Dennik modernej matky


Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
Autor obalky
Patricia Biroscikova
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2022)
Patricia Biroscikova
O knihe
Spolu s dietatom do zivota nedostavame aj navod ako to spravne robit a ako prezivat materstvo. Materstvo je tvoriva cinnost, cesta, pre ktoru neplatia vseobecne zname a zauzivane normy spolocnosti. Je v poriadku robit to inak a citit sa inak, pretoze materstvo je jedinecne, tak ako je jedinecne kazde dieta a presne o tom je tato kniha. Zachytava prezivanie mladej prvorodicky, ktora sa vyrovnava s emociami, ktore sa objavuju spolu s tehotenstvom, porodom a dalsimi obdobiami spojenymi s materstvom.

Obsah
Dennik modernej matky	1
O knihe	2
Obsah	3
Co je materstvo?	4
Preco tato kniha vznikla?	6
Pripravena pre dieta?	7
Je tehotenstvo najkrajsie obdobie v zivote zeny ?	9
Balim si tasku do porodnice	11
Porod. Na bolest zabudnes hned ako uvidis dieta	14
Existuje laska na prvy pohlad? Co mam dieta moje s tebou robit?	18
Dojcenie. Bol porod naozaj najtazsia faza?	21
Bojim sa ostat s dietatom sama	25
Ked sa zda, ze uz sme si zvykli a nasli sme si system pridu prikrmy	27
Poradi mi internet? Pomoze mi porovnavanie s inymi detmi?	34
Prvy uraz	37
Co je materstvo?
Je to tvoriva cinnost, pretoze kazdy den tvorime jedinecnu osobnost, cloveka. Je to tvoriva cinnost, pretoze dennodenne vytvarame program pre dieta, ktory sa snazime zladit s dalsimi nasimi povinnostami. Je to vycerpavajuca cinnost, ktora nam berie energiu. Na zaciatku som mala pocit, ze ma vycerpava nedostatok spanku, ale postupom casu, zistujem, ze to nie je nedostatok spanku, ktory mi berie energiu, ale neustale premyslanie ako si zariadit den tak, aby som vsetko stihla. Premyslanie o tom, co vsetko este treba spravit, ako si to nacasovat tak aby, to davalo zmysel a vyuzila som kazdu minutu zo dna. Casto sa pristihnem pri tom ako ukladam maleho spinkat a namiesto toho, aby som oddychovala v hlave si tvorim plan, co budem robit ked maly zaspi a ja sa nenapadne vytratim z izby. Na druhej strane je materstvo ocarujuce. Ocarujuce v tych vynimocnych neopakovatelnych okamihoch. A pre mna je materstvo cesta. Cesta, ktora je pre kazdu matu ina. Cesta, ktora si u kazdej z nas vyzaduje inu rychlost, smer, pristup, postupy a podobne. Cesta na ktoru neplatia vseobecne pravidla pre kazdeho. A preto sa dnes netrapim nad tym, ci nieco robim alebo nerobim dobre, pretoze kazde materstvo je jedinecna cesta. Cely proces vychovy a starostlivosti je pre mna cesta, na ktorej sprevadzam svojho syna a mam mu byt takym sprievodcom, ktory ho ma zoznamit s tymto svetom a naucit ho prezit a byt stastnym. A tak ako my potrebujeme kazdy ineho sprievodcu, pretoze niekomu vyhovuje pocuvat, inemu citat, zazit ci ohmatat ak sa nieco nove ucime, tak to potrebuje aj dieta. Kazde dieta je vynimocne. Niektore sa potrebuje tulit, ine zasa potrebuje iny prejav lasky a nie fyzicky dotyk. Ja mam doma tulkacika. Myslela som si zo zaciatku, ze neprichadza do uvahy, aby sme spali v jednej posteli. Bala som sa, ze z nej spadne, alebo ho prilahneme, ale nakoniec spime vsetci v jednej posteli. Stretavam sa s kritikou, ale aj porozumenim. Vsetci mozu mat svoj urcity nazor, ale ja sa snazim respektovat svoje dieta. System: nadojcit a vratit do postielky sa nam neosvedcil. Maly sa v postielke prebral s tym, ze chce jest a uz nevedel zaspat dalsie dve hodiny. Po par znicujucich nociach plnych bojov o uspatie sme vyskusali spolocne spanie a vyspali sme sa konecne. Syn sa najedol a spal dalej. Cim bol starsi tym sa intenzita nocneho dojcenia zmensovala, ale vsimla som si, ze namiesto dojcenia potreboval sa len uistit, ze sme pri nom. Casto krat som si vsimla, ze pokial malemu chybal cez den ocko tak vecer a v noci si to kompenzoval tym, ze sa tulil k nemu a spokojne spinkal. Takze, spime v jednej posteli. A ake to ma vysledky? Vyspaty obaja rodicia a spokojne dieta. V tomto pripade je toto nasa cesta. Cele materstvo je o vytvarani cesty, na ktorej sa objavia prekazky, ale aj krasne momenty. 

Preco tato kniha vznikla?
Povodne to bol taky dennik, sposob relaxu popri starostlivosti o dieta. Neskor ked som sa nad tym zamyslela som si povedala, ze mozno by tieto myslienky mohli pomoct prvorodickam, pretoze casto som sa stretavala s nazormi, ktore boli casto zauzivane v spolocnosti a ked som si dovolila tieto normy porusit spustila sa vlna kritiky. Vela veci ma prekvapilo a bolo mi luto, ze sa o nich nehovori. Vela krat sa riesi fyzicka bolest ci nedostatok spanku, no nikto mi nepovedal ake narocne je stat sa matkou po psychickej stranke. Ja som mala nastastie okolo seba priatelky, ktore ma vypoculi a netvarili sa, ze nic take neexistuje. V porodnici som si uvedomila, ze mozno by bolo fajn, aby mali mamicky v porodnici k dispozicii aj psychologa, s ktorym by sa mohli porozpravat o svojich obavach a pocitoch bez predsudkov a strachu z odcudzenia. Preto vznikla tato kniha. Aby nemali matky pocit, ze su jedine, ktore maju strach, obavy a pocit, ze nic nevedia o dietati. Tato kniha nema byt navod ako to robit alebo ako je to spravne. Je to dennik, ktory zaznamenava moju cestu materstva, ktory ukazuje, ze je v poriadku neplnit spolocenske ocakavania a ist vlastnou cestou, ktora je vhodna pre moje dieta.

Pripravena pre dieta?
S manzelom sme sa dohodli, ze je cas nechat tomu volny priebeh, ved obaja uz chceme dieta a citime sa pripraveni. Hmmm, citim sa pripravena na dieta naozaj alebo je to len nadsenie z predstav maleho dietata, ktore nezahrnaju v sebe nic ine len detsky usmev, roztomilost a opominaju tie tazsie veci ako su choroby, kazdodenna starostlivost, nocne vstavanie... Nechavam tu myslienku plavat a cas pomalicky ubieha a ja mam pocity lutosti nad tym, ze este nie som tehotna, ale niekde tam v kutiku duse mi asi aj odlahlo. Ale potom to pride. Realna moznost, ze som tehotna. Nemam chut si robit tehotensky test, ale napokon ho kupim a idem ho spravit. Trasu sa mi ruky a neviem ci je to zo strachu alebo z nadsenia. Po par minutach je vysledok jasny. Dve ciarky. Citam navod a znova nahlas pocitam kolko je tam ciarok. Jeden, dva. V hlave mi bezi: „Takze som asi tehotna. Co teraz?“ V trasucej sa ruke drzim pozitivny tehotensky test a premyslam co bude dalej, co ma caka, ci som naozaj pripravena na dieta a nie je neskoro rozmyslat nad tym? Pripravena ci nepripravena budem mat dieta podla vsetkeho. Uz niet cesty spat. Vobec netusim co mam robit, kedy ist k lekarke, a to sme dieta planovali. Tak sme planovali, ze som nevedela co robit s pozitivnym tehotenskym testom. 
S odstupom casu, ked si spomeniem na tuto situaciu premyslam, ci je mozne byt pripraveny na dieta. Co znamena byt pripraveny na dieta? Mat nacitane vsetky odborne knihy a clanky o materstve, alebo mat predstavu o tom ako budem vychovavat dieta ci je to len pocit chcenia ? Najprv som o sebe pochybovala ci som bola pripravena na tehotenstvo a na prichod dietata. Bala som sa, ze strach co som citila pri zisteni, ze som tehotna naznacoval, ze este bolo skoro na rodicovstvo, ale nie. Myslim, ze bolo v poriadku citit radost aj strach v tomto okamihu. Pochopitelne, ze kazdy vokol nas zdiela len tie pozitivne pocity, ktore preziva v takejto situacii a na tie negativne sa zabuda, ale to neznamena, ze neexistuju, ze je zle citit strach, pochybovat... Je uplne prirodzene mat strach, ved vstupovala som do novej etapy zivota, ktora so sebou prinasa velke zmeny a zodpovednost za novy zivot. Vsetky plany, denny rezim, bezne cinnosti sa zmenia. Je jasne, ze sa objavili otazky ci to zvladnem ? Ako to bude prebiehat? Co nas caka? Aky bude porod? Ako sa budem menit ? Co ak nebude zdrave? A zaroven som si uvedomovala nezvratnost danej situacie. Uz to nebola len predstava, ze budem mat dieta, uz to bola realita. Prepadli ma aj menej dolezite otazky typu ako budem priberat, ako budem vyzerat? Budem este atraktivna pre manzela? A najhorsie bolo, ze tieto otazky ma zozierali zvnutra a nevedela som ich zdiela s nikym, pretoze som mala pocit, ze je to zle, ze mi nieco take vobec napadlo. Moja predstava o prezivani prvych dni tehotenstva bola krasna, plna radosti, nadsenia, pretoze nikto mi nikdy nepovedal, ze tieto prve dni maju aj svoju tazsiu stranku. Vsetci prezentuju iba to krasne a zabudaju povedat, ze tento okamih so sebou prinasa burku pocitov, ktora v sebe zahrna stres, obavy, strach, ocakavanie, s ktorymi sa zena musi vyrovnat. Vsetko raz prejde a aj tieto pocity presli. Po par dnoch som sa upokojila a tieto myslienky odisli. Ked som po tyzdni isla k lekarke a potvrdila mi tehotenstvo, presne v tejto chvili som citila chvenie, ktore vyvolala len radost a mala som slzy v ociach. V tento moment som sa citila naozaj stastna a spokojna. Za tyzden som vstrebala emocie a bola som schopna uprimne sa tesit z dietata.

Je tehotenstvo najkrajsie obdobie v zivote zeny ? 
Uz dlhsie trpim kazde rano rannymi nevolnostami a ked vravim, ze su rane tak su ranne, pretoze vstavam o piatej rano a bezim na toaletu, a je uplne jedno ako dobre sa mi spalo. Okrem toho, ze rano nie je mozne, aby moja cesta viedla inde ako na toaletu, na mne prve tyzdne ani nie je vidno, ze som tehotna. Zacina mi liezt na nervy ranne randenie s toaletou, ktore sa stalo rutinou. Obcas sa stane, ze ta ranna nevolnost nerespektuje casove vymedzenie rana a sprevadza ma cely den. Je to vycerpavajuce. Obcas sa pristihnem pri myslienke, ze uz nech je koniec, uz nech porodim a hotovo. Chcem preskocit zvysne tyzdne tehotenstva a byt na konci. Som vycerpana a premyslam ako moze povedat niekto, ze je to najkrajsie obdobie zivota zeny. V mojom pripade som mala ranne nevolnosti poctivo cely oktober, november a polovicu decembra. Ceresnickou na torte bola Mikulasska nevolnost, ktora skoncila hospitalizaciou. Tu uz moja nadej na krasne tehotenstvo bola uplne v koncoch a dufala som, ze bud tie tazke rana skoncia alebo mi rychlo zbehne zvysnych par mesiacov. Nastastie ma ranna nevolnost opustila. Prve mesiace som vobec nevnimala tehotenstvo ako najkrajsie obdobie mojho zivota aj ked na dieta som sa tesila. Bolo narocne uzivat si tieto tyzdne, pretoze som sa citila zle, vycerpane, unavene a hladne. A bolo to takto v poriadku, mala som pravo nehodnotit toto obdobie ako najkrajsie, lenze problem bol v tom, ze okolie ocakavalo, ze pri otazke ako sa mam a ako prezivam tehotenstvo, budem s nadsenim rozpravat ake to je uzasne, nenarocne a podobne, pretoze opat standard nasej spolocnosti je zdielat iba to krasne, co prinasa so sebou tehotenstvo a zabudat na tie narocne aspekty. To ci je tehotenstvo najkrajsie obdobie v zivote zeny musi posudit kazda zena sama, pretoze toto obdobie je jedinecne a je bud problemove alebo bezproblemove. Ak by som mala zhodnotit moje tehotenstvo, tak by som povedala, ze kazdy trimester bol iny a inak som ho hodnotila. Prve tri mesiace by som zaradila naozaj za najtazsie obdobie mojho tehotenstva, pretoze boli naozaj vycerpavajuce. Tie prostredne tri mesiace kedy som citila pohyby babatka, netrapili ma nevolnosti a nemala som ziadne problemy boli naozaj peknym obdobim, ktore pokracovalo az do porodu. Ci boli najkrajsim obdobim to neviem, ale rozhodne som bola spokojna a stastna. Nastastie ani posledny trimester som nemala ziadne problemy, ktore su typicke pre tehotne zeny, ziadne opuchnute nohy a podobne. Brusko ma nijako neobmedzovalo, dokonca aj zaviazat snurky na topankach som si vedela sama az do porodu. Napriek tomu vsak musim povedat, ze cele tehotenstvo bola jedna velka hojdacka pocitov. Raz bolo super inokedy tazko, unavne. Zhodnotit svoje tehotenstvo musi kazda zena sama, ale dospiet k zaveru, ze to nie je najkrajsie obdobie v zivote zeny je v poriadku, pretoze kazda zena si prejde vlastnymi utrapami a ma pravo hodnotit tehotenstvo pozitivne, ale aj negativne, pretoze je to vzdy jej subjektivna skusenost. 

Balim si tasku do porodnice
Marne zhanam akykolvek zoznam do porodnice. Casy ked prisla mamka z poradne so zoznamom veci co potrebuje do porodnice su prec. Ved mame internet naco nam je zoznam od nemocnice kde rodim, ze? A v podstate mi to asi aj vyhovovalo, pretoze som mala vyhovorku preco nie som zbalena. Balenie tasky do porodnice pre mna znamenalo, ze je to tu. Idem rodit a ja som sa porodu bala. Bola som rada, ze som este nemala zbalenu tasku na ociach, a tak som si mohla v duchu hovorit, ze mam este cas. Posledne veci do porodnice som si dobalovala este tesne pred odchodom do porodnice, konkretnejsie ja som uz len stala nad uterakom s odtekajucou vodou a manzel balil nabijacku na telefon a drobnosti. Cela kapitola balenia veci do porodnice vsak zacala hladanim informacii o tom, co vlastne potrebujem. V nemocnici kde som rodila som dostala zoznam veci, ktore potrebuje novorodenecke oddelenie pre babatko a to bolo vsetko. Pytala som sa na zoznam na porodnickom oddeleni kde som dostala odpoved: pyzamo, hygienicke pomocky, pribor, pohar, papuce a tak. Avsak tento ich nazvime to strucny zoznam pre mna nebol az tak uzitocny ako som ocakavala, a preto som zacala pisat kamaratkam, ktore rodili par mesiacov predo mnou s prosbou, ci mi povedia co si brali do porodnice a pozerala som rozne tutorialy ako sa zbalit do porodnice. Moj strach z porodu sa zvacsoval pisanim s kamaratkami, ktore uz rodili, pretoze sice ochotne poradili co mali so sebou, ale pridali k radam aj ich skusenosti, ktore boli vacsinou negativne a stresujuce. Nakoniec som sa zbalila pomocou mojho prieskumu, ktory bol zalozeny na osobnych skusenostiach mamiciek a roznych clankoch a videi. Vytvorila som si niekolko kategorii veci. Prva kategoria pozostavala z veci, ktore potrebujem urcite pre seba, druhu kategoriu tvorili veci pre babatko a tretia bola kategoria veci, ktore mozno budem potrebovat. Tento system sa mi osvedcil. Do porodnice som si zbalila nocne kosele, papuce, pribor, poporodne vlozky a nohavicky, nepremokave podlozky a kozmetiku. Pre babatko som si prichystala veci, ktore boli na zozname z nemocnice a do postielky doma som pripravila vajicko spolu s vecami na oblecenie, ktore mi mal priniest manzel v den odchodu z porodnice. Veci, ktore som nevedela ci budem potrebovat, som si nasla na internete, ako je odsavacka, lieky na hojenie ran a poporodny vankus. Presne som si vybrala znacky, urobila som si screenshot a ulozila si ho do telefonu spolu s manzelom. Vysvetlila som mu, ze su to veci, ktore neviem ci pouzijem preto mi pride rozumne nad nimi premyslat, ale kupime ich az vtedy, ked budeme vediet, ze ich potrebujem a pri najhorsom mi ich manzel prinesie do porodnice. 
Stres z toho, ci mam vsetko a ci som si nakupila spravne veci bol zbytocny. Zvycajne pobyt v porodnici trva 5 dni, a pocas tych piatich dni aj ked by mi nieco chybalo, bola som si vedoma, ze mi to manzel moze kedykolvek dokupit a priniest. Preto som rada, ze som to neprehanala s vecami a nemala som so sebou zbalenu celu drogeriu. Napriklad od prichodu do porodnice po prestahovanie sa na svoju izbu som pouzivala nemocnicne poporodne vlozky a aj nepremokave podlozky som mala pocas celeho pobytu nemocnicne. Co mna ako prvorodicku prekvapilo bol fakt, ze do nemocnice nie je potrebny ziadny intimny gel alebo sprchovaci gel. Ma to lahke vysvetlenie. Ak by sa tieto pripravky dostali do rany tak je vysoka sanca, ze to bude stipat. Sampon na vlasy tiez nie je potrebny, pretoze napriklad mna vobec nenapadlo si umyvat vlasy. Bola som rada, ze som sa osprchovala s cistou vodou v sprchovacom kute, a to musim povedat, ze som nemala skoro ziadne pohybove obmedzenie. Vonavky, deodoranty, kremy a podobne som zasa nepouzivala, aby som nepodrazdila babatko pocas dojcenia. Toto boli veci, ktore som si pisala na zoznam do porodnice ako prve, lebo patria k beznemu zivotu, az kym som sa nerozpravala s kamaratkami, ktore to povedali otvorene. Vyzera to zvlastne, ale namiesto tychto veci odporucam si vziat viac ako tri nocne kosele hlavne ak rodite v lete. 

Porod. Na bolest zabudnes hned ako uvidis dieta
„Porod je otazkou par dni!“ povie mi lekarka na jednej z poslednych poradni. Blizi sa cast, ktorej sa najviac bojim. Prisla som domov a najblizsie dni sa nesu v duchu citania a hladania informacii ako zistim, ze rodim? Ako rozoznam kontrakcie? Ako zacina porod? Mam nacitane milion stranok, mnozstvo verzii ako moze zacat porod, a tak cakam kedy to zacne. Predstava par dni bola u mna tak maximalne 4-5. Omyl! Ubehli pomaly dva tyzdne. Cele dva tyzdne som sa snazila nejako na to nemysliet a nehladat priznaky porodu. Konecne som sa ako tak upokojila a presvedcila som samu seba, ze porod nebude az taky zly a bolestivy, a aj keby, ved je to len niekolko hodin a potom to prestane boliet. Okey zmierila som sa s tym, mozem rodit. Odtiekla mi plodova voda. Prisli kontrakcie. Trapim sa celu noc. Trapim sa cele doobedie az konecne doktorka povie: „Ideme na to!“ 15.35 hotovo. Osemnast a pol hodinovy porod je za mnou a nase dietata mam pri sebe. Doktorka sa zasmeje a zahlasi: „Pri druhom to pojde lahsie.“ Nebola som schopna reagovat na povzbudenie, ale v hlave mi bezalo: Co pri akom druhom ? Dajte mi pokoj, ved este som si poriadne nevydychla a uz je rec o dalsom porode? Lezim na sale a uzivam si pritomnost svojho syna, ktory spokojne oddychuje na mne. Som taka vycerpana, ze v hlave mam doslova prazdno, ziadna myslienka len pocit stastia a ulavy. Trosku si obzeram syna a rozmyslam nad tym, ze vobec nevyzera ako deti vo filmoch po porode. Ma zvlastny tvar hlavicky, farbu ani neplakal nejako velmi. Ani zdaleka sa nepodoba na tie krasne deticky, ktore vidime vo filmoch, ale je to v poriadku. Je zdravy akurat my dostavame chybnu predstavu o novorodencovi, ktory sa cerstvo narodi. Ano prave narodene dieta nema cistu plet, ruzovu farbu a dokonaly tvar hlavicky, to vsetko sa upravuje v priebehu nasledujucich dni. 
Do momentu kym mi odtiekla plodova voda mala som mnozstvo casu premyslat nad kazdym detailom porodu. Bezne som sa zamyslala ako prezijem vsetkych tych ludi, ktori ma budu vysetrovat, kedze som sa hanbila este aj pred svojou gynekologickou. Pytala som sa sama seba ako prezijem bolest, ci chcem epiduralku, chcem mat manzela pri porode? Co vsetko ma caka ? Co mi budu robit? Naozaj je meranie oziev pocas kontrakcii take neprijemne? Co je menej bolestive rodit prirodzene alebo cisarskym rezom? Vsetko bolo stresujuce, kazdy jeden ukon, ktory bol spojeny s porodom bol pre mna strasiakom, do momentu ked mi odtiekla plodova voda a uz som nemala cas sa bat a stresovat. Ked zacal porod uz som nestihala premysla. Jednoducho sa to dialo, krok za krokom. Vsetky otazky, ktore som si davala pred porodom boli prec aj hanba, strach a stres dokonca neostal ani pojem o case. Keby ste sa ma spytali ako dlho som rodila nevedela by som vam to povedat, az ked som pocula reakcie okolia: „Osemnast hodin rodit to je celkom dlho,“ az vtedy mi doslo kolko hodin trval cely porod. Otazka pritomnosti manzela pri porode bola zaujimava tema. Na zaciatku som si bola ista, ze ho pri porode chcem, ale cim bol porod blizsie tym viac som uvazovala, ci je dobry napad mat ho pri sebe. Ved nemusi zasa vidiet vsetko. Tuto moju dilemu vyriesili opatrenia tykajuce sa epidemiologickej situacie a dostala som len jednu moznost a to mat manzela pri sebe iba v poslednej faze porodu. Presne opacne ako sme sa s manzelom dohodli, ale smola, opatrenia nepustili. Pamatam si moment, ked prisiel manzel za mnou na porodnu salu a ja som si povedala: „Chvalabohu! Ked ho uz zavolali to znamena, ze uz sa blizi koniec.“ Koniec prisiel asi az o 2-3 hodiny neskor, ale jeho prichod ma aspon povzbudil. Cely ten cas od prichodu manzela az po narodenie dietata si velmi nepamatam ako som zistila z rozpravania mojho manzela, iba viem, ze bol tam a kontroloval ma personal, ale vsetko akoby islo mimo mojho zaznamu. Naspat do reality som sa vratila az na konci porodu, ked som mala tlacit. Od tohto momentu moj mozog zacal naspat vnimat co sa deje a nevenoval sa len kontrakciam. Posledna porodna faza bola celkom rychla a ani neviem ako uz som videla drobca. V tom momente ma prekvapilo, ze kontrakcie a bolest zmizla v jednom momente. Aspon nieco bola pravda z toho co som cele tehotenstvo pocuvala o porode. Ked s odstupom casu premyslam nad celym porodom a pritomnostou manzela, som spokojna s tym ako to bolo. Manzela som sice velmi nevnimala pocas porodu, ale ked sa nase dieta nadychlo a prilozili mi ho na bonding, vtedy som bola rada, ze aj manzel ma moznost vidiet prve minuty zivota svojho dietata. Tak ako som ja drzala v naruci noveho cloviecika, ktoreho som dovtedy nevidela a musela som si nanho zvyknut, to iste cakalo aj manzela. Najkrajsi okamih, ktory som v zivote zazila trval dve hodiny a boli to presne prve dve hodiny zivota nasho dietata, ktore sme stravili spolu vsetci traja na porodnej sale v tichosti. 
Zabudla som na bolest v momente ked som dostala dieta do ruk? Nie. Zrejme patrim medzi matky, ktore sice necitili bolest od momentu narodenia dietata, ale to neznamena, ze som na nu zabudla. Ked lekarka povedala, ze pri druhom bude porod lahsi, povedala som si, ze ja nechcem druhe. A tieto pocity trvali dlhsie. Vsetci navokol riesili kedy pribudne bracek alebo sestricka a mne pri tych otazkach naskakovala husia koza a myslienka, ze neviem ci chcem este rodit... Ale bala som sa to povedat nahlas. Preslo strnast mesiacov od porodu a u mna sa prvykrat objavil pocit, ze by som uz chcela dalsie dieta. Asi som potrebovala cas, aby porod prebolel nie len fyzicky. Porod, zotavovanie po nom, zvykanie si na dieta, absencia spanku to vsetko vytvara priestor pre mnohe emocie, ktore je potrebne vstrebat. S odstupom casu hovorim, ze na bolest sa zabudne, ale nie hned ako nam je to hovorene od zien, ktore rodili. Kazda zena potrebuje svoj cas na to, aby sa vysporiadala s tym co prezila. V kazdej zene musi dozriet pocit pripravenosti na dalsie dieta tak, ako dozrel na to prve. Myslim si, ze tento proces dozrievania je mozno narocnejsi, pretoze zena uz vie co ju asi caka pocas tehotenstva, porodu ci po porode. Ja sama som este pred par tyzdnami bola v pozicii, ze chcem jedinacika, a s tymto pocitom som sa podelila aj s manzelom a priatelkou, ktora mi povedala: „Ved to je v poriadku aj keby bol jedinacik, ale nemyslim si, ze to tak ostane.“ Pomohlo mi zdoverit sa a nahlas vyslovit moje aktualne pocity, aj ked som sa bala, ze kamaratku vystrasim natolko, ze nebude chciet rodit uz ani ona. Nevystrasila som ju, teda minimalne to nedala najavo. O par dni neskor som jej uz veselo referovala o mojej prvej myslienke mat druhe dieta. Sama som bola prekvapena, ze stacilo par dni, aby sa strnast mesacny vnutorny boj s myslienkou na druhe dieta stal prijemnou uvahou do buducna. Pevne verim, ze tento zablesk chcenia druheho dietata sa bude zintenzivnovat az napokon si poviem rozhodne, ze ano chcem druhe dieta a ked budem drzat v ruke zasa pozitivny tehotensky test, predpokladam, ze znova sa ozvu vsetky tie obavy a strach ako to bolo v prvom pripade, ale jednoducho asi to tak ma byt a nie je za co sa hanbit. 

Existuje laska na prvy pohlad? Co mam dieta moje s tebou robit?
Lezim na posteli v pritmi a telefonujem s manzelom. Som vycerpana a chcela by som spat, ale cakam za sestrickou kedy mi prinesie slubenu infuziu. Od porodu ubehlo par hodin a maly je uz na novorodeneckom oddeleni. Uvidim ho az rano. Rozpravame sa s manzelom a ja si hladkam brusko.... A v tom momente mi napadne: „Dievca, co to robis? Ved tam nikto nie je!“ 
To, ze mi maleho prinesu az rano som vedela, ale necakala som, ze rano je definovane budickom o stvrtej. Mala som pol hodiny na to, aby som sa dala do poriadku, pretoze o pol piatej mi uz priniesli dieta. Sestricka mi ho podala, pomohla mi s prvym dojcenim a vysvetlila mi, ze hlavnym cielom nasledujucich dni nie je to, aby som mala vela mlieka, ale aby sme si obaja zvykli na dojcenie. Premieru dojcenia sme mali za sebou, tak som si lahla vedla mojho dietata a pozorovala som ho. Adrenalin z porodu bol prec a moja hlavicka zacala pracovat. Pozerala som na dieta, ktore bolo moje a pytala som sa sama seba co s nim budem robit. „Teba si o par dni mam vziat domov? Co budem robit ked budes plakat a ja nebudem vediet preco places? Odkial budem vediet, ze si hladny? Prave teraz zacina nasa cesta. Tehotenstvo oproti tomu bola malina. Ved som sa nijako nemusela starat o to kedy budes jest, pit, spat a podobne. Vsetko si mal zabezpecene ja som ta len vsade brala so sebou celych tych devat mesiacov, ale teraz zacina prava starostlivost o teba.“ Chcelo sa mi plakat a smiat sa zaroven. Bola som hrda na seba, ze som zvladla porodit take krasne dieta, ale bolo mi do placu z toho strachu ako to zvladneme sami doma s takym krehkym cloviecikom. Vsetky tieto obavy boli normalne. Ved vzdy citime strach ak sa chystame robit nieco prvykrat. Uprimne doma sme boli na dieta samy, len ja a manzel. Spociatku som to vnimala ako nevyhodu, pretoze som sa bala a myslela som si, ze mat v dome niekoho kto je skuseny a vie to s detmi je vyhra. Teraz si myslim, ze je to omyl, ze prave to, ze sme boli na dieta samy bolo to najlepsie na vsetkom. Ano mali sme strach ho prvykrat prebalit, okupat, naolejovat, ale ten strach presiel a najjednoduchsim sposobom sme sa naucili starat sa o nase dieta bez problemov. Bolo to vdaka tomu, ze sme nemali moznost spoliehat sa na inych. My sme to museli spravit, ved napokon my sme rodicia, preco by sa mal niekto iny starat o nase dieta. Najefektivnejsim sposobom ako nadobudnut schopnost postarat sa o dieta bolo ist krok po kroku od narodenia. Ja som sa cely cas riadila myslienkou: „Ja som jeho mama, ja sa onho postaram! A co mi pomoze, ze ho okupe niekto iny prvykrat? Ved raz aj tak budem musiet zacat ja s kupanim, prebalovanim, masirovanim bruska a podobne.“ Od momentu ked sme prisli domov z porodnice sme sa starali o syna spolocne s manzelom. Spolu sme sa ucili prebalovat, prezliekat ho, okupat, naolejovat, polohovat, zobrat ho na ruky bez perinky, dat ho do autosedacky a podobne. Myslim, ze prave toto spolocne ucenie pomohlo aj manzelovi, pretoze sa necitil neschopne. Nemal pocit, ze ja viem vsetko a on synovi ublizi, pretoze sam videl, ze aj ja sa ucim spolu s nim a sme na jednej lodi. Mozno preto sa manzel ujal roly otca naplno a nepocula som od neho: „Ja to neviem, sprav to ty! Ja ho neviem prebalit! On je malicky...“ Tym, ze som ho zapajala do kazdej cinnosti a uz prvy den ked sme prisli domov som mu dala syna na ruk bez perinky som v nom podporila doveru vo svoje otcovske schopnosti. Podla mna neexistuje nic take typu: „Zena to vie lepsie, pretoze ma materinsky cit.“ Rovnako matka tak aj otec sa musia naucit pocuvat svoje dieta, citat jeho spravanie a reagovat nanho. Nikto z nich nema ziadnu vyhodu, obaja zacinaju na rovnakej startovacej ciare na ceste vychovy a starostlivosti o svoje dieta. 
Na druhej strane som sa prve rano v porodnici pri pohlade na syna, trapila otazkou ci svoje dieta lubim. Co k nemu citim? Da sa lubit dieta od prveho okamihu. Existuje laska na prvy pohlad? Uvedomovala som si, ze bezpochyby sa z dietata tesim a som rada, ze ho mam, ale nemyslim si, ze by som to definovala ako lasku. Da sa lubit niekto koho som nevidela devat mesiacov iba som ho citila ? A ak tvrdime, ze ano je to skutocne laska, alebo si to len nahovarame lebo to okolie od nas ocakava? Ja to vnimam tak, ze prve dni som citila naklonnost, radost, urcite nejake pozitivne pocity a emocie, ktore neviem pomenovat, ale laskou by som to nenazvala. Myslim, ze laska potrebuje cas. Tak ako sa postupne zalubime do svojho partnera, tak sa postupne zalubime aj do svojho dietata. Niekto na to potrebuje niekolko dni, niekto niekolko tyzdnov... Netusim kedy sa u mna objavila skutocna laska mojmu dietata, pretoze tuto otazku som si uz viac nepolozila, aby ma neviedla k pocitom zlyhania, z toho, ze svoje dieta nemam dostatocne rada. Prisli sme domov z porodnice a travenim mnozstva spolocneho casu sme dali potrebny priestor laske. Ked mam porovnat co som citila prvy den, s tym co citim momentalne k svojmu dietatu, tak musim povedat, ze dnesne pocity su ovela silnejsie. Myslim, ze sa zmenil postoj z: toto je moje dieta a mam ho rada, na postoj: ja ho lubim. Ako keby som na zaciatku mala potrebu si pripominat, ze je to moje dieta, a preto ho musim mat rada a ocakava sa to odo mna. Dnes citim len lasku, bez potreby zdoraznit, ze je to moje dieta ktore lubim. 

Dojcenie. Bol porod naozaj najtazsia faza? 
Prve, aj ked neviem ci to mozem nazvat dojcenie, prebehlo este na sale pocas kontaktu koza na kozu. O druhom som sa v kratkosti zmienila v predoslej kapitole. Najdolezitejsia veta, ktoru si pamatam z prveho rana, ked mi sestricka priniesla syna a ukazala mi ako spravne dojcit bola: „Najblizsie dni by ste si mali na seba zvyknut. Vobec nevadi ak sa Vam nezacne tvorit mlieko. Hlavne je, aby ste si nasli system ako nadojcit dieta.“ Ked mi to sestricka vravela vobec som netusila ake narocne bude zacat dojcit. Prelozili ma na izbu, kde som mala odo mna starsiu a skusenejsiu spolubyvajucu, ktora rodila v ten isty den ako ja. Asi nie je nic horsie ako ked sa stretne velmi skusena, vzdy ochotna pomoct, spolubyvajuca a skusene mamicky, ktore maju ku vsetkemu radu a na druhej strane stoji prvorodicka, ktora ma co robit, aby spracovala vsetky emocie a informacie, a ktorej zaroven dieta nechce spolupracovat. Toto bol moj pripad. Zacalo to nevinne. Ja s dobrym pocitom z ranneho pokusu dojcenia a plna dobrej nalady, bezstarostna a spokojna som sa prestahovala na svoju izbu a tu to zacalo. Spolubyvajuca mi zacala rozpravat ake je tazke dojcit, ake mala problemy pre predchadzajucich detoch, ake problemy mala jej sestra... Vystrasila ma tak, ze som sa zacala bat a cely cas som si studovala na internete techniky dojcenia, citala clanky od laktacnych poradkyn. Dokonca hned na druhy den po porode chcela spolubyvajuca zavolat laktacnu poradkynu do nemocnice a zacala presviedcat aj mna, ze to potrebujem. Celkom som tomu natlaku odolavala, ale ked moj syn den a pol nespolupracoval a pomaly kazdy pokus o dojcenie skoncil pri tom, ze stisol usta a neotvoril ich lebo on chcel spat, uz mi to jedno nebolo. Do toho najlepsie rady vsetkych naokolo, ale to MUSIS dojcit lebo nebudes mat mlieko a podobne ma uplne polozili. V hlave sa mi spustila doslova lavina myslienok aka som ja matka, ked nedokazem vlastnemu dietatu dat najest? Ja to asi nedokazem. Asi to vzdam, ved co pri najhorsom bude na umelom mlieku... Tlak spolubyvajucej a rodiny v kombinacii s mojimi myslienkami posobili stresujuco a ja som bola vycerpana. Z najkrajsej cinnosti, ktoru som mala mat spolocnu s mojom dietatom sa stalo za par hodin trapenie. A bola to chyba, konkretne moja chyba, ze som pocuvala vsetkych navokol a rady typu musis lebo... Mala som sa drzat carovnej vety, ktoru mi povedala sestricka: „Prve dni si zvykate!“ a ignorovat vsetkych mudrych a skusenych ludi. Ja viem, ze mi chceli pomoct, ale mam pocit, ze tym tlakom na mna, to vsetko zhorsili. Bola som rada, za tych par pozitivnych ludi, ktori ma podporovali a nespravali sa ku mne ako k matke, ktora zlyhala lebo nemam mlieko hned na druhy den po porode. Tieto hodiny sa zdali nekonecne a kazde dojcenie vyvolavalo u mna strach. Strach z toho, ze co ak sa to zasa nepodari. A potom prisiel krasny okamih. Porodila som v sobotu vecer a v pondelok sa moje dieta rozhodlo, ze je hladne a da si mlieko odo mna. Plakala som od stastia. Od tohto momentu sa to len zlepsovalo a bola som rada, za kazde prisatie. Po pravde zo zaciatku tie prisatia boli kratke, mozno jeden- dva potiahnutia a bolo potrebne zasa babatku pomoct prisat sa, ale skusali sme. Ked som odchadzala z porodnice vobec som nemala pocit, ze mam mlieko. Manzelovi som povedala, ze z porodnice podme do lekarne kupit umele mlieko lebo „co dam dietatu jest?“ Manzel mi to nedovolil a povedal: „Prestan sa podcenovat, mlieko urcite mas! Ja ti verim !“ Dobre, ze mi veril, pretoze mi dvihol sebavedomie a usetril peniaze za umele mlieko, ktore sme naozaj nepotrebovali. 
 Ako sa na zaciatok dojcenia a samotne dojcenie pozeram dnes? Zaciatok bol boj. Dokonca to bolo pre mna osobne tazsie ako porod. Pri porode som vedela, ze ta fyzicka bolest skonci, ale pri dojceni to bolo prave psychicke trapenie, ktore som nevedela ako dlho bude trvat. Jednoznacne je dojcenie najkrajsia spolocna cinnost s mojim dietatom aj ked obcas, hlavne v noci mi liezlo na nervy caste budenie maleho a potreba papat, ale inak ked sme po par tyzdnoch nabehli na system a ja som sa zbavila neprijemnych pocitov pri dojceni a hlavne strachu, ze to neviem, prave vtedy som si dojcenie zacala uzivat. Na druhej strane je dojcenie pre mna tajna zbran, ktora sa da pouzit v kazdom pripade na dieta, ci uz ho potrebujeme upokojit, uspat alebo vela krat nam pomohlo aj pri zdravotnych problemoch. Zaciatok dojcenia je pre mna umenie, pretoze na zaciatku je potrebne najst suzvuk medzi dietatom a matkou. Na jednej strane je tu matka, ktora sa musi naucit spravnu techniku dojcenia a na druhej strane je tu dieta, ktore sa potrebuje spamatat z toho co sa udialo, potrebuje stravit zasoby jedla z bruska a objavit novy sposob jedenia. Dojcenie je sice prirodzena cinnost, co ale neznamena, ze je jednoduche s nou zacat. Chce to trpezlivost, pozitivne naladenie, cas, vytrvalost a pokial to nejde tak aj odbornu pomoc, o ktoru nie je hanba poziadat. Prave laktacna poradkyna moze velmi rychlo vyriesit problem, ktory brani spravnemu dojceniu, alebo minimalne vie poskytnut radu ako dojcit, ako dlho dojcit, ci dojcit z jednej strany alebo z oboch a podobne. Pre mna to boli otazky, ktore som neriesila dopredu, ale pocas dojcenia, ked na ne zacali poukazovat skusene mamicky a zacali ma poucat o dojceni. 
Samostatnou kapitolu pri dojceni bol moj jedalnicek. „Nemozes citrusy, mak, strukoviny, kysle, vyprazane, mliecne, hrozno, slivky...“ Jednoducho povedane idealne bolo, aby som pila dojcenecku vodu a jedla zaprazenu polievku cele dni, aby maleho nebolelo brusko. Pekne skusenosti starsej generacie, ale nie velmi vyuzitelne. Nastastie moj syn nemal problem s kolikami a bolestami bruska, takze ked sme prisli z porodnice domov hned som sa zacala normalne stravovat bez obmedzeni. Samozrejme nepila som bublinkove napoje a kysle veci, z ktorych prirodzene moze boliet brucho aj mna, ale jedla som z kazdeho rozka troska. Na podporu tvorby mlieka som si dopriala pohar hroznovej stavy, slivky alebo mliecno-kysle vyrobky. Dojcenie nie je choroba, a preto som nevidela dovod obmedzovat sa v stravovani, pokial nemal problem s potravinami ani moj syn. To, ze mamky, babky a okolie so mnou nezdielali moj nazor mi bolo jedno. Chapem, ze mi odovzdavali svoje skusenosti, ktore mali od svojich matiek, babiek a tak dalej, no doba sa posunula, robili sa nove vyskumy a je davno zname, ze nie vsetko co sa robilo kedysi je spravne, ale bohuzial niekedy je to tazko vysvetlit niekomu inemu, kto ma iny nazor. V jednom momente ma prestalo bavit vysvetlovat, ze normalne jem vsetko zaradom a potom pocuvat prednasky tipu: „To ti potom bude maly plakat a bude ho boliet brusko. Taaa co mamka jedla, ze ta boli brusko? To urcite place lebo kto vie co si zjedla,“ – a zacalo som sa na navstevach tvarit, ze vobec nejem vsetko ani nahodou, a doma som si dopriala co som chcela bez reci a divnych pohladov. Naucila som sa, ze je jedno co povie okolie hlavne musim byt ja spokojna a bude aj dieta. Nepomoze mi obmedzenie stravy ak ja budem so strachom davat do ust kazde jedlo a budem napata z toho co sa bude diat. Dojcenie je krasne, ale vyzaduje si vela usilia a ovela lahsie to islo ked som bola spokojna, uvolnena a v domacom prostredi. 
Bojim sa ostat s dietatom sama 
„Neznasam nemocnicu, ale joj, zlate to obdobie teraz, ked sme v nemocnici a su okolo mna ludia, ktori vedia pomoct babatku ak by sa nieco dialo. Bojim sa prichodu domov.“ Posledny den v nemocnici mi slubila sestricka, ze pride obliect syna a poucit ma o cisteni pupka a podobne. Mala som radost, ze prezlecie mojho syna sestricka, pretoze som sa ho bala otacat, ale na druhej strane som si uvedomovala, ze o maximalne hodinu sme doma a tam mi uz nepomoze nikto. „Co obliekame babatku?“ opytala sa sestricka a ja uplne neista som zareagovala: „Neviem, pretoze netusim aku velkost ma, ale mam tu veci vo velkosti 50 a 56.“ Sestricka sa usmiala a povedala: „Dobre vyskusame a uvidime.“ Tento moment bol pre mna krasny. V com? Najvacsi problem pri baleni veci pre babatko do porodnice bol zvolit spravnu velkost. Vzdy ked som stala pred skrinou a vyberala som co obleciem svojmu dietatu v den odchodu z porodnice, pohltil ma strach, ze nie som schopna vybrat oblecenie. Neviem aku velkost zbalit, co vsetko mu obliect. Citila som sa neschopne aj pred sestrickou, ze neviem velkost svojho dietata, ale reakcia sestricky: „Skusime a uvidime!“- ma upokojila. Vtedy som pochopila, ze som nijako nezlyhala, tym, ze som nevedela konfekcnu velkost svojho dietata, ked ani sestricka, ktora dennodenne pracuje s detmi to nevedela. Teraz sa nad tym smejem, pretoze aj dnes sa mi bezne stane, ze neviem aku presne velkost nosi moje dieta, ale vobec ma to nestresuje. Myslim, ze to caro prvych okamihov poznacenych strachom zo vsetkeho noveho je uzasne a rychlo pominie. Vyberanie prveho oblecenia pre moje dieta bolo nabite tolkym nadsenim a prikladala som mu taky velky vyznam az som sama na seba vytvarala tlak. Dnes ked vyberam veci zo skrine uz niekolky krat za den vobec necitim strach. Skor sa tato cinnost zmenila na kreativnu ulohu s nazvom: Vyber co najjednoduchsie na obliekanie, ale zaroven nech to dobre vyzera. Z tejto cinnosti sa stala rutina, tak ako zo vsetkych ostatnych, z ktorych som na zaciatku mala strach ci to bolo prebalovanie, kupanie, krmenie, strihanie nechtov...Strach z prvych dni bol velky. Mozno to bolo sposobene novymi skusenostami, ktore ma cakali, mozno krehkostou a bezbrannostou dietata, mozno zodpovednostou a ocakavaniami. Kazdopadne si myslim, ze bol na mieste, ved kolko krat robime nieco nove tak citime zmes nadsenia a strachu. Spomenme si mozno na prvy den v novej skole, praci, ci na prvu jazdu v aute ked ste soferovali. Citite strach, nadsenie a ked je po tom, tak hrdost, ze ste to zvladli a presne takto som sa citila, pri kazdej jednej cinnosti, ktore som robila s mojim dietatom prve dni. Mala som strach ako budem vediet, co moje dieta potrebuje, ci sa zobudim v noci na to, ze je hladne, ale prisla som na to, ze priroda to ma skvele vymyslene a rodicia vedia instinktivne reagovat na potreby svojho dietata. Keby som vedela co viem teraz o nocne stavanie som sa nemusela bat vobec. Predstava, ze konecne budem vo svojej posteli a vyspim sa bola sice krasna, ale bola to predstava. Prvu noc a aj den, napriek tomu, ze sme mali monitor dychu som mala potrebu kontrolovat dychanie babatka stale. Smiala som sa sama sebe, ze neverim ani pristroju. Takze v noci som bola hore asi desat krat viac ako bolo potrebne, ale aspon som bola spokojna, ze babatko je v poriadku. Dodnes sa v noci budim na to, ze potrebujem skontrolovat dieta, pretoze sa mi zda, ze dlho sa nezobudilo na hlad, a tak prichadzam o svoj spanok, ale asi je to nejako zakodovane v nas, rovnako v zenach a muzoch. 

Ked sa zda, ze uz sme si zvykli a nasli sme si system pridu prikrmy
„Juhuuuu. Mame rezim. Uz viem kedy maly stava, kedy chodi spinkat ako casto chce papat. Dojcenie uz mame v malicku. Ja som ziskala konecne sebavedomie v tom, ze sa viem postarat o svoje dieta a nezaskoci ma kazdy plac. Zacina sa ta jednoduchsia cast. Maly je uz predsa vacsi. Nie je uz taky krehky ako nazaciatku a cim bude starsi tym to bude lahsie.“ Taky omyl. Trvalo nam niekolko dovolim si povedat mesiacov, kym sme si nasli system, ja som si zvykla na nocne vstavanie a na starostlivost o dieta. Zabehla som sa v citani signalov, ktore mi moje dieta vysielalo v nejakom cudnom jazyku ku ktoremu neexituje prekladac a pri ktorom pomaha iba dokladne pozorovanie a ucenie sa pokusom omylom. Uz ma chytal celkom optimisticky pocit a hrdost, ze ako som to zvladla a v tom nam lekarka na poradni podava knizocku: Moje prve prikrmy. Myslela som si, ze prikrmy nie su veda, ved to len budeme mixovat a skusat jedlo. Mylna predstava. Zacala som si citat knizocku. Zoznam potravin, ktore dieta uz moze a este nemoze je dlhy a v mojom pripade bolo nemozne si ho zapamatat, takze na najblizsieho pol roka bola kniha o prikrmoch moja najcitanejsia. Ak to takto zhodnotim ziadnu knihu som necitala tolko krat ako knihu o prikrmoch a aj tak ju neviem naspamat. Tema prikrmy sa mi nezdala taka zlozita ako realne bola. Ked sme sa realne dopracovali k prikrmom nebolo to len o tom, co dieta moze alebo nie, ale zamyslala som sa aj nad dennym rezimom dietata. Kedy podat dietatu prikrmy? Kolko prikrmu ma zjest? Ako kombinovat prikrmy a dojcenie? Pre mna to bol zmatok a jasne, ze som siahla po skupine na internete a overenych clankoch, aby som ziskala odpovede na svoje otazky. Nepomohlo mi to velmi, pretoze informacii bolo vela a niektore boli aj protichodne. Najviac mi pomohlo riadit sa tym co chcel syn. Takze otazka kedy dat prikrm sa vyriesila velmi rychlo. Syn nechcel prikrm pokial dostal predtym mliecko, takze rychle riesenie tohto problemu bolo dat prvy prikrm a potom vyplnit zvysne prazdne miesto mliekom. Nasli sme si system. Od zaciatku som sa snazila nastavit synovi stravovacie navyky. Vzdy dostava jedlo v kuchyni za stolom. Kedze s prikrmami sme zacinali v case ked nevedel este sam sediet, tak bol pri stole pocas jedenia vo vajicku alebo vo vanicke z kociara so zvysenou opierkou v polosede. Neskor sme vymenili tieto pomocky za stolicku. Zakladne zasady, ktore sme dodrziavali od zaciatku a platia dodnes a aj platit budu tak ako pre syna tak ako aj pre nas rodicov su: Pri stole ziadne pozeranie do mobilu, tabletu a podobne. Je sa pri stole v kuchyni nie pri televizore v obyvacke. Nebehat s jedlom a nehrat sa s nim. Bala som sa zavadzania prikrmov, ale pochopila som, ze ak budem sledovat potreby svojho syna lahko to zvladneme. Otazka kedy cez den je spravny cas na prikrm u mna nema odpoved. Syn dostal prikrm vzdy doobedu a to podla casu, ktory mu vyhovoval alebo teda lepsie povedane prikrm dostal vacsinou vtedy, ked som obedovala ja. Najlahsi sposob ako vyvolat u dietata zvedavost v jedle je jest s nim. Vyhodou je, ze taketo male dieta este nevidi rozdiel v tom, co ma na tanieriku ono a co rodic takze nevymysla. Ak sa synovi nechcelo velmi jest skusila som ho zaujat lyzicou, obrazkami na tanieriku alebo samotnym jedlom, nesnazila som sa mu davat hracky a odputat jeho pozornost od jedla. Viedla som ho k tomu, aby si uvedomoval, ze teraz je a ma sa tomu venovat. Pokial som videla, ze to nikam nevedie a syn evidentne nema chut jest, tak sme sa isli hrat a o pol hodinu alebo hodinu sme skusili znova ist jest. Dolezite vsak bolo pocas tohto casu mu nedat sancu zjest nieco ine, cim by nasytil nie uplne hladne brusko. Takym to sposobom sme objavili svet prikrmov. Pocas tohto objavovania som sa nezaobisla bez otazok okolia: Co mu uz davas papat? A to mu mixujes? Ale nedavaj mu uplne rozmixovane lebo potom jak bude vacsi neprehltne ani tabletku.... Znova to boli otazky a poznamky, ktore neboli povzbudive, ale skor stresujuce. Rozmyslala som nad tym: Co ak vypestujem u syna nejaky zly navyk? Co ak mu dam nieco co nemoze? Co ked mu nieco zabehne? Vsetky tieto otazky sa riesili same iba stacilo pozorne sledovat dieta. Casom som prisla na to, ze napriklad zemiaky nie su cestou pre moje dieta aj ked som mu ich ponukla niekolko krat s odstupom casu. Vypluval ich a rozmazaval po vsetkom. Dobre poucili sme sa. Skusila som mu jedlo nie mixovat, ale poriadne popucit vidlickou a nasekat. Tiez to bola chyba. Ako som to zistila? Vyplul to alebo jednoducho zjedol jednu lyzicku a dalsiu nechcel, ale ked som jedlo rozmixovala a ponukla mu ho znova uz zjedol vsetko. Dieta mi samo dalo najavo na co pripravene je a na co nie. Poucili sme sa nechali sme to na isty cas tak a znova sme opakovali pokus s popucenym jedlom. Myslim, ze tych pokusov bolo vela. Prestala som to riesit a skor som to brala ako ucenie pokusom omylom. Perlickou, ktora sa nam stala bolo, ked syn zacal odmietat jedlo a chcel len mlieko. Vtedy som si povedala: „Jasne to bude nejake obdobie vzdoru. O tom som citala. Deti maju obdobia, ze nechcu jest a podobne...“ Chyba. Moje dieta malo obdobie vzdoru, ale nie voci jedlu, ale bojkotovalo umelu lyzicku. Proste je to velky chlap, ktory chce klasicku kavovu lyzicku a nie detske umele lyzicky. Momentalne ma patnast mesiacov a zacina protestovat proti umelym tanierom, ale tie vymenit za porcelanove chce velmi vela odvahy z mojej strany, alebo velke zasoby tanierov. Tato etapa ma naucila, ze aj drobnosti mozu ovplyvnit stravovanie dietata a pre mna ako jediny osvedceny sposob ako postupovat co najefektivnejsie je ist prikladom dietatu, mat spolocne stravovacie navyky. 	V knihach, na internete a samozrejme v radach od inych mamiciek som dostala cely zoznam potravin co mu mozem pridavat do jedalnicka. Hanba nehanba, ked sme s manzelom sedeli za stolom a googlili sme si co za podivne veci su v brozurke, pretoze v zivote sme o nicom takom nepoculi povedali sme si dost. Je krasne urobit dietatu pestry jedalnicek, ale my sme sa rozhodli zalozit mu jedalnicek na potravinach, ktore su typicke pre nase rodinne stravovanie. Ziadne pak choi, mangold, quinoa a podobne. Rozmyslala som kde je chyba, ze tak vela veci nepozname a ci je dobre rozhodnutie ani svojmu dietatu ich nedavat, ale naozaj som chcem experimentovat so svojim dietatom? Ja som rodic a ja som zodpovedna za svoje dieta a ako mu mozem uskodit ak bude mat pestru stravu z potravin, ktore su typicke pre nas? Nijako. Jedine na co som davala pozor bolo spravne nacasovanie potravin. Neviem ci je to stastie alebo osobnost mojho dietata v kombinacii s postupmi, ktore som zvolila, ale obdobie prikrmov sme prekonali bez vacsich tazkosti. 
To, ze oblast stravovania prechadza u dietata tiez urcitymi fazami som spominala uz vyssie. Hovori sa o takzvanej regresii v papani, alebo mozeme to nazvat protest. Zaklad tejto fazy je odmietanie jedla. U nas doma sa tento protest viazal skor na druh lyzice a taniera a po ich vymene za „dospelacky“ pribor a tanier, zmizol aj protest. Trosku dlhsie som vsak bojovala s pitim vody. So zavadzanim prikrmov sa odporuca podavat dietatu aj vodu, ale moj syn odmietal vodu, caje, ovocne stavy. Jedina tekutina, ktora bola prenho prijatelna bolo materske mlieko formou dojcenia. Bala som sa, ze ma nedostatok tekutin, pretoze ak mal flasu s vodou, tak som mala pocit, ze viac vody povylieval okolo seba a na seba ako vypil. Snazila som sa tuto situaciu vyriesit podavanim polievok a ovocia, aby mal nejake tekutiny. Kym som dojcila, tak som sa upokojovala tym, ze predsa mlieko mozeme brat ako tekutinu, ktoru vypije cez den, ale bala som sa momentu ked prestanem dojcit a nebudem vediet ho prinutit pit vodu. Riesenie sa objavilo same. Vymenili sme flasu s cumlom za pohar. Mam letne dieta, takze ucenie sa na pohar nebolo az take tazke kedze leto travil v bazene, kde sa hral s poharmi a skusal pit. Keby sme na tieto experimenty s poharom nepouzivali bazen, urcite by som ho nechala hrat sa s poharmi pocas kupania. Vyuzila som tento zaujem o pohar a vyskusali sme kupit 360 stupnovy pohar pre deti, ktory vyriesil problem nedostatku tekutin. Zaroven som vyriesila obavu ako ho oducim od flase na cumel. Deti su tvory vynaliezave, vsetko opakuju a nasavaju ako spongia. Pochopila som, ze vela veci vyriesia za nas rodicov iba ich musime poriadne pozorovat a pocuvat. Vsimat si ich zaujem o veci a nebranit im v skusani. Dat im napit sa cez slamku, z pohara ci flase. Ich prirodzena zvedavost nam dava priestor na ich rozvoj, ktory mozeme mat pod kontrolou. Osobne mala som strach z toho, ze budem mat dieta zavisle na flasi s cumlom a budeme trpiet pri oducani, ale myslim si, ze tym, ze syn mal priblizne 13 az 14 mesiacov, ked zacal skusat pohar, nemal vypestovanu zavislost na flasi a jeho zvedavost mu pomohla vzdat sa jej. 
Samostatnou kapitolou v stravovani je obdobie: „Ja papam sam.“ Nevedela som kedy toto obdobie zacne a necitala som si k tomuto obdobiu ziadne clanky a podobne, aby som sa nestresovala tym, ze uz davno mal jest sam. Zacinali sme jednoducho, a to papanim kukuricnych chrumiek. Dostal jednu do ruky a pekne si ju papal sam pod dozorom. Zakladne pravidlo, ktore som mala pri jedeni: Vzdy treba dospely dozor pri dietati. Nie kvoli tomu, aby nerozhadzovalo jedlo a taniere, to patri k uceniu, ale kvoli bezpecnosti. Bala som sa, ze mu moze zabehnut. Dalsi level „ja sam papania“ sme mali nakrajany chlieb na male kocky a po jednej som mu ich davala na tanierik. Ked spapal dala som mu dalsiu. Zaciatky boli tazke, pretoze casto to skoncilo po tretej kocke kedy ho to prestalo zaujimat a musela som ho dokrmit ja, ale postupne si zvykol. Kamenom urazu bolo zo zaciatku cokolvek co bolo na chlebe a bolo to mokre a studene. Mojmu synovi proste prekazalo chytat jedlo rukami. Postupe ho to preslo a teraz rozobera oblozeny chlebik a robi si z neho delenu stravu, ale beriem to tak, ze experimentuje, skusa. V tomto obdobi sme sa zacali hrat varila mysicka kasicku. Asi to bol dobry zaklad na to, aby sa naucil davat si lyzicu do ust, pretoze jeho hra vyzerala, ze zobral si lyzicu a misku a tvaril sa, ze vari kasu a potom ju zje. Takto si skusal triafat do ust a neskor uz pri jedle mal svoju lyzicku a skusal jest sam. Pomedzi to som ho ja dokrmovala, pocas toho ako prstom skumal co ma na lyzici. Zacinali sme hustou stravou, nie polievkami, pretoze polievku kym dostal k ustam uz nemal na lyzici. 
Premyslam nad tym, ci neidem rychlo na svoje dieta, ked si vsimam deti, ktore su trosku starsie alebo v jeho veku a nemaju este take zrucnosti ako on, ale kazde dieta je jedinecne. Vsetko co skusame, skusame na zaklade zaujmu maleho nie preto, ze musi lebo ja som sa rozhodla. A tak skusame nieco nove. Robime spolocne neporiadok, ktory musim upratovat len ja (teda aj on sa snazi pomoct, ale ma to opacny efekt). Z neporiadku a spinavych veci si nerobim uz nic. Jednoducho zmierila som sa s tym, ze je to obdobie skusania a objavovania a predsa objavovanie sveta nie je take zabavne, ked dieta musi len sediet a pozerat. Po kazdom jedle mam sice neporiadok pod stolom a musim zametat, alebo umyvat podlahu ale, maleho to bavi. Ma patnast mesiacov a dokaze sa v podstate sam najest (okrem polievky) a uz skusa jest aj s vidlickou. Ja sa sice bojim, aby si nepichol niekde do pusy, ale samostatnost a skusenost su prenho dolezite. Tak mi neostava nic ine len sediet pri nom ako dozor a premyslat kedy mi stihol vyrast a stat sa samostatnym dietatom.

Poradi mi internet? Pomoze mi porovnavanie s inymi detmi?
Otvorim pana Google a tukam: Vyvin dietata v prvom mesiaci. Ako zacat s prikrmami? Ako sa prejavi otras mozgu? Co ked dieta nechce pit? Velakrat som si hladala informacie k vyvinu dietata. Su to celkom zaujimave informacie, ale pokial dieta nenapredovalo podla tabuliek, tak to vo mne vyvolalo strach. Pri tom sama viem, ze kazde dieta je ine a ma svoj vlastny, osobny casovy harmonogram co kedy zacne robit. Myslim, ze citanie clankov o vyvine dietata som prestala citat asi okolo pol roka ked sa vsade pisalo ako dieta blabota, opakuje slabiky, krici a moje dieta… NIC! Obcas ked to uznalo za vhodne nieco si poblabotalo a koniec. Na jednej strane som si uvedomovala, ze nemam doma dieta, ktore je zhovorcive, placlive alebo nejako extra hlucne. Od malicka sa prejavovalo skor buchanim a skumanim hraciek ako rozpravanim sa s nimi, napriek tomu, ze som sa s nim rozpravala, vysvetlovala som mu, spievala som a pustala audio rozpravky. No na druhej strane ma to citanie clankov co ma uz vsetko dokazat zacalo stresovat aj ked som si to nechcela pripustit. Pokial bolo v clanku nieco co uz dokazal alebo dokonca bol popredu bola som velmi rada, ale akonahle som nasla co i len jednu jedinu oblast, v ktorej trosku meskal, uz som si hladala na internete vsetky mozne vysvetlenia preco nechce blabotat, kricat a rozpravat. Po vsetkych domacich pokusoch ci pocuje a podobne som to vzdala a povedala som si, ze nebudem robit zo seba blazna. Mam doma zdrave, zive dieta, ktore je len skupe na slovo, ale za to pohybovo az az zdatne. Vsimala som si, ze ked mal maly naladu, alebo nieco potreboval, vtedy vedel povedat tata, havo alebo nieco ine, ale hned ako zaznela veta: Povedz tata. Bolo ticho a usmev. Napriklad na slovo mama som cakala velmi dlho a prisli sme na to, ze ho vie povedat tak, ze rano sme vsetci ranajkovali v kuchyni a maly uz lozil po zemi. Ja som sa rozpravala s manzelom a vnimala som syna, ze prisiel ku mne, postavil sa vedla mna a buchal ma po nohe, ze nieco chce. Ja som chcela dokoncit vetu adresovanu manzelovi, tak som mu nevenovala hned pozornost a v tom nahnevane zo syna vyletelo: „Mama!“ Ostala som prekvapena, pretoze niekolko mesiacov som mu opakovala mama a nic a odrazu to zacal pouzivat, ale iba vtedy, ked som ho nepocuvala alebo sa chcel dost von z postielky a bol nahnevany, ak sme jeho mrncanie hned nevypoculi. Takto som zistila, ze slova ako tata, mama, baba ci havo ovlada a rozumie im, len nimi neplytva. 
Hovori sa, ze mali by sme vediet selektovat informacie, ktore citame, ale ako rodic aj ked si vieme racionalne zhodnotit, ze dana informacia nemusi platit na nase dieta, alebo sa ho vobec netyka, napriek tomu som mala vzdy takeho maleho chrobacika v hlave co ak... Za ten cas co som matkou som sa snazila naucit prijimat informacie, ale nevztahovat ich hned na svoje dieta. Ja osobne mam niekolko skupin aj na socialnych sietach, ktore sledujem, ale snazim sa ich vnimat iba ako obohatenie vedomosti, mozno nejakych trikov, rad od inych mamiciek, lekarov a odbornikov. Vsetko co citam beriem ako inspiraciu, nie ako normu, ktoru musi moje dieta splnit presne v dany cas. Neviem ci je to chyba, alebo nie, ale nikdy som si necitala a nepripravovala som sa dopredu na to, ake obdobie nas caka. Ci uz islo o prikrmy, spankovy rezim, chodenie alebo odplienkovanie. Ak som zhanala informacie, tak to bolo najma vtedy, ak sme sa do daneho obdobia dostali a nevedela som co robit alebo som chcela zistit ako to robia ine mamky, ci nemaju nejaky lepsi overeny trik ako na dieta. Ja som sa vzdy riadila prirodzenou potrebou mojho dietata a snazila som sa respektovat to, co potrebuje. Vzdy som myslela na to, ze kazde dieta je jedinecne. Kazde dieta potrebuje nieco ine a porovnavat ich je hlupost. Sama viem, ze ked som si porovnavala syna s o mesiac mladsim chlapcekom, tak vzdy mi prislo luto ako si moj syn neblabota oproti nemu a zabudla som sa tesit z toho co vie naviac. Bohuzial dnesna doba nas nastavila tak, ze si nevsimame a nezameriavame svoju pozornost na to dobre, ale na nedostatky. Sama si poviem, ze co este chcem od patnast mesacneho dietata ked vie samo pekne papat aj s vidlickou, pije z pohara, beha, lozi, rozumie pokynom, ktore dostava, ale mne niekde v kutiku duse svieti svetielko: „Ale ine deti v jeho veku kolko toho narozpravaju!“ A nech. Nech rozpravaju. Ja vidim to, ze moje dieta neplytva slovami a ine mamky zasa mozno nevnimaju to ako ich deti rozpravaju ako mlynceky, ale s udivom sleduju ako moje dieta je same a ich to nedokaze. Porovnavanie deti tu bolo aj bude, ale pre mna je to uz len ukazka toho, ake su deti rozdielne a vynimocne.

Prvy uraz
Moje dieta ku mne pride s placom a zakrvavenymi ustami. Beriem ho na ruky a pytam sa babky co sa stalo. „Zakopol a spadol.“ Kontrolujem usta a zuby vyzeraju strasne, ako keby boli posunute, vsade krv. Vykricim sa na babku ako davala pozor a volam manzela, aby sme isli na pohotovost. Trvalo nekonecne dve hodiny, kym sme sa dostali k lekarovi, ktory skonstatoval, ze to nie je nic strasne, len si trosku narazil zuby a tym, ze je to uraz v ustach a krvacal tak to vyzeralo zle, ale teraz ked to prestalo krvacat ani nie je vidno, ze sa nieco stalo. Zuby su na svojom mieste. Odchadzame z ambulancie a ja som si konecne vydychla. Nedokazem opisat strach a ostatne pocity, ktore som citila a uz ani nehovorim o katastrofickych scenaroch, ktore sa mi za tie dve hodiny odohrali v hlave. 
	Toto povazujem za prvy vazny uraz, ktory sme riesili s lekarom. Obcasna modrina na hlave, ktoru sme vyriesili studenou lyzicou prilozenou na celo a aloe vera sprejom je podla mna bezna sucast nie len detskeho, ale aj dospelackeho sveta. Tie mensie pady alebo lahsie havarie ma sice zamrzia, ale uvedomujem si, ze su potrebne, aby sa dieta naucilo padat, aby malo predstavu o nebezpecenstve, aby sa ucilo dosledkom po svojom konani. Radsej nech sa nauci ako ma zatvarat dvere a otvarat zasuvky pod mojim dozorom, ked ja kontrolujem ako silno si zacvakne prsty ako keby som mu mala zakazovat zatvarat dvere a potom dostane prilezitost zatvorit dvere bez dozoru a bum. Prsty ostanu v dverach. Ja som svoje dieta nechala prirodzene skusat taketo cinnosti a nechala som ho vyskusat si aj jemne si pricvaknut prsty do zasuvky, aby vedelo co sa stane. Bezne u nas boli a este aj stale su pady pri chodzi. Bohuzial patri to k tomu, ale vsimla som si, ze tie pady sa zdokonaluju. Pride mi to vtipne, ale dokonca si vsimam, ze aj samotne padanie ma svoje etapy. Na zaciatku dieta padlo ako hruska. Ked padal nebola tam ziadna snaha nejako pad utlmit, ochranit si hlavu a podobne. Postupne som si vsimla, ze pri padoch na hviezdicku (priamo nosom na zem) pocas behania, zacal hlavu dvihat tak, aby si ju nebuchol. Prve pady koncili stale buchnutou hlavou, ale dnes ked ja uz len zmurim oci a cakam plac, dieta si podlozi ruky, prekruti sa a dopadne ako macka na styri. Je pre mna zaujimave sledovat ako sa naucil padat. Sam zistil, ze je mozne predist padu ak bude dost sikovny a obratny. 
	Na druhej strane je kategoria velkych padov, ktore su pre mna ako matku stresujuce stale, a to mozem povedat, ze napriek tomu, ze mam extremne pohyblive dieta takychto padov nemame v historii vela. Asi je jedno kolko tych padov bude, vzdy budu poznacene velmi silnymi emociami. Bohuzial som si uvedomila, ze akekolvek vycitky budem mat, ze som nedavala dostatocny pozor, vzdy je riziko, ze si dieta nieco spravi aj ked sme pri nom. Pady patria k zivotu. Nemozem dieta obalit do bublinkovej folie a nenechat ho hybat sa. Nemozem ho zatvorit do tej velkej gule, v ktorej je mozne chodit po vode... Aj ked najradsej by som to spravila, ale toto nie je cesta. Dieta potrebuje volnost a pohyb. Viem podla svojho dietata, ze pokial je obmedzovane v behani, chodeni a rozumnom lezeni je nervozne, umrncane a snazi sa cim rychlejsie odo mna vzdialit, aby mohol volne behat, co casto krat vedie k jeho nepozornosti a zbytocnemu padu. Snazim sa ho pochopit pretoze aj ja ak sa chcem niekde dostat alebo urobit nejaky pohyb, v ktorom mi niekto brani casto v snahe vyhrat nad nim a ziskat volnost urobim v rychlosti zly pohyb a skonci to padom, alebo nejakym krkolomnym pohybom.