Bezfarebna poezia
Pavel Sekerak










Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
GKBN
Pavel Sekerak
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2019)
110001

Obsah
Bezfarebna poezia	1
Obsah	2
O knihe	3
neohreje	4
nezmesti	5
nepoviem	6
neznicim	7
nepockam	8
nevidim	9
nezmeni	10
nesplni	11
nespoznas	12
nevyhrame	13
nezviem	14
nemozne	15
nesmieme	16
nevratim	17
nezobudim	18
nezmysel	19
nechytim	20
neprecitany	21
O knihe
	Ked smutok, beznadej a depresia zautocia spolocne, nie je jednoduche sa im ubranit. Urcite to pozna kazdy z vas. Vsetko okolo je zrazu bezfarebne alebo rovno cierne. Ale ako po burke vzdy vyjde slnko, tak aj tieto nevesele momenty pominu a pride novy den. Preto je v tejto zbierke tak malo basni. Nastastie :)
neohreje
Teplota mojho srdca,
je nebezpecne nizka.
O chvilu sa zahladim,
smrti do oci zblizka.

Potom ma vezme za ruku,
a pojdeme spolu,
po nekonecnom schodisku,
niekam celkom dolu.

Vraj je tam teplo ktore,
to moje srdce ohreje.
Stokrat lepsie ako hore,
kde uz niet ziadnej nadeje.
nezmesti
Cakal som, ze tu bude prievoznik.
No nie je tu nic, iba rieka.
Nie je tu ani smrt, ktora by
cakala na cloveka.

Mam snad do nej skocit,
a plavat smrti naproti?
To az sem musel som prist?
Nestacilo do baru oproti?

Nech po mna pride v spanku,
nemusi mi vopred zavolat.
Aspon sa suseda pod nami,
nebude na hluk stazovat.

Na druhej strane je vraj uz plno,
ako na Vaclavskom namesti.
Neprijimaju dalsie duse,
viac sa ich tam uz nezmesti.
nepoviem
Sme majstri sveta v chodeni,
okolo horucej kase.
Bojime sa premenit,
vsetko z moje na nase.

A tak sa nikdy nedozvies,
ako po tebe tuzim.
Pretoze sa presviedcam,
ze si ta nezasluzim.

Ze snivam o tebe kazdy den,
a to nielen v noci.
Ani toto ti nepoviem,
pre ten hlupy pocit.

Pre strach, ze nebudes stastna,
vsetko co k tebe citim umlcim.
Nepoviem aka si krasna,
a svoju dusu umucim.

Byt navzdy sam ako palec,
to je mojim osudom.
Nie som ziadny alfa samec,
nemam ani vlastny dom.

Mam len dve prazdne ruky,
co snad este vedia objimat.
Buducnost bez zaruky,
je vsetko co viem ti dat. 
neznicim
S tazkou nohou na plyne,
rutim sa do dazdiveho nikam.
Neriesim kam smerujem,
ani pred cim unikam.

Neriesim ci este pride rano,
a nevnimam ani tuto noc.
Je mi jedno ci povies ano,
je toho uz na mna moc.

Nechcem nikoho pocut,
chcem nerozmyslat nad nicim.
Pridam plyn a pojdem dalej,
kym vsetky myslienky neznicim.
nepockam
Cely zivot je len strata casu,
vsetky dni v nom su rovnake.
Denne absolvujem tu istu trasu,
zakliaty v smutnej rozpravke.

Vytrhnuty zo sna, ako nejaky zombie,
kracam v ustrety stereotypu.
Do sveta, kde na mna cihaju hrozby,
az kym neotvorim dvere bytu.

Akonahle vykonam,
ocistu telesnej schranky,
zapinam pocitac,
a otvaram webove stranky.

Vecer travim hodiny,
cumenim do Facebooku.
A cakam, ze laska mi,
cez monitor poda ruku.

Zabijam cas roznymi sposobmi,
vsetko len aby som nebol sam.
Laska vraj potrebuje cas,
ale co ak ja nepockam?
nevidim
Nemilujem zivot,
ano v tom sme ini.
Nebavi ma kracat,
svetom plnym spiny.

Nebavi ma s usmevom,
nastavovat chrbat.
Dufam len, ze toto vsetko,
nebude dlho trvat.

Niekolko rokov samoty,
na dusi nieco zanecha.
Uz som davno prestal hladat,
ludskost vo vnutri cloveka.

Tam, kde vidis buducnost,
ja nevidim vobec nic.
Nic viac ako ludsku kost,
ktora bude v zemi hnit.
nezmeni
Na konci tohto tunela,
vidim iba ciernu tmu.
Doteraz to nechapem,
naco som sa trepal dnu.

Snazim sa byt pozitivny,
no niekedy to nejde.
Ostava mi iba dufat,
ze zajtra ma to prejde.

Dovtedy vsak budem bludit,
touto ciernou krajinou.
Nenecham sa zo sna budit
a nepojdem za inou.

Beznadejne ostavam,
vo svojich snoch uvazneny.
Bez nadeje, ze sa sen,
na skutocnost niekedy zmeni.
nesplni
Za maskou s usmevom,
ukryvam bolest duse.
Zatial co mi sypes sol,
do otvorenych ran.

Nie som taky silny,
ako som si myslel,
tak listujem v knihe,
nepopisanych stran.

Dufal som, ze z nich aspon par,
pestrymi kresbami zaplnim.
No uz teraz viem,
ze navzdy ostanu prazdne.

Do zoznamu snov si zapisem,
dalsi, ktory sa nesplni.
A knihu bez pismen,
ukryjem niekde na dne.
nespoznas
Nemozem za to ja,
nemozes za to ty,
ze mam vnutro plne,
bolestnej prazdnoty.

Tak to skratka byva,
mozno je to osud.
Mozno za rohom sa skryva,
ta, co v ruke drzi kosu.

Mozno si musim len zvyknut,
na zivot bez farebnych dotykov.
Mozno si mozem len vytknut,
ze som si na to este nezvykol.

Ze jas a kontrast sa vytrati,
vsetko posobi tlmene.
Ked den sa po noci nevrati,
nespoznas ma po mene.
nevyhrame
Vsetci sme len figurkami,
na sachovnici zivota.
Nepozname vsetky tahy,
ktorymi nas zamota.

Osud ma vo svojich rukach,
podla teba kazdy z nas.
Nad smrtou vsak nevyhrame,
ona nosi cierny pas.
nezviem
Ako krive zrkadla,
je moja sebareflexia.
Obrazy sameho seba,
pokrivi depresia.

Co bolo jasne,
je teraz zrazu temne.
Dokonale jasny obraz,
uz postupne bledne.

Vsetky zive farby,
nahradila seda.
Vsetko co sa dalo, 
sa uz zrazu neda.

Cas stoji, alebo ide naopak.
Nevidim rozdiel medzi nocou a dnom.
Moja nadej je velka ako mak. 
Brodim sa denne tym istym bahnom.

Do temnych zakuti mysle,
dostavam sa coraz castejsie.
Najskor len zveda vyslem,
bude to takto istejsie.

Bojim sa, ze jej aj tak neuniknem,
ze ma ta mrcha zase dostane.
Ked cez skaru dveri nenakuknem,
nezviem co sa stane, co nestane.
nemozne
Moja dlan je prazdna,
ani tvoju nikto nedrzi.
Napriek tomu skusame,
kto z nas to dlhsie vydrzi.

Presviedcame sa navzajom,
ze nam je takto vlastne dobre.
Smutok ma v nasej dusi podnajom,
o nasu priazen stale zobre.

Vraj je to celkom nemozne,
ako spocitat hviezdy na oblohe.
Nemozne je ta objimat,
dotykat sa ti prstov na nohe.

Nemozne je pohladit ti lice,
ked sa po nom slza kotula.
Laske sme sa skryli do pivnice,
najde nas, len ked sa zatula.
nesmieme
Rozumiem tomu,
ze ti moje sluby nestacia,
najma ked som spolahlivy,
ako predpoved pocasia.

Nerobim to zamerne,
chopim sa svojej ulohy,
ked mi zivot prestane,
klast polena pod nohy.

Asi to zas budem ja,
kto sa bude musiet zmenit.
Ze sa tym nieco vyriesi,
uz prestavam verit.

Odsudeny k smrti laskou,
samotu volam po mene.
A moje srdce taha na dno,
ze dotykat sa nesmieme.
nevratim
Kamenne zabradlie a schody,
ktore nikam nevedu.
Balkony lemovane,
kvetmi magnolie.

Tam som ta naposledy videl,
s vlasmi farby medu.
Ruze natonovane,
do melancholie.

Ich vonu este stale citim
a vzdy si na teba spomeniem.
Vzdy, ked niekde vidim,
obrazok ciernych ruzi.

Cas, ktory som stratil,
uz nikdy nedozeniem.
Vratit cas je jedine,
po com teraz tuzim.
nezobudim
Dalsi krok do prazdna,
dalsi pad do tmavych hlbin.
Upadol som do sna,
z ktoreho sa nezobudim.

Citim posledne zbytky svetla,
hladina nado mnou sa zatvara,
telo nehybne na dno klesa,
coraz hlbsie sa ponara.

Nekladie ziadny odpor,
zivot sa z neho vytraca.
Aj ked v tom citit rozpor,
som rad, ze uz nekraca.

Unavene nohy i chrbat,
nesuci tazobu dni,
hlboko na dne moze si ustlat
a odpocivat pokojny.
nezmysel
Hladal som zmysel zivota,
nasiel som nieco ine.
Nieco viac ako je pravda,
ukryta vo vine.

Tien nemoze zit bez svetla,
noc nemoze byt bez dna.
Nieje dobro bez zla,
zvlast dnes v dobe temna.

Loz ma krasne dlhe nohy,
rozkvita ako IT priemysel.
Zmysel zivota som nenasiel,
zato som nasiel jeho nezmysel.
nechytim
Na zemi stovky crepin,
svetlo, ktore viac nesvieti.
V tme citim chladnu,
pritomnost samoty.

Tak ako farboslepy,
nechyti farby do sieti,
ja nechytim lasku,
aj ked je na dotyk.

Ta medzi nami,
je vopred odsudena,
na pomalu smrt,
v plameni tuzby.

Mozno to bude tym,
ze je len vymyslena,
no aspon neziada,
ziadne protisluzby.
neprecitany
Som kniha plna ciernobielych stran.
Neprecitana, niekde na polici.
Zahrada v Krajine zamknutych bran,
kam nesmu ziadni navstevnici. 

Som dieta vzdialenej galaxie,
temna hviezda padajuca sama do seba.
Cierna diera tejto generacie,
luc tmy letiaci do neba.

Som zlodej snov a dotykov,
mag tvoriaci kuzla slovami.
Na zivot tu som si nezvykol.
Ostavam neprecitany.