Delírium Autor Vydavateľ Licencia Vydanie Autor obálky Barbora Galbavá Greenie knižnica CC-BY-NC-ND Prvé (2023) Barbora Galbavá O knihe Emócie, ktoré vyeskalovali v slová. Potláčané, vtisnuté do úzadia, s páskou cez ústa, skryté pod kobercom, ktorého hrboľatý povrch sme sa rozhodli ignorovať, hoci sa oň neustále potkýname. Kým hrboľ nevybuchne a nevyleje sa v zmesi sadze, popola a magmy na nič netušiace stránky. V delíriu lýri um, po ktorom znie už len ohlušujúce ticho. Občas prinesie úľavu, občas prázdnotu. Rezignáciu či zmierenie. Učí však púšťať slová do sveta v nádeji, že si ich ktosi všimne. Stotožní sa. Porozumie, lebo prežil. S nádejou, že budú vypočuté a snáď pomôžu mnohým i sebe nebáť sa vlastného ja. Obsah Delírium 1 O knihe 2 Až na popol 4 Bermudy 5 Čo ak 6 Do vetra 8 Insomnia 9 Komparzista 10 Lampión 11 Lejak 12 Letná noc v meste 13 Nádej 14 Nekonečno 15 Neverbálna supernova 16 Operačka 17 Paralýza vôle 18 Polochromá náklonnosť 19 Popieranie 20 Porcelánová bábika 21 Postranná škoda 22 Povodeň 23 Pravda a lož 24 Predtucha 25 Príbehy v nás 26 Ručičky budíka 27 Ruiny 28 Sladké sny, nočné desy 30 Šípková Ruženka 31 Uroboros 32 V žraločích revíroch 33 Z kameňa 34 Zakliata 35 Až na popol V odraze kvapôčok zarosených skiel žmúrim do plameňa, ktorý nik neskúša hasiť. Skondenzovaná voda na perách mrzne v spomienke na ukradnutý smiech. Pozbieral si všetky rozkotúľané momenty a vyparil si sa pred alergickou reakciou na pocity. V destinácii Zabudnutie zisťuješ, že chceš byť pamätaný. Zjavuješ sa počas zatmenia, na križovatkách a pri spadnutí opony svetov deliacich živých od mŕtvych. Daruješ, čo si opäť nevedomky vezmeš späť. V naivite, že uhasím požiar, v ktorom si ma nechal, vraciaš sa do bezpečia svojej mydlovej bubliny, kým ti znova nenapadne presvedčiť sa, či ešte stále horím. Posledné vydýchnutie bude sľubom. Dám to až na popol. Bermudy Žijeme bez rozmyslu, myslíme bez života. Náplaste nechýbajú, kým netlačí ťa bota. Piesočné zrniečka kukučka varuje, že gravitáciu neprečaruješ na vesmírny stav bez tiaže. Ľahostajnosť váhu maže. Vyparí sa každé navždy, hoc by si preň i vraždil. Poprehliadané vzácnosti vo vírivke dočasnosti liečia ranené údy. Zdupkali na Bermudy. Čo ak Vlny sa rozbili na črepy. Pena sa mieša s pieskom. Lúče tisícich sĺnk, vo valčíku s rozpŕchnutými kvapkami, odrážajú sa v očiach večných detí predstierajúcich zrelosť, ktorá sa od nich vyžaduje. Sedí medzi nimi. Tá, čo to všetko vidí, no naučila sa tajiť všeobecné pravdy pred svetom, ktorý o ne nestál. Sedí v plytčine, zatiaľ čo tá ich žije v ich mysliach bez toho, aby o nej vedeli. Identifikovať a lokalizovať jej polohu možno paradoxne len v hĺbkach, do ktorých sa väčšina ľudí odmieta ponoriť zo strachu, čo by v nich našli. Ona však nie. Vánok splieta momenty s prameňmi vlasov. Červeň lúčiacej sa hviezdy osvetľuje obavy z prízrakov budúcnosti tupozrakých v tvári pomaľovanej vráskami. Čo ak nikdy neporozumejú? A čo ak predsa…? Do vetra Papier sa v plameni v popol, v dym premení. K zemi i medzi mraky poletí cez vetráky, kým nepridá sa k slovám. Kdekto ich nasľuboval. Poľahky. Z huby do vetra. Rozplynuli sa do svetla ešte než boli myšlienkou. Spláchli ich z hrdiel pálenkou. Slovo v polceste, čin zmizol. Azda ťa neuhryzol? Insomnia Strašiaci tisíc ráz prežitých deja vu nádej polapili. Menia ju v potravu pre moľmi prežraté duše. V obliečkach na vankúše skrytá zraniteľnosť káže povolať ďalšie stráže. Kým zlodej môjho spánku mrmoce uspávanku členkom viazaným povrazom vlastných zvrátených obrazov. Kalichom, s očami zmije, vlial do mňa z insomnie. Komparzista Na mieste, kde sa svetlušky menia v bludičky, rozkonárené pazúre fantazmagórií dohnali podozrievavosť v maratóne snahy o rozlíšenie skutočnosti od nezmyslov, kde sa belejú kosti kupidov, zmasakrovaných vlastnými šípmi na zubatom jarnom slnku. Srdcia sa otvárajú len skalpelom a každý ťah je stratégiou šachových majstrov za sprievodu výsmechu publika. Kvočala na skalách, s ušami v dlaniach, vedľajšia postava príbehu životov podstatnejších, než ten jej. Komparzistka na čakacej listine s nemožne smiešnou túžbou byť aspoň raz hlavnou postavou. V obkľúčení rolí priorít. V ozvenách autosugescie zostáva na svojom mieste. Nik jej totiž neoznámil, že je tiež skutočná. Lampión Atramentovými čiarami na dlani prechádzala bolesť. A s každým svitaním holuby krídlami pohnali oblaky. Miliarda očí, dúfajúc v zázraky, sleduje lampión. Ružovou oblohou pohľadom pátra po spasení u Bohov, hoc majú vlastné svetlo. Jedno však k výškam vzlietlo, kým druhé stúpa – klesá. No k raju nepohne sa. Lejak Spánok, vymknutý v daždi, číta klinové písmo krupobitia spusteného oblohou. Chlad vráža ihličky do dní rozplynutých v čase. Skreslený odraz v kruhu kaluže pokúša sa o kontakt morzeovkou. Nedupe, neprosí, nedobýja sa. Skrehnuté dlane žmýkajú zmáčané myšlienky zbytočne skúšajúc vysušiť si priority v lejaku. Kvapky mámia v tanec. Príval podomieľa nohy. Zvedavosť v topiacich sa očiach kladie otázku tvári odovzdane obrátenej k nebu. Čia si? Letná noc v meste Vranám šepce vzduch v perí, lampa sa do tmy škerí. Riedi ju blikanie sprievodu panáčikov spoza prechodu. Motory nôtia v alte o horúcom asfalte. Roztancované svetlo do žíl sa noci vplietlo letiac rôznymi smermi v dostihoch s netopiermi. Chodidlá na betóne stalkujú všetky tône, mihnúce sa mestským ruchom. Na pleci s vydriduchom kráčaš v chaose s pokojom. Vnímajú ťa? Každý po svojom. Nádej Vyskočila som z kože. Kam? Niekde medzi svety. Démoni s kostlivcami stiahli ma do rulety. S prstom na spúšti hašteria sa, kto ju potisne prvý. Trhám uzlami na povraze. Zbytočne. Mám ich v krvi. S každým pokusom o útek horúci kov škriabe líca. Vysmiala som ich cez slzy. Nedesí ma zbrojnica. Neprosím ich. Len pohľad blúdi ustavične kamsi do diaľky. Dúfajúc, že tiež na rozbušku nezháňaš zápalky. Nekonečno Zamatom obtiahnutý deň popraškom trblietok prečesal jej vlasy pokojom voňajúcim po večnosti. Stetoskop Mesiaca, priložený na jej hrudi, započúvaný do melódie emócií, kypiacich z ozveny komôr a predsiení sŕdc vyvrieskaných do mĺkvoty prepína v playliste každú notu. Každý tón prebúdzajúci súcit. Vyčerpané túžby zadriemali spánkom nevypočutých. Polnoc uvelebenú na viečkach márne vyháňa blížiace sa ráno. Duše blúdiace zrúcaninami, prichýlené klenbou oblakov, odmietli prebudenie sa do prázdnoty. Žiarou oslepené skreslené tiene miznú s výdychmi márnych pokusov CPR. Nesnaž sa. Už sa nezobudí. Vesmír jej predsa sľúbil nekonečno. Neverbálna supernova Iskra, z očí zasklená, oslepila písmená. Rozliali sa po podlahe. Krívajú. S nôžkami v dlahe. S neschopnosťou tvoriť slová. Neverbálna supernova v uzavretom priestore chaos čmára, po vzore vyšívanej myšlienky, prachom z krídel podenky. Operačka V nerezovej tácke operačky masaker pocitov horeznačky ticho svieti v sterilnej miestnosti. Turn off emócií bez ľútosti. Diagnóza? Chcete si ich nechať? Na pooperačnom sa pozviechať i z posledných zvyškov empatie, kým z nej každý kúsok neodhnije? Vyoperované na želanie bude každé ďalšie vaše prianie. S potešením k tvorbe manekýny pripojíme návod na vitríny. V nej vás usadíme. Za tú cenu!? Veď ste sa ponúkli na výmenu! Paralýza vôle Neistotu zubom v nahryznutej pere budí, kým jej spieva pieseň o dôvere. Čepeľ žilu stráži, hrudník s kožou prie sa. Z paralýzy vôle nádor vykľuje sa. Pritisnutá na hrot. Krv vyvrela. Stiekla. Kým jej páral stehy, z pút sa nevyvliekla. Neskôr si ju opäť zloží z patchworku. Prv však schrúme každú jeho historku. Polochromá náklonnosť Dotykom pier na modrine pamätané neuplynie. Žihľavou na jazyku pŕhliš jazvy. Zo zvyku. So zápästím vo zveráku jednej dlane. Bez padáku letím vzduchopriestorom s pokazeným motorom. Mierime k nesmrteľnosti priehlbinkou kľúčnej kosti. Čo hľadáme? Zabudnutie? Opätovné spomenutie? Mastičkami rečí pokúšam sa liečiť polochromú náklonnosť. Zahnisanú minulosť nechali sme prerásť v sepsu. Ak necháme vyhrať skepsu, náklonnosť sa lazarom stane. Láska bazárom. Popieranie Podvedomie v hrsti. Popieraním krstíš nešťastie. Kým ti pravda srdce prerastie. Porcelánová bábika Uniká pomedzi prsty. Po koľký raz? Možno po stý. Z porcelánu bábika pod prikrývkou prachu. Vo vitrínke zapadla. Drobná iskra strachu v očiach tlie, že zostane pochovaná navždy. Dnes sú v móde hlupane, ktoré smie mať každý. Z porcelánu bábika baví, kým je nová. Kým si iba privyká, že je ďalšia „prvá“. Popraskaný porcelán končatín nebohých potvrdí, čo tušila. Bola jednou z mnohých. Postranná škoda Ariel sa zmenila na penu v tisíc bublín roztrieštenú. Počuješ? V šume vĺn odráža sa v nej spln. Všetky priania už utopil. Dno stroskotaných ľudských síl obmýva slaná voda. Bola postranná škoda. Povodeň Odraz mokrého asfaltu zalieva tváre do smaltu. Krivé zrkadlo v kaluži zabodlo tŕne do ruží. Vykrvácané do rieky rozvodňujú sa v preteky o holé životy tvorov. Masky, zmyté z predátorov, kŕmia sa ľahkou korisťou. Zraniteľnosť nenávisťou dusí sa. Vnikla v pľúca. K inému nie je súca. Pravda a lož Zajačie úmysly v červenom saténe útočia na zmysly. Na vlásku, v aréne, ostrie meča číha nad hlavou. S vierou, že nie je popravou, ak zlyhá prostá fyzika. Pravde sa ľahšie uniká, hoc má lož krátke nohy. Ku kráse má však vlohy. Predtucha Voda na skaly. Očami páliš sekundy, deliace od výbuchu, s výsmechom na perách za predtuchu, že skončím cestu tvojím smerom smiechom cez slzy. Revolverom. Časová slučka za členky drží oddané milenky, pozahrabávané do škvary. Občas sa dáka zamarí. Príbehy v nás Nôtil anjel serenádu v chladnej púšti. „Predzvesť pádu.“ – šepotali rozrušene pehy Luny v nočnej zmene. Šliapol do sna. Strhli sme sa. Do tiem morí obzor klesá. Súhvezdia, rozutekané hladinami v oceáne, korčuľujú na brehy vypočuť si príbehy. Kdeže z kníh. Sú v nás. Číta ich sám čas. Ručičky budíka Ostrý mráz vráža ihličky v akupunktúre tváre. Ebenezer vzal nožničky. Rozstrihal kalendáre. S vetrom naproti zliepať chce premočené kusy stromov. Nedokáže viac pochytať rozviate dni. Zložiť domov. Kým sekundová ručička blúdi predaným časom, v kolobehu sliepky – vajíčka budík vrieska – „Koniec špásom!“ Posledné zrnko prepadá meradlom skla a piesku. Mŕtva včela mu žihadlo nechala. Hľadá triesku. Ruiny Kolená v prachu. Víchor ziape naše mená vyryté v kôrach mechanicky tlčúcich sŕdc. Tvoj sfúknutý úsmev, zauzlený v prameňoch mojich rozlietaných vlasov, šepoce varovania možných scenárov. Ignorácia štrku v odreninách. Plazenie sa odpadkami rozbesnenej noci. Blikotom pouličných sprievodcov. Neposlušnými pazúrmi chamtivých vetvičiek vŕzgajúceho osudu. Pregĺganie vzduchu naprázdno. Lapanie po dychu v úsilí postaviť most z tehál sklamaní lepených nádejou, kým pod ním hĺbiš priepasť. Nádych. Výdych. Pulz. Hvízdajúce prázdno hodiny hladných duchov. Výbuch nálože ticha. Lesk mŕtvej naivity, vytŕčajúcej spod trosiek mosta zosypaného v rannom slnku. Cynizmus krútiaci hlavou v slnečných okuliaroch lupou zažíha vatru v jame s perlami predhodenými sviniam. Prosby o pochopenie v slepej uličke selektívnej hluchoty. Škvrny po hrachu na omietke. Precitnutie, že prázdnym miestam v puzzle dieliky nechýbajú. Plachtiace orkánom hlcú šampanské do dna v presvedčení, že ak zapadneš, zmizneš. Nekompletný obraz dokresľujeme podľa seba. Korene, siahajúce k jadru zeme, nevyvráti ani tornádo, hoci ich začína štekliť láva. Vyrieknuté modlitby. Skalná ruža v hrudnom koši. Život na zotrvačnosť. S trvalým pobytom v ruinách počkám na tvoje slovo. A potom? Privolám more. Sladké sny, nočné desy V kaštieli nemŕtvych snívané desy nevinnosť čiernymi ružami kriesi. Sladké sny, slepé k ich čiernote. Zdrhli s nimi. Dierou v dobrote. A vycibreným čuchom vypátrajú hudbu v hluchom. Polená pošlú v plesy. Sladké sny, nočné desy. Šípková Ruženka Storočný spánok? Sudička láka ju sľubom malíčka z močiarov dňa, priamo do snov. Priania jej vraj zhmotní do slov. Bezstarostne sa stratí v driemotách a sa vráti, kde život kypí radosťou. Či je to kliatbou? Starosťou? Storočie spala Ruženka. Hranica svetov pritenká prepustila ju v druhý. Na koniec mosta z dúhy. Tak už to chodí. Princ zachraňoval koňa. Spánok je liekom na to, čo nevieš poňať. Uroboros Slová vrhnuté z útesu ševelia diadémom lesa. Odtrhnuté z reťaze. Plachtiace svetom. Zhltnuté vypnutím zvuku. Uzdravujúcim. Dusiacim. Veľavýznamným i nezmyselným. S hánkami pod bradou tlačí nás k múru. Vyhráža sa, že ostane. Obkľúčení jeho družinou vyháňame ho smiechom a ohňom plápolajúcim v bráne duší. Zrazené plnou silou momentu nemizne ani neostáva. Uroboros sa žerie ďalej. Darmo mu šteklíš krk. V žraločích revíroch Vlnobitie myšlienok čičíkajú frázy. Labutie delírium kreslia metastázy. Prevaľujú v hmlovinách utlmený chaos. Fénix vzlieta z popola, sadá Zemi na os. Spôsobuje výkyvy. Pevninu a moria mieša. Póly vykriví. Kde mrzli, už horia. Toxicita nonsensu, prúdiaca mozgami, rúca bez precedensu pilier pod nohami. Túžia dýchať. Šliapu vodu vo víroch. Netušiac, že sú v žraločích revíroch. Z kameňa Schémy tvojich presvedčení mažú každú dôležitosť. Bezvýznamné každé slovo, čo vyriekla ľudská bytosť bez záujmu na rozlúčku, kým podala ďalej kľučku. Azda viacej znamená póza srdca z kameňa. Zakliata Lano želaní zápästia reže. Sľuby sa nezmestia. Nevošli. Čiesi zuby tepnu hryzú. Zo záľuby. Prihrdúsení, potichu, s významom v každom výdychu, preglgnú ďalšiu vetu. Úzkostne. Bez predmetu. Písmom znakovej reči v zarosené sklo niečí ukazovák ťuká. Reťaze ohnivká skladá. V námraze. Údel zakliatych duší. Ich prítomnosť sa tuší.