GEMINI Ria Mruskovicova Autor Vydavatel Licencia Vydanie GKBN Ria Mruskovicova Greenie kniznica CC-BY-NC-ND Prve (2016) 010001 O knihe Poezia dnesnej doby, kde hra hlavnu ulohu laska, ktora je liekom pre cely svet. V kazdej jednej basni najdete kusok seba, svoje zivotne udalosti a skusenosti. Krizovatky ciest, ktore vas zavedu tam, kde je to pre vas najlepsie. Zbierku Gemini napisala poetka a hudobnicka Ria Mruskovicova zo Smolenic. Obsah GEMINI 1 O knihe 2 Obsah 3 Koncert o nas 4 Dva svety (Emocie cislo 2) 5 V jarnych vankoch 6 Bez vlastnika, ci majitela 7 Mozno, alebo Naozaj 8 Mysle spia (krasny slnecny den) 9 Oktober 10 Proti systemu 11 Slova a slova a slova a..... 12 Sipka do iluzii 13 V samote duse 14 Vedoma nevedomost 15 Vycitky 16 Znovu 17 Basne s cislom 22 na dne rybnika 18 Koncert o nas Hlad ma jemne po vlasoch, nech zabudnem na chvilu, ze sa nachadzame v systeme viem, nevyvedies ma z omylu, ale skusis ma aspon ozivit. Prstami rozohras tony duse, aby hrala zladene do hudby nech nie je pre nu vludny zivot, co zijem v nej, skromne. Vies, ze to nie je len o mne je to o nas, si nas dirigent. Mozno mam len strach, ze sa rozladim a ty odides, nebudes viac hrat v mojich vlasoch a ja sa budem len stracat v casoch, ked zili sme tu a len teraz a zivotne tony, hrali pre nas. Dva svety (Emocie cislo 2) Je ticho, tak nahanajuce strach, a ty len sedis, tak kamenno, bez dychu a tepov srdca. Tak uz ma pusti, nedrz v naruci, co cloveka boli a zaroven pouci, aj mna boli a velmi umara, picha, pali ako jarna prhlava. Je hluk, nahanajuci strach ja len sedim, tak pokojne kolobehy zivotov mihaju sa, ostala mi z nich len skepsa, tak uz pusti, nedrz, co uz nejestvuje. V jarnych vankoch Hompalam sa, predsa detsky, aj ked vo svete blaznov - dospelych modriny z padov, k rastu vpred, prospeli. Mam usmev na perach, v jarnych vankoch, slnecnych ranach a sladkych spankoch. Rastieme, ako cerstva trava pokosena, nachadzame s uzasom, ako ihlu v kope sena rodime sa, z kvapiek dazdovych. Co zasejeme, budeme na dalsie dni zat, mame sancu na zaciatky, skusme milovat. V jarnych vankoch, cesty vlakom, s nimi rachot, stare pribehove kolajnice, tvare mihaju sa, vesele, ci smutne, ako ucebnice. Ja len hompalam sa , predsa uz dospelacky, keby sa dal zivot, prezivat zas lahko - detsky. Bez vlastnika, ci majitela Stekam ti po hrudi, ako ranna rosa po liste, tancujem bosa, po tvojich ramenach pevnych, nie som nicia, som len svoja, zrodena z Bozstva, tvoje otazky kricia, akoze to z toho mnozstva, co medzi nami pretrvava, sedi na trone, neskus ma lamat, neskus dychat moje vone. Nevlastni ma, prosim, laska predsa je, nemusime prisahat si, ani rodit nadeje, energia vecna, co preteka srdcami vzajomne, nepotrebuje papiere, podpisy, sprisahanost, chce len nas a stastnych, nech spolu sme radost. Nech sme spolu jedno, co vysiela vibracie, bunka spasy a cistoty, z krasy nech si zije. Ziadne nutenie, ani okovy na nase nohy bose, Milujme sa dnom kazdym, co narodi sa v ranej rose. Mozno, alebo Naozaj Kiezby som vedela vycitat z oblakov, co sa tiahnu cez Smolenice dalej krajinou, ci sme Ty a Ja nastalo, alebo Ja raz za inym a Ty raz s vetrom, pojdes rychlo za inou. Nik z nas nevie, netusi, kradmo si zela, to uvidi osud, ved laska este nedospela. Mozno mi budes nosit naveky kvety, a ja ti po veceroch zehlit naskrobene kosele, mozno sa budeme preklinat a blaznit a do svitania prichadzat ticho s odpustenim. Mozno mi raz budes muzom, co slubi tak vazne veci, mozno Ti budem raz manzelkou, co ich splni. Budeme naozaj? Budeme mozno? Mysle spia (krasny slnecny den) Minaju sa dni, ako oblaky na nebi, raz vyjde slnko, raz strhne sa burka a len Pan Boh na nas spoza zmurka, zalamuje ruky a chyta sa za hlavu. Ci ludia zlati, mate mysel zdravu? Nevnimate krasu sveta, placete do vankusa pritom pozriet z okna, staci len vyskusat. Mysle spia, nevnimaju, su zahalene, vnimame celkom vyzreto, az ked zostarneme, vona kvetov, pola, zapadajuce slnko, tak malo staci ,ale MYSLE SPIA, nepoznaju svet krasu vsednych dni, nahradil nam internet. Oktober Zvonia na 19-tu hodinu, v oktobrovom chlade, rucicky sa veselo nahanaju jedna za druhou, cas bezi, den vystrieda noc s pukotom v krbe a tela nam jemne objima nedela. Listy ozltli, ticho prezliekaju sat znovu, ako vzdy na tisic krat my si prezliekame masky, bez ohladu na pocasie. Rocne obdobia su nam ukradnute, ukradnuty cas, i ukradnute rucicky hodin, Na com vlastne zalezi? Na vetre, co bozkava lica? Na kvapkach dazda, co bubnuju po veceroch? Na preplakanych vankusoch, na prelome zivota? Hladame zmysle, ano celkom prirodzene hoc jedno je, ake su to, hlavne aby boli, aby sme zapadli do davu, aby sme sa nemackali mali plne vrecka, plne hlavy a doma vsetky stoly Aby zabudli sme, ze strata ozajstneho zmyslu, boli.... Proti systemu Vyzliekam zo seba kabat spolocnosti, ten spinavy kabat vsednych dni, najedena som do sytosti ludu, veci boli tak, aj budu. Prijimam skutocnost a precitam, na co odpovede niet, na to sa nepytam. Uteciem raz, viem dobre kam, na miesta, ktore odovzdam spomienkam do cistoty duse, do cistoty mysli, vsetky myslienky, prudko srdce stisli. Vsetko dobre viem, i tak mam v dusi horko, plujem na matrix, vyhlasujem dozivotny bojkot! Slova a slova a slova a..... Nikdy nehovor NIKDY a nikdy nehovor NAVZDY slova s umyslom LASKY, aj s umyslom VRAZDY, davaj si pozor, co vyslovia usta, slova su nabita zbran, co tisko streli slubujem Ti, ze nic nas predsa nerozdeli A rozdeli predsa, cas neuprosny prideme o vieru, doveru, o sny. Slova a slova, slova a slova na sluby, na tie pravo kto ma? Jazyk, on potajomky hlupo sa viaze, ale on niekedy viazane splnit nedokaze. Davaj si pozor, co vravis a sepkas, skus si na pravdovravnost zvykat, aby si nemusel za slova PYKAT! Sipka do iluzii V opojeni rannych myslienok, ked odchadzaju sny a s nimi iluzie, ked odisla noc a slnko ich zmyje, novy den uz klope a otvara si vrata pocita kolko slz, bola asi strata. Skacem sipku do samoty, nie je tu nik iba mysel do nahoty, ten slavny podvodnik, co opanta clovecinu a zahryzne, vzdy vie kam tu vcerajsiu iluzii spinu, zo seba si vyzliekam. V samote duse Pocuvam hru vetra, ako brnka do listov do tohto vtaci, stebocu si svoje ja som nadsena tymto koncertom, tesim sa. V samote duse, do nej sa ponorim hladkam ju, co treba, to dotvorim vedieme monology, cistime smutky. Sme same, obe a predsa spolu, ziadna vona ega, nehra tu rolu. Sme slobodne, kazda ma svoje slova, ak nieco pokazi sa, opravime znova. V samote duse, tie radostne chvile ked som stastna, co si viac priat? Vedoma nevedomost Nemaju vodu a Ty kricis, ked co i len pomaly kvapka, nedakujes, ze ta ochladi, osviezi. Nemaju jedlo, mozno len susto, dakuj zan clovek, skus to - Ty zahadzujes male zbytky. Pracuju tazko, no ziju okamihom, usmev maju, napriek vplyvom, Ty nadavas z makkej vonavej postele cakas na piatky, soboty a nedele. Hadame sa, ranime blizkych, pritom sme vsetci rovnako nizki, neobjimame, slovo Lubim Ta je nezname, az ked nieco stratime, hodnotu spozname. Zijeme vcera, zajtra, za rok, ale teraz, je predsa cas jediny, kedy uzivajme si zivota hodiny. Zastavme sa, nadychnime, krasne stichnime prijmime s pokorou podakujme za svet, aj tak jedneho dna vratime sa vsetci naspat. Vycitky Vo vlasoch, splietas mi vycitky zo vcera, co klopu na pribytky, nasich spolocnych noci, posplietanych. Skryvam sa v tebe pred svetom, aby bolo lahsie, odvracat pozornost aj tak vies, ja viem, ze som tu, ako host. Hladis pramienky, uvadzas do pokusenia, najprv ich ospevujes vedmo, az do zotmenia a s lietanim netopierov, hadzes im otazky, co tam s laskou, o laske, bez lasky. Znovu Dych minulych noci a prach ciest, s bolestami dusi a slzami stekajucimi sklom, rozotrete prstami deti, zien a clivoty muzov, odneste ma prec, nechcem to vidiet, ci pocut. Chcem sa znovu budit do sveta mieru, znovu mat tu staru, ale dobre znamu vieru. Vieru v rana slnka a farieb duhy, natahujem do neba prosebne stuhy. Aj vietor sa hneva zlosti, co chrli ludstvo, zameta s listami jesene, kvapkami dazda, je tu pusto, je tu vieme akosi krvilacne, tak nech sa dobro s laskou sirit zacne. Uz sa ani ratat neda, kolko ludi priahne za tym pachom penazi, azda do pekla sa tiahne. Aspon keby sa hlupak plazil zodpovedne - sam a netahal nam do vecnosti duse otcov, mam. Potichu sa zobudit do sveta, s novym vekom a vidiet znovu stat sa z cloveka - CLOVEKOM. Basne s cislom 22 na dne rybnika Na com zalezi, v com je podstata? Cistota pobrezi, krvava odplata? Svet sa zblaznil, je prirychly, priblaznivy, neviem sama, kde vzali sa, vsetky tieto divy. Ticho, tma, pokora, to je hudba tela, preto z tohto zivota, do naha som onemela. Tituly, kravaty, obleky, za chrbtom pistole, viac v praci, za volantom sedime ako doma pri stole, lieky a uplatky, klamstva a hadky, zavreli nas cistych, do spinavej ohradky. Neverim, ze sme ludia, zostala len nadoba, neviem najst slovo, na koho sa ludstvo podoba. Basne s cislom 22 na dne rybnika, pytaju si renesanciu a hladaju vinnika, zavrite ma, bicujte, plujte do tvare, som svoja a budem nou, aj keby prisiel koniec sveta. Raz pride ten mraz a s nim dohori Posledna cigareta.