Bež, významná! Mária Nováková Autor Vydavateľ Licencia Vydanie GKBN Mária Nováková Greenie knižnica CC-BY-NC-ND Prvé (2014) 010001 O knihe a obsah Hry so slovíčkami sú ako hry s láskou či samotou. Niekedy nikto nevyhrá, neudeľujú sa žiadne medaily a diplomy. So slovami sa dá opísať či priamo vykresliť naozaj veľa a už názov tejto knihy hovorí o knihe samotnej. Bezvýznamná, alebo Bež, významná? O význame dospievania na akejkoľvek úrovni, ako i o samotnej existencií je najnovšia kniha Márie Novákovej. Význam možno získať, alebo sa s ním narodiť. Len málokto sa k nemu dostane čakaním. Nikto nie je bez chyby a často práve tí, čo majú chýb najviac, sa najľahšie pamätajú. A nielen v zlom. Preskúmajte svet krátkych, rýmovaných príbehov, v ktorých bojuje láska s nenávisťou, dobrá spoločnosť so samotou a reálny svet s tým, ktorý je v každom človeku tak trochu iný. Obsah Bež, významná! 1 O knihe a obsah 2 Namiesto úvodu 3 Bež, významná 4 Pavúk bez pavučiny 5 Aj ja mám svoj svet 6 Len ty a ja na lavičke 7 Hlúpe čakanie 8 Ak ju pre tvoj svet nezrušíš 9 Nekonečné hľadanie 10 Fľaky na vankúši 11 Na druhom brehu radosti 12 S iným 13 Horiace záclony 14 Bolo jedno smutné srdce 15 Básne na stenách 16 Možno je len možno 17 Namiesto úvodu Ak ťa bolí pri srdci, znamená to že ho máš, napriek tomu že smúti, ďalej lásku rozdávaš. Bež, významná Nová pieseň hrá v mojom prehrávači, o radosti ktorá je v každom z nás, ide len potichu ale aj tak mi to stačí, všetko je nádherné a netreba vrátiť čas. Striedajú sa v nej speváčky krásne, prvá je z detského domova, druhá píše texty trochu otázne, už tretíkrát je z nej vdova. Spievajú o rozkvitnutých lúkach, po ktorých v piesni nikto nešliape, skutočnosť je prechod žihľavou v mukách, boľavé nohy celkom zodraté. Refrén je o tom, ako si oči otvoriť, aj keď niekedy vidia viac beznádeje, od smútku a problémov sa odpojiť, prebudiť v sebe čo nás dopredu ženie. Na ďalší deň ju pustím znova, aj keď je vraj bezvýznamná, na ráno, keď skončila nočná mora, začína pieseň „Bež, významná!“ Pavúk bez pavučiny Pavúk bez pavučiny, smutne čaká na muchu, zničili ho iných činy, teraz mu škvŕka v bruchu. Matka bez svojich detí, kráča po detskom obchode, účel prostriedky vraj svätí, bez nich sníva o pohode. Nad horami uvažuje, orol narodený bez krídel, aspoň v jazere sa otužuje, no kto to kedy videl? O chlebe si hladný myslí svoje, aj jemu niekto krajec odkrojí, dostať sa k nemu budú boje, ak ešte mesiac v rade postojí. Láske nemá čo chýbať, ale chýba niekedy každému, k ruke druhú ruku treba pridať, podať ju svojmu blížnemu. Aj ja mám svoj svet Aj ja mám svoj svet, kde ma tlačia kamene, chcel som všetko hneď, poznáte ma po mene. Aj ja mám svoj svet, kde sú steny skrútené, labyrint za mnou i pred, na Kréte postavené. Aj ja mám svoj svet, kde je boží zásah odplata, neviem tkať slová do viet, Francúzsko s mečom dievčaťa. Aj ja mám svoj svet, kde sú ľudia slobodní, bez ľudskej tváre je žiť hriech, prišli tanky namiesto pochodní. Aj ja mám svoj svet, dávam ho do každej básne, silný ako skala či ako kvet, srdcom čo je plné alebo prázdne. Len ty a ja na lavičke Len ty a ja na lavičke, asi sme na ňu priťažkí, veľký chlapec a to maličké, ale priveľké na hračky. Nikto nepozerá na hodinky, čas dnes nie je dôležitý, krásne je všetko bez výnimky, život zrazu nie je zložitý. Potom prišla tragédia, autobus do jeho dediny, vytratila sa harmónia, z dvoch ostal jediný. Pozerám sa na jeho ruku, ktorá mi máva odmerane, prerušovala večnosť hluchú, nikto nevie čo sa stane. Prerušila nás zákruta, ďalšia a ešte jedna, blíži sa realita krutá, v kúte po láske smädná. Hlúpe čakanie Opretá o železnicu, očakáva svetlo a hluk. príde až k jej lícu, smrť a nie opuch. Posledná hranica, ďalej sa nedá kráčať, bez vody hadica, silou sa začne stáčať. Nedrží ju lepidlo, ale väčšia sila, posadila ju nakrivo, beznádej spanilá. Tisícky dôvodov, nemá ich spísané, facky od rodičov, aj smutné priznanie. Hanbí sa pred sebou, boj s vlakom ako vlani, nahradila múdrosť nehou, sedí na nesprávnej koľaji. Ak ju pre tvoj svet nezrušíš Odišiel do šeroprázdna, dokonalosť išla s ním, za lásku len cesta prázdna, za grilovačkou len dym. Zdvihol kotvy ako sa čakalo, keď kotvil pri tebe večnosti, šťastie ho len na chvíľu ovialo, chvíľu za strávenie mladosti. Ani sama nevieš či plačeš, máš vždy všetko na háku, do reči aj svojim snom skáčeš, samotu polievaš v baráku. Pritom netreba tak veľa, ani otvárať srdce nemusíš, každý deň môže byť nedeľa, ak ju pre tvoj svet nezrušíš. Predsudky sú na vyvracanie, slzy na vyčistenie duše človeka, každý môže ľúbiť a nie? Lož alebo pravda odveká. Nekonečné hľadanie Márne hľadáš odpustenie, ako mesto na mape, namiesto života snenie, o tom kto ťa nechápe. Môžeš ho všetko naučiť, dať mu manuál na seba, informáciami ho mučiť, ak chápať niekoho netreba. Nenaleješ rozum lievikom, to by bolo príliš ľahké, nepomôžeš ani so slovníkom, stratenému na križovatke. Môžeš mu dať navigáciu, ktorú nezapne ani raz, narazíš na situáciu, sama pomyslíš na povraz. Raz ťa nájde na cintoríne, keď bude hľadať celkom inú, opojený pravdou vo víne, za všetko ti dá vinu. Fľaky na vankúši V teple ma trápia zimomriavky, neviem pravdu čo sa smie, namiesto lásky hlúpe stávky, kto kedy komu povie nie. Ukrytá som pod perinou, aj keď horím túžbou žiť, bez života svojou vinou, pod vankúšom tichý vzlyk. Plačem nad tým veľkým šťastím, čo som poznala iba malú chvíľu, keď som bola s chlapcom krásnym, on nosil kvety pre svoju milú. Ale všetko dobré končí, inak ako sa začína, svet sa zas dokola točí, keď pribudne ďalšia modrina. Nemám slávnu modrú krv, iba podliatiny snáď i na duši, podpis so srdiečkom bol prv, teraz už len tmavé fľaky na vankúši. Na druhom brehu radosti Stále hľadáš utrpenie, na druhom brehu radosti, ani anjel si nespomenie, že si dobrák od kosti. Raz ho nájdeš priviazané, v ruke budeš mať meč, ako Damokles v svojej sláve, konaj alebo odíď preč. Nemá meno táto ťarcha, ale váži priveľa, za dobrotu silno karhá, v núdzi nájdeš priateľa. S ním nájdete utrpenie, do trezoru ho zavriete, ukončíte hrozné snenie, len tak za ním mávnete. Priateľ nepríde celkom sám, musíš pohnúť svojim srdcom, otvoriť ho svetu dokorán, nájsť stabilitu v svete trasúcom. S iným Hovoríš o láske, aj keď ju nepoznáš, život v peknej maske, ktorú s láskou odovzdáš. Prečítaš celé knihy, navštevuješ stránky, dokonalá bez ryhy, bez chuti muchotrávky. Nikdy si ma nemiloval, nepočula som „mám ťa rád“, za poučky si sa schoval, nechcem túto hru hrať. Chyť ma raz za ruku, bez zjavnej príčiny, nehľadaj poruchu, vo mne keď chcem činy. Aj tak to nespravíš, ja ostanem sama, raz ma celkom stratíš, budem sa s iným tešiť z rána. Horiace záclony Za horiacimi záclonami, ostávam stále studená, šetrím dychom a slovami, v malom klbku schúlená. Hlava medzi kolenami, nevidí ten tmavý svet, rozsvietený plameňmi, ktoré sa volajú hriech. Všimla si ma len Samota, podala mi svoje dlane, zatrasiem ako bez života, zvedavá som čo sa stane. Nič sa ale neudialo, stále som tu sama, deň ktorý nemáva ráno, večer povie „To sa stáva“. Zápalky drží trasúca sa ruka, dobre viem čo to znamená, srdce ani rozum ma neposlúcha, som sama zo seba zmätená. Bolo jedno smutné srdce Bolo jedno smutné srdce, v dievčenskom tele zamknuté, naľavo i napravo pľúca, tiché a pre prosby hluché. Chcelo objaviť krásy sveta, nestáť pred žiadnymi mrežami, ako to spraviť, to sa nedá, nevedelo narábať so slovami. Uväznené len s ideálmi, ktoré poznali kruté reality, v dievčati medzi ženami, žiadni princovia a poníky. S pocitom stratenej loďky, ktorá je medzi búrkami, deravá a skazené dosky, ktoré ju podporovať prestali. Srdce klesnúť nemôže, nikdy nebolo na povrchu, zlietnuť mu nikto nepomôže, nepovie „je to v suchu“. Básne na stenách Kreslila básne na steny, konkurovala grafity, nežiadala žiadne zmeny, len nechcela sedieť na... V básničkách veľa otázok, medzi riadkami odpovede, vzdialené morom prekážok, zamyslieť sa je povolené. Raz niekto doniesol farbu, zmenil steny na ružové, zakryl tak klamstvá i pravdu, myšlienky málo tuctové. Znovu písala na steny, a znovu prišlo maľovanie, nemajú byť žiadne zmeny, nebolo po nich ani zdanie. Dievča odišlo ďaleko, ružová sa stala sivou, keď sa vrátila po vekoch, videla mladého básnika s milou. Možno je len možno Neprídeš o dom, keď ho nemáš, zostane však ston, na kolenách. Budeš plakať mesiac, stále o tom istom, chtiac alebo nechtiac, na papieri čistom. Raz prídeš i o srdce, pre búrku v mozgu, signály mätúce, nepoznajú odozvu. Možno nájdeš na ceste, ktorá pôjde cez lávu, zahodíš ju za plece, tam nájdeš lásku pravú. Ale možno je len možno, jedným možnom ostane, postav sa životu rovno, bozk či facka ti pristane?