Mária Jakúbeková

1) Predstavíš sa nám trochu?

Som ex blogerka. Blogovala som, lebo ma už nikto nechcel počúvať. Dnes ma všetci počúvajú, tak neblogujem.

Tvorba (akákoľvek umelecká tvorba, nielen literárna) je totiž tou najlepšou formou sebavyjadrenia a psychohygieny, akú človek môže realizovať. Viedla som si blogy, rôzne portály - pod rôznymi pseudonymami. Moje články bývali označované ako "príliš revolučné" či "kontroverzné!" a hlavne plné cynizmu; sám veľmi dobre vieš, že sa ľuďom nepáči, keď ich niekto obviní z pravdy. 

Najmä, keď poukážeš na chybu systému, ktorú nedokážu napraviť, pretože náprava nie je v ich kompetencii - ich kompetenciu totiž nikto takto nenalinajkoval - zvlášť keď píšeš pre časopis školy, s ktorou sa nesie povesť "výchovného ústavu, kde rodičia umiestňujú deti za účelom zlomenia charakteru a kompletnej prevýchovy" ;-) Na druhej strane je akosi prítomná aj druhá pravda, ergo že nie vždy má človek na takéto obvinenie z pravdy morálne právo. Kant by vedel hovoriť...

Filozofiu som vyštudovala preto, lebo som chcela, nie preto, lebo som musela. Žiaľ, štúdium humanitnej vedy na Slovensku sa s pozitívnymi ohlasmi neviaže. Po prvé, nemáme dostatočne kvalitné univerzity na to, aby ich absolventov spoločnosť vnímala inak, ako odpad, čo ma značne uráža a po druhé, snaha vzdelávacích inštitúcii je udupať potenciál, kreativitu a individualitu študentov už v zárodku, čo demotivuje aj samotných vyučujúcich. Koľkokrát sa nám stalo, že doktorand začal prvú hodinu vetou: Ani ja tento predmet nemám rád, ale je povinný... Štúdium humanitnej vedy na slovenských univerzitách je preto veľmi demotivujúce, až zúfalé.

Keď na školu nastúpi človek, ktorý už JE vyprofilovaný, má konkrétny záujem v obore a chce sa v ňom zdokonaľovať, nie je mu u nás táto sebarealizácia umožnená. Katedra danej fakulty ho zrazí k zemi a prispôsobí si poslucháča podľa kritérií, ktoré sú určené osnovami (bohvie z akého roku, možno filozofického "Roku Pána"). Po skončení školy takýto absolvent nemá (ako magister či dokonca doktor humanitnej vedy na SVK) najlepší status, a teda je podľa toho hodnotený: "Ďakujeme, ozveme sa vám."

Prax mimo oboru a titul z oboru mi mali po skončení štúdia zaručiť úspešnosť na pracovných pohovoroch (aspoň to tvrdili), ale realita bola iná. Na pohovoroch si odo mňa pýtali filozofickú prax. A ja som sa ich dokola pýtala, čo to je.

Vyzývam tú zložku štátu, ktorá má na svedomí toto hromadné pľutie absolventov humanitných oborov, aby schopných ľudí v obore naozaj zamestnala. Nepríde vám kontraproduktívne prijať desať ľudí do ročníka, ôsmich nechať skončiť a nezamestnať ani jedného? Naozaj potrebujeme toľko vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ktorí napriek všetkým skillom nie sú atraktívni pre náš trh práce? Tu zadarmo vyštudujeme a v zahraničí sa predáme? Rozmýšľate lakťom?

2) Máš v láske knihy, predpokladám. Povieš nám niečo o tom, čo dobrovoľne čítaš a čo ti to dalo k životu?

Mám rada klasiku, európsku podotýkam. Cez francúzsky romantizmus (najmä Victor Hugo!) a anglický realizmus (hlavne Brontëové, dve viac ako tá tretia:P) som sa dostala k ruskej literatúre, kde ma veľmi oslovil Dostojevskij. Ako prívrženec Nietzscheho jeho tvorbu rozhodne odporúčam každému, kto si odo mňa pýta tip na dobrú knihu.

Paradoxne najviac ma oslovil Zločin a trest, dielko, ktoré nepatrí v literárnych kruhoch k najuznávanejším z jeho psychologicko-literárnej tvorby. Po "dostojevskovskom období" ma doslova dostala tvorba nemeckej súčasnej spisovateľky a sudkyne, Juli Zehovej. Keby nebolo jej románu Hráčsky inštinkt (opäť prepojenie s Nietzscheho filozofiou), neprelúskala by som sa Musilovým Mužom bez vlastností - vrchol rakúskej literatúry (o tom nepolemizujem, rozhodne nie je prvoplánovo písaný).

A snímam klobúk pred ľuďmi, ako si ty, Elven, teda pred tými, ktorí sa snažia vydávať nových autorov, podporovať umenie a rozvíjať tento druh vydavateľstiev. V podstate si niečo ako neziskovka.

3) Nie len čítaš, ale aj píšeš. Povieš nám niečo o tvojich knihách alebo projektoch? O čom sú, pre koho sú a prečo to všetko začalo?

Môj nový projekt? Píšem opäť o nihilizme, postmodernom nihilizme ako diagnóze človeka vrhnutého do kapitalistického systému 21. storočia. A vždy o ňom písať budem.

4) Povieš nám niečo na tému čítanie kníh? Čo si myslíš o súčasnej generácii mladých a ich vzťahu ku knihám?

Vzhľadom na skutočnosť, že vzťah dnešnej - nazvime ju postmodernej alebo v Lipovetského terminológii hypermodernej - generácie ku knihám určuje povinné školské čítanie, ani v najmenšom ma neprekvapuje, že táto generácia vôbec nečíta (v lepšom prípade), resp. číta braky (v horšom prípade). Za vrchol povinného čítania (ak sa za posledné roky nič nezmenilo) je považovaný slovenský naturizmus, ktorý nemá absolútne žiadnu umeleckú hodnotu. Možno nás zachraňuje vojnová literatúra, ale v zásade tieto knihy majú viac ako 50 strán, čo decká odrádza.

Apropo, jedna časť South Parku prinesie oveľa realistickejšie posolstvo dnešnej doby (navyše spôsobom, ktorý je veľmi blízky dnešnému človeku), ako súčasní domáci "umelci", ktorí podľa toho, čo prezentujú, "poznajú život", no osobne mám pocit, že žijú v nejakej kutici a od rána do večera sa venujú len svojim frustráciám. Keď vidím upútavky na seriály, ktoré vysielajú dnešné komerčné televízie, chce sa mi grcať. Doslova. Keď toto národ sleduje (a číta), nečudujme sa, že sme tam, kde sme. Že máme politiku, ekonomiku, zdravotníctvo, školstvo, kultúru aj životné prostredie na totálku v sloních exkrementoch. Tie sú horšie ako konské, lebo sú väčšie. Sme fušeri. Fušeri, čo dávajú šancu zas len fušerom. A z toho by malo byť na grc každému.

5) Aké rady by sa podľa teba naozaj hodili začínajúcim autorom?

Raz mi ktosi povedal, "dobrý spisovateľ musí v živote prečítať veľa dobrých a veľa zlých kníh," nesúhlasím. Nečítajte braky! Nikdy.

6) Posledná otázka je venovaná tak trochu genialite. Vieš napísať knihu alebo zložitejší dokument bez toho, aby sa niečo škrtalo a prepisovalo?

Kvalitnú? Nie.

Prezrieť ostatných autorov