Hoax











Autor	Vydavatel	Licencia	Vydanie	Autor obalky
Pavel Sekerak	Greenie kniznica	CC-BY-NC-ND	Prve (2026)	Pavel Sekerak


O knihe

Kratka poviedka o nevyziadanej poste. Predlohou k nej bol rovnomenny pribeh napisany s pouzitim vopred urcenych 21 slov. 
1. kapitola
Nervozne sa pokusam konecne dopisat poslednu kapitolu. Tento pribeh musi predcit vsetky ostatne. Nie, nie je to milostny roman, ako by sa mohlo zdat na prvy pohlad. Aj ked tam citit urcite naznaky. Vlastne je to iba taka skladacka, akesi lego poskladane zo slov. I tieto maju rozne tvary, rozne farby. Tak ich skladam priamo do dokumentu v mojom pocitaci. Navyse papier bude mat vraj coskoro velku cenu. Nie preto, ze by tak dramaticky ubudalo lesov, hoci aj to sa deje. Ide skor o vsetky tie ostatne primesy a chemikalie potrebne k jeho vyrobe. Kvoli neustalym konfliktom v krajinach, z ktorych sa ziskavaju, je ich dostupnost coraz tazsia. A cena coraz vyssia. Tak sa nim snazim setrit a pouzivam ho co najmenej. Nastastie ho vdaka vyspelej technike a pokrocilej elektronizacii vacsiny sluzieb uz vlastne ani nepotrebujeme. Hoci moja milovana stale posiela rodine a znamym pohladnice postou. 

Spociatku sa mi pisalo celkom dobre, mal som hlavu plnu myslienok a dobry rytmus. No teraz sa akosi nemozem sustredit. Dovodom je stolna lampa. Blika v nepravidelnych intervaloch. Znervoznuje ma to, navyse mi to blikanie pripada cimsi podozrive. Jednym okom hladim na monitor, druhym pozorujem, ako gulate svietidlo postupne straca na sile, no vzapati jej ma az prilis. Nie som z toho stastny, je celkom nova. Nedavno som ju kupil na planete plnej elektra, v Planeo Elektro. Mali tam vselijake svietidla, lenze ziadne z nich ma nezaujalo. Ziadne nehovorilo: „Kup si ma! Kup si ma!“ Doteraz nechapem, preco mi predavac ponukal ruzovu stolnu lampu. A hlavne nerozumiem tomu, preco som na to pristupil. Zrejme to bolo tym, ze som chcel mat tuto otravnu povinnost co najskor za sebou.

„Vidis, mali sme tam ist spolu!“ ozvalo sa z kuchyne. „Urcite by si nekupil takuto haraburdu!“

Zahryzol som si do jazyka a mlcky pokracoval v pisani pribehu. Pisal som o vzdialenej planete, ktora sa ocitla v zaujme niekolkych skupin kolonistov.
Jedna rasa mimozemstanov vystrednejsia nez druha. Aj hlavna postava bola vskutku neobycajna. Na hlave, co vyzerala ako kocka, chybal nos. Tuto stratu si vynahradila poctom oci. Boli styri, kazde inej farby. A z otvorov na rukach vylucovala bezfarebny sliz. Cela planeta bola ponura a temna, zato vsak velmi bohata na surovinu potrebnu pre nadsvetelne lety. No i napriek nesmiernemu bohatstvu to na prvy pohlad nebolo vidiet. Ziadne honosne vily, luxusne mestske stvrte, mrakodrapy… stavby domacich obyvatelov rozhodne nenavrhovali architekti v nejakom nobl studiu so zvucnym menom. I samotne technicke prevedenie stavieb bolo zufale. Myslim, ze africki domorodci by to postavili lepsie. Ostavalo mi napisat este par poslednych riadkov s rozuzlenim, ale nebolo mi dopriate. Monitor zmodrel a uprostred sa objavil napis: Neznama chyba!

Doparoma! Neviem, preco som si nedal poradit?! Preco som si namiesto Linuxu nainstaloval tie blbe Okna?! Zasomral som si sam pre seba a v mysli sa mi vynarali vulgarne rymy. Opakovanie som stlacal kombinaciu klaves ctrl+s. Dufal som, ze to zaberie a zachranim text, ktory som pisal poslednu hodinu. Napisat ho znovu by som pravdepodobne nedokazal. Nepamatam si ho. Pisem, co mi prave napadne a v momente ako sa moje myslienky pretvoria do podoby pisaneho slova, umieraju. Tichy sepot vstavaneho ventilatora napovedal, ze pocitac ako taky stale fachci. Problem bude asi v monitore. Tradicna technika oprav elektroniky, uder otvorenou dlanou na bok pristroja nezabrala. Sklonil som hlavu a pohladom som sa snazil zistit, ci nie je vytiahnuty niektory z kablov. Vsetky boli na svojom mieste. No i tak som pre istotu zatlacil kazdy jeden z nich. Pohladom i hmatom som sa presunul nizsie, no i skrina vyzerala na dotyk v poriadku. Krotil som v sebe zacinajuci zachvat zufalstva a paniky, ked som si pomyslel na to, ze by som to mal pisat odznova. Bol som taky zazraty do pisania, ze ani neviem kedy som ho naposledy ulozil. Dufal som, ze automaticke ukladanie dokumentov, ktore som mal nastavene asi na kazdych pat minut, funguje. Zmocnovala sa ma uzkost, ale este som sa nevzdaval. Presviedcal som sameho seba, ze problem bude v monitore. Davalo to zmysel, ved vsetky kable boli zapojene spravne. Takze ak pocitac funguje spravne, a zvuk vychadzajuci z utrob skrinky napovedal, ze ano, ak su spravne zapojene kable, tak jediny vadny clanok bude nepochybne monitor. Moja uvaha ma presvedcila natolko, ze som sa zodvihol, vstal od stola a siel do pivnice po stary, ktory som si zo sentimentu odlozil.

„Kam zas ides?“ zaznel starostlivy hlas mojej Niny.
„Do pivnice. Hned som naspat“ odpovedal som jednou nohou uz za prahom.
„Len, aby to nedopadlo ako naposledy… vecera je uz hotova…“

Odpovedou jej bolo uz len mechanicke cvaknutie jazycka dveri od bytu. Rozumiem jej obavam. Nedavno som isiel po nieco do pivnice a vratil som sa za dve a pol hodiny. To sa obcas stane, ked clovek narazi na nejaky zaujimavy predmet z minulosti, o ktorom si myslel, ze je uz nenavratne strateny a zrazu ho ma priamo pred ocami. Naposledy to bol fotoalbum z mladosti. Sedel som obklopeny vselijakymi vecami, ktore sme sem „docasne“ odlozili a listoval v spomienkach. Pohlad na kazdu z fotiek vo mne ozivil dany moment a dostal som moznost opatovne ho precitit. Miestami som mal vsak pocit, ze sa pozeram na uplne cudzieho cloveka. Zabudol som nielen na cas, ale i na dovod, pre ktory som tam dolu vlastne prisiel. To vsak nebol dnesny pripad. Odomkol som nepochybne zbytocny visiaci zamok na dverach nasej pivnice. Krehke, zvislo ukladane, drevene latky oddelovali priestor patriaci k jednemu bytu od ostatnych. Ak by sa niekto rozhodol, polahky by sa dostal dnu a bez vacsej namahy by mohol odtial vyniest co sa mu zachce. Ja som si tentokrat odnasal starucky monitor Relisys. Spokojny s ulovkom som si vykracoval hore schodmi. Vtom sa mi medzi nohy zamotal kabel monitora. Zapotacal som sa a vzapati som vskutku komickym sposobom dopadol na chladnu betonovu podlahu. Svoj poklad som nastastie uchranil. Ozvena mojho padu vzbudila zaujem azda vsetkych psov v nasom vchode. Prejavovali ho otravnym stekotom. Nevsimal som si ich. Zodvihol som svoje telo a vybehol par poslednych schodov k dveram mojho bytu. Nina len nechapavo krutila hlavou, ked ma uvidela s touto relikviou v rukach a gestom poukazala na cas vecere. Ubezpecil som ju, ze hned pridem. Len co zapojim monitor a uistim sa, ze moja praca nie je stratena. Vzapati som sa uz sklanal pod stolom a dufal, ze bude vsetko v poriadku. Pocitac stale vydaval upokojujuce sumenie naznacujuce, ze bezi dalej. Pozitivne naladeny usadil som sa a stlacil na monitore tlacidlo s napisom ON. „Yes, funguje!“ zaradoval som sa. Na moje prekvapenie sa zachoval aj cely dnes napisany text.
Pre istotu som ho nielen ulozil, ale i ulozil ako. Naplnil ma pocit nesmiernej ulavy. Teraz som sa uz mohol s pokojnou myslou presunut do kuchyne za Ninou, ktora ma uz cakala za stolom. 

„Co sa stalo?“ pytala sa s uprimnym zaujmom.
„Neznama chyba…“ zopakoval som napis, ktory sa mi zjavil na obrazovke.
„A uz ste sa zoznamili?“ zazartovala.
„Odisiel monitor. Dobre, ze som ten stary nevyhodil.“

Nina prevratila oci. Uz davno stratila pochopenie pre moju uzkostlivu neochotu zbavit sa starych veci. Roky sa nam hromadili v pivnici, ale ako sa ukazalo, aspon pre tento pripad to nebolo na skodu. Radsej tam uz ani nechodila, aj tak nikdy nenasla, co hladala. Asi za to moze moj unikatny system ukladania. Spravidla som kazdu novu, ci skor staru vec polozil na najblizsie volne miesto. Po rokoch bolo takmer nemozne vyznat sa tam. Nie vsak pre mna. Presne si pamatam kazdu vec a miesto, kam som ju polozil. Hoci parkrat som ostal prekvapeny, ze nieco nie je na svojom mieste. Vtedy sa ukazalo, ze sa tam Nina snazila urobit poriadok. Nakoniec bola nutena ustupit a pivnica bola vyhlasena za moje kralovstvo.

2. kapitola
Piatok. 8:00 rano. Pohodlne usadeny za svojim pracovnym stolom si nasadzujem na usi sluchadla. Par klikov mysou a ozvalo sa v nich zname „Hard with style. Close your eyes and open your mind.“ Toto na mojej praci milujem asi najviac. Ved kde inde by som mohol pracovny cas travit pocuvanim hudby, ktoru mam rad. Minimum telefonatov, minimum kontaktu s ludmi ci s okolitym svetom. Toto mi vyhovuje. Je to sice rutina, same tabulky, statistiky, evidencia dokumentov, ale mna to bavi. Clovek ma klud a narozdiel od mnohych inych profesii nie je v strese. Zacal som, tradicne ako kazde rano, kontrolou doslych e-mailov. Okrem par ziadosti a potvrdeni tam bolo i zopar nevyziadanych sprav. Tie vdaka nastavenemu filtru skoncili okamzite vo virtualnom kosi. Az na jeden. Hoci ho system oznacil ako spam, ostal nadalej v priecinku medzi ostatnymi spravami. Oznacilo som ho manualne a stlacil DELETE. Nic sa nestalo! Tvrdohlavo ostaval na svojom mieste. A to i napriek tomu, ze vedla neho ziarila ikona plamena oznacujuca nevyziadanu postu. Zvlastne. Vzbudilo to moju zvedavost. Otvoril som spravu s nazvom: Dolezite! V kolonke Odosielatel boli len zdanlivo nahodne rozmiestnene znaky. Naoko bez domeny. To mi v porozumeni prilis nepomohlo. Rovnako tak ani samotny text.

Lukas, tato sprava je urcena priamo tebe.
Najdi zazracne dieta a oslobod ho!
Iba ty vies, kde ho treba hladat.
Urob to este dnes!
Inak bude neskoro.
V stavke je viac, ako si myslis.

„To ma byt nejaky vtip?!“ vyslovil som nahlas, hoci som bol v kancelarii sam a nebol tam nik, kto by mi na to mohol odpovedat.
„Urcite v tom ma prsty niektory z mojich kolegov,“ pomyslel som si. Ved srandicky a podpichovanie su u nas v pracovnom kolektive na dennom poriadku. Nedivil by som sa, ak by to bola Filipova praca. Je vsak v programovani zbehly dost na to, aby dokazal vytvorit spravu, co sa neda zmazat? Netusim, ale coskoro to zistim. Preposlal som mu to s otazkou, ci si mysli, ze je to vtipne. Nebudem predsa kvoli tomu vstavat zo stolicky! Zahlbil som sa do tabuliek a na nejaky cas som na tento e-mail ani nepomyslel. Ale len do momentu, nez za mnou prisli kolegovia a rovnako ako ja, ani oni nechapali, co to ma znamenat. Nakoniec sme to uzavreli s tym, ze to bude iba nejaky hoax, alebo cosi tomu podobne. Pokracoval som v praci a do konca pracovnej doby som uz ziadny podobny e-mail neobdrzal. Vratil som sa k nemu az cestou domov, ked som sa pocas cakania na zelenu, trosku zamyslel. Vrtalo mi hlavou, ako je mozne odoslat mail bez adresy. A tiez to, ze bol adresovany priamo mne. No na druhej strane, mohla to byt len nahoda, nie som predsa jediny Lukas na svete. Dokonca ani jediny v nasej firme. Tak som nad tym len mavol rukou a dupol som na plyn.

Vecerny vzduch vonal dazdom. Obloha bola tmava, ale zatial neprsalo. No dychalo sa skvele. Pomalym krokom som sa presuval od auta k panelaku a vychutnaval som si tuto atmosferu. Nevedel som sa tohto momentu nasytit. Tak velmi mi ten vzduch chutil. Bol by som tam stravil aj hodinu, ale dnes vecer ma doma cakalo nieco este chutnejsie. Cely den sme si s Ninou podchvilou pisali steklive spravy. Robili sme to casto. Bolo to zabavne a pomahalo nam to udrzat v nas ohen. Nasledne vecery potom byvali neobycajne horuce. Tentokrat tomu nebolo inak. Tesil som sa na vecer. Na to, ze ju budem opat drzat v naruci a vychutname si spolocne chvile plne neznosti. Obcas sa zamyslam nad tym, co na mne vlastne vidi. Uplne presne vsak viem, cim si ziskala ona mna. Vsetci si myslia, ze je to pre jej pritazlivy zovnajsok. Nepopieram, ze je to z velkej casti i kvoli nemu. Jej krivky su skutocnou pastvou pre oci. No beriem to ako prijemny bonus k vsetkemu ostatnemu, cim je pre mna vynimocna. Predovsetkym je to jej laskava povaha. Niet divu, ze praca zdravotnej sestry sa stala jej zivotnym poslanim. Dobrosrdecnost, ktora je pre Ninu prirodzena, vyzaruje z jej hnedych oci castokrat zahalenych dlhymi gastanovymi vlasmi. Spolu s jej podmanivym usmevom, je to kombinacia, ktorej sa skratka neda odolat.
Som presvedceny, ze ju tajne miluju vsetci jej pacienti. Citim sa byt pocteny tym, ze som to prave ja, koho si vybrala na svoju cestu zivotom. 

Otvoril som dvere bytu a zahliadol ju, ako v priliehavych ciernych mini satockach prebehla z izby do kuchyne. Topanky som si zobul bez toho, aby som si rozviazal snurky a ponahlal sa za nou.

„Vsetko najlepsie!“ skrikla so sirokym usmevom v tvari a hodila sa mi okolo krku.

Zatial co na moju tvar dopadala sprska makkych bozkov, kutikom oka som si obzeral okolie. Pestro prestrety stol, sampanske, torta a kdesi v pozadi visel vesely napis „Happy birthday.“ Zabudol som. Ako obycajne. Toto jednoducho nie je moja silna stranka. Nina na taketo veci nikdy nezabuda. Dokonca mi vzdy nenapadne naznacuje, ked sa blizia tie jej. Som jej za to nesmierne vdacny. Pripili sme si na moje zdravie a pochutili si na dobrotach, ktore pre mna s laskou pripravila. Romanticky narodeninovy vecer sme zakoncili pod perinou, na perine a vsade naokolo.

3. kapitola
Sobota. 6:15 rano. Dufal som, ze dnesne rano bude vyzerat inac. Najma po tak uzasne stravenej noci. Ninin telefon vytrvalo vyzvanal. Dnes mala pohotovost, a tak si nemohla dovolit ho vypnut. Nebolo to prvykrat co mala byt takzvane „na telefone“. Odkedy je v nemocnici malo sestier, musi byt Nina k dispozicii i pocas vikendov, ak by to bolo potrebne. Doteraz sa to nestalo. Skoda, ze je to prave dnes. Mal som s Ninou este nejake nezbedne umysly. Lenze vraj nastala v nemocnici mimoriadna situacia a potrebuju kazdu ruku. Velmi ma mrzelo, ked som videl Ninu odchadzat. Na jej tvari vsak i v tejto situacii ziaril usmev. Nechapem ako je mozne, ze je vzdy tak pozitivne naladena. Je to superzena! Po prichode do prace mi poslala dve kratke spravy. V prvej sa zmienila o hromadnej nehode na dialnici a mnozstve dolamanych ludi, ktorych im priviezli. Druha sprava znela: „Milujem ta. A tesim sa na teba.“ Srdiecko a fialovy smajlik s nezbednymi rohmi naznacili, ze ma podobne umysly ako ja. Ja som tu vsak ostal sam a ani napriek vsemoznej snahe sa mi uz nepodarilo zaspat. Tak som sa posadil za stol a zapol pocitac. Pocas procesu spustania som do seba tlacil tak trochu roztopenu cokoladovu tortu odvcera. Vecer sme boli prilis zaneprazdneni, aby sme ju odlozili. Nase myslienky boli nasmerovane len k sebe navzajom. Pre tortu v nich uz nebolo miesta. Pri tychto myslienkach sa mi urcite cerveneli lica.

Otvoril som Gmail. Vtom mi vypadla vidlicka z ruky. Neveril som vlastnym ociam. V mojej sukromnej poste bol rovnaky e-mail ako ten, ktory mi prisiel do prace! 

„Co, dopekla, to ma znamenat?!“ hromzil som. „To snad ne je mozne!“ krutil som neveriacky hlavou.

Lenze to nebolo vsetko! Tento e-mail bol zo vcera. Okrem neho tu bol este jeden. Doruceny dnes skoro rano. Odosielatel je rovnaky, ale v predmete bolo uvedene: „Cas sa krati, Lukas.“ A to bolo vsetko.
Ziadny text, ziadne podrobnosti. Zacalo mi to vrtat v hlave coraz viac. Co ak to predsa len nie je nahoda a tieto e-maily su urcene skutocne pre mna? Hoci mi to nedavalo zmysel, zacal som nad tym vazne uvazovat. Ale od koho su? A preco prave ja? Ved som len obycajny uradnik, neviem nic o nejakom zazracnom dietati. Znovu som si precital spravu zo vcera. Nebol som z toho ovela mudrejsi. Nikdy som o takom dietati nepocul a uz vonkoncom netusim, kde je. A ani co by som mal urobit. Jednu vec som vsak urobit mohol. Odpisat. Presne to som aj urobil a presunul som sa do kuchyne pohladat este nejake chlebicky. Kym som sa vratil, pribudol mi v dorucenej poste dalsi tajomny e-mail. Na adresu odosielatela som sa tentokrat ani nepozrel. Prekvapilo ma, ako rychlo som dostal odpoved na spravu, ktoru som napisal len pred par sekundami. Po otvoreni spravy mi bolo hned jasnejsie, preco prisla odpoved tak skoro. Tentokrat neobsahovala ani predmet, ani text. Podpis uz vonkoncom nie. Cumel som na to a nevedel, co si pocat. Napadlo mi, ze si znovu precitam ten uplne prvy e-mail.

„Ty idiot!“ nadaval som sebe samemu.

Tak velmi som sa sustredil na text, ze som si nevsimol prilohu. Tych par slov mi uplne zaslepilo oci. No i tak som s jej otvorenim vahal. Co ak je to nejaky virus? Nerad by som prisiel o vsetky data na disku, pripadne o osobne udaje. Pocul som o takych pripadoch. Ked hackeri napadli pocitac a zasifrovali vsetky subory. Neskor, pochopitelne ze nemaly poplatok, ponukali ich odblokovanie. Ale ako sa tomu vyhnut? Nikdy nezistim, co tam je, ak to neotvorim. Jedine… Jedine zeby… Vzal som do ruky nepouzivany tablet. Este predtym som si tento e-mail preposlal na jednu z mojich zaloznych e-mailovych adries. Nervozne som si ohryzal nechty, kym sa tablet konecne rozbehol. Aby toho nebolo malo, musel som ho napichnut na nabijacku. Konecne! Otvoril som postu a tukol na „refresh“. Trochu som sa obaval, ci to bude fungovat. Ak si dal autor spravy tolko namahy, ze spravil ten e-mail nevymazatelnym, mozno urobil aj to, ze sa nebude dat zobrazit nikde inde. Upokojovalo ma len vedomie, ze uz som ho predsa otvoril v praci i na mojom domacom pocitaci. Tak preco by to neslo i na tablete? Nastal okamih pravdy. Otvaram spravu s napisom „Dolezite“ a scrollujem celkom dole, kde obycajne byvaju zobrazene prilozene dokumenty.
Od definitivneho odhalenia ma deli len jeden tuk na displej tabletu. Z neznamych dovodov som sa tesne pred tym poobzeral okolo seba. Asi paranoja v pociatocnom stadiu… Tuk. Adobe Acrobat Reader otvara subor pdrs.pdf. Tablet sa nezosypal, zda sa, ze moje subory su v poriadku. Pokracujem teda pohladom na obraz, ktory sa predo mnou objavil. Je to akysi vyrez z podorysu budovy. Prilis velkej na rodinny dom. Nie je tam naznaceny ziadny nabytok a na prvy pohlad sa mi tam zdaju niektore ciary, alebo koty, prebytocne. K nicomu nevedu. Chyba i tradicna legenda, cize popis oznacujuci jednotlive miestnosti, materialy a v neposlednom rade, informacie o stavbe ako takej, investorovi a nie je tu ani meno architekta. Vahal som, ci sa tym vobec zaoberat. Chvilu som nad tym premyslal a uprene som sa dival na tu splet tenkych ciernych ciar. Na nic som neprisiel. Nakoniec som sa rozhodol, ze sa pojdem trochu vyvetrat von. Bicykel je na taketo chvile idealny. No najskor si dam este jeden chlebicek.

4. kapitola
Poludnajsie slnko zacinalo neprijemne palit. Chvilu mi trvalo, kym som sa vymotal z bytu. Najskor som sa len tak motal po meste. Obdivoval som zelen v parku i v centre mesta. Popritom som sa pokusal dovolat Nine. Lenze bez uspechu. Asi je to v tej nemocnici skutocne vazne. Inokedy mi aspon napise, ked sa jej na chvilu podari vymanit z neodkladnych povinnosti. Dnes od rana ani ciarka. Rozhodol som sa, ze jej nebudem vyzvanat a pockam, kym sa mi ona sama ozve. V duchu som si predstavoval vsetky veci, co sme spolu uplynulu noc stvarali. Pulz sa mi citelne zrychlil. Zamieril som na cyklochodnik a sliapol do pedalov. Nasadil som take tempo, ze za par minut som sa ocitol na hranici mesta.

Nezastavoval som. Citil som v sebe dostatok sil na dlhsiu jazdu. Rutil som sa slnkom zaliatou krajinou a mestsku zastavbu vystriedali lany slnecnic a kukurice. Uzival som si bezstarostnu jazdu. Vzduch prudiaci okolo mna ma prijemne chladil. Minal som jeden kilometer za druhym a ani na okamih som nepomyslel na tie podivne e-maily. Kazdych par minut som v mysli posuval hranice svojho ciela. Este k tomu stromu. Uz len k tomu mostu. Uplne som zabudol na cas. Na co som vsak nezabudol, bola moja Nina. Podchvilou som pokukoval, ci sa na displeji neobjavi ikona doslej spravy. Presuval som svoje telo, ale moja mysel bola neustale pri nej. I teraz, ked okolo mna svistal vzduch, ktory som v tej rychlosti rozrazal. I teraz som myslel na Ninu. V mojej mysli sa vraciam v case par tyzdnov dozadu. Uz nie som na cyklochodniku za mestom. Som opat pri tebe. Stojime bosi na vyhriatej piesocnej plazi. Za tvojim chrbtom sa vlni more, ktoreho vlny len zlahka narazaju na plytky breh. V celom tele citim prijemne teplo.

Tusim, ze to nebude len slnkom. Stojis oproti mne a ja sa na teba neviem vynadivat. Stojis predo mnou a tie cervene odvazne plavky, co mas na sebe, odhaluju mozno viac, ako by mali. Mne to vsak vobec neprekaza. Narozdiel, od tiena, ktory na teba vrha tvoj velky plazovy klobuk. Velmi ti pristane. Si v nom rozkosna a pritazliva.
Ale jeho tien mi teraz brani vidiet ta celu oblecenu do prijemneho letneho svetla. Obzeram si ta dalej. Mam rad tvoje krivky. Velmi sa mi paci, co vidim. Dokazal by som sa na teba divat vecnost. Na tu hebku opalenu pokozku, ktora zvadza k dotyku. Na tvoje hlboke hnede oci, ktore ziaria laskou. Z tvojej tvare vyzaruje radost. Usmievas sa a roztopasne spulis pery. Nepochybujem o tom, ze to robis zamerne. Vies, ze im neodolam. Pristupim k tebe a silno ta pritisnem k mojmu telu. Objimame sa. Objimame sa tak silno, akoby sme sa lucili a uz nikdy sa nemali vidiet. Lenze tym to nie je. Chceme byt co najblizsie pri sebe navzajom. Chceme citit ako bije srdce toho druheho. Citit, ze biju v rovnakom rytme. 

„Davaj pozor! Idiot!“ ozvalo sa, ked tien tvojho klobuka zakryval nase vasnive bozky. 

Zasnivany, nevsimol som si, ze som presiel do protismeru a takmer sa zrazil s protiiducim cyklistom. Obzrel som sa za seba. Vzdaloval sa a intenzivne rozhadzoval rukami. Nezabudol ani na svoj najdlhsi prst, ktory mi opakovane vystavoval na obdiv. So mnou to ani nehlo. Vratil som sa do svojho pruhu a pokracoval v spominani. Ocitam sa s tebou v hotelovej izbe. Zavesy na oknach sa nezne vlnia v letnom vanku. Ako-tak brania rozpalenemu slnku vojst dovnutra. V prijemnom chladku padame spolu do makkej bielej postele a prejavujeme si vzajomnu naklonnost. Sme stastni, ze sme tu spolu. Obaja citime vzajomnu odovzdanost a je to citit v kazdom dotyku, v kazdom bozku, v kazdom slove. Milujeme sa. Nezne a pritom vasnivo. Ohladuplne. Laskavo. Necitit ziadne napatie. S veselou tvarou si uzivame jeden druheho. Az kym nespocinieme stastne unaveni a uspokojeni v laskavom objati...

„Ako to jazdis?! Si normalny?!“ dalsi z protiiducich cyklistov prejavil uprimny zaujem o moje dusevne zdravie.

Tentokrat som si povedal, ze ma asi pravdu. Spomalil som a pri najblizsej volnej lavicke som zosadol z bicykla. Po tom, co som do seba doslova vsiakol pol litra vody, opat som vzal do ruk telefon a pokusal sa dovolat Nine.
Znepokojilo ma, ze sa cely den neozyva. V mojej mysli sa uz odohrali najmenej tri hrozostrasne scenare toho, co sa jej mohlo stat. Pri pohlade na hodinky som takmer zbledol. Skutocne som dnes prestal vnimat, ako rychlo plynie cas. Aby toho nebolo malo, sedel som na lavicke takmer tridsat kilometrov od mesta. Bol som vsak rozhodnuty ist do nemocnice a zistit, co sa vlastne deje. Napadlo mi, ze zavolam na recepciu nemocnice, ale rozmyslel som si to. Nina mi obcas hovorila pribehy o hysterickych manzeloch ci partneroch. Nechcel som sa pridat do ich klubu. To by mi asi tak lahko neodpustila. Navyse, niektore jej kolegyne by si na tom doslova posmakli. Vydychal som sa a vydal sa na cestu naspat. Tentokrat som sa snazil vyhybat sa snivaniu ci spomienkam. Bolo by fajn, ak by som sa do nemocnice nedostal ako pacient. Netuzil som stravit vecer na pohotovosti. Chcel som ho stravit s mojou Ninou.

5. kapitola
Bicykel som zaparkoval medzi ostatne v stojane pred hlavnym vchodom. Zdalo sa, ze je tam culy ruch. Ludia nim vchadzali a vychadzali v malych skupinkach. Ja som rozhodol pouzit vstup pre zamestnancov. Dufal som, ze sa tak vyhnem zvedavym pohladom a konfrontacii. S vratnikom sme na seba mavli a v zapati som uz obdivoval stroho funkcny interier nemocnice. Vtom som si uvedomil, ze moja snaha byt neviditelny, ma jednu malicku trhlinu. Kracal som chodbou pre personal obleceny v cyklistickom drese. Vskutku nenapadne! Ale kde je otazka, tam byva aj odpoved. Uvedomil som si to prave ked som minal dvere do pracovne. Skvele! Presne toto som potreboval.

Vzal som z police volne biele nohavice a plast. Spokojny so svojim maskovanim som sa vydal do utrob budovy. Parkrat som uz tadialto isiel, takze najst spravnu chodbu do hlavneho pavilonu nebol ziadny problem. Je to uz len par metrov. Na konci chodby dolava a za sirokymi dvojitymi dverami by mala byt vstupna hala, ktorej som sa chcel vyhnut. Takto tam nepozorovane vojdem zozadu. Uz som prstami zvieral klucku dveri, ked mi do oka padlo nieco necakane. Poziarny unikovy plan. Jedna z tych veci, ktore visia vsade po stenach a kazdy ich uspesne ignoruje. Nik okrem bezpecnostneho technika nevie, ze tam su. Presiel som okolo neho snad stokrat a nikdy som si ho nevsimol. Preco? Preco som si ho vsimol prave teraz? Pustil som klucku a zadival sa na zalaminovany list papiera. Naplnil ma intenzivny pocit, ze som ho uz niekde videl. Samozrejme, ze videl. Ved tu visi odnepamati. Ale toto vysvetlenie mi nestacilo. Muselo v tom byt este nieco ine. Uprene som sa nan zadival a moja mysel svojvolne odfiltrovala vsetok nadbytocny text. Ostal tam len podorys. PDRS! Vtedy mi to doslo.

Tam som ho videl! Podorys nemocnice sa presne zhodoval s podorysom, ktory bol prilozeny v tom podivnom e-maile. Vnutro sa mi zachvelo elektrizujucim pocitom, ktory sa okamzite prejavil na pokozke ruk. Az ma zamrazilo. Zacal som v tom hladat spojitost a nadobudal som presvedcenie, ze mozno nejde o nahodu.
Zatial som vsak nemal ani potuchy, co by to mohlo znamenat. Ale jednu vec viem urcite. Od toho momentu som zacal byt ku vsetkemu podozrievavy a hovoril som si, ze ak su tu ukryte este nejake dalsie znamenia, nesmiem ich prehliadnut. Moje vnutro naplnil prival tepla a adrenalinu. Srdce sa mi rozbusilo a citil som naliehavu potrebu tento hlavolam rozlusknut co najskor. Potichu som stlacil klucku a co najpomalsie otvoril dvere do vstupnej haly. Snazil som sa posobit prirodzene. Obleceny ako doktor, zamiesal som sa medzi personal. Presiel som okolo recepcie. Bola podozrivo prazdna, ziadny krvacajuci opilci, ako to byva o tomto case zvykom, tak som sa zbytocne nezdrzoval a vydal sa na najvyssie poschodie. Tam pracuje Nina. Ale co jej poviem? Ze mam o nu obavy a len tak mimochodom sa spytam, ci tu niekde nevidela zazracne dieta? To by mi isto okamzite urcila diagnozu a doporucila ma na oddelenie s polstrovanymi dverami. Nez za nou pojdem, pokusim sa spomenut si na to, co sa pisalo pri podoryse. Prezeral som si ho dnes rano.

Nemalo by to byt az take tazke vybavit si detaily. A skutocne! Spomenul som si na sadu znakov napisanych po stranach. Predtym som im nevenoval pozornost. Ved naco, ked som to cele pokladal za nezmysel? Usudil som, ze znamenaju cislo poschodia a tiez cislo izby. Ale preco by mi to niekto pisal? Ak to vedel, mohol tam predsa ist sam. Zvedavost zvitazila nad tienom pochybnosti a prst sa uz dotykal tlacidla na privolanie vytahu. Sieste poschodie. Zaznelo z reproduktora nerezovej krabice visiacej na lanach. Necakal som, kym sa dvere uplne otvoria a predral som sa von cez zvacsujucu sa skaru. Rychlo! Izba, ktoru hladam, je az na konci chodby. Nevidim ziadne cervene svetla, ziadne varovanie. Rozhodol som sa! Mozno klamem sam seba. Ale nie je lepsia prijemna loz, ako tvrda realita? V tejto chvili mi to bolo v skutocnosti lahostajne. Dychtil som po odhaleni toho, co za tym vsetkym je. Nevedel som, co mam ocakavat a ani som sa nad tym nezamyslal. Len som sledoval stopy. Zbieral som omrvinky. To bolo vsetko. Tak, a je to tu. Na sekundu som sa zastavil a nadychol. Sebavedome, bez zaklopania, som otvoril dvere, vstupil dnu a rozhliadol sa. To nie je mozne! Ale izba bola prazdna. Cerstve tulipany vo vaze naznacovali, ze tu nedavno este bolo. Ci to bolo to zazracne dieta, o ktorom sa pisalo v e-maile, netusim, ale je prec! Nestihol som to. Mal som sancu zachranit zivot a premarnil som ju. Aspon takto to teraz vyzeralo. Ak by som nepochyboval… 
6. kapitola
Sklamany som nastupil do vytahu a rezignovane stlacil jednotku. Cestou vydaval nejake divne zvuky. Hadam sa odtialto dostanem. Chcel som byt odtialto co najskor prec. Uz som bol dole na jednotke, ale vytah nezastavil, pokracoval dalej az do suterenu. Bolo rozsvietene. Zvedavost opat zvitazila, a tak som sa pristihol, ako sa tulam podivnymi chodbami. V tejto casti budovy som nikdy predtym nebol. Posobila na mna chladne a cudzo. Kam len oko dovidelo, tahali sa pod stropom vselijake rury.

Voda, kurenie, vzduchotechnika a niekolko radov elektrickych kablov. Pokryte nanosom prachu azda este z cias postavenia budovy. Pripominalo mi to povalu v dome u starych rodicov. Ako maly som tam raz nakukol. V tazko dychatelnom vzduchu, ktory zviril kudol prachu pri kazdom kroku, sa snazili najst cestu i odvazne luce slnka, ktore sem prenikli cez uz takmer nepriehladne okno. Kazda vec, ktoru tam mali ulozenu, posobila na prvy pohlad velmi makko. Radsej som sa nicoho nedotykal. Az na jednu malu skrinku. Chcel som zistit, co v nej je. Nasiel som v nej vsak iba zoschnute zvysky tiel pavukov. Tu to bolo podobne. V tlmenom svetle som rozoznaval jednotlive predmety len tesne pred tym, ako by som bol o ne zakopol. Rozne, male i velke krabice sa naoko bez akehokolvek systemu kde-tu povalovali a popri stene stalo odparkovanych par lehatok na kolieskach. Odrazu sa chodbou ozval sklucujuci vykrik. Hrdelny prestraseny rev dietata, aky dokaze vyvolat len nepredstavitelna bolest. Alebo strach. Bolo to doslova volanie o zivot. Prichadzalo spoza dvojkridlovych dveri.

Pribehol som k nim a nenapadne nazrel dovnutra. Nachadzala sa tam vsak len dalsia tmava chodba. Nedostatok svetla mi tentoraz vobec nevadil. Mal som strach a nechcel som byt spozorovany. Vlastne mi to vyhovovalo. Zakradal som sa potichu, nepozorovane ako krkavec ukryty v nocnej tme. Chodba bola vykladana malymi svetlomodrymi obkladackami. Vselijako sa klukatila a nemala konca. Chvilu mi trvalo, kym som dosiel ku dalsim dveram. Boli rovnake ako tie predosle. Len s jednym rozdielom.
Na stene nad nimi bola velka tabula s cervenym napisom EXPORT. Coze? Export? Tu v nemocnici? Nedavalo to zmysel, ale napriek tomu tam ten napis bol. Ved co by sa uz len exportovalo z nemocnice? Kazdemu pochopitelne napadnu slova ako krv, krvna plazma, pripadne organy. Ale takto? Akoby to bol nejaky bezny tovar? Som snad v nejakej fabrike? Mal som pocit, ze sa mi sniva. Ale nesnivalo. Myslou mi prebehli predstavy o nelegalnom predaji organov. Striaslo ma. V duchu som si klopkal na celo. Ano, nelegalne a oznacene velkym napisom. Nieco tu aj tak nesedelo. Preco je to teda ukryte v najhlbsich utrobach podzemia pod budovou? Na stene napravo visel poziarny evakuacny plan s podorysom, ktory som uz poznal. Cerveny bod oznacoval miesto, na ktorom sa nachadzam. Koniec chodby. Koniec mojej cesty. Za tymito dverami je uz iba jedna jedina miestnost.

7. kapitola
Nakukol som dnu cez male okno na dverach a nemohol som uverit tomu, co vidim. Toto snad ani nie je skutocne. Co to je?! Uvidel som cosi, co mi pripadalo ako zjavenie, ako fatamorgana. Necakal som, ze nieco taketo uvidim prave v nemocnici. Tmavu miestnost osvetlovali iba fakle, ktorych dym sa stracal v prieduchoch ventilacie. Steny pokryvali nasprejovane napisy a symboly v jazyku, ktoremu som nerozumel. Nikdy predtym som nic podobne nevidel. Hoci ostatne dekoracie mi pripominali synagogu, co som raz navstivil. Ale to ostatne bolo uplne odlisne. Uprostred tejto temnej miestnosti sedel v kresle chlapec priputany akousi striebornou nitou.

Okolo dietata stali nejaki divni ludia obleceni do dlhych hnedych plastov s kapucnami. Zrazu sa zacali hybat. Vyzerali, ako by boli v extaze. Ich pohyby boli naoko uplne chaoticke, no zdalo sa, ze si dali zalezat na tom, aby boli presne take. Nevedel som, na co sa to vobec pozeram. Opat som sa pytal seba sameho: Co to je?! Bolo to vari nejake novodobe orakulum? Je to snad nejake zasvatenie? V miestnosti s napisom EXPORT? Pripadal som si ako blazon. Ale nezblaznil som sa. To co som videl, bolo predsa skutocne. Napriek tomu, ze bol chlapec zviazany, spravali sa k nemu, akoby bol anjel. Oslovovali ho menami ako „posledny z dynastie“ a „strazca“. Akoby im mal zverit akesi posolstvo. Tajomstvo, o ktorom sa nemal nik dozvediet. Stal som tam ako primrznuty. Vtom jeden z tych podivinov pristupil ku chlapcovi a pokojnym hlasom prehovoril: „Preco nam to nechces povedat? Uz len ty jediny vies, kde je. Povedz nam, kde je to prave Adamovo rebro?“
Ten hlas… Ten hlas predsa poznam! Paneboze, ved to je Nina! Rozvalil som dvere a vtrhol som dnu.

„Co sa to tu deje? Co to ma znamenat? Nina, co to stvarate?!“ krical som.

Dvaja, alebo traja z muzov zahalenych v kapucniach sa na mna vrhli a znemoznili mi pokracovat dalej. Chlapec zacal kricat a zhadzovat na zem vsetky predmety, ktore mal v dosahu. Niekolko fakli nahle zhaslo a miestnost sa ponorila do este vacsej temnoty. Snazil som sa vytrhnut zo zovretia maskovanych muzov a dostat sa k chlapcovi a Nine. Neuspesne. V okamihu som ucitil tupy uder na zatylku a pred mojimi ocami sa zotmelo uplne. Ked som sa prebral, nebolo nikde ani stopy po chlapcovi, zahadnych ludoch, ci Nine. Zmizli fakle i ostatne predmety. Ostali len hole steny a prazdna miestnost na konci podzemneho skladiska vsetkeho nepotrebneho. 

Odvtedy som uz Ninu nevidel.