Slávka Koleničová

1) Predstavíš sa nám trochu?

CV sem písať nebudem, všetko podstatné je na mojej stránke www.slavkakolenicova.sk :)

Inak som obyčajná žena, ktorá miluje knihy - skrátka, knihomoľ.

Písať som začala pomerne neskoro, prvá kniha mi vyšla ako darček k štyridsiatym narodeninám a odvtedy som prešla riadny kus cesty. Šialená introvertka sa postupne "otvorila", uvoľnila a naučila sa vystupovať pred ľuďmi. No nielen to, časom zistila, že ju to dokonca baví! Takže knihám, literatúre ako takej a ľuďom, ktorých som vďaka tomu stretla, vďačím za celkom nový rozmer svojho života :)

2) Máš v láske knihy, predpokladám. Povieš nám niečo o tom, čo dobrovoľne čítaš a čo ti to dalo k životu?

Kto knihy píše, nemôže ich, podľa mňa, nemať v láske. Písmenká sa vinú mojím životom, odkedy som sa naučila čítať a čaro rôznych príbehov ovplyvňovalo i môj život. V detstve som hltala rozprávky, vďaka ktorým som chcela byť princeznou, v tínedžerskom veku som zasa objavila dievčenské romány a edícia Čajka sa stala mojou najobľúbenejšou. Prirodzene, vždy som sa cítila ako hlavná hrdinka a s chuťou som prežívala jej starosti i radosti. Dokonca ani povinné čítanie v škole mi neprekážalo. Môj čitateľský denník často putoval po triede, nakoľko som bola jednou z mála, ktorá všetky predpísané knihy nielen prečítala, ale napísala aj taký obsiahly referát, že iný to čítať ani nemusel :)

Ako dospelá sa nevyhýbam žiadnemu žánru. I keď, priznávam sa dobrovoľne, poézia je trošku na okraji môjho záujmu. Rada si prečítam dobrú detektívku (najobľúbenejšou autorkou je A. Christie, z novších autorov Dan Brown), romány s príchuťou mystiky (Nata Sabová), s troškou konšpirácie (Jozef Banáš), no najradšej mám príbehy zo života, aké píšem aj ja sama. Knihy si nevyberám, samé ma "oslovia" a podstatný je pre mňa dej - ak ma nezaujme od začiatku, knihu odkladám, aj keby ju napísal spisovateľský guru :)

3) Nie len čítaš, ale aj píšeš. Povieš nám niečo o tvojich knihách alebo projektoch? O čom sú, pre koho sú a prečo to všetko začalo?

Ako som spomenula v predchádzajúcej odpovedi - moje knihy sú zo života a predovšetkým o vzťahoch. Medzi mužmi a ženami, medzi rodičmi a deťmi, medzi kolegami na pracovisku... Námety sú všade okolo mňa a postupne ich vkladám do svojich príbehov. Sú určené pre obe pohlavia a vekovú hranicu 15+, i keď čestne priznávam, čítajú ich viac ženy :)

Všetky zatiaľ vydané romány - Nádej stratených duší (2009), Víťazné prehry (2010), Kvarteto (2012) a Výhybky osudu (2015) vyšli vo vydavateľstve IKAR (piaty momentálne čaká na posúdenie) a nebyť môjho manžela, ktorý celkom prvý rukopis odniesol do vydavateľstva, asi by moje knihy na svete dosiaľ neboli :)

Víťazné prehry
Víťazné prehry

4) Povieš nám niečo na tému čítanie kníh? Čo si myslíš o súčasnej generácii mladých a ich vzťahu ku knihám?

Ja som knihy odmalička milovala, poznám veľa rovnako "postihnutých", pravdou však je, že súčasné deti čítajú menej, ako moja generácia v ich veku. Položme si však čestne otázku: Boli by sme iní, keby sme mali ich možnosti? Myslím, že nie. Jednoducho sa prispôsobili tejto dobe, plnej technických hračiek a rôznych vymožeností a preto ich rozhodne neodsudzujem. Práve naopak - som rada, ak čítajú trebárs aj elektronické knihy, určite je to lepšie ako nič. Lebo mne, okrem rozvíjania fantázie dali knihy "pridanú hodnotu" vo forme výborného pravopisu a dobrej slovnej zásoby. Čo ako spisovateľka (a najmä moja redaktorka vo vydavateľstve) vysoko oceňujem :)

5) Aké rady by sa podľa teba naozaj hodili začínajúcim autorom?

Najmä sa nebáť. Kritiky, odmietnutia... Čohokoľvek.

Ja som písala príbehy odmalička, ale len sama pre seba, nesmierne som sa obávala výsmechu a toho, že mi niekto povie, že je to úplná hlúposť.

Až manžel, ktorý si ako prvý jeden z rukopisov prečítal a odniesol ho aj do práce, na zhodnotenie kolegyniam, dosiahol, že som svoju záľubu prestala schovávať po zásuvkách a vyšla som so svojimi príbehmi medzi ľudí.

A tu je v podstate aj moje ďalšie odporučenie - ukázať svoju tvorbu najbližšiemu okoliu. Vypočuť si ich názor, rozdiskutovať danú tému, prijať určité pripomienky... I keď, treba si zasa zachovať vlastnú integritu. Lebo ťažko sa rodí kniha výlučne podľa toho, čo chcú iní. Sám autor vždy najlepšie vie, čo chce svojou tvorbou ľuďom povedať, aká je nosná myšlienka a čo má príbeh v ľuďoch zanechať :)

6) Posledná otázka je venovaná tak trochu genialite. Vieš napísať knihu alebo zložitejší dokument bez toho, aby sa niečo škrtalo a prepisovalo?

Nemyslím si, že napísať knihu "v jednom ťahu", bez škrtania, je prejavom geniality. Ani keby som písala životopis niekoho, kde sa treba dôsledne držať faktov, čiže fantázia tam prakticky nemá priestor, neobišlo by sa to zrejme bez dodatočných úprav.

Ja svoje knihy vždy vytváram rýchlo, venujem tomu všetok voľný čas, ale potom ich približne rovnakú dobu uhládzam, tvarujem, dopĺňam, či škrtám, aby všetko v príbehu sedelo rytmicky i dejovo, aby bol text plynulý, zrozumiteľný, spisovný a aj zaujímavý. Až potom ho posúvam ďalej.

Možno existuje taký génius, ktorý knihu po poslednej bodke rovno odošle do vydavateľstva a oni ju obratom posielajú do tlače, ale takýmto knihám to, podľa mňa, skôr uškodí. Vždy som bola citlivá na chyby v texte (a nielen pravopisné), na nejasný, popletený dej a z vlastnej skúsenosti viem, že i napriek niekoľkým kontrolám, nejaká tá chybička občas prekĺzne. Knižka potom zbytočne "stráca šťavu", čo je, zvyčajne, na škodu :)

Samozrejme, upravovať text tiež netreba donekonečna. Kniha by potom nikdy neuzrela svetlo sveta a tak, ako deti raz dospejú a treba ich "pustiť do sveta", potrebujú aj knihy ísť medzi čitateľov :)