Eva Biela Brdniarová

1) Predstavíš sa nám trochu?

Neviem, ako sa do role spisovateľa vžívajú iní autori, ale ja sa, možno preto, že som sa ňou stala akosi náhodou, a už v nie najmladšom veku, cítim stále len začiatočníčkou. Ale aspoň môžem odkázať tým, ktorí si hovoria, že už je neskoro na nové začiatky, že nikdy nie je neskoro, aby sme zo seba dali von to, čo je v nás skryté. O čom možno ani nevieme, čo nevedomky potláčame. Takže aj písanie odkazov a myšlienok po papieroch sa môže akosi v jeden krásny deň zmeniť na knihu a potom druhú a tretiu. Držať v rukách vlastné dielko je neskutočný zážitok, najme pre človeka, ktorý v živote nikdy nemal ambície písať romány a ktorému sa akýmsi zázrakom podarilo hneď s prvotinou, knihou Sila lásky, dostať medzi 100 Naj kníh Slovenska.

2) Máš v láske knihy, predpokladám. Povieš nám niečo o tom, čo dobrovoľne čítaš a čo ti to dalo k životu?

Knihomoľ, presne tým som už ako malé decko bola. Prečítala som stovky kníh, okúsila všetky žánre a netrúfnem si vybrať, ktorý by bol u mňa naj. Vek, momentálne rozpoloženie, životná situácia, aj podľa toho u mňa vyzerá výber. Je jedno kto a o čom píše, u mňa musí zafungovať pocit, príbeh musí vzbudiť emócie, niekedy stačí len pár viet, odsek, myšlienka. V správnom čase dokáže naozaj pomôcť. Rozveseliť, pohladiť, postrčiť, rozhodnúť sa. Kniha je pre mňa relax, liečiteľ duše, nikdy sa nekončiaci zdroj vedomostí.

3) Nie len čítaš, ale aj píšeš. Povieš nám niečo o tvojich knihách alebo projektoch? O čom sú, pre koho sú a prečo to všetko začalo?

Začnem od konca. Začalo to náhodou. Ťažkým obdobím, odkazmi, myšlienkami písanými po papieroch pre mojich blízkych a jedným synovým podpichnutím. Moju kritiku na teraz už dávno zabudnutú knihu okomentoval poznámkou - Napíš niečo lepšie ty. Tak som to skúsila, potajomky do zošitov, rukou. Sila lásky bola pre mňa novým začiatkom, nasledovalo čitateľmi vyžiadané pokračovanie Tajomstvá žien a samostatný román Nehanebné hry. Názvy kníh a obálky vedia čitateľov niekedy zaviesť, ale tí, čo sa trochu vyznajú, vedia, že väčšinou sú tieto záležitosti v rukách vydavateľa. Takže nie, moje knihy nie sú romantické. Sú o láske to áno, ale tej ktorá je všade okolo, v nás, aj mimo nás a sú aj o smrti, o zneužívaní, aj o témach, ktoré sa v niektorých kruhoch nemusia, ktoré priznám sa niektorých aj naštvali.

4) Povieš nám niečo na tému čítanie kníh? Čo si myslíš o súčasnej generácii mladých a ich vzťahu ku knihám?

Čítanie kníh sa stáva doménou starších ročníkov, o to viac poteší ak sa pre knihu rozhodnú aj mladí, ktorí akosi nestíhajú, nemajú chuť hodinami s knihou v ruke márniť čas. Prečo? Odpoveď je jednoduchá, ja som zažila dobu, keď si človek dokázal nájsť na všetko čas. Na prácu, oddych, rodinu, priateľov, koníčky. Nehľadal za každú cenu dokonalosť, neutápal sa v bezútešnosti doby, bol šťastnejší. Technika nám dala viac možností, ale obrala nás o čas. Nežijeme, bojujeme s ním, naháňame sa za ničím. A čo je najhoršie, hlúpneme. Deti majú plnú hlavu "vedomostí", ale často ich nevedia používať. V každej knihe, od rozprávok pre najmenších až po tie pre dospelákov, by našli obrovské množstvo praktických návodov na realizáciu nezáživných školských omáčok. Len im treba ukázať cestu. Bohužiaľ školská literatúra skôr odrádza, je na nás rodičoch, aby sme im ukázali, že kniha môže byť zážitkom aj pomocníkom.

5) Aké rady by sa podľa teba naozaj hodili začínajúcim autorom?

Písať, veľa čítať a oprášiť gramatiku. Dobré knihy pomôžu cibriť si štýl, horšie dajú návod ako nepísať. Byť trpezlivý, nenechať sa odradiť a napísané dať pár ľuďom prečítať. Pochvalné slová od blízkych, alebo priateľov úžasne pohladia ego, ale!!! Skúste im povedať, že trváte na ostrej kritike, občas zabolí, ale s odstupom času zistíte, že nič lepšie sa vám nemohlo stať. Budete mazať, prepisovať, zlostiť sa. Ale potom to, čo ste krvopotne písali pár hodín, možno dní, s čím ste sa ťažko lúčili, odrazu dá vášmu textu iný rozmer, tú správnu šťavu, jednoducho je to ono. Dobrý pocit.

6) Posledná otázka je venovaná tak trochu genialite. Vieš napísať knihu alebo zložitejší dokument bez toho, aby sa niečo škrtalo a prepisovalo?

Neviem, či sa nájde taký dokonalý autor, ktorý by neškrtal. Ja som totiž presným opakom takéhoto génia. Prepisujem, škrtám, prehadzujem kapitoly, zamotávam dej. Nikdy nie som spokojná a mám pocit, že vždy je niečo, čo treba dotiahnuť. Má to jednu veľkú výhodu, odovzdaný rukopis som na rozdiel od mnohých autorov nemusela celé dni a týždne prepisovať, opravovať, doťahovať v korektúrach. Do žiadnej z mojich kníh redaktorka nemusela zasahovať, nemenilo sa v nich nič. A to je pre mňa osobne veľké ocenenie.