Fontana nestastia















Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
Autor obalky
Maria Novakova
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2022)
John Wilson
O knihe
Fontany a ludia tuziaci po stasti sa odnepamati stretavaju na namestiach miest. Co vsak sposobuje stastie alebo nestastie? A ako moze dopadnut niekto, kto pre potrebu svojho stastia urobi cokolvek? Kratka poviedka rozprava pribeh Kristofa, ktory podobne ako mnohi dalsi ludia hladaju rychlu a jednoduchu cestu za stastim. Prave stastie je dolezita tema, na ktoru ma svoj nazor kazda postava v pribehu.


Fontana nestastia
Kristof kraca po novembrovych listoch, ktore popadali na vsetky cesty v okoli. Neboji sa ich a vlastne ich ma aj celkom rad, len su podla neho naozaj vsade. Stupa po nich, niektore topankou odtlaca na stranu a ine sa snazi odkopnut co najdalej. Prechadza sa, ale nie je to ziadna bezna a hlavne oddychova prechadzka. Zase isiel autobus tak na figu, ze sa do neho nedalo bez prestupu nasadnut. Darmo kyva na vodica a uteka tak rychlo, ako dokaze. Vsetko je marne a tak mu ostava len pesia chodza pomedzi listy. Teraz ziadne nepadaju, vsetky su uz na zemi alebo pod niektorou jeho topankou.
Kristof uvazuje nad stastim. Co je to stastie, preco je na svete stastie a preco sa prave jemu vyhyba. Konecne si nasetril na auto a pocas druhej ci tretej jazdy, uz to nevie presne, sa dobabralo nieco s brzdami. Par pokrcenych plechov, stary motor hundre ako dochodca, ktoremu vadi vsetko na svete a oprava stoji asi tolko, co stala ta rachotina. Mal dat na toho otravneho kamosa, co mu chcel poradit s poistkou na tie styri dlho jazdene kolesa. Jedina nova vec na celom aute je SPZtka, ktora je mu teraz k nicomu. Ostava mu chodza, autobusy a novo najdena diera v topanke. Cez tu dieru sa do vnutra listy nedostanu, ale ta clapkanica ano.
Prezera si reklamu, ktoru ktosi nalepil na jeden zo stlpov. Pride cirkus. Veselost, adrenalin, uzasne vystupenia. Hovori si, ze by na cirkus aj zasiel, ale az tak velmi sa mu nechce. Necha to skor na niekoho, kto ma viac stastia a viac dovodov na radost. Alebo nie?
Okolo ide dalsi autobus, ale ten mu tu nezastavi. Instinktivne sa dotyka svojej penazenky, ktora je akosi lahsia ako obycajne. Hovori si len tak sam pre seba, ze je na tom fakt zle. Este aj drobne mince, ktore zvysuju hmotnost, no nie cenu jeho penazenky, su poriadne preriedene. Sam pre seba si hovori, ze v kazdej fontane je viac penazi ako v tej jeho slavnej penazenke. Ta je sice z pravej koze, ale ma asi tolko rokov, co on sam.
Ani nevie preco, ale otaca sa a ide sa pozriet na najznamejsiu miestnu fontanu, ktoru zdobi poskodena soska dnes uz davno zabudnutej zeny. Nie je pekne pocasie a voda tiez nevyzera najcistejsie, ale aj tak tam vidno mince. Nielen eura, ale aj akesi ine, zahranicne. Vie, ze kradnut sa nema, nepatri sa to a vsetky tieto slova, ale komu by to kradol? Kto vlastni mestsku fontanu?  Poskodenie fontany by sa nepacilo mestu, ale co tie mince? Kto ich vlastni? Nepatria vsetkym? Kazdy, kto sa ich vzdal, tak urobil dobrovolne. Len tak, aby mal lahsiu penazenku, falosny dobry pocit alebo stastie. Kristof si odpluva a to tak nestastne, ze to vsetko konci vo vode fontany.
Berie mincu. Prvu, druhu, tretiu. Vyklada ich a nevadia mu ani vlastne pluvance, co dostal zo seba von. Nemysli na znecistenie, ani na to, ze tam spolu s jeho rukou je hromada listov zo stromov. Mince vybera z fontany a uklada ich vedla nej na kopku, ktora sa zvysuje s kazdou dalsou mokrou mincou. 
Hovori si, ze toto je neobycajny vecer. Vonku je skaredo, vsetci su doma. A on precesava fontany. Ide k dalsej, takej uplne zabudnutej. Nachadza v nej len dve drobne mince. To nie je ziadny specialny poklad. Tretia je daleko, ale uz sa na nu tesi. Zajtra ju vyberie. Alebo dnes? Preco nie dnes? Vsak co ak sa najde dalsi clovek v takejto situacii? A vobec, doma ho nic a nikto necaka. Po praci, ktoru nenavidi a kde stretava ludi, co mu idu na nervy, je sam. Nikto mu nemoze nieco rozkazovat a zakazovat, je sam sebe panom.
Tretia fontana, ktora je na starom namesti, je obsadena. Kristof sem isiel zbytocne. Alebo nie? Je tam akasi mlada zena s divne zapletenymi vlasmi. Nieco hovori do mobilu, alebo nie? Ako je mozne, ze pri sebe nema mobil? Dnes kazdy, kto vyzera ako blbec hovoriaci so sebou ma mobil a niekoho na druhej strane. Ona nie.
„Kto si? Ukaz sa!“ Krici na Kristofa slecna.
„Ja len prechadzam.“
„Tak prechadzaj a nestalkuj ma. Mam sprej. Ak ho nechces do oka tak vypadni!“
„Vsak idem, idem. Nevsimaj si ma.“
„Len dalsi hnusny uchyl!“
Slecna odchadza a Kristof rozmysla, co urobil zle a preco sa na neho tak oborila. Nic mu nenapada. Pozoruje, ako odchadza a sam prichadza k fontane. Rychlo prehrabava fontanu a nachadza mince. Drobne, ale i hodnotne. Berie vsetky. Nechce ich ratat, tu nie. Pekne si ich vyklopi z vreciek az doma. Rychlo odchadza prec, nechce byt znovu oznaceny za uchyla alebo niekoho podobneho. Este si budu ludia mysliet, ze je zlodej.
Zvysok cesty komplikuje len hladanie klucov od domu medzi vsetkymi tymi mincami. Konecne vsak odomyka a sada si na svoj stary gauc. Vsetky mince uklada na jemne krivy stol vedla gauca, z fontany i z penazenky. Vie, ze bude dalsia vyplata a tieto mince v skutocne nepotrebuje, ale chce ich. Mozno kvoli tomu, co maju znazornovat.
„Teraz chcem stastie pre seba.“
Kristof rozprava so sebou ironicky. Aj by sa usmial, ale je na to prilis zmoknuty a nervozny. Mal by sa umyt, ale ani to sa mu nechce. Este nie. Prezera si mince a caka na stastie. Nic sa vsak nedeje.
Sprcha, rychla studena vecera, sedenie pred telkou a spanok. Vecerny stereotyp. Este si ponadava, ze nic nedavaju a medzi nezaujimave vysielanie idu same reklamy. Mal by vymenit obliecky, ale nechce sa mu. Unava a nechut idu ruka v ruke. Tesne pred zaspanim si este spomina na vsetko, v com nemal dnes stastie. Povysili ineho, odmenu dostal tiez iny, jeho praca sa zase ukazala este viac zbytocna a ten Peter, ktory je celkom v pohode, sa stahuje na druhy koniec republiky. Zase o kamosa menej a na jeho miesto pride nejaky blbecek. Rano si vypol budik tak nestastne, ze zase meskal a utekal do prace bez ranajok a bez umytia zubov. Jasne, ze si tie neumyte zuby vsetci vsimli a ti, co si to nevsimli, sa to do obeda dozvedeli.
Dalsie rano zacina podobne. V noci sa mu snivalo o nejakom chlapcovi, ktory ma byt pre neho mimoriadne dolezity, ale nikdy ho nevidel. Nieco s loteriou, potom stavkovanie, cesta do Pariza a mnoho dalsieho. Vobec to nevyzeralo ako jeho sny. Dokonca sa mu vybavila fotka tej slecny od fontany a akehosi chlapca, ktoreho ona neznasa. Vsetko je to dopletene.
Ranajky su mizerne vlocky, ktore dava do seba uplne automaticky, bez rozmyslania. Neustale sa mu v hlave premietaju akesi spomienky, tuzby alebo co to vlastne je. Odrazu ma plnu hlavu niecoho, co sa v nej nikdy nenachadzalo. Nic, co sa mu zda, nie je jeho, ani jedna spomienka. Zmateny ide do prace, zase s neumytymi zubmi a znovu si to kazdy vsima. Napadlo mu, ze by si mohol kupit aspon zuvacky, no na tento napad po chvili zabudol. Aby toho nebolo malo, kolegov vola nespravnymi menami a posobi tak, ze ani dobre nevie, kde je. Hned si ho riaditel vola na kobercek a este ho aj poriadne zdrbe za to, ze nie je vobec upraveny a uz bol na to upozornovany.  Sef hovori o pracovitosti a moralke, vychvaluje pred nim sikovnejsich ludi a Kristof si z toho berie len to, ze niekto ma jednoducho viac stastia ako on, aj ked sef slovo stastie ani raz nepouzil.
Kristof nic nehovori, ale vsetko pocuje. Ultimata, rozkazy, priame urazky. To vsetko. Este aj to, ze mal riaditel smolu, ze zobral prave jeho na tuto poziciu. K tomu odporucenie, ze ak sa to bude opakovat, pojde predavat hotdogy a flek pripadne niekomu inemu.
Kristof ma pri sebe vsetky mince. Ziadnu neumyval, len ich rano nahadzal do vreciek. Teraz je cas si v tom urobit poriadok. Vsetky platne mince hned po praci minie za nakup a necha si len zahranicne, ktore mu budu v obchode uplne nanic. Jedlo nebude nic specialne, ale jest predsa musi. Len nejako dokoncit dnesnu pracu.
Konecne padla. Vsetko sa zdalo byt tak hlupo nekonecne. Prichadza cesta domov. Jeden autobus ide dobre, druhy ako obycajne zle. Znovu cesta, ktoru pokryvaju listy. Pri prvej fontane, ktoru ma priamo v ceste, stoji jeden z kolegov. Hadze do fontany mincu s tym, ze chce aby riaditel vyhodil Kristofa. Hovori to nahlas a je mu jedno, ci to Kristof pocuje alebo nie.
„Ty chces, aby ma vyhodili? Preco si to takto povedal?“
„Neber to osobne, ale tu pracu chcem a teba nikto nema rad. Ja proti tebe nic nemam, ale ak zmiznes, pre mna to bude lepsie. To chapes, alebo nie?“
„A preco si nezelas nieco ine?“
„Splnil sa mi sen, ze sa dobre ozenim. Aj to, ze si najdem pracu v meste a nie v tej rodnej nezaujimavej dedine, kde je viac hrabosov ako ludi. Aj to, ze vyhram v loterii. Iste, vyhral som dva platy, nie jackpot, ale vyhral som. Skus to aj ty.“
„Ja si nebudem zelat, aby niekoho vyhodili. A cele to stastie z fontany je uplna hlupost.“
„Tak vies co? Hodim si mincu a budem si priat, aby som zohnal dobreho a lacneho opravara na pracku. Alebo aby som niekde vyhral novu. To si hodim rovno dve mince, hadam sa jedno z toho podari.“
„Si cudak, vies o tom?“
„A ty vyzeras, ako keby si vyberal mince z fontan. Fakt vyzeras strasne, rob so sebou nieco. V poslednom case to fakt nie si ty, ani si nevsimas zakladne veci. Dokonca sa ani neurazis. Si ako uplna nula, ktoru nikto nechce a nepotrebuje. Viac ako obycajne a to je uz naozaj co povedat.“
Kristof pokracuje v ceste domov a uz sa tesi na svoj stereotyp. Popri tom si vsima, ze ta mala diera v topanke je o nieco vacsia ako vcera. Presiel len kratku vzdialenost smerom k domu, ale nemoze utisit svoju zvedavost. Je zvedavy, kolko minci nahadzal kolega do fontany. Pribudli styri mince a tie idu priamo do jeho vrecka.
Na dalsi den sa jeho kolega raduje. Z radia hlasia jeho meno, ze je stastnym vyhercom dovolenky v Bulharsku.
„Nechcel si vyhrat pracku?“
„Chcel. Teraz si ju kupim a peniaze povodne urcenu na dovolenku pojdu na nu. Este mi aj ostane. Len si predstav, 2 tyzdne pri mori. Uz som pozeral ten hotel. Tam vela Slovakov asi nechodi.“
„Ty mas ale stastie.“
„Len nezavid, Kristof! A rob nieco so sebou.“
Pre Kristofa je to len dalsi, obycajny a nezaujimavy den. Davno su prec casy, ked bol kreativny, plny energie a ked sa mu celkovo darilo.
Vie, kam pojde po praci. K tej fontane. Nahadze tam vsetky mince z inych fontan, i tie, ktore su jeho vlastne, poctivo zarobene. Znovu stretava kolegu a hovori mu o svojom plane. Ten sa len smeje, ze takto to nefunguje, ale vraj na to nie je expert. Nasledne mu povie, ze by to takto fungovat mohlo a Kristof je z toho uplne zmateny. Hlada dobru radu a nedostava to, co caka.
„Ale myslis, ze to moze pomoct? Ja mam stale len smolu.“
„Jedna vec je hovorit o stasti a smole, druha je o nieco sa realne pokusat. Keby som v mladosti nesprtal ucebnice, nevedel by som otazky co sa ma pytali a nevyhral by som tu dovolenku.“
„Tak mas stastie, ze si ich sprtal.“
„Az tak poctivy som v tom nebol, ale ako vidis, vyplatilo sa. Hod tam kolko chces, za co chces, ale nemysli si, ze to vyriesi tvoje problemy, alebo ze ti vsetko spadne z neba. Teraz je to ironia, ze to hovorim prave ja, co si idem zanedlho balit plavky a oprasovat tie dve vety v bulharcine co viem.“
Kristof hadze mincu za mincou. Chce lepsi dom, auto, zenu, lepsiu pracu a postupne pridava nezmyselne prosby o veci, co mu prave napadli. Ide spat, s prazdnymi vreckami.
Na dalsi den sa znovu rozprava s kolegom, ale aj so sefom. Len tak, na obede. Citi, ze je mu akosi lahsie. Zo zvedavosti ide po praci k fontane, kde akurat bezdomovec berie vsetky mince.
„Naco ti budu?“
„Na chlast. Nejaky blbec ich sem dal, aby mal stastie alebo co.“
„Bol som to ja.“
„Tak to si pripijem na teba. Len skoda, ze si nepridal aj papierove.“
„Papierove do fontany?“
„Srandujem, ty si fakt nechapavy.“
„Vies ty co? Urobim to. Mam tu patku, hodim ju tam.“
„Tak hod, ja si ju vezmem. Este som nikdy nevidel cloveka, ktory vhadzuje papierove. Ty musis byt poriadne streleny, alebo zufalo potrebujes stastie.“
„Potrebujem ho.“
„Zajtra bude tvoj stastny den. Uvidis.“
„Kto si?“
„No predsa kuzelny bezdomovec. Bieleho kona mam v svojom kuzelnom zamku za siedmymi horami.“
Kristof dakuje a luci sa s ironickym bezdomovcom. Ma v sebe tolko otazok a zaroven dost energie na to, aby sa nad vsetkym zamyslel. To tu uz nejaky cas nebolo. Rozmysla celu cestu domov a ta mu rychlo ubieha. Namiesto pozerania televizora si opravuje topanku a ide skor spat. Rano si poriadne umyva zuby, cestou si dopraje bagetu a caka, co sa bude diat.
Na svoje pocudovanie nestretava ani sefa, ani toho kolegu, ani bezdomovca. Cely den. Ani ziadnu kuzelnu vilu. Zacina sa smiat zo seba, ze len prisiel o peniaze, ked tu zistuje, ze mu na tych peniazoch vobec nezalezi. Z nejakeho dovodu prestava mat pocit, ze potrebuje zazracne stastie a ovela viac sa sustredi na pracu a na odpocinok. Viac si veri a kedykolvek ide okolo fontany, tak sa usmeje. Dobru naladu ma castejsie ako je to u neho zvykom.
Po roku znovu stretava bezdomovca. Ten si nepamata papierovu patku, ani rozhovor, ktory kedysi mali. Znovu zbiera mince z fontany. Kristof mu vravi, aby si tiez nieco prial a nieco vhodil, no ten ho povazuje za blazna. Bezdomovec hovori, ze nikdy nebude vhadzovat mince do fontany, pretoze stastie neexistuje a on je aj tak stastny, lebo ma svoju flasu a nic ine momentalne nechce.
„Jedna vec ma zaujima. Minule si bol vtipny a teraz z teba nejde ziadny humor. Co sa stalo?“
„Nepamatam sa a je mi to jedno.“
„Pamatas sa, ako si sa dostal na ulicu?“
„Kazdy ma pribeh. Ciele, plany, trochu smoly a vela vyckavania na nieco, co nikdy nepride.“
„Preco mam pocit, ze smola je tak uplne bezna a ma ju kazdy? Alebo skoro kazdy?
„Keby nebolo smoly, tak by si si nevsimal stastie. Ani by si nevedel co to je. Pocul som o typkovi, ktory hladal stvorlistok potom, co ho vyhodila zena z domu. Hladal ho tak dlho, ze nacisto premrzol a uz nikdy nechodil. Taka blbost.“
„Nemal sa vyhodit z bytu.“
„To nemal. A predstav si, ta jeho byvala zena si zobrala nejakeho riaditela, ktory moze rozdavat rozumy ludom ako ty alebo ja. Moze hovorit o tom, kto je ako upraveny, lebo ma to stastie, ze ma desat kosiel na kazdy den.“
„A ty v zivote tiez chces mat stastie?“
„Kazdy chce mat, ale len uplny blbec bude hladat stvorlistky alebo hadzat mince do fontany, aby mal novu lasku, pracku ci dovolenku pri mori. Neverim, ze by sa to niekomu podarilo.“
Kristof sa usmieva, ale nikomu nepovie dovod. Zatial nie. Kazdopadne si zacina mysliet, ze najvacsim stastim oplyvaju ti ludia, ktori ziju a nemarnia cas akymsi magickym a dojemnym cakanim na stastie.