329 basni Maria Novakova Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Maria Novakova Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2019) 010001 O knihe 329 basni. Skutocne. Nie su to vsetky basne od Marie Novakovej, ma ich viac. Nebrali sa do uvahy basne z jej zbierok Zablatena princezna a Anicka a jej mamicka. Maju totiz ine formatovanie, ine strofy a celkovo iny vizual. Zostavajucich 329 basni je tak rovnakych. Alebo nie? Maria Novakova vytvorila krasne farebny i morbidne depresivny svet, ktory je iny kazdou basnou. Pise o rozlicnych temach, od detskych versovaciek po ekologicke, politicke a psychologicke posolstva ludstvu. Vsetky basne su zaradom tak, ako vychadzali v jej knihach. Najdete tak smutne basne medzi veselymi a pesimizmus strieda rozpravkovy pohlad na svet. Autorka ma v svojich basnach vsetko. Ceresne, Vlcie maky ci Ciernobiely recept na lasku. Je to skladacka, ktoru nemozno zlozit bez polovice z polovice. Bez, vyznamna! Takto jej mohol niekto kricat pri behu cez krajinu medzi tmou a svetlom, kde je laska slepa a neuvidi ani Slnko na dlani. Slubovali stenam kompletnu opravu, ale tazko hlada pokoj v dusi niekto, kto sa citi ako sablona alebo dievca na plagate. Pretechnizovane, trpiace samotou. Dievca, ktore neveri a tvrdi, ze len paska cez usta pozna jej prosim. Nikto nevie, co si prosi. Ak prave… ak by to bol cierny sneh… tak co potom? Obsah 329 basni 1 O knihe 2 Obsah 4 Lampa 9 Vietor 10 Zrnko piesku 11 Slza 12 Ceresna 13 Lepidlo na sny 14 Spomienka 15 Clovek a ceresna 16 Lastovicka 17 Vianocna 18 Zabludena dusa 19 Zena bez srdca 20 Rieka 21 Nadej 22 Osud 23 Vevericka 24 Laska a priatelstvo 25 Priatel 26 Zakliata 27 Zbytocna laska 28 Chcela som ti povedat 29 Nelubi ma 30 O muzoch 31 Dokonalost 32 Srdce v rieke 33 Vlci mak 34 Na hodine lasky 35 Sprava vo flasi 36 Na styroch nohach 37 Ruza 38 Sirota 39 Cesta 40 Na hranici 41 Leto 42 Na hranici lucenia a posledneho bozku 43 Znacka trochu dolava 44 Spojenie pier na obrazku 45 Mamicke 46 Struciky sklamania 47 Ciernobiela 48 Spomienka 49 Co je najvacsie? 50 Sviecka 51 Ladovec 52 Spomienky a ciny 53 Zatvorene oci 54 Vina osudu 55 Z dvojice polovica 56 Lastovicka 57 Namiesto lasky zaplavy 58 Rozpravkova minulost 59 Kazdy den tuzi byt dietatom 60 Recept na lasku 61 Septembrove rano 62 Vypadnuta 63 Dievca na zabitie nudy 64 Dvere medzi zivotmi 65 Kratka 66 Skladacka 67 Carodejnica 68 Milovana 69 Vyvoleny 70 Pohlad do neba 71 Dve komety 72 Ocelove slzy 73 V zasnezenej naruci 74 Smutna sviecka 75 Odist prec a zamavat 76 Na moste 77 Padajuci list 78 Najkrajsi sviatok roka 79 Smutni vlci 80 V tvojom jedinom sne zabludis 81 Pod lampou 82 Cesta vpred a zostavanie 83 Roky 84 Vysycham 85 Dievca stretlo anjela 86 Zavislost 87 Bojujem 88 Nikotin 89 Zaspavanie osamote 90 Prekrocit svoj tien 91 Hladanie cesty 92 Studna 93 Macka a mys 94 Zbohom na stanici 95 Mama mi zakazala 96 Pololaska 97 Polovica z polovice 98 Vietor hladka tvoje telo 99 Citim sa ako na spovedi 100 Nedaleko od Trencina 101 Laska je retro! 102 Jin a Jang 103 Este stale dieta 104 Odist od problemov 105 Co ta tazi, dievca krasne? 106 Najskor iba na lice 107 Preria 108 Priepast 109 Bez, vyznamna 110 Pavuk bez pavuciny 111 Aj ja mam svoj svet 112 Len ty a ja na lavicke 113 Hlupe cakanie 114 Ak ju pre tvoj svet nezrusis 115 Nekonecne hladanie 116 Flaky na vankusi 117 Na druhom brehu radosti 118 S inym 119 Horiace zaclony 120 Bolo jedno smutne srdce 121 Basne na stenach 122 Mozno je len mozno 123 Berlinsky mur 124 Minulost 125 Na bielom koni 126 Celoslovenska 127 Asi nie som zena 128 Nenavist 129 Laska a ine zverstva 130 Splneny sen 131 Odisla nenavist 132 Hrdina 133 On Svetlo a ona Tma 134 Pod so mnou 135 Medzi tmou a svetlom 136 Sama 137 Zachranena 138 Podakovanie za sancu pisat 139 V bielej tme 140 Laska je slepa 141 Zimna laska 142 Strach 143 Vaza 144 Zivot je prilis kratky 145 Tuzim po detstve 146 Rodina 147 Amor a jeho sipy 148 Nenavidim snehove vlocky 149 Chlapi 150 Odvaha 151 Anjelik od mamicky 152 Nelubena 153 Volny pad 154 Kralovna s ladovym srdcom 155 Ukradnuta basnicka 156 Namalujme spolu sen 157 Slnko na dlani 158 Spominas si na tie slova? 159 Chlieb s maslom a na to yperit 160 Odkaz pre seba v zrkadle 161 Lepsie sa pada vo dvojici 162 Na Valentina som sama 163 Ja a pavuk 164 Ozvena ticha bez zvonca 165 Pribeh 166 Viera v zlo 167 Modlitba za utrpenie 168 Si a som 169 Lameme sny na kolene 170 Tuzby a sny 171 Moderna basnicka o nas 172 Nezabudnem 173 Slubili stenam 174 Nesmejte sa smutnym 175 Vstupenka k stastiu 176 Nahaname sa za kostami 177 Podme spolu lietat 178 Este jeden krocik 179 Deviata brana 180 Dolamana z velkej lasky 181 Ako vtak bez kridel 182 Hladam svojho zleho chlapca 183 Predam Ti svoju dusu 184 Aj dnes 185 Laska je ako lod 186 Tuzba je dcerou nedostatku 187 Tazko hlada pokoj v dusi 188 Teraz vazne 189 Na ideal treba dvoch 190 Romantika v kniznici 191 Pravda je v malinovke 192 Iba biele Slovensko 193 Literarne besnenie 194 Bez budika 195 Predstava 196 Raz 197 Inspiruju ma tvoje usmevy 198 Bez nadpisu 199 Zdvojene dlane 200 Tmave okna 201 O malom velkom klamarovi 202 Ukazujes na mna prstom 203 Upratovanie v mladej dusi 204 Sablona 205 Pravdivy pribeh 206 Kricim gramaticke rymy 207 Z minuleho tisicrocia 208 Maly princ 209 Hovor malo, povedz vela 210 Medvedik so smutnymi gombickami 211 Pockaj, az budes velka 212 Odrazy svedomia 213 Zlost 214 Pravda o nas, ludoch 215 Dueto 216 Depky bez depky 217 O ludoch a prasiatkach 218 Nahaname vlastne tiene 219 Pozri na neho 220 (Ne)potrebujem 222 Ciel 223 Vynimocna 224 Dievca na plagate 225 Labut 226 Clovek a okovy 227 Zbohom kamaratke 228 Kedysi davno 229 Dovnutra a ku dnu 230 Matematika 231 Cakam na zazraky 232 Striedavo oblacno 233 O utecencoch na cestach 234 O slzach a ludoch bez slz 235 Zaplaty 236 Sila ludskosti 237 Pretechnizovana 238 Dusevny chaos 2.0 239 Ked budeme vsetci rovnaki 240 Stvoritelove instrukcie 241 Evolucne stadium 242 Hlavou proti muru 243 Dokonaly 244 Zmrzlinar 245 Kormidlo bez kapitana 246 17. November po rokoch 247 Nocna mora o vzniku zivota 248 O viere 249 Posledny den 250 Na konari 251 Expert na zivot 252 Vysvetlenie? 253 Skutocne zdola 254 Instinkt lovca 255 Poznate aj vy? 256 Samota 257 Som kto som 258 Kvety z osamelej luky 259 Definicia 260 Zena s tvarou anjela 261 Slovenska 262 Hlava vo versoch 263 Eurove babiky 264 Cierna diera 265 Bez stromceka 266 Depresivna sucasnost 267 Tanec dvoch duchov 268 Byt inym clovekom 269 Dni 270 O smutku a radosti 271 Panovi 272 Laboratorna mys 273 Inou optikou 274 Lesne vily do plynu! 275 Plavba po mori 276 Maraton dotykov 277 Vecerny dazd 278 Vecerne myslienky 279 Nadavas na vsetko 280 Trpezlivost ruze prinasa 281 Sumracna prechadzka 282 Neverim 283 Piesen placucich tienov 284 Ostrovy nikoho 285 Ako v tridsiatom osmom 286 Len paska cez usta pozna moje prosim 287 Rieky 288 Sedim na konari dole hlavou 289 Pristara na rozpravky 290 Pravda a nadhera 291 Dnes malujem tiene 292 Extremisti 293 Dialnica cez luku plnu kvetov 294 Nedycham nadarmo 295 Palime mosty pred nadejou 296 Kolena nad hlavou 297 Biely den pre cierne duse 298 Zivot v dazdi 299 Nemozem dalej 300 Priemer 301 To najlahsie 302 Ak prave ak... 303 Ostrov mlcania 304 Asfalt na ruzovych okuliaroch 305 Uvaha o brodeni 306 Veza 307 Rovnica 308 Vsetko je naopak 309 Panta rhei 310 Historka o historii 311 Vyzva na zobudenie? 312 Na veltrhu samoty 313 Holokaust v nasich hlavach 314 Vychodene chodnicky 315 Zmeny 316 Vyhybka od ludskosti 317 Kamenne pohlady 318 Ziadne ano 319 Vnimanie nevnimania 320 Cierny sneh 321 Koleso 322 Nepoeticka epicka poezia bez epiky 323 Zaciatok 324 Ked nenavist je viac ako laska 325 Vyplach zranenej duse 326 Co najmenej 327 MDZ 328 Ohniva laska 329 Slecne z Ruzomberka 330 Niekedy nakrmi omrvinka 331 Cierne slnecnice 332 Privela skrytych sprav 333 Citam o dotykoch 334 Slovenka 335 Boj za totalitu 336 Prazdnota 337 Lampa Zaspava lampa na ulici, unudena uz ledva blika, ani sama nevie za co pyka, nikto ju nepohladi po plechovom lici. V temnom udoli rezignovala, prestala svietit uplne, mesiac nebol v splne, kazda hviezda sa schovala. Lampa ostala ale nesvietila, neukazovala cestu tmou, nepoznala ziadny z tych snov, tma ju velmi netrapila. Ostala temna naveky, cez dni vrhala maly tien, nemohla ostat iba pren, uvolnila miesto pre vleky. Smutne v zbere pozera, nie je tam lampa jedina, sklo papier i kvetina, kazdy na kazdeho dozera. Vietor Odviata vetrom do daleka, laskou ju ludia nazyvaju, pod hrubym svetrom cloveka, marne ju stale hladaju. Neznama pred odbornou skuskou, sama pred sebou ukryta, milovala princa ked bola sluzkou, cervenym perom vyryta. Sila ktora hybe vesmirom, nepohne najtvrdsimi hlavami, sen ktory vzdy ostane snom, ukryte city medzi riadkami. Vietor odvial velkou rychlostou, lasku vo vacsine podob, usmevy nakazene kyslostou, ostava zavist povodca chorob. Milovane dotyky zasiahla hrdza, v inej krajine sa mozno dohodnu, reci o laske idu mimo srdca, vietor znicil zavislost chorobnu. Zrnko piesku Lezi zrnko piesku na plazi, sleduje vlny oceanu, nikoho nestrazi, tuzi spoznat branu. Na dialku daleku, kde piesky cestuju, uz od cias praveku, neunavne putuju. Vlny ale nestacia, zrnko sa nehybe, rychlo sa obratia, vlniska prehnite! Pristupene turistom, pravidelna urazka, uz si je na istom, zachytila ho podrazka. Zrniecko spoznava mesto, na slapke svetu zoci-voci, v kufri neostalo miesto, so slapkou skoncilo v kosi. Slza Slza je uz pripravena, bude tura po lici, staci jedna skoro zena, stojaca na stanici. Odchadza jej rytier bez kona, luci sa s ciapkou s Donaldom, priatelstvo sa odteraz nekona, princezna skoncila s Ronaldom. Po lici steka nesputane, pokozka je slana a studena, lubi ho i nelubi ho je na hrane, citi sa na srdci spotena. Malicka laska odchadza vlakom, mozno tak ako spieval Habera, v mori lasok bola malym makom, ale mala v desiatich frajera. Po rokoch pozrela vyblednutu fotku, on a ona a ich laska drza on ma hotely a uz nie maringotku jej po lici prave steka slza. Ceresna Konarmi sa podopiera, ceresna skoro snehobiela, sive kvietky a slaba viera, ze este raz bude nadhera. Stara ceresna na svahu, kedysi krasna a plna zivota, dnes stoji len na vystrahu, posledna vzdialena od plota. Vsetky su v bezpeci, polievane s laskou, len jej toto svedci, vsak bola kraskou. Najkrajsia ostala, uz nieto supera, z krasky je ostara, kus stareho dreva. Dvojica sedi na konaroch, v tu krasnu sobotu, vnima ich v pohladoch, miluju slobodu. Lepidlo na sny Rozbite sny sa lepit nedaju, lepidlo na sny nikto nepozna, stale prichadzaju a splyvaju, tak ze ich nikto nerozozna. Jeden sen bol o laske, ktora vydrzala hurikany, zlomil sa na otazke, ktora zakrutila s nami. Druhy sen bol o dovere, ktora nas spolu drzala, jedno ano o nevere, uz zdravim nesrsala. Treti sen bol o zelaniach, v sne mal kazdy vsetko, rozbil sa vsak na prianiach, mat viac ako niekto. Vsetky sny sa dolamali, ani jeden nemal suche oci, lepidlo na sny nemali, svet sa prirychlo toci. Spomienka Ona ho milovala srdcom, on ju maval rad, spomienka bola jej sudcom, on po nej uz nemal hlad. Priala si jeho dotyky, on chcel od nej mlcanie, ona bola ako zoliky, za to jej vracal vrcanie. Spomienky mala ruzove, on ako najciernejsia noc, tuzila po kazdom jeho slove, slovo od neho bolo moc. Dievca vybera zo spomienok, on uklada na dejin smetisko, tuzila vecne po zlozeni ramienok, mal vyhovoriek desat ci sto. Nakoniec pochopila lasku, on ju citit nepotreboval, doprial jej nejednu vrasku, spomienku na nu pochoval. Clovek a ceresna Najkrajsie je rozkvitnutie, u ceresne i u cloveka, dlho je nezabudnute, ostane silna spomienka. Vela spolocne a blizke, nielen prve pismena, city vysoke i nizke, ked spoja svoje ramena. Pride jar a zelen sneh nahradi, v lete sa kvety zmenia na plody, naberu skusenosti v rovnakom poradi, nadide zima a zanecha skody. Ceresna nebude kvitnut vecne, zoslabnu ruky kazdeho cloveka, berie vsetko smutne i smiesne, raz pride cesta velmi daleka. Dovtedy ostava more casu, clovek je mlady aj jeho strom, zasadeny mozno zavcasu, poklad ktory vtedy nebol snom. Lastovicka Bola raz jedna lastovicka, mala vyborny zrak, videla kazdy kusok sklicka, aj kazducky mak. Videla ludi a vsetko ich snazenie, pozorovala ich kazdy den, malo lasky a same utrpenie, egoizmus a smutok pren. Videla hadky a ich vysledky, kazdy sa chcel citit vitazom, citove vojny mali dosledky, deti cestovali sudnym prikazom. Potom odletela na juh, daleko od tychto ludi, velmi rychlo zmenila vzduch, ktory tu stale bludi. Vratila sa a nic sa nezmenilo, ludia si nerozumeli vobec, kto kedysi miloval chodi na pivo, ludskost za opacny koniec. Vianocna Vianocne slnko hladi cez mraky, diva sa co sa s nami deje, nema tie svoje typicke znaky, neusmieva sa a nehreje. Musime sa zahriat my ludia, prisnit si najkrajsie dni roka, skoda, ze nase sny bludia, premena davneho otroka. Darceky z obchodu so zlavou, darovane do nespravnych ruk, slavime sviatky svojou povahou, miesto kolied hadok hluk. Stromcek z vykladu stoji, ponuka balenu prazdnotu, kazdy si siahnut dovoli, aj keby slo o besnotu. Vianoce pominu a pridu o rok, znovu pridu nekonecne volania, povieme si potom ci je pokrok, mame odvahu na zmenu spravania? Zabludena dusa Bludila dusa medzi dvomi telami, nechcela opustit povodne telo, princezna mala byt medzi mysami, zit iny zivot sa jej nechcelo. Nic nedokazala, ale nebola sama, stale ju niekto chvalil a chcel, namiesto rozumu bola v hlave slama, prihovorit sa jej len kral smel. Spadla z kona, ktory ju ledva niesol, ten sa poranil a zomrel v bolesti, v jeden okamih spolu s nou klesol, lezali vedla seba na namesti. Dusa princeznej bola hriesna, zopakovat si musi zivot na Zemi, kazda jej vyhovorka je smiesna, bude mysou, ktora zije v podzemi. Teraz uteka po malych chodbach, co by dala za syr i maly kusok, mala inu tvar ako na fotkach, hodvabnu perinu nahradil obrusok. Zena bez srdca Zabludil rychlik plny pocitov, odvtedy je bezcitna, zenu za bodkou ukrytou, zhryza jej vlastna vina. Nelubila a nepoznala, nikoho nenosi v srdci, jej laska je ako vrana, len blazon to s nou skusi. Vyciarknute sny z dennika, nikdy nebudu skutocne, kym ine sa tesia zo psika, ona ma svoje saty smutocne. Rozdava slzy kadial chodi, nikto slzy nechce do duse, plava slzami na deravej lodi, daleko od najblizsej suse. Zenu bez srdca hodilo o skaly, stratila vedomie, ktore nemala, stopy na skalach po nej neostali, posledna smrt nebola pomala. Rieka Plavia sa vody do mora, odnasaju vsetko stare, nic v ceste nakoniec neodola, mozno je odnasane prave. Rieka je silna a odolna, nikto ju celkom nezotroci, sama je so sebou spokojna, nemeni sa niekolko storoci. Pride clovek a rieky sa zhosti, stane sa panom vody v nej, prebrodi brody a postavi mosty, energiu pre seba stvori z nej. Rieka sa sfarbi odpadmi, olej plava po jej hladine, clovek ju zabije napadmi, za vsetko bude na vine. Odide clovek a ostane rieka, obnovi svoj svet plny zivota, dievca ktore pri jej brehu narieka, je slepa ale netrapi ju slepota. Nadej Zablatena nadej sedi pri chodniku, stratila listok na posledny autobus, oci ma zahlbene do spiny na pomniku, vyblednuta je cela ako biely obrus. Nadej vsetci pytaju pred kazdym krokom, inak su nesmeli a nehladaju zmysel cesty, dobre vedia, ze sa stavaju jej otrokom, z obrazov velkych ludi su detske kresby. Tuzby a sklamania prekonava stale, aj ked je kdesi pri ceste zabudnuta, pomaha babrakom ktory maju na male, po nadeji tuzi nejedna hlava padnuta. Nedoleti na koberci rychlostou blesku, kazdy ju musi v sebe hladat sam, Pandorinu skrinku zmenia na drevotriesku, ak ustupi nadej - takmer ludskym hram. Raz bude na moste spolu s tebou, budes sa s nadejou drzat za ruku, odpovie ti rada a s velkou nehou, raz aj ty najdes pravy uhol v obluku. Osud Pytala som sa osudu, preco aj myslienka biela, osamotenu obludu, pri srdci pobolieva. Osud sa chytil za hlavu, preco moze on za vsetko, hlavu silnu a zdravu, nepocuva srdiecko. Pozna myslienky vsetkych farieb, spisuje ich a vsetko riadi, predpoveda nakreslenie malieb, aj to, ze sa dvaja budu mat radi. Niekomu Osud nadiktuje, ako rad bude niekto zit, svet, kde kazdy niekoho miluje, prepac, ale ty nie si jedna z nich. Odisla som od Osudu sama, tak som k nemu aj prichadzala, ako hlupe dievca a nie ako dama, svoje sny som do dalsich snov dala. Vevericka Tak vzdialena od ludi, zivi sa orieskami, vzdy sa rychlo zobudi, ked je trafena kamienkami. Vevericka je daleko, ale pre kamene blizko, spadne hlboko ranena, ked ju trafi Misko. Najvacsi z malych chlapcov, rychle su jeho kamene, nie je mudrejsich od vrabcov, ked si na silu spomenie. Moze pisat svojej mame, ze zabijal lesne vevericky, namiesto pochvaly pokarhanie, do ruk miesto kamenov knizky. Kym vsak chlapec dospeje, umrie nejedna vevericka, na nu si on nespomenie, prisiel kamen a zmizla vyska. Laska a priatelstvo Bojovala s priatelstvom laska, vecny boj o ludske city, cez usta isla lepiaca paska, nemi vojaci pred svetom skryti. Laska ovela viac riskovala, bolela i trapila cele noci, priatelstvo podla nej upadava, len laska ma city v moci. Bojovali stale o cloveka, ktory sa ucil milovat, pre neho nebola dialka daleka, stale vsak mal co lutovat. Laska v ringu zvitazila, priatelstvo skoncilo na lopatkach, vitazstvo, ake si vysnivala, slavila ho na plnych obratkach. Priatelstvo sklonilo smutnu hlavu, uznalo porazku a vsetko bolelo vela, spoznalo lasku, taku tu pravu, a aj ju si praje za priatela. Priatel Priatel nie je clovek na paradu, niekto kto s tebou caka na inych, chape malu loz - ale nechape zradu, pochvali vitaza a zastane sa vinnych. Priatel nema niekedy priatelov, moze ostat sam na luke, nik sa mu nevyhraza neverou, nemava nikdy oci krute. Vysoky alebo nizky, ak ma v topanke dieru, stale skusa byt blizky, ponukne poslednu koselu. Mozeme zit bez nich navzdy, starosti vsak bude vela, aby to zvladol kazdy, nutna je rada od priatela. Nezabudne pozdravit rano, s obedom rad pomoze, vecer bude tvoj kamo, v noci nechce byt s tebou na noze. Zakliata Padaju male rany vo vezi, kazdou nocou viac zjazvene, kricanie do steny bez mrezi, hriech, na ktory si nik nespomenie. Cierne myslienky silneju, sme sami proti zrkadlam, ti druhy si na nas nespomenu, nevenuju sa zaklinadlam. Zakliata na veky davno minule, hlupo ocakava facku do mamy, slzy nestihaju, uz nie su plynule, skoncil sa svet naplneny hrami. Zufala rozcvicka usmevu nevysla, nespomina a obrazky nenajde, krysy zozrali zabu, ktora podisla, princ si novu formu najde. Spominala na luce slnka nadherne, vtedy pred tmou a dekou temnoty, svet bol iny a zmysly boli zmyselne, dala svoje srdce za navrat temnoty. Zbytocna laska Zbytocna polovica, zbytocnej dvojice, zbytocne sfarbenie lica, zbytocna fotka do police. Zbytocne krasne okamihy, zbytocne spolocne zabudanie, zbytocne sme k sebe mily, zbytocny bozk po rane. Zbytocne zaspavame, zbytocne sa budime, zbytocne sa spolu hrame, zbytocne spolu bludime. Zbytocna dovera medzi nami, zbytocne sa v sebe stracame, zbytocne bojujeme s problemami, zbytocne sa kazde srdce polame. Zbytocne ahoj ako sa mas, zbytocne slova posledne, zbytocne odhaname plac, zbytocne zijeme zbytocne. Chcela som ti povedat Chcela som ti povedat, co pre mna znamenas, nepoviem nic a uz ta nikdy neuvidim pri sebe, nechal si ma samu v lese, neviem ci spominas, ostali mi spomienky a co som citila k tebe. Moja dusa za nic nemoze a ty jej das facku, kladivom na kusky rozbijes dievcenske srdce, mrazi ma pri tuzbach poznat s tebou lasku, snazim sa zabudnut a nemysliet zas nabuduce. Ale myslim a zozieram to, co ostalo z mojho ja, ty vyjedas krem z kolaca a napchavas sa cipsami, mala som ta v srdci, ale nie ako netvora, teraz mam tvoju fotku za milion zipsami. Viem, ze si na mna nespomenies a ani ja na teba, ked sa stretneme v domove dochodcov, dovtedy budem rozmyslat a marne hladiet do neba, cele dni a cele roky spominat pred polnocou. Ake krasne boli slova, ked som bola skumana, vedel si farbu mojich oci a ja tvojej nausnice, ty si bol princ z rozpravky a ja laskou sputana, teraz davas do kozuba odo mna listy a pohladnice. Nelubi ma Po polnoci vychadzaju strasidla, nie vzdy prave tie rozpravkove, prebudza sa ich cela krajina, niekedy su celkom navykove. Zatvorit oci a snivat, neskutocne veci si priat, so svojimi snami splyvat, na hru sa stale hrat. Snivala som o tebe, o odmietnutych tuzbach, maslo, co nedrzi na chlebe, srdce bez krvi na skuskach. Najtazsie skusky zivota, su tie velmi jednoduche, bodka na hrnceku ukryta, ktora vsetko vysvetluje. Lubi ma ci nelubi ma, ani tarot to nevie presne, do rozpravky z mojho sna, nepride a dverami tresne. O muzoch Na druhej strane luky placu zeny dojatim, vsetky su v zenskom svete otvorene, postu od muzov ihned odpecatim, hlavne moje srdce je popletene. Roztrasenym rukopisom pisane myslienky, razne slova odvahy a presvedcenia, v niekolkych vetach su silne spomienky, na casy lasky i casy odlucenia. Padla mi do ruk pohladnica, neznama krajina s jazerami, ten svet pohladil obidve lica, obratim stranu a hladam medzi riadkami. Neviem co hladam a mozno nenajdem, vsetky tie listy su iba letna tuzba, som naivna a hlupa ked si prajem, lasku strieda medvedia sluzba. Otvaram schranku a vidim pavuka, ziadne listy a pohladnice nepribudli, je sam a nahoda ho prifukla, aj na neho vsetci zabudli. Dokonalost Zabudnut a spomenut, odprasit minulost, dokonalu napomenut, z kosti a koze len kost. Tuzba po dokonalosti, v cloveku davno ukryta, kazde srdce nazlosti, ked chodi chytat do zita. Objavenie raja sa odklada, do posledneho zapadu daleko, hriesna tuzba ty a ja, bola som z lasky namakko. Tuzit po niecom neskutocnom, citit okamihy dlhych cakani, dokonalost nie je len snom, niekomu lezi na dlani. Az ju raz stretnes na ulici, mozno bude pre teba netvor, pocitis bozk na lici, moze za to laska a vietor. Srdce v rieke Srdce plava v delte rieky, velmi sa boji velkeho mora, zabudlo ho jedno z deti, ta, ktora je v laske nova. Nemoze ist proti prudu, ma strach dalej pokracovat, na mieste spoznava nudu, uz vie, co je to banovat. Srdce ostava v rieke, v okoli flias a odpadkov, na jednej spomienke, ked bolo pevne ako kov. Dievca ho zahodilo, chcelo sa riadit rozumom, bez srdca je jej clivo, aj v hlave je stale on. Keby on o tom tusil, ze srdce dievcata plava, vybral by ho a ususil, ale to sa aj tak nestava. Vlci mak Odtrhol chlapec kvietok, rastol na luke pri dome, zobral ho bez namietok, uz nerastol pri strome. Nepodarenym darcekom, stal sa cerveny vlci mak, rozlucka s bracekom, z elegana uboziak. Nerozumie laske ludi, odtrhnut a ponuknut, strach zo spanku ho budi, nedal sa odfuknut. Kraska sa dotkne minulosti, toto bol kvet krasne cerveny, vedla obalu na sladkosti, nepodstatny a zlomeny. Odpociva za zivotom, jeho vrcholom bola zahuba, pre zlate vlasy za plotom, odtrhnutie od Jakuba. Na hodine lasky Pytala sa ucitelka, deti, co je to laska, porozmyslat do pondelka, aku odpoved ma otazka. Mala slecna napisala, svoje lubi maciatka, slova trochu domotala, vzdy ich rada pohladka. Chlapec v zadu zahlasil razne, on na ziadnu lasku neveri, vsetko v nej stale viazne, to vedia nielen dospeli. Lenka priniesla svojho macka, jemu vsetko rozpovie, nikdy jej neskrivi vlaska, lubi ho, aj ked neodpovie. Spytali sa deti ucitelky, ci ona spoznala lasku, nepovie definiciu z telky, pozrie na stole na sedmokrasku. Sprava vo flasi Skoncila daleko od ludi, tuzila po ludskom dotyku, zistit preco nespi a co ju budi, zbavit sa svojho smutku a ostychu. Do flase vlozila papier, citlivo napisala svoje prianie, hodila do mora vedla handier, raz ho niekto najde - alebo je to zdanie. Na vsetky smery unikaju, vo flasiach adresa zahadna, suradnice trochu nalavo neprilakaju, smutok bude panom, alebo radost spontanna. Pisala od srdca a uprimne, nevie ci to niekto dobre prelozi, tuzby a zelania su mozno pochybne, este jednu flasu teraz pred seba ulozi. Namiesto znamky odtlacok, obidve ruky spravu dvihaju nahor, hodenie z rozbehu k dalekemu pristavu, tam, kde maju spravodlivi ludia svoj tabor. Na styroch nohach Nohy mame styri, ked sme zit zacali, hned nam ich umyli, vtedy vo februari. Prve dve spevneli, uz sa neboja kluciek, pisanie spoznali, aj vcielky od uciek. Zacala tvrdohlavost, nepochopene bytie, zivot len pre radost, miesto slnka pritmie. Zrodilo sa nieco nove, ruky sa stretavaju, tuzba po inom dome, pohlady neprestavaju. Na styroch nohach, pride dalsia stvorka, v rozdelenych ulohach, pockaju do utorka. Ruza Mlade dievca na schodiku, drzi v ruke krasny kvet, nepozna vojny a politiku, trne ruze pozna naspamat. Ruka boli len na ruke, srdce mysli iba na neho, vsetky pocity su hluche, stratila priatela u cudzich brehov. Ruza krasne rozkvitnuta, vie z ktorej je zahrady, cervena i trochu zlta, tajomstvo jej zlej nalady. Nechcela po nom vela, ale laska uz skoncila, stoji vedla kontajnera, rozmysla, co s nim zazila. Mysli, ze jej umiera v rukach, ruza co zdravim ziarila, dievca sa topi v mukach, milovanou sa byt snazila. Sirota Postava pri majaku, chce vidiet svoju zachranu, pride za nou na oblaku, kto ked stratila mamu. Tehly na dom uklada, bude v nom byvat osamote, otcove fotky hlada, bez neho je ako kol v plote. Zbytocne caka na zazraky, modlenie jej lasku nenahradi, ani smietku nedonesu plne vlaky, nie su tu ti co ju mali radi. Klaci na prazdnej kolajnici, hranica velkej temnoty, pohlti ju na polovici, prejde cez posledne ploty. Na konci zivota nie je svieca, nit stretne ostre noznice, vtaca sa nevrati do svojho hniezda, Smrt jej da jediny bozk na lice. Cesta Po ceste kraca Sklamanie, viri svoj prach pochybnosti, dobre pozna nase konanie, posilnuje ho co nas zlosti. Preslo vela krajin sveta, kde smutia matky za synmi, sepka slova pomsta a odveta, bojujeme s veternymi mlynmi. Na svojej ceste streta Nadej, tesi sa na svoj slavny cas, rad si utahuje z Nadeje malej, do priekopy soti nie prvy raz. Vidi, ze Nadej znovu vstava, ignoruje ju velke Sklamanie, aj tak sa s nou len zahrava, vie ako raz vsetko dopadne. Sklamanie stretlo dievcatko, povedalo jej, ze je skarede, Nadej ju nazvala kacatko, bude biele a nie hnede. Na hranici Na hranici, tragedie, spolocnosti, kde to zije. Rozcestie snov, vlavo smutne, vybrat zo slov, bude nutne. Pre druheho, z inych svetov, rozum hlupeho, svorke levov. Tuzim po tom, jeden dotyk, blesky a hrom, zvlastny zlozvyk. Na hranici, teba a mna, strach na lici, mame obaja. Leto Nad krasnou krajinou zapada Slnko, uz dlho ziarilo na polia a potoky, unavene zalieza rychlo a prudko, len aby sa zajtra dalo do roboty. Svojimi lucmi sa dotklo srdc ludi, posepkalo im ako milovat, vysvetli co to ma kazdy v hrudi, vsetko pozna a nechce slubovat. Raz zacala letna laska malicka, ona sa pozrela na neho a on na nu, za dedinou padla pusa na licka, islo o lasku skutocnu a nie hranu. Slnko sa usmialo a nebolo tisko, na to leto stvorilo aby bol zivot plny, po krasnu Luciu prisiel mily Misko, vznikla laska kde vsetko prehrmi. Skoncilo leto a slnko stale prialo, na jesen sa dotykali srdcami stale, obidvom do ruk vsetko hralo, ukryli pred svetom tajomstvo male. Na hranici lucenia a posledneho bozku Na hranici lucenia a posledneho bozku, oci v jedno splynuli a vidia jeden svet, mala rada svojho princa a on ju trosku, cakala jedno zbohom ale dostala kvet. V mobile stale pozerala jeho meno, ten sa zatriasol a zahral melodiu, nevedela co povedat tvarila sa nemo, on povedal ze sa tesi na krasku milu. Neverila si a on jej veril stale, drzal ju za ruku v hustom lese, nikdy sa nebala ze mu klame, aby bola pokojna on bol v strese. Myslela, ze nie je pre neho dost dobra, on sa nezdal dost dobry pre nu, nadavala na lasku, ze je ako kobra, tuzil ju vidiet stastnu a zalubenu. Raz odmietla svojho strazneho anjela, na ceste ju niekto zbil a okradol, chapal ju a vedel, ako jej dusa bolela, tuzbe po jej blizkosti nakoniec podlahol. Znacka trochu dolava Mlade dievca bez mena, prekracuje most pocitov, slaba nie je z kamena, caka na dobu usvitov. Pomaly preslapuje, boji sa hadov asfaltu, je zena a tak narukuje, do lasky po prvu penaltu. Spoznava svet rozumnych, kde jej srdce nema miesto, legie v laske poslednych, ktorych stvorilo ine cesto. Stratila sa na prvom kilometri, pri znacke trochu dolava, nie v saku alebo starom svetri, v rovnosate sebe zamava. Sedi pri znacke celkom bosa, hady jej topanky zobrali, je rano a pada na nu rosa, zabudla kde priatelia zostali. Spojenie pier na obrazku Srdce kraca popri rozume, chladne a smutne zaroven, stastne, ze vsetkemu rozumie, odvazi sa postavit pred hlaven. Cele roky zivota sa kamarati, spoznava svet detskych hier, nevie o laske a nevie o dojati, na obrazkoch vidi spojenie pier. Raz uplne odide od rozumu, pohada sa s nim citovo, po lasku pojde do konzumu, postaci jedine slovo. Rychla cesta niekde dalej, uspechy vedla neuspechov, zo srdca v slecne malej, nadych v kraji vydychov. Rozum sa zastane srdca, pochvali jeho snazenie, nie je kat alebo sudca, praje mu pracovat blazene. Mamicke Ked som nepoznala lasku, poznala som ta naspamat, bola som dieta na povrazku, tam kde nic inaksie niet. Prisiel svet a v nom si bola, mojim straznym anjelom, vravela si mi krasne slova, kym som hadzala tanierom. Prisla nova etapa zivota, zacala ju tvoja smrt, stratila som svojho pilota, chcela som tiez zosadnut. Ostala som vytrvalo, spomienky sa precedia, vdacim ti aj za to malo, co mi fotky povedia. Teraz pisem o tebe basen, je len kratka a malicka, dala si mi zivot i kazen, navzdy budes moja mamicka. Struciky sklamania Struciky sklamania, zaschnute tuzby, minimum poznania, do vecnej sluzby. Prichadzaju sny, jeden za druhym, osud je prisny, robi srdce tuhym. Take nemiluje, nepozna radosti, smutne si osciluje, tvrdsie je od kosti. Nenajde rovnocenne, na struciku sklamani, skusenosti nemenne, ziskava po vlamani. Na druhej strane, len vlastna minulost, smutne pismena pri mame, su jedina spolocnost. Ciernobiela Ciernobiele okamihy, sfarbilo jedno davne zlo, o nom su piesne i knihy, my mu davame zezlo. Niekto by ho nazval laska, ten kto lubi sa ho neboji, niekde je mladik a kraska, inde su dvaja v suboji. Dlazdice su ciernobiele, medzi svetlom hranice, tma kradne myslienky smele, odchadza chut navstivit lice. Na ruzovu zafarbena, siva a bez farieb zivota, ci je laska opotrebena, rozhodne sudca a porota. Cierne vrany sa zasmeju, vraj jedna k druhej sada, u ludi sa temne veci deju, place ta, ktora mala rada. Spomienka Zdolas sto poschodi, spoznas sveta kazdy kut, spomienka sa raz zrodi, na niekoho nemozno zabudnut. Daju sa zdolat poschodia, aj ked je to namaha, cinky slz ak sa neodhodia, je viac ako odvaha. Aj dotyky raz pominu, niekedy aj milionkrat, spomienky vsak nehynu, aj taku hru mozno hrat. Vsetko sivne nenavratne, Smrt si berie bez pytania, protesty su malo platne, je to jej vykon povolania. Zoberie aj cast spomienok, tomu sa neda zabranit, do staroby uz od plienok, kazdy den skusme ochranit. Co je najvacsie? Najvacsie su oceany, hovori prvy chlapec, vody su jeho brany, rad si v nom zmoci palec. Najvacsie su Himalaje, pride nazor dalsieho, odtial vidno mnohe kraje, no skratka nic maleho. Najvacsie su velkomesta, kde nikto ludi nezrata, kupi vsetko vojak i nevesta, zem co je nami posiata. Najvacsie su hviezdy, aj ked su velmi daleko, odletiet tam... kiezby... odviest sa k nim raketou. Najvacsie su lasky, hybu zivotmi a snami, radsej ako otazky, mam kolace od mamy. Sviecka Na kraji ulice, hori jedna sviecka, zdobi dve police, a strasi skrecka. Uz davno zlomena, iba jedna cast hori, ona vie co to znamena, az tento knot dohodi. Vymenia ju za inu, neposkodenu krasku, na niekoho daju vinu, na tu plavovlasku. Raz sviecku chytila, hodila silno o stenu, lahko ju rozbila, stvorila opustenu. Sviecka teplo dodava, aj ked sama zanika, kyslik je jej potrava, kym ju nechyti panika. Ladovec Na ladovci spolu s tebou, daleko od tepla domova, bola som silnou i slepou, z teba som bola chora. Vyliecis ma a ochoriem, si moja vecna choroba, lubim, aj ked neviem ci smiem, medzi nami chyba podoba. Si iny a ja som ina, menime sa uplne rovnako, najsilnejsia hornina, dostane naruc bodliakov. Mrzneme konecne spolu, chyba mi krasna pahreba, stracam svoju silnu volu, odtrhnut sa od teba. Viem, ze ma rad zahrejes, rada ti to vratim zas, odides a uz nerozosmejes, mrzneme spolu posledny raz. Spomienky a ciny Odkedy su spomienky, silnejsie ako ciny, nekladiem si podmienky, chcem od zivota prazdniny. Zit a nechat na pokoji, klamstvo generacii, to, ktore si osvoji, skladnik na municii. Velka rana osudu, vybuchne dusa cloveka, prestrihne sa bez sudu, nitka zivota odveka. Pre tvrdu hlavu, ktora, stretava makke srdce, prepacit vie iba niektora, bolesti casto matuce. Podmienky nie su vitane, povoleny je len smer vpred, nikto nebude vecne pri mame, posledne slovo na poslednu z viet. Zatvorene oci Zatvorila oci ked lubila, iluziu krasnej polopravdy, keby vtedy tusila, ako osud zamiesal karty. Pred ocami ine oci, taktiez sa zatvaraju, bol svet kde sa vsetko toci, myslienky sa spolu zahravaju. Niesol ju po celom svete, na staruckej lavicke, bol neznym princom na vylete, k svojej krasnej macicke. Nie je to pribeh o ludoch, aj ked aj ti poznaju lasku, nedotykaju sa s kozuskami, nenosia si sedmokrasku. Pri mesiaci vsetko chladne, aby sa ine pekne zahrialo, naznak a kazdeho napadne, zavrete oko sa usmialo. Vina osudu Skus byt mojim priatelom, ak tvoje rameno vydrzi, dam ti cierne na bielom, nieco co rada dodrzim. Ak mas silu obetovat, niekomu volnu chvilu, nebudes slzami sprchovat, ani sam tahat pilku. Treba chciet a snazit sa, pride praca aj s kolacmi, raz pride nalada pod psa, kuta najlepsimi kovacmi. Skus svoju ruku ponuknut, mozno sa aj polame, na bolest sa da zabudnut, ked sa lepsie spozname. Nepride vsak ziadna odpoved, inzerat sa strati v hlbine, ziadne rameno na spoved, clovek ci osud je na vine. Z dvojice polovica Smutne je schodisko, ktore nikam nevedie, na krizovatku davno prekrutenych citov, koniec z kamena i zaciatok ako paperie, laska na namesti je teraz ukrytou. Z krizovatky je cesta na mantinel, kto sa dobre nepozera, narazi, zo zvuku orchestra ostal cinel, laska co hriala ma stopy namrazy. Po schodoch utekalo stastie, vsetkymi smermi sa ponahlalo, zastalo, odislo a uz nerastie, z toho co bolo, je dnes uz malo. Z dvojice polovica a z nej len kusok, lame sa osobnost ako na kolese, ten kto vedel vsetko, prepada zo skusok, co bolo milovane smutok odnesie. konkretne slzy za pravymi menami, ktore nahradzali vtipne prezyvky, koniec je teraz stenou medzi nami, uder blesku do srdca vacsej citlivky. Lastovicka Odletela lastovicka, jej kridla su uz dospele, laka svojim obsahom tricka, kazdy ju chce do postele. Ale ona rada lieta, uziva si krasne vysiny, pracovita v strede leta, ona nepatri medzi mensiny. Dolezita i naivna, spoznava cestu vpred, tu, ktora je povinna, i tu, ktoru nevidel svet. Uz nie je dievcatkom, v skrini su plysaky, zaspava s poznatkom, zajtra pridu mraky. Svoju dusu netrapi, jej dnes patri vsetko, az do rana party, plna radosti i zmatkov. Namiesto lasky zaplavy Laska navzdy pretrva, stale je trochu ina, pride prva i druha, ukaze sa vina. Za srdecne zastavy, ked je ine srdce daleko, namiesto lasky zaplavy, su len titulky z A je to. Laska nie je ziadna veda, kruto klamala Kofola, bez nej sa zit ani neda, bez nej by radost nebola. Ak odidu jej dotyky, nastane ludska doba ladova, netreba na to slovniky, spomienka sa uz neschova. Aka bola a aky bol on, to vie len suhra sklamani, ona lubila srdce ako zvon, on ju ma vyrytu do dlani. Rozpravkova minulost Skoncili rozpravky, uz ziadny zly vlk, zapadli do obalky, mozno ju otvori vnuk. Casy sa zmenili, na rozpravky sa klika, vlk s babickou skoncili, kazdy si so Shrekom tyka. Starsi len krutia hlavami, ich rec nahradia repraky, uz nepovedia slovami, co nikoho netrapi. Rada si zoberiem do ruk, knihu co mam po babicke, s nou vstavam i zaspavam, vazim jedlo na lyzicke. Asi som uz z inej doby, ked prajem detom rozpravky, nas svet zaplnaju hroby, v ziackych knizkach poznamky. Kazdy den tuzi byt dietatom Na srdci male svetielko, svoj zmysel zivota hlada, uz davno nie je iba bielko, dospela, co vsade vidi hada. Aj ked jej chybaju slova, stale ma svoje pocity, z nikoho nerobila vola, uz mala usmev rozbity. Kazdy den tuzi byt dietatom, byt panom krasnych hraciek, v svete chaosom posiatom, nezbali sa rychlo do tasiek. Nema kam odist tuto noc, po dni s hlavou medzi kolenami, dospelym hlasom vola o pomoc, je ako dievcatko bez mamy. Hlada deti ktore poznala, teraz maju saty a obleky, prosi o zivot, ked bola mala, ale ten jej uz roky odvliekli. Recept na lasku Dva litre nadeje, jeden este do zasoby, po soli a chlebe, co z cudzich priatelov robi. Jedine objatie, kazdu pol hodinu, udrzi napatie, bezpecie pre rodinu. Na malom plameni, pomale priblizenie, na lasku premeni, respekt i poblaznenie. Vela trpezlivosti, nikto nevie mnozstvo, neustale zlosti, ludi i kazde bozstvo. Nakoniec balenie, ktore oci potesi, trochu na zblaznenie, zakladny cit cloveci. Septembrove rano Pod krasnou oblohou, zilo nezne stvorenie, vstavalo spravnou nohou, nikdy necakalo dvorenie. Raz ju jeden oslovil, mal v ociach nieco nove, do lasky sa pre nu ponoril, v jedno rano septembrove. Nevedela comu verit, ale on chcel veril jej, pohadat sa i zmierit, nech ich zivot ma dej. Nepustila ho z naruce, on jej lica tajne miloval, laska do palaca i chatrce, nezmenil nikto co sluboval. Jesen len zacala, nemaju podnajom, viac ako pochvala, hreju sa navzajom. Vypadnuta Vypadnuta z okna, do duse a zahrady, raz ju niekto spozna, da kvietky do nahrady. Vypadnuta zo zoznamky, zrusena ziadost o lasku, spozna iba zivot kratky, zostane bez vlasku. Vypadnuta zo snov, uz ziadne stastne konce, zivot nebude hrou, iba na konci zvonce. Vypadnuta zo zivota, nahla tma na namesti, nerozumie vyske plota, uz sa nikam nezmesti. Vypadnuta z basne, ktora zrazu opeknie, svet je miesto krasne, ked ona sama onemie. Dievca na zabitie nudy Uznesenie unesenim, dievca na zabitie nudy, trapi sa svojim trapenim, za bludom dalsie bludy. Vybral ju ten super chlapec, ukazal na nu okamzite, navrhol nech idu na vec, nech maju nieco prezite. Dievca sa triaslo od radosti, jej tajne sny ozivaju, ten najkrajsi sa jej zhosti, uz citi, ako spolu splyvaju. Dalsie rano jej nedviha, cislo ziskala tajne, sama smutne vecer liha, jej snazenie je marne. Uvidela ho s inou, s ktorou zabijal nudu, nie celkom jej vinou, zmenila sa na obludu. Dvere medzi zivotmi Otvaram dvere naposledy, zhrdzaveli a zoslabli, som iba clovek bledy, ktoreho od nich odskrabli. Zatvaram celkom potichu, mala bodka posledna, dvere co zastavia pychu, aku ma zena nezbedna. Vrzganie v mysli silnie, myslim ze ho vsetci pocuju, vsetky otazky miznu pilne, na zbierku otaznikov putuju. Pocujem udery neznamych ruk, neviem co mi chcu povedat, asi to ze som mala vela much, ked som chcela seba rozpredat. Stratil sa kluc od dveri, zmizol v hmle menom utrpenie, pravdu syty hladnemu neveri, za dverami si uz nespomenie. Kratka Kraska, sladky hlas, laska, na mesiac. Tuzba, plnena, sluzba, suzena. Male oci, velky svet, ten sa toci, mrtvy kvet. Prianie, zakazane, mame, co nemame. Zmysel, nam uteka, uvidel, cloveka. Skladacka Laska je skladacka, male kusky zapadaju, ked sa dvaja spolu hraju, na lisku a na macka. Bez velkej skatule, ta sa rozbalila, prisla dobra vila, opreta pri mure. Chybaju niektore kusky, musel ich niekto ukradnut, ten kto vedel odhadnut, vsetky minusy i plusy. Stratil sa kusocek tvare, nikto vsak nevie ktorej, nikto nehlada chybu na svojej, ak su vsetci v prave. Az sa zahodi cela skladacka, tak sa zas uvidi, kto ako zavidi, a kto dal jeden kusok do vacka. Carodejnica Bola z velkeho mesta, taka jedna carodejnica, nemala cervene lica, stvorena z dobreho cesta. Sama kracala popri rieke, silny krok oproti vetru, ked nemala svoju metlu, robila kroky velke. Kracala do dialky, nemala ziadny strach, cez lesy i husty prach, niesli ju topanky. Lapili ju na krizovatke, nevedela ktorym smerom, za pomstou a Luciferom, podobala sa matke. Postavili silny stlpy, zapalili jej nohy, je tu koniec slohy, aj jej talent trpi. Milovana Z polovice milovana, v polovici milovania, lubit jej city brania, zranuju ju i brania. Pred pocitom samoty, z mesta do samoty, kde zabludila laska, ten co bludi ju laska. Zabludi kto pocuje jej slova, najde cestu a zmizne bez slova, muz uvidi ine sukne pekne, kopacky vedia kopat pekne. Ale ona bola milovana, nad chudakom zmilovana, jej priatelkou je postele hrana, skutocna a nie len h(rana). Ked na poslednu veceru, rano vhodnu i k veceru. pride silne vytriezvenie, su milovane triezve? Nie? Vyvoleny Na dvere klope muz, chce odpisat vodu, otvorim dvere do zachodu, "tak si posluz". Tento je vsak iny, tuzi po letnej laske, mat srdce na retiazke, tak ako na prazdniny. Zoznamenie pri doske, on sa pyta vela, netaha do kupela, nezneju slova sproste. Nechava mi cislo, pre divne predtuchy, pripadne poruchy, hlavou mi blyslo. Sestra pride ani z neba, vobec sa jej neleni, "aky je moj vyvoleny", "zvykol si... na teba?" Pohlad do neba V nebi na oblaciku, pozera na Zem, kde citim jej vnem, polozeny na konariku. Nedotiahnem do tej vysky, na nebo ani nedovidim, vsetkym ale zavidim, pohlad malej mysky. Lieta vo vysinach, vidi a vsetko pocuje, zije a nic nelutuje, v sviatocnych koncinach. Ale na Zemi je bieda, prepletene sklamania, chybaju ruk podania, aj tmava kraska je bleda. Skareda a zronena slecna, pozera do nebicka, kde je jej mamicka, vynimocna a nie bezna. Dve komety Niekedy sklopime usi, pockame na novinky, meskaju presne ako hodinky, hovoria to co kazdy tusi. Vsetko mame vsetko vieme, dokazeme zamavat fyzike, nemame strach hovorit v lyrike, o tom ze sa uz nepohneme. Ostaneme prikovany, na rohu dvoch nestasti, spolu padame do pasci, kto nam pride do rany. Raz najdeme aj seba, mozno v novej tabulke, ja budem pri Bambulke, opreta o kusok chleba. Neviem dobre kde budes ty, prehladavat nadeje, mozno nas dokopy zaveje, dve zabludene komety. Ocelove slzy Ocelove slzy planu, dvojica na obrazku, prave spoznava lasku, skutocnu i hranu? Ale slzy stekaju stale, niekedy len tie su prave, skoncili letne a hrave, spoznavania pomale. Teraz ju mrzi fotka, pri nej krive noznice, vytiahnute z police, kde zacala laska krotka. Rozprudila sa krv v zile, narazila na ziletku, darovanu vo zmatku, za jablko davno hnile. Teraz sa modli k Marii, za moznost vratit cas spat, namiesto princa ludska smet, aj jej slzy si ho vazili. V zasnezenej naruci V zasnezenej naruci, potichu caka sklamanie, ocakava kratke stonanie, pod papucou v papuci. Aby prislo potesenie, musi prist rana cez sny, ked su hrdinovia nervozni, nikto necaka na zlepsenie. Dvojica v naruci spolu place, tak ako jeden stratili chut zit, nastupit na vlak a prec ist, strach zakryl vsetko dracie. Jedna snehova vlocka, nepodstatne schulena spojila mlade kolena, priblizili sa troska. Na dotyk lic to nestaci, odvaha sa skryla do skrine, hadaju sa kto je na vine, ten kto miloval sa mraci. Smutna sviecka Na hornej chalupe, ticho svieti posol sprav, tu nekrci sa cely dav, len svetielko na kozube. Zapalena za dusicku, malicky pan sveta, navstevnik prveho leta, ma tu svoju policku. Hracky bez odtlackov, medvedik pripraveny, uz sa nikdy nezmeni, koniec bez zaciatkov. Prazdna izba bez pavucin, takmer bez zivota, smutok a porota, ktora spravila jeden cin. Odvtedy svieti sviecka, hrdost jej vzdy chybala, aj by s vecnou tmou splyvala, ale nevie byt herecka. Odist prec a zamavat Podlahla pokuseniu, odist prec a zamavat, vsetky dialky prekonavat, pre tu chvilocku blazenu. Byt sama a opustena, na pokraji svojich sil, tam pri kraji krasnych vil, kde niet miesto iba pre zenu. Odist pre svoj velky navrat, pohnevanie s udobrenim, pohnevana s udobrenym, hladat vyhlad i zavrat. Srdce stoji a nevie kam, roztrhnut sa nemoze, ani na lepenie sa nezmoze, urcena k nudnym hram. Na spravnych a zodpovednych, s usmevom zo zuly a uhlia, vzplanie rychlo kde sa dvaja tulia, krali dotykov poslednych. Na moste Na moste sedi smutny klaun, ten co tesil vsetky deti, teraz place o preteky, mlcanim pripomina chram. Moze sam za mlcanie, vsak hovoril vela, ked vtipy z ineho pera, nasledovali ho spontanne. Teraz mlci celkom sam, kde uz nikto nechodi, zastal cas a smiat sa nehodi, iba on a krdel vran. Tmave ako svedomie, ked ho zahodil za tuzbu, urobil sam pre seba sluzbu, prvykrat a vedome. On nemoze do cirkusu, ktory sa vola Zivot mladych, preto pozdravuje pozostalych, ktorym sa netrafil do vkusu. Padajuci list Medzi snehovymi vlockami, pada zozltnuty list, pokryty malymi bodkami, nevedel kedy ma ist. Cakal az na zaverecnu, postupne stracal priatelov, nechcel na cestu nebezpecnu, stazoval sa na listov zlodejov. Zelene listy davno odisli, zo zltych je posledny, je to dlho co na cestu isli, ako prvy ti nezbedni. Ostali len nerozhodne, listy neoblubene, nevedeli co je vhodne, klamstva co boli slubene. Teraz pada ten posledny, do kaluze i do blata, nebude cisty ani smadny, jeho posledna komnata. Najkrajsi sviatok roka Kde bolo tam bolo, bol raz jeden domcek, v nom robila stromcek, sama a nesmelo. Namiesto saloniek jablka, pekne iba z jednej strany, mala taky zvyk od mamy, pod tanierom posledny dukat. Nesetrila papierom, darceky su tak vacsie, aby cas rychlejsie presiel, rozbalovanim so zasterou. Vo velkej krabici, tesi sa na pero, moze sa rozpravat nemo, s fotkou na polici. Aj z mala vie mat dost, nic jej viac nechyba, ved v konzerve ryba, jej robi spolocnost. Smutni vlci Ide dievca cez cistinu, hlada liek choroby, ukute do podoby, ktora hadze vinu. Vykracuje celkom sama, zronena a zhrbena, s prezyvkou no bez mena, skor dievca ako dama. Stretne iba smutnych vlkov, ktori nevedia co so sebou, nepatria do slavnych pribehov, su len zmesou hladnych krkov. Hladni ale nie zufali, nepoznaju nenavist v svorke, ani chorobu v ponorke, ju by si na veceru nedali. Ucila milovat smutnych vlkov, vysmiali sa potichucky, presli cez lesy a lucky, do novuckych utulkov. V tvojom jedinom sne zabludis Zacala som snivat, ked som prestala zit, tvoje pery su len trik, nechcem uz viac splyvat. Zakazujes moje sny, a ja mam byt v tvojich, v satach ziadnych i mnohych, za omrvinky dve ci tri. Nemozem nic iba cakat, na tvoj odpor k milovaniu, bez tela vraj k zaplakaniu, nebudem ako zaba skakat. Poznam vsetky tvoje tvare, v snoch su stale inaksie, davas ma medzi tie pomalsie, a preto nie som nikdy v prave. Odchadzam a ty sa zobudis, nebudes si vediet snurky viazat, utopis sa ked budes cez lzi plavat, v tvojom jedinom sne zabludis. Pod lampou Stojim pod poslednou lampou, na najtmavsej ulici, kde hladil si ma po lici, ked sme prechadzali tmou. Teraz citim tmu v hrudniku, ked stojim pod lampou sama, ocakavam ci pride z tmy rana, a ja budem lezat na chodniku. Prajem si trochu ochrany, pred tym hroznym svetom, zakazal si ju svojim vetom, nemozem plakat pri hrobe mamy. Uz nie, lebo uz som velka, pre teba len malicka, das mi ruky do tricka, chodis s inou od pondelka. Ma krajsie oci a pery ako ja, o dalsich veciach pomlcim, pod lampou sa rozlucim, tyzden meska vychadzka tvoja. Cesta vpred a zostavanie Zahodit starosti sa niekedy neda, kazdym krokom padame do blata, nepochopenie je nasa vyplata, laska tak ruzova je zrazu hneda. Spoliehame sa na cudziu pomoc, tam kde nepomoze desat anjelov, mozeme sa hrat na kralov a frajerov, sudit len seba mame pravomoc. Stale sme na kraji inych priepasti, nieto cloveka, co vie rychlo vstavat, pripravit na cestu a z mostu mavat, znamenie meska a nas bolia kosti. Nepohneme sa z miesta, tak pridu starosti hned k nam, ukaze sa, ktora je dama z dam, kto zastane sam seba tresta. Od blata sme od hlavy po paty, mala tuzba byt na silnych rukach, vrcholi v najvacsich mukach, kde nie je vzduch, tam nie su kvety. Roky Roky stale pribudaju, nemas silu zastavit, to co je zle napravit, vymenit chaos za slavu. Minas zivot umieranim, dlha priprava na nic, ty si vlacis svoj kriz, male uspechy na dlani. Primale na zamyslenie, privelke na chapanie, ako tenisove podanie, chces odhodit svoje snenie. Sny su iba prepichom, vedlajsi produkt spanku, strela celkom mimo branku, nadanie zdedene po nikom. Snivam lebo som strelena, starnem ako ktokolvek, hodim sipku smer stredovek, aj tam zostarnem nepochopena. Vysycham Na srdci mam velku pust, duny starych spomienok, vody ani pramienok, od vlahy len ujst. Vlaha od Alaha nestaci, nebude balzam na chlopne, do zrkadla silno kopnem, dufam ze mi to prepaci. Nepaci sa mi obrazok, ktory nikdy nebol pekny, ty mas ovladac tak prepni, bez zbytocnych otazok. Starnem a z vnutra vysycham, nic neponukam svetu, iba jednu kratku vetu, s ktorou si nepotykam. Pride ina a bude zit, kracat do blizkej dialky, donesie vonu fialky, bude ihla a ja jej nit. Dievca stretlo anjela Nespadni do tej mlaky, radi mi anjel dobre, nemam to brat osobne, ale zivot uz byva taky. Preco by som nepadala, nepoznam toho anjela, nechce od mna privela, ale vzdy som sa v mlake hrala. Spadnem a rada, budem mat preco zit, kazdu sekundu oslavit, ale zivot nie je zahrada. V skutocnosti je jedna mlaka, do ktorej pad si zapamatam, nie som krasna a nelietam, ale zivot sa mi stale rata. Umyjem topanky neskor, aj kridlo toho anjela, voda sa svetom rozlieva, ale pre niekoho som netvor. Zavislost Dycham temno ktore mi, zaplna moje pluca, necitim sa byt suca, bojovat o problemy. Zapalovat tuzbu stale, vo vrecku chyba zapalovac, nechuti od babky kolac, ked sa na dospele hrame. Obet vlastneho prekliatia, dobrovolne z dochodku, vsak netreba dobrotku, ked stencuje sa vyplata. Smrdim sama sebe prave, bojim sa zleho zrkadla, mozno by som odpadla, ako sa to deje stale. Neviem ci chcem bojovat, tak sa ticho v klbku zvijam, sama seba preklinam, komu na seba samu zalovat? Bojujem Nemozem sa nadychnut, necitim svoju skazenost, som skriatok a horenos, musim si na seba zvyknut. Nie je to lahka bitka, diera v dusi sa nevzdava, ta za svetom zaostava, hlboka je zrazu plytka. Jeden kusok nikotinu, prosim si i nenavidim, odvtedy uz patrim k inym, kto chce nech si hadze vinu. Smrdia mi sny a utekaju, zafajcena fotka mojej mamy, aj som rada ze nie je s nami, certi v hlave nezaspavaju. Este dieta a malicka, voniam co je ta laska zac, milovat nikdy nechcem plac, tesi ma, som tvoja krabicka. Nikotin Stastne trpim na prechadzkach, kde zhanam staronovy vzduch, navzdy opustit bludny kruh, ktory mi v hlave robi krach. Stazujem sa internetu, hovorim mu tajomstva, najlepsi priatel miesto psa, pre seba samu robim osvetu. Pribudaju dni a hodiny, na tvari usmev blazeny, som vzacny pripad zeny, trpi zvnutra bez modriny. Viem na koho hadzat viny, mozem ukazovat prstami, hanit sa silnymi slovami, ked chutili prazdniny. Chladnem a kaslem nadalej, neviem co som to vyhrala, verim ze funguje odvaha, po prstoch nikotinu a tej malej. Zaspavanie osamote Sama zhasa poslednu lampu, nik ju v tom roky nenahradil, pomaly vypinac hladi, citi neschopnost i hanbu, Tma je vsade rozosiata, dostala sa jej aj do hlavy, ked sama vecery travi, oblubena ako mala vyplata. Otvara knizku pri posteli, spamati si vravi prve riadky, laska a ine neporiadky, nema zapalky co by ju rozhoreli. V snoch On a za nim este traja, Vino, bozky, zabava a romantika, krasny svet, kde sa s laskou tyka, ale chyba jednotka do cisla dvaja. Velke rande s ovladacom, viac lasky je v reklamach, skrehnuta zimou a v obavach, dalsia vlna boja s placom. Prekrocit svoj tien Prekrocit vsetky svoje tiene, dostat sa za vsetky limity, ked clovek zivotom rozbity, nesprava sa k zene ako k zene. Je tak tazke odpustat, ked je v zrkadle nepriatel, vankuse slzami poliate, nutia ta "tu lasku vrat!" Potom zabudnes mat rad, zabudnes to tajne heslo, ktore cely zivot nieslo, bez neho nema co hriat. Zobudis sa zasnivany, pocit pravdivy i hrany, ked si blazon ustrachany, mas kusok spomienky na dlani. Zabudnes na tien a rychlost, ktoru si chcel prekrocit, seba i vsetkych zaskocit, hlupak s titulom jeho vysost. Hladanie cesty Kraca temnou ulicou, zahalena s maskou, je netvorom ci kraskou? Rebelkou buducou? Videla svoje nove vzory, z vyssich hlbin poznania, kde sa ludia ubrania, nevyhladavaju nory. Cez ruky ma tmave stuhy, ukradnute z cintorina, smrt ju celu obopina, zivot zije zatial druhy. Pre nu su vsetky cesty biele, daleke od novych idealov, kde niet mravcov vidi hadov, plaziacich sa do postele. Ostava len zhodit masku, vidiet znovu cely svet, hned to bude! Teraz hned! Len keby nebola na povrazku. Studna Do studne hadze mince, dievca s ocami z oblohy, pred zlodejmi slobody, ukryva svoje lice. Zdobi ho rana nenavistou, ked laska zmizla daleko, vtedy bola celkom namakko, nevratila uder ani myslou. Uz nevrati okamih, ale krmi vidinu stasteny, ktora pri nej nic nezmeni, sedi na vlasoch slamenych. Byvala otrokyna, hodila do studne poklady, dala by mince i hrady, aj ked je nevinna. Previnena koncom lasky, ukoncenim spoluzitia, jeho ruky ju zas chytia, vybicuju ju z krasky. Macka a mys Neodchadzaj stale drahy, pomenime udalosti, tak sa uz tolko nezlosti, laska z dediny a z Prahy. On velky a ja malicka, vodic auta pre drsnakov, dievca ukryte do teplakov, sviecok plna policka. Chcela som malovat na oblaky, srdce velke ako cely svet, nedostala by som odpoved, ani ak celu hlavu stratim. Stratila som a uz nenajdem, pod bahnom vlastnej lutosti, ktora nikoho tak velmi nezlosti, ako tanecnik bez slova smiem. Nenaratam do poctu dni, co ma uz nechces ulovit, pomilovat a v citoch snorit, ty mas svoju realitu a ja svoje sny. Zbohom na stanici Zbohom na stanici, mavaju mlade ruky, zas pridu muky, upalenie na hranici. Taky je zivot odlucenych, stretaju sa aby odisli, na chvilu chory odvisli, do hudby pre hluchonemych. Aj ona kyvala oboma rukami, vlak odchadzal pomalicky, bagrove lyzice a nie lyzicky, sa z jej srdca stracali. Mal sveter od svojej mamy, ona kabelku od tej svojej, pre ktoru je on zlodej, na nu nesetria slovami. Zakazalo sa stretavanie, spolu pisali tajne, lubili sa krajne, za uprimnost pokarhanie. Mama mi zakazala "Mama mi zakazala telku," tvrdi nestastna Jula, chcu z nej dievcinu velku, nie taku co sa gula. "Mna nechce pustit na futbal, ale mna skola vobec nebavi, koniec ucenia by som bral, raz sa to iste podari." "Nemozem si kupit sladkosti, su to vsak moje zuby, beriem aj vapnik na kosti, chape kto nie je celkom blby." "Rada by som isla na chatu, ale mama ma nepusti, vraj nespravim ani desiatu, nemozem nikde priviest hosti." "O svojej mame nic nepoviem," povie posledne dievca bezhlasne, "bola krasna, to z fotiek viem, nic nechcela, kym odisla predcasne." Pololaska Pololaska v polotieni, z polovice spoznana, plavovlaska na prameni, do kelu zabiakom poslana. Malo lasky v prvej sekunde, tesne mimo pristroje, nedostatocne zmurknutie, zlozite zivotne postoje. Potom prisiel iny hrdina, uz nebol taky zeleny, dodnes na neho spomina, vsak bol nou zmeneny. Od A po Z celkom iny, ked mu verit odmietla, nemal na tom ziadnej viny, len ho nespravna stretla. Nepozrela sa do zrkadla, zaliateho slanymi slzami, zo skusky zivota prepadla, milovat vedela iba slovami. Polovica z polovice Posudzujes dve polovice, podla krasy a vsetkeho, tak ako tvar nema jedno lice, nechce byt mila bez mileho. Ty si najdes inu milu, premenis na svoju polovicku, pockas na tu spravnu chvilu, tuzis po kraske v mokrom tricku? Polovica z polovice, stvrtinove pohorsenie, maly pozdrav na lice, to povazuj za skoncene. Ak nevidis obidve stranky cloveka, ani na dialku vystretej ruky, bude vzdialenost medzi vami daleka, lasku zozeru naramne muky. Lubis naozaj ci z polovice? Z polovice neodpustim, z romaniku neupravene skice, nebudem tvojim zajkom pokusnym. Vietor hladka tvoje telo "Vietor hladka tvoje telo, a ty ako krizovatka, dolava doprava a smelo, skryvas sa ako kozliatka." Chlapec vola od hlavnej brany, jeho tuzba nie je zlozita, dotknut sa a dostat do hlavy, ci uz bude triezva alebo opita. Priblizit sa a ukazat lica, pre facku alebo pobozkanie, ci je prva alebo tisica, prave od nej si nezela nie. Vietor ustal po zavreti okna, vyhrala boj s prievanom v byte, sama seba vsak nepozna, za stenou slusnosti vsetko skryte. Rada by pozvala dalej, samotu zaliala vo dvojici, ostava jej vsak byt samej, alebo poslednej v trojici. Citim sa ako na spovedi Nedobrovolne na spovedi, vysvetlit detaily bluznenia, vsetko co v pribehu nesedi, o mne a chlapcovi bez mena. Neprezradim ani hlasku, chcem zit trochu slobodne, krutenie hlavou na otazku, co to bolo na balkone. Zakyvala som a co je? To som hriesna klamarka? Nikomu som neukradla more, vsak sama som len mlaka. Na spovedi teraz sedim, pocuvam rady do zivota, stavam sa nestastim bledym, ja a dvojclenna porota. Urobit ulohy a ist spat, lieky brat a vodu pit, zakaz lasku vyhladat, cervenym je "Zakaz zit!" Nedaleko od Trencina Nedaleko od Trencina, nie su vsetky Katky krasne, ta co bola uz spomina, je nametom tejto basne. Neviem ani cele meno, ani vahu netipujem, poznam iba jej bremeno, dotyk ruk jej poskytnem. Nemusi byt krasne telo, stale moze byt krasny duch, z trojice i sam a smelo, srdcom zahreje letny vzduch. Teraz hlada svoju mamu, bez priatelov a pristrojov, sama ma ale nadej malu, velky sen na malo slov. Srdcom najde suradnice, plus minus cely vesmir, mam ta rada a bozk na lice, jej prianie nikto nezmenil. Laska je retro! Retro su dotyky, aj vsetky bozky, zbytocne su jazyky, je jedno kto s kym. Mame uz inu dobu, ako vravia starsi, ako zemiaky nas skrobu, co hamburger, das si? Nevieme co milujeme, lebo nevieme milovat, stale len opakujeme, ako vraj ideme skonat. Krajsie ako ruky milej, su fotky ruk hereciek, keby len ruky, prilej! Uz vidime cerveny kobercek. Na nom laska celkom mala, nikto ju nepolieva uz roky, zmenila sa a starosti nabrala, za nami pocut tiche kroky... Jin a Jang Budem tvoj Jin, ty moj Jang, potichu snim, o hlbke jam. Budem ta malicka, ty moj velky obor, mavanie bieleho tricka, aby si sa ku mne zohol. Nebudes sam v laske, budu pri tebe moje stopy, tak male a kratke, ked sa na nich sneh topi. Ty si moj priatel i protipol, opacna cast skladacky, vylozene nohy na stol, kym ja pracujem na hracky. Dcerka sa opyta, co je to Jing a Jang, na prstoch spocitam, to sme my, ob-traja! Este stale dieta S malickym plysakom, akurat do dlane, rozmysla nad pravom, byt ci nebyt po mame. Rovnake starosti, v celkom inej dobe, pre trochu presnosti, nevie komu to povie. Najlepsej kamaratke? Ta je celkom neskusena, aj ked kvoli oplatke, prestane byt zena. Rodicom? To urcite! Zabiju dva zivoty, vsak mala vypite, nepripravena... na nehody. Az bude dospela, uz v dalsiu sobotu, doda jej nieco elan, zit pre tu novotu? Odist od problemov Odist od problemov, vytiahnut kotvy, ujst pred tazkou temou, s vykrikom do tmy. Na vsetko zabudnut, strhnut vsetky nalepky, pred vsetkymi uhnut, zavriet sa do klietky. Spominat na mladost, ktora tu nebola, nepriniesla radost, bola len potvora. Ked bol clovek maly, a chcel byt velky, kazdy dovod bol pravy, na zbabele spomienky. Utec ak to dokazes, budes na svete prvy, zit za murom si prikazes, nikdy sa nedotknes duhy. Co ta tazi, dievca krasne? "Co ta tazi, dievca krasne? Vsak je cely svet nadherny!" Pyta sa ten co cita basne, v starom vytahanom svetri. Dievca ticho odpoveda, menuje mu cely den, co tazi a preco je bleda, skutocnost ale i vnem. Pan sa pozrie neveriacky, tolko zla v niecom malickom, z odpovedi ma nove vrasky, podide blizsie s vozickom. "Preco places ked pises, o com ini ticho mlcia? A ci nevies, ze ty smies, zit inak ako v papuciach?" Dievca odislo z domu, lapalo do siete zazitky, cez burky i vacsiu pohromu, zmokli jej predstavy do nitky. Najskor iba na lice Prisiel si ked som odchadzala, nova vlna za tymi starymi, spociatku ziadna velka slava, nehral si sa s vlasmi hravymi. Zistovala som vlastne preco, vsak si na mna pozeral ockom, spoznala som o tebe iba nieco, a ty si ma odbil nakupnym blockom. Na nom kvety na vyhodenie, vraj len pre mna zlacnene, pytala som na to povolenie, tvoja pycha to nepripomenie. Dat som ti chcela srdce na dlani, ale ty si mi ruku nepodal, gesto ako facka od mamy, ktorym si mi srdce prebodal. Potom si nazbieral odvahu, dostala som najskor iba na lice, po facke aj na nohu dlahu, hrdina akych su teraz tisice. Preria Pomaly kracam preriou, bez kovbojov a indianov, boj medzi vinou a nevinou, vsetko pada jednou ranou. Ked su myslienky zblaznene, co je a co nie je hriech, stitky pri tom a onom mene, spravne je prve, no nech! Z kazdej strany tyranie, ktore mladu dusu nici, v zalostnych slovach plavanie, namiesto snov o Parizi. Uprostred velkeho nicoho, nemozem sa pytat na smer, mam mapu ale co z toho, ked so svetom nemam mier. Hranice mojho maleho sveta, uzavieraju mile sklamania, lubim ta ci ina veta, pod kamenom byt nezabrania. Priepast Kracam nad priepastou, ktora je tak hlboka, ostavam stale s tou, myslienka padla do oka. Skocit a padat sekundy, ukoncit roky bez zaciatku, zabudnut na zivot kruty, nemam to v hlave v poriadku. Pozrela by som za priatelmi, ktorych by som padom zabila, cez potoky slz v herni, neplakat som sa snazila. Padla by som naposledy, bez pokracovania na konci, len priepasti do biedy, rozhodni kto v nej skonci. Najradsej zakopat priepast, nosit zrnko za zrnieckom, caj namiesto slz na stol klast, nekracat po lade tenkom. Bez, vyznamna Nova piesen hra v mojom prehravaci, o radosti ktora je v kazdom z nas, ide len potichu ale aj tak mi to staci, vsetko je nadherne a netreba vratit cas. Striedaju sa v nej spevacky krasne, prva je z detskeho domova, druha pise texty trochu otazne, uz tretikrat je z nej vdova. Spievaju o rozkvitnutych lukach, po ktorych v piesni nikto nesliape, skutocnost je prechod zihlavou v mukach, bolave nohy celkom zodrate. Refren je o tom, ako si oci otvorit, aj ked niekedy vidia viac beznadeje, od smutku a problemov sa odpojit, prebudit v sebe co nas dopredu zenie. Na dalsi den ju pustim znova, aj ked je vraj bezvyznamna, na rano, ked skoncila nocna mora, zacina piesen „Bez, vyznamna!“ Pavuk bez pavuciny Pavuk bez pavuciny, smutne caka na muchu, znicili ho inych ciny, teraz mu skvrka v bruchu. Matka bez svojich deti, kraca po detskom obchode, ucel prostriedky vraj svati, bez nich sniva o pohode. Nad horami uvazuje, orol narodeny bez kridel, aspon v jazere sa otuzuje, no kto to kedy videl? O chlebe si hladny mysli svoje, aj jemu niekto krajec odkroji, dostat sa k nemu budu boje, ak este mesiac v rade postoji. Laske nema co chybat, ale chyba niekedy kazdemu, k ruke druhu ruku treba pridat, podat ju svojmu bliznemu. Aj ja mam svoj svet Aj ja mam svoj svet, kde ma tlacia kamene, chcel som vsetko hned, poznate ma po mene. Aj ja mam svoj svet, kde su steny skrutene, labyrint za mnou i pred, na Krete postavene. Aj ja mam svoj svet, kde je bozi zasah odplata, neviem tkat slova do viet, Francuzsko s mecom dievcata. Aj ja mam svoj svet, kde su ludia slobodni, bez ludskej tvare je zit hriech, prisli tanky namiesto pochodni. Aj ja mam svoj svet, davam ho do kazdej basne, silny ako skala ci ako kvet, srdcom co je plne alebo prazdne. Len ty a ja na lavicke Len ty a ja na lavicke, asi sme na nu pritazki, velky chlapec a to malicke, ale privelke na hracky. Nikto nepozera na hodinky, cas dnes nie je dolezity, krasne je vsetko bez vynimky, zivot zrazu nie je zlozity. Potom prisla tragedia, autobus do jeho dediny, vytratila sa harmonia, z dvoch ostal jediny. Pozeram sa na jeho ruku, ktora mi mava odmerane, prerusovala vecnost hluchu, nikto nevie co sa stane. Prerusila nas zakruta, dalsia a este jedna, blizi sa realita kruta, v kute po laske smadna. Hlupe cakanie Opreta o zeleznicu, ocakava svetlo a hluk. pride az k jej licu, smrt a nie opuch. Posledna hranica, dalej sa neda kracat, bez vody hadica, silou sa zacne stacat. Nedrzi ju lepidlo, ale vacsia sila, posadila ju nakrivo, beznadej spanila. Tisicky dovodov, nema ich spisane, facky od rodicov, aj smutne priznanie. Hanbi sa pred sebou, boj s vlakom ako vlani, nahradila mudrost nehou, sedi na nespravnej kolaji. Ak ju pre tvoj svet nezrusis Odisiel do seroprazdna, dokonalost isla s nim, za lasku len cesta prazdna, za grilovackou len dym. Zdvihol kotvy ako sa cakalo, ked kotvil pri tebe vecnosti, stastie ho len na chvilu ovialo, chvilu za stravenie mladosti. Ani sama nevies ci places, mas vzdy vsetko na haku, do reci aj svojim snom skaces, samotu polievas v baraku. Pritom netreba tak vela, ani otvarat srdce nemusis, kazdy den moze byt nedela, ak ju pre tvoj svet nezrusis. Predsudky su na vyvracanie, slzy na vycistenie duse cloveka, kazdy moze lubit a nie? Loz alebo pravda odveka. Nekonecne hladanie Marne hladas odpustenie, ako mesto na mape, namiesto zivota snenie, o tom kto ta nechape. Mozes ho vsetko naucit, dat mu manual na seba, informaciami ho mucit, ak chapat niekoho netreba. Nenalejes rozum lievikom, to by bolo prilis lahke, nepomozes ani so slovnikom, stratenemu na krizovatke. Mozes mu dat navigaciu, ktoru nezapne ani raz, narazis na situaciu, sama pomyslis na povraz. Raz ta najde na cintorine, ked bude hladat celkom inu, opojeny pravdou vo vine, za vsetko ti da vinu. Flaky na vankusi V teple ma trapia zimomriavky, neviem pravdu co sa smie, namiesto lasky hlupe stavky, kto kedy komu povie nie. Ukryta som pod perinou, aj ked horim tuzbou zit, bez zivota svojou vinou, pod vankusom tichy vzlyk. Placem nad tym velkym stastim, co som poznala iba malu chvilu, ked som bola s chlapcom krasnym, on nosil kvety pre svoju milu. Ale vsetko dobre konci, inak ako sa zacina, svet sa zas dokola toci, ked pribudne dalsia modrina. Nemam slavnu modru krv, iba podliatiny snad i na dusi, podpis so srdieckom bol prv, teraz uz len tmave flaky na vankusi. Na druhom brehu radosti Stale hladas utrpenie, na druhom brehu radosti, ani anjel si nespomenie, ze si dobrak od kosti. Raz ho najdes priviazane, v ruke budes mat mec, ako Damokles v svojej slave, konaj alebo odid prec. Nema meno tato tarcha, ale vazi privela, za dobrotu silno karha, v nudzi najdes priatela. S nim najdete utrpenie, do trezoru ho zavriete, ukoncite hrozne snenie, len tak za nim mavnete. Priatel nepride celkom sam, musis pohnut svojim srdcom, otvorit ho svetu dokoran, najst stabilitu v svete trasucom. S inym Hovoris o laske, aj ked ju nepoznas, zivot v peknej maske, ktoru s laskou odovzdas. Precitas cele knihy, navstevujes stranky, dokonala bez ryhy, bez chuti muchotravky. Nikdy si ma nemiloval, nepocula som „mam ta rad“, za poucky si sa schoval, nechcem tuto hru hrat. Chyt ma raz za ruku, bez zjavnej priciny, nehladaj poruchu, vo mne ked chcem ciny. Aj tak to nespravis, ja ostanem sama, raz ma celkom stratis, budem sa s inym tesit z rana. Horiace zaclony Za horiacimi zaclonami, ostavam stale studena, setrim dychom a slovami, v malom klbku schulena. Hlava medzi kolenami, nevidi ten tmavy svet, rozsvieteny plamenmi, ktore sa volaju hriech. Vsimla si ma len Samota, podala mi svoje dlane, zatrasiem ako bez zivota, zvedava som co sa stane. Nic sa ale neudialo, stale som tu sama, den ktory nemava rano, vecer povie „To sa stava“. Zapalky drzi trasuca sa ruka, dobre viem co to znamena, srdce ani rozum ma neposlucha, som sama zo seba zmatena. Bolo jedno smutne srdce Bolo jedno smutne srdce, v dievcenskom tele zamknute, nalavo i napravo pluca, tiche a pre prosby hluche. Chcelo objavit krasy sveta, nestat pred ziadnymi mrezami, ako to spravit, to sa neda, nevedelo narabat so slovami. Uvaznene len s idealmi, ktore poznali krute reality, v dievcati medzi zenami, ziadni princovia a poniky. S pocitom stratenej lodky, ktora je medzi burkami, derava a skazene dosky, ktore ju podporovat prestali. Srdce klesnut nemoze, nikdy nebolo na povrchu, zlietnut mu nikto nepomoze, nepovie „je to v suchu“. Basne na stenach Kreslila basne na steny, konkurovala grafity, neziadala ziadne zmeny, len nechcela sediet na... V basnickach vela otazok, medzi riadkami odpovede, vzdialene morom prekazok, zamysliet sa je povolene. Raz niekto doniesol farbu, zmenil steny na ruzove, zakryl tak klamstva i pravdu, myslienky malo tuctove. Znovu pisala na steny, a znovu prislo malovanie, nemaju byt ziadne zmeny, nebolo po nich ani zdanie. Dievca odislo daleko, ruzova sa stala sivou, ked sa vratila po vekoch, videla mladeho basnika s milou. Mozno je len mozno Neprides o dom, ked ho nemas, zostane vsak ston, na kolenach. Budes plakat mesiac, stale o tom istom, chtiac alebo nechtiac, na papieri cistom. Raz prides i o srdce, pre burku v mozgu, signaly matuce, nepoznaju odozvu. Mozno najdes na ceste, ktora pojde cez lavu, zahodis ju za plece, tam najdes lasku pravu. Ale mozno je len mozno, jednym moznom ostane, postav sa zivotu rovno, bozk ci facka ti pristane? Berlinsky mur Postavili sme medzi sebou, zatarasu z odlisnych svetov, ani s laskou ani s nehou, bodka za poslednou vetou. Berlinsky mur je nasa hranica, som tvojim vzdialenym vychodom, tvojimi slovami neschopna samica, zit zacinam az s tvojim odchodom. Ty si bol moj slobodny zapad, prislobodny na krasne milovanie, stale sa v spomienkach sparat, namiesto zivota dlhe premyslanie. Oddelila som sa od teba a rada, ked vojna citov zasiahla hrude, hlavne mesta zivota pod sekerou kata, zi sam, nechcem zit s tebou v blude. Nepoznas a nepochopis moju stranu, pre teba je ciernobiela a pre mna farebna, labut tam kde hladas ciernu vranu, plakat budem rada na dotyk ineho ramena. Minulost Odpociva clovek davno minuly, nepoznal lasku cez esemesky, bez lyzi a kolieskovych korculi, pocuval len dazd a hromy blesky. Nic nemal a nic mu nechybalo, bol so svojim svetom spokojny, vsetko sa s clovekom zahravalo, na studenej zemi bol spanok pokojny. Dnes tomu aj tak nikto neuveri, aj sama som dlho na pochybach, nezili v blahobyte a sladkom mieri, umierali a mrzli na svojich chybach. Nezmenili sme sa ako ludia, stale mame aj to co nepozname, vycitky a beznadej nas budia, aj ked sa na mocnych bohov hrame. Pri hrobke stojim s novou pistalou, skusam tu najstarsiu melodiu, ako v mori som len kvapkou malou, zmenena a nova na prazdnom podiu. Na bielom koni Na bielom koni prichadza muz, cvala celkom sam a odhodlany, silny ako strom, ktory prezije pust, uz davno nie maznacik svojej mamy. V tvojom okoli hlada nevestu, krasnu a ochotnu byt stastna, pri tvojom dome sa pyta na cestu, aj ked je jej hlava stale mastna. Vyjdes von ako s vetrom o preteky, kto ta bude respektovat stale, schopna zit naveky s niekym, nezabudne na teba uz pri rannej kave. Nacas no neskoro vychadzas z domu, pri inych dverach nasiel svoje stastie, cakas radost ale priprav sa na pohromu, vsade vokol teba uz rastie. Volal sa Martin a nesplietol si adresu. nedoniesol sneh ale prilezitost, dokonaly ako pan z pekneho nakresu, ukazal odvaznejsej, ze je krasna bytost. Celoslovenska Spoznavame mesto Kosice, hlavne ty a moje lice, aj tam za kostolnou vezou, v nadhernom meste Presov. Ked ideme cez Zilinu, ty odrazu myslis na inu, este daleka cesta do Bystrice, ale ty uz mas jej skice. Facka ostra ako britva, ked hlasia stanica Nitra, hadzes zrazu na mna vinu, ked sa blizime k Trencinu. "Ale ty si len taka hrava, pozri sa, tu je Trnava." "Nie som, ty hlava derava, pozri lepsie, Bratislava." Udobrujeme sa a nie biedne, ked vlak zabrzdi kus od Viedne. "Mas v hlave navyse koliesko, s tebou rad znovu prejdem Slovensko." Asi nie som zena Nemam drahe topanky, nezdaju sa mi byt nutne, ani vyzor pani hrobarky, stvorenia, co je stale smutne. Nemam v kabelke vobec nic, neviem tam dat celu drogeriu, malovanie je pre mna kriz, nemam rada cervenu ani sivu. Nakupovanie je statie v rade, to co chcem tam nikdy nebude, radsej so zlou postavou ako o hlade, nech je spokojna napln do hrude. Prsia mam ako zehliaca doska, nechapem zmysel plastiky, ani fotak presviedcat, ze som kocka, nevadia namiesto vankusov spendliky. Pri romantickych filmoch davno spim, vsak co ze je to nezvycajne, az s reklamou za filmom sa zobudim, asi nie som zena, mam to po mame. Nenavist Trhas moje fotky na kusky, zahadzujes prsten dany z lasky, zaradujes ma medzi husky, zijes zivot bez jednej otazky. Fotky dosli, aj moje listy, z ktorych si vysypal pismena, nezahreje v peci prvy ani sty, posledna pusa ozaj posledna. Nemyslim na teba, ty na mna ano, zivi ta nenavist velkou silou, nepojdem s tebou tou branou, aby som bola ako hruskou hnilou. Rozhodol si sa ma nenavidiet, neviem ci ta do toho niekto nutil, tak ako cas vo vecnosti plynie, ty si v svojom svet zabludil. Raz zistis ze to nema cenu, vybijat energiu na ciste zlo, pren nestretnes tu spravnu zenu, namiesto lasky sa budes predierat tmou. Laska a ine zverstva Uz... by aj stacilo, laska a ine zverstva, slnko tvoje sa mracilo, si jedina alebo siesta? Vraj zmysel nasho zivota, idea nasho slavneho bytia, cakat co povie porota, od ludi, niekde do pritmia. Schovavat sa pre pocit, ze si niekto zasluzi doveru, o kusok zivota prosit, potom preco mame neveru. Hovoril ako velmi lubil, ten co na to zabudol, jedno urobil a druhe slubil, viac ako jeden rok mu pribudol. A ona na tom nie je lepsie, cely zivot caka na toho praveho, ukryta v ulite a jej sance su mensie, zverstva veku uz davno nie zlateho. Splneny sen Splneny sen je na spadnutie, uz snivat len desat zivotov, take kratucke pobudnutie, alebo z polotovaru brechotov. V pristelke vedla nepochopenia, ktore kradne iluzie naberackou, tam je splneny sen ineho znenia, naopak, ale s lepsou omackou. Splni sa sen ten ci ktory? Ako sa medzi nimi vybera? O laske, co vobec nikdy neboli? O cokolade, z ktorej sa nepribera? Alebo sen o tom, ze sme sami sebou, nikto nam nedava na zapastia cislice, zit spokojne s laskou a nehou, alebo umierat ako velke prasnice. Raz sa mi splni jeden konkretny sen, snivam o tom ze bude ten pravy, ci sa nepomylim a rozhodnem pren, potesi, povzbudi. Alebo - len - otravi? Odisla nenavist Odisla nenavist, zdvihla svoje kotvy, stacil jediny hvizd, stratila sa do bodky. Neposlala ziadnu spravu, mobil aj Facebook cusi, nie pre ludi alebo stravu, dala pokoj (aj) mojej dusi. Mozno odisla na taxiku, ked sa stratila tak nahlo, nechce byt nablizku, urcite mala naponahlo. Neviem kde ju najdem, zamietla za sebou chodnik, skoda, nieco pekne jej prajem, krasny zivot alebo pomnik. Potom prislo prebudenie, nenavist sedi na mojej posteli, za srdce ma chytilo podozrenie, kedy sa nenavist vo mne osmeli. Hrdina Ako hasic co hasi plamene, ty hasis len svoj smad. Si hrdina, co ma srdce kamenne, akych nemozem povedat ze niet. Ako dieta, ktore zachrani rodicov, niekedy aj pred pozehnanim, medzi hadmi malou jastericou, s mottom „bez chvosta sa zachranim“. Nelubis, lebo sa to neoplati, v hlave dobru kalkulacku mas, neporatas tu hromadu objati, ked sa na niekoho len hras. Dam prednost inemu na motorke, ktory sa ruti z rana zahubou, si zabludeny hlupak vo svorke, ignorovany este aj potupou. Si hrdina, ale co poviem detom? Ako vychovam k laske a zivotu? Natieral si kazde slovo medom, zabralo to... na chudobnu sirotu. On Svetlo a ona Tma Boli dve nadherne deti, potomkovia inych rodicov, v mladosti cas rychlo leti, ako leto prikryte psenicou. Kliatba sa na nich dovalila, on sa stal panom svetla, tma si zas ju podmanila, rozchod ako kusok pekla. Chceli byt spolu cely zivot, ale svetlo pretina temnotu, inokedy ustupuje necitlivo, same caka na mrakotu. Ked on odisiel, ona prisla, zobrala zezlo do dlani, on cakal na svoj signal, vratil sa na svitani. Nakoniec k sebe nasli cestu, stretavali sa vecer a rano, cez den i noc cakali na prestup, prekliati prechadzali branou. Pod so mnou Pod so mnou a uvidis more, modrejsie ako nebo nad nami, len sa pozri tam uplne hore, a my sme pri zemi schovani. Chyt ma za ruku, ktoru ti podavam, je plna starosti, ale teba zvladne, pri chodzi ta drzim, pri pade napravam, cakam na otazky, jemne ci chladne. Poznam tvoju adresu, aj tvoje tajne miesta, kam ta s barlou odnesu, aj kde je tvoja siesta. Myslis, ze ma nepoznas dobre, cele roky na mna nepomyslis, nezahrnies ma nikdy do viet, ine ruky na tvari pocitis. Som a vzdy budem tvoje druhe ja, len pre teba som stale zapnute, vela toho zvladneme spolu, obaja, pod so mnou a drzme zlo zamknute. Medzi tmou a svetlom Medzi tmou a svetlom je nic, ludia to nic volaju vsetko, niekedy na holy chrbat bic, inokedy luka plna kvietkov. Kompromis alebo rychly prechod, revolucia nasich omylov, namiesto vyznani len brechot, za laskou novou i prehnitou. Krc smutnych pier na krizovatke, kde sa da odbocit len nespravne, biela zastava a odchod k matke, srdce sa zmeni na polarne. Alebo ina, krajsia cesta, pre tych co sa neboja tmy, alebo sa naucili nebat, neboja sa byt posledni. Len ty vies co obkresluje tmu, nie je to vzdy svetlo samotne, zahrajme sa na tmu taku hru, kde aj to temne vie byt dostojne. Sama Priviazana svojimi pocitmi, tam kde konci sloboda, za slnkom niekde v pritmi, zaseknuta do plota. Dobre vidno cestu prec, ale je tazke sa odrazit, nema ako Frodo mec, nevie samu seba porazit. Keby prisiel jeden krocik, vsetko by bol iny pribeh, staci niekde zabocit, dopriat si lepsi vybeh. Ale ostava celkom sama, zranena a bezvladna, ziadna uchytka ci hrana, bude viac smutna a ovalna. Krasny princ pojde okolo, ona bude kyvat zastavou, na happy end by to nebolo, umrie sama smrtou pomalou. Zachranena Uz nepotrebujem tabletky na depresie, zachranila ma milovana hudba, pomaly zistujem ako sa zije, pomohli ti najobycajnejsi ludia. Ziadne celebrity slavne, vavriny patria starym rodicom, zivot riadime sami a to je hlavne, bez toho vedomia je zitie o nicom. Mozem byt stokrat zatratena, ak mi ma kto podat svoje lano, hladna, smadna a zranena, pride vecer, noc a dalsie rano. Hovor si, ze sa nic neda, ale necakaj ze ti uverim, realita vie byt bleda, ak sa ukryvas do perin. Mozes pocuvat pravdu z kazety, ale hlavne je sa postavit zlu, dospeli necakaju na den deti, daj depke facku poslednu. Podakovanie za sancu pisat Sedela ticho v zasuvke, Zablatena princezna, mala svoje usi hluche, myslela si, ze je posledna. Cakala tam na svoj koniec, aj ked nepoznala zaciatok, chystala sa padnut do vriec, nesucich posledny zostatok. Stal sa zazrak alebo nieco, vystupila na svetlo stola, ani sama neviem preco, nadsena som nebola. Nepoznala som nadheru, ktoru som volala temnotou, celkom som dala na poveru, ze princezna trpi aj slepotou. Uvidela som svet bez tabletiek, kde hra len hudba ktoru milujem, radost uz nie je vecou momentiek, za to a vela dalsieho dakujem. V bielej tme V bielej tme cakam na cierne luce, chytia ma za srdce a odvlecu. zatlacia ma domov a daju papuce, do ktorych potoky slz potecu. Dockam sa, uz ostava iba hodina, mozno biologicka a mozno nie, zvazuje mi clenky a boli ma, bojim sa, ked cakam na svitanie. Dobre viem, ze vsetko raz skonci, ako koralky padnem na dlazbu, budem atraktivnym cielom, ci? Pre hlaven aj pre pazbu. Ako ukrizovana ticho stonam, okolo chodia druidi s kosakmi, kladivom mi otvaraju srdce dokoran, dostavam objatia zihlavou a bodliakmi. Uz neviem akej farby je sneh, myslim na prebudenie z nocnej mory, mrznem i horim na vrcholoch striech, v bielej tme, okolo ciernej hory. Laska je slepa Laska je slepa, dychat ti neda, zvysuje tep, a? Ucis sa predat. Aby si bola lubena, prehadzes satnik, nik na teba nema, si princezna vadnych. Vyskusas vsetky saty, ktore v obchode ostali, nelutujes trinaste platy, nohy nevladzu pomaly. Aby si ocarila praveho, das si piercing na lave ucho, chudnutie do plaviek bolelo, cokoladou na prazdne brucho. On prisiel a buchol do teba, nie srdcom ale bielou palicou, nebol slepy na rozdiel od teba, za lepsou isiel s kyticou. Zimna laska Hreje ked je najpotrebnejsia, laska zimnych mesiacov, dvoch ludi spolu vymiesa, oproti letnej je ako kov. Laska kdesi zo severu, pomaha spolu nezamrznut, zanechat v lade hlupu poveru, silna, ale i ohybna ako prut. Tak ako polarna noc rychlo nekonci, rozbieha sa opatrne a pomaly, nezvonia zvonce na jej konci, zacina tam, kde je cit schovany. Umozni plavat cez zastup vlociek, drzat sa za ruky pri namraze, vo vetre odist domov i do Ciech, prechladnut ale i tak byt v obraze. Tam su dvaja s cervenym nosom, ako Eskimaci si daju pozvanie, zalubena? V zime? Hej, no som, zima chce lasku a nie sklamanie. Strach Utekam medzi kvapkami, vyhybam sa priamemu stretu, strach je v kazdom schovany, nici zo zivota kazdu vetu. Ked strach sa stava priatelom, lebo je stale v tvojej hlave, prestanes ho nazyvat spoilerom, dobre vies, ze sa nieco stane. Pride dotyk ktory zaboli, neda ti dychat dojatie, strach do kazdej kapitoly, prepichne kazde objatie. Kto strach nezazil, nepozna, aka je hodnota zivota, si zla, bojis sa, si hrozna, dievca co sa vzdy namota. Ak sa priznam ze je mojim panom, tak sa hanbim a mam z ludi strach, mensi, ako vo filme hranom? Neviem, zo mna ostava iba prach. Vaza Som vaza bez kvetov, stratena za hrncami, ako lietadlo bez letov, predbehnute ponorkami. Stratena v bezvyznamne, zamknuta klucom zo zlata, retiazka sa z neho stane, sanca odist bude odviata, Vetrom i hurikanom, ktore mi tuneluju srdce, nik neriesi akym pravom, ked je aj tak trasuce. Ako vaza v nedohladne, bolo by sa treba zohnut, aj tak raz isto spadnem, nebude pri tom moknut. Budem totiz bez vody, kvety nepoznam dotykom, len si vypocujem hlody, urcene morskym konikom. Zivot je prilis kratky Zivot je prilis kratky, na premarnenie cakanim, cez bezne dni i sviatky, cakas tempom pomalym. Na dalsi kolacik, niekedy prvy bozk, rychlik ci babracik, cakas az dost. Mozno pride dokonaly, a mozno prave dnes, pevnejsi od skaly, bude iba tvoj stres. Cakas a on nechodi, ani ty sa nepohnes, na dvestom poschodi, na vsetko cakat chces. Treba vpred vyrazit, zvysit svoje obratky, na smutok dat povrazy, ale aj tak zivot je kratky. Tuzim po detstve Vratit sa po dlhom zivote, do davneho detstva, oberat cernice pri plote, nemoct s tym prestat. Po lesoch nahanat sa, zobrat hriby utokom, predbehnut svojho psa, v behu a i brechotom. Zaspavat na brehu rieky, pri slnecnom zapade, bozky dostavat o preteky, nezalezi kto je na rade. Ale teraz je vsetko vzdialene, aj ked sa rieka nezmenila, vsetko ostane len pri napade, spomienka srdce rozcarila. Pes tu nie je a ja sama, brechot som celkom zabudla, cernica je odpisana, a aj mne vek pribuda. Rodina „Ty tam vedla okna, co je pre teba rodina, v akej si a ci si spokojna, mas mamicku i tatina?“ „Mamicku nemam davno, stale ju mam velmi rada, nikdy na nu nehodim bahno, s nou je svet ruzova zahrada.“ „S otcom som sa nepoznala, aj ked mame oci podobne, o to viac som sa s mamou hrala, preto mi je na svete spokojne.“ „Neodpovedala si na otazku, nevadi, spytam sa niekde inde, kto nema svet v smutnom obrazku, uvidime, co z toho vyjde.“ „Na mamu mam len krasne spomienky, pre mna bude naveky ziva, otca stretnem ked prejdem svet daleky, dobre viem co je krasna rodina.“ Amor a jeho sipy Amor leti nad ludmi, pripravuje svoje sipy, caro malokedy zabludi, nie je to drevo z lipy. Ak niekedy netrafi, nevadi, nie je Legolas, rad prileti do debaty, chce trafit kazdeho z nas. Jeden sa schoval pod postel, neverou proti laske bojuje, iny navstivi novy bordel, tam sa len tazko zlutuje. Dievca sa schova za pocitac, mysli si, ze ju nik nenajde, pravdu ma a ziadny pytac, nenavstivi ju v jej podnajme. Amorovi dochadza municia, ostava len pre tych cestnych, ktory do neho nenakricia, „traf do mna a nie do hentych.“ Nenavidim snehove vlocky Nenavidim snehove vlocky, vobec sa im neda rozumiet, nepriblizuju nas ziadne krocky, zbytocne boli i su teraz hned. Zoberiem ich par do dlani, ale z nej dezertuju rychlo, nic tomu nezabrani, ako keby sa mi len kychlo. Skusala som ich dat k ohnu, vysledok bol stale smutny, otvorili svoju dusu vodnu, potichu sipeli "nezabudni!" Zabudla som co som mala, alebo co robit nesmiem, rada som sa s nimi hrala, vratia sa na neskoru jesen. Alebo nevratia a maju strach, myslia ze nenavidim vlocky, zo snehu su jemne ako prah, ktory prekracuju moje topanocky. Chlapi V srdci nosim neporiadok, nemam to kedy upratat, velky chlap ci maly skriatok, stale sa chcel so mnou hrat. Hrat alebo zahravat sa, uz ani rozdiel v tom neviem, spinave ci cistotne prasa, po ktorom si srdce periem. Mam pocit ako veza v Pise, padam a drzim sa silou vole, svedomie a to vsetko ma hryzie, v doline i na vysokej hore. Zrazu si na hory nespomeniem, srdce ma tazi a vlaci dole kopcom, hodim ho do mlynceka a pomeliem, zvysok hodim niektorym skodcom. Napriklad tym co spravili, neporiadok na dva zivoty, prisli, odisli a mna zranili, ako vzdy, ziadne novoty. Odvaha Kracas pomedzi tiene, len ty a tvoja odvaha, v hmle kde vsetko bledne, si ako vyzlecena do naha, Nemas vetrovku do dazda, ani stit proti silnemu vetru, mozno by to vzdala kazda, ani by neskoncila vetu. Ty vsak ides pomalicky, tam kde by sa bali stat, opustena vidis napisy, musime si pomahat. Nepozvana buchas na okno, pred tebou je iny svet, opakovane i ked nie rovno, az ti sikovnost zavidiet. Otvori ti akasi laska, ty ju hravo premozes, bez slov a ziadna otazka, lebo ked chces vsetko smies. Anjelik od mamicky Len jeden bozk, na vybrane lice, jediny skvost, vytiahnuty z krabice. Anjelik malicky, spuceny hrackami, patri do policky, ako vsetko od mami. Zaprasene ma kridla, nevyleti nad mraky, nepomozu bubliny mydla, caka na jedno z objati. Anjelikovi chyba z kridla kus, aj svatoziara je nakrivo, spomienka nepotrebuje vkus, ked zviera srdce blaznivo. Keby mohol vyletiet vysoko, pozdravit moju mamicku, objat ju naozaj divoko, pohladit ju tam po licku. Nelubena Nelubena, stratena, zasnubena, zlomena. Nesvojpravna, dokonala, sefka hlavna, sama ostala. Priviazana, skrotena, rozmaznana, zbalena. Vystiskana, zobudena, obohrana, pada na kolena. Opreta o zrkadla, vzpriamena, pevne spadla, mimo ramena. Volny pad Kralovstvo natiahnutej ruky, ty si kralovnou dotykov, prinesies pre vsetkych muky, alebo das seba do okov. Nemusis mat korunu na hlave, ta v penazenke postaci, uz nikdy nebudes v prave, ktokolvek na teba pritlaci. Prejdes svet prstom po mape, do depiek sa zas utopis, stastie zaspalo a chrape, kym ty si rany posolis. Darmo budes hladat lieky, ktore ta spravia zeleninou, na to ani netreba tablety, staci len chut nebyt inou. Po rokoch aj tak nespomenies, na mesiace co ta mal rad, iba jedno srdce stale peries, ked zaziva na zem volny pad. Kralovna s ladovym srdcom Kralovna s ladovym srdcom, do snehovych vlociek odeta, rozprava o princovi sucom, ktory ju zoberie do sveta. Niekto kto pozna lasku, vsetky hlavne kapitoly, ulozi ju na retiazku, len pre nu si srdce otvori. Tam, kde sviecky chybaju, zahori krasne objatie, hrkocu dva hrnceky caju, vsetko smutne je odviate. V laske nie su reklamne pauzy, iba tie vazne a skutocne, pride posledna az navzdy, pre svetlo je vsetko polnocne. Ostane navzdy kralovna, jej umelec bude mraz, hudba navzdy iba komorna, milencom ostane iba cas. Ukradnuta basnicka Ukradnuta basnicka, z nezamknutej izby, odteraz ina policka, jej pobyt zaisti. Zmizla ked to necakali, rychle ruky beru pismena, ine su tazke ako skaly, ako kusy kremena. Basen ma svoj maly vylet, do izby za sklenymi dverami, sluzobna cesta, alebo ulet? Teraz odpociva u mamy. Dcerina basnicka je slavna, stahuje sa malymi podrazmi, bola v zasuvke prachom zasypana, teraz je na stene medzi obrazmi. A co na to dcera vravi? Nic, iba caka kym bude sama, poriadok s basnickou spravi, hodi ju do izby, kde ju nenajde mama. Namalujme spolu sen Namalujme spolu sny a tuzby, vysusme tus davno vyliaty, dajme mu cas, nech si bluzni, vyliali sme ho kedysi ja a ty. Temne sny prosim na ruzovu, poslime ciernu do daleka, urobme z nej farbu snovu, pre kazdeho cloveka. Pridajme aj peknu fialovu, na zamyslenie z rise snov, klasicku alebo celkom novu, inu na spln a inu na nov. Zlte kvety na peknych lukach, nie je treba zlty sneh, nech odide od nas strach, ty ho odohnat vzdy smies. Spravme duhu zo spomienok, z fantazie a smelych tuzob, poslime hlupy svet do plienok, malujme vysiny do hlbok. Slnko na dlani Ponukas mi Slnko na dlani, aby ma zohrialo v dlhe noci, aj ty sam si vsak schovany, netuzis aj ty po pomoci? Ale si chlap a chlapi neplacu, aj ked plac boli viac nas, ked sa vyplaceme i kolacu, si daleko, alebo to tak hras. Vlastne Slnko ani nechcem, postaci mi tvoja dlan, tvoja blizkost a tvoj vnem, aspon jedna, ked ta mam, Ine veci vedia zahriat v zime, aj poslat zimu velmi daleko, netreba vediet kde skoncime, ked sa stretnu dotyky prstekov. Nechaj si slnecnu sustavu, neujdes zo silneho objatia, ber ma radsej za svoju pravu, tu ine zakony pritazlivosti platia. Spominas si na tie slova? Boli ma srdce ked tu nie si, spominas si na tie slova? Ruka v ruke cez hory a lesy, bola som vtedy bez teba chora. Horucka medzi plucami, schladit si ju iba ty chcel, nebolo ty a ja, len my, kazdy na ulici zavidel. Ale ako utieklo kazdy vecer Slnko, aj ty si uvidel suknu celkom inu, prosila som, tahala za rukav prudko, Prometheus stratil svoju hlinu. Teplo vystriedala dlha zima, od januara do decembra mrzlo, srdce plne lasky pomaly zhasina, len minulost zivi nase kuzlo. Az si raz spomenies tak sa ozvi, slova vdaky nie su na programe, zivot mladych nech nie su len prosby, ma oci po tebe, nie po mne, po mame. Chlieb s maslom a na to yperit V ustave drevenych ludi, cakam na smotanu bez kavy, srdce, neprevrat sa mi v hrudi, este ticho pride slavik spevavy. Zaspieva na krasnu notu, silou ustavnej vacsiny, zatial co blazni stale klopu, na dvere skoly cez prazdniny. Mozno sa to v zivote hodi, ak zistim, co znamena zit, so smadnou tavou na jednej lodi, chlieb s maslom a na to yperit. Predala som vcera kormidlo, uz ani dobre nevonalo v zime, rutim sa na pust, more zmizlo, vsetci na povel s plienkach stojime. Zaklopem aj ja, nech prejde cas, ten volny vymenim za listok do stada, dajte mi sekeru, navstivim aj vas, rychlo si nieco zelaj, pada nam vlada. Odkaz pre seba v zrkadle Bojujes za krasne pravdy, aj ked mas v dusi opak pekelny, hlupa si a nemas hanby, priznat sa sama sebe nevies, ver mi! Nestvoris nic v tomto svete, si pre neho celkom malicka, zahrabana v citrone a mate, aby ti zima nesfarbila licka. Bojis sa hovorit a usmev nepoznas, necudujem sa, vsak si zabudnuta nula, zaujimava nie si, ani jeden vlas, kde byvas? Tamto je tvoja skatula? Pocmarala si zrkadlo ruzom, taky by ti nikdy nesedel, skareda si, skryta za vankusom, ako keby to davno kazdy nevedel. Schovavas sa a tak to aj ostane, Nightwish dookola je len pre kravy, ani usmev, nic, to je tvoje vyznanie, terc smiechu pre krysy a potkany. Lepsie sa pada vo dvojici Laska, ta ta odbremeni, ak vlacis srdce za sebou, prinesie len velke zmeny, ber ju vynutene ci hrou. Ak neberies ty tak berie iny, ocot bude mat kamaratku, voci sebe sa dopustas viny, sadnes sama na lavicku vratku. Ak sa pod tebou rozpadne, nema ta kto vziat na ruky, sama skoncis dole na dne, su to pravdy, alebo podfuky? Nevies co najdes ak nepadnes, je jedno ci padnut nadol chces, prides tam v starobe ci dnes, netreba dovolenie, sama smies. Ak nechces padnut, nevadi, ale lepsie sa pada vo dvojici, bolave koleno niekto pohladi, laska je v srdci, nie v sperkovnici. Na Valentina som sama Na Valentina som sama, so sebou cakam na zazrak, nie som krasavica ci dama, iba jeden ludsky vrak. Nevhodna do zberu zeleza, vraj som z masa a kosti, krajsia je Matka Tereza, mna sa nik nezmocni. Vytrhavam z kalendara datum, alebo zaciaram na cierno, spomienky sa na mna kladu, v dusi mam z toho veterno. Bola som lubena, mala som vsetko, ziadne odrete kolena, ani od peknych kvietkov. Ale to som nebola sama, bola pri mne moja mamicka, Valentin je pre mna drama, jej fotku nesie moja policka. Ja a pavuk Po ruke mi kraca pavuk, neboji sa ze som velka, nepozna este moju hlavu, tmavu a bez svetielka. Nemam nad nou ziarovku, dobre napady zobral cas, na Slovensku aj v New Yorku, nepobrala som vela z kras. Pavuk spoznal moju ruku, postupuje kde len chce, dycham bez velkeho vzruchu, neviem kam ho odpracem. Ak by sa to obratilo, urcite by ma nezabil, mozno by sa zasvietilo, pred svetom by ma ochranil. Nebala by som sa sveta, ani on sa pri mne nemusi, tak znela veta praveka, miluj co sa ti prave nehnusi. Ozvena ticha bez zvonca Klacim pri malom krizi, na nom meno priatela, jedneho dna cestu skrizil, bola to tusim nedela. Ta, v ktoru sa objavil sneh, videla som cestarov pracovat, pytal si sa ma kde je vlek, na rovine si sa chcel lyzovat. Potom som sa spytala dalej, vlek na kopceku bez mena, kde zacina mesto a konci alej, a ja som bola s tebou stratena. Odvtedy az do konca, na ktory sa nik nepyta, ozvena ticha bez zvonca, menovka do kriza vyryta. Presmykol si sa cez moje prsty, teraz si stale pod nimi, moj zivot je znovu pusty, tvoj je sest stop od roviny. Pribeh Na konci zaciatku, ukaze sa svetlo, ale po poriadku, aby sa to nevlieklo. Spoznali sa dvaja, male parne cislo, poznali sa od mala, a potom to prislo. Mala letna pusa, slnko zapada neskoro, laska dvere skusa, otvori ich kazdy po svojom? Tu nekonci pribeh, ale konci zaciatok, spoznavanie a prvy vybeh, plny roznych prekazok. Voziky prejdu cez prach, ale schody zvladnut nevedia, pre lasku na miskach vah, urobili vela spolocni susedia. Viera v zlo Volaj to viera, aj tvoje vsetko, ked srdce zviera, za tvojich predkov. Verit v nieco chcem, ty nemas odpoved, velmi dobre to viem, rychlo seba podved. Vsetko je spisane, v velkej knihe knih, myslienky do dlane, nevsimaj si otaznik. Bez nich som slepa, ty taktiez nevidis, tesim sa z kazdeho leta, vravis ze ti zavidim. Spises velku peticiu, ze ludia musia byt ako ty, mna oznacis za malariu, kto z nas je vetrom odviaty? Modlitba za utrpenie Ukryta medzi riadkami, ktore sa zlatom ligocu, slobodu potichu mami, ako travu pre ovcu. Naveky bude stratena, kto by ju hladal vyznamy, tam je bez cisla a mena, zakliata krasnymi slovami. Nikto ju nikdy nevytiahne, rebrik sa k nej neskloni, moze mat myslienky chladne, alebo horiace ako zaclony. Prezehna sa pred spankom, modlitba za utrpenie, v srdci sa rozprava s mankom, iba to ju niekam zenie. Raz sa znovu otvori pribeh, z myslienky bude cely svet, pre nu sloboda a vybeh, za laskou utek i let. Si a som Si ako smrt ktora prichadza pomaly, za kazdym rohom mas svoje hniezdo, pre nas nie, lebo hviezdy nam nepriali, ine srdce je naplnane piesnou. Prichadzas a nikto nevie kedy dorazis, potichu septas, ze poznas moje sny, tie co mam na strasidelne pretavis, z prechadzky boj v ktorom sme obaja zli. Chcela som zaklopat na tvoju uprimnost, nenasla som ju, tento zivot ma dovolenku, mam ta rada, ale ty mi zopakujes dost! ako socha cakajuca na svoju volenku. Zabudam aky si a neviem aka som, niekedy ani ja neprichadzam rychlo, nespoznam ta ocami ako kompasom, odsal si mi volu zit, ani ma nemyklo. Nasla som zoznam a dvesto mien, dostala som sa do poslednej trojky, najskor lasky a potom uz len hlien, odsate do nitky, do poslednej bodky. Lameme sny na kolene Mame storocie celkom ine, lameme sny na kolene, ani sami seba nespasime, za uspechom sa kazdy zenie. Predbiehame svoje tiene, aj na prave poludnie, kto sme a co vlastne chceme, to kazdy z nas zabudne. Ak uz vyprsali nase sny, darmo kupime dazdniky v akcii, nemame ich a sme nervozni, aj bez nich sme sa zblaznili. Mozeme slavit milenia, pridavat roky a storocia, utiekla by aj lesna vila, mame potu cele obocia. Budme radi ze tu este sme, znovu budeme nepodstatni, velke svetlo, nech nie sme v tme, nesvieti na nas, ale to nevadi. Tuzby a sny Nakvapkaj mi prosim lasku, na nas treba ist pomaly, vykasli sa si lasku z obrazku, nie vzdy sa vsetko podari. Krok za krokom, pomalicky, neboj sa zdvihnut nohu z plynu, kazdy den iba pol lyzicky, inak odplasis kazdu blondinu. Nemam ani blondave vlasy, ani chut dobyt cely svet, mam ta rada, myslim, asi, netreba od teba Chevrolet. Niekedy postacia korcule, ani rovny asfalt netreba, vsetko sa da aj na zule, mozno padnem na teba. Privin si ma k sebe milo, nerozpuc ma v prve dni, nebudem ti pustat zilou, len mi dopraj tuzby a sny. Moderna basnicka o nas Budujeme Europu, otvarame hranice, znovu ideme na kopu, kto dnes nastavi lice? S otvorenou narucou, jeme bryndzove burgery, na trh aj s dusou blsou, hladat v ludoch charaktery. Postavme most cez Moravu, potom aj cez potoky, topiacim polejme hlavu, hlboko do ludskej stoky. Zabudnime kto sme boli, v casoch davno pritomnych, kto nekraca ticho stoji, caka na jemu podobnych. Hrame sa na slepu babu, majme ostre ploty z olova, k stene dajme pannu nahu, nech pozuje hluposti dokoran. Nezabudnem A co chces? Premiu? Mam ti podakovat? Vstaval si pre inu, a ja sa mam schovat? Schovam sa za ludi, s ktorymi sa tak rad hras, viem, ze ta to neprebudi, laska je pre teba gulas. Slovicka z prirucky, v abecednom poradi, kopacky, nie papucky, nikto ta nepohladi. Este ma prekrucas, toto som nikdy nevravela, neveris a skusas, nerozoznas certa od anjela. Vraj je vsetko moja vina, tak prepac, ze aj ja zijem, tvoja pycha nepokori ma, tebou zameta. Nezabudnem. Slubili stenam Slubili stenam mier, zafarbeny propagandou, myslime to dobre, ver! Dohoda je s inou bandou. Mierite nam na domy, a to stenam zatajili, bojovat ma kto? My? Zas ide o nase zily? V rukaviciach podane ruky, usmevy po skoleniach, na prosby su znovu hluchi, bez zmeny v pokoleniach. Slubili stenam zivot, my sme vam neslubili nic, konate velmi presvedcivo, zautocis, alebo pochopis? My ale nie sme len steny, nemozeme stat na mieste, osud i clovek vsetko meni, my vam stojime v ceste? Nesmejte sa smutnym Nesmejte sa smutnym, tichy je ich smiech, zivotom ukrutnym, behavaju dlhy beh. Aj oni vedia lubit, srdcom celkom rovnakym, nemozne dokazu slubit, pomahat noham vratkym. Smutok ide bez pozvania, celu naruc uchmatne, odmietne ho prava dama? Ako nieco podstatne? Az budes smutnym clovekom, mozes skrtnut zapalkou, horiet pod lyziarskym vlekom, laskou tvrdenou dialkou. Nikdy sa nesmej bez priciny, miska vah stupa a klesa, sudit mozu aj celkom ini, aj dostat smutnych pod kolesa. Vstupenka k stastiu Snivas o krasnych okamihoch, len ty a ten najpravejsi, saty v tych uzasnych strihoch, tvoj smutok je stale mensi. Snivaj o pohode v sieti, bez ohladu na tie kable, slnko od teba neodleti, len ti uchmatne trable. V kazdom dni bez neho je chyba, nevies kde najdes spravny kluc, zbytocne sa za nim prehybas, pomoze ten tvoj vysnivany muz? Nezabudaj na tych, co su doma, aj ked ty vraj domov nepoznas, vstupenku k stastiu zisti kto ma, poznas to, pocuvaj vnutorny hlas. Ak chces, polam niekolko rekordov, bud najlepsia aj ked sa to neda, bud kraskou tak znamou z bilbordov, budes opalena stastim, alebo bleda? Nahaname sa za kostami Vieme zit na mesiaci, ale nie medzi sebou, nahodme vak spaci, kde este pstros nebol. Zabudnime na ostatnych, teraz sme tu predsa my, porezani od flias vratnych, sucast jednej trapnej hry. Kto hodi pod nohy vacsie poleno? Poziada o oslovenie svaty, ostatni s hlavou sklonenou, spravame sa ako male deti. Nahaname sa za kostami, patria do nasho sveta, aby neplynul pomaly, cesta nie je daleka. To sme, ludia obycajni, smiesne ako sme na smiech, pozrime do svojich dlani, ktory cin znamena hriech? Podme spolu lietat Podme spolu lietat, zabudnut na sklamania, spolu sa vzduchom metat, len radost rozdavat. Skoncujme so zemou, povedzme cau oblohe, odidme od znamych brehov, najdime si ine, nove. Laska hory prenasa, mozno aj Himalaje, co dokaze ta nasa? Viac ako stavat maje? Aj tak ludia nelietaju, lasky je prilis malo? Alebo gravitaciu maju, nic sa medzi nimi nestalo. Na lubenie netreba hrdinov, ani energetaky niesu ono, mozno ak iny pojde za inou, pojdeme srdcom a nie vonou. Este jeden krocik Pridem k tebe na centimetre, nech citim tvoje trapenie, vsetky dni nech byvaju svetle, nie ako holubice ranene. Mier a laska spred desatroci, to uz nie je, davno odplavalo, svet je iny, inaksie sa toci, vela slov, alebo snad malo? Skus aj ty jediny krok, ku mne, do mojho narucia, nebojim sa spomienok, je krasne ked srdcia busia. Bude tvoje, bude moje, skusme to krok za krokom, zapalme vsetky otcove role, slobodny sa stane otrokom. Porozpravaj mi, co ta boli, spolu najdeme na to liek, laska utopena asi nezahori, urobme spolu milu vpred. Deviata brana Preco sa ludia tolko vrazdia, naco zahadzuju zivoty inych, dalsie generacie tym nakazia, preco sa slabi bolia silnych? Od dnes nepozeram spravy, strkam hlavu do pieskoviska, z tolkeho zla mi netravi, clovek je prasa dozaista. Vidim zenu co chrani dieta, s rukou proti gulometom, toto je ta bezpecnost sveta? Potom dalsi zomrie smadom. Za vlajocky na tvrdej palici, ktore sluzia na bitie v nedelu, moslimov trestaju katolici, alebo to inak dnes zomelu? Nadavame na nas osud, ako je kruty a proti nam, ak si mudrejsi tak odstup, alebo zaklop na deviatu z bran. Dolamana z velkej lasky Dolamana z velkej lasky, hlada seno v kope ihiel, z tmy si berie same vrasky, sedive duse na pridel. V zakrute dialnice do raja, stopuje Smrtku na bicykli, veselsie je ked su dvaja, rychlo si na seba zvykli. Maraton za zlomene nohy, pravidelne celkom nasilu, prehrala na minovom poli, pre jej lasku spanilu. Hlboko zakopal jej idealy, aj malu minu do cesty, za city Smrtku chvali, hlada sedive nevesty. Musi splnat kriteria, hlupa v spravnej mierke, zakaz zit a byvat mila, hladat lasku po uzavierke. Ako vtak bez kridel Ako vtak bez kridel, narazam do obrazov, kto take nieco videl? Utekam pred spasou. Pozeram na modre nebo, prinasa cierne myslienky, iba mne podhodi poleno, preco? Toto nepoviem ti. V obraze vidim iba obraz, v dlaniach nie je buducnost, pust pod ocami a na nej mraz, koza, kost a posledne dost. Neodletim ani neodplavam, priputana k svetu dospelych, bozk milujucim mamam, pre princov zatial nesmelych. Pridam si cislo na ruku, nebudem pipat v obchode, staci len v hlave a v duchu, otroka prezradi (nielen) odev. Hladam svojho zleho chlapca Pisem inzerat do novin, hladam svojho zleho chlapca, nie je tu? Nevadi, dovi, s naladou pod i nad psa. Takeho co vobec nepije, fajcit nech ani nezacne, smutok snad niekde zasije, lubit musi vediet senzacne. Prajem si aby bol u rodicov, postaral sa o nich vzdy rad, nemal zleho slova na polisov, na vsetkych dobre spominat. Preco ale zly chlapec? Sama sa citim byt zla. V svete kde sa ide na vec, na krasne veci sa spomina. Mal by mat srdce otvorene, potom bude menej zly ako ja, nech vie zit aj po dlhej smene, odide odo mna skor ako sa zda. Predam Ti svoju dusu Predam Ti svoju dusu, vsetko co z nej ostalo, zaseptam iba tiche su-su, neboj sa, bude za malo. Dam akciu aj dvojnasobnu, len si ju zober so sebou, zabalim Ti moju dusu drobnu, nafukne sa a bude s polevou. Neposkrab sa od nej, dobre? Ma hrany ostre zo sklamani, kazde si do nej silno zobne, zatmelo sa Slnko na dlani. Cudujes sa tomuto obchodu, kto normalny by dusu predaval? Nie kazdy preplava az za vodu, ak pred tuzbami stavia val. alebo moze byt ina cesta, ked to s mojou dusou prezijes, ukaz svet tak, ako sa mi nezda, pocuvam ta, ty ma pocujes? Aj dnes Aj dnes si vyberam stenu, na ktoru budem pozerat stale, moje oci na vsetky striehnu, styri ma obklucili a su v prave. Dotknem sa kralovstva nicoho, ak neutecie za inou pamiatkou, zijem svoj zivot, neviem pre koho, kracam sama strechou hladkou. Spadnem a nevstanem, tentokrat nie, do stien sa uzavriem s gulou na nohe, kaslem na dychanie, necakam znamenie, len konce, nestastne a ubohe. Zakyvam poslednej nemej tvari, ktora prezila moje vecne stavy, nespytam sa, ako sa fotke dari, ja som ta, ktora ju otravi. Aj dnes placem nad rozliatym mliekom, lebo mam ruky krive a zbytocne, som ako zltko co sa pohadalo s bielkom, mam mysliet na nieco sviatocne? Laska je ako lod Plavis sa do burky, nazvi ju ako chces, v korabe bez vesiel, dobry vietor dostanes. Ale len na chvilu, burka sa zosilnie, odplavi morsku vilu, nechces jej povedat nie. Niekedy zvalis stazen len tak, hodis si kotvu pre stastie, na plytcine pribudne novy vrak, od lasky machom zarastie. Ty len tak s usmevom, hodis slobodu cez palubu, naberies kurz na beton, na nom rozbijes si hubu. Nevadi, raz vsetko preboli, laska moze byt s krikom, ludia pri nej plachtia nesvoji, ona odide s inym namornikom. Tuzba je dcerou nedostatku Tuzba je dcerou nedostatku, nam ludom stale nieco chyba, preto sme dospeli k poznatku, niekde je v tom celom chyba. Preco nemame vsetci vsetko? O co menej by bolo starosti? Otvorme dvere koncu zmatkov, vsetci budeme velke vysosti. Alebo vsetko zaradom pokazime, nebudeme mat preco existovat, opijeme sa z hladania vo vine, za derave sny sa pojdeme schovat? Ukryme sa na dve vecnosti, budeme tuzit po svetle, pride, ale nas sa zhosti, a my? Odletime na metle? Dlhy zoznam nedostatkov, tvoje meno zvyraznovacom, tuzba je dcerou, kto je matkou? Zime stastne. Ale na com? Tazko hlada pokoj v dusi Tazko hlada pokoj v dusi, ten, kto dusu vobec nema, az ju dostane tak to skusi, rychlo ju zrazi na kolena, Ako lovec otaznikov, nepozrie sa do zrkadla, s tradiciou lupeznikov, pride s faklou do divadla. Bude skumat hlbku Pacifiku, da ocelovu gulu priatelovi, spozna svet cez narkotikum, bez dat, bez slov, rec okovy. Napise dlhy list mamicke, zaklame uz v osloveni, dobro netreba, ani malicke, zivot je krasny bez zmeny. Vlajkovu lod vecnej nenavisti, podpise na desiatich miestach, o spravnosti si je davno isty, nevie koho a za co tresta. Teraz vazne Kupit chcem jedno objatie, platim objatim v hotovosti, k tomu usmevy, ano tie, ktore tak malo davam v zlosti. Nepoznam konverzne kurzy, banky su v tomto pozadu, niekedy je aj kazdy cert drzi, strazny anjel ma dobru naladu. Prechadzku ruzovou zahradou, ked su nesmele aj prvosienky, zimou este stale pohladnou, utekaju nove mysi a lienky. Potom jednu si ulovim z kazdeho, budem mysliet na lasku celou hlavou, neviem ci skutocnu, zijem nesmelo, Pre koho budem strednou i lavou? Teraz vazne chcem obut lyziarky, nech sa zivotom tak neponahlam, urobim lepsi svet, dosypem Podravky, s postavenim mimo hru sa hravam. Na ideal treba dvoch Neslepne, ak nevidi akne, mozno sa mu len pacis cela, ak lubit ma byt nieco platne, tak nech je, to si nevedela? Ospravedlni sa za meskanie, aj ked mu dovod neveris, on pri tebe rad zostarne, kym ty sa trochu osmelis. Zastane sa ta pred rodicmi, z obidvoch stran barikady, aj keby islo o tvoje sny, blaznive a lamajuce lady. Poda ti ruku na rovnej ceste, aj ked je zivot v zakrutach, poziada ta, drz sa silnejsie, Ked je odvaha niekde zamknuta. Keby taky bol kazdy druhy, mozno aj je, to zistis sama, basnik bez papiera a tuhy, sprava vo flasi, zn. odoslana. Romantika v kniznici Pozeram sa ti do oci, selfie era prestala, dievca sa k tebe otoci, podla mamy by nemala. Potlacis slzy radosti, nad hlavami napis beletria, pusa na vsetky licne kosti, pritomnost vie byt mila. Len ja, ty a Pan prstenov, aj ked ziadny nie je na ruke, dalsia pusa za dalsou stenou, stare mudrosti este v azbuke. Naucim sa otvaracie hodiny, nech mozem studovat znovu, kazdy den aj cez prazdniny, velmi dobre viem ze ktoru. Neutecies mi medzi polickami, cez kniznicu sa tazko uteka, budme mudrejsi ako vlani, studuj vedu, ja budem cloveka. Pravda je v malinovke Nerus, teraz makam na tom, hladam pravdu vo vine, spravny pohar zdobi zlato, podme ju hladat povinne! Tak to bude, nijako inak, clovek sa predsa nemyli, sadni si, dcerka i synak, aby sme sa nezblaznili. Mozno je vo vine pravda, v cervenom alebo len bielom, ten co nevie sa najviac hada, zije v svojom sne umelom. Rozhodla som sa konecne, nebudem vediet uplne vsetko, budem cim chcem a nie vecne, sama sebou a trochu decko. Najdem si pravdu v malinovke, niekde medzi bublinkami bude, ako tajnicku v osemsmerovke, odmietam zit navzdy v blude. Iba biele Slovensko Praju iba biele Slovensko, ti s ciernymi dusami, v hlave im chyba koliesko, bohuzial su medzi nami. K tomu iba biele Vianoce, aby sa nevyskytla chyba, ziadny pokoj sa neligoce, nenavist a v tanieri iba ryba. Vsetko spravne, vyselektovane, odchylky sa u nich nenosia, dejiny vyhier su prehrane, deti pre nich nosi bocian. Rovnost vlasov diktuju hole lebky, asi sa samponu velmi boja, ziadne uprimne city a depky, proti nim sa dute hlavy spoja. Chcu svoj priestor a tam dozriet, to nam az tak nevadi, kto by sa siel na nich pozriet, do zoologickej zahrady? Literarne besnenie Citim nedostatok citenia, vasnivo tuzim po vasni, prepotena noc od potenia, otazka na svet otazny. Preco sa stale pytame preco, odpoved ostane bez odpovede, smerujeme tym spravnym smerom, stratime sa v stratenej vete? Strielame si zo strelenych, na tupu temu tupe odpovede, drevaky pre ludi drevenych, bozi masiar v bozom mene. Mierime na tych co nesu mier, pred pravdou ohybame pravdu, zverom vacsinou veli zver, hlavou proti muru, kto nema hlavu. Do detailov hadky o detailoch, kto moze utiect, ten uteka, plan zit na dnes nie je v planoch, z daleka pride mudrost blizka i daleka. Bez budika Dnes vstavam bez budika, uz si na mna nespomenie, nic mi do usi neprenika, ziadne blaznive znamenie. Nevidim sestku rano, sedmicka ma nestrasi, necistim zuby nad vanou, nech sa zrkadlo neplasi. Nemusim zjest len polovicu, niekedy je vecera z rana, nedavam skrupiny pre panvicu, niekedy bola na zem zoslana. Neratam co som zabudla, vzdy sa to aj tak meni, rovina reality a kazdeho sna, rannu pripravu nedoceni. Taky je zivot bez prace, v pondelok vstavam do nudy, pracovite ruky ci matrace? Ktora do chladnicky zabludi? Predstava Ide leto, aj ked pomalicky, vsetky lasky uz su tu, zijeme pre krasne snicky, ktore vsetko slubuju. Vsetci pojdu spolu k vode, v kopackach znacky Nike, nikto nie je stastia zlodej, vsetci v novej Amerike. Nehladajme len predstavy, postavme sa zivotu priamo, vyberme si co pojde do hlavy, zamota sa do nasich planov. Svet nie su len styri steny, nenosme ich na ramenach, zmenme sa radsej pri koreni, aj ked je nasa dusa ranena. Predstav si svet bez nenavisti, ktory si vycuciame z prstu, nikdy nevies co sa ti prisni, sme viac ako ruky pre bustu. Raz Raz to bude normalne, farbit vlasy na zeleno, hadzat kocky ovalne, nepoznat vlastne meno. Vsetci v rovnakej krabici, obed v rovnaku sekundu, o pol druhej pusa na lici, v stovke vrasky pribudnu. Budeme sa ucit ucenie, aby sme vedeli vsetko, az si nikto nespomenie, obdobie lasok a zmatkov. Implantaty na citovej rovine, uverime jednotkam a nulam, basne o smrti budu povinne, zivot dame rovnakym stuham. Raz bude trapne vstat z popola, aj odist na vylet bez planu, vsade rovnaka vona domova, zabije nas... utek k poslaniu. Inspiruju ma tvoje usmevy Inspiruju ma tvoje usmevy, pad do ticha dorazil dnes, aj zo smiechu si zroneny, ani neviem, ci to smies. Mozes cokolvek, zi naplno, ale ty ma robis smutnou, medzi nami je zlate runo, olovene, s vahou ukrutnou. Tak tazko sa da priblizit, ked odtahujes svoje ruky, ludskost ta bije? Ponizi? Nasmeruje do zlej zakruty? Prajem si usmev, teraz hned, ale ty len o praci a pocasi, Bolo aj bude, je to len smet, kde je ta nasa laska na matraci? Chcem ti zaklopat na sny, snivaj dnes pre mna, prosim, bud ako vtedy, nie nervozny, tancujme. Spolu. Na luke. Bosi. Bez nadpisu Dnes nebudu basnicky, odisli do vecnych lovist, slzy namiesto podkovicky, zivot kde ty zas stojis. Placem na brehu potoka, nech nie je vidno slzy, nepoznam slova proroka, viem co vsetko ma mrzi. Nemozem menovat stale, ani zaciatok nenajdem, problemy nove i stare, odteraz vsetkym vladnem. Depresie, melancholie, jedna hlupa Maria, vsetko vesele sa skryje, jedna citova havaria. Tak ako vie lietat motyl, dokazem byt pritazou, zivot bez princezien a vil, prejde temnou pasazou. Zdvojene dlane My dvaja mame, dlane zdvojene, ako vrana k vrane, kazdy si spomenie. Horucava ubija, ale samota prehra, ziadna harpia, ale v laske zbehla. Podame si dlane, prepletieme ruky, rano a nie amen, nikto nie je hluchy, Naberme vody, ochladme tvare, citovy zivot novy, styri oci hrave. Neuhasnu city, prestaneme pit, osud je vyryty, cas sa zalubit. Tmave okna Pozeram na tmave okna, svety v nich ukryte, pohar vyprazdneny do dna, pravdy v nich... zabite? Za oknami iba svetlo, vidim nadej neznamych, alebo mi uz preplo, v dusi velky otaznik. Neviem kto som od utorka, plavam po oblakoch sama, ako zo stareho chleba korka, tvrda a osamotena fama. Ale nie, ja stale zijem, kazdy den si pisem ciarku, nie na vodku, tu nepijem, nebol by chaos po poriadku. Divam sa a vyzeram ludi, ako za oknom slavia leto, upratovanie do jesene zabludi, kto vo mne uprace zmatok? O malom velkom klamarovi Oklamal si svoju mamu, nesetril si priatelov, upadas do sebaklamu, s novou lzou ides na lov? Koho ulovis tento tyzden? Oklamal si uz susedu? Tu, ktora rano pride, lebo nevie co k obedu. Dnes skus oklamat zenu, ktora ti kedysi davno verila, napadne a jasne pre zmenu, povedz jej, co vraj spravila. Oklam kazdeho po poradi, cisla na chrbte ako futbalisti, nevies o com? To sa doladi, aj tak mas usudok hmlisty, Teraz pozor, si tu ty, nastav velku prioritu, klamat seba sa oplati, tuzi niekto po tvojom dotyku? Ukazujes na mna prstom Ukazujes na mna prstom, za kazde tvoje zlyhanie, chces zit na ostrove pustom? Tam vladnut je tvoje poslanie? Vzdy som na vine ked nie som, ale ty sa tak bojis odpovede, ryzujes na niecom pochybnejsom, vsetky tvoje reci su tak blede. Niekedy mam chut zlomit ti prst, v horsej nalade aj celu ruku, ziadny chrustik, ale velky chrust, za teba uz nikto neda zaruku. Zbytocne kricis z balkona pravdu, ked si triezvy, ani ty jej neveris, o polnoci chces aby tvoj pravnuk, prisiel a objal ta, nech ta posmeli. Ale ty nebudes mat ani vnukov, necudo, bez deti sa to neda, s kym by boli? S ktorou rukou? Ukazes prstom aj na medveda. Upratovanie v mladej dusi Nezmestis sa do koze, mas vela idealov, upratat izbu? Coze? ciara za nepozvanou. Nerozumies ano a nie, places a skaces do reci, nechces zit pre znamenie, ktore o pravde presvedci. Nepostrehnes detaily, balene po tisicoch, tvoj duch nepoddajny, rozmysla len o dvoch. O stasti, ktore lieta, aj na teba sadne raz, tesi a nezameta, odletelo. Minuly cas. Druhy detail je tajny, pozna ho kazdy sam, naveky alebo par dni, chyt ho a let ku hviezdam. Sablona Odsudena na dve deti, a zivot podla sablony, na teba si princ posvieti, az tvoja hodina zazvoni. Kazdy den vstat z postele, dat facku svetu fantazie, ziadny dotyk nezahreje, nic zrazu nebyva mile. Naplanovane kazde ranajky, obed, vecera i spanok, zivot s chutou muchotravky, stereotyp? Tak teda OK. Zaplatit si poistenie, utopit sa v papieroch, sledovat co sa kde melie, blazni schovani v krateroch. Raz chcem vymenit sablonu, prehodit par cisiel v zatvorke, chcem iny vzduch, inu vonu, nie byt sputana v komorke. Pravdivy pribeh Pani ucitelka dala ulohu, nakreslit svojich rodicov, priblizi skolu k domovu? Alebo bude skola hrou? Ziaci sa pustili do kreslenia, aj ked ich to celkom bavilo, nic nerobila iba jedna, doteraz pozerala milo. Mala ceruzky aj papiere, aj dve ruky, co sa neboja, pyta sa "preco neprispejes? Preco sa nepridas do boja?" Dievca zobralo novu ceruzku, ale pridalo iba jednu bodku, smutne sklonilo oci na bluzku, sama o seba sa mohla potknut. Otocilo papier a dala tri bodky. Nazvala to slovom rodina. Ocko, mamicka a tvor krotky, ktory nehovori slovo mamina. Kricim gramaticke rymy Ratam gycove srdiecka, ked nema kto podat ruku, jedna nikdy nezatlieska, ako sa zije zo vzduchu? Nechcem reklamu na jemnost, netuzim po fialovych kravach, len to, nech ma rozum prednost, zbytocne ho nosime v hlavach? Kricim gramaticke rymy, na zeleznu oponu v nas, z masa a nie z plasteliny, zacnem mysliet, kym je cas? Polamem pravidla pisania, ziadne slziace okna do duse, aj tak mi len vidiet brania, slzy a dotrhane vankuse. Este tisic tych ruzovych, nech si realista poplace, ocean prejdem po svojich, skryty most a na nom bodlacie. Z minuleho tisicrocia Nefotim si mobilom prsia, nerobim selfie so zrkadlom, nepoznam napoje co brzdia, nehadam sa o tom a tom. Som z ineho tisicrocia, obciansky preukaz to vie, teraz sa aj hlavy inak tocia, maju toho menej prezite. Kto mi da navod na tieto casy, nebude rozpravka pred spankom, vypadol internet, to ludi zarazi, bordel v dusi volame poriadkom. Teraz sa citim na osemdesiat, spisujem bod za bodom vsetko zle, ziadna basen na temu mesiac, uz nehladime tam, kde nie sme? Vidime si po spicku nosa, vsetko vieme, naco pokracovat, Spravodlivost nema a bosa, neusla. Nema sa kde schovat. Maly princ Az sa rano zobudis, zacnu nove uskalia, este v spanku bludis, ini uz nieco slavia. Presli cez dalsiu skusku, postavili most cez detstvo, uz nie pomaly, po dusku, rychlo, aby sa vsetko lesklo. Nehavarovali s lietadlom, preleteli roky nevinnosti, nemaju planetu velku ako dom, na ktorej ani sopka nezlosti. Dospeli maju zahrady, ruzi viac ako treba, staci, ked si mlady, ruza a krajec chleba. Ti co este nevyrastli, nesu v sebe Maleho princa, neskodni a mili blazni, alebo baobaby do blazninca? Hovor malo, povedz vela Hovor malo, povedz vela, myslienka plna ludskosti, dobra rada od priatela, podla srdca, nie znamosti. Poviem ti, ako ta lubim, nahram to aj na kazetu, ziadnu zmena nie je v hrudi, poznam len teba. A tmu. Objatie po dlhych versoch, nestihas posledny autobus, rymujem, ty ides peso, laska sa zmeni na blues. Nepocuvala som tvoje slova, moje meno, ked bolo zle, ako hora, do ktorej sa vola, lubis ma, i ked nervozne. Mlcim na teba od pondelka, dodnes neviem od ktoreho, laska je uzasna a velka, ty rad inu a ja zas ineho. Medvedik so smutnymi gombickami Pozera na teba, najskor jednym ockom, vsetko ostatne este nevyslo zo skatule, kupeny mamickou, doneseny ockom, spolu sa dohodli, nie ako minule. Prisiel do rodiny dalsich dvoch mackov, maju aj mena, Macko Jeden a Macko Dva, rovnake labky a s rovnakou laskou, poznali ta a chceli byt sucastou sna. Treti svojho druhu, su v presile, ty mas vsetkych rada rovnako, tvoje srdce moze byt zbesile, aj vtedy ta chce vyviest z bodliakov. Este nema ani svoje meno, len na listku polyester, stale sa pozera nemo, ci je leto alebo Silvester. Ma svoje smutne gombicky, hlavne ak si velmi daleko, boji sa navratu do krabicky, bude priatelom, nie spomienkou? Pockaj, az budes velka Hovorili mi vsetko o cakani, ze vsetko pride v spravny cas, vsetci sme na svet poslani, velky ciel je v kazdom z nas. Otvorit dvere dokoran, chytit strach do vreca, nepustit ho k slovam, svet vola, ide sa! Ale az budes velka, vraj to hovoria mamy, moja bola rebelka, strach mala schovany. Nesplnim ocakavania, nebudem mat dva metre, strapata uz od rana, viem, kde sa to berie. Mala som mat svet v hrsti, kalendar sa znovu zmyli, bohaty svet je tak pusty, nemam mamu. Pochopili? Odrazy svedomia Odrazy svedomia, stopka v plnej rychlosti, realita podvodna, pravda len nazlosti. Uvahy o chrbtovej kosti, zazenu sa criepky cloveka, zradca spieva o vernosti, pochopenie je ciara daleka. S preslapom na celej ciare, ktory by uvidel aj slepy lord, lubit dokazeme aj stale, stary, ale blaznivy sport. Dobru noc pre svedomie, nech si sniva svoje idealy, vsetky totozne, nie podobne, v svojej stave sa povari. Sme ludia z kosti a masa, viac rukami ako rozumom, turisti od horskeho plesa, na cestach v case minulom. Zlost Chcela som dotyk a dostala facku, tvoje objatie uz ani za svet, hovoril si, ze neublizis ani vlasku, ja som ti verila. Cesty spat niet. Dycham pri starych fotkach s tebou, aj ked su moje rebra pokrivene, ty si ma urobil slabou a bledou, zurim a skrabem pri tvojom mene. Na prstenik uz nedam prstene, stale sa nanovo ucia nebat, kazdy prst na teba spomenie, zlomene ukazuju prave na teba. Zranil si mi viac dusu alebo telo? Modriny sama poratat neviem, od zaciatku si sa spraval smelo, bez bolesti na teba nespomeniem. Napriek tomu som cela bez seba, uz ma neboli tvoja pritomnost, ucim sa smiat, bodky bola potreba. Spoznavam zivot, ty len svoju zlost. Pravda o nas, ludoch Je to pravda odveka, myli sa kto tvrdi ine, aj farar zmlati cloveka, zatvori ludskost do skrine. Hadame sa pre utecencov, stale len islam a teroristi, chladna hlava je neziaducou, nemenime sa, sme taki isti. Zdvihame ruky pre zverstva, tak treba, vsak sme ludia, hlava prazdna od obzerstva, kde prazdne myslienky zabludia? V mene Boha a blazenosti, pozerame Krimi noviny, kto komu polamal kosti, neznamy, alebo niekto iny? A my, vsetci za pocitacmi, lajkujeme boj za lepsie pecivo, den bez elektriny? Si odvazny! Niekedy by zacat mysliet stacilo. Dueto Spievam duet sama so sebou, nikoho ineho nepotrebujem, rozumiem si s laskou i nehou, vsetko poznam, vsetko viem. Konecne nieco o mojich licach, ktore krasne spievaju do noci, niekto, kto nevravi svet je spica, ale vzdy je jemny a pomocny. Duet sa strieda, dva hlasy, co na tom, ze su rovnake. Zachripnem, potom hlas stratim, zaspievam rada jeho pamiatke. Spievame o nadeji, tej vecnej, ktora chodi casto az posledna, nebude tu, povedz slecne, ktora je po nej tak smadna. Lasky su zaradom na jednej oktave, playback zachrani vypadnuty hlas, spievam sama, texty su prave, ty si ku mne neprisiel. Nemal si cas. Depky bez depky Mas depku a si sam, pretoze su vsetci daleko, o laske ti zaspievam, alebo uzemie zlych krokov? Nadavas na depresiu, nenavidis sam seba, nikde nemas vetu milu, milovat. to je potreba. Smutis za tou pravou, ktora nechcela dolava, ovencena falosnou slavou, tvoja dusa je zatial bolava. Stavias pevny hrad z piesku, ten sa zruti celkom sam, ty dychas, aj ked nie v lesku, nepovies „ja sa pozbieram“. Niekto ti pomoze, priatel novy, ani starych nikdy nie je dost, nevies meno do poslednej slohy? Trapte sa, alebo zite pre radost. O ludoch a prasiatkach Je zle ak clovek ublizuje, este horsie ak vedome, cierne myslienky na duhe, akej farby je svedomie? Zbytocny je den bez radosti, ked sa ucis len nenavidiet, tolko zlomenych ludi sa zlosti, ked je jeden uspesny pribeh. Stale bojujeme za blaho ludi, nevieme ako, nikto nepomoze, iba vadit sa a vinit druhych, sme velki... do vlastnej koze. Iba zavidime a kritizujeme, milovat zivot? Pod pultom, mame to na erbe a na embleme, Caesar si bol isty Brutom. Budeme sa hrat na neviniatka, ktore poznali ten kruty svet, pre korunu vrazdime prasiatka, kto sme? To sa nezmesti do viet. Nahaname vlastne tiene Nahaname vlastne tiene, znovu dotyky s lampami, tiche ulice pretneme, najtichsim zo zvolani. Stretneme sa v citadele, samoty a hier prirody, ktore su davno opustene, ostal len chlieb a hroby. Smejeme sa na opitych, zapijeme ich neschopnosti, tehotnej zene uprieme city, nevadi, ze sa na nas zlosti. Podame pravu ruku Satanovi, aj ked je prace neschopny, aspon ho povolanie bavi, uprimny nie je hodnotny. Vyplata pojde pre automaty, dalsia prehra na vyhernych, skoncil si, cloviecik zlaty, kapitan na lodi priemernych. Pozri na neho Pozri na neho, muz cinu! Ten sa prace neboji! Neovlada sice Slovencinu, vobec netuzi po pokoji. Pozri na toho so svalmi, on odtiahne plny kamion, nepouziva ten hlavny, ale najsilnejsi je on. Pozri na toho prachaca, on vie investovat vsetko, pre neho budes ako vtaca, preda ta spolu s klietkou. Pozri na tamtoho fesaka, on musi mat velke zrkadlo, opustit kupelnu ho nelaka, preco by mu to i napadlo? Stale nejake pozerania, kto je ci nie je Banderas, tvoje oci ti vidiet brania, budes sama, tak ako doteraz? (Ne)potrebujem Nepotrebujem kvety kazdy den, vlastne mi netreba ani jeden, staci otazka. Jednoslovna. Smiem? doniest kvety vie kazdy kreten. Nemam kupene ziadne vazy, neverim na hlupe nahody, nechcem chlapa, co sa plazi, pod radarom osobnej slobody. Nie som truhlicou na cokolady, ani sladke basnicky nezeriem, zime svoj zivot, kym sme mladi, na co budem chciet si spomeniem. Laska je podanie ruky, ked sadra upevnuje vztahy, istota bez pisanej zaruky, staci srdce a rozum zdravy. Potrebujem mat chut zit, utekat po lukach bosa, tebou svoj zivot naplnit, pochopenie, ziadny rozkaz. Ciel Nadavame, ako sa svet meni, ale mame privela lavych ruk, nemame prave rany po remeni, len v mozgu nador, divny zhluk. Postavime sochu pre Hitlera, zakazeme nosit krize a satky, zoberieme pracu, lebo nedela, predame sny a kupime zvratky. Podpiseme sa na ruky, cisla silnejsie od mydla, budeme lubit podla ponuky, zabudneme, co je to krivda. Len jedno bude ocividne, vytratime sa z nasej koze, na koho ta praca vyjde, ktory boh nam dnes pomoze? Netreba nam ani katastrofy, pri Strachu bude nas podnajom. Pre pravdu, svetlo a ine topy, utopia nas v prude pomalom. Vynimocna Niekedy sa citim vynimocna, ked si pozriem spravy v telke, mam chut vykrikovat zo sna, ze je tam len jedno velke. Reklamy poznam naspamat, uz mi nepreda nikto nic, vraj mam kupit vsetko hned, aj Hello Kitty hakovy kriz. Nebavi ma cakat na filmy, novinky co nie su novinkami, vyckavat a krcit sa v pritmi, kedy tam uz bude Amy? Smrt je vlastne prvorada, predavame ju na minuty, hlupa pani drazdila hada, kyslik zabija a ine bludy. Vypinam telku velmi rada, otvorim okno a pozriem von, ktora babka sa s ktorou hada, veria len digitalnym snom. Dievca na plagate Pozeram na dievca na plagate, modelka, ktorej musim zavidiet, ma saty s hviezdami posiate, vymenila by som sa s nou hned. Namiesto krasnej tvare ta moja, ukazem svoju tuctovu plet, zatvarim sa ako Cierna vdova, kam mozem od hanby odletiet? Nikdy nebudem vhodna maketa, kto sa za mnou obrati znovu, obycajna, pribrana od leta, magnet tam, kde nieto kovu. Niekedy sa jej prihovorim, nemam o com, tak o pocasi, ticho odpoveda, ze sa boji, tak ako ja, tiez pocuje hlasy. Hlas o tom, ze toto neoblecu, alebo ze sa nic take nehodi, chlapi o sexe, sliny im tecu, zobrak jej stat pri nom dovoli. Labut Stretavam nadhernu labut, chytenu do pasce na mysi, v svojej bielobe celkom nahu, nechape zelezo, co ju tisi. Okolo nej chodia ludia, cuduju sa malej pasci, kam pasce nezabludia? Jedna prave labut vrazdi. Keby mala labut obcianku, je to zlocin proti ludskosti, ale my sme ludia, baranku, ten je najlepsi pri kosti. Vraj peniaze sa jest nedaju, kupime pasce na hlodavce, komu dame smrt pomalu? Ved my sme dvojnohe dravce. Dievca zachrani labut v parku, a ta stastne zamava kridlami, nedostava bodku, ale ciarku, dievca ma pokarhanie od mamy. Clovek a okovy Biblia tvrdi siesty den, evolucia o tisicoch rokov, pre inych je clovek len sen, zivocich ci napln do okov. Pre mna je clovek nieco viac, nemyslim teraz duchovno, ludia sa dostali na Mesiac, aj ked je zivot niekedy na… Clovek je ten so stetcom, nakresli kvety i inych ludi, nemusi byt len umelcom, kam od neho stetec zabludi? Ten, kto dal stetec slonovi, nespravil z neho umelca, ukazal ludom pohlad novy, aj bez lietajuceho koberca. Tisic krokov urobi clovek, aby sto rokov naozaj zil, desat okov ukuje do viet, aby pre zlaty kov vitazil. Zbohom kamaratke Cez internet prosim o ticho, postavit STOP do cesty, nech padne ako Jericho, ako kamenny tyran z namesti. Dnes sa lucit, budem strucna, dakujem ti naozaj za vela, ticha veta je revolucna, v nudzi najdes priatela. Bola si pre mna niekto, prepac, ak som ja nebola, na radost, utrpenie, vsetko, anjel, uplna podoba. Nechcela som drzat kridla, ak chces vyletiet, tak let, obloha je tvoja, moja mila, Zem uz poznas naspamat. Najdem ineho dobreho anjela, aj ten uleti do bezpecia, ako vila ci neriadena strela, ktorej len hlupi protirecia. Kedysi davno Milovala som padajuce hviezdy, mala som cely zosit priani, uprimne, rozumne nie vzdy, zivot z nich vytrhal strany. Citala som romantiku, blikali mi ocka blahom, ruky tuzili po dotyku, v pocasi sychravom. Oci nevideli, co srdce ano, dve satky cez jedno oko, zvedavost, co je za hranou, bola so mnou kazdym krokom. Ale to bolo uz velmi davno, raz to bude len v dejepise, nebude to latkou slavnou, ako mur, postaveny na lice. Idealy som vypustila z flase, nahradili ich slane odkazy z oci, rodinna zbierka, tie su nase, nedviham hlavu, nech sa netoci. Dovnutra a ku dnu Vsade citam o inakosti, ako je vsetko ine zle, uz se perou, velebnosti, co je na dne ukryte? Dost o tom vie Pandora, aj ten co skuma oceany, budem clovek. Potvora. Nevieme, co je pod nami. Vieme vlastne co je v nas? Co skryvame vo vlastnej kozi? Alebo vsetko ukaze cas? Sme ludia? Alebo barani bozi? Kto dal pravo urcovat pravo, ratat ceny zivotov a strat, zijeme. Vyborne. Bravo. Brata nepozna vlastny brat. Ak je nutne podat ruku, postavime mur a zavoru, spomienku hlupu a hluchu, zamkneme. Dame novu. Matematika Uz to mas spocitane, vsetky cisla sedia, zmestia sa do dlane, aj ked su vedla. Do zlomkov zapara, raz si hore, raz dole, medzi nami ciara, oddelujuca nase role. O dvoch neznamych, ikska a ypsilony, odkial poslanych? kto tu sifru zlomi? Mala som nekonecne rada, ty si bol debil na n-tu, mensie zlo sa tazko hlada, ustlane na ruziach z cementu. Poznam tvoje plusy a minusy, emocne v cervenych cislach, nic sa nerovna, zle pokusy, rovnica s tebou zmizla. Cakam na zazraky Cakam na zazraky, este neviem ktore, alebo aspon aky, jednotne cislo v pozore. Komu mam otvorit? Za kym prejst svet? Kadial mam viest nit, ked lasku nevidiet? Na srdci mam krater, vacsi nema asi nik, kupim nan nater? Alebo bude gulecnik? Spytala by som Filipa, ale zazrak, nezije vecne, butlava vrba alebo lipa, kto som? Neviem presne. Zatvaram dvere Martinom, s bielymi konmi vo firmach, v pusta sa citim byt delfinom, medzi ludmi som co? Strach? Striedavo oblacno Mam chut objat mracno, odkedy ty si len vzduch, stale len striedavo oblacno, mas svoje muchy. Vela much. Striedas ma s inou uz dlho, Monika z tretieho, prsia D, prirychlo si sa na nu vrhol, take by si chcel mat aj dve. Velky oblak je medzi nami, Slnko je pod slnecnikom, mozole bez lasky na dlani, laska je len filmovym trikom. Ale ja vobec nepozeram filmy, uz dlhsie nemam s kym, pozeram na stenu v pritmi, bol si mily, teraz len nervozny. Nemusim pozerat pocasie, prehanky su stale medzi nami, aj burky, krupy a kysle dazde, rovnako zmiznu, az za horami. O utecencoch na cestach Nemam rodinu co chlasta, vlastne uz nemam nikoho, sama utekam do vyhnanstva, prezijem? Kto mi da slovo? Stojim pred priepastou citov, kto ma a kto nema slzny plyn, obzeram sa za cestou prezitou, existuje nebo? Raz tam dorazim? Bezim tak ako cez prekazky, pomocne ruky i ruky v past, nevidim svet, iba jeho podrazky, kolko toho musi clovek zniest? Citim sa byt medzi dvomi ohnami, strach z neznameho poznam dobre, zivot je casto kratky a bolavy, jeden ma rad rozkazy, druhy zobre. Citim sa byt ako v pribehoch pre deti, len dobreho krala zvrhli tupe hlavy, hadky o cikani, kto si na koho posvieti, stojim pred murom. Mozno z lepsej strany. O slzach a ludoch bez slz Silny je ten, kto neplace, Nehanbim sa, ze som slaba, potrebujem kupit stierace, boj s emociami prehravam. Citim sa ako v autoumyvarni, slzami si cistim dusu stale, zbytocny boj, dlho je marny, aj ked su slzy casto pomale. Stale neviem depkovy slalom, a to mam dlhorocnu prax, princezna obhadzana blatom, kupel slz je jej kamarat. Mam cistu dusu ako na vystave, aj ked sa topim v mrtvom mori, tuzim zit pre ludi, nie pre slavu, zatvorena v sebe, kto ma otvori? Rada by som mala slzy co liecia, v okoli by nikto nebol chory, zasoby vlozene do oblecenia, vyliecim kazdeho, kto mi to dovoli. Zaplaty Mam zaplatu na srdci, po tom, co si tam bol ty, bol si pribeh matuci, bohuzial nie posledny. Potom prisla dalsia rana, niesla inu menovku, a ja, smutna a strhana, musela som to dat vonku. Dalsia zaplata za clovekom, citim sa ako rybarska siet, kolko ran je v srdci makkom, ake by bolo na to nemysliet. Mam viac zaplat ako rozumu, klince, pripinaciky a pasky, bola som oveckou na vlnu, terenom pre tvoje botasky. Mozem si kupit kalkulacku, do kalendara pridat nove diery, az budem mat laskyplnu hnacku, plataj seba, ked si tak smely! Sila ludskosti Pomozes aj bez ziadosti, lebo mas dve ruky, si clovek z masa a kosti, pri srdci dotknuty. Alebo oplujes topiaceho, zlomis jedinu ruku inemu, sto otcenasov na neveriaceho, alebo hodis kamenom pre zmenu? Mas kalkulacku na dobre skutky, kolko treba na vyssi level? Aky bude ich narast prudky? Kto si, clovek alebo plevel? Za stierace das inych hlody, v mene ludskosti a aj rad, kto to po precitani odhodi, uz nikdy nebude tvoj kamarat. Potom pride jedna starsia pani, podla inzeratu mila a vesela, posiela do plynu uz na svitani, kam sa milost a ludskost podela? Pretechnizovana Vstavame do celkom novej doby, ked je uz aj Jezisko digitalny, bezkontaktne platime za hroby, rychlo sme do nich poslani. Mame zlte a modre zuby, aby sme boli v kontakte, cez net vieme kto koho lubi, nic nerobime spontanne. Mame priatelov za vodou, nepozdravime sa susede, mame selfie s ciernou vdovou, na blogu mame svoje spovede. Vyberame mena bez diakritiky, palec hore namiesto usmevu, nejdeme tam kde nie je wifi, ideme online, ked je nam do revu. Na narodeniny stovka kvetov, cez kopirovanie a vkladanie, bez Gugla sa trapime s omeletou, digitalne ano a ludske nie. Dusevny chaos 2.0 Mam v hlave lasku, v plucach nikotin, na jazyku hlasku, telo plne modrin. V usiach Arch Enemy, na dusi same modriny, v srdci kriz dreveny, v zaludku muffiny. Mozem pisat co mam, alebo skor co mi chyba, poznamky si posielam, kde je v programe chyba? Pobili sa vsetky bity a bajty, nevysiel vysledok rovnice, chyba som ja, tak bud aj ty, nepoznam pozdrav na lice. Zapijam zmatok bublinami, az prasknu nervy o piatej, minove pole je medzi nami, a ty mas patent na objatie. Ked budeme vsetci rovnaki Ked budeme vsetci rovnaki, utopime sa v tej istej mlake, budeme mat Achillove paty, na tom istom mieste, rovnake. Budeme priemer v mnohom, kazdy bude vediet prazenicu, zaviazat snurky, dat zbohom, pridame si fotky na policu. Rovnake police a rovnake fotky, ani obraz v zrkadle sa nemeni, budeme klony, vsetci do bodky. Oko za oko, vytrhnute z dejin. Umenie rychlo zapadne prachom, koncert rovnakych pre rovnakych, kazdy bude kazdemu bratom, ako vojak v rade, vedla tych... Vlna depresii na celu planetu, a my s tym nevieme urobit nic, kazdy bude mat hlavu vymletu, kto nas zachrani? Rozum ci kriz? Stvoritelove instrukcie Poviem ti comu budes verit, kto bude veduci tvojho zivota, koho mozes vpustit do dveri, co musis, smies, co sa da. Limitujem tvoje moznosti, zakazem ti bocne chodnicky, viem, co ta kedy nazlosti, budes moj cloviecik malicky. Dam ti poradove cislo, zapisem ta do zoznamu, musis posluchat a rychlo, pre seba necham smotanu. Prislubim zivot po zivote, odmeny, ake nevidel svet, stratene pri inom plote, ktory nesmies uvidiet. Davaju mi rozne mena, dvojnohe ovce zo Zeme, som Boh, socha kamenna, zaroven Satan. Ver ci nie. Evolucne stadium Necitim sa byt clovek zrucny, rozumna som nikdy nebola, vzpriamene vidim dav hlucny, v ktorom byvam vzdy nesvoja. Nehodim sa do ziadnej tlupy, tento zivot som clovek sklamany, mozno novy druh, clovek hlupy, vyrastam sama, bez mamy. Mala hracka velkej evolucie, klopu na dvere, ze neplati, nechcem Biblicke indicie, len zivot, ktory sa vyplati. Najst si svoje miesto na podlahe, bojovat s vedrom o centimetre, vyhrala som prve kolo, ale... Co ak ma druhe ja odmietne? Neviem kym som a kym budem, ani ta evolucia to nevie presne, vysledku rovnice odpapulujem, som ponorka, pred sebou klesnem. Hlavou proti muru Niekedy staci trocha ucty, aby bol clovek clovekom, myslienka, ktora nepusti, tak ako nadych pod smrekom. Nemusia byt smreky a duby, na chvile, co nam beru dych, staci, ak nie sme celkom blbi, nebudme posledni z poslednych. Nielen Facebook je o priateloch, raz zistim, co to cele znamena, spomienky, co ako velmi bolelo, odchody znamych, plac bez ramena. Vravi sa, ze mame dve tvare, zijeme za maskou z titanu, nechrani srdce, makke a bolave, nevzlietnut, iba zosadnut. Hlavou proti muru bojujeme, asi len za dieru do sveta, za samotu, netuziacu po zmene, ktora si bolest hlavy pamata. Dokonaly Pozeram na vecerne Slnko, neviem, kde si ostal stat, vedel si bozkavat, lahunko, aj to, co je to mat rad. Dokonale upraveny, vonavy a taky sviezi, silny ochranca zeny, ktory prec nepobezi. Vidim ta pred ocami, ty ma citis dotykom, si ako z neba zoslany, kalich stastia hore dnom. Ten, co sa neboji prace, ktora vzdy slachti aj jeho, kladivo a nie matrace, mas problem? Zvladne ho! Neprisiel, falosny poplach, cakam na Godota ci Romea, do dvestodvadsat som kopla, bluznim, teraz poriadne vela. Zmrzlinar Debatujem so zmrzlinarom, dnesna tema: Zivot po zivote, co na to komar zabity snarom, s muchou utopenou v kompote? Zajtrajsia tema: Utecenci, utekam domov, nemam cas, preskocim ploty na kredenci, kto ich tam dal? Kto z vas? Potom globalne oteplovanie, ale len pekne pod dekou, vraj laska hreje, planie, Golfsky prud randi s raketou. Az znovu pride tema rodicov, diskoteky i preplakane noci, Komensky vravel skola hrou, anjeliky a kto ma koho v moci. Mozem versovat o vanilkovej, ale radsej budem o mame, o kazdej, ale hlavne o mojej, spomienky mam hlboko schovane. Kormidlo bez kapitana Citim sa ako kormidlo na lodi, ktora uz davno nema kapitana, pomaly sa po jazere brodi, boji sa mora, plavi sa sama. Niekedy chcem byt ovladana, prajem si trochu zmenit smer, spoznat more ci jazero z rana, vecer byt niekto, to mi ver! Ale mna nechytia pevne ruky, nepride nikto s kompasom, kysnem, ako pecivo z muky, sama so seba chora som. Mozem len pozerat do atlasov, snivat o krajinach mimo dosah, nemam odvahu, ani dar Pegasov, pred ostrymi klincami stojim bosa. Mozno raz chytim spravny vietor, ktory ma nehodi na skaliska, nie kontakt so zovretou pastou, ale ruka, co vedie a vystiska. 17. November po rokoch Stojime na kabloch, s napisom sloboda, uz je to tak, kamo, dnes je ina doba. Naco tie moznosti, ked sa zapredame, prirucky z ludskosti, komu dame? Mame? Utekame po svojich, zrazit vlak na stanici, lebo myslenie boli, uz je na inej polici. Odovzdame sa zlu, prilozime do ohna, lajkujeme vrazdu, hlupost je bezodna. Nechame si diktovat, aj pevne zviazat ruky, Stalinovi vinsovat, a tym, co nosia muky? Nocna mora o vzniku zivota Vyplnam svoj profil na Zemi. Podla smernice a vyhlasky, statistika mi kaze telo zeny, uz z toho sa citim na prasky. Prva otazka, homo ci hetero, rozmyslam a nedavam nic, a ja sa na to divam nesmelo, aku otazku este polozis? Zvolte si krasu na stupnici, len nos mam vyberat hodinu, aky dostanem? Po opici? alebo sa uz vsetky minu? Mam vybrat typ porov v pleti, vsetky mihalnice zvlast, som ako polotovar do smeti, chcem neviditelny plast. Zobudim sa z kruteho sna, tak rada, ze som sama sebou, ziva, co z toho ze nervozna, nocna mora na druhom z brehov. O viere Neviem na co sa zas hrame, asi znovu na stred vesmiru, denne citam bludy o islame, ako chcu vnucovat Sariu. Dookola tie iste tvare, bojovnici za xenofobiu, vsetko nove a nezname, nenavidme, sirme loz dusivu. Nech zadrhnu sa vsetci ini, kto nie je nas je terorista, grafy spred rokov a bubliny, lebo rozum nechceme vystat. Vyhladame to zle, cierne bahno, zo samovrahov spravime moslimov, nasi hlupaci to zeru uz davno, netreba mysliet, rataj s posilou. Asi uz nikdy nechcem verit, odsudeniahodny stale sudia, ine sosky, obrazy a smery, pre mna su vsetci stale ludia. Posledny den Dnes zijem vraj posledny den, nikto mi to vsak nepotvrdi, co sa da? Co vsetko smiem? Ake na mna cakaju bludy? Asi treba dat vsetkym pusu, to by bolo vela cestovania, co mam, pisat po Fejsbuku, dockat sa odignorovania? Uz nestiham obehat svet, ani keby sa mi zrazu chcelo, iba k chladnicke a spat, na prazdno sa divat nesmelo. Za den sa nestanem misskou, nezaprajem svetovy mier, zacinam s myslienkou plytkou, ta raz skonci, tomu ver! Ziadne zanechane miliony, len basnicky v jednej mierke, zazitky? Len hlavu sklonit, stratit sa vo vlastnej kabelke. Na konari Sedim si na konari, ale nie je mi dobre, v nicom sa nedari, tak od rana somrem. Na chlapov a chlapcov, pre ktorych som vzduch, na tvrdost matracov, ja nie som dobrodruh. Potichu kricim pre seba, zabudam slova v rade, starnem, nedospievam, kazdy den po nalade. Neplacem nad Parizom, stacia slzy nad dusou, neohanam sa krizom, zas nebudem poslusnou. Zoberiem pilu so sebou, lepsie spoznam volny pad, na hlavu. A s akou nehou? Je to tak tazke, mat rad. Expert na zivot Nebudem expert na vsetko, ani mudrejsia od internetu, schovana za poviedkou, v mene dopadu ci doletu. Zariadit tvrdy pad na hubu, pre vsetkych obycajnych, nechcem sa divat na obludu, ktoru znenavidia za par dni. Radsej sa citim bezradna, v ruke netuzim mat bic, asi som iny druh blazna, a ty, clovek, zufaj a kric! Viem, ze kricat nedokazem, v zufani som na jednotku, netuzim byt sama v oaze, zakazat inym sa vody dotknut. Skratka nechcem vediet vsetko, byt mimo radu, celkom sama, strojcom stastia ci zmatkov, len aby bola nejaka drama. Vysvetlenie? Aj dnes pisem zlu poeziu, trapim myslienky versami, posielam spat tvorivost milu, nepisem medzi riadkami. Kamosia sa mi slovne druhy, na konci versov sa stretaju, hladaju zmysel, koniec duhy, v bubline slov az do varu. Utiekli mi vsetky metafory, nieco podobne metonymia, dobry vers? To je ktory? Utiekla mi skola do kina. Nerymujem o laske k vlasti, ani ine lasky nestretam, ty, citatel, pokojne zaspi, precitat to mozem tapetam. Mozno sa to zmeni vcas, pridam si nalepku normalna, ak to stihnem, tak len o vlas, alebo je to snaha marna? Skutocne zdola Lezim si na dne, noha cez nohu, brucho mam hladne, vobec nic v batohu. Pozeram hviezdy, na vsetko maju cas, vidim ich nie vzdy, vec ludi a ich tras. Myslela som nahlas, bude mi to osudne, ja nebudem patrac, ked padam do studne. Popijam dnesne menu, vodu a k tomu nic, nie som plna hnevu, som ticha, ako mys. Raz niekto hodi vedro, mozno ma vytiahne celu, alebo ma caka peklo, ked zlacnia vodu balenu. Instinkt lovca Mas instinkt lovca, rad lovis holubice, zacinas od konca, od poslednej cislice. Nechcem byt cislo, jedna v zozname, ako k tomu prislo? Na co sa to hrame? Nerozumies sam sebe, ako potom mozes mne? Si ako diery v chlebe, pre mysicky narocne. Navrhujem podat ruky, ty chces vykopat sekeru, nech ta pocuje i hluchy, s krvavou vlajkou mieru. Tuzim rano po objati, ty mi vracias do postele, trpezlivost sa vyplati, alebo je to zle cele? Poznate aj vy? Vidim dievca v autobuse, place, ked je jej svet zly, a ten je zly v jednom kuse, stale ponoreny do tmy. Bez lampasa a baterky, noc je pre nu stale noc, uteka do jednosmerky, aj po dialnici, po pomoc. Nikto jej vsak nepomoze, kabelka je slana uplne, ukryta v kozi mrozej, v ciernej noci ci pri splne. Niekedy place na klavesy, cez ktore pise spomienky, vymysly a vsetky stresy, tony basne nicia kamienky. Prestavam ju vidiet stale, ked pride jej zaverecna, jej kroky su vzdy pomale, nesie zrkadlo, tato slecna. Samota Krmim samotu slzami cloveka, marne hladam ostrov v oceane, ostava len moja tuzba odveka, pochopit, co nam bolo dane. Zatvaram branicku len za sebou, jeden pohar postaci dokonale, aby sa sny neukryli pod postelou, aj tie, ktore su ako pravda nahe. Samota nie je len o slovencine, viac ako jednotne a mnozne cisla, vsetko krasne, co byva na vine, problemy, do ktorych by som isla. Aj dnes vyhrala dalsiu velku bitku, o ovladac od zbytkov samej seba, komu dat bozk? Kvetu? Nabytku? Samota byva silna a neposedna. Babiky zizaju na tie iste slzy, uz ich ani nehadzem za postel, dlhy zoznam, co je zle a co mrzi, rychlo utiekol dovod na usmev. Som kto som Som dievca? Som zena? Clovek s tvarou ducha. Laska mlci, je u mna nema, dotyka sa ma realita kruta. Zijem bez korenia zivota, abstinujem od chybania, ako zabludena nota, melodia ticheho sklamania. Vidim tiene na pochode, ako besne ciarove kody, ziadne slova o slobode, kazdy chce v zime jahody. Krcim plecom nad osudom, aj ten raz padne unavou, neverim, ze zrazu nie som, poslednou a podradnou. V zrkadle ten isty obrazok, akceptujem, ze iny nebude, tykam skaredym kacatkam, ktore hadzu skaly do labute. Kvety z osamelej luky Ratam kvety z osamelej luky, voniacej po tuzbe milencov, pre odvrhnutu lasku z druhej ruky, jemny dotyk od boxerov. Nepoznam slovo plna naruc, miesto na dalsi sa najde hned, novy kvet a jeho vahu odhadnut, kolko ich je? Nepoznam odpoved. Zaklopem na dvere prveho domu, vymenim nove kvetiny za vazy, necakam peniaze alebo poklonu, len retaz citov, ktore neustrazim. Necudujem sa nepochopeniam, nerozumiem ani odrazu v zrkadle, zijem, napriek vsetkym zraneniam, krvaca srdce, teraz obradne. Raz zoberiem so sebou posledny, zabudnem na jeho pevne korene, zvadne mi v rukach, nepotrebny, kto si nan potom spomenie? Definicia Laska je stav bez tiaze, ktory funguje aj na Zemi, rada nenavist zakaze, hovoria o nej nemi. Pomaly sa ponahlaju, nech meska posledny vlak, vtacata, ktore nepoznaju, z vysky a neznama strach. Laska je slovo v krizovke, blaznovstvo mladych na pat, pomocky netreba, vsetko OK, cestu k druhemu vies naspamat. Raz sa nezmestime do tabuliek, prestanu platit sily dostredive, na to mozno nenajdeme liek, ani ked potrapime bunky sive. Neurologicko chemicke procesy, vdaka nim nervy obcas v pokoji, alebo v burke, ked tu nie si, chemia, ktora srdce zahoji. Zena s tvarou anjela Zena s tvarou anjela, ktory je panom v pekle, tuzi, aj ked ma privela, nikdy nebude v klietke. Sila hlupych slov a trapeni, ktore znesie niekto iny, nevadi, ze ju nik nezmeni, ona vie rozdavat modriny. Az udrie na srdce kladivom, tak sa neboj, nie si jediny, nemozes dat stopku snom, ani rok cakat na prazdniny. Ked pride jej falosna laska, nebudes vediet smer vetra, ani preco kazda zila praska, ked aj teba pod stol zamietla. Raz pochopis tu tvar anjela, ktora sa ti otoci kazdy den, pre lasku, ktora sa preposiela, narazi do murov. Verte mi, viem. Slovenska Vsetci stale nadavaju, ze su vsetci rovnaki, aku potom sancu maju, sklznut z blata do mlaky? Zavidime si aj klamstvo, kto dnes viac zabudol zit, povieme aj pravdu, za sto, nech sa da na to pripit. Nevieme podavat ruky, ruzove okuliare zmizli, ku svetu sme radi hluchi, svet, v ktorom sa nemysli. Bojujeme za rychly net, co nas je po cistej vode, stale vsetko chceme hned, co nas vlastne po slobode? Zakyvame si vlajockami, zdvihneme svoje pivo hore, srdce nemame, co uz s nami, sami pred sebou na pozore. Hlava vo versoch Mam hlavu vo versoch, srdce plava v kalendari, boli ma bolest noh, aj to, ze svet je maly. Hladam krasne metafory, tricko od snov spotene, klopem Diablovi, ci otvori, dufam, ze si spomenie. Ked padali malicke hviezdy, nasej malej predstavivosti, hladame zamena v piesni, ja tie moje, ktore zas ty? Zrazu hlava v kalendari, pre verse mi srdce netlcie, odisiel vecny hlad uznani, ostavaju len myslienky vlcie. Mam prazdno medzi riadkami, modlim sa k prazdnote mysle, viem, ze si tam niekde schovany, kedysi davno si ty na mna myslel. Eurove babiky Pozeram sa na babiky, ktore si nemozem dovolit, na baterky ci do elektriky, nech dookola nieco hovori. Ziadne myslienky o laske, naco, to sa dnes nepredava, skor prazdno v novej maske, ktora verzia dobre obstala? Laska sa dnes rata na eura, zacina niekde pri stovkach, hlavne nech kurz nenabura, v zatocenych bankovkach. Eura bez dvoch centov, teda bez teba a mna, nepresiel limit, zmen to! Inak nemas pristup do sna. Babiky ostro pozeraju na mna, nechapu, co to znovu chcem, a ja odchadzam, stara dama, mysliet si svoje este smiem? Cierna diera Mam v hlave ciernu dieru, ktora neustale hladuje, zozrala zazitky, veru, ale aj tak ju nenaduje. Mam si zapamatat bozky, jeden z jula, druhy tiez, vtedy si bol iny, ostry, dnes s tebou nie je rec. Pomenujem tu ciernu dieru, vie o tebe ovela viac, ako ja, s ktorou si na druhom brehu? Kde je tvoja laska, doslova? Pohadali sme sa o dovolenke, nemozu za to hory a kopce, len tvoje sny o plnej penazenke, a moje city, roztrhane na franforce. Mam v hlave ciernu dieru, a vraj si robim tazku hlavu. prehltla holubicu mieru, milu, ale velmi malo dravu. Bez stromceka Tieto Vianoce su ine, o to viac si ich vazim, nemam nohu na plyne, smutim a mam za cim. Nielen za cim, ovela viac, pozdravujem do nebicka, stromcek nemam, iba plac, lebo tu nie je moja mamicka. Nepotrebujem stromceky, jedna sviecka mi postaci, zahreje, aj ked nie na veky, viac ako fotka pri kolaci. Rozbalujem dar Jeziska, aj tak na neho neverim, potesi vsak moje licka, ked sa trochu zdoverim. Viacej ako po ozdobach, pozeram na stare albumy, nevidim samotu a strach, len lasku, ktoru dodaju mi. Depresivna sucasnost Pozeram sa z rana na holuby, usilovne skumaju maju spaky, homo debilis, clovek hlupy, male srdce a velke mindraky. Nemam na hlave okna do duse, len oci smutne a cervene, pasivne, tiche, ako od hrdze, kazdym dnom viac su zhrozene. Machula v zrkadle, spomienky odisli, uz som velka, zodpovedna a zrela, hlupejsia od osla, bojim sa mysi, citim sa ako bez nastrojov kapela. Raz budem ina, hovorim zo zvyku, iny zvyk mi vklada nikotin do zil, idem k mojmu vlastnemu pomniku, aby ten zvysok mojho ja ozil? Len ja a Che Guevara na tricku, vsetky dnesky idu na zajtra, ani malicek nemam v malicku, som v sedme. Ta zbytocna karta. Tanec dvoch duchov Tanec dvoch duchov, tancuju stale spolu, ziadna facka rukou, kto komu nosi smolu? Dve rovnake farby, spestruju ine pohyby, jeden sa stale hanbi, druhy by isiel na ryby. Maju jeden druheho, medzi nimi nie je mur, ked ide do tuheho, ak mrznes, tak sa pritul. Nezavadzaju si navzajom, nevadi, ze vidia do seba, svet mozu nazyvat rajom, vraj lubit je ludska potreba. Pretancuju spolu cele noci, aj pod lampou byva tma, taki celkom priehladni cvoci, bat sa duchov? To nevedia. Byt inym clovekom Nechrani, ma plne gate, vo vreckach dve dyky, myslenie ma na spagate, s mozgom ziadne prieniky. Dohody sa vsetky rusia, cierne na bielom ohnedne, darmo udierat do vankusa, ked bude na tom zivot biedne. Nasleduje vylov ludskosti, ako v lete na sankach, nejde to? Tak to nazlosti, hlada rovnik v Polarkach. Ludia odsudia zbabelost, nic to, im nepatri svet, do hlbky, az celkom na kost, kto bude komu rozumiet? Niekedy netreba velke ciny, prepnut hlavu z OFF na ON, dat nenavisti prazdniny, byt na chvilu inym clovekom. Dni Su dni, ked sama vlacim stoly, nikto sa ma na chrbat nepyta, pomocne ruky? Je tu, niektory? Koho odtiahnem od koryta? Dni schovane v uzavreni, za oknom mi kyva Beznadej, ani ta neveri, ze sa zmenim, mam sa vlastne? Je mi hej? Ak si sama poradim so svetom, vsetko sa mi zda zbytocne, sama zajedam post masom, mam titul, strasidlo polnocne. Citim sa byt vladkynou stien, tych styroch, okolo mojej hlavy, kralovna vsetkeho co smiem, takze nic. To mi nevadi. Opakujem po starych rodicoch, ako som anjel z modreho nebicka, bez kridel a v dusi mam blok, som sama. A pred sebou malicka. O smutku a radosti O radost sa musis podelit, smutit mozes celkom sam, a ty, clovek dospely, dnes ti silno zatlieskam. Stastny a ten bez viny, netrapia sa pre malo, o smutku cez prazdniny, radost. Co z nej ostalo? Utekas domov od domova, spominat na pritomny cas, pride dalsia spomienka, nova, i ostatnym ju pozliepas. Nemas s kym zdielat radosti, smutku ma kazdy zasoby, nechcu ho, tak to nazlosti, odmietnutie, to sa nerobi. Az ta odmietne zrkadlo, aj dennicek odide prec, samota bude hrad moj, a ty, radost, mizni! Hes! Panovi Ak vsetkom na svete stvoril pan, tak mu mozem gratulovat, mozno je to jeho tajny plan, s tou laskou nech sa ide schovat. Bola som ucena verit bez dokazov, mat doveru vo veci neskutocne. Co mam robit? Podporovat blaznov? Alebo sa mam zastavit u ocnej? Nevidim dovod verit v prazdno, v jednu pravdu a zaroven loz, otroctvo so stuzkou krasnou, spominat srdce a mysliet na noz. Coraz viac neverim na rozpravky, vodu na vino nikto nezmeni, nechcem zivot prehratej stavky, mam vieru, ze s nou sme strateni. Az mi zacnu hovorit o bohu, je jedno ktorom, nerozlisujem, poviem nadarmo nech idu z domu, svate bude to, comu doverujem. Laboratorna mys Dnes vecer mavam na macky, ludia sa mi odrazu zhnusili, stale len hluposti na plne otacky, nepatrim k stadu hlucnej presily. Mozno som len seda myska, alebo ta, co zije v labaku, niekedy neviem seba vystat, poslem sa dalej. Vo vlaku. Asi preto su mi blizsie macky, macka a mys, to bude hra, nie fnukom, aky je zivot tazky, vsetci sme nejaka konzerva. Ziadne slavne pomenovania, ziadny hrdina, level dvesto, len kvety, bez polievania, ktore zabudaju na detstvo. Opieram sa o zeleny plot, teraz je zivy asi ako ja, zivotom bita do driemot, som laboratorna a spokojna. Inou optikou Neviem mat dve tvare, a uz vobec nie desat, zlava nepoviem nic prave, tomu, koho chcem vesat. Nebudem dojimat k slzam, ani plakat na objednavku, som aka som, niekedy drza, nemam talent na pretvarku. Nedokazem kupit priatelstvo, ani lasku neziskam cez seky, prekonam to, co je na skok, ale nepreplavam velke rieky. Neocakavaj odo mna nemozne, sama neviem, co vsetko splnim, aj v noci som ako po nocnej, ale aj vtedy po niecom tuzim. Asi mam velmi odlisnu optiku, mam ine zaostrenie na kazdeho, placem a kricim, aj ked potichu, s jednou tvarou, ale z viac brehov. Lesne vily do plynu! Biela rasa, biely den, tvoj zivot je velka loz, inym chystas pochoden, dalsie klamstvo si priloz. Hovoris o bezpecnosti, nasilie ju neprizenie, miluju ta, ludia prosti, ktori nepoznaju umenie. Mas svojich ludi vo vlaku, budu zas dobytcie vagony? Sprchovat generaciu plachu, nevies citit tak ako oni? Nechces ist ludskym smerom, len po Auschwitz-Birkenau, denne onanovat nad Hitlerom, ukazovat sa svojim, ako pav. V skutocnosti nemas konicky, priatelia ta s laskou opustili, ostala nenavist, dve krabicky, posles do plynu lesne vily? Plavba po mori Zivot je ako plavba po mori, ocakavat pokoj a pride burka, aj tvoja lod v pristave postoji, neraz na teba opravar zmurka. Ziadna lod nebola postavena, na to, aby bola v pristave, potrebuje dychat, ako zena, vychutnavat si vsetko nestale. Niekedy treba plavat po vetre, nechat zivot plynut v pokoji, akceptovat, co je posvatne, ale aj ukazat, kto sa neboji. Kazda vlna je dobrodruzstvo, na jej konci byva vzrusenie, ten, kto nechce taketo susto, dovod zit od seba odozenie. Aj dnes sa plavim vo vodach, ktore nikto nedal do mapy, bludim v kruhu, zas a znova, nevadi mi, ze je prekliaty. Maraton dotykov Len jeden malicky dotyk, jedno krasne poblaznenie, za odmenu, dobry bodik, ktory nas ku sebe zenie. Vysnivana blizkost citov, naruc, ktora pocka rada, laska pospajana nitou, mila, vobec sa nehada. Niekedy nam staci malo, jediny kusok skladacky, chceme vediet, co ostalo, ake nas cakaju prekazky. Kto nema nic, iba nulu, praje si aspon malicko, dostane to, tak chce druhu, sancu, pusu, ruku na tricko. Poznam dotyky vzdialene, maraton za kratke objatie, podniknut ho, prispiet k zmene? Alebo su tuzby cloveka prekliate? Vecerny dazd Pozeram sa na kvapky, ako si tecu po okne, nechavaju svoje labky, vytvaraju dielo spolocne. Jedna ide za druhou, tak sa to viacej oplati, rozmyslaju nad duhou, tancuju spolu v objati. Je lahke rozbit okno, ah chcete pocut dazd, zafarbit skvrnou ropnou, alebo krvou z vrazd. Ziadna krv nebude, stacia mi slzy dazdive, sama so sebou na sude, spokojna, ze som nazive. Z cely uvidim slobodu, za nou vecerny dazd, poznam krajinu povodu, raz zistis, co znamenas. Vecerne myslienky Niekedy chybaju slova, emocie neskryvaju dojatie. Aj sloha a slovna zasoba, vyriesi to jedno objatie? Myslime na niekoho, ked nam doslo mlieko, alebo len mile slovo, sa privelmi vlieklo. Aj na pracu sa nadava, lepsie, ked su dvaja, kazdy podla svojho prava. A to maju obidvaja. Spolu zmeskat autobus, pozerat priserne filmy, vykricat sa z celych pluc, potom sa pritulit v pritmi. Pre mna je tu len samota, vankuse a svet za roletami, ziadny partner sa tu nemota, ostavam, so svojimi snami. Nadavas na vsetko Nadavas na peklo, tak mrznes v nebi. Si tam sam, celkom, studeny a bledy. Nadavas na nebo, vraj chces byt v raji, preco? Znovu lebo? Tak sa to nepodari. Nadavas na raj, pre tazky pristup, este sa hadaj, pre realitu prisnu. Nadavas na realitu, vraj nerozumie snom, lasku meni na pouzitu, miesto slavikov je hrom. Nadavas na sny, ako sa zle snivaju, nenadavaj. Zhasni. Najdes vrbu butlavu? Trpezlivost ruze prinasa Trpezlivost ruze prinasa, padame do tej istej jamy, mas trne? Tak prihlas sa! Aj tu a teraz bud s nami. Spolu cakajme na zazrak, nepohnime sa, ani prstom, urobme z kazdeho snu vrak, kracajme po svete pustom. Dalsia pust svetu pristane, budeme ju prosit o vodu, nikdy nam nenaplni dlane, pre biely den. A ciernu vdovu. Budeme cakat pekne spolu, zbijeme tych, co nestoja v rade, nepustime ich k slavnostnemu stolu. dnes slavime horku ceresnu na zrade. Potom pojdeme predavat nase trne, zvlastne, ze ich vobec nikto nepyta, musime ich nosit, na tazkej korune, nasa rychla cesta do prazdneho koryta. Sumracna prechadzka Ruka sa dotyka ruky, nadychy su spolocne, uplne rovnako sme hluchi, hladame slnko na nocnej. Odchadza a my mavame, zelame si dobru noc, v ktoru nespime a hrame, na city, krajsie od Vianoc. Svetlo mizne, ide tma, a ja sa jej nebojim, s tebou je noc hra, a ja v domceku nestojim. Hadzeme zabky do mora, nevidime lety a pady, pocujeme, ktora je dobra, ako nehlasne vodopady. Hra nam tvoje silne srdce, moj dych je pocutelny, minuty celych zivotov suce, ty si prvy i posledny. Neverim Neverim, ze lajky liecia rakovinu, ani na to, ze nas strazia anjeli, modlitba mi nezazenie slinu, spoznavat svet, trochu sa posmelit. Rada dostanem slzy pod koberec, aj ked viem, ze tam nebudu naveky, neverim sama sebe, nie som herec, prepac, nie si mi blizky, ale daleky. Neverim, ze moj hlas bude vypocuty, na listocku vytiahnem cislo milion, nebudem pocuvat, ci je niekto hluchy, radsej ako po vieru pojdem na pivo. Neverim, ze sme pod ochrannou rukou, v spravach je smrti viac, ako sa cakalo, mame tu prehravat s realitou krutou, dakovat Bohu za to? Tak za malo. Nechcem neistu vstupenku do neba, mam plnit prikazy a prisny zakaz zit, pretoze John Doe povedal, ze netreba, najvyssi cas zo seba tarchu viery zmyt. Piesen placucich tienov Sama okupujem lavicku, pozeram na tiene ludi, na fesakov v uzkom tricku, ktorych svet velmi nenudi. Vidim dievcata s kabelkami, ake si nemozem dovolit, mozem? Ale nechce sa mi, cely mesiac len vodu pit. Potom sa pozriem na seba, nic zvlastne, stale ta ista, bojim sa niekedy i nebat, zblaznila som sa, docista. Som stratena v jednej izbe, zlaty kluc je na inom podlazi, nemam k tomu ako prispiet, niekedy ani zit nestaci. Az uvidite dievca na lavicke, ako sa pozera na poludnajsie tiene, nie je v citovej dopravnej spicke, stuchnite ju, nech viete, ci len drieme. Ostrovy nikoho Myslim na ostrovy nikoho, kde nikto nie je sam, a predsa vsetci, co z toho, sama tam stale prilietam. Citim tam bozky nenavisti, plac ludi co plakat nevedia, aj on je vsak stale taky isty, tona lzi na posteli z paperia. Nikdy nie je krasna obloha, vzdy sa mraci na nas dazd, zahali ma len pravda hola, plavat musi vediet kazdy z nas. Nevazim svoje sny a fantazie, nemam odvahu hladat odvahu, viem a citim, ze tu nieco hnije, sme deti puste, cakame na vlahu. Dnes prsia iluzie, uhybam sa tazko, pripijam na utopenie v hadkach, ked boli sme pre druheho hrackou, boli sme len ty, len ja a nas strach. Ako v tridsiatom osmom Vsade citam o zidoch, ako v tridsiatom osmom, o ich nature a cinoch, asi som na svete sprostom. Moda ukazovat prstom, prehrabavat v sukromi, nenavidiet, kazdym sustom, stale pocuvam, ze to oni. Spolu nesadime stromy, ale spolu setrime na tanky, aby bol mier? Co ste, chori? Nechcem ist do vasej smotanky. Nezaujima ma vase predurcenie, ktore vam dal jeden z vas, spory o ludi, cistotu a uzemie? odidte prec, kym je cas. Viem, co pride po tridsiatom osmom, vraj slavny rok, tridsiaty deviaty, pechota, tanky, ludia pod mostom, nikto nevyhral, vsetci dostali do laty. Len paska cez usta pozna moje prosim Len paska cez usta pozna moje prosim, nemam komu povedat dakujem, pred vlastnym tienom sa vozim, smutok, len to si dnes slubujem. Nazeram na dni, ktore mozno nepridu, krajaju smutny zivot na podkovy, pre stastie, ktore musi pominut, cakat na princa, ktory (sa) neotvori. Mam ocelovu gulu na jazyku, myslienky bolia, aj ked idu spat, tuzim po teple po chladnom dotyku, jesenne listy sa chcu so mnou hrat. Schovavacka medzi zivotmi, meta, na ktorej nie je adresa, opustena aj medzi otrokmi, tipujem, ktorym smerom su nebesa. Kricim do vetra meno vlastnej mamy, vrasky mat este nikdy nestihla, mam pasku aj medzi spomienkami, moje prosim je v kope sena ihla. Rieky Kolko riek prekrocit, aby sme boli v suchu, mame len zaslzene oci, ziadnu mihalnicu suchu. Zenieme sa po prude, aby sme isli proti nemu, ked pride cas zmudriet, prekricat seba pre zmenu. Nepozname spravne vesla, tie z kanoe nejdu na parnik, lameme ich, chceme nestat, vyvolat chaos hromadny. Niekedy viac, ako rieky, tuzime prekonat ocean, iny poklad ma svet daleky, slzy na palubu nalievam. Raz uvidime nezname brehy, na ktory padnu nohy dobrodruhov, zistime, ze sme na brehu rieky, nesie meno Styx a lodku duchov. Sedim na konari dole hlavou Sedim na konari, celkom dole hlavou, kazdemu sa dari, vsetko konci oslavou. Nikto nikoho nenavidi, vsetci si ruky podaju, svoje chyby kazdy vidi, aj ti, co ziadne nemaju. Deti spolu stavaju dom, aby sluzil spravodlivym, skryju sa pred dazdom, potom uvolnia miesto inym. Vsetci spolu viju vence, na Playstation pada prach, nadavat sa nikomu nechce, ziadny teror, ziadny strach. Ale aj ja sa vratim na zem, uz bude vsetko ako vzdy, na konar ist uz nevladzem, ostali mi len moje sny. Pristara na rozpravky Citam posledne riadky, ako budu vsetci stastni, zivot je zrazu hladky, ako v krasnej basni. Potom sa pozriem z okna, vsetko je sive, zronene, netesim sa, asi blok mam, nemam princa na ramene. Vlastne mi nevadia draciky, ani veze a zaby na prameni, ani ulohy, ktore maju haciky, skor ma desi, ze sa svet meni. Pozeram spravy, co sa deje, nech nie som mimo realitu, vsade sa vrazdia, kam svet speje, alebo uz mam mladost odzitu? Viac, ako rozpravky samotne, chyba ta, ktora mi ich citala, vediet, ze vsetko bude dobre, od tej, ktora ma vzdy usmiala. Pravda a nadhera Niekedy chcem zazit burku, protiklad zakonov pisanych som obycajna, ako z utulku, viazana skuskami. Dam ich? Nebudem skumat metodiku, ani mierky svojho usmevu, ako mam rychlo okom mihnut, preco mlcat, ked je do spevu. Nezapadam do novej mozaiky, ani do vzorca normalnosti, som seda mys v strede bajky, ktora sa na zaver zlosti. Dostanem spravnu kategoriu, budem mat svoj kod a misku, zoberu ma do systemu, zivu, co tam? Co mam vlastne risknut? Povedia o mne, ze som nadhera, len aby nemuseli hovorit pravdu. Pravda je zla, moznosti priviera, zit znamena aj na hubu padnut. Dnes malujem tiene Malujem tiene na obrazy, cierne, sive, bez nalady, ziadny clovek sa tam neplazi, aj ked su tienov cele hromady. Vsetko je ukryte za ciarou, a aj ta ma svoj vlastny tien, stotoznena s liniou pomalou, boji sa zivota, velkych zmien. Vsetko prejde cez ciaru, rozuteka sa do fantazie, na strunu, tazku a pomalu, pod palbou umeleckej razie. Scernel mi stetec, uz ociernuje, spomienky, radosti, farebne tvary, vsetko je v tieni, vraj naveky bude, ostavaju vrasky, v nich slzy na tvari. Sme tienom svojich zajtrajskov, kreslim spamati ciernu svatoziaru, zijeme v zamkoch. Za zamkou. pretekame sa v padoch na podlahu. Extremisti Pochoduju extremisti po dalekej Bratislave, o nic ini, taki isti, nemaju to OK v hlave. Zdvihnute pravice, to pozdrav temnoty, ziadny bozk na lice, srdcia bez dobroty. Aj ja viem palit vlajky, nas svet to ale nezlepsi. Budu ich plne vlaky? Koho to vlastne potesi? Netuzim po domobrane, chcem obranu pred tupostou! Jeden blby, vrana k vrane. Poznas fasistov s ludskostou? Boja sa vplyvu inej viery, baseballka miesto obcianskej. Zlo nici zlo, kto v to veri? Boja sa tuzby... po laske. Dialnica cez luku plnu kvetov Rozliate sny, cierny asfalt, len ty. A my. Zivot a kat. Stavias cesty, cez kvetiny, kompas presny, cez nase viny. Dialnica je, dokoncena, nahlit sa smie, ziadna zmena. Ziadny usmev, bez priatelov, znovu bluznim, len hlad. A lov. Ja dnes nespim, nezijem, vazne nie, olovnaty benzin, mi vonia ako lalie. Nedycham nadarmo Nedycham nadarmo, loz, ktora uz neboli, poznam ju, davno, vo vonavom udoli. Kde vsetci maju dost, tych vsetkych okolo, nenavist, koza a kost, vraj to davno nebolo. Zavidime nos medzi ocami, pretoze tak to uz ma byt, nenavidiet, co je s nami, a co nie je, nechat hnit. Klameme basne o laske, recitujeme myslienky ineho, sme tu stale v inej maske, poddani krala hlupeho. Denne slubujeme nemozne, aby sme sa neznemoznili, mozeme zit inak? Nemozme! Este sme sa nezobudili. Palime mosty pred nadejou Palime mosty pred nadejou, dnes je na nu nespravny kurz, kolko nas caka zajtra usmevov? Povie srdce, alebo jedna z burz? Ziadne topanky na zimu, oddnes verime iba v leta, dufame, ze nam nepominu, co ak ostane len hola veta? Male nic so starou vlajkou, beton okolo nasich obzorov, ako mame zit? S akou davkou? Alebo s chutou novou? Budeme mat chut na oslavu, len nema kto po nas upratat, ani nam nikto nedonesie slavu, ani silu, po pade zas vstat. Raz spalime aj posledny most, tam, kde je ludskost zadarmo, kazdy povie kazdemu "tak dost!" povrazdime sa zbranou a karmou. Kolena nad hlavou Mam hlavu dolu, nad nou i kolena, rozdavam smolu, dobru na spojenia. Som minulost, uz dost dlho, koza a kost, maly vrchol. Svet je velky, ja malicka, bez pastelky, na ocicka. Koncia zdrobneniny, nasleduje velky pad, evoluciou z hliny, uz viem, kde mam stat. Ale sedim na betone, ani kone nepasiem, som ako srdce na zvone, kto vie, ci aj podrastiem. Biely den pre cierne duse Biely den pre cierne duse, nenavist na tanieri, lebo tebe srdce lepsie tlcie? Ked vies kam namierit? Nepotrebujem tvoje pocity, ked city si nechal vo vetre, kto je iny, ma byt zbity? Kto po nom stopy zametie? Nepoznam od teba prepac, na to si este nedospel, ty nechces mat oci pre plac, oznacis ma na odstrel? Nadavas denne na zidov, aj ked si ziadnych nestretol, kedy mal tvoj mozog vylov, je obetou novych naletov? Aj ja viem ukazovat prstom, ale mam dovod to nerobit, je to pre teba silne susto? Alebo to nevies pochopit? Zivot v dazdi Stat v dazdi, mokra ako mys, idea, co drazdi, na mna nemyslis. Posles ma prec, na inu ulicu, moj dazd! Hes! Zozen si krabicu! Nie dost velku, aby si poznala zimu, nemysli na postielku, nechaj cas plynut. Zabudni na nadeje, mas na to presne den, nikto ti neprispeje, okamzite sa zmen! Na moju predstavu, studenu ako lad, mas slzy, svoju potravu, tento zivot sa budes bat. Nemozem dalej Nemozem dalej, aj ked je vola, svet v skrini malej, u krasky a netvora. Klucova dierka je svetlo, vsetko ostatne je tma, lahko ma to do nej zmietlo, som pred svetom ukryta. Vidim kabaty na zimu, som v nich cela spotena, skryta, ako pod perinu, bez lasky a bez vena. Nemozem sa dalej skryvat, mam volu na dva zivoty, som stratena, trochu diva, nevidim ciel, len ploty. Mam zamknute svoje sny, zlate kluce zmakli unavou, mam zivot, kruty a prisny, bijem sa s dusou bolavou. Priemer Mam priemernu postavu, aj tuzbu po silnom objati, priemerne hlupu hlavu, ktora za chyby zaplati. Mam priemerny zivot, tuzim po priemernej mzde, lubim, priemerne poctivo, stastie ani v laske, ani v hre. Nepoznam priemer Jupitera, ani dlhsi priemerny dialog, som sama, aj to je vela, stagnujem, mam priemerny blok. Na vysvedceni same trojky, v spravani je priemer jednotka, rovnaki su, a este kolki, a ja som medzi skrotenymi krotka. Som priemerna v priemernosti, mozno aj trochu nadpriemer, viem sa potesit aj nazlostit, viac ako ostatni? To neviem. To najlahsie Je lahke odpalit bombu, tam, kde je najviac ludi, nech zivi o zivot zobru, za to, ze niekto zabludil. Je lahke zabludit v svete, strateny hlada nepriatela, alebo naopak? Odpoviete? Drzime si strach od tela? Je lahke zariadit nech krv tecie, zobrat spravodlivost do ruk, ziadne vahy a ziadne mece, samopal znackuje slepu put. Je lahke spoznavat paniku, premenit poriadok na chaos, byt hluchy a celkom potichu, ked niekto mieri na nos. Je lahke byt na chvilu v telke, aj ked nejde o hrdinstvo, dosiahne sa... take velke... kolko chyb za hodinu? sto? Ak prave ak... Ak je ludske podat ruku, potom rada podam obidve, nevadi, ze budem za suku, pre toho, kto nerozumie. Ak je spravne drzat usta, narazit stale na hubu, tak to nejako skusim ustat, ked mi po krku podupu. Ak je treba chvalit diablov, tak pochvalim anjela, za to, ze na prestieradlo, toho nechce privela. Ak je prave rozhodnutie, tak sa vydam dolava, mozno to dopadne smutne, co na to povie dusa bolava? Ak je vsetko na poriadku, tak poriadok za nic nestoji, vsetko je iba na obhliadku, a my sme v bielom netvori. Ostrov mlcania Dnes nepoviem ani slovo, drzim slovnu hladovku, aby sa svet lepsie pohol, zo zumpy na pohovku. Mlcky sledujem tmave nic, ako si kraca po dusiach, mensie ako hakovy kriz, srdce zranene na ruziach. Nepoznam prosim a dakujem, ale ozvem sa, ak pochopim, lebo som clovek. Skratujem. Jeden cukrik dvom lakomym. Odkladam svoje dobre rano, to nebolo a zajtra nebude, dobre spravy? Vyprodano! Nehladam, kto ma polutuje. Mala by som lutovat svet, aj to, ze je tak svetovy. Dnes sa citim len ako smet, more, ktore nema ostrovy. Asfalt na ruzovych okuliaroch Vies, co som urobila zle, kde su vsetky moje omyly, v tvojich ociach aj po tme, to dobre celkom prekryli. Vsimas si vsetko negativne, to dobre nad tebou nema moc, vsetko je zle, hlupe a divne, spomenies to stokrat do Vianoc. Nespomenies si na odvahu, s akou som sa ta zastala, pre teba ma nieco ine vahu, som v ustupovani pomala? Neratas plusy a minusy, vlastne ani nepoznas plus, co ma tesi sa tebe hnusi, pochopit ma... aspon skus! Vsetko biele vidis na cierno, asfalt zdobi ruzove okuliare, utekas samotou jednosmernou, pretoze len ty sam si v prave. Uvaha o brodeni Laska je prebrodit more, aby ten, na kom nam zalezi, mal nohy v teple a hlavu hore, ked prsi plac a depka nasnezi. Niekedy more, inokedy mlaku, pretoze laska si vsima malickosti, aj krasu, pokojne na bodliaku, hned vedla ruze ho rada pohosti. Cas bez tiaze s nohami na zemi, a predsa je vsetko lahsie, bez helia, no nie sme strateni, na lasku nikto celkom nekasle. Az prebrodime vsetky moria, vyhneme sa meduzam a nevere, pravdam, ktore niekedy zabolia, co potom? Zaklopat na dvere? Kto otvori? Vecne stastie? Alebo navod v sto bodoch? Z lasky asi nikto nevyrastie, ak ano, prejdeme cez potok? Veza Pozeram sa z vysokej veze, ake je vsetko zrazu malicke, jednoduchy koniec? Kdeze! Ziadne riesenie v tajnicke. Dlha cesta priamo nahor, je lahke zivot pocitit, este ho nikto neovladol, nikto mu neprestrihol nit. Same schody a prekazky, cesta nahor je pomala, nie nemozna, to vie kazdy, aj ked to zabuda odmala. A co teraz, na konci cesty? Ostava cesta na zaciatok, alebo tu, hore, prespim, spravim si v hlave poriadok. Odrazu som nad vsetkym, problemy su kdesi hlboko, zivot? neuteciem pred nim, ale nebudem jeho otrokom. Rovnica Nic nemenim, cakam zmenu, urcite sa ku mne raz dostavi, ked temu tazku, olovenu, natlacim do prazdnej hlavy. Budem dufat, ze bude pekne, aj ked predpoved hlasi dazd, v tom dazdi ma laska stretne, alebo pribudne dalsia z vrazd? Pockam v rohu miestnosti, ci sa zmeni na gulatu, pridem o roh, to ma zlosti, aspon tu mam dopriatu. Mozno budem chybne cislo, premenna, ktora sa nemeni, beriem vankus, ak by hryzlo, svedomie ukryte v remeni. Mozno bude Slnko modre, obloha z fialovej machule, bohaca necham, nech si zobre, mozno mi svoju palicu daruje. Vsetko je naopak Je tazke milovat, tak sa nenavidime. Kazdy den, odznova, kde su cesty? V Rime? Zakazeme kazdu travu, nech padame na beton, k tomu patu i hlavu, proti sebe dame veto. Preco vlastne? Kto to vie? Kto prehovori o zmysle, tom zivotnom, v dobrom sne, skor, ako nas vystrie? Hladame lasku mimo realitu, ale vidime len krv a skazu, na striebornom platne, dobitu, bohynu lasky prave mazu. Nevieme, ci to nieco zmeni, aj tak ma ruky a kridla zlomene, pre koho mame lubit? pre tych, ktori sa smeju na ramene? Panta rhei Placem, ked mam chut plakat, vravel si, ze budem mat chut zit, ale to bude skor strikovat straka, ako ty najdes tu spravnu nit. Vravel si, ze vsetko bude ine, stale tym istym tonom, dokola, slova sa hovoria a cas plynie, panta rhei, po nasom potvora. Cakam na darcek na narodeniny, po rokoch este stale neprisiel, mozno zabludil, alebo z koho viny? Prajem si nebyt jednou z hier. Hra na lasku, na uctu a doveru, nevidim to u teba, len v slovniku, v slovniku cudzich slov na sekeru, jedna pusa rocne, na ucet podniku. Cas plynie a vecne ponahla sa, prizera sa na tvoju pomalost, z hlineneho prasiatka je prasa, a vysledok? Prava koza a zlost. Historka o historii Dnes nespim, len spominam, na rano vecne, tak nekonecne, tvoj svet ma laka... i omina, hryzies ma ako v trave klieste. V den, ked slnko nevedelo vstat, a ked aj hrialo, tak velmi malo, netrapil ma pocit, ze svet je hra, na koniec nemyslime s pochvalou. Porusil si zakony dzungle i fyziky, vraj pre mna a moje pekne oci, vedel si mi opisat vsetky pozitky, necitila som sa byt v tomto storoci. Ty poznas vsetky otazky sfingy, a cakas, ze ta vo vsetkom podrzim, tebe snehule a mne balerinky, do puste. Ktorej, to netusim. Historia zobrala so sebou tvoje meno, dotkla sa tvojich davnych slov a dotykov, preto stojim, sedim a utekam nemo, tam, kde sme chovali lucnych konikov. Vyzva na zobudenie? Niekto na mna krici, nech sa hned zobudim, kral zeleznych tyci, ziadne pierko na hrudi. Svet je podla neho, len vojna divnych sfer, nevazi si ziadne pero, nikdy nevazil si mier. Nuti ma palit knihy, ktore nevie precitat, je jediny bez chyby, tak nam to spocita. Jednou stranou mince, posudi a odsudi okamzite, pretvarka na kazde lice, pre neho to nie je zlozite. Rozhodla som sa mysliet, nenasledovat stado volov, ktori su ini, vacsi vysmech, tlacia cervenu do semaforov. Na veltrhu samoty Na veltrhu samoty, som akosi sama, vsade su same ploty, oddeluju noc od rana. Haly naplna ozvena, pocujem svoje kroky, buducnost je zjazvena, som sama na dne stoky. Tam, kde byvali zahrady, teraz kvitnu hole kosti, nikto horku kavu neosladi, a nikto z rana nenazlosti. Jedinu hadku v mojom svete, vediem pravidelne so sebou, argumenty budu az na zavete, prezradim ich sebe s doverou. Dnes mavam na tiche obrazy, asi pre ne nie som dost dobra, alebo sa clovek v rame urazi, v jeho kralovstve ticha je d(r)ama? Holokaust v nasich hlavach Ti, co sa smeju z holokaustu, maju svoje vlastne utrpenie, nicia si na ludskosti chrastu, nenavist ich dozadu zenie. Smeju sa na vychudnutych, ako vyzeraju pre nich smiesne, v tabore na smrt neobutych, ludia stracaju ludskost, vecne. Rozpravka o jezibabe v peci, nie je nastroj na ocistu sveta, citia sa mudrejsi nez vedci, lebo pravda ma byt zakryta? Je lahke prikazat hviezdy, pre tych schovanych za kriz, ani na to, ze cert nespi, aku nadradenost vymyslis? Blahobyt nepriniesol ziadny Hitler, nepozna ho nacista vypatlany, rozum a srdce nezlepsi vystrel, iba podanie ruky pred svitanim. Vychodene chodnicky Poznam kazdy strom, aj vsetky kamene, zavidim zivot dvom, a aj ich trapenie. Poznam skratky nikam, do svetla bez fantazie, ponahlam sa, pridam, nech moja nuda zije. Zo zvyku mavam lavickam, nikdy som na nich nesedela, princezna vytahaneho tricka, cakala by som tam na anjela? Zakyvam bodliakom i zihlave, poprajem vela slnecnych dni, nie bordel, ako v mojej hlave, mam sen, nepamatat si sny. Vychodila som chodnicky, moje stopy su stale rovnake, nohy odpracem na stolicky, nikdy nerozviria vody stojate. Zmeny Tuzime po zmenach k lepsiemu, ale nechceme mysliet inak, radsej vzdy zmenime temu, aby sme sa bavili o vinach. Nasadime ruzove okuliare, ale zial len k minulosti, ukazujeme srdce male, ktore sa tak rado zlosti. Nacierno dame realitu, pretoze je to tak v mode, ina doba pre dobu odzitu, pravda sa prevracia v hrobe. Svine nazveme hrdinami, neucime sa na chybach, placeme, ze nie su s nami, ti, co sirili smrt a strach. Asi zijeme prilis kratko, alebo pridlho, kto to vie, prefackat sa a spat sladko, vsetko sa inak rozpovie. Vyhybka od ludskosti Modlis sa k portretu zleho muza, lebo on vie, co je dobre pre neho, nie pre teba, ale aj tak skusas, dotknut sa zezla, i ked prazdneho. Je lahke, ukazovat na inych, lebo mas zvyk schytat pohlady, dnes nevsimas si svoje chyby, radsej znovu portret pohladis. Tuzis po vecnej spravodlivosti, pozabijat tych z druhej strany, pre iny smer chrbtovej kosti, kto bol naozaj z neba zoslany? Budes bojovat za svoj idol, lebo ten je spravny, neomylny, priatelom nadavas do Zidov, naco vyznam? Ty si silny. Zrazu su priatelia daleko, tvoj idol isiel spat nad ranom, pravda je niekedy za riekou, plavas proti prudu. A s balvanom. Kamenne pohlady Kamenne pohlady, z masa a kosti, vsetci pekne do rady, s pocitom hrdosti. Je lahke nepochopit, ani to radsej neskusat predsa, kazdy to tak robi, je tazsie davat, ako brat. Potom na seba hladime, kamenne tvare na mobile, vieme, ze nas kazdy prijme, my musime byt nazive. Vlastne sme vsetci meduzy, v kazdom z nas su skryti hadi, kto z nas nikdy nezatuzi, aby ostali ti, ktorych mame radi? Je rozdiel ostat z vlastnej vole, ako byt sochou v zahrade, ta nerozprava ani vety hole, pozri sa na mna, si na rade. Ziadne ano Hladam odpovede a kladiem vence, aby som nemusela klast otazky, naco by nam aj boli, deturence, dobre uz bolo, pozrite svate obrazky. Bielou fixou zacmarat ziarovky, aby sme neziarili aj na inych, taki tu uz boli, a este kolki, od zivota uz maju prazdniny. Definujete nam stastny zivot, nasa radost je jedna poucka, nech nezijeme mudro a neuctivo, rozumy nesmieme sepkat do uska. Kazdy sviatok mame viac pocuvat, lebo ti, co oslavuju, boli rebelmi, vysvetluju, ktora sa dnes nosi stuha, vraj nie sme smutni, iba stastni velmi. Mam pocit, ze moje ano sa meni na nie, preto nepoviem nic, iba dovidenia, tam, kde je vzorec na smiech a trapenie, stvorim si pravidla, ktore tie vase zmenia. Vnimanie nevnimania Ucime sa neverit zmyslom, zabudnut, kym sme chceli byt, lepit usta paskou optimistom, vsetkych, co miluju, otravit. Vnimame sablony a prikazy, mame orezavane myslienky, verime len na dielo skazy, odkazy balene do plienky. Nevnimame, co by sme mali, ignorujeme chut byt viac, okrem mozgu vsetky svaly, zapiname vkuse na mesiac. Svet nie su len prikazania, Mojzis na hore prechladol, tak, ako sa aj silni brania, s prazdnou hlavou ideme na dno. Po stopach slavnych samovrahov, utekame proti zdravemu rozumu, aby sme isli s heliom nadol, do krajiny ponorenej do rumu. Cierny sneh Ladove srdce a cierny sneh, vidim reklamu na samovrazdu, dieru z hlavy davam na plech, nech vidno krivdu celkom kazdu. Zlomila som slovo v myslienke, zakruta bola prilis siroka, padaju traktory, je pekne, jeden mi prave padol do obloka. V modlitbe ratam vsetky zlomky, zo vztahov su len hluche ozveny, citim sa ako kvet, parazit stonky, prvy a zaroven skoro posledny. Postavim cierneho snehuliaka, cierne iglu a cierny snezny hrad, bieleho kominara, nech sa vylaka, Satana a muchotravku, kto ju ma rad? Potom zacnem brat vsetko vazne, ostane cierny sneh. Obcas zlty. Prejdem svet a zlozim o nom kazne, pre ludi, ktori chcu ostat duti. Koleso Naslubuje piate aj deviate, kto nema odvahu na krok vpred, je lahsie mat plne gate, ako zit naplno a raz spasit svet. Pred tymi aj pred onymi, ochranit ludi pred ludmi, hladame zlych medzi zlymi? Nepamatas? Tak zabudni. Na to, ze si jedna sucast celku, malicky kusok ludskeho kolesa, na krivej ceste, cez dieru velku, a to sa musime vsetci potesnat. Zabudneme kym sme boli, ked sme niekym chceli byt, ako to, ze srdce neboli? Stratili sme Ariadnu? Aj nit? Niekedy je maly krocik, pozvanka na velke preteky, obesime sa na vrkoci, alebo povieme: uz sme velki? Nepoeticka epicka poezia bez epiky Maly sen, velke nic, samy hlien, vlaci kriz. Bez myslienky, besne slova, jeden hlas tenky, ma ta, znova! Cierne Slnko, silne lieky, mysli bunkou, o preteky. Ked neprsi, aspon slapka, tak na dusi, otvor vratka. Vyplach mysle, slabe tuzby, pekne vyznie, koniec sluzby. Zaciatok Zacinam od piky, nemam vobec nic, ladove dotyky, iba ja a kriz. Nepoznam slova, dnes neriadim svet, som ina, nova, ukryta do viet. Nepoznam ostatnych, vlastne ani samu seba, mam sa ucit od tych, co mi kradnu z chleba? Vsetko je zmenene, len hlupost ostava, skutky lave, neme, posielam doprava. Za mnou vidno prve kroky, aj ked nie som na Mesiaci, cesta do neba, cez stoky, dovi dopo a cest praci. Ked nenavist je viac ako laska Pleties hormony a hemeroidy, nevies, co slovo laska znamena, stale tvrdis, ze si bez chyby, aj ked padas na kolena. Vidis chybu len v inom, vsetci su z inej planety, otec, co nikdy nebol synom, hlavne zo zivota vytrety. Svojim slovam tak veris, az ta viazu pri podlahe, nevies, kam to mieris, chces zmenu zdola, vsade. Az budes bez priatelov, znenavidis priatelstva, namiesto ryb a chlebov, nenavist chces na namestia. Neviem ci veris na dusu, tvoja je z teba zhnusena, stale sa rutis do minusu, ktora chyba bude posledna? Vyplach zranenej duse Niekto nas postavil ku plotu, povedal: "Teraz pocitis samotu", vsetci spadli na zem, drzali si hrud, myslim si, ze clovek nevie zabudnut. Uz ziadne usmevy, uz ziadne nevadze, len mrtve tela, ktore niekto odvezie, ostanu spomienky a neme tvare, ktore sa pytaju, co robia v trave. Nie su odpovede, uz ani vycitky, nikto nevola k mrtvym sanitky, svedkovia mlcia a hroza im veli, odisli ti, co odist nechceli. Namiesto neviest uz budu len vdovy, ti, co sa tesia zdraviu budu kopat hroby, ostatni sa dotykaju podlahy, citia sa zbytocni, vedlajsie postavy. Len jeden je dolezity, urcuje kto prezije, kto bude stastni a kto spozna pomyje, dosadte si koho chcete, je to vas svet, ak si na vas zasadne, ostava trpiet. Co najmenej Niekedy je vsetkeho vela, prehrnam sa v nezname, zivot ako z ineho pera, vsetko vieme, vsetko mame? Neviem si triedit myslienky, nepopisem, co sa v hlave deje, od paty po vlasove korienky, dnes som plna. Plna beznadeje. Vraj staci malo, tak akurat, ziadne hromady novych tuzob, od jedneho cloveka "mam ta rad", jedna utecha v case skusok. Chcem co najmenej, dnes setrim, na casy, ked bude menej viac, cakat na zmenu? Co ak nezavetrim, bez skafandra odidem na mesiac. Tam bude pusto, ziadne vyzvy, pat minut nerusenej samoty, uz nechcem vela, koniec krizy, ktora medzi nami stavia ploty. MDZ Nechcem kvety, ani tie sluby, vidim, kto je svaty, citim, kto lubi. Kazdy druhy clovek, oslavuje svoje MDZ, ukryt sa do viet? Schovat sa za mreze? Ziadne uprimne dakujem, alebo nie som vyvolena? Dnes chatram, dosluhujem, boja sa mojho ramena. Pritom neublizim muche, skusam byt dobra od kosti, aj ked je tretie ucho hluche, divam sa v Lidli na sladkosti. Cim si mam obalit nervy, ak chcem, aby sa tesili, citia jedine svet temny, plny ludi, co ma prezili. Ohniva laska Ak je laska silna ako ohen, tak sa o nu postaram v dazdi, aby ten co lubi bol hoden, hladat objatie i na mieste vrazdy. O to ide, o male absurdity, ktore pridu a nevies kedy, ved v nich byva zivot skryty, bez nich len ticho odleti. Niekedy treba dychnut do pahreby, opatrne prehadzat vsetky kusky, alebo stale cakat, ale dokedy? Na ohen nestacia zhorene haluzky. Laska k hluposti nuti palit knihy, alebo ludi, ktori vykrocia z rady, vela ohna a k tomu same chyby, odpoved na kamenne i zive pohlady. Preto tuzim po malickostiach, nemusim menit to, comu nerozumiem, ak mam zvlastny pocit v kostiach, nemusim sa zblaznit, aj ked smiem. Slecne z Ruzomberka Vzdy je lahsie palit knihy, ako aspon jedinu precitat, potom co? No ziadne divy, niekto za blbost musi pykat. Kazdy mame svoje nazory, no ten, kto sa s tym ohana, len diablom branu otvori, ziadne nebo, noc bez rana. Ziskat priatelov je tazke, nepriatelov? Za minutu! A co potom? Plac na dlazke? Kto nechava Pravdu hluchu? Kedysi som verila v Krista, malo to nieco do seba, moslim alebo Jehovista, alebo je lepsi Kotleba? Nazorov mozu byt stovky, kompromis niekedy zaboli, ak nechces byt na dne stoky, zi a nechaj zit. V pokoji. Niekedy nakrmi omrvinka On pre mna nic neznamena, nic pre mna nikdy neurobi. Je nasa ludskost pokrivena? Alebo sama seba zdobi? Co spravite pre niekoho, kto si moze kupit vsetko, a co pre toho, kto stroho, podakuje iba smietkou? Sudme vsetkych okolo seba, ukazujme prstami i nohou, bojme sa dokonca i nebat, na dobrotu podme zlobou. Ten, kto pre nas nic nespravi, niekedy urobi za desiatich, natlaci nam myslenie do hlavy, aj pre nas, vecne plachych. Niekedy nakrmi omrvinka, dobre slovo zahoji rany, ziadna Pandorina skrinka, len ludia, ako (nie)sme my sami. Cierne slnecnice Dnes pada cierny sneh, boli ma kazdy bozk na lice, svaty navadza na hriech, a ja sadim cierne slnecnice. Aj ked ten sneh nie je cierny, malujem ho svojimi myslienkami, aj tak odide, nie je verny, aj ked je z neba zoslany, Boli ma pomyslenie na bozky, mozno pridu, kto to vie? Alebo zmiznu ako teple rozky, mozem len setrit na nove. Co ten svaty? Ake hriechy? Netrapia ma dlhe zoznamy, ani vycitky a zlomene varechy, za falosne spomienky od mamy. Dnes pada cierny sneh, na moje cierne slnecnice, otacaju sa na iny breh, kde nastavuju druhe lice. Privela skrytych sprav Som ako cintorin, jazva na dusi, neviem spravny rym, pre zivot na susi. Len ma stale mrzi, co sa viac nemeni, ostali mi len slzy, vytesane v kameni. Mam vsetko na dlani, a tak mam v pazi, nikto mi nezabrani, skonat na vernisazi. Ratam hroby v radoch, najskor len desiatky, diery ako po pokladoch, v nich ludia, strateni. Az sa raz pominieme, vieme ci, nevieme kedy, poklad ciernej zeme, alebo budeme jej vredy? Citam o dotykoch Citam o dotykoch, ake su uzasne, netreba dlhy sloh, len kusok basne. A preto ju pisem, objimam samotu, ma kluce od skryse, vie, kde sa dotknut. Aby som citila, ake je to byt niekto, laska, co zranila, vona umelych kvetov. Dotykam sa papiera, na ktorom je neha, dnes fyziku popiera, a ja sa ucim nebat. Nie som v knihe od Lindy Chopin, asi ani v telefonnych zoznamoch, dufam, ze sa pred sebou schopim, a spoznam dotyky nielen z poznamok. Slovenka Som Slovenka, zo Slovenska, neviem, na co byt hrda, casto mam hlboko do vrecka, stale sa v myslienkach tulam. Chutia mi bryndzove halusky, bojim sa toho, comu nechapem, aj kazdej spovede, kazdej skusky, nie vsak ludi, na ktorych ziapem. Casto sa vrtam do islamu, lebo v mene bozom mam pravo, nemysliet a nepouzivat hlavu, naco aj? Co by sa stalo? S kaviarnou nemam styky, nevitam chlebom a solou, lebo zemiaky su z Ameriky, z krajiny zla a lunochodov. Az sa raz dostanem na mesiac, budem nadavat, ze nie som doma, chcem zit a nikdy neprestat, kazat vodu a pit vino, doparoma! Boj za totalitu Bojovali sme za slobodu, teraz je nas nepriatel, patri sa k ostnatemu drotu, pridat nenavist, nie dojatie. Nevadi, ze nevieme dejepis, nevieme spravne vstat z postele, alebo nase prave ja uz spi, kolko potrva, kym sa preberie? Radi posielame inych do plynu, lebo my sme ini a vzdy budeme, davame nalepky, recepty na vinu, az budeme za plotom, kto si spomenie? Staviame ploty okolo svojej duse, palisady lemuju kazde nase konanie, sme ako ryby, ktore sa boja suse, chceme len potopu, pre inych skonanie. Dnes bojujeme za totalitu, aby sme boli sprosti a hrdi, nenavist uz nemame skrytu, nevadi, ak mame plesen v hrudi. Prazdnota Dnes som plna prazdnych ludi, nepoznavam ich pocity, su ako ohen, co len studi, vsetci su moderni, bezcitni, Zabudame na detske idealy, radsej si prajeme vacsie zlo, je to pohodlne, mili pozostali, co dobre nam dobro prinieslo? Mam prazdne brucho po clenky, cela sa citim priehladna, vsetci sme na seba... tenki? Alebo len hrubost ostala? Niekedy chcem zmiznut zo Zeme, niekde tam, kde su krasne sny, nevymazane a nevykorenene, dlhe slova, z ktorych sme nervozni. Mozno raz nebudeme prazdni, ale plni starej dobrej ludskosti, dnes to nebude, dnes sme blazni, nie blazni z lasky, ale z ubohosti.