1008 Autor Vydavatel Licencia Vydanie Autor obalky Peter Stec Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Druhe (2023) Peter Stec O knihe Roman 1008 je dobrodruznym pribehom pre sirsiu skupinu citatelov, ponimajuc o rozlicnosti dvoch znepriatelenych statov a ich vzajomnom konflikte, ktory vyusti az do priprav na teroristicky utok. Ci bude uspesny alebo nie, o tom rozhodne len hrstka zainteresovanych ludi, ktori sa ho pokusia odvratit. Nakoniec vsak pojde o nieco viac, nez len o zburanie hotela, ked sa do toho zamiesaju nezahojene rany z minulosti. Obsah 1008 1 O knihe 2 1 5 2 16 3 28 4 40 5 50 6 61 7 71 8 82 9 96 10 108 11 120 12 130 Upozornenie: Autor odmieta akekolvek spajanie tejto fikcie s realnymi udalostami a realnymi postavami ! 1 „Ty falat debila!“ hromzil som ako maly. „Co je?“ spytal sa Tryskac. „Zas som dole.“ „Pomstim ta. Tam mas!“ Miso bol pri mne a tak rychlo zakrocil a pokropil supera davkou zo samopalu. Nemal sancu. „Dikes.“ „Pockaj v dalsom kole, ty komunista!“ vo verve zakrical Tryskac na neznameho zo Zlteho timu, ktory ma poslal do spawn room. Typicky znak horliveho snazenia, jazyk na 10% von z ust, mu dnes vydatne pomahal. Mne ocividne nie. Hned co moja postava uz dnes asi dvadsat raz skapala, znova ma respawnovalo kdesi na zaciatku mapy v miestnosti, kde sa vyberaju zbrane a potom som mohol znova ist do nich. Dnes som mal celkom nanic den v hre. To Misovi sa dnes darilo a Tryskacovi tiez. Iba ja som mal dnes slaby den. Ani moj retro sal mi nepomohol. Vzal som si zopar granatov, to len tak na prekvapenie a vzal som si pusku na odstrelovanie. My sme totiz tim. Miso je hlavny badass, on potrebuje zbran, ktora vypali desiatky ran za sekundu, ja som prieskumnik, taram sa na hraniciach mapy a hladacikom sledujem nepriatelov a z velkej dialky ich davam dole, no a treti do party Tryskac je ten, ktory sa potrebuje dostat do ich budovy a znicit ich vlajku. Potrebovali by sme priamo k sebe toho stvrteho, ktory strazi tu nasu vlajku, on je k nam pripojeny a strazi ju, ale nie je s nami fyzicky, je totiz z Persinova, z druheho konca nasej krajiny. Vecne kdesi zastrceny v knizkach a studuje, kym nezblbne. Je vysokoskolak a i ked sa stazuje, ze ma malo casu, celkom sa mu v skole dari. Nenosi Acka, ale ako hovori, niekedy motyka vystreli. Teraz na konci skuskoveho mame cas, lebo Adnan dal poslednu skusku, aj napriek tomu, ze sme cele vecery hrali „The Blast Strike“. Naskillovali sme sa v poslednych tyzdnoch, bolo i volno cez vianocne sviatky, takze casu bolo az-az. My traja prave koncime strednu a vsetci sme si dali prihlasku na vysoku v Milniciach, co je pochopitelne, lebo byvame v Horalkach pri Milniciach a do skoly to budeme mat sice trosku dalej, ale nie o vela. Tak som znova vzal moju vybornu pusku, ale pre istotu je vzdy dobre mat nejake granaty a automatiku. Teraz ma vsak zabili velmi skoro a tak som neziskal dostatocny pocet bodov, aby som si ju mohol dovolit, co mi to pekne skomplikovalo. „Certa chlapi, ja nemam na ganu.“ „Kasli na to, len chod pomaly na nich, ja ti potom hodim svoju.“ „OK.“ Tak som vysiel z budovy a to ticho pre nou ma dost hnevalo. „Kde su Zlti?“ „Adnan ich striasol. Pozri vedla nalavo, kde teraz stojis.“ Zasmiali sme sa, az zarehotali. Bola tam obrovska cierna jama po dost silnom vybuchu. „Nehovor mi, ze ich Adnan tak zlisoval.“ „Vypol ich jak vypinac.“ Ziskal som doveru v Adnanove schopnosti a tak som sebaisto siel dopredu. Modra paska sa mi belela na pravom rukave uniformy a merkoval som, kde su Zlti a Zeleni. „A ktori to boli?“ „Zeleni. Maju stan rovno pri nas.“ „Ako trochu od veci to urobili, ze tak blizko dava niekedy tie stany.“ „No vsak, zase Zlti su uplne kdesi na konci mapy.“ „To su, ale ti smradi tu chodia ako na kolac.“ „Nenahekovali si oni tie jetpacky?“ „Myslis, ze nasli skryse so zbranami?“ „No nam by sa hodil teraz vrtulnik.“ „Ved prave. V 3.4 bol ten vrtulnik casto, preto teraz v 3.5 je fakt raz za cas.“ „No pockaj, Miso! S tymi jetpackmi sa mierni. To by sme ich snad videli.“ „Potom ako si vysvetlis, ze ked si das tu mapu, tak vidis kde maju stan? A stale tu su. Aha! Je dole!“ „Super. Keep it up.“ Takto sme hrali. Skakali si do reci, jednu chvilu totalne ticho, len obcas niekto popijal kolu a ked bolo velmi dlho, brali sme si zemiakove lupienky znacky RicoSnack. Proste party hard gamerov. Uz som sa dostal dost daleko a uz som si jedneho vsimol. Bol vsak velmi blizko a rychlo som radsej schoval za stenu opustenej prazdnej stodoly, bol som kedykolvek pripraveny hodit granat a naraz... „To je debil! Citer jeden hnusny!“ a tresol pastou do pocitacoveho stolika. Ten idiot ma trafil cez stenu! Citer jeden! „Kokos akysi!“ „Sit i ja som dole,“ povedal Miso. Tryskac zapol chat a pise: „To co malo znamenat? Sme sa dohodli. Ziadne city!“ „Mna to bavi lol.“ „Este sa smejes?“ „LOL!!!“ „Miso, si server, vyhod toho chochasa, pliz.“ Stalo sa. Na cakacke Zltych tam bolo asi pat ludi, takze bol hned nahradeny. „Mna stve hlavne, ze teraz bude mat Adnan po vtakoch, ked po nom ide jeden Zlty, co ta dal, Miso. My musime zase pol minuty cakat.“ „Napis mu.“ Posluchol a cez mikrofon mu povedal: „Ady, chod do budovy, ide na teba minimalne jeden Zlty.“ „V case recesie nasej vlady som cakal, ze budu Plakincania drzat spolu, ale zda sa ze som sa mylil,“ nadhodil Miso. „Fajne, ten napudrovany kanarik zzhawwk je vyhodeny,“ nadhodil Tryskac. „Ale je tu nejaky Stoklas30, to nie je nahodou ten vyskilleny profik, proti ktoremu sme hrali minule?“ „Ja mu dam! Tu mas!!“ „To si ho dal dole z jednej strely?“ „Motal sa okolo spawning arey.“ „Si dobry.“ „Diks,“ konecne sa mi postastilo. „Mna tam teraz hodi,“ ocakaval spawn i Miso, ked tu zrazu sa nam vsetkym trom zobrazila sprava, ze nasa vlajka bola znicena a Adnan chcipol tiez. Akoby naraz sme vsetci zahresili. Zrazu sa z repraku ozve Adov hlas: „Vy mrdky, to boli dvaja Zeleni.“ „Jak dvaja Zeleni?“ „Vsak isli spolu a dali dole Zlteho.“ Nechali sme ich dohrat, Zlti sa nakoniec vsetci styria nahrnuli do stanu Zelenych, ale predtym, nech sa stihli dostat na sto krokov k ich bunkru, nejaky sikovny Zeleny, co im usiel, znicil nechranenu Zltu vlajku a bolo. „Serieme na to, nie chochasovia?“ Miso pozrel na hodinky: „To uz je tolko? To by sme uz mohli ist spat.“ Boli tri hodin nadranom. Miso napisal este spravu, ze uzatvarame server a ze hra nebude obnovena, podakoval sa za hru a po troch minutach sa server uzavrel, lebo i ostatni videli, ze sa server vypina a preto ich sem nehodilo. Vypli sme server. Piatkova party hard na chalupe mojich rodicov sa skoncila. Povypinali sme vsetko, co sa dalo, ale dost nam trvalo, kym sme zaspali, lebo Tryskac bol nastvany z toho, ako nas vypli a nechcel prestat o tom mliet. ▌▌▌ Nenapadne som sa k nej odzadu blizil. Vzala nozik, ze prekroji mrkvu do polievky. Avsak, trubka moja krasna, vsetko robi velmi rychlo a celkom zabudla, ze este ani nevybrala hrniec. Zohla sa pon do skrinky. Ked si ale uvedomila, ze ten hrniec s cmeliakom dala inde, otocila sa a ocitla sa v mojom objati. Silno som ju chytil okolo pasa. Ona to cakala, vzdy jej to robim, takze sa nezlakla, ako prv. „Co tu chces?“ nezne mi vravela do ucha. Neodpovedal som, bozkaval som ju na lice. Nechala mrkvu mrkvou, opatovala mi bozk. Ale potom sa mi sikovne vymotala a pokracovala vo vareni. „Dnes prid, prosim, nacas.“ „Dobre, zlato. Pokusim sa. Vies, ze prichadzam vzdy o tretej.“ „A prosim ta, nebud zly.“ „Vies, ze to sa nie vzdy da.“ Ako politik v Strane nie je vzdy jednoduche rozhodovat o osude inych, ale co mam robit? Ak nahodou neodhlasujem, to co odo mna chcu, tak si mozem zacat kopat hrob. Ani len dieta sme si neurobili, aby sme mu nahodou nepokazili zivot. Kvoli zopar neopatrnym rozhodnutiam zo svojvole som uz mal nemale problemy. Este, ze v Strane mam ake-take postavenie. To vsak nemusi znamenat nic. I tajomnika zahranicia Gregora Rama vyhodili pre nic. Poviem na rovinu – zarabam tisice aj napriek tomu, ze celkom nezastavam myslienky mojej vlasti. Ale pre peniaze sa to predsa oplati. Kto predsa zaraba najviac v Davenportskej republike? Predsa politik! Co ma je po tom, ako sa u nas politika robi? Takto fungujeme uz dve generacie a nie je dovod menit to. Pokial to tak funguje, je to vsetko fajn – udavame sa, bojime sa, vsetko mame lacne, hotely su prazdne, v hlavnom meste zije, kto na to ma a na vidieku sa kradne, vrazdi, vydiera... No a? Co ma je po tom. Vlada to tak chce. Vie, ako si drzat ludi nakratko. Susedime s dvomi krajinami. Strazenejsich hranic niet vo svete. Dokonca sa udajne nariadilo, aby sa hranice vyplnili vodnymi kanalmi, aby to bolo este narocnejsie dostat sa z krajiny. Co ma je potom. Budem ja tiez vydierat, vsak za to dostavam zaplatene. A ziaden politik nie je bez viny. Ci u nas, ci v zahranici. Kradne sa vsade. Ale len u nas sa pracuje na 130%! Idem do roboty. Pracujeme i piatky i soboty. V nedelu mame oddychovy den, ale ak sa rozhodnu tam hore urobit den statnej prace, tak chtiac-nechtiac, musia do prace vsetci. Minimalne jedna nedela v mesiaci je takato. Ano, rok je dlhy 365 dni a ty, biedny clovek, mas mozno tak 30 dni na to, aby si si nejako oddychol. Inak pracuj kazdy den. Mne to nevadi. Ja sa spravam v praci ako nase nove priemyselne umele vlakna: nepretrhnem sa. Hm, ked som teraz tak zamotal do toho priemysel, spomenul som si, ze ja este musim do Statneho kozmickeho podniku. Pripravujeme novy kozmicky korab. Ten spred styroch rokov sa nam pri prvom pokuse rozpadol na tisic kuskov, ale podarilo sa nam tento „ojedinely nepodarok“ prekrutit tak, ze ho zasiahla raketa z Plakinska. Mame tam totiz jednu skupinu, ktora sa mala do tejto krajiny infiltrovat a pouzili sme ju. Plakincania o nicom nevedeli, hned to dementovali, ale stacilo to, aby sa rozbehla velka protiplakinska kampan. A o rok uz znova pospolity lud Davenportu o Plakincanoch ani nechyroval. A ake to boli krasne, vykonstruovane protesty! Ludia museli prist, vykrikovat protiplakinske hesla, aj ked nechceli. A my sme si ruky madlili. Vedeli sme, ze termin prveho letu nesmieme posunut, ani keby to malo byt kvoli pocasiu. Vsak nas prezident predsa vie ovladat pocasie, on by pohol s mrakmi! A uz mi isli na nervy pracovnici SKP, ktori len lamali rukami a vykrikovali: „Toto nepoleti! Nie je to dokoncene! Rozpadne sa na drahe, ked ju budeme viest na rampu!“ Oznamil som im nasu verziu, strcil par tisic kazdemu a bolo ticho. Teraz vsak su na vybornej ceste. Prve lety uz sme absolvovali a teraz je potreba sa dohodnut s vojskom o vyzbrojeni takejto rakety, aby sme mohli (ale velmi umne) urobit novy naschval Plakinsku. Vsak oni poznaju nasu silu! Provokovat nas budu, my im dame! Z dum ma prebral mobilny telefon. Ako obvykle ho mam nastaveny len na vibracie, ale pre istotu som sa schoval hned do prveho vchodu, co som videl. Bola to restauracia. Letmo som ochranke ukazal politicky preukaz a uz som presiel dnu a vzal telefon. „Halo?“ „Servus, Tabe, tu je Kirril.“ „Cau, Lil. Ako zijes?“ „Poznas to. Ten prepych mi lezie na mozgy.“ „Snad zijes v prepychu?“ „Vsetci v tejto krajine, kamarat. Pocuj, potrebujem od teba laskavost.“ „Pocuvam.“ „Po prve, rad by som s tebou prejednal nieco o Hoteli Vsetkych Davenportanov. Mame nejake nezhody. Puru mi nechce povedat ake, ale myslim, ze o tom ti dnes nieco povedia v robote, takze podrobnosti hladaj tam. Iba vedz, ze tam budem. Puru sa tvaril velmi vazne, tak neviem.“ „V poriadku. A to druhe?“ „Nezabudni na moju zalezitost.“ „Och, dobre, ze si mi pripomenul. Dam to do poriadku, hned, ako si sadnem za stol.“ „Super. Ako inak?“ „Nestazujem sa.“ „Nebodaj ti i to zakazali?“ „Ale nie.“ „Doma v pohode?“ „Tak nie kazdy den je nedela.“ „Co abstinujes?“ „Take nieco.“ „Ako to? Taky kanec ako ty?“ „Nerob si zo mna dobry den, lebo by som ti aj cez ten mobil mohol ublizit! A prosim ta prestan, vies, ze na ulici nemozem telefonovat.“ „Preco? Bojis sa, ze ti niekto ten telefon ukradne? Nebud hlupy. Vsak vies, ze na to maju ludia budky. S telefonom ako mas ty sa predsa daju robit medzinarodne hovory.“ „Docerta. Este ste tie stoziare nedali dokopy?“ „Chlapi robia, co je v ich silach. Slubujem ti, ze budu hotove dozajtra. Mozno uz dnes vecer budu znova sluzit.“ „To rad pocujem.“ „Nezabudni na nasu dohodu.“ „Prave idem do kancelarie.“ „Tak cau, kanec.“ A tak sa znova prechadzam po uliciach Vecneho mesta a pozeram si, vsetko, co nas rezim dosiahol. Vsetko sa zda byt v poriadku. Ludia maskuju svoje utrpenie bud za kamennu tvar alebo za usmev. Vsetko sa zda byt v poriadku. Hotel Vsetkych Davenportanov sa tyci nad mestom ako obrovity kolos, vzpinajuci ruky k mestu a vsetkemu, co je nam svate. I ked uz dlhe roky tu nie je nic svate. To slovo vymrelo s poslednou nabozenskou sektou. V kancelarskej budove obdalec konci moja kratka cesta. Udajne nas rezim vsetkych vyssie postavenych ludi ubytovava tak, aby nemali cestu okolo „zlych stvrti“, comu ale neverim. Sadol som si do otacacieho kresla a otocil sa smerom k oknu. Mam vyhlad priamo na hotel. Vsetci v tomto meste maju nan vyhlad! A hned mi napadlo, ze musim urobit laskavost priatelovi. Otvoril som spis s jeho problemom a nahlasil som jeho pripad ako presetreny a udaneho bude preverovat Bezpecnost. To bude mat Lil radost. ▌▌▌ Mala som po dlhsom case pocit, ze sa mi konecne zacina novy zivot, ale na ambasade ma zmrazili. Doma ma nepustia. Neviem, kde doslo k akejsi „proceduralnej chybe“. Ked sa nastvem, tak celu ambasadu vyhodim do povetria a tiez poviem, ze to bola iba proceduralna chyba! V tejto krajine platia celkom ine pravidla, ako u nas. Daveni su znami tym, ze s nimi nemame podpisany ani mier a ze obmedzuju i velvyslanectva krajin. Neda sa odtial vycestovat. Na to potrebujete zvlastny papier a podla vsetkeho, dostane ho iba politik. Dokonca mi „poradili“, aby som sa nezdrziavala v centre mesta, tam totiz musi byt vsetko tip top. Ani pred budovou velvyslanectva. Nic mi nedali. Celkom zaiste to ani neboli nasi, ale miestni darmozraci. Po vsetkom tomto by som si mohla povedat: Tak, tu koncia vsetky moje moznosti. Pretoze ta ambasada je jedine, co v tejto diere drzi kontakt s Plakinskom. Aj o tom velmi casto pochybujem. Ako som hovorila, mozno to ani neboli nasi. Tato republika je tak neznama, ze sa sem nedostane „len tak niekto“. Vsetko je tu kontrolovane. Sedim si na konstrukcii mosta. Ano. Ako hovorim. Len tak do vetra. Niektori sa pri mne zastavia a pytaju, ci chcem nebodaj skocit. Most je vysoky asi 50 metrov a dlhy mozno i pol kilometra, spaja dve niekdajsie mesta do jedneho. Ked ich ubezpecim, ze nic take nemam v plane, neochotne odchadzaju. Proste rozmyslam, co dalej. Noc stravit tu sa velmi bojim. Vecer moze byt toto mesto nebezpecne. A bojim sa tu. Cez den nie. Ludia urcite nie su nebezpecni, hoci ma trosku od toho odhovaraju pocetne uniformy, ktore tu vidim. Vojaci sa vsak tvaria, ze ma nevidia. Som tu iba niekto, kto v podstate ani neexistuje. Desi ma to. Ale kam teraz? Ostanem tu? V noci to moze byt pre mna problematicke. Jednu horu problemov som zdolala a dalsie ma este cakaju. Viete co, darmo si nahovaram, ze som silne dievca, staci, ked pred seba vystriem ruku dlanou dole a ked vidim, ako sa mi trasie, chyta ma davka uzkosti. Radsej si ruku stiahnem naspat k telu. Stale upenlivo premyslam, ocami pretinam vlnky rieky bez mena. Je celkom siroka. Urcite sirsia ako Patoka u nas. Mozno je tato i dvakrat mocnejsia ako ona. Teraz ma vsak uputalo nieco celkom priam nemozne. Obzriem sa vokol seba a potom znovu dole. Na vyssom brehu tejto rieky je nieco, co sa podoba na technologicku hracku, mozno funkcny telefon. Hlupo si namyslam, ze sa niekde dovolam a tak naboso sa po nosnikoch mosta dostavam na nekvalitnu asfaltku a skusam v tych pohladoch hladat cestu k tomu prostriedku dole. Zelezny most je strasne chladny. Asfalt bol uz teplucky, ale velmi nerovny. Vela ludi na mna pozeralo ako na zjavenie, ale ja som mala plnu hlavu tej neznamej veci a sposobov, ako sa tam dostat, ked nie som zvyknuta naboso vonku. Prezijem to. Hadam to bude stat za to. Nech sa mi stane cokolvek, niekto musi vediet od nas, ze som tu! Hlupost na ambasade, ze ma ani nemohli ohlasit mojej vlastnej krajine. Tato krajina je cela prevratena naruby. Vybrala som sa dole. Ta rieka vytvarala istotne riecne terasy. Napocitam ich celkovo styri. Su nevyrazne, ale je ich vidiet. Toto mesto nie je nizinne. Keby bolo, taketo nieco by voda hnedky splachla. Este raz sa letmo obzriem okolo seba a vidim napravo nejake hory. Hm, mozno tu kedysi bolo more, lebo jemne tie terasy vidim i na tej hore. Hm, zaujimave, ako si toto pamatam. Ale iba som mykla plecom a vybrala som sa k prvej najvyssej terase, kde som si vsimla tu hracku. Neviem presne odhadnut, ako daleko odo mna bola vzdialena, ale mne uz odjakziva hovoria, ze mam orli zrak. A na to som patricne hrda. Tiez mam dobry cuch, zato slaby sluch a vplyvom tohto neplanovaneho vyletu velmi malo rozpravam. Takmer nemam ani potrebu rozpravat. To je uz degeneracia. Co ja viem, co ma caka. Niekedy sama sebe neviem nic nahlas povedat. Aj na tej ambasade mi este on pomahal s vyslovnostou. Nejde o cudziu rec. Tu som ovladala, teraz mam problem i s materinskou. Ach! Presla som sa bosymi nohami pod most a pokusala som sa byt co mozno najmenej napadna. Svah bol strmy a klzky. Ked som raz zle stupila, mala som pocit, ze ten chudak malicek si kupil jednosmerny listok do vecnych lovisk, ale ako v poslednych mesiacoch, som si zahryzla do jazyka a nevydala ani hlasku. Samu seba zacinam desit. Pomahala som si rukami a netrvalo dlho a podarilo sa mi dostat sa k tomu. Spatne pozeram na most. Je to asi pat metrov. Stala som na riecnej terase. Mohla mat asi meter pozdlz toku, potom sa znova vinul dole svah a dalsia terasa. Uz ale omnoho uzsia a menej viditelna. Vzala som to do ruky. Keby som mohla, zvrieskla by som od radosti. Ale o menej nez pat sekund mi doslo, ze tu mozu mat rusicky. Ale mam aspon nadej. Kiezby som si vedela spomenut na nejake cislo. Jedine, co viem, je predvolba nasej krajiny: 0371. Ale nebudem volat tu a teraz. Teraz urcite, ale nie tu. Schovam sa. Mobil bol predpotopny, zapla som ho, skontrolovala, ci ma signal, zistila som, ze ma. Ale baterka bola na tom horsie. Divim sa, ze sa nevybila. Mozno je tu len par dni. K nabijacke sa nedostanem, ale viem, kde by ma snad nechytila hliadka. Dufam, ze je tu slobodne aspon vlastnit mobilny telefon. Vlozila som si ho do vrecka, s obrovskou namahou vyliezla po brehu hore. Uz som bola spinava, temer ako v den, ked ma nasli. Prehanam. Mala som chut ist co najdalej od hliadok a co najrychlejsie zavolat pomoc. Doslo mi vsak, ze mozem si zavolat pomoc a ked sa teraz nenajem, tak pride zbytocne a ja tu umriem. Za posledne tunajsie peniaze som si kupila dve vrecuska s obycajnym pecivom. Bolo celkom chutne a chrumkave. Ostalo mi este sest kuskov. Esteze tu je vsetko tak lacne. Odhodlane som sa pozrela na horu pri meste. Odlesnena, dufam, ze ludoprazdna, hola. Za hodinku som hore. 2 Rozospaty vstavam z tepleho hniezda a mierim do kupelne oholit sa. Len prednedavnom som totiz presiel z obycajneho na elektricky holiaci strojcek. Predtym som totiz vyzeral, ako by som po holeni spadol do ruzi. Ten elektricky sa mi pekne prechadza po brade a licach ako nova kosacka po trave. Takmer ho necitim. Vlastne citim len jemne steklenie, akoby ma Rita budila do dalsieho rana. Uzival som si kazde jedno holenie. Uz som isiel poslepiacky. Rozjimal som, pocuval som len ten isty monotonny zvuk strojceka. Obaja ucastnici vyletu este spali. Tryskac lezal rozvaleny na posteli. Vzdy som mal pocit, ze keby som ho kopol do stehna, nic by necitil. No a Miso stale spi na bruchu. Bolo dost skoro rano a ja som si slubil, ze sa oholim, lebo by ma Rita ani nespoznala. Bola polroka na vymennom pobyte a chcel som sa jej pacit. Vratit by sa mala uz o dva dni. Velmi sa na nu tesim, velmi mi chybala. Tento vikend vsak zijeme hrami. V nedelu poobede odchadzame prec z chaty a v pondelok konecne pride moja vysnivana. Keby tak nebola skola! Ale maturita mi dycha na chrbat a teraz sa jej i tak nebudem venovat. Skor mi pojde o Ritu. Je sest hodin rano. Vzdy tak vstavam. Aj napriek tomu, ze mam skolu presne stodesat metrov od mojho domu. Vtedy vacsinou hram hry a potom vezmem psa vonku. To je denna rutina. Kazdy den. Som jeden z mala, ktory nevyspava doobeda a sam som na to pysny. Teraz som vsak mohol kus este pospat, lebo som toho naspal velmi malo. A spankovy deficit cloveka vie pekne nastvat. Kedze zapinat pocitac teraz bez tych dvoch je somarina a psa mam doma, tak reku, oholim sa. Pozrel som von oknom, pritom som daval pozor, aby som oboch nezobudil. Za oknom je nastenny teplomer. Je minus sedemnast stupnov Celzia. Mrzne vyse styroch dni. Vcera nasypalo este k tomu snehu ako za celu zimu nie. Oholim sa a pojdem odhrabat sneh? Tak nie. Najskor sneh, potom sa mozem rovno i okupat, lebo sa urcite spotim a zarovno sa i oholim. Prezliekol som sa v kuchyni, aby som tych dvoch nevyrusil, vzal som si lopatu, capicu, bundu a super pracovne rukavice a hor sa bojovat so snehom. Je fajn, ze teraz nesnezi. To by som sa citil, ako henti nasinci na severe. Tam sa uz snad hladaju navigaciami. Ale v horach je snehu vyse kolena. Namastil som lopatu, aby sa mi ten sneh lepsie klzal a hned som sa pustil do prace. Dost ho za jednu noc napadlo. Viac, ako som ocakaval. Po sotva troch minutach som sa zacal potit ako krava. Mraz stipal, naobliekany som bol ako snehuliak a potil mi stekal po horucom chrbte az do zadku. Dost zly pocit, ktory vystriedal ten krajsi, ked som po dvadsiatich minutach bol celkom so svojou pracou hotovy. Bol som mokry ako mys a hned som vosiel radsej dnu do tepla. Ti trotli stale spali. Tak som stylom robota vosiel do kupelne. Mal som tam pripravene vsetky veci. Vosiel som do sprchy. Oblial ma blazeny pocit. Tri atomy vodika, kyslika a vodikove mostiky dokazu zazraky. Clovek sa po sprche hned citi lepsie. Ach, az teraz som si vsimol, ze mam na ruke skrabanec. To bude urcite z toho, ked som odhrabaval pri plote a jemne sa mi tam zachytila ruka. Teraz to stipe ako svina, budem si to musiet obviazat. Vypol som vodu a ked som vyliezol z vane, hned moje oci hladali nejaku vatu, alebo nieco podobneho. Lekarnicku mam i tak inde, certa. Tak som sa nadavajuc obliekol do novych veci a vysiel z kupelne. Nasiel som lekarnicku v kuchyni a nejako som si to namazal akymsi gelom, samozrejme ze to zacalo stipat este viac a mal som co robit, aby som ich nepobudil. Zacal som akoby tancovat od bolesti, v tvari som mal vyraz, ako by som stupil na LEGO, styrmi rychlymi skokmi som sa presunul do obyvacky a prilozil si na tvar vankus. Uf. Ledabolo som si to obviazal a idem dokoncit uz konecne to holenie, reku. Stale sa mi tie nove veci lepili na pokozku, lebo som sa nedostatocne utrel. Vsetko robim len tak spolovice a narychlo a potom sa cudujem, co sa mi za podivne veci stavaju. To je u mna celkom bezny jav. Ale ja som proste taky a zmenit sa asi nezmenim. Niekedy som bol velky pedant, ale z toho vzislo, ked som spoznal Ritu. Niekedy ma jej nevelka poriadkumilovnost dost hnevala, ale ked som prisiel na to, ze je to pohodlnejsie, zacal som byt i ja taky. Nie ze by som to Rite vycital, ale nikto nie je dokonaly. A ja teda rozhodne nie. Polozil som svoj telefon v kupelni na priecku z kachliciek pod zrkadlom. Je to uz starcek, ale nedam na neho dopustit. I ked som na hodine a vo vrecku mi zacne vibrovat, mavam pocit, ako by mi zacala vibrovat cela noha a chcela sa odpojit od mojho tela. To je sice malickost, ale ked zacne vibrovat vtedy, ked mame pisomku, dokonale nahradza zvonenie. Pravda, prehanam. Vzal som si novy elektricky strojcek, penu na holenie, ktora uz mierne z tej tuby vytekala spolu s vodou a poriadne nepenila a vodu po holeni, co smrdi ako Tryskac, ked sa zabudne navonat. Uz som bol v polovici svojej prace, ked tu zrazu ten telefon zacal vibrovat. Bezne by som sa ho nezlakol, ale ten zvuk vibracie na dlazdiciach bol necakany a strasidelny. Zo strachu som pustil ten strojcek na zem. Spadol mi na nohu a posteklil ma tam. Na nohach som steklivy az strach. A k tomu som sa este aj posmykol na podlahe a s rachotom spadla i prirucna skrinka, ktoru som v rychlosti povazoval za poslednu slamku. Vsetky flasky od vsakovakych cistiacich prostriedkov sa rutili na mna. Par z nich ma i zasiahlo. Nepocitam vobec zapachajucu handru po chemikaliach, ktora mi pristala priamo na nose. To si niekto robi zo mna srandu, pomyslel som si, len co som sa spamatal. V rychlosti som vstal, aj to som este stupil na otvorenu tubu zubnej pasty. Vystriekol z nej prud chemikalie, ktora nam udajne cisti zuby. Oprel som sa o umyvadlo a vzal ten telefon. ▌▌▌ Vsetko ide podla planu. Rakety su pripravene. Posledny planovany test je o tyzden, potom sa vyberu astronauti. Celkovo licencovanych mame desiatich a na tuto misiu postaci polovica. Nebudem prezradzat nic. Bude to prekvapenie i pre Plakincanov samotnych. Haha! Odviezol som sa svojim sluzobnym autom k hotelu. Parkovacich miest pri nom a pod nim je dvestopatdesiat a dnes v case, kedy v okolitych krajinach maju naval, tu je celkovo sotva tridsat aut. Vystupil som, vzal kufrik a vosiel dnu. Na recepcii som ukazal moj preukaz a pani recepcna sa iba usmiala a ukazala na vytah. Tam ma cakal dostojny pan, ktory vytah obsluhoval. Ano, u nas toto remeslo este nezaniklo. Predsa kazdy potrebuje zamestnanie. Hore v najvyssom podlazi som uz bol ako doma. Tam totiz smu vstupit len ludia, ktori v tejto krajine nieco znamenaju. Je tu celkovo jedenast rokovacich miestnosti. Vyuzivaju sa z toho celkovo tri. Hotel je prenadherny, ale uz pomerne stary, pyta si rekonstrukciu. Vsade v stenach je este azbest, hoci niektore podlazia odvrchu uz boli rekonstruovane. Hotel je prenadherny, krajsie miesto neexistuje. Je to i najvyssia budova v krajine. Musime sa predsa niecim pochvalit, ako nam v tejto krajine idu obchody! Aj ked z velkej miery iba vnutrostatne. Ale kradne sa nam vyborne. Zijeme si vyborne. V zasadacke 11 bolo celkovo sedem ludi:- hlavny tajomnik Rigo Aliante, v podstate sa o nom da povedat, ze nie je budova v tomto meste, ktora by mu nepatrila. Bol to sedivy 70-rocny chlapik, ktory ale na to nevyzeral, dost sa pestoval a povedali by ste, ze ma okolo 50. Potom je tu Mix Refford, chlapik, o ktorom je vo vyssich kruhoch zname, ze zije s dvomi zenami a pancuje alkohol. Dalsi je Adam Niehoff, vysoky predstavitel strany, najmladsi a asi najrevolucnejsi. Niekedy ho mam chut zabit, ako vchadza do neskutocnosti a chce vybudovat tuto spolocnost na baze totalnej rovnosti. Jedinou zenou je Stefe Lwanova, popravde si myslim, ze ona je tu skor z financneho hladiska, lebo si vedie podrobne statistiky o vsetkom a ona odsuhlasuje operacie. Oplati sa to, neoplati? Potom je tu i Kirril Petrovic, moj blizky, ktoremu sa temer podarilo emigrovat, ale po troch rokoch v base sa napravil. Je to tajomnik pre propagandu. Aka nahoda, ze? No a ostavaju este bratia Chunovci, ktorych by som tu tiez nerad videl, su to prasivi psi, co sa nabaluju na nasej Strane a bohvie, co robia. Vraj maju nejaky podiel vo vlastnictve tejto budovy, ale su to protekcni prasivi psi, ktori sa prizivuju na mene slavneho stareho otca, budovatela tejto krajiny. Vyhnal Plakincanov z krajiny a zalozil svojbytnu Davenportsku republiku. Chlap s velkym ch. Ale bol to i velky ch, lebo vladol sam a vsetkych svojich nepriatelov nechal postrielat. Ten, keby tu bol, vsetkych by nas zmasakroval priborovym nozikom na pomarance! Velky chlap, nedal si po hlave skakat. Pokusil som sa tvarit privetivo, podavali sme si ruky a tom okamihu prisiel on: velky Kuno Chun. Ako vzdy, vosiel do zasadacky ako posledny a znova s tou despoticky vyzerajucou tvarou. Vysoky, plnostihly patdesiatnik, baziaci po moci. Vzdy hovori kvetnato, ale velmi casto sa neskor vymyka teme a vzdy skonci pri tom, ako mame nenavidiet Plakincanov. Dnes to urobi znova. A ked zacne, nikto ho nesmie prerusit. Sam si vybera, s kym chce hovorit. Po pozdrave postavenim sa ako v skole, sme si sadli a on zacal recnit. Ako inak, ani teraz sa nedrzal temy, preco sme tu: „Zdravim vas vsetkych, priatelia! Budte pozdraveni ako vyslanci tejto krajiny pred samym Angarikom Chunom, budovatelom Davenportu, vecnym prezidentom! On bol ten, co vyhnal tych prasivych Plakincanov a priniesol som nam do krajiny mier! On zastaval myslienku vzajomnej spoluprace a narodnej zomknutosti! Ja sa vzdy snazim o coraz vacsiu participaciu vas, Strany, pretoze dufam, ze moju doveru nesklamete...“ Dost to svojimi vyhlaseniami prehanal. On je recnik. Po vyse desiatich minutach takehoto motivovania Strany sme sa nikam nedostali, az kym si Rigo Aliante, sediaci vedla neho, neodkaslal a nepodsunul akysi spis. Kuno si to vsimol, prebodol Alianteho pohladom, ktorym by zabil desat deti na ulici. Ale hned sa zatvaril viac priatelsky a vravel: „Vdaka vam za vas cas, prave sa dostavame k veci, ktoru musime prejednat.“ To trvalo, pomyslel som si. A znova zacal revolucnym stylom. Popravde, cakal som vsetko, ale toto jedine nie. Ako krasne zacal s tymi Plakincanmi! Ale ako hrozne pokracoval svoju rec! Kiezby som v tom momente nikdy nebol v tejto miestnosti! A hovoril to tak vyznamne, ako by nam oznamil, ze pristal na Mesiaci! Nebudem prerusovat a odcitujem jeho slova: „V tomto spise mate prehladny rozpis prac v tomto projekte. Kazdy dostanete svoju cast spisu, v ktorom budu presne ciele, ktore od vas ocakavam. Tuto pan Aliante prisiel s velmi dobrym navrhom, ako sa v celosvetovom meradle mozeme zbavit vplyvu Plakinska. A tymto im mozeme bezprostredne vyvolat vojnu, ktora sposobi chaos v krajine a mozno i obciansku vojnu. Tato by nam velmi vyhovovala, pretoze takto by sme ju vedeli znicit zvnutra. Dostali by sme sa k jej prirodnym zdrojom a mozno ovladli i politicky. Samozrejme, tato akcia so sebou prinasa iste riziko a uplne utajenie, kto chce odist moze, pretoze v opacnom pripade, ak tu ostane a vsetko povie protistrane, bude popraveny... nikto? ... Takto som si to predstavoval. Presne takto.“ Toto bola este ta „krasna cast“. Potom vzal zezlo konferencie Aliante: „Vazeni! Planujem postavit obchodne stredisko na mieste terajsieho hotela, v ktorom sa nachadzame. Obchodne centrum, ktore bude nasou ikonou, istotne tato budova bude impozantnejsia ako tento hotel. Centrum, ktore bude tak velkolepe, ze sa vam vsetkym zakruti hlava. V tejto budove bude nase centrum pre plakinske veci. Predpokladam, ze tato akcia vyjde a my pod ruskom pomsty mozeme vyhlasit vojnu Plakinsku.“ „Ako to urobime?“ opytala sa Stefe. „Nechame tuto budovu padnut pred zrakmi celeho sveta a vinu hodime na nich.“ S tymito slovami sa uz zacala debata a mne zacalo byt zle. Bolo to povedane na moj vkus az prilis priamociaro. Opozicia je zruinovana. Vodca to spresnil: „Bude to divadlo, akemu nebude paru.“ Aliante presne vysvetlil, ako to bude prebiehat: „Je to naplanovane takto: Siesti falosni Plakincania unesu lietadlo...“ „Lietadlo?“ Kirrillovi az zabehlo. Na to zacal kazdy cosi somrat, az kym to nezastavil rezolutnym gestom sam Vodca. Aliante pokracoval: „O nic sa nebojte, nebude skutocne. Nasi programatori vedia sfalsovat videozaznamy. Tie najvydarenejsie zabery budu neustale premietane v Statnej televizii a vie o tom i samotna televizia. Maju pripravenych ludi, ktorych zaucaju, aby presne hovorili nasu oficialnu verziu. Jednoducho narazia s lietadlom do budovy.“ „Ale to by nemali sancu,“ namietal Kirril, „lietadlo, nech by letelo akokolvek rychlo, nepreburalo by sa budovou. Na to nie je pevne. A nesposobilo by jej pad.“ „To nevadi. V case narazu sa spustia prislusne vybusniny v budove.“ „Chcete mi povedat, ze sedime na vybusnine?“ Nemohli sme odporovat. Bolo ticho ako pred burkou. „Presne tak. Su na kazdom podlazi, pretoze ako vravite, lietadlo na to nestaci.“ „Viem presne, ako to urobite,“ zamiesal som sa do toho i ja, „aby padla iba tato budova, spustia sa vybusniny po podlaziach jedna po druhom,“ a ukazal som im to i rukami, „bum, bum, bum, bum,“ a vystretou dlanou nadol ukazujem, ako to bude vybuchovat, zhora nadol. „Presne tak. Odkial toto viete, Tabe?“ Stracal som farbu. Navonok som bol pokojny, ale vedel som, ze toto je uloha, ktoru NESMIEM splnit. „Uz sa to raz stalo. Ale nie tu.“ ▌▌▌ „Halo?!“ „S kym hovorim?“ Zase som takmer zvrieskla, podarilo sa to! „Ahoj.“ „Ahoj. S kym hovorim?“ „Pardon. Volam sa Daisy, volam z Davenportskej republiky, prosim, pomoz mi.“ Odkaslal si. „Prosim, neskladaj! Je to pravda.“ „Moment, volas z Davenportu?“ „Ano.“ „A to ti mam akoze na to skocit?“ „Preco?“ „Odtial sa da volat jedine s mobilom, pokial viem. A medzinarodne hovory by mali byt zakazane.“ „Fakt?“ „Fakt.“ „Nasla som ho.“ „Tam nemavaju telefony iba tak pohodene.“ Stratila som nervy a zvysila som hlas. „To mi je jedno. Proste som nasla mobil a zavolala prve plakinske cislo a ty mi odmietas pomoct.“ „Dobre, tak ako chces pomoct? Si v krajine, v ktorej niet pomoci.“ „Na nasej ambasade ma iba odbili, nechcu mi pomoct. Chcem iba, aby si sa na mna opytal u nas v Plakinsku. Len nech ma odtial dostanu, ale nech nekontaktuju davenportsku vladu, lebo ma budu hladat skrz toho, ze teraz volam. Nech tu nejako zataja,“ nevedela som si rady, a tak som radsej vsetko rozpovedala hned na rovinu. Je mozne, ze toto je moj prvy a posledny telefonat z Davenportu. Chvilu bolo ticho, ked sa neznamy ozval: „Pockaj, nadiktuj mi svoje osobne udaje, napisem si ich, aby si to mohli overit.“ Chvilu sramotil, bolo pocut este nejake hlasy a potom sa znova ozval: „Hovor.“ Iba som sa usmiala. Nevyzeral, zeby ma bral vazne, ale aspon oznami vsetky moje udaje nasim domov. Ale vsetko musi prebehnut v utajeni. Viete si predstavit, zeby sa to neutajilo? Isli by po mne i tito domaci, za to, ze som volala odtial. Mozno by ma pokojne mohli zbalit, ked nie za hovor, tak za moznost, keby som chcela predat telefon inemu, aby mohol volat. Ale to neviem a riskovat nechcem. Clovek si vsetko musi dokonale premysliet, ked chce nieco robit v takomto rozsahu. Urcite to chcem urobit potichucky a nie nahlas, urobit zmatok v celej krajine, jednej ani druhej. Problem bol ten, ze odtial som sa dovolala snad az na desiaty raz. Nepamatam si ziadne cislo v nudzi. „Mas to?“ po tom poslednom incidente mi vynechava pamat, tak som si udaje odcitala z obcianskeho. „Mam.“ „Iba sa opytaj niekde na policii alebo kde chces...“ „Ked vydrzis, mozno by som ti na internete vedel zohnat cislo priamo na Ministerstvo zahranicnych veci.“ „Myslis, ze je na to cas?“ „Pocitac nastartujem za par minut.“ „Neviem, ci mam tolko casu.“ „Ale prosim, neodpajaj sa.“ „A kdeze si?“ „Volaju to tu Vecne mesto. Dost divny nazov pre mesto.“ „Ale je hlavne. Dobre, pokus sa tam ostat.“ Zamrazilo ma. Po ceste, ktorou som vysla na tuto horu, vychadzaju traja ludia. „Musim koncit. Ak zavolam, bude to zazrak.“ „Nie!“ „Zbadali ma. Vidim vojakov.“ Zlozila som a schovala moju spasu do tych nohavic. Neznasam ich. Su hrozne a podla domacich dokonca „poburujuce“. Vojaci si ma vsimli. Bola som jemne nervozna, ale nedala som to na sebe velmi znat, tvarila som sa, ze ich nevidim. Naco utekat? Keby mi nasli i ten telefon, tak co spravia? A smu robit prehliadky len tak? Pokial viem, tak mozu len ak sa niekde v okoli stal nejaky zlocin. Nieco si sepkali. Tvarila som sa, ze sa divam do mesta. Vojaci sa pomalym krokom vybrali za mnou. Sledovat ma urcite nesledovali, co by zo mna mali, hlupo si namyslam. Predo mna sa postavil taky vysoky chudy chlapik, co na nom vojenska rovnosata visela ako na vesiaku. Premeral si ma a nahlas sa pozdravil s rukami za chrbtom. „Dobry den.“ „Zdravim vas.“ „Mozem si vypytat obciansky preukaz?“ „Ale no zaiste.“ Vybrala som ho z druheho vrecka. Opatrnosti nikdy nie je dost. Hned ho prekvapil iny format. Studuje ho. „Cudzinka,“ hovori tym dvom. Otocim sa mu bokom, hladim na mesto. „A mozem vidiet i vase potvrdenie o pobyte?“ Rada by som ho vyfackala, ale iba som sa na neho chladne pozrela, ani brvou nemihnuc: „Nemam ho.“ Ostatnych dvoch presiel mraz po chrbte a ten, co stal pri mne stuhol ako sviecka. Hned vsak nabral falosnu odvahu a meravo, ale s davkou hnevu v hlase vyrapotal: „Ako to? To tlacivo sa predsa vyplnuje uz pred hranicami. Ako mam potom vediet, kto ste a co tu chcete?!“ Teraz som sa na neho pozrela s davkou pohrdania a dost jasne som mu dala najavo, ze sme sa spolu v karty nehrali: „Opytajte sa pana Berkmansa, ci ho vypisoval za mna. O, vlastne, ani sa ho nespytate, lebo je uz po smrti!“ Urazil sa. „Ako si dovolujte takto hovorit s prislusnikom vojenskej straze?!“ osopil sa na mna ako para z hrnca. „Popravila ho vasa vojenska straz. Porusoval vase zakony o otrokaroch.“ Nepotreboval viac. Jeho zrejme podriadeni, pochopili, ze ich velitel stupil vedla. Velitel stale penil ako pes, az kym ho nepoklopal jeden podriadeny a neposeptal mu cosi do ucha. Ech, ako slabo pocujem! Ale to vobec nevadi, pretoze hned som poznala obsah tejto vypovede. Hned zmenil tvar na viac privetivejsiu, zasalutoval a odpochodoval ako kohut na smetisku. Takze takyto poriadok maju v tejto krajine! Informovanost je zrejme ich hlavna priorita. Necudujem sa, tu zamlcia vsetko vsetkym. O dolezitych veciach sa informuju iba nejaki predstavitelia a obycajni ludia nemaju potuchy, co sa deje za ich oknami. Alebo iba panu nebolo meno Berkmans zname. Hoci o nom velmi dobre vedeli, ale ktovie, ako to cele dopadlo. Viete co? Ani to nechcem vediet. Oslobodeny otrok je v tejto krajine neclovek. Teraz vsak musim vymysliet novy plan. Cakat? Vari sa to oplati? Natrafila som ja na toho spravneho cloveka, ktory mi naozaj pomoze, alebo si to necha pre seba a necha ma tu zhnit v tejto spine? Tak to hadam nie. Hlas mal dost hlboky, u muzov je tazko rozoznat vek, mohol to byt nejaky starsi chlapik, ale sposobom reci to skor vyzeralo na neplnoleteho Plakincana, ktory zozral vsetku mudrost sveta a ide ma poucovat. Takeho spojenca som sice nechcela, ale uplne bude stacit, ak nejako diskretne vysvetli situaciu nasim uradom a povie im, aby sme nejako obisli tuto krajinu. Cakat? Zda sa, ze po tom vsetkom som sa v tejto spolocnosti zaradila medzi „nedotknutych“. Sice je to dobre z dovodu, ze nemusim mat pri sebe nejake stupidne tlaciva a podobne byrokraticke sprostosti, ale i velku nevyhodu: Kazdy na mna kasle. Pokoj, Daisy, vravim si. Dost som uz v duchu nadavala na vsetko. Takto sa predsa nepoznam. Nemozem povedat, ze idem bojovat, na to nemam ani mec, ale nevzdam to. Nieco vymyslim. Co mi moze zmiznut, keby ma okradli? Mobil a obciansky. Kym som vyliezla na ten stupidny kopec, prislo mi niekolkokrat zle a zjedla som vsetky zasoby. Scasti preto, lebo nemam kondicku, respektive, moje pohyby si odvykli od niekedy mnou milovanou turistikou, ale hlavne zo strasnych spomienok, ktore som tu zazila a na slastne spomienky na domov a ta turistika mi to vsetko pripomenula, ako mi to vsetko hrozne chyba. Takze hodinovy pochod trval tri hodiny. Napadlo ma, ze by som mozno este skusila zavolat na to iste cislo. Islo ma porazit, ked som zistila, ze telefon kompletne stratil signal. Napriek tomu, ze cely cas, co som volala mal tri palicky signalu a teraz vypadol nadobro. Dole pri moste mal jedinu palicku baterky. Zeby opravovali rusicky signalu a teraz... 3 Zahresil som. Tryskac na mna rozospato pozrel: „Preco si nedal i mne?“ „Co?“ podrazdene som sa opytal. „Travu. Vyzera to tak, ze ti nacisto preskocilo.“ Pocitac som mal zapnuty, dal som do vyhladavaca „predvolby krajin“ a ked mi vysypalo rozne cisla, este sme spocitali, kolko cislic je v pamati mojho telefonu a odratali si pocet cisel, ktore vzislo ako predvolba a skontroloval krajinu, temer ma zamrazilo. Miso na mna pozrel rovnako vydesene: „Tak co sa stalo?“ Dal som mu telefon do ruky: „Nejake dievca mi prave volalo z Davenportu.“ Obaja ostali zarazeni. „Nemozne,“ vychrlil Tryskac, „a bola to Plakincanka?“ „Tu mam jej udaje. Vraj tam nema co robit a ambasada jej nepomoze.“ „Naco tam sla?“ vravel Miso. Tryskac a ja sme sa pozreli zarovno na neho: „Dobrovolne tam asi nesla.“ Misa prestrieklo: „Boha jeho.“ Chvilu sme mlcali, vymienali si pohlady. „Vravi sa, ze odtial nikto zivy nevyjde. Pamatas si, co sme sa ucili o nasich vojakov, ako tam uviazli pri jednej misii v roku 263? Do Plakinska prisli uz iba v truhlach.“ „Nerob z komara somara. Je to mlade dievca, urcite nie je v armade. Ale zaujimalo by ma, kto ju tam odvliekol a preco.“ „Moze to byt obchod s bielym masom. V tej krajine je to uplne bezne.“ „Alebo zeby bola nejaka znama dcera drogoveho dilera?“ Dozrali ma. S takymi odpovedami nech idu doriti. Teraz o tom nesmieme debatovat. „Mrdky. Je potreba v prvom rade upovedomit ministerstvo zahranicnych veci alebo koho, co ja viem? Filozofovanim jej nepomozeme.“ „Ale nemoze to byt obser? Vsak z Davenportu sa nesmie volat do cudziny.“ „Aka bola predvolba?“ „Aj ta sa da obsrat.“ „Ser na to. Musim tomu prist na koren.“ „Ty sa furt splasis.“ „Ako splasis? Ja zavolam na Ministerstvo...“ „Ser na Ministerstvo. Ak je v krajine, kde nema co robit, tak volaj na policiu v Zeleznej. Urcite je evidovana medzi nezvestnymi.“ Konecne nejaky konstruktivny napad, poviem si v duchu. „Ale ked zavolam na policiu, tak vies, mozem zatazovat zbytocne linku.“ „Ako myslis.“ Po akejsi dlhsej odmlke sa tam predsa len ktosi ozval, pozdravil som sa. „Mozete mi poradit, co mam robit?“ „Nech sa paci, aky mate problem?“ „Volam z dost zvlastnych pohnutok: Niekto mi prave pred chvilou volal, ze sa nachadza v Davenporte a ze potrebuje pomoc.“ „Je z Plakinska?“ „Samozrejme. Nadiktovala mi i svoje osobne udaje. Je z vasho mesta. Dost sa divim, pretoze odtial sa telefonovat neda, ale ked som si pozrel cislo, zistil som, ze predvolba sedi.“ „V poriadku. Nie ste v ziadnom vztahu?“ „Nie.“ „Staci, ak mi poviete meno. Co vam este vravela?“ „Adresu, datum narodenia a cislo obcianskeho.“ „Vyborne, to postacuje.“ „Volam len preto, ci to je mozne, aby mi ktosi volal prave odtial...“ „Ano, chapem. Je mozne, ze sa dostala k telefonu a vytukala prve cislo, co jej napadlo a pouzila plakinsku predvolbu.“ „Tiez si myslim. Vola sa Daisy Goldbergsova.“ „Moment.“ Spojovatelka bola ticho asi pol minuty, ked mi potom zahlasila do telefonu: „Este mi skuste povedat cislo obcianky?“ Zahlasil som jej ho. „Mozem vam potvrdit, ze tato osoba je vyse mesiac medzi nezvestnymi osobami Plakinska.“ Vyschlo mi v hrdle a oblial ma studeny pot. Neklamala mi. „Ziaden obser.“ hovorim Misovi. „Co prosim?“ ozvala sa spojovatelka, ci uradnicka? V nasej krajine su vsetky ministerstva prepojene a tak to bolo v podstate jedno, kam sa dovolam. Predchadzajuca byrokracia je uz minulost. Plus Plakincania su takmer blazni do hladani svojich stratenych blizkych, najma v Davenporte. „Ale nic.“ citil som sa nahovno. „A co vam este hovorila?“ „Dlho sme sa nebavili, iba trvala na tom, aby ste ju odtial nejako dostali, ale tajne. Neviem, o co ide, ale musi to byt vazne.“ „V tejto krajine je telefonovanie mimo krajinu zakazane a takto by na seba upozornila.“ „Ano. Ale preco jej nemoze pomoct nasa ambasada?“ „Nasa ambasada v tejto krajine oficialne neexistuje.“ Takze ambasada je nastrcena, aby ziskavala informacie o Plakincanoch? To by bolo apoliticke! Uz som mal na jazyku otazku, ako je to mozne, ked mi telefonistka zahlasila, ze s touto krajinou nemame ani len diplomaticke styky, ale ze v tejto situacii by ani ony nepomohli a samotni Davenportania nas oznacuju za nepriatelov ich statnosti a preto ziadne diplomaticke styky nie su, hoci bolo hned niekolko pokusov. „Viete mi dalej povedat, co s nou bude?“ Vzdychla. „Mozem Vam zarucit jedno: Informujem o tom svojich nadriadenych a ked sa nieco zmeni, mozem vam spatne zavolat na toto cislo?“ „Urcite. Budem ocakavat dalsi hovor.“ „Ak to bude dostatocne vazne, bude dokonca v urcitych pripadoch nutna vasa pritomnost na Ministerstve. Celkom vazne. Ako jediny mate o nej nejake informacie.“ „Az tak toho vela neviem.“ „Uvidime, co sa dozvieme.“ Podakoval som a zlozil. Ked som toto vsetko povedal obom, ostali prekvapeni. „To nemozes mysliet vazne, Rikard.“ „Myslim. Kazde jedno slovo.“ „A to som si myslel, ze Plakinsko je malo liberalna krajina.“ „Vies, ze u nas je to este dobre v porovnani s nimi.“ „My sme malo liberalni kvoli tomu, aby sme neskoncili ako minula vlada. Ked dovolis ludom prilis vela, zacne sa proces degeneracie.“ zacal filozofovat Tryskac. „Co za sracky to vypustas z ust?“ „Ak je stat „spravny“ tak nema problem s ludmi, ktori sa nechcu prisposobit. Zlate pravidlo je: Ked chces s vlkmi byt, musis s nimi zit.“ „Otazka je „spravneho statu“. To je irelevantne.“ „Nic nie je idealne. Ani ten nas stat. Ale tu zaklad, uvedomit si svoju statnost. Stat si za svojou vlajkou, zit pod jej ochrannymi kridlami, nezit v skrivodlivosti, ale v prave. Dosiahnut sa to da. Ale to clovek musi zabudnut na zneuzivanie moci na ovladnutie krajiny. To sa da dvomi sposobmi: dat im najavo, ze oni su „iba“ pospolity narod, alebo im navravat, ze mozu cokolvek, dat im kopec slobody, ktora im bude i tak nahovno, lebo vsetky ich tajne operacie na ovladnutie krajiny predsa len terorizuju vlastnych ludi. A ludia, za falosnou nadejou a strachom o vlastnu slobodu si nechaju ukrajovat z tej vlastnej pod zamienkou prinavratenia istoty. Nie je to chore? Myslis, ze sa u nas toto nerobi? Stat ma sluzit obcanom, nie obcan statu. Ale myslim, ze nam to moze byt jedno, ked ty v pohode zarobis, kolko potrebujes na to, aby si dostojne zil, nie z ust do ust. Ked mozes vyjst na ulicu a usmievat sa? Vies, ze si v bezpeci. Ked studujes a vies, ze to, co sa naucis, ci administrativu, alebo len obycajneho zametaca je v podstate jedno, lebo kazde zamestnanie je dolezite. A este nieco: Museli ste dakedy niekto z vas alebo z vasich rodin brat pozicky?“ „Pozicky? Vsak nas ucia v skole, ze pozicky nie je idealne riesenie. Dokonca som pocul, ze za par rokov by to uz malo byt trestne.“ „No vidis a v niektorych krajinach ich ludom nanucuju.“ „To nemyslis vazne!“ „Jasne, ze propaganda im to nedovoli hovorit o tom nahlas. Podmanila si ich reklama.“ „Aha, chapem. Chces mi povedat, ze ti ludia su vlastne tak bohati, ze su vlastne zapredani a v podstate veci nevlastnia od zaciatku?“ „Nie vsetky, ale v podstate mas pravdu.“ „Nechcel by som ich na ich mieste.“ ▌▌▌ „Videove kompozicie?“ stracal som v tej prednaske prehlad. Hovoril akysi videotechnik, ktoreho pozvali na konferenciu a uz asi dvadsat minut tliachal do vetra. „Presne tak. Nie je to nic zvlastne. V skratke vam to vysvetlim: Zakladom je v realnom case dat dokopy dve videa. Dnesna technologia dokaze, ze to co vidime, moze byt pridane; zakladom je pracovat vo vrstvach. V podstate je jedno video prelozene nad druhym. Jedno video vsak musi byt transparentne, to znamena bez pozadia. V tomto pripade majme video s trojdimenzionalnym modelom lietadla a druhe realne z helikoptery. Video s lietadlom umiestnime tak, akoby mierne zarotovalo o par stupnov, rozostrime ho, upravime velkost, aby cez mierku sedelo a animujeme ho. Ale napriek tomu by to vyzeralo, akoby lietadlo preletelo cez budovu, preto je potrebne pouzit masku. Cize mu postavit akoby stenu, ktorou vlastne zmizne z obrazovky. To je vsak nemozne. Lietadlo by sa zastavilo pred budovou a to my nechceme. Preto to urobime takto: jednu vrstvu videa budovy nechame tak, druhu taku istu uz upravime, zmazeme oblohu a pouzijeme masku v realnom case. Mozeme nakoniec i lietadlo mierne spomalit, akoby to vyzeralo, ze spomalilo narazom. Nikto to nespozna. V podstate zakladne veci pri videovom kompozitovani v realnom case su tieto zakladne podmienky: staticka kamera, cize ziaden zoom, ani panoramaticky pohlad, respektive naklapanie, potom vysoky kontrast medzi budovou a oblohou, co je zarucene, pretoze budova je tmava a teraz je vhodny cas spustit to rano, kedy bude svetla obloha, najlepsie slnecne rano, potom sa lietadlo smie pohybovat iba vo vrstve s oblohou, naraz musi byt schovany, preto musime takto i ukryt tie zabery a tiez nesmieme pouzit ziadne tiene. Jedine tak to bude mozne.“ „A co ludia? Predsa kameru mat smu.“ „O to sa nebojte. Tieto data pozbierame a znicime. Aby to vsak nebolo podozrive, tak mame technikov, ktori budu pri budove a budu ju snimat. Cize tieto „domace“ videa v podstate budu potom editovane.“ Akoby to cital z brozury. Z tejto technologie mi je zle. Tato otazka ani nemala zazniet. Aj ked ju chceli polozit vsetci, lebo vyzerali ako tesne pred smrtou: „Preco to musime urobit?“ nakoniec sa niekto predsa len odvazil. Na to sa ozval Aliante: „Presne pred deviatimi rokmi sme nasu budovu poistili na patsto milionov proti teroristickym utokom.“ To vazne?! „V banke v zahranici. A nie je to plakinska banka, aby to znova nebolo podozrive. Viete, ak sa hovori, ze sa to nesmie, my to smieme. Hovorime vecne, vazne a pravdivo. Ludia to nemusia vediet.“ To nemusia, ale takto na rovinu predsa nikdy nehovorili! Inotaje a metafory si nechali v zasuvke so spinavymi ponozkami. Ked sme povedali „nech bobry nevylezu na strom“ bolo tym jasne povedane, aby na to ludia neprisli. Ked sme povedali „prines zene vankus“ bolo tym jasne povedane, aby boli ludia umlcani. Proste medzi nami boli rozne slovne hracky a inotaje, ktorymi sme sa dorozumievali a pritom sme nic neprezradili nepovolenym osobam. Bola to nasa tajna rec. Tato priamociarost, „vletime lietadlom do budovy“, sa mi nepaci. Jednak, ze to nie je nejako premyslene. Proste vezmeme nieco velke, je jedno, ze je krehke a vpalime do budovy. Ako maskovaci efekt to postacuje. Ale ak bude vybuch nalozi silny, tak bude viditelny i na miestach, kde lietadlo nenarazilo. To ma desi. Budova nie je nejako krasna, vysoka je iba nejakych dvesto metrov a vyse styridsatpat poschodi, isto to neviem, ma tvar obycajneho kvadru. Je postavena ale celkom z co mozno najtmavsieho materialu, preto je takmer cierny a priecky medzi oknami spolu s oknami tvoria pravidelnu sachovnicu. Iba na streche je takmer nepatrna kupola. Ta je vraj kvoli tomu, ze Angarik Chun tam casto veceral a jeho najvacsie plany na ziskanie moci vznikli prave tam. Symbol nasej moci. A my sa tohto hotela mame zbavit. Hm, ked ale povieme ludom, ze to boli Plakincania, pochyti ich amok. V televizii urcite. Vodca si uz urcite trenuje recnicky prejav po fingovanych utokoch. Ale to ma teraz nezaujima. Teraz prekrocil hranice. Prehnal to. Veril som tejto krajine, jej falosnym nadejam do buducna, ostatni zili pre nas, mali sme sa dobre. Budeme sa mat i potom dobre, ale vo mne to vzbudzuje obrovsky nepokoj. Neviem to opisat. Nikdy som take cosi necitil. Mam pocit, ze s tym MUSIM nieco spravit. Ano, pospolity lud sme vyuzivali, ako sa dalo. Povedal by som, ze sme ho zmykali ako pomaranc a stavu vypili. Ale myslim, ze teraz ideme odstavovat pomaranc s kuskami azbestu. Porada sa po dlhych natahovackach nakoniec skoncila. Je mi z toho zle. Co sa to so mnou deje? Predsa taketo rozhodnutie je rozhodnutim Vodcu. A to musim respektovat. Lenze teraz zasiel pridaleko. Ako poistny akt je to vyborna lest a Vodca nam slubuje nemale odmeny z tejto patstomilionovej koristi. Toto vsak prehnal. PREHNAL, PREHNAL, PREHNAL!!! Nie, ja toto nevydrzim! Nech ma zabiju, toto nesmiem dopustit. Aby som svojim podpisom na konci toho zdrapu papiera podpisal ortiel smrti tisickam ludi, to radsej pojdem sam! Ale urcite to dam niekomu vediet... Znova na zamrazilo. Ak teraz nebudem drzat hubu a vytaram to prvej osobe, co stretnem, najde si ma tajna policia a mna i manzelku uvaznia a ktovie co este...?! Kristine! Ja ju nesmiem ohrozit! Tajni si najdu cokolvek, aby ta dostali do basy. V pohode zavru celu rodinu, len aby bolo nieco utajene. No, ak si to tak vezmem, my si zijeme na vyssej nohe, ako ostatni pospoliti. Takze myslim, ze cez rozne znamosti by som vedel moju milovanu manzelku preniest cez hranice. Aspon na par tyzdnov, aj ked len na dovolenku. Emigrovat je temer nemozne, az take paky na to nemam, hoci by som sa mohol opytat este jedneho priatela, sialeneho Zavreka Durivinca. Pomahal mi raz emigrovat a dopadlo to hrozivo: stratil ruku. Faktom vsak je, ze Zavrek je seda eminencia Prihranicnej policie. Paradox. Zase. Tych je nasa krajina plna. Ale ci mi Zavrek pomoze s ochranou manzelky… Viete, stojim pred tazkou otazkou: Ochranit si zivotnu partnerku, ktoru tie roky nadovsetko lubim, ale nepriamo zabit tisice vlastnych obcanov, aj ked ich mam v zadnej casti tela? Ochranit tisice nevinnych, alebo ohrozit jedineho cloveka? Tak co? Nevydrzal som a len co skoncila porada som sa zbalil a zmizol co najrychlejsie z hotela prec zamysleny. Idem po uliciach temer poslepiacky, nic som nevnimal, ani vone, ani zvuky, ani cestu, ked tu zrazu do niekoho nechtiac vrazim a knokautujem ho na chodnik. ▌▌▌ Asi pred hodinou som sa rozhodla, ze pojdem dole. Neviem, kolko je tu hodin, mozno bude okolo jedenastej, mozno poludnie. Mihnem okom smerom k slnku a vsimnem si, ze nie je uplne nado mnou. Dvanast este nebolo. Tu hore mi nikto nepomoze. Nemyslim si, ze mi v meste nikto nepomoze, ked o to pekne nepoprosim. Nenaparujem sa ako zehlicka, ale tuto v tejto krajine som malo dievcat videla krajsich ako ja. Zeby tu platilo nejake pravidlo, ako maju ludia vyzerat? Pride mi to ako prilis absurdne. Aj ked som videla nejaku peknu zenu v tvari, vacsinou mali na sebe handry, ktore bud prezili tri modne trendy alebo vojnu, alebo mali na hlave ciru pohromu. Fakt. Nerada sa vychvalujem, ale vraj som krasna, to mi tu hovorili. Niekedy tomu i verim. No teraz vyzeram dost zle. Som spotena, unavena, znicena. Prechadzam sa mestom, ale zistujem, ze tuto tazko najdem pomoc. Je mi fakt nanic. Ked si vsimnem, ako sa po bocnych ulickach schovavaju vyhladovani ludia, viac ako ja, pride mi ich este viac luto. Ale nemam im ani len co dat. A ludia, ktorych som zastavila na ulici sa bud tvarili, ze ma nevidia, alebo iba odvrkli, jeden chlapik, ktoreho som tiez takto oslovila mi taktne vysvetlil, ze ak by mi mal pomoct, musel by pomoct celej krajine. Doslo mi. Nikto mi nepomoze. Preco? Su na to zvyknuti. Ludia vedia, ze v tejto krajine sa vzdy najde niekto, kto sa ma este horsie. A na to nie su podmienky. Mam pocit, ze ti uboziaci ani nesmu vyjst zo svojich domov a ze „obycajni“ ani len nesmu k nim. Ziju takto segregovani. Napriek tomu tu nie su ziadne mury. Myslim fyzicky, z kamena alebo betonu. Toto ma ubija. Uz som v centre a citim, ze by som snad mala ist do tychto „zakazanych stvrti“. Ja som predsa tiez nedotknutelna. Nebudem mat nic, ale to nemam ani tu, ale urcite si tito uboziaci vazia zivot viac ako tito skor umelo napudrovani ludia, ktori smu prechadzat centrom mesta. Boli by ini, ak by nemali tolko zakazov a prikazov. V celkovej temer uz agonii som si uz sadla na chodnik. V bruchu nic, nablizku ani len smetny kos, mozno by tam ostalo nieco. Tak co mam ocakavat? Noc bude uplne zla. Bojim sa jej. Vlasy mi padnu do lona. Chytim sa ich koncekov. Su celkom drsne, zlomene a prirodzene rysave. Uz nic nevnimam. Cakam na smrt. Zachrana asi nepride. Ludia okolo mna prechadzaju a maju ma vyrazne na haku. Jeden mlady fagan po mne zakrical, ze co tu robim, a ze mam ist prec z centra umierat niekde inde. Bolo mi to jedno. Vojaci a policajti boli temer vsade a ti ma mali tiez celkom na haku. V podstate pre nich neexistujem. Mozno vsak niekto pride ku mne a povie mi to iste. Neriesim to. Prehrala som. Zrazu ma cosi velmi velke zrazi na chodnik, napriek tomu, ze sedim, teraz som sa vykydla na pravy bok a chlapik tiez padol na zem ako podtaty. Div si nos nerozbil. Ani toto ma nenahnevalo. Na moje prekvapenie sa chlapik postavil a ospravedlnil sa. Premerala som si ho: Bol to asi patdesiatnik s vysokym celom, celkom udrziavany, urcite nevyzeral na svoj vek a bol v obleku, co sa mi pacilo. Ale popravde, nie je moj typ. Tento je urcite zadany a ja s touto krajinou nechcem mat nic. On si ma tiez premeral a mala som chvilku pocit, ze ma vyzlieka ocami, ale potom sa zatvaril priatelskejsie a podal mi ruku. Pokusila som sa o usmev, ale ked som stale sedela na chodniku a nohy sa mi triasli, zvaznel a postavil ma. Stalo sa mi velmi zle. Mala som pocit, ze lezat bolo asi najpohodlnejsie. „Slecna, takto vas tu nenecham. Podte so mnou, byvam tu nedaleko. Dam vas dokopy.“ „To predsa nemusite. Vsak ma ani nepoznate.“ „Nemocnica je daleko a to predsa nie je o znamosti.“ Vsimla som si obrucku: „Nebude vasa manzelka namietat?“ Zarazil sa, ale potom sa iba usmial a tazkopadne sme sa pustili do pomaleho kroku. Drzal ma okolo pasa a chudak, druhu ruku mi chcel pomoct i v ramenach, ale vyzeralo to dost nemotorne. „Manzelka je chapava. Nebojte sa nicoho.“ Napriek tomu som mala obavy. Po asi dvadsiatich krokoch som sa dotkla jeho ruky na mojom pase, z coho ostal v pomykove: „Myslim, ze je to uz lepsie, dokracam i sama.“ Otvoril dvere na bytovke, ktora podla mojho nazoru nema co robit v centre, ale bola nizka a pekna historicka, farebna a zrekonstruovana. Chlap si nezije zle, bude rozumnejsie sa ho drzat. Nakoniec, mozno ma zachrani. Vysli sme sa druhe poschodie po dost sirokom schodisku. Pri kazdom schode nahor som fucala ako lokomotiva, ale sla som ako prva, drziac sa zabradlia, on za mnou. „Tu sme,“ vravel a odomykal dvere. Bol to dvojizbovy byt, celkom priestranny, moderne zrekonstruovany. Chodba bola sice mala a uzka, ale kuchyna, do ktorej ma voviedol, bola krasna, svetla a priestranna. Vela som toho samozrejme na prvy raz prehliadla, lebo som bola na tom dost zle. Ponukol mi miesto na stolicke. Uz prisla i jeho manzelka. Konecne krasna zrela zena, odhadujem na styridsat s tmavymi vlasmi a velmi vitalnou postavou, na styridsat velmi atraktivnou, tiez mala dost zvlastne domace saty, tato miestna moda mi velmi nelahodi, ale vzdusne saty s vyraznymi farbami hovoria i o jej farebnom vnutru. „Tabe, co sa deje?“ Pozdravila som sa z poslednych pluc, na co mi ona tiez odzdravila a velmi starostlivo sa na mna pozrela. Chlapik sa vyzuval v uzkej chodbicke a odkladal si sako na nastenny vesiak. Hned bol v kuchyni a pred tym, nez mi jeho zena nakladla zeleninovu polievku, mi v rychlosti podal pohar cistej vody. „Tak vysvetlis mi to, Tabe?“ Nechali ma jest a Tabe sa rozhovoril: „Mierne som o nu zakopol.“ „Ale pozri sa v akom je stave! Vsak ta mohli zazalovat.“ „Mna? Nebud smiesna, Kristine.“ „Nebyval si taky ludomil, Tabe.“ „Menim sa. Dievca sa skor obavalo, ci nebudes mat otazky, ci ti nezahybam.“ „Mala som to na jazyku.“ „A co?“ Kristine sa rozohnila: „Ty sa pytas? Dovedies si tu nezname dievca a rozpravas sa so mnou divne. Si dnes zvlastny.“ „Aky zvlastny? Sama si mi rano povedala, aby som nebol zly. A mam z toho dobry pocit. Urobil som dobry skutok.“ „Ale vsak si ju mohol vziat do auta a k nej domov.“ „A co ja viem, kde byva?“ Polievka mi chutila, menej uz ich hadka. Vedela som, ze tito ludia budu asi nauceni na to, ze toto nie je bezna situacia a preto som radsej zdvihla ruku a prihlasila som sa o slovo. Kristine mi ho dala. Na to som vstala a sla k obom sa predstavit a pobozkat na lice. Kristine posobila dost neochotne, asi preto, ze som ju mierne zaspinila a ze uz som mierne smrdela. Ale potom som si sadla a zo slovami, ze ich oboznamim s mojim zivotom si obaja ku mne sadli s plnymi taniermi polievky a zacali ma pocuvat. 4 Tryskac zase nadaval ako pes: „Ja ich vlastnorucne zabijem! Tymito rukami!“ Nevedel som sa sustredit na hru. Nekoncentroval som sa. Uz ma za tu hodinu asi desat raz zabili a ja som dal dole iba jedneho. Stale ma matie ten telefonat. Falsovat sa da vsetko, ale toto bolo realne. Mal som dojem, ze jej musim nejako pomoct. Je v krajine, kde jej sice niet pomoci, ale ja na to nemam, aby som nemal aspon pocit, ze jej nejako pomozem. I ked na dialku. „Rikard, si tu vobec?“ prebral ma z letargie Miso. Prebral som sa. „Ale ano, som.“ „Tak si rac vsimnut, ze si zase dole.“ „Docerta.“ Hodil som sa do menu a odpojil sa. „Co vystrajas?“ „Nema to cenu. Nedari sa mi.“ „To ako myslis?“ „Som ako vlak. Vykolajeny.“ „Dobre, privolame nejakeho tretieho na cakacke.“ „Vy hrajte, ja sa musim prevetrat.“ „Hrabe ti? Vonku je zima a prave si vysiel zo sprchy.“ „Dam si ciapku,“ usmial som sa a vychystal von. „Musim dostat do tela cerstvy vzduch.“ „Aby si sa z neho nepredavkoval.“ Na moju milu som prestal mysliet. Myslel som na Daisy. Hovorila dost vazne. Ak tam nema co robit a uniesli ju, co jej vyviedli? A preco to urobili? Len tak? A je cira nahoda, ze vytocila moje cislo? Je tu vela otazok. A odpovede ziadne. Nerad nieco nechavam otvorene. Ale ak ma poprosila o tichu pomoc, ako jej viem pomoct ja? Zavolal som dufam na spravne a diskretne miesto. Matie ma to a dava mi priestor na prilis fantasticke predstavy, ktore z 99% nebudu a nie su realne. Hlavne je, mysliet co mozno najrealistickejsie, aj ked je pravda, ze dnes je mozne vsetko. Ja teda filozofovat rozhodne nebudem a nechcem. Aj ked mi to vrta v hlave. Beriem svoj telefon a radsej niekomu zavolam, ako tu budem trcat a dievcatu tam nebodaj ublizia. Chcel som jej zavolat naspat, ale nedvihala. Mozno uz nema signal. Chytal som nervy. Dufam, ze Daisy neskocila na ich hry! Pouzitelny telefon tam hodia kdesi a kazdy si chce zatelefonovat a kazdeho chytia za telefonat mimo statu. Ja neviem, ci to mohlo byt i v tomto pripade. Ja uz neviem nic. Radsej som telefon pripojil na internet a pokusil sa vyhladat o nej nejake informacie. Kedze po pade socialnych sieti v roku 305 sme sa obmedzili na Messenger, predsa existuje stranka, kde je dost vela ludi zaregistrovanych a maju tam vysvieteny profil. Iba tak to u nas funguje. Je to urcite lacnejsie, ako posielat spravy a tiez i menej otravne. A tak som klikol na tu stranku a dal som do vyhladavaca jej meno. Chvilami to vyhladavalo, az nakoniec mi vycapilo styri profily s rovnakym menom. Len zlahka som si prelistoval fotky. Paci sa mi ta tretia. Vybral som prvu osobu. Nesedi. Pise, ze jej rodne mesto su Milnice a ma iba 17. Milnice su od nas nedaleko. Druha je z Majaku pod Piatkom. Toto mesto mi uz nespominajte! Naposledy sme sa tam tak opili, ze sme este na druhy den chodili ako medvede, ked sa v lese najedia prezreteho ovocia. A este k tomu nesedi vek, lebo ma 39 rokov. Tretiu som vynechal, ze si ju necham ako ceresnicku na torte a dufal, ze jej sa to nestalo a preskocil som na stvrty profil. Tato Daisy bola zo Zeleznej nad Patokou, ale bola ovela starsia, 37 rokov a profil mala aktualizovany predvcerom! Takze nic mi neostavalo, iba verit, ze bud nema Messenger, alebo to nie je tato tretia kraska. Ocami pretinam sklo obrazovky a citam informacie o dvadsatjedenrocnej Daisy Golbergsovej zo Zeleznej nad Patokou. Narodena je tretieho aprila 293! Profil bol zmeneny viac ako pred mesiacom! Busilo mi srdce ako zvon a mal som pocit, ze toto je zly sen. Jeden velky zly sen! Zadival som sa dalej: mala tam kontaktne udaje, ale vyplneny iba mail, skolu ma vychodenu strednu v Zeleznej a ma dokonca napisanu vysoku skolu v Milniciach! Vysoka skola Nepa Moru, Prirodovedecka fakulta! Skoda, ked ju ohlasili ako nezvestnu, mozno jej iba prerusili studium. Zvacsil som si jej fotku. Iste, ziadna modelka, ale myslim, ze ona to ani nepotrebovala, lebo bola velmi pritazliva. Na fotke sedela na kamenitom mure, na sebe mala biele tricko bez rukavov a modru suknu s tenkym ciernym opaskom. Uputali ma na nej krasne cervene vlasy, ktora ladila s farbou nechtov, lavu ruku mal vbok a pravou sa dotykala dlanou nohy a kedze bola brana asi z uhla 45°, dost sa na jej trupe vyzdvihovali dva kopceky (to je zdrobnenina, neboli male) muzskeho potesenia. Ale bola to kraska i v tvari. Viac by jej mozno pristal este zensky usmev, hoci sa na fotke tvari vazne, ale z jej hlbokych a priezracne ziariacich orieskovych oci je vidiet, ze je to vesela povaha, mozno sa iba nerada foti, alebo predvadza. Siva myska to rozhodne nie je, hoci tvarou tak posobi, ale my chlapi uz nieco vieme o redheadkach, co chlapi? A znova som v pomykove. Stale sa na nu divam a coraz viac sa priklanam k nazoru, ze si ju ukradli ako trofej a vplyvom jej zenskej krasy ju mozno nepekne zaplietli do obchodu s bielym masom. Nechce sami to verit, hoci vsetko to tak vyzera. Ale vsetko moze byt inak. Radsej sa pozriem spat do jej profilu. Mozno tu najdem nejaku stopu, ktora by ma mozno niekam zaviedla. Divam sa na jej zaluby, no nic som z toho nevycital. Tak som radsej ten telefon dal do usporneho rezimu a nechal ho tak. Podival som sa radsej na krajinu pred sebou. Pohlad na zvlneny teren a nespocetneho mnozstva drevnej hmoty ma ale dnes celkom neupokojil. Prestavam mysliet na Ritu. Nie je to o tom, zeby som sa do Daisy nebodaj zalubil, pretoze laska cez jednu fotku neexistuje, ale nejde mi do hlavy, ako sa sem dovolala a preco mne? Nastrazil niekto na nu pascu? Ale preco ju uniesli? Nedozviem sa to, kym nevezmem kamosov, odtrhnem ich do kompu a pojdeme na policiu vyzvedat. Uvidime, co vybavime. Aj chalani si niekedy musia vyvetrat mozog. Pocitac im nerobi dobre. ▌▌▌ „Som cudzinka. V podstate tu nemam co hladat.“ „Ako to?“ Zjedla polievku, Kristine vstala a chcela jej znova nalozit, ale dievca jej naznacilo, ze nechce presilovat zaludok. Daisy sa zacali zjavovat prve slzicky v ociach: „Uniesli ma.“ „Coze?“ zvolali sme naraz. Vsak to nasa krajina predsa uz roky nerobi. „Neviem, koho skor urazim, ale vasi ludia ma uniesli na nutene prace. V noci ma prebudili, zviazali a odvliekli. Robia to stale. Do mojho zmiznutia si pamatam, ze vyse dvadsat ludi uniesli iba z Plakinska.“ Chcel som vstat a kricat. My ludi neunasame! Nerobime to uz par rokov! Napriek tomu som sa odvazil ju prerusit a oponovat: „Ale my ludi neunasame. Uz par rokov o tom nemame zaznamy.“ „Neviem, co vam v tejto krajine povedia na rovinu, ale zlociny to nebudu.“ Vrela vo mne zlc, ale utisil som sa. Len som nemo pocuval a prichadzal na to, ze vsetko co hovori, sa dialo pred mnohymi rokmi. Ze sa to deje teraz, o tom nic neviem. „Neviem, preco prave mna. Je pravda, ze som zo zlej rodiny, nefungovali sme ako rodina, obaja rodicia boli v alkohole a ja som hladala vychodisko radsej mimo domova. Chodila som na turistiku, dokonca ma raz chlapci v rocniku prihlasili do dievcenskeho hokejbaloveho druzstva. Boli to pekne okamihy.“ „Preco by to robili?“ „Vytykam si to a este dlho budem. Chcela som ziskavat prax v hlavnom meste v Tunte. Ale naletela som podvodnej pracovnej agenture, viete. Ked som sa stazovala, ze uz im to trva vybavovanie prace dlho, tak sotva o dva dni sa to stalo. A kedze rodicia nasavali, zistili to az neskor. Velmi sa o mna nestarali.“ „Ako ti to mam verit?“ temer som vybuchol. Pozrela na mna dost zufalo a urobila iba jeden pohyb: polozila si ruky po laket na stol dlanami nahor. „Vase zvratene zakony o otrokaroch hovoria o tom, ze otrok musi byt po vacsinu casu, ked nepracuje, zviazany. V zelezach, putach, povrazoch, to je jedno. A ja ako Berkmansov „specialny“ otrok som takto bola temer cely den, mala som iba hodinu na osobnu hygienu, aj to pod dozorom.“ Na zapastiach mala viditelne rany po povraze. „Bude trvat, kym sa mi to zahoji. Nechcem ani hovorit o bolestiach, co stale mam. Cely cas, co som tu, sa ich snazim ignorovat. Ked si urcite miesta jemne pritlacim prstom, citim cosi ako svalovu horucku. A to mam po celom tele.“ Rozplakala sa. Kristine ju chcela vziat za ruku, podporit ju, ona ju vsak az zurivo odtiahla. Tak moja zena vstala a objala ju. Nenamietala. Potom plynulo pokracovala a rozpravala sice nahlas a zretelne, ale s cervenymi lickami od slz a stale vlhkymi ocami. „Pracovala som u Berkmansa.“ „Berkmansa? Toho predsa popravili pred par dnami.“ „Presne tak. Ba ci viete preco?“ „Vraj zradil krajinu.“ „Mal svojich otrokov, ktori mu pestovali a vyrabali tabak, za ktory utrzil v zahranici stopatdesiatkrat viac penazi, nez jeho samotnou vyrobou. Na dedine v Davenporte platia zakony, ktore tuto su uz davno neplatne, ale tam je zivot iny. Vyse dvoch tyzdnov sme sulali cigary ako blazni, isli sa pretrhnut v absolutne nestrazenych a nekrytych poliach plnych rastlin, ktore su zakazane. Isli sme sa zblaznit. Mimo toho sme mu este stavali vilu pri tych poliach. Aby toho nebolo malo. On bol ukrutny. Bil nas, casto sme nedostali ani najest, pili sme spinavu vodu a od neho mam aj tie rany. Trpeli sme ako svine. Radsej vam obom nechcem hovorit, co s nami robil.“ Mam jej verit? Vyklada mi tu veci, co sme este my robievali, ked sme zacinali. Mal som dvadsatstyri rokov, kedy sme este mali otrokov a sam som si neraz na nich ulavil a viac ako polovica mojich rovesnikov si cosi ako ona prezili. Ech, na jedneho som v tom case vylial kyselinu chlorovodikovu. Teraz sa mi tato spomienka vratila a znova som sa neskutocne potil ako cert. Daisy to pobadala a stale s placlivym hlasom sa ma pyta: „Vari som tak nepresvedciva?“ Vstal som a oprel sa o stol. Pritom som sa dievcatu stale pozeral do tvare: „Ak je toto vsetko pravda, potom sa ja mozem vykaslat na moju pracu.“ Kristine vystrelo zo stolicky: „Blaznis? Vsak mas najlepsiu pracu, co mozes dostat v Davenporte! Najlepsie platenu! Ano, je pravda, ze to, co robite, nie je vzdy koser... ale...“ Iba som si ju pritulil a pobozkal. Daisy sa usmiala. Pristane jej to. Kristine sa mi jemne odtiahla. „Desis ma, Tabe. Nieco mi chces povedat.“ Posadil som sa a pokusil sa znova rozpravat s Daisy: „Mozes mi povedat, ako ste sa z tej slamastiky dostali?“ Kristine temer nedychala: „Prestavam ta chapat, Tabe.“ Rukou som jej naznacil, ze nieco este nacnem. Daisy teraz nevedela, co s pocitmi: „Preco to chcete vediet?“ „Zaujima ma to.“ „Vymyslela som plan. V priebehu prace v dielni som vybavila s jeho uzkym personalom a dodavatelom jedla, aby si Berkmansa zavolali a vyjednavali. Mal byt nedostatok jedla a dodavatel mu ho nechcel dodat s tym, si nieco vymyslel, aby sme ziskali cas. Berkmans totiz zavisel od jedla a toto jedine vybavoval sam. Skrutila som taky maly zelezny drotik, co som kedysi skor nasla a schovavala si ho, a napokon sa mi podarilo urobit sperhak. Dostala som sa z toho. Raz nevyrazne som zaklopala na dvere dielne. Aj straznik bol na nasej strane. Presvedcila som ho. A uz prisiel dalsi spojenci s velkou dlhou skatulou od tramov, do ktorej som si opatrne lahla a prepasovali ma von. Ja som nestracala cas a z jedinej telefonnej budky v dedine zavolala o pomoc a o necelu polhodinu sme sa uz prizerali, ako ho zastrelili. Vtedy sme sa oficialne stali volnymi.“ Neveril som. „To vazne?“ „Ano, tridsat ludi som takto s pomocou dostala na slobodu. Seba nepocitam. Pokojne ti mozem nadiktovat mena, tie si budem pamatat asi navzdy, su evidovani ako prepusteni a oslobodeni otroci.“ Povedala mi mena. Nezmylila si ani jedno. Vsetkych 30 aj s nou som mal na papieri. Ked som volal na policajnu centralu a zacal som menovat tych ludi, hned mi vravel, ze co viem o pripade Berkmans tak vela, ze diktujem vsetkych „oslobodenych“, zlozil som. Vsetko je to pravda. Dievca sa mi hodi. Ma presne predpoklady na to, aby mi pomohla. Spolu ziskame spojencov a pokusime sa o nemozne. Teraz, alebo nikdy. ▌▌▌ Dlho sa na mna pozeral, asi ako bager na tvrdu zem a potom vstal: „Daisy, Kristine, musim vam obom nieco povedat, je to smrtelne vazne.“ Kristine vedla mna uz dlho nemala farbu. Potom mi velmi vazne povedal: „Daisy, co by si povedala na to, zeby som ta dostal z tejto krajiny za malu pomoc?“ „Beriem.“ „Len tak, bez rozmyslania?“ „Nech je to cokolvek.“ „Vystriham ta: je v tom plan nieco zorganizovat a ked sa to podari, budeme hrdinovia, ak nie, zabiju nas.“ Obe sme priam skocili. Kristine sa rozzurila: „Co zamyslas, Tabe?!“ „Mlc, Kristine. Tu ide i o teba. Ak sa nam to nepodari, si v ohrozeni i ty.“ Vstala som: „Viem, ze ide o vela, ale mozem i ja nieco? Chcela by som sa osprchovat, kym si to vy vyjasnite.“ Kristine sa za neuveritelnu jedinu sekundu, cez ktoru sa rozzurila, zmenila na nepoznanie, usmiala sa, voviedla ma do ich spalne a ponukla mi nejake veci na oblecenie. Vybrala mi bielu bluzku a cervenu suknu. Na tunajsiu hlupu modu vsak suknicka vyzerala prikratka, vzdusna a privelmi vabna pre Tabeho pohlady. Kristine mi posepkala: „Tato sukna je kradnuta.“ Zasmiali sme sa. „Ukradla som ju velmi nepozorovane z plakinskeho obchodu, co stal cez ulicu. Mavali tam krasne saty, ale ja som vtedy este na ne nemala. No den na to sme mali s Tabem prve rande.“ Dala mi este dva uteraky a povedala mi, kde mam hladat mydlo a sprchovy gel. Podakovala som sa a ked som ju znova chcela objat, ma priatelsky upozornila, ze az ked sa osprchujem. Sprchovala som sa asi posledny den v nemocnici. Ked som sa musel divat na Berkmansovu smrt, citila som hrozny strach. Muzi, totalne zoslabnuti a nevladni, teraz smelo stali a divali sa, ako na neho civi sest hlavni a ako za sekundu z neho vysali zivot. Citili sa ako vitazi. Zeny plakali i ked zaculi rachot zbrani a Berkmans padol. Berkmans celu popravu vykrikoval a temer zo mna nespustal oci. Vedela som, ze ak som ja, celkom zbytocna, vysilena, nevladna a spinava osoba toto dokazala, ze som oslobodila jeho otrokov, ze tymto sa to zdaleka nekonci. Preco ma tu chceli, neviem. Ale teraz viem, preco ma nebudu chciet. Ak sa ktokolvek dozvie, co som nepriamo sposobila tak vyznamnemu cloveku, ako bol Berkmans a objavi sa niekto podobne nebezpecny, som vystavena dalsiemu nebezpecenstvu. Preto chcem co mozno najrychlejsie opustit tuto krajinu a v tej svojej apelovat na problemy bezpecnosti. Vosla som do kupelne. Vyzera byt velmi mala a tmava. Zapalim svetlo. Hned sa rozozvucal odsavac par, ktory nesmie chybat v tak slabo vetranych miestnostiach. Odfukoval si zatial iba jemne, ale viem, ze ked sa tu nahromadi viac pary, tak sa da do klasickej prevadzky. V uplnej tichosti som si pripravila veci. Kristine mi nieco dala i zo spodnej bielizne, vyzera, ze mame rovnaku velkost, tak hadam to bude v poriadku. Citim sa velmi zvlastne. Nie po tej polievke, hoci sa citim extremne najedena a pritom si pamatam, co som jedavala doma. Zdrava strava to rozhodne nebola. Ale neprejedala som sa. Teraz tipujem, ze z postavy, ktoru som si tak udrziavala, som este schudla. Apropo, kto je to zubozene dievca v zrkadle? Tomu neverim... Tvar mi vpadla temer az do lebky a vyzeram staro. Najradsej by som nieco do toho zrkadla hodila, ale to si na navsteve nemozem dovolit. Tak len so slzami na krajicku odvratim pohlad od seba samej a vchadzam do sprchovacieho kutu. Ked sa divam na svoje zubozene telo, vidiac linie od povrazov, nechcem verit, ze som to vobec prezila. Horsie to je, ked som sa zacala mydlit. Velmi dlho som sa svojho tela nedotykala a bol to pre mna az neskutocne cudzi pocit. Akoby som sa dotykala niekoho celkom ineho. A to nechcem ani len pomysliet na tie bolesti. Za par dni prejdu. Na miestach, ktore som mala zviazane, vznikli akoby priehlbiny a ked si jemne prejdem prstami po nich, nic necitim, ale ked jemne pritlacim, akoby ma ihlami boli pichali. A hlavne vecer mi casto trpnu nohy. Ono dufam, ze aj toto prejde, ale nie je to prijemne. Raz v noci som v nemocnici takto vyvadzala, lebo to bol taky pocit, ako by mi ich odrezali. Aj vcera boleli. Ale uz nie tak silno. Na mne si Berkmans vybijal zlost a ani som im to nechcela povedat, ako ma vedel zviazat do neprirodzenych poloh, zamkol v cele a nechal tak temer cely den. To je to, co nazyval „specialnym zachadzanim“. Pritom mi zapchal usta cimsi, co snad pouzivaju BDSM blazni. Malo to dierku na pumpu a tak tu gumenu vec v ustach vedel napumpovat a ta rastla a rastla. Dychat sa v tom da tazko, hovorit vobec, clovek sa dusi gumou, az mu stekaju slzy po tvari. Potom mi zviazal clenky, ruky za chrbat a potom ich dalsim povrazom spojil. Plus nie zriedka len pridaval dalsie a dalsie povrazy vsade k telu. Viete, ako to boli, ked mate ruky vzadu za chrbtom, laktami k sebe tak, zeby ste medzi ne nestrcili ani tu najjemnejsiu latku, priviazane ku kotnikom zopar hodin? Mozete si vybrat, co vas bude boliet viac. Casto si naivne myslite, ze sa z toho dostanete, ked si prstami najdete nejaky uzol. Blud. Nikdy sa mi to nepodarilo sa z toho zovretia dostat. Aj ked mne sa zopar raz podarilo nejaky uzol lokalizovat a dokonca i rozviazat, ale potom ma ubijalo to zistenie, ze ten povraz bol tolko raz ovinuty okolo noh, ze by tam ani uzol nemusel byt a stale by to drzalo rovnako pevne. Dalej radsej nebudem rozpravat, pretoze mi je zle len z toho, ked si na to spomeniem. Teraz si iba ironicky spomeniem, ako sa moje vrstovnicky tesili na nejaky film s podobnou, ale mozno trochu intimnejsou tematikou, ktory premietali v kine. Bola som tiez na neho, ale v polovici som odisla. Nie preto, ze som tam bola sama, ale preto, ze ma unavovala hlavna hrdinka, naivka a tie dialogy boli tak prazdne, ze sa to nedalo pozerat. A nemyslela som si, ze to zazijem na vlastnej kozi! Ale bez erotiky alebo sexu, iba s bolestou. Ale teraz veselsie. Lepsiu naladu som uz mala vtedy, ked som si tym zazracnym samponom, ktory mi Kristine poradila, umyla vlasy. Ostali rysave, ale akoby chytili novy dych a akoby kazdy vlasok bol v akomsi voskovom obale, ktore ich chranil a prinasal im lesk. A Kristine mi poradila nejaky krem na tvar. Nerada som sa videla v zrkadle, ale i ta sprcha mi trochu pomohla a konecne som bola rada, ze mam aspon zdravsiu farbu. A po tom kreme som trosku omladla. Krem sa iba naniesol na tvar, nechal asi pat minut a potom som ho musela zmyt vodou. Ja este budem krajsia, teraz je to iba tak naoko. Odstupila som od zrkadla a spokojna s Kristininym vyberom siat som sa rozhodla vyjst z kupelne. Zle veci som splachla do odpadu. 5 „Ak ti nesiblo pred minutou, tak teraz si sibnuty nacisto.“ „Tak co? Idete so mnou, alebo budete tu, vy vsivaci?“ „Prepac, ale my s tebou nepojdeme. Nech si to dievca vyriesi samo. Naco tam preboha, islo? Mozno je to nejaky dobrodruh a nieco sa jej vymklo z kontroly. A ty budes pre nu riskovat.“ Zapol som mobil. Myslel som, ze ich zaskrtim. „Podivaj sa na nu, Miso!“ Miso sa neochotne pozrel a len co prekvapeny ukazal moj mobil Tryskacovi, zrazu nenamietali a co nevidiet uz brali nohavice a az temer nateseni mi sadali do auta. „Boha jeho, zakur troska! Zamrzne mi voda v kolene.“ „Uz to bude.“ „A co mas v plane? Pojdeme tam?“ „Potrebujem iba zistit, ci v tom pripade vobec nieco robia, ci si iba sedia na vajciach ako sliepky. Potrebujem pocut ich verziu riesenia.“ „A naco? Snad to zas chces riesit po svojom? Vsak ju vobec nepozname.“ „To nie. Ale mam nejaky divny pocit.“ Tryskac iba drkotajuc zubami precedil: „Myslel som si, ze lubis Ritu.“ Zdvihol mi mandle. „To s Ritou nema nic co do cinenia. Ide tu o nieco ine, co mi uz dost dlho vrta v hlave.“ „A co take?“ „Mam taky divny pocit. Hovor z Davenportu. Nezda sa ti to divne? Mozno nahoda, ale na tie ja neverim.“ Stale verim, ze sa mi niekedy ozve moj biologicky otec. Viete, ked clovek zije s tym, ze je adoptovany, musi brat do uvahy vsetko. Mama mi kedysi davno povedala, ze vraj ma do sirotinca previezli z Davenportu, co som jej nechcel verit, tak mi ukazala rodny list a stalo tam: Vecne mesto, Davenport. „Prosim, uz nas s tym nemuc. Uz si Plakincan a hotovo.“ „To urcite. Ale otca som doteraz nevidel.“ „Este stale si myslis, ze sa na teba tvoj otec nevykaslal?“ „Stale verim tomu, ze iba nemoze prist. Urcite ma chce vidiet. A zaroven sa informujeme, co bude s tou kockou.“ „Myslite, ze je zadana?“ „Urcite,“ ozval sa pravy lamac zenskych srdc, Miso. „Najkrajsie zeny su zabrane ako prve. A povacsine s nimi chodia taki idioti, co sotva vedia napocitat do desat.“ „Myslim, ze nie.“ „A s kym si myslis, ze chodi Rita?“ Idioti, doberali si ma. „Sklapnite, truby!“ Smiali sa. „Ale nie, vazne? Aj ta kocka od nas, Melly. Vybrala si takeho tupca, o ktorom kazdy vie, ze lieta v drogach. A potom potopi i ju.“ „No ked my sme...“ „Co my? Ale dievcata! Na teba su narocni, ale staci, ze dajaky stupel s IQ sumiacej travy jej natlaci ktovieake kaleraby do hlavy a bum! Uz spolu chodia.“ „Ja nepotrebujem vztah.“ „Co?“ Miso znova filozofuje. Niekedy mam pocit, ze mi rozprava z duse a preto ho casto pocuvam, ako teraz: „Vztah nie je o tom, ze spolocnost to vyzaduje. Ak si vo vztahu, na spolocnost inych ludi ser. Ser na to, ako ta berie okolie, ak mas tu vysnenu pred sebou, i casopriestor sa meni.“ „Prestan brat tie tabletky“, schladil ho Tryskac. „Ale nie! No fakt! A pokojne sa mi smejte, ze nemam vztah a nikdy som ho nemal, pokojne si zo mna robte zarty, dievcata nebalim, lebo nepocitujem k tomu potrebu a ani to neviem!“ Smiali sme sa. Ale v jednom ma pravdu. Trosku sa z nasej generacie vytratil sarm. Sme velmi povrchni a tie okamihy neprecitujeme, iba ich hlceme. Ach jaj. Vosli do mesta. Chata od Tunty daleko nie je. Je na vyvysenom kopci a vedie k nej lesna cesta. Milujem vsak toto mesto. Od minuleho roka sme sa vykaslali na cesty a tak uz ziaden asfalt! Pred mestom zapnem gombik na volante a auto sa mi vznesie do urcitej letovej hladiny. Mame na vyber zatial tri letove hladiny: jednotku, dvojku a trojku. Predpoklada sa, ze podu je nechame pre seba a vytvorime z nej pesiu zonu, sice sa tu bude dat parkovat, ale iba na miestach na to urcenych a jedine pod podmienkou, ze ma auto kolmy start. Ano, zaciname lietat! Goodbye, pneumatiky, goodbye asfaltova cesta v meste, goodbye zapchy! Na niektorych sirokych uliciach este premavaju auta, ale v mensich uz zakazali prechod a menia ulicu na velky park. To tu bude zelene! Na sirokej ulici 3.marca som prehodil autopilota na kolme parkovanie a auto makko dopadlo na pneumatiky na asfalt. Vystupili sme von a zamierili k budove Ministerstva. Na ulici 3.marca su temer vsetky taketo institucie, ale napriek tomu nie je zahltena autami, prave naopak. Ludia pochopili, ze ulice uz stratili svoj zmysel, ked im vladli auta, ktore zacinaju ovladat vzdusny priestor a podu teraz rekultivuju. Bolo by zaujimave natrhat si paradajky priamo pred budovou ministerstva! Ked som so svojou posadkou vosiel dnu a na recepcii sa predstavil, recepcna mi celkom vazne povedala: „Ihned zvolam priamo zastupcu ministra zahranicnych veci a diplomacie. Vas pripad ho donutil prist sem az z dalekych krajin, aby vas videl.“ Zatvarili sme sa velmi vazne. Ale boli sme radi. Prisiel k nam zo sotva dve minuty. Zastupca bol velmi sympaticky, otvoreny a vludny. Potriasol nam rukou a boli sme velmi radi, ze sme viedli celkom otvoreny rozhovor v jeho kancelarii, na ktorej mava, podla jeho slov, temer vzdy otvorene dvere. Aj teraz mal. „Dost ma znepokojila vasa sprava, mladi muzi. Som tak trochu v soku. Takato vec sa uz dlho nestala, uz som mal pocit, ze sa take nieco uz nestava. Je mozne, ze nam Davenport znovu chce uskodit?“ „Dievca neklamalo.“ „To zaiste. Jedine, zeby Davenportania nieco zamyslali, aby sme sa tam dostali a prichystali nam nejaku pascu.“ „Viete, pane, to si uz rieste interne. Mna zaujimaju iba jedno: Viete pomoct Daisy?“ „Nechcem hovorit, ze urobime vsetko, co je v nasich silach, ale jedine, co zmozeme, je tak tajne dostat agenta.“ „Agenta?“ „Ano. Schopneho stopara, co nema problem vystopovat jedno dievca a priviest ho domov. Nie je den, kedy by sme take nieco nezvladli.“ „A to naozaj pomoze?“ „Nic viac nezmozeme. Kontaktovat Davenport nie je najrozumnejsie. Ak sa predsa povedalo: diskretne, potichu a hlavne uspesne. Taketo akcie vyjdu na 90%.“ „A co tych desat percent?“ „To je rezerva. Ide predsa o Davenport.“ „Plne chapem. Poslite tam niekoho schopneho.“ „K vasim sluzbam, pane!“ ▌▌▌ „Tabe, desis ma, prestan chodit ako okolo horucej kase a povedz mi, co je vo veci.“ Odtiahla sa odo mna. „Nie, zena moja, ostan pri mne. Lebo, to co ti poviem ta i tak prinuti pritulit sa.“ Poznala, ze teraz ide o nieco vazne. Tuto vetu hovorim iba vtedy, ak nam tecie do topanok. Znova sa pritulila. „Vodca celkom zosalel. Pred zrakmi celeho sveta chce zburat Hotel Vsetkych Davenportanov.“ Zobrala to sportovo. Mozno som to prilis zjednodusil, ale nemame cas na omacky. „Odkial to mas?“ „Zaznelo to priamo z jeho ust.“ „Co to pre mna znamena?“ „Vela. Vies, cely zivot som politik a nic ine vlastne ani neviem.“ Kristine na mna pozrela vlhkymi ocami a ja som mal zrazu potrebu sa jej vyrozpravat. „Pamatas sa, ked sme sa spoznali? Boli to krasne casy. Vsetko slo tak hladko. Vsetko bolo jednoduche. No dnes mam pocit, ze v mojej profesii sa casy zmenili a ja sa uz na to nehodim.“ „A suvisi to i s Daisy?“ „Ano. Omylom som ju sklatil na chodnik. Vies, v akom stave bola. Prislo mi jej luto, tak som ju vzal sem.“ „Ako takeho ludomila ta este nepoznam.“ „Moze to byt tym, ze teraz ide o viac, ako o cest, o potupu ludi, o peniaze. Nikdy som nemusel rozhodovat o zivote a smrti tak ako teraz. A tomuto sa chcem vyhnut.“ „Ale vies, co sa ti moze stat, ked sa vzopries Vodcovi?“ „Ktovie, ci to je jeho plan. Mozno ani nie. Skor to vyzera tak, ze to bol asi Aliante, co to naplanoval. Teraz je to jedno. A je mi to celkom jedno, co sa mi stane. Hlavne je, aby sa nestalo nic tebe.“ Pochopila. Tu ide o viac. „Neda sa to nejako este diplomaticky urovnat?“ „S Aliantem nie je rec, ale urcite sa o to pokusim. Ale vies, ze ty si pre mna najdolezitejsia!“ Kristine padla temer do agonie. Kvetinka moja! „Co bude so mnou?“ „Na isty cas, kym sa to nevybavi, mam pre teba dovolenku mimo Davenportu.“ Bola smutna. Ale co sa da robit? Vedela, ze den, ktoreho sa bala, je tu. „Vedela som, ze k comusi takemu dojde.“ „Ano. Ale vies, ze ty si pre mna to najviac, co mam. A nesmiem ta vystavit takemuto nebezpecenstvu. Nechcem si to predstavit, ked nam to nevyjde.“ Kristine zrazu zvysila hlas: „Co nam nevyjde?!“ „Predsa tomu chcem zabranit!“ „A ako? Si na to celkom sam.“ „Preto potrebujem Daisy. Pocula si, ze vie naplanovat utek a nemyslim si, ze s tym bude mat problem naplanovat i…“ Zrazu zurivo vstala a zacala kricat: „Naozaj ta nepoznavam! Este pred polhodinou zrazis jedno dievca na chodnik, ono ti povie, ako sa jej podarilo utiect a ty uz ju chces do toho montovat! Je slaba, potrebuje oddych, starostlivost a ziadne namahanie!“ Nedala mi povedat ani slovo. Iba nahnevane klabosila svoje. Neprerusoval som ju, ale ani nepocuval. Bol som zahlteny vo vlastnych myslienkach. To priznavam, ze Daisy urcite vystavim do nebezpecenstva, ale ak pohorim s Aliantem a zacne ma podozrievat, bude koniec. Asi s nim vobec nebudem hovorit. Urcite maju vsetko naplanovane a uz je neskoro na odklad. A Daisy je asi mojou ak nie jedinou nadejou. Koho este v tejto sialenej krajine zozeniem okrem Zavreka? Ako politik sa vobec nemozem spoliehat na moje kontakty, pretoze byt priatelom politika je tu velmi narocne, pretoze ta kazdy moze zradit za kus chleba. Zavrek by mi mohol pomoct, hoci ma najskor asi zmlati, lebo kvoli mne prisiel o ruku. Chcel mi pomoct emigrovat, ale oboch nas chytili, mna pustili, lebo som si to tak vybavil a ked na mieste zabranovali Zavrekovi v napomahani preliezt cez plot, kruto ho napadli a zlomili mu ruku na viacerych miestach, Zav sa branil a jeden sialenec po nom vystrelil. Aj v nemocnici boli k nemu tiez velmi kruti. Stale ho odstrkovali, napriek tomu, ze sa z rany valila krv a co boh nechcel, pracovali s neumytymi a nesterilnymi nastrojmi, ked mu vyberali gulku, dostala sa mu tam infekcia a ostatok si domyslite. Odvtedy som ho videl asi iba styrikrat. A ani raz nebol ku mne privetivy, hoci pri poslednom stretnuti sme si to tak-tak v medziach slusnosti vykonzultovali. „Neopovaz sa do toho zamotat Daisy! Prezila si peklo a ty chces, aby ho prezila znova? A ktovie, ci to prezije?“ Zatvaril som sa neurcito: „Kristine, o Daisy sa neboj. Uistujem ta, ze sa o nu postaram.“ „Prave toho sa bojim. Nikdy sme nemali deti a netusim, ako sa o nu chces starat tych par dni.“ „Par dni to zvladnem. Daisy je velmi silne dievca a rozhodne nie je ziadne dieta. Ale tu ide o teba, Kristine. Teba do toho nechcem pliest. Doveruj mi. Par dni mimo domov este nikomu neublizilo.“ Kristine nebola spokojna: „Ano, ohroz neznameho a zachran znameho?“ „Kristine, nechapes to.“ „Tak mi to vysvetli. Neviem, a mozno ani ta nechcem pochopit, to preto, Tabe. Nie si chory? V tomto stave som ta este nevidela.“ „Som v poriadku. Ale nebudem, ak ta stratim. Na par dni musis odist. Je to docasne a rychle riesenie. Neprezil by som, keby som ta stratil. Ak by som vedel, ze som ta naozaj stratil, nemal by som uz ziaden dovod zit.“ Doma zrazu nie som politik. Doma som clovek. Menim sa. Kristine si ku mne sadla a uz sa v jej ocickach beleli prve slzicky. Utrel som ich ukazovakom: „Snad nebudes plakat? Ale je to tak. A ano, mam zo seba strasny pocit, ked to chcem hadzat na Daisy, neviem, co si musela vsetko prezit. Ale jej ulohou je iba pripravit akciu. Ja sa dohodnem so Zavrekom, aby mi pomohol. Mozno nezabranim v tom, aby budova padla, ale chcem zachranit tych ludi.“ Kristine ma uz nepocuvala. Urcite prezivala podobny bipol citov ako ja. Ano, bolo mi trapne do toho zatahovat Daisy, ale tak skoro planovaca nezozeniem. A tu prave som zapocul, ako vysla zo sprchy a so zvodnym usmevom a tou kradnutou suknou mi hodila do tvare tony nostalgie. Pripomina mi Kristine pred dvomi desiatkami rokov. Zamrazilo ma a pripadalo mi to ako celu vecnost, pokial sa rozmyslim, ci toto dievca mam tak ohrozit. Ale co uz, vyskusat to musim. Neubudne zo mna predsa. ▌▌▌ Tabe prehltol slinu. „Konecne sa citim ako-tak dobre,“ nadhodila som veselo. Kristine to vsak neprebralo z akejsi letargie. „Co sa deje?“ sadla som si. Mozno som si nedala pozor a sadla som si privelmi zvodne, lebo Tabe tiez stratil rec. Ospravedlnila som sa. „Daisy, ak ti to poviem, musis mi jedno slubit: je to totalne tajomstvo. Ani spojenci o tom nesmu vediet. O pravych cieloch operacie smieme vediet iba my traja.“ „To ani spojenci?“ „Ani oni.“ „To nam potom nebudu chciet pomoct.“ „Ako vies?“ „Skusenosti. Ludia to musia byt hlavne doveryhodni. Ano, je pravda, ze nie vsetci musia o plane vediet, ale to zavisi od velkosti operacie.“ „Ved prave,“ zamyslene odvetil. „O co ide?“ Ked mi to povedal, zapichol mi noz do srdca: „To nemyslis vazne!“ snazila som sa krotit. „Presne tak to povedal.“ Zamyslela som sa. Teraz som v tom uz i ja po usi. „Neviem, ci ta mam vystavit takemuto riziku. Mozno som to prehnal,“ nadhodil, akoby nic. „Jedno je pomoct ludom, s ktorymi nemam dobry vztah. Ani nasim krajinam to nepraje.“ „Ved prave. Si Plakincanka a to moze rozduchat este vacsie ohne. Nenutim ta do toho. Vedel by som ta preniest spat do Plakinska.“ Teraz to prehnal Tabe. Vstala som a s tou zvodnou suknickou som sa postavila k nemu a do oci mu hovorim: „Ty si myslis, ze mi tu prezradis tak obrovsky plan, ohrozis ma a potom mi povies, ze ma k tomu nenutis? Azda si myslis, ze odidem do rodnej krajiny, vediac, ze sa tu udeje cosi tak monstruozne neludske? Asi nevies, ako sa budem citit. Alebo si s tym ratal. Budem doma, ale budem sa citit previnilo. Takze do toho idem.“ Naco premyslat? Ked ma postavil pred takuto vec, ked mi hrozi vselico, tak mi ine vychodisko nedal. Kristine vsak vstala k muzovi a spytala sa: „Nemyslis si, ze vy dvaja na to akosi nestacite? Mna vies i pod cudzim meno dostat do susednej krajiny. Ale co s Daisy?“ Podivala som sa na Kristine: „Akosi som si privykla, ze v Davenporte robim nemozne veci. Moj pobyt tu je precudesny. Kristine, nemala by som na to zaludok, byt zodpovedna za tolko zivotov.“ „Tabe, nic nevies premysliet! Zase si to pokazil,“ oborila sa na muza. Ten jej iba oponoval, ze s planovackou, ako som ja, to urcite zvladneme. Nech to vyzera ako chce, musime zachranit reputaciu tejto krajiny. Po dost dlhom tichu, ktory nastal, som sa zacala prechadzat po miestnosti: „Vymysliet plan, na to chce mozog, na nieco taketo potrebujeme ludi, co tam priamo pracuju. Jedno je zisk ludi priamo tam, jedno je zisk kontroly nad celou budovou,“ a v tom momente som dostala tak sialeny plan, ze som sa nevedela prestat usmievat. „Nechci mi povedat, ze si to cele uz premyslela.“ „To nie. Ale viem, co je treba urobit. Ako, to este neviem. Ale je potrebne „odrezat“ budovu od planovacov. Nesmu mat s nou kontakt.“ „To nie je zle.“ „Viete, mozeme vymysliet, ze v kamerovom systeme vymenime zabery z predchadzajuceho dna. V budove sa teda naoko nic zvlastneho nebude diat. Tym sice odrezeme budovu od vizualneho kontaktu, ale to nestaci.“ „Aha, jednak planovaci neuvidia, co sa tam realne udeje...“ „Ale vysielacky predsa existuju a su tu pouzitelne.“ „To ano.“ „Ale zakladom je najst cloveka, ktory je zakladnym kamenom ich uspechu. Co da pokyn na odpalenie nalozi.“ Tabe sa iba dival. Neviem kam. Mozno na mna, alebo iba mu to v hlave zapinalo, mozno nie, neviem. I ja som sa potom dostavala do dost fantastickych napadov, na ktore by sme potrebovali celu armadu. A tu my nemame. „Vie sa, kedy sa to spusti?“ „Moment, pozriem sa do papierov.“ „Ty mas papiere?“ trochu mi bolo blbe, ze som mu uz dlhsie tykala a ani sa taktne na to neopytala. „Co mam urobit, aby to vyslo.“ Musime preskumat vsetky moznosti. Vytrhla som to Tabemu z ruk, len co to vytiahol zo svojej aktovky. Citam a citam. Budova bola poistena. Lietadlo. Naloze. Falosne zaznamy. Ovladanie ludi strachom. Uveria vsetkemu. Vojna proti terorizmu. Proti Plakinsku. Falosna skupina „plakinskych teroristov“, ktori podla prilozenych papierov su hladani cudzinci miestnou policiou. Tabe ma udajne od isteho Zavreka Durivinca zabezpecit transfer tychto osob do Davenportu, vybavit im falosne pasy, o identite ani nehovoriac, ma byt dokonca priamo v meste pri akcii a kontrolovat ludi, ktori budu hovorit do kamier Statnej ich verziu. Na jednej strane, ktora bola popisana na mna velmi ekonomickymi zvastami na konci som si vsimla termin, kedy to maju spustit. 7.2.315. O tri dni. Podala som mu tie papiere. Sklesla som este viac. „Nemame sancu.“ prehlasila som. Toto je akcia, ktora podla tych papierov zacala uz pred siestimi rokmi a ktora by sa mala skoncit okolo devatnasteho februara tohto roku. Je totiz dolezite vyzbierat nejake zaznamy, ak budu a upravit ich podla ich potreby. A bud zaberieme, alebo nie svojou vinou zabijeme stovky ludi. Chcu to spustit rano o desiatej. Kristine takmer nedychala. Nevedela sa zmierit s tym, ze jej manzel musel suhlasit s niecim takym. Byt politikom teda nie je take terno, ako sa zdalo. Politik sa totiz velmi nelisi od zametaca ulic: obaja cistia spinu a chcu, aby tu spinu nikto nevidel a dostal za to zaplatene. V pripade zametaca vsak „spina“ nie je synonymom ludskych zivotov a osudov. 6 Citil som sa uvolnene. Len pred par dnami som vyriesil zlozity pripad domaceho nasilia a po tejto akcii si myslim, ze mi hrozi povysenie. Davenport, tam ma to vzdy lakalo. Viem, ze su tam ludia ako my, ale trosku viac sibnuti. Chcu nam vyhlasit vojnu. Nech vyhlasia. Sam vodcu zabijem. Mam tak nasliapnute, ze mi ani on nebude stat v ceste. Povolali ma tam. Som velmi nadseny – dali mi fotku akejsi slecny. Vraj ju tam mam najst. Diskretne. Ako vzdy. Akoby som vedel i inak. Viete, clovek ako ja sa presvihne cimkolvek. Pokojne hovorte, ze nemam rozpravacsky talent. Musite to pretrpiet. Som clovek, co dokaze byt tak nepozorovany, ze dosiahnem niekedy toho, ze si ludia myslia, ze tam som a pritom tam nie som. Ano, i to sa da dosiahnut. Preto remeslo agenta je pre mna lahucke. A najst jedno rysave dievca v dave plnom nalinajkovanych zien s kratkymi ciernymi vlasmi nebude ziaden problem. Ak by to nebol Davenport, odmietol by som to. Ale je to on. A konecne sa mi mozno podari splnit i moj davny sen: znicit tu krajinu zvnutra. Nie ludi. Nie tych uboziakov. Iba ich vrchnost. Za to, co robia vlastnym krajanom, by mali do pekla! Maju tolko vaznov, co mame my ludi. Popravuju ich. Tryznia ich. Stale platia zakony o otrokoch. Su cudni. Pred letom som vybavoval akesi tlacivo. Povinne som oznacil, ze do Davenportu idem na dovolenku. Ale naco sa vypytovali, ci mam so sebou psa, ci macku? Preco sa pytali, ci som uz mal trestnu cinnost? No jednym slovom: debiliny. Po prekonani dlheho sedenia v lietadle som vystupil na pevninu Vecneho mesta. To mesto mi pride ako dokonale pre tuto krajinu. Je v kotline, nad ktorou sa tyci vysoky kopec s temer nepatrnou antenou. Haha, dobry pokus. Nemusim tipovat, naco im tam je. Vsetko prehnane nalinkovane, mal som pocit, ze som prisiel do nejakeho nahradneho depa pre roboty. Ludia sa nesmeju, prechadzaju nevsimavo okolo seba. Uz ich v tejto krajine asi nic neprekvapi, lebo sa tu nic nedeje. Ale zase je pravda, ze im nikto nekaze sa usmievat, aby to „nejako vyzeralo“. To robime my, v Plakinsku. Pritom vieme, ze dost ludi ma este problemy, ale na kazdeho vyjde cas. Najskor som si bol v jednom autoservise vyzdvihnut auto na patracku. Potom som sa ubytoval. Nie v Hoteli. V inom. Plakincan v tomto hoteli nie je velmi vitany. Divam sa na fotku slecny. Celkom by som si dal povedat. Ale uz mam zenu a dcerku. Hoci som ju uz raz podviedol a zena o tom vie, neviem, ci by som sa este citil na take mlade masko. Nie zeby som bol nevykonny, ale uz by to bolo riziko. Nechcel by som vystavit Junu do problemov. Odkedy sa to stalo, zacala sa o seba viac starat. A i o mna. Mozno si uvedomila, ze nas vztah by potreboval pomoc. Bol prilis strojeny a niekedy az nanuteny. Len co som sa chcel na tu temu s Junou bavit, hned bol ohen na streche. Lutoval som hlavne Milusku, lebo hadka rodicov este ziadnemu dietatu nepomohla. Pritom je Juna velmi energicka mlada zena, tuziaca po cti. Od toho incidentu sa uz aj krajsie oblieka a maluje. Niekedy mam pocit, ze vidim, ako Juna mladne. Musite si zvyknut na moj velmi zly styl rozpravania. Skacem od jednej temy k druhej, sekam vety a nestylizujem. Prepacte. Hotel bol celkom priestranny, hoci mensi ako moj byt. Bol celkom utulny a musi mi vystacit zopar dni. Neplanujem sa tu velmi zdrzat. Dnes iba preskumam mesto a poobzeram po lokalitach, kde by sa mohla schovavat. Potom uz neviem. Budem sa musiet zaobist bez vypytovania, hoci ak bola v nemocnici a pustili ju, tak by mi nieco vedeli povedat. Ja uz nieco vymyslim. Vsak na to som tu. Velmi casto sa mi pri takejto patracke stane, ze super plan, ako najst objekt zaujmu mi napadne az ked spoznam lokalitu. Uz som hladal naozaj vela ludi a vela z nich boli i priekupnici, zlocinci a vrahovia. Nie zriedka mi pritom ide o zivot. Bezne so sebou beriem i psa. Teraz musel ostat doma, lebo si ho vypozical kolega na jednu fusku a nedopadlo to celkom dobre. Ma zranenu lavu prednu labu. Chodim ho navstevovat a divat sa, ako sa mu dari. Je to mlady ovciak, velmi schopny, rychly a k panovi velmi mily. Je to moj milacik. Trenujem ho od steniatka. Privykol si na mna velmi rychlo, ale teraz uz ked beha za opacnym pohlavim, tak uz tak na mna nie je az tak naviazany, ale stale verny. Popravde, ani som ho nechcel opustat, ale do troch dni budem doma a Luke uz vtedy bude zdravy. Este bude asi tyzden rehabilitovat, az tak bude pripraveny do akcie. Dievca. Mlade, cervenovlase. Lahsi terc nejestvuje. Divam sa na jej fotku zas a znova. Musim si do hlavy ulozit jej podobizen, ale dnes mi to vynimocne nejde. Stale ma zoziera stara bolacka, zakazdym toto robim. Vidim pred sebou mojho byvaleho kolegu, s ktorym som tri roky pracoval. Boli sme si ako bratia. Ak bola sledovacka, vzdy si pozorne prezrel tvar hladanej osoby a viackrat uz potom nemusel. V podstate po prvom zhliadnuti mohol tu fotku v pokoji vhodit do ohna. Ja to az tak vypilovane nemam, ale tiez mi to pomaha. Viem si z tej tvare urobit i rozne varianty, moznosti, ako by dotycny vyzeral s okuliarmi, prefarbeny, s falosnymi fuzmi a tak. Ale Ralf – to bol borec. Ta tvar mi nepripominala nikoho, koho poznam. Mozno pre mna lepsie, ale pre zapamatanie tazsie. Myslite si, ze si v tejto nalinajkovanej krajine moze dovolit cervene vlasy? Je to nova moda, vsade v Plakinsku su take slecny. Doma najst jednu medzi nimi je problem. Tu by nemal byt. A ani nie je nebezpecna. Ziaden zlocinec, vrah ani podvodnik. Aspon zatial. Ale zacal som uvazovat, preco ju vlastne uniesli. Musim si preklepnut jej spis, ktory mam so sebou. Je tak tenky, ze som ho mohol precitat i doma, ale ktovie, co sa udeje tu a ja to musim zapisat. Je to osoba cista ako lalia, bez priestupku, hotovy anjel. Poznam to. Aj taki su a nakoniec sa dozviem o jej prvej trestnej cinnosti. Niekedy dostanem i lepsie ksefty. Toto bude poslabsie. Budem musiet za ten tyzden este nieco vyriesit. ▌▌▌ Idem za Durivincom. Musim. Vravela mi to Daisy. Ak sa pozname, je vraj uz akoby ruka v rukave. Strasne dlho som ho nevidel. V podstate sa ho tak trochu bojim. Ale urcite je to lepsie riesenie ako ist za Aliantem. Svojim staruckym autom som sa odviezol temer na kraj mesta. Minul som prilis gycovy orloj na Namesti pokoja, zamieril som k novsej casti mesta. Cez dialnicny usek som minal priemyselnu cast mesta, ktorej nikto nepovie inak, ako Vezova, kvoli vrchom, ktore ich obopinaju. Vpredu vidim velky strojarsky podnik a za nim nasa pycha: Statna tehliaren, vdaka ktorej sme tak slavni vo svete. Vacsej fabriky niet. Jej najvyssi komin vyskou prevysuje iba Hotel. Zaparkoval som hned, ako som zisiel z dialnice a dostal sa k jeho domu, dost odlahleho. Podla mne dostupnych informacii mal mat Zavrek volno a teda som ho siel navstivit. Byval na zacmudenej Mierovej ulici, temer pri dedine Jatky. Ale ked som zaklopal a objavil sa v dverach, temer ma ovanulo. „Co tu robis?!“ „Ahoj, Zavrek.“ Samozrejme ze nebol velmi privetivy a tou jednou rukou mi div hlavu nevykrutil a potom ma sotil na zem. Len tak sa zaprasilo, ako som sa ocitol na strkom vysypanej ceste. „Nevravel som ti, aby si sa odo mna drzal dalej? Slahaj domov ako slahacka!“ „Zavrek, teraz nejde o mna. Vo veci je nieco vacsie.“ „Co vacsie? Myslis si, ze je nieco vacsie ako ujst z tejto krajiny?“ „Teraz je to naopak. Myslim, ze teraz mame sancu tuto krajinu napravit zvnutra.“ Rozrehotal sa, az sa mu prazdny rukav rozhybal a temer skoncil za jeho chrbtom. „Tu je to mrtve! Tu neexistuje sanca!“ potom vsak ostal stat, usmev mu skamenel. „Alebo zamyslas atak na Vodcu?“ „Nie, je to presne naopak. Vodca chce urobit atak na nas. A obrovsky.“ Ked mi prislubil, ze bude mlcat ako hrob, vysvetlil som mu, o co ide. Stale som sedel na zemi a snazil sa z toho spamatat, ked ma tu znova schmatol tou jednou rukou a postavil ma na nohy. Ukazal som, aby nastupil do mojho sukromneho auta. Ma uz vyse tridsat rokov, ale je to auto, o ktorom viem, ze nie je odpocuvane, lebo stale si ho kontrolujem a navyse mam ho stale schovane vo svojej garazi, do ktorej nema pristup nikto. Pretoze ani nikto nevie, kde je moje parkovacie miesto. Na vrakovisku. „Zav, tu ide nielen o moj, ale teraz uz i o tvoj zivot. Ak budes spolupracovat, co asi budes musiet a synergiou to vypali presne ako ma, budes narodny hrdina v novom Davenporte.“ „Odkial beries tu istotu, ze budem spolup…“ Az vtedy videl, ze mam v ruke zbran. Zahresil. Dvere som zamkol. Nemal kam. Iba ma moze napadnut. „Nenut ma, aby som vystrelil na priatela. Vycital by som si to do konca zivota.“ Neochotne, ale suhlasil so spolupracou. „V podstate, ty mas jednu velmi dolezitu ulohu: Nechat emigrovat moju manzelku. Musim ju ochranit a vies, co pre mna znamena. Asi tolko, kolko i ta tvoja pre teba. Myslim, ze nejaky falosny pas nie je pre teba problem. Apropo, ja mam za ulohu spolu s tebou doviest sem tych falosnych teroristov. V papieroch sa pise, ze siesti z desiatich zahynu v hoteli, lebo budu v lietadle a styria to riadia zo zeme. A aby si policia dala plus, zadrzi ich. Oficialna sprava.“ „Policia. Ano. Banda idiotov!“ „Samozrejme, ze maju v plane ich popravit a znova zhromazdit dav ludi, aby sa to dival.“ „To je chore.“ „Je a ako.“ „Tak, aky je tvoj plan?“ „Potrebujem vyvolat chaos uz pred samotnou akciou. Nieco fakt velke, aby tam museli vsetci policajti. Nieco, s cim neratali.“ Zasmial sa ako chory kon na bezlepkovej diete. „Mam snad vyrabovat banku?!“ „Sibe ti?“ „Tak co si predstavujes ako -nieco fakt velke, aby tam museli vsetci policajti- ?“ a povedal to dost zbrzdenym hlasom a zatvaril sa cudne. Asi ma napodobnoval. „Tych styroch, co zavru na policajnu stanicu. Dostan ich odtial.“ „Tebe nacisto treslo v tej tvojej hlave. Ak ma potom este budes potrebovat, tak po tejto akcii po mne pojde asi tisic vojakov z celeho mesta.“ „A bude to problem?“ „Si odrez nohu, ze bude! Dajme tomu, ze ziaden policajt, ani vojak v meste nebude, lebo bude pomahat v mojom dolapeni a tych styroch, ale to ma mozes rovno odpisat. Mohol si mi na rovinu povedat, ze sa ma chces zbavit!“ „Tak co navrhujes? Potrebujeme, aby mali plne ruky prace,“ zaistil som zbran a vopchal si ju do vrecka. „Ja tam rozhodne nepojdem. Ale mam v base nejake znamosti a teda viem, ze sa chysta vzbura. Navstivim jedneho mojho informatora a poviem mu o tom, kedy to naplanovat.“ „Ale ani slovo o akcii Vodca.“ „Odrez mi druhu ruku, ak to poviem.“ „Ty vsetko chces odrezat, uz daj pokoj. No a este jedna vec: Na tom predposlednom, ci ktorom podlazi budu prednasky. Podla spravy tam budu stat kontrolori.“ „Myslis, ze mam zbit tie trasoritky?“ „Hm, no tak dobre, myslel som nieco ine. Sprvoti som si myslel, ze sa to da dat potichu.“ „Potichu pracovat neviem. Na to si mal mysliet skor, Tabe.“ „Dobre, ako chces. Ale chcem jedno: Zmlat ich, ale ich nezabi, iba ak by to bolo fakt ze nevyhnutne. Nechcem, aby sme mali problem, keby nam to nevyslo.“ „Ak to nevyjde, zit uz nebudeme, o to sa stav.“ „Mna na tom akurat desi, ze je tych ludi tak vela." „Na co myslis?“ „No, ze podla planu budu vsetci v hornych podlaziach na prednaskach. Dostat sa tam je nemozne. Zatial, ale to zatial necham na Daisy...“ „Na koho?“ Pozrel som sa na neho trosku nedovercivo. „Na Daisy.“ „Kto to je? Tvoja milenka?“ „Nie, je to komplikovane...“ „Aha! Takze komplikovane? Ked ti zlomim ruku, tak vtedy bude tvoj vztah komplikovany? Ci tak volas svoju ruku?“ „Mam predsa zenu.“ „Ale lubis svoju ruku.“ Nechal som ho v tom, nech si ma dobera, nesmiem ho velmi rozculit, aby ma este neprizabil. Rehotal sa. „Mozem s tebou ratat, Zav?“ „Nabeton. Neviem, co budem robit, ale laka ma dat dole Vodcu.“ „O tom nepadlo ani slovo.“ „Nie. Ale ja ho dam dole. A zmenim tuto krajinu od zakladov.“ Ponukol som mu ruku na dohodu. Zav zvrastil celo: „To je ta Daisy?“ ▌▌▌ Neviete si predstavit, co som prezivala. Triasla som sa ako osika. V tom hlupom kostyme mi zacalo byt strasne horuco. Ale snazila som sa tvarit uplne profesionalne. Ale je pravda, ze zo mna by herecka nebola, lebo naozaj neviem, ako hrat niekoho celkom ineho a pritom este mimo kamery a vedome klamat. Nie som neviniatko a klamala som i ja, ale boli skor take malickosti a toto je zalezitost, ktora je az privelmi vazna. A mozno aj z toho sa tak potim. Neviem, ako to zastavit. Niekedy sa strasne potim. Kiezby som uz tak bola doma! No doma... tazko to nazvat domovom, pretoze byvam v Plakinsku uz sama na druhej strane Zeleznej. Kedysi som byvala s kamaratkami, ale neslo to tak donekonecna a bola som prinutena ist si zarabat nejake korunky, aby som platila podnajom. Dufam, ze ten moj byt nedali inemu. Je pravda, ze som mesiac aj nieco neplatila najom, ale myslim, ze sa po bytovke rozkriklo, ze som kamsi zmizla a mozno aj vedia, ze som neodisla zamerne. Ak sa to stane, ze budem na ulici este aj doma, neviem, ci to prezijem. Teraz mi vlastne, debilovi, doslo, ze naco pojdem domov, ked mozem byt na tom rovnako ako tu? A tak som celkom vyrovnana a s usmevom vosla dnu. Akysi lokaj ma predstavil sefovi. „Tesi ma, Mag Jenkins.“ „I mna velmi tesi.“ „Posadte sa.“ „Tak, o co ide?“ „Podivajte sa: V ramci kazdorocnej kontroly bezpecnosti budov si nasa firma znovu dovoli skontrolovat administrativne a verejne budovy v hlavnom meste. “ „Ah, samozrejme, ste z Davenportskej bezpecnostnej, o tom nieto pochyb,“ vsimol si emblem firmy na mojom saku. To sako odniekial vyhrabal Tabe, vobec mi nepasovalo a emblem na nom sotva drzal. Hadam este zopar minut vydrzi. Mam zlu predtuchu, ze tato hra nevyjde. Nerada klamem, ale teraz to robim za vyssim cielom. Potrebujem od pana Jenkinsa povolenie na obhliadku bezpecnosti budovy. Mozno je to prilis viditelne a citatelne, ale ina vec ma, choru na hlavu, nenapadlo. Ale mame malo casu. A ked mame malo casu, musime improvizovat. Niekedy si myslim o sebe, ze vyjde vsetko, co naplanujem a ked to nevyjde, vyhovaram sa. Teraz to tak jednoduche nebude. Zvadzat rozhodne neviem, ale okolnosti ma k tomu zaiste prinutia. Lokaj odisiel. Mala som skor pocit, ze to skor on ma vyzliekal ocami, ale som mozno uz trochu schizofrenicka. Clovek je po mesiaci a nieco tyrania uplne iny. Mysli si, ze po nom kazdy startuje. A nie preto, ze som dievca. V minulosti som o seba velmi nedbala. Ale v puberte, snad asi ako kazdemu, mi zahrabalo a zacala sa fintit. Nie raz som sa s odstupom casu celkom za svoje spravanie a vyzor hanbila. Ale nastastie, moja puberta netrvala dlho, lebo sa rodicia zviezli a prestali ma podporovat. Tak som musela dospiet skor. Chtiac-nechtiac. „Ale som tu kvoli tomu, ze nasa firma je znepokojena dianim hlavne co sa Hotela tyka. Akosi nam nechcu umoznit priamy vstup do jeho Centraly,“ musela som si nieco vymysliet. Snazila som sa s nim drzat ocny kontakt. Pridrzala som si za ram okuliare bez dioptrii a snazila sa vyzerat co mozno najzvodnejsie. Uz sa zacal potit. Jeho zapach som citila az sem. Mam nos ako pes. Povolil si kravatu a zacal po mne pokukovat ako ten pes po slanine v obchode. Bolo mi to strasne neprijemne, ale musela som hrat tuto zvodnu hru, ak som chcela ziskat povolenie. Chceme sa dostat hore a spustit cely system, aby sme zapli alarm. Tvaril sa nepristupne: „Zial, v najblizsich dnoch sa tam konaju rozne… ehm, prednasky... a z toho dovodu...“ hral to dobre. Ale zacal tahat za kratsi koniec. Touto odpovedou sa pohrabal. Presne na tu odpoved som cakala a pomaly som si vyzliekla sako. Temer ho priklincovalo na stolicku. S tymto neratal. Ale predsa, je to chlap. Smrdel neskutocne. A keby som mala poznamenat do vetra „je tu akosi teplo“, skor by to znelo ako „je tu akysi smrad“, tak som sa radsej zacala premahat, aby ma nahodou nepremohol moj vlastny zaludok. Ten sialeny Zavrek, len co ho Tabe priviezol svojim srotom a predstavil mi ho a naznacila som mu moj plan, trval na tom, aby som si nasadila korzet, aby vraj „vystupili tvoje prednosti a boli tak velke, ze by mu sami struhli po papuli“, na co dostal po papuli on s tym, ze ja sa viackrat zvazovat do nicoho nebudem. Nepochopil. Pokusila som sa teda z inej stranky. Rozpustila som si vlasy. Mala som ich sofistikovane zakvacene iba jedinym stipcom, takze ked som ho dala dole, polozila na jeho stol a dvakrat zakyvala s hlavou, aby som ho dorazila mojimi vlasmi, temer nedychal. Ale snazila som sa posobit, akoze sa stale o to zaujimam a zacala som si ich iskat. „To je teda vazne skoda. Viete, ide o to, ze bezpecnost je prvorada a neviete si predstavit, co by sa stalo, keby nebola prekontrolovana budova takeho vyznamu, ako je Hotel. Ak sa nieco stane, nebude vinny nikto iny, ako my. Snad viete, o com rozpravam.“ Naozaj ho az lutujem, co musi prezivat. Hnusil sa mi, lebo jednak bol o storocie starsi, a velmi nesympaticky, hoci sa snazil tvarit napudrovane, dolezito a nafukane zaroven, z rysov jeho tvare je vidiet, ze sa temer nikdy neusmieva. Je to kancelarsky robot, maly zavality a pachnuci po castom a nadmernom vylucovani potu. Naozaj som sa snazila posobit co najzvodnejsie, ale nechcela som to prehanat, aby sa nahodou nespamatal a neposlal na mna ochranku. Vsetko je fajn s mierou. Aj to som si myslela, ze to robim zbytocne a mozno az velmi citatelne. „Ano, viem,“ zo zasuvky stola vytiahol vreckovku a zacal sa utierat a potit este viac. Uz som si myslela, ze hodim sablu, ale tvarila som sa profesionalne a pri dalsom rozhovore som zacala viac zmurkat a nejako pozovat s rukami, opretymi o stol. Vedela som, kam mieria jeho pohlady, mlela som svoje naucene frazy o bezpecnosti a on ma sotva pocuval. Bolo mi nanic. Som ja ale pochabe dievca! Pripravujem sa tu snad na rolu nositelky najstarsieho remesla? „Kedze nasa firma nie je informovana o vasich obchodoch, comu v podstate rozumiem, ale ten fakt, ze nevieme, co sa v Hoteli deje, nie je velmi korektny. Preto som tu, aby som to napravila. V hre je totiz viac, nez len nasa reputacia, ale i vasa a samozrejme, nasej prekrasnej vlasti!“ Este vyse pat minut som tliachala rozne naucene frazy, na co on miestami odpovedal. Obcas si nieco i zamrmlal alebo zachrcal. „Prisaham, ze to bude otazka par minut. Len skontrolujeme, ci su vsetky systemy v poriadku a odideme.“ A predstavte si, ten chudak mi to potvrdenie vystavil. 7 Dlhsiu dobu som ich sledoval. Najst jednu rysavu hlavu nebol ziaden problem. Este sa mi nestalo, ze len co pridem, ju uvidim. Take stastie som mal iba jediny raz, kedy som hladal jedneho utecenca a nasiel som ho po desiatich minutach temer pri mojom vchode. A toto je po sotva par hodinach. Ziadna patracia akcia sa teda nekonala. Postel pre nu tu mam, urcite hned nepojdeme, pretoze som tu iba par hodin a i cesta nieco trva. Viditelnejsie sa obliect nemohla. Vystupila z akehosi auta a uz som ju mal v ociach. Mala na sebe nevkusny oblek, ktory hned zobliekla a hodila spat do auta. Teraz som nemal pochyb, ze je to ona. Nepotreboval som vela casu. Madlim si ruky. Dostanem zaplatene za nieco, co bolo lahsie, ako sa zdalo. Nie sme v Zapadnej Nigii, kde s kazdym cudzincom chodi dozor, aby nebodaj, nezavital do „zlych stvrti“. Myslel som si, ze je Davenport uzavretejsi ako Nigia. Ale nie je tomu tak. Velmi nadseny kracam z nizkeho hotela a sadol som si do auta. Je tam predsa s nou nejaky chlapik. Chvilu ju budem sledovat akoby nic a ked sa pohnu, nastartujem a pojdem za nimi. Dufam, ze ju potom nejako odchytim osamote, aby som ju mohol doniest domov. Mam tu byt tyzden. Ale co tu budem robit, ked uz je rukav v rukave? Ani nemyslim na to, zeby sa toto malo komplikovat. Idem za svojim cielom. Ale vyckavam. Kamsi sli. Mozno si dat kavu. Ale celkom by ma zaujimalo, kto je jej partner. Nevadi, vyckam, budem davat pozor. Uz som jedol, preto naozaj neviem, ako sa zabavim. Mozu tam byt spolu i hodinu. A cloveka nebavi hodinu sa divat jednym smerom. A este ked citi spokojnost, ze je pripad tak blizko konca, casto straca pozornost. Zdalo sa mi to vecnost, ale napokon predsa len asi po patnastich minutach vysli. Chlapik bol vysoky, svalnaty, ale nenasiel som mu druhu ruku na tele. S nim by som radsej do pasovacky nesiel. Je sice kalika, ale vyzeral mohutne a je vidiet, ze poctivo cvici. Bolo mudre pockat. Slecna vysla tesne za nim, ale chlapik jej tou jednou rukou otvoril dvere a sam sa rychlo presunul popred auto za volant. Jednou rukou soferovat? Hm, ten si veri. Ale teraz nastala moja sanca. Trosku ich posledujem. Dufam, ze nepojdu kamsi do lesa, to by som musel auto nechat kdesi inde, aby som sa neprezradil. V meste je to predsa len jednoduchsie. Isli pomaly. Ulice som vobec nepoznal, ani som sa velmi nezaoberal, co miname. Oci som mal pricapene na ceste a na ich aute. Smerovali na sever. Do mesta teda rozhodne nejdu. Presne tej varianty sa obavam. Na severe je podla mapy chatova samotarska oblast s nejakym komplikovanym nazvom. Tam uz budu vidiet, ze ich sledujem, preto som zvacsil priestor medzi nasimi autami. Zastavil som skor, potom som vystupil, siel peso, az kym som nenatrafil na ich auto. Schoval som sa do krikov. Typka som nikde nevidel a slecna vystupovala z auta. Pokojne som vysiel z krovia a siel nepozorovane za nou. Evidentne si ma nevsimala. Mozno ma nepocula. Teraz uz neutecie, mam ju. „Slecna Goldbergsova!“ Dievca ostalo stat. Povedal som si, hm, dalsia vydarena misia. Podisiel som ku nej a chytil ju za predlaktie a chcel ju odviest do svojho auta, ked tu zrazu ma prekvapi silnym zauchom s lavou rukou. Celkom jej sadla a prekvapila ma, ale nepustil som ju. Zacala kricat. Privinul som si ku k sebe, dal jej na ruku na usta a chcel jej povedat, o co ide. Ale ten cerveny blazon sa mi zahryzol do prostrednika. Zjacal som, ale stale som ju drzal, az kym z chaty nevysiel ten jednoruky blb, ktoreho som sa zlakol. Vyzeral este hrozivejsie: „Okamzite ju pust, lebo ti rucim, ze tvoj nos pristane na zemi a budes nim pripravovat podu pre Tabeho letnicky na buduci rok.“ „Nepustim. Musi so mnou do Plakinska.“ „Kam?“ „Domov. Bol som povolany, aby som ju doviezol domov.“ Dievca sa mi prestalo mykat a so psimi ocami sa ma opytalo: „Vy ste ma prisli doviest domov?“ „Ano.“ Teraz som sa uz nepokusal mat nad nou prevahu, ale i tak sa mi vysmykla. Chcel som ju znova zachytit, ale ona iba urobila tri kroky smerom k tomu jednorukemu a hovori mi: „A to ste uz inak nevedeli? Chytili sme ma ako nejaku handru a este mi dali i ruku cez usta? Vsak ja nie som ziaden zlocinec! Vystrasili ste ma na smrt.“ Nevedel som sa obhajit. Stal som ako idiot. Stratil som rec. Nevedel som, co povedat. Napadali ma iba vyhovorky. Tie by isto nezabrali. Jednoruky sa na mna sklabil a slecna bola namosurena, ale v ociach som jej videl slzicky. Co som urobil? „Odpovedzte jej.“ No ako? Nic mudre zo mna nevypadlo, iba som jachtal a hovoril, ze ju mam odviest domov, na co sa mi dievca otocilo chrbtom a jednorukemu celom a hovori mu: „Zbav ma ho.“ „Iba… vsak som bol povolany...“ „Ano, to rozhodne, ale preco si to robil takto? Teraz ti neveri, zmizni, odkial si prisiel.“ „Smiem nesuhlasit. Neodidem, kym nepojde slecna so mnou do Plakinska.“ „Chces ma nasrat?“ „Nie, to by som si nedovolil. S vami sa inak nerozpravam.“ „A Daisy sa nerozprava s tebou. Tak zmizni.“ Ale tu sa zrazu dievca otocilo, poklopalo jednorukeho po pleci a povedalo, aby ju chranil predo mnou. Dievca sa na mna pozrelo. Cimsi som jej ublizil, lebo asi, ako bola otocena, plakala. „Ak teda neodidete bezo mna, mozem vam nieco navrhnut?“ „Vy snad nechcete do Plakinska?“ Zatvarila sa znechutene: „Plakinsko je este daleko. Aj tak nemam istotu, ci sa vratim do svojho bytu.“ „Ale ja mam prikaz...“ „Bla bla bla... ste obohrata platna!“ Fakt som nerozumel, o co im dvom ide. Vsak som normalne chcel odviest si dievca do Plakinska a oni tu robia neviem aku dramu z toho. Ak nesplnim tuto jednoduchu ulohu, co si o mne doma pomyslia? Ja taky superdetektiv pohori na takom jednoznacnom pripade? „Ak sa pridate na nasu stranu a pomozete nam v trochu chulostivom pripade, som ochotna vam odpustit.“ ▌▌▌ Citim sa ako Clousseau. Hrdy, ale totalny mamlas, co takmer nic nevie zariadit. Naozaj ani neviem, cim som ja prispel k tomuto pripadu. Vsetkych naokolo vratane manzelky som do toho namocil a ja vyviaznem bez ujmy?! Ale na co by som sa zmohol? Vecne iba ustupujem, ak nastane realny problem. Neustupujem iba v politike. Ale toto nie je problem politiky. Je to predsa realne a tento problem vyprodukovali politici. Na politickej scene by som musel mat majetok ako vsetci nasi politici dokopy, aby som to vyriesil politicky. Ak by som i pred nimi recnil o tom, ako je toto nebezpecne, vsetci by ma oznacili ako nepriatela statu, alebo priatela Plakinska a sli by po mne tvrdo. Ale co zmoze taky slaby clovek ako ja? Politicka cesta je vylucena. Mam nejaku moc, ale nie dost velku a uz vobec nie financnu. Alianteho familia dokonca ma povolenie so svojou spolocnostou uz vyse patdesiat rokov tlacit oficialne bankovky nasho statu. Napriek tomu, ze je to protizakonne, lebo ma to robit stat. Lenze Aliante je realny vodca Davenportu. Vodca je proste iba babka. Na Alianteho si neotvori usta ani on samotny. Az teraz poznavam, ze je vsetko celkom naopak, ako nam je to hovorene. Uz nicomu nerozumiem. Klame sa na kazdom poste. Clovek musi mat neustale otvorene oci a IQ aspon 120, aby rozumel svetu ludi, ktory ho obklopuje. Niekedy by bolo celkom rozumne menit si to s nejakym zvieratom. Uz za desat minut mozem z pracoviska odist. To je fajn, na dnes prace stacilo. Zrazu sa otvoria dvere. Do mojej kancelarie vpalil Lil. Divam sa na neho vystraseny, ako sova, ked jej strelia pri uchu dvojhlavnovou brokovnicou. Lil si dal pozor, aby co najpokojnejsie zavrel dvere a bez slova si sadol. Vyzeral utrapeny. „Klopat ta nikto nenaucil?“ pokusil som sa ho zneistit. „Ale iste, ale uz som to nevedel vydrzat.“ Lil je odo mna mladsi a berie ma ako otca. Nie je tajomstvom, ze som mu trosku dopomohol k svojmu terajsiemu postu, ktoreho dolezitost sa da porovnavat s mojou. Dnes bol celkom utrapeny a temer bez zivota. „Co si myslis o tej akcii?“ opytal sa tichym hlasom a obzrel sa okolo seba. „No co take? Co je treba urobit, sa urobi, bez debat.“ „Nemas pocit, ze je to trochu tvrde? Vsak ti ludia nikomu neublizili. Iba ak Vodcovi.“ „Kam tym mieris?“ tvaril som sa tvrdo a neoblomne. „Neviem, ci som schopny zit s tym, zeby som bol zodpovedny za tolko zivotov.“ Zasiahlo ma to. Vzdy bol velmi citlivy a cielavedomy. Toto by ho zruinovalo. Bolo mi ho trocha luto, vyzeral ako pes, ked mu niekto odje z misky. „A co teda mienis urobit?“ Takmer mi posepkal: „Ak ma neudas...“ „Nie...“ „Neda sa to zastavit?“ Razne som vstal a iba mu povedal, aby siel so mnou. Opustili sme moju kancelariu, cely tento Politicky dom, nakazal som mu, aby nastupil do mojho sluzobneho auta. Bol celkom vydeseny. Celu cestu som bol ticho a on ma prehovaral, aby som mu neublizil, nezabijal a podobne reci mal. Po vyse dvoch minutach jazdenia som zastavil na Simonovej ulici, kde je velke nadzemne parkovisko. Na druhom podlazi som ho uz musel z auta priam vyskrabuvat, aby si prestupil do mojho srotu. Uz ho tu asi nikdy nezaparkujem. Pre istotu. „Co zamyslas? Prosim, bud rozumny, Tabe! Ja este nechcem zomriet!“ „Zavri si usta. Nicomu nechapes.“ „No to fakt nechapem. A neviem ani, kam ma to vezies.“ „Uvedom si, ze pre takyto rozhovor musim byt v aute, co nie je sluzobne, lebo neviem, ci tam nemam mikrofony. A o tomto aute vie iba Durivinec.“ „Durivinec? Ten vojnovy veteran, velky hrdina?“ „Ano ten.“ „Pravy hrdina. V Zapadnej Nigii temer sam zabil sestdesiat vojakov.“ „To je blud, co si vymyslel Vodca.“ „Co? Moj zivot je v ruinach.“ „Bol v Zapadnej Nigii, ale bol tam ako humanitarny pracovnik. Dal dole iba siestich, ktorych musel zabit, lebo ho ohrozili.“ „Kam ideme?“ „Na moju chatu do Runkrankmartu.“ „Preco?“ „Chces to predsa zastavit…“ Zacal radostne piskat, vyskat, stuchal do mna, pricom mi prepol prevodovu paku, o ktoru sa rukavom zakvacil. V aute to zachrapcalo, ale pokracovali sme dalej. „Prejavuj radost, az ked budeme z auta von. Neviem, co s nim, uz je na zazname v kamerach na parkovisku. Som ja ale idiot, ze som ho tam nechal.“ „Zbavime sa ho. Zozeniem ti novu sunku, co bude podla tvojho gusta a neodpocuvana. Mam znameho mechanika, ktory ma taky pristroj, co hlada take objekty, co nemaju co v aute robit.“ Stupali sme do vrchu k mojej chate. Lil bol nadseny a hovoril o mase ludi, ktoru na nasu „protiteroristicku akciu“ mozeme pouzit, na co som ho schladil, ze je nas velmi malo a ze to cele musime este poriadne do detailov premysliet. Lil navrhol aspon sedem dalsich ludi, co by nam mohli pomoct, ale kazdeho som mu vyhovoril, ked sme boli hore. Vystupili sme a Lil sa nadchynal z vyhladu. „Nie sme daleko od mesta, ale nic tu nerusi pohlad na lesy a tu krasnu oblohu.“ Mna ale temer trafil slak, ked som vosiel dnu a sedel tak akysi neznamy chlapik. „Kto to je?“ hned som sa opytal Zavreka. Zavrek mi to povedal a mna to dost prekvapilo. „Vazne? To si ako teraz odvediete Daisy so sebou?“ „Mal som to v plane. Ale dievca nesuhlasilo a ponuklo mi dohodu, ze ked vam vsetkym pomozem v boji proti terorizmu, mozeme vyrazit.“ Usmial som sa na tu cervenovlasku: „Neprestavam zasnut z teba, dievca. Si prava vyjednavacka.“ Ale Daisy velmi nadsena nebola. „To si cenim, ale vedz, ze mi nie je privelmi sympaticky. Bol ku mne hruby.“ „Ospravedlnujem sa.“ Iba mykla rukou. „A divim sa, ze sa nehnevas, ze som mu to vytrubila.“ „Kam by siel? Nepozna to tu,“ bol som benevolentnejsi. „Ale ked nas zradi… “ „Nikdy nezradim. Som verny svojej misii.“ „No len aby…,“ Daisy na neho hodila jeden z palety jej lahostajnych pohladov. „Pokoj. V time potrebujeme pokoj a sulad. Doviezol som nam Kirrila Petrovica. Bude s nami spolupracovat. Hlavne v oblasti techniky. Aky je tvoj prinos Lil?“ „Mam super rusicky signalu,“ uz bol dost vazny a mal som pocit, ze ocami vyzlieka Daisy. Potom sme sa zacali otvorene o tom rozpravat, kazdy nieco navrhoval a nakoniec sme jeden cez druheho kricali a prekrikovali sa, kym sa moci nechopila Daisy. Bez slova vstala a postavila sa pred nas v tej kradnutej sukni a pokusila sa o usmev. Mozno nepodareny, ale o to nesmelsi a krajsi. Vsetci stichli. ▌▌▌ Mala som pocit, ze explodujem. Mohla som byt uz doma. Nedesil ma fakt, kvoli comu som tu, ale desi ma to, preco tu este stale som. Prenasleduje ma minulost, nedavna minulost. Stale si presne pamatam, ako sme stali v skupinke. Boli sme polonahi, spinavi, ale bez okov a divali sme sa na nasho tryznitela, ktoreho zavrazdili priamo pred mojimi ocami. Je to tunajsi ritual a neda sa ho nezucastnit. V tejto krajine je to taky zvyk. Zastrelili ho a ten zvuk a vsetko potom si budem pamatat do konca zivota. Ale teraz sa potrebujem sustredit na Den D. Bola som napata. Ak nam toto nevyjde, sme nahrati ako hudba na internete. Sme iba piati. S dalsimi posilami uz asi pocitat nemozeme. „Priatelia, i nepriatelia...“ a podivala som sa na Furia, „viem, ze je neskoro, ale zajtra je Den D. Vysvetlim vam moj plan. Najskor budem hovorit ja, budete hovorit, az ked dokoncim.“ Nadychla som sa. Mam velku tremu. Nebola som na to zvyknuta. Posledny mesiac vsetci kazali mne, co mam robit. I ked tym dvom novym chlapom privelmi neverim a ani ich nepoznam, musime nejako drzat spolu. Ale Kirrila som sa nejak neurcito bala. „Tak: Naloz v jedenastom podlazi ma vybuchnut o 10:08. Budova sa ma zosunut o polhodinu neskor. Skor ako o deviatej zasiahnut nemozeme. Keby sme to nebodaj velmi skoro sa okolo budov obsmietali, tym skor by nas odhalili. Mame fakt strasne malo casu na realizaciu planu. Takze v prvom rade, musime odrezat budovu od planovacov. Styria ludia z maju strazit druhu stranu budovy, ktoru nebudu vidiet na kamerach. O nich sa postaram ja. Staci zopar milych slov, ponuknem im kavu s prehanadlom, takze myslim, ze z toalety sa ani nepohnu. Lutujem ich, lebo v blizkom okoli ziadne nebudu. To Tabe uz zariadil,“ uskrnuli sa. Chovala som sa profesionalne. „Vdaka rusickam signalu, ktore neumoznuju prenos akehokolvek signalu, ktore nam poskytol pan Petrovic sa i tak nedorozumeju. Pan Petrovic, hadam vie, co ma urobit. Pokial toto vyjde, z polovice mame vyhrane. O rusicky sa nebojte. Su riadene pocitacom tohto pana (Furia), znaleho detektiva, ktory si tieto veci brava bezne a dokonca ich zvladol, neviem ako, prepasovat az sem. Budu vysielat signal, pokial im to on prikazom na svojom pocitaci neda. Su male, vykonne a budu temer vsade. Pan Emphasis vyuzije na namesti pripraveny stanok a v tomto kufri vedla mna, zvona vdaka Tabemu, su drevene sosky Vodcu, ktore sa jednak dobre predavaju, lebo sa musia, ale tvoria skvelu schranku pre rusicky. Sosky sa zacnu predavat o deviatej za budovou. Napodiv, vsetko prebehlo hladko a nik nenamietal...“ „Chceli ich vidiet. Doniesol som im zo desat, poklopali po nich, masivne drevo, boli spokojni, ked videli, ze ide o sosku Vodcu.“ „A zaplatil si to tomu drevarovi a jeho firme?“ „Este cosi navyse dostal. Mal ich kopec na sklade.“ „Super. Si chlap na nezaplatenie,“ na tvari sa mi zracil spokojny usmev. Zacina sa to vyvijat priaznivo. „Dufam, ze pan sochar nebude potom musiet struhat sosky Vodcu, ale cosi krajsie.“ Zavrek sa zatvaril najprivetivejsie, ako vedel: „Teba.“ Zacervenala som sa. Pokracovala som: „Budeme predavat sosky, ja sa pokusim predat aj tym dole, ponuknem ich kavou a jednak budu mat tie sosky u seba, ale ak by sme to nestihli do toho vybuchu, tak ich budu mat ludia a ti sa urcite zhromazdia v nejakej vzdialenosti od budovy, ale bude ich tam dost na to, aby vysielacky nefungovali. Pripominam: rusiciek ani sosiek az tolko nemame. Jedna rusicka ale podla Furia dokaze znefunkcnit signal v okruhu patdesiat metrov. To bude stacit. Zopar z nich budeme mat u seba.“ „Ano, rusicky su velmi silne. Nemohol som si dovolit ich sem priviest tolko, ale ak ma dokazete odviest na to srotovisko, o ktorom sa zmienil Tabe, dokazem cez noc vyrobit par desiatok. Maju co najjednoduchsiu konstrukciu a samotne cipy viem pomocou pocitaca preprogramovat.“ „Dokazete najst dostatok cipov?“ skusil Lil. „Materialu na ne bude dostatok. Dufam.“ „Nieco obstaram i ja. Vyziadam si zopar sluzbiciek.“ „Skvele. Takze vysielacky urcite v blizkosti Hotela fungovat nebudu. Poistka. Do budovy sa uz nejako dostanem. Nemyslim si, ze by to mal byt problem. Vsetci sa maju tvarit, ze ide o bezny den. Dnu sa dostanem, ale teraz je potrebne evakuovat ludi. Horsie je, ze potrebujeme dostat masu ludi zhora celkom nadol. Aj keby sme pouzili vytahy, nebude to trvat viac ako dvadsat minut, kym posledny cloviecik ujde z budovy. A ak vybuchne jedenaste podlazie, vytahy nepojdu. Kontrolori budu v budove do 9:40. Musime ich odvolat skor, ako v tomto case. My budeme v budove okolo 9:30. Pokial ma pamat nemyli, v papieroch sa pise, ze uz dnes od polnoci nastane znizenie bezpecnosti v budove, vypnu sa vsetky systemy. Takze to znamena, ze keby sme sa dostali do budovy a spustili poziarne hlasenie, nic sa nestane. Nemozeme sa spoliehat ani na hasicov. Na vsetko ostaneme sami. Navrhnite nieco. Chcem pocut vase napady.“ Po dlhsej chvili ticha sa ozval Zavrek: „Nemozem tam proste prist a zahlasit, ze budova vybuchne?! Kto sa o to, docerta, zaujima?“ „Vyvolame chaos. A co s nim? Ludia by sa potom postupali. Najlepsie je, celkom evakuovat budovu omnoho skor.“ „Co s tymi kontrolormi?“ „V dokumentoch mam napisane, ze mam byt dole a strazit ludi, co povedia do kamery. Takze so mnou neratajte. Ak to buchne, nemozem byt v budove.“ „Pan Petrovic?“ „Vedel by som sa dostat do centraly a priviest budovu do bezpecneho rezimu.“ „Vedel? A ako? Myslim, ze to tam bude tiez kontrolovane.“ „Ved prave.“ „Pojdeme tam so Zavrekom?“ „Co tam, preboha, budem robit ja? Pokial vas tak pocuvam, celkom sa na tuto misiu nehodim. Odpratal som Tabeho manzelku do zahranicia a priviedol teroristov. Co este?“ „Ide o viac nez sto zivotov.“ „Tak dobre. Ale co budem robit?“ „Nie sme vo filme. Musime premyslat co najjednoduchsie, ako sa da. Zakladom nie je urobit to sofistikovane, ale ucinne. A kedze ani jeden z nas nie je profesionalny zlocinec, ktory sa rozumie do sperhakov, kodov a vlamaciek, musime to urobit inak.“ Teraz bol tromf v mojich rukach. Zo suplika v stole, okolo ktoreho vsetci sedeli, som vybrala dolezity dokument. „Teraz ma pochvalte.“ Vzal to Tabe, ale Zavrek mu to vytrhol z ruky a zahladeny do toho sa tvaril, ze tomu rozumie. Ked bol uz dost vykolajeny, zdvihol hlavu a opytal sa: „Je to to, co si myslim? Kvoli tomu sme sli za Jenkinsom?“ „Ano. Vybavila som sudny prikaz na kontrolu bezpecnosti budovy pod falosnym menom.“ „A to sa ti ako podarilo?“ opytal sa Tabe. „Stacil kusok zenskeho sarmu a bolo.“ „Tak teda aky je tvoj plan?“ „Jednoduchy. Ja a niekto z vas pojdeme v mene firmy do Centraly. Nikto nam nic nemoze povedat, lebo mame dokument. Zavrek nam pojde v patach, keby nahodou kontrolori boli proti, alebo nas chceli vymknut.“ „Zbijem ich?“ „Ale dnu, v Centrale. Spustime alarm a ludia pojdu dole.“ „Odkial beries tu istotu? Co ak vtedy odpalia naloz v jedenastom poschodi?“ „To je prave to najhorsie, coho sa obavam,“ ale len co som toto dopovedala, skrsla mi v hlave nova myslienka. 8 Priniesli mi spustu uzitocnych veci a vyroba rusiciek mi sla od ruky. Ale padala na mna unava. Nikdy by som si nebol pomyslel, ze budem sucastou cohosi vacsieho, nez sa v skutocnosti zdalo. Hodil som okom na naramkove hodinky. 1:23. Dam si trocha pauzu, uz ma bolia oci neskutocne. Asi vyjdem na chvilu von pred chalupu. Je mi divne, ze sme tak mimo mesta. Schovavame sa. Na to teplo si zvykam. Urcite von nebude zima. Vymenim vzduch v plucach a vratim sa do prace a potom si kus zdriemnem. Ani som sa neobul a len tak som otvoril dvere a vysiel von. Padol mi zrak na kohosi, opierajuceho sa o stenu chalupy. Za jasneho mesacneho svitu mi nedalo prace spoznat, ze je to Daisy. Prekvapena ma zocila a potiahla nosom. „Co tu robis, Furio?“ znelo to velmi placlivo. Uz skor sme si potykali. „Pardon, nevedel som, ze si tu.“ „Pytam sa, co tu robis.“ „Musim si oddychnut, bolia ma oci.“ Robim sa, ze sa divam na mesiac a nie na Daisy. Hoci nie som velmi komunikativny typ, myslim si, ze teraz ma Daisy potrebuje. Alebo chcela mat chvilu pre seba? Ale i tak by nemala byt sama. „Bude ti vadit, ak si prisadnem?“ „Ani v najmensom.“ Podisiel som k nej a pohodlne sa usadil k nej. Chvilami sme sa divali na obri mesiac na oblohe, ked tu ma Daisy prekvapi otazkou na telo: „Priznaj sa: Ako dlho ma spehujes?“ Oblial ma pot. „Uz som ti povedal, ze ta nespehujem. Vyslala ma vlada Plakinska.“ „Nevymyslas si somariny?“ „Nie.“ „A preco ta vyslala vlada Plakinska?“ „Ved sa chces vratit domov, ci nie?“ „Ano chcem.“ „A teda preco tu si tak sama? Nieco ta trapi?“ „Zaujimave, ze sa to pytas prave ty.“ „Ved si zahadna.“ „Ty tiez.“ Zase sme boli ticho. Nesadli sme si velmi s Daisy. Je pravda, ze som to na zaciatku trochu prehnal s aktivitou voci nej. Teraz mi toho bolo luto. „Je mi to luto, ako som reagoval. Ospravedlnujem sa ti.“ „Vdaka, ale uz ma to preslo. Som len trochu rozcitlivena, vies? Je mi toho tak luto.“ „A coho?“ „Vsetkeho. Ako sa potom dostanem domov? A co ma tam caka? Furio, ja som sa zmenila. Tento pobyt tu ma zmenil.“ „Ako?“ „Bojim sa. Niekedy mam pocit, ze ma chyta schizofrenia. Mam pocit, ze ma kazdu chvilu najdu a uvaznia.“ „Kto?“ „Ti, co ma vaznili. Citim sa zle. Mam pocit, ze mam tak zastretu mysel, ze uz neviem racionalne uvazovat a bojim sa, ze Tabemu vobec nebudem usluzna. Ved keby nie on, mam po chlebe. On ma zachranil.“ „Ale teraz ta naspat ohrozil.“ „Ale nie svojou vinou. Keby som drzala tlamu, mozno by to inak dopadlo.“ „Vsak si o tom nevedela.“ „Vlastne ani sama neviem, preco si Tabe myslel, ze mu viem pomoct. Mozno mu to vravi jeho nejaky tajny instinkt.“ „Ale i tak to nemal urobit.“ „Nevycitam mu to. Nehnevam sa na neho. Ak mam zase prezit nejaky ten adrenalin, tak preco nie? Mam to iba naplanovat a vy to uz nejako vykryjete, ci nie?“ „Obavam sa, ze nie.“ „Je nas malo, ja viem. Ak bude treba, budem musiet i ja. Viem to. Ale ja uz ani neviem, coho vsetkeho sa bojim.“ Zacala sa triast. Zima nebola. Asi od strachu. Radsej som sa predtym opytal, ci chce objat. Mal som totiz tusenie, ze jej tryznitelia urobili nieco fakt zle. Nenamietala. No potom sa znova rozplakala. Chudinka. A ja som na nu bol taky tvrdy. Mesiac jej osvetloval uplakanu tvar. Uprene sa na mna divala a mne nedalo jej pravym ukazovakom utriet slzicku. Zvodne sa usmiala. „Daisy, neplac. Aj ked sme mozno zle zacali a nepochopil som tvoju situaciu, prisiel som ta ochranit. Kym ta v poriadku neprivediem domov, nebudem ani ja v poriadku. Som tu pre teba.“ Zase sa usmiala. „Na introverta celkom rad rozpravas.“ „To ani nie,“ bolo mi trapne, ze to povedala. Zase mensie ticho. Bolo mi cudne, nevedel som dalej nadviazat ziaden blizsi kontakt. Pokusil som sa trochu zvesela. Vstal som a opytal sa jej: „Tak co navrhujes? Pojdeme si pospat?“ Zase ma prebodla tym smutnym pohladom: „Bojim sa.“ Nepochopil som: „Preco?“ Odvratila zrak odo mna a znovu ho venovala mesiacu. „Za par hodin to vypukne. Mozno aj preto neviem zaspat.“ Uz ma hnevala. Vsetko hovori oklukou. Klakol som si k nej: „Nielen preto. Bojis sa spat?“ Venovala mi smutny pohlad a pokyvala hlavou. Kladne. Nedalo mi, a musel som ju znova objat. Bolo mi jej velmi luto. Velmi sa boji zajtrajska. A ktoze by nie? Je to mozno az prilis velke susto na nas. Teraz to udrzala v sebe a nezacala plakat, ale triasla sa. Postavil som ju a povedal jej, ze ci chce, ci nechce, spat sa musi, lebo potom je clovek unaveny. Neochotne, ale pristala. „Musim sa ti s niecim priznat.“ „A nechces si to nechat pre seba?“ „Nie. Tomu Petrovicovi neverim.“ „Preto, ako sa na teba pozera?“ „Mam obavy, ze nieco spravi... Bojim sa ho. Posobi na mna dojmom, ze uz ma niekedy videl.“ „Daisy, pokoj. Pomoze nam s tym. Vsak i mna si nemala rada.“ „To asi ta moja schizofrenia. Robim si prehnane starosti.“ „Ostan pokojna. Potrebujes to ako sol. Zvladneme to.“ Zrazu sa Daisy milo usmiala a vravela mi: „Ja uz viem, kto si. Celkom mi to vysumelo z hlavy.“ Striaslo ma. Mozno ma pozna, ani o tom neviem. „Podarilo sa mi zavolat niekomu do Plakinska a ten mi prislubil pomoc. To bude urcite ono.“ Nerozumel som. „Vyslali ta preto, aby to bolo co mozno najtajnejsie. Tak som si to zelala, lebo som porusila ich zakony. Odtial nikto nesmie volat do zahranicia.“ „Chces mi povedat, ze neveris tomu, zeby to bola pasca?“ Zamrzla. „Myslis si, zeby predsa niekto na mna nastrazil pascu? Spolupracovnik Berkmansa?“ „Koho?“ „Toho, co ma vaznil.“ Mlcky som prikyvol. Opat sa na mna pozrela smutnymi ocami: „Bojim sa. Ked sa to skonci, vezmi ma, prosim, domov.“ „Nic ine ani nechcem.“ „Oni ma vazne chcu. A zrejme z jeho partie este niekto ostal. Ale ja, Furio, neviem, co odo mna chcu.“ „Mozno sa to dozvieme po akcii.“ „Co ak sa uz nevratime?“ „Take veci nehovor.“ „Ale ja sa bojim.“ „Uz i ja.“ ▌▌▌ Je za desat devat. Neskutocne sa potim. Naplnil by som potom kybel vody. Daisy cochvila s Furiom pojdu do budovy a ak sa nam to podari, obideme bez problemov. Srdce mam az v trenirkach a neviem sa vobec sustredit. Este okom sledujem Furia, ako ponuka sosky vsetkym dookola. Ma pri stanku vskutku vela ludi. Nie kazdemu sa ujde soska s rusickou, ale to nevadi. A Daisy stoji vedla neho. Snazia sa byt co najviac usmievavi a privetivi. Daisy stoji pred stankom a ako nieco navyse im dava kavu, caj, mlieko, vsakovake sladkosti, vyzeraju byt velmi stedri. Naozaj sa na to dokladne pripravili. Nemali sme sa to vela casu, ale sme spokojni. Vdaka Tabemu a jeho znamostiam mame dobre vybaveny stanok, co by sme do tyzdna neboli zohnali. Ludi maju pri sebe naozaj dost. Zrejme ich to zaujalo, no vlastne muselo. Ale vidim, ze dost ludi posedava na lavickach a snazia sa byt nenapadni. Daisy sa pomaly minaju zasoby tekutin, ale tu zrazu jej Furio podava styri kavy a styri figurky. Daisy si berie po jednej a odbieha k hentym, ktorych som uz identifikoval, respektive, oni si nasli mna a ukazali mi tri prsty. To je znak, ktorymi sme sa podla papierov, mali identifikovat. Vsetko teda slo zatial hladko. Daisy odbiehala k nim, nie zriedka ich nakazila svojou pozitivnou naladou a s hentymi dost zartovala. Az sem som ich pocul, ako sa smeju. Vzdy im podala kavu a vzdy z vrecka vytiahla zabaleny sulok cukru, ak by sa im malilo a oni vzdy vdacne vzali. A figurku zadarmo. Toto trvalo asi tri minuty, lebo ked Daisy prisla k tretiemu, stvrty sa pridal a tak sa spolu bavili a oboch znova ponukla kavou. Iba stvrty odmietol cukor. Nevadi, prehanadlo je uz v tej kave davno. Vsetko je fajn, aj oni pri sebe maju tie vecicky. Vsade sa premavaju ludia s figurkami. Park, z ktoreho je presne vyhlad na juznu stranu budovy je asi jedine miesto na odpocinok v meste. Je tu stale vela ludi. A pokial som si vsimal tie rady, ktore boli na figurky, tak ich ma v parku temer kazdy. V podstate tolko sme ich ani nepotrebovali, pretoze stacia tie, ktoru maju tamti. Furio vypredal temer vsetky figurky a ked sa Daisy vratila do stanku, uz som vedel, ze cochvila nastane dalsi bod nasho programu: Daisy a Furio idu do budovy. O nieco vyse sedem minut malo zacat ucinkovat prehanadlo. Strasne sa bojim. Je teplo, ale trochu prisilno fuka a ja mam strasne studene ruky. Zrejme od nervov. Zatial co oni budu nasadzovat zivot, ja tu podla papierov mam byt, az kym to nerachne. Desi ma to. Az privelmi. A to, ze prisli tak skoro, ti styria ochrankari, mi nedavalo temer ziaden zmysel. Podla papierov tu mali prist az o deviatej. Mam zlu predtuchu. Bud som dostal zle instrukcie, alebo si to iba namyslam a zle som si vylozil scenar. Nie, takto to nenecham. Tasim telefon, hned co nasi vosli do budovy a dali mi znak, ze vsetko ide podla planu. „Neod? Pocuj, potrebujem tvoju pomoc. Je to velmi naliehave.“ „Cau Lil. Aha, nemam sa pytat a prist. Velmi skoro.“ „Kde si?“ „Na Strojnickej.“ „To je odtial par blokov. Dojdi do Kaviarne pri Hoteli Vsetkych Davenportanov na prizemie na toaletu. Diskretne.“ „V poriadku.“ Necakal som a vstal som. To, co urobim, je sialene. Ale vyjde to. Nebudem tu sediet. Siel som okolo jedneho, ktory uz vyzeral nejako podozrivo bledo: „Idem na toaletu. O chvilu som spat.“ Prikyvol. Vosiel som dnu. Bolo tu vela ludi, lacne a kvalitne jedlo, jedina poriadna kaviaren v meste. Zamieril som hned na toalety a zakratko ku mne dorazil Neod. „Tak o co ide teraz?“ „Pamatas sa, kedy si mi vravel, ze som srac?“ „Nemyslel som to tak...“, myslel si, ze mu strelim zaucho. „Teraz idem do ostrej akcie.“ Uznanlivo na potlapkal po ramene: „Uz som si myslel, ze skapes od nedostatku adrenalinu.“ Vymenili sme si satstvo, povedal som mu, co ma robit a on iba lutoval, ze nemoze do budovy sam. Je to moj dvojnik. Su tu len dva toalety. Pre styroch malo. Len co som vysiel z Kaviarne, opat tasim telefon. Srdce mi sialene bije. „Mokhtar? Tu je Tabe.“ „Toto cislo pre teba nejestvuje.“ „Ak pre mna nieco urobis, rehabilitujem sa ti za vsetky moje priestupky voci tebe a tvojej skupine.“ „A co z toho budem mat?“ „Co takto celonarodnu slavu, vyznamenania a financne ohodnotenie minimalne sedemstotisic?“ „Milion.“ „Dobre, milion.“ „A o co ide?“ „Unesies dva megasamopaly?“ „Aj tri.“ „Blaznis? Ale potajme.“ „Ved vravim. Tri.“ „Dobre, tak tri. Dojdi pred Hotel.“ „Pred Hotel?“ „Samozrejme.“ „Vravel si nepozorovane.“ „Maju vypnute vsetky vystrazne systemy.“ „Preco?“ „Je to nadlho.“ „V poriadku. Cochvila som tam. Chlapcov nepotrebujes?“ „Je to prisne tajna operacia. Vela ludi by nas prezradilo.“ „V poriadku, ty stara liska.“ Zlozil. Mokhtar veli skupine zbrojnosov „Pekelne orly“ a velmi casto napadali ministerstva, vysoke posty uradnikov a bravali rukojemnikov za sialene vykupne. Bezne boli bomby v autach a niekedy verejne popravy. Je to mozno riskantne si ich tu zavolat, najma, ked konam na vlastnu past, ale az po case som zistil, ze su to vlastne kontrarevolucionari, medzi ktorymi sme uz i my: ja, Daisy, Furio, Lil a Zavrek. Su to teda rovnaki ludia ako ja. Ale no tak, nikto nie je anjel. I ja som vyuzil zopar raz jeho sluzieb. Mokhtar dosiel v staruckom aute, ako ja. „Cau, ty stary lisiak. Dufam, ze teraz ma nechces obsrat.“ „Mokh, nastala zla vec: Hotel ma byt napadnuty vlastnou politickou vrchnostou.“ Zacudoval sa: „A co ty?“ Sklopil som oci: „Ja tam nepatrim. Organizujem kontrarevoluciu.“ „Hovno!“ „Podme do budovy a prinutme ustupit kontrolorov, co maju byt na poschodi, kde su nepriatelia rezimu. Polovicu urcite sam poznas.“ „Ale to slovo sa mi nepaci. Povedz: oslobodenie.“ „Tak organizujem oslobodenie.“ Pristal, ale mal ma na muske, keby nieco. Preto som siel vpredu a on vzadu. Vo vytahu zo mna nespustil oci. „Vytas na ne oba samopaly a ja budem tych ludi koordinovat, aby v pokoji odisli.“ Tak i nakoniec bolo. Mokh na nich zreval a to nas sotva zocili a ja som este vystupoval z vytahu: „Vy banda spinava, nikto sa tu ani nehne, odkopnite svoje pistoliky ku mne a ostante, kde ste, lebo z vas urobim cedniky!“ „Si sef, Mokh,“ pokojne som pootvaral vsetky dvere a nahlas vsetkym oznamil, aby pokojne opustili budovu, ze to nie je cvicenie a ze sa pokojnou cestou vsetci evakuujeme. Vsetko pekne pokojne a pomaly. Kontrolori chceli ostat nazive, preto spolupracovali. Hadam som to nezmrvil a este o nas vela ludi nevie. ▌▌▌ Odomkla som budku uz v uniforme. Podala som kluce Furiovi. „Ideme, kym si nas nevsimnu.“ Furio pritakal. „Velmi ti sekne ta uniforma.“ „Taka hnusno-zelena?“ „Preco?“ „Je otrasna. Radsej by som chcela smoking ako toto.“ „Ty a smoking? Nechci ma nastvat.“ „No preco musime vyzerat ako nejaki instalateri?“ „V tejto krajine je to asi bezny jav.“ „Podme, kym sa ti styria vratia.“ „Tym to este potrva.“ Vyrazili sme. Furio spustil program, ktory aktivoval rusicky a ukazal mi mapu, kde teraz su. Bola cela cervena. Pokrytie je stopercentne. Pocitac schoval, zamkol budku, vzal aktovku a vysli sme. Palec hore pre Tabeho znamenal, ze vsetko ide podla planu a ideme do budovy. Vosli sme dnu. Nebolo tu nic prenikave, co by bilo do oci. Dokonca sa mi zdalo, ze sa v tomto hoteli zastavil cas, alebo ze pripominal skor prizemie obchodnej budovy, ako hotela. Skor vsetko vyhladene, ale malo farebne, malo lakave. Zavrek nam obom vystavil falosne doklady, ktore sme predlozili na vratnici. Chvilami na nas pozerali ako bacil do lekarnicky, ale po telefonate komusi z vrchnosti sa iba usmiali a ukazali smerom k vytahu, kde stal vysmiaty chlapik, co obsluhuje vytah a ukazal, ze tento vytah je teraz volny. Vkrocili sme dnu. Odkedy vosiel Furio do budovy, celkom zvaznel. A hral to velmi dobre. Ani brvou nemihol celu cestu nahor, aby sme sa neprezradili. „Co myslis, slecna, maju tu kamery?“ „Lil vravel, ze nie, ale clovek nikdy nevie.“ „A vies, co mas robit?“ „Ano. Lil ma do toho zasvatil, takze by som to mala zvladnut.“ Vytah sa dostal do konecnej stanice a vystupili sme z neho. „Ty si Mandy a ja som Rudolf. Dobre, kam teraz?“ „Tuto po chodbe a vlavo.“ Sli sme po chodbe a v mojom bruchu zacali poletovat motyle. „Je ti dobre?“ „Len mi prislo nejako nevolno.“ „Aj mne nie je dvakrat do spevu.“ „Asi sme sa velmi vzili do roly „bezpecnostnych instalaterov“, ci nie?“ „Nech to mame za sebou.“ „Dufam, ze na nas nezabudne. Prave mal prist do budovy.“ „Pride, neboj.“ Uz sme stali priamo pred dvojicou straznikov. Jeden z nich siel rovno k nam: „Sem nesmiete...“ Furio opat nahodil neurcity vyraz a ukazal mu potvrdenie. Pozorne ho cital: „O tom by sme uz mali nieco vediet.“ „Hadam pozehnanie od vasho sefa vam nestaci? Bola som za nim osobne, pan straznik.“ Neveriacky sa pozrel do akejsi knihy, ktora stala vedla nich na stoliku. Neochotne otvoril dvere. „Podla nasich zasad musime byt s vami v centralnej miestnosti. Ak vam to teda nevadi.“ „Vobec nie,“ mavla som rukou, aj ked som s tym neratala. Vosli sme dnu. Bola tam kratka chodba, ktora viedla do dalsich dveri. Tieto uz boli chranene kodom. Jeden z nich ho tam rychlo natukal a uz sme boli v druhej miestnosti. Boli to servery. Zrejme centralna serverovna budovy. Servery fucali ako silny vietor a vsade bolo citit cosi ako spaleny kabel. „Centrum bezpecnosti je na tamtej chodbe celkom vzadu.“ Servery boli naukladane vedla seba, medzi nimi bol urcity odstup a v radoch vytvarali dlhu chodbu. Pol minuty trvalo, kym sme sa v sprievode jedneho z nich dostali k pocitacu, ktory bol v zasklenej miestnosti. Hlavny pocitac stal na mohutnom stoliku, ktory bol zaroven i satnikom, lebo tu mal stalu sluzbu dalsi chlapik, ktory tu musel byt cely cas, strazit servery a davat pozor na kamery. Pravda, ak tu nejake su. Teraz sa to dozvieme. „Zdravicko Herbi.“ „Cau Guz, co sa deje?“ „Tito ludia su z bezpecnostneho.“ „Aha, v poriadku.“ Zdekoval sa a zmizol v serverovni. „Tak, mate volne pole posobnosti.“ Furio vytiahol zo svojej aktovky akesi papiere a ja som sa posadila za pocitac. Temer hned som zamrzla. Kamery tu su. Ajaj. Spustila som program, z ktoreho som vycitala, ze sa nim spusta centralna kontrola. Furio zacal diktovat akesi kody: „Zelena B 16.“ „Ciste.“ „Modra C 39.“ „Ciste.“ „Biela 18 A.“ „Pockat… moment… chyba protokol.“ Zacal listovat. „Protokol pre bielu 18 A je jim30.mfj“ „jim30.mfj? Moment, nieco tu chyba.“ „Ako to?“ „No nie je tu.“ „Instaluj to.“ Po vyse desiatich minutach sme nasli devat chyb. „Vies, co Rudolf? Najlepsie bude, ak to nastavime automaticky, co povies?“ „Skusme to.“ Kirill ma ale pred tym vystrihal. Podla neho musi bezpecnostny kontrolor najskor vsetko skontrolovat rucne a automatiku smie pouzit az ked je chyb viac ako osem. Kirill ocakava, ze automaticke vyhladavanie chyb najde vyse tisic chybajucich protokolov a to uz urcite tito mechanici vedia. To uz Zavrek musi byt minimalne pri dverach. Pokusili sme sa ale dalej hrat o cas. Stlacila som Enter a dialo sa presne to, co mi povedal Lil. Na obrazovke zacali vyskakovat chybove hlasky, jedna po druhej a v pravom hornom rohu sa aktualizoval stav ochrany, ten dosahoval hodnoty od urovni -bezpecne-, -bezpecne s upozorneniami, -mierne narusene-, -narusene-, -napadnute- az po -bez ochrany-. „Divne.“ Stav sa aktualizoval a len co dosiahol hodnotu -mierne narusene-, zacula som cvaknutie zbrane. Furio prehltol slinu. Otocila som sa spolu s kreslom. Straznik drzal zbran na Furiovom temene. Ako sa dalo predpokladat, vedel o tom. „Neviem, kto vas sem poslal, ale nemali ste tu byt dnes.“ Hrala som, ze nic neviem a vystrasene som sa na ho pozrela a spytala sa: „Ved my o nicom nevieme! Iba sme boli poslani...“ „Urcite! Hovorte si to starej babe z komina! Teraz vas tu necham a dam povel na odstrel budovy.“ Teraz som sa usmiala ja. „Viete, na vasom mieste by som to nerobila.“ Zacudoval sa. Dalsie cvaknutie zbrane. „Vyborna praca.“ „Toto vam neprejde.“ Bol to Zavrek. „Ako to slo?“ „Prvemu som natiahol a len co mi vyzradil kod, dostal davku uspavacieho plynu a to iste i ten straznik. Spi medzi fuciacimi servermi.“ „Si boh.“ „Vdaka.“ „Ostanete tu vy.“ zahriakol ho Zavrek a posadil na kreslo. „Moment, urobim este jednu vec,“ podotkla som a stlacila klavesu -Vypnut-. Teraz je ochrana i tak nanic, ale vypli sme tym i kamery. Furio odbehol po spiaceho straznika, leziaceho na zemi. „Zavrieme ich do skrine?“ „Nie“, odsekla som, „nechcem mat na svedomi ich biedne zivoty.“ „Tak co urobime?“ Nestihla som to dopovedat a ozvala sa strelba. 9 Skrcili sme sa. My traja, proti neviem kolkym. Najhorsie je, ze Daisy nevie strielat. A temer vsetkeho sa boji. Ale statocne bojuje s tym. Ale pomohlo by, keby Zavrek mal este jednu ruku. Ale on to dost vyvazuje prudkymi kopancami. Tento obrat vsak bol nad nase sily. A vobec sme to necakali. Vypalil som na nich niekolko ran, Daisy sa krcila a Zavrek, len co sa ku mne pridal, schovany za stenou cakal, kto ako prvy sa vynori. Podival sa na mna a opytal velmi znepokojivym hlasom: „Co teraz?“ „S tym som neratala.“ „Musime prec odtial, vymknut ich tu!“ „Je ich sedem!“ kricim a strielam. Znova dalsie davky. „Daisy, co teraz?“ „Co ja viem?“ chudinka, triasla sa. „Tu mas kluc, Daisy, zavri ich do skrine.“ Vohnala ich dnu a zamkla. Podarilo sa nam dostat z tej zasklenej miestnosti. Musime sa dostat von z tejto serverovne. Bolo to bludisko. Neboli to iba rovne chodby. Nie zriedka sirsia skrina serveru vyrobila dobre utocisko. S ranami od automatickych zbrani uz viacere servery skolabovali, iskrili a napokon zhaslo svetlo. Iba slnecne svetlo sem prenikalo. Zavrek sa vybral prvy, ja za nim a Daisy sa ma drzala ako kliesta. Ina moznost nebola. Aj oni stichli a pomaly sa iste zakradali niekde velmi tmavymi chodbami, kde slnecne svetlo nepreniklo. Kracali sme velmi potichu, ked tu strela, tam strela, obaja sme sa vystreli a kryli tak Daisy. Zav dal jedneho dole. Zvijal sa od bolesti. „Vzdajte sa! Je to marne, vsetko sme prekukli!“ „A ako?“ Daisy nam posepkala: „Tabe...“ Snad ho nedostali. „Nemate kam uniknut! Dali ste sa na zlu stranu!“ Zav zakrical: „Vasa Strana mi moze vylizat rit!“ a zacal sa chichotat. „Ak sa vzdate, pokojne vas vyvedieme z tejto budovy a umiestnime do vazenia. A mozno vam odfiknu hlavy!“ Stale sme sa prikrceni plazili chodbami, prilepeni na servery. „Ale co ti ludia, co su na tych pochybnych prednaskach?! Co bude s nimi? Na poschodi pod nami su prednasky, na ktorych su vsetci ludia, ktori su nepriatelia statu!“ „A co?“ Zacal som mat obavy, ze nam plan absolutne nevysiel. „Ich tu nechate?“ „Oni tu musia byt.“ Obaja sme nevedeli kam s konopi, Zav sa snazil tvarit, ze mu je to vsetko jedno a ja som temer nespustal oci z Daisy a nie preto, ze cloveka neomrzi divat sa na nu. Bolo na nej vidiet, ze upenlivo premysla. Zahodila cierne myslienky z noci. „No tak, vzdajte sa!“ Zrazu Daisy prudko vstala a Zavrekovi cosi poseptala do ucha. Potom to vravela i mne: „Podme spat na tento koniec chodby a strhneme servery, oni tu pridu a my im ujdeme z druhej strany.“ Najskor som nechapal, ale Zavrek sa uz jednou rukou zaprel do servera, ja som mu pomohol a strhli sme celu stenu, vystlanu zo serverov. Jeden po druhom padali s rachotom ako obrie dominove kocky. Esteze medzi nimi boli ake-take medzery a boli vysoke a uzsie. „Dementi!“ zakricala Daisy. „Nie po dlzke, ale po sirke!“ Zavrek este stihol vystruhat ustipacnu grimasu a museli sme za dalsieho rachotu striel unikat na druhy koniec chodby. Aspon sme zamestnali ostatnych, lebo urcite poculi, ako sme sa snazili strhnut prvy server a vsetci sa rozbehli smerom k nam. Velmi rychlo sme boli na druhej strane chodby. Stacilo prebehnut po sirke k dveram a vymknut ich. Oni mali stazene strielanie, pretoze sme sa vzdy stratili za serverom a tak sa vyhli ich gulkam a ani si nas nestihli vsimnut. Vsetci traja sme sa rozbehli k dveram a Daisy ako posledna ich zamkla. Boli to bezpecnostne dvere. Tie nevyvalia. Rozbehli sme sa na chodbu, musime teraz postupovat dosledne a pomaly, Daisy nas spomalila. Pod nami su totiz kontrolori. Mierime k schodisku a medzitym pocujeme nejaky krik masy ludi, ale i jeden znamy hlas: To je Tabe! Ako sa sem, preboha dostal? Hovoril: „Hlavne pomaly, ziaden stres, iba opustime tuto budovu, mame poplach. Hlavne pokoj.“ Opatrne sme sa zhora pozreli. Vsetci smerovali dole. Boli vsak trochu vydeseni, urcite ten ramus poculi. Kde su vsak kontrolori? Mali stat na rovnakom poschodi ako prednasky! A Zavrek sa odvazil priblizit k stene a vykuknut. Omrkol to. Mne uz bolo vselijako a uz som sa chcel Zava opytat, co vidi, ked sa otocil a hovori mi: „Budte pokojni. Je tam nejaky clovek, ma samopal, a je tam i Tabe so samopalom a drzi ich v sachu.“ „Coze?“ odpovedali sme nahlas. „Vyberieme zbrane a pridame sa k nim.“ Pre istotu som vybral tu moju a vysli sme na chodbu. Tabe si nas vsimol. „No, chvalabohu, co ste tam tak dlho robili?“ „Ani sa nepytaj,“ odpovedal som neisto. „Zdravim.“ „To je Mokhtar, vodca...“ „Poznam ho. Co tu vy dvaja, doriti, robite?“ „Kontaktoval ma Tabe,“ zavrcal Mokhtar. „Co ti to napadlo?“ karhal Zavrek Tabeho. „Siblo ti uz nacisto? Co to mas za masinku?“ „Teraz sa nepytaj ty.“ „Daj to sem.“ Jeden z kontrolorov sa iba usmial, ked tu tazku zbran vzal do jednej ruky Zavrek. Ten ho prebodol chladnym pohladom a bleskovo si ju ani neviem ako prehodil ako pierko v ruke a slahol do pazbou, ze sa mu urcite vtaciky ukazali nad hlavou. „Kto ti je na smiech? Snad jednoruky kripel, co ta da lavou zadnou?“ Ostatnym to stacilo. Daisy zase prebodla Zavreka chladnym, no skor zvodnym pohladom: „Prilis nasilia ti skodi, vies to?“ „Zasluzil si to.“ Korigovali sme ludi, aby postupovali co mozno najobozretnejsie, pokojne a s rozumom. Po strelbe a tomto Zavrekovom vypade vsak boli este nervoznejsi. Tabe este jednemu z kontrolorov, ktorych zbrane lezali vyse sest metrov od nich povedal: „Ked vsetci odideme, pocitajte do stodvadsat a potom jeden z vas chodte hore a vyslobodte svojich kumpanov zhora. Kod je 1340339. Ale nie ze vas napadne nejaka blbost.“ „Mate ich celkom pod palcom.“ „S Mokhtarom to ide lepsie.“ „Ocakaval som to skor ostrejsie,“ namietal Zavrek, „myslel som, ze vsetko bude ako vo filme, kopu mrtvych, zhorena budova... a my sme obstali velmi dobre.“ Hentym az zabehlo. „Myslel som na to iste.“ Za mojho predpokladu, ze posledni ludia su uz za kritickym jedenastym podlazim, som vyslovil zaver: „Myslim, ze je cas ist. Je 9:33. Kym sa dostaneme odtial prec, bude asi 9:50. Takze to stihame len tak tak.“ „Fajn.“ „A vy cakajte a potom chodte hore! Pojdem posledny, aby som vas dostal, ak budete podvadzat a pridete hned za nami!“ raznym hlasom odvetil Zavrel. Pocuvli. Pozbieral som ich zbrane. „Zaujimalo by ma, kde je Lil.“ „Podme prec z tej prekliatej budovy.“ ▌▌▌ Bezpecnostni pracovnici uz neboli nasou hrozbou. Museli sme si svihnut a co najskor na pevnu zem. Obcas sme este zakricali na kazdom poschodi, ci tu este niekto ostal a stale sa nam nikto neozyval, tak sme to povazovali za uzavrete. Aj keby sme neviem ako chceli dostat ludi odtialto zivych, nepodari sa to, lebo cochvila ma budova co nevidiet, spadnut. Velmi som sa toho obaval, lebo momentalne stojime tam, kde uz zrejme nikto po nas nebude. Desi ma to. Nebezali sme, ale isli sme trochu rychlejsie. Daisy za nami nestihala. Cakali sme ju. Uz som dostal napad, ze ju vezmem do narucia a pojdeme takto dole, ked zrazu Zavrek zastal a snazil sa napinat usi, co to dalo. „Deje sa nieco?“ opytal som sa. Zav mal usi na stopkach a nehlasne mi odpovedal: „Niekto ide hore.“ „Je to problem? Mozno su to hasici.“ „Hasici tak ticho predsa nejdu hore schodmi. Pokrikuju, volaju po ludoch…“ Mal pravdu. Naozaj sme poculi kroky smerom hore. Teraz viem, preco mi o poschodie vyssie vzal samopal Mokhtar. Tazky bol, ale... „Tabe, ty si si fakt myslel, ze ti na to skocim? Ze urobim presne to, co chces?“ „Mokh, neblazni,“ mieril na mna obomi megasamopalmi. Prekvapila ma Daisy. Sok jej sposobil totalny vypadok spravania sa, iba sa zasmiala a celkom akoby mimo zmyslov vravela: „Tak a mame po chlebe.“ „Vsetci sa postavit k stene! Ja vam dam kontrarevoluciu!“ Chtiac – nechtiac, museli sme. Megasamopal podla Zavreka vypali tisic nabojov za minutu, takze za sekundu vyse stodvadsat. Neostane po nas viac, ako keby mala budova spadnut. „Mokh, toto nie je dobry cas na vyriadovanie si starych uctov.“ „Toto je najlepsi cas na vyriadovanie si starych uctov, Tabe. Mozem na teba zatlacit a povies mi celkom vsetko, co potrebujem.“ „Ale naco k tomu potrebujes nas?“ desila nas dalej Daisy. Posobila ako omamena. Ked ju Zavrek prebodol chladnym pohladom, iba sa zacudovane pozrela na neho, potom na mna a Mokhtara a povedala: „Ved sa iba pytam.“ Mokh nereagoval a mieril na nas vsetkych megasamopalom, kym neprisli jeho kumpani Pekelne orly. Uz som vsetkych poznal po mene, tolko raz som proti nim (ale i s nimi) stal. Obstalo nas desat statnych muzov v kozenych kabatoch a monterkach. Daisy viac nepotrebovala. Spravala sa ako opita: „Caute chalani, prisli ste nas pozriet? Je mi luto, ale caj i kavu sme vypredali uz dole.“ „Daisy, upokoj sa.“ Chlapi vsak po nej celkom bazili a jeden holohlavy sa k nej nebezpecne priblizil a vzal si do ruky pramienok jej cervenych vlasov: „Ale, ale, ktoze sa tu takto naparuje? Hadam nie toto male mile kacatko, na ktore sa vyliala synteticka farba ?!“ „Ano, to kacatko sa naparuje na chlapika, na ktoreho hlavu sa vyliala zieravina.“ Celkom som nechapal tu opovazlivost, s ktorou na nich vybehla Daisy. Chlapik sa zarazil, pustil sa jej vlasov, nazval ju Satanom a ustupil. „Tabe, ty si politik. Takych ludi zabijame. Chceme tuto spolocnost zbavit takejto pliagy ako si ty.“ „Nechapes to, Mokh.“ „Chapem to az prilis dobre. Hras sa na boha. Myslis si, ze tymto oslobodenim ti cely Davenport bude lezat pri nohach.“ „To si nemyslim. Nechcel som byt zodpovedny za zivoty inych.“ „Aha,“ zarehotal sa, „takze ti to vonkoncom nevadilo okradnut ludi o ich uspory, o kvalitu ich zivota? Aky je rozdiel zabit a znicit?“ „Mokh, toto mi umoznuje vymanit sa z toho. Uz nechcem robit politiku. A uz vobec nie v tomto state. Ano, som vinny za to, co som robil po tolke roky. Ale ked ma oboznamili s touto akciou, nemohol som povedat ano. Ak nas tu budes dalej zdrziavat, budova spadne a vezme si nas vsetkych.“ „Neodpovedal si mi na otazku! Potrebujem vediet, kde a kedy prebehne nove tajne zhromazdenie.“ „O trinast dni, vodna priehrada Bruto. Ale ci sa uskutocni, neviem.“ „Preco nie?!“ „Po tom, co sa dnes stalo a stane, je mozne, ze sa odlozi.“ „Preco?“ „Ak ste boli zase tak nenapadni, ako ste vzdy, tak o vas dole vedia a pridu sem policajti v domnienke, ze chcete nieco urobit.“ „Polisi predsa vedia, ze to spadne.“ Zavrek sa zamracil: „Aj keby co, tak vzbura vysla. Vsetci policajti v terene.“ Zahresil som. „Nikto sem nevkroci.“ Zle som to naplanoval. „Pojdes na to tajne stretnutie a odpalis sa bombou.“ Preglgol som. To Daisy uz polozilo nacisto a stalo sa nieco fakt neocakavane. Vpalila Mokhtarovi jednu cez usta tak, ako vraj Furiovi, naco sa vsetci znova podivali na nu a Mokhtar uz odistil poistku na megasamopale, ked sa mu Daisy prihovori: „Si blazon! Ak by si sa obzrel okolo seba, davno by si nad vsetkym vyhral a nepouzil by si jediny naboj, ty tupec!“ „Co vravi, ta syntetika?“ „Namiesto toho, aby si zabijal ludi, mohol si to tak prespekulovat, ze by si snad uz davno aj prevzal moc v tejto krajine. Odpor vyvolava iba odpor. V modernom state sa vsetko taji, prekruca, klame sa.“ „A ako? Povedz mi to, ty mudra!“ Pekelni orli nechapali, ale mali Daisy na muske. „Co ja viem? Vyzeram na to, zeby som vedela? Bojovalo sa kedysi. Dnes staci jeden papier a podpis a svet nebude, ako byval. To je „caro“ nasej doby.“ Musel jej dat za pravdu. „Ale myslim, ze ty uz nemas sancu. Uz ta tu poznaju, aj vas vsetkych.“ „Ty si naozaj mudra. Ty si jedno fakt mudre dievca,“ myslel to vyrazne ironicky. „Ja chcem predsa naspat tie casy, kedy stal chlap proti chlapovi a v rukach zbrane!“ „Pockaj si na vyprovokovanie vojny. Vojna je mier. Mier je spinavy.“ „Chcem vojnu.“ „Budes ju mat. Ale ak nezmizneme odtial, ostane po nas iba piesok a prach.“ „A co bude s Tabem? Uz ho nepotrebujem.“ Preglgol som zase. „Bohato sa ti odmeni, ak nas z toho vysekas a budes dalej bojovat za vojnu.“ Este chvilu do neho Daisy hucala. Je neuveritelne statocna. Ale vsetkeho sa boji. Ma ona v hlave snad nejaky prepinac? Mokhtar bol celkom uneseny z reci, ktore na neho vychrlila prava znalkyna ludskych dusi, Daisy. Mokh nie je zly clovek, len musi zmenit svoj postoj. Daisy nas znova zachranila. Chlapi slepo pocuvli Mokhtara. Su to stroje, vobec nemyslia a temer neziju. A Mokh je vlastne celkom makkys. Zacali sme vsetci utekat smerom dole. Uz nemame vela casu. Bol som tak zamysleny, ze som bol odpisany a siel dole ako ovca so srdcom v krku. ▌▌▌ Chlapi isli velmi rychlo. „Preco sa tak plasite?“ odvetila som im. Celkom na mna necakali. Isli ako zmyslov zbaveni. „Svihni si Daisy, co ak pridu henti odvrchu?“ „A vraj ja som planovacka.“ „Neboj, ked som na nich vysiel s tou zbranou, boli ako pokakani.“ „Ja sa bojim.“ „Uz zase? Iba bez po schodoch.“ A tak sme uhanali, co to dalo. Posledne minuty svojich vystrelkov si nepamatam, lebo som sa tak bala, ze mi nieco spravia, ze som sa temer zablokovala. Ale zensky sarm mi znova pomohol. Mozem robit psychologicku. Este zopar podlazi som zvladla, ale potom som si musela urobit oddych. Nerobilo mi to dobre. Dychala som horsie ako kon po dostihoch a mala som pocit, ze ti chlapi si vobec nevazia, ze som to tak naplanovala, zachranila ich a este ze som vobec sem chodila! Mohla som to naplanovat a nechat ich v tom! Ale ostat tu nechcem! A preto som velmi tazko zisla este o poschodie nizsie. Podlamovali sa mi kolena a uz som celkom nevladala. Myslim, ze cas mam. Chlapi hovorili, ze by sme to mali stihnut. Hm, ale naozaj sa bojim tych zozadu! Stratili sme vela casu. „Daisy, kde si?“ ozvalo sa kdesi podo mnou. Chcela som odpovedat, no ani neviem, na akom podlazi som stala, ked tu zrazu zatrasie sa zem a ozval sa obrovsky rachot, ktory ma docasne zbavil sluchu. Spadla som na podlahu a az po case som zdvihla hlavu hore, ale to, co som videla, ma temer ohromilo, len s prizmurenymi ocami som videla akusi postavu, sklanajuc sa nado mnou a cosi mi hovorila, ale nic som nepocula. Vsetko ma pri tom pade bolelo a bola som v soku, takze najblizsie udalosti mi boli velmi nezname, az kym som sa neprebrala a videla nejaku muzsku siluetu. Stala chrbtom ku mne, tvarou k oknu a telefonovala. Uz ma presla ta chvilkova strata sluchu, chcem ist za nim, no neda sa. Zacudovane sa pozeram na seba. Sedim v kresle, predo mnou su dvere, tamto v rohu vypnuty ventilator a akasi tropicka rastlina a napravo som videla cast kniznice. Ale ja sa nemozem pohnut! Podivam sa na seba, snazim sa pohnut, no vsetko je marne. Citim si ruky, mam ich zviazane za chrbtom asi v mieste, kde je toto otacacie kreslo najuzsie, proste ma zviazal o kreslo. Podivam sa nizsie. Nad kolenami povraz, v pase povraz, dal mi spolu kolena a este ani clenky mi nenechal na pokoji a dokonca ich priviazal zospodu kdesi o zadnu cast stolicky, takze vykopnut som nemohla. Toto je krajina uchylakov! Docerta, vsetky spomienky su spat... „V pracovni Kuna Chuna. V tej mensej. A naozaj, poponahlaj sa a syp si popol na hlavu.“ To bol Kirillov hlas. „Kirill?“ „To je teda prekvapenie, co kraska? Ano, Kirill.“ „Nie, ty nie...“ „Preco som sa predsa len nedal na tvoju stranu? Je to jasne. Neber to v zlom, ale ty aj Tabe ste pre mna nebezpecni.“ „Ale preco ja?“ snazila som sa z toho vymotat, ale bola som pevne priviazana o kreslo. „Ty? Snad sa nepamatas? Myslis, ze sme ta zavliekli do Davenportu len tak, pre tvoje cervene vlasy? Nebud smiesna, Daisy.“ „A kde sme?“ „V pracovni samotneho velkeho Kuna Chuna.“ Jednym mavnutim ruky stuchol do otacacieho kresla pre hosti, v ktorom som nechcene sedela. Uvidela som mohutny pracovny stol a sameho Vodcu. Doteraz som ho videla len v televizii, nikdy nie nazivo. A to stale plati. Vyvaleny v kresle, oci otvorene a temer pol tvare mal do krvi, ktora mu stekala od smrtelnej rany na hlave. Zacala som kricat a metat so sebou, chcela som ujst, ale silne povrazy mi v tom nedovolili. Ani nohami som hybat nemohla. Podisiel ku mne, rukou mi zakryl usta a snazil sa byt falosne nezny: „Pokoj, moja, pozri sa na neho. Aha, uz to ma za sebou. Novy zaciatok pre Davenport sa zacina a mozeme tymto svetom manipulovat spolu.“ A s poslednymi slovami mi na usta velmi nezne prilepil lepiacu pasku. A bola som v kybli. „Kto sa zahrava s touto krajinou, dopadne velmi skaredo. Vsak to pocitujes na vlastnej kozi, ze je tak? A kto sa bude zahravat so mnou, dopadne este horsie!“ posledne slova temer az zakrical a buchol pastou po drahom pracovnom stole. Nezlakla som sa toho, ale bola som na smrt vystrasena. „Ocakaval som, ze budes rozumna, ale mylil som sa. Ale ty nie a nedas si povedat a nedas! Stale provokujes ako zmyslov zbavena. A ja som ti vzdycky na to naletel. Tvoje vystrelky uz prekrocili vsetky hranice...“ Vtedy som zacula tresnutie dverami a vo dverach sa objavil Tabe. Spoteny si pretrel celo a velmi spozornel, ked ma uvidel priputanu ku kreslu a temer mu zabehlo, ked videl zavrazdeneho Vodcu. „Lil, nacisto ti preskocilo? Uz som dost stary na tieto kraviny. Hasici ani za nic nechcu vojst do budovy! Aj v tom mas prsty?“ „Da sa to tak povedat.“ „Nacisto ti hrablo? Bol si predsa s nami v time. Ocakavali sme, ze stiahnes kontrolorov skor, ako to stihneme my a ze im podstrcis tie falosne prachy, aby mali dovod. A ty si tu pokojne vrazdis Vodcu?“ „Ale no tak, ty si tie roky stale cosi prehliadal. Co myslis, preco som sa stal tvojim priatelom? Spomen si na to, prosim ta.“ „O celom plane si vedel uz i predtym.“ „Preco si myslis, ze som navrhol to s tym bezpecnostnym systemom? Potreboval som jednoducho cas. Mag Jenkins bol na mojej strane,“ pokrytecky sa usmial. Zdal sa mi vysinuty a nebola som asi daleko od pravdy. „Docerta. Ale preco si potreboval cas? Chcel si zavolat na nas posily?“ „Prirodzene. Chcel som vas vystavit do pasce. Ale vy stastni bastardi ste sa odtial dostali. Neostavalo mi nic ine, iba spustit bombu skor.“ Tabe sa pozrel na hodinky. „Teraz je 10:08...“ „Presne tak. A vobec, nemal si strach vojst do budovy, ked tu vybuchla atomova bomba?“ „Co to, preboha, splietas?! To by sme tu uz neboli.“ Mne to doslo. Hlupej. Zacal sa prechadzat po miestnosti: „Su iba styri moznosti, ako nechat vybuchnut atomovu bombu, spominanu v dokumentoch k tejto akcii, ktore vypracovala moja malickost, len tak mimochodom. Usposobil som ich tak, aby sme mali hlavnych ludi co najdalej od budovy. A neuveris, kto ti presne povie, ake su tie moznosti!“ A oblial ma velmi studeny pocit. Podisiel ku mne a velmi surovo mi strhol pasku. „Tak hovor.“ Teraz bol zmateny Tabe. Chvilami som bola ticho, ale Lil ma povzbudil zbranou v ruke a nejakym gestom, z ktoreho som vyrozumela, ze nebude takticke zdrziavat. „Atomova bomba moze vybuchnut na povrchu ako takzvana atmosfericka explozia, co tu by bolo viditelne a identifikovatelne, moze vybuchnut pod vodou, v hornych vrstvach atmosfery, alebo pod povrchom, co by sposobilo kolaps vsetkeho, co je nad nou...“ Tabemu takmer zabehla slina a so sklenym pohladom zahresil. 10 Vyleteli sme z budovy najrychlejsie, ako sa dalo. Toto nebol vybuch, co by znicil komunikacne zariadenia, nie natrvalo, preto sa zradca Kirril dovolal Tabemu. Ale nejak to vyradilo rusicky. Ako? Zeby na nas uz prisli? Stale som si bil hlavu o mur. Preco niekto nevzal Daisy na ruky? A preco som to nebol ja? Mam k nej az taky respekt? Co som to ja za chlapa? Ona tak riskovala a my sme ju nechali len tak napospas osudu? Vsak sme vedeli, ze je teraz zranitelna. Mozno neplanovane zastavila akurat v case, kedy to buchlo. Teraz je na Tabem, aby ju zachranil. A toho Kirrila by som vytahal za usi. Zradca! Zradca! Ako mu mohol Tabe verit? Naozaj neviem, ci sa da cez to poskodene poschodie prejst. Ale uz i Mokhtar bol vyvedeny z miery a bol v soku. Neveril, ze to moze zajst takto daleko. Iba mi vravel, ze si myslel, ze ho Tabe obsral. Preto bol taky na nas v tej budove. Teraz vie, ze toto je zalezitost, na ktoru ani on nic nezmoze. Dokonca v agonii prikazal svojim Pekelnym orlom, aby odleteli! Sadol si na obrubnik a sledoval tmavohnedy dym, valiaci sa asi z jedenasteho podlazia juznej casti vysokeho Hotela Vsetkych Davenportanov. Na miesto udalosti prislo kopec hasicov, ale ti iba postavali a iba zopar z nich voslo dnu. Policajti, a to ich tu najskor tolko nebolo, vsade riadili ludi, aby sli co mozno najdalej od budovy. Prepukla panika. Nevidel som ani jedneho poraneneho, ani mrtveho. Ale vidim, ze ti ludia, ktorych sme zachranili, zacinaju byt coraz nervoznejsi. Vytvorili jednu velku skupinu okolo jedneho z nich, ktory mal prenosne radio a z ktoreho sa ozyvalo: „Prerusujeme vysielanie Statneho radia z dovodu velmi naliehavej spravy z Vecneho mesta. Do budovy Hotela Vsetkych Davenportanov podla poslednych sprav narazilo mensie lietadlo s doteraz nezistenym poctom cestujucich na palube. Na mieste je tiez nezisteny pocet mrtvych, respektive, zranenych, na mieste mame nasu redaktorku Miju Andricovu, Mija, co sa tam deje? Povedz nam, ze to bola nehoda.“ Vsetci sa divali na seba velmi vycitavo. Co tam, dopekla, hlasia? Redaktorka zacala o tom, ze stoji priamo pred juznou stranou Hotela a ze vela ludi videlo a poculo bliziace sa lietadlo, pretoze je tu park a ze je tam vela svedkov tejto tragedie. Temer hned spomenula, ze si nie je ista, ci ide o teroristicky cin, alebo iba o nehodu, ale vyslovila podozrenie, ze Statna letecka spolocnost uz hlasila unos svojho lietadla hodinu pred nehodou. „Co tam trepu?“ ozval sa jeden horlivy zachraneny a hned castoval okoloiducich otazkou, co videli. Jeden vravel, ze nevidel nic, iba pocul velky rachot a zaznamenal mensie zemetrasenie a druhy povedal, ze nepocul ziadne lietadlo. Hned na to vsak niekto ukazal na akysi obchod cez ulicu, kde predavaju televizory. Vo vyklade bolo sest kusov a vsade bolo prepnute na Statnu televiziu, kde premietali pohyblive obrazky. Redaktori boli velmi vazni a ukazali sokujuce zabery, kde je vidiet cosi ako lietadlo, ako vraza do budovy. Na to, ze to bolo „neplanovane“, mali zabery z piatich uhlov. Spustila sa velmi silna vrava. Najhorsie vsak este len prislo, ked v televizii ukazali chlapika, zrejme svedka, celkom cisteho, nezraneneho, ako kvetnato vyklada o lietadle, ze ho videl, ze ho pocul a ze zacitil zemetrasenie. Nevedel presne, kolko ludi v budove bolo, ale ze ma podozrenie, ze sa zhora uz nikto nedostane. Zatial co ludia, co neboli Hoteli, boli sokovani a verili tymto rozpravkam, hlucik zachranenych netajil hnev, priam az zurivost. Ked k tejto skupine podisiel akysi clovek v uniforme, zrejme od Statnej bezpecnosti, a cosi im tam vykladal, zapocul som z ust jedneho zo zachranenych: „My sme boli v tej prekliatej budove!“ „A ste v poriadku?“ „Nie, to nie sme! Cely cas sme sa divali na tu prekliatu budovu a nic do nej nevletelo!“ „Ostante pokojny, ste v soku, potrebujete pomoc!“ „Vy potrebujete pomoc! Co to tarate do Statnej? Ake lietadlo? My sme tesne unikli, ked udajne narazilo! Ziadne lietadlo!“ Bol to zrejme tento „svedok“, co ho videli v televizii. To uz zaujalo vsetkych dookola a ja som sa odtial rychlo spakoval. Sam bezpecak, „turak“ ako ich miestni volaju, stale omielal svoje, aby sa rozisli a aby vyhladali pomoc, co uz dotycny nevydrzal a jednu mu natiahol. Viete si predstavit, co sa v ten moment stalo. Ludia sa pomaly dozvedali o tom, aky podvrh sa stal a zrazu bola asi tisicka ludi proti turakom. Hladali ich medzi sebou v dave a strhla sa obrovska bitka. Velmi skoro sa rozchyrilo, ze v budove nie je nik a preto sa nie je coho obavat. Ja som zavelil, aby sme sli do parku a stale boli obozretni. Ludia sa mlatili asi pat minut chodze od Hotela, ale zacinalo to byt len horsie a ludi pribudalo. Bili policajtov, turakov, zacali rabovat. My sme sedeli na lavicke ako zmoknute mysi, divali sa na tu pohromu a Zavrek stracal nervy: „Nikto mi nevravel, ze to dopadne takto!“ „Co si chcel, to mas! Chcel si zhorenu budovu a mrtvoly,“ tresol Mokh. „Ale toto je hrozne! A su tam Tabe a Daisy!“ „A Lill.“ „Ten je zradca.“ „Musime im tam pomoct!“ Uz sme sa zdvihli z lavicky plni adrenalinu a testosteronu im na pomoc, ked tu zrazu nas ohlusi akysi vybuch, odhodi nas daleko. Zo zachranenych sa stali povstalci a pritvrdili. Zabludena svetlica, ci co to bolo, strelila priamo za nami. Prebral som sa na chodniku, citil som v ustach vlastnu krv, ledva som vstal a divam sa na tu pohromu. Prezili sme, ale Mokhtar to schytal velmi skaredo, Zavrek ma asi zlomeny nos a ja mam tiez nohu celu zakrvavenu. Zavrek sa velmi rychlo postavil, v ociach nepricetny pohlad, z nosa mu prudom tiekla krv a rozbehol sa k budove. Ale po sotva desiatich metroch schytal dalsie buchnaty od vojakov, ktori hermeticky uzavreli priestor okolo Hotela. Krical, buchal do vojakov, jeden ho sklatil na zem a Zav sa uz ani nepohol. Krivkajuc som dosiel k nemu, ukazal vojakom dlane, ze som neozbrojeny a pomohol som Zavrekovi stat. „Za toto vsetci skapete!“ krical. Asi i ti vojaci maju svoje opodstatnenie v tomto plane. Nic nesmie von, ani dnu. Dosli sme velmi tazko k Mokhtarovi. Uz bol v opatere lekarov. To ma zarazilo, Mokh bol znamy zlocinec v Davenporte. Bilo sa a rabovalo teraz v sirsom okoli severnej strany Hotela, ale z juznej strany stale prichadzali dalsi do kola. Zahliadol som vojakov s vodnymi delami. S minimalnymi stratami sme zabranili teroristickemu utoku a nakoniec sa Davenportania pozabijaju medzi sebou. ▌▌▌ „Co mi o tom povies, Daisy?!“ Daisy sa iba divala dopredu a bola duchom niekde celkom inde. „Iba to studujem.“ „Ale preco je teda Kirill proti nam?“ Pokrcila plecom. „Lil, maj rozum! Predsa nas nevyhodis do vzduchu?!“ „Tabe, preco si myslis, ze som si ta sem zavolal? Nutne som ta potreboval. Dostala sa ku mne informacia, ze si u seba schovavas tuto rysavku a ja som sa k nej proste musel dostat. Hned som vedel, ze chces urobit presny opak, co som chcel. Lebo ta na to nahovorila...“ „Nie, bol to moj napad.“ „Neverim ti. To dievca je nebezpecne. Ale i tak si si to predstavoval ako obrovsku operaciu, kde sanca na prezitie sa rovnala nule. Tak, ako vam to naplanovala Goldbergska.“ „Ja som predsa vedela, ze z toho temer nemame sancu vyviaznut, ale nechcela som vam brat iluzie. A este k tomu sme mali na to velmi malo casu a ludi.“ Otocil som sa k nej: „Snad mi nechces povedat, ze vy dvaja...“ „Never mu!“ „Nieco mi tajis, Daisy!“ Nastalo temne ticho. „Tak vidis, kde sme sa to dostali. Daisy bola so mnou v spolku. Ja si ju teraz odnesiem, priviazem tu teba a ty tu skapes s Vodcom. Vlastne, on to ma uz za sebou!“ A rozrehotal sa ako kon. „Lil, odporujes si. Si chudak.“ „Nie, tu ostane chudak niekto celkom iny. O to sa stav.“ „Stale tomu nerozumiem. Preco ste potrebovali Daisy?“ Zrazu Daisy temer nehlasne povedala: „Berkmans...“ Uz som fakt nerozumel. Bol som popleteny a v jednu chvilu som si pomyslel, ze doma spim a toto je jeden nepekny sen. Zvysil som hlas: „Vysvetli mu tu niekto, co sa tu, doboha, deje? Aky Berkmans, aka bomba, a na aku stranu hras, Daisy?“ „Berkmans bol moj spoluhrac. Obchod s drogami. Vsak to poznas. Ja som z pozicie veduceho linky pre rusenie cudzieho signalu vedel rozvazat drogy komukolvek. Vdaka tvojmu vymenovaniu na tento post sa mi vec zjednodusila.“ „Ako si mi to vedel cele tie roky tajit?“ „V biznise to tak funguje. Never nikomu. A urcite nie tomu, kto ta vymenoval do tak lukrativneho postu.“ „Myslel som si, ze si moj priatel.“ „Sklamal si sa.“ „A co ma s tym Daisy?“ „Ked si mi spomenul jej meno, ostal som v nemom uzase. Hlavne preto, ze to ona stoji za smrtou mojho priatela. To ma nastvalo neskutocne! Dvadsat rokov spolu pracujeme v tomto odbore, plnime si svoje zavazky voci nasim odberatelom a ona urobi toto! No nezabijes ju?“ „Ale preco ste ju uniesli?“ „Goldbergsovci su podli ludia, ktori nam kazili obchody...“ „Ze sa nehanbis takto klamat?!“ nahnevala sa Daisy. „To by ste snad uniesli mojich rodicov, ale preco prave mna? Co som vam urobila? Ved ja som zila pokojny, no dajme tomu, usporiadany zivot. A co by ste zo mna mali? Iba terc vasich nechutnych hier? No nechci, aby som vlastnorucne zabila i teba!“ „Daisy, pokoj. Iba mi vysvetli, co vy mate medzi sebou.“ „To sa opytaj Lila. Co sa pytas mna? Ak ma Berkmans a Petrovic nechceli nikam pustit cely mesiac, na nic sa nepytali… Bolo by mi to jasnejsie, keby chceli nejake informacie. Ale oni nic. Preto to nechapem a neviem, co sa tu deje.“ Kirill sa nahneval a podisiel k Daisy. Vyzeral nahnevany. „Daisy! A vari si ma nepamatas?“ Daisy sa na neho velmi uprene zadivala. „Fakt si myslim, ze som ta uz raz videla.“ „Fakt? Tak ja ti pomozem. Videl som tvoju prednasku o jadrovych bombach a ich ucinkoch este pred vyse tromi mesiacmi.“ „To ty si ten blazon, co prisiel ku mne a desat minut taral od veci a dal mi telefonne cislo?“ „Ano!“ Kirill bol namosureny. „Vravela si, ze prides! Ja som ta tak cakal ako tupy!“ „A ty si to zobral tak vazne?! Nebud smiesny. Nehovor mi, ze pre toto som trpela!“ „Daisy, vsak ja ta milujem! Chcem ta mat, vlastnit a priviazat k sebe!“ Ostala zarazena. Potom vsak zvaznela a posobila urazene: „Takze si si objednal moj unos. A si zrejme rovnako vysinuty ako tvoj priatel- otrokar. A ten ma mal len nachystat na to, co budes so mnou robit ty?“ Kirril bol chvilu ticho, no potom sa nepricetne zaskeril a prikyvol. Keby si nedaval pozor, asi by oslintal podlahu. „Si mudra rysavka. Krasna rysavka. A mala by si byt stale pri mne. Byt mojim otrokom. Vecne sputana. Tak, aby ma to uspokojovalo.“ „Vies, co si o tebe myslim?“ „No co? Povedz to,“ tvaril sa ako male decko. „Ako clovek, co chce vsetko mat. A ak to nedostane, vezme si to. A neznasa odmietnutie. Ja som na to tvoje stretnutie neprisla, lebo som ti hovorila, ze mam kopu prace, lebo sa mi v skole prestalo darit a hrozilo mi, ze ma vyhodia. A navyse z teba slahala na kilometer palenka.“ Tusil som, ze teraz je potreba konat. Preto som sa radsej postavil medzi nich. Citil som, ze Lil vybuchne, az mu navrela zila na cele. „Vedel som to. Ano, vedel, ze to takto dopadne. Este tu je jedna ina moznost. Vzdy som stal medzi dvomi mlynskymi kamenmi, nevedel som sa rozhodnut. Ale dam ti na vyber, kraska. Druhou moznostou bolo to, ze hned, ako som sa dozvedel o tejto akcii, vedel som, ze ak ziskam teba a budem ta drzat dovtedy, kym sa tato akcia nespusti, adekvatne sa ti pomstim. Temou tvojej prace na Vedeckych dnoch mladeze. A potom pojdeme ja a Tabe von a teba tu necham. Suhlasis? Zasluzis si to. Alebo prva moznost – hm, ta mi je viac po chuti, i ked teraz je asi uz nerealizovatelna.“ „Ja neodidem.“ povedal som a neprestal sa divat na Kirilla. Kirill sa na mna prisne zahladel. „Von!“ Ani za nic som nechcel ustupit. Nemihol som ani brvou. „Von!!“ „Kirill, robis chybu!“ „Von!!!“ Krical coraz viac, a ked ma tu uz chytil za rameno a chcel vyviest von, vzoprel som sa a chytil jeho ruky. Prestal. Dival sa na mna: „Priatelu, ak tu chces skapat s touto podlou a nevdacnou rysavou nulou, nech sa paci. Nebranim ti v tom. Prave pred sekundu som o nu stratil zaujem...“ Drzal som dvere, nepustil ich, preto sme sa zacali bit. Bol silnejsi, vrazil mi dve do brucha, nechal ma tak, otvoril dvere, vysiel von a zamkol. Zacal som po nich buchat pastami a div som si nevytrhal vsetky vlasy na hlave. Daisy iba zakaslala. Spamatal som sa zo soku, chcel som ju odviazat, ale tie jeho uzly boli tak sofistikovane a upevnene, ze som s nimi nemohol pohnut. Boli to profesionalne uzly. „Vyzuj mi pravu topanku.“ „Preco?“ „Odvtedy, co ma uniesli a som volna, nosim v nej noz.“ A vazne. Bol to cerveny mini vreckovy nozik, ale velmi ostry. „Ma ovladac k bombe.“ „Tak a sme v riti!“ „Bud odpocitavaj sekundy, alebo hladaj cestu von.“ „Toto je Vodcova pracovna. Sto percent tu nie je nic, co by nas zachranilo. Ani dvere neviem vyrazit, som na to slaby!“ ▌▌▌ Podivala som sa na neho velmi prisne. „Co si za chlapa? Ty sa nesmies vzdavat! No dobre, nie si fyzicky silny, ale ja si ta vazim kvoli tomu, ze si sa nebal ist za mnou aj cez to zhorene jedenaste poschodie. A si frajer, ze si temer znicil ochranku s Moktharom a ze si mu vobec zavolal. Si moj hrdina. Ale teraz nic od teba nechcem, iba aby sme vyrazili tie prekliate dvere, lebo tu umrieme!“ Tabe prisiel k sebe. Najskor sa motivoval a potom sa pokusil silno kopnut do dveri, na co zaletel k zemi a rozbolel ho chrbat. Vyrazil si dych asi. Podisla som k nemu. „Tieto hovadiny funguju naozaj iba vo filme,“ vystekol. Asi pat nekonecnych sekund sedel na dlazke a ja som sa snazila po celej miestnosti najst nieco, co by sme mohli vyuzit na otvorenie, rozmlatenie tych dveri. Zufalo som udierala roznymi predmetmi do dveri. „Daisy, prehrali sme.“ „Asi je to tak,“ sadla som si k nemu. Uz prisiel naspat k dychu. „Zavrek mi pomohol. Nechal emigrovat moju zenu. To bude slz, lutujem ju.“ „Ja zase mam otca a mamu, ktori sa o mna nestarali, odkedy som sa rozhodla ist vlastnou cestou a neist na tu ich skolu, ale ist za tym, co chcem. Mesiac som bola z Plakinska a ktovie, ci ma vobec oni nahlasili ako nezvestnu. Celkom som im asi nechybala.“ „Nehovor tak. Su to predsa tvoji rodicia. Aj ked sa zda, ze ta nemaju radi, vnutri tomu tak nie je.“ „Mozno. Ale neodpustim im, ze mi neboli oporou v case, ked som to potrebovala najviac.“ „Oni to prehryznu.“ „Nedokazali sa cez to prehryzt cele styri roky.“ „A to si byvala s nimi?“ „Nie, neblazni.“ „No a ja ani vlastnu rodinu nemam. Obavali sme sa, ze si dieta nemozeme dovolit. Ja som bol naduty ako papagaj a Kristine bola vtedy mladucka a prilis lahko ovplyvnitelna, ked sme sa brali. Bal som sa, ze v tejto krajine nie je zdravy zivot dietata, pretoze ak by som urobil co i len malicky preslap, odnieslo by si to i to dieta. A i ono by sa mi mohlo postavit chrbtom.“ „Vidim, ze prezivame nieco podobne, ale v podstate naopak.“ „Tak to teda vyzera.“ „Ale urcite vies, ze rodina je to naj.“ „Ano viem,“ vzdychol si. „Lahko sa to hovori, ked moc, peniaze a v mojom pripade ani neviem co v spojeni s alkoholom tak narusaju rodinu.“ „Ale v nasej krajine su rozne ulavy pre rodiny s dietatom. Do patnastich rokov zivota za neho neplatis temer nic. Dopravu ma zadarmo, byt sa za neho neplati, ani v skole si nikto nesmie od neho nic pytat.“ „U nas to bolo nejako naopak. V casoch, kedy sa uznaval hlavny prud, bol hlavny trh! A vsetko pre biznis! Pocitovali sme uzkost, ale mala som pocit, akoby nasa krajina davala ludom „balicek stastia“, proste dajte ludom to, co nikdy nemali a budu vas milovat. A oni na oplatku nam poskytovali pozicky, platili sme za to, co sme kedysi mali zadarmo a my sme to brali ako samozrejmost. Ja som si nikdy nemohla len tak niekam vycestovat, na to som proste nemala. A zadarmo ako stopar sa bojim. Nikdy nevies, na akeho psychopata narazis.“ „Ako napriklad teraz.“ „No, dajme tomu. A najhorsie bolo, ze nas takto ovladali. Kupovali si hlasy, vo velkom prehajdakali verejne financie a potom sme to vsetko platili. Ja viem, ake to je. A ak sa tato krajina zbavi Strany, pridu dalsie problemy. Transformacia krajiny je vzdy velmi zlozita a je potreba si uchovat najdolezitejsie a strategicke podniky v state, aby vam ich neskupil investor a aby ste neskoncili s holymi zadkami.“ „Ale kto tu hovori o transformacii? Ma snad Strana zaniknut?“ Vstala som a podisla k oknu. Situacia von mi priamo nahrala. Ocakavala som, ze tieto udalosti konecne pohnu s touto krajinou. „Nechcem ti brat iluzie, ale keby si sa pozrel, co sa deje vonku...“ Neveriacky sa postavil a hladel na skazu vonku. Ludia, ktorych sme oslobodili z budovy, prave napadli tazkoodencov, zrejme Strane chybal niekto dole, aby korigoval, co povedia. Zda sa, ze ludia stratili chut pocuvat rozkazy Strany a v uliciach sa rozputalo peklo, lietali delobuchy, strielali svetlice, polievacie auta rozhanali dav, vsade krik, panika, mozno i krv. „Paneboze!“ „Asi si im chybal dole.“ „To vsak nemozu robit!“ „Ale mozu. Stavim sa, ze vypli kamery aj zive zabery z horiacej budovy, aby ludia mimo hlavneho mesta nemala ani ponatia o tom, co sa deje, pretoze sa deje to, co oni nechcu.“ Tabemu sa zrutil cely svet. Odisiel spred okna a zahladel sa na mrtveho Vodcu. „Bud si to spachal ty, alebo Lil alebo niekto iny, kto povedal, aby sa toto stalo. Moj zivot sa i tak konci, pretoze cely zivot som veril comusi, co je tak zverske a podle.“ A venoval mi pohlad. „Tabe, prestan takto rozpravat. Kazdy rezim ma svoje pre a proti a to, ze teraz to nevyslo, nie je dovod vesat hlavu, ale prave naopak. Zbavit sa ludi, ktori si myslia, ze si ta kupia. Korupcia bude, ci si u nas, ci tu. Zabijanie bude, ci si u nas, ci tu. Vsetko zalezi na ludoch. I my mame svoje problemy. Zavidime si, sme podli, myslime si, ze nam pecene holuby padaju do ust, sme lenivi, nadavame na vsetko, pritom my nic nerobime, sme lahostajni voci ludom, co sa maju horsie ako my… vzdy je najlepsie najst zlatu strednu cestu.“ Podisiel ku mne a vrucne ma objal. Taketo objatie mi vohnalo slzy do oci. Prekvapeny sa spytal, co sa deje, na co dostal otazku: „Toto mi chybalo!“ „Chudinka. A ja som ta neochranil a sme tu zavreti.“ A objal ma este pevnejsie. „No dobre, dost filozofickych uvah o spolocnosti a dost sentimentality,“ dostala som totiz tak sialeny napad, ze ked som to povedala Tabemu, temer predcasne zomrel. „Zblaznila si sa?“ „Musime sa dostat o poschodie nizsie.“ „Tam je dalsia pracovna.“ „Ano, ale je odomknuta, pretoze bezpecnost je vypnuta. Ostat tu nie je najlepsi napad.“ „Co ak...“ „Tak zomrieme. Ci padneme z budovy, alebo nas zabije Kirill. Ja zomriet necinnostou rozhodne nechcem.“ 11 Bolo to tu ako na pohorenisku. Ludia sa bili hlava-nehlava, polievacie auto striekalo vsade vodu, rozhanalo ludi. Ti sa nechceli upokojit a spravali sa ako stado. Len co narazili na nejakeho cloveka, o ktorom si mysleli, ze je spolceny s touto katastrofou, nemali zabrany. Ak by mohli, maso by z neho trhali… No dobre, az tak zle to nebolo, ale nedivalo sa na to dobre, to vam teda fakt poviem. Hoci mne to bolo v podstate jedno, pretoze vidim, ako sa biju ludia, co nas nenavidia. Hneva ma, ze vidim, ako prehravaju bitku o ludskost. Cely cas som cakal na tuto sancu. Teraz, alebo nikdy. Vlastne, nemam ako pohoriet, nie som fakla. Je to jednoducha uloha. Ale neviem, ci som na to pripraveny. Ci mam na to odvahu. Oci su stale v pozore, vysielacka pri uchu a pocuvam, ci sa nieco zmeni. Vyhlad mam celkom nanic, este ze mam spojencov v armade. Hecujem sa k tomu vykonu, ale uz dost dlho ma to hneva, ze sa neviem namotivovat. Ked vybuchla bomba v budove, ostal som zarazeny a nevedel som, co od vzrusenia. Dufam, ze tam neboli ludia. Vlastne uz tam ludia nie su, lebo vsetci, ktorych zalarmovali, sa teraz biju. Stale to vojaci nemaju pod palcom. Aj ked to teraz vyzera, ze viaceri uz nevladzu, ostavaju stovky ludi na zemi, ale vela z nich sa hybe, co je dobre znamenie, dostavam spravy. Zatial. Boje uz zuria temer sto metrov odo mna. Ja tam iba stojim, vysielacka v ruke, snazim sa sustredit na budovu. Dym je naozaj tmavy a hrozny. Mam pocit, akoby budova sublimovala. Pomaly sa z nej tratia ciastocky, ktore vietor odvieva na zapad. Je mi z toho zle, ale obcas si nieco vypocujem z vysielacky, poviem, ze rozumiem a stale cakam. Nieco som vsak zrazu zahliadol v budove. Pytam sa do vysielacky, co vidia zo severnej strany. Dostavam spravu od jedneho z nich, ze to vyzera, akoby niekto cosi vyhodil z okna. „Ale stale to tam je,“ hovorim. „Ano, vyzera to ako nejake latkove neviemco.“ „Co to je?“ „Neviem, ktosi otvoril okno a vyhodil z neho nieco.“ „Nemozem sa velmi priblizit, sledujte, co sa tam deje.“ „V poriadku.“ Mam strasne zly pocit, ze tam niekto predsa len ostal. Toto je naozaj situacia, kedy ide o zivot a clovek ani nevie, ako sa ma v ten moment citit. Stoji na zemi a vidi, ako niekto bojuje o zivot tam hore? Nie, to predsa nemoze byt pravda. Vsak sa rozkotulali spravy, ze nejaki hrdinovia ich odtial dostali a teraz sa biju pred mojimi ocami. Vojaci pomaly ziskavaju kontrolu nad davom, ktory je uz vysileny a nechce sa uz bit. Mozno uz zmarnili vsetkych nepriatelov a je spokojny so svojou pracou. Znacne sa to upokojilo. Ale co sa to deje? Ktosi ukazal smerom na budovu a zrazu uz vsetci okolo neho stoja ako podtati. Doteraz sa vsetci bili a teraz sa zrazu druzne divaju jednym smerom. Co ich tak zaujalo? „Co sa tam deje?“ „Zrejme sa niekto sa objavil v okne...“ „To nemyslite vazne.“ „Je to tak. Stoji tam prikrceny. Vyzera, ze chce ist po akomsi lane dole do nizsieho poschodia. To, co vyhodili, bolo lano.“ ▌▌▌ „Tak dobre.“ „Ale ak dovolis, tricko si necham.“ Usmial som sa. „V poriadku.“ Tak sme sa zacali vyzliekat. „Ak toto vyjde Daisy, tak ta dole na zemi vybozkavam.“ „Na to sa tesim.“ Tricko a tielko slo dole a hned sli dole i nohavice. „Citim sa divne.“ „Nikto nas nebude sledovat, venuju sa -svojej cinnosti-.“ Podival som sa znova cez okno. Stale velky chaos a vobec sa ho nedari drzat na uzde. „Tak fajn.“ vravela Daisy a uz chcela vyzliect suknu, ked som jej navrhol, aby ostala oblecena, ale aby sme vyzliekli Vodcu. „Fuha. Trufas si na to?“ „Hadam mi pomozes.“ „Fajn.“ Celkom bez zabran som zacal snimat z neho sako, koselu, nohavice, bol by som pokracoval i dalej, ale Daisy mi vravela, ze to bude celkom stacit, ked vezmeme snury, ktorymi bola priviazana a vsetko satstvo dame dokopy nim. Daisy sedela na zemi a velmi sikovne stacala tricka, saka a nohavice. Celkom sama potom vzala casti snur a zviazala ich do dlheho lana, ktorym by som sa… ehm… mohol spustit do nizsieho podlazia. „Si si ista, ze ma to unesie?“ Podivala sa na mna. Boli to temer psie oci. „Vsak tam pojdem ja.“ „To nemyslis vazne!“ „Myslim. Toto lano ta asi neudrzi. Je potrebne zist dole, nejako okno rozbit a vojst dnu. Vyjdem potom hore, a otvorim ti. Len tu pockaj.“ „Blaznis?“ „Ano.“ Teraz som o nu mal vazny strach. „Prosim ta, ziadne prehnane hrdinstvo zase.“ „Nie. Som lahsia a pri troche stastia, ak nebude fukat, sa dostanem dole. Iba mi daj nieco, cim by som rozbila okno.“ „Myslis, ze ti to dovolim?“ „A ty by si siel?“ Odrovnala ma. Asi nie. Zatvaril som sa neurcito. „Asi.“ „Nepocula som ano, takze nie.“ „Ale ja nedovolim, aby sa ti nieco stalo kvoli mne!“ „Nie? Tak vezmi tento koniec nasho lana a priviaz ho o radiator najpevnejsie, ako vies a ver mi.“ „Vies liezt?“ „Iba dole. Bude to hracka.“ Zmurkla na mna. Co som mal robit? Nase lano nevyzeralo najlepsie, ale drzalo celkom dobre. Hadam bude dostatocne dlhe, aby dosiahlo dole. Ani som si nevsimol, ze si Daisy vyhotovila pomocku. Z snur vyhotovila akesi dve oka, do jedneho dala zapastie a druhe dala na lano. Keby nahodou, tak sa zachyti o najblizsi velky uzol a hadam, nepadne. „To je prvy raz, co sa idem priviazat umyselne“, usmiala sa. Je to blazon. Neviem, ci robi dobre. Lano som priviazal o radiatorovu ruru a este ho istil pazami. Daisy otvorila okno a ja som ho vyhodil von oknom. Je dostatocne dlhe. „Vyborne. Daj mi daco tazke, aby som mohla rozbit to okno.“ Podal som jej Vodcovu asi najcennejsiu relikviu: „Ak to nevyjde s tym, tak to nevyjde s nicim.“ Bol to globus. Velmi masivny, zelezny, tazky. „Okna su stare, na ne to nechce ani velku silu.“ „Drz mi palce.“ Trochu ma desil vietor. Nebol k nam velmi privetivy, pretoze v tejto vyske uz silnejsie dul a nase lano sa kolisalo od svojej osi asi dvadsat centimetrov do oboch stran. Ta vyska! Daisy sa iba usmiala a uz som jej pomahal na parapet. Nozik medzi zuby, privrela si ruku do svojho postroja a uz som videl, ako sa nesmelo krci a snazi sa otocit, aby bola tvarou k budove. Trochu som jej pomohol. Rukou si pomohla tak, ze sa zachytila o parapetu z vonkajsej strany. Celkom lahucko vyklzla potom z okna a ja som trpol. Nespustal som ju z oci. Svoj postroj vzdy posunula nizsie, tesne pod vacsi uzol a liezla dole. Celkom jej to slo. Ale to, co som si vsimol, ma vydesilo a zaroven fascinovalo. Ludia sa divali nasim smerom a zrazu tam vonku vsetko stalo. Ludia, co sa navzajom bili, teraz spolu sledovali, co sa to deje. Prislo mi nevolno z toho, aky paradox zazivam. Potom sa rychlo pozriem na Daisy. „Vsetko v poriadku?“ Zamrmlala. Mala ten nozik v zuboch a tazko sa jej hovorilo. Ale rozumel som cosi ako „ano, dobre“. Zrazu zadunel silnejsi vietor a rozkyval lano. Daisy prestala liezt, ostala, ako bola a snazila sa nedivat dole. Ale uz to kyvanie zacalo byt trosku silnejsie a Daisy zacala stracat podu pod nohami. „Pokoj! Vydrz!“ Znova zamrmlala. A podivala sa na mna. Nikdy som ju tak vystrasenu nevidel. Iba som jej zakrical: „Si vyborna, este kusok nizsie a si tam!“ Potom vsak urobila osudovu chybu. Aj ked som jej krical, aby cakala, kym prestane viat silnejsi vietor, uz nedbala a nohou o mur budovy sa chcela vyrovnat, ale stalo sa napokon, ze to s nou myklo, co ju vystrasilo, pustila noz z ust a temer sa pustila. Padala iba par centimetrov, lebo sa jej ruka zachytila do jej postroja. Strasne zakricala. Co som mal robit? Visela na jednej ruke, priviazana o lano. „Druhou rukou sa pritiahni k lanu!“ Pocuvla. Islo to tazko, ale muselo. Povolit lano neslo, iba ho cez dalsi posledny vacsi uzol prevliect nizsie. „Nie! To nie! Drz sa pevne!“ „Ale ako? Ked dam dole postroj, mozem spadnut!“ „Pritiahni si koniec lana a uviaz ho do uzla!“ „Dobre!“ Potom kricala, ze ju strasne boli zapastie. Da sa povedat, ze asi desat sekund jej cele telo s gravitaciou tlacilo na jej zapastie. Bude tam mat znova odreniny. Vyslo to. Koniec lana bol znova dalsi uzol, cez ktory sa postroj nemohol prevliect. „To je teda! Este som uzol jednou rukou visiac z najvyssej budovy nerobila!“ „Pokoj!“ Nic ine by jej i tak nepomohlo. Citil som sa mizerne. Riskuje zivot a ani nevieme, ci uz nahodou Kirill nefujazdi do bezpecnej vzdialenosti, aby nas odpalil. Globus mal akysi hacik. Posledny spagat som uviazal o ten hacik a podal ho dole Daisy. Temer nedosiahol celkom nakoniec. Nakoniec som zacul: „Mozes pustit!“ Pustil som. Daisy nemala dost. Zrazu ho pustila a nebyt toho, ze ho zachytila o snurku, mohli by sme sa rozlucit s jedinou sancou, ako rozbit okno. „Co tam vyvadzas?“ „Musim si teraz globus omotat okolo ruky, aby som mala viac pokusov.“ A uz tam visela na celkom konci lana a na koniec iba pevne zovrela spagat v ruke a hodila globus do okna. ▌▌▌ Prastanie skla. „Vyslo to! Tabe, vyslo to!“ Neodpovedal. Viac raz som s globusom este tresla do nerozbitej casti, aby som zvacsila plochu, ktorou sa mozem prestrcit dnu. Ale teraz pride ta najzlozitejsia cast. Musim sa rozkyvat a vietor mi v tom pomahal iba velmi malo. Co robil Tabe, neviem. Ale napokon to dopadlo celkom dobre. Rozkyvala som sa a nohou som sa zachytila parapetnej dosky. To stacilo. Potom uz len som sa znova zaprela a vedela som, ze ked som sa chytila rukou hornej casti okna, mam vyhrate. Otocila som sa teraz zadkom k budove, uz som bola v poklaku temer v okne, a pokusila som sa vybrat si tu ruku z postroja, ktory ma zachranil, ale temer mi odtrhol ruku. Neslo to. V zapale som ten posledny uzol tak pevne stisla, ze som ho uz rozviazat nedokazala. Tak som tahala ruku, smerom k sebe tak silno, ze som nevnimala bolest. Drzala som sa steny okna, uz som na nom pohodlne sedela. Napokon to vyslo a temer som stratila balans a na desatinu sekundy som myslela, ze zletim z okna dnu do miestnosti asi z metrovej vysky, prevrhnem sa cez radiator a dopadnem podobne, ako pri mojom temer fatalnom pade. Ale udrzala som sa. Jemne som vysla z okna dnu. Uz som bola opatrnejsia. Ale potom to zacalo. Nohy som mala vo vzduchu dost dlho, aby im nahromadeny adrenalin zakazal cinnost. Tak som sa nevedela postavit a asi desat sekund som bola v poklaku a spamatavala sa z toho, co sa teraz stalo. Podivala som sa na lave zapastie. Nebolelo, ale bolo skaredo poranene, zily navrene a ruky temer modre. Si hlupa, Daisy. Si korunovana krava, vies to? Co ta to napadlo robit tieto sialenstva? Asi naozaj neviem premyslat tak rychlo, aby som myslela sa svoju vacsiu bezpecnost. Teraz musim hore otvorit Tabemu. Prve kroky boli velmi nemotorne, ale potom som sa upokojila a vysla po schodoch na vysne poschodie, kde uz udieral Tabe do dveri, aby som ho rychlejsie nasla. Tak som rychlo pribehla, co mi moje nohy stacili. Kluc bol, nastastie, dnu. Ak by tu nebol, musel by dole takto i Tabe. A tolko casu nemame. Mozno uz teraz je niekde Kirill, schovany v bunkri, v ruke ma ovladac a uz tlaci spinac na skryty podzemny atomovy vybuch, ktory sa rozsiri iba jednym smerom: hore. Tlakova vlna vytvori zemetrasenie, ktore budeme citit a bude znakom, ze mame asi tri sekundy, kym vybuch postihne vsetkych sest podpornych zeleznych opornych stlpov, drziacich tuto budovu, ktore sa roztavia a privedu budovu do stavu padu v rychlosti temer rychlosti volneho padu. Som ja ale rysava krava, ze som na to neprisla skor. Kto vsak mal vediet, ze sa udeje to, ze niekto vezme moju prednasku doslova? Mudra som teraz ako Salamunova prava noha. Len co som otvorila dvere, vyrutil sa na mna Tabe a objal ma tak silno, ze mi takmer vypadli oci z jamok. „Ked budeme dole, dostanes na zadok.“ „Slubil si mi bozk.“ „Aj ten bude. Teraz ale utekajme.“ Teraz ma nechal prejst prvu a on siel za mnou. Mal by byt vzadu, ale teraz idu mravy bokom! Brali sme schody po troch, ja niekedy som sa cez uzke schodisko chopila obomi rukami zabradlia, svihla sebou a naraz preskocila i sest poslednych schodov. Konecne sa dostavam do formy. Celkom ma to tesi. Ale asi v polovici tohto behu som zacala citit, ako strasne ma zacina boliet zapastie. Sok prisiel oneskorene. Z neho ma rozbolelo brucho, ze som sotva pokracovala. Ale nesmeli sme prestat utekat ako zmyslov zbaveni. MUSIME dole! A ak sa Kirill rozhodne nechat budovu zburat, ohrozi i zivoty vsetkych naokolo. Pri takomto vybuchu, ak sa podcenia karcinogenne ucinky bomby, i hasici, ktori tu budu hasit, mozu dostat rakovinu pluc. Psy sa udusia. Bude to vacsia katastrofa nez „iba“ zrutena budova, pyroklasticke mraky pohltia cele namestie a z nas neostane nic. NIC. Ani len telo, proste vsetko sa rozptyli na prach. Aj budova. Velku cast odveje vietor. Prechadzame cez zasiahnute jedenaste podlazie. Vsetko je temer cierne. Poziare temer vyhoreli. Zase je pravda, ze plamene zasiahli skor opacnu stranu budovy, nemala som prehlad, kde sme. Podla planov malo udajne lietadlo narazit do severnej strany veziaku. Ak to je pravda, tak sme v juznom schodisku, alebo, co ja viem?! Neviem sa v tom vyznat, ale zopar pohladov a bolo mi jasne, ze tu je iba obhorena kostra budovy a ziadny masaker to nie je. Bolo tu ludoprazdno. Aj to bol trochu nestastny plan, jedenaste podlazie nie je tak vysoko, ako si planovaci mysleli. Ak by chceli narazit do vyssich casti, dalo by sa to zhltnut, ale ludia by take lietadlo poculi a videli. Bezime znova dole. Znova sme brali schody po dvoch ci troch. Ale uz som osobne nevladala. Tabe uz bol rychlejsi a celkom sviezejsi a ked som mala pridat, bez vyzvania som sa zrazu odlepila od zeme a ocitla som sa v jeho naruci. „Urobila si toho tak vela, ze neviem, ako sa ti mam odvdacit, Daisy. Tolko ta uz ponesiem.“ Poslednych par poschodi som uz temer nedychala, ako som sa bala zacitit zemetrasenie. Mohli by sme i spadnut. Neuveritelne! Dokazali sme to, vidim pred sebou velky zdroj svetla, rozbite dvere, temer na nepoznanie zmenenu recepciu, cez rozbite dvere sme sa dostali vonku. Tabe zabral. Ani raz nezafucal, neoddychoval. A konecne sme vonku! Ale nesedi mi to, trvalo nam to mozno menej ako patnast minut, ale podla mojich vypoctov uz mala budova spadnut. Tabe mi venoval slubeny zadychany bozk na lice tesne predtym, nez ku mne podisli desiatky ludi. Vsetci sa radovali, chceli ma objat, bozkavali ma, niektori od dojatia plakali. Neslychane. Pred par dnami ma obchadzali a teraz som na roztrhanie. Nemala som vsak cas. Cez ten dav ludi sa ku mne dostal sanitar a cosi sa opytal v tom kriku. Nic som nerozumela, no zadychana som iba prikyvla hlavou a on si vsimol zranenia na zapasti, tak si hned privolal pomocnikov a snazil sa ziskat trochu priestoru. Vsetci ludia sa odstupili a priamo na mieste ma zacal tento postarsi sanitar osetrovat. Kruh okolo mna zacal povzbudilo tlieskat, piskat a kricat. Iba som sa usmievala na vsetky strany. ▌▌▌ To, coho som bol svedkom, ma uplne ohromilo. Dostaval som spravy do vysielacky a stale som sa dookola pytal, ci to je mozne, na co som dostaval spatne spravy, ze ano, lebo sa to deje. Chcel som mat na to vyhlad, ale potom ktosi z druhej strany zahlasil, ze zahliadol objekt, ako sa rychlym krokom blizi ku mne. Celkom oslepeni ludia si temer ani nevsimli, ze z budovy niekto predsa len vysiel. Mal urcite ochranu. Nikto ho ani nemal vidiet. Ale ak by mal sprievod, bol by to moj koniec, ale myslim, ze ho i tak odrovnam. Ale teraz prichadza moja cast pribehu. Nech ma akokolvek zaujimala situacia tam hore, musel som sa primarne venovat svojej cinnosti. Stale som hlasil svoju polohu do vysielacky a oni mi hlasili jeho polohu, ci sa priblizuje, ci oddaluje. Malo to byt o nieco jednoduchsie, ako sa zdalo, ale ked mi zahlasili, ze sa odo mna vzdaluje, musel som, chtiac-nechtiac, priamo cez dav. Sice vsetci stali ako solne stlpy, ale velmi mi nepomahali, lebo som sa musel cez nich pretrcat, a nebolo to vzdycky jednoduche, lebo takto ma dost spomalovali. Stale som sa vzdaloval od neho. Bolo to zle. Zacal som chytat zachvaty, ze jedinu vec, co mam na starosti, poseriem. Ale zrazu zahlasil, ze smeruje ku mne. A priamo. Uz mi dali pokyn, aby som iba stal. Zrazu tu bol. Videl som ho. Povedal som do vysielacky, ze ho vidim, vypol som vysielacku a postavil sa priamo pred neho. Nevsimol si ma, pohlad mal zapichnuty do zeme a chcel byt nepozorovany, presiel okolo mna. Viem, ze to je on. Tak a je to vonku. „Otec, daj mi ten ovladac.“ V dave to vobec nezaniklo. Prave naopak. Okolostojaci ludia na mna pozreli ako na lovnu zver a chlap zastavil svoje kroky. Pomaly sa otocil smerom ku mne. Bol celkom taky, ako som si ho predstavil. Ako ja v jeho veku. Velmi sa cudujem, ze sme sa doteraz nenasli. Bol to vysoky a statny chlap, stale mladistveho vyzoru, ale i tak by som mu tipoval nie viac ako styridsat. Okolostojaci mykli pohladom na mojho otca. Ten sa na mna zadival velmi milo a temer sa az rozplakal: „Rikard, si to ty?“ „Ano. Daj mi ten ovladac.“ Celkom zmakol. Nespustali sme zo seba oci, on z vrecka na saku vybral ovladac, pomaly ho polozil na zem. Nechali ho vsetci tak, vsetci sa toho ovladaca bali, akoby ich mala kopnut elektrina. Stale nicomu nerozumeli. Hned tam pribehol pyrotechnik a vzal ho. Otec podisiel ku mne a objal ma. „Kde si bol cely ten cas, Rikard?“ Vedel som, ze to dopadne presne takto. Vedel som, ze otec taku kravinu neurobi, ked budem pri nom. Nevedeli sme sa za tie roky najst. Vdaka vzdialenej pribuznej Stefe a jej konexiami na armadu sa to napokon podarilo. A tak si Rikard Sotnieks predsa len nasiel otca a zistil i svoje povodne priezvisko, ktore mu nevedeli povedat ani novo nadobudnuti pribuzni. Kirril je mojim jedinym pokrvnym pribuznym a to otcom. 12 „Ako si mohol vediet, ze toto ti vyjde?“ „Trochu som patral. Ani Stefe nevedela o tom, ale napokon sme to zistili“, odpovedal zapyreny Rikard. „Ono to s tvojim otcom bolo trochu inak: Na Vedeckych dnoch mladeze bol z jedineho dovodu: chcel ta najst. A ked ho vsade odmietli, lebo mal vypite, rozhodol sa, ze si ta najde sam a chodil po prednaskach. Preco prisiel na moju, to dodnes neviem.“ „O otcovi fakt nic neviem. A o tom, ze je v budove, viem od vojakov. Stefe sa vypracovala do vysokeho postu a ma totiz velke slovo i v obrane statu a oni pomocou nejakych pokrocilych radarov zistili, ze budova nie je prazdna.“ „Ale i tak si dost riskoval, ze si do toho siel. Doma ta urcite cakaju, nemal si problemy?“ „Je skuskove obdobie. Sice som dostal doma vela kriku, nakoniec ma pustili,“ Rikard nevedel skryt cerven v licach. „Ale bolo to drsne,“ pripustil Zavrek. Nos mal este prelepeny, ale ruka ho uz nebolela. Pil vela mlieka. „Hadam, ze to, co sa stalo, sa uz nikdy nestane.“ „V to dufam,“ pripojil sa Tabe. „Ale viete si predstavit, ze sme zabranili teroristickemu utoku?“ „Mne to nedochadza doteraz,“ chopil sa slova Furio, „ale za vsetko dakujeme Daisy.“ Daisy sa zapyrila: „Ale nebol to moj napad.“ „Ale cele si to zorganizovala.“ „Neblazni. Museli sme menit plany ani dvakrat, ci trikrat. A improvizovali sme.“ „To ano,“ namietol Zavrek, „ale aha, nechcipli sme tam. Sme tu a to vdaka tebe,“ zartovne ju buchol do pleca. Daisy sklopila oci na svoje zapastie. „Ale ty si to uz prehnala s tym lanom. Mal som sa tam spustit ja.“ „Po bitke je kazdy mudry.“ zahriakol Tabeho Furio. „A co teraz?“ opytal sa Rikard. „Co myslis?“ „No, ludia cakaju na to, co im za par hodin povieme.“ „To je fakt,“ usmiala sa Daisy, „mozem vas o nieco poprosit?“ „Ano, Hrdinka?“ „Bola by som velmi nerada, keby som ziskala na tom nejaku publicitu.“ „Preco?“ podival sa na nu zacudovane Furio. „Neviem si predstavit, aby som po tom vsetkom este mala davat rozhovory, zucastnit sa roznych akcii a byt za hrdinku. Nepotrebujem tu publicitu.“ „Ale ludia predsa chcu poznat Hrdinku Davenportu - Superzenu.“ „To si vypotil teraz?“ „Hej,“ zasmial sa Zavrek,“ „ale nebudem daleko od pravdy, ze sa na tom vsetci zhodneme.“ Daisy iba sklopila oci a nevinne sa usmievala. „Chlapi, ale Daisy ma pravdu,“ po case namietol Rikard, „myslim, ze si po tom vsetkom, ci si si tu vytrpela, zasluzis velku davku odpocinku.“ Zhodli sa na tom vsetci. Tabe sa uz pripravoval na rec a preto hned nahodil: „Co mam povedat ludom?“ Nastalo hlupe ticho. Furio vstal z pohovky a zhostil sa pre neho nezvycajnej roly retora: „Proste im povedz, ze politicku zodpovednost za prekazenie utokov preberas na svoje ramena ty a tym vlastne ochranis nas vsetkych, ale najviac vsak Daisy. Ak si ludia naozaj vazia toho, koho videli, splhat sa dole po lane do nizsieho podlazia, urcite si po case najdu cas a budu patrat a Daisy vypatraju. Neverim, ze sa tomu Daisy vyhne. Ale v jej prospech hra to, ze ona s touto krajinou a jej politikou nema nic do cinenia.“ „Mudro hovoris,“ prerusila ho Daisy, „ale co ak ma vypatraju predstavitelia Strany a budu chciet odo mna naplanovat nejaku ich akciu?“ „Vari oni vedia, kto to cele naplanoval?“ Tabe vystrel hrud a simuloval, ze uz stoji pred davom: „Aj ked nerad, ale pred ludmi poviem, ze som to cele spiskal ja, aj ked vsetci vieme, ze nasim mozgom bola Daisy. Ako vravis, ludia o tom nemusia vediet. Zase. Ale ak sa nam prevrat nepodari, tak budem oznaceny ako statny nepriatel a mozem ist prinajlepsom kopat kanaly.“ „V tom lepsom pripade,“ doplnil Zavrek. „V tom lepsom pripade,“ pritakal Tabe. „Neberte to tak tragicky,“ namietol Rikard, „tato krajina zaziva novy zaciatok. Vodca nezije a Strana uz nema taky vplyv. Vela pohlavarov sa teraz krcia v nejakych ukrytoch, alebo emigrovali – boja sa nasledkov. Vsak si videl, co sa udialo na ulici. Po tom celom tato krajina nebude stat na nohach, ktore si podpilila.“ „Vazeni, v tejto krajine je to tazke,“ zapojil sa Zavrek, „Vodca nemal prakticky ziadnu moc. Sedou eminenciou je tych zopar ludi, ktori tu vlastnia pol republiky. Ti si zaplatia kohokolvek a kedykolvek. Nebude to take lahke.“ „Co takto teraz sfanatizovat dav, aby siel tvrdo po krku Aliantemu a spol?“ Vsetci sa na Furia podivali ako na zradcu. „No co, iba som to navrhol...“ „Nehovori zle, ale nie je to spravny pristup. Urcite nesmieme dopustit, aby ked sa zvoli nova vlada, mal nejaky vplyv. Je to clovek, co sa chce do vsetkeho montovat a chce pre seba blahobyt.“ „Nie je to zly napad otocit zbrane, ale myslim, ze teraz ludia chcu pocut hlavne to, kvoli comu sa podla starych zakonov nezakonne zhromazdia na Namesti,“ odvetila Daisy. „Na vyriadovanie si uctov este bude cas, len to chce tych spravnych ludi, ktori sa ohradia voci Aliantemu a spol.“ „Spravne.“ Nastalo ticho a kazdy o comsi premyslal, ked tu sa z gauca postavi Rikard a navrhne, aby si vsetci urobili spolocne fotky. Tak sa aspon vyplni cas. Kazdy bol nadseny. Rikard ako spravny fanatik vzdy vsade braval so sebou notebook a zrkadlovku. Urobili viacere fotky, ktore potom na Tabeho tlaciarni vytlacili na fotograficky papier. Kazdy dostal jednu kopiu vsetkych fotiek. „Skoda, ze sa moja zena vrati az zajtra,“ poznamenal Tabe. „Urcite sme sa nestretli posledny raz,“ usmiala sa Superzena. Daisy sa citila velmi uvolnene a prirodzene. Konecne jej spadol velky kamen zo srdca a bola konecne bezprostredna, vesela, usmievava a nevinne zvodna. Rikard mal vsak co robit, aby jeho mysel nezabludila do fantastickych predstav o spolocnych chvilkach. „Naozaj skoda, ze Furio musi byt rano uz v Plakinsku,“ zacal Tabe, ked uz mali vsetci dost fotenia a uz si napravoval kravatu. Posledna fotka bola venovana Daisy a jemu. Tabe i tak potrebuje presvedcit a nejako vyzerat pred ludmi. „Urcite vas prideme niekedy pozriet, ze je tak Rikard?“ „Prideme.“ „Dovezie nas Furio.“ „Eskortuje.“ upresnil Furio. „Drzim ti palce, Tabe, povedz vsetko dolezite a ako sme sa dohodli: Daisy bude v tajnosti. Tvoja ochranka na teba uz caka.“ „V poriadku, plati.“ Rozlucili sa. Potrasenim ruk, s Daisy bud objimanim, alebo bozkom na lice. Daisy poznamenala, ze sialenejsi vylet jakziv nezazila a uz znova sa jej v ociach objavili slzicky. Na otazku Furia, od coho je to tentokrat, dostal odpoved, ze od stastia. Bol spokojny. „Nemam rada dlhe lucenie. Podme uz. Nevidime sa predsa naposledy.“ Vsetci okrem Tabeho vysli z bytovky skor a rozptylili sa v dave. Iba Furio a Daisy ostali spolu. Daisy po Tabeho prejave nastupi do Furiovho pozicaneho auta a o hodinu a pol odletia spat do Plakinska. Na Namesti bol culy ruch. Ludia boli nadseni, niektori niesli transparenty, ale temer kazdy drzal v ruke fialovu vlajku Davenportu, dole s uzkym bielym pasom cez celu sirku vlajky a vlavo hore s malou bielou patcipou hviezdou. Cele Namestie bolo fialove. Vela ludi si statny symbol namalovali na tvar, alebo chodili vo futbalovych dresoch. Vyzeralo to skor ako vitanie sportovcov z olympiady. Ale co je velmi pekne, ze niektori si dokonca svojpomocne vyhotovili vlajku Plakinska a kdesi viala i ona: na modrom pozadi sa v lavom hornom rohu nachadza dvadsatcipy kvet margaretky so zltym stredom, symbolizujuci dvadsat federativnych republik, a v dolnej casti dve sytozlte pasy cez celu sirku vlajky. Niektore dokonca nezabudli i na hrubsi cierny lem. Tabe mal vystupit ako jediny clovek. Namestie nebolo vybrane nahodne. Pozadie novych slobodnych televiznych obrazkov mali obsahovat v popredi recniaceho Tabeho a v pozadi znicenu budovu. Nespadla a jej bombu, umiestnenu vyse 40 metrov pod nou demontovali a zlikvidovali. Bola to dalsia velka show. Miliony Davenportanov na vlastne oci videlo, ako pyrotechnici postupuju pri hladani bomby. Bola to viac videna akcia ako narodeniny Vodcu. Ked o nieco vyse pat minut dorazil na podium pre mikrofon Tabe, dav zahucal a krical. Tabe sa citil ako na rockovom koncerte. Odhadom prislo na Namestie vyse desattisic ludi. Mikrofon bol jeden, ale reproduktorov po Namesti stovky, aby ho poculi vsetci. Tabe nemal pripravene nic. Ziadne papiere. Vsetko chcel zo seba vysukat a otvorit sa vsetkym krajanom. Pre kazdy pripad mal pri sebe ochranku, stojacu za nim a pripravenu zasiahnut. Pozdravil sa hlavnym zvolanim „Dobry den, Davenport!“, na co sa dav utisil asi po minute, ako temer zborovo zopakovali jeho zvolanie a stale boli vo vytrzeni a cakali, co povie. Ked sa cele Namestie ponorilo do ticha, zacal Tabe recnit a nebudeme ho prerusovat, aj ked sam bol obcas preruseny potleskom a skandovanim: „Dobry den, vazene damy, vazeni pani, vsetci pritomni tu na Namesti pokoja vo Vecnom meste, vazeni divaci pri televiznych prijimacoch a radii! Je mi velkou ctou, ze prave ja, Tabe Biedrin, mozem vystupit na tomto podiu priamo tu, kde stat je velka cest! Toto zhromazdenie vzniklo s podporou opozicnych stran Davenportu, ktore boli roky zakazane a utlacovane, ako nas cely narod. Priatelia, casy, kedy sme velebili nasho Vodcu, su prec. Zaciname zit v novom Davenporte! Preco je tomu tak? Cochvila sa k tomu dostanem, najskor by som chcel povedat, ze ani ja nie som neviniatko, aby sme si boli uprimni hned na zaciatku. Bol som vysokym clenom Strany a ovplyvnil som zivoty mnohych z vas. Robil som i zle veci, z toho ma pokojne usvedcte a ja sa ani nemam ako branit. Mozno ja ani nie som ten spravny clovek, ktory tu mal vystupit. Za vsetko sa vam z hlbky mojej duse ospravedlnujem, aj ked viem, ze sa najde obrovske mnozstvo ludi, ktore mi do smrti neodpusti a ja s tym budem zit. Ale po tajnej schodzke vysokych predstavitelov Strany, kedy som bol oboznameny s podrobnostami o pripravovanom a ohavnom teroristickom cine, som si povedal: „Tak toto nie!“ Snazil som sa v tajnosti a v co najvacsej obozretnosti naplanovat prekazenie tychto teroristickych cinov, za ktorym stali najmocnejsi a najvplyvnejsi ludia v tejto krajine. Ak sa medzi vami najde este stupenec Starej moci, odkazujem vam: Je nas vela a nezastavite nas! Dal som dokopy stovky ludi, ktori mi pomahali s naplanovanim tejto akcie, ktora skoncila uspesne. Podivajte sa za mna, ak mozete. Vidite tam budovu, ktora je sama zranena, ale ktora uz dnes nemusela stat a nepochovala pod svojimi ruinami tisice obeti. A preto navrhujem nateraz minutu ticha pre ludi, ktori zahynuli v uliciach v ten osudny den z dovodu velkych nepokojov, za ktore, bohuzial nenesieme zodpovednost my, planovaci protiteroristickej akcie.“ Cele namestie stichlo a pripomenulo si ten den, kedy videli horiet budovu a kedy sa v uliciach strhla obrovska panika a rabovanie. Vlastni ludia zosaleli. Po minute poslali vsetci do neba tymto ludom potlesk a bolo vidiet, ze viaceri ludia mali slzy na krajicku. Nebol to ziaden masaker, ale je skoda kazdeho z nich, pretoze ich nezabil rezim, ale rozvasneny dav krajanov. Tabe dalej pokracoval: „Ak sa medzi vami najde este stupenec Starej moci, povedzte mu, ze aj keby ma zabili za vlastizradu, moj odkaz plati nadalej! Pamatajte si to ludia! Mozete pokojne ukazat prstom na ludi, ktori by mi mohli sprostredkovat smrt. Sami sa tym iba usvedcia. Teraz je cas urobit Davenport opat silnejsim a konecne slobodnym statom!“ Nadsenie dalej rastlo. „Uz sa na mna nedivajte. V politike som si sam dnesnym dnom podpilil pod sebou konar. Pre mnohych mojou minulostou, pre mnohych pritomnostou. Ale verim, ze je medzi vami velke mnozstvo ludi, ktori bude viest tuto krajinu cestne, spravodlivo a v prave. Ja sa zriekam akehokolvek prava na vedenie tejto krajiny, pretoze si uvedomujem, ze moja minulost je nemenna a velmi neslavna. Ale poradim vam: zvolte si taky rezim vlady, ktora nebude skorumpovana, ktora nebude presadzovat nazory najbohatsich ludi. Zvolte vladu, ktora bude presadzovat prichod i zahranicnych investicii a bude podporovat zahranicny obchod a spolupracu, ale nedopusti, aby sa strategicke podniky dostali do ruk nespravnym ludom! Potrebujeme vybudovat silnu ekonomiku Davenportu! A potrebujeme zlepsit socialne zabezpecenie krajiny! Nech novozvolena vlada zrusi prisne strazenie hranic, vsetci budeme moct slobodne vycestovat za pracou, rodinou, na dovolenky! Potrebujeme, aby sa Davenportan citil vo svojej vlastnej krajine v pohodli, bezpeci a prave! Stat ma sluzit obcanom, nic obcan statu!“ Nasledny aplauz nemal konca-kraja. V prvych radoch uz skandovali jeho priezvisko, vzadu sa mavalo obrovskymi fialovymi, aj plakinskymi vlajkami, transparenty sa vlnili v dave a ich posolstvo bolo Tabeho recnenim vyslysane. Ale jedna vec je Tabeho prihovor a jedna je skutocnost, ktora ale moze byt ina, co uz Tabe neovplyvni. Tabe sa vsak usmieval. Otvoril oci a srdcia vlastnych krajanov, ktori mu odpustili jeho previnenie, aspon nateraz, a oslavovali ho ako prezidenta. „Tato krajina teraz bude celit obrovskym problemom: najdu sa spekulanti, ktori sa budu chciet obohatit. Je to prirodzene a v kazdej krajine sa taki najdu. Ciel je vsak jasny: Nedame sa osklbavat hrstkou vyvolenych, ktori chcu, aby vsetci pracovali pre nich a este viac bohatli! Neprejde den, kedy nebude slusny Davenportan doplacat na maniere bohatej vyvolenej mensiny! Rucim vam, ze sa predsa len taki najdu, lebo my sme ludia proste od prirody taki. Ale nebojme sa postavit na odpor takejto sile. Nechcem tymto nabadat ludi k nasiliu, ale ak bude v tom najkrajnejsom pripade nutne, zakrocime voci spekulantom. Ale vsetko sa da riesit pokojnou cestou. Az ked zlyhaju vsetky pokusy, nebojme sa robit represie voci spekulantovi, ked vsetci o nom vieme! Samozrejme s tym vsetkym prichadza uloha najdolezitejsia. Spisanie mierovych zmluv so vsetkymi krajinami, s ktorymi sme vo vojnovom stave. Je pravdou, ze mi v tejto akcii pomahalo vela Plakincanov, ktori vsak poziadali o zamlcanie ich identity kvoli ich vlastnej bezpecnosti. To boli osoby, ktore si ohromne cenim a mali by ste i vy vsetci! Aj ked je vam zamlcana ich identita, musite ich pochopit: konali tak v zaujme nasho blaha, riskovali svoj zivot a boli vystaveni obrovskemu psychickemu tlaku za to, aby sme tu dnes stali a boli svedkami udalosti, ktora v historii nasej krajiny nema obdobu. Ak tuto nasu etudu v buducnosti pomenujeme akokolvek, bude to urcite znamenat nieco ako „prevrat“ alebo „revolucia“. Patrajte po vasich hrdinoch, ale dajte im najprv cas, kym sa vsetko neupokoji. Su to hrdinovia, ktori ale pre Staru moc nic neznamenaju, pretoze ich politicka zodpovednost je nulova. Celu politicku zodpovednost na znicenie teroristickej akcie si beriem na vlastne plecia ja sam. A preto ja nastavujem krk pre Staru moc, ak by ma chcela zneskodnit. Pretoze ti pravi hrdinovia nemali s politikou vobec co do cinenia. Boli to zelezni muzi a zeny, ktorych som iba usmernoval, co je potreba urobit. Su to cestni a slachetni ludia, clenovia mojho spolku. Ale teraz oslavujme tento den, tento vynimocny den novej Davenportskej republiky!“ Dav bol nadseny. Niektori mali v ociach slzy, chlapi sa rozplyvali nad tym, ze sa Tabe priznal k svojim cinom a ako zorganizoval akciu je zatial nezname. Ale bude to prave Tabe, ktory bude celit pozornosti medii a ktory bude musiet na vsetko odpovedat. Dav mal naozaj prave zmiesane pocity. Vedel, ze tarcha statu pada na jeho podu. Tabe sa od politiky distancuje, aj keby mohol byt celkom schopnym „novym“ politikom. Tabeho druhym snom bolo stat sa zelezniciarom, a to si chce splnit. Uz ale rozmysla, ako do politiky zahrnie Zavreka. Ma ho nominovat ako prezidenta? Velmi vela otazok este stoji pred touto krajinou, hovori si v duchu hned potom, ako zazela krasnu buducnost davenportskemu ludu a mava rozvasnenemu davu. Celkom ocaril. Napriek tomu, ze si prejav nepripravil a tasil veci priamo od srdca, mozno niekedy nie celkom stylisticky a retoricky spravne, vyhral to so svojou spontannostou, ktora v tejto fialovej krajine vyslovene chybala. Akym smerom sa tato krajina vyberie, uz na mne nestoji, filozofoval v duchu. Ohrozil som sam seba, napriek tomu sa usmievam, hovori si. Aj ked je pravda ina, neboli to stovky ludi, iba zopar a sam by to takto nezorganizoval, ochranil Daisy. To bol jeho hlavny ciel. Ak Davenport bude chciet poznat svoju Hrdinku – Superzenu, najde ju. Ale zarucene az po urcitom case, kedy bude Stara garda fuc, znicena, a s nou i vsetky zarodky jej opatovneho vyformovania. Teraz je na Furiovi, aby pomohol Daisy dostat sa spat do zivota. Prislubil jej nielen financnu pomoc, ale uz jej nasiel i jej vlastne byvanie a chce stat pri nej aj ako moralna opora, kym si ju nenajde ten pravy, s ktorym bude zdielat spolocny zivot a kym sa Daisy dostane z tej traumy, ktoru tu zazila. Aj ked je Daisy velmi usmievava a vesela, vnutri ju to urcite este stale hloda. Rikard sa tesi, pretoze jeho otca maju premiestnit do vazby do Plakinska, bude ho castejsie navstevovat. Vybavil to takto Furio. Ten sa vrati k zene a dcerke so zazitkami a z akcie, ktora mala byt banalitou. Rikard by sa sice mohol za svojho biologickeho otca hanbit, ale ten sa vyrazne zmenil k lepsiemu, odkedy nasiel svojho strateneho syna. Sice sa na slobodu tak skoro nedostane, ak vobec, ale mysli na to, ako byt lepsim clovekom. Zacina hlavne od seba. Preco vlastne mu jeho byvala zena mlcala o Rikardovi? Vsetko vsak vyzera velmi dobre. Dav je spokojny a po dalsom programe, kedy sa hovorilo o buducnosti krajiny sa pomaly rozchadza a v uliciach oslavuje. Dav je fialovy, druzny ako nikdy, schopny vidiet krajsiu buducnost a v euforii sa uz hovori o novom usporiadani krajiny. Vsetci navrhuju svoje riesenie a namiesto toho, aby sa medzi sebou vadili, hladaju pokojne spolocne riesenia. Dav pomaly opusta priestor pred podiom. Ale tam v prednom rade este stoji dievca, ktore ma na hlave sirokansky cervenkasty klobuk a ktora predtym, nez si spat nasadi slnecne okuliare si s velkou davkou radosti v srdci a slzami stastia povie sama pre seba, divajuca sa na uhladeneho a usmievajuceho sa Tabeho, ktory schadza z podia: „Som na teba hrda, Tabe.“