Autor |
Vydavateľ |
Licencia |
Vydanie |
Autor obálky |
Zbierka Hobliny 2.0 je hľadanie svetla v temnote. Je to výpoveď nihilistu v ťažkom životnom období. Často počúvame "niektoré veci je lepšie nevedieť". Autor chce vedieť všetko až sa mu z toho točí hlava. Podstatné veci sa snaží vyjadriť vo svojej poézii. Hobliny 2.0 som písal po vydaní mojej prvej zbierky počas posledných 2 rokov. Keď som sa zamyslel a usúdil som, že moje filozofovanie je hodné zaznačenia tvoril som básne. Ide o dosť drastické témy, no ja v nich vidím svetlo. Vidím v nich môj svet, tak ako ho vnímam ja.
Obsah
Túto knihu venujem:
Môjmu starému otcovi Ivanovi, ktorý bol hrdý na každý môj športový úspech.
Môjmu starému otcovi Alfrédovi, ktorý bol geniálny inžinier a naučil ma hrať šach.
Môjmu milovanému Ockovi, ktorý pri kvalitnom japonskom čaji so mnou hráva hru zložitejšiu ako šach, ktorý ma naučil všetko čo teraz viem a vždy na mňa myslí.
Mojej Mame, ktorá je pre mňa vzorom. Verím v najlepšiu kávičku od najlepšej Mamičky na svete. Ak toto budeš čítať si moje Slnko.
Mojej tajnej Múze.
kreslím pocity
tanky prechádzajú
skica pre budúcu lásku
keď príde vyberiem farby
raz príde
no teraz sú tu len tanky
budú farby
no zatiaľ je tu len krv
to ničenie je kolobeh
krv raz dokončí cestu žilami
tak dotečie aj tok myšlienok tankistov
a ich stroje dôjdu až na smetisko dejín
venujem im z dobrej vôle pohár nafty
kreslím ďalej
a pásy strojov kreslia jazvy po zemi
Osud alebo jeho zástupca si zastane nad plánom rozostavaných ciest.
Načiahne do papiera ako do vody a vytiahne zväzok diaľníc.
Otrasie vozidlá a nechá cestárom priestor pre nové vzorce myslenia.
Autá prevrátené na strechách budú trúbiť ako besné.
úder srdca
slová, sú to len slová
nádych
všetko vyjadrujeme slovami
žmurknutie, zaostrenie na diaľku
chcem žiť ďaleko kde sa budeme chápať, ľúbiť sa pocitmi bez použitia jazyka až umrieme
tma
keď sa zobudíme na ostrove pravdy tu sa o nás budú rozprávať len... slová
Odkladali sme ich do vysokých políc až pomaly umreli.
Bolo by pekné keby sme s nimi boli každý deň,
keby sme ich každý deň kŕmili,
tých dobrých, múdrych a láskyplných vlkov.
Kŕmili by sme ich dovtedy až by sa stali našimi vernými psami.
S týmito našími ja by sme žili v širšom vnímaní lásky.
Psy by zahnali naše myšlienky smerom k lepšej lúke.
No my sme ich odložili do políc a oni umreli.
Už je dobre.
Zabili sme Boha.
Mladá šľapka v neho verila.
Plače a narieka.
Teraz je učiteľka.
Venuje sa deťom.
Učí ich byť pasákmi a kurvami.
Bola láska alebo čokoľvek iné.
Priestor sa začal krútiť a stáčať
ako had snažiaci sa preskúmať kruhový objazd aj kvety v jeho strede.
Vznikol kameň, na ktorom sa podobné tvory vyhrievajú.
Rozmýšľam či špirála citu nikdy doteraz nezažitého som ja, plaz alebo vesmír.
Neverím, že toto dokáže láska, ale snáď nevidím neskutočné veci.
Zbadal som to na vlastné oči cítil na vlastnom srdci.
Nevrav, že to nebolo naozaj, potom niet pomoci.
Zaprel som slovanské korene a nalial si fínsku vodku.
Zaprel som bryndziarske korene a zjedol pirohy s tvarohom.
Zaprel som ľudí keď ma vypočúvali bytosti mimo klietky zvanej svet.
Povedal som, ze civilizáciu som vybudoval svojimi rukami.
Do mobilu som naťukal správu: "Potiahnite silným buldozérom galaxiu ďalej, aby neboli problémy. PS: pošlite sushi a fľašu."
Zaprel som dobro aj zlo, fyziku aj vieru.
Zaprel som aj to, že som nikdy nemal mieru.
V noci uzrel zvyšky svetla a chcel ísť spať.
Ráno uzrel zvyšky tmy a pozrel na ne.
Uchopil temnotu do roztrasenej dlane.
Nadýchol sa jasu.
Padali hviezdy a padali mesiace v horiacich kalendároch.
Čas sa lial a piesok pyramídu minulých liet zavial.
On občas lietal občas sa plazil.
Jednoduchá náhoda a pocit tisícich sĺnc sťa kamenný klin do lebky vrazil.
Temnota v dlani a v druhej prázdno.
Prečítal si plány, zasmial sa hlasno.
Nereálne plány bude všetko inak.
Tajomstvo tisícich sĺnc má on stále v žilách.
Boli časy a možno ešte budú,
keď hádzal kamene na seba s presnosťou egyptského ľudu.
Pochopil zbytočnosť dokonalosti a dokonalosť zbytočností.
Duša sa odlepí od hrudnej kosti.
Niekedy...
Áno!
Symboly, predstavy a pravdy sa spájajú.
Dávajú si kvety a chodia na romantické večere.
Stavajú v meste drevené pódium.
Pre tých, ktorí plačú za trestami, ktoré sa už u nás nepoužívajú.
Pre tých, ktorí chcú pevnú ruku nad sebou, aby nezišli z cesty.
Pre tých, ktorí si donesú vlastný povraz, aby nemíňali drahocenné mince z rozpočtu pre zlodejov.
Úradník si cez deň nožom krája slaninu.
Večer príde a odreže obesencov, veď aj zajtra je dosť času.
Času sa vešať.
držím v dlani svetlo
dovoľ mojim slzám vyplniť prázdno
tá sviečka možno zhasína
v tom čo bude majú oči jasno
Za siedmymi horami, za siedmymi uránovými baňami.
Tam kde sa xanax sypal a chľast lial.
Tam bolo kráľovstvo, tam tiahli šíky nevoľníkov do náručia smrti za živa.
Naša rozprávka je smutná a krvavá.
Nevoľníci oddane tiahnu v okovoch do krčmy.
Tam nalieva zlý drak svoje tekuté zlo do pohárov s namaľovanými lebkami.
V tomto kráľovstve rytier skočil zo strmej skaly a kráľ v žiali fajčí ópium.
Priletí spasiteľ?
Alebo mu vodík vo vzducholodi zhorí a národ zostane navždy v okovoch?
Roztrhal si v kŕčoch svaly chytajúc sa vzduchu.
Nepochopil, že leží na oblaku a nerobí bench press.
Nedvihne nebo optimista.
Obvinený z nesmrteľnosti len počká kým umrie posledný sudca.
Prichádza búrka pre všetkých rovnako.
Ten na oblaku nechápe, že neujde.
Pozitívne naladený, že nebude svietiť slnko.
Nesmrteľný zas, že je prirodzené báť sa bleskov.
Lietajúca kosť zrazila telekomunikačnú družicu.
Boh sa už neozve.
Horeli mozgy.
Horeli knihy.
Drevo bolo mokré.
Seď pri vatre kým je ešte teplo.
Vychutnávaj nápoj zo stromov, už ich vyrúbali.
Elektrickú gitaru nezahadzuj, v nebi sa zíde.
Pamätaj na dobré časy, na náš gang.
Aj keď odišli jeden po druhom, oni čakajú.
Majú ešte pár stránok aj pár sivých buniek tam hore.
Počuť bubny, spánok sa nedá rozoznať od vnímania.
Stále ich počuť.
Stále tie slová nezabúdam aj keď papiera málo a ceruzka krátka.
Zaniká písmo je to na našich hlavách.
Zaniká človek rozumný, teda skôr jeho ilúzia.
Pamätaj dôležité veci vatra ešte horí.
Na brehu obrovskej rieky myslí smädný na vyschnuté pramene.
Chcel by tú rieku vstrebať, načerpať jej energiu, ale nedarí sa.
Prúd vody a prúd súčasnosti sa nedá ľahko obrátiť.
Som smädný no suterén lebky, pivnica vedomia je zaplavená ktovie čím.
Plač kamarát kým môžeš.
Prídu iné časy.
Čas sa k nám ešte nevyjadril.
Kamene nie sú o toľko iné ako my a raz sa na ne premeníme.
Váž si slzu a ďakuj za oko, ktoré máš.
Videl si lásku, uvidíš znova.
Daj zo seba von všetko zlé.
Všetko, na čo nestačia slová.
Nezatváraj viečka a nezostaň tam kde je tma.
Prekroč ten tieň prosím po boku ti budem stáť.
Nešla si tam zas a znova, dobre robíš identita moja nová.
Noc prebdieme poriadok príde ráno.
V spánku je to úplne málo,
ten sľub že sa raz preberieme v pánov.
Nové cesty na nový ostrov.
Budú, neboj, zaspi, pohov.
City sú lietadlá, čo nikdy nepristanú.
Tu zostal len sentiment a temné nebo.
Krutý pokrok nás obral o pilotov.
Majú šťastie, že my nikdy nevzlietneme.
Čo je cieľom toho neustáleho posunu genetickej informácie?
Možno len to, aby prišla nová časť telenovely.
Režisér si sedí s prekríženými nohami na oblaku
točí brak s názvom Dejiny.
Beh po schodoch nenávisti je ľahký.
Kontrast medzi dobrom a zlom stúpa a slnko zapadá.
Láska ťa na vrchu veže dobehne.
Zabiješ ju alebo skočíš na betón, podľa nálady.
Je mŕtvy a nebola to rana z milosti.
Slzy sú falošné, nemali ho radi, tak ako nemajú radi múdrosť.
Sú schopní ju prestreliť aj s lebkou a je im ľahostajné, že je ich vlastná.
Úprimnosť žije, ale to ona čaká na ranu.
Je mŕtvy, nie je podstatné jeho meno.
Odchádzam a slzy padajú na kameň, v tme už sú zbytočné.
Hodnoty sú imaginárne, keby existovali, on žije a rozbíja trón strachu, ktorý tu vládne.
Rado
Radler – HOBLINY 2.0