Autor |
Vydavateľ |
Licencia |
Vydanie |
Autor obálky |
Táto Chiméra nie je mýtickým tvorom. Nebudete s ňou musieť bojovať. Je skôr preludom. Nejasným tvarom živočícha z dymu, ktorý sa vzápätí rozplynie a vy uvažujete, či ste ho vôbec videli, alebo zapracovala Vaša predstavivosť. A napokon, nepridávame každému svojmu zážitku trocha čohosi vlastného? Tú príchuť, ktorá vraví, že vyšiel spod nášho pera, z našich úst...a čo je potom vlastne realitou? Ako rozlíšiť pocit od skutočnosti? Chiméru od pravdy? Presne tak vznikla táto zbierka. Z myšlienok pretavených v slová, ktoré môžu a nemusia byť preludom...kto to má, sakra, vedieť?
Obsah
Som zberateľka.
Zbieram slová.
Významy ticha.
Hlcem prvá
presvedčenia vašich poloprávd.
Nepatria mi. Som astronaut.
Odlietam z vášho dosahu.
Z vysilených rúk námahu
kotúľam smerom k dobrej viere.
Vedľa. Zhorela v atmosfére.
Moment kvapká
v odkvapové rúry.
Vyklopkáva do štrku
svoje turné. Šnúry
uväzuje cez závoj
tekutých odrazov.
Zabrnká i na struny
mrzutých výrazov.
V bdelej dobe nočných sov
prorokuje ráno
každá vodná hladina.
Každá kvapka. Áno –
zaševelí životu
tvorenému z hliny.
Než sa nám svet roztopí
v Dálího hodiny.
Poloroztopený ľad
zlievam z kože do pohára.
Tupé tóny odľahčeného štrku
hrkocú vo vode ani priehľadné kosti
meniacej sa energie.
Tekutina, hmota a plyn
zamiešané kokteilovou slamkou.
Na čo sa asi zmeníme my,
keď stratíme schopnosť meniť?
Železo a zeleň.
Plameň života
v ťažkom dažďovom veku
veternej rakvy.
Príčiny následkov nepozorností
v plnom vedomí súhry
nepredvídateľných okolností,
ktoré sme tušili.
Nádej, že pohár nepretečie,
hoc by sme doň vliali more.
Očakávania privolané
ultrazvukovou píšťalkou strachu.
Zvuk zatlačený do úzadia
súperiaci o decibely
vo zvyšku každodenného ruchu.
Hektická hystéria
pohlcujúca našu pozornosť.
Zaslúži si ju?
Nehybno.
Abstraktné dymové draky
špirály a kučery
prevaľujú sa v slepých uliciach sklonku dňa.
Vychrlená hmla požiera všetky ostatné vône.
Lepí sa na podnebie panelov podopierajúcich pokoj.
Pachuť zajedená sladkosťami
kreslí sínusoidu pravdepodobnosti
opakovaných vzorcov.
Útlm prechádza krivkami tiel
odložených v mäkkosti molitanu
bavlny a polyesteru na neskôr.
Kým pery na čele prelomia pečať prímeria
dimenzií premenlivosti,
prepíname všetky -izmy
v hre na polčasy.
Roztápame sa
v lepkavej hmote horúceho vzduchu.
Izolovaní do spoločnosti
prelievame špinu
ďalšou vrstvou asfaltu.
Hrádze bez vody
s časovými kapsulami uprostred,
spoznáte sa?
Rozškľabené čeľuste
obranných mechanizmov
oponujúce i opozícii,
váľajú sa v blate zistenia,
že zmyslom ich existencie je,
aby boli.
Chiméra
vytieňovaná každým odtieňom
nepredstaviteľne šedivej dúhy.
Vykryštalizovaná v bezfarebno,
hoc sa prezentovala ani paleta.
Škvrny na rozpitom papieri
odhaľujú len belobu a žmolky.
Pod pozlátkou a pastelkami
nik nie sme, akí sa maľujeme.
Plátno znesie.
Diery vo výkresoch,
závistlivo vytŕčajúce z kútov ateliérov,
šepocú o dielach, ktoré nevznikli
pod štetcami maliarov cudzích svetov.
Vôbec na ne totiž nehľadeli
vlastným pohľadom.
Ambigramy v lusku
lúštia. Kus po kúsku.
Sklené balustrády
strhli vodopády
k reliéfom vytesaným do vzduchu.
Odrazili svetlo držiac pri uchu
každý svoju informačnú škatuľku.
Vymieňajú obelisky za guľku
vo vejároch bezdrôtovej siete.
Alternatívy realít.
Všetko smiete
pozorovať z dlane
v HD kvalite.
Bez potuchy
ako veľa stratíte.
Ešte nezaschla soľ
na mojich perách.
Neopadla z miest,
kde nikdy nebola.
Ešte nestíchli cikády
v korunách myšlienok.
Čajky neprestajne víria penu
na štítoch neba darovaného zemi.
Za viečkami kričia všetky odtiene
priehľadnej modrej, tetované letom.
Ešte neodkvitli oleandre.
Kaktusy stále sa pretekajú o miesta s aloe.
Osud ulice v oranžovom kožuchu
žobre o milosť pre svoj krútiaci sa žalúdok.
Daj!
Mesiac a jeho konkubíny
kúpu sa v zrkadliacej temnote.
Prístavy žiaria v živom tichu
odštartovanom posledným výstrelom lúčov
skrývajúcich sa za hory.
A ja som tu.
I keď srdce som nechala trieliť
miliónmi svetelných bodov
ústiacich v slobode.
Blesky rozpárali mračná.
Tiara korunovačná
ďalšiemu skĺzla z hlavy.
Dych dažďa neuzdravil
pokazený chrup času.
Ozvena do rozhlasu
hlesla len, že sa stráca.
Jericho do paláca
prázdneho vábi neprítomnosť.
A za bránou mu horí skromnosť.
Raz v noci hviezdy blikali.
Ešte sme boli nestáli.
Iskrou z pier
park si zapálil.
Zhorel.
A city zaspali
po chloroforme
v kumbáli.
Ohluchol si,
keď sa prebrali.
Žeravým uhlíkom z pahreby
natieral si smrť na chleby
pri každom zhorenisku,
rozdúchal novú iskru.
Obloha vzbĺkla sebaklamom.
Kde hľadať chybu? V sebe samom.
Ozvena z kumbálu zvestuje -
„Šťastie je cirkus. Cestuje.“
Kým jeho steny začali
noci šepkať, že prestali
o dvere zdierať hánky.
Chytiť ťa chcú na hádanky
o tom, kto vyvrel polovicu
seba. A zamkol na petlicu.
Hra na telefón.
Hádka v pantomíme.
Pripojenie zlyhalo.
V optických kábloch zahryznutý krt
drží v šachu všetky pokusy o opravu.
Kopem jamy,
dovlečiem nové vedenie.
S kritikou zabodnutou v mozgu
skúšam nainštalovať spojenie.
A ty?
V krovinách
infantilne lovíš krty.
Melódia kĺžuca sa vlhkými škridlami,
cupitajúca odlišne znejúcimi povrchmi,
vyludzujúca iný tón na každom materiáli,
chytá sa vône rozkvitnutého orgovánu.
Zlieza škárami v rozvalinách trámov a tehál.
Šmýka sa kôrou briez,
striebristými dlaňami topoľov.
Idealizuje si možnosti záchrany.
Naprázdno lapá čokoľvek
ocitajúce sa v jej dosahu.
Naháňa mydlo.
Zviera vzduch.
Pristáva lícom na asfalte
s defektom v nádeji
a zadkom v kaluži.
Šarlátovým atramentom z odretej dôstojnosti
však vytvára noty najhlbších piesní na svete.
Vyrezaný slzný kanálik
rozhodol sa vyschnúť v púšti.
Sfinga ho stihla upáliť.
Slzy viac nerozlúštiš.
Pod palmou, v slnku Egypta,
oáza zasvietila.
Nádej je fatamorgánou.
Stratených pohltila
búrka začiatkov konečných
staníc. Zrniečok piesku.
Kojoti nocou obžerú
z kostí ticho po potlesku.
Nejasné vyjavené snom
v čírom zmätku,
však so snárom.
Listuje. Farby stiera
pazúrom netopiera.
Z taniera vyjedá osudu.
Dlho tu isto nebudú
samozrejmosti zblúdené.
Minulosťou sú znudené
a o prítomnosť hasia špaky.
Postúpali jej na otlaky,
hoc je všetkým, čo majú.
Bdejú, no nevnímajú.
Dýcha sa ťažšie – Nikomu.
Skúša to.
Skrz pomýlené transplantácie
ukazujú mu smer všetci „správni“.
Vyberá sa iným.
Blúdiaci sa už nestratia.
A všetky nesprávne smery sú jeho.
Voľnosť a možnosti sú to jediné, čo má.
Niekto má isto viac.
Drobné láskavosti s príznakom dôležitosti
darované tým, na ktorých záleží.
On je však nikým.
Nepodstatnosť skrúca sa mu
vôkol členkov ani vodný had.
Venuje, čo chýba jemu.
Pozná boľavú neprítomnosť
naplnenej potreby.
Beží maratón.
Niekto nemusí zvládať ani jogging.
No on je Nikto.
Žiadne zrkadlo, karma.
Je čiernou dierou.
Bermudským trojuholníkom.
Musí. Nesmie.
A medzitým je iba on a
veľké tlačené NIČ.
Na mokrom lístí
pred pádom istí
balans a pevná viera,
že s každým sa neumiera.
Ak však ostaneš na hube,
sám sa privedieš k záhube.
Voľbu rozumnej výšky
rozpoznať musíš. Z knižky
nevyčítaš vlastné sily.
Mnohí ich precenili.
Cvakli dvierka.
Dotyk rozoznel tóny.
Farebným chaosom
stúpa spenená voda.
Nevoľnosť prichádza.
Bubon sa krúti.
Dýchanie mení sa
v hyperventiláciu.
Záchvaty paniky
tíši dáma v šedom závoji.
Si to len ty.
Tvoja hlava a
mokré farby
vyliezajúce z práčky,
na ktorej ktosi stlačil stop.
Vytiahol ťa
a vyvesil po šnúrach.
Nie každý program
však vieme stopnúť.
Schni v pokoji.
Plytký dych spánku.
Obrazce v obrysoch zrniacej tmy
rozvírenej priestorom.
Termoregulácia.
Látková výmena.
Krvný obeh.
Nervová sústava.
Sme atómy.
Sme bunky.
Matriošky života v živote
s planktónom vzduchu
žúrujúcim na husej koži.
Dôležitosťou v bezvýznamnosti
individuálnej existencie.
Namyslení z úplne nesprávnych dôvodov.
Obnoviteľné zdroje.
Umelecké diela.
Stavebné jednotky.
Omrvinky v chaose mliečnej dráhy.
Zázrakom, neuvedomujúcim si, že sa stal.
Sebadeštruktívna nedokonalosť
s možnosťou sebarozvoja.
Bastardom skúseností a vôle.
Tvoríme také isté všetko, aké tvorí nás.
Opitých samotnou skutočnosťou,
že vôbec sme.
Dotýkam sa pulzujúcej hrče hnevu.
Sypem ľad v dvíhajúcu sa hladinu magmy.
Predsa však kypí.
Vylieva sa a topí všetko,
čo sa pokúšaš vpratať jej do cesty.
Lož, zákazové značky, výstražné cedule...
Ďaleko, v cudzom území
poľa prekročených kompetencií,
hráš sa na Boha.
Nevidíš žieravinu prelievajúcu sa
za tebou zotretú hranicu.
Slepotou z vlastnej svätožiary
skúšaš upierať iným právo.
Mernou jednotkou života
však nie je ego.
A tvojim odkazom
zostane spálenisko.
Z tisícich snov vinná som.
V každom túžba žije.
Z pravdy s chrbtom ohnutým.
Tisíc farieb kryjem.
Tisícom rán zjazvená
trhám svoje stehy.
Nevymením cukrovú
vatu za postrehy.
Cez tisíce balvanov
polien padám - vstávam.
Tisíc črepín postúpam.
Ešte odolávam.
Keď sa moje tisíce
zmenia v milióny,
svoju dušu uviažem
stužkou o balóny.
Poletím až ku oblakom.
S čajkami.
Budú o mne klamať
vaše záznamy.
Plazí sa nečasu ruka,
tlačí viečka.
V paplón súka
z ľadu prsty.
Kamarátku
prievan hľadá.
Zadul v látku.
Popredúval všetky škáry,
kým sa ju nájsť nepodarí,
vyje hladom vlčej duše.
Smiech hrkoce skrz vankúše.
Vkĺzol dierou po perí.
Všetky ďalšie zábery
mládeži sú neprístupné.
Zapulzujú žily spupné
a s prstom na vlhkých perách
cenzuruje report v dierach
každý denník vo vankúši.
Veď špehovať sa nesluší!
Vo vine je pravda.
V priznaní zodpovednosť
a v odpustení láska.
Vina je v hneve.
V popieraní.
V podvedomí.
V človeku.
Občas i v zrelom
najčastejšie však v nedozretom.
Takých sa stráňte.
Mohlo by vám z nich
zostať nevoľno.
No je i v pravde.
A tá? Tá je už zase nezvestná.
Vo vine.
Tváre zaliate kvapkami tekutého skla
pršiaceho do horúcich ranných káv.
Instantné nápoje. Cukor a laktóza,
zalievané kokteilom cudzokrajných vôd,
štartujú každodenné preteky existencie a času.
Rozostrené šmuhy, náhliace sa davom,
dokonale zapadajúce v metaforu
uponáhľaného hemžiaceho sa úľa.
Vnímajú, čo míňajú, kým minú všetko,
čo mali vnímať?
Vidomé oči v menšine.
Svet potiahnutý lesklou fóliou.
Čo zazrú, ak zastavíme obraz
a vypneme zvuk?
Labilné šedé kachličky v kúpeli denného svetla.
Telepaticky zachytená idea,
stiahnutá do útrob kamenného labyrintu.
Hasnúce zlomeniny slnečných lúčov,
zadupávané v sutinu opätkami,
rozptyľujú ozveny v tuneloch falošných hmyzích ciest.
Spomienky externých vplyvov prítomnosti života,
v bezpečí vychladenej prašnej temnoty,
stali sa jediným nájomníkom miest,
v ktorých sa nezdrží ani mravec.
A predsa.
Zrazu tam sídli moja vypadnutá myšlienka.
Červeň vyblednutých poťahov
vypovedá v zasadačke osvetlenej vláknami
chvejúcimi sa v skle.
Príbehy odčítané z vyšúchaného plyšu
sýtia predstavivosť každej zvedavej bunky.
Jednotvárnosť v pohybe prerušuje monotónnosť.
Kolíše dynamiku k pokoju.
A ty?
Kam sa zas vyberieš
po ďalšie ciele?
Všetci sme zasvinení
od uhlia a sadze.
Horiace ropné škvrny
v modrých lagúnach.
Osvetľujeme každý jeden predmet,
obalený mazľavou temnou hmotou,
okrem seba.
Povýšeneckí aktivisti,
čistiaci špinu,
úplne rovnako zasvinení,
len s pocitom privilegovanej nadradenosti.
Vnárame hlavy do tmavých hlbín
presvedčení, že mierime ku hladine.
Zlo o sebe tiež nezmýšľa, že ním je.
Oporný pilier v čase
pôdu pod botou trasie.
Bez varovania z dlážky
odlepuje podrážky.
V mihote zemskej kôry
pilier hrozí – povolí.
Každým otrasom skrúca
základmi. Vraj nie je súca
na stavbu droliaca sa hruda.
Zostali ruiny. Prach a sľuda.
Ponáram sa v hĺbkach neba,
letím výškou oceánov.
Kvapkou som i zrnkom piesku.
Planétou neprebádanou.
Voľným okom nevidená.
Zazrieš ma len
ak vyvinieš námahu.
Zatiaľ sotva zachytená
vešiam z krumplí ocenenia
za snahu.
Amatérske teleskopy
sotva desatinu cvaknúť stihli,
už z obrazu vyvliekam sa,
ani nitka z namydlenej ihly.
Prach z popola,
popol z prachu.
Končí zosuv
vládu strachu,
že sa zrnko neuchytí do pôdy.
Obavy sa nedočkajú úrody.
Tóny nelúdi iba
tlak na struny.
Rozbitú azbuku
meniť na runy
a zlo plašiť
kruhom z morskej soli
daromné je.
Skala nepovolí
rieke priechod.
Tá zas z úprav skaly
nepoľaví.
Predsa to nevzdali.