Cierny sneh Maria Novakova Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Maria Novakova Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2018) 010001 O knihe Cierny sneh je kniha o ludskosti. O rozdieloch, prirovnaniach a osude, ci uz nan verite, alebo nie. Kazdu zimu ocakavame sneh, ale ani nam nenapadne, ze moze mat celkom inu farbu. Tak ako mozu mat Vianoce inu myslienku, slovo chlapa inu vahu a tak, ako mozu byt ludia az privelmi neludski. Basne Marie Novakovej su urcene komplikovanym ludom. Verse su pretkane myslienkami, s ktorymi moze velka cast ludi nesuhlasit. Kazda basen ma posolstvo, vnutorne presvedcenie. Nieco vsak maju vsetky basne spolocne. Akusi odpoved, smerovanie. Kam ist, ked ste na dne? Co robit, az sa podlomia kolena a vase moznosti miznu? Co ak je vacsina ciest odviata, zaviata ci dokonca prekliata? Niekedy pride den blbec. Den, ked na nepripravene hlavy pada cierny sneh. Obsah Cierny sneh 1 O knihe 2 Obsah 3 Namiesto uvodu 4 Vnimanie nevnimania 5 Cierny sneh 6 Koleso 7 Nepoeticka epicka poezia bez epiky 8 Zaciatok 9 Ked nenavist je viac ako laska 10 Vyplach zranenej duse 11 Co najmenej 12 MDZ 13 Ohniva laska 14 Slecne z Ruzomberka 15 Niekedy nakrmi omrvinka 16 Cierne slnecnice 17 Privela skrytych sprav 18 Citam o dotykoch 19 Slovenka 20 Boj za totalitu 21 Prazdnota 22 Namiesto uvodu Kto sa neboji, nezije, strach je sucastou kazdeho z nas, pravda sa potkyna, krive, ukryva sa casto uprostred mas. Vnimanie nevnimania Ucime sa neverit zmyslom, zabudnut, kym sme chceli byt, lepit usta paskou optimistom, vsetkych, co miluju, otravit. Vnimame sablony a prikazy, mame orezavane myslienky, verime len na dielo skazy, odkazy balene do plienky. Nevnimame, co by sme mali, ignorujeme chut byt viac, okrem mozgu vsetky svaly, zapiname vkuse na mesiac. Svet nie su len prikazania, Mojzis na hore prechladol, tak, ako sa aj silni brania, s prazdnou hlavou ideme na dno. Po stopach slavnych samovrahov, utekame proti zdravemu rozumu, aby sme isli s heliom nadol, do krajiny ponorenej do rumu. Cierny sneh Ladove srdce a cierny sneh, vidim reklamu na samovrazdu, dieru z hlavy davam na plech, nech vidno krivdu celkom kazdu. Zlomila som slovo v myslienke, zakruta bola prilis siroka, padaju traktory, je pekne, jeden mi prave padol do obloka. V modlitbe ratam vsetky zlomky, zo vztahov su len hluche ozveny, citim sa ako kvet, parazit stonky, prvy a zaroven skoro posledny. Postavim cierneho snehuliaka, cierne iglu a cierny snezny hrad, bieleho kominara, nech sa vylaka, Satana a muchotravku, kto ju ma rad? Potom zacnem brat vsetko vazne, ostane cierny sneh. Obcas zlty. Prejdem svet a zlozim o nom kazne, pre ludi, ktori chcu ostat duti. Koleso Naslubuje piate aj deviate, kto nema odvahu na krok vpred, je lahsie mat plne gate, ako zit naplno a raz spasit svet. Pred tymi aj pred onymi, ochranit ludi pred ludmi, hladame zlych medzi zlymi? Nepamatas? Tak zabudni. Na to, ze si jedna sucast celku, malicky kusok ludskeho kolesa, na krivej ceste, cez dieru velku, a to sa musime vsetci potesnat. Zabudneme kym sme boli, ked sme niekym chceli byt, ako to, ze srdce neboli? Stratili sme Ariadnu? Aj nit? Niekedy je maly krocik, pozvanka na velke preteky, obesime sa na vrkoci, alebo povieme: uz sme velki? Nepoeticka epicka poezia bez epiky Maly sen, velke nic, samy hlien, vlaci kriz. Bez myslienky, besne slova, jeden hlas tenky, ma ta, znova! Cierne Slnko, silne lieky, mysli bunkou, o preteky. Ked neprsi, aspon slapka, tak na dusi, otvor vratka. Vyplach mysle, slabe tuzby, pekne vyznie, koniec sluzby. Zaciatok Zacinam od piky, nemam vobec nic, ladove dotyky, iba ja a kriz. Nepoznam slova, dnes neriadim svet, som ina, nova, ukryta do viet. Nepoznam ostatnych, vlastne ani samu seba, mam sa ucit od tych, co mi kradnu z chleba? Vsetko je zmenene, len hlupost ostava, skutky lave, neme, posielam doprava. Za mnou vidno prve kroky, aj ked nie som na Mesiaci, cesta do neba, cez stoky, dovi dopo a cest praci. Ked nenavist je viac ako laska Pleties hormony a hemeroidy, nevies, co slovo laska znamena, stale tvrdis, ze si bez chyby, aj ked padas na kolena. Vidis chybu len v inom, vsetci su z inej planety, otec, co nikdy nebol synom, hlavne zo zivota vytrety. Svojim slovam tak veris, az ta viazu pri podlahe, nevies, kam to mieris, chces zmenu zdola, vsade. Az budes bez priatelov, znenavidis priatelstva, namiesto ryb a chlebov, nenavist chces na namestia. Neviem ci veris na dusu, tvoja je z teba zhnusena, stale sa rutis do minusu, ktora chyba bude posledna? Vyplach zranenej duse Niekto nas postavil ku plotu, povedal: "Teraz pocitis samotu", vsetci spadli na zem, drzali si hrud, myslim si, ze clovek nevie zabudnut. Uz ziadne usmevy, uz ziadne nevadze, len mrtve tela, ktore niekto odvezie, ostanu spomienky a neme tvare, ktore sa pytaju, co robia v trave. Nie su odpovede, uz ani vycitky, nikto nevola k mrtvym sanitky, svedkovia mlcia a hroza im veli, odisli ti, co odist nechceli. Namiesto neviest uz budu len vdovy, ti, co sa tesia zdraviu budu kopat hroby, ostatni sa dotykaju podlahy, citia sa zbytocni, vedlajsie postavy. Len jeden je dolezity, urcuje kto prezije, kto bude stastni a kto spozna pomyje, dosadte si koho chcete, je to vas svet, ak si na vas zasadne, ostava trpiet. Co najmenej Niekedy je vsetkeho vela, prehrnam sa v nezname, zivot ako z ineho pera, vsetko vieme, vsetko mame? Neviem si triedit myslienky, nepopisem, co sa v hlave deje, od paty po vlasove korienky, dnes som plna. Plna beznadeje. Vraj staci malo, tak akurat, ziadne hromady novych tuzob, od jedneho cloveka "mam ta rad", jedna utecha v case skusok. Chcem co najmenej, dnes setrim, na casy, ked bude menej viac, cakat na zmenu? Co ak nezavetrim, bez skafandra odidem na mesiac. Tam bude pusto, ziadne vyzvy, pat minut nerusenej samoty, uz nechcem vela, koniec krizy, ktora medzi nami stavia ploty. MDZ Nechcem kvety, ani tie sluby, vidim, kto je svaty, citim, kto lubi. Kazdy druhy clovek, oslavuje svoje MDZ, ukryt sa do viet? Schovat sa za mreze? Ziadne uprimne dakujem, alebo nie som vyvolena? Dnes chatram, dosluhujem, boja sa mojho ramena. Pritom neublizim muche, skusam byt dobra od kosti, aj ked je tretie ucho hluche, divam sa v Lidli na sladkosti. Cim si mam obalit nervy, ak chcem, aby sa tesili, citia jedine svet temny, plny ludi, co ma prezili. Ohniva laska Ak je laska silna ako ohen, tak sa o nu postaram v dazdi, aby ten co lubi bol hoden, hladat objatie i na mieste vrazdy. O to ide, o male absurdity, ktore pridu a nevies kedy, ved v nich byva zivot skryty, bez nich len ticho odleti. Niekedy treba dychnut do pahreby, opatrne prehadzat vsetky kusky, alebo stale cakat, ale dokedy? Na ohen nestacia zhorene haluzky. Laska k hluposti nuti palit knihy, alebo ludi, ktori vykrocia z rady, vela ohna a k tomu same chyby, odpoved na kamenne i zive pohlady. Preto tuzim po malickostiach, nemusim menit to, comu nerozumiem, ak mam zvlastny pocit v kostiach, nemusim sa zblaznit, aj ked smiem. Slecne z Ruzomberka Vzdy je lahsie palit knihy, ako aspon jedinu precitat, potom co? No ziadne divy, niekto za blbost musi pykat. Kazdy mame svoje nazory, no ten, kto sa s tym ohana, len diablom branu otvori, ziadne nebo, noc bez rana. Ziskat priatelov je tazke, nepriatelov? Za minutu! A co potom? Plac na dlazke? Kto nechava Pravdu hluchu? Kedysi som verila v Krista, malo to nieco do seba, moslim alebo Jehovista, alebo je lepsi Kotleba? Nazorov mozu byt stovky, kompromis niekedy zaboli, ak nechces byt na dne stoky, zi a nechaj zit. V pokoji. Niekedy nakrmi omrvinka On pre mna nic neznamena, nic pre mna nikdy neurobi. Je nasa ludskost pokrivena? Alebo sama seba zdobi? Co spravite pre niekoho, kto si moze kupit vsetko, a co pre toho, kto stroho, podakuje iba smietkou? Sudme vsetkych okolo seba, ukazujme prstami i nohou, bojme sa dokonca i nebat, na dobrotu podme zlobou. Ten, kto pre nas nic nespravi, niekedy urobi za desiatich, natlaci nam myslenie do hlavy, aj pre nas, vecne plachych. Niekedy nakrmi omrvinka, dobre slovo zahoji rany, ziadna Pandorina skrinka, len ludia, ako (nie)sme my sami. Cierne slnecnice Dnes pada cierny sneh, boli ma kazdy bozk na lice, svaty navadza na hriech, a ja sadim cierne slnecnice. Aj ked ten sneh nie je cierny, malujem ho svojimi myslienkami, aj tak odide, nie je verny, aj ked je z neba zoslany, Boli ma pomyslenie na bozky, mozno pridu, kto to vie? Alebo zmiznu ako teple rozky, mozem len setrit na nove. Co ten svaty? Ake hriechy? Netrapia ma dlhe zoznamy, ani vycitky a zlomene varechy, za falosne spomienky od mamy. Dnes pada cierny sneh, na moje cierne slnecnice, otacaju sa na iny breh, kde nastavuju druhe lice. Privela skrytych sprav Som ako cintorin, jazva na dusi, neviem spravny rym, pre zivot na susi. Len ma stale mrzi, co sa viac nemeni, ostali mi len slzy, vytesane v kameni. Mam vsetko na dlani, a tak mam v pazi, nikto mi nezabrani, skonat na vernisazi. Ratam hroby v radoch, najskor len desiatky, diery ako po pokladoch, v nich ludia, strateni. Az sa raz pominieme, vieme ci, nevieme kedy, poklad ciernej zeme, alebo budeme jej vredy? Citam o dotykoch Citam o dotykoch, ake su uzasne, netreba dlhy sloh, len kusok basne. A preto ju pisem, objimam samotu, ma kluce od skryse, vie, kde sa dotknut. Aby som citila, ake je to byt niekto, laska, co zranila, vona umelych kvetov. Dotykam sa papiera, na ktorom je neha, dnes fyziku popiera, a ja sa ucim nebat. Nie som v knihe od Lindy Chopin, asi ani v telefonnych zoznamoch, dufam, ze sa pred sebou schopim, a spoznam dotyky nielen z poznamok. Slovenka Som Slovenka, zo Slovenska, neviem, na co byt hrda, casto mam hlboko do vrecka, stale sa v myslienkach tulam. Chutia mi bryndzove halusky, bojim sa toho, comu nechapem, aj kazdej spovede, kazdej skusky, nie vsak ludi, na ktorych ziapem. Casto sa vrtam do islamu, lebo v mene bozom mam pravo, nemysliet a nepouzivat hlavu, naco aj? Co by sa stalo? S kaviarnou nemam styky, nevitam chlebom a solou, lebo zemiaky su z Ameriky, z krajiny zla a lunochodov. Az sa raz dostanem na mesiac, budem nadavat, ze nie som doma, chcem zit a nikdy neprestat, kazat vodu a pit vino, doparoma! Boj za totalitu Bojovali sme za slobodu, teraz je nas nepriatel, patri sa k ostnatemu drotu, pridat nenavist, nie dojatie. Nevadi, ze nevieme dejepis, nevieme spravne vstat z postele, alebo nase prave ja uz spi, kolko potrva, kym sa preberie? Radi posielame inych do plynu, lebo my sme ini a vzdy budeme, davame nalepky, recepty na vinu, az budeme za plotom, kto si spomenie? Staviame ploty okolo svojej duse, palisady lemuju kazde nase konanie, sme ako ryby, ktore sa boja suse, chceme len potopu, pre inych skonanie. Dnes bojujeme za totalitu, aby sme boli sprosti a hrdi, nenavist uz nemame skrytu, nevadi, ak mame plesen v hrudi. Prazdnota Dnes som plna prazdnych ludi, nepoznavam ich pocity, su ako ohen, co len studi, vsetci su moderni, bezcitni, Zabudame na detske idealy, radsej si prajeme vacsie zlo, je to pohodlne, mili pozostali, co dobre nam dobro prinieslo? Mam prazdne brucho po clenky, cela sa citim priehladna, vsetci sme na seba... tenki? Alebo len hrubost ostala? Niekedy chcem zmiznut zo Zeme, niekde tam, kde su krasne sny, nevymazane a nevykorenene, dlhe slova, z ktorych sme nervozni. Mozno raz nebudeme prazdni, ale plni starej dobrej ludskosti, dnes to nebude, dnes sme blazni, nie blazni z lasky, ale z ubohosti.