je tu uz treti rok. Predsa vynechal temer vsetky mladeznicke sutaze, hlavne tie regionalne. Aj ked urcity cas hral v AHL, lebo nemal miesto v Rangers iste. Ale treti rok je prave najlepsi na to, aby sa ukazal, ako este nikdy. Dva a pol roka bol na supiske a odohral toho strasne malo. Teraz je ten spravny cas! A este s Teriaultom!

	Do obyvacky doplachtil takmer tanecnym krokom brat Damjan, no ked sa zahladel na neporiadok v obyvacke, usmev mu stuhol a poznamenal: „Preboha, tu snad pomoze iba napalm.“
„Prestan byt vtipny. No, tak trochu to tu detska rozhadzali, musime to upratat.“
Woodsenovych dievcata su velmi neposedne a stale musia nieco robit. Zastavi ich jedine unava. Vtedy zaspia a potom si pri nich pridu ich rodicia. Nie je to tak stale. Woodsenovci si kazdy mesiac aspon jeden vikend chcu dopriat iba pre seba a slecny tak nechaju postrazit Mitjovi a Damjanovi. 

	Upratovali. Strasne neradi upratuju tak obrovsky dom. V Amerike je vsetko vacsie a tak udrziavat poriadok v takom velkom dome, na to chce velku davku sily a trpezlivosti. Dam s usmevom hovori, ze do niektorych izieb doteraz ani nevkrocil, aby tam nebol neporiadok. Mitjovi je to v podstate jedno, on si uz odvykol upratovat za sebou, odkedy je American. Teraz ale musi. Dnes to vsak trvalo akosi dlhsie. Po celej obyvacke boli rozhadzane ich veci, babiky, jednorozce, plysove hracky, pocitadlo, ba uz i nejake prve zrkadielka a skraslovacie kufriky. Veci si tu nechavaju. Dam a Mitja im ich vzdy daju do dvoch, ci niekedy troch velkych odkladacich skatul, ofarbenych veselymi motivmi. Tieto skatule zavse nechavaju v jednej z hostovskych izieb, teda pokial tam nie je ziaden host. Naposledy v hostovskej spal Adam, ked nechcel ist za Tiffany, pretoze by z neho citila alkohol.
	Damova operacia vysla. Hned prvy lekar, ktory ho videl, hned presne lokalizoval miesto poskodenia a temer do jedneho dna bol na operacnom stole, odkial po tyzdni odisiel ako cerstvy vidiaci. Cely New York bol pre nich hned velmi maly. Peso prechodili temer cely Downtown, Mannhattan a prilahle parky. Mitja sa vsak neciti v meste vobec pohodlne. Nikto ho tu nepozna a ma pocit, ze je v akomsi mravenisku, kde nikto nic nerobi. Caro velkomesta ho absolutne nenadchlo. Zato Dama pohltila akakolvek malickost. Ked ich zastihla burka, vsetci sa poschovavali, ale Damjan takmer tancoval v dazdi a uzival si kazdu kvapku, padajucu mu do tvare. Obdivoval vsetko, co videl. Nie raz stuchol do Mitju, nech sa podiva na slecny vokol seba. Mitja nedbal, ale tvaril sa otravene. Vedel, ze Damjana nadchne vsetko a jeho sebavedomie vystupi do takej vysky, ktora by hravo prekonala i najvyssie budovy v New Yorku. Dam dalej chodil do mesta, ale podla jeho slov je radsej mimo neho, kedze ho vysoke budovy obmedzovali pri pohlade na oblohu, ktora ho velmi fascinovala. Najviac ho zaujali mraky, nie raz sa vadili s Mitjom, na co sa ten ktory podoba, len co Damjan spoznal, ako vyzeraju veci okolo seba.

	Mitjovi sa podarilo dostat do NHL. Po uspesnom drafte, kde ho sice draftovali z dost nizkej pozicie v piatom kole, sa aklimatizoval v NY Rangers, ale dlho nehral, lebo ho preradili na farmu do Hartfordu. Kazdy tim NHL ma svoj kvazi beckovy tim, kde hravaju buduce hviezdy alebo tie starnuce hviezdy z NHL, ktore sa uz na vyssiu kategoriu necitia. V Hartforde sa citil naramne. V time spociatku nemal velke slovo, ale len co sa dostal do prveho ostreho zapasu pri buldogom z Hamiltonu, skoroval rovno dvakrat a hned dostaval viac a viac casu na lade. V tretom zapase proti Providence nasolil hned goly tri a to v prvej tretine. Do konca zapasu pridal dalsie dva a to uz nemohli v Rangers cakat. Ale prilisna snaha sa velmi nevyplacala a vela zapasov neodohral. Castejsie hral za Hartford a sypalo mu to jedna radost. Na prvy tim cakal dve sezony. Teraz je uz pravoplatny hrac NYR. Na Zoru nepomyslel ani jedinky raz. 

	Na bratov sa usmievalo americke stastie. Jazyk problemom nebol, ale bratia sa ani za nic nechceli vzdat rodnej reci, ktorou doma stale rozpravali. Hoci Damjan casto Mitju upozornoval, ze najlepsie by bolo sa rozpravat uz len americkou anglictinou, ale vzdy Mitja bratovi vynadal v jeho rodnej reci a sam po anglicky hovoril iba v time.

	Dokoncili upratovanie. V ten den uz iba oddychovali, prepinali kanaly a dokopy sa klasicky americky flakali. Damjan odpocival, do prace pojde az zajtra a Mitja chcel iba vyplnit cas, kym nepojde na trening. Nevedel sa Teriaulta dockat. Dopozerali nejaky film, ktory bavil iba Damjana, lebo Mitjovi akosi nesadol americky styl zivota a ich niekedy chory humor. Damjan sa smial a Mitja sa cudoval, ako to moze brata bavit. Zacal mat nepekny pocit. Co tu vlastne robim, kladol si otazku Mitja. Odpoved poznal, len ju nechcel pocut. Citi sa tu ako v azyle. To by bolo krasne, vratit sa do Chorvatska s momentalnym status quo a skusit comeback. Ale ano. Do Chorvatska nesmie, pretoze tam je Zora a ta by ho pohryzla. No co, moje svedomie, zase ma trapis? Ano, zase. Si v Amerike, krajine neobmedzenych moznosti a ty tu sedis pred televiziou ako pat penazi a nerobis nic ine, iba ides na trening, domov, na trening, domov... To by skolilo i kona. Ale mna nie. Ja mam socialny zivot a som rad, ze nemusim pri tom pit alkohol. Snazim abstinovat. Vsak vies, ako som to mal doma. Ale zverit sa s problemami a tajnostami nemam komu, okrem brata. Mam zly pocit, ze nepatrim nikam. Neviem sa pohnut zo zivota. Akoby som bol medzi priatelmi, ale vlastne ani nie. Mitja, ty si vsetko tak sam komplikujes. Nevies vyjst s ludmi, ale to mozno nie je tak celkom iba o tebe. Mozno im proste neveris a to je dobre. Niekedy je lepsie nezamyslat sa nad somarinami a brat zivot aky je. Komplikovany, kruty, nespravodlivy, ale i ziclivy, krasny a spontanny.

	Nadisiel cas treningu. Vybral sa autom na trening. Zase sam. Samotar Medved – Mitja, ktoremu spoluhraci poamerictili meno na Matt, sa pokusil vyladit nieco na radiu, ale vsade zneli bud reklamy, z ktorych vyrozumel kazde siedme slovo, alebo hrali pesnicku, ktora mu trhala bubienky. Nedokazal sa uvolnit. Bol napaty ako struna a uz posledny tyzden je stale tak nejak nepokojny. Este ze dnes dorazili dievcata, inak by si mozno namixoval nejaky vrazedny koktejl a skoncil by to so sebou. Amik rozhodne nie som, povedal si otvorene. Popravde si myslel, ze ho americka spolocnost skazi, doda mu sebaistotu. Mozno iba na klzisku. 

	Vosiel do satne. Lund tam nebol. Pozdravil sa a ked dostal odpoved od viacerych, sadol si na lavicku a zacal sa vybalovat.
„Matt, co si myslis o tom Teriaultovi? Niekto vravi, ze je uz zmluva na svete.“ opytal sa Todd Black, jeden z najlepsich hracov.
„Mne to vravel Adam, ze je tak, Ad?“
„Tak je.“
„Ad, ty to odkial vies?“
„Vcera som sa tu zastavil. Bol som tu a trener mi to vravel. A bol tu. Na lade.“
„Tomu neverim.“ kontroval Bobby Boiziers. Je to hviezda timu, tazko by to znasal. Je to center prveho utoku, takto by klesol do druheho. 
„No ja neviem, chalani, ci to pravda je, alebo nie, je to trening ako kazdy iny.“
„Matt, co by si povedal na... “

	Dalsi do partie, Jackie Gregosian, uz nedopovedal. Otvorili sa dvere. Mitja i ostatni ostali prekvapeni sediet, alebo stat na mieste a nemohli uverit vlastnym ociam. Do satne vosiel vysoky, svalnaty muz s rozstrapatenymi vlasmi a mladistvym vzhladom. Na pleciach sa mu hompalal batoh so vsetkymi vecami, ktory hokejista potrebuje a v rukach niesol korcule. Bol to on. Velky Alex Teriault, vitaz styroch Stanley Cupoch v kariere, hviezda Philadelphie Flyers, kanadska legenda na korculiach, patnasobny najproduktivnejsi hrac NHL a v rade a s menovanim jeho uspechov by sme este hodnu chvilu pokracovali. Alexander sa len s usmevom pozrel na vsetkych hracov a pozdravil sa.
„Cau Sasa.“
„Takto mi nikto nepovedal od minulorocnych majstrovstvach sveta.“ Mitja si spomenul, ako na MS v Rusku ho bolo casto vidiet s usankou na hlave.
„Nazdar kamo, co ty tu robis?“ priatelsky ho potlapkal po pleci Jackie.
„Mame snad trening, tak ideme na to, nie?“
Obstaral si volne miesto, este tam ani nemal meno.
„Vitaj u nas v MSG.“
„Vdaka, chalani. Fakt sa ospravedlnujem, ak sme sa niekedy pochytili, ked sme hrali proti sebe.“
„Tri roky ta nikto nevidel na korculiach. Uz si ani nepamatam, preco si tak rychlo skoncoval s hokejom, tak zo dna na den.“ opytal sa Manny Thompson, brankar Rangers. Alex sa medzitym vybalil. „Chlapi, nechcem o tom hovorit. Hlavne, ze som teraz znova vo forme a citim sa na to, zeby som to vsetkym este natrel.“
„Neverim, to ako vazne velky Teriault bude hrat za najvacsieho konkurenta Flyers?“
Zatvaril sa neurcito: „Nechcelo sa mi stahovat.“ A vsetci sa rozosmiali.
„Teba nepoznam, kamarat.“ obratil sa na Mitju.
Mitjovi vyschlo v hrdle a zacervenal sa.
„No to ani nemozes, lebo casto nehravam.“
„I ja som tak zacinal. Ked to mas v sebe, tak to z teba pojde lahko.“
„Je to vo mne.“ Niektori sa len uskrnuli. Alex si to vsimol.
„Co je? Chlapec musi byt nadany, ze je tu. Ci nie?“
„Matt ma z nas najmenej skusenosti, presiel tu rovno z Chorvatska.“ Alex sa zamracil. Teraz som v jeho ociach klesol, pomyslel si. Urcite si mysli, ze som tu protekcne, daleko od pravdy nebude.
„No a co,“ prekvapil ho Alex, „to len dokazuje, ze z neho nieco bude.“ Usmial sa.
Tieto slova pocuvat do Teriaulta, to je nieco! Mitja vstal a podal ruku Velkemu Alexovi: „Tesi ma, Mitja Jovanovic.“
„Tesi ma, Alexander Teriault.“
„Tak ideme?“
„Iste.“

17.kapitola

	Masa ludi v MSG, vsetci skanduju, Dam s nimi, Mitja je konecne na lade. A zacina sa pisat dalsia zlata chorvatska stopa a nie je to uz Joe Sakic, hoci ten ma trochu podiel na prieniku novej hviezdy, Mitju Jovanovica. Bol jeho vzorom, planuje ho prerast a dnes nastupuje na svoj jubilejny desiaty start za svoj najoblubenejsi tim. Az po minute sa z ust komentatorov vyderie zatial nezname „Dzovanovic“ ked Mitja zachytil nepresnu prihravku Anaheimu a slusnym blafakom sa dostal do stredneho pasma, kde nahrava puk spoluhracovi. Cochvila si nakorculuje do pasma. Na lade je anaheimsky treti utok, ale Armtoft vyborne drzi puk za brankou, pritlaceny na mantinel Freibergom. Puk odkopava korculou do rohu, tam ho zbiera Scott Jackson. Proti nemu hned ide obrovity Kanadan, stvrty v tohtorocnom drafte, Damien LaFleur, Scott sa mu sikovne uhyba. Mitja zbadal sancu a hned sa odputal od svojho tiena a Scott si ho vsimol. Poslal uzasnu prihravku dozadu medzi kruhy. Obrancovia sa zamerali skor na prvy utok, ktory uz vykorculoval na lad. Nikym neatakovany Mitja v zlomku sekundy pada, lebo ho zachytil jeden obranca hokejkou a klzuc sa po kolenach ocami sleduje pas. Puk uz smeruje k nemu. Obranca uz vie, ze je zle, ked na zlomok sekundy hodi okom po rozhodcovi. Bude sa vylucovat. 

	Mitja si pripravil hokejku, chcel sa postavit z kolien, ale nevyratal si to a straca balans. Pada dozadu na zadok, ale puk a takisto brankar supera su uz velmi blizko. Slahnem do neho, vsak nieco z toho musi byt. Strela v pade na zadok bola krkolomna, ale naverimboha presna! Brankar si na puk siahol, ale odrazil sa mu nestastne od vystroje a je to gol! Mitja si uz len na zlomok sekundy vsimol sirenu, svietiacu za brankou. Vedel, ze tento gol mu doma nezabudnu. Vlastnou zotrvacnostou sa doklzal az k mantinelu za brankou. „He scores!!!“ kricali komentatori a s nou cela hala. Rangers vedie 1:0! A zariadil to Mitja Jovanovic. Naskakovala prave prva formacia a to uz i s novou posilou, Alexandrom Teriaultom. Mitja je v siedmom nebi. Je to konecne gol v NHL. Sadol si na lavicku.
„Super, pekne kamarat.“
„Pekne.“
„Potesil si ma.“ povedal trener. Alexander Teriault este pred odpiskanim buly dokorculoval ku striedacke a podava Mitjovi puk, ktory prave skoncil v sieti hosti.
„Tu mas. Na pamiatku. Vitaj vo svete velkych hokejistov.“ podal mu ho a usmial sa. To je gesto!

	I dalej sa hra odvijala vyborne. Stvrty utok mal na konci druhej casti zapasu len nieco vyse troch, ci styroch minut na lade, ale Rangers vyhravali 4:2, po goloch Jovanovica, Woodsena v presilovke a dvoch Teriaultovych. Alexa prijali fanusikovia velmi dobre. Druhy gol oslavil Alex svojsky, hranim na hokejke ako na gitare. Vsetko ide ako po masle. Tretia cast sa ale zacala zle. Anaheim vyrovnal na 4:4 po dvoch zbytocnych vyluceniach. Trener lapal komplexy.

	„Stvrty utok, podme.“ I Anaheim nasadil stvrty utok – Adamson, Stevens, Idaihi, Olexiuk a Morowey. Rangers v zlozeni Armtoft, Jackson, Jovanovic, Kohl a Radavins. Az traja maju povod v Europe, zatial co anaheimcania su vsetci Americania. Buly. Puk vyhral Jackson a posuva Kohla na modru. Kohl ma problem s Olexiukom a posiela pas dozadu na Radavinsa. Pauls ide s pukom na hokejke dopredu, ako ho mal nalepeny na hokejke a nahodil ho do pasma. Tam ho nasli len obrancovia Anaheimu a nepodarene vyhodili takmer cez vsetky ciary. Uz-uz sa stalo, ze stvrty utok bude striedat, hralo sa asi este pol minuty bez prerusenia, ked tu zrazu si Jovanovic nakorculovava na obrannu modru, Radavins ide spoza brany a nachadza presne prave Jovanovica. Mitja mal proti sebe Olexiuka, ale sikovne strcil do puku, vyhol sa mu a teraz ho caka rychly sprint k brane. Mitja korculuje rychlo, ide priamo na branu. Uz je tu len on a brankar Pahlsson. V Mitjovej hlave teraz nie je ziaden fanusik, ziaden zvuk, len rychla mysel, co s pukom. Dam mu vystavny gol? Ako to poslem? Napokon sa rozhodol o bekhendovy blafak, celkom mu vysiel, uz len zasunut puk do brany! 5:4! Ale nie! Jovanovic pada! A rozhodca skrizil ruky nad hlavou. Kto to bol? Zda sa, ze to bol Morowey, ktory podstrcil hokejku Mitjovi tak nestastne, ze s nim vytklo a uz sa natiahol na lad, aky dlhy bol. Trestne strielanie! Hraci sa podivali na trenera. „Striedame, ale tomu chlapcovi verim. Da gol a pojde prva formacia.“
„Odkial beriete taku istotu?“
„Citim, ze to da.“
Mit este zakorculoval k striedacke a chcel sa opytat, kto to zahra, ale hned zakricali za nim vsetci hraci, ze to da on.
„To nemyslite vazne!“
„Ides, das to, verime ti.“
Mitja potichu zahresil v chorvatcine.

	Puk bol na mieste, hraci boli pri striedackach, brankar v brane, Mitja sa pomaly vyrovnaval s novou skusenostou. Toto nezvladnem! Je na mne osud tohto zapasu. Pozrel hore na kocku. Do konca 5:14. No, az tak to zase nezavisi odo mna. Ale nasich to urcite potesi, ak dam gol. A ide sa na to. Cely cas bol Mit profesorsky chladny. A ide sa na kusok a l? Jovanovic. Tesne pred zakoncenim si dal puk na bekhend, celym telom sa nahol dolava, akoby chcel spadnut. Brankar to vytusil a siel pohybom dolava. Mit sice padal nalavo od svojej osi a vedel, ze brankar bude pri svojej prvej zrdi, to ale otvorilo priestor na druhej strane. Tak sa i stalo. Mitja si puk prehodil bekhendovym blafakom a zakoncil pohodlne po lade do vykrytej casti brany. Simulujem pad na jednu stranu, skorujem na druhu.
 
	Potom to uz slo. Mitja sice uz hetrik nezaznamenal, ale dalej hral ako namydleny blesk. Bol vsade, kde bolo potrebne. V poslednej minute dokonca nastupil s prvou formaciou, pretoze Rangers utocili a Mitja musel pockat, kym vsetci dostriedaju. Nahral naslepo na Teriaulta a ten z prvej nechytatelnou bombou do laveho rohu vymetal vsetky pavuky a zariadil konecny stav 6:4! Prva hviezda Alexander Teriault, druha Mitja Jovanovic a tretia nakoniec jeden z hracov hosti.
„Super vykon, chalani, to sa mi paci!“
„Mitja Jovanovic, toto meno si musim zapamatat.“
„Neblazni, Alexander!“
„Dakujem za super zapas!“

18.kapitola

	Nikdy sa necitil tak, ako teraz. Este si sem-tam spominal na chvile v Chorvatsku, rodnom meste a na vidieku, kde potom casto s bratom travili more volneho casu zvlastneho lustenia krizoviek a hry Hadaj, na co myslim. Damjan bol vzdycky obratnejsi a lahko podla indicii zistil, na co Mitja myslel. Jemu samotnemu to snad trvalo celu vecnost. Ale pamata sa na tieto zazitky. Chodi mu po rozume ozaj vela veci (vsetko mu pripada ako spominanie na casy davno minule). A pritom to boli tri roky! Zamyslel sa. Hlboko sa zamyslel. To je nostalgia, vravel si. Zlate casy. Vtedy som nebol taky slavny, ako som bol doteraz, nemal som okrem brata nikoho. A dnes pridavam na Facebook priatela s cislom 600. Nuz, mozem povedat, ze som fakt trieda! A kolko ludi som vlastne i stretol? Asi dvesto. To je celkom pekne cislo. To musim uznat. Mam tu priatelov i z Chorvatska. Asi stotridsiatich. Ale zvlastne je, ze niektorych poznam z videnia. Doma som bol nikto a tu v Spojenych statoch som star.

	Mitja pomaly vypinal pocitac. Odsunul sa na stolicke a hlasno zazival. Stale bol v dobrej nalade. Vsak napisala i Lilly. Lilly mu pripomina niekoho, koho pozna asi tak sto rokov. Zda sa, ako by boli jedna dusa a jedna mysel. Az mu to nejde do hlavy. Obaja su rovnako zatazeni na hudbe devatdesiatych rokov a nemaju radi hamburgery a Minnesotu Wild. Ona ma rada kvety, najma orchidey, a Mitja vlastne proti kvetom nic nema. Damjan sa uz cuduje, ze mu este nezahynul kaktus, ktory mu podaroval este v Chorvatsku. Mitja si medzitym kupil i hibiscus a begoniu, a uspesne ich pestuje. Ale to nie je vsetko. Je toho viacej, Mitja by najradsej bol premyslal o Lilly, ale spomenul si, ze o hodinku uz trening a on este nic nejedol. A tak sa postavil zo stolicky, este skontroloval pocitac, ci doinstaloval vsetky aktualizacie a potom sa vybral za bratom do kuchyne. Pocul, ze tam niecim sramoce.
„Hvala, brasko.“
„Cau.“ zamyslene sa odzdravil Dam. „Dobre, ze ides.“
Mitja bol vcelku v dobrej nalade a veselo mu odpovedal: „O co ide?“
Dam vyzeral trochu ustarostene.
„Vyzeras, akoby ti pred nosom ukradli veceru. Co sa deje?“
„Prepac, ze som to s tebou neprehodnotil, ale... ani som o tom s tebou este nehovoril a uz som... “
„No tak, o co ide?“
„Najal som upratovacku.“
Mit sa zacudoval, ale mozno sam ocakaval, ze ho to vezme trochu viac. „No a co?“
„Ja ze na mna vystartujes.“
„Preco by som mal?“ zas veselo odvetil Mitja a doprial si citronovu stavu z rozkrojeneho citronu. Damjan sa pozruc na brata zasklabil, akoby tu stavu z citronu pil on. S plnymi ustami slin mu Mit vravel: „Snad mi to hned nebolo jasne.“
„Co ako?“
„No ze mas priatelku.“ Damjan ostal zarazeny ako vidly v hnoji. Nevsimavy Mitja je zrejme prec. Ano, stretava sa s jednou slecnou, ale to Mitja ani len tusit nemohol, este ich spolu nevidel. Konecne dospel, povedal si v duchu. Len sa usmial a vravi: „Na to si ako prisiel?“
„Ani deti v dome mi vadit nebudu, takze suhlasim, nech tu niekto upratuje.“
„Odkial mas deti?“
Mitja si zahryzol do jazyka.
„Videl si nas.“
„Pocul som vas.“
„V pohode. Ale i tak sa nam tu hodi nejaka zenska ruka, lebo to, co tu nechavame, je dost daleko vzdialene od toho, comu uceni ludia nadavaju poriadok. Ty si casto na treningu, prichadzas vecer a ja som v robote, teraz nevieme, kam skor skocit a tiez sa vraciam az vecer dobity ako rezen v trojobale.“
„Plne ta rozumiem. Ten projektant nepoznal hranic, ked nas dom projektoval.“
„To je Amerika. Tu je vsetko akesi vacsie.“
„Beriem to. Nech pokojne upratuje.“ Vzal si este banan, rozlucil sa a vzal Damovo auto a svoj este teply a neposkriabany vodicsky preukaz a siel na trening. Este za nim zvolal: „Ale platis ju ty!“

	Vybral sa von, kluce od auta si pohadzoval z ruky do ruky, ked tu mu vypadnu na zem. Zohol sa po ne. Ked ich vzal, pohladom prebodol svoje saty. Bol stale v pyzame. Usmial sa, ale potom zacal nadavat a jedno ostrejsie slovo nahradzalo este ostrejsie. Nahnevane vosiel dnu, kde nasiel Damjana potmehudsky sa usmievat. 
„Co sa smejes?“
„Si zalubeny?“
„Roztrzity.“ Ale len co sa podival na svoje naramkove hodinky, az sa mu zjezili vsetky chlpy na tele.
„Dam! Domarie! Nemohol si ma upozornit, ze zmeskam trening?!“

	Ani sa nijako nechystal, ako planoval, vyletel spat do svojej vecami preplnenej izby, ktore by s bratom nevynosili za tri zivoty a narychlo sa obliekol do prveho, co nasiel na zemi. Vsak vstal ako vzdy, skontroloval, ci nenapisala Lilly a ani nevie ako a cas preletel ako blazon. Mali pravdu vsetci, co vravia, ze pri pocitaci stravi clovek viac casu, ako si mysli. Celkom neriesil, co mal na sebe. I tak sa prezlecie. O necelu minutu vypalil z domu, no musel sa znova vratit, lebo nechal kluc od auta v izbe, ked sa prezliekal. Dam sa len dival, ako jeho brat sprintuje znova hore schodmi do svojej izby a potmehudsky sa usmial. Ten clovek si raz zabudne hlavu, hovoril si, ked zacal pripravovat obed. Dnes nebola ziadna zakazka, ale i tak este musel vycerpat tri dni dovolenky. A prave dnes chcel privitat upratovacku. Bol celkom rad, ze si ju vybavil, pretoze sam to nezvlada v takom velkom dome, najma odkedy je Mitja uz castejsie na treningoch alebo s priatelmi, ako doma. Ked Mitja znova siel dole schodmi, brat za nim zakrical, aby si nezabudol ruksak a ked bolo znova pocut nadavanie, nezadrzal sa a musel sa rozosmiat. Mitja opat vybehol hore, chvilu tam bol a hned i s ruksakom smeroval znova dole, zadychany podakoval bratovi a zavrel za sebou dvere, pricom sa zase vracal, lebo zabudol zamknut.

	Otvoril zadne dvere na aute, hodil tam ruksak, korcule mu do batohu nevosli, tak ich len ledabolo niesol a polozil na sedadlo. Co najrychlejsie nastartoval, zaradil jednotku, svizne vystartoval z predzahradky a uz tocil s volantom ostro dolava, ked tu zrazu sa pred autom ktosi objavi a Mitja nezabrzdil dostatocne skoro.
Buchot tela o kapotu auta.
Mitja zahresil v rodnej reci. 

	Damjan pocul, ako zabrzdil, myslel si, ze zase nieco zabudol, ale ked bolo dlhsie ticho, nechal obed obedom a siel sa pozriet, co za pohromu Mitja sposobil. Mit narychlo vystupil z auta. To, co vsak uvidel, ho priam priklincovalo k ceste. Zrazil mladu dievcinu. Nemotorne sa postavila, mala lodicky s vysokym opatkom. Mala na sebe cierne tricko na ramienka a dzinsy. Ako on strasne miluje dievcata v tomto kuse odevu! Kazdym rokom ich robia uzsie a uzsie. Na jej hole plecia padaju neskrotene, dlhe, rovne, tmave vlasy, ked sa do nich slnko oprie, zdaju sa orieskovo hnede s nadychom tepleho, letneho, zapadajuceho slnka. Bola to krasna, mlada ciernovlaska s modrymi ocami, dlhsim, uzkym nosom. Mitja na nej oci nechal. ZORA?! 

19.kapitola

	Celkom ako ona! Co tu robi? Uz chcel otvorit usta a spytat sa jej, kto je, ked tu zrazu sa ona zamraci a osopi sa na neho: „Nemate oci alebo co? Asi nie, vysli ste stadeto ako blazon! Takmer ste ma dokalicili, davajte pozor, vy trdlo!“ dalej chrlila na neho urazky. Situaciu nakoniec upokojil Damjan: „Toto nebolo sucastou privitacieho programu.“ povedal miesto pozdravu. Mit sa zahladel na brata, akoby mu chcel naznacit, ze toto je Zora z Chorvatska, ale Damjan sa iba usmial a povedal: „Tak, Mitja, toto je Mikayla Karsyneova, bude u nas upratovat.“

	Mitjovi sa vypol zrak. COZE? To nemyslite vazne! Dvojnicka? Alebo Zora v prezleceni? Tak ale toto... dochadzali mu slova. Toto sa nemalo stat. Nie, ze som ju zrazil, ale ze tu je ona. A dokonca tu bude upratovat. A tak som chcel mat od Zory pokoj. Mikayla sa usmiala na Damjana a Mitja nechala stat na mieste ako meskajuceho cestujuceho na zastavke a Damjan sa hned zhostil ulohy domaceho. Napokon Mitja predsa len prehltol horku pilulu a sadol si do auta. Nastartoval a vyrazil s kamennou tvarou. Preklinam den, kedy ma Zora zrazila autom a prisla do nemocnice. Dievca, co som si vysnival, az prilis zidealizoval a tym neskutocne si skomplikoval zivot, sa teraz vratilo. Nocna mora z Chorvatska je znova tu. Mozno je to ona. Dam ju vsak nikdy nevidel a ona to mozno na mna hra. Jej prizvuk tomu nenasvedcoval. Mozno ho zamaskovala. Co ja viem. Ale podoba je tam temer na chlp presna. Musi to byt ona. Este i ten nalinajkovany usmev, presne taky isty si pamatam z Chorvatska. Stop! Uz nikdy viac! Dost bolo! Teraz sa musim sustredit na trening. To dievca mi predsa nemoze znova prehodit kable v mozgu! Som teraz American, aj ked obciansky hovori o niecom inom. Zatial.

	Ked dorazil k MSG, citil sa mizerne. Jednak pred budovou sa este rychlo pozrel na hodinky a zistil, ze akosi ma este hodinu cas, ked si kontroloval s casom, ktory svietil na jeho telefone. Napadlo mu, ze Damjan este nevyrastol z jeho neposednosti a znova mu vzal naramkove hodinky, ktore si na noc dava dole a prehodil mu cas. Malo byt uz davno pol deviatej a ono je to sotva pol osmej. Toho brata zabijem! A este k tomu Zora. Mal pocit, ze exploduje. Napokon sa rozhodol, ze este pojde do bufetu, pretoze v tom nahlom strese sa nestihol naranajkovat a tak vosiel dnu, dal si rychle, no zdrave ranajky a kupil si perlivu mineralku.

	Bol v satni celkom sam. Ani sa mu popravde nechcelo vystrojit este na trening, a tak si obul tenisky a vybral sa do prijimacej haly MSG. Vratnik ju otvara vzdycky so zeleznou pravidelnostou uz o siedmej. Sadol si a oddychoval. Plastovu flasku s mineralkou polozil na konferencny stolik. Coho som sa to dozil, hovoril si v duchu. Aka je sanca, ze sa stane toto? Pravdepodobnost tohto momentu bola asi taka, ako keby sa odpojil na vodnych lyziach za motorovym clnom, nekontrolovane namieril na breh a padol presne do svojho stanu tri kilometre od brehu! Odisli sme z Chorvatska, podarilo sa mi odosobnit sa od svojej traumy, ze som sa s nou vobec nevedel dohodnut na akomsi rande, alebo proste ju niekam pozvat. Jedinou moznou cestou bol utek. Vysiel. Teraz som tu, ubehlo vela tyzdnov a moja nocna mora je znova tu. Znova sa zamyslel a tvaril sa coraz utrapenejsie, lebo si pomaly spominal na vsetky prekazky, ktore v Chorvatsku preskakoval. Aj na tie casy, este predtym, nez ho Zora zrazila. Dnes problemy preskakuje ako Vlasicova najvyssie latky s lahkostou, ale teraz je pred nim cosi, co chcel ututlat. To cosi si ale na neho pockalo a je to tu znova. Akoby ho zivot kopol do zadku a predsunul mu problem, ktory doteraz nevyriesil. Vdaka ti, zivot moj! Ako bolo dobre v Chorvatsku pred tou nehodou! Hoci sme zivorili, ale boli sme v podstate celkom stastni! Je sice pravda, ze i v Starici to lepsie nebolo, ale mal som partiu, poznali sme sa ako figurky zo stoloveho futbalu. Nebyt tej nehody! 
	
	Velmi dlho rozmyslal a citil sa previnilo a chladne. V hale je este zima ako v ruskom kratkometraznom filme. 
„Bu.“
Mitja sa strhol. „Alex, zlakol som sa ta.“
„Daco mi tajis, alebo mas neciste svedomie.“
„Chod s tym niekam.“
Chvilu len tak sedeli iba oni dvaja v prazdnej prijimacej hale MSG.
„Je tu dnes hrozna zima, ale ber to optimisticky... zas nam rychlejsie chladne kava,“ a ukazal na dva plastove pohare s kavou, „daj si. Vyzeras nesvoj.“
„Dik, ale mam mineralku.“ uchlipol si z flase ako stary dedo. Naraz do seba naladoval vyse polovicu pollitrovky.
„Bud si bol smadny, alebo si mal tazku noc.“
„Mas co hovorit. Videl si sa v zrkadle? Si strapaty ako metla na podlahu.“
„Preboha.“ ulavil si Alex a snazil sa nejako si ich upravit. Samozrejme, neslo mu to. „Neznasam ranne vstavanie. Niekedy mam pocit, akoby kazdu noc prisla nejaka krava Milka a oblizla ma. Preto mi potom tak stoja vlasy.“
„Ty si vtipny?“
„To ta kava.“

	Zase chvilu sedeli a nic sa nedialo. Len si chlipali svoju kavu a sledovali, ako spoluhraci zacali pomaly prichadzat. Kazdy sa pozdravil a prehodil zopar slov s Alexom a Mitjom.
Mitja vedel, ze Alex z neho citi, ze ho nieco zerie, ale pokusil sa zvesela prehodit na inu temu: „Je fajn, byt v takom time, ako je Rangers.“
„Byt v time je vzdy super. Ale myslel som si, ze hraci NHL su vzdy tak uhladeni a profesionalni, ako je vidiet v telke.“
„To len pri nejakych rozhovoroch a podobnych oficialnych akciach. V satni to vyzera ako v kazdom inom klube.“
„Obaval som sa hlavne toho, ako ma tu prijmu, prisiel som sem rovno z Chorvatska. Majitelia klubov sa navzajom poznali a nejako mi to vybavili. Trosku mi je toho luto.“
„A coho? To by tu snad bola polovica tvojich byvalych hracov. Aky si mal vztah s trenerom a majitelom?“
„S majitelom som sa nikdy nestretol.“
„Coze?“
„Predstav si to. Nikto ho este nevidel z nasho byvaleho timu.“
„Sila. A to ako?“
„Navonok bol trener i majitelom, ale on vzdy hovoril o inom majitelovi. Nikdy k nam neprisiel. Trenera som neznasal. Bol strasne staromodny a jeho rady si nikto nebral na vedomie. Nebol autorita. A ked on videl, ze ho ma kazdy v pazi, zacal mat i on.“
„A co si urobil?“
„Prekopal som trening. Povedal som im, ze kto chce trenovat pod mojim vedenim, moze. Pripojilo sa zopar ludi, ktori sa neskor stali najproduktivnejsimi v lige. Nechcem sa chvalit, ale trochu som im pomohol.“
„Vyborne.“
„Jop.“
„Vyzeras divne. Ale fakt, mne mozes povedat, co sa s tebou deje.“
Certa. Mitja sa zamyslel. Potom, co sa Alexovi stalo to, o com nechce rozpravat, nevie, ci mu to ma vesat na nos. Bol ticho.
„Je v tom dievca.“ Alex hned vedel, kolko bije a paprika by pri Mitjovi zbledla od zavisti. „Ja take poznam, nemusis mi to ani hovorit.“
„No a co?“
„Poplietla ti hlavu. A ty si v pomykove.“
Zase kniha! Kazdy ma ma precitaneho, ale ja nikdy neviem prist na to, co komu chyba, co koho trapi. To kazdy cita len a len mna.
„Desi ma to, ze nemusim povedat nic a kazdy hned zisti, co mi je.“
„Si citatelny.“
„To mi vidis z ksichtu?“
„Keby som ta poveril varenim polievky, viem, ze bude slana.“
„Coze?“
„Neries,“ usmial sa Alex. „Laska je ako UFO - vsetci prisahaju, ze ho videli, no nikto ho nedokaze presne opisat.“
„Ked ja to tak neviem celkom presne.“
„No vsak to je potom jasne. Priznaj si farbu.“
„Ale tam je to o comsi inom, Alex.“
„A o com?“
„To je nadlho.“
„Trening je o hodinu.“

	A tak sa Mitja nadychol a zacal mu rozpravat o tom, ako „usiel“ z Chorvatska kvoli Zore a ako stretol Mikaylu, nezabudol zdoraznit, ze sa na seba vyrazne ponasaju. Pri tom sa Alexander zatvaril nedovercivo, ale ocividne ho to zaujimalo. „Myslel som, ze sa take nieco stava iba vo filme.“ zapochyboval. „Tak vidis. Co mi poradis?“
Zamyslel sa: „Tak to som v pomykove i ja. Je pravda, ze zena vie dost pomotat hlavu. Kazdopadne sa vzchop. Sam sebe povedz, ci to s nou skusis, alebo zijes v minulosti. Si tu, hras tu, mas tu brata, ktoremu si ty a tvoji byvali kolegovia pomohli, tak zi tu a teraz. Zabudni na to, co bolo. Trochu ta to bude este zozierat, ale najlepsie by bolo byt tym spravnym Americanom. Zacat zit americky sen.“
„Ja a American?“
„Ved uz vyjes s vlkmi predsa, nie?“
„No, vsetko bolo fajn, kym neprisla Mikayla... Akoze iba pred par minutami som ju zrazil autom.“
„Je v pohode?“
„Ano, vynadala mi.“
Nevedel sa zdrzat smiechu: „A to ju poznas iba par minut?“
„Ani som s nou nehovoril.“
„Tak potom piano. Nerob z komara somara. Zase pred vsetkym neutekaj. Dufam, ze o tyzden nebudes kvoli tomu hrat v Los Angeles.“
„Dneska srsis vtipom, tak ta este nepoznam.“
„Ked ti nie je najlepsie, pomoze humor. To je najdolezitejsie.“
„Aj tebe poziciam brata na tyzden?“

20.kapitola

	Mitja dosiel domov temer zmrzaceny. Uroven kondicneho treningu je oproti Chorvatsku neporovnatelne vyssia. Je tak zmoreny, ze doklus by ho polozil mozno i do hrobu, tak to citil. Ale neviem, kto by ho pre mna vykopal, pomyslel si. Moj humor je ako nohy, nie kazdy ich ma. A ja si tie svoje ani necitim, iba ak by som si k nim privonal. 

	Len co otvoril dvere, musel sa vystriet, lebo dvere mu otvorila Mikayla. Mitja sa usmial sa, oprel o dvere a frajersky sa pozdravil. Dal na Alexove rady. Mikayla ho ignorovala, otocila sa a usla do kuchyne. Cudne, pomyslel si Mitja, vo filmoch tieto voloviny stale vychadzaju. Uz bola prezlecena. Dam nenastojil na ziadnej rovnosate pre Mikaylu, iba jej povedal, nech si oblecie nieco, v com sa citi dobre, co bude pohodlne a nebude jej v prekazat v praci. Vravel, aby to nebrala tak vazne a ze nie su s bratom pedanti, co by si na to potrpeli. Napriek tomu, ako Mitja vosiel do kuchyne a zadival sa na Mikaylu, prisla mu nenamalovana a v mozno nelakavych teplakoch mozno o nieco krajsia ako Zora. Mozno ju takto vnima iba teraz, ked sa zohyna do nizsieho supliku po utierky na riady a diva sa na jej pozadie. Pripada mu mozno lahsia korist ako Zora. Teda, ak sa na to znova zmoze.

	„Chcem sa ospravedlnit sa za tu zrazku.“ vyhrkol zo seba, znova oprety, teraz o zarubnu v kuchynskych dverach. Mikayla sa na neho iba zahladela svojimi priezracnymi ocami, celkom zmyselne zazmurkala, no ani sa neusmiala a pokracovala v ignorovani Mitju. 
„Naozaj nerozumiem, preco ma tak ignorujete, slecna Karsyneova. Nepoznam dovod, kvoli ktoremu ste na mna taka.“ 
Odvrkla, ze mal davat pozor, na co jej Mitja znova zopakoval, ze ho to mrzi, ale Mikayla ho celkom nepocuvala a bola na neho dost nabrusena. Mitja do nej potom hustil, ze nevie, co ma urobit, aby na neho prestala byt taka. Spustila sa ostrejsia vymena nazorov a Mikayla stale nechcela ani za nic odpustit Mitjovi tu zrazku a to ani vtedy, ked jej Mitja povedal, ako sa to stalo. Urcite mu neuverila, ze mu Damjan prehodil len tak cas na hodinkach. Ked sa na nu Mitja uz dost dlho dival a nic nevravel, prisiel na to, ze v tom dievcati je nieco zvlastne, povedal si Mitja v duchu, v nej sa cosi schovava a ja zistim co.
„Co sa tak divate, ako puk na novu hokejku?“
„Ano, je pravda, Mikayla, ze sme nezacali prave najlepsie, ale nemyslim si, zeby sme sa mali mat radi ako pes a macka.“
Vystrela sa. Temer sa vsak buchla o roh skrinky nad sebou. „To je vam teda fakt tak vela mi pomoct?“
„Nie.“ odsekol Mitja a vzal utierku, co mu chrstla do tvare.
Asi desat sekund boli ticho. Mitja vsak nemohol byt ticho. On teda rozhodne nie. „Mozete mi nieco povedat, Mikayla?“
Neochotne prikyvla a zacala hrniec drhnut spongiou este drsnejsie a s davkou zadrziavanej nervozity. Oblial ho znovu ten pocit ako v Chorvatsku. Zase je ten, co taha za kratsi koniec.
„Preco ste na mna taka?“
„Vy sa snad este pytate? Vsak ste ma temer zramovali.“
„Ano, bol sme velmi roztrzity, ale ved som sa vam ospravedlnil a to snad staci, ci nie?“
„Myslite?“
„No vsak ste celkom v poriadku. Nevidim, aby ste boli... “
Hodila po nom i druhu utierku.
„A to je za co?“
„Ste celkom neuctivy voci zenam, ako tak vidim.“
„Vazena,“ zacinal jej mat uz dost, „ano, zrazil som vas autom, ale ospravedlnil som sa a co viac chcete? Pofukat?“
„Ste hrozny, Mitja Jovanovic!“
„A to zase preco? Nechcite ma nahnevat.“
„Vy ste vazne hrozny, takto sa rozpravat so zenou? Kde ste to videli? Najlepsie bude, keby ste utreli tie riady a zavreli usta.“

	Tak toto nie je Zora ani zdaleka. Je pravda, ze ani Zoru nepoznam, ale toto cudo je celkom ine. Sprava sa uplne odlisne, nez by som cakal. A naozaj coraz menej verim tomu, zeby to bola na mna hrala. A vlastne, co by z toho mala? Ale je mozne, ze pre istotu zavolam domov niekomu z klubu, ci je Kavulicka doma. Ani neviem, komu mam vlastne zavolat. Kto by ju najlepsie poznal? No mozno Joza. Za pokus nic nedam. Ktovie, ci este hra v Starici.

	Celkom v tichosti doutieral riad a potom sa uz len na Mikaylu dival a uz jej v nicom nepomahal. Mika ho vzdy prebodla ladovym pohladom, ked ho zocila a ked to uz nevydrzala, hodila utierku na stol a razantne odisla z kuchyne namosurena. Kto toto pochopi? Snad ju tam mam vymasirovat a vybozkavat alebo co? Nieco mu taji. Mozno sa nejako dohodli s Damjanom na nom. Mitja to zisti. Urcite. Ale co ja mozem za to, ze je taka fesanda a tak provokuje?

	Nechala ho v kuchyni sameho. Mit to vyuzil a vytocil Jozu. Mal ho este stale v telefone, len musel si upravit kontakt. Musel pridat predvolbu do Chorvatska.
„Hvala Joza, tu Mitja.“
„Mitja! Ty stary lisiak, zijes?“
„Zijem.“
„Ako sa mas v tej Amerike?“
„Nie je to zle, ale predstavoval som si to inak.“
„Co inak?“
„Neries to.“
„Pocujem, ze si chorvatsky nezabudol.“
„Nie, s bratom sa bezne este rozpravame rodnym jazykom.“
„Tak to je ohromne!“
„A teraz je to i kodova rec, aby ma nerozumela.“
„Kto?“
„Moja upratovacka.“
„Preco? Je sexi?“
„Ze ci.“
„Tlapni ju po zadku i za mna.“ zasmial sa Joza.
„Ako vam to ide doma?“
„Chlape, uz rok nehram hokej.“
„A co teda robis?“
„Ale, vykaslal som sa na to. Jeden rok vo Svedsku mi stacil na to, aby som zistil, ze na to nemam.“
„Nerob si zarty, lebo tam pridem a dam ti trening!“
„Mit, uz je to v pohode, som s tym zmiereny. Ak nie si tak dobry, ako ty, tak to nema ani zmysel. Tu v Chorvatsku? Ak nehras futbal, nepijes kavu, nemilujes koberce a nevadi ti prievan, tak kazdy na teba pozera ako na zjavenie.“
„Stare dobre Chorvatsko.“
„Veru. O mna strach nemaj. Zakladam si vlastnu rodinu a takisto vlastnim i maly podnik, ktoremu sa dari. Takze sa mam dobre.“
„V Starici?“
„Ano, som spat. A verny fanusik stareho klubu.“
„Ako sa im dari?
„Hrozi im zostup.“
„Ako zostup?“
„Modric je fanatik.“
„Co zas urobil?“
Po chvili ticha sa Joza zasmial. „Robim si zarty, dari sa nam.“
„To mi odlahlo.“
„Vyhrali sme tri zapasy v rade a Modric sa zlepsil na nepoznanie. Asi tusi, co za klenot stratil.“
„Netaraj.“
„Ale nevolas iba kvoli tomu, ze nie?“
„No... “ snazil sa byt co mozno najnenapadnejsi, „poznas predsa Kavulicovcov?“
„Hej. Preco?“
„Nemas nejake informacie o Zore?“
„Preco sa pytas?“
„Zaujima ma to. Hlavne, ci je doma, vies.“
„Chces ju k telefonu?“
„Co?“
„Je tu so mnou. Tak chces?“

	Mitja zlozil. Dopekla. Takze Zora chodi s Jozim? Nie, je to jedno, nech je to ako chce, hlavne je, ze je doma. Takze nie je to Zora. A znova sa citil menejcenny. Este ani teraz s nou nechcel rozpravat. Preboha, Mitja, poznavas sa vobec? Co s tou Zorou stale mam? Preco ma vzdy tak zaujima? Vari nie preto, ze tu mam jej dvojnicku. Co k tej Zore este citim?

	Siel do obyvacky, Mikayla za nim a potom to uz posobilo ako z grotesky. Mitja si sadol na gauc, vylozil si nohy na stol. Mikayla lestila nabytok. Ked prisla k lesklemu stolu, chytila mu nohy a chcela ich dat dole, ale ani nimi nepohla.
„Dajte tie nohy dole.“
Mitja sa iba usmial a zaporne pokyval hlavou. Vzala mu ovladac a vypla mu televizor.
„Hej! Ja to pozeram.“
„Dajte tie nohy dole.“ zopakovala doraznejsie. Natahovali sa ani desat minut, vyjednavali. Mitja uz bol na Mikaylu nabruseny ako noz. Nema byt kvoli comu na neho nahnevana. A on je nahnevany na nu, lebo ona zacala. Kym Mikayla nepovoli, nepovoli ani on. Bude ju natahovat ako zabu. Velmi peknu zabku. Mikayla to vzdala, zurivo lestila nabytok s handrou a sprejom na nabytok a Mitja ju mal celkom v pazi. Napokon sa nahnevala a s tym sprejom pocastovala jeho nohy a presla ich handrou. Neuhol, tak dostal priucku. Mitja razne vstal a pytal si odpoved, preco to urobila, na co Mikayla opat striekla sprej na stol, kde mal Mitja nohy, poutierala to a temer az povysenecky nadhodila: „Chcela som predsa dolestit ten stol.“
„Ale postriekali ste mi nohy!“
„Neberte mi to za zle, ale myslela som si, ze su tiez z dreva.“
Nechal to tak, ledabolo sa utrel a priznal si, ze ho dostala. 

21.kapitola

	Cely den sa takto podpichovali. A den na to tiez. Stacil iba krivy pohlad a znovu sa hadali. Raz pre neumyty hrncek, raz pre Mitjovu nesikovnost, ked rozbil tanier, raz pre jeho neporiadnost. Mitja tieto slovne prestrelky stale hadzal na nu. Prizvukoval jej, ze co sa toho tyka, je cisty, lebo sa jej ospravedlnil a preto nevidi dovod, preco je Mikayla na neho stale taka. Vadili sa pre kazdu malichernost. Damjan, len co prisiel domov, mal pocit, ze je na detskom ihrisku. Mitja sa upokojil az vtedy, ked Mikayla odisla. Vzdy bratovi hovoril: „Neviem, kde si ju splasil, ale toto dievca je tak puntickarske a podpichuje, kde sa da. “
„Bratu, mal by si pouvazovat nad zmenou strategie.“
„Akoze ja? Vsak toto dievca je tvrdohlave ako moj smartfon, ked si instaluje aktualizacie!“
„Vsak si taky i ty.“
„Ale ona dba na take malickosti a tou svojou neustalou pesnickou, ze som voci nej neuctivy, mi brnka po usiach odkedy je tu.“ Mitja stracal nervy. 

	Na dalsi den, ked prisiel z treningu, zbadal Mikaylu sledovat televizor, ale vsetko nasiel upratane a ciste, chcel ju pochvalit, ako jej to slo, ale len co zamieril po schodoch do svojej izby, zistil, ze je v takom stave, ako ju rano zanechal. Este jej to prepacil, ale na druhy den znova. Prestala upratovat jeho izbu. Uz sa tolko nepodpichovali, iba obcas si vymenili zopar ironickych poznamok. Damjan vsak zacinal z tohto byt coraz viac rozcarovany.

	Ked bol jedneho dna Mitja zavrety vo svojej izbe, hned ako sa vyzaloval bratovi, zazvonil mu telefon. SMS. Od Damjana. Pod dole, deje sa nieco zvlastne, musime sa pozhovarat, stalo v nej. Ostatne, na poriadku mu az tak nezalezalo, ale ide o to, ze ho Mikayla priam neznasa a on ju tiez. Nemyslel na to, ale chcel sa pozhovarat s bratom. Ked zaloval na Mikaylu, padli i na bratovu podu trochu ostrejsie slova. Ale temer nikdy ich Mit neberie vazne a Dam uz vobec nie.

	Sadol si k stolu. Najskor sa ospravedlnil za stiplave slovo, ktore mu predtym adresoval.
„Mit, vies, ze sa na teba vobec nehnevam, plne to chapem.“
„To je fajn. Ale preco si taky vazny, ako slepe crevo pred operaciou?“
„Uvidis.“
„Tak hovor, co je vo veci, nenapinaj ma, brat.“
„Este nie sme vsetci.“
„Kto ma este prist?“ sotva to dopovedal a uz sa v kuchyni objavila Mikayla. Mitja si len popod fuzy zamrmlal: „Aha, tato tu.“ 
Ani dievca nebolo nadsene, lebo Dam obom akterom prefikane nepovedal, ze chce mat pri stole oboch. Mikayla sa chcela otocit na pate a odist, pricom povedala Damovi: „S tymto tam nebudem sediet za jednym stolom.“
„Tak vam to hovorim ako zamestnavatel, ze si sadnete.“ 

	Ked si neochotne sadla, temer az hodila na stolicku, ako za trest a tvarila sa urazene, Mitju celkom presli nervy. Aj on sa casto meni, ale uz si povedal, ze dnes ho Mikayla uz len tak niecim nevytoci. Alebo to bude tym, ze i nenamalovana a namosurena v beznych teplakoch a tricku so sklopenymi ocami, ktore nechali vyniknut zavoj zvodnych mihalnic, mu snad bola mozno este blizsia ako vabiva Zora v cervenych satach? Velmi sa na seba ponasaju, ale Mikayla ma v sebe nejakeho diabla, pomyslel si. Potom svoje velke okale nasmerovala na Dama. Mitja temer zabudol, preco je na nu taky namosureny. Lebo je ona na neho!
„Zavolal som si vas sem kvoli tomu, ze ma uz nebavi pocuvat tie vase zabomysie vojny, kde si vytykate kazdu hlupost.“ 
Mikayla chcela nieco povedat, ale Dam zdvorilo ukazal, ze nic nechce pocut a chcel pokracovat. Mitja bol ticho. Sledoval Mikaylu. Coraz viac sa mu pacila a uz to neriesil zlou naladou, ale iba usmevom, na co Mikayla odvetila, ze nieco spolu kuju, co Dam odmietol. 
„Ste tu pod jednou strechou a spravate sa k sebe ako vojaci na inych stranach. Aj ked tu Mikayla iba pracujete, nechcem, aby ste mali zle pracovne podmienky, preto sa spravajte ako dama. A ty Mitja, bud konecne chlap a prestan podpichovat Mikaylu, lebo ti sam nasolim. Namiesto toho, aby ste spolupracovali, robite si prieky ako male deti. Co nemozete konecne dobre vychadzat? Alebo kamsi spolu vyrazit na zmierenie? Vadi mi to hlavne preto, lebo ja som Miku zamestnal a ona moze kedykolvek odist, ked ju budes ty hnevat.“
„Co ja?“
Mikayla si zase zamrmlala pod nos: „Co by som s nim sla?“
Mitja to pocul: „No podivaj sa na nu!“
Dam ustupil o krok a zhodnotil situaciu: „Vy sa k sebe fakt hodite. Mrmlete si popod fuzy ako jeden, tak i druhy. Nahnevajte ma a prisamvacku vas dam dokopy!“
„To ani najmenej!“
„Blaznite?“
„Ani redkovku. Este raz vas oboch budem pocut hadat sa, tak uvidite, ze vas nakoniec dam dokopy!“ 

	Mitja by si dal povedat. Kym Mikayla neotvori usta, je velmi pohladna a pritazliva. Ked toto povedal pri stole, Mikayla znova odisla mozno este viac nastvana, ako predtym. 
„Ona za to moze. Stale mi vytyka, ze som ju zrazil. No dobre, ospravedlnil som sa a co chce este viac?“
„Ale ked mi co nevidiet da pred nos papier, ze ide prec, tak co?“
„Najdes si druhu.“
„Len kym som nasiel ju, tak som obehal vyse sest agentur.“
„To si radsej mohol zamestnat nejaku starsiu zenu z Kuby, alebo Portorika alebo Kanady. Ta by sa mi este ospravedlnila, ze mi vosla do cesty.“ Mit hodil na brata okom. Vyzeral prisne. Ale nic nehovoril. Mitja vedel, ze nema daleko od vybuchu, ale viac nepodpichoval.
„Bratku moj, posnazim sa. Ale ked ona bude zase neprijemna, tak uz to nebude mojou vinou.“
„Uvidis, ked sa prejavi tvoj sarm, zmeni sa.“
„Ta tvoja redkovka. Schovaj si ju ty vies kam.“ A odisiel.

	Bolo horuco, tak si povedal, ze si ide zaplavat do bazenu. Musi splachnut tie veci, co mu vravel Dam. V podstate az tak o nic neslo i ked sa uz-uz zdalo, ze sa pohadaju, ale Mitja nakoniec mudro ustupil. Nikomu neprospeje, ked sa traja mladi ludia nevedia na comsi zhodnut. Ale ved dobre. I tak ma pocit, ze to Dam urobil naschval. To uz na sklade nemali pritazlivejsiu a mladsiu pomocnu silu do domacnosti?!

	Uz viac raz si vypocul svoje. Vraj si nehladam priatelku a tak dalej. No a? Nepotrebujem ju, nemam to v plane a nie je to priorita. Ano, prisiel som na to. Som samotar a nim i ostanem. Darmo sa spravam ako Amik, nie som nim ani zdaleka. Jeho zelena byvalka mu teraz pride mozno este blizsia. Volala sa Nika. Bolo to nizke zlate blondave dievca, vecne usmievave, ale pre Mitju mozno az z prilis dobrej rodiny. Obliekala sa vzdy velmi moderne, mlado a az velmi povabne. Kombinovala hraskovo zelenu s cistou bielou, ktora z nej urobila hotovy matovy cukrik na cmulanie, az mal Mitja niekedy pocit, ze sa roztopi, ked sa ju pokusi pobozkat. Niekedy to mozno az prehanala svojimi okazalymi dievcenskymi gestami. Urcite z nich este doteraz nevyrastla, pomyslel si Mit. Chodili spolu rok, ale potom si nasla bohatsieho priatela. Najskor sa dali dokopy kvoli tomu, ze Nika uz mala dost takeho zivota v prepychu, ale po case ju Mitja omrzel. Pripadal jej neskor velmi fadny a nudny, ale velky romantik. Mitja ten vztah prezival velmi intenzivne. Preto ho tak zranila, ked mu povedala, ze s nim konci. Je mozne, ze prave toto ho polozilo tak, ze je teraz tam, kde je. Bal sa znova zalubit. Ked sa mu to podarilo, tak to iba oddaloval a bal sa Zory. Teraz sa sice Miky neboji a paci sa mu, ale je tvrdohlavejsia ako on sam. Ked je Mitja bez nej, rad by jej nejako sprijemnil chvile. Ale len co ho Mikayla znovu cimsi podpichne, uz na to nema naladu.

	Vysiel von a ocami hlada plavky. Nechal ich predsa na lezadle. Tam i ostali. Celkom bez hanby sa zacal vyzliekat. Tricko dole, nohavice dole a ked uz boli dole i slipy a v rukach uz mal svoje plavky, objavila sa Mikayla s hrbou bielizne v naruci. Taky sok snad este nezazila. Aj ked si Mitja uvedomil, ze je celkom nahy, ostal pokojny. Iba sa na seba divali. Mikayle padol zrak na jeho plavky, ktore drzal v ruke, potom spustila pohlad nizsie. „To ste si nemohli dat pozor, alebo preco sa neprezliekate vo svojej izbe?“
„Vsak sa nebojte, idem sa kupat.“ 
Mikayla velmi rychlo usla. Mitjovi sa uz nezdala byt tak zla. Jediny problem ma ona sama so sebou. Nic take jej zase nepovedal a uz znova je ten zly. Vsak tu nie je vobec viditelny, ked sa prezlieka pri plote. Ak by ma chcel vidiet sused, musel by mat dalekohlad s velmi dobrym ostrenim. Tu v tejto stvrti nie je prilepeny dom na dome.

	Neriesil to viac, iba sa obliekol a skocil do bazenu. Ale nejaky posun predsa len Mitja zaznamenal. Konecne zacal brat veci na lahku vahu. Boli casy, kedy si robil tazku hlavu zo vsetkeho. Dnes je zivot o nieco jednoduchsi. Iba trening a domov. Trening, zapas, domov. Co moze byt sladsie? A po novom pride domov a postara sa o nich Mikayla? Hm, Mikayla! To dievca mu nahana zimomriavky. Je zase mozne, ze sa prave teraz rozprava s Damom. Dufa, ze ju vyhodi. Zase mu neupratala izbu. On jej predsa nic nerobi. Az na to, ze ju zrazil. Ale preco by to brala tak vazne? Ma pocit, ze je v tom nieco viac.

22.kapitola

	Byvali spoluhraci z „Ljadnice“ na Medvescak sice nemaju, ale Mitjovi sa dostala do usi sprava, ze toho roku budu bojovat o druhu ligu. To je vyborna sprava. Modric je tam stale trener, ale majitel klubu mu po odchode Mitju prehovoril do duse. Modric si vstupil do svedomia a uz to je ina Staric. Konecne priviezol do timu pokoj, disciplinu a chopil sa riadenia klubu najlepsie, ako vedel. Zda sa, ze majitel urobil dobry krok, ze mu dal sancu v zamori. Popravde, keby sa majitel timu nepoznal osobne s trenerom Pruthommom, asi by som tu nebol. Asi majitel pohrozil Modricovi a ked on nepocuval, tak o Mitju prisiel. Som aky dolezity! Ako pan, povedal si v duchu.

	Zase sa nudi. Zapas je sice pozajtra, ale odvtedy casu dost a je to stale iba zakladna cast a Rangerom sa dari, zaznamenali sest vyhier za sebou a zajtra ich cakaju letci z Philadelphie. Hraju von, ale Philly nie je az tak daleko, takze ziadne velke balenie. Ale prave vdaka tym vyhram dostal Jovanovic znova sancu v tretom utoku. Pokial nechce znova klesnut na farmu do Hartfordu, musi zabrat a znova vsietit nejaky ten gol. Mozno by mu Alex vedel trochu poradit, pretoze vo Philly velmi dlho hraval. Teraz, ked si spomenul na Alexa, prislo mu na um, ze mu mal poslat spravu, ci ide zajtra na jeho party. Oslavuje totiz tridsiate siedme narodeniny a jeho dcera strnaste. V jeden den. Kona sa to vecer v jeho prenajatej vile v New Yorku, byva totiz vo Philadelphii a v nedelu vecer je tam zapas. Zacal smatrat po vreckach, ale telefon nevedel najst ani za svet. Pozrel sa do skrin ci ho nenechal kdesi tam a ked ho nenasiel, napadlo mu, ze Mikayla by to mohla vediet. Nevie, ci mu vobec odpovie, ale za pokus to stoji. Po ceste dole schodmi akosi nerozmyslal, kde ho nechal. Mozog mu nechcel pracovat. Zavolal najskor na brata, ked bol dole. Ako neznasa tak velky dom! Brat ocividne doma nebol. Az neskor mu napadlo, ze asi bude s Ashley. Zavolal na Mikaylu. Tiez ticho. To ho prekvapilo uz menej. Avsak cosi zacul zvonka. Akoby niekto rukou clapotal v bazene. A dost vyrazne a hlasno. To ho zaskocilo uz viac. Radsej vysiel von. Ano, to dokonca znie, akoby sa niekto topil a pocuje i krik. 

	Presiel poza dom a to, co videl, ho priam na mieste prikovalo: na hladine vody v bazene sa vznasalo satstvo, ktore tam urcite nemalo co robit. A tiez i Mikayla, zufalo trepotajuc rukami a kriciac o pomoc. Mitja sa velmi rychlo spamatal, do sekundy vyzliekol tricko a skocil do bazenu za nou. Ked ju chytil okolo pasa a preplaval ku kraju, prestala sa mykat a zrejme uz upadla do bezvedomia. Urcite sa napila vela vody. Drzal ju nad hladinou, kym si nohou prikopol jeden uterak. Podarilo sa mu Mikaylu vytiahnut z bazenu a nechal ju na slnkom oteplenych dlazdiciach. Vzal uterak, ktory mal v podstate teplotu vody v bazene, vysiel z vody, rozprestrel uterak na dlazdice a presunul tam telo mladej mokrej slecny. Bolo mu strasne divne, ze sa temer utopila v bazene, ale teraz ho desi hlavne to, ze jej musi dat prvu pomoc. Strasne sa hanbil a ani nemal dovod. Ale prvu pomoc by poskytol tak ci onak. Zacal, ale uz nemusel riesit dilemu, ci jej podat i umele dychanie, pretoze sa temer hned prebrala a zacala vykasliavat vodu. Vyriesilo sa to nakoniec samo, povedal si s usmevom, ktorym pocastoval i ju.
„Slecna nevie plavat. Ak by ste nam to boli povedali, dali by sme si na vas pozor.“ 
Pomohol jej vstat. Pozrela sa na neho, ako by chcela zjest s priborom v ruke s ceresnou na jeho hlave. Nikdy sa tak na neho nepodivala. Este vzdy sa dusila, ale s milym usmevom sa podakovala Mitjovi a nakoniec mu dala francuzak za zachranu zivota. Mitjovi temer zabehol jazyk do krku: „Toto bolo co?“
„Vsak ste ma zachranili, hrdina.“
„Ale toto?“
„Myslela som si, ze to chcete.“
„Cely cas iba chcem, aby sme sa rozpravali ako normalni ludia.“
„Tak ste sa dockali.“
	
	Mikayla je vazne vypocitava! Urobila to naschval?! Azda si vosla do svedomia a zistila, ze sa na Mitju vlastne prestala hnevat a chcela, aby jej to odplatil takto? Bud mam velmi bujnu fantaziu, alebo je to realita! Mitju hned par sekund po dosiahnuti neba odtial vyhodili. 
„Ste v poriadku? Nikdy ste nebola ku mne takato.“ 
Aj Mikayle po mensej euforii do spevu veru nebolo. Prislo jej nevolno a potrebovala si sadnut. Mitja jej chcel robit oporu, preto si sadol k nej na lezadlo a starostlivo sa jej opytal, ci je jej dobre. S usmevom mu iba naznacila, ze je to asi zo soku a ze to prejde. Mitja iba vzdychol, na co sa Mikayla opytala dovod.
„Zazil som tiez zopar takych sokov. Rozboli vas strasne brucho a sotva mozete stat na nohach.“
„No, to sa deje i so mnou teraz.“
„Prejde to.“
„Kedy ste mali taky sok naposledy?“
„Vtedy, ked som sa dozvedel, ze brat po operacii znova nevidel a ze to ten lekar zmrvil.“ Vysvetlil jej presne, co sa vtedy dialo. Mikayla ani nevedela, ze Dam bol vacsinou casu celkom slepy. 
„Ja sa bojim vody. Raz som spadla do jazera, ked sme sa vedla neho bicyklovali. Mala som asi sest. Naozaj vela nechybalo. Odvtedy sa vody velmi bojim.“
„Pokojne ste nam to predsa mohli povedat. Bali ste sa?“
„Je to take moje tajomstvo a myslela som si, ze po tych rokoch sa uz vody nebojim. Ale ked som isla s tym satstvom dole do susiarne, akosi sa mi zamotala hlava, ked som sla stadeto a zahucala som tam.“
Usmiali sa.
„Ak bude treba, pokojne vam prehodim cez ten bazen celtovinu pre buduci pripad.“
„Tykajme si.“ Pobozkali si vzajomne lica.
„Co zrazu takto?“ 
„Tak predtym si mi ohrozil zivot a teraz si mi ho zachranil.“
„Nebud smiesna“ nesmelo sa ozval. Mitja sa prave teraz konecne odhodlal na nieco, co neurobil este doteraz ani raz: „Mikayla, pocuj, co keby si so mnou sla na narodeninovu party mojho spoluhraca?“
„Ale som pozvana?“
„To nie je na pozvanky. Bude tam vela ludi, jedlo, zabava, torta,..“ Tvaril sa ako nesmely skolacik lasky a len nesmelo sa vyhybal dlhym monologom.
„V poriadku.“ Usmiala sa, vstala, Mitja znovu skocil do bazenu po satstvo a bielizen, ktore ostalo tam a ktore pojde do susiarne tak ci onak. Odisla. 

	Mitja si znova sadol, kde predtym. Kvapkalo z neho. Citi sa opat zvlastne. Nejde mu uz nic do hlavy. Nech si to prevracia v hlave tak ci onak, nevie tomu pochopit. Kym Mikayla nespadla do bazenu, bola na neho ako ten najmensi a najzurivejsi pes a po tej udalosti je ako vymenena. Hned ho pocastovala ostrym bozkom, ktory este citi doteraz. Bud su zeny naozaj tak nepredvidatelne, alebo je v tom nieco viac. Nie je predsa mozne, aby sa tak rychlo dokazala zmenit, hlavne po tych par dnoch, co je tu a nevie mu prist na meno. Musi sa na to opytat svojho milovaneho brata, co to na neho ukuli.

23.kapitola

	Dam prisiel zmoreny z prace. Mal mensi pracovny uraz. Mohlo to ale skoncit omnoho horsie. Pracovali na vytahu novej generacie v Dolnom Mannhattane, ked kolegovi, ktory pracoval o poschodie vyssie, spadol velky kluc neznameho priemeru priamo Damjanovi na hlavu. Zachranila ho prilba, ale hlava ho bolela cely den. Preto si radsej vzal nejaku sumivu tabletku a pokusil sa byt celkom normalnym clovekom. Mikayla sa hned na to pozrela. Nevidela ziadnu ranu, ale naznacila mu, ze zajtra to bude mozno uz kritickejsie, na co Dam iba sucho poznamenal, ze je rad za piatok a ze mu zajtra nespadne na hlavu dalsi utesnovaci kluc. Vypil sumivu tabletku a vysiel hore za bratom.
„Hvala, Dam.“
„Hvala. Preco sa zdravis chorvatsky?“
„Nemozem?“
„Mozes. Len si ma zaskocil. Tak o co ide, ze musime byt v tvojej izbe?“
„Priznaj sa, ze nieco so mnou kujete s Mikou.“
Zasmial sa: „Tak o co ide?“
„Odkedy je tu, cele dni ma nenavidela a dnes ma pobozkala. Sama od seba.“
Zatvaril sa, akoby mu pred ocami obed jedli. „To len tak?“
„No nie. Keby nam bola povedala, ze nevie plavat, tak by sa to nestalo.“
„Coze?“ 

	Rozpovedal mu podrobnosti o tom, co zazil. Dam sa opytal, ci je v poriadku, vravel, ze tam skocil a zachranil ju, na co sa Dam znovu uskrnul a vystekol: „To by snad urobila kazda.“
„Ona nie. Po tom, ako sme sa nemali radi? Pochybujem. Myslim si, ze v tom prsty mas ty.“
„Ja? A co ako? Myslis si, ze som ju naviedol na to, aby sama skocila do bazenu a nechala sa ti zachranit?“
„Tak to vyzera.“
„Mit, nebud smiesny. Sme chlapi. A ona je zena. Niektore zenske veci nepochopis. Hlavne ich spravanie. Tak sa sprava normalna zena. Raz tak, raz inak.“
„Toto je ale extrem.“ uz presiel do chorvatskeho jazyka. Temer vzdy, ked je nahnevany, alebo potrebuje byt inkognito prejde do rodnej reci, lebo v anglictine tak rychlo hovorit nevie.
„To si iba myslis. Mozno uz je zase na teba napajedena, co ty vies.“
„Myslis si, ze tym si sa obhajil?“
„Hadam mi neveris.“
„Sam si mi povedal, ze chces, aby som si nasiel priatelku. A nasiel si Mikaylu.“
„Mal som proste stastie. A tusil som, ze sa dlho hnevat nebude.“
„A, prezradil si sa. Vravel si, ze nechapeme zensku logiku a zrazu – tusil som, ze sa dlho nebude hnevat – .“
„Mit, bud pokojny a radsej hovor anglicky, prosim.“
Mit stale reptal chorvatsky: „Mohol som to tusit. Ale preco si mi to nevravel? Ja viem, ze si myslis, ze som nemozny, ze si nehladam priatelku. Ale na to ma nenahovoris. Vravel som ti, ze nepotrebujem vztah. Som rad, ze mam teba a hokej.“
„To si o tebe nikto nemysli, ale ja som jej vcera hovoril, aby na to zabudla, lebo teba to doziera tiez a jej to tiez nerobilo dvakrat dobre. Proste iba chcem harmonicky fungujucu domacnost. S vami dvoma je to ale tazke. Obaja ste strasne tvrdohlavi. Pohnut s vami je ako pohnut so sustavou styroch kvadratickych rovnic.“
„Mozno mas pravdu. Ale to dievca je tak tajomne, ze mi to nedava logiku. A nemas pravdu, nezozieralo ma to, hoci som sa cudoval, preco sa stale na mna hneva.“
„Mozno ma svoje dni.“
„Trdlo.“
„Neber to tak tragicky. Ved nam iba upratuje, Mitja. Zase len privela premyslas.“

	Dlhsie ticho prerusil Damjan, ked si nevedomky siahol na hlavu a zabolelo ho to znova. Mitja vyzvedal co sa stalo, na co Dam pokojne zakontroval, ze ho videl lekar a ze ta prilba ho zachranila od vacsej katastrofy.
„Mitja, volajako za mi zdas cudny.“
„Ako cudny?“
„Zase myslis na sto veci.“
„Brat, myslim na tisic veci. Predstav si, ze hned po tom, co sme sa naposledy rozpravali my a Mika, myslel som na Niku.“
Damjan si znechutene prilepil dlan lavej ruky k celu, az ho rozbolela hlava. „Ten sladky cukricek?“
„Ale bola zlata, o tom nepochybuj. Potom to akosi ochladlo. Zistila, ze som mozno prilis sladky zase ja a nasla si niekoho seberovneho. S tucnym bankovym kontom. Dalej o tom skoda hovorit.“
„A preco si si na nu spomenul?“
„Bol som v takom rozpolozeni, ze som uz nevedel, co skor. Napadlo mi, ze to mozno ona sposobila, ze som sa... “ Nedorozpraval a zatvaril sa celkom smutne. Ked to brat videl, hned sa opytal, co to s nim urobilo, ze je znova taky. Pred chvilou bol nahnevany a teraz je letargicky ako tucny bernardin na bezlepkovej diete.
Mitja prerusil ocny kontakt.
Dam si prisadol este blizsie vedla neho. „Si moj brat. Vies, ze mi na tebe zalezi. Len mi nejde do hlavy, preco si zase zrazu taky mrzuty.“
„A nenahnevas sa, aj ked ti poviem pravdu?“
Dam sa zhacil: „Coze?“
„Ono to vlastne nie je klamstvo, len... som ti cosi zabudol povedat.“
Dam bol mierne sokovany, ale pokojny: „Tak co?“
„Pozri sa, bratu. Ked prisiel Joza a vravel mi, ze mi da peniaze na letenku do Statov a na operaciu, prislo mi to vhod. Preto som tak ponahlal s tym odchodom z Chorvatska.“
„Vhod? Co si kul?“
„No... trapne mi je to teraz povedat... ale... ale, chcel som prec... prec od Zory.“
Damova tvar bola najskor ustarostena, no potom sa usmial a povedal: „Ako to?“
„Zabil som dve muchy jednou ranou. Ty vidis a Zora je za morom.“
„Vsak to nie je nic hrozne, bratu.“ Dam sa schuti zasmial.
„Nehnevas sa?“
„Nebud vcerajsi. Ako sme z Chorvatska odisli, mozeme sa i vratit. Inak, Mitja, ak si si nevsimol, vidim. A to vdaka tebe a tej ceste do Statov.“
„No, ked to vravis.“
„To je v poriadku, Mit.“
„Vies, ked ja som naozaj lubil Niku. Ale potom, ze mi tak do oci vykricala take nezmysly, som mozno zatrpkol, vies.“
„Neskoro, ale aspon si na to prisiel.“
„Ty sa na mna hnevas. Chcel si, aby som si nasiel priatelku. Ale to mozno kvoli tomu soku s Nikou sa to vo mne zmenilo.“
„Zalubil si sa do Zory a bal si sa, co z toho bude.“
Pokyval hlavou.
„Nevesaj hlavu, Mitja. Ja sa nehnevam, vztah mozno pride vtedy, kedy to nebudes ani cakat. Je pravda, ze pripravenemu to ide lepsie, ale na lasku nie je clovek vzdy pripraveny. Ani nemusis. Mas pravdu. Nechaj tomu volny priebeh a ono sa to ukaze samo.“ usmial sa.

	Mikayla sa medzitym zmenila. Uz to bolo jasne a mozno to chcela ona, mozno Mitja. Zacali si rozumiet. Uz sa nevadili pre somariny. Mitja sa teraz celkom rad pridal k domacim pracam. Rano spolu chystali ranajky, spolu sli do obchodu, ked Mitja siel na trening, Mika i nieco navarila, Mit sa vratil, Dam opat nebol doma. Pozval Miku von. Prvy raz sa osmelil po tom, co pozval Niku na veceru este v Chorvatsku. Prave v ten osudny vecer mu dala kosom. Teraz sa ale Mit nebal. Pozval ju na nakupy. Mika sama nechcela verit, ale usmev v Mitjovej tvari a kreditna karta v ruke ju presvedcili. Prirodzene, ze Mitjovi to az take prijemne nie vzdy bolo. Mit sa tesil hlavne cast, kedy si Mika bude vyberat nieco na party. Vyzvrtala sa mu asi v piatich satach, ale Mitja stale posobil akosi stroho. Prirodzene, ze sa mu Mikayla pacila vo vsetkom, co videl, ale stale ho prenasledovali akesi hlasy, ktore ho od toho odhovarali. Vybornym vysvedcenim pre Mita je to, ze sa odhodlal urobit prvy krok. Dalsie pridu samy, akurat sam Mit ma pocit, ze je to mozno Mika, ktora by mohla urobit ten dalsi krok. Ale napokon, Mitja sa namotivuje a nejako to prehryzie.

	Mika vyzera uzasne vo vsetkom. Napokon sa Mitjovi najviac pacila v bielom velmi zvodnom tricku a ciernej vzdusnej sukni. Hlavne ruky prec od zelenej, prizvukoval jej. Vraj sa jej nehodi k pleti. Nieco si predsa vymysliet musel! Kauza Topanky uz bola cosi horsia. Mika bola az prilis vyberava a mozno uz vtedy tusila, ze Mitja jej to pokojne zaplati, nech to stoji, co to stoji. A tak sa Mikayla vychystala mozno i na desat party.

	Spociatku to Mitjovi neprekazalo, ale nedalo mu si nevsimnut, ze Mika zacala byt coraz viac uchvatena moznostou, ze netrie biedu. Spozornel az vtedy, ked sa podla jeho slov zacala – vtierat ako mast do pokozky – . Znelo by to zvlastne, ale mal pocit, ze teraz ona bali jeho. Doteraz bol – neuctivy k zenam –  a zrazu bol – moj kocurik –  a – velky charakter –. Taktovku prebrala ona. Povymetali este zo desat obchodov. Mitja ju uz tahal z jedenasteho radsej prec.

24.kapitola

	Alexova vila asi vilou ani nebola. Bol to mozno dokonca este mensi dom, ako nas, zahlasil Damjan. Mitja iba zakontroval, ze si Kanadan nepotrpi na bohatstvo. Mikaylu vsak uchvatila jeho zahradka. Bola plna pestrofarebnych kvetin a okrasnych drevin, vykosenych do uhladnych oblych tvarov. Prislo vela ludi. Temer vsetci z timu Rangers, ale obdalec bol hlucik mladeze, ktori sa nevedeli dockat oslavenkyne a diskoteky. Vysli z domu. Hned bolo jasne, preco sa Alex tak dlho stranil spolocnosti: pred par rokmi nim zatriasla hrozna udalost, kedy prisiel o manzelku. Pamata si to, cital to v chorvatskych novinach. Porozpraval by sa o tom s nim, ale nevie, ako to bude znasat. Urcite sa po tej udalosti zmenil. Dnes ale obaja ziarili radostou. A kym rozkrojili velikansku tortu za spevu znamej pesnicky pri narodeninach, objali sa asi styrikrat. Rozprudila sa zabava, kedy sa s osobnym blahozelanim pridali i nasa trojica. Mitja predstavil Alexovi brata i priatelku, ktorej Alex zdvorilo naznacil bozk na jej pravej ruke. „Ani si sa mi nepochvalil, ze mas priatelku.“ usmial sa Alex. Mit iba neurcilo kyvol plecom. Strngli si poharmi s kvalitnym vinom. Oslavenci boli na roztrhanie, takze o nejakych dlhych rozhovoroch sa nedalo hovorit. V zahrade boli stoly plne vsakovakeho jedla. Mikaylu hlavne zaujimala zahrada. „Katthy sa o nu velmi zaujima. Pravda, noznice na strihanie zahonov jej do ruky este nedavam, ale myslim, ze sa mi tie tuje celkom podarili, nemyslite?“
„Je to krasna zahrada.“
„Dcera to zdedila po mame. Jeanine by bola na nu hrda.“ 
	
	Mitja radsej nechcel zaparat. Opyta sa na to mimo party inokedy. Potom sa rozprudila zabava. Mitja a Mika sa raz rozpravali s dospelymi a raz sa pridali i k mladym. Hrali vsakovake hry. Mika si s detmi velmi rozumela a vedela sa im prisposobit a Damjan bol pri nich temer vzdy. Mit chodil hore-dole a dokonca niektorym mladym, ktori ho uz poznali, dal i podpis. Usmieval sa. Citi sa tu vyborne. S Mikou si i zatancovali, Mit objavil iny svet. Citil ho kazdou bunkou. Ale pri Mikayle mal i tak velmi zvlastny pocit. Je uz akoby chytena do pasce, ale ta nie a nie sklapnut. Najviac sa odviazal s vrstovnikmi Alexovej dcery. Citil sa znovu ako maly chlapec, taral jeden for za druhym.

	Po party mal Dam trochu viac pod capicou. „Ani nepamatam, kedy som sa naposledy naglgal tolko ochuteneho etanolu.“
„Dam, pil si ako duha, aj ked si nevidel.“
„To hej, ale teraz som i realne videl, kolko som toho vypil. A to ti pravdu poviem, vojde sa toho do mna fakt vela. Mozno som bol uz pod parou, ked som si myslel, ze vy dvaja sa predsa len date dokopy. A aha, vyslo mi to.“
„Nezacinaj.“
„Nehovoril som ti to? Ani vam, Mikayla?“
„Vravel.“
„Tak vidite. Nakoniec ste prisli k sebe a ja som rad. Aj ked neviem, ci je dobre, ze moja podriadena chodi s mojim bratom, neviem, ci tomu vztahu pomoze, ci nie, ale nevadi mi to.“
„Bratu, zavri si hubu.“
„Jaj, pardon, vy sa tam vpredu chcete bozkavat, vy dva holubky?!“

	Mitja iba prevratil s ocami ako kreslena postavicka a Mikayla sa iba chutne usmiala. Brat sedel (skoro pololezal) vzadu v aute a celu cestu si este cosi mrmlal a zaparal do mladych, ze kedy sa chcu – holubkovat – . Mit uz znova prisiel k svojej „klasickej“ nalade pod psa, hlavne, ked sa Mika k nemu pritulila a Mitja mal malo miesta na preradovanie. Ano, v Amerike sa da jazdit i s manualom. Usalasila sa na nom ako male maca a Mitja sa coraz menej sustredil na jazdu. Prislo mu to smiesne. Toto dievca mi teraz lezi temer v naruci a ja sa k nej nejako netrham. Stale ta Nika! Doteraz som mal od nej pokoj. I na nu som zabudol. Ale preco si na nu nespomenul i vtedy, ked bol este v Chorvatsku a siel si oci vyocit zo Zory. Zora! Podival sa znovu na Mikaylu. Zora! Velmi silno zabrzdil. Damjan sa vzadu stazoval, ze mu vodicak dali vo vypredaji a Mika sa zobudila, lebo temer spala.
„Musim na vzduch. Za chvilu som spat.“

	Vystupil z auta. Zabuchol dvere a presiel zopar krokov poza auto. Uz sa stmievalo. Zhlboka sa nadychol. Co sa to so mnou deje? Nedoslo mi, ze sa tak vyrazne podoba na Zoru?! Teraz, ked je takto vyfintena, pripomenula mu tie jeho casy. Co to ma byt? Ako to? Zakazdym, ked sa na nu pozrie, vidi iba Zoru. Znova sa mu premietaju vsetky tie obrazy. Jeden za druhym, ako film. Nechce tomu verit. Mozno nie je Nika na vine. Teraz je na vine Zora. Kvoli nej sa nevie inak spravat k Mikayle. Doteraz som bol celkom v pohode, ale teraz zrazu bum! A podoba Zora – Mikayla je este viditelnejsia! Nevie, co s tym. Musi sa ale vratit do auta, aby nebol podozrivy. Sadol si znova mlkvo do auta. 
„Myslel som si, ze sa toci horor.“
„Preco?“ precedil cez zuby Mitja.
„Tak vacsinou horory zacinaju. Z auta jeden clovek vybehne a medzitym ich nejaky vrah zabije.“
„Nestraste.“
„My sme si este nepotykali?“
„Nie.“
„Tak uz hej.“
„Pokoj, len mi prislo nevolno.“
„Uz si v poriadku, chrobacik?“ ustarostene sa na neho pozrela Mikayla. Ten pohlad si Mitja pamata. Takto sa presne divala Zora na neho v nemocnici. Teraz jej rysy tvare celkom Zoru pripominaju. Mozno iba tym pritmim, alebo tym otravne slabym svetlom, co mu svieti v aute.
„Som v pohode,“ nervozne prikyvol a pevne sa chytil volantu, zapichnuc pohlad pred seba na cestu.
„Vyzeras nepokojne.“
„Som v pohode.“ zopakoval Mitja doraznejsie. Uz sa nepytala. Kazdym jednym pohybom uz Mitja vidi len Zoru namiesto nej. Aj ten hlas ma akosi tensi, presne ako Zora. Len chytro domov, pod nejake normalne svetlo a mozno s inym... oblecenim?! Cosi ho napadlo.

	Uz boli doma. Brat sa vytratil ako para nad hrncom a vravel, ze nebude rusit – holubkovanie –. Mitja ale vysiel z auta a siel do batozinoveho priestoru. Mika vysla za nim, ale Mitja to chytro schoval za chrbat, druhou rukou zavrel kufor, ktory sa automaticky uzamkol, klucom zamkol i cele auto a povedal Mikayle, aby sla k bazenu. Na jej psi pohlad, ktorym Zoru znovu skopirovala, jej povedal, ze je tam celtovina, nech sa neboji. Jej zvodna sukna s topom ju este zostihlovala, zvyraznovala jej nohy a tak coraz viac mu pripominala Zoru. 
Len tak-tak, ale napokon sa predsa len premohol a vyskusal sa usmiat. Vydral sa z neho velmi umely usmev. Je to predsa Zora. Stale mal ruky vzad.
„Ked uz bola ta party, tak i ja tebe chcem nieco dat.“
„Naozaj?“ Mikayla ostala zaskocena a milo prekvapena. Omnoho viac jej to pristane, ako ked sa mraci. Ale Mitja to sotva vnimal, lebo jeho mozog znovu bludil po Chorvatsku a po Zore. Uz radsej nestracal cas a v pravej ruke jej podal velmi vkusnu a modernu bluzku v cerveno-bielej farbe s potlacou nadhernej kvetiny. Ta z nej Zoru neurobi.
„To je pre mna?“
„Iste. Ja to predsa neobleciem.“ Silno ho objala. Mitja sa nezdrzal usmevu, no objal ju celkom opatrne. Mikayla si vzala bluzku, poprosila o minutu zdrzania, vzdialila sa az kamsi do susiarne a uz z nej vysla v novej, drahej bluzke. Mitja sa celkom trafil. Celkom ho opantala. Ale sam uz nevie ani ako. Je to celkom zlate ziena, ale vie on, ci ju lubi, ked sa stale tak verne podoba na Zoru? Preco ho ta Zora tak zoziera? Vsak pred nim stoji velmi povabna mlada slecna, ktora po nom vyslovne bazi. Preco je vsak Mitja stale taky napaty? 

	Smejem sa z povinnosti. Zase mam bipol. Nie vsak kvoli Mikayle. Kazdy krok, co urobi, kazdy usmev mi tu chorvatsku muzu pripomina. Nie vsak slovom. Ano, su celkom ine. Ale rovnake. Bluzku som jej kupil z dovodu, aby sa nepodobala na Zoru, no mam pocit, ze tak som si ju znova privolal. Nie, neprivolal. Je v tebe stale, Mitja. Musis ju dat z hlavy von, aj napriek tomu, ze ta to tak zasiahlo, je to davno prec a zabudnute.
„Si nadherna.“ temer uz z povinnosti zahlasil Mitja. 
„Si uzasny, Mitja. Fakt sa ti za vsetko ospravedlnujem, Mit.“
„Je ti odpustene.“
Znova si ho pritulila. Mitja citil, ze sa chveje. Uz zacina byt zima. „Mam ta odviest domov?“
„Bud tak laskavy.“

	Pobozkala ho na lice. Mitju to ale nijako nerozohrialo. Jeho mozgu preskocilo a teraz nie je schopny ani len rozmyslat a nieto este citit. Ta sukna ho zacina velmi hnevat. Musi sa na nu divat, i ked nechce. Nastupili. Temer celu cestu Mikayla nepozorovane pozuje, najskor sa tvari, ze sa diva cez okno, ale potom sa na neho dlho zamilovane diva, iska si vlasy a Mitja je z nej celkom prec. Obcas si vymenia takeho pohlady. Bez slov. Toto nie je americky film, kde si toho hlavni protagonisti povedia tolko, kolko priemerny chlap nepovie pri svojej priatelke za jeden vecer, nie to za dvojhodinovy film. Horsie bude, ako to bude chciet tu a teraz, pomyslel si Mit. Urobi, co treba, odvezie ju domov a potom pojde spat. Cesta trvala sotva pat minut. 
„Tak sme tu,“ veselo povedala Mikayla a znova pobozkala Mitju. „Zajtra znova u teba. Dufam, ze si znova najdeme cas pre seba.“
„Ale jasne. Ahoj.“
„Ahoj.“

	Odisla. Este za nim zamavala a stratila sa v dome. Mitja si zacal buchat hlavu o volant. Zora ho brzdi natolko, ze nie je schopny nic tej Mikayle povedat, hoci k nej citi akusi naklonnost, vztah to rozhodne este nie je. Ak by som nebol tak nemozny, uz by som Mikaylu i mal. A mojmu mozgu sa prave dnes chcelo harasit a dopadol som tak, ze odblokoval vedomost, ze sa tak na Zoru podoba. Tuto skutocnost som mal v hlave zamknutu na tisic zamkov. Nepripustal si to k telu, lebo si myslel, ze sa s Mikaylou nikdy priatelit nebudu. Ale len do incidentu v bazene. Ako ohromne sa mylil!

25.kapitola	

	Ludia, obleceni do cierno-oranzovych dresov nahlas povzbudzuju domacich. Hostia sa ale stale drzia velmi statocne. Sice premrhali patminutovu presilovku, ale doteraz vela letcom nedovolili. Okrem dvoch presiloviek, ktore domaci zahrali kvalitne, no bez goloveho ucinku. Mitja sedi na lavicke a premysla, ze by bolo dobre, ak by nastupil do zmenenej stvrtej formacie. Stale si je vsak vedomy svojich pokynov a hned na tu myslienku zabudol. Hra sa dost kuskuje a ide teraz prva formacia, kde trener posiela i Jovanovica. Mitja je prekvapeny, ale nie zaskoceny. Je uz druha tretina a stale nikto nedal gol, preto je potrebne zariskovat. Hlavne, ked teraz maju Rangeri puk v utocnom pasme. Buly. Puk ma Read. Ten velmi dobre cital hru a prihrava Mitjovi. Ten korculuje ako vichor okolo brankoviska, nezastavil ho ani dravy obranca, ktory ho chcel prispendlit na mantinel. Posunul puk Alexandrovi Teriaultovi. Konecne s prvou formaciou na lade. Mitja si znova pyta puk, len co sa vymotal spoza brankoviska a uz stoji pri brane. Alex vsak hodil pri rohu taky blafak, ze sa obranca sklatil na zem. Ako inak, Alex robi vsetko z backhandovej strany, dokonca aj na svojej chate vraj lepil dlazdicky z backhandu. Povodil si obrancov ako psa na prechadzke, vlastne nielen psa, ale cely utulok. A az ked bol uplne obsadeny styrmi hracmi, vykuzlil prihravku na Mitju, ktory bol volny pred brankou. Letci tam stali ako voskove figuriny. Mitja este dal brankarovi jeden blafak, druhy blafak a potom si Mitja spomenul na skladanie lega. Podarilo sa mu nasmerovat puk do diery snad mensej ako je samotny puk, lebo brankar perfektne kryl lavu stranu branky, bol priam natlaceny na tycku, no Mitja mu to tam zazracne vopchal! Skvele, vyhravame 1:0! 

	Striedanie, Jovanovic je pri puku az na konci druhej tretiny, kedy nastupuje v klasickej tretej formacii. Medzitym Teriault premenil trestne strielanie a Woodsen vyuzil presilovu hru. Dari sa na co siahneme, povedal si mlady chorvatsky utocnik a uz znova neunavne korculuje za pukom. Letci spachali atentat pukom na svoju striedacku. Vhadzuje sa po lavici Mikkelsona. Vyhrane buly Woodsenom. Obrancovia na modrej skvele drzia puk, jeden z nich strelou svihom vyzyva Mitju na tec. Mitja ma rychle oci. Inkasoval kroscek od protihraca, avsak puk velmi pekne zraza a je to gol! Mikkelson od seba odhodil ten puk, ako prisny abstinent poldecak. Je to 4:0! V domacom kotle to vrie. Ozyva sa piskot na adresu mladeho zakoncovatela a vsetkych hracov hosti. Hra sa vsak dalej a Jovanovic je stale pri chuti az do konca druhej tretiny a znova ohrozil branku peknou schovanou strelou.

	V tretej tretine sa zranil Woodsen. Temer dvojmetrovy obranca ho sklatil na lad a spustila sa hromadna bitka, ktoru nedohrali traja hokejisti. Dostali tresty do konca zapasu. V naslednej presilovke Mayne zvysil na 5:0 a aj ked domaci dali v zavere dva goly z presiloviek, posledne slovo mal Jovanovic. Najskor sice vyrobil „hrubicu“ keby si nedaval pozor sa svoju hokejku, ale potom, ked vysiel z trestnej lavice. Co cert nechcel, Mitja potreboval vystriedat, ale puk si nasiel prave jeho, aby rozohral. Mohol to len nahodit do utocneho pasma a striedat, ale Mitja hra hlavou. Oddychnuty proti patici vystavenych Letcov. Rozbeh, blafak na jedneho, blafak na druheho, dal mu jasle, obratne sa vyhol tretiemu, ktory ho jemne postrcil a stvrtemu tiez posunul puk medzi nohy. To uz bol pred branou a ten stvrty zavadzal vo vyhlade brankarovi, ktory uz nereagoval na poslednu kratku klucku z forehandu na brankara, ktoreho si priam vychutnal. Jovanovic dal gol, ktory sa bude pokusat vyhrat cenu Gol roka v NHL.

26.kapitola

	Konecne sa mu dari. Nevie, komu ma prisudit take zasluhy na tomto supervykone, ktory dnes predviedol. Snad Mikayle? Zamyslel sa zas a znova. Ked som vedel, ze sa na mna diva Zora, prestalo sa mi darit, ale teraz je to celkom naopak. Urobi dnes nieco necakane a blaznive. Kamsi pozve Mikaylu. Dnes ju Dam zavolal poobede kvoli velkemu upratovaniu v kolni a kedze skoncili prave vtedy, kedy Mit prisiel, bol priam idealny cas, pozvat ju kamsi. Dama nechaju sameho. Aj tak vsak doma neostane. Ako ho pozna, urcite zajde k susedom Johnsonovym. Ti si zavolaju este aspon troch do partie a zahraju si poker o zetony. Obcas hraju i miniturnaje. Ten posledny na velku slavu vyhral Damjan, ktory sa vzdy rad stazoval, ze nema stastie. Ale naposledy zdolal prave Mitju, ktoremu dokazal (ako uz kolky raz) z tvare precitat, ze nedrzi prave dobre karty a tak dal all-in a vyhral flushom oproti paru.

	Mikayla bola znova ohromna. Svedcalo jej to i v tych teplakoch a ked unavena vosla do domu, prepadol ju Mitja. Mika sa zlakla: „Preboha, co tu robis? Zlakla som sa ta.“
„Snad sa ma mas preco bat?“
„Nie, ale som nevedela, ze si uz doma, zlato.“
„Chcem ti nieco ukazat, ides so mnou?“
„Okupem sa a vyrazime.“	
	
	Nahodil na seba cosi krajsie, bielu koselu s farebnymi pasikmi a ked z kupelne vyrazila Mikayla, teraz Zoru ani nepripominala, tak sa zmenila. Mozno tymi hustymi zmyselnymi mihalnicami, ktore bezne nenosi a tiez i skor tmavsimi odtienmi makeupu. O dost to Mitjovi zjednodusilo jeho situaciu. Uz bolo pritmie, teply letny vecer. Sadli si do auta. Mika si myslela, ze idu kamsi do restauracie, ale Mitja robil pred nou velke tajnosti. Ked sa smiali nad tym, ze je mozne, ze Mitja Miku uniesol, kamsi odbocil, prec z mesta. Mikayla bola dost unavena a trochu si zdriemla v aute. Sli dlho. Mika vobec neriesila, kam idu, ani preco tak dlho. Ale vystupili z auta na dost tmavom mieste, co uz Mikayle nedalo pokoj.
„Kde to sme?“
„Pod, chvilu pojdeme peso.“
„Auto tu nechas?“
„Nepojdeme dlho.“
„Este ze som si nevzala lodicky.“ 
Vyzeralo to ako riedky les. Mit jej podal ruku a spolu vyrazili do lesa. Bol vecer, slnko zapadalo, ale pred seba este videli. Mit pre istotu zobral vreckovu baterku, ak sa tam zdrzia, tak aby sa nevracali potme. Kracali pomaly: „Co zamyslas?“
„Nic. Iba som sa chcel prejst.“
„Preco prave tu?“
„Chcel som byt s tebou sam.“
„Nekujes nahodou na mna nieco?“
„Nie, iba chcem byt s tebou.“

	Les bol uzasny, vtaky spievali, vsetko vokol nich dostalo zlty a cerveny nadych. Mikayla pochopila, preco ju vzal prave sem. Nie je tu zivej duse, ziadna lampa, ziadna pecat ludskeho zivota. „Je tu krasne.“
„Ze je tak?“
„Nadherne miesto.“
Mikayla dostala chut na blaznenie. Stuchla do Mitju a zvolala: „Chytas!“

	A tak vyse polhodiny sa hrali v lese. Mitja zo seba robil opicky. Bol dnes do nej celkom blazon. Mikayla bola sikovnejsia a vzdy sa mu vysmykla v momente, ked uz Mitja myslel, ze ju chyti. Zartovne sa jej vyhrazal, ze hladi kobru bosou nohou, potom sa hral na byka. Hral ho dokonale, lebo Mikayla sa stale usmievala. Mitja sa potom skor hral na babraka, ze sa mu Mikayla neda chytit. Zoparkrat Mitja vyhraval v chytacke, ale ked uz citil, ze ma Mikayla dost a chytil ju naposledy, zvalil ju do travy. 
„Si blazon,“ smiala sa Mikayla.
„Blazon, ale do teba.“
„Nehovor.“
„Poviem ti to.“
Mitja bol tiez v nalade. Potom hrali hru, kedy napodobnovali slavne osobnosti. To uz znova kracali cez les. Mitja bol navigator a ukazal, kde chce ist. Mikayle sa uplne od bodky podarilo napodobnit Thacherovu a Mitja Mikaylu dostal vernou kopiou Chucka Norrisa. Nie raz sa pobozkali a Mitja bol naozaj v siedmom nebi. Prislo mu to tak zlate v dnesnej dobe najst dievca, ktore ti skoci na takuto malu vychadzku v lese, tak sa blazniac. Pripadali si ako parik zalubenych skolacikov, vykracujucich si po rozkvitnutej luke.

	Slnko uz bolo pod horizontom, ked dorazili na to spravne miesto. Bolo tu nadherne. Stali na malom akoby skalnom utese, pod nimi ziarilo modrocervene jazierko a az kdesi celkom vzadu bolo vidiet New York. „Toto je najkrajsie miesto, ktore som navstivil v blizkosti New Yorku. Ja nie som mestska krysa, mesto nemam rad, ale toto miesto je kuzelne.“
Ocarena Mikayla temer neverila vlastnym krasnym ociam. „Tu som jakziv nebola.“
„Tak vidis.“
Sadol si na travu a tvaril sa, ze sa diva na svetla New Yorku, ale on sa chcel divat inam. Na Mikaylu. V pritmi sa ani tak velmi na Zoru nepodobala a to hralo Mitjovi do kariet. „Myslela si si, ze ta pozvem kdesi na veceru?“
„Bolo mi to cudne, ze ides tak daleko.“
„Dostal som naramnu chut prist sem. S tebou.“
Usmiala sa. „Preco?“
„Dari sa mi. Prave idem z vydareneho zapasu.“ chvilu jej v skratke hovoril o zapase, ked tu ho Mikayla prekvapi tvrdenim: „Ak by som ta nepoznala, nepovedala by som, ze si prave hokejista.“
„Preco? Vari na to nevyzeram?“
„No nie. Hokejisti maju menej zubov.“
Zasmiali sa. 
„A co ty? Ja by som ta tipoval tiez nie za upratovacku.“
Mika sa rozziarila tvar: „Naozaj? A co by som podla teba robila, keby si ma nepoznal?“
Mitja sa zamracil a predstieral premyslanie. Hral to dobre, lebo sa Mikayla usmievala. „Ja by som ta tipoval na pravnicku.“
Mikayle temer zabehla slina: „To nemyslis vazne!“
„Preco? Blud?“
„Prvy rok studujem pravo.“ Teraz zabehlo Mitjovi. 
„Mas vyborny odhad.“
„A to my vzdycky dostal Dam. Ten by predpovedal i nemozne.“ 

	Chvilu mlcali a uzivali si jeden druheho. Potom si nezne hrkutali o vselicom moznom a ani nevedeli ako a uz bol vecer. Mikayla sa mu vsak zdala akosi posmutnela, ked spat nastupovali do auta. Mit sa cinil, este pred vstupom do auta vytiahol odkialsi flasu vina a pripili si na romanticky vecer. Mikaylu to znova prekvapilo. Mozno necakala, ze Mit bude zrazu taky gentleman a taky romantik.

27.kapitola

	Kachlicky v predsieni sa ligocu, novy vesiak sa na neho skeri v kute, kabaty pekne ulozene v skrini a topanky ulozene podla farby. Zda sa, ze sa Mika cinila. Mitja je vsak z nej vedla coraz viac a viac. Stale sa snazi maskovat ten pocit, ze je Zora, ale len co ju znova uvidel prichadzat z kuchyne s usmevom a zelenymi gumenymi rukavicami vo volnom tricku a velmi kratkych sortkach, zdupnel. Zase je to Zora, zase to nie je ta Mika zo vcera. Uz to ani nevladze schovat. Trosku sa prestala podobat, ked si snala rukavice a zo sortiek vybrala gumicku na vlasy. Spojila sa vzadu vlasy a uz ta podoba nebola tak zjavna. Mitja k nej podisiel, chladno ju pobozkal a chcel prec, no Mika ho chytila za golier. 
„Dnes som celkom rozpalena, co ty na to? Vcera si ma nacal.“ 
Mitjovi az zabehla slina v hrdle a len ju obratne preglgol. Tvaril sa, ze nepocuje, ale potom ju iba schladil, zeby mohla zakurit v tej predsieni, lebo je tu zima. Mika ho nepustila a drzala v ruke prachovku, pachnucu po zakernych chemikaliach a upozornuje ho: 
„Nebud na mna zly, Mitja Jovanovic.“ to nebolo z davky hnevu, ale skor z poriadnej davky tuzby. 

	Z oci jej vycital presne to, co ona chcela. Nedbal teda. Vytiahol kreditnu kartu z vrecka na koseli a uz za desat minut jej nebolo. Je mozne, ze daco zase chysta, pomyslel si Mitja. Dnes uz Mikaylu nie je v dome potreba a Dam sa vrati az o hodinu. Co dovtedy? S nou je neradno nakupovat, uz jej iba dava kartu a kupuje si veci sama. Potrebuje sa teraz znova osprchovat a mozno zalahne do postele. Nohy sa mu podlamuju, dnes si dal opat kondicny trening a uz temer ani nedycha, taky je unaveny. Ale ak si lahne a vystartuje po nom Mikayla, co potom? Odda sa jej tuzbam? 

	Taky vztah stoji teda dost penazi, hovori si mlady utocnik. Ani nekontroluje, kolko toho Mika minie. Ani velmi ho to nezaujima. Ved predsa zazili s nou kopec peknych veci: okrem tej party ju pozval dokonca do zabavneho parku, previezli sa na horskej drahe, jedli cukrovu vatu a debatovali dlho do noci. Ked su sami, cas sa akoby zastavil a pre Miku neexistuje nic, iba Mitja. Ten stale premysla znovu nad mnohymi vecami, ze si ani nevie jej pritomnost uzit. Nie zeby bol kamenna tvar, usmieva sa, dvori jej i pobozka, ale stale citi, ze ho ktosi od nej akosi oddaluje. Nerobi to ani z povinnosti, ani z naruzivosti. Je tak niekde v strede. Nepreziva ten zarodok vztahu tak ako s Nikou. A so Zorou urcite nie, lebo ju ma znova pred ocami a so Zorou predsa nebolo nic. Ach, taka smiesna vec z minulosti vie pekne nastrbit spravanie cloveka v pritomnosti a ak s tym nic neurobi, i v buducnosti. Clovek je tak lahko ovplyvnitelny, ked zije so svojim druhom, ako mozno ziaden iny druh na tejto zemi. Pravda, sme ludia. Od prirody sebecki a spolocensky zalozeni. Zviera to ma o nieco lahsie. Jeho priority su jasne: jest, spat, chranit sa pred dravcom a kopulovat. Vztahy maju, ale vyrazne hierarchicke, ktore udrzuju spolocnost stabilnu. 

	Je zniceny ako pes. Ani ta sprcha, pri ktorej, ako inak, prebral v hlave vazne spolocenske problemy, mu velmi nepomohla. Dal si na oddych v telocvicni este par kilometrov na stacionarnom bicykli na uvolnenie, ale dnes sa mu zdalo, ze skor na zabitie. Oci sa mu zatvorili, len co si znovu sadol pred televizor, kde sa stale opakoval mainstream. Nemal ponatia, ako dlho spal, ale uz kdesi v prostriedku medzi spanim a bdenim zapocul, ze sa brat vratil z prace. Otvoril oci, ale zistil, ze to bol zly napad, lebo citil, ze ho stipu. Tak ich radsej znova zatvoril a pozdravil sa bratovi. Ten najskor neodpovedal, ale potom mu pozdrav opatoval a zakrical za nim, ci nevidel Mikaylu.
„Sla von.“
„Ako von?“
„Vsak jej padla.“
„No hej, ale hadam vie, ze ma vecer prist.“
„Vecer, preco vecer?“
„Mame predsa navstevu.“
„Navstevu? Kto pride?“
„Ashley.“
„Jaj tak.“
„A vies co sa chystam urobit?“
„Tipujem podla tvojho tonu hlasu, ze si stastny, tak ju chces poziadat o ruku.“
Dam az podisiel za nim do obyvacky: „To si ako vycitil?“
„Az tu vidim, ako sa smejes, daj i mne okusit.“
„Podivaj sa na seba, Mit, oci mas ako cinsky zvarac!“
„Dnes bol tazky den.“
Dam si k nemu sadol. „Naozaj?“
„Spal som tri hodiny a potom dvojfazovy trening. Tak si to domysli.“
„Zase si spal len tri hodiny? Mitja, ja ti vravim, setri sa, lebo v styridsiatke si budes nosit so sebou metlicku a lopatku a budes si iba zhrabuvat kosti.“
„Neprehanaj.“
„Neprehanam. Nieco sa deje, o com by som mal vediet?“
„Ty chces vsetko vediet.“
„Tak mi to povedz, neboj sa.“
Ticho.
„Nieco s Mikou, ze je tak?“
„Pravda.“
„Co zase? Od tej party si cely taky k nicomu. Co ste si zase urobili?“
„Nic.“
„To hovor Mikayle. Mne povedz, co si zase taky. Niekedy si pripadam ako tvoj otec.“
„Take veci ti iba skazia naladu a budes sa zo mna smiat.“
„Nerob zo seba opiciaka, povedz o co ide, lebo metlicku a lopatku budes potrebovat uz teraz.“

	Mitja sa nadychol. Mal ale teraz celkom v pazi, ako to vyznie, bol proste zufalo unaveny. „Ty si Zoru nikdy nevidel, ze je tak?“
„No je tomu tak.“
„Chces vediet ako vyzerala?“
„Preco do toho pleties Zoru?“
„Je to Mikina dvojnicka.“
Dam sa zhacil: „Chces mi... povedat... ze Zora a Mikayla... “
„Su ako dvojicky.“
„Ako to myslis?“
„Ze sa na seba vyrazne podobaju, ale pokial viem, Mikayla nema nikoho v Chorvatsku a je to jedinacik, takze nie su so Zorou v ziadnom vztahu.“
Dam temer nedychal: „To si mi nevedel povedat skor?“
„Preco? Je to dolezite?“
„Na redkovku, ze je! Ak sa Mika podoba za Zoru, ty ju mas stale pred ocami a pripomina ti to casy doma.“
„Presne, ako vravis.“
„Ale to si mohol povedat skor, preboha! Ty nikdy nic nepovies a potom mas naladu na redkovku! Vzchop sa, Mitja!“ Dam bol mierne nahnevany. 
„Co sa rozculujes?“
„Ty sa pytas?! Stale mas naladu pod psa, nic mi nepovies, vsetko veselo tajis a odkial ti ja mam ako starsi brat pomahat?! Povedz mi.“
„Vsak s Mikou predsa ani vztah nemame.“
„Nemate? Cukrujete sa na terase, chodite von nakupovat, castejsie je teraz s tebou von, ako v praci. To nie je problem, lebo doteraz si vsetko urobila, ako mala. Ale ty sa uvedom! Vsetko jej to povedz.“
„Preco?“ zhacil sa Mitja.
„Coho sa bojis? Ak to nie je vztah, Mika to pochopi a nic sa nedeje. Uvolni sa ti a ona o tom aspon bude vediet. Alebo sa zase bojis?“
„Nie. Ked pride vecer, poviem jej to.“
„Nabeton?“
„Nabeton.“

	Vecer prisla Ashley. Vysoka modrooka blondina vzdy vedela pritahovat pozornost Damovych oci. Mitja sedel v kuchyni a snazil sa odhodlat tuzbe povedat Mikayle, co ho tazi. Ashley sa s Damom bavili po svojom v obyvacke a ked im Mika doniesla, co potrebovali, hlavne kavu a nejake dobroty, sadla si k Mitjovi, presnejsie, na Mitjove koleno.
„Mitja, moja ponuka stale plati.“ znova sa lepila na Mitju a siahala mu pod koselu.
„Mikayla, nechaj ma.“
„Co sa s tebou deje? Si v poriadku?“ zase bola ustarostena. Menila nalady velmi rychlo. 
„Necitim sa dobre.“
„To vidim,“ vstala a ponukla Mitovi caj. Vybral si matovy. Mikayla dala zohriat vodu a nasypala mu do salky dve lyzicky cukru. Uz poznala jeho chute. Sadla si tentoraz vedla Mitju na stolicku a chcela odpoved. Mit sa ani neodhodlal a doplnila ho Mika: „Je v tom ine dievca, ze je tak?“
Mitja sa na nu unavene pozrel, pokyval zaporne s hlavou a dodal: „Nie tak celkom.“
„Ako nie tak celkom?“
„Podivaj sa: Kedysi som v Chorvatsku stretol dievca. Poplietlo mi hlavu, ale ja som s nou fakt nic nemal, lebo som bol vtedy taky bojazlivy, ze som jej to nevedel dat najavo... “
„Ale lubis ju, ze je tak?“
„To prave neviem.“
„To ako?“
„Mozno mi to neuveris, ani ja by som mozno v tvojej situacii neveril, ale... “
„Vykokci sa.“ Mika sa hrala na silnu, ale Mit vedel, ze to hra, lebo jej vlhli ocicka.
„Je to tvoja dvojnicka.“
Zrenicky sa jej rozsirili, v tvari sa jej zracilo prekvapenie: „Coze?“
Mitja nevydrzal a zacal sa konecne divat jej do oci: „Kazdou jednou minutou mi ju pripominas. Mas jej oci, jej tvar, jej postavu, vsetko co urobis, mi ju stale pripomina.“ 
Ostala zaskocena. „Ale som ina. A to ti nevyhovuje.“
„Si rovnaka, iba mas inu povahu.“
„Ta ta zerie.“
„Ja uz neviem... “
„Odid.“
„Mika, bud rozumna.“
„Odid. Potrebujem si to premysliet, Mitja.“ Ked chtiac-nechtiac vstal a podisiel k dveram, este sa pristavil a povedal jej: 
„Chcel som ti to povedat, aby sa mi ulavilo. Stale som bol pri tebe napaty ako struna, lebo som mal pocit, ze som stale s nou. Nehnevaj sa za to na mna, nemohol som sa pri tebe uvolnit, ani nevin za to seba.“ 
A odisiel. Mika mu na to nevravela nic. 

28.kapitola

	Citil sa volnejsi. Naozaj sa mu ulavilo. Citil, ze to mozno nebolo od neho dvakrat citlive, ale uz musel s pravdou von. Lebo on naozaj nevie, co teraz citi k Zore a co k Mike. Mozno to Mika vezme sportovo, mozno nie. Je to jej vec. Uz nevie, co si o tom ma mysliet. Citi sa uvolneny, ale bezradny. Clovek, hnany laskou akosi zabuda na minulost. Pre neho v tom jednom okamihu existuje iba ONA a trojrozmerny priestor, neruseny casom. Ale kto je to ONA? Zora, Mikayla, alebo nebodaj Nika? Ale co si urobil teraz? Teraz som sa iba priznal, ze som pri nej nebol celkom otvoreny. Ved som predsa so Zorou nic nemal. Tak potom preco to tak vzala? Lebo si jej vravel, ze si Zoru lubil. Mozno nepriamo, ale urcite to tak pochopila. Zle si jej to vysvetlil. Tu je pes zakopany. To som pokaslal. A dost. Znova sa hlasis o slovo, moje narusene podvedomie? Nepokazil si toho uz nahodou uz dost? Nic som neskazil. Chovas sa vzdycky celkom inak, ako si zmyslis. Si iracionalny, Matt Jovanovski. Tak ma volaju len v klube, ja nie som American. Aj ked som si myslel, ze sa stanem Amikom, len co tu pridem, ide to velmi tazko. Nezapadol som tu jednoducho. Lebo si neriesil veci, ktore ta tazili, to preto. Je to asi tvoj osud, vsetko zvladas na jednotku, ale vztahy... to nie je tvoje. Zmier sa s tym. Teraz si to mozno uz pochoval. Nechaj to tak. Mika vychladne, nieco sa mozno zmeni, neboj sa. Kym to nie je vztah, nemas co stratit. Mika mozno vyzerala nahnevane, ale jej je tiez mozno clivo. Necha si to premliet v hlave a sama mozno pride na to, ako ti pomoct. Ano, to je mozno ta spravna cesta, Mit! Ak ta Mikayla ma naozaj tak rada, ako to ukazovala tymi pozami, recami, iskanim si vlasov, tak ti pomoze! Nenecha ta v tom.

	Nechala. Z toho vztahu napokon ostal skor vztah pracovny. Mikayla vychladla, stale si tykali, ale Mikayla si uz nikdy nezapytala Mitjov cas ani kreditku. Ked odisla domov, proste a jednoducho, odisla a prisla znovu rano. Dni za zacali podobat vajce vajcu. Mitjovi sa prestalo darit. Jeho akcie zapadli prachom, jeho vykon bol nevyrazny, za styri zapasy si zapisal jednu asistenciu a klesol do Hartfordu, len co sa zacalo Play-Off v NHL. Hartford sa nedostal do vyradovacej fazy, takze sa pre Mitju sezona nadobro skoncila. Co ho je po tom, ze jeho gol proti Flyers bol oznaceny ako gol zakladnej casti. Este v poslednom zapase zakladnej casti hral. Ukazoval sa dobre, ale potom ho pohrabal vlastny spoluhrac Adam Woodsen. Pri hre sa nechtiac obaja zrazili v plnej rychlosti v prvej tretine a Mit skoncil v nemocnici s lahkym otrasom mozgu. Navstivila ho i Mikayla, ale ich rozhovor mal znova vyslovne kamaratsky charakter. Damjan prisiel i s Ashley. Uz ako snubenicou. Popriali Mitjovi skore uzdravenie a Dam mu dal citrony. Vedel, ze ich Mitja miluje, ale pridal mu i pomarance, aby to nevyznelo, ze sa mu vysmieva. 

	Mitja temer spal, ale prebral ho znamy hlas: „Cau Mitja.“
Hodil okom na vedlajsiu postel. „Cau, Sasa, co ty tu?“
„Koleno. V zavere zapasu som to schytal o mantinel.“
„A ako to vyzera?“
„No, sezonu som skoncil.“
„Docerta.“
„Sezona vyzerala byt vyborna a teraz je to hlboko v... “
„Nie je.“ chlacholil ho Mitja. „Chlapi to potiahnu.“
„Verim im.“

	Dlho sa rozpravali. Alex dostaval injekcie, masti a obvazy. Na druhy den ho mali operovat. Mitja napokon zacal i tu palcivu temu. Na Mikaylu temer zabudol. Alex sa nezatvaril velmi nadsene, no napokon sa zveril mlademu Mitjovi s temnejsou strankou svojho zivota: 
„Vsak vies, aky som bol za mlada, ak si ma sledoval. Vecne vesely a pozitivne naladeny. V prvej sezone som bol Novacik roka. Ozenil som sa s Jeanine. Moj zivot dostal iny zmysel. Bol som na vrchole sil, vsetko sa darilo. Ale potom sa to zacalo rucat. Jeanine mi bola obrovskou oporou, bolo to slniecko, mozno nie modelka, ale velmi mila, skromna a priatelska, pre mna bola i krasna. Vedela ma podporit vo vsetkom, na co som siahol. Preto sa mi tak darilo. Bola to vytazena zena, ale stale mala na mna cas. Ale stratil som ju. Casto cestovala a pri jednej z jej castych zaoceanskych pracovnych ciest sa mi uz nevratila, to uz asi vies.“
„To mi je hrozne luto.“
„V pohode. Musel som to prehltnut. Kazdy si tym raz prejde. Na to som prisiel az po dlhsom case, co som sa zatvaral pred spolocnostou. Nevedel som sa z toho dostat. Prehryzt sa cez tu hlupu autonehodu, mi dalo zabrat viac, nez sa co som bol pripraveny. Clovek na to nie je nikdy pripraveny. Ale ked to ma prist, pride to. Niekedy ohlasene, niekedy nie. Predal som Porsche, odvtedy jazdim mestskou dopravou, uz sa nebojim, ako kedysi. Chodim ozbrojeny, keby nieco. Ale potom prisla dalsia zvlastna sprava: mam nemanzelsku dceru.“
„To fakt? Katthy je nemanzelske dieta?“
„Ano. Bola to chyba, co som vtedy urobil, ale to bolo este predtym, nez sme sa spoznali s Jeanine. Nastalo dalsie divne obdobie. Katthy ma nemala spociatku rada, ze svojho biologickeho otca vlastne nevidela jedenast rokov, ale je dolezite, ze sa nasla a v jej najdolezitejsich obdobiach zivota budem pri nej. Helen si ju neponechala a dala ju do detskeho domova. Az po rokoch sa to zistilo. Keby mi to povedala, ze ju nechcela, postaral by som sa o nu.“
„Ten zivot prinasa velke vyzvy.“
„Tak uz to vies mozno i ty. Mozes mi tiez nieco povedat? Ako si na tom s tou tvojou kraskou?“

29.kapitola

	Mika dala vypoved. Ani Dam nemal nejak velmi dobru naladu. Iba neustale rozoberali ich vztahy a Mitja to nevedel prijat. „Uz sme sa spolu zzili. Preco odisla?“
„Mohla odist bez udania dovodu. Neviem, asi to nedobre vzala. Z toho usudzujem, ze si jej to povedal.“
„Povedal.“
„Hm, ocakaval som, ze bude rozumna a necha to plavat.“
„I ja. Ale vies, ze potom sme uz nikde neboli.“
„Neviem, preco ju to malo tak zobrat. Zeby k tebe nieco citila?“
„Mozno. Alebo si iba zle vylozila moje slova.“
„Ach, bratu, kaslime na to.“
„Mas recht. Najdeme si inu.“
„Ak tu Mika nieco zanechala, tak vo mne urcite vacsiu naklonnost k upratovaniu.“
„Netaraj. Nechci, aby ti z tych klamstiev redkovka zo zadnice vyrastla.“
„Ja neklamem!“
„To urcite!“

	Napokon sa dohodli, kedze i Dam znova cerpa dovolenku a Mitja ju uz ma vlastne tiez, ze sa vyberu do Chorvatska. Mit nebol sice nadseny, lebo sa vracia na miesto cinu, ale v podstate trosku ufujazdi od posledneho blazniveho obdobia a prevetra si mozog. Napokon suhlasil. Narychlo sa pobalili. Zabukovali si letenku hned na zajtra rano priamo do Zahrebu. Nic im v tom nebranilo znova prist domov. Dam zniesol ranajsi let vyborne. Na zaciatku sa sice citil, akoby mal zaludok na oceane, ale potom si rychlo zvykol a v Chorvatsku bol uz vecer, ked sa dotrmacali autobusom do Starice. 
„Akurat na veceru,“ usmial sa Damjan. 

	Mitja tie ulice poznaval, behaval tu. Poznal tu kazdy kamienok, vedel o vsetkych uliciach. Poznaval ludi, len ti jeho temer nie. Daleko to do jedineho poriadneho hotela nemali. Je tu priamo autobusova zastavka. Vosli dnu, ubytovali sa, ale hned vyrazili von z hotela. Je to prestavany renesancny kastiel, velmi pekny, zeleno-biely. Mitja s Damjanom sa prechadzali po uliciach. Neraz sa zastavili pri miestnych a prehodili s nimi zopar slov. Dam to tu poznaval. Dlhe roky nemal o tychto miestach ani najmensie tusenie. Poznal to tu, ale k svojim spomienkam teraz pridava vizualny zazitok. Sklamali ich vsak v ich dome. Novy majitel domu ich nepozval dnu, dokonca ich vyhnal. Tak sa bratia rozhodli, ze pojdu na veceru do Zlateho kalicha. Varia tam dobre a este nebolo tak neskoro, aby sa tam ukazovala spodina mesta. V hoteli uz veceru nedostali, no ranajkovat tam uz budu.
„Je to fakt vyborna kuracina.“ vravel Damjan, vychutnavajuc si vyborny a makucky rezen. „Ze je tak? Milujem kuracinu. Vykostene, makke, fajne maso.“

	Vyrusil ich vsak hlucny prichod akejsi rodinky. V restauracii bolo minimum ludi a tak si bratia vsimli, kto prisiel. Chlap bol nizsieho vzrastu, s vyraznymi ciernymi fuzmi a silnou postavou, temer pripominajucou sud. Nehodlal si zahasit cigaretu, az kym ho pan hlavny neupozornil. Mal pri sebe dve deti: neposedneho chlapca, jeho obraz, tiez trochu pri sebe a dceru, mohli mat okolo troch rokov, vyzerali ako dvojicky. Zena kracala za nimi a vecne deti upozornovala. Vyzerala staro, i ked mozno mala podobne rokov ako Mitja. Bola to spinava blondina s nevkusne operaciami upravovanymi perami, velkymi ani kacica a az neprirodzene chudou, vyziabnutou postavou, na ktorej sa vypinali asi tiez nie celkom prirodzene prsia, mozno najvacsej velkosti, ake mali na sklade. Mala dioptricke okuliare a vyzerala dost znicene, pomyslel si Mitja. Ked si vsak sadli ku stolu a deti zacali vystrajat, Damjan cosi vytusil. Mitju to sice vyrusovalo, ale nenechal si kazit den, ked ma pred sebou tak znamenity rezen a priam lahodny zemiakovy salat podla jeho priani s extra tatarskou omackou. Priam sa rozplyval na jazyku, tak bol uzasny. 

	Damjan za zatvaril kyslo a ukazal Mitjovi, aby sa k nemu nahol. Chcel mu totiz cosi povedat celkom tajne. Mitja sa zhacil, nahol sa cez stol a Dam mu posepkal: „Cujes? Ten hlas mi je povedomy.“
„Ci hlas?“
„Tej zeny. Pocuvaj ho a mozno ju spoznas aj podla vyzoru.“
Mit sa nenapadne podival na „podareny parik“ s detmi, ale nic take nevypocul, ani nezistil. Az ked prisiel rovno pan hlavny, ked bratia dojedli, sa znova pohruzili do rozhovoru a rovno s nim: „Pan hlavny, to jedlo bolo vynikajuce.“
„Dakujem pane, som rad, ze vam obom chutilo, aj vam pan Damjan.“
„Ako viete, ze som Damjan?“
„Vsak ste bratia, ze je tak?“
„Jasne.“
„Este nas spoznavate, pan Krstic?“
„Prirodzene ze ano, mlady pan Jovanovic.“
„Som velmi rad, ze vas konecne vidim, pane.“
„Racil som si vsimnut, ze vidite, pane, to som velmi rad.“
Mitjovi to vsak nedalo, a ked tasil penazenku, ukazal teraz panu Krsticovi, aby podisiel blizsie a opytal sa ho na tu rodinku naproti. „To su pan a pani Zajcevovi s rodinou.“
„Zajcevovi? Ja si ho pamatam takeho chudeho predsa.“
„Diagnostikovali mu akusi poruchu travenia.“
„Aha. A ta pani?“
„To je Zora Zajcevova, za slobodna Kavulicova, urcite sa na nu pamatate.“

30.kapitola

	Mitja sedel doma a ten film vobec nevnimal. Hlava mu sla explodovat. To coho bol dnes svedkom? To ze bola Zora? To cudo? Ked ju presnejsie zmercil a pokusil sa z nej odratat tie umele prsia, pery a blond vlasy, ubrat jej mozno styridsat rokov, tak mozno by to bola ona. Ale cim viac sa dival, tym sa jej silueta priam viac podobala. Odmyslel si este tie drahe nahrdelniky, prstene a priam ohyzdne dlhe nevkusne nechty, ktore priam este tasila ako svoju zbran, ked si nimi iskala vlasy, ktorym chybal ten povestny gastanovy odtien, (podobali sa iba ak slame) a dostal vysledok, ze zo Zory absolutne vyprchal jej dievcensky sarm a priam zo dna na den sa chcela stat zenou. Ale mozno jej metamorfoza akosi nedopadla dobre. 
„Hovoril som ti... Mikayla sa podobna na Zoru.“
„Tak si ju nepamatam.“
„Absolutne sa zmenila. Zase mi zasiahla srdce.“
„Preco sa vlaci teraz so Zajcevom?“
„Asi preco? Lebo ma peniaze. Videl si, co to nou porobilo. Vsak je z nej umelina!“
„Hovoril si mi, ze sa podoba na nasu Mikaylu. Ale to nasa Mika je stotisickrat krajsia!“
„Nikdy som si nemyslel, ze Zora tak dopadne. Bolo to krasne dievca, ale teraz... “
„Vedel si, ze mala v merku rovno Zajceva?“
„Nie. Ja som si myslel, ze je to skromne mile dievcatko. Asi som sa mylil.“
„Nemali sme jej pomoct?“
„A ako? Snad chces nejako odporovat Zajcevovi? Ked to clovek nikdy nevie, aky je na nu v sukromi. Moze byt iny.“
„Alebo zeby Zora vyuzila, ze ma tolko penazi a ryzuje z neho?“
„Radsej to ani nerozoberaj, lebo mi je z toho zle. Zoru som lubil, ale nevedel som jej to dat najavo, lebo som stale prezival odmietnutie zo strany Niky. Cely cas som bol v zlej nalade i s Mikou, lebo mi pripomenula Zoru. A teraz, ked vidim, co je so Zorou a co som pokazil s Mikou, ze som ju stratil, chce sa mi plakat.“

	Damjan sa iba usmial, sadol si k nemu, polozil tacku s hranolcekmi na stol, chvilu sa divali na film v televizii, ked mu Dam zacal znova cistit dusu: „Podivaj sa Mit, vezmi si to tak: S kym mas krajsie zazitky? So Zorou, alebo Mikou?“
„S Mikou predsa.“
„Koho si kedy niekam pozval?“
„Miku.“
„Kto ta pozna lepsie?“
„Mika.“
„A koho lubis?“
„To neviem.“
„Ako to? Napriek tomu, co si videl?“
„Nie. Lubil som Zorinu postavu a vyzor. A pri Mike neviem vobec. Je to zlate dievca, ale stalo ma tolko penazi a tak casto menila nazory a nalady, ze neviem, ci by som s nou vydrzal.“
„Vsak tu o to nejde. Teraz mozno nie je na to vhodny cas, ale musis si to v hlave usporiadat. Stara Zora, co ta matala, je minulost! Hlboka minulost, co sa nevrati! A s Mikou by si vedel fungovat od zaciatku, predsa.“
„To si nemyslim. Ja sice viem, ze sa stara Zora nevrati, ale Mikayla mi ju pripomina. Nemoze za to, ale je to tak.“
„Celkom to s tebou nepohlo, Mit?“
„Zruinovalo ma to.“
„Tak nerozpravaj. Nemozes predsa vsadit na jednu kartu vsetko. Prenes sa cez to.“

	Mitjovi sa tvar vyjasnila az po case, ked do neho brat este hustil silacke reci, ze teraz musi so spomienkami urobit 3 krat Z: zabit, zakopat, zabudnut. Mit sa osmelil, ked mu Dam podal poharik chorvatskeho vina: „Daj si vinka a uz odteraz budeme odteraz zit ako krali.“ Mit suhlasil a netrvalo dlho a uz si pospevoval, nadherne s patosom a s davkou hereckeho umenia prespieval znamy domaci hit od Zlatka Pejakovica. Dam mu teraz i zatlieskal, lebo doteraz brata spievat nepocul a nebol daleko od originalu. Pospievali si, zabavili sa a to az do momentu, kedy zrazu ktosi zazvonil pri dverach. Konecne spokojny a usmievavy Mitja bratovi povedal, ze otvori on sam a nechal brata divat sa na televiziu. S vybornou naladou zapalil v predsieni svetlo a otvoril dvere. Stalo tam nezname dievca. Bolo krasne. Ocarilo ho dlhymi, cervenymi vlasmi, na hlave mala nakrivo maly cierny klobucik s ciernym pierkom vpredu a malou bielou priesvitnou latkou s ciernymi bodkami vzadu, istotne to bola iba ozdoba do vlasov. Zvolila jemny zvodny make-up, ktory jej zvyraznoval mihalnice, pouzila slabocerveny, temer slaboruzovy ruz, ktory jej nesmierne k tym silnocervenym vlasom pristal, mal na sebe presne taku istu bluzku, ktoru podaroval Mikayle a svetlomodre dzinsy, ktore vynikali v kontraste s bielo-ruzovymi teniskami.
„Dobry vecer, prajete si mlada slecna?“
„Cau Mitja,“ nevinne sklopila oci. Bola na zjedenie. Mitja bol ocividne mimo, ale obsah alkoholu ho drzal celkom pri zmysloch.
„My sa pozname?“
„Pravdaze, pan Jovanovic. Pracovala som tu.“
Temer ho zrazilo k zemi priznanie slecny, ze je Mikayla Karsyneova. Taka kocka?! Vobec sa na Zoru a ani na nu samotnu nepodoba! Ake cary z nej urobili tak zvodnu a neskutocnu krasavicu?
„Bluznim, alebo co? Ty si vazne Mikayla?“
„Ano, som to ja.“
„A... co... ehm... ako... “ Usmiala sa. Snazila sa rukou zakryt svoj usmev. Aj to bolo velmi chutne a mile. Hra sa so mnou nejaku hru? Sladky cukricek, ale nie ako Nika. Krasna, nie vsak ako stara Zora. 

	Zvaznela: „Mitja, musim sa ti ospravedlnit. Bola som na teba niekedy velmi drsna a neprijemna. Musim sa ti priznat, ze ked si ma zachranil z toho bazenu a zacali sme sa priatelit, videla som na tebe iba tak peniaze. Bol si mojou zlatou banou. Ale po tom vylete do prirody som zistila, ze si ma mal naozaj rad a ja teba tiez. Odpustis mi?“ 
Mitja ju pocuval, nespustal z nej oci, ale alkohol mu hned predsuval i jeho kajanie, ktore tiez vychrlil na Miku, len co to svoje dokoncila: „Pockaj, musime si odpustit navzajom. Ja sa ti ospravedlnujem za to, ze som tiez zo zaciatku k tebe bol nemily a ze som k tebe nebol uprimny. Tajil som to pred tebou, i ked som vlastne nemal co a pripada mi to teraz smiesne. Taka malickost ma uplne zmrazila a vykolajila, ze som ti nevenoval tak pekne chvile, ake si si zasluzila.“
Obaja sa na seba zamilovanie podivali, obaja si vymenili povinne Odpustam ti a Mikayla este dodala: „Bolo mi z toho zle, chcela som ta, ale ked si povedal, ze ti pripominam jednu slecnu z Chorvatska, rozhodla som sa, ze kvoli tebe sa zmenim natolko, ze ma nespoznas. A vyslo mi to.“ Mitja sa usmial, pozval ju dnu, nezne chytil za ruku a spolu so zatvaranim dveri jej povedal: „Aj ja som sa zmenil. Ale nechci vediet, preco.“