Este vcera to fungovalo Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Komunita Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2020) 110001 O knihe Este vcera to fungovalo je komunitna zbierka poezie a roznych druhov prozy, ktora je velmi rozmanita. Kazde dielo ma jedinu spolocnu vlastnost: Fakt, ze nieco este vcera fungovalo. Takto sa zacina kazde dielo, ale ako dej pokracuje, to je na kazdom autorovi. Vysledkom je mnozstvo diel, z ktorych je kazde ine. Od smutnej, romantickej poezie po vtipne az absurdne zivotne situacie. Knihy sa zucastnili tak autori Greenie kniznice, ako i rozni nadani a tvorivi ludia, ktori chcu ukazat nieco zo svojej kreativity. Kniha sa sklada z dvoch casti – zo zenskeho oddelenia, kde najdete mnozstvo poezie a celkovo zensky pohlad na svet a z muzskej casti, kde dominuje humor a niekedy az prilis realny pohlad na problemy. Autori Kniha vznikla postupne, pricom posledna uzavierka pre nove prace bola 1. Aprila 2020. Zapojilo sa tak presne 30 autorov. Kazdy mohol napisat od jedneho po 5 diel, pricom kazde dielo musi zacinat na Este vcera to fungovalo. Celkovo sa tak zapojili nielen autori Greenie kniznice, ale aj dlhodobi spolupracovnici a tiez uplne neznami ludia, ktori maju radi pisanie a kreativitu. Zbierka tak ma prispevky v slovenskom i ceskom jazyku. Martina Bachrata, Renata Montmartre Bogdani, Zuzana Rosko Brabcova, Patricia Brestovanska, N. K. Csoka, Katarina Demeterova, Zuzana Balasovova Donatova, Andrea Ferencova, Kristina Hruskova, Tereza Hruskova, Barbora Jirickova, Annamaria Kopkasova, Maria Margitfalviova, Martina Nemethova, Maria Novakova, Beata Plucinska, Maria Streicherova, Jana Kuricova Tomalova, Emma Tomkova, Monika Abdu Touderova, Zuzana Volentierova, Brona Zelena, Diana Zalobinova Tomas Benik, Simon Dobes, Stanislav Hoferek, Peter Jarkulis, Peter Kalva, Erik Krissak, Ladislav Mrena, Dominik Nandrazi, Pavel Novak, Pavel Sekerak Obsah Este vcera to fungovalo 1 O knihe 2 Autori 3 Obsah 4 Zenske oddelenie 6 Nenaplnene sny (Martina Bachrata) 7 Sklamanie (Renata Montmartre Bogdani) 8 Teoria chaosu (Renata Montmartre Bogdani) 9 Zahalene tvare (Zuzana Rosko Brabcova) 10 Porcelanova utopia (Patricia Brestovanska) 11 Okridlena nadej (Patricia Brestovanska) 13 Nostalgie (N. K. Csoka) 22 Uvaha - Ako bolo a (ne)bude? (Katarina Demeterova) 24 Cas vcerajskov (Katarina Demeterova) 25 Cas zajtrajskov (Katarina Demeterova) 26 Fungovalo (Zuzana Balasovova Donatova) 27 Este vcera (Zuzana Balasovova Donatova) 28 Odhodlanie (Zuzana Balasovova Donatova) 29 (Zuzana Balasovova Donatova) 30 Letim prec (Andrea Ferencova) 31 Neni tak zle (Kristina Hruskova) 32 Odploslech (Tereza Hruskova) 33 Necekana zmena programu (Barbora Jirickova) 34 Nebesa a demoni (Annamaria Kopkasova) 36 Spomienky (Maria Margitfalviova) 38 Vendelin (Maria Margitfalviova) 39 Ako som nadbiehala patdesiatnikovi (Maria Margitfalviova) 40 Posledna jesen (Martina Nemethova) 41 Betonova laska (Maria Novakova) 43 Nemozne (Maria Novakova) 44 Prebudenie (Maria Novakova) 45 Vytah (Maria Novakova) 46 Tvoj osud (Beata Plucinska) 47 A co bolo vcera? (Maria Streicherova) 48 Ad finem (Jana Kuricova – Tomalova) 49 Stastie na predaj (Jana Kuricova – Tomalova) 51 Vcera (Jana Kuricova – Tomalova) 54 Slnko v sieti svieti (Emma Tomkova) 56 Zranena (Monika Abdu Touderova) 57 Den potom (Zuzana Volentierova) 58 Takto som dopadol (Zuzana Volentierova) 60 Vitaz (Zuzana Volentierova) 64 Vo vysetrovacej miestnosti (Brona Zelena) 66 Tajna laska (Brona Zelena) 67 Dnes (Brona Zelena) 68 Sedmokraska (Diana Zalobinova) 69 Muzske oddelenie 70 Podnikatelska epizoda (Tomas Benik) 71 Rozklad virusom (Tomas Benik) 73 Ja, Arki (Simon Dobes) 75 Kavovar (Stanislav Hoferek) 80 Homeopaticky taxik (Stanislav Hoferek) 82 Metla (Stanislav Hoferek) 83 Vlkolinec power! (Stanislav Hoferek) 85 Nedokonala vrazda (Stanislav Hoferek) 86 Zbohom (Peter Jarkulis) 87 Choroba (Peter Jarkulis) 88 Konecne su tu! (Peter Kalva) 89 Este vcera to fungovalo (Erik Krissak) 93 Predobedny nakup (Ladislav Mrena) 94 Sluby (Dominik Nandrazi) 97 Kratky zivot Boha (Dominik Nandrazi) 98 Tanya (Pavel Novak) 99 Nemozne (Pavel Sekerak) 100 Neskoro (Pavel Sekerak) 101 Reklamacia (Pavel Sekerak) 102 Vrany (Pavel Sekerak) 103 Ticho (Pavel Sekerak) 104 Zenske oddelenie Nenaplnene sny (Martina Bachrata) Este vcera to fungovalo, a dnes si pochoval vsetky moje sny, zahrabal pod ciernu zem natrvalo, zostali len hole spomienky. Este vcera si mi vravel, ako ma milujes, a dnes uz zahrnas citmi inu zenu, dobre si vedel, ze vsetko smies, ale zlomit mi srdce, to je cesta k pohrebu. Este vcera som bola pre teba ta jedina, a dnes viem, ze uz nepatrim nikomu, prazdna flasa od vina, som uz opita, laska pre mna stratila hodnotu. Este vcera si si ma chcel vziat, a dnes tu placem sama, od slz premocena, bez ziadnej nadeje na navrat, koncim tento zivot zialom utrapena. Sklamanie (Renata Montmartre Bogdani) Este vcera to fungovalo, si mi klamal ze si sam a uprimny no priviedol si mi grazla co ma udrel, kradol mi nielen chleba, ci cibulu ale psa a dostojnost Avsak s tebou, trulo sprosty prisiel ten nezvany host Este vcera som verila ze za srdce srdce das neoklames, neokradnes zlemu vplyvu odolas Este vcera si mal sancu azda stu, ci stoprvu fungoval si horko–tazko no stratil si doveru Teoria chaosu (Renata Montmartre Bogdani) Este vcera to fungovalo, ale podla Murphyho zakona: Vsetko, co sa moze pokazit, sa aj pokazi. Ako autori Greenie kniznice sme dostali kreativnu ulohu: napisat poeziu, ci prozu zacinajucu slovami Este vcera to fungovalo. Dosli basne, zvacsa o laske. Este vcera to fungovalo a dnes uz nie. Dnes mi spadli ruzove okuliare, dnes som pochopila, ze si ma oklamal, podviedol, opustil, zradil... Pominutelnost veci a javov je vsak vo vsetkom: Este vcera to fungovalo a dnes? Pokazila sa mi pracka, vybuchol plyn, elektrina sposobila skrat, plynove vypary otravili ludi, rozostavany most sa zrutil do doliny a pochoval robotnikov. Este minuly tyzden fungovali skoly, skolky, urady. Ludia sa navstevovali, objimali, podavali si ruky. A dnes? Sme v dobrovolnej karantene kvoli hroziacej epidemii noveho koronavirusu. Chodime len po chleba a spat. Ved aj samotny organizmus je ako stroj: mozog riadi, srdce bije, plucami dychame. Este vcera to fungovalo a dnes mu srdce dotlklo. Zajo lezi vystrety v klietke, maca na chodniku s odkusnutou hlavou, babka na prechode bez znamok zivota. Zrazenu lisku prechadza jedno auto za druhym az je z nej len krvava kasa. A co samotna spolocnost? Este vcera to fungovalo a dnes uz nezaberaju stare lzi. Este vlani sme mali Kotlebu za neskodneho blazna a dnes ho voli stale viac ludi? Este jeho prvu stranu sme boli schopni rozpustit, ale jeho politicka sila stale rastie. A co mentalne zdravie, medziludske vztahy? Este vcera to fungovalo a dnes ma uz nespoznava. Este vcera sa mi zdravil a dnes uz odvracia hlavu. Este vcera bol zivy a zdravy, ale spadol zo schodov a dnes je uz vsetko inak..... Pominutelnost, krehka rovnovaha veci, nas nuti vazit si aj samozrejmosti. Lebo zajtra mnohe z toho, co dnes este fungovalo, moze vypovedat sluzbu. A nase straty si ani nedokazeme dopredu predstavit. Lebo realita byva sokujucejsia, nez nase najdivokejsie sny. Zahalene tvare (Zuzana Rosko Brabcova) Este vcera to fungovalo Prisnil sa mi strasny sen Pytam sa „Co sa stalo len“ Slnko za nam za mrakmi skryva. Ten hore nam zhora varovny prst dava! Ludia placu nariekaju, ze lekarom ich blizky pod rukami umieraju. Place nam uz cely svet, tisko oni septaju „Uz nam pomoci niet“ Vcera nam to fungovalo a dnes nas to vsetkych zruinovalo. Zahalili sme si tvar a na rukach rukavice mam Ludia sa tak velmi boja ale nevzdaju sa bez boja! Pride raz ten krasny den, ked na rusko, rukavice si „spomeniem len“ Uzdravi sa cely svet a vyrastie nam „lasky kvet“ Porcelanova utopia (Patricia Brestovanska) Este vcera to fungovalo, kreslila som na platno, k  stastiu chybalo malo, srdce necitilo prazdno, zivot sa mi stale meni, uz netusim co sa stane, spocivam pri starom kmeni, jeho tuzby su mi zname, vietor mi do ucha sepka, a osud nabural plany, dohorela jasna sviecka, porazil ma anjel zradny. zial s usmevom pretkany, sa miesi v tichej dusi, opat stracam zabrany, len malokto to tusi, zacinam byt divoka, ked ma bolest vrazdi, nespravi zo mna otroka, nebudem ako kazdy, tulam sa nocou nevernou, chcem uniknut proroctvu, bojujem s tichou premenou, odmietam ruku pomocnu, snazia sa ma iba zlomit, a zosadit ma z duhy, nutia ma byt maly hobit, byt ako jeden ci druhy, uz ma to vazne nebavi, klanat sa cudzim larvam, utekam z chorej zabavy, pred laskou stale vaham. Okridlena nadej (Patricia Brestovanska) Este vcera to fungovalo. Juraj a Martina tvorili ten najstastnejsi par na svete. A dnes je uz vsetko uplne inak. Nevedel sa so svojou frajerkou nijako spojit. A preto sa rozhodol, ze ju necakane prekvapi. Postaval pred obchodom a cakal na nu. Uz sa jej snazil niekolkokrat dovolat, ale po kazde ho zrusila. Netusil, aky dovod sa za tym skryva, ale rozhodol sa ho zistit. Rozhliadol sa po okoli a netrpezlivo podupaval po chodniku. Ani sa nenazdal a ubehlo dvadsat minut. Rozmyslal nad tym, preco jej to tak dlho trva. Este vcera mu hovorila, ze sa chysta len na maly nakup. Pozrel cez sklo dovnutra malej prevadzky na potraviny. Po obchode pobehovali mlade brigadnicky, ktore mali plne ruky prace. Do regalov ukladali ovocie, zeleninu, mliecne vyrobky a rozne sladkosti. Ako sa tak dival, tak si vsimol, ze sa na neho pozera jedna z nich. Bola to utla blondina so zelenymi ocami, ktora nemala viac ako sedemnast rokov. Hoci bola atraktivna, nedaval jej ziadnu nadej. V jeho srdci uz bola ina zena a nemal v plane to menit. Dufal, ze ju medzi nimi niekde uvidi, ale ako keby sa vytratila. Hodinky na ruke mu ukazali, ze uz preslo dalsich pat minut. Pomaly sa chystal k odchodu, az z dveri vysla jeho frajerka.  Ked ho zbadala, tak sa prekvapene na neho pozrela. ,,Ahoj, necakala som ta tu. Isiel si do potravin?,“ opytala sa hlbokym hlasom.  Juraj videl, ze ma plne ruky a rozhodol sa zachovat ako dzentlmen. ,,Mozem ti pomoct s taskou?“  Zatvarila sa, ako keby jej navrhol svedsku trojku. ,,Dakujem, ale zvladnem to sama,“ zdvihla si tasku s nakupom vyssie a uprene sa na neho pozrela. ,,Stale si mi neodpovedal, preco si prisiel,“ zvolala nespokojne a dozadovala sa jeho odozvy.  Vopchal si ruky do vreciek nohavic. ,,Chcel som ta len vidiet,“ vyhol sa jej pohladu.  ,,Vidis ma predsa kazdy den, Juraj,“ pripomenula mu fakt, ze su spolu viac ako je zdrave. ,,Nesla som bez teba na dovolenku na Havaj, iba do obchodu.“  Muz to uz viac nevydrzal a zacal ju spovedat. ,,Preco si mi nedvihala mobil?,“ ozval sa s vycitkami. ,,Volal som ti najmenej trikrat.“  ,,Bolo to sestkrat,“ opravila ho jeho frajerka. ,,Myslis, ze nemam ine starosti? Vies, ze doucujem anglictinu. Nemohla som ti dvihnut. Klient si plati za kazdu minutu,“ vysvetlila mu ucitelskym tonom.  Prikyvol. ,,Ano viem. Takze nic ine v tom nebolo? Iba si doucovala nejake dievca?,“ opytal sa upodozrievavo. Chlapca,“ opravila ho.  Rozsirili sa mu zrenicky. ,,Ako stareho?,“ ozval sa ziarlivo. Okamzite ho napadol scenar, kde ho jeho frajerka s niekym podviedla.  Usmiala sa. ,,Len teraz nastupil do tretieho rocnika zakladnej skoly. Rozhodne v nom nehladaj konkurenta,“ pobavene odpovedala. Hoci ju tesil jeho zaujem, myslela si, ze to s tou starostlivostou prehana. ,,Je u vas v rodine nejaky policajt?“  Nechapavo na nu pozrel. ,,Preco?“  ,,Lebo sa spravas, ako keby si vypocuval pachatela,“ nepodarilo sa jej skryt usmev. ,,Ak by ste nejakeho mali, dalo by sa to lahsie vysvetlit.“  Zamracil sa. ,,Je zle, ze sa o teba bojim? Chodime spolu uz tri mesiace, Mata.“  ,,A prave preto by si mi mal verit. A nechodit za mnou pred obchod, aby si ma mohol skontrolovat ako ziarlivy milenec,“ povedala bez okolkov.  Scervenali mu lica. ,,Vies, ze mi na tebe zalezi. Nevymenil by som ta za ziadnu inu zenu. Ale po tom, co som sa sklamal v Lucii, im uz neverim.“  Zazmurkala. ,,Ani mne nie?,“ urazene na neho flochla.  Tvaril sa, ako keby ho niekto pristihol pri vykradnutej banke. ,,Mam ta rad, o tom nemozes pochybovat.“  Mykla plecom. ,,No a? Aj ja mam rada cokoladu a napriek tomu neverim, ze je zdrava,“ poukazala na odlisny priklad.  ,,To s tym predsa nemozes porovnavat, Mata,“ zvolal prisne a odmlcal sa. O chvilu pokracoval rozhodnejsim hlasom. ,,Lucia ma tahala za nos a ja mam stale pred ocami, akeho debila zo mna spravila. Dokazes to pochopit?,“ osocil sa na nu.  Zuzila modre oci. ,,Myslim si, ze by si si mal ujasnit, co od vztahu vlastne chces. Tak sa mi zda, ze v tom mas bordel,“ zvolala nahnevane a odstupila od neho.  Juraj sa tvaril zmatene. Necakal, ze zaujme taky postoj. Chcel verit, ze si to spolu vysvetlia a bude medzi nimi, vsetko take ako predtym. Namiesto toho sa pozeral na jej stihly chrbat, ktory zakryval dlhe cierne vlasy. Za ziadnych okolnosti nechcel, aby sa na neho hnevala. A uz vobec nie, aby ho ignorovala. Bol si vedomy, ze sa chova ako zalubeny somar, ale nemohol si pomoct. Jeho naklonnost k nej bola silnejsia ako zdravy rozum. Videl, ako presla cez neho, ani sa neobzrela. Dodalo mu to odvahu urychlene konat. ,,Nechcel som ta porovnavat so svojou frajerkou. Nenaznacoval som tym, ze si rovnaka ako ona.“ Prudko sa k nemu otocila. ,,Ale spravil si to! A nebolo to po prvy raz. Mna uz nebavi ti dokazovat, ze su aj normalne zeny a nie vsetky sa spravaju ako mrchy,“ hlesla a odsunula si z tvare pramen. ,,Ak si to za tie tri mesiace nasho vztahu nepochopil, asi nema zmysel v tom pokracovat,“ povedala pevnym hlasom. Bezradne si vosiel rukou do vlasov. Z toho, co mu povedala, nebol ani trochu nadseny. Vsetko nasvedcovalo tomu, ze sa s nim chce rozist. Vsetko im klapalo perfektne, rozumeli si, podporovali sa a boli si oporou. Pravdou bolo, ze nad nim mali stale demoni moc, pretoze sa nevedel spamatat z rozchodu s byvalou frajerkou. Velmi ju lubil a ona sa jeho laske vysmiala do tvare. Neprehryzol to a neustale mal na pamati, ze z neho spravila zufalca. Nechcel dopustit, aby ho postretol rovnaky osud. Aby v nom prebudil nedoveru a znicil mu dobre sa rozvijajuci vztah so sucasnou priatelkou. So zenou, na ktorej mu skutocne zalezalo a ktoru si vazil. Ale tak sa zdalo, ze vsetko pokaslal. Bol odhodlany to napravit. ,,Nechcem sa rozist, Mata. Mam ta rad a nechcem byt bez teba. Lucia je minulost, nezalezi na nej. A viem, ze by som to uz nemal v sebe riesit, ale stale ma to stve. Stravil som s nou dva roky a nevidel aka je naozaj. A z toho sa clovek len tak nevyspi,“ povedal zahorknutym hlasom. Pozrela mu do oci. ,,Viem, ze to musela byt pre teba rana, ale nie si v tom sam. Tiez som sa rozisla po dlhom case s byvalym frajerom. A popalila som sa uz niekolkokrat. Isla som do vazneho vztahu s tym vedomim, ze to vydrzi. A znova a znova som narazala do muru. Akurat ja sa na rozdiel od teba nelutujem. A nekopem stastie ako futbalovu loptu do vlastnej brany. Uzavrela som minulost a zacala som odznova,“ venovala mu vazny pohlad. ,,Myslela som si, ze v tom mame obaja jasno a chceme byt spolu.“ ,,Ved to je pravda,“ vyhrkol nepremyslene. ,,Ako som povedal, nechcem sa rozist. Dlho som cakal na niekoho ako si ty. Neverim, ze sa chces so mnou rozist po tom vsetkom, co sme zazili,“ presviedcal skor sam seba nez ju a modlil sa, nech nie je neskoro. Martina si hlasno vzdychla. ,,Ak mam byt uprimna, neviem ci chcem pokracovat. Ja vo vztahu potrebujem citit istotu, byt s niekym, kto sa chova dospelo a vie si stat za svojim rozhodnutim,“ povedala sklamane. ,,Myslela som si, ze si to ty, ale asi som sa mylila,“ sklopila hlavu a pozrela do zeme. Necakane ju chytil za ruku. ,,Nechcem, aby to medzi nami takto dopadlo. Aby sa rozbili nase plany a co sme si spolocne vydobyli len preto, ze je medzi nami nedovera. Ale skus pochopit aj mna. Takto to zacalo aj s Luciou, ked ...“ Skocila mu do reci. ,,A sme znova pri tom, co predtym. Nevies sa odputat od predosleho vztahu, tak nemozes chciet pokracovat v tom sucasnom. Chapes, ze mna nejaka tvoja byvala vobec nezaujima? Mam ju v pazi, neriesim co sa s nou stalo ani ako zije. Je mi to uplne jedno. Ale pokial ty sa v tom budes stale vrtat, tak sa so vztahom nikam nepohnes,“ povedala bez servitky. ,,Mna nezaujima, co sa stalo, mna sa to netyka. Mal by si uz pochopit, ze ani ona teba neriesi. Ale pokial budes stale spominat minulost, nikam sa nepohnes,“ Sledovala, ako sa prekvapene tvari, ale nenechala sa odradit jeho pohladom. ,,Ja potrebujem niekoho, kto sa vie rozhodovat, stoji si za slovom a neboji sa prekazok.“ Juraj mal pocit, ako keby ho privalil balvan. Na chvilu si myslel, ze sa zadusi. Martina mu bola coraz vzdialenejsia a uz ani nedufal, ze sa jej ju podari presvedcit. Urobil chybu, pretoze jej az prilis casto spominal Luciu. A tym stratil jej doveru a chut s nim nieco budovat. Pozrela na neho ako na cudzinca. ,,Uz minule som nad tym uvazovala, ale stale sa opakuje to iste. A ja uz nemam energiu ti dokazovat opak,“ zahladela sa do prazdna. ,,Bude najlepsie, ked to ukoncime.“ Bolo to, ako keby do neho udrel blesk. Necakal, ze mu tak na rovinu splechne do tvare, ze to s nim chce ukoncit. Nebol na to pripraveny. Citil sa ako nejaka troska, ktora si odvyka od drog. Bol bezmocny voci tomu co sa dialo. A vtedy ho napadlo nieco, nad cim predtym ani neuvazoval. ,,Povedz mi pravdu, Martina,“ zvolal razne. ,,Je v tom niekto iny?“ Prevratila ocami. Nemohla uverit, ze sa jej to pyta. Mala o to vacsiu chut odist a viac sa mu neozvat. ,,Coze? Ako to teraz myslis?“ Vo vnutri sa snazil upokojit. ,,Chces sa so mnou rozist,“ vyslo mu z pier. ,,Tak chcem vediet, ci je v tom iny muz. Zacala si si s niekym za mojim chrbtom a nepovedala si mi o tom?,“ zvolal nahnevane a premeral si ju pohladom. Urazene na neho zazrela. ,,Co si to o mne myslis? Keby som si s niekym zacala, tak ti o tom poviem. Netahala by som ta za nos, Juraj. Ale tymto si mi dal dalsi dovod pre ktory mam este vacsiu chut sa na teba uplne vykaslat!“ Zatvaril sa dotknuto. ,,Ved som sa iba pytal.“ Ostro na neho pozrela. ,,Nie! Ty si to povedal ako hotovu vec. A pokial mi neveris, nema to zmysel,“ povedala mu priamociaro. Odrazu jej zapipal mobil. Otvorila spravu a nedokazala skryt prekvapenie. ,,Kto je to?,“ zvolal podrazdene. Odtrhla zrak od pristroju. ,,Pisala mi kamaratka.“ Zdvihol obocie. ,,A co chcela?“ Zamracila sa. ,,To su babske veci. Ani by ta to nezaujimalo.“ ,,Mozno ma to zaujima,“ zacal jej oponovat. ,,Rad by som vedel, o co ide.“ ,,O nic,“ zvolala ,,Skutocne?,“ nevzdal to. ,,O nic nejde,“ odpovedala mu vyhybavo. ,,Neverim ti,“ odpovedal podrazdene a neskryval hnev. Z jej vyrazu usudil, ze mu klame. A ani trochu sa mu to nepacilo. ,,Vies, co? Tak never!,“ vybuchla. ,,Aj tak si mi neveril ani predtym! Takze mi je to uz vlastne jedno! Never mi!,“ skrikla nazlostene a pevne zovrela tasku. ,,Musim uz ist.“ Jej ton sa mu ani trochu nepacil. ,,A kam?“ ,,Nestaraj sa!,“ odvrkla jedovato.“ Vyjavene na nu pozrel. ,,Takze je koniec?“ Zamyslela sa. ,,Este neviem. Necham si to prejst hlavou.“ Uprene na neho pozrela. ,,Necakaj, ze sa ti vyjadrim hned,“ upozornila ho bez naznaku emocii. Juraj ju takuto nespoznaval. Akoby to ani nebola ta uzasna zena, s ktorou bol nedavno v kine a cely vecer sa smiali az mali pocit, ze to neskonci. Posobila chladno ako sfinga a mal vazne obavy, ci ho este lubi. Neistota ho nicila a zabarala sa mu do koze ako ziletka. ,,Kedy ta znova uvidim?,“ ozval sa naliehavo. ,,O dva dni? O tyzden?“ Mykla plecom. ,,Neviem. Ozvem sa. Dovtedy ma nehladaj. Potrebujem si upratat myslienky,“ nepriamo ho poziadala o cas, ktory potrebovala k tomu, aby mohli dalej spolocne fungovat. Prikyvol. ,,Dobre. Ale nenechaj ma dlho cakat.“ Pozrela mu do tvare. ,,Maj sa pekne.“ Nestihol sa ani rozlucit a skor nez sa nazdal bola prec. Ani nevedel ako dlho stal na tom mieste, kym sa konecne rozhodol pohnut. Martina sedela na lavicke v parku uz asi desat minut. Nemohla nikde najst kluce od prenajateho bytu. Jej spolubyvajuca Mirka bola u rodicov v Nitre a tak sa nemohla dostat dovnutra. V duchu zahresila, ale navonok sa snazila ovladnut. Bezradne sa oprela o drevo a vzdychla si. Tak sa zda, ze bude nocovat dnes vonku. Napadlo ju, ze by zavolala Jurajovi, ale potom si to rozmyslela. Ako tam v tichosti sedela, ani si nevsimla, ze sa k nej niekto priblizuje. ,,Ahoj,“ povedal vysoky muz a usmial sa. ,,Pisal som ti spravu, ale nereagovala si na nu.“ Zdvihla k nemu hlavu. Bol jej povedomy. Vytahovala z hlavy vsetky mozne spomienky na tvare, ale ani k jednej ho nevedela priradit. Na pohlad to bol sympaticky chlapik s blondavymi vlasmi a modrymi ocami. Opak jej tmavovlaseho a tmavookeho frajera. ,,Prepac, ale nemam Facebook,“ odbila ho jednou vetou a dufala, ze odide. Urobil nieco s cim neratala. ,,Pisal som ti na mobil,“ zvolal veselo a drzo si k nej prisadol. ,,Citala si spravu?,“ opytal sa zvedavo a nespustal z nej zrak. ,,Aku?“ zvolala zarazene. ,,Ziadna mi neprisla.“ Pokrcil nosom. ,,Vazne? Ved som ta pozyval na caj.“ S udivom na neho hladela. ,,To si bol ty? Ja som si myslela, ze sa len niekto pomylil. Odkial mas moje cislo?“ Uhol pohladom. Chvilu vahal s odpovedou. ,,Vypytal som si ho. Inak som Marek.“ ,,Od koho?,“ zvolala neveriaco. V duchu uvazovala, ze dotycneho zastreli, nech je to ktokolvek. ,,Od tvojej spolubyvajucej,“ priznal sa jej. Martina nemohla uverit vlastnym usiam. ,,Ale vsak sa nepoznate.“ Uskrnul sa. ,,Ja som sa s nou iniciativne zoznamil. Videl som vas spolu a tak som sa na teba pytal.“ Mala velku chut svoju spolubyvajucu po prichode do Bratislavy zhodit z osmeho poschodia. Mirka vedela, ze je zadana a chodi s Jurajom. A kade komu po ulici dava jej cislo na mobil. Ani trochu sa jej to nepacilo, ale nenechala sa tym vyviest z miery. ,,Je na tom nieco zle?,“ spytal sa vahavym hlasom. ,,Chcel som ta iba spoznat.“ ,,Mam frajera,“ odpovedala bez vyzvania a cakala, ze ho to odradi. Hoci bola s Jurajom trosku pochytena, stale boli vo vztahu. Aspon vsetci ich spolocni kamarati a cela jej rodina si to o nich mysleli. Este nevedela, ci mu odpusti, ale urcite to nechcela rozoberat s uplne cudzim clovekom. ,,Pocul som, ze s niekym chodis . A ja ho dokonca poznam,“ netajil sa pravdou. ,,Prosim?!,“ pozrela na neho, ako keby ju obaril. ,,A odkial?“ ,,S Jurom sme byvali kolegovia. Obaja sme robili realitnych maklerov.“ ,,Vsak to uz bolo davno,“ ohradila sa. Jej frajer pracoval v jednej ceskej realitnej agenture pred dvoma rokmi. Uz sa ani nemohli poznat. ,,To ano,“ pripustil. ,,Ale chodil som s jeho jednou ehm,“ zavahal ci jej to ma povedat. Nakoniec sa odhodlal. ,,s nasou spolocnou znamou.“ Prizmurila oci. ,,Ako sa vola?“ ,,Lucia.“ Prudko sa k nemu obratila. ,,Myslis tu Luciu, s ktorou bol vo vztahu?,“ takmer vykrikla. V tu chvilu vsetko pochopila. ,,Takze ty si ten chlap, s ktorym ho podviedla. To ty mozes za to, ze sa boji citovo viazat a ma strach z vazneho vztahu,“ obvinila ho bez dokazov. Ukazala na neho prstom. ,,A kvoli tebe neveri uz ani mne!“ Zdvihol ruky, ako keby sa branil. ,,S tym ja nic nemam, Martina. Ja som s nou chodil este velmi davno. Dokonca este pred tym, ako si s nou zacal on,“ vysvetloval jej pokojnym hlasom. ,Nemam dovod ti klamat.“ Upokojila sa. ,,Tak dobre. Nebudem spochybnovat, co mi hovoris. Ale co odo mna vlastne chces?,“ vybafla na neho a zastihla ho nepripraveneho. Pocitil mierne rozpaky. ,,Asi ma budes chciet zastrelit, ale budem uprimny. Pacis sa mi.“ Prevratila ocami. ,,Uz som ti povedala, ze mam frajera,“ zopakovala svoje slova, ako keby bol mechom udrety. Mykol plecom. ,,A to je problem?“ Venovala mu sokovany pohlad. ,,Ako si to predstavujes? Ze si zacnem s tebou, hoci chodim s inym?“ Otravene na nu pozrel. ,,Jezis, vsak sa mozeme lepsie spoznat aj ked s nim chodis. Hovoris, ako keby som ta poziadal o ruku.“ Civela na neho, ako keby povedal najvacsiu hlupost. ,,Ale spravas sa, ako keby si ma balil,“ odsekla podrazdene. ,,Ale hej. Asi to tak vyzera. A vsak ja nemam problem priznat, ze sa mi pacis. A je uz na tebe co s tym urobis,“ poskytol jej priestor sa slobodne rozhodnut. Zahryzla si do spodnej pery. ,,Predstavujes si to jednoducho.“ ,,Nie je na tom nic zlozite. Ak ta nepritahujem, tak mam jednoducho smolu.“ ,,To teda mas,“ suhlasila, ale tvare crty jej zmakli. ,,A na ten caj ta teda mozem pozvat?“ ,,O tom ani neuvazuj!,“ zvolal muz za ich chrbtom. Obaja sa prekvapene obratili. Martina sa na neho osopila. Nahnevalo ju, ze ju frajer sledoval. ,,Co tu robis, Juraj?! Povedala som ti, ze mi mas dat cas.“ Stratil trpezlivost. ,,Co tu robim? To sa spytaj seba, co tu robis ty!,“ zakrical. Ked sa ocitol pred nimi, premeral si nahnevane muza, ktory jej robil spolocnost. ,,Marek?“ ,,Ahoj Juraj,“ natiahol k nemu pravicu, ale potom ju stiahol. ,,Su to uz roky, co sme sa nevideli.“ ,,Dva roky by som povedal,“ opravil ho. ,,Velmi si sa nezmenil. Uskrnul sa. ,,Predtym si bol krajsi.“ Zaganil na neho. ,,Nesnaz sa byt nasilu vtipny.“ ,,Myslim to vazne,“ odvetil a pozrel na svoju frajerku. ,,Takze v tom nie je ziadny iny muz?,“ ironicky sa ozval a premeral si ju. ,,To som si mohol mysliet,“ dolozil sklamane. Martina v prvom momente ani nevedela, na co sa pyta. Az potom jej to napadlo. ,,A ako si na to prisiel? Vsak sa svojho kamarata opytaj, preco je tu. A neobvinuj z toho mna! Ja som ho nevyhladala,“ najezene odsekla. Pozrel na muza po jej boku. ,,Preco si tu s mojou frajerkou? Mas k tomu dovod, Marek?“ ,,Ano,“ odsekol. ,,Chcel som ju len spoznat.“ Juraj na neho pochybovacne pozrel. ,,A na co? Zbytocne si robis nadeje. Nema o teba zaujem.“ Zatvaril sa dotknuto. ,,Je to pravda?,“ obratil sa k zene. Pozrela na neho vaznymi ocami. ,,Nemam zaujem ani o jedneho z vas,“ odsekla. Zlostne pozrela na svojho frajera. ,,A ty by si nemal rozhodovat za mna.“ ,,Vsak ho ani nepoznas!“ ,,Na tom nezalezi,“ vybuchla. ,,Ale som svojpravna a nechcem, aby za mna niekto tlmocil. A este som sa nerozhodla, ci s tebou zostanem!“ Pozrel na jedneho, potom na druheho. Vo vnutri pocitil hnev, ktory ho takmer prevalcoval. Citil sa ponizene. Jeho hrdost utrpela a jeho dovera bola nalomena. Nevedel co si ma mysliet, iba sa toho nepokoja potreboval zbavit. Potreboval len vypadnut. ,,Fajn, tak si tu s nim zostan!,“ zrukol a obratil sa k odchodu. Martina na neho chcela zavolat, ale citila sa urazene. Odmietla sa mu doprosovat, ked sa choval ako debil. Mala taku zlost, ze ju nevedela ovladnut. Nieco jej nasepkavalo, ze je koniec. Obratila sa k Marekovi. ,,Tak sa zda, ze som znova slobodna. Asi to muselo prist. Bolo medzi nami prilis velke napatie.“ ,,Hm. Takze teraz mozes ist so mnou na ten caj?,“ skusil to znovu, pretoze zacitil prilezitost. Svojho soka sa zbavil ovela jednoduchsie, nez si vobec predstavoval. Zurivo na neho pozrela. ,,A teraz, ked som sa rozisla si myslis, ze sa hned s tebou dam dokopy?,“ zalozila si ruky pod prsia a pozrela pred seba. ,,Zabudni!“ Usmial sa. ,,Nenamyslaj si prosim ta, dobre? Uz s tebou chodit nechcem,“ prekvapil ju svojou odpovedou. To bolo predtym. Najprv musis dospiet.“ Otvorila od prekvapenia usta. Neveriaco na neho pozrela. ,,Coze?“ Mavol rukou. ,,Kasli na to,“ vstal a podal jej ruku. ,,Uzavrime mier, dobre? A zapime to teplym cajom.“ Zdvihla obocie. ,,Ved je jun.“ ,,No a? A v lete ludia nechodia na hory?“ Prevratila ocami. Chvilu ho nechala v napati. ,,Dobre. Jeden caj a das mi pokoj. Plati?“ ,,Jasna vec,“ lisiacky sa usmial. ,,Inak, uz si sa teda oficialne rozisla s Jurajom?!“ Prisne na neho pozrela. ,,Marek!“ ,,Ja nic, len som sa informoval. Nebud taka vztahovacna. Chovas sa ako osa, ktora caka len na to, kym niekoho ustipne.“ Urazene na neho flochla. ,,Vies co bude najlepsie? Ked uz nic nepovies.“ Zatvaril sa dotknuto. ,,Hm. A pusa teda nebude?“ ,,Zabudni,“ vstala a vykrocila k nemu. Uskrnul sa. Uz nic nepovedal. Ani nemusel. Docielil co chcel. Juraj kracal bez toho, aby sa obzrel. Pohanal ho hnev, ktory ho stravoval do morku kosti. Vo vnutri sam so sebou bojoval a zovieral ruky v past. Nieco mu nasepkavalo, ze ho jeho frajerka nasledovat nebude. Akoby nemohol uverit tomu, ze sa naozaj rozisli. Do poslednej chvile veril, ze sa to nejako otrasie. Namiesto toho sa mu otocila chrbtom a zostala s inym. A opat to bol rovnaky muz. Aj ked to jeho byvaly kolega zaprel, nepochyboval, ze ho jeho byvala priatelka opustila pre neho. A vobec nic s tym nemohol spravit. Iba sa s tym zmierit. Bol tak pohruzeny vo svojich myslienkach, ze si nevsimol osobu, ktora ho potahala za ruku. Otocil sa k dotycnej a civel na nu ako na zjavenie. Ani by ho nenapadlo, ze pojde za nim. Bola este krajsia nez si ju pamatal. Zlate vlasy jej povievali v tvari a olivove oci ziarili zvedavostou. Nikdy by si nepomyslel, ze ju este niekedy stretne. Mal pocit, ze je to len jeho zbozne zelanie, aby sa mu do zivota znova vratila. Po dlhom case pocul hlas zeny, na ktoru sa snazil tak dlho zabudnut. ,,Ahoj,“ vahavo sa usmiala. ,,Asi si prekvapeny, ze ma vidis.“ ,,To teda som,“ opacil a narovnal sa v pleciach. ,,Preco si ma oslovila?“ Najprv cakala, ale potom nabrala odvahu. Zhlboka sa nadychla. ,,Viem, ze sa na mna hnevas za to, co sa stalo.“ Zatal celust. Pozrel bokom. ,,Snazim sa na to zabudnut,“ priznal. Stvalo ho, ze ho opat zranuje a pripomina mu minulost. Najradsej by ju poslal prec, ale nemal k tomu dost sil. ,,Je mi to uprimne luto. Nechcela som, aby to tak skoncilo. Viem, ze ma nenavidis.“ Odfrkol si. ,,Nemysli si o sebe zas tolko, Lucia.“ Zacervenala sa. ,,Tak som to nemyslela. A asi je uz neskoro ti nieco vysvetlovat. Tak bude najlepsie, ked odidem a nebudem ta obtazovat,“ sklopila hlavu a chcela cez neho prejst. Ani nevedel ako, ale zabranil jej v tom. Uchopil ju za rameno a otocil k sebe. Chladne na nu pozrel. ,,Prisla mi ma trapit?“ Pokrutila hlavou. ,,Nie, Marek. Iba som chcela, aby si vedel, ze ma to mrzi. A chcela by som vratit cas, aby som mohla zmenit, co som urobila.“ Bolestne zavrel oci. ,,Na to je uz vazne trochu neskoro. Pichlo ju pri srdci. ,,Ja viem,“ sepla. ,,Cas uz nevratime. Musime sa z neho len poucit.“ Na to nemala co povedat. ,,Hanbim sa, ze som taka sebecka. A vtrhla som ti do zivota bez opytania. Iba som ta chcela vidiet. Nic viac,“ smutne povedala a sklopila oci. ,,Uz si ma videla, Lucia,“ odpovedal pevnym hlasom. Prikyvla. ,,A malo by mi to stacit.“ Uprene sa na nu zadival. Akoby sa v povetri vznasala akasi omamna vona. Inak si nevedel vysvetlit, preco sa s nou rozprava a neposle ju kade lahsie. Za to, co urobila by si to zasluzila. Namiesto toho musel nakrmit svoju zvedavost. ,,A nestaci?“ ,,Nie,“ sepla. ,,Chcela by som ...,“ zasekla sa. ,Co by si chcela, Lucia?“ Uz nedokazala viac mlcat. ,,Aby si ma znova mal rad! A odpustil mi, co som bola nutena urobit.“ ,,Odpustit ti? A co? To, ze si sa vyspala s Marekom? A s dalsimi chlapmi pocas toho, ako sme spolu chodili? Boli to dva roky! Dva spolocne roky a ty si zo mna spravila uplneho hlupaka,“ vychrlil na nu bez prestavky. Zachvela sa. Bojovala sama so sebou. Napokon to nevydrzala. ,,Ja som ta nikdy nepodviedla, Juraj!“ Neveriaco sa na nu pozrel. ,,Nepodviedla?!,“ zahrmel. ,,Bola si mi opakovane neverna!“ ,,Nie,“ vykrikla bez rozmyslenia. ,,Iba si si to mal mysliet! Nikdy som ta nepodviedla. A po rozchode s tebou som s nikym nechodila!,“ vyhrkla placlivo. Nevedela zabranit slzam, ktore jej zaliali tvar. ,,Bola som ti cely cas verna.“ Juraj sa takmer neovladol. Najradsej by ju zahrdusil. Nemohol uverit, ze mu klame do oci. Vedel, aka je falosna, ale necakal, ze bude az taka bestia. Nemal dovod ju lutovat. Ale to co povedala, prekonalo vsetky medze. ,,Co mi tym naznacujes?! Robis zo mna uplneho idiota?!“ Pokrutila hlavou a utrela si rukou tvar. ,,Chcela som ti to povedat. Ale dala som slovo, ze sa o tom nedozvies.“ ,,O com?!“ Rozplakala sa. Nevedela sa upokojit, pretoze jej minulost znova ozila. ,,Nechala som ta v klamstve, pretoze som nevedela, co sa so mnou stane. Bola to jedina cesta, ako ta donutit, aby si na mna zabudol. Mal si sa dozvediet od inych, ze som ta zradila, podviedla a ublizila ti. Mal si mnou pohrdat, iba som netusila, ze ta tak ranim.“ ,,Nerozumiem ti!,“ zrukol rozhnevane. ,,Preco som si to mal mysliet?“ Chytila si tvar do dlani. ,,Nechcela som, aby si vedel, ze som v nemocnici. A ked som sa odtial vratila, uz som nemala odvahu ist za tebou.“ Pozrel na nu, ako keby mu niekto oznamil, ze mu zostavaju posledne dva dni zivota. Nemohol uverit tomu, co povedala, ale nieco v jej ociach ho nutilo ju vypocut. Ani sam nevedel, preco otvoril minulosti opat dvere, no vedel len to, ze to musi urobit. ,,O com to rozpravas?“ Bola pripravena mu povedat pravdu. ,,Mala som autohavariu. Dostala som sa do komy a lezala dlhe tyzdne v nemocnici. Vdaka zasahu lekarov sa ma podarilo zachranit. Rodicom uz velke nadeje nedavali. Moj otec sa z toho nevedel spamatat, pretoze si to dava za vinu. V tom case soferoval a neustriehol volant,“ priznala smutnym hlasom. Juraj mal pocit, ako keby mu niekto zasadil smrtelny uder. V jeho vnutri vsetko zvonilo na poplach a na chvilu sa bal, ze ho to pohlti. Pozeral na zenu pred sebou, ktora sa triasla ako osika. Bolo tazke uverit jej slovam, ale vsetko do seba zapadalo. Obvinoval ju z nevery, ale nikdy ju nepristihol, iba sa o tom dozvedel od ludi, ktori ju poznali. A ked sa k tomu pred rokom priznala, nemal dovod verit niecomu inemu. Teraz mal vsak pocit, ze sa s nim osud kruto zahral a on prisiel o vsetko. Takmer. Este stale mu zostala nadej, ze sa to moze obratit na lepsie. ,,Je mi to luto,Juraj. Viem, ze mi to nemozes odpustit, ale velmi ta prosim. Prestan ma nenavidiet. Nedokazem zit s tym pocitom, ze ku mne prechovavas zast. Velmi to boli.“ Mlcal. Iba na nu pozeral. Ako keby ju prvy raz v zivote videl. Lucia sa uz nedokazala na neho divat. Stat na tom mieste s vedomim, ze sa od neho odpustenia nedocka. Hoci ju to ranilo, nemohla ho k tomu donutit. Musela sa s tym iba zmierit. ,,Mas pravo mlcat, aj ma nenavidiet,“ zasepkala. ,,Raz mi mozno odpustis, ze som ti tak ublizila. Budem sa k tomu denne modlit,“ zlomil sa jej hlas a vzlykla. Chystala sa od neho odist. V poslednej chvili ju zadrzal. Pevne ju objal a ponoril si tvar do jej vlasov. ,,Odpusti ti mne. Za to, ze som ta obvinil z nevery, vykrical ti do tvare tie hrozne veci a tak velmi tebou pohrdal,“ zachripel a potlacal slzy. ,,Prosim, odpusti mi, ze som ta nenavidel, hoci som ti nikdy nedal sancu mi to vysvetlit. A ani som sa nenamahal si zistit pravdu. A este mi odpust, ze som ta na zaklade inych reci prestal milovat.“ Zena sa v jeho naruci rozplakala. Plakala tak velmi, az mala pocit, ze sa rozpusti. Tiaz minulosti pomaly opadla a pocitila prival novej energie. Liecivej a uzdravujucej ako elixir. Nikdy uz neverila, ze niekedy spocinie v milujucej naruce muza, ktory pre nu predstavoval cely vesmir. A predsa sa to stalo a ten okamih ju naplnil neuveritelnym stastim. Viac sa k nemu pritisla a objala ho okolo pasa rukami. Juraj nikdy neveril v zazraky a bol tvrdy realista, tvrdohlavo nasledujuci realne ciele. Ale v tento moment sa nad nim vznasalo magicke kuzlo, ktore ho nutilo uverit, ze nic nie je nemozne. Ani to, ked sa dvaja ludia rozidu a po rokoch si k sebe znova najdu cestu. Uz vedel, ze Lucia patri do jeho zivota a nikdy z neho uplne neodisla. A urobi vsetko preto, aby jeho sucastou zostala uz navzdy. Nostalgie (N. K. Csoka) „Este vcera to fungovalo, nebo taky jeste vcera to fungovalo,“ povzdychla si Linda, kdyz se probudila ve sve posteli 1. ledna 1993. „Vcera jsme byli jeden stat a ted abych si pomalu hledala pas,“ odhodila perinu a zacala se protahovat jako kocka, ale v myslenkach uz planovala, co si musi zabalit. Cestuje na Slovensko za rodinou poprve po rozdeleni a bylo ji nejak smutno. Ve skutecnosti se nic nemeni, postavi se jen celnice a zivot plyne dal, ale ma pocit, ze neco se presto zmenilo. Za par let si uz nikdo nevzpomene, ze se zilo v jednom state a ze slovenstina neni cizi jazyk. Treba budou potrebovat i slovniky. Cerna kava v ni zmizela behem vteriny, stejne jako ranni snidane, u niz rychle dobalovala cista tricka do prirucniho zavazadla. Posledni lok jiz studeneho cerneho patoku, hrnicek dopadne do prazdneho drezu a Linda otvira dvere do slunneho, ale studeneho rana. Nema cas nazbyt, musi chytit vlak. Ve vlaku ji ani neprislo, ze prejela hranice, i kdyz puvodne cesky mluvici spolucestujici stridaji lide se svitorici slovenstinou. ,Nic se nezmenilo,‘ pomyslela si a chtela si schovat jizdenku i cestovni doklad do kabelky lezici vedle ni na bordove kozenkove sedacce. Spletla se! Najednou se vlak zastavil, nejprve probehli tri policiste se psem, a pak se objevil slovensky celnik, ktery zbezne prosel kupe i s cestovnimi doklady; v tesnem zavesu s ceskym doprovodem. Lindina ruka s pasem a jizdenkou, ktera zustala viset nad kabelkou, se pohnula smerem k celnikum. Hlavou ji problesklo, ze se toho zmenilo az prilis a vse zpecetilo prvni razitko v novem ceskem pasu. Tezke, kovove s cervenym inkoustem… . Po zmene dalsiho vlaku v Bratislave na Hlavne stanici se v kupe septem obcas rozezvucela i temperamentni madarstina s tak znamymi slovakismy. Blizila se domu; do mesta, kde se narodila. Vyznala se tu dobre, i kdyz se mesto najednou zmensilo. I ten provoz ji prisel nejak klidnejsi. Vsude se dalo dojit po vlastnich bez vyuziti autobusu CSAD, z jehoz zkratky si jako deti utahovaly: Cakajte Somari Autobus Dojde. I po tech letech ji to pobavilo, kdyz autobusove nadrazi mijela a zahledla tento nazev. Trvalo ji necelych dvacet minut, nez dosla k tete, ktera ji jiz cekala s obedem na plotne. Pozdravily se, a jak je zvykem, daly si dve pusy na tvare. Teta ji pozvala dal a posadila ji do obyvaciho pokoje, omluvila se a zasla do kuchyne uvarit kavu a promichat varici polevku. Linda mezitim sedela na pohodlnem gauci a divala se na televizni program Hirado, neboli madarske zpravy. Kdykoliv se vracela do rodneho mesta, potrebovala chvili, aby ten jazyk vstrebala, ale ted to moc neslo. Vzala si tedy ovladac ze stolu a prepnula program. Na obrazovce zasvitily komnaty bratislavskeho hradu, na zerdi vlala nova vlajka Slovenska se znakem krize a ozvala se i slovenska hymna. Linde chybel zacatek. „Kam se jen ztratilo notoricky zname: Kde domov muj?“ posteskla si septem. Useknute, ale bujare Nad Tatrou sa blyska, hromy divo biju… pokracuje, ale Linda prepina na dalsi program komercni televize. Ozve se dobre znama cestina a rozbiha se americky kriminalni serial Jake a Tlustoch. Uvodni znelku stridaji prvni obrazy ulic a ozyva se i prvni dialog v ceskem jazyce … ale co to? Linda se zarazi, pod dialogem bezi i titulky ve slovenskem jazyce. Pri osloveni „Ty Tlustochu“ se objevi i neprilis kvalitne prelozene: „Ty Tucniacik.“ Udiv a sok vystrida zmatek. Linda se nakonec rozesmala, az trosku zachrochtla. Nez teta donesla na stul cerstve uvarenou kavu, ztlumila televizi a dosedla na gauc, Linde probehne hlavou myslenka plna nostalgie: ,Jeste vcera to fungovalo … bez pasu, bez celnic a bez titulku… .“ KONEC (unor 2020) Uvaha - Ako bolo a (ne)bude? (Katarina Demeterova) Este vcera to fungovalo vo svete. Boli sme vsetci jednotou, blizki si a ludski. Bol to pribeh nasich snov vynesenych ku hviezdam. Clovek nestal v poli nikdy sam. A mozno to tak ani celkom nebolo. Svet sa rutil ako rozbehnute hodiny nevedno kam. Okamih nebol nicim inym, nez obycajnou chvilou v kolobehu mnohych dalsich dni, hoci by bol korunovany tou najvacsou krasou a pokojom. Videli sme cez sklicka zahmlene predstavami dokonalosti. Jeden druheho sme vnimali ako ciernobielych pesiakov na sachovnici zivota. Dobro a zlo boli jasne ohranicenymi pojmami, cez ktore nebolo mozno zadivat sa na spektrum vsetkych odtienov farieb. A uzriet nebo tam, kde zdalo sa byt iba zamracene sero. Od ostatnych sme tiez vyzadovali absolutnu dokonalost, inak by sme ich snad ani nepovazovali za hodnych bytia. Sudili sme a vysmievali slabych, cim sme pokrivili i vlastne zrkadla. Odrazy na hladine nasich tuzob a snov. Mozno sa nam zivot zdal prilis obycajny. Banalny. Nezaujimavy. Dnes dali by sme vsetko pre stipku blizkosti. Pre jednoduche a proste objatie. Moct opat vystupit z vlastneho tiena. Nechat slnko svietit pre kazdeho rovnako. Este vcera to fungovalo vo svete. Aspon podla naucenych pravidiel urcite. Dnes sa cas zastavil ako v davnych dobach pred nami. Buducnost co prinesie, je za hviezdami. Budme ale ludia. Ved sme putnikmi vekov. Nech len ti, co neschybili, sudia. A Laska tecie v nas riekou. Cas vcerajskov (Katarina Demeterova) Este vcera to fungovalo, tu i tam, ako obrazy zo starych cias, takymi sme boli, blizkost bola synonymom zivota, a ci boj na poli? Za hviezdy a horizonty samoty, za vrchy a za rieky, putovat krokmi vpisanymi do prachu ciest, okamih staci pre zivot, akeho niet. Este vcera to fungovalo, ako hodiny, co odratavaju z nas cas, nieco vo svete sa stalo, len posolstvo precitat. Cas zajtrajskov (Katarina Demeterova) Este vcera to fungovalo vo svete, kym v ludoch tiche miesto nezostalo, co viac mi hviezdy poviete, nez, ze laskavosti bolo malo? Snad citu zas bude pribudat, oci otvori v nas ciste nebo, co malo sa i ma sa stat, rozkvitne jemne nehou. Este vcera to fungovalo vo svete, pisar Lasky vsak tisko lkal, necakal, kym strach stranky zapise, rukopis svoj zitiu dal. Fungovalo (Zuzana Balasovova Donatova) Este vcera to fungovalo, aj ked z oblakov plakal dazd, slnko sa potajomky smialo a vietor vetral stary plast. Este vcera to fungovalo, ked bezala som s davom, dnes zamyslam sa, nie malo nad sebou, dobrom i zlom. Este vcera to fungovalo, aj hmla si v dusi ustlala, zrazu sa v srdci rozjasnilo a hlava zostala vtipne derava. Este vcera (Zuzana Balasovova Donatova) …este vcera to fungovalo, draha! Mozno vcera ano, ale dnes uz nie som draha. A zrus si terminovane vklady v banke, lebo este len... ...budem draha. Odhodlanie (Zuzana Balasovova Donatova) Este vcera to fungovalo, dnes bodka nahlodava svet, zamysla sa vtipny Quido nad strachom ktory nevidiet. Ruskom ma tvar ozdobenu tak preziva den, zavolala vcera Marta, prepac, ale vecer nepridem. Hodiny sa vlecu a on sa citi bezradny. Dal by si v krcme pivo, i cerstvy kolac u mamy. Ako teraz zit? Tak sam a v opustenom byte, mesta su vyludnene a napady v prachu skryte. Este vcera to fungovalo, vsak dnes spolieha sa na seba. Pochopil a nadychol sa, len tak ho nieco nezdola! Reziser (Zuzana Balasovova Donatova) Este vcera to fungovalo v mysli rezisera, dnes myslienka tancuje svetom. Este vcera to fungovalo v kvapke pera, dnes tvoria sa e knihy, svieze ako vietor. Z. Letim prec (Andrea Ferencova) Este vcera to fungovalo Ze sme sa spolu bavili Este vcera to fungovalo Ale moje pocity sa zmenili Dnes uz nie som ta ista zena Dnes je moj zivot naruby Viem presne kedy nastala ta zmena Ked si sa do inej zeny zalubil Este vcera to fungovalo Moja dusa, moj zivot Este vcera to fungovalo Ale dnes to uz vidim sivo Este vcera to fungovalo Ale dnes sa mi zrutil svet Este vcera to fungovalo Ale neveru uz nevratis spat Este vcera to fungovalo No dnes chcem uz letiet prec Neni tak zle (Kristina Hruskova) Jeste vcera to fungovalo. Treba zada- nebolela. Nebo nohy- jeste vcera se leckdo ohledl. A dneska? Leda kdyz si vezmu pruhovane podkolenky. Ale neni tak zle. Dokud si uvedomim, ze uz neco nefunguje, neco jeste funguje. Treba hlava. Odploslech (Tereza Hruskova) „Jeste vcera to fungovalo!“ prohlasil dalsi zakaznik v rade a podal mi malou cernou krabicku. Nefungovalo, ani on si to nemysli. Z jeho obliceje by to vycetl kazdy nezkuseny brigadnik ba i uplny laik. Strach, ktery se mu zraci ve tvari, je temer hmatatelny. Stejne jako u vetsiny zakazniku pred nim. Krabicku polozim na hromadu dalsich a obratim se zpet k nervoznimu muzi. „Tak vam to vymenim, pristi mesic se bude prechazet na tenhle typ, alespon budete mit naskok,“ prohlasim, zatimco mu pres pult podavam modry pristroj. Strach z jeho tvare vsak nezmizi. „A system je stejny?“ zepta se a chvejicimi se prsty uchopi modrou krabicku se statnim znakem. „Samozrejme, ze ne.“ Az se mi chce smat. Tolikrat uz jsem za dnesek tuhle otazku slysel. A ze se na ni vetsinou ptaji prave ti, kterym to jeste vcera fungovalo. Jaka to zvlastni nahoda. „Aha,“ rekne zklamane a vyda se kolem dlouhe fronty zpet na ulici. A cerny trh ma o dalsiho staleho zakaznika vic. Napadne mne a otocim se k dalsimu v rade. Je to mlada divka v zelene prosivane bunde. Tresouci se rukou mi podava cernou krabicku. „Vite, vcera to urcite…“ Dal uz neposloucham. „Tady mate novy model,“ podam ji blede modry pristroj a nez se nadechne k dalsi otazce, dodam, „system je jiny.“ Na krabicce, kterou mi podala, jsou dosud viditelne stopy po lepici pasce. Dalsi zakaznice cerneho trhu… kdyby tak vedeli. Ale vlastne je dobre, ze nevedi, jen diky tomu, diky te lidske prirozenosti podvadet nase ekonomika vzkveta. Ovladnout cerny trh a dovest na nej vetsinu obyvatel byl brilantni napad, to se musi nasim politikum nechat. Pousmeji se a pohlednu na dalsiho roztreseneho zakaznika. Vlastne kazdy zakaznik, co sem dnes prijde, porusil zakon, kazdy z nich si na cernem trhu koupil rusicku a po zitrku si koupi dalsi. Jinak by se snad ani nemohli bat, ze odposlech nefunguje, tedy on nefunguje, to je pravda, jenze on nefungoval nikdy. Uvnitr dulezite pusobiciho kovoveho obalu je jen zmet nahodne zapojenych dratu. Vlastne by to byl docela zajimavy socialni experiment, zjistit kolik procent obcanu se odhodla porusit zakon s pocitem, ze se vzpira systemu, ktery si vzal za vzor orwellovskeho Velkeho bratra. Jenze vzorem tohoto systemu je psychologie a funguje perfektne. Lide se chovaji presne podle predpokladu, na cernem trhu nakupuji rusicky a den pred velkou statni kontrolou si jdou zdanlive nefunkcni odposlechy vymenit za jine… a kolobeh se opakuje. Statni kasa je plna, dluhy se plati a ekonomika temer dokonale funguje. Je az s podivem, ze to nekoho nenapadlo driv. Vytipuji si v davu tri chudaky, ktere na konci dne udam. Zaplati mensi pokutu statu, noviny to patricne rozmaznou, ale ne zas tolik, aby se lide zacali bat nakupovat na cernem trhu, a vse se vrati do zajetych koleji. Je mi jich vlastne trochu lito, ale coz, tri je minimum. „Tak co to tady mame… ale pane, nejsou tohle stopy po rusicce, to musim nahlasit, takhle by to preci neslo, zakony tu nejsou od toho, aby se porusovaly.“ Jenze jsou, a ja to dobre vim. Necekana zmena programu (Barbora Jirickova) „Jeste vcera to fungovalo! Zatracene!“ ozvalo se nahle z obyvaku. „Zatracenej kram!“ Nasledovala tupa rana. Sona vkrocila do obyvaku prave ve chvili, kdy se jeji pritel obema rukama chopil televize a zatrasl s ni. „Co se deje, nefunguje?“ Nevysoky mladik se k ni otocil a podival se na ni zpusobem, jako by byla uplny idiot. „Ne, jak te neco takovyho mohlo napadnout?!“ rozhodil ironicky rukama. Sona se misto odpovedi jen divala, jak se snazi zprovoznit elektronicky pristroj, na kterem se ted ukazovala jen tabulka oznamujici nejaky problem. „Jeste vcera to fungovalo!“poukazal hlasite a s pohledem stale uprenym na problemovou obrazovku si prohrabl piskove blondate vlasy. „Mozna kdybychom si zaplatili opravdicky satelit, neco takoveho by se nam nestalo.“ Nemela v planu prilevat olej do ohne, ale rypnout si musela. „Ten satelit jsme tam instalovali s Markem!“ „No prave.“ „Chces snad rict, ze jsme ja a Marek horsi, nez nejaky nafoukany typci od telekomunikaci?“ „Chci jen rict, ze kdyz se vy dva do neceho pustite, mate vic prace s predhanenim jeden druheho, nez se samotnou praci.“ „Hlavne ze ty tomu rozumis…“ zabrblal. Vytahl telefon a zacal do neho neco vytukavat, zrejme googlit rady, jak opravit podomacku a nacerno nainstalovany televizni prijimac. Protocila panenky a napul dotcene, napul neprekvapene odesla do kuchynky postavit vodu na caj. Vcera vecer se jim podarilo naladit nejaky ne prilis stary, zato nedoceneny film, ve kterem figurovali futuristicti kovbojove a vztahy jak z romanu. Zdenda byl nadseny z chlapackych strilecek „jak za starych casu, ale v novem kabate“, ktere ona tolerovala jen proto, ze hlavni hrdina byl fesak ostrych rysu, zamilovany do divky, ktera kupodivu nebyla otravna, ale docela sympaticka. Jeste ted ji zasimralo v podbrisku, kdyz si znovu vybavila jejich prvni polibek. Do dvou misek nandala nekolik poradnych lzic jogurtu a na nej nasypala oriskove musli. Zalila caje, nandala vse na tac a odesla se snidani zpet do obyvaku. Zdendu nasla sedet v tureckem sedu pod televizi, ktera stale odmitala vysilat dany program. Oblicej mel zachmureny, zaboreny do modrave zare mobilu. „Pojd si to snist,“ vyzvala ho jemne, ale s autoritou. „Clovek si chce uzit nedelni rano a ted tohle,“ protestoval polohlasne, zatimco se sbiral ze zeme a miril ke svemu kreslu. Vzal si od ni misku. „Chapes to? V Australii ma za chvili zacit ten zapas, kterej jsem chtel videt!“ rozmachl se lzici, aniz by si uvedomil, ze na ni uz ma nabranou snidani. Sousto jogurtu s vlockami se rozplaclo o malou skrinku za nim. Sona nesouhlasne mlaskla. „Zdendo! Davej pozor,“ zamracila se na zpusobeny neporadek. Bylo ji nad slunce jasne, ze uklizet to bude muset ona. Osloveny se ani neohledl, misto toho si zacal do pusy ladovat jedno sousto za druhym a rozmrzele chroupat cukrem slepene hrudky vlocek, seminek a orechu. Chvili sedeli mlcky. Potom se zase ozval chlapec: „Chapes prece, jak je to tezky? Celej tejden clovek maka jako das, v ty podelany praci, domu se dostane buhvi kdy, a pak uz nema cas, chut ani silu na nic jinyho, nez se svalit pred tou blbou televizi.“ Sona se potouchle usmala. „Vcera po tom filmu jsi chut na neco dalsiho mel,“ poukazala. „No jasne, byla sobota, to jsem mel dost energie. Navic, ten film byl dost chlapackej! Tak me to namotivovalo.“ „Ty rikas chlapackej, ja si myslim, ze to bylo dost pitomy,“ zasmala se pobavene. Nez stacil oponovat, bleskove zvedla ruku. Vsimla si pohybu za oknem. Zdenda se otocil a zadival se smerem, kam ukazala. Na zabradli jejich maleho balkonu sedel cerny operenec s oranzovym zobakem, kyval ocasem nahoru dolu a pyril se. Kos. Moment nato se vrhnul do rohu vedle jejich okna. „Ju!“ vypiskla divka. „Co tu dela? Zbyly nam snad v tom kvetinaci po rajcatech nejaky breberky?“ „Meli jsme ty kvetinace na podzim nekam vodnyst.“ „A kam asi, ty chytrej?“ „Ted na jare to uz je stejne jedno, za chvili do nich budes zas neco sazet, znam te.“ Sledovali, jestli se kos zase vynori, pripadne s nejakou koristi. Jenze nic. Bali se prijit az k oknu, aby ho nevyplasili od shaneni potravy, nebo toho, co na jejich balkone vlastne delal. „Sazet rozhodne zase budu. Nedelej, ze si na tech domacich rajcatech sam rad nepochutnas.“ „No jo,“ zamrucel souhlasne. „Jeste bys mel byt rad, ze ten balkon mame. Kam bys jinak dal ten tvuj ilegalni prijimac?“ Vtom se Zdenda vymrstil na nohy. Beze slova, s pohledem uprenym na balkon, presel k oknu. „Vyplasis ho!“ „Psst!“ sykl. Sona presla az k nemu. Spolecne se zahledeli ven. V tu chvili kos frnkl z mista, kde az doted byl, a usadil se znovu na zabradli. Rozcilene hybal ocasem, rychleji, nez predtim. „Odkud to vyletel?“ „Nekde od tech tvych kvetinacu.“ „Ne!“ Nestacila ho ale zarazit, Zdenda uz otviral dvere. Vystrcil hlavu ven a vykroutil ji doleva, co nejvic to slo. „Ja to mel tusit…“ „Co se stalo? Co je?“ nalehala. Nacpala se vedle nej, aby take videla. Na konstrukci Zdendova a Markova „veledila“, jejich satelitniho prijimace, se zacinalo rysovat ptaci hnizdecko. Zatocene jako miska, vystlane jemnymi vetvickami a mechem. Sona se zajikla okouzlenim. Hned nato se ale rozesmala. „Tak to je gol! Stacilo par vetvicek a prace operencu, a ta vase pycha prestala fungovat!“ bavila se uprimne. Zdenda se dal mracil. Bylo ji jasne, ze je nastvany a ponizeny, vycitila ale take, ze jeho dobre srdce se neodvazi ptaci praci hatit. „Tak pojd dovnitr.“ Poplacala ho jemne po rameni. „Jeste vcera to fungovalo. No jo, jenze vcera neni dnes… Vypada to, ze letos na jare budeme moct misto filmu pozorovat neco uplne jineho. Vyvoj nasich vlastnich ptacatek, predstav si to!“ Nebesa a demoni (Annamaria Kopkasova) Este vcera to fungovalo Dnes oslepeny vecnym svetlom Zahynul, uz natrvalo Jeho telo skonalo a stanuc sa hriesnikom odovzdal svoj hlas Bol to ako vykrik v tme A bozstva sa otriasli Pre nich nieco nevidane Preto ho potrestali Jeho bolest si vychutnali A nechali ho zhnit Nez ho stihol uchopit Ich najvacsi nepriatel Pohlteny tmou So zrakom sklonenym Bludiac tmavou alejou Demonom zachraneny Nachadza svoj hlas Anjeli vrcia, bohovia zuria Chaos sposobeny demonom Ta prekliata furia Vyvolala povstanie Vzbudila besy Neuvedomujuc si ich moresy Stali sami proti nim Proti kralom nebeskym Ti zoslali tresty a zoslali i hnev Ale demon hrdo branil jeho zem No nemali sancu Zacalo to vzlykmi A ukoncil to rev Bolest potlacovali vykrikmi Na nebesky hnev Nehladiac na srdca svojho hlucnost Clovek akceptoval skutocnost Ze skutocne peklo nepochadza od demonov Byt nachadza sa v jeho hlave A, ze vedie so sebou vnutorny boj Dava priestor myslienkovej ulave Prostrednictvom fantazie Po vnutornom monologu Ked vycerpal svoju drogu Bohovia sa rozplynuli A serafini tiez Zostal uz len jeho demon Ziadna stopa po inferne Len ona A on Spomienky (Maria Margitfalviova) Este vcera to fungovalo. Posta medzi nami, spravy veselo pendlovali, sem a tam, tam a sem. Pamatas na toho, ako ta balil? Ale nie, to balil teba, ked si mu na palec pri tanci stupila. Dve babky sa tesia spomienkami. Bolo vela pekneho, mozno aj zle. Az raz, neprisla odpoved. Vraj uz nevies, pisat si zabudla. Nevies, kto je tvoja dcera, ani kto si ty. Ako si len mohla? Neviem sa z toho spamatat, ved si bola ako ja. Musim nechat spominanie a zacat zit teraz. Nastavit si postu na prijem. Nech sa mi zajtra hocikto dovola, a nemusi hundrat do hlucheho sluchadla: Este vcera to fungovalo Vendelin (Maria Margitfalviova) Este vcera to fungovalo Vendelinom to smutne zamavalo Dnes sa ani nehne Vobec mu to nevstane Jeho muzstvo ho podlo sklamalo Ako som nadbiehala patdesiatnikovi (Maria Margitfalviova) Este vcera to fungovalo. Veru tak, dnes sa uz len suchcem. Kedy bolo vcera? Vtedy vraveli mi stara dievka. Dnes uz asi neznamy pojem. Skratka mala som okolo tridsiatky a bola som sloboda, ako vietor. Vyzerala som mladsie a preto sa mi aj triafali chlapci, ale mne sa pacili zreli muzi, tak okolo patdesiatky. Dvadsatrocny rozdiel to je nic, laska je aj tak slepa. A presne taky chodil k mojmu sefovi na porady. Mal vysoke celo aj plnsiu postavu, ale mal nadherny hlas. Zmes Vlada Mullera a Cohena. Na hlasy som citliva dodnes. Vzdy, ked prisiel, tvarila som sa velmi milo, hoci to bolo tazke. Srdce mi bilo ako zvon, dobre ze to nebolo pocut a pchalo sa kdesi hore, takze som ani nemohla dychat. Ked zatelefonoval sefovi, bola som cela bez seba od toho jeho nadherneho hlasu. Pokracovalo to takto nevinne, az prisiel koniec roka. Byvali sme blizo, ja na kopci a on dole. Mal malu westicku chodil s nou na prechadzky hore na kopec, dolava okolo nasho bloku a dole. Westicka mala zimnu vesticku, on zimnu ciapku. Prvy den v novom roku podvecer pozeram von oknom a prave isiel okolo. Rozbuchalo sa mi srdce a vyslalo signal mozgu: utekaj za nim. Vzniesla som sa na kridlach ocarenia, vklzla do ciziem, v behu si obliekajuc kabat. Pelasila som dole po ceste, aby som mu potom mohla nenapadne ist v ustrety. Akoze ja nic, prave idem okolo. Letela som ako bez duse, aby som to stihla. Uz som dole, ledva popadajuc dych zabocim doprava a… nikde nikto. Urobila som par sklamanych krokov a prave vysiel spoza rohu a westicka vo vesticke poskakovala vedla neho. Na otazku, kam idem, som ledva vykoktala, ze na cintorin. Bolo to celkom nenapadne, lebo cintorin bol tym smerom. Kedze nebol slepy ani hluchy, zbadal moje rozpolozenie a ponukol sa, ze ma odprevadi. I stalo sa. Na druhy den som mala teplotu, mozno z rozculenia alebo zasiahol zlomyselny osud. Len som ho sledovala oknom, ako prechadzal okolo. Dokonca aj spomalil. Potom zase ochorela westicka a asi sa jej potrhala vesticka, takze neabsolvoval kopcovu turu. A akosi uz ani nenavstevoval sefa. Tak to skoncilo. Odvtedy mam slabost pre patdesiatnikov, no uz im nevladzem nadbiehat. Stale je medzi nami rozdiel dvadsat rokov, tak to nechapem, ved este vcera to fungovalo. Posledna jesen (Martina Nemethova) ,,Este vcera to fungovalo...“ hlesol som potichu. Na druhej strane linky bolo pocut tichy vydych so slovami ,,Je mi to luto“ a nasledny prerusovany ton hlasil ukoncenie tohto nemileho telefonatu. Zdvihol sa vietor a ochladil mi zatulanu slzu na tvari. Pomaly som si ju zotrel, zadival sa na tu malu kvapku, ktora symbolizovala bolest a utrpenie ukryte v mojej dusi. Po dlhej chvili som zodvihol pohlad na park pred sebou zahaleny v zavoji slz natlacenych v ociach. Krasne farby jesennej prirody zovsedneli a hrud mi zovrela chladna ruka samoty. Pod nohami mi zasuchotalo listie, ktore zareagovalo na mimovolny pohyb mojich noh. Najprv pomaly, prava – lava... Potom rychlejsi, az kym som nepresiel do behu. Utekal som tam, kde sa to skoncilo. Tam, kde som prisiel o vsetko. Po ceste som si spomenul na vsetky tie krasne chvile. Na tie krasne dni, ked sme sa este ako zalubeni tinedzeri drzali za ruky a skakali do opadaneho listia zhrnuteho v strede nasho oblubeneho parku. Spomenul som si na kazdy tvoj ziarivy usmev, ked som ti priniesol kvety k narodeninam alebo iba tak. Pocul som v usiach tvoj zvonivy smiech, ked sme po sebe hadzali vankuse a citil som kazdy tvoj dotyk na mojej tvari – vzdy mi zohrial srdce a vedel som, ze si ta, pre ktoru sa oplati obetovat kazdy jeden nadych. Teraz mi vsak dych nestaci a zastavam tesne pred frekventovanou krizovatkou. Uz sa nesnazim zastavit neustale sa stupnujucu zaplavu bolesti ani prud straty, ktory mi steka po tvari. Stlacam gombik na semafore niekolko krat za sebou, ludia sa snazia pristavit a zistit, co sa deje, ale ja sa iba divam do okna, v ktorom si este vcera stala a usmievala sa na mna, ked som odchadzal. Je tam prazdno. Okno je otvorene… Nabehne zelena. Naprazdno prehltnem, ked sa dostanem ku dveram liecebne a vojdem na recepciu. Poznaju ma, okamzite ma previedli cez dlhy koridor ku vytahu, vyviezol som sa na druhe poschodie a zhlboka sa nadychol, ked som uvidel niekoho vychadzat z tvojej izby. Rychlo som si prehnietol oci, aby som znova obnovil svoj zrak a zbavil ho zavoja. V hrdle mi rastie hrca, srdce rychlo bije. Natiahol som ruku ku klucke, az vtedy som si vsimol, ze sa cely trasiem a obavy, co najdem za dverami sa zvacsili. Nejaka ruka mi pristala na ramene, druha vystriedala moju dlan na klucke, otvorila dvere a jemne ma posotila do miestnosti. Ta plachta krasne lemuje tvoje telo. Prebehne mi myslou, ked zbadam dokonale krivky pod bielou platenou nemocnicnou plachtou. Mysel sa zastavila. Nohy ma viedli same a moje ruky odtiahli plachtu z tvojej krasnej tvare… Kolena sa mi podlomili a pristali na tvrdej podlahe. ,,Robili sme, co sa dalo.“ Hlesol za mnou hlas, ktory patril k rukam, co ma vohnali do tejto dusevnej skazy. ,,Ved este vcera...“ Hlas sa mi zlomil, rukami som objal jej pazu a dival sa do mramorovej tvare, ktora stratila vsetku svoju nadhernu, ziarivu farbu a zvyraznila jemne vrasky, sposobene dlhym trapenim, ktore jej lemovali tvar. Necitil som ziaden pohyb, bola si studena... Chcel som ta ohriat. Horko-tazko som sa zodvihol zo zeme, ktora chladila moje bolestou rozhorucene telo a pobozkal som ta postupne na jedno a na druhe smrtou zatazene viecko. Obzrel som sa cez rameno, cakal som odpoved. Cakal som, ze mi ten pan v bielom plasti vysvetli, preco moja druha polovica duse odisla. Rakovina je skryte zlo. Zautoci a usmrti, ked to clovek necaka. Zapocali novu liecbu, ktora navonok zaberala. Postavila ju po par dnoch na nohy. Znova sa jej vratila ziara do tvare, bolesti ustupili a jej krehke telo sa dokazalo hybat same. Dostala vzacny dar – rozlucit sa s milovanou osobou dostojne. Preto vyzera tak pokojne – ona to vedela… Betonova laska (Maria Novakova) Este vcera to fungovalo, potom prisla ta nevera, lubila som ta snad malo? Malo sa o teba opieram? Uvidel si tu susedu, neviem jej prist na meno, tebe sa hned slova pletu, ked ju chytis za rameno. Vedela som, ze je mladsia, aj ked vek je iba cislo, kamaratky ma stale strasia, ze co bolo, uz odislo. Doma ta caka vecera, neboj sa, uz posledna, nepomoze dobra viera, tak ju zjedz celkom do dna. O vztahoch, starom i novom, maju clanky svoj happy end, teba radsej zaliat betonom, uz si aj idem po cement. Nemozne (Maria Novakova) Este vcera to fungovalo, klise s dvomi znamymi. Ale slovo slovo dalo, zacali mozgove prazdniny. Nic nejde, nic nefunguje, ziadna rovnica nevychadza, plus aj minus sa gumuje, nosi seno do palaca. Nemozne je stale mozne, ako lubit svojho upira, dat lasku medzi pomnozne, z ktorej nas vzdy napina. Kazdy den je trochu iny, inou spinou sa brodime, stale hadzeme po inych viny, nevadi, ak to niekoho minie. Abel a Kain na Facebooku, hadaju sa o Biblii, zatial co s ujmou na duchu, hovoria si: Co sme to spravili? Prebudenie (Maria Novakova) Este vcera to fungovalo. Nasla som si novu pracu a rovno ma do nej prijali. Mam novu lasku, ktora ma so mnou spolocne uplne vsetko. V parku som nasla stovku len tak za lavickou a ozvali sa mi z modelingovej agentury, ci mam volno a ci chcem, aby ma par slusnych fotiek preslavilo. Prisla polnoc a vsetko sa zacalo menit velmi rychlo. Namiesto slusnych fotiek odo mna chceli tie nechutne a tak z toho nic nemam. Na pohovore mi akosi zabudli dat vediet, ze mam ovladat spanielcinu a bez nej sa praca vykonavat jednoducho neda. Teraz som s tym, ktoremu som dala svoje srdce, na pokazenom kolotoci. Ruske koleso vo Viedni. Sme uplne hore a uz sa tretiu minutu nehybeme. Nieco sa pokazilo. Severak sa zosilnuje a to som si ani nezobrala teple oblecenie. Ten moj chlap, ako sa ukazalo, panikari vo vyskach a moj mobil je v neviem kolkych castiach poriadne hlboko na zemi. Musel mi prave teraz spadnut? Ako keby nestacilo, ze som musela dve hodiny na policii vysvetlovat, ako sa ku mne dostala falosna stovka. Uz to nemoze byt horsie. Moze. Mechur ma velku potrebu ist na potrebu, moja laska, ktora udajne nefajci, otvara druhu krabicku a pocasie si nevie urcit, ci ma prsat alebo snezit. Tak mam obidvoje. Uz som povedala, ze mam za hodinu robit druzicku a celkom som na to zabudla? Vytah (Maria Novakova) Este vcera to fungovalo. Este vcera to fungovalo. Este vcera to fungovalo. Este vcera to fungovalo. Este vcera to fungovalo. Este vcera to fungovalo. Este vcera to fungovalo. Citim sa ako pokazena platna. Snazim sa opravit vytah a kazda babicka nerozumie, ze nie som profesionalna opravarka vytahov. Mam nastroje po manzelovi, ktory sa zabil vo vytahu. Jednoducho nestihol vyskocit tak dobre, ako vsetci vyskakuju v akcnych filmoch. Vytah mi zobral manzela a vytah sa teraz pokusam opravit, lebo viem, ze bude trvat aj tyzden, kym pride niekto skuseny. Napriek tomu si moju pracu nikto nevazi. Kazdy povazuje za samozrejmost, ked nieco funguje. Ak sa to nieco pokazi, ma sa to vyriesit hned a kazdemu je jedno ako. Cidlo na zatvaranie dveri niekto rozkopal a tak sa dvere nezatvoria a vytah nepojde. Babka niektoreho hlupeho dietata sa na mna ani nepozrie, len povie to svoje. Este vcera to fungovalo. Ja jej na to uz automaticky odpovedam rovnako. Este vcera to fungovalo. Bude sa mi o tom snivat. Viem, ze pri tejto oprave nezomriem, ale ak by nahodou… tak co? Kazdy si povie, ze tu este vcera nikto nezomrel a bude frflat pri vystupe na tretie poschodie bez tasiek, bez kocika a s dvomi zdravymi nohami. Este posledny test. Trochu prejdem pred cidlo barlou a dvere sa zatvaraju. Uz mi niekto kradne vytah. Je mi jedno kto. Nebudem cakat. Beriem aj druhu barlu a zdolavam svoj maly everest. Vzduch na schodisku je vydychany. Necudujem sa, ked nikto neotvoril okno. Tvoj osud (Beata Plucinska) Este vcera to fungovalo, bol si plny zivota, citil si sa mlado. Svet okolo bol nadherny, vsetko sa darilo, bol si proste perfektny. Osud vsak ubieha rychlo ako voda, kto ti teraz tu odvahu doda? Je to na tebe, ako sa k tomu postavis, az pride cas, starnutiu sa neubranis. Snazis sa zit mlado, ale marne, ved nik z nas nerad starne. Raz si na tom dobre a raz zle, ber to ako pride, pokorne. A tak tisko posedavas, vnukom rady do zivota davas. Zrak upieras do nebicka, takto cakas na svojho anjelicka… A co bolo vcera? (Maria Streicherova) Este vcera to fungovalo! Fungl nove, nicim a nikym nezatazene vztahy, druhy den im ubral vahy, treti den vrucnosti, v stvrtom zamrzli do kosti, v piatom sa rozbili na cimpr campr, v siestom sa vybrali na Kampu, siedmeho sa zacali roztapat, osmym zo seba zhodili vsetok lad, deviatym sa nadychli zhlboka, desiatym dali papa bloku, utreli slzu dojatia v oku. Od jedenasteho znova funguju. Harmonicky, obcas i falosne trilkuju, tikaju ako hodinky. Zalubene do zivota, do muza i do zienky. A co bolo vcera? Fungovanie inu cestu mera. Ad finem (Jana Kuricova – Tomalova) Este vcera to fungovalo a nebudem prehanat, ked napisem, ze laska k mojim detom bola chvilami to jedine, co ma drzalo nad vodou. Ano, este vcera tieto moje city fungovali natolko, aby som mala dovod zit a zrazu bum, bac, tresk a v jednej jedinej nano sekunde sa moj mozog uplne dokonalo prevratil na ruby. Zazrela som ju periferne. Stala vedla mna, dychala mi na krk a stale dookola septala: „Ad finem. Ad finem. Ad finem.“ Nerozumela som tym slovam, ale v usiach mi zneli ako meditacna hudba. Nebala som sa. Ved preco aj, ked som ju sama pozvala na kavu. Napriek tomu som sa nechcela obzriet. Nie, s tym pozvanim som si to nerozmyslela. Este nie, ale….kto by sa chcel zahladiet do oci vlastnej smrti? Mozno bola krasna a mozno temna ako noc bez mesacneho svitu. Tazko povedat. S urcitostou vsak viem, ze jej hlas bol omamny ako spev Siren na mori. Nepotrebovala som ju vidiet. V tej chvili mi stacilo, ze neodmietla moje pozvanie, tak ako mnohi ini, ktorych som prosila o pomoc. Ona jedina vyslysala moje prosby vtedy, ked ma nepocul ani Boh. Pribehla tak rychlo, ako sa len dalo, aby ma raz a navzdy zbavila utrpenia. Bola milosrdna, trpezliva, laskava. Do nicoho ma nenutila, nevnucovala mi svoju pravdu, ani ma nepresviedcala o tej mojej. Len tam tak stala vedla mna a tym omamnym hlasom sepkala: „Ad finem.“ Znelo mi to v usiach akoby hovorila: „Netrap sa, dievca. Uz bude dobre.“ Vo chvili, ked sa naciahla za mojou rukou, aby sme uz isli, zahliadla som vedla seba z druhej strany moje deti. Stali celkom blizucko. Drzali ma za nohu a v ociach sa im zracil strach. Z ich pohladov mi srdce stiahlo ako vo zveraku, pohlad mi rozmazali slzy rinuce sa po tvari, az sa mi z toho zakrutila hlava. A ona? Stale stala vedla mna. Znovu sepla: „Ad finem,“ a prave vtedy som jej slova pochopila uplne presne. Akoby som latincinu ovladala od narodenia. „Je koniec. Je koniec. Je koniec,“ opakovala stale dookola v latine. Pozrela som na svoje deti a v tej chvili zo mna vyletelo: „Nie je! Nesmie byt! Nebude! Su tu predsa este oni.“ Bala som sa obzriet na tu stranu, kde stala. V hlave som mala neskutocny zmatok. Miesala sa v nej hanba, zlost na seba, lutost, strach a nekonecna laska k mojim detom. Ako som len mohla na ne zabudnut? A co teraz? Ona je tu a caka len na mna. Urcite si ma vezme, hoci uz s nou nechcem, ani nemozem odist. Roztriasla som sa ako osika. Chcela som kricat: „Odid! Chod prec!“ ale nedokazala som vydat ani hlasok. Musela som vsak nieco urobit skor, ako si ma vezme. Otocila som hlavu smerom k nej, pripravena na najhorsie, ale cuduj sa svete, nebola tam. Odisla. Bez jedineho slovicka, bez rozlucky. Ani mi len nezamavala na pozdrav. Asi preto, ze smrt sa neluci. Bud si nas vezme so sebou, alebo sa raz urcite este vrati. Dnes uz vsak viem, ze smrt sa na kavu nepozyva. Pride sama, ked to uzna za vhodne, a ked to budeme najmenej ocakavat. Nie, nie je to nasa priatelka, paradoxne vsak, je tu pre nas vsetkych. Este vcera to fungovalo a potom na chvilu skolaboval hardware v mojej hlave. Nastastie opat naskocil skor ako… . Stastie na predaj (Jana Kuricova – Tomalova) Este vcera to fungovalo a dnes? Dnes to funguje stale rovnako. To sa len my pricasto stracame v hromadach vlastnych starosti, bolesti a neresti. A co vlastne? Nuz, citajte dalej. Do mojho maleho, utulneho obchodika s nazvom „Vsetko sa da kupit“, vosla mlada, krasna zena. Vyzaroval z nej zvlastny hlboky smutok. Nemala oci vyplakane a opuchnute od prebdenych noci, zato vsak mala v ociach prazdno. Tak hlboke ako jej bolest ukryvana pred svetom. Odeta v ciernych satach siahajucich takmer az k zemi posobila tak, akoby ani nebola z tohto storocia. Pripominala mi etericku bytost z Greckych baji. Usmiala sa na mna cez slzy zahalene zavojom a hlasom neznym ako zamat sa mi prihovorila. „Dobry den, prajem. Nad dverami mate nazov – „Vsetko sa da kupit“. Smiem sa opytat preco? Vsetko sa predsa kupit neda.“ „Ale da. Samozrejme, ze u nas sa da kupit vsetko. Ako ste prisli na to, ze nie?“ opytala som sa co najneznejsie, aby som tuto etericku, smutnu bytost neranila. Po mojej otazke sa mi zamyslene zahladela do oci, posmutnela a takmer septom prehovorila: „Nehnevajte sa na mna, prosim, nechcem vam brat iluzie, ale musim oponovat. Stastie sa kupit predsa neda. A nielen u vas. Neda sa kupit vobec. Keby sa to tak dalo. Hned by som si kupila aspon malinku omrvinku, nech by to stalo cokolvek. Mne uz vsak stastie nemoze vkrocit do zivota.“ V tej chvili ako dohovorila, zaleskli sa tej krasnej zene v ociach slzy hlbokeho, nekonecneho smutku. Bolo zjavne, ze svoje nestastie netuzi rozoberat. Zrejme ani nemala potrebu cosi kupovat. Asi len potrebovala s niekym prehodit par slov, aby ju jej vnutorna bolest nezadusila. Tak velmi ma ta zena zabolela pri srdci, az som mala pocit, ze som na doraz stiahnuta v korzete. Kiezby som jej mohla z pliec odnat aspon polovicu jej trapenia. Pozrela som von oknom a pri vyklade som zazrela male, biedne oblecene, romske dievcatko. Jednoznacne pochadzalo z rodiny, v ktorej bola o peniaze velka nudza. Krasnymi ciernymi ocickami hladilo rucne vyrobenu handrovu babiku. Videla som v jej neznej detskej tvaricke, ako si uz s nou v duchu liha vecer do postielky, aby jej postrazila snicky. V tej chvili som dostala napad. „Vravite, zeby ste si potrebovali kupit aspon omrvinku stastia? Myslim, zeby som vam s tym dokazala pomoct.“ povedala som a potmehudsky som sa usmiala. Zena na mna prekvapene pozrela. „Pomoct? Robite si zo mna srandu? To nie je velmi ohladuplne.“ povedala rozladene. „Nerobim si nijake zarty. Myslim to smrtelne vazne. Pozrite sa von oknom. Vidite to dievcatko, ktore tuzobne hladka ocami handrovu babiku vo vyklade? Co keby ste mu ju kupili a darovali? Urcite to vase problemy nevyriesi, ale tomu dievcatku, by ste splnili sen. Mozno jediny, aky vo svojom skromnom zivote ma.“ odpovedala som najneznejsie ako som len vedela. Zena sa vazne zamyslela. Hodnu chvilu pozerala von oknom na to dievcatko, paralyzovane obycajnou handrovou babikou. „Mozete mi ju nauctovat, ale presne tu z vykladu. Hned som spat. Dakujem.“ povedala odhodlane a vybehla pred obchod. Chytila to male dievcatko za ruku, sklonila sa k nej, cosi jej posepkala a spolocne vosli do obchodu. Bolo vidiet, ze sa dievcatko hanbi. Skromne klopilo ocka k zemi a cakalo, co sa bude diat. Ja som medzi tym vybrala babiku z vykladu a nauctovala som ju. „Mam vam ju aj zabalit?“ opytala som sa. „To nebude potrebne. Vsak zlatko?“ povedala zena, usmiala sa na dievcatko a pohladila ho po krasnych, kuceravych vlaskoch. Vzala babiku, sklonila sa a vlozila jej babiku do ruk. „Pozri srdiecko, tato krasna babika je odteraz len tvoja. Bude na teba davat pozor a vzdy, ked ti bude smutno, bude pri tebe, aby ti vratila usmev na tvoju krasnu tvaricku.“ povedala. Dievcatko sa nezmohlo ani na slovo. Objalo pevne tuto smutnu zenu a zacalo dojatim srdcervuco plakat. Bolo nadherne sledovat dve duse, ktorym sa slzy dojatia rinuli z oci ako neskrotny vodopad. Az z toho zvlhli aj moje zrenicky. Toto uzasne divadlo trvalo hodnu chvilu. Odrazu sa dievcatko zhlboka nadychlo a pomedzi vzlyky vykriklo smerom k zene: „Lubim ta!“ Zena ju vrucne objala a cosi jej zasepkala do ucha. Potom sa otocila ku mne, nadherne sa usmiala a neznym hlasom dodala. „Mali ste pravdu. Aj stastie sa da kupit. Nie vsak tak, ako si to vacsinou predstavujeme. Dakujem vam z celeho srdca za ten prenadherny, naplnujuci pocit stastia, ktory ste mi ponukli. Slubujem, ze nezabudnem na to, ako sa stastie kupuje.“ V tej chvili som citila rovnaky, povznasajuci pocit ako ona. Podarilo sa mi predat poriadny kus stasticka a potesit dve smutne, krehke dusicky. Odteraz uz budem v mojom malom, utulnom obchodiku predavat jedine stastie, ako pridanu hodnotu tym, ktori to potrebuju. Ano, este vcera to fungovalo a funguje to stale uplne rovnako. Staci len skusit. Vcera (Jana Kuricova – Tomalova) Este vcera to fungovalo bez slov, bez bozkov, bez objati, bez dotykov nasich roztuzenych pohladov, len tak telepaticky, akoby nase existencie splynuli v jedno nekonecno. Uplne postacilo, ze mi maly skriatok prehodil v hlave vyhybku a ty si v tej istej nanosekunde vedel, kam prudia moje myslienky. V rovnakej nanosekunde si sa vykolajil spolu so mnou, lebo si vedel, ze hoci nevolam o pomoc, nezobrem o pozornost. neutekam od teba, len sa tak, ako vzdy, stracam v temnych ulickach bytia a potrebujem ta viac ako kedykolvek predtym, viac ako ked v tvojom objati tuzobne prosim o splynutie, viac ako ked na tvoje muzne ramena vypustam slzy celeho sveta. Este vcera to fungovalo bez slov, bez bozkov, bez objati, bez dotykov nasich roztuzenych pohladov, len tak telepaticky, akoby nase existencie splynuli v jedno nekonecno a dnes? Dnes nestacia ani celovecerne rozhovory, celonocne milovania, nekonecne pohlady do nasich roztuzenych oci na to, aby si pochopil, ze hoci nevolam o pomoc, nezobrem o pozornost vykolajena sama v sebe s plynucim casom v patach, ta potrebujem viac ako kedykolvek predtym. Slnko v sieti svieti (Emma Tomkova) Este vcera to fungovalo. Neviditelne spojenie, ked stromy zacali pucat a ludia sa ponarali v ich farebnych naruciach. Chcem sa skryt medzi obrazy Prstami topit ich farby Malovat zdravsiu Zem Namocit nohy do vody Lahnut si na travu Niekde mimo davu V nepoznani Zranena (Monika Abdu Touderova) Este vcera to fungovalo. Klzal si dlanou po mojom stehne. V ociach bol naznak nadeje, bohuzial ta, ta casom bledne. Rozmyslam.... Co bolo bodkou nasho osudu? Hadky, stres ci sede oci? Citim len letmy tlkot tvojho srdca. Citim ten zapach ironie a mam chut skocit. Este vcera to fungovalo, bola som stastne naivna. Vietor vsak strhol mi ruzove okuliare. Nadych-vydych... Laska moze byt i omylna. Den potom (Zuzana Volentierova) Este vcera to fungovalo, keby som si mohla celkom spomenut na svoj pocin, na to vcera. A dnes ? Dnes lezim v nemocnici s rozbitou hlavou, otrasom mozgu a mam vymletu hlavu ako keby mi ju zomlel mlyncek na mak. Neviem, co sa presne stalo… . To „VCERA“ mi znicilo cely zivot. Neviem, kto som a preco som tu. Doktori mi tvrdia, ze som sposobila autonehodu, pri ktorej zomrela mlada zena s dietatom. Cely personal sa na mna diva ako na vraha. Ale ja nim nie som. Teda ja si na to nespominam… . „Neprezili to… . A ja? Preco som to vlastne prezila?“ „Zomreli… ,“ to slovo minulosti, ktore ma zavedie do lochu, kam odvcera patrim. „Preco mi nefunguje ten posraty mozog? Preco?“ Prave vosla do miestnosti sestra s tackou v rukach. „ Ako sa mame pani Polohova? Je vam uz lepsie?“ s usmevom na tvari hladela na moju postel. Nemala som chut nikoho vidiet a toboz niekomu odpovedat. „Co si mysli tato prefarbena blondina, ze mi bude kazdou sekundou lepsie? Je na velkom omyle. Moj zivot je uz roztrhany na franforce a uz ich nik nezosije dokopy!“ odfukla som si v tom momente po pomysleni tychto slov. „Dajte mi pokoj! Mne uz nikdy nebude dobre.“ odvrkla cez zuby. Sestra vypucila oci na nu, polozila tacku na stolik a povedala: „ Potrebujem od Vas moc a ine komentare k tomu nepotrebujem pocut, ja zato nemozem, co sa vam stalo.“ Otocila sa na pate a zabuchla dvere. „Krava sprosta, co si mysli o sebe? Ja jej moj drahocenny moc urcite nedam. Aspon to je moje a viem, ze to mam. Ale moj mozog sa asi uvaril vo vlastnej stave a nechce fungovat akoby mal… .“ Nechcela som nikoho vidiet a ani s nikym telefonovat. Lekari mi vysvetlovali, to sa postupom casu zlepsi a mozno sa vam vrati pamat. Ale nikto z nich mi nedal stopercentne slovo, ze sa to moze splnit. Vsak vedia preco? V tejto dobe by som ich mohla zalovat za nepravdive informacie a ovplyvnovanie psychickej ujmy na zdravi. Zasmiala som sa, presne ako taky pravnik. Ale ja ani neviem, ci som pravnik, ci upratovacka a mozno lacna stetka. „Co vlastne som?“ Strach v ociach a nevedomost dusili moje vnutro. Tak teraz som pacient, obviazany, nadopovany nejakymi oblbovakmi, aby som sa citila pri mojich srackach ako v raji. „To je teda smola,“ satirou vyslovila tieto slova. Pozrela do okna a videla na okne vtaka. „Ten aspon vie, ze vie lietat a zrat! Na rozdiel odo mna!“ „Ako mam vlastne definovat tuto situaciu?“ Neviem, ci sa smiat, ci plakat a kam mam ist? Nikto ma za tych desat dni nenavstivil. Par esemesiek prislo s nazvom: „Skore uzdravenie Milada.“ Tie mena v telefone mi nic nehovorili, ani neviem, ktory rok je, ani neviem, ci som vegetarian alebo masozravec, a ani neviem, ci viem soferovat. „To je ta parodia… . „Este predtym to fungovalo a teraz uz nefunguje nic. Jedine moje oblicky vylucuju moc, moje usta vedia rozpravat a jest. A to je asi vsetko.“ „A co bude zajtra?“ Mozno opustim tuto bielu dezinfikovanu miestnost a navstivim tu najtmavsiu a najhnusnejsiu izbu, ktoru som len videla vo filmoch, ktore tu pozeram cele noci. „Cela.“ Cela cela ceri cudnostou na civila. CYNICKE..… Takto som dopadol (Zuzana Volentierova) Este vcera to fungovalo… . Moj pohlavny organ. A dnes? Dnes uz neviem ani vstat z postele. Citim bolesti na kazdom kusku mojho rozbiteho cloveka. Moje kila sa blizia k miesacke na beton a priatelom sa mi stalo dialkove ovladanie na televizor. Zena zacala od zufalstva pit, kazdodenne hadky sa vyostrili az na britvu, jej psychicky vylev by som vedel utopit v kvapke vody. Ake excentricke. A moj ud? Ten visi v trenirkach a hompala sa zo strany na stranu, ani vietor tam nepachne a ani zenske ruky, toboz nieco krasne. Musim sa teraz hlasno zasmiat. Ud? Vyznam takeho kratkeho slova v pravopise slovenskeho jazyka. U – unik pred realitou a D- ako dno, kde sa prave nachadzam. Teraz? Teraz prave mam vylozene smradlave nohy na konferencnom stoliku. Nejaki blazni v dresoch nahanaju loptu na obrazovke. Pateticke. Prepinam od rana do vecera programy a keby ste sa ma v tomto momente spytali, co davali, nevedel by som najst ani prvu slabiku tych slov. Proste som nula. Prisiel som o robotu pred polrokom a moji priatelia tzv. hovadzie kusky, co sa za priatelov povazuju, mi krizia cesty v supermarketoch a sprosto hladia do mojej tvare. Vysmech, posmesky, nadavky a ine drobnosti zabalene v nakupnej taske na moju osobnost. Uz nemam chut ani zrat, s prepacenim, ale to je jedine, co mi dava pozitok. Nie som zrely na psychiatra a ani na ziadny xanax, alebo prinajmensom povedane „na lieky stastia.“ Takych darmozracov by som nikdy nepodporil ani jednou slovenskou korunou. „Korunou?“ Pytate sa urcite v mudrej hlavicke. Vsak su v tejto dobe eurace. A co? Mojimi peniazmi su doteraz koruny. Vedel som nimi platit vsade a vsetko. „Co sa vsetko zmenilo za tych par rokov? Kto mysli teraz na mna?“ Tak tuzim po milovani. Paradox. Pisem tu o peniazoch a pride na rad moja potreba. To bolo davno, ked som citil zapach mojej zeny na mojom stastnom tele. Ironia. Ani neviem, ako ten cely proces funguje. Spalnu obyva len moj prezrany Garfield a ja. Zena sa dobrovolne prestahovala do detskej izby a ktoru vidim len rano v kuchyni, ked si robi kavu a to je aj pri nej otocena k linke. Slovka neprehovori, zazera na mna ako na totalneho vola, ale nastastie sa dockam od nej doteraz jedneho tepleho jedla za den. Uvedomil som si dnes v mojom sne, ze uz nemam pre koho zit. Som sam. Ako taka diera v mojej vysuchanej ciernej ponozke, na ktoru sa prave pozeram a rozmyslam, ci ma zmysel ju este zastopkat. Mozno. Keby som nebol taky tupec, mozno by som toto manzelstvo zachranil, ale stale hladam to zelene tlacidlo na spatny pohon. Chcem vratit cas. Chcem milovat svoju Blazenku ako predtym. Nosil by som ju na rukach, aj tie kvety, co mi vzdy tak smrdeli po mrtvych a zazit to, co tu uz bolo. Nase tajne milovania. Ked som ju prvykrat uvidel na tej rozheganej Liberte, vedel som, ze je ta prava. Nahanal som ju po luke a ona sa tak hlasno smiala, ze cela dedina vedela, ze je to Blazenka z horneho konca. Vonala ako ta okena s prichutou kamiliek a jej nohy boli ako anticke stlpy z greckych bajok. Na nase krasne vyrocie som ju pozval na turu na Vtacnik. Ako taky nesmely suhaj z dolneho konca som sa rozhodol urobit ohen, na ktorom by sa opekali krasne pripravene spekacky. Taka mensia predpriprava na prve milovanie. Hladil som ju po vlasoch, suskal sladke slova a moja ruka spasala chrbat az sa dostala ku gombikom na bluzke. Zacitil som nieco tvrde medzi prstami. Zdvihol som ju do narucia a niesol som ju do stanu. Vtaci nam vyspevovali svoje lubostne piesne, az jeden drzy vtak nam vosiel s gulovnicou do stanu. V polohe sediaceho Kolomana som prave dobijal Blazenkinu jaskynu. Nasa radost sa prerusila po tridsiatich sekundach. Nakoniec som musel vysvetlovat, preco stanujem v reviri, kde prave prebieha polovnicka sezona. „Ak ti je tvoj vtak mily, tak pras radsej rychlo so stanom aj s tvojou holubicou domov.“ Vystrasene sme nahi pobehovali po lese ako taky Adam a Eva, aby sme rychlo zbalili vsetky veci. Smiech, aj vazna tvar sa striedali na nasich tvarach. Prvykrat sme sa vazne hanbili. V ten tyzden som si aj Blazenku vzal za zenu ako taky pravy slovensky junak v kroji a s kocom. Prezili sme tie najkrajsie roky, kde sme sa fakt milovali kazdy den a nielen raz, ale aby som nechvalil „mojho kralovskeho lokaja“ aj trikrat! V sope, na zahrade, v lese a aj na tajnom mieste. „Pssst,“ to nik nevie. Pivnica. Tmava, vlhka a suchotalo to tam, ako keby netopiere mali hniezdenie. Za par rokov sme sa rozrastli. Pribudli deti, ktore sme stvorili v najzaujimavejsich polohach, ci tajnych miestach. Jozka zo zvonice, Anicku z pivnice a Janka z kuchynskeho stola. Co dodat. Manzelsku postel sme nepotrebovali. Roky prebehli ako voda, pokojne casy vystriedali burky v citovom rozpolozeni mojej Blazenky. Deti vyrastli, opustili nase hniezdo lasky a my sme opustili nas dvoch. Pred par mesiacmi sa spustili vycitky ohladom mojej prace, lebo som si konecne otvoril usta na sefa, co znamenalo zamavanie vypovedou medzi dvermi. Odvtedy sa vliekli problemy so mnou a stupajuce negativum presiahlo uz do takych hranic, ze som sa musel ovladat nezdvihnut ruku na moju manzelku. „Co je to za laska?“ Pytate sa urcite vo vasich hlavach. Uz mam toho aj ja dost! Milujem ju taku, aka bola a tak by som vratil cas. Keby mi niekto teraz podal carovny prutik, sibol by som a bol by som spokojny s mojim byvalym zivotom a nikdy by som sa na nic nestazoval. Chyba mi tak objatie, pusa, pekne slovo a jej bozske telo. Tak by som ju pomiloval az do zblaznenia. Teraz je na to pravy cas. Nesmiem vahat. Aj ked moje nevladne telo nevie, co robit s tym hompalajucim stratenym udom niekde v tej obrastenej slanine, za pokus to stoji. Prave odbila strnasta hodina na hodinach a vedel som, ze pride o pat minut domov. Neprisla.... Nezazvonil nikto... Ani na telefone nebola uz dostupna. Len policajt zazvonil na branke. „Dufam, ze Blazenka zase nezabudla zaplatit za to digi, co som uz trikrat dostal upomienku.“ S vaznou tvarou stali pri brane. Pokym som sa vygulal z gauca, trochu to potrvalo. Otvoril som im… „Mily pan Krpel, prepacte, sme tu v zalezitosti vasej manzelky. Je mi to luto. Vasu zenu zrazilo dnes auto a podlahla zraneniam.“ „Robite si teraz zo mna srandu? Ja tu na nu cakam, aby som ju konecne po roku pomiloval a vy my poviete, ze zomrela? To je uz uzasny vtip na ten piatok trinasteho.“ Pozerali na mna ako na vysinuteho, co im to tu rozpravam. Ale ja som si vkuse mlel len svoje. A Blazenka? Fakt uz nikdy neprisla… . Fakt zomrela… . A ja? A ja si sedim pri televizore a cakam pokym pride nejaky serial, co ma zaujme. Moj priatel v nohaviciach, na toho som aj zabudol, ten uz zhasol v tom momente, ked ma policajti skoro zavreli do nemocnicnej psychiatrie, lebo som ich obvinil, ze nech si robia s niekoho ineho zarty. Tak len lezim a divam sa a co bude zajtra, neviem. Vitaz (Zuzana Volentierova) Este vcera to fungovalo a dnes? Dnes otvaram internet a slovo CORONA ma zabija z kazdej strany pocitaca. Corona sem Corona tam, ale ako ju zastavit? Nik nevie. Este vcera to fungovalo, nas zivot bol nadherny a nemuseli sme travit cas v domacnostiach a stranit sa jednej malej gulatej lopticky s vycnelkami. Dnes, ked pozeram na prazdne ulice, neusmiate tvare v oknach, ci smutok v televizii a najma tie truchliace rodiny nad svojimi blizkymi, otvara sa mi nozik vo vacku. Vyzbrojim sa na boj. Chcem, aby boli ludia zdravi, aby sa smiali, ci boli najviac stastni. „Na konci sveta smrtka stoji a kazdy sa jej boji,“ ako spieva Jozo Raz vo svojej piesni. Jej bozky fakt strasne bolia a aj jej dotyky. Predtym dat na lice pusu bolo gesto pozdravenia a bozk znamenal vyjadrenie lasky, ci podat mierumilovne ruku bolo znakom mieru. Zmizli tieto gesta. Zmizli na niekolko dni, tyzdnov ci mesiacov. Mame sa obavat, ci na niekolko rokov? Nie. Netreba. Chodia mi rozne videa, hoaxy ci ine sprostosti, ktore omamuju mozog strachom. Preco sa tak bojime nakazy? V piesni pokracuje: „Kaslem na smrt, verim na zivot.“ Tak verme na zivot. Verme, ze toto ma nejaky vyznam. Ukazat nam, ze sme ludski, vieme si pomahat, vieme drzat spolu. Vcera to bolo tak, ze ludia pozerali na seba, peniaze a majetkove zalezitosti. Dnes sa boja len o holy zivot. „Holy…“ nepotrebujeme nic, ani tie papierove sustave prachy a ani drahe auta, ci vysnivanu zensku z playboya. Narodili sme sa v Adamovom ci Evinom ruchu, tak preco nas vzdy zaujimaju ine nalezitosti? Jedine, co teraz potrebujeme je ZDRAVIE, SUDRZNOST a LASKU. Tieto veci sa nedaju kupit ani za eura, dolare, koruny, forinty, pesos, libry, leky, levy, dinare, ci franky alebo za mince, ci aj za zlato. Hodnota zmizla az pod ciernu zem. Zomieraju ludia, ktori nemozu mat ani dostojny pohreb. Nikoho nenapadlo, zapalit za nich aspon jednu sviecku. Ved to bol clovek z masa a kosti. A teraz je z neho popol, ktory vysypaju do popolnice. Uvedomte si ludia, ze nenarodili sme sa byt sebcami, ale narodili sme sa, aby sme si splnili nejake poslanie a nechali tu nieco po nas. Nie som Boh, aby som niekoho sudila, aby som na niekoho ukazovala prstom, ktory je vinny. V tomto case a prave teraz sa neoplati hladat vinnika, ale hladat moznosti na prezitie. Viete, co mame v hlave? MOZOG a kazdy vieme, ako pracuje. Vieme, co je spravne, a co nie, vieme si najst vo vlastnych myslienkach miesto a smer. Strach je liecitelom obav. Musime sa bat. Je to prirodzena reakcia ochrany. Tak sa bojme o svojich blizkych, cudzich a vsetkych, co spravuju nasu planetu, aby sme ich vedeli chranit. Taka mala gulicka s vycnelkami neznici taku obrovsku gulu ako je ZEM. Jej sila je v nas. A co bude zajtra? Zajtra bude, to co si spravime MY. Ochranime si zivoty, krajinu, zvierata a aj celu planetu. Trpezlivost ruze prinasa, aj ked picha. Ale prinesie. Prinesie nove casy, zazitky, ale aj nove ludstvo. A ja? Ja sa tesim na sladky bozk, objatie a podanie ruk od vas vsetkych. To bude to najkrajsie gesto po vyhre. Vo vysetrovacej miestnosti (Brona Zelena) “Este vcera to fungovalo!“ vrieska Emib “Klud, pokoj. Ono to spi.“ pokojne mu odpoveda Hugif “Co je spi?“ nechapavo sa pyta Emib “Hibernuje, nabera silu, mozno sa konecne nieco podstatne dozvieme. Len dufam, ze to nebude kvilit, ako vcera. Skoro mi voda z usi vykypela.“ stazuje sa Hugif “Psstt, ticho, uz to otvara sledovaci system. Kotulaj po Beitr,“ razne rozkaze Emib. “Povie mi uz niekto do pekla, kto ste? a co odo mna chcete?“ “Beitr vydava to stale tie iste zvuky, asi budeme potrebovat inu vzorku. Skocim po nu dole?“ vyckava Emib a hladi dole na Zem. “Nie, tato nam zatial staci. Povedz nam, co chceme vediet a my Ta vratime naspat,“ prihovara sa Beitr ludskej zene. “Ja neviem nic o grafene a aerosole,“ skleslo odpoveda na opakujucu sa otazku. “To musi vediet kazdy,“ tvrdosijne si na svojom trva Beitr. “Nie nemusi...to vedia len vedci a kockaci.“ “Kto su vedci a kockaci?“ zaujima sa Emib a v duchu sa tesi, ze sa konecne niekde posunu. “Vedci su ludia, co skumaju a vymyslaju vsetko a su mudri. Uniesli ste nespravnu. Ako Vam to mam vysvetlit?“ Tajna laska (Brona Zelena) Este vcera to fungovalo ta chemia medzi mnou a Tebou dnes zmurkam na Teba a Tebe je to jedno Potajme Ta prosim pod uz, nerob mi to nasilu ved vcera nam tak fajne bolo nechcela som vliezt ani pod perinu Hladkam Ta a neviem, co viac spravit mam pozviechat by si sa mohol a uvarit mi rannu kavu Ty blby kavovar Dnes (Brona Zelena) Este vcera to fungovalo, netopiere sa dostali domov vdaka radarom, ludia platili dane a verili na bohov. Dnes je uz vsetko na skrze inak. Vsetko sa zastavilo. Cas sa upokojil. Zem sa dotkla neba. Planuce slnko zaplavila neha. Voda sa prestala burit a skaly zacali oddychovat. Len ludstvo akosi stale nepochopilo, ze to za cim sa ponahla je nemennost dana osudom. Sedmokraska (Diana Zalobinova) Este vcera to fungovalo. Prechadzali sme sa lukou s tisickou pupav, aj ked pri tom prsalo, bol to den zazitkov, usmevov, vecer unav. Pamatam na chvile s tebou, akoby to bolo vcera len, na tvoje dotyky s vasnou, no zaroven nehou, co ked to bol iba sen? Stale ma fascinovala laska, aj ked mam teraz srdce zlomene, volal si ma zlato, kraska, sedmokraska, trhal si mi lupene. Fungovalo to, este vcera, dotkol si sa ma posledny raz, teraz z teba je len povera, na mna snezi, hreje ma mraz. Tu poslednu kyticu, co si mi dal, vlozila som do vazy, plnu kvetov, sedmokrasok, najma pupav, pokryli ich namrazy. Muzske oddelenie Podnikatelska epizoda (Tomas Benik) Este vcera to fungovalo... Anciasa jeho! Vcera to islo, dnes asi umriem. Na nic vyslo cele moje dielo. Urcite sa skantrim… . Uz teraz to viem. Akoby chvilocka rozhodla, co bolo dalej. Rozhodla razne a bez cakania. Uz len mozem hovorit: „Barman, nalej!“ Skratka, pustat sa do chlastom utapania. Co teraz robit? Ako ja zit budem? Malo to byt krasne, no nebude nic. Na nesikovnost vyrobcov ja teraz plujem. Ak to pokazili naschval, beriem na nich bic! Neskor som zistil, ze vacsia je ta skaza. Nie je to len miesacka, su to aj veci ine! Snad niektore su v zaruke – aspon malicka spasa. Aj tak je to hroza ako v horore v kine. Beton stvrdol v miesacke. Ako sa tam vzal? Prisiel koniec a oni ho tam nechali? Mozne to je, lebo dnes neprisli v tej skladacke. Utiekli, no najprv ma z penazi zodrali. Vsetko je v riti. Majitel zuri. Ja ako majster som vsetkych sklamal. Navyse sa k tomu este architekt buri. Vsetko je tu na nic a ja aby som klamal. A tak maslu na mieste som si hodit mohol. Kabel som nasiel, no takmer som sa zabil. Sotva som sa po kus z neho zohol, elektrinou ma ten kus kovov s gumou nabil. Niekto z pripajacieho kabla par metrov ukradol a ako maskovanie zastrcku s kablom do prudu nakladol. Ze ho to nezabilo? A tak, dostavajuc rany zivota na frak, dostavil sa ku mne realny zazrak! Skor nez kontrolori zo statikom sa k baraku dostali, tu barabiznu prirodne zakony k zemi poslali. V okamihu v obci tej vichor sa strhol. Na nu a na okres koniec sveta vrhol. Skody obrovske, zrucanin mnoho. „To bude kseftov!“ odvetil som stroho. No zastupitelstvo chcelo, aby som sa stratil a do tej obce sa uz nikdy nevratil. Nuz… . Posluchol som. Co keby ma zlyncovali? Aby to nevyzeralo, ze som uplny dement, zistilo sa, ze nam dodali nekvalitny cement. Nebol som uz do prace tam nikdy zavolany. Zakaz vstupu pre mna nikdy nebol odvolany. A tak, s novou partiou po boku, pustil som sa v susednom meste do poziciek a uroku. Ved je predsa jedno, odkial prachy plynu, oberame, hoc nas zavru, tie platidla nezhynu! Rozklad virusom (Tomas Benik) Este vcera to fungovalo a dnes to zhaslo. Vcera pred tyzdnami, to dnes si nik nepamata. Co sa len nafukovalo, odrazu splaslo. Az prilis uspesne virus s ludmi zameta. Nic nefunguje, v domoch su miliardy ludi. Co ich tam drzi? Strach, ci vlada? Kolko ludi sa boji, ze sa uz nezobudi? Kolko ludi sa uz od hrozy neovlada? Zo dna na den Vek rozumu pominul. Nahradilo ho Obdobie temna, tentoraz cast druha. Strachom, poverami a uctievanim si vek ten ovecky privinul. Snad ten hore nas zachrani – to jest jedina vzpruha! Stredoveke praktiky nahradili vsetko vedenie. Jedinym liekom je, ako vtedy, karantena. Je nejaky liek? Vieme, ze nie. Prevencia a nenakazit sa – to jest hlavna tema! Sviecky u morovych stlpov, modlitieb zastupy. Snad zazrak vylieci, no vonku stale jazdia kary motorove s mrtvymi. Na boj o vsetko sa postupne menia nakupy. Namiesto lieku si vybrat medzi vsetkymi svatymi. Medzi prvou a druhou castou je jediny rozdiel. Prostriedky na zaznamenanie su tentoraz lepsie. Zaznamenaju, ze sa tak isto skonci druhy diel? Ostava len dufat, ze straty nebudu vacsie. Preco tolko pesimizmu, ked sa vlastne nedeje nic? Clovek je doma, svet ide dalej a dni pokojne tiez. Asi na ludstvo uz dlho nebol pouzity bic. Vsetko sa asi ruca, no to asi uz davno vies. Problem, co zatienil vsetky ostatne. Kazdy ho poznal, no necakal, ze este pride. Vsetky vydobytky ludstva su na nic platne. Ako vzdy u virusu platilo – pride a zas odide. A bude to tak aj teraz... Takze kedy to zas bude fungovat? Raz mozno, ale inak, nez by sa hodilo. Mozno este horsie sa dovtedy zit bude dat. Asi je ludstvu sudene, aby sa mu teraz opat zle vodilo. Ja, Arki (Simon Dobes) Este vcera to fungovalo, este vcera tu bola. Cara. Zena, ktoru som miloval najvacsmi, zena, pre ktoru by som polozil zivot, zena, ktora bola pre mna vsetkym. I cez to, aka tragedia ma vcera zastihla, rozhodol som sa ist do „prace“. Spolu s trpaslikom Fartim chranime Zandriu pred priserami, ktore sem chodia zvonku. Kyplopy, echidny ci satyrovia. „Si si isty, ze chces ist?“ spytal sa ma Fart hned, ako som otvoril dvere domu. „Ano, Fart, pomoze mi to odreagovat sa a prist na ine myslienky.“ odvetil som. Fart ma vzdy cakal rano pred domom, jeho druh trpaslika spava denne len tri hodny, tak zvysny cas, ked ostatni spali, vyuzival na cestu ku mne. „Co to dnes mame?“ spytal som sa odmerane. „Lardovi v Gastanovom Sade nieco zerie osly, domnieva sa, ze je to cert. Vcera v noci videl nieco chlpate s rohami behat po luke.“ „Cert, ktory zerie oslov? To mi nejako nejde do hlavy.“ povedal som s pokrutenim hlavy. „Uvidime.“ zacal Fart. „Mozno to je len obycajny faun.“ ked dopovedal, hlasno si grgol. Oh, ako moze byt tak nechutny, pomyslel som si. „Najvyssi cas vyrazit!“ zvolal Fart po chvili. Celu cestu som myslel len na jedno. Na Caru. Ako ju mohol niekto tak hrozne zavrazdit? „Joj, krasny to den, Fart, vsak?“ opytal som sa maleho trpaslika, ktory kracal vedla mna. „To ano a bude este lepsi!“ veselo odpovedal. Hned na to z vrecka nohavic vytiahol mesec plny zlatiek a hodil mi ho. „To je za toho trola, co sme dnes zmohli!“ dodal. S velkym usmevom som sa k nemu otocil so slovami: „Musime to ist oslavit! Podme k Here na poriadne pivo!“ Fart sa nahlas zasmial a spolocne sme sa vydali smerom k pohostincu U Hery. „Poprosim dve pivka, Hera!“ zakrical z dveri Fart. So smiechom vosiel dnu a hned za nim ja. „Co ste dnes skolili, chalani?“ spytala sa nas s dobrosrdecnym usmevom Hera. „Neuveris, ale velkeho trola, ktory v noci rozbijal pribytky vo vedlajsej dedine.“ odpovedal som. „Bola to v skutocnosti ona! Snazila sa ma udusit s jej velkymi prsiami.“ dodal so smiechom Fart. Nebola to ale pravda. Bol to on a ziadne velke prsia tam nevystupovali. Fart to Here oznamil len preto, lebo ho pritahuje. Najma svojimi velkymi prsiami. „Sadneme si tam, kam vzdy.“ oboznamil som Heru. Vzdy sedime a mieste urcenom pre male deti, aby Fart mohol dociahnut nohami na zem. Ja si len prisuniem velku stolicku. Hera uz niesla piva. Vzdy, ked nieco nesie, jej kroky sa ozyvaju az na ulicu.V skutocnosti je to velka a strasne hruba zena. „Nech sa paci!“ polozila na stol pohare a nenapadne zmurkla na Farta. A tak sme u Hery sedeli styri hodiny. „Mali by sme uz ist, Cara ma bude zhanat.“ povedal som. „Ty chod! Ja tu este posedim.“ zvolal Fart a s naslednym grgnutim sa zamilovane pozrel na Heru. Cesta nebola dlha, nemam to od Hery daleko. Ked som prisiel pred dvere mojho domu,vsimol som si, ze su otvorene. Vosiel som dnu, okna neboli este pozastierane a nastole bol nedojedeny chlieb. Potom som sa pozrel na zem. A tam lezala. Cara. Bola cela vykrutena a mala rozparane brucho, z ktoreho trcali creva. K tomu vsetkemu jej chybali oci. Hned ako som to zbadal,s placom som padol na zem. „Tak konecne ste tu, mili Arki a Fart.“ zvolal na nas od brany Lard. „Zdravim ta, priatelu, este ti ostal nejaky osol?“ posmesne sa spytal Fart. „Este ostali dvaja, no bolo ich sest.“ priam s placom odpovedal Lard. „Zevraj ste videli certa, pane.“ obratil som sa k nemu. „Joj, no ano, vcera v noci! Mal rohy a chvost, rano som nasiel aj odtlacky jeho kopyt, a aj pohodene lebky oslov!“ nahnevane hovoril. Neskor nam tie odtlacky aj lebky ukazal. S Fartom sme sa rozhodli, ze sa schovame za blizke stromy a pockame, kym sa ukaze cert. Lard nam doniesol chlieb, k tomu salamu z kona a dzban mlieka. „Snad vam to bude stacit.“ s usmevom povedal Lard. „Hlavne dolapte tu chlpatu potvoru!“ dodal. Sedeli sme tam uz dobrych tridsat minut. Stale mi po rozume chodila Cara a jej smrt, nedokazal som na to prestat mysliet. „Pocuj, poviem ti vtip!“ vytrhol ma z rozmyslania Fart. No zbohom, zase tie jeho trapne suche vtipy, ktorym sa smeje len Hera. „Vies, ako sa vola bumerang, ktory sa ti nevrati? Palica!“ povedal so snahou rozosmiat ma. Nepodarilo sa to.Len som sa usmial, aby sa neurazil. „Velmi ma to s Carou mrzi, bola velmi mila a...“ „Bud ticho, prosim!“ skrikol som nahnevane. „Tvoja lutost mi nijako nepomoze, ty zasran!“ vobec som si neuvedomil, ze som to prehnal. V tom ale z druhej strany pola vychadzal cierny rohaty tvor. „Pozri! Tak predsa to je cert!“ zvolal Fart. Ano, je to cert. Ale preco by dopekla kradol oslov a potom ich jedol? Fart vytasil svoj maly mec pripominajuci dyku a snazil sa postavit. Hned som ho zlozil naspat na zem so slovami: „Pockaj, uvidime, co spravi s tym oslom.“ Cert sa zatial priblizil k jednemu z oslov, v ruke mal lano, ktore jemne priviazal okolo jeho krku a zacal ho so sebou tahat do lesa. „Pojdem za nim ja, ty sa zatial niekam blizko skry a v spravnej chvili ho prekvap.“ oznamil som Fartimu. Postavil som sa a rozbehol za certom. Vsimol si ma, pozrel sa na mna, vyplazil jazyk a zacal dalej utekat. No osol ho spomaloval. Dobehol som ho lahko. „A mam ta, ty cierna potvora!“ povedal som. Ten len vydaval pisklave zvuky ako potkan, ktoreho drzis za chvost a nechces ho pustit. „Ja, ja, ja len...!“ bojazlivo sa ozyval cert, popritom triasol hlavou ako pes, ktory sa snazi vytriast si z kozucha vodu. „Ak dobre viem,“ zacal som „tak certi zasadne nejedia zvierata s kopytami.“ „Ano, ale ja, ja n...“ nestihol dopovedat cert, uz len citil ako mu zozadu Fart zabodol maly mec. „A je to!“ zvolal vitazoslavne Fart Lardovi po prichode k jeho domu. „Som vam zaviazany, tu mate odmenu.“ podal Fartovi mesec zlatiek. Po odchode mi trpaslik navrhol, aby sme zasli k Here na pivo, zevraj pridem na ine myslienky. Suhlasil som. „No, chlapci moji, koho ste premohli dnes?“ privitala nas Hera sediaca na stolicke za pultom. Dobre, ze sa ta stolicka nerozpadne, pomyslel som si. „Dnes to bolo riadne certisko!“ chvalil sa Fart. Hera sa s uprimnym usmevom na mna pozrela: „Arki, to bude v poriadku, mrzi ma to, Ca...“ „Nie, prestan!“ skrikol som po nej.Hera sa na mna len zarazene pozrela. „Dame si to co vzdy, Hera.“ povedal po chvili ticha Fart. Po cely cas, co sme tam boli, mi nieco rozpraval. Ja som sa na neho len usmieval, nevnimal som, co hovoril, myslel osom len na jedno. Na Caru. Po mojom odchode sa Cara rozhodla posadit par kvetov v zahrade, co nam darovala suseda. Bola to velmi prijemna starsia pani. Ked Cara dosadila, zmyslela si, ze pojde dovnutra a naje sa. Pripravila si chlieb s maslom, ktore nam taktiez dala nasa suseda. Pocas toho ako jedla, niekto za nou zvolal: „Nemala si nechavat otvorene dvere, dievcatko.“ Cara sa otocila, a ked zbadala, kto stoji za nou, skrikla. To bolo jedine na co sa zmohla. Naviac uz nestihla. Ked som prisiel domov, sadol som si a rozmyslal. Cara. Este vcera tu bola, este vcera to fungovalo. A teraz? Teraz musi travit cas s tucnym trpaslikom, ktory len grga a rozprava svoje trapne vtipy. Alebo s este tucnejsou Herou, ktora ma snad namiesto krvi marmeladu, Zistil som, ze som ich vsetkych prestal mat rad a najradsej ich uz nevidel. Nasledujuce dni boli stravene rovnako, Vzdy sme s Fartom chodili lovit monstra a potom sme sli k Here na pivo. Stale dokola.Coraz viac mi zacali liezt na nervy, coraz viac som ich prestaval mat rad. Najradsej by som bol, keby roztrhali ich a nie Caru. V jeden den zavcasu rano mi zaklopal Fart na dvere. Zas ten zasran, pomyslel som si. „Co je? Ved je skoro rano, mali sme sa stretnut az o nejake dve hodiny ako vzdy“ vyhrkol som nanho. „Larda zabili.“ zvolal smutne. Ja som ostal len zaskocene stat. „Ako si sa to dozvedel?“ spytal som sa. „Od Hery, ta vie vzdy vsetko ako prva.“ Ked sme dorazili, pred Lardovym domom stalo par ludi. „Priserne!Ako to mohol niekto spravit?“ hovoril pan vychadzajuci z domu. Vosli sme dnu, na zemi lezal Lard. Jeho brucho bolo rozparane a chybali mu i oci. Presne tak ako Care. To snad nie, pomyslel som si, to nemoze byt pravda. Neskor sme vysli von na zahradu a vsimli sme si, ze osly chybaju. Nie su ani v stajni. Niekto kto zabil Larda a zobral oslov, je pravdepodobne ten, kto zabil i Caru. Kto to mohol ale spravit? Certa sme zabili. Alebo ich tu je viac? Na tom nezide, nech su certi akikolvek, takito brutalni nie. Po case mi napadlo, ze oslov musel niekto odtialto odtiahnut, cize by tu mali byt i odtlacky ich kopyt, ktore by nam mohli ukazat cestu, kam ich niekto zobral. Hladali sme odtlacky, ktore by viedli mimo pola. Aj sme ich nasli. Rozhodli sme sa, ze ich budeme sledovat dalej a uvidime, kam nas zavedu. Po hodine cesty sme zasli az do hlbky lesa, kde sme zbadali jaskynu. Na troliu bola mala a na satyriu prilis napadna. Povedali sme si, ze ju preskumame. Vytasili sme mece. Pri vchode sa nam do nosa vryl hnusny zapach pripominajuci zdochlinu medveda.V tom sme sa ale nemylili, skapaty medved tam skutocne bol. Mal rozparane brucho, z ktoreho trcali creva a taktiez mu chybali oci. Presne tak ako Care ci Lardovi. Sme na spravnom mieste. Sli sme dalej do hlbky jaskyne, bolo tu uplne ticho, obcas sme natrafili na nejaku rozparanu mrtvolu. Bobry, jelene ci dokonca fauni alebo kentaury. Zrazu na nas z tmy jaskyne vyskocilo mensie cierne stvorenie s rohami a vyplazenym jazykom. Ano, cert. Presmykol sa mi za chrbat a Fartiho zhodil na zem. Ja som na mieste zastonal a mec mi vypadol z ruky. Cert sa ma chystal zasiahnut svojimi pazurmi, ledva som sa mu uhol, no stihol mi spravit skrabanec na ruke. Fart sa zatial postavil a so svojim malym mecom zautocil. Chvilu ho zamestnal, ja som zatial zodvihol svoj mec zo zeme, podarilo sa mi chytit certa za hlavu a prilozit mu cepel ku krku. „Je koniec, ty potvora. Povedz mi, kolko vas tu este je?'“ spytal som sa ho. „So, som posledny.“ vydal zo seba cert so stipkou strachu. „Ty si zabil Caru a Larda!?“ spytal som sa ho vykrikom. Cert sa len schuti zasmial. „Nie, on nie.“ ozval sa hlas za mnou. Cert sa ma zatial snazil kusnut, no nepodarilo sa mu to. Stihol som mu podrezat krk. Otocil som sa a zbadal som zlte oci a usmev velky ako samotny svet. Bol to vacsi tvor s hustou ciernou hrivou, hnedou pokozkou a velkymi pazurmi. Pevne som zovrel krvavy mec rukami a s rozbehom som zautocil. Ked som sa k nemu priblizil, svojou velkou labou ma hodil o prilahlu stenu. Fart ho ustedril nadavkami a taktiez tvrdo zautocil, svoj maly mec mu zaryl do druhej laby. Zatial som sa postavil a mieril som mecom na tvorovu hlavu. Ten svojimi velkymi pazurmi skrabol maleho Farta, ktory padol na zem. Tvor odrazil dalsi nahly uder mojho meca a vyhnul sa tak utoku na jeho hlavu. Trochu ho to zaskocilo, chybal kusok a uz by bol o hlavu kratsi. Utocil som nanho, on sa len so smiechom uhybal. Fart sa medzitym zmohol postavit sa a chlpatemu protivnikovi dal uder z pravej strany. Ten len zacal fucat a prisne sa zadival na Farta. Ja som vyuzil prilezitost, natiahol som sa k tvorovi a usekol som mu hlavu. Uz druhy den som nevyliezol von. Nemal som chut stretavat tych veselych ludi, nemal som chut opat travit cas s Fartom alebo Herou. Nic ine nerobim, len stale myslim na nu. Na Caru. Myslel som si, ze po pomste mi bude lepsie, no stal sa pravy opak. „A co Arki? Je v poriadku?“ spytala sa Hera Farta. „Neviem, uz tyzden nevyliezol z domu.“ povedal smutne Fart. „Mal by si ist za nim a skusit sa s nim pozhovarat.“ navrhla mu Hera. „Uz som to skusal, neotvaral.“ odvetil. „Tak to skusaj dalej!" hesla mu s usmevom Hera. Sedel som za stolom a dojedal posledne zasoby, co som doma mal. V tom niekto zaklopal na dvere. „Arki, to som ja.“ ozval sa Fart. Nedozicil som mu ziadnu odpoved. „Pocuj,“ pokracoval „viem ako sa citis. Viem, ake to je, ked sa clovek dostane na dno, je velmi tazke sa odtial dostat, ale nemal by si to vzdavat. Cara je prec a tvor, co ju zabil tiez. Nechcem ti hovorit, aby si na nu zabudol, to nesmies, ale mal by si sa posunut dalej. Zivot ti dokazal zlomit srdce, ale nedokazal znicit tvoju dusu. Porozmyslaj nad tym.“ Uz len on vie, ako sa ja citim, pomyslel som si. Este chvilu tam postal a potom odisiel dufajuc, ze som vsetko pocul. Ubehol den od navstevy Farta. Stale som mal na mysli jeho slova. Uznal som, ze mal zvacsa pravdu. Mal by som sa posunut dalej. Cara navzdy ostane v mojej mysli a aj v srdci. Po case som si uvedomil i dalsie veci. Fart je najdolezitejsia bytost v mojom zivote, je to moj priatel. Ano, priznavam to. A Hera tiez. Nemal by som nimi opovrhovat, mal by som za nimi zajst. A tak sa i stalo. Zasiel som do hostinca u Hery. Bol tam Fart i ona. Ospravedlnil som sa im a Fartovi podakoval za to, ze mi pomohol premoct tvora, co zabil Caru, ale aj za to, ze pri mne vzdy stal. A zivot pokracoval dalej. Stale sme s Fartom lovili prisery a chranili pred nimi Zandriu, Vzdy po tom sme zasli k Here, kde nas cakalo pivo a spolocne i s nou sme sa vyrozpravali. K tomu vsetkemu nechybali Fartiho suche vtipy. Uvedomil som si, ze to je to, co ma robi stastnym. To, ze vcera to fungovalo a dnes to nefunguje, neznamena, ze zajtra to nebude opat fungovat a k tomu lepsie. Kavovar (Stanislav Hoferek) „Este vcera to fungovalo!“ „Martin, vsak to je logicke, ze to fungovalo. Co na tom nechapes?“ „Islo to. Teraz to nejde.“ „Tak si to zhrnme. Vcera rano som kavovar kompletne vycistil. Teraz nejde. Podme zistovat pricinu. Aby som bol presny, ty zistis pricinu.“ „Ale ja som sa modlil, aby to aj dnes fungovalo.“ „Ano, modlenie je ten najlepsi sposob, ako dat dohromady kavovar.“ „A co mam robit?“ „Tak zaradom. Je tam voda v nadrzi?“ „Ale ja nechcem vodu. Chcem kavu.“ „Poviem ti tajomstvo. Viem ho len ja, duch Mahathma Gandhiho a tvoja stara mama. Ak chces, aby ti kavovar urobil kavu, potrebujes pridat vodu.“ „Voda tam je.“ „Mas pravdu. Je tam voda. A keby si dolial este deci, tak by ti dokazalo urobit asi deci kavy. Tych 149 kvapiek ti stacit nebude.“ „Fajn. Dolejem vodu. Potom to pojde?“ „Nie.“ „Preco nie?“ „Mam taky ten velmi silny pocit, ze kavovar musi tu vodu aj trochu ohriat.“ „Ale ja nechcem ohriatu vodu, ja chcem kavu.“ „Studenu, alebo teplu?“ „Teplu.“ „Dobre. V tom pripade je potrebne zariadit, aby mal kavovar stavu.“ „Aku stavu? Kava sa nerobi zo stavy ale z takych zrniecok. To nevies, ked si taky mudry?“ „Viem. Myslel som elektrinu.“ „Aha. Tak dam a kavovar do predlzovacky, predlzovacku do zasuvky, na kavovare aj na predlzovacke vsetko zapnem. Potom to pojde?“ „Nie.“ „Akoze nie? Co som zabudol?“ „Tak to vyskusaj. Ide to?“ „Nejde. Co je zle?“ „Niekedy by to chcelo vcas zaplatit elektrinu.“ „Vyborne pane. Nerupli vam nervy a vynasli ste sa. Praca je vasa, ak mate zaujem. Bezplatna kava samozrejme k tomu.“ „Dakujem. Rad pridem. A pre istotu si zoberiem vlastny hrncek. Byvaly zamestnanec si vsetky zobral domov.“ „Odkial to viete?“ „Je vas menovec a pri tejto praci takmer prisiel o zrak. Tak si zobral obidva hrnceky s napisom Martin. Nechcel riskovat.“ „Stretli ste ho na chodbe?“ „Po pravde som ho stretol vonku. Predava cukor, mlieko a lyzicky.“ Homeopaticky taxik (Stanislav Hoferek) „Este vcera to fungovalo!“ Stazuje sa mladik, ktoreho plan tak celkom nefunguje. „Fungovalo to na papieri.“ Odpoveda mu kamarat. „Je to super myslienka. Homeopaticky taxik by fungoval zadarmo. Len by si si kupil nejake homeopatikum.“ „Ako vidis, nie je o to zaujem. Zvlast po tych clankoch o homeopatikach. Kazdemu je jasne, ze je to blbost.“ „Je to blbost, ale su ludia, co tomu veria. Nezaplatia 5€ za dopravu, ale kupia si vodu s cukrom za 20€.“ „Lenze nikto si nic nenakupi, ked tam nenastupi.“ „Staci reklama.“ „Jasne, staci reklama a vsetci sa len tak nahrnu do homeopatickeho taxika. Pochopim, keby si postavil fungovanie na zaklade roznych specialnych udalosti, napriklad pristavit ich pred nejaku podobne ladenu tematicku akciu. Ale to nebude fungovat celorocne.“ „Bude to fungovat. Keby sa vsade roznieslo, ze ide o bezplatny taxik, tak by sa to dostalo aj do sprav.“ „Ludia by to zneuzivali. Nechali by sa vozit, ale nic by si nekupili. Navyse by jeden clovek isiel taxikom zadarmo aj 3x denne.“ „Museli by si nieco kupit.“ „Tak by si kupili to najjednoduchsie, co sa len da. Ten najlacnejsi produkt. To by bol minimalny zarobok.“ „Aj na to som myslel. Vsetko si budeme riesit sami. Urobime zlozite navody, aby si niekto mohol mysliet, ze tam je nejaka ucinna latka.“ „Homeopatikum. Tam nie su ucinne latky.“ „Tak jednu pridame a bude to teda najsilnejsie homeopatikum na svete.“ „Takze nieco, co nie je 1000x slabsie ako volne pristupne lieky, ale len 100x slabsie?“ „Ludia su debilni. Kupia to.“ „Kolko ludi si uz odviezol? Kolko ludi si uz nieco kupilo?“ „Zatial frajerka.“ „A co bude robit s tym homeopatikom?“ „Co ja viem? Asi to niekomu posle dalej. Alebo to zriedi. Potom to bude silnejsie, aspon podla homeopatikov.“ Metla (Stanislav Hoferek) „Este vcera to fungovalo!“ Stazuje sa striga. „No dobre, a co fungovalo?“ Odpoveda jej predajca lietajucich metiel. „Predavate metly, ci nie?“ „Ano, predavame. Predavame vsak aj prislusenstvo. Specialne oleje, supravu na odvapnenie, nahradne trysky...“ „Si robite srandu.“ „Ano. V tejto jednotvarnej praci je zabava potrebna, inak by to nikto neocarovany nerobil. A ocarovat nas je protizakonne, su na to vyhlasky z ministerstva.“ „Vratite mi moje zlato, alebo nie?“ „Mate blocek?“ „Aky blocek?“ „Blocek k vyrobku. Ku kazdej metle davame blocek, ktory ma vsetky danove a uctovne nalezitosti.“ „Nemam, to som vyhodila.“ „V tom pripade nemozeme pomoct.“ „Vasa metla sa rozbila a ja chcem naspat moje zlato.“ „Pouzili ste pri nakupe nasu klubovu zakaznicku kartu?“ „Aku kartu? Co to splietate?“ „Pomocou zakaznickej karty nasej spolocnosti je mozne vytvorit nefiskalny doklad.“ „Ale ja nemam ziadnu kartu!“ Nech sa striga rozculuje akokolvek, predajca ma dost skusenosti a nenecha sa vytocit. „Ste zaregistrovana v nasom VIP programe?“ „Nie.“ „Mate zakupenu sluzbu okamzitej vymeny tovaru bez udania dovodu?“ „Ako to mam vediet? Alebo dobre, dajme tomu ze mam.“ „Potrebujem to na pokladnicnom blocku.“ „Tak dost! Teraz tu urobim bordel a ty mi das zlato. Pocujes?“ „Mozete zapisat svoje nazory do knihy staznosti. Ta sa nachadza na tretom poschodi, medzi herbarmi a skvapalnenymi esenciami neviditelnosti.“ Striga peni. Nevie, co ma povedat. Ma pocit, ze sucasnemu svetu uz vobec nerozumie. „Sklapni! Idem do ineho obchodu a tam mi pomozu!“ „Odporucam ist na koniec ulice k panovi Haskerlovi. Tam za tym zmrzlinovym jednorozcom a potom dolava.“ „Nepojdem tam! Urcite niekto, s kym si dohodnuty a kto bude rovnako hnusny! Uz mam po krk tychto hlupych hier.“ Striga odchadza aj s poskodenou metlou, ktora ma na styroch miestach vyrazene logo Haskerl. Predajca sa za nou pozera a nasledne otvara kuzelny poznamkovy blok. Pridava dalsiu ciarku. Vlkolinec power! (Stanislav Hoferek) „Este vcera to fungovalo. Do certa! Cisla nesedia!“ „Co budes robit?“ „V najnovsom filme operene zabotulene zautocia na New York.“ „Johnny, to je kravina. Ako vzdy. Jasne, ze sa na to niekto pozrie v kine, ale rozumej, ze je to odpad. Kazdy sa pozrie na drahe efekty ale nikomu to nic nepovie. Po chvili to vsetko zmizne a vsetci na to zabudnu.“ „To je jedno. Robime pre americke publikum. Oni chcu, aby nieco utocilo na New York.“ „Ukazme im nieco nove. Tie zabotulene zautocia na Vlkolinec.“ „To ich nebude zaujimat.“ „Netrep. Americanov coraz viac zaujima zvysok sveta. Europa, Afrika, Cina… cokolvek.“ „Netrepem. Nech sa deje cokolvek na svete, ak sa to stane v New Yorku alebo v Los Angeles, tak je to pre nich silnejsie a zaujimavejsie.“ „Tam sa stale nieco deje. Ale co zvysok tej obrovskej krajiny? Nebraske je mozno blizsi Vlkolinec ako New York.“ „Tam nikto nezije.“ „Ani vo Vlkolinci. Par starsich ludi, to je vsetko. Ako sa budu branit zmutovanym zabotulenom?“ „Nemaju ako. To je nuda.“ „Kravina. Rozmyslaj. Svarny junak Janko ich bude davat dolu valaskou. Ich bossa zavrie do komorky a namiesto kuzelneho napoja bude mutit domace maslo. To mu da neuveritelnu silu.“ „Kopirujes Asterixa?“ „Aj Avengers. Tak schvalne, bude tam Kapitan Slovakia aj so stoziarom, Zehlickovy muz s nenaparovacou zehlickou, velky zeleny zbojnik co pracoval v Mochovciach, Vdova po kominarovi, lukostrelec s lukom od Mateja Korvina a ten blondavy typek z tovarne na kladiva. V traileri sa mu pokazi kladivo, tak bude davat critical hit fujarou.“ „A vedlajsie postavy?“ „Dievky v krojoch budu spievat a plasit tie zabotulene. Ked sa postavia vedla seba tri rovnake dievky na rovnakom leveli, tak sa z nich stane jedna, silnejsia. A ta bude svojim spevom robit tlakove vlny.“ „A muzske postavy? Musi to byt genderovo vyrovnane. A musi tam byt cernoch.“ „V poslednej sekunde pridu deti a budu hadzat krumple. A bude ich viest Ibrahim Maiga.“ „To je blbe, trapne a vlastne neviem, co tym chces povedat.“ „Ako to vidis s rozpoctom?“ „Dvesto milionov $, viac nie. Az tak tomu neverim...“ Nedokonala vrazda (Stanislav Hoferek) Este vcera to fungovalo! Sakra, ako to malo byt? Vcera mi mozog isiel na plne obratky, ale teraz? Dnes co? Nic. Nulove, nepremyslene, nedokonale nic. Vsetko na N. Super. Len keby to nebolo na hovno. Som spisovatel. Pisem detektivky a pisem o vrazdach, o smrti. Ale co taka smrt nozom? Alebo gulka do hlavy? To je vsade. Uplne obycajna, klasicka a kazdodenna smrt. Niekto zije, nieco uplne nudne sa stane a vysledkom je nejaky vysledok. Da sa to pomenovat aj jednym slovom – vata. Alebo nuda. Unudena vata. V minulej knihe bola aspon trochu zaujimava vrazda. Pouzil sa tam otvarac na obalky, ten jednoduchy nozik. Ale aj to uz niekde bolo. Niekedy mam pocit, ze to ide vyrazne dolu vodou aj s mojimi knihami. No nic, musim robit nieco ine a chodit po uradoch. A do druhej prace. Necham toto teraz tak. Vraciam sa domov a neverim vlastnym ociam. Na stole je listok od manzelky. Okamzite ho beriem do ruky a citam: Zlatko, obed mas v chladnicke. Oznaceny ako OBED. Veceru mas v chladnicke, oznacenu ako VECERA. A rozmyslala som nad tymi tvojimi vrazdami. Co takto zabit niekoho nafukovacim bazenom? Normalne utlct niekoho tou nafukovackou? Alebo vrazda citackou knih? Ked moze zabit tazka kniha, tak moze aj nieco taketo, ak bude padat zo spravnej vysky, napriklad z vrtulniku. Este mi napadla smrt tabulkou cokolady, balkonom ci utok z blizka dialkovym ovladacom. Dobre napady. Ale co ja? Ako to napisem? Mozno by som mohol ist od zaciatku, pekne od Adama. Starsieho pana niekto zabije a vykradne mu trezor. To znie dobre. Zabiju ho v nafukovacom bazene. Vecer sa vracia manzelka a ju rovno chvalim za listok. „Takze, co bude? Co si vymyslel? Dufam, ze nie ziadne nudne vykradnutie trezoru a vrazda starsieho pana. Ak urobis nejaku nudnu vrazdu, niekde v bazene, tak to bude fakt nuda.“ „Ako by si to ty urobila? Ty si nikdy nepisala detektivky.“ „Mozem to skusit. Co keby zabil sachista prezidenta plastovou lyzickou na Cervenom namesti po tom, co mu vlkodlak doniesol Oriflame katalog? Ale bacha, ta lyzicka je vyrobena v Bosne a Hercegovine a precestovala Juzny Sudan a cely potravinovy retazec.“ „Nenapiseme to tentokrat spolu?“ Zbohom (Peter Jarkulis) Este vcera vsetko fungovalo, dnes Ti davam zbohom. Este vcera sa nam spolu smialo, dnes placem za rohom. Este vcera nad nami slnko jasne, dnes uz su len mraky. Este vcera bolo vsetko krasne, dnes vidim prizraky. Este vcera som to bol len ja, dnes uz niekto iny. Este vcera sme boli dvaja, dnes kydas na mna spiny. Este vcera vsetko fungovalo, dnes uz neviem co sa deje. Este vcera sa nam milovalo, dnes uz nasa laska nieje. Choroba (Peter Jarkulis) Este vcera to fungovalo, este vcera sme boli vsetci zdravi. Dnes nik nevie ako sa to stalo a s udivom sleduje vecerne spravy. Z celeho sveta hlasia mrtvych, pocet nakazenych stupa. Hlasia starych aj mladistvych, smrt nevybera si a vobec nieje skupa. To priroda sa pred nami brani, umierala a nevladala dychat. Boli sme dost nenazrani, tak bude ludstvo za to pykat. Poslala k nam maly virus, co kontrole sa nam vymyka. Prestal sa smiat uz popod fuz aj ten co myslel si, ze sa ho netyka. Vydychne si ona od ludi, vsetci sediet budu doma s rodinou. A po case zem posudi, ci stacilo uz s karantenou. Ci prezijeme teraz v klude, a budeme si zdravie strazit. A potom to len na nas bude, ci zacneme si aj malo vazit. Konecne su tu! (Peter Kalva) „Este vcera to fungovalo!“ zahuhnal exoticky hlas. Vsetko stichlo. Okolo sa rozprestrela tma. Ruka mu prekvapenim otazela, padla popri tele aj so zmlknutym strojcekom na holenie. Pred ocami mu vyhasol vyciveny obraz v zrkadle – tenke okuliare zakryvajuce vypulene, vecne prekvapene oci; vyblednuta koza oblepujuca masitu tvar; celust drzo skeriacu sa na svet; plava stica preriednutych vlasov ukazujuca svetu paradne uska svedciace viac mensiemu slonovi, ako chlapovi. Nieco zarachotilo a padlo na zem. To sa chlapik snazil predrat z potemnenej kupelne na svetlo a svojim nemotornym telom bral vsetko, co mu skocilo do cesty. Len co sa dvere do chodby roztvorili, rozplestil sa na koberci – viac siroky ako dlhy. Holiaci strojcek ako baletak odskackal na vandrovku, pricom nechaval za sebou na pamiatku suciastky. S fucanim sa pozbieral a sviznym krokom hrocha sa razom ocitol na usmudlanej verande. Len tak s uterakom okolo pasa. Pestovany pupok previsnuty ponad pas ako kus leniveho cesta sa vrtel vo veselom rytme lambady. Tvar mu ostala scasti zarastena, prave lice a kusok brady sa cerveneli po cerstvom oholeni. Mrkol ockom na ulicu, kde vladol vesely chaos. Mnozstvo polosialenych ludkov pobiehalo krizom po ceste, auta im trubili na pozdrav ci si navzajom krivili narazniky. Nik ani pohladom nezavadil po polonahom manekynovi, co sa marne mocoval s hlavnym isticom. Ten nie a nie naskocit. „Este vcera to fungovalo!“ zapistal tradicnu hlasku do vetra. Pri tom fyzickom vypati sa uterak odvinul z pasa a mlandravy zadok od radosti, ze konecne uvidel svet, sa usmieval do ulice. Namrzeny sa ohliadol za seba, k tomu hurhaju, co panoval v meste. Nevsimnuc si strateny uterak, pomaly vysiel k ceste, kde ho tahala zvedavost. Ludia si zacali ukazovat jeho smerom: zeny jacali a odpadavali; chlapom sa v ociach zracil uzas, u niektorych respekt ci des; deti sa nechapavo tulili k starsim, natahovali ruku k cudnej veci a pytali sa, co to je. Stal v pozore na ulici, pred vsetkym tym clovecenstvom, ked si uvedomil svoju nahotu. Zhacil sa na sekundu - sledoval strnulym, zahanbenym pohladom vyjavene zraky svojich spoluobcanov: Ako debilne musim vyzerat s napoly oholenou tvarou! Marne sa strachoval o verejnu mienku, vsetky oci sa pozerali niekam daleko za jeho sudkovity chrbat. Otocil sa aj on celom vzad, predsa len zadkom k nim sa citil menej trapne. Tiez sa tuzil oboznamit s cudom, co sposobilo ten chaos. Pol oblohy, mozno aj trosku viac, zahatala obrovitanska, seda konstrukcia. Temny tien vrhala na mesto pod sebou, nehlucne bzucala, az mu brnelo v nohach (alebo to bola triaska z toho, ze mu fukalo do rozkroku?). Chlapik zazil deja vu: Toto som uz niekde videl! Mysel, na rozdiel od mlandraveho tela, bola zvyknuta pracovat na plne obratky. Zatial co jedna cast hladala spomienku, druha si uvedomovala suvislosti – tie zvlastne signaly, ktore zachytilo ich vesmirne centrum za poslednych par dni musia suvisiet s tym, co mu prave viselo nad domom. V tom mu na rozum prislo, kde videl tuto scenu. Citil sa ako vyblednuty a pribraty Will Smith vo filme DEN NEZAVISLOSTI. Spadnuta sanka prezradzala, co s nim spravil ten objav - myslel na vsetkych tych posmievacov, co si robili zarty z jeho zaluby v sci-fi komiksoch, ktorym venoval svoje volne vecery namiesto behania za zenskymi a chlontania piva v miestnych putikach. „Priselcov nemozem predsa privitat len tak, spola oholeny,“ vykrikol sam pre seba, zatial co okolo neho sa spievali modlitby, matky si s prestrasenymi detmi zufali a neveriaci zmatene blabotali. Vrutil sa do domu rozhodnuty nic nenechat na nahodu. Nahodil sa do svojho primaleho, o to viac extravagantneho maturitneho obleku. Vystrojeny ako karikatura pasaka sa preplietal ulicami plnymi ludi a vyprazdnenych aut. Telo prekvapene fyzickou aktivitou vydavalo zvuky parnej turbiny a ovzdusie obdaruvalo enormnym mnozstvom CO2. Namieril si to k najblizsiemu holicstvu. „Potrebujem, aby ste ma oholili! Surne!“ krical zufalo za kadernickou, ktora provokativne pred jeho ocami zamykala dvere, „Pozrite ako vyzeram!“ „Ako idiot! No a? Ked ti to doteraz nevadilo, neviem preco robis take caviky akurat pred koncom sveta!“ otocila sa mu chrbtom a utekala k jaciacemu davu. „Zenska nepodarena, este stale mas otvaracie hodiny. Nemozes odmietnut platiaceho zakaznika. Budem sa stazovat!“ Odpovedala mu vyrecne – vystrcenym prostrednikom a hrdelnym smiechom poloblazna. Pokrstil ju este niekolkymi vybranymi slovami, ktore vsak uz nemala sancu pocut. Mrkol nad seba, kde kedysi byvala obloha, aby sa presvedcil, ze mu neusli. Boli stale tam, ako aj on bol stale polooholeny. Za par chvil sa ocitol na prahu starej brany, nad ktorou sa cnel napis „holicstvo“ ledva viditelny spod zaschnutych vtacich hovienok. Teraz tam vsak ani jedneho holuba nebolo – asi mali viac rozumu ako ludia a zdrhli pred prichadzajucim tienom. Vstupil do dusna takmer opustenej miestnosti. Instinkt ho nesklamal – stara zosuverena kopka kosti a masa, obalena v rapavej kozi, bola ucupena v kute. Hrubociznymi okuliarmi lustila palcove pismenka nadpisov v rannych novinach. Musel mu polozit ruku na plece, inak by ho starec hluchy ako poleno nezaregistroval. Znaly pohlad holicovych bystrych oci bez slova pochopil, na co sem prisiel. Vyceril na svojho zakaznika vsetky tri zuby uhladne vyskladane v usmeve a vysusenym palcom mu pokynul, aby si sadol do kozenkoveho kresla smrdiaceho pitralonom. „Klasicky britvou dohladka?“ zasuslal starky. Chlapik prikyvol a obsadil svoj docasny tron. Holic sa nenechal rusit ruchom, co sposobil prilet votrelcov (najma preto, ze nic nepocul, o nic vonku sa nestaral a zo zasady nevychadzal zo svojho holicstva, ak nemusel), spokojne si naslahal penu a profesionalne ju flochol do zakaznikovej tvare. Ostra britva neomylne dokoncila to, co holiaci strojcek rano nacal. Chlapik oholeny a smradlavy od lacnej kolinskej, nechal na stoliku dvojnasobok ceny a rozbehol sa (nakolko to len bolo v jeho pripade mozne) do sveta privitat vesmirnych cestovatelov. Na ulici uz zacul vrcat helikoptery, ktore prelietavali popred vznasajucu sa opachu akoby sa hrali na navnadu. „Co pre boha nevideli ten film,“ mrncal si popod nos, pricom ledva chytal dych, ale nezastavil svoj beh rychlosti 4 km/h. Zastavila hu prudka myslienka, ked znovu minal svoj dom (alebo to bolo neutichajuce pichanie v boku, co ho prinutilo dat si pauzu a lapat po vzduchu?): „Nemozem ich predsa privitat len tak s holymi rukami.“ Rychlo si spomenul na prislovecne slovenske uvitanie chlebom a solou: Sol az taky problem nebol – bola sice stvrdnuta na kost, ale zo solnicky by sa nejako vydlabat dala. Horsie to bolo s chlebom, ktory chytal zeleny nadych a dal lahko vyuzit na luskanie orechov. Tak nic, tradicia musi ist bokom! Poslednou zachranou je chladnicka: skysnute mlieko, kecup, rizoto od mamy z predvcerajska a nacate balenie parkov neboli prave reprezentativnou vzorkou. Mraznicka nesklamala, tam nasiel naozajstnu perlu slovenskej mraziarenskej vyroby – styri tegliky zmrzlinovych tort. Schmatol sviatocnu nadielku a hybaj ho do mesta. Konecne sa dovalil na hlavne namestie, ktore bolo plnsie ako pocas navstevy Jana Pavla II. Zvedavy lud vyvracal hlavy do hora a sledoval divadlo na stale viac zahustujucej sa oblohe. Kovovy srapnel sa odlepil od materskej lode a necujne klesol na jedine volne priestranstvo v meste, zhodou okolnosti priamo pred prezidentsky palac. Nas hlavny hrdina s predsmrtnymi krcmi od behu stal na dohlad, pod pazuchou zvieral chladiacu tasku mrazenym prekvapenim. Okolo inkriminovaneho miesta sa zhrcil polobluk ozdobnych vojakov v historickych uniformach vyzbrojenymi atrapami zbrani. Snad dufali, ze sa mimozemska rasa schopna preletiet tisicky svetelnych rokov necha obalamutit takymi fejkovymi buchackami. Zhromazdeny dav sa mohol pokochat pohladom na hrdinskeho prezidenta, ako sa rukami zapiera do zarubni palaca a zozadu ho na namestie tlaci asi desat ministrov na cele s premierom. Napokon ho vystrnadili von a zavreli za sebou masivne dvere. Hlava statu sa ocitla zoci voci mimozemskemu plavidlu. Kolena sa mu triasli od nadsenia, ze ma prvy tu cest privitat nezvanych hosti na planete Zem. Pristavaci modul sa zatriasol, zasycal a rozpolil. Z vnutra sa efektne vyvalil oblak pary. „Votrelci,“ prebehlo viacerymi hlavami na namesti, no sila okamihu nikomu nedovolila pohnut sa z miesta. Cestna straz z ucty k svojmu hlavnemu velitelovi urobila par krokov dozadu, aby nerusila svojou pritomnostou dolezitost nadchadzajucej chvile. Iba dav rozostupeny okolo namestia im znemoznil hlbsi ustup do tyla. Brana na palaci sa rozletela a von vybehol livrejovany lokaj. Jeho dostojnost prebijalo tolke nadsenie, az si skoro rozbil nos na dlazobnych kockach, ale dar pre interplanetarnu navstevu uspesne udrzal v rukach. Usmev, vydrilovany v protokolarnej skole, mu ani v takej vypatej chvili neschadzal z napudrovanej tvare. Z ocelovej opachy vysiel belasy dlhan, rukaty, nohaty, s velkou hlavou a este vacsimi okalmi. Vyzeral ako z tuctovych scificiek az na tu farbu pleti, ale to sa mu mozno len urobilo tazko z mestskeho smogu. Vykrocil rovno k hostitelovi. Razom sa po kazdom jeho boku zjavili jeho dvojnici vyzbrojeni palicami, ktore akoby Gandalfovi ukradli. Tisicky oci sledovalo historicku chvilu z namestia v uplnej tichosti. Len z prezidentskeho palaca sa ozyval sum desiatok hlav, ktore obsadili kazde volne okno. Este aj sam najvacsi otec naroda bol dojaty a prvykrat v zivote dakoval bohu, ze tie prezidentske volby nakoniec nevyhral. „Vitam Vas, velavazeni hostia z dalekych krajov, na Slovensku, nasim tradicnym zvykom – chlebom a solou,“ spustila hlava statu pevnym hlasom, ktory sa sem tam zatriasol (neprajnici by povedali, ze strachom, no my dobre vieme, ze to bola len trema z neznameho). Velkooky len cumeli a cumeli. „Du ju spik inglis?“ Nic, stale to trapne ticho. „Dojc? Gavaris pa ruski?“ prezidentovi ocividne dochadzali napady, skusil pantomimou naznacit, ako sa je. Veduci mimozemstan bol na prvy pohlad inteligentny a pochopil, co sa po nom chce. Najprv okom presvietil poziven a ked sa uistil, ze je to v poriadnu, zobral si krajec cerstveho chleba, co mu predtym lokaj statocne presolil (zial, ruku nemal dnes tak pevnu ako v bezny den). Modre usta sa skrivili nechutou a ozuzlany chuchvalec chleba skoncil na prezidentovej tvari. Host zaskriekal a strasidelne rozhadzoval rukami, az vyzeral ako pokazeny ventilator. Na to sa jedna z gandalfovskych palic zdvihla, zablyslo sa na jej konci a z lokaja sa stal divy oblacik dymu stupajuci k oblohe. Po nom to schytala aj nasa hlava statu Lud okolo zajasal. „Tam je zvysok vlady,“ zakrical ktosi z davu. Stovky ruk ako na povel ukazovali do okien palaca. Votrelci pochopili poziadavku, ved boli z inteligentnejsej rasy, ako ta nasa. Nenechali sa dlho prosit a palili ziadanym smerom hlava nehlava, az z palaca nezostalo viac nez nizko visiaci oblak tmaveho prachu nad namestim. „Co ste sa zblaznili? Teraz sme na rade my!“ krical nas hlavny hrdina, no buracajucu radost spoluobcanov nedokazal prehlusit. Smrtiace palice sa uz natacali k skandujucemu clovecenstvu. Nevydrzal to, prerazil neviditelne barikady a utekal do stredu namestia. „Pfuj!“ kopol okazalo do kopky osoleneho chleba na zemi, „ako to dnes este niekto moze jest, ked mame burgre a kolu. Za to by som ho aj ja upalil. A to Vas neponukol bryndzovymi haluskami a zincicou!“ Modremu chlapikovi strcil pod nos (ak tu dierku v hlave tak mohol nazvat) otvorenu nanukovu tortu a rukou naznacil, ake je to mnami. Vodca votrelcov zastavil svojich pistolnikov a dal ludstvu este jednu sancu. Prijal podavanu plastovu lyzicku a ochutnal. Znova sa zaskeril odporom a pripravil sa na naprah, aby vsetok obsah z ust vyvrhol. No nestalo sa nic. Modre usta sa necakane usmiali a vytrhli odvazlivcovi cely kelimok z ruky. Bastil zmrzlinu s neuveritelnou chutou, skeril sa blahom a kvilivymi zvukmi ponukal svojich kumpanov. Predtym, nez sa modul s prvymi navstevnikmi vratil na matersku lod, vybrakoval vdacny lud vsetky okolite vecierky a zmrzlinarne, aby zasobil posadku na spiatocnej ceste. Planeta Zem, urcena na znicenie, bola zachranena... ...zachranena preto, aby sa z nej stala jedna obrovska fabrika na zmrzlinu. A my ludia sme na tej planete boli trpeni len preto, lebo sme dokazali produkovat sladku pochutku pre celu Mliecnu drahu a prilahle kolonie. Najlepsie z toho vysiel aj tak nas hrdina: Splnil sa mu sen a modri muzici si ho zobrali so sebou domov. Sice nie ako hosta (vystavovali ho zvedavym vesmircanom na svojich potulkach galaxiou), ale aspon videl svet, i ked len spoza zamrezovaneho okna. A vsade ponukal svoju oblubenu nanukovu tortu s privlastkom exotiky za nekrestanske peniaze. Este vcera to fungovalo (Erik Krissak) Este vcera to fungovalo, hmotne rezervy dnes su v tahu. Darmo pravdu uz vidno nahu. Ze su lupici? Pekne slova stacia, volit ich budu znova. Slepym zastupom staci malo. Hliviet v chudobe, prazdne halo. Daj mi! Neskusaj zmeskat termin! Ak mas na licach jamky - ber mi! Vsetko! Naslubuj hory-doly! Coze? Cisar je davno holy? Kazdy vytrus ma nadostac much, no a problemy? Zivot je kruh. Este vcera to fungovalo... Predobedny nakup (Ladislav Mrena) Vobec tomu nerozumiem. A vies co, seriem ta! Hodil som ten sprosty kram najdalej ako moja bolava ruka dokazala v tej chvili. Letel krasnym oblukom pomedzi kosate stromy a trafil najhrubsi kmen. BUM! Rozpadol sa na niekolko kusov a vyslahol z toho stroja maly zablesk svetla. Hadam uz posledny, lebo este raz pipne, ze nevie najst moju polohu a kurva naseriem sa ako fuzaty peruanec. Sice to moju situaciu vobec neriesi, ale momentalne bolo toto najlepsim riesenim. Mozno to bolo najlepsim riesenim uz od zaciatku, len clovek nato musi prist postupne. Lebo inak vybuchne ako ja a potom lietaju triesky ako pri stromovych orgiach. No a fo tefaz ty febil? Debil? „Vies, ze znies kurva smiesne s tymi vybitymi zubami?“ Ano, fiem. A fo? „Pripomen mi preco sa so mnou do riti tahas este stale? Nepovedal som ti uz predsa niekolko krat, ze ti tu nebudem robit ochrancu. Mna nezaujima, ze si tu sam, a ze ta boli prstek na nohe ci co mi to stale places pri uchu. Si mi u prdele! A vies co, padaj do riti prec odo mna. Vypadni ty troska do Mongolska odkial si prisiel! Ale ja fom neprifiel zo fiadneho fongolsfka ty fifipirko. Dobre fies fe, nefomem ofist pref, aj kefy by fom fcel. „Dobre, drz uz hubu ty ruzovy buzerant s holou ritou, lebo ta do nej nakopem tak, ze poletis rychlejsie ako Sojuz do vesmiru.“ Musel som nieco vymysliet v tejto situacii. Takze si zhrnme fakty este raz. Auto naburalo, to je jasne. S tou bielou kurvou uz nic neurobim, ta je v cudu. Mozem byt rad, ze nemam ziadne zranenie. A vsetky zuby. Nie ako tento fefo vedla. Je noc. Ratam tak nieco okolo jednej rano. Zhruba okolo jedenastej som sa pohol od Marcely prec. (Este stale citim vonu jej krasnej vaginy na perach. Ach to bola noc, stala za to utrpenie.) Z nejakeho divneho dovodu sa mi vybil telefon, aj smart hodinky, takze uplne presny cas kurva aj tak nezistim, kym sa nedostanem do civilizacie. A ta ani neviem kde poriadne je. Musel som odbocit kvoli tej povodni a ist inou trasou, po ktorej som este nesiel. To je jasne. A vlastne aj preto som teraz tu v tych srackach. Priam ich citim. Najprv boli len tak zlahka na topankach, akoze nic, my sa schovavame a trosicku smrdime, ale inak v poho. Potom sa mnozili az ku kolenam a rozkroku. To uz bolo horsie. Mat hovno okolo zadku a vajec to je uz kurva surove, ako vajce na pleci. Ale ze oni svine, sa dostanu az ku krku a za usi to by ma nenapadlo. Aspon nie ked som este ozraty. Alebo som este pod vplyvom marihuany? Ci to bolo LSD? Ja uz kurva neviem. Ako sorry chlapci, co cakate v rade na zmrzlinu, ale ja ked sa pustim do zenskej tak idem aj cez mrtvoly. Mna nezaujima, co vsetko si musim dat aby som ju urobil, ja si to dam. Rad radom, ako palacinky. Ved sami uznajte, ze ked si zenska pred vami vyzlecie tricko, a samozrejme, ze nema podprsenku, a ukazu sa vam tie perfektne stvorky s nadhernymi nie velkymi, nie malymi bradavkami, tak by ste urobili to iste. Este aj malo vravim. Podla mna by ste padli na kolena a pred takou krasou, by ste sa rozplakali a dakovali vsetkym bohom so zalomenymi rukami, ze ste sa dozili tak krasnej chvile. Ked jezis kracal po vode, to je nic proti tomu. To je ako Ferova felicia proti tomu. Cisty zazrak chlapi. Cisty zazrak. A teraz kurva stojim na nejakej polnej cesticke, ktora smeruje hlbsie do tmy, ved preco nie. A kam inam kurva by mala smerovat cesticka v noci. Ku svetlu? K lampe? Ale picu. Rovno do tej najhlbsej tmy na svete. Medzi vysoke stromy, ktore sa ti pice smeju z vrchu. Ze aha debil na vychadzke. Som si isty, ze toto je ta najcernejsia tma aka na svete je. Neverite mi? Tak podte sem vy curaci, a prineste si tie svoje pristroje na meranie hustoty tmy. „Tak uz kurva podme aspon rychlejsie, lebo ma tu uz nebavi stat. Chcem byt co najskor doma v mojej postielke.“ Uf ifem, ifem. Raznymi krokmi som prechadzal popri stromoch. Cesticka viedla hore dole, klukatila sa ako prasivy had a tahala ma hlbsie a hlbsie do lesa. Len matne si spominam kde asi zostalo auto. Preto som sa vybral tymto smerom, lebo pri ceste bolo turisticke oznacenie chodnika. Nasleduj zltu. Hladaj na stromoch a skalach. A za jeden a pol hodiny dorazis na kurva krasne miesto z ktoreho si hned cvrknes do bielych slipov, taka to bude krasa boha jeho. Nahe zeny tam budu tancovat samozrejme, to bez debaty. Pivo budu capovat samozrejme tiez. A zasadne perfektne vychladene aj ked je tropicka noc. Budu tam vsetci moji kamarati a znami, aj ked su mi vsetci totalne u prdele. Najskor si aj tak sadnem niekde sam na osamotenu lavicku, ktora bude ledva drzat. Ale stale lepsie ako sediet pokope s tymi kokotmi. Nie chlapci, ja vas mam rad, ale len ked vas nevidim a nepocujem. Ok? Aj tak ste vsetci retardovany, ako keby vas jedna mater mala. Mozno aj mala. Obloha bola zastreta. Bolo pod mrakom. Mesiac ani hviezdy nesvietili. Ziadne svetlo navokol. Jednoducho totalna tma. Totalka, ako by povedali v AAAUTO, ked by som im doteperil ten vrak co som nechal za sebou. A oni by ho potom dali dokopy, asi z dvanastich dalsich aut a inzerat by mal nadpis. NIKDY NEBURANE. AKO NOVE. NULOVA INVESTICIA. LEN NASADNES A IDES. NAJLEPSIA KUPA. A potom ho za rohom, ked odides s nim z predajne, budes skladat do igelitoveho sacika z tesca lebo sa ti tak rozpadne. Zacalo mierne stupanie. Ten kokot za mnou sa samozrejme vliekol ako tlste prasa v ruzovom a dychcal ako posrate decko. Najradsej by som mu usiel, ale nemam sily ani na to. Stromy sustali nad hlavami. Konare sa o seba treli a vydavali klopitave zvuky. Ak by mal niekto slabsiu mysel, alebo privelku fantaziu podporenu mnozstvom hororov, uplna klasika v lese s Jasonom, tak by boli najskor cely posraty. Sem by si sadli k tomuto strasidelnemu ciernemu kriku, a kakali by kocky jedna radost. A ze by ich bolo ale. To by mohli stavat lego z nich, hrady a zamky. Uplna parada. Este stastie, ze ja k takym ludom nepatrim. Mozno je to ovplyvnene aj alkoholom, ktory vo mne este stale prudi, mozno drogami, a mozno vsetkym. Zrazu som o nieco cierne zakopol. Postavil som sa zo zeme, a oprasil uz aj tak cierne kolena. Mal som na sebe kratasy, ktore sa zatial uspesne vyhybaju spine. Som v nich naozaj sexi. Az nato, ze mam kolena ako cigan po vikende v jame. Lebo kopal studnu a presekol ten kokot kablovku od UPC. Ohmatal som predmet. Bol to bicykel. Oprety o strom. Presiel som rukou po jeho rame. Hrdza. Takze je tu uz davno. Asi si ho tu neoprel daky hubar, ktory si len odskocil na malu za strom. Ten tu uz stoji nejaky ten piatok. A mozno aj sobotu. Retaz mal spadnutu a pretrhnutu. Kurva a ja som sa tak strasne chcel povozit. To je smola. Rozbijem auto, a teraz este ta spadnuta retaz. Dnes mam teda ale den. Fo je to? Bifikel? Tu? „Ano. Caka na takeho kokota, ako si ty, aby sa povozil. Co ty nato? Prijimas vyzvu? Pomozem ti aj vysadnut.“ Nefranduj. Fo tu safra robi? „Nie je to jasne? Ved sa nan poriadne pozri lepsie. Vidis? Podopiera tu tento majestatny strom, lebo by inak spadol. A keby spadne on, spadnu aj ostatne a cely les navokol. Takze to je nosny bicykel. Velmi technicky premysleny a velmi specialne postaveny na milimeter presne.“ „Co by tu do pice robil asi. Niekto ho tu kurva nechal lebo sa mu roztrhla retaz. Kurva aj s tvojimi priblblymi otazkami ma uz series. Spravas sa ako z ustavu pre postihnutych. Keby mozem tak ti panvicou o hlavu bucham. Ale nemozem, lebo by ma to bolelo.“ „Mozno uz nie sme tak daleko.“ Vykrocil som raznejsie. Jeden dva kroky, stale vacsie a vacsie az napokon do klusu. Potom beh. Najprv zlahka nech rozhybem unavene svaly a kosti. Stale rychlejsie a rychlejsie. Po chvili som sprintoval, akoby ma nahanalo stalo volov. Alebo debilov s vidlami. Po chvili bolest. BUM. Krc do svalu na lavej nohe. A KURVA! Viete ako vyzera pad na beton vo vysokej rychlosti? Je to uzasny pohlad pre vsetkych navokol. Ako ked sa smyknete na vode. Vyletia vam nohy, vobec ich nedokazete kontrolovat pretoze su uz prec. Uz nie su vase v tej chvili. Zabudnite na ne. Boli, su prec. Zostal vam trup, ruky a hlava. Hrudou prudko padate dole pretoze gravitacia, ta pojebana kurva smradlava, v tej chvili je najsilnejsia. Keby ju v tom mieste technici zmerali, je iste, ze by namerali hodnoty, ktore by hned isli do Guinnessovej knihy rekordov. Ruky sa snazia nieco zachranit, ale vas reflex je pomalsi, ako by sa zdalo. Kym zareagujete na ten moment, je neskoro. Presvihli ste to. Ste kokot. Zmierte sa s tym. Nevadi, aj taky musia kracat po nasej krasnej zemi. Takze hlavou mierite na beton, ktory je neuveritelne tvrdy a drsny. Ako smirgel. Pol sekundy pred narazom uz viete, ze sa tomu nevyhnete. A tvar nahodi grimasu. Je to taka skrivena tvar, spodna pera mieri az k brade, doslova ju trha. Oci su napoly zatvorene. To preto lebo sa neviete rozhodnut, ci si ich chranit alebo sa pozerat na to co pride. Vynikajuco ste to vymysleli, to vam mozem hned gratulovat. Ste proste genius. A otocite sa na jedno lice. Vacsinou to, ktore je blizsie. Jednoducho ma smolu. A vtedy to prichadza. Najprv bolest v ruke, ak nie v rukach oboch. Pripadna zlomenina pri zapasti, alebo celej ruke. Akoby vas pichli ihlicou na strikovanie presne do nervu. Kurva bolest to mi verte. Ale to je nic, najlepsie este len pride. Potom tlmena bolest v hrudniku. V horsom pripade zlomena rebrova kost. Ak by to boli obe spodne, aspon si v buducnu budete moct sami vyfajcit ftaka. Pocul som ze aj Marylin Manson to ma. Ze vraj je to „IN“. Tak drzim palce aby to vyslo. A nakoniec ten smirgel na lici. Poriadne drsny, a strasne rychly. Hruby ako beton. Vlastne to je aj beton. Kamienky v zuboch a oku. Koza na lici uz nie je. Ta zostava ako pamiatka na betone. Mozete k nej potom nosit sviecky. Pod kozou, do masa vam zostanu zapichnute kamienky, ktore si neskor budete pracne vyberat jeden po druhom, a cudovat sa, ze kolko kurva malych kamienkov ta cesta ma. Kurva vyjebana. A tieto bolesti sa potom spoja v jedno a vy rychlo neviete co mate ratovat najskor. Myslim, ze presne toto sa mi stalo. Nadaval som ako chora vrana. Ale ten pad ma akosi prebral. Ked som vstal, uvedomil som si, ze som spadol z bicykla do pice. Z tej hrdzavej kraksne, ktora opierala strom. No samozrejme, roztrhla sa mi retaz do riti. V ruke som drzal igelitku z tesca, roztrhanu. Po celej ceste boli rozsypane zemiaky, tak pat kil. Asi na zemiakovy salat. Medzi nimi porozbijane vajicka. Mnoho z nich som mal aj na sebe. Lepili sa mi ruky, ciastocne z krvi, ciastocne z vajec. Prijemna kombinacia, musite vyskusat. Cez plece som mal prehodeny ruzovy ruksak mojej manzelky, ktory mi dala na ten nakup. Preco som ho nedal do neho netusim. Pozrel som sa pred seba. Bol som asi dva metre od okna nasho domu. V okne stala moja manzelka s varechou v ruke a nadavala: „Ty stary kokot opity. Ved som ta poslala len na maly nakup tu vedla, a ty sa mi hned ozeries este pred obedom? Nepoznas ine miesto ako krcmu v dedine? Co si uplne drbnuty. A este spadnes pred domov z bicykla? Preco sadas na bicykel, ked si ozraty ako vol? Ti jebe Fero?“ Zabuchlo sa okno. Krik este prenikal aj cez zavrete okna. A ja v bolestiach som si uvedomil, ze asi som lesom nebludil, ze ja som sa riadne zas ozral a nevedel o sebe. Ja som to zas posral. Ja som teda riadny curak. Zas v srackach. Sluby (Dominik Nandrazi) Este vcera to fungovalo lahsie sa klamalo, lahsie zabudalo Este vcera sme mali pamat kratku lzi hadzali sme len tak na skladku Este vcera stacili nam sluby dnes musime dat chlieb do huby Este vcera boli politici cisti dnes len ich spinou sme si isti Este vcera tu bol Kotleba dnes volit rozumne je potreba Kratky zivot Boha (Dominik Nandrazi) „Este vcera to fungovalo!“ povedal si Vsemohuci a ihned radsej zacal existovat. V pre cloveka neponimatelnom zlomku nanosekundy zozbieral udaje o celom vesmire i zrazu vnemom zakopol o prachove zrniecko v nepodstatnej casti nepodstatnej galaxie. V tom momente uvidel pestrost zivota zahalenu do vsadepritomnej, nekonciacej smrti, ktora ako privalova vlna zmieta ten precudny ukaz vnimajuceho zivota s davno specatenym osudom. Povedal si, ze tam pre tvora najvyspelejsieho dosial stacil na tah zivotom iba sebaklam a nadej a tak opat prestal byt sucastou kruteho kolotoca fyzikalnych chodov vecnosti. Ved este vcera to fungovalo i bez Neho… Tanya (Pavel Novak) „Jeste vcera to fungovalo, zatracene“. Pomyslela si pulelfka Tanya a skocila do doliku. Nad ni zasvisteli sipy a ozvali se hlasy banditu. „Rychle, uz ji mame“. Opet marne zacloumala spoustecim mechanismem opakovaci kuse, kterou nedavno dostala na vyzkouseni od trpaslika Rainyho. Doted fungovala bezvadne a stacilo jen vycistit, promazat a doplnit zasobnik. V tu chvili ji to doslo. Uz pet dni ji vysela u sedla. Po poslednim zatahu na bandity byla tak rozjarena uspechem, ze na ni uplne zapomnela. Zacala horecne premyslet co dal. Opatrne vykoukla. Bandite uz ji stacily obklicit. Tahle parta byla jina. Pracovali sehrane a navzajem se pri postupu kryli. Navic bylo poledne. Udelala obrovskou chybu, ze do toho sla sama. Pritom jak Roxana, tak Therion byli k dispozici. Ani manzela Ragose nemohla zavolat. Ten byl na jednani s Nimaiou nekde uprostred hor. „No, neda se nic delat, budu muset pouzit magii“. Uvolnila se a relaxovala. Kdyz k ni konecne dosli, privitala je usmevem. „Ahoj chlapci, chcete si zatancovat?“ Otevrela dlane a na nich vykvetli ohnive koule o velikosti melounu. Prekvapeni v jejich ocich bylo az usmevne. Nemozne (Pavel Sekerak) Este vcera to fungovalo, Dnes je to uz nemozne Jednoducho sa to stalo My za to vraj nemozme. Este vcera som bol zlato Dnes nevies mi prist na meno Nestalo to vobec za to Myslim na slova znameho Zbytocne sa vycerpavas Laska je len prelud Vychladne jak ranna kava Tak sa konecne prebud! Neskoro (Pavel Sekerak) Este vcera to fungovalo, nechapem, kde robim chybu. Mal by som zacat citat navody. Ze sa to vsetko pobabralo, za to len ja nesiem vinu. Nebudem predsa verit v nahody. Nemal som do toho zasahovat, aj ked to nebolo dokonale. Aj ked to nebolo ako v reklame. Vraj sa mam teraz odstahovat, vziat si i spomienky pozostale. Je neskoro riesit kto klame, kto neklame. Reklamacia (Pavel Sekerak) Este vcera to fungovalo. V poriadku, ja sa nehadam. Vyplnte reklamacny protokol. Mozte Vy? Ja to nezvladam. Vari to robite prvykrat? Ano, a mam z toho obavy. Vymenia mi to za nove? Asi nie, to sa opravi. Nie je to nic tragicke, mohlo sa to stat kazdemu. Mohlo sa, ale nestalo. Stalo sa to mne samemu. Vazeny, nevesajte hlavu, ved je to iba hriankovac. Ale ked ja som chcel, rovnaky svokre darovat. Vrany (Pavel Sekerak) Este vcera to fungovalo. Este vcera to bolo mozne. Nieco sa vo mne odohralo. Co nesmeli sme, teraz mozme. Co bolo predtym skryte, to teraz vidia vsetci. Spomienky do dlani vryte a tomu podobne veci. To, co som strazil starostlivo, aby som ochranil teba i seba, to teraz vyzera podozrivo. Ci mi to bolo vobec treba? Otvarat zahojene rany, mysliet na vsetko co sa stalo. Dnes nado mnou kruzia vrany. Este vcera to fungovalo. Ticho (Pavel Sekerak) „Este vcera to fungovalo.“ - hovori, zatial co jej unavene telo pomaly klesa na postel. Pritisne hlavu na vankus a naplna ho slzami. Zatvara oci, uzaviera sa pred svetom. Ignoruje vsetky akusticke podnety. Nevnima ruch ulice, tlaciaci sa dnu cez otvorene okno, ani tu primitivnu odrhovacku, co sa siri v radiovych vlnach. Rovnako tak umyselne prehliada hlas, ktory naliehavo vola jej meno. Pre istotu sa este zakryje svojou oblubenou perinou. Zmizla. Takmer uplne. Nebyt tych par blondavych pramenov vlasov, co sa nezmestili pod paplon, nebolo by vobec poznat, ze tu niekto je. Bola by to iba obycajna izba mladej studentky. S knihami volne existujucimi v priestore. S fotkami, ktorych ramiky su primale na to, aby obsiahli siroke usmevy priatelov. S plagatom chlapcenskeho kvarteta, tajne nalepenym na boku skrine. Zvedave slnko sa snazi dostat dnu, ale svetloruzove zavesy milosrdne prepustaju dnu len tolko svetla, kolko je nevyhnutne potrebne na orientaciu. Miestnost naplni horuca a zaroven chladiva atmosfera. Ocividne miluje svoje pohodlie a svoj vlastny svet. Ma velmi rada ticho. To ticho, v ktorom moze snivat, ci premyslat. Castokrat je prave ono jej jedinym spolocnikom. Je asi jedine, na koho sa moze spolahnut, s kym moze vzdy pocitat. Na maly okamih mala pocit, ze ho uz nepotrebuje, ze nasla svoju spriaznenu dusu. Toho, co ovladol jej sny a jej myslienky. Dobre vedel, ze v tomto svete sa neciti akosi doma. Preto ju neustale povzbudzoval. Mozno nikdy nenajdeme miesto kam budeme patrit. Ale i toto je celkom fajn. Staci sa pozriet inymi ocami. - hovorieval. A tym si ju ziskal. Neboli to jeho hlboke hnede oci, ani huste cierne vlasy. Neboli to ani tri pasiky na jeho odeve, ci styri kruhy na kapote auta. Bol to ten zaujem. Ten intenzivny pocit, ktory mala zakazdym, ked prehovoril. Ten pokoj v hlase… Sama to nevedela presne definovat. Riadila sa vylucne svojimi pocitmi. Zatial ju nikdy nesklamali, tak preco by im nemohla doverovat i teraz? Zial tentokrat jej vrazili dyku do chrbta. Z pozorneho romantika sa vyklul majetnicky sebec. Vobec nechapala ako sa to stalo. Preco to neodhalila skor? To nebola jedina otazka, co ju teraz trapi. Ma ich este asi milion. Ma vobec zmysel lubit? Naco je dobra vsetka ta bolest? Bude potom ovocie snov sladsie? Ustal ruch ulice i hudba z radia. Opat tu bola iba ona a ticho, ktore prerusila bolestnym vzlykanim.