GRAVEYARD LOVE







Autor
Vydavatel
Licencia
Vydanie
Autor obalky
Pavel Sekerak
Greenie kniznica
CC-BY-NC-ND
Prve (2024)
Pavel Sekerak
O knihe
Tajomna hmla na opustenom cintorine ukryva nielen nahrobne kamene, na ktorych si cas lame svoje zuby, alebo pozostatky tiel, ktore opustil zivot. I na takom neobycajnom mieste ako je cintorin sa moze zrodit laska a hlboke priatelstvo, ktore vytrva doslova az za hrob.


Obsah
Graveyard love	1
O knihe	2
Hmla	4
Svetlo	12
Fotoatelier	19
V parku	25
Fred	29
Bunker	33

Hmla
Chladne septembrove rano. Jedno z tych, ktore vsetci nenavidia. Sychrave, uprsane, zahmlene. Vacsina ludi je este v posteli a mnohi z nich dnes maju v umysle z nej vstat len ak to bude nevyhnutne. Napriklad na toaletu, alebo ked si pojdu do kuchyne po nejake jedlo. Den ako stvoreny na prezitie v teple makkej prikryvky a s televiznym ovladacom v ruke. Teplota vonku je par stupnov nad nulou a vlhkost by sa snad dala i krajat. Pre vacsinu ludi je to len dalsi zbytocny den hodny zabudnutia. Biela stranka v dennicku skolacky. Nie vzdy sa meteorologom ich predpoved vyplni, ale dnes sa trafili presne. Maria si pozorne vypocula predpoved pocasia na dnesny den. Vystraha pred hustou hmlou bola presne tou informaciou, po ktorej tuzila. To, coho sa ini ludia, najma soferi, obavaju, bolo pre nu tou najlepsou spravou na vikend. Dokladne vystrojena na svoju dnesnu misiu opustala svoj utulny byt. Mala v umysle rozlucit sa pred odchodom so svojim psikom. Lenze Fred bol zalezeny pod dekou a nejavil o to vobec ziaden zaujem. Tvaril sa, ze spi. Maria vedela, ze to tak nie je, ze to na nu iba hra. Nie je to prvykrat. On tiez patril k tym, ktori taketo pocasie vyslovene neznasali. Nespokojne vrcal, ked sa musel ist v takomto pocasi vonku vyvencit. Dnes to uz raz absolvoval a pohlad na pootvorene dvere bytu v nom nevzbudzoval zaujem. V lete je to samozrejme ina pesnicka. Nedockavo vrti chvostom a steka pri dverach. Ale nie dnes. Dnes bude iba spat. 

„Ako chces… Tak si tam lez! Som zvedava, ci tam budes lezat aj vtedy, ked si budem robit veceru…“

Pes sa ani nepohol, len trochu nadvihol ucho, ked zacul slovo vecera.

„No vidis! To si cely ty. Myslis iba na maskrty. Maj sa tu pekne…“ - povedala s naoko urazenym vyrazom v tvari a zatvorila za sebou dvere.

Zbehla niekolko schodov a vzapati uz sedela v aute smerujuc k jednemu z jej oblubenych miest. Inokedy drava a vasniva soferka sa teraz pomaly vliekla za autami menej skusenych vodicov.
Kvoli hmle ich vsak nemohla predbehnut. Dobre vedela, ze riskovat v takychto situaciach sa nevyplaca. Aj ked ju to stalo nemalo sebazaprenia a utrpenia.

„Idiot! Vypni si tu hmlovku!“ - rozculovala sa na starsieho pana iduceho pred nou, ktoreho zadne vystrazne svetlo do hmly svojim jasom oslepovalo mladu soferku.

Dufala, ze jej cim skor zmizne z cesty. Musi to byt uz kazdu chvilu. Mozno na tejto krizovatke, alebo na tej nasledujucej. Len nech je uz konecne prec. Nemohla s tym nic robit, ale mala riesenie na taketo stresujuce okamihy. Stacilo len par dotykov a interierom auta sa ozyvali tony jej oblubenej hudby. To bol liek na vsetko. Hoci nadovsetko milovala ticho, tato hudba jej znela ako chor anjelov, ako rajska hudba, ktora sa jej dotykala, utesovala a upokojovala ju. Upokojila ju az natolko, ze si ani nevsimla, ze dedo uz pred par minutami odbocil a teraz ma pred sebou volnu cestu. Kvoli tomu si ani nevsimla, ze minula odbocku, ktorou mala ist. Trvalo to este nejaku chvilu kym si to uvedomila.

„Sakra! Za to moze ten dedo!“ - vykrikla nahnevane, ked zistila, ze je uz prilis daleko.

Tu sa nemoze len tak otocit do protismeru a vratit sa. Musi ist dalej. Nervozne si nieco somrala a pokukovala po nejakom vyjazde, kde by sa mohla otocit. Po niekolkych metroch sa jeden taky objavil. Hoci touto trasou jazdila casto, tuto odbocku si nikdy predtym nevsimla. Ani nevie, ci vobec bola oznacena dopravnou znackou. Lenze na taketo uvahy uz bolo neskoro. Auto schadzalo z hlavnej cesty neznamo kam. Hmla bola coraz hustejsia a nikde nebolo vhodne miesto na zastavenie a otocenie sa. Navyse tato cesta bola prilis uzka na to, aby sa otocila priamo na nej. V duchu zatinala paste a dufala, ze oproti nej nic nepojde. Kvoli tej hmle vobec nemala potuchy, ako siroka je ta cesta v skutocnosti. Spomalila, pretoze takmer nic nevidela. To ju este viac znepokojovalo.
Nielen, ze marni cas zbytocnym vozenim sa po neznamych cestach, ale ak by aj prisla na miesto, kam povodne chcela, tak kvoli tej hmle by tam sla uplne zbytocne. Nie je to prave najvhodnejsie pocasie na fotenie. Jedine ak by bola niekde vysoko, odkial by jej tato hmla pripadala ako hladina jazera z oblakov. Lenze ona mala v umysle fotit tajomnu atmosferu oblubeneho cintorina. Ale teraz by tam aj tak nebolo nic vidiet. Iba bielu stenu.

V duchu pomaly rezignovala a zmierovala sa s tym, ze dnes jej to jednoducho nie je sudene. Ako pokracovala dalej v ceste citila, ze sa povrch vozovky zmenil. Pevny asfalt vystriedal strk. Bolo jej jasne, ze toto zrejme nebude cesta do mesta. Este viac spomalila, aby sa co najlepsie poobzerala po okoli a rozhodla sa, co dalej. V mysli neprestajne nadavala na toho dedka a kladla mu za vinu, ze sa ocitla na tomto pustom mieste. Vonku za oknom vsak bola iba biela slahacka, v ktorej z casu na cas rozoznala obrysy stromov. Po niekolkych metroch sa povrch cesty opat zmenil. Presiel jej mraz po chrbte, ked si to uvedomila. Aj ked ju nevidela dobre, vedela, ze to bude s najvacsou pravdepodobnostou len nejaka lesna cesta, ktoru vyuzivaju polovnici a lesni hospodari. 

„Tak uz len toto mi chybalo! Sakra! Sakra! Odtialto sa nikdy nedostanem!“ - vykrikla zufalo.

Presla este niekolko metrov a zastavila. Napadlo jej, ze sa pozrie na mapu v mobile, kam sa to vlastne dostala. Ikonka oznacujuca nedostupnost mobilneho signalu ju vobec nepotesila. Neslo jej nacitat ani aplikaciu s mapami. Dnesny svet je tak zavisly na internete, ze sme bez neho uplne strateni. Bohuzial, Maria bola stratena doslovne. Otvorila dvere a vystupila von z auta, aby sa rozhliadla okolo seba. Snazila sa krokmi premerat sirku cesty. Na jej prekvapenie urobila ovela viac krokov, ako cakala. A po par dalsich sa pred nou objavilo dalsie auto. Nikto v nom nesedel a podla toho, ako boli zahmlene okna sa zdalo, ze tu uz nejaku dobu stoji. Vtedy si uvedomila, ze sa ocitla na parkovisku. Chvilu sa tu prechadzala a jej oci zacali rozoznavat coraz viac konkretnych tvarov. Zrazu necitila tu naliehavu tuzbu dostat sa odtialto co najskor prec. Chcela vediet, kde je a co je toto za miesto.
Donedavna mala pocit, ze okolie svojho mesta velmi dobre pozna. Ale odkedy sa zacala tulat aj mimo hlavnych tras a turistickych lakadiel, zistila, ze jej okolie je ovela rozmanitejsie, ako si myslela. Objavila uz viacero zaujimavych miest, ktore sa v turistickych sprievodcoch vobec nespominaju. Citila, ze tu dnes nie je nahodou. Nahody neexistuju – hovorievala. Vo vsetkom, co sa deje, hladala nejaky vyznam. Nejaky hlbsi zmysel. Nie kazdy z jej okolia mal pre toto jej videnie sveta pochopenie. Lenze ju to vobec netrapilo. Milovala tajomne veci a snazila sa porozumiet vsetkemu, co zivot prinasal.

Hmla pomaly ustupovala a nejasne kontury okolitych predmetov nadobudali podobu realnych objektov. Pred jej uzasnutymi ocami sa z hmly vynarala ruina stareho kostola. Vobec netusila, ze tu je nieco take. Pohlad na surove kamenne bloky ju tak fascinoval, ze takmer prestala dychat. Naplnil ju pocit tajomneho vzrusenia, ake zazivala len na urcitych miestach. Netusi, preco tak miluje opustene cintoriny. Mozno je to tym neobycajnym tichom. Mozno tym, ze sa tu citi viac spriaznena s minulostou a historiou tohto kraja. Mozno je to nieco ovela hlbsie. Casto na takychto miestach premysla o zivote. Premysla o ludoch ako takych. Mysli na to, ci existuje este nejaky iny svet, okrem toho, ktory vidime svojimi ocami. Verila, ze ano. Verila, ze je tu nieco viac. Aj ked to sama nevedela pomenovat a uplne tomu nerozumela. Nieco v jej vnutri jej hovorilo, ze okrem nasho, existuje este jeden, neviditelny svet.

Vratila sa k autu, zo sedadla spolujazdca vzala fotoaparat a vydala sa smerom k tomu kostolu. Najprv vsak urobila niekolko zaberov z dialky. Podisla blizsie k ruinam a so zaujmom si ich obzerala. Dotykala sa odhalenych murov. So zavretymi ocami do seba nasavala atmosferu tohto neobycajneho miesta. Tohto neobycajneho momentu. Akoby sa snazila splynut s tymi ruinami a precitat ich spomienky. Tak rada by videla aspon nieco, co v minulosti zazili tieto mury. Urcite to neboli len svadby a pohreby. Mala pocit, akoby sa tu v minulosti dialo i cosi ine. Cosi magicke. Mozno to bolo miesto okultnych ritualov alebo niecoho podobneho. Prenikal do nej zvlastny tajuplny pocit. Mala pocit, ze toto nie je len obycajny kostol, ale ze miesto, na ktorom je postaveny, ma velky vyznam pre historiu celeho ludstva. Neboli to konkretne obrazy v jej mysli, ktore by jej to odhalili. Nevidela tu temne stretnutia zahalenych samanov, ci rytierov planujucich svoj dalsi postup v boji.
Bolo to nieco neopisatelne. Nekonkretne, ale pritom velmi presvedcive. Vnimala ten pocit celym telom. Snazila sa ho do seba vpit a odniest si ho so sebou domov, kde bude moct hodiny premyslat o tomto neobycajnom zazitku.

Prezerala si ruiny kostola zvonku aj zvnutra. Hnev, ktory citila cestou sem, bol uz niekde daleko. Na dedka v aute si uz ani nespomenula. Teraz citila hlboku spokojnost a nadsenie z toho, ze sa ocitla prave tu. Kazde cvaknutie spuste v nej vyvolavalo dalsiu radost, pretoze vedela, ze tieto fotky jej budu navzdy pripominat den, ked objavila toto tajomne miesto. Nasytena pohladom na rozpadnutu dominantnu vezu kostola a prilahle mury spokojne vykrocila smerom k autu. Lenze vtom uvidela nieco, co jej pozornost uputalo este viac. Obdalec sa z ustupujucej hmly vynoril kamenny kriz a niekolko dalsich nahrobkov. Jej srdce podskocilo od radosti a na tvari sa jej objavil spokojny usmev. Pred polhodinou by ju ani nepadlo, ze dnes bude mat taketo stastie. Opusteny kostol ukryty v hmle na konci nenapadnej cesty. A este ku tomu aj prekrasny stary cintorin plny polorozpadnutych nahrobkov. Bola stastna. Predierala sa vysokou travou pomedzi nahrobky a hladala co najlepsi uhol na ich odfotenie. Niektore z nich vyzerali celkom zachovalo, ine boli sotva rozoznatelne. Niekedy nevedela, ci to, po com prave kraca, je hrob, alebo len hromada kamenia. Premyslala nad tym. Preco je jeden hrob ako novy, a ten, co je hned vedla, je uplne rozpadnuty? Pritom sa zda, ze kamen, z ktoreho boli vytvorene, je rovnaky. Mozno ten, co sa rozpadol, bol ovela starsi ako… - zamyslela sa. Lenze to uz nezisti, pretoze datum na tom neposkodenom nema pochopitelne s cim porovnat. A tak ostalo len pri uvahach. Zvedavo si obzerala a fotografovala. Pacila sa jej ta rozmanitost. Zdalo sa, ze ani jeden z nahrobkov na tomto cintorine tu nema svojho dvojnika. Niektore zdobili bohate reliefy a ornamenty, ine boli naopak podstatne skromnejsie. Na moment sa prestala divat pod nohy a rozhliadla sa okolo seba. Hmla menila svoju hustotu. Par sekund, ci minut, bola husta ako pena, vzapati sa rozplynula. Ale iba na kratky okamih. Len aby ukazala dalsie tajomne hroby, alebo novu perspektivu. Maria sa s uzasom divala na stromy, ktore naoko divoko rastli medzi nahrobnymi kamenmi. Niektore z nich uz boli poriadne vysoke. Nevysvetlitelnym sposobom vnimala tajomnu historiu tohto cintorina. Bola nim ocarena. Mysticke ticho obcas prerusilo hlasite krakanie havranov. Prichadzalo z opacneho konca cintorina. Z miesta, na ktore nedovidela.
Nasledovala ich hlas a zvedavo prechadzala na druhy koniec tohto rozlahleho pohrebiska. Hmla sa pred nou rozostupovala, cim viac sa blizila k jeho vzdialenejsiemu okraju. Zrazu mohla uplne bez prekazok vidiet miesto, odkial prichadzalo volanie havranov. Stala pred majestatnou murovanou hrobkou, aku poznala len zo strasidelnych filmov. Pripominala jej akusi kaplnku. Ale velmi temnu kaplnku. Opat ju ovladol ten vzrusujuci pocit z objavenia neznameho. Havrany sa s hlasitym skriekanim vzniesli do vzduchu a odleteli niekam prec. Akoby splnili svoju ulohu a teraz mozu konecne letiet tam, kam ich kridla zanesu. Mlada zena pristupila blizsie a po prekonani niekolkych schodov sa ocitla pred dverami.

Bolo jasne, co teraz urobi. Nemohla si pomoct, odmalicka bola velmi zvedava. Zaujimalo ju vsetko, co sa okolo nej deje. Neustale davala rodicom mnozstvo otazok. A aj ked odpovede neboli vzdy uspokojive, neodradilo ju to. Ta zvedavost, tuzba vediet a hlavne pochopit, ju sprevadza cely zivot. Fascinovalo ju vsetko nove a nezname. A hlavne tajomne. Ani na okamih nezavahala a ignorujuc akekolvek pragmaticke obavy, pristupila ku tazkym drevenym dveram. Masivne kusy dreva drzalo pokope zelezne kovanie. Panty aj klucka boli doslova umeleckym dielom. Dotkla sa okazalo prepychovej rukovate a stlacila ju smerom nadol. Neslo to lahko, musela si pomoct aj druhou rukou, aby dokazala stlacit klucku az uplne dole. Podarilo sa. Ozvalo sa dobre zname cvaknutie a dvere sa mierne pootvorili. Musela vynalozit znacnu silu, aby sa dostala dnu. Suchala tazke dvere po kamennej dlazbe, az kym si nebola ista, ze vzniknuty otvor je pre nu dostatocne velky. Vzrusenie v jej vnutri sa stupnovalo. Nebala sa. Naopak, bola nadsena. Hladina dopaminu v jej tele sa este zvysila po tom, co prekrocila vysoky kamenny prah. Jej oci si pomaly zvykali na tmavu miestnost, ktoru luc slabeho svetla prenikajuceho cez pootvorene dvere nedokazal plne osvetlit. V kuzeli svetla sa trblietali ciastocky zvireneho prachu a dodavali tomuto miestu este tajomnejsiu atmosferu. Urobila dalsi odvazny krok do neznama. Vosla hlbsie do starej opustenej hrobky a so zatajenym dychom skumala jej interier. Steny pokryvali huste pavuciny. Ukryvali vsak len zoschnute schranky pavukov. V jednom z rohov na zemi bola nepatrna hromadka malych kosticiek. Zrejme sa sem dostalo nejake zviera, ktore uz nedokazalo najst cestu von a zahynulo hladom. Smutny osud. Mariine oci si po chvili uz privykli na tmu v hrobke, a tak sa mohla venovat podrobnejsiemu prieskumu.
Skumala napisy na stenach, lenze tie boli tak velmi poskodene casom, ze boli len velmi tazko citatelne. V skutocnosti sa z nich nedozvedela vobec nic. Povedala si teda, ze urobi niekolko fotiek a pojde prec. Prve fotky urobila bez blesku, aby vynikol ten slaby luc svetla pretinajuci temnotu. Vyzeralo to uchvatne. Ale na fotkach nebolo vidiet napisy na stenach, preto sa rozhodla, ze urobi este par zaberov s pouzitim blesku. Ozval sa zvuk uzavierky a na zlomok sekundy interier hrobky osvetlilo jasne svetlo. Mariu to oslepilo a na chvilu nic nevidela. Vtom si uvedomila, ze ma so sebou mobil. Zapla LED baterku na jeho zadnej strane a teraz si mohla vsetko prezriet doslova v novom svetle. Vdaka tomu zistila, ze hrobka ma viac nez len jednu miestnost. V jednom z rohov bol nenapadny prechod do zadnej miestnosti. Zrejme tam sa bude nachadzat sarkofag s pozostatkami, kedze v tejto vstupnej miestnosti nebolo vobec nic. Za svetla mobilu presla do zadnej casti hrobky. Na jej prekvapenie tam nebol sarkofag, ale nieco uplne ine. Nieco necakane. Za stenou sa nachadzalo uzke tmave kamenne schodisko, ktore viedlo dolu pod hrobku. Uputalo jej pozornost a podnietilo jej predstavivost. Schadzala schodmi dolu a do jej vnutra prenikal iracionalny strach. V mysli si prehravala sceny z hororovych filmov. Uz videla, ako sa na nu z tej hlbokej tmy vyrutia zombie ci nejake ine prisery. Jej dych sa spomalil. To sa vsak nedalo povedat o jej pulze. Srdce jej bilo ako o zivot a zvieral ho strach, aky doteraz nepoznala. No napriek tomu kracala stale dalej. Schodisko sa stacalo doprava. Pred kazdym krokom sa naklonila a snazila sa nahliadnut za roh. Dufala, ze sa jej strasidelne predstavy nenaplnia. Upokojovala samu seba slovami, ze su to len filmy, ze su to iba vymysly. Ale co ak nie? Co ak existuje nieco temne, co sa vymyka nasmu chapaniu? Netuzila to zistovat na vlastnej kozi. Spicky jej chodidiel dosadli na podlahu v najnizsom bode. Konecne. Svetlom mobilu odhalovala tajomstva ukryte hlboko pod povrchom. Tmave, zaprasene steny tentokrat neobsahovali ziadne napisy. Neboli na na nich ani ornamenty ci stukatury, ako to bolo vo vstupnej miestnosti. Priestor bol strohy a cisto ucelovy. Jedinym prvkom, ktory narusal jeho jednoduchost, bol tazky kamenny sarkofag uprostred. Pohlad nan ju este viac znepokojil, ked si vsimla, ze ho nezakryva len hruba mramorova platna. Akoby to nestacilo, dal si niekto namahu a vrchnu dosku pripevnil o podlahu parom masivnych zeleznych retazi. Niekomu ocividne velmi zalezalo na tom, aby sa nikto nedostal dnu. Alebo skor na tom, aby sa nikto nedostal von? Pri tychto myslienkach jej telo stuhlo a preslo nim akesi nervozne mravcenie. Co sa tu, preboha, stalo? Snad tu nepochovali niekoho zaziva.. - zamyslala sa a jej vnutorny nepokoj rastol.
Podisla blizsie ku sarkofagu, aby si ho obzrela z blizka. Naklonila sa a sfukla vrstvu rokmi usadeneho prachu. Neslo to na prvy pokus, takze sa zhlboka nadychla a este parkrat poriadne fukla. Zvireny prach jej podrazdil hrdlo. Zacala ju dusit kasel a pridali sa ku nemu aj sklucujuce myslienky. Videla, samu seba ako lapajuc po dychu pada na zem. Videla, ako sa neuspesne snazi nadychnut a jej telo sa zvija v bolestivom krci. Zomiera sama. Zomiera na mieste, kde ju pravdepodobne niekolko rokov nikto nenajde. 

„Tak dost! Vzchop sa!“ - presla do protiutoku v tomto boji za cistu mysel. 

Uz len to by jej chybalo, aby zomrela pri skumani opustenej hrobky na zabudnutom cintorine. To nehodlala dopustit a sustredila sa na pritomnost. Na fakty, nie na myslienky alebo neprijemne pocity. Aj ked to nebolo vobec jednoduche, pretoze prave v tom momente objavila na krycej doske sarkofagu desivy napis. Bolo to meno. Priezvisko na nahrobku bolo necitatelne, ale meno bolo jasne viditelne: Maria!

Svetlo
Z temneho lesa ukryteho v hmle sa vynorila neznama postava. Na prvy pohlad bolo jasne, ze bludi. Potaca sa a hlada chodnik, po ktorom len prednedavnom kracala.

„Asi to nebol najlepsi napad vojst do lesa v takejto hustej hmle. Tadialto som urcite neprisiel.“ - hovoril si tmavovlasy muz a pohladom hladal stratenu cesticku.

Hneval sa na seba. Tolko premarneneho casu straveneho bludenim po lese! Vstupoval do neho ocakavajuc, ze sa mu podari urobit niekolko dokonale tajomnych fotiek, ktorymi by si ziskal obdiv sledovatelov na socialnej sieti. Povodne sem prisiel kvoli niecomu inemu, ale mysticka atmosfera lesa ho uplne pohltila. Cintorin opradeny tajomnymi legendami ho lakal uz dlhsiu dobu. Dokonale sa hodil pre novu zbierku basni, ktoru pripravoval. Inspiroval ho k niekolkym basnam, ale on mal pocit, ze im nieco chyba. Nebolo to ono. Citil, ze temnotu, ktorou je toto miesto nasiaknute, dokaze najlepsie vyjadrit jedine vtedy, ak ju sam zazije. Bola to idealna naladovna na pisanie temnej poezie. 

Zaparkoval auto a urobil par krokov smerom k cintorinu. Vtom sa na krajinu zniesla hmla a celu ju zahalila svojim nepriehladnym zavojom. Z pricin, ktore sam poriadne nechape, vosiel do blizkeho lesa. Nasaval jeho atmosferu a uvidel v tom prilezitost odfotit par neobycajnych fotografii. Hmla bola v jednom okamihu tak husta, ze netusil kde je sever. V priebehu par sekund sa kamsi stratila a odhalovala tajomnu krasu starych stromov, ktorych nepravidelne pokrutene konare pripominali ludske koncatiny. Len na okamih. Na chvilu, ktora nestacila na zorientovanie sa v priestore. Mal pocit, akoby sa to miesto s nim zahravalo. Vsetko naokolo vyzeralo uplne rovnako. Kracal stale vpred, ale zdalo sa mu, ze sa mota v kruhu. Odprisahal by, ze okolo niektorych stromov isiel minimalne trikrat. Mozno to bolo len patnast minut, mozno hodina. To nedokazal urcit. Tocila sa mu hlava z tohto zacarovaneho lesa. Uz nemyslel na fotenie, nemyslel na pisanie basni. Myslel len na jedine. Musi sa odtialto dostat skor, nez mu z toho preskoci. Pocul hlas, no chvilu mu trvalo, kym si uvedomil, ze ten hlas patri jemu samemu. 

„Takze teraz sa uz rozpravam i sam so sebou?! Parada!“ - povedal a rezignovane prikyvol hlavou.

Nejaku dobu sa este motal medzi stromami, kym sa mu akymsi zazrakom podarilo vyliezt z tohto ziveho labyrintu. Rozhliadol sa a zistil, ze sa nachadza na opacnej strane cintorina. Netusi, ako sa tam dostal. Pocit v jeho mysli mu nahovaral nezmysly o teleportacii. Bojoval s vlastnymi myslienkami, ktore ho presviedcali o neobycajnej magii tohto miesta. Nemal najmensiu chut stravit tu este nejaky cas. Bol unaveny a dezorientovany. Jeho mysel bola dokonale zmatena. Neveril tomu, co videl, neveril uz ani vlastnym myslienkam. Potrebuje sa odtialto dostat prec a vycistit si hlavu. V ceste mu stal stary cintorin. Najkratsia cesta pomedzi hroby viedla okolo monumentalnej kamennej hrobky. Za inych okolnosti by jej venoval ovela vacsiu pozornost, nez len letmy pohlad. Lenze tentokrat mu akurat stala v ceste. Musi sa odtialto dostat skor, ako to tu vsetko opat zahali hmla! 

Vykrocil a obchadzal jeden hrob za druhym. Nevsimal si ich. Nezaujimala ho ich tajomna krasa. Prekracoval polorozpadnute nahrobky obrastene machom a lisajnikom. Niektore lezali polamane vo vysokej trave. Obcas o nejaky zakopol. Akoby ho chceli zlakat. Akoby sa snazili ziskat si jeho pozornost. Drzali ho za nohu. Aby toho nebolo malo, hmla znovu zacinala hustnut. Nesmie stratit smer. Zameral sa na kostol. Parkovisko je hned za nim. Tam sa musi dostat. A nic mu v tom nezabrani. O chvilu vsak nevidel takmer ani na krok. Jeho mysel nahlodavali pochybnosti o jeho prirodzenom kompase. Uz si nebol taky isty smerom, ktorym kracal. Vzapati vsak nadobudol uplnu istotu. Vrazil do steny hrobky a bolo mu jasne, ze zase bludi. Okolo tej velkej hroby predsa uz isiel! Lenze teraz stal opat pri nej. 

„Sakra! To nie je mozne!“ - zanadaval.

Pridrzal sa jej stien a celu ju obisiel. Zastavil sa az pri dverach. Cudoval sa, ze su otvorene. Sam nevedel preco, ale vosiel dovnutra. Neobzeral sa za seba, nemyslel na dovody, ani na nasledky. Kracal coraz hlbsie do jej utrob.
Zaujalo ho svetlo, ktore vychadzalo z miestnosti pod nim. Potichu schadzal dolu uzkym kamennym schodiskom. Zvedavost bola silnejsia ako strach z toho, co tam objavi. Mozu to byt po zuby ozbrojeni vykradaci hrobov, moze to byt nejaky temny kult, alebo bezdomovec, ktory si tu nasiel utocisko. Moznosti bolo ovela viac. Lenze na tie Pavel ani nepomyslel. Blizil sa ku zdroju toho svetla a coskoro jeho povod odhali.

Maria stala v rohu tmavej miestnosti. Este stale bola stuhnuta po tom, co objavila na sarkofagu svoje meno. Vobec nepocula kroky bliziacej sa osoby. Jej mysel sa sustredila na hlboky emocionalny zazitok, ktory ju doslova paralyzoval. Telom jej prechadzalo mrazive mravcenie a pohlad mala upreny na tu tazku kamennu platnu. 

Pred par poslednymi schodmi Pavel spomalil a naklonil sa, aby zistil, kto sa tam dolu nachadza. Netuzil po vyhrotenej konfrontacii s nejakymi podivinmi. To, co uvidel, vsak prekonalo akekolvek ocakavania. V najtemnejsom kute hrobky stala pohladna mlada zena s fotoaparatom na krku a svetlom mobilu osvetlovala sarkofag s pozostatkami. Stala uplne bez pohnutia, co v Pavlovi vyvolavalo velmi zvlastny pocit a dalsie otazky. Co tu robi? Preco sa nehybe? Dycha vobec? - pytal sa v duchu sam seba. Vahal, ci tam ma vojst. Je to snad nejaky ritual? Mozno je posadnuta… A mozno potrebuje pomoc! - rozhodol sa. Zostupil dole.

V prvych par sekundach si Maria ani nevsimla, ze tam uz nie je sama. Zrazu na ruke zacitila akesi steklenie. Prelaknuta instinktivne zatriasla rukou na na kamennu dosku dopadlo par pavukov. Skrikla.

„Neboj sa! Su to len pavuky. Nic ti neurobia.“ - ozval sa hlas neznameho muza, ktory sa pred nou z nicoho nic objavil.



Intuitivne spravila par krokov dozadu, az kym sa chrbtom neopierala o stenu hrobky. Srdce sa jej rozbuchalo a nohy jej stuhli strachom. Necakala, ze tu bude aj niekto dalsi. S takouto moznostou vobec nepocitala. Obavy sa snazila prekonat co najpohotovejsou reakciou. Nesmie dat na sebe znat, ze sa boji. Hoci na to uz bolo zrejme neskoro.

„Nemam rada pavuky. Nebojim sa ich! Ale nemam ich rada.“ - oponovala naoko sebaisto, hoci vo vnutri sa cela triasla.
„Vraj prinasaju stastie.“ 
„Dakujem. Nemusim byt az taka stastna. Som celkom skromna.“ - zareagovala chvejucim sa hlasom.
„Prepac, nechcel som ta vystrasit. Mna sa nemusis bat, neublizim ti.“ - snazil sa upokojit prestrasene ziena - „Bol som len zvedavy co je to za svetlo, nebyva zvykom, ze sa na takychto miestach svieti.
„A... a... ano, to to nebyva…“ - odpovedala stroho.
„Si v poriadku? Nepotrebujes pomoc? Co tu vlastne robis?“ - pytal sa so zaujmom a pritom si obzeral interier.
„Ja?“
„Ano, ty!“
„Ja…“ - nevedela zo seba dostat slova.
„Alebo je tu este niekto?“

Zamyslela sa, ci by v tejto situacii nebolo lepsie zaklamat a povedat, ze tu nie je sama a jej priatel sem kazdu chvilu pride. Bola sama v utrobach opustenej hrobky s uplne cudzim muzom. Nikdy predtym nebola v podobnej situacii. Navyse netusi, co je to za chlapa. Co ak je to nejaky vrah? V mysli sa jej v okamihu odohralo niekolko hrozivych scenarov, ktorymi by sa tato situacia mohla skoncit. V tom si vsimla, ze aj on ma na krku fotoaparat.

„Si fotograf?“ - opytala sa, jednak preto, aby ziskala cas a tiez aby zistila, ci pre nu predstavuje nebezpecenstvo alebo nie.
„Obcas ano.“ - prikyvol mlady muz.
„Prisiel si sem fotit?
„Nie. V skutocnosti…“ - vahal s odpovedou, pretoze nechcel ukazat svoju slabost.
„V skutocnosti…“ - povzbudzovala ho ku odpovedi a dufala, ze to nebude nieco zle.
„V skutocnosti som sa stratil.“ - priznal a zacal sa smiat. 
„To tato prekliata hmla!“ - hromzil a nahnevane ukazoval pastou hore schodiskom.

V tej chvili si Maria uvedomila, ze sa nema coho obavat. Videla, ze je rovnako zmateny ako ona. V jeho slovach a v jeho ociach vycitila uprimnost.

„Stratil som sa v tomto cudnom lese a ked som sa z neho dostal, ocitol som sa tu na cintorine. Zrazu sa zniesla hmla a ja som zabludil este aj tu. A potom som uvidel svetlo.“ - vysvetloval.

Bolo jej to smiesne. Pripadal jej ako zatulany psik. Nerozumela tomu, ako je to mozne, ale tento cudzi muz v nej nevzbudzoval strach ani ziadne obavy. Prave naopak. Z dovodov, ktore nedokazala vysvetlit, mala pocit, ze mu moze doverovat. Mozno za to mohla jeho uprimna prostorekost, alebo to sposobili jeho hlboke hnede oci. Ktovie. Jedno vsak vedela isto. Nedokaze od nich odtrhnut zrak. Napatie, ktore len pred malou chvilkou zvieralo jej telo bolo razom prec. Citila, ze sa moze uvolnit a byt sama sebou. Ale rozhodne nechcela priznat, ze aj ona sa v skutocnosti stratila.

„Stratil? Tu na cintorine?!“ - smiala sa naoko.
„Tak veru. Sam nechapem, ako sa to stalo. Chvilami som mal pocit, akoby bolo toto miesto zacarovane, alebo co…“
„Neblazni. Asi prilis casto pozeras Harryho Pottera.“
„Mozno. Ale co robi taka ocarujuca zena sama v hrobke uprostred podivneho cintorina?“ - nevzdal sa umyslu dozvediet sa viac.
„Ja… Ja som… Ja som sa tiez stratila.“ - priznala sa nakoniec, pretoze jej v tej chvili nenapadla ziadna vyhovorka.
„Takze aj ty…?“
„Ano.“ - prikyvla a nesmelo nadvihla kutiky svojich pier.

V zapati sa obaja zacali nekontrolovatelne smiat. Nikdy v historii sa v utrobach ziadnej hrobky neozyval smiech. Az doteraz. Bol to vskutku jedinecny moment. A nielen kvoli smiechu. V tej chvili sa stalo nieco neobycajne. Ten moment spojil pohlady dvoch dovtedy cudzich ludi. Nastalo ticho pretkane vzrusujucim ocakavanim. Dychali zhlboka, hoci im ich srdcia isli vyskocit z hrude a vo vnutri pocitili chvenie motylich kridel. Bolo take silne, ze tam ostalo i nadalej. Aj ked sa o niekolko minut rozlucili a z cintorina odisiel kazdy z nich vlastnym autom spat domov, nadalej ich spajal pocit, ktory sa zrodil v tej magickej chvili, ked sa ich rozziarene oci stretli v tme opustenej hrobky. 

Pribudali dni a pribudali aj slova. Ich intenzivna vzajomna komunikacia ich sprevadzala a spajala kazdy den. Nebolo dna, kedy by si nenapisali. Napriek tomu, ze ich delila velka dialka, citili sa coraz blizsie k sebe navzajom. Spoznavali svoje nazory, myslienky, predstavy. Delili sa o svoje vitazstva a prehry. Vzniklo medzi nimi hlboke priatelstvo. Vzrusujuce napatie a euforiu striedali smutne chvile, kedy sa obaja obavali, ze to, co k sebe citia, je len virtualne. Musia sa stretnut! 

Fotografovanie bolo nielen Mariinou zalubou, ale taktiez aj jej zivobytim. V atelieri v centre mesta fotila nielen modelky a svalnatych, dobre vyzerajucich muzov. Dokonale dokazala zachytit krasu kazdeho cloveka bez ohladu na tvar jeho postavy ci spolocenske postavenie. Terminy na fotenie si u nej objednavali mladomanzelia, zamilovane pary, ale i rodiny s detmi ci studenti. Castokrat na propagacne ucely fotila i zamestnancov velkych firiem. Jedine, komu sa vyhybala, boli politici. Tuto cast spolocnosti nemala v oblube.
O to viac si uzivala fotenie s „obycajnymi“ ludmi, ktorych bolo potrebne o ich krase castokrat presviedcat. 

Takym bol aj Pavel, ktory sa na seba malokedy pozrel do zrkadla s usmevom. Teda pokial nepocitame skodoradostny usmev a usklabky, ked robil grimasy na svoj odraz v zrkadle. Malokedy fotil sameho seba. Archiv jeho pocitaca bol bohaty na fotografie, ale selfie by ste tam hladali marne. Ak by to nebola Maria, ak by to nebola ona, sotva by ho niekto presvedcil, aby sa nechal odfotit profesionalnym fotografom v atelieri. Popravde, Maria sa ani nemusela prilis snazit a coskoro si dohodli termin fotenia.

Fotoatelier
Stara budova radovej zastavby v centre mesta uz mala ocividne cosi za sebou. Na niektorych miestach sa zo stien renesancnej stavby odlupovala omietka a odhalovala material, z ktoreho bol ten dom postaveny. Zda sa, ze pri vystavbe mali obmedzeny rozpocet. - pomyslel si Pavel, ked vchadzal do pasaze za oblukovou klenbou vstupnej brany. Nez stlacil klucku na tmavohnedych dverach, pozrel sa este raz na pokrceny papierik, ktory prave vytiahol z vrecka. Mal na nom popisane podrobne instrukcie, aby sa bez problemov dostal tam, kam potrebuje. Pohladom skontroloval popisne cislo a napisy na tabuli vedla dveri. Vsetko suhlasilo, takze s pokojom vstupil dnu. Okrem palenych cervenych tehal spod omietky vykukali aj bloky pieskovca ci inych kamenov. No napriek zubozenemu stavu toto miesto dychalo historiou. Obdivoval stare stukatury a rozne zaujimave detaily na fasade. Niektore boli vyrazne poskodene. Cudoval sa, ze to este nikto neopravil. Ved je to predsa priamo v centre! Vsetkym na ociach… Mozno je to v plane. - upokojoval sa. Po par krokoch uvidel na lavej strane dalsie dvere. Tieto su uz vstupom do samotnej budovy, kde sa mal nachadzat Mariin atelier. Za bohato zdobenymi dverami, ktore putali pozornost najma nadhernymi vitrazami zobrazujucimi zrejme nejakych svatcov, sa nachadzalo siroke kamenne schodisko. Jeho zabradlie bolo doslova umeleckym dielom. V rozlahlych priestoroch s vysokymi stropmi sa kazdy jeho krok hlasno ozyval. Citil sa kvoli tomu trochu neprijemne. Mal pocit, ze puta prilis velku pozornost. Ale koho pozornost? Ved tam vobec nikto nebol. Napriek tomu sa okolo seba obzeral s podivnym pocitom viny. Pomaly kracal hore schodmi a snazil sa pritom naslapovat co najtichsie. Vo vnutri nevidel ani jednu jedinu informacnu tabulu, ktora by oznamovala, co vsetko sa tu nachadza. Mozno v tom maju prsty pamiatkari, alebo si najomcovia tychto priestorov potrpia na diskretnost. Pavlov pohlad opat spocinul na maly pokrceny papierik. Prechadzal tmavou chodbou, dival sa na dvere a hladal spravne cislo. 

„202. Tu je to!“ - povedal sam pre seba a zaklopal.
„Pod dalej.“ - ozvalo sa z druhej strany dveri.

Nasledoval ten krasny hlas a vstupil do vnutra. Rozhliadol sa po miestnosti. Stroho zariadeny interier nevynikal mnozstvom nabytku, ale uz na prvy pohlad mu bolo jasne, ze je zariadeny v prvom rade prakticky. Za dverami stal tradicny dreveny stojan na kabaty, o kusok dalej bola pri stene trojmiestna, vkusne calunena pohovka a jedno kreslo z rovnakej serie. Na sklenenom konferencnom stoliku pred nimi boli polozene nejake casopisy, laptop a zopar kablov. V rohu sa nachadzala mala kuchynka s barovym pultom a par vysokymi stolickami. Okrem jednej vysokej skrine sa tu uz nenachadzal ziaden dalsi nabytok. Pomerne velkemu otvorenemu priestoru dominovalo siroke cierne platno a jednoducha drevena stolicka, stativ s fotoaparatom a niekolko pomocnych svetiel a tienidiel. Miestnost bola vdaka obrovskym oknam plna prirodzeneho svetla. Lenze to bolo, zda sa, az prilis ostre, a tak ich prave v tom momente Maria ukryvala za dlhe tmave zavesy, co viseli po stranach kazdeho z nich.

„Ahoj.“ - pozdravil sa Pavel.
„Ahoj.“ - opatovala pozdrav Maria, naoko nevsimajuc si mladeho muza, pretoze ju prave zamestnavali zavesy okien. - „Pokojne sa usad, hned sa ti budem venovat.

Zobliekol si bundu, batoh polozil vedla vesiaka a podisiel k pohovke. Ale nesadol si na nu. Nesadol si ani do kresla ci na niektoru zo stoliciek. Mlcky stal a zamyslene hladel na krasnu fotografku odetu do cerveno-ciernych karovanych siat. V duchu si hovoril, ze sa musel nacisto zblaznit. Nikdy v zivote by ho nenapadlo ist sa dobrovolne fotit na portret. Nepokladal sa za zaujimavy objekt na fotenie. Maria mala vsak uplne iny nazor. Videla ho uplne inym pohladom, ako sa videl on sam. Pripadal jej neobycajny. Nieco, co snad ani nevedela pomenovat, ju na nom nesmierne pritahovalo. Mozno to boli jeho oci. Od prveho momentu, ako uvidela tie hnede hlboke oci, nevedela ich dostat z hlavy. Stale na neho myslela, stale myslela na tie oci, ku ktorym sa citila coraz viac priputana. On vsak o tom zatial nesmel vediet. A mozno sa o tom nikdy nedozvie, ak to udrzi v tajnosti. Bolo to jej tajomstvo. Uz niekolko tyzdnov sa s tymto tajomstvom rano zobudzala a vecer s nim zaspavala. 

„Tak, hotovo! Hned je to lepsie. Co povies?“ - skonstatovala a presla do tej mini kuchynky.
„Ano. Ano, je to lepsie.“ - odvetil Pavel, ktory mal tiez svoje tajomstvo.

Od ich prveho stretnutia preslo mnoho dni. Ale nebol medzi nimi ani jeden taky, pocas ktoreho by na nu nemyslel. Kazdy den si v mysli prehraval moment, ked ju uvidel prvykrat. A nielen to. Hoci sa tomu branil, nedokazal v sebe potlacit naklonnost, ktoru ku nej citil. Bolo to coraz silnejsie a myslienky na Mariu doslova ovladli jeho mysel. Myslel na nu takmer pri kazdej cinnosti a v kazdej dennej ci nocnej hodine. V praci mal obcas problem sustredit sa, pretoze duchom bol v uplne inom svete. V tom, ktory sa mu zjavoval v noci, ked o nej snival. Bal sa. Bal sa, ze by to mohla byt dalsia slepa ulicka na jeho uz aj tak dost klukatej ceste zivotom. Preto sa obcas snazil robit vsetko mozne, len aby na nu nemyslel. Ale na druhej strane a v nom zrodila silna tuzba. Sny o Marii a myslienky na nu, v nom vyvolavali pocity tak prijemne, ze sa ich nechcel vzdat. A preto je dnes tu. Preto stoji v jej atelieri a vystavi svoju tvar a telo objektivu jej fotoaparatu. Vsetko len preto, aby mohol byt aspon nejaky cas v jej pritomnosti.
Aj ked si spolu casto pisali, snazili sa byt az zdrzanlivo formalni. Obaja boli opatrni, pretoze v zivote zazili uz mnoho sklamani a ani jeden z nich netuzil po dalsom. Kazdopadne, obaja si boli vedomi, ze sa medzi nimi nieco zrodilo. Nieco nadprirodzene. A tak teraz stali par centimetrov od seba a zatial sa zmohli len na zdvorilostne frazy. Pritom obaja vedeli, ze ich k sebe nieco taha, ale kvoli svojim povaham a predoslym skusenostiam sa ani jeden z nich neodvazil prekrocit pomyselnu ciaru. 

„Das si kavu?“ - spytala sa potichu, pretoze ju zradil hlas.
„Dakujem, ale ja kavu nepijem.“ - odpovedal.
„Ach ano, mas pravdu. Hovoril si mi o tom…“ - citila sa zahanbena, pretoze taketo veci si obycajne velmi dobre pamata.
„Staci voda. Dam si len vodu.“ - zareagoval pohotovo.

Otocila sa a ked z chladnicky vyberala flasu chladenej mineralky, zhlboka si vydychla. Netusila, co sa s nou deje. Mala pocit, ze nedokaze ovladat svoje telo. S mimoriadne velkym sustredenim naplnila skleneny pohar a podala ho muzovi, o ktorom tajne sniva. Natiahol ruku, aby si vzal pohar s vodou z chvejucej sa dlane krasnej fotografky. Na zlomok sekundy sa ich prsty nechtiac dotkli. Bol to asi nejaky reflex, alebo nieco take, kvoli comu Pavel v okamihu stiahol ruku spat k sebe. Na oboch stranach bolo citit rozpaky. Vzduch bol presyteny zvlastnym napatim, ktore bolo nevyhnutne co najskor uvolnit. Muz opat pohotovo zareagoval a vzal si pripraveny pohar, ktory mlada dama este stale drzala v ruke.

„Prepac, nechcel som…“ - ospravedlnoval sa.
„Je to v poriadku.“ - odvetila s hanblivym usmevom.

Prilozil si pohar k ustam a so zavretymi ocami ho vypil na ex. Dva a pol decilitra vody v priebehu par sekund zmizlo.

„Das si este?“ - ponukala mu Maria, ktora si pohlad na jeho zavrete oci dokladne vychutnala.
„Nie, dakujem. Potom by som asi prilis pokojne neobsedel.“ - vyhovaral sa.
„Dobre teda. Tak ideme na to?“ - usmiala sa a jej pohlad smeroval ku ciernemu platnu.
„Ano, podme na to!“ - vyjadril suhlas s usmevom na perach.
„Tu si sadni a otoc sa tamtym smerom.“ - zneli jej uvodne instrukcie.
„Takto?“ - uistoval sa Pavel o spravnosti svojej pozy.
„Nie, nie! Telo otoc sem a hlavu obrat a tuto stranu.“
„Aha, dobre…“ - potvrdil na znak toho, ze porozumel jej pokynom.



Mlady muz sedel na stolicke, zatial co povabna fotografka nastavovala svetla. Dival sa na nu a obdivoval ju, ze sa to vsetko naucila. Presne vie, z ktorej strany a ako ma dopadat svetlo. Vie, aku pozu ma model ci modelka zaujat, aby bol vysledok co najputavejsi. Vzhliadal ku nej s otvorenymi ustami a sledoval, co robi.

„Kam to pozeras?!“ - okrikla ho.
„No… Na teba…“ - odpovedal nesmelo.
„A kam mas pozerat?!“ - ukazala na smer, ktorym sa mal divat, aby bolo jeho telo v spravnej pozicii.
„Prepac…“

Vsetko bolo pripravene a Maria sa postavila za fotoaparat. Pozerala sa na displej a potajomky sa usmievala. Citila v sebe ohromnu radost z tohto stretnutia. Uzivala si pritomnost vysnivaneho muza. A aj ked sa naoko nic dramaticke nedialo, velmi ju uspokojovala uz len samotna jeho pritomnost a to, ze su tu spolu sami. Pavel sa ani nehybal. Sedel v poze presne podla jej instrukcii. Lenze posobil prilis strnulo, prilis umelo a skostnatelo. Pripadal jej ako figurina, akoby to ani nebol zivy clovek. Aj to tajomne v jeho ociach sa zrazu niekam vytratilo. Tak velmi sa sustredil na tu pozu. Hladela na displej a vedela, ze takto to nepojde. V mysli si predstavovala vysledny produkt tohto stretnutia. Tie fotky budu otrasne, ak tu bude sediet ako mrtvola!

„Uvolni sa! Tvaris sa ako zombik.“ - napominala ho.
„Snazim sa…“ - ospravedlnoval sa.
„Tak sa nesnaz!“ - prikazala mu dorazne.
„A co mam teda robit? Ved sedim tak ako si chcela...“
„Sedis spravne, ale ten vyraz v tvari… Moje nervy…! Musime s tym nieco urobit...“
„A co? Co by som mal urobit?“
„Mysli na nieco pekne. Na nieco co mas rad, na nieco co sa ti paci…“ - nestihla ani dopovedat a Pavel sa na okamih zasnival. 

Myslel na ten ich necakany dotyk pred par minutami. I za tak kratky cas si stihol vsimnut, ake jemne su jej prsty. A citit ich dotyk, hoci len na zlomok sekundy, ho naplnalo stastim. Neuvedomil si to a pocas tohto snivania na malicku chvilu privrel oci. Maria nezavahala a okamzite vyuzila prilezitost, ktora sa jej naskytla. Miestnostou sa ozvalo typicke cvakanie uzavierky fotoaparatu. 

V parku
O par dni neskor stala uprostred parku obklopena hmlou. Milovala tuto atmosferu. Mala pocit, ze je pre tieto momenty zrodena. Vsetko posobilo tak tajomne, tak magicky. Zasnene sa divala do neznama a v jej mysli ozivali utajovane romanticke predstavy. Stala uprostred parku a snivala doslova za bieleho dna. Jej oci hladeli do bieleho ticha, ktore vyplnalo nielen priestor okolo nej, ale aj jej vnutro. Nahle ho vsak prerusilo praskanie sucheho listia spadnuteho na chodnik. Hlasitost toho zvuku sa postupne zvysovala. Zozadu sa ku nej niekto blizil, ale Maria sa ani nepohla. Hoci bola zvedava, neotocila sa. Stala tam dalej a cela stuhnuta cakala, co sa bude diat. Naraz praskanie listia utichlo. Telo sa jej zacalo chviet. Dychala pomaly a kazdy jej vydych sa vo vlhkom chladnom vzduchu okamzite zmenil na paru. Vtom zacitila teplo a ciesi ruky ju pevne objali okolo pasa. Spoznava tu lahko korenistu vonu a aj ten dotyk, ktorym ju k sebe pritisol. Uz ho zazila. Spoznava aj tie dlane. Tie, ktore su nezne a silne zaroven. Polozila svoje ruky na jeho, uvolnila sa a s doverou sa oprela o muza, ktoreho milovala. Vedela, ze je v bezpeci a moze dalej pokracovat v snivani. Ake to bude, ked sa ich pery dotknu? Snivala o tom mnohokrat. Dufala, ze teraz to konecne zisti. Uz nemieni dlhsie cakat. Obratila sa tvarou k Pavlovi a pritisla svoje ruzove pery k jeho ustam. Na zlomok sekundy zneistela. Bolo to spravne? Co ak je to priskoro? Co ak po tom tuzi iba ona? Co ak bude sklamany? Co ak bude sklamana ona? A co ak… - tolko myslienok v tak kratkom momente. Vytusil jej obavy a laskavo ju k sebe privinul. Bolo to presne take uistenie, ake potrebovala. V jeho objati citila, ze moze byt sama sebou. Citila, ze je prijata. Citila, ze jej laska je opatovana. To, o com posledne dni len snivala, sa v tomto zahmlenom parku menilo na skutocnost. Pery zalubencov sa navzajom nezne dotykali. Cely okolity svet sa v tom prijemne makkom spojeni kamsi vyparil. So zavretymi ocami si vychutnavali steklive vzrusenie z coraz vasnivejsich bozkov. Ale Maria sa chvela nielen vzrusenim.

„Cela sa trasies…“ - konstatoval Pavel.
„Je mi zima. Som tu uz hodinu.“ - priznala.
„Coze?!“ - pozrel na nu prekvapene.
„Nevedela som sa dockat, kedy prides. Tak velmi som sa na teba tesila...“ - vysvetlila s usmevom a venovala mu dalsi rozmarny bozk.
„Tak podme niekam do tepla.“ - navrhol.
„Ano, podme.“ - vzala ho za ruku a viedla prec z parku.
„Kam ideme?“ - pytal sa, pretoze to tam vobec nepoznal. 
„To je prekvapenie.“ - odvetila a oci jej sibalsky zaiskrili.
„Tak fajn. Prekvapenia sice nemam prilis rad, ale tebe verim.“
„Bude to miesto, ktore mam velmi rada. Uvidis, bude sa ti pacit.“
„Verim, ze ano.“ - prikyvol a pomyslel si, ze to bude asi nejaka jej oblubena kaviaren, alebo nieco take.

Kracali mestom drziac sa za ruky a tesili sa zo vzajomnej pritomnosti. Usmievali sa. Divali sa na ich odraz v sklenenych tabuliach vykladov. Zartovali a robili rozne grimasy. Ako male deti, ktore sa prvykrat vidia v zrkadle. Vo veselej nalade presli celym centrom a zastavili sa pri jednej z vyskovych budov. 

„Tak, tu je to.“ - oznamila.
„Tu?“ - cudoval sa Pavel a skumavo si prezeral tu budovu zhora nadol. 
„Ano, tu. Tu byvam.“
„Si si ista?“ - zamyslal sa nad tym, ci je to vhodne a vahal nad dalsim krokom.
„Ale ak chces, mozes ostat vonku.“ - dala mu na vyber, zatial co jej kluc uz zapadol do zamku vo dverach a pomaly sa otacal.
„Nechcem. Vies, ze nechcem.“ - povedal a vykrocil za nou do vchodu.
„Ano, viem.“ - usmiala sa.

Vedela, ze neodmietne. Na jeho mieste by urobila to same. Istotne, clovek moze mat pochybnosti. Moze mat obavy z niecoho noveho. Ale ak by bola ona na jeho mieste, reagovala by zrejme rovnako. Vdaka tomu, ze spolu uz niekolko tyzdnov intenzivne komunikovali, vedela dobre, ze maju mnoho spolocneho. 
Mala pocit, ze sa poznaju odjakziva. A hoci to tak nebolo, citila k nemu velku doveru. Citila, ze je s nim v bezpeci. Citila jeho uprimny zaujem a lasku. Aj ked sa jej to obcas zdalo neuveritelne. Niekedy sa pytala seba samej: Je to mozne, aby sa z nicoho zrodila tak silna laska? Ocividne ano. Citila ju v kazdom jeho slove, v kazdom jeho pohlade. A teraz ju citila aj v kazdom jeho dotyku.

Za zavretymi dverami vytahu sa ich pery opat spojili. Obaja chceli zo seba co najskor striast to neopisatelne napatie, ktore bolo medzi nimi. Jediny sposob, ako sa zbavit tuzby, je poddat sa jej. Tak to v tejto chvili citili. Citili, ze uz premarnili dost casu zdvorilymi slovami. Dost bolo slov a snov o vasni, teraz ju chcu zazit na vlastnej kozi. Zdalo sa, ze z vytahu do bytu presli bez toho, aby sa ich pery od seba vzdialili. Zabuchli za sebou dvere bytu a na zem zacali dopadat prve kusy oblecenia. Dotyky ich pier v pritmi utulneho bytu zapalili v ich ociach plamene vasne. V horucom objati zasypava krasna fotografka bozkami tvar svojho milovaneho. Obaja citia coraz vacsiu tuzbu, coraz vacsiu vasen a coraz vacsie teplo. Basnik ju k sebe pritisne tak silno, akoby mal dnes nastat koniec sveta. Koncekmi prstov skuma krivky jej povabneho tela. Jeho dotyky su coraz odvaznejsie. A je to v poriadku. Tuzila po nich. Casto snivala o jeho dotykoch. Su presne, take ako si ich predstavovala. Nezne a vzrusujuce. Ale aj tak mala pocit, ze sa jej srdce zblazni, ked citila jeho nezne prsty pod trickom. Uvolnena podava sa tym krasnym pocitom. Celym jej telom prudi vasnive teplo. Hladi jej odhalene boky a chrbat. Venuje mu az prekvapivu pozornost.

„Co to robis?!“ - pytala sa prekvapene.
„Hladam kridla.“ - zasepkal.
„Ty si blazon!“ - rozosmiala sa – „Milujem ta!“

Prituli sa ku nemu a vasnivo ho pobozka. Uz to nie su len ich nedockave pery, ktore sa navzajom dotykaju. Pridali aj jazyk a ich dych sa okamzite zrychlil. Zrychlil sa aj ich pulz. Navaly vzrusujucich pocitov prichadzali bez varovania a uplne ich pohltili. Poddali sa im. Poddali sa vasni, ktora stravovala ich tela ako ked plamen stravoval horiaci Rim. Teplo. Horuco. Na kratky okamih uvolnila silne zovretie pier. Nielen, aby sa nadychla. Bez varovania, bez zavahania mu vyzliekla tricko a rozopla nohavice.
On urobil to iste a v okamihu stali oproti sebe takmer uplne nahi. Ale nehanbili sa. Nezalezalo na tom, ci on ma na bruchu tehlicky a to jej je ploche ako na vyretusovanych fotkach z modnych casopisov. Boli nadherni. Boli zamilovani. Jeden pre druheho boli tym najkrajsim na svete. Tym jedinym na svete. Ten jesenny vecer sa stal svedkom ich uprimnej lasky, ktoru si vyznavali nielen slovami. Milovali sa. Milovali sa odovzdane. Milovali sa nezne. Milovali sa vasnivo. Miestnost coskoro naplnila vona ich lasky sprevadzana spokojnym vzdychanim. Uprimne vyznania sa zhmotnili do milovania, po akom obaja tuzili. Nebolo na ich telach miesto, ktore by ostalo nedotknute, alebo nepobozkane. Spoznali kazdy kusok svojich tiel a spojili ich do nadherneho celku. Citili, ze su jeden pre druheho stvoreni. Spoteni, vonavi a spokojni. Sen, ktory ju sprevadzal niekolko noci, sa konecne stal skutocnostou. Nadhernou vzrusujucou skutocnostou. S tajuplnym usmevom zaspava v objati tej najvzacnejsej osoby na svete a ani mesiac, ktory sa na nich pozera cez okno, netusi, co bude dalej. Ale ona vie, co by chcela. Zela si, aby tento vecer a tento moment trvali naveky. Zaspala stastna. Tak stastna, ako asi este nikdy nebola. Pavel sa chvilu dival na jej krasne telo zababusene do perin a kochal sa jej krasou. Potmehudsky sa usmieval, pretoze dostal blaznivy napad. Pockal, kym si nebol uplne isty, ze Maria uz spi. Potom vzal do ruky pero. 

Fred
Luce slnka prenikali cez skary medzi zaluziami a naznacovali milencom, ze je uz najvyssi cas vstat z postele. Ale s nimi to ani nehlo. Az ked sa v izbe zjavil maly psik a jazykom ich steklil na chodidlach. Vrtkave psica vyskocilo na postel a votrelo sa medzi milencov. Naliehavo zacalo stekat. Toto bol ten najspolahlivejsi budicek. Fred sa tulil ku svojej panej a oblizoval jej tvar. Najskor sa zdalo, ze si pritomnost muza nevsima. Ale nebola to pravda. Vsimol si ho uz vecer, ale nechcelo sa mu ani pohnut z vyhriateho pelechu. Neskor, v noci, si ho bol obzriet a onuchat. Ked sa vysantil so svojou panou, obratil svoju pozornost ku Pavlovi a neodbytne dobiedzal. Nieco velmi chcel, ale nemohol to povedat, nevedel to povedat kedze je len pes. Poskakoval, vrcal a udieral nufakom do obidvoch ludi leziacich v posteli. Nebolo to prave najromantickejsie rano. 

„No co je? Co by si chcel? Maskrtku?“ - pytala sa ho Maria a hladkala jeho kratku ciernu srst.

Na znak suhlasu zastekal a urobil na nu psie oci. V jeho pripade to platilo stopercentne. A bolo to tiez i stopercentne ucinne. Odhrnula perinu a polozila psika na zem. Vtedy si uvedomila, ze je uplne naha. Na okamih sa zahanbila a cervenajuc sa skryla sa za prikryvku. 

„Nemusis sa hanbit. Si nadherna. Si ako anjel.“ - posmeloval ju Pavel a dival sa jej do oci s tou najuprimnejsou laskou.
„Ty jeden rozpravkar…“ - sklonila sa ku nemu a pobozkala ho na celo.

Nasledne sa cela zahalena do prikryvky stratila za dverami izby a on tam ostal lezat na posteli tak, ako ho panboh stvoril. Teraz to bol on, kto sa snazil vsemozne zakryt svoju nahotu. Karma niekedy necaka dlho na svoju chvilu. Obliekol si aspon tricko, co lezalo na zemi pri posteli, pretoze vsetko ostatne oblecenie bolo ktovie kde. Vstal a nasledoval kroky svojej milovanej.
Nasiel ju v kuchyni, ako sa sklana nad Fredovou miskou a nedockavy jazvecik pri jej nohach vrti chvostom. Vrhol sa na krmenie, akoby tyzden nejedol. Maria si vsimla, ze tam Pavel stoji s otvorenymi ustami.

„Nedaj sa oklamat! Ja mu davam jest. Takyto je zakazdym.“ - smiala sa na psikovi, ktory hltal jedno susto za druhym.

Lenze to mladeho muza v tejto chvili vobec nezaujimalo. Jeho oci sa upierali k zene, ktora pred nim stala. Pripadala mu v tej prikryvke mimoriadne atraktivna.

„Si rozkosna. Velmi sa mi pacis.“ - vyslovil so zalubenym pohladom.
„Ved aj ty mne.“ - priskocila ku nemu s usmevom v ociach a pobozkala ho na lice. Vzapati sa opat niekam vytratila.
„Pockaj, kam zase ides?“ - pytal sa Pavel, ktory si dnesne rano predstavoval trosku inac.

Ocakaval, ze sa budu cele dopoludnie tulit v posteli a prejavovat si neznosti. Ved dnes este nedostal ani prilezitost objat ju alebo pobozkat. Vsetko sa dialo tak neocakavane. A hlavne rychlo.

„Idem do sprchy...“ - ozvalo sa z kupelne a dvere za krasnou fotografkou sa zavreli.
„Tak vidis, ostali sme tu sami…“ - prehovoril s povzdychom ku psovi dojedajucemu posledne susto.

Pozbieral oblecenie, ktore bolo odvcera rozhadzane po zemi a ked sa obliekol, vratil sa do kuchyne ku svojmu novemu kamaratovi. Ten ku nemu pricupital s vodzkou v papuli. Pavel sa okolo seba obzrel, akoby si nebol isty, ci to ten pes mysli naozaj vazne. Nebol tam okrem nich nik iny, takze odpoved bola jasna. Obul sa, vzal psica a bez slova s nim odisiel.
Maria medzitym vosla do sprchy a na jej telo dopadli prve kvapky teplej vody. Vtom si vsimla na svojom tele nieco, co tam este vecer nebolo. V tom opare to nevidela jasne a vystrasilo ju to. Na dotyk to vsak nebolo citit. Vybehla zo sprchy a v zrkadle si obzerala svoju zadnu cast tela. Na jej zvodnom pozadi bolo nieco necakane. Vyzeralo to ako nejaky text. A skutocne tomu tak bolo. V odraze v zrkadle citala basen napisanu na pokozke jej laveho sedacieho svalu. Tato skutocnost jej vyrazila dych. Rovnako aj text tej basne.

Spoznal som ta v hmle.
Spoznal som ta medzi anjelmi.
Spoznal som ta ked k zemi padali zlte listy.

Spoznal som ta v hmle.
Spoznal som ta medzi anjelmi.
Si jednym z nich, teraz som si isty.

Zahalila sa do osusky a vysla z kupelne za autorom tychto slov. Lenze ten tam na jej prekvapenie nebol. Znepokojilo ju to, no vzapati si vsimla, ze chyba aj Fred. Otvorila okno a pozrela sa dolu smerom ku parku. Nemohla uverit tomu, co vidi. Fred a Pavel sa spolu prechadzali pomedzi stromy. Ano, bol to ten Fred. Ten, ktory vrcal na kazdu navstevu a ku cudzim ludom bol vzdy nedovercivy. Bol to presne tento Fred, ktoreho Pavel vencil pod panelakom. Ake prekvapenia ma osud este pre nu pripravene? Pytala sa seba samej a stale neveriacky hladela na tych dvoch dolu. 

V nasledujucich dnoch a tyzdnoch sa stretavali coraz intenzivnejsie a ich vztah bol dokonalou suhrou ocarujucej vasne, ziadostivosti a hlbokeho priatelstva. Travili cele hodiny rozpravanim sa o vsetkom moznom. Spoznali svoju minulost, svoje rodiny a seba navzajom. Podnikali dlhe vylety, z ktorych si odniesli okrem spomienok aj mnozstvo nadhernych fotografii. Radostne dni striedali horuce noci plne vzrusenia dvoch zadychanych tiel.
Uzivali si vsetky radosti zivota. Vsetko, co im prislo do cesty, sa snazili vyuzit vo svoj prospech a premenit na nieco uzasne. Niekedy sa to podarilo, niekedy nie. Ale nic ich nedokazalo obrat o radost, ktoru spolu prezivali. Tesili sa na kazdy novy den. Milovali dobrodruzstvo. Milovali opustene miesta, stare cintoriny a rozpadnute budovy. V jedno jarne rano boli obaja plni ocakavani, pretoze tmavovlasy basnik slubil svojej milovanej vylet na nejake tajomne miesto. 

Bunker
Priblizne okolo poludnia prisli na miesto urcenia. Zanedbany pozemok obopinal rozpadnuty hrdzavy plot, ktory pohltili kriky a zihlava. Na niektorych miestach plot chybal uplne. Tam, kde este po nom ostali nejake naznaky, viseli na zbytkoch pletiva vystrazne cedule. Vacsina z nich bola necitatelna, ale pozorne oko na nich rozpozna pozostatky tvarov jednotlivych pismen. Nebezpecenstvo, zakaz vstupu! - pisalo sa sytocervenym pismom na kedysi bielom podklade. Na okamih sa pristavili pred jednou z tych cedul. Mariu zastavili obavy z mozneho nebezpecenstva. Vnutorny suboj opatrnosti a zvedavosti sposobil, ze sa nedokazala ani pohnut. Pavel sa ku nej obratil snaziac sa ju povzbudit.

„Ved su to len napisy... Niet sa vobec coho bat.“ - upokojoval ju.
„No neviem. Mam z toho zly pocit.“ - vyjadrila svoje obavy.
„Neboj sa. Nic sa nam nestane. Jedina vec, co nam tu moze ublizit je tato prekliata zihlava!“ - povedal a svihal pred sebou drevenou palicou, aby vytvoril v hustom poraste cesticku pre nich dvoch.

Verila mu. Prekonala obavy a nasledovala ho do zelenej hustiny. Neuposluchli varovanie napisane na hrdzavych ceduliach a prekrocili hranice. Tak, ako to urobili uz mnohokrat predtym. Kracali v ustrety neznamemu dobrodruzstvu. Po chvili bludenia nasli, co hladali. Otvor vyhlbeny v skale a rebrik, ktory ich volal niekam dolu. Pavel nan vstupil prvy. Vahavo ukladal svoje kroky na stare drevo a dufal, ze sa ziadna z priecok rebrika neprelomi. Za svetla LED celovky sa rozhliadol po vstupnej sieni. Neuzrel nic, co by v nom vzbudzovalo pocit nebezpecenstva a dal pokyn svojej priatelke, aby zisla dolu za nim. Zostupovala opatrne a s kazdym dalsim stupienkom jej srdce bilo rychlejsie. Bola uz na mnohych opustenych a tmavych miestach, ale toto v nej vzbudzovalo nevysvetlitelny nepokoj. Mala zlu predtuchu a hoci svojej intuicii obycajne nacuvala so zaujmom, tentokrat sa ju rozhodla ignorovat. Je tu predsa Pavel a on urcite vie, co robi. Istotne by ju nevystavil nebezpecenstvu. Citila to od prvej chvile, ako sa spoznali. Doverovala mu tak ako nikomu. Z predposledneho stupienka zoskocila priamo do jeho narucia.
Pevne ju uchopil a laskavo ju objal. Citila sa bezpecne. Jeho naruc bola pre nu bezpecnym utociskom. Jeho objatia ju naplnali stastim a davali jej silu a nadej. Pohladil jej vlasy a venoval jej niekolko teplych bozkov. Teraz uz bolo opat vsetko v poriadku. Znovu sa nicoho nebala a prebudzala sa jej prirodzena zvedavost. 

Za svetla celoviek sa vydali do utrob podzemia. Zvedavi, co je za dalsou stenou, drziac sa za ruky, priblizili sa ku kovovym dveram. Pavel sa chopil rukovate, ale s tazkymi dvermi takmer nehol. Pootvoril ich iba nepatrne. Stacilo to vsak na to, aby sa tadial prepchali do dalsej miestnosti. S otvorenymi ustami obdivovali priestor, v ktorom sa ocitli. Ocakavali, ze tu bude aspon nejaky nabytok alebo technologia. Filtracne zariadenia alebo take nieco. Ale okrem pavukov tam nebolo vobec nic. Iba dalsie dvere. Nastastie boli tieto otvorene. Prekrocili prah a vosli do druhej miestnosti. Tato bola pre nich este vacsim prekvapenim. Namiesto hrubych betonovych stien bol vokol nich iba kamen a strop podopierala kovova konstrukcia poznacena casom. Nepodobalo sa to na ziadny iny bunker, ktory doteraz navstivili. Aky je ucel tohto miesta? Aka je jeho historia? Bezpochyby smutna.

„Ani si neuvedomujeme ake stastne zivoty zijeme…“ - povzdychla si Maria hladiac na temne mury bunkra.
„Mas pravdu. Mozeme byt skutocne radi, ze u nas nie je vojna. Chudaci Ukrajinci, alebo Izraelcania. Spokojne si zijes, zrazu nejakemu senilnemu dedkovi prepne v hlave a rozputa nezmyselne zabijanie. Neviem si ani predstavit, ake utrpenie museli zazivat ludia v druhej svetovej vojne. Alebo v akejkolvek inej vojne…“ 
„Veru… Na miestach, ako je toto, si clovek uvedomi, aky krehky je ludsky zivot. V jednej chvili sa tesis zo zivota a o par sekund moze byt po tebe...“
„Je podla teba zivot priamka alebo usecka?“ - prerusil Pavel Mariino zamyslenie dalsou filozofickou otazkou.
„Podla mna zivot nie je priamka, je to skor sinusoida. Raz si hore a raz dole.“ odpovedala.
Vtom vsak uvidela ohnivy zablesk v Pavlovych ociach a povedomy nepatrny usmev, ktory uz predtym niekolkokrat zazila.
“Ty jeden perverzak! Ako mozes teraz mysliet na sex?!“ - hromzila. 
„Nemyslim na sex!“ - branil sa. „Myslim na milovanie. S tebou. Rad sa na teba divam, ked si hore. Ale rovnako rad aj ked si dole.“ - odpovedal s usmevom a jeho lica sa sfarbili do cervena.

Toto bol presne ten pohlad, o ktorom hovorila. Pamata si ho z fotiek, ktore jej posielal, ked o nej este len snival. Neskor dostala prilezitost vidiet ho i nazivo. Pacil sa jej. Pacila sa jej myslienka, ze na nu takto mysli. Citila sa chcena. Citila sa milovana. Objala svojho milovaneho a uzivala si pokoj jeho narucia. Prestala vnimat smutok a tazobu tohto miesta. Jedine, co vnimala bolo teplo generovane laskavym objatim a synchronizovany tlkot ich srdc.

Ale vsetko sa v okamihu zmenilo. Stalo cosi necakane. Zem sa otriasla a podzemim sa ozvalo skripanie padajuceho kovu zdeformovaneho kamenim. Znelo to, akoby ocelove vstupne dvere prave zachytili ranu z dela. Tlakova vlna viriaca prach bola znamenim, ze sa stalo nieco velmi zle.
„Co to bolo?!“ - vykrikla vydesene.
„Sinusoida…“ - zahlasil Pavel s ladovym chladom v hlase.

Ani na moment nezavahal, vzal ju za ruku a tahal ju smerom ku vchodu. Dobehli vsak len do prostrednej miestnosti. Zmocnil sa jej strach a panika.

„Budeme tu uvazneni navzdy!“ - kricala so slzami v ociach.

Pavel sa marne pokusal zatlacit na dvere. Skusal to roznymi sposobmi. Nepomohlo sustredenie sily a ani uder plecom po kratkom rozbehu. Jedine, co dosiahol bolo, ze ho priserne rozbolelo rameno. Napriek tomu neprestaval a dalej vytrvalo skusal otvorit zaseknute dvere. Lenze netusil, ze za nimi uz nic nie je. Miestnost, cez ktoru sa dostali dnu, uz neexistovala. Zavalila ju hromada kamenia a sutin. Zbehlo sa to necakane a rychlo. S pribudajucimi neuspesnymi pokusmi a ubudajucimi silami si Pavel coraz viac uvedomoval, ze odtialto nevedie ziadna ina cesta von.
Zbesile jacanie Marie sa medzitym zmenilo v zufaly plac. Pavel naivne vytiahol mobil a pokusal sa zachytit signal. Tu, v podzemi? Medzi pol metra hrubymi murmi? Nemozne! Vbehol do poslednej miestnosti a zufalo sa snazil najst dalsie dvere. Mozno nieco prehliadol… Mozno je tam niekde ventilacna sachta a oni sa nou preplazia ako v akcnom filme. Ale nebolo tam vobec nic. Vratil sa k Marii, ktora sedela schulena v rohu betonovej miestnosti a cela sa triasla. Prisadol si ku nej a mlcky ju objal. V tejto chvili bolo kazde slovo zbytocne. Obaja vedeli, ze toto sa dobre neskonci. Zachvatila ich neznesitelna uzkost. Uz to nebol strach. Bola to istota. Nikto nevedel, kam idu. Aj keby ich hladali, aka je sanca, ze pridu skor, nez zomru od smadu alebo z nejakych inych pricin? Mizive percento. 

Vtom sa zem znovu otriasla. V rohoch stien sa objavili trhliny a tazka klenba betonoveho stropu pomaly klesala dolu smerom ku vydesenym, tuliacim sa milencom. Zdalo sa im, akoby kazda sekunda trvala aspon minutu. Mozno to boli minuty, mozno sekundy, ked sa ho mohli dotknut. Maria lezala na studenej betonovej podlahe. Pavel bol nad nou a prikryval jej telo. Snad dufal, ze jeho chrbat zastavi bliziacu sa hrozbu. Alebo aspon co najviac oddiali nevyhnutne. Nikdy predtym nevidel tolko slz, ako teraz v ociach zeny, ktoru miloval. Jeho mysel stravovali vycitky. Preco len isiel do tohto prekliateho bunkra? Preco nesli radsej do kina ako normalni ludia? Lenze na vycitky bolo uz prilis neskoro. Betonovy strop sa dotykal jeho chrbta a tlacil ho coraz blizsie k zemi.

Tiche „Milujem ta“ zaznelo v prachu sutin niecoho, co bolo este pred par minutami masivnym betonovym bunkrom.