21 slov a osudov Kolektiv autorov Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Komunita Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Druhe (2019) 110001 O knihe Pat rokov po uverejneni knihy 15 slov a osudov sa toto dielko stalo inspiraciou pre skupinu tvorivych nadsencov, ktori prijali vyzvu napisat basen ci kratku poviedku s pouzitim vopred urcenych slov. Greenie kniznica sa rozrastla na viac ako sto knih, a to znamena aj viac kreativnych ludi. 21 slov a osudov je dielo, ktore je dospele i nedospele zaroven. Pohlad do hlav ludi, ktori sa k jednotlivym vyzvam vyjadria inym sposobom. Aj preto na zaklade niektorych slov vznikli texty od viacerych autorov. Neznamena to vsak, ze by boli rovnake. Budete prekvapeni, kolko roznych variacii a tem sa moze ukryvat v tych istych slovach. Existuje velmi znama a mudra myslienka: Smejte sa nam, ze sme kazdy iny. My sa smejeme Vam, ze ste vsetci rovnaki. Greenie kniznica podporuje kreativitu i odlisnost nazorov a stylov pisania. Preto sme odlisni, aby sme sa mohli ucit jeden od druheho. A aby sa kazdy mohol tesit z diela, ktore by sam mozno nikdy nevymyslel. Ak mozete, precitajte si diela od rozlicnych autorov. Vyjadrite sa na stranke kniznice a budeme radi, ked sa aj vy zapojite do niektorej buducej zbierky. Specialitou tejto knihy je cast nazvana Apokalypsa. Autori dostali rovnake slova, no vytvorili rozlicne diela, odlisujuce sa prakticky vsetkym. A nechyba ani Zona (pre) sialencov, uzemie, na ktore vstupia len ti najodvaznejsi. Autori textov Silvia Antalikova, Simona Azi, Emily Benova, Daniela Bordasova, Maria Corvus, Andrea Ferencova, Martina Grmanova, Kristina Hruskova, Tereza Hruskova, Eliska Jugasova, Maja Kadlecikova, Milica Mikulova, Maria Novakova, Lucia Pachnikova, Eva "Kara" Pifkova, Tatiana Plesova, Valentina Sedilekova, Monika Abdu Touderova, Miriam Vojcekova, Monika Wurm, Lidka Zakova Vojtech Beniczky, Tomas Benik, Marek Durdiak, Peter Durik, Stanislav Hoferek, Peter Jarkulis, Eduard Lautrek, Matus Lavrik, Dusan Laznicka, Ladislav Mrena, Horan Ovcipas, Mario Radev, Daniel Regec, Juraj Thal, Miroslav Vransky, Pavel Sekerak Autori slov: Emily D. Benova, Daniela Bordasova, Andrea Ferencova, Martina Grmanova, Tereza Hruskova, Dagmara Hudakova, Maria Novakova, Halus Ka, Beata Plucinska, Janka Ruzickova, Monika Abdu Touderova, Miriam Vojcekova, Monika Wurm, Lidka Zakova Henrich Hanusovsky, Stanislav Hoferek, Peter Jarkulis, Duro Karkus, Horan Ovcipas, Pavel Sekerak Zapojilo sa vela autorov a dufame, ze tu najdete nieco prave pre Vas. Ci uz hladate nieco vtipne a blaznive, alebo skor nieco vaznejsie, co Vas vtiahne do deja. PDF: ISBN 978-80-570-0703-6 | EAN 9788057007036 ePub: ISBN 978-80-570-0704-4 | EAN 9788057007043 Mobi: ISBN 978-80-570-0705-0 | EAN 9788057007050 21 1 O knihe 2 Autori textov 3 Zenskymi ocami 8 Rozhodnutie znameni / Simona Azi 9 Utek z Polska / Daniela Bordasova 11 Pocit / Maria Corvus 13 Smutny pribeh / Andrea Ferencova 15 Skladacka / Martina Grmanova 17 Silena / Kristina Hruskova 18 Pad / Tereza Hruskova 20 Halucinace / Tereza Hruskova 22 Divka bez tvare / Tereza Hruskova 23 Skrys pred svetem / Tereza Hruskova 25 Cesta na okraj / Tereza Hruskova 27 Depresivni / Tereza Hruskova 29 Blazen / Tereza Hruskova 31 Noc / Tereza Hruskova 33 Podnajem / Tereza Hruskova 35 Smrt / Tereza Hruskova 36 Svety / Tereza Hruskova 38 Prelud / Tereza Hruskova 40 Lysohlavky / Tereza Hruskova 42 Stranou od zivota / Tereza Hruskova 44 Minimalista /Tereza Hruskova 46 Sebareflexia / Milica Mikulova 47 Sama / Maria Novakova 48 Ostnaty drot / Maria Novakova 49 Prilis narocna? / Maria Novakova 50 5 grosov / Maria Novakova 51 Kazajka motylich kridel / Lucia Pachnikova 52 Skala medzi nami / Monika Abdu Touderova 53 Rande, ci? / Monika Abdu Touderova 54 Prazdno / Miriam Vojcekova 55 Zhasinajuci odlesk poslednej crepiny / Monika Wurm 56 Liek / Lidka Zakova 58 Ekvilibrium / Lidka Zakova 60 Snooker / Lidka Zakova 62 Oslava / Lidka Zakova 64 Zivot po zivote / Lidka Zakova 66 Preco? / Lidka Zakova 68 Dieta Nevinnosti / Lidka Zakova 70 Kazuistika / Lidka Zakova 72 Muzskymi ocami 74 Chlieb z Biskeku / Peter Hoferek 75 Ucebnica vzduchoprazdna / Stanislav Hoferek 76 Vychod na vychod / Stanislav Hoferek 78 Superhrdina / Stanislav Hoferek 79 Nekupis hrocha? / Stanislav Hoferek 81 Koncert / Stanislav Hoferek 83 Marketing na Krowky / Stanislav Hoferek 84 Sexmisia naopak / Stanislav Hoferek 86 Vestica / Stanislav Hoferek 88 Vanilkovy upir / Stanislav Hoferek 90 Posledny bojovnik / Stanislav Hoferek 92 Takmer historicky pribeh / Stanislav Hoferek 94 Inzerat od morskej panny /Stanislav Hoferek 96 Zemegula / Stanislav Hoferek 97 Evolucia / Stanislav Hoferek 99 Onkologicky behemoth / Stanislav Hoferek 100 Medzi mrezami / Stanislav Hoferek 103 Minimalizmus /Stanislav Hoferek 105 Bezruky lukostrelec /Stanislav Hoferek 106 Posledny odpocinok / Stanislav Hoferek 108 Rozchod / Peter Jarkulis 110 Flasa / Peter Jarkulis 112 Cervenovlaske / Peter Jarkulis 113 Sklamanie / Peter Jarkulis 115 Morbidna /Peter Jarkulis 116 Dennik siedmych slov /Eduard Lautrek 118 Kluce / Horan Ovcipas 120 Ak a Lod / Pavel Sekerak 122 Hoax / Pavel Sekerak 124 Kralik / Pavel Sekerak 126 Vlakom / Pavel Sekerak 128 Pokemon / Pavel Sekerak 129 Prekliata poviedka / Pavel Sekerak 131 Nobelovka za smrt / Pavel Sekerak 132 Rande / Pavel Sekerak 134 Retaz slov / Pavel Sekerak 136 Martan / Pavel Sekerak 137 Diler / Pavel Sekerak 139 Polutovaniahodny manzel / Pavel Sekerak 141 Medved / Pavel Sekerak 143 Kaktus / Pavel Sekerak 145 Vincent / Pavel Sekerak 147 Julia / Pavel Sekerak 149 Putovani introverta / Pavel Sekerak 150 Dlha cesta domov / Pavel Sekerak 152 Snad / Pavel Sekerak 154 Vsetko ma svoj koniec / Pavel Sekerak 156 Koniec dobry, vsetko dobre / Pavel Sekerak 158 Ocami zeny / Pavel Sekerak 160 LoToR / Pavel Sekerak 163 Opat sama / Pavel Sekerak 165 Volby / Pavel Sekerak 167 Sumer hits you! / Pavel Sekerak 168 Trip / Pavel Sekerak 169 Drak / Pavel Sekerak 171 Narodeniny / Pavel Sekerak 174 Slzy / Pavel Sekerak 176 Dovolenka / Pavel Sekerak 178 Volny pad / Pavel Sekerak 180 Po praci / Pavel Sekerak 182 Gravitacia / Pavel Sekerak 184 Zoznamenie / Pavel Sekerak 186 Klam /Pavel Sekerak 187 Alebo /Pavel Sekerak 189 Apokalypsa 191 Bludisko / Silvia Antalikova 192 Noc v pusti / Vojtech Beniczky 194 Na konci pekla / Tomas Benik 195 Koniec / Emily D. Benova 200 Putovanie / Marek Durdiak 201 Oaza v pusti / Peter Durik 203 Rok 3000 / Stanislav Hoferek 204 Konec / Tereza Hruskova 205 Apokalypsa mysle / Peter Jarkulis 206 Cesta do neba / Eliska Jugasova 207 Zapraskali hromy / Maja Kadlecikova 208 Uz nie je kam ist / Eduard Lautrek 209 Odvaha / Matus Lavrik 210 Sen? / Dusan Laznicka 211 Putovanie myslou / Ladislav Mrena 212 Volanie apokalypsy / Maria Novakova 215 Strohe stroje / Lucia Pachnikova 216 Sonet / Eva "Kara" Pifkova 217 Dokonala mrcha / Tatiana Plesova 218 Prezyvka Zombie / Mario Radev 222 Dielo cloveka / Daniel Regec 223 Na konci / Valentina Sedilekova 224 Apokalypsa / Pavel Sekerak 225 Beznadej / Juraj Thal 227 Apokalypsa vola / Miroslav Vransky 228 Vstup volny / Lidka Zakova 229 Zona (pre) sialencov 230 Taky ten ony / Tomas Benik 231 Abecedne bluznenie / Pavel Sekerak 235 Baca / Pavel Sekerak 236 Bulbasaur / Pavel Sekerak 237 Menovite / Pavel Sekerak 239 Navod na pouzivanie / Pavel Sekerak 241 Perverzny Pinokio / Pavel Sekerak 243 Preteky slavnych / Pavel Sekerak 244 Smutne Z / Pavel Sekerak 246 Bulbasaur na hrad! / Stanislav Hoferek 248 Od analyzy po uplny zmatok / Stanislav Hoferek 249 Posledny odpocinok / Stanislav Hoferek 251 Posledny tim / Stanislav Hoferek 253 Rum C-ICE / Stanislav Hoferek 255 Zenskymi ocami Jednotlive autorky dostali moznost napisat kratku poviedku, basen, rozhovor ci akykolvek iny text s pouzitim 21 slov od ineho autora alebo autorky. Kazda z nich tak dostala uplnu slobodu v tom co bude pisat a ktoru sadu slov si pre svoje dielo vyberie. V zenskom oddeleni dominuje poezia. Na nasledujucich stranach sa mozete docitat o tom, kolko emocii moze ukryvat 21 slov, a ze za usmevom nasich krajsich poloviciek sa mozu v skutocnosti ukryvat hlboke a vazne myslienky. Rozhodnutie znameni / Simona Azi slova dodala Beata Plucinska More, hviezdy, slnko, skala, kon, lod, piesok, zavoj, diera, les, lano, hlava, drevo, hodiny, slza, duha, maska, motyl, sekera, ryba, stopa Jedno rozhodnutie. Jedna volba, bez pricin, bez pochopenia. Aj ked vsetky znamenia, ktore boli, som ja, ako inak, brala inak. Take znamenia, ako sekera, ktora rozsekla nocnu oblohu posiatu hviezdami. Zavoj spadol na zem a v oblohe sa ukazala diera. No komu by napadlo, ze je to zle znamenie? Komu by napadlo, ze jeho kroky vedu do zahuby? Potriasla som hlavou a pozrela na horizont, kde sa zase ukazala duha. Preslo 20 rokov od mojho rozhodnutia. A dnes sa ukaze ci to bolo rozumne rozhodnutie, alebo bol slub dany tak ako zivot motyla. Na jeden den. Znova som sa rozhliadla okolo seba. Stala som na utese a za mnou sa tycil zeleny les, ktory ma delil od vsetkeho ziveho. Na tvar mi dopadalo teplo zo slnka. Niezeby som to za tych 20 rokov necitila hodiny, ale teraz to bola moja tvar. Teraz som to citila. Ako mi tvar hreje teplom. Ako sa kvapky mora jemne prilepia na pokozku a zanechavaju na nej stopu. Ako mi to len chybalo. Konecne som dychala cerstvy vzduch, konecne som mohla napnut svoje telo a hlavu zaklonit dozadu a zakricat. Kricat, metat sa a kricat. Bolo to vzrusujuce, slobodne a volne. Dlho som nic take necitila. Znova som zakricala. More, slnko, skala, kon co su to za znamenia? Znamenia radosti? Volnosti? a pevnosti? Mam z toho nieco? Preco znamenia dosli ku mne? K comu vlastne tie znamenia sluzia? Raz hore a raz dole. Ci ako to je? Sama neviem. More mi bolo vzdy laskou. Laska, ktora mi nebola dana. Ktora mi bola ukradnuta a znicena. Usmevne. Ze toto vsetko bolo take zvlastne. Ze tieto znamenia mi ukazovali cely ten cas pravdu. 20 rokov a stale som na tom istom. 20 rokov a dnes sa dozviem ci to malo zmysel. Jedno rozhodnutie dane pod vplyvom masky. Rozhodnutie, ktore maska povazovala za dobre. A tak cakam a sledujem horizont. Sledujem kedy sa na piesku objavi prva noha, cakam kedy sa na obzore objavi lod, ktora pre mna pride. Ktora ma odvezie prec a ja budem so svojimi milovanymi. A tak cakam. Piesok bledy, horuci. Mikrocastice dostavajuce sa do kazdeho volneho otvoru. Snivam? Nesnivam? Ako je mozne, ze aj z takej dialky vidim tu malu modru rybku? Ryba, ktora priplavala ku skale a zaliezla. O par minut vyplava. Pozera na mna? Nemozne! Nie je mozne, aby tu bola. Nie je mozne, aby som ju videla. Ryba teda neexistuje. Nic co nie je mozne, neexistuje. To je rozhodnutie masky. Ako sa len ta maska volala? Pomykala som hlavou. Slnko sa prehuplo na druhu stranu oblohy. A tym padom mi ukazovalo, ze cas, ktory som mala na stretnutie s mojimi blizkymi sa straca v nedohladne. Lano! Zvazovalo mi ruky. Lano sa viac zarylo do koze a ja som znova skrikla. Telo sa metalo, hlas krical, ale uz som to zase nebola ja. Drevo! Drevo v ustach zabranujuce, aby som vyslovila co i len hlasku. Drevo, ktore mi tlacilo na kutiky ust, ktore mi tlacilo na jazyk a rezalo ho. Skrelo ho to. Staci, prosim! Oni pridu. Nezabudli. Verila som im, chcem im to vsetko povedat. Ale neda sa. „Hlava zaistena,“ pocula som hlas. „Prestala sa metat. Ruky priviazane bez pohybu. Celust zaistena,“ ozval sa dalsi hlas. Ten hlas, pomyslela som si. Ja ho poznam. Ten hlas. „Ahoj,“ povedala maska. Biela maska, biely plast, dlhe prsty v zelenych rukaviciach. Zmizla plaz. Zmizol piesok, horizont, skala a aj more. Vsetko bolo prec. Zostalo lano, drevo a bolest. „Uz to nebude dlho trvat,“ povedal tvrdy hlas. Jedno rozhodnutie. Jedno nutene rozhodnutie, ktore mi urcila maska. A teraz lezim na stole. Na stole, ktory mi prinasa bolest, strach. „Elektrosok pripraveny,“ ozval sa hlas. „Myslim, ze by sme mali prestat. Trpi. Toto uz je sadizmus,“ ozval sa mlady, hlboky hlas plny energie. Snazila som sa ho najst. Ale nevidela som nic. Zavoj bolesti mi nedovolil mat jasny pohlad. „Ak sa nam to podari. Bude prva. Prva, ktora sa z toho dostane.“ „Zabijes ju. Nevidis,“ povedal, „tu krv z usi? Z nosa? Prazdny pohlad? Bude to vrazda,“ dodal. Lod! Nasla som lod. Videla som na obzore lod. Lod, ktora ma vezme za pribuznymi. „Zacnite,“ povedal doktor a pacientke pripevnili na hlavu elektrody. „Uz si doma,“ povedala mi matka a vzala ma do narucia. Utek z Polska / Daniela Bordasova slova dodala Monika Wurm zamer, adopcia, drot, voda, vasen, degradovat, lavina, nechty, hlina, cesta, Polsko, utek, nechutny, nechceny, zlty, spravanie, odtlacok, trava, lad, pocasie, nevera Na pamiatku vazna zastreleneho za zleho pocasia v osviencimskom lese... zamer zit je lavina degradujuca ludske sny dostojnost spravanie nad ktorymi svietia zlte nechty od skrabania nudzovych sprav do nahej omietky nechutne pachnucej strachom S.O.S utekas nocou svietia zlate hviezdy nechcene ako deti narodene z nevery zapisane na adopciu hviezdy vypalene na chudom zapasti utekas dazdom z bloku B a tvoja dusa s korunou z ostnateho drotu uz nie celkom ludska odteka do udolia slz pozostalych kde rastie nesmrtelna trava utekas burkou pisu po tebe monogramy ako na vreckovku striebornou nitou strelby tuzba zit je vasen tiche milovanie so zamrznutou vodou potokov za Osviencimom po ktorej uz kracas ako svaty nezanechavajuci odtlacky topanok ani bosych noh v lade a ani v hline neexistujucich ciest veducich domov lebo svaty znamena byt zbaveny tela a kricat aj po umlcani Pocit / Maria Corvus slova dodal Pavel Sekerak Kracali, prekrutia, oslobodzuju, vynaliezavy, bezpecna, strielat, hreje, utopeny, bezocivo, patra, premenil, obycajny, rovnako, sediaci, vahavo, preratal, nadherne, zozltli, vytratila sa, pozvanych, neuveritelna Vahavo sediaca na rozostlanej posteli som rozmyslala co si dnes obleciem. Nikdy som nebola nejaka mimoriadne vynaliezava, ale dnes som nechcela byt len taka… taka obycajna. Medzi pozvanymi obchodnymi partnermi bol tentokrat aj ten neuveritelne drzy, no sarmantny sef polskej pobocky. Nestretavali sme sa casto, no vzdy, ked bolo nejake dolezite rokovanie a on tam bol, bezocivo na mna zizal. Nerobilo mi to dobre, nedokazala som sa sustredit a to najma ked sedel co najblizsie pri mne. A to bolo vlastne vzdy. Kazdy clen spolocnosti mal totiz svoje miesto. Tentokrat sa vsak prerata! Poprosila som nasu asistentku Anicku, aby jeho menovku dala co najdalej od mojej a vedla mna posadila hocikoho. Len nie jeho! Nechapavo sa na mna pozrela svojimi vypulenymi ocami. „Strielas si zo mna?“ zdesene sa ma opytala a ponahlala sa vytratit sa zo zasadacky. „Anicka, pockaj,“ kricala som za nou a pokusala som sa ju zastavit. „Je to dolezite, ide o zivot!“ vyvreskla som. Doteraz nechapem co mi to napadlo. Veta o dolezitosti zivota zabrala. Anke som v skratke vysvetlila o co ide, a ze si to pri tak narocnom rokovani, ako ma byt to dnesne urcite nikto nevsimne, ze Hans sedi na opacnom konci na kraji stola. Podla mna to bola aj tak blbost. A este aj menovky vzdy museli mat. Kazdy uz poznal svoje miesto aj poslepiacky. Anicka bola v strese, no ja som bola spokojna, ze budem v bezpeci. Mohlo sa zacat rokovanie. Ked sa vsetci konecne dohrnuli do rokovacej miestnosti, kazdy si sadol na svoje miesto, len Hans chodil okolo elipsoviteho stola a pozeral na kazdu menovku a striedavo na mna. Vyzeral, akoby po niecom, alebo niekom patral. Ked konecne objavil miesto, kde sedi, priam som z jeho vyrazu tvare citila ako sa citi. Ako utopeny v lyzicke vody. Na otazku „preco?“ vsak nebol cas a tak mily-zlaty zostal sediet na stolicke ticho ako mys. A naco by sa aj pytal? Na taku blbost? Aj tak by sa nedozvedel pravdu, ktoru som vedela len ja a nasa asistentka. A ak by aj trval na vysvetleni, nejak by som to uz prekrutila a vymyslela si nejaky dovod. Po skonceni porady nesucej sa v mimoriadne napatej atmosfere sme s Hansom naraz vysli zo zasadacky a kracali sme chvilu vedla seba po chodbe, kde sa ozyvala vrava asi dvadsiatich ludi. Ani jeden z nas dvoch neprehovoril. Vysla som von z budovy a sadla som si v blizkom parku na lavicku. Konecne cerstvy vzduch. Ten oslobodzujuci pocit ma hrial v celom mojom vnutri a ked som zatvorila oci, moj pocit sa premenil na vanuce sa listy parkovych stromov, ktore uz pomaly zltli, no stale boli rovnako nadherne. Smutny pribeh / Andrea Ferencova slova dodala Beata Plucinska more, hviezdy, slnko, skala, kon, lod, piesok, zavoj, diera, les, lano, hlava, drevo, hodiny, slza, duha, maska, motyl, sekera, ryba, stopa Stala som uprostred lesa, kdesi medzi ihlicnatym a listnatym porastom, a v hlave sa mi prehanalo milion myslienok. Kedy som, dofrasa, stihla padnut az na uplne dno? Kedy sa cakanie na princa na bielom koni zmenilo na boj o zivot? Stala som nad priepastou. Nad dierou, do ktorej som sa chystala skocit a vedela som, ze pad bude boliet. Divala som sa na lano zavesene na dreve nad mojou hlavou. Tento boj uz nemal zmysel. Uz som si dalej nevladala nasadzovat kazdy den masku a tvarit sa, ze je vsetko fajn. Ked odbije moja hodina, moje utrpenie sa skonci. Blizky si poplacu a zivot pojde dalej aj bezo mna. Moja stopa zmizne zo zemskeho povrchu. Okolo hlavy mi preletel motyl. Bol farebny ako duha a krasny ako moj zivot pred tou tragediou. Spomenula som si na ten moment, ked sa to vsetko zmenilo. Myslela som si, ze su to najstastnejsie chvile v mojom zivote. Ach, ako som sa vtedy mylila. Pousmiala som sa nad najstastnejsim dnom mojho zivota v zavoji, ked sme si povedali spolocne ano. Na nadherny zapad slnka pri mori na nasej svadobnej ceste. Na tie teple vecery pri hviezdach s bosymi nohami na piesku. Ked sme obdivovali kazdu jednu skalu a mali na tvarach usmev od ucha k uchu. Pri dalsej spomienke sa mi z oci vykotulali slzy velke ako hrachy. Na tu lod sme nikdy nemali ist. Bala som sa, ale ty si sa mi smial, ze som ako male ustrachane dieta. Pamatam si to, ako keby to bolo len dnes. Ten odporny rybi zapach. Ani mojmu zaludku sa to nepacilo. Vtedy to bolo naposledy, co som ho videla. Pocasie sa zrazu zmenilo a rozburene more mi ho navzdy zobralo. Ani po tolkom case sa moja bolest nezmiernila. Nic nepomahalo. Ani tie posrate lieky, co do mna pchali. Tuzila som byt uz len s nim. A toto bolo jedine riesenie. Jedine, ktore som si dokazala vo svojej ubolenej dusi predstavit. Vydychla som si. Konecne budeme spolu. Posledny pohlad patril chlapikovi, ktory ku mne utekal so sekerou v ruke. Chcel ma zachranit. Ale mne uz nebolo pomoci. Uz som bola na ceste za svojou jedinou laskou. Laskou, ktora sa mi stala osudnou… Skladacka / Martina Grmanova slova dodal Pavel Sekerak kracali, prekrutia, oslobodzuju, vynaliezavy, bezpecna, strielat, hreje, utopeny, bezocivo, patra, premenil, obycajny, rovnako, sediaci, vahavo, preratal, nadherne, zozltli, vytratila sa, pozvanych, neuveritelna Vo vzduchu vladlo napatie. Hostia kracali mlcky von. Ale ved... ludia vzdy vsetko prekrutia. Ktovie, ako to vlastne bolo. Skutky vraj oslobodzuju. Ak si vynaliezavy, vies, ako to spravit nenapadne. Vsetko si treba dobre premysliet. Nevynechat jediny detail. Mohlo by to byt osudne. Ale predsa si nedokazem predstavit, ze by to naozaj urobil. Aka vzdialenost je este bezpecna a aka uz nie? Strielat si z ludi, strielat si zo mna. Ale bol by schopny niecoho takeho? Hreje ho snad ten hlupy pocit, ze moze urobit cokolvek? Ten clovek sa nasiel utopeny. A on ma pri otazke, ci s tym ma nieco spolocne, len bezocivo prebodol ocami. Policia patrala po pachatelovi, no ten akoby sa premenil na vzduch. Obycajny, obycajny, uplne obycajny den. Ale uz ho nevnimam rovnako ako vtedy. Pamatam si ho pri rybniku – sediaci, vahavo ku mne otocil hlavu a zlakol sa. Preratal sa. Videla som ho presne na tom mieste a v tom case. Nadherne casy pominuli. Vsetko mi zrazu zapadlo do seba. Ako kusky skladacky, ktoru si davate dokopy uz cele roky. Vsetky fotky na stenach odvtedy zozltli a vybledli. Vytratila som sa medzi pozvanych. Pocuvala som, co si o nom sepkaju. Je to taka neuveritelna prihoda. Co s nim teraz bude? Mozno by som ho mala niekam ukryt, zbavit sa ho. Predsa len, je to moj pes. Moj pes Baskervillsky. Silena / Kristina Hruskova slova dodal Pavel Sekerak Modifikacia, motor, Morena, moslim, moped,molo,moment, mop, mozaika, moderny, mokva, modra, Mojzis, monogamia,monolog, morfium, morbidny, mopslik, moralizovat, monstrum, mononukleoza Jede mopslik na mopedu, prave minul molo, pred moderni mozaikou, zpival Mojzis solo. Text pisne je morbidni, on jak monstrum vypada, jestli neni nemocen, kolemjdouci napada. Mononukleoza je zla, nepomuze morfium, zbyva modifikovany skrob, mokry mop a rum. Nebo za jeho stav muze, prisna monogamie, jeho modra kuze mokva, motor srdce liny je. Mozna zhresil na moment, ted se mu to hnusi, muslim, krestan, Morana, odpustit mu musi. Moralizovat vsak neni treba, koncim tu svuj monolog, basen je to silena, a ja uz jsem trochu cvok. Pad / Tereza Hruskova slova dodala Janka Ruzickova vodopad, kocka, chata, vecere, ulice, saty, odpocinek, vino, slunce, domov, usmev, svetlo, medved, podlaha, strom, skala, zivot, vecer, vlasy, duvera, rodina Slanit jsem se vzdycky bala, krok do prazdna… …pad… …a pak uz jen ta skala. Napnout lano, sepnout vlasy, neskripnout je, procpak asi, a pak s duverou se vrhnou, vstric stromum co trci z dali, v satech co jsou od maglajzu, lezecky jsou taky stary. Kdyz tu se lano zadrhlo, usmev mi zamrz v tvari, citim se jak kocka na strome, ten stand snad udrzi mne tady, Kdo to asi zajistil? To nesmirne mne souzi, vecere na stole stydne, v te chate s ulickou z ruzi. Kez mohla bych tam nyni byt, vsak na lane tu visim, doufam, ze tu nejsou medvedi, tech k smrti ja se desim. Slunce za obzor zapada, a svetlo uz taky zadna slava, to si tam usnul nebo co? To si snad odpocinek davas? To chces byt jednou ma rodina? Snad zapomnel jsi uz, ze na lane tu visim, a jsem zranena, muj zivot je ti asi fuk. Snad sklenku vina nalil sis, snad na vecerni oblohu se divas, snad na podlahu z jehlici lehl sis, vsak proc mi neodpovidas? Tahle skala je ted mym domovem, a v dali vodopad slysim, tak prosim te pekne odpovez, za chvili spadnu a ty to nevis. Vzdyt vis, jak nesnasim slaneni, byla to jen drobna chyba, tak prosim uz me dolu snes, ja uz nebudu jina. Halucinace / Tereza Hruskova slova dodal Stanislav Hoferek vino, jadro, emancipacia, absurdistan, kominar, Krisna, halapartna, pernikova chalupka, zmatok, skriatok, Einstein, vodny mlyn, kapusta, vypredaj, zralok, odvapnovac, tangace, halusky, chromozom, Kalinak, zergling Tak tohle uz je absurdistan, Kalinak a zergling si tu tykaj, vodni mlyny melou tise, Einstein je kral vodni rise, v zeli zralok krauluje, skritek s jednim chromozomem, vily v tangach maluje. Kominice snazi se, o emancipaci zen v kominictvi, v pernikove chaloupce, jadra z jablek na podlaze lezi, Snehurka se asi ztratila, tak trochu do jine pohadky, kdybych jeste Krisnu videla, asi bych verit na zazraky. Takhle vsak halapartnu odkladam, a vstric zmatku vyprodeje odvapnovacu se vydavam, ja vim, ze mam jen halusky, v tom vine byly asi zabi vymesky, ale ted mi to jedno je, okridleny hroch na me mava, zatimco si snehulak, horkou koupel dava. Divka bez tvare / Tereza Hruskova slova dodala Lidka Zakova nema tvar, blazon, Venusa, utocisko, priliv, rozhresenie, suzvuk, aura, zatmenie, prilakat, kominar, moderator, utesene, meduza, ladovec, unia, jazmin, avokado, prach, karneval, dvojicky Vite ona nema tvar, ta divka co ji ve snu vidim, jen blazen by se smal, a pak cekal na rozhreseni, a utociste hledal v prilivu, tam, kde se more rano tristi, o mola s deravymi otazniky. Vite ona nema tvar, vsak Venusi mi pripomina, jak ona s aurou zarivou, se kazdou noc mi do snu vkrada, jak chtela by prilakat mou pozornost, jak ledovec s chuti avokada, ta divka, co do snu se mi v noci vkrada. Vite ona nema tvar, jak z prachu hvezd by cela byla, a tak nejak utesene, by o pravdu se podelila, ze je dcerou kominika, a taky, ze dvojce ma, a ze v skrytu pod jasminem, karneval svuj porada. Vite ona nema tvar, a ani pas cudnosti, jak fosforeskujici pampeliska, vsak skryva svoje prednosti, pri zatmeni pak tanci tise, tanec morske meduzy, za souzvuku hvezd unie, a filharmonie ranni oblohy, a moderatorem je jejim, jen mesic co shlizi z oblohy. Vite ona nema tvar, ta divka v mem snu lapena, vsak kdyz se na ni podivam, jak svuj oblicej bych videla. Skrys pred svetem / Tereza Hruskova slova dodal Stanislav Hoferek Japonec, ceresna, gejsa, samuraj, dreveny hrad, katana, disciplina, povinnost, ostrov, les, Azia, cln, historia, cest, odvaha, Tomb Raider, radioaktivita, sane, ponorne cerpadlo, kuracie prsia, Pearl Harbor Jako bylo by mi zase pet, svou skrys pred svetem si stavim, podobu ma hradu ze dreva, a vetve tresne ji hali. Jak samuraj, ten stredoveky Japonec, jak gejsa co svou tvar taji, ted skryvam se v lese pred svetem, a cest svou katanou hajim. Jak bojovnik z daleke Asie, byla jsem ucena discipline, abych se postavila odvazne, i tvari v tvar sve vine. Ted povinnost mne vola, a ja se v skrysi choulim, kez mela bych clun zachranny, a v nem unikla ze sveta, co soudi. Nejradsi zaprahla bych do sani, a skrz plan bilou a plnou snehu, pred historii utekla, az na ostrov vecneho ledu. Vsak jak v Tomb Raiderovi se zachovam, a svetu postavim se celem, i radioaktivite odolam, a prestanu se skryvat pred svetem. Svuj hrad ze dreva opustim, a vyjdu na slunecni svit, Pearl Harbor navstivim, a zacnu znovu zit. Vegetarianstvi hodim za hlavu, a kureci prsa si dam, na zahrade pred barakem z betonu, ponorne cerpadlo uz mam. Moje skrys ze dreva je trouchniva, uz davno neni mi pet, ekologickou stopu zanecham, a budu zas milovat svet. Cesta na okraj / Tereza Hruskova slova dodala Daniela Bordasova vanilka, ostnaty, belost, cukor, droga, mak, srdce, klamat, neskoro, miesat, lupienky, nausnica, slzy, pradlo, flasa, noznice, keramika, pouzity, hrozne, sladkost, kondom S vuni vanilky nese se, tou noci tajemny sen, jehoz opar mi drogou je, a s lehkosti vystrida den. V jeho rouchu z lupinku magie, ostra jak ocelovych nuzek hrot, tise se ukryva nadeje, a place nad svetem plnym zlob. Do lahve z keramiky jeji slzy nachytam, a donesu az na konec sveta, ostnaty plot pritom prekonam, po belosti pradla bude brzy veta. Bez cukru a sladkosti dojdu az tam, kde okraj ma svet, pouzity kompas najdu si, a hroznou pisen budu hlasite pjet. Srdecni rytmus zmeni se, ja prejdu dlouhy lan maku, do slz nadeje primicham, pozde secenou slamu. Nausnice si udelam, z kondomu co najdu u cesty, abych si vzdycky vzpomnela, na sveta sveho neresti. A az dojdu tam, kde lhat uz se neslusi, pres okraj sveta vyleju, ty slzy, jez rozplynou se v ovzdusi. Depresivni / Tereza Hruskova slova dodala Maria Novakova slabost, depresia, smutok, slepota, klietka, nerozhodnost, smet, vietor, odchod, rozlucka, zmena, cesta, poslanie, babika, priatel, prsten, zlomenina, odkaz, sprava, cibula, nedela Je noc ci den? Kterou cestou se dat? Je slabost verit v silu panenek? Je hanba temnoty se bat? Chci bez rozlouceni odejit, svemu smutku pruchod dat, a odkaz svetu jasny tim dat, ze ted uz neumim se smat. Srdce uz davno zlomene, z pratel zbylo jen par, v dlani tisknu maly prstynek, z travy je, vsak co vic si prat. Jak v kleci citim se lapena, vitr odnasi me prani, ve viru zmen jsem ztracena, jak cibule co jiz nepali. Sve poslani jsem pozbyla, nedele jiz neni svatkem, kdy do kostela bych chodila, a klonila se pred oltarem. Slepota mou dusi zasahla, a byla to od sveta jasna zprava, ze ted jiz jen odpad jsem, a nemam tu uz zadna prava. Tak probiha ma deprese, jez nikdy neustava, nerozhodna stale jsem, zda ucinit krok do neznama. Zda ukoncit sve trapeni, a na cestu se vydat dalekou, ci jen rici „cert to vem“, a zacit svet kreslit barevnou paletou. Blazen / Tereza Hruskova slova dodala Beata Plucinska more, hviezdy, slnko, skala, kon, lod, piesok, zavoj, diera, les, lano, hlava, drevo, hodiny, slza, duha, maska, motyl, sekera, ryba, stopa Lod, pisek, ryba, lekla na pobrezi, zavoj z morskych chaluh, hned vedle zplihle lezi. Dira do neznama, les, jenz nema konce, prineste mi lano, svazte oba konce. Kruh nekonecna se tvori, duha urci poklad, hlava se mi toci, kun se ztratil v horach. Sekeru mi podej, znicim nekonecno, hodiny se vlecou, v pisku jiz neni stop. Ze dreva vor vytvorim, ze skaly majaku vez, hvezdy mne povedou, more bude mou litost nest. Slza ve slane vode se ztrati, jak kdyz motyl kridly mavne, maska normalnosti spadne, jsem blazen, slunce svetu vladne. Normalnost uz ztratila se, v silenem viru meho byti, to mne, ale nezastavi, od dalsiho meho ziti. Noc / Tereza Hruskova slova dodal Pavel Sekerak ironicky, priehrstie, melodia, povrazolezec, dovercivy, zabalil, krivky, hra, bezhlavo, dlha, topit, tichy, milenci, sneh, lampa (poulicna), sest, salka, bojim, smutna, hreje, dialka Je noc ve svete iluzi, je noc a do tmy se bali sveta krivky, a na ulici z drozdich per, se milenci boji o sve divky. Je noc nesplnenych prani, je noc ironickych vet, a poulicni lampa, vrha stiny na tech sest let. Na sest let utrpeni, ktera v skrytu sveta prozil jsi, na leta jez do komnat zapomneni, ve sve mysli zavrel jsi. Jen hrstka pratel zbyla, vsak ty duverivy jsi dal, stale bezhlave se vrhas, do vyzev co zivot ti da. V dalce za mestem z melodie, tam kam se tahne snehu plan, nad salkem caje z konvalinek, tvuj nepritel zije dal. Je noc smutku, ktery hreje, a mesic tise hraje waltz, a ty jak provazochodec, na cestu dlouhou po lane se das. Prejdes na nem hory, reky, malem se v slzach utopis, nez ti dojde, ze ty roky, nezil jsi ty, ale tvuj stin. Podnajem / Tereza Hruskova slova dodal Stanislav Hoferek pravek, bronz, hlina, nadoba, otrok, Egypt, voda, zavlazovanie, papyrus, papier, minca, steblo, cln, farbivo, skorica, cesnak, pyramida, faraon, slnko, odvaha, Sumer Boli me hlava. Uz me z toho vseho opravdu boli hlava. Pry nezapojujte konvici, vyhazuje pojistky, mikrovlnka zpusobi, ze nebude topit topeni… tepla voda? To byste za 1990 Kc mesicne chteli moc. Na to, stale se ohrazovat, uz nemam ani silu ani odvahu. Dobre, pripoustim, odvahu jsem na to nemela nikdy a opravdu platim jen par minci, kde jinde bych shanela tak levny podnajem, ale tohle uz je fakt extrem. Citim se ted tak trochu jako otrok sve neschopnosti vzeprit se, rict svuj nazor, ale babicka vzdycky rikala, ze stebla, co moc trci, se sekaji a tak radsi sklonim hlavu a s myslenkou, ze je to vlastne otuzovani, napustim vanu ledovou vodou. Jsem uz z toho unavena. Ono se rekne, najdi si vlastni bydleni, ale jak? To vas nikdo nenauci. Jak to asi delali v praveku? Meli az nadosmrti mamahotel? Asi jo, kdyz zili v tlupach, tam se rodina neopoustela, i kdyz mamahotelem bych to asi nazvat nemohla. A co takovy staroveky Egypt? Jak tam by se asi zilo. Nil na dosah, na dohled majestatne pyramidy, a kdyz uz by slunce palilo moc, je tu vzdy propracovany system zavlazovani. Takove projizdky na clunu a  cetba starych papyrusovych svitku by mi take nebyly proti srsti. Jen ten faraon by mi asi vadil. Nemam rada lidi, co o sobe tvrdi, ze jsou vtelenim boha a autority uz vubec ne. A takova mumifikace by se mi taky nelibila. Preci jen, kdo z vas si chce nechat vytahnout mozek nosni dirkou? Ja teda ne. A uz vubec nechci, aby mi vyndavali plice, ty mam obzvlast rada, a dali je do nejake podivne hlinene nadoby. Jak ze se jmenovala? Jo kanopa. Alespon k necemu mi ty hodiny dejepisu byly, i kdyz ucit se o Sumerech, Akkadech a vynalezu papiru me moc nebavilo. Ale jak to meli se stehovanim z domu, ani jestli meli podobne hrozne podnajmy, nevim. Asi jsem se mela vic zajimat. Mozna by mi bylo lip jako upirovi, i kdyz to bych se zas bala cesneku. To ma opravdu kazdy nejakou slabost? Asi jo. Treba moje kamaradka se k smrti boji umelych barviv, jakmile je v nejakem slozeni najde, hned jde od toho pryc, jako by ji snad mela naskakat vyrazka jen z toho slova. Ja se zas bojim sveho domaciho. Kazdy mame neco. Zajimalo by me, jestli existuje nejaky tvor, ktery se boji bronzu nebo treba skorice. Nejspis jo, a jestli jeste ne, jiste ho nekdo brzy vymysli. No a to jsem cela ja. Zas odbiham od tematu. Misto toho, abych se postavila na odpor a vysvetlila svemu domacimu, ze mikrovlnka opravdu nezpusobi to, ze prestane topit topeni, premyslim o tom, jestli meli v praveku mamahotel. Navic to s tim ani poradne nesouvisi. No nic, asi si pujdu uvarit caj na vlazny radiator. Smrt / Tereza Hruskova slova dodal Pavel Sekerak gondolier, Evka, vysavac, zapadnuty, pomaly, strapata, nezavideniahodna, cukrik, dvere, evolucia, maluje, trava, skutocny, pada, zlte, stereofonny, skrina, skace, nahrane, perina, placuce Na rece zapomneni, od smrti do podsveti, gondolier se plavi, a s nim duse te, jiz zivot zradil. Zlutou ma tvar a nevi, jake jmeno kdysi mela, zda Evka anebo Ela, to uz davno zapomnela, zapadle oci a v tvari stin, plavi se, avsak jiz neveri. Stereofonni volani, jez nese se temnym labyrintem, placici tvare, dvere v zdich, jez otevrit vsak nejde, cukratka s trochou bolehlavu, a osud, jez jak vysavac luxuje, nadeji lidu, jez pomalu pozbyva svou silu. Strapata trava, na ni skrin, a v ni vyraz pro kazdy den, Darwin evoluci vymyslel, vsak ja maluji, co vidim jen, skutecny pribeh vyvoje, kde nekdo pada a nekdo skace, je nezavidenihodna nahoda, kdyz perina usmrti dite, jez place. Kazda vterina je nahrana, na nekonecny film, zivot tvuj je ukoncen, bud rad, ze jsi vubec zil, na lodku drevenou nasedni, vstric brehu podsveti se dej, tam na tebe ceka rozsudek, kdo vi, co prinese ti jen. Svety / Tereza Hruskova slova dodala Dagmara Hudakova zemegula, lopata, karfiol, omyl, cukrova vata, dychat, oxid uhlicity, voda, menstruacia, ego, robot, Huawei, suradnice, postel, paplon, vesiak, zamok, streda, Barbora, siet, ryba, Netflix Na posteli z rybi site, s perinou jez z vody je, tise pluji po zemekouli, k okraji i za konecne pereje. Proplouvam svety, kde roboti vladnou, oxid uhlicity se dycha a kvetak voni jako zazvor. souradnice zadam k zamku z cukrove vaty, omylem vsak skoncim ve svete kde je Netflix svaty, Huawei zde take ma vysostne misto, vytvorili pry stroj diky nemuz je vsude cisto. Svet vesaku si radsi necham pro sebe, stejne jako ten kde menstruace vysadou muze je, uvidim i svet, kde Ego nikdo nesmi mit, jen Id a to jen ti zamozni. Co by asi na to rekl Freud? Netusim, vsak ja musim dal plout. Dopluji az na okraj sveta, nevim, zda je streda ci treba konec kvetna, mozna ma dnes svatek Barbora, ja jen vim, ze lopata by se ted hodila. Vyhloubila bych hluboky prikop, a cekala, nez prijde priboj, ktery by vsechny me vzpominky odnesl, ja bych pak znovu sahla po veslu, a objevila ony svety znovu, jako trosecnik, ktery vraci se domu. Prelud / Tereza Hruskova slova dodala Miriam Vojcekova kreslenie, kavovar, gumicka, tien, slnecny, reproduktory, farebna, pery, husle, klampiar, sediny, mlieko, drevene, okuliare, sentimentalny, racionalne, parapet, padak, spev, smutok, ceruzka Ty oci, jez v noci se mi zjevi, ty rty, jez promluvi jen stezi, ten stin, ktery po tvari ji bezi, ten smutek, ktery zpevem svym mi sveri, ten zadny psycholog mi nikdy neuveri. Nazyvej mne blaznem, jak casto jen chces, housle klidne privaz, treba na retez, ale ja ji vidim, ve svych zivych snech, i bez housli ti predam smutek z jejich gest. A racionalitu jiz davno postradam, vsak k sentimentu vede cesta klikata, a vzpominky na zivot mi nekdo tajne vzal, nevim uz, k cemu chtela jsem kavovar, stale vsak dovedu celkem umne hrat, tu skladbu, kterou tuzkou jsi po nocich zkousel psat. Barevna oblaka budou nad hlavou mi plout, mlecnou drahou necham slunecnimu svitu zaniknout, a az s tim skoncim, gumickou stahnu vlasy, ty, ktere sediny jiz stacily spasit, klempire odvolam a parapet necham byt, preci jen, ted musim za tou divkou jit. Drevene bryle s cernymi sklicky, vezmu si s sebou na lepsi zitrky, a skok bez padaku cely zivot zmeni, kridou na chodnik nakresli konec meho byti, a z reproduktoru se ozve smutecni hudba, vsak ja jiz budu tam, kde sidli ona, ta smutna… Lysohlavky / Tereza Hruskova slova dodal Pavel Sekerak analyza, bezpecne, cucal, destilovanie, estetika, folklor, Google, halucinacia, idiot, jednorozec, koncert, laska, monofobia, noc, ostrov, publikum, radioaktivita, sprievod, tragikomedia, ucastnik, vona, zmatok Po pozreni trochy lysohlavek, vstup do sveta halucinacniho oparu, tady muzes byt, kymkoliv chces, a zit svuj zivot klidne pozadu. Nekdo tu vidi jednorozce, nekdo palec cuca si jak zamlada, muzes se tu zbavit monofobie, i na ostrov ve stredu more doplavat. Na Googlu tuhle destinaci nenajdes, a folklor tu taky necekej, vuni svobody ucitis, a mozna spatris i carodejnic rej. Zmatek to v tobe jiste vyvola, mozna spustis analyzu kognitivnich funkci, no az ti dojde, ze je postradas, prijmes i to co dosud bylo ti cizi. Mozna lasku to v tobe probudi, k ucastnikum tehle session, ktere sotva znas, a mozna ze se jak idiot zachovas, no snad necekals, ze ziskas zde svatozar. Tak jako my vsichni, budes v noci si prat, aby estetika tohohle mista zustala, a v doprovodu jejim budes se trast, az zjistis, ze radioaktivita tve vzpominky temer sezrala. Publikum bude mozna kolem tveho tela stat, vetsina z nich jiz na vcerejsi koncert bezpecne zapomnela, vsak ver, ze ty budes si prat, aby nalada vcerejska nezmizela. Tragikomedii ten ulet vlastne cely byl, ale zkusenost do zivota ti dal, ze lysohlavka je houba zaludna, zvlast ted kdyz uz vis, ze jeji schopnosti nejsou jen klam. Stranou od zivota / Tereza Hruskova slova dodal Pavel Sekerak duha, kvetiny, milovana, spolu, odovzdavam, najdeny, narucie, oci, mysliet, stretnutie, odhalena, vankus, bosy, hadaj, hviezda, chvila, piesok, slnecny, nezny, deti, stastna Tam kde duha konci, a kvety neuvadnou, tam za velkou louzi, kam hvezdy v noci spadnou, kde pisek je vlazny, nezny dotyk vanku, a kratke chvile sneni, kde myslet znaci valku, tam nadeje uz neni, kam bosou nohou slapnu, na rasach kapky rosy, a v srdci temnou jamu, a oci smutkem chradnou, tam odhalenou mam dusi, pro ty kdo naleznou, to co jini jenom tusi. A ty hadas jen, proc asi, nesdilime uz spolu stastne casy, proc uz za slunnych dni nevychazim, a naruc tvou jiz nehledam, proc na mista milovana, chodim jenom za sera, proc setkani se vyhybam, a ziji radsi v ustrani, proc polstarem svou tvar zakryvam, a desim se zpravy predani, ze nejsme uz ty deti, co hraly si za svitani, zivot jizvy zanechal, snad jednou dojdes poznani proc zivot sleduji, uz jenom zpovzdali. Minimalista /Tereza Hruskova slova dodal Stanislav Hoferek kanvica, hriankovac, sendvicovac, HDMI kabel, sluchadla, nabijacka, televizor, pracka, chladnicka, zehlicka, vysavac, mixer, smoothie, zastrihavac, radio, kava, odvapnovac, sporak, krovinorez, predlzena zaruka, zakaznik No jak zacit. Zarizuju si byt, a jak rekl muj kamarad, kdybych si ho zarizovala sama tak misto v pracce peru na valse a sporak bych ani neshanela, protoze otevreny ohen je taky fajn ne? No a tak mi radsi napsal seznam. Ale zase si nemyslete, ze elektrospotrebice nepouzivam vubec, i kdyz dobry zakaznik v obchode s elektronikou rozhodne nejsem. Ale treba lednicku i rychlovarnou konvici mam. Jen toho proste nemusim mit tunu. Treba takovej topinkovac, nebo toustovac. K cemu to je? Topinky se daji delat na panvi a tousty na grilu. Proc mit jednotliva zarizeni kdyz muze byt jedno multifunkcni, no ne? i sluchatka mam jenom jedny. Ne jako Vasek a jeho sluchatka na kolo, na beh, do autobusu a na video chat. Mne staci ty nejobycejnejsi a taky ziju. Asi je taky dobre rict, ze jsem naprosty elektronicky analfabet. Treba HDMI kabel. Co to sakra je? Kabel, to bych vedela, to je takova ta snura co vede elektrinu, ale HDMI? To bude chtit na pomoc strycka Googla. Pry High-Definition Multi-media Interface…no to mi teda pomohlo…prozatim ho v seznamu preskocim a jdu na dalsi polozku. Smoothie. To je asi ta rozmixovana zelenina ne? Ale to si mam koupit tu tekutou vec? a do ceho ji dam? Mozna myslel Smoothie mixer, ale k cemu by mi byl? To muzu rozmixovat i v normalnim mixeru ne? Anebo struhadlo, to je takova univerzalni vec i na syr se to da pouzit… Skrtam smoothie a pisu struhadlo. Tak co tam mame dal? Kava. Proc mi tam napsal kafe, kdyz vi, ze zasadne piju jen caj? Zna me vubec? Krovinorez. Tak asi nezna. Stehuju se do garsonky v patem patre a na ty dva uschle kaktusy, ano i kaktusy se mi povedlo ususit, krovinorez opravdu nepotrebuju. Stejne tak vysavac. Mam smetak ne? a beztak skoro neuklizim a ani nezehlim, takze i zehlicku skrtam. Ono totiz uplne staci povesit si obleceni na raminko do koupelny a jit se vysprchovat. Copak tam mame dal? Televize a radio. K cemu? Mam mobil ne? Strcim ho do nabijecky, otocim na sirku a televize je na svete. A na radio mam aplikaci. To se mi ten seznam hezky krati. Zatim tam mam jen to struhadlo. Tak co mi tam jeste napsal. Ten jeho skrabopis vubec nejde precist. Odvapnovac? To jako kosti? Ne dekuju a zastrihovac? Mam ziletky ne? Uz zbyva jen jedna poznamka. Kdyby alespon tak desne neskrabal…Nezapomen na prodlouzenou zaruku? No to zapomenu, to si pis. A na co bych ji mela? Na to struhadlo? Davaji se vubec zaruky na struhadlo? Jeste tu mam ten HDMI kabel, ale doted jsem se obesla bez nej tak to pujde i ted. Tak to bychom meli, z celeho seznamu mi zbylo jen to struhadlo. No minimalismus je ted in ne? a jeste usetrim… Sebareflexia / Milica Mikulova slova dodal Horan Ovcipas kralik, lista, ryl, Lego, jedlo, dievca, sneh, fotka, noha, lezat, padat, svetlo, dom, Karpaty, hmyz, kamen, voda, krabica, mec, riedidlo, tocit Mlcky hladim do dialavy. Skumam gulate slnko tancujuce medzi ruzovymi oblakmi. Vyzera stastne. Papier uz neunesie dalsie ponure rymy. Jedna kapitola ukoncena. Studio zamknute. Postavy zabudnute. Ludska rasa uvaznena vo svetle okna, dufajuca v nehu v digitalnom svete. Milostny zivot cez Skype. Zbabelost. Taka som. Bezfarebna Rubikova kocka si lezi ponizena v kute. Ako nasa opotrebovana laska. Spolu so styrmi legovymi kuskami nikdy neposkladame znovu nas vztah. Prilis vela chyba. Lampa mi oslepila zrak. Neviem, mozno bola chyba pozerat sa priamo do nej. Temna minulost? Ci buducnost? Sama / Maria Novakova slova dodal Pavel Sekerak autor, basen, citlivo, detske, elektrizujuci, formalne, gitara, hodvabna, istota, Julia, kamkolvek, lamat, mimoriadne, neustale, oklamat, potrebna, riesenie, spolocne, tmavovlasa, usmieva, vynimocna Som autorkou svojho zivota a svojich snov a som nekonecne slobodna a nemusim byt v ziadnej basni, aby som vedela zit dynamicky a zaroven sa citlivo pozerat na vsetky detske spomienky i elektrizujuce momenty, ktore mozno pridu a mozno nie. Formalne som stastna na svojom mieste a brnkam na gitaru jednoduche, ale pekne melodie, i ked sa citim viac stratena ako v pusti pri hodvabnej ceste. Mam istotu, ze sa s nikym v najblizsej dobe nepohadam, a to ani s Juliou, alebo tou Jolanou, ktora ma vzdy chcela potopit. Kamkolvek sa pozriem, vidim len nekonecny ocean a vlny, ktore sa nedaleko odo mna zacinaju lamat na mimoriadne pocetne vlnky a tie neustale menia farbu mora z modrej na bielu. Nikto ma nemoze oklamat a nikto mi nepovie, ze som potrebna a ze moje riesenie je spravne. Ziadne spolocne posedenie a moje tmave vlasy padaju k mojim noham od zufalstva. Usmievam sa a tu som vynimocna. Som sama. Z lode su trosky a ja nemam stan, udicu, radio, noz ani nadej, ze sa odtialto niekedy dostanem. Mozem si vychutnavat zapad a vychod slnka a mozem verit. Teraz si prajem iba jeden zazrak. Ostnaty drot / Maria Novakova slova dodala Daniela Bordasova vanilka, ostnaty, belost, cukor, droga, mak, srdce, klamat, neskoro, miesat, lupienky, nausnica, slzy, pradlo, flasa, noznice, keramika, pouzity, hrozne, sladkost, kondom Vanilkove slova strieda ostnaty drot, vybielena lebka nepozna cukor ani sol. Mozu za to drogy, mak a ostry hrot. Klamem, ak poviem ze neskoro tam bol. Miesal klamstva s lupienkami kvetov, nechcela som nausnice ale ani slzy. Kropil moje pradlo ako plnou flasou, strihal mi vlasy za tvrdenie ze je drzy. Mala som strach a on keramicky noz. Citila som sa pouzita a hrozne prazdna. Vraj ma pre mna sladkost, aj to je loz! Nemal ani kondom a mal ma za blazna. Prilis narocna? / Maria Novakova slova dodal Stanislav Hoferek humor, osud, sviecka, panna, islam, pistolnik, kapitan, lykozrut, otrokar, harmonika, stolicka, nebo, Hviezdna brana, vikend, ufo, vevericka, Uma Thurman, mixer, zavinac, medeny kabel, macicka Chcem lasku. Chcem obycajnu peknu lasku medzi dvomi ludmi, ktora vydrzi. Niekedy posedenie pri svieckach a pohodu aspon jeden vikend v mesiaci. Ty chces zit v obrovskom palaci a o vsetkom rozhodovat. Chces mat zlate stolicky, nebo na tanieri, v posteli Umu Thurman alebo niektoru z tych tvojich zmalovanych maciciek, po ktorych slintas. Chces, aby som sa k tebe ani nepriblizovala. Aby som bola v kuchyni a obsluhovala mixer, odhanala lykozruty a aby som ta oslovovala kapitan a velky pistolnik. Mam ti zariadit pannu na kazdy den, ako keby si chcel mat islamsku verziu neba. Mam zohnat tych vtipnych zabavacov, ktorych humor mi nic nehovori a nerozumiem mu. Mam prehovorit vsetkych, aby boli na tvojej strane. Vsetko a vsetkych od zosobneneho Osudu po poslednu vevericku. Mam nakupovat a vsetko rychlo doniest, aby som mohla varit a piect. Nezaujima ta, ze budem musiet chodit peso, lebo mi urcite nedas auto, nieto este ufo alebo Hviezdnu branu. Co pride potom? Co ak prides o bohatstvo? Budes moj otrokar a budes ma nutit kradnut medene kable? Alebo ma budes nutit hrat na harmonike len preto, aby som k suchemu chlebu a slanej vode mala niekedy aj polovicu zavinaca, ktoreho by uz nikto nekupil? Kedy mi znovu povies, ze som prilis narocna? 5 grosov / Maria Novakova slova dodala Monika Abdu Touderova cukrik, monitor, trezor, ziletka, objatie, kandelaber, pstros, jama, truhlica, kvetinac, PlayStation, flasa, zips, bezprostredny, zub, zosit, dazd, zoznam, pocitovy, ist, gros Mam poslednych 5 grosov a neviem, co s nimi. Mozem si kupit truhlu, ale za tie peniaze skor malu pokazenu truhlicu a pockat v jame na koniec. Za 5 grosov si nekupim PlayStation, monitor ani pstrosa. Musela by som zdedit ovela viac penazi. Mala som byt kvetinarka, ako chcela babka. Predavala by som kvety a po zlodejoch hadzala kvetinace. Nemala by som zlutovanie a ukazala im zuby, ktore by som mala vo vyssom veku odlozene v trezore medzi ziletkami. Vedela som, ze to s cukrikmi je pravda. Moj zaludok nikdy nebol pocitovy a to, ze som z toho mala zly pocit, pren nemalo ziadnu prioritu. Mozem si zohnat flasu a nacerpat do nej dazdovu vodu. Dam to vsetko na zips, aby mi ju nikto neukradol. Ten by dostal. Nemohol by len tak niekam ist a bol by zaveseny na kandelaber. Mala by som cely zoznam kandelabrov, alebo rovno zosit. Aky by mali z toho pocit? Bezprostredne po takomto uvazneni? Ostava posledna moznost. Kupim si objatie. Alebo ho predam. Urobim si kurz na dobre objatia a budem akceptovat aj platbu kartou. Kazajka motylich kridel / Lucia Pachnikova slova dodal Stanislav Hoferek liek, klietka, cokolada, lupienky, humor, motyl, perina, modrina, samaritan, absurdne, smiat sa, iritovat, mak, lapac snov, poslanie, vietor, odchod, strapata, sychrave, dookola, Hviezdna brana Vzdy som tuzila vyletiet z klietky. Celkom strapata, absurdne prazdna, a predsa dostatocne bohata na to, aby som doletela az k Hviezdnej brane. Zatial vsak nemam nic, ani len nadej, len zvysky nezmyselnych modrin na tele aj v hlbkach duse, ktore uz dlhe tyzdne menia farbu a hoja sa. s myslienkami na odchod si vecer co vecer liham spat a ani lapac snov nezabrani tomu, aby som sa v noci pod perinou netriasla strachom a nezmyselnou zimou. Zlo, ktore ma bicuje cez den, sa ku mne vkrada este aj v noci a kradne krasu mojim snom. O to viac sa tesim z noci, ked moje telo spocinie v pokoji. Z noci, ked snivam o makovych poliach. Zaplava nadhernej cervenej, ktora zohreje tajne zakutia mojho srdca, burcuje ma ako toreador byka a na moment citim, ze moje poslanie v tomto svete je byt ako vtak! Prijat do svojich kridel vietor, ci je drsny, ci nezny a letiet. Aj ked ma sychrave rana budu chciet navzdy zastavit. Avsak slnko, ten nezny samaritan, vie, ze sa zeniem vpred, ze sa nevzdavam, ze neodchadzam z boja, ale mierim ku hviezdam. Na miesto, kde sa budem smiat. A tak dookola, hoci ma svet irituje, nachadzam humor v beznom dni. Ten liek mi je na vsetko. Topim sa v lucoch slnka ako mliecna cokolada. A hoci si uvedomim, ze vtakom mozno nikdy nebudem, je krasne vediet, ze letim. Hoc na krehkych kridlach motyla, viem, ze pristanem na pestrofarebnych kvetinach. V zaplave slnka a v ostatne dni? Budem snivat o Hviezdnej brane, ktora ku mne pride v odraze tvojich oci. Smeju sa na mna a vpijaju sa do mna ako nezne lupienky ruzi do bubliniek horucej peny. Skala medzi nami / Monika Abdu Touderova slova dodala Beata Plucinska more, hviezdy, slnko, skala, kon, lod, piesok, zavoj, diera, les, lano, hlava, drevo, hodiny, slza, duha, maska, motyl, sekera, ryba, stopa Zrutila som sa v lese do diery plnej motylov. Plache slzy vytvorili mi zavoj cierno-bielej masky. Som v pasci. Pred ocami lano z duhy, pripomina mi more omylov a dreveny kon ma priviedol na stopu beznadejnej lasky. Slnko je tak tmava hviezda, lapam po dychu, mlcis sta ryba a zranujes mi pychu. Nedbam. Zatni mi sekerou do duse! V hlave mam piesok zmatku. Ironia? Presli hodiny, ty nehladas ma. Skala medzi nami, nabrala na rozmeroch. Tusila som od zaciatku, ze kazdy z nas nastupi na inu lod. Adios… Rande, ci? / Monika Abdu Touderova slova dodala Daniela Bordasova usta, liek, horuci, okuliare, cokolada, dusa, hmla, caj, ruze, zapalovac, zaspavat, sedem, lapac snov, skleneny/skleny, kreslit, dlhe vlasy, infekcia, smrdiet, klietka, platno, rieka Moj vytvor je konecne na svete. Sibalsky sa na mna pozera vtacik v klietke nakresleny na bielom platne. Uznavam, mam talent. Zapijam horuci caj s liekom proti unave. Dlhe vlasy vobec neriesim. Jednoduchy, rychly cop mi postaci. Nasadim si znackove okuliare a, samozrejme, namalujem usta na cerveno. Chcem niecim zaujat. Do novych jeans si vkladam cokoladu, cigarety a mini ruzovy zapalovac s inicialami. Sedem zmeskanych hovorov. Preboha. Nestiham. Rutim sa k rieke na dohodnute miesto. Uz tam hodnu chvilu prestupuje z nohy na nohu. Zdvihla sa dokonca hmla. Napriek tomu uz z dialky rozoznavam jeho usmev. Chvalabohu. Nieco drzi za chrbtom. Zrazu mi do ruk vklada nadherne vonave ruze a krabicu. Otvaram ju opatrne. Je to indiansky lapac snov. V nemom uzase sa mu hadzem okolo krku, ked tu prave zacitim nezvycajne silny odor. Fuj. Ako moze niekto tak moc smrdiet? Konstatujem v duchu. Zmozem sa na strohe dakujem. Skleny vyraz jeho oci mi vsak napoveda, ze cakal nieco viac. Bohuzial, i jeho infekcia na perach mi naznacovala, ze si mam drzat odstup. Po polhodinovej prechadzke sa lucime zamavanim a jemnym usmevom. Iskra sice nepreskocila, no v podstate i normalne priatelstvo je vyhra. Zaspavam s radostnym pocitom na dusi. Prazdno / Miriam Vojcekova slova dodal Pavel Sekerak pes, lietajuce, postranny, rezonancie, clovece, pisem, kritizovat, neuplne, odvazny, malickost, dvadsatjeden, zeleny, bezodny, ustretovy, major, saty, celenka, zakopany, zavist, neopren, kus Pisem tieto neuplne a odvazne riadky, clovece, ten nas zivot je naozaj kratky. Dvadsatjeden ludi, dvadsatjeden kusov zavisti, kazdy musi riesit kazdeho a kritizuje vsetky malickosti. Zelene saty a celenka vo vlasoch, lietam si sama, citim sa ako major na svojom bojisku, aj ked som dama. Rozmyslam, ze preco nic dobre od nikoho necakam, ze kde je ten pes zakopany, ta temna myslienka ma stale laka. V tej izbe zatvaram sa a nechavam to vsetko plynut, viem, ze vsetko krasne sa raz skonci a vsetko sa raz moze minut. Keby moje srdce vedelo rozpravat, povedalo by pribeh, bezodny pribeh duse, ktora nevie najst svoje miesto, svoj breh. Keby moje oci vedeli povedat to, co videli v snoch, opisali by toho chlapa v neoprene, ci vlastne troch? Nocne mory ma prenasleduju a ja to vsetko pisem na papier, pisem vsetko, co nedokazem povedat, co nevychadza mi z pier. Postranny majak hladam, ktory mi ukaze cestu a preco sa to vsetko deje, preco pocujem kazdu noc tie rezonancie, v hlave citim, ze zle je. Mozno su tieto riadky matuce a mozno zmysel to nema, viem, ze raz bude vsetko inak a raz pride obrovska zmena. Zhasinajuci odlesk poslednej crepiny / Monika Wurm slova dodala Daniela Bordasova usta, liek, horuci, okuliare, cokolada, dusa, hmla, caj, ruze, zapalovac, zaspavat, sedem, lapac snov, skleneny/skleny, kreslit, dlhe vlasy, infekcia, smrdiet, klietka, platno, rieka Nakresli mi lapac snov, drz ma v klietke tvojej hmly. Nakaz sa mojou infekciou a nechaj sa liecit mnou... Nemam na vyber, dusa sa vznietila ako pierko, ktore neuhasi ani rieka, rieka tvojich vznesenych anjelov... Mozno zapalovac uhasi, to tryznenie v mojej dusi. V horucom caji utapam, ten strasidelny pocit. Tvoje cokoladove pery, odtlacaju sa na platno, platno mojej zatratenosti, v ktorej mojou smrtou si ty. Smradlavych sedem zivotov, pokladam ti s nadejou k noham. Viac by som ti chcel dat, ver mi, viac naozaj nemam. Zaspavam, vona pucikov ruzi, ako spomienka na teba, na tvoje dlhe vlasy, ma strasi. Nebud ma, som konecne stastny. Vidim ta v sebe tliet. Pootvor svoje usta, zloz si okuliare a pozri sa mi do tvare. Si sama teraz, ako pupava vo vetre. Teraz nikdy nezabudnes, ako velmi som pre teba trpel. Sklenene svetlo zhasina, odlesk v tme sa straca. Toto je cena za lasku, ktora sa nevyplaca. Liek / Lidka Zakova slova dodala Daniela Bordasova usta, liek, horuci, okuliare, cokolada, dusa, hmla, caj, ruze, zapalovac, zaspavat, sedem, lapac snov, skleneny/skleny, kreslit, dlhe vlasy, infekcia, smrdiet, klietka, platno, rieka Dlhe vlasy vonaju zbytkom lutosti, co si nechal na stole. Ako stary plast, ako expirovany zapalovac, horucich slov. Smrdia clovecinou. Cumim kvoli tebe na platno mesacne, zaspavam v nom ako ikona v mravenisku. So sklenenym pohladom, ziram do hmly. Nezmozem nic proti rieke trufalosti, presiaknute su usta tvojou nesmrtelnostou. Zostali tu ruze ako chumac vycitiek, tvoj bajny oidipovsky komplex a vyluhovana klietka pokusenia, sedem klzkych, tucnych tonov, potkynajuc sa o pedal pokory vampirska infekcia, caj a letak so sochou slobody. Nakreslim si osvietenie teda, spasonosnu cokoladu ako 8. div sveta, dusu v marinade, jak kludne sa mi smeje. Lapac snov, dycha aj bez okuliarov, vola na mna hosana, hosana. Kedy uz vyjdes z tej hlavy von ? Ekvilibrium / Lidka Zakova slova dodal Pavel Sekerak paralyzovany, dazdnik, monofobia, kridla, cervene, blaho, taxik, hlboko, nepoznam, dookola, usmiaty, brodil, perfektne, hudba, povabna, kalkulacka, chodidla, zobak, padal, nakloneny, vers Tvoj paralyzovany tien, usmiaty, ta povabna mazoretka, v obline mojho vnutra skryta. Raz sa prevezieme nahor, do ticha, do blata, dookola (alter ega). Preco dusis celust a chodidla, dymi ti z nich vcerajsok co ta ranil? „Viac blaho nepoznam.“ Zbytocne. Uz nasa bieda sklonena je cez more. Vers sa brodil, poskok, padal ako hviezda, v pokore. Sledujes lahko, som kvapka v tvojej sieti, tajuca voskom kvapalnej bezmocnosti. Nakloneny usmev farby meni, to cervene kridla ta uhranuli, nie lakoma monofobia slasti, nie vypadane vlasy. Nie kalkulacka umelej vyzivy, ci hedonisticky zobak zimy. Iba stromy. Schovali sa pod dazdnik, radioaktivity, slov. Objednal si taxik, uponahlane kristovo dieta, a perfektna hudba znie ako, funeral mars, iba pre mna, iba pre mna. Ako zvon. Ale mozes ma zatknut len raz, potom ustrniem hlboko pod vodou. Snooker / Lidka Zakova slova dodala Halus Ka hokejka, netopier, origami, krabica, struhadlo, vevericka, komin, hreben, pravitko, zehlicka, korcula, ofina, palec, kormidlo, zeriav, stvorlistok, mikrofon, celenka, elektrina, modrina, fontana Ticho v byte bolo osamele a pohlcujuce. Stahovalo ju niekam do prazdna, do este vacsej osamelosti a naberalo na sile. Nemohla ho prekricat ani mikrofonom. Nekompromisny votrelec prichadzal s kormidlom v ruke a preberal velenie v celom byte. Vyrutil sa ako netopier s intenzivnym odkazom pripominajucim pomalu smrt. Kazdy den umierala nanovo. Zabijali ju jej vlastne dusevne modriny. Zehlicka bola zbytocna, nemohla nou vyzehlit svoj utrapeny osud. Ale aspon sa prestala konecne bat. Brat lieky nanovo bolo zbytocne, smrt predsa ziadne lieky nezaujimaju. Prichadzala bez ohlasenia. Stala sa virusom, ktory zmutoval z jej vlastnej samoty. V tu noc jej zobrala otca. Vysoky strom vedla stareho komina pripominal zeriav. Chcela po nom utiect za nim hore, vysplhat sa ako vevericka k neviditelnej aure jedineho muza, ktoremu na nej zalezalo. V kute lezala bezmocna krabica. Vybrala z nej pero, ktoreho poslanim nebolo pisat, aj tak hovorilo za vsetko. Obite pravitko a struhadlo, klasicke reminiscencie z otcovho stastneho detstva. Nevidela ho pouzivat skoro nic, zato dobre poznala otcovu zberatelsku maniu. Nic nevyhadzoval. Ani vytahanu celenku, ktoru tak rad nosil v zime namiesto ciapky. Unaveny hreben dopadol na zem, stara relikvia pripominala tupu prazdnu pritomnost. Miloval snooker. Do kazdeho boja sa pustal ako o zivot. Nacechral si ofinu a bol rozhodnuty porazit kazdeho supera pri stole. Vzdy bojoval najviac sam so sebou. Vitazstva potreboval viac ako lasku, boli prenho drogou. Aj na lade bol majstrom medzi gladiatormi, no korcule ho posluchali viac ako hokejka. Nikdy sa nevzdaval, veril tomu ze zvitazi aj nad smrtou. A zrazu tu ostali len drobne predmety ako take smiesne origami v ustlanom copiku zivota. Ticho v dome to bolo nieco celkom ine. Tak pokojne, nezasahovalo do jej zivota a svojim zvlastnym sposobom ju chranilo. Malo vonu stvorlistka. Ked sa v ten vecer Lukas ozval, nezalezalo na tom, ci sa ruti do pekla alebo do raja. Verila, ze cokolvek sa stane, bude jej odpustene. Zblbnuta elektrina obcas dostavala epilepticke zachvaty a blikajuce ziarovky sa nechceli uplne rozsvietit. Presne tak vyzeral aj ich vztah. Fontana lahkomyselne splyvajucej radosti, ktora stupala niekam do inej sfery. On, velky mag, pred nou odhrnal zaves do raja. Jeden druheho mali absolutne v moci, hoci si toho neboli vedomi. Typicke stastne obete. Bol tam, aby ju oslobodil. Ked prilozil palec na jej spodnu peru, rozochvelo sa cele jej telo. Rozumel mu viac ako vlastnemu, ktore skoro vobec nevnimal. „Bol si na tom vysetreni? Vies uz vysledky?“ „Nie, preco?“ Vedel ich od rana, aj to, ze mu vela casu nezostava. Zahryzol do jej pier, zufalo, nastojcivo. Ticho medzi nimi dychalo prudko, zmyselne a bezmocne. Ticho ako na biliardovom stole. Kde cierna gula vytiahnuta z pekla posielala kazdu bielu gulu nekompromisne na smrt. Ticha hra, v ktorej vsetko pada do nekonecnosti, az ostane len prazdny stol. Oslava / Lidka Zakova slova dodala Lidka Zakova telepatia, dieta, vykrik, export, zasvatenie, hoax, strieborna nit, bolest, havran, fatamorgana, oslava, doktor, extaza, dynastia, Adamovo rebro, orakulum, synagoga, Mozart, tulipany, loz Raz sa mi to zdalo a teraz musim opat prezit tu bolest. Moja loz vystriedala fatamorganu na striebornej niti. Vecne zivy Mozart, vydesene nahe dieta a jeho nezmazatelny pach, s vykrikom do tmy. Z tvojho Adamovho rebra som v extaze ako zemegula. Tulipany posielas na export a moju uzkost havranovi. Aj tvoja telepatia ma desi. Ako v spomalenom filme zrazaju sa spotene hoaxy, materializmus sa im hnusi. Hlas knaza a slavna dynastia, umucia ma raz tie zmatene klavesnice. Marna je aj telepatia, v ciernej diere same komplikacie. Volam doktora, bol celkom mily. Rozumie krvi, co sa leskne na stenach synagogy. Stekli moje telo, zdobi ho zasvatenim. Roky som v nom zila s donutenim. Az teraz viem. Je to moje, povznesene orakulum. Zivot po zivote / Lidka Zakova slova dodal Henrich Hanusovsky absurdne, ratrak, baklazan, Cyprian, pivo, hory, relax, bazen, sneh, podlaha, stromcek, auto, rozum, centrum, hviezda, kostol, frajerka, dielo, renesancia, cisar, slow-motion Kazde dielo je posadnute nadejou, uspate chvalospevom, v studenom zabudnutom kostole, prebudza sa mlcanim. Ako sneh. Ako stromcek plny absurdnych, renesancnych svetiel, co sa po polnoci menia, na kozmicke monstrum stratosfery. A ty, krotitel hor, vyhrazas sa jej autom, ratrakom, balonom. Sam ako cisar bozstvom spity, s pivom tancujucim po strohej podlahe, v pochybnych myslienkach, padas do bazenu slov. Tvoja slow-motion ta prenasleduje, ako dron, omameny hviezdami. Vstal si z mrtvych, Cyprian? Truchliva luna, tvoja frajerka uz utiekla, este mala kam. Si unaveny, ako oko hurikanu, centrum vo vakuu dreva, ako baklazan, ugrilovany v relaxe nehybnosti. Tvoja dusa je barcarola, neposlusna ako zivot sam. A rozum tak malovravny, na teba spoliehal. Preco? / Lidka Zakova slova dodal Stanislav Hoferek palica, panvica, prvosienka, platnicka, prazenica, pivo, prehanadlo, poistka, priamka, Pikachu, Pinokio, prezervativ, para, perina, pena, pieta, priemysel, poklad, podtlak, privarok, panika Preco? Preco podlieham sladkostiam a nie prazenici? V podtlaku smutku ziadam od zivota len trochu vzduchu. Preco sa prepinas, prvosienka previnila? Pivo mam tak rada, posepkam ti v perinach, snivajuc o premiach. Ked varim tu hnusnu polievku smrti, pre poddanych len privarok dusim, a ta panvica, to je des. Samy hriech, smadny hriech, dostanem ta na skripec. Nervozny prezervativ tu pokasliava. Je to parada, tento priemysel. Pozri, sladka pusa je ako pieta a ty na nu nemas odpoved, len tu cakas ako na spoved a ja placem. Nemam poistku na platnicku, len na prstoch prival lasky. Pariz a para na pobrezi. Boze, aku som len mala paniku, v peci chamtivosti si ma pomiloval, bez prezervativu. Tam si ma potreboval najviac, viac ako moju poeziu. Odkaz Pinokiovi, ze moje pocity su uz po prehanadle vykostene. Som prazdna, plana, pokorena a prstene som zahrabala pod koberec. Pluvance padaju na zem. Dyka je pripravena Dieta Nevinnosti / Lidka Zakova slova dodal Duro Karkus hlava, ucho, noha, deti, smeti, lopata, sneh, hrozostrasny, idiot, jaskyna, opacha, papula, raroha, hnis, krv, zabyklac, cajgel, baklazan, voda, laska, smrt Tunajsie hviezdy ma nepoznaju, zato tie tam doma vedia, ze som zena bezproblemova. Vynorim sa z piesku, ako z hlavy draka. V poslednej dobe porodnej, slnko dopada ticho ako baletka. V panenskej blane smrti sa leskne stopa, melasa moja, pocujem homiliu lesa. Ked maska pada z lana, uz neumriem v nahlom mraze povinnosti, pod kolesami noci. Som najstarsia skala, diera nevinnosti. Motyl ma zvadza do lona plachych kosti. Hodiny, tie metastazy nepokoja, slzy z buducnosti. Spoznavam tiche drevo tetovane vo mne. Vypadla som z hniezda a presla more. Som neriadena strela, maly obor modrej planety, zlata rybka plavajuca v tvojom krateri. Spim v 3. oku duhy. Sekerou pretnem to miesto medzi branami, kde dive kone schadzaju sa ako kurtizany. Zem sa ponara, breh je nad nami. Nasa lod potopena medzi oblakmi. Ked budes chciet pristat a zamknut ma tu na Zemi, odhrniem zavoj medzi svetmi a ukryjem sa medzi snehovymi vlockami, do temnoty. Vzdialim sa na chvilu kozmicku, do tvojich ust. Kazuistika / Lidka Zakova slova dodal Pavel Sekerak fotografie, drum&bass, vselico, nehodny, belasa, krv, empaticka, vrtacka, macacia, doverna, Ezechiel, nahodny, jednorozec, plutvy, automaticky, prisposobiva, kapuca, huzevnaty, balzam, namestie, ziarivy Som silou pre tvoj sval huzevnaty, a tak krehka pre svet, co pali a krici na namesti. Som tak nehodna toho, co pisem, automaticky sa vsak vyhnem klise. Som prorok belasy, plutvy mam z inej planety, pre deti cistokrvne a empaticke, a tak znicena pre zlate casy. Som prisposobiva pre tvoj tep, zrezany vrtackou pod cepiec. Som len jednorozec, sopecna ruza, balzam a umelec. Raz budem tvoj Ezechiel ziarivy, v chrame vitaznej modlitby. Doverny symbol bez pretvarky. Budem chciet vselico aj nic. Budem pamatnik, pre zvadnute fotografie samotarky. Budem macacou divou, zblaznim sa do tvojich splinov. Budem tam, ked ta budu vesat. Drum&bass nalievat do tvojich zil. Zastavim vlak, co ta unasa, no nenastupim don. Necham ta ist, necham ta ist, veslovat k otrokom. Ten dazd mal prist az rano, kapuca mi chyba. Som smadny mnich a ty si len prizrak. Necham ta ist, necham ta ist… Muzskymi ocami Muzska sekcia je v porovnani s tou zenskou viac vtipna a tvori ju zmes poezie a prozy. Jednotlivi autori si dali za ciel vytvorit skutocne odlisne pribehy. Vysledkom su rymovane uvahy, nerealne rozhovory ci skutocne blaznive moznosti, ako prepojit 21 slov. Je to vynimocna vlastnost nas muzov, ze vieme aj vazne slova obratit na srandu? Bude to tym, ze sme vnutorne nedospeli? Alebo sme anjeli, ktori padli z neba, zhodou okolnosti na hlavu? Chlieb z Biskeku / Peter Hoferek slova dodal Pavel Sekerak paralyzovany, dazdnik, monofobia, kridla, cervene, blaho, taxik, hlboko, nepoznam, dookola, usmiaty, brodil, perfektne, hudba, povabna, kalkulacka, chodidla, zobak, padal, nakloneny, vers Paralyzovany hladom, tulam sa podvecernym Biskekom. Spolocnost mi robi len moj dvadsatkilovy ruksak, v ktorom si nesiem cely svoj majetok – spacak, stan, karimatku, dazdnik, fotak a par habov. Vdaka bohu, monofobia ma netrapi, a tak si naplno uzivam pocit dobrodruha - objavitela neznamych krajov. Prechadzka vecernym mestom v obdobi ramadanu ma vzdy svoje caro! Akonahle zapadne slnko, konci sa post miestnych moslimov a zo vsetkych stran zacnu do nozdier prenikat podmanive vone. Cele namestie ovladne prijemna atmosfera, hra pomala ludova hudba a okolo stankov na namesti sa vytvoria rady hladosov. Sasliky zabojuju o pozornost s kebabom, klobasy s pecenou baraninou a jediny, kto sa konkurencie bat nemusi, je najoblubenejsi napoj miestnych – kumys. Tento napoj z fermentovaneho konskeho mlieka miestni miluju nadovsetko! Usmiaty predavac nuka aj mna a dookola mi opakuje ako obohrana platna, ze ma ten najlepsi kumys v Biskeku. Za liter pyta 40 Somov. Hned sa mi v hlave zapina kalkulacka. Nuz, nie som nakloneny k nakupu... Aj tak moj zaludok viac ako deci nezvladne. Mam to uz vyskusane. Radsej stavim na saslik len za 20 Somov od vedla. Moju pozornost si vysluzila aj povabna predavacka v stanku oproti. Ma cervene lica, velky usmev, zvodne oci a po pohlade hlboko do jej vystrihu som usudil, ze asi nebude moslimka. Predava chleby, ktore vyzeraju ako okruhla pizza bez kecupu. Platim, dakujem a zabaram zuby do pokrmu. V kombinacii so saslikom perfektne pre moj zobak! Tato kombinacia mi dava kridla, naplna moje telo silou a blahom. Uz som skoro padal na zadok unavou, boleli ma chodidla a zrazu unavu nepoznam! Kto vie, co ta bosorka primiesala do muky, ked piekla ten chlieb? Investicia do tejto pozivne sa mi evidentne oplatila. Opustam pomaly trh a zacinam hladat miesto, kde by som si postavil stan. Vedla mna zastavuje taxik a ponuka mi odvoz. Trufalo som na neho vyhrkol vers: Radsej by som sa v zumpe brodil, ako v tvojom aute vozil. Kde sa to vo mne nabralo, netusim. Ved sa to ani poriadne nerymuje. To bude tym chlebom. Kto vie, co ma tuto noc este caka... ?! Ucebnica vzduchoprazdna / Stanislav Hoferek slova dodala Lidka Zakova vidlicka, kamenolom, svitanie, tantra, hlavolam, jaskyna, kognitivny holokaust, mandle, edupage, poznanie, pust, apostol, eden, regiojet, cernice, ucebnica, vzduchoprazdno, fotosynteza, dula, sediny, Ave Maria Ludstvo, to je velka sila, energia svitania, hlavolam dusi, edupage poznania. Ale my, ludia, sme… ludia. Verime na tantricke milovanie, ale topime sa v pusti bez harmonie. Sme jing a jang. Cierna a biela. Kognitivny holokaust tam, kde mudrost vytvara sediny. Mandle a cernice, k tomu Ave Maria. Potom mur, a druhy mur, plot, more a vzduchoprazdno. Ziadny Eden, apostol nastupil do Regiojetu smer jaskyna. Za modrym platnom stavaju otroci velky chram, v kamenolome doluju to, co zo sveta ostalo. Fotosynteza sa prepla z ON na OFF. Aj ludskost. Ale dule, ktora dostala len nadej a vidlicku, to este nikto nepovedal. Ludstvo, to je velka sila, energia svitania tak to vravi velka kniha, Ucebnica vzduchoprazdna. Vychod na vychod / Stanislav Hoferek slova dodala Martina Grmanova Petrohrad, car, zahrada, Katarina, sane, veterno, zasnezeny, permonik, starodavny, trpaslici, vidat, vajicko, kon, snivat, cierny, psi, nufak, zhodit, pletovy, aloe, metro Idem si takto po Brne a divim sa pri pohlade na dvere. Tady neni vychod. Vtipalek dopisal: Zde je sever! Uvazujem, ci by som tam chcel ist. Ake by to bolo? Pisal by som na blog nieco ako „romanticke sane sa zlomili v zakrute“ alebo „v ruskom Petrohrade permonik prezleceny za cara prepadol metro“. Alebo by som uveril, ze rakovinu i nedostatok sexu riesi aloe. A je jedno, ci by to bolo pisane v Rusku, alebo by to rusofili pisali u nas. Krajinka tam moze byt pekna. Vsade sneh, lad, nezamrzajuce kone, zasnezeny hmyz a ruske vajce, ktore by najradsej emigrovalo na zapad. Po Rusku behala Katarina Velka, Peter Velky, Napoleon udajne nie tak velmi velky. Vsade tajga, tundra, hlucne psie nufaky a mozem snivat, ze uvidim bryndzove halusky. Najblizsie su tisice kilometrov daleko. Ked uz stojim pri tych dverach, medzi reklamou na pletovy krem a akousi zahradou, akosi sa mi nikam nechce. Iste, mozem nadavat, ze na zahrade nie je wifi a starodavny trpaslici mur je v skutocnosti zivy plot. Ale naco? Ostanem na mieste. Zadivam sa na hodinky, ci nie je ten cierny piatok, aby boli horalky z automatu lacnejsie. Alebo vlnky. Len tie uz akosi nie je vidat. Vyhynuli. Ako dinosaury. A to som chcel zhodit par kil tuku, nabrat par kil svalov a zobudit sa. Este neviem, v akom poradi. Superhrdina / Stanislav Hoferek slova dodal Henrich Hanusovsky absurdne, ratrak, baklazan, Cyprian, pivo, hory, relax, bazen, sneh, podlaha, stromcek, auto, rozum, centrum, hviezda, kostol, frajerka, dielo, renesancia, cisar, slow-motion „Tak co, aky bol ten film?“ pyta sa chlapec mladsieho brata, ktory ma tu zvlastnu tuzbu vidiet kazdy film s hrdinami z komiksov. „Parada! Mlatil ich v slow-motion! a ako tomu velkemu rozmlatil rebra o podlahu!“ „Nie si na to trochu mlady?“ „A ked isiel autom, tak bol strasne silny!“ „Sibe ti z toho. Vymyva ti to mozog. Mal by si to… ako ti to poviem. Osprostievas.“ „Ty mas svoju frajerku, ja mam svojich hrdinov.“ „Hlavne mam na rozdiel od teba rozum. Ty mas v hlave len tie svoje hviezdy.“ „Videl si, ako vie Kapitan Amerika hadzat stit?“ „To je uz len uzasne dielo. Dat niekomu svaly, jednoduchu zapletku a do centra pozornosti prilis charizmaticke postavicky. Ludia ako ty su z toho hotovi.“ „Zavidis, ze idem v piatok do kina. To bude narez! Ten, co vyzera ako rimsky cisar, bude vsetkych sekat katanou!“ „Ak katana, tak asi japonsky cisar, nie? Ty by si si poplietol renesanciu s pravekom a kostol s mrakodrapom, ak by to bolo v nejakom filme. Cele je to take uletene z reality. Co z toho mas? Relax? Pochybujem. Nie aby si sa tesil z toho, ze mozes zdobit vianocny stromcek, alebo ze mozes behat po horach. Ty budes radsej vysedavat doma a budes sa divat na tie absurdne gycoviny. Uz nechces jazdit na ratraku, ako si vzdy chcel?“ Mladsi z bratov sa na chvilu zamysli. Uz ho nelaka voda v bazene. Ani sneh, na ktorom sa sankoval. Tesi sa z toho, ako James Bond prekona najroznejsie hory – doly, len aby zachranil svet, a on pritom ani kusok sveta nepozna. „Ty mi nerozumies. Ty si prilis dospely! Vsetko beries vazne a myslis si, ze vsetkemu rozumies! Ale nerozumies. Chapes ma? Nerozumies!“ „Hovor si, co chces. Ja si rad uzivam zivot. Radsej, ako cumiet na bednu, pojdem s kamaratmi na pivo. Nebudem mysliet na nejake hrdinske baklazany, ako bojuju s lietajucim Cyprianom o svetovladu.“ „Nicomu nerozumies.“ „Tak fajn. Pozriem si s tebou film a ty potom pojdes so mnou na futbal. Chyba nam jeden sikovny obranca. Co povies?“ „Vsetci su odo mna rychlejsi. Na futbal sa nehodim.“ „Ale je len jeden clovek, ktory moze zariadit, aby si bol vo futbale, v behu alebo v comkolvek lepsi. Si to ty sam. Nie ziadny super hrdina, ale ty.“ „Tak dobre. Pojdem. Ale pojdes so mnou na ten film, kde ma Iron Man novy oblek!“ „Zehlickovy muz? a uz v tom obleku niekedy hral futbal?“ Nekupis hrocha? / Stanislav Hoferek slova dodal Stanislav Hoferek nemcina, ranne vstavanie, cesta do roboty, pracovna sobota, pracovna nedela, cestovne vykazy, disciplina, oblecenie, reklamacia, neprijemny klient, pracovny uraz, zapcha, pokazene auto, hnacka, smola, drogovy diler, toluen, spatny chod, vyskocena platnicka, pluzgier „Cau Palo. Nekupis hrocha?“ „Coze? Hrocha? Naco by mi bol hroch? a kde si ho zohnal?“ „Ale vies, zena… mam narodky a chcela mi dat nieco netypicke. Tak po pracovnej sobote a pracovnej nedeli ma prekvapilo nieco taketo.“ „Kedy si sa to dozvedel?“ „Cestou do roboty v pondelok. V autobuse som vypisoval cestovne vykazy. Zapcha ako vzdy.“ „Preco si siel busom? Co mas s autom?“ „Pokazene. Auto by bolo super, keby som ho mal cas opravit.“ „To poznam. Ja som si chcel opravit tu moju rachotinu, ale kvoli tomu pracovnemu urazu nemozem.“ „Hovor mi nieco o urazoch. u mna je toho hned niekolko, od vyskocenej platnicky az po hnacku. Takze nech to zhrniem, som nevyspaty, nastvany a oslintany. Fakt nechces toho hrocha? “ „Nie, dakujem. Ja som doma nikdy nemal ani len macku. Neponuknes ho do ZOO?“ „To je napad! Ale zena to zisti. Darmo som jej hovoril, ze nic tak sialene nechcem.“ „Tvoja zena je ako ranne vstavanie. Poriadne to s nou preber. Nemas nejaky nakupny blocek alebo tak? Nemozes hrocha reklamovat?“ „Skusim.“ O tyzden sa stari priatelia znovu stretli. Palo si vsimol, ze Dano je este viac strhany ako obycajne. „Vyzeras hrozne. Co sa stalo? a ako je na tom hroch?“ „Tieto dnesne hrochy. Tie hrochy...“ „Co sa stalo?“ „Nemaju ziadnu disciplinu.“ „Ty si chcel toho hrocha nejako vycvicit?“ „To je jedno. Zdrhol mi. A od rana musim vsade lepit plagaty, ze sa hlada hroch.“ „Ponukas nejaku odmenu? Uz vidim tych fetakov na toluene, ako hladaju hrocha. Daj si spatny chod a uz toho hrocha neries. Dobre?“ „Zena ho chce. Vraj je to jej oblubeny hroch.“ „Poriadne si lahni. Dobre? Si uplne vycerpany. Sami pluzgier a vyzeras, ako keby na tebe drogovy diler robil pokusy.“ „Myslis?“ „A toho hrocha mozes urcite vratit. Cim skor. Donesie ti len smolu. Staci, ak povies, co vsetko ti sposobuje. Nechod tam ako neprijemny klient.“ „Predstavujes si to jednoducho.“ „Aj to je jednoduche. Len si daj ciste oblecenie, poriadne si oddychni a ak ti to nebudu chciet vybavit, skus na nich tu svoju nemcinu. Poriadne ich rozosmejes a s usmevom je vsetko lepsie. Mozno aj vratenie hrocha.“ Koncert / Stanislav Hoferek slova dodala Miriam Vojcekova informacie, ceresne, anorexia, sila, dvere, morfologia, svetovy, jablko, enormny, zaujmy, klub, budik, sentimentalny, rano, bielizen, flasa, topanky, krasa, festival, bolest, fejton Musel som sa zblaznit. Doslova som prisiel o rozum. Ta opica, co mi v hlave buchala cinelami ako nepodareny budik, si dala dalsiu flasu. Nemal som nikde chodit! Sentimentalny vecer? Tentokrat nie. Idem do klubu. Ja. Uz tu to zacina vyzerat ako uplna katastrofa. Mohlo mi byt jasne, ze tam nikto nebude mat zaujmy, ktore by sa aspon trochu podobali na moje. Svetovy mier? Ale kdeze, radsej rum bez caju. s jablkom. Dokelu, v com to plavalo? Tlak dostaval fakt ze tlak. Topanky signalizovali enormne potenie. Bielizen som mohol zmykat, ako keby som preplaval Amazonku. Hustili do mna, aby som isiel aj na festival. Vraj su tam krasne kocky, ktore predo mnou nezatvoria dvere. A ze su nadherne aj rano. A ze mozem od nich tahat informacie, ake len chcem. Ale naco? Alebo sa ich spytam, ci su anorekticky umyselne alebo vlastne nechtiac? Vsetko ma boli. Mohol by som pisat fejton, ale bolia ma ruky. Sila ma opusta. Nie, dnes nebudu ziadne metafory, morfologie… ale morfium by som si dal. Dviham telefon a pytam sa cloveka, ktory vie vsetko, jednu z mojich typickych viet: Obsahuju ceresne morfium? Marketing na Krowky / Stanislav Hoferek slova dodal Pavel Sekerak zivot, ciel, stena, pride, mier, psisko, „Han Solo“, rano, vrah, vtedy, kamery, veris, vojny, omyl, pohoda, smrt, marketing, startup, pesnicka, pot, ticho „Videl si tie grafy?“ pyta sa jeden pracovnik marketingoveho oddelenia druheho. „Videl. A veru ziadna slava. Pride nejaky saso z velenia a hodi svoje omylne predstavy do chaotickej podoby.“ „Mas napad, ako to dame dokopy?“ „Jasne, ze mam. Vycarujeme si stovku geniov, ktori to urobia za jeden cent. To bude dobry zaciatok. Pustime im nejaku pesnicku a oni budu mysliet a tvorit. To je moj pohlad na buducnost marketingu.“ „To vycarovanie?“ „Samozrejme. Inak by to bola cista smrt.“ „To neprejde.“ „Nic neprejde.“ „Co takto rozsirit posobenie? Ked moze Volkswagen poskytovat financne sluzby, preco by sme nemohli aj my nejako rozsirit vyrobu?“ „Mas pravdu. Nebudeme robit len krowky, ale aj dovolenky, roboticke vysavace a pekarske drozdie. K tomu krmivo pre kazde psisko a raketomety, aby sme tu mali mier. Vojny zametieme pod koberec a bude klud.“ „Ty si sa dobre nevyspal, je to tak?“ „Odkedy tu pracujem, tak sa mi vsetko zlieva dohromady. Rano a vecer, pohoda a chaos. Vsetko.“ „Mohli by sme vyrabat a ukazat svetu bio Krowky. Raw Krowky bez cukru, laktozy a lepku.“ „Kde si ty bol, ked...“ „Ked co?“ „Pockaj, niekto prichadza.“ Do miestnosti vstupuje aspon dvojmetrovy chlap. Svalnaty, ako keby chcel vyzerat dobre pred kamerami. „Tak co? Mate to? Urobili ste, co sef chce?“ Tichsi a miernejsi z dvojice sa chyta iniciativy a snazi sa aspon trochu rozumne odpovedat. „Je to tazke. Nemozeme bez akychkolvek penazi dostat nase produkty na vyslnie. To chce cas, velke usilie a hlavne peniaze.“ „Preto som tu. Tu mate obaja dvojnasobok vasej mzdy. Od zajtra tu uz nepracujete. Vase pristupove kody budu premazane.“ „To nam sef nemoze urobit.“ „Moze. Najal dvoch Srbov, ktori nebudu reptat tak ako vy dvaja. Skoncili ste.“ Obrovsky chlap odchadza. Vzdy ho volali jednoducho vrah, aj ked nikoho nezabil. Len Igor z vedlajsej kancelarie ho volal Han Solo, lebo bol menej chlpaty ako jeho manzelka. Ti, co poznaju Star Wars, chapu. „Co budeme robit?“ „To, co vzdy. Ideme inde. Dvanasta firma za rok je vzdy ta najdesivejsia.“ „Ideme do trinastej?“ „Po pravde ich uz ani velmi neratam. Ine steny, iny pot pri robote, ciel v nedohladne a zivot ti unika tak ci tak. Je jedno, ci si ticho, alebo papierovo plnis nerealne plany.“ „Urobme nieco ine. Skusme nejaky startup. Kym nemame sediny. Ako vtedy, ked to slovo este nepoznali prvaci na ucnovkach. Spolu to dokazeme. Veris mi?“ „Nie. Mal by som? Zivis sa reklamou a ja tiez. Preco by som ti mal verit?“ Sexmisia naopak / Stanislav Hoferek slova dodala Lidka Zakova sol, sluzky, slizky, sviatky, sopran, samoderzavie, supervizia, samaritan, solvina, supravodivy, suspenzor, sexmisia, slimak, sedmokraska, suchoty, sacok, sledovat, samizdaty, sanitka, serum, sopel, sychravy, solista, silencio, sup, sira, spomienky, slivky, senator Zdalo sa mi nieco. Sen? Alebo som to prehnal s hubami? Neviem. Vazne neviem. Akurat pred tyzdnom som pozeral Sexmisiu. A teraz toto. Zdalo sa mi, ze som sa ocitol na akejsi planete ci co, kde boli len chlapi. Ziadne zenske. Iste, malo to vyhody, ale cele sa mi to zdalo velmi chore. Chlap sem, chlap tam. Neriesili sa velmi poriadky. Obcas bol na zemi sopel, vselijake sacky a neviem co este. Kto by uz len sledoval poriadok? Kto by chcel byt supervizor? Ziadne upratovacky, sluzky, spolocnicky. Nikto, kto by pouzival solvinu alebo iny cistiaci prostriedok. Nieco som jedol. Slivky? Slimaky alebo ine slizke tvory? Dufam, ze nie sedmokrasky. Zo sedmokrasok a chlastu by sa mi mohlo snivat to, co sa mi sniva. Sexmisia, ta polska, bola lepsia. Tam behali relativne pekne baby. A tu? Bleee. Prisla po mna sanitka. V tom sne. Strasne teply chlap ma chcel zbalit. Nevedel som, preco ma chcu do tej sanitky tak velmi napchat. Co to bolo za samaritanov? Navyse mi nic nebolo, vonku nebolo ani len sychravo a vsetky spomienky sa mi akosi miesali dokopy. Vyhodili ma pred ruskeho cara. Akoze preco? a co robil ten rusky car v modernej Bratislave? Pozeral povianocne vypredaje? Alebo si tu Bratislavu vyguglil a isiel sem na koni? Z cistej recesie som sa ho spytal na Pytagorovu vetu, a on mi odpovedal samoderzavie. Potom som sa pytal na Kirchhoffove zakony a on mi splietal nieco o samizdatoch a podozrivo potichu, silencio. Car je akysi pomyleny sokoliar. Zakrical cosi v niektorom ruskom nareci a zlietol k nemu sup. Este aj s ruskou vlajkou. Nechytal ho na sokoliarsku rukavicu, ale priamo na suspenzor. „Preco ten sup?“ „Lebo je supravodivy.“ „Ak je ten sup supravodivy, tak ja som sopranovy solista.“ „Ukazem ti to.“ Car hodil solnicku a sup zacal kikirikat. „Myslel som si, ze supravodivost znamena nieco ine.“ „Ach, tato mladez.“ Rozmyslam, ako sa pise sup v ruskej azbuke. A nechcem vediet, co za zvuky by vydaval, keby ten car hodil siru. „Povedz mi, vy v Cesku oslavujete osmy alebo deviaty maj?“ „Si v Bratislave. Slovensko.“ „Kto je Senator? Ktory fesak?“ „Senator Slovenska? Co ja viem? Jozko Vajda?“ „To je ten, co ma suchoty, ale len cez sviatky?“ Potom sen skoncil. Vsetko sa rozplynulo a normalne som bol rad, ze som sa zobudil. Az nabuduce zacnem mat takto zvlastne stavy, tak si zaobstaram nejake serum. Poriadne. Vestica / Stanislav Hoferek slova dodala Lidka Zakova kristalova gula, karty, velka arkana, velknaz, konjunkcia, Mars, Jupiter, cakra, vybalansovanie, rozbor, rovina saturnu, kyvadlo, dvojnik, sedenie, vyklad, anjelske afirmacie, ukoncenie, numerologicka mriezka, kliatba, eso poharov Muz v strednych rokoch sa vracia domov k svojej zene. Je utrapeny, zamysleny a nema dobru naladu. Zena ho zdravi hned vo dverach. „Kde si bol? a preco ides az teraz?“ „Neries to,“ odvrkol jej muz. „Kde si bol? Nerada sa opakujem, tak mi odpovedz!“ „U vestkyne.“ „Klames! Dychni na mna! Dychni!“ „Nepil som. Fakt som bol u vestkyne. Vravel som, ze tam pojdem.“ „Neverim. Volal si, ze prides za hodinu. Bol si tam 4 hodiny a dvanast minut. Ty mas inu! Aka je? Chrapal si s nou?“ „Nie. Nic take. Pustis ma dnu alebo nie?“ „CHCEM POCUT VYSVETLENIE!“ Muz sa zmieril s tym, ze domov jednoducho neprejde. Prestal mysliet na to, ze mu bude stacit racionalita. „Mam pre teba darcek.“ „Aky? Ukaz? Kolko stal? Zase bola akcia v Bille? Zase si kupil to, co uz mame a co nam este aj Nada poslala minuly rok?“ „Ale nie. Ukazem ti, ale musim si sadnut do obyvacky.“ Podarilo sa. Preslo sa cez prekazku, ktora ma na sebe kuchynske rukavice. „Co si doniesol?“ „Karty. Pozri sa.“ „To su ake?“ „Pekne si ich pozri, ovonaj, urob ich rozbor.“ „Eso poharov? To su co za karty?“ „Nejake vestecke ci co. To od tej vestkyne. Mam jej urobit webstranku a vsetko mi vysvetlovala, az ma z toho boli hlava.“ „Ona ti vysvetlovala tieto… Velka Arkana?“ „Aj to. Aj ine veci. Vsetko sa mi motalo v hlave. Viem urobit webstranku, ale podavat tam informacie o vsetkych tych numerologickych mriezkach, rovinach Saturnu, konjunkciach a to vsetko, to nedam. Normalne som sa spytal, aky mail tam mam dat a ona mi hovorila nieco o vybalansovani vesmiru.“ „Tak si sadni na rit a chod makat! Nauc sa to a urob to, nech mame peniaze.“ „Ja urobim web, ale to o tych anjelskych afirmaciach budes robit ty.“ „Ani ma nehne. Vies, kolko som zehlila? Vsetky ponozky som potriedila. Biele, sive, cierne. Vsetky. Aj s Ivankou som sa ucila, aby z nej nebolo take nemehlo ako si ty!“ „Dostaneme sedemsto, ked to urobim. Rozdelime si to. Tak si to rozdelme.“ „Tie peniaze das mne, lebo ja nakupujem vsetko co potrebujeme.“ „Zaujimavy vyklad. Ale nepotrebujem kristalovu gulu na to, aby som vedel, ze mi aj tak nepomozes.“ Muz sa zacital do clankov o astrologii, tarote a kliatbach. Rychlo dostal pocit, ze na to, aby spravne vsetko napisal, potrebuje minimalne dvojnika. Alebo nejakeho velknaza, ktory vie zaroven pouzivat pocitac aspon na zakladnej urovni. Po niekolkych hodinach dostal jednoduchy napad. Outsourcing. Jednoducho zaplatil inej vestkyni, aby napisala o vsetkych tych pojmoch par riadkov. Popisala pre neho vsetko o kyvadle a cakrach, o roznych kartach a o tom, ako vestice zachranuju svet. Nepotreboval ani ziadne sedenie a ukoncenie celeho projektu prislo velmi rychlo. „Kedy budu peniaze? Co mam kupit?“ „Kup si jednosmerny listok na Mars. Alebo na Jupiter.“ „To ti poradila ta vestkyna?“ „Sudny psychiater. Chces miesto pri okne alebo v ulicke?“ Vanilkovy upir / Stanislav Hoferek slova dodala Daniela Bordasova vanilka, ostnaty, belost, cukor, droga, mak, srdce, klamat, neskoro, miesat, lupienky, nausnica, slzy, pradlo, flasa, noznice, keramika, pouzity, hrozne, sladkost, kondom Povodne som chcel urobit nejaku zlataninu s upirmi. Hlavnou postavou by bol upir, ktory miloval vanilku a menil sa na zaujimavu napodobeninu Pepka namornika. Vtedy by ho nic nezastavilo, ani ostnaty drot. Jeho upirska belost sa menila tak trochu na vanilkovu farbu. Bola by to pre neho hlavna energia. Bol by to jeho cukor, jeho droga. Tuzil by len po vanilke. Odignoroval by vsetky tie makove rozky a jeho srdce by mu kazalo klamat – len aby sa dostal k zdroju svojho pokusenia. Vstaval z rakvy skoro rano a isiel spat neskoro vecer. Zaujimave riesenie, ine ako u ostatnych. Takto sa mohol vmiesat medzi ludi a prechadzat sa napriklad pomedzi zmrzlinove stanky. Nepoviem, aka zmrzlina bola jeho oblubena. Raz sa poobhliadol a uvidel uplne novu zmrzlinarku. Mlada, krasna, plna zivota. Mala zasteru s lupienkami ruzi a krasne nausnice so slzickami. Bola to zvlastna kombinacia, kedze bola velmi vesela a vzdy vonala. Raz ako ocean, inokedy ako lacna avivaz z Lidla, ktorej niekto na pradlo vylial celu flasu. Ale vonala. Nas, zatial stale nepomenovany upir, sa jej vobec nebal. Hned pomyslel na to, ze by si ju niekde odtiahol. Noznicami, nechtami alebo cimkolvek by jej dal dole saty a poriadne by si uzil jej mladost s vanilkovym topingom. Ona si ho vsimla. Zbledla, az vyzerala ako keramicke misky zo zalozne, ktore sice nikto nepouzil, ale aj tak vyzerali hrozne. Poziadal ju. O malickost. Jeden kopcek vanilkovej. Taka mala sladkost pred hlavnym jedlom. Zaplatil Calio stravovacou kartou a uz si ju vliekol do tajneho utociska. Slecna bola vystrasena, ale aj ju pomiatlo jeho neodolatelne kuzlo, ktore mu dodala vanilka. „Mas kondom?“ „Tu ti kondom nepomoze, moja mila.“ „Ale to je ochrana. Chapes?“ „Kym sa nedava na krk, tak ti velmi nepomoze.“ Tak… toto som chcel napisat. A este k tomu pridat par vtipnych momentov a jeho jahodoveho upirskeho brata. Ale macka ma skrabla na malicku a ja si to musim rychlo osetrit. Co ak by si to niekto vsimol? Neviem, co vsetko sa skryva tam vonku. Dnes nemam chut na sladke. Posledny bojovnik / Stanislav Hoferek slova dodala Tereza Hruskova papousek, extravert, introvert, melancholie, chameleon, vzteklina, zed, vitr, lano, stesk, rouno, pergola, ruze, strepy, cesta, horizont, paserak, pisek, usvit, dalka, tulak Tolki padli. Okolo mna su znicene stity a nehybne ruky, ktore ich stale zvieraju. Obraz skazy, smutku a beznadeje. Z mojho meca su len kusky, crepiny. Neviem, kde presne som. Viem len to, ze ma caka dlha cesta, mozno az kdesi za horizont. Som sam, ale nemam strach. Ten mi uz nema co ukradnut. Moje ja je niekde prec. Zijem a postaral som sa, aby z tabora nepriatelov neprezil nikto. Necitim sa ako hrdina, ktory vybojoval zlate runo od draka. Stiskam to, co mi ostalo z meca, a snazim sa zorientovat. Teraz musim zhromazdit zasoby na putovanie do velkej dialky. Potraviny, lano a neznicenu vyzbroj. Niekto nechal vojnovu sekeru opretu o stenu. Hodi sa. Ci uz budem stavat jednoduchu ochranu pred vetrom a dazdom, alebo budem musiet znovu bojovat o holy zivot. Netrapi ma, ci som vojak, tulak alebo paserak. Musim byt pripraveny. Nebudem cakat na usvit. Vyrazim hned. Tam za tym kopcom by mala byt ich dedina. Nepamatam si jej nazov. Mozno tam najdem lod a pohovorim si s jednym z tych kapitanov, co maju papagaja na ramene. Odtialto nevidim nic, len piesok prikryty hustucou tmou. Ziadne pochodne. Keby sa tam nachadzali cele zahrady s pergolami, odtialto ich neuvidim. Ale ist na kopec moze byt velmi zradne. Rozhodol som sa postupovat opatrne, neustale kryty pred nepriatelskymi ocami. Na kopci boli neprijemne kriky. Ich trne boli horsie ako trne na ruziach. Cely dopichany som sa konecne dostal az hore, na samotny vrchol. Besnil som, ako keby som mal besnotu a zaroven ma chytala melancholia. Dedinu niekto vypalil. Prave teraz. Poziar sa zacal sirit a vystraseni ludia pobehovali sem a tam. Niektori mali v tele zapalene sipy. Napriek vycviku a psychickej sile, ktoru som si musel vybudovat, som musel odvratit zrak. Kazdy niekedy zomrie, ale toto je naozaj nechutne a odporne. Vsetci horeli a kricali, ako sa snazili utiect od vlastnych horiacich siat. Muzi i zeny, starci i mladi, introverti i extroverti. Vsetci zapasili o zivot, alebo sa snazili pomoct tym, ktori v tom momente potrebovali hrdinov. Snal som si helmu a dobre som sa zadival na znak, ktory bol na nej zvyrazneny. Co vsetko znamenal pre mna i pre ostatnych, ktori nasli pod kopcom svoju smrt. Mam na vyber. Nemozem sa zmenit kompletne na chameleona a skryt sa pred tym, co mam pred ocami. Neviem, kto ma vidi a kto nie, ale viem, ze moja vojenska kariera sa prave teraz skoncila. Zijem. Viem bojovat. Chranit ostatnych. Ale nie kazdy boj je moj boj. Nemam rozkazy, ktore musim plnit. Kladiem helmu na vrchol kopca, obratenu k miestu, kde je po zemi jedna takato helma vedla druhej. Nedakujem za roky v armade, ale respektujem tuto cast svojho zivota. Ta sa tu skoncila. Nech bojuju ini, ja idem k svojej rodine. Sekeru si beriem zo sebou. Neviem, ake myslienky budu mat ti, ktori sa mi dostanu do cesty. Takmer historicky pribeh / Stanislav Hoferek slova dodala Maria Novakova slabost, depresia, smutok, slepota, klietka, nerozhodnost, smet, vietor, odchod, rozlucka, zmena, cesta, poslanie, babika, priatel, prsten, zlomenina, odkaz, sprava, cibula, nedela „Prepac, Julka. Nechcel som meskat. To vies, zase zapcha.“ „Ty stale nestihas! Stale! Meskas, zabudnes, nieco pokazis. Stale nieco. Uz mam toho po krk. Uvedomujes si, co vsetko mi to robi? Ja vsetko pripravim. Nakrajam cibulu, navarim, upracem, vynesiem smeti a este ti napisem spravu. A ty?“ „Snazil som sa.“ „Je moderna doba a ty nikdy nic nestihnes.“ „Predstav si, ake to bolo kedysi.“ „Kedysi? Ako to myslis?“ „Len si to predstav. Ja by som bol v Egypte a ty v Sumeri. Posielali by sme si odkazy po karavanach, ktore by sa, samozrejme, sem-tam stratili v pusti. A prichadzali by sme sa navstevovat. Za zivot by sa nam to mohlo podarit mozno aj trikrat.“ „To je romanticka predstava. A dohodli by sme si rande na siedmu, plus minus styri roky.“ „Vidis Julka, to by bolo zaujimave. Ale co ak by si mi s niekym zahla a ja by som sa to dozvedel… no… asi skor by sa to dozvedel az moj syn.“ „Tak ja ti zahnem a ty uz mas syna? a co keby som ja dostala nejaku slabost? Mala by som zle obdobie a pisala by som depresivne hlinene tabulky?“ „Tak by som ich chcel rozlustit co najskor. A posielal by som ti laskyplne papyrusy. Pisal by som ti v nich o laske, o radosti a aby sa to rymovalo, obcas by som tam spomenul ibisov ci nilske krokodily.“ „Co ak sa nieco strati v preklade?“ „To neviem, preklad medzi dvomi vymretymi jazykmi asi nebude dobre pokryty v Google Translate.“ „Ty trulko, nebude ziadny internet. Len tie tabulky a papyrusy.“ „Tak ti poslem prsten.“ „Vas kmen uz bude vediet spracovavat kovy?“ „Ale jasne. My budeme vyspeli. A mozno uz behom mojho zivota by vymysleli koleso. Budeme mat koliesko navyse.“ „Myslim si, ze by to bolo strasne. Len si predstav, ze si ten tvoj nesikovny kamos nieco zlomi. Ten Boris, ci ako sa vola. Pride si po neho po Nile sanitka? a nepride, ak budu akurat povodne?“ „Julka, ty by si to mala tiez blbe. Tam na tom uzemi bol Sumer, Akkad, Babylon, Asyria, Perzia a vsetci ostatni. Stale vojny. Stale nejaka zmena. V nedelu budu ti a v pondelok uz ini. Nestihnes sa rozlucit so starymi bohmi a uz tu mas novych. Teraz zabudnes, comu to vlastne veris a budes nerozhodna. Modlit sa k bohovi vojny cislo 5 alebo k bohovi vojny cislo 6?“ „Vies, mna niekedy naozaj chyti smutok. Vtedy chcem, aby si ma objal. Aby si mi venoval pozornost. Ja nie som babika a ty si moj priatel. A nie si v Egypte, ale byvas nado mnou. Musel by si byt slepy, aby si nevidel moje dvere, ked ides domov. “ „Vies, ze chodim vytahom.“ „Naskocis do tej klietky a ides na tretie poschodie. Ty si ale hrdina.“ „Tak vies co? Dnes budem pri tebe. Ani neodidem. Budem spat u teba.“ „Je to preto, ze mas zase na posteli rozhadzane oblecenie a nechce sa ti ho upratat? Minule to vyzeralo, ako keby si mal v izbe silny vietor, minimalne hurikan!“ „Nie. Je to preto, ze i ked je to kratka cesta, rad budem co najviac s tebou. Ak by prisiel ten smutok a tak.“ „To je tvoje poslanie?“ „Ano, to. Plus, doma dosla zubna pasta. Mozem si zobrat z tvojej?“ „Das mi oficialnu ziadost na papyruse v staroegyptcine?“ „Julkaaaaaaa!“ Inzerat od morskej panny /Stanislav Hoferek slova dodal Pavel Sekerak ironicky, priehrstie, melodia, povrazolezec, dovercivy, zabalil, krivky, hra, bezhlavo, dlha, topit, tichy, milenci, sneh, lampa (poulicna), sest, salka, bojim, smutna, hreje, dialka Som relativne mlada morska panna. Som sama a smutna. Vacsinu casu som vo vodnom prostredi, mam svoju sukromnu skalku. A uz nic nie je take, ako kedysi. Nic ma nehreje pri srdci. Nikto ku mne bezhlavo neplava. Posledny milenec sa zacal topit a bol pri tom tak tichy, ze som to ani nepostrehla. Dalsi bol povrazolezec. Chcel sa ku mne dostat s pomocou lana. Nebol velmi dovercivy a bal sa vody. Aj ja sa niecoho bojim, ale vody? To je chore! Rozmyslala som, ze by som si na skalu dala poulicnu lampu, aby ma bolo vidiet v noci. Vsetci ti mladenci by mohli vidiet moje krivky. Zistila som vsak, ze moderni muzi su jednoducho lenivi a nechce sa im preplavat ani relativne malu dialku. Priplava niekto? Je to dlhe cakanie. Vzdy siesteho nahlas spievam a hram na harfe cele priehrstia tych najkrajsich melodii. Vlasy mi pritom veju, zatial co sa vsetci hraju na mobile poker. Kto z nich to zabali a pozrie sa na otvorene more? Mozno budem mat stastie a najdem niekoho cez inzerat. Ironicky nebudem v nic specialne dufat, len si dam salku dobrej kavy. Na skalke nemam svoj kavovar, tak chodim obcas do mesta. Snad sa niekto najde skor, ako zasnezi a zamrzne blizky pristav. Zemegula / Stanislav Hoferek slova dodala Tereza Hruskova pavouk, hrnek, tma, noc, obloha, vira, smrk, smrt, mimozemstan, soumrak, svitani, obzor, dalka, sal, proporce, zakon, zemekoule, vesmir, jesterka, slovo, text Hodina zemepisu. Hokejova skola. „Vaclav? Kde ho mame? Tam si. Tak sup-sup!“ „Ja? Ale ja tam mam znamky.“ „Z matiky mozno. Ale zemepis? Tu vidim jednu stvorku. Nic viac. Takze nastup. Nova latka.“ „Ale ja som sa nemohol ucit.“ „To je vyhovorka. Mimozemstania ti celu noc kradli kralika?“ „Jastericu.“ „To urcite. Ale dobre, vypocujem si ta.“ „Od svitania po sumrak mi stale chceli ukradnut jastericu.“ „Mal si zobrat sal, poriadne ich zviazat a hodit do komory. Preco si to neurobil?“ „Chcel som. Ale co ak by to bolo trestne? Viete, ake maju vo vesmire zakony? Co ak je trest za zviazanie salom napriklad znicenie celej zemegule?“ „Pri uceni sa na zemepis si to mohol riskovat. Aspon raz. Takze teraz pod k tabuli a povedz mi, co sme sa mali naucit. Vies, co to znamena domaca uloha, vsak?“ „No… ale moja viera mi neumoznila riskovat v prospech zemepisu.“ „Aleba. A preco?“ „Trest je povinne jedenie pavukov zo spinaveho hrnceka.“ „Po tme?“ „Samozrejme, ze po tme. Pocas dna by to bola smrt na zaklade lykozrutskeho festivalu. Ci chces alebo nechces, musis jest stromy. Smreky, jedle, borovice, obcas topol. To uz radsej tie hrncekove pavuky.“ „Vidim, ze mas dobru pripravu. Ale teraz pod k tabuli. Pod sem, mas slovo.“ Ziak sa pomaly a velmi neisto dostava k tabuli a snazi sa naviazat ocny kontakt s niekym, kto nepozeral vcerajsi zapas medzi Barcelonou a Licartovcami. „Vaclav, co sme sa to mali naucit?“ „Cely svet. Uplne cely svet.“ „Cely svet nie. Skus to nejako zamerat na konkretnu oblast toho sveta.“ „Bez jedinej oblasti by svet nebol kompletny. A to by bolo velmi smutne.“ „Takze nevies. Mas proporcie, ako keby si cele dni a noci pozeral telku. Skoda, ze si sa ani tam nieco nenaucil.“ „Ale mali by sme vediet vsetko. Aj obzor, aj oblohu.“ „Staci. To je za 5. Sadni si.“ Vaclav si ide sadnut, zatial co si ucitel vyvolava dalsieho nestastnika. „Monika, co sme mali na ulohu?“ „Nic. Toto je prva hodina po prazdninach.“ „To je za jednotku. Vyborne.“ „Ona ma jednotku a ja patku? Vsak nemusela vediet ziadny text. Ja som sa tu dusil, prekonaval som dialku az k tabuli a mam za to nedostatocnu?“ „Specialne ty si to mohol vediet, ked si v deviatke uz druhykrat, nemyslis? Ale neboj sa, na zemeguli nie si jediny.“ Evolucia / Stanislav Hoferek slova dodal Pavel Sekerak gondolier, Evka, vysavac, zapadnuty, pomaly, strapata, nezavideniahodna, cukrik, dvere, evolucia, maluje, trava, skutocny, pada, zlte, stereofonny, skrina, skace, nahrane, perina, placuce Pozeram na zapnutu telku a divim sa. Vraj evolucia v predaji bambusovych ponoziek. Co pride nabuduce? Hrebene, ktore su vhodne aj pre strapatych? Alebo uradne preklady zo slovenciny do kotlebciny, a to uz od jedneho kebabu za normostranu? Reklama sa zblaznila. Alebo sme sa zblaznili my? Nedavno som na stereofonnych sluchadlach pocuval hoax o tom, ze ak ti na nohu spadne skrina, dozijes sa dlhsie. Hned za nim bol dalsi. Vraj ak vydrzime 10 rokov stat na nohe, ta noha sa nam zvacsi a predtym privelke topanky nam budu akurat. Mozno na tom aj nieco bude, ale v bulvari o tom pisat na dvojstranke je celkom sranda. Prepinam kanaly a dostavam sa na akusi reakciu o starych, zabudnutych skladoch. Co tam zas najdu? Eva tam nasla gondolu aj so zombie gondolierom, perinu aj s roztocmi a svetovu raritu – placuce palene tehly. Nezavidim cloveku, co to vymyslel. Musi brat velmi silnu zmes. Vonku pada zlte listie. Ale tu? Mam volno a chripku k tomu, tak co mam robit? Zapalit si travu, nech mi tiez take veci napadaju? Hapci! Strasna tato evolucia. Sme pani tvorstva, ale ked pride soplik, tak je zle. Staci pekne kychnutie a uz som zmalovany do cervena a rozhodne sa mi nechce otvarat dvere a ist von. Pracovat sa mi akosi tiez nechce. Pomaly sa dostat ku skrini a vytiahnut vysavac, to by neslo. Doparoma, toto nie! Kde je ovladac? Kde? Akurat davaju Nakupne maniacky a ja to neviem prepnut. Toto je skutocne peklo. Cukrikove kostymceky a nezavideniahodne doplnky, ktore by chcela kazda bezdomovkyna zaniest do zalozne. Vyskocim z koze. Toto fakt nie. Prichadza priatelka. Nepyta sa ma, ako sa mam a ci ma nic neboli. Pyta sa ma, ci ma nahrane tie Nakupne maniacky. Zas pochybujem, ze sme, pokial ide o evoluciu, my ludia tak vysoko. Onkologicky behemoth / Stanislav Hoferek slova dodal Stanislav Hoferek elf, magia, carodejnik, pliaga, moc, chaos, ohen, vlada, vyvolavanie, behemoth, drak, podzemie, ostep, kuzelny mec, brana, zradca, zabijak, hlad, banske kolaje, zlato, med „Teraz vam, mile deti, ukazem to najlepsie kuzlo na svete. Ste pripravene?“ Zastup deti sa velmi tesi z predstavenia. Na detsku onkologiu prisiel klaun a kuzelnik v jednej osobe. Ukazuje kuzla, ktore su sice naivne, ale prinasaju to najdolezitejsie. Radost a usmev na tvari. Najvacsie a najlepsie kuzlo vsak pokazil. Zajacik sa akosi nedostavil a z klobuka sa nepodarilo nic vytiahnut. „Kde je zajacik?“ „Asi… zase meska. Tie dnesne zajace, vobec sa na nich neda spolahnut.“ „Uz nepride?“ „Myslim si, ze nie. V poslednom case uz nechce chodit do klobuka. Hovori, ze zjedol vela mrkvy.“ Otvaraju sa dvere a prichadza dalsi chlapec, ktoremu chybaju vlasy. Na prvy pohlad je rovnaky ako vsetci ostatni. Ma neskutocne tmave oci a hlas, ktory k dietatu vobec nepasuje. Dal by sa prirovnat skor k demonovi ako k chlapcovi. „Nebol to zajacik, ale kralik. Zozral ho behemoth v sklade.“ „Aky behemoth? Co to je?“ pyta sa klaun chlapca. „Obrovsky a nezvladatelny. Ako maly drak, ale s ostrymi zubami a prednymi labami. Je to podzemna prisera, ktorej sa nikto nemoze postavit.“ „Nikdy som o nicom takom nepocul. Nic take neexistuje.“ Chlapec prichadza blizsie a berie si do svojich malych ruk kuzelnicky klobuk. Na pocudovanie vsetkych zucastnenych vytahuje malu krvavu kravatu. „Vas kralik ju nikdy nemal rad, ale nevedel vam to povedat.“ „Preboha. Co sa stalo?“ „Behemoth. Usiel mi.“ „Ty mas taku obludu? Kolko mas rokov?“ „To nie je dolezite. Vsetci musia odist. Okamzite!“ Nastava panika. Na nieco taketo sa neda pripravit. Klaun i deti nevedia, co robit. Aj ten novy, cudny chlapec ma strach. „Co sa to deje? Co budeme robit?“ „Mozeme urobit len jedine. Musime ukut mec, ktorym mu dokazeme prebodnut srdce. Kde tu mate vyhne?“ „Toto je onkologia. Tu nic take nie je.“ „Potrebujeme kuzelny mec. Zavolajte elfskych kovacov. Bez ich znalosti a magie nemame sancu.“ „Ty si tu ries co chces, ja padam!“ Klaun uteka. Opusta miestnost. Niekolko deti ho nasleduje. Novy chlapec, ktory vie o situacii najviac, vytahuje zo zadneho vrecka papier popisany neznamym pismom. Krici na ostatnych, aby priniesli zlato, striebro, med a dalsie uslachtile kovy. Ti mu casto vobec nerozumeju. Jeden z chlapcov mu donasa nausnicu, ktora kedysi davno niekomu vypadla. Usmieva sa a tesi sa, ze nieco doniesol. „Toto nie je uslachtily kov. Navyse je toho malo!“ Ten zvlastny clovek sa rozhodol, ze uz nebude skryvat svoju osobnost. Zmenil svoju podobu z chlapca na vysokeho bojovnika v lahkom, miestami potrhanom brneni. „Potrebujem viac surovin, skuseneho kovaca a dalsie veci. Ako prve opevnite branu. Uz som hodil do toho behemotha dva ostepy a ani ho to nespomalilo. Alebo je tu nejaky unikovy vychod, napriklad cez podzemie?“ „Pomozem ti bojovat,“ hovori mu jeden z chlapcov, ktory ledva stoji na nohach. „Ty nie si ziadny zabijak. Postavis sa proti nemu a on ta pouzije len na to, aby nemal na chvilu hlad.“ „Pomahal som mamicke s nakupom pred tym, ako som sem prisiel.“ „Na to nepotrebujes ziadnu specialnu moc.“ „Mozem ho bodnut do chrbta ako zradca.“ „To sa ti nepodari. Vies vyvolavat? Hodil by sa drak. Alebo iny behemoth. Alebo… co vies vyvolat? Alebo banske kolaje, nech nam pridu pomoct trpaslici?“ „Ked kricim velmi nahlas, tak niekedy pride mama a postara sa o mna.“ „Ma tvoja mama nejaky specialny bojovy vycvik?“ „To neviem, ale ked varila, tak sa popalila a horela jej kuchynska rukavica. Neplakala pri tom a starala sa o to, aby bol vsade poriadok a nie chaos.“ „Vladnutie domacnosti a boj s priserou su uplne odlisne veci. Nemyslim si, ze by tu pliagu zahnala.“ „Zahnala by ju! Rovno ju zavolam. MAMI, MAMIII!!!“ Maly chlapec sa prebudza. Je rano ako kazde ine. Jeho kamarati s rovnakou chorobou sa na neho pozeraju a potichu si hovoria, ze mal len dalsi, velmi silny sen. „Kde je mama? Kde je moja mama?“ „O dve poschodia vyssie, tak ako vcera a predvcerom. To si zabudol?“ Medzi mrezami / Stanislav Hoferek slova dodala Andrea Ferencova drzy, hlaven, pes, sen, hnev, klobuk, automaticky, vana, farma, duha, hroch, otecko, vlna, kniha, sviecka, cesta, skrina, mlyn, syr, lievanec, mlaka Naco mi strihali nechty? Co si myslia, ze niekomu ublizim? Vsak som si chcel len robit ciarky do steny za kazdy den, co ostavam tu. V pekle. Mam tu malu izbu, moj apartman. Male miestecko, ktore ma nahradit zivot tam vonku a popri tom ma zlomit. Tak trochu ironia je, ze tu mam vesiak. Naco mi je vesiak, ked nemam ziadne oblecenie a nemozem ist von, ked chcem? Dal by som si tam aspon klobuk, ale kde ho zozeniem? Vonku vidim nieco ako schatranu farmu. Kedysi davno sa tam mohlo pestovat obilie alebo nieco chovat, ale dnes je to len blato, mlaky a zrucaniny. Keby som sa tam dostal, tak by mi to nepomohlo. Ale kam mozem ist? Nemam nikoho a nic. Ziadne vyhliadky. Robil by som niekde vo fastfoode a nacierno, kym ma nevyhodia? To je ale zivot. Ostava mi nieco cez osemnast rokov. Vrazda. Dvojnasobna. Jedna chtiac a jedna… este aj zbludena gulka mi nici zivot. Nebudem si stale klamat, ze svet je nespravodlivy a velki hajzli su na slobode, kym ti mensi su v podobnej cele, aku mam ja. Keby sa mi nieco stalo, tak prischne niekomu inemu. s podobnym osudom, ale s inym cislom v tych hlupych databazach. Dostane rovnake knihy, rovnaku postel a mozno o vrecusko caju mesacne viac. Niekedy lutujem, ze som proti tym hajzlom nemal automaticky samopal, len noz. Mohlo to byt jednoduchsie. Rana do hlavy alebo dozivotie. Ale ja som mal jednoducho hnev. Ten hajzel mi zmlatil buchtu a ja som mu to chcel jednoducho vratit. Ziadne sudne tahanice, jednoducho som mu chcel ukludnit hormon a pustit trochu zilou. A potom sa to stalo. Posledna navsteva pri jej posteli. Zobral som noz a myslel som si, ze vsetko napravim. Raz som sa prilis dobre trafil a hotovo. Sud neuznal, ze mi niekto podstrcil pistol a nejaku mrtvolu, ktoru som nikdy nepoznal ani za ziva. Nezabralo ani to, ze na hlavni neboli moje odtlacky a nikdy som nestrielal. Ani zo vzduchovky. Stacilo im, ze som raz kopol do toho mrtveho hajzla. Ja somar. Skoro osemnast rokov. Za dobre spravanie mozno menej. Kto vie? a hlavne, nikto ma nebude volat otecko. Vyjdem strhany ako pes, ktoremu nikto nedal zrat. Ziadna kariera. V skrini nebudem mat ziadne znackove handry ani jednoduche vlnene veci po starych rodicoch. Neviem, ci vobec budem mat nejaku skrinu. Budem mat vobec na jedlo? Existuje taka jednoducha vazenska mudrost. Ak je to mudrost. Dost o tom pochybujem. Vraj ak mam dovod ist von, tak je cakanie dlhsie, ako keby ma vonku nic necakalo. Nechcem prist o zvysky zdraveho rozumu planovanim a potom pocitanim, co vsetko nevyslo. Chcem zit. Neviem, ci mam cakat a zit s tym, ze som kriminalnik, alebo sa dat na cestu a byt kriminalnik aj tak. Ak ujdem a chytia ma, bude zle. Bude ina cela, iny kolektiv. Este aj o ten poondiaty vesiak pridem. Dnes mam mat navstevu. Neviem, kto pride a co pre mna urobi. Alebo mam ja robit nieco pre niekoho? Aj to by skratilo tie nekonecne hodiny. Tak rad by som isiel predtym do vane, obliekol by som si najlepsie saty a narobil by som lievance ako… ako kedysi. „Mas tu nieco,“ oslovuje ma jeden z dozorcov. Neboji sa prist blizsie. Vie, ze so mnou nikdy nie su problemy a nie som ziadny drzy exot. „Ta navsteva? Pride? a kto ma tak velmi chce vidiet?“ „Poobede. Poznas pravidla. Ale nieco ti mam odovzdat.“ Natahujem ruku ako dieta, ktore prave uvidelo novu hracku. Je to niekolko papierov. Kresba. Hmmm. Hroch sa diva na duhu. Ma to nejaky skryty vyznam? Zvlastne. A co to zerie? Syr? Cele je to nejaka detska praca. Zahodit to? Nie, nezahodim. Zistim, co to ma znamenat. Dalsi papier s kresbou a dalsi. Konecne text. Idem blizsie k tomu malemu oknu a potom spat. Vzdy sa mi po stojacky citalo najlepsie. „Drahy, urobila som chybu. Tak vela chyb. Neviem, kde zacat. Pisala som ti, ze som s Tomasom stastna. Uz to neplati. Bol ku mne stale hnusnejsi a hnusnejsi. Ublizoval mi a ja som ublizila jemu. Je koniec. Skusala som zabudnut na teba, ale nikdy som na teba uplne nezabudla. Aj ked si mal svoje chyby, vzdy si pri mne stal. Musim ti povedat, ze som bola s nim aj preto, aby bol niekto s malym Riskom. Ty vies, koho je to dieta. Teraz si mozes pozerat jeho kresby. On potrebuje teba a ja ta potrebujem tiez. Spoznala som jednu babu, ktora ta mozno dostane von. Dokazala, ze niektore veci proti tebe boli pouzite nespravne a ze sa aj fizli, aj vsetci mylili. Porozpravame sa.“ Vsetko dobre dopadne? Neverim. Taky sen sa nemoze naplnit. Mozno sa predsa len naucim nejakemu remeslu a budem robit sviecky alebo hybat mlynskym kolesom. Ale hlavne, budem konecne niekto. Nie plnka do truhly, ale niekto, kto chce zit. Nebudem si uzivat zivot, ale postaram sa, aby tie krasne casti zivota boli co najkrajsie. Minimalizmus /Stanislav Hoferek slova dodal Pavel Sekerak Pes, lietajuce, postranny, rezonancie, clovece, pisem, kritizovat, neuplne, odvazny, malickost, dvadsatjeden, zeleny, bezodny, ustretovy, major, saty, celenka, zakopany, zavist, neopren, kus Bezodne lubim tvoje rezonancie. Clovece, si ustretovo odvazna. Dvadsatjedenkrat nie! Zavist je… kus postranna. Kritizujes lietajuce saty, neuplne pises malickosti, celenkovy major je zakopany, neoprenovy pes a zelene kosti. Bezruky lukostrelec /Stanislav Hoferek slova dodala Tereza Hruskova beh, les, reka, vyhled, svetlo, stin, nalada, smich, nabijecka, caj, termoska, pstros, bolest, pocit, emoce, normalni, blazen, polevka, sanon, saman, vetrovka Nemozem. Nemozem to, nemozem tamto. Nedokazem prve a nedokazem posledne. Stale tie iste slova. No dobre, slova mozno niekedy ine, ale ten isty vyznam. Na nic sa nehodim. Stale vidim vsetky tie emocie, ktore su pred dalsou vetou. Uz mam po krk tych vysvetlovani, ze to nepojde. Nemam ruky a tak nemozem behat. Na jednej strane je na tom kusok pravdy. Ruky by sa hodili. Ale na beh potrebujem dve nohy, a dve zdrave a silne nohy mam. Viem sa postavit, ked padnem a aj ked to trva dlhsie, ako ostatnym, tak to dam. Som normalny, citim sa tak. Ale pre niekoho som len blazon. Aj minule. Neviem do seba naliat polievku tak, ako vsetci ti ostatni. Mladi i stari to stihnut skor ako ja, ale umyvat riad nohami viem len ja. Alebo taka jednoducha cinnost, ako odkrojit si chleba a natriet ho maslom. V svojej kategorii som jasny vitaz, ale kto by chcel byt v mojej kategorii? Vcera si robil jeden typek srandu, ze ma obsype zlatom, ak ulovim pstrosa. A mne by sa to zlato hodilo. Mozem ho ulovit aj bez ruk? Mozem. Bez ohladu na bolest, ktoru vytrpim. Ak sa dokazal Dr. Strange s pokazenymi rukami naucil kuzlit, tak to dokazem aj ja. Este sa z neho stal velky saman, carodejnik alebo co to vlastne. Mam pocit, ze to nebude jednoduche. Mam vytypovaneho jedneho pstrosa. Dal som mu aj meno. Stinopstros. Trochu je to zlatanina pravdepodobne chybnej cestiny, ale znie to neskutocne cool. Uz sa tesim, ako ho ulovim. Viem, kde bude. Ziadny les alebo rieka, ale pekna pasca. Rano si spravim caj hrdinov, pre istotu aj do termosky. Dam na seba vetrovku a zoberiem si sanon s papierovackami. Co ak by som narazil na ochranarov? Pre istotu mam so sebou aj GoPro kameru. Len aby bolo dobre svetlo. Len nemam nabijacku, tak hadam nieco vydrzi. Kto vie, ako bude trvat lov? Uz je to tu. Jeden na jedneho. Len ja a pstros. Moj luk a jeho rychle nohy. Mam vyhlad na ciel, on ma motivaciu zmiznut co najrychlejsie. Nohami natahujem sip, ako ta baletka z reklamy a strielam. Zasah! Trafil som ho! Pstros vylakane uteka a sip, ktory sa do neho zaryl asi tak dva milimetre, po dvoch skokoch odpadava. Som skutocny bezruky lukostrelec! Smejem sa a mam vybornu naladu! Stalo to len trochu odvahy a snahy, ale podarilo sa mi to. A tiez bolo treba zaplatit chlapov, ktori toho pstrosa priviazali a vsade okolo neho vykopali jamu. Ti, co mi pomohli, sa vobec nehnevali, ked som im svoje zlato ponukal nohou. Posledny odpocinok / Stanislav Hoferek slova dodal Stanislav Hoferek 1939, 1968, 90-60-90, 3,14, 5!, N, 23, #00ff00, 1,44MB, 0800 123 456, 158, N49°19, 36,7°C, 10F, 16:9, 1492, TRUE, FALSE, 42, 300 000 000m/s, 666 Uz 23. den na tomto zavsivenom mieste. Z clna ostalo len par premoknutych triesok. Vsetky zasoby som spotreboval, alebo ich jednoducho neviem pouzit. Naco mi je 1,44MB disketa? Naco? Ulovim na nu nieco? Keby som teraz zavolal na 0800 123 456, tak mi urcite este aj tie optimisticky naladene zienky s mierami 90-60-90 posepkaju, ze som v riti. Hlboko v riti sveta, niekde medzi Braziliou a Europou. Niekde… Nie som tu sam. Spolu so mnou je tu nejaky clovek. Text na nahrobnom kameni neviem precitat, len roky 1939 az 1968. Ten clovek nemal ani tridsiatku. Chudak. Alebo chudacka. Neviem. Zacnem pisat aj svoj datum narodenia? a dal to ten clovek sam, alebo mu to niekto napisal? Predpokladam, ze sam. Roky vie a ak tomu cloveku dosli potraviny a vsetko ostatne, tak sa uz nicomu necudujem. Poriadne sa pozriem na svoje zasoby. Voda: FALSE. Hlad: TRUE. Super. Kedy zomriem? Keby tak bol rok 1492, mohol by sa tu zastavit Kolumbus. Pochybujem, ze by som rozumel jeho jazyku, ale mohol by som to skusit. Este ostava jedna moznost. Dostat sa odtialto. Mam ale malo zdrojov na to, aby som nieco skutocne vymyslel. Ostrov je tak 16 na 9 metrov. Taky jednoduchy obdlznik. Mal som cas poratat uplne vsetky palmy. Su tu dve. Nie 42, to by som nieco vymyslel. Len dve. Keby som mal nieco, co dokaze dosiahnut rychlost svetla (300 000 000m/s), potom by som sa odtialto dostal ako nic. Ale aj tak by som nevedel, kam ist. Kde vlastne som? Na N49°19? To tazko. Som niekde uprostred nicoho. A za tym nicim je dalsie nic. Za cely ten cas som nevidel ziadnu lod. Maximalne zbludenu cajku. Nepomoze mi asi nic. Zbytocne by som volal na 158. Sem by nikto neprisiel, aby pomahal a chranil. Teplota je relativne stabilna, staci sa drzat tiena. Ked dojde posledna sladka voda, ktoru si setrim, ako sa len da, tak sa tych 36,7°C zmeni na nieco celkom ine. Mozem dakovat tomu hore, ze teplota v noci nie je 10F a plne mi postaci jednoducha prikryvka zo znicenej plachty. Mam nervy. Mam nervy na N-tu a najradsej by som cely ten ocean dal prec. Alebo by som s nim nieco urobil. Premenil ho na ruzovu zahradu. Alebo na centrum mesta. Prefarbil by som ho na #00ff00 alebo inu farbu. To by ryby cumeli. A mozno by sa nechali jednoduchsie chytit. Opieram sa o hrob a pozeram sa do dialky. Viem, kde je ktora strana podla pohybu slnka, ale sam sa odtialto nemam kam pohnut. Pride si po mna ten cerveny panak s cislom 666 na hrudi a bude koniec. A budem sa ucit 3,14 ci 5! v pekle. Po nemecky. Nemal som podcenovat, ze mal kapitan lode v zaznamoch napisane nieco ako nase: Vodic v zacviku. Tak mi treba. Rozchod / Peter Jarkulis slova dodala Maria Novakova slabost, depresia, smutok, slepota, klietka, nerozhodnost, smet, vietor, odchod, rozlucka, zmena, cesta, poslanie, babika, priatel, prsten, zlomenina, odkaz, sprava, cibula, nedela Kracam s vetrom, v depresii a smutku. Cestou zmeny, ved rozbil si klietku. Nerozhodnuty, co spravis so zivotom. Zo spomienok smeti, z lasky maly proton. Prelialo sa kopec slz, ako pri krajani cibule. Na stole odkaz. Vystahuj sa do nedele. Zbaveny slepoty, z carov krasnych stien. Jej srdce so zlomeninou, nechces spat prsten. Na rozlucku ziadost, ostan mi priatelom. No to nie je moje poslanie, budem len pozorovatelom. Necitis slabost, netrasies sa ako osika. Ked prisla sprava, ze je zo mna voodoo babika. Flasa / Peter Jarkulis slova dodal Pavel Sekerak pes, lietajuce, postranny, rezonancie, clovece, pisem, kritizovat, neuplne, odvazny, malickost, dvadsatjeden, zeleny, bezodny, ustretovy, major, saty, celenka, zakopany, zavist, neopren, kus Este vo mne rezonuje prehraty zapas, o dvadsat jeden bodov. Nechapem, ved superom bol lietajuci pes, alebo to bol major v zelenom? Urcite bol z mojich vyplodov. Kritizujem aj cloveka s celenkou, a to postranneho rozhodcu. Bol ustretovy k superovi, ale co, mozes cakat od zavistliveho dochodcu. Nepomohlo ani mat odvazny dres, ktorym boli neoprenove saty. Rozhodla jedna malickost, bol som viac ako kusok ozraty. A teraz pisem tieto nezmyselne rymy, vedla mna bezodna, aj ked neuplna flasa. Roky bola v zahrade zakopana, mozno ju raz dopijem a pojdem robit Mikulasa. Cervenovlaske / Peter Jarkulis slova dodal Pavel Sekerak duha, kvetiny, milovana, spolu, odovzdavam, najdeny, narucie, oci, mysliet, stretnutie, odhalena, vankus, bosy, hadaj, hviezda, chvila, piesok, slnecny, nezny, deti, stastna Stale myslim na tvoje oci, ktore ziaria ako hviezdy. Na chvilu, ked nasli sme stastie a obaja vedeli,ze uz je to navzdy. Bolo slnecne popoludnie, asi hodinu, mozno dve po dazdi. Duha bola nad nami, a bol mokry piesok,co chodidla drazdi. Prisiel som bosy s kvetinou v ruke, ty mala si odhalene ramena. Stastni, ze spolu sme, zacala bozkov vymena. Odvtedy ubehlo uz stretnuti par, ked v mojom naruci si skoncila. A ostala milovanou aj vo chvilach, ked si sa na mna mracila. Ja den co den sa Ti odovzdavam, s doverou a s laskou. Hadaj, s kym chcem uz navzdy byt? S krasnou cervenovlaskou. Nebola si najdena pod vankusom, nie, nenechala mi ta zubkova vila. Prisla si. ked som ta necakal a moje srdce i dusu si ozdravila. Tvoj nezny dotyk nech ma vzdy hreje a ohen, co mas vo vlasoch, nech ti vzdy svieti. Tak kracajme vedla seba celym zivotom a spolu s nami aj nase deti. Sklamanie / Peter Jarkulis slova dodala Daniela Bordasova vanilka, ostnaty, belost, cukor, droga, mak, srdce, klamat, neskoro, miesat, lupienky, nausnica, slzy, pradlo, flasa, noznice, keramika, pouzity, hrozne, sladkost, kondom Sedis s flasou vina a srdce obalujes ostnatym drotom. Je neskoro ronit slzy a premyslat, co so zivotom. Sladkost jeho bozkov a slov, co chutili ako vanilkovy cukor. No klamat vedel ako politik, uz k nemu citis len hrozny odpor. Bol pre teba opiom, drogou vyrobenou z maku. Teraz je uz len zlou spomienkou a tym, ktoreho chces mat na haku. Hotelova izba, darovane nausnice, postel obsypana lupienkami kvetov. Rozhadzane pradlo, pomiesane tela a vzduch nasiaknuty potom. Belost tvare, v hneve rozbijas keramiku, ked zistis, ze zmizol ako fantom. Noznicami strihas jeho fotku, ostal po nom len pach a pouzity kondom. Morbidna /Peter Jarkulis slova dodal Stanislav Hoferek kanvica, hriankovac, sendvicovac, HDMI kabel, sluchadla, nabijacka, televizor, pracka, chladnicka, zehlicka, vysavac, mixer, smoothie, zastrihavac, radio, kava, odvapnovac, sporak, krovinorez, predlzena zaruka, zakaznik V radiu znamy song, z hrnceka vonia cerstvo pomleta kava. V mixeri sa miesa smoothie, sused travu krovinorezom osekava. Take bezne rano, povedal by si ten co ta nepozna. No len ty vies, ze atmosfera v miestnosti, je dusna a nervozna. Od radosti neskaces, ako z hriankovaca topinka. Vies uz celu pravdu, pre Teba je uz len cudzinka. Pokazena pracka, chladnicka, ci sendvicovac ale aj televizor. Vsetko to bola zamienka, aby k nam chodil od suseda revizor. Mas chut dat hlavu do sporaka, ale je ti jasne,ze je iba elektricky. V bubline nad hlavou otaznik, preco si nebol viac prakticky. Vo vtahu s neverou, neexistuje predlzena zaruka. Po HDMI kabli siahne, tvoja prava ruka. Obmotas okolo jej krku, a zatiahnes celou silou. Zehlicka jej pada z ruk, a v hlave Ti svitne plan, co spravis s motorovou pilou. Vysavacom upraces piliny, co ostali z kosti a jej chrbtice. Tvoje srdce od kamena uz nevycisti, ani odvapnovac, co pouzivas do kanvice. Zbalis zastrihavac, nabijacku a k tomu este veci par. Ale kym zmiznes z mesta, navstivis este ten stary bar. Kde zakaznikom pravidelnym, si bol skoro kazdu noc. Zbytocne sa teraz divit, ze suseda volala si na pomoc. Dennik siedmych slov /Eduard Lautrek slova dodala Daniela Bordasova Usta, liek, horuci, okuliare, cokolada, dusa, hmla, caj, ruze, zapalovac, zaspavat, sedem, lapac snov, skleneny/skleny, kreslit, dlhe vlasy, infekcia, smrdiet, klietka, platno, rieka Na vlnach divokej rieky, splacam vsetky svoje hriechy. Po dni cakania kaze temnota svoju moc, hmla sa straca v dusi tmy, zacina prva noc. Na kraji vedenia som uvidel zenu, bez tepu, len skleneny pohlad na nu. Vraj malovat jej krasu dnes zacat mam, na hrane odpustenia som sa ocitol sam. Druhu noc len okuliare medzi nami, stavam sa posadnuty divymi snami. Zo smradlaveho duriana konar som ulomil, lapac snov si na lodi k mesiacu namieril. Tretiu noc som zaspaval v klietke ocakavani, na platne pribudli dalsie tahy zahadnej zeny. Pery by ruze cervene, sladke co cokolada, len horuca tuzba bozkat ich ma ovladla. Jej dlhe vlasy su cajom pre moju choru mysel, zapalili infekciu zvratenosti, cest mi podkopal sysel. Takto to slo este styri noci po sebe, zavisly na liecivom sepote jej dychu. Siedmu noc som naposled vydychol, obraz dokoncil, usta slzami pokropil, srdce si zastavil. Kluce / Horan Ovcipas slova dodala Andrea Ferencova kluce, macka, pes, rura, deka, kvety, sneh, laska, klobuk, stroj, mentolky, oci, reklama, latka, dazd, okuliare, sviecka, macko, ihla, luka, kolac Ked isiel Jano z domu, pri branicke mu z vrecka vypadli kluce. Bol na nich taky hunaty privesok, ktory zaujal Janovu macku. Ta ho hned polapila do tlamy a odniesla ho za dom. Tam vsak na nu vybehol pes a zacal ju nahanat. Macka utekala a schovala sa v rure leziacej na zahrade, do ktorej sa pes uz nedokazal vopchat. Ked pes odisiel, macka vysla von, avsak kluce nechala v rure. Sla ku vchodovym dveram a dvierkami pre macky vosla dnu, kde sa uvelebila na deku polozenu na gauci. Medzitym sa Jano vratil domov s kyticou kvetov v ruke avsak, ajhla! Pri dverach zistil, ze nema kluce! Vtom ako na potvoru zacal padat sneh... Chodil tam chudak po celej zahrade, hladajuc kluce triasol sa od zimy stale s kvetmi v ruke. Kedze kluce nenasiel, rozhodol sa, ze pojde za svojou laskou Michaelou skor, nez boli dohodnuti. Cez macacie dvierka na dverach nahmatal klobuk, ktory mu rano spadol z vesiaka na zem, dal si ho na hlavu a isiel do garaze nastartovat svoj pekelny stroj, Ferrari F 430. Kluce od garaze a auta mal, nastastie, oddelene od klucov od domu a v inom vrecku. Bodaj by nie, vsak jeho auto bolo ovela drahsie nez jeho dom! Sadol don, dal si dve mentolky, slastne prizmuril oci a nastartoval. Takmer by bol zabudol! a obliekol si este svoju sofersku vestu s reklamou na Ferrari z cervenej latky. Pocas cesty za priatelkou sa sneh zmenil dazd. Esteze mal tie kluce od auta a garaze zvlast, inak by teraz pred domom mokol na dazdi! Ked dosiel za priatelkou, prave sa sprchovala. Vyrusil ju zvoncek, tak cez seba prehodila zupan, nasadila si okuliare a sla mu otvorit. „Prepac, Miska, vymkol som sa z domu, tak som prisiel skor,“ ospravedlnil sa jej Jano. „Tieto kvety su pre teba, laska moja! Stastny Valentin!“ Michaela sa im velmi potesila. Potom spolu pri svetle sviecky stravili krasnu veceru. Ked dovecerali, Michaela si spomenula, ze zabudla dat Janovi darcek. Spoza gauca vytiahla velkeho plysoveho macka, ktory Jana trochu rozosmial. „Comu sa smejes? Mam ta snad pichnut ihlou?! Vies, ze by som to dokazala spravit!“ reagovala Michaela s ustipacnym humorom na Janov smiech. Hned na to ju Jano objal. „Ved vies, ze ja som iba zartoval. Ten macko je krasny a velmi sa mi paci,“ odvetil. „Inak, zajtra sa ma vycasit a bude vraj pekne, co by si povedal, keby sme si spravili taky maly piknik niekde na luke?“ navrhla Michaela. „Som za! Sam som ti to chcel navrhnut. Rano by som sa mal dostat do domu, kluciar mi pride vymenit zamok na dverach. Takze budem moct zobrat aj kolac, ktory napiekla moja mama. Vymena klucov by nemala trvat dlho a hned budeme moct ist spolu na piknik,“ vysvetlil Jano. Michaela sa velmi potesila a od radosti Jana este pevnejsie objala. Ak a Lod / Pavel Sekerak slova dodala Beata Plucinska more, hviezdy, slnko, skala, kon, lod, piesok, zavoj, diera, les, lano, hlava, drevo, hodiny, slza, duha, maska, motyl, sekera, ryba, stopa Ak Ak budes morom, chcem byt tvojou vlnou. Na tvoj prikaz rozbijem sa o skalu. Ak budes slnkom, chcem byt tvojim lucom. A nikdy si nedam masku na hlavu. Ak budes motylom, budem duhou na tvojich kridlach. A spolu poletime ku hviezdam. Lod V sypkom piesku zanechal, kon stopy svojich kopyt. Rozmyslam, kam utekal, chcem to tajomstvo odkryt. Viedli do lesa, isiel som za nimi. Trvalo mi to, asi pol hodiny. Vosiel som do diery v krovi, a odkryl zavoj neznameho. Tom v potoku ryby lovi. A sekerou tam rube drevo. Pod sem, to lano nam hod! Kricia mi jeho pomocnici. Postavime spolu lod. Dojaty slzu mam na lici. Hoax / Pavel Sekerak slova dodala Lidka Zakova telepatia, dieta, vykrik, export, zasvatenie, hoax, strieborna nit, bolest, havran, fatamorgana, oslava, doktor, extaza, dynastia, Adamovo rebro, orakulum, synagoga, Mozart, tulipany, loz Nevidim ziadne cervene svetla, ziadne varovanie. Ani telepatia ma uz teraz nezachrani. Rozhodol som sa! Mozno klamem sam seba. Ale nie je lepsia prijemna loz ako tvrda realita? Obleceny ako doktor, zamiesal som sa medzi personal. Dostat sa dnu nebolo vobec tazke. Presiel som okolo recepcie. Bola podozrivo prazdna, tak som sa zbytocne nezdrzoval a vydal sa na najvyssie poschodie. Izba, ktoru hladam, je az na konci chodby. Sebavedome som otvoril dvere a rozhliadol som sa. Malo byt predsa tu! Ale izba bola prazdna. Cerstve tulipany vo vaze naznacovali, ze tu nedavno este bolo. Zazracne dieta, o ktorom sa pisalo v e-maily, je prec! Uniesol ho niekto? Odislo same? Kde ho teraz hladat? Sklamany som nastupil do vytahu a stlacil jednotku. Vydaval nejake divne zvuky. Hadam sa odtialto dostanem. Uz aby som bol prec, pomyslel som si. Uz som bol dole, ale vytah nezastavil, pokracoval dalej az do suterenu. Bolo rozsvietene. Prekvapilo ma to. Uprostred noci by som to necakal. Zvedavost zvitazila, a tak som sa pristihol, ako sa tulam podivnymi chodbami. Vsade boli poukladane krabice a popri stene bolo par lehatok na kolieskach. Odrazu sa chodbou ozval sklucujuci vykrik. Musela to byt nepredstavitelna bolest. Bolo to doslova volanie o pomoc. Islo to odtialto. Ocitol som sa pred dvojdielnymi dverami s napisom EXPORT. Dufal som, ze to nie je ten chlapec. Bol posledny z dynastie. Za dverami uz nebolo tolko svetla. Ale nevadilo mi to. Mal som strach a nechcel som byt spozorovany. Vlastne mi to vyhovovalo. Zakradal som sa potichu ako havran ukryty v nocnej tme. Chodba bola vykladana obkladackami, vselijako sa klukatila a nemala konca. Chvilu mi trvalo, kym som dosiel k dalsim dveram. Nakukol som dnu cez male okno. Nemohol som uverit tomu, co vidim. Bolo to ako zjavenie, ako fatamorgana. Toto snad ani nie je skutocne. Co to je?! Uprostred temnej miestnosti sedel v kresle chlapec priputany striebornou nitou. Miestnost osvetlovali iba fakle. Dekoracie pripominali synagogu, ktoru som raz navstivil, ale to ostatne bolo uplne odlisne. Po stenach boli nasprejovane napisy v jazyku, ktoremu som nerozumel. Okolo dietata poskakovali nejaki divni ludia. Vyzerali, akoby boli v extaze. Opat som sa pytal seba sameho: Co to je?! Oslava, nejake zasvatenie? Este aj ta hudba od Mozarta… Vobec som nevedel, na co sa to pozeram. Kolegovia sa mi smiali, ze som blazon. Ze ten e-mail je len HOAX. Ale to, co som videl, bolo predsa skutocne. Napriek tomu, ze bol chlapec zviazany, spravali sa k nemu, akoby to bol anjel. Akoby im mal zverit akesi posolstvo. Tajomstvo, o ktorom sa nemal nik dozvediet. Bolo to vari nejake novodobe orakulum? Stal som tam ako primrznuty. Vtom jeden z tych podivinov pristupil k chlapcovi a pokojnym hlasom prehovoril: Preco nam to nechces povedat? Uz len ty jediny vies, kde je. Povedz nam, kde je to prave Adamovo rebro? Kralik / Pavel Sekerak slova dodal Horan Ovcipas kralik, lista, ryl, Lego, jedlo, dievca, sneh, fotka, noha, lezat, padat, svetlo, dom, Karpaty, hmyz, kamen, voda, krabica, mec, riedidlo, tocit Kdesi v Karpatoch vraj zije kralik, co zerie hmyz. Je to unikat, kedze kralik divy, najrozsirenejsi druh v Europe, je vegetarian. V lete sa zivi travou, zelenymi castami rastlin, hluzami. A v zime rad odlupuje koru zo stromov. Od momentu, ako som sa o nom dopocul, spriahal som plany, ako ho vypatrat. Na listu vo webovom prehliadaci som si ulozil zalozky na stranky s udajmi o poslednom spozorovani tohto druhu. Ked pominul sneh, vydal som sa na vypravu. „Mame vsetko, na nic si nezabudol?“ kontrolovala ma Zuzana. Ale ako mozem vediet, ci som na nieco zabudol? Ak som zabudol, tak o tom predsa neviem. Ci? Pre istotu skontrolujem vsetko podla zoznamu. Na Zuzanu som sa mohol spolahnut za kazdych okolnosti. „Ryl! Zabudol som na ryl!“ krical som na nu z garaze. Zide sa, ak sa budeme chciet dostat do kralicej nory. „A co jedlo a voda? Preco je batoh s jedlom este stale v kuchyni?!“ To dievca je nenahraditelne. Nebyt jej, ostalo by vsetko v dome. Zbehol som po batoh s jedlom, krabicu s naradim a vselijakymi pomockami na dlhsi pobyt v prirode. Vsetko sme nalozili, sadli sme do auta a vyrazili za dobrodruzstvom. „Vypol si svetlo v kuchyni?!“ pytala sa opat. Asi ma porazi! povedal som si v mysli. Vobec som si nebol isty, ci som ho vypol alebo nie. „Ano, zlatko, samozrejme, ze som ho vypol.“ zaklamal som, pretoze sa mi tam uz nechcelo vracat. Neustale nas cosi zdrzuje. Takto sa k tomu kralikovi nedostaneme nikdy. Kym tam prideme, vyhynie. Nohu som poriadne pritlacil na pedal. Teraz ma uz nic nezastavi. Presli sme asi 500 kilometrov a zacala na mna padat unava. Zastavili sme sa na najblizsej benzinke. Natankoval som 30 litrov paliva a pri pokladni som ako darcek dostal lego. Parada. Konecne nieco vesele. Zuzana je fajn, ale jej jazyk je niekedy ostry ako mec. To bolo reci, ked som namiesto avivaze nalial do pracky riedidlo… Ani pomysliet! „Kam sa tak rutis, nemali sme ist teraz dolava?!“ skrikla na mna necakane. Okamzite som zacal tocit, ale bolo uz neskoro. Zadnym kolesom som zisiel mimo cestu a narazil na kamen. Auto sa niekolkokrat prevratilo. Crepiny z rozbitych okien lietali vzduchom spolu so vsetkou batozinou. Na chvilu sme stratili vedomie. Ked hukot a prach ustali, prebrali sme sa. Ucitili sme zapach paliva vytekajuceho z nadrze. „Zuzi, rychlo! Rychlo pod von!“ Ani neviem, ako sa mi to podarilo. Vyliezol som cez pokrcene dvere a oknom som vytiahol von aj Zuzanu. Potacali sme sa, ale chceli sme ist co najdalej od auta. Zuzana spadla a ostala lezat. Nevidel som to, pretoze bola za mnou. Vtom sa ozvala obrovska rana a auto sa rozletelo na milion kuskov. Vsetko bolo prec! Vsetko! Ostalo mi iba auticko z lega a ohorena fotka zahadneho kralika. Vlakom / Pavel Sekerak slova dodal Stanislav Hoferek Trencin, smiech, leco, harmonika, furik, kavovar, lyzica, nemcina, dvorna dama, kaktus, minicooper, hrach, savo, gastrolistok, slnecnica, Karel Gott, vlak, akvapark, inflacia, Aragorn, macicka „Mylis sa, ak cakas, ze za gastrolistok dostanes nieco lepsie ako leco. Nanajvys parky a hrach. Je prilis velka inflacia. Ani tu, v Trencine, to nie je ktovie co, nemysli si.“ upozornoval ma Stano neustale. A mal pravdu. Bolo zrejme, ze v stanicnom bufete ledva nazbierali peniaze na kavovar. Vsetko tam bolo spinave. Obrusy ani zaclony neboli vyprane asi nikdy a na zemi lezala pouzita lyzica. Zato cesta vlakom bola pohodlna, pozerali sme Pana prstenov. Aragorn, syn Arathorna, sa pekne vyfarbil. A ten maly hobit tam spieval ani Karel Gott. No v nemcine to nebolo ono. Dvorna dama mala hlas ako macicka. Musel som sa smiat. Ale bol to taky smiech cez slzy. Uz sa tesim do akvaparku. Vidiet z neho lany zltych slnecnic. Je to asi jediny akvapark, v ktorom necitit savo. Po prichode do Trencina som zostal velmi sklamany. Zacalo husto prsat. Mal som pocit, ze aj furiky budu z neba padat. Pesi rozhodne nepojdem, pomyslel som si. Vyberiem si niektory z taxikov. Ale bol tu iba Mini Cooper a Citroen C4 Kaktus. No nic, pojdem radsej autobusom. Stara dobra harmonika nas bezpecne a lacno dovezie az na kupalisko. Pokemon / Pavel Sekerak slova dodal Stanislav Hoferek kombajn, pokemon, basgitara, kurca, halucinacia, procesor, macka, kocur, krmivo, sloboda, kalkulacka, tulipan, strategia, jelen, knazka, metal, rock, islam, vodaren, ponorka, stierace, Hirosima Citim sa ako kurca, zjedene na obed. Ponorku som ustal, nebudem jej obet. Nenecham sa krmit, skazenym krmivom. Kalkulacka tvrdi, ze som len pokemon. Z macky sa stala, knazka islamu. A kocur vrazil, do tulipanu. Ved to je ta sloboda, o ktorej hrame, jelen na klavesy, ja na basgitare. Hrame si metal, a aj tvrdy rock. Strategia je, hrat bez podmienok. Co na tom, ze ti na kombajne, nesvietia stierace, svet, kde v Hirosime uz, davno nik neplace. Vo svete kde procesor, baterky nevybija, nikdy ma nepostretne, tato halucinacia. Prekliata poviedka / Pavel Sekerak slova dodal Pavel Sekerak mlcky, chyba, lego, gulate, rymy, spolu, papier, ruzovy, bezfarebny, rasa, kocka, okna, milostny, lampa, styri, stastny, postava, neviem, temna, studio, kapitola Nervozne sa pokusam dopisat konecne poslednu kapitolu. Tentokrat musi predcit vsetky ostatne. Nie, nie je to milostny roman, ako by sa mohlo zdat na prvy pohlad. Aj ked tam citit urcite naznaky. Vlastne je to iba taka skladacka, akesi lego poskladane zo slov. Aj tieto maju rozne tvary, rozne farby. Som moderny clovek, preto to pisem v pocitaci. Papier bude mat coskoro velku cenu. Minimalne taku ako maslo. Tak sa nim snazim setrit. Ale nemozem sa sustredit, lampa na stole podozrivo blika. Jednym okom hladim na monitor, druhym pozorujem ako gulate svietidlo postupne straca na sile a vzapati jej ma az prilis. Nie som z toho stastny, je celkom nova. Kupil som ju na planete plnej elektra. Mali tam vselijake svietidla, ale nic pre mna. Doteraz nechapem, preco mi predavac ponukal ruzovy luster. „Vidis, mali sme tam ist spolu!“ ozvalo sa z kuchyne. „Urcite by si nekupil takuto haraburdu!“ Zahryzol som si do jazyka a mlcky pokracoval v pisani. Je to pribeh o vzdialenej planete, ktora sa ocitla v zaujme niekolkych skupin kolonistov. Jedna rasa mimozemstanov vystrednejsia nez druha. Aj hlavna postava bola vskutku neobycajna. Na hlave, co vyzerala ako kocka, chybal nos. Zato oci mala styri. Kazde inej farby. A z otvorov na rukach vylucovala bezfarebny sliz. Cela planeta bola ponura a temna, ale velmi bohata na surovinu potrebnu pre nadsvetelne lety. Stavby domacich obyvatelov rozhodne nenavrhovali architekti v studiu. Aj africky domorodci by ich postavili lepsie. Ostavalo mi napisat este par poslednych riadkov s rozuzlenim, ale nebolo mi dopriate. Monitor zmodrel a uprostred sa objavil napis: Neznama chyba! „Doparoma! Neviem preco som si nedal poradit?! Preco som si namiesto Linuxu nainstaloval tie blbe okna?!“ zasomral som si sam pre seba a v mysli sa mi vynarali vulgarne rymy. Nobelovka za smrt / Pavel Sekerak slova dodal Pavel Sekerak zivot, ciel, stena, pride, mier, psisko, „Han Solo“, rano, vrah, vtedy, kamery, veris, vojny, omyl, pohoda, smrt, marketing, startup, pesnicka, pot, ticho Cely moj zivot obratil sa naruby, bolo to v den, ked Kato prisiel o zuby. Vtedy uvedomil som si tu krutu realitu, vytrhnuty zo sna ako Solo z karbonitu. Slnko bolo nizko, noc bola este blizko. A na dvore brechalo susedovie psisko. Cely zivot prezijeme pod dohladom kamier a najvacsi vrah dostane nobelovku za mier. Proti tomu nezmozes nic, tak sa s tym zmier, kamo! Ved nikdy nevies, ci po tejto noci pride este rano. Zivot neber prilis vazne. Zivy z neho nevyviaznes. Ak odides posledny, dufam, ze za sebou zhasnes. Preto bojuj zo vsetkych sil, chod za svojim cielom. A proti stene rozbehni sa zasadne len celom. Pusti si k tomu pesnicku, alebo vojnu ticha. Prestan nad kazdym omylom nekonecne vzdychat! Urob nejaky startup, ak si na to veris. Marketing ti zaruci dokonalu prestiz. Na svete vsak nic nie je, ako sa ti zdalo. Z toho co je dolezite, maju najbohatsi malo. Za pohodu s priatelmi, vymen pot samoty. Chod naplno, kym pridu na teba mrakoty. Uzivaj si zivota, chut vsetkych jeho maskrt. Inak ta on sam oceni nobelovkou za smrt. Rande / Pavel Sekerak slova dodal Stanislav Hoferek zlava, plexisklo, Vltava, hudba, unava, kvietky, cokolada, podprsenka, teplo, vasen, poezia, Western Union, Praha, masozravec, rychlik, muchotravka, diskografia, melodia, mineralka, puta, bic Prezeram si diskografiu Michaela Buriana, neviem sa rozhodnut ci Praha, ci Vltava. Obidve sa mi pacia, rytmus i melodia. Konecne hudba, co nezabija. Slecna za plexisklom vo Western Unione, Vyzera, ze ma dost, ze je vo velkom zhone. Dnes mi to nevadi, nikam sa nenahlim, pokojne pockam a potom to rozbalim. Za chrbtom v rukach drzim cokoladu a kvietky. O chvilu vyjde vonku zo svojej klietky, ci prepazky, priehradky, okienka, to je jedno. Potom ju oslovim a pozvem niekam na jedlo. Som masozravec, snad jej to nebude vadit. Urcite privoli, ved pada od unavy. Ma rada poeziu, vraveli o tom v telke. Napisal som basen o jej podprsenke. Citat ju bude moct az po 22:00. A nie je to preto aby neusnula. Mozno to bude pre nu silna davka, ako zelena muchotravka. Posledny rychlik vyrazil z hlavnej stanice, vtom necakane dostal som pusu na lice. Predbehla ma, vytusila moj zamer. A aky bol tejto story zaver? Nasa vasen stupala ako bublinky v mineralke. Teplo sa zvysovalo jak zlava na moralke. Nakoniec nebola az taka nedotknuta, ved za postelou skryvala bic a puta. Retaz slov / Pavel Sekerak slova dodal Stanislav Hoferek brontosaurus, chrust, svist, ryba, obec Prikra, les, Tamagotchi, Facebook, mec, globalne oteplovanie, bryndza, raselina, ciara, retaz, samuraj, vevericka, strategia, hrozienko, musketier, kniznica, antivirus Nasadim si antivirus ci antibiotika. Nech nepocujem cas, co tak hlasno tika. Netrapi ma rytmus ani gramatika. Na oteplovanie sa celkom dobre zvyka. Brontosaurus alebo brontovirus? Doteraz neviem ci plus, ci minus. Facebook sa tvari vskutku globalne, Tamagotchi ma hneva poriadne. Svisti svist rychlostou chrusta, tak si daj pozor a zavri usta! Vevericka z lesa pri obci Prikra, na Strbskom plese celkom si zvykla. Na obed bude dnes bryndza a raselina, tentokrat je moja strategia ina. Ako rymovy samuraj spravim cez teba ciaru, nadej na prezite mas prilis malu. Hoci si cital o musketieroch v kniznici, mas smolu, teraz ti tecie krv po lici. A uz si ticho, mlcis ako ryba. Ku stastiu ti uz len hrozienko chyba. Martan / Pavel Sekerak slova dodala Lidka Zakova nema tvar, blazon, Venusa, utocisko, priliv, rozhresenie, suzvuk, aura, zatmenie, prilakat, kominar, moderator, utesene, meduza, ladovec, unia, jasmin, avokado, prach, karneval, dvojicky Zda sa, ze som prekonal krizu tvorenia. Je teraz nacase, oprasit umenie dvorenia. Aj ked je prilis daleko on nas ku Venusi, mam v rukave eso, o ktorom nik netusi. Nema tvar a psie oci uz nie su moderne, karneval falosnych usmevov nahradi zatmenie. Ja stavim vsetko vzdy iba na jednu kartu, asi som blazon dekorovany do pop-artu. Obavam sa, ze nenosim stastie, nie som kominar. Navyse u nas na Marse je cierna povinna. Napriek vsetkemu dufam, ze to utocisko najdem. Vyhnem sa meduzam, aj ked na dno padnem. Prekonam priliv omylov, na lodke z avokada. Jej aura mi napovie, ci ma ma vskutku rada. Saxofon i piano hraju dnes v rytme moderato. Suzvuk ich melodie naozaj stoji za to. Je ako suznenie ladovca s arktickou oblohou, hybe sa utesene, s vonou jasminovou. Prach mi nezabrani k sebe ju prilakat, rozhodol som sa totiz na inu necakat. Bolo to vzajomne, opojne omamenie. Unia lasky nam poskytla rozhresenie. Je jasne, ze to bude odteraz navzdycky a asi v novembri cakame dvojicky. Diler / Pavel Sekerak slova dodal Stanislav Hoferek nemcina, ranne vstavanie, cesta do roboty, pracovna sobota, pracovna nedela, cestovne vykazy, disciplina, oblecenie, reklamacia, neprijemny klient, pracovny uraz, zapcha, pokazene auto, hnacka, smola, drogovy diler, toluen, spatny chod, vyskocena platnicka, pluzgier Nikdy som nemal rad skore ranne vstavanie, ale ako inak nadobudnut aspon zakladne imanie? Nie nahodou sa vravi: Skareda jak cesta do roboty. A najviac som neznasal pracovne soboty. Dokonca este viac ako pracovne nedele. Vtedy som sa nevedel ani dostat z postele. Preto som zacal hladat alternativne zdroje, nie vo fabrike makat a obsluhovat stroje. Ziadna disciplina ci cestovne vykazy, nic mi nepripomina zivot bez penazi. Pritom mi k tomu pomohol pracovny uraz, a zmenil mi moj zivot na prirodny ukaz. Ukazal mi ako zit bez neprijemnych klientov, bez reklamacii a trapnych momentov. Vdaka ti za vsetko, vyskocena platnicka, vdacna ti je aj moja milovana mamicka. Uz nemusi mi varit a zasivat stare oblecenie, a vzdy pre mna mala lasku a aj pochopenie. Hoci cakam v zapche, na tvari mam usmev, vdaka zakazanej latke dosiahol som uspech. Pokazene auto sposobilo kolonu na mile, ale mne to nevadi, ved som drogovy diler. Teraz som uz nad vecou, smola sa na mna nechyta. Ta, co si cuchla toulenu, chodi ako opita. Malo to i chybicku krasy, taky maly pluzgier, prisla na mna hnacka. Bol to pod pas uder. Zaludok zaradil spatny chod, prave ked som v Berline. Aj navigacia mojho auta bola, nanestastie, v nemcine! Co sa stalo dalej, da sa lahko tusit. Verte mi, nie je to nic pre vase ctene usi. Polutovaniahodny manzel / Pavel Sekerak slova dodal Peter Jarkulis vino, orangutan, pohorsenie, politicka scena, jazyk, konzola, naduvanie, oxid, autobus, akord, melancholia, radostne, flegmatik, vyber, vodopad, opera, manzel, polutovaniahodny, neznasanlivost, ego, plachy, hazard Neustale sa pohorsuje, aj ked je znamy flegmatik. Obcas sa tvari, ze nepocuje a nedava si pozor na jazyk. Poker nazyva hazardom, a to sa nie vsetkym paci. Naoko plachy udiera, po televiznom prijimaci. Po konzumacii vina, vzbudzuje pohorsenie u ludi. Len politicka scena, ho z letargie prebudi. Nemam moc na vyber, slubili sme si vecnu lasku. Aj ked niekedy vyzera, ako orangutan na obrazku. Hlavne ze pozna, ktorym, prikazom spusti konzolu. A o naduvani nehovorim... Najma ked pije kofolu. Vraj za to moze oxid uhlicity, nie je to iba jeho vina. Dobre je, len ked je syty, netrapi ho melancholia. Vzdy, ked nestihne autobus, vyleje vodopad dovodov. Najradsej pocuva hudbu, plnu molovych akordov. Neznasanlivost a jeho silne ego, obcas ho privedu do uzkych. So synom radostne hra sa lego, v opere nadava do mrzkych. Raz ma dokonca zranenu, omylom doma zavrel. Co uz s nim narobim? Je to moj polutovaniahodny manzel. Medved / Pavel Sekerak slova dodala Janka Ruzickova vodopad, kocka, chata, vecere, ulice, saty, odpocinek, vino, slunce, domov, usmev, svetlo, medved, podlaha, strom, skala, zivot, vecer, vlasy, duvera, rodina Tak teda, vezmem to rovno od podlahy. Co na tom, ze nie som Mr. Propper? Vylet na chatu nebol vobec drahy, stacilo nasadnut na moj Chopper. Nasadla si ku mne s doverou, aj ked sme museli nechat macku doma. Zacali sme chutnou vecerou, no ty si chcela vino kostovat. Vecer bol dlhsi, ako som cakal, slnko sa skryvalo kdesi v uliciach. Usmev na tvojej tvari mi prezradzal, ze nemas zo tmy ziadny strach. Uz som sa tesil na odpocinok, no ty si neprestavala naliehat, ze si za cely svoj zivot, nevidela nocny vodopad. Boli sme uz celkom blizko, bol par metrov za tou skalou. Za stromom sa nieco blyslo, svihnutie medvedou labou. Dobre mierena rana, ukoncila moj zivot. Domov si isla sama, bude ti po mne clivo. Tvojou modou sa teraz stanu, dlhe ci kratke cierne saty. A ked nebudes s rodinou, budes mat strapate vlasy. Kaktus / Pavel Sekerak slova dodala Lidka Zakova hlas, netopier, kleptoman, spovednica, rukojemnik, kobra, Vatikan, psenica, kord, viecka, symbolika, pasazier, hromozvod, tulen, rytmus, tovar, Cina, luna, meskalito, meditacia, andante Obcas sa citim ako prepichnuty kordom, ako netopier vrazajuci do stien. Slepy a hluchy. Zivy, a predsa mrtvy. Ci to bude lunou, to vsak netusim. Plavim sa riekou zivota, ale som iba pasazier na malej lodke. Mozno stroskota pri prvej burke. Vsetko sa vraj dozvieme, nakoniec. Az ked naposledy zatvorime viecka, dozvieme sa, komu patril ten hlas. Ten, co nas ako sprievodca viedol. Dotykam sa klasov psenice, ako slnko, ked jeho svetlo umiera. Ako kleptoman v samoobsluhe. Rytmus mojho bytia sa zmenil, spomalil z allegro na andante. Bude v tom urcita symbolika. Je cas s tym nieco urobit. Nebudem predsa ako tovar z Ciny. Hromozvod ludskych emocii, tulen, ktoreho si pohadzuju kosatky. Niektori sa chvalia znakom kobry, na kapote svojho auta. Aj tak nie su nic viac, ako len rukojemnici vlastnych tuzob. Snad to bude vo Vatikane alebo v spovednici. Temou meditacie nebude meskalito. Temou meditacie bude zivot. Vincent / Pavel Sekerak slova dodala Martina Grmanova zrkadlo, kreslo, zamat, modra, knihy, Absinth, slnecnice, postimpresionizmus, pointilizmus, galeria, Vincent, sialeny, skakat, nadaval, gulka, mrtvy, zalubeny, Tahiti, Arles, horuci, vcera Po zotmeni sa ulicami, pohybuje temna postava. Na krizovatke sa zastavi. Nevie ci vpravo, ci dolava. Na kruhaci chodi dookola, akoby to bol Amfiteater v Arlese. Moze za to Absinth, ze tu bludi, ako Maugli strateny v pralese. Volaju ho sialeny Vincent a jeho pribeh je dost smutny. Ak nenajde nejake mince, coskoro bude isto mrtvy. Vsetko sa to zacalo na Tahiti, na vystave pointilizmu. Najviac ho z umenia tahalo, k postimpresionizmu. V galerii spoznal aj Klaudiu, mala pokozku ako zamat. Odvtedy nemyslel na inu a zacal sa o seba starat. Sedaval v kresle zahlbeny, prenho to bolo ako vcera. Stale je do nej zalubeny, ako ked robil dispecera. Nosila velmi peknu suknu, modru s motivom slnecnic. Vincent miloval tuto farbu, aj farbu Klaudiinych lic. V ten horuci vecer citali, spolu vselijake knihy. To este Vincent nevedel, akej sa dopustil viny. Klaudia bola uz vydata, za malo znameho vraha. Nadaval jej a od mlada, musela jak on chcel skakat V ten vecer ich v bare objavil, vtrhol dnu a rozbil zrkadlo. Bez varovania ju zastrelil, gulka ju prepichla ako zihadlo. Aj ked sa Vincent zachranil, a vratil sa odtial domov. Nikdy viac sa s tym nezmieril. Ved ako by aj mohol? Jedinu zenu, co miloval, strelili priamo do hrude. Odvtedy sa len potuloval. Uz s nou coskoro bude… Julia / Pavel Sekerak slova dodal Pavel Sekerak autor, basen, citlivo, detske, elektrizujuci, formalne, gitara, hodvabna, istota, Julia, kamkolvek, lamat, mimoriadne, neustale, oklamat, potrebna, riesenie, spolocne, tmavovlasa, usmieva, vynimocna Autorom tejto divnej poezie, basne, co nema meno, som ja a cely horim. Citlivo bezcitny, asi to neprezijem. Detske, niekedy dospele rymy tvorim. Elektrizujuci je to pocit, formalne formulovat formality. Gitaru skusim do ruk uchopit, hodvabne jemne abnormality. Istota je vsak iba jedna, Julia nebola plnostihla deva. Kamkolvek isla, nic nejedla, lamat si hlavu nad tym netreba. Mimoriadne, iba obcas jedla maso. Neustale si strazila liniu. Oklamat ju, to len tak lahko neslo. Potrebne je zmenit municiu. Riesenie to ale neprinieslo. Spolocne sme to zbabrali. Tmavovlasa nadherna slecno, usmieva sa, a to nas napali. Vynimocna je vskutku tato zena. Putovani introverta / Pavel Sekerak slova dodala Tereza Hruskova papousek, extrovert, introvert, melancholie, chameleon, vzteklina, zed, vitr, lano, stesk, rouno, pergola, ruze, strepy, cesta, horizont, paserak, pisek, usvit, dalka, tulak Ma cesta je strepy poseta, ztezi zahlednu horizont. Prede mnou jen dalka prokleta, cil, ktery nemuzu neminout. Usvit a vitr me probouzeji, ztrhavaji ze me rouno. Motam se v kruhu, v beznadeji, a to uz hodne dlouho. Pisek je vsude kolem, me stopy v nem nejsou videt. Mluvim s chameleonem, pry se nemam za co stydet. Opakuje mi to porad, jak takovy papousek. Jen nevim jestli zdolam takhle vysokou zed. Propada me melancholie. Muzu ja za to, ze jsem introvert? Jen vune ruze a lilie, daji mi na to odpoved. Jsem tulak, nebo paserak? Extrovert nejsem, to je jisty. Fouka poradnej severak. Nastesti, lano me jisti. Stesk mnou uplne pronikl, je jako vzteklina. Pergola zakryva cast chodniku a v puli jej protina. Tak jsem to zvladnul, tady je moji cesty konec. Byl to poradnej zahul, nastesti, uz zvoni zvonec. Dlha cesta domov / Pavel Sekerak slova dodala Daniela Bordasova vanilka, ostnaty, belost, cukor, droga, mak, srdce, klamat, neskoro, miesat, lupienky, nausnica, slzy, pradlo, flasa, noznice, keramika, pouzity, hrozne, sladkost, kondom Sedel som neskoro na schodoch vedla cintorina, zrazu zacul som zvuk, ako keby padla gilotina. Rozmyslal som, naco je tam plot z ostnateho drotu, a stale ma to tahalo coraz blizsie tomu plotu. Nebudem klamat, srdce sa mi rozbuchalo, a ani neviem, co ma tak velmi vylakalo. Mozno to boli zvuky smrti, mozno len moje predstavy, mal som pocit, ze sa sem blizi pes a dve tmave postavy. Mesiaca spln dnes vsetky ocakavania splnil, vtom jasny luc tmy moje oci oslnil. Rucicky hodin sa zastavili, ked zakopol som o flasu. Rozsypal sa mi mak a cukor, co kupil som pre Dasu. Nastastie som zachranil vanilku i spodne pradlo. Bez toho by to dnes vecer asi dobre nedopadlo. Ale prilis zavcasu urobil som tento zaver, osud mal so mnou dnes celkom iny zamer. Vsade na cmiteri boli pouzite kondomy, radsej som sa rozhodol, zobrat plecia na nohy. Teda, vlastne naopak, dnes sa mi vsetko miesa hrozne, pletiem si belost s bolestou a tak podobne. Stupil som na striekacku, dufam ze nie z drogy. Aj tak som sa zo vsetkeho citil celkom grogy. Kusok dalej nasiel som nausnicu v tvare slzy, hodi sa ked budem Daske vraviet, ze ma to mrzi. Ze nekupil som keramiku, dokonca ani noznice, pred prichodom domov pojdem do spovednice. I tak bude neodvratny hnev mojej priatelky, ked sa vratim neskoro a donesiem len lupienky. Snad / Pavel Sekerak slova dodala Andrea Ferencova drzy, hlaven, pes, sen, hnev, klobuk, automaticky, vana, farma, duha, hroch, otecko, vlna, kniha, sviecka, cesta, skrina, mlyn, syr, lievanec, mlaka Taha ma ku tebe neviditelna sila, presne taka, o akej som snival. Skutocna ako tato kniha, ktoru som este nedopisal. Hlavne je nemat pri hlave hlaven, nevzdat sa aj pocas najvacsieho hnevu. Na konci cesty je duhovy pramen, podaj mi ruku a podme spolu k nemu. Neboj sa, tak podaj mi ruku, zvezieme sa na dobrej vlne. Slnku sa skryjeme v klobuku a cez mlaku preplavime v clne. Budem ti robit lievance so syrom, alebo s cimkolvek budes chciet. Ukazeme chrbat veternym mlynom. Ak mi to dovolis, ak budem smiet. Viem, niekedy byvam trochu drzy, a spavam vo vani ako taky hroch. Chcem stvorit svet, co ta neomrzi, kde bude vsetko pre nas dvoch. Pretoze zivot vo svete bez teba je pes, na jeho konci sa zvykne zapalit sviecka. Mojim snom nie je zit pre automaticky stres. A o com snivas ty, ked zatvoris viecka? Je to skrina plna siat, farma plna zvieratiek? To sotva, to sa mi k tebe nehodi. Dufam, ze ako ja snivas, ze budes mamickou , pre dieta, co sa nam narodi. Snad som na nic nezabudol, snad myslel som na vsetko. Budes istotne dobrou mamou a ja hrdy otecko. Vsetko ma svoj koniec / Pavel Sekerak slova dodal Peter Jarkulis krasokorculiar, biatlon, degradovany, ochotnik, kniznica, reciprocne, okultizmus, kraken, pribeh, nadacia, pomoc, vyzva, upozornenie, dalmatinec, vyvoleny, spin-off, antidepresivum, letenka, Nobel, svadba, kapitalizmus Toto je Petrov pribeh. Odmalicka mal vztah k zimnym sportom. Tuzil byt majstrom sveta v biatlone. No na jeho skodu to bolo v case, ked modra nebola ta spravna farba. Hoci mal talent, do sportoveho klubu ho neprijali a aj medzi rovesnikmi sa citil ako 102. dalmatinec. Hladal pomoc vsade mozne, ale jedine v divadle mu otvorili dvere. Tam sa na stranicku prislusnost moc nepozeralo. Z Petra sa stal oblubeny ochotnik a hry, ktore hravali, boli celkom popularne. Po jednom z mnohych vystupeni za nim prisiel neznamy muz. „Ahoj kamos, uz dlhsie ta sledujem a myslim si, ze mas talent,“ povedal mu neznamy tlstoch s kamennym vyrazom v tvari. „Vazne? Vy ste z televizie? Alebo z hereckych odborov?“ „Ani jedno, ani druhe. Zastupujem nadaciu, ktora podporuje mladych sportovcov. A z teba by bol skvely krasokorculiar.“ „Coze?!“ vyhrkol Peter prekvapene, pretoze prave pil. „To myslite vazne?! Krasokorculiar?! Ako vam to preboha napadlo?!“ „Videl som viacero tvojich vystupeni. Tvoje pohyby su ladne a esteticke. Su take nenutene, nie ako tie krce, co mi predvadzaju moji terajsi zverenci. Skutocne, mas na to byt dobry. Co to hovorim! Nie dobry, najlepsi!“ vytiahol z vrecka vizitku a podal ju Petrovi. „Uvazuj o tom...“ Zmizol v dave tak nepozorovane, ako sa objavil. Peter uprene hladel na vizitku, ktoru obracal medzi prstami. Tak toto je skutocna vyzva. Ale ma ju prijat? Necitil sa byt vyvoleny. Nemohol uverit tomu, co sa prave stalo. Bolo to, ako ked z nicoho nic na lod zautoci kraken a stiahne ju pod vodu. Vrtalo mu to v hlave celu noc. Na druhy den rano sa vybral do kniznice, vyhladat co najviac informacii. Uz sa videl na stupni pre vitaza. Cielavedomost mu rozhodne nechybala. Rozhodol sa. Asi po tyzdni vytocil cislo z vizitky, ale v sluchadle sa ozvalo ha-la-li. Bol to pre neho sok. Ako sa s nim ma teraz spojit? Bude sa historia opakovat? Dopadne to tak ako s biatlonom? Na Petra to nemalo dobry vplyv, prestal si verit a musel siahnut aj po antidepresivach. Aj v spolocnosti sa diali divne veci. Vsetko sa zmenilo. Komunizmus pominul a nastala doba kapitalizmu. Zanechal svoje sportove ambicie, nasiel si peknu zenu a po svadbe sa zacal venovat podnikaniu. Zalozil si firmu na vyrobu priemyselnych vybusnin. Stal sa z neho akysi slovensky Alfred Nobel. Tiez nemal rad vojnu a nasilie, no napriek tomu predaval produkty, ktore sa pre niektorych stali jednosmernou letenkou. Uvedomil si to a hladal sposob, ako sa s tym vyrovnat. Nakoniec si vybral okultizmus. Vsetko tajomne ho strasne lakalo. Vobec nedbal na upozornenia. Vstupil do podivnej spolocnosti. Fungovala striktne reciprocne. Ale kvoli svojej povahe bol, napriek prvotnemu bleskovemu postupu v rebricku, degradovany na radoveho clena. Vytvoril si teda vlastnu odnoz, akysi spin-off tej divnej skupiny. Celkom mu z toho preplo. Ponaral sa coraz hlbsie do veci, ktore boli prilis temne a prilis tazke na pochopenie. Az sa jedneho dna objavila v spravach reportaz o hrozivom naleze desiatich mrtvych muzov, ktori pravdepodobne spachali ritualnu samovrazdu. A tak sa stal Peter konecne slavnym, aj ked nie prave sposobom, ktorym si povodne zelal. Koniec dobry, vsetko dobre / Pavel Sekerak slova dodal Peter Jarkulis krasokorculiar, biatlon, degradovany, ochotnik, kniznica, reciprocne, okultizmus, kraken, pribeh, nadacia, pomoc, vyzva, upozornenie, dalmatinec, vyvoleny, spin-off, antidepresivum, letenka, Nobel, svadba, kapitalizmus Upozornenie: Tento pribeh zvysuje hladinu cukru v krvi! Volala sa Zuzana a on sa volal Peter. Obidvaja nosili vzdy rovnaky sveter. Lubili sa, ved boli mladi a vzdy veseli, reciprocne vracali si kazdy dotyk na pery. Biatlon bol jej velkou vasnou, biele pruhy robili ju stastnou. Aj Peter mal svoj zvlastny dar, bol to krasokorculiar. Vyvoleny kapitalizmus, je prezleceny okultizmus. No ich antidepresivom bol dalmatinec menom Gol. Hodena hracka krakena, to bola vyzva. Najma, ked niekomu na hlave pristal. Gol ho vzdy zvalil priamo na chodnik, poslednou obetou bol znamy ochotnik. Potom sa obaja smiali jak nepritomni, ked v kniznici citali spin-off na Hviezdne vojny. Vediac, ze sa na nich z rohu pozeral nedavno degradovany general. Vzdy, ked mali tazkosti, boli si utociskom navzajom. Neodopierali si pomoc ci citovy podnajom. Bola to ich vzajomna nadacia lasky, kde nikto z nich nenosil strasidelne masky. A co Alfred Nobel? Ako sem on zapada? Pravdupovediac nijak. Bola to len navnada. Ako ked si kupili letenku na plavbu, na ktorej vystrojili utajenu svadbu. A tak zili spokojne, pokial nepomreli. Je mi jedno, ci tomu vobec niekto veri. Ani nebo nebyva vzdy modre, no koniec dobry, vsetko dobre. Ocami zeny / Pavel Sekerak slova dodala Maria Novakova slabost, depresia, smutok, slepota, klietka, nerozhodnost, smet, vietor, odchod, rozlucka, zmena, cesta, poslanie, babika, priatel, prsten, zlomenina, odkaz, sprava, cibula, nedela Bola to jedna z tych otravne nudnych nediel, ake byvaju minimalne styrikrat v mesiaci. Nic za oknom ma nelakalo opustit svoj pohodlny pribytok. Je to sice klietka, ale je zlata, poriadne nalestena a co je dolezite, moja. Vlastne som bola rada, ze nemusim vobec nikam ist. Ukryta v bezpeci teplej deky, s cerstvo uvarenou kavou, ktora tesila moje zmysly. V ruke som zvierala najnovsi prirastok do mojej neustale sa rozrastajucej kniznice. Tu knihu som dostala od jednej kamaratky. A ona zas od uplne neznameho muza, ktory jej ju dal ako podakovanie za uspesne uzavrety obchod. Nebola z tych, ktore by fascinovali slova. Miluje cisla. A to hlavne tie na ucte. Tak mi ju ponukla. Vedela, ze neodmietnem. Knihy boli mojimi jedinymi priatelmi. Ale tato kniha to mala vsetko zmenit. Uplne tuctovy roman s predvidatelnou zapletkou. Uz po prvej kapitole mi bolo jasne, akym smerom sa to bude vyvijat. A ked som docitala druhu, vypadol z nej listok. Mala skladacka po par prelozeniach vydala svoje tajomstvo: Nedela 6. 5., Hlavna stanica, 10:04. Nenechaj ma cakat! PN Co to ma znamenat? To je predsa odkaz pre nu. Musim jej ihned zavolat! Alebo… Alebo nie? Nerozhodnost ma pripravila takmer o 20 minut. V okamihu som poprela vsetky myty o tom, ako dlho trva zene, kym sa vychysta von. Premohla ma zvedavost a tuzba po zmene, tuzba zazit nejake dobrodruzstvo. No aby sa nepovedalo, cestou som bola vyhodit smeti. Vesmir je opat v rovnovahe. Cesta mi ubehla tak rychlo, az som mala pocit, akoby som sa na stanicu teleportovala. Bolo vysoko pravdepodobne, ze som porusila i niekolko dopravnych predpisov. Po prichode na stanicu sa mi rozbusilo srdce a citila som akesi neopisatelne vzrusenie z neznameho. Prechadzalo celym mojim telom, od noh az po konceky prstov na rukach. Ale co teraz? Kam mam ist? Ved ani neviem ako vyzera. A co mu poviem? Miliony myslienok vzniklo a zaniklo v zlomku sekundy. Pohlad na tabulu s odchodmi vlakov ma nasmeroval na nastupisko cislo 2. O 10:04 isiel len jeden vlak. To musi byt ono! Pomyslela som si a rychlym krokom som vysla na peron. Nastala totalna slepota. Neviem, co som si myslela, ze uvidim, ale nevidela som to. Vlak uz cakal len na hvizd vypravcu. A ten sa vzapati ozval. Dal sa na odchod a zmizol v dialke. Stala som tam ako porcelanova babika. s otvorenymi ustami a uprenym pohladom. Sklamana a s kopou vycitiek v mysli som chcela ist domov, ale nejako sa mi zamotala hlava, zakopla som. Spadla som na kolaje a pocitila ostru bolest v pravom predkoleni. Odpadla som. Chlad instantnej sedi nemocnicnej izby narusala vaza s ruzami. Hm, to nebyva v nemocniciach zvykom. Zazvonila som na sestru. Potrebovala som predsa dat rodine spravu o tom, co sa mi stalo. „Mate zlomeninu pistaly. Par dni si u nas polezite,“ oznamovala sestra, pricom som mala pocit, ze ani nehybe ustami. „Dakujem za kvety,“ povedala som jej, ked uz stala medzi dverami. „Nie je za co. Tie su od vasho priatela.“ „Od mojho p-p-priatela?“ zakoktala som. „Ano, doniesol ich ten pan, ktory vas sem priviezol.“ V momente na mna prisla podivna slabost. Nevnimala som svoje telo, zato mysel pracovala na plne obratky. Pokusala som sa spomenut si, ale marne. Takmer ma to doviedlo do depresie. Zaspala som. Ked som sa zobudila, sedel v miestnosti muz. Urasteny, vkusne obleceny a s pohladom ako stena. Pozeral sa mi priamo do oci a ja som nevedela, co mam robit. Chcela som byt cibulou a skryt sa do najvnutornejsej vrstvy. Ale toto nebola rozpravka ani sen. Sedel tam a v ruke drzal knihu. „Doniesol som Vam knihu,“ povedal a podisiel smerom k posteli, „stratili ste ju na stanici.“ Podal mi ju aj s listockom. „Volam sa Pavel. Pavel Novak. Odkial mate tuto knihu?“ Vyrozpravala som mu celu tu blaznivu historku o ceste na stanicu. So zaujmom si ju vypocul. Potom sme sa rozpravali o vselicom moznom i nemoznom, az kym nas rozhovor neukoncila „mila“ zdravotna sestra. „Vy co tu este robite!? Navstevne hodiny uz davno skoncili!“ Na rozlucku ma pobozkal na lice a potom sa stratil v spleti nemocnicnych chodieb. Dvere sa zatvorili a zmocnil sa ma smutok. No neostala som sama. Mam tu predsa ruze. A knihu. Teraz budem mat kopec casu na citanie. Otvorila som ju a vypadol z nej papierik. No nebol to ten isty, co rano. V tomto papieriku bol zabaleny prsten. Neuveritelne, ake poslanie moze mat kniha. Pritisla som si ju k hrudi a s usmevom na tvari zavrela oci. LoToR / Pavel Sekerak slova dodala Maria Novakova slabost, depresia, smutok, slepota, klietka, nerozhodnost, smet, vietor, odchod, rozlucka, zmena, cesta, poslanie, babika, priatel, prsten, zlomenina, odkaz, sprava, cibula, nedela Som priatel prstena, nie babika v rukach Sarumana. Nic ma nezastavi, ani ked bude cesta zarubana. Svoje poslanie splnim, bez ohladu na to, ze je nedela. Nevzdam sa a budem prvym, co nezhynie rukou nepriatela. Mozes sa hnevat na odchod bez rozlucky, dorucit spravu je prvorade. Ak pojdem pekne potichucky, uz zajtra budem v hrade. Na nerozhodnost nie je vhodna doba, vietor sa moze obratit proti nam. Neboj sa, coskoro budem doma. Verim, ze tentokrat nezlyham. Takyto pozitivny odkaz som nechal drahej, realita bola vsak dramaticky ina. Slabost, depresia a beznadej, k tomu este zlomenina. Smrdia jak skazena cibula, drzia ma zavreteho v klietke. Vsade su smeti a krv, na zemi a aj na omietke. Riadna zmena oproti ranu. Trapi ma slepota a smutok. Nesu ma kamsi za branu, chystaju dalsi utok… Opat sama / Pavel Sekerak slova dodal Pavel Sekerak duha, kvetiny, milovana, spolu, odovzdavam, najdeny, narucie, oci, mysliet, stretnutie, odhalena, vankus, bosy, hadaj, hviezda, chvila, piesok, slnecny, nezny, deti, stastna Hovoril si, ze budem stastna, namiesto toho davas kvety inej. Nie som viac tvoja hviezda jasna, hoci sme mali aj pekne chvile. Spolu sme sa delili o vankus, chodili bosi po duhe. Sypali sme si piesok do vacku. Teraz si nezny k druhej. Uz sa necitim milovana, chyba mi tvoje narucie. Naspat ti vsetko odovzdavam. Prsten i zostatok na ucte. Na tvoje oci stale myslim, od nasho prveho stretnutia. Bude to asi vrodeny princip. Nieco, co deti sa neucia. Odhalena som pred tebou stala, bol si strateny a znovu najdeny. Hadaj coho som sa tak bala. Ze mi budes raz neverny. Je slnecny den a ja som sama. Smutna na teba spominam. Neznasam osamele rana, a zavidim stastnym rodinam. Volby / Pavel Sekerak slova dodala Tereza Hruskova pavouk, hrnek, tma, noc, obloha, vira, smrk, smrt, mimozemstan, soumrak, svitani, obzor, dalka, sal, proporce, zakon, zemekoule, vesmir, jesterka, slovo, text Jednoho dne doslo mezi zviratky v lese k neshodam ohledne toho, ktere z nich je nejvhodnejsim kandidatem na post starosty lesniho mesta. Misto se uvolnilo pote, co starostku zabu prejel kluk na kole. Domluvili se, ze volbu noveho starosty nebudou odkladat, a udelaji tak hned pristi den za svitani. Nebylo to moc vhodne nacasovani. Nocni tvorove se ukladali ke spanku a ti denni se jeste neprobudili. Ucast byla proto velice nizka. Nicmene, slova se ujal pavouk Milan. Prohlasil se za nejvhodnejsiho, protoze ma nejvice nohou a je take rychly. Jeho vira v sebe sama byla tak velika, ze sliboval i zmenu smeru, kterym se toci zemekoule. Pry take vymyslel novy, lepsi gravitacni zakon. Jesterka se take hlasila o slovo, ale pote co snedla pavouka, jiz nema duveru ostatnich. Milanova smrt se dotkla srdci vsech pritomnych. i obloha najednou jakoby potemnela. Cely vesmir prosakl smutkem. Jiste, podle nekterych nebyl Milan nelepsim kandidatem. Nekteri rikali, ze nema ty spravne proporce. Ale co na tom zalezi, dulezite je srdce. Cely den se pak dohadovali, koho zvoli. Nikdo se nezdal byt lepsi nezli pavouk Milan. Najednou je na louce u stareho smrku zastihl soumrak. Slunce zapadlo za obzor a vsichni se ocitli ve tme. Iniciativy se ted chopili nocni tvorove. Nejmoudrejsi se zdala byt sova Vilma. Se svymi kukadly a salem vypadala celkem duveryhodne. Take se zodpovedne pripravila a svuj text cetla z kousku papiru. Po ni pak vystoupili dalsi a dalsi. A takhle to pokracovalo celou noc. Zajic si s sebou prinesl hrnek horkeho kafe a jen zpovzdali se dival na tuhle komedii. Sam se na misto starosty nenabizel, politika ho nikdy nezajimala. Znicehonic se v dalce za horizontem objevilo podivne svetlo, ale nebylo to slunce, jak se mnozi domnivali. Lesklej a zarivej kotouc se snesl doprostred lesa a vylezla z nej zahadna cizi bytost, mimozemstan. „Kdo jste?“ ptala se zviratka. „Ten vas krik je slyset na tisice svetelnych let! Me usi uz to nemohou vydrzet. Jsem Aslaeth a jsem vas novy starosta!“ Sumer hits you! / Pavel Sekerak slova dodal Stanislav Hoferek pravek, bronz, hlina, nadoba, otrok, Egypt, voda, zavlazovanie, papyrus, papier, minca, steblo, cln, farbivo, skorica, cesnak, pyramida, faraon, slnko, odvaha, Sumer Tento album letnych hitov je nejaky divny. Sumer hits… Leto sa predsa pise s dvomi „m“. Navyse to bude asi nejaka vykopavka z praveku. Ani rok uz nie je citatelny. Slnko takmer uplne vybielilo papier obalu. Nedokazem si presne spomenut, odkial ho mam. Cosi mi napoveda, ze to bude z dovolenky v Egypte. Ano, najskor to bude odtial. Byt zavrety v zlatej klietke rezortu a na plazi chytat bronz, to nebolo nic pre mna. Strasne som sa tam nudil, ani pyramidy ma nezaujimali, tak som sa motal po trhovisku. Kazdych par metrov som musel odolavat vtieravym ponukam miestnych obchodnikov. Ti svoje matky uz urcite davno predali. Ale preco som si kupil toto? Asi to bolo tym obalom. Zdal sa mi celkom vtipny, bol na nom muz stojaci na clne, co slahal bicom a otroci, ktori spievali. Na obale matne rozpoznavam ich vyblednute obrysy. To farbivo, co pouzili na tlac, nebolo ktovieako kvalitne, ved ho mam necely rok. No nikdy som ho nepocuval, nemal som na to odvahu, alebo sa mi len jednoducho nechcelo. Idem teda na to. Prva skladba sa vola Faraon. Ha, tak to by ste si mali vypocut. Je to pecka, rock&roll, a refren je vskutku chytlavy: „Pharaoh, Pharaoh, ooh baby, let my people go! Uh, uh! Yeah, yeah, yeah, yeah...“ Tak taketo nieco som vobec necakal. Pustim si to pri vareni, to mi pojde vsetko sviznejsie. Prisady: voda, skorica, cesnak a este par dalsich veci. Co to bude? Nepoviem. Chcem prekvapit Katku, ked sa vrati domov z prace. Ale som trosku znepokojeny. Doktor Oetker by mal vratit diplom, takmer vo vsetkych jeho produktoch je nejake farbivo. Co uz, asi sa tomu dnes vyhneme len tazko. Vlozim vsetko do nadoby a poriadne premiesam. Nesmu tam byt hrudky, malo by to byt vlacne ako hrnciarova hlina. Dolezite je pravidelne zavlazovanie, aby to bolo tak akurat. Este pridam steblo citronovej travy a sup s tym do rury. Ako to pisali na tom papyruse? Na 200°C a 30 minut? To by mohlo stacit. Keby sa mi to nezdalo, tak tomu pred koncom este trosku pritnem. Ci je to hotove, mam vraj skusit mincou. Nedbam, dnesok je plny noviniek, aj ked niektore su trosku starsie. Trip / Pavel Sekerak slova dodal Pavel Sekerak gondolier, Evka, vysavac, zapadnuty, pomaly, strapata, nezavideniahodna, cukrik, dvere, evolucia, maluje, trava, skutocny, pada, zlte, stereofonny, skrina, skace, nahrane, perina, placuce „Tak to nie! To nemyslis vazne! Tam ma nikdy nedostanes!“ zdrahala sa Evka vstupit cez maly otvor do akejsi diery v skale. „Neboj sa. Je to bezpecne,“ upokojoval som ju a jednou nohou som uz bol dnu. „Ja tam nejdem, ved nas to moze zasypat alebo co...“ „Pod, toto je najlepsi sposob, ako prekonat strach. Nemozes sa tomu cely zivot vyhybat.“ Z diery mi trcala uz iba ruka, ale Evka este stale odmietala vojst dovnutra. Pomaly vsak zacinala chapat, ze to myslim vazne. Necham ju tam samu. Ak nepojde so mnou, je stratena. s jej navigacnymi schopnostami urcite. Viem, nie je to pre nu jednoduche, ale raz to urobit musi. Boji sa byt pod zemou. Nikdy sa neviezla metrom, nesla cez podchod ci tunel. Dokonca ani v pivnici nebola. Ma strach, ze sa to na nu zruti. Ale teraz som jej nedal moc na vyber. Uvidim, coho sa boji viac, samoty alebo podzemia. Som zly, vsak? Aj sem som ju dostal len za pomoci malej lsti. Dnes chcela upratovat, tak som ju oklamal, ze vysavac je pokazeny a nahradny diel sa bude musiet objednat. Nemyslite si, ani pre mna to nie je jednoduche. Ved som si mohol v pokoji hoviet doma a oddychovat. Navyse, rad sa na Evku pozeram. Je krasna, ked strapata polieva kvety. A o umyvani okien ani nehovorim. Pod zamienkou prechadzky v lese som ju presvedcil, aby sme upratovanie nechali na inokedy. Kym sa upravovala v kupelni, nenapadne som zo skrine vytiahol celovku a par nahradnych baterii. Dvere sa za nami uz zabuchli, no ona sa este na chvilu vratila domov, vraj si nieco zabudla. Ale ja dobre viem, ze nemohla odist bez toho, aby neposkladala periny. Tak takato je ta moja Evka, skutocny poklad. Po par minutach sme mohli konecne vyrazit. Prechadzky ma rada. Miluje vonu lesa, mach a niekedy chodi bosa po trave. Aj tuto prechadzku sme si naplno vychutnali. Slnko nas prijemne hrialo a drziac sa za ruky sme vstupovali coraz hlbsie do lesa. Stereofonny posluch vtacikov ma tiez svoje caro. Cas plynul, a tak sa mi ju podarilo presvedcit na „skratku“. To vsak este netusila, kadial povedie. Prisli sme na malu cistinku, z ktorej vystupoval skalny masiv. Na jeho spodku bol nevelky otvor, vedla ktoreho bola pripevnena zlta tabulka s necitatelnym textom. Ocividne nebola najnovsia, kde-tu sa spod hrdze vynarali rozmazane pismena. Bez varovania som vosiel do diery a Evka sa ocitla v nezavideniahodnej situacii. „Nikam nejdem, spadne to nas!“ malovala opat certa na stenu. Neodpovedal som. Zapol som celovku a rozhliadol sa po jaskyni. Vlastne to nebola jaskyna, bola to stolna. Tak dlho je opustena, az sa v nej zacali vytvarat krasove utvary. Stalagmity, stalaktity a dokonca jazierko. Ale len take malicke, ani gondolier by sa nan nezmestil. Ale pre zabu, co tu skace, je celkom dostacujuce. Zamieril som na nu kuzel svetla, aby som si ju obzrel lepsie. Nuz, s touto sa evolucia pekne pohrala, namiesto styroch mala iba tri koncatiny. Dve vzadu a vpredu iba jednu. Kym ja sa tu zamyslam nad tajomstvami zivota, tam vonku stoji placuce dievca. Som ja ale charakter… Bolo mi jej luto. Aj pre jej uprimny strach, a aj preto, ze ma za priatela takehoto cvoka. Chuda, keby len vedela, ze je toto vsetko iba nahrane. To by bol asi nasmu vztahu koniec. Som magor! - povedal som si a rozhodol sa vratit za nou. Nez som sa stihol otocit, zacul som, ako nieco tazke s rachotom pada. Strop stolne sa kusok od otvoru zrutil a ja som tam ostal uvazneny, zapadnuty, pochovany za ziva. Nazvite si to ako chcete, ale toto je moj koniec. Ina cesta odtialto nevedie a mne ostal v batohu len cukrik. Drak / Pavel Sekerak slova dodal Stanislav Hoferek elf, magia, carodejnik, pliaga, moc, chaos, ohen, vlada, vyvolavanie, behemoth, drak, podzemie, ostep, kuzelny mec, brana, zradca, zabijak, hlad, banske kolaje, zlato, med „Kto si?“ opytal sa chlapec hladiac vysoko do cudzincovych oci. Nevyzeral ako clovek. Urcite nie ako vsetci ludia, ktorych doteraz poznal. Pravda, bol este maly a cely svoj kratky zivot stravil v meste. Podobal sa na elfov z rozpravok, ktore rad pozeral, ale co by robil elf tu na sidlisku? „Moje meno je Emmyth. A teba ako volaju, malicky?“ opytal sa neznamy tvor. „Ja som Simon. Ty si elf, ked mas take spicate usi?“ „Ano, pochadzam z dalekej krajiny a len vdaka magii som sa dostal sem, do tvojho sveta.“ „A preco si prisiel?“ „Poslal ma sem jeden carodejnik. Potrebujem pomoc. V nasej krajine je prave teraz strasna vojna. Nasich ludi kantria vojska temneho rytiera. Mnohi z nas sa ho pokusali zabit a ukoncit tieto hrozy. No nikomu sa to nepodarilo, neda sa zabit, nie je to mozne. A preto som tu. Potrebujem najst kuzelny mec, jediny, ktory ho moze znicit.“ „O takom meci som nikdy nepocul. Neviem, kde by mohol byt.“ „Podla legendy je v hrobke zelezneho draka.“ „Ale ved zelezni draci neexistuju!“ „V tom pripade ti dakujem, Simon, skusim stastie niekde inde.“ Otocil sa a ladnym pohybom plasta rozviril vzduch okolo seba. „Pockaj! Pockaj, co ak to nie je drak?“ vykrikol Simon. „Nie je to drak? a co by to teda malo byt?“ „Napriklad indiani alebo primitivni domorodci nazyvaju nase lietadla kovovy vtak...“ „Lietadla? Co to je?“ „Tomu by si nerozumel. Ale zelezny drak moze byt nejaky nas stroj. Nejaky, co chrli ohen a dym. Lokomotiva! Bude to parna lokomotiva!“ Zaujimave, Emmyth Simonovej reci rozumel, ale teraz nechapal vobec nic. O com ten chlapec rozprava? - pomyslel si. „Viem o jednej lokomotive. Kusok odtialto je bana, kde sa tazilo zlato a med. Vlada ju uz davno zatvorila. Asi uz vsetko vytazili. Ale lokomotiva, co tahala vozne s rudou, je este tam. To by mohol byt zelezny drak.“ „Si si tym isty?“ spytal sa elf, pretoze aj ked tomu vobec nerozumel, mal pocit, ze by to mohla byt ta spravna cesta. „Tadialto! Pod za mnou!“ zavelil chlapec a rozbehol sa smerom k lesu za sidliskom. Asi po polhodine prisli k oplotenemu arealu. Bol opusteny dlhe roky, nikto ho nestrazil. Brana bola sice zamknuta, zato plot bol deravy ako usmev stareho bezdomovca, ktoreho volali posmesne „krivak“ alebo aj „dentista“. Bez problemov nasli vchod do podzemia. Viedli tam pomerne zachovale banske kolaje. Na pocudovanie neskoncili v zbernych surovinach, ako tomu byva zvykom. Ako tak kracali do temnoty, len za svetla vybijajuceho sa mobilu, pokracoval Emmyth v rozpravani o ich vzdialenej krajine. „Temny rytier Behemoth je kruty vladca baziaci po moci a vlade nad vsetkymi narodmi. Kamkolvek prisiel, vsade sposobil chaos a skazu. Jeho poskokovia, temni magovia, zosielali na ludi vselijake pliagy, choroby, skazu urody a hlad. Vyvolaval rozbroje, aby sa ludia nenavideli medzi sebou navzajom. Postval otcov proti synom a matky proti dceram. Bezohladny zradca a zabijak. Aj ja som mal s nim tu cest. Nase zbrane vsak nie su take dobre ako tie, co ma temna armada. Ostep, co som do neho hodil, sa iba odrazil od brnenia na jeho hrudi. Nemal ani skrabanec. Museli sme ustupit. Moj lud sa teraz ukryva v lese a mna vyslali sem. Dufam, ze nie zbytocne.“ „Uz sme skoro tam, pozri sa!“ ukazal Simon na obrys rusna, ktory v dialke rozoznal. „To je on, ohnivy zelezny drak!“ Pristupili k vraku parnej lokomotivy a zacali hladat skrysu, kde by mohol byt schovany kuzelny mec. Vtom sa stalo nieco necakane. Z nicoho nic sa podzemim ozval hlas chlapcovej matky: „Simon, vstavaj! Zobud sa! Zaspali sme, prides neskoro do skoly.“ Narodeniny / Pavel Sekerak slova dodal Stanislav Hoferek polovica, polostrov, polomer, poloblazon, polobluk, poloha, polovnik, polonaha, poloautomat, polonium, polovojensky, poloboh, polohruba, poloclovek, poloprofesionalne, polo, polopravda, polodrahokam, poloprazdne, polovicne, polomakke Neviem sa rozhodnut, jedna moja polovica to chce, a druha ustavicne vaha. Keby som vopred vedel ako to skonci, bolo by rozhodovanie jednoduche. Ale so mnou je to komplikovane. Som prilis nerozhodny. Alebo nie? Polonahy stojim pred zrkadlom a v kazdej ruke mam tricko. Jedno z nich je modre a druhe cervene. Po dlhej polhodine som obidva tricka odlozil do skrine. Na polo sa predsa najviac hodi polokosela. „Tak uz si konecne vyber!“ - Hovorim sam sebe a navliekam na seba tu co som drzal v pravej ruke. Nemam cas. Ak hned neodidem, pridem neskoro a nebudem moct hrat. Navyse organizator turnaja je polovnik a potrpi si na dochvilnost. Nemozem riskovat, ze ho nastvem. Nabuduce by ma nepozval. A ja tuto hru potrebujem. Ako inak sa dostanem ku kontaktom ktore potrebujem? Bezim dolu schodmi. Cakat na vytah by bola strata casu. Schodisko sa staca do polobluka s ostrym polomerom. Nervozne pozeram na hodinky a beriem schody po dva. Stacila sekunda nepozornosti a uz som sa kotulal dole ako vrece zemiakov alebo polohrubej muky. Zastavil som sa az celkom dole pri niekoho nohach. Uboleny, leziac v podivnej neprirodzenej polohe, som zdvihol pohlad hore. Take nieco som este nikdy predtym nevidel. Nebola to obycajna bytost. Bol to snad poloboh ci poloclovek? Ci nebodaj anjel? Chopil som sa podanej ruky a s jej pomocou som sa postavil na nohy. Tato ruka vsak nebola ludska, to som si isty, aj ked vacsinou o vsetkom pochybujem. Bola prijemne polomakka, strieborna ako polonium. Odevom tejto bytosti si ale nie som isty vobec. Cela bola akoby odeta do svetla. Aspon tak si ju pamatam. Sam vsak uz neviem co je pravda. Nerozlisujem co je skutocnost a co polopravda. Asi som uz blazon. A ak nie blazon, tak poloblazon urcite. Kym som sa zamyslal nad sebou samym, neznama bytost zmizla. Pokracoval som teda na poloprazdne parkovisko s umyslom dohnat strateny cas. Vdaka znamostiam platim iba polovicne parkovne. Aj pre toto sa oplati hrat polo. S tazkou nohou na pedali som vyrazil na stvorprudovku. Po chvili som si uvedomil, ze v spatnom zrkadle vidim celu cestu tie iste auta. Odbocil som bez smerovky do bocnej ulicky. Prenasledovatelia isli stale za mnou. Bola to chyba! Ulica bola slepa. Nemal som uz kam ujst a tak som iba cakal co sa stane. Z tmavych SUV vystupila akasi armada ci polovojenska zlozka. Obklucili ma chlapi v kuklach vyzbrojeni poloautomatmi. Skoro som sa ved viete co. Nemali na sebe ziadne identifikacne znaky, tak som ich vyzval aby sa preukazali co su zac. To som nemal robit. Tato poloprofesionalna zberba ma pritlacila k zemi a v kuse hulakali o nejakych polodrahokamoch. Uz som si predstavoval ako stravim zvysok zivota zavrety v base niekde na poloostrove. Zrazu som zacul buchot akoby niekto hodil granat. Otocil som sa a videl ako vo vzduchu lietaju konfety. „Vsetko najlepsie k narodeninam!“ - znelo z ust spoluhracov z pola, ktori sa ukryvali pod maskami. Odlahlo mi, ale jedna vec mi stale vrta v hlave. Ta tajomna strieborna bytost... Slzy / Pavel Sekerak slova dodal Pavel Sekerak pes, lietajuce, postranny, rezonancie, clovece, pisem, kritizovat, neuplne, odvazny, malickost, dvadsatjeden, zeleny, bezodny, ustretovy, major, saty, celenka, zakopany, zavist, neopren, kus Rezonancie slz sa stracaju na kraji mlaky. Formuju sa do neuplnych kruhov. Ich harmoniu narusi az clovek, najhorsi zo zivocisnych druhov. Hladiac do jeho zelenych oci, nevnimam bytost, iba kus. Ma zmysel vobec kritizovat? Nestoji to ani za pokus. Moje slzy padaju do bezodnej kaluze. Nepotrebuju neopren. Ani ustretove gesta ci postranne umysly. O tie sa nikdy neopriem. Maly pes beha po parku s celenkou v papuli, vzbudzuje vo mne podivnu zavist. Clovece, ako k tomu vobec doslo?! Ako rychlo sa zmeni laska na nenavist... Mozem byt odvazny kolko chcem, ty vzdy najdes aspon dvadsatjeden dovodov. Je uplne jedno, co napisem, aj tak som sa uz rozhodol. Je koniec, aj ked pre teba asi len malickost. Zajtra si kupis nove saty a vsetko bude fajn. Ja ostanem zakopany vo svojom smutku, bez zmyslu, ako Viktor Frankenstein. A tak moje slzy padaju dalej, triestia sa o zem na lietajuce crepy. Az hudba dava mi nadej: Fred V & Grafix - Major Happy. Dovolenka / Pavel Sekerak slova dodal Pavel Sekerak recyklacia, celuloza, prezident, namestie, chren, karoseria, kakao, cestina, chrumka, zapad slnka, objatie, valach, kanibal, kurca, kofola, pracka, dovolenka, mobil, muchotravka, pochopenie, hydralisk Kazdy dnes hovori o recyklacii prezidenta, je toho plny internet a noviny. Niektori nosia sviecky na namestia, ini zas zhavia svoje mobily. Pod prezyvkami hydralisk ci kanibal buduju vraj lepsie zajtrajsky. No nic z toho sa ma netyka, ked mam pod sebou piesok dunajsky. Na dovolenke s tebou hladim na uzasny zapad slnka. Pockaj, nieco mi tu vadi. Je to zatulana chrumka. O par osusiek dalej sa ozyva znamy to jazyk – cestina. Kohosi k sebe pozyva na kofolu, kurca. A bez piva! Chyba im uz len kakao, muchotravkou ochutene. Je mi luto, no pre toto, nenachadzam pochopenie. Huci tu ako valach a rusi nase objatie. K tomu zapach chrenu… To je fakt prekliatie. Je to ako celuloza v Ruzomberku. Toto uz nezachrani ani pracka. Ten puch prenika dnu cez karoseriu, a to mal ten hotel tri acka… Volny pad / Pavel Sekerak slova dodala Miriam Vojcekova kreslenie, kavovar, gumicka, tien, slnecny, reproduktory, farebna, pery, husle, klampiar, sediny, mlieko, drevene, okuliare, sentimentalny, racionalne, parapet, padak, spev, smutok, ceruzka Ked budes citat tieto riadky, bude uz neskoro nieco zmenit. Pre mna bude tento den kratky, predsa vies, ze mne mozes verit. Som iba obycajny klampiar, co opatrne zakryva svoje sediny. Co prave prisiel o nadej, ze bude pre teba jediny. Pamatas na nase prve stretnutie? Pokazil sa ti kavovar. Gumickou z tvojich vlasov, som ho opravoval. Bola to streda, slnecny den. A reproduktory zvadzali k tancu. Vsetko vsak prekazil jeho tien a ja som nedostal sancu. Mozno som prilis sentimentalny, mozno ma len premohol smutok. Skryvas sa za ciernymi okuliarmi, nestal sa ziadny skutok. Pokusal som za zabudnut, ver mi! Mojou terapiou sa stalo kreslenie. Ceruzka vsak kreslila tvoje pery a moje srdce drevene. Snazim sa brat to racionalne a nedavam si uz mlieko do kavy. Odpust mi, ale som na dne, bez teba ma to tu nebavi. Je jar a vsetko je farebne, z parku pocut spev a husle. Na parapete bez padaku, tak toto bude huste… Tie slova, co ma tahaju dole, velmi dobre poznas. Milujem ta. Nechcem zit bez teba. Toto je moj odkaz. Po praci / Pavel Sekerak slova dodala Monika Abdu Touderova cukrik, monitor, trezor, ziletka, objatie, kandelaber, pstros, jama, truhlica, kvetinac, PlayStation, flasa, zips, bezprostredny, zub, zosit, dazd, zoznam, pocitovy, ist, gros Zhasinam posledne svetla, ostava este vypnut monitor. Polozim zosit radsej vedla. Je v nom len zoznam pocitov. V trezore mu bude asi lepsie, nez v obale na suchy zips. Neviem kod, no skusim to este, musi to predsa nejak ist. Uspesne, aspon si pozriem, co skryva. Ziletka, flasa whisky, dva grose. Nic moc. Ale tak to uz dnes byva, nikto uz nema ani na galose. Zamkol som tu modernu truhlicu, na dnes mam toho akurat dost. Dazd opat kropi celu ulicu, kadekto si skryva hlavu ako pstros. Pocitova teplota je pomerne vysoka, tesim sa na tvoje objatie. V ruke ti nesiem kvetinac a nieco vonave na zasiatie. Ako na PlayStation ruti sa blazon, rovno oproti kandelabru. Skok cez jamu uspesne zvladol, zrazu vsak pocut velku ranu. V hromade crepov lezi telo, zopar zubov a cukrik vexta. Bezprostredny telefonat domov: „Zlatko, zas budem meskat...“ Gravitacia / Pavel Sekerak slova dodala Dagmara Hudakova zemegula, lopata, karfiol, omyl, cukrova vata, dychat, oxid uhlicity, voda, mensturacia, ego, robot, Huawei, suradnice, postel, paplon, vesiak, zamok, streda, Barbora, siet, ryba, Netflix Odkladam posledne zvysky vecere, hladim na muchu ako pristava na plafon. Zadavam GPS suradnice postele, polomrtvy padam na paplon. Postel vydava podozrivo ludske zvuky. Zeby halucinacie z karfiolu? Spod paplona sa vynoria ciesi ruky. Barbora! My sme este spolu? „Posun sa, ved nemozem dychat!“ Hovori a zmieta sa jak na suchu ryba. Uz mi to dochadza, ked som sa zacal dvihat. Bol to omyl, osudova chyba. „Nic nebude, aj ked je dnes streda.“ Zas akoby som dostal lopatou po hlave. Migrena, menstruacia, dnes sa neda. Tak hladam moj Huawei na podlahe. Na celej zemeguli uz nie je zena ako ona. Moze za to zavislost na cukrovej vate. A to, ze Fero akurat nebol doma, a pokazeny zamok na jej chate. Skratka, prilis vela ociek v uz aj tak malej sieti. Miska ovsenych vlociek, ego, robot a deti. Asi tento vztah zavesim na vesiak, pustim si Netflix a otvorim kolu. Zlozenie oxid uhlicity, voda… Zajtra uz nebudeme spolu. Zoznamenie / Pavel Sekerak slova dodal Stanislav Hoferek Dagmara, Edison, Tesla, cievka, prud, energia, stava, zariadenie, vyskum, pokrok, alkalicka bateria, drevo, med, hadka, konflikt, stoziar, cervik, zavaranina, zrucanina, sprava, Horkyze Slize „Mozem ta volat Daska? Dagmara znie tak oficialne,“ pytam sa, kym drzim jej ruku. „Ano, budem rada,“ odpoveda s usmevom a dotyk stale trva. „Ja som Oto. Ale volaju ma Otec.“ Asi sa cervenam a drzim jej ruku dalej. „Mam ta volat otec? To uz rovno ocko!“ vybuchne do krasneho smiechu. „Na tom by som ani tak netrval,“ hovorim a energia medzi nami zacina byt hmatatelna. Neustaly prud nabitych castic vyplna tych par centimetrov medzi nami. Z tohto stavu by sa zlozil aj Edison ci Tesla. V okamihu by pochopili tajomstva vesmiru. Cely ich vyskum by bol iba cervik v ovocnom sade. Citim sa ako alkalicka bateria, co objavila kompatibilne zariadenie. Ak to bude este chvilu trvat, uplne zhorim. Ostane zo mna len zrucanina. A tie rany nezahoji ani mamina zavaranina. Ani jej vychyrena jablkova stava, za studena lisovana. Som uz cerveny ako rozpalena cievka z medi. Bude nevyhnute pouzit nejaky izolant, najskor kus dreva. Aj ked prerusenie tohto spojenia je to posledne, co chcem. Vnutorny konflikt, hadka tuzob stale trva. Trva aj dotyk nasich dlani. Jej usmev si odpisem z dani. Ale nepriznam ho vo vyrocnej sprave, zahrniem to do vydavkov na pokrok. Som v tom az po usi, z tohto sa uz nevylizem. A pritom netusim, ci ma rada Horkyze Slize. No, mal by som uz nieco spravit, stojim tu ako taky stoziar. Konecne sa k tomu odhodlam a uvolnim spotene dlane. „Tak fajn. Uvidime sa neskor, zatial ahoj,“ prekonam seba sameho. „Ahoj, otec,“ otoci sa a vlasy sa jej rozmarne rozvlnia v rytme krokov. Uff, ako by mi niekto vrazil klin do srdca. Uz nikdy si tu ruku neumyjem… Klam /Pavel Sekerak slova dodala Miriam Vojcekova Informacie, ceresne, anorexia, sila, dvere, morfologia, svetovy, jablko, enormny, zaujmy, klub, budik, sentimentalny, rano, bielizen, flasa, topanky, krasa, festival, bolest, fejton V piatkovych novinach citam si fejtony, dalsie dievca je obetou anorexie. Moj zaujem o to zacal byt enormny, tak som si vyhladal informacie. Je to zvlastne, aky ma tento klam silu, ceresne sa ti zdaju ako jablka. Skumam vsetko, i morfologiu, aj ked to je uz ina nauka. Niekto je obetou bielizne, niekto chce do klubu krasy. Bolest, ktora tak rychlo nezmizne, daleko od zelanej spasy. Namiesto jedla, len flasa vody, a tvoje telo sa straca v rane. Ako ten co veri na nahody, ked sa citi sentimentalne. Zvoni budik a ty dnes vdaka tomu, mozes otvorit nove dvere. Obut si topanky najskor na spravnu nohu, s podrazkou co sa nezoderie. Vyrazit na svetovy festival chuti, ver mi, nic nie je lahsie. Prekonaj mysel, ktora ta nuti, a tak najdes svoje stastie. Alebo /Pavel Sekerak slova dodala Tereza Hruskova beh, les, reka, vyhled, svetlo, stin, nalada, smich, nabijecka, caj, termoska, pstros, bolest, pocit, emoce, normalni, blazen, polevka, sanon, saman, vetrovka To je zase nalada! Smiech? Ani nahodou. Mozno sa to zlepsi, ked budem za vodou. Vraj na druhej strane rieky, to vzdycky lepsie byva. Ale svetlo, ktore hladam, sa v tieni ukryva. Bolest je normalnym stavom, pozitivne emocie zriedkavym javom. Na stole je otvoreny sanon, nabijacka a termoska s cajom. Som taky normalny blazon, povedal mi to jeden saman. Jedol polievku s hraskom, a buducnost v nej hladal. Mam pocit, ze ju celkom nevidel, nejako mu to nevyslo. Aj ked ma poziadal o pridel, aby mu v hrdle nevyschlo. Strcim si radsej hlavu do piesku, uz aj tak tu beham ako pstros. Dnes opat nedopisem poviedku, lebo do vsetkeho strkam nos. Alebo si dam oblubenu vetrovku, a pojdem niekam do lesa. A v tichu noci preskumam, vsetky vesmirne telesa. Apokalypsa Tato cast je velmi jednoducha – kazdy zo zucastnenych autorov moze napisat lubovolne dielo, ktore vsak vzdy obsahuje nasledovnych 21 slov: apokalypsa, zombie, pust, voda, elektrina, domov, zima, ludstvo, hlad, putovanie, beznadej, stroje, volanie, zraneny, verit, naboje, prasknutie, palivova nadrz, odvaha, nebo, jedlo Autorom slov je Stanislav Hoferek. Bludisko / Silvia Antalikova Bola som zranena a chybala mi odvaha. Srdce mi pomaly smutne krvacalo. Cerveny pramienok sa po tichucky rinul od hrudnika az po zem. Necitila som nic. Vlastne, citila. Beznadej. Absolutnu. Hlboku. Najhlbsiu, aka sa citit len da. Mala som v sebe vyprahnutu pust. Mozno sa coskoro strhne poriadna pustna burka a vsetko to tu rozmetie. Poupratuje. Zlostne a silno, razne odfuka prec. Daleko. Kam nedovidim, nedocitim. Potrebovala som zazracnu liecivu vodu, velmi vela vody, ktora by mi zmyla telo, dusu. More vody. Myslienky vo mne hlodaju ako krysy a vytvaraju stale nove a nove otazky, na ktore neviem odpoved. Blaznivo bublaju ako farebna voda v pohari so sumienkou. Hlavu mam na prasknutie. Zacinam citit hlad. Co budem robit, ked to vsetko praskne? Celkom zretelne som zacitila volanie domova. Ano, musim ist domov. To je jedine miesto na svete, kde sa vsetko vylieci, opravi, urovna. Potrebujem dlhy teply kupel a dobre chutne jedlo. Univerzalny liek na vsetko. „Som Zombie a toto je apokalypsa!“ zacujem za sebou silny, razny muzsky hlas. Strhnem sa, ako keby som bola napojena na elektriku. Ako som sa tu vlastne ocitla? Chcela som sa tu nachadzat? Preco som tu, ked tu byt nechcem? Vykrocim k staremu, z kazdej strany obitemu autu stojacemu nedaleko. Stroj, co uz toho vela pamata. Musim ujst. Verim tomu, ze sa mi to podari uskutocnit. Kebyze aj nahodou nie, aspon som sa pokusila. Zhlboka sa nadychnem, aby som si dodala odvahu. Urobim par dlhych krokov, nasadnem do auta. V zapalovaci je hrdzavy kluc. Stastne sa usmejem, takmer som sa nahlas zasmiala. Otocim klucom. Auto vydalo cudny zvuk, zakaslalo plucami stareho tuheho fajciara. Palivova nadrz zasvietila na oranzovo, motor zaskucal a znova sa ponoril do spanku. Na sedadle spolujazdca boli rozhadzane naboje. Takto zle nedobre skoncilo moje cudne putovanie. Zomrela vo mne vsetka viera, nadej, odvaha. Zrazu zima. Bola som tam celkom sama, sama na celom svete ako prst, nevedela som ako ani kam ist. Pozrela som sa hore do neba, do oblakov ci neuvidim dajake znamenie. Bledulinko modra obloha, na nej ani naznak mracika, oblacika, nicoho! „Co mam robit? Co mam teraz len robit?“ zakricim do oblohy. Kutikom oka som zachytila, ze prud krvi zaschol. Srdce mi uz nekrvaca. Na obleceni som mala vytvorenu dajaku krvavu mapu. Studujem na nej, kadial ist, ako sa na tomto cudnom mieste nestratit. Zrazu ma za ramena schytia ciesi ruky. Strhnem sa. Chytil ma Zombie?! „Nie, nie, prosim nie!“ zakricim z plnych pluc. „Mami, zaspali sme, mami, svihaj!“ suri ma syn z postele. S ulavou si vydychnem. Nove rano, novy den, slnko sa za zavesom zvedavo prediera do izby. Noc bola dlha, citim sa velmi unavena. Celu noc som niekam marne unikala, bezala, hladala vychod z cudneho bludiska. Som rada, ze som prave tu a teraz, aj ked musim svizne spravit ranajky, desiaty, syna hodit do skoly a bezat s vyplazenym jazykom do prace, kde mi bude sef nazurene ukazovat hodinky. Noc v pusti / Vojtech Beniczky Nebo sa zatiahne a zahali ma tma. Pociatocny hlad po dobrodruzstve vystrieda strach. Moje putovanie pustou ukoncila prazdna palivova nadrz v aute. Zmocnuje sa ma beznadej. Kdesi v dialke pocujem zalostne zavijat stroje. Ale som zraneny a nevladzem sa ani hnut. Tak velmi tuzim vratit sa ihned domov, no moje volanie zostava nevypocute. Vzdavam sa. Stracam odvahu a je mi zima. Potrebujem sa rychlo vzchopit. Musim verit, ze sa nevrati postava bez tvare a bez oci, ktora na mna zautocila, ked som sa zufalo pokusal nastartovat zhasnuty motor. Zasypali ma drobne ulomky skla a udery. Citil som ich, ako keby ma zasiahla elektrina. Netusim, co to bolo zac. Mozno Zombie alebo nejaka ina prisera znamenajuca apokalypsu pre ludstvo. Par vystrelov do tmy ju nemohlo zastavit. Minuli sa mi naboje a jedlo, a uz coskoro sa mi minie aj voda. Krcim sa na sedadle zdemolovaneho auta. V neznesitelnom tichu pocujem slabe prasknutie. Je spat… Na konci pekla / Tomas Benik Nuda a samota, ktore ma v mojom improvizovanom pivnicnom bunkri napadli, zautocili na moje mozgove bunky. Len stala a pravidelna cinnost snad prinuti moj mozog bojovat s tymito aktualnymi nepriatelmi, ktori su taki silni, aby ma priviedli na okraj sialenstva. V tomto „bunkri“ som trcal zabarikadovany uz takmer mesiac. Bol tu so mnou aj moj otec, ale ten sa so mnou po dvoch tyzdnoch prestal rozpravat. Jeho ti nepriatelia uz porazili. Len sedel a pozeral sa na radio. Pravidelne ho zapinal a hladal co i len najmensie spojenie so svetom. Odpovedal mu vzdy len ten sum. A ked prestalo fungovat aj radio, lebo mu po otcovej „robote“ dosli baterie, chcel napojit pristroj na autobateriu. To uz mozne nebolo, lebo len vdaka nej sme mali ako take svetlo. Jemu to ale bolo jedno. Radio bolo jeho jedinou prioritou. Kvoli nemu aj zabudol, ze ma syna a ze sme uz dlho nedobrovolne odrezani od elektriny. Zacal ma brat ako prekazku k splneniu jeho ucelu. S nozom v ruke sa mi uz asi trikrat vyhrazal smrtou. A to som si vzdy myslel, ze on, ktory by mal byt mojim najvacsim vzorom odvahy a statocnosti, nepodlahne ako prvy zmenenym podmienkam. Co ich v tej armade ucili? Sluzil tam takmer tridsat rokov. Celu dobu celil smrti tvarou v tvar. Jeho by predsa nemalo nic zlomit. A teraz? Nic nezachytil. Ziadnu spravu, volanie z niektoreho vysielaca, skratka nic. A to ho nicilo. Bolo treba nad tym vsetkym mavnut rukou. Aj nad vzduchom. Nas narychlo vybudovany bunker totiz nemal ventilaciu. Vzduch, nahromadeny v piatich miestnostiach bunkra, uz bol davno vydychany. Uz bolo nacase vyvetrat. Ale dalo sa to? Od tej doby, co nastal ten predpovedany „koniec sveta,“ nevideli moje oci denne svetlo. Vonku bolo pocut akurat tak uplne ticho. Ked som sa vsak dotkol hrubych stien, zacitili moje dlane chlad. Teplota teda musela rapidne klesnut. Ktovie, ako sa ta zima prejavila tam vonku. Tie steny ale boli vzdy studene. Uz moj dedo vedel, preco postavil tuto pivnicu s takymi hrubymi stenami. Uz vtedy sa na ten den pripravovali. Na rozdiel od nas, oni mohli dozit svoj zivot v pokoji a blahobyte, aj ked ten noz mali tiez stale na krku. Dufal som, ze dovnutra neprenikalo nejake svinstvo. Ktovie, co na seba tie armady vonku pouzivali. Zostavalo len verit, ze barikady z hliny, tehal a inych, rychlo nahadzanych somarin, naukladane v oknach, ktore boli najslabsimi bodmi nasho bunkra, vsetko zadrzali. Pozrel som sa na dvere. Tie vyzerali slusnejsie. Tiez sme ich vsak museli vsemozne tesnit lepiacimi paskami a inymi vecami z nasej pivnice. Boli sme tu len my dvaja. Moja mamicka so sestrou a starou mamou tu nie su. Ani jedna z nich nechcela uverit myslienke, ze by sa vsetko zrazu skoncilo. Darmo dohovarali otcovi, aby s tym sialenstvom prestal. Darmo mame otec hovoril, ze napriek pokojnym spravam pride utok kazdym dnom. Nedbala na fakty. V ten osudny den si otec, tak isto ako ostatni jeho kolegovia z obrany, ktori to tiez vedeli, vzal dovolenku, a ja som bol doma, pretoze som na vyske nemal prednasky (asi to tiez vedeli). Mama zobrala moju sestru, aby jej pomohla v skole, kde ucila. Stara mama zase isla na cintorin pozriet na hrob mojho stareho otca. Na tychto riadkoch to vsetko vyzera, akoby strata mojich najblizsich bola len akymsi oznamom. Ani si nevies predstavit, mily citatel, aku bolest a zial skryvam vo svojom vnutri. Na tie ale teraz nie je priestor. Este silnejsi je strach. Strach z buducnosti, strach zo smrti, ktora nas pokosila ako kosec pole plne zita. Je tu aj obava z krajiny, ktoru uvidim. Keby sa to dalo, zostal by som v bunkri uzavrety naveky. Dochadzaju nam vsak zasoby jedla aj vody, pomaly prichadza hlad a koniec tych vekov sa vdaka vydychanemu vzduchu pomaly blizi. Otec v ten osudny den sedel pred televizorom a pozoroval spravy. Ja som sa prechadzal po zahrade. Slnko svietilo silnejsie, konecne bolo po skaredom marci nadherne jarne pocasie. Vsetko kvitlo. Vtom ma otec zavolal domov a odviedol k televizoru. Ukazal mi spravy. Skor nez stihla moderatorka nieco povedat, vypol sa prud. Ako posledna sa na obrazovke objavila znacka radiacie. „Pozri sa na svoj telefon! Mas signal?“ Ziadny signal. Ukazal som displej otcovi. Ten zbledol. „Uz to vypuklo! Rychlo si zober, co potrebujes a utekaj do pivnice!“ Skor nez sme stihli cokolvek urobit, vonku sa rozozvucala sirena. „Utekaj! Rychlo!“ ziapal na mna, ked sme bezali do bunkra. Pri behu do pivnice moje oci naposledy videli tu nadhernu krajinu. Ked sme boli pri dverach, krical som na nasho psa leziaceho v lezovisku na verande. On vsak len lezal a pistal. Vobec nechcel ist. „Kasli nanho!“ zareval otec a rychlo zabarikadoval dvere. Dobehol k radiu napojenemu na autobateriu a zapol ho. „Vysielame na vsetkych frekvenciach. Nas stat bol prave napadnuty...“ Hlas nahradilo prasknutie a po nom este jedno. Potom nastal len sum. Otec radio rychlo vypol. „Najprv nastane vybuch vysoko nad zemou. Ten znici vsetku elektroniku a vsetky stroje. Mohol by znicit aj nase radio,“ povedal napato. Na otazku, co bude potom, odpovedal: „Apokalypsa, syn moj. Koniec sveta!“ Sotva sa ma chytila beznadej, nastal vonku ohromny vybuch. Inak ten zvuk ani neviem popisat. Otriaslo to nasim domom tak, ze po chvili prisli zvuky jeho destrukcie. Potom nastalo ticho. Otec stale hypnotizoval natahovacie hodinky na svojej ruke. „Synu, zapamataj si, ze ludstvo dnes skoncilo!“ Skor nez prisla reakcia, nastal vonku dalsi ohromny vybuch, aj ked o cosi slabsi ako ten predchadzajuci. Otec ma schytil a schovali sme sa pod tazky stol. Bunkrom prechadzali mohutne zachvevy. Omietka padala zo vsetkych kutov miestnosti. Hrozostrasne zvuky destrukcie vonkajsieho sveta, krizene s napormi tlakovych vln, nicili nasu psychiku. Rachot nastal aj nad nami. Pravdepodobne sa zrutila dalsia cast domu alebo co. Kazdopadne, veranda to urcite neprezila. Po piatich minutach nastalo ticho prerusovane vykrikmi nasich susedov. Ako to mohli prezit? „Somari! Zabije ich to!“ hromzil otec. Uz sme chceli vyliezt, ked nastal dalsi vybuch. Opat sme sa skrcili pod stolom. Vonkajsie vykriky vsak ustali... „Halo! Je tu niekto?“ ozval sa hlas zvonku. Prerusil ma z mojich spomienok a vratil do sucasnosti. „Sme tu!“ ozval sa otec. „Ste v poriadku?“ opytal sa muzsky hlas. Bol mi akysi povedomy. „Nic nam nie je.“ „To je fajn. Mohli by ste otvorit?“ Vobec sme nerozmyslali, ze by nam mohlo hrozit nejake nebezpecenstvo. Otvorili sme dvere a zbadali sme jazvami posiatu tvar kapitana Jedlicku. Posledny rok otca v sluzbe bol jeho nadriadenym. Vtom som zbadal, ze tie jeho jazvy nevyzerali moc dobre. Pravdepodobne si ich neosetril a teraz sa mu zapalili. Otec mi o nom hovoril, aby som sa mu oblukom vyhybal, lebo vraj bol vzdy akysi cudny. To vsak neznamenalo, aby som ho nepozdravil na ulici. Kapitan zasalutoval a rukami si oprasil poskodenu uniformu. Po pravom boku mal na pase puzdro s pistolou. Ako spravny dostojnik. „Snazil som sa Vam ozvat a dufal som, ze aspon Vy sa ku mne pridate, ale ste taki isti ako Vasi kolegovia...“ povedal hrdo a chcel pokracovat, no vtom sa pri pohlade na mna zarazil a hlavou naznacil otcovi, aby isiel za nim von. Vysli po schodoch posiatych sutinami znicenej verandy. Ja som zostal v bunkri. Potom nastalo ticho. Ale len na chvilu. Ten stav nicoho prerusil vystrel. Potom opat nastalo ticho. Zmocnil sa ma strach, ale aj zvedavost. Co sa stalo? Chcel som sa ist pozriet, no strach mi to nedovolil. Teda len prvych pat minut. Napokon som sa konecne odvazil... Prve, co sa naskytlo mojim ociam, bol chvost nasho psa trciaci spod velkej kopy sutin ako pamatnik na nasu verandu. Z nej nic nezostalo. Pohlad na znicenu krajinu, jemne osvetlovanu zahalenym slnkom, ma dohnal k slzam. Vsetky domy boli tazko poskodene alebo uplne znicene, z okolitej prirody a zahrad ostala len hola plan s mnozstvom sutin. Vsade bol citit pach krvi a mrtvol, skratka smrti. Zo zahrady mame pustinu. Kam zmizli vsetky tie nadherne ovocne stromy a ine rastliny? Ta krasa, ktora stala nasich predkov tolko namahy? a ani ta voda v par malych kaluziach sa nedala pit. Bola cervena ako krv. A ci to nebude len krv? Keby aspon tak nesmrdela. Ani tie muchy ju nechcu. A ake muchy vlastne? Ved tu uz ani mravce nie su. Ani potkany. Aj na pusti by som nasiel viac zvierat ako v tejto spustosenej mesacnej krajine. Namiesto nich som nasiel otca. Lezal na zemi a nehybal sa. Nad nim stal kapitan a dvaja muzi. Jeden z nich daval kapitanovi do ruk dvojranovu brokovnicu. Kapitan ju zobral a prehliadal. Medzitym ti dvaja schytili otcovo telo a odnasali ho prec. Nebolo ziadnych pochyb. Bol mrtvy. Alebo nie? Dal sa este zachranit? Namiesto smutku ma ale pochytila obava. Co ked aj mna bude chciet kapitan zabit? Asi aj chcel, lebo chvilu po odneseni mojho otca prestal skumat brokovnicu, vytiahol svoju pistol a smeroval k nasmu bunkru. Ja som medzitym vbehol do bunkra, ale nezatarasil som za sebou dvere. Namiesto toho som zobral do ruk velky kuchynsky noz polozeny na stole, pod ktorym sme sa krcili pocas vybuchu tych bomb. Klakol som si ku stene vedla vchodovych dveri a bol som pripraveny zabit toho cloveka. Rozumiete tomu? Chcel som ho zabit! Bez hnevu alebo inych pocitov! Proste preto, lebo som to povazoval za spravne! To uz som klesol na uroven toho kapitana? Uz to vsak bolo jedno, pretoze muz schadzal po schodoch. Az teraz ma pochytil ten najnespravnejsi pocit – strach. Paralyzoval ma natolko, ze som nebol schopny pohybu, aj ked som vedel, ze je to len v mojej hlave. Tazko som lapal po dychu. Uz ho odo mna delilo len par centimetrov. Este krok a bude stat predo mnou. Uz to urobil. Najprv som uvidel pistol, potom jeho. Vtom prisiel moj okamih. Nez stihol pistol namierit na mna, s krikom som vyskocil a oboma rukami som zarazil noz do jeho hrude. Noz som zabodol tak silno, ze nielenze vosiel do kapitanovho tela celou dlzkou cepele, ale sila bodnutia ho pritlacila o stenu naproti. Pri tom vsetkom vsak stihol vystrelit. Trafil ma do laveho ramena. To som vsak este nezaregistroval. Teraz som pozoroval, ako zivot pomaly odchadzal z jeho tela a krv pozvolna vytekala z rany po nozi. Oprety chrbtom o stenu som pomaly klesal na zem. Ked som dosadol, vydychol naposledy. A ja som nic necitil! Vobec nic! Tak ma naplnil tento moj pocin, ze som bol uz schopny vsetkeho. Zobral som jeho pistol a vydal sa za tymi dvoma chlapmi, ktori odniesli mojho otca. Boli to susedia byvajuci o dva domy dalej. Sice boli omnoho starsi, ale boli to moji kamarati. Tych dvoch a ich matku som poznal velmi dobre. A teraz ich mozno budem musiet zabit... Prechadzal som cez sutiny toho, co bolo este nedavno mojou ulicou. Ozvalo sa moje zranenie. Chcel som zranene rameno chytit pravou dlanou, no az po dotyku som si spomenul, ze je v nej zbran. Snad su v nej este nejake naboje. Ktovie, ci bola aj ta brokovnica nabita. Ale asi nie. Ktovie... Moje putovanie nebolo dlhe. Nasiel som ich. Sedeli pri vatre kusok od sutin ich vlastneho domu. Na jeho druhej strane bol z kobercov postaveny akysi velky provizorny stan. Prave z neho vysla stara zena v dotrhanych handrach. Bola to ich matka. V rukach drzala odrezanu spodnu cast muzskej nohy, odrezanu od kolena. Bola to noha mojho otca. Ta jazva na lytku, ktoru mal uz od detstva, bola jasne vidiet. Bolest sa zase stratila. Nahradil ju ohromny hnev. Bez okolkov som na tu uchylnu bestiu namieril pistol. Vtom ma zbadala, strpla a zbledla. Ta noha jej vypadla z ruk. Vtedy som vystrelil. Urcite som trafil, pretoze po vystrele vykrikla a vletela chrbtom naspat do stanu. Jej synovia sa ku mne otocili. Ich zombie pohlady ma najprv vydesili. Predtym to boli veseli chlapi plni zivota. Teraz boli totalne vychutnuti a mali tupe pohlady zizajuce zo spinaveho oblecenia. Take som naposledy videl v dokumente o vaznoch z koncentracnych taborov. Zdesenie rychlo padlo, pretoze obaja v okamihu vyskocili aj so sekerami v rukach. Tak padli este dva vystrely rovno do ich zazivacich ustrojov. Ktovie, kolko ludskych ostatkov nimi preslo. Zasluzia si ocistu. Nasledovali dalsie dva vystrely do ich hlav. Asi som ich tou prvou ranou zle trafil, pretoze sa obaja zvijali na zemi a skuvinali od bolesti. Po sekunde im hlav vytekala krv ako palivo z prasknutej palivovej nadrze. Stale som citil, ze to nestaci. Ze este stale nieco treba. Nahliadol som do stanu a na zemi uvidel mrtvu starenu, vedla nej bezvladne telo mojho otca. Bol vyzleceny donaha. Chybala mu presne ta cast tela, ktoru zena drzala v rukach. Namiesto nej som videl len krvave flaky. Strhol som ten stan, vytiahol z vatry jednu horiacu haluzku a pokusil sa tu kopu handier podpalit. To mi ale nevyslo. Ani jedna handra nevzplanula. Vsetky boli vlhke. Tak som to vzdal a odisiel z toho miesta naspat k svojmu bunkru. Pri jeho vchode som nasiel bezvladne kapitanovo telo. Ta brokovnica lezala vedla neho. Uvedomil som si, co vykonal on a co som kvoli jeho vojnou pokrutenej dostojnickej mysli spravil ja. Pochytil ma amok. Zacal som jacat a strielal do neho dovtedy, pokial nezaznelo len cvaknutie. Potom ruka namierila zbran k mojej hlave a stlacila kohutik. Opat len cvaknutie naprazdno. Jacanie prestalo. Nahradil ho plac. Behom par minut v tom novom svete sa zo mna stala vrazdiaca bestia. S placom som sa odobral k stolu a posadil sa na stolicku. Pistol som hodil na stol. Veril som, ze sa s otcom odtialto vydame prec a zacneme novy zivot. Mozno by sme nasli aj mamu a sestru. Odisli by sme napriklad do hor a bolo by nam dobre. Mozno len tam by sa dalo prezit, lebo zivot v dolinach a nizinach je v tomto obdobi prilis nebezpecny. Nemate sa totiz kde poriadne ukryt. V horach sa schovate kedykolvek a kdekolvek. A tie vyhlady, aj ked za cenu krutych zim... A teraz som tu bol sam a zraneny. A na rukach som mal krv styroch ludi. Ale oni mohli za otcovu smrt! No mal som pravo ich zabit? Co sa to so mnou stalo? Co ma to tak demonicky posadlo? Vobec som sa neovladal. Pokojne som na onen svet poslal nasich susedov, ktori tam vonku pomaly umierali od hladu a chceli vlastne zjest... Dobre, ze som ich zabil! Urobil som velku sluzbu tomuto svetu! Bude mi vsak tato niekolkonasobna vrazda odpustena? Nezostava mi teda nic ine, ako sa pri cakani na smrt kajat. Alebo by som to mohol ukoncit hned? Odobral som sa ku kapitanovmu telu a odniesol si tu brokovnicu, co vedla neho lezala. Vratil som sa na povodne miesto a snazil sa ju otvorit. Po chvili sa mi to podarilo. Nebola nabita... Tak take je to peklo. Vosli sme donho a pretrpeli sme si ho, a ked sme si mysleli, ze sme z neho vonku, zistili sme, ze z pekla sa neda odist. Maximalne sme sa v nom mohli pohybovat a spravat sa bez akychkolvek zakonov. To peklo po smrti bude len oficialnym a definitivnym pokracovanim. Alebo sa dostaneme do neba? O tom sa rozhodne az po smrti. Pockam si teda na nu. Snad to nebude tak dlho trvat. Snad sa ta strelna rana rychlo zapali a usetri cas. A ak nie, tak si nejako pomozem nozom, ktory mal kapitan zabodnuty v hrudi. Nuz, na konci pekla je mozne vsetko… Koniec / Emily D. Benova Nas svet sa ponoril do tmy. Slnko uz davno prestalo ziarit na belasej oblohe a Zem sa pohruzila do studenej temnoty. Zivot bez slnka nie je mozny, a tak aj nasa Zem schradla. Nebo stemnelo a nastala vecna tma. Na rozhrani apokalypsy sa ludstvo v snahe prezit otocilo proti sebe, no to viedlo len k este vacsiemu nestastiu. Zavladli panika a chaos. Padli statisice nevinnych ludi, ktori sa len snazili prezit v nehostinnej krajine, na aku sa nasa kedysi nadherna a prosperujuca zemegula premenila. Nastala doba temna a boja o prezitie ci o kvapky vody. Nastala doba nikdy sa nekonciacej zimy. Z ludi sa stali zombie a zo sveta len miesto, kde je nutne prezit. Mohli si za to sami, pretoze si zabudli vazit vlastne hodnoty a hodnoty nasho jedineho domova. A tak sa Zem premenila na pust, bez vody a elektriny. Hlad, beznadej a mizeria prepukli v silnej nadvlade a clovek sa dal na putovanie za lepsim svetom. Pocuval akesi „volanie“ vo svojom vnutri, ktore mu napovedalo, ze musi verit v lepsi zajtrajsok. Lenze na zemi nebolo miesta, kde by sa dalo zit lepsie. Militarizovane centra, kde sa dalo prezit, k sebe nepustali prezivsich pustovnikov, a tak mnoho ludi zomrelo pred branami. Ti, ktori mali viac stastia, dobyli ine miesta a obsadili cudzie sektory. Len aby prezili o den ci dva viac, kym ich nenahradia dalsi, co sa snazia prezit. Boli vsak aj miesta, ktore boli strazene nielen ludskymi silami. Centra s vacsou a mocnejsou populaciou ludi. Bunkre so zivotom, zelenou, teplom a vodou, no tie lokality boli strazene ako najvacsie poklady zeme. Stroje pripravene zabit skolili nabojmi kazdeho, kto si dovolil vzopriet sa novym zakonom a vstupit do ich sektoru. Na Zemi bolo privela ludi a pramalo miesta, kde sa dalo prezit a zit. Nas domov umieral, bol doslova na prasknutie ako plna palivova nadrz. Ludom chybala odvaha, aby si znova zacali verit a spolocne sa vzopreli krutym casom. Ti, ktori odvahu aj nasli, zostali vacsinou zraneni alebo mrtvi. Zabudli sme na to, ze zem, po ktorej kracame, nema sluzit nam, ale my jej. Zabudli sme na to, ze sami sebe kopeme hrob. Zabudli sme na vsetko... Hlavne na to, ze vsetko, co mame, si musime vazit a starat sa o to najlepsie, ako vieme, lebo nakoniec nastane doba, ked sa uz nebude o co starat. Putovanie / Marek Durdiak Na pusti kvapka voda, verim, ze poslednykrat, po nas posledna stopa, ludstvo uz stratilo tvar. Zraneny hladas svoj domov, miesto, kde zasytis hlad, veris, ze v korunach stromov, zniet bude navzdy tvoj hlas. Asi je koniec, apokalypsa, priserna zima, pomodli sa. Vzdy mozes verit v nebo, a ze v nom miesto mas, ze sa ti vrati vsetko, co tomu svetu das. Tu odvaha uz nema miesto, posledne naboje, odloz si prave preto, ze pride primerie. Prasknutie bubienka, no pocut volanie, posledne hlasy zombie, uz iba beznadej. A uz je zima, a nadrz paliva, nehreje, nesvieti, ani elektrina. Oaza v pusti / Peter Durik Vratil som sa domov len po par hodinach. Otvoril som dvere. Moj pohlad padol rovno na tu spust, ktora ma cakala v miestnosti. „Hotova apokalypsa,“ prebehlo mi hlavou. Myslel som si, ze prasknem od zlosti. Nechybala mi odvaha, preto som vosiel dovnutra. V obyvacke ma cakal prevrateny velky hnedy kvetinac. Veril som, ze to je len zly sen, ked vtom som zbadal vankuse potrhane na franforce. Nechapal som, odkial sa v obyvacke zobrala voda. Neupadol som do beznadeje, a tak som putoval hlbsie do domu. Z kuchynskeho drezu naozaj tiekla voda plnym prudom. Rozbehol som sa k chladnicke, aby som ju vytiahol z elektriny, nech sa nikto nezrani. Mal som sto chuti volat o pomoc, no nechcel som riskovat, ze to zacuje moj sused, ktory sa zvykne zakradat okolo domu ako zombie. Nasledoval som mokru stopu smerom do garaze. Na moje prekvapenie boli na dlazke kusky jedla zo vcerajsej vecere. Zdalo sa, ze niekto mal hlad. V chodbe som preto zobral zo skrinky pusku a zopar nabojov. Vonku je zima, chcel sa niekto len skryt pred chladom? Myslou mi behali rozne scenare. Nevedel som, co mam ocakavat. Presiel som okolo sijacieho stroja, otvoril dvere do garaze a vtom som uvidel svojho psa lezat ukryteho pod palivovou nadrzou mojho auta. Netusil som, co presne sa tu stalo, ale som rad, ze som nenasiel nikoho cudzieho. Zobral som psa do narucia, tvar otocil smerom k nebu a modlil som sa k Bohu, aby sa ludstvo polepsilo. Na svoje prekvapenie som vsak nebol nahnevany. Mozno bol moj dom pre niekoho len ako zachranna oaza v pusti. Zufali ludia predsa robia zufale ciny. Rok 3000 / Stanislav Hoferek To je zas den. Blba skola a vsetky tie ulohy. Potrebujem si kupit nove topanky. Na to potrebujem ist na brigadu a zas roznasat tie hlupe letaky. Aby som to zvladol, musim sa aspon poriadne najest. Dat si poriadne jedlo, nie nejake suche vlocky. Ale nie, ja dostanem este aj hroznu ulohu zo skoly. Co tam mam napisat? Rok 3000. A co? Rok ako kazdy iny. Mam klamat, ze vsetko bude super? Nebo na zemi? Alebo mam pisat, ze bude vladnut chaos? Apokalypsa alebo nie, ja mam hlad. Este je tu jedna moznost. Skusit stihnut uplne vsetko. Skratit putovanie k prazdnej chladnicke, co najrychlejsie a bez prezuvania prekonat hladovu beznadej a popritom roznasat letaky pre spolocnost, ktora dodava elektrinu. Mohla by mi dodat trochu energie. Moja palivova nadrz je prazdna a zacina sa u mna rysovat odvaha odist bez zaplatenia aspon s rozkami. Citim volanie bielej muky. Cele zle. A ked to zvladnem, co s tou ulohou? Iste, hodim tam pust. Vo vsetkych tych realistickych pribehoch z buducnosti je pust. Nedostatok vody, ludskosti, obcas nuklearna zima. Mam pocit, ze len kvoli akejsi statistike. Ludi ostane tak na urovni statistickej chyby, ale napatie medzi nimi bude na prasknutie. Vsade stroje, ktore maju viac inteligencie ako niektori ludia. Este by to chcelo popisat takeho bezneho, obycajneho cloveka. Ako ho ozvlastnit? Dat mu dva pasy nabojov, ktore bude nosit vsade so sebou? Dat mu silu verit, ze aj ked bude zraneny, tak mu niekto pomoze? Alebo ze v nekonecnej pustatine najde nejaky vrak, ktory moze nazyvat Domov? Alebo bude kazdy jednoducho zombie a bude im vlastne vsetko jedno? Konec / Tereza Hruskova Jednou mi jeden muz rek, to zrovna apokalypsa nastala, jen pripominam, ze nebyl to Rek, spis zombie pote co lidstvo presla odvaha. "Pry v pousti hledat vodu vyzvou je, zvlast kdyz uz jste treti den bez jidla, uz hlady nevite kde je dole a kde nahore, doma je pro vas jen iluze zaludna.“ Ale abych se vratila k podstate veci, elektrina podle nej stroje leci, a v zime putovat a k tomu zraneny, to chce pry verit, nebo aspon neztracet nadeji. Ted plani se rozleha jeho beznadej a o pomoc volani, vlci uz jdou, noc prijala sve poslani, naboje do pusky tehle raze nevlastni, z nadrze paliva se ozyva temne praskani. To apokalypsa uz asi nastala, Tak tedy sbohem, posledni noc pro nej prave zacala. Apokalypsa mysle / Peter Jarkulis Sme zombie ci androidi? Napoly mrtvi ci napoly stroje? Sme dusevni invalidi, ludstvo urcene pre naboje. V domovoch vladne zima, v srdciach mame pust. Netecie voda, nefunguje elektrina a ty vahas, ci stlacis spust. Beznadej ovlada tento svet, a nastava apokalypsa mysle. Citis sa zbytocny ako zvadnuty kvet, ako palivova nadrz v pornopriemysle. Putujes svetom zraneny na dusi, a volas po zmene. Odozva je len praskot do usi, aj jedlo ostava nemenne. Prestavas verit, ze ludstvo sa zmeni, pozries sa na nebo potom na pust. So zubatou si zoznameny, nachadzas odvahu stlacit tu spust. Cesta do neba / Eliska Jugasova Bolo pocut len volanie o pomoc. Vo vzduchu sme citili beznadej. Bez jedla a bez vody sme sa vydali hladat novy domov. Cakala nas narocna cesta. Vonku bola zima, no nam neostavalo nic ine, ako verit, ze najdeme nejake zasoby. Po dvoch dnoch putovania sme konecne nasli opustenu budovu, ktora zapachala ako palivova nadrz. Okna boli popraskane a elektrina nefungovala. Nebol tu ziadny naznak zivota. Vsetci sme sa zhodli, ze bude najlepsie, ak tu zostaneme cez noc. Hlad mi nedal spat, a tak som isla preskumat okolie. Dostala som sa na tretie a zaroven posledne poschodie. Sadla som si na balkon a rozmyslala, ci este niekde ziju nejaki ludia stastne a bez starosti. Ked som sa vracala, pocula som zvlastne zvuky. Odvazne som sa otocila spat a vykrocila vpred do miestnosti. Na zemi lezal clovek, ktory vyzeral ako zombie. Bol zraneny a v ruke drzal zlaty naboj. Jeho posledne slova som pocula len ja. Povedal mi: „Chod po puste a za pustou najdes nebo.“ Kazdy z nas vedel, ze zijeme v case apokalypsy. Zapraskali hromy / Maja Kadlecikova Apokalypsa nenechala na seba dlho cakat. Tak ci tak sme tu uz dlho zili ako zombie, nezivi, nemrtvi. Prezivali. Vsetci sme na nu cakali. Verili sme, ze hoci mozno prinesie pust, stratime vodu, elektrinu a to, co bol pre nas domov, vitali sme ju. Hlad a smad po citoch, pravom jedle, nielen pre telo, ale aj dusu zmazal akukolvek beznadej. Naopak, to dlhe putovanie za pravymi hodnotami ludstvo coraz viac vycerpavalo. Prebytok ludi a strojov, co ich stale viac pripominali, zranoval to ludske. Zraneni boli ti, co si to uvedomovali, ale aj ti, ktori o tom este akoby nevedeli. Volanie po zmene bolo tak dorazne, ze uz nikto nepotreboval vykrikovat. Bolo to jasne. Muselo to prasknut. Naboje sa uz davno minuli, uz sa nikto ani nepokusal strielat na neznamy a zaroven znamy ciel. Pohyboval sa v temnotach, no my sme zacali citit svetlo. Tomu, co potrebuje agresivitu strelby sme uz nechceli darovat pozornost. Rozhodli sme sa nedavat ziadnu energiu do palivovej nadrze toho neznameho-znameho, co nas chcelo ovladnut. Bola na to treba odvaha, vsak vzdy, ked sme pozreli na nebo, citili sme, ze tam je nasa poziven, jedlo pre srdia aj telo. Zapraskali hromy, prisli blesky. Hromy nevystrasili, blesky neoslepili. Cire svetlo. Uz sme nepochybovali, ze prave apokalypsa je na nasej strane, aby pomohla. V prichod zivej vody sme uverili. Uz nie je kam ist / Eduard Lautrek V zahmlenom meste znie starnuca beznadej, odisli vsetci a dnes umiera posledny zlodej. Zraneny odvahou na kraji svojho domova, konci put s jazykom zimnym, bez slova. Ozbijal naivne ludstvo o sklenenu vieru z vrecak talonu ujedal – hlad nepozna mieru. V rukach zviera prehnite naboje, vsetko, co nakradol, povazuje za svoje. Nadrze paliva prazdne bez iskry, bez elektriny! Len par kvapiek vody a vona stariny. V povetri pocut nezne prasknutie, JEHO snaha o posledne rieknutie. Dockali sa konca ukrutne boje, nastala evolucia, ozivaju stroje. Ti, co sa vratili, ideu o nebi razom zmenili. Ziadne nebo, len pust a tiche volanie, ziadne zombie, apokalypsa zasiala silne korene. Stacilo par rokov, par nespravnych krokov. Odvaha / Matus Lavrik Vzdy mi hovorili, ze mi chyba odvaha. Pocut toto z ust niekoho, koho mate radi, vo vas vyvola beznadej. Premyslam, ci prave ludstvo nie je to, co nam vo vacsej miere odvahu a chut konat dodava. Nikdy som v sebe nemal dusu dobrodruha a vzdy som bol rad, ked som nablizku citil domov, ale nedavna skusenost, ked som bol blizko nebeskej brany, ma prinutila zamysliet sa nad tym, ci by som nemal zivot travit tak, ako chcem ja a prestat konat, ako diktuju ostatni, ako naprogramovane stroje. Hlad po novych informaciach mi vsak nikdy nechybal. Moj zivot bol vzdy len putovanie medzi kniznicou, domovom a pracou. Avsak teraz, v zime, ked som bol dusevne a vlastne aj fyzicky zraneny, som chcel presvedcit nielen ju, ale aj seba, ze na to mam. Akekolvek dobrodruzstvo som predtym povazoval za obrovsku apokalypsu. Zima, to bolo to prave slovo, ktore mi napadlo tu uprostred puste, kde mi ku stastiu chybala voda a kusok jedla. Znie to zvlastne, ale asi by som mal pocitovat obrovsku horucavu, ktora by ma o chvilu mala premenit na zombie a nie na zimu, ktora mnou prechadzala vo vlnach ako elektrina. Vsetko to zacalo prasknutim, ktore som pocul blizko palivovej nadrze. Ist na taketo dobrodruzstvo bez toho, aby som si skontroloval technicky stav auta, bola ista samovrazda. Preco vsak nedokazat, ze ja na to mam a verit, ze zlate, nekonecne pole z piesku prekonam. Leziac v tieni nepojazdneho auta som vytiahol naboj a trasucimi sa rukami ho vlozil do zbrane. Viac som nevladal vzdorovat tomuto peklu, nikto nepocul moje volanie. A tak moja nedavna skusenost, ked som pozeral na krasne modre nebo, bola ta, ktora ma prinutila konat tak, ako chcem ja a nie tak, ako chcu ostatni. Ano, napadlo mi to. Napadlo mi, ze ten naboj pouzijem na to, aby sa zo mna ten zombie stal, ale chybala mi odvaha. Ten nedostatok ma teraz zachranil. Sen? / Dusan Laznicka Rutim sa domov, kde je len hlad a beznadej. Pustam vodu, ved som zraneny. Volam o pomoc, ale ludstvo je hluche. Verim, ze nie som zombie. Este nie. Opustam dom. V kraji, kde pust je trest, z vrecka vyberam jedlo. Hnile a stvrdnute. Putujem s nabojmi za opaskom, uzimeny. Blizim sa k strojom, hladkam ich. Cosi hovoria. To len elektrina tisko praska. Strielam do ich palivovych nadrzi, a kricim, a revem, do besnenia zabijakov neba, do apokalyptickych oci matky, do rozkladu odvahy v tieni smrti. Putovanie myslou / Ladislav Mrena Depresia nie je kamarat. Depresia je svina. To bola veta, ktoru som si opakoval stale dokola a dokola ako nejaky zmrd. Kiezby som mal krcah vody so sebou. Preco som si ja debil nezobral jeden krcah vody? Alebo ineho stimulativneho napoja. Pekne orosene pivko, dvanastka, alebo aj hociktora ina stupnovita orosena odmena, ktora by mi ovlazila suchy krk ako striekacia hadica uja poziarnika v uzkych plavkach. Depresia, ta presibana kurva, sa ma drzala ako malomocna prostitutka z Kambodze. Sedela mi na pleciach v kratkej ruzovej suknicke. Hompalala malymi buclatymi nozickami v cervenych sandaloch s ponozkami a veselo si pohmkavala melodicku riekanku. Ty si debil, ja som debil, atd. Uzasna to vec tie rymovacky, pomyslel som si a podal som tej malej depresii dalsie lizatko, aby uz konecne drzala hubu. Nastastie hned stichla, ked zacala lizat. Myslim tu lizanku, vy zvrhlici. Kracal som touto vyprahnutou pustou uz druhy den takmer bez prestavky. Samozrejme, malu prestavku na kratky, velmi energicky spanok som si musel dopriat. Plus tam boli kratke, ale velmi dolezite prestavky na zistovanie, ako som sa dostal do tejto sracky. Na nic som neprisiel. Ale to nevadi, planujem to skusat aj nadalej. Presne tak ako ma to v katolickej skole sv. Marie naucili bezruke mnisky hned potom, co ma pristihli masturbovat nad sochou panenky Marie. Nie, nestihol som sa urobit, ak ste nad tym premyslali. A ak vam to ani nenapadlo, vy hnusne kurvy, tak vam neverim. Mate nosy dlhsie ako Pinocchio po pervitine. Mal som este jednu, asi desatminutovu prestavku na velku potrebu. Tlacilo ma to uz od rana a ci som chcel alebo nechcel, musel som ist. Viete si predstavit, ako sa serie s depresiou okolo krku? Totalne na hovno. Chvilkami som sa skoro neudrzal na nohach, roztriasli sa mi a nebyt mojich svihackych reflexov, ktore mam od gameboyu, skoncil by som ritou rovno vo vlastnom hovne. Nedokazem si predstavit, co by som potom robil. Ale nastastie sa to skoncilo uspechom a mozem o sebe verejne, takto pred davom tuna pri kulturaku, vyhlasit, ze vy vsetci ste zombie, len ja som lietadlo brum brum. Ine prestavky si uz nerobim. Najprv som si chcel robit aj prestavky na stanie, ale nakoniec, ked som sa takto priatelsky popod fuzy poobzeral na tuto skurvenu pust, som si povedal, ze asi aj tak nie je nik, kto by ma sudil a ukazoval prstom na maly penis. Takze to robim pocas chodze. Uplne vazne. Normalne ho vytiahnem, pootocim sa trochu do strany, aby som si neostal roztrhane teplaky, ktore mam, mimochodom, vykasane nad kolena ako pravy panelakovy frajer, a curam. Potom oklepem, dvakrat do lava, jedenkrat do prava, a hotovo. To sa musi, lebo ak by som to neurobil presne v takomto pocte, vybuchol by vesmir alebo by nastala na zemi apokalypsa, aku si urcite nepamata ani Santa Claus. A to predsa nechceme. Ked sa tak na seba pocas chodze pozeram, uvedomujem si, ze asi nie som uplne v poriadku. Nemyslim tym psychicky, samozrejme. Som culy a triezvy ako dochodca. Myslim tym, ze mam na tele niekolko zraneni. Prve je na kolene. Je odrete do kosti, tak som si ho obviazal trickom s Mickey Mousom. Dalsie zranenie mam na uchu, konkretne na lavom. Problem je, ze tam ucho nie je. Takze zranenie je vlastne ta kurva diera, ktora mi po nom ostala. Tiez ho mam obviazane. Slipami. Boli ciste. Ale, pravdupovediac, netusim, ako sa mi to stalo. Ked som sa vcera rano prebral na tejto pusti, uz tam bolo. Ci vlastne nebolo. A tak mi napada hned dalsia spojitost s tymto celkovo velkym pojebanym problemom, a to, ze netusim, kam idem a preco. Neviem, kde mam domov, ak vobec, samozrejme, nejaky mam. Mozno som bezdak prasivy, co ja viem. V kazdom pripade, zatial zijem a pokusim sa, aby som zil aj nadalej. Ak boh ci satan da, alebo neda, ja uz neviem, ako je to s tymi sexualnymi hratkami medzi nimi, tak prezijem tuto suchotu. Mam uz celkom aj hlad, ale to sa neda porovnat so smadom, ktory pocitujem v celom tele. Musim sa pripravit na najhorsie, a to, ze zacnem pit svoj vlastny moc. Zial, tazke casy si ziadaju kurva drsne zaobchadzanie. Clovek ale nikdy nesmie prestat verit, ze aj na takejto blbej pusti sa moze objavit casnicka s bujnym poprsim a gin tonicom na tacke. „Pane, budete si prosit aj slamku alebo len tu fajku s ginom?“ To by bola krasna predstava. Urcite by sa volala Filomena Drzkata rodena Prcina. Presne tak. Inak to ani nemoze byt. Slnko, ktore mi doteraz kurvilo oci svojim jasnym jasom a pojebanou palavou, zapadalo za hory v dialke. Konecne ide do pice spat. Aspon si trochu oddychnem, lebo ma uz boli cele telo. O chvilu tak aj bolo. Slnko zapadlo a na tmavomodru oblohu vybehli hviezdy tanecnice, ktore poblikavali a smiali sa mi, aky som ja debil sedlacky, ze som tu a nie doma pri oblubenej TV show Rosalinda. Ludstvo by nemalo zabudat na tieto velkolepe telenovely, ktore nam tak velmi obohacuju a spestruju nudny a kratky zivot. Ved ti ludkovia z Indie sa tak velmi snazia, aby vytvorili kvalitny program. Mali by sme sa kazdy vecer pred spanim pomodlit za ich diabolske duse a dufat, ze v pekle je este dost miesta pre nich a ich rodiny. Nech im je zem lahka ako slapka na rohu. Amen. No ale v tejto chvili nastal dalsi problem, na ktory som skoro zabudol. A to, ze na pusti, ked zapadne slnko, nastane kurevska zima. A uz bola tu a zacala sa mi driapat cez chrbat na hlavu. Sakra, ludia, dajte mi trochu priestoru. Ako mam, kurva, takto chodit pustou, ked sa mi naserete na hlavu a krk. Co som, doriti, nejaky autobus? Jebem ja na vas, nikam sa uz nejde. Tu ostanem. Lahol som si na piesok a zacal trucovat. Bolo to uplne beznadejne. Totalne vsetko. Nic sa mi uz, kurva, nechce a nema uz asi ani zmysel, o nieco sa v tomto kurevskom svete snazit. Ako som tam tak lezal, piesok zacal chladnut, co bolo dost neprijemne. Preto som sa posadil a zacal som prehladavat svoje derave vrecka. Viem, ze som mal niekde zapalky alebo zapalovac. Potrebujem zalozit ohen, nech sa zohrejem. Dnes sa uz dalej aj tak nedostanem. V pravom vrecku som mal len pouzite naboje z brokovnice a vreckovku polepenu od soplov. V lavom zas kondom, naco mi tu, kurva, len bude, a zicherku. Same uzitocne kramy, povedal by som. Pockat, este zadne vrecko. A BINGO! Zapalovac. Zeleny plastovy a plny plynu. Parada. Teta Betka by bola na mna hrda. Zomrela na tuberu. Teraz uz len najst nieco, co by som mohol zapalit. Tak som sa zacal obzerat a prehrabavat suchy piesok. Zopar konarikov sa naslo. Nahadzal som ich na kopu a hladal dalej. Vtedy sa nieco zablislo v dialke. Nieco cervene. Co to, u kurvy, ma byt? Nabral som poslednu odvahu, ktoru som mal este pod pazuchou, a isiel som k tomu. Vyzeralo to ako nieco plechove. A aj bolo. Lezala tam palivova nadrz hrdzavocervenej farby, ktoru tu zanechal asi nejaky pumpar Fero. Vykopal som ju spod piesku a vzal so sebou. Nebola uplne prazdna, nieco v nej zblnkotalo. Pravdupovediac, bolo mi jedno, co to je, ak to hlavne bude horiet. O chvilu nato som uz sedel pri malom taboraku a uzival si tepla. Ohen blcal a male svetielka pomaly stupali k nebu. Sedel som pri ohni, unaveny od chodenia a od depresii a vsetkeho, co ma tu postrehlo. Oci sa mi zacali zavierat. Uz som myslel, ze sa ulozim na spanok, ked som zrazu z dialky zacul volanie. Nebolo to volanie o pomoc, to by som, kurva, hned rozoznal, ale len take zhiknutie. Ako ked zistite, ze vam sused nasral pred dvere. Alebo jeho pes, to je jedno. O chvilu nato sa ozvalo znovu, ale blizsie. Tak trochu som sa aj obaval, ze by z tmy na mna mohlo nieco vybehnut a zabit ma, ale bol som nejako otupeny a moj mozog uz isiel spat. Nemienil sa uz prebrat a otocit na posteli. On spi a nic ho uz nezaujima. Rob si,co chces, Duro, ale mna do toho netahaj. Ozvalo sa prasknutie. Nejaky konarik sa pod tarchou niecoho tazkeho zlomil na dve polovice. To uz som mal naozaj strach. Aj by som sa posral, ale kedze som cely den nic nejedol a nepil, na ten moc este neprislo, tak som nemal co. Sucho v plienkach. Zrazu sa z tmy vynoril nejaky cudesny stroj. Vyzeral trochu ako stary robocop. Dve nohy, ruky, hrud a hlava. S vrzgotom a plechovym rachotom sa posadil oproti mne do tureckeho sedu. Jeho umela tvar ako z figuriny na mna zizala. Umele cierne oci ani nemrkli. Kurvy hnusne. Bol som tak unaveny a vystraseny, ze som si poriadne neuvedomoval, co tu sedi predo mnou. Kurva, stroj. Prisiel a posadil sa. Ako na zastavke autobusu. Chcel som nieco povedat, ale v hrdle mi uplne vyschlo a nedokazal som z neho vydrat zvuk. Uplna tichota. Stroj sa nahol nad ohen a zacal si madlit ruky. Akoby mu bolo zima. „Co to, kurva, robis?“ dostal som nakoniec zo seba. Vtom som sa prebral. Pred ocami sa mi vyjasnilo, akoby sa otvorila opona a ja som sedel na sedacke vo svojej obyvacke v byte na piatom poschodi. Bol som doma. Hned som vedel, ze vsetko, co som videl a zazil za posledne dva dni, bol len podmieneny vyplod mojej fantazie, ktora dostala stimul po svinstve, ktore som zjedol. Zjedol som lysohlavky. Tie kurvy mi totalne ojebali mozog aj telo. Jaj, ako rad som bol spat. Znovu v civilizacii, znovu doma, kde je vsetko poruke. Kde je internet a TV. Vtom televizor zhasol a nastala tma. Zhasli svetla, radio, ktore hralo v pozadi z kuchyne, svetlo nad akvariom. Vsetko zhaslo. Vsetko sa vyplo a nastalo uplne ticho. Sedel som tam ako tlk v tej tme, ked vtom mi napadlo a nahlas som zvolal. „Jozko, kurva, ty si nezaplatil za elektrinu?!“ Volanie apokalypsy / Maria Novakova Praskla palivova nadrz plna nenavisti, ostala len voda. Nie vsak ziva voda. Ludia sa nemenia, su casto taki isti, ostala len beznadej. Ziadna sloboda. Zaciatok apokalypsy premeskali mnohi. Horsie ako vecna zima bez nabojov. Sme ludia ulice, stroje, zombie a ine tvory, lenivi hybat sa, putovat za slobodou. Ostava domov v nedohladne, nebo ziadne, namiesto jedla je len hlad a viera. Pust spomienok a odvaha v nedohladne. Volanie, zranenie, elektrizujuce zviera. Strohe stroje / Lucia Pachnikova Ludia ako stroje buduju si vztahy, ktore nikdy nebudu ich nebom, sta pustou, na ktorej skor ci neskor zahynu. Zraneni sa snazia verit, ze na tej pusti, kam sa sami dohnali, najdu este vodu – vodu zivu, ktora nepremeni v prach ani ich, ani ich sny. Hoci im nechyba odvaha, nenajdu ani vodu, ani jedlo a ich volanie, hlasne ba az ukricane, ktore siri sa z palav a prachu, nikto nevypocuje. Chceli by opat putovat domov, na miesto, kde udery ziveho srdca nieco este znamenaju, no na putovanie uz celkom zretelne nemaju dost sil. Su ako zombies. Prisery, ktore sa stracaju v masach horucich zrniek piesku. Kazde to zrnko je ako jeden ludsky zivot, po ktorom poslapali, ktory znicili, ktory zaliali slzy. Znetvoreni, nechutni, ide z nich strach a vokol nich nie je nic len zima. Uz ziadny naznak ludskosti. Ludstvo mozno uz ani nie je. Palivo, to jedine, ktore ich robi inymi od ostatnych umelych tvorov sveta, ktore zenie ich vpred, prcha a ostava iba beznadej. Laska je pre cloveka to, co pre stroj elektrina. Ak ju nema, je len nepouzitelny kus niecoho, co sa na seba snad iba podoba. Do hnevu, ktory chrlia vokol seba, prezliekaju denne vlastnu bezmocnost bez toho, aby si to priznali. Palba, ktoru pod zastitou zraneneho ega a beznadeje spustia vzdy, ked citia sa slabi a ohrozeni tym, co sami stvorili, je ako palba zo samopalu, avsak iba slepymi nabojmi. Zvlastne, ze toto svinstvo citit dokazu! Apokalypsa je zrejme uz blizko. Tak co ju odvrati? Naplnia ludia svoju palivovu nadrz tym, co ludstvo robi odjakziva ludstvom, alebo pride opat jedno velke prasknutie, bod zlomu, a svet iba ticho, bez naroku na protest ci obhajobu, posluchne Darwina? Sonet / Eva "Kara" Pifkova Pustou zahalenou v hmle sa nesie tiche volanie, apokalypsa prisla, ludstvo v biede zhynie, ked sa nam voda, jedlo i elektrina minie, zraneny chlapik v krci lezi, no skonat nie a nie. Ma hlad a je mu zima, ostre naboje su prec, chce verit, ze putovaniu nie je este koniec, ved Nebo je jeho domov, kym nezaznie zvonec, proti Zombie ostala mu len odvaha a tupy mec. Ozvalo sa prasknutie, to dalsia pecat bola, beznadej uz roztahuje perute, anjel na nas vypustil trojhlaveho trola. Je to zle a zachrania nas len diabolske stroje, s plnou palivovou nadrzou snad, ak budeme rozumni, vyhraju nam nase boje. Dokonala mrcha / Tatiana Plesova Zijeme v zombie dobe bez jasnych pravidiel a ciela. Citime neustaly hlad, doslova sa pozrat navzajom. Tento hlad nas nie raz privedie na samotny okraj, ktory mozno prirovnat k pusti tak horucej, az to pali. Len skoda, ze nas to nepali na tom spravnom mieste, v srdci. Stali sa z nas skutocne stroje bez emocii, sme zajatcami samych seba, vlastneho nedokonaleho sveta, kde je priestor iba pre zavist a osocovanie? Zombie svet je tak trochu na hlavu, no zaroven predzvestou apokalypsy. Vsetko vnimame ako samozrejmost. Vodu, elektrinu, no len samych seba akosi nie. Vnimame len potreby, potrebujem, chcem, daj... Muzi prestali byt muzmi, no aby som nebola moc kriticka. Najdu sa aj vynimky a zeny, tie stracaju hrdost, moralne zabrany… Stali sa z nich dokonale mrchy. Kto je to vlastne mrcha? Preco tak my zeny jedna druhu nazyvame? Mrcha v sebe ukryva zenu, ktora nam pekne lezi v zaludku. Existuje niekolko adeptiek, a to nielen v kariere, ale aj vo vztahu. Mrcha musi mat tie spravne vlastnosti, ktore ju k tomu priamo predurcuju. To nie je len tak, mat v sebe tu drzost, skazenost, nemoralnost a, samozrejme, ziaden charakter a svedomie. Taka mrcha si v uvodzovkach zasluzi nas obdiv. Ist si za svojim, nebrat na nikoho ohlad. Co tam potom, ze ju ine preklinaju, ved predsa ona je ta, ktora ma navrch a vsetko, co chce. Lucia nebola ina... Lucia, prototyp „dokonalosti“, aspon tak samu seba vnimala. Vsetko jej muselo patrit a lezat pri nohach. Krasou moc neoplyvala, ale zato sebavedomie jej rozhodne nechybalo. Blond vlasy a modre oci z vas krasku este nespravia. Plnostihlu postavu rozne maskovala. Co na tom, ze vyzera, ako vyzera, ale chlapov si vzdy vedela nejako omotat. Napriek vsetkemu, Lucia mala okrem peknych muzov este jednu slabost a tou bolo jedlo. To ju priamo fascinovalo, omamna vona jej casto nedala spat, a tak vyrabovala kuchynu este skor, ako prislo rano. Jedlo je pre mnohych idealnym nastrojom, ako si riesit mindraky casto z traumy alebo velmi skorej mladosti. Vratim sa k Lucii a k muzom, nutne potrebovala novy objekt zaujmu. Nemusela chodit daleko. Do firmy nastupil novy kolega, presne jej ideal. Typicky zombie muz, co vas dostane do kolien. Maco, co si ziska nejedno zenske srdce. Lucia po nom vystartovala, nechcela premrhat prilezitost, ktora sa predsa nenaskytne kazdy den. Kukuc sem, kuc tam. Maco spociatku hral formu nechapaveho, ale je fakt, ze sex mal rad a nebranil sa novy moznostiam, uletu. Tak totiz Luciu vnimal. Ako istotu lahkej devy, ktora uspokoji primarne potreby. Tak sa aj stalo a vznikol medzi nimi romanik. Sice vasnivy, ale bez lasky. Macovi to bolo jedno, len Luciine uvahy zachadazda kazdej zeny, ale za aku cenu? Kolko je zena ochotna zaplatit za obycajne stastie, kam a ako daleko az zajde? Minali sa dni, tyzdne a cas plynul rovnako. Maco dobre vedel, ze Lucia nie je to, co chce, prepadol beznadeji. Hladal hlbsi vyznam, zmysel vlastneho bytia. Kym Lucia stale nechapala pravu podstatu stastia, prilisna zaslepenost z vas spravi egoistu hladiaceho len na vlastne potreby a tuzby. Lucia dobre vedela a citila, ze ju Maco nelubi. Napriek tomu sa nevzdavala a trvala na svojom. Maco sa len prizeral a sam padol do pasce, z ktorej marne hladal unik. Nabrat odvahu a vymanit sa zo stereotypu vsednych dni a uniknut pred tym, co je nevyhnutne, nie je len tak. A tak si clovek casto vybera tu najlahsiu cestu a tou je necinnost. Zit iluziou a rozimanim nad tym, co by bolo keby... Maco sa v podstate len putoval v myslienkach. To mi pride na rozum, ako sa spieva trefne v pesnicke: „od nikud nikam, mohla sem byt na tom hur“. A toto presne vystihovalo aj Maca. Zmenu bolo citit, bola tak blizko, a predsa tak daleko. Na dosah. Osud sa zahral s Macom a ten dostal lekciu, co navzdy zmenilo osud nejedneho cloveka vo svete zombie. Volanie osudu bolo tak silne, ze Maco viac nedokazal odolat pokuseniu. Staci vsak skutocne len viera, aby prislo vykupenie v podobe neba. S plnou palivovou nadrzou sa vybral Maco otvoreny novemu osudu. Mal v sebe ten spravny naboj. Vnutorny hlas mu nasepkaval, neboj sa, chod do toho, sliapni na plyn a vydaj sa ustrety tomu, co je tvojim osudom. Tym osudom mala byt laska, tak sladka, nepoznana, ale so silnou prichutou trpkosti, bolesti a zrady. Sneh dopadal na zem, zima bola tak ocarujuca, ale on nevnimal jej krasu. Bolo mu jedno kam. Len cim dalej od vsetkeho, tuziac po niecom novom. Z ponurych myslienok sa dostal prudkym zabrzdenim. Telo na zemi sa zmietalo v agonii bolesti, bola to ona, Zena, co navzdy zmenila jeho zivot, zmyslanie a pohlad na svet. Nic netusil, nevnimal, podisiel k nej a len onemeny hladel do jej anjelskych oci. Ten pocit nepoznal a nezazil. Zabudol na vsetko, co bolo, co vedel a vnimal len ten pohlad. Mozete vstat, ste zranena, odveziem vas, trval na tom. Skutocne odviezol Zenu s anjelskymi ocami do nemocnice. Ostala tam niekolko dlhych dni. Kazdy den za nou chodil. Nebola to povinnost ani sucit, jednoducho vedel, ze je to jeho osud, ze ona je tym, co hlada, po com tuzi. Srdce mu napovedalo a ukazalo ten spravny smer. Bola tak ina, tak blizka, no zaroven tak vzdialena. Bola Anjel bez kridel, s laskou a vierou v srdci. Nepoznal to, nikto ho to nenaucil, nik ho nenaucil davat, chapat a milovat. Ona bola ta, co to dokazala. Nezijeme v romantickom filme, ale v tvrdej a krutej realite. A hra osudu je nevyspytatelna. Cas straveny spolu bol tak vzacny a kratky. Tuzba vytvorit vlastny domov im pripadala neskutocne krasna. Maco vedel, ze je tu stale Lucia, ktora skusala nove a nove intrigy. Vedel, ze musi urobit razny koniec, hrubu ciaru za vsetkym. Ukoncil to razne, chladne, bez vycitiek. Na rovinu Lucii priamo povedal, ze je koniec. Odchadzam, menim pracu, mam Anjela a s tym ostanem. Lucia nechapala, co sa deje, ale na vyber uz nemala, marne zobronila, prosila, nic nepomohlo. Ostalo v nej prazdno, ktore nadalej zajedala s pocitom urazenosti a nevrazivosti. Nic nepochopila, ze lasku si nemozno vynutit. Laska bud je alebo nie je. A co Maco a Anjel? Boli tak odlisni, a predsa ich spajalo nieco, co nechapal ani jeden z nich. Vyrovnat sa s minulostou nebolo ani pre jedneho z nich lahke, ale to puto, co si dokazali vytvorit, bolo silnejsie. Najst vzajomnu oporu a nadej, je skutocnym stastim. Lenze, toto nema byt rozpravka so stastnym koncom. Je to realita zivota, toho ako zijeme. To, co pisem, ma viest k zamysleniu sa nad skutocnymi hodnotami, ako lahko stratime to, comu sme kedysi verili a co ma byt zmyslom zivota. Nechapeme, nechceme vidiet, sme hluchi a slepi. Take je zombie ludstvo. Minulost je ako bumerang, raz kazdeho dozenie a dohnala aj Maca. Lahkovazny zivot plny sexu, vlastnych potrieb a sebeckosti sa mu stali tvrdou lekciou, ktora mala viest k pochopeniu. Zima, to iste miesto, kde ju poznal. Huste snezenie, lad, auto a brzdy. Ach, ten lad a brzdy, ticho a tma. Prudky naraz. Anjela vymrstilo a lezal presne na tom istom mieste, kde ho Maco prvykrat uvidel. Vzal ju do narucia a slzy mu stekali po tvari. On vedel, ze je koniec. Citil to. Hriali ho len jej teple oci plne lasky a nehy. Anjel sa usmieval cez bolest vlastnej agonie. Z poslednych sil iba povedala, ze je to vsetko v poriadku. Svoju ulohu som splnila a ty si pochopil. V tichosti umrela a Maco presne vedel, co tym chcela povedat. Anjel vstupil na zem s posolstvom lasky a dobra, ktore mame sirit medzi sebou. Zranene srdce mu praskalo, ale zaroven horelo nadejou a vierou v lepsi svet a buducnost. Vedel, ze svet sa sam od seba nezmeni, ale zmenit moze svoje zmyslanie. Nie tym, co nemozem alebo som nemohol spravit, ale tym, ze citim. Co je spravne, co vravi srdce. Teraz uz mal v sebe odvahu, ktora mu tak chybala. Prezyvka Zombie / Mario Radev Predstavim sa, prezyvaju ma Zombie. Pravdepodobne preto, ze som prezil prasknutie palivovej nadrze na pusti. Kedze moje putovanie touto oblastou si nevyzadovalo ziadnu odvahu, vzhladom na kratku vzdialenost som si nevzal jedlo, vodu, pusku ani naboje a veril som, ze moj motor v podobe stroja vo vnutri auta ma dovezie domov. Apokalypsa konciaca v podobe beznadeje, hladu a straty elektriny mi ani nenapadla. Prebral som sa zraneny, bola mi zima a jedine, coho som bol schopny, bolo volanie do neba v marnej nadeji, ze ma niekto z ludi alebo z tych miliard osob ludstva bude pocut. Dielo cloveka / Daniel Regec Svet zachvatila apokalypsa. Stroje vytvorene ludstvom z dovodu ulahcenia zivota, im zivot zobrali. Vycerpali prirodne zdroje ako aj vodu, dosledkom coho vznikli puste a rozne enormne praskliny v zemi, ktore znicili domov nejednej rodiny. Nastal hlad pre nedostatok jedla, znecistene ovzdusie zatemnilo nebo, ktore spustilo strasnu zimu a zabranilo vypestovat co i len kusok jedla… Jedine, co ostava, je beznadejne volanie o pomoc a zraneni ludia, ktori sa od vycerpania podobali na zombie… lenze prisli na sposob, ako ich premoct! Kedze stroje v tejto dobe palivove nadrze nepoznaju, par ran zvysnymi nabojmi do ich elektrickeho mozgu ich moze znicit a navratit planete zivot. Tato myslienka navratila ludom vieru a zacalo putovanie za lepsim zajtrajskom. Na konci / Valentina Sedilekova Mozno raz pride apokalypsa. Zem praskne pod natlakom ludstva ako suchy struk a naboje, co lietali povetrim, dopadnu na vsadepritomnu pust. Ziadna elektrina, stroje ani plna palivova nadrz v rozbitych autach; to vsetko znici chaos a excelujuca nenavist. Zostane len beznadej. Nik nevypocuje ubohe volanie zranenych ludi kracajucich po piesku ako zombie, ktori zufalo hladaju posledny pramen vody… Tej vody, co mala mensiu hodnotu nez kov. Neexistuje viac domov, ktory by zahnal zimu aj hlad. Zo sveta sa vytratili sudrznost a laska. Clovek je sam; zufalo putuje krajinou, ktoru si nevazil, a sive nebo sa mu skodoradostne vyskiera nad hlavou. Jedlo sa stava poslednou potrebou, zivotnym cielom, bez ktoreho sa vsetko skonci. Nevzdat sa, to si vyzaduje odvahu. Kiezby ho zachranila viera v lepsi zajtrajsok; viera v to, ze dokaze prezit a jedneho dna vybudovat zeleny svet, ktory sa predtym nebal s pocitom uspechu vymenit za peniaze. Apokalypsa / Pavel Sekerak Bez ohladu na to, ci tomu budes verit. Zivot i smrt musis vo svojej kozi prezit. Ak sa smrti bojis, nechod radsej nikam sam, no neprezijes chystany nuklearny flam. Ked sa mocni rozhodnu, ukoncit vek ludstva, nezavazi, ze patris do lepsieho muzstva. Les sa zmeni na pust, mesta na kopu trosiek, daj pozor, kam stupas, trcia klince z dosiek. Nastala doba temna, nuklearna zima, vsade chyba jedlo, voda, elektrina. Zrazu nemas domov, kracas bosy, zraneny. Beznadej ti dava prilis malo znameni. Apokalypsa, vraj tak sa to vola, ked zivot zacina celkom odznova. Pocujes prasknutie, chyba ti odvaha. Citis sa akoby si bol vyzleceny donaha. Potacas sa ruinami ako taky zombie. Nedaleko za mestom padli dalsie bomby. Kricis do tmy zbytocne. Nepocut tvoje volanie. Mas hlad, ale nevzdavas svoje putovanie. Jedlo v nedohladne, obzor strazia stroje. Nasiel si devinu a v nej aj naboje. Myslienky mas cierne, stoji to vobec za to? Nebo zrazu bledne, pust meni sa na blato. Prilozis si ku hlave hlaven novej zbrane, zeny na teba volaju, nedivas sa na ne. Strelis si to do hlavy pri palivovej nadrzi, nechces skusat, co vsetko tvoje telo vydrzi. Aj tak by to bolo len bytie bez zivota, beh proti vetru, zbytocna robota. Apokalypsa Zeme, koniec jednotlivcov. A vsetci sa zmenia casom na kostlivcov. Beznadej / Juraj Thal Nebo uz dlhe mesiace halili tazke sedive mracna. A kazdym dnom zostupovali nizsie a nizsie. Rovnako tak ortut na teplomeroch klesala pod bod mrazu. Svet sa nepremenil na vyprahnutu pust, ale na ladom prikrytu siru planinu. Krajinami sa prehnala neopisatelna zima a hlad. Ludia rychlo prepadali zufalstvu, beznadej na nich hodovala ako na bohato prestretom stole. Nech uz ludstvo akokolvek chcelo verit vo vykupenie, privolat i prinavratit spat slnecne a teple dni, nedarilo sa im to. Apokalypsa sa stala neodvratitelna. Smrt pomaly roztahovala svoje siroke ramena a zhrnala si ludske zivoty plnymi priehrstiami. Nikde sa uz nenasiel kusok jedla. Aj vsetky stroje, pokryte vrstvami mrazu a snehu a s prazdnymi palivovymi nadrzami, stali ako biele opachy, ktore uz nikto nedokazal uviest do chodu. Voda na kontinentoch i oceanoch zamrzla, dodavky elektriny uplne skolabovali. Nenaslo sa nic, cim by sa bezmocni ludia zahriali. Kto nebol zraneny a aspon za mak vladal popasovat sa s osudom a objavit v sebe kusok odvahy, ten opustil svoj domov a snazil sa obalamutit smrt a uniknut. Ale kam? Vsade to bolo rovnake a toto putovanie by ho i tak stalo zivot. Volanie o pomoc prichadzalo zo vsetkych stran. Ale kto ma tym ludom pomoct? Kazdy ju potreboval, kazdy sa jej dozadoval. Uz pripominali mdle, lez skrehnute zombie, bezcielne sa tmoliace zimnou pustatinou. Stavy bez vychodiska prinutili tych, ktori vlastnili zbran, aby zasobniky naplnili nabojmi. A nasledne si prestrelili hlavy. Svet sa rutil do absolutnej zahuby. Beztak bol uz dlhodobo na prasknutie a koniec musel prist. A prisiel! Apokalypsa vola / Miroslav Vransky Raz Zem sa zmeni v prazdnu pust, na ktorej ani vody niet, beznadej , zimu, zombie, hlad, budeme musiet vytrpiet. Viac elektriny nebude, ked v palivovej nadrzi, posledny benzin odtecie, kolkoze ludstvo vydrzi? Tak clovek strati domov svoj, odvahu, jedlo, naboje, nebo i cela zastrie mrak, nebude pohon pre stroje. Len putovanie ostane. Zranenym verit v lepsi cas. Raz to uz praskne, vravim vam: APOKALYPSA vola nas. Vstup volny / Lidka Zakova Tak, odvazis sa povedat, a ze nestalo zato prist na tento svet. Ze sme len pomyleni putnici ciest, ze nestojime o zraneny kriz, ktory mame niest, ked casy su tazke, palivova nadrz prazdna a nervy na prasknutie. Apokalypsa. Postavis hrad a vzapati je na dne. Ze sme len uzavreti v beznadeji, ked duch na pusti spieva. Tam je domov vecny, tam netreba ziadne zamky, stroje ani elektrinu. Len odvahu, zazvon, otvori ti vesmir. Vstup je volny. Novy zazrak ma ludstvo kazdym rokom, putovanie ukryte v korunach stromov. Tam je nebo vecne a voda ziva, tam chces verit anjelom, aj ked je zima. Tam hlad zombikov pominie, tam uz nie su ostre slova ani naboje a pocujes len volanie: Milujem jedlo, pod pristreskom spolocnym, nasim spolocnym. Zona (pre) sialencov Vyzva. To je to spravne slovo. Dokazat nieco blaznive, co ma stale hlavu i patu. Vytvorit obsah zo slov, ktore su ine, tazke ci jednoducho netypicke. Najdete tu diela pisane jedinym pismenom, prispevok plny bulbasaurov ci zaujimave preplnenie diela znamymi osobnostami. Tieto texty nie su myslene privelmi vazne – a budeme radi, ak si ich aj vy precitate s usmevom na tvari. Taky ten ony / Tomas Benik slova dodal Stanislav Hoferek 21x bulbasaur Este za mojich detskych cias zil v nasej ulici jeden sused, ktory sa od ostatnych susedov trochu odlisoval. Ako to tak vacsinou byva, kazda ulica ma aspon jedneho taketo cloveka, tak preco nie aj ta nasa? Co sme horsi? Tento pan, v casoch mojho detstva tridsiatnik, trosku pomalsie chapal. Iste, kolko dalsich susedov je na tom podobne, vsak? No na rozdiel od neho, oni to vedeli spravne zakamuflovat, takze cloveku pripadali ako tuctovi susedia, ktorych zdravime aspon raz za den, pripadne s nimi prehodime par slov. Tento clovek to, bohuzial, nedokazal ukryt. Navyse vzdy, ked nechapal, o com sa rozprava, nahodil na tej svojej sirokej tvari este sirsi usmev, pri ktorom navyse otvaral usta, takze vyzeral ako smejuci sa smajlik na facebooku. Jeho dalsou smolou, ak preskocime tu smolu, ze si z neho sproste detska srandu robili, bol fakt, ze prave v tych casoch bezal v televizii ten slavny japonsky animovany serial Pokemon. Po par castiach uz boli vsetci obyvatelia obce v rozpati od styroch do patnastich rokov expertmi na Pokemonov, zbierali a menili si karticky a videli postavicky zo serialu uplne vsade. No a kedze sa pocas tychto tazkych povinnosti na Ernesta (tak sa volal, aby ste vedeli) nezabudlo, dostal aj on svoju prezyvku. Stacilo jedno prirovnanie a uz to islo. Kedze sa tak krasne a zosiroka usmieval, a ked k tomu pridate aj jeho mile obrovske ocka, prischla mu prezyvka Bulbasaur. Ak neviete, ako vyzera Bulbasaur, o com pochybujem, ale stat sa to moze, preruste na chvilku citanie tejto prihody a vyguglite si, ako Bulbasaur vyzeral. Chvilu pockame... Este chvilu? Dobre... Uz ste ho videli? No konecne! To trvalo! Ako to tak u niektorych ludi byva, prezyvka, ktoru im niekto vymysli, akosi nahradi ich skutocne meno a priezvisko. A tiahne sa to roky! Vacsinou az do smrti, no aj po nej to pokracuje. Potom sa tazko hlada na cintorine hrob tohto cloveka... To, co Bulbasaurovi chybalo v hlave, prejavilo sa v nadmernej miere v jeho svaloch. Stacilo sa len pozriet na chvilu na susedku, ktora s milou tvarou a plnou taskou niecoho smerovala k jeho domu, a bolo jasne, ze potrebuje preniest minimalne skrinu, odniest do domu tazke krabice z obchodu s nabytkom, lebo sofer sa vykrucal, ze to nebolo dohodnute, odniest paletu s vrecami s cementom atd., atd., atd... A Bulbasaur vzdy isiel... Jedno bolo kazdemu, vlastne aj jemu, ze mal za sebou sestnastku v sklade, alebo nocnu, alebo ako to tam mal... Clovek mal pocit, ze v tej praci bol neustale. Ale vzdy isiel pomoct. A nedbal na to, ze pat minut po pomoci si z neho ta ista osoba robila zarty s dalsou susedou. Takymto sposobom dost usetril na nakupoch v obchode, lebo kazdu chvilu bolo treba nieco odniest a vzdy za to nieco dostal. Takze si so svojou mamickou zil v podstate nad pomery, v skutocnosti vsak skromne. Naco setril, nevedno. Ci si s mamickou mysleli, ze si raz do domu nevestu prinesie... Asi aj jemu s pribudajucimi rokmi zacinalo byt jasne, ze zomrie sam. Rodina sa k Bulbasaurovcom, ako sme ich prezyvali, nehlasila, lebo tie starosvetske zadubene rolnicke hlavy nemohli prehltnut, ze si jeho mama nedavala v sene pozor a pocala Bulbasaura, ako sa hovori, len tak, nadivoko. Uz ta sprava sposobila obrovske halo v rodine a ich dedine, no klincom do rakvy medzi nou a nimi bolo jej odmietnutie potratu, lebo povodca celej tej tragedie opustil hodinu po pocati obec a nikdy sa do nej nevratil. A aby toho nebolo malo, akoby sa este svet dost nepomstil na tej ubohej zene, neskor sa ukazalo, ze jej syn bol o cosi pomalsi. Z hodiny na hodinu sa z nej stal vydedenec a bezdomovec. Nastastie sa jej ujala jej teta, ktora tiez zazila cosi podobne a byvala na nasej ulici. A urobila dobre, lebo tym, ze sa jej ujala, zostal po jej smrti dom prave matke Bulbasaura. Takze ked som sa narodil, boli Bulbasaurovci uz takmer domorodcami v nasej dedine. Ale spat k sucasnosti, ktora sa stala v minulosti. Ano, priznavam sa, aj ja som bol tym vernym fanusikom Pokemonov a tiez som si s kamaratmi robil zarty z Bulbasaura. A ten sa, chudak, len usmieval. A my sme si vymyslali stale nove a nove zar... vlastne uz to boli urazky. A boli stale horsie. Ale svojou necinnostou dosiahol svoje. Mesiace ubiehali a nas to skratka prestalo bavit. Az teraz, ked som si uvedomil, ze sme ho vlastne sikanovali, zacalo mi byt jasne, ze on prave svojou necinnostou nad nami vyhral. Zacali sme si z neho robit srandu, ked som mal sedem rokov. V desiatich rokoch sa vela zmenilo. Bulbasaur na mesiac zmizol. A vlastne aj my. Zacali sme chodit na druhy stupen zakladnej skoly do mesta. Na vsetko bolo menej casu. Raz som takto isiel s kamaratom zo skoly. Isli sme autobusom. Tam som ho uvidel. Stale vyzeral rovnako. Len nemal taky stastny vyraz ako kedysi. Videl som, ze nie je nieco v poriadku. Potom sme vystupili na tej istej zastavke. Isiel akosi zhrbeny. A krival. Predbehli sme ho. Ani si nas nevsimol, len smutne hladel do zeme. Odrazu sa kamarat zastavil. „Ahoj, Bulbasaur!“ zavolal na nasho znameho. Cakali sme usmev. Namiesto neho len letmy smutny pohlad. A to bolo vsetko. Nechapavo sme sa na seba pozreli. Doma som mame povedal, co sa nam s Bulbasaurom stalo. Az som sa zdesil pri zahriaknuti a kazni, aby som uz nikdy nenazyval „Bulbasaura Bulbasaurom.“ Tak mi to povedala. Na moju hlupu otazku, ako ho mam vlastne nazyvat, mi bola odpovedou jedna po hlave. Potom desat minut ticho. Napokon mi povedala, ze jej Bulbasaurova matka povedala, ze on mal v praci tazku nehodu a mesiac musel lezat v nemocnici. Udajne hovorili lekari o zazraku, ze chodi, ale do konca zivota uz bude krivat a bude sa musiet velmi setrit, aby sa jeho stav nezhorsil. To dost zmenilo situaciu na ulici. Na zaciatku chodili susedky k nemu a naspat s taskami. Uz nechodil pomahat. Prekvapivo mu to nikto nevycital, len pani susedia spociatku trochu frflali, lebo si museli tazke veci nosit sami alebo si pomahat. Aj ohovaranie skoncilo. Po dalsom mesiaci ho v robote presunuli na ine miesto. Vtedy som sa dopocul, ze prave on to vzdelanostne dotiahol najdalej z celej rodiny! Len on mal maturitu! Asi aj to mu pomohlo, aby ho hned po tej nehode nevyhodili z prace, ako to uz byva u nas zvykom. Ako dokazal zmaturovat pri svojom pomalom chapani, tomu nerozumel nikto. Ale bolo to tak. A jeho mama tento fakt velmi rada rozsirovala. Moja mamicka mi dokonca povedala, ze videla kopiu jeho maturitneho vysvedcenia. No, asi to tak bolo... Presiel dalsi mesiac. Opat som sedel v ten dazdivy den v autobuse na ceste domov. Tentoraz sam. A bol tam aj on. Pamatam si len strasnu ranu a potom tmu. Po prebrati v nemocnici mi povedali, ze nas autobus dostal na mokrej vozovke smyk a vrazil to protiiduceho kamiona. Sofer zahynul na mieste. Z dvadsiatich cestujucich utrpelo osem tazke zranenia. Medzi nimi bol aj Bulbasaur. Ale udajne si to nikto najprv nevsimol. Sam vynasal ranenych z autobusu, vyniesol aj mna. Potom odpadol. Pocul som, ze ho zobrali uplne posledneho. Udajne aj tie najmensie zranenia mali pred nim prednost. Akoby nebolo treba sa onho postarat. Co je na tom skutocne pravdive, nevedno. Ale akoby naozaj prilis dlho trvalo, nez ho zobrali do nemocnice a vysetrili. Vysledkom bolo, ze zatial co ja som si liecil zlomenu ruku a rozbite celo, bojoval Bulbasaur v nemocnici aspon o svoj zivot, zatial co jeho nohy to uz prehrali. Po prve som ho videl na voziku po dvoch mesiacoch po nehode. Jeho mama ho z plnych sil tlacila po ulici domov. On sedel a uz ani smutok v tvari nemal. Bola to len troska bez zivota. Akoby preklinal doktorov, ze mu v tej nemocnici zachranili zivot. A takto ubehol rok. Ja som sa dal do poriadku, ale s Bulbasaurom to bolo coraz horsie. Mama mu v tom najhorsom zomrela a on zostal na vsetko sam. Po par tyzdnoch ho odrazu vozili najvacsi alkoholici z obce. Jeho povestny usmev sa vratil, no tentoraz z toho mnozstva alkoholu, co mal v sebe. Samozrejme, opat sa stal tercom ohovarania, hlavne v tom style, aky je to gauner a lump, ked prepija ten majetok, co s matkou mali. Uz si nikto nespomenul, ako pomahal a ako si totalne znicil zdravie pri zachrane celeho autobusu. a okrem jeho spolubojovnikov z krcmy sa mu vsetci vyhybali. Bolo mi jasne, ze to zle dopadne. A az ma vydesilo, ked sa tak stalo. Po tom roku odrazu Bulbasaur zmizol. Nevedel som, co sa s nim mohlo stat. Za to viem, co sa stalo s jeho domom. Ten odrazu kupila nejaka bohata familia z mesta, ktora najprv vsetko na tom pozemku zrovnala zo zemou, aby tam postavili taky ten supermoderny betonovy bunker. A na tu vlastne nedavnu historiu sa zabudlo. Preslo dalsich devat rokov a odrazu sme sa ocitli v skutocnej sucasnosti. Isiel som domov z univerzity a na namesti som natrafil na vychudnutu skrutenu postavu na voziku pred kostolom. Pred vozikom spinavy klobucik, v ktorom bolo par centov. Obvykle som bezdomovcom neprispieval, lebo som mal take podozrenie, ze nasetrene peniaze neminaju na jedlo, ale na alkohol. Tentoraz to bolo inak. Cosi mi vravelo, aby som prispel. Cosi s velkou davkou sucitu. Vytiahol som teda dvojeurovku a vhodil som ju do klobucika. Nezapocul som ziadne slova vdaky, len slova modlitby. Ten chudak si mrmlal pre seba ruzenec. Pokracoval som teda v chodzi a po par metroch som sa otocil. Vtedy som v tych ociach, pozerajucich zo zvraskavenej strhanej tvare, spoznal Bulbasaura. Rychlo som opustil namestie a snazil sa na celu tu udalost zabudnut. Takmer sa mi to podarilo, keby po troch dnoch niekto neznamy nezazvonil na nas zvoncek. Isiel som sa teda pozriet von a za brankou som uvidel cudzieho pana farara. Ten mi oznamil, ze Bulbasaur zomrel. Teda nenazval ho touto prezyvkou. Nazval ho jeho pravym menom. To vam neprezradim, lebo som si jeho meno dodnes nezapamatal. Kratko pred svojou smrtou povedal knazovi, ze by rad uvidel Antona Bednara. Tak sa totiz volam. Dokonca mu prezradil aj moju adresu! Co sa dalo robit. Aby som teda „neurazil“, vybral som sa s panom fararom v jeho aute do mestskeho krematoria na maly obrad, ktory pan farar chcel odsluzit. Cestou som zistil, ze ten ubohy mrzak za ten rok prisiel uplne o vsetko a skoncil na ulici. Na chvilu bol v nemocnici, aby sa napokon stal z neho zobrak. Zoznamil sa s panom fararom a parkrat sa snazil zlepsit svoj zivot, aby napokon opat skoncil u alkoholu. Dostal sa do gangu, ktory si zarabal peniaze svojimi zobrakmi. A nas chudak bol udajne jednym z najlepsich. Gang napokon rozbilo par policajnych razii a uboziak opat skoncil na ulici. Ani do vazenia ho nezobrali. Posledne tri mesiace sa snazil zarobit si predajom tlace, no jeho stav sa zacal rapidne zhorsovat, a namiesto pomoci sa opat vratil k pitiu. Knaz sa mu snazil pomoct, ako sa len dalo, ale od bliziaceho sa konca ho uz nemohol zachranit. Uvedomil som si, ze ucast na pohrebe nasho suseda je mojou povinnostou. Uz len z toho dovodu, ze obetoval svoj zivot, aby zachranil ten moj. Na obrade sme bol, okrem farara, dvaja. Ja a kostolnik. Zamestnancov krematoria nepocitam. Ti prisli az na konci obradu. Na katafalku bola ulozena ta najlacnejsia rakva, na ktorej bol polozeny maly veniec. Ci tam bolo niekde napisane aj jeho meno a datumy narodenia a umrtia, nevedno. Ja som si to nevsimol. Akosi som sa ponoril do spomienok a smutku nad tym krutym osudom, ktory sa prave skoncil jedinym stastnym koncom, a to smrtou. Srdce mi vzdy zabolelo pri spomienke na urazky, posmesky a ohovaranie, ktore sa za cely zivot na toho chudaka zosypali. Ako som aj ja bol sucastou tohto ponizovania. A on mi zachranil zivot. Pomahal celej dedine. A kde su oni? Kto si nanho este spomenie? a ak si spomenie, bude to v dobrom? Jedinou jeho chybou bolo pomalsie chapanie a obrovsky usmev, ktory vzdy vystruhal. A to ho odsudilo na nekonecne utrpenie. Na zaciatku pribehu som mal sedem rokov a on tridsat. Na konci som mal ja dvadsat rokov a on styridsattri. Az mi slza po oku stiekla nad tymto pomyslenim... A aby toho nebolo malo, farar svoju malu spomienku na neboheho tiez „zabil.“ Pred obradom som mu povedal, pod akou prezyvkou som poznal neboztika. Knaz poznal ten povestny serial a prekvapivo bol jeho fanusikom, no akosi si na meno nemohol spomenut pri svojom prejave. „Tento neboztik mal zaujimavu prezyvku, ktora snad najlepsie dokazala vysvetlit, ako zil. Kazdemu pomahal a na kazdeho sa dokazal usmiat svojim povestnym usmevom. Skratka, bol to taky ten ony... no... taky... pozname ho z toho serialu...“ „Bulbasaur...“ zareagoval som s hlbokym povzdychom. Knaz sa akosi zarazil. Akoby spravil faux pais na pohrebe vyznamnej osoby nejakej obce alebo co. Odviezol ma domov. Cesta bola ticha. Len raz mi chcel nieco povedat, no zarazil sa. Pozrel som sa nanho. Konecne som si ho prezrel. Chudy tridsiatnik s kratkymi hnedymi vlasmi a hranatymi okuliarmi. Tesne pred vystupenim mi povedal, ze po spopolneni skonci neboztikova urna v akomsi sklade, kde jemu podobnych je mnoho. Napadlo mi, ze by sme mohli chudaka pochovat do nasho hrobu, o com nechcela mama, ktorej som to povedal, ani pocut. A tak sa skoncil osud jedneho cloveka. Smrtou a zabudnutim. Ale aby som tento pribeh ukoncil stastne, takymto sposobom skoncime vsetci... Abecedne bluznenie / Pavel Sekerak slova dodal Pavel Sekerak analyza, bezpecne, cucal, destilovanie, estetika, folklor, Google, halucinacia, idiot, jednorozec, koncert, laska, monofobia, noc, ostrov, publikum, radioaktivita, sprievod, tragikomedia, ucastnik, vona, zmatok Ako asi autor analyzuje anagram? Bezpochyby bezpecne! Bol by blazon... Celu cestu cucal citronku. Dnes destiloval dokonca dvakrat. Este ekvalizoval esteticke elementy. Fintil fenomenalne figuralny folklor. Googlil gramaticke gesta. Harmoniu hanobil hlasnymi halucinaciami. Isteze, idiot ignoruje identicke insignie. Jemnovlnne jodlovanie jednorozca. Klavirne kvinteto koncertuje kazdodenne. Lebo laska lubi lahodenie. Mala ma matat monofobia? Nie, nikdy! Noc nezabija! Ostane opusteny ostrov osamelych oci. Pretoze publikum pekne piesne pustosi. Riesenie – racionalna radioaktivita. Spojena so sprievodnym sopranom. Trochu to trva, tato tragikomedia. Uz ukoncim utrpenie uhundranych ucastnikov. Venujem vsetkym vonu vecerneho vanku. Zufaly zmatok zakoncim znamienkom . Baca / Pavel Sekerak slova dodal Stanislav Hoferek Barma, Bangladez, baroko, bisexual, bylinozravec, brontosaurus, bajka, baywatch, Brazilia, Bukurest, bielko, bielidlo, buchta, "bananova republika", brusnica, balzam, baca, bubak, bernardin, Batman, Bielorusko Barma, Bangladez, Bielorusko, bojuju balistickymi bombami. Buchaju bim bam bum. Bastardi! Buraju bary, banky, biografy, biblioteky, betonove balkony. Bukurest branili bisexuali, bylinozravci, bubaci. Bojazlivy brontosaurus bezprizorne beha bosy bohviekde. Brazilia bude bezpochyby bojkotovat bezpecnostny brifing. „Blaznivy byrokrati,“ bedaka baca. Bacov bernardin Batman basti brusnice. Bude bruchabol. Byval by bastil buchty, borsc, babovku. Boli by bajecne. Bohuzial, boli bebene. Beztak bude brechat. Babka bieli bavlneny barokovy baldachyn bielidlom. Bilion bakterii boreliozy bezdovodne bicuju bazen. Beznadejny bol Baywatch. Bradaty basnik bali batozinu. Burciak, bublaninu, brozury, britvu. Bananova republika bude bezpecnejsia. Bez bujareho buchotu. Bozi balzam. Bizarna bajka. Bodka. Bulbasaur / Pavel Sekerak slova dodal Stanislav Hoferek 21x bulbasaur Ten Bulbasaur mi stale v hlave vrta. Maju Bulbasauri aj samice? A tak pisem a potom skrtam. Stano sa na to tesi velice. Ako vsak dostat tolko Bulbasaurov, ktorych navyse ani nepoznam, do niekolkych zmysluplnych riadkov? Mozno ich zopar vynecham. Bulbasaur sem, Bulbasaur tam. Bulbasaur a Bulbasaur opat. Uz ich ani neratam. Bolo ich aspon zo pat. Bulbasauri sa v mnohom vraj podobaju na ludi. Aj Bulbasaur byva protivny, ked sa rano prebudi. Rad by som vedel, o com Bulbasaur sniva. Maju Bulbasauri vobec dake sny? Kolko vypije Bulbasaur piva? Nie je mu jeho pancier pritesny? To sotva, Bulbasaur predsa ziadny nema. Aj ked je telo Bulbasaura krehke. Bulbasaur s vyvojom tela meni mena. Nabeton, videl som to v telke. Nedajte sa oklamat tvarickou Bulbasaura, je pekne ostry, i ked ich uz nie je vela. Mnoho Bulbasaurov uz zahynulo, v plamenoch Charmandera. Ostava iba pat Bulbasaurov, Bulbasaur je uz ohrozeny druh. Potom si vylozim nohy na stol a pojdem von na cerstvy vzduch. Ked tam nejakeho Bulbasaura uvidim, pokusim sa ho skrotit. Ziadnemu Bulbasaurovi nezavidim, kazdy si ich chce fotit. Menovite / Pavel Sekerak slova dodal Stanislav Hoferek Gandalf, Tarzan, Panna Maria, Einstein, Satriani, Lucy, Voldemort, Stefanik, Berlusconi, Kasparov, Mozart, Kutuzov, Hannibal, Zdenka Predna, Rihanna, Onur, Polnisova, Gasparovic, Breivik, Kacer Donald, Hulk Nie som dokonaly, mam sedivu bradu a velky nos. Vzdy je to lepsie, ako nemat ziadny, byt ako Voldemort. Nemam nadanie na tahy vopred, nie som ako Kasparov, na to, aby si ma porazil, nemusis byt Michail Kutuzov. Vidis to sam, ani ten rym nebol dokonaly, a neviem ani hrat ako Joe Satriani. Prejst na druhu stranu mi Gandalf nezabrani, aj ked sa mi rozpadne most pod nohami. Na liane to ako Tarzan zvladnem, aj ked netusim, odkial sa tu vzala. Rozhodne vsak neskoncim ako susto pre Hanibala. Asi rozbijem radio, hraju tam same hovadiny, Rihanna ci Zdenka Predna, jedna ako druha, nikto iny. Celkom mi vyhladlo, objednam si kebab od Onura. Aspon uz nebude moja nalada tak ponura. Radio nepomohlo, skusim teda televizor. Ked to vsak vidim, najradsej by som zmizol. Politicky duel Berlusconi verzus Gasparovic, z toho, co pocujem, mam chut pod vlak skocit. Particka, to ma vzdy rozveseli, ale dnes je to tiez ubohe. Polnisova sa hra na Hulka, nesedi jej to v tej ulohe. Kapitan Einstein zas ospevuje vo svojom prejave Stefanika a spravy na TV Nova sa nezaobidu bez Breivika. No konecne, Mickey Mouse a kacer Donald! Goofy hra na klaviri, hotovy Mozart. Pred spanim dam este 2 diely Walking dead. A uz sa velmi tesim na zajtra na obed. Bude tam dokument o Lucy. Vraj bola ako Maria, cista, nie cistotna. Dookola do kola mlynskeho budu riesit, ci bola naozaj tehotna. Nechapem, kamze ti tvorcovia musia na toto chodit, mali by ako ich otcovia, radsej sa v pokore modlit. Navod na pouzivanie / Pavel Sekerak slova dodal Stanislav Hoferek 1939, 1968, 90-60-90, 3,14, 5!, N, 23, #00ff00, 1,44MB, 0800 123 456, 158, N49°19, 36,7°C, 10F, 16:9, 1492, TRUE, FALSE, 42, 300 000 000m/s, 666 Vazeny spotrebitel, dakujeme, ze ste si zakupili vysokokvalitny produkt nasej spolocnosti. Uz 42 rokov Vam prinasame produkty, ktore su zaiste obohatenim Vasho zivota. Na nasledujucich stranach sa dozviete, ako vyrobok pripravit na pouzivanie a ako ho spravne pouzivat. Tento navod sa vztahuje na typ 1492. Aby sme zabezpecili co najrychlejsi prenos dat (300 000 000m/s), su nase opticke kable vyrabane a montovane v uplnom vakuu. Neskladujte pri teplote nizsej ako 10°F! Standardne miery zariadenia (90-60-90) je mozne menit pouzitim doplnkovych paketov. Viac sa dozviete v bode 3,14 tohto navodu. Pred samotnym pouzitim dokladne odstrante 1939 vrstiev obalu chraniaceho citlive casti zariadenia. Zariadenie uvedte do prevadzky stlacenim tlacidla „N“ na 23 sekund. Po spusteni sa na displeji s pomerom stran 16:9, umiestnenom v nepohladovej casti, objavi vyzva na zadanie hesla. Farbu displeja je mozne lubovolne zmenit z prednastavenej #00ff00 na akukolvek inu farbu. Predvolene heslo je 1968. Pre Vasu bezpecnost doporucujeme toto heslo zmenit uz pri prvom prihlaseni. Po zadani hesla sa zariadenie samo prihlasi do nasej celosvetovej siete a stiahne si najnovsie aktualizacie. Potrva to len chvilu, maximalna velkost datoveho suboru s aktualizaciami je 1,44 MB. Po nainstalovani aktualizacii sa na displeji zobrazi tabulka umoznujuca upravit predvoleny mod spravania sa pomocou jednoducheho oznacenia TRUE, FALSE. Po prvych 666 hodinach prevadzky je potrebne dorucit zariadenie na povinnu servisnu prehliadku, ktora je podmienkou uznania zaruky. Zariadenie je trvalo monitorovane pomocou GPS lokatora, ktory neustale vysiela udaje o polohe v tvare napr. N°49.00.123 E 019°00.123 do centraly spolocnosti. Prevadzkova teplota zariadenia je 36,7°C. V niektorych pripadoch sa moze mierne zvysit. Zariadenie je schopne plnit i viac uloh naraz, maximalny pocet je obmedzeny na 5! Pre pripad nudze je pre Vas nepretrzite k dispozicii non-stop zakaznicky servis na telefonnom cisle 0800 123 456. V pripade, ze zariadenie vazne ohrozuje Vas majetok, zdravie alebo zivot, bezodkladne to oznamte na linke 158! Perverzny Pinokio / Pavel Sekerak slova dodal Stanislav Hoferek palica, panvica, prvosienka, platnicka, prazenica, pivo, prehanadlo, poistka, priamka, pikachu, pinokio, prezervativ, para, perina, pena, pieta, priemysel, poklad, podtlak, privarok, panika Predstavujem posluchacom pravdivy pribeh podpaleneho pohostinstva. Pomoc, pomoc! Pojasene pokrikuje pomocna pracovnicka. Podajte panvicu! Platnicka prudko pali. Para pripalenej prazenice plnila pribytok. Pohroma. Podtlak pretrhol potrubie. Pivo pretekalo prudom po podlahe. Pavel predpoveda posmyknutie. „Poutieram potom,“ pisuke Pikachu. „Potom? Potom pena poupchava privody!“ pohrozil Pinokio. „Prihrejem privarok. Pridam parky, petrzlen. Prvosienky prekryju puch,“ povedal Pavel. Poriadne pomiesal privarok palicou. Potom prerusil pripravne prace. Potiahol postarsie prehanadlo. Pridaval pomalicky. Pokvapkaval. „Pockajte, podliaci!“ pomrmlaval potichu. Predvcerom pristihol Pinokia pchat pod postel prezervativ. Prekvapene pozeral. Prederavil perinu prutenou priamkou. Priemysel pre panov produkoval poriadny poklad. Prinasal Pinokiovi pohodlny prijem. Perverzny Pinokio podnikal poctivo. Produkoval pornofilmy, predaval punc, prekladal prirucky. Pohrebnictvo Pieta – posledna Pinokiova poistka. Pavel prestal pocitat. Pripalil privarok, pretoze pracoval pod parou. Pijan prekliaty. Prepukol poziar. Plamene pohltili prve poschodie. Pokrutene plastove pribory pekelne palili. Poziarny poplach prenikavo piskal. Poobede prevadzka padla. Potom prisli poziarnici: „Pozrite, paradna panika!“ Preteky slavnych / Pavel Sekerak slova dodal Pavel Sekerak Jules Verne, Juan Manuel Fangio, Steven Spielberg, Stephen Hawking, Giorgio A. Tsoukalos, Jeremy Clarkson, David Tennant, Paul Van Dyk, Kato, Sigourney Weaver, Michael Gambon, Mark Hamill, Colonel Sanders, Neil deGrasse Tyson, Guillaume Emmanuel de Homem-Christo, Senua, Marek Bosko, Vincent Van Gogh, Tony Colman, Philipp Melanchthon, Agatha Christie Nie si Juan Manuel Fangio, tak kam sa trepes s tym vrakom? Ani Jeremy Clarkson sa nechyta na doktora Davida Tennanta. Proti TARDIS nemas vobec ziadnu sancu, zbytocne skusas hyperpohon zapnut. Aj Michael Gambon to vzdal prave vcas, ved mal zo vsetkych tu najhorsi cas. Mark Hamill to netrafil uplne presne, rychlejsi bol aj Stephen Hawking vo svojom kresle. Giorgio A. Tsoukalos by prisiel na lietajucom tanieri, problem je vsak v tom, ze mu nik neveri. Koho dalej obsadi Steven Spielberg? Bude to Kato ci Sigourney Weaver? Guillaume Emmanuel de Homem-Christo, prisiel bez helmy, tak neviem isto, ci je to skutocne on naozaj. Opytam sa Neil deGrasse Tysona. Ten pozna tajomstva vesmiru, mozno. Do uvahy pripada este Marek Bosko. Jules Verne sa musi obracat v hrobe, rytmus mu dodava dnes Tony Colman. Paul Van Dyk bude hrat az v piatok vecer, Colonel Sanders dovtedy nieco upecie. Neumoznia nam lietat jeho kuracie kridla. Ale pomozu, ked to chces, so Senuou vyhrat. Vincent Van Gogh sa vyfarbil na platne, a Philipp Melanchthon je uz v nenavratne. Doktor tak dalsim vitazstvom svoje prvenstvo isti. Lepsie by to snad nedala, ani Agatha Christie. Smutne Z / Pavel Sekerak slova dodal Stanislav Hoferek ziletka, zaba, zur, zmurk, zito, zatva, zaluzie, zalobaba, zial, Ziar, ziarlivec, zena, ziak, zeton, zerucha, zubrienka, Zaneta, zieravina, zemla, Ziguli, zriebatko Ziletka do cervena sfarbena, vypadla z trasucej sa ruky. Z nej vyteka i nadej stratena, prekryta vonou zeruchy. Smutok i zial ta rozozral ako bezcitna zieravina. Ziak, ktory majstra prekonal. Odteraz uz nie si nevinna. Pred zatvou ste sa v zite prechadzali a drzali sa pritom za ruky. Bolo to kdesi v Smrecanoch ci v Ziari. A potom ste isli na luky. Chytali ste male zubrienky, pod dohladom mamy zaby. Nemala proti tomu namietky. Ved ziadnu ste nechceli zabit. Po veceri, ktorou bola oblozena zemla, presunuli ste sa vsetci na zur. Stiahnute zaluzie obmedzili mnozstvo svetla, takze nebolo vidiet ani zmurk. Sedela si schulena v rohu ako take zriebatko, A on akoby zabudol uplne na vsetko. Zaneta, tak sa volala, ta co prisla na ciernom Ziguli. Vravi, ze si vraj iba ziarlivec, co to nema OK v gebuli. A este si vraj zalobaba ci hadia zena. Nebolo to prijemne, nabeton. Teraz si na zemi, obnazena… Povazoval ta iba za zeton. Aj takto moze skoncit to, co tak krasne zacalo. Svetlo tvojho zivota, postupne zhasinalo. Bulbasaur na hrad! / Stanislav Hoferek slova dodal Stanislav Hoferek 21x bulbasaur Ako dat dohromady pribeh, kde je jeden bulbasaur za druhym? Cela armada bulbasaurov? Najskor mi napadlo urobit kucharku. Styri cibule, pripadne jednu velkosti bulbasaura… a potom nic. Prazdno. Vysumelo mi to z hlavy. Nasledne som myslel na to, ze by som dal bulbasaura do detektivky. Vrahom je bulbasaur! Vlastne… znie to dost divne a naivne. Ako moze byt bulbasaur vrahom? Aky moze mat ten pokemon motiv? a vlastne, vsetky tie potvory sa stale mlatia, ale asi sa nezabijaju. Skratka sa zase ukryju do tej divnej lopty. Tam by som mal dobru klaustrofobiu. A ak by som bol bulbasaur, ktory je asi vyrazne vacsi ako lopta, tak co? Alebo si jednoducho zahlasim, ze aj to sa stava? Este by to mohla byt vojenska drama. Zachrante bulbasaura… sakra, maju oni mena? a vlastne Pikachu je meno tej potvory, alebo je to zivocisny druh? Preco nas to na skole neucili? Na druhu stranu, ak by sa bulbasaur dostal za nepriatelsku liniu a pouzil by tam utok… cim to vlastne utocil? Alebo prejde za vsetkych nepriatelov a otvori manual na par stranok? Dalsia moznost je milostna drama. Alebo rovno partnersky trojuholnik. Bulbasaur #1, bulbasaur #2 a bulbasaur #3. Problem je, ze jeden z nich zmizol kdesi v lese, alebo isiel bojovat s charizardom a necakane sa vratil. Bola z toho epicka bitka, kde sice vyhral bulbasaur, ale bolo to sakra tesne. Samozrejme, nemoze chybat akcny film. Bulbasaurovi niekto zabil psa a on, rovnako ako John Wick, sa dal na krutu pomstu. Trochu neviem, na co by mal bulbasaur psa, ale budiz. Mozno ho budu chciet zozrat… sakra, ani ludozruti tam velmi nesedia. Co takto vegetariani, co chcu zozrat jeho cibulu? Po tychto napadoch prisiel ten najsialenejsi. Urobit velky pribeh na styl Hier o trony. Velke rody, armady, hrady a, samozrejme, udalosti, ktore zmenili cele kontinenty v priebehu par dni. Mudry kral ma svojho poradcu. Bulbasaura. Ale nemal mu doverovat. Po utoku akousi zeleninovou zmesou sa jeho poradca preslavi ako Bulbasaur Kralokat. Zazije fantasticke dobrodruzstvo a pride pritom o ruku. Alebo skor o tu svoju krpatu koncatinu. Zacne sa obcianska vojna, a zatial co jedna strana zacne kricat „Bulbasaur na hrad!“, druha bude mavat transparentami „Bulbasaur chrani zlodejov!“ a ozaj, moze mat bulbasaur svojho draka? Alebo sa na to jednoducho vykaslem. Napisem, ze prijemne sviatky praje bulbasaur a kto ma velku medzeru, toho bulbasauri zozeru. A hotovo. Bodka. Od analyzy po uplny zmatok / Stanislav Hoferek slova dodal Pavel Sekerak analyza, bezpecne, cucal, destilovanie, estetika, folklor, Google, halucinacia, idiot, jednorozec, koncert, laska, monofobia, noc, ostrov, publikum, radioaktivita, sprievod, tragikomedia, ucastnik, vona, zmatok Analyzujem akutne akupunktury aljasskych Aborigencov. Bezpecnost? Bieda. Cucam cyankali cumlik. Cesnacku cedim cukrovinkami. Demizon destilatov dosiel. Dezinformacia? Estebak Emil establuje esteticke empatie. Futbalovy folklorista foti farizejov. Galapazsky Google gani galeriu galvanometrov. Hura, hotel! Hacienda! Historicka hladomorna! Halucinacie... Ibrahim, indicky Idiot, investoval imperialisticke ihlicie. Jezis... jedovate jednorozce jemne jodluju janiciarom. Konecne konci koncert. Kdeze kofein. Koma. KO. Leniva lasica limituje lasku lekorici. Mam monofobiu. Musim mat monofobiu? Mam malo mineralov? Nevadi. Nova noc, nove neplatene nicnerobenie. Odcestujem. Obavany ostrov oblepim obvazmi. Potrebujem publikum. Praha plus Plzen postaci. Radim radioaktivite: razantne rychlo recituj rozpravky! Smutny sprievod spomalil. Tragikomedia. Ucastnik usiel. Unikatny umelec udelil Uberu ultimatum. Vona vynimocne vymyla vonkajsie vezicky vladcov vojvodstva. Zasluzeny zmatok. Posledny odpocinok / Stanislav Hoferek slova dodal Stanislav Hoferek 1939, 1968, 90-60-90, 3,14, 5!, N, 23, #00ff00, 1,44MB, 0800 123 456, 158, N49°19, 36,7°C, 10F, 16:9, 1492, TRUE, FALSE, 42, 300 000 000m/s, 666 23. den na tomto zavsivenom mieste. Z clna ostalo len par premoknutych triesok. Vsetky zasoby som spotreboval, alebo ich jednoducho neviem pouzit. Naco mi je 1,44MB disketa? Naco? Ulovim na nu nieco? Keby som teraz zavolal na 0800 123 456, tak mi urcite este aj tie optimisticky naladene zienky s mierami 90-60-90 posepkaju, ze som v riti. Hlboko v riti sveta, niekde medzi Braziliou a Europou. Niekde… Nie som tu sam. Spolu so mnou je nejaky clovek. Text na nahrobnom kameni neviem precitat, len roky. 1939 az 1968. Ten clovek nemal ani tridsiatku. Chudak. Alebo chudacka. Neviem. Zacnem pisat aj svoj datum narodenia? a dal to ten clovek sam, alebo mu to niekto napisal? Predpokladam, ze sam. Roky vie a ak tomu cloveku dosli potraviny a vsetko ostatne, tak sa uz nicomu necudujem. Poriadne sa pozriem na svoje zasoby. Voda: FALSE. Hlad: TRUE. Super. Kedy zomriem? Keby tak bol rok 1492, mohol by sa tu zastavit Kolumbus. Pochybujem, ze by som rozumel jeho jazyku, ale mohol by som to skusit. Este ostava jedna moznost. Dostat sa odtialto. Mam ale malo zdrojov na to, aby som nieco skutocne vymyslel. Ostrov je tak 16 na 9 metrov. Taky jednoduchy obdlznik. Mal som cas poratat uplne vsetky palmy. Su tu dve. Nie 42, to by som nieco vymyslel. Len dve. Keby som mal nieco, co dokaze dosiahnut rychlost svetla (300 000 000m/s), potom by som sa odtialto dostal ako nic. Ale aj tak by som nevedel kam ist. Kde vlastne som? N49°19? To tazko. Som niekde uprostred nicoho. A za tym nicim je ziadne nic. Za cely ten cas som nevidel ziadnu lod. Maximalne zabludenu cajku. Nepomoze mi asi nic. Zbytocne by som volal na 158. Tu by nikto neprisiel, aby pomahal a chranil. Teplota je relativne stabilna, staci sa drzat tiena. Ked dojde posledna sladka voda, ktoru si setrim ako sa len da, tak sa tych 36,7°C zmeni na nieco celkom ine. Mozem dakovat tomu hore, ze teplota v noci nie je 10F a plne mi postaci jednoducha prikryvka zo znicenej plachty. Mam nervy. Mam nervy na N-tu a najradsej by som cely ten ocean dal prec. Alebo by som s nim nieco urobil. Premenil ho na ruzovu zahradu. Alebo na centrum mesta. Prefarbil by som ho na #00ff00 alebo inu farbu. To by ryby cumeli. A mozno by sa nechali jednoduchsie chytit. Opieram sa o hrob a pozeram sa do dialky. Viem, kde je ktora strana podla pohybu slnka, ale sam sa odtialto nemam kam pohnut. Pride si po mna ten cerveny panak s cislom 666 na hrudi a bude koniec. A budem sa ucit 3,14 ci 5! v pekle. Po nemecky. Nemal som podcenovat, ze mal kapitan lode napisane nieco ako nase Vodic v zacviku. Tak mi treba. Posledny tim / Stanislav Hoferek slova dodal Pavel Sekerak Jules Verne, Juan Manuel Fangio, Steven Spielberg, Stephen Hawking, Giorgio A. Tsoukalos, Jeremy Clarkson, David Tennant, Paul Van Dyk, Kato, Sigourney Weaver, Michael Gambon, Mark Hamill, Colonel Sanders, Neil deGrasse Tyson, Guillaume Emmanuel de Homem-Christo, Senua, Marek Bosko, Vincent Van Gogh, Tony Colman, Philipp Melanchthon, Agatha Christie Doktor WHO, priamo David Tennant, ani Steven Spielgerg na neho nema, ako z detektivky od Agathy Christie, ci je fajn, to Neil deGrasse Tyson zisti. Mozno ano, ale pravdepodobne nie, s Emmanuelom Christom bude trapenie, Vincent Van Gogh ho musi strazit, kym je Marek Bosko na plazi. Stephen Hawking uvolnil miesto, Melanchthon bude snad ine cesto, ostava vsak velmi tazky vyber, Col. Sanders ci Sigourney Weaver? Jasna volba, ak stretnu predatora, Gambona radsej nechame doma, Tony Colman lubi Hviezdne vojny, Mark Hamill zas Rumancek Rolny. Senua chce zavriet dvere rakety, Paul Van Dyk sa velmi rad preleti, Kato by siel radsej na pivo, s nim aj Juan Manuel Fangio. Vyzera to trochu biedne, tak by to nespisal ani Jules Verne, Jeremy Clarkson mozno ano… … to sa dozvieme az rano!. Zachrana sveta v plnom prude, uz aj Tsoukalos je na palube, chyba tam len Robert Mistrik, do polhodiny im dojde kyslik. Rum C-ICE / Stanislav Hoferek slova dodala Lidka Zakova Runcajs, Federer, Schubert, Freud, Kaspirovskij, Twiggy, Janis Joplin, Barbarela, Fantomas, Socrates, Drakula, Jagudin, Aladin, Snehulienka, Jakubec, Mojsejova, Sandokan, Guinevere, Artus, Banderas, Majster N Moderator si do studia pozval Konstantina Rumbelepotockeho. Cloveka, ktoreho sice kazdy povazuje za blazna, ale rozhodne mu nechyba sebavedomie. „Najvyssi cas uviest nasho dnesneho hosta. Nim nie je nikto iny ako… neviem ci to vyslovim spravne. Rum si ajs!“ „Zdravim. Zdravim pozemstanov.“ „Zacnem neprijemnou otazkou. Na internete ste znamy ako Schubert s amputovanymi rukami. Ako ste k tomu vlastne prisli?“ „Mam dlhe meno. Chcel som ho skratit. Preto Rum C-ICE. Urcite to nejake sedlacky vyslovuju ako Rumcajs a mne to vyhovuje. Je to skvele meno.“ „Toto ste si dali vy. Preco ste ale dostali tu druhu prezyvku? To so Schubertom.“ „To nie je otazka na mna. Hlavne je, ze si kupuju cedecka.“ „Vasim velkym vzorom je Martin Jakubec, je to tak?“ „Ano, to je. Je to priekopnik. Je to osobnost. Dokazal to, co nedokazal nikto pred nim. To je dolezite.“ „Preco prave on? Preco nie niekto iny?“ „A kto? Ten Fantomas z Postovej banky? Alebo Majster N? Nie, to urcite nie. Martin je zabavac.“ „On je vsak velmi rozporuplna osobnost. Nie je to ziadny Socrates alebo Freud. Je to blazon.“ „Vsetci su blazni. Ale len ti najlepsi robia dobru hudbu.“ „Zaujimave tvrdenie. Velmi zaujimave. Minule sme tu mali pani, ktora si myslela, ze je Snehulienka. Bola rychla ako Fereder, tenka ako Twiggy a zarastena ako Sandokan. A ta tvrdila, ze hudba uz nikoho nezaujima.“ „To je jej nazor. Este nepocula moj novy album.“ „Kedy vyjde? Hovori sa, ze ste uvedenie uz trikrat oddialili a vzdy to bolo kvoli par mracikom na nebi.“ „Taka velka vec potrebuje idealne podmienky. Nemoze sa to uponahlat. Musi byt hype. Fanusikovia musia byz uplne zdrogovani z toho, co pride.“ „Najvacsiu reklamu zatial urobil nemenovany hacker zo Spisskej Starej Vsi, ktory prepasoval vase pesnicky do miestneho rozhlasu. Hned sa rozbehla peticia za odvolanie primatora.“ „Nechapem preco. Vsak moja hudba je super a moje texty hovoria o dolezitych veciach.“ „Novy Cas zistil, ze vasa pesnicka Artus a Guinevere nema nic spolocne ani s historiou, ani s Anglickom a ani s vasim rukopisom.“ „No a co? Tak mi ju napisal nejaky brigadnik, uz neviem ktory. To je celkom bezne.“ „Su vsak aj kritici, ktori tvrdia, ze mate z historie tak trochu hokej.“ „Nemoze vediet kazdy vsetko.“ „Viete mi povedat, kto bola Janis Joplin? Alebo Barbarela?“ „Co ja viem? Zena toho Banderasa?“ „Ktora?“ „Pokojne aj obidve. To je jedno. To je uz stary chren.“ „Keby spolu hrali hokej Aladin a Jagudin, kto by vyhral?“ „Jagudin.“ „Preco on?“ „Mal ten koberec, nie?“ „Ale Dracula by ich porazil obidvoch, ci nie?“ „Neviem, ja som vtedy nezil. Navyse mna nikdy muzikaly nebavili. Muzikal nie je skutocna hudba.“ „A aka hudba je skutocna?“ „House, techno, drum&bass. Nieco, co ma grady.“ „Preco nie napriklad taky jazzrock?“ „To robia amateri.“ „Povedal vam uz niekto, ze ste pripad pre Kaspirovskeho?“ „Nemozem si pamatat kazdu sprostost, co plebs povie. Nezaujima ma to.“ „Kedy sa dockame turne? Budeme cakat dlho alebo ani nie?“ „Aj Snehulienka si pockala a nezabilo ju to.“ „To je trochu sporne tvrdenie.“ „Aj Mojsejova je sporna. Aj Jakubec. Aj Rum C-ICE je sporny.“ „Casto o sebe hovorite v tretej osobe? Nehovorim, ze je to zle, len to podciarkuje tvrdenie s Kaspirovskym.“ „Ked robite hudbu, musite vediet, o com bude. Seba poznam. Aj plebs na Slovensku. To je dolezite. A urobit tomu podmaz, aby si to stare babky pospevovali cestou na omsu. To je uspech. A to nedokazete pochopit.“ „To je zaujimave tvrdenie. Kazdopadne, ja si vas novy album vypocujem. Tak drzim palce, aby vsetko dopadlo tak, ako ma. Urcite to bude nezabudnutelny zazitok.“ „To tvrdil aj brigadnik, co mi robi marketing pre mainstreamove media. Som si isty, ze sa budu ocenenia len tak hrnut.“ „Damy a pani, toto je Rumcajs, Rum C-ICE ci ako sa vam to podari vyslovit. A teraz nam nieco pusti z pripraveneho albumu.“ „Teraz nie, az po uvedeni. Musi byt hype. Poriadne. A nebudem davat casti mojho talentu len tak von.“