ESSENTIA VITAE















Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
Autor obalky
Peter Stec
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Druhe (2022)
Peter Stec
O knihe
	Essentia vitae je prva cast vypravnej sci-fi trilogie o ambicioznej misii na Mesiac. Styria mladi kozmonauti na svojej prvej, no skvele organizovanej ceste za vesmirnym dobrodruzstvom a stavbou mesacnej zakladne vdaka tazbe hornin pomocou vrtaku a 3D tlaciarne.


	Necakane sa spusti poplach a jednotlivi clenovia posadky zistia, ze ich dobrodruzstvo nebude len o technike, ale i zmenach v spravani. Dokaze odvazny a cielavedomy kapitan Antonio zistit pricinu tychto zmien skor, ako bude prilis neskoro?








Obsah
ESSENTIA VITAE	1
O knihe	2
MISIA: MESIAC	4
Neznami hrdinovia	4
Mesiac caka	8
Start	13
Kto je panom na lodi	19
Voyager	25
Zmena planov	33
Hviezdna cesta	33
Strata kontroly	39
Per aspera ad astra	46
Osem svetelnych rokov	52
Zase klam!	58
Novy svet	65
Nechcel som zle	65
To nam doma neuveria	69
Nie velmi mimozemsky zivot	77
Jarmilka	85
Co teraz?	91

MISIA: MESIAC

Neznami hrdinovia

	Nemali pocit, ze sa rozhodli zle. Vsak nemali velmi na vyber. Uprednostnit siroku masu ludi na domovskej planete bola hadam jedina rozumna cesta. Napriek tomu, ze im od tej doby zacali odsypat hodiny. Clovek by nikdy nemal vediet, kedy zomrie. Berie to jeho entuziazmus a jeho zivot sa ruca. Ani sami nevedia, preco sa to vlastne stalo. Vysvetlenie, ktore dostali, im nestacilo. Bolo prilis... mimozemske. Veru, od doby, co sa dozvedeli, co sa to s nimi stane, mali co robit, aby sa aspon pokusili upokojit svoje sialene bijuce srdce. Prezili. Aspon doteraz. Clovek preziva take emocie, ktore su mu nie vlastne. Ostatne, cele tie roky v kozme boli viac nez blaznive a to, co ich nakoniec postretlo, brali viac ako s tiesnou v srdci. Po tom vsetkom, co prezili, sa nakoniec stane toto? A vieme to nejako ovplyvnit? Nic sme nemohli ovplyvnit ani v kozme, ani tu. Cely cas sme boli uvazneni vo vlastnych iluziach, ze ludstvo nieco tak prevratne dokaze. Nie, nedokaze.

	Preco sa to vlastne takto konci? Je to odmena alebo dalsi trest? Nevedeli na to odpovedat. Alebo ak by aj vedeli, radsej si svoje hypotezy nechavali pre seba. Nikdy podobnym veciam neverili, ze sa mozu stat. Clovek je stale vo faze, kedy v kozme prakticky nicomu nerozumie a aj ked sa jeho obzory nevsedne rozsiria, temer hned na to sa udeje cosi take, comu opat nerozumie. Slaby clovek. Nic v kozme neznamena. Ani to zrniecko prachu. Ale co Oni? Co su vlastne zac? Ak su to tiez ludia, vskutku si nevedia predstavit, ako by vyzerali. Clovek je totiz tiez len dalsim druhom na planete, na ktorej zije. Alebo vari nie? Existuje niekto, kto urcuje mentalnu vyspelost zivych organizmov na cudzich planetach? Najpravdepodobnejsia teoria, na ktorej sa dohodli bola, ze zrejme existuje zivot vo vesmire uplne bezne a je to v podstate akasi latka, ktoru nase pristroje nevedia izolovat. Dohodli sa, ze je mozne, ze vesmir funguje ako jedna obrovska zelena luka plna zltohlavych pupav, na ktore pravidelne sadaju vcely a zbieraju odtial nektar. Medzitym sa pricinuju o rozmnozovanie pupav. Mozno toto prirovnanie nebolo velmi stastne, pretoze si spomenuli, co sa vlastne ma stat a velmi im to pripomenulo vcelu, sajucu nektar. Prirovnanie nezaposobilo ani ked si domysleli, ze vcely maju predsa kdesi svoj ul, kde si nektar ukladaju a to i napriek tomu, ze sa zhodli na tom, ze vcely ostatne z nektaru „vyrabaju med“ a to znie sladko, eufemisticky. Nikto im vsak takuto teoriu nedokazal potvrdit ani vyvratit. A nikto laikom ani nepovedal, ze vo vedeckych kruhoch je panspermicke zakladanie zivota na inych planetach davno zavrhnuta tema, ktorej sa uz nikto nevenuje.

	Este raz sa pozrel von zo stanu. Nikde ani noha. Mal vsak pocit, ze ho ktosi sleduje. Ako za poslednych zopar mesiacov. Udiali sa veci, ktore je teraz tazko rozoberat, ale napriek tomu, ze budia pozornost a verejnost o nich chce vediet, chcu predsa len ostat sami. Toto predsa domacim nemozu a nesmu urobit. „No co?“ nahlivo sa opytala zena, ktora k nemu prisla a polozila mu ruku na rameno.„Vsetko je ciste, Julia.“ odpovedal jej sladko. Veril, ze ked sa vratia domov, tak si ju vezme za zenu. Ani v tychto podmienkach jej vsak nedokazal nic povedat. Pokojne by si mohol bit hlavu o stenu.
„Myslis, ze uz je cas?“
„Mam pocit, ze ano.“
„A kde su Alfred a Te?“
„Su uz na ceste a o hodinu dorazia. Nesmieme budit pozornost. O hodinu i tak budeme hotovi a vies, ze jedine oni tu potom mozu prist... skoro ich az lutujem.“

	Tu vysoko v horach nebolo sice dvakrat teplo, ale aspon bola tmava letna noc s prijemnymi teplotami. Schvalne si vybrali toto miesto. Nikto sa sem nemohol dostat a nikto o nich nevedel. Boli tu schovani a tak sa i citili. Ukazal Julii, aby vosla dnu a nasledoval ju. Stan bol vlastne len prikryty vchod utlej jaskyne. Mohli si vybrat akekolvek ine miesto. Toto im vsak pripadalo familiarne. Citili sa tu ako doma. Bolo tu prijemne chladno. Vosli dovnutra. Jaskyna mala len jednu predsien a velmi malicky otvor do druhej saly, kde sa ale clovek bez patricneho vybavenia nemohol dostat. Miestni vsak velmi jaskyne neuctievali a neskumali, preto ich ani velmi netrapila akasi „diera v skale“. Aj ta vsak vie povedat velmi vela o tunajsej faune a flore. Dokonca i tej prehistorickej. Vnutri bolo asi desat ludi. Vsetci mali na sebe krasne tunajsie saty. Podmienkou bolo, aby sa kazdy v tom svojom obleceni citil co mozno najpohodlnejsie. Zial ich tvare... ale ano, boli velmi pekne upraveni, aby nevystrasili dvoch neskor priduvsich miestnych, ale bolo z nich citit vsetko, len nie prijemne pocity: okrem velmi malej stipky hrdosti sa v ich ociach a tvarach zracilo sklamanie, unava, rozhorcenie, trapenie a smutok. Vsetci postavali v kruhu pri ohni. Nebol velmi potrebny, jaskyna dokazala udrzat teplo, nahromadene pocas dna, ale vonku uz bola poriadna tma a vobec by si nevideli do tvare. Rozpacito sa divali jeden po druhom, obcas zaznel hlboky vydych. Cela atmosfera bola otrasna. Mal pocit, ze kazdu chvilu ktosi strati zdravy usudok na zaver este zacne bluznit, trhat si zo seba saty a vykrikovat na cely les. Teraz je uz neskoro. Vyhnut sa tomu nedalo. Nijako.

	Nechcel velmi zdrziavat. Bol vsak rad, ze ho vsetci ocakavali a hlavne, ze je po jeho boku Julia. Prihovor si pripravoval cele mesiace, pri ktorych sa celkom zabudol holit, takze jeho brada, ktora ho uz dlhy cas ominala, rastla a rastla az kym nevyzeral ako miestny drevorubac. Ako po ostatny raz, i teraz sa po nej zurivo poskrabal a zacal svoj prihovor privitanim a milymi slovami. Snazil sa rozfukat tu nelichotivu atmosferu a poukazoval i na to, ako krasne je vonku a ze by sa vlastne mali tesit zo svojho rozhodnutia. Nezabudol pripomenut, ako nesmierne si vazil miestnych, ktori ich vrucne a bratsky prijali a ze si zasluzia viac. Vskutku, tito miestni su velmi priatelski ludia a to, co im spravila ich posadka s nimi nemilosrdne otrasie. Hned vsak vsetky pochybnosti rozmetal jasnou poznamkou, ze pre nich to neznamena koniec, ale novy zaciatok. A to taky, ku ktoremu sa mozu prihlasit i oni. Vsak kde boli oni? Ich vesmirny program stal za menej nez za deravy gros a doteraz je im zahadou, ako vlastne vyslali svoju posadku svojou nie velmi vyspelou technologiou vobec do atmosfery. Urcite sa im vsak stalo to, co nam, zaiste. Iste, vojna prinasa vela pozoruhodnych okamihov, ktore su potom prekonavane az o desiatky rokov. Ale posadku neodsudil. Ktovie, ako hrozna bola vojna a zrejme mali dovody, preco sa tak rozhodli. Veril a tajne dufal, ze sa mozno rozhodli spravne a takto zacleneni medzi Nich by vedeli svoju domacu planetu znova priviest k rozkvetu.

	Coraz viac sa pohladom na kolegov uistoval, ze konecne rozduchal neprijemnu atmosferu v jaskyni. Ludia sa konecne zmenili. Vypli hrud a boli hrdi na seba, ked im zacal hovorit o uspesnosti neplanovanej misie. Vela veci sa naucili, ale vela vedomosti i odovzdali. Ich odkaz nebude zabudnuty. Aj ti ludia, ktori tu este ostanu zit, si budu pamatat, co pre nich navstevnici spravili. Vyliecili mnohe tunajsie choroby, zakladali skoly a naucili sa porozumiet ich jazyku, ktory veselo pouzivaju a pochvaluju si, kolkokrat jednoduchsi od ich je. Zopar ludi vsak neuslo jeho skumavemu pohladu, ktory jasne oznacil cloveka za sklamaneho a bojazliveho. Zial, s tym sa muselo pocitat a tieto vnutorne boje posadky nedokazal ani on umlcat. I v nom samotnom sa odohraval boj, pri ktorom by mu pokojne mohol mozog vyliezt usami. S tym sa uz musi zmierit kazdy sam. Pri tom pohlade si spomenul na vsetky tie trenice medzi nimi, kedy kazdy kazdeho obvinoval z momentalnej situacie. Dalo to dost prace, kym im vysvetlil, ze s tym sa nebolo mozne inak popasovat. Zial, buducnost hrala v tom case v ich neprospech. Najviac nezhod medzi nimi vsak vznikali z toho dovodu, ze sa nevedeli dohodnut, ako o danej situacii informovat domacu planetu. Nevedeli, ako daleko su a so sucasnou technikou ani nemohli poslat spravu, ktora by ich zachytila. Poslali do vsetkych smerov rozne SOS signaly a tiez i zopar zvukovych a obrazovych nahravok, pretoze domaci este nemali k dispozicii ziadne druzice. Aj tie by stali za deravy gros v tejto neriesitelnej situacii. Desat rokov! A ani tolko casu im nestacilo na privolanie si pomoci. Pokusili sa teda pomoct si, ako len vedeli.

	Tohto sa obaval. Skoncil svoj prihovor a nikto nevedel, co dalej. Tak velmi rychlo dodal, ze sa vidia naposledy a tak navrhol, aby sa navzajom rozlucili, no nie so slzami v ociach, ale s hrdostou v srdci dufajuc, ze buduca posadka sa rozhodne presne tak isto. Hoci by najradsej boli zanechali nejaku spravu, nieco, co by si precitali. Ale vedia, kedy a ci vobec dorazia? Dufali, ze oni boli vynimocni a ze ked tu niekedy pristane nova posadka, nebude musiet riesit tu istu dilemu. Hlavne mu bude chybat Julia. Ale teraz uz vedel, ze s nou stravi posledne minuty svojho zivota. Teraz ich uz nikto nerozdeli. Vie to i Julia. Nepustila mu ruku, silno sa ho drzala. Vycitila, ze sa boji, ale ved on taktiez. Len ju pohladil po vlasoch a pobozkal na celo. Cosi jej zasepkal do ucha. 

	Niektori sa uz citili nevolnosti. Vedeli, ze to uz lepsie nebude. Polahli si na chladnu zem v jaskyni. Bola krasne ladovcom vyhladena, este tu bolo vidiet splazy po davnom zaladneni. Takze toto bude nasa rakva, pomyslel si, ked zacitil, ze sa mu zacina krutit hlava. Tak, teraz je koniec. Nas mozu porazit, ale ludstvo nikdy! Aj v poslednych minutach zivota stale veril, ze aj ked je jeho telo nahraditelne, jeho dusa nie. To radsej odidem slobodny do vecnosti, ako byt vecnym Ich otrokom. Slubili nam vecnost. Nie je prave toto este vacsi trest, nez je pominutelnost? Urcite nie viac ako nariadena pominutelnost. Slubili nam vsetky vedomosti. Naco nam budu vedomosti bez tela? Komu ich mozeme odovzdat? Budeme nemymi hrdinami, ktori si budu moct plachtit vesmirom akoukolvek rychlostou, vediet podstatu vesmiru a celeho bytia, ale mame to komu predat? Spat sa nedostaneme uz do ziadnej formy a aj keby to bolo mozne, nikdy by sme neodisli, parazitovali by sme a zivot nas by omrzel. Stalo by to vobec za to? Ani za ten macny macik, tieto stavy, aj ked si ich clovek praje zazit, nikdy nie na neobmedzenu dobu a raz sa predsa len z toho sna prebudi.

	Vsetci uz lezali. Obcas niekto este hovoril. Ale nezmyselne. Mozno sa to uz blizi. Neznama choroba, ktorej nikto nevie podstatu. Hned ho vsak prepadla panika: Co ked si z nas vystrelili? Nase tela budu navzdy tu, ale co ak ta choroba si nas predsa len vezme? Dokazu dodrzat slovo? To zrejme prislo na um vsetkym, takze miesto toho, aby pokojne a pomaly zatvarali oci, skor sa snazili spat ziskat dych a bojovat z poslednych sil. Mozno to bol len jeden z priznakov, ze je koniec. Alebo zaciatok? Nie, nemoze to tak koncit! Ich tela osireli na asi polhodinu pozemskeho casu, ked dorazili dvaja miestni. Boli uz pripraveni na to, co uvidia, ale i napriek tomu to s nimi poriadne zamavalo. Priskocili k nim a kontrolovali kazdemu jednemu tep. Nie zeby bolo neskoro, praveze bolo vcas. „Preco to spravili?“ spytal sa jeden druheho, vyssieho a mocnejsieho s kozou briadkou a riedkym porastom na hlave. 
„Neviem, ale tak cudne sa spravali uz zopar mesiacov.“
„Ved to som si vsimol i ja, ale preco sa otravili?“
„Ako otravili?“ nechcel verit chlapik. „Vidis tu snad nejake rezidua po jede?“ Mensi a atletickejsi chlap sa obzrel vokol ohna, dokonca prehladal posadku, no nic nenasiel.
„Si blazon? Keby sme povedali, ze mali nevyliecitelnu chorobu, tak co myslis, kto by nam uveril?“ hned sa ho opytal, ked dokoncil obhliadku.
„Asi mas pravdu. I tak to je blaznovstvo najvacsieho kalibru.“
„To veru je. Ale s tym my nic nenarobime.“
Vyssi chlapik stale premyslal.
„Co je?“
„Nebudu nas upodozrievat, ze sme ich otravili my?“
„Neblazni, vies, ze nam nechali rukopis.“ 
„Ano, to viem, ale i tak mam dost cudnu predtuchu.“
„Tie svoje predtuchy si kamsi schovaj, prosim ta, teraz na to nie je cas.“
	Ani jednemu sa do toho nechcelo. Museli ale tak urobit. Rukopis posadky je jediny dokaz, ktory jednoznacne potvrdzuje, ze oni s tym nic nemaju. Ale to bola ich posledna vola. Tak nech. Ani jeden ale nechcel skrtnut zapalku. Nieto este zist o patdesiat metrov od jaskyne, kde si nechali horlavinu. Priali si to tak. Atleticky chlapik sa v duchu pomodlil, kym jeho spolocnik priniesol kanistru a zacal ju rozlievat vnutri jaskyne. Daval vsak pozor, aby nepolial posadku. Pre nich mali velku hodnotu a to by bolo temer poskvrnenie. „Zbohom, bratia pozemstania. Nech vam nebesa daju vecny zivot.“ zarecitoval s urcitou vaznostou povinnu formulku vyssi chlapik a zazal zapalku. So slzami v ociach ju predsa len hodil do jaskyne a necakal, kym sa rozhori ohen, velmi pomaly sa vliekli spat cestou, odkial prisli. Konci sa jedna slavna era. Pride dalsia? Dockame sa dalsich navstevnikov z inej planety, ktori budu rovnako priatelski ako tito? Daj i tejto planete dlhy zivot a ludom na nej. 

Mesiac caka

	„To ano, isteze,“ neustale bol Antonio Borlini zhovievavy, „viem si to predstavit. Ale to viete, existuju iste zalezitosti, ktore ja proste nedokazem ovplyvnit. Pokial som bol vybrany ja, tak nevidim dovod...“ Nedopovedal, pretoze Rudolf Schulz, vysoky patdesiatnik, na ktoreho by nikdy neurobil dojem ani pes, plavajuci v bazene so zmrzlinovym kornutikom, balansujucim mu na cumaku, sa certil ako nikdy. „O to mi predsa nejde, mlady pan, ale vedzte, ze ja mam omnoho viac skusenosti ako vy, viem viac a preco teda neletim na Mesiac ja?“ Antonio mal s muzom, velmi neoblubenym astroteoretikom, pomerne vela trpezlivosti. Ako kapitan jej bude musiet mat za celu posadku. Vysvetlit mu, ze on bol vybrany vedenim a ze je jednoducho nespravnou osobou, ktorej adresuje tieto slova, bolo marne. „Fyzicke testy na to ste uz podstupili?“ vzdychol si, snaziac sa vyzerat, akoby ho to zaujimalo.
„Vari si myslite, ze ich nezlozim?“
„Nic take som predsa nepovedal.“
„Ja vam to dokazem.“ rozcertil sa a odhodlane odpochodoval z jeho pracovne. Uz aby to bolo, pomyslel si Antonio, zhlboka si vydychujuc, ked sa konecne zbavil neprijemneho a zatateho vedca, ktoreho v mladom kolektive v Schweizeriche Universumsinsititute volali Nalestena plesina. Vzdy sa nevedeli dohodnut, co na nu pouziva, ked sa mu tak leskne. Ale zase, v mladosti holdoval vzpieraniu, preto sa je s nim neradno zahravat. Nie je dokonca vylucene, zeby neurobil i tie fyzicke testy, ale ked sa prezident SUI rozhodol vziat mladu stvorclennu posadku k Mesiaci, uz sa na tom pramalo zmeni. A vlastne, naco by bol na Mesiaci astroteoretik? I tak by zrejme dostal inu pracu, na akej bezne pracuje.

	Misia sa nemala skoncit inak, ako vitazne. Zatat ruku v past a povedat:„Ano, vyslo to!“ Ten pocit je neopisatelny. Toho pocitu sa vsak bude musiet nateraz vzdat. Sam ani nechcel letiet do vesmiru a zrazu je kapitanom lode Helvetica. Iba preukazal najlepsiu zrucnost s 3D tlaciarnou, ktoru vezmu na Mesiac so sebou. Ale velmi dobre zvladol i tie osobnostne testy, ktore z neho urobili kapitana. Na 28 rokov sa na kapitanstvo necitil, ale ked bol vybrany, okamzite zacal studovat, ako byt co najlepsim vodcom takejto skupiny, daleko od Zeme. Nebude to mat jednoduche – toto je totizto prvy riadeny let z kozmodromu v Lucerne. Predtym SUI vyslala prve druzice, monitorujuce prasnost zemskej atmosfery. Ale po dlhych rokoch vyskumoch a napade americkej NASA sa preukazal ich svajciarsky zmysel pre presnost a inovacie. Americania prave buduju na Mesiaci zakladnu. Antonio si nevedel presne spomenut, kde pristali, ale vraj nedaleko od miesta, kde sa uz v pred vyse osemdesiatimi rokmi uz dostali. Hladil sa na brade, divajuc sa na stenu a hlboko premyslajuc. Citi sa privelmi nepripraveny na takuto misiu. Cely tyzden absolvoval s kolegami narocnu pripravu, vsetko klapalo ako svajciarske hodinky. Ale co ked sa nahodou nieco pokazi? Patdesiat dni v kozme predsa nie je tych istych patdesiat na Zemi. Zase je ponoreny do vlastnych myslienok. To sa mu posledne dni stavalo pomerne bezne. Nikdy pred tymi testami nezazival podobne stavy. Clovek sa citi dobre iba vo svojom prirodzenom svete a kazdy iny mu je cudzi. Pod pojmom „prirodzeny svet“ sa mysli planeta Zem. Po uspesnych testoch sice vitazstvo oslavil, ale hned na druhy den vytriezvel, ked zistil, kolko povinnosti ako kapitan bude mat. Casto premyslajuc bol myslienkami v roku 2033. Americania znova pristali na Mesiaci. Ci realne, ci nie, Tonio prilis neriesil. Ale ak by aj, predsa len neutajili, co sa tam dialo, za predpokladu uspesneho pristatia. Nebralo sa to ako velky uspech, ved je to len zopakovanie toho, co sa stalo pred sestdesiatimi rokmi. Tak to ludia ani velmi neprezivali. Patclenna posadka prezila na Mesiaci rovne tri mesiace. Za ulohu mali vybudovat mesacnu vesmirnu stanicu. Ale misia bola neuspesna. Po vyse troch rokoch vyplavali na povrch udalosti, vraj sa tam vsetci zblaznili a dali si dole helmy mimo rakety. Technologia za tridsat a pol miliardy dolarov ostala na Mesiaci temer neposkodena. Nechceli sa vzdat a uz rok na to vybudovali akysi modul, ktorym sa chceli dopravit naspat a opravit raketu. Modul stal vyse sedemnast miliard, ale sedem dni pred startom dosla sprava, ze na Mesiac dopadol velky asteroid a nechtiac asi sedem kilometrov od miesta pristatia. Celkovo sa da povedat, ze bud to cele bola fraska, alebo to bol od nich privelky amaterizmus. Vraj nie sme schopni pristat na Mesiaci. Vraj sa to neda. Nikdy sa nebude dat. Je to trochu samovrazedna... 

	Z toku myslienok ho vyrusilo zaklopanie na dvere. Zaseknuty pohlad na stenu hned opadol a Tonio s nepokojom v hlase povolil vstup osobe do jeho pracovne. Bol to Giorad Winter, mal 33 rokov a bol najstarsim clenom posadky. Jeho hlavnou cinnostou bude starat sa o chod rakety, bol to vyspely fyzik, ktory o rakete vedel vsetko a vypocital drahu letu i s presnymi kritickymi rychlostami. Je to hlavny pilot na Helvetice.
„Ahoj Toni.“
„Vitaj, Giorad.“
„Tak co? Ako si na tom?“
„Pravdu?“
„Nie, oklam ma.“ Vysoky modrooky blondiak nikdy nestracal zmysel pre humor.
„Citim v kostiach, ze sa nieco pokasle.“
„To je len pocit, lebo zajtra startujeme. Rovnaky pocit si mal, ked sme k ISS pripajali nasu druzicu. A dopadlo to vyborne.“
„To ano. Ale pristatie na Mesiaci je nieco... “
„Celkom ine? Nebud smiesny, je to bezna rutina.“ Giorad opat zvelicil.
„Netaraj.“
„Taram.“ schuti sa zasmial Giorad a opytal sa na Bledara.
„Dnes som ho nevidel.“
„Vies, ze on vystupi na povrch. Moze tam byt velmi dlho. Vies predsa, ze je synom slavneho Ahmeda Xhakhu.“
„To viem. A viem i to, ze sa sem nedostal protekcne.“
„To je pravda.“
„A preco sa vlastne pytas na Bledara?“
Giorad ostal jemne v pomykove a oznamil kapitanovi, ze sa mu Bledar akosi nezda.
„Ale coby.“ usmial sa Toni.
„Ale ano. Zda sa mi podivny. Vela nerozprava, ked sa ho cokolvek opytam, reaguje pomerne prudko, zda sa mi, akoby ho boli proti jeho voli vybrali na tuto misiu.“ Toni sa zamyslel. Nevie, ci ho Giorad netaha za nos. Ale ved naco by podstrcili kohokolvek na tuto misiu? Toni ho predsa pozna, spolu trenovali v Mohavskej pusti. A preco mu to Giorad hovori tak neskoro?
„A este vies, ze isty cas bol vojakom albanskej armady?“
„To viem. Preto je tak kvalitne pripraveny. Asi nepoznas vojakov. Vela nenarozpravaju, ale makaju. Ktovie, co si prezil na balkanskom fronte, preto sa nesprava tak, ako my ostatni. Ber ho s rezervou. A odkedy to z neho citis?“
„Asi posledne dva tyzdne pred startom.“
„Ved prave dva tyzdne, to je doba, kedy sa dozvedel, ze leti s nami. Klasika, ma mozno jednoducho nervy pred startom. Bolo mu to povedane trocha neskoro, uznavam. To sa predsa deje. Ty vari nie si nervozny?“
„Hm, zaiste, ale ja som uz v kozme bol.“
„A on nie. Preto to tak citis.“
„Neviem. Ja som predtym bol ale viac v pohode.“
„Ste proste rozne povahy. Niektorych ludi proste nepochopis.“
„Snad mas pravdu.“

	Giorad mu este zopakoval, ako je na tom lod. Uviedol: „Najnarocnejsou misiou nebude vobec ani zdaleka pristat na Mesiaci, ani spustenie 3D tlaciarne, ale prezit tych blaznivych 50 dni. Zasoby potravin mame sice na 80 dni, ale to je fakticky tona navyse a paliva mame tak akurat. Najhorsie vsak bude, ze 3D tlaciaren potrebuje „svajciarske lepidlo“ ktore prave teraz tankuju do flias na lodi a este sme nestihli vyskusat, ci bude tlaciaren pracovat aj v mensej gravitacii, nez na Zemi. Blbe na tom je to, ze 3D tlaciaren so vsetkymi komponentmi je potreba zapojit uz pocas letu, aby sme sa presvedcili, ci su vsetky spoje dokonale. A vies, ze na breakdance v lodi nie je miesto, takze budeme musiet to nejako v tychto narocnych podmienkach vydrzat.“
„Ake mas informacie od Gillesa?“
„Vsetko po starom. Vcera vyskusal somnifer a tiez i recyklator. Ta masinka za priazniveho predpokladu dokaze nase zasoby z 80 dni predlzit na rovnych 100.“
„Avsak to uz snad nebude chutit ako predtym.“
„Iste riziko tam samozrejme je. Ale pamataj, ze budeme vo vesmire a nie v Grand Hoteli. Niektore veci sa daju recyklovat i viac raz. Avsak vrecusok na obsah nasich zaludkov mame obmedzene mnozstvo.“
Toni sa uskrnul. „To nevadi. Cela misia bude trvat okolo tych 50 dni.“
„A ako 3D tlaciaren?“
„Mam generator elektriny novej generacie, ma paliva na 30 dni plnej prevadzky, spali necely liter za 4 hodiny.“
„My sme vlastne obklopeny palivom.“
„Horlavinou.“
„Tak.“
„Inak, ta tlaciaren vcera trochu hnevala, nechcela fungovat. Je to sakramentska masina, ktora si bude fungovat, kedy a ako chce. Ked v tom bude pokracovat... “ Toni si to ani nechcel predstavit. Takto by sa let predlzil a bol by problem. Ked clovek leti do vesmiru, minimalne v tejto dobe, cihaju na neho problemy na kazdom rohu. „Tak ju vyhodime z okna a pojdeme domov.“
„No to iste. Masinu za sedemsto milionov?“
„No ked nam bude tam hore zbytocna, vysmarim ju odtial.“
Giorad sa s usmevom podival na Toniho: „A plany od Americanov mas?“
„Mam. Mame vytvorit celkovo devatdesiat konstrukcii, vacsich, ci mensich. Ak by to malo ist na sto percent a nepretrzite, tak moj odhad je asi 20 dni.“ 
Giorad sa zatvaril nedovercivo: „Sotva.“
„Mozno. Ale podla vcerajska usudzujem, ze pokial bude strajkovat, bude problem.“
„Nebude. Uvidis. Si dobry programator, das ju dokopy.“
Vtom zazvonili Gioradove hodinky, pricom zavibrovali a to tak, ze sa Giorad zlakol. „Tie hodinky z duse nenavidim!“ ulavil si a pozrel sa na displej. „Toni, potrebuju ma inzinieri na tretom poschodi, ides so mnou?“
Toni si vsak hlasno zivol a tak Giorad neziadal od Toniho ziadne dalsie slova. Iba sa ospravedlnil, vysiel z dveri a nechal Toniho sameho v jeho docasnej pracovni. 	

	Nakoniec bol Toni celkom rad, ze sa pri nom zastavil Giorad, napriek tomu, ze si vyslovne ziadal, aby ho dnes nikto nerusil. Urcite vsak Gioradova navsteva bola o podstatne lepsia nez ta predchadzajuca Schultzova. Potreboval si poriadne oddychnut a to dokazal len vtedy, ked si dal na usi sluchadla a pocuval svoju oblubenu hudbu. Nie zriedka mu v usiach hrala i relaxacna hudba, ktora sa dostala do mody viac, nez kedykolvek predtym. Odkedy lekari zaradili stres medzi civilizacne choroby vyssieho stupna a syndrom vyhorenia ohrozuje v priemere dvoch ludi z dvadsiatich, tak lekari zacali predpisovat ludom pokoj a viaceri su tak zavisli na hudbe, ze zacali pocuvat velmi upokojujucu hudbu, ktora sa stala vyznamnym artiklom aj v popularnej hudbe. Ludom sa akosi prejedli blaznive rytmy novodobej popovej hudby a nie raz sa i v spravach casto objavovali informacie o stupajucich cislach nasilnosti a podrazdeneho spravania, sposobeneho neznesitelnymi podmienkami v praci, do zakladov znicenej rodiny a dezinformaciami v masmediach. Sam uz prezil lahsi stupen syndromu vyhorenia. Nebyt rychlej pomoci, veru nic dobre by ho uz v tomto zivote necakalo. Stala vsak pri nom cela rodina a tak sa z toho dostal. Maval neznesitelne depresie, ktorymi dost desil svoje okolie, jeho mozog odmietal odpovedat i na jednoduche otazky. Da sa povedat, ze jeho mozog pomaly degeneroval. Vdaka psychologom sa vsak nedostal na nizsiu rozumovu uroven ako zopar jeho priatelov. Syndrom vyhorenia je silnejsi, nez kedykolvek predtym a postihuje viac ludi, ako diabetes. Je zaujimave, stale si myslel Toni, ze chceme idealnu civilizaciu, ktora nebude trpiet ziadnymi chorobami, chceme zemiaky, ktore su odolne voci chorobam a plesniam a ked take dostaneme, nechceme ich, pretoze sa dozvieme, ze su zdraviu skodlive. Pravdepodobne prirodu asi nijako neoblstime. Mozeme sa tvarit, ze sme panmi tvorstva a ze dokazeme prirodu osudit v nas prospech. Ale to je ako to zvlastne nemecke slovo: Verschlimmbesserung = vytvorit vylepsenie, ktore prispieva k zhorseniu situacie. Nech sa snazime vylepsovat co a ako chceme, vzdy sa objavi problem kdesi inde. Vzdy to skazime a asi si budeme musiet zvykat, ze svet sa netoci pre nas a ze asi nikdy nezvladneme ovplyvnit planetu tak, aby to vyhovelo kazdej zivej bytosti. To sa ani neda. Ale Toni radsej prestal mysliet, divat sa na veci filozofickymi ocami. Vsak i tak, naco sa tym zaoberat, ked viem, ze sam nic nezmozem? Nechal preto premyslanie tak a radsej za zapocuval do tonov relaxacnej hudby. Ta ho vzdy dokazala upokojit pred akoukolvek narocnou prekazkou. A odkedy ju ma predpisanu doktorom, pocuva ju pravidelne a citi, ze sa ma naozaj vyborne. Aj ked uz citi, ze ju uz mozno nepotrebuje, lebo ma pocit, ze uz vie plnohodnotne ovladat stres. Je si isty, ze teraz je pripraveny. Na vsetko. Nic ho nemoze zdolat. Myslim, ze som silnejsi, nez kedykolvek predtym, upokojoval sa Toni, pochybujem, ze sa nieco cestou k Mesiacu pokazi. Vsetko som osobne kontroloval. Viackrat. Nic sa nestane, bude to tazka, ale nadherna jazda smerom k nasej obeznici. Uz sa tesil. Motivacia. Motivacia. Je to tu. Som pripraveny celit vsetkemu. Teraz to neboli nesmele myslienky vystraseneho a depresiami poznaceneho Toniho. Oddaval sa cielu misie. Vyjde to.

Start

	Bledara privital novy Solaris Hover 18M, ktory este minuly rok bol len prototypom magnetickeho nadnasaneho autobusu. Novy magneticky asfalt, ktory sa aktivuje iba a len pohybom autobusu nad nim, zatial v Lucerne funguje iba na par plnych linkach. Autobus ma v sebe zabudovane cipy, ktore vysielaju sifrovany magneticky signal, ktory asfalt zachyti a nadnasa ho. Autobus sa vznasa vo vyske asi dvadsat centimetrov, no ak je potreba, vodic da pokyn, signal sa zmeni a autobus klesne, ak potrebuje nastupit nejaky dochodca, na ktoreho Svajciari pracuju, co sa da, ktory si stale mysli, ze jeho dochodok je nizky. V Berne a Zurichu uz boli i protesty za zvysenie dochodkov. Jeho kamarat si z nich vystrelil, hovoril mu, ze ak by zobral jednemu zubnu protezu, pokojne by nimi dohryzol tri stvrtiny vsetkych protestujucich.

	Vosiel dnu, ale nesadol si. Vypestoval si taky zvyk, ze pokial ma pred sebou pomerne kratku cestu, naco by si sadal. I ked je prazdny, radsej si postoji. Uz dnes je totizto start misie lode Helvetica a on bude benjaminom na palube. Dostavali priestor vsemozni ludia, ale on hravo pokoril vsetkych presne, ako predpokladal. Nevie o vesmire takmer nic, ale vie sa v nulovej gravitacii pohybovat pomerne hladko a pri testoch vo vode dokazal priam nemozne, ked na atrape lodi v bazene dosahoval idealne casy pri pretekoch a vsetkych jednoznacne porazil. Je prave tym, ktory bude velmi casto von mimo lode, opravovat, co pocitac sam nedokaze. Je vyborne, ze ho v autobuse nikto nepozna. Nerad puta pozornost a ani teraz sa netvaril nijako dolezito, ked sa z displeja obrazovky, visiacej zo stropu autobusu prave ukazovali obrazky lode Helvetica. Je tak majestatna, pomyslel si Bledar, ked sa podival na obrazky. Mala tvar vysokej klasickej stihlej rakety a len modul pre posadku zaberal mozno 100 metrov, co je zatial absolutny rekord, bola lakovana docervena a skvele sa na nej vynimal i biely rovnostranny kriz. Asi polovica obyvatelov vsak navrhla, aby tam dokreslili i zeleny polmesiac. Bledar si vsak o tom mysli svoje. Posahanci.

	Autobus sa pohol a on zacitil jemnu zotrvacnu silu a uz sa viezol smerom k okraju mesta, prave k Institutu. Je pomerne daleko od mesta. Ludia si zvykaju byvat od hluku a boja sa pripadnej skody na majetku, keby lod vybuchla. Ha, ze vybuchla! Bledar sa iba uskrnul a sam v tej sekunde netusil, co ho to vlastne napadlo. Vari chce, aby lod stroskotala pri starte? To zrejme nie. Hoci by to bola rana pre celosvetovu misiu na Mesiac a dlho by sa potom nepripravovala ziadna misia takehoto rozsahu, Bledar to akosi nepocitoval. Vo svojom zivote sa dostal na hranu tolko raz, ze pritomnost nebezpecenstva ho uz nemala ako ohrozit. Napriek iba dvadsiatim styrom rokom zazil viac, nez dost. Nerad sa sice v spomienkach vracia do starych cias, kedy nebolo vsetko s kostolnym poriadkom a mal co robit, aby si zachranil holy zivot. Bol vsak rad, ze poleti. Autobus bol kdesi v polovici cesty, ked pristupil vysoky blondiak, ktory vyzeral vcelku priemerne. Vysoka, nie prilis atleticka postava, ani nevyzerala byt pripravena na vesmirne podmienky. Ale opak bol pravdou. Hlavny technik Gilles Kindischi sa pozdravil s Bledarom a dalej sa nerozpravali. Vo Svajciarsku moze byt inkognito ktokolvek, bezne i politici dochadzaju mestskou hromadnou dopravou do prace, ak si ich ludia vsimnu, nechaju ho tak. Politik, ci nejaka znama osobnost predsa nie je nadclovek. V niektorych krajinach je to vcelku mozne a uplne bezne. Europa sa naprosto zmenila oproti minulym dekadam dvadsiateho prveho storocia. Odkedy si Francuzsko a Nemecko osvojilo pouzivanie zeleneho polmesiaca na svojich statnych zastavach, je hlavne Gilles velmi nasrdeny a kazdu chvilu pripraveny zasiahnut. Ako zaryty krestan sa sam oznacoval za islamofoba a ked mu nebolo umoznene sirit vieru a poznanie starych dobrych cias desiatych rokoch tohto storocia a odkedy mu vo Francuzsku hrozia trestom smrti, emigroval do Svajciarska. Vyuzil znalost nemciny a francuzstiny a ufrnkol z rodneho Belfortu najskor do La-Chaux-de-Fonds, kde v miestnej prvej vesmirnej technickej skole na svete sa vyucil za vesmirneho inziniera a hned na to ho pozvali do SUI do Lucernu. Uz i to sam povazoval za privelku nahodu, ale uveril, ze je jednoducho dobry. V Lucerne ho privital pan s napadne dlhou bradou, ktory sa vsak k nemu spraval vcelku normalne. Gilles hned tusil, kolko bije. Vsetci su najprv takito, ked ich je malo, na vsetko nadavaju, ze im su upierane zakladne prava a slobody a ked ich tu bude vyse stvrtina, uz sa tu budu roztahovat, tak Gilles vzdy uvazuje o podobnych „podozrivych“ ludoch. A kedze Gilles vedel, ze je Bledar Albanec, velmi sa spolu nerozpravali. Kiezby on vedel, vzdy si pomyslel Bledar, ked zbadal, aky je voci nemu Gilles chladny. Bledar sa vsak iba usmial a Gillesa to este viac znervoznovalo. Kiezby som radsej na tu misiu nebol nikdy pristupil, pomyslel si Gilles. S tymto Albancom vydrzat patdesiat dni, to bude kriz! Vlastne ano, kriz je to spravne slovo!

	Ani tento raz velmi nerozpravali. Iba obcas prehodili zopar beznych slov o pocasi a o tom, ako sa pripravovali na start. Obaja vedeli, ze si nesmu liezt na nervy uz na Zemi, lebo hore vo vesmire tolko dni... Bledar si pomyslel, ze ked sa pohadaju, tak vo vesmire sa clovek proste len tak niekam nezamkne. Nema sa velmi kde schovat. Gilles si vsak predstavoval argumenty, hlavne nabozenskeho smeru, ktore by mu priamo do oci flusol. Ako je smutne, ze sa obaja vobec nepoznaju! Bledar sa vzdy v jeho pritomnost proste musel usmiat. Keby on tak vedel, hm, keby tak vsetci vedeli. Nechcel si vsak kazit zabavku. Svoju sou spusti, ked bude cas. „Pocuj, Bledar,“ predsa len prerusil mlcanie Gilles, „viem, ze teraz na to nie je spravny cas, ale vedz, ze musime drzat spolu ako tim.“ Bledara to jemne vyviedlo z miery, no s chladnou tvarou odpovedal: „Nieco mi uslo? Sme predsa v time, to je jasne.“
„No, ja len tak, ze vies, sme vsetci mladi a hadky na lodi by nam velmi nepomohli.“
Hm, kam tento neveriaci smeruje? 
„To je pravda. Vari sa chces tam hore hadat?“
„Nie, len vies, ze ja s moslimami nevychadzam.“
„To viem.“
„Keby som to povedal nahlas, pol autobusu mi natlcie rit do reznov.“
Bledar sa musel usmiat.
„Ja vsak nemam v plane ziaden smradlavy dzihad, priatel moj.“
„Ano, to hovoria vsetci blazni ako vy.“ 
Gilles sa nikdy nemohol ovladat, ked islo o nabozenstvo. „Najskor limonadove recicky a potom vybuch v Berne, ja vas poznam.“ Gilles prave negoval vsetko, co hovoril. Bledar mu nechal cas, kym si to uvedomi a potom len zacul: „Prepac, ale i tak vies, ze si za tym stojim.“
„Ja to chapem a respektujem.“
„Vies, co, zmenme temu. Viem, ze som s nou zacal ja, ale... “

	Prave v autobuse ohlasili konecnu. Uz boli v autobuse temer sami a tak sa ich rozhovor mohol ubrat smerom k misii. „Netusim, ako chceme s tou kraksnou pristat,“ povzdychol si Gilles, ukazujuc z okna autobusu na raketu, ktora sa vynimala asi seststo metrov pred nimi do dychberucej vysky.
„Giorad by ti to predsa mal povedat lepsie.“
„Veru ze i povedal. Ale sam hovori, ze na takyto manever nema. Mozno ani nepristaneme.“
„Tak zial, musime. Nemozeme predsa spotrebovat palivo na to, aby sme sa vznasali nad pevninou a vsetky veci nejako po lane transportovali na povrch.“
„Gilles mi hovoril, ze tato raketa by mala pristat vodorovne. Uvedomujes si, ze to je nemozne?“
„No ak sa mu to podari, bude prvy clovek, ktoremu sa to podari.“
„Je to trochu sci-fi.“ Spolu s otvaranim dveri na autobuse Bledar skonstatoval: „Musime iba verit.“

	Obaja teraz uz mlcky si presli cestou k Institutu. Pravda, administrativne budovy boli v centre, ale tu sa nachadza vedecko-technicke centrum a samozrejme, startovacia rampa. Bola sice len jedna, ale na svajciarsky pomerne maly vesmirny program to celkom postacovalo. Tak ako v posledne tyzdne, vsade panoval skor zhon a mnoho ludi pobehovalo okolo. Toto je prvy pilotovany let do vesmiru SUI a ten tlak je obrovsky. Svajciari nemali ponatia, ako pripravit letcov, kozmonautov, posmesne vo Svajciarsku nazyvanych Sternfliegern, na misiu, hoci bola temer zovsadial pocut anglictina a americkych pomocnikov bola v Institute vyse tretina. Len co vosli do budovy, ocakaval ich nizsi pan, ktory ich pozdravil a povedal, ze uz ich cakaju na poslednej tlacovke pred startom. Podakovali a smerom do zasadacky stretli i Tonia s Gioradom. Svoju povinnost si odbili. Prezradili vsetko, co sa prezradit mohlo, cize sa verejnost i tak nic prevratneho nedozvedela. Povinna medialna procedura sice nikoho velmi nebavila, tak sa toho ujal hlavne kapitan Toni, na ktoreho mali novinari najviac otazok. Toni to zvladol bravurne. Vsetky pokusy redaktorov o ziskanie blizsich informacii, ktore boli na listine „utajene“, dokazal zahrat do autu velmi strohymi odpovedami, ktore uz vsetci poculi, iba to povedal slovami, ktore z jeho ust este nevysli. Dokazal excelentne najst tie spravne slova a preskocit vsetky polena, ktore mu novinari hadzali pod nohy alebo pod stolicku, na ktorej sedel. Sam sa casto uchylil az k poetickym prejavom, ktore media upokojili a presvedcili ich, ze Tonio dava do svojej prace celu dusu. „Misia je prva svojho druhu. V spolupraci s americkou NASA sa pokusime dobit Mesiac a nasim cielom je za pomoci 3D tlaciarne postavit devatdesiatdielny komplex, ktory bude vybaveny americkou technikou, najma umelym vodnym kolobehom. Pokial sa tato nasa cast misie podari, hned za nami vystartuje pripravena americka lod Centaurus, ktorej posadka vymeni pohodlie svojej lode za tvrdu pracu pri skladani zaklade Moon1 nasej vyroby a pokusia sa tam prezit cely mesiac. Az vtedy mozeme prehlasit, ze misia bola uspesna.“ Ako jednoducho Toni vysvetlil priebeh celej misie! Tonia sa vsak hned jeden redaktor z Washington Postu opytal na americku rolu v misii po postaveni Moon1. Toni, aj temer cely Institut presne vedel odpovede, avsak prave takato informacia bola skor utajovana pred verejnostou. Toni z tejto slamastiky znova genialne vykrocil, ked povedal: „Nasou misiou je spojazdnit 3D tlaciaren v mesacnych podmienkach, postavit kusy Moon1 a ked sa bude dat, vratit sa.“ usmial sa. Niektori jeho vesmirny zart pochopili, ini si ho vylozili znova tak, ci nehrozi pri navrat na Zem podobna katastrofa ako pri raketoplane Columbia na pociatku milenia. „Povedzme, ze era raketoplanov je uz davno za nami. Nasi vedci skonstruovali nieco, co s hrdostou mozeme oznacit ako kozmicku lod. Nie je to teda len raketa s mnozstvom paliva a chabou konstrukciou. Helvetica dokaze startovat kolmo, ale i vodorovne. Tym sa hlavne odlisuje od vsetkych predchadzajucich letov do vesmiru, pretoze nepotrebuje az take mnozstvo energie na start motorov. Extra pevne materialy a nanotechnologie spravili z tejto lode skvost, na ktory moze byt ludstvo pravom hrde!“ Konferencia sa skoncila uzasne. Napriek tomu, ze znacnu cast publika Toni oklamal. Helvetica bola palivom priam prepchana. Vsetci vsak boli spokojni a televizie z celeho sveta uz ponukali prve obrazky astronautov, ktori sa lucia so Zemou a nastupuju do rakety. Sen je splneny. Raketa, ako si ju predstavovali uz prvi ludia, ktori s obdivom a obavami hladeli do vesmiru a premyslali, ako by vyzeral prvy kozmicky korab, stoji pred nimi. V tejto chvili sa kazdy clovek musi citit pysne. Ano, toto dokazali postavit sikovne ludske ruky a toto dokazali pretvorit ludske hlavy v dokonalost. Uz nic nestoji v ceste lodi Helvetica v tom, aby sa vydala do hlbin vesmiru a urobila prvy naozaj velky krok v dobyvani vesmiru. Prevaza techniku a ludi, ktori postavia z mesacnych hornin prvu ozajstnu zakladnu na Mesiaci. 3D tlaciaren svajciarskeho typu je bezpochyby zazrak storocia. Toni, spolocne s Gillesom ju vylepsili tak, ze vstupom pre nu je hologram nakresu a teleskopickou a do roznych uhlov naklonitelnou tryskou, odkial do tlaciarne bude vchadzat drt, je mozne vytvorit aj metrove kusy modelu. Je to model 3D tlaciarne, ktoru sice bude musiet clovek stale obsluhovat, ale moze do nej zasahovat a programovat, ako chce. Tym moze clovek manipulovat uz s vytvorenym, este nedokoncenym polotovarom, posunut ho, ukotvit a tlaciaren opat spustit, nie je teda velmi obmedzena, co sa tyka velkosti vyrobku, skor jeho hmotnostou. Aj ked s prilis objemnym kusom sa uz naraba horsie. Naboku je tlaciaren spojena s dalsim pristrojom a vrtakom ohybnou gumenou priehladnou hrubou hadicou, ktora zabezpeci transport vytazenej mesacnej horniny do maleho drvica, pripojeneho k tlaciarni. Drvic tuto vytazenu horninu premelie a zmeni v jemny piesok. Z pripojenej flase si tlaciaren prikazom vezme potrebne mnozstvo takzvaneho „svajciarskeho lepidla“, ktory pouziju na zlepenie drti. Samotny vrtak ma vlastnu malu nadobku na vytazenu horninu. Tam sa dostava pomocou vrtaka, ktory jednak rozbija horninu pod sebou a jednak svojim rotacnym pohybom a lopatkami na jeho bokoch, dviha horninu nahor do zasobnika. Ked je zasobnik na 80% plny, pocitac ho otvori smerom von a hadicou sa dostane do 3D tlaciarne. Pomerne jednoducha zalezitost, ktora ale nemusi celkom dobre fungovat. Predsa len nie je celkom domysleny system, ako horninu dopravit do tlaciarne, urcity mechanizmus nosia v lodi, ale pokial to bude mozne, pouziju iba silu gravitacie Mesiaca.

	Posledne zamavanie mediam a Institutu a uz sa do lode zbieraju styria odvazni astronauti a asi sedem technikov, ktori ich pripravia na start. Takyto servis pri odlete z Mesiaca mat nebudu. Budu si musiet na to vystacit sami. S vodorovnym startom nebudu az take znacne problemy, Giorad si to uz vyskusal. V testoch mal vsak problem s atrapou lode vodorovne pristat. Vyslo mu to az na sedemnasty pokus, aj to ju vazne poskodil a trenovat mohol az o tyzden, kym ju opravili. Ani potom to nebola slava. Tri razy sice uspesne pristal, ale potom s nou havaroval tak, ze uz ju technici radsej nedavali ani opravit. Atrapa mala vsak ani nie desat metrov a tento kolos je vyse sto metrov vysoky. Giorad je vsak typom cloveka, ktory by pokojne rozbil i pol zemegule, len preto, aby dal pozemstanom novu Zem. A teraz, ked si zasadol k riadiacim pakam a celemu panelu gombikov, vedel, ze pise novu historiu kozmickych letov. Je pomerne zaujimave, ze v dnesnej dobe, kedy je mozne naprogramovat fakticky vsetko hlasom, je v lodi stale znacne mnozstvo tlacidiel a obrazoviek. Pri temer tragedii lode Alliance americkej NASA, kedy vsetky pokyny pre posadku mali byt vyslovene hlasom a nie zadane do dnes uz nemodernej klavesnice a zastaranymi tlacidlami a prepinacmi, sa vsak konstrukteri uchylili radsej k starozitnostiam, hoci to znamenalo hmotnost navyse. Nastastie sa nikomu z patclennej posadky pred tromi rokmi nic nestalo. Pocitac totiz nedokazal rozoznavat niektore slova a tym temer nasmeroval lod pod zlym uhlom pri pristavani. Nastastie posadka zareagovala rychlo a privolala si o jedno hasicske auto na drahu naviac, v pripade zeby lod vzblkla. Lod zacala horiet len asi tri kilometre nad zemou, takze najzlozitejsiu cast uz mala za sebou, napriek tomu na nu museli striekat mnozstvo vody a to este z velkej dialky, pretoze plast lode sa zahrial na vyse tisic stupnov. Ak by sa toto stalo v stratosfere, mohli by sme o posadke hovorit v minulom case. Dnes sa vsak tragedia neocakavala. Vsetko prebiehalo hladko, i technici sa nevelmi zdrziavali, pretoze lod presla uz vyse desiatimi kontrolami, vsetkymi v dnesny den. 

	„Helvetica, kurz jedna, sedem, jedna, palivo jedna dva dvanast delta, cakam na povolenie, naklon sedem, osem.“
„SUI, rozumiem, Helvetica. Zivotne podmienky su pripravene, potvrdzujem palivo jedna dva dvanast delta, povolenie udeli velitelstvo, naklon sedem, osem.“
„Helvetica, rozumiem.“ 
Technici opustili lod a posledni dvaja hermeticky uzavreli dvere na lodi, pricom este asi pol minuty ich este snimali kamery z kazdeho kuta planety, ako kontroluju vsetky mechanizmy a potvrdili uzatvorenie dveri. Vsetkych technikov pred raketou cakala dodavka. Ked do nej nastupili i posledni dvaja, dala sa do pohybu a vsetci s napatim ocakavali vzlet rakety. Gioradovi padol zrak na zvlastny zlty gombik napravo od svojej ruky. Gombik bol ukryty pod nerozbitnym sklom, ktory sa dal odomknut pomocou kluca, ktory mal kdesi v kombineze. V strese pred startom, napriek plnej koncentracii, celkom zabudol jeho funkciu. Len co sa do vysielacky ozval velitel a odpocitaval sekundy od momentu, kedy nastane zazih, cela posadka sa pripravila na extremne pretazenie, Bledar zatvoril oci, Tonio pozorne sledoval kazdy Gioradov pohyb, ved vsetko musi potom zaprotokolovat, Gilles sa snazil najst si dobru polohu na lezanie a Giorad stlacil tlacidlo startu. Pocitili obrovsku silu, ktora ich ma cochvila vyhodit do vesmiru. Citili, ako je ta obrovska sila tlmena rampou, lod uz-uz chce vystartovat, teplota motorov sa blizi kritickej hodnote a prave nastava najzlozitejsia cast: rampa sa uvolnuje a lod moze do vesmiru. Posadka zaciti vyse sest ge, nemozu sa vobec pohnut, iba cakaju, co sa nimi stane. Uz vystartovali a letia do kozmu! 
„Helvetica, kurz jedna, sedem, jedna, palivo v poriadku, teplota motorov v norme, naklon sedem, osem.“
„SUI, rozumiem, Helvetica. Skontrolujte cidla.“ Giorad postiskal vyse dvadsat tlacidiel, ktore vcelku umne umiestnili pri sebe a sam si dal pozor, aby pri starte mal tieto tlacidla na dosah. Hned zahlasil spat do vysielacky: „Helvetica, kurz jedna, sedem, nula, palivo stale v poriadku, teplota motorov v norme, naklon sedem, jedna.“ Bledar nemal ponatia, o com vlastne tocia. Vedel, ze kontroluju vsetku techniku a zda sa, ze je vsetko v poriadku. Hned by dali vediet, keby sa nieco kazilo. Posadka vsak bola vcelku uvolnena, avsak velmi fyzicky napata. Sily ge boli extra silne, ani pri autohavarii by snad takeho silne pretazenia neboli kedy zacitili. A keby aj, mozno na jednu sekundu, na viac nie. Pri starte a za staleho buracania motorov za ich chrbtami vsak ukazovatel ukazoval stale priaznive hodnoty, ktore opakovala riadiaca veza a tym upokojovala posadku... akoby to zo Zeme poznali. „SUI, ake mate pretazenie?“ Giorad stale s problemami otocil hlavu, pohol rukou smerom k pocitacu a s namahou sa preklikal cez tri tlacidla, kym sa na obrazovke neukazala hodnota 5,3. Take ge bolo samo o sebe pomerne nizke, ked pri testoch dosahovali i okolo osem ge. I tak pre cloveka to bolo prilis, nosit so sebou pat raz vacsiu vahu, na to je potreba mnoho sily. Preto uz SUI uistilo Giorada, ze vsetky telemetricke udaje funguju, ako maju a tak mohol Giorad opat uvolnit ruku a citit, ako coraz viac straca na hmotnosti. SUI opatovne aktualizovalo informacie, hlavne sklon a palivo. Helvetica uz vysla do otvoreneho kozmu a pomaly zacala manever smerom k Mesiaci. Sila ge pomaly ustupovala. Tonimu sa vsak zdalo, ze to bolo nekonecne. Trasu letu mali presne vypocitanu a tak nemuseli robit ziadne korekcie. Napriek tomu, trvalo nieco vyse siedmich minut, nez sa motory vypli a oni mohli zazit stav mikrogravitacie. Palivo este bude potrebne na pristavanie na Zemi a v pripade nudze i pre 3D tlaciaren, aj ked nemali presne pripraveny plan, ako ju odcerpat z trysiek motora.
„Helvetica, manever zvladnuty, motory vypnute, pretazenie nula ge.“

Kto je panom na lodi

	„Ako sa citite, vazeni?“ Tonio bol v dobrej nalade a schytil ceruzu, aby si mohol poznacit informacie o letu. „Velmi uspokojivo.“ odvetil s podobnym entuziazmom pilot lode Giorad Winter. Bledar sa taktiez nestazoval, avsak Gilles bol mierne rozruseny.
„Co sa deje? Citis sa dobre?“
„Hm, keby som vedel... “
„Tak co je?“
„Neviem, je to moj prvy let... “
„Aha, to zmizne, priatel moj,“ cicikal ho Giorad.
„Ale nie, nejde tu o to... ale mam pocit, ze sa nieco zomelie.“
„Nemame tu mlyncek.“ pridal sa Bledar.
„Radsej skontrolujem stav lode.“
„V poriadku.“ neochotne prisvedcil Tonio. Vedel, ze lod nema ani jedinu poruchu, odkedy vystartovali, ale vedel, ze istota je to, co vsetci potrebuju. Aj posadka Toniho potrebuje. Pre pripad, zeby klesla moralka. „Nuz, priatelia, Gilles si nasiel pracu, a co my? Bledar je potrebny az na Mesiaci, Giorad spravne vypocital koliznu drahu Mesiaca, takze za necely tyzden tam sme, pretoze sme pomerne neskoro vypli motory, ale i s vyssou rychlostou tam doletime.“
„To ano, spalil som trochu viac paliva, ale stale sme v norme.“
„Vyborne. Takze Giorad si oddychne v pilotnej kabine. Nepredpoklada sa nic zvlastne, ale keby nieco, si plne pripraveny cokolvek vyriesit. Urob si tam pohodlie a ja s Bledarom ideme pozriet tu tlaciaren.“ Obaja prisvedcili a Toni upozornil Bledara, aby doplachtili do miestnosti 3A a aby si dal pozor na to, aby niekde nevrazil hlavou. Musi naucit Bledara pracovat na tej masine, hoci si ju Bledar uz skusil, Toni vedel, preco to robi. Toto su ine podmienky, ako na Zemi. Preklepne si ho a uvidi. Ostal celkom v nemom uzase, ked si vsimol, ako lahko sa Bledar odrazil od steny a vyse dvojnasobnou rychlostou ako on a bez nejakej nechcenej rotacie sa presuval k miestnosti. Ostal prekvapeny, pretoze Bledar neudal do svojej karty nic o predchadzajucich pobytoch vo vesmire, ale zatial si zahryzol do jazyka. Nie je spravne nejako upodozrievat posadku tak na zaciatku misie, ked su ich vztahy takto krehke. Hoci sa navonok nijako neukazoval ich vnutorny nepokoj, ale ten urcite prezivali vsetci. Alebo iba Toni? Hlavou mu preblesklo, ze v tychto podmienkach je znacne tazke uvazovat. Je uz teraz pomerne daleko od Zeme a mozno prave ta dialka ten pocit v sebe znasobuje. Predsa tu im nikto nepomoze, ak sa, nedajboze, nieco stane. Ale preco o tom rozmysla? Zrazu mu nepride divne, ze astronauti zazivaju niekedy takyto stres.

	Tonimu trvalo nieco vyse dvoch minut, nez sa s Bledarom stretli pri miestnosti 3A. Bledar este musel Toniho podrzat, pretoze v nulovej gravitacii je pohyb zlozity, casto dostane clovek nechcenu rotaciu a tiez i nevie, kde je podlaha a kde strop, takze vo vlastnom sebaklame sa sam otoci zlym smerom a mozog tuto informaciu proste povazuje za zmatocnu.
„Mas fakt dobru fyzicku, Bledar.“
„Vdaka, kapitan.“
„Budeme tu dlho, myslis, ze sa v tej nulovej gravitacii zlepsim?“
„To neviem, kapitan, pomerne dlho budeme mat normalnu gravitaciu, teda vlastne mesacnu.“
Toni vedel pomerne rychlo zabudnut na vlastne pochybnosti, ktore nadobudol pozorovanim Bledara. Nie je to dobre pre misiu.
„Nuz, pripravoval som sa v Mohavskej pusti a nemam ziadne zavazky a k tomu mi je ciel misie daleko ukradnuty.“
„Tak moment, o co ti ide?“
Bledar sa len otocil k nemu a s usmevom odvetil: „Ja som tu si prisiel vyskusat pobyt a pracu vo vesmire, to som ti predsa povedal.“
„To zaiste,“ zavrcal neochotne Toni, „ale myslel som si, ze mas o tu misiu zaujem.“
„Ani nahodou. Ja sa chystam na ine, daleko lepsie misie.“ Daleko lepsie misie? Vari vie ten chalan, co hovori? „Blaznis? Ved toto je zatial najvacsia misia, na aku sa clovek odhodlal!“ Otvoril dvere na miestnosti a povedal mu, aby siel dnu. Hned ho nasledoval.
„Tipujem si, ze uz o desat rokov budeme na Marse. A o desat kdesi pri Jupiteri.“
„Viem, ze sme vo vesmire, ale ostan s tymi myslienkami radsej pri zemi.“
Bledar sa usmial: „Je zaujimave, ze tento frazeologizmus tu nabera celkom iny rozmer.“ 
„Pravda. Nechapem vsak, co chces vidiet na takom Jupiteri. Ved je to jeden plynny obor so sestdesiatpatnasobne vacsou gravitacnou silou, nez na Zemi, ziadna pozemska sonda sa nepriblizila ani na smiesnych tristo kilometrov od neho. Co tam cakas, monolit?“
Bledar sa znova usmial: „Je fajn, ze mas taku dobru naladu, tesim sa s tebou. Vies, ale okrem Mesiaca nie je v tomto sektore vesmiru nic. Mozno Jupiterove mesiace maju nieco do seba, mozno sa odtial bude dat cosi tazit.“
„Ty chces pristat povedzme na Europe?“
„Teba to vari nelaka?“ Toni musel priznat, ze pokial sa ponoril hlbsie do svojich fantazii, rad by preskumal vsetko, co moze. „Je to cele pekne, ale nemyslis si, ze je to nemozne?“
„Kdeze. Vsetko sa da, len to chce cas a chut.“

	Toni sa vsak zamracil. Ten chudak vidi vsetko v ruzovych okuliaroch. Asi nema sajnu o tom, cim vsetkym si museli prejst vsetci ti ludia, ktori pripravovali tuto misiu. On si mysli, ze o rok sa z nicoho postavi dalsia, lepsia raketa a naberu smer Mars. Chlapec je v tomto celkom laik. Ale ved on pochopi, ked bude musiet tu tlaciaren obsluhovat. 
„Ako syn geologa som myslel, ze ta tato tlaciaren bude viac zaujimat,“ povedal Tonio, ked vosli dnu a nasli v miestnosti tlaciaren, este v rozobratom stave.
„Poviem ti, ze toto je ozaj masinka!“ neskryval udiv Bledar. „Takyto stroj je ozajstnou revoluciou.“
„Ved sa dnes doluje dynamitom.“
„Ano, ale nie na Mesiaci.“
„To mas pravdu.“
„Pristaneme kdesi pri pole?“
„Zaiste. Je tam voda, mozno Amici najdu sposob, ako ju vytazit.“
„Udajne maju prichystanu nejaku pec.“
„Amici toho navymyslaju,“ ulavil si Toni. Narazal na ten vyse rocny suboj s americkou stranou. NASA totiz vehementne presadzovala len svoje stroje a svoju posadku, to, ze Helvetica mohla byt vobec postavena, je ciry zazrak vyjednavania, lobovania a prislubov. Toto obdobie je vsak uz za nimi a teraz ich caka pomerne narocna uloha: vsetky suciastky poskladat do seba a poriadne pripevnit. Co nie je dobre prilepene alebo prisraubovane ani v nulovej gravitacii nie je spojene. Zacali. Tlaciaren sama o sebe nemala az tak vela dielov, aby sa astronauti prilis nenarobili, ale i tak museli dat pozor, aby nieco nerozbili. To, ze teraz vazia asi kilo, neznamena, ze ich zrychlenie je tiez rozpocitane na to jedine kilo. Pri odlepovani suciastok je potreba byt dokladny a vybalenu cast nespustit z ruky. Bledar medzitym doplachtil o dva metre dalej a vybral este specialnu lepiacu pasku, ktorou utesnia spoje. Najprv rozmotali hadicu, skontrolovali, ci nie je v nej diera, potom opatrne vzali drvic a vrtaky. A ani ta specialna paska podla vsetkeho, nefunguje uplne dobre. Bledar musel obmotat drvic hornin a rury vyse patdesiatkrat, nez sa konecne uzavreli spoje specialnou pistolou so „svajciarskym lepidlom“, zazrakom dnesnej doby a nanotechnologii. Prekvapilo ich vsak mnozstvo veci, ktore sa im zvysili. Toni ho vsak upokojil, ze vacsina z nich su nahradne diely alebo komponenty, bez ktorych sa tlaciaren v pripade poruchy zaobide. A tak sa Bledar len letmo pozrel do skatule s tymito zvyskami a vybral si z nich malu sivu handricku, kde bol zabaleny velmi maly cip.
„Naco je nam taky cip?“ opytal sa Toniho, pricom su tu handricku stihol hodit do vrecka na nohaviciach.
Toni sa zatvaril neurcito: „Toto? To patri sem,“ a ukazal na inu tubicku, ktoru otvoril. „Daj mi ju sem, mozem tu pamat rovno dat sem dovnutra.“
„Pamat?“ Bledar mu ju po vzduchu pomaly hodil. 
„Cela tlaciaren je programovana v ariane. Jej velkou nevyhodou je, ze zerie vela pamate.“
„A keby sa ta krabicka abnormalne zahriala, aky by to bol problem?“
„Urcite vacsi bez tej pamate. Stracala by vykon a my by potrebovali viac paliva a to veru nechceme.“
„Nemyslim si, ze by to zralo viac paliva.“
„Ani nevies, kolko ho budeme potrebovat pri zazihu.“
„Okej, ty si sef.“
Toni nainstaloval pamat do centralnej jednotky, pricom este zopar raz zahresil, lebo sa mu zdalo, ze cip nie je vyrobeny presne na mieru, ako vyzadoval, a zapojil ju do tlaciarne. „Hodina H,“ povedal Tonio a prvy raz ju zapol. Na obrazovke sa objavilo logo SUI a oboch oblialo stastie. Tlaciaren je pripravena.

	Medzitym Giorad este raz skontroloval efemeridy a spokojne si upil z flasky. Skor vysrkal sladku tekutinu, ktora bola jej obsahom. Pilotovanie lode nebola az taka fuska, ako si myslel. Gro jeho prace je start, pristatie, start a pristatie. Uz nemyslel na to, ako sa mu nedarilo v treningu na Zemi. Stvrtina roboty za mnou, pomyslel si, uz by to chcelo iba nejaku muziku. Pri tejto myslienke sa jemne usmial. Nakoniec, toto hranie sa na astronautov nie je az tak zle. Nikto z nas nema ani len tridsatpat rokov, ale vsetkych nas poslali do vesmiru ako nejakych pionierov. Americania boli zhrozeni, ked zistili, koho to ti Svajciari chcu poslat do kozmu miesto ich skusenej posadky. Vsetci museli vykonat este nejake testy pred zrakmi NASA. Doteraz si pamata ich pohrdave pohlady na zaciatku a uznanlive na konci testov. Napokon vsak pristali a zmenili plany tak, ze svajciarska posadka pojde prva, vyrobi tie suciastky a Americania ich zlozia. Maju tazsiu robotu nez my, pomyslel si, my to vyrobime tu na lodi, nechame to tu a potom pridu Amici a oni budu musiet tie sucasti zmontovat v gravitacnom poli Mesiaca a v skafandroch. Nezavidi im. Ale Americania povodne chceli tu misiu iba pre seba. Svajciari sa ponukli, ze im poskytnu stroj, ktory to dokaze a Americania teda tomu prisposobili misiu a uz je rukav v rukave.
V rozjimani ho vyrusil Gilles, uz o nieco pokojnejsi.
„Tak ako je na tom lod, Gilles?“ podpichol ho Giorad.
„Je v cukrikovom stave.“
„Vidis, nie je dovod sa bat.“
Gilles bol vsak stale akosi nepokojny.
„Kamarat, musim ti povedat, ze mam stale zly pocit, ze vsetci zahynieme.“ Giorada to jemne zneistilo, ale vedel si domysliet, ze Gilles je zrejme pod vplyvom faktu, ze je tak daleko od Zeme. Astronaut sa casto sprava v kozme trocha inak, ako na Zemi.
„Podla coho usudzujes?“
„Neviem, je to proste iba moj instinkt.“
„S instinktmi nie je zabava,“ snazil sa byt Giorad stale nad vecou.
„Viem, ze take cosi by som nemal hovorit, ale zda sa mi to.“
„Hlavne pokoj, Gilles. Viem, ze upodozrievas z cohosi Bledara... “
„Vari i tebe sa nezda?“
„Si blazon? Nemozes podozrievat ludi len kvoli tomu, ze je inej viery, alebo co.“
„A co myslis, ze sa teraz deje vo Francuzsku?“
„Aha. Tam uz nesmies, ci ako to je?“
„Budem tam o hlavu kratsi. Islam proste neznesie konkurenciu.“
„Nemiesaj to sem, prosim ta. Uz si sa mi vyspovedal dole na Zemi.“
„Hm, asi mas pravdu. Vsetko beriem velmi senzitivne, vsak vies. Alebo ma proste iba desi pouzitie toalety v kozme.“ Giorad sa uskrnul. Konecne Gilles vtipkuje. Ale i tak je ho potreba este vyspovedat ohladom prace, aby nemal cas premyslat o svojich problemoch.
„Somnifer?“
„Funkcny. Ma sest voni, kazdy si moze vybrat. Nezabudajme, ze by vzdy niekto mal ostat hore. Bdenie pocitacom je sice mozne, ale to smie nastavit jedine Tonio.“
„Recyklator?“
„Funguje. Skusil som ho. Pol litra mlieka a zrazu mam vyse styri litre sice menej kvalitneho, ale stale pitneho mlieka. Netusim vsak, kolko raz budem moct ho recyklovat, moj predpoklad je okolo styri razy. Na piaty raz uz bude nechutne.“
„Tak hadam, ze ho nebude potreba az tolkokrat recyklovat. A myslis si, ze je vobec teraz potreba zalahnut do mraznicky? Potrva to tyzden. Hadam tolko zvladneme.„Tu nie sme na Zemi, tu nedostanes priestor niekde si nakupit. My sice nie sme misiou, ktora by viedla hadam na koniec slnecnej sustavy, ale predsa, budeme dlho mimo a nepride za nami zasobovacia lod. Americania pridu az vtedy, ked my budeme na odchode a bude skor zazrak, ked sa stretneme, iba ak pockame a vdaka obmedzenym zasobam vzduchu to pojde stazka.“
„Ja osobne asi ani nepojdem do dobrovolnej komy, iba ak to bude nevyhnutne. Tie kraksne tu mame iba kvoli posadke lode Charger III.“
„Charger III si vybral proste zly den. Uz je to styri roky, co bludia kdesi medzi Marsom a Jupiterom. Sedemsto kilometrov odchylka a nechytili obeznu drahu Marsu.“
„Ale kvoli nim vraj „pre istotu“ tu musime mat tie mraznicky. To ma stve, neviem preco kvoli takej nehode sme sa i my museli pripravovat na take podmienky. To sme radsej mohli poslat robotov miesto ludi.“
„Neboj sa, cital som, ze do patnastich rokov uz bude mozna prva bezpilotna misia na Mesiac.“
„Staci, ze pride dalsia financna kriza a termin sa predlzi o tri roky.“
„No, mozno, je to trochu optimisticke, priznavam.“ Giorad drzal v ruke flasku, z ktorej si upijal stavy. Ale casto ju pustal z ruky. Nevedel sa vynadivat, ze flasa nepada k zemi, velmi sa mu to pacilo.
„Si odbornik i na vyzivu. Uzivia nas vobec tieto sladke limonady?“ 
„Je to sladke, takze na chvilu to zazenie hlad, ale nie je to nic extra. Mozno po tyzdni iba tohto by ti prislo zle. Ale mame este zasoby akychsi keksov, toho mlieka, fazule a este nam pribalili akesi super trvanlive jedlo z armady. Plus to, cim nas vybavila NASA.“
„Hotovy Four Seasons.“
„Tak budeme si musiet vystacit s tym, co mame.“
„Avsak mne je luto, ze nam tu nepribalili to jedlo z tuby.“
„Nechaj si ho,“ odvrkol Gilles. Nie raz pri skuskach toho jedla mu este na Zemi prislo nevolno.

	Chvilu sa este bavili, kym nepriplachtili Toni a Bledar. Vsetko prebehlo hladko, stroj je zmontovany a pripraveny. Toni s Bledarom ho vyskusali, vzali si asi kilogram vaziacu skalu, podla Bledara granodiorit, a stroj sice nefungoval uplne, ako by mal v nulovej gravitacii, ale motor mu k tomu dopomohol a Toni ukazal v priesvitnom obale velmi jemny prasok. Hlavne Giorad bol priam nadseny vysledkom.
„Toto sice trvalo vyse pat minut, ale v gravitacnom poli Mesiaci pokojne i styri sekundy.“
„To sa mi uz viac paci.“ odvetil Gilles.
„Samozrejme, toto nie je hotove. Mame tri plne flasky „svajciarskeho lepidla“, takze jeho zmiesanim s tymto praskom granodioritu vznikne pevna hmota, ktoru uz 3D tlaciaren spracuje. Hadam. Ale pokial sme to otestovali, tak vsetko funguje, ako ma. “ dodal Bledar.
„Som zvedavy, ci to vobec bude fungovat naozaj.“ dodal Gilles.
„Ja som skor zvedavy, ako s tym kolosom este raz nastartujeme.“
„Nechaj to na mna.“ usmial sa Giorad. Bledar sa zatvaril neurcito. Giorad si vsimol vyraz jeho tvare a dodal: „Ja mam k dispozicii nieco, comu ja hovorim podvozok. Su to take male... “
„... podstavce, a veruze male nie su, ved vazia asi stvrtinu nasej lode.“ rychlo doplnil Toni. Medzitym sa presunuli spat do riadiacej casti. 
„Presne tak. A ked to nevyjde, nevadi, vezmu nas Americania. Mozeme sa tu este ako-tak zdrzat, ak budeme mat dostatok stastia, popripade, ked oni to vsetko daju dokopy, tak mozno sa tu i zabyvame.“ podporil ho Gilles.
„Dovtedy vsak vsetci chcipneme hladom.“
„To zaiste nie. Sto dni by nam malo jedlo vydrzat, co je vskutku dost. Ja mam starost iba o palivo.“ zacal Toni.
„Tak je pravda, ze tento stroj ho zerie dost, spalil som o pat percent viac, nez by som mal podla planu, ale ukazovatel ukazuje stale normu a ked sa preklikam cez palubny pocitac,“ hned to zacal i ukazovat posadke, „tak stale ukazuje, ze este budeme mat sedem percent paliva, ked dorazime na Zem. Brzdenie na Mesiaci a zazih z Mesiaca nam vezmu este viac paliva, nez zo Zeme. Ja si myslim, ze som schopny usetrit asi desat percent paliva pri idealnych podmienkach, pri pristavani na Zemi, takze je mozne, ze i ked bude palubak ukazovat kriticke hodnoty pri navrate, myslim, ze ho dokazem oklamat a pristat i s mensim mnozstvom paliva, alebo pristaneme na vode.“
„Neblazni, ved nemame ziadne priestory, ktore by sme mohli zaplavit.“
„Iba zartujem.“
„Nebojte sa, chlapi, s tymto pristaneme, aj keby sme nechceli.“
„Nejde o to, ale skor, ci vieme potom i odletiet. Pripadne, ci to palivo, ktore so sebou stale vezieme, neexploduje.“ zamiesal sa do toho Bledar.
„Len mi verte. Dokazem to.“
„Potrebujeme teraz vsetci trochu oddychu.“ navrhol Toni. „Niet momentalne co robit, ale vzdy jeden z nas bude mat dvojhodinovu sluzbu. Na neho bude prepnuty kanal i na Zem, keby nieco chceli. Budeme sa striedat a ja si vezmem prvu dvojhodinovku a kto bude mat sluzbu potom, pride za mnou o dve hodiny a vystrieda ma. V poriadku?“ Vsetci suhlasili. Najviac Gilles, pretoze bol vybrany az ako posledny po Gioradovi a Bledarovi.
	Vsetko sa zdalo byt idylicke. Obcas este museli skorigovat spravnu drahu letu, prave kvoli vyssej rychlosti a vacsom mnozstve paliva, ktore sa spotrebovalo, ale to boli mozno posledne korekcie drahy. Teraz uz smeruju k Mesiacu.

Voyager

	Toni Borlini, kapitan lode Helvetica na svojej ceste na Mesiac este nezakopol a nic tomu ani nenasvedcovalo. Par dni od startu sa sice toho vela nezmenilo, ale vsetko mal pod kontrolou. Kazde dve hodiny mu museli zvysni traja clenovia posadky hlasit temer vsetko, co sa s lodou robi. Hoci v rakete nebolo vela miesta, Giorad kontroloval kazde korekcie pohybu lode a jej stav, Bledar vela cvicil, aby sa udrzal v kondicii a Gilles od kontroly mechaniky a elektroniky na lodi sa staral i o vyzivu svojich kolegov. Vsetko ako po masle. Giorad k tomu este komunikoval so Zemou, dostaval instrukcie a Toni nahlasoval vsetko, co si zapisal do notesa, naspat do lucernskej zakladne. Dozvedeli sa, ze tam na Zemi su uz ocakavani ako hrdinovia, nech sa stane cokolvek, na co vsak Toni zareagoval velmi chladnym a vyrovnanym hlasom, ze este sa ani zdaleka nepriblizili polovici cielov misie. Toni sa choval velmi profesionalne a nedaval velmi priestor ziadnym omylom v pochopeni jeho slov na Zemi. Hovoril jasne, strucne a zretelne. 
	Bledarovi stale v hlave vrtala myslienka o Anomalii. Americania uz asi pred piatimi rokmi objavili akusi anomaliu, ktoru radi oznacuju velkym zaciatocnym pismenom. Vraj o nej uz dlhsie vedeli, ale nejako sa jej blizsie nevenovali. Je velka asi iba nieco vyse kilometra a nachadza sa asi vo vzdialenosti sedemsto astronomickych jednotiek od Zeme. Vo vesmirnom meradle je to porovnanie take, ako dva temer sa dotykajuce biliardove gule na stole o ploche rovnajucej sa ploche Zeme. Udajne namerali zvysene hodnoty temnej energie prave v tejto oblasti, co nie je nijak udivujuce, pretoze temna hmota vo vseobecnosti vo vesmire prevazuje nad „bielou“ hmotou. Iba percentualny pomer medzi obomi hmotami je anomaliou voci okolitemu priestoru. Dalo by sa to tak krasne preskumat. Chcel by tam ist. Kaze mu to jeho neskrotna tuzba dostat sa von z gravitacneho posobenia Slnka. Zaujima ho hlavne dovod, preco je Anomalia tak ticha. Nenaslo sa ziadne ziarenie, ani ziadne cudzie teleso v jej okoli. Iba je vesmir v tomto bode vyrazne chudobnejsi o bielu energiu. Napriek tomu, ze tieto spravy zasiahli svet uz pred piatimi rokmi, kazdy si to rad vzal do ust. Existovali na to rozne nazory, niektori sa nebali o Anomalii hovorit ako o brane do paralelneho vesmiru. Bledar vzdy iba dodal – A do ktoreho? –, pretoze dnes existuje vyse dvadsat pohladov na paralelne vesmiry a napodiv sa navzajom nevylucuju. Mal o nej len sporadicke informacie a hmlistu predstavu, ale vraj nikto okrem NASA o nej nevie zhola nic. Najviac ho hnevalo, ze na palube nemaju pristroje, ktorymi by ju skumali. Je vsak pre nas hrozitansky daleko, vzdy sa upokojoval touto myslienkou, ani za moj zivot sa tam nedostaneme. Tato myslienka ho vsak neupokojila tak, ako povodne chcel a tak si radsej spomenul na vec vo svojom naprsnom vrecusku na koseli. Zlahka tu vecicku nahmatal a citil sa uz ovela lepsie. Mal tam amulet pre stastie.

	Gilles by sa rad stretol vo vesmire s Bohom a rad by upevnil svoju vieru v dobro, a to hlavne v spojeni s Bledarom. Nikdy by moslimovi neveril. Tu si vsak pripadal blizsie k Bohu a vedel, ze jeho viera ho pred nim uchrani. Vie vsak, ze sam k nemu musi nejako najst cestu a v tom najidealnejsom pripade, ukazat mu porozumenie a lasku k Bohu, ktoru tam v islame zrejme nema. Cosi si o islame cital, ale dostaval tak protichodne informacie, ze sa studiu islamu radsej prestal venovat. Boh mi hovori, aby som si otvoril dusu vsetkym, bez ohladu na ich vyznanie, ale ako, ked sa bojim? A co ked sa prestanem bat? Prestanu i predsudky? Som dostatocne otvoreny? To su otazky, na ktore si chce tu v tychto nadpozemskych vysinach zodpovedat. Stale ma vsak dost prace na to, aby o tom mohol premyslat. Giorad to na druhu stranu neprezival vobec. Jemu sice stale vrtalo v hlave, ako s tymto korabom pristane a ze ci bude mat vobec dostatok energie a paliva na odlet z Mesiaca, ale v konecnom dosledku to prilis neriesil. Jeho mladicka nerozvaznost by bola jedinou prekazkou stat sa pilotom lode, ale kedze sa dokazal sustredit ako nikto iny v skuskach, dostal to miesto. 

	Giorad bol unaveny, ako nikdy. Nielen ze sa s Bledarom striedali v cviceni, kedze miesta v rakete napriek jej velkosti nie je naviac, ale este aj ten prazdny, cierny priestor v oknach rakety mu nedaval velmi vela moznosti na zabavenie. Ostatne, okna. Tato lod okna prakticky nemala. Na vonkajsom plasti sice vyhradili konstrukteri miesto pre okna, ale iba pre pocit posadky. Miesto nich posiali plast lode na miestach, kde by mali byt okna, svetlocitlivymi pristrojmi, ktore boli napojene na obrazovky vo vnutri lode. Mali teda nadherny pohlad na vesmir a pritom nepotrebovali ziadne sklo, ktore by pri vesmirnych podmienkach asi nebolo mozne ochranit pred prasklinami a posadku pred naslednou kompresiou vzduchu. Vsetci vedeli, ze je to len „okenna iluzia“, no musia si na to zvyknut. S Tonim este vysielali nazivo pre televizie na Zemi, podali informacie o svojej misii. Netrvalo to ani dvadsat minut. Giorad si sice myslel, ze ich prvotny plan umiestnit kameru, ktora by snimala zivot astronautov sa stane realitou, ale napokon priznal, zeby sa zrejme ani on sam dobre necitil ako za kormidlom Helvetice, ale ako ucastnik velmi drahej televiznej reality sou. A tato misia ma obrovsky rozmer, ale Svajciari si vylobovali i zvysene sukromie posadky. Americania uz vraj budu sledovani, ako laboratorne mysi. Uz teraz mu bolo posadky luto. Ale ved Americania si uz na to urcite zvykli, NSA ich ma ako na tacke od narodenia.

	Pomaly zaspaval. Vedel, ze musi iba kontrolovat efemeridy a popripade i dalsie veci, na ktore si uz ani nechcel spominat, chcel uz spat. Ved pocitac ohlasi kazdu chybu hlasnym pipanim. Skontroloval este raz efemeridy, sklon anteny, pomocou ktorej komunikovali so Zemou a so spokojnostou si dal dole sluchadla, pretoze sa uz dlho zo Zeme neozyvali. Stale otravuju, pomyslel si Giorad, nedaju pokoj clovekovi, ked sa mu uz ziada spat. Pred odlozenim sluchadiel este oznamil vedeniu misie na Zemi, ze prepaja komunikaciu na Bledara, ktory by v pripade nudze prisiel za nim a spolu by riesili vzniknute problemy. Zem to potvrdila, odvtedy je ticho. Toni a Gilles uz spokojne spali, Gilles zaspal celkom lahko, kedze sa unavil pri rieseni zatial jedineho problemu na tejto lodi – zaseknutych dveri. Hoci sa vystatoval, ze ho oprava nebude stat viac nez polhodinu jeho zivota, nakoniec sa s nimi musel zaoberat vyse styroch hodin a do opravy nakoniec privolal i celu posadku, ktora vsak o problem nejavila velky zaujem, okrem Bledara, ktory s nim tie nestastne dvere opravoval. „Zasrate dvere!“ hromzil Gilles nad dverami a pritom mal pocit, ze vyskoci z koze. „Gilles, hlavne pokoj, ked si roztrzity, padaju ti veci z ruky.“ podpichol ho Bledar. „To sa ti povie, ked ty tu plachtis ako plachetnica a ja mam problemy sa udrzat na jednom mieste. Certa, kdeze mam popruhy?“ Bledar sa iba potmehudsky usmial a ukazal Gillesovi na popruhy, ktore mu viseli z kombinezy. Gilles tentoraz zahresil este horsie. Po tejto pre Gillesa „skandaloznej oprave dveri“ si napokon aspon ako-tak zacali rozumiet s Bledarom, aj ked pri oprave vyzerali skor ako Pat a Mat, napokon dvere zdarne opravili a Toni ich pochvalil, ze sa tak dosledne venovali cinnosti, ktora je pre tuto misiu docista zbytocna. Bledar to sice vzal trocha ofenzivne, ale Toni ho cicikal so slovami: „Pokial ta zaujala oprava dveri, viem, ze dokazes opravit i problemy vacsie.“ A objasnil im i to, ze i tie tieto dvere su dolezite. Za nimi sa schovavala 3D tlaciaren a to by bol problem, keby sa omeskali co i len o tie styri hodiny. „A ty si vravel, ze je to uplne zbytocne,“ certil sa Gilles, „nehovor, prosim ta tak v hadankach.“ 
„Povodne to bolo myslene ako podpichovanie,“ usmial sa Toni, „som rad, ze moja posadka je dosledna i vo vyjadrovani sa kapitana.“ Ked odplaval prec, Gilles a Bledar sa na seba pozreli a obaja si navzajom ukazali zname gesto – poklepanie si ukazovakom pravej ruky na celo. Obaja sa zasmiali a celkom zabudli na ten trapas v autobuse.

	Giorad sa stale nevedel zbavit ukrutnej chuti na co mozno najkvalitnejsi spanok v tychto podmienkach. Bledar pride o vyse desat minut a bude drzat straz nad lodou a on prepne nudzovu komunikaciu spat na Toniho. Svajciari si dali zalezat na tom, aby nebol kozmonaut unaveny a hoci tuto celu misiu by pokojne zvladla i dvojclenna posadka, no po tyzdni by si pravdepodobne liezla na nervy a bola by neustale unavena. Ale Giorad citi, ze sa potrebuje kvalitne vyspat, ved je hore uz temer cely den. Hoci sa dalsich desat minut vselijako mrvil a pokusil sa najst si co mozno najlepsiu polohu na aky-taky spanok, napriek unave vsak spanok akosi neprichadzal a coraz viac mu zacala chybat jeho postel, ktora je vsak teraz na stotisice kilometrov daleko. Este ze pride Bledar a on si nakoniec bude moct trochu zdriemnut. Len co na to pomyslel, uz necujne k nemu doplachtil. Bledar si vsak myslel, ze uz spi, ale Giorad sa mu pozdravil a povedal, ze ho v tej tme videl. „Ty mas oci.“ pochvalil ho Bledar a zasadol si na miesto kopilota. „Ako to ide?“ spytal sa.
„Nic moc. Mesiac je v nove, takze nevidime nic, ale cochvila budes pozerat ako tela na nove vrata, ako velmi sa zvacsi. Este tri dni a sme tam.“
„Je vsak zaujimave, ze sme tam uz dvadsat rokov neboli.“
„Zial, Mesiac az doteraz nebol fakticky nicim zaujimavy a zaciatok tohto storocia vobec letom do vesmiru neprial. Vsak vies, co je hlavnym cielom americkej misie?“
„Vsak idu stavat zakladnu z dielov, ktore im vyrobime.“
„To ano, ale naco by tam sli? Zalozit koloniu?“
„Kiezby.“
„Omyl.“ Gioradovi pomahalo, ze sa rozpraval s Bledarom. Mal zatvorene oci a rozpraval. Vraj, ked sa unavi rozpravanim so zatvorenymi ocami, jednoduchsie zaspi. „Myslis si, ze tu 3D tlaciaren si nechame? Americania ju kupili, my Svajciari mame len patent. My tu 3D tlaciaren musime nechat na Mesiaci, lebo ked sa Amikom podari postavit tie zakladne, ako budu cerpat dalsie materialy? No pomocou nasej tlaciarne.“
„A to ako nikto od nas neostane s Americanmi, keby potrebovali pomoc?“ udivil sa Bledar.
„Spociatku sa o tom uvazovalo, ale nakoniec dal Toni skolenie i dvom z nich, aby to zvladli i sami, vies. My tam priletime, postavime kostru tych zakladni a ideme naspat.“
„Hm, tak potom neviem, aky zmysel ma potom nasa misia... “
„Ako to myslis?“
„No ked vedia zaobchadzat uz s tlaciarnou, tak naco tam ideme my?“
„Ved Americania ani nepoletia, ked im oznamime, ze nebodaj tlaciaren nefunguje. Hoci podla nasich vypoctov by mala, ale nevies, co sa tam moze pokazit, s cim sme neratali. A inac oni budu tlacit len mensie veci, nie taketo velke, ako my. A to este podla projektov.“
„To bude zaberacka, lebo to je hlavne moja uloha, tlacenie tak velkych kusov, ze je tak?“
„Spravne. Ty si sa ukazal ako najlepsie fyzicky zdatny v gravitacii podobnej Mesiacu, takze ty si bol vybrany ako hlavny tvorca tych casti. Gilles a Toni ti budu asistovat z lode, ale ja tiez musim von, pomoct ti s instalaciou 3D tlaciarne.“
„Super, uz som si myslel, ze si to sam naprogramujem, strcim vrtak do zeme a sam poposuvam tie diabolske paky. “
„Vies tlacit vacsie kusy?“
„Viem. Ale zrejme to v tych podmienkach budem musiet drzat rucne.“
„Dame ti daco. Nejaka tyc sa urcite tu na lodi najde.“ Giorad si schuti zazival a mlel potom este vyse desat minut. Bledar vsak vedel a sam i pocul, ze cim Giorad viac rozpraval, tym vacsie pauzy robil medzi slovami a potom uz i samotne slova v jeho vetnych konstrukciach stracali zmysel. Znak toho, ze bude spat spankom spravodlivych, pomyslel si Bledar a sam nebol nadseny tym, ze odteraz ma on na kontrole lod. V tych kreslach sa mu ale sedelo prijemne a urcite nemusel pouzit „mrazaky na ludske telo“, ako sam oznacoval komory pre uchovavanie telesnych funkcii – hibernatory. Na lodi panuje dost velka nevola voci nim. Su vsak povinnou vybavou a to musia respektovat.

	Este tri blaznive dni. Nic vyznamne sa nestalo, tato posadka ma momentalne oddych – teda az do chvile, kym nebude potreba pristat a potom zacat pracovat na tych suciastkach. Bledar sa vsak usmial sam pre seba. Giorad ho uz nevidel, vsak spi. Ale o bezpecnost lode je postarane. Pristane, musi. Podari sa to. Stale ma vsak vnutorny nepokoj. Ma pocit, ze s touto posadkou nebude rozumna rec, ked dojde na lamanie chleba. Citi sa previnilo, ale sebavedomo sucasne. Tato misia nebude mat konkurenciu. On to zariadi. A vari, nie je jedno, ze sa to Zem nedozvie? Este raz sa zamrvil na kresle a uz vytahuje to cosi z naprsneho vrecka na koseli, starostlivo zazipsovanej. Uz ma to tam stve, pomyslel si Bledar, stale mi to tam levituje a ja mam pocit, ako by ma to certovske zariadenie nabadalo k tomuto cinu. Zapoj ma, zapoj ma, temer az pocul volanie integrovanych obvodov v nom. Vyzera to ako stary flash disk, ktory je dnes v muzeu starych medii na prenos suborov. Je vsak vo velmi zachovalom kovovom dizajne, ktory by inak velmi budil pozornost na tejto palube. No vsak mu ho aj chceli vziat, ale ked kontrolorov presvedcil, ze ide o prazdny flash disk svojho otca a ze ho ma pre stastie, kontrolori hned polavili a este mu vybavili i vynimku. 

	Stale sa vsak rozhodoval, ci je to to spravne riesenie danej situacie. O vysledku bol skalopevne presvedceny, vedel, ze sa nic nepokazi. Ved to uz zazil. Ale otazka, ci je to vobec moralne pre ostatnych? Sice si s nimi nevybudoval prilis velke priatelstvo, aby ho ich necakana strata nijak nemohla ovplyvnit, za tych par dni sa nieco stalo. Posadka sa stmelila a toto mu teraz prislo ako jeden velky kopanec do ich zadkov. Nuz ale Bledar vedel, ze pre nic za nic tu nie je, i ked vedel, ze sa chalani tvrdo pripravovali na tuto misiu, a bolo mu ich tak trochu luto. Chvilu este zapasil sam so sebou a uz jemu samemu sa zdalo, ze to velmi natahuje, ked tu sa nakoniec odhodlal a nahol sa k hlavnemu panelu. Po zasunuti flash disku do jedneho z jeho portov sa rozblikalo male zelene LED svietidlo na nom. Bledar ho v panike rychlo vlastnou rukou prikryl. V tme to blikalo naozaj velmi silno. Co na neho polozim, aby tak neblikal, rychlo rozmyslal. S jednou rukou na palubnom pocitaci sa len stazka sklonil k vrecku na pravom stehne od nohavic, ktore rychlo odzipsoval a potom pohol nohou dohora. Z vrecka sa k nemu zdola priblizovala akasi mala siva handricka. Aha, tak na to som ju vzal!

	Chvilami kontroloval, ci je vsetko v najlepsom poriadku a uz sa ten flash disk po vykonani svojej cinnosti vypol po asi desiatich minutach zufaleho naliehania nan, nech uz to ma za sebou, co ak sa Giorad zobudi. Sam teraz vedel, ze je vinny. Teraz uz niet cesty spat. Mozno uz nikto z nas nikdy Zem neuvidi. Ale cicikal sa tym, ze je vsetko zariadene, presne podla planu. Ale potom sa ho zmocnili este cudnejsie pocity. Raz bol spokojny s tym, co urobil a o minutu na to uz by najradsej bol pretocil cas naspat, aby sa to cele nestalo. Stale to celkovo nevnimal. A co posadka, ked jej oznami nove skutocnosti? Budeme sa v nulovej gravitacii bit? Vyhral by som bez problemov, ale chcem vari vyhrat? Nechcem vyzerat ako nejaky nasilnik a uz vobec nechcem mat na svedomi zranenie niekoho z posadky. Uz prepol komunikaciu so Zemou na Toniho. To by nebol dobry krok, keby to nebol urobil. Mozno by sa prezradil a boli by este vacsie problemy. Teraz mu uz viria v hlave myslienky, ako prezit tuto cestu, ktoru svojim konanim predlzil.

	Nasledujuce dni opat vsetko fungovalo, ako malo. Bledar s Gioradom sa dalej striedali v cviceni. Bledar ale myslel na to, ze cvicenie je im vlastne nanic, ale drzal sa planu. No tak, nanic nie je, lebo tym, ze zazivaju stav mikrogravitacie uz dlhsiu dobu, tak svaly nepracuju tak, ako pri zemskej gravitacii, kedy su plne v pohybe a stale v kondicii. Tu sa nohami iba odrazaju a necitia svoju hmotnost. Tymto pomalym procesom im svaly ochabuju podobne ako neplavcovi, ktory sa uci plavat na vycviku a je vyse dvoch hodin v bazene a potom z neho vystupi. Citi, ze mu nohy uz tak dobre nesluzia, ale ten pocit po minute opadne po prvych krokoch. Vo vode je nadlahcovany a podobne je to i vo vesmire. Najvacsim problemom je tak ochabovanie svalstva a tiez i rednutie kosti, ktore tiez v stave mikrogravitacie zazivaju neprirodzeny stav, ktorym sa telo brani a prisposobuje sa. S jedlom problemy tiez neboli. Odvykli si sice jest tak velke porcie, ako na Zemi, ale jedlo bolo dostatocne vyzivne, takze i po malej davke cohosi amorfneho sa citili pomerne sviezi a najedeni. Hoci najviac na jedlo sa stazoval Gilles, jedol zo vsetkych najmenej. Sam povedal, ze je uz tak zvyknuty, na co mu kolegovia odvetili, ze je to na nom i vidiet. Mal najnizsie BMI spomedzi vsetkych pasazierov Helvetice.

	Lod bola vo vybornom stave, ziadne vacsie opravy sa nekonali, teda s vynimkou dveri, ktore vsak robili problemy uz na Zemi a ked sa ukazalo, ze ide o konstrukcnu poruchu, nebol uz cas vyrobit nove dvere, ani ich uz vymenit. Pocitace stale pracovali na plne obratky. Najcastejsie sa kontroloval motor a palivo v rakete, ale nemenej dolezite bolo riadenie zivotnych funkcii posadky. Ukazalo sa, ze na lodi su umiestnene kyslikove pristroje v pripade nudze. Vzduch v rakete bol tazky, no dychatelny. Pristroje pracovali na stalom prisune vzduchu a cistili ho. Na palube sa nachadzala vetracia sachta a zachytavac necistot, ktory sa automaticky vyprazdnoval tym, ze necistoty jednoducho zomlel na velmi malicke casti, ktore neublizia ziadnej mechanike a tieto splodiny nasaval do motora. Bledarov strach o motor stlmil Toni, ked mu povedal, ze tie necistoty su tak male a horlave, ze sa do motora dostane len popol z nich, pretoze vsetko zhori velmi skoro a samotny popol je teda rozpraseny vo vesmire. Bolo by prilis nakladne vymyslat iny system odvetrania. 

	Bledar pri strazi o par dni neskor, potom, co opat nechal Giorada tarat, az kym nezaspal, upenlivo premyslal o svojich dalsich krokoch. Ako velky to bude problem, ked sa to posadka dozvie? Ako zareaguju a ako na to zareagujem ja? Stale nevedel slovami popisat, ako im to vysvetli. Ma im nahovorit, ze uz tam bol? Budu ho povazovat za blazna a vyhodia ho z lode. No, to mozno neurobia, ale Gillesovi by to asi nebolo potrebne dvakrat hovorit. Kazdopadne, moze im byt napomocny. Hoci v inom zmysle, ale moze takto prevziat kapitanstvo on. Teraz sa snazil vratit do svojich spomienok. Mal presne osemnast, kedy musel bojovat za albansky narodny front, ked tiahli proti Srbsku. Sam vsak v tom obdobi vedel, ze je to vopred prehrata partia. Cakal, ze sa Kosovcania pridaju k Albansku, ale prave naopak, otocili proti nim zbran, tak isto i Bosniaci. Stravil v kosovskom zajateckom tabore tri tyzdne, kym neusiel a na uteku nezastrelil troch Kosovcanov. Trpel hladom ako nikdy predtym, nastastie vdaka znalosti jazyka a svojim zdrojom, dostaval o cosi vacsie porcie jedla nez ostatni a nieco menej telesnych trestov a prace ako ostatni. Zhanal im kontraband a cigarety, casto vyobchodoval i nejaky ten alkohol. Kosovcania sa totiz drzali svojho hesla: Byt triezvy vo vojne znamena smrt. A pokojne by pre flasku rakije alebo vina dali i samopal plny nabojov. Ved vdaka alkoholu sa vlastne dostal vonku. Po masakri v Pristine usiel, a to tak, ze sa ukazal az v Tirane a vdaka svojim novym kontaktom dostal dovolenku, ktora sa mu nakoniec predlzila az na koniec vojny. Zivot sa mu ale razantne zmenil po tom, co jeho otec nasiel najvacsi diamant, aky kedy bol najdeny na celej Zemi. Otcovi sa ale podarilo utajit jeho velkost, hmotnost, ba jeho tvar, alebo ine parametre. Vedel, ze s brazilskou vypravou ho nasli na nedavno odhalenom neznamom vrsku v dzungli. Vlastne, kedysi tam dzungla bola. Brazilcania sice konecne dostali rozum a scasti svoje pralesy obnovili, ale miesto nich odkryli dalsie pralesy. Na novych pozemkoch chceli vybudovat nove mesto a tak pozvali archeologov, aby to cele preskumali. Jeho otec bol na akomsi vyskume vo Venezuele a hned sa k archeologom pridal. Chcel preskumat podne zlozenie pralesa. Nuz a tak ho tam akosi nasli. Stale je to zahalene velkym tajomstvom, ktore ani Bledar nepoznal. Temer nahle po tomto objave sa vsak tak rapidne zhorsila kvalita ovzdusia na celom americkom kontinente, ze Brazilia zakazala stavbu tohto mesta a nariadilo ochranu pralesov. Stale sice nemala hybne paky na to, aby si ktokolvek mohol stinat stromy nezakonne, ale tentokrat bola neuprosna a dokonca lesy strazila zbranami, takze len malokto sa dostal k tejto nelegalnej cinnosti. Uz vtedy bol najveternejsi rok v Brazilii a tiez i rok s najvacsimi teplotnymi vykyvmi. Zopar zivocichov nenavratne vyhynulo. Tuto situaciu vystihol jeho otec v praci - Klimaticke zmeny v Juznej Amerike v obdobi rokoch 2000 az 2030 s vyhladom do roku 2050 - ako „odstrasujuci priklad modernej postindustrialnej doby, neuvedomujucou si zavaznost svojich cinov, ktore nezvratnym sposobom menia krajinnu sferu Zeme v neprospech civilizacie a ktory by mal viest k uvedomovaniu formovania neoekologickeho svetonazoru v ramci udrzania trvalo udrzatelneho rozvoja.“ Mal precitane temer vsetky otcove prace. Otec bol velmi znaly juhoalbansky geograf, ktory vsak velmi rad fusoval do remesla i inym vednym odborom, casto archeologii. Najpodrobnejsie opisal antropozeme, rozdelil ich na sest kategorii podla chemickych latok, ktore boli clovekom pridane do pody. Tiez navrhol sposob, ako kontaminovane pody rekultivovat, nasadenim specialnych mikroorganizmov, neschopnych delenia, vyvinutych v laboratoriach, ktore sa zivili odpadovymi latkami bez pristupu kysliku. Ked tieto bakterie odcerpali z pody vsetky skodlive latky, hned ich premiestnili na ine miesto. To, ako hubili tie organizmy a ako vlastne tie latky dostali z pody, vsak nevedel. Ci na ukor pody znicili vodu? Urcite na to volajaky sposob mali. Skor si myslel, ze to boli rozkladace, ktore tieto jedovate latky rozlozili na volne radikaly, ktore sa mohli zlucovat mozno tak s vodou a sposobili by feralitizaciu pody, oglejenie alebo jej hrdzavenie. To bol jeho nazor, ktory by urcite i nedostudovany pedolog zmietol zo stola, ale Bledar si to nijak nemohol overit. Otec sa tiez venoval problemom alternativnych zdrojov energie. Tym fusoval do remesla energetikom. Navrhol precizny informacny system uzemia s vypocitanymi hodnotami vyuzitia uzemia pre alternativne zdroje energie, ktory bol tak komplexny a tak presny, ze podla neho sa i dnes planuju stavby veternych a solarnych elektrarni. Otec bol velky clovek, pomyslel si Bledar, vobec som sa na neho nepodal. Sice vystudoval geologicku strednu skolu a skoncil s vyznamenanim, hned po skole sa vsak politicka situacia na Balkane opat, tak ako niekolko raz v minulosti, vyhrotila a tak musel narukovat. Sen o vysokej skole sa rozplynul, miesto toho jedol prach, strielal po vsetkom zivom, trpel ako kon v zajateckom tabore, ani teraz celkom nechapal, ako sa odtial vobec dostal. Teraz sabotoval misiu v prospech vyssej moci. Prislo mu zo seba zle. Mal som byt silnejsi a odmietnut to spravit. Preco sa len rozhodol takto? Preco ich pocuvol? Teraz je to celkom jedno. Musim byt silny a obhajit sa pred kolegami. Aj ked to cele nedava zmysel. A tak co ine ostavalo? Prerusit spojenie so Zemou a stlacit to velke cervene tlacidlo celkom vpravo hore: POPLACH.

Zmena planov

Hviezdna cesta

	Giorad sa prebudil a prv ho napadlo, ze to Bledar stlacil nedopatrenim, ale ked Bledar vstaval z kresla a vybral sa smerom k chodbe, ukazal mu, aby siel s nim. Kym prestraseny Giorad vstal a priplachtil za nim, uz ho vsetci traja cakali, pripraveny vypocut si Bledara. Bledar sprvoti citil, ze mu ide srdce vyskocit z hrude, ale upokojil sa a tiez i posadku, ze nic vazne sa nestalo. Gilles vsak zavrcal a spytal sa, preco je teda spusteny poplach. „Priatelia, asi o tri hodiny by sme mali zacat pripravne manevre k zachyteniu obeznej drahy Mesiaca.“
Toni vsak zahucal: „Blaznis? Vsak je este na tisicky kilometrov daleko!“
Bledar si odkaslal: „No neviem, ako ste studovali drahu letu, ale my sme tam uz mali byt.“
Zavladlo ticho.
Osmelil sa Gilles: „A nie sme?“
„Veru nie sme.“
V Tonim prepadla panika. Teraz by sa mu zisla ta relaxacna hudba. „Ako to? Vsetko sme merali, pocitac predsa ukazuje stale spravne hodnoty, niekolko raz sme nasu drahu preratali i so Zemou!“
„Zial, niekde sa stala chyba. Nie sme tam a zrejme sa tam ani nedostaneme.“
Z Toniho vysla sprska nadavok.
„Musime sa spojit so Zemou.“
„Uz ti neporadia. Signal sa k nim dostane za polhodinu a my sme to uz presvihli.“
„Ako si na to prisiel, ze sme to presvihli?“ spytal sa Gilles. 
„Mali by sme ist do mrazakov.“ chladne odpovedal Bledar.
Toni uz cosi sipil.
„Preco? Vsak so Zeme nam hadam vypocitaju presnu koliznu drahu s cimkolvek, co bude nablizku!“
„Mali by sme ist do mrazakov.“ dorazne zopakoval Bledar.
„Preco?“ opytal sa Gilles.
„Jednoducho musime tam ist vsetci. Neverili by ste mi.“ 
„Co by sme ti neverili?“ znova sa opytal Gilles a pomaly menil farbu na cervenu.
„Prosim vas o to.“
Toni vsak vystupil proti nemu. „Bledar, pokial nevies, kapitanom lode som stale ja. Ja ako jediny davam prikazy takeho charakteru. A ako kapitan musim vediet, co sa s nami stalo.“
Bledar vedel, ze k takejto situacii dojde. Snazil sa vsak nezmenit svoju retoriku. „Obavam sa, ze si momentalne stratil svoju kapitansku poziciu.“
V lodi narastalo napatie. Toni bol vsak stale pokojny. „Povedz mi ten dovod, preco ma zbavujes velenia.“
Bledar nerozmyslajuc, hned vystekol: „Uslo ti, ze som abortoval misiu.“ Toni teraz stratil vsetku duchapritomnost a ostatni boli tak v soku, ze sotva dychali. „Ked ma budete pocuvat, nikomu sa nic nestane a zazijete nieco neuveritelne. Nechcel som vam to povedat pred misiou, ostatne, ani som nemohol. Povazovali by ste ma za blazna a ja by som vam nemohol ukazat nove objavy, ktore su pred nami. Ostante pokojni, nerobte blbosti a chodte vsetci do mrazakov, ja pojdem s vami.“
„To je vzbura! Co od nas chces?“
„Dostanete svoje vysvetlenie. Len nerobte nic zbrkle.“
„Blazon! Podivajte sa, kam az tu svoju blaznivu sariju priviedol ten moslim zasraty!“ nevydrzal Gilles a Toni mal co robit, aby ho udrzal pri sebe.
„Blaznami budete, ak nepojdete do mrazakov. Svoje vysvetlenie dostanete.“ Toni zavelil na ustup. Mal vsak plan, ako ho oblstit. Esteze ho to napadlo. Giorad pochopil Toniho pohlad a zrejme tiez nieco sipil. Gilles stale blaznil a vykrikoval: „Ty moslimsky idiot! Sabotujete vsetko! Do lietadiel davate bomby, narazate s dodavkami do ludi a este vam nie je malo? Uz sabotujete i vesmirne lety? Chcete, aby sa i Martania modlili k vasmu prasivemu Alahovi? Tak gratulujem, vyslo vam to!“
Neochotne, ale vsetci traja zalahli do mrazakov, Bledar porucil pocitacu, aby ich prebudil o pat minut a potom si sam, ako povedal, tiez lahol a pocitac za vsetkymi zavrel veko. Len chvilu boli pri zmysloch.

	Toni sa ocitol na Zemi. V nejakej krcme. Pozrel sa na ludi vokol seba. Nikoho vsak nepoznal. Podozrievavo sa dival na vsetky strany. Len stazka sa hybal. Je to sen, lucidny sen, pomyslel si. Podival sa vsade naokolo. Akyze detailny je tento sen: pri ruke mal cerstvo natocene tmave pivo Kresovice – Nesice, ano, presne toto dokazal precitat za etikete. Vzal krigel s pivom a upil si. Je vyborne, pochvaloval si. Cakal, co sa deje. Zdalo sa mu, ze ludia si ho vobec nevsimaju a ze maju zvlastnu rec. To nie je rustina, aj ked tak znie. Alebo, zeby som bol na Sibiri, ked tu maju vsetci tak sikme oci? Alebo v Kazachstane? Je to jedno. Uvedomoval si vsak, ze toto je sen a preto sam si v tomto sne moze robit, co chce. To je caro lucidneho sna. Este raz sa podival na pivo. Uz zmenilo nazov na Zlaty Almiras. Upokojil sa, ze to je sen a tak vstal a vysiel z krcmy. Pre nou bol uviazany pes, pri ktorom stala futuristicky vyzerajuca motorka, dizajnovo velmi krasna s hladkymi liniami. Ocami prebodol psa. Ten na neho prehovoril ludskou recou: „Nerob prudke pohyby, lebo sa nastvem.“ Podivil sa, ale viac pohladov mu uz nevenoval. Znenazdajky sa vsak pri nom objavila akasi slecna. Toni by dal ruku do ohna, ze ju nikdy nevidel.
„Cudujes sa, co?“ zacala ona.
„Nie, preco?“
Chvilu ho zvadzala pohladom, ale ked si vsimla, ze jej Toni nevenuje pozornost, zmenila retoriku: „Vidim, ze si na lucidne sny pripraveny.“
„Ano, pokial sa prilis necham cimkolvek vzrusit, vstanem temer okamzite.“
„Velmi dobre. Myslim, ze je cas, aby som ti to teda cele povedala. Tvoji kolegovia take stastie nemaju. Ti sa to musia naucit.“
„Ako to?“
„Alebo mozno maju stastie, hm, uvidia ma viac raz.“
„Tak to vyklop.“ Teraz by Toni urcite tipoval, ze sa znova cosi zmeni. Jej tvar... zase je ina. Mozno o nieco krajsia. Ale nemalo by zmysel opisovat jej tvar, ked sa v tom zobudi. Medzitym sa ale znova zmenilo prostredie. Ocitol sa pred akousi budovou s otvorenymi dverami, ktora sa vnutri podobala viacpodlaznemu parkovisku.
„Bledara som si vybrala schvalne. Myslim, ze svoju ulohu splnil.“ Toni mlcal. Nesmie sa vela pytat, rychlo sa vsetko zmeni. „Vies, ide o to, ze ta Anomalia je realna vec. Vybudovala ju moja civilizacia. Najskor sama pre seba, aby sme sa rychlejsie vedeli presuvat z planety na planetu, ale ked sme zistili, ze existujete i vy, tak sme si povedali, preco nekontaktovat niekoho z vas, aby vas sem poslal?“ Ludia, celkom ini, ako v krcme zacali pobehovat z dveri do dveri, ako v nejakej zlej komedii. A Toni sa ani nepytal, preco sa tam z nicoho nic objavilo tolko dveri. Akonahle sa podival inym smerom, stale sa nieco menilo. „Sme vyspela civilizacia a ponukame vam pomoc. Ak prejdete Anomaliou, ocitnete sa na jednej z nasich planet. Mozno ma tam stretnes.“
„Preco nam chcete pomoct?“ vyhrkol Toni, a uz zo zvyku otocil hlavou k slecne. Znova bola ina. Zmenila si saty a znova i tvar. Boli v niecej kancelarii, z ktoreho bolo vidiet dve dubajske veze A a B. „Si velmi bystry. Nenechavas sa mnou popliest, ani nijak rozptylit.“ Toni jej dal za pravdu. Tie dubajske mrakodrapy ho pritahovali svojim hladkym vzhladom a uz roky sa chcel podivat na ne v realnom svete. „Nehladate kontakt s mimozemskymi civilizaciami uz nejak dlho? A nechcete ho vari uz teraz? Ked sa tak divam na vasu lod, je mi vas az luto, ale na druhej strane vas i obdivujem, ze mate odvahu vobec v tejto rakve kamsi do vesmiru.“

	Toni teraz citil, akoby sa mu cosi dostavalo pod kozu, nebolo to prijemne. A po prvy raz sa v tomto sne bal. Aj toho, ze sa prebudi a nedozvie sa nic blizsie.
„Toni, vies, ze toto je sen, ale ja som realna. Vies, bolo narocne vymysliet nejaky sposob, ako vas kontaktovat.“
„Netaraj, vsak sa so mnou normalne rozpravas. Myslel som si, ze kontakt nenadviazeme takto lahko.“
„Aha, ty si si myslel, ze mas do cinenia s cimsi ako Solaris? No, scasti mas pravdu, ale to by ste nam nerozumeli. Ovplyvnit Bledara bolo jednoduchsie.“
Uz pomaly citil, ze sa mu rozmazava obraz. Mrakodrapy mizli. Dievcina ho chytila za ruku. „Pomaly musim ist.“
„Nechod.“
Objala ho. „Este ti poviem to, ze sa na teba a na tvojich kolegov tesim. Aj pre mna to bude stretnutie po rokoch s kymsi novym.“
Toni citil, ze ma dievca rad. Objatiu sa nebranil, aj ked vedel, ze to by ho lahko prebudilo. „Nechod.“
„Neboj sa. Je o vas postarane. Nic sa vam nestane.“
Posledne jej slova uz nejak zanikali v pomalom prebudzani sa. Jej ruku vsak stale citil. Nechcel sa prebrat. Cosi mu este hovorila, ale uz ju nerozumel, tratila sa mu pred ocami. Teraz este vo sne videl sam seba so zatvorenymi ocami, akosi si drzi pravu ruku. Stale vsak citil jej dotyk. „Maj sa, tesim sa na teba.“ nehlucne prehovoril, pricom sam este svoje slova pocul s urcitym oneskorenim, akoby s ozvenou. Este raz sa rozlucil a pustil sa jej.

	Otvoril oci. „Pod von, Toni, kym je cas.“ povedal mu Gilles. Nepritomne otvoril oci. „Tak vstan, prosim ta.“ Kolena mal ako z pudingu. Vstal a pretrel si oci. Giorad sa na neho skeril spoza riadiaceho panelu: „Nehovor, ze i ty si mal zvlastny sen.“
Toni si zivol a prisvedcil. „Kde je Bledar?“
„O neho sa postaral Gilles. Ale ako, to neviem.“
Gilles otvoril usta, ale predbehol ho Toni: „Poviem ti. Gillesovi mozem udelit vynimku. Mam pristup i k pre vas utajenym funkciam lodi. Vedel som spustit nacasovanie zmrazenia zdnu kapsuly, kym sa dalo. Gillesovi som skratil cas o minutu, aby vysiel z kapsuly, prebral nas a Bledarovi jeho pobyt v kapsule cez terminal predlzil. Myslel si, blazon, ze nas okabati!“ Gilles len suhlasne prikyvol. Toni sa vysvihol na nohy. Citil vsak jemnu slabost v kolenach. Asi to bol pre neho sok, ale nesnazil sa ho nijak ukazat a tak pobavene, aby odlahcil situaciu podotkol: „Netusil som, ze vesmirne sialenstvo dokaze byt tak neprijemne.“
Giorad nasucho preglgol. 
„Co sa vam snivalo?“ zacal Gilles.
„Ja som bol niekde v akomsi divadle, kde boli cosi ako neviditelni herci, lebo divaci im tlieskali, divali sa na nich, ale ja ziadnych nevidel. A potom prisiel nejaky vyhadzovac, ze ma vyhodi, ked si tych hercov nepredstavim. Hadal som sa s nim, kym ma nevyhodil a vonku mi tam rozpraval o tom, ze Bledar vie viac, nez my, ze preletime Anomaliou a na druhom konci bude nejaka nova civilizacia.“
Gilles a Toni sa na seba pozreli. Giorad nepochopil: „Somarina, co?“
„Ehm, o to... nejde... ale ... “
„Co ale, Gilles?“
„No... “
„Ze cosi podobne sme v snoch zazili i my.“
Giorad sa na ne zamyslene pozrel: „Mali sme uplne rovnake sny?“
„No, to nie, ale zrejme obaja sme sa v nom s niekym rozpravali a povedal nam temer to iste.“

	Toni im vyrozpraval ten sen a hned i Gilles ten svoj. „Ja som stal v nejakej odpadovej rure, ci co, vsade smrad, ale mne sa to potom menilo, raz som bol v mojom meste, potom kde na zelenej luke... “
„No i mne sa to menilo. Z toho divadla sme sli kamsi do muzea, kde boli cudne obrazy a potom na pusti.“
Toni sa zamyslel.
Giorad sa vsak usmial a vravel. „Ze tomu nevies uverit?“
„Ja len rozmyslam, ci to je vobec mozne. Nevedel Bledar tiez o nejakej skrytej funkcii lode?“
Gilles zavrtel hlavou, ze by nemal. „Hm, tak nic, zacina to byt cudne. Zavolam Zem. Hadam je toto len sen a my sa z toho preberieme, lebo ked je to pravda, sme v kasi.“
„Naozaj sme vsetci rozumeli Bledarovo meno?“
„Urcite.“
Chvilu bolo ticho. Toni ho napokon prerusil: „Tak stale neviem, ci si z nas ten blazon nerobi dobry den, preto musime kontaktovat ludi na Zemi.“ 

	Toni si vyziadal mikrofon a Gilles mu ho podal s tym, ze bude trvat vyse hodinu, kym sa ozvu. Teda, pokial palubny pocitac neblazni. „Helvetica 1, Toni Borlini pri mikrofone, prijem. Hlasenie 0153: Podozrenie na vesmirne sialenstvo, opakujem podozrenie na vesmirne sialenstvo. Doteraz sme leteli bez problemov, ale o 00:34,12 lodneho casu bol na nasej lodi spusteny bez zjavneho dovodu cerveny poplach nasim kolegom Bledarom Xhakhom. Prejavoval znamky sialenstva, hovoril nezmysly, ze schvalne abortoval misiu, opakujem, abortoval misiu. Nariadil nam vojst do kryokapsul, pricom javil znamky, ze by pouzil i nasilie, hoci nam sluboval, ze sa nic nestane, pokial ho budeme pocuvat. Nastastie, vdaka vynimke, ktoru som vcas udelil nasmu kolegovi, Gillesovi Kindischimu, sme sa dostali z kryokapsul v pripade nebezpecenstva, pricom Bledara sme nechali vo svojej kapsule a predlzili sme mu cas, kedy tam ostane. Mozno je to zbytocne hlasit, ale uvedieme i skutocnost, ze sme vsetci zazili podivne sny, ktore sme zazili vsetci, vysledkom ktorych sme sa dozvedeli, ze pravdepodobne letime k Anomalii a ze na druhom jej konci nas ma cakat mimozemska planeta, opakujem, mimozemska planeta. Zdoraznujem, ze sme mali rozlicne sny, ale s podobnym koncom. Nevieme si tuto situaciu vysvetlit. Ziadam o prepocitanie nasho kurzu, popripade telemetricky zistite kondiciu nasho lodneho pocitaca a vedzte, ze cakame dalsie instrukcie. Opakujem: traja kozmonauti pre vedomi, jeden v kryokapsule, nevieme, kde sme, nie sme si isti ani spravnostou udajov na nasom lodnom pocitaci. Helvetica 1, koniec.“

	Veru, nadsenia bolo vela pred zaciatkom tejto misie, ale teraz to vyzera zle-nedobre. Posadka si nie je ista nicim a nikym. Ked Toni dokomunikoval, mal pocit, ze tieto pocity zdiela so svojimi kolegami.
„Vedel som, ze ten Bledar nieco take spravi. A vy ste mi neverili.“ nadhodil nesmelo Gilles.
„Myslel som si, ze si skatulkujes ludi podla vyznania.“ podpichol Giorad.
„Veru ze i skatulkujem,“ prekvapil ho Gilles, „verit moslimovi je ako verit krokodilovi, ze nezaklapne svoju celust, ked mu das celu ruku do papule.“ Toni sa citil zle. Keby nas tak poculi na Zemi, mame problem. „Oni sa stale povazuju za neviniatka, na ktore kazdy len pluje.“
„Neprehanaj, Gilles.“ napomenul ho Toni.
„Veru ze neprehanam. Oni su taki. Este to i verejne hovoria. Viera im dovoli zapierat a klamat, ak je to v Alahovom mene. Potom sa to ako zapieranie a klamanie nepocita. To je blbost! Myslis, ze preco odjakziva krestania s nimi bojuju? Lebo zaspali dobu! Neviem, kolko kriziackych vyprav proti nim bolo, ale nebolo ich tolko, kolko moslimackych proti nam. A stale nam ich vytykaju, akoby to bolo najvacsie zlo, ktore krestania spravili. Stanovuju si svoje pravidla, ktorych sa drzia i v zahranici a cuduju sa, preco ich nikto nema rad. Je to ako tvoj stary kamarat, ktory sa stal ozranom, poprosi ta o pomoc, ukaze ti, ze nic nema, tak ho ubytujes u seba a on sa zacne mat pri tebe dobre, zacne zas chlastat, spi s tvojou zenou, posiela tvoje deti do obchodu po cigarety, sti mimo zachodovu misu. Ty mu to prv odpustas, ale ked sa na neho nastves a povies mu, ze tu nie je doma, aby vypadol, este ta zbije, zazaluje a sud vyhra.“
Zase bolo dlho ticho.
„Ale nemozes ludi iba tak posudit podla nabozenstva.“
„Mozes. Nech je trebars i Ind, alebo Afroamerican, mne je to suma fuk, ale moslim, to nie.“
Toni to uz nevydrzal: „Hej, ty si predsa do papierov neuviedol, ze mas nejake predsudky pred ludmi. Nechovaj sa tak.“
„Ja nie som rasista, ani nikto taky. Ale mam nieco nastudovane. Moslimovia a trebars i Zidia si myslia, ze oni su vyvoleni narod. Len oni a nikto ini. Im to tolerujes, ale mne nie?“
Giorad radsej zamaval rukami a povedal: „No, myslim, ze tuto debatu by sme mali skoncit. Musime riesit podstatnejsie veci. Ja osobne si myslim, ze Bledar to neurobil ani pre Alaha, ani z roztopase. Myslim, ze existuju len dve moznosti: bud je chory a siblo mu z tejto misie alebo z nas, ved to sa kozmonautom casto stava, alebo v tom horsom pripade mal pravdu a my naozaj smerujeme k Anomalii a k inej civilizacii.“
Toni si iba vzdychol: „Ak sa zisti, ze Bledar je v najlepsej fyzickej a psychickej kondicii, asi vyskocim z lode.“

Strata kontroly

	Gilles, uz pokojnejsi, nadhodil: „Ak je to teda tak, ze ma pravdu, ako sa tam vlastne dostaneme? Blizko to veru nie je.“
„Myslim, ze ked tie sny vyvolala ta civilizacia, pokial su tie informacie zo sna pravdive, tak samotna civilizacia by to mala zariadit.“ uvazoval Toni. Giorad zvysil hlas: „Neblazni! Ako mozes posudzovat, ze veci, ktore sa ti prisnili, su pravdive?“ Toni sa vsak nedal vyviest z miery: „To neviem. Ale deju sa tu veci, ktorym zatial nerozumieme. Prisnili sa nam sny, vsetkym. Boli odlisne, ale vsetci sme sa z nich dozvedeli to iste.“
Giorad sa otocil na Gillesa: „Skontroloval si, prosim ta, tie kryokomory? Nedal nam tam Bledar nejaky plyn, ktory by nam mohol sposobit halucinacie?“
Gilles pokrcil plecami. „Zial, nemame tu ziaden detektor. Mozem sa iba pozriet, ci nebola vymenena, alebo inak modifikovana nadrz pre somnifer.“
„Mrkni sa na to, prosim.“ zavelil Toni.
„V poriadku, sefe.“ bol rad, ze ma aspon nejaku robotu. Po tychto cudesnych udalostiach nie je dobre stat so zalozenymi rukami. „Je pravda,“ zacal Giorad, „ze tie sny vobec nezapadaju do kontextu nicoho. Lebo Bledarove spravanie by sme ako-tak dokazali pochopit, ale toto sa da vysvetlit jedine tym, ze Bledar nieco osobne menil. Bud nam dal daco do jedla, alebo do somniferu.“
„A co ked nie?“ Toni veru nebol dvakrat skepticky.
„Neblazni. Uvidis, vsetko sa vyriesi.“
„A nezobudime radsej Bledara, aby nam to objasnil?“
„Chces prist o velitelske miesto?“
Toni sa zamyslel. Pokial je Bledar chory a oni ho preberu, je dost velka sanca, ze sa situacia nepekne zvrtne. Pokial je vsak zdravy, bude napomocny.
„Myslim, ze teraz je potreba iba pockat na spravu zo Zeme. Opravia nam pocitac, zistia, kde sme, vyrataju nam koliznu drahu s cimkolvek vo vesmire, aj ked viem, ze je to len mala sanca a pokial aj niekde pristaneme, dlhsie ako 80 dni neprezijeme.“
„Mame este tolko zasob?“
„Podla pocitaca. Ja osobne si myslim, ze i to je prilis optimisticky predpoklad. Sme v kozme dva tyzdne, 80 minus 14 ti dava 66 dni. Neviem vsak, ci je v tom vypocte zapocitany i recyklovany material. Apropo, ked sme uz pri tom, pod k pocitacu.“

	Obaja pristupili k terminalu. Bol to pocitac, vysoky ako oni, mozog celej lode. Charger III mal mozog dvakrat tak velky a tiez im zahaproval. Terminal ukazoval tvrdohlavo svoju vypocitanu drahu a ked aj Giorad klikal a vyberal akekolvek moznosti, terminal stale oznamoval, ze vsetko ide podla planu. „Podla terminalu sme mali uz chystat manever zachytenia obeznej drahy. Ukazuje, ze sucasnou rychlostou je potreba ist este 4 hodiny, aby sme sa dostali na obeznu drahu Mesiaca.“
„To by ale znamenalo, ze by sme mali Mesiac temer ako na dlani. Ale on je realne o dost dalej.“
„Prave, zaujimave veci sa este len deju.“ poznamenal Giorad a upozornil Toniho na radikalne sa znizujuci interval, pretoze terminal za desat minut neukazoval, ze sucasnou rychlostou je potreba ist 3 hodiny a 50 minut, ale iba 3 hodiny a 20 minut.
„Momentalne to nevieme ukorigovat. Pokial su udaje na terminali spravne, tak ideme konstantnou rychlostou blizsie k Mesiacu, ale nasa rychlost je prilis vysoka, aby nas Mesiac zachytil na jeho obeznu drahu. Pravdepodobne nam este nejaku rychlost udeli a vystreli nas medzi hviezdy.“
„Zial, brzdit tiez nemozeme. V kozme nejestvuju ziadne brzdne sily. Jedinou nasou zachranou by bolo nejako otocit lod a brzdit so zapnutymi motormi.“
Giorad sa zamyslel: „Je to mozne, ale obavam sa, ze je neskoro. Potreboval by si plny zazih, aby si znizil nasu rychlost.“
„Tak sa budeme musiet uskromnit a vezmu nas domov Americania.“
„Myslis, ze to pojde?“
„Tak vela casu nam neostava. Skusim to este prepocitat, ale na manever predpovedam, je potreba asi dve hodiny. Takze jedina moznost je pockat na spravu zo Zeme a pokial nam to navrhnu tiez, tak hned musime ist na to.“ Upenlivo premyslali. Helvetica nie je stavana na takuto zataz: pokial by sa nieco stalo, plast lode by praskol a zrejme by nastala kompresia, ktoru by neprezili bez skafandrov. A naviac, stale maju na palube palivo. Ale nakoniec, toto je asi jedine riesenie. Toni hned klikal v terminali, vypocitaval drahu, ktoru mu sam pocitac i pekne vykreslil v grafe.
„Aha, je to mozne. Tu su instrukcie.“ povedal Toni a nechal si ich vytlacit na harok papiera.
„Terminal vyratal, ze bude trvat priblizne sedemdesiat minut, kym dosiahneme naklon 90°. Dalsich asi sestdesiat sedem na naklon 180°. Potom by sme mali napalit plny vykon na necelych sedem minut, aby sme sa dostali pod unikovu rychlost 2,379 km/s.“
„Potom je vsak treba plny vykon na rychlost pod 1,5 km/s na obeznu drahu Mesiaca.“
„Presne tak. Zrejme sa zdrzime na obeznej drahe asi den, kym sa z tejto pozicie dostaneme na pristavaciu polohu a tak na pristatie.“
Prerusilo ich pipanie. Terminal uz ukazoval prilis vysoku rychlost. Obaja sa na seba pozreli. „Teraz, alebo nikdy.“
Opat prerusenie. 
„Helvetica 1, tu SUI. Dolezita sprava: opakujem, dolezita sprava: Zaznamenali sme markantnu odchylku od vasej pozicie. Nemozeme skontrolovat vas lodny pocitac, ale antena terminalu je v poriadku, preto vam vieme povedat, ze vas terminal funguje spravne. Preto sa pokuste o obrat 101, opakujem, pokuste sa o obrat 101. Vyziadajte si instrukcie z teminalu pri obrate 101. Pokial sa vam obrat 101 nepodari, urobte obrat 200A a abortujte misiu. Momentalne vam odporucame nechat kolegu Xhakhu v kryokomore. Kazdopadne, pravidelne kontrolujte jeho zivotne funkcie. Urobili ste, co ste mohli. To, ci ide o vesmirne sialenstvo sa dozvieme, az ked ho osobne prehliadneme na Zemi. Ohladom snov, neexistuje ziadna obdobna znama funkcia ani vlastnost pristrojov lode, ktora by vas stav vyvolala. Pokial je to mozne, skontrolujte sucasny vzduch vo vasej lodi a kryokomorach. Moze byt opotrebovany, preto ho skuste prefiltrovat. Opakujem: markantna neodvratitelna odchylka od predpokladanej drahy, pokuste sa bud o manever 101 alebo 200A, monitorujte kolegu Xhakhu a skontrolujte si i vzduch na lodi. Ozvite sa, ked sa uspesne podari vykonat jeden z obratov. SUI, koniec.“

	„Nuz, som z toho zarazeny, ako vidly do hnoja.“ pokusil sa odlahcit situaciu Giorad. Toni vycitil, ze sa mu tieto slova nepocuvali dobre. Asi mal pocit, ze tieto slova su tie najneutralnejsie slova, ake mohli povedat. V preklade by to mohlo zniet ako banalny problem, ale ked sa Toni pozrel na vykres, ktory mu vysiel z terminalu, zistil, ze v pravom hornom rohu je napisane: Obrat 101. Neskodny Obrat 101, ktory znamena vystavenie posadky extremne velkej sanci na kompresiu a vybuch paliva.
„Ja tiez, ale neboj sa. Ta sprava nas nemala nijako zneistit, nechceli vyvolat paniku. Urcite tam dole nemozu spravat a obhryzaju si nechty, co sa s nami deje.“
„Snad mas pravdu. Ale to s tymi snami beru dost povrchne. Vraj si mame vyvetrat. Co sme na Zemi?“
„Asi si myslia, ze sa uvolnili nejake latky do vzduchu a ze sme sa toho nadychali. Vidis, taka moznost ma ani nenapadla.“
Kym Toni cez terminal nastavil vyssi vykon ventilatorov, vratil sa Gilles. „Priatelia, Bledar nam nedal nic ani do kavy, ani do krykomor.“
Giorada sa to nesmierne dotklo: „To ako myslis?!“
„Ze vsetko je v norme. Vzduch je opotrebovany, ale dychatelny a v poriadku a tiez i v kryokomore. Somnifer je v poriadku, na palube mame rychlotest krvi, ktory ukazal, ze som zdravy a vzduch je tiez relativne cisty.“
„Tak mu potom zasibalo.“
Toni mrkol na Giorada. Bud sa boji pravdy, alebo ju jednoducho nechce prijat. Sam vsak v zlomku sekundy priznal, ze nie je pripraveny na stretnutie s cudzim druhom. Ci uz je alebo nie je antropomorfny, neciti sa ako velvyslanec planety Zem.
„Myslim, ze sme v kasi, tak ci onak a teraz uz asi i tak Bledarov stav nemozeme otestovat. Gilles, pocul si hlasenie?“
„Samozrejme, idem sa na neho pozriet.“ posluchol a minimalne sa tvaril, ze uz sa na Bledara nehneva. Asi pochopil, ze je chory. Mozno vsetkych moslimov povazuje za chorych. A tak sa moze aspon na chvilu citit nadradene. Nikdy to sice netestoval, mal totiz vypestovany silny cit voci autoritam a tak sa neburil, hoci jeho myslienky nie raz hranicili s kacirstvom. 
	Toni premyslal ako nikdy. Teraz je potrebny Giorad. Musi naviest lod na novy kurz podla udajov z terminalu a pravdepodobne, ze vsetci zahynu, pokial sa lod pri tomto manevri rozpadne. Co je im po skafandroch, ked kompresia vytlaci vsetko z lode? Kym cimsi zapchaju pripadne diery v plasti, pokojne im moze do vesmiru splachnut vsetky zasoby jedla a su nahrani ako stare slagre na digitalnych nosicoch. Uz nieco pochytil z Gioradovych vtipnych prirovnani.
„Giorad, asi to budeme musiet spravit. Ci chceme, alebo nie.“
„Takze ideme po skafandre?“
„Ak nas to aspon trocha zachrani, tak ano.“
Gilles ukazal obom kolegom palcom hore Bledarov stav a uz vsetci traja plachtili v nulovej gravitacii k hlavnemu pocitacu. Tam sa nachadzali dvierka k skafandrom, v tejto malickej miestnostke sa tisli styri skafandre. „Ostatne, prezili by sme i v kryokomore. Pokial chces, Gilles, mozes tam ist.“
„Viem, ze toto je ina situacia, ale nemam chut sa dobrovolne zmrazovat.“
„Moja rec.“ prisvedcil Toni. 

	Trvalo vyse desat minut, kym si nejak navzajom pomohli navliect sa do skafandrov. Toto bol nakoniec i tak mensi problem ako na Zemi. Tazko na cvicisku, lahko na bojisku, hovoril si Toni. Nedalo mu vsak nemysliet na celu tuto vec. Akaze vec! Na taketo cosi som este nie pripraveny! Mozno i ostrielanejsi astronauti by mali s takouto situaciou problem. Stale su vsak nazive a schopny logickeho uvazovania. Stale im lod, chvalabohu, funguje a tak sa o ten obrat 101 mozu pokusit. Pokial by vsak nevysiel, SUI navrhla iny obrat, ktory fakticky znamena co najviac sa planete priblizit, akcelerovat a gravitacia Mesiaca by mala vystrelit lod na spiatocny let na Zem.
	Giorad bol prvy, ktory bol plne pripraveny a v skafandri este zazartoval, ako inak, ze sa udusi, pokial si tam nechcene ulavi. Toni poznamenal, ze sa v skafandri sa o dost horsie sedi v kresle, ale spomenul si, ze prave takto startovali zo Zeme. Kiezby mohol byt v tu chvilu spat na Zemi! Sladka poda, plna zivin, jedina, ktora ta uisti, ze stojis na spravnej strane, nie kdesi na oblohe, ktora ta neudrzi. Zem, daleko-predaleko od nich, urobil chybu, ze sa dal na tuto dlhociznu cestu, akoby nebolo dost problemov, nebolo dost... Toni citil, ze sa s nim cosi deje. Jeho hlava ho zacala privelmi boliet a to Giorad az teraz zacina manever. Zahlasil: „Obrat 101. Momentalna rychlost osem uhlovych sekund za sekundu a zvysuje sa.“ Toni to este vnimal, ale mal pocit, ze tam nepatri. Akoby sa zabaral do kresla a vsetko videl z pozicie tretej osoby. Rozpacito sa rozhliada po kolegoch. Giorad trpezlivo riadi lod a kazdu zmenu hlasi, Gilles kontroluje stav na terminali a hlasi mu odchylky a presny plan, pricom ma pod palcom aj kompletny stav lode a on zacina mat velmi cudne pocity. Vsetko sa mu zda cudzie, akoby tu nikdy nepatril. Jeho hlava odmietala posluchat. Cosi sipil. Vari nie je nam sudene pristat a radovat sa zo zivota a nebyt vesmirnymi stroskotancami, ktori ani netusia, do akych mimozemskych vod sa dostali? Vykopu snad este poklad nadeje a vzkriesia plamienok ohnivy, co cestu im ukaze? Toni opat precitol. Uz vie nasledok, ale nevie pricinu. Preco su jeho myslienky zababrane od basnickej kriedy? To predsa nie je moja hlava! Shakespeare, odid z mojej hlavy, chcem ju len pre seba! Odid! Potrebujem byt pri svojich kolegoch, synoch Zeme... 

	Vtom to prislo. Jeho zmysly mu zjavne davali pocitit, ze sa deje cosi mimo jeho chapanie. Nedokazal sa ani len pohnut, mal pocit, akoby opustil telo a jeho mysel bludila po prazdnom priestore. Preco ho vsak vsetko tak boli? Jeho myslienky sa zobrazovali jedna cez druhu, znova mizli a jeho zivot sa nenavratne opakoval. Opat sa videl, ako dostal svoj prvy model vesmirnej lode na Vianoce, len si nevsimol ten kriklavo zeleny sveter na sebe. Znova precitil i svoju prvu lasku, Adriene. Ale toto predsa nie je jej tvar! Znova sa videl a citil pocity, ked mu oznamili, ze smeruje na Mesiac. Videl i Schultza, ale teraz velmi priatelskeho a mileho. A zase skok, videl sa, ako hraju poulicny futbal s kamaratmi kdesi v osmej triede, tu vsak nevidel nic zasadneho, ziadne zmeny, alebo falosne spomienky. Neuvedomoval si, co sa s nim deje, ani ako dlho bol prec. Zazival svoj zivot znova a znova, ale vsetko bolo rozhadzane a nespravne. Ani v casovej naslednosti a casto i nespravne interpretovane. Vynarali sa mu uz i vymyslene predstavy, ktore sa mu iba prisnili, alebo o ktorych iba premyslal, aby si tak skratil cakanie na spanok a noc co noc si vymyslal pribehy, aby zamestnal mozog a hral sa so vsetkymi farbami a umenim a stracal slova, potom ich znovu nasiel, cele, ale i rozkuskovane na podlahe, kdesi v rodicovskom dome pred desiatimi rokmi... 

	Teraz uz precitol, pokial vedel, do pritomnosti. Sokovany sa rychlo posadil a kontroloval si telo. Pri prebudzani totiz citil, akoby jeho telo opustali jeho nohy i ruky. Zistil, ze sedi, ano, sedi. Sila, znama so Zeme, ho tazi k podlahe, alebo stropu? Ano, vazne, este raz sa podival vokol seba. Nasiel tam Giorada. Metala s nim triaska. Aj ked sa ho snazil Toni prebrat, nebol to spanok. Giorad sa prebral, az potom, co ho nechal lezat a smeroval k Gillesovi, ktory uz tiez precitol. Z Toniho vysla sprska nadavok.
„Giorad, vstavaj, docerta.“
„Co sa deje?“ otapene sa opytal Giorad.
„Vstavaj, dopekla, nieco sa s nami stalo.“
„A co?“
„Neviem.“ Len tazko ziskaval spat sam seba. Este raz si na to cele spomenul a i jeho striasla zimnica. „Gilles, pozri sa na ten prasivy terminal, zisti, co sa deje.“ Gilles mal problem vstat, ale napokon sa mu to podarilo, pricom sa teraz podivil, preco nelevituje v priestore. Toni ho okrikol, nech sa urychlene mrkne na ten terminal. Spamatal sa a priskocil k terminalu.
„Giorad, no tak.“
„Uz som v pohode, nezomieram.“ usmial sa Giorad a Toni sa na chvilu upokojil. Ten mizerny skafander je teraz tazky ako na Zemi. „Ako to, ze nie sme v lufte?“
„Stale nevieme, Giorad, ale mam z toho zly pocit.“
Giorad tazko vstal a este si napraval skafander. „Vsak stojim na podlahe a citim tiaz!“ Toni sa rychlo postavil a zazil to iste. My sme na Zemi? Pomyslel si. Vari sa ten obrat podaril a pristali na Zemi? Pokusil sa zorientovat, ale napodiv mu to robilo pomerne velke problemy. I Giorad povodne chcel k pocitacu, ale vybral sa inde. Gilles neveriacky krutil hlavou, divajuc sa na udaje z telemetrie.
„Tak co sa deje?“
„Zda sa, ze nemusime mat skafandre, vzduch je tu v poriadku, ale vsetky ostatne ukazovatele su uplne zoskrtane.“
„Ako zoskrtane?“
„Takto.“ ukazal Gilles na obrazovku terminalu. Klasicky dvojosovy pravouhly graf, ktory ukazoval rychlost lode v case. Ciara vsak smerovala vsemoznymi smermi i mimo graf, akoby niekto don cosi neslusne napisal a potom sa to snazil tou istou ceruzou poskrtat tak, aby to nikto nemohol identifikovat. Cmaranice, klikihaky a ziadne relevantne udaje. Gilles preklikaval grafy pre vsetky klucove ukazovatele. Vsetky grafy vyzerali takto preciarkane.
Toni znova zahresil.
Dlho nikto nehovoril. Gilles si overil este tiaz v terminali. Poskrtany graf. Vsetky udaje totalne zmizli.

	Giorad mal problemy udrzat sa na nohach. Zadupal a zistil, ze gravitacia je priblizne na urovni jedneho ge. Ale kde su? Ako prvy sa z toho spamatal Toni a tackavo sa dostal k hlavnemu panelu. Cez okna vsak videl... stale vesmir! „Ja to proste nechapem!“ krical Toni. „Co sa deje? Nemal som stvorky z fyziky, viem predsa, ze pokial nevykonavame odstredivy pohyb, nemoze na nasej lodi byt gravitacia, ani len jej iluzia!“ Naozaj, pokial sa vsetci dostali k oknam, zistili, ze sa volajako pohybuju, ale urcite nie tak, aby vyvolali umelu gravitaciu. Nikto nicomu nerozumel. Ani trochu. Vsetko sa im vymykalo spod kontroly. „Takze asi to vyzera tak, ze sme sa zblaznili bud my, alebo pocitac.“ Gioradov hlas stale znel ako po styroch pivach. „Alebo nebodaj okenna iluzia.“
„No je pravda, ze pocitacu siblo urcite. Preco by nam potom vydal taku nezmyselnu telemetriu? Podivajte sa na tie grafy, su cele poskrtane. Vsetko zapisovalo spravne, ale potom podivaj sa – vsetky grafy su pocmarane, akoby ich pokreslilo trojrocne dieta.“ pridal sa Toni.
„A cim si to vysvetlujes?“ opytal sa Gilles.
„No, vieme, ze nas Bledar nasmeroval k tej anomalii... “
„Neblazni Tonio, to by nasu lod nacisto znicilo. Aha, rychlost ukazuje maximum na hodnote vyse dvesto milionov kilometrov za hodinu! Som hore este len pat minut, ale myslim, ze sa mi mozog uplne prebral.“
„Keby sme ale naozaj dosiahli taku rychlost, pokojne by sa ti i roztavil.“
„Zdeformoval a tlak by ho rozmliazdil. Neblazni.“
„No ale je mozne, aby to nase telo prezilo, pokial by to netrvalo viac, nez sekundu?“
„Sekundu, ci menej, nie. Aj ty vydrzis desatinu sekundy v kozmickom priestore bez skafandra? Desatina sekundy je niekedy strasne dlhy cas.“
„A teraz inak: Co sa s nami dialo pocas toho obdobia?“
„Akeho obdobia?“
„No, co sme boli vsetci prec.“

	Vsetci sa znovu zamysleli. Zhodli sa na tom, ze vsetci zazili svoj rozkuskovany zivot este raz, ale kazdy po svojom a urcite nie v casovej naslednosti. Nevedeli sa vsak dohodnut na tom, ako dlho to prezivali. Vacsinou sa dohadovali na par minutach, ale Giorad dokonca hovoril o roku, dvoch. Gilles sa zamyslel a dokonca sam naznacil, ze prezil zivot niekoho celkom ineho, pretoze sa pamatal v tychto falosnych spomienkach na polozeny kalendar na stole s letopoctom 2000. „Neviem, ako je to mozne, ale videl som znova stary televizor a v nom vystupovala Jennifer Lopez este ako mladica na nejakom stadione. Spievala nejaku pesnicku, ktoru som pocul mozno raz v zivote a ked som prepinal kanaly v televizii, vsetko vyzeralo tak predpotopne.“
„Televizia uz i tak je predpotopna. Ale cim si to vysvetlujete? Ja som mal napriklad tusenie, ze sa nieco stane uz predtym, nez si zacal obrat, Giorad.“
„Ake tusenie?“
„No, ze nieco so mnou nie je v poriadku. Moje myslienky boli uplne rozhadzane a ja som premyslal s basnickym patosom. Viete, chalani, ze tak ja nerozpravam. Varize som kedysi k vam takto prehovoril? Rozhadzoval som kedysi metafory ako postar noviny v Amerike? A inak, Giorad, ten slavny obrat 101 sa nam podaril alebo sme uz v zatrateni vo vesmirnej nicote?“
Gilles a Giorad sa na seba iba pozreli a zavreli oci.

Per aspera ad astra

	Vonku je ukrutna zima. Je zrejme okolo pat hodin poobede a je tma ako v rohu, typicky znak pre zimnu sceneriu. Nastastie on je kdesi v akejsi bytovke, ktoru doverne pozna z detstva. Diva sa z okna von, ale nic zvlastne nevidel. Svetlo mal zahasene. Mihol pohladom na svoje vlastne ruky. Hm, stale pat prstov. Zeby som nikdy nebol letel na Helvetice? V tomto sne mam vlastne kolko rokov? Hned ho i zamrazilo. Je toto sen? Mrkol ocami vonku. Stale sa tam nic nezmenilo. Pozrel opat na svojich pat prstov. Tak potom to asi sen nie je. Hodiny? Hodiny! Otocil sa smerom k miestnosti. Dobre ju poznal. Drahy koberec, ktory sice mal uz svoje odzite, ale stale vyzeral k svetu, v prostriedku miestnosti akysi improvizovany stolik, zlozeny z dvoch detskych stoliciek a akejsi drevenej dosky. Takyto stolik si predsa postavili kedysi davno so svojou sestrou! Mal okolo osem rokov, ked na tomto improvizovanom stoliku pisal domace ulohy. No ved jasne, ze je taky nizky, clovek si jednoducho bud sadol na zem alebo si k nemu klakol. Nebol vsak pevny natolko, aby na neho nieco dali. Nabytok v miestnosti mu vsak bol cudzi. Takeho skrine vysli z mody uz vtedy, ked on bol maly. Obdobny nabytok si pamata len velmi matne u starych rodicov. Tmave velke skrine a este cosi, co sa podobalo na akusi truhlicu, nevedel presne zaradit tento druh nabytku. Vedel vsak, ze jeho dvere sa otvaraju zhoda dole, podobne ako na elektrickej rure, ale okrem perin sa tam pravdepodobne i tak nic ine nedavalo. Zaujal ho vsak zapnuty televizor. Velky cierny CRT televizor, ktory uz nikto nema, uz asi ani v Afrike nie. Velka skatula by mozno odpovedala zaciatku tohto storocia, aj to mozno iba prvym piatim rokom, lebo neskor sa ujali tensie modely na trhu. Tak moment... nehovoril Giorad nieco o roku 2000? Pokial by to bola pravda, tak som sa presunul v case. Vsimol si nastenne hodiny. Aha, tak potom je to sen. Osem hodin vecer. Klasicky test – mrkol ocami spat na stolik a potom na hodiny. Pol desiatej. Tak je to sen. Odlahlo mu, ale nie natolko, ako ocakaval. Co davaju v televizii? Jennifer Lopez? Nie, bezi tam akasi bezmozgova televizna sutaz. Poriadne sa zahladel na tych ludi. Vyzeraju zvlastne. Nie zeby nevyzerali ako ludia, ale ich oblecenie a ucesy by tiez datoval okolo roku 2000. Ale preco? Program sa vsak zmenil, len co odvratil pohlad a znova sa podival na obrazovku televizie. Znie nejaka hudba. Tuto pesnicku pocul, ale tiez je asi z toho isteho desatrocia. Preco tu je vsetko tak stare? Lucidny sen by mal byt vsak celkom pomiesany z roznych obdobi, nie len z jedneho. Odpoved vsak prisla skor, nez si to stacil uvedomit. Pohlad na stolik znamenal zmenu. Uz tam bola jedina stolicka, na ktorej sedela neznama slecna a divala sa na televizor. Tentokrat to bol malicky televizor s cierno-bielou obrazovkou. Rozhodol sa, ze sa bude divat iba na damu.
„Vratila si sa?“
„Ano.“
„Povies mi, co sa deje?“
Pozrela sa na neho. Bola pekna, majuc uces z roku 2000. „A vari sa nieco deje?“ „Ano. Ja viem, ze opat snivam. Opat lucidne a opat s tebou. To nemoze byt nahoda.“
„Neviem, co sa deje.“
„Neklam. Ja si rok 2000 nepamatam, tak preco tu vsetko vyzera takto?“ Pohlad mal stale nasmerovany na nu. Nie je si isty, ci ju uz niekde nevidel. Nedbala na neho a stale sa divala na televizor. To ho dozralo a to az natolko, ze zabudol, ze je v lucidnom sne a ze to by nemal robit. Neviem ako, ale nejako vypnem tuto staru kraksnu, ktora teraz z nicoho nic zmenila farbu, povedal si. Vzal ovladac zo zeme, pricom si az neskor uvedomil, ze vlastne nevedel, ze sa tam objavil vtedy, ked si ho tam zaziadal a hnevlivy sa snazil vypnut televizor, ale v tom zmatku a zatatych zubov nevedel rychlo nahmatat tlacidlo napajania a tak jednoducho hodil ovladac do televizora. Asi sekundu sa dival na crepiny z teraz nemeho televizora a svoju hlavu si dal do dlani. Takto nie. Co sa to s nim deje? Je to naozaj tak zle? Hlava ho boli do prasknutia. Zase Shakespeare. Ale preco tak basni, hovori, premysla s prehnanym patosom? Ci vari na neho tak nieco posobi? A ako to, ze i v tomto neznamom svete vie, co sa stalo? Vari ten svet hviezd je pre clovecinu tak nehostinnym a pocit osamenia tak poburujuci, ze nedokaze inak premyslat? Citil sa, akoby zjedol vsetky knihy basnikov a zachcelo sa mu spievat, tancovat a v onu sekundu hned do zatratenia padnut, mdliet a len cakat, co sa stane. Prestan, Tonio, prestan! Dost, azda nebudit seba sameho v zatrateni... stoj, blazne! Toto musi skoncit. Pomoc zohnat, nestat tu len tak.

	Teraz uz vedel, ze blazni i v snoch. I v snoch vedel, ze sa nieco deje. Znova a zas prezil svoj marny pokus o zivot. Ale teraz bol nahnevany ani severokorejsky vodca. Veru, teraz som uz nie bazlivy, ale prisambohu, nastvany. Kto toto riadi? Vari nas niekto takto skusa, co vsetko kozmonaut vydrzi, alebo kieho? Znovu precitol a teraz sa radsej raz udrel do lica, aby zistil, ze je znova na Helvetice. Tentoraz vsak bolesti boli temer neznesitelne, nedokazal sa ani pohnut a uz vobec nevedel ani len odhadnut, kde su jeho kolegovia. Musi vstat. Musi. Musi. Je to mozne. Ze na tom zavisi zivot posadky. Toni upenlivo a v bolestiach vstal, ale hned ho ta zradna a falosna, vymyslena gravitacia podrazila v kolenach a on sa opat musel nadychat vzduchu. Rozkaslal sa vsak. Vzduch je temer nedychatelny. Priplazil sa k stene lode a oprel sa o nu. Zacal vsak znovu citit nieco este horsie. Akoby mu svet pod nohami padal. V hlave citil uplne prazdno, dokonca take, ze jeho koordinacne schopnosti sa mohli rovnat mesacnemu babatku. Len co sa pokusil o jemny pohyb hlavy do strany, pocitil, akoby cele telo chcelo spadnut a tak sa radsej pridrzal steny. O, prekliate hviezdy, vari ma musite takto mucit? Kto zobudi mojich druhov, synov Zeme, spiacich v mrazivom objati doteraz neznameho pocitu, nez samotny ja? Sklapnite, usta prekliate, tieto pocity su na svetelne roky od pocitov blazenosti, ku ktorym synovia Zeme hladeli na oblohu!

	Pokusil sa este o jeden mozno marny pokus, ale ked sa jeho pocit znovu zopakoval, radsej nechal klesnut svoje telo na podlahu a s hlavybolom sa postavil na styri a s tazkou hlavou sa zacal plazit po chladnej podlahe smerom k mraznickam. O, ani len krajsi a fantastickejsi nazov tymto odkladacom zivota nedali! Iba mraznicka, akoby do nich davali potraviny bezduche, nie synov Zeme, ludi, ktorych uspia, zmrazia a znova rozmrazia v rozpuku zivota. Drz klapacku, Toni! Snazil sa jednu si strelit, co sa mu i podarilo, ale zamavalo to jeho koordinaciou este viac a v tej sekunde uplne pozabudol na to, ze kryokomory nazval mraznickami. I ked bol na styroch ani pes, musel sa zastavit. Ked sa konecne dostavil, kde potreboval, spomenul si, ze pocitac by mu mohol ponuknut cerstvy vzduch do pluc, ktory by mu azda z tychto basnickych metafor a patosu bol pomohol. Radsej teda nezamieril doprava k pocitacom, ale dolava k velkej almare, ktora sa otvarala otlackom prsta kapitana. Len co sa Toni k nej doplazil, musel sa nejako dostat hore. Oprel sa o dvere chrbtom a nohami sa vysvihol hore. Takto oprety uz pomaly ziskaval stratenu stabilitu a aj sa dostal k otvaracu. Prilozil prst a za sekundu sa dvere nehlucne odomkli. Toni, chtiac, nechtiac, musel znova na styri, pretoze este tie dvere musel otvorit. Takze znova po nich sklzol dole a teraz uz sa mu podarilo otvorit dvere a vzal si odtial jednu masku s cistym kyslikom a nerusene si pustil trochu do pluc. Len co si dal prvy dusok tohto plynu, ocne zrenicky sa mu rozsirili a citil, ako sa mu ten nahromadeny tlak v hlave naraz uvolnil. Zrazu sa ocitol instantne spoteny a na cele mu vystupili kropaje potu. Pocuval svoj vlastny, coraz rychlejsi a naliehavejsi dych. Citil pravidelnost plnenia pluc novym, zivotodarnym kyslikom. Prijimal ho cez miliony buniek znova a znova. Jeho dych, stale hlasnejsi a nepokojnejsi, nedaval mu pokoj. Jeho hlavu zamestnavala jedina nepokojna myslienka a jediny ciel: Zistit, co sa tu dopekla, deje.

	Hlavybol pomaly prestaval a on sa konecne mohol postavit a nebat sa, ze spadne. Racionalne zacal uvazovat, do akej kase sa to dopekla, dostali, a preco mal taketo stavy. Vzal si masku so sebou, pricom stale vdychoval kyslik a podisiel k pocitacom. Chvilu do neho tukal a len co sa pozrel na ukazovatel tlaku atmosfery, hned mu bolo jasne, ze tu nieco nesedi. Preco je tu taky vysoky tlak? Jedna a pol atmosfery? To predsa nie je mozne. Hned zariadil, aby sa tlak vyrovnal pozemskemu, aby nepotreboval kyslikovu masku. Tento plyn totiz este bude potrebovat. Za jedenast sekund sa tlak vyrovnal a on znova podisiel k terminalu a vypytal si nove udaje. Islo ho porazit. Zase poskrtane grafy. Vyslo z neho zo desat stavnatych nadavok, kym terminalom opat neupravil kvalitu vzduchu. Odlozil masku, este raz zakaslal, ale citil, ze sa kvalita vzduchu pomaly upravuje a siel sa podivat na kolegov. Zahadne neboli u neho, ale v miestnosti 3A. Obaja sa prave budili. „Ludkovia, mna tieto stavy vobec nebavia, neviem, ako ste na tom vy.“ povedal Toni, ked otvoril miestnost a nasiel ich tam. Pritom sa opieral o dvere, lebo si stale nevedel zvyknut na tu falosnu gravitaciu. Giorad vyzeral ako v tranze. Temer nic nehovoril, jeho skleny pohlad napovedal, ze este nie je celkom prebraty. Gilles uz ziskaval stabilitu, pricom, ked sa chcel nadychat vzduchu, zakuckal sa. „Giorad! Halo!“ pokusil sa ho prebrat Toni. „Sme doma?“
Giorad ani nezmurkol, ale prikyvol.
„Toni, co sa tu deje?“
„Ja neviem. Nemam potuchy. Uz som si nie isty nicim a ani neviem, ako to zistit.“ „Nepreberieme Bledara?“
„Myslis, ze je to spravne?“
„Nemam ponatia. Giorad, ved sa uz preber.“
Giorad sa konecne pozrel na Toniho. Ten pohlad sa mi nezda, hovoril si Toni.
„Mam pocit, ze viem nasledok, ale nie pricinu.“
Toniho zamrazilo. 
Hned sa ho spytal, o co ide. Ked mu Gilles pomohol vstat, presne Giorad pomenoval svoju novu schopnost: „Ludia, neviem, ci mozog mam, ale viem vsetko o mimozemskom zivote.“
„Blazne, vari ty, hlavny popierac vsetkeho ziveho vo vesmire mas presnu znalost vo vsetkom zivom?“
„Ano. Aj verim, ze existuje.“
„Tak potom spusti svoj slovopad.“
„Bez ohladu na to, o akych molekulach sa bavime, tak fakt, ze vznik zivych organizmov sa viaze na existenciu molekulovych struktur, obmedzuje hladanie zivota vo vesmire na velmi uzky interval teplot okolo 300 Kelvinov. Aj pri kratkom zvyseni prostredia o 100 Kelvinov sa makromolekulove struktury rozpadavaju na samostatne a zivot zanika. Vedzme vsak, ze vo vesmire je dlhodoba stabilita takychto tepelnych hodnot viac nez velkou vzacnostou. Vesmir je totiz bohaty na latky s vysokymi teplotami a zivy organizmus nemoze byt izolovany v kozmickom priestore, pretoze nevyhnutne potrebuje priestor na latkovu vymenu... “ Dalej rozpraval, pricom len obcas zmenil smer svojho pohladu. Akoby za neho rozpraval niekto iny. Toniho znovu rozbolela hlava.
„Ako to, ze sa s nim stalo toto?“ podisiel Gilles k Toniovi.
„Vari ja viem? Podivaj sa iba na mna: som bezutesny Shakespeare, ale akousi zahadnou abilitou viem rozmyslat ako predtym. Ibaze musim... vyberat slova, lebo moje vnutro chce von a... “ odmlcal sa. Teraz mu bude tazko viest dialogy.
„A preco som ja nepostihnuty tymto zvlastnym javom?“ Toni iba mykol plecami. Gilles si iba vzdychol a siel sa podivat na terminal. Nechal Giorada tarat o zivote vo vesmire a Toniho basnit. Vyziadal si temer vsetky relevantne udaje, ale nevedel, co rozbit skor, aby sa upokojil po tom, co dostal opat poskrtane grafy.
„Pokusim sa vyratat koliznu drahu s cimkolvek.“
„A s cim?“ pridal sa Giorad, ked sa spamatal zo svojho prvotneho soku.
„Neviem. Pozriem sa, kde asi sme a uvidime.“

	Po asi desiatich minutach sa vsak jeho tvar zmenila skor na ustarostenu. Napokon si len sadol doprostred miestnosti a ukazal obom, aby sa k nemu pridali.
„Co teraz?“ snazil sa byt Giorad co mozno najludskejsi a nechcel prepadnut svojej novej slabosti, ktoru si plne uvedomoval.
„Co teraz?“ zopakoval Gilles otazku, no sam na nu nevedel odpoved. Zatial sa u neho ziadna podobna pritaz, ako u kolegov nevyskytla, ale to nevylucuje moznost, zeby sa cosi vyskytlo i u neho. Ich pohlady ostali najskor zaseknute ci uz v strope, alebo v podlahe, ked tu sa predsa len Gilles odhodlal zreferovat ich momentalnu situaciu: „Tak, priatelia. Musime si zrekapitulovat, co vieme, skor nez sa nieco stane.“ Vybral si z naprsneho vrecka minidiktafon, aby v pripade, ze nebudu racionalne uvazovat, mali aspon nieco, od coho sa mozu odrazit.
„Tak, zrejme sa nam nepodarilo spomalit na ziadanu rychlost, ktora by nam zabezpecila plynuly prechod na obeznu drahu Mesiaca, z coho vyplyva, ze sme museli letiet medzi hviezdy. Presne to nam hlasi terminal. Takze sa nepodaril ani jeden obrat a my sme pravdepodobne uz kdesi za pasom asteroidov. Terminal je skepticky aj v otazke mozneho pristatia niekde inde. Vyratal, ze momentalne nemame koliznu drahu so ziadnym objektom. Prirovnanie, ze sme ako opustena barka na mori je velmi slabe. Vy sme vo vesmirnom mori tym najmensim planktonom. Tym by sme mohli potvrdit i domnienku, ze nas Bledar umyselne postrcil, aby sme sa vyhli obeznej drahe Mesiaca a smerovali priamo k anomalii. Ten je momentalne stale v kryokomore a mali by sme sa poradit, co s nim. Skontrolujem jeho stav, ale zrejme sa nijak nezmenil. Myslim si, ze by sme ho mali rozmrazit, aby sme vedeli, co sa to tu, dopekla, deje. Tie sny a tieto stavy nam totizto vela nenapovedali. Grafy z terminalu su sice cele poskrtane, ale vyziadal som si informacie zo zalozneho media. Vsetky efemeridy su v poriadku, ale potom pocitac na menej nez sekundu zachytil mozno dolezite spravy. Potom su jeho udaje necitatelne. V okamihu prveho narazu zachytil pocitac prehriatie trysky vsetkych motorov, co sposobilo zvysenie rychlosti, pri ktorych pocitac na jednu desatinu sekundy detegoval znicenie lode a v tej dalsej, zasah kompresiou. Zoznam jeho chybovych hlasok je pestry, z coho usudzujem, ze mal obavy zo samovznietenia motorov a ze poletime medzi hviezdy. Motory su vsak momentalne v poriadku, aspon ako ma chce o tom presvedcit. Takze pokial bol pocitac v tej sekunde, kym sa stal prvy naraz, v poriadku, je mozne, ze tieto udaje su relevantne. Rychlost, ktorou sme podla pocitaca sli, je vsak nerelevantna: vyse stoosemdesiattisic kilometrov za hodinu a to hned v okamihu prveho narazu. Tlak a ostatne prvky sa vsak, zialbohu, nezaznamenali. Velmi podobne su na tom efemeridy a ukazovatele pri druhom naraze. Opat detegovane prehriatie trysiek, zvysenie rychlosti na dvadsat percent rychlosti svetla a podobne. Momentalne pocitac ukazuje lodny cas 21:33,81 roku 2053. Z toho ani neviem vyratat, aky cas je na Zemi. Bud je to v poriadku alebo mi sibe, ale sme v kozme dlhsie, nez sme planovali. Pokial terminal neklame, i tak sme uz za obeznou drahou Marsu a dokonca i za pasom asteroidov. Vsetko sa to zda nerealne, ja viem, ale i teraz, priatelia, letime rychlostou okolo dvadsatsedemtisic kilometrov za sekundu. Nevieme, ci vobec z takejto rychlosti spomalime. Ale to je uz ina pesnicka. Ukazovatel paliva tiez z telemetrie ukazuje cudne hodnoty. Zrejme sme do niecoho vkrocili, co nam kompletne prevratilo hodnoty v pocitaci. Kazdopadne vieme, ze my sme takuto rychlost sami o sebe dosiahnut nedokazali, nemame na to palivo. A nieto este, aby sme pocitovali vobec nejaku tiaz. To by sme sa museli otacat okolo vlastnej osi, aby sme ziskali vnem gravitacie, ale terminal tvrdohlavo tvrdi, ze nerolujeme. Ale jedno je iste: pocitac sa zblaznil v okamihu, co sme zacitili prvy naraz. Usudzujem, ze nas naraz zrychlil, aj ked neviem ako. Sedemdesiat tisic ge, taka bola udajna maximalna hodnota pretazenia lode, co znamena koniec, smrt, ende slus. No pretazenie urcite bolo masivne, pretoze lod je vazne poskodena a z dosledku vysokej rychlosti je znacne oslabena a zdeformovana, ale takeho vysoke pretazenie by sposobilo znicenie lode a my by sme taktiez neprezili. Deju sa tu celkom zvratene veci a my stale nevieme, ako daleko od Zeme sme, pretoze nevieme sucasnu polohu. Mozeme sa pokusit aspon o simulacie letu, ale to je tiez obtiazne, lebo telemetria je bud kruto pravdiva, alebo nerealna. Zial, aj keby sme vsetky hodnoty opravili podla nami znamych matematickych funkcii, vela by sme z toho nevycitali, pretoze telemetria je necitatelna a obsahuje zmatocne udaje i o case, ktore si prehadzoval, ako chcel. A momentalne sme uz iba na mlieku, ktore uz chuti horsie ako kontaminovana voda. Ja uz ani neviem, co mam navrhnut. Hoci, pokial sa tieto stavy budu opakovat a i mna postihne nieco podobne, ako vas, tak potom nam asi neostava nic ine, iba zobudit Bledara... “
„Ten potmehud! Zobudit ho by si teraz neprial nikto z nas. Vsak on nas zaviedol do skazy.“
„To je sice pravda, ale myslim, ze si bez neho asi neporadime. Lebo ked sam hovoril, ze to zazil, tak potom mozno pozna vsetko, co sa to s nami deje.“
„Nemyslim si. Skor si myslim, ze si vymysla, lebo v nasom najblizsom okoli sa nenachadza ani jedna hviezda ani s desatnasobnou hmotnostou Jupitera. Ta moze po gravitacnej kontrakcii dosiahnut centralnu teplotu okolo 240 000 Kelvinov a to predsa nestaci na proces spalovania vodika a hviezda degeneruje.“
„To je sice mozno pravda, ale on spominal nejaku planetu.“
„Planety predsa nikdy nie su osamotene, ale vznikli z gravitacnej kontrakcie protohviezdy, preto je planeta nevyhnutne obeznicou hviezdy.“
„Myslis teda, ze nas vodi za nos?“
„Urcite. Lebo ak by ta Anomalia viedla co i len niekolko svetelnych rokov od nas, doteraz by sme tam leteli. Nase tela velmi rychlo starnu.“
„Veru, tela synov Zeme su velmi zranitelne, coby jedinky naznak jemu neprirodzeneho stavu a uz sa citi v nepohode a v tej nevydrzi dlho. V nepriazni vesmiru a niektorych procesov veruze ani jedinku sekundu.“

	Gilles v tom okamihu pocitil cosi cudne. Zacina sa bat. Naozaj bat. Teraz ho to priam ovladlo. Ked clovek preziva iba dobre veci, je s nimi spokojny a nikam sa neposuva. Ak vsak zaziva veci zle, tiez sa nikam neposunie, lebo uz neveri v nic, ani v seba. Ak striedavo zaziva jedno i druhe, vie, ze zije. Ze existuje. Ze zivot nie je len cierny alebo iba biely. Avsak tu v Truhle, ako si premenoval sam pre seba Helveticu, sa asi ziadna pozitivna vec od vkrocenia do anomalie nestala a preto ma teraz znova taketo pocity. Uz mu je to vsetko jedno. Ale znova, zase iny pocit. Teraz zrejme ani nie je na Helvetice. Co sa to deje? Hlasy k nemu prichadzali akoby cez tunel, akoby sa poriadne opil a na usiach mal dve velke spongie.
„Gilles, zijes?“
„Pravdaze zije, vsak podmienky na lodi mu to umoznuju.“
„Podivaj sa vsak na neho, neopustila ho snad dusa?“
Gilles sa proste nestihol pripravit na treti naraz.
Osem svetelnych rokov

	Tonimu zacali slzit oci. Vedel, ze toto znamena jedine – dalsi pocit blazniveho „basnickeho syndromu“ ktory si v tychto podmienkach nevie predstavit. Co to vlastne je? Nic ine mu neprislo na um, iba jedina vec: Tu musi byt nejaka civilizacia, co toto robi. Predsa nie je mozne, aby... Sok. Jeho hlava! Znova vazila vyse tonu a nevedel, co od bolesti. Zatal zuby, nic nepomahalo. Lahnut na zem, ruky na hlavu, nic. Vobec nic. Bolest vsak znova trvala iba chvilu, necelych mozno pat sekund, pocas ktorych ho znova zamotalo a netusil, co sa to vlastne s nim zase deje. Teraz vsak citil nieco nove. Citil... ano... citil. Leziac na zemi, nevedel sa ani pohnut, iba mrtvo lezal na podlahe a citil. Citil, ze opusta svoje telo. Naozaj. Zrazu iba zatvoril oci a jeho mysel zamestnavali velmi cudne predstavy. Pracudne, aby ich dokazal vypovedat, nemali zmysel. Citil, ze jeho vlastne telo sa nachadza v inej dimenzii. Konecne ho vsetko prestalo boliet a tie predstavy... kosostvorce, obrazy, meniace sa na ine rovinne, ale i priestorove utvary, niekedy az na bizarne leskle mnohosteny a videl pred sebou len cosi biele ako mlieko, nestal na nicom, iba na bielom comsi, nevedel nic, ani jeho mozog mu nedaval v tej situacii ziadne napady. Citil sa ako vo sne, kde sa iba diva, co vlastne robi, ale snazi sa, aby neprecitol. Alebo radsej precitnem? Citil sa nahy. Ale bezbolestne nahy. Jeho mozog vsak zacal znovu pracovat a z toho podivneho sna alebo pocitu, alebo vobec co to bolo, konecne precitol. Toni si vsak na nic z toho uz zrejme nikdy nespomenie. Myslienky na tento pocit sa mu hned nenavratne zmazali z jeho pamate. Jedine, co si bude pamatat, je bolest hlavy, pad na zem, zavretie oci a ich otvorenie, avsak bez bolesti. Co ho ani nemalo prekvapit bolo, ze obdobne na tom boli i jeho kolegovia. Vsetci precitli.
„Poznam nasledok, nie pricinu.“ zacal Gilles.
„Ach, uz len to nie... “
Gilles sa drzal za hlavu a snazil sa co najviac so svojou novoziskanou zatazou bojovat: „Stal sa zo mna slnieckar.“
„Och, to nemozes mysliet vazne?!“
„Ano. Ale bojujem s tym... “ zrejme chcel povedat cosi pejorativne, ale jeho nova osobnost tomu zabranila. Napokon sa akosi prebral a s usmevom povedal. „Sice to stvrti moju osobnost, ale myslim, ze i tak som obstal vyborne a nejak ma to neobmedzuje v hladani pravdy.“ Hned na to vsak zistil, ze i to je velmi nebezpecne, byt vecnym optimistom a dovolit vsetko vsetkym. Dostal napad, ktory zavrhlo jeho stare ja. Zapalit motory a ist dopredu co najrychlejsie. Ako novy slnieckar chce kazdeho zahrnut nezistnou laskou, a je mu uplne jedno, ci ten druhy nebude mat na neho pripraveny noz za chrbtom.
„Musim vsak podotknut, ze ma tieto stavy vobec nebavia. Uz chcem byt tam.“ „Vari si sa nacisto pomiatol?“ okrikol ho Toni.
„Ani si nevieme predstavit, ako obohatia nasu spolocnost.“
„Si blazon? Ani nemusia byt antropomorfni.“
„Ty neludsky nacionalisticky polyrasisticky extremista!“ O sekundu na to sa Gilles vyjavene pozrel na Toniho: „Vazne som to povedal?“
„Skus chvilu drzat jazyk za zubami. Lord Byron musi premyslat.“ pokusil sa Toni o zart i v tejto cudesnej situacii. Tak si to vezmime: Su traja. Tri zatial boli i tie narazy. Vedia nasledky, ale nie priciny. Kazdy sa zrejme stal opakom toho, co bol. Ale kvoli comu sa to deje? Preco v kazdej chvili citi, akoby mu malo srdce z hrude vyskocit, alebo naopak, naplnit svoje chlopne novou krvou, poriadne ju rozprudit po celom jeho zubozenom tele? Takto sa teda veru, uvazovat neda. „Priatelia, nie je prave cas zobudit Bledara?“ opytal sa Giorad. 

	Toni, stale akoby mimo, sa mimovolne pozrel na zem, kde lezal vykres, uz niekolko raz skrceny, na ktorom sa vynimala schema obratu 200A. „Giorad, nevies presne, ci sa vokol nenachadza akykolvek hmotny objekt?“
„Len meteority.“
„Nemame ani udaje o hmotnosti?“
„Nie. I ten najvacsi meteorit vsak nie je natolko hmotny, aby sme ho pouzili ako kozmicky prak. Inak vedeli ste, ze niektore uhlikove chondrity obsahuju az 7% organickych latok?“ Toni uz vedel, ze je zle.
„Ty komunista, kto sa ta na to pytal? My chceme vediet, ci nie je nablizku nieco, k comu nas navedies, aby sme sa nebodaj mohli vratit, i ked si za tym stojim, ze by stalo za to ist sa s mimozemstanmi trochu pri kave porozpravat.“
„Ja predsa neviem ovladat lod.“
Toni zdupnel. „Veru, to som si mohol mysliet! Niekto sa s nami hra, zlati moji suputnici, ale preco, pytam sa preco?“
„Hovoril som vam, ze mi vymenili mozog. Viem nieco celkom ine, ako povodny Giorad.“
„A ked sa na to poriadne podivas, spomenies si na to, ty rusky spion?“
Giorad sa zatvaril prekvapene. 
„Aby to parom vzal.“ zanadaval si Gilles.
„Suputnici moji, ja som stale kapitan, pokusim sa o ten obrat ja sam, ale urobime to takto, priatelia: Ja podam hlasenie, pokusim sa nebyt opisny, vlastne naopak, byt co najviac opisny a urcim jedneho dobrovolnika, ktory bude tri hodiny sledovat ten... pristroj, myslim terminal. Po svojej sichte zobudi druheho v poradi.“ Suhlasili. Ostatne, vela moznosti im ani neostava, v takomto rozpolozeni im pomozu jedine pomazane hlavy zo Zeme, ktore nestratili zdravy usudok.

	„Helvetica 1, tu kapitan hviezdneho korabu, Toni Borlini, prijem. Upozornenie: Sme pod vplyvom neznamych narazov, opakujem neznamych narazov. Deju sa s nami zvratene veci. Nikto z posadky okrem Bledara Xhakhu, ktory je stale v stave nevedomia, nema zdravy usudok. Mna osobne to postihlo tak, ze rozmyslam a hovorim basnickymi ustami, kolegu Giorada vymenou informacii, nedokaze si spomenut na riadenie korabu, ale vie presne replikovat encyklopediu mimozemskeho zivota. Kolega Gilles je podrazdeny a v kazdom z nas vidi chyby, pricom sam si o sebe mysli, ze je korektny vo vsetkych zmysloch. Opakujem: pocitili sme tri narazy, nedokazeme identifikovat, o co slo. Vzdy sme upadli do bezvedomia, snivali sa nam blaznive sny a zakazdym narazom jeden clen ziskal tu neznamu tarchu na plecia. Pomoct nam moze jedine Obrat 200A, alebo vy zo Zeme, pochopte, nedokazeme sa vplyvom tych narazov poriadne sustredit, mne to dava velmi zabrat, aby to, co hovorim, ste i pochopili. Opakujem: nezname narazy, posadka, okrem spiaceho kolegu Xhakhu vykazuje odlisne spravanie. Pokial obdrzite telemetriu, podivajte sa, prosim, na nu. Helvetica 1 vola o pomoc, koniec.“

	Hned ako to Toni vypol, napadlo, ho, ze sa uz nic zle nemoze stat, ked prebudia Bledara. Ostatne, mozno vie nieco viac. Uz si vsak Toni ani nechcel spomenut na to, co trepal, ked ich prinutil ist do kryokomor. Teraz uz len nastane cas oddychu, pokial sa o nejakom da hovorit, pockaju si na spravy a mozno sa im podari najst cokolvek v tomto nepriatelskom vesmire, co by im umoznil ten obrat urobit. Zasadol ako prvy dobrovolnik, kedze sa do toho nikto iny nehrnul. Nariadil kolegom, aby si odpocinuli a sam si sadol k terminalu. Zamrazilo ho, ked si spomenul na film od Stanleyho Kubricka. Iste, vtedy sa na astronautov divalo cervene oko kamery Hala 9000. Pred nim je iba nema obrazovka plna cislic a grafov a svietiaci napis „Nenajdeny objekt pre Obrat 200A“ a stale nic nenasvedcovalo tomu, zeby sa to malo menit. Toni sa este postavil, siel sa podivat do pilotskej kabiny, ci nie je nieco nove. Nie. Stale cierny vesmir. Aspon nejaka planeta, hocico by bolo naozaj prospesne. Na lodi neboli ziadne pristroje, ktore by detegovali vesmir mimo sustavy Zem-Mesiac. Este raz beznadejne tukal do gombikov na pilotovej strane, ale pocitac vytrvalo ukazoval „Bez astronavigacie“. Zial, lod na to nebola pripravena. Ako to, rozcertil sa Toni, nebola pripravena?! Mame tu krykomory, ale ziadnu poriadnu astronavigaciu? Nuz, zle casy a trochu zvlastne nastavenie misie akosi na to nemysleli. Ostatne, utesoval sa Toni, keby sme sa chceli poriadne pripravit na vsetko, museli by sme mat vesmirnu lod velku asi ako jedno velkomesto. My sme mali proste pristat na Mesiaci, vykonat svoju pracu a vratit sa. Aj ked uz to znie velmi trufalo, toto bola ich misia. Teraz su kdesi v prazdnom vesmire, odhodeni ako odpad a pravdepodobne na nich caka jedine: smrt. Pri tejto myslienke sa Toni zhrozil. Preco nam tu teda dali kryokomory, ale ziadnu astronavigaciu? Aby sme presne tieto stavy zazivali? Aby sme sa uz nikdy nevratili, ale svoj stav odlucenia a uplnej beznadeje vydrzali co najdlhsie? Vari niekto po nas pride? Ked letime teraz takou blaznivou rychlostou, nikdy nas nedobehnu. Spomenul si na posadku lode Charger III. To je teda nanic! Zdielame ich osud! Alebo sme vari narazili na vesmirny Bermudsky trojuholnik? Tu sa budu tratit vesmirne lode? Alebo je tu vari nejaky priechod do alternativneho vesmiru? Ono by to davalo zmysel! Ved kazdy z nas sa uplne zmenil! Napadlo ho vsak, ze zatial nenastal ziaden stvrty naraz, ktory by azda zmenil i odpocivajuceho Bledara, aj ked si nebol isty, ci pocet narazov odpoveda i poctu osobnostnych zmien posadky.
	Cas sa vliekol pomaly. Toni sa za ten cas prechadzal a snazil sa zistit povod falosnej gravitacie. Terminal o tom mlcal. Ani kapitansky mostik nic podozriveho nehlasil. Je to vari taky vesmir, kedy clovek ma gravitaciu vsade inde, len nie na samotnom povrchu planety? Zeby tu celkom inak fungovali fyzikalne zakony? Vsetko je tu naopak, tak mozno je to tak. Teda v tomto vesmire zrejme vsetko hmotne odpudzuje gravitaciu! Toni bol vsak o tom velmi nepresvedceny, vsetko to boli iba jeho domnienky. No vsak potom by fakticky neexistoval, lebo ziadna sila by nedrzala pokope jeho telo. Uz neveril nikomu a nicomu. Ani vlastnym stovkam centimetrov kubickym vo vlastnej hlave. Iba dufal a veril, ze sa konecne nieco zmeni. Ale ani po jeho druhej smene, kedy sa uz vsetci vystriedali a sprava neprichadzala, nemohol verit, ze nemaju spojenie so Zemou. Zeby ta sprava tak dlho putovala vesmirom? A potom co sa stalo s casom? Ako sa zmenila Zem, pokym my tu bojujeme o holy zivot? Vari Zem este existuje? Hadam sme sa sami neznicili. Znamenalo by to, ze sme jedini druhovia rodu homo v dosahu bohviekolko svetelnych rokov od pozicie Zeme v Galaxii. A co potom? Ak sa Zem aj ozve, je uz tak daleko a spiatocna cesta by trvala tak dlho, ze to posadka uz ani nemusi prezit. Alebo vari prezije a prejde cez tie iste narazy? Su tu vari akesi vesmirne miny, ktore potrestaju kazdeho, kto sem prileti? Vari je tu nieco, co je potreba chranit? Kto by tu vsak cokolvek ochranoval, nie je tu nic, iba prazdny vesmir. 

	Toni si zrazu uvedomil, ze svoju zvlastnu tarchu uz prestal nosit. Ale ako to? Posledne moje myslienky uz boli bez metafor, hovori si. Hlava uz tiez boli menej. 2053. Ako to, ze lodny cas ukazuje takyto rok? Hneva sa, ze nemoze robit nic ine, len si vyziadat urcite udaje o lodi z terminalu a skusit manualne vypocitat, kolko casu pravdepodobne preslo, kym su tu. Neriesil, preco prestal hovorit basnickym tonom. Napokon sa zamyslel a povedal si, ze skontroluje kolegov. Mozno i oni su uz konecne normalni.
„Priatelia! Vstavajte!“ prisiel ich zobudit. Obaja lezali v kryokomore s vyklopenym vekom a spali.
„Co sa deje? Mas nieco nove, sef?“ opytal sa rozospato Giorad.
„Overte si, ci ste stale zasiahnuti tymi cudnymi indispoziciami. Ja mam pocit, ze aspon u mna je to prec. A podte mi pomoct s vypoctami.“ Znel ako stary Toni. Obaja si to vsimli a zatvarili sa na seba. Pokusili sa o testovaci rozhovor a hlavne Gillesovi odlahlo, ked si spomenul, ako castoval kolegov. „Ale ked nastane hybridna vojna, sme v keli.“ 

	Giorad sa isiel najprv zoznamit s riadenim lode a prisiel na to, ze si pomaly spomina, co kazdy gombik robi. Toni bol poteseny, ale oboch si zavolal k terminalu. „Kolegovia. Mam pocit, ze sme prechadzali cimsi ako nejakym minovym polom. Nechcite odo mna vysvetlenie, pretoze sam tomu nechcem verit. Ale pravdepodobne sme to prekonali. Ale teraz by som rad vedel, preco terminal ukazuje rok 2053.“
Gilles sa zatvaril kyslo: „Asi preto, ze mame rok 2053.“
„No to ano. Ale nie je vam to podozrive? Nechcite mi povedat, ze sme uz styri roky v kozme so stalou rychlostou dvadsatsedemtisic kilometrov za sekundu!“
„Takmer sme dosiahli desat percent rychlosti svetla.“ poznamenal Giorad.
„Dobre, vypocitaj mi, kolko paliva by sme potrebovali na to, aby sme styri roky sli takouto rychlostou v kozme, za predpokladu, ze je konstantna.“
Nechal ho chvilu ratat. Terminal na to nebol pripraveny, nemal v sebe tento softver. „No tak dva krat nasa rychlost krat rychlost svetla... minus nasa rychlost krat rychlost svetla to dava... ehm, pockaj, premenim na nejaku zmysluplnu jednotku... “ a zakrutil hlavou.
„Tak kolko?“
„Asi tritisic sto ton.“ 
Nadhera. Kapacita paliva lode je stodvadsat ton.
Gilles sa zhacil: „Prerataj to, vsak to nie je realne.“
Ale i ked Giorad to preratal i na treti raz, vysledky sa nelisili viac nez o desat-dvadsat ton.
„Ale pockaj, teraz neberies do uvahy ani nase obycajne palivo?“
„Ratal som s konverziou 0,008 kg na meter stvorcovy, co je rovny nuklearnej fuzii.“
Giorad zahresil.
„Vieme, ze nasich stodvadsat ton paliva toho nie je schopnych.“
„Tak co nas tak vystrelilo a kam nas to vystrelilo?“
„To je prave otazka, ktoru chcem polozit vam obom.“
„Inak, ak by ste chceli vediet, stale mame, aspon podla terminalu, patnast ton paliva.“
„Co nas to vystrelilo?“ zopakoval otazku Giorad.
„Za predpokladu, ze sme sli rychlostou desat percent rychlosti svetla styri roky, dobre odmyslime si prve tyzdne, aku vzdialenost sme zdolali?“
Giorad ratal. Toni vsak takychto prikladov riesil uz tolko, ze vedel odpoved skor, nez to Giorad vyratal. Zmylil sa asi o jeden svetelny rok.
„Osem svetelnych rokov... “ vzdychol si Giorad. 
„Veru tak. A pravdepodobne, ak by si preratal, aky cas je Zemi, vyslo by ti, ze mozno odvtedy ubehlo vyse devat rokov na Zemi.“
Nechal Giorada preluskat sa zlozitymi vzorcami, kym mu neohlasil, ze mal pravdu „Devat celych sedem roka. Na Zemi je asi piateho juna 2058, zatial co tu je zrejme tretieho aprila 2053.“
Gilles a Giorad ostali zdrveni. 
„Ja sa iba pytam: Nestalo sa toto i posadke Charger III? Lebo ak nie, tak sme zrejme najvzdialenejsi ludia od Zeme.“
„Tak Americania tiez nechytili podla oficialnej spravy obeznu drahu Marsu.“
„Nemyslim si, zeby sme sa nimi mali zaoberat. Ak sa im to i stalo, mozno su i tak na pokraji smrti, pretoze ich lod nema kryokomory. Nemyslim si, zeby to prezili.“ oponoval Gilles.
„Ved preco nie? My sami ani nevieme, ze sme uz styri roky v kozme. Pravda, nemaju kryokomory, ale pokial sa udrzuju v kondicii, mozno este ziju a su pred nami.“ 

	Giorad vsak stratil sudnost a vyhodil do vzduchu pocmarane papiere a ceruzku. „Rozmyslajte predsa! Je tu falosna gravitacia, sme ani nevieme ako, styri roky v kozme a nikdy nicim sme v oblasti Mesiaca nezaznamenali ziadne anomalie! Ak by to bola i ta, o ktorej hovoril Bledar, tak sme ju uz davno presli. Ta bola nejaky jeden svetelny rok od nas, ci kolko. A tie narazy boli urcite davno pred tym!“
„Upokoj, sa Giorad. Vedz, ze to nikto nevie.“
„No tak co navrhujete? Mne sa totiz nechce velmi cakat.“
Toni sa zamyslel: „No tak mame asi tri moznosti, ale nepaci sa mi z nich ani jedna: prva je taka, ze si proste pockame, kym netrafime nejaku planetu, alebo cokolvek hmotne, aby sme vykonali ten obrat. Kedze nemame astronavigaciu, lebo lod ju ostatne ani nepotrebuje, okrem navigacie v priestore Zem-Mesiac, je to synonymum cakania na smrt. Tu sme vo vesmire a nie na dialnici, kde vies presne kedy mas dalsie odpocivadlo. Druha moznost je preskumat nam nezname podmienky, napriklad gravitaciu, pokusime sa nejak spravit terminal a vysleme spravu na Zem, alebo jednoducho zacneme ten obrat aj napriek rychlosti, mozno sa rozbijeme a zomrieme. A ta tretia je zobudit Bledara.“
Gilles len trpko poznamenal: „Tak to sme na tom stale lepsie ako Charger III.“
Zavladlo vsak prekvapujuce ticho. Nikto nemal ani odvahu nieco navrhnut. Ani jedna z tychto moznosti sa nikomu nepacila a skor to vyzeralo, akoby kazdy premyslal nad nejakou dalsou alternativou. Nikto vsak na nic neprisiel. A ak ano, urobil to iba vo svojej hlave. 
„No ja navrhujem, aby sme prebrali Bledara.“
„Nie si blazon?“
„A co tym pokazime?“ 
„A co ak je chory?“
„Pripravime sa na neho.“
„Jediny ostry predmet, co tu mozes pouzit na svoju obranu je akurat tak zosivacka.“
Giorad sa zhacil: „My nejaku mame?“

Zase klam!

	Giorad zahlasil: „Obrat 101. Momentalna rychlost 0,08°/s a zvysuje sa.“ Posadka trpne. Toni vsak stale nic podobne ako posledne, neciti. Vlastne, ani nevie kedy sa o ten obrat pokusali. Bol to rok, dva dozadu? Pokojne i styri. Cas sa tu stal relativnym pojmom. Castejsie vsak boli v akomsi spanku, ktory si nikto nevie vysvetlit. Ako to, ze sme spali mimo kabiny? Nechodili sme hadam kade-tade, alebo sme proste stratili pamat? Toni si uz nebol nicim isty. A bol uz tak pomotany a popleteny, ze to uz ani nechcel riesit. Posadka sa rozhodla, ze Bledara nechaju dalej spat. Sabotoval celu misiu, vedome sa o to pokusal a zda sa, ze mu to i vyslo. Toni si vsak zacal mysliet, ze by bolo prave vhodne Bledara prebudit, aby zazival tieto stavy s nimi a nie, aby si tam sladko odpocival. Ked to navrhol, stretol sa s nevolou posadky. Chtiac-nechtiac musel povolit. Nie je autoritativnym vodcom, hoci si vie presadit svoje. Ale v tom okamihu bol rozpolteny natolko, ze radsej dal na svoju posadku. Voci Bledarovi tu viedla az prilis velka antipatia. Mozno by to vsak Bledar vedel lepsie. Napokon sa dohodli, ze pokial im obrat nevyjde, neostava nic ine, iba ho prebrat. Aj ked nie je iste, ci ten obrat vobec preziju.

	Vtom vsak Giorad zhikol, ked mu terminal hlasnym pipanim cosi oznamoval. Hned sa obratil na Toniho. „Abortovat Obrat 101?“
Toni si stale nevedel zvyknut na skafander a bol cely nesvoj. „Dovod?“
„Terminal prave zahlasil bliziaci sa hmotny objekt, ktory by sme mohli pouzit pri Obrate 200A“.
„Ako je daleko?“
„Vyziadam si informacie... Asi styristo tisic kilometrov.“
„Preco ho stale nevidime?“ zhacil sa Gilles.
„Netusim.“ Podla vsetkeho ide o akusi kometu.“ Nic vsak nebolo ani len v dosahu lode. Nedalo sa presne zistit, ci sa terminal nezblaznil alebo ci dava relevantne udaje. Toni bol opat na ihlach. Ak sa teraz rozhodne zle, bude to mat dalekosiahly dopad na tuto misiu.
„Zisti, ci je kometa dostatocne hmotna na Obrat 200A.“
„Terminal ma nastavene hodnoty automaticky. Sam urcuje, ktore objekty su vhodne pre tento obrat.“
„Rychlost?“
„Nizka, kometa je takmer stacionarna. Cim sa ale bude blizit Slnku alebo nejakej inej hviezde, tym bude rychlejsia.“
„Unikova rychlost?“
„Nieco vyse kilometra za sekundu.“
„To je prilis malo. Musime stale nasu lod spomalit. Pri tejto rychlosti len preletime okolo komety a nic sa s nami nestane. V tom horsom pripade, ak sa k nej prilis priblizime, vystreli nas este vyssou rychlostou. A celkom inym smerom.“
„A v tom najhorsom nas gravitacia rovno vcucne na povrch komety.“ odvetil Gilles.
„Potrebujeme nieco vacsie. A tym nieco vacsie myslim mensiu hviezdu.“
„Stale mam aktivovane brzdne motory, ale rychlost vobec neklesa.“
„Vravim, letime prilis rychlo. Potrebujeme spomalit a to tymi nasimi zotrvacnikmi na auticku nespravime ani za milion rokov.“
„Takze?“
„Obrat 200A nebude, ostavame pri prvotnom plane.“
„Super.“ potesil sa Gilles.
„V poriadku. Zvysim rychlost naklonu na 0,50 °/s, ale to potrva sedemnast minut. Pripravte sa na pretazenie.“

	Giorad majstrovsky zvladal ovladanie lode. Vedel, kedy a na ako dlho je potreba zapnut motory a aky sklon je potreba nastavit. Vedel, ze lodi sa nie velmi paci, ked sa motory zapinaju a vypinaju po urcitom case. Gilles poznamenal, ze teraz to vyzera, ako testovanie mechanizmu spreja proti poteniu. Jeden strek, cakam, dalsi strek a tak dalej. Giorad striedavo takto spustal zazih a vypnutie motora, pricom Gilles mu neustale hlasil zmenu naklonu. Po vyse desiatich minutach vsak zacali vsetci citit cosi zvlastne.
„Falosna gravitacia prestava posobit, ale mam dojem, ze ked dosiahneme vrchol, tak sa bude striedavo zosilnovat a zoslabovat, takze sa radsej priputajme.“ Este stale neprisli na koren tejto zvlastnej gravitacie. Nechapali ani trochu, preco sa v tychto podmienkach vobec ocitli v gravitacnom poli. Nikde navokol ziadne hmotne teleso, celkom nic. A tiez i nezistili, ci urcitym sposobom dokazali tu gravitaciu vyvolat. To by sa teoreticky mohlo podarit odstredivym pohybom lode, ktora by takto simulovala gravitaciu. A teraz k comusi takemu malo prichadzat. Ale nikto nevedel nic presne. Vsetky ich vedomosti z fyziky a astronomie im v tu chvilu vyfucali z hlavy. Popravde, vyfucali asi hned po starte, pretoze vsetkymi lomcovali zvlastne pocity. Pre vacsinu to bol prvy start vobec do kozmu, takze sa nechavali opantat pocitmi. A este k tomu po vsetkych tych pataliach su vobec radi, ze ziju.

	Uz boli v strede svojho pohybu. Ich uhlova rychlost uz bola znacna a tak Giorad vypol motory. Teraz to necha na zakone zachovania hybnosti. Teraz potrebuju pockat asi tak tri hodiny, kym sa lod otoci o 180°, aj ked tomu musi Giorad este trochu dopomoct, pretoze potom by sa takto otacali donekonecna. Toto vedeli ti fiskusi predvidat! Ked sa navrhovala misia, tak navrhli i brzdne motory, keby sa nieco pokazilo, ale uz sem nedali astronavigaciu, hromzil v duchu Gilles. Aj ked podla jeho vypoctov vyplyvalo, ze i napriek tomuto brzdeniu pojdu sialenou rychlostou, ale ak daju plny vykon motorov az na doraz, tak spomalit by rozhodne mali. Sice sa na spiatocnej ceste budu vliect ako slimaci a podla vsetkeho im bude trvat sedemnast rokov, nez sa aspon trosku vzdialia od sucasnej polohy, ale to je presne cas zivotnosti tejto lode. Mozno tu stravia cely zivot a na Zem sa vratia dozit si zopar rokov dochodku. Toni sa sucho usmial, ale hned kratko na to mu prislo nevolno od zaludka. Predstava, ze pride spat na Zem ako starec, vediac, ze svoje najlepsie roky zivota stravil vo vesmire a ze sa musel zrieknut vsetkeho, co je na Zemi, bola prilis ziva a prilis realna. Ale vlastne nie. Vsak clovek po tych sedemnastich rokoch vyjde z uz nepouzitelnych kryokomor a bude mat jedlo mozno na tyzden. Takze ak sa vratia na Zem, tak jedine ich bezduche tela mozno i o tisic rokov.

	Ta dialka je pre nepredstavitelna. Toni si vsak v tomto stave, kedy kontroluje posadku, mohol dovolit este jednu myslienku: Moja rodina nikdy nebola nijak majetna a nepotrebovali sme caste cestovanie. Takze casto sedaval doma a necestoval. Pokial by to mal porovnat so svojimi rovesnikmi, ktori stihli dovolenkovat na vsakovakych miestach planety Zem, tak on opustil Svajciarsko len raz, aj to asi iba desat kilometrov od hranic. Ale teraz porazil vsetkych svojich kamaratov na celej ciare. Citil vsak este cosi ine. Zatial vzdy, ked sa nieco prevratne na tejto lodi stalo, on pri tom bol a rad vyzvedal, chcel vediet a musel vediet o vsetkom. Teraz by najradsej zaliezol do mysacej diery a rad tam i ostal. Citi sa ako maly patrocny chlapec, pozerajuci prvy raz v zivote horor. Je to akoby rezignoval a sam ani neveril tomu, co robi. Dost ho to ubijalo a len stazka sa dokazal sustredit. Giorad vsak tiez pocitoval cosi uplne ine. Je pravda, ze pri pilotovani tejto lode az tak cloveka nie je potreba, ale i tak su ukony, ktore musi stale riesit len a len clovek. Casto sa pri pilotovani makety lode nechal unasat srdcom a preto i casto s nou bural. Giorad vsak teraz citil, ze jeho temperament je prec. Plne sa sustredil na svoju cinnost a teraz uz neexistuje ziadna vec, ktora by ho vyrusila. Gilles bol nervozny, ale tiez nie na takej urovni, aby to trhalo jeho dusu na kusky. Mozno predsa by bol lepsi napad zobudit Bledara, povedal si. Neuvedomoval si vsak, ze prave on ma voci nemu najvacsiu antipatiu. Zase vsetci citili ine pocity, nez na ake su zvyknuti v tejto situacii. Akoby na povel sa vsetci na seba podozrievavo pozreli a tuto informaciu si medzi sebou bez slova vymenili. Teraz sa zrejme zmeni charakter nam vsetkym a naraz. Naposledy pri tomto obrate sme zazili prvy naraz, ale tento moze byt supertazky a temer sa to uz nebude dat zvladat.

	Ich vzajomne puto sa prerusilo, ked sa rozozvucali sireny. Vsetci sa hned prebrali do pozoru.
„Mame privelku rychlost! Lod zaznamenava mozne poruchy plasta!“
„Zohrial sa na kriticku teplotu!“
„Ked takto budeme pokracovat, roztavi sa a nastane kompresia.“
Giorad hned zacal blaznivo tlacit vsakovake gombiky. Celkom teraz vypol brzdiace motory. „Stale sme v pohybe, je potreba otocit motory a spomalit lod!“ krici Gilles do vysielacky v skafandri.
„Motory odchadzaju!“
A je koniec, pomyslel si Toni. V teraz silnejsej gravitacii sa mu s vypatim sil podarilo dostat k terminalu. Vie, ze ked nieco nespravi, pridu o lod a ak to preziju, bude to zazrak. Skafandre im sice umoznia to ako-tak prezit, ale kozmonaut vo vesmire bez lode je mrtvy kozmonaut. Prehryzol sa cez tie iste uz nudne prikazy a vyziadal si dalsie dodatocne udaje. Nic prevratne sa nedozvedel. Lod sa vsak ubera do skazy.
„Vsetky mechanizmy vypinam!“ to bolo posledne mozne riesenie. Giorad vsetko povypinal a asi po nieco vyse desiatich minutach sa to znova zacalo normalizovat. Brzdiace motory sa vsak zmietaju na hranici zivotnosti. Giorad vsak podla vypoctov na hlavnom pocitaci zistil, ze maju stale relativne udrzatelnu drahu, ale ak nechcu kruzit dokola, musi brzdiace motory zapnut asi az na doraz, na hranicu ich zivotnosti v presny cas. Zrejme to nevydrzia a odpalia sa, ale budu aspon osozne na navrat domov. 

	Asi desat minut na to uz boli vsetky ukazovatele v norme. „Priatelia, nie je to s nami dobre. Ak za hodinu nespustime brzdiace motory na plny vykon, mame dva moznosti: bud budeme kruzit dokola ako na horskej drahe, alebo si vyckame takto asi den, kym to skusime znova. Moj vypocet je taky, ze motory na plny vykon pri ich sucasnej miere opotrebenia nepojdu viac nez osem minut. Spalime sice temer tri tony paliva, no budeme na akej-takej drahe domov.“
„Tak zrejme inu moznost nemame, len to skusit.“
„Neblaznite!“ prerusil ich Giorad. „Plast to urcite nevydrzi! Zase sa zbytocne zahreje, povoli a mozeme si ustlat medzi hviezdami.“
Toni vsak prisiel konecne k sebe. Podival sa Gioradovi do oci a odvetil mu: „A vari uz nie sme medzi hviezdami? Radsej chcem umriet, nez vo vecnosti stravit tu, kde okrem nas niet zivej duse. Bludime tu styri roky, co myslis, kolko raz sme boli blizko smrti?“
Giorad nevedel, co povedat. Toni sice vedel vzdy, co chce, ale nikdy prehnane neriskoval zivot svoj alebo posadky. 
„Toni, myslis to vazne?“
„Smrtelne. Myslis, ze ma to bavi, vecne tu byt medzi hviezdami uplne bezmocny?!“
„To veru nebavi nikoho,“ primiesal sa do toho Gilles, „ale vedz Toni, ze tu sme vo vesmire, ktory nechapeme a nevieme, co si mozeme a co nemozeme dovolit.“
„A co tak to skusit, co si mozeme dovolit?“ Toni sa citil nesvoj. Uz od rozkose mu zrejme preskocilo. Klasicke priznaky morskej choroby. Takto to nepojde, pomyslel si Giorad, este toto nam tu ostavalo, aby sme v nepriatelskom vesmire rozum potratili. Aj ked ono sa to uz raz stalo. A ono to veru, nie je tak tazke. Par tyzdnov odlucenia a cloveku, ako sa to ludovo povie, zasibne v hlave. Toni sa vsak rychlo upokojil. Svoju myslienku vsak nie. Stale ho to hryzlo. Nebudme poserovia, skusme nieco sialene a ked to vyjde, sme hrdinovia a ked nie, tak sme mrtvi hrdinovia. Stratime tym nieco? Ach ano, svoje zivoty... ale uz to Toniho vobec nevzrusovalo. Citil sa ako vojnovy veteran, ktory uz bol na hranici prezitia aj tisickrat a uz si na to zvykol. Nebol to ten isty pocit a vedel, ze jeho zivot mozno uz i tak nema cenu zachranovat. Ved aha, poslali sme spravu na Zem a vobec neprisla odpoved. Bud ani tou dialkou nepride na Zem, lebo bude zle nasmerovana, alebo odpoved vobec poslana nebude, lebo sa ludia uz navzajom znicili. Mozno ich tato misia uz vobec nezaujima, lebo si nasli novych ludi, ktori im zdarne tu vsivavu zakladnu postavili a na nich sa na Zemi uz zabudlo, alebo im kladu kazdorocne vence na hrob. Hrozne. Vsak my sme zivi mrtvi, pomyslel si Toni. Skutocnost, ze im kazdorocne venuju slavnostnu salvu, by bola viac nez dobra. Ale po case sa na to i tak zabudne. Toni sa uz smrti neboji. Aspon taky pocit mal. Pocit! Zamrazilo ho. Teraz sa nechal unasat pocitmi. A sam si pritom povedal, ze nebude verit ani svojmu mozgu!

	„Tak ako Toni? Co urobime? Nemame vela casu.“ nahlil ho Giorad a o sekundu na to zahlasil Gilles este horsiu spravu: „Pokial nam odidu motory, budeme totalne bez elektriny a tiez bez kysliku, priatelia. Mame sice zalozny zdroj, ale ten viac nez tyzden nevydrzi.“ Toni stale vahal. Riskovat, ci neriskovat? Ale ked si to tak dava do suvislosti, ma nejaku inu moznost? Manever uz zacali a sice v nom mozu dalej pokracovat, ale nebude mat predstavu, ci letia domov, alebo si iba spravili mensi looping a su opat na tej istej ceste. Motory uz kaslu z poslednych sil a skor ci neskor sa im uz nebude obnovovat kyslik. Sprvoti to mozno nebude az taky problem, ale potom sa vzduch stane tazsim a tazsim, az budu kaslat, dusit sa a zomru pomalou a bolestivou smrtou na nedostatok kyslika. „Pokracujeme v manevri. O dvadsat minut sa zapnu motory naplno a potom sa uz len modlite k vsetkym bohom, ktorych poznate, aby nam osvetlil cestu domov. Ak to vyjde, verte mi priatelia, ze nam toto na Zemi neuveria.“
„Zrejme nas ani nespoznaju a zastrelia preto, lebo si pomyslia, ze sme mimozemstania.“
„Nebud maly Giorad, ved na to mame vysielacky, aby sme sa ozvali.“
„Aha. Nehovoril som vam? Lod je odrezana od vsetkej radiokomunikacie.“ 
Toni znova zmrzol: „Kedy sa to stalo?“
„Predsa pri tom alarme. V tom zmatku sme si to nevsimli. Ale teraz kontrolujem stav lode a hlasi mi to celkom spalenu jednotku RA, ktora za to zodpoveda. Mame sice nahradnu, ale v tomto stave ju asi nenainstalujem, pretoze tie priestory vykazuju prehriatie. Aj skafander by mi zhorel.“
„A co teda mame este k dispozicii?“
„Mozeme iba vysielat. Pokial nevysadi i jednotka RB, tak to odhadujem na nie viac ako hodinu.“
„Myslis, ze i jednotka RB je na tom zle?“
„Tak jej teplota je okolo 140°C. Dvakrat prekracuje limity.“
„Vyslem spravu, vy to stale monitorujte.“
„Mas nieco pripravene?“
„Myslis?“
Toni uz veru nevedel, co ani do tej vysielacky poslat. Nudzovu frekvenciu zapol Gilles uz skor, takze lod stale prenasala udaje, ale tie, ako sa mu to potvrdilo, ak by dorazili, spravu by i tak neobdrzali. Chvel sa temer na celom tele, ked si v skafandri zlozil zabudovany mikrofon pred usta. Komu ma tento odkaz venovat? Vie, komu? Ma na Zemi niekoho, komu by to mohol snad adresovat? Nie, nesmie zdrziavat. Odkaz musi poslat co mozno najskor.

	„Helvetica 1, Toni Borlini pri mikrofone, prijem. Hlasenie... nemyslim si, ze pre sucasny stav jestvuje vobec nejake oznacenie. Nasou misiou bolo pomocou 3D tlaciarne vytlacit prvu mesacnu kolonu na povrchu Mesiaca. Pokial ste od nas obdrzali predosle spravy, viete, ze sme sa potykali s problemami, ktore sme nedokazali ovplyvnit. Je dost mozne, ze ak by sme zasiahli, nic z toho by sa nestalo. Podla nasich vypoctoch sme uz velmi daleko za hranicami nasej slnecnej sustavy. Doleteli sme trosicku dalej, priznavam,“ musel si dovolit jemny usmev, „ale nemali sme to v plane. Ehm... toto bude za dlhe obdobie asi posledna sprava od nas, pretoze sa pokusame o narocny Obrat 101. Nasa lod je v zlom stave, prehrieva sa a motory nam uz dlho nepobezia. Ak sa nam i tento obrat podari, nemusime sa vratit zivi. Sme prilis daleko od Zeme a nasou jedinou moznostou je odpocinut si v kryokomorach, pretoze biomotory nebudu dodavat tolko kyslika, kolko by sme si vyzadovali. Moze nam ho dovyrobit iba do kryokomor aj to obmedzene mnozstvo, a to take, aby sme prezili cestu domov. Situacia by bola potom velmi zla – nase pluca by v pozemskych podmienkach uz nepracovali a bez pristrojov by sme zrejme neprezili. Jedina moznost by boli umele pluca. Hadam sa ujali odvtedy, co boli transplantovane prvemu cloveku. Stale sme vsak pozitivne naladeni, pevne verime v nas navrat domov. I takto odkazujem rodinam posadky, ze nam velmi chybate. Dufam, ze sa na nas nehnevate, ze sme tak dlho prec, ale verte nam, ze sa vratime. A mozno uz vas nikdy neopustime. Stale v nasich srdciach, lubime vas.“

	Toni sa temer rozplakal, ked vypinal mikrofon. Zrejme on nebol ta spravna osoba, ktora mala povedat posledne slova pozostalym na Zemi. Pozostalym, ano! Je vobec nejaka moznost navratu? Zrejme vsetci o tom kysliku vedia a to, co povedal do mikrofonu je sice len spekulacia, ale zial je dost realna moznost, ze sa domov vratia uz len tela bez kysliku. Nebol vhodnou osobou na komunikovanie s blizkymi. Jeho pocity ostavali stale v nom dlhe roky. A vlastne, komu by tak mohol adresovat svoje zbohom? Na Zemi i tak voci nikomu neprechovaval silnejsie city. Niekedy mal pocit, ze je citovo vyprahnuty, neschopny akehokolvek citu k cloveku. Nie zeby bol zly a nevrly voci ludom, skor chladny. Mal celkom ine priority ako stretavat sa ludmi, ktori ho neraz sklamali. Nechybali mu ludia, chyba mu Zem. Uz si ani nepamata na to, kedy posledny raz presiel mestom alebo sa kochal modrou oblohou alebo sal vonu rozkvitnutych orgovanov. Tie celkom bezne veci, cloveku tak prirodzene, sa stali jeho snom, v tomto vesmire, kde je vsetko rovnake v kazdom smere a kde za jedinu chybu zaplatis najvyssiu cenu.
„Ako sa citis?“ citlivo sa ho spytal Giorad.
„Nevedel som, co povedat.“
„To je v poriadku,“ cicikal ho Gilles.
„Ale uvedomujete si, ludia, ze ak toto prezijeme, tak co bude s nami? Zachytia nas ludia kdesi vo vesmire, alebo co?“
„Tak nasa lod bude neprestajne vysielat signal, tak hadam za dalsich sedem rokov ludia pridu na to, co s nami.“
„Neupokojil si ma, len co je pravda.“
„Ze je to nanic? V jednu chvilu si myslis, ze vsetko ustojis a v druhu chvilu si uvedomujes, co ti hrozi.“
„Na co narazas?“ Toni presiel jemne do ofenzivneho modu.
„Neber to osobne, prosim ta. Riskovat, ci neriskovat, je to jedno. Sme pridaleko na to, aby sme sa vratili zivi a zdravi. Myslim, ze nam to mohlo trknut i skor.“

	Citili, ze sa lod pomaly rozpada. Alarm sa znovu spustil. Uz jedine Giorad sa pokusal s tym nieco spravit. Rychlost sa neznizovala, naopak, este sa zvysila, ako i teplota plasta. Asi minutu bojoval s lodou, snazil sa o dokoncenie manevru, v ktory sam ani neveril, pretoze do dokoncenia trvalo nieco vyse patdesiat minut. Motory odisli, vzduch sa vycerpal, na lodi vladol obrovsky ruch. Zrejme povolil plast. Nastala kompresia. Jedine, co teraz videli, bolo len prazdno. Tma. Cierno. Ciernocierne nic.

Novy svet

Nechcel som zle

	Zablesky vedomia? Cieho vedomia? Mojho? Ak mojho, preco ho vobec mam? A naco mi teraz vlastne je? Som naozaj v nirvane? A preco sa tolko pytam? Toni citil akusi paralyzu, obdobnu spankovej. Mal pocit, ze sa mu v hlave vari gulas so vsetkymi prisadami jeho vlastneho zivota, ale i toho alternativneho, do ktoreho sa v snoch rad vracal. Nemohol sa vsak ani pohnut. Nejak podvedome vsak vedel, ze musi spravit nejaky pohyb. Bude narocne oklamat mozog, ale pokusi sa o to. Necha dozniet zosobnene obrazy seba sameho v tretej osobe pri prezitkoch dob minulych, pasivne ich prijimat a sekundu na to hned zabudnut. Inak, dokazem zabudat? Co vlastne som, stale clovek, alebo iba vedomie? Odpoved na seba nedala dlho cakat. Celust mal pootvorenu, co sa casto pri spankovej paralyze deje. Obrazy prestali, precitol. Citil jemne mravcenie po celom tele. Mal pocit, akoby po jeho tele chodila tisicka malych pavukov. Oci si medzitym zvykli na akesi podivne svetlo. Aha, tak som predsa len mrtvy a ti, co hovorili, ze dusa je nesmrtelna, mali pravdu. Nakoniec mozno pridem do raja a vsetky utrapy sa razom skoncia, odteraz si mozem uzivat vsetko to, co som opustil na Zemi. Strasne mi chyba nasa maticka Zem, chcem ju opat vidiet! Dlho sa vsak nic nedialo, to tlmene svetlo obcas menilo svoju intenzitu, vyzeralo to, akoby niekto sa bol prechadzal v miestnosti, podobnej operacnej sale. Ze je pod narkozou a uz vie, ze do par sekund zaspi, ale stale v dialke vnima svetlo z lamp a doktorov okolo seba. „Toni!“

	Zdalo sa mi to, alebo ma niekto volal? Mohlo to byt nieco celkom ine. Maju vedomia stale mena? A ak, tak kto to bol? Vari sme vsetci len vedomia, rozptylene v nepriestore? Stretnem sa s Gillesom, Gioradom a Bledarom? Mozno i s niekym inym? V to dufam. 
„Toni, preber sa!“
Nie, nemylil sa, Naozaj ho niekto vola. Teraz to vsak znelo uz akosi podozrivo cisto. Akoby to dotycny stal priamo pri nom. A vskutku, svetlo opat zoslablo a vsimol si akusi postavu, sklanajuc sa nad nim. V tej sekunde sa chcel prebrat, ale paralyza bola mocnejsia nez on. Chvilami zinkasoval od neznameho par jemny zauch z oboch stran, ale to ten dotycny nechape, ze nim vladne pocit ochromenia. Az ked dostal jednu poriadnu vychovnu, vzduchom chladenu, striasol sa akoby sibnutim carovneho prutika do dalsieho stavu. Videl veci, ale jeho mozog stale ostal akoby vypnuty. Vsimol si Gillesovu tvar. Bol neoholeny, ale inak vyzeral celkom pri sile. Letmo sa na Toniho usmial a povedal: „Vitaj, priatelu v reale.“

	Tonimu vsak trvalo asi desat sekund, kym prisiel k sebe. Vstal a vsimol si, ze cela posadka stoji okolo jeho kryokomory, Bledar ma trochu pobaveny vyraz v tvari, Giorad je zachmureny a pretina Toniho podozrievavym pohladom, ale sam Toni citi, ze je Giorad len trochu nesvoj. Gilles sa pokusil o usmev, ale je mu vidiet az do zaludka, ze je to usmev cez obavy. Toni si dost necakane zazival a podival sa na svoju posadku. Este nie celkom pri zmysloch z neho vyslo len: „Co sa deje?“ Giorad, stale mierne podrazdeny, prebodol Bledara ladovym pohladom. Gilles skontroloval udaje na kryokomore, ci je Toni v poriadku, skontroloval mu tep, prilozenim ruky k zapastiu, skontroloval ocne zrenicky a dokonca sa presvedcil, ci mu funguje i kolenny reflex. Hlavne to svetielko v ociach Toniho prebralo. Gilles vsak vycitil, ze sa nieco chysta. Tonimu sa rozsirili zrenicky. Predzvest soku. Toni si uvedomil, ze je zase na palube lode Helvetica a to ho privadzalo do sialenstva. Gilles ho rychlo objal, ale nie tak celkom z lasky, skor z dovodu, aby velmi rychlo nevystartoval po Bledarovi a chcel mu nebodaj nejako fyzicky ublizit. „Co sa tu deje, vravim!“ skrikol Toni a snazil sa odstrcit Gillesa. Ten sa zachoval viac nez duchapritomne. 

	„Upokoj sa. Cochvila sa to dozvies, neboj sa.“ velmi pokojne mu vravel Gilles. Tonimu chvilu trvalo, nez zistil, ze vzdorom nic nevyriesi. Obhliadol sa vokol seba. Po problemoch s lodou ani chyru, ani slychu. Zacina to nejako poriadne smrdiet. Toni, uz pokojne sedel v kryokomore, veko vyzdvihnute nahor a on sa odtial vyskriabal a pocitil zase tu falosnu gravitaciu. Ta ho uz pekne iritovala! Kde to sme a co sa s nami deje? Preco sa ten Bledar usmieva ako mesiacik na hnoji a preco som vlastne prezil tu obrovsku tragediu, ktora zasiahla nasu lod... a vlastne, vsetci to prezili... 
„Vitaj Toni. Velmi nerad, ale preberam velenie na tejto lodi. Hovoril som vam, ze aj ked som abortoval misiu, urobil som to v zaujme vyssej moci. Nic v zlom Toni, nie je to smerovane nijak voci tebe, ani voci nikomu z posadky. Vazim si vas, ludia. Ale viem, ze nemate ponatia, do coho som vas to dostal a ze chcete odo mna vysvetlenie. Ja vam to vysvetlenie velmi rad poskytnem, ale slubte mi, ze kym nedorozpravam, nebudete mi klast ziadne otazky. Dam vam priestor, aby ste sa pytali. Tento monolog som si chystal dlho, ale napriek tomu, ked ma niekto prerusi, neviem sa sustredit a taram dve na tri. Dohoda?“

	Vsetci mlcky prikyvli. Nikdy by nepovedali na to, ze skor mlkvy Bledar bude mat takuto kadenciu slov a to hned po tom, co je kazdy zmateny a len pomaly prichadza k sebe. Gilles vsak vyzeral pomerne pokojny, narozdiel od Toniho a Giorada. Vsetci sa vsak zadivali na Bledara. Ten trochu zneistel a vo svojom monologu casto s kolegami neudrzoval ocny kontakt. Ale robil to z toho dovodu, aby sa rozpamatal na svoj prihovor a nie, aby im vedome klamal. 

	„Zacnime pekne od zaciatku. Volam sa Bledar Xhakha a momentalne mam 28 rokov, z coho vyplyva, ze sme styri roky v kozme. Ako to, ze sme prezili a preco som spravil to, co som spravil, urcite sa pytate. Ja viem, spociatku to bude zniet, akoby zo mna hovorila sialenost, ale verte mi, sam som si uz myslel, ze som vazne zosalel. Potvrdilo sa mi vsak moje podozrenie, ze som celkom zdravy, aj ked neviem, preco som bol vybrany prave ja. Tak zacnem. Ako viete, moj otec je Ahmed Xhakha, ktory nasiel jeden z najvacsich diamantov na Zemi. Rad sa totiz vrtal do prace archeologom. Do toho momentu bol moj zivot v podstate vsedny. Uzival som si zivota, potom zase nie a tak, ved to poznate. Zazil som si svoje, ale po tom diamante sa mi obratil zivot naruby. A to nie z toho dovodu, ze sa moj otec stal akymsi prominentom a bol vyhladavany v mediach a spolocnosti. Sam otec prave naopak prikladal nalez diamantu nahode, aj ked mal akesi podozrenie, ze nie je nieco v poriadku. Objavil totiz stratograficku anomaliu, ktora sa v okoli lokality nevyskytovala. Viete co je to stratigraficka diskordancia? Stratigrafia sa venuje odhadu, ale i vypocitavanim a analyze veku hornin. Konkordantne vrstvy najdete vsade. Su to vrstvy usadenych hornin, o ktorych plati, ze cim je vacsia ich hrubka, tym su starsie. Umoznuje to archeologom, geologom ale i paleontologom zistit napriklad stav hornin spred milionov rokov, zistit klimaticke podmienky daneho obdobia a vela dalsich veci, casto v nich najdu skameneliny a podobne. Ale diskordantne vrstvy, tie uz lakaju pozornost geologov o cosi viac. Tam uz cosi s vekom nadloznych hornin cosi nesedi. Bud su o velky kus mladsie, alebo su dokonca starsie. Nebudem vas tu teraz zahrnat pouckami a tak, ale takuto diskordanciu moj otec nasiel. A to velmi cudnu. Zistil, ze v tej lokalite vsetko vekovo sedi, ale jedna vrstva je vyrazne mladsia, nez vsetky ostatne. Na svoj vek mala byt o nieco malo viac ako dvadsat centimetrov vyssie. Co vsak bolo este cudnejsie? Ze nad nou bola opat vrstva starsia! A to dokonca na vsetkych miestach. Predstavte si to ako stavebnicu s tromi kockami, polozenych na sebe. Vieme, ze spodna je najstarsia a najvyssia je najmladsia, a stredna ma vek medzi nimi. V pripade diskordancie je to prehodene, ze je napriklad stredna kocka geologicky mladsia, nez vrstva nad nou. Vysvetlilo by sa to napriklad nejakou sopecnou erupciou, kedy mladsie horniny napriklad tiekli do akejsi skary, vyplnili priestory a vytvorili tak mladsiu vrstvu. V tomto pripade vsak tieto inkluzie boli take specificke, ze to bolo tak, ak ostaneme pri tych kockach, tak si predstavte, ze vyrezete stred tej vnutornej kocky. Vrstvy su sice konkordantne, ale v strede je velmi maly priestor, ktory je vyrazne mladsi. Toto je vynimocna situacia. Proste si to otec nevedel vysvetlit. Kopal, kopal a napokon ho tam nasiel. Asi pol roka badania vsak prinieslo jeho necakany zaver: ten diamant o velkosti pollitrovej flase na vodu nebol zo Zeme!“

	Vsetci ostali zaskoceni a len velmi tazko sa branili volaco Bledarovi povedat: „Pravdaze som otcovi neveril. Vsak si blazon, hovoril som mu. On si vsak vykladal svoje, ze vraj vie, ako sa tam ten diamant, ktory by tam i tak nemal co robit, pretoze v okoli nikdy neposobil vysoky tlak potrebny na stlacenie atomov uhlika, pretoze bol v malej hlbke a v cudzich horninach. Vraj to maju za lubom nejaki mimozemstania, ktori kedysi prisli na inspekciu, pozriet sa, ci sa Zem dobre vyvija a ked zistili, ze v tom case este nebol na Zemi ziaden inteligentny zivot, tak vypalili velmi silnym laserom dost velku dieru do vrsku tak, aby sa tam diamant vosiel a preto ta cudna diskordancia. Horniny su preto o to mladsie, hovoril mi, lebo vplyvom silneho laseru sa zmenili na premenene horniny, ktore jednak identifikuju diskordanciu a jednak vyplnili tu dieru po laseri az o tisice rokov potom. Akoby vypalili tunel a v nom vytvorili akusi hrobku pre inteligentny zivot. Nemyslite si, ze som mu to zral, jednostaj sme sa o tom hadali, bol som dost skepticky. Potom sa vsak cosi vyrazne zmenilo... “
Giorad zacinal mat dojem, ze Bledar sa dostava k jadru veci a ze i ked to ma pripravene, nie si isty ani jednym slovom, co na nich zaposobi. Gilles zase sipil, ze Bledarovi bude o tomto obdobi velmi tazko hovorit a sam bude teraz hladat slova.
„Ludia, zacal som mat sny. Velmi realne a casto sa opakujuce. Velmi... ehm... casto som sa budil spoteny, niekedy i pomoceny zo strachu. A nebolo to v utlom detstve, bolo to sice davno pred startom, ale medzitym uz bol naplanovany start Chargera III. A moj otec im vtedy vypomahal. Pytal som sa ho, naco sa montuje este i k astrobiologom a astrofyzikom, ale on ma nepocuval, bol ako vymeneny. Tie sny... boli... akoby vopred pripravene... akoby iba pre mna, rozumiete? Proste to neboli sny... to bola... ehm... komunikacia s inym svetom... vazne... ja teraz nehovorim o DMT. Viem o tom, ale sam som to nikdy nebral, lebo som k tomu nemal pristup. Iba som si to zistoval, ako to funguje... Tu nejde o to, ze si cosi slahnes a si v deliriu... tu islo o normalny bezny ludsky spanok. Casto som sa bal zaspat a i ked ma premahal spanok, odkladal som ho. Citil som sa fakt zle. Obcas som tahal i styri dni bez spanku, ale potom to bolo este krutejsie. Skusim vam to... ehm... nejak opisat: stale som sa stretaval s akoby beznymi ludmi, ktori mi ale hovorili hrozne veci, ktore ma zasahovali horsie, nez by mi to povedal niekto osobne. Tie osoby viedli so mnou rozhovor na miestach, ktore som poznal, ale predikovali moju buducnost, vedeli, ze jedneho dna vyrazim k hviezdam, vedeli, ze sa s nimi stretnem a co bolo najhorsie, temer kazdy tyzden mi opakovali... instrukcie... Instrukcie na to, ako by som mal prekazit tuto misiu.“
Toni uz nevladal Bledara pocuvat. Vymysla si bachorky starej matere!

	„Myslite si, co chcete. Casto som sa ich pytal, co su zac, obcas mi cosi naznacili, ale viac som sa nedozvedel. Vedeli vsak vsetko... casto som sa ich pytal na udalosti v buducnosti, oni mi to predikovali s presnostou na sekundy... tak som na tikete vyhral tisic frankov, lebo som si i stavil a dal som tipy na zapasy podla nich. Vsetko im vyslo. Nebol som sice presvedceny uplne, ale potom... ma... vzali.. v... jednom sne... na... na... proste tuto cestu. Povedali mi mena vas, posadky, predikovali vsetko... Helveticu, ktora bola v tom case este len vo vystavbe, videl som jej priestory uz vtedy vo sne... este len ste sa o to miesto uchadzali a nikdy predtym som vas nevidel, ale uz som mal vas precitanych... jednoducho mam dojem, ze ma pripravili na to, aby som zvladol nimi predpovedanu buducnost, aby som vedel, ake kroky mam podniknut na to, aby som bol vybrany ako clen posadky. Sami mi vraveli, ze mi dokazu... ehm... upravit telo na skusku tak, aby som v tych podmienkach vydrzal byt dlhsie pod vodou. Je teda pravda, ze pri testoch vo vode som dosahoval najlepsie casy prave vdaka nim. Sam som totiz neveril, co som vtedy pri tych testoch zo seba vynalozil. Stalo ma to vsak menej usilia. Zrejme mi v tom pomohli oni... ale nemozem to povazovat za podraz alebo podvod, jednoducho to bolo takto nalinkovane. V skratke som polrok pred misiou vedel o vsetkom, co sa udeje do tejto chvile. Mal som splnit vsetky body ich planu. Takze uz polrok dopredu som tuto cestu absolvoval uz asi tridsat raz. Ale stale hladam tie spravne slova... Za rok som bol u psychiatra asi patnast raz. Predpisal mi i nejake lieky, aj som ich braval, ale ta civilizacia... sama vravela, ze je to uplne zbytocne. Aj ked ma nijak nepresvedcili, nemal som na vyber, zzil som sa s nimi. Aj ked som sa im snazil vzdorovat, ich predikcie sa nemylili. Obcas som besnel zo zufalstva, preco sa toto stalo mne, co som komu urobil a podobne. Sami ma presviedcali, ze v diamante bol ukryte cosi, co sa dotykom prebudilo a mala podla vsetkeho prejst na jeho objavitela, na mojho otca. Ale ked vyhodnotila, ze sa otec na transplanetarnu cestu nehodi, vybrali si jeho pokrvneho syna. Esencia teda presla na mna a spravila zo mna akusi retranslacnu stanicu, akesi spojenie nasej civilizacie s tou ich. Ale neziadajte ma, aby som vam to vysvetlil, lebo sam na to neviem prist. Ale teraz este k jednej veci, ktora si priam pyta odpoved: Preco sme este tu? Nezomreli sme nahodou? Nie, ludia, sme zivi a zdravi. Ta Civilizacia v urcitom stadiu vyvoja prisla na to, ako sa rychlo pohybovat medzi planetami a vymyslela Transplanetarny tunel. Je to akoby tuba zavesena vo vesmire, zial i pre mna neznamym sposobom, ktory funguje tak, ze po vstupe lode to tunela, ktory sme my nazyvali Anomaliou, sa spustil mechanizmus gravitacnych dier, ktory jednak zakrivil casopriestor a jednak nam udelil blaznivu rychlost. Je to akoby lod plavala priestorom a zrazu ju navrat gravitacnej diery vystreli do priestoru ako prak. Predstavte si vodu v pohari. Hodite do nej gulocku. Co sa stane? Na male okamihy sa gulocka akoby zahryzne do vody, ohne jej hladinu, ktora sa znova vyrovna, a ciastocky vody to vystreli do vzduchu a znova sa vratia. A teraz si to predstavte vo vesmire. Nasa voda je teraz casopriestor. Ludkovia, nasa rychlost bola viac nez osemdesiat percent rychlosti svetla! Je pravda, ze nasa lod na to nebola stavana, ale Civilizacia to vopred zariadila. Tunel ma zapuzdrenu bioochranu, ktora sa spusti v pripade, ze ma lod biozlozku, alebo ze je jej posadka biogenna. Jednoducho preskuma nase potreby na prezitie a sama nas ochranila pred pripadnymi problemami, ako napriklad rychlostou, krehkostou nasej lode a gravitacnymi posunmi. Takze ochranila nas i lod. Znie to hrozivo, sam som to travil niekolko mesiacov, ale nikto mi nevedel pomoct. Najskor som sa bal ist k doktorovi, ale napokon som sa odhodlal, snazil som sa mu vykreslit moju situaciu co mozno najlepsie, ale bud ma nepochopil, alebo mi nevedel pomoct. Ludia, citil som sa vazne zle, liecenie nepomahalo a ja som proste tie bachorky, ktore som pocuval temer denne, prijal za pravdive. Su pravdive. Hrozivo pravdive.“

To nam doma neuveria

	„To nam ako vazne chces nahovorit, ze sme tu zavreti styri roky a nic nerobime? A co ten cas medzi tym? Ako sme ta zamkli a vsetci traja boli hore?“ zlostil sa Toni.
„Nezamkli. To su vase falosne spomienky. Vsetci styria sme boli stale uzavreti v kryokomorach. Predsa na nas posobili take sily, o ktorych nemame potuchy.“
„Pred chvilou si vravel, ze oni mali akesi silove pole okolo nasej lode, ktore nas malo ochranit!“ hneval sa Giorad.
„Tento transplanetarny most je velmi stary, nemal v sebe taku technologiu.“
„A ako nam teda vysvetlis tie nase spomienky? Dokonca spolocne?“ opytal sa Gilles mierne.
„Pravdaze, aj ked to su iba moje dohady, lebo oni mi to blizsie nespecifikovali: pravdepodobne vas chceli zabavit na taku dlhu dobu, co sme tu.“ Giorad sa rozosmial: „Veru teda maju zmysel pre humor!“ 
Bledar sa tiez pokusil o usmev, ale vyznel rozpacito. Toni vsak uvazoval, co s Bledarom. Zeby nas tahal cely ten cas za nos? Teraz pridem k terminalu a ked sa mi tam ukaze, ze budeme pristavat na Mesiaci, tak z neho spravim vyprazane kuracie rezne po albansky. Giorad bol vsak rozruseny tak, ako si ho posadka nikdy nepamatala. Pokial by tento rozhovor nikdy nebol vedeny, asi by Giorad na Bledara zautocil.
„To naozaj sme ti umoznili prevziat vedenie lode tak jednoducho?“
„No neviem, co si pamatate vy, ja snad len to, ze nam to porucili zo Zeme.“
„Zo Zeme?“ nechcel verit Tonio.
„Ano. Mali sme nehodu a prestal sa nam vyrabat kyslik.“
„To nejak nesedi… pamatam si nieco celkom ine.“ zamyslel sa Gilles.
„Ty sa nebojis, ze si ta teraz podam? Mam sto chuti ta zmlatit.“ nahnevane cez zuby precedil Giorad.
„Ty si naozaj myslis, ze tento rozhovor vediem po prvy raz? Nezabudaj, ze viem na sekundy presne, co sa s nami stane, az do momentu pristatia. Ani raz si ma za tych tridsat raz nezmlatil.“
„Tak zazijes premieru.“ Giorad sa uz chystal, ale Gilles mu v tom zabranil vetou: „Pocuj, Bledar... “
„Nie, Gilles. Viem, presne, co si vsetci myslite... Viem, ze Toni chce prave zajst k terminalu a zistit, ci nie sme nahodou pri Mesiaci, viem, ze Giorad by ma i tak nezbil, pretoze sa v zivote nebil a nevie sa bit.“
Boli ticho. Presvedceni?
Bledar cosi vytiahol z vrecka. Akesi vrecko s korenim. Hodil ho Tonimu do ruk. „Tie rezne na albansky sposob chcem s kari.“

       Toni sa zacudoval a zahanbil zaroven. Zase som asi v spanku a teraz cakam na to, kedy sa zobudim, vsak toto nie je mozne... 
„Neboj sa, nespis, a toto je mozne.“
„No tak, nic si nehovoril o citani myslienok.“
Bledar mal vsak pripravenu odpoved a nadychol sa skor, nez Toni vetu dokoncil. „Ja ich predsa necitam, iba viem, co bude nasledovat. Vari to nie je dostatocny dokaz? Asi nie, viem, ze si to myslite vsetci, nevadi, myslim, ze o styri minuty budete presvedceni vsetci.“
„Takze my sme naozaj boli v prelude? Falosna gravitacia, tie cudne stavy a sny... “ zamyslel sa nahlas Gilles. Giorad bol stale vo vytrzeni, mal zatate ruky v past, ale nezmohol sa na ziaden fyzicky atak. Stale Bledarovi neveril. Vsak sam nevie, kde sme a preco sa tu dialo a co sa dialo. „To veru neviem, neviem, ake obrazy sa vam premietali, pretoze mna Civilizacia pripravila na prijatie.“

       „Co ti natarala? Ze si z teba vystrelili?“
„Mozno. Ale skor ma pripravili na Audienciu. O tri minuty pristavame.“
Gioradovi sa rozsirili zrenicky: „Bezo mna?“
„Transplanetarny most dokaze automaticky pilotovat lod a to tak, ze to ani nepocitime.“
„Ale o tri minuty? Vsak to uz musime byt davno... “
„No ved sme.“ Giorad tiez pochopil. Bledar tento rozhovor uz viedol. Vie, co posadka chce, nevie sice citat myslienky, ale uz len to, ze tieto rozhovory boli zrejme na chlp rovnake a tak sa Bledar na ne pripravil. I tak ale nic nedavalo zmysel.
„Vsetko dava zmysel, Giorad. Ale ak chces, pokojne sa mozes usadit do pilotskeho kresla a sledovat pristatie.“
„Uz ma stves s tym... “
„Dobre, uz prestanem.“
Giorad este raz vyhrazne pohrozil Bledarovi rukou. Bledar sa uz upokojil a bol i spokojny s tym, ze sa konecne jeho trapenie konci. No ved uz pristavame a teraz to bude uz len pohodicka. Aj ked neviem, co bude nasledovat potom... 

	Toni to len tazko vstrebaval. S utrapenym vyrazom sa pozrel na Bledara a sam uz chcel, aby nemusel nic hovorit a ziadal Bledara o vysvetlenie. Tym by sa mu to este viac potvrdilo. Bledar zareagoval, az ked Giorad neveriacky krutil hlavou v pilotskej kabine. Gilles sa k nemu ochotne pridal. „To ti veru neviem povedat, Toni. Ale vieme, ze mame co do cinenia s naozaj vyspelou civilizaciou, ked dokazu predikovat cas. Ale tak daleko som sa nedostal, vobec neviem, ci poznaju celu historiu a buducnost vesmiru alebo iba niekolko rokov dopredu. Ale aj keby vedeli vsetko, asi by nam to nepovedali. Predsa, ak sa clovek dozvie, kedy zomrie, strati chut vobec zit. Clovek musi zit v ciastocnej nevedomosti, lebo inak straca chut bojovat s vedomostou. Neviem, ci som to dobre povedal, ale co nastane, ak bude ludstvo vsetko vediet? Zacne degenerovat. Uz nie je co vypatrat, co zistit, tak preco sa este snazit?“
„Ale ak oni vedia o vsetkom, co je s nimi?“
Bledar ho uz nechal dohovorit a tvaril sa, ze premysla. „Mozno o vsetkom nevedia. Som si temer isty, ze o vsetkom nevedia. Preco by nas potom pozyvali? Aby sme ich nebodaj zachranili nasou obmedzenostou?“
„Mozno potrebuju pomoc. Nejaky restart civilizacie alebo nieco take.“
„Ziadna civilizacia nedojde do takeho stadia, aby vedela vsetko. Vesmir je proste ohromne obrovsky a zivot tak kratky.“
„Ale tam dalej mozu byt hviezdy, ktore su starsie nez nase Slnko a potom mozno i ta civilizacia sa vyvijala dlhsie nez my.“
„Mozne to je a matematicky vysoko pravdepodobne. Co vsak nie je iste, je sam zivot. Pokial su podobni nam, tak neverim, ze vedia vsetko. Civilizacia, podobna nam by nepretrvala viac nez tisic rokov.“
„Ale vsak... “
„Myslim, sucasnych ludi. Ludi, co nevedia odpustat, nemaju stipku citu, nevedia humanne uvazovat. Doba na Zemi, v ktorej zijeme je prilis zhubna. Ludia sa nenavidia uz z principu. Sme len dalsim druhom na Zemi a este k tomu sme od prirody drzi, nevychovani, sebecki, zavistlivi, marnotratni, lenivi, pochlebovacski a plni nenavisti, zloby, chamtivosti a krutosti.“
„To je pravda, clovek je strasne zlozita osobnost, ale nevidel by som to tak hrozivo.“
„Ano, nie je to hrozne, pretoze bola tvoja vychova zrejme spravna, ak tieto stavy, nam prirodzene, dokazes odmietat. Ale priznaj si, ze v stave vypatia to tiez nedokazes potlacit. Niekedy, ked si velmi nahnevany, najradsej by si niekomu tak zo srdca ublizil, naplul mu do tvare alebo nebodaj trikrat presiel autom.“ Napriek tomu, ze Bledar vie, co Toni urobi a pozna jeho nasledujucu reakciu, tvari sa celkom normalne, akoby sa nic nedialo. Toni sa vsak necitil dobre. Akoby mu Bledar cital myslienky. Staci byt ticho a on si ma precita. Je to hrozne, ako clovek nedokaze mat sukromie ani vo svojej hlave.
„Cital si Orwellovu 1984, takze vies, ze v tom pribehu bol najtazsim zlocinom ideozlocin. Lenze to si neviem predstavit v praxi. Ak by sme sa napriklad mali podobne spravat, nikto by neprezil. Je temer fyziologicky nemozne nemysliet. Clovek je rebel od prirody, tu a tam vzdy nejake to pravidlo porusi. Ci svojim cinom, ci myslienkou. Ale predstav si priemerneho cloveka, dole na Zemi. Na jeho obmedzenost. Na vsetky jeho slabosti: tucne, nezdrave kontajnerove jedla, na stovky gigabajtov porna, ktore pozera kazdy den. Na jeho rozbitu vahu, ktora to vzdala uz pred rokmi, pretoze neudrzala gravitacnu silu toho tela nad sebou. Ale pozri i na druheho cloveka – vypracovaneho, stihleho atleta, ktory nema ziaden svetonazor, je hlupy ako vagon hrdzavych francuzakov, ktory bez ciniek, stotisicoveho bankoveho konta a skrine na oblecenie, ktora zasahuje do dvoch casovych pasem nevie prezit.“
Toni sa chvilami usmieval, ale vie, ze je teraz je zbytocne Bledara zastavovat. On predsa vie, kedy ukoncit svoj monolog.
„Ale OK, nech si kazdy zije ako chce. Ja nemam pravo nikoho odsudzovat. Zaklad vsetkeho je RESPEKT. Mne su ludia vacsinou ukradnuti. Ale je mi ich luto. Ludia su proste slabosi. Velmi prehnane reaguju na to, co sa im paci aj co sa im nepaci. Myslis, ze taka civilizacia ma sancu prezit? Jedine ti, co maju vysoku mieru sebaovladania to ako-tak zvladaju. Prehodia si to z pleca na plece a ziju si svoj zivot. Nikto im nehovori, ako maju zit. Teda okrem pravidiel slusneho chovania, samozrejme.“
Toni sa vsak iba nesmelo usmial a vedel, co teraz zacne Bledar hovorit. Bledar to vie i bez otazky.
„Tak s tym na mna nechod. Nech som sa snazil akokolvek, doliehal vsemoznymi sposobmi, neprisiel som na to. Preco ma vlastne kontaktovali? Vari je uz ludstvo pripravene na kontakt s inou civilizaciou? Caka nas obrodenie? Alebo sa to nakoniec dostane do ruk konspiratorom, ktori povedia, ze sa prave zacina Novy svetovy poriadok? To veru neviem. Ale mame dojem, ze nic nechcu zadarmo.“
„A co take by potrebovala Civilizacia od nas? Vari naucit sa znova nenavidiet?“ Bledar sa asi teraz naozaj zamyslel: „Vidis, nad tym som neuvazoval.“
Netaraj, ty zmatku, vsak ty vies vsetko, co sa stane. 
„Vies ty co? Myslim, ze by si nemal prepast to, co vidia nasi kolegovia.“ Toni vsak k Bledarovi znovu zacitil akusi nedoveru. Pride sem, oberie ma o kapitanstvo, hra sa na boha a este sa sprava, akoby si to tu podmanil a poucuje ma o zivote. Bledar vsak na sebe nedal nic znat.

	Toni sa s akousi nevolou doterigal do pilotnej kabiny. Skor, nez sa pozrel von, pozrel na svojich kolegov. Obaja civeli pred seba a neveriacimi ocami sledovali ten prizrak, zial inac sa to ani nedalo pomenovat. Toni najprv presekaval pohladom striedavo Giorada a Gillesa a chcel sa pokusit o nejaky vtip, ale napokon mu oko padlo pred seba. To, co videl, ho ohromilo a temer sa mu podlomili kolena. Zem 2.0. A ta sa obrovskou rychlostou, ktoru nikto necitil, milovymi krokmi blizila k nim. Bola prekrasna. Tmavomodru farbu oceanu zakryvali kde-tu biele, ale docervena ladene mraky atmosfery, kdesi tam v okoli rovnika bolo vidiet masivny hurikan s okom takym ako pol Europy. Ta pasmovitost krajinnej sfery bola na nerozoznanie od zemskej, v okoli rovnika, ale i obratnikov sa zelenali masivne plochy dazdoveho lesa, ale kde-tu sa objavili i zlto sfarbene puste a polopuste s obcasnym prerusenim oaz, ktore mali tu ovela vacsiu plochu. Stale sa k Zemi 2.0 blizili. Spoznavali pevninu. Bola clenita, nepravidelna, ale zname kontinenty nepoznavali. V pomere sa sice da povedat, ze je povrch vodnej a zemskej plochy je podobny, ako na Zemi, ale vyrazne ine boli ich obrysy. Najviac sa mozno podobala Europa, ale v zemepisnej dlzke Stredozemneho mora sa rozprestieral kontinent, ktory sa tahal v juhovychodnom smere a ktory bol na svojom najzapadnejsom cipe poznaceny akymsi mohutnym kraterom. Bud od asteroidu, alebo od sopecneho vybuchu. Tento krater, tolky ako stvrt Australie, ukrojil z pevniny hodny kus a kontinent tak nadobudol vyzor prave nahryznuteho keksu. Velka cast impaktu vsak zasiahla i ocean a az ked sa este viac priblizili, vsimli si velkeho mnozstva malickych ostrovcekov v samotnom krateri. Pravdepodobne sa tam udiali rozne podmorske vrasnenia, ktore dali do pohybu podmorsku cast riftu, ktoru vyzdvihlo na viacerych miestach nad ocean. Dostavali sa do hornych vrstiev atmosfery a zacali badat jasnejsie obrysy pevniny. Boli vsak v takom soku, ze nevnimali, ze nie su na Zemi. To cakanie na Godota bolo desive. Co vsak prislo Tonimu este desivejsie, bola akoby mozaika farebnych pixelov, ktoru zacali badat na pevnine. Vsimli si pruhy a pasy polnohospodarskej pody, cesty a cesticky pomedzi horstva a tie pixle... coraz viac sa to podobalo... no hotove pozemske mesta! Giorad nevladal zatvorit od prekvapenia usta. Ale az ked boli mozno par kilometrov nad povrchom tejto neznamej, no az privelmi pozemsky vyzerajucej planety, videli, ze s tymi mestami nie je cosi v poriadku. Nebol tam zivot. Vsetko to vyzeralo az privelmi nehybne, vyzeralo to, akoby uz starocia sa nebol nikto presiel po uliciach tych miest. Okazale domy s velmi zvlastnou architekturou uz z takej vysky vyzerali neobyvane uz minimalne storocie.

	Ich lod sa vsak necuje blizila k povrchu planety. Sama od seba, akoby mala naprogramovanu akusi umelu inteligenciu. Giorad este duchapritomne polozil ruky na tlacidla a paku, ale hned v dalsej sekundy zistil, ze je to zbytocne. Lod ich bezpecne naviedla na cosi ako pristavaciu zonu. Domy mizli, lod necujne pristala ako nejaky vrtulnik. Giorad precitol. Na malicku sekundu veril, ze pristali na Mesiaci. Vsak sme mali pristat na Mesiaci, vari nie? Aha... Giorad sa len bezcielne a temer bezmyslienkovite pozrel na kolegov. Bol zmateny a sam netusil, ci i jeho kolegovia zazivaju taketo mikrosekundove stavy. Z Gillesovej ani z Toniho tvare vsak nic take nevycitil. Bledar sa vsak tvaril velmi zvlastne. Obzeral sa vokol pristavacej drahy a velmi necujne si nieco mrmlal popod fuzy. Nezacitili jediny pohyb, ziadnu silu, ktora by im co i len naznacila, ze pristali. Giorad sa rychlo podival na stav lode. Bola v cukrikovom stave a ohlasovala, ze pristala. So zufalstvom v ociach a malickou dusickou sa pozrel na kapitana lode: Bledara. Ten trochu roztrzito nadhodil: „Musime pockat aspon polhodiny, kym sa plast lode ochladi aspon na sto stupnov.“ Giorad vsak teraz chytil Bledara do pasce: „Nemysli si, ze i ty vies citat myslienky.“
Bledar sa na neho podival ako pes, ktory prave roztrhal vankus a jeho pan ho pri tom nachytal. 
„Ja viem, ze ty teraz nemas paru o tom, co tu robime!“

	Nastalo ticho. To prebralo Toniho a Gillesa, aby sa vyhrazne podivali na Bledara. Ten len zakoktal a povedal: „Tu sa vsetky moje sny koncili. Doteraz som mal nad vami prevahu, ale teraz som rovnako vymlety z tej situacie, ako vy, moji mili. Ja som nas mal doviest sem, dalej neviem ani bu.“
Toni zavzdychal. Konecne teraz nadisiel ten spravny cas na hrdinstvo, pomyslel si: „V tom pripade som kapitanom lode opat ja.“
Nikto nenamietal.
„Fajn.“
Bol rad, ze sa mu veci dostali znovu do ruk. Doteraz si nepripadal ako spravny kapitan a viac raz i zlyhal. „Navrhujem, aby sme si vzali kyslikove pristroje, nieco na jedenie cestou a vysli von hned, ako sa ochladi plast lode.“
„Namietam. Toni, myslis si, ze sme sa zblaznili? Chces hrat tuto hru dokedy?“ rozcertil sa Giorad.
„Mas snad iny plan?“
„To veru nemam.“
„Vsak lod pristala sama. Dokazes sa jej teraz vzopriet? A ak vzlietnes, kam chces letiet?“
„Myslim, ze Giorad chcel povedat len tolko, ze by sme sa teraz nemali hrat na hrdinov a vyjst von za kazdu cenu.“
„No jedno je iste: lod je sice vo vybornom stave, ale povedzte mi, co tu budeme robit? Mame tu sice vsetko, co budeme potrebovat, ale chce sa ti tu ostat? Umelo si predlzit zivot?“
„Mozno sa najde cesta... “ Toni ukazal prstom von cez okna. „Tam je cesta. My uz tu lod nezdvihneme, aj keby, mas ponatia, kam hodit blinker? Ak existuje nieco, co nam pomoze z tejto slamastiky, je to tam vonku.“
„Ale vies ty vobec, ci vonku smieme? Iste, mame skafandre, ale... “
„Ja si myslim, ze to nebude tak zle. Videli ste to? Polia, luky lesy, rieky, domy? Tato planeta nemoze byt natolko odlisna od Zeme. Neviem, ci na nej prezijeme bez skafandrov, ale su tu urcite lepsie podmienky, ako na Mesiaci.“
„Tak co si vezmeme so sebou?“ opytal sa Bledar. Toni zacal rozmyslat. Viac vsak o tom, co ten Bledar este taji. Neverim mu ani za ten trt barani, ze mu Civilizacia zamlcala to najdolezitejsie: ako to on nazval Audienciu. „No, zrejme tu na tej planete by sme eventualne mali co jest a co pit, ale nevieme nic o tunajsich organizmoch. Vsetko moze byt pre nas jedovate, alebo nestravitelne. Rieky mozu byt sladkovodne, ale nevieme, ake mikroorganizmy su v nej a co by nam spravili. Takze sa musime spravat tak, ako na Mesiaci.“
„Ano, urcite. Tu to vyzera tak ako na Mesiaci. Nikdy nevies, co za obluda na teba vyskoci.“ zacal hystercit Giorad. Toni sa len chladne na neho pozrel. Nepomaha mi ten chlap ani trochu. „Giorad, vedz, ze ak som mal pravdu, tak ta nic nezje, lebo po prve: v zivote ta nevidel a teda by ta nemal povazovat za korist, po druhe, ak ho niecim nenastves, nezautoci, po tretie, ked nas uvidi, bude skor plachy, mozno zvedavy a po stvrte, aj keby sa ta pokusil zjest, zomrel by asi skor nez ty, lebo by ta nestravil.“
„Ale pohryzt ma moze cokolvek! A nevies, ci sa tieto zvierata spravaju takisto ako u nas na Zemi.“
Giorad je bojko, pomyslel si Toni. „Inak fajn, ze si sa prihlasil ako strazca lode.“
„C..co?“
„Ked my smelsi pojdeme von, tak niekto predsa musi ostat na lodi a trebars nas navigovat, alebo jednoducho mat k dispozicii vybavu lode. Nikdy nevies, kto by nam mohol lod cmajznut.“
„A ty myslis?“
„Nie je to vylucene. Apropo, Bledar, nemas ani zdania, kam by sme sa mali vybrat?“
„No, spominam si na toto miesto, ano, urcite sme mali pristat prave tu, ale v mojich snoch boli ludia. Vela ludi, ktori na nas cakali. Mavali nam a my im.“
„Ludia ako my?“
„Presne ako my.“
„A potom?“
„Mali sme sa tu zabyvat, predstavit im nase technologie. Oni to mali spravit tiez a potom sme mali prist na to, ako nase dva svety prepojit.“
Toni vsak zacal uvazovat: „Ale nezda sa ti, ze ta trochu odrbali?“ Hra na vtipneho Giorada sa mu zacala pacit a vyzival sa vo svojom hrdinstve. 
Bledara oblial studeny pocit. „Ani na sekundu som nevahal o tom uvazovat. Vsetko islo presne podla planu, neurobili ani jednu jedinu chybicku, vsetko som vedel dopredu predvidat, ako keby som bol sam jednym z nich.“
„Lenze teraz tu nikto nie je. Vies mi to vysvetlit?“
„Mozno na nas zabudli, alebo... sme v inom casovom obdobi.“
„To ako myslis?“ zapojil sa do debaty Gilles.
„No o jednej ich technologii viem. Oni dokazu ten cas spracovat tak, ze pripravia dobu, do ktorej by ten cas mohli nahrat a svoju simulaciu spustia.“
„Teda, ze maju nejako uchovany cas ako v pohari a kedykolvek ho mozu preliat do inej nadoby a tym ju ovplyvnit?“
„Mozno nie cas, ale sled udalosti.“
„Aha. A co ak ten pohar, do ktoreho chces ten sled udalosti naliat, je do polovice plny a je tam iny sled udalosti?“
Bledar nevedel odpovedat. Mozno nechcel. Giorad ani nedychal, ako upenlivo cakal na to, co Toni povie. „Je to len moja teoria, ale co ak sa prave toto stalo? Ze tento sled udalosti nebol synchronizovany s casom tu?“
„A odkial to mozes vediet?“
„Neviem to,“ usmial sa Toni, „ale vela som o tom cital. Ak sme sa naozaj pohybovali rychlostou blizkou rychlosti svetla, co je pre nas len tazke pochopit, co sa s nami dialo, lebo vlastnymi silami takuto rychlost vyvinut nedokazeme, potom sme neprisli velmi skoro? Su vobec na nas pripraveni?“
„Neblazni, Toni! Vies, ze taras hluposti?“
„Ako to, Pan Bojazlivy?“
„Lebo si zabudol na dilataciu casu, priatel moj. Ak by bola tato planeta vzdialena od nas desat svetelnych rokov a my by sme leteli cely cas rychlostou svetla k nej, prisli by sme tam sice na desat rokov, ale my sami, kedze ideme rychlostou svetla, mame spomaleny cas a bude sa nam zdat, ze sme sa tam dostali za sedem rokov, ale cas na oboch miestach miestach plynie rovnako.“
„Zjednodusene povedane: Ak je rok 2040 na Zemi a rok 2040 i na tejto planete, tak na Zemi bude rok 2050 tu i doma, ale nasa lod bude ukazovat, ja neviem 2047.“ pridal sa Gilles.
„Tak potom ako mi vysvetlis, Bledar, ze tu nikto nie je?“
„Nuz, neviem.“
„Ako ti potom mohli nepovedat o najdolezitejsej veci na celej misii?“
„Asi chystaju prekvapenie?“
„Urcite. Take, ze este aj my este len spracuvame tieto informacie, stazka tomu verime... “
„Stale este neverite?“ uz skoro unavene sa opytal Bledar. Chvilu bolo ticho, ktore prerusil znova Bledar. „Neviem, ci toto nie je ich dalsi test. Lebo asi pripravili na mna tuto pascu. Odisli, aby ma preverili, ci som schopny stale verit im a zrejme chcu preverit i vas, aby bolo jasne, ze ste mi uverili. Asi o tu doveru im cely cas ide.“
„No zatial sa v tom stracame. Je potreba vyrazit.“ Bledar sa vsak stale zamyslal, preco na neho pripravili tuto lest. „Alebo zo mna spravili totalneho somara a ja vas vsetkych vystavil ohromnemu riziku a mozno sa uz nevratime domov.“ Posledne slova znali uz velmi sklucene. Toni to vycitil a podisiel k Bledarovi. „Nech sa dialo, co sa dialo, sme tu a teraz sa musime popasovat s touto situaciou.“
„Ale mna stve na tom to, ze som ja ta pricina... “
„Sme kozmonauti, nie? Aj na Mesiaci by sa mohlo nieco pokazit a boli by sme v nebezpeci. Jeden nikdy nevie. Ako kozmonauti sme s pocitom rizika sa uz len hlasili na misiu. Kazdy vedel, ze ak bude vybraty na tuto misiu, ze to nebude prechadzka ruzovou zahradou. Hlavu hore, Bledar. Pod, ideme von z tejto archy.“

Nie velmi mimozemsky zivot

	Toni si nemohol odpustit ustipacnu poznamku, ked vychadzal z lode. Zarecitoval povinnu formulku, ktoru predniesol uz Neil Armstrong pri zostupe na mesacny povrch. Hlavne Gilles sa tvaril skor otravene. Bledar bol stale v napati. Skontrolovali este komunikaciu s Gioradom z lode, este raz skontrolovali privod kysliku a tiez i ich skromne zasoby vody a jedla. Este pred vystupom sa stihli vsetci do sytosti najest, aby im prazdne zaludky nerobili problemy na ceste bohvie kam. Giorad osirel, ale necitil sa sam zavrety v hermeticky uzatvorenej lodi dvakrat bezpecnejsie, ako jeho druhovia vonku. Nastastie mali dost velke zasoby i naplasti, tabletiek a medikamentov, Giorad si nechal iba minimalne zasoby, skor si vzal pilulky proti uzkosti, ale ostatne nechal posadke.

	Boli uz vyse kilometer od lode. Okolie pristavacej plochy bolo silne v neudrziavanom stave. Pristali na comsi, co pripominalo svojou konzistenciou a farbou asfalt, ale budovy v okoli uz narusil zub casu. Skor to vyzeralo, akoby pristali v opustenej priemyselnej oblasti na Zemi. Vsade sa valali skaly, kamene a casti rozobratych sotva stojacich budov. Bolo len stazka cokolvek zistit o tomto mieste. Gilles poznamenal, ze toto miesto sa ponasa na Cernobyl na Ukrajine, pricom Toni ho zahriakol, aby radsej na to nemyslel, pretoze v ich skafandroch sa nenachadzal ziadny Geigrov pristroj na meranie radioaktivity. Skafander by vsak mal ich tela ochranit pred akymkolvek ziarenim. Stale vsak nezistili konzistenciu vzduchu – nepripadal by vsak iny, pretoze atmosfera je tu tiez priblizne 1 ge, ale pre istotu stale boli obleceni v skafandroch. Hybalo sa im sice tazko, na Mesiaci by to bolo markantne jednoduchsie, ale minimalne su z treningov zvyknuti nosit skafander i pri 1 ge. Tazko na cvicisku, lahko na bojisku. Posadka sa temer kazdych desat minut chodze zastavila, zmapovala teren a hlasila vsetko Gioradovi. „Opustame byvalu vesmirnu zakladnu a ideme do mesta. Odtial vyzera tiez velmi neudrziavane. Matie ma ta obloha. Ma skor viac cerveny ako modry nadych. Mozno zvysena prasnost.“
„Ako vyzera mesto?“ ohlasil sa Giorad.
„Tazko odtialto urcit, kolko obyvatelov mohlo mat, ale urcite bolo pomerne bohate, vidime zopar bizarne vyzerajucich vyskovych budov, ktore boli mozno kedysi presklene. Niektore budovy vyzeraju tak sialene, ze neviem, ci je fyzikalne mozne taketo budovy postavit. Ale tu mozno platia trochu ine fyzikalne pravidla.“ „Nieco ako kancelarske budovy na Zemi?“
„Presne, ale tu maju velmi amorfne tvary. My na Zemi aspon mame zmysel pre vkus a niektore budovy vyzeraju ako kukurica, ine su oblukovite, najcastejsie maju tvar hranolu so vselijakymi doplnkami. Ale tieto budovy vyzeraju, akoby ich polamala nejaka Godzilla, alebo co. Ideme blizsie a zistime viac.“
„Rozumiem, drzte sa.“

	Odpojil sa a Toni, Bledar a Gilles sa vydali po zrejme asfaltovej ceste do mesta. Vsetko tu malo ale trochu ine farby. I trava sa nejavila zelena, ale skor svetlooranzova, pricom vyzerala pomerne zdravo. Je to mozno sposobene inym lomom slnecneho svetla a pravdepodobne inym koeficientom rozptylu ziarenia. I ta hviezda, na ktoru sa dival cez tmavy priezor skafandra Gilles sa nezdala vacsia, ako nase Slnko. Vyzerala este mensia. „To Slnko... ehm, no ta hviezda vyzera byt mensia, nez nase Slnko.“
„Ako to vies?“
„Vyzera byt rovnako velka, ale sme pri nej blizsie. Cez tmavy priezor sa javi viac v cervenom spektre.“
„A ako to vies?“
„Myslim si, ze ak je ta hviezda naozaj cervena, tak je mensia ako nase Slnko a tym tato planeta musi byt pri nej blizsie, aby sa mohla vyvijat civilizacia.“
„Take hviezdy ale spalia svoje palivo omnoho neskor, ako vacsie hviezdy.“
„Tak potom mozem vyslovit hypotezu, ze tento zivot je starsi, nez nas.“ Bledara az zamrazilo. Z neprijemnych myslienok ho dostal Toni. „A vies urcit Bledar, ako stare su tieto horniny?“
Bledar sa len usmial a zdvihol akysi kamen do ruky. „Bezny silikat. Akysi druh kremena. Tych odrod je spusta, nie som exogeolog.“
„Ale vsak to... “
Ani nestihol dopovedat a tu uz Bledar vzal iny kamen a temer s uzasom ho pozoroval.
„Co si nasiel?“
„Velmi krasny svor. Ak by som ho mal k comusi prirovnat, tak sa podoba Manhattanskemu. Vidim tu biely ortoklas, sedy kremen a tmavy biotit. Ale i mna tie farby trochu matu, biotit sa tu zda o dost tmavsi.“ zahodil kamienok a nasiel iny. „Nadhera. Krasny mramor. Maly, ale o to krajsi. Tento vsak vyzera, ze ma primesy hematitu... “

	Isli uz vyse polhodiny. Mesto bolo uz na dosah. Bledar si nasiel vybornu zabavku v hladani kamenov a zistoval ich petrograficke zlozenie. Vacsinu vsak zahodil a poznamenal, ze kedze sa tato planeta dost podoba Zemi, nemoze ocakavat i uplne insie horniny, nez na Zemi. Nasiel vela premenenych hornin. Vyslovil teoriu, ze tato oblast zrejme vznikla akousi regionalnou metamorfozou kedysi pred dvesto milionmi rokov za posobenia vysokeho tlaku a teploty. Nevedel vsak urcit, aky jav to spustil, ale navrhol teoriu impaktneho meteoritu. „A ty si sa tu kde objavil?“ casto sa takto kamenom prihovaral a vzal biely kamen a prevracal ho v rukaviciach. „Vapenec. Skor travertin. Co tu ale robi?“
„Co sa ti nezda?“
„Tak tento travertin je o dost mladsi, nez tie predchadzajuce horniny, co som nasiel. Ak tu nebol nijako prineseny, niekde potom musi byt nejaky travertinovy pramen s penovcom. A to uz sa bavime o zemskych stvrtohorach. Mozno je tu i podzemna jaskyna. Ale jedno viem. Vyzera to tak, ze tu mozno je i nejaka mladsia zlomova linia. Ale co je mozno lepsie – v blizkosti moze byt pitna voda.“
„Naozaj?“
„Ale to len v pripade, ze takych travertinov tu najdem este trochu viac.“ Povzbudeni dobrymi spravami sa dostali do mesta. Bolo im jasne, ze nejaka voda tu asi bude, ked sa na tomto miesto vypina uz len silueta niekdajsieho silneho mesta, ale nechceli brat Bledarovi tazko nadobudnutu dobru naladu. Hviezda sa skryla za temer purpurove mraky a vsetko nadobudlo az cerveny charakter. Domy na predmesti vyzerali mozno rovnake, ako na Zemi, ale boli postavene z inych materialov. Bledar odhadol, ze tito ludia uz nepouzivali prirodne materialy. „Pozrite na tuto budovu. Je zvlastne, aka krasne biela je, ze ludia?“
„No, a vlastne vsetky maju dost krasne farby.“
„Jeden fialkasty rodinny, vedla neho modry... “
„Ale ako syte su tie farby... !“
„A co ma byt?“
Bledar podisiel k jednemu domu a na stenu vylial temer polovicu svojej flasky s vodou. Voda sa vobec nevsakovala do nateru.
„U nas maju nanotechnologicky nater len bohaci.“
„Nevadi, ze si si vynicil temer vsetku vodu?“
„Nie, chcem zistit, ako sa tu dycha.“
„Blaznis?“
„Skusim to no! Vsak len zastavim prisun vzduchu a na moment zistim, ci sa to da. Lebo mam pocit, ze ja mam kyslik len na par minut.“
„Ja mam este zasoby na polhodinu, tak sa nejak podelime.“
Bledar zastavil privod vzduchu, prudko sa rozkaslal, na moment znova zapol kyslik a potom pomaly vypinal, az kym si nezvykol. 
„No?“
„Ehm, no je to dost narocne, citim, ze je dost tazky a je potreba viac vydychovat, ale myslim, ze ked nam uz ziaden kyslik neostane, tak tento by nam ublizit nemal.“
„Tak pockaj, expert na to som ja.“ usmial sa Gilles a po vzoru Bledara sa tiez pokusil nasat trochu mimozemskeho vzduchu. Tiez sa najprv rozkaslal a to az tak, ze sa mu zahmlilo pred ocami, ale potom len poznamenal, „Ten vzduch smrdi potom. A to veru nie mojim.“
„Tak nas nos nan nie je zvyknuty.“
„Fuj, ale fakt smrdi.“
Bledar sa vsak celkom bez reptania vybral smerom k domu. „Kam ides?“
„Idem si doplnit vodu.“
„A co ked tu niekto byva?“
„Okrem tych vtakov na oblohe nevidim ani zivu dusu, tak co riesite, dembosi?“
„Moze byt radioaktivna.“
„To i vzduch.“
„Vidis, na to sme ani nepomysleli.“
„Si trdlo? Tie budovy su sice opustene a trochu sa na nich podpisal zub casu, ale zivot tu predsa je! Ani vtaky by sem neliezli, keby to tu bolo radioaktivne.“

	A temer sekundu na to zapoculi neznamy hrdelny zvuk tychto neznamych vtakov. Podobali sa na krizence pozemskych lastoviciek a holubov, ale ani jeden z nich nebol ornitolog, takze sa do nich nerozumeli. Gilles ukazal smerom k mestu: „Tam som si vsimol psa.“
„Nemal sest noh?“
„Normalny pozemsky pes.“
„Mozno nas niekam zavedie.“
„Skor by som povedal, ze ked nas videl, tak zdrhol, boji sa nas.“
„Bledar!“
„No?“
„Pocujes to?“
„Co?“
Toni sa tvaril, ze nieco vetri.
„No co??“
„Tecuca voda. Mozno rieka.“
„Nevies ako znecistena. Podme dovnutra. Voda tu predsa musi byt.“
„Aha.“
Aj Toni si vsimol psa. „Vazne vyzera ako normalny pozemsky pes. Nejaky krizenec, cierno oranzovy.“
Zabrechal.
„Zbavim sa toho skafandra. Je mi v nom priserne horuco.“

	Obaja kolegovia sa na neho pozreli s obavami o jeho zivot, ale vedeli, ako nerad nosi skafander a vsetko vyzera tak, ze ju vcelku dychatelny vzduch. Odpojil si vsetky privody a Gilles mu pomohol vyzliect sa. Nechal si len „kozmicke topanky“ a biele tricko s logom SUI. Za ustavicneho kasla sa pokusil o zopar cvikov. „Fuj, ten vzduch je odporny. Je tu dost teplo, nevidim ani jedneho stromu, kde by sa dalo schovat.“ Zakaslal. „Ani tlak nie je o vela vacsi, nez na Zemi. Ja navrhujem, aby sme sli za psom. Kde je pes, tam byva i clovek. Povacsine.“
„Okej, YOLO.“ povedal Bledar a velmi sikovne sa mu do minuty podarilo dostat sa zo skafandra bez cudzej pomoci. Rozkaslal sa ako tuhy fajciar a s usmevom dodal, ze bude radsej vzduch jest ako dychat. Gilles si az tak netrufol, mal vzduch este na desat minut, ale kym Toni prilakal psika k sebe a pohladil ho po velmi jemnej srsti, tak uz bol bez skafandra i Gilles a Bledar si spravil z prveho domu utocisko, kde umiestnil vsetky skafandre. Poznamenal, ze domacnost je na nerozoznanie od pozemskej, ibaze tito ludia strasne miluju pastelove farby. Ziaden spotrebic uz nefungoval a niektore vraj ani Bledar nezistil, na co su. Ale ked nasiel cosi ako vaflovac, mal pocit, ze je naozaj ako doma. „Tak co, ty moj krasny psik? Kde mas pana, povedz mi? Mas strasne jemnu srst. Kto sa o teba stara? Zavedies nas k nemu? Nemam ti co ponuknut, neviem, ci jes take veci, co mame. Ale dam ti napit, chces?“ Psik neodmietol a vypil mu vsetku vodu. Zavrtel chvostom a nasledoval posadku. Najskor sa Toni rozhodol, ze proste pojdu dalej a psik im mozno ukaze cestu kam. Sli po ceste, ktora bola zrejme tiez pripravena pre tunajsie auta. Gilles, ako automobilovy nadsenec zacal uvazovat, ako vyzeraju tieto auta, ale pocas celej cesty nenasli ziaden pouzitelny automobil. Teda jeden jediny, ktory mal svoje najlepsie casy uz za sebou. Mal vsak pomerne moderne oblukovite tvary, ale tazko sa dalo na skorodovanej karoserii vidiet, kde mal motor a kde napravy, bolo tazko poskodene, mozno dokonca havarovane. Toni sa obzeral po stromoch, ktore uz v tejto stvrti ludia vysadili. Dokonca ochutnal i nejake ovocie. Vyzeralo to ako krizenec jablka a mandarinky, ktory rastol na nizkych stromoch s cervenou korou. Olupal jedno „jablko“ a poznamenal, ze je to celkom chutne ovocie, vraj to chuti ako mango. Hodil i psovi a ten si na tom tiez zamaskrtil. Bolo velmi duzinate a bez kostok. „Toto ovocicko nam moze ciastocne nahradit vodu. Dobre to chuti.“
„Len aby si to stravil.“
„Vsak zachod tu niekde maju urcite.“

	Toni vsak dalej veselo kracal so psikom vedla seba. Zrazu sa pred nimi objavila akasi neznama pohybujuca sa masa cohosi. Z dialky to vyzeralo, ako pohybujuci sa koberec kolmo na asfaltovu cestu. Ked podisli blizsie, zistili, ze krizom cez cestu sa presuvali hady. Zrejme migrovali. Len velmi malo druhov pozemskych hadov migruje, ak vobec nejaky. Tieto boli velmi kratke, v dlzke mozno jedneho metra s cervenou kozou a ciernymi ornamentmi po bokoch. „Hes, hady hnusne!“ odhanal ich Toni. Psik vsak vobec nechcel prejst touto zivou zatarasou a tak ho Toni vzal na ruky a opatrne ich prekracovali. Velmi casto ich vsak museli nohou odstrcit, aby mohli volne stupit. Gilles len poznamenal: „Chodime po spickach, ako zlodeji.“ Vsetci mali viac nez dobru naladu. Hadov bolo velmi vela. Trvalo im asi minutu, kym ich stastne prekrocili a ocitli sa na volnej vozovke. Toni odhadol, ze na sirku to mohlo byt i patnast metrov. Na Bledara jeden i vyliezol, ale Bledar ho odohnal tak, ze mu holou rukou plesol po hlave. „Aha, krotitel divych hadov!“ podpichol ho Toni. „Uplny Pan hadov!“

	Vsetko sa zdalo az prilis jednoduche. Gilles vsak zacinal mat podozrenia. Spomenul si, co vsetko sa stalo od momentu, kedy sa Bledar priznal, ze abortoval misiu: zazili skupinovu halucinaciu, prebrali sa, Bledar im cital myslienky, po pristati uz nebol taky frajer a teraz ako blazni dychaju spoteny mimozemsky vzduch a vsetko sa tak podoba na Zem, ze im to ani cudne nepripada. Okrem tych farieb je tu vsetko vsedne. Sice rozpadnute a opustene, ale zrejme sa tu nieco stalo. Aky to vsak ma suvis s tym, ze tu nas mala cakat akasi Civilizacia, niekolko raz vyspelejsia, ako my a co tu najdeme, su opustene domy? Zrejme boli vyspelejsi, pretoze v domacnosti bezne pouzivali nanotechnologie, ktore tu zlacneli a zovsedneli. Co tych ludi prinutilo odist? Deju sa tu dost zvlastne veci. Ale zatial sa vsetci tvarime, ze je vsetko v poriadku. Cela misia straca zmysel. Robime nelogicke veci a nelogicke veci na nam deju.

	Volal Giorad. Oznamil im, ze zacina chytat paniku a vzal si dve tabletky proti uzkosti. Ma pocit, ze dlho nevydrzi v pohotovosti, pretoze na liekoch je napisane, ze sposobuju ospalost. Toni mu zreferoval viacere nove poznatky a opisoval mu mesto. Reklam sa tito ludia ale nezbavili. Gilles zdvihol zo zeme akysi papier s necitatelnymi znakmi a obrazkom akeho pracieho prasku, aspon tak to on pomenoval. Vsimali si okolie. Obcas boli budovy uplne vyrabovane a hole, inde sa nasli este nejake pristroje, ktore uz ani po dokladnom obuchani, ktore Toni povazuje za „univerzalny opravarsky postup“ nejavili znamky zivota. Elektrina tu zrejme bola, ale nikde nenasli ziadne kable. Zrejme ju prenasali bezdrotovo. Nazvy ulic boli v rovnakom neznamom jazyku, ktory nikto nevedel rozlustit. 
„Vyzera to tak, ze sme kdesi blizko centra mesta. Vyzera to tu ako v Detroite.“
„Take opustene.“
„Netusim vsak, co vlastne donutilo tychto ludi odist.“
„Vidis nejake hodiny?“ ozval sa zrazu Giorad z vysielacky.
„Hodiny?“
„Ano, nejake hodiny. Nemaju tu nejaku vezu, alebo nejaky iny ukazovatel tamojsieho casu?“
Vsetci sa obzeral okolo seba. „Nic take tu zatial nevidime. Mozno, ked sa dostaneme do samotneho centra, budeme mudrejsi.“ Neboli. Toto mesto nemalo centrum v tom pozemskom ponimani. Na Zemi je to casto oblast s pesou zonou, nejakymi najstarsimi pamiatkami, ktore vycnievaju spomedzi novych budov, siroke chodniky, parky a namestia. Tu nic. Stale obdobne budovy a ziadna znamka akejsi zmeny. Pes vsak znenazdania zastal. Vsetci zmlkli.
„Co sa deje?“
„Nevieme, psik zastavil a sam sa obzera.“ Asi desat sekund sa pes orientoval a potom sa vybral vlavo do uzkej ulicky. Posadka nemala na vyber a smerovala za psom. V ulicke to nebolo insie, ale citili, ze to, po com kracaju, uz nie je asfalt, ale nieco, co sa skor podoba pozemskej gume. Chvilu si tak vykracuju, obzeraju sa vokol seba ako turisti, ked tu zrazu pes zrychlil a rozbehol sa ulickou o hodny kus dalej a zastavil sa na krizovatke. Vsimli si, ze tieto budovy uz vyzeraju decentnejsie, su viac do sivej farby a vyzeraju starobylejsie, nez ostatne. Zeby toto bolo centrum mesta?
„Nejaky hrad?“ opytal sa Bledar. Nebol daleko od pravdy. Po vyse desiatich minutach si vsimli v dialke vysoku budovu. Pozemsky starobyly hrad. Hrad! Staroveky hrad!
„Co to dopekla je?“
Pes sa rozbehol az k brane hradu a tam ich poslusne cakal. „Kam sme sa to dostali?“
„Netusim, som rovnako prekvapeny ako ty.“ Hrad iba vyzeral, ze je z kamena. Toni rukou presiel po murive. Toto ma od kamena daleko, poznamenal. Tito ludia su svihnuti, pomyslel si, dokazu simulovat prirodne materialy tak verne a oni postavia z neho velku nezmyselnu opachu ako tento hrad. Bledar si vsimol, ze v okoli hradu su o dost udrziavanejsie pribytky, ktore oznacil terminom „lokajske“. Predpoklada, ze v tychto budovach kedysi byvalo sluzobnictvo toho hradu.
„Myslite si, ze niekto tu byva, ked nas ten pes priviedol az sem?“
„Co ja viem, Bledar? A ako vlastne tito ludia zistia, ze sme prisli v mieri?“
„To netusim, neviem, oni nas mali cakat.“
Toni v duchu zahresil. Ani na mimozemstanoch sa neda spolahnut, co si neurobis, to nemas! Vyrusili ich stavnate nadavky od Gillesa. Hresil a hresil. Dost nahlas.
„Co sa deje?“

	Miesto vysvetlenia im podstrcil akysi papier. Tiez zrejme reklamny. Bol pisany v anglictine! „Pozyvame vas na kralovske... neviemco, nejaky miestny novotvar anglictiny... pride i... neviemkto, mozno kuzelnik... udalost sa bude konat... cisla nie su arabske... pridte sa podivat na ukazku sermiarskych vykonov nasich majstrov sermiarov. Tu dole pisu asi cenu vstupneho, a ze v cene je i nejaky... ehm, rezen, alebo daco take, obcerstvenie a vino? No fiha.“
„Odkial sa sem vzala anglictina? Vsak v meste boli tie uplne ine znaky.“
„Podobne asi ako tieto.“ ukazal Bledar na datum. 
„Ale co sa to tu doboha deje?“ vystekol Toni. „S tebou sa ako v tych snoch rozpravali?“ obratil sa na Bledara.
„No vsak nemecky. Vsak keby hovorili tou svojou hatlaninou, tak by som im zakonite asi nerozumel, vsak?“
„Tak co tu, doriti, robi tento letak s tou posahanou anglictinou?“ Toni sa zhlboka nadychol a prislo mu zvlastne, ze teraz sa vsetci spravaju ako najvacsi hrdinovia, pokojne si nadavaju, hovoria ako tinedzri a to mozno len z toho dovodu, ze si nedokazu s touto situaciou poradit. 

	Podival sa na psika, ktory ho akoby nabadal vojst dnu. „Ideme, chlapi. Mam toho uz po krk. Chcem vediet, co sa tu doriti deje.“ a odhodil letak na zem. Gilles a Bledar ho nasledovali. Prisli na stvorcove nadvorie. Tam zreferoval situaciu Gioradovi, ktoreho to hned automaticky prebudilo a uz sa nevedel dockat momentu, kedy ich znova zacuje. Pes sa teraz bez cakania vrutil do najvacsej budovy. Bol to velkolepy kastiel, ktory vyzeral ako novy. Tiez iste z nanotechnologii. Mramorova kresba so smaragdovym nadychom na stenach ich voviedla cez masivne dvojkridlove dvere pravdepodobne do kralovskeho palaca. Bol nadherne osvetleny, vyzeral obyvany. Nikde vsak stopy po elektrine. Strop bol totiz preskleny a zrejme bol cely tento hrad schvalne takto umiestneny, ze vzdy don prenikalo dostatocne mnozstvo slnecneho svetla. Vsetkych ale premkol velmi cudny pocit. Ich kroky sa ozyvali po celej obrovskej komnate ako v kostole. A ako v kostole tu bola i prijemna zima. Gillesa az striaslo. Na stenach videli obrazy panovnikov. Naozaj to boli ludia. Obliekali sa ale uplne inak, ako pozemstania. Ich rucho bolo zelene a plne vsakovakych symbolov, nohavice mali prehnane kozusinove a velmi siroko zastrihane. Ich topanky boli viac „pozemske“. Vsetko v tomto kastieli bolo ladene viac do zelena. Vsimli si krasny opracovany zrejme kristalovy luster, vyzeral na nerozoznanie od akehokolvek pozemskeho. „Halo? Je tu niekto?“ zakrical do mohutneho ticha anglicky Bledar. Obaja jeho kolegovia to necakali a az ich zamrazilo, ako jeho hlas znel hromovo s touto ozvenou. Dlho sa nikto nehlasil. „Prisli sme sice neohlasene, ale nie je slusne nechat navstevu dlho cakat.“
„Nemal by si tak zaparat, ak tu dakto je.“
Toni vsak schladil Gillesa: „Vsak ani tu nik nie je. Aj psik kamsi odskocil.“
„No to urcite. Pozri sa na tento hrad a vsetko v nom. Vyzera to tu, ako by tu stale niekto byval. Podivaj na ten tron. Normalne si pripadam ako v kralovskom palaci.“
„Ved predsa ste v kralovskom palaci.“ Ozval sa odniekial zboku velmi zmyselny dievcensky hlas. Toni mal pocit, ze si cvrkol do vesmirnych gati. Gilles taky pocit nemal.

Jarmilka

	Velmi odovzdane sa hodila na tron a hodila jeden zalubeny pohlad smerom k posadke. Napriek tomu Toni na dievcine videl, ze sa neudrzuje velmi v kondicii a nieco ju trapi. Vlasy mal nasuchorene ani tunajsie vrabce, napriek jemnemu usmevu Toni vedel, ze jej oci hovoria cosi ine, len to nevedel rozlustit. Bledar jej nevenoval az tolko pozornosti, sam vsak nevedel preco, jednoducho vedel, ze tu ktosi bude a basta fidli. Gilles bol nou uchvateny. Tiez si vsimol akusi vycerpanost, ktora z dievciny kricala. Mala mozno dvadsatpat, aj ked Toni by jej tipoval tridsatpat. Jej dlhe ebenovocierne vlasy nutne potrebovali vyzivit, inak by ich nemala tak neupravene. O svoju krasnu tvaricku so spicatym malym nosikom sa zrejme starala, ale bud si nezvykla na ruz, alebo ho proste nepouzivala. Na sebe mala obycajne biele tricko, ktore ale dost zvyraznovalo jej poprsie, oblecene mala akesi uz jemne zafulane pozemske dzinsy s prekvapivo dievcenskym strihom. Toni si nebol isty, ci su tu tiez dzinsy tak rozsirene ako na Zemi. Na nohach sa jej hompalali nemotorne, ale tiez pozemsky vyzerajuce cizmy, ktore tiez nosia nastrocne pozemstanky, ked rebeluju, so sirokym stredne vysokym opatkom, ktore by dosiahli vysku sary az nad kolena, ale tato rebelka mal vrsky zohnute, takze jej siahali len po kolena. Gillesovi sa naramne pacila, Tonimu tiez, mozno bez tych hroznych ciziem, ktore sa mu na vrstovnickach nikdy nepacili. Postradali zmysel, ako vravieval. Cizmy nad kolena su dobre, len ked ide clovek na ryby a aj to si neberie tieto semisove, ale radsej gumene. Nikdy dievcenskej mode nerozumel. Ako si niektore slecny mozu obut cosi tak hrozneho ako su cizmy?

	Dievca chvilu vahalo, potom si na nieco spomenulo a zatvarilo sa zhrozene. „Prepacte mi, prosim vas moj vyzor, priatelia, necakala som navstevu.“ Bledar ako jediny, ktory sa nenechal ovladnut emociami, zareagoval ako prvy. Predpokladal, ze tato dievcina asi nema nic spolocne s tunajsim kralovskym rodom, i ked v zhone sa dievcina snazila upravit si dlhe nasuchorene vlasy do vznesenejsieho ucesu, ktory nepripomina prave vyliahnute kuriatko so skrupinkou na hlave, napriek tomu sa poklonil a nevyviedol ho z miery ani nie prilis anglicky prizvuk dievcata. Toni vsak uz vedel, ked sa dival na nu, ze je z nou este nieco v neporiadku: je unavena a nejaka utrapena. „Je mi ctou, vazena slecna.“
Velmi dievcensky a chutne sa dievcina usmiala a predstavila sa: „Som princezna Jarmila. Odkial prichadza velactena navsteva?“

	Doboha, preblesklo naraz celej posadke hlavou. Toto a princezna? Ako sympaticka urcite je, ale toto nastrocne dievca, ktore stretnes na kazdom rohu kazdeho mesta na Zemi je princezna?! Kde je ta uslachtilost? Sposoby ale ma. Slovne spojenie „velactena navsteva“ nepouziva len tak hocikto. „Ehm, my sme planetarni cestovatelia, prileteli sme sem z planety Zem.“
Toni a Gilles sa naraz pozreli na Bledara a naraz si pomysleli „co to ten Bledar teraz vybafol“ ale dievca tie slova dostali do vytrzenia. Mali pocit, ze po nich skoci, ale predsa len sa zdrzala vacsich emocii, aj ked spociatku vystruhala najvacsi usmev na svete a zopala ruky k nebu. „Tak to nestracajme cas, podte, pozyvam vas na nepripravenu kralovsku hostinu!“

	Dievca im zmyselne ukazalo, nech idu za nim, stratilo sa v bocnych dverach, ktore nechalo otvorene. Este vsetci nevosli dnu a uz ju poculi: „Je mi to hrozne luto, nemavam tu vobec navstevy, snad mi to odpustite, velactena navsteva z vesmirnych dialav - prosim, usadte sa, obsluzim vas, urcite ste hladni.“ Kym pripravila na stol vsakovake pochutiny, ktore spoznavali len tak spolovice, Jarmila sa vypytala na mena trochu muzov, ktori ju navstivili. Ozrejmili jej, ze maju este stvrteho clena posadky a tak na dialku veselo pozdravila i Giorada, ktory od prekvapenia omylom prehltol tretiu pilulku proti uzkosti. Celu. Inak ju vzdy v zuboch rozmliazdil na mensie kusky, pretoze ti blazni farmaceuti navrhli tie tabletky tak velke. Temer sa zadusil. Medzitym prisiel jej verny kamarat psik Tobi s ktorym sa chvilu maznala, ale potom sa plne sustredila na svoju navstevu. Bledar zacal konverzaciu velmi strojene, na co Jarmila hned zareagovala, ze na oslovenie princezna si veru nepotrpi a i tak vlastne „nie je komu vladnut“ tak si narychlo potykali, na com nastojila. „Tak teda, Jarmilka,“ zacal nezne Toni, „mozes mi teda vysvetlit, kam sme to vlastne prisli?“
„Pravdaze.“ vzdychla si. Gillesovi bolo jasne, ze toto rozpravanie nebude velmi radostne. „V prvom rade vas vsetkych vitam v kralovstve Aurelia. Sme iba malym kralovstvom, celu nasu planetu pokryva viac nez 400 statov... hm, vlastne pokryvalo. Nazov nasej planety v anglictine znie nieco ako „Pozemie“ ale v nasej reci je to „Aukarea“.
„Odkial sa sem dostala pozemska anglictina?“
„Uz tu raz niekto z planety Zem raz pristal. Neverila som tym historkam, ze ste rovnaki ako my,“ od hlavy po paty si ich obzrela s usmevom. Ponukla ich jedlom. Bola to sunka. Vynikajuca, Toni by ju prirovnal k morcacej. Tunajsi chlieb robia velmi chutny, Gilles tam zacitil kus lucnych kvetov. Vino im ponukla akesi archivne, podla jej slov si ho schovavala na tuto prilezitost.
„Zial nik mi tu nevari, tak si dajte aspon to, co mam.“
„Kto tu pristal?“
„Vela si toho nepamatam, ale pobudli tu nejaky cas a posadku som dobre poznala.“ Po mene im hovorila o pozemstanoch. O Archiemu O'Flynnovi, Skotovi, ktory bol driecny ani tisic aukarejskych chlapcov, ktory mal vzdy poruke „baliace hlasky“ a ktory sa nebal smrti, o Julii Thompsonovej, tridsatrocnej zene, ktora sa zadusala, ze nikdy viac uz do rakety nenastupi, o Matthewovi Sharpovi, ktory napriek nizkemu veku ukazoval viac nez obdivuhodne znalosti o nebeskej mechanike o Rusovi Selivanovovi... 

	Tonimu spadol kus tunajsieho syra z ust. Jarmilka sa najprv zhacila, no potom sa svojskym sposobom dievcensky usmiala, ale hned na to dostala pochybnosti. „Co sa deje?“
Toni nevedel, kam s konopi. Na chvilu ho „vyplo“ a len Bledar ho postuchol: „Tak, co je Toni?“
Este dve sekundy trvali, nez z Toniho vyslo: „Charger III.“
Jarmilka sa usmiala: „Ano, tak sa volala ich lod. Co sa deje?“
Bledar a Gilles zmeraveli ako Toni. Gilles dokonca tak, ze mu ostal v ruke chlieb so syrom na pol ceste do otvorenych ust. Toni sa spamatal: „Takze ludia z lode Charger III zo Zeme pristali tiez sem?“
„Ano.“ pritakala Jarmilka, „bolo to ale dost davno. Ako hovorim, nepamatam si ich pristatie tak dobre.“
„Ale ako to, ze ich poznas? „A... a kam sli potom?“
Jarmilka mlcala. Toni vycitil, ze Jarmilka hlada spravne slova. „To je tazko povedat. Clovek by povedal, ze to obdobie pretieklo ako voda a clovek sa vlastne nic podstatne nedozvedel. Sami boli rovnako prekvapeni ako vy. Hovorili mi, ze tu vobec pristat nechceli.“
Toni sa len uskrnul: „My sme na tom podobne.“
„A to ako?“ tvar sa jej rozziarila tak krasne, ze asi na sekundu Toni zabudol, ze sa vlastne diva na mimozemstanku. „Nasou misiou bolo pristat na nasej prirodzenej obeznici – Mesiaci. Je neobyvany, malo preskumany a tak ludia chceli mat na Mesiaci vesmirnu stanicu. My sme mali pomocou jedneho specialneho pristroja zacat tazbu hornin na Mesiaci a z tychto hornin vytvarat zaklady tejto zakladne.“
„Takze ste mali celkom inu misiu? Charger III vraj chcel pristat na planete zvanej Mars.“
„To veru chceli. Udajne sa im nepodarilo dostat sa na spravnu obeznu drahu, ktoru zle prepocitali a gravitacia Marsu ich vystrelila do volneho priestranstva.“
Jarmilka len ticho uvazovala.
„Vsetko bolo ale nakoniec tak, ako ti povie Bledar.“
„Ono to znie velmi cudne, ale ja som bol vyslancom inej Civilizacie.“
„Civilizacie? Teda inej, nez nasej alebo vasej?“
„Mozno to znie cudne, ale ano. Navstevovali ma v mojich snoch a davali mi pokyny, aby sme sem pristali.“
„Zaujimave.“ zamyslela sa Jarmilka.
„Co nam vlastne vies povedat o posadke Chargera III?“ Jarmilka si uz bez usmevu prezrela vsetkych troch. „Ked sem prisli, nerozumeli sme si ani slovo. Ale ten Rus, Selivanov, si rychlo osvojil nas jazyk a navrhol, aby sme sa vzajomne naucili nase jazyky. Suhlasili sme. Nasa monarchia bola v rozkvete. Mali sme sedem milionov obyvatelov a pozemstania nam priniesli vela pozitivnej energie a radosti zo zivota. Technicky boli menej vyspeli, nez my, no priblizili nam viacere vedecke smery, ktore neboli u nas tak vyvinute. Doteraz sme napriklad, napriek nasej vyspelosti nieco ako aukarejsky vesmirny program nikdy nezalozili. Nase vyhlady do vesmiru sa obmedzovali na pozorovania hviezd a nikdy sme fyzicky nedosiahli ani na najblizsiu planetu. Vsetky pokusy v minulosti boli marne. No, ale aby som nesla okolo horucej kase, tak poviem, ze nam jednoducho prirastli k srdcu a velmi sme si pomahali. Neskor vsak zmizli. Bez stopy. A s nimi zacali hynut i nasi obyvatelia. Neviem si to vysvetlit, preco sa to stalo.“
„Ako to, hynut?“
„Mam vsak pocit, ze oni o tom vedeli hned od momentu pristatia, ze sa nieco take stane.“
„Ako to?“
„Vsimla som si ich zmenu nalady. Posledne dni, co si pamatam, sa uz malo co ukazovali na verejnosti. Stracali chut zit, bolo vidiet, ako chradli. Pan Archie uplne stratil svoj lesk.“
„Myslis, ze priniesli nejaku chorobu?“
„To nie, Gilles, boli tu dlho a nic sa nedialo. Ale tie tyzdne po ich zmiznuti... to bolo nieco... otrasne. Ludia raz-radom zomierali a nikto nevedel preco. Totalne zlyhanie organov. A to sa stavalo zdravym ludom. Bez akychkolvek priznakov.“
„Kto este prezil?“
Nevedela odpovedat. „Jednoducho povedali slovo „apokalypsa“ a bolo to. Nevysvetlili nam, co to je, ale zistili sme to. Nastal koniec sveta, ako by ste to povedali vy.“
„Koniec sveta? Blaznis, Jarmilka?“
„Videl si mesto? Je prazdne. Roky tam nik nebyva a uz ani nebude. Vsetko je opustene, vsetci odisli... na vecnost.“ Jarmilke mala slzy na krajicku.
„Dobre tak, nech je tak. Ale ako to... ehm...“
„Ze som prezila?“ znelo to skor hnevlivo. Bledar len prisvedcil hlavou. „Ludia neviem. A myslite si, co chcete, ale snazila som sa najst tiez ludi, ktori to prezili. Takto, ako som oblecena, nechodim po hrade bezne. Pripravovala som sa na dlhy vylet.“
„Chodis von a hladas ludi, co prezili?“
„Pravda. Doteraz som nebola velmi uspesna. Doteraz som nasla len styri izolovane skupiny ludi. Viacclenne rodiny. Neviem preco, ale v nasej monarchii zostali len rodiny s viac ako siedmimi detmi. Neviem, preco je to tak. Ale i ta najblizsia skupina je od nas asi patdesiat kilometrov.“
„Co ti hovorili?“
„Snazia sa prezit. Niektori uz nieco stihli vyrabovat a su spokojni, ze sa staraju len o seba, sebci. Preto by som teraz rada opustila monarchiu a isla zistovat, co sa stalo s ludmi za hranicami. Potrebujem ale plne nabitu bateriu a palivo. Auto viac nez sto kilometrov asi neprejde. Uz som sa zacala balit.“
„Ty mas auto?“ zacudoval sa Gilles.
„Ano mam. V Aukarei sa velmi neosvedcili, ako inde, aj ked sa k nam chystal investor zo zahranicia. Nestihol to.“
„A nebojis sa, len tak sama vyrazit na tak dlhu cestu?“
„Na to predsa mam tie cizmy,“ usmiala sa.
„Ako to?“
„Nevsimli ste si v meste hady? Teraz migruju na sever, pretoze im tu cochvila bude zima. Su tak jedovate, ze po ustipnuti mas asi hodinu, aby ti zabralo velmi slabe serum, ktore uz nejestvuje.“ Bledar temer prehltol jazyk. Toni tiez. 
„Ale popravde,“ sklesla Jarmilka zrazu, „prestavam verit, ze niekoho najdem. Ani neviem, ci sa to vobec oplati niekoho hladat, lebo nie som az tak dobrodruzny typ. Ale inak, zaujimalo by ma, Bledar, co sa vlastne dialo s tou Civilizaciou?“

	Bledar jej v skratke priblizil jeho pohnutky celkom vychylit Helveticu zo svojej obeznej drahy. Jarmilka zaujato pocuvala a nezdalo sa jej, zeby mu nedoverovala. Bledar nevynechal jedinu podstatnu pasaz ich cesty, ako vedel presne, co sa stane v buducnosti, az do okamihu priletu. Medzitym sa pridali i kolegovia, aby jej priblizili, ake vidiny mali. Nemohli sa vsak zhodnut na tom, kolko rokov trvali a co vlastne znamenali. Najviac Jarmilku zarazil transplanetarny tunel, ktory vedie na tuto planetu.
„Neviem, ake pohnutky ma ta Civilizacia, ale preco vlastne postavila ten tunel na prepoj nasich dvoch planet?“
„Takze ty vlastne nie si tou Civilizaciou?“
Jarmilka sa usmiala: „Ja? Kdeze. Boli sme technicky vyspelejsi, ale aby sme predpovedali buducnost? To sa predsa neda. Inak povedz mi, videl si niekedy tu vec, co sposobila zmenu spravania tvojho otca?“
„Nie. Neviem, co to vlastne je ani ako vyzera.“
„Ale hovoris, ze presla na teba?“
„Asi. Vysvetlujem si to tak, ze zo mna spravila nejake medium, alebo co.“
„A teraz sa neozyvaju?“
„Nie. Vravim, ze viem vsetko, ale az po pristatie.“
„Tak si medium, ci nie?“
„Ja vlastne ani neviem, co vlastne prenasa take medium.“
„A ked pojdes spat, ukazu sa ti?“ Jarmilka na to sla mudro. 
„To ma nenapadlo.“
„Tak vidis.“
Gilles sa nesmelo prihlasil o slovo: „Pocujte, a ked sa teraz opytam na Charger III, co mi viete vydedukovat?“ Toni mal odpoved pripravenu ako na tacke: „Zrejme tiez nasli tu vec, z jedneho clena posadky spravili medium, ten zamerne zmenil trajektoriu Chargera III a pristali tu.“
Mal tuto myslienku uz v hlave asi par sekund, ale poriadne zaposobila, az ked bola vyslovena. Vsetkych, i samotneho Toniho to sokovalo.
„No, nemozeme a asi to ani nebudeme vediet,“ odpovedal Gilles.
„Ja som to myslel ako domnienku.“
Z vysielacky sa ozval zrazu Giorad velmi zaspatym hlasom: „Prijem.“
„Prijem, Giorad. Preco sa nehlasis?“
„Pardon, omylom som vzal celu tabletku, chce sa mi hrozne spat.“
Toni sa podival na Jarmilku. „Mozem ti nieco navrhnut?“ Jarmilka pozorne pocuvala a ked jej vesele oci spocinuli na nom, zistil, ze by ju najradsej zbalil. Az z toho zneistel. „Kolko miesta ma tvoje auto?“
„Je sestmiestne a ma dost velky batozinovy priestor.“
„A co povies na to, ze sa zbalime teraz a spolu vyrazime k nasej lodi? Dozasobime sa a vyrazime spolu?“ Jarmilka sa nezne usmiala. „Nemam nic proti.“

	O nieco vyse polhodiny pozemskeho casu uz sedeli vo futuristicky vyzerajucom aute. No, futuristicky sa zdalo len pre Toniho, Gillesa a Bledara, Jarmilka take slovo nemala v slovniku. Vnutri vsak vyzeralo dost pozemsky, co sa Tonimu zdalo velmi podozrive, ale Gilles ho schladil tym, ze su to predsa ludia ako oni a maju velmi podobne, ak nie rovnake naroky na priestor a pohodlie. Jarmilka pobalila rozne stany, lana, lieky, i nieco, co sa podobalo na zbrane, ale dosledne naznacila, ze su pouzitelne len v sebaobrane. Zopar knih, dokonca i hracky pre deti a dalsie dolezite materialy, ako i vysielacky. Auto sa najskor s rachotom rozbehlo, no po necelom kilometri Jarmilka cosi stlacila na pristrojovej doske a auto znenazdajky stichlo, ale stale sa hybalo. „Nikdy by som si nepomyslela,“ zacala Jarmilka, „ze niekedy vyrazim na cestu k vesmirnej lodi.“ Iba sa usmiali a Toni usmernil Jarmilku, aby zabocila mimo cesty von z mesta smerom na juhovychod, co ale Jarmilka nepochopila, kedze tu zrejme oznacovali svetove strany inymi nazvami, preto jej len ukazal prstom smer. Netrvalo dlho a Jarmilka spozorovala, ze smeruju na vesmirnu zakladnu.
„No, ano. Tato vesmirna zakladna je sice starsia, nez ja, ale viac, nez len zopar umelych druzic sme tam hore nevyniesli, co bola dost skoda. Ale vy vravite, ze ste tu pristali?“
„Ano, lod sa sama nejako rozhodla tu pristat. Potvrdi ti to i nas ospaly pilot.“ Zasmiali sa. Gilles vedel, ze jedine smiech a nadhlad pomoze v tejto zdanlivo neriesitelnej situacii a preto radsej drzal jazyk za zubami. Mal totiz zly pocit, ze vsetko ide az prilis hladko. 

Co teraz?

	„Vasa lod je krasna,“ poznamenala Jarmilka a v tvari bola rozziarena, ako privelmi nadsena kreslena postavicka. S usmevom, odhalujucim zuby a rozkosne veselymi zelenymi ockami mihala ocami po vsetkom. Zaujimali ju vsetky gombiky a tlacidla, vsetky obrazovky a vsetky miestnosti. Trvalo dost dlho, kym jej ukazali a vysvetlili princip 3D tlaciarne. Napokon sa len dievcensky rozpacito usmiala a spomenula si, ze predtym, nez sa z povrchu tejto planety pobralo tolko ludi, sa presne takto tazili horniny i na tejto planete. Nezabudla pochvalit pozemskych inzinierov, ze prisli na zmenseninu strojov, ktore boli tu velke ako dvadsattonove traktory na Zemi. Urcite vsak boli o devatdesiat percent ucinnejsie, ako nase cudo, pomyslel si Toni. Sam sice okrajovo spolupracoval na vyvoji tejto tlaciarne, hoci sa k tomu oficialne nie velmi rad priznaval. Ukazali jej „svajciarske lepidlo“ ktore Jarmilka hned nejak pomenovala a to takym slovom, ktore nikto nevedel vyslovit. Zrejme i to uz tu davno poznali. Giorad pomaly spal a vobec Jarmilke nevenoval pozornost. Bol rad, ze sa jeho suputnici vratili a aj ked by jej chcel venovat pozornost, jeho tabletkami krmeny, jemne popleteny mozog mu hlasil jedine: musis spat. Spat a spat. Toni mu pomohol z pilotskeho kresla a ulozil ho do kryokomory. Giorad este medzi zuby precedil, aby mu nezatvarali veko, naco mu Toni odpovedal: „Len spi. Neboj, nezavriem ho.“

	Gilles mal stale neblahy pocit, ze nie je nieco v poriadku. Nedaval to velmi na sebe znat, ale Toni vedel, kolko bije. 
„Co je s tebou, Gilles?“
„Ja ti neviem. Mam zly pocit.“
„Nezacinaj, prosim ta.“
„Ale nie, ale vies, vsetko mi pride nelogicke.“ Jarmilka s Bledarom sa hrabali v sklade a Jarmilka hladala cokolvek, co by sa jej hodilo a bola viac nez naradostena, ked zistila, ze tu je generator elektriny.
„Nejde mi to do hlavy. Viem, zeby som mal byt rad, ze to takto dopadlo, ale ja sa pytam, preco to tak dopadlo? Nedava to logiku.“
„Co nedava logiku?“
„Temer vsetko! Ako je mozne, ze si napriklad nekladol vacsi odpor Bledarovi, ked sme sa zatvorili v kryokomorach?“
Toni sa zamyslel. „No na to odpovedat neviem. Zrejme sme vtedy uz boli v halucinacii. Ale co je horsie, nikto okrem Bledara si nepamata tu nehodu, kedy sme podla neho prisli o kyslik.“
„A co spolocne halucinacie? To mi nedava vobec, ale vobec ziaden zmysel.“
„Tak zial, ani sam o tom vela neviem. Bol som totiz tiez priamym ucastnikom tychto halucinacii. Mozno by ti vedel povedat Bledar... “
„Ano, Bledar! Sam nevie, co sme spolocne zazivali, ale co robil on cely ten cas? Vari len nepremyslal o nesmrtelnosti chrobaka.“
Nevedeli sa zhodnut na viacerych veciach a polemizovali az dovtedy, kym neprisla stale rozjarena Jarmilka.
„Mate tu spustu krasnych veci.“
Gilles iba zamrmlal: „Nechcela by si tu stravit ani rok.“ Toni ho zahriakol neprijemnym pohladom, Gilles vsak pohladom na kyslikovu masku, ktoru si z rozmaru Jarmilka skusala, zacal opat nechutne hresit. „Kristova mater na tycke zavesena! A my sme nase skafandre nechali v tom dome!“
Bledar mu na to lahostajne odpovedal: „A co vlastne z nich teraz mame?“
„Bledar ma pravdu.“
„Ale pokial pojdeme na cesty, mozeme sa tam znova zastavit. Iba si potrebujem doplnit palivo a dobit baterku.“ navrhla Jarmilka.
Bledar vedel, ze si Jarmilka vzala nabijacku na autobateriu, lebo si na nu prv sadol v aute. Opytal sa jej, ci ma nejaku sajnu, ako ju nabit. Elektrina je sice ta ista, ale specializacia generatora urcite nie je dobijat mimozemske auto. „To, ze som princezna, neznamena, ze neviem nabit autobateriu.“ predstierala, ze sa hneva. Bledar jej teda len posunkami ukazal, nech si posluzi. Upozornil ju vsak na to, ze tak moze pokazit i auto i generator. Jarmilka sa chvilu pozerala po popise, ktory jej dal Bledar do ruky, tvarila sa, ze vsetkemu rozumie, i ked bol v nemcine, pokrcila plecami, vsetko svedomito ponapajala, postlacala zopar gombikov a uz sa bateria veselo nabijala. 

	Kym sa bateria nabijala a obcas ju Jarmilka kontrolovala akymsi neznamym meradlom, kratili si cas. Jarmilka im vypovedala historiu planety v kocke. Podla jej slov je planeta stara viac nez desat miliard rokov, pricom potvrdila Bledarove slova o hviezde v cervenom spektre. O porovnani s nasim Slnkom vsak nemohla byt ani rec, i ked sama Jarmilka si bola celkom ista, ze len cervena hviezda dokaze svojim slabym jasom napojit planetu zivotom. Bledar jej ozrejmil jeho planetarne znalosti na takej urovni, ze temer dievca zahanbil, ked jej vymenoval niekolko desiatok dolezitych podmienok, ktore musi planeta splnat, aby sa na nej mohol usidlit zivot. Nezabudol podotknut, ze to je len zlomok vsetkych a vravel, ze ani ludia vlastne celkovo nevedia, kolko tychto podmienok je a ci existuje zivot na planete, bez jednej z tychto zloziek. Jarmilka vsak dalej pokracovala velmi strucne prehistoriou a historiou planety. Velmi sa podobala na pozemsku. I tu pred milionmi rokov zili plazy a jastery obrovskych rozmerov a tiez sa tu obdobnym sposobom menili geologicke obdobia. Tie najviac zaujali Bledara. Vela sa vypytoval, ale velmi skoro zistil, ze Jarmilka nie je ta prava, ktora by mu jeho vsetecne otazky dokazala odpovedat. Velmi dobre znalosti vsak dievca ukazalo v antropologii, kedy sa s Bledarom dokazali zhodnut v popise pravekych ludi. Dokonca si bola Jarmilka ista, ze na planete sa „temer urcite“ niekolko raz uskutocnilo pleistocenne zaladnenie. Dalej sa vsak dostala velmi letmo k starobylym risam, opradenym historkami, az k sucasnosti. Opisala im svetovu vojnu a taktiez i obdobie svetoveho mieru, ktory trva doteraz. Sama vsak priznala, ze napriek tomuto nazvu sa i tak viedli vojny o uzemie a moc. Nie vsak v okoli tisic kilometrov odtial. 
„Historiu mame podobnu. Je teda mozne, ze nasu Zem tiez caka taketo obdobie?“ „Ake obdobie? Vymretie?“ opytala sa Jarmilka so zarmutkom v hlase.
„No... hm, ano.“
„Nemyslim si. Dosiahli ste vyvin mozgu ako my. Dosiahli ste robotizaciu ako my. Predbehli ste nas vo vesmirnom dobyvatelstve. Povedala by som hned dvakrat. My sme vas predcili v nanotechnologiach. Neviem vsak, ci som vobec opravnena povedat, kto z nas je vyspelejsi. Vsak sa normalne bavime bez predsudkov!“
„Ani mne to nejde do hlavy,“ nahlas sa zamyslel Toni. „Neviem vsak prist na to, preco sa stalo to, co sa tu stalo.“
„Ja neviem. Proste sem pozemstania pristali, presne ako vy. Uplne nam prehodili nase zastarale myslenie o vesmire. Potom vsak naraz zacali chradnut, menej casto sa ukazovat na verejnosti... A zvysok viete.“
„To vieme. Ale vies nam to nejako popisat? Viem, ze je to zlozite, ale vies nam popisat, co sa vlastne s ludmi stalo?“
„Takmer vylucne umierali v spanku. Clovek sa ukladal na spanok s tym, ze je mozne, ze sa uz nepreberie.“

	Strasna predstava, preblesklo vsetkym v hlave. Jarmilka sa premohla a len stazka opisovala to hrozne nezname, ktore nebolo nicim meratelne, nijak ukazane. Bolo to ako masivne umieranie ludi bez priciny. Ako po radiacii. Lenze radiacia by bola meratelna. „Nikto nevedel, ci je to virus, ci je to vzduchom, ci krvou siritelne, nebodaj vtakmi. Proste ludia odchadzali. Ti kompetentnejsi dokonca hovorili o tom, ze ani jeden clovek nezomrel v bolestiach. Nikto sa nebudil v noci na ukrutne bolesti. Smrt prisla neocakavane a bezbolestne – ako a preco, to nikto nevedel.“ „Kedy to skoncilo a ako dlho to trvalo?“ Jarmilka len podotkla, ze to mozno este stale neskoncilo a ze prvi ludia takto po stovkach zacali miznut asi o sedem dni po zmiznuti posadky. Gilles temer stratil logicky usudok. Nedokazal ani usta otvorit. „Ale preco nechali mna, neviem. Niektori teoretici dokonca vyslovili myslienku, ze ludia vlastne nezomreli, iba sa zbavili svojich tiel, a ze su tu stale s nami.“
„Urcite. To su dozaista nejaki ezoterici... “
„Ezo co? No netusim, ale ze vraj nejaki duchovni zacali hlasat po celom svete, ze sme vlastne postupili do vyssej spolocnosti. Kde nie su tela a kde su len duse.“ Velmi ju nepocuvali. Jarmilka vsak tomu verila. V jej kulture napriek vyssiemu technologickemu pokroku sa stale zachovavala silna duchovna viera. Nedavalo im to ziaden zmysel. 

	Velmi dlho sa rozpravali. Najprv o vaznych veciach, ale potom prisli na rad i trochu uvolnenejsie temy. Bavili sa o kulture, hudbe, umeni a zabave. V tomto sa vsak oba kultury dost odlisovali. Toni sa Jarmilke snazil aspon okom laika priblizit kulturne obdobia zivota cloveka. Ako sa clovek najskor upieral k bohom, potom sa im otocil chrbtom a vznikal humanizmus, ako sa v zlych casoch znova priplazil k bohom a ziadal ich o skoncenie tych casov – chcel zit bez chorob a vojen. Velmi zhruba jej hovoril o jednotlivych fazach vyvoji cloveka. O zmene paradigiem. Nez clovek vobec zacal akceptovat svetonazor, ze Zem je gulata, sa museli zozbierat dostatocne mnozstvo dokazov. Aj po ich zozbierani a logickom uvazovani to najprv clovek odsudzoval, pretoze to buralo jeho sucasnu paradigmu. Az ked boli dokazy nicim neodvratitelne, musel priznat, ze jeho paradigma je raz a navzdy zburana a je potreba novu. Ale ani ta veru dlho nevydrzala. Prisli vedci a povedali, ze Zem vlastne nie je gula, pretoze vo vesmire na nu posobia rozne sily roznymi smermi a este k tomu Zem nie je celistva, je rozlamana na tektonicke platne a ze rozdiely v zlozeni hornin tiez prispievaju k zmenam tvaru. Dohodnutym terminom geoid sa oznacuje realny povrch Zeme. Opat trvalo mnoho rokov, kym sa zozbieralo dostatok dokazov, na ktore stavajuca paradigma nestacila. Zdoraznil, ze clovek stale nenasiel odpovede na svoje otazky, preto si stanovi paradigmu, ktora opisuje jeho svetonazor. Akukolvek otazku clovek ma, sucasna paradigma by ju mala vediet zodpovedat. Po case vsak vplyvom rozsirenia ludskeho obzoru sa vsak objavia otazky, na ktore paradigma odpoved nema. Paradigma vsak stale vydrzi, az kym tych otazok nie je prilis vela. Potom sa musi prepracovat. Jarmilka z toho spravne usudila, ze ludsky vyvoj nenastaval postupne, ale az nahromadenim skusenosti a vedomosti, ktore podnietili rozpad sucasnej paradigmy.
„Pokial sa niekedy vratime na Zem a toto im povieme, urcite to nebude mat velky vplyv na sucasnu paradigmu. Urcite vsak rozputa burlivu diskusiu, ktora moze viest k dalsim vedomostiam, bude sa klast este viac otazok a potom sa uz moze nieco zmenit. Ale to moze trvat aj jeden cely ludsky zivot.“

	Tunajsie Slnko uz pomaly zapadalo. Vsetko bolo sialene cervene, zdalo sa Tonimu. Len co sa hviezda dostala za obzor, velmi rychlo sa zotmelo. Trvalo mozno necelych patnast minut, kym bola uplna tma. Nebolo vidiet ziadnu obeznicu, pricom Jarmilka vravela, ze maju tri obeznice, ale odtial nebolo vidiet ani jednu. Obzor bol chvilu krvavocerveny, potom sa zotmelo uplne. Ani najcernejsia noc na Zemi nebola tak cierna ako tu. Gilles iba podotkol, ze ho to desi, ale Jarmilka ich upokojila tym, ze okrem hadov sa niet koho bat.

	Rano sa zobudil prvy Bledar. Zdalo sa mu, ze spal podozrivo dlho. Nemal vobec ponatia, kolko trva noc a den na tejto planete, Jarmilka im to nepovedala. Pozrel sa preto na palubny cas. 08:23. Samozrejme, bol synchronizovany s casom na Zemi a nesedel s tunajsim. Vstal sa podival sa z obrazovky pilotskej kabiny. Tento cerveny ton svetla, prichadzajuceho od tejto hviezdy mu napovedal, ze nie je na Zemi. Vstal trochu dezorientovany a s miernym sokom. Nevedel sa z toho spamatat. Bolo toho proste vela. Asi minutu len tupo pozeral pred seba, kym si uvedomil, co sa vlastne s nim stalo. Nedokazal teraz nic vypovedat. Veru, toto som necakal ani ja. Mal pocit, ze jeho zivot uz teraz naozaj stratil zmysel. Preco sa to vlastne stalo nam vsetkym? Busilo mu srdce. Ma vobec on nejake srdce? Preco tak naivne pocuval Civilizaciu? A vlastne, dalo sa tomu vobec nejako zabranit? Mohol som urobit viac? Mohol som sa vzburit? Skoncil by som mozno na psychiatrii, ale to by ma mozno zachranilo. Ale dalo by sa ako by povedal Toni, premiesat dve nezavisle toky udalosti do jednej celkom novej? Ci som vsak chcel, ci nie, stale som bol nuteny do toho. Svojej buducnosti som neusiel. A teraz som do tejto situacie vystavil vsetkych mojich kolegov. Budu to ochotni akceptovat? 

	Vstal a presiel si mierne trasucimi rukami po licach. Len v trenirkach odsrauboval uzaver a vysiel von. Bolo mu trocha zima a znovu sa rozkaslal. Ten vzduch je tu naozaj odporny. Smrdi potom velkeho orangutana. V rukach drzal jeden z poslednych zasob pozemskych limonad. Uchlipol si z pollitrovky, co mu dalo zabrat, lebo nedokazal prinutit ruky v tom, aby sa konecne netriasli. Jeho nervozita vsak vystupila do zavratnej vysky, ani tu flasu nedopil a s amokom ju smaril o mimozemsku podu. V ociach sa mu zracila kombinacia hnevu a zufalstva. Ako im to povedat bez toho, aby ma nezabili skor, nez Civilizacia? Dokazem im vysvetlit, ze som nemohol uniknut svojej buducnosti? Ale ak je to tak, ako mocna je ta Civilizacia, ked dokaze cosi taketo monstruozne? Kazdopadne to dokaze a my nie sme schopni jej celit nijakymi prostriedkami. Vsak narabaju s clovekom, ako s babikou! Az teraz si uvedomil, ako mali sme oproti Nim. Ako nic nezmozeme. Zdanlivo ti daju na vyber, ale i tak vlastne vie, co sa udeje. Ale ake to je? Vediet, co sa stane? Nebrani sa takto Civilizacia vlastnej zahube? Ak vie, ako dopadne, preco vlastne robi to, co robi? Nechce sa mu verit, ze nad nimi este existuje vyspelejsia Civilizacia, ktora by si to vyzadovala. Nechcel si predstavit, akych hroznych veci by takato Civilizacia bola schopna. Mozno dokaze tvorit vesmiry. Ako, to je mimo jeho chapanie. Musi si vsak uvedomit, ze teraz to bude boj s veternymi mlynmi, pricom cela posadka planety Zem by bola obycajnymi mravcami. Dostavaju sa do fazy, z ktorej niet uniku.

	Udrel sa pastou do hlavy. Rozmyslaj! Dokazem celit tejto vyzve? Co ma laka viac z tych moznosti, co mi ponukla Civilizacia? Zo ziadnej vsak nevyviazneme, len co je pravda. Vzdy sa budeme citit porazeni. Jedina moznost, kedy by sme vyhrali, je prezit poslednych desat pozemskych rokov na tejto planete. Byt moralnym vitazom. V ostatnom pripade sa nam naskytuju nepreberne moznosti, ktore sme schopni vnimat prostrednictvom Civilizacie. Ale vecny zivot bez nasich druhov by nas uvrhol do vecneho vazenia. Ale je mozne, ze nas Civilizacia toho prilis ludskeho pocitu zbavi? Niekedy to urobim. Ale najprv celu situaciu oznamim kolegom. Ziadna odpoved znamena kladna odpoved. Ale myslim, ze na tom sa zhodneme vsetci. Urcite sa s nimi poradim. Pozbieral vsetky rozstiepene myslienky a vratil sa do lode. Nie, urcite v tom Zem nebude sama.