HOBLINY 2.0 Autor Vydavateľ Licencia Vydanie Autor obálky Rado Radler Greenie knižnica CC-BY-NC-ND Prvé (2024) Rado Radler O knihe Hlavnou myšlienkou zbierka Hobliny 2.0 je hľadanie svetla v temnote. Je to výpoveď nihilistu v ťažkom životnom období. Často počúvame, že niektoré veci je lepšie nevedieť. Podstatné veci sa snaží vyjadriť vo svojej poézii. Hobliny 2.0 som písal po vydaní mojej prvej zbierky, a to počas posledných 2 rokov. Keď som sa zamyslel a usúdil som, že moje filozofovanie je hodné zapísania, tvoril som básne. Ide o dosť drastické témy, no ja v nich vidím svetlo. Vidím v nich môj svet, tak ako ho vnímam ja. Obsah HOBLINY 2.0 1 O knihe 2 Venovanie 4 Kresba 5 Neurocesty 6 Zas slová 7 Naše vlky 8 Osobný nihilizmus 9 Láska a vnímanie 10 Srdcom nihilista 11 Svetlo na dlani 12 Subjektívne je objektívne 13 Štátna šibenica 14 Slnko slzy vysuší 15 Rozprávka o tekutom zle 16 V mrakoch 17 Viera vo vedeckú filozofiu 18 Veľká vatra 19 Rieka 20 Plač teraz alebo nikdy 21 Dovolenka 22 Piloti uleteli 23 Filmársky priemysel 24 Špirála k zlu 25 Môj vzor 26 Venovanie Túto knihu venujem: • Môjmu starému otcovi Ivanovi, ktorý bol hrdý na každý môj športový úspech. • Môjmu starému otcovi Alfrédovi, ktorý bol geniálny inžinier a naučil ma hrať šach. • Môjmu milovanému Ockovi, ktorý pri kvalitnom japonskom čaji so mnou hráva hru zložitejšiu ako šach, ktorý ma naučil všetko čo teraz viem a vždy na mňa myslí. • Mojej Mame, ktorá je pre mňa vzorom. Verím v najlepšiu kávičku od najlepšej Mamičky na svete. Ak toto budeš čítať si moje Slnko. • Mojej tajnej Múze. Kresba kreslím pocity tanky prechádzajú skica pre budúcu lásku keď príde vyberiem farby raz príde no teraz sú tu len tanky budú farby no zatiaľ je tu len krv to ničenie je kolobeh krv raz dokončí cestu žilami tak dotečie aj tok myšlienok tankistov a ich stroje dôjdu až na smetisko dejín venujem im z dobrej vôle pohár nafty kreslím ďalej a pásy strojov kreslia jazvy po zemi Neurocesty Osud alebo jeho zástupca si zastane nad plánom rozostavaných ciest. Načiahne do papiera ako do vody a vytiahne zväzok diaľníc. Otrasie vozidlá a nechá cestárom priestor pre nové vzorce myslenia. Autá prevrátené na strechách budú trúbiť ako besné. Zas slová úder srdca slová, sú to len slová nádych všetko vyjadrujeme slovami žmurknutie, zaostrenie na diaľku chcem žiť ďaleko kde sa budeme chápať, ľúbiť sa pocitmi bez použitia jazyka až umrieme tma keď sa zobudíme na ostrove pravdy tu sa o nás budú rozprávať len... slová Naše vlky Odkladali sme ich do vysokých políc až pomaly umreli. Bolo by pekné keby sme s nimi boli každý deň, keby sme ich každý deň kŕmili, tých dobrých, múdrych a láskyplných vlkov. Kŕmili by sme ich dovtedy až by sa stali našimi vernými psami. S týmito našími ja by sme žili v širšom vnímaní lásky. Psy by zahnali naše myšlienky smerom k lepšej lúke. No my sme ich odložili do políc a oni umreli. Osobný nihilizmus Už je dobre. Zabili sme Boha. Mladá šľapka v neho verila. Plače a narieka. Teraz je učiteľka. Venuje sa deťom. Učí ich byť pasákmi a kurvami. Láska a vnímanie Bola láska alebo čokoľvek iné. Priestor sa začal krútiť a stáčať ako had snažiaci sa preskúmať kruhový objazd aj kvety v jeho strede. Vznikol kameň, na ktorom sa podobné tvory vyhrievajú. Rozmýšľam či špirála citu nikdy doteraz nezažitého som ja, plaz alebo vesmír. Neverím, že toto dokáže láska, ale snáď nevidím neskutočné veci. Zbadal som to na vlastné oči cítil na vlastnom srdci. Nevrav, že to nebolo naozaj, potom niet pomoci. Srdcom nihilista Zaprel som slovanské korene a nalial si fínsku vodku. Zaprel som bryndziarske korene a zjedol pirohy s tvarohom. Zaprel som ľudí keď ma vypočúvali bytosti mimo klietky zvanej svet. Povedal som, ze civilizáciu som vybudoval svojimi rukami. Do mobilu som naťukal správu: "Potiahnite silným buldozérom galaxiu ďalej, aby neboli problémy. PS: pošlite sushi a fľašu." Zaprel som dobro aj zlo, fyziku aj vieru. Zaprel som aj to, že som nikdy nemal mieru. Svetlo na dlani V noci uzrel zvyšky svetla a chcel ísť spať. Ráno uzrel zvyšky tmy a pozrel na ne. Uchopil temnotu do roztrasenej dlane. Nadýchol sa jasu. Padali hviezdy a padali mesiace v horiacich kalendároch. Čas sa lial a piesok pyramídu minulých liet zavial. On občas lietal občas sa plazil. Jednoduchá náhoda a pocit tisícich sĺnc sťa kamenný klin do lebky vrazil. Temnota v dlani a v druhej prázdno. Prečítal si plány, zasmial sa hlasno. Nereálne plány bude všetko inak. Tajomstvo tisícich sĺnc má on stále v žilách. Boli časy a možno ešte budú, keď hádzal kamene na seba s presnosťou egyptského ľudu. Pochopil zbytočnosť dokonalosti a dokonalosť zbytočností. Duša sa odlepí od hrudnej kosti. Niekedy... Áno! Subjektívne je objektívne Symboly, predstavy a pravdy sa spájajú. Dávajú si kvety a chodia na romantické večere. Štátna šibenica Stavajú v meste drevené pódium. Pre tých, ktorí plačú za trestami, ktoré sa už u nás nepoužívajú. Pre tých, ktorí chcú pevnú ruku nad sebou, aby nezišli z cesty. Pre tých, ktorí si donesú vlastný povraz, aby nemíňali drahocenné mince z rozpočtu pre zlodejov. Úradník si cez deň nožom krája slaninu. Večer príde a odreže obesencov, veď aj zajtra je dosť času. Času sa vešať. Slnko slzy vysuší držím v dlani svetlo dovoľ mojim slzám vyplniť prázdno tá sviečka možno zhasína v tom čo bude majú oči jasno Rozprávka o tekutom zle Za siedmymi horami, za siedmymi uránovými baňami. Tam kde sa xanax sypal a chľast lial. Tam bolo kráľovstvo, tam tiahli šíky nevoľníkov do náručia smrti za živa. Naša rozprávka je smutná a krvavá. Nevoľníci oddane tiahnu v okovoch do krčmy. Tam nalieva zlý drak svoje tekuté zlo do pohárov s namaľovanými lebkami. V tomto kráľovstve rytier skočil zo strmej skaly a kráľ v žiali fajčí ópium. Priletí spasiteľ? Alebo mu vodík vo vzducholodi zhorí a národ zostane navždy v okovoch? V mrakoch Roztrhal si v kŕčoch svaly chytajúc sa vzduchu. Nepochopil, že leží na oblaku a nerobí bench press. Nedvihne nebo optimista. Obvinený z nesmrteľnosti len počká kým umrie posledný sudca. Prichádza búrka pre všetkých rovnako. Ten na oblaku nechápe, že neujde. Pozitívne naladený, že nebude svietiť slnko. Nesmrteľný zas, že je prirodzené báť sa bleskov. Viera vo vedeckú filozofiu Lietajúca kosť zrazila telekomunikačnú družicu. Boh sa už neozve. Veľká vatra Horeli mozgy. Horeli knihy. Drevo bolo mokré. Seď pri vatre kým je ešte teplo. Vychutnávaj nápoj zo stromov, už ich vyrúbali. Elektrickú gitaru nezahadzuj, v nebi sa zíde. Pamätaj na dobré časy, na náš gang. Aj keď odišli jeden po druhom, oni čakajú. Majú ešte pár stránok aj pár sivých buniek tam hore. Počuť bubny, spánok sa nedá rozoznať od vnímania. Stále ich počuť. Stále tie slová nezabúdam aj keď papiera málo a ceruzka krátka. Zaniká písmo je to na našich hlavách. Zaniká človek rozumný, teda skôr jeho ilúzia. Pamätaj dôležité veci vatra ešte horí. Rieka Na brehu obrovskej rieky myslí smädný na vyschnuté pramene. Chcel by tú rieku vstrebať, načerpať jej energiu, ale nedarí sa. Prúd vody a prúd súčasnosti sa nedá ľahko obrátiť. Som smädný no suterén lebky, pivnica vedomia je zaplavená ktovie čím. Plač teraz alebo nikdy Plač kamarát kým môžeš. Prídu iné časy. Čas sa k nám ešte nevyjadril. Kamene nie sú o toľko iné ako my a raz sa na ne premeníme. Váž si slzu a ďakuj za oko, ktoré máš. Videl si lásku, uvidíš znova. Daj zo seba von všetko zlé. Všetko, na čo nestačia slová. Nezatváraj viečka a nezostaň tam kde je tma. Prekroč ten tieň prosím po boku ti budem stáť. Dovolenka Nešla si tam zas a znova, dobre robíš identita moja nová. Noc prebdieme poriadok príde ráno. V spánku je to úplne málo, ten sľub že sa raz preberieme v pánov. Nové cesty na nový ostrov. Budú, neboj, zaspi, pohov. Piloti uleteli City sú lietadlá, čo nikdy nepristanú. Tu zostal len sentiment a temné nebo. Krutý pokrok nás obral o pilotov. Majú šťastie, že my nikdy nevzlietneme. Filmársky priemysel Čo je cieľom toho neustáleho posunu genetickej informácie? Možno len to, aby prišla nová časť telenovely. Režisér si sedí s prekríženými nohami na oblaku točí brak s názvom Dejiny. Špirála k zlu Beh po schodoch nenávisti je ľahký. Kontrast medzi dobrom a zlom stúpa a slnko zapadá. Láska ťa na vrchu veže dobehne. Zabiješ ju alebo skočíš na betón, podľa nálady. Môj vzor Je mŕtvy a nebola to rana z milosti. Slzy sú falošné, nemali ho radi, tak ako nemajú radi múdrosť. Sú schopní ju prestreliť aj s lebkou a je im ľahostajné, že je ich vlastná. Úprimnosť žije, ale to ona čaká na ranu. Je mŕtvy, nie je podstatné jeho meno. Odchádzam a slzy padajú na kameň, v tme už sú zbytočné. Hodnoty sú imaginárne, keby existovali, on žije a rozbíja trón strachu, ktorý tu vládne.