Autor |
Vydavateľ |
Licencia |
Vydanie |
Autor obálky |
Jedná sa o voľné pokračovanie predošlých zbierok. Obsahuje spleť zážitkov, myšlienok, ale i snov či túžob. Reflektuje aktuálne vnútorné rozpoloženie autora a svojim spôsobom i odhaľuje vnútro.
Obsah
Hľadiac do očí ľudí,
vnímam a zisťujem,
že o ich spoločnosť,
nemám viac záujem.
Netúžim byť jedným z nich,
nestojím o ich priazeň.
To budem radšej ako mních,
alebo samoty väzeň.
Buď mojou múzou.
Buď tichou i výstrednou.
Buď mojou prvou.
Buď aj mojou poslednou.
Buď mojou básňou.
Buď lyrikou i epikou.
Buď mojou vášňou.
Buď tiež mojou bábikou.
a ja
Budem tvojim vyvoleným.
Budem tebou oslepený.
Budem pred tebou odhalený.
Budem pre teba zapálený.
Budem tvojim anjelom.
Budem tvojim diablom.
Budem tvojim priateľom.
Budem tvojim Pavlom.
Koľko je hodín?
Už je čas?
Rýchlo na seba hodím,
jednu z mojich masiek.
Vo vzduchu plnom splodín,
kráčam zas.
Náhle však oslobodím,
nohy od botasiek.
Chcem cítiť mäkkú trávu,
medzi mojimi prstami.
Ochutnať sladkú šťavu.
Piť ju plnými dúškami.
Nech mi znovu pripomenie,
ako chutí bozk.
Nech sa opäť roztopím,
ako včelí vosk.
Sme ako herci v divadle.
Hráme rozličné úlohy,
Len aby sme sa dostali,
do výhodnej polohy.
Ešte včera to fungovalo.
Dnes je všetko pokazené.
Srdce, ktoré objímalo,
ostalo dnes opustené.
Oheň sa náhle vytratil,
nahradil ho mráz.
Smútok sa v nás usadil,
je hlboko v nás.
Zdalo sa mi, že vidím jasne,
uveril som tým obrazom.
Preč je náhle všetko krásne,
nikto z nás nie je víťazom.
Presvedčil som svoju hlavu,
že teraz bude všetko iné,
že som našiel už tú pravú,
že spolu všetko vydržíme.
Opäť som sa mýlil,
klamal sám seba od rána.
Neskoro som zistil,
že je to fatamorgána.
Delí nás od seba diaľka,
napriek tomu si mi blízka.
Ja však stále váham,
či tvoje srdce získam.
V mojom svete je všetko naopak,
blízko je ďaleko a ďaleko je blízko,
najmenšou stavbou je mrakodrap,
nízko je vysoko a vysoko je nízko.
Čím sme si bližšie,
tým viac sme vzdialení.
Čím viac sa ľúbime,
tým viac sme zranení.
Milovať ťa budem môcť,
maximálne len platonicky.
Aj keď si mi srdcom blízka,
si vzdialená geograficky.
Zobúdzame sa spolu nahí
a hráme sa hry dospelé.
Ako sme sa tu vlastne vzali?
Na mojej strane postele.
Nevolaj mi cez deň, prosím.
Radšej napíš správu.
Čo ak práve teraz kosím,
susedovi trávu?
Jasné, že nie. Ale aj tak,
výhovorka je to dobrá.
Nik predsa nemusí vedieť,
že nechcem s tebou volať.
Nemusíš to brať osobne,
ja nechcem volať s nikým.
Rob si večer čo chceš
a rob si to s hocikým.
Dnes večer chcem byť sám,
nechcem nikoho vidieť.
Budem sedieť doma a tam,
vás budem ticho nenávidieť.
Nikam ma večer nevolaj,
radšej si vypnem zvuky.
Na večer už niečo mám.
Nebodaj si hluchý?
Túžim po tebe,
celým svojim bytím.
Nechcem už skrývať,
čo k tebe cítim.
Chcem ťa čoraz viac,
než kedykoľvek predtým.
Celé dni snívam
a celé noci nespím.
Túžim po tebe.
Po tvojom tele.
Po tvojej láske.
Po tvojej viere.
Nestačí mi len kúsok,
chcem ťa mať celú.
Chcem ťa len pre seba.
Vášnivú, smelú.
Keby boli sny skutočné,
stáli by sme na brehu rieky.
Stáli by sme a spoločne,
dívali sa na hrad staroveký.
Keby boli sny skutočné,
držal by som ťa za ruku.
Nie je to vraj nič náročné,
čítal som kdesi na fejsbúku.
Keby boli sny skutočné,
hľadeli by sme si do očí.
Zmizli by pocity zmätočné
a svet by sa prestal točiť.
Keby boli sny skutočné,
všetko by bolo dokonalé.
Obavy by boli zbytočné,
milujem ťa totiž neskonale.
Len čas dokáže zahojiť,
bolesť otvorených rán.
Chce to dávku odvahy,
opäť ľúbiť bez zábran.
Horúce lenivé popoludnie,
dnes sa nám nikam nechcelo.
Lákaš ma k sebe do spálne,
váhavo hľadím ti na telo.
Si taká zvodná a pôvabná,
s mužom to robí zázraky.
Ja však len stojím, premýšľam,
čím ťa dnes zase prekvapím.
Divíš sa, keď sa zjavím so štetcom.
Viem, že si sa chcela milovať.
Ja som práve rozhodol,
na tvoje telo maľovať.
Stávaš sa mojim plátnom,
zdobím tvoje telo farbami.
Nudný deň sme premenili,
na deň plný zábavy.
Keď bolo dielo hotové
a ukončil som maľovanie,
splnil som aj tvoje sny.
Romantické milovanie.
Kvapky vody na tvojom tele,
sa v žiari slnka trblietajú.
Cítim sa ako mních v cele,
keď všetci na nás pozerajú.
Určite si to už všimli.
Že na teba hľadím zaľúbene.
Len kvôli tomu sem prišli.
Ich pohľad cítim na temene.
Ja som sa nakoniec vzoprel,
strachu i všetkým obavám.
Z piesku sa dvíham a kráčam,
v ústrety svojim predstavám.
Do tvojej mäkkej pokožky,
voňavý krém nežne vtláčam.
Vravíš, že som rozkošný.
Pri pohľade na teba sa strácam.
Ležíš predo mnou odhalená.
A ja obdivujem tvoje krivky.
Čoskoro budeš opálená.
Mojim telom chcem ťa prikryť.
Prikrýva ťa však iba klobúk
a veľmi ti to pristane.
Želám si nech medzi nami,
to navždy takto ostane.
Nastúpme spolu do vlaku,
čo nemá žiadne zastávky.
Nemá ani konečnú.
Je ako vlak z rozprávky.
Odvezie nás iba tam,
kam si budeme želať.
Počká nás kým prídeme.
Nemôžme ho zmeškať.
Za prvú triedu nemusíme,
zaplatiť nič navyše.
Táto cesta do našich sŕdc
naveky sa zapíše.
Život je občas krutý,
núti nás zohnúť chrbát.
Ostal som v ňom zaseknutý.
Snáď nebude to dlho trvať.
Nie je to fér, že rozdeľuje,
radosť a bolesť nesúrodo.
Zanedlho budem z toho,
zhrbený sťa Quasimodo.
Za úsvitu vidím v tráve,
niečo je tam rozsypané.
Sú to malé hviezdičky,
či je to klam optický?
Šteklia ťa na chodidlách,
keď chodíš po nich bosá.
Nie, nie je to hviezdny prach,
je to ranná rosa.
Nikoho nemiluj viacej ako seba.
Nikomu nedovoľ, aby tvoje srdce vlastnil.
Keď budeš v nádeji, že kráčaš do neba,
zasnená nezbadáš, že skončíš v pasci.
Je to len sen, ktorý zmizne ráno.
Cez deň sa budeš opäť trápiť sama.
Ďalšie noci už nepríde spánok.
Na duši ti pribudne nová rana.
Nesmieš to dopustiť.
To mi musíš sľúbiť.
Že viac než kohokoľvek,
budeš seba ľúbiť.
Myslel som, že ti rozumiem,
zrazu sa v tebe strácam.
Som kapitán bez kompasu,
a iba v kruhu kráčam.
Už viem ako ticho bolí.
Mal som byť radšej mníchom
Pretože už viac neznesiem
ako ma mučíš tichom.
Tajomná bytosť z vesmíru,
žiarivý lúč na mňa namieri.
V kuželi svetla stúpam hore.
Som v lietajúcom tanieri.
Náhle sa ocitám v tvojej moci.
Som tebou doslova unesený.
Uniesla si ma uprostred noci.
Z výšky zakývame našej Zemi.
Nie je to možné,
aby som napravil,
všetko to čo som,
doteraz pokazil.
A čo s tým teda?
Čo má nasledovať?
Verejná potupa?
Mám sa snáď bičovať?
Už to prosím nechaj tak.
Priznávam, som vinník.
Navyše aj darebák,
a bezohľadný cynik.
Hovoria mi, veď to riskni,
naber konečne odvahu.
Po pohári írskej whisky,
vzďaľujem sa od baru.
Mal by som to urobiť,
možno majú pravdu.
Šancu takto zahodiť,
to neberiem v úvahu.
Aj bez týchto múdrych rád,
viem presne čo mám robiť.
Musím len popremýšľať,
aký postup zvoliť.
Nakoniec som sa tajne,
zadnými dvermi vytratil.
Zanechal som im tam dlh,
ktorý som nikdy nesplatil.
Ty si príliš čierny,
ty zas príliš biely.
Tvojej reči nerozumiem,
nemôžme žiť v mieri.
Ty vyzeráš inakšie,
než my u nás v dedine.
Nemáš právo na šťastie,
počkaj, trest ťa neminie.
Ty si inak oblečený,
to čo za hudbu počúvaš?
Nezabúdaj, v našej zemi,
sa pred trestom neschováš.
Dnes zaskakujem za Amora.
Dostal som šípy aj luk.
Dívam sa na ľudí zhora.
Obklopuje ich zhon a hluk.
Možno v tom chaose a strese,
niekoho láskou zasiahnem.
Skúsim to najskôr v lese,
na lúke si miesto vyhliadnem.
Počkám si kým niekto príde,
strelím mu šíp priamo do hrude.
Trpezlivosť sa mi dnes zíde,
inak z toho nič nebude.
Konečne prichádza pár ľudí.
Nezasiahol som ich presne.
Šíp skončil v hlave, nie v hrudi.
Nedopadlo to úspešne.
Aj ďalší cieľ som minul.
V slow motion padám do trávy.
So steblami som splynul.
Cítim tu yzop voňavý.
Aj napriek bolesti,
snívame bez prestávky.
Hráme ďalej i vtedy,
keď život kazí prihrávky.
Aj keď nám dáva ochutnávky
elixíru z muchotrávky.
Dodávky bez objednávky,
nereálne požiadavky.
Na pokazené srdce,
nezmohli sa opravárky.
Možno nabudúce,
skúsim recept od lekárky.
Na bolesť srdca nepoznám,
žiadne liečivé prípravky.
Asi ho radšej odovzdám,
zaklínačovi z rozprávky.
Pavel
Sekerák – Autoportrét