Martina Grmanová

1) Predstavíš sa nám trochu?

Som veľmi zvedavá a k tomu aj netrpezlivá. Asi preto som sa narodila skôr – chcela som vedieť, ako to tu na svete vlastne vyzerá.

Zaujíma ma všetko. A okrem toho ešte všetko tvorivé, kreatívne, aspoň trochu súvisiace s umením.

Aj z tohto dôvodu som založila občianske združenie Poe3. Chcela som, aby ľudia prestali byť letargickí a prebudila sa v nich ich tvorivá stránka, ktorá sa, koniec-koncov, neobmedzuje len na umenie, ale môže nám pomôcť aj s riešením bežnejších problémov.

2) Máš v láske knihy, predpokladám. Povieš nám niečo o tom, čo dobrovoľne čítaš a čo ti to dalo k životu?

Občas sa smejem na tom, že som knižný fetišista (milujem vôňu nových kníh) a čítam takmer všetky žánre – dobrovoľne, ale aj nedobrovoľne. Nedobrovoľne čítam, ak musím napísať recenziu na knihu, na ktorú práve nemám chuť. Možno by som v tomto mala uplatniť prístup Oscara Wildea – „Nikdy nečítam knihu, na ktorú mám písať recenziu, človek je potom príliš zaujatý.“

Čítať som sa naučila už ako 5-ročná a odvtedy ma knihy neprestali fascinovať. Ako dieťa som napísala dokonca svoju vlastnú „knihu“, ktorú som si tiež sama ilustrovala. Toto moje detské prianie sa koncom roka 2015 zhmotnilo do podoby skutočnej knihy – vyšla mi zbierka poézie Chiméra.

Knihy mi pomohli rozvíjať predstavivosť a obrazotvornosť a občas som vďaka nim unikala z môjho obyčajného všedného života do toho knižného príbehového.

Ale z príbehov sa skladá aj náš svet, a tieto dva svety sa navzájom prestupujú a prepájajú.

Momentálne mám rozčítaných viacero kníh, jednou z nich je Kniha haiku Jacka Kerouaca. Je zaujímavé sledovať, ako Kerouac porušil všetky zásady tradičného haiku a vytvoril z neho čosi nové.

3) Nie len čítaš, ale aj píšeš. Povieš nám niečo o tvojich knihách alebo projektoch? O čom sú, pre koho sú a prečo to všetko začalo?

Koncom roku 2015 mi vyšla debutová zbierka Chiméra. Knižný svet uzrela až po troch rokoch, keď sa mi podarilo získať prostredníctvom projektu Pro Libris grant na jej vydanie. Píšem tiež na svoj blog.

Keďže ide o moju prvú zbierku, nachádzajú sa v nej pomerne rôznorodé básne, nielen tematikou, ale aj obdobím vzniku, náladou či dynamikou. Sú v nej básne, ktoré som napísala pred deviatimi rokmi, ale aj celkom nové básne, ktoré vznikli len nedávno. Zachytávajú svet okolo mňa, ľudí, vzťahy, a tiež moje vnútro.

Myslím, že talent som zdedila po starej mame, ktorá knihy milovala a mala nadanie písať, ale nakoniec sa rozhodla pre vedecký smer.

Mňa naučila čítať a vtedy sa to všetko začalo...

4) Povieš nám niečo na tému čítanie kníh? Čo si myslíš o súčasnej generácii mladých a ich vzťahu ku knihám?

Médium knihy prešlo veľkým vývojom. Od ručne písaných kníh sme dospeli až ku knihám v elektronickej podobe. Napriek tomu, že je toto médium čoraz rozšírenejšie a dostupnejšie, ľudia sa prispôsobili tejto rýchlej dobe a mnohí z nich nemajú čas čítať. Stále však existuje množstvo ľudí, ktorí čítajú veľa a na knihy nedajú dopustiť.

Čo sa týka mladej generácie (vlastne do nej asi ešte patrím), možno treba mladých ľudí len niečím podnietiť a zaujať. Ich zvedavosť už zariadi ostatné.

5) Aké rady by sa podľa teba naozaj hodili začínajúcim autorom?

Začínajúci autori by mali mať predovšetkým veľa načítaného, aby to s nimi nedopadlo ako v anekdote o ruských Čukčoch – „Ja nečitateľ, ja pisateľ!“ Knihy nám rozširujú slovnú zásobu, zlepšujú obrazotvornosť a schopnosť vyjadrovania sa. Zručnosť nadobúdame opakovaním a precvičovaním, takže rada znie – písať. Tiež je dobré, vracať sa k textom, uvažovať nad nimi a premýšľať, ako by sa konkrétna myšlienka dala vyjadriť lepšie. A jedna dôležitá rada – mať oči otvorené a pozerať sa okolo seba. Inšpirácia nečaká kdesi v kúte, je tu, ale musíme ju nájsť sami.

6) Posledná otázka je venovaná tak trochu genialite. Vieš napísať knihu alebo zložitejší dokument bez toho, aby sa niečo škrtalo a prepisovalo?

Nie. Ani tí najlepší svetoví autori to nedokázali bez škrtania a prepisovania. Písanie je proces, text postupne dozrieva, je prirodzené, že škrtáme a snažíme sa ho vylepšiť. Zvláštne by to bolo skôr opačne – bez škrtania. To, či v texte niečo zmeníme alebo nie, ešte nehovorí nič o jeho kvalite. Čítala som o autorovi, ktorý sa chválil tým, že svoje dielo napísal na prvý raz, bezo zmeny a škrtania. O nejaký čas vysvitlo, že to nebola pravda, našla sa totiž pôvodná verzia – samozrejme, celá poprepisovaná.

Prezrieť ostatných autorov