Tamara Tainová

1) Predstavíš sa nám trochu?

Dobrý deň :) Hneď vaša prvá otázka ma rozosmiala. Doba internetu totiž priniesla so sebou zvláštny fenomén - každý človek si môže zvoliť identitu, akú chce, a môže predstierať vlastnosti, ktoré v skutočnosti nemá. Preto sa priam núka možnosť napísať o sebe charakteristiku, ktorá čitateľovi vyrazí dych. Neurobím to. O človeku majú vypovedať jeho činy, o spisovateľovi jeho knihy. A tak je to aj u mňa. Všetko, čo ľudí zaujíma v súvislosti s mojou osobou, je zašifrované v mojich textoch :)

2) Máš v láske knihy, predpokladám. Povieš nám niečo o tom, čo dobrovoľne čítaš a čo ti to dalo k životu?

Keď som bola malá, túžila som po izbe, kde by bol hrubý červený koberec, hŕba vankúšov a knihy. Dnes takú izbu mám, hoci je bez toho červeného koberca :) Som obklopená knihami, ktoré pochádzajú ešte z mojej detskej knižnice, ale aj tými, ktoré som si dokúpila neskôr. Každá kniha, ktorú som prečítala, mi niečo dala. Niektoré napríklad aj to, ako nepísať :) Ale ak by som mala určiť žáner, ktorý sa mne osobne najviac páči - je to politický thriller a sci-fi.

3) Nie len čítaš, ale aj píšeš. Povieš nám niečo o tvojich knihách alebo projektoch? O čom sú, pre koho sú a prečo to všetko začalo?

Začínala som presne tak, ako začínajú dievčence v istom veku - pre úzky okruh priateľov som písala básničky, poviedky a príbehy zo života a na ospravedlnenie času, ktorý som trávila pri počítači, som s obľubou tvrdila, že ak moje slová potešia len jedného človeka, budú mať význam. Moje texty ľudí naozaj tešili a ja som si neskôr trúfla aj na čosi väčšie - na knihu. Vo februári 2010 sa na pultoch objavila "prvotina" neznámej autorky s názvom "Je to inak, mami...", román o mladom gayovi, ktorý je bolestne konfrontovaný s prejavmi netolerancie v našej spoločnosti. A stalo sa čosi krásne. Kniha vzbudila nielen obrovský ohlas, ale reakcie na ňu predčili všetky moje očakávania. Za všetko odcitujem jednu, ktorá ma najviac dojala:

"Vaša knižka vyšla včas pre konkrétneho človeka, ktorému zachránila život tým, že mu pomohla rozhodnúť sa povedať o svojej orientácii rodičom. Ich reakcia nebola taká, akú čakal - prijali to a viac sme už nemuseli za ním do terénu,aby nepohltal Zyprexu. Aj keď to vyzerá ako nedomyslený gýčový scenár, je pravdivý."

Bolo rozhodnuté! Zrodila sa Tamara Tainová a jej ambícia nastavovať zrkadlo pokrivenej morálke v nás. Dúfam, že druhá kniha s názvom "To prejde", ktorá bola vydaná v Novembri 2011, si nájde cestu k vám.

4) Povieš nám niečo na tému čítanie kníh? Čo si myslíš o súčasnej generácii mladých a ich vzťahu ku knihám?

Viete, v žiadnom prípade sa neodvážim generalizovať. Poznám mladých ľudí, ktorí doteraz neprečítali žiadnu knihu, ale aj takých, ktorí sú veľmi sčítaní. Hudbou budúcnosti sú zrejme elektronické knihy. Ale aj keď technika postupne vytláča romantiku pokojného večera s voňavou knihou v ruke, verím, že klasické papierové knihy tu stále budú...

5) Aké rady by sa podľa teba naozaj hodili začínajúcim autorom?

Keď sa na mňa obráti niekto s prosbou o radu, poviem vždy to isté: Talent je len desať percent úspechu, to ostatné je poctivá práca. Nestačí si povedať - chcem písať, musím vedieť aj ako. Preto k dokonalej znalosti gramatiky a štylistiky pridávam aj znalosť literárnej teórie. O kvalitách spisovateľa svedčí aj štúdium, mnohé námety sa totiž bez hlbších znalostí prostredia, spoločensko-politickej situácie, alebo histórie nezaobídu. Je iluzórne myslieť si, že človek napíše dobrý román z lekárskeho prostredia, ak o tom prostredí nevie nič. Mohla by som pokračovať ešte dlho, takže na záver vyberiem radu, ktorú považujem za najužitočnejšiu. Ak niekto s písaním len začína, nesmie podceniť začiatok svojej knihy. Skúsený redaktor vie posúdiť kvalitu textu už podľa prvých desiatich strán. Dnes je rýchla doba, vydavateľstvá sú zavalené rukopismi, ak nezaujme začiatok, rukopis nemá šancu...

6) Posledná otázka je venovaná tak trochu genialite. Vieš napísať knihu alebo zložitejší dokument bez toho, aby sa niečo škrtalo a prepisovalo?

Ak by som povedala áno, bola by to lož. Keď píšem, škrtám, opravujem, prepisujem, mažem. Som totiž chorobný perfekcionista a keby to záležalo len na mne, asi by som žiadnu svoju knihu nikdy nepustila z rúk, pretože si stále myslím, že sa dá ešte vylepšiť. Potom však príde okamih, keď si poviem, že som spravila všetko, čo sa dalo, a že ju treba odoslať. Ale ak ste sa pýtali na to, či som po odovzdaní rukopisu musela niekedy ešte čosi podstatné zmeniť, celkom neskromne hovorím: Nie :)

Prezrieť ostatných autorov