Zo zapisnika terapeutky Autor Vydavatel Licencia Vydanie Autor obalky Zuzana Balasovova Donatova Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2020) Radovan Vincze Uvod Mozno nie jeden z vas zazil na svojom pracovisku, ze dojde k situacii, ktoru nemozete zmenit, len sa mozete rozhodnut. Tak, alebo onak, ked sa odrazu v jeden krasny den ohlasi, ze sa vedenie meni. A tym aj podmienky na pracovisku. Co urobite? Rozhodla som sa pisat o skusenostiach z liecebne pre dlhodobo chorych aj hospicu, v ktorom sme posobili ako skvely tim. A praca, ktoru sme vykonavali davala zmysel. Dnes je uz kazdy inde a na inom mieste. Ale spomienky a realne skusenosti zostavaju a s tymi sa chcem podelit. Nie, nie je to fikcia, ale realita. Aj ked vieme, ze v spolocnosti vo vacsine pripadov je to inak. Ale preco neukazovat aj tu lepsiu stranku? Nemohlo by to niekde, naozaj este raz fungovat? Nevyslovene slova …Lezim na mobilnych nosidlach a utrmacany z cesty sanitkou, konecne stojime. A kde som to? Vidim sympaticku zltu budovu a nadherny zeleny park. To je asi nejaky hotel. Urcite tu maju len kratku prestavku a mna povezu do tej nemocnice, co mi spominala dcera. A zmylil som sa. Vystupujeme zo sanitky. Tak predsa. Sme na recepcii. Vsimam si stojacich cakajucich ludi a do papierov sustredeneho recepcneho. Zacinam pocitovat strach aj uzkost sa ma zmocnuje. Aha! Masinka na kavu. Hned mi je lepsie. Jej, tam je azda vystavka obrazkov a hackovanych kosickov? Ake mile. A je tu cisto a vonavo. Moja uzkost sa akosi straca a vytrati sa uplne. Oslovuje ma totiz mila a sarmantna dama.“ „Dobry den, som ambulantna sestricka a prideme za vami aj s panom doktorom, ked vas ubytuju.“ No, som zvedavy. Aj tak sa bojim po skusenostiach, ktore som zazil v nemocnici. Na nasledky mozgovej porazky nerozpravam. Nevladzem nic povedat o sebe. Nuz, budem dufat. Uz som na izbe a v „pozicanej posteli“ na par tyzdnov. Lezia tu so mnou dalsi traja muzi. Ej, veru, kdeze sme sa to ocitli chlapci po tolkych, tazkou robotou oddretych rokoch zivota? A je to tu. Prichadza ku mne lekar so sestrou. Vysetruju ma a snazia sa so mnou komunikovat. Uvedomujem si zaujem o mna. Je to prijemne. Konecne sa necitim ako balik odlozeny niekam do kuta. S usmevom odchadzaju a zazelaju mi prijemny pobyt v liecebni. O chvilu vchadzaju damy v zelenom osateni. Su vesele, stebotave a rozoberaju nieco, comu nerozumiem, ale sala z nich pozitivna nalada. Vybaluju mi tasky a nalievaju caj do pohara. Vtipne ale s uctou sa prihovaraju k mojmu susedovi, ktory ako som pochopil „neposlucha“ a snazi sa dostat von z postele. Maju to tazke. Neviem ci by som zvladol takuto obetavu pracu. Natahovat sa s tazkymi telami uz nevladnych muzov. Otacat ich, prebalovat, umyvat… Zaujimave. Oni sa usmievaju, dokonca si medzi sebou aj zavtipkuju. Asi to treba. Bez zmyslu pre humor by ta praca bola priam destrukcna. Hla, ide sestricka. V akomsi zaujimavom obleku. Je to reholna sestra. Usmeje sa a podava mi lieky. Nemam ich rad, ale viem ze to musi byt. Pyta sa, ci mi nie je zima, lebo v izbe mame pootvorene okno. Okrem liekov ju zaujima, ako sa citim. To je vyborne. Uz je pomaly obed. Aj som vyhladol. Len neviem ako sa najem, lebo sam to nedokazem. Mam trochu tremu. Nepoznam to tu. Neviem ako to tu funguje. Pozor! Uz niekto ide. Otvaraju sa dvere a na chodbe registrujem damy v peknych zasterach a fialovych bluzkach. Dokonca ma jedna z nich aj capicku vo vlasoch ako v hoteli. Aha, priviezli jedlo. Jedna z nich prichadza k mojmu stoliku, venuje mi pohlad a podava mi polievku. Vzapati prichadza ku mne dama v zelenom a pomaha mi s podanim stravy. Pomaly a pokojne. Mam pocit, ze je tu len pre mna. Snazim sa poponahlat, lebo viem, ze nie som tu sam. Pokojne, aby vam nezabehlo! Usmernuje ma dama v zelenom. Uz viem ze su to sanitarky, alebo zdravotne asistentky. Po obede je siesta a moji spolubyvajuci odfukuju, obcas zavzlykaju a opat odfukuju. Podriemkavam, ked tu zrazu, ma vytrhne z mojho lenosenia, optimisticky naladena a razna dama, ktora sa mi predstavi ako rehabilitacna sestra. Tak! A budeme spolu cvicit, bicyklovat a pokusime sa vas postavit na nohy dobre? Len prekvapene prikyvujem. Kolko ma ta energie! Kiezby som mal z nej aspon kusok. Pomyslim si. V popoludnajsich hodinach mam navstevu. Dcera za pomoci sanitarov ma vyprostuje z lozka a odvazaju ma ako krala na nadvorie. Je krasne. Popijame kavicku z mojej oblubenej masinky na kavu a ja sa kocham zelenou a sviezostou stromov. Na smutok akosi zabudam. Preco? Nuz, akosi zistujem, ze sa tu netreba nicoho bat. Ludia sa ku mne spravaju ako k cloveku a nie ako k odhodenemu baliku. Tesim sa na druhy den. Tesim sa na rano, kedy ma privita vysoka stihla pani upratovacka. Vzdy po jej odchode z izby mam pocit, akoby vymietla vsetko stare a nepotrebne. A nove opat zacina. Tesim sa na sestru, ktora moje telo vnima ako velku mapu, kde opatrne a precizne hlada tu spravnu zilu, aby mohla do nej vpravit esenciu, ktora ma udajne drzi pri zivote. Ale ja viem, ze pri zivote ma hlavne drzi ludsky pristup, na ktory narazam vsade navokol. Dnes som akysi unaveny a uboleny. Velmi precitlivelo znasam kazdy dotyk na mojom tele. Ako dobre, ze sestricky su citlive. Tesim sa na vizitu. Pred jej prichodom vladne v nasej izbe zvlastne ticho a ocakavanie. Vsetci su v bielom, tmavomodrom alebo bledomodrom oblecku, obcas sa mihnu aj ti v zelenom, ked podavaju primarovi rukavice, alebo pripravuju pacienta na primarsku prehliadku. Lekar v bielom plasti, pravdepodobne sef sa ma opyta, ako sa mam a ci mam bolesti. Neodpovedam. Nemozem zo seba vytlacit ani hlasok. „Ak nemate bolesti, pokyvte hlavou,“ vynajde sa. Prikyvujem. Rozumieme si. Podava mi ruku a odchadzaju. Hned mi je lepsie. Ten primar vie, ako si uctit cloveka aj ked je uz v roly pacienta. Obcas za mnou chodi taka prijemna pani. Vraj tu posobi ako dobrovolnicka. Podava mi flasku s vodou, rozprava mi, ako je vonku. Vraj tu maju v liecebni aj socialnu miestnost a ked dlhsie usedim vo voziku, pozvu ma tam. O spolocnost sa okrem socioterapeutky stara aj drobna modrofialova andulka. Do kostola uz nechodim. Nevladzem, som slaby. Som velmi rad, ze ma pride navstivit knaz. A mozno sa zucastnim v nedelu sv. omse, ak mi to zdravotny stav dovoli. Uvedomujem si jednu velmi dolezitu vec. Viem, ze zdravy uz nebudem. Som realista a dobre poznam svoje moznosti. Napriek tomu neupadam do skepsy a depresie. Viem, ze som sa ocitol na mieste, kde sa citim stale clovekom a nie som sam!  Zovsadial pocuvame, ako nase zdravotnictvo pokrivkava. Ako na pacienta nieto penazi ani casu. Celu spolocnost ani zdravotnicky system zmenit nemozeme. Koho mozeme zmenit, sme len my sami. Kazda jedna pozicia v ktorej sa nachadzame, ci uz sme upratovacom, pracovnikom kuchyne, udrzbarom, sanitarom, sestrou, lekarom, administrativnym pracovnikom, riaditelom alebo dobrovolnikom, je nesmierne dolezita. Kazda jedna je vyznamna pre fungovanie zariadenia ako celku. Liecebna, nemocnica ci dom seniorov by bez jednotlivych pozicii, existovat nemohla. Aj ked nemozme pre pacientov urobit vzdy vsetko podla ich ocakavani, jedno urobit mozme. Udrzat seba vzdy v trpezlivosti a psychickej pohode pri praci s pacientom a snazit sa mu vyhoviet do tej miery, aby odchadzal od nas s dobrym pocitom a spokojny. Cakanie „V liecebniach pre dlhodobo chorych ludia len lezia, vlastne cakaju na smrt!” Casto vyrieknuta veta z ust beznych ludi. Ano, mohlo by to tak vyzerat. Ale je to vobec mozne? Ake je cakanie na smrt? Uz sme to niekedy zazili, ked sa o tom vyjadrujeme? Clovek v zariadeniach s dlhodobou starostlivostou, ktory je odkazany na lezanie na lozku, necaka na smrt. On stale dycha, vnima, pocituje – zije. Otazka znie, ako. Nad tym mozeme pouvazovat. O Anicke Na oddeleni je akosi rusno, ale predsa sa dostane ku mne informacia o prijatej pacientke. „Na izbe cislo osem lezi pani po prekonani mozgovej porazky. Nechodi a nerozprava. Je smutna a cely den len hladi na strop. Je mozne nieco pre nu vymysliet?” spytuje sa ma izbova lekarka. Prichadzam do izby cislo osem, kde su umiestnene styri postele. Vsetky su obsadene starsimi zenami vo svojich pyzamach, alebo takzvanych „anjelikoch”. Pristupujem k lozku, kde lezi pani Anna. Ma osemdesiatdva rokov a po zhliadnuti jej tvare si uvedomim, ze je u nas opakovane. Avsak predtym este chodila za pomoci barle a navstevovala spolocensku miestnost. Mala oblubenu knihu „Povesti spod Sitna” a vzdy si z nej citavala. Moment, kedy sa nam stretnu pohlady je plny nostalgie, smutku i radosti zaroven. Mozno by sa rada opytala: „Pamatate si na mna?” ale uz to nebolo mozne. Pani Anna nasledkom porazky nemoze hovorit. Rozumie, ale nereaguje slovne. Len pomocou mimiky tvarovych svalov a posunkami. Nase stvoro oci vedia, ze sa dohodneme. Sanitarky pripravuju Anicku do vozicka a odvazam si ju do spolocenskej miestnosti. V naprsnom vrecku ma aj okuliare, akoby vedela, ze jej ponuknem cinnost. Za stolom aj s inymi pacientami sa citi rozveselene. Pohladom koketuje s modrou andulkou, ktora sa stala neoddelitelnou sucastou mojej prace v oblasti socioterapie. „Spominate si na andulku Fufi?” pytam sa Anicky. Kyva suhlasne hlavou, usmieva sa a snazi sa jej meno vyslovit. A vtedy to zacina. Pravidelne cvicenie slov pocas jej pritomnosti v socialnej miestnosti. Nase stretnutia sa stavaju milou samozrejmostou a pani Anicka ma vzdy vita s radostnym usmevom. Knihy tvoria jej zabavu cislo jeden. Ukazuje mi obrazky miest, ktore pocas zivota navstivila a dokonca sa jej podari, sice tazko ale predsa, vyslovovat slovo jej rodnej dedinky – Dolne Patince. S neuveritelnou namahou mi na prstoch ruky vysvetluje nieco, comu nerozumiem. Tazko nachadza slova, alebo len kusky z nich. Pripomina mi to slovny rebus, ktory mam vylustit. Uz to mam! Z jej obce totiz pochadzaju slavne herecke osobnosti ako Stefan Kvietik, Julius Pantik, Milan Knazko a ini. Chvile s nou by som mohla oznacit za smutno vesele, ktore vyzaduju vela trpezlivosti na obidvoch stranach. Ale stoji to za to. Na jednej strane pocit pacientky, ktorej pobyt v zariadeni nie je nudnym a ona nevstupuje do sveta nicoty a apatie, na strane druhej dobry pocit terapeutky, ktora zistuje, ze dobre zvolena aktivita ma pre pacienta vyznam. A tak sa pytam. Je mozne cakat na smrt? Alebo sa snazime do poslednej chvile v zivote este nieco pekne uvidiet, pocut, alebo vytvorit? Alebo len rozjimat vo svojom myslienkovom svete a prehodnocovat o com nas zivot bol? Nuz, posudte sami. Ne - planovany plan Predstavim sa a on ma oslovi otazkou: „Nie su tu, prosim vas, niekde noviny?” Na otazku rada odpovedam, lebo viem, ze sa teraz nesustredi na svoju chorobu. V tejto chvili nepotrebuje lekara ani sestru, ale mna, pomyslim si. „Nielen noviny, ale rozne knihy a hry vam mozem ponuknut v spolocenskej miestnosti. Pojdete so mnou?” spytujem sa. Bohdan vaha a kontroluje, ci ma vreckovku vo vrecku pyzama. „V spolocenskej miestnosti sa mozete stretnut s inymi pacientami aj s krotkou andulkou. Vymyslime zaujimavu cinnost, ak sa pridate,” mierne nahovaram. Bohdan sa rozhodol a odokryl perinu. Posadil sa, ale z postele mu visela iba jedna noha. Ta druha siahala len po koleno. Bez znamok rozrusenia mu pomaham nasadnut do vozicka. Kracame chodbou a jeho zvedavost je znacne napadna. V spolocenskej miestnosti uz sedia aj ini a medzi nimi taktiez novoprijaty pan Konrad z izby c. 10. Konrad sedi pokojne s jednou nohou skratenou po koleno. Zaujimave. Obaja su podobnej postavy a iba s jednou funkcnou nohou. Navodim trochu atmosfery okorenenej lahkou hudbou a pozorujem prisediacich. Bohdan a Konrad sa pustaju do zaujimavej debaty. „Vy ste kde pracovali?” pyta sa Konrad. „Aj v dzungli,” s usmevom odpoveda Bohdan. „A co sa stalo, stretli ste leva?” zahladi sa na okyptenu nohu Bohdana. „Ale nie, cukrovka,” odpoveda. „A vy tu vasu ste kde stratili, vo fabrike?” vyzveda na oplatku Bohdan. „Ale nie, tiez cukrovka,” uskrna sa Konrad. Nevstupujem do ich rozhovoru, len pocuvam. Ich debata o dobrodruznom zivote zaujala aj ostatnych pacientov v miestnosti. *** Kazdy den organizujem ich stretavanie pocas pobytu v liecebni. V jedno rano si vsimnem, ze Konrad je akysi smutny. „Tak co, dnes idete na program?” spytujem sa neisto. „Necitim sa dobre, ale ak tam bude Bohdan, tak idem!” zaveli a ohmatava misku s liekmi. „Uz ste ich asi uzili, lebo ich tam nemate,” usmejem sa. „Ach, ta pamat, moment, obleciem si zupan a roztocime kolesa,” zahlasi. Zakazdym sa tesim na tychto dvoch panov. Aj ked su tazko chori, dokazali si vzajomne vytvorit atmosferu, akoby boli niekde v kaviarni. Uplynul jeden rok, co som im kyvala na pozdrav, ked odchadzali k svojim rodinam. Pocas rannej navstevy pacientov na izbach, opat vitam u nas pana Bohdana. „Tak, uz ste opat u nas!” zvitame sa. „A je v liecebni aj pan Konrad?” vyzveda Bohdan. „Neviem vam v tejto chvili povedat, ale zistim to.” Otvaram dvere u vrchnej sestry a ta mi oznamuje, ze pana Konrada privezu zajtra, ale nie v dobrom stave. Rozmyslam, ci informovat vobec Bohdana o prichode Konrada. Nerozrusi ho takato sprava? Vsak ani on uz nie je v najlepsej forme. Casto zaspava. Jeho srdce je slabe a zaspi aj pocas nedokoncenej vety. Na druhy den privazaju sanitkou pana Konrada. Volim takuto strategiu rozhovoru: „Vitajte u nas, pan Konrad. Vidim, ze ste slaby, ale nemali by ste chut na navstevu?” „Aku?” spozornie a jeho oci sa rozjasnia v zasedlej tvari. „Od vcera je u nas aj pan Bohdan. Mozem mu povedat, ze ste tu?” polozim otazku. „Ale jasneeee,” radostne ale ticho zasveholi. Stavam sa usporiadatelkou ich stretnuti priamo na izbe. Bohdan sa opiera o madlo postele svojho priatela a uz su opat v zazitkoch z dzungle. Liecebna akoby neexistovala. Aspon na tu chvilu, ked travia cas spolu. *** Presiel tyzden a na oddeleni mi oznamili, ze pan Konrad nenavratne „odisiel”. Taky je zivot, povzdychnem si, ale vzapati hned myslim na Bohdana. Ako mu to povedat? Alebo zaklamat, ze uz isiel Konrad domov? Ach nie, to nedokazem. Ved to boli niekedy silni a otrli chlapi, predsa nieco musia vydrzat, pomyslim si. Jemne klopem na dvere izby pana Bohdana. Sedi vo svojom vozicku a hladi von oknom. Nie je treba slov, uz mu to oznamili. Posedime minutku pri jeho lozku a potom uz opat v spolocenskej miestnosti zaplna priestor svojimi zazitkami. Vsetci ho sustredene pocuvame, az kym nezaspi…   Po pekne stravenom vikende si v praci opat obliekam svoj plast, pero nastoknem do bocneho vrecka, pripnem vizitku s menom… „Zuzka, dnes nepride Bohdan do spolocenskej miestnosti. Uz vies?” privita ma so slovami vrchna sestra. „Nie, hadam ne….,” nedokoncim vetu. „Ano, v nedelu nad ranom, „odpoveda sestra. Myslienky sa mi krutia hlavou a slza sa kotula po lici. Niekde som citala, ze nahody neexistuju, len nevedome zakonitosti. *** V liecebni pre dlhodobo chorych sa stretli dvaja muzi, aby z nej mohli aj spolocne „odist”. Ze by to bol nieci plan? O prasknutej miske „Zuzka, prijali sme pacienta, ktory je tak trochu tvrdym orieskom. Odmieta vyjst zo svojej izby, chce mat pokoj od vsetkych,” informuje ma vrchna sestra na oddeleni. Otvaram dvere cislo dvanast. V posteli lezi clovek zavalitej postavy zahladeny na bielu stenu. Predstavim sa. „Volajte ma Dedo Simon,” kamaratsky zasepka. „Viete, som uz stary. Bol som niekedy riaditelom, ale teraz? Nebavi ma nic, chcem len oddychovat,“ zdoraznuje. Ako terapeutka, ktora motivuje a nepresvedcuje, odchadzam. Uvedomujem si dusevne rozpolozenie pana Simona. To ale neznamena, ze to vzdam, pomyslim si. Na druhy den ma lekar informuje, ze pan Simon protestuje, je nevrly na personal a nechce absolvovat rannu hygienu. Som v liecebni este kratko, a preto cinnost socioterapeutky sa snazim obhajit, ze je pre pacientov potrebna. Otvaram opat dvere na izbe cislo dvanast. Pan Simon sa na posteli znechutene otoci ku mne chrbtom. Rozumiem jeho hnevu, rozumiem, ze sa citi nedostojne, rozumiem… „Dedo Simon, mohli by ste mi pomoct?” A vyberam z tasky rozbitu misku z keramickej hmoty. „Neviem, co s tym,” podotknem. Spozornie a nasadi si okuliare. „Mozno by som to vedel opravit, ak mate v klubovni naradie.” O chvilu uz veziem Deda Simona na invalidnom vozicku do spolocenskej miestnosti. Rozhliada sa, schyti lepidlo a za jeho asistencie misku davame dohromady. Od tejto chvile sme s Dedom Simonom kamarati. Radim sa s nim o mnohych technickych zalezitostiach, napriklad ako spravne zavesit obrazky v celom areali liecebne. Dedo Simon sa citi odrazu uzitocny. Vie, ze vzdy, ked pride do Klubovne, nieco vymyslime. Dokonca sa dal aj na farbenie obrazkov. Praca ho priviedla opat k tomu, ze sa usmieva na svet. V jedno dopoludnie malujeme s pacientami obrazky jesene. „Ja nebudem malovat. Cely zivot som pracovala vo vinohrade, na taketo veci nebol cas,” dorazne zahlasi drobna babicka. Dedo Simon pomalym pohybom otrie svoj stetec o misku s vodou. „Pocujte, babka, nekecajte a makajte, alebo sa len pozerajte. Co mate take dolezite na praci v posteli?” uskrna sa. V jeho hlase bolo citit opat niekdajsieho sefa, ktory vedie zamestnancov. Na dalsi den sa ako terapeutka zucastnujem lekarskej vizity, ktora je pravidelne vo stvrtok. Vchadzame aj na izbu cislo dvanast. Na posteli sedi vyrovnane a so sanonom v ruke Dedo Simon. „Tak ako sa citite?” spytuje sa primar. S pohladom betara odpoveda: „Vyborne, sestricky ma posluchaju, cvicim a chodim malovat.” A rozbaluje svoj sanon, v ktorom ma ulozene vsetky svoje namalovane obrazky. Primar s pochopenim starsieho muza ich pozorne prezera. „Pekne a namalovali by ste aj sestram?” „Jasne, objednavky, prosim, hlaste u mojej veducej,” a prstom ukazuje na mna. Dedo Simon namaloval este vela obrazkov a citil sa v liecebni dobre. Myslienka na odmietanie okolia a jeho vlastny pokoj sa akosi rychlo vytratila. Byt uzitocnym tuzime do poslednej chvile. Iba kabat Na oddeleni je dnes akosi rusno. Prijimaju novych pacientov. Nie je to prvykrat, co ma posielaju za nespokojnym pacientom. Zdravotnicky personal ma vela prace, a preto na rozne mentalne aj dusevne rozpolozenie pacientov urcili mna. Zakazdym je to pre mna vyzva. Otvaram dvere izby cislo sest. Na posteli sedi stihly pan, asi sestdesiatnik. V situaciach, kedy vstupujem do izby neprijemnych emocii a tazkej dusevnej nepohody, mi pomaha vlastny pokoj. „No co, priniesli ste mi ten vesiak?“ opyta sa a jeho pohlad smeruje k taske s oblecenim. „To je nehorazne, prisiel som do moderneho zariadenia, kde ani ten posr… vesiak nemaju.“ Pokracuje. „Boli tu uz dve z personalu, ale vesiak nemam,“ nespokojne konstatuje pan. „A cudujete sa? Ste tu len chvilu. Okrem vas prisli aj dalsi a sestricky maju vela prace. Ak je naozaj problemom len vesiak, pojdem do skrine a donesiem vam svoj.“ Pan spozornie, pozrie sa na mna a hovori: „Som chory, len pred par dnami som sa dozvedel, ze tu dlho nebudem. Nemam nikoho, len nevlastnu dceru, ktorej je uplne jedno, kde som.“ Otvara termosku s cajom a pomaly pochlipkava vlazny caj. „Predal som vsetko. Prisiel som do tip - top zariadenia a tu nemaju ani vesiak,“ opakuje sa. O chvilu prichadzam s oblubenym predmetom a pan z izby cislo sest mi podava krasny kozeny kabat. „Prosim, zaveste mi ho, nech sa nezaspini. Bol velmi drahy,“ usmeje sa. Kabat spokojne visi v skrini a ja zotrvam pri jeho lozku este par minut. Rozpravame sa o zivote. O jeho kratkosti a rychlosti, o vtipnych aj smutnych zazitkoch, o neistote a viere. Neprijemne z izby sa vytratilo. Zostal tam len clovek, ktoremu z celeho zivota zostal, podla jeho slov, len ten drahy kozeny kabat. Co skutocne vlastnime, ked „odchadzame“? Na veselu notu Aky vyraz pouzivaju v hovorovej slovencine nasi pubertaci? Napriklad v situacii, ked ten jeden zabudol na toho druheho? Udajne ten jeden „os..l“ toho druheho a tym padom sa ten druhy presuva do pozicie „os..ty.“ Neslusne slovo a este neslusnejsi jeho vyznam. Sedime s pacientkou na lavicke pod kosatym stromom vo vonkajsom areali liecebne a rozoberame pomalicky za stebotu vtackov zmysel nasho zivota. Terapia pod stromom. Ake romanticke, pomyslim si. Po chvili podopieram zoslabnutu pacientku smerom dovnutra liecebne a lucime sa so slovami aj nabuduce! Znie to velmi nadejne, aj ked obidve vieme, ze to tak nemusi byt. Moj sled myslienok pretrhne vesely dzavot este veselsej asistentky. „Do riaditelne,“ zasveholi. Atmosferu spod kosateho stromu si odnasam k sefovi. Dialog so sefom sa nesie bez "ujmy na zdravi" a nic netusiaca odchadzam prec. „Pockajte, nieco nesiete na chrbte. Aha, aj na krku,“ neisto zvola sef. A je to tu. Pocas prijemne ladeneho rozhovoru na lavicke ma zasiahol trus stebotavca. Cize bola som co? „Osrata“ na pohovore u sefa. Neslusne slovo a jeho vyznam iny ako v uvode pribehu. Je lepsie byt clovekom, na ktoreho sa zabudlo, alebo tym, ktory bol trusom zasiahnuty a rozveselil riaditelnu? Nie je „os..ty“ ako os..ty... Prilezitost Nechala som si sosku anjela z predvianocnej aktivity s pacientmi. Je biely so zlatymi vlasmi. Darujem ho pri nejakej zvlastnej prilezitosti, pomyslim si a odkladam anjela do policky. S pani Danou sme sa zoznamili pri jej lozku. Nadvazujeme rozhovor tym, ze sa pytam na jej pracu. Je asistentkou na sudnom lekarstve. Vyrozpravam jej v minute svoj zazitok z pitevne, kde som sa niekedy uchadzala o miesto sanitarky po predcasnom odchode zo studia mediciny. „Na vsetko si zvyknete“, usmieva sa. Vyzaruje z nej prijemnost a zvlastna atmosfera zmierenia. Rozprava jasne, pokojne o svojej chorobe, ktora ju uz celu zoviera v naruci. Presiakne mnou nevysvetlitelny pocit, ze hovorime naposledy. „O com hovorit v tejto chvili?“ „O nadeji na uzdravenie?“ prebleskne mi hlavou. Odchadzam z izby so slovami: „Vsetci sme len na ceste, pani Dana. Niekto je blizsie a niekoho cas este neprisiel“, uvazujem sama nad myslienkou, ktora mi ladne vklzla do ust. A vtedy prisiel ten moment. Rozjasnili sa jej vdakou presiaknute, vlhke oci a s maskovanou slzou v oku jej podavam anjela. Tu a teraz prebehla ta planovana zvlastna prilezitost. Prilezitost potesit cloveka vo chvili, ktora je slovami ani versami neopisatelna. Na druhy den chodim po oddeleni ako zvycajne a navstevujem izby leziacich pacientov. V izbe, kde lezala Pani Dana je cisto, prazdno ale zahadne jasno. Vsetci su prec. Len na okne sedi anjel. Krasne biely so zlatymi vlasmi. Motto: Poviem ti to dnes, aby som zajtra nelutoval, ze som to neurobil. Jozka Je to mylna predstava, ze v liecebni pre dlhodobo chorych a hospicoch su len stari ludia. Ako socialna terapeutka navstevujem novych pacientov na izbach, aby som ich oboznamila s moznostou vyuzitia spolocenskej miestnosti, v ktorej su knizky, farby, papagaj Fufi a dobra nalada. Otvaram dvere na izbe cislo jeden. Privitam relativne mladsiu pani, ako som zvyknuta. Ma skromnu batozinu vedla postele a na stoliku okrem pohara a liekovky iba svoje okuliare. Po skonceni mojho uvodneho slova sa usmeje. „Jeej, pravdaze, rada s vami pojdem. Aspon mi rychlejsie ubehne cas, ked nebudu procedury,” odpoveda a schovava si okuliare do puzdra. Vola sa Jozka. Pracuje ako ucitelka pracovnej vychovy a je zo Ziliny. Rozprava krasnou makkou slovencinou. S tou bude radost pracovat, pomyslim si. Nezmylila som sa. Jozka nielenze sa zapaja do vsetkych tvorivych cinnosti, ale zaujima poziciu koterapeutky. Prihovara sa aj ostatnym damam a panom v miestnosti a vsetky rozhovory su popretkavane smiechom. Zvlastne, pomyslim si. Zena s tazkou diagnozou, takmer nevyliecitelnou, a ona sa usmieva. Chodievam za Jozkou kazdy den a travime spolu vela casu. Vzdy ked je v miestnosti, vanie prijemna atmosfera. Akoby choroba neexistovala a my mame prave hodinu pracovnej vychovy. Ma rada taktiez svoje ticho v izbe alebo v kaplnke, kde sa modli. Jozka okrem lasky k ludom, zvieratam , zivotu ma vrucnu lasku k Bohu. Jej hospitalizacie u nas sa opakuju a ja sa vzdy tesim jej pritomnosti. Vsimam si, ze je to obojstranne. Na konci jej posledneho pobytu u nas dostavam pochvalu. „Zuzka, tato tvoja praca je velmi potrebna pre choreho cloveka. Len vydrz, oni ta potrebuju ako sol,”presne zneju jej slova. S Jozkou zostavame v pisomnom kontakte. „A kedy uz napises a vydas knihu? Aj basnicky, aj uvahy z hospicu?” Su to jej caste otazky, na ktore nemam istu odpoved. Ubehlo uz pomaly pat rokov, odkedy sme sa v liecebni naposledy videli. Dnes mozem uprimne povedat, ze Jozka, pacientka s tazkou diagnozou, bola mojim motivatorom k tomu, aby knizky vznikli. A co je s Jozkou dnes? Jej telo nasledkom choroby slablo a Jozka zostala doma. Chvalila sa mi technikou malby na sklo, ktoru sa naucila u nas v spolocenskej miestnosti. „Zuzka, velmi mi to pomaha, ozdobujem a obdarovavam ostatnych. Pomaha mi to nemysliet na chorobu.” Konecne dni jej zivota prezila Jozka v hospici v inom meste. Tazko sa jej dychalo, a tak uz nepisala. Zavolala som. Telefon som nechala dlhsie zvonit. Nedufala som, ze zdvihne, lebo som mala informacie, ze je jej tazko. „Jeej, Zuzka,” ozvalo sa zo sluchadla na druhej strane. Dychala s komplikaciami, pretoze voda zalievala jej pluca. Jozka sa nebala a hlavne nebojovala. Pre nu nic nekoncilo, len mozno prave zacinalo… „Odisla” o par dni po nasom rozhovore. Uvedomila som si, ake uprimne priatelstvo moze vzniknut aj zo vztahu terapeut – pacient. Otazkou je, kto bol v nasom vztahu terapeutom a kto tym druhym. Venovane Jozke. Zene, ktora dokazala prijat svoju chorobu s pokorou a mierom v srdci. Preco tema chori a zomierajuci? Motivom napisat pribehy z prostredia liecebne a hospicu nie je prestiz a uhladenost smutnej temy na papieri. Motivom nie su vludne napisane myslienky plne emocii, pri ktorych mokrime papierove servitky. Motivom nie je ukazovat svoju tvar a tesit sa z potlesku. Motivom k vydaniu knih je vyjadrit myslienku o starsich ludoch, alebo presnejsie o ludoch odkazanych na pomoc druheho cloveka. A zaroven myslienku vcitenia sa do ich prezivania zivota v obdobi, kedy ich cesta na zemi konci. Mojim motivom je verejne uvazovat nad otazkou: Co asi tak pacienti ci obyvatelia domovov seniorov prezivaju? Pozeraju sa na stenu a cakaju? Modlia sa, citaju alebo hraju karty? Dokazu sa este zo zivota aspon na chvilu tesit? Vo svojich knizkach ani clankoch v magazinoch sa nezaoberam nedostatocnou starostlivostou o chorych v zariadeniach. Riesenie problemu nezalezi len na personali, ale hlavne na moznostiach a schopnostiach vedenia socialnych aj zdravotnickych zariadeni. Cielom mojich knih je priblizit naladu choreho cloveka a ukazat sposob komunikacie aj rozne cinnosti, ktorymi mozeme stav jeho prezivania zmiernit, alebo aj zlepsit. Takze, nie kritizovat je moja tema, ale povzbudit aj inych k pokoju, sucitu a porozumeniu v otazkach starostlivosti o ludi odkazanych na pomoc druheho cloveka.