Dievca z padajucej hviezdy
Beata Plucinska



















Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
GKBN
Beata Plucinska
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Druhe (2015)
010001
O knihe
	Na planete Tumera, daleko od Zeme, sa narodilo dievca menom Alliena. V mladom veku bola poslana prec, aby sa vyhla desivej vojne. Po dlhych rokoch sa vracia domov, ktory uz nie je jej domovom. Pretvorena krajina skryva mnozstvo nebezpecenstiev a v ciernom vesmire to nieje ovela bezpecnejsie. Spoznava dedinu, kde sa ludia rozhodli zit prosty zivot, bez technologii a uprostred dzungle. Miesto plne ludi, ktori su z roznych dovodov strateni, pripadne rozne odsudene existencie. Alliena nanovo spoznava svet, v ktorom vyrastala a okrem nastrah spoznava aj nenavist, nadej ci lasku. Uzite si romanticko - dobrodruzny pribeh s malymi prvkami science-fiction.

Obsah
Dievca z padajucej hviezdy	2
O knihe	3
1. Kapitola – Stretnutie	4
​2. Kapitola – Unos	10
3. Kapitola – Stratena	21
​4. Kapitola – Osada	27
5. Kapitola – Zajatci	32
​6. Kapitola – Navrat	50
7. Kapitola – Odpustenie	59
8. Kapitola – Cesta domov	67
​9. Kapitola – Boj o lasku	76
​Zaver – Svadobna cesta	94

1. Kapitola – Stretnutie
	V nadhernom zelenom udoli lezala starobyla osada. Cela bola obkolesena obrovskymi sivymi utesmi, ktore ich tam pri ustupe zanechalo praveke more.  Byvali tu chudobni ludia, ziviaci sa najma chovanim dobytka. A ten pasli na vonavych horskych lukach.
Tu zila aj starena Era, ktoru vsetci respektovali. Mudra a skusena zena ich dokazala liecit svojimi bylinkami a mastickami. Jej minulost vsak ostala zahalena ruskom tajomnosti. Nikdy o svojom predoslom zivote nerozpravala, ale posuskavalo sa, ze predtym zila pri strmych brehoch velkej vody. Takto osadnici nazyvali more.
Dnes posedavala sama pred svojim malym domcekom. Divala sa na hviezdy a vo svojej dusi sa ich tuzila dotknut. V tu istu noc sa jej snival zvlastny sen. 
Videla z neba padat ohen a pod nim stat male dievcatko. Drzalo plamen na dlani a druhou rukou ukazovalo na vzdialene hviezdy. Tie sa nad nou pohybovali a unasali ju daleko do noci osvetlenej tisicmi svetielok. V tom momente sa prebudila a vedena neznamou silou, kracala k skalnatym dieram. Vonku uz svitalo a bolo chladno. Oproti nej sa znenazdania objavil zahaleny muz v plasti. Zastavil sa, dvihol ruku na pozdrav a tvar mu skraslil usmev. „Tak sa opat stretame,“ povedal.
Pri svite uz zapadajuceho mesiaca sa na oblohe objavila zahadna vesmirna lod. S hukotom pomaly dosadla na temnu hladinu mora. Cele okolie sa popritom rozsvietilo ostrym bielym svetlom. 
	Po chvili sa z jej vnutra odpojil maly utvar, ktory vyplaval vpred k nedalekej pevnine. 
	Podlhovaste plavidlo prevazajucich siestich muzov sa nakoniec zastavilo na brehu. Prvy z nej zoskocil vysoky chlap a zacal sa obzerat okolo seba. Zmatene pokyval hlavou, akoby nechapal, kde sa prave nachadza. Zachvel sa a nahle pocitil strach. „Vari ju nadobro stratil?“
	Deril sa zadival na obzor, ktory zacinal blednut. Dlho bol ticho. Snazil sa prekonat tiesen, ktora sa ho zmocnovala. 
„Co hovoria tvoje prepocty a merania porucik?“ otocil sa na stihleho chlapika, ktory stal za nim.
„No, nase suradnice su posunute o styridsat stupnov na juh kapitan,“ hovoril divajuc sa na maly pristroj, ktory drzal na dlani. 
„Zda sa, ze tato planeta sa od nasho posledneho merania trochu vysunula zo svojej osi. Asi preto sme zabludili. Ale ak teraz pojdeme na severozapad do vnutrozemia, tak by sme hadam mali najst nasu osadu. Pravdaze, pokial sa neprestahovali.“
„Nemyslim,“ odpovedal Deril. „Podme, zacina svitat.“ 
	Kracali pozdlz pobrezia a cim dalej, tym viac sa vzhlad ich okolia menil. Prechadzali z hnedastej plaze az po svetlu pieskovu. Nakoniec sa dostali k ohromnemu utesu, ktory im priamo skrizil cestu.
„Musime sa dostat az za tu skalu,“ ukazal navigator smerom na hor. 
	Nad nimi sa tycila obrovska skalna stena, ktora sa miestami tak naklanala, akoby sa chcela sama dotknut toho jemneho piesku.
„Najdi inu cestu,“ povedal Vadio, ktory isiel vedla neho.
	Rozhodne sa mu nechcelo liezt nahor. Nikdy to nemal rad, ved naco. Bol predsa lekar a nepotreboval to. Aj na tuto vypravu sa dal len nahovorit. Teraz to lutoval, ale co uz, ked bolo neskoro. 
„Tentokrat nemas na vyber priatelu,“ odvetil Deril, „vsade naokolo su len a len skaly.“
	Chlapi si pohladali najschodnejsiu cestu na vystup a zacali vyberat specialne upravene lana zo svojich batohov. Jeden koniec vlozili do pistole a vystrelili co najvyssie na skalu. Lana sa prisali o vycnelky skal a oni takto mohli vyliezt. Vystup bol pomaly a s prvym slnecnym lucom sa dostali na uzky vybezok, ktory sa nachadzal ani nie v polovici brala. Za nim sa na nich skerila tmava skalna puklina. 
„Chvilu si odpocinieme a pojdeme dalej,“ poznamenal Deril a z vaku si vytiahol vodu. 
	Ziadostivo sa napil opierajuc sa chrbtom o skalu. Pohlad z tejto vysky, ktory sa mu naskytol, bol uzasny. More, na ktorom pristali, bolo cele cierne. Vlny sa lamali o skaly a objimali ich svojou pritomnostou. Ciste nebo sa zrkadlilo na vodnej hladine a dokreslovalo dokonalost tejto chvile. Bolo tu citit pokoj a mier. Nedaleko od pobrezia plavala ich vesmirna lod, ktora cakala len na jeho rozkaz, aby mohla opat vzlietnut.
	Podobala sa na obrovsku striebornu gulu, ktoru niekto len tak polozil na vodnu hladinu, aby sa s nou vlny mohli poihrat. 
„Deril!“porucik, co mal na starosti bezpecnost posadky, sa prisunul ku nemu blizsie. „Trochu som si obzeral tu dieru za nami a zistil som, ze pokracuje dalej. Mozno az na druhu stranu. Chcel by som to preskumat.“
„Dobre, ale bud opatrny, keby nieco, tak zavolaj cez vysielacku.“ 
Chlap prikyvol a zmizol v otvore.
Vadio sa pritlacil blizsie ku kapitanovi a potichu povedal:
„Tentoraz to bolo len o chlp.“
„O com to rozpravas?“ 
„Predsa Karoka, ved vies. Pride cas a budes sa mu musiet postavit.“
„Teraz nie, najprv musi byt sestra v bezpeci,“ odpovedal zamracene pri pomysleni na pirata.
„No, len aby sme to stihli,“ povedal s obavou doktor.
	Po necelej hodine sa objavil porucik cely zapraseny.
„Je tam prechod kapitan, az na druhu stranu.“
	Puklina sa miestami zvacsovala a inde zuzovala.
	Muzi kracali za sebou a v rukach niesli svetelne krystaly. Nakoniec sa dostali z toho bludiska von. Ked si ich oci znova privykli na denne svetlo, ostali stat v nemom uzase nad nezvycajnou nadherou, co im lezala priamo pri nohach. V ziarivom svetle sa do dialky tiahlo nekonecne zelene udolie, posiate pestrofarebnymi kvetinami. Z lavej strany pretekala rieka, ktora svojou vlahou zivila vsetko naokolo. Po oboch stranach sa tiahli kamenne ubocia hor. 
	S nadejou v srdci kracal Deril s priatelmi svizne vpred. Nasli vysliapany chodnik, ktory sa obtacal okolo mohutnej skaly. Tu sa necakane oproti nim vynoril chlap. Na chrbte niesol kos zakryty tmavou kozusinou. Akonahle ich zbadal, prudko zastavil. Vobec neratal s tym, ze tu niekoho stretne.
„Priatelu,“ prihovoril sa mu Deril, „je tu nablizku nejaka osada?“
	On na nich chvilu podozrievavo hladel, ale kedze ich bolo viac tak odvetil:
„Ano, kym slnko zapadne, tak tam dojdete.“
	Potom sa bez slova okolo nich pretisol, aby pokracoval vo svojej ceste dalej.
„Dakujem ti!“ zakrical este za nim Deril, ale chlap sa uz neotocil.
	Ked nakoniec dorazili na okraj osady, uz sa stmievalo. Tam zastali a pozorovali osadnikov rozpravajucich sa pri ohni. Pri druhom ohnisku zeny pripravovali jedlo. Vabiva vona sa vznasala vo vzduchu a steklila ich zaludky. 
„Asi oslavuju,“ podotkol Vadio, „hm, dal by som si nieco, uz som poriadne hladny.“
	Deril sa usmial a v duchu s nim suhlasil. Ostali vsak na mieste cakajuc kym prileti ich lod , ktoru si privolali. 
	Ten vecer Call bola vonku spolu s ostatnymi dievcencami. Rok co rok takto slavili tento krasny sviatok. Prichod leta. 
	Tu znenazdania zaculi hukot ktory prichadzal z neba. Dvihli hlavy hore a v tom momente ich zaliala prenikava ziara. Osadnici sa okamzite rozprchli do vsetkych stran. V  panike ktora nastala, si ani nevsimali obrovsku gulu, ktora tam pomaly pristavala. Call sa tiez vystrasila, ale cosi ju zastavilo. Pocitila nezvycajnu ostru bolest v dlani, akoby ju niekto bodol nozom. Bol to len maly okamih preto mala pocit, ze sa jej to nakoniec asi len zdalo. 
	Srdce jej divoko busilo, ked stala schovana za mohutnym stromom a pozorovala, ako sa kudoly valiaceho dymu postupne stracaju. A aj hluk uz konecne prestaval bodat do usi. Odrazu sa vynorili odkialsi neznami ludia, podisli blizsie k vatre, aby ich bolo dobre vidiet. Vysoky chlap vystupil dopredu a hlasno zakrical:
„Prepacte, ze vas rusime na vasej oslave! Nebojte sa, toto je nase plavidlo, ktorym sme prileteli,“ ukazal na zahadny objekt. Ten stale zo seba vyzaroval tajomne biele svetlo.
 „Som Deril a toto su moji priatelia. Prosim, vratte sa sem, potrebujem s vami rozpravat!“ 
	Vystraseni osadnici sa vsak ani nepohli. Boli presvedceni, ze im chcu ublizit. Hodnu chvilu sa nic nedialo. Deril s muzmi sedel na zemi a vyckaval. 
Vedel, ze musi byt trpezlivy a pockat na ich prvy krok. Napokon sa osadnici osmelili a prichadzali spat. Tu vystupil ich staresina.
„Kto ste a o com sa chces porozpravat, cudzinec?“ pytal sa podozrievavo. 
„Vysvetlim vam to,“ povedal Deril. „Prichadzam k vam, aby som si odviedol svoju sestru Allienu, ktora tu medzi vami zije. Prisiel cas na jej navrat domov. 
 Na mojej rodnej planete, pred rokmi prebiehali boje o moc a nadvladu. Moja rodina bola v nebezpecenstve. Preto otec rozhodol, ze posle na Zem svoju dceru, aby ju nemohli uniest a zabit. Bola este dieta a on ju chcel ochranit. Zial, nikto nepredpokladal, ze to potrva tak dlho.
„Ale my ziadnu Allienu nepozname,“ povedal starsina rozhodne. „Urcite ste sa museli pomylit. Mozno byva v inej osade...“
„Nie, je tu, u vas! Viem to!“ povedal a nenapadne si posuchal dlan. „Uz je z nej dospele dievca. Spomente si, ci sa tu pred deviatimi rokmi nahodou neobjavilo male dieta.“ 
	Starsina sa zamyslel a na um mu prisla cudna myslienka. Prave v tom case stara Era, ich bylinkarka, doviedla malu desatrocnu vnucku. Tvrdila mu, ze ju k nej priviedol v noci stary putnik po tom, co jej rodicia zahynuli. Ale malicka sa volala Call. 
„Dievca s menom Alliena u nas nezije, ale mozno viem, kto by to mohol byt,“ povedal nahlas. Zamyslene sa obzeral okolo seba a potichu dudral:
„Era ma klamala. Musela najst to dievcatko, o ktorom teraz cudzinec hovori. Samozrejme jej zmenila meno, lebo by sme hned vedeli, ze je cudzinka.“
	Jeho myslienky pretalo hlucne rozpravanie ludi. Nikomu sa nezdalo, ze by mali mat medzi sebou niekoho cudzieho. Tu starsina zbadal, ako sa dievca opiera o strom. Ruku mala polozenu na hrudi, akoby chcela spomalit busenie svojho srdca.
„Call!“ zvolal. „Pod ku mne, dieta!“ 
	Kracala ako vo sne, ved uz ani nedufala, ze sa po nu niekto vrati. Bolo to tak davno, co ho vyckavala kazdy den. V tu osudnu noc ju brat vysadil do nedalekej jaskyne. Na chvilu sa od nej odlucil, ale potom prisiel v sprievode nejakej stareny. 
„Alliena,“ povedal jej vtedy tisko a slza smutku sa mu skotulala po lici. „To je Era a postara sa o teba, kym sa nevratim. Sama vies, ze nemame inu moznost. Musi to tak byt.“
	Ona len stala a plakala, ked ju objimal a sluboval, ze sa coskoro uvidia. Od tej chvile tam ostala zit u stareny. Cas rychlo utekal, ale nikto sa po nu uz nevratil. A ona kazdy vecer presedela vonku dlhy cas, az kym ku nej neprisla Era a neodviedla ju naspat do domceka. Vzdy ju potom jemne hladila po licach a dodavala nadej, ze sa coskoro stretne so svojim bratom. 
	Ludia sa zvedavo obzerali, ked v tom okolo nich prebehol cudzinec. 
„Alliena, sestra moja!“ vykrikol, ked ku nej dobehol a silno ju objal vo svojom naruci.
„Nie tak zhurta, cudzinec, ako ti mame verit, ze si jej brat? Co ak ju chces len uniest?“
	Okamzite stisil jeho emocie starsina a postavil sa pred neho, aby ju ochranil.
 „Je to nase dievca a mi si ju nedame! Dokaz, ze hovoris pravdu!“
	Deril sa zarazil. Vobec necakal, ze tito ludia ju nakoniec budu branit proti nemu. Ale na druhej strane ich vedel pochopit. Jeho spolocnici uz vytahovali nenapadne svoje zbrane a boli pripraveni zasiahnut, keby sa situacia vyostrila.
„Mladenci, sklonte zbrane!“ rozkazal im. „Maju pravdu.“ 
„Kde je starena menom Era? Nech pristupi a povie, aka je pravda!“
	V dave zasumelo.
	Call – Alliena sa zachvela. 
„Nemoze,“ odpovedala tisko, „zomrela pred dvoma rokmi. Ale ja viem, ze ty si moj brat.“    
	Usmiala sa nanho a objala ho. „Tak dlho som ta cakala,“ zasepkala.
„No, ale toto by nikto nepredpokladal,“ poznamenal napokon zmateny starsina vyvojom tejto situacie.
	Deril so sestrou si sadli bokom od ludi na makku travu. 
„Konecne sme spolu! Och...,“ vzdychol si a slova mu odrazu uviazli v krku. Drzal ju za ruky a stastne sa na nu dival.
	Hrdym pohladom si ju premeral a videl pred sebou uz dospelu devatnastrocnu dievcinu. Dlhe hnede vlasy sa jej vlnili az po pas. A tie oci, ktore mali nezvycajnu fialovu farbu, sa nanho vrucne divali a vyjadrovali stastie, ze ho konecne vidia.
„Vsetkym si nam chybala.“ zasepkal bolestivo po dlhej chvili a hlas sa mu chvel. „Trvalo to dlho a ty si vyrastla v nadhernu zenu. Ani sa mi nechce verit, ze to male dievcatko, ktore som tu v slzach zanechal, si ty. Vojna u nas znicila roky, ktore sa nenavratne stratili. Neda sa s tym nic robit, preto sa uz len divajme dopredu, do novej buducnosti, ktora ta ocakava doma.“ 
	Alliena mlcala.  Slzy sa jej tlacili do oci, akoby ju chceli oslobodit od toho nekonecneho cakania. Divala sa na brata, ktoreho roky nevidela, no ihned ho spoznala. Vysoky tmavovlasy obor. Zmuznel, ale jeho vesely usmev ostal taky, aky si ho pamatala. Fialove oci podobne tym jej, sa na nu s laskou divali, ked rozpraval. Jej stastie zo stretnutia narusila sprava, ze matka podlahla tazkej chorobe a viac ju zivu neuvidi. 
„Pod,“ povedal nakoniec Deril, aby ju vytrhol zo smutneho premyslania. 
	Spolocne pristupili ku staresinovi. 
„Stalo sa nieco, v co som uz prestala dufat,“ povedala mu. „Predsa len prisli po mna. Teraz uz patrim inde, ale na vas nikdy nezabudnem. Tento nadherny svet si navzdy uchovam vo svojom srdci. Raz sa sem urcite vratim a pridem vas navstivit. Na staru Eru nespominajte v zlom. Ona ma len chranila.“ 
	Otocila sa ku svojim priatelkam, ktore tam stali nedaleko ticho a smutne.
„Neviem, ako vam to mam povedat. Nie su na to ziadne vhodne slova.
 Som jednoducho stastna, ale zaroven aj velmi smutna.“ 
„Nic si nevycitaj, Call..., vlastne Alliena. My ti rozumieme, ved si jedna z nas. Teraz sa vsak musis vratit tam, kam naozaj patris, domov.“
	Povedala Lina a ostatne dievcata prikyvli, ze s nou suhlasia.
Pri nasledujucej rozlucke vsetky plakali. Vdaka ich priatelstvu tu mala dobry zivot. Bolo to tazke lucenie, ved tu nechala cast svojho srdca.
	Odchadzala s bratom k vesmirnej lodi ktora ich cakala. Za nimi sa tiahli osadnici zvedavi na ich zahadny korab.
„Toto je lod, ktorou odletime,“ povedal, ked videl, ako si ju zvedavo obzera. 
„Volame ju Burka.“ 

​ 2. Kapitola – Unos
	Alliena sa zvlastnym vytahom dostala do utrob lode. Presla cez uzku osvetlenu chodbu, ktora sa postupne rozsirila do velkej miestnosti. Po jej pravici sa do polovice tiahol uzky priezor hrubeho skla, cez ktore bolo vidiet von. Po zvysnom obvode stien bolo mnozstvo blikajucich svetielok a tlacidiel. Uprostred toho vsetkeho na podstavci stala mohutna obrazovka. 
„To, co vidis, je hlavna miestnost, z ktorej riadime lod. Z nej sa do kruhu rozvetvuju dalsie chodby a miestnosti, kde maju nasi ludia kajuty.“ Potom ukazal na svojich priatelov, ktori tam stali, aby ju privitali. „Vsetci tito sa ponukli, ze ta pojdu so mnou hladat.“
	Dievcina sa v rozpakoch usmievala, ked jej postupne predstavoval svoju „skvelu“ posadku, ako to rad zdoraznoval. Tvare a mena sa jej v tom dusevnom rozpolozeni ale zlievali dokopy.
„Pod, teraz ti ukazem tvoju kajutu, kde si mozes oddychnut. O chvilu aj tak odlietame.“
	Kracali bocnou chodbu, ktora na obvodovych stenach mala mnozstvo gulatych vycnelkov a tie svojimi tvarmi vytvarali opticke obrazce. Svietili z nich farebne svetla a posobili velmi upokojujuco. Nakoniec sa zastavil pri kovovych dverach s modrym tlacidlom vedla nich. Ked sa ho dotkol, dvere sa tisko zasunuli do stien. Pred jej ocami sa objavila nadherne vybavena priestranna sien.
„Toto je tvoja kajuta. Pripravili sme ju pre teba, lebo sme verili, ze ta najdeme,“ povedal rozcitene.
	Rozpraval este nieco o otvarani dveri z opacnej strany, ale Alliena ho uz velmi nepocuvala. Akoby vsetko to vzrusenie naraz na nu dopadlo. Jeho hlas sa jej vzdaloval a ona pocitila tazku unavu.
	Ked uvidel, ako zbledla a pada, zachytil ju do narucia. V mdlobach ju preniesol na lozko. Rychlo stisol tlacidlo zabudovane v stene nad postelou.
„Poslite, prosim, doktora,“ povedal rozrusene do komunikatora. „Nech pride do komnaty princeznej.“
	O chvilku dobehol Vadio. 
„Co sa stalo?“
„Sestra,“ povedal vystrasene a s obavou pozrel na neho.
„Neplas sa! To bude len mala nevolnost,“ povedal presvedcivo, aby ho upokojil. 
	Chytil jej ruku a zmeral pulz. Potom ju prezrel specialnym lekarskym pristrojom, ktory ukazoval vsetky potrebne zivotne funkcie.
„Nemusis sa bat, to je iba reakcia na to, co sa tu udialo. Dostane injekciu na upokojenie a z mdlob prejde do prirodzeneho spanku. Ked sa zobudi, bude v poriadku. Tak podˇ.“
 Obaja muzi nakoniec opustili jej kajutu a rozisli sa kazdy jeden na svoje urcene miesto.
	Vadio sedel nehybne v kresle vo svojej osetrujucej miestnosti. V duchu premyslal o vsetkom, co sa udialo. Alliena bola nadherna mlada zena a bol zazrak, ze ju nasli tak skoro. Ved to zo zaciatku vyzeralo, ze sa im navzdy stratila. Poznal ju z obrazov, ktore mu Deril casto ukazoval.
	Ale ked ju uvidel nazivo, jeho srdce sa cudne zachvelo. Nechapal, co sa to deje a prinutil sa mysliet na nieco ine. Zdalo sa mu, ze svojho priatela pozna dobre, ale sokovalo ho, ked videl, ako plakal. Slzy, ktore mu pri ich stretnuti vyhrkli, v nom odhalili citliveho cloveka a on tuto stranku jeho povahy este celkom nepoznal.
	Teraz, ked bol pri nej a prehliadal ju, vsimol si tiez znamienko v podobe ohna na jej dlani. Vedel dobre, ze taketo znamenia mali vsetci dedici vladcov planety.
	Derilova lod odstartovala. Prenechal riadenie pilotovi a siel si lahnut. Chvilu sa prehadzoval na lozku a potom sa zadival na dlan. Mal tam zvlastne materske znamienko  a vdaka tomu citil, kde sa Alliena nachadza. Bol to dar, ktory sa dedil, ale to bolo ich tajomstvom. Zatvoril oci. Bol stastny, ze konecne vedie svoju sestru domov. Napokon unaveny zaspal.
	Ked sa Alliena prebudila, mala pocit, ze prespala cele dni. Chvilu nevedela, kde sa nachadza, ale potom si spomenula na vsetko. Tak to nebol sen, co zazila. Posadila sa a oproti sebe uvidela obraz, ktory zaberal vrchnu polovicu steny. Pod nim blikalo male cervene svetielko. Okolite steny boli pokryte cervenou latkou a na nich nakresleny znak ohna. Ona sama lezala na makkej okruhlej posteli, ktora bola pre nu samu privelka. Vstala,  zvedavo sa dotkla obrazu, a ten v tej chvili ozil. Na pocudovanie, sa jej v nom ukazal Deril.
„Ahoj, sestricka. Dufam, ze si si dobre odpocinula. Prespala si celu noc aj rano. Urcite mas hlad, preto ta pozyvam na obed. Poslem po teba Merion, ktora ti pomoze so vsetkym, co budes potrebovat. Pocuvni ju a daj si od nej poradit.“ 
	No nestihla sa ani dlho cudovat, co jej asi treba poradit a uz sa ohlasila Merion.
„Vojdi!“ zvolala zvedavo.
	Dovnutra vstupilo usmievave dievca, trochu starsie od nej. Mala utlu postavu a cierne kucerave vlasy. Jej pekne hnede oci sa na nu pozorne zadivali.
„Som Merion,“ predstavila sa zvonivym hlasom. „Deril ma poprosil, aby som ti pomohla, co je pre mna samozrejme,“ povedala milo.
	Alliena sa na nu usmiala. 
„Budem rada, ak ma so vsetkym oboznamis. Citim sa tu uplne stratena,“ povedala. 
„Dobre, tak zacneme od tvojich siat, ktore mas na sebe. Priniesla som ti nove. Ked sa okupes, oblecies si ich, aby si bola vhodne oblecena pre svoje postavenie.“
	Zvedavo a opatrne otvorila balik v ktorom jej doniesla nove saty. 
„Ake su jemnucke,“ povedala a prilozila si k sebe cervenu latku.
 „Len su nejake male,“ poznamenala a pozrela na svoje dlhe saty, ktore mala oblecene.
	Merion sa z chuti zasmiala. 
„U nas sa nosia len taketo. Teraz este chvilu pockaj s obliekanim. Pod!“ 
	Viedla ju cez celu kajutu na opacnu stranu. Tam zo stien viseli nepremokave zavesy a za nimi stala porcelanova vana.
„Tu sa mozes okupat.“ Prichystala jej plnu vanu teplej vody a nechala osamote.
	Alliena zhodila stare saty, ktore jej este usila Era. Voda bola prijemne tepla a ona mala pocit, ze zo seba zmyva vsetku svoju minulost. Vykupala sa a prisla ku Merion zahalena len v jemnej prikryvke. S jej pomocou sa obliekala do novych a pre nu zvlastnych siat. Boli kratke a siahali tesne nad kolena. Vrch priliehal k telu a zvyraznoval jej postavu. K tomu patrili aj vysoke cizmicky siahajuce pod kolena. 
„Pristane ti to,“ povedala. „Pozri sa do zrkadla,“ a stlacenim otvorila vycnelok, v bocnej stene. 
	Z nej sa vysunulo obrovske zrkadlo, ktore zabralo cely priestor. Alliena pristupila blizsie. Ani nemohla spoznat samu seba. Uz to nebolo mlade nevinne dievca, ale nadherna zena, na pohlad krehka, a sucasne nebezpecna. 
„Teraz si uz pripravena a mozeme ist.“ 
„Preco sa usmievas?“ 
„Si uplne iny clovek, mozno ta ani nespoznaju,“ povedala dievcina.
„Esteze ides so mnou, urcite by som sa tu zabludila.“
„Neboj sa, za kratku dobu si zvyknes.“ 
„A sme tu,“ povedala, ked nakoniec dosli k dveram, na ktorych bol znazorneny symbol noza.
	Otvorili sa pred nimi dvere a ukazala sa miestnost, v ktorej bola posadka, co nemala prave sluzbu. Dievcata vkrocili dnu. Deril sa zadival na sestru a uznanlivo zdvihol obocie. 
„Dakujem,“ zasepkal Merion.
	Pochopila a usmiala sa na neho. Deril chytil sestru za ruku, priviedol ju k stolu a povedal:
 „Vitam ta, Alliena, na lodi.“
	Usadil ju na miesto. Sedela za stolom medzi bratom a doktorom. Jedlo, co jej ponukal, bolo velmi chutne a cas ubiehal prijemne. Tu sa k nej nahol Deril a posepkal: 
„To je neuveritelne! Vyzeras uchvatne a som pysny, ze mam takuto sestru!“
„Nehovor tak,“ usmiala sa v rozpakoch.
	Doktor, ktory sedel z druhej strany, nespustal z nej cely cas zrak. Srdce sa mu rozochvelo zakazdym, ked sa ku nemu naklonila, aby si zobrala zo spolocnej misy malicke oriesky, ktore jej vynimocne chutili.
	Po hostine sa s bratom vybrali do navigacnej miestnosti. Tam sa oboznamila o sucasnej situacii, ktora teraz vladla na Tumere. 
	Deril jej vysvetloval obsirne co sa za ten cas co bola na Zemi udialo. Sedeli tam niekolko hodin aj s projektmi na ktorych boli nahrate vyznamne udalosti. Takto im presiel den.
	V to rano sa zobudila cela rozrusena. Chvilu sedela na posteli a rozmyslala o sne, co ju vratil do jej utleho detstva. V nom opat zazivala stastne chvile po boku maleho chlapca. 	Len jeho meno si nateraz nedokazala vybavit. Potriasla hlavou, aby sa z toho rychlo prebrala. Kedze bola riadne hladna, obliekla sa a vysla von. Dokazala sa uz sama celkom dobre orientovat po lodi, takze nepotrebovala Merion. Cestou stretla brata, ktoremu prave zacinala sluzba. 
„Vidim, ze uz nemozes spat. Pod so mnou na mostik,“ pozval ju. „Pozrieme si ako este dlho potrva nas let.“
	Kracala za nim a srdce sa jej rozbusilo pri pomysleni, ze coskoro pristanu. Deril urobil niekolko zlozitych vypoctov.
„Priblizne za dvanast hodin.“
„Tesis sa?“ 
„Ano, ale aj obavam. Je to uz tak strasne davno.“
	Zamyslene na nu pozrel, ked mu v tom nieco napadlo.
„Sadni si!“ Stisol na stole klavesu a ihned sa vysunul spodny priecinok v hlavnej stene. Vytiahol z neho balik v tmavom papieri. Prisadol si a opatrne ho odbalil. Pozrela sa, co drzi v rukach a zistila, ze su to obrazy vytlacene do tenuckeho kusku kovu.
„Spoznavas?“ ukazal prstom na podobizen. „Nas otec za tych desat rokov tiez zostarol. Tu je zase brat Selon a mamka,“ hlas sa mu zachvel, ked palcom pohladil podobizen matky.
	Alliena sa nan divala a jej spomienky ozivali. Obaja bratia sa na seba velmi podobali. Otec s bielymi vlasmi a matka, ktora stala pritulena pri nom, sa usmievali. Vyzerala tam stastne, len v ociach mala tichy smutok. 
„Su tvoje,“ povedal, ked mu ich chcela vratit. 
	Oprela si hlavu o jeho plece a zasepkala: „Dakujem.“
„Tak a teraz ideme ranajkovat!“ zavelil s usmevom.
	Sediac za spolocnym stolom sa ho zvedavo opytala:
„No a ako je to s tebou? Co tvoj zivot? Nemas nikoho? Ziadnu rodinu? Porozpravaj mi.“
	Poobzeral sa po jedalni. Boli tam len oni a v zadnom kute dvaja mechanici. 
„Ja zatial este nikoho nemam. Nejako na to neprisiel cas, pri mojich povinnostiach. Ved, ktora by tuzila mat zaneprazdneneho muza, ktory je stale niekde inde? Mozno neskor,“ povedal a pustil sa do jedenia.
„A co povies na Merion? Poprosil som ju, aby na teba dozrela. Pozname sa uz dlho od skol. Bola odo mna v nizsom rocniku a vystudovala odbor mechanika – gravitacia. Preto som ju prijal za clena mojej posadky. Doverujem jej.“ 
„Je to prijemne dievca, mozno sa z nas neskor stanu aj priatelky.“
„To som rad,“ zamlaskal spokojne s plnymi ustami. 
„Deril?“ pozrela na neho. „Odpovedz mi, prosim, na jednu otazku, ktora ma znepokojovala uz davno. Ako si vedel, komu ma mas odovzdat, ked sme prisli na Zem? Era mi to nikdy neprezradila, pretoze ti vraj slubila, ze bude mlcat.“
„Ked sme tu prvykrat pristali, narazili sme na Eru, ktora zbierala pri jaskyni bylinky. Pravdaze sa zlakla. Bola vsak rozumna a ked sme jej vysvetlili, ze sa nechceme nikomu ukazovat, pochopila to. Ona sa stala nasim prvym a jedinym kontaktom na Zemi. Pri druhom pristati, uz s tebou, som presne vedel, co urobim. Rada ta tu ukryla a vychovavala ako svoju vnucku. Ja som ju potom zaprisahal, aby to nikomu neprezradila. To je cele tajomstvo tvojej pestunky.
	Zadumane prikyvla. „Takze, tak to bolo.“  
„Kapitan, do hlavneho centra!“ ozvalo sa nahle z reproduktoru.
	Deril vyskocil od stola. 
„Co sa zasa deje?“ znepokojil sa. „Dufam, ze je lod v poriadku!“
	V riadiacej miestnosti boli uz vsetci, ktori mali sluzbu.
„Prave sme prijali signal od ineho vesmirneho korabu. Mam to dat na obrazovku?“ opytal sa porucik. 
„Zapni najskor skryty obraz!“ Bol zvedavy, kto ho vola. 
	Tam sa v tej chvili ukazala tvar zvlastneho cloveka.
„Ale, ale! To je nas stary znamy pirat Karoka.“ Otocil sa k sestre, ktora stala za nim.
„Aby si to pochopila, on velmi rad prepadava vesmirne koraby. Lode skonfiskuje a zajatcov potom predava na tazku pracu.
	Neveriacky nanho pozrela.
„Take nieco existuje?“
„Vo vasej osade ste sa s tym nemohli stretnut. No tu, vo velkom svete, je to bezne.“ Cudne sa na nu pozrel. 
„Prepac, Alliena, teraz chod do vedlajsej miestnosti. Nechcem, aby ta uvidel. Aj tam to mozes sledovat na obrazovke bez toho, aby ta on zbadal.“ Pockal, kym odisla a prikazal:
„Prepnut obraz! Co chces, Karoka?“ 
„Vyberam poplatok. Zaplat a mozes ist dalej. Inak ta nepustim!“ povedal posmesnym hrubym hlasom pirat.
„To sa teda nacakas! Ak sa rozhodnem ist prec, tak ma urcite nezadrzis!“ 
	Alliena z vedlajsej miestnosti pozorovala toho divneho pirata. Jeho tvar mala odtien fialovej a bola poznacena drobnymi jazvami.
	Cierne vlasy zopnute do tyla, mu dodavali divoky vyraz neustupcivosti. V jeho pohlade bolo vidiet odhodlanie, prefikanost i vasen. Bola vdacna, ze ju poslal prec. Naozaj by nechcela stat tvarou v tvar oproti nemu. S napatim ocakavala, ako to brat vyriesi.
„Nejako sa ale nahlis,“ podpichoval ho nadalej pirat. „Vies, ja som pocul, ze si mal tajnu misiu na jednej planete, co ty na to?“ Zvlastne sa usmial, poodhalil tak pritom svoje nezvycajne biele zuby.
„Do toho ta nic nie je!“ ostro mu odpovedal Deril. „Ty to odkial vies?“
	Neodpovedal len sa uskrnul a pokracoval pokojne dalej.
„Mozno sa dnes dohodneme. Viem, ze na palube je princezna, tak vas srdecne pozyvam ku mne na navstevu. Som dost osamely, rad privitam malu spolocnost. Slubujem, ze sa vam nic nestane.“ 
„Na to zabudni, nie sme hlupi, viem co zamyslas! Varujem ta, ak zautocis, budeme sa branit a doplatis na to!“ dopovedal nahnevane a vypol obrazovku.
„Priatelia,“ otocil sa k svojim ludom. „Pripravime sa na boj. Zapnut ochranne pole okolo lode a pripravit zbrane. Uvidime, ci sa naozaj odvazi zautocit.“ 
	Sediac vedla ani nedychala. Citila hrozbu, ktora sa nad nimi vznasala. Takto ju nasiel Deril.
„Neboj sa, zvladneme to. Uz sme zazili aj horsie.“ 
„Mrzi ma to,“ povedala potichu.“
„Nic si nevycitaj, sestricka. Karoka len cakal na prilezitost, aby mohol zautocit. Uz ho dlho stve, ze sme sa mu dokazali doteraz vzdy ubranit. Nasa lod je dobre vybavena na taketo utoky. Napriek tomu, ale pirat dokaze byt velmi trpezlivy a ma dobru bojovu taktiku. Preto ho ako nepriatela netreba podcenit.“
	Pochopila, ze tam uz nema co robit a vratila sa. Cestou sa stretla s Merion a pozvala ju do svojej kajuty. V takejto chvili nechcela ostat sama. 
„Je pirat Karoka naozaj taky obavany utocnik?“ opytala sa s obavou.
„Ano, u nas doma koluju take chyry, ktorym by clovek ani neveril. Vraj je neporazitelny. Jedine Derila sa mu zatial nepodarilo premoct. Preto sa mu stale vyhraza, ked ho stretne.“
	Dievcata na chvilu stichli a zapocuvali sa do zvukov, ktore sa po chodbach ozyvali. 
„Karoka so svojim narodom obyva nas svet, z opacnej strany,“ pokracovala dalej v rozhovore. „On sam vraj pochadza zo starobyleho rodu, aspon sa to tak o nom rozprava. Vies, niektore chyry hovoria, ze ak si nieco zaumieni, neprestane, kym to nedostane. Avsak ak sa mu niekto vzoprie, jeho pycha ho vyprovokuje, k nebezpecnym cinom.“
	Deril, ako svedomity kapitan lode, pripravoval obranu. Nebol si isty, ci Karoka naozaj zautoci, alebo ho chce iba vyprovokovat. V dusi sa mu rozharal ohen hnevu. Teraz s istotou vedel, ze na kralovskom dvore maju zradcu a spiona. Uz dlhsi cas mal podozrenia, no nemohol ich nijako dokazat. Az teraz, ked sa mu nepriamo Karoka priznal, ze vedel o jeho misii. „Ved ja ta najdem a budes velmi lutovat!“ vyhrazal sa v duchu neznamemu zradcovi.
	Doktor Vadio sa pozrel na svojho priatela. Pochopil, preco sa mraci. Aj jemu sa hlavou prehanali chmurne myslienky. 
Presla hodina a nic sa neudialo. Potom sa lod nahle otriasla. To nepriatelia na nich vystrelili, aby prekonali ich ochrannu barieru. Uder bol presny a vyradil im lavy motor. Karoka vedel, ze mu uz neujdu, kym si to neopravia. A na to potrebuju cas.
„Ako to, ze ochranne stity nefunguju?!“ krical prekvapene Deril na svojho porucika.
„Niekto zmenil bezpecnostny kod!“
	Deril sa zachmuril, „zradca,“ pomyslel si a pochopil, ze tentokrat sa boju nevyhne. 
„Pojdem po dievcata,“ vyhlasil nahle Vadio. Tento priestor je ovela bezpecnejsi ako ich kajuta. Necakajuc ani na odpoved, odbehol. Utekal po chodbe, ked sa znovu cely korab otriasol. Vrutil sa dnu tak rychlo, ze obe dievcata nalakane vyskocili.
„Okamzite podte za mnou!“ 
	Opat cosi buchlo a bolo uz pocut hrmot a strelbu.
„Uz je to tu,“ pomyslela si vystrasena Alliena.
	Znovu dalsi otras, ktory ich hodil o podlahu. V tom momente na zaciatku chodby sa objavili prvi bojovnici.
„Pozor, strielaju!“ vykrikol doktor so zbranou v ruke pripraveny na vystrel.
	Snazil sa zasiahnut piratov, ktori im prave zatarasili unikovy vychod. Len na maly moment sa obzrel za seba, aby zistil ci ho dievcata nasleduju, ked dostal omracujucu ranu. Okamzite sa zviezol na podlahu.
	Teraz ich uz nik nechranil a ony zistili, ze aj strelba uticha. Hned pochopili, preco. Zo zadymenej chodby sa vynorila obrovska postava. Bol to Karoka obleceny v priliehavom ciernom odeve.
„Krasavice, kam sa tak nahlite?“ smial sa cestou. „Prisiel som sice len po princeznu, ale mozeme pozvat aj jej priatelku.“
	Sebavedomo sa k nim priblizoval prekracujuc omracenych bojovnikov. Dival sa na obe a premyslal, ktora z nich je princezna.
„Nepriblizuj sa! Nikam s tebou nepojdeme! Co si o sebe vlastne myslis?“ odpovedala mu Alliena, pretoze Merion sa ani nepohla. 
	V takejto situacii sa ocitla prvykrat a bola prekvapena, ze neciti vacsi strach. To hnev, ze si ich vobec dovolil napadnut, v nej vyvolal tuto odvahu. 
	Pozerala na neho chladne a odmerane, aby mu dala najavo, ze sa ho neboji. Iba ona vsak vedela, kolko usilia ju stalo, aby to nezbadal.
„Mas odvahu, dievca. Takze si to ty,“ povedal. „V tvojom hlase spoznavam arogantnost tvojho brata,“ uskrnul sa a pokracoval.„To ti ale nepomoze!“
	Na zaciatku chodby sa ukazal Deril ktoremu bolo podozrive, ze sa nevracaju.
„Lahnite si na zem!“ vykrikol a vystrelil laserovou zbranou.
	Karoka sa vsak sikovne hodil na bok a vystrel ho minul len o vlasok.
„Netrafil si!“ posmieval sa.
	V zlomku sekundy vsak obaja nahle opat vystrelili. Sila spojeneho vyboja ich okamzite odhodila od seba.
	K Alliene sa zakotulala bratova zbran. Zdvihla ju. 
	Merion ju tahala spat a cosi na nu kricala. No tu uz neslo len o nu. V kute oproti sa dvihal Karoka, kym brat bol este stale otraseny. Vystrelila.
„Nerob to!“ vykrikol neskoro Deril. 
	Vyslahol zablesk ale nezasiahol Karoku. Spatny naraz vystrelu ju hodil o stenu, kde sa bolestivo udrela. Napriek tomu sa znovu postavila a ako namesacna vystrela ruku so vzpriamenou dlanou. To uz nebola ona, ale jej samotna podstata, ktora velila branit sa. Z jej dlane vyslahol svetelny luc, ktory napokon vsetkych zmietol. Sama stracala vedomie a len z dialky ako ozvena pocula krik, ktory postupne zanikal.
	Otvorila oci a zistila, ze lezi na lozku. Pri nej sedel brat a drzal ju za ruku.
„Co sa stalo? Nechapem,“ povedala slabym hlasom.
„Konecne! Bal som sa o teba. Vyviazla si z toho len s hrcou na hlave.“
	Dotkla sa hlavy. Naozaj, poriadne ju zabolela.
„A co doktor?“ spomenula si nahle na neho.
„Trosku si polezi. Aspon raz bude aj on sam pacientom.“
„Vobec tomu nerozumiem. Vedela som, ze musim, akoby ma k tomu nieco viedlo...“
	Deril tusil, co prave preziva. 
„Tvoj instinkt ti radil, co mas robit,“ poznamenal.
„Karoka mal vlastne stastie, ze si ho iba omracila. Mohol dopadnut horsie.“
„Poviem ti tajomstvo, kym sme tu sami. Nas rod ma zvlastny dar, ktory sa v tebe este len prebudza. Ukaze sa vzdy vo velkom nebezpecenstve a doda potrebnu silu.“
	Jeho slova ju pomaly upokojili.
„Pirat? Odisiel?“
„Ked si nanho namierila dlan, zasiahlo ho to. Jeho druhovia sa ale rychlo spamatali a odtiahli Karoku naspat na ich lod.“
	Nad dverami zablikalo modre svetielko. Otvorili sa a v nich stala Merion.
„Ako sa ma nas pacient?“ opytala sa. „Robila som si o teba starosti, ked si tam lezala ako mrtva. Rada vidim, ze si v poriadku. Bola som prave zistovat, ako sme poskodeni. Ochranne zariadenia nam vobec nefunguju a motor sa prave opravuje.“ Oboznamila Derila so situaciou.
„Merion, prosim ta, zober  sestru spat do jej izby a ostan s nou, kym sa nepozbiera. Ma tam lepsie pohodlie, nie ako tu.“
	Alliena si sadla. Hlava ju este bolela, ale s jej pomocou vstala. Vratili sa a Merion ju ulozila do postele. 
„Teraz budes poctivo oddychovat,“ zahlasila neustupne.
„Som rada, ze si so mnou, Merion,“ poznamenala. „Hadam uz bude pokoj.
 Lahni si trosku ku mne, ved postel je sirocizna dost.“
	Poleziacky sa obidve potom este dlho rozpravali. Nakoniec unavene zadriemali.
	Po siestich hodinach od utoku, sa  otvorili dvere kajuty. Dnu sa vkradli tmave postavy. Kracali potichu, aby nenarobili hluk. Len slabe svetielko nad dverami odhalilo Karokovu tvar. Bol to on spolu s piatimi muzmi zo svojej posadky. Ked sa po prvom utoku na Derilovu lod stiahli, vyradili im zaroven poplasne systemy. Uz vtedy vedel, ze sa vrati. Teraz tam stali nad ich postelou a divali sa, ako spia. Karoka rychle chytil Allienu za usta, aby nemohla kricat, az sa prebudi. Druhou rukou ju zdvihol za pas a niesol k dveram. To iste urobili aj s Merion. Ostatni im strazili cestu, aby ich nikto neprekvapil.
	Alliena sa prebudila na zvlastny pocit tazoby. Otvorila oci a chcela sa nadychnut, ale neslo to. Nieco jej v tom branilo. 
„Co sa to deje?“ pomyslela si. Vsade naokolo bola tma, nieco ju drvilo a odnasalo prec.
„Ani si nedufala, ze sa este stretneme vsak?“ 
	Vykrikla, ale zvuk zanikol v obrovskej dlani.
„Uz si ma spoznala, co? Ano, som to ja, Karoka. Nikto ma tu nebude urazat,“ sepkal jej potichu.
	Snazila sa vymanit z jeho objatia, ale na jeho silu nestacila. Ako len mohli prist tak, aby o tom nik nevedel?“ Bola zmatena a vobec nedokazala rozmyslat, kym ju on dalej cuvajuc pomaly vliekol chodbou. Aj tam bola tma, len poplasne svetla slabo blikali, akoby mali kazdu chvilu zhasnut. Obcas prekrocili tmavy tien a ona tusila, ze je to omracena posadka, ktora im skrizila cestu.
	Bez prekazok sa dostali do miestnosti zachrannych modulov.
	Pirati tam mali od zaciatku letu schovany svoj stroj, ktory zatial nik neobjavil. Vtiahli ich dnu a priputali ku kreslam. Bez problemov prelomili sifrovaci kod, otvorili nakladny priestor aby vyleteli vonku k hviezdam. 
„Teraz uz mozete kricat,“ povedal, usmievajuc sa, ze mu jeho plan vysiel. 
	Alliena a Merion mlcali. Este sa stale nemohli z toho spamatat. Silno priputane pochopili, ze nemaju ziadnu sancu na utek. Karoka si sadol provokativne pred Allienu a chvilu sa na nu dival.
„Viem, ze sa ti to nepaci,“ zacal, „ale tvoj brat mi inu moznost nedal. Ved som nechcel az tak vela, iba sa trosku pobavit. Musim uznat, ze to, co si predviedla na lodi, urobilo na mna dojem. Vobec som necakal, ze ma takto zlozis aj ked sa zda, ze to sama nemas pod kontrolou. Takze pre istotu som ta teraz sputal. Na druhej strane, som zasa pokoril svojho stareho nepriatela.“
	Alliena sklonila hlavu. Nemala co povedat. Citila sa zneuzita pre piratove plany. Vedela, ze tentokrat jej brat prehral a bolelo ju, pretoze si to kladla za vinu. Zatala sa a povedala si, ze ju neuvidi ani smutnu, ani vystrasenu. Pohladom zabludila k malemu okienku a v dialke uzrela zelenu planetu, ako sa pomaly k nim priblizuje.
„Tam je moj domov,“ poznamenal Karoka, ked videl, kam sa diva. „Ale aj tvoj. Ten, ktory si musela opustit, ked si bola este mala,“ pokracoval napriek tomu, ze si ho nevsimala.  
	Oproti nej sedela priputana Merion a nechapala, preco Alliena takto drazdi pirata. Bala sa, aby sa im preto nepomstil. Karoka ju chcel dalej provokovat, ale ona vzdy otocila hlavu inam a zatato mlcala. To ho napajedilo este viac a donutil sa otocit a ignorovat ju tiez. Morat, jeho priatel, ktory vsetko pozoroval, si pomyslel, ze sa spravaju ako vzpurne deti. Pripadalo mu to smiesne a uskrnul sa. Pirat to zbadal a tak nanho zaganil, ze sa ten radsej otocil. 
	Necakane sa ozvala sirena a na obrazovke sa objavili skaly.
„Pozor! Meteoricky dazd, musime sa mu vyhnut!“ vykrikol Karoka. Morat, ktory riadil sa snazil kluckovat, ale aj tak bolo pocut, ako skaly dopadaju na povrch ich modulu.
	Vsetci pocitili, ze po poslednom udere sa modul naklonil.
„Karoka!“ vykrikol pilot. „Chod laveho motora zlyhava!“
„Neboj sa, stihneme pristat, pretoze sme uz presli cez ochranny obal planety. Rychlo, zapni pristavacie plachty a daj spatny chod. To by nas malo dodatocne spomalit!“ 
	O chvilu bolo vidiet cez male okienko obrovske zelene lesy a vzdialene pohoria. V kabine zacalo byt velmi horuco a bolo citit dym.
„Co teraz?!“ skrikla na pirata prestrasene Alliena zabudnuc, ze sa s nim nerozprava. 
„Vsetko bude dobre, nestaraj sa, dostaneme sa z toho,“ odpovedal jej rozhodne a presvedcivo. Ale vo svojom vnutri pocitil nahly strach. Akysi tenky hlasok mu vycital, ze ju zbytocne vystavil riziku. Sluboval si, ze ak z toho vyviaznu zivi, tak ju prepusti naspat k bratovi.
	Vytiahol noz s umyslom, ze ju rozviaze. Vtedy sa ich pohlady prvykrat stretli zblizka. Zasiahlo ju to ako sip z jasneho neba. Tu sa uz nik na nic nehral a ona mu uvidela v ociach obavu o jej zivot. Dalej sa ale nedostal, lebo v tej chvili tvrdo dopadli. Okolo nich lietali iskry a potom vsetko utichlo.
	Alliena sa pohla. Lezala pod rozbitym okienkom. Najprv ucitila dym, potom otvorila oci. V malom priestore sa riadne dymilo.  Bolo vsak aj citit cerstvy vzduch prichadzajuci zvonku. Uz nebola priviazana, pretoze pri naraze sa kreslo vylomilo a tym ju oslobodilo. Pregulala sa na bok a opatrne  natiahla. Celkom jej to islo a znamenalo to, ze nie je ranena. 
„Merion?“ vykrikla a pomaly sa posuvala k miestu, kde predtym ona sedela. Nahmatala jej   nohu.
„Au! To boli.“
„Pod, musime sa dostat von,“ povedala jej.
	Spolocne sa dovliekli k dveram, ktore uz boli napoly vytrhnute. Odtiahli ich a vysli z modulu. Okolo nich sa nachadzal husty prales. Jeho stromy boli mohutne a krasne vonali. Merion sa krivajuc vzdialila od dymiaceho modulu.
„Kam ides?“
„Musime prec, kym sa nepreberu! Nechcem byt zajatkynou u Karoku.“
	Alliena sa usmiala napriek ich zlej situacii.
„Mala som pocit, ze ho trosku obdivujes,“ poznamenala. „Teraz, ked mas prilezitost zistit o nom pravdu, tak ...“
„Ja som ti rozpravala len to co som pocula,“ povedala uz nahnevane.
„Prepac, len som si z teba utahovala.“ 
„Viem, ale teraz uz naozaj musime odist.“
„Musime sa hlavne pozriet na posadku, mozno su vazne zraneni,“ prehovorila mudro Alliena. 
	Aj ked ich uniesli, nemala to svedomie ich len tak nechat napospas osudu. Modul neustale dymil a hrozil vybuchom. 
Dievcata s obrovskym usilim vytiahli von celu posadku. Niektori boli este v bezvedomi, pretoze sa nestihli priputat. Ini sa uz preberali. Tych, ktori krvacali, obviazali tym, co nasli. Po chvili nato cely modul vzblkol. Oni sa uz ale medzitym ponorili do narucia pralesa. Vedeli, ze ak by sa pirati spamatali, tak ich opat uvaznia. Nemali na vyber a preto sa rozhodli, ze skusia najst cestu same.
	Karoka otvoril oci a s udivom zistil, ze sa nachadza vonku a nie vo vnutri modulu. V hlave sa mu vybavili minuty pred padom. Su dievcata v poriadku? To bola jeho najvacsia starost. Ved on ich predsa nemienil ohrozit. S bolestou v ruke sa posadil a zbadal, ze ju ma obviazanu pasom latky zo siat. Odvil si ju, aby zistil, ako je raneny. Nebolo to vazne, len to silno krvacalo. Opat si ju zaviazal a poobzeral sa okolo seba.
	Nedaleko od neho sa dvihal jeho priatel.
„Morat! Ako si na tom?“
„Dobre. Som sice doudierany, ale vladzem chodit.“
	Karoka sa opatrne postavil. Islo to, aj ked ho vsetko bolelo. Podisiel blizsie k modulu, z ktoreho ostala uz len hromada trosiek. To, ze boli nazive, bola zasluha oboch dievcat. Morat, sa chvilu motal okolo spaleniska, a narazil na stopy.
„Idu smerom na juh, „oznamil Karokovi.„Avsak uz tma rychlo pada, takze ich dnes nenajdeme.“
	To, ze nedokazal zabranit aby mu usli ho velmi trapilo. Videl, ako sa jeho muzi na tom nenapadne bavia. Jeho povest strasneho pirata bola tym nastrbena. Velmi ho to hnevalo, ale co uz teraz.
	Medzitym sa dievcata predierali hustym porastom. Zacalo sa stmievat a les sa prebudzal k nocnemu zivotu. 
„Alliena, pocula si? Mam strach,“ sepkala potichu Merion zakazdym, ked nieco zasuchotalo.
„Zvladneme to,“ upokojovala ju Alliena, aj ked sa sama bala. „Musime tu teraz prenocovat, pretoze sa dalej neda ist bez toho, aby sme sa nedokalicili.“
Vystverali sa na najblizsi strom a usadili na siroky konar blizko kmena. Opierajuc onho chrbtami oddychovali.
„Co bude dalej?“ opytala sa unavene Merion. 
„Neviem, to sa uvidi. Teraz mame sancu, ze Karokovy ujdeme.“
	Obe napokon zmlkli a pritulili sa k sebe. 

3. Kapitola – Stratena
	Deril az po niekolkych hodinach zistil, ze dievcata zmizli. Prehladali celu lod, kym si uvedomili, co sa vlastne stalo.
„Ani tu, na mojej lodi, som ju nedokazal ochranit! Ak ho chytim, bude lutovat, ze mi skrizil cestu!“ hneval sa nestastny zo svojej nemohucnosti. Hlavne teraz, ked po oprave lode dorazili nad svoju domovsku planetu. 
„Prestan!“ dohovaral mu Vadio. 
„Nakoniec sa vratila domov. Len trosku inac, ako si si to ty naplanoval.“
	Deril pozrel na priatela a v jeho pohlade bolo rozhodnutie. 
„Musime okamzite za nimi, lebo stratime ich stopu,“ povedal. 
„Zvolaj chlapov, nech si zoberu zbrane a jedlo na par dni. O pol hodiny odchadzame!“ 
	Vadio vybral muzov na prieskum a dal im nalezite prikazy. Vo svojej kajute sa nahlivo obliekal a jeho mysel neustale zamestnavala Alliena. Teraz vedel to, co predtym len tusil.
	Merion zadriemala, ale Alliena nemohla. Rozmyslala, co s nimi bude. Uvedomila si, ze musia postupovat opatrne a byt stale v strehu. Prales mal svoje pravidla a kto sa mu nedokazal prisposobit, mohol zahynut. Napokon ju tiez zmohla unava a zaspala. Bolo uz vidno ked otvorila oci. Merion nervozne posedavala na hrubom konari a pridrziavala ju, aby nespadla.
„No konecne si hore. Tvrdo si zdriemla, tak som ta nechcela budit.“
„Dakujem.“ 
„Som priserne hladna a co ty?“
„Ano, musime si nieco zohnat na jedenie,“ povedala rozhodne, ked sa celkom prebrala. 
	Opatrne zliezli dole a vyzbrojili sa dlhymi palicami, ktore si odlomili zo spadnuteho hrubeho konara. Slnko uz bolo poriadne vysoko, ked pred sebou zbadali vysliapany chodnik.
„Pozri,“ povedala Alliena, „tadial musia chodit zvierata. Sme na dobrej stope najst vodu.“
„Ako to vies?“ 
„Aj u nas doma boli taketo vysliapane chodniky, ked sme boli v lesoch.“
	O pol hodiny naozaj z dialky zazreli lesklu hladinu jazierka.
„Mala som pravdu!“ vykrikla Alliena a rozbehla sa.
	Merion sa usmiala.
„Opatrne, voda ti neutecie,“ povedala rozumne.
	Unavene nakoniec dosli k malemu jazierku. 
	Okolie sa zdalo bezpecne, tak sa nebali zobliect a poriadne osviezit vodou. Nedaleko od vody stal mohutny strom. Bolo horuco tak sa rozhodli, ze si pod nim oddychnu. Vtedy Merion spozornela. Na strome rastlo ovocie, ktore jej bolo povedome.
„Pozeraj! Mame jedlo,“ otocila Alliene hlavu tym smerom. „Je to vynikajuca lahodka.“ 
	Na konaroch viseli male cervene gulky. Merion sa sikovne vysplhala. Nerobilo jej to ziadny problem, pretoze, vzdy rada lozila po stromoch.
	Zacala jej zhadzovat ovocie.
„Pomaly,“ smiala sa Alliena, ked jej to pristavalo vsade, len nie v rukach.
	Potom to spolocne pozbierali a pred nimi sa nachadzala celkom slusna kopka.
 Ihned dostali lepsiu naladu.
„Merion, kadial pojdeme, rozmyslala si o tom? Ja sa tu nevyznam, takze to bude na tebe.“ 
„Musime ist smerom na vychod. Tam, kde vychadza slnko, stoji nase nadherne mesto. 
Keby len vedeli ako sme dopadli, tak by po nas urcite prisli,“ zufalo si nahlas vzdychla.
„Verim, ze Deril nieco vymysli a najde nas. Dovtedy musime byt opatrne,“ povedala Alliena. 
	Vstali a vyrazili vpred. Predvidavo si so sebou niesli ovocie, aby neostali hladne. Okolie sa postupne menilo a mohutne stromy sa stencovali a redli. Tentokrat boli nutene urobit si pristresok na zemi. Priestor si vystlali natrhanou travou a velkymi listami. Dufali, ze tuto noc preziju.
	Alliena tentokrat zaspala prva a zacal sa jej snivat divoky sen. Oproti nej sa zjavil pirat a kracal k nej s vystretymi rukami, aby ju chytil. Bol coraz blizsie a blizsie. Strasne pri tom dychcal a fucal. Nahle sa zobudila s pocitom, ze nieco nie je v poriadku. 
	Vycitila, ze nad nou stoji nejaky tvor, ktory jej fucal priamo do tvare. Lezala bez pohnutia a skoro ani nedychala. Videla z neho len oci, ktore svietili v tme. Merion musela este spat, lebo sa vobec nehybala. Pomaly vystrela ruku a traslavo sa ho dotkla. Nahmatala obrovsku chlpatu hlavu s tromi velkymi zahnutymi rohmi. Neznamy tvor jej oblizal ruku a tvar. Zdalo sa, ze sa mu to paci. Opat hlasno zafucal a zadupal nohami. Tento lomoz uz zobudil aj Merion.
„Co sa to robi?“ posadila sa. To ale nemala robit, lebo v tom momente sa zver vystrasil, postavil na zadne nohy a hlasito zajacal.
„Ani sa nepohni!“ skrikla na nu Alliena. 
	Ona vsak vykrikla este viac, akoby sa chcela vyrovnat jacaniu tej prisery. Vyskocila na nohy a s novym vykrikom utekala prec. Zviera vylakane zafucalo a stratilo sa v hustom poraste. Alliena okamzite vstala.
„Merion, vrat sa! Nenechavaj ma tu samu!“ kricala do bezutesnej tmy.
	No z lesa sa jej nik neozval. Ostala tu sama a stratena. Zacal sa jej zmocnovat strach. Napriek tomu sa rozhodla pohladat Merion.
 „Ved, co ak si ublizila,“ premyslala a to ju hnalo s obavami vpred. Kracala opatrne a snazila sa ticho naslapovat, aby nevyrusila este nejake ine dive zviera. Ved by sa nemala, ako ubranit.
	Po malej chvili pocula praskot haluzi, ktorymi sa nieco predieralo. Srdce jej zastalo pri pomysleni, ze cosi na nu striehne v hustych krikoch nedaleko od nej. To uz na nu bolo privela a divoko sa rozbehla. Narazala do stromov, vysoka trava sa jej zamotavala do noh, potkynala sa na korenoch stromov.
	Ani sa neobzerala a len bezala. V usiach jej hucalo a nevladala sa nadychnut. Odrazu stratila zem pod nohami. Vykrikla a padala do temnoty. Spadla rovno do studenej vody, az jej vyrazilo dych. Silny prud ju zacal unasat prec.
„Pomoc!“ vykrikla, ale nikto ju nepocul a ona uz nemala sil dalej kricat.
	Zacala plavat po prude, lebo vedela, ze by s nim marne bojovala. Ked citila, ze prud rieky, do ktorej musela spadnut slabne, otocila sa a plavala bokom dufajuc, ze coskoro narazi na breh. Po dlhsej chvili sa jej to podarilo. Musela sa este vystverat na strmy breh, aby ju voda opat nestiahla. Ostala lezat na mieste a snazila sa nabrat dych. Bola na smrt vycerpana. Triasla sa od zimy, ale nevladala s tym nic urobit. 
	 Len co sa rozbriezdilo, Karoka spolu so svojimi chlapmi kracal po nejasnych stopach. Nasli aj miesto, kde nocovali. Morat sa zohol nad povalanou okolitou travou a poznamenal:
„Dievcata su od nas vzdialene niekolko hodin. Trava sa este nestihla vystriet. Do vecera ich dohonime, pokial nas nic nezdrzi.“ 
„Tak pokracujeme a ty nas ved dalej. Nie nadarmo ta volaju Stopar,“ povedal Karoka a potlapkal ho po pleci. Netrvalo vsak dlho, ked sa na obzore ukazali tmave mraky. Nebo sa rychlo zatiahlo a stmavlo. Neprijemne ich to prekvapilo a museli prerusit hladanie.
„Rozlozime tabor a skusime nieco ulovit,“ povedal Karoka.
	Kym dvaja chlapi isli na lov, ostatni sa snazili ohradit priestor na noc polamanymi konarmi, ktorych tu bolo neurekom. Nakoniec si rozlozili ohen a upiekli zopar obrovskych slimakov, ktore nasli.
„Oddychnite si,“ povedal Karoka svojim muzom. „Budeme sa postupne striedat na strazi. Ja budem prvy.“ Sadol bokom na vycnievajucu skalu. Ostatni si polihali, lebo vedeli, ze ich caka dlha noc.
„Priatelu,“ povedal Karokovi Morat, ktory nemohol zaspat a sedel opierajuc o najblizsi strom. „Stoji to za to, vystavovat sa nebezpecenstvu kvoli dievcatu? Ved mozes mat kazdu, ktoru chces. Nie je prva, ani posledna. Podme odtialto prec skor, kym sa tu objavy Deril. On ju urcite najde. Nerad by som sa s nim stretol.“
„Viem,“ povedal zamyslene. „No strasne ma rozculuje, ze je taka spurna. Ine zeny sa ma vzdy bali. Ja ju musim jednoducho zlomit, pokorit. Ved sa o mne zacne nakoniec hovorit, ze som slaboch. To vsetko kvoli nej. 
Cert mi bol dlzny sa do toho miesat, ale uz je neskoro.“ 
„Pokial som videl,“ pokracoval Morat, „tak to tvoje krotenie nezabera. Zda sa, ze si narazil na tvrdu skalu. Daj pozor, aby nakoniec ona teba nesputala svojou krasou. Musis uznat, ze na to ma.“
	Karoka nahnevane vyskocil. Hrdost sa v nom burila pri tej spomienke.
„Mas stastie, ze si moj priatel, lebo inak...,“ nedokoncil, pretoze sa z lesa ozvalo cudne rycanie a dupot kopyt, ktory sa k nim hrozivo priblizoval. 
„Vstavajte, chlapi!“ skrikol a pocuval, ako zviera zurivo lame ich ohradu. V okamihu rozlozili ohen, aby uvideli, co za priseru na nich chce zautocit. 
	Nohy obrovskeho zvierata ju nakoniec prerazili. Vo svetle ohna sa ukazal dravec s velkou papulou plnou ostrych zubov. Hranata hlava s malymi ocami sa na nich zurivo divala. Z papule mu tiekli huste sliny a v jeho pohlade videli tuzbu nicit a zabijat. V spodnej casti pod zubami mal obrovsky spicaty roh. Stacil okamih a schytil najblizsieho pirata do zubov. S koristou zmizol v hustom lese a uz len z dialky poculi krik obete. To vsetko sa odohralo tak rychlo, ze nestihli vobec zareagovat.
„Rychlo, za nim!“ kricali chlapi a vybehli s horiacimi konarmi. Dufali, ze vystrasia zviera a ono pusti svoju obet. Dravec s nim vsak daleko neodbehol. Zurivo ho rozdupal a obratil sa spat. Vrazil do pribiehajucich chlapov, aby ich vzapati rozmetal.
„Vratte sa! Nemame ziadnu sancu s nim bojovat,“ krical na nich Karoka, „rychlo, lezte na stromy!“
Ledva to dopovedal, uz pred nim stal obor. Len tak, tak, odskocil za kmen stromu. Dravec vrazil rohom do miesta, kde sa predtym opieral pirat. Karoka to vyuzil a bodol ho do slabin. Zranene zviera zurivo zjacalo. 
 Z lesa sa ozval krik pribiehajucich chlapov. Skupinka neznamych muzov vybehla na cistinku a ihned zacala don strielat. Ten sa otocil a postavil proti novym nepriatelom. 
„Deril?!“
„Co tu robis?“ vykrikol prekvapene Karoka. Necakal ho tak skoro po tom, ako mu vyradil lod z cinnosti.
„Kde su dievcata?“ dobehol k nemu, necakane ho schytil pod krk a prudko nim zatriasol.
„Pockaj! Nie su tu, pretoze mi usli a tak ich teraz hladame,“ povedal lapajuc dych pod jeho stiskom.
„Zabijem ta, ak sa im nieco stane!“
„Pozor!“ odrazu vykrikol Karoka, pregulal sa, a podrazil mu nohy svojou vahou. 
	Tymto ho odhodil od seba. Na mieste, kde predtym stali dopadli tvrde kopyta. Derilovy pri pade vyrazilo zbran a uz nemal cas ju hladat. Bestia zurila. Vedel, ze je zle a ma poslednu sancu. V zufalej obrane pred seba vystrel dlan. Z nej okamzite vyslahol biely luc a ten zasiahol netvora priamo do hlavy. Este vyskocil a padol na zem. 
Chvilu nim trhalo, ale potom uz celkom zmeravel.
„Preco si ma zachranil? Mohol si ma ponechat napospas osudu a aspon by si sa ma zbavil,“ poznamenal Deril, ked sa doudierany zdvihal zo zeme. 
„V prvom rade som zachranoval seba,“ odpovedal Karoka. 
„Kedze sa tato situacia vyvija uplne zle, navrhujem, aby sme na tuto noc uzavreli primerie kvoli dravcom, ktori sa tu potuluju.“
„Plati,“ povedal Karoka a vratil sa ku svojim chlapom.
	Deril mal dvoch zranenych muzov a Vadio ich prave osetroval. Pirati boli na tom horsie. Kedze pri utoku nemali takmer ziadne zbrane, pretoze im vybuchli spolu s modulom, dopadli zle. Traja boli mrtvi a dvaja zraneni. Doktor potom osetril aj ich. Nakoniec tam vsetci spolu sedeli, akoby ani neboli nepriatelia. To nebezpecenstvo utoku ich na chvilu spojilo. Ked uz muzi spali, prisiel pirat za Derilom.
„Pod za mnou, musim sa s tebou porozpravat osamote.“ 
	Deril sa nedovercivo nanho pozrel, ale rozhodol sa, ze ho vypocuje. 
„Len to ti chcem povedat, ze sa nemusis bat o dievcata, neublizili sme im,“ zacal nervozne. „Chcel som sa len trochu pozabavat, ale vymklo sa mi to spod kontroly. Nakoniec im musime byt vdacni, pretoze nas vytiahli z horiaceho modulu,“ pozrel sa nenapadne na obviazanu ruku. Deril si to vsimol, ale nijako nezareagoval. „Rano,“ pokracoval, „sme sa vydali po ich stopach a to ostatne uz vies. Len teba som tu tak skoro necakal. Predsa som ti poskodil lod.“
„Ano a to poriadne. No ked sa dievcata stratili, pochopil som tvoj umysel. Pomocou signalu sme pristali pri zdemolovanom vraku a sli po vasich stopach.“
	Karoka sa poskrabal po brade, prestupoval z nohy na nohu a bolo vidiet, ze sa neciti najlepsie. Jeho hrdost a povest bola ponizena. Prikyvol a bez slova sa vratil. Dlho bol ticho a zrovnaval si svoje myslienky. Potom otocil hlavu ku priatelovi.
„Morat je mi luto, ze si zraneny a nemozes chodit. Ja odtialto odidem skor, ako ma rano sputaju. Musim ju najst. Dlhujem jej to. Potom budeme vyrovnani. Deril mi da pokoj a kazdy z nas sa vrati do svojho sveta,“ dopovedal, ale posledne slova ho necakane zaboleli.
„V poriadku,“ povedal ticho Morat. Ked ju najdes, tak ju aspon vymen za mna. Ja sa neponahlam, vo vazeni sa aspon trochu zotavim. 
	Karoka mu stisol ruku na znak suhlasu a lahol si bokom od neho pod maly kriak. Dvaja Derilovi muzi strazili tabor, kym ostatni spali. Ohen pomaly vyhasinal, ked sa pirat rozhodol, ze je to jeho chvila. Opatrne podliezol hustinu, aby sa preplazil pomedzi straze. Jemny suchot, ktory narobil sa stratil v hukote zijuceho pralesa. Po niekolkych metroch sa vzpriamil a rozbehol prec. Vedel, kam ma ist po pomoc, pretoze jeho obchody ho niekolkokrat uz tu zaviedli. 
	Morat nespal. Vedel presne, kedy jeho priatel odisiel. „Dufam, ze sa mu to podari, uz len kvoli mne,“ pomyslel si. „Chudak, ved on ani netusi, ze sa zamiloval,“ usmial sa v duchu. 
	Velmi mu to prial, ale na druhej strane, zamilovat sa do nepriatelovej sestry, tak to je uz sila.
	Rozbriezdilo sa a straz rozlozila ohen, ktory uz iba tlel. Vtedy zistili, ze Karoka zduchol.
„Ako ste to strazili?!“ krical Deril. „Keby nas aj vsetkych uniesli, tak si to ani nevsimnete!“
„Nekric na nas, nie sme strazni psi,“ poznamenal Vadio, ktory bol tiez na strazi. „Davali sme pozor hlavne na dravcov.“ 
	Deril sa pomaly utisil.. Mal sam strazit. Jemu by urcite neusiel. Nakoniec sa pustili do prace. Zranenych a mrtvych priamo transportovali na svoj modul ktorym pristali. Dvaja muzi z Derilovych chlapov s nimi odleteli do kralovskeho mesta, aby podali spravu o zachrannej vyprave.
​ 4. Kapitola – Osada
	Siesti vyzbrojeni chlapi kracali dalej po nejasnych stopach. Nadabili na miesto, kde dievcata oddychovali pri vode. Potom ich kroky viedli smerom na vychod a tam nasli  biedny pristresok na zemi. 
„Rozdelime sa a vsetko prehladame!“ rozkazal Deril obzerajuc sa po okoli.
„Tam!“ vykrikol a ukazal na miesto pri krikoch. 
„Alliena! Merion!“ krical a stisol zdrap latky, ktory nasiel tak silno, akoby ich tym chcel pricarovat spat.
„Deril!? Tu som!“ poculi kricat nedaleko od nich Merion.“
	Pribehli k nevelkemu stromu, ktory stal v ceste. 
„Je Alliena s tebou?“
„Nie je! Napadlo nas nejake zviera a ja som len bezala a bezala, kym som sa nezrazila so stromom. Potom, ked som sa prebrala, vyliezla som hore. Kricala som na nu, ale ona sa mi uz neozvala.“ Rozpravala mu, kym pomaly liezla dole.
„Skoc, chytim ta,“ povedal, ked videl, ze by mohla pri schadzani spadnut.
	Zavahala, ale napokon skocila. Pevne ju zachytil. Ich tvare boli v tom momente tak blizko seba, az sa mu zakrutila hlava z jej ziariveho pohladu. Chvilu ju drzal ako omameny.
„Teraz ma uz pust, musime najst Allienu,“ sepla a jemne mu vyklzla z narucia. 
	Vratili sa na dohodnute miesto, kde cakali na ostatnych este pol hodiny.
„Ako si pochodil, Vadio? Nasiel si nejake stopy po sestre?“ Spytal sa ho, len co zbadal, ako sa vracaju.
„Ano, ale koncia na utese. Bud spadla, alebo musela skocit do vody, podte.“
	Priviedol ich na skalu. Pozreli sa dolu na vodu, ktora pod nimi divo pretekala.
„V rieke je silny prud, takze ked niekde vyplavala, bude to ovela nizsie. Tam ju musime zacat hladat.“
	Alliena sa tazko prebudzala. Slnko stalo vysoko na oblohe a ona lezala na brehu rieky v hustej trave. Bola rozpalena a velmi smadna.
„Asi mam horucku,“ pomyslela si a posadila sa. Hlava sa jej krutila a tazko dychalo. Po pol hodine sa nakoniec prinutila postavit. Presla niekolko metrov, aby sa dostala k vode, kde bol breh nizsi. Klesla na kolena a dychtivo pila. Schladila si rozpalene celo a opat lahla.
	Druhykrat sa zobudila, ked sa uz stmievalo. Bolo jej uz lepsie. Spomenula si na Merion. „Dufam, ze je v poriadku,“ presviedcala samu seba. Pomaly vstala a poobzerala sa po okoli. Vedela, ze noc musi preckat v korune stromu.
	To bolo jedine mozne miesto, kde bude v bezpeci. Doteraz mala stastie, ze ju nic neroztrhalo.
	Na okraji husteho lesa stal osamoteny strom. „To je ono,“ povedala si a prisla k nemu. Dalo sa nan pomerne dobre vyliezt. Ako ho tak obchadzala, odrazu sa zdvihla zem a ona sa prepadla do hlbokej jamy. Bol to okamih, ze ani nestihla vykriknut. Pri pade sa poriadne udrela.
„Pomoc, pomoc!“ zakricala, ked sa spamatala zo soku. „Tak toto mi este chybalo,“ zufala si nahlas, so slzami na krajicku. 
	Cas plynul pomaly, ked tu zrazu pocula hlasy.
„Pomoc, pomozte mi, prosim! Som tu...“
	Kroky sa blizili a zastali nad jamou. Ktosi sa faklou snazili osvetlit vnutro.
„Co robis tam dole?“ opytal sa muzsky hlas.
„Pomozte mi, stratila som sa a spadla do tej hnusnej jamy.“
„Ved je to zena! To je dobry ulovok bracek... Ha-ha-ha!“
„Teraz nezartuj, potrebuje pomoct,“ odpovedal druhy.
„Hodime ti lano, chyt sa ho a vytiahneme ta hore.“
	Kus hrubeho povrazu jej dopadol na plece. Chytila sa pevne a zakricala: „Mozete tahat!“
	Ruky ju ale boleli a tak sa dlho neudrzala. 
„Cakajte! Nedokazem to, smyka sa mi!“ 
„Pockaj, Narut! Musime na to inak, lebo tam ostane do rana. Spustis ma dolu, ja ju upevnim a ty vytiahnes.“
„Dakujem,“ povedala vycerpane, ked uz bola von v bezpeci.
„Ako sa volas?“ spytal sa mlady muz, ktory prave vyliezal z jamy. 
„Alliena.“
„Ja som Zan,“ predstavil sa, „a toto je moj brat, Narut. Sme lovci a prave sa vraciame domov. Tu jamu sme vykopali my, aby sme nieco ulovili. A vidis, ze sa nam to aj podarilo.“
	Spolocne sa vsetci nad tym zasmiali.
„Co sa ti vlastne prihodilo? Ako si sa sem dostala?“ spytoval sa zvedavo Zan.
	Napriek tomu, ze ju zachranili, bala sa im povedat celu pravdu. Nevedela, ako by zareagovali, keby vedeli, kto naozaj je. Nepoznala ich. 
„Vesmirny pirat ma uniesol, ale podarilo sa mi utiect. 
	No zabludila som a nakoniec spadla do vasej jamy,“ povedala.
„Mala si stastie. Sama by si v lese dlho neprezila.“ Zan sa na nu zadival vo svetle svojej fakle. Aj v tom slabom luci videl, ze je krasna. Srdce sa mu rozbusilo. Zhlboka sa nadychol, aby si upokojil mysel.
„Pojdes s nami do nasej osady, ktora je tu nedaleko. Tam sa ti uz nic nestane.“ 
	Kracala s nimi po vysliapanom chodniku. Casto sa potkynala, kedze bola vycerpana., Lovcov to dost spomalovalo. Zan pristupil a zdvihol ju do narucia.
„Co to robis?“ nalakala sa.
„Takto prideme domov skor, uz sme sa dost zdrzali,“ odpovedal.
	Narut sa len usmial popod nos, ale nic nenamietal. Alliena sa nezmohla na slovo a tak mlcala. Objala ho okolo krku, aby sa mu lahsie kracalo a hlavu si polozila na jeho mohutne plece. Les ticho sumel a ona mu o chvilu zaspala v naruci. 
	Cez male okienko sa predieral slnecny luc, ktory ju nezne zobudil. Obratila hlavu nabok a vedla seba uvidela lozko upletene z tenkych pasikov koze. Ona sama lezala v malej drevenej izbe zakryta zelenou kozusinou. Oproti nej sa nachadzali nizke dvere. Miestnost bola predelena dlhou travou, ktora visela posplietana zvnutra strechy. Tu zacula kroky.
	Dovnutra vstupila stara zena. Sadla si za stol a chvilu sa na nu divala.
„Ako si sa vyspala?“ opytala sa nezvyklym hrubym hlasom.
„V noci ta ku mne priniesol Zan. Vraj si sa stratila a spadla im do pasce. Poziadal ma, aby som sa o teba postarala. Si v mojej chyzke na strome.“
„Na strome?“ Vobec nic nechapala. Pozrela na nu prihluplo, az sa starena zasmiala.
„Volaju ma Darana,“ hovorila uz s usmevom. „Som liecitelka a zijem tu v osade dlhe roky. Ty sa volas Alliena, vsak? Povedal mi to Zan.“
	Dievcina si poriadne obzrela starenu. Biele vlasy jej padali na plecia a zvyraznovali pokozku. Ta mala fialovy odtien. Uzky nos a plne pery pripominali krasu, ktoru jej ani staroba nemohla ubrat.
„Nemusis sa ma bat len preto, ze mam inu farbu pokozky,“ povedala, akoby presne vedela, co si mysli. „V nasom svete su len dve rasy. Svetle ako ty a fialove ako ja. Vari si sa nikdy nestretla s nasimi ludmi?“
„Ano, stretla, prepacte,“ odvratila tvar a spomenula si na Karoku. 
„Nevyzeras zdravo, si velmi bleda. Uvarim ti caj z mojich byliniek. Tie ta hned postavia na nohy.“ Otocila sa a dala varit vodu nad male ohnisko, ktore stalo v kute. Po chvili uz v izbe rozvoniavali bylinky. 
„Vypi to a este si pospi. Neboj sa, pomoze ti to.“
	So zmiesanymi pocitmi ti vypila. Starena jej este upravila kozusinu a nechala samu. V ten den sa zobudila druhykrat az v podvecer. Vstala a trosku sa poprechadzala po izbe. Nevedela, co ma robit. Presla hodina, kym sa objavila starena.
„Uz si hore? To je dobre. Doniesla som nejake saty. Nase dievcata ti ich pozicali.“ S usmevom jej ich podala.
	Nechapavo sa zadivala na starenu.
„Pozri sa na seba. Tvoje su potrhane, si skoro naha. Ak tu chces zatial byt, musis sa obliect slusne.“
	Sklonila hlavu. Zo siat naozaj ostali uz len zdrapy. 
	Jej nove oblecenie bolo zhotovene z dvoch kusov. Vrchna cast siahajuca po pas a uzka sukna, ktora jej zakryvala kolena. Nastastie mala aspon svoje cizmicky, inak by musela nosit akesi sandale. 
„Teraz pojdeme ku Burenovi. Chce ta vidiet. Nemusis sa bat,“ povedala, ked videla strach v jej ociach. „Su tu mnohi, co zabludili ako ty. Ziju s nami. Nie si jedina zachranena.“
	Obe vysli von. Nachadzali sa naozaj na obrovskom strome. Chyzka bola takmer schovana pod konarmi z listia. Schadzali po vysekanych schodikoch dole, priamo do stredu osady. Dookola stalo mnozstvo stromov s podobnymi pribytkami. Cela osada bola obkolesena vysokou ohradou, urobenou z ostrych kmenov. 
	V strede velkeho priestoru stalo ohnisko a okolo neho mensie pristresky, kde pocas dna travili ludia svoje volne chvile. Zili tu svorne a nikomu neprekazala ich rozdielnost. Kracala pomedzi ludi az k nacelnikovi. Pri nom, ako jeho straz, stali lovci. Citila sa neisto, ale nedala to najavo. Dvihla hlavu a pozrela priamo na nacelnika. Bol to stary sivy muz s dlhou kuceravou bradou. Sedel vysoko na mohutnom drevenom stolci vystlanom mnohymi vzacnymi kozusinami. Buren sa na nu dlho skumavo dival, kym neprehovoril:
„Ty si ta nova zachranena? Chlapci mi uz o tebe povedali,“ pozrel na oboch plavovlasych lovcov. „Si odvazna, ked si sa dokazala postavit piratovi na odpor a utiect. Povedz mi, chces ostat u nas, alebo pojdes dalej?“
„Ja neviem,“ povedala prekvapena jeho navrhom. „Moj brat ma urcite bude hladat.“ 
„Tak dobre, ostan, pokial po teba nepride. Budes byvat u starej Darany a aby si bola uzitocna, mozes jej pomahat.“
„Dakujem,“ povedala a sklonila hlavu. Snazila sa schovat slzy, ktore sa jej tisli do oci. Tito ludia ju vobec nepoznaju a napriek tomu su ochotni ju prichylit.
	Nacelnik osady bol mudry starec. Vedel, co prave preziva. Chapavo sa usmial. 
„Kazdeho z novych ludi sme takto privitali. Zijeme tu skromne, bez vydobytkov technologie. Nepotrebujeme ju ku stastiu. Preto sme odisli z velkych miest. Tu sme spojeni s prirodou a spokojni. Nikoho vsak nedrzime nasilim. Kto chce moze ist spat do civilizacii. Ale kazdeho kto pride srdecne privitame. Teraz sa tu poobzeraj a zoznam z prostredim.“ 
	Spolocne s Daranou sa zamiesali ku skupinke starych zien. Tie si ju zvedavo obzerali. Vtedy k nim pristupilo mlade dievca a chytilo ju za ruku. 
„Pod za mnou.“ 
	Darana jej prikyvla, aby isla. Dievca ju priviedlo ku skupinke dievcat priblizne v jej veku. Tie ju pozvali, aby si prisadla. 
„Nebud smutna, tvoj brat ta urcite najde,“ povedala ta, co ju doviedla. 
„Volam sa Lyona a predstavim ti ostatne. Ebena a Kira su sestrami lovcov, co ta zachranili. Dalej Tara, ta je vnuckou vodcu Burena. Ava a Rita su dcery osadnikov, ktori prisli medzi poslednymi a ostali zit s nami.“ 
	Dievcata pristupili blizsie, aby ju objali. Bol to zvyk, ktorym vitali novych ludi.
„Ja som Alliena,“ predstavila sa. „Dakujem, ze ste ma prijali medzi seba.“ To sa uz ale rozplakala. Vsetko, co dosial zazila, ju poriadne vykolajilo. Jej zivot, ktory mala doposial pokojny, sa uplne otocil. Akoby jej osud chcel vynahradit vsetko to vzrusenie naraz. Slzy sa jej rinuli po licach, ale v jej dusi sa ustalil pokoj. Potrebovala sa vyplakat.
„Urcite nevies, ze dnes vecer mame slavnost lovu,“ poznamenala Lyona, ked sa Alliena upokojila. Takze si k nam zabludila prave vcas.“
	Pozvala ju do svojho domceka, kde byvala so svojimi rodicmi. Teraz bol prazdny, pretoze vsetci boli vonku. Kym sa chystala na slavnost, oboznamovala ju trocha so zivotom v osade.
  Az sa uplne zotmelo, vysli von. Alliena na chvilu zastala, aby sa zadivala na osadu. Bolo to neskutocne. Okolo ohrady horeli ohne a na trave, pri hlavnom ohnisku, sedeli starsi z kmena. Pripravovali si hudobne nastroje na oslavu. Len co zosli dolu vystupil nacelnik a oznamil:
„Oslava sa moze zacat!“

5. Kapitola – Zajatci
	Zazneli pistaly aj bubny v rytmickom tone. Dievcata sa pomrvili pretoze vedeli co bude nasledovat. Muzi zoradeni za sebou zacali rovnomerne tancovat podla rytmu. Svojimi pohybmi vyjadrovali tuzbu a odveky zapas. Tancoval kazdy, kto mohol. Ostatni sedeli nedaleko a pomahali udrziavat rytmus zvonivymi palickami. Nahle zvuk utichol a teraz prisiel rad na zeny a dievcata. Vosli do kruhu, ktory vytvorili chlapi svojimi telami.
	Alliena stala vedla starej Darany a s nadsenim sa divala. Spomenula si, ze aj oni mali podobne zvyky.
	Zeny kracali dookola drobnymi krocikmi a jemne sa pritom vlnili v bokoch. Pozerali na lovcov a usmievali sa. Predstavovali ich lasku a tuzbu.
„To je tanec zivota,“ sepkala starena. „Neskor sa k nim pridaju muzi a budu spolocne tancovat.“
	Tu k nej priskocila Lyona a tahala ju do kruhu zien.
„Uz si sa dost napozerala, je cas, aby si sa k nam pridala!“
„Ale ja neviem tancovat tak ako vy,“ branila sa.
„Je to jednoduche, zavri oci a tancuj zo srdca.“ 
	Alliena pokukovala po ostatnych a snazila sa napodobnit ich pohyby. Nakoniec privrela oci, aby lepsie vnimala hudbu. Letny vanok jej hladil vlasy a ona sa srdcom oddala tejto chvili. Rytmus sa nahle zrychlil a zo zeme povyskakovali lovci. Ti, si rychlo hladali partnerku na tanec. Okamzite k nej priskocil Zan.
„Je moja!“ vykrikol, prehodil si ju cez plece a utekal od ohna.
	Alliena pocula, ako ostatne dievcence pistia a smeju sa.
„Pusti ma! Preco to robis?!“ Kricala na neho a nevedela, ci sa ma smiat, alebo hnevat.
	Zan po chvili zastal a opatrne ju postavil na zem.
„Nezlosti sa, je to stara tradicia, ktora patri k oslave.“ Pozrel na nu a pokracoval: „Znazornuje lovca, ktory odnasa svoju korist. Teraz, ak chces, sa mozeme vratit.“
	Prisli spat a Alliena si vsimla, ze kazdy uz mal svoju tanecnicu. Pridali sa k ostatnym do tanca. Zan ju chytil za ruky, aby sa takto mohli spolocne oddat tancu. Vsade okolo bolo pocut smiech. Citila pevnost jeho dlani, ktore ju drzali a srdce jej busilo od vzrusenia. Zavrela oci. On sa na nu ocarene dival. Bol stastny a dufal, ze ostane v ich osade uz navzdy. Pritisol si ju pevnejsie k sebe, ale ona sa jemne odtiahla. Vtedy sa vpil do jej pohladu a povedal:
„Bol by som rad, aby si tu navzdy ostala. Budem dufat, ze raz...“
„Neviem, co bude dalej,“ odpovedala mu na to rozrusene. Teraz to nechcela riesit.   Pochopil, nenaliehal. Nebolo treba slov, aby si obaja rozumeli.
	Noc pokrocila a oslava sa ukoncila. Alliena sa rozlucila a spolu s Daranou sa vratili do chyzky. Plna novych zazitkov si lihala na lozko vedla stareny.
„Bolo to nadherne! Robite casto taketo oslavy?“
„Ano. Mame mnoho prilezitosti, pri ktorych radi oslavujeme.“
	Zvedavo sa oprela na lakte.
„Darana, porozpravaj mi nieco o sebe. Ako si sa sem dostala ty?“
„Preco to chces vediet?“ nechapala.
„No, myslela som si, ze teraz, ked tu budem s tebou byvat...,“ zarazila sa, ked uvidela, ako sa na to ona zatvarila.
„Ja o svojom predoslom zivote nechcem rozpravat. Mozno neskor, ak pride ta prava chvila, ti to prezradim.“ 
	Nastalo trapne ticho. Darana sa zvlastne zadivala na dievca pred sebou.
„Nieco ti predsa poviem. Od zaciatku z teba citim silu, ktoru mozno ani sama netusis. Ukaz mi svoju dlan! Chcem vidiet, co ta caka!“
	Dievca sa zachvelo. Akoby sa vratil cas a pred nou stala jej pestunka Era. Aj ona totiz mala ten dar. Napriek tomu, ze sa bala toho co povie, podala jej ruku. 
„Co to mas za jazvu?“ opytala sa zvedavo a dotkla sa jej znamienka. Odrazu sa niecoho zlakla a pustila jej ruku. 
„Kto naozaj si? To, co mas na dlani, nieco znamena! Spoznavam to znamenie! Videli to aj ostatni? Zan mi o tom nic nehovoril.“ Rozpravala rozrusene a zmatene.
„Nikto to nevie! Len nedavno som sa vratila.“ 
	Darana sa upokojila no napriek tomu mala Alliena pocit, ze sa na nu hneva.
„Teraz spi! Je neskoro. A ja som velmi unavena.“ Otocila sa na druhu stranu lozka a viac sa neozvala.
	Cele jej spravanie sa Alliene zdalo zvlastne. Nakoniec ale aj on zaspala. Rano sa prebudila opat sama. Darana jej nechala jedlo na stole a niekam zmizla. Rychlo sa najedla, vysla von a chcela ju najst, pretoze nevedela, co ma robit. Dole pod stromom vsak uz postavala Lyona.
„No konecne! Cakam tu na teba. Darana mi prikazala, aby som s tebou sla na huby. Budeme varit polievku pre lovcov. Je to nas zvyk. Tu sa vsetci striedame.“
„To mozeme chodit aj za ohradu? Myslela som si, ze je to nebezpecne a zakazane.“
„Kdeze, nic nie je zakazane. Sme len opatrni. A ktoze ti to povedal?“
„Zan! Tvrdil, ze len lovci smu chodit von.“
	Lyona sa zacala smiat.
„Co ti je smiesne?“
„Musis sa mu pacit, ked ti to zakazal. Takto bude mat istotu, ze mu neujdes.“
	Alliena ostala stat z jej slov s otvorenymi ustami.
„Ked si dame pozor, nic sa nam nestane,“ posmelila ju nova priatelka.
	Za ohradou sa tiahol husty les. Kracali po uzkom chodniku, ktory viedol na nedaleku luku. 
„Zacni zberat tieto zlte huby,“ ukazala jej, ako vyzeraju. „Je z nich vynikajuca polievka. Rozdelime sa, aby sme ich co najviac nasli.“
	Alliena zbierala huby, ktore jej pripominali okruhle haluzky. Po hodine uz mala plny kosik. Vystrela sa a poobzerala po Lyone. Lenze priatelku nezazrela. Ta sa jej stratila z dohladu. Preto sa vratila na miesto, kde sa rozisli, aby ju tam pockala. Bolo teplo, ale schylovalo sa k burke. Lahla si do travy a uvazovala o slovach, ktore vecer pocula od Darany. Divala sa pritom na oblohu, ktoru zacali lemovat tmave mraky. Zablyslo sa.
 Odrazu sa nad nou objavila obrovska chlpata hlava zvierata. Zlakla sa, ale ostala nehybne lezat. Dive zviera sklonilo hlavu a onuchalo ju. Potom spokojne zafucalo. V tej chvili si bola ista, ze to je to iste zviera, ktore ich v tu noc tak vystrasilo. Pomaly sa posadila. Zviera si lahostajne lahlo vedla nej a spokojne prezuvalo travu. Teraz mala moznost si ho poriadne obzriet. Cierna hunata srst mu pokryvala cele telo. Nezvycajne dlhe svalnate nohy davali tusit, ze je vytrvaly bezec. Z obrovskej hlavy mu viseli velke ruzove usi. V prednej casti nad ocami vyrastali tri obrovske zahnute rohy.
„Ty si ale krasavec,“ prihovorila sa mu. „Dufam, ze mi neublizis.“ Dvihla ruku a pohladila ho po nufaku. 
	Oblizal jej ruku svojim dlhym ruzovym jazykom a znovu chraplavo zafucal. Po dlhej chvili sa napokon objavila aj Lyona. Ale nebola sama. Stretla lovcov. Zana spolu s bratom, ktori sa vracali z lovu. To, co videli, ich zarazilo a ostali stat. 
„No konecne! Kde si sa tulala? Uz tu cakam dlho!“ zvolala na nu. Potesila sa tiez, ked zbadala lovcov.
„Pozrite, co za chlpacik tu prisiel! Aky je mily.“ 
„Stari lovci ho poznaju pod menom Kado,“ poucoval ju Narut len co prisli k nej. Napriek tomu, ze vyzera strasne, je mierumilovny. Zda sa, ze sa mu pacis. Je to dobre znamenie. No teraz podme, onedlho zacne prsat.“
	Od toho dna, ked Alliena vychadzala von z ohrady spolu s priatelmi, ju casto sprevadzalo zviera menom Kado. Bolo to nezvycajne, ale po case si na to ostatni zvykli. 
Zan, pokial nemusel lovit, snazil sa byt stale v jej blizkosti. Uchvatila jeho srdce viac, nez si myslel. A ona? Citila jeho lasku, ale bala sa na nu odpovedat.
	Karoka sa prebudil v konaroch stromu, na ktory v noci vyliezol. Len co zacalo svitat, vydal sa dalej na cestu. Vedel, kam ma ist. Na sever. Kracal az do poludnia. 
Bol uz riadne hladny a cestou sa snazil nieco ulovit. V ruke zvieral lesklu kovovu zbran. Podarilo sa mu ju uchmatnut pri uteku. Pri spomienke na to, sa skodoradostne usmial. Mrzelo ho jedine, ze tam nechal svojho priatela. 
	Predieral sa spletou hustav a krikov, ale svoj smer nestratil. Dorazil k rieke, ktora tadialto pretekala. Vyrobil si malu plt a preplaval na druhu stranu. Potom pokracoval az do vecera. Na noc sa znovu ulozil v korune stromu. Ako tak oddychoval, zazrel malicke blikajuce svetielko. Rozrusilo ho to a isiel to ihned preskumat.
„Uz sa neviem dockat, kedy zacne svitat,“ povedal maly svalnaty chlap leziaci pri vatre.
„Co si taky nedockavy?“ karhal ho druhy, ktory prave prikladal na ohen. Kapitan posle rano niekoho na vymenu. Ja nahodou rad strazim. Aspon sa nemusim natahovat so zajatcami a...,“ nedopovedal. Zacul, ako sa nieco plazi v hustave za nim.
„Co sa deje Leo?“
„Psst!“ Potichu vytiahol zbran, opatrne kracal a do tmy vytriestal oci. Zohol sa a zbranou prehladaval miesto, odkial pocul sum. Nic tam nebolo. Otocil sa.
„Asi sa mi nieco zdalo,“ povedal vahavo. 
	V tom ho nieco udrelo do hlavy a zviezol sa na zem. Jeho partner vyskocil, ale  v zapati ho skolil omracujuci vyboj. Karoka sa stal panom celej situacie. Oboch poviazal a dotiahol k ohnu. Cakal. Po chvili sa obaja zacali preberat.
„To co sa stalo?!“ nadaval nahlas Leo. Otocil hlavu a zbadal chlapa, ako si opeka jeho maso. 
„Co to robis? Si mrtvy muz!“ Ziapal na neho nahlas, uz aj pre to, ze sam bol hladny a on mu teraz kradol jedlo. Jeho spolocnik len ticho a nechapavo hladel.
	Pirat si vobec nevsimal vyhrazky a pokojne hodoval. Az ked si utieral zamastene ruky do travy, pozrel na svojich zajatcov.
„No,“ zacal. „Keby ste boli moji muzi, dal by som vas zavriet az by ste scerneli. Vobec si nedokazete plnit svoje povinnosti. Kazdy, kto by isiel okolo, by si vas musel vsimnut. Az by som bol nepriatel, tak ste mrtvi.“
„Nebolo nam povedane, ze su tu nepriatelia,“ poznamenal chlap, co sedel vedla Lea. Kapitan Ro...,“ 
„Mlc!“ „Nic nehovor!“ skrikol nanho Leo.
	Nastalo ticho a Karoka sa uskrnul.
„Vidim, ze som na dobrej stope. Poznam vasho kapitana a vy ma k nemu dovediete.“
	Obaja na neho prekvapene zizali. Ved on sa im vydava sam do ruk. Ale co povedia? Ako ho chytili? 
	Karoka akoby im cital myslienky, povedal:
„Nemusite sa bat. Na to, co sa tu prihodilo zabudneme.“
„Dohodnute,“ povedal Leo rad, ze sa im to prepecie. „Rozviaz nas!“ 
	Jedneho rana, ked Alliena s Daranou pripravovali odvary z byliniek, ktore nazberali spolu v lese, zaculi zdola nezvycajny hluk. Vybehli zistit, co sa deje.
„Zataraste dvere!“ krical nejaky hlas.
	Rychlo zbehli dole. Medzitym uz bolo pocut nacelnika, ako sa snazi utisit ludi.
„Ticho! Upokojte sa vsetci! Narut, co sa stalo? Preco tak kricis?“
	Hluk sa utisil ked zacal rozpravat.
„Ja a moj brat sme isli tak ako kazdy den na lov do lesa. Kedze sme nemali stastie na zver, kracali sme dalej az za rieku. Tam sme narazili na ludske stopy. Vieme, ze to uzemie nik neobyva, preto sme sa rozhodli zistit, komu patria.
	Asi po hodine stopovania, sme uvideli velku skupinu ludi sediacu pri ohni, ktori boli ozbrojeni. Mali so sebou nejakych poviazanych ludi, na okraji taboriska. Bol to urcite oddiel banditov, ktori obchoduju zo zajatcami. Zan rozhodol, ze sa ich pokusi oslobodit. Ja som ostal na mieste a on sa k nim priplazil schovavajuc s za okolite stromy, aby im nenapadne prerezal puta. 
	Mal v umysle sa s nimi dohodnut, ze po ich rozviazani vyckaju, aby sa mohol stratit. Lenze oni ho nepocuvli a rozbehli sa vsetci naraz. To si, samozrejme, unoscovia vsimli a zacali ich nahanat. Vtedy zbadali aj mna a mal som co robit, aby ma nechytili. Schoval som sa do duteho kmena a oni prebehli okolo. Pre istotu som tam este chvilu ostal a az potom vysiel zo skryse.
	Taborili uz dalej a svojich zajatcov drzali v strede medzi sebou.
	Uz s nimi sedel aj Zan. Nemal som sancu ho sam oslobodit a tak som sa vratit spat. Nacelnik, potrebujem niekolko chlapov na oslobodenie!“
„Ako je to daleko?“
„Asi tri hodiny rychlym krokom.“
„Vyber si koho chces a okamzite vyrazte!“
„Zatial sa pre istotu prichystame na obranu nasej osady.“
„Nacelnik, dievcata isli dnes zbierat ovocie,“ povedala znepokojene Alliena. 
„Dobre, tak traja lovci vyrazia a zozenu tych, ktori su vonku.“ 
	Bolo rozhodnute. Nacelnik vsetkym porozdaval zbrane, ktore mal vzdy ulozene u seba vo velkej debne. Alliene s Daranou sa usli noze a stare pistole.
	Zotmelo sa, ale nik uz neprichadzal. Vsade bolo ticho ako pred burkou.
	Lovci a ani dievcata sa doteraz neukazali. 
Darana sedela a podriemkavala. Alliena vysla von pred dvere a sadla si.
 Divala sa na pistol, ktoru drzala v dlani a pochybovala, ci by jej v boji vobec pomohla. Bola stara a hrdzava. Zrak jej padol dolu do vnutra osady. Okolo ohrady horeli ohne a chlapi boli pripraveni a schovani za hrubymi kmenmi. Cakalo sa, co bude dalej.
Presli dalsie hodiny a noc uz znacne pokrocila. Len nocne zvuky dravcov z pralesa prerazali to ticho. Nahle bolo pocut, ako sa blizia rychle kroky. Prichadzali zo vsetkych stran. Strazcovia si navzajom dali medzi sebou signal. To sa uz banditi blizili k ohrade. Zistili vsak, ze je dobre strazena a dnu sa nedostanu. Pochopili, ze ich neprekvapia nahlym utokom, preto zahucali bojovym pokrikom. Nato zacali preliezat ohradu. Lovci ich zahanali naspat svojimi horiacimi sipmi, takze sa rychlo museli stiahnut spat, pokial tam nechceli zahynut.
	Chvilu sa opat nic nedialo a vyzeralo to, ze stratili odvahu. Ked v tom spoza ohrady od lesa  zacali dolietat horiace sipy, ktore sa zabodavali neuprosne do pribytkov. Nastala panika, lebo s ohnom neratali. Na roznych miestach vypukli poziare a ludia museli zacat hasit. Tymto sa oslabila obrana a niektorym sa nakoniec podarilo dostat dnu a otvorit branu. Banditi sa vrutili dnu a strazcov doslova prevalcovali. 
„Darana! Uz su tu! Co urobime?“ skrikla vystrasene.
„Snaz sa dostat odtialto prec do lesa dievcatko! Uz len tam sa mozes teraz schovat!“ 
„Pojdes so mnou, tu ta nenecham!“ 
„Neboj sa, kazdy mame svoj osud. Ja som uz stara a tak mi neublizia. Oni hladaju mladych, viem to, lebo som to uz zazila. Tak bez! Neboj sa, budem ta kryt strelbou, ak by to bolo nutne.“
	To uz poculi vykriky ludi, ktorych prave chytili. Alliena nestracala cas a podarilo sa jej nenapadne zostupit dole a presmyknut az k brane. Obzrela sa na chvilku spat a v ziare ohna uvidela skazu, ktoru rozputali. Vtom sa ozval vykrik:
„Tam pri brane je zena! Chytte ju!“
	Ale ona uz vbehla do narucia lesa. Teraz to bolo jedine bezpecne miesto, ktore ju mohlo ochranit. Bola ochotna riskovat zivot. Radsej byt medzi divymi zvieratami, ako sa nechat zajat. Po chvili pocula za sebou dupot beziacich noh. Utekala po nerovnom chodniku a snazila sa dostat co najdalej. Kedze to tam uz pomerne dobre poznala, dokazala by sa im schovat tak, ze by ju nevedeli najst. V tej tme sa ale potkla a spadla na zem. Rychlo vstala, no aj ta mala chvilka stacila, aby sa k nej prenasledovatelia priblizili. Otocila sa tvarou k nim a uchytila pevnejsie zbran, ktoru mala stale v ruke. 
„Kto sa ku mne priblizi, ten olutuje!“ vykrikla. 
	Chlapi sa zasmiali a ten, co stal najblizsie, jej zbran jednoducho vykopol. Chytil ju za ruku, aby ju zviazal. Ona sa vsak sikovne skrutila a vysmykla. Zasa sa rozbehla s novou nadejou, ze sa jej predsa podari ujst. Tu jej cestu skrizil chlap. Rychlo odskocila, ale nedokazala sa vyhnut uderu do hlavy. Omracena sa zosunula na zem.
„Co je to za zenu?“ civeli na nu v tme. „Skoro sa jej podarilo ubziknut!“
„Podaj faklu, nech si na nu posvietim,“ povedal ten, co jej vyrazil zbran. 
„To mi je teda ulovok! Rolan sa potesi. Len ci si ju neprizabil, vobec sa nehybe!“
„Ukaz!“ pristupil k nej Valdo. Chytil ju za ruku a nahmatal pulz.
„Bude v poriadku, len ju bude boliet hlava. Teraz ju odneste do nasho tabora.“
	Na mieste, kde taborili, uz boli zhromazdeni aj ostatni zajatci. 
Vysoky robustny chlap s dlhymi fuzami sa priblizil ku sputanym zajatcom. Vo svetle pochodni si ich postupne obzeral a  povedal:
„Ste nasimi zajatcami. Rano odtialto odchadzame. A nemyslite si, ze nam dokazete ujst. Neposlusnost trestame smrtou!“
	Bolo pocut tichy plac zien. Alliena otvorila oci a chcela sa pohnut. Nieco jej v tom branilo a chvilu trvalo, kym pochopila, ze je zviazana. 
„Je ti lepsie?“ opytal sa jej hlas, z lavej strany.
„Lyona?“ spoznala priatelku podla hlasu.
„Ano, zajali nas, ked sme boli v lese a odvliekli sem. Aj Zana som tu videla. Teba priniesli v bezvedomi asi pred hodinou. Polozili ta tu ku mne.“
	Alliena sa posunula blizsie ku priatelke. Hlava ju bolela pri kazdom pohybe.
„Co vlastne chcu?“
„Budeme otrokmi. Pocula som to z ich rozpravania.“
„Kde je Zan?“ Tato otazka jej sama vyletela z ust. Mala onho strach, ani si to neuvedomila.
„Chlapov strazia osobitne, aby im neusli. Az zacne svitat, odvlecu nas odtialto do ich tabora. Tam budeme pre nich pracovat. Ktovie, ci nam, zenam, neublizia aj inak. Ved vies, ako to myslim...“
„Co ostatne dievcata?“
„Placu. Pocut ich, ale nevidiet. Neda sa s nimi normalne porozpravat.“
	Alliena lezala na chrbte. Museli byt na nejakej luke, pretoze bolo vidiet hviezdy.
„Pocuvaj, Lyona, ak sa nam naskytne prilezitost, musime ujst. Verim, ze ma moj brat uz hlada. Takze nesmieme stracat nadej.“
„Dobre, skusim vliat tvoju nadej dievcatam, aby vydrzali.“ Nenapadne sa posunula blizsie k nim. 
	Napriek vsetkemu, co sa stalo, musela zaspat, lebo ked sa zobudila, bolo vidno. Dali kazdemu napit vody, aby vladali kracat. Boli si isti, ze sa nik zo zajatcov nepokusi ujst.
Zoradili ich do zastupu a takto sa pohli vpred. 
Alliene sa podlamovali nohy, pretoze ju stale bolela hlava po udere. Lyona s priatelkami ju museli podopierat.
 Vpredu kracalo niekolko unoscov s nabitymi zbranami. Za nimi muzi z osady s poviazanymi  rukami dozadu. V strede boli dievcata a za nimi zvysok banditov. 
	Slnko stalo vysoko, ale nastastie, kracali pod stromami, kde sa nachadzal tien.
„Stat!“ zavelil Rolan. „Dve hodiny mate na oddych. Potom sa pojde dalej, az kym nedorazime do tabora. Do vecera tam budeme.“
	Alliena si sadla na nizky pen a snazila sa vydychat. Vtedy zacitila, ze sa na nu niekto diva. Zdvihla hlavu a zazrela medzi stromami muza s maskou na tvari. Bola to len chvilka kym zmizol. „Uz mam asi vidiny,“ pomyslela si a potriasla zmatene hlavou. 
	Zastup kracal cez rokliny, ktore oddelovali obidve osady. Vsade bujnela nadherna zelen. Keby Alliena nebola unavenou zajatkynou, tak by sa s uzasom divala na tu divoku krasu okolo seba. No ked po hodinach chodze konecne dorazili na miesto, boli radi, ze vobec prezili. Domy postavene z dreva stali vsade naokolo a bolo ich vela. Nahnali ich do jedneho velkeho pribytku.. 
„Oddychnite si do rana a potom vas rozdelime do skupin, v ktorych budete pracovat,“ povedal velitel Rolan a prikazal, aby im doniesli vodu a jedlo. 
	Chodil v sprievode ozbrojenych muzov a zacal si znovu obzerat zajatcov. Hodnotil, ci su dost silni na nosenie tazkych balvanov z jaskyn. Niektori nanho chceli zautocit, ale jeho straz ich okamzite zrazila na zem.
	Tu pribehol Lando.
„Rolan,“ povedal a rychlo ho zobral nabok. „Chlapi, ktorych si zajal na minulej vyprave sa zabarikadovali v jaskyni a buria sa. Pozaduju viac oddychu, inak prestanu tazit rudu, aj keby si ich mal pritom zabit.“
„Mozes ich upokojit a povedat, ze prisli dalsie posily. Tych, ktori velmi reptaju, hodte do jaskyne. Tam sa schladia dostatocne.“
„Chces, aby ich rozdupal? Takto prides o zajatcov a to nevyriesi tvoj problem!“
„Ale nie, chcem ich len vystrasit, aby sa viac neburili. Priviazte ich tak, aby sa velmi nezranili. Nech si uvedomia, ze so mnou sa neradno zahravat!“
	Unoscovia odisli, zamkli ich a vsetci zajatci sa mohli konecne stretnut.
„Toto mu tak lahko neprejde!“ uistoval ju Zan, ked videl, aka je ubolena a unavena.
„Budem v poriadku a ty sa tiez upokoj. Verim, ze nieco vymyslis, aby si nas odtialto dostal. Som rada, ze ti neublizili.“ 
„Urcite odtialto ujdeme, slubujem ti to. Zatial bud opatrna a snaz sa na seba neuputat pozornost,“ povedal uz pokojnejsie, ked videl, ako to ona znasa. Obaval sa len toho, aby ju Rolan nezneuzil.
„Naruta si nevidela?“ opytal sa.
„Isiel ta s niekolkymi muzmi oslobodit. 
To, ze ho tu nevidiet, znamena pre nas sancu, ze nam pomoze.“
	Zan sa vratil s nadejnou spravou ku chlapom. Vecer prisiel po dievcata Lando v sprievode ozbrojencov. Mal prikaz ich doviest ku Rolanovi. Muzi im v tom branili, ale len zbytocne niektorych zranili a dievcata aj tak odviedli. Vonku sa Alliena odrazu vytrhla strazcom z ruk. Rozbehla sa, ale Lando ju chytil.
„To sa ti nepodari. Zatial ti nehrozi nic, tak sa upokoj,“ hovoril potichu.
Pozrela sa zo zaujmom na neho. 
Nepovedal uz nic viac. Otocil sa k ostatnym.
„Nebojte sa, pojdete len do noveho domu. Tam byvaju zeny, ktore vam povedia co budete presne robit.“
	Vosli do velkej miestnosti. Vsade na zemi boli rozhadzane makke kozusiny a na niektorych sedelo, alebo lezalo niekolko zien.
„Kazda nech si najde svoj kutik a lahne si, kde chce,“ povedala jedna z nich a postavila sa. „Volam sa Mina a velim tu tomu.“ 
	Bez slova si posadali. Ostatne zeny si ich so zaujmom obzerali. Mina, ich strazkyna, bola vysoka zena s ciernymi vlasmi. Z tvare jej vyzarovala pycha a namyslenost. 
„Poviem vam pravidla, ktore tu vladnu. Cez den sa budete zdrziavat len okolo tohto domu. V noci pride Rolan a vyberie si jednu z nas. Tu si odvedie do svojho domu a tam mu musi posluzit podla jeho chutok. Ak bude spokojny, tak vas odmeni. Ale ak sa mu budete vzpierat, odvedie vas aj tak ku sebe a potom  na noc zavrie do klietky. Dufam, ze ste to vsetko pochopili. 
	Alliena sa nechapavo na nu pozrela. Nemohla jednoducho prijat to, co prave pocula. Ta zena s nimi nakladala ako s nejakym tovarom. Chystala sa jej nieco povedat, ale Lyona ju stuchla do rebier, aby radsej mlcala.
	Napokon si lahla vedla Lyony a potichu sa rozpravali.
„To snad nie je mozne! Ziaden cudzi chlap sa ma nedotkne. Keby tu bol Narut, tak by ma zachranil.“
„Mas ho rada?“ pozrela na nu Alliena a usmiala sa.
„Ano, doma sme sa casto stretavali za tmy. Slubili sme si lasku. Nechcem zit dalej, ak by som ten slub porusila.“ Povedala to tak vasnivo, az jej priatelka zavidela. 
	A Alliena? Nechcela sa pozriet az na dno svojej duse. Bala sa toho, co tam najde. Zan ju lubil od prvej chvile a daval jej to najavo. Ona v nom nasla oporu, ktoru potrebovala. Ci to bola laska, vsak netusila. 
	Rano im Mina doniesla nove oblecenie a pustila von. Samozrejme ich strazila so svojimi spolocnickami. Vela prace s nimi nemali, ved ich bolo len osem. Sedeli na lavickach, divali sa na okolie a rozpravali sa.
 Z dialky zazreli ako vyhanaju ich muzov prec, do jaskyn. 
	Do znicenej osady dorazili putnici. Kracali pomaly a bolo vidiet, ze su unaveni. Medzi nimi bola aj zena. Ked presli cez znicenu branu, zastavili sa.
„Tu sa muselo riadne bojovat,“ poznamenal Deril.
„Dufam, ze sme neprisli velmi neskoro,“ ozval sa pobocnik Amur a zakrical nahlas: „Hej, ludia, zijete? Potrebujeme vasu pomoc!“
	Z chatrci, ktore este ostali cele, sa vynorili ludia a opatrne zisli dole. 
„Kto ste?“ opytal sa nacelnik drziac pred sebou nabitu zbran. Nedoveroval cudzincom, ktori sa tu objavili kratko po utoku.
„Ja som Deril a toto su moji spolocnici. Hladam sestru, ktora sa stratila. Vola sa Alliena. Nestretli ste ju?“
„Ano, bola u nas a my sme ju prichylili ako svoju. Spominala ta a cakala na teba. Teraz je prec aj s ostatnymi mladymi, ktorych zajali banditi. Dnes v noci nas prepadli a takto sme dopadli. Prehrali sme.“
„Dufam, ze jej neublizili,“ povedal pochmurne Vadio. 
„Zatial sa nemusite obavat. Oni ich budu potrebovat na pracu a tak ich musia usetrit. Budte nasimi hostami a oddychnite si. Vidim na vas, ze ste unaveni. 
	Posadali si okolo ohna a stara Darana im doniesla jedlo. Merion sedela v roztrhanych satach a hltavo jedla. Starena sa na nu sucitne pozrela a ked dojedla, zobrala ju so sebou do svojho pribytku, ktory tiez odolal utoku.
„Daj si dole saty, dievca. Donesiem ti ine a tie dotrhane hod do kuta. Aj ty hladas Allienu?“ pytala sa jej laskavo.
„Ano. Boli sme spolu, ale ona sa stratila. Dufam, ze sa jej zatial nic nestalo. Moji spolocnici su ti najlepsi bojovnici, akych poznam. Urcite pomozu aj vasim ludom.“
„To je skvela sprava, potrebujeme teraz nadej, ze sa vsetko dobre skonci. Oddychni si na lozku a ja sa postaram aj o tvojich druhov.“ Nechala ju samu a odisla. 
	Chlapi posilneni jedlom uz planovali oslobodenie. 
Buren im kreslil cestu k taboru unoscov. Pred rokmi tam bol zajaty aj on, ale podarilo sa mu utiect. Teraz im aspon mohol poradit.
	Posedeli si este zo dve hodiny a vyrazili. Merion nechali v osade, aby tak mohli kracat rychlejsie. Deril bol rad, ze je tam pod ochranou dobrych ludi. 
	S priatelmi kracal po stopach, ktore zajatci za sebou zanechavali. Ked sa slnko zacalo presuvat za obzor, pridali do kroku. 
Kedze v lese sa stmieva velmi skoro, museli nakoniec zastat. 
Rozlozili si tabor a najedli sa zo zasob, ktore im poskytli ludia z osady. Vadio, ktory sedel spolu s Amurom a Derilom, sa spytal:
„Mas nejaky plan na ich oslobodenie?“
„Ani nie, to sa uvidi, az tam budeme.“
	Nocne dravce sa prebudzali, takze museli byt v strehu. Uhasili ohen a vyliezli na obrovsky strom. Kazdy si nasiel pohodlne miesto, aby si aspon trochu podriemal. Vadio, oprety o hruby konar sa dival do dialky. Myslel na Allienu a dufal, ze ju coskoro najde.  Sedel tam a snival, ked v dialke zablikalo nahle male svetielko. Okamzite spozornel a pozrel na ostatnych, ci aj oni nieco nezachytili. No oni uz vacsinou spali. Rychlo presiel po konari, kde driemal Deril. 
„Si normalny? Preco ma budis?“ Avsak videl jeho neuprosny vyraz, tak bez slova zisiel dolu.
„Mozno sa mylim, ale videl som ohen. Musime to preskumat. Je zbytocne budit ostatnych, ak by sa to nepotvrdilo. Podme!“ 
	Bez slova vykrocil tym smerom. Deril nevedel, co si ma o tom mysliet, ale nakoniec isiel za nim. Predierali sa hustymi krovinami hodnu chvilu. Vadio si uz myslel, ze sa predsa len zmylil, ked vtom obaja uvideli ohen. Pri nom sedeli asi desiati chlapi a na niecom sa dohadovali. Deril ukazal Vadiovi, aby mlcal a sam sa snazil k nim priblizit. Chcel pocut, o com sa rozpravaju.
„Je ich vela a preto to musime urobit nenapadne,“ povedal muz s bledymi vlasmi. „Priamy utok by ohrozil zajatcov. Maju zbrane, ake mi nemame. Mrtvi im nepomozeme.“ 
„Mylis sa!“ vykrikol rozruseny Deril a vysiel z ukrytu, kde nacuval. Pochopil, ze su to bojovnici z osady, o ktorych im rozpraval Buren.
„Nie ste sami. Aj my patrame po unoscoch.“
	Lovci povyskakovali zo zeme. 
„Pockajte! Je to pravda. Ideme z vasej osady a vieme, co sa stalo. Sme vasi priatelia a mame ten isty ciel. Ked spojime nase sily, tak sa nam to musi podarit.“
„Ako ti mozeme verit, cudzinec, ze to nie je len dalsia pasca na nas?“ opytal sa Narut, ktory este stale mieril zbranou na Derila.
„Ja som Allienin brat. Aj ona bola unesena a tiez ju chceme vyslobodit. Iny dokaz ti poskytnut neviem, aby si nam doveroval. Je uz na tebe, ci mi veris. S tebou alebo bez teba, musim ju oslobodit.“
	Lovec sklonil zbran a povedal:
„Kazdy, kto nam chce pomoct, je vitany. Posadajme si. Ste tu len vy dvaja?“
„Nie, moji priatelia su nedaleko, pojdem po nich.“
	O hodinu neskor uz sedela dost velka skupina ozbrojenych muzov a spolu planovali utok. Teraz mali velku sancu, ze sa im to podari.
	Obe priatelky sa spolocne vyhrievali na slnku. Snazili sa nemysliet na to, co pride vecer. Tu znenazdania dopadol maly kamienok k noham Allieny. Obzrela sa, ale nic nezbadala. O chvilku znovu. Vstala a ocami zacala patrat, odkial asi priletel. Napravo od domu bolo huste krovie, ktore sa vinulo cez cele udolie a koncilo az za jaskynami. Nieco sa tam pohlo. Nenapadne k nemu podisla tvariac sa, ze si obzera zahon ruzi, ktore tam rastli. 
„Psst, nekric,“ potichu jej hovoril znamy hlas.
„Deril?!“ zasepkala a od stastia sa skoro prezradila. 
„Upokoj sa!“
„Pocuvaj, prisli sme vas oslobodit. Je nas tu dost, ale musime pockat, kym sa zotmie. Povedz dievcatam, nech vydrzia. Budte pripravene.“ 
	Hlas utichol a ona sa pomaly vratila spat. 
„Lyona, vecer budeme volne,“ povedala potichu, ked si prisadla k priatelke a vsetko jej rozpovedala. 
	Ta ju od radosti objala. „Ale dievcatam to nepovieme, su vystrasene a vsetko by mohli vyzradit,“ povedala rozvazne.

	Prisiel osudny vecer, ked k domu kracal Rolan v sprievode Landa a dvoch zamaskovanych muzov. Dvere sa rozleteli, no dovnutra vstupil len Rolan s jednym maskovanym chlapom. Sebavedome prechadzali okolo novych dievcat. Alliena sklonila hlavu, aby bola co najviac nenapadna. Lyona sa tvarila, ze tam nie je a ostatne stali ako solne stlpy. Vyzeralo to tak komicky, ze sa Mina zacala smiat. Rolan presiel popri Lyony a prstom jej otocil tvar. Skumavo sa na nu zahladel.
„Ty pojdes so mnou, vyzeras dobre!“ Viac nepokracoval. Na dnes uz mal svoju obet.
„Nejdem nikam!“ odvetila hrdo Lyona a ani sa nepohla. 
	Tu k nej pribehla Mina a jednu jej vylepila.
„Budes pocuvat, co sa ti povie!“ jacala ako zmyslov zbavena.
	Ale ani ona jej neostala nic dlzna a pekne jej to vratila. Obe sa zacali natahovat a kmasat za vlasy.
„Lando!“ zavolal Rolan a strazca hned pribehol spoza dveri.
	Ked uvidel, co sa robi, oddelil od seba obe zeny. Zviazal Lyone ruky, aby sa nemohla branit a odvadzal ju von spolu s Rolanom. Maskovany chlap, ktory tam doteraz ticho stal, bez slova zamieril priamo ku Alliene. Vykrutil jej ruky za chrbat a vzpierajucu ju odtiahol von.
„Pust ma, to boli!“ vykrikla a pozrela sa mu do oci. 
	Bola sice tma, ale stacila si vsimnut jeho desivy pohlad, ktory na nu vrhol. Na moment povolil stisk ruky a ona sa mu vytrhla.
 Rozbehla sa, no on bol sikovnejsi a v okamihu ju dobehol. Vzpierajucu si ju prehodil cez plece a zmizol s nou v bocnej chatrci. Alliena zufalo myslela na brata. Kde sa tolko zdrzal? Ved potom bude uz pre nu neskoro! Len co nasilnik zamkol dvere, pustil ju. Okamzite vyskocila a postavila sa do opacneho kuta, aby bola od neho co najdalej.
„Co odo mna chces?!“ vykrikla uz so slzami v ociach. Velmi sa bala. 
	Neznamy muz tam len stal a dival sa. 
„Sadni si na postel, bude to dlha noc,“ povedal priskrtenym hlasom. Sam sa zvalil a dal si ruky pod hlavu, aby na nu lepsie videl. Dlho hladel, ale ona sa ani nepohla. Akoby odrazu skamenela. V jej ociach sa objavil zablesk vzdoru. Usmial sa v duchu. 
„Neboj sa, nic sa ti nestane,“ poznamenal, akoby jej cital myslienky.
	Alliena mu ale neuverila a nadalej cihala na jeho pohyb, pripravena sa okamzite branit.
	V druhom dome sa schylovalo k drame. Rolan hodil vzpierajucu sa Lyonu na postel. Zacal sa vyzliekat a chystal sa jej zmocnit. Nerobilo mu to ziadny problem, bol na to zvyknuty. Ona sa ale sikovne pregulala a postavila z druhej strany postele. 
„Okamzite si lahni!“ zrukol na nu a preskocil k nej. Znovu ju hodil na postel a prilahol ju. Chytil ju pod krk, kym ona zufalo lapala po dychu.
„Ked sa budes velmi branit, zabijem ta. Musis sa mi podvolit.“ Druhou rukou z nej zacal strhavat saty. Branila sa, ale na jeho silu nestacila. Zacala ho driapat a hryzt. To ho tak nahnevalo, ze jej jednu vylepil. V bezvedomi sa ihned zviezla na zem. Skodoradostne sa na nu pozrel, vediac, ze ju teraz znasilni. No prerusil ho zvuk necakaneho vystrelu z vonku. 
„Co sa zasa deje?!“ vykrikol zlostne.
	Ostry zvuk ktory sa zopakoval, pretal ticho noci. Banditi povybiehali zo svojich obydli so zbranami v rukach.
„Lando!“ vykrikol Rolan a v rychlosti sa obliekal. Dievca, ktore mu lezalo pri nohach, si uz nevsimal.
„Tu som,“ pribehol z miesta, kde drzal straz. Jeho pohlad zabludil na zem a v ociach sa mu hnevlivo zablyslo.
„Postaraj sa o nu a potom prid za mnou k starym jaskyniam. Nieco sa muselo stat,“ povedal a vybehol von.
	Lando ostal sam s dievcinou, ktora sa pomaly preberala. Vedel, ze teraz pre neho nastal ten pravy cas.
„Oblec sa!“ povedal Lyone a hodil jej roztrhane saty. „Odvediem ta spat.“
	Akonahle Alliena zacula vystrel, strhla sa. Pozrela na maskovaneho chlapa, ale ten sa ani nepohol. Tvaril sa, ze spi. 
	Neverila mu, no napriek tomu sa pomalym krokom okolo neho zakradala pripravena okamzite k uteku, len co sa pohne. Na jej prekvapenie, ani pri odomykani, sa nic nedialo. Rychlo vybehla von a uz sa ani neobzrela.
	Muz sa postavil a usmial sa. Jeho plan fungoval. Ponoril sa do tmy a kracal k jaskyniam.
	Lando pridal do kroku az podisiel k dveram, na ktore zabuchal.
Mina im otvorila a posmesne povedala: „Tak co, uz si si uzila?“ 
  Muz ju vsak necakane zrazil na zem. Dobre vedel, ze by mu mohla prekazit jeho vlastne plany. Dievcata zvyskli od strachu.
Dobehla aj Alliena no zostala zarazene stat ked zbadala Landa.
„Alliena,“ povedal rozvazne, aby ju upokojil. „postaraj sa o priatelku, lebo odchadzame.“   
	Mal plan a nemienil sa zdrziavat vysvetlovanim. Schytil kozene pasiky, ktore viseli pri dverach a zviazal Minu. Zbytocne na neho kricala a prosila ho.
	Alliena pochopila, co ma robit, ked zbadala Lyonu v roztrhanych satach. 
„Zvladnes to?“ spytala sa jej sucitne pretoze nevedela, co sa jej udialo.
„Neboj sa, nic sa nestalo, nastastie,“ povedala priatelka.
„Utekaju!“ zakricala Ebena, ked si vsimla Rolanove zeny ako sa stracaju v tme.
„To nevadi,“ povedal Lando, „teraz je to jedno. Vonku vypukla vzbura a my to vyuzijeme. Schovam vas do ukrytu, ktory patri Rolanovi a jeho zvieratu. To bude moja pomsta. Tam vas nik hladat nebude.“
	Spolu s nimi sa nenapadne presuval, az k skalam. Do cesty sa im dvakrat postavili straze, no Lando ich zneskodnil. Nakoniec dosli na miesto. Tu poslednykrat narazili na strazcu Rolanovej jaskyne. Aj jeho vylakala ta strelba von. 
„Stat! Co to robis, Lando?“ opytal sa, lebo ho hned spoznal. „Kam si sa vybral so zenami?“   Nikdy ho nemal rad a jeho podozrenie sa vyplnilo. 
„Pocuvaj, co sa deje! Je koniec a ty mas len jednu moznost zachranit sa, zmiznut! “krical na neho Lando.
	Ako na potvrdenie jeho slov, nedaleko od nich zaznel vybuch a ozval sa krik raneneho chlapa. 
„Zbytocne sa vyhovaras!“ vykrikol strazca, „uz davno som ta podozrieval!“ 
	Necakane na neho skocil vytahujuc noz, ktory mal za pasom. Obaja sa skotulali na zem. Dievcata vystrasene pozerali na nerovny zapas. Utocnik svojim nozom narabal sikovne. Lando sa udatne branil, ale aj tak schytaval rany. Rukou zrazu zavadil o skalu. Chytil ju pevne a z poslednych sil ho nim ovalil po hlave.
	Strazca to necakal a s prekvapenym vyrazom sa zosunul. Lando este stihol otocit jeho noz, na ktory sa napokon sam napichol. Po tomto zapase sa obaja prestali hybat.
	Alliena pribehla k Landovi a opatrne ho obratila na chrbat. Na rukach pocitila nieco teple a lepkave. Pozrela sa a v ziare ohna uvidela krv. Trasuc sa si utrela ruky do siat. Nechapavo sa zadivala na muza, ktory uz tazko dychal a divne chrapcal. Jeho pohlad sa na nej zastavil a ona vedela, ze umiera.
„To nesmies!“ volala nanho. Citila nad nim lutost a smutok. Nepoznala ho, ale vedela, ze jeho posledne rozhodnutie pomoct im, odhalilo v nom skryte dobro. 
„Teraz ste na to same,“ hovoril potichu a namahavo.“ To je moja pomsta... Rolanovy, ktory ma neustale zneuzival... na tie najhorsie ulohy...“ uskrnul sa, zachvel a znehybnel.
	Otrasena jeho smrtou, nebola schopna sa pohnut. Na ramene jej spocinula ruka. 
„Pod, schovame sa, ako to chcel. Urcite vedel, preco nas tam posiela,“ pocula priatelkin hlas.
„Dobre.“ 
	Spolocne vkrocili do tmaveho otvoru jaskyne. Prechadzali popod nizky strop, ktory sa po niekolkych krokoch pred nimi rozsiril do obrovskej podlhovastej miestnosti. Na stenach boli pozapichovane fakle a tie osvetlovali cely priestor. Oproti sa nachadzali dve chodby, ktore viedli dalej dovnutra. Nasli si uzke miesto medzi dvoma balvanmi, aby tam preckali tuto nekonecnu strasnu noc. Alliena sediac pocuvala zvuky boja, ktore sa ozyvali vonku. Este stale mala pred sebou obraz Landa, ako umiera. 
	Postavila sa. Ostatne dievcata driemali. Lyona sa na nu pozrela, ale ona jej naznacila, ze chce byt sama. Potrebovala si usporiadat svoje myslienky. Presla okolo tmavej diery, z ktorej zavanul chlad. Striaslo ju a radsej sa otocila naspat. Tu za chrbtom pocula funenie a dupot. Zdalo sa jej to povedome. Zodvihla vyssie faklu a snazila sa pozriet do tmy. Z otvoru sa na nu vyrutilo zviera. Zlakla sa a potkla o skalu. Tvrdo dopadla na chrbat a fakla jej vypadla z ruky. Zviera v okamihu stalo nad nou a chcelo ju nabrat na obrovske rohy. Dalej sa vsak ale nepohlo, lebo bolo priputane retazou. 
„Kado!“ Jej vykrik prebudil dievcata. Ked ju uvideli lezat pod obrovskym zvieratom, zacali panikarit.
„Prestante! Neublizi nam!“ zakricala a rychlo vstala. Opatrne mu zlozila retaz, aby ho vyslobodila. „Tentokrat nas bude ochranovat on. S nim budeme v bezpeci.“ Povedala to tak presvedcivo, ze sa upokojili. 
	Deril rozmiestnil svojich ludi okolo jaskyne. Potrebovali najprv oslobodit zajatcov, aby na utok bolo co najviac ludi. Kazdy stal na urcenom mieste a cakalo sa uz len na povel. Avsak vystrel, ktory zburcoval banditov, nechtiac sposobil Vadio. Podarilo sa mu nestastne zavadit zbranou o skalu trciacu nad zemou. Tym sa prezradili a museli tak urychlit utok. 
	Sikovne sa priplazili ku vchodu do jaskyne a cakali.
	Len co sa prvi banditi ukazali v jej otvore, zacali strielat. Ti boli nuteni sa rychlo stiahnut naspat. Niekolko lovcov ostalo strazit okolie a Deril s ostatnymi vosli dnu. Postupovali opatrne vpred. Z hlbky bolo pocut zahadnu strelbu. Na ich velky udiv oproti nim kracali strazci vzdavajuc sa im.
	Deril hned nepochopil, preco sa tak lahko vzdavaju. Hned za nimi sa objavilo niekolko zajatcov a ti im hovorili o maskovanom muzovi, ktory sa objavil vo vnutri bocnej chodby a likvidoval strazcov. Chlapi pokracovali dalej chodbou ktora sa klukatila a napokon sa delila na dalsie casti. Tam nasli sediet niekolko muzov so sputanymi nohami. Pri nich prave klacal neznamy muz s maskou a pomahal im z okov. Ked ich zbadal, vystrel sa.
„Kto si? Udivene sa opytal Deril.
„Teraz to nie je dolezite, radsej mi pomoz.“
	Zapraseni zajatci sa s ulavou divali na svojich zachrancov. Tu Derila chytil za ruku  sivovlasy muz. „Konecne sa nad nami niekto zlutoval. Ako sa vam len odvdacime?“ a slzy radosti mu zmacali spinavu tvar.
„Vase otroctvo sa skoncilo,“ povedal mu na to vludne. „Dost ste sa natrpeli, teraz ste slobodni a nam nic nedlhujete. Ja som si prisiel oslobodit sestru, ale som rad, ze mozem pomoct aj vam. Ak chcete, pridajte sa. Pomozeme si navzajom.“
„Plati!“ 
Otocil sa spat, no zahadny muz s maskou uz tam nebol.
	Deril so svojimi ludmi prehladavali postupne vsetky domy. Rozptylili sa do okolia, aby co najrychlejsie nasli dievcata. 
„Viem, kde su!“ krical Amur uz z dialky. Dozvedel sa to od jedneho strazcu, ktory ich videl. „Isli k jaskyni ktora je pri bralach.“
	Okamzite sa otocili a vyrazili urcenym smerom. Z butlaveho stromu sa nahle vynoril Rolan. Ked totiz uvidel tu prevahu muzov, ihned vedel, ze nema zmysel sa vystavovat zabitiu. Zbabelo sa schoval a cakal, ako to dopadne. Teraz vedel, co chcu a potichu sa za nimi zakradal, aby im to prekazil. No netusil, ze za nim sa schovaval Zan, ktory si tiez vypocul rozhovor. Len co ho oslobodili z jaskyne, rozhodol sa mu pomstit a najst Allienu. Tak sa stalo, ze za Rolanom kracal potichu ako jeho tien a cakal na svoju chvilu.
	Zajatci nakoniec dosiahli vitazstvo aj za cenu toho, ze mnohi boli zraneni. V tme im vela banditov uslo, ale ti co ostali, boli teraz sami zajatcami. Chlapi sa bez prekazky dostali na miesto. Prvy ich vycitil Kado, ktory ihned vstal a zacal vystrazne fucat. Dievcata sa schovali za balvan. Nemali potuchy, kto prichadza. Kado pudovo zautocil no nastastie bojovnici z osady ho spoznali.
„Neutocte! To je Kado! Nehybte sa a neublizi vam,“ kricali na Derilovych ludi, ktori ho chceli zabit.
	Dievcata rozpoznali hlasy a vyskocili.
„Narut, tu sme!“ zakricala radostne Lyona a rozbehla sa mu do narucia.
	Alliena konecne zbadala brata, ako sa k nej ponahla. Vysla mu v ustrety.
„Si v poriadku? Bal som sa o teba, sestricka! Si zranena?“ opytal sa vylakane, ked sa jej zahladel na saty spinave od krvi.
„Nastastie nie, to nie je moja krv.“ Stastne sa ku nemu pritisla.
„Aj teba rada vidim, Vadio,“ povedala, ked ho zbadala stat za bratom. „Kada sa nebojte, on nas teraz ochranuje.“ Podisla ku nemu blizsie a pohladila ho po nufaku.
„Preckame tu vsetci noc a rano vyrazime domov,“ povedal Deril nahlas a posadil sa k sestre. Bol rozhodnuty odteraz sa uz od nej ani nepohnut, pokial ju neprivedie v poriadku domov.   Kedze tam uz bolo vela ludi, Kado nervozne podupaval a tak ho Alliena odtiahla na bok, aby mal trochu pokoj. A prave v tej chvili ju niekto zo zadu zdrapil. Vykrikla.
„Nikto sa ani nepohne, lebo ju zabijem!“ zakrical a prilozil jej noz na krk.
	Chlapi v momente vyskocili zo zeme a vytiahli zbrane.
„Nech vas to ani nenapadne!“ povedal opat hlas, ktory patril Rolanovi. „Pochopil som, ze to dievca je pre vas vzacne a preto, ak ju chcete zivu, tak mi vratite mojich muzov a zarucite bezpecny odchod!“ 
	Vedel, ze bez chlapov by bol nikto. Jeho moc bola ohrozena a potreboval ich na dalsie nekale umysly do buducna.
	Spoza Rolanoveho chrbta sa ticho presuval tmavy tien chlapa. Bandita drzal Allienu tak blizko pri sebe, ze mu znemoznoval zakrocit bez toho, aby jej on neublizil.
„Zlozte zbrane a odstupte od nich!“ rozkazal.
	Deril s ostatnymi vahavo zlozili zbrane.
„Varujem ta, ak jej ublizis, nic ta predo mnou nezachrani?“ povedal mrazivo Deril.
„Ty!“ ukazal na Vadia. „Zviaz ich! Tam v kute mas povrazy!“
	Kado zadupal a zacal vyhrazne fucat. 
„Zenske!“ vykrikol surovo, „odvedte ho nazad do jeho diery! Nema co tu robit. Aj tak nechapem, preco vas este neudupal!“ 
„Ty si s tym pohni!“ povedal, ked videl, ako sa doktor kruti a snazi zdrziavat.
	Maskovany chlap vyuzil chvilu, ked Rolan prestal davat pozor. Vyskocil a sikovne mu vykrutil ruku s nozom. Rolan stratil rovnovahu a zapotacal sa. Ta mala chvilka stacila na to, aby odsotil Allienu ku bratovi, ktory ju sikovne zachytil. 
	Rolan sa zadival na utocnika s maskou a zacal sa mu posmievat:
„To musia zachranovat dievcata strasidla? Vari sa bojis ukazat, aby sa ti nesmiali, ak prehras? Toto ma byt odmena za to, ze som ta prichylil?“ 
	Chlap mu prikopol noz a povedal:
„Bojuj! Vyzyvam ta na suboj!“
	Rolan pomalym pohybom zodvihol noz, ale ihned nato zautocil. Chcel ho prekvapit rychlym utokom. Zahadny muz to ocakaval a uhol sa do strany. Obaja boli rovnako mocni, takze Deril na chvilu aj zapochyboval, kto vyhra. Sam bol pripraveny, ak by musel zakrocit. To, ze neznamy muz bojoval o zivot jeho sestry, ho udivilo. Na um mu prisla zvlastna myslienka.
	Alliena stala vedla brata a zacudovane sa divala na chlapa v maske. Nevedela preco, ale mala pocit, ze ho uz niekde videla. 
	Muzi mlcky bojovali. Obaja boli skuseni takze si nic nedarovali. Nakoniec muz v maske sikovne odskocil a Rolan spadol. Znovu mu vykopol noz z ruky, vrhol sa na neho a pritlacil ho k zemi.
	Drzal ho za krk a pomaly stlacal.
„Vzdavam sa!“ zacal chrapcat Rolan a snazil sa oslobodit z jeho mocneho zovretia.
	Maskovany chlap ale nebol v tej chvili este rozhodnuty, ci usetri jeho zivot. 
„Pusti ho!“ prikazal mu Deril. „Odvedieme ho so sebou do kralovstva a bude mat riadny sud.“
	Chlap sa narovnal, pozrel na Allienu, otocil a vysiel von. Deril zacal okamzite sputavat Rolana. Vtom sa mu ale zurivo vysmykol a vytiahol noz, ktory mal zastrceny za pasom.
„Takto to neskonci!“ krical ako blazon a rozohnal sa nozom na Allienu, ktora stala vedla neho. 
„Nie!!!“ skrikol zufalo znamy hlas.
„Zan!“
Zrazu stal pred nou ako stit.
„Nie!“ vykrikla ked pochopila, co chce urobit. 
	Bol to iba okamih a padol aj Rolan. Deril tam nechapavo nad nimi stal, ako ich sudca. Otocil sa a uvidel Vadia, ako sklana zbran. Jeho oci sa stretli s nim. Kyvol vdacne hlavou. To vsetko sa odohralo tak rychlo, ze ani ostatni, co tam boli, nepochopili hned, co sa vlastne stalo.
	Alliena pozrela na leziaceho Zana s nozom v hrudi. Umieral s usmevom na tvari. Vedel, ze ju tym zachranil. Klakla si ku nemu a chytila ho za ruku. Mala pocit, ze sa cely svet rozsypal a prepadol niekam do tmy v ktorom tam ona ostala sama. 
„Toto sa nemalo stat!“ zaplakala nestastne nad jeho hrdinskym cinom. 
	Sestry sa zrutili na kolena. Plakali nad jeho ubohym telom. Narut tam stal nad nimi aj s Lyonou a zatatymi pastami si zotieral slzy. Lyona ho objala a tisko plakala. 
	Ostatni pritomni odstupili, aby ich nechali samych z ucty k mrtvemu. Nakoniec Allienu nasilu zodvihol brat a odprevadzal prec. Neprotestovala. Vedela, ze toto je ich cas smutku. 
„Chcem byt sama,“ povedala zlomene bratovi a vysla von. 
Sadla si na zem a oprela o skalu. Divala sa do noci oziarenej ohnom. Tieto posledne dni jej dali zabrat. Ako dobre, ze ju uz brat nasiel. Moze odist a nikdy sa sem nevratit. 
	Skusi na vsetko zabudnut. Takto presvedcila seba samu, aj ked vedela, ze na neho nikdy nezabudne. Ostane v jej srdci ako zivy trn, jej zivota. Ktosi jej prikryl plecia kozusinou. Priatelka si k nej sadla a chytila ju za chladnu ruku. Obe sedeli mlcky dost dlho. Potom Lyona prehovorila:
„Je hrozne, co sa tu udialo. Zan nemal takto dopadnut. Nezasluzil si to. Bol to dobry clovek. Pacil sa ti, vsak?“
	Neodpovedala, len zamyslene sedela. Po dlhej chvili sa ozvala a v jej hlase bolo pocut potlacany smutok a bolest.
„Raz mi povedal, aby som nikdy nesmutila za tym, co uz bolo. Ze sa treba vzdy pozerat dopredu a nikdy nelutovat to, co sa uz stalo. A ci som ho mala rada? Mozno ano, sama to neviem...“
„Pod, vratime sa. Uz si tu bola dost dlho,“ povedala rozhodne a nasilu ju tahala dnu.
	Tela oboch muzov nebolo vidiet. Boli prikryte a polozene do jednej z chodieb. Rozhodli sa, ze rano ho pochovaju do hrobu. Mali pred sebou tazku cestu a nemohli si zobrat so sebou svojich mrtvych.
	Alliena si lahla bokom od ostatnych. Nemala chut sa s nikym rozpravat. Chcela zaspat a na nic uz nemysliet.
„Alliena,“ pocula Vadiov hlas pri hlave. „Tu mas,“ a do dlane jej vlozil cosi male a okruhle.
„Prehltni to, pomoze ti to zaspat a upokojit sa. Nemaj strach, ved vies, ze som tvoj priatel, ale aj lekar.
	Pockal, kym to prehltla a vratil sa ku chlapom. Ona po chvili zaspala tvrdym spankom.
	Este v ten isty osudny vecer sa Deril stretol s maskovanym chlapom. Odhalil pred nim svoju totoznost a vtedy sa prvykrat obaja rozpravali dlho osamote. Napokon vysvitlo, ze Deril spravne tusil, kto je. Od tejto chvile mu Deril odpustil aj unos. „Kolko podob ma vlastne Karoka? A ktora je jeho prava?“ premyslal potom dlho v duchu. 
	Vzal ho medzi priatelov s tym, ze uzavreli medzi sebou mier. Nie vsetci s tym suhlasili, ale museli sa podvolit prianiu Derila. 




​ 6. Kapitola – Navrat
	Sprievod ludi pomaly kracal lesom. Kto by sa lepsie pozrel, uvidel by roznorodu zmes. Vpredu isli oslobodeni zajatci. Za nimi isli lovci z osady a viedli banditov, ktori sa vzdali.
	Brat kracal vedla sestry ktora bola este trochu omamena z lieku, co jej dal Vadio. Ked rano vyslo slnko, zacali pochovavat svojich mrtvych. Urobili im dostojny pohreb a vydali sa na cestu domov. Na obed si urobili prestavku. Unavena Alliena si lahla do makkej travy a zavrela oci. Dlho takto ostala bez pohybu lezat. Stale sa jej v mysli vynaral Zan, ako pada mrtvy na zem. 
	Tu pocitila, ze sa na nu niekto diva. Otvorila oci a prve co zbadala bola znama tvar pirata Karoku.
„Co tu robis?!“ vykrikla vydesene. Ani vo sne by si nepomyslela, ze ho teraz uvidi. 
„Nekric! Chcem ti vsetko vysvetlit!“
„Deril!“ zavolala na brata ignorujuc Karoku. Brat si k nej sadol.
„Co tu robi?“ stale nemohla uverit, ze ho tu vidi.
	Karoka od nich odstupil a nechal ich samych.
„Zachranil mi zivot v lese a aj tebe v jaskyni. Takze momentalne ide s nami a ma moj slub, ze ho usetrim.“
	Pozerala na neho udivene. „Ved ma nasilu uniesol! Vsetkemu je na vine on!“
„Ano, ale teraz je tu a skus s nim nejako vychadzat.“
„Nic ti neslubujem,“ povedala uz miernejsie. 
	Nechal ju samu o tom vsetkom premyslat. Potom kyvol hlavou na Karoku, ktory sedel sam. 
„Objasnil som jej situaciu, aby nespravila nejaku hlupost.“
	Alliena kracala pri Kadovi, ktory isiel s nimi. Rozmyslala o slovach, co jej povedal brat. Tym, ze mu zachranil zivot a nakoniec aj jej, ako to brat prezradil, sa nanho uz divala trosku vludnejsie.
	Zacalo sa stmievat a tak zastavili. Chlapi urobili docasny tabor na zemi. Kedze ich bolo vela, nemali strach z divych zvierat. Dievcata s Kadom, ktory bol stale pri nich, si posadali okolo ohna. Chlapi zalozili aj druhy, na ktorom sa pripravovalo jedlo.
	Karoka sa potreboval porozpravat s Allienou. Mal vycitky svedomia a zacinal si z toho zufat, pretoze kolkokrat sa na nu zadival, vzdy pozrela inam. Nezazlieval jej to, lebo citil, ze sa na neho este hneva.
 „Takto to dalej uz nevydrzim,“ povedal si nakoniec a siel rovno ku nej. Tu mu ale cestu prehradil Vadio, ktory sa tam stale ponevieral.
„Kam si sa vybral?“ podozrievavo sa nanho dival.
„Uhni mi z cesty! To sa ta netyka.“
„Nedovolim ti to! Nechaj ju na pokoji!“ 
„Vadio!“ pristupil ku nemu Deril, ktory pocul ako sa do seba obaja pustili. Polozil mu ruku na plece. „Nechaj ho, oni sa naozaj potrebuju zmierit, lebo mame pred sebou este dlhu cestu.“
	Neochotne ustupil z cesty, ale zavrcal za nim:
„Skus jej nieco urobit a budes mat do cinenia so mnou.“
	Alliena sa ohrievala pri ohni a vsimla si Karoku, ako sa k nej blizil. Chcela sa na neho este stale hnevat. Vo svojom vnutri vsak vedela, ze sa jej to dari coraz menej. Preto sa tvarila, ze ho nevidi. No on podisiel blizko k nej a povedal:
„Musim sa s tebou porozpravat osamote.“ Stal tam a cakal, kym mu na to odpovie.
	Dievcata, ktore pri nej sedeli tiez stichli a s napatim cakali, co na to povie. Ona sa ho rozhodla ignorovat. Vedela, ze sa sprava smiesne, ale netusila, ako ma na to zareagovat. Vtedy sa ku nej naklonil a zdvihol ju do narucia.
„Chcem sa s tebou len porozpravat. Tak sa neplas!“ povedal, ked zacala protestovat proti takemuto zaobchadzaniu. Odkracal s nou za najblizsi strom a zlozil ju na zem.
„Co chces?“ opytala sa ho nervozne a odstupila od neho dalej.
	Ako tam stal, vyzeral opustene a nestastne. Zacal:
„Prepac, ze som ti ublizil. Tam na lodi, som bol arogantny a moja vola musela zvitazit. Az tu, v tomto nestastnom pralese, som pochopil, ako som sa k tebe zle zachoval. To preto, ze si moje srdce zamotala svojim odvaznym utekom a ja som nedokazal rozumne uvazovat. Odpust mi to.“ 
	Dopovedal a v jeho ociach bola tuzba po zmiereni. Po jeho slovach tam stala ako socha. Nikdy by neverila, ze sa dokaze tak pokorit kvoli nej. On, taky hrdy a pysny. Mlcala pretoze nevedela, co ma na to rychlo odpovedat.
	Pozrel jej priamo do oci a pomyslel si: „Keby si len tusila, co sa so mnou deje, tak by si mi odpustila.“ Otocil sa a vratil spat k ohnu.
	Ten jeho divoky pohlad ktory tu po sebe zanechal ju zarazil. V nom naozaj spoznala chlapa v maske, ktory jej vtedy v noci neublizil. To poznanie, ze ju chranil takymto sposobom ju sokovalo. Bol ako vichor ktory postrha vsetko co mu v ceste stoji. Divoky a nebezpecny. Bala sa, ze aj ju strhne so sebou do svojho viru vasni. Bol pravym opakom Zana. Otocila sa prudko za nim, ale on uz odchadzal. Napriek tomu ho nezavolala spat. Este nie, nebola pripravena mu uplne odpustit. Stala tam sama a premyslala. Jeho lutost bola ozajstna a tusila, ze sa viac k tomuto rozhovoru nevrati. Vratila sa k ohnu. Zeny sa na nu zvedavo divali a cakali, ze im nieco povie.
„Tak co?“ vyzvedali.
„To je osobne.“
„Ale, ved nebud taka.“
„Nechajte ju na pokoji!“ To sa uz do toho vlozila Lyona, ktora chapala, ako sa asi citi.
	Alliena sa otocila.
„Dakujem.“
„Nevsimaj si ich, su to este pochabe stvorenia,“ dodala s usmevom.
	Vystrela si dlane nad ohen. Cela sa chvela a bolo jej zima. Teplo ju pomaly upokojovalo. Deril im neskor priniesol jedlo. Spytavo sa pozrel na sestru, pretoze bol zvedavy, ako sa jej rozhovor s Karokom skoncil. Ona sa nanho iba usmiala a zacala jest vynikajucu pochutku, ktoru im chlapi ulovili. Pripomenulo jej to domov na Zemi. „Ako to uz bolo davno,“ spomenula si v duchu. Nakoniec si vsetci polihali. Deril nenechal nic na nahodu a prikazal, aby sa na strazi striedali.
	Noc presla pokojne a spev vtakov zobudil dievcata do jasneho rana. Odpocinuta Alliena sa citila vyborne. Jej mlade telo sa tesilo zivotu a vychutnavala si krasu, ktora ich tu obklopovala. Modre nebo sa na nich usmievalo a lakalo k slobode. Muzi uz boli na nohach, chystali vsetko na odchod. Deril sa motal okolo ohna, ale nakoniec prisiel ku sestre. Tusila, co od nej chce, ale nemienila mu to ulahcit. Trochu sa na neho hnevala, ze dovolil Karokovi, aby ju takto verejne odniesol prec. 
„Ako si sa vyspala?“ zacal opatrne.
„Nadherne.“
	Nervozne si preplietal prsty na rukach a zacal znovu.
„To som rad. A rozhovor? Ved vies, ten vcerajsi,“ vyhrklo nakoniec z neho.
„Dobre.“
„No tak, uz sa so mnou nehraj. Vies, ako to myslim.“ 
„Pod, povedala nakoniec a chytila brata za ruku. Prisli pomedzi stromy a ona mu povedala o com sa rozpravali. No to ako sa pokoril, nie. Bolo to prilis osobne a ona citila, ze to patrilo len jej. Derilo bol rad, ze nevrazivost je nateraz zazehnana. Aj ked na druhej strane tusil, ze ich Karoka bude musiet este dlho presviedcat o svojej uprimnosti.
„Velmi sa na mna hneva?“ spytal sa netrpezlivo Karoka, len co ho uvidel ako sa od nej vratil.
„Myslim si, ze to este chvilu potrva.“
Smutne sklonil hlavu ale do srdca sa mu zacala pomaly vlievat ticha nadej.
	Bol uz najvyssi cas ist dalej. Skupinka ludi sa pohla, aby konecne prisli domov. Kado veselo skakal okolo vsetkych. Zavse sa stratil v hustom poraste, ale potom ich vzdy nasiel. Kracali okolo mocariska, kde kvitli nadherne kvety. Mohutne cervene vtaky lovili vo vode ryby a pritom klepotali zobakmi. Kde-tu zbadali dive zvierata, ale tie sa im vyhli z dohladu, kedze robili dost velky hluk. Blizilo sa poludnie. Uz sa tesili, lebo osada bola blizko. Do vecera tam urcite pridu.
	Obloha sa vsak rychlo zatiahla a zacalo sa blyskat. Prerusili svoj pochod a poschovavali sa pod huste listie nizkych stromov, ktore rastli vsade naokolo. Hned na to sa spustil lejak a zadul silny vietor. Z minuty na minutu sa vietor zmenil na nicivu silu. Nakoniec museli rozviazat zajatcov, aby vobec mali sancu prezit. Ti to ihned vyuzili a stratili sa v hustych kvapkach dazda. Deril so svojimi muzmi sa schovali ku dievcatam, aby ich aspon trosku chranili.
„Alliena!“ krical jej pri uchu, aby to vobec pocula. „Neboj sa, to rychlo prejde!“
	Prikyvla, ze mu rozumie a este viac sa schulila. Odrazu sa Kado vyrutil vpred a pred ich ocami sa stratil v skalnej stene oproti. 
„To ma byt co?“ zakrical Vadio nechapavo.
	Karoka vyskocil a bezal za zvieratom. O malu chvilu bol naspat pri nich.
„Podte!“ krical, aby prehlusil vichor, ktory naberal na sile.
„Je tu jaskyna!“
	Stverali sa doslova stvornozky, aby len odolali prudkemu vetru. 
Ked sa napokon dostali do jaskyne, boli riadne vycerpani. Aspon ze boli na tuto chvilu dobre ochraneni pred prudkym lejakom, ktory uz vonku lamal stromy. 
„Chodte po dvojiciach a pohladajte nejake drevo, konare, nieco co by sme zapalili. Musime sa co najrychlejsie ususit.“ To uz nariadoval Vadio, pretoze vedel ake je zradne sa nachladit.
 Trvalo im hodnu chvilu, kym nieco nasli, lebo hlbsie v jaskyni bola tma a tak sa tazko orientovali. Ale oplatilo sa im to. Nasli dost polamanych suchych konarov, ktore tam zavial vietor.

	Ked plamene konecne pohltili tmu, hned sa vsetci citili lepsie. Potom este rozlozili jeden ohen pre dievcata, ktory bol trosku dalej. Zeny potrebovali mat sukromie, aby sa tiez mohli vyzliect a  ususit. Tesili sa, ze vdaka Kadovi nemusia byt vonku, kde zurila burka. Stacilo, ak tu vydrzia, kym to neprejde.

	Konecne sa slnko predralo cez cierne mraky a les opat ozil. Okolo bolo vsak este vela vody a blata, preto Deril odporucil ostat vnutri, kym slnko nevysusi mokru zem. Dohodli sa, ze dnes tu naposledy prenocuju. Aj tak by uz neprisli do osady za vidna. 
	Alliena sedela vonku pri vchode a ohrievala sa na slnku. Pozerala na muzov, ako usilovne zhanaju drevo na vecer. Bola sama, pretoze Lyona s niekolkymi dievcatmi nieco porabala vo vnutri a obe Zanove sestry s nou nedokazali vyjst.
	 Zazlievali jej, ze bola pricinou bratovej smrti. Zbytocne im Lyona vysvetlovala, ze to bolo jeho rozhodnutie ju zachranit.

	Zrazu zacitila, ako sa zem pod jej nohami slabo otriasla. Vyskocila a vykrikla na dievcata, co boli vo vnutri.
„Rychlo, bezte von!“ 
	Nasledne prisiel znova otras a ten bol uz silny. Premocena poda sa zacala nad otvorom jaskyne rychlo zosuvat. Zeny s krikom utekali pomedzi padajuce skaly. Lyonu otras hodil o stenu prave vo chvili, ked vychadzala von. Alliena nemala cas rozmyslat o nebezpecenstve. Vbehla medzi padajuce skaly a vystrcila ju v poslednej chvili von. Hned nato sa zatarasil kamenmi ich vychod. Odrazene skaly lietali vsade okolo. Zacitila tazke bremeno, ktore jej zasiahlo ruku. Chcela vykriknut, ale nevladala sa nadychnut. Zatmelo sa jej pred ocami a potom, ju objala tma.
	Z dialky bolo neustale pocut tupe dunenie. Stazka sa posadila a vdychla do seba studeny vzduch.
„Uz sa citis lepsie?“ opytal sa znamy hlas.
„Vadio?“
„Ano, tu som, pri tebe,“ dohovoril a postavil sa od ohna. Priblizil sa k nej a klakol si na zem. Zmeral jej pulz, a poopravil obvaz.
„Budes v poriadku. Ranu som ti vycistil. Teraz sa napi,“ pridrzal jej flasu pri ustach.  Necitila smad, ale ked si trocha odpila, hned jej bolo lepsie.
„Co ostatni?“ 
„Stihli to vdaka tebe, kym sa to tu uzavrelo. Ja som sa v tej chvili nachadzal vzadu pri Kadovi. Este som ta dokazal stiahnut v poslednej chvili viac dovnutra. Napriek tomu ta padajuce skaly poranili.“
„Aha,“  viac nevedela, co na to povedat. Pozrela sa na ruku. Cez biely obvaz jej presakovala krv. 
	Vadio udrziaval ohen, takze im nebola velka zima. Kado lezal vyvaleny pri nich a slastne sa ohrieval. V kute bola celkom slusna kopka dreva, ktoru  predtym stihli pripravit.
„Teraz sa neda nic robit,“ povedal, ked si vsimol, ako sa zahladela na miesto, kde bol vychod z jaskyne. „Musime len cakat, kym sa neprekopu zvonku. Skusal som trochu hybat balvanmi zvnutra, ale zbytocne.“
„Co vzduch? Budeme ho mat dost?“ obavala sa.
„Ano, voda, ktora tu tecie, odteka uzkou strbinou prec. Odtialto k nam prudi aj vzduch.“
	Postavila sa. Trochu sa jej este tocila hlava a lava ruka ju palila. 
	Nastastie, Vadio mal svoj lekarsky vak so sebou. Presla zopar krokov a sadla si ku Kadovi.
	Potom sa zadivala na plavovlaseho Vadia, ktory tam postaval a nevedel, co ma robit. V takejto situacii sa ocitol prvykrat. Bol sam s Allienou, ale uplne inak, ako o tom snival. Nakoniec si k nej prisadol. Usmiala sa smutne a opytala sa:
„Ako si sa dostal ku Derilovi na lod? Porozpravaj mi o tom. Aspon nam prejde cas.“
„Ako?“ zarazil sa, „to nie je dlhy pribeh.“ Prilozil dalsie konariky na ohen a zacal:
„S Derilom sa pozname uz od skoly. Vzdy sme boli dobri priatelia. Vsade, kde sa dalo, sme chodievali spolu. Potom kazdy z nas isiel za svojim snom. On sa dostal na bojove vesmirne lode a ja som isiel dalej studovat. Stal som sa lekarom. Raz ma zavolali ku ranenemu kapitanovi na vesmirnu lod. A koho som tam nenasiel? Na lozku lezal Deril. Po rokoch sme sa znovu stretli. Uzdravil som ho a on mi ponukol miesto hlavneho lekara. Odvtedy sme zasa spolu.“
	Alliena sa zavrtela na zemi a pozrela mu rovno do oci.
„Mas nejaku priatelku?“ zvedavo sa spytala.
	Vadio sa zachvel. Jeho oci dostali bolestny vyraz. 
„Mal som davno snubenicu, ale tragicky zahynula. Odvtedy som sam a uz som ani nedufal, ze sa znovu zamilujem...“
Pozrel na nu a vasnivo ju chytil za ruky. Okamzite pochopila jeho pohlad a ihned olutovala, ze bola taka zvedava. Vyplasene si vytiahla dlane z jeho ruk a postavila sa. Vobec netusila, ze vzbudila u neho taketo city. 
„Nemusis sa bat,“ vstal aj on. „Nechcel som ti to takto prezradit, ale tvoje vyzvedanie sa na moju minulost, sposobilo, ze som sa ti tak otvoril. Teraz je to uz jedno. Aspon vies, co k tebe citim a nehanbim sa za to. No tak, prosim ta, posad sa spat.“
	Chytil ju za plecia a prinutil sadnut si. Svoj plast jej prehodil cez plecia, aby sa zohriala a isiel nabrat vodu do flias.
	Sedela ticho a skoro ani nedychala. Tusila, ze mu bude musiet odpovedat. Pomyslela si: „Muzi su naozaj cudne tvory. Preco sa len nemozu priatelit bez toho, aby neziadali viac?“
„Hnevas sa na mna?“ opytal sa, ked prisiel spat. Videl, ze sa od ich rozhovoru este ani nepohla. Nechcel ist na nu zhurta, ale potreboval vediet, ci ma u nej nejaku nadej.
„Nie,“ odpovedala, „len si ma tym zaskocil. Nevedela som. Potrebujem na to vsetko cas.“
„Dokazala by si ma milovat?“ opytal sa jej priamo a nedal jej viac na vyber.
„Citim k tebe uctu. Vies byt dobrym a obetavym priatelom a velmi si ta vazim. Prepac, je mi to luto.“ Tieto posledne slova povedala a hlas sa jej zlomil. 
„Odpust mi, nechcel som ta rozplakat,“ zasepkal. „Aky som ja ale arogantny!“ hneval sa sam na seba. Sadol si bokom od nej a sklonil hlavu. Takto tam presedel hodnu chvilu. Uz vsetko olutoval. Prilis na nu tlacil a tu ma vysledok. Vtom pocitil jemny dotyk ruk.
	Otvoril oci, Alliena pred nim klacala a dvihala mu hlavu.
„Nikto za to nemoze, je to mimo nas. Tak sa uz preto netrap. Pod sa ohriat.“
	Obaja tam potom sedeli ticho a zamyslene, ponoreni do svojich smutnych myslienok. 
	Zatial z druhej strany sa muzi snazili odpratat balvany a haldy hliny, ktore zatarasili vchod. Islo to velmi tazko a pomaly. Dievcata tiez pomahali, ale tam bolo treba mocne ruky. 
	Ihned po zasypani otvoru zistili, ze Alliena chyba.
„Alliena! Sestricka!“ krical Deril, no spoza hromady skal sa nik neozyval.
	Karoka sa ihned vrhol na skaly. Srdce mu splasene bilo a nic ine nevnimal. Tahal ich ako blazon, az mu Deril prikazal, aby prestal.
„Upokoj sa! Ani Vadia som tu nevidel. Aj on tam musel uviaznut. Takze, ak by bolo treba, tak jej urcite pomoze.“
	Kedze osada uz nebola daleko, vyslal Deril dvoch lovcov, aby priviedli pomoc a nejake naradie. Oni sa zatial snazili uvolnovat aj nadalej vchod. Den sa schyloval ku koncu a kedze aj oni potrebovali ostat v bezpeci, kym pride tma, urobili siroku ohradu okolo zavaleneho otvoru. Cas im siel velmi pomaly kym dorazili posily z osady. Priniesli lana, naradie, krompace. S tymto vsetkym si boli isti, ze ich vyslobodia. Znova sa pustili do prace.
	Karoka sa divoko prebijal dnu. Hnala ho obava o Allienu. Radsej by bol sam tam niekde zahrabany, keby jej to pomohlo. Stale sa obvinoval.
„Toto sa nemalo stat, je to moja vina. Mal som na nu davat lepsi pozor a byt neustale pri nej. Ak sa jej nieco stalo, tak uz nemam chut zit dalej.“ 
	Teraz v tejto nebezpecnej situacii pochopil, ako ju naozaj miluje a toto poznanie ho ohromilo. Otvoril sa mu iny svet, do ktoreho doteraz nepatril. V hlave zahanal aj dalsiu myslienku. Cudny a neznamy pocit ho prenasledoval pri predstave, ze je pri nej Vadio. Presviedcal seba sameho, ze je to dobre, aspon jej pomoze. No cervik pochybnosti v nom stale vrtal.
„Spomal, takymto tempom o chvilku odpadnes!“ zakrical Deril, ked videl, ze sa nemieni zastavit. „Pomoz mi radsej tu s tym velkym balvanom,“ ukazal na skalu, ktora lezala priecne cez otvor.
	Spolocne obkrutili lano okolo kamena a pomocou ostatnych ho pohli nabok, kde sa s velkym rachotom zrutil dole. Takto uvolnovali aj ostatne. Zazali ohne dookola, aby bolo dobre vidiet na otvor. Niektori z lovcov sa vybrali na lov, aby mali co jest a doplnit si tak sily. Potom si urobili kratku prestavku. Vsetci mlcali. Ich obavy boli rovnake. Co uvidia, az sa dostanu dnu?
	Zem ale odrazu znova zadunela a otrasy sposobili padanie dalsich skal. Chlapi, ktori boli blizko jaskyne s vykrikmi odskakovali z cesty padajucim skalam.
„Bezte rychlo prec!“ krical Deril a pomahal chlapom, ktorych skoro zasypalo.
	Bol to hotovy chaos. Zeny kricali od strachu a ostatni si navzajom prekazali. Otrasy nahle utichli. Vsade bolo odrazu mlkvo, len zosuvajuca sa hlina ticho suchotala.
	Naokolo zavladla tma, pretoze aj ohne im zhasli. 
„Zapalte ohen,“ rozkazal Deril a priblizil sa k jaskyni s faklou, aby si ju osvetlil. Zival tam tmavy otvor, ktory sa uvolnil pri otrase. Opatrne vkrocil dovnutra, aby sa nedotkol vycnievajucich balvanov. Mal pocit, ze keby sa o ne obtrel, znovu by sa zrutili.
„Alliena!“ skrikol, ked bol uz dnu. Ozvena jeho hlasu sa odrazila od stien. Tu mu ktosi stuchol do chrbta. Otocil sa a videl, ako sa dnu za nim pchal uz netrpezlivy Karoka.

	Nasli ich sediet pri doharajucom ohni. Opierali sa o seba prikryti teplym plastom. Len co ich Alliena zbadala, vyskocila v ustrety.
„Ach, bracek! Myslela som si, ze je koniec. Vsetko sa tu triaslo,“ povedala potichu a cela sa zachvela, ked si pomyslela na tu hrozu.
„Upokoj sa, uz sme tu pri tebe.“
„Si ranena?“ opytal sa, ked si vsimol, ze ma obviazanu ruku.
„Ano, ale Vadio ma osetril.“
„Teraz podme rychlo von, kym si to jaskyna nerozmysli a nepochova nas tu,“ suril vsetkych Deril.
	Alliena opatrne kracala za bratom von. Za nimi isiel Karoka, ktory sa, nevedno preco, chmuril na doktora. Vadio spolu s Kadom isli posledni. Konecne boli vonku. 
	Len s Kadom bol problem. Bol sirsi nez otvor, ktory sa vytvoril po otrase. Chlapi ho museli opatrne rozsirovat. Alliena stala blizko pri zvieratu a upokojovala ho.
„No tak, neplas sa, o chvilku budes aj ty vonku,“ hladila ho po nufaku, ktory mal prestrceny cez otvor. Po hodnej chvili bol konecne aj on na slobode. Vitazne zadupal, zajacal a stratil sa v hustom poraste.
„Kam to ides?“ kricala za nim prekvapene.
	Karoka sa, nevedno preco, nahle rozosmial. Srdce mu spievalo od stastia. Podotkol:
„Neboj, on sa ti vrati. Musi sa upokojit. Ved je to len zviera.“
	Tej noci sa nikto neodvazil zaspat. Cakali, kym sa rozvidni, aby mohli vyrazit domov.
	Usvit ich nasiel v spolocnej debate. Kado sa zatial neukazal a tak uz na neho necakali. Vadio sa priblizil k Alliene.
„Pod so mnou na bok, aby som ti mohol previazat ranu pred odchodom.“
	Bola hlboka, ale cista. Vycistil ju este raz specialnym roztokom a znovu zaviazal. Alliena pri tom ani nemukla. Bolelo ju to, ale zatala zuby. Ved predsa tiez dokaze nieco vydrzat. Jemne sa jej dotkol. Dvihla oci a on sa na nu usmial.
„Tak co? Ostaneme priatelmi?“
	Pochopila.
„Vzdy sme nimi boli a nic sa na tom nezmenilo,“ vratila mu laskavy usmev.
	Z dialky sa na to dival Karoka, ktory prave uhasal ohen. V momente sa mu srdce menilo na kamen. Pockal si na neho a zatiahol do hustiny. Vytiahol noz a doktora pritisol k mohutnemu stromu.
„Drz sa od nej dalej,“ vyhrazne poznamenal.
„Ale, ale, niekto tu ziarli,“ Vadio sa zacal smiat, ale Karoka ho este viac pritlacil.
„Zneuzivas to, ze je ranena!“
„Nepytam sa na tvoje dovolenie, je mojou pacientkou.“ 
„Kde ste, chlapi?“ poculi Derilov hlas, ktory ich hladal. Nasiel ich v nezvycajnej polohe. „Zblaznili ste sa? Okamzite s tym prestante!“
„Iba sme trenovali. Ukazoval som doktorovi nejake triky s nozom,“ odpovedal Karoka, otocil sa a odisiel.
„Vadio, vysvetli mi to!“ 
„Ved si to pocul. Trenovali sme. Neboj sa, vsetko je v najlepsom poriadku,“ dodal, aj ked videl, ze mu to neveri. 
	Spoza stromov sa vynorila osada. Ti, co vladali, sa rozbehli s vykrikom, aby na seba upozornili. Ostatni kracali za nimi. Ale uz aj strazcovia ich zbadali a otvorili siroku branu dokoran.
	Lyona sa otocila k Alliene s otazkou v ociach.
 „Len bez! Privitaj sa s rodinou. My sa neponahlame.“
	Kracali posledni. Deril sa nahle zacal sa upravovat.
„Si v poriadku?“ opytala sa ho zacudovane.
„Vsetko je v poriadku,“ povedal Vadio. „Neboj sa, nedostal upal. Poriadne sa pozri k brane,“ ukazal rukou na postavu, ktora z nej vysla a rozbehla sa.
„Merion!“ vykrikla, ked spoznala svoju priatelku.
„Alliena!“ kricala na nu Merion.
	Obe dievcata sa s placom objali a sadli do travy. Mali si toho tolko, co povedat, az nevedeli, kde zacat. Merion sa stastne usmiala aj na Derila. Srdce jej busilo a rychlo sa snazila zakryt rozpaky. Deril si k nim prisadol.
	Ostatni zo skupiny pokracovali dalej. 
	Vosli do ohrady. Vsade okolo nich bolo rusno. Rodiny si vitali svojich blizkych. Vtedy uvideli Daranu ako na nich mava.
„Podte ku mne chlapci. Potrebujete sa najest a osviezit. A zvysok je kde? 
Aj Merion mi vybehla von ako splasena.“
„Nebojte sa,“ poznamenal Vadio. „Su hned za ohradou.“ 
	Darana pokyvala hlavou, ze rozumie a viedla svojich hosti do pribytku. Polozila im na stol jedlo a nechala osamote. Vratila sa dolu, kde nasla vsetkych troch pohromade sediet a veselo sa bavit.
„Och, Darana! Rada ta znovu vidim!“ vykrikla Alliena a radostne ju objala. Spolocne vosli do osady dnu. Tu uz na nich cakal nacelnik Buren.
„Sme vam vdacni, ze ste pomohli oslobodit nasich ludi. Pocul som, ze ste boli velmi odvazni a statocni. Aj ked je smutne, ze niektori nasi pritom zahynuli. Ale taky je zivot.“ 

7. Kapitola – Odpustenie
	Preslo desat dni po ich prichode, ked nacelnik rozhodol, ze povinny smutok konci a usporiada sa slavnost na pocest a stastny navrat ostatnych. V ten vecer sa dievcata znovu presunuli k Lyone, aby sa vyparadili. Stare zeny pri ohni chystali slavnostne jedlo a mladi zasa stali pohromade a tesili sa na tanec. Lyona nervozne postavala v izbicke pri okne, potom sa nahla k Alliene a posepkala jej:
„Na chvilu sa vytratim. Vidim Naruta.“ S tajomnym usmevom zmizla prec.
Merion sa na Allienu pozrela.
„Oni sa lubia,“ riekla jej. „Boli dlho od seba odluceni, tak to musia teraz dohnat.“
„Rozumiem,“ povedala a nenapadne sa pozrela na miesto, kde stal Deril. On akoby vycitil ten pohlad, otocil sa a zamaval jej. Alliena to spozorovala.
„Moj brat je v poslednej dobe nejaky vesely, nevies preco?“
 „Ja?“ zacervenala sa Merion.
	Alliena sa zacala smiat.
„Vy dvaja ste proste skveli. Tvarite sa, ze sa nic nedeje, ale pri tom na vas uz z dialky vidiet, ze sa mate radi.“ Pozrela sa na nu vazne. „Lubis ho?“
	Merion sa este viac zacervenala, ale hrdo jej odpovedala:
„Ano, lubim ho uz dlho, ale on sa este nevyjadril.“
	 Alliena jej posepkala:
„Myslim, ze aj on ta lubi, daj mu cas.“
	Merion rozpacito pokyvala hlavou.
„Co Karoka, uz si mu odpustila?“ rychlo zmenila temu. „Odkedy je pri nas, je z neho iny clovek. Zmenil sa.“
„Ja neviem, je to velmi zlozite.“
„No tak, aspon mu prepac to, ako sa spraval na lodi. Uz to aspon stokrat vynahradil. Ved aj tvoj brat mu odpustil. A ty mas predsa slachetne srdce.“
	Ona nato len neurcito pokyvala hlavou. Vzdy, ked si spomenula na neho, cela znervoznela. Doteraz sa jej myslienky na Karoku darilo celkom potlacat. 
	Zabava sa rozbehla a vsetci sa dobre bavili, kym na rad neprisiel tanec. Tu Alliena zbledla a povedala Merion:
„Musim odist. Necitim sa dobre.“
	Otocila sa a odkracala rychlo prec. Toto vsetko jej bolestne pripomenulo Zana. Chvilu sa prechadzala popri brane, aby sa upokojila.
	Napokon si sadla na obrovsky pen a z dialky sa divala na oslavu. Tu zbadala Lyonu, ako sa rozprava s Merion. Obe sa po chvili priblizili k nej a posadali si kazda z jednej strany. 
„Vieme, ako sa citis,“ povedala Lyona, „on je uz mrtvy a ty musis nanho zabudnut. Zan by si urcite prial, aby si bola stastna.“
„Ak chces, vratime sa spolocne do domca na strome,“ povedala Merion. „Lyona mi vsetko vysvetlila a ja ti rozumiem.“
„Nie, dievcata, nemusite to robit kvoli mne. Mate pravdu, musim ist dalej.“ 
	Spolocne sa vratili a Alliena zbadala Karoku, ako sa na nu diva a prediera k nej.
„Co teraz?“ opytala sa nervozne priateliek. Dievcata sa nad jej rozpakmi zasmiali.
„Chod!“ povedala prosto Lyona. 
	To uz pri nej stal Karoka. Kedze bola ticho, riekol:
„Dovolis? Rad by som si s tebou zatancoval.“
	Necakal ani na odpoved a chytil ju za ruku aby ju odviedol. Dlanami jemne objal jej stihly driek, aby mohli spolocne tancovat. Hladel na nu zblizka, az sa jej zakrutila hlava. Jeho vasnivy pohlad palil a hovoril za vsetko, aj ked mlcal. Zatvorila oci. Karoka si ju privinul blizsie k hrudi a ona vedela, ze sa od tejto chvili vsetko zmeni. Srdce jej nasepkavalo to, comu sa doteraz vyhybala. Hudba uz davno doznela a ona sa az vtedy spamatala. Zacervenala sa a odtiahla sa od neho.
„Odprevad ma, prosim,“ povedala tisko. 
	Vratili sa k priatelom. Uklonil sa este a odisiel. Pozerala za nim, akoby mu chcela nieco povedat.
„Ty naozaj ku nemu nic necitis?“ podozrievavo sa na nu pozrela Merion.
„Uz mlc! Bol to len tanec. Nic viac.“ 
„Lenze to tak nevyzeralo,“ poznamenala znovu Merion. Ked vsak videla, aka je zadumana, radsej zmlkla. Nechcela ju dalej trapit.
	Tejto noci uz viac netancovala. Bola rozrusena a chcela byt sama. Vratila sa do domceka kde sa chvilu motkala po izbe a nakoniec si lahla. Zatvorila oci a snivala. V mysli sa opat vznasala s Karokom. „Azda je toto laska?“ rozmyslala v duchu. Ved, ked bola so Zanom, bola stastna, ale inak.
„Vari ma Merion pravdu? Nie, ju len tak lahko nedostane.“ Burila sa v dusi a chcela sa strasne zlostit na Karoku. Ale uz jej to nepomahalo.
„Musim sa z toho vyspat,“ povedala si nakoniec. No akokolvek sa snazila, nemohla prestat na to mysliet.
	Merion aj Darana boli stale vonku. Darana sa vzdialila od zien a hladala Karoku. Vsimla si, ze po odchode Allieny sa aj on kamsi vytratil. Nakoniec ho nasla sediet na zemi pri brane. Hlavu mal zaborenu v dlaniach a nehybal sa.
„Prepac, chlapce, ze ta rusim. Citim, ze by si nemal byt teraz sam. Ak dovolis, posedim si tu s tebou.“
	Prekvapene zdvihol hlavu a pozrel na nu. Nechapal, preco mu to hovori.
„Dnes, ked si tancoval s Allienou, som pochopila tvoje trapenie. To, co tam z vas dvoch vyzarovalo, citili vsetci. Napriek tomu ty tu sedis a tvaris sa nestastne.“
„Milujem ju, ani neviem ako sa to stalo, ale je to tak. Potlacal som dlho svoje city, chcel som sa len pomstit Derilovi a sam som padol do osidiel lasky. Je to vsak zbytocne. Ona sa brani mojej laske,“ smutne si vzdychol.
„Nevzdavaj to! Je to vynimocne dievca. Divala som sa dnes na nebo a ziadala znamenie,“ pokracovala dalej. „A dve hviezdy padli k zemi. Ste si osudom predurceni. Avsak konecne rozhodnutie ostava len vo vasich rukach.“
„Si laskava, preco sa o nas staras? Ved nas ani nepoznas.“
„Neviem ti to vysvetlit. Citim, ze vase stastie ma urobi tiez stastnou.“
	Jej slova mu pohladili smutnu dusu a vratili odvahu dalej bojovat.
„Chod si pospat,“ pokracovala, „zajtra sa zrodi novy den plny nadeje.“ Otocila sa a odkracala prec. 
	Deril sa tu rozhodol stravit este niekolko dni, aby si odpocinuli, kym sa pohnu dalej. Po tyzdni od oslavy boli Deril s Amurom a Karokom v lese na love nebezpecneho dravca. Ten im tu uz dlhsie sarapatil a zabijal dobytok. Nacelnik ich poziadal o pomoc, pretoze ludia sa uz bali vychadzat von za ohradu. Karoka, ktory od oslavy nemal moznost porozpravat sa s Allienou, to len privital. Spolu s lovcami kracali hustym lesom a hladali stopy. Den plynul, nenasli vsak nic a preto rozhodli, ze vykopu jamu a tak ho chytia do pasce. Prekryli otvor listim a konarmi a nakoniec na nu nahadzali hlinu.
	Teraz uz mohli len cakat. Vedeli, ze pride, len to chcelo cas. Deril sedel s Karokom schovany vo vysokej trave, ktora rastla popri ohrade.
Dlho a otvorene sa rozpravali. Obaja zistili, ze okrem ineho, maju aj vela spolocneho. Ich povahy boli rovnake. Deril by nikdy nebol povedal, ze jedneho dna sa budu rozpravat ako keby nebolo medzi nimi ziadne nepriatelstvo. 
„Alliena ti nechce odpustit, vsak?“    
	Karoka stichol, lebo nevedel ako to mysli.
 „Ked ona je tak strasne tvrdohlava,“ nakoniec poznamenal. 
„To mas pravdu.“    
	Obaja sa po tomto rozhovore ponorili do vlastnych myslienok. 
	Deril zavrel oci a pred nim sa mu vynorila Merion. Vosla mu do hlavy aj do srdca. Ano, teraz to uz vedel naisto, lubi ju a musi sa s nou vazne porozpravat. Stastne sa usmial pri tej spomienke.
	Spoza ohrady sa ozval strasny rev zvierata. Nakoniec im dravec padol do prichystanej pasce. Vyskocili z ukrytu, aby ho rychlo usmrtili. Bol to on, obavany pruzkovany samec s obrovskymi pazurmi, ktory sa zurivo snazil vyskriabat von z jamy. Siroke a obrovske tlapy zurivo driapali po okrajoch, akoby sa chcel zachytit a skocit. Karoka sa priblizil blizko k okraju, aby ho dorazil.
Tu zviera necakane nadskocilo a zadraplo sa mu s pazurmi do nohy. Zaknisal sa a bol by spadol dnu, keby ho Deril v poslednej chvili nezachytil za rukav. Okamzite ho tahal prec od nebezpecneho okraja. Kedze mu noha silno krvacala, rychlo ju obviazal svojou koselou a s chlapmi ho odniesli ku liecitelke Darane. 
„Zavolajte Vadia!“ volal Deril, na lovca ked prechadzal branou. 
	Opatrne ho polozili na lozko. Darana pristupila ku Karokovi. Lava noha mu skaredo krvacala pod kolenom. V tej istej chvili dobehol aj doktor so svojim lekarskym vakom.
„Nic mi nie je,“ branil sa Karoka, ked zbadal vystrasenu Allienu. V jej ociach prvykrat uvidel obavu o jeho zivot a to mu v tej chvili pripadalo ako zazrak.
	Zlakla sa, ked ho uvidela takto od krvi. Srdce sa jej silno rozbuchalo a nedokazala sa tvarit, ze je jej vsetko jedno. Klakla si ku nemu a chytila mu ruky, ktorymi sa branil osetreniu.
„Nehyb sa, nebud ako maly chlapec. Musia ta predsa osetrit,“ povedala a pozrela mu do oci. To vsetko sa udialo tak rychlo, az ju to zmiatlo. 
	Neodolal jej pohladu a uz ani nemukol, ked mu doktor ranu cistil a zasival. 
„Darana, prosim ta, obviaz mu nohu este svojimi bylinkami. Takto sa mu skor zahoji,“ poziadal ju Vadio, ked koncil.
	Starena sa nad nim sklonila. Potom sa prudko zarazila a civela na Karoku. Po chvili, s trasucimi sa prstami, mu ranu jemne ovila. Nato vstala a vysla von ako namesacna. Ostatni uz opustili domcek a vnutri ostali len Deril s Merion, ktori sa potichu rozpravali. Alliena vysla pohladat Daranu. Stala vzadu pri ohrade a strasne plakala.
„Co sa ti stalo? Citis sa zle?“ triasla nou cela sokovana z jej spravania, „zavolam Vadia!“
„Pockaj, nebud splasena!“ povedala po chvili, ked sa upokojila. „Prave naopak, asi sa stal zazrak. Pamatas, ako si sa vyzvedala, odkial som sem prisla? Tak teraz nastal cas, aby som ti to povedala.
Ked som bola mlada, musela som ujst z domu. Chceli ma vydat proti mojej voli za muza, ktoreho som nelubila. Vtom case som uz bola zamilovana do ineho, ktory patril do vzneseneho rodu. Ale on ma len vyuzival a po case opustil. Nasiel si inu, hlavne bohatsiu a ja som pre to velmi trpela. Co bolo este horsie, cakala som jeho dieta. Nevedela som, co mam robit, kam ist.
	Bola som zufala a chcela som zomriet. 
Tak jedneho dna, ked sa zotmelo, som sa vybrala k rieke a skocila do objatia studenych vln zabudnutia. No neznamy muz, ktory lovil nedaleko ryby v okamihu skocil za mnou a zachranil ma.
	Zlutoval sa nado mnou, nad nestastnou stvorou, a poskytol mi utocisko, pretoze domov som sa uz vratit nemohla. Bol osamely a sam zil na svojom zamku s niekolkymi sluhami.
	Tam som aj porodila nadherneho chlapceka. Dala som mu meno Daro. Zili sme tam sest rokov vsetci spolu. Bola som celkom stastna a moj zachranca ma velmi miloval. V nom som spoznala nesebecku lasku. Poziadal ma o ruku a ja som suhlasila. Boli sme dokonala rodina, kym sa nestala tragedia. Do zamku sa vlamala banda zlodejov. Vyrabovali co len mohli. Moj muz nas ochranoval, ale oni ho smrtelne zranili. Ostatnych poviazali a hodili nas do pivnice. Kym sme sa vyslobodili, uz ich nebolo. Vtedy sme zistili, ze aj moj syn zmizol. Pochovala som muza a vsetci sme potom zacali hladali maleho Dara. Nemohla som tam bez neho viac zit. Odisla som dufajuc, ze ho niekde najdem. Tulala som sa po krajinach, ale chlapca som uz nikdy nenasla. Osud ma potom doviedol az do tejto osady a tak som tu uz ostala.“
„To je hrozne, co si si musela vytrpiet!“ zvolala Alliena zdrvena smutkom, ktory z nej vyzaroval.
„Vies,“ pokracovala „ked bol Daro este malicky, popalil si nohu od horiaceho krbu. Ostala mu na nej pod kolenom velka jazva v tvare hviezdy. A teraz som ju uvidela.“ Znova zaplakala, ale uz od stastia. 
„Karoka…?“ Vzdychla si dievcina s uzasom.
„Zda sa, ze je to on.“ Odvetila jej starena a utrela si slzy.
Po tomto rozhovore im trvalo este dlho, kym sa obe z toho spamatali.
	Celu noc sa spolocne starali o Karoku. Zo zranenia dostal vysoku horucku a museli mu davat studene obklady. Merion tiez chcela pomoct, ale oni odmietli. Nadranom, ked Darana vycerpanim zaspala, Alliena si prisunula svoje lozko vedla neho, aby mu bola nablizku, keby opat bluznil. Nakoniec aj ju premohol spanok. Nevedela ako dlho spala, ked sa prebudila na zvlastny dotyk. Pomaly otvorila oci a nad nou sa sklanal Karoka. Bol tak blizko, ze sa nemala kam pohnut. 
„Milujem ta,“ sepkal. „Preco ma tak trapis?“
	Teraz uz nemala kam ujst. Bola v jeho zajati. 
Uz sa viac nedokazala ubranit jeho laske. Jej oci ju jednoducho prezradili.
	Pomaly sklonil hlavu a pritisol svoje pery na jej. Spojili sa svojimi dusami a prepadli sa na maly okamih, do ineho sveta. Cas a priestor sa rozplynul. Ostali uz len oni.
„Milujem ta,“ znovu jej povedal. „A ty?“
„Ano,“ tisko vydychla,“ a srdce jej od stastia spievalo.
	Zaculi sramot a tak sa od seba odtiahli. To Darana prave vstala a divala sa na nich s usmevom a laskou v ociach. Podotkla:
„Som rada, ze ti je uz lepsie. Hadam si z toho najhorsieho vonku,“ chytila mu celo. „Horucka je prec. Aj noha sa ti skoro zahoji. Len to neprehanaj a pokojne lez. 
Prichystame ranajky, aby sme sa vsetci posilnili. Bola to pre nas dlha noc, ale caka nas krasny den.“ 
	Zeny sa pustili do varenia. Karoka lezal na chrbte a neveril, ze sa to stalo. „Ona ma lubi,“ sepkal si ticho neustale dookola. Nahle sa na chvilu zamracil. „Co ked len preto, ze som vazne zraneny, aby mi dala nadej? Ale nie, co si to namyslam. Ten pohlad neklamal. V jej ociach som cital lasku. A ten bozk...“ Jeho srdce sa zastavilo a on dychal spolu s nou. 
	Alliena roztrzito pomahala Darane. Bola este stale omamena jeho necakanym bozkom. Nakoniec sa porezala a Darana ju poslala von na vzduch. Slnko prave vychadzalo a ten usvit bol nadherny. Citila sa lahka a mala pocit, ze keby chcela, tak dokaze aj lietat. Vzduch bol sviezi a kvety vonali. Sedela tam s hlavou opretou o konar a stastne sa usmievala. Nepokoj a napatie, ktore ju tak dlho prenasledovalo zmizlo a vsetko bolo jasne. 	Po hodine Merion zavolala Allienu. Karoka uz sedel pri stole napriek tomu, ze mu Darana zakazala vstat. Ved je predsa chlap a neostane v posteli.
	Vsetci sa pustili s chutou do jedla. Karoka z Allieny pritom nespustal oci po cely cas a tak necudo, ze mu zabehlo. Zacal kaslat a potom sa nahle rozosmial. Nemohol si pomoct. Alliena sa k nemu pridala. Merion zarazene pozerala na nich a vobec tomu nerozumela. A Darana? Len sa usmievala. Iba ona vedela, ze si boli davno predurceni. Vtom ktosi zaklopal a dovnutra vosiel doktor spolu s Derilom.
„No, tu sa nam niekto dobre vyspal,“ poznamenal Vadio. „Len to neprehanaj.“
„Sestricka, teba som nevidel smiat sa uz velmi dlho. To som rad. Dobre sa bavite?“
	Veselo prikyvla.
„Ano, dnes je nadherny den.“ Pozrela na Merion a povedala jej: „Pod, ideme nazbierat huby. Dnes uvarime polievku my,“ schytila kosik a vytiahla ju nasilu von.
„Co blaznis? Ved som ani nedojedla.“ 
„Len pod, musim ti toho vela povedat, ale nie tu.“
„Hadam to mohlo pockat! Som este hladna.“
„Nie, musi to byt hned,“ nedala sa odbit Alliena.
	Dosli az za ohradu. Merion ju chytila za ruku a zastavila.
„Tak uz dost! Dalej nejdem! Bud mi to povies tu, alebo sa vratim dojest tie moje studene ranajky!“
„Asi ho lubim!“ vykrikla a zacala blaznivo tancovat okolo nej.
„Pockaj, koho to lubis?“ akosi ju hned nepochopila.
„No predsa jeho!“
„Karoku?“ vahavo vyslovila Merion jeho meno.
„Ano! No konecne ti to doslo!“ posadila sa zadychcane do travy, pritiahla ju k sebe a porozpravala o tom, co sa stalo.
„Som velmi stastna!“ nakoniec zvolala. 
„Ale ti to trvalo,“ smiala sa Merion.
„Len neviem, co bude dalej,“ povedala neisto.
„Co by malo byt? Ved sa lubite, to je teraz hlavne. Lasky sa bat nemusis, ona ti ukaze tu spravnu cestu. Vratite sa domov a rozhodnete obaja o svojom osude.“
„Je tu ale jedna malickost. Darana.“
„Co ma s tym spolocne?“ nechapala.
„Ona je totiz...“ zavahala a potom vystrelila, „jeho vlastna matka.“
	Merion ta sprava doslova vyrazila dych.
„Ty si sa zblaznila? Od stastia sa ti pletie v hlave.“
	Ihned jej nato vyrozpravala vsetko, co vedela. Aj dokaz, ktory pomohol zistit Darane, kto je jej syn.
„To je neskutocne. Taketo nieco sa stava len v rozpravkach,“ nevedela sa z toho Merion spamatat. Neveriacky krutila hlavou a nakoniec dodala:
„Cesty osudu su nevyspytatelne. No vsetko je mozne. Tusi Karoka, ze je jeho matkou?“
„Nie. Darana mu to chce povedat. Preto potrebuju byt sami.“ 
„Chudak, bude to pre neho sok. Ale to hadam prezije. Ved uz jeden sok rano zazil.“ Pozrela sa na Allienu a spolu sa rozosmiali.
	Deril vobec nechapal, preco jeho sestra nedojedla ranajky a vytiahla von so sebou aj Merion.
„Cosi sa tu muselo udiat, citim to,“ pomyslel si.
„No tak mi radsej ideme.“
„Co robis? Ved som mu prisiel vymenit obvaz?“
„Pozries ho neskor. Teraz musim najst Merion. Vsetko je to tu nejake divne.“
„Ty si divny!“ povedal nahnevany Vadio a odisiel do svojho pribytku. 
	Darana s Karokom osameli. Otocila sa a dlho nan pozerala.
„Musim ti nieco povedat, chlapce.“ Zacala vahavo, az skoro bojazlivo. Nevedela, ako to prijme a bala sa jeho reakcie.
	Zadival sa na starenu a vo svojej dusi zacitil akysi nepokoj. 
„Chcem sa ta opytat na tvoju matku. Vies, kde je teraz?“
„Preco to chces vediet?“ ostal zarazeny po jej otazke.
„Poznam ju,“ odpovedala rozrusene.
	Karoka sa prudko postavil, ale zranena noha ho tak zabolela, ze si znovu sadol.
„Moja matka zomrela, povedali mi to moji strykovia, u ktorych som vyrastal,“ hovoril a hlas sa mu triasol.
	Daranu zabolelo srdce. „Takze takto mu to nahovorili...“ pomyslela si.
„Nie, to nie je pravda.“ 
	Vtedy mu vyrozpravala cely svoj pribeh.
On so sklonenou hlavou prezival vsetko s nou. Obcas sa striasol a prudko mykol, ale neprerusoval ju v rozpravani. Zmlkla a este dlho bolo medzi nimi ticho. 
„Ako tomu mozem uverit? Vari mi moji strykovia cely ten cas klamali? Zivot, ktory som viedol, bol falosny? Odpovedz mi!“ hlas sa mu triasol od hnevu, ze bol tolko rokov klamany.
„Na tieto tvoje otazky ti mozu odpovedat len tvoji unoscovia. Ich sa spytaj,“ povedala mu bolestne Darana. 
„Uz nemozu, su mrtvi.“
„A co ti hovori tvoje srdce? Naozaj si nic nepamatas zo svojho predosleho zivota?“
	Sklonil hlavu a zamyslel sa. Pomaly sa upokojil.
„Ako malemu sa mi casto snivali sny o mohutnom zamku, kde som behaval. V obrovskej miestnosti na stene bola...“
„Kozusina z velkeho cierneho medveda.“ Dokoncila jeho vetu a chytila ho za ruku.
	Dival sa na zvraskavenu tvar pred sebou. V jej pohlade pochopil krutu pravdu.
„Mama?“ zasepkal tisko, ako keby sa bal, ze sa mu niekam strati. „Tolko stratenych rokov...“
	Pohladila ho po lici. 
„Moj maly Daro. Konecne si sa mi vratil.“
	Karoka sa postavil, nedbal na bolest a privinul si mamu k srdcu. Plakal ako maly chlapec. Ale tieto slzy mu oslobodzovali jeho zatrpknutu dusu. Kolena sa mu od bolesti podlomili a spadol na zem.
„Ach,“ zlakla sa Darana.
	S jej pomocou sa vratil na lozko. Tvar mu blcala. Darana mu prilozila znovu studeny obklad. Hladila ho po vlasoch a tisila mu bolest.
	Deril nasiel dievcata na luke. Vsetko mu vysvetlili a on bol z toho taky ohureny, ze sa nezmohol na jedine mudre slovo.
	Az popoludni sa vsetci vratili do domu. Chceli im dat cas, aby sa z toho spamatali. V naruci niesli mnozstvo hub, ktore medzitym nazbierali. Ked vkrocili dnu, Alliena hned videla na Darane, ze sa uplne zmenila. Jej oci boli teraz naplnene stastim.
„Povedala som mu to.“ Posepkala jej to, lebo Karoka spal.
„Teraz uz bude len dobre, uvidis,“ tesila ju.
	Alliena sedela zadumana vonku pri brane. Premyslala, ako osud dokaze vsetko skomplikovat.
	Ich odchod sa odsunul, kym sa nevylieci. Ostala tu ale jedna nezodpovedana otazka. Ako sa rozhodne? Pojde s nimi az do kralovstva, alebo sa vrati s matkou do svojho zamku, kde je on panom? Vedela, ze ak sa tak rozhodne, ona mu v tom nemoze branit. Lebo jeho povinnostou je postarat sa o svoju mamu. Velmi dobre to chapala. Obaja sa dlhe roky nevideli. Mali si co povedat.

8. Kapitola – Cesta domov
	Cas rychlo plynul a Karoka sa zotavil natolko, ze mohli uz kedykolvek odist. Teraz byval s ostatnymi u nacelnika, ktory im ponukol svoj pristresok. Naslo sa len malo chvil, kedy mohli byt obaja spolu.
„Pripravy su ukoncene a zajtra vyrazime, bez ohladu na to ako sa Karoka rozhodne.“ Povedal jej v ten vecer brat a sucitne sa na nu pozrel. 
„Viem, ja a Merion sme prepravene,“ povedala smutne.
„Sestricka, uz sme o tom hovorili. Slubila si mi, ze nebudes smutna. Iba on sa moze rozhodnut.“
	Ktosi zaklopal a zjavil sa Vadio spolu s Merion.
„Tak co, priatelia? Neviem sa dockat, kedy budeme doma. Povedal som si, ze pojdem s vami az do kralovstva. Chvilku tam pobudnem a potom sa vratim na svoju milovanu lod. 
„My, zase ked sa vratime, zacneme novy zivot,“ chytil Deril Merion za ruku, pritiahol si ju k sebe. Ona mu opatovala ziarivy usmev a pritulila sa. 
„Alliena, ake mas plany?“ zvedavo sa na nu pozrel Vadio.
	Trosku zneistela a bolo jej to trapne. Preco prave on sa jej na to pyta?
„Este neviem. Je toho tak vela, co musim dobehnut.“
	Ked chlapi odisli Merion sa k nej obratila. 
„Ozaj, mate nejake plany spolu s Karokom? Hlavne ked vysvitlo, kto je jeho matka?“
„Neviem, teraz je prednejsia Darana. Ona rozhodne.“
„Trosku na nu ziarlis, vsak? Vela casu travia spolu a ty si sama.“
„Nie, to nie je pravda!“ branila sa Alliena. Potom ale dodala. „Len trosku.“
„Kde su teraz obaja?“
„Sli von.“
„Netrap sa ved uvidime,“ povedala nakoniec Merion.
	Karoka s Daranou sedeli na luke za ohradou.
„Darana,“ zarazil sa. „Prepac, mama, chvilu mi to potrva, kym si zvyknem.“ Usmial sa nevinne a pokracoval. Pojdes so mnou do mojho zamku. Tam budes konecne doma.“
„Dobre, chlapce moj, ale az odvedies Allienu bezpecne domov.“
„No, ja ta tu nemozem nechat! Teraz nie, ked som ta nasiel!“ vasnivo protestoval.
„Ja tu uz byvam mnoho rokov. Tu malu chvilku este vydrzim. 
	Tvojou ulohou je hlavne ocistit svoje meno, aby Alliena mohla byt na teba hrda. Potom sa vratis ku mne a ja s tebou odidem, kam len chces.“
„Aka si len mudra,“ jemne ju objal. „Dakujem.“
„Teraz sa vratime a oznamis svoje rozhodnutie Alliene. Urcite sa velmi trapi. Miluje ta. Ale viem, ze by sa nikdy nepostavila proti tvojmu rozhodnutiu, ak by si chcel ist radsej so mnou. A toho si vaz, syn moj.“
	Karoka by sa v tej chvili uz najradsej rozbehol. 
„Len bez,“ usmiala sa Darana. „Aj ja viem, co je laska.“
	Vbehol rychlo do domceka. Schmatol Allienu, ktora prave s Merion pripravovala jedlo a zdvihol ju do vysky. Zacal s nou po izbe tancovat.
„Co blaznis?“ prekvapene sa na neho divala. „Daj ma na zem!“ 
„Az ked ma pobozkas!“ vykrikol.
	S usmevom sklonila hlavu a on sa dotkol jej sladkych pier. Takto v objati ostali hodnu chvilu. Potom ju zasnene postavil na zem.  Merion ihned pochopila, ze tam teraz nema co robit a nenapadne sa vytratila. Karoka Allienu bozkaval znovu a znovu, az z toho stracala dych. 
„Prestan, ved ma tym zabijes!“ lapala po vzduchu.
„Ano, milujem ta az na smrt!“ smial sa ako maly chlapec.
„Co sa ti to porobilo? Si ako vymeneny!“
„Sme tu konecne sami.“ Opat ju stisol v naruci.
	Ona sa mu vsak sikovne vysmykla.
„Teraz uz vazne!“ snazila sa na neho zlostit.
„Rozhodol som sa! Idem s vami. Budem ta sprevadzat pokial neprides domov. Potom uvidime, co bude dalej.“ Povedal to uz vazne.
„Co Darana?! To ju tu len tak nechas?!
„Iba na cas. Potom sa po nu spolu vratime. Suhlasis?“
„Ano,“ sepla znovu odzbrojena jeho bozkom.
	Darana sa dnu vobec neponahlala. Pred ohradou stretla Merion, ktora tam postavala.
„O com si sa rozpravala s Karokom? Spraval sa ako blazon. Radsej som odisla, lebo by bol schopny bozkavat este aj mna. To by sa veru Derilovi nepacilo,“ schuti sa zacala smiat a Darana sa k nej pridala.
Nakoniec sa vratili a uvideli Karoku s Allienou, ako sa tisko rozpravaju. Ona mu sedela na kolenach a drzala sa ho jemne okolo krku. Ked si obaja uvedomili, ze uz nie su sami, v rozpakoch sa rychlo pustili.
„Treba ist spat, rano musite byt cerstvi!“ rozkazala nakoniec vsetkym Darana.
	Rano sa objavil Deril vo dverach.
„Prichystani? Vidim, ze som prisiel akurat vcas.“ Nasiel ich totiz sediet pri stole.
„Prisadni si k nam,“ pozvala ho Darana.
„Nie, dakujem.“
„Tak pod so mnou na chvilku von. Chcem ti nieco povedat.“ 
	Spolocne vysli von.
„Viem, ze Karoka to bude mat tam, u vas, tazke. Najma vzhladom na to, ze ste boli nepriatelia. Chcem ta poprosit, aby si mu pomohol.“
„Neboj sa, Darana. Pomozem mu spravodlivo sa obhajit pred mojim otcom. Ale nic ine ti slubit nemozem.““
„Dakujem.“
	Prisiel cas sa rozlucit. Starena vo svojej chyzke kazdeho objala a pobozkala. Alliene posepla do ucha: „Daj mi pozor na syna.“ Ona prikyvla a pohladila ju.
Ked odchadzali, cela osada ich vyprevadzala. Nacelnik im poskytol troch lovcov na cestu, aby sa v bezpeci dostali na miesto, odkial mozu odletiet. Alliena sa dlho lucila s Lyonov. Slubili si, ze sa co najskor opat stretnu.

„Kadial sa vratime?“ opytala sa brata.
„Musime preplavat rieku a vystupit na vrch. Odtialto sa dostaneme na miesto, kde ste havarovali. Tam uz bude signal a mi uz len pockame na zachranny modul, v ktorom odletime domov.“
„Preplavame rieku?“ neisto zopakovala Alliena.
„Na brehu sme nechali plt,“ poznamenala Merion.
„Lenze nas je uz viac,“ pripojil sa k ich rozhovoru aj Amur. 
„Neboj sa, nieco vymyslime.“ 
	Kracali niekolko hodin, kym dosli k rieke. Z hustych krovin Deril vytiahol odlozenu plt.
„Najjednoduchsie by bolo poslat lovcov domov. Avsak les je nebezpecny a cim nas je viac, tym lepsie. Postavime este jednu.“
	Chlapi si trosku oddychli a potom pohladali naplavene drevo, aby ho lanami pospajali dohromady. Alliena s priatelkou sedeli na brehu. Nepotrebovali ich pomoc.
„Ale im to ide,“ chvalila ich.
„Ano, ale priprav sa, ze zmoknes. Ked sme sa tu plavili prvykrat, vsetci sme boli mokri.“ 
	Po dvoch hodinach bola plt hotova. Nalozili na nu veci a dotiahli k vode.
„Pod!“ vykrikol Karoka a zdvihol ju do narucia.
	Kracal s nou cez vodu az k plavidlu. Usmiala sa na neho. Jeho pery boli tak blizko, ze mala chut ho pobozkat. Zavrela oci, aby tomu pokuseniu odolala.
„Trosicku sa budes musiet namocit,“ posepkal jej. „Ale neda sa nic robit. Hlavne, ze sa dostaneme na opacny breh.“ 
	Jemne ju zlozil. Obzrela sa a uvidela brata, ako tiez prenasa Merion cez vodu.
„Sadnite si a snazte sa nespadnut do vody. Budeme sa usilovat udrzat plt v rovnovahe. Trochu to bude hadzat. Vyrazame!“ povedal Deril a odtlacil ich od brehu. 
	Stastlivo sa preplavili cez rieku aj ked na niektorych miestach sa ledva vyhli obrovskym balvanom trciacim z vody. Premoceni sa utaborili na brehu.
	Lovci rozlozili ohen, aby sa zohriali a ususili. Zeny si zobliekli mokre saty a zahalili sa prikryvkami, ktore im pozicali lovci, pokial ich saty neuschnu.
	Z blizkeho lesa sa vynorilo zvlastne zviera. Onuchavalo travu a islo po stopach, ktore tu zanechali. Prvy ho zbadal Karoka.
„No ale toto? Kde sa tu berie?“ postavil sa prekvapene. 
„Kam si sa dlhu dobu tulal?“ priskocila ku nemu Alliena drziac si pri tele prikryvku. „Uz sa nam za tebou cnelo, Kado.“ 
	Priviedli ho blizsie k ohnu. Spokojne si medzi nich lahol. Merion ani nedychala. Vobec to nechapala.
„Nic ti neurobi,“ povedal jej Deril. „Alliena sa s nim totiz spriatelila,“ usmial sa na nu povzbudivo. No ona sa pre istotu pritisla ku Derilovi. Jemu uzasne vyhovovalo, ze ma z Kada strach. Takto ju mohol aspon ochranarsky objimat. 
	Rano, ked Alliena otvorila oci, uvidela brata spolu s Amurom, ako nieco opekaju nad ohnom. Takto nasyteni zacali planovat svoju cestu.
„Prisli sme zo severu z toho ubocia,“ povedal Amur a ukazal rukou na vysoke bralo nad nimi. „Teraz to ale bude zlozite. Bud to obideme a oklukou sa dostaneme na vrch, alebo vylezieme priamo po nom hore. Ked sme tu schadzali prvykrat, isli sme oklukou dva dni. Teraz sa rozhodnite, ako pojdeme,“ vystrel sa a pozrel na kazdeho z nich. „Moj navrh je ist priamo hore ubocim. Je to nebezpecne, ale zvladli by sme to. Este dnes by sme tam prisli.“
„To je sialenstvo!“ povedal Vadio. „Ja ako hlavny lekar vam to zakazujem! Co uz bude zalezat na niekolkych hodinach? Tu ide hlavne o nasu bezpecnost.“
„Ja s nim suhlasim,“ pridal sa Karoka a pozrel na Allienu. „Su tu s nami zeny, ktore musime chranit.“
„Alliena? Pockas este niekolko hodin kym uzries rodinu?“ opytal sa Deril.
„Pravdaze.“
„Tak je rozhodnute! poznamenal Deril.
	Kracali popod skalnate ubocie, ktore sa dvihalo nad nimi.
	Z druhej strany cesticky sa zase nachadzal nebezpecny mociar. Stacilo male vybocenie a bolo by zle. Opatrne kracali dopredu a Kado siel za nimi. Vdaka nemu boli v bezpeci. Uz len svojou pritomnostou nastrasil niekolko dravcov, ktori nemali odvahu si s nim zacat. Maly sprievod zastavil, ked zistili, ze tato cesta sa koncila obrovskym masivom zosunutych skal. Bolo to ako nepreniknutelny mur, ktory sa nedal nijako obist.
„Co teraz, Deril?“ opytala sa neisto Alliena.
	Stal tam a premyslal.
„Zda sa, ze nedavne zemetrasenie, ktore sme aj my zazili, tu narobilo skody. Dalej sa nedostaneme. Musime sa vysplhat priamo nahor.“
	Vadio si nahlas zanadaval.
„Urcite tade neprejdeme.“ Nestastne poznamenal pri pomysleni, ze sa musi znova splhat.
„Ak je to tak, urobim mensie opatrenie. Tebe Deril radim to iste,“ povedal Karoka.
	Pristupil ku Alliene, vytiahol lano z batoha a priviazal si ju k sebe.
„Co to robis?“ protestovala.“ Nie som nijaky osol, ze ma musis priviazat!“
„Spravne! To je dobry napad!“ potesil sa Deril a prisiel k Merion. 
	Ona sa len smiala. Vobec ju nenapadlo, ze by sa mohla preto zlostit.
„Aspon sa mi nestratis. Lano ti necha volnost na potrebny pohyb pri lezeni,“ poznamenal Karoka.
„Co urobime s Kadom?“ ozval sa Vadio, ktoreho si nik nevsimal.
„Bude tu musiet ostat, alebo sa vrati do osady. Jeho cesta konci,“ povedala Alliena a podisla ku nemu.
„Bol si dobrym priatelom a velakrat si nam pomohol. Teraz sa ale vrat k ludom z osady a ochranuj ich.“ Pohladila ho po nufaku. 
„Hor sa do vysav!“ zavelil Deril a zacal prvy stupat spolu s Merion. Za nimi sa pohli lovci s ostatnymi. Karoka objal Allienu.
„Neboj sa, pomozem ti.“ 
	Prikyvla. Mala strach, ale nic nepovedala. Vykrocili bok po boku.
	Kado tam ostal sam a zalostne jacal. Ako keby pochopil, ze ich uz neuvidi. 
	Karoka s Allienou opatrne liezli nahor. Zachytavali sa korenov stromov a skal, smykali sa na malych kamienkoch, ktore sa drobili pod ich nohami. Velakrat sa Alliena zosmykla a nebyt toho, ze bola priputana ku Karokovi, by sa uz davno zrutila dole. On ju ale vzdy udrzal. Dodaval jej odvahu, ked videl, ze uz straca silu.
	Deril s ostatnymi bol nad nimi. Obcas na seba zakricali, aby mali istotu, ze su v poriadku. Alliena mala uz doranane ruky od skal. Nohy sa jej podlamovali coraz castejsie. 
	V duchu obdivovala Merion za jej statocnost.
	Ked dvihla hlavu, aby to Karokovi povedala, pod nohami sa jej zasa zosuchli kamienky a nestihla sa zachytit vycnievajucich korenov maleho stromu. Bolo to uz skoro pri vrchole brala pod precnievajucou skalou. Ostala visiet na lane, kym ju opatrne nepritiahol k sebe.
„Uz len kusok, milacik,“ povedal nezne, ked videl, ze uz to nezvlada. 
	Pomohol jej priblizit sa na dosah vyvrateneho hrubeho kmena. Ten tam lezal osamely a zakliesneny do pukliny skal. Posadil ju na jeho korene a ona sa chrbtom oprela o jeho kmen.
„Ja uz nevladzem,“ pomyslela si. „On ma pocit, ze som silna. No ja to vzdavam. Ostanem tu a ani sa nepohnem.“
	Hlavu mala sklonenu na skrcenych kolenach a snazila sa vydychat. Karoka stal pri nej bezradne a nevedel to pochopit. Ona, vzdy taka silna, ktora dodavala odvahu aj inym, tu teraz sedi a sprava sa ako male dieta. Nie, to ju len urcite zmorila unava. Ked sa upokoji, bude jej lepsie. Prisadol si a objal ju. Ihned sa mu schulila do narucia. Potrebovala citit jeho silu. Hladil ju po vlasoch a mlcal. A ona presne to potrebovala.
	Zhora nad nimi sa ozval Derilov hlas.
„Ste tam? Hodim vam dalsie lana a vytiahneme vas, dobre? Odpovedzte!“
„Prave oddychujeme! Lana nam vsak mozes spustit. Dame vam vediet, ked budeme pripraveni!“ zakrical Karoka a siel ich chytit. Opatrne sa potom vratil ku Alliene a znovu si sadol. Dvihla hlavu a pozrela sa na neho. 
„Je ti uz lepsie?“ opytal sa jej.
„Ano.“
	Privinul si ju este silnejsie na hrud. Takto v objati ostali hodnu chvilu. Potom jej nadvihol hlavu a nezne ju pobozkal. 
„Si pripravena?“ posepol Karoka.
„Teraz uz ano.“
	Zhodenymi lanami sa obaja priputali.
„Mozes tahat!“ 
	Pomaly sa posuvali a snazili popritom vyhybat ostrym kamenom a korenom. Nakoniec sa dostali az na vrch ubocia.
„Ste celi?“ strachoval sa Deril. Zadival sa na sestru, ktora mala doskriabane ruky aj nohy.
„Nic si z toho nerob. Vsetci sme takto dopadli,“ poznamenal Vadio a ukazal jej, tiez svoje ruky.
„Tu nedaleko vyviera cisty pramen vody. Ked sme tadial isli prvykrat, tak sme nan natrafili,“ poznamenala Merion. 
„Pojdem vyslat signal. Podˇ so mnou Vadio,“ poziadal ho Deril. 
	On len cosi zadudral, pretoze sa chcel umyt od spiny. Chvilu chodili hore a dole. 
„Mam to!“ vykrikol vzrusene, ked sa zo zariadenia zacal ozyvat signal. Teraz uz musime cakat. 
„Vsetko je vybavene!“ veselo vykrikol ked sa vratili.
  Merion nadsene zvyskla.
„Potrebujem sa umyt,“ povedala Alliena. 
	Merion sa postavila, ale Karoka ju jednoducho vzal do narucia a odniesol k pramenu. 
„Dakujem, no teraz odid dalej!“ prikazala mu. 
Velmi neochotne sa vzdialil, ale neodpustil si poznamku.
„Rad ti pri tom aj pomozem.“ 
„Radsej davaj pozor, aby ma tu nik neprekvapil.“ 
	Karoka na to cosi zadudral a stratil sa jej z dohladu.
Kedze nic nebezpecne neobjavil, vratil sa potichu naspat. Schovany za stromom ju sledoval. Saty mala uz vyzlecene a ostala len v malej kosielke, ktora vobec nezakryvala jej nadherne telo. Pocitoval silnu tuzbu byt pri nej a hladit ju. Jeho vasen mu spalovala telo, ale musel sa ovladat. Dufal vsak, ze jedneho dna pride chvila, ked bude mat na nu pravo. A ona sa mu odovzda s celou svojou dusou. Vtedy sa pohne nebo a zem, a stane sa zazrak.
	Alliena sa pokojne umyvala v studenej vode. Vystrela sa v celej nadhere a usmiala sa v duchu. Instinkt jej vravel, ze nie je celkom sama. Studena voda chladila telo, ktore jej ozivalo pod dotykmi. Potom sa znovu zahalila do siat a lahla si na travu. Nechala sa ususit a zohrievat slnecnymi lucmi. Karoka sa napokon vratil k pramenu a tiez sa konecne umyl. 
Pocula, ako sa potichu priblizuje. Pootvorila viecka a uvidela Karoku, ako si sada k nej na zem. Slnko stratilo svoj jas a na perach pocitila vasnivy bozk.
	Vyrusilo ich nahle pipanie, ktore prichadzalo spoza krovia, kde lezali. To ich vratilo do pritomnosti. Posadili sa a zaculi dupot noh. To Deril uz trielil k svojmu pristroju. 
„Konecne!“ krical nahlas. 
	Stary muz driemal pri okne sediac vo vysokom zdobenom kresle. Hlavu mal opretu dozadu a tvar mu kraslila nadherna biela brada. Cez seba mal prehodeny cierny plast podsity teplou kozusinkou.
„Otec!“ ozval sa vykrik a dnu vbehol vysoky mladenec. Jeho jemne crty tvare sa chveli rozrusenim. 
	Starec sa strhol z driemot. 
„Co sa deje, Selon?“
„Mame signal! Konecne!“
	Muz mladistvo vyskocil z kresla.
„Naozaj?“ otvoril usta, ale viac slov z neho nevyslo.
„Poslal som uz zachranny modul. Co nevidiet budu doma aj s Allienou!“
	Starcovi sa zakrutila hlava. Selon otca zachytil a posadil ho naspat do kresla. Kral sa rozplakal ako male dieta.
„Upokoj sa, otec.“ Sadol si ku nemu na koberec. 
„Chod vsetko prichystat,“ povedal a pohladil svojho syna po hlave.
	Mladenec okamzite odbehol prec. Kral podisiel k stolu, stlacil v nom zabudovane zelene tlacidlo a povedal:
„Nech pride ku mne Soraya!“
	Kym cakal, prechadzal sa rozrusene po svojej izbe. O chvilu pocul klopanie.
„Pod dalej!“ zakrical a dnu vosla stara zena.
	Sive vlasy jej vykukovali z nadherne cipkovaneho cepca. Dlhe saty sa jej pri kazdom kroku vlnili, akoby boli zive. 
„Potrebujes nieco kral Ziper?“ opytala sa ho a sadla si do ponuknuteho kresla.
„Nasa mala Alliena sa vratila. O niekolko hodin ju tu budeme mat.“
	Soraya na neho vyvalila oci a vykrikla:
„Moje dievcatko sa mi uz vrati?! Konecne! Po tolkych rokoch odlucenia...“ Pery sa jej roztriasli a do oci tlacili slzy. „Nestastna moja pani, nedockala sa navratu svojej dcerky,“ zavzdychala nahlas. „Idem prichystat jej izbu. Bude urcite unavena.“
	Kral ostal stat sam pri okne a v dusi sa mu rozlialo stastie. 
„Milovana laska,“ pomyslel si, „splnil som svoj slub a doviedol nasu dceru domov. Teraz uz mozes pokojne odpocivat.“
	Z oblakov pomaly klesal ziarivy modul, ktory lahko dosadol na makku travu. Otvorili sa dvere a z neho vyskocil svalnaty muz.
„Mirad! to som rad, ze prave teba poslali,“ 
„Deril! Priatel moj! Konecne! Boli ste dlho prec, zacali sme mat o vas obavy. Uz vtedy som chcel ist po teba, ked prisli zraneni a mrtvi pirati. Ale nikto nevedel, kde sa budes nachadzat. Az teraz, ked sa zapol pristroj.“
„Zvladol som to a vdaka priatelom sa vsetko dobre skoncilo. Pod, tahal ho k sestre.
„Som rad, ze ta konecne vidim,“ povedal Mirad a uklonil sa jej na znak ucty. Ked ju videl naposledy, bola este male dievcatko.
	Alliena si ho obzerala. Bol od Derila mensi a starsi. Mal kratke huste cierne vlasy. 	Vludne sa usmieval a bolo vidiet, ze je to cestny clovek. Na sebe mal oblecenu peknu ciernu uniformu s vysokymi cizmami. 
„Sme priatelia uz mnoho rokov,“ povedal Deril. Bol aj mojim ucitelom v zbrani. Vela sme spolu zazili.“
„Hadam by sme uz aj mali ist,“ podotkol Karoka, ktoremu sa vobec nepacilo, ako sa pozera na jeho Allienu.
	Mirad sa strhol, ked si ho vsimol.
„Vidim, ze si zajal aj Karoku. To si mal stastie, ale preco si ho este nesputal?“
„Pod, vsetko Ti vysvetlim,“ odtiahol ho Deril bokom od ostatnych. 
	Zeny si medzitym posadali do vnutra modulu.
	Karoka isiel zachmurene za nimi. Tusil, co moze ocakavat az pride do kralovstva. Tak velmi by chcel Allienu od toho uchranit. Vedel, ze to nebude mozne. 
	Sadol si ku nej a objal ju.
„Lubim ta,“ tisko sepkal.
„Co sa deje?“ opytala sa ho, ale on iba smutne pokyval hlavou a usmial sa.
„Vsetko je tak, ako ma byt, milacik. Uz sa netrap.“
	Tuho sa ku nemu pritulila. Citila nejasnu hrozbu, ktora sa nad nimi vznasala.
Deril s pilotom sa po chvili vratili a kazdy si sadol na svoje miesto. Modul sa zacal odputavat od zeme. Lovci, s ktorymi sa rozlucili, sa vzdalovali coraz viac, az zmizli. Konecne nabrali spravny smer. Domov. Sedela s hlavou opretou o Karokove rameno, ked pristupil k nim Deril a povedal:
„Pod na chvilu so mnou.“
	Alliena sa tiez zdvihla, ale brat jej naznacil, aby ostala sediet. Ked odisli, prisadla si k nej Merion.
„No tak, nebud smutna. Vari sa netesis?“ 
„To ano, ale cosi sa tu deje a Deril mi to nechce povedat.“
„Netrap sa, to je predsa chlapska zalezitost,“ upokojovala ju.
	Deril sa otocil ku Karokovi. Pilot riadil modul a nevsimal si ich. 
„Uvedomujes si, ze ak sa s nami vratis, tak ti hrozi zatknutie? Mirad mi povedal, ze za tvoje dolapenie je vyhlasena odmena. Pochopim ak teraz odmietnes ist s nami. Mozem ta niekde vysadit ak budes chciet.“ 
„Viem, co ma caka od prvej chvile, co som uzrel Allienu. Mne sa za moju lasku k nej oplati bojovat aj trpiet. Ty ma uz teraz dobre poznas. Mozno, ked budem mat sancu, aby ma spoznali aj ini, tak zmenia na mna nazor. Ale dakujem za tvoj navrh. Cenim si to, nie som vsak zbabelec.“ 
	Deril ostal zarazene stat a hanbil sa za svoj navrh, aby Karoka usiel. V kutiku svojej dusi ho zacal obdivovat za jeho odvahu. Teraz mu dokazal, ze sa naozaj zmenil. Len velmi lutoval sestru. Ta isto ani netusi, ze tieto chvile s Karokom su mozno jej posledne. 
	Leteli dlho ponad more kym sa v dialke nakoniec neobjavila zem.
„Uz sme doma!“ vykrikla Merion a divala sa stastne z hranateho okna.
„No, Alliena, uz sme tu. Divaj sa,“ povedal Vadio a aj jeho pohlad zaletel do dialky. 
Pozrela von. Na obrovskom utese, ktory sa vynaral z tmaveho mora stal velkolepy hrad. Jeho hrube mury sa tahali do vysky. Klenby troch striech sa naklanali do stredu, kde sa nakoniec spojili. Boli prekrasne cervene a z vysky pripominali obrovske kvety, ktore sa sklanaju pred horucim slnkom. 
Cely utes sa tahal daleko ponad more. Vsetko to podopierali mohutne stlpy. Tie sa stracali pod vodou zabudovane az do jeho dna. Cele mesto sa nachadzalo dalej od mora a bolo ho vidiet aj z hradu. Za nim sa rozprestierali urodne niziny a medzi nimi pretekala rieka.  Velke kralovstvo bolo ohradene vysokym murom. Ten ho chranil pred pieskovymi burkami, ktore tu boli velmi casto. 
	Modul nakoniec zosadol.
„Tak sme tu,“ povedal Deril a otocil sa k sestre. „Vystup prva a privitaj sa s rodinou.“
	Pozrela na Karoku a on v jej ociach videl, ze je stastna. Po tolkych rokoch bola konecne doma. 
„Chod, ja vystupim spolu s ostatnymi,“ povedal veselo, no srdce mu zvierala bolest a zial. Pomyslel si: „Mozno sa este niekedy uvidime. Budem dufat aj v nemozne.“ 

​ 9. Kapitola – Boj o lasku
	Len co vystupila, porozhliadla sa dookola a vsade videla mnozstvo ludi, ktori ju prisli privitat. Tu k nej pristupil vysoky mladenec. Podobal sa na Derila, len jeho crty tvare boli jemnejsie. Ihned vedela, ze je to Selon, jej druhy brat. Bez slova ju silno objal. 
„Vitaj, moja mala sestricka. Je to uz strasne davno! Ako si len vyrastla. Pod, otec ta chce privitat. My sa potom neskor porozpravame.“ 
	Spolu pomaly a dostojne kracali k otcovi. Nevydrzala to a nakoniec sa celkom obycajne rozbehla. Starec bez slova roztvoril naruc.
„Ocko!“ vykrikla a pritisla sa na jeho hrud. Okamzite sa jej vynorili zabudnute spomienky z detstva. Otcova laska k nej a jeho pohladenia. Ludia okolo zacali tlieskat a kricat na slavu.   Oni si to ale nevsimali.
„Dcerka moja! Na tak dlho som ta musel opustit! Je mi to velmi luto, ale inak to neslo. Musel som ta ochranit aj za tu cenu, ze by som ta uz nemal nikdy vidiet. No nakoniec si sa vratila. Ty moja mala ruzicka,“ posepkal jej tisko a ona si spomenula, ze jej tak vzdy vravieval, ked boli sami.
	Cez zavoj slz vsimla, ako sa jej bratia stretli a bez slov sa objali. Z modulu uz vysli vsetci a nasadli do pripraveneho vozidla, ktore ich odviezlo smerom k hradu.
„Pod, dcerka,“ prerusil jej pohlad otec. „Aj my uz pojdeme.“
 Priblizil sa k nim nadherny kralovsky koc. Bol okruhly a vsade dookola mal nakresleny symbol ich rodu – ohen. Vznasal sa tesne nad zemou a tlacili ho tri zvlastne zvierata. Boli vysoke ako clovek a pod sirokym telom mali obrovske laby. Mohutne hrube tela sa im naklanali dopredu. Boli celi cierni a posledni svojho druhu na tejto planete. Preto patrili iba kralovi. 
	Nakoniec sa zastavili pri obrovskej brane, kde vystupili. Otec ju stale drzal za ruku, akoby sa bal, ze sa mu strati. Prechadzali cez nadhernu zahradu. Vsade dookola kvitli kvety a bolo pocut zblnkot mnohych fontan. Ticho pretinal spev vtakov ktorych tu bolo velmi vela. Vkrocili dnu do chladivej siene, kde uz na nich ostatni cakali. Prechadzala pomedzi ulickou ludi, ktorych nepoznala a oni sa jej uklanali 
„Kde je Deril? A Merion?“ opytala sa otca. „Nevidim ich tu.“ Bala sa tiez opytat, kam sa podel Karoka. Tusila, ze tu nebude velmi vitany. 
„Isli sa ubytovat,“ povedal otec. „Vecer sa vsetci spolu stretnete.“ 
„Moja mala Alliena!“ vykrikla uz z dialky zena, ktora prave prichadzala. 
„Soraya?“ neverila vlastnym ociam. Dokonca aj na jej meno si hned spomenula.
„Takze si na mna nezabudla?“ smiala sa a zaroven aj plakala jej pestunka, ked ju objimala.
„Ale kdeze, ved si sa o mna starala spolu s mojou mamou...“ Tu sa zarazila a zmlkla. 
	Spomienka ju zabolela. 
Ostatni utichli tiez a nastalo trapne ticho.
„Pod so mnou, dietatko,“ chytila ju za ruku, aby ju odviedla k jej izbam, ktore prave prichystala. „Musis si hlavne oddychnut.“ 
	Spolu podisli k velkemu schodistu.
Postavili sa na prvy stupienok a ten dal do pohybu vsetky schody. Alliena sa zaknisala, ale Soraya ju zachytila. 
„Vari si uz zabudla?“
„Ano,“ usmiala sa. „Ved som bola este dieta.“
„Tak casto sme ta na tychto schodoch nahanali. Vzdy si sa rada po nich vozila.“
	Vystupili na poschodi, kde sa nachadzali styri dlhe chodby, ktore sa navzajom v strede pretinali. Soraya zabocila do pravej a zastavila sa na jej konci.
„Teraz ta necham na chvilu samu. Ty si zatial odpocin. Neskor sa porozpravame.“ Pobozkala ju na celo a vratila sa.
	Dvere, pred ktorymi ju nechala stat, boli zo vzacneho dreva a kovu. Nemali klucku. Otvarali sa dotykom maleho vycnelku, ktory bol oramovany a zabudovany v stene. Pohladom prebehla po miestnosti. Vyzdobene skrine ladili s nadhernym drevenym obkladom stien. Zvedavo ich otvorila. Vnutri bolo mnozstvo prekrasnych siat. Na stenach boli namalovane vyjavy zo zivota ich rodu. Pod oknom zase stala okruhla postel zahalena priesvitnymi zavesmi. Vykukla von oknom a pred jej ocami sa rozprestierala zahrada. Podobala sa tej, ktorou nedavno presli. Tu niekto zaklopal, potom sa dvere otvorili a ukazala sa opat Soraya. 
	Pripravila jej osviezujuci kupel. Potom jej pomohla do siat podobnych, ake mala vo vesmirnom korabe.
	Pri spolocnej veceri sa potom dlho vsetci rozpravali o jej prezitom zivote. Otec nakoniec pripomenul, ze na jej pocest usporiada velku slavnost.
„Dnes bol naozaj zvlastny den,“ pomyslela si, ked uz lezala na posteli v izbe. Divala sa na klenbu stropu. „Kde je jej laska? Kam sa vsetci stratili?“
	Uplne sa zotmelo a na oblohu vyplavali dve okruhle male mesiace, ale ona to uz nevidela. Zaspala.
	Zobudila sa na spev malickych modrych vtacikov, ktori stebotali priamo v jej okne. Chvilu este ostala schulena v posteli. Napokon sa premohla a vstala. Rozhodla sa poobzerat po hrade. Obliekla sa a vytratila z izby. Vsade panovalo ticho a bolo pusto. Kracala po chodbe a divala sa na obrazy, ktore lemovali okolite steny. Priblizila sa az k pohyblivemu schodistu, ked zbadala svoj obraz na stene. Zarazilo ju to. Ale potom pochopila. Srdce jej tlklo az kdesi v hrdle. Ta uzasna podoba! Len oci boli zelene. Alliena mala fialove, po svojom otcovi.
„Mamicka moja...“ povedala nahlas a rukou sa dotkla podobizne. „Vratila som sa domov a ty mi tu velmi chybas...“
„Hm-hm,“ ktosi za nou ticho zakaslal. Obzrela sa. Stal tam mlady muz. Svetle vlasy mu volne viseli az na plecia a jeho plne lica sa na nu usmievali.
„Nie je dobre zostavat v minulosti,“ poznamenal. 
	Zadivala sa na neho prekvapene.
„Vari sa nepamatas na maleho nezbednika, s ktorym si travila tolko casu?“ 
„Lodar?“ vyslovila jeho meno pomaly a neisto.
„Ano! Som rad, ze si ma spoznala. Vitaj doma,“ priblizil sa k nej a veselo ju objal na privitanie. Alliena sa mu so smiechom vymanila.
„Spominam, ze vzdy si ma takto stiskal, ked sme sa stretli.“
	Uskrnul sa.
„Vidim, ze si tu sama a potrebujes sprievodcu,“ pokracoval dalej. „Tu pri tebe je jeden volny.“
	Prikyvla hlavou.
„Bola som prilis dlho prec. Urcite sa tu vela pomenilo. Budem rada, ak ma tu prevedies.“
	Kracala vedla svojho starsieho kamarata, s ktorym sa casto hravala, kym tu zila. 	Cestou si ho tajne obzerala. Vyrastol na pekneho a pritazliveho muza. Trosku smutny vyraz tvare zmiernovali jeho hnede oci a zahadny usmev. Ked boli mali, casto spolu chodili na vypravy. Snazili sa odhalit vsetky tajomstva ich hradu. Teraz ju sprevadzal cez mnozstvo chodbiciek a tajnych zakuti. Na konci druheho poschodia bol namalovany obraz starodavneho jazdca. Otocil sa k nej.
„Pamatas?“
„Ano!“ odvetila a dotkla sa oci na obraze. V stene ticho zasumelo, obraz sa posunul a objavili sa tajne dvere.
„Ak sa nebojis, tak pod!“ chytil ju za ruku a nezbedne tahal za sebou ako kedysi. 
„Co ak nas tu niekto uvidi?“ obavala sa trosku.
„Vsetci este spia.“ Keby aj, ved ti to tu tiez patri!“
	Schadzali malickymi vysekanymi schodmi pridrziavajuc sa steny. Alliene sa to tu videlo velmi tesne. „Samozrejme, ved sme boli male deti. Vtedy sa to zdalo sirsie,“ spominala si v duchu. Prechadzali chodbu, ktoru nahodou objavili pri hre. Zisli dole a dostali sa do velkej mramorovej siene. Boli tam len jedine dvere. Pred nimi stala kovova socha zobrazujuca strieborneho rytiera. Jeho vystrete ruky ich vitali a pozyvali dalej. Pristupila blizsie a pozrela sa do mramorovej dlane. V nej sa cernel otvor v tvare ohna. Zdvihla hlavu a s otazkou sa pozrela na Lodara.
„Spominam si, ako sme spehovali Derila a Selona. Chodievali casto a mna nikdy nechceli zobrat so sebou,“ usmiala sa. „Ked ma tu prichytili, vzdy mi hovorili: „Az pride ten spravny cas.“
	Zavahala, ale potom polozila ruku do kamennej dlane. Pocitila vo svojej dlani horucost a ihned nato z nej vyslahlo jasne svetlo. Zlakla sa toho, akoby urobila nieco zakazane a vytiahla ruku. Socha sa pomaly otocila chrbtom k nim a dvere sa roztvorili. Lodar nedockavo vosiel dnu a Alliena za nim vahavo vkrocila. Na jej prekvapene tam bola len prazdna hala, ale po celom jej obvode bolo mnozstvo tlacidiel.
„Ach, uz viem, co je to!“ skrikol Lodar. „Holograficka sien! No naco vam je? Nechapem.“ 
	Ked zbadala ako zvedavo zapina tlacidla v stene, rozhodla sa odist. Nepacil sa jej, jeho pohlad. Odrazu akoby odhodil nejaku masku a stal sa z neho nebezpecny chlap.
Vysla z miestnosti a dvere sa zacali automaticky zatvarat. Lodar mal co robit aby tam neostal zatvoreny. 
„Co to robis? Konecne sme sa mohli vsetko dozvediet!“ 
„Bez dovolenia tam uz nepojdem!“ Teraz sa aj ona citila zodpovedna za udrzanie tajomstva tejto saly.
„Vratme sa,“ povedala neprijemne dotknuta jeho spravanim. 
	Lodar sa za nou pozrel. Konecne mal moznost zistit, akym sposobom ziskavaju svoju zahadnu silu ohna. Velmi to chcel spoznat. Toto ho vsak velmi nastvalo.
„Pockaj,“ zakrical a rozbehol sa za nou, „bol som len zvedavy. Prepac!“ snazil sa zamaskovat svoje spravanie.
	Ostala stat na vrchnom schodiku a cakala, kym k nej dosiel.
„V poriadku.“
„Chcem ti ukazat este jeden zazrak, ak mi este trochu veris, tak pod.“
	Vratili sa naspat do hlavnej chodby. Zbehli o poschodie nizsie a prisli k bocnym dveram. Tie ustili priamo von do zahrady. Alliena ostala prekvapene stat. Mala pocit, ze v zivote nic krajsieho nevidela. Viedol ju tunelom vytvorenym z divych ruzi priamo k nadhernej fontane. Odtial sa vinuli mnohe cesticky po celom parku a sem-tam roztrusene lavicky. 
„Sadnime si,“ pristupil k lavicke. 
	Sadla si a zatvorila oci. Vdychovala nadhernu vonu, ktoru si pamatala este z detstva. 
„Si stastna?“ opytal sa nahle.
„Ja?“ zaskocila ju ta otazka. „Samozrejme, ved som znovu doma.“
	Podozrievavo sa na nu zahladel.
„Nevyzeras na to.“
„Nie?“ nechapala kam tym mieri.
„Ja som tu na teba cele roky cakal.“
„Na mna?“ cudovala sa.
„Pamatas ako som ti slubil, ze budeme spolu? Jedneho dna si zahadne zmizla a ja som ostal sam. Dufal som, ze sa raz vratis.“
	Zacala sa smiat, az sa prehynala. Pripadalo jej to velmi smiesne.
„Vari si nikoho ineho za ten dlhy cas nespoznal?“
„O, ano. Mnohe dievcence mi nadbiehali. Ale tie kratke vztahy vobec neratam. Bolo to len take rozptylenie.“
„Ved sme boli vtedy male deti. Tie sluby, ktore sme si davali, boli len detskym snom.“ 
	Lodar sa urazil. On to totiz vtedy myslel vazne.
„Hadam si niekoho spoznala?“
	Zosmutnela a odvetila mu:
„To sa ta netyka.“ Spomienka na Karoku ju bolela. „Kazdy z nas ma inu cestu zivotom.“
	Chcel jej este nieco povedat, ale vyrusili ho nahlive kroky, ktore sa k nim blizili.
Po uzkom chodniku prichadzal Deril. Uz z dialky na nu volal:
„Kam si sa zatulala? Vsetci ta hladaju. Soraya si zmyslela, ze ta znova uniesli...“ Vtom zbadal Lodara. 
„Co ty tu robis?“ Nepacilo sa mu, ze ho vidi v pritomnosti svojej sestry. Nikdy ho nemal rad.
„Sprevadzam Allienu po okoli.“ 
„To nemusis. Na to ma svojich bratov,“ odvetil a chytil sestru za ruku.
„Pod, otec ta chce vidiet.“ 
„Dovidenia, princezna,“ uklonil sa jej Lodar a odisiel.
„Co mas proti nemu?“ opytala sa ho, ked si vsimla, ako sa zamracil.
„Zatial nic, len sa mi nepozdava, ako ta nasiel. Myslim si, ze ma daco za lubom .Nezacinaj si s nim.“
„Toho sa bat nemusis. To mi urcite nehrozi. Deril, kde si sa tulal? A Karoka je s tebou?“     	Konecne sa mohla spytat na to, co ju najviac trapilo. 
„Teraz nemoze prist.“
„Kde je?“ zopakovala znovu, ked videla, ako sa vykruca.
„Vo vazeni, ak to chces pocut.“
	Zalapala po vzduchu. Myslela si, ze zle pocula.
„Dychaj!“ prikazal jej brat, ked uvidel, ako zbledla. „Zatial mu nic nehrozi. Co si cakala? Ved on vedel, ze takto dopadne. Svojho casu bol nepriatelom krajiny. Predsa tu nikto nemohol ani tusit ako sa zmenil.“
„On to vedel? napriek tomu sem isiel?“ Na viac slov sa nezmohla.
„Len z lasky k tebe sa nechal dobrovolne zatknut.“
„Idem k otcovi a vsetko mu vysvetlim. Je to omyl!“ vykrikla zufalo.
„Pockaj trosku! Nebud pochaba!“ krotil jej vasen.
„Po oslave pojdeme za nim vsetci. Budeme jeho svedkovia, ze sa zmenil. Zatial mu tam nic nehrozi.“
	Nateraz ju len tazko prehovoril, aby bola rozumna. Po ceste mu vyrozpravala, kde bola a aj o tajomnej sieni, ktoru nahodou otvorila.
„Takze sa ti otvorila?“ To znamena, ze si uz pripravena“
„Na co?“
„Dar, ktory sa dedi v nasom rode. Ta sila sa ukaze az v dospelosti a castokrat dokaze zachranit zivot. Neboj sa, pomozem ti ju lepsie pochopit, ale az budeme mat viac casu. Len jedno sa mi nepaci. Ako ta Lodar zneuzil, aby sa tam dostal. Dam tam postavit straz. Uz nic nenecham na nahodu.“
„Tu som, ocko,“ povedala, ked ju Deril doviedol dnu do vladarovych sieni.
„Kde si sa nam zatulala? Vsetkych si nas vystrasila. Bal som sa o teba. Uz by som nezniesol tvoju stratu. Dievcatko moje male, viacej mi to nerob.“ 
„Prepac, vies stretla Lodara a ten ma zaviedol do zahrady.“ 
„Ano? To som rad, je to sikovny mlady muz. Je mojim tajomnikom. Pomaha mi s pravnickymi zakonmi tejto krajiny.“ 
„Preco? Ved mas na to svojich synov. Vari Deril so Selonom by to nezvladli?“
„Oni maju ine povinnosti. Kedze Lodara mam vzdy pri sebe, tak je predsa samozrejme, ze mi pomaha.“
„On tu aj byva?“ 
„Je to smutny pribeh. Po nestastnej smrti jeho rodicov som ho prijal k sebe na hrad. Jeho otec bol totiz mojim najlepsim priatelom. Teraz sme ako jeho rodina. Preto mi to pripadalo spravne.“
„Aha,“ viac na to nepovedala nic.
	Dvere sa tichucko otvorili. Dnu vletela pestunka a hned zacala lamentovat.
„Kde si sa tulala? Takto nas vsetkych vylakat!“
„Bola s Lodarom!“ povedal nahlas kral. „Nic sa jej preto nemohlo stat.“
„S nim?“ zdvihla prekvapene obocie. „Ale, ved on predsa...“
„Nic nehovor. Nemienim sa s tebou, Soraya, znovu hadat!“ pobozkal dceru na celo a odisiel prec. 

„Ty vies nieco o Lodarovi?“ vyzvedala Alliena ked boli same.
„Nemam ho rada. Chodi si po hrade ako pav a tvari sa, akoby mu to tu vsetko patrilo.
	Ved aj tvojmu otcovi som to mnohokrat vravela, ale on sa ho zastava.“ 
„Ako deti sme sa spolu hravali,“ poznamenala Alliena. No to uz bolo davno. Zistila som, ze ho vlastne ani poriadne nepoznam.“ 
„Teraz nad nim nerozmyslaj a radsej sa najedz! Urcite uz bude vsetko studene. Zatial pripravim saty, ktore by sa ti hodili na slavnost. Ta sa zacne o tri dni.“
	Kym jedla, divala sa na Sorayu, ako jej vybera jedny saty za druhymi.
„Na takuto slavnost sa hodia dlhe, jemne, presivane. Ano, ano, tieto som mala na mysli,“ mumlala si nahlas pestunka. V rukach sa jej objavili nadherne belase saty. Alliena bez slova vstala. 
„Ukaz?“
	Boli presivane malickymi striebornymi hviezdickami. Patrili k nim aj nausnice a nahrdelnik. 
„Boli tvojej matky. Nikdy si ich vsak neobliekla. Usili ich na pocest tvojich narodenin. Tie sa ale uz nestihli uskutocnit.“ Soraya sa pri spomienke rozplakala. 
„Prepac, som nejaka citliva, odkedy si sa nam vratila,“ rychlo si utrela slzy.
	Objala svoju milu pestunku a dala jej boztek na celo. „Slubujem, ze ich s hrdostou budem nosit.“ 
	Soraya si sadla na postel a pritiahla ju k sebe.
„Teraz mi porozpravaj o svojom zivote, ktory si zila tam na Zemi. Som strasne zvedava...“ 
	Obe sa dlho rozpravali. Alliena spominala na tie roky, ktore tam prezila. Hodiny ubiehali a ony ani nezbadali, ako sa den nachylil.
„Uz ta necham,“ a  zamyslene odkracala z jej izby.
	Alliena ostala sama spolu so satami, ktore mala prichystane na slavnost.
„Musim byt pekna, aby bol otec spokojny. Potom bude skor nacuvat utrapam mojho srdca. Mama by to pochopila,“ sepkala si potichu. Bola rozhodnuta bojovat o svoju lasku za kazdu cenu. 
	Pod jej oknami sa zjavil tien. Stal tam dlhu chvilu, kym sa znovu pohol.
„Musis dodrzat svoj slub! Donutim ta k tomu,“ mrmlal si muzsky hlas. „Takuto prilezitost si nenecham ujst.“
„Alliena, vstavaj!“ 
	Otvorila oci. 
„Merion? No konecne! Kde si bola tie dva dni?“ vycitavo ju vitala.
	Priatelka sa na nu laskavo usmiala.
„Prepac, som tu bez teba stratena.“
„No tak, len to neprehanaj. Bola som doma u svojich rodicov, ktori byvaju v meste. Deril ma tam odprevadil. Chvilu som u nich ostala, lebo sme sa dlho nevideli a mali sme si co povedat. Az budes mat chvilku cas, tak ta k nim dovediem. Budu sa tesit, pretoze som im o tebe vela rozpravala.“ 
„Rada sa s nimi zoznamim. Teraz mam vsak ine starosti.“
„Ja viem. Deril mi to povedal. Musis byt silna. Nejako sa to uz len vyriesi. Ved keby ta Karoka nemiloval, tak by tu nebol.“
„Som vsetkemu na vine,“ vycitala si Alliena. „Nemala som chciet, aby isiel so mnou.“
„Nezabranila by si tomu. On to tak chcel. Tomu sa hovori laska. Teraz je dolezite pocuvnut tvojho otca a potom ta skor vypocuje, aby mu dal milost. Preto nebedakaj a oblec sa. Pojdeme spolu s Derilom von. Prides na ine myslienky a spoznas aj novych ludi.
	Deril ich cakal vonku pred branou. Dnes chcel ukazat sestre tu nadheru, ktora ich obklopovala. Sedel v okruhlom vznasadle pripravenom na let. Obe dievcata si prisadli k nemu a on zdvihol stroj do vysky. Sklopil strechu, aby mali krajsi vyhlad. Pomaly preleteli ponad vysoky hrad a pod nimi sa objavilo cierne more. 
Vzduch bol teply a hladil im rozpalene tvare. Preleteli ponad mesto az za ochranny mur. Potom stocil vznasadlo dolava. Tam sa uz nachadzali strme utesy skal. Opatrne pristali na brehu. 
„Sme na mieste,“ povedal a pomohol dievcatam vystupit.
„Aka som rada, ze si ma vytiahla z hradu, Merion. Toto je nieco uzasne,“ nadchynala sa Alliena tou krasou. Tato diva priroda jej pripomenula domov na Zemi. V tieni rozpukanych utesov sa nachadzali malicke pribytky. Vyzerali, akoby boli prilepene priamo na skaly. 
„Nedakuj mi a radsej sa poobzeraj. Ziju tu skveli ludia. Nepotrebuju ochranu mesta, aby prezili.“ 
	Deril ju zoznamil so svojimi priatelmi. 
Ich vodca bol vysoky zrely muz s drsnymi crtami tvare. Na jeho spravani bolo vidiet, ze sa na nich uprimne tesil. Citila sa pri nich prijemne. „Ako je to davno, co som takto slobodne zila,“ pomyslela si zasnene v duchu. Konecne nasla ludi, s ktorymi si rozumela. V takejto atmosfere cas ubiehal rychlo, tak sa museli rozlucit. 
„Ako si to predstavujete! O chvilu pridu hostia a ty, Alliena, este nie si prichystana!“ takto ich vitala pestunka len co ich zazrela.
„No tak, Soraya,“ chlacholila ju. „Nepokaz mi to. Dnes som zazila uzasne veci. Nehnevaj sa, ved vsetko spolu stihneme. Uz sa aj idem obliect, ale musite mi pomoct.“
	Zvecerilo sa. Stala pred zrkadlom a nemohla uverit ze je to naozaj ona. Hodvabne saty jej padali v jemnych vlnkach, az na zem. Dlhe vlasy mala posplietane do mnohych vrkocikov a v nich pozapichovali male strieborne hviezdicky. Obe zeny sa na nu pozreli spokojne so svojim dielom. Teraz bola dokonala.
„Keby ta videla tvoja matka, bola by pysna,“ poznamenala pestunka. 
	Zosmutnela pri spomienke na mamu. Len ona vedela, ako velmi jej chyba. Premohla sa a povedala:
„Pod, Merion, uz je cas ist.“
„Ja ta len odprevadim ku schodom. Nepojdem s tebou dalej. Toto je tvoja chvila. Tak ju vyuzi pre vasu lasku,“ radila jej. „Tvoj otec sa vzdy velmi tesil na slavnost tvojho navratu. Vravieval, ze az sa vratis, tak ti splni vsetko, co len chces. Preto bud rozumna a az pride ta spravna chvila, poziadas ho o milost.“
	Dievcata vysli z izby. Dole pod nimi bolo pocut hluk pozvanych hosti.
„No, chod. Uvidime sa potom. Deril a ja sa tam ku tebe pripojime.“
	Alliena prikyvla. Niekolkokrat sa nadychla, snazila sa zahnat tremu.
 Nemala v umysle spustit pohyblive schodisko. Chcela kracat pomaly a dostojne. Bola rozhodnuta bojovat o svoje stastie akymkolvek sposobom. 
Otec sedel v kresle a veselo sa bavil. Pri nom stal Selon. Derila nebolo vidiet, iba Lodar sa ponevieral sem a tam, akoby nemal co robit. Hudobnici, ktori hrali nadhernu baladu doplnali krasu tejto velkej slavnosti.
 Na chvilu sa zastavila a pozorovala ich. 
„Alliena, sestricka moja! Konecne si tu!“ pribehol ku nej Selon, len co ju zbadal. Podal jej ruku a ona sa ho chytila pevne, akoby potrebovala jeho silu.
„Nemaj tremu,“ povzbudzoval ju s usmevom, ked videl, aka je nervozna.
„Dakujem. Len ta, prosim, ostan pri mne. Nechcem byt sama, nikoho tu nepoznam.“
„Samozrejme.“
	Ani si nevsimla, ako vrava ludi pomaly utichla. Obzrela sa. Hostia sa na nu zvedavo divali a suskali si.
„Dcerka, pod!“ to uz k nej prichadzal otec. Otocil sa a povedal:
„Na pocest navratu mojej dcery otvaram tento ples.!“
	Hudba, ktora utichla, znovu zacala hrat. Mladi to hned vyuzili na tanec. Okolo nej sa zhromazdili damy, aby sa s nou zoznamili. Boli nadherne vyobliekane a zdvorilo sa jej na vselico vypytovali. Alliena sa snazila s nimi drzat krok, ale vela veci nepoznala, takze sa niekedy citila trapne. Pozrela sa prosebne na Selona. 
„Dovolite, damy? Chcem si so sestrou zatancovat.“
	Zeny sa vzdialili a ona si vydychla. Viedol ju pevnym krokom na tanecny parket.
„Zabudla som tancovat. Budu sa mi urcite smiat,“ sepkala mu potichu.
„Nie je to tazke. Tri kroky dopredu, tri dozadu a trikrat sa otocis.“ 
	Viedol jej kroky a ona to rychlo pochopila. Nakoniec mala z toho tanca aj radost.
„Dnes vecer vsak musis tancovat aj s inymi. Tak to kaze zvyk,“ povedal, ked skoncil uvodny tanec. Pristupil starsi, maly muz a uklonil sa. Selon jej ruku vlozil do jeho dlane a opustil ich.
„Som rad, ze ste sa vratili, princezna. Vidim, ze chyry o vasej krase neklamali,“ povedal a zmurkol na nu. „Volam sa Faren.“
	Alliena v tej chvili nevedela, ako sa ma zatvarit. 
„Tesi ma, ze vas poznavam,“ vyjachtala.
	Faren bol dobrym tanecnikom. Alliena mu vsak obcas stupila na nohy, pretoze bola nervozna. Kedze sa tvaril, ze sa nic nedeje, tak mlcala. Obzerala sa okolo, ked zbadala Derila a Merion, ako sa na nu usmievaju.
	Pristupil dalsi tanecnik. Odstrcil Farena a postavil sa pred nu.
„Lodar?“ vydychla.
„Prisiel som ta zachranit od nezelanych tanecnikov,“ povedal namyslene a pohrdavo sa pozrel na jej spolocnika. 
„Nie som si ista, ci chcem este tancovat.“
„No tak, vari by si si so mnou nezatancovala? Cakam tu na teba cely vecer.“
	Chytil ju okolo pasa a ani necakal na jej suhlas.
„Dnes si prekrasna. Ozajstna princezna,“ sepkal naruzivo.
	Jemne sa od neho odtiahla. Z jeho dychu citila vino.
„Pusti ma, prosim,“ poziadala ho, ale on sa len nadsene usmieval nevnimajuc okolity svet.
„Alliena, dovolis?“ Deril pochopil jej situaciu a prisiel na pomoc.
„Konecne!“ vydychla si s ulavou, ked ju viedol prec. „Prosim ta, odprevad ma von. Potrebujem si oddychnut.“
	Vysli na terasu.
„Dakujem. Chcem sa vratit do svojej izby. Odprevadis ma?“
„To nemozes!“ povedala Merion, ktora prisla za nimi a pocula posledne slova.
„Odkedy som prisla, kazdy mi nieco prikazuje. Keby tu bol Karoka, ten by ma pochopil!“ 
„No tak, spamataj sa!“ miernila jej hnev priatelka.
	Chytila brata za ruku a prosebne sa na neho pozrela.
„Musim ho vidiet, pochop!“ v ociach sa jej zaligotali slzy.
	Merion sa pozrela na Derila.
„Hadam by sme mohli nieco vymysliet. Azda sa da nieco urobit.“
„Skusim, ale nerucim za to, ze to vyjde!“ odvetil, vyhladal Selona a spolu niekam zmizli.
	Karoka lezal na posteli, dival sa na strop a snival o Alliene. Odkedy pristali, ju nevidel. Ihned ho odviedli prec a uvaznili. Dali ho do strazenej izby, v ktorej bola iba postel. Hole steny, co ho obkolesovali, boli nabite silnou energiou. Akykolvek dotyk na ich povrchu, ho mohol zrazit na zem. Jediny svetly bod bolo male okno. Z neho videl rozburene more, ktore hlasno sumelo. A tak tam len lezal a pozoroval stenu, na ktorej sa mihali tiene. Po dnoch jeho samoty sa ozval tichy bzukot a svetla zhasli. Vyskocil rozrusene z postele a uvidel, ako sa dvere otvaraju. Dovnutra vstupil tien zahaleneho cloveka. Ustupil dozadu, lebo nevedel, co ma ocakavat.
„Karoka!“ zaznel bolestny vykrik. Alliena si zhodila na zem plast, pod ktorym sa schovavala. 
„Alliena!“ pribehol k nej a silno si ju stisol v naruci. „Milacik, ako si mi len chybala. Uz som ani nedufal, ze ta uvidim!“ Vasnivo zasepkal a nezne ju bozkal na pery. Dvihol ju do narucia a posadil na postel.
„Dlho tu nemozem ostat,“ sepkala mu rychlo. „Bratia mi pomohli, aby sme sa mohli stretnut. Zabavaju straz. Doniesli im nieco z hostiny. Deril pozna velitela a tak nas pustil. Neboj sa, poprosim otca, aby ti dal milost...“
	Dalej jej ale Karoka zavrel usta dalsim bozkom. Po dlhej chvili sa len s namahou od nej odtiahol, premahajuc svoju tuzbu.
„Nie!“ povedal nahlas.
„Co nie,“ nechapala.
„Budem mat sud a sam sa obhajim.“ 
„Co to hovoris! Ved oni ta nepoznaju. Potrebujes nas!“ hnevala sa, ked pochopila, co chce tym dosiahnut. Bol prilis hrdy na to, aby dovolil niekomu pomoct mu. Postavila sa. Pozeral na nu vludne. Stala tam a v lucoch dvoch mesiacoch a jej saty sa trblietali ako malicke hviezdy na oblohe.
„Si nadherna, milacik. Navzdy budes moja!“ sepkal. 
	Dvere sa otvorili a dnu vstupil Deril.
„Zdravim ta, Karoka. Alliena, uz musime ist. Straz sa bude o chvilu menit.“
	Pozrela sa na Karoku s bolestou v ociach.
„Usmej sa na mna, Alliena. Vsetko dobre dopadne, uvidis.“ Otocil sa k Derilovy. „Nezabudnem ti to.“ Stisol mu ruku. „Daj na nu pozor, prosim.“
„Neboj sa.“
	O malu chvilu sa rozsvietilo svetlo a Karoka vedel, ze je znovu vaznom. Stal tam uprostred izby sam a opusteny. Ale v srdci sa mu zazal plamienok nadeje. Musi to vydrzat pre ich spolocnu lasku.
Vsetci traja sa rychlo ponahlali a spomalili az v zahrade. Tam na lavicke ich cakala Merion. 
„Videla si ho?“ opytala sa jej. 
	Alliena len prikyvla. Hrdlo jej zvierala neviditelna ruka a nedokazala nic povedat. Merion pochopila.
„Neboj sa,“ upokojovala ju. Teraz musis byt odvazna, ak chces Karokovi pomoct. On nebude navzdy vaznom,“ snazila sa ju utesit.
„Musime sa vratit, aby nas nezacali hladat,“ poznamenal Selon. „Zdrzali sme sa dlhsie, nez sme mysleli.“
	Tu zaculi, ako sa blizia hlasy. Na cesticke pred nimi sa objavil ich otec v sprievode niekolkych svojich hosti.
„Kade ste sa tulali, deti moje? Zahadne ste mi zmizli, tak som vas isiel hladat.“
„Boli sme sa trochu prevetrat. Alliena sa necitila dobre, tak sme jej robili spolocnost,“ rychlo dodal Deril.
„Dcerka?“ pohliadol na bledu Allienu.
„Uz je dobre,“ odvetila. 
	Vratili sa spolocne naspat do zamku, vladar chytil pohar vina, zdvihol ho do vysky a povedal zhromazdenym:
„Pripijam na nasu princeznu.“
	Hostia sa postavili a slavnostne si pripili. Slavnost pokracovala dalej mnozstvom jedal, ktore sa vynarali odniekial spolu so sluhami.
	Alliena sedela tisko a len malo jedla. Jej otec si to vsimol. 
„Jedz, dcerenka, musis sa posilnit. Si bleda, trapi ta nieco?“
„Ano, ale az zajtra sa s tebou o tom porozpravam, teraz je tu privela ludi.“
	Zacudovane sa na nu pozrel. Viac nenaliehal. Po veceri sa opat ozvala hudba. Tu k nej pristupil znovu Lodar. Zdalo sa, ze uz vytriezvel.
„Dovolis?“ a podaval jej ruku na tanec.
„Uz netancujem,“ odmietla razne jeho ponuku. Nemala chut sa s nim znovu natahovat.
„Vari si sa unavila v zahrade po navrate z vazenia?“
	Prekvapene na neho pozrela. Obzrela sa, ci to niekto nepocul. Kedze hudba hrala hlasno, tak jeho slova ihned zanikli. Dvihla sa ako namesacna a on ju viedol na parket.
„Nieco sa ti asi zdalo,“ odpovedala mu vyhybavo.
	Lodar sa zacal smiat. Naklonil sa, aby ho pocula:
„Neviem, neviem, ci sa nahodou nezabudnem a nepoviem to, co som zistil. Oddychoval som na lavicke z druhej strany oddeleny krikmi. Odisiel som tam po nasom tanci, aby som trosku vytriezvel. Dnesny vecer som popil viac vina nez som zvyknuty. Vtedy ste tam dobehli vy, ako splaseni. Nedalo sa nepocut, ked ste tak nahlas rozpravali. Ktohovie, co by povedali ludia. Princezna a pirat!“
„O co ti vlastne ide?“ spytala sa znepokojene. 
„Chcem, aby si ma milovala!“ povedal jej to priamo. 
„Ved to sa neda! Pocujes sa vobec, co hovoris?!“ rozhorcene mu riekla.
„Vsetko sa da, ak je clovek ochotny.“
	Alliena sa od hnevu uz neovladla a jednu mu vylepila. On to vobec necakal a ostal tam sokovane stat.
Otocila sa a vratila k otcovi, ktory si nic nevsimol. No Deril to ale zbadal, nieco posepol Selonovi a obaja podisli ku Lodarovi aby ho  vyviedli von.
„Ocko, som unavena, mozem sa vratit do svojej izby?“
„Dobre, zajtra sa uvidime.“
„Merion, prosim ta, pod so mnou. Nechcem byt sama. Dnes nie.“
„Idem, aj tak sa mi Deril niekam stratil.“ 
„Coze?!“ vykrikla rozhorcene Merion, ked jej Alliena povedala, co sa stalo pri tanci. „Urcite nas musel spehovat, inak to nevidim. Ziadna nahoda, ale umysel!“
„Co teraz? Moze Karokovi ublizit!“
„Neda sa nic robit. Musis ist za otcom.“
„Ano, chcela som mu to povedat, ale zajtra.“
„Nie! Potrebuje to vediet este dnes, aby ta Lodar nepredbehol. Ved slavnost sa skoncila a ty ho mozes navstivit.“
	Alliena chvilu cakala kym vysla z izby. Chcela si byt ista, ze otec bude u seba. Chodba bola prazdna a ticha. Na tomto poschodi nebola ziadna straz, aby nenarusovala sukromie panovnika. Na stenach blikali len male modre svetielka, ale inak tu vladlo sero. Kracala po hrubom koberci, ktory tlmil jej kroky. Dostala sa na koniec chodby a tam, uz zacinali otcove izby. Uplne necakane sa pred nou vynoril chlap a ona do neho narazila.
„Kdeze si sa vybrala?“
	Nalakane vykrikla, ked spoznala ten hlas. 
„Lodar! Co tu robis?“
„Cakam, az pojdes okolo,“ odpovedal prekvapivo pokojne.
„Ty ma spehujes?“
„Kdeze. Ja len davam na teba pozor.“
„Ustup mi, ponahlam sa!“ chcela sa popri nom presmyknut, ale on ju schmatol silno za ruku.
„Nedovolim ti to! Viem, preco si sa sem vybrala. Chces prosit za toho pirata. Cim ti tak pocaroval, ze si sa az tak ponizila a dala mu svoju lasku?“
„Pust ma!“ snazila sa mu vytrhnut, ale on ju pevne drzal a hudol si dalej.
„Ja som sa tu roky snazil ziskat priazen vladara. Cakal som, az sa vratis a poziadam ta o ruku. Viem, ze tvoj otec by s tym suhlasil. Ved neraz sa vyjadril, ze takeho zata by chcel mat. Ziskal by som teba a tym aj vysady. Preto teraz nedovolim, aby si isla za neho prosit.“
	Chytil jej obe ruky a skrutil dozadu za chrbat. Jeho tvar sa ocitla blizko nej a on neodolal a surovo ju zacal bozkavat na usta. Alliena sa snazila od neho odtiahnut, ale marne. Kolena sa jej podlomili a ostala visiet v jeho zovreti. Nemohla sa nadychnut a ani kricat. Nakoniec sa prestala branit. Omdlela...
„No vidis, teraz si uz povolna!“ zasmial sa ticho. 
	Poobzeral sa dookola, ci ich niekto nevidi.
Dvihol ju a odnasal dole po sluzobnych schodoch, az do starych pivnic. Tie sa nachadzali hlboko pod celym hradom. Casto tu chodieval a velmi dobre sa tu vyznal. 
Vedel, ze takmer nikto sem nechodi. Tu sa nachadzala aj jeho skrysa.
Dlho niesol krehke bremeno prevesene cez plece, az prisiel k okovanym dveram. Tie potichu otvoril cipom, ktory mal pripevneny na zapasti. Preniesol Allienu dnu do pekne zariadenej izby a polozil na postel. Casto tu aj on sedaval a snival. Vedel, ze ho nik nebude rusit. Bolo to jeho kralovstvo. Este raz sa na nu zadival a rychlo vysiel von. Zamkol miestnost a ponahlal prec. Vsetko uz mal vopred premyslene.
	Merion cakala na priatelku velmi dlho. Kedze neprichadzala, zdalo sa jej to podozrive a rozhodla sa ist ju hladat. Kracala s nadejou, ze sa po ceste stretnu. Nestalo sa tak. Pohladala Derila, ktory este postaval vonku. Velmi sa zacudoval, ked ju uvidel. Nebol sam. Spolu so Selonom nieco vazne preberali. 
„Alliena tu nie je?“ spytala sa opatrne. 
„Nie, preco?“ zadivil sa Deril. 
„Isla za otcom, potrebovala sa s nim porozpravat. Je to uz dlho a este sa nevratila. Mam o nu obavy.“
	Bratia urychlene prisli ku otcovi. Ten sa zatvaril prekvapene, ked sa ho opytali na Allienu.
„Nebola u mna, preco sa na to pytate?“
„Niekde sa zasa zatulala, tak ju hladame. Chod spat otec, najdeme ju.“
	Opustili ho a vysli von.
„Deril, mam zle tusenie,“ povedala Merion po ceste. 
„Nie si sama. Podte, nieco mi napadlo.“ Zbehli za nim dole na prizemie. Zastavili sa az pri bocnych izbach. Tam mali svoje izby ostatni, ktori byvali a pracovali v hrade. Deril zastavil a stlacil tlacidlo na prvej izbe.
„Lodar otvor!“ povedal.
	Dvere sa po chvili otvorili a z nich vysiel rozospaty muz. Strapatymi vlasmi sa snazil zakryt fialovy monokel pod okom. 
„Co chces, je neskoro!“ skrikol podrazdene.
„Kde je Alliena?“
„Princezna? Vari sa vam stratila? Ja vam ju predsa nestrazim,“ opovrzlivo sa usmial. 
„Pust ma dnu!“ rozkazal Deril a nasilu vosiel. Jeho izba bola vsak prazdna. Nikto iny tam nebol.   Lodar sa opieral o stenu a sledoval Derila prizmurenymi ocami.
„Si spokojny?“
	Neodpovedal a vratil sa k priatelom.
„Nikde ani stopa po nej. Je to zahadne a cosi mi tu nesedi. Urcite nieco vie, ved sa nam doslova vysmieval.“ 
	Znovu sa vratili k otcovi, aby mu naznacili svoje obavy. Na jeho prikaz zacali straze prehladavat hrad. Spomenul mu aj podozrenie na Lodara. Stary kral sa nazlostil. 
„Doverujem mu a pokial nemas dokazy, tak ho neohovaraj!“ neochvejne povedal.
	Dievcina otvorila oci a prekvapene zistila, ze lezi na obrovskej posteli. Vsetko sa zbehlo tak rychlo, ze nicomu nerozumela.
„Preco to Lodar robi?“ premyslala v duchu. 
	Posadila sa a pozorne poobzerala dookola. Izba bola prepychovo zariadena. Steny oblozene vzacnymi tapetami a kozusinami. Stol a skrine doslova kricali bohatstvom. Nik iny tu nebol, len na podnose polozene jedlo. Pochopila, ze je to pre nu. Vstala a podisla k dveram. Nikde ani naznak nejakeho zariadenia, aby ich mohla otvorit. Nebolo tu ani jedno okno. Chcela sa aspon pozriet, kde sa nachadza. Dlho prezerala steny, ci tam nie su nejake tajne dvere. Nic nenasla. Odovzdane sa naspat posadila.
	Preslo niekolko dlhych hodin, kym svitlo rano. Bratia s otcom prave oddychovali a premyslali ako dalej, ked v tom zaznela sirena. 
„Co sa to deje!“ zakrical Ziper. 
	Dovnutra vosiel velitel kralovskej straze.
„Vladar, mam zlu spravu! Karoka dnes v noci usiel! Prave sme to zistili.“
„Ako je to mozne?! Ved to sa neda, len tak zmiznut!“ 
„Ani my to nechapeme. Urcite musel mat nejakeho pomocnika. Straze sme nasli rano niecim omamene. Dvere do jeho cely boli otvorene a jeho nikde.“
„Tak Allienu musel uniest on!“ s presvedcenim povedal vladar.
„Nie, to nemoze byt pravda!“ vykrikla Merion. „On by to nikdy neurobil.“
„Co ty o tom mozes vediet. Je to pirat a nim aj ostane.“
„Pane, musime sa s vami osamote porozpravat!“ pozadovala Merion.
„Teraz nie, dievcatko. Neskor.“
„Je to dolezite!“ trvala na svojom.
„Vypocuj ju otec,“ pridal sa Selon, aby ho prehovoril.
„Dobre, nechajte nas teda osamote!“ povedal strazam. 
„No, co je teda take dolezite?“
„Karoka by Alliene nikdy neublizil, pretoze ju miluje.“
	Vladar po tomto vyhlaseni, ostal zarazeny. Pozrel na kazdeho z nich, ale v ich ociach videl, ze je to pravda.
„Ako to mozes tvrdit? Vari sa mi vysmievas?“ nechcel tomu uverit.
„Pane,“ pokracovala dalej Merion, „dnes v noci sa chcela s vami Alliena rozpravat o Karokovi, aby ste mu dali milost. Viete, ona ho velmi miluje. My, co sme tu, vsetci mozeme potvrdit, ze odkedy Karoka spoznal Allienu, velmi sa zmenil. Mnohokrat jej zachranil zivot, ale aj nam. On radsej zomrie, ako by ju mal stratit.“
„Je to tak, otec, hovori pravdu,“ ozval sa Deril. „Teraz je to nas spojenec. Viem, ze ti to znie cudne, aj ja som tomu hned neveril. Ved nedavno sme boli este nepriatelia.“
	Stary Ziper sa musel posadit. 
„Teraz uz naozaj nicomu nerozumiem. Ked ju neuniesol, tak kam zmizol?“
„Mozno ani sam nevie, ze sa Alliena stratila,“ poznamenala Merion.
„Neboj sa, ona je dost silna a urcite si poradi,“ utesoval otca Deril.
	Po dlhom case sa dvere konecne otvorili. Lodar vosiel dnu a vyzeral spokojny. Alliena vyskocila a prebehla rychlo okolo neho, aby sa vysmykla von. 
On to ale ocakaval a chytil ju.
„Okamzite ma pust!“ rozkazala nahnevane.
„Ale, ale, dievcatko. Vari ti tu je zle? Co ti chyba? Mas kde spat, mas co jest.“
	Drzal ju za ruku a smial sa ako blazon.
„Nemas ziadne pravo ma tu vaznit! Az sa to dozvie moj otec, tak potom uvidis!“
„To tazko. On si mysli, ze ta uniesol Karoka.“
„O com to hovoris?“
„No, ten tvoj pirat sa zahadne vyparil a nik nevie, kde je.“
	Na chvilu ju ta sprava zmiatla. „On usiel a ju nechal samu,“ pomyslela si.
„Tak, tak. Netreba nikdy verit piratovi,“ podpichoval ju.
„Dokedy ma tu mienis vaznit?“ riekla rozvazne.
„To zalezi na tebe. Az ked budes ochotna a vydas sa za mna.“ Otocil sa a odkracal rychlo prec.
	Alliena ostala bez slova stat. Pochopila, ze Lodarje vlastne chory. Ved to by normalny clovek nerobil.
	Ani po dvoch dnoch sa na nic neprislo. Deril, zakazdym, ked stretol Lodara, citil, ako sa mu vysmieva. Dohodol sa so Selonom, ze ho budu sledovat na kazdom kroku. Otcovi radsej nic nehovorili, aby ho on svojim spravanim na to neupozornil. Napriek tomu bol Lodar velmi obozretny. Ked citil, ze ho niekto sleduje, ani neschadzal dole do skryse.
Hladanie pokracovalo a uz aj v starobylych pivniciach sa zacalo tmolit coraz viac ludi. Lodar sa zacal obavat, ze jeho ukryt predsa len mozu objavit. Preto sa rozhodol, ze Allienu odvedie az za hradby mesta. Tam mal svoj dalsi ukryt.
	Pod ruskom noci potichu otvaral kovove dvere. Podisiel k posteli.
„Alliena, vstavaj!“ prikazal jej. Ona sa vsak nehybala. Vytiahol zbran a pritlacil ju k jej hrudi.
„Dvihaj sa!“ opakoval. „Dobre viem, ze nespis!“
	Otvorila oci. 
„Chces mi ublizit?“ 
„Ak ma k tomu prinutis, tak nemam na vyber. Aj tak uz nemam co stratit.“
	Vstala, pretoze ho nechcela dalej drazdit. Mozno takto sa jej skor naskytne prilezitost ujst. Kracala pred nim a spolocne vysli von z izby. Lodar sa poobzeral na kazdu stranu.
„Hyb sa!“ 
	Vtedy mu niekto vyrazil zbran z ruky a smaril ho o stenu. 
„Alliena, si v poriadku?“ opytal sa jej znamy hlas.
„Karoka!“ vykrikla od stastia.
	To sa uz spamatal aj Lodar a vytiahol noz, ktory stale nosil za opaskom. 
„Takto sa mi odplacas za to, ze som ti umoznil ujst?“ 
„To si bol ty?“ nevychadzal z udivu Karoka. „Co si tym sledoval?“
„No predsa to, aby ta obvinili z unosu princeznej. Teraz ta zabijem a dostanem k tomu aj odmenu.“
„Si obycajny zlocinec!“ kricala nahnevane Alliena, ked pochopila, ako ich vsetkych chcel podviest.
	Okamzite sa vrhol na bezbranneho Karoku. Bol to nerovny boj. Karoka uhybal, ale Lodar bol skuseny bojovnik a stihol ho poranit. 
	Kym doteraz nebola Alliena schopna pohybu, zrazu sa na neho vrhla. Skocila mu zozadu na chrbat a rukami sa mu zadrapila do hrdla. On sa narovnal a snazil sa ju zo seba striast. Prudko sa oprel chrbtom o stenu. 
	Tu chvilu vyuzil Karoka a odplazil sa nabok, kde zbadal odhodenu zbran. Lodar si to vsak vsimol a vrhol sa na zem. Alliena sa neudrzala a pustila ho. 
„Tak to ukoncime!“ vykrikol a rozohnal sa na pirata. Vtedy vyslahol biely zablesk a on nim zasiahnuty spadol na zem a ostal lezat.
„Milacik, si v poriadku?“ krical Karoka na Allienu a krvacajuc sa k nej priplazil. 
	Lezala vysilena na zemi, neschopna nicoho. Nezne ju objal a ostal bez sil lezat pri nej.
„Alliena?“ z dialky zacula svoje meno.
„Ano?“ pomaly sa preberala. V mysli sa jej postupne premietalo vsetko, co sa stalo. 
„Uz je dobre, vsetko sa skoncilo,“ odpovedala priatelka, akoby jej citala myslienky.
„Karoka...“
„Nemaj obavy. Lezi v izbe na prizemi a je pod dohladom lekara.
„Ako som sa dostala z podzemia? Nepamatam si.“
„Deril ta nasiel spolu so Selonom. Sledovali Lodara a ked sa im stratil v podzemi, pochopili, ze tam musi mat skrysu. Potvrdilo sa im to, ked zbadali zablesk. Vsetci traja ste tam lezali v bezvedomi. Ked sa Lodar prebral, zatvorili ho do vazenia. No museli ku nemu poslat lekara, pretoze dostal zachvat zurivosti. Vrieskal ako nepricetny. Teba a Karoku preniesli hore do izieb.“
	Ona sa na to stastne usmiala a znovu zaspala. Merion pri nej presedela celu noc. Na druhy den sa dostavila horucka. Obcas, ked sa prebrala, vzdy nasla pri sebe niekoho, kto ju strazil. Vystriedali sa vsetci, od Merion az po doktora Vadia, ktoreho zavolali na pomoc.
Po dvoch dnoch ked sa nakoniec prebudila, citila sa lepsie. Vadio sedel v kresle a driemal.
„Vadio?“ ozvala sa unavenym hlasom. Ihned sa prebudil.
„Citis sa uz lepsie?“
„Bola som chora?“ prekvapilo ju to.
„Velmi, ale uz si z toho vonku.“
„Karoka?“
„Aj on je v poriadku. Skor o teba som mal strach.“ Zadival sa na nu svojimi peknymi ocami a ona na nom videla, ze ju este vzdy lubi. Zabolelo ju to.
„Prepac.“
	Pochopil. 
„Uz je to za nami.“ Postavil sa. „Zavolam ti Derila, chcel sa s tebou rozpravat. Ja sa pridem na teba pozriet zajtra.“
„Zbohom a dakujem,“
	Do izby vkrocil Deril.
„Citis sa uz lepsie? opytal sa starostlivo.
„Ano,“ zasepkala. „Dobre ze si tu. Potrebujem vediet, co sa mi stalo tam dole. Ten zablesk z dlane.“
	Pohladil ju po vlasoch. Vedel presne, co preziva.
„To je nas dar, ktory sa u nas dedi. Ved aj ta miestnost, v ktorej si bola prvykrat s Lodarom, je urcena prave na ovladanie tejto sily. Tam sa pomocou vymyslenych nebezpecnych situacii prevadza simulacia, kde sa rozvijaju nase schopnosti. Zda sa ale, ze ty si na to podvedome prisla sama, ked si sa branila. Ak budes chciet, tak tam pojdeme spolu, a ja ti ukazem, ako to robim ja.“
	Zamyslene ho pocuvala a potom prikyvla.
„Dobre, bracek, potom, teraz som unavena.“
„Necham ta pospat si,“ pobozkal ju na celo a odisiel.
„Milacik?“ pocula hlas, ktory ju rano zobudil. To sa nad nou naklanal Karoka. 
„Bala som sa o teba,“ sepla ticho, ked zistila, ze to nie je sen, ale skutocnost.
„Som v poriadku. Zopar skrabancov.“ Sadol si k nej a chytil ju za ruku. Pozeral jej do oci a usmieval sa.
„Prezrad mi, ako si sa dostal von a ako si ma nasiel?“ 
„Spal som, ked v noci ktosi otvoril izbu. Svetla boli vypnute a dnu vosiel zahaleny muz. Ten chlap mi povedal, ze si zmizla a ked ta chcem najst, tak musim ujst. Vahal som, pretoze instinkt mi hovoril, ze je to nejaka pasca. Ale tie dvere boli stale otvorene a nikto iny nechodil. Vysiel som von a tam na zemi lezala straz. Vedel som, ze ak sa teraz vytratim, tak ma budu z toho obvinovat. Myslienka na teba, ze sa niekde trapis, ma vsak hnala dalej. Dosiel som az na nadvorie, no tam sa to hemzilo ludmi, ktori ta hladali. Rychlo som sa schoval do stajne a zahrabal do sena. Kedze som nevedel co dalej tak som vyckaval.  Vtedy som si vsimol chlapa, ktory sa zvlastne obsmietal pri mure. Sledoval som ho a s prekvapenim zistil, ze sa v nom zahadne stratil. Siel som opatrne za nim a objavil tajne dvierka. Zisiel som dole schodmi a tam nasiel teba.“
	Nezne ju pobozkal na oci.
„Co bude teraz s nami?“ spytala sa ho.
„Deril sa zaviazal za mna tvojmu otcovi, ze neujdem, kym neprebehne sud. Dal mi jednu zo svojich izieb.“
„Sud?“ bolestivo zopakovala. 
„Neplas sa! Budem sa obhajovat sam. Vsetci sa uz tu za mna u vladara prihovorili. Dokonca aj Vadio svedcil v moj prospech. To som od neho vobec necakal. Je to slachetny muz. Ma moj obdiv. 
Ten sud ma musi verejne oslobodit, aby ludia o mne uz viac nepochybovali.“ 
	Karoka mal nakoniec velkolepi sud. Mesiac po jeho zraneni, spolocne s priatelom Moratom, celili obvineniam. Boli to hlavne tie, ktorych sa dopustil ako vesmirny pirat. To vsetko sa stavalo proti nemu a hrozilo mu vazenie. Ale jeho spravanie, ktore sa zmenilo hlavne po zoznameni sa s Allienou, mu nakoniec pomohlo. Odvaha a statocnost, ktoru celu dobu v pralese preukazoval, ho posunula vpred v ociach jeho sudcov. Mnoho ludi svedcilo proti nemu. No este viac za jeho dobre skutky. Dokonca prisli aj priatelia z osady spolu s nacelnikom Burenom. Opat sa stretol so svojou matkou Daranou ktora mu prisla pomoct.
„ Tymto zbavujem Karoku vsetkych obvineni, lebo dobrom, ktorym pomahal ludom, bolo viac. Zachranoval nevinne zivoty osadnikov a taktiez oslobodil byvalych zajatcov, ktori boli uneseni na tazke prace. Odcinil tak svoje unosy, ktorymi sa dopustal este prednedavnom. Od tejto chvile sa povazuje za slobodneho.“ 
	Takto znel zjednoteny vyrok sudcov.
„Co budes teraz robit, Karoka? Mozes ist kam chces,“ spytal sa ho Deril, pri gratulovani hned po sude.
„Este jeden boj musim vybojovat. Poziadam Allienu o ruku.“
„Nejako to rychlo rozbiehas? Nezda sa ti?“ usmial sa prijemne zaskoceny.
„Prave naopak. Mam pocit, ze bez nej uz nemozem zit.“
„Mam napad! O tyzden mame s Merion zasnuby. Tam ju mozes verejne poziadat o ruku.“
	Karoka prikyvol a srdecne mu stisol ruku. 
„Mam k tebe este jednu prosbu. S tvojim dovolenim by som tu chcel na nejaky cas prichylit svoju matku.“ 
„Bude tu u nas vitana.“
	Tri zeny sedeli spolu v izbe a vyborne sa zabavali.
Darana sa z kresla divala stastne na Allienu. Vdaka nej sa znovu stretla so svojim synom. Priniesla do ich zivota novu nadej. Aj teraz sa vratila kvoli synovi. Sam Deril po nu prisiel do osady.
„Potrebuje ta tvoj syn,“ povedal a jej viac nebolo treba nic vysvetlovat. Karoka si obhajil svoje meno a Alliena moze byt pravom na neho hrda. Hodiny ubiehali a tak sa rozisli do svojich izieb. Alliena si lahla na postel a snivala. Zaspala, ked ju zobudil zvlastny zvuk pri okne. Vstala a prisla k nemu. Vyklonila sa a uvidela tam stat Karoku. Mal cez seba prehodeny plast, aby splyval s tmou.
„Alliena! Laska moja!“ snazil sa sepkat.
„Co tam robis? Preco nespis? Je neskoro,“ nevychadzala z udivu.
„Musel som ta vidiet. Chybas mi. Pod dole ku mne. Skoc, neboj sa, chytim ta!“ a nezbedne sa zasmial.
„No, to teda nie! Hadam by to malo byt opacne. Ty pod hore.“
	Vtom zaznela zvucka pri dverach. 
„Bud ticho a cakaj! Niekto je pri dverach.“ 
„Otec?“ to teda necakala.
„Mozem na chvilku?“
„Samozrejme, ocko.“
	Stary vladar si unavene sadol na pohovku a ustarostene sa zadival na dceru. Mal ju velmi rad, ale v poslednom case ju trosku zanedbaval. 
„Si stastna?“ opytal sa priamo.
„Ano!“ prekvapene odpovedala.
„Milujes Karoku?“ konecne to dostal zo seba. Odkedy sa dozvedel od Derila o ich vztahu, trochu ho to trapilo. Ani vo sne by ho nenapadlo, ze jeho dcera sa zamiluje do pirata.
„Ano!“ 
„Si si ista, ze to, co citis, je ta prava laska a nie iba nejake pobluznenie?
 Nezamienas si vdacnost za lasku? Pretoze tieto dva city su od seba vzdialene.“
	Prisadla si ku nemu a pritulila sa.
„Ja viem, ze to, co citim, je naozaj laska. Nemusis sa o mna bat. Karoka je ten najlepsi muz, ktoreho som poznala. Dobry a slachetny. Pri nom mam pocit, ze sa nemusim nicoho obavat.“
„No dobre, nebudem ta dalej trapit. Je skoda, ze tvoja mama sa toho nedozila. Bola by stastna. Chcel som sa len uistit, ze muz, ktoreho tak milujes, si to zasluzi.“
„Ano, bezpochyby,“ riekla vasnivo.
„Upokoj sa, moja mala. Verim ti. Teraz som uz pokojny.“ Dal jej bozk na lice a odisiel.
	Ostala sama stat uprostred izby s busiacim srdcom. Chapala jeho obavy. Bol to predsa jej otec a ona jeho jedina dcera. Ked sa spamatala, pristupila k oknu. Vykukla von, ale Karoku tam uz nevidela. Sklamane sa odvratila. Vtom ju niekto prudko stisol do narucia, az prekvapene vykrikla.
„Karoka?!“ chcela mu vynadat, ale on jej zapecatil usta vasnivym bozkom. Prekvapena sa chvilu branila, ale nakoniec podlahla. Nadvihol ju a jemne polozil na postel. 
„Co tu robis!“ povedala, ked konecne mohla rozpravat. „Niekto moze prist!“ 
„Schovam sa pod postel,“ usmial sa. „Prepac, ze si ta takto doberam, ale vypocul som si vas rozhovor. Tvoje slova ma zasiahli rovno do srdca. Teraz vsak odidem, lebo sa neovladnem a urobim nieco, co nie je spravne. Chcem si ta zobrat cestne, ako tvoj manzel a nie potajme.“
	Nasilu sa od nej odtrhol a zmizol v otvorenom okne. Alliena tam ostala lezat rozhorucena laskou a neschopna pohybu. Milovala ho a bola by sa mu oddala cela. No on mal svoje zasady a to sa jej na nom pacilo. 
„Ma viac rozumu ako ja. Pretoze aj ked ma velmi lubi, dokazal odolat tomu pokuseniu, “pomyslela si v duchu, ked pomaly usinala.
	Prisiel den zasnub Derila a Merion. Od rana sa Alliena spolu s Daranou krutili okolo nej. Pomahali jej so vsetkym. Vecer, ked prisli pozvani hostia, sa zacala hostina.
Vsetci sedeli v honosnej sale a vyborne sa bavili, ked sa postavil Deril a riekol:
„Dnes vam chcem predstavit svoju nastavajucu manzelku,“ podal ruku Merion a ona sa tiez postavila. „Uz davno ju milujem, ale chybala mi odvaha to povedat.“ A pred vsetkymi ju pobozkal. Merion ostala stat v rozpakoch. Hostia im nadsene tlieskali a gratulovali krasnemu paru.
	Alliena pozrela na Karoku a ten sa na nu sibalsky usmial. Potom sa zadival na svoju matku a ona prikyvla. Deril opat vstal, aby utisil vravu ludi. 
„Teraz si, prosim, vypocujte Karoku.“ 
	Hostia stichli a zvedavo sa nahynali. Karoka sa postavil, uklonil vladarovi a hostom na znak ucty a otocil sa k Alliene. 
„Alliena! Tu teraz pred vsetkymi vzacnymi hostami ta chcem poziadat o tvoju ruku. Prosim, prijmi odo mna tento starobyly naramok, ktory sa dedi v nasej rodine uz mnohe storocia na znak ucty a najhlbsieho citu k tebe.“
	Toto urcite necakala a prave nie v den zasnub svojho brata. Vstala a zadivala sa do Karokovych oci. Videla v nich jeho obrovsku lasku ku nej a podala mu svoju ruku. Navliekol jej naramok, ktory bol vyzdobeny zelenymi diamantmi. 
Vtedy sa hostia postavili a zacali tlieskat. Taketo ukoncenie zasnub necakali. Pristupil k nim aj vladar Ziper. 
„Karoka! Ani by ma nenapadlo, ze onedlho budem slavit dve svadby. Co bolo medzi nami je minulost a ja ti davam moju malu Allienu.“ Objal ho a pobozkal si aj dceru.
„Postaram sa o nu, pane. Slubujem,“ povedal hrdo.
	Nastala tlacenica, pretoze kazdy z pozvanych hosti chcel zablahozelat aj im. 
Neskoro v noci odprevadzal Karoka milovanu Allienu.
„Uz sa neviem dockat, kedy budeme spolu sami,“ sepkal jej naruzivo. 
	Prisli k dveram a ona ho rychlo objala a pobozkala.
Dvere tisko otvorila a sikovne vklzla dnu. Zavrela mu ich pred nosom. Ostala stat opreta o ne a snazila sa upokojit. Bola stastna. Karoka stal omamene z druhej strany. „No pockaj, uz mi nebudes dlho zatvarat dvere pred nosom!“ zadudral a  smejuc sa odchadzal prec.
„Vstavaj, dcerenka!“ budil ju Daranin hlas. Bolo to tyzden po zasnubach. 
„Prisiel tvoj cas!“
	Od rana sa robili pripravy na obe svadby. Obaja sa totiz dohodli, ze ich budu mat spolocne. Dievcata mali plno prace so satami. Darana, ktora bola vzdy nablizku, im radila. Nevesty si svojich milovanych len malo uzili, lebo aj oni mali toho vela.
	Zavoj zo sumraku zahalil cele mesto a ono vzplanulo tisickami svetiel. V hradnej kaplnke prebiehali obrady. Nadherne nevesty stali po boku svojich zenichov. Obe vyzerali uchvatne. Po hodine uz odtialto vychadzali ako stastni manzelia. Mnozstvo pozvanych hosti im gratulovalo a ich svadobna hostina trvala hlboko do noci.

​ Zaver – Svadobna cesta
	Karoka si svoju milovanu Allienu niesol v naruci. Kracal s nou sam opustenou chodbou. Tento uzasny vecer cely pretancovali a boli radi, ze je to za nimi. V pripravenej kralovskej izbe opatrne polozil svoju manzelku na makku postel. Usmiala sa na neho s ocakavanim a tuzbou. Karoka sa nad nou naklonil a vasnivo ju pobozkal. Teraz mu uz patrila cela a on ju smie milovat po cely svoj zivot. Pomalicky jej rozopinal nadherne saty, mal cas a nemienil sa ponahlat s odhalovanim jej tajomstiev. Ruky sa mu chveli, ked ju hladil po nahom tele. Alliena slastne privrela oci a cela sa mu v tom okamihu oddala. 
Tato noc patrila len im. Milovali sa az do rana a potom unaveni, stastne, zaspali.
	Rano prve, co uvidela, bol Karoka. Lezal na boku a podopieral si hlavu rukou. Zahadne sa na nu dival.
„Dobre rano, milacik. Ako si sa vyspala?“
„Nadherne...“
	Nahol sa a ona sa znovu ocitla v jeho zajati. Vasnivo ju bozkaval znova a znova. Potom sa nasilu otocil. 
„Musime sa najprv posilnit,“ poznamenal. Vstal a priniesol pripraveny stolik s jedlom.   Spolocne jedli a popritom on poznamenal:
„Zajtra stadialto odchadzame.“
„Kam?“
„Vratime sa na moj hrad. Cele roky cakal na svoju pani. Rozpraval som sa aj s mamou. Ona s tym suhlasila.“
„Je mi jedno, kam pojdem. Hlavne, ze budeme spolu,“ sepla.
	Chcela este nieco povedat, ale on sa pomaly zmocnil jej tela aj duse. A ona sa stratila v jeho sile. Az v podvecer sa ukazali obaja v sieni. Bola prazdna, ale po hodine sa nakoniec stretla cela rodina.
„Dcerka, pocul som, ze odchadzate.“
„Ano, ocko.“
„Bude nam za vami smutno. Boli sme vsak pozvani tiez, takze sa tam onedlho ukazeme.   Zatial sa tam udomacni.“
„Neboj sa, otec, budem tam stastna.“
„O tom nepochybujem.“ Pozrel sa na Karoku a v jeho pohlade uvidel nesmiernu lasku k jeho milovanej dcere.
	Na druhy den sa so vsetkymi rozlucili, nasadli do vznasadla a odleteli. Karoka riadil a premyslal. Konecne si domov vezie milovanu Allienu a mamu. Dve najdrahsie bytosti. 
Po niekolkych hodinach konecne pristali na nadvori jeho kamenneho hradu. Jeho ludia ich prisli privitat. Karoka pomohol matke zostupit dole. Potom sa otocil a Allienu chytil do narucia. Vsetci sa sklonili na znak toho, ze prijimaju novych hradnych panov. Alliena v sprievode manzela vkrocila dnu do hradu a vedela, ze sa v tej chvili zacina nadherny zivot. 
	Rano ju manzel prekvapil a povedal:
„Mam pre teba darcek, nasu svadobnu cestu stravime na Diamantovej planete. Je tam more, plaz, skaly, ktore v noci svietia. Objavil som tu zem, ked som sa ako pirat plavil a snazil ziskavat bohatstvo. Okrem mojich najvernejsich ludi o nej nevie nik. Vybudoval som na nej svoju zakladnu. Teraz je uz sice opustena, ale nam dobre posluzi. Mozeme sa tam prechadzat sami a nik nas nebude rusit. Budeme sa milovat priamo na plazi kedykolvek sa nam zachce. Je to raj a je nas.“
	Nepovedala na to nic, iba ho vrucne pobozkala. Tesila sa, ze po tolkych rusnych dnoch, ktore prezila, bude s nim sama daleko od vsetkych.
	Po niekolkych dnoch sa rozlucili s Daranou a nastupili na Karokovu lod. Za malu chvilu sa uz vznasali vesmirom k vytuzenemu cielu. Lezali nahi vo svojej kajute, ked cez vysielacku poculi Moratov hlas. 
„Kapitan, blizi sa k nam nezname plavidlo a ziada, aby sme zastavili.“
„Ani tu nemame pokoj,“ hneval sa, ale rychlo vyskocil a obliekol sa. „Ty si este polez, ja to vybavim,“ nahol sa a pobozkal ju. Odkracal prec. Ale ona nemienila ostat. Bola zvedava, kto ich nuti zastavit. Pribehla za nim prave vo chvili, ked zacula povedome slova. 
„Vzdajte sa, zaberame vasu lod!“ 
Prekvapene sa pozrela na manzela a ich pohlady sa stretli v nemom uzase...