Den nik Maria Streicherova Obalka: Peter Streicher Fotografie: Maria Streicherova Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Maria Streicherova Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2020) 111101 O knihe Den nik je denny supis pocitov a dejov z pohladu seniorky pocas izolacie doma z dovodu karanteny, s troskou humoru, sem-tam pretkany versami tak, ako ich diktoval zivot. Obsah Den nik 1 O knihe 2 Obsah 3 Den prvy 4 Den druhy 5 Den treti 6 Den stvrty 7 Den piaty 9 Den siesty 10 Den siedmy 12 Den osmy 14 Den deviaty 16 Den desiaty 18 Den jedenasty 20 Den dvanasty 22 Den trinasty 24 Den strnasty 26 Prvy den pokarantenny 28 Druha noc pokarantenna 30 Treti den pokarantenny 33 Stvrty den pokarantenny 35 Piaty den pokarantenny 37 Siesty den pokarantenny 39 Siedmy den pokarantenny 40 Osmy den pokarantenny 42 Deviaty den pokarantenny 44 Desiaty den pokarantenny 46 Jedenasty den pokarantenny 48 Dvanasty den pokarantenny 50 Trinasty den pokarantenny 52 Strnasty den pokarantenny 54 Vysvetlivky 56 Den prvy Reagujeme najrychlejsie, ako sa da. Deti maju o nas obavy, podchvilou telefonuju. Balime, hoci v hoteli sme mali byt este dva dni. Sme v Ceskej republike, blizko hranic so Slovenskom. Bleskova dakovacka Mamence, Pustevnam, Beskydem. GPS ukazuje tridsatdevat minut na hranice. Na ceskej strane vladne pokoj. Pred burkou? Miname jedno policajne auto stojace v zatisi. Pred hranicnym prechodom na Makove nas spomalia znacky so znizenim rychlosti. Vojaci v maskach, na rukach rukavice, do kazdeho auta podavaju letaky s vysvetlenim a rychlymi pokynmi. Dohodli sme sa, ze nakupime tu, v dedine. Neboli sme tyzden doma, nacim. Co bolo treba, mali, co nemali, nepotrebujeme. Do Pezinka ideme nonstop. Sme doma. S odstupom nas vita Barborka s Riskom. Darceky do uzadia. Dohodujeme najnutnejsie. Dovidenia o dva tyzdne. Den druhy Aklimatizacia doma. Prat, poriadit najnutnejsie. Jednym okom a jednym uchom na nete. Sledujeme, co sa deje. Hladame riesenia, ake sme doteraz nikdy nehladali. Spisujem zoznam. Teplomer? Mame obycajny. Musi stacit. Bezdotykove su bezbezbeznadejne vypredane. Hore dolu prehaname spravy, co treba zohnat, nezabudnut. Nezabudla som, kazdemu vnucatu aspon jednu hlasovu spravu. „Lubim ta. Ahoj. Papa, baba. Opatrujte sa, deti moje! Opatrujme sa!“ Myslela som, ze sa budem nudit a ze do dennych sprav zaradim kazdy den opis toho, co vidim z okna. Vzdy z ineho. Nemam cas sa nudit, ani pozerat z okna. Den treti Mrazak! Chcela som kupit sezonny v minule leto. Skoda je ovocie zavarat, ked si mrazene zachova viac zivin. To bolo pred tristvrte rokom. Teraz ma akutnejsie domrza. Pri odchode na dochodok sme vymenili staru tridsatrocnu chladnicku za omnoho mensiu, s malou mraznickou. Nepojme zasobu zeleniny, masa. Domrza. Hladame na nete. Nasli sme, maly, uzivime ho aj po lete, ada. Objednavam. Neprisiel potvrdzovaci mail. Obchody maju pretlak objednavok, niektore e-shopy docasne rusia poskytovanie sluzieb. Tak neviem. Bude, nebude? Rychly obed. Vytahujem sijaci stroj a hladam riesenie, ako usit prve ruska v mojom zivote. Trvalo mi niekolko hodin, nez som mohla povedat, hotovo. Dve som. Mne a Tonkovi. Milka sa ponukla na nakup. Ved sme aj nakupili, aj Barborka cosi. Samu ma prekvapilo, kolko toho este chyba. Ked sme neboli tyzden doma, nebolo treba robit zasoby. Este Paralen, este..., este... Vonku slnko a ja som uz druhy den nebola vonku. Pod murom kvitnu fialky, hyacinty pomaly vyliezaju prvymi kvietkami zo sukveti. Riedke zavoje odkvitnutych liesok, zlaty dazd si chysta zlato. Vecer, ako kazdy iny. Len..., ku kabatu na vesiaku pribudlo rusko. Tvari sa, ze tam ma miesto odjakziva. Den stvrty Spime dlhsie, ako obvykle. Telo i dusa pochopili, ze sa nemusia nikam ponahlat. Vonku dzavocu deti. Nesledujem, kto a kde. Predpokladam, ze su so zodpovednymi rodicmi. Inak tis. Nepocut lietadla, parkrat prehrmel vrtulnik. Zvuky aut na hlavnej ulici za zahradou, obcas motorka. Ukladam naporcovane zasoby do mraznicky, vytahujem starsie hotove jedla a blahorecim, ze som ich tam pred casom dala. Vonku slnko na plny vykon, vtaci sem tam civkaju, muchy bzucavo kontruju. Nalievaju sa puky stromov a krikov, sedmokrasky, veroniky, fialky, susedovie ratlik steka do dialky. Spisujem zoznam uzitocnosti, k nakupu. Datle neklopu, cakanie. Kam nas osud zavanie? Vytahujem zazimovane muskaty, fuchsie, hrdlickin hlas cukruje. Nepamatam take napatie tichom za mojho zivota. Nachystala som lavor na ruska, Tonko alkohol na dezinfekciu. Ponad susedovie strechu zdravim vrcholky statnych borovic v parku. Obvykle ich pozdravim odspodu, pri kazdorannej prechadzke. Neviem, kedy ich tak budem moct znovu. V korune jednej z nich plieska kridlami parik hrdliciek. Rusia starousadlicke vrany. Krakavo brblu na omladinu. Ocistila som muskaty a fuchsie, oslobodila cibuloviny od rozpinacskeho zimozelena. Drozd si ma obzera ako exota. Prvykrat v tuto jar sedim v zahrade na hojdacke. Nervozne preletuje z brezy na antenu a spat. Slnko sa potiahlo do tiena, vstavam a len-len ze uhnem hlavou cestnej letke. Leteli fakt nizko! Tri drozdy. Mozno ochranka okolitych hniezd. Nebo bez mracka, komu vsetkemu sa dnes zacka? Tu som! Volakto ma spomina, sa zvyklo u nas hovorit pri ckani. Spominam na tych, ktori su daleko. Nebom sme si blizko. Den piaty Zaujimave je vstavat, ked sa clovek nikam neponahla. Zrazu netreba. Zazivam to prvykrat v zivote. Dnes uz pojdem do zahrady! Popratala som, co bolo treba, uvarila zeleninovu polievku. Zahrada trpezlivo cakala. Prizvala moje ruky, kde ju to najviac svrbelo. Travnik je posiaty tichou spoluucastou sedmokrasok, zimozelen sa roztahuje, nacim mu vystrihat rajon. Vydychla som si spolu so skumpou a vajgeliou, ked som im osmykala stice. Barborka doniesla nakup. Polozila na schody. Mam ho nechat dve a pol hodiny vonku. Nechavam. Zvlastne, nemoct sa dotknut dietata a vnucika. S nufakmi respiratorov vyzeraju inak, ale stale su moji milovani. Zvonenie. „Mas na schodoch, co si chcela,“ Milka, suseda. Dakujem vam vsetkym! Ostrihane kriky pustaju do kuchyne viac svetla. Obloha idealne modra. Ani lietajuce stroje nevidno. Len poobede preleti na severovychod male sportove lietadlo. Leti zvedavo nizko. Ktovie, co sleduje? Psycholog odporuca sledovat spravy o pandemii najviac pol hodiny denne. Den siesty Dumam, ci dat von moje pisacky, ktore som si nazvala Den nik. Neriesia, iba dokumentuju pocity. Dala som. Ada nikomu z nosa neodhryznu. Mal ju doviezt az zajtra. Vola, ze pride dnes pred obedom. Kurier, doviezol aj doniesol mraznicku az k dveram. Podobne, ako nakupy, nechavame ju tri hodiny vonku, aby sa rozkukala. Koordinaciou ma dat a dala sme zatial zatazili malu, ktora je sucastou chladnicky. Velka pocka, kebyze. Rano sa hram na kadernicku. Chcelo by to zostrih, na vrkoce chyba dlzka, volim natacky. Obliekam si saty a pancuchy, domace oblecenie ma pohov. Moj chlap sa pyta pohladom. „Niekam sa chystas?“ „Ano, do zahrady. Na prechadzku.“ Ratam, ze desatkrat od brany k zadnemu plotu a spat bude stacit. Je sklesly. Cim ho potesit? Na obed mu robim cinu, to ma rad. Sladke! Vasen cukrova! Zarabam na makovnik. Ostalo trochu cesta, tak su aj buchty. Hladinomer nalady sa mierne zdvihol. Necudujem sa. Cely zivot bol zvyknuty zit bez zavory. Zrazu je za nou a dobrovolne. Citim, ako ho to mori, ako mu chyba stretnut aj ineho cloveka, nielen mna. Pocita si odchodene kroky. Myslienky obav, strachu, otazok i moznych odpovedi nikto nikdy nespocita. Tvarime sa, ze sme bez nich. Dusa vsak krici na plne ticho. Pochutili mu. Makovnik aj buchty. Ada uchlacholili aj dusu. Z parku ocut pavy. Drozdiu arenu neprehlusila ani ustarana vrana mieriaca do parku. Zltochvostovo ostre cipkanie, auta za radom domov od zadku. Na konci zahrady bola volakedy branicka, aby povodni obyvatelia nemuseli obchadzat blok stavani. Za radom domov od zadku je hlavna ulica a zastavky autobusov. Cez zadny susedeje dvor to mali blizsie. Zapamatala som dvere nikou v plotovom mure. Chcem do nej namalovat cestu. Niekedy. Desat krat stoosemdesiat krokov. Vecer i rano. Budem si na branu robit kriedou ciarky, aby som nezabudla ratat okruhy. Pozeram pod nohy, objavujem stokrat objavene buriny i kvetiny. Mury pozemkov centralnej mestskej zony nepustia pohlady. Mozno vyskocit ponad ne. Strechy, starocne stromy z parku, vrsok novej bytovky. Kulisy pre tento cas. Nechce sa mi dovnutra. Zdravim Vecernicu. V svetle tancuju nocne musky. Aj drozdy otichli. Nebo privolava riedke oblaky, pavy skriekaju jasnejsie. V otichnutom zvecerievani hlasia nocnu. Vietor podvecera sa ulozil do stmavnutych kutov zahrady. Taky pokoj, dockat sa hviezd. Den siedmy Uz sa dost dlho cyklime na to, aby sme sa prestali pretacat ako zodraty zavit. Vsetko nedolezite lahlo popolom. Len vymiest pec. A toho popooolaaa! Za roky a veky sme si nahonobili. Slnko vytiahlo na balkon periny a vankuse. Prezliekam, vysavam, dumam o moznosti balkonovej obyvacky. Doteraz som ho vnimala ako vetracku s kustikom zelene. Volakedy davno som mala predstavu ranajsej pohody s cajom ci kavou, mozno aj ranajkami. Cyklim. Staremu sa dostava zasluzenej pozornosti. Dnes ma ponorkovu chorobu. Nachystal mi jablka a caj. Vdaka! Pri ziadosti o vysavanie vrci. Nie vysavac, moj chlap. Nevadi, urobim sama, bez vrcania. Z tretieho dvora neocut obvykly dzavot skolky. Ticho. Ani suseda z druheho dvora nevykrikuje, aby boli ticho. Tichu nemoze nic vytknut. Stoosemdesiat krokov krat neratane dnes nabeham po schodoch. Periny vyzlecene do naha sa slnia, ich oprate saty tiez. Spratuvam. Kloniace sa slnko odhaluje bohatu kniznicu za oknom tretich susedov na opacnej strane, na prvom poschodi, prizemie nevidno. U druhych sa rozkvitaju marhule, „Dobry den“ spod nich ma potesi. Rozumie niekto reci drozdov? Nesmierne zaujimave debaty vedu! Intonacia! Cakanie na odpoved spoza niekolkych striech. Lietadla znova pisu. Nad smrekom sa stretavaju severovychodno-juhozapadne linajky. Ani som netusila, kolko hodvabnych satiek mam. Vraj najlepsie filtruju. Rozdelujem detom. Sebe tiez nadelim. Nakoniec zistim, ze priadka morusova to vyriesila najkvalitnejsie. Ani sit netreba. Len uviazat na banditu. Pozdravujem hviezdy. Dobru. Den osmy Den zacina svitanim a fejsbukom. Milenci v roku 2020. Vzruso ruso. Volakedy bolo vzruso zo spodneho pradla, dnes z rusok. Kazdy v sebe skryvame niekolko nasich dalsich ja. Ako matriosky. Netreba sa bat hrat, rozoberat a znova skladat, tu svoju matriosku. Lahko sa vymysli i povie. Domace vazenie, aj nedomace, cloveka supe ako cibulu. Aj si poplace ako pri cibuli. Ale, vnutro je zdrave a ma antisepticke ucinky. Rovnako jadro cibule, ako jadro cloveka. Verim tomu! Dokial nie je hnile. „Sme si v mnohych ohladoch strojcami, Milka,“ pisem susede. Zabudame, ze myslienky sa nestratia. Viria casopriestorom a casom sa zhmotnia. Mozeme posielat pekne a laskyplne myslienky a city do toho casopriestoru. A cakat na zhmotnenie. Dcera jej pracuje na Bali, rano tam mali zemetrasenie. Kazdy zazivame zemetrasenie vo svojej dusi. Pevna zem pod nohami. Take klise! Pozeram na zmes bylin pod svojimi. Pred tridsiatimi rokmi to bol travnik, z ktoreho som kolenacky vyrezavala kazdu burinu. Dnes ma tesi jeho kvitnuca a k zivotu sa deruca rozmanitost. Noham sa v nom podkladaju aj tie bylky, ktore sa povodne udomacnili na zahone. Na rozhrani zelene a dlazby si hovie prvymi listami cernucha, priamo v sparach dlazby papulky. Buduce nevadze sa tvaria, ze su v tej matezi odjakziva, modrence detto. Maju pravdu a pravo. Kriedou som pokrstila branu. Prvych desat znakov a vedomych tisic osemsto krokov. Zahrada s dvorom ma dlzku devatdesiat krokov, krat dva. Sirku neodmeriam presne, po stranach su stromy a zahony. Tipujem patnast metrov v najsirsom, tri metre v najuzsom mieste. Moje exteriery tohto casu. Pohladu je hej! Vybieha bez obmedzeni, pokial ho posledna prekazka na horizonte nezastavi. Karbobruska u susedov blizsie k hlavnej ceste sa nastojcivo hlasi k zivotu. Oziva chrobac. Je imunna? Od vcera mi vrta v hlave, odkedy male leskle chrobaciky okupovali susiace sa navliecky. Verim im, ze nie su, cim mi viria v hlave. Slnko otvara hlavicky sedmokrasok. Postarka to vymyslela skvelo! Uviazala balicek gumickou tak, aby visel na brane dovnutra. Dumam, ci tie gumicky rano fasuju spolu s postou. Anicka poslala ruska pre celu rodinu. „Dakujem Ti, Anicka. Dakujem!“ Nechce sa mi byt dnu. Aj rano, aj vecer mi je zahrada roven domu. Aj inokedy. Ja viem, ked zaprsi, zmeni sa to. Neprsi. Uz len sporhelt a aj varim vonku. Letna kuchynka sa mi potisla zo spomienok. Domcek, mozno 4x5 metrov. Otec ho postavil vo dvore, aby sme mali kde byvat, dokial zbural stary dom a postavil na jeho mieste novy. Vlastnorucne, s mamou. Letna kuchynka mala dve postele, detsku postielku, jednu suplotkasnu, kredenc, sporhelt a drez so studenou vodou. Zachod bol vonku, kupali sme sa v plechovej vani, na tu prilezitost postavenej v strede izbice. V spodnej suplotke suplotkasne, vpravo, som mala babiky. Kaucukove. V posteliach sa spalo po dvoch. Kolko je tomu? Vyse sestdesiat rokov. Neskor kuchynka sluzila uz len pri zabijackach ci na uskladnenie jablk. Krasne to v nej vonalo, tymi jablkami. Spominam. Na jednej z posteli vtedy davno spal aj moj brat Jojo. Skoro stvrtstorocie nie je v tejto dimenzii. Dnes by mal meniny. Mozem mu sviecku len doma. Ved si ju on najde. Den deviaty Kazdy obcas potrebuje balkonovy nadhlad. Ked nema prave po ruke rozhladnu. Lizem sol. Viem, ze sa to nema. Nevysvetlim telu. Potrebuje. Zabudla som si vcera upiect bezlepkove zemlicky. Moja chyba. Biela kava z melty a ryzoveho mlieka sa ocitla bez. Dobra vila doniesla nakup. Ma nove rusko. Volakedy som pozerala na tvar, postavu, uces, saty, doplnky, pochvalila, ked sa ziadalo. Dnes oko prvym pohladom padne na rusko. Jasne! Ocividne oci vidno. Rusko pritahuje, odputava pozornost od dalsich znakov, ktore tiez chcu byt precitane. Potesi ju kriedou kresleny zaznamnik mojich krokov na brane. Aj mna tesi. Uz davno som ju mohla tak vyzdobit. Pristane jej to. Do casu, nez dazd zmyje. Zmije sa mi vtieraju do pozornosti. Myslim, napriek vsetkemu a vsetkym, ze zmije si to nezasluzia. Pre tych, ktori si to zasluzia, zatial nemame vystiznejsie pomenovanie. Nech nam zmije prepacia. Neujedaju nam z kolaca. Rusko. Nie je len zamaskovane Rusko? Taketo a podobne jaloviny mi podhadzuje priestor bez dalsich ludi. Vystacime si sami? Na jednej strane zmier so situaciou, na druhej strane prehlbenie jastva. Tak vnimam. Kazdy sroti v sebe svoje myslienky a podvedome buduje svoju ja/pevnost. Nechavam plynut. Je to cesta odniekial niekam. Dnes je sobota? Nie. Piatok. Uplne som zblbnuta v case. Za bielou lavickou rozkvitli prve narcisy. Drozdy spievaju blizsie, aj okolo obeda. Kominarik skenuje moje pocinanie. Beru ma do krdla? Slnko na plny vykon. Trochu zavcasu sa mi zda. Nevaham. Plavky a zo zahrady je riviera. Vodu si domyslam. Ponorka. Ako sa prejavuje? Nas usadila do najvzdialenejsich moznych kutov pozemku, vratane domu. Po piatich hodinach sme sa stretli na strednej palube, v kuchyni. Darmo, aj ked by ludia nechceli, jedlo ich pritiahne k spolocnemu stolu. Ratam netopiere. Nula. Ani jeden. O takomto case pred rokom nalietavali ponad hojdacku. Kde zmizli? Pockala som, az nasuvajuca sa oblacnost zakryla Vecernicu, zbalila podritniky a hajde dovnutra! Pokusala som sa cez den dovolat na postu a vymamit balik, ktory tam je vyse tyzdna. Mailovu adresu nemaju, by som im napisala, oznamenie o ulozeni zasielky neprislo. Len odosielatelka je ista. Necham odkaz na zaznamniku infolinky. Pomohlo by, keby mali pri mestskej adrese aktualne otvaracie hodiny. Viacerym. Dnes sa tam Milka prehnala uz druhykrat zbytocne. Podujala sa pomoct mamit od nich balik. Znova zavrete. Ada sa dobucha, ked tam pojde v pondelok. Den desiaty Som desiaty den v karantene. A bohvie kolko este budem zavreta doma. Kazdy den pisem pocity, city a spol. Su u mna na FB nastenke den po dni. Dumam, napisat tak vsetky „technicke“ obmedzenia a zmeny v nas i okolo nas, neostane kamen na kameni. Veru, obcas penime. Aj viac, ako pena na kapucine. Technickym nazyvam aj zmeny psychiky, vztahov, nazerania na svet. Ludia, ktori stale vystavuju srdce stresu, napatiu, tlacia do neho bole, zlosti a spol., vyleju kolomaz. Ludia, ktorych srdce prekypuje laskou, dobrotou a pokorou, vycrpkavaju z neho podchvilou, aby kde tu niekoho napojili. Zivou vodou. Vytahujem z mojich starych FB komentarov. Nahodne. Ako pride. Nestratili na aktualnosti ani po rokoch. Vrany na susedovie orechu vystriedala straka a holub. Poplach, ked niekto zazvoni! Ruska, rukavice... Dumam, ci su rozlozitelne. Ci priroda dokaze kvantum, ktore sa v tychto casoch vyhodi, zozrat, rozlozit. Alebo sa znova navrsi odpad bez padneho vyuzitia. Hrot stitu strechy drozdovi pristane. Z balkona dovidim nezaostrene na strbinu v stromovej linii Malych Karpat. Umoznilo mi to znova sa zhlboka nadychnut a vydychnut. Kriedou kresleny zaznamnik mojich krokov na brane zmyl nocny dazd. Obtazkal sukvetia hyacintov a hlavky narcisov. Klonia sa k zemi. Alebo sa jej klanaju? K veceru som ich zobrala do vazy, niektore sa zlomili. Co musi zatazit siju cloveka, aka zataz, mora, vaha, aby sa poklonil jej a jej Tvorcovi? Uz len s nimi musim. Lietadla na pozdravy neodpovedaju. Debatim s drozdom a zltochvostom, so vsetkym zivym na zahrade. Jezko sa zatial na debatu nedostavil. Je zo zahrady cinziaku oproti. Asi dodrziava karantenu. Nie ze by som nemala rada cingrlatka, cece blisk. Prve dni karanteny som ich zo zotrvacnosti nosila. Nausnice a spol. V ostatne dni ostali tam, kde im je fijok. Je mu zima. Hlada ochranu na metle. Cmeliak. Vcera skoro tridsat stupnov, dnes o dvadsatpat menej. Hojdacka sa hojda sama v silnom vetre. Dvakrat tisic osemsto krokov. Na drevenej vyplni brany vznika novy obrazok. Mokrou kriedou. Na obed? Makove sulance. Na nasej ulici som vecer o osmej tlieskala zdravotnikom nasadzujucim svoje zivoty sama, v okne. Pridala sa suseda Milka z ulice oproti, z dialky k nam doliehalo trubenie aut. Ludom sa nechcelo do studeneho vecera ani len okno otvorit. Co uz potom dusu! Den jedenasty Den jedenasty ma zobudil hodinu po polnoci. Nepovedal, co chce. Vytiahol ma z postele a snov, doterigal mimo spalnu, aby som nerusila spiaceho muza, strcil mi do ruky mobil a knihu. Mobil ma po chvili prestal bavit. Pol stvrtej nad ranom, zberam sa spat. Rano severak. Vietor mi strka chladny jazyk medzi pery ako dobyvacny milenec. Rannych stoosemdesiat krat desat, kriedou kreslim zaznam na branu. Slnko nevladze ohriat cmeliaka zo vcerajska. Prespal na metle pri dverach, za cely den presiel dva metre. Nizka teplota mu stahuje kridelka. Tazko chodi. Ada dojde spat spat k metle. Priprava obeda s omsou nazivo. J. J. Dovala. Spominam na nenahodne stretnutie pri krste Marekovho cedecka pred par rokmi, par slov pri odchode, dar jeho knihou. Okolo tretej poletuje sneh, k veceru teplomer ukazoval pod nulou. WhatsApp spojil rodiny cez cele Cesko-Slovensko. Stelinka chce vidiet moje ruska. Saskujem, smeje sa. Trojrocne dievcatko. Co z tohoto casu si bude pamatat? Posielam virtualne bozky, hladkam predpokladane licko. A kde je deda? Tisneme sa objektivu mobilu do oka. Nedomyslam, kedy sa uvidime nazivo. Da Boh! Ociam sa zberka voda, pustam dolu hrdlom. „Mas na schodoch nieco,“ zvoni Milka, suseda. Sladke. Dakujem! Podvecer ma vytiahol znova na prechadzku. Ocenujem funkcnost ruska. Chrani nos i usta, milenec z rana ostal ohrdnuty. Stoosemdesiat krat desat kriedou na branku. Bugenvilia by neprezila mraz, bude nocovat v garazi. Chvilu sa pohravam s myslienkou zapalit na noc korenicu, ako to robili pri mrazoch a kvitnucich stromoch stary otec. Korenica tlela, teplo z nej zachranilo buducu urodu. Mam aj korenicu, do coho ju? Do zahradneho grilu? Ci do ohniska, na zemi. Je bezpecne, s tehlami naspodku i okolo. Moje snahy sa nestretli s podporou. Poruceno! Musia sa ochranit, ako vedia a mozu. Aj my vsetci. Den dvanasty Jagave hviezdy nadranom. Taka modra nema meno, aka bola v dnesnu noc. Studena, tazka. Mesiac obmedzeny tienom speje bez svetiel. Biela stopa rozkvitnutych marhul v susedovie zahrade sa chveje chladom. Od vcera mi zvonia v dusi zvony. Nie na poplach, na pomoc. Rozhanaju ciernavu, ktora sa chce usadit pod klbom sanky, niekde v krku. Rozhanali ciernavu, usiam i dusi, zneje mamino spominanie. „Boli sme daleko od dediny, v poli. Tak sme upeli, keby len niekto zacal zvonit, ked sa blizila ciernava! Vzdy sa niekto nasiel a zazvonil. Zaprsalo, ale neurobilo garazdu. Zvony ochranili.“ Verim v silu Toho, ktory im dal zvuk a schopnost ochrany. Zvonme! Nie na poplach. Nech zneju v obvykly cas zvolavania a odchodu z kostola, trebars. Aj ked tam nikto nepride. Zvuk si najde cestu k neviditelnej ciernave. Ze nechcu zvonit? Nechajte tak. Kazdy moze za seba. Hrat, bubnovat, zvonit, spievat. S odusevnenim, najkrajsie, najlepsie, ako vie. Verim, ze usi Vesmiru su dokoran. Vzdy nas ocuvali, pokial sme im chceli nieco povedat. Pokial sme chceli. Mark Twain, Moje hodinky. Obcas ocuvam rozhlasove hry. Muza ta hra popudila. „Co za hluposti to pocuvas!?“ Mne pousmiala. Ako lahko a neobozretne clovek manipuluje s casom! Vychyluje rovnovahu seba i sveta okolo. Nemozno sa cudovat svetu, ze v krajnosti sa vzprieci a rozhojda snahu ustalit i ustat na osi vahovosti. Poveterny den. Slnko, ale zima. Odkvitnuta lieska pusta franforce skorojarnych siat. Force vletelo do nich spolu s vtieravym vetrom. Zahradou mam vyslapany chodnicek. Spominam na zvierata v bojnickej ZOO a ich chodnicky okolo plota. Oslik si nikoho nevsimal, len chodil po tom chodniku, hore dolu. Nechcem prirovnavat. Odvtedy ubehlo vyse polstorocie a do ZOO uz nechodim. Ostala spomienka na chodnik, pripomenula sa pocitmi. Krasa zachrani svet, citam na nastenke jedneho z priatelov. Tak nech! Na branu mojich krokov pribudli dalsie kresby kriedou. Ponukam obycajny rozhovor. Cislo spravou. Vyzva prijata, chvile dojatia. Uz to tu bolo neratane. Ak das like, prijimas vyzvu na uverejnenie svojej fotografie z detstva, z mladosti. V kontexte sucasneho vyznievaju fotky inak. Hladame v nich silu? Mudrost toho casu? Istotu? Hodnoty? Hladame. Tesime sa spomienke, aj ked ma osuchane vsetky fejsbukove rohy. Ocuvam spravy o vnucikovi. Co my, dospelaci!? Ale deti! Myslime si, maju vsetko. Co by este chceli!? My sme take nemali. Nemali. Mali sme ine. Mali sme socialny kontakt. Otcov, mamy, aj starych otcov a stare mamy, tety, strynky, ujov, ucov, ucine, susedov a susedy, kamaratov. Detom dneska, izolovanym doma, chyba socialny kontakt. Nechapu, preco musia byt doma. Preco nemozu byt s kamaratmi. Nevysvetlite im to. Ani my by sme v ich veku nechapali. Ine deti sa chopili temy a vykrikuju, aj ked iba cez plot: „Mas koronu, mas koronu!“ Vysvetlite detom, aby sa netrapili. Nechapu, co je korona. Iba v nich narasta izolovany strach. Niektore skoly zareagovali a maju kontakt aspon cez internet. Ine cusia. Pocity v detoch necusia. Myslime na to! S laskou, s citom a pochopenim ich dusi. Aby v dospelosti nemuseli riesit v sebe negativnu stopu tychto dni. Den trinasty Nechce sa mi vstat. Predlzene sny ma drzia v posteli. Ocuvam ranne vyzvy, v dobrom, vysvetlit. Budme doma. Ved sme. Po dvoch veternych dnoch tis. Minus pol stupna. Lepsie, ked sa zima chveje, ako marcovo slnko hreje. Tak nech, bo nevieme, aky je druhy breh leta a jeho urody. Jarny standard. Puky, kvety, stavy, riavy. Obcas aj zahrmi. „Neni lepsich manzelov, ako Tonko so zenou.“ Si zvyknem po takejto burke povedat. Burka kadeco vyplavi, co by inak ostalo ako zataz v dusi. Tak nech! Nahravam odkaz vnucikovi a hrrrrr! do zahrrrady! Je mala, ale Pan Boh zaplat za nu. Kor v tychto dnoch. Kvety zlateho dazda, dobre na posilnenie ciev, zil, odbornici nech doplnia. Hotujem mandalu vdaky. Za velku ositku zlata zlateho dazda, za malu kvietkov fialky vonavej. Fotim. Sedmokraskam sa zachcelo do zaberu. Par kvietkov z oboch do pohara. „Das si smoothie?“ Dal si. A ja tiez. Uzitocnost vsetkeho, co v nej bolo, si pytala cestu. „Prosim ta, pomozes mi s notami?“ Hladam sposob, ako ich vyrobit z magnetickeho papiera. By vnucika bavila aj teoria. Hrat ho bavi. Este v skolke zacal chodit na hodiny flauty. „Babka, to nie je pistalka!“ Opravuje ma, ked sa na nu pytam. Na klaviri sa uci sam, podla tabletu. Deti su doma do odvolania. Peciem zemle, sledujem aktuality. Vnimam narastajuce napatie tych, ktorym stoja prijmy. Rozpravku na dobru noc? Dnes nebude. Zaspievam uspavanku. „Helusky belusky, moj anjel bielusky, ked mi ty narasties, budes past babusky.“ Den strnasty Noc. Zvlastne ticho. Natrcam usi, aby som zacula auto. Sem tam zasumi pneumatikami rieka zvukov, ktora sa na hlavnej ceste len malokedy zastavi. Osamoteny hukot lietadla odlietajuceho z bratislavskeho letiska. Kriedou kresleny zaznamnik krokov na brane dostal zabu s rozne dlhymi nohami, vtacika, kravu, ovcu a barana. Neviem kreslit zvieratka. Fotim vnucikovi aktualizovany stav. Ako dravec zabije obet? Vacsinou tak, ze ju oddeli od stada. Dumam, ci sa stado touto pliagou rozdeluje, alebo naopak, zdruzuje. Je na nas, ci a ako pocitujeme existenciu tu a teraz. Dusa si to vyhodnocuje po svojom a po svojom reaguje. Boji sa aj za nas, alebo to berie ako nieco, cim musime prejst do vyssieho levelu. Mama by povedala: „Kam by si utekala!? Sed doma, roboty mas dost.“ Zasadila by viac zemiakov a zeleniny, ako obvykle. Zazila doby kriz, aj vojnu. Vedela, co je a vzdy bolo dolezite. Nekuvikam, len, pri rozkopani travnikov dajte pozor na siete, by vam neiskrili ryle a nestriekali nezelane fontany zo zavlah. Zaujalo ma par fotiek u priatelky z ineho kontinentu, americkeho. Do okrasnych zahonov sadi zemiaky a zeleninu. Uzitocna krasa! Zemiak pekne kvitne, redkovka je uzitocna aj jedlym zelenym plodom, nielen bulvou korena. Ucel svati obzivu. „Ostan tam, kde si!“ Priatelsky dohovaram poletujucemu snehu. Meriam kazdodenne kroky od brany po koniec zahrady a spat. Na branu pribudaju lastovicky, oblak, dalsia ovca do krdla, aj konik, ktory si chce sadnut na zadne. „Zvieratka moje, odpustite mne a kriede!“ Este vcera to fungovalo! Zivot bez strachu a obmedzeni. Este vcera sme bez pardonu stupali Zemi na hlavu, po keseni. Este vcera sme jej palili prsia, vrtali, aj tak deravu. Este vcera to bolo normalne vyhodit smeti do mori, este vcera sme ignorovali, ze ju to umori a nas s nou. Este vcera ludi volajucich mali za blaznov, este vcera bol dolezity anglicky travnik, nie plodina, plody, zanik choreho pozlatka. Este vcera, dnes nikto nevie, ci zajtra nezalka. Sudnost mudrych z ludu, mudrost starych otcov, materi, sedliacky rozum sa z pelechu teperi. Prvy den pokarantenny Predchadzajucich strnast dni ma naucilo intenzivnejsie sa zaujimat o kazdy listok v zahrade, este viac milovat ludi okolo mna, potvrdilo vo mne lasku k umeniu, lebo ono je to, ktore vnasa do mojho zivota upokojenie, naucilo ma prijimat s pokorou a pokojom tok sucasnosti, ktoreho som sucastou, naucilo ma vnimat svoju ludsku dostojnost i prirodzenu krasu bez vyhrad, naucilo ma zivit zivnu podu pre nove zaklady bytia. Potvrdilo predtuchy. Naucilo ma venovat im pozornost. Dakujem! Uz mozem vystrcit okapotovany nos z domu. Potrebujem les! Stromy, ich sum, vone. Netreba mi skenovat prazdne ulice a plne ci prazdne regale. Iba, dat dusi moznost polietat si. Ale ano, aj na postu mi treba ist, aj pre okuliare. Na postu by som nemusela. Keby sa neudialo. Postarka vedela, ze sme doma. Zlty listok s oznamenim doporucenej zasielky aj tak pristal v schranke. Matematicky vzate, kontaktov na poste je neporovnatelne viac, ako pri nasej brane. Co uz? Kazdy vnima opatrenia po svojom. Ludia sa vsebuju, ini „do roztrhania“ pomahaju inym. Krdel sa sam deli, triedi, znova dava dokopy a zasa vytvara ine zoskupenia. Skumam svoje ranne pocity. Pokoj nerozhadzalo ani to, ze mozem ist von. Lenive rano sa urazilo nazvom. Nie je lenive. Len si hovie. Vie, ze sa nemusi nikam ponahlat. Stravovanie sa scvrklo na dve hlavne jedla. Predobedne ranajky a olovrantovu veceru. Telo nema velky vydaj energie, nepotrebuje jest. Samo si povie. Strach ma pach. Metabolizmus ma v tom jasno. Neoklameme ho. Ani ja. Pod registrovanym pokojom drieme a smrdi. Drhnem. Nepomaha. Nacim drhnut dusu, by sa upokojila do hlbky bytia. Zvierata vedia. Su vnimavejsie na pachy, mozno skor, ako vzniknu. Archetyp zivocicha vo mne nucha. Hlada dovod, dovodi pokoj. Pokoj, pokoj, spokojne. Spejem, viem. Je to pokoj sopky? Vsimam si, ako ludia besneju. Nastastie nie vsetci. Kriza a strach, aj ked nepriznany, uvolnuju pudovost. Tu nezakryje nikto. Tak dolezite je, napriek technickej zlozitosti problemu, zachovat si zdravy a pokojny rozum. Tak dolezite! Hladina sa ciri. Po nas priroda! Zahrada si vypytala svoj diel. Vlastne, ona nepyta. Priroda ide vo svojich kolajach. Len mne zacala vadit bujnost niektorych bylin. Uvedomujem si mnozstvo liecivych i konzumovatelnych, ktore nepatria do mojho kazdodenneho jedalnicka, ale, vieme o sebe. Hviezdica prostredna vytlacila volakedajsi travnik, pupava urputne tiska nove listy okolo otvarajucich sa kvetov. Fialky, zlatovka, sedmokrasky, pastierska kapsicka. Vsetko, co clovek prave potrebuje, rastie okolo neho. Ako sa menia pohlady na zelen pod nohami. Pri kazdodennych tisic osemsto krokoch vnimam svet pod slapajami inak. Moja pozornost je sustredena len tu a nikde inde. Nerozptyluju ma svety a zabavky okolo. Citia to! Rastu bujnejsie. Plejem zahon pod jablonami a dumam, ako sa dostanem k zemine. S dazdom a pletim z neho zmizla vrstva chraniaca korene. Obchody pre zahradkarov zavrete. Jar otvorena. Zem nasla sposob. Druha noc pokarantenna Otvorim dvere na balkon, oci k nebu. Priamo nado mnou Orion. Lovec, putnik, dobrodinec ludstva. Nech nam je! „Dakujem ti za tvoje prispevky, hovoris mi zo srdca. Mam astmu a v kuse zapaly pluc... bojim sa, ale nemozem to dat najavo. Som sama s detmi a mam rodicov sedemdesiatnikov.“ Ludia mi pisu, ze citaju. Dojalo ma ich povzbudzovanie. Slzy v ociach. To jedine, cim ich, nas, mozem povzbudit, je slovo. Polozene v cite na displej. Ake zvlastne. Pytal sa mi tam papier. Naco klise, ked vacsina tuka do mobilu alebo na klavesnice pocitacov. Nezanevrela som nan. Obal s neprepisanymi basnami spred par rokov caka na poradie. Je trpezlivy. Vie, ze nan myslim. Technicke vymozenosti prevalcovali papierove. Posielam pomyslene papierove lastovicky, lietadla, lodicky. Ved si ony najdu cestu k tym, ktori to potrebuju. Potrebujeme. Ani Morenu som toho roku nevyniesla! Tym to bude! V ostatnych rokoch som aspon papierovu vymalovala, zaspievala jej a zapalenu s pomyslenym nepotrebnym posielala po vode. Ta, prec! V duchu jej... „Muriena nasa, kde si prebyvala…,“ spievam. Nechavam zvuku vypucovat vsetky kuty. Nech nam zivot zdravo chuti! Smejem sa tomu heslu. Agitka rokov minulych? Pokial sa nekrati dych. Ked sa krati, agitka sa strati. Nakupovanie z nas robi spojencov. Nechat niekoho nazriet do intimity svojich potrieb a dohodnut s nim nakup nie je len o komforte sluzieb nakupnych centier. Chlieb, cukor, sol, muka, aka je tam intimita!? V zivote ma nenapadlo, doteraz, odteraz uz ano, ze budem niekomu vysvetlovat, co presne potrebujem kupit. Sebe nepotrebujem vysvetlit. Viem, na co to potrebujem. Zrazu niekto iny uchopi moje receptory, snazi sa byt mojimi ocami, usami, hmatom, chutou, ovoniavacom, mojim citom. S mojim rebrickom hodnot. Dakujem ti, Barborka, aj vam, Milka a Gusto! Vdaka vam mi pocas dvoch tyzdnov nic nechybalo. Nic, len volnost. Neda sa kupit, ani objednat v e-shope. Vsetci do jedneho si ju chceme zasluzit. Ako bude chutit po TOM? Som presvedcena, ze uplne inak ako doposial. Ludia z neplanovaneho poschodia bytoveho domu cez ulicu nezdravia, nemavaju. Vyleju pohlady do zahrad rodinnych domov pod nimi. Chcu vidiet a nebyt videni? Zvlastny sposob nekomunikacie, ked je kazdy sam. Karbobruska u suseda cez suseda vyhrava nonstop. Len v noci ma pauzu. Vidno, ze ma cas robit, co doteraz odkladal. Chranicmi ohluchol okoliu. Ako som doteraz tuzila ist von! Zrazu ma neberie. Pozdravujem ponad druheho suseda ploche vrchovce statnych borovic v parku. Aj tych vylievajucich sa z teras. Vcelstvo a hmyzie znova ozili. Nahle oteplenie im nabrusilo kridla. Dozaduju sa obsahu buducej kveteny orgovanu. Klopkaju, dorazaju, cakaju, kedy im bude otvorene. Zltochvost prisiel skontrolovat. Nebo si z juhu pritahuje sifonove rusko. Vtaci znova skusaju rozvinut parove volacky. O zime ani chyru. Len susedovie marhula roni hnede zmrznute lupienky. Den mladatiek ju navstivil uz v marci. Zahrada v nadeji. Objednavam sadenicky vonnych bylin, zeminu. Vyziadala si pravom. Ostatne roky som sa viac venovala znovuzrodeniu sadu so starymi odrodami ovocnych stromov, na planej holine, ktora bola volakedy urodnym sadom. Zahrada doma sa preperovala zotrvacnostou. Potrebovala len z casu nacas ostrihat stromy, pokosit travu, obrat ovocie. Citim, ako jej urobilo dobre posimranie motykou. Nedbam, mala renesancia jej pritiahne cerven do lic. Aj zelen, zlt, vone. Nech sa o ne oprie novou nadejou! Vrtulka s odlomenym kridlom mi rytmicky pritakava. V smykoch pneumatik z hlavnej cesty citim napatie. Odchadza do minulosti so vsetkymi zbratanymi zvukmi tych sekund. Narodeniny posedemdesiatnika so stvormetrovymi odstupmi, ako keby sme sa pohnevali. Na zahrade, v ruskach, s videomostom k tym, ktori tu s nami nemozu byt. Posedemdesiatnik je rad, ze aj takto sa da. Slniecko pozehnava. Zem sa drzi svojej drahy. Verim. Nech sa len! Treti den pokarantenny Zobudil ma z bezmocnosti a chaosu sna. Vdacne som precitla. Teplota vyzera na skore leto, aj ked predvcerom este do rana mrzlo. Zalozim do hrnca na fazulovicu. Volakedy sme k nej vzdy mali zemiakove babky. Zeby som buchty? Nech je volajaka zmena. Hore ritou som vstala. Citim v sebe starter z napatia. Von sa dostanem az poobede. Kroky su tazsie. Obvyklych tisic osemsto krokov zaznamenam na krokomerovej brane len travou a par hviezdickami. Este aj krieda sa mi zlomila. Ako z tohto retazenia von? Chlap citi napatie, nechava ma na pokoji. Fazulovica mu ada pochutila. Utiekam sa k prirode. Nieco zenie, nieco caka. Vnimam rastliny, ktore si davaju nacas. Svojou mudrostou bez meracich pristrojov maju vysoko nad nas. Strom nadmerne zarodi, ked vie, ze nasledujuci rok bude neurodny. Kto z nas vie, co bude o rok? Priroda ano. Poisti si potomstvo. Dnes sa mi veru nechce Hoja dunda spievat. Myslienka podhodila bubon. Hej, to je ono! Zobudit a vypudit zo seba jeza proti srsti. Nebo nastiera krepindle oblakov. Prechod frontov, volakedy davno nas na zemepise ucili. Ako sa zobrazujeme! Poduva, motorkari smelsie rapkaju po hlavnej ceste za zahradou. Breza vypusta listky. Z dvadsatrocnej previslej sa zrazu napriamila dvomi rovnymi, nebo docahujucimi konarmi. Slobodaaaa! Nech ti je, mila moja! Ako je to v tomto Vesmire zaujimavo zariadene! Vyssi nebesky manazment ocul moje pocity. V jednom momente prisla sprava od Anicky aj od Majky. Dakujem Vam, dioucence! Dakujem! Poduva chladnejsie. Slnko zapada medzi dva smreky, nebo obzucavelo. Nevidim lietavca, len ocujem. Vyckam, ci predsa len netopiere. Stvrty den pokarantenny Naco pisem, ked obrazky povedia mnohokrat viac? Neuprednostnujem. Ani jedno, ani druhe. Oboje robim rada. Pisem aj fotim. Zobudila sa! Sipkova Marienka. Vyhovuje mi normalny letny cas. Polial ma zivou vodou. Bolo fajn spat dlhsie, vyskusala som si za ostatne dva tyzdne, kolko som chcela. Stacilo! Toto je moj cas! Mojmu telu i dusi domajsi. Ani sny mu neuberaju na kvalite. Casopriestor zimneho casu ma znasilnuje. Rannych tisic osemsto. Hlasi sa datel, ostrou zelenou vrchovec vzdialeneho listnaca v parku. Pozdravujem slnko a ono mna. Na branu kresleneho krokomeru pribudla zabe voda, konikovi vysoka trava, nechala som v nej stratit jeho zvlastne nohy, vcele kvety a bylinky. Trham hviezdicu, pazitku, mysi chvost, pupavu a zihlavu do ranajkovej zemle. Zemi sa treba poklonit, pri kazdom listku. Zakladam nove okuliare a pozeram ranny fotozber. Pani z optiky merala cestu a doniesla mi ich. Dakujem! Maju zavrete a moje okuliare, nebyt jej ochoty, by tam ostali len Pan Boh vie dokedy. Televizia dnes vie, ze od zajtra maju otvorene. Lekvar sa chuli v zakutiach buchty. Esteze fejsbuk a Ne/zabudnute slova! Zalozila a spravujem ich vyse sest rokov. Su platformou... Nie, to nie je ono ono. Su priestorom ako doma. O nich samotnych je na FB, netreba rozpisovat. Dnes tam pristalo slovo chulit. Preto som lekvar v buchte. Zbierame, omielame, vypravame, slova. Obcas nas obratia uplne naruby. Napriek momentalnemu nestretavkovaniu sme si cimsi blizki, krizom cez Europu i daleko za nu. Slovo nas prituli, pohladka, aj vyhresi, rozkmotri i pobrata. V tieni sucasnosti je nam ziaduce tulit sa aspon virtualne. Pomakosit jemnusku deku a mysliet na vsetkych, ktorym je otupno. Mucha na slnecnej stene si spokojne sucha predne nohy. Po osemnastich dnoch sme vystrcili nosy. Chceme si dopriat zaziadane. V prirode husto, mesta su suvix proti vyskytu ludi v lese. Nabuduce vyuzijeme casy pre dochodcov. Bo energia jari necaka. Je dobre, ze to tolki vedia. Dobra vila doniesla zasielku sadeniciek. Bylinky a tri previsle jahody na probu. Pestovatelska anamneza. Piaty den pokarantenny Krasny bozk! Sladky. Usta sa dvakrat stretli. Vo sne, kde nie su normy prisne. Analyzujem sen dnesnej noci. Vrkoce! Dnes som prvykrat po velmi dlhej dobe pred sprchovanim vypla moje odrastajuce vlasy hore. Vesmir mi plni tajnu tuzbu dozit tento zivot s vrkocom na hlave. Su to len camrliky, do vrkocov maju daleko. Cesta ku kadernicke nemozna, tak sa moj „vecny“ uces, aky som mala v skolke, meni na vrkocom prajuci. Nosila som ich od pat do dvadsat rokov. Den pred svadbou som dala moje dlhe vrkoce ostrihat. Bola ina moda. Dnes mi zaspominali na staru mamu a ich vrkocik. Obe sme mali rady. Oni, ze ich cesem, ja, ze ich mozem cesat. Do tenuckeho sivovlaseho som az do konca, do poslednych troch vlasov, vpletala snurku, ktorou som ho nakoniec uviazala. Stoceny do kontika, spevneny hornodlou, vydrzal niekolko dni. Na noc iba vytiahli hornodlu a s vrkocikom spustenym medzi lopatky isli spat. Rano pricesali vlasy vpredu a procedura kontika sa opakovala. Ktovie, ci aj mne bude niektore vnuca cesat vlasy? Snurky do nich mam. Do rana fucalo. Co sa niekto obesil? Zvyklo sa hovorit pred polstorocim. Vetrom ochladol vzduch. Teplota malicko nad bodom mrazu. Rannych tisic osemsto. Na brane pribudla vevericka, ktora pobrala podobu z kohuta. Ovciatku kvetina do travy. Je na nej vsetko. Aj dvakrat viac krokov, aj cas, ked sa mi chcelo, aj cas, ked sa mi nechcelo ani kracat, ani kreslit. Mozno identifikovat zony, ku ktorym sa mi tazko zohynalo, aj radostne ulety so snahou preskocit branu, vyletiet vyse stlpa za nou, mozno aj vyssie. Nebo pletie vrkoce na hlave Zeme. Oculo ma, alebo ja Jeho? Stvorite i viac. Stuzky bez masli letia pozdlz. Fuka do nich. Zniesla som rukavice, ciapku, aj teply kabat. Vranam v parku duje do perin. Krakaju kolektivne. Za vyse tridsat rokov, co sme tu, takto oznacovali vyraznu zmenu pocasia. Leteli nad park s hlasnym huriavkom. Ked indiansky saman pozeral na ocean, nevidel Kolumbusove lode, lebo nemal v mozgu zakodovanu ich predstavu, obraz. Videl len zvlastne sa vlnit vodu oceanu. Az po case uvidel aj lode. Mozno ani my nevidime, co by sme mali. Pozeram film. Neda sa mi pozriet naraz. Chlap doniesol harmoniku. Co sme spolu, hral na nej dvakrat. Aka duma mu prisla do rozuma? „Pod horou, pod horou, cierne psica brese.“ Brese ci brecha? Duchy harmoniky sa zobudzaju. Nezabudol. „Co more zpiva pod kridly kormoranu, o tom se zdava k ranu vsem detem z Pirea. Vsak kazdy miva sve jedno velke prani, sni o nem za svitani, jak deti z Pirea.“ Deti z Pirea. Kazdy veru ma, velke prani. Noty sa znova zhladuvaju. Pridavam sa do vrkoca spevom, aby sme udrzali vsetky vlasy piesne. Poobedie som venovala tvorbe. Buchiet. Jasne, ze pecenych! Aj odu som im. Oda na buchty. Pred a po, na vrchole chladiarenskej veze. Ostali? Aaale, kdezee! Siesty den pokarantenny Vecer pred nim. Sedim na hojdacke. Nie hocijakej. Sedanka ma skoro sedemdesiat rokov, snury som vymenila, ked som ju vytiahla z nenavratna k navratu. Sluzi. Unesie aj moju trojcifernu vahu. Rada na nej oddychujem. Po pochodzkach, alebo len tak, zastaviac sa pri vyneseni smeti. Mesiac hrubne v pase, noc cuca indigo. Oticha. Vietor zaliezol. Okolo noh sa mi vinie jeho mladsi brat. Prizemie mu je koliskou. Ktovie, ci uchrani kvieta na slivke prvostke? Teplota klesa. Ada neklesne tak, aby ublizila. Je to v rukach Bozich. Rano. Veru mrzlo. Chladom omarene tulipany a modrence hladaju teplo pri zemi. Az sa tak svieti! Novy vinohrad zalozeny v lone starych modranskych. Ideme skusit horu zrana. Mozno v nej bude volnejsie ako predvcerom. Nevesty pri ceste i vo vinohradoch otrcaju biele rozkvitnute hlavy nadejavymi haluzkami. V hore ani nohy, krema nasich a vtacich. Potocik vyhrava na ladove perkusie, slnko podvihuje uzimene kvety. Och, Boze! Dobre mi padol ten kusok hory v mojom kroku! Islo mi hrud roztrhnut od radosti, ze som vonku! Ako ked vypustite kozla. Len ono friskejsie skace. Na obed? Zelene halusky s perkeltom pre chlapa, porova polievka, rovnako zelene zemiakove babky pre mna. Do zelena som farbila cesnakom medvedim. Svieti slnko, poletuje sneh, kvitnu stromy. Vcielky, schovajte sa! Siedmy den pokarantenny Den siedmy pokarantenny, v poradi dvadsiaty prvy. Co je najtazsie? Dodrzat sebadisciplinu. Dnes sa mi tak nechcelo! Telo ma doslova vystrelilo von, samo si zobralo, co potrebovalo. Napriek bolestiam, ktore su mi kazdodenne, kracalo. Tisic osemsto krokov. Dusa podvihla ruku, ta nakreslila dalsie kvety, spiralky, listy. Nic svetoborne. Zautomatizovala, zariadila, odkracala, nakreslila. Mrazivy den. Prisla som sa zohriat a znova sa idem preberat k zivotu. Vonku. Ociam i usiam sa obtieraju spravy. Prepustanie. Mnoho ludi ostane bez prace. Kazdemu dat hektar pody, uzivia sa. Aj ked im bude spociatku tazko. Dost jej lezi ladom. Kurime Panu Bohu do okien. Teplota po dve noci klesla hlbsie pod nulu. Oprasujem stareho otcove znalosti. Zahradny gril si vyhrieva kosti. Sledujem vzdusne prudy. Vecer sa menia. Tlejucu korenicu v modernom ohnisku treba umiestnit co najoptimalnejsie. Nesmie byt blizko, aby nenarusila prirodzeny tok miazgy. Stromy nieco vydrzia. Ked nevydrzia, nevydrzi ani uroda, ale strom nezahynie. V duchu podporujem stromy vo vzdialenom starorodicovskom sade, aj mlade, ktore sme vysadili pred piatimi rokmi. Drozd kontroluje, co robim vecer v zahrade, urobi cestny okruh a pristane v hustine vysoko nad zemou. Vyskusal rozne miesta pre hniezdenie. Byval v muskate na kuchynskom okne, za garazou na bambusovych palickach, v ostnatej hlohyni, v tujach. Macky mu nedali pokoja. Ada sa tak vysoko nevystveraju. Kam? Nezradim. Nedovolil mi. Gril hreje, napriek jari privolava moznu vonu pecucich sa gastanov. Niecim ho musim motivovat, aby do rana nezaspal. Osmy den pokarantenny Den osmy pokarantenny, v poradi dvadsiaty druhy. Ruzovy usvit. Novy den v nas este len drieme. Prvy pohlad nebu a vonkajsiemu teplomeru. Minus dva a pol. Dumam, co prezilo. Na sedmokraskovej trave srien. Kvety slivky su zatial biele. Vonku ma privitala sladka vona tlejuceho dreva. Po vyse patnastich rokoch sa nou pripomenula marhula. Vdacne rodila, do uschnutia. Jej drevo sluzi doteraz. Zachranilo okolitych sukmenovcov? Uvidime, ked tento cas pominie. Mraz stipe v nose. Doji ma k slzam. Rannych tisic osemsto krokov. Skenujem kvitnuce stromy. Mrazom osvrknuty zlaty dazd, susedovie marhule tiez. Treba mi na postu. Obdivujem ludi, ktori musia cely den nosit na sebe kapotaz! Prezila som, ani ludi nebolo mnoho, pruzny pohyb za priehradkami i pred nimi. S vypulenymi ocami lapajuc po dychu vybavujem drogeriu. Na povinnu otazku o veku nevladzem odpovedat, iba zdvihnem capicu a ukazem sediny. Mydlo a gel, oboje dezinfekcne, maju, ako mudro, hned pri pokladni. Platim, bezim do auta. Doma sa davam dokopy a v duchu blahorecim, po prvykrat od zaciatku tejto neplanovanej doby, ze som doma. Doma vratane zahrady! Bohu vdaka za tento dar! Pochopila som, preco je tak malo ludi vonku. Nie, nie, ziaden zakaz! Prikaz nosit ruska a dalsie ochranne pomocky ich drzi tam, kde su! Chudata deti. Prechadzka hore ubociami, dolu ubociami, slnko zapadu podfarbuje jarnu travu medzi stromami. Fialove, biele, zlte kvieta. Och, ani mi neda dalej! Vasicku, Vasicku! V schranke parte. Posledna rozlucka v kruhu blizkej rodiny. Ani na pohreb ti nemozem. Hlcem slzy a spominam na vsetky radosti, narozdaval sa, vsetkym. Odpocinutie vecne daj mu, o, Pane... Nech jeho dusa najde pokoj na Vecnosti. Miname sa, aj ked sme sa este celkom neminuli. Ohen sviecky. Tak sa rozplynul zivot, ako pfffffffuuuu! Neda sa mi viac pisat. Dnes. Deviaty den pokarantenny Den deviaty pokarantenny, v poradi dvadsiaty treti. „Mati moja, mati, koriencok moj zlaty, ked vy mi umriete, koho budem mati?“ Ale vas tam je! Pomaly viac, ako nas tu dolu. Co pomaly!? Urcite! Rok sa s rokom stretol, hovoria si: „Uz je to rok? Ano, uz je.“ Mati moja, mati. Vyrocie smrti sa neoslavuje, nebudem ti vinsovat. Spominam s laskou. Viem, ze ti je dobre. Vysluzila si si. Vasek umrel. Ale, to ty vies skor, ako ja. Bude ti tam hovorit srandy. Verim, ze vam je veselo. Uz mas prednu zahradku plnu kvetov, rozdavala by si, kazdemu, kto sa pristavi na kus reci. Rozdavas, oslobodena, inde. Snival sa mi voz priahany konmi, plny kupacov s korbacmi, aky pred patdesiatimi rokmi chodil na Velku noc nasou ulicou. V Bojniciach. Najvacsi korbac bol dlhsi ako sam voz. Tisic osemsto krokov, do najvyssej mety brany kreslim spiralovu galaxiu. Mrazy polavili. Barborka vcera doviezla zeminu a muskaty, hlboko zreje myslienka na zahony zeleniny v skleniku, ktoreho polskrupina caka vyse dvadsat rokov na vyliahnutie. Povodne som v nom chcela pestovat kvety. Doba a nase zaludky si pytaju zeleninu. Z jedlych kvetov sa nenajem. Aj ked... Posty kratia prevadzkove casy. Budeme potrebovat postovych holubov? Na najvyssom strome si robia hniezdo, u nas, v zahrade. Nepredstavili sa, ale vyzeraju na slusnych susedov. Ktovie, aky maju vztah k dorucovaniu sprav? Prilezitostne sa opytam. Komentar, sklzne po nastenke ako po bleskozvode. Piseme, pisete, pisu. Popali okolie, strati sa v zemi, v konecnosti fejsbuku. Su aj take, ktore nepalia. Ostavaju, ziaria, zohrievaju. Badam snahu uverejnovat pekne, mile, radostne. Spomienky i tuzby. Zahrada si vypytala kusisko roboty. A ved, nedbam, dokial vladzem. Tesi ma vysledok, citim, ako si vydychla. Zvoncek. „Ideeem!“ Chvilu mi trva, nez prejdem zo zahrady k brane. „Dobry den, doniesli sme rusko, mate ho v schranke.“ Zlati! Pezinski skauti. Aj moje deti boli a stale su skauti, aj ked preslo vyse tridsat rokov od tej doby, ked sa nimi stali. Skautom je clovek na cely zivot. Spominam na ich vylety, tabory, medzinarodne dzembory, koncerty ich prvej kapely, stretnutia rodicov, aj zachrannu akciu pri povodnovej vlne, ktora odrezala skautsky tabor pri Vychodnej od zvysku sveta. Sami zachranovali, seba a najmladsich. Okrem hrnca, ak si dobre pamatam, im voda nic nevzala. Aj ked sa v nej brodili po hrud. Pred mesiacom sa stretli, skalni, u Barborky. Stale su si blizki. Balicek na brane, postarka z nej urobila externu schranku. Otvaram... Z obalky sa sypu ruzove lupienky, za nimi sa kotula sklenocka s hojivym kremom, ocakavana. Smejem sa ako dieta. Nechavam vetru, aby si ich uzil. Ked radost, nech ju zanesie, komu treba. Dakujem, Simoonka, dakujem! Desiaty den pokarantenny Den desiaty pokarantenny, dvadsiaty stvrty v poradi. Ako mi cesala toho kohuta? Mama pred sestdesiatimi rokmi. Stav mojej vlasatej casti hlavy by zniesol zostrih. Sama si neviem. Stica pripomina to, co ma skotsky rozny statok medzi rohmi. Rada som sa pred desiatimi ci viac rokmi vratila tvarom k ucesu zo skolky, v trochu modernejsom strihu. Kadernicka v nedohladne. Vykrucam ruky, nemam sponku s hacikom, tou sa zapinal, musia stacit stipce. Konecne vidim! Stica sa usalasila na vrchole hlavy v tusenom tvare. Nezavadzia. Uz len maslu, co som vtedy nosila! Uviazala by som ju rychlejsie, ako zastipcovala cudo na vrcholku. Preco sa to vlastne nazyvalo kohutom? Bol urobeny z vlasov, nosili ho dievcatka a ani z daleka nepripominal hydinu. Ba ci su to tie prave svety, ktore zijeme? Pozeram spomienky fejsbukove, hodinu po polnoci. Spanok vytlacilo bolave telo. Prehnala som trochu, s robotou. Vecer este nadnasana radost z vykonaneho postupne otazela. Mam nadrannu, je par hodin do svitu. Dumam o prebdenych nociach, ktore som nikdy nedospala. Bolo ich, aj za dve merice, aj viac. Tusila som, ze mi budu niekde chybat. Ako kus latky, aby sa dal zapnut zips na satach? Nie, tak nie. Ako keby neboli zite. Deti, choroby, bolesti, strasti, ucenie, robota. Ani jedna z tych ponocujucich noci nebola radostna? Boli aj premilovane? Uz si nespominam. Ostali v casobubline. Bohvie, ci sa zaratavaju do odziteho? Susedovie macka v strede skalky hacka, pozeram na svet z nadhladu balkona, o, Vesmir, hlboka poklona ti! Vrtula na studni skade vietor kruti, poduva. Vrana orechy, komin oku, jeden i dva, tehelna. Mala ranna, pocitovo priemerna idylka. Dusa nezalka, spokojna tu a teraz. Vie, comu doraz. Nebo zhrabuva uhrabky. Pristihla som sa! Cakam na dazd, ktory zmyje stary, aby som mohla kreslit novy krokomer. Pisem s priatelkou zo severu. Napadlo tam snehu. Bude leto! Len nech sa jar vyjarci. By ju to nechytilo v maji. Bo zazila som veru aj prvy maj zasnezeny. Pod oknami zivo. Jedenasty den pokarantenny Jedenasty den pokarantenny, v poradi dvadsiaty piaty. Vstavaj, Marka! Hore sa! Motivacne hesla na klby neplatia. Je im to styri a pol. Plechovy skrek bazanta zrak od cesty odvracia. Nehlucne srnky pomedzi trnky a riadky vinica, reviu sa nepriecia, pusti ich bez hesla, ani som nehlesla, zatajeny dych v obrazkoch predjarnych. Rano na rane nic nepyta, len skorsie vstavanie. Plechovy skrek bazanta mi vyvolal spomienku rannych chvalokotkodakani sliepok. U mamy na dvore. Krakorili len tak, medzi recou a medzi popelenim sa v popole. Kotkodakanie boli nadsene vykriky zo zneseneho vajicka. Bazant neznel nadsene. Skor papuloval, preco ho tak vcas rano vyrusujem. Prechadzka ma poliala zivym chotarom, vyhladmi cez kilometrove riadky vinica, stretnutim so smadnymi srnkami. Utekali od jazera. Hate rozkvitnute, v dialke ohen z paliaceho revia. Farebne stopy cloviecikov zaziadanych prirody. S bicyklami i bez. Kus fejsbukovej reci s Jankou ma pomkol k oziveniu spomienky. Sest ruziakov, platky z nich, naplnili kuchynu vonov na platni pecenych zemiakov. Ako volakedy, u mamy na sporhelte. Neplanovana pochutka pritiahla do kuchyne chlapa. Kysla smotana s cesnakom im dava ciapocku a glanc sviatocnosti. Povalujem sa. Obcas aj tak treba. Vtactvo zahradne mi k tomu pusta noty, slnko lenivie poobedim. Dumam nad tymi, ktorych som minala ida cestou do chotara. V kute parku pelech z epied a starych spacakov. Vcas rano uz sedeli v ich „obyvacke“ pri fontane. Bez domova, s ruskami. Ved, vsetci sme tu doma. Na Zemi. Co im nadeli meniaca sa doba? Kus Kvetnej nedele som venovala kvetom. Cosi pre oko susedov, ked pohladom obidu balkon, by sa im pekne. Cosi okolo buduceho sklenika, precesala som vlasy kosodrevine. Milka doniesla pagaciky, dobre padli. Nech jej Pan Boh zachova obycaj. Dvanasty den pokarantenny Dvanasty den pokarantenny, dvadsiaty siesty v poradi. Mladost je krasna a neukecana. Cista, neprikraslena, pravdiva. Aspon..., bola. Pred patdesiatimi rokmi. Dakujem za komentare k fotke spred polstorocia. Uz ma osuchane vsetky fejsbukove rohy, ako zvyknem hovorit. Napriek tomu sa na nu rada pozriem. Vlastne, na seba. Spomienky na snurku vo vlasoch, jej farbu, na to, co mam oblecene. Citim na pohmat material, pamat ma sufliky pre vsetky zmysly. Tento rok budu sibaci sibat akurat tak na socialnych sietach. Len aby aj sietam z toho nezasibalo! Za severozapadnym horizontom zahrady ocujem par mesiacov stavebny ruch. Dnes vykukol cirkularkami, buchotom sekier a vravou tesarov. Krov. Zltochvost prisiel na rannu besiedku. Stupnom vanok aj vietor kurizuje bambusovej zvonkohre. Bambus! V lete prijemny, inak velmi rozpinavy zahradny spolocnik. Pripomenul sa, ze mu treba ostrihat stice, bo aj druha polovica zahrady si pyta. Sledujem ranne tiene krikov v buducom skleniku. Rano sa ukladaju do seba, obednajsie slnko ich skrati k jeho pate. Nebudu si zavadzat. Chlap kresli mozne rozmiestnenie, doladujeme miery, priebezne zreje nazor na material zvysenych zahonov. Iskrenie. Konflikt pucuje nazhromazdene. Nepamatam si, ze by sme za vyse tridsat rokov stravili spolu nepretrzite tolko casu. Vyse mesiaca, ked k tomu priratam nedokonceny pobyt v Beskydach. Na rannu pochodzku som vytiahla bosobotky. Vlastnorucne vyrobene, furt sluzia. Brataju sa cez chodidla s vyhrievanym terenom zahrady. Slnko zvysuje grady. Nalietavajuce vtaca pripomina prazdne napajadlo. Smadna zem. Telo repce, mozem za to, ze som zabazala za sladkym. Dava mi neprijemne najavo, ze toto nie! Susiak prijal farebne vlajky pradla. V jednej hrcke strnast rozkvitnutiachtivych tulipanov. Z cibulky, ktora pri zakladani travnika ostala hlboko udomacnena strazit povodny zahon. Dobre urobila. Kebyze chcem, taku krasu nevymyslim, nenaaranzujem. Presadila si svoje, udrzala miesto. Na obed? Rezne v jogurte a dve makove stricle. Potrela som ich pred pecenim len bielkom. Zltkom vyslahanym s cukrom sladim zivot a kavu mojmu chlapovi. Pila na vykukajucom krove zavyja, coskoro bude na nej majka. Vcielka si urobila hojdacku zo susiaceho sa ruska. Vyplasila som ju pri zberani pradla. Aj ona mna. Trinasty den pokarantenny Trinasty den pokarantenny, dvadsiaty siedmy v poradi. Komu vsetkemu posluzi toto obdobie ako vyhovorka? Vnimam vaznost casu, ale aj sikovnost plavcov v dave a v situaciach. Objednavam potraviny z noveho e-shopu. Ani zdaleka nedosahuju rozsahu ponuky superhypermarketov, ale, maju vsetko, co clovek potrebuje, vedia to doviezt do dvadsatstyri hodin, nevozia nahrady, ktore si zakaznik neobjednal. Stojime na svetlach, chlapovi bolo treba do banky po novu kartu, mne do balikomatu. Na vedlajsej pozicii dama vo vyssom aute. Lezernym oblukom vyhadzuje na cestu nezahasenu cigaretu. Nevenuje jej jediny pohlad. Co musi horiet pod nohami alebo pod zadkom, aby clovek venoval pohlad a riesenie zdanlivym malickostiam? Pred bankou na desat minut cakania. Balikomat, mudre zariadenie. „Objednal som si kotogo, mlyncek a kavu, ako mame doma,“ telefonuje syn. Aj malickost mu vonia rodnym domom. Bohvie, kedy sa zasa uvidime? Balikom prisiel ryl a hnojivo. Zem nepocka. Kupele rusia pobyt. Nuz, sami seba sa budeme kurirovat. Dobra cesta, pomoct si sam. Pomoz si, clovece... Presvetlena jar taha za pacesy vsetky energie. Vcera som vysadila bylinky, nech mam aj tu, nielen na roli, dnes idem siat. Ti, co stihli pred mesiacom do sklenikov, ada aj urodu uz zberaju. Otvaram v FB skupine debatu, ako ostrihat sam seba. Nenasla som riesenie na vyrastene kratke vlasy, po rokoch vytahujem pukacky, nad zatylkom sa maly camrlik tvari ako chvost. Spokojna s vykonom v zahrade. Zasiala som, co sa kde dalo. Pokusne aj do spar v dlazbe salat, kuceravy petrzlen a bazalku. Ked v sparach rastie burina, moze aj zelenina. Kdesi v koreni seba zvlastny pocit z nasledujucej okolovelkonocnej uzavery. Strnasty den pokarantenny Strnasty den po karantene, dvadsiaty osmy v poradi. Dovetok karanteny zacina svetlou splnovou nocou a ruzovym usvitom. Ani oblacka. Ticho a napatie, ake sam clovek tomuto casu da. V pletenci rana prichadzaju velkonocne sviatky, ake nikto z nas nezazil. Vstrebene do miest, kde sme. Domov, doma si vypytalo, ocuva nas, nareky i radosti, bohapustost i chvaly. Kde inde ma clovek travit cas siestich dni nariadenia nevychadzat? Ako na povel startera utekali vcera vsetci, co mohli, tam, kde citia svoje doma, alebo povinnost byt v tychto dnoch so svojimi blizkymi. Efekt, ostan tam, kde si, neroznasaj nebezpecne posolstvo, sa trosku minul s cielom. Cas ukaze, v akej odchylke. Doznieva vo mne vecerne tvorenie s Petkom. Sluchatkami vratil zvuk staruckemu laptopu. Po dlhej dobe cez neho nielen vidim, ale aj ocujem. Vysvetluje. Dobre, dobre, viem, ze mi treba kurz na upravu fotografii. Navela, navela sa prihlasujem k zaciatocnikom. Realizuje moje predstavy o obalke na to, co prave citate. Rozhodla som sa spristupnit moju pocitovnicu ostatnych styroch tyzdnov. Nie je v nej vsetko, co som musela v sebe dennodenne spracovat a riesit. Pojala dojmy, pocity, deje, ktore chceli byt zapisane. Karantena a koronTema priniesli a prinesu este mnohe pojednania. Nech speju k zdraviu a laske ku krase tohto sveta! Tejto Zeme. Aj v case krizy vznikaju vytvory oblazujuce dusu. Kriza a krasa maju iba dve vymenene pismena. Clovek si v kazdej chvili moze urobit radost. Jedlo, chute, vone, dotyky, objatia, pekne slovo ci hudba, obrazky, ktore predlozime ociam, pocity, zazitky, je minimum, co mozeme pre seba a pre ludi okolo urobit. Vedome. Co som na ranajky? Zajace. Volske oka s nufacikom mrkvy na zltku, fuzy z pazitky, usi z opecenych platkov slaninky. Chlap bol prekvapeny. Ada aj trochu rozradostneny. Kazdy den mi niekto maze pravu cast krokomeru na brane. Dnes som na to prisla. Macky! Nad kriedovou veverickou, ktora pobrala podobu z kohuta, je im preskocit najnizsie. Tisic osemsto krokov, so zbytkom kriedy opravujem srdiecko a spiraly na macacej ceste, dokreslujem male hviezdicky, zabe brucho a nadocnice, oveckam chvosty a datelinu. Konikovi dopriavam kriedovu vysoku travu. Na zaciatku som netusila, ze pridem az sem. Nebanujem. Pocitom dusa, papier alebo svetlo displeja, zivotu priroda! Nech nam je! Vysvetlivky Tonko = manzel, moj chlap dobra vila = nasa dcera Barborka Petko = syn Milka, Gustik = suseda, sused ada = hadam cece blisk, cingrlatka = bizuteria, sperky stavanie = dom nika = vyklenok v stene garazda = velka skoda, neporiadok nacim = treba nepojat, nepojme = nepobrat, nepoberie bylka = rastlinka suplotka = suflik, zasuvka suplotkasna = skrina s jednou alebo viacerymi zasuvkami jaloviny = hluposti podritniky = vankusiky na sedenie hajde = podme kolomaz = cierne mazivo vycrpkavat = vylievat po malych davkach fijok = zasuvka, suflik kor = prave, hlavne ked, hlavne babusky = husatka nekuvikat, nekuvikam = nehovorit, nehovorim dopredu zle prognozy nezalkat, nezalka = nezaplakat, nezaplace preperovat, preperovala = vymienat, vymienala stare perie za nove krepindle = ozdobne stuzky v tvare vlnovky domajsi = domaci suvix = nic moda = stary nazov pre modu kontik = uzol z vlasov hornodla = dlha sponka v tvare vlasenky na upevnenie stocenych vlasov chladiarenska veza = u nas kovova polica vonku, pre chladenie jedla prvostka = ide nieco robit prvykrat v zivote krema = okrem friskejsie = rychlejsie, sviezejsie vsehomir = vesmir dzembory = medzinarodne tabory skautov revie = konare vinica sporhelt = sporak glanc = lesk osmykat = ostrihat merica = stara duta miera vahovost = rovnovaha, novotvar uco, ucina = mamin brat a jeho zena bosobotky = barefoot obuv, priblizne ako krpce, ale len priblizne grady = stupne stricla = strudla, zavin camrlik, camrliky = chvostik, chvostiky, male pramene vlasov pocitovnica = kniha zaznamov pocitov majka = ozdobena vetvicka, ktora sa umiestnuje na vrchol krovu po jeho dokonceni. jastvo = uvedomenie si seba sameho, svojho ja vsebovat sa = ist do seba, uzatvarat sa pred svetom susedeje = susedovie kurirovat = liecit kotogo = maly kavovar na presso kapotaz = okapotovanie niecoho, zakrytie omarene = otapene, znicene ovciatko = jahniatko kesena = po nasom hlava, inak vrecko neni = nie je