ESSENTIA UNIVERSUM Autor Vydavatel Licencia Vydanie Autor obalky Peter Stec Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Druhe (2022) Peter Stec O knihe Essentia universum je druhou castou vypravnej sci-fi trilogie o nastrahach neznamych civilizacii. Helvetica sa vracia na Zem napriek tomu, ze ju dole uz nikto neocakava. Oznamuje zmenu rovnovahy sil vo vesmire, ktoru je potrebne napravit, inak Helvetica nebude jedinou stratenou lodou a ludia na nej nebudu poslednymi obetami. I ked pozemstania maju problemy na svojej planete vobec prezit, je nutne eliminovat neznamu nastrahu este neznamejsej civilizacie. Kto bude ten nedobrovolnik, co sa vyda do prazdna vesmiru? Obsah ESSENTIA UNIVERSUM 1 O knihe 2 Vraj to nedokazeme... 4 Je tam niekto? 4 Guyana 8 Zoci – voci 15 Velky brat 19 Hlboky nadych 24 Hltaci ohna 30 Sen? 30 Tempus 35 Bohaty 40 Je tu vzdy taka zima? 47 Nebiologicky organizmus 52 Vyssie, vyssie 58 Tak takto je to teda… 58 Neviditelne puto 65 Ja letim! 70 Aberacia 74 Ludomil 78 Vraj to nedokazeme... Je tam niekto? Otvorila oci. Zaznamenala opat vypadky pamate. Prebrala sa ale az o par sekund na to, ked zistila, ze jej tecu sliny z ust. Tych par sekund bola mimo. Zacina sa to zhorsovat, pomyslela si, ked sa konecne naplno prebudila. Citila vsak, ze to uz nebude mat dlhe trvanie. S namahou sa postavila. Falosna gravitacia jej znova pomohla na nohy. Nebola si ista, ci by inak dokazala fungovat. Mohla si to dovolit. Trochu ponatahovat telo. Ano, mohla si vybrat spanok, az pokym by uspesne nepristala. Nebola si vsak ista, ci vsetko funguje ako ma. Jej telo vsak protestovalo. Riskovala. Vystavila svoje telo nemeratelnym mnozstvam neznamej energie. Ona vsak ostava pri zdravom rozume. Nestratim svoje navyky len preto, ze sa moje telo ruca, nie? Vsak uz i tak mi nieto pomoci, tak co. Dobre poznala svoje poslanie, ale napriek tomu riskovala. Mala to vsak nejako vypocitane. Sama len s tazkostami pochopila, ako sa jej to stalo. Ale to uz neriesila. Dokazala sa vsak vyborne sustredit a na vsetko zle v sekunde zabudnut. Na urcite veci vsak spomina rada. Aj ked vie, ze cochvila jej i tieto myslienky budu nadbytocne. V jej pamati su vsak ulozene presne pokyny, bez ktorych tato misia nema zmysel. Zamyslela sa. Dokazal vobec niekto cosi podobne? Logika jej podsunula odpoved Ano a tu vzala vsetkymi desiatimi. Proti comu sa vlastne vedie tento boj? Dokazeme my, malicki ludia, viest aspon vyrovnanu partiu s nimi? Kvoli niecomu uz tie planety potrebuju. Kvoli comu asi? Hned vsak o tom prestala uvazovat. Jej hlava toho vela uz neznesie. Bude si musiet zvyknut na to, ze na urcite veci uz nemoze ani pomysliet. Je to ubijajuce, ale vie, ze planete svojim konanim velmi pomoze. Preslo uz strasne vela rokov a je moznost, ze ludia uz na to prisli i sami, teda pokial znova vyslali ludi do vesmiru. Je to vsak opat dvojsecna zbran. Urcite sa vyzaduje exploraciu vesmiru zivou posadkou, raz k tomu uz dojst muselo. Problem je mozno v Esencii. Kedze predpoklada, ze pozemstania z casu na cas pravidelne posielaju do kozmu zopar kozmonautov, tak i tych Esencii musi byt dostatok. Teda... ak bolo kvoli tomu prerusene vysielanie zivej posadky do vesmiru, je dost mozne, ze sa pozemstania obmedzili na roboticke sondy. Hm, je to zle, ale horsie okolnosti si nevie predstavit. No vsak je to zatial len tichy zabijak, cakajuci na svoju prilezitost. Ostatne, preco vlastne cakaju? Preco potrebuju potvrdenie? Vari tam hore maju horsiu byrokraciu, nez pozemstania? Lod je stale v norme. Skontrolovala pocitace. Veselo skrtali grafy, takze nevedela vycitat ziadne parametre. Zvlastne. Pocitacove prostredie mozgu lode ukazovalo dvojosovy diagram a ciaru v nom, niekedy mimo neho, niekedy sa graf celkom stratil. A takto to bolo so vsetkym: rychlost, naklon, vektor, dokonca i hmotnost lode a vsetko bolo takto nezmyselne kazdu sekundu prepisovane. Nech to bol ukazovatel akykolvek, cisla nabiehali od minus cohosi na stodvadsiatu druhu po cosi na tristopatdesiatu a k tomu sa aspon raz za minutu ukazovala chyba preplnenia. Taketo cisla ani neboli v pamati pocitaca. Odhadovala vsak, ze asi 99% cisel by sa za normalnych podmienok ani ukazat nemali. Ked sa vracala z kapitanskeho mostiku, zase jej zacala brniet noha. Hadam to este vydrzim, pomyslela si, bola by teraz uplna kravina skoncit kdesi medzi hviezdami. Trochu si este zacvicila. Noha brniet prestala. Ale pri drepoch jej zacala byt hrozitanska zima, pri klikoch zase nevladala, lebo srdce jej zacalo sialene bit, potom zase jej vyrazne klesol tlak a sama citila, ako zbledla. Rutinu vsak zvladla, doplnila si zasoby jedla a znovu zalahla do kryokomory. Napriek tomu, ze jej to cvicenie vyrazne nepomaha, minimalne jej vsak o par dni predlzuje zivot. Urcitu cast seba uz ale opravit nedokaze. Mozno to vsak budu vediet na tej vychyrenej Zemi. Verila v to, aj ked si nebola ista, co ju tam vlastne caka. Znova si svoje myslienky nechcela vymazat. Sny. Blaznive sny. Motanice dvojakeho sveta. Znova videla svojich najblizsich. Znova videla veci, ktore uz nedokazala zaradit, lebo jej mozog zmazal niektore spomienky. Su vsak veci, ktore si pre dobro misie pamatat musi. Znova vstala. Rozkaslala sa. Napokon znovu par sekund len sedela so sklenym pohladom, az kym sa neprebrala. Usmiala sa. Sama nevie preco. Asi sa zamyslela nad tym, ze napriek tomu, ze sa opusta a melie z posledneho, pamata si to najdolezitejsie. A ze napriek tomu vsetkemu sa dokaze usmiat. Znenazdajky sa pohladila po tvari. Vraj som rovnaka ako pred tridsiatimi rokmi. Vesela, krasna a mlada. Nikdy som nezostarla. Fyzicky. Pozrela sa na svoju ruku. Bola rovnaka uz tolke roky. Teraz sa v nej obcas cosi zaleskne. Ano, obvody v nej uz obcas zacali skratovat, a tak jej obcas akasi mala iskricka na sekundu vzblkla a znova zmizla. Vobec ju to vsak nebolelo alebo si na to uz zvykla, sama si to uz nepamatala. Zaleskla sa jej slza v oku. Znova len hadala, ci jej telo jej dava cosi vediet alebo je to znova len skrat. Len si tazko odfukla a zopakovala kazdodennu rutinu. Kazda sekundicka naviac je dolezita. Spat vsak nepotrebovala. Ani na chvilu. Je to zvlastne, ako ludia dokazu spat a tak si oddychnut. Vedela vsak, ze musi ostat nazive. Napriek riskovaniu ona vie, ze jej to vlastne neublizi. Oni to predsa tak zariadia, ci nie? Zistia to alebo nie? Nie, musi ostat pozitivne naladena. Aj to jej predlzuje zivot. Preco vsak bluzni po lodi napriek tym energetickym sialenostiam nemeratelnych velkosti? Vari to nejak boli? Berie mi to cas? Jej najblizsi zrejme museli ostat v stave nevedomosti, no ona je ina. Ako to je? Som, nedajboze, s nimi? Alebo ked sa pokusim zaspat nadlhsie, ostanem v spanku az do poslednych chvil? Dokaze lod znova pristat? Aj jej zivotnost je pomaly naplnena. Mala by vsak vydrzat viac, nez ona. Znova sa usmiala. Nevedela sa chmurit. Napriek tomu, ze jej sucasna situacia jej stvrtila dusu, vedela, ze robi dobru vec. Pozemstania su dalej ako ja. Hadam toho zistia viac, nez jej druhovia doma, kde niet pomaly zivej duse. Preco sa vsak k nam zachovali takto? Nevedela si zvyknut na to. Proste to neslo. Ludsky zivot je strasne komplikovany. Mozno sa len zle pyta a odpovede sa nachadzaju kdesi tu v prazdnote, preco sa diali tie veci. Znova sa podivala na ruku. Ako na povel sa jej znovu stare obvody zastriebrili. Preto ma nechceli? Preto ma tam nechali? Nebola som pre nich dobra? Alebo az pridobra? Vedeli, ze im raz dokazem celit? Alebo vedeli, ze si tieto zbytocne otazky budem klast a zabudat na ciel misie. Sklapni, prosim ta, povedala si v duchu. Bolo zvlastne, ked si v duchu vynadala, bolo jej znova o nieco lepsie. Vari teraz by som mohla preskumat, preco vlastne kolegovia museli spat? Zvedavost jej nedala pokoja. Doteraz sa vyse dvetisic palubnych dni vliekli v rovnaku rutinu. Ale dnes nie. Vstala. Srdce jej zacalo bit. Blaznivo a na jej vkus az prilis dlho. Pred ocami sa zacali ukazovat mrakoty. Koniec? Zahmleny obraz lode sa ale vyjasnil. Tieto vypadky ma raz zabiju, poznamenala v duchu zartovne. Moje telo nadsluhuje uz tisic dni. Ak bude mysliet pozitivne, zvladne este dalsich tisic. Rozhliadla sa vsade navokol. Nikde sa nic nepohlo. Pozrela na grafy. Sialene sa skrtali, grafy lietali po obrazovke, cisla sa blaznili, no vsade bolo ticho. Ked sa dobre zapocuvala do zvukov lode, zaznamenala len velmi jemny sum. Obcas cosi zapraskalo industrialnym tonom disharmonie. Ak tela mojich druhov prezili tieto nenormalnosti, aj ked leziac a v inom stave, preco to dokazem ja? Ten sum... pravidelny a hlboky. Je to zvuk rutiacej sa lodi vesmirom? Nezmysel, mozog mi este pracuje. Vsimla som si ten zvuk uz niekedy i predtym? Chce mi lod tymto nieco naznacit? Vkrocila na kapitansky mostik. Od startu sa ziadneho gombika nedotkla a dnes na tom nic menit nechcela. Tusila vsak, ze nic s tym neurobi. Napriek tomu, ze tu bola tisic raz, dnes jej to pripadalo ine. Ale ako ine? Nejak nemeratelne ine. Akoby jej telo teraz vazilo o polovicu menej, citila sa lahka. Grafy vsak nevykazovali ziadne znamky inakosti. Blaznili sa i dalej. Lod vsak velmi cudne priadla spokojnym monotonnym zvukom. Veru ano! Tento zvuk o seba sa trejucich dvoch zeleznych tyci uz pozna. Nespominala si uz na ziadne dalsie podrobnosti. Vedela vsak, ze ten zvuk vypustia lod este kedysi na zaciatku cesty. Kedy presne, to uz nevedela. Viac ju to vsak netrapilo. Snazila sa byt pokojna. Nestudovala pozemske knizky len tak. Niektore su ozaj fascinujuce. Najma tie, ktore popisuju ludske spravanie a mravy. Tie citala najradsej. Usmiala sa. Mozno zo mna naozaj spravili lepsieho cloveka... alebo si to iba namysla? Ani nie, uz citi, ze viacere jej neduhy su davno odplavene kalom minulych liet. Falosna skromnost je ta najhorsia skromnost. Clovek si to navonok neprizna, no mysli si opak. Som proste dobra, lepsia ako ini. Viem to, ale nepoviem, chcem skromne len vyzerat. Aky to ma zmysel. Ved je to klam. A komu sa ma teraz prezentovat? Pockat... preco su tie myslienky take nesurode? Ved i premyslanie ide stazka. Slova idu tazko i z mysle, nieto z dvetisic lodnych dni mlkvych ust. Jednoduche slova, jednoduche. Vela myslienok, malo slov. Viem sa vobec vyjadrovat? Pokoj. Pokoj. Hlavne pokoj. Hlavne pokoj. Novy zvuk, prenikavy, ako tlmeny vybuch, az sa lod z neho zacala jemne triast, az temer stratila balans. Pokoj bol prec. Len na chvilku sa jej zatocila hlava, poobzerala sa velmi zmatene a hladala odpovede na to, co sa stalo. Podivala sa na vsetky gombiky a obrazovky. Uz poznala vsetky. Nie vsak podla toho, co ktory robi, a co obrazovka zobrazuje, ale podla jej vymyslenych mien. Co sa to ale zrazu objavilo pred nou? Je to klam alebo je to nadherna, modra planeta na obzore? Akoby z nicoho sa lod pred nou objavila. Lod jedna potvorska, zanadavala, uputala si moju pozornost, aby som sa divala vsade inde, len nie pred seba, aby si mi tu podstrcila tento prekrasny vyjav a aby som nevedela, ako si to dokazala? Nedokazala odtrhnut oci od masivnych obrazoviek pred sebou. Zabudla, ze lod nema okna, ale obrazovky, napajane svetlocitlivymi cipmi z plasta lode. Krasna planeta. Ako nasa, usmiala sa. Kiezby sa tohto okamihu boli moji druhovia dockali. Uz nevedela vydrzat tu bipolaritu citov. Tesila sa a bola ocarena rovnako, ak nie viac, ako ked prvy raz videla tuto lod, ale zaroven lutovala, ze vsetkych svojich druhov od svojho odletu nevidela a uz nikdy neuvidi. Kiez im dali nebesa vecny zivot. Zrejme nieco teraz musi na svojich planoch zmenit. Vysle spravu. Aku spravu a komu? Je tam vobec este niekto? Vie, ze na to potrebovala dvetisic lodnych dni, kym sa toho okamihu dockala, ale teraz mala ten pocit, akoby sa zlakla a netusila, co skor. Naozaj ma cenu vydat spravu? Je tak rozrusena, urcite jej bude velmi skakat hlas. Pre ludstvo to vsak moze mat obrovsku hodnotu alebo ziadnu, hovorili jej druhovia. Zem je prilis uzavreta a naivna. Bud z toho bude nieco velke, alebo sa o tomto dozvie zopar vyvolenych ludi. Teraz som ja hostom. Ako ma Zem pohosti? Ak pridem neskoro, nebudem mat ako poslat spravu domov. A zaruka uspechu nie je ani vklinenie sa medzi ludi a odvysielanie spravy domov. Bude to komplikovane. Sama uz nevie, ake je to byt v dave ludi. Tolko dni sama. Mozno to bude rovnake i na Zemi. Druhovia vsak len zriedka hanili svoju rodnu planetu, velmi vzletne o nej rozpravali. Musi to byt rajska zahrada. Mala ale hmliste predstavy o tom, co je raj, v jej mytologii nic take nejestvovalo. Ak nezvladnem pristatie, asi sa uskrtim, znova sama sebe zahrozila. Znova ju to vzpruzilo. Mozno mi ale pozemstania pomozu. Podivala sa na tu vec, co nazyvali mikrofon. Tolko dni a ona si tuto vedomost nesmela zmazat z procesora. Prvy raz stlacila tlacidlo, potom hned za nim druhe. To by malo vysielat na vsetkych frekvenciach. Ozval sa praskajuci sum. Nahla sa k mikrofonu a co najjasnejsie a najzretelnejsie ako v tejto situacii vedela, do neho zahlasila: „Helvetica 1 vola planetu Zem, Helvetica 1 vola planetu Zem, ozvite sa.“ Pripadala si cudne. Svoj hlas nepocula dve tisicky lodnych dni. Iste, obcas si nieco zamrmlala, ale vacsinou len pre seba a septom. Hlas identifikovala ako jemne chraplavy a zarazila sa, ked zistila, ako monotonny bol. Mal kovovy cveng. To bolo nieco odporne, povedala a zatvarila sa kyslo. Uz aby to bolo, uz aby sa ozvali, nejako ma odtial dostali, nech im mozem vsetko pekne zreferovat a ukoncit svoju put zivotom, nestrpim tu uz ani minutu naviac. Znova sa zarazila. Roboticky vedela vydrzat dve tisicky lodnych dni bez ujmy a v posledny den je zrazu nedockava? Spomenula si, ze je to vlastne dobre, aspon viem, ze som nie celkom uplne robot. I tak vsak vedela, ze napoly robotom vlastne je. Stale sa divala von na tuto krasnu planetu. Tak toto je ta bajna planeta Zem, odkial pochadzali moji druhovia, nebojacni hrdinovia, mocni dobyvatelia vesmiru. Necitila sa vsak nijak povysenecky, ze dokazala to iste, co oni. Iste uz i ine civilizacie to dokazali bez problemov. Teraz ju vsak zaujimalo, ako vlastne pozemstanom oznami mozno pre nich nove skutocnosti, comu celia. Je to tichy zabijak, ktoreho podstatu je zatial nie je mozne rozlustit. S druhmi sa nedokazala dohodnut, co su vlastne zac a ako operuju. Nemaju potuchy, co to vlastne je, vedia len, ze existuje zrejme nejaka Civilizacia, ktora rozsieva po planetach Esencie. Kvoli comu a preco, vsak nie je jasne. Vedia len utrzky mozaiky, ale nie cely obraz. No pri sucasnej galaktickej mierke je zrejme ani nemozne vidiet cely obraz. Nadherna planeta a osud ma asi specateny. Naozaj sa o tuto planetu zacala bat. Zrazu sa jej prihovoril nejaky clovek. Neznamym jazykom. A po nom dalsi, este neznamejsim. Celkovo sa jej ozvalo asi pat ludi. Opat na vsetkych frekvenciach vyslala spravu: „Helvetica 1 Zemi. Udajte mi parametre pristatia.“ Vyse desat minut bolo ticho. Nikto sa nehlasil. Vedela, ze s lodou nepristane, ale za pokus to stalo. Uz chcela vyslat spravu, nech sa konecne niekto ozve, ked jej jeden z nich zrozumitelnou pozemskou anglictinou oznamil do vysielacky: „Zakladna Americka Guyana vola Helveticu 1.“ „Helvetica 1 pocuva.“ „Zakladna Americka Guyana. Ostante, prosim na sucasnej obeznej drahe, vypnite motory. Za dva dni k vam dorazi pechota. Nicoho sa nemusite bat. S lodou ale nesmiete pristat. Pechota vas eskortuje na Zem. Prijem.“ Ostala zarazena. Prijmu ma, to je fajn, ale ten hlas znel dost odmerane, az odpudzujuco. Na druhej strane je rada, ze Zem dycha a funguje. Srdce sa jej znova rozbuchalo. Nevedela, ci sa tesi alebo je to znova len naznak toho, ze telo melie z posledneho. Bola si vsak ista, ze to je z radosti. Znova sa usmiala. Bol to krasny siroky usmev, az jemne pri nom vycerila zuby. Vyzerala mlada, krasna a zdrava. Guyana Viezla sa s robotmi nizsie a nizsie k povrchu planety. Zial, tento modul nebol zrejme pripraveny na ziveho pasaziera, aj ked Jarmilka uz o tom zacala pochybovat, nemal vobec okna. Bola by v nom tma, nebyt svetla, ktore roboti potrebovali pre nu zatial nezname pouzitie. Jarmilka sa citila ako vesmirny stroskotanec. Nicomu nerozumela, pretoze z jej procesora musela stale premazavat urcite nepotrebne data. Tak si na technicke detaily spominala uz len velmi hmlisto a sporadicky. Roboti sa za dva dni priblizili k Helvetice, pripojili sa k nej, ale len na sekundicku, vytvorili akysi hermeticky tunel, ktorymi sa Jarmilka dostala do ich modulu. Zaujimalo ju, ako sa vlastne pripojili. Ale tomu predsa nemohla rozumiet. Vesmir nikdy nechapala a uz vobec nie ten fakt, ako niekto nim moze plachtit, az kym si to sama nevyskusala. Roboti mali prekvapujuco ludske hlasy. Viac nez ona. To ju mierne hnevalo, ale brala to s humorom. Vobec netusila, ze jej mozog sa vobec nevyvijal a ostal rovnako stary. Nechapala zmeny zmyslania. Bola to stale mlada rebelka, ako pred tolkymi rokmi. Roboti jej davali pokyny v anglictine, ako si ma sadnut, ci skor lahnut do modulu, pricom bezpecnostne predpisy zopakovali trikrat. Jarmilka rebelantsky zasomrala a jemne kopla do jedneho z robotov. Vyzerali humanoidne, aj ked ich proporcie boli celkom ine a boli o dost mensi, bola to vsak plnohodnotna roboticka posadka. Uznanlivo vsak prikyvovala. Tito ludia naozaj postupili o riadny kus dopredu. Pristavanie bolo podivne. Velmi sa bala, pri kymacani modulu a pri tych skriekavych neznamych zvukoch odniekial zvonku mala pocit, ze jej srdce vyskoci z poloumeleho hrudneho kosa a jej mozog z hlavy. Zrazu zacalo byt hrozne teplo. Strojom to velmi nevadilo, napriek tomu sa pre nu neznamym sposobom hned ochladilo na predchadzajucu teplotu. Tito ludia su carodeji, pomyslela si. Jej pocity prekvapenia sa miesali s obavami. Zvladla to vsak velmi dobre. Roboti sa temer nehybali, iba Jarmilku vzdy upozornovali na zvysenu teplotu a tlak, oznamovali jej vysku a cas letu, prepocitavali cas pristatia. Jarmilka sa len nezaujato rebelsky zatvarila a cakala, kym roboti stichnu. Uz si ale nechcela kopnut do ziadneho z nich, ved co by na to povedali jej novi hostitelia. I tak jej jemne vrtalo v hlave to cudne prijatie. Nesmela pristat. Sama by sice mozno ani nepristala, ale musela cakat dva dni, kym sa Helvetica zachytila na zadanu obeznu drahu a dosiahla nimi urcene parametre. Teraz su tu roboti a budu na Zemi este ludia ako ja, alebo je to tam uz cele zrobotizovane? To by veru velmi nevyhrala. Nech je ako je, po dlhsom case sa znova nou preliali divne pocity. Uz natolko zname, ze ich pomaly ani nevnimala a roboticky ich prijala za svoje. Ocne tiky, silne udery srdca, potom jeho nahle utlmenie a jemne zahmlenie zorneho pola. A potom nekontrolovane slinenie. Nie velmi zdravy pohlad na niekoho z dalekeho vesmiru. Mozno si predstavovali silneho a mocneho dobyvatela planet, niekoho ako kapitana Toniho a jeho posadku. Sami sa tak sice nepopisovali, ale pre Jarmilku zostali navzdy v srdci ako nebojacni hrdinovia, ktori sa popasovali s neznamymi podmienkami a podstupovali neuveritelne rizika, kazde ich nespravne rozhodnutie mohlo byt pre nich posledne. Alebo mali len velke stastie. Ale nie. Pre Jarmilku boli stelesnenim bohov, zostupujucich z nebies. Jej druhovia sa netajili tym, ze si Jarmilku oblubili pre jej bezprostrednost, mozno trochu naivitu a rebelantstvo. Dokonca jej kapitan Toni povedal, ze sa mu na nej paci vsetko vratane jej prirodzenej krasy. Na jej otazku, ci by sa pacila i pozemstanom, hned odvetil, ze by ich ocarila. Akceptovala tieto slova, aj ked neskor o nich zapochybovala, ked si po case uvedomila, ze je scasti robotom. Veru, ta krasna Jarmilka nie je tak celkom clovek. Nespominala si, ci boli vsetci Aukarejcania tiez takito, takuto informaciu nemusela uchovavat. Spolu s jej druhmi vsak zistila, ze pravu stranu tela ma z velkej casti roboticku vratane celeho hrudneho kosa a casti mozgu. Toto zistenie nou pomerne otriaslo, nie vsak tak, ako cakala. Neskor zistila, ze to ma vcelku vyhodu. V jej tele lokalizovali akysi pristroj neznameho povodu, ktory sprvoti nemal ziaden prakticky vyznam, no dovtipili sa, co asi robi. Jej fyzicke telo nikdy nestarlo, preto vyzerala stale rovnako, bola stale rovnako mlada. Aspon navonok. Na to, aby jej telo stale vyzeralo rovnako i o desat rokov, by jej bola potrebna kompletna renovacia robotickej casti tela. Bledar pouzil cudne slovo upgrade, ktora Jarmilka ani vyslovit nedokazala. Kedze si vsak nedokazala predstavit, zeby na planete zrejme ostal niekto, kto by jej mohol ponuknut takuto masivnu operaciu, bola si vedoma toho, ze je odsudena vydrzat dovtedy, kym jej roboticke casti nevypovedia funkciu. Nevedela si vsak vysvetlit, kto a preco jej spravil taky velky zasah do tela. Nespominala si na to. Niekde v jej mozgu sa jej uschovali nejake rezidualne spomienky, ale uz boli natolko zastarale a utrzkovite, ze sa z nich nedal vyskladat ziaden obraz. Odvtedy si vsak povedala, ze bude zit, dokym bude moct a stane sa lepsim clovekom. Jej roboticke telo dlho odporovalo, kedze jej druhovia ju doucili viacere dolezite zaklady robotiky a tak zistila, ze robot byva chladny, necitlivy, no velmi racionalny a neomylny. Vedela, ze jej roboticka cast drzi jej fyzicku cast stale pohromade, preto sa k nemu stavala, ako k jej vlastnemu. Slovo kyborg si vobec neosvojila, jej druhovia vsak vzdy vravievali, ze moze tazit z vyhod, ktore jej roboticka cast tela prinasa. Ukazali sa vsak i neresti tohto jej stavu: casto mavala svalove krce tak intenzivne, ze temer plakala od bolesti, ktore trvali i niekolko dni. Viacere tieto negativne stavy sa jej vsak prejavili az na palube lode Helvetica: busenia srdca a jej nasledne temer az jeho zastavenie, zahmlievanie pre ocami, strata koordinacie, nadbytocne svalove stahy a podobne problemy, ktore by sa za normalnych okolnosti skoncili srdcovym kolapsom. Jej mozog na tom bol horsie. Velmi tazko sa rozhodovala, pretoze jej procesor kazdu chvilu zapasil s konfliktnou situaciou, nastastie bola stale z troch stvrtin clovek a tak nie vzdy zvitazilo chladne narcisticke riesenie problemu. Mozog vsak zapasil s procesorom – je to ako riesit pocitacovy problem prepojenia dvoch zariadeni: kazde zariadenia hlada pricinu chyby na tej druhej strane prepojenia. Takze casto sa stavalo, ze sa dokazala zamysliet a pri tom zazit svalovu paralyzu, pri ktorej sa nehybala i hodinu a jej pulz klesol na polovicu. Netusila vsak, odkedy je vlastne takato, kedy sa jej to stalo a preco sa jej to stalo. Jedno bolo iste: jej roboticke telo udrziavalo jej fyzicke telo mlade, krasne a relativne zdrave, no samo by potrebovalo rekonstrukciu, ktora bola v nedohladne a hrozilo jej vysadenie. Otazkou vsak zostalo, ci a ako postihnute by ostalo jej fyzicke telo bez robotickeho. Kedze nikto z jej druhov to nevedel presne povedat, sama si vsak osvojila, napocudovanie, nazor, ze to by uz nebola ona a zomrela by tak, ci onak. Dlho sa nic nedialo. Cakala. Roboti boli ticho. Oznamili jej len, ze potrebuju pockat pol hodiny, kym sa ochladi plast modulu. Jarmilka si uz zvykla na pozemsky cas a tak vedela, kolko minut a sekund to je, ale prislo jej to velmi dlho. Zatial ziadne zbytocne tiky, ani busenia srdca, az jej to bolo podozrive. Bala sa prijatia, ale zaroven sa nan velmi tesila. Vedela, ze pozemstanov ohuri, kedze je z inej planety a budu mat na nu spustu otazok, vedela vsak, ze nie na vsetky bude moct odpovedat, hanbila sa vsak za svoje zjavne fyzicke problemy, ktore sposobuje jej zastarale roboticke ja. Bola vsak vesela a zrazu i vyrovnana zo vsetkym. Naozaj sa pri svojich druhoch naucila byt lepsim clovekom a neuvedomovat si to. Jednoducho zila tak, akoby nemala ani inu moznost. Bude sa usmievat, bude co najviac pozitivna, a to i vo vnutri. Nieco ju napadlo. Celu cestu s robotmi neprehovorila, ale zacitila tuzbu sa ich nieco spytat. Otestovat, co je v nich. Budu odpovedat na otazky a ak ano, tak ako? Vycistila si hrdlo od vecneho mlcania a opytala sa na prvu vec, co ju napadla: „Je Zem naozaj tak krasna ako bola na obeznej drahe?“ Hned sa pokarhala za takto nezmyselnu otazku, ale v kutiku duse ju to naozaj zaujimalo. Hlavne reakciu robotov na jej otazku. Jeden z robotov, ktory stal najblizsie pri nej a mozno riadil modul, ktovie, nikde totiz neboli ziadne tlacidla, sa nijak k nej neotocil iba monotonnym hlasom povedal: „Plast modulu nebol dostatocne ochladeny. Plast bude ochladeny na znesitelnu teplotu o pat minut a tridsat sekund.“ To Jarmilku zarazilo. Bud ma proste tieto hlasky naprogramovane, co je vysoko pravdepodobne, alebo ma ten robot naozaj dusu. Ved kedy robot povedal slovne spojenie „znesitelna teplota?“ Co taky robot moze vediet o znesitelnych teplotach pre cloveka? Bud to ma naozaj naprogramovane, alebo to sam vedel odhadnut. Odhady robotom nikdy nesli, ano, mohli sa riadit matematickymi funkciami alebo tabulkami z minulosti nameranych hodnot a extrapolovat nove hodnoty, ale odhady len na zaklade vlastneho uvazenia su vzdialene robotike, ktoru poznali jej druhovia. Hned sa opytala, jednoduchu otazku: „Aki su ludia?“ „Plast bude ochladeny na znesitelnu teplotu o pat minut a dvanast sekund.“ To jej stacilo. Robot pocuva, no nie je schopny odpovedat na jej otazky. „Aka je znesitelna teplota?“ „Znesitelna teplota plasta modulu je osemdesiat stupnov celziovych alebo stosedemdesiatsest farhenheitovych alebo tristopatdesiattri stupnov kelvinovych.“ Hm, takze dokazu odpovedat na otazky! Ked vsak musia odpovedat na otazky, kde by doslo k naznaku ludskych citov, nereaguju. Aspon tito nie. Jarmilka sa z tejto odpovede i tak vela nedozvedela, kedze mala len hmliste predstavy o pozemskych meracich jednotkach. Bola vsak uz uzrozumena s tym, ze tymito robotmi by si velmi slovny pingpong zahrat nemohla. Mohla by sa pytat len otazky, na ktore vedeli roboty odpovedat. Je sice scasti robot, ale vedela, ze robotom nie je, ma svoje pocity a nalady, ktore tieto kovove sroty zjavne nemaju. Uz sa nepytala, pockala povinnych pat minut, potom jej znenazdajky robot otvoril dvere na module, pricom nezabudol pripomenut, aby si davala pozor na stale pomerne horuci plast. Jarmilka len rebelantsky svojskym sposobom zakrutila ocami a este naposledy sa podivala po velmi sterilnom module. Steny boli cistobiele, bez ozdob, farieb a pestrosti. Asi nim bezne ludi neprevazaju, vsak taketo sterilne prostredie, ktore ju nicim nevabi a neinspiruje, nemoze byt pre ludi. Mozno len pre naklad. Vedela, ze je cenny naklad, no ani v kutiku duse nezacitila ziadne povysenectvo. Uz roky nevedela, co to je. Vysla z modulu. Trochu nesikovne a neobratne, ale vystupila na povrch planety Zem. Mierny sok sa vsak stal velkym sklamanim. Ocitla sa zatvorena v strede presklenej, z kazdej strany uzavretej pristavacej drahy. Bola tak uzavreta ako v klietke. Divalo sa na nu asi dvadsat ludi v bielych plastoch cez sklo. Vsetci to boli muzi a vsetci sa na nu divali ako na zjavenie. Jarmilka sa samozrejme pretvarovat ani nevedela, odnaucila sa to, preto velmi jemnym usmevom zo srdca sa im pozdravila slovne aj gestom, pouzijuc jej formu anglictiny. Jeden z tych chlapov hned zacal nieco hovorit a metat s rukami hore-dole a ostatni sa neochotne vratili k svojej praci. Dvaja jej ukazali, aby sa otocila, ze ma dvere na druhej strane pristavacej rampy. Rampa bola zrejme odhlucnena a zrejme i zvukovzdorna. Jarmilka sa teda otocila, obisla kruhovu pristavaciu rampu a vosla do presklenych dveri. Tam ju cakali vsetci ti dvadsiati muzi. „Vitajte, vzacna navsteva," velmi galantne sa jej pozdravil jeden z nich. „Dakujem, rada vas vsetkych vidim,“ a hned sa im i predstavila. „Som Cedric LeBescond, hlavny konstrukter Guyanskeho kozmodromu, velmi ma tesi.“ Raznym gestom hned odohnal vsetkych ostatnych do prace, len co sa Jarmilka osobne s kazdym pozdravila a potriasla rukou. Vedela i o inych formach pozdravu, ale tento jej pripadal idealny. „Ak dovolite Jarmilka, rad by som si s vami o mnohom pohovoril.“ „Urcite, velmi rada. Ostatne i mna zaujimaju mnohe veci, na ktore by som chcela vediet odpovede.“ „Musite byt vsak velmi unavena, urcite je tak? Tolko dni v kozme... “ „No, oddychnuta veru nie som, necitim sa prave najlepsie, no velmi rada by som s vami...“ „No tak to prosim, ak ma budete nasledovat, rad vas osobne odprevadim do nasho kozmodromoveho hotelu.“ Jarmilka sa isla oci vyocit. Stale sa divala vokol seba a nestacila sa cudovat. Kozmodrom bol vlastne jedno velke presklene laboratorium. Cedric jej zacal vykladat, ale velmi laicky a zrozumietelne, ze v celkom komodrome pracuje len dvadsat ludi, no asi stotisic robotov. Su tu doslova vyrobne linky na rozne moduly, rakety a satelity, ktore su na sto percent riadene robotmi. Jarmilka celkom nerozumela vsetkej tej vsadepritomnej technike a technologii, uz pre ne stratila i slova. Cedric sa vsak zachoval velmi profesionalne. Nepytal sa vsetecne otazky, mal ich sice celu hrbu, ale tie jej chcel klast az vtedy, ked si jeho nova navsteva oddychne. To skor Jarmilka sa rozziarena pytala na kazducku drobnost a nemohla skryvat nadsenie. Aj sam Cedric vyzeral byt mierne prekvapeny z jej neposednosti a vsetecnosti. „Mate tu spustu krasnych veci. Zem musi byt prekrasna. Vy ste prekrasny. Vsetko sa mi tu paci.“ Cedric len na sekundu posmutnel, no pri Jarmilke ani zlu naladu mat nemohol. „Poviete mi potom o tejto planete vela veci, dobre?“ „Co len budete chciet.“ Bola vsak dost unavena a ta unava sa zacala prejavovat znova tymi uz pre nu znamymi vypadkami v srdcovom tepe. Opytala sa, ako daleko je este ten hotel, na co jej Cedric odpovedal, ze este desat minut chodze a potom si uz sadnu do sebrahu a ten ich do hotela uz dovezie. „Kolko ludi zije na tejto planete?“ „Vyse trinast miliard.“ „Och, to je naozaj vysoke cislo!“ „To veru je, planeta ma uz problemy vsetkych uzivit. Za posledne tri roky sa vsak uz pocet obyvatelov nezvysil.“ „Aky je tu datum?“ „Dnes je siesty marec roku 2092.“ „Poznate Helveticu?“ „Pamatam si ju len matne. Viem, ze po jej zmiznuti nastal obrovsky upadok kozmickeho vyskumu, ktory trval asi dvadsat rokov.“ „Ale vyslali ste dalsich ludi do vesmiru, vsakze?“ „Ano, ale nie dalej, nez na Mesiac. Ostatne ludske posadky sa dostali len na nasu obeznu drahu.“ Jarmilka si vsak svoje tromfy tiez nechavala az na potom. Dalej sa vsetecne pytala a dostavala odpovede, az kym neprisli do priestrannej miestnosti, plnej akychsi zvlastne vyzerajucich strojov. „Co to je?“ „To je sebrah. V dobach Helvetice sme mali cosi ako auta, su to vlastne... “ „Viem, co su auta. A toto tak i vyzera.“ Zacudoval sa, ale dalej to nerozvadzal. „No a rozdiel... ehm... oproti autu je ten, ze tento dokaze i lietat a ma autopilota.“ Nasadli si do jedneho z nich. Sebrahy boli zaparkovane vedla seba, vsetky narovnako a vsetky boli cisto biele. Cesta pred nimi vsak nebola, kedze sebrah vedel lietat. Usadili sa do velmi pohodlnych kresiel, ktore boli zasadene do lahkej konstrukcie neznameho materialu. Sebrah zvonku vyzeral ako obycajne auto, schovane pod plachtou, pricom ta plachta by bola na nom temer nalepena. A tak na stroji vynikli jeho hladke a precizne tvary karoserie. Zboku to naozaj pripominalo karoseriu auta, ktore vsak miesto kolies malo cosi ako vzduchove nafukovacie vankuse. Cedric uviedol, ze tieto vankuse sa pouzivaju na pristatie, pri ktorom sa vnutri tohto vankusa, ktory pokryva celu spodnu cast vehiklu vysunu pristavacie dosky, na ktorych potom sebrah stoji a vankuse tak jednak odlahcuju samotne dosky, aby na nich nespocivala cela hmotnost stroja a jednak zabezpecuju, aby bolo pristatie co mozno najmaksie. Nezabudla pochvalit novu technologiu pozemstanov. Vysli z kozmodromu do volneho sveta. Hral vsetkymi farbami. Jarmilke sa naskytol pohlad na nevadzovomodre nebo bez jedineho mracika, hned si vsimla uplne nove farby stromov, ktore tu nazyvali palmami a velku modru vodnu plochu, ktoru nazyvali morom. Vsetko ju ohurovalo. Zlta hviezda, ovela vacsia, na aku bola zvyknuta, okolo ktorej sa planeta Zem neprestajne toci, vsetko presvetlila jasnejsimi farbami, nez to male cervene cudo na Aukarei. „Nadhera. Pre toto neexistuje ani slovo.“ rozplyvala sa nadsenim Jarmilka. Cedric bol vsak mlkvy. Sam vedel, ze Jarmilka nebude zajtra nadsena, ked sa bude pytat na Zem a na jej sucasny stav. V Americkej Guyane je este hej, je to zrejme posledna basta tej starej dobrej ludskej civilizacie. Veril a dufal, ze prave po dnesku sa vela veci zmeni. Nie je to bezne, ze na Zemi pristava niekto, kto doplachtil s lodou Helvetica, povazovanu za vecne stratenu. Mozno toto preberie to spiace obyvatelstvo z letargie. Musia sa prebrat. Alebo ich uz naozaj nic nezaujima? Po tolkych rokoch badania a neustaleho hladania pravdy, teraz zakrnieme? Cedric sa ani nemusel pri svojich myslienkovych pochodoch venovat premavke, vsak tu ani ziadna nebola. V Kourou, tam uz hej, ale tu mimo centra len obcas niekto prevetra jeden zo siedmich sebrahov na presun medzi sestnastimi blokmi budov v kozmodrome. Jarmilka sa divala vsade. I pod seba. Podlaha bola totiz tiez presklena a tak videla pod sebou zelenu travu. Bola zvyknuta na sivastu az hnedu, tato ziarila naozaj nadherne. Ani nesli rychlo, ale pri dlhsom pohlade dole sa jej zacala tocit hlava a mala co robit, aby nestratila vedomie. Na sekundu znova videla rozmazane a potom sa zacalo jej srdce znova ozyvat mohutnymi udermi. „Ste v poriadku?“ Lapala po dychu. „To... ehm… bude v poriadku.“ „Mozem nastavit autopilota na pomalsiu rychlost.“ „Dakujem, ale to nie je potrebne.“ „Nehanbite sa, ak je nieco s vami, rad pomozem.“ Ak mi s tymto pomozete, pomyslela si Jarmilka, tak ste naozaj velky frajer. Ani si vsak nebola ista, ci by tu pomoc prijala. Fyzicky ma stale dvadsatpat, ale zije a dycha uz vyse sedemdesiat. Zivot ju sice neomrzel, pretoze urobila, co urobit chcela a dokazala sa dostat do kolisky svojich druhov. Uz len staci poslat spravu ludstvu a potom sa uvidi. „Ste velmi mily, pan Cedric.“ usmiala sa veselo Jarmilka potom co Cedric znizil rychlost sebrahu na polovicu. Ved on sa to i tak dozvie. Zoci – voci „Neberte to, prosim vas, ako vysluch, len sa chceme porozpravat. Date si kavu?“ ponukol Jarmilku vysoky postarsi pan, ktory sa jej predstavil ako Nicholas Gershwin, guverner statu Americka Guyana. Jarmilka sa veselo usmiala, ako inak a kavu prijala, hoci si nepamatala, ze by nieco podobne pila. Sedela v pohodlnom kresle v jeho pracovni v Kourou. Pri konferencnom stole sedel aj jej znamy Cedric LeBescond, dnes uz v lepsej nalade a on uz svoju kavu mal dopoly dopitu. Miloval sladku kavu, aku mu ponukli u guvernera a nevedel sa jej nabazit. Guverner bol vysoky statny muz v pokrocilejsom veku, ktory ale vyzeral byt v dobrej fyzickej forme. Jarmilka sa vcelku hanbila, ze jej kavu robi sam guverner, co mu i povedala, naco pan guverner len mavol rukou a nadhodil, ze je len obycajny pohostinny clovek. „Nie je to zvlastne, pan LeBescond? Tolko rokov zijeme na tejto planete, snazime sa o kontakt s mimozemskou civilizaciou a ona si pride k nam?“ „Veru je. A dokonca nejde ani o invaziu!“ Obaja sa rozosmiali, i Jarmilka, aj ked netusila, ze v sucasnej dobe na planete Zem sa ludia znovu vratili k starym korenom a natacaju filmy o mimozemstanoch, ktori napadaju planetu Zem a chcu ju ovladnut. „Zaujimalo by ma, odkial viete tak anglicky,“ opytal sa guverner. Jarmilka sa podivala na diktafon, ktory lezal na stole pred nou a opytala sa, ci ju to nahrava. Ked dostala kladnu odpoved, vedela, ze teraz moze vsetko vypovedat zo svojej internej pamate, ktora uz stovky dni vykazuje preplnenie. Nerada vsak chodila okolo horucej kase a tak im rovno vravela: „U nas pristala vasa posadka. Lod sa volala Charger III.“ Guverner a hlavny konstrukter kozmodromu neverili vlastnym usiam. „Veru ano. Posadku som sama osobne poznala.“ „Ako to? Vsak ti by mali bludit pri obeznej drahe Saturnu!“ prekvapene zhikol Cedric. „Nie. Pristali az u nas. Pozrite sa: nebudeme chodit okolo horucej kase. Posadke Chargera III sa stalo to iste, ako posadke Helvetice. Oba posadky vrazili do cohosi, co nazvali Anomaliou, ktora ich transportovala na nasu planetu. Viem, dost zvlastne sa to pocuva, mozno by ste mi mohli pokojne o mne mysliet, ze si vymyslam... “ „Nuz, Anomaliu pozname. Kvoli nej nepustame ludsku posadku dalej ako na Mesiac.“ Pokusila sa obom vysvetlit, co sa vlastne prihodilo. Snazila si spomenut, o com hovorili jej druhovia, ked si davali dokopy dva a dva. Stale si pamatala mena posadku Chargera III po mene a podrobne im popisala i osobnostne profily jej druhov z Helvetice. „Chceli tazit horniny na Mesiaci, vasej obeznici. Videla som ich stroj. Vyzeral zvlastne a museli ho montovat az priamo v kozme. Kolega Bledar nam vsak ozrejmil, ze sa stal akoby vyslancom inej Civilizacie. Jej poslanie sme vsak dodnes nepochopili.“ Ostali obareni. Nevedeli, co povedat. Pravdaze poznali osud posadky Helvetice i Chargera III, aj ked po svojom. Ucili sa o nich v skole. Ved doteraz sa ziaden clovek len tak nevyparil z obeznej drahy. Obaja vedeli, ze ohladom ich zmiznutia sa napisala hromada clankov a hromady nepravd a polopravd. Ludia znova zacali prepadavat konspiracnym teoriam, ktore nedavali absolutne ziaden zmysel, od lahkej formy, kedy si konspiratori mysleli, ze sa stali pokusnymi kralikmi NASA, ktora si vybudovala pobocku vo Svajciarsku, aby nepadli podozrenia na USA, az po za vlasy pritiahnute teorie, ze im Svajciarsko a USA taja blizkost mimozemskej civilizacie, ktora si vybrala nahodnu vzorku z planety Zem a podrobuje ich skuskam, skuma ich reakcie na rozhovor so vsetkymi pozemskymi bohmi, ktori by za patnast generacii mali zostupit z nebies a vyvolat svatu vojnu. Ludia tomu naozaj verili. Dokonca sa v Memphise a o tyzden na to vo svajciarskom Zugu konali zrazy, ktore sprevadzali burlive prezentacie, ktore neraz prerastli do prekrikovania, nadavok a i fyzickych napadani. Hlavne v Memphise sa taketo zhromazdenie vymklo spod kontroly, ked dav musela rozpustit armada. Jarmilka vsak hovorila dalej. O tom, ako z Aukarey mizli ludia a hynuli na neznamu chorobu. Ako v jeden a ten isty den svet opustila naraz cela posadka Chargera III, ze casto pouzivali pre nu nezname slovo „apokalypsa“, ze prezili len viacclene rodiny. „A co sa stalo po tom, ked pristala Helvetica?“ „Asi tyzden pred ich pristatim som sa rozhodla, ze sa vyberiem hladat ludi, co to prezili, aby sme nejako drzali spolu, ako v starych dobrych casoch a nasli spolocnu rec vo veciach otazkach buducnosti. Dlho mi trvalo, nez som sa na to odhodlala. Uz som tak vycestovala viac raz, ale stale som nijak nepochodila. Tieto rodiny zacali zit svojim stylom. Vyrukovali s tym, ze sa im „postastilo“ vyrabovat tych, ktori to neprezili a zo svojich a susedovych pribytkov si zacali stavat pevnosti. Jedna rodina ma temer zastrelila, ked som sa na priblizila k „ich pozemkom“, ktore boli predtym jednou celou mestskou stvrtou. Jedna rodina dokonca verila, ze na nasej planete sa stal „prerod“ a prezili len ti, ktori maju dobru povest u bohov a zahynuli vsetci hriesnici. No preto som sa tak dlho pripravovala, netusila som, kam vlastne pojdem, tak som si povedala, ze teraz pojdem az za hranice nasej republiky a pojdem aj tam, kde sa konci nas svet, len preto, aby som nasla spojencov. Nemozu byt vsetci taki, hovorim si. Pristatie Helveticy to rozhodnutie len urychlilo. Suhlasili, chceli sa pridat.“ „Ako reagovali?“ Jarmilka sa usmiala. „Boli velmi zlati. Nevedeli, co od dojatia a divali sa na mna s odhodlanym vyrazom. Ja som vsak bola trochu rebelka a vtedy som vobec nebola v nalade niekoho zhanat. Casto sa totiz stavalo, ze som sa pripravila na dlhu cestu, ale ked som si uvedomila, aka nerealna ta cesta predo mnou je, tak som to vzdala, este som to ani neskusila. V ten den to bolo tak isto. Obliekla som sa, ze idem na cesty a potom som sa rozmyslela a znova to odlozila. Casto som sa len tak prechadzala a premyslala, ze sa toho vlastne bojim a cely den som mala depresie sama zo seba. S nimi to vsak bolo o niecom celkom inom. Ale uz v prvy den s nimi som bola svedkom velmi zvlastnej udalosti.“ „Co sa stalo?“ „Vlastnila som auto, ktore som pripravila na cesty. Odviezla som sa s nimi na miesto pristatia Helveticy. Chvilu sme si tam vymienali informacie, bavili sme sa, v slusnych medziach, pravdaze,“ tajuplne sa usmiala. „A co sa teda stalo?“ A tak Jarmilka zacala rozpravat, ako Bledar na druhy den rano vstal velmi podrazdeny. S nikym sa az doobeda nerozpraval, vyhladaval samotu, premyslal a bolo na nom jasne vidiet, ze ho nieco trapi. Az okolo obeda zacal vzlykat a potom od zurivosti zacal mlatit do vsetkeho, co mu prislo pod ruku. Az ked ho Toni a Giorad zastavili, upokojil sa a s roztrasenym hlasom povedal: „Stale verite tomu, co sa tu deje?“ „Bledar, tak co sa deje?“ Bledar sa podival krvou podliatymi ocami na Toniho, ktory sa ho temer az zlakol a zacal sa ho bat. „Ja som nikdy neveril na veci medzi nebom a zemou. Az kym sa mi do zivota nezacali montovat tie... tie... zvery! Tie stvorenia blaznive, ktore zacali ovladat moj zivot. Oni ma mali uz na tacke! Najprv som si naozaj myslel, ze som zosalel a ani neviem, co ma vlastne drzalo pri zdravom rozume. Ci to, ze som vedel presne, co sa stane v buducnosti? Neviem. Ukazalo sa, ze mali pravdu. V kazdom ohlade! Zrazu sme sa ocitli na tejto planete a potom ticho.“ „Vari si mal znova nejaky sen?“ starostlivo sa ho opytal Gilles. Bledar stale so zatatou pastou sa na neho podival rovnako zufalym pohladom, ako na Toniho: „Toto bol posledny.“ „Ako posledny?“ akoby nechcel verit Toni. Bledar akoby dostal zasah do srdca z gulovnice. Asi trikrat stratil vedomie, kriesili ho dobrych pat minut a on v prerusovanom bezvedomi a vedomi iba sepkal: „Prepacte, odpustte mi to.“ Hlavne Cedric uz sedel ako na ihlach a ocami hltami kazde slovo, ktore Jarmilka povedala. Tieto udaje si vsak zapisala do internej pamate a tieto spomienky su vsak akosi viac naviazane na jej „ludskejsiu cast mozgu“, preto sa to neda zmazat. Urcite nie naraz. Guverner patdesiateho siedmeho statu USA vsak jej vyklad uz od polovice bral s nadhladom. Je to mimozemstanka, chce na seba len uputat pozornost. Nieco z toho by este pochopil, ale teraz si uz kompletne vymysla. A este tu sedi pred nim a meni nalady, ako sa jej zachce. Raz sa usmieva, potom sa zamraci a temer sa tu rozplace, ked zacne hovorit o vsetkych tych mrtvych. Uz zacal viac premyslat o lepsie stravenom case. Jarmilka vsak dalej rozpravala a jemu to az tak nevadilo, ved aj tento cas je vlastne v praci. „Bledar zacal tarat dve na tri. Najprv nezrozumitelne, ale potom, ked sa trochu prebral a dostal nejake lieky, tak sa nam zveril, ze sa chce zmarnit, nech mu dame vsetky lieky, nech si z nich urobi „smrtelny koktejl“. „Sibe ti, Bledar?“ prekvapil sa Gilles. Toni vsak Gillesa upokojil s tym, ze je Bledar este zrejme nie celkom pri zmysloch, na co mu Bledar odpovedal, ze plne je. „Ked mi nedate lieky, tak nieco ine. Giorad nastartuj motory a ja sa postavim rovno za ne.“ „Bledar, co to stvaras? Preco tak hovoris?“ klakol si k nemu Toni. Bledar totiz stratil sily, kedze po tych neznamych stratach vedomia uz len sedel v lodi na zemi oprety o stenu. Hadzal hlavu zprava dolava, to bol asi jediny pohyb, ktoreho este bol schopny. „Toni, ten posledny sen... viem, preco je z Aukarey planeta mrtvych,“ vravel. To uz Jarmilku zaujalo a oblial ju pot. Dival sa na Bledara a lutovala ho. Vytrpel si vela kvoli tej neznamej Civilizacii, ktora ho bombardovala tie roky so snami, ktore ho priviedli na pokraj zdraveho rozumu. Bala sa vsak ho na to opytat, ale on sa na nu len nepritomne usmial. Bol stale v psychickej agonii, no vycitila z neho, ze ten usmev bol nezny, no plny horkosti a slz. „Prechadzajuca posadka rozhodla. Dostala ultimatum. Desat rokov. Bud oni, alebo ich planeta.“ Nikto presne nerozumel, co im hovoril. Kym im vsak neodpadol a nevstal az na treti den, kedy sa zaprisahal, ze si nic z toho nepamata a zadusal sa, ze je zdravy ako rybicka, im stihol povedat, ze udajne z Aukarey vyrazila na obeznu drahu ludska posadka. Bola rovnako vybrana ako pozemstania, pretoze nasli udajnu Esenciu, ktora ma sposobovat, ze jeden z posadky sa stane premostenim a moze v snoch komunikovat s Civilizaciou. Udajne mala posadka rovnaky osud, ako oni: boli zrazu na inej planete, kde sa tiez velmi priatelsky spoznali s novou civilizaciou. Jednemu z posadky – mediu – sa prisnil rovnaky sen, v ktorom dostali ultimatum: bud sa cela posadka aj s tamojsou civilizaciou pripoji k Civilizacii, cim dojde k masovemu „opustaniu tiel“, velmi podobnemu, ake sa stalo na Aukarei, alebo posadka bude zit, no Civilizacia si vezme tamojsich ludi alebo sa posadka vrati na svoju domovsku planetu a tam bude „presviedcat“ svojich ludi, aby sa k Civilizacii pripojili dobrovolne. Jarmilka vsak hned zapochybovala: „Tento cely pribeh, ako nam to povedal Bledar, ma vsak vela trhlin: Nikdy z Aukarey nevystartovala ludska posadka. Mali sme kozmodromy, no nasa predstava o vesmire bola velmi hmlista a ako ma naucili vasi ludia, velmi nespravna. Vypustili sme sice niekolko desiatok umelych druzic, no nikdy nie ziveho cloveka. „Opustanie tiel“ tiez nedava logiku. Co to vlastne je? Jednoducho duse ludi opustia svoje telo? A vsetci naraz? Tomu sa ani nedalo verit. Bledar sa nijako nezmienil o „presviedcaniu ludi“. Pride mi to cele trochu hlupe. Ak je Civilizacia naozaj taka vsemocna, preco si tie planety a vsetko zive proste nevezme, ale na to potrebuje podpis?“ Obaja boli mlkvi. Cedric taktiez stratil akukolvek chut sa s Jarmilkou vobec bavit. Asi je to proste len mimozemstanka, ktora bola pridlho v kozme na to, aby to, co tu natarala, bola pravda aspon spolovice. Veril v silu vedy a naznak bozstva, nebodaj viery a duchovna ho utvrdzovalo v tom, ze si niekto proste nevie vylozit jednoduche zakony vedy. Najskor ho to bavilo a tvaril sa, ze ho to zaujima, no rychlo o ten zaujem prisiel. Tazko si odfukol. No nic, teraz bude v ociach guvernera vyzerat ako totalny neschopny idiot. Mozno ho i odvola, ked bude chciet. Guvernera to nezaujimalo. Stratil sa uz na zaciatku a nemohol pocuvat tieto jej vymysly. Hm, ten LeBescond je ale neschopny idiot, asi ho odvolam, pomyslel si, ked si vsimol jeho zahanbeny pohlad na podlahu. Marnit moj drahocenny cas takymito talafatkami. Radsej by som hral golf s predsedom Najvyssieho sudu, a to ho z duse nenavidim. Cedric si uvedomil, ze potrebuje nieco rychlo povedat, aby zaplnil medzeru, tym, ze Jarmilka prestala rozpravat, inak bude vyzerat este horsie. Nevedel sa vsak zmoct na nic ine, nez na otazku: „Je to vsetko, co ste nam chceli povedat, slecna Jarmilka?“ Jarmilka sa usmiala na oboch. Vsimla si, ze obaja sa tvaria dost vazne, no nezainteresovane. Posmutnela: „Vari som vas nepresvedcila?“ Cedric to zahral do autu: „Ale iste. Tieto informacie su pomerne zaujimave a na ich spracovanie vsak potrebujeme viac casu a mozno i nejaku tu konferenciu.“ Jarmilku to aspon naoko presvedcilo. Ale vedela, ze to hovori skor zo slusnosti, ako z presvedcenia. „Viem, ze to znie sialene, ale tak som si to uchovala v mojej hlave a jedinou mojou misiou je predat vam tieto informacie. Hlavne mozno preto, aby ste sa nebali poslat novu ludsku posadku do kozmu.“ Velky brat Mikan sa citil fakt hrozne. Uz ho boleli oci tak velmi, ze mal chut ten hlupy telefon hodit do kanalizacie. Teraz sa prvy raz citil totalne zle. Nahral najvyssie skore v hre Match of the Matches a namiesto toho, aby sa citil ako sampion, premohol ho divny pocit. Jeho srdce slo temer explodovat. Neraz uz ten pocit mal, no nikdy ho nevedel identifikovat. Teraz uz ano. Ma pocit, ze zacal hrabat na svojom piesocku, nevie sa odtrhnut od reality a ked to i urobi, je zmateny a nesvoj. Vyhladava svoju realitu. Realitu. Ano. Odkedy vymysleli a spopularizovali virtualnu realitu, ide to s nim dole z kopca. A uz to dorazilo i sem, do najvacsej diery sveta. Ten pocit... zrazu akoby ho osvietilo. Sam ten pocit poznal len z ranneho detstva, kedy ho zacali zaujimat podnety z realneho sveta. Bolo to male zvedave dieta, ktoreho vsetko vokol neho zaujimalo. Tak preco sa tak popri hlavnemu prudu dokazal zviest na tieto chodnicky? Ale viac ho zaujal ten pocit. Odkial prisiel? Ak z virtualnej reality, tak klobuk dolu, vyvojari dokazali nemozne. Alebo je to len impulz na to, aby som sa odpojil? Pozrel si statistiku: Ved som vo VR len mesiac. Viaceri moji priatelia tam su uz i tri roky nepretrzite, tak tym to asi nebude. Alebo bol ten pocit z realneho sveta? Tomu nechcel verit, zeby jeho telo este fungovalo. A toho sa i obaval. Ak je clovek viac ako dva mesiace vo VR, uz sa mu neodporuca vracat sa do realneho sveta hned, pretoze jeho telo je prilis slabe, a ak byva sam, je mozne, ze do pol hodiny moze i zomriet. Ale ano, kazdy sucasny dom je vybaveny specialnym VR kreslom, ktore tiez Mikan nevedel pochopit, ako to ten dom robi, ze jeho telo v tomto kresle je akoby v umelom vegetativnom spanku. Je udrziavane pri zivote, zatial co ty preflakas svoj zivot vo VR. Tieto neznalosti tejto modernej technologie ho zacali znepokojovat. Doteraz mi to bolo vsetko jedno, tak co sa teda deje? Ten pocit neustaval. Bol este silnejsi. Uz nemoze ostat vo VR. Akoby vedel, ze je to pre neho nebezpecne. Rychlo sa odpojil. Nieco sa so mnou deje. Otvoril oci. Citil sa slaby. Velmi velmi slaby. V dome je temer vzdy tma, takze si jeho oci nemuseli zvykat na naval svetla, no citil sa hrozne slaby. Sotva sa hybal. Pokusil sa zdvihnut ruku. Neslo to. Burka pocit, nalad, citovych vylevov a uvedomenia ustala. Ach jaj, opat som do toho padol. To VR ma raz istotne zabije, pomyslel si. Pockal este zo desat minut, kym jeho VR kreslo neobnovilo fungovanie jeho realneho tela. Pokusil sa zdvihnut ruku. Temer ale skrical, ked sa na nu pozrel. Dych sa mu zrychlil a oci temer vyskocili z jamok. Moja ruka! Ved je to len kost a koza! Bola tenucka ako sparadlo. Podival sa prestraseny na svoje telo a zacal sa ohmatavat. Vsak som stratil asi polovicu svojej hmotnosti! Vstat sa dalo, ale s velkymi problemami. Bal sa co i len podivat na svoje telo. Brucho, kde si? Ved je ploche ako lata. Moje nohy?! Tieto sparadla ma maju udrzat stat? Pravdaze neudrzali a Mikan padol na podlahu a natiahol sa ako dlhy bol. Mal pocit, ze tu bolest uz nic nedokaze prevysit. Zakrical, co mu jeho slabe hrdlo vladalo. Mal pocit, ze ho zabolel kazdy jediny sval na jeho tele. Velmi tazko vstal a uz len popamati nasiel cestu do kuchyne. Tam nasiel nejake jedlo, zial uz nevedel, ako sa vola. Vo VR nie je jedlo potrebne, respektive sa tam vyskytuju len urcite druhy nahrad pokrmov a ani jedno z toho to nebolo. Mikana zacalo hnevat, ze nerozumie nicomu. Toto jedlo musel odbalit z akehosi vesmirneho obalu, na ktoreho nazov si ale spomenul a pripadal mu smiesny: alobal. VR uz nikdy. Ved toto jedlo je tak uzasne, ze uz nikdy nechce jest nic ine. Celkom zabudol, ako fajn je jedlo naozaj prijat do zaludka a necitit iba jeho chut. Spomenul si na tie pocity a obcas si neveriacky ohmataval ruky. I jeho vlastny hmat mu prisiel tak neskonale cudzi, ze mu trvalo niekolko minut, kym prisiel na to, ze sa vlastne dotyka vlastneho tela. Teraz mu zacal vadit akysi neznamy zapach. Kym chodil po kuchyni a ovoniaval vsetko, co mu prislo pod nos, zistil, ze tak smrdi jeho vlastne telo. Alebo to ten vzduch? Vedel, ze v zrkadle sa nesmie vidiet. Stale mal v celom dome pomerne tmu a tak, ked vosiel do kupelne, ani nezapalil svetlo, iba na zrkadlovu skrinku hodil prvy uterak, ktory mu prisiel pod ruku. Na svoje stastie v polosere uvidel akusi vec. Nevedel si spomenut, ako sa vola a dokonca ani na co sa pouziva. Vedel vsak, ze krasne vonia, jeho cuch este funguje, povedal by, ze este lepsie ako obvykle. Mozno je to tym, ze ho dlho nepouzival a vsetky tieto vone citi intenzivnejsie. Otvoril tubu. Bola to akasi mast. Na pismena nevidel, ale napriek tomu si ju otvoril a trochu masti si natrel do oblasti podpazusia. Mozno by bolo skvele sa i osprchovat, ale bal sa, ze by ho kvapky vody v sprche zasliapli. Mozno ten strach… hm, ved vo VR som strach vobec nepocitoval. Mozno je to naozaj strach, ktory ho vystval z kresla. Mozno potreboval len prestavku. Vratil sa ku kreslu. Preco ho to tam tak taha? Ma pocit, ze bez VR uz nevie ani existovat. Naozaj mam zazivat navaly dopaminu, aby som sa citil vecne stastny? Duch sa mozno tvari zdravo, no jeho telo vobec. Len stal a pocuval to mrazive ticho vokol seba – v sekunde si myslel, ze ho dokaze zmerat. Citi sa mrtvo. Zem, ktora nejestvuje. Jestvuje, ale svojim sposobom. Ludia na nej neziju. Len tu prebyvaju. A chradnu. A koncia ako trosky. Hm, hovori sa to, ale co je to troska? Mikan bol stale nepokojny. Zeby bol ten strach naozaj tak obrovsky? Pomyslel si, ze aspon mesiac si da od VR pokoj, ale teraz sa este pripoji, aby to oznamil svojim priatelom. Celkom zabudol, ze presne to iste povedal pred polrokom. A vtedy ho nikto nebral vazne. Ani dnes ho nebudu. Ale teraz je presvedceny nezotrvat v tomto vazeni. Tazko si znovu sadol do kresla a s ustarostenym vyrazom si dal na hlavu VR helmu. Hadam to bude posledny raz, pomyslel si. Musim tu adiktivnu vec zahodit. Caka na pripojenie. A co bude robit, ked si VR zakaze? Bude chodit von? Ved z celeho dvadsattisicoveho mesta je v jednom momente vonku mozno necela tisicka, aj to vacsinou bezdomovci, ktori i tak sa len potlkaju ulicami prazdneho mesta a umieraju. Akoby nemal inu moznost. Nemohol verit, ze ludia takto ziju uz tolko rokov. Caka na pripojenie. Ak naozaj strati moznost pripojenia, zacne studovat a patrat. Prebudi toho maleho ziacika. Bavilo ho hladat, objavovat, citat, pocitat, kreslit... vlastne, od toho maleho ziacika stale daleko nie je. Ved sam je len nikto. Hanbil sa za seba. Caka na pripojenie. Aj VR mi tym chce nieco povedat? Uz dlho caka na pripojenie a stale nic. Hm, VR, VR... uz mi po rozume snad ani nic nejde, len to priblble VR! Ale co to vlastne je? Naprogramovana zastierka zivota, ktory by inak nezil. Navaly stastia a dopaminu sa blaznia po jeho tele a nikdy ale naozaj nikdy by ho nevymenil za normalny zivot. Kedy v normalnom zivote si mozem cokolvek a kohokolvek vymodelovat a splnit vsetky svoje sny? Inak najlepsia vec na snoch je to, ze sa nikdy neminu. Vzdy je clovek pripraveny zazit nieco nove, co by normalny smrtelnik nemohol. Caka na pripojenie. Sny... ale stale, ked tak zacal uvazovat, su to stale len sny. A ani VR nie je vsemohuca, ma svoje limity. Programatori na nej stale pracuju, ale potrva este zopar generacii, kym bude obsahovat aspon o desat percent viac moznosti ako teraz. Zase mu nieco napadlo. Ale nevedel to pomenovat. Tuto schopnost stratil uz davno. Ani nechce vediet, kolko slov mu uslo z jeho slovnej zasoby. Znova sa zahanbil a temer sa az rozplakal, ked si vsimol, ze stale caka na pripojenie. Zacal zurit. Vari mi niekto presekol kabel do internetu? Ked VR este len zacinala ziskavat na popularite, existovala ista skupina ludi (nevedel si spomenut, ako sami seba nazyvali), ktora apelovala na to, ze VR moze lahko znicit medziludske vztahy a tak sa stali vandalmi, ktori odsekavali internetove kable. Nebolo im cudzie vytiahnut i stostyridsat metrov kablov zo stupacky desatposchodoveho obytneho domu. Vytrhavali, kradli, dokonca palili kable letovackou a velmi casto s nimi potom veselo manifestovali po namestiach. Caka na pripojenie. Zurivost zrazu prestava poznat hranice. Zatal zuby, citil, ze zovrel oba ruky v past, istotne aj v tvari ocervenel. Ak to takto pojde dalej, tak ten kram vyhodim balkonom! Vykaslem sa na cele VR, aby ste vedeli. Zaprdene pripojenie. Kto zase co pokazil? Alebo je to len porucha? Nie, nie je, vidi, ako priatelia umiestnuju na jeho nastenku statusy. Pokusil sa preluskat este nejakymi nastaveniami, no nic nezistil. Jednoducho to blbne. Povedal si, ze bude trpezlivy a pokusi sa tych par minut bez internetu vydrzat. VR helma nebola stavana na to, aby bola hodena o stenu. Znova pocitil bezmocnost. Teraz celkom zufalu. Zvuk rinciacich sucasti tej hnusnej navykovej veci mu stale zvonil v usiach. Aj lepsie pocuje, naozaj je viac citlivy na vsetky podnety z realneho sveta. Asi zacne konecne telo i pouzivat. Vie, ze ta vec na zemi, rozbita a v sucasnom stave uz nepouzitelna, je strasne navykova a uz dlho hladal odhodlanie sa jej zbavit. Na druhej strane sa vsak temer rozplakal, uvedomujuc si, ze ta vec ho fakticky drzala pri zivote. Aspon to si myslel. Prestraseny a sokovany, z toho zvuku a z toho, co urobil, uz celkom ladne vstal z kresla a podisiel k rozbitej helme. Vzal do ruky plastove, biologicke i elektronicke casti a zacal si spytovat svedomie. Stacilo by teraz stlacit jedno jedine nenapadne tlacidlo na spodku operadla VR kresla a do dvoch hodin by mu pred dverami stal vysmiaty kurier s novou helmou. Stlacit, ci nestlacit? To je otazka. Uvedomoval si, ze ta vec ho zabija a zaroven mu zivot daruva. Pustil znova rozbite suciastky na zem. Teraz si dal pozor, aby az tak nezarincali. Hm, bude trvat dlho, nez sa z tohto dostanem, povedal si. Zrazu mal nevysvetlitelnu chut vyjst von. No bal sa. Ani temer netusil, ci to jeho telo zvladne. Mal by sa vsak o to pokusit. Minimalne nazrel von. Ocakaval nejaky vyspely svet, ale to, co videl, ho v momente prekvapilo, no o sekundu si vlastne uvedomil, ze tam von vlastne nie je zivot. Videl len mrtve mesto. Popraskany a stary, rokmi neudrziavany asfalt drzal na vozovke pozostatky niekdajsej slavy osobnych automobilov. Odkedy sa do mody dostali sebrahy, nebolo potreby obnovovat nieco tak zastarale, ako asfalt pre pneumatiky. Vyskove budovy vyzerali celkom k svetu, kedze v nich byvali ludia a tieto budovy boli bezudrzbove. Cesty vsak boli prazdne. Pat minut sa dival na cestu a presiel okolo neho jediny biely sebrah. Chodniky zivali prazdnotou a parky tiez. Ludia proste byvaju vo vyskovych budovach, ktore sa o seba postaraju a i o ludi v nich a na okoli uz nezalezi. Napravo videl byvaly detsky park. Preliezacky boli hrdzave, na rebrikoch chybali priecky a niektore uz ani neboli viditelne. O vsetko sa postarala trava a kry, o ktore sa nik nestaral a tak rastli a bujneli. Ako vlastne vyzera kosacka dnesnych dni, zamyslel sa. A ako vyzeraju kosacky na kry? Nikto ho to nenaucil. Ale i tak je v tom nieco tajomne. Pritom to je len miesto vonku. Celkom zabudol, v ktorej casti mesta sa nachadza. Dokonca zabudol i na meno mesta v jednu chvilu. Odhodlal sa. Oci si zvykli na svetlo von a tak roztiahol zavesy. Bezudrzbovy interier izby bol vsak strasne fadny, nezaujimavy, nemotorny a neinspirujuci, skoda o nom hovorit. Spomenul si vsak na svojho stareho otca. Jeho brat bol velky kozmonaut. Nevedel si vobec spomenut, v akom pribuzenskom vztahu je vlastne brat jeho stareho otca k nemu, ci na to existuje nejake slovo. Ale svojho dedka mal rad a stale este zije. Asi ho pojdem navstivit, povedal si. Pred rokmi som sa odstahoval sem a jeho nechal v starobinci, aky len je ten zivot kruty! Az teraz si to uvedomil. Ale co sa to s nim deje? Akoby precitol. Zrazu si spomenul na vsetko, co zanechal? Urcite nie, na vela veci uz pozabudol, ale kvoli comu si spomenul na Envera, to teda netusil. Mozno mu prospeje, ked ho uvidi a porozprava sa s nim. Nevidel ho uz roky a nemysli si, ze boli jeho dni uz zratane. Ved i Enver sa drzal vo vybornej kondicii. Ano, je pravda, ze po zmiznuti jeho brata trochu zatrpkol, ale z toho sa po par mesiacoch dostal. Znova zasiel do kuchyne. Z chladnicky si vzal zase nieco, co uz nepoznal a nezistil to, ani ked si z toho uhryzol. Chcel sa teraz po hlave bit a neprestat. Toto jedlo, nech sa vola, ako chce, je uzasne. Nevedel sa ho nabazit, ale spomenul si na rady priatelov z VR: nikdy nejedz naraz vela hned ako zlezies z kresla, pretazis nepouzivany zaludok a mozes riskovat otravu jedlom. Nechcel tomu verit, ale musel priznat, ze na tom nieco je, sam si totiz precital o napoleonskych vojnach. Ked citil, ze je uz najedeny, nalada sa mu akosi zlepsila. Hm, tak to so mnou nemusi byt az tak zle. Teraz potrebujem pribrat a nabrat silu. Ale vsetko ma svoj cas. Cely tyzden budem najskor doma, pomaly si zvykat na novu dennu rutinu, nacerpat pomaly i toho denneho svitu, otvarat okna, vetrat a trochu zacvicit. Potom vyrazi von a navstivi Envera. Ostatne, mohol by mu zavolat, ale celkom zabudol i telefonne cislo, i ako sa zastaraly telefon pouziva. Tak to nechal tak. Bol odhodlany zmenit vsetko, na co siahol, ale niekde v utrobach jeho vlastnej hlavy sa ozvalo to zname volanie VR kresla. Vyhodim ho von oknom, pomyslel si. Hrozne, stal som sa zavislym na comsi nezivom,na comsi, co mi celkom kazi a mrha zivot! Ako sa z tohto vymocem? Zacinal mat pocit, ze to bude tazsie, nez sa zda. Existuje nieco alebo niekto, kto mu pomoze z tychto problemov? Mal pocit, ze takeho asi nenajde. Jedine Enver by mu mohol hadam poradit. Mikanovi rodicia totizto byvaju v Tirane a su rovnako zavisli na virtualnej realite, ako Mikan. Kolko raz ho uz sledovali a kontaktovali cez VR? Nespocetne raz. Mozno by im bolo vhodne nechat aspon nejaky odkaz. Budu si mysliet, ze som skapal, pomyslel si. Ach, rodicia! Stale sa ku mne spravali, akoby som bol nesvojpravny. Uz ma predsa davno po dvadsiatke. Ale zase na druhu stranu, kto by sa hrdil takym synom, co vobec nerozumie okolitemu svetu? A vari su na tom lepsie? Vedel, ze vyzera hrozne. Jeho narcizmus mu znova nedal pokoja. Som priserny, a musim to hned zmenit, povedal si. Tolko rokov som sa nezaujimal o to, ako sa ma moj vlastny stary otec a teraz si vlastne uvedomil, ze sam seba klame a len predstiera, ze ho chce navstivit. To by si radsej zapol dalsiu hru Match of the Matches a znova vyhral nad vsetkymi svojimi priatelmi, aby ziskal svoju slavu spat – veru, toto je majster Albanska v tejto hre. Ale nie, ved toto je este horsie. Nie je sialenstvo stav, kedy clovek zije v nerealnom svete a ocakava rovnake vzorce spravania sa i v tom realnom? Nieco citi, ale nie je to dost hlboke. Ano, chce to vsetko zmenit, ale vie, ze uz zajtra moze mat znova iny nazor, ktory mu posepka jeho narcisticke zmyslanie. To je odpor! Znova sa zamyslel. Ved je schopny si uvedomit, ze nie je zdravy. Fyzicky ani psychicky. Pocity ma. Tak preco mu zalezi len na tom, ako vyzera a ako sam seba podcenuje? Koho tym uputa? Som majster vo svojej krajine, ale seba predsa predsa rovnako neznasam ako predtym. Moj obraz majstra a sikovneho hraca je pridobry na moje vlastne telo. Ved telo je hrozne, moj imidz vynikajuci. Takto sa cochvila rozlucim so svojimi pocitmi a naladami, ktore naozaj chcem a tak budem robit len tie, ktore mi zabezpecia slavu a uspech? Len preto? Komu to mam teraz vesat na nos? Ved som teraz sam. Vsetci su vysinuti, sedia stale v kreslach, umoznujucim im zivot, ktory si sami upravuju tak, aby sa mohli chvastat pred ostatnymi a vytvarat si tak imidz vynikajuceho cloveka, navonok chladneho, falosne skromneho a cestneho, dobre vyzerajuceho, nie dobre sa citiaceho. Vsak co uz take moze citit takyto narcis? Zareval si. Len tak. Ach, ale ho hlasivky boleli a ako nevyrazny a priskrteny hlas mal! Dostal znova do krvi az prilis adrenalinu. Kiezby teraz v tejto chvili bol mal v ruke nejaku tyc. Vsetko by tu rozmlatil. Hlavne to kreslo, hlupe, otravne, odporne a zle. Vsetok hnev dokazal nahromadit a akumulovat priamo do toho kresla. Mal chut ho rozbit, rozmontovat a celkom zosrotovat. Ale znova to neurobil. Kreslo neviditelnymi silami ho znova prinutilo ostat chladnym a neublizit niecomu, co posledne roky definovalo jeho zivot. Ved, co ked ho bude znovu potrebovat? Ale urcite! Potrebovat! Ako sa vlastne tolko ludi doteraz len mohlo bez neho zaobist! To nas teda skvele pripravuje buducnost na nove vyzvy. A veru ze ich je! Hlasivky ho boleli, rukou si siahol na hrdlo. Inak ten vnutorny nepokoj... akoby sa nieco stalo. Citi akesi vibracie. Mozno sa mu to iba zda. Ma teraz vyraznejsie citenie okolitych javov, ktore doteraz plne a uspesne ignoroval. Alebo jeho vedomie... ? Nie, vsak som nikto. Zivot, ak s nim nieco nespravim, mi pretecie prstami. A ta hra mi moze vyliezt na hrb! Nespomenul si, ci ma nejaky hrb, ani netusil, preco to slovne spojenie vobec pouzil. Vedel vsak jedno: Smerom ku kreslu sa znova priputa blizsie k smrti, jedine tam von, napriek vsetkemu, je zivot. Neznamy a mlkvy. Bez pozlatok. S instinktami. Prirodzeny a zivy. Bol odhodlany viac, nez kedykolvek predtym. Co vsak dalej? Koho to zaujima? Len vyjst von a citit, dychat a byt sucastou vyprahnuteho sveta. A priviest ho k zivotu. Poznat ho i sameho seba. Nastal cas rozhodnuti. Stlacil klucku na dverach a vykrocil na chodbu. Bola tmava, no svetlo prenikalo cez masivne skla na streche cez mnoho poschodi tohto blokoveho domu. Chladne steny a pasy schodisk, vinuce sa az dole na najnizsie podlazie. Je to jama do prazdna. Akoby stavitelia tohto kolosu nepredpokladali, ze ludia niekedy vyjdu na chodbu. Obrovsky prazdny priestor za zabradlim, tmavy a chladny, nedal priestor ziadnym vytahom narusit ich nepristupnu chladnost. Velky prazdny priestor evokoval vsetky mozne pocity, no ziadne z nich sa ani len zdaleka neblizil krasnym. Dokonca mal pocit, ze ho to prazdno pritahuje a vola. S narastajucim strachom sa tencili moznosti obratit sa tomu priestoru a celit mu. Uvedomil si, ze po ceste na neho necakaju ziadne svetla. Priestor ostal mrazivo mlkvy a jeho narusenie sa zdalo byt nekonecne a nemozne. Zacal dychat coraz tazsie a musel castejsie oddychovat. Usi si pomaly zacali zvykat a temer zacal pocut vlastnu krv v zilach. Strach narastal. Nohy meraveli a otazievali. Pocit, ze ho priestor pohlti, bol tak neskonale zivy, ze zo strachu rychlo zabuchol dvere a ocitol sa znova vo vlastnom svete, v ktorom stravil uz snad i storocie prazdneho umierania. Hlboky nadych Cedric sa dalej moril v knihach a zapasil s pocitacom. Ako sa v tomto hlupom programe pocitaju hviezdne suradnice, pytal sa sameho seba a nadaval, ze mu pocitac vzdy zle vypocital polohu hviezdy v rovnikovej suradnicovej sustave. Hodnoty, ktore dostal, nenasiel v sucasnej databaze hviezdnych map. Uz vedel, ze je v koncoch. Par raz sa este pokusal vypocitat deklinacne kruznice aspon odoka, no jeho vypoctovy program vsetky jeho kruznice nevrlo povazoval za mimobezne. Udrel po klavesnici pastou. Stare klavesy na prenosnom pocitaci zaprastali a par z nich opustili telo staruckeho notebooku a leteli miestnostou. Fuciaci notebook temer letel za nim, Cedric uz dlho nebol tak frustrovany ako dnes. Vedel, ze zije v dobe, kedy uz zajtra ziadna z tychto dostupnych technologickych hraciek nemusi byt k dispozicii, ovladnut sa nakoniec dokazal. Vsetko pre tu dievcinu. Nacisto ho o rozum pripravila. Esteze ju dal zavriet. Ved ona ma tu bude klamat. Lod uz nikdy nebude letuschopna. Tolka skoda, pomyslel si, mohli by sme ju nejako vylepsit a zmodernizovat a hadam niekoho hore i poslat. I ked mozno lod samotnu, kto by sa predsa odhodlal na taku samovrazednu misiu? Inak mu stale neslo do hlavy, ako to vlastne ta dievcina dokazala? Mozno je to len atrapa, ved ta lod uz nema ani kvapku paliva, mozno ju ani nikdy nemala. Technici hore o tom cosi hovorili, vraj prazdnejsiu nadrz snad ani nevideli. Tak potom na ake palivo a ci vobec letela? Teda, ak sa technici vobec divali do nadrze. Alebo si iba vybrali konstrukcnu jednotku lode, ktora by eventualne mohla byt povazovana za nadrz. Mozno ju takym sposobom hore drzali akoby vo vazeni, ale jej sa nejak podarilo utiect a zavolat si pomoc. Avsak to nevysvetluje nepritomnost povodnej alebo vobec nejakej inej posadky, ktora by ju tam drzala... slubil si, ze v konstruovani si teorii nebude prehanat. Ak je to replika lode, je naozaj podarena. Ozajstna to byt nemoze. Ta je navzdy stratena v hlbke vesmiru, neschopna sa vratit, urcite kdesi plachti prazdnym priestorom a na palube su len styri mrtve tela, uz len ako kostry, mozno ani to. Hm, a zrazu pristane na Zemi a v nej je niekto, kto ani nebol clenom posadky. To som ale blazon, hovoril si. Sam sa pokarhal za svoju nedisciplinovanost. Hlupak. Hodil okom na obrazovku druheho pocitaca. Ten veselo ukazoval, ze stiahol vsetky udaje z lode, ktore si vyziadal. Data su ale bud poskodene, nikdy nejestvovali, alebo ich format je necitatelny dnesnym pocitacom. Takze o lodi neviem nic, povzdychol si. Ako predpovedal. Aspon si tak moze potvrdit, ze ziadna medialna bomba sa nekona. Mame len atrapu Helveticy, nic viac. Dokonca by mohli na nej zarobit. Povedia len, ze mame velmi schopnu atrapu lode, ktora ma dodnes vela privrzencov a konspiratorov a mohli by usporaduvat do nej exkurzie. Vlastne ano! To nie je zly napad. Ludi aspon trocha zblizime, dame im aspon zopar novych vedomosti, aby mali co zabudat. Alebo iba vyfotime jej priestory a vyvesime na internete. Genialny napad. Ak by to este vynasalo, bol by to skvely plan. Ale dnes... na to kazdy kasle. Znovu zavadil okom na obrazovku pocitaca. Aj ten uz naozaj potrebuje upgrade. Spravne fungujucich klaves to uz ma len zopar a ventilator fuci ako strojovna. Softverovy upgrade mu uz tiez nepomaha. Tieto astronavigacne softvery uz nema kto programovat. Ano, mame tu celkom schopny tim kozmologov, navigatorov, teoretikov a astrofyzikov, ale ziadnych programatorov. Akoby jeden nestacil, vsetci sa plne venovali virtualnej realite. Vsetci. Do jedneho. Uz na to ludstvo proste nema. Vycerpalo svoje zasoby mozgov a chut zit. Cedric len tazko travil fakt, ze pozoruje skazu ludstva v realnom case. Z trinast miliard ani jeden, co by mal nejaky plan. Zem je stratena. Kiezby radsej bola znicena co najskor, prial si. Nemozem sa na to viacej divat. Planeta znicena nebude, ale ludstvo na nej takmer urcite ano. Ak by sme mali pred sebou priemerneho obyvatela rozvinuteho sveta, mali by sme pred sebou vychudnuteho cloviecika s cervenymi ocami, neustalym pocitom hladu a smadu, s vysusenou pokozkou, neopalenou bielou, skoro sivou pokozkou a pokial by bol jednym z tych hornych desat percent, mozno by mu nejake vlasy i ostali. O tri minuty by si uz bral Zivotodarnu tabletku a o minutu by uz bol znova na kresle. Ak by to bol riskoval este raz a odputal sa od kresla, uz o nom mozeme hovorit v minulom case. Uz je to necely rok od oznamenia velkeho hladomoru, ktory trva dodnes. Nikto to vsak uz vtedy nevnimal nejak zvlast tragicky. Zivotodarna tabletka nas predsa spasi. Ked tak nad tym premysla, vlastne bol celkom hladny. Relativne normalne jedlo vsak jedol pred tyzdnom. Znova si len vzal Zivotodarnu tabletku a citil sa o nieco lepsie. Sam nevie, co do nej davaju, ale trochu zazenie hlad a chuti ako mango. Doma si bude musiet nieco ulovit. Temer nikto uz nic nechoval, domestikovane zvierata bud uhynuli, alebo zdiveli. To je vsak len male percento. Preto musel nieco ulovit. Este ze v Americkej Guyane je dostatok potravy, aj ked je aka je. Poslednym jeho jedlom bolo maso z opice a tri malicke banany, ktore jej ukradol. Bananovnik dnes nedorastie do vysky piatich metrov, dnes su vysoke ako obycajne dvojrocne jablone. A bananiky su male a malo sladke. Musis zjest aspon sedem, aby si sa najedol. Miestnost 3A. Co tu najdeme, zvedavo sa opytal sam seba v mnoznom cisle a zacal svoj prejav nahlas sam sebe vykladat, akoby ho prezentoval na socialnej sieti. „Ideme prebadat staru, opustenu atrapu lode, ktora sem nejako zahadne pristala, moji drahi odberatelia. Odkial a za akym ucelom, to nevie nik.“ Chvilami takto zartoval napodobovanim ludi, ktorych neznasal a prehnanymi reakciami znasoboval napatie, ako ozajstny profesional. „Nemam z tohto miesta dvakrat dobry pocit, ludia. Steny su tu miestami uz zabryzgane, na niektorych miestach tu vidim nieco ako svojpomocnu opravu tejto casti steny. Je tu nahadzany volajaky odpad a haraburdie. Zacinam sa bat.“ A hned sa zachichotal. Sklonil sa k neporiadku. Samozrejme prehanal, nebolo to az tak zle. Na zemi nasiel knizku „Vsetky nepisane pravidla slusneho spravania“. Vyzerala celkom opotrebovane. Nasiel tu asi tri baly lepiacej pasky. Cierna, velmi dobre lepiaca, ako si ju otestoval na predlakti. Niekde vzadu uvidel cosi ako vrtaky, velmi hrdzave, nebolo celkom jasne, ci boli pouzite, alebo nie. Hrdzave rury, svorky a kadejake naradie, ktore by vedel spojit tak mozno tak s hrablami a motykami. Ano, celkom jasne ide o veci, ktore su astronautovi potrebne! Uz sa pomaly zbieral na odchod. Nemal v plane cokolvek hladat. Asi mu len trochu zasibkalo z toho hladu. To sa pomerne casto stavalo. Mozno len hlada nieco pod zub. Ale v tejto miestnosti to urcite nebolo, aj ked si vsimol znova nejakych papierov tam vzadu. Opatrne sa dostal cez hromadu srotu a pomaly vybral brozurku. Nechcel nic priznavat, ale tato najdena vec ho zatial zaujala najviac. Vpredu to malo akesi logo, z ktoreho vyrozumel tri pismena: „S“ „I“ a „U“. Otvoril zozltnutu brozurku. Bola v nemcine. Nerozumel ani pismenku, hlavne, ked je nemcina uz desat rokov len jazykom na vyhynutie. Ale toto je zaujimave. Programmiersprache Ariana? Co tu robi navod na programovanie v archanickom programovacom jazyku? Ha, posledny programovaci jazyk, ktory pouzival prikaz print! Cital, tvaril sa ze rozumie. Kto sa v tom kedy vyznal? Ze „task = Task.async fn -> perform_complex_action() end“? Hotovy elixir zivota! Tak napokon niekto predsa len myslel na detaily, ked tu pohodil konecne nieco, co by bolo v tom obdobi kozmonautovi potrebne. Ariana sa uz ani na skolach neuci, vlastne aha... skoly uz nie su. Stranky boli zazltnute, takze rok vydania by celkom stavu knizky celkom i odpovedal. To ho zacalo zaujimat uz viac. Stale vsak nechcel verit, ze toto je realna lod. Uznal, ze moze to byt opustenou atrapou lode, ktora jej bola na chlp podobna. Kozmonautom bola casto postavena atrapa lode pre potreby treningu. Mohli si vyskusat rozne manevre, popripade sa v lodi orientovat, hlavne, ked to bol nejaky poriadny korab. Aj tak mu to neslo do hlavy. Je tu sest miestnosti, je mozne sa niekde stratit? Zahodil knizku tam, kde patri. Do odpadu, ktoreho je miestnost 3A plna. Viacej pozornosti si uz tato miestnost nezasluzila. Tu si zasluzi jedine jeho zaludok. Vysiel z lode hladny ako vlk. Na hlad sa da zvyknut, ale co je horsie, ze to stale patri medzi primarne ludske potreby, a k pravemu jedlu sa v tomto svete dostava uz len striedmo. Minimalne tu v Guyane nemal velky prehlad o svete. Co sa vsak docital v e-novinach, ze Afrika je na prahu najvacsieho hladomoru v znamej historii. Uz desat rokov sa tento kontinent pravidelne vyludnuje. Viacere africke krajiny dokonca povolali niekdajsich kolonizatorov, aby im znova vladli. Takto sa napriklad obnovilo Belgicke Kongo a celkom prosperuje. V podobnom duchu sa rozhodla i Nigeria, vsak tam uz roky maju Americania druhu komoru parlamentu, ktora ma kontrolu nad polovicou uzemia a priblizne nad dvesto milionmi ludi. Sam sa cohosi podobneho zucastnil v Alzirsku. Francuzsko sa stalo moslimskou krajinou a sice v Alzirsku bola situacia podobna, Alzircania mali obrovske problemy nasytit vlastnych ludi a tak sa najprv stala potravinovo zavisla na Francuzsku, az kym Francuzi neotvorili najvacsi zavod na vyrobu Zivotodarnej tabletky v Afrike prave v Alzirsku. Situacia sa tam ako-tak dala dokopy. Cedric tam styri roky pracoval. Viac ho vsak bavila astronomia a tak sa dostal do vtedajsej Francuzskej Guyany do kozmodromu. Velmi si pracu pochvaloval, najma vedomost, ze sa tam nedostal ako trestanec. A o tri roky nastal v krajine prevrat a USA si privlastnila stat ako svoj patdesiaty siedmy zo sucasnych sedemdesiat. Tak sa Cedric ocitol v inej krajine bez vycestovania, ale nevadilo mu to. USA bolo jedine schopne ako-tak celit islamskej rozpinavosti v tomto storoci. Do Francuzska sa mu uz nechcelo, hlavne, ked tesne po jeho odchode Notre Dame vyhorelo uz siesty raz v tomto storoci a to posledne vyhorenie znamenalo jeho transformaciu na najvacsi minaret v Europe. Tak nasilu prijal americke obcianstvo, ale poamerictit meno si nedal. Nebol to vsak problem, Americania mu ponukli dom v lubovolnej casti Statov. Celkom logicky si vybral Louisianu, kedze tam zije uz vyse milion a pol Francuzov, ktori taktiez unikli pred vlastnou krajinou. Samozrejme, vsetci su v ich hladaciku a Francuzsko ich hlavy chce mat roztrusene po Ismailovom namesti. Uz to spravilo s nestastnikmi v Kanade. Sedemdesiat z nich verejne popravilo. Kanada sa im za to oplatila rovnakou kartou, ak nie este bezocivejsou. Sedem utocnikov spustilo palbu v Parizi v troch mesitach a celkovo zabili asi dvestosedemdesiat ludi. I na take nasilie sa da zvyknut. Ludia su proste nervozni, lebo su hladni, nahnevaju sa pre kazdu malickost a pre chlieb alebo tyzdennu zasobu Zivotodarnych tabliet su schopni toho, co vo Filipinach: zakazat akekolvek ekologicke nariadenia, len aby mohli v krajine prekvitat chemicke laboratoria a mohli hufne vyrabat Tabletky. Momentalne su druhym najvacsim exporterom. To vsak ma i svoje nevyhody: len sedem tisic ludi zahynulo toto storocie iba vo Filipinach v troch najvacsich laboratoriach, ked tam vtrhli ludia a niektori celkom vykradli zasoby tabliet. Rabovali, co sa dalo, i co sa nedalo. Jedenast milionov Manilcanov protestuje kazdy treti den v ruskach, pretoze sa v meste neda dychat. Minimalne tridsatpat ludi denne v Manile zomrie na otravu vzduchom. Zatial co ti stastnejsi ziju vo VR a tieto „drobnosti“ ich netrapia. Ziju si svoj zivot, castejsie vsak zivot niekoho ineho a svoje telo udrzuju umelo ako-tak nazive. Ich avatari nikdy nestarnu, stale sa bavia, maju konicky ako v predoslom zivote, vonkajsi svet sa ich uz ani netyka. Zatial co pred desiatimi rokmi bol priemerny cas na cloveka vo VR straveny v kuse dva tyzdne, teraz je to uz mesiac. Odbornici, ktori ostali na tieto vypocty, zistili, ze o desat rokov sa tento proces stane nevratnym a ludia uz druhe pripojenie nemusia prezit. Co sa tyka mladeze a deti, tak uz vyse desat rokov sa rodi uz len 0,49 deti na jednu matku a toto cislo dalej klesa. O desat rokov to bude len 0,42. Deti su vychovavane do dvanasteho roku zivota profesionalmi v takzvanych dorastanciach. Su rozdeleni podla veku do dvanast tried, kedze sa niekto musi starat uz i o cerstvo narodene deti. Matky totiz taktiez chcu zit vo VR, hlavne z dovodu, ze si myslia, ze sucasny svet je prilis kruty a nelutostny pre nich, aj pre ich deti. Kdeze! Mier si pamata len zopar jednotlivcov. Ani Cedric uz nie. Jeho otec mu casto hovoril, ze mier sa skoncil, ked sam mal asi patnast rokov a ze to bolo krasne obdobie, ktore sa vrati uz len sotva. Cedric este minuleho roku veril, ze sa vsetko zlepsi, uz tych bombardovani tolko nebolo, dokonca sa Francuzsko dohodlo s Islamskym Nemeckom na docasnom mieri. Aj ten projekt, na ktorom pracoval, mal hlbsi zmysel. Az potom prisiel hladomor. A tiez i priskrtenie penazi na projekt. Pat rokov blaznivej prace sa ruti do priepasti. Podival sa na notebook. Novy uz nedostane. Takisto suciastky, ktore si vyziadali rok dozadu, zacali prichadzat az teraz. Projekt je uz tak pozadu o rok a uz pomaly bude potreba opravovat i to, co tak dlho stalo ladom. Uz kazdy tyzden ocakava, ze projekt zrusia a nova vesmirna lod tak nebude ani dokoncena. No, lod. Skor sa dnes hovori bombarder. A tento ma vlastne byt len na obeznej drahe a ma byt schopny ostrelovat akukolvek cast planety na presnost sedem metrov. Rusi uz takych bombarderov maju sedem, Americania devat a tento ma byt desiaty. Predsa sa mal od vsetkych ostatnych odlisovat. Hlavne vekom, kedze najmladsi americky bombarder je na obeznej drahe uz desat rokov. Tento bombarder vyhrava vojny. Hoci mier je stale v nedohladne, aspon ten separatny vzplanie na par rokov. Ako v juznej Europe. Rusi takto bombardovali juh Ukrajiny, az kym Americania na odvetu neodstrelili Samaru. A to sme stale pri tych mensich naschvaloch. Atomove bomby zatial pouzite v boji neboli, ale kazdy bombarder ich ma aspon patdesiat na svojej palube. Zatial bolo odpalenych asi sedemsto skusobnych za ostatnych desat rokov. Devat dokonca v kozme. Americania odstrelili kusok Mesiaca nalozou so silou 200 MT (megaton) v roku 2071. To je zatial rekordna sila, ktora bola vyvinuta cimsi, co vytvoril clovek. Rusom znova patri len druhe miesto. V Antarktide, ktora uz pat rokov patri scasti im, scasti Americanom a scasti Ismailovmu turkickemu sultanatu, odpalili vo vyske desat kilometrov nad zemskym povrchom bombu „Velikaya“ so silou 140 MT a to iba sest rokov pred americkym odstrelom. Kvoli tomuto incidentu (pretoze bomba vybuchla uz nad uzemim, ktore ismailovci okupuju, Rusi totiz taketo bomby testuju zasadne na hraniciach svojich uzemi), Ismailov turkicky sultanat uspesne obsadil Moskvu a sedem rokov ju okupoval, kym scasti nelahla popolom. Slobodne oblasti su zaludnene VR populaciou. Cayenne je tiez jednou z tychto oblasti. Je ich stale asi tisic, aj ked vacsinou ide o mesta, ktore uz i pred tym mali celkom vysoky status. Ide prevazne o vyznamne mesta, pricom niektore zony zahrnaju i metropolitne zony okolo nich. Najdolezitejsie su oblasti Moskvy, Chicaga, Buenos Aires, Manily, Sanghaju, New Yorku, Kuancou, Ulanbataru, Tegucigalapy, Mexika, Detroitu, Las Vegas, Londyna, Pariza, Pretorie, Kyjeva, Lyonu a Varsavy. I vsetky ostatne vacsie mesta su ochrannymi zonami, kde sa da existovat. Dokedy, je vsak nezname. Cayenne toto ultimatum vyprsi tento rok. Co bude s tromi milionmi ludmi je doteraz nejasne. A co taka Kalkata? Tej to ultimatum vyprsalo pred polrokom a len na poslednu chvilu sa jej podarilo znova dostat pod ochranne kridla Zony. Medzitym uz vojnuchtivci stihli v meste nastrazit devat bomb, ktore museli byt detonovane. Jedna taka detonacia profesionalmi nevysla a zabila devatdesiat ludi. Skandal bol v tom, ze to vysielala televizia a zabery videli miliardy ludi. Hodil este raz okom do atrapy lode Helvetica. Mala si to dobre premyslene, Slecna Nebezpecna, ale ja tomu pridem na to, co mas za lubom, pomyslel si. Zo Cedrica LeBesconda si nikto robit zarty nebude! Musi na nieco prist, guverner nadsene nevyzeral a mozno uz zajtra dostane expresnou zasielkou vopred podpisane dokumenty o prepusteni zamestnanca Cedrica LeBesconda z funkcie. Tak teda, neochotne, ale znova vosiel do lode. Uz sa mu ten neporiadok zunoval, ale nieco najst musi. Musi najst vysvetlenie. Hltaci ohna Sen? Na jaskynu bol tento priechod v skalnej stene prilis maly, ale schovat v nom sa ako-tak dalo. Pamatal si poucku zo skoly, kde uz zopar rokov nebol, aby sa vyvaroval kontaktu s vodou, a tak stal na kameni a neustale ho otieral rukou, aby nebol mokry. Bol celkom zufaly a veril, ze tu burku prezije, kedze bez meteorologickej sluzby su predpovede v nenavratne. Cim viac dychal, vystraseny zo zvuku blizkych bleskov, tym viac susil kamen, na ktorom stal, temer az do krvi. Celych patnast minut. Mal ju uz tak osuchanu, ze ju sotva citil. Prestal az vtedy, ked privalovy dazd ustal a blesky pretinali oblohu par kilometrov uz viac na vychod. Podival sa na dlan pravej ruky. Bola cervena, skrehnuta, temer ju necitil. Uz nikdy viac nepojdem behat, nadaval Mikan. Prestalo prsat a vycasilo sa. Az vtedy vysiel zo svojho ukrytu. Dlan pravej ruky mal celkom meravu. Zmysly celkom otupene z blizkych zasahov bleskov, oci po prvom zasahu prestrasene. Bol rad, ze neoslepol, a to nie preto, ze vysiel z tmy do svetla, ale ze sa nedbalo podival smerom, kde udrel o sekundu neskor blesk. Citil sa dost unaveny. Nie z behu, ale soku. Toto mu ta protivna planeta robi snad zamerne! Doteraz krasny zivot, aj ked v nevedomi, teraz same nastrahy! Toto bol sice este len treti beh prirodou, ktory si naordinoval v snahe zbavit sa starych zlozvykov, ale uz znova mu Zem ukazala, ako velmi ho neznasa. Burka bola silna. Urcite silnejsia, nez ta, ktora na vojne spustila privalovu vlnu, ktora niekde mala i styri metre a vela vojakov sa utopilo. Jeho zachranilo, ze vtedy v tabore nebol, ale vracal sa do neho. Vojna nikdy nebude prechadzka ruzovym sadom, ale ze ludia prehravaju vojnu i s prirodou, to mu doslo az vtedy. Uz len krokom sa vliekol domov. Pomaly sa blizil k predmestiu, kde byval, takze mal prirodu na dosah ruky, hlavne ked uz clovek prirodu nereguluje a tak si priroda znovu berie uzemia, o ktore bola obrana. Odhodlal sa na beh prirodou. Jeho byt mu ponukol kvalitne tenisky, ktore mu sice Mikan takmer otrieskal o stenu, ale boli mu napomocne. Mikan stracal totiz vieru v ludi a temer ho islo rozdrapit, ked zacal len premyslat o topankach na sport a byt mu ich ponukol. Akoby clovek uz nemal ani vyjst do obchodu a sam si nejake vybrat. Az na tolko zlenivel. Som uz natolko nesvojpravny? Alebo by som si nejako tym ublizil? Svet je nebezpecny a to sam predsa dobre vie. Teraz si domysla, ze mohol pokojne zahynut, ak by sa neschoval... ale ved pockat!!! MOMENT! Ved Mikan sa predsa ziadnej vojny nezucastnil! Co sa to s nim stalo? Chytil si hlavu do dlani a zastavil, aby sa niekde nevykydol na zem. Cie spomienky som prave dostal? Vojna? Preco si to pamata, ked tam nikdy nebol? Skusil sa vratit do tej podozrivej spomienky a pokusil sa verit, ze na par okamihov len transcendentalne cestoval do inej dimenzie. Vedci dneska totiz tvrdia, ze ak clovek prezije nieco, co si nevie vysvetlit, je mozne, ze na par sekund sa spojil so svojim druhym ja v inej dimenzii. Asi to bude ono. To je nieco podobne, co mu stalo vcera, ale bolo to menej neprijemne, ako teraz. Jednoducho bol nervozny a pravou rukou si na okamih siahol do laveho vrecka na koseli. Jednak tam vrecko ani nemal, ale bol skalopevne presvedceny, ze cigareta ho upokoji. Az o dobrych desat sekund si vlastne spomenul, ze nefajci. Ale teraz to bolo cosi blaznivejsie. Nikdy nebol vo vojenskej uniforme a nikdy si nemohol pamatat na burku, ktora zmietla vojakov nevedno kam. To predsa nedava ziadnu logiku. To ho jemne vystrasilo. Druha falosna spomienka za dva dni. Zeby nejaky vedlajsi ucinok toho, ze sa celkom uspesne vykaslal na VR? Este i hlava je proti nemu. Jeden, jeden jediny spojenec by sa mu teraz zisiel! Ten, ktory mu ukaze spravny smer. Sam sa v tomto nepriatelskom svete nedokaze orientovat a pekne ho to stve. Straca pojem o realite a to ani nemusi byt vo VR. Zamyslel sa nad tou spomienkou: je mozne, aby vojakov nejako vytopilo? Ved ti maju meteorologicku sluzbu, su pripraveni na kazdu situaciu, jedna burka by ich predsa nemala prekvapit. Vobec mu to nedavalo logiku. Ak by ich prekvapil nepriatel, tak to by chapal, ale takto to rozhodne nefunguje. Alebo sa mu proste len nove nadobudnute spomienky poplietli a prehadzali? Nenavidi vsetko a vsetkych. Seba nevynimajuc. Zrazu ho oslepil blesk a ohromny rachot hromu sposobil nieco, co pocitil ako male zemetrasenie. Razom sa zviezol na zem a ostal lezat, kym neprisiel k sebe. Hned potom sa behom dostal k domu, rychlo otvoril dvere a vpalil dnu. Neznasam Zem!! Sotva sa prebral z letargie a soku, ked padol do dalsieho. Oprel sa chrbtom o dvere a pred nim niekto stal. Mikan zazil za tych tridsat sekund tolko, kolko sa da sotva popisat. Najprv blesk trafi snad tri metre od neho, potom sa nejako dostane domov a tam na neho niekto caka. Este mu to mozog ani nestihol spracovat jednu temer katastrofu a uz mu zrejme predklada dalsiu. „Ahoj Mikan.“ „Co tu dopekla robite? Videli ste to?“ „Co ako?“ „Blesk ma temer trafil! A ja som to nejak prezil, ani neviem ako!“ „Pod dnu, musim s tebou rozpravat. A prosim, poziadaj tvoj byt, aby ti ponukol nove trenky.“ Mikan si najprv rukou a potom i pohladom skontroloval stav svojich nohavic. Zistil, ze ten sok bol privelky, az jeho telo vypovedalo sluzbu. Host sa v jeho byte napocudovanie dokonale vyznal. Sadol si do kresla, predtym sluziaceho na spojenie s virtualnym svetom a hral sa s kabelazou, ktora trcala zboku na pravom operadle. „Vari nevies, kto som?“ zacal rozhodne, no nie pohrdavo. Mikan bol vsak stale v soku. Takmer ho trafil blesk a este sa v byte usidlil niekto, koho nikdy nepoznal a vlastne... ako sa sem dostal? Tym bleskom? Citil, ze jeho lytka su ako z pudingu. „Si moja rodina, Mikan. Som brat tvojho stareho otca.“ „Bledar?“ „Je to tak.“ Mikan sa vsak neudrzal a zacal kricat a temer poskakovat na mieste: „Toto mi ta posrata planeta robi naschval! Chce zo mna spravit sialeneho, vysinuteho odpadlika spolocnosti! Akakolvek snaha zlepsit i to malo, za co sa este oplati bojovat, sa mi vyplati len horsimi halucinaciami!“ Bledarov hlas nadobudol starostlivejsi podton: „Neber si to tak, Mikan. Zijes proste v zlej dobe a za to nemozes! A ja si tiez zasluzim trest za to, ako som sa sem dostal.“ Mikan sa na neho vyjavene pozrel. Bledar vycitil nebezpecny, temer az plamenny pohlad. Mikan si sadol na zem do tureckeho sedu a nepritomne hladel na zem. Bledar nevahal a urobil to iste a sadol si tak oproti nemu. „Nieco ti musim povedat, Mikan. Je to vazne.“ Mikan vsak nemal chut komunikovat. Odsunul sa hnevlivo stranou a snazil sa Bledara nevnimat. Medzitym sa podival na svoju dlan. Bola cervensia, nez mu bolo mile. Doteraz to palenie necitil, ale ako sa ocitol v teple bytu pocitil, ze sa rana hoji. Bledar si to vsimol a polutoval ho. Mikan nereagoval a dokonca mal sto chuti sa knisat ako pripad pre psychiatra. „Mikan, nech to znie akokolvek sialene, ver mi! Si zdravy a ja nie som prelud. Teda nie v tom pravom slova zmysle. Nemam velmi vela casu na vysvetlovanie, ale mozem ta uistit, ze mozem za tebou prist v tvojich snoch. Toto divadlo s bleskom mi dovolili len pre tento pripad.“ Mikan vsak dalej vzdoroval a snazil sa Bledara vobec nevnimat. Bledar pochopil a iba opatrne naznacil dovod, preco sa Civilizacia rozhodla poslat ho spat na zem. „Dobre, tak prejdem rovno k veci. Ci mi uveris alebo nie, na tom teraz nezalezi, minimalne teraz este nie. Musis mi pomoct. Zajala ma Civilizacia. Nie pozemska, proste Civilizacia s velkym C. Je to velmi dobre organizovana a vyspela civilizacia, zijuca sedemdesiat tisic svetelnych rokov odtial. Velmi ich zaujala otazka dlzka trvania ich existencie. Zostavili pocitaci stroj, ktory dokaze predikovat javy a procesy v nimi pozorovatelnom vesmire s presnostou na desat rokov. Mozno to nie je nic moc, ale tento pocitac dokaze dokonca extrapolovat procesy a javy, sledovane v minulosti a tak predikovat, co kto urobi, kto sa ako zachova a predikovat celkovo stostyridsat milionov scenarov, na zaklade ktorych vie pri mne neznamych vypoctovych kapacitach a modeloch vybrat ten, ktory je najpravdepodobnejsi a z tychto scenarov znova extrapolovat dalsie hodnoty, ktore vypocital z tychto predpokladov. Samozrejme, ze plati, ze cim dalej do buducnosti sa pocita, tym su predpoklady menej presne. Civilizacia vsak udava, ze javy, ktore vypocita na najblizsich stotisic rokov sa udeju s presnostou na osemdesiat percent. A to nemaju vypocitane, ale odsledovane! Teda aspon si mozeme vytvorit obraz o tom, ako dlho moze taka Civilizacia uz existovat.“ „Preco mi to vsetko hovoris?" pokusil sa rozvirit debatu Mikan, ktoreho to zacalo zaujimat. „Zajali ma, aby som im vyriesil urcity problem. Podla ich pocitaca mozem zmenit buducnost tak, aby ziskali zopar milionov rokov zivota naviac. Oprava. TY zmenis buducnost, aby oni ziskali zopar milionov rokov zivota naviac.“ „Neverim ani slovu. Preco mam ja zmenit buducnost? A preco si tu?“ „Ja ta mam len usmernit, aby si to dokazal. Bez tejto intervencie stratia spustu casu a mne zrejme nedaju zomriet, kym sa tak nestane.“ Mikan sa strhol. „Zomriet?“ „Veru tak. Uz som mal byt mrtvy, ale niekde sa to zvrtlo." pokusil sa o cierny humor. „Ved vasa lod sa stratila v hlbinach vesmiru a ani Bertonovym dalekohladom vas nikto nenasiel.“ „V hlbinach vesmiru sme sa stratili, no prezili sme to.“ „Coze?“ „Vysvetlim ti to niekedy vo sne. A aby som ta upokojil a trosku mi veril, ubezpecim ta v tom, ze v najblizsich dnoch sa budes mat dobre. Ziadne burky, ziadne preludy, ziadne problemy. Ak si znova zacvicis na hrazdach a naberies silu behom, budes dobre jest, postaram sa, aby si viedol pokojny zivot. Mozno nadobudnes spat svoju stratenu vieru v ludstvo. A ked nie v ludstvo, tak minimalne vo mna. Budes potrebovat cas a ja ti ho dam. Len sa neopustaj, verim v teba.“ „Nedas mi nejake pokyny?“ „Mam rad tvoju horlivost, ale stale mi neveris a potrebujes cas. Ja mozem zariadit, aby si nezazil ziadnu neprijemnost a dufam, ze si ziskam tvoju doveru. Sme predsa rodina, ci nie?“ Zrazu vsak zacal stracat rovnovahu a tiez i jeho videnie sa rozostrilo a nebol schopny ani pocuvat, ani vidiet pred sebou Bledara. Pokusil sa kricat. Krical. Citil, ako jeho telo kamsi upada. Do ciernej temnoty. Pochytila ho uzkost. Napokon ale o sekundu zacitil pokoj. Zvlastny pokoj. Akoby ho niekto podvedome cicikal: „Toto je len sen. Vlastne bol. A teraz sa zobud.“ A mal naozaj pocit, ze vstava a prichadza k sebe. Otvoril znovu oci. Ktosi pri nom stal. A fackoval ho. Coze? A on kazdou fackou prichadzal k sebe viac a viac. Po dalsej uz celkom silnej sa ten nad nim upokojil a vyzeral, ze dosiahol svoje. Mikan otvoril oci. „Pocujete ma?“ Bol to zensky hlas. „Zijete?“ Znel velmi ustarostene. Mikan otvoril oci a este v letargii sa opytal: „Co sa so mnou stalo?“ Zena mu pomohla na nohy. Letmo si ju obzrel. Bola zanedbana, vyzerala, akoby uz bola v podobnej situacii ako Mikan asi sto raz vo svojom zivote. Zavisla na VR, a iba na chvilu vysla von. Pokozku mala tiez podobne bledu, ale zase posiatu akymsi akne, ktore Mikan nemal. Mohla mat dvadsatpat, no vyzerala na styridsat. „Bola burka a velmi blizko slahol blesk. Prelakla som sa, lebo niekedy odlisit obe reality nie je jednoduche.“ „To si este pamatam, potom uz nic,“ zaklamal Mikan. „Vysla som von, aby som sa presvedcila, co to bolo a videla som vas leziac na zemi, netusila som, co sa stalo, ale rozbehla som sa vam pomoct. Ako sa to stalo?“ „Netusim. Bol som si zabehat a potom prisla burka. Uz sa zdalo, ze je po nej, tak som vysiel zo skryse a isiel domov. A potom toto.“ Bola velmi zmatena, este viac ako Mikan. „Ako to, ze vobec zijete?“ Mikan sa pozrel do jej tvare. Na sekundu si ju predstavil nalicenu a upravenu. Vyzerala by skvele. Ta pehava plet sa da napravit, unavene gastanove oci by si odpocinuli, pery by nabili objem, takisto i jej vlasy, momentalne ako slama. „To sa vy pytate mna? Co ja viem?“ „Mate asi anjelov straznych.“ Hm, keby ti anjeli mi nehovorili, co mam robit. „Mozno.“ „Potrebujete este moju pomoc?“ „Uz nie, dakujem, som v poriadku.“ Uz sa pomaly rozlucili, ked tak Mikana napadlo, ze v dnesnej dobe je tato zena v podstate pre neho anjel. Spomenul si totiz, v akej dobe zije. Jeho otec mu vravieval: „Ked zahynu dobre ludske mravy, pride vojna, aby ich znova ozivila.“ Vedel vsak, ze je v ochrannej zone, ktora je pred vojnou chranena a tak o dobrych mravoch vedel toho pramalo. A len co sa jeho obmedzeny mozog posnazil premyslat nad podstatou ludskych mravov, uz vedel, ze ho ovlada viac jeho sebeckost a dokonca jeho mozog ho znovu vola do kresla. Na pol sekundy by na ten navrh i pristal. Napokon sa este otocil na damu a pokusil sa este nadviazat kontakt: „A vlastne, kde byvate?“ Este raz sa na neho otocila. Opat v nom cosi zarezonovalo. Nevedel, ze vo dvojici sa lepsie vesluje, ale nieco malo uz tusil. A hned na to vsetko prisiel. Je obmedzeny. „Tu hned oproti.“ Na viac sa nezmohol. Uz odisla a on tiez. Nevedel si tieto zvlastne stretnutia vysvetlit. Najprv to s Bledarom, ktore sa nakoniec zda ako cisty prelud, ked velmi blizko pri nom udrel blesk a potom toto s neznamou zenou. Tento novy svet sa veru meni. Par raz sa za nou otocil a sledoval ju. Co ho prekvapilo, ona to urobila niekolko raz tiez. Obaja akosi tusili, ze toto nebude ich posledne stretnutie. Obaja sa teraz spravali ako male deti, ktorym nie je viac vysvetlene. Ktori po stretnuti utekaju za rodicmi, ale zaujima ich, co ten druhy robi, ako zije. Tento svet je hlupy. Preco sa clovek nemoze ucit od starsich a skusenejsich? Mozno preto, ze starsi a skusenejsi podlahli novemu sposobu zivota a nejako ich do toho stareho ani nelaka. Ked si tam spomenul, to je prva osoba, ktoru stretol nazivo vonku. Je pravda, ze niektorych ludi uz vonku videl, ale nestretol. Mikan totiz tieto dva slova chape celkom inak. Stretnut cloveka znamena pre neho s nim prehodit aspon zopar slov a to nie je to iste, ako ho vidiet. Ano, zopar ludi videl. Vacsinou si prehodili zopar zvedavych pohladov a znova si sli po svojom. Ale tato zena... ak by tu videl este raz, vedel by, nie... bol by si isty, ze i ona sa s nim chce stretnut este raz. Uz len to, ze vysla von, je malym zazrakom. A ze podisla k jeho nevladnemu telu, mu prislo ako nieco neuveritelne. Urcite by sa on tak nezachoval. Nechal by ju lezat na zemi. Nie vsak po tomto. Jemne sa usmial sam pre seba. Tak mozno nie je svet az tak hlupy a mozno staci malickymi krokmi dostat sa aspon priblizne tam, kde sme prestali. Aj zit je umenie. A hlavne v dnesnej dobe. A zase sa vyhovara. A znova mu zamrzol usmev na tvari. Priznajme si, toto nedokazeme. Ak takychto stretnuti je za sekundu aspon tridsat na Zemi a nikde sme sa neposunuli, kde je potom ta hranica, kedy ludom zacne tento zivot liezt na hlavu? Zacal sympatizovat s „Vandalmi“ ako si nazval tu skupinu, co vytrhavali internetove kable z bytoviek. Tempus Sotva dychal. Sadol si k svojmu pracovnemu stolu. Jeho laptop sa znova prebudil z rezimu spanku sam od seba, co Cedrica rozhnevalo a buchol po stole. Napokon sa ho zbytocne pokusal voviest spat do rezimu spanku, proste nereagoval. Tak ho odpojil z elektrickeho prudu a pocitac sa hned rozozvucal vystraznym tonom. Jeho rokmi opotrebovana bateria nevydrzala viac ako tri minuty a tak Cedric vedel, ze jedine takto si vynuti od neho pokoj. Bateria bola po dvoch minutach mrtva a obrazovka pocitaca scernela. Zahresil a este raz sa podival na dokumenty, ktore mu doniesli z laboratoria. Sam si tento rozbor vyziadal a popravde, cakal ine vysledky. Pretoze nemohol tusit, ze na obsiahlej, prachom zapadnutej knihe s multimedialnymi prilohami, ktoru nasiel v lodi Helvetica, sa najde DNA realnej posadky lode a ze rukopis na nej je pravy! Aj datovanie sedi. Teda kniha nie je podvrhom. Lod kompletne prehladal a potreboval sa uistit, ze na nej najde nieco viac, nez pouzite nastroje a kopec zbytocnych priruciek. Na lodi vsak nasiel jediny fragment z tlaciarne, ktoru vtedajsia posadka viezla zo sebou. Asi desat mililitrov „svajciarskeho lepidla“, ktore sa pouziva ako nahrada starych lepiacich hmot dodnes. Ibaze netusil, ze je tak stare a ze bolo vytvorene vo Svajciarsku. Nasiel pri nom dokonca i zozltnuty listok s tymto nazvom a kratkym popisom. Aj tu datovanie sedi, takze lepidlo je prave a nie je to len podvrh. Ostatne sucasti boli prilis rozbite na to, aby sa dali dobre identifikovat. Ziadne ine fragmenty nenasiel. Ani len kusy skafandrov, na ine vzorky DNA ani nepomyslel. Ale v kute nasiel tu knihu. Zachovana kniha v tvrdom obale, niekolkostostranova. To ho prekvapilo, ba az vydesilo. Ked ju otvoril, temer uzasol. Bola pisana scasti nemcinou, scasti anglictinou, scasti akymsi nespecifikovanym anglickym dialektom, kde kazde sieste slovo bolo nezname a scasti dokonca albancinou, ako udava rozbor. Vedel, ze jeden z clenov posadky bol povodom z Albanska. To si ale nastudoval az z knih, kedze uz kto dnes o Helvetice vobec kedy slychal. Obsah knihy sa mu javil neskutocny, ba az bajny. Vedel, ze drzi mozno jediny dokaz toho, co mu ta dievcina opisovala. Nevedel vsak ani za nic prist na to, preco im o tom nevravela. Snad na to zabudla? Nemohla predsa, ved ide o rukolapny dokaz! A ona nam tu zacne vykladat o tom vsetkom bez nejakych zmysluplnych dokazov, ked jeden z nich mala priamo na lodi. Takze Helvetica nie je replika, je to ta bajna stratena Helvetica! Zacital sa. Z nemciny toho vela nevyrozumel, no anglicke casti mu boli jasne. Popravde iba tie, pisane rukami posadky lode. Podla rozborov je ta neznama modifikacia anglictiny pisana niekym inym, kym, vsak rozbor neuvadzal. Kniha vsak nebola iba pisana. Bola i kreslena. Cedric vytiahol zo Statnych archivov vsetko, co mohol, aby si to mohol porovnat s tym, co udava ta kniha. Mal pred sebou fotografie posadky. Uhlikom, mozno i ceruzou bola posadka nacrtnuta i v knihe s popisom. Kniha na priblizne kazdej piatej strane obsahovala kresby, od malickych ornamentov roznych farieb, po krasne malovane kresby posadky. Rozbor urcuje, ze kreslili minimalne tri osoby, kazdy svojim stylom, co davalo logiku, kedze na tych kresbach sa vyskytovali vsetci a dokonca i nejake nakresy a skice tamojsich budov, zvierat, strojov, stromov a kvetov. Popisuju sa tam i miestne technologie „pri obliati steny vodou sme zistili, ze su pokryte vodoodpudivou latkou. Miestni maju zrejme nanotechnologiu v malicku,“ pise Antonio Borlini svojim rukopisom. Antonio mal zo vsetkych najcitatelnejsie pismo, kedze pri ostatnych sa musel este pouzit rozlisovaci skript. Pre casti, pisane tou zvlastnou anglictinou sa musi miesto toho pouzit nejaky lexikon. Pismo je citatelne, dokonca by sa dalo povedat krasne, ale nezrozumitelne: „posadka (tri nezrozumitelne slova) v poriadku, sme v (nezrozumitelne) a tak nam prislo vhod (dalsi nezrozumitelny odstavec)“. A tak to je s kazdou vetou. Coho si vsak vsimol az po dokladnejsej analyze, ze tvary pismen v tejto casti vykazuju akesi zvlastne asociacie. Pismena sa zlievaju dokopy, bodky su vynechane, interpunkcia je celkom odlisna, niektore slova nasiel vo Webstrovi a nepouzivaju sa stovky rokov, ale drviva vacsina ako awered, blevier, chroab, iovant, oporrent, lax, trreap, treatsement, opositer a stovky dalsich su celkom nezname. Zrejme pomenuvaju veci, ktore na Zemi nie su. Napriklad tieto oznacil ako botanicke nazvy sam Antonio - bler, chimnix, krovish, augerarentant a Treasure Plant. Sam si vsimol i odlisnosti v style kreslenia. Jedny obrazky su vyslovene krasne. Hra na nich svetlo a tien, su uhlikove, ceruzkove i malovane akoby akrylovymi farbami. Porovnal si ich s fotografiami posadky a veru, ten, kto ich kreslil, ich vystihol velmi verne. Antonio pise, ze kresba na styridsiatej strane mala trvat sedem tyzdnov. Cedric nalistoval stranu styridsat. Na celu stranu bola zobrazena posadka nadherne farbami a dokonca i s Jarmilkou. Vyzerala ako fotografia. Sedeli pri ohni, vsetci sa usmievali, cosi si opekali. Jarmilka vsak dokazala nakreslit i autopotret, ako ukazovala na strane devatdesiat. Kniha sa citala velmi zlozito a viacere veci v nej ani neboli, ktore Cedric ocakaval a to ho hnevalo, ale i desilo. Opisuju povacsine svoj zivot na Aukarei a je tu len malo odpovedi na otazky, ktore kladie. Ako sa dostali na Aukareu? „Zazili sme poriadnu psinu, ale vysvetlit to nedokazeme. Vieme, ze sme tu a ze cesta bola strastiplna, ale prezili sme ju kazdy svojim sposobom.“ Ako pristali bez paliva? „Palivo sme nemali uz ziadne, mali sme pocit, akoby lod pristala sama.“ Ako to, ze bola Aukarea prazdna? „Jarmilka hovori, ze celu planetu postihla akasi pliaga, proste vsetkych zahubila a nechala prezit len niektorych.“ Preco Jarmilka prezila? Ako pisu, tak nebola z pocetnej rodiny a kralovsku rodinu pliaga nesetrila. „Netusime. Sama Jarmilka tomu nerozumie.“ Preco spominaju, ze maju desat rokov na to, aby sa dostali domov? „Mame len desat rokov.“ Nasiel stopy po vytrhanych listoch. Kto by trhal listy z takejto knihy a preco by to robil? Kniha vsak bola multimedialna. Na niektorych stranach sa dokonca vyskytli i priamo fotografie. Jeden z clenov posadky vyfotografoval akysi postup na dolovanie miestnych hornin a popisoval ju anglictinou s albanskymi popiskami a poznamkami pod ciarou. Zda sa, ze sa posadka dokazala prisposobit miestnym podmienkam. Kapitan posadky dalej vysvetluje: „Nie je tu jednoduche zit. Nasa komunita cita len okolo tristo ludi. Nasli sme vsak tych pravych. Velmi radi pomozu a chcu znova obnovit zivot na tejto planete.“ Dobre. Teraz je vsak znova vyvstava otazka: Kto pisal tou divnou anglictinou? Na dalsich stranach sa totiz „pozemstuje“. Nezname vyrazy zmizli a toto pismo je zrazu citatelnejsie a zrozumitelnejsie. Vyrozumel, ze ich pise Jarmilka. Popisuje nejaku pliagu, ktora vyhubila zivot na planete, ktoru pomenovala „Aukarea“ i ked niekedy pise „Aucarea“ alebo „Acurea“. Popisuje celkom podrobne, koho a kedy to postihlo niekoho z jej znamych, rodiny a blizkych. Cuduje sa, ze „prezili len mnohopocetne rodiny, ktore po tomto exode sa stiahni do ustrania alebo naopak si zacali privlastnovat cudzie pozemky“. Nevie si pomoct, ale „urcite to ma suvis s tym, co hovoril Bledar“. Cedric cital nekoordinovane a pokusal sa pochopit tej encyklopedii, ktoru drzal v ruke. A znova zabudol, ze kniha je multimedialna. Na zadnych stranach boli ploche nosice. Vyzerali ako archaicke VT disky, ktore prisli po USB diskoch. Boli to len velmi tenke platky, velke ako platkove zuvacky s niekolkostoterabajtovymi pamatami. Zasmial sa. Spomenul si na datove nosice v casovych kapsulach. Tie stare, ktore sa dochovaju a je pravdepodobnost, ze budu potrebne o niekolko generacii, ludia vyberu a rovno s nimi zachovaju i vhodny prehravac, velmi casto i s navodom, aby mohli byt citatelne i nadalej, kedze neuveritelne rychlo starnu. Toto vsak bola obrovska vynimka. VT disky sa pouzivaju dodnes, kedze nic modernejsie ich uz nemohlo nahradit. Zial, prehravace uz zastarali, pretoze vsetky VT disky sa zalohuju na virtualne servery kdesi v Afrike. Antonio sa k tomu vyjadril: „Vieme, ze tieto nosice su beznadejne zastarale (no to urcite), ale modernejsie multimedia nemozeme v nasej dobe a v tychto podmienkach vyrobit a desiatky svetelnych rokov daleko od domova mozno ani nepreziju“. Prilozili i prehravac. S kablom. Veru tak. „Ak by sme skusili poslat prehravac s akoukolvek bateriou, tak dlho by proste nevydrzal, nezaleziac na tom, ze by sa nikdy nepouzil.“ Zaujima ho, ako sa k nemu vobec dostali a ako ho vyrobili. Je totiz vylucene, aby ho mali so sebou na palube. Kazda zbytocna zataz na vesmirnej lodi je hned eliminovana. Ak ho vyrobili na tej planete, tak ako? Vzal prehravac. Bol krasny, vyzeral ako tenka kovova platnicka s roznym ozdobnym gravirovanim, ale pevnost naznacovala, ze mal byt priamo urceny na tu cestu. Nesmel sa rozbit. Cedric co-to o VT diskoch starych typoch vedel a tak opatrne vzal ten disk, ponasajuci sa na plochu zuvacku a vlozil ho zboku prehravaca. Nic sa nedialo. Hlupak. A ten kabel kto da do prudu? Zahromzil a pripravil prehravac na cinnost. Mal velmi malu obrazovku. Na zaciatku sa Cedricovi prihovaral Antonio s technickymi parametrami zaznamu. Hned ako uviedol, ze je mozne zariadenie zapojit do siete a data prenasat bezdrotovo, hned zaznam prerusil a data si stiahol. Nastastie boli data citatelne a Cedricovi pripadalo, ze je novodobym hladacom pokladov. Na obrazovke jeho pocitaca, ktory znova zapojil do elektrickeho prudu, sa objavil Antonio Borlini ako zrejme nastavuje kameru. Zabery boli nezostrihane. Vsimol si, ze sa nachadzaju v dome, len malo sa lisiacom od pozemskeho, no zbadal tam i urcite predmety, ktore neidentifikoval. Po chvilkovom zmatku a par nepodarenych zaberoch sa na obrazovke znovu objavil Tonio. Vlastne mozno to bol on, Cedric si nebol az tak isty. Vyzeral starsie a vobec nemal usmev na perach, ako na obrazkoch a v knihe. „Prejdem rovno k veci,“ zacal Tonio rovno anglicky. „Vitam kazdeho, ktory si zapol tento prenos. Zial, kym sme vyrobili tieto disky a prehravac, ubehlo velmi vela casu a tak uz nam nezostava vela ani pamate, ani informacii, ktore vam mozeme predat. Urcite este na tomto disku najdete zopar nahravok, kde sa vela veci vysvetli.“ Zhlboka sa nadychol. „Hlavnym dovodom, preco sme vytvorili tu knihu, je hlavne fakt, aby sme po sebe nieco zachovali. Teda, ak sa vsetko podari, ako ma. Ak nas program bude uspesny. O com hovorim? Nasa vesmirna lod Helvetica je prava. Veru tak. Teda, v sucasnej dobe, sedem rokov od pristatia este nie je letuschopna, ale konecne sme ziskali tych spravnych ludi a do roka by mohla byt snad pripravena. Verime, ze sa na Zem dostaneme i s Jarmilkou. Ak by to ale nevyslo, mame aspon tu knihu.“ Hlavny konstrukter pocuval a hltal ocami kazdu podrobnost na videu. Tonio opisoval ich cestu, ktora ich dostala na Aukareu, vylicil stretnutie s Jarmilkou a potom opisoval ich progres. Vytvorili komunitu z ludi, ktori boli ochotni a pridali sa k nim. „Desat rokov sa moze zdat ako dlha doba. Na urcite veci ano. Ale na niektore sa pripravujete cely zivot a ked im mate celit, tak zistite, ze ste na to vobec nie pripraveni. Ale taky je zivot. Sme vsak radi, ze sme sa rozhodli tak, ako sme sa rozhodli.“ Aky to ma zmysel? Naco nahrali taketo videa, ked vlastne nic nepovedali? Cedric cakal, ze vyklopia vsetko o tej pliage, o tom, preco uz asi treti raz za desat minut hovoril o desiatich rokoch a oni stale hovoria v hadankach. „Mozno si hovorite, preco hovorime v hadankach. Asi preto, ze chceme, aby to malo nejaku uroven. Alebo mozno neocakavame, ze nam vobec niekto uveri. Je pravda, ze sme sa ocitli v comsi, co ani nedokazeme popisat. Mozno tych desat rokov je len taka blbost a nakoniec tomu tak nebude.“ Teraz na nom vidiet, ze nejako zrazu z nicoho nic stratil zaujem. „Asi to vypnem.“ A vypol. Coze? Co to ma znamenat? V dalsich videach sa dozvedel toho este menej. Tu nieco nehra. Letmo si presiel este zo desat videi, ale mudrejsi nebol. Vsimol si, ze s kazdym videom sa nieco meni. Nasiel este jedno, kde je Tonio este celkom v dobrej nalade a pokusa sa vysvetlit Bledarove sny, no nedokaze ich popisat. A z tej nemohucnosti nakoniec schyti kameru do ruky a znovu ju vypne. Na dalsich zaberoch je porada posadky. Ale nikto si kameru nevsima. Jedine Bledar mihne obcas okom na nu. Bavia sa o beznych veciach – o preziti na Aukarei. Posledne video je dost zvlastne tiez. To si kameru vzal Bledar. „Posobi to. Mam pocit, ze tie videa su zbytocne. Nedavaju logiku. Snazime sa nieco povedat, nieco dolezite, ale v knihe je viac.“ Tychto sest sekund nuti Cedrica vziat knihu znova do ruky a teraz si ju lepsie precitat. Ale viac sa nedozvedel. Akoby naschval o preziti na Aukarei je tu spusta stranok, ale tie dolezite tu chybaju. Ano, zalozili si svoje mestecko a snazia sa obnovit zivot na planete. Zalozili malicku skolu a povolali si prezivsich, ochotnych pomoct. Jedni sa ucia remeslam, ini priemyslu, niektori su znalcami v miestnej historii, niektori su uceni obchodu a tak si zveladuju svoje mestecko a pomahaju si, zatial co Svajciari maju za ciel spojazdnit Helveticu a dostat sa domov. Docital sa, ze si vytvorili vlastny priemyselny postup na vyrobu paliva, rozbehli strojovu vyrobu, dokonca mali i skusobne lety na maketach lode, ba dokonca vyslali umelu obeznicu, ale hore sa zatial nedokazali dostat. Potom si vsak vsimol nieco velmi zvlastne. Vsetci akoby zabudli na to, preco ta kniha je dolezita, aby sa v nej zapisali vsetky dolezite vlastnosti, grafy a poznatky, ale vsade sa stretava s vetami: „Nedokazeme si spomenut. Je to nemozne vysvetlit. Akosi nam to nedochadza v hlavach. Vieme, ze je to dolezite, ale kniha je o faktoch, nie o nasich dohadoch.“ A potom tam len vypisali nejake pravidla, ako sa vyhnut Aukarei. Docerta! Tak na kieho dasa tu knihu vobec pisali a vobec pokusali sa ju dostat na lod, ked jej vypovedna hodnota je limitna nule?! Dobre, su tam celkom dobre informacie o zivote na Aukarei, ale kazdeho predsa zaujima, ako sa tam dostali, preco mali tych sibnutych desat rokov, preco potom neprisli a preco nenapisali tie najdolezitejsie veci, doboha! Cedric viac nestrpel. Dobre beriem, testy ukazali, ze rukopisy su prave, ich casova stopa sedi, teda nie je to nejaky blabol, napisany este pred odletom Helveticy na Mesiac. Veril by tomu. Ale nema tu ziadne rukolapne informacie, ktore by sa dali pouzit. Iba odporucania, ospravedlnenia a zvasty. Toto musi este prekonzultovat so svojimi podriadenymi, Jarmilkou alebo dokonca guvernerom. Ten ma predsa nejake paky, zavola si radu odbornikov, ktori na to pridu skor, nez on. Este ho neodvolal, takze by ho este raz snad vypocul. Vzal si Zivotodarnu tabletku a lahol si do kresla. Bolo to senzacne ergonomicke kreslo, ktore sa dalo polohovat, ako si to Cedric len prial. Len malo takych sam zachranil. Pamatal si na obdobia, kedy boli celkom beznou sucastou. Potom vsak temer spadla atomova bomba v Suriname, Rusi ju uz mali pripravenu. Vyhrotili sa vztahy ako pred viac nez sto rokmi na Kube, a tak sa v Americkej Guyane zacali pripravy na tento projekt. Ano, skvely bombarder. Zacala sa vsak vojna a tak bolo malo surovin a vsetky tieto kresla su velkou zasobou drahych kovov. Mal ich kazdy. Teraz ostal tento jediny. Vydupal si ho. Neznasal obycajne stolicky. Jeho chrbat sa citi dobre len v tomto kresle. Presvedcil nadriadenych, ze mu toto kreslo predpisal lekar a tak to preslo. Je jasne, ze potvrdenie od lekara dodal az dodatocne. Stranky v Knihe boli posiate zbytocnymi informaciami. Listoval si v nej ako male dieta. Zaujimali ho iba obrazky. Ale tu si znova vsimol nieco zvlastne. Kresby sa s pribudajucimi stranami obmedzili iba na ciernobiele a i obcasne male dekoracne obrazky stratili farbu a zmenili sa. Kvietky, psiky a stavby sa zmenili na smrtky, cudne postavy, krystaly, kamene a akesi vyjavy. Co sa to dopekla s tou knihou stalo? I opisy su akesi temnejsie: „Cela kniha je zbytocna. Snazili sme sa to napisat, ale proste nejde to. Nevieme, cim to je. Proste to nedokazeme popisat, rozpovedat. Akoby niekto nad nami stal a sledoval nas pri kazdom kroku. Je to paranoja? Alebo demon? Preco to doriti nemozeme napisat. Naverimboha, som veril, ze som tie prekliate slova uz pisal.“ Volaco sa zomlelo. A netusi nic. Jarmilka. Ta by nam snad vedela nieco povedat. I ked ona mala naucene to, co si podla jej slov „mala zapamatat“, nieco musi vediet. O tej knihe urcite! Na poslednych stranach sa pisu uz strasne veci. A celkom inym pismom. Pripadalo mu to, akoby vsetkych postihla demencia a ich rukopis sa kompletne zmenil v necitatelny. Posledne strany bola cista zufalost. Tie sa vsak musia kompletne vedecky rozanalyzovat. I ked nejaku odpoved predsa len nasiel. Bola to velmi schematicka kresbicka postavy, z ktorej vytusil, ze niekoho je potrebne zrontgenovat. Je pri nej nakresleny stvorec a je pri nej napisane uz snad asi detskym pismom „X ray“. Vstal a rozhodol sa, ze pojde za Jarmilkou. Inac, je to velmi naivna osoba. Povedal jej, ze ju ubytuje v hoteli. Ale zaiste. V hoteli, kde sa jej pacili calunene steny. Bohaty Vecne sny. Prevtelenie. Zvyk na vlastne telo. Nikdy. Ani teraz. Stal v bielej nicote. Obrazy sa zjavuju, miznu, trapia ho. Spal niekedy? Kde bol? Doma? Jedina vec. Obrovsky priesvitny drahokam. Asi tri metre vysoky. Sesthranny, niekedy dvojklonny, niekedy amorfny. Stale ale s tou hmotou, cimsi vnutri. Vedel by ten drahokam celkom znicit nechtom, keby chcel, tak makky je. Niekedy najsilnejsie kopance a kliatia nim nepohnu. Hmota vsak neublizi. Ani drahokam nie. Napriek tomu je to strasne. Dva, jeden, dva, pat, styri, jeden, jeden, sedem. Dokola a dokola. Ma vobec hlavu? Tak preco nou tie cisla stale prechadzaju v tom istom poradi? Pamata si nieco take alebo si to len namysla? Cim vlastne je? Hmotnym alebo nie? Ale ved to bol len uspech v praci. Biedu netrieme, ale i tak nam to velmi nepomoze. Mozno trochu unavenej slavy, nic viac. Znova pozrel na otca. Ten bol nadsenim cely bez seba. Uz si zvykol, ze jeho myslienky su prevratene a spomienky este viac. Aj casovo je tato spomienka prevratena. Nedokazal si spomenut, kolko mal rokov, ked jeho otec nasiel ten drahokam, ale v tejto spomienke bol o nieco mladsi, nez ked oficialne zomieral. Casto v tychto spomienkach sa jeho telo poti. „Bledar, ja viem! Ma vsak nevycislitelnu hodnotu, ale ked ho odovzdam na expertizu, zistime, kolko penazi ziskame od vedenia. Nemyslim si, ze to bude malo. Za vodou este nie sme, ale predstav si to! Taky nalez! A pritom nebol az tak neviemako schovany. Stacil jeden geologicky prieskum. Mne sa podarilo ziskat vysledky ako prvemu a hned som vedel, ze je pred nami nieco nezvycajne. Stacilo mat len oci otvorene a ist celom vyzve.“ Bledar vsak bol akoby myslou kdesi inam: „Ano, oci, rozumiem.“ Akosi tusil, ze je toto vsetko len spomienka. Alebo sen? Rozlisit tieto dva stavy bolo dost narocne. Citil, ze ma hlavu tazku, akoby po pollitrovke piva so sedempercentnym obsahom alkoholu. „Vies, ako som stastny? Budeme sa konecne mat ako pani. Predstav si to.“ Zvlastne, nikdy otec nemyslel na peniaze. Je toto falosna spomienka? Alebo sa to takto stalo naozaj? Bledar v tomto sne to vnutri zistoval. Nemal vsak jediny oporny bod. Otcova pracovna vyzerala rovnako, teda aspon tak, ako si ju pamatal. Pozrel sa na svoje ruky. To by mal byt jasny dokaz toho, ci sniva. Ak by sa cokolvek javilo nejasne alebo nerealne, bol by istejsi. Dlane mal vsak cervene od krvi. Zachytil okom i nevelku mlaku pod nimi, ako krv kvapkala na podlahu. Napocudovanie ho to nijak nezneistilo. Na tento pohlad bol akosi zvyknuty. Ale ked pohladom znova zavadil o otca, uz zrazu nebol v jeho pracovni. Otec ostal stat, kde bol i pred sekundami, ale ocitli sa na fronte, presnejsie v polnej nemocnici. Vsade navokol sa z nicoho nic objavili zastupy lekarov, ranenych a dolezitych postarsich ludi v uniformach s medailami a hodnostami. Bolo mu hned jasne, ze to nemoze byt realita, ale v akej nerealite sa teraz nachadza? Vyssi dostojnici len malokedy v riadnom boji mavaju na uniformach pripnute hodnosti v dnesnej dobe. Je to sen, fikcia? Je to smrt? „Som na teba pysny, Bledar.“ Otec zvaznel a pristupil k nemu. „Prezil si nieco, co len malokto. Dostal si sa tam, kde este nikto pred tebou. Hovoril si s niekym, s kym nemal tu cest nik.“ Kam tym mieri? Uz bolo jasne, ze sa s otcom nerozprava. Je to len niekto, kto sa za neho maskuje. Znova sa obzrel vokol seba. Ostali stale na fronte, ale akosi nespoznaval ani jednu tvar, ktora okolo nich presla. Mozno tamto jednu, ale mal pocit, ze ju videl este pred vojnou. No je to zmatocne a uz mam toho dost! Uz bolo dost tychto maskarad. „Kto si?“ opytal sa Bledar flegmaticky, ani na otca nepozruc. „Ten, ktory sa s pozemstanom este nerozpraval.“ „Tak uz sa rozpravas. Nenatahuj ma, co je so mnou?“ Otec to znova nebol. Zmenil sa na niekoho neznameho. Ak by sa mozno rozpamatal, tak by mozno na to prisiel. „Nieco, co zazilo len malo pozemstanov.“ „No to je teda debata!“ zvolal Bledar. Urcite nema v umysle hrat tuto mysticku hru s niekym neznamym. „Uz ma hnevas! Uz na to nemam naladu, najdem si niekoho, kto mi to vsetko vysvetli.“ Otocil sa neznamemu chrbtom a zocil krajinu za sebou. Bola to pust, nehostinna, prekliato zlty piesok bol vsade, kam oko dovidelo. No a co, zase zmena, uz ma to nijak neprekvapuje. Zda sa, ze som v nejakom nepriestore, kde sa vsetko meni, pomyslel si. Kiezby ale vedel, co to je. „Chces naozaj zomriet?“ opytal sa ho neznamy, ktory znova zmenil vzhlad alebo si na seba len natiahol dlhy cierny kabat s kapucnou aby mu nebolo mozne hladiet do oci. „Ved som zomrel.“ „Mylis sa.“ „No tak sa mylim, a co ma byt?!“ „Nechces vediet, co je s tebou?“ „Doteraz si mi to nepovedal, tak idem sa opytat niekoho ineho.“ A tak sa vybral do puste. Bol zmateny, ale i nastvany. Nech je toto, co chce, je to asi neustaly sen, z ktoreho je mozno cesta von. Videl uz kopec takychto filmov. Musi najst niekoho, kto mu poradi. Ale koho? A kde? V pusti? No ale ked sa to vsetko tak rychlo meni, mozno i pust sa zmeni. Po desiatich minutach si tak nepripadal. Slnko mu pieklo na hlavu. Pohlad dozadu uz nebol taky priatelsky. Vsetko zmizlo a vojakov, otca i neznameho nahradili pieskove duny. Je to vsetko marne! Napravo si vsak vsimol nieco, co vystupovalo z piesku. Vyzeralo to ako pyramida, ale bolo to mensie a cele biele. Vlastne nie mensie, rastlo to zo zeme. Idem tam, urcite sa zase nieco zmeni. Este desat krokov. Zahladel sa na tu vec. Je to portal do inej dimenzie? Aj to vo filmoch videl. A teraz mu prislo cosi velmi trapne. Akoby stratil svoju osobnost. Kdeze je ten sebavedomy chlapik, ktory Tonimu na lodi nerozmyslajuc hned vystekol, ze mu uslo, ze abortoval misiu? A to s usmevom. Akosi vedel, co bude nasledovat. Niekolko rokov bol nezamenitelne vedeny k tomu, aby tieto slova vyriekol a stratil svoju kapitansku poziciu. Potom to zrazu skoncilo a uz znova sa prevtelil do toho isteho Bledara, velmi tesne po vojne. Ano, desat rokov na Aukarei bolo celkom zaujimavych a tam sa nam podarilo velmi vela veci. Lod dali ako-tak dokopy. Ved za desat rokov i piloti a neznalci ako my, daju raketu dokopy, ked jej rozumeju. Hlavne, ked mi Oni povedali, co s nou mam robit. Vlastne nie tak celkom. To bolo sucastou planu. Presne si na to spominal. Stalo sa to niekolko raz. Toni prevzal velenie posadky este pred startom. Zodpovedal za svoju posadku. A ked sa dozvedel, ze sa stratili plany lode, cele tri dni bol cely institut hore nohami. „Plany? A co s tym mam ja?“ pytal sa Bledar Toniho nezaujato. „No to zatial neviem. Ale stratili sa uz treti raz. Predosle straty boli vyriesene tak, ze sa tie plany zase nasli na tom istom mieste, odkial boli odcudzene.“ „Ano, to je podivne. Je to akoby si niekto tie plany chcel pozicat, oskenovat a znova ich vratil.“ „Mozno. Ale preco by to robil dva razy?“ „Nemam ponatia.“ „Myslis, ze tu mame nejakeho speha?“ „A vari sa doteraz nasiel?“ „Nie, ale ved vies, musim vsetko preverit. Este sme ani neleteli a uz tu mame taketo podivnosti.“ „My sme predsa prisahali vernosti tejto misii. A ak by sme si tie plany lode chceli prestudovat, bez tvojho dovolenia by to nepreslo. Ved i ja som si ich raz pozical.“ „Ano, to viem, podpisoval som ti ziadost pred mesiacom.“ „Ved to slo podla protokolu. A naposledy si ich chcel prestudovat nas sofer.“ Toni za zasmial. Giorad mal rad, ked ho niekto nazval soferom kozmickej lode Helvetica. Bledar sa zamyslel. „Nech je to ktokolvek, vies, ze tie plany nie su nijakym tajomstvom.“ „To nie, ak by Americania chceli, postavili by este lepsiu lod.“ „Ved postavia. Ale co taki Rusi?“ „Kam tym mieris?“ zdvihol obocie Toni. Vzdy to robil, ked ocakaval dobru radu od kolegu. „Nie je ti povedome, ze tesne pred prvym zmiznutim dokumentov SUI angazovalo troch ruskych vedcov?“ „Ani nie.“ „Ale my nemame ani ziadnu dohodu s ruskou stranou. Plus kto ich kedy videl? Okrem Giorada ich nevidel nikto z posadky. Maju mat na starosti elektronicke zariadenia na tazbu na Mesiaci, ale staraju sa do veci, do ktorych ich niet. Tak ako Giorad mi predvcerom povedal, ze jeden z nich, Anatolij, sa ho vraj vypytoval veci, ktore ani on sam nevedel.“ „Ake napriklad?“ „Tak napriklad sa zaujimal o zapojenie zariadeni do siete. To by Giorad musel mat k dispozicii plan lode, aby to vedel aspon nacrtnut. Vsetci vieme, ze sietove zapojenie je na desiatich stranach. A Anatolij presne nacrtol trasu signalu od riadenia k mechanickym sucastiam vrtaku. Nemozne.“ „Zeby som si ich predvolal k sebe?“ „Giorad by ti to vedel potvrdit.“ „Co myslis, nemal by som s tym ist za vyssim velitelom?“ „Nie som v takej hodnosti, aby som ti vedel poradit.“ „To nie si, ale to neznamena, ze sa s tebou nemozem o tom poradit. Viem, mal by som dat na svoj instinkt, ale ved vies, ako nam Americania doveruju. Stale si myslia, ze sme na to primladi.“ „No ved sme. Ale tak to predsa funguje. Bol to napad Svajciarov.“ „Ano. Stali za tym projektom a mali na to svoje dovody.“ „Ak by nemali, neboli by sme tu. Vsetci pod tridsat, bez zalozenych rodin. To boli prve dva podmienky. A ostatne su fyzicke a psychicke. Vsetci sme nimi museli prejst.“ „Dobre, ja uz nieco vymyslim,“ povedal Toni a Bledar mohol opustit jeho kancelariu. Vtedy mal presne nalinkovane, co povedat, ako sa tvarit. Nie vsetky odpovede mozno boli vtedy spravne a ani Oni asi nevedeli presne vsetko odhadnut. Ale vyslo vsetko ako malo. Toni sa zameral na nepodstatnu vec a on len ziskal cas a vratil plany presne podla Ich predpokladov. Omeskal sa iba o sedem sekund. Nastastie, nikdy sa nezistilo, kto si ich pozical a preco. Pyramida zacala menit farbu povrchu, no vnutri bola celkom cira. Zastavila sa a uz sa ani nepohla. Bola vysoka asi meter. Na ziadnej hrane sa neligotalo ani jedine zrnko piesku. „Bledar... “ No to mna podrz, ta vec rozprava, pomyslel si Bledar. Nakoniec, v tomto snovom svete je mozne vsetko, tak co sa cudujem. „Mas na mna zopar otazok.“ „Keby len zopar... “ precedil si popod fuzy Albanec. „Tak co chces vediet?“ „Je tam niekto alebo sa mam bavit s pyramidou?“ „Ano. Bav sa s pyramidou. Nie je tu nikto, komu by to pripadalo podivne. Len to skus.“ Este sa mi bude i vysmievat. „Bezne takto srsis vtipom?“ „Tak budes sa pytat dolezitejsie veci?“ „Preco? Vari mi nejaka pyramida pomoze?“ „Preco mi na otazku stale odpovedas otazkou?“ Teraz sa uz Bledar zasmial a uvedomil si, ze si hadzu navzajom otazky ako pri nejakej hre. „Dobre. Ja som sa chcel hrat na hrdinu. Zaujima ma spusta nezodpovedanych otazok.“ „Zacni.“ Konecne niekto ochotny. „Je mi to sice divne bavit sa s niekym z oci do pyramidy, ale budis. Co je toto za svet?“ „Je to tvoj vlastny snovy svet, v ktorom musis prebyvat.“ Ako si vybera slova. Nepovedalo to „zit“. „Preco tu musim zit?“ „Vari si po tom netuzil? Bavit sa s mimozemskou civilizaciou, ako nas vy nazyvate?“ „Inak sa to neda. To znamena, ze nemate formu.“ „Povedzme to tak.“ „A preco ja?“ V pyramide sa nieco zachvelo. Mozno to bol ekvivalent smiechu. „Celkom obycajna otazka. Ale odpoved je na nu dost zlozita. Skus inu. Mozno by ta skor zaujimali tie sny a to, preco sme ta sem zaviedli.“ „Aj to. A hlavne preco sme sa ocitli na Aukarei a dostali sme ultimatum 10 rokov.“ „Asi si dostatocne inteligentny na to, aby si zistil, ze si vlastne ostal podvedeny.“ „O tom mi ani nehovor. Sny o tom, ako je to tu uzasne, ako sa mi splnia moje najtajnejsie priania, ako budem sucastou vyssieho bytia a podobne hovadiny. A potom prideme na mrtvu planetu a dostaneme 10 rokov na rozmyslenie!“ „Asi ti ani neuslo, ze Zem mala skoncit podobne, ako Aukarea.“ „Ano a my sme sa rozhodli dobre. Radsej zomriem ja, ako vam dam povolenie, aby ste zo Zeme spravili druhu Aukareu!“ „Ako myslis. Ale vsimol si si, ze Aukarea predsa len nebola mrtva, je tak? So Zemou by sme urobili to iste. Nechceli sme predsa zahubit zivot na Zemi, toho by bola skoda.“ „Len by zmizlo asi 80% ludi.“ „Ano. Pockali by sme si, kym by ste sa znova rozmnozili.“ „Ale preco vlastne? Potvrdenie?! My styria sme sa mali rozhodnut, co bude so Zemou? Nie ste predsa Civilizacia, ktora si moze obsadit tolko planet, kolko len chce, bez nejakeho pytania sa nizsej formy o schvalenie?!“ „To nie. Mame nejake standardy. A znicit Zem by bola predsa len skoda,“ ten hlas z pyramidy mu zacal byt povedomy. „Ktohovie, mozno pozemstania dosiahnu takisto tej urovne ako my. Teda mali by, podla vsetkeho. Zabit rozkvet civilizacie by bol hriechom.“ „Ale zabit tolko ludi by nebol?!“ „Len ste sa tam tiesnili. Pozri sa, mozog mate vyvinuty dobre, prekypujete moznostami, ste zvedavi a plni ocakavani v buducnost.“ „Ked som bol podvedeny, znamena to, ze nie som mrtvy.“ „Nie, to mas pravdu. Musis este nieco vykonat.“ „Nemal by som pohnut ani prstom!“ Albanec sa rozohnil a ukazal mu past. „Dohoda bola jasna, skapat alebo vydat Zem!“ „Ano, ale i napriek nasim vysokym standardom sme teraz nasu dohodu museli na chvilu odlozit. Musis pre nas nieco vykonat a potom ta nechame v pokoji zomriet tak, ako si si vybral.“ „V mojom pripade teda nejde o standardny proces... “ pokusil sa o sarkazmus. „Veru nie. Potrebujeme, aby si zmenil buducnost. Bezne sa taketo odchylky nedeju, ale tri miliony rokov je predsa len dlha doba.“ „A teraz o com hovoris? Nech si ktokolvek, vykopem ta z tej pyramidy!“ „Mame stroj. Skvely stroj. Pochop, ze nic nepochopis, preto to vysvetlim tvojim jazykom. Nasa civilizacia postavila stroj. Tento je takmer nezmeratelny. Zatial najlepsi stroj vsetkych dob. Rovny so samym vesmirom. Dokaze na rozdiel zopar sekund alebo aku to mate jednotku casu, predpovedat buducnost vesmiru.“ „Netaraj, to nie je mozne.“ „Je. Stale rozpoznava deje v pritomnosti a extrapoluje z neho buduce udalosti. A ako to, ze tomu neveris? Myslis, ze podla coho sme ta navigovali v tvojich snoch? Co kedy povedat, co spravit, aby si sa dostal do vesmiru a abortoval misiu?“ Bledar v duchu zahresil. Malo mu to napadnut. „Tento stroj vie, co sa stane, ale tiez nie je neomylny, preto extrapolaciou pocita este niekolko milionov moznych scenarov a kazdemu prideluje hodnotu pravdepodobnosti. Vasim rozhodnutim sa ale zatial splna ten najhorsi scenar, kedy prideme o sedem milionov rokov zivota. A jedine s tebou ich mozeme nahradit styrmi.“ Bledar zmrzol. Zda sa, ze ho tato Civilizacia vyuzila na spinavu pracu. A preco si to zase nemozu vybavit sami? „Nie, zeby sme nemohli, ale uz som ti povedal, ze mame standardy. Ale mame jeden urcity problem, s ktorym si nevieme rady.“ „Oho, tak aky to je problem?“ „Mame aj nahradny plan. Ak by sa ti to podarilo, ziskame aspon styri miliony rokov. To je uz ale dobra zaplata.“ „O co ide? Ak to spravne chapem, tak potrebujete, aby niekto zo Zeme sa rozhodol inak, ako my.“ „Spravne. Je ti velmi blizky. Neznasa Zem a svoju situaciu na nej. Ale zomrie predtym, nez to stihne urobit. Bude zabity nezivym organizmom.“ „A vy chcete, aby som ho zachranil.“ „Veru tak.“ „Co vsak Zem ma a vy nie?“ „Konecne rozumna otazka!“ Je tu vzdy taka zima? „Este prednedavnom ste spievali na inu notu!“ zahikal Nicholas Gershwin. Cedric bol vsak nepokojny a ani si nesadol na ponuknute kreslo, iba pobehoval ako tiger v klietke. „To ano, ale ta kniha, co doniesla ta lod... “ „Mozno len nepodareny pokus o zart.“ „To nie je zart, pan guverner. Uhlikove datovanie knihy sedi. Dokonca i papier nie je z celulozy, ale z nejakeho ineho materialu. Teda, mozno aj ano, ale ta celuloza bola vyrobena z nam neznameho druhu dreva. Rukopisy sa zhoduju, co som si overil i pri tej nestastnici.“ „Pripustme teda, ze ta kniha je naozaj donesena z tej planety,“ zacal guverner podozrievavo, „viete si vsak predstavit, co by to urobilo s verejnostou? Ak by sa dozvedeli, ze mame vesmirnu lod, ktora sa stratila v hlbinach vesmiru? A vobec, pise sa v tej knihe nieco rukolapne?“ Cedric zacal byt podrazdeny. „O to ide, pan guverner! Clovek by ocakaval, ze tam najde spustu informacii, ako sa tam dostali, ako sa planuju dostat naspat a podobne, teda vlastne, spustu informacii tam je, ale to hlavne je nepovedane.“ Nicholas vstal. Mal vo zvyku si v kancelarii zapalit cigaru, ale vedel, ze tym Cedrica, ako zaryteho nefajciara, urazi, tak si iba sadol bokom na stol. „Co je to hlavne?“ „Jarmilka sa ani slovom nezmienila o tej knihe, az ked som jej to povedal. Akoby zabudla, ze toto bola jej hlavna misia. Ale chybaju v nej hlavne informacie? Preco sa ocitli na Aukarei? Ako sa tam dostali? Ako pristali bez paliva? Preco Jarmilka prezila nejaku zvlastnu pliagu, ked nepochadzala z mnohopocetnej rodiny? Nechapem, ze tam ani nenapisali, ze je to vlastne kyborg!“ Toto uz guvernera nahnevalo: „Co mi tu hovorite, clovece?!“ „Mam snad zavolat vrchneho doktora Mathisa? Sam jej pise lekarske spravy. Dalsou zahadou je, preco tak otalali s vysvetlenim i na videach. Tarali v nich dve na tri. Ale nic dolezite. Cim ste potom knihu citali dalej, informacii bolo menej a zdalo sa, akoby vsetkych postihla nejaka demencia, citatelnost pisma sa zhorsovala a o par stran dalej bolo uz takmer necitatelne. Niekde na konci vsak bola kresba, ktora mi poradila, aby sme Jarmilku nechali prejst rontgenom. A ten zistil, ze je napol clovek, napol stroj!“ „To je ako mozne? Nemala sa lekarska prehliadka robit hned po pristati?“ „Ano, ta zakladna sa vykonala. Ale Jarmilka vykazovala vsetky priznaky toho, ze je uplne zdrava. Nikoho ani len nenapadlo skusit kompletnu prehliadku.“ Guverner sa zamyslel: „Vedela sama o sebe, ze je napoly robotom?“ „Vedela.“ „A nevravela nam to!“ „Nie. Mne len nadhodila, ze vela veci musela zo svojej pamate vymazat, aby jej ostalo dost priestoru na disku pre informacie, ktore nam chcela povedat. Informacie, ktore neboli potrebne hned, premazala. A je dokonca mozne, ze ju na Aukarei premazali castejsie.“ „Ako to?“ „Uz bola i za nasimi technikmi. Ti sa poradili s doktorom Mathisom a nakoniec nasli sposob, ako ju napojit na pocitace a prezriet si informacie na jej pevnom disku. V zivote to nerobili, ale zvladli to.“ „Co nasli?“ „Nesmiernu fragmentaciu udajov. Ziadne indexovanie.“ „Trochu lapidarnejsie by to neslo?“ „To bol len prvy indikator. Zda sa, ze Jarmilka mala tri z poslednej generacie rotujucich diskov, kde sa data zapisuju sekvencne, kde sa na disku nachadza miesto. Akokolvek velka informacia sa zapisala na prve miesto, kde to bolo vhodne. Ak ale na tom mieste sa uz nachadzali ine udaje, tie sa fragmentovali na dalsie miesto. Ked sa disk cisti, casto prebehne i indexacia, teda udaje, ktore spolu suvisia, dostanu prideleny index a defragmentuju sa. To je uz pomerne zastaraly pristup. U Jarmilky sme videli, ze kopec informacii bol rozfragmentovany po celom disku a indexacia ziadna. Teda udaje boli premazane a spatna indexacia neprebehla. Nasi programatori zistili podla casovych stop a metadat, ze takto zmizlo pomerne vela udajov a dokonca s datumom spred rokov!“ „Ako vlastne ta indexacia prebieha?“ „U Jarmilky nevieme. Zrejme vsak musi na nu bezat softver. To prave nasi programatori zistuju. Urobili si zalohu, na ktoru potrebovali patdesiat stoterabajtovych diskov. Este nevedia, co ju spusta a preco to zlyhalo. Zrejme to bolo nefunkcne uz na Aukarei.“ Guverner sa zamyslel: „No dobre, tak nam teda neklamala. Co si myslite, ze by sme mali urobit?“ „Urcite ju musime podrobit este zopar testom. Najprv musime pockat, co najdu informatici, mozno ziskame nejake informacie.“ „Dobre, ale co potom s nimi?“ „No ako, co s nimi? Mali by sme to oznamit verejnosti, alebo ju predat niekomu, kto sa tym bude zaoberat.“ „Ta druha moznost mi je viac po chuti.“ „Aj ked ma to velmi zaujima, mame tu predsa ine veci na praci.“ „O tom nepochybujem. Dobre. Uvidim, komu to pridelim. Urcite s vami suhlasim. Sustredte sa, prosim, na vasu ulohu. Bombarder ma byt v januari na obeznej drahe a my nemame ani ponatia, kto nam ho tam hore dopravi. Ale to uz nechajte na inych. Dostavajte ho.“ „Iste, pan guverner.“ „Ale hlavne, Cedric, ostante pokojny! Vidim, ze ste nepokojny, ja som tiez. Ale jedno vieme obaja: urobili ste kopec prace navyse. A to zohladnim.“ Cedric sa ocividne upokojil. Podakoval a vypochodoval z Gershwinovej kancelarie. Popravde, myslel si, ze guverner bude proti. Zda sa, ze ho presvedcil a to ho hrialo pri srdci. Ale ten hlad! Cely den nic nejedol okrem jedinej Zivotodarnej. Ako uznaval, prace bolo nad hlavu, ale vzdy bol cas na nieco male na zahryznutie. Zisiel dole schodmi a potom este o jedno poschodie nizsie k zaparkovanym sebrahom, nasiel svoj novy hnedy, prilozil dlan k citacke, umiestnenej tam, kde kdesi bola rukovat na beznych autach. Ozvalo sa pipnutie a dvere sa pomaly otvorili dohora, ako na sportovych autach s tym rozdielom, ze sa este jemne vysunuli viac do priestoru, aby sa este lepsie do tohto nadnasaca nasadalo. Hlavny konstrukter si sadol do sebrahu, dvere sa za nim automaticky zatvorili. Parkovisko bolo podzemne a tak manevrovanie s tymto „lietacom“ by bolo nerozumne, tak zapol automaticky rezim na vychod z parkoviska. Zapol motor, nafukovacie vankuse sa pomaly vypustali a auto zapocalo autonomny pohon. Skumalo priestor okolo seba a samo sa vznieslo do vysky zopar centimetrov a rozbehlo sa malou rychlostou. Samo naslo cestu z parkoviska, zatial co Cedric len zbezne kontroloval, ci ide spravne, ak by neslo, vedel by ho skorigovat. Ale na modernych sebrahoch tato funkcia bola iba v ramci bezpecnosti. Uz sa nestavali nehody, ako kedysi. Zvolil si druhu hladinu a sebrah posluchol. Druha hladina, to su styri metre nad vozovkou. Chceli ist do rychlejsej hladiny, aby sebrah zbytocne nebrzdil a vyhol sa hustejsej premavke v prvej hladine. Aj ked niektori blazni zacinaju takisto lietat v druhej hladine, pomyslel si. Hlasom si porucil vzlet do tretej urovne a teda sedem metrov nad zem. Toto je zatial experimentalna vyska, kam smu len vyvoleni. Ale to sa takisto zachvilu zmeni. Ked dnesny sebrah stoji sedemtisic dolarov, uz si ho fakt moze kupit hockto. Takto uz i tretia hladina bude zapratana sebrahmi a pojdeme vyssie a stale vyssie. Ak si niekto predstavoval buducnost s lietajucimi autami vo velkomestach, tak to gratulujem, takuto viziu malo mnoho ludi a malokto tomu realne veril, ale my sa tomu zaciname priblizovat uz dnes, pomyslel si. Havarovat v druhej urovni by uz chceli len blazni. Sebrah sa tam pri nehode neudrzi a leti gravitaciou spat k zemi a ohrozi este nevinnych vodicov pod nim. Ale tieto autonomne sebrahy sa riadia sami a pomocou navigacie i vedia, kedy su v meste a vtedy sa daju riadit iba, ako Cedric vravieval, zo zadneho sedadla taxika. Car-to-car sharing je uz nie je cista fikcia, sebrahy uz o sebe vedia a tak o zbesilej jazde v meste nie je ani reci. Ale mimo mesta sa uz da autonomia vypnut a sebrah dokaze sofer konecne ovladat. Nie vsak volantom, ale joystickom, zabudovanym na boku sedadla, ktore je bezdrotove a v pripade manualneho riadenia ho staci vybrat. Bol i na pretekoch sebrahov v Houstone. Mal vtedy necely tyzden dovolenky a tak sa rozhodol opustit Baton Rouge a odskocit si na tu sou. Trojhodinove poulicne preteky specialnych prototypov sebrahov na okruhu je nieco senzacne. Museli byt samozrejme, mimo hlavnych tras s vynimkou, kde sebrah rozoznal, ze nie je v meste. Houston nepoznal, ved sa tam takmer stratil a tak netusil, ako je ta oblast oznacena. Preteky boli vzrusujuce. Len tankovanie, respektivne znizenie na rychlonabijacku. Ale preteky neboli len pretekmi vznasajucich sa vysavacov. Jazdci menili hladiny, predbiehali sa a tym vyzadovali pozorne oko divaka. Nie zriedka sa volaktory jazdec snazil vojst svojmu superovi do cesty o sekundu skor, ako chcel a nehoda bola neodvratna. Aspon ze za zavadzajucim vozidlom vsetci jazdia v prvej hladine. Su dokonca i ine trate v USA, kde su oba hladiny nastavene tak, aby sa naschval krizovali. Hladina dva bola vo vyske jeden meter a tak to bolo realne nebezpecne. V meste to uz bolo, ako vela ludi hovori, temer mrtve. Sice Kourou sa za necelych desat rokov vyrazne zmodernizovalo, stale bolo citit, ze to nie je mesto plne zivota. Ludia len obcas postavali vonku, pripadne sa bezcielne motali po ulici alebo parku. To je tak, ked uz kazdy vie, ze civilizacia je na prahu vyhynutia. Temer nezastavitelneho. Ano, planeta bola stale domovom vyse trinastich miliard ludi, ale to Jarmilke ani radsej nehovoril, ze pri sucasnom trende vyludnovania a umierania, ma ludstvo pred sebou necelych tridsat rokov zivota. Bombarder to hadam vyriesi. Uz nech je pravda akakolvek, je jasne, ze ti druhi su vzdy zli. Teraz je to Europa a Rusko. A ak ich zastavime, mozno ludstvo z tejto spiraly dostaneme. Celosvetova vojna sa blizi. Vtedy uz bude kazdemu celkom jedno, kde su ochranne zony, vtedy sa porusuje vsetko, co sa moze. Uzemne naroky Spojenych statov americkych (a cochvila i africkych) v Europe de facto nejestvuju, je potreba zastavit celosvetovy terorizmus, pachany na obyvateloch Europy. Aspon taky je zakladny plan. Pripadne vopred urceny plan. Co sa v skutocnosti deje, vie len zopar ludi. Sam to ani nechcel vediet. Tych devat milionov Francuzov by este mohol zachranit tymto bombarderom pred okupaciou Sultanatom. Ten sa rozprestiera od severu Belgicka po nezavisle Monako. Na zapad siaha po Bretonsko a na juhu si brusi zuby na Spanielsko. Vychodna hranica je velmi nestala, i ked do strednej Europy sa moslimom velmi nechce, narazili tam totiz na privelky odpor stredoeuropskych statov, najma po masakri pri Vilagosi, styri roky dozadu. Juzna Europa je vsak naopak velmi zvlastne, proti Sultanatu, pricom cela Europa ukazuje prstom na nich. Odtialto sem vietor fuka, vravievaju odbornici. Kde je pravda, je jedno. Co je iste, vojna bude. Znova sa jeden spolcuje s druhym proti tretiemu. Teraz je uz tazke vobec komukolvek verit. Sultanat sa spojil s Ruskom proti strednej Europe. Ta sa spojila s Balkanom proti Sultanatu. Tri miliony etnickych Nemcov sa tlacia v Berline a ti sa spojili s Talianskom proti Sultanatu. Rusi sa ale spolcili s Balkanom proti Cine, ta sa spojila v Indiou proti Japonsku a tak dalej. USA je zatial neutralne, i ked je de facto proti Sultanatu a i Rusku a v spojeni s Britaniou. Briti sa chcu obranit proti Sultanatu. Ti si takmer podrobili Cornwall, ale narazili na odpor. Bol ostrelovany Londyn. Cedric sa zasmial. Vlastne sme akoby vo vojne, ale ta vyhlasena nie je. Asi kvoli VR. I tak bude zrejme vypinanie len pozvolne. Dopocul sa, ze niekolko stvrti v Londyne uz upustilo od VR. Sedemdesiat raz sa za dalsi mesiac zvysil pocet samovrazd. Takze ani obdobie VR nebude vecne, nastane vojna a vsetci pokapu. Cedric uz ani inak neuvazoval. Ludia si uz ani nezasluzia zit. On sa so svojou partiou dostane na orbitalnu stanicu prostrednictvom toho bombardera, mozno oslobodi svoju rodnu krajinu a potom? Potom uz asi nic. Dokazu tam hore prezit i celu vojnu. Kym sa dole bude bojovat, oni budu nad tym drzat straz, obcas im budu schopni pomoct, inak su bezmocni. Vysiel z mesta a pozvolna sa jeho sebrah rutil tesne nad vozovkou do kozmodromu. Zapol radio. Ano, radio este funguje a dokonca na starych vlnach, internetove vysielanie zaniklo, bolo nutene svoju prenosovu rychlost prenechat VR. Hlasili novinky zo sveta. Nemecko vraj ponuklo ekonomicku a humanitarnu pomoc Islamskemu Nemecku. To samozrejme odmietlo a nezabudlo „neveriacej“ casti Nemecka poriadne vynadat a obvinit ich z islamofobie. Tento krok je vraj len hrou na dobre a zle Nemecko, vraj si chcu len spravit meno a zvysit kredit v ociach susednych krajin. Uz len sa caka na zamienku na rozputanie vojny. Je pravda, ze na ten impulz sa caka uz vyse rok. Akakolvek banalita v urcitom zmysle dokazala vojnu v historii rozputat a teraz by patovou situaciou nepohol ani atentat na prezidenta USA Becka. Aspon tak to vyzeralo. Politika ho uz ale nebavila a tak prepol radio. Dnes rozpravat politicky je niekedy zbytocne narocne a casto je uz i tabuizovanou temou, aspon v niektorych oblastiach. Co ludi, to nazorov. Nejaka uniformita v tomto blaznivom svete by nezaskodila. Ani ta hudba, valiaca sa z reproduktorov radia nestoji za to, dnesna hudba je este horsia, ako kedykolvek predtym, texty su opakujuce sa, hlupe, ze ich pochopi stvorrocne dieta a o hudbe samotnej ani nehovoriac. Spevaci a spevacky spievaju otrasne nazivo, snad nie je jedineho umelca, ktory by nespieval na playback. Alebo je uz na to stary? Zeby sila nostalgie alebo naozaj je to s hudbou tak zle? Pri kozmodrome vystupil zo sebrahu. Zabuchol dvere. Ked sebrah ostane na svojom mieste stat minutu a ma spusteny autoparkovaci system, sam sa napoji na internet, vyhlada najblizsie parkovisko a samo sa tam doplavi a zaparkuje. Cedric to vsak casto nerobil i ked vedel, ze je to celkom prakticke a sam nemal v laske parkovanie. Teraz na to ale mal dovod. Proste zlenivel. Alebo sa uz prilis tesil na obed. V kozmodrome sa obedovalo na smeny. Kazdy dostal obed len kazdy treti den. A teraz mal obed dost spolu so svojou skupinou. Veru tak, Tabletka bola sice fajn a vyrabala sa v neskutocnom mnozstve prichuti, ale nic nepredci kvalitne jedlo. Tabletka pohladi skor len jazyk, aj to len na par chvil. Casto si ju nechaval naschval v ustach co najdlhsie. Kvoli chuti. Rozpustala sa pomaly, takze mala vyhodu i v tomto ohlade. Predosle verzie Tabletky boli sumive. Strach a hroza pomysliet. Ako sme ich mohli jest ako cukriky a ze nam nevadilo, ze nam explodovali v ustach? Najhorsie boli tie z poslednej sorty. Mal ich tu „cest“ ochutnat. To bol zart od kolegov. Nie zeby ostatne boli ine. Ale posledne sumive Tabletky mali jeden neotrasitelny vedlajsi ucinok: mali silne laxativne ucinky, preto sa do obehu ani nedostali. Jeho kolegovia si vsak nejake experimentalne kusky zohnali a dali mu ochutnat. Neratali s tym, ze Cedric bude tyzden praceneschopny. Chodili za nim kazdy den, spytovali sa ho, ako sa ma. Sypali si popol na hlavu, netusili, ze su az tak zle. Nove Tabletky uz mali zmenenu recepturu a tie vyhovovali kazdemu. Nesumeli v ustach, vyrabali sa v roznych prichutiach a hlavne nevyvolavali nijak nebezpecne vedlajsie ucinky. Cestou na obed ho zastavil telefonat. Uz bol za dverami obedaria, ako sa jedalni otvorene hovorievalo. Zastavil svoje kroky k vytuzenemu obedu. Uz citil vonu polievky. Kazdy pred desiatimi rokmi by za nou ohrnul nos a oznacil by ju ako instantnu, ale teraz mala cenu zlata. Nevraviac o hlavnom chode, ktore ale uz vyzeralo chutnejsie: brokolica na pare s varenymi zemiakmi a hlavkovym salatom. Mnozstvo jedla na tanieri kolegov, ktori mali tolko stastia, ze ich pred obedom nevyrusil telefon, ho vsak omracilo: vari mali vypredaj brokolice? „Ako to, ze ju nenasli... jasne, rozumiem... dobre a to sa mohlo ako stat? Vlastne, je to jedno, nechcem to ani vediet. Viete co, teraz je to jedno, poslite za nou niekoho, je mi to jedno! Ale teraz ma nechajte naobedovat! Teraz ma neruste, ale o pol hodinu v mna v kancelarii! A uvedomte si, ze ak sa to dozvie guverner, mame po chlebe... Jasne, uz nie je to nasa starost, ale bude si mysliet, ze sme sa toho zriekli a jediny dolezity artefakt z tej lode proste stratili... “ Nebiologicky organizmus Zacina sa to zhorsovat, pomyslela si, ked sa konecne naplno prebudila. Citila vsak, ze to uz nebude mat dlhe trvanie. S namahou sa postavila. Mohla si to dovolit. Trochu ponatahovat telo. Dnes vsak protestovalo. A to coraz viac a viac. Ked nenajdem nejaku opravu, tak mi vela casu neostava. Na perach jej vsak ihral prijemny usmev. Splnila svoju misiu. Uz sa sice nikto o tom nedozvie, ale ti ludia, ktorym vylicila vsetko, co mala na srdci (i ked po spravnosti, skor v hlave), vyzerali, ze zmenili nazor a ze sa tomu budu venovat. Cim viac o nej vedia, tym viac jej veria. Jej, to sa i rymovalo! Preboha, som ja ale detinska. Ako to tu hovoria, infantilna? Veru. Ale to je tou knihou. Ak ma byt clovek len dobry a do bodky dodrziavat vsetky zasady slusneho spravania a mat len pozitivny pristup k svetu, asi sa zblazni alebo zdetinsti. Alebo sa skor stava naivnym a lahko manipulovatelnym clovekom. Ale tu sa ku nej spravali len pekne. Aj ked nepochopila miestny humor. Ten hotel s takymi krasnymi hebuckymi stenami a oni ju odtial odvedu inam. Tento hotel je vsak takisto prijemny, podoba sa viac na ten aukarejsky. I ked je pomerne holy a malo farebny, ale je aspon prakticky. Miestni su prijemni, no vsimla si, ze obcas na nu trocha krivo zazerali. Pokarhala sa, ze ani roky studia slusneho spravania nepomohli, ale nedalo jej to. Nemala by si taketo veci vobec vsimat. Takze asi i ona nebude mat miestne zvyky celkom v malicku. Zle spravy dokaze prijat pomerne pokojne, pricom z knihy vyrozumela, ze ak je clovek cistej duse, rozplace sa. Este na Aukarei bola jemne precitlivela. Chvalila sa, ze kazdemu na svete praje len to najlepsie a kazda zla sprava ju nesmierne rani. Ale po case to zase opadlo. To, ze nie je tak celkom clovek, jej vsak nepomohlo v boji prekryt to mimozemske, roboticke. „Co je to za knihu?“ ukazala na malu nevyraznu knizku v rukach Toniho. Kapitan si odkaslal a podal jej ju. „Je to o slusnom spravani.“ „Vazne? A preco ju mas?“ „V podstate ani sam neviem.“ „Myslis, ze nase a vase zakony su odlisne?“ „Urcite.“ „To dava zmysel. Sme predsa z onakvejsich kultur.“ „Tvoja anglictina je uz temer pozemska.“ „Ved sme spolu uz tri roky.“ „Hm, tri roky... Sialene.“ „Nechyba ti Zem?“ Toni si zhlboka vydychol. „Pozri, za tri roky sme postavili mesto. Podla scitania ma sedemsto obyvatelov a celkom slusny populacny prirastok. Ak by si mi toto povedala pred tromi rokmi, neveril by som ti. Ale spolu sme to vsetci zvladli. A to by som na Zemi nezvladol.“ „Takze chyba.“ „Ani nevies ako.“ „Ako tam je?“ „Krasne. Coby krasne, prekrasne. Je to miesto, kde zijeme pospolu vsetci do jedneho. Samozrejme, zivot nie je len krasny, ma kopec problemov, ale ved o tom je zivot. Ale cloveku robi radost riesit problemy. A tie, ktore sa opakuju, uz ani nevnima a stava sa na ne odbornikom.“ „Myslim, ze Aukarea je na tom podobne. Ale myslela som skor, ze je to tvoja domovska planeta. A tu si vlastne akoby stroskotanec.“ Kapitan lode Helvetica sa zahadne usmial. „Ano, som tu na dozivotnej dovolenke. Ale pracovnej dovolenke.“ Nechcela uz velmi vyryvat. Klesol jej znova tlak a sama citila, ako zbledla. „Zase to na mna ide.“ Toni to vedel uz desat sekund predtym. Vsimol si jej skleny pohlad a lesk skratovanych obvodov pod kozou na ruke. Nemohol vsak robit nic. „Vobec si nic nepamatas?“ „Nie. Vobec. Mozno nehoda, mozno nieco ine. Keby som to tak vedela... a v podstate, zmenilo by sa nieco?“ Toni vycitil, ze to bola recnicka otazka a tak mlcal. „Odkedy Bledar nemava tie sny a vieme, ze nam zostava uz len sedem rokov a kopec prace, temer neuskutocnitelnej, stale mavam coraz silnejsi pocit, ze to jednoducho nezvladneme. Nie je to prilis vysinuty plan?“ Teraz uz kapitan vedel, ze ta otazka bola smerovana na neho: „Je. A ako. Ale mame na vyber? Uz ich zrejme neskontaktujeme.“ „To sa predsa nejako musi dat, nie? Vari i my mame najst nejaky diamant, tu na Aukarei?“ „Nemyslim si, ze to bolo nim. Nieco v nom bolo. Ale doteraz na to nik neprisiel, co v nom bolo.“ A znova ticho. Jarmilka sa zamyslela a pokusila sa pohladit kobru bosou nohou: „Ako je to mozne, ze nevieme prist na to, co s nami je?“ „Co tym myslis?“ Je predsa len viac clovek, ako robot, zachvela sa a oblial ju studeny pot. „Nemyslis si, ze s nami niekto manipuluje?“ „Manipuluje? To, ked sa dotkneme tej knihy?“ „Chceme dat predsa vediet o sebe, preto ju piseme. Ale stale sme to nenapisali. Mne ste ani nedovolili to napisat. A ja ani nemam podozrenie. Ja VIEM, ze to tu je.“ „Sme to nenapisali? Veruze ma desis, Jarmilka, noze podaj mi tu knihu, ved som o tom uz pisal.“ Jarmilka vstala. Mala vsak problem udrzat balans a poriadne to s nou zamavalo. Presla cez malu miestnostku a z kniznice vybrala tu najvacsiu knihu zo vsetkych. „Nemam ponatia, preco som to nenapisal.“ Toni sa zacital do knihy a lustil svoj rukopis. Somariny, somariny a zase len somariny. Desil sa coraz viac. Po minute temer zahresil: „To co som pisal?! Boha jeho, ja si to ani nepamatam!“ „Presne o tom hovorim, vieme, ze to tu je a kontroluje nas. Mna ale akosi menej, vas viac, netusim preco. Zeby tym, ze som naozaj clovek len spolovice?“ „Podaj mi pero a diktuj mi, co mam pisat. Musime predsa o tom podat nejake svedectvo.“ Doteraz si pamata to zdesenie v Toniho tvari, ked mu Jarmilka vylicila, co sa v Aukarei deje. Prve roky to bolo menej castym javom, bolo potreba rozbehnut nesmierne mnozstvo veci. Zalozenie mesta nie je jednoducha zalezitost. Museli presvedcit tie zostavajuce mnohopocetne rodiny, aby sa k nim pridali a pomohli k opatovnemu rozmachu tento cervenej planety. Stacili tri rodiny a dedinka sa zacala rozrastat. Kazdy volacim prispel a zivot sa pomalicky vracal do vyprahnutej krajiny. Vyprahnutej vsak len pre cloveka, priroda naopak bujnela. Ale i to pomohlo, znova rozbehli uz temer zaprasene polnohospodarstvo, spojili sa s banikmi na severe, ktori dobyvali este „titanove“ jaskyne a na juhu zalozili univerzitu. Velmi sikovne si najali jednu z ochotnych rodin, ktora zozbierala vyse dvetisic knih na ich potulkach svetom. Znova zacali vyrabat auta, sprvoti jednoduche, zacali stavat cesty a dokonca i zeleznice. Ale Jarmilka Tonimu diktovala nieco celkom ine, co si vsimla len nedavno. Upozornila na fakt, ze v Knihe je malo informacii o Nich. O tej Civiliacii, „vdaka“ ci „kvoli“ nej su tu. Stale sa k tomu chceli vratit a predat svedectvo o tom, co sa Bledarovi prihodilo este na Zemi, ako abortoval misiu, lebo musel a o zahadnych veciach z Helvetice. Ale tym to nekoncilo. Bledar sa i tu na Aukarei spojil s Nimi. Zobralo ho to viac, nez predosle navstevy Civilizacie. „Prechadzajuca posadka rozhodla. Dostala ultimatum. Desat rokov. Bud oni, alebo ich planeta.“ Doteraz si pamata Bledarove slova, ktore vysvetlil tak, ze cela posadka dostala od Civilizacie ultimatum. Teda cely cas ho vodili za nos. Pozemstania budu hrdinovia, dostanu sa na novu, obyvatelnu planetu a spoznaju novu Civilizaciu. Mastny prd! Vari si nemysleli, ze ich ina Civilizacia privita s fanfarami a velkou oslavou! Miesto toho dostali ponuku. Mozu ju odmietnut. Ale tie pravidla... Divne. Bud sa posadka pripoji k Civilizacii, budu zit temer nekonecne, plavat vesmirom, nic nespoznavat, ale vsetko uz poznat a byt takmer bohom, alebo sa posadka rozhodne zit. Tak jednoduche to vsak nie je, ako to vyzera. Vzdy je nieco v stavke. Plavat nekonecnym vesmirom v akejkolvek podobe. Nedbat na ziaden skafander. Zit a umriet, kolko raz clovek len chce. Poznat vsetko. Preskumat najvzdialenejsie zakutia vesmiru. Ponuka lakava. O co by vsak prisiel? O malickost: O zivot na svojej domovskej planete. Podobne, ako Aukarea. Civilizacia udajne prizvukovala Bledarovi, ze tu nejde o masove vyvrazdovanie, i ked sa to moze na to ponimat. Nezabiju vsetkych. Iba chcu tazit. Co, to nikto netusi. Potrebuju ale zivot na svoj vlastny zivot. Nechaju zit ale len niektorych, ktori nemaju problem s reprodukciou a tym sa zivot moze znovu za par stovak rokov obnovit. Takze vobec neslo o „opustanie tiel“, ako hovorila Cedricovi. Aha, toto je ta informacia! Ale ako sa mi zachovala? Nezmazala som ju? Alebo sa ulozila do mojej ludskej pamate? V opacnom pripade, ak sa rozhodnu neobetovat svoju domovsku planetu, zomru bez tejto moznosti. Zomru, ako kazdy iny clovek na Zemi. Bez pocty. Iba ak si na nich spomenu na Zemi. A Civilizacia si najde novych ludi. Uz teraz o nich vie. Cita buducnost prostrednictvom svojho stroja. Nepoznaju ju, no su si nou isti. Preco to ale tak je? Ak tu Zem vazne tak chcu, preco si ju proste nevezmu? Toto jej stale neslo do hlavy. Nieco v tom musi byt. Nieco schovane. Mozno to ani nikdy nepochopime. Su o tisicky generacii pred nami, nemoze ich predsa zastavit takto „nevzdelana“ civilizacia, ako ludska na Zemi, nebodaj na Aukarei. To by vsak znamenalo, ze ktosi z Aukarei sa uz dostal do kontaktu s Nimi a vybral si tu prvu moznost. Obetovat celu planetu na ukor jeho temer nesmiernej moci. Kto to mohol byt? Jarmilke sa tolko otazok vynaralo v hlave, ze ich nebola schopna nikde zaznamenat a tak ich chcela nadiktovat Tonimu. Toni pisal. Takmer nepretrzite, ale pomaly. Vzdy si daval zalezat, aby jeho pismo vyzeralo esteticky, aby ho vedeli precitat po nom vsetci pozemstania. Ale ani nepipol. Iba pisal. Zdalo sa, ze pise to, co mu slecna diktuje, pretoze ked dopisal, cakal so sklopenymi ocami, kym Jarmilka nezacne znovu diktovat. Vyzeral, ze pocuva, i ked sa na nu ani nepodival. Toto diktovanie a pisanie trvalo vyse dvadsat minut. Jarmilka mala este cosi na jazyku, ale uz par minut sa jej nieco nezdalo. „Toni?“ „Ano?“ zdalo sa, ze sa iba zahlbil do pisania a plne sa sustredil na pisanie. „Precitaj si to po sebe.“ Zhacil sa, no zacal citat. Po asi desiatej vete ale pustil knihu na zem a zacal sa chviet. „Prisaham, ze som ta pocuval a pisal! Este stale si pamatam, co si hovorila! Preco som pisal tieto taraniny?“ Slecna si vzala do ruky knizku a zacala si pre seba citat – Banici su skveli. Vobec sa neponasaju na tych nasich zo Zeme. Vyzeraju cistejsi, pretoze nedoluju horniny, ako ti nasi. Maju na to stroje. Jeden z nich mi ukazoval ich princip. – „Hm, si si isty, ze si to pisal teraz a nie skor?“ „O tom som predsa este nepisal! Ved to sa stalo dnes! Bol som s tym banikom, ale nemal som v umysle o tom pisat! Cely cas som ta pocuval!“ Chvilu boli ticho. „Niekto nechce, aby sme o tom podali svedectvo.“ To mi je jasne, chcela odseknut Jarmilka, ale premohla sa. Este stale nie je cistej duse. „Kto ale, ved tu nikto nie je... “ Toni stracal podu pod nohami. „No na mna sa nedivaj! Prisaham, na vsetko, co mi je svate, ze som pisal to, co si mi diktovala.“ „Tak preco to tu nie je?“ „Neviem!“ „Daj mi to pero, co si nespravis sam, nemas.“ podpichla ho a posadila sa vedla. „Uz som i tak stratila nit, neviem, ako zacat.“ Chvilami uvazovala a potom zacala pisat. Aspon to si pamata, potom uz nic. Ci to tam i ostalo, ci nie? Urcite som to pisala. Urcite. Ak ich niekto ovladal a mna nie, tak nech mi daju tu knihu a ja im to cele napisem, nie je problem. No pockat, o akej knihe sa bavime? Jarmilka bola sokovana. No moment, ale ved to som Cedricovi ani nehovorila... pretoze som to ani nevedela... ani som, o tom nemala vediet... ti technici vraveli, ze mam nejake data premazane na disku, ale ved o tom viem, sama som ich mazala… alebo, zeby nie? Tak kto abortoval moju misiu? Vyssie, vyssie Tak takto je to teda… Civilizacia nie je spokojna s tym, ako Bledar trucuje a neplni si svoje povinnosti. I teraz ho vyrusili z celkom prijemneho sna. Sna alebo nejako naprogramovana realita, certa mu je do toho. Vyhral akesi preteky na smiesne vyzerajucich formulkach a po predavani ceny sa mal dostavit kamsi do mesta na tlacovu besedu po pretekoch. Uz tu mu cosi nehralo, pretoze sen, dovtedy celkom realny, zrazu stratil celkom pointu a zmenil sa na zmes hluposti. Ocitol sa v meste, kde mala byt ta tlacovka, ale tu budovu nevedel nikde najst a tak sa opytal jedneho z okoloiducich. Ten mu poradil, ze ma ist pod azimutom 30° do vietnamskej stvrte. Zaskocilo ho to, no siel tam. To mesto ale vobec nepoznal. Zrazu k nemu prisli nejaki ochrankari s dorezanymi tvarami a ponuknuc, ze ho zavedu k miestu konania tlacovej besedy, sa vybrali uplne opacnym smerom. Bledar sa zhacil a starostlivo sa ochrankarov opytal, ci su v poriadku, oni prikyvli a jeho nepokoj rastol. Prisli do akehosi nobl hotela, kde sa mala konat tlacovka, avsak zdalo sa, ze idu neskoro. Poflakovalo sa tam zopar ludi, ktori uz ale vsetko balili. Prebudila ho jeho znama pyramida. „Aha, Pyramida Idiotov! Co odo mna znova chces?“ „Si podrazdeny. Smiem poznat dovod tvojho znepokojenia?“ Este sa pytaj, ty vsivava pyramida, mrmlal si popod nos. „Tak ako nebavi ma tu vyplnat si takto cas. Ja som si vybral smrt!“ „Je mi to luto, cas sa neda nijak uponahlat. Musime cakat. Tvoje posobenie na Mikana je teraz dolezitejsie.“ „To ano, ale to cele bude trvat asi mesiac, ako ten Prediktor vypocital. Posobim na neho, ale nedari sa mi.“ „Musi sa. Je to predikovane.“ „Ak ten stroj vie predikovat i to, ze sa mi nejak nedari posobit na Mikana, tak co mozem robit? Ved i ty vies, co urobim!“ „Nie tak celkom. Stale to mozes zmenit. Vzdy je pravdepodobnost, ze sa rozhodnes v rozpore s Prediktorom.“ „A ako si vediem?“ „Zatial si v odchylke 0,0000000000001% od jeho predikcie.“ Bledar si zufalo odfukol. „Tak naco sa ma snazite prinutit, ak viete, co spravim s takouto presnostou? Naco to je dobre, ked viete predikovat buducnost?“ „Vzdy existuje ista pravdepodobnost...“ „Povedz mi ale jedno – ak si Zem nemozete len tak vziat a robite tu taketo divadielko so mnou – tak preco som vlastne rukojemnikom? Ste dostatocne schopni na to, nepytat sa ludi, co sa ma stat so Zemou!“ „Stale sa pytas to iste. Nemyslim si, ze si na odpoved pripraveny. Predpovedali sme, ze budes trucovity, ale zacinas sa odchylovat coraz viac od predpovedanej odchylky.“ „Dobre, teraz by som sa mal opytat, o kolko som sa odchylil, ze? Mna to ale nezaujima.“ „Presne podla predpokladov.“ Bledar vybuchol. „Seriete ma vsetci! Zasrate pyramidy, zasrata civilizacia, zasrate ulohy! Zabite ma a mame svaty zasraty pokoj!“ Pyramida vobec nezmenila ton hlasu, iba sa zacala jemne presuvat po miestnosti. Lietala vokol neho. „O co vam vobec ide?! A na kyho certa potrebujete Zem? Je tam nieco tak dolezite, ze i prevelka zasrata Civilizacia sa z nej ide posrat?!“ „Spravas sa nedisciplinovane, nechcem povedat, ze hlupo.“ „Kto je ten hlupy? Viem stale len zlomok toho, co potrebujem!“ „Jedine, co potrebujes, je splnit tvoju ulohu.“ „Vase tajomstva sa nedozviem? Ked ste mi slubili, ze ma potom nechate zomriet, co vam uz prd verim, tak si to tajomstvo zoberiem zo sebou do hrobu. Ak mi teda nejaky vykopete!“ Pyramida bola za jeho chrbtom. Bledar sa nemienil ani otocit. „Dohoda bola jasna, skapat alebo vydat Zem!“ „Vase rozhodnutie musi byt opravene. Verili sme, ze sa Prediktor nemylil, ale stalo sa nieco, co sposobilo, ze len tretia najpravdepodobnejsia moznost sa realne splnila. Niekto tam na vas posobil. Ak to bolo cokolvek, mohlo ist o nebiologicky organizmus.“ Pyramida medzitym zmizla. Mam sice svoje telo stale, ale takto vytoceny som nebol ani zaziva, pomyslel si. Zrazu sa ocitol v celkom neznamej miestnosti plnych ludi, len co mrkol. Prirovnal by to mozno k nakupnemu centru, ako ta miestnost bola velka. Az na to, ze ziadne obchody tu neboli. Ludia sa medzi sebou veselo bavili, vsimol si, ze vacsina mala na sebe biele plaste. Zivot po smrti zacina stracat zmysel. Akoby niekedy vobec mal. Aj ked si vlastne toho asi vela neuzije, kedze mu asi daju prednasku o tom, co moze a co nie, aj ked... nevdojak si siahol do rozkroku. Fakt tak nieco ma! Smrt ma svoje vyhody. Chvilami sa Bledar len rozhliadal. Stale hlucik ludi v akomsi nakupnom centre bez obchodov. Letisko? Autobusove nastupisko? Vlakova stanica? Nevidel tu ziadnu tabulu odchodov a prichodov. Len ludi a nicim nedekorovane steny. Nakoniec tu budovu spoznal. Nebol taka velka, ako v jeho spomienkach, ale urcite to odtial je. Ponasalo sa to na jeho byt, v ktorom byval asi tak tri roky, kym nezacala vojna. Veril si, ze v novom meste dostane nove prilezitosti. Byval v podnajme, v byte, ktory bol celkom prazdny, az na zopar veci, ktore pre nim nechali predchadzajuci najomnici. Pamatal si velku skrinu, ktora sa podobala na to cudo asi pat metrov od neho. Pyramida sa znova objavila odniekial zospodu. Bledar si zvykol, ze tento svet nema pravidla. „Tak este raz. Realne tvary Prediktoru vidiet nemozes, ale ide o velmi domyselny system, ktory na zaklade pravdepodobnosti a nahody predikuje nasu zahubu. Predikuje vsetky mozne alternativy, samozrejme, vybera tie klucove, ktore mozu v konecnom dosledku celkom znizit nas cas pobytu v tomto vesmire. Nechcem to vysvetlovat dopodrobna, ostatne Zajatec nas musi v prvom rade pochopit, ale ide o to, ze kedze ste nasu ponuku neprijali, Prediktor udava, ze takto je nasa civilizacia ochudobnena o sedem milionov rokov zivota. To je uz signifikantna strata. Kedze to, co sa stalo, sa uz neodstane, Prediktor vypocital, ze ak ta zajmeme a pojdeme presne podla planu, ktory navrhol a otestoval podla vzorcov spravania a nahody, ziskame styri miliony rokov zivota. Nie je az tak dobra zaplata, pretoze za najblizsich stotisic rokov sa ziadna takato signifikantna uprava nasej zivotnosti uz neudeje, ale lepsie aspon tak.“ „Je v tom plane obsadenie Zeme?“ „Samozrejme.“ Bledar si nestastne odfukol. „Zem je prilis cenna, aby sme ju takto stratili.“ Bledar vybuchol. „Vy?! Aby ste ju VY stratili? A co ta civilizacia, ktora na nej teraz zije, ha? Nemame si tak nahodou pomahat?“ „Nie. Prave to nam hra do kariet. Zem prekypuje Esenciou zivota, ktora nam dava zivot a predstavuje nemeratelny zdroj energie, ktory vy ako ludstvo spoznate o sedemtisic rokov. Ver ci nie, skor ci neskor bude populacia Zeme i tak zdecimovana. Niekolko raz. Nema ju kto zachranit a ani ty nie.“ „Lebo inak co?“ „Si prilis maly, aby si o tom rozhodoval. Nevies nic. Celkom nam podliehas. Mozno sa ti zda, ze to nie je tak, ale opak je pravdou. Mozeme si s tebou robit, co chceme, ale my v prvom rade chceme, aby si to chcel i ty. Lebo nechces zazit, ked niekoho do niecoho nutime.“ „Ako ma prinutite, aby som vykonal akykolvek plan, ktory vam ten kram vymyslel, ked sa sam mozem ovladat a mozem tu slobodne sediet so zalozenymi rukami?! Aha, pozrite sa, ako tu pokojne sedim a nic nerobim! A ani nic neurobim pre ten vas kram!“ „Dobre.“ poznamenala Pyramida. „Doteraz si sa stazoval, ze tvoje sny nemali logiku. Dobre, stale ju nebudu mat, ale dostanes i nieco navyse. Rozmyslaj, rozmyslaj...“ A zmizla. Vraj Esencia zivota. Bludy. Ale pomaly mu to zacalo zapinat. Co teraz? Nemoze sa postarat o to, aby sa mal Mikan dobre. To nie. To je v rozpore s Ich pravidlami. Ved o to im cely cas ide. Viedli ho cely cas za nos pocas zivota a dokonca i po smrti. Ze ma radsej nenechali zomriet, pomyslel si. Mikan sa na neho nahneva, lebo mu nezaisti bezpecie a uz len tym bude Mikan coraz viac inklinovat k rozhodnutiu, ktore Oni chcu. Ved predsa Mikan sa ma dostat do vesmiru vdaka Ich pokynom, letiet k Anomalii a o ostatne sa postaraju Oni. Pristane na Aukarei a potom ma desat rokov na rozmyslenie. Zavse mu tu robilo starosti. Ved prave Mikan! Ten, ktory stratil vieru v ludstvo, ktory ho nenavidi viac nez seba, moze rozhodnut presne tak, ako Oni chceli! Mikan sa takmer urcite rozhodne Zem obetovat. Mozno sa rozhodne ostat s Nimi. A tie moznosti, ktore mal vo virtualnej realite sa stanu skutocnostou. Blaznovstvo je to! Ale Bledar nemoze inak. Dostal Pokyny. A co teraz? Vzopriet sa im? Znova? A znova ma povodia za nos? A ako keby toho malo nebolo, stroj vypocital, ze Bledar musi zabranit tomu, aby „Mikan nesmel byt zabity nebiologickym organizmom, inak sa nedostane do vesmiru.“ Akoby si to nevedeli zariadit Oni. A co to vlastne je? Nebiologicky organizmus? Nejaky stroj? Zeriav? Alebo elektricka? Lebo stroje sa sice mozu hybat sami od seba, ale niektorym je potreba pomoct, ako v pripade zeriavu. Uz ked zil na Zemi, boli prve pokusy o autonomne zeriavy, radiovo riadene zo Zeme. Casto vsak dochadzalo k cloneniu signalu konstrukciou budov, pripadne viacnasobnym odrazom, ktory sa vyskytoval i pri pouziti satelitnej navigacie. Ale taka elektricka je sice riadena soferom, avsak musi mat predsa svojich pasazierov. Ti uz mozu vytvarat aky-taky organizmus. Ale ked Civilizacia udajne stroje na Zemi nevidi, tak co by to mohlo byt? Civilizacia sa mu este pred snom o formulkach zmienila i nieco malom o robotoch. Udajne pred niekolkymi milionmi rokov boli tak isto robotizovani a uzivali si luxus, ked roboti urobili takmer vsetko, co sa dalo. Ale nikdy nezostavili mysliaceho robota. Nieco, co sa sice na Zemi zatial tiez nepodarilo, minimalne v realite nie. V knihach, na platnach i na doskach divadla sa vystriedalo uz mnozstvo typov robotov, humanoidnych, androidov, az po kyborgov. Dokazali Zem oslobodit i zotrocit. Bledar vsak jedneho realneho kyborga pozna. A ten je, zial, na Zemi. Zeby teda Jarmilka... Toho nie je schopna, predsa! Jedine, ak by to bola nehoda! Ale i vtedy by s tym nevelmi rad suhlasil. Predpokladajme teda, ze Civilizacia sa nikdy mysliacimi robotmi blizsie nevenovala. Jednoducho preskocili vyvojovy clanok a mozno im taketo roboty ani neboli potrebne. Roboty alebo roboti... Teraz maju ale cosi, o com nik nehovori. Iba sa zmienuju o „dostatku alebo nedostatku energie“. Alebo o tej Esencii zivota, nech je to co chce. Na udrzanie amorfnosti a temer neznicitelnosti ich tiel je potrebne cosi, co Civilizacia ani nedokaze Bledarovi popisat slovami, iba mu to popisat takymto terminom, vystrihnutym z fantasy romanu. Tak ako sa rozhodnut? „Tu predsa nejde o teba.“ odpovedal mu ktosi a otvoril dvere. Bledar sa prebral v akejsi triede. Ten clovek, ano, vyzeral ako clovek, bol vysoky blondiak v kozenej bunde. Obzrel sa vokol seba. Trieda bola zamestnana pracou. Stali v skupinkach pri vysokych laviciach, vsetci v bielych plastoch, volaktori i s ochrannymi okuliarmi. Kazda skupinka mala pred sebou stojan so skumavkami, nejake nezname meracie pristroje a kladiva. Aha, tak dalsie bizarne sny. Mal som ich dost i na Helvetice a odkedy som mrtvy, mam ich este viac dost, pomyslel si Bledar a uz sa pripravil na to, ze zvladne akukolvek bizarnost, ktoru mu Civilizacia pripravi. Sarkasticky poznamenal: „Ides vykonat kontrolu?“ „Ano.“ Hm, uz som na jednej vlne s ich volovinami. „Dostal si Pokyny. Tak o com este uvazujes?“ nadhodil blondiak. „Musis urobit, co musis.“ „Ale ved tu uz nejde iba o mna, chapes?“ „Nie.“ „Ja by som Mikanom mal zmenit osudy ludi, ktorych poznam, ale i nepoznam. Chcete odo mna obetovat Zem!“ „No a?“ teraz bol sarkasticky on. „Ved sa nikto nedozvie, ze si to bol ty.“ To sa ti povie, pomyslel si Bledar. Ale na svoje myslienky si musi dat pozor, tieto zvery mu ich vedia citat. Su to vobec jeho myslienky? Trieda tento rozhovor zjavne nevnimala. Miesali si v skumavkach roznofarebne zluceniny ako vo filme. Sam na hodinach chemie si nikdy nepamatal taketo aktivity. Dokola omielane endo a exotermicke reakcie a ziadne farebne kvapaliny. Ale co vlastne robi v tejto triede? Sam na sebe plast nemal, zeby bol ucitel a suploval hodinu chemie? Odkial mam zase taketo vidiny? Asi bolo lepsie umriet. Ale tie zvery mu to neumoznili. Okabatili ho minimalne dva razy. A ktohovie, ci nahodou takto nedrzia i ostatnych? Este nezdielal ich schopnosti, nedokazal vnimat vsetko, len to, co ma spravit a aky vysledok je potreba dosiahnut. Blondiaka vyprevadil z triedy nejaky iny chlapik, starsi, v bielom plasti. Zrejme chemik a ukazal Albancovi, ze mam zmiznut i on. Takze ostal v triede dlhsie, nez mal? Toto nema ziadnu logiku. Logika je pre slabochov. Pokynul mu, ze rozumie, rozmyslal, ci ma zo sebou brat i triednu knihu, len z cirej zvedavosti, co sa este moze stat. Napokon sa vsak nevzoprel tymto vymyslenym predstavam a vysiel z triedy na chodbu. Skola vyzerala pomerne staro a hlavne hranato – taketo stavby sa stavali pred sto rokmi za socializmu v strednej Europe. Nech to znie akokolvek zvlastne, Bledar si takuto skolu pamata, prve styri triedy totiz vychodil v Strednej Europe, nez sa jeho rodicia odhodlali vratit do Albanska. Tam ostali v podstate az po vojne na Balkane, kde Bledar sluzil. Az potom odisiel do Svajciarska, ako kopec Albancov v jeho veku. Bledar vsak ocenoval na tejto vymyslenej budove obrovske okna, ktore presvetlili velke atrium a schody, veduce kamsi hore. Co take zaujimave tam moze byt? Vsimol si na nom asi skolnika, nesuceho v rukach velmi predpotopne vyzerajuci notebook, urcite jeden z prvej generacie, hranaty a istotne este s ciernobielou obrazovkou. Bavil sa s podivnymi ludmi v obleku. Nerozumel vsak ani slovu, co hovoria. Bud pouzivali kodovanu rec, alebo iba splietali nezrozumitelne slova. Ale ku schodisku ho lakala akasi podmaniva hudba. Tak sa tam vybral. Je to stale iba podvedomie alebo mi tie zvery nieco nastrazili? Dalsiu pascu? Za nim sa vybrali dvaja spolocnici. Jeden vysoky modrooky a druhy nizsi a fuzaty. Ten druhy sa ho opytal: „Aj teba poslali hore?“ „Kto?“ „Do miestnosti smrti.“ „Kam?“ Na druhom podlazi sa zjavne nenachadzalo nic, len akesi divne dvere, otvarajuce sa smerom dole, vosli do nich a v miestnosti to vyzeralo ako vo vytahu v bani, kamsi klesali, stale hlbsie a hlbsie. Opierajuc sa o zabradlie Bledar nadhodil: „Co je v miestnosti smrti?“ Fuzaty len sarkasticky poznamenal: „No co asi? Smrt.“ Druhy sa ale zasmial a fuzatemu oznamil: „Ale ten predsa nezomrie.“ Obaja sa pustili do huronskeho smiechu. Ale to nebol smiech, a ak ano, takto si predstavoval smiat sa diabla. To bolo uz dost hrozostrasne, dokonca mal pocit, ze vzduch v miestnosti hustne a cervenie. Takto mi teda ta Civilizacia „sprijemnuje“ chvilky s nimi, vyplna cas, kym nieco nespravim. Bude mi to asi robit, az kym sa nepodvolim, pomyslel si zufalo. Vytah sa zastavil a vsetci traja vystupili. „Kam to ideme?“ Neodpovedali. Vzduch hustol. Mal pocit, akoby kracal vo vode. V cervenej vode. Dychat mohol, ale vzduch bol tak husty, ako cervene mlieko. Urcite by za normalnych okolnosti potreboval skafander, pretoze citil, ze tento vzduch je tak husty, ze tlak moze byt i trojnasobny oproti pozemskemu, ale jednak si zvykol na to, ze uz nie je clovek a ze tieto vyjavy i tak nemaju najmensi zmysel. Zamyslel sa. Ale z tychto vyjavov musi existovat cesta von, inak sa zblazni. A ak to nezvladne a nesplni to, co od neho Oni chcu, v tychto vyjavoch moze byt az do skonania vekov. Toto je na hlavu a ja ju mozem rychlo stratit. Ale preco mi to robia, pomyslel si Albanec. Ved ja som ich kvazi jedina zachrana a oni sa k nemu takto chovaju? Dvoje dveri. Fuzaty si vybral lave, vysoky prave. Zmizli a nechali Bledara samotneho. Dobre, co ked neotvorim ani jedny? Bude mat cenu nejako sa im vzpriecit? Zacal kricat: „Boha vasho! Ja som vasa jedina zachrana a vy takto?! Ja som pochopil, ze sa mi takto vyhrazate! Nemozeme sa nejako dohodnut?! Dajte mi proste pokoj a ja spravim to, co sa bude odo mna ocakavat! Ale takto pridem o rozum a nezvladnem spravit nic! Pocuje ma niekto?!“ Otvorili sa mu oboje dveri. Podisiel k nim a nakukol cez ne. Zrazu bol s obomi muzmi na nejakej luke pred akymsi strojom s pohybujucim sa chodnikom s neznamym mechanizmom. Bolo uplne jedno, ktore dvere si clovek vyberie, stale sa ocitol na tom istom mieste. Len jemne vkrocil na eskalator. Zrazu stratil kontrolu nad svojim telom, ktore sa samo postavilo na eskalator a meravo stalo. Akysi hlas mu hovoril: „Stale nie si rozhodnuty. Musis to urobit, ako ti kazeme. Nepytat sa. Mikan zahynie rukou nebiologickeho organizmu. Tomu musis zabranit. Inak sa Mikan nedostane do vesmiru. Musis ho prinutit, aby sa rozhodol v nas prospech. Je sice skepticky, no pocitac vypocital, ze v momente, ked sa ma rozhodnut, je stale viac pravdepodobne, ze sa rozhodne Zem zachranit. Tomu musis zabranit.“ Stojac na pohyblivom eskalatore sa najskor vobec nehybal, akoby stal centimeter nad nim. Ani zamak sa necudoval. Eskalator viedol k tomu podivnemu pristroju, scasti sa ponasajuci na gilotinu, ale pred nou s akousi trampolinou. „Inak…“ Eskalator sa rozbehol, Bledar zacitil, ze ho ktosi pustil zo zovretia a mohol sa hybat, ale vsetko sa stalo v priebehu sekundy a tak ani nestihol urobit ani to malo. Za necelu sekundu ho eskalator odhodil k trampoline a ta vysokou rychlostou vymrstila Bledarovo telo este vacsou rychlostou k stene, asi tridsat metrov od pristroja. Stena bola plna vysokych a smrtiaco ostrych hrotov kopiji z neidentifikovatelneho materialu, viacere z nich vsak zafarbenych do cervenej. V tej istej sekunde si vsimol tela oboch jeho spolocnikov, ktorych krv zafarbila tuto stenu smrti. Ani za zivot a ani za dobu, kedy je vaznom tejto zvratenej Civilizacie, takuto ohromnu smrtelnu hrozu nezazil. Ak sa da vystrasit k smrti, tak by to bolo prave teraz. Jeho telo v okamihu prestalo existovat, hrozny, mucivy zvuk sa siril vokol, Bledara to vystrasilo temer na druhu smrt. V tomto pripade to bolo tak strasne, ze by to dokazalo na tri razy vyvolat srdcovy infarkt. Odkial sa ozyvali hlasy, boli velmi prenikave, zdalo sa, ze sa im neda vyhnut. Odniekial sa k nemu priblizovala Pyramida. Bol pocut smiech, diabolsky a hlasny. Cosi postriekalo Bledara krvou a zacalo ho bit, mlatit, vrazdit, mucit, sekat, stvrtit... Kazda rana toho neznameho bola smrtelna. Vybralo mu to srdce, vlozilo naspat, aby ho mohlo vybrat znova. Zlomilo mu ruku, obe nohy, odseklo hlavu, znova a znova. Bledar toto vsetko citil ako nepopisatelnu bolest. Nikdy take cosi nezazil. Vedel, ze teraz je jeho telo fakticky nesmrtelne a vie, ze tieto ohavnosti s nim moze Civilizacia vykonavat az do jej skonania. Dvadsat sekund, ktore mu ponukli ako malu ochutnavku, sposobili, ze presne desat minut potom iba bezducho sedel a pozeral pred seba, kym ho Civilizacia znovu neprebrala. Bol vystraseny do spiku kosti a ked sa prebral, kontroloval, ci ma vsetky zuby, kosti a ci odniekial nekrvaca. „Naozaj chces, aby sme ti toto robili dalsich sto styridsat milionov rokov?“ Pyramida sa uz neukazala, iba pocul akysi neznamy vnutorny hlas: „Tvoja mysel nebude jestvovat v pokoji. Budeme ju narusat vsetkymi moznymi dusevnymi poruchami. Tvoje telo nechame zbicovat, az kym nezomries. Potom ta ozivime, aby sme ta znovu rozstvrtili. Budes mat aj obdobie pokoja, ked budes priviazany tak, ze budes stat len spickach, bez moznosti pohybu a budes citit vsetky bolesti sveta. Budes tak dovtedy, kym nas to neomrzi a nevrazime ti zelezny kol do hlavy. Alebo ta ukrizujeme. Alebo... “ „Porozumel som.“ Jeho hlas znel az placlivo. „Vedel som, ze najdeme spolocnu rec.“ „Tak co je potreba urobit?“ Neviditelne puto Je to asi tri metre vysoka cierna tyc s pologulovitymi hladkymi zarezmi. Ked sa snazili svojpomocne prekopat k jej zakladni, zistili, ze je sucastou cohosi vacsieho. Podstavec bol z rovnakeho neznameho tmaveho materialu. Zrejme sucast nejakeho podzemneho komplexu. Nemali vsak dostatok casu, ludi, sil a ani strojov na to, aby zistili, co to je. Bledar pracovne oznacil predmet ako „monolit“ z Clarkovej Vesmirnej odysei. Avsak vsimli si, ze tato tyc nie je z jedineho materialu, pravidelne pologulovite preliaciny boli na viacerych miestach prerusene vodorovnymi kanalikmi. Cela tato tyc sa zrazu javila ako zlozena z lega. A uz vobec to nebol ziaden monolit. Ani nereagoval na ziadne ziarenie. Svojpomocne si postavili aj vdaka miestnym fyzikom emitor rozneho typu ziarenia. Tento stlp na nic nereagoval. Spociatku mu nevenovali velku pozornost. Proste niekto tu zabudol nejaky velky stroj, ktory zapadol do piesku pocas rokov silnych miestnych pustnych burok, prinasajucich sem tony piesku za sekundu. Mozno uz roky nefunguje. Ale neskor, ked sem vzali i Jarmilku, spozorneli. Ta sa totiz v jeho pritomnosti vzdy citila velmi nesvoja. Akoby ta vec predsa len nieco emitovala. Dievca nadhodilo, ze to zariadenie nikdy nevidelo a mohlo by odprisahat, ze o nom nic nevie, ale nejako zvlastne ho pritahovalo. Pri druhej navsteve uz nezabudli vziat emitor, ale akokolvek menili vlnovu dlzku ziarenia, nic sa nedialo. Jarmilka trpla. Uz mesiac sa jej zdali novi obyvatelia Aukarei velmi podivni. Nielen, ze pri pisani knihy uz nemohla byt s nimi, ale zacala mat akesi vypadky pamate, ktore si nevedela vysvetlit. Zrejme je uz natolko poskodeny jej hardver, ze uz sa maze sam od seba. A tito blazni ma chcu poslat do vesmiru, pomyslela si. Aj ked v kutiku duse si myslela, ze jej pamat premazavaju byvali clenovia vesmirnej lode Helvetica, nemala jediny dokaz, cim by si tuto hypotezu potvrdila. Najskor boli jednotneho nazoru, ze Zem zachovaju, potom taraju cosi o Civilizacii, smeju sa, placu, odstrkuju ju nabok, potom zase privinuju do narucia a ospravedlnuju sa. Necudujem sa im, ich cas sa podla proroctva naplnil. Ale akeho proroctva? Raz sa zdalo, ze to idu vysetrit, inokedy nie. Ma pocit, ze ich psychicka pohoda je na bode mrazu. Alebo ich cosi ovlada. Keby som nemala take velke vypadky, prisla by som na to, pomyslela si. Je tu nieco, co sa nechce ukazat. Zamyslela sa nad jednou vecou, ktora jej nedava spat. Ten pristroj v pusti, este teraz si pamata, ked tam boli s nou prvy raz. Akosi ju pritahoval. Dokonca si bola ista, ze s tou vecou dokaze komunikovat. Mozno by stacilo nejake zaklinadlo, alebo hoc co! Mala vnutorny pocit, ze i ked tuto vec nikdy predtym nevidela a nepozna ju, ale ze jej dokaze porozumiet. Vnutorne jej rozumela. A ona jej. Odpovedala jej nejakymi jemnymi vibraciami. Porusila zasady dobreho spravania a nic im o svojich vnutornych pocitoch nepovedala. Uz dlhsie mala pocit, ze su pozemstania coraz viac nakloneni Civilizacii a ze ich rodna planeta je v nebezpeci a ona nevedela, ako ich predoslu pohodu a jasne rozhodnutie nepripojit sa, vratit. Teraz ma poslu do vesmiru s tou knihou. Citala ju. Nepamata si z nej vela, ale ak je tam napisane vsetko, co je potrebne, tak nech cestuje vesmirom sama. Ved ak ten transplanetarny most existuje, tak nie je mozne netrafit Zem. Co tam ale bude robit? Asi sa to dozvie az pred odletom… Spomina si na to, akoby to bolo vcera. Spomienky a utrzky pamate sa vracaju. Uz jej zelezne ja vypoveda sluzbu a zacina si spominat, co sa na Aukarei dialo. Roztrhane strany Knihy, presvedcenie! Ano, ten stroj, nech je to co chce, ale bolo to spojene s Jarmilkou. Kto to vytvoril? Preco, jej uz bolo jasne. Spomienky sa vracali jedna za druhou, pomaly. Zrejme sa uz rana nedozije, jej elektronicke ja vypovie sluzbu, ale to ludske ja este zije a spomina si. „Preco?! Sami ste vraveli, ze Zem neobetujete! Nevidite sa? Ste ovladnuti tym virusom!“ Toni sa usmieval a pohladil Jarmilku po hlave: „Vobec sa o Zem nemusis bat. Nikto ju predsa neobetuje.“ „Ale ved dopadne ako Aukarea!“ „Pozemstania si poradia.“ „Pocuvas sa vobec?“ skrikla Jarmilka a pred ocami celej posadky Tonimu vpalila jednu cez usta. „Co to s vami je? Ved ste pozemstania telom i srdcom! Preco ju chcete obetovat?!“ Vypadok. „Si nebezpecna. Upokoj sa.“ Vypadok. Jej pamat teraz kricala na plne usta. Jarmilka temer nevladala stat na nohach, tazko dychala a mala pocit, ze jej predstavy a hlavy v hlave sa temer zhmotnuju. „Poletis na Zem.“ Vypadok. „Zem je v bezpeci.“ s usmevom jej vravi Giorad. Vypadok. Vsetci su posahani. Roztrhane stranky zbytocnej knihy. Som ja ta podivna? Potom ten zablesk. To uz bola na lodi. Az do pristatia nevedela, co sa so Zemou stalo. „Mikan, viem, ze Zem nenavidis, ale ak pojdes podla pokynov, ktore ti dava Bledar, je so Zemou koniec.“ „Preco? Ved tato planeta i tak potrebuje restart.“ „Vari i v tebe je ten virus?“ Jarmilka temer plakala. „Ale aj keby som to neurobil, ako mozem ovplyvnit nieco, co sa naozaj stane? A ja tomu verim.“ „Stale tomu nerozumies? Si blazon.“ Jagavy blesk a Jarmilka opustila stratosferu. Zrejme je v tom. Transplanetarny most? Zeby tak blizko? Potom vsak precitla a temer zmeravela. Neprecitla, prave naopak. Upadla do spanku. Len velmi kratkeho, o to zahadnejsieho, ale spokojneho. „Zem je zachranena. Putnici sa rozhodli spravne.“ pocula v hlave hlboky hlas. Ano, hovoril k nej monolit. Na desat sekund s nim bola spojena telom a dusou a teraz pochopila, aku dolezitu ulohu hral. Nech ho sem umiestnil ktokolvek, kym je Jarmilka na Aukarei a kym je monolit na Aukarei, dokaze presvedcit putnikov, aby sa rozhodli spravne. „Preco si ale potom lod neotocila?“ spytal sa Mikan, ktory uz otvorene veril v akesi nadpozemske sily. Hovori s nim Bledar, vylici mu celu jeho buducnost, teraz akesi spojenie Jarmilky s monolitom... svet je divny. „Myslis, ze sa to da, ked si tym mostom tahany spat na Zem, bez moznosti tu raketu akokolvek ovladat?“ „Pytam sa, lebo ja predsa poletim tym bombarderom na obeznu drahu.“ „Ved Bledar ti vsetko uz na tisic percent vylicil! Ale stale tomu nerozumies?“ „Ani trochu.“ „Mozeme Zem zachranit predtym, nez sa z nej vypari 80% ludi. Ale to ma musis vziat so sebou. Teraz som prilis daleko od Stlpu, nedokazem ta presvedcit o tom, ze Zem ma dovod dalej existovat ako doteraz.“ „Ale mne je to jedno. A ako dobre varia na Aukarei?“ Jarmilka sa zhrozila: „Pocuvas sa?! I tebe sibe? To som jedina normalna?“ temer az zavzlykala. „Pocuj slecna, Zem si zasluzi restart. Ved nie je mozne, aby clovek takto zivoril. Jedol dva razy do dna stravu, ktorou este pred rokom pohrdal. Bezny clovek je hladny, slaby, vysileny. Zanik je nevyhnutny.“ „Ale ty Zem nenavidis.“ „Nenavidim jej sucasny stav. Je nevratny.“ „Bude ale trvat sto rokov, kym sa znova dostanete na sucasnu uroven. Mozno i viac. Myslis si, ze Aukarea to nejako vyhrala? Za desat rokov sa urobilo velmi vela, ale ani sto rokov nebude stacit, kym sa z toho spamata.“ Mikan sa dival von z okna hotelu. „Bledar mi povedal, ze teraz sa do vesmiru nedostanem. Vraj budem zabity nezivym organizmom.“ „A co s tym mam ja?“ „Daj si dokopy dva a dva. Bledar mi vsetko prezradil. Civilizacia roboty, kyborgy ani nic roboticke neuznava. Dokonca o nich ani nevie. Vie, ze to vsetko je nebiologicky organizmus, ale nema na neho dosah. Preco zachoval teba? Proste o tebe ani nevedeli. Zachovali len mnohopocetne rodiny, u ktorych bola vyssia pravdepodobnost, tak ako u ich deti, ze sa budu dobre mnozit a ze cim skor zaludnia planetu naspat.“ „Aby si ich znova mohli vziat?“ nevydrzala Jarmilka. „Nechaj ma dohovorit. Teba si ani nevsimali, tak nech sa dialo cokolvek, zrejme si nebola dostatocne ziva, aby si ta vzali, ak to dava rozum.“ „Ale ja som ziva a bola som i vtedy!“ „Zrejme podla ich merani nie.“ „Tak potom preco hovoria o nezivych organizmoch? To by znamenalo, ze ma vidia, ak si myslis, ze ma zaskatulkovali do tejto kategorie.“ „To mi Bledar nevravel. Ale mam byt zabity tebou.“ Jarmilka zmrzla. „Ako... ako to mohli vediet?“ povedala tichucko. Mikan sa zhacil: „Vari si to mala v plane?“ Jarmilka sa neho smutne podivala. „Ved dodnes som ta ani nepoznala. Ako by som bola vobec schopna niekoho zabit?“ „Neviem.“ „A ked Bledar vie celu buducnost, preco ti ju nepovie?“ „Zrejme nevie.“ „Hlupost!“ zalozila ruky do lona Jarmilka a otocila sa mu chrbtom. „Nemozes proste len tak zmiznut na chvilu z mesta, kym neurobim, co mam a nezmocnim sa toho bombardera?“ „Myslis, ze nejako ovplyvnis buducnost? Netaraj. Bledar ju celu vie. Uz zase. A uz zase si ju necha pre seba.“ Na to nemal Mikan co povedat. Napokon ale prehovoril trochu hrubsim hlasom: „Nemyslel tym Bledar presne toto? Ze sa pohadame a ze ma napadnes a omylom zabijes?“ Jarmilka sa ho rozhodla nepocuvat a stale stala otocena chrbtom. „Nic nemozu predsa vediet na sto percent. Ani toto nie. Mozeme sa hrat na to, ze ti dam do ruky noz a aha, zabi ma. Ale ty sa tomu vies vzopriet. Nevidia ta, ako mna. Nesleduju ta tak, ako mna.“ A slecna vedela, co sa teraz stane. Mikan sa zblazni. Staci jedina takato veta a o sekundu na to zase zmeni retoriku. Presne ako posadka z Helveticy. Tym si len potvrdila, ze ten virus je i v Mikanovi. A teraz ma zrejme caka vypadok pamate. Mozno i on dostal tu vecicku, ktorou mi mazu pamat. Ale ja som ich chcela zachranit! A to, ze som kyborg, nemeni nic na fakte, ze nie som silnejsia, nez oni. Som stary kyborg v krehkom zenskom tele. Preto som zena, aby som nemala fyzicku prevahu nad ludmi, takto zmanipulovanymi tym odpornym vesmirnym virusom. Vypadok. Mikrofon v aute. Nejasne zvuky, same vibracie a hluk. Ale z dialogu sa dalo vycitat a predstavit si, co sa mohlo stat a tak sa iba zamyslela a celu konverzaciu si znova prehrala. Este ze ju nevymazala. Zase klamala. „Fakt mi nikto nevie povedat, co to je?“ opytal sa vsetkych naliehavo Giorad, akoby ostatni boli mudrejsi, ako on. Hodil okom na Toniho a ten len pokrcil ramenami. „Na vykopanie tohto bastarda by sme potrebovali bud tisic ludi, alebo nejake bagre.“ poznamenal Bledar. „Viem, odkial ich zohnat.“ „To je sice fajn, ale ludia, kym sa vratime do mesta, nebudeme mat cas to ani len zbezne preskumat.“ „Myslim si, ze to nie je postavene domacimi.“ „Ako to mozes vediet?“ nesuhlasne sa opytal Giorad. „Odkial beries taku istotu? Fakt, ze to Jarmilka v zivote nevidela, neznamena, ze to nie je domace.“ „Giorad ma pravdu. O tom nic nevieme a v meste o tom takisto nepoculi. Na druhej strane, existuje spusta ludi, ktori sa vyparili, ale o tomto nieco iste vedeli.“ „Aukarea ma neprestane udivovat ani po desiatich rokoch na nej.“ odfukol si Bledarov hlas. „Skusime toho odkopat viac?“ navrhol Giorad. „Nemame tolko casu.“ „Ale co ak je to nejake komunikacne zariadenie? Ved doteraz sme neprisli ani na to, na co ta vec sluzi a takisto, kto tak modifikoval Jarmilku. Co ak tie veci so sebou suvisia?“ „Ak ano, co by to znamenalo?“ „Neviem, ale nemam z toho dobry pocit.“ „Nech je to akokolvek, musime Jarmilku pripravit na let Helveticou spat na Zem. Musi zabudnut na spustu veci, lebo tato vec moze ublizit Civilizacii.“ Ja letim! V tomto mundure sa citil ako clovek, konecne ako niekto. I ked s nizsou hodnostou, co tam potom. Ale len si tak spomenut na to, v akom stave sa nasiel pre par mesiacmi. Vysileny sa odpajal od VR kresla, tazko dychal a bez nejakej svalovej hmoty sa natiahol na zem, ako siroky, tak dlhy. Ked vstaval, mal pocit, ze len zbiera kosti zo zeme, sklada ich dokopy, mozno zopar ich zlozil zle a ide do chladnicky po jedlo, zabalene do alobalu. Tyzdne a mesiace ubiehali. Mozno by to bez Bledara nezvladol. Vlastne, nikdy by to nezvladol. Ale preco mu vlastne Bledar takto pomaha? Alebo nie? Sam dobre vie, ze ak sa bude presne riadit jeho pokynmi, tak sa dostane na tu planetu. Co tam bude robit, je zahadou. Ale ta planeta, nech je akakolvek, musi byt zaujimavejsia a bezpecnejsia, nez Zem. Sam to videl. Cele mesiace len otvaral oci. Nevidel kusok dobreho na svojej vlastnej planete. A ak je tam hore nieco lepsie, musim ist za tym. Videl ich znova. Protestujucich. Vidaval ich kazdy jeden den. A kazdy jeden den videl i tu brutalitu, s akou su zahanani do uliciek naspat. Bol som ale hlupy a naivny, myslel som si, ze tie flaky na chodnikoch su od ceresni? A ze nikto nekosi travniky? A ake? Tie sede? A ze sa nikto nehra vonku? A preco nemoze dnu? Bol si zabehat do mesta. Spravil tu chybu len raz. Vratil sa doudierany, krvavy a pritom za nic nemohol. A nie, nespadol. A keby i spadol a do krvi sa dorezal, prisiel by po neho niekto? Nemocnice funguju v prisnom rezime. Su plne pacientov, ktori bojuju s vysilenostou, alebo si liecia nespocetne zranenia z vecnych protestov. No, na druhu stranu sam by mohol protestovat a tak sa domoct nejakej zdravotnej starostlivosti. Ved kto by dnes vedel rozoznat akesi poranenia od padu od poraneni po bitke? O vonkajsom svete sa nehovori. A uz len to, ze sa clovek objavi vonku, je podozrive. Vzdy sa hovori, ze „tu sa nebojuje, tak nemate najmensi dovod opustit VR kreslo“. Akoby bol dovod byt na nom pripojeny cely den a zabudat na to, ze nie sme sucastou virtualneho sveta. Zatial nie. Mozno niekedy niekto spravi nase duse virtualnymi a odosobni ich od vsetkeho realneho a vsetko fyzicke im pride odporne a nechutne. Ved o take telo je potrebne sa starat, dezodorovat ho. A co vnutorne organy? Je potreba jest, spat, hrat sa, mocit, milovat, zabudat, odpustat, mysliet... a to vo virtualnom svete za nas vzdy robi niekto iny. A dostaneme sa do fazy, kedy clovek uz nebude robit prirodzene nic, pretoze to bude odporne, neslusne, zastarale a odpudzujuce, pretoze to je nieco, na com clovek musi pracovat. A vo virtualnom svete je potrebne pracovat? Vo svete, kde si jedinym prikazom zhmotnite, co chcete? Teraz je vojakom. Ma telo pevne a pruzne. Len vojaci dnes vyzeraju ako ludia. No a este vedci a politici. Ostatni su trosky. Trenoval povacsine sam. A tajne. Co ine by robil cele tie dni? Pracovat nie je pre koho, nema ani poriadnu kvalifikaciu. Prehryzol fakt autonomnych bytov a zacal s nim viac pracovat. Vedel, ze sa vonku dostane spociatku len sporadicky, najma preto, lebo byval vo vysokej casti mnohoposchodoveho obytneho domu a na chodbach ziarila kazda desiata ziarovka, obrovsky tmavy a prazdny priestor, vpisany do stvorcovej pravidelnosti chodieb po jeho hranach by mohol ponat i tri nakladne vytahy. Samozrejme, ze sa prv bal. Ale nasledne si povedal: „A co tam vonku moze byt? Pravdaze nic. Vsetci su predsa zalezeni.“ A uz mu ta myslienka vyjst von na cerstvy vzduch zrazu nepripadala tak zlozita. Autonomny dom spracuva velke mnozstvo energie, ktore odcerpava priamo od vonkajsich zdrojov. Je na ne napojeny potrubim kdesi v podzemi. Povrava sa, ze tento obytny dom ma asi tri podzemne podlazia, kde sa vsetko vyraba, skladuje a distribuuje priamo odberatelom. V skorsich casoch sa to dalo pochopit jednoducho. Clovek si z internetoveho obchodu cosi objednal a to k nemu do jedneho dna prislo. Teraz si staci spomenut na nejaku vec a ta je do piatich minut u vas. Cloveka to privadzalo do rozpakov, pretoze sa pomerne dost casto stavalo, ze takyto dom ponukol odberatelom mnoho erotickych pomocok. Pred jeho poslednym tripom a pred samotnou Misiou za Jarmilkou uz i autonomny dom zahlasil chybu. Dodavky jedla a pitia sa temer zastavili. Samotny dom sa coraz castejsie ospravedlnoval za nedodane davky zdravej stravy a ponukal mu dostupnejsiu, lacnejsiu a kalorickejsiu stravu. Neraz skoncila na zemi. Aspon mal autonomny dom co upratovat. Takze uz i autonomny dom mi chce povedat, ze je nedostatok vsetkeho? Bol si zabehat a znova ho zastihla burka. Ked sa niekedy hovorievalo, ze „leje ako z krhly“, tak dnes sa hovori, ze „leje ako z vane“, pretoze clovek zacina mat pocit, ze kvapky dazda snad uz prekonali rychlost 11 km/h a pricom staci polminuta a clovek je tak mokry, akoby vysiel z vane. I ranne hmly. Niekedy rano vstal a zobudil sa do bielej tmy. Mal pocit, ze ju moze krajat. Spaval v kresle v polohe lezmo, ale VR odnimatelnu cast uz nevlastnil. Ta povodna rozbita uz bola v srote a vecne upozornenia od autonomneho domu veselo ignoroval. Dom mu ponukol VR cast este niekolko raz. Vzdy skoncila rozbita. Minimalne si potvrdil, ze VR kreslo este nie je tak nevyhnutne, takze jeho nevlastnenie zatial nie je trestnym cinom. Ale ludia spohodlneli viac, nez by bolo zdrave. Par raz sa este pripojil k VR kreslu i ked vedel, ze sa ho potrebuje zbavit. Aj niekolko raz potom, co sa po dlhom case videl znova v zrkadle. Citil sa ako potapac, ktoreho je neradno naraz vytahovat z velkej hlbky hned naraz. Alebo ako obezny chlap, ktory ma nezdrave navyky. Tiez musi postupne menit svoj jedalnicek, kym si na to jeho telo zvykne. Kolko ludi oslovil si uz nepamatal, ale urcite ich bolo viac nez sto. A vsetci mu moznost vratit sa do realneho zivota dost rychlo zamietli. Spohodlneli. Uz sa nikomu nechce do toho realneho sveta, kde co neurobis, nemas. Ostali v tom virtualnom. Ale je to iba simulacia idealneho sveta. Ale pomyslite na to! Povies prikaz: Chcem si postavit dom! Nastavis zopar moznosti v smartfone a zrazu pred tebou stoji ozajstny z tehal postaveny dom! Spociatku to bolo ozaj rozpravkove. Ale cim je clovek dlhsie vo virtualnom svete, tym viac sa do neho ponori a zabuda na akekolvek pochybnosti, ktore mal, ked don vkrocil. Aj on. Nemohol a vynadivat. Pamatal si svoje prve okamihy vo VR. Navstivil lesny biom, ktory sa naozaj na seba naramne podobal. Vsetko bolo skutocne. Pristupil k dubu. Poklopal po nom. Tvaril sa, ze je pravy. Zadival sa na oblohu. Bolo tam slnko, ziarilo ako naozaj. Je to naozaj. Nedalo sa verit, ze toto bol schopny urobit clovek. Videl vtakov, realne si pospevujuc, nebol skoro vidiet ziadny rozdiel medzi skutocnostou a touto virtualnou realitou. Sal prijemny, dychatelny vzduch, pamata sa na vietor. Naprogramovany vietor. Este to nebolo ono, myslel si, ze sa to sa casom podda. Ale tento sustiaci umely vietor, ako keby na neho prudil teply vietor z ventilatora pocitaca, umela trava a umele vtaciky verzie 0.9, ktore este stale mali v programe bug, ze ak nedopatrenim vrazili do stromu, rozbili sa na voxely s hodnotou 625, mu do hlavy votreli pochybnosti. Je toto naozaj humanne? Je to ta povestna narkoza, ktora ludstvu pomoze? Alebo iba zmierni priznaky? Po rokoch uz len ticho. Ticho. Ozajstne ticho. Zdalo sa mu, ze ulice su prazdne tak v realnom svete, tak vo VR. Co tak ujst z tohto sveta prizrakov? Hm, no nakoniec, nebol by to az tak zly napad, pomyslel si uz vtedy. Mal by celkom volne ruky, vela priestoru, pretoze kopec ludi je uz v tomto svete. Ale predsa by mu chybalo VR! Bez neho si dnes clovek sotva zaviaze snurku! Nie je clovek na to stvoreny, aby si zjednodusoval zivot? Cele ludstvo sa s tym pechori a teraz to je zrazu cirou realitou! Tak kam sa potom ponahlat? Vsetko, co potrebujeme, mame predsa tu! Ale asi jedine nedostatok cloveka prinuti vazit si veci. To je ludsky paradox. Preto je potrebne ludom otvorit oci! Zasadol si do zachranneho modulu. Kapitana trafi slak. Ale ved co, on ani je fakticky clenom posadky. To bol ten nestastnik, ktoreho vymkol na hotelovej izbe. Najzranitelnejsi je ten, ktory je najmenej opatrny. Este ze mu Bledar presne dal pokyny, co a ako urobit. Ostatne, pokyny... hm, co su to za pokyny, ked ten clovek vie, co sa stane? Jednoducho ho len taha za rucicku, nie je co pokazit. Ak je to ta buducnost, tak ani nemusi rozmyslat. Ale potom kam smerujeme, ak je vsetko vopred dane a jasne? Ten, kto dizajnoval tento zachranny modul, nemal ani paru o tom, comu odbornici hovoria pohodlie, pomyslel si. Rozbil navigacny panel, pricom ho modul pocastoval otravnym pipanim. Ja viem, kam to mam otocit, povedal si v duchu. Sedelo sa mu nepohodlne. Pozrel okom na stav paliva. Modul bol plne natankovany, ako vedel Bledar. Plny tah mu vystaci na sest dlhych minut, zato ale v nulovej gravitacii, takze rychlost bude mat dostatocnu na to, aby sa priblizil k Anomalii. Snad ho nezostrelia. Skontroloval si popruhy a s miernou uzkostou stlacil tlacidlo pre zazih, ked si bol isty, ze smeruje tam, kde ma. Kto to kedy videl, elektronicky kompas? Co je zle na tom obycajnom? Teda aha, tu nie je ani zemsky magnetizmus, ani gravitacia. Kolko vela toho este nevie. Zazih bol pomerne slaby. V prvom rade, toto nie je lod, ale obycajny zachranny modul pre vojakov na orbitalnom bombarderi. Takze jeho hlavnou ulohou je dopravit vojakov bezpecne na Zem v pripade nudze. Palivo bolo na palube hlavne len kvoli miernym korekciam v pripade potreby. Na prvy raz ale ovladanie modulu zvladol dobre. Zrejme ho vyrabaju i pre takych neznaltypkov, ako som ja, potesil sa Mikan. Este desat stupnov a potom na plny plyn s korekciami. Vobec to netaha, pomyslel si. Na jeho prekvapenie bol vsak modul celkom stabilny a zbytocne nerotoval po roznych osiach. To bude tou gyroskopickou navigaciou. Opat urcite elektronickou, nebol si totizto isty, ci ta klasicka funguje i vo vesmire. Ale to ani nepotreboval vediet. Jedine, co ho zaujimalo, bola Anomalia. Potom nastanu problemy. Mrkol okom este na jedno velke, zelene tlacidlo. Bledar mu popisoval jeho funkciu. Na konci 21. storocia uz nie je problem hibernovat cloveka v akejsi chladnicke, hibernatore. Po stlaceni tlacidla a pripojenia tenkej trubice k skafandru, momentalne pripevnenej k zadnej casti kresla, sa skafander sam premeni na hibernator. Iba musel trubicu pripojit pevne a pockat necelu minutu. Ak dovtedy nezaspal, musel postup znova opakovat. Az ked zaspi, skafander rozpozna vnutorny stav pilota a aktivuje vsetky elektronicke pristroje, ktore sa mu prilepia na telo a monitoruju ho. Trubicou sa do skafandra okrem uspavacieho plynu vovedie studeny vzduch a takisto patentovany plyn neznameho druhu. Tento plyn ma za ulohu udrziavat jeho telo zdrave a schopne i po zobudeni. Tym nielen ulahci prebudzanie, ale zjednodusi i samotne monitorovanie stavu pilota. Inteligentny skafander uz nepotrebuje ani dozor ineho cloveka. Ak sa cokolvek stane, skafander je neustale v komunikacii s pocitacom modulu cez bezdrotovu siet, ktora sa nikdy nevypina, dokonca i ked vysadi elektrina, siet ma vlastny generator. Privod plynu a studeneho vzduchu sa v momente zastavi a clovek sa preberie za minutu. I to je vsak niekedy primalo casu nieco spravit, preto pocitac modelu predikuje zavady, niektore dokaze opravit i sam, ale vo vacsine pripadov i tak zapipa a zobrazi problem, ktory musi vyriesit uz sam clovek na palube. Nemal chut ho vobec stlacit. Este niekolko dlhych dni. Sice za necelu hodinu uz zistia, ze Mikan usiel, budu ho volat dezerterom (teda nie jeho, toho vymknuteho), ale ak ho nelokalizuju, tak je v pokoji. Uz teraz je na patdesiattisic kilometrov daleko. A vraj to netaha! V tomto blaznivom vesmire je vsetko akesi podivne. Zeby bol uz tak daleko? Alebo ta hodina je vo vesmire pomalsia? Temer ho zamrazilo, ked si spomenul, ze on uz to zelene tlacidlo stlacil. A bolo to uz pekne davno. Obzrel sa vokol seba. Pohol rukou. Vsetko sa zdalo normalne, nezaznamenal nic cudne. No az na tu vzdialenost. Ale bolo to tlacidlo vobec zelene? Zrazu mal obrovsku chut zasadnut do VR kresla. Tam to poznal. Odkial poznam vzdialenost od bombardera? Som uz v Anomalii? Aberacia Mal pocit, ze pocuje mongolsky hrdelny spev. Uz mi fakt z toho preskakuje, ale kedy sa to skonci? Tie sny sice Bledar predikoval, ale uz nevedel o obsahu tych blaznivych preludov. Stale bol v tej nepriehladnej guli, ktora si hovorila zachranny modul. Netusil, ako dlho je hore, ako dlho spi. Ale motalo nim vselico a stvrtilo jeho dusu. Mal odporne pocity, ze sa rozteka ako parafinova sviecka, potom ze ho niekto sleduje a uporne prenasleduje. Potom ho ten neznamy predbehol a otocil sa k nemu celom. S hrozou zistil, ze vidi svoj vlastny obraz. Ale vsetko to boli len sny. Sny. Mozno. Alebo preludy? Fatamorgany? Nevedel sa sustredit. Kolko raz uz kontroloval to zelene tlacidlo? A bolo ozaj zelene? Coraz viac sa vzdaloval. Od lode, od Zeme, od vlastnej pricetnosti. Ako dlho este? A kolko je dlho? Sto rokov? Je ten cas rovnaky, ako na Zemi? A preco sa stale pyta? Dost. Jeho hlava ale dost este nemala. Chytil si ju do dlani. Mal pocit, ze je to len sklenena banka s vodou, v ktorej plava zlata rybicka. Ale skor polozena na kontaktnom grile, variac sa zaziva. Kvapalina sa zacala vyparovat a presuvat po dutine lebky a Mikan nemohol ani oci otvorit. Zrazu si uvedomil, ze v okoli existuje gravitacia a jeho zaludok je takisto v akejsi pohode. V tejto aberacii este bude jeho telo neurcity cas. Nikto ho totiz nezmera. Cesta transplanetarnym mostom na planetu Aukarea trva roky, mozno tyzdne. Bledar sa mu snazil vysvetlit princip tohto mostu tak, ako mu to povedali Oni, ale stale nechapal, ako niekto mohol cosi take postavit. Anomalia je v podstate tunel az na planetu Aukarea. Ked clovek vstupi do nej, aktivuje sa cervi pohon. Kdesi pred jeho lodou sa zmrsti casopriestor a on tak jazdi ohromnou rychlostou napriec vesmirnym priestorom. Avsak to je len prak. Dosiahnuc dalsieho takeho bodu sa aktivizuje dalsi bod, ktory zmrsti priestor este vacsmi a to coraz rychlejsie. Bledar mu to vylicil takouto predstavou: Ides po rovnej trajektorii a zrazu je pred tebou tlacidlo. To stlacis a pred tebou sa akoby odnikial objavi cierna diera. Kedze tento podivny vesmirny objekt je ludskym okom neviditelny, nic neuvidis, ale pocitis, ako znenazdajky zrychlujes. To je tym, ze ktosi udelil ciernej diere takmer nekonecnu rychlost smerom nadol a ta teraz tak extremne ohla casopriestor, ze ta dopravila k bodu B, ktory bol od teba na svetelne roky daleko. A potom akoby nic sa tym istym sposobom vrati naspat. Ohne casopriestor naspat a ty citis, ze si teraz vystreleny prakom az k najblizsej hviezde. A to sa moze opakovat niekolkosto i nekonecnekrat. Dokaze ale clovek volaco take prezit? Udajne nie, aspon podla Bledara. Clovek by mohol zazit stav, kedy sa jeho telo predlzi v jednom smere o niekolko milionov percent. Ak by mohol, pravda. Tunel ma vsak jednu organicku ochranu, fungujucou na nami neznamom principe. Vtedy je jeho telo ochranene, avsak tie dusevne stavy, ktore su len udajnymi vedlajsimi ucinkami, sa daju sotva prirovnat k beznemu stavu. Kazdy tieto stavy popisuje inak. Ale Bledar mu to nevysvetlil. Udajne len Civilizacia vie, ako tento cely proces funguje a co sa s telom a myslou deje. Ale isto! Taky pudrovy prd! Iba to s clovekom zamava a rozhadze jeho nervove bunky po celom vesmire! Mikan si uz nebol nicim a nikym isty. Tlacidla sa mu menili pred ocami, menili farby, tvar i velkost, vesmir mal obcas farbu zle premiesanej mokka kavy, jeho skafander sa tensil a zuzoval, raz mal pocit, ze nedycha kyslik, ale kyselinu dusicnu a tych predstav od vymyslu sveta! Su tak farebne, nekonecne a fantasticke, ze ich ani nie je mozne popisat. Cosi mu zacalo bubnovat v hlave. Znelo to ako utrzky hudobneho stylu blizkeho frenchcore. Velmi silny a rychly agresivny beat. K hudbe to malo vsak daleko a disonanciu umocnila neznama vysoka tonina a neskor blaznive zvuky elektronickej hudby sestdesiatych rokov dvadsiateho storocia. Tie ho vzdy desili. Disharmonicke, experimentalne songy krizene s avantgardou vtedajsej doby mohli vyjadrovat jedine chaos. Tmavy, chladny a nekonecny chaos. A potom iba prask. Akoby ho niekto pocastoval jednym stavnatym zauchom. Ked sa snazil otrepat z toho soku a pustil paky, rychlo si uvedomil, ze lod uz nepilotuje. Leti celkom sama. Neveriacky sa pustil riadenia a neveril vlastnym ociam. Aha, dalsia bachorka! Aj to, co je predo mnou... A co to je, preboha? Je to Zem? Nemoze byt, ved to je dalsie blaznovstvo. Toto blaznovstvo vsak kazdym kilometrom realnelo. Je to nejaky vtip? Lod sa sama od seba blizi k akejsi planete. Nie je to Zem, nepoznava obrysy kontinentov, ale vyzerala urcite zdravsie ako ta nasa prehnita Zem, pomyslel si. Tato planetka je uz na prvy pohlad krajsia, nevedel jej ale odhadnut velkost, vo vesmire je to uloha tazsia, nez tazka. Planeta bola tiez tmavomodra, no mraky sa pomaly menili z bielych na ruzove, az skoro cervene, len co sa blizil atmosfere. Pochytil ho vsak strach. Ja tento modul neriadim, zrejme je nieco pokazene alebo co! A do atmosfery sa ponara celkom sama! Co ked v nej zhorim?! Prestal vnimat hru farieb a snazil sa ziskat kontrolu, ale akokolvek sa snazil modul vychylit z kurzu, modul sa tvrdosijne odmietal osedlat. Mikan presekaval pohladom na vsemozne tlacidla a vymozenosti tohto zachranneho modulu. Ten vsak slepo nasledoval akusi neviditelnu trajektoriu, ktoru mal... hm... urcenu? A az teraz sa mal chut nakopat do zadku. Bledar sa mi urcite smeje, pretoze tento brbt ocakaval, ale i tak to vidiet nazivo musi byt vacsia psina. Ved lod ma predsa pristat sama na Aukarei! Ako mu to predsa mohlo vypadnut z hlavy? No popravde, sam Mikan musel uznat, ze v tej hlave toho vela nema. Je predsa jednoduchy clovek, ktory uz nema kus svedomia, je riadeny kymsi z vesmiru a doteraz iba visel na internete vo virtualnej realite. A kolko intelektu je potrebnych na prezitie online? Vzdal vsetky pokusy o udrzanie modulu. Zrejme sam vie, co ma urobit. Trochu ho desila vlastna nemohucnost alebo len ten fakt, ze je uz len pasazierom. Zacal sa viac divat vokol seba, nez pred seba. Krasna planeta. Masivne plochy dazdovych pralesov striedali zelene savany a zlte puste s oazami. Obrysy kontinentov vobec nespoznaval a velmi dlho hladel na pevninu s velmi znacnym kraterom. Mal sfericky tvar, ale bolo tazke urcit, ci sa tam nachadzal stratovulkan alebo ci rys kontinentu poznacil pad asteroidu. Jedno bolo ale iste – planeta bola obyvana. Kdesi na vychode sa prave zacinala noc a bolo vidiet obcas nejake to slabe svetielko. Zrejme je naozaj tato planeta poznacena rozhodnutim toho blazna, ktory z Aukarey odstartoval v dobe vojny. Zrejme boli podmienky na tejto planete podobne zle, ako su teraz na Zemi. Ale teraz mu cosi udrelo do hlavy. Zmenil sa? Ak tato planeta zazila to, co ma zazit Zem, volajako jej to pomoze? Je vsetko vo vesmire riadene rovnakou casovou osou? Vzdy sa po obdobi temna planeta sama obrodi alebo potrebuje na to nejaky mechanizmus? A pomohlo to vobec Aukarei? Modul sa zacal nebezpecne zahrievat a jeho videnie sa zhorsilo. Zahalil sa do najskor svetloruzovej a neskor svetlozltej aury vysokej teploty. Takze atmosferu ma podobnu ako Zem a ta jej umoznuje podporovat zivot. Ma zrejme i magnetosferu, ktoru ju udrziava ochranenu od ultrafialovych lucov miestnej hviezdy. I ked mozno nedbalo, ale Mikan nazval toto ziarenie ultracervene. No lebo tak sa javilo, ako cela planeta. Cim to je? Je to oxidmi zeleza zo sopecnej cinnosti alebo inym uhlom lomu svetla? Modul dalej volne padal nizsie a nizsie a sam sa citil akoby v obrovskej vani plnej pomaly sa zohrievajucej vody blaznivych kanibalov z kreslenych rozpravok, ktori svoje obete varia zaziva. Planeta sa stale blizila k modulu. Mikanovi sa to tak javilo, vedel, ze pravda je celkom opacna, ale vedel, ze nieco take uz asi nezazije. Ani sa teraz necuduje, preco Bledar tak nastojil na tom, aby si poriadne cvicil krk. Hlava mu tancovala zo strany na stranu a velke pretazenia mu sposobovali nevolnost, az mal pocit, ze hodi sablu. Ani nevnimal, ako sa k nemu priblizuju mesta, polia, lesy a luky, sfarbene viac do cervena, nez by cakal. Teraz uz nevidel zakrivenie planety, ale jednu prazvlastnost, velmi ostru hranicu medzi svetlom a tmou. Tu teda prebieha stmievanie urcite rychlejsie, nez na Zemi. Je to rychlostou rotacie planety alebo inou odrazivostou povrchu, pripadne atmosfery? Mikan studoval knihy, ktore mu odporucal Bledar, no odpovede nachadzal len striedmo. Uz bolo vidiet temer vsetko, atmosfera sa vycistila a coraz viac sa svetlo podobalo na zemske, az na ten cerveny posun. Mesta sa coraz viac priblizovali, uz videl i detaily miestnych budov. Pod sebou zahliadol asfaltovu pristavaciu plochu? To naozaj? Takze je modul nejako navigovany prave sem na toto miesto. Zrejme pred tolkymi rokmi na tom istom mieste pristal i Bledar. Ocakaval, ze modul bude aspon jemne spomalovat a ze pristane hladko, ale nebolo tomu tak. Modul nespomalil, az mal Mikan pocit, ze v rychlosti, ktoru odhadoval na dobrych 110 km/h, narazi do tvrdeho betonu. Opak bol pravdou. Rychlost sa znizila zo 110 na uplnu nulu mihnutim oka. To by sa stalo, keby nabural, ale ocitol sa pevne nohami na zemi. Ako funguju tieto cary? Nepohla nim ani ziadna sila, celkom nic. Motor sa sam od seba vypol. Mozno to mal tak naprogramovane tym niekym hore alebo proste uz nevydrzal a vypovedal sluzbu. Aj keby Mikan zabudol na to, ze nema este vystupovat z rozhoruceneho modulu, kolena mal ako z huspeniny. Nevedel sa z toho vsetkeho spamatat. Este vcera som bol troska a dnes som pristal na cudzej planete! Som fakt dobry! Zasluhy vsak zne niekto iny. Ten tam kdesi hore a urcite i Bledar. Sedel. Ak je tato planeta obyvana, tak preco k nemu ludia nelezu? Vari ho necakali? Uz kazdu chvilu ocakaval, ze k nemu pride aspon jedno hasicske auto, ako to predpovedal Bledar. Budu tu kazdu sekundu… Po polhodine, ked nikto nechodil, dostal strach. Oddychol si v kresle, krk ho priserne bolel a netusil, ci je plast uz dostatocne schladeny. Radsej este ostane. Bledar sa doteraz este ani raz nemylil. No tak polhodina hore-dole, ved svet sa nezruti. Teda aha... S hlavou plnou myslienok sa pokusil vstat. Zistil, ze to pojde tazsie. Strpli mu nohy, musi si ich najskor vyrovnat a preckat par okamihov neprijemneho mravcenia v koncatinach. Mal by tu byt i dychatelny vzduch. Modul vsak nemal k dispozicii ziaden merac kvality ovzdusia a tak teda neriskujuc, si prilbu z hlavy zatial nezlozil. Modul nebol stavany ani na vysoky tlak vzduchu a tato planeta zrejme nema o vela vyssi atmosfericky tlak, inak by tu zivot mozny nebol. Teplomer sucastou vybavy bol. Ukazoval 78°C. Kedze bol na povrchu, musel predsa ukazovat podobnu hlupost, kedze plast mal mohol mat okolo 700°C v momente usadnutia. Takze ukazoval nejaku pribliznu teplotu vokol modulu. Zrazu zacal nacerveno svietit a blikat akysi gombik. Niekto s nim chce nadviazat kontakt! Skvele! „Tu armidrala Aukarea, identifikujte sa.“ To co za slovo ten blazon pouzil? Ale aspon hovori ako-tak anglicky. „Tu je zachranny modul lode Blazer IV, na palube Mikan Xhakha, pristal som nudzovo z planety Zem.“ Chvilami to tam zachrapcalo a ozyvali sa hlasy viacerych operatorov, ktori sa prekrikovali navzajom. Zopar anglickych vyrozumel, ale hovorili tym divnym akcentom, o ktorom sa zmienoval Bledar. A casto boli slova i neanglicky znejuce, zrejme miestne nazvy, pripadne ich stara rec. Chvilami sa tam dohadovali, kym sa radista ozval vzrusenym hlasom a pokusil sa o co najanglickejsi zvuk hlasu: „Tu armidrala Aukarea, mate nejake poskodenia, pripade potrebujete ambulantnu pomoc?“ „Tu modul, nie, dakujem. Vyjdem z modulu hned, ako mi to teplota plasta umozni.“ „Armidrala Aukarea, rozumiem. Poslem vam pre pripad zachrannu jednotku. Bude pri vas co nevidiet. Da vam pokyn, kedy bude bezpecne vystupit.“ No teda, to som blazon teraz ja? To si ma tak dlho vobec nevsimali? Ale mili su, o tom niet pochyb. Ale akosi sa prestal citit komfortne. Doteraz s ludmi takto zaobchadzat nemusel. Minimalne nie v realnom zivote. Doteraz sa o neho staral Bledar, ale teraz uz dorazil na koniec jeho instrukcii a citil sa nesvoj. Ano, pristal som na Aukarei, vyjdem von a potom by som niekedy mal vidiet tie entity na vlastne oci. A dalej… ehm, no mam sa rozhodnut, ci ako? Alebo dostanem instrukcie, co dalej? Pripadne sa dozviem, ako sa rozhodla minula posadka? O necelu minutu prislo k modulu akesi auto. Vyzeralo zvlastne. Mikan by si to vedel predstavit ako nieco medzi pozemskymi dizajnmi sestdesiatych rokov 20. storocia, teda tzv. bubble cars s priserne oblymi tvarmi a retrofuturizmom doby nadchadzajucej, s brutalnymi ostro rezanymi tvarmi karoserie. Avsak, nehladiac na tu skapu, bolo to auto s hadicou, zrejme vody. Takze nejaka zachranna posadka. Ta vystupila z auta a ukazala mu zname pozemske gesto: palec hore. Mikan im nesmelo chcel posunkami naznacit, co ma spravit s helmou. Ukazali mu, tiez po lopate, ze ju potrebovat nebude. Snad ma tito blazni nezabiju, pomyslel si. Hm, to by bola strasna zhoda nahod! Zbavil sa helmy, posadka na modul este nastriekala zopar desiatok litrov vody, ale pod slabsim tlakom, aby nahodou modul sam nepraskol. Mikan sa nadychol. Vzduch v module bol velmi tazky a tak radsej rychlo otvoril priezor a potom i samotne vstupne dvere modulu, ked zacul: „Dychajte rychlejsie, bude vam trochu trvat, nez si sa na nas vzduch zvyknete, ale je pre vas dychatelny.“ Skvela sprava. A ano. Vystupil na povrch Aukarey a rozkaslal sa na chlp presne tak, ako pred nim posadka Helvetice i Chargera III. Ludomil „Teraz je to vsetko inak.“ Tri razy zretelne pocul tuto vetu. Spal. Miestni ho prijali velmi dobre a nechali ho kvalitne sa vyspat. Styri roky v takomto zuzenom priestore zachrannom module a pritom ani nevediac o svojom osude sa podpise na kazdom cloveku. Aha, teraz ide ta pasaz, kedy ich uvidim, pomyslel si Mikan. Sen. Opat rovnako zivy, ako tie predosle. Ale ta postava... to je znovu Bledar? Okolo jeho tela sa vznasala akasi aura. „Bledar?“ „Dakujem Mikan.“ Zhacil sa. Ale jeho sebavedomie po uspesnom pristati vzrastlo a tak si dovolil rozhodnu odpoved, ktora znela temer povysenecky: „Ehm, nemas zaco. Tak kde su?“ Bledarovi sa tvar rozjasnila: „Prisli na to, Mikan. Budem konecne volny.“ No, nieco tu nie je s kostolnym poriadkom. „No tak, nenatahuj ma, kde su?“ „To chces vidiet tie bestie, ktore ma vaznili a klamali ma? A to tak, ze som musel klamat i tebe?“ „O com tocis?“ „Na rovinu Mikan: Oni mi klamali. Oni nepridu. Oni su ti zli! Klamali mi o Esencii, o Prediktore, Audiencii!“ Prehltol tazku pilulu. Ani nemal chut sa pytat. „Mikan moj, pocuvaj. Esencia je cosi celkom ine. Nie je to ta magicka sila, ktora je v kazdom zivom organizme, ktora pohana tu ich civilizaciu. Ta sila alebo co to je nazyvaju Intelipolom. Zrejme dokazu nejako vysat zivot z tela zivych organizmov a to je ich hybnou silou. Esencia je nieco ine. Je to programovatelny, organicky virus.“ „Virus?“ No boha, pomyslel si Mikan, Jarmilka mala teda dobru predtuchu. „Veru tak. Ten umiestnili velmi velmi davno do jedneho znameho drahokamu, ktory nasla nasa rodina…“ „Neverim!“ „Tak never!“ zvysil Bledar hlas. „Ale nebudeme sa o tom hadat. Vsetci, ktori sa toho drahokamu dotkli alebo neskor prisli do kontaktu s ludmi, ktori sa ho dotkli sa nakazili Esenciou zivota.“ „A co ten virus robi?“ „V podstate je to len akasi spiaca vysielacka s Civilizaciou. Vies nieco o pocitacoch, predpokladam. Tak si vies predstavit taky ping. Je to len akoby echo od Civilizacie, ktora si overuje stav svojho hostitela, teda nositela Esencie zivota.“ „A co pozemstania?“ „Zem je nim celkom premorena. Ale nie je az tak nebezpecny, ako by sa zdal. Vacsinu casu spi a je tazko meratelny. Ale ak sa Civilizacia rozhodne, ze niekto z jej databazy splna podmienky cesty do kozmu, virus sa zam zacne replikovat a vojde do svojej druhej fazy: Esencie vesmiru.“ „A naco mi to hovoris?“ „Preto, lebo tento virus nejako presiel zo mna cez tvojho otca na teba. Civilizacia Prediktorom zistila, ze je vysoka pravdepodobnost, ze poletis do vesmiru a tak ich scenare budu mat zmysel a ked sa stane to, co predikoval, nestratia velku cast svojho zivota.“ „A ako tento virus funguje?“ „Tento je nebezpecnejsi. Tento dokaze ovplyvnit do urcitej miery spravanie sa cloveka tak, aby to sedelo s predpovedami Prediktoru. Preto sme tak zapasili s tym, aby sme takto nedopatrenim nezahubili Zem. No nedalo sa tomu vyhnut. Preto sme Jarmilke branili v tom, co sme sami vnutri chceli.“ „Aha. Ma to suvis s tym, co som Jarmilke povedal?“ „Ano. Zistili, ze vies, ze ta kontroluju a tak tomu museli zabranit.“ „Dobre a co potom? Ten virus je vo mne? Prejavuje sa este nejako?“ „Samozrejme. Toto je uz realna vysielacka s Civilizaciou. Preto som s nou komunikoval ja, preto s nou svojim sposobom komunikujes ty. Som jej sucastou. Zatial.“ „Dobre, zatial rozumiem. A co teraz?“ „Vzdy od Civilizacie dostanes pokyny. Sled veci, ktore je potreba urobit. Preto som ta instruoval. A preto si sa dostal az sem.“ „Pokyny?“ „Ano. Horsie vsak je, ze tento zoznam pokynov je konecny. Ten tvoj dosiahol koniec teraz. Podla vsetkeho by si mal dostat informaciu o tom, ako sa rozhodla predchadzajuca posadka.“ „A co potom?“ „Potom prejde virus do tretej fazy, trvajucej desat rokov.“ „Odkial to vsetko vies? Netahas ma za nos?“ „A keby aj, mas na vyber? Bol som v zajati, zistoval som si kopec veci. Civilizacia prekrocila svoje pravomoci. A nasiel som niekoho, kto bol ochotny mi predat tieto informacie a pouzit ich proti Nim.“ „Teraz pockaj, toto prestava mat zmysel. Tvrdis, ze teraz by som sa mal rozpravat s Nimi, ale stalo sa nieco ine?“ „Samozrejme! O to im vsetkym ide! Civilizacie medzi sebou bojuju o vplyv vo Vesmire a zial, Zem, tak dlho prehliadana, sa dostala na razcestie dvoch Civilizacii a tato si zmyslela, ze porusi dane pravidla a Zem si proste vezme.“ „Heej! Ake Civilizacie? To je ich viac? Kolko?“ „Tazko povedat. Ale je to ako mafianska vojna. Predstav si dve mafianske rodiny, ktore spolu zapasia. Ked si obe strany prilis vycerpaju bojovanim, dohodnu sa na primeri a dzentlmensky si urcia pravidla, ako postupovat so ziskom uzemi.“ „Takze Zem je len predmetom zaujmu nejakych mafianskych Civilizacii? Si si isty?“ „Som. Civilizacie si urcia pravidla. Mozno nelogicke, ale dzentlmenske. Musia ratat s tym, ze i pozemstania dosiahnu taky stupen vyvoja ako oni.“ „A oni porusili tieto pravidla.“ „Porusili ich uz len tym, ze ma zajali. Ja som mal zomriet s mojimi kolegami z Helvetice. Oni ma ale nechali zit s nimi, pretoze podla Prediktoru im tato dejova linia prinesie to ich vytuzene predlzenie zivota. Vedeli, ze ty si zanevrel na Zem a akeho lepsieho vyslanca mohli mat? Vedeli, ze ty sa rozhodnes Zem obetovat.“ „To nesuhlasi.“ namietol Mikan a zamyslel sa. Sadol si na stolicku o ktorej vedel, ze este pred sekundu na tom mieste nebola. „Mozno som to mal v plane. Ale v tom module... ja neviem, zdala sa mi to len chvila, ale po pristati som sa citil nejak inak. Viac svoj, ako kedykolvek predtym. Akoby som uz nebol nikym riadeny.“ Bledar sa usmial a ukazal svoje bezchybne biele zuby: „Presne, ako som ocakaval. Vtedy som ta uz nemal pod kontrolou.“ „Nemal? A co teraz?“ „Aby som to trochu ozrejmil, ide o toto: pracovne ich volajme Civilizacia A a tu druhu B. Nasiel som niekoho z Civilizacie A, s ktorou si sa teraz mal stretnut i ty, kto mal podobny osud ako ja. Nesuhlasil s tym, ze ho zadrziavaju. Ziskali sme konekcie na entity z Civilizacie B, ktoru sme o poruseni dohod informovali. Tato chcela nejake dokazy, pripadne vymysliet nejaku lest, ako sa dokazeme vyslobodit.“ „Z tvojho usmevu zistujem, ze si nieco nasiel.“ „Presne tak. Jarmilka.“ „Tu predsa Civilizacia A nevidi.“ „Prave preto. Ale to nebola tvoja buducnost. To som bol ja, ktory vyuzil to okno, aby som ti naznacil, aby si za nou siel.“ „A v com to pomohlo?“ „Sam si ju pocuval. Ten stlp. To nieco, co ani my nevieme, co to je! Ale ked Jarmilka sa prilis vzdialila od neho, zacal s nou komunikovat!“ „No ano, a co ma byt?“ „To znamena jedine: Stlp a Jarmilka su neoddelitelni. Mozno ten stlp zachytil ten fakt, ze sa Jarmilka prilis od neho vzdialia a zacal sirit nejake vlny, proste nieco, co je vakcinou pred Esenciou!“ „Chces tym povedat...“ „Ze my sme ju vystrelili do vesmiru zbytocne. Stlp si uvedomil, ze bude velky problem, ak bude Jarmilka mimo Aukarey. Vtedy ju ubezpecil, ze sa rozhodneme spravne. A veruze sme sa rozhodli. Civilizacia A si chcela byt ista, ze sa pod vplyvom Esencie vesmiru rozhodneme tak, ako chcela. Stlp tomu vsak zabranil.“ „Lenze Jarmilka na planete uz nie je.“ „Si si isty?“ Zhacil sa. Pri vsevediacom Bledarovi si clovek nemoze byt isty nicim. „Ved sme ju nechali na Zemi.“ „Pravdou je, ze Civilizacia B ohlasila tuto skutocnost a tak sa prislo na to, ze Civilizacia A porusuje pravidla. A vdaka tomu teraz mozem pokojne zomriet.“ „Zomriet?!“ „Nepamatas sa? Virus ma este tretiu fazu, ktora trva asi desat pozemskych rokov. Ta sa vola Esencia smrti a nikto nepozna proti nej vakcinu. Takze som mal byt uz dlhe roky mrtvy.“ „Ale nie si, zil si predsa dlhsie nez 10 rokov!“ „Pozor, to zilo len moje telo. Moja dusa je s Nimi, s Civilizaciou A. Ked ma pustia, nebudem mat svoje telo, ktore je uz istotne i rozlozene. Doteraz som fungoval len kvoli Intelipolu, ktory napaja tieto stratene duse.“ Mikanovi praskala hlava od tolkych novosti. Vedel, ze tento sen bude iny, ale je celkom inaksi, nez si predstavoval. Dokonca mal pocit, ze je dlhsie vo sne a ze je vyrazne stabilnejsi, nez tie predtym. „A co bude teraz?“ opytal sa temer roztrasenym hlasom. Bledar vstal. Ani Mikan si nevsimol, zeby si bol niekedy jeho naprotivok sadal. „No situacia sa ma takto: Podarila sa nam taka malickost: Zachranili sme Zem. Ludia su tam celkom premoreni Esenciou zivota, teraz ale Civilizacia A pyka za svoje chyby a tak nesmie zasahovat do Esencie na Zemi a nesmie ju svojvolne prepinat do druhej fazy, teda Esencie vesmiru. Znova by totiz nasla svoje cesticky, ako ziskat Intelipole Zeme.“ „Takze existuje niekto este nadradeny Civilizacii A a B?“ „Je to tak. Tam uz ale moje vedomie nesiaha. Nie teraz. Civilizacia B nasla aspon nepriamy sposob, ako Tych Vyssie kontaktovat a informovat ich o nekalostiach medzi tymi „obycajnymi Civilizaciami“. Ale obavame sa, ze este nad nimi je niekto Este Vyssi, ktory o tom musel vediet davnejsie a ktory nastrazil pascu divneho monolitu na Aukarei. Ale to su len dohady, to nevie nikto celkom presne.“ „Uz ides?“ „Idem. Som s tym vsetkym vyrovnany a spokojny. Viem, ze moja snaha nebola zbytocna a konecne si idem po moju vysnivanu smrt. V pokoji a s pocitom, ze som nenechal veci nedoriesene.“ Mikan nevedel, co robit. Uz-uz sa mu ziadalo otazky, ale snad z falosnej skromnosti sa ju neodvazil polozit svojmu predkovi. Ten vsak len povzbudivo zdvihol hlavu a povedal: „Viem, co ti teraz vrta hlavou. Co bude s tebou. No to, zial, neviem. Aby si sa zbavil virusu, staci vstat. Aukarea ma svoje obranne mechanizmy proti Esencii. Tato planeta je pred Civilizaciou A v dohladnej dobe uchranena. Ak sa ti to podari, zisti co najviac o Esencii, o vsetkych jej formach. Mozno sa ti podari dostat sa spat na Zem a tam o vsetkom podat hlasenie. Zem o tom musi vediet. Zial, mne nedovolili, aby sme si len tak niekoho vybrali a o vsetkom mu povedali. To by bolo jednoduche: niekoho zo Zeme by sme vybrali, aby sa jeho Esencia zivota zmenila na Esenciu vesmiru a dali mu o vsetkom vediet. Civilizacia A si vsak toto pravo vyhradila a Ti Vyssie suhlasili. Ani Ti Vyssie teda nie su takymi ludomilmi, za akych som ich mal. Takze vyhrane este nemame. Tu sa moja cesta konci a zacina sa tvoja.“