Jednoduchosť



























Autor

Vydavateľ

Licencia

Vydanie

Autor obálky

Barbora Galbavá

Greenie knižnica

CC-BY-NC-ND

Prvé (2024)

Barbora Galbavá



O knihe

Zovšeobecnená jednoduchosť. Jednoduchosť tvorby, či jednoduchosť v ľuďoch. Zvláštne, ako môže mať jedno slovo rôzne významy. Aké relatívne je všetko, čo si ním človek interpretuje. Ako sa líši jeho citové zafarbenie v závislosti od kontextu. Ako môže byť pozitívnou i negatívnou vlastnosťou zároveň. Vraví sa, že v jednoduchosti je krása. Či ju nájdete i v tejto zbierke, však nechám na Vás.

Ďakujem každému, kto sa rozhodne venovať jej aspoň odrobinku svojho času a ešte viac všetkým, ktorí ju zhltnú jedným duchom… pardon… dychom.

Zostáva mi len dúfať, že si v nej jednoducho nájdete to svoje.






Obsah

Jednoduchosť 1

O knihe 2

Ako? 4

Básňoveda 5

Čajové vrecúško 6

Dojmy 7

Hluchoduchý 8

Hrabe ti 9

Hravá reč 10

Chýbanie 11

Knihomoľka 12

Krabica 13

Lajdák 14

Ľudoví liečitelia 15

Matrioška 16

Mrhanie potenciálom 17

Netvor a víla 18

Nezhoda 19

Opilec 20

Osud vs. vôľa 22

Párová terapia 23

Polnočný Hollywood 25

Prerieknuté 26

Rovní a rovnejší 27

Sústredenie 28

Takí istí 29

Uhly pohľadu 30

Vetroplach 31

Zabudnuté 32

Zdochlinári 33

Zen 34

Zhýralci 35

Ako?

Ako písať o radosti básne?

Zmizol filter. Prečo všetko krásne

zlomyseľne vytláčajú obrazy

podrazu? A dobrú vieru prekazí

pochybnosť. Nečisté udalosti

vpálili mi pečať minulosti.

V každej bunke pestujú si obavu,

že si zo mňa budú ťukať na hlavu

väčšmi, než si na ňu ťukám sama.

Kiež v nej bola miesto mozgu slama.



Básňoveda

Rozpŕchli sa mi písmená,

tmolia sa kade – tade.

Vraj na ne hádžem bremená

najťažšie, čo mám v sklade.



Ženiem sa cestou – necestou,

naháňam, zliepam v mysli,

prekutrem miesto za miestom,

nálezné nevyčíslim

všetkými interpunkčnými

prvkami abecedy.

Puzzle ukryté v písmenách

tvoria základ básňovedy.



Čajové vrecúško

V čajovom vrecúšku

ovocie na mušku

vzalo si sušené byliny.

Vraj chutia ani piliny.



Odpoveď neprišla.

Byliny sa pýšia

skutkami miesto rečí.

Či sa nimi čosi lieči?



Konflikt rozsúdila

sudkyňa, vriaca voda.

Byť čajom vo vrecúšku

je o dohodách.



Dojmy

Občas mám dojem, že dojmy

tvoria svet nepokojný.

Občas zápasím v duchu

s koordináciou sluchu

a oka. Vstupy nesedia.

Po tulivakoch lebedia.



Občas si striedam zmysly

s nezmyslami. Závislí

na preludoch sa stali

kdejakí páni, králi.



Občas som radšej ticho.

Aby ma nepristihli.

Myslením v spoločnosti

mnohí už tlaky dvihli.



A radšej kopa sena,

než v každej ihlu hľadať,

stalo sa krédom tých, čo

unavilo ich padať

do každej jednej jamy

v kľukatej poľnej ceste.

Už nie sú medzi nami.

Hoc na rovnakom mieste.



Hluchoduchý

Ilúzie s medom na jazyku

lámu priečky na novom rebríku.

Milým slovom chcel si pomôcť k pokoju,

skutok zaostáva. Vraj ju za svoju

považuje bez súcitu, bez vnemu.

Úhybné manévre skúša. Za nemú

menil by ju zfleku. Ruky mávnutím.

Hluchoduchý komentuje zívnutím,

že nežiadal nikdy od nikoho

partnerstvo, oporu ani pomoc.



Miluje svoj vlastný, malý svet.

Vypĺňa ho sám. Viac miesta niet.



Hrabe ti

Podozrenie hreje si ťa

na indukčnom sporáku,

snažíš sa nereagovať,

celé ho mať na háku.



Nenápadne pobrnkáva

na citlivé struny,

pod kožu sa zabodáva

ani zúbky kuny.



Poťahuje ustavične

za tie správne nitky.

Presviedča, že pouličných

svetiel výdobytky

taktiež stoja na krvavej obeti.

Ani si sa nenazdal

a hrabe ti.



Hravá reč

Vlhčenou handričkou

vedomie pochová.

Vyslobodí z hrobu,

zakope ho znova.



Recykluje.

Zopakuje pospiatky.

Prispôsobí.

Pozamieňa výpadky.

Podomýšľa všetky prázdne miesta.

Netušiac, že maže krásne gestá.

Búra s námahou stavané základy.

Evu ženie v cudzie rajské záhrady.



Chýbanie

Program hlási neprítomný komponent.

Z diskusie vyparil sa oponent.

Morom lode kĺžu. Zmizla kotva.

Vtip pointu stratil. A ty sotva

registruješ sen na mihalnici.

Čipku smiechu zarytú v zrenici.

Absenciu logiky. Hrot drzosti

čo nás zavše na sklonku dňa nazlostí.



Všetko skončí. Bodku v karameli

opäť uzriem. Veď mi patrí celý.



Knihomoľka

Stratila sa v papierovom svete.

Písmenami blúdi.

Vetou k vete.

Od rána až k noci,

nocou k ránu.

Oči ani panda.

Ďalšiu stranu

hladná predstavivosť lačne hlce.

Tvrdia, vraj sa jej to v hlave moce.

K šialenstvu si otvorila bránu.

Neverili v rozum.

Bielu vranu

stvorili z nej.

Priečila sa chápaniu.

Darmo. Rozumeli iba krákaniu.

Uletela pred ich mysľou hluchou

k pochopeniu. S knihou pod pazuchou.



Krabica

Špendlíkom bodnutý

hlboko do boku

nevysloveným slovom.

Preoblečený

by oku lahodil.

Topánky sťa s olovom

obuté, oblek navlečený.

A jak v hre na slepú babu

pootáčali ho a navraveli mu,

že svrbí ho, kde škriabu.



Vypláchli dutinu lebečnú

záhradnou hadicou,

ego vyniesli k výšinám,

pripichli ihlicou

dohora, ani účes gejše.

Figúrka s mejkapom pod šticou

videla ich striedať masky

a pobehovať s krabicou.



Lovili ho do vysnívanej

predstavy dokonalosti.

Človeka unaví

živoriť v bezpráví.

Rozdriapal ju v zúrivosti.



Lajdák

Presviedčal, že ľúbi

Ju. Či azda seba?

S vážnou tvárou hlásil,

že sa všetko vstrebá.



Slová boli krásne,

v činoch viazol opak.

Pohodlie si cenil.

Pózu – mŕtvy chrobák.



Po povrchu kľúčom

škriabal. Vraj to stačí.

Diamant však lacný

prístup neprepáči.



Kochať sa chcel jasom,

brúsiť sa mu prieči.

Oháňal sa lasom

upleteným z rečí.



Planétku ním nelapí.

Nevykloní z dráhy.

Neukotví k prístavu.

Nerozbije váhy.



Niet úspechu bez úsilia. V diaľnicu

darmo mieri chytiť aspoň družicu.



Ľudoví liečitelia

Skydlo sa vrece z pece,

uderilo si plece.

Kým bandáž vytvárali,

maróda natierali,

pchali mu medicínu,

hádali komu vinu

prišijú za krivdu velikú,

vzal ho báči na blatníku

starej hrdzavej babety.

Dedinou sa šíria klebety:

„U pekárov liečia grule

dvoma fľaškami marhule.“



Matrioška

V duši tuším tuš.

Kušuj duša! Čuš!

Dumu nepotúž!

Popretieraj rúž

na zmachlenej tvári matriošky.

Ukry pomyslenia do ponožky,

pozahrabávaj ich v kvetináči.

Načo rozum?

Tu je dosť sa páčiť.



Mrhanie potenciálom

Ahoj!

Veríš v precitnutie?

Neboj, sekta ani hnutie

neláka ťa vo svoje rady.

Kým však skúšaš všetky pády

a skloňuješ premenlivosť,

v chameleóna zúrivosť

vidím mieriť

v snahe meniť.

Ustáliť mu farbu.

Ohrozuješ výnimočnosť.

Nerozumieš? Hanbu

pociťovať nutné nie je.

Ďaleko od priemeru

nachádzaš sa. To, čo vrie, skús

nasmerovať k zámeru.



Netvor a víla

Víliu hlávku kvári nočná mora,

zahorela láskou pre netvora.

Videla v ňom, čo nosila v sebe.

Neplakala na vlastnom pohrebe.



Prehltol ju s topánkami, s prachom.

Tvrdil, z lásky nad ňou vládne strachom.

Uverila. Odzvonilo Zvonilke.

Prebudila sa v zvädnutej kamilke.



Odvtedy beštiám vyhýba sa,

kým vlastné neskrotí.

Hmla belasá

zastrela jej unavené viečka.

Beztak na ňu striehnu. Po srdiečkach.



Nezhoda

Zaparkovala náhoda

v podzemnom parkovisku.

S osudom vzájomná dohoda

držala jej pažu v stisku.



Kým si do chrbta v svornosti

vrážali čepele,

nezhoda v spokojnom úškrne

bookuje kúpele.



Opilec

Ľútosť topí pohárikom,

korbeľom i fľašou.

Oplakáva staré časy.

V nových „houno našoľ“.



Pristarý vraj na nápravu,

pristarý i na život.

Čaká kmotru a ak príde

otočí ju – domov choď!



Netúži on po návšteve

v jej studenej kobke,

netúži však ani zostať

tu, vo svojej hrobke.



A vesmír sa v spánok ťuká

-ani z voza, ani na voz.

Čo mu toho naponúkal,

a on? Netrafí si na nos.



Opíja sa, v kresle sedí,

cez skrivené pery cedí

tekutinu, čo vždy rada

mení ľudí na hovädá.









Podlaha s ním flirtuje.

Skleným zrakom filtruje

čo mu zase pokoj ruší.

Slovo nezablúdi v uši.



Vraj už sa mu neoplatí

hľadať šťastie.

Kamaráti,

niet pomoci, kde niet rady.

S opilcom sú márne zvady.



Nechajme ho. Snáď raz príde

k tomu, čo ho neobíde.

Zistí, že si bránil sám

v šťastí. Všetko bol len klam.



Osud vs. vôľa

Vzala som život

do vlastných rúk.

Zrazu,

opäť mi ním kmášu.

Som na bode mrazu.



Skúšam ho ohriať ohňom,

ortuť do výšok pohnať,

hranicu vystlať brvnom,

stopiť ho aspoň o piaď.



Pevne však osud drží,

čo mýlim si za svoje.

Nedbá on, že kynoží

ideály. Postoje.



Ťaháme sa oň teda,

trháme si ho z ruky.

S vlastnou vôľou sa strieda

odsýpanie antuky.

Čosi nám po nej uteká.

Vždy to doženie človeka.



Párová terapia

Ona: „Máš ma?“

On: „Mám ťa.“

Ona: „Rád ma máš?“

On: „Rád ťa mám.“

Ona: „A ak ma nemáš?“

On: „Máš ty mňa.“

Ona: „Mám ja teba?“

On: „Máme sa.“

Ona: „Ale zároveň sa nemáme.“

On: „Ale sa máme, čo?“



Ona: „Neviem.“

On: „Nevieš?“

Ona: „Neviem.“

On: „Čo nevieš?“

Ona: „No, či sa máme.“

On: „Podľa mňa hej.“

Ona: „Čo hej?“

On: „Že sa máme aj keď sa nemáme.“

Ona: „A občas sa nemáme aj keď sa máme.“

On: „To je život.“

Ona: „To je vzťah.“

On: „Zvláštne.“

Ona: „Život je zvláštny.“

On: „Vzťahy sú zvláštne.“







On: „A čo sa teda?“

Ona: „Nemáme mať.“

On: „Čo iné sa teda máme?“

Ona: „Ľúbiť.“



Polnočný Hollywood

V popole dňa žaluje sa

brechot. Plameň nebies klesá.

Tma sa plazí za vrchy,

kryje hviezdne vrtochy

polnočného Hollywoodu.

Sopečným sklom proti prúdu

dôb škrabkajú „úspechy“.

Nedostatok útechy

ženie ľudstvo v preteky

o pozornosť. Náreky

rozhýčkaných ľútosť budia.

Akí osamelí ľudia!

Nablýskané drahokamy.

Sebastrednosť pod palmami

skalila im zraky.

Predsa chcú byť takí!



Prerieknuté

Púpavové želania

ševelia si stromy.

Z kontroly sa vymania

zbrklo slová-„Čo my?“



Vystrelenú otázku

v ľaku ruka kryje,

prekvapené zdesenie

z tváre neumyje

ani zahováranie.

Smiešne bľabotanie

pokúša sa maskovať

prerieknuté prianie.



V tvári žiari rumenec.

Zmiznúť sa mi žiada,

kým sa začne otázok

celá kanonáda.



Rovní a rovnejší

Saharský piesok vo vlasoch,

oranžové nebo za chrbtom,

anjeli nad hlavami

s nohami rozhojdanými

v pokojnom šere podvečera.

Všetko je rovnaké,

nič nie je isté.

A predsa sme si rovní,

hoc niektorí sme si rovnejší.



Sústredenie

Po mŕtvych stromoch píše

bytosť vody ďalšie klišé

strapatým vtáčím perom.

Sústredenie pod pranierom

hundre túžbou po slobode.

Kiež hus kopla živej vode!

Beztak iba hlavou kníše.

Zdrhlo.

Dnes nič nenapíšem.



Takí istí

Očakávania stretli sa

na piknikovej deke.

A hneď za dlane vzali sa

krokom po úzkej štreke.



Sadli si na peň.

Vzájomne

hľadiac v druhého. Skromne

túžby a sny si zverili

dve srdcia nepokojné.



Odrazu vrava ustala.

Štebocú drozdy v lístí.

Sedia tam podnes – bezmála.

Nesmelí. Takí istí.



Uhly pohľadu

Pud sebazáchovy velí

-ľúb iných a si v keli.

I Judáš bozkom zradil.

A predsa máme radi.



V neutrálnych sa hráme.

Nad vecou ostávame.

Meníme uhly pohľadu,

kým ktosi zomrie od hladu.



Vetroplach

Vzácne je, čo chýba.

Očami uhýba

nahej prítomnosti.

Len čo ho pohostí,

ide ďalej.

Do nestálej

duše divý víchor duje.

A hoc baží

po ňom, snaží

sa, k sebe ho neprikuje.



Bez koreňov, bosý,

v lícach rannej rosy

lesk a vlasy kaderníkov strach.

Ľudu vrelých členkov

voľnosť je milenkou.

O večnosti spieva vetroplach.



Zabudnuté

Buchnát do rany?

Zabudnuté.

Niagara z očí?

Sľuby duté,

avšak od správneho interpreta?

Zabudnuté do ďalšieho leta.



Energiu z presviedčania ohluchnutých uší

do komína vypustili. Interpret ňou suší,

údi činy s prepadnutou expiračnou dobou.

Zabudnuté. Premlčané. Prichytené skobou.



Zbytočný je každý jeden vyrieknutý fakt,

ak interpret opomenie láskavosť i takt

voči istým ľudským komunitám.

Ruka v cudzom vrecku, jazyk kmitá.

Zabudnuté. Predsa vraví správne.

To, čo počuť chceme. No a hlavne

ukáže nám, kto viac nie je človekom.

Vloží v mozgy napadnuté odmäkom

imaginárneho nepriateľa.

On víťazí. Vy strácate veľa.



O mesiac zas vaše hlavy duté

zopakujú – všetko zabudnuté!



Zdochlinári

Hľadám miesto hojace rany

s dôverou, bez výplaty.

Oázu. Bezpečné prístavy

pútnikom doudieraným.



Opäť chcem bežať po trávniku,

myšlienky neistiť vôdzkami.

Kdesi naskočiť do rýchliku,

nechať sa viezť v kraj neznámy.



Už sa mi ale odnechcelo

utekať k búrke od domu.

Zavetriť radosť nenávidia

-zdochlinári. Čakaj pohromu.



Len útočisko. Pochopenie nájsť.

Hromobitie v tieni

zatlačí mi však k sebe pery,

dotiahne uzávery.



Prečkávam teda nečasy,

pretrpím živlov besy.

Jedine pokoj ma spasí.

A smrť ma opäť vzkriesi.



Zen

Pätami v hline

sme. Všetko plynie.

Irelevantne. V nás

tkvie schopnosť zmraziť

moment. Vyvolať

duchov minulých čias.



Bojové schémy,

ľúbostné scény,

oslavu. Rituál. Obetu.

Mnohí sa zídu.

Len nazrieť prídu.

Hop! Bránu nájdu zavretú.



Časti sŕdc uzamknutých v lese

jedno bijúce neunesie,

hoc uvlieklo by horu.

Márne tam stojí,

hromží a zbrojí.

Len ak nájde pokoru,

pustia ho z lesa do záhrady.

V miesta, kde sídli Zen.

A vtedy každý, bez výhrady,

prebudí sa v živý sen.



Zhýralci

V bubnoch plechových odkvapov

šomre dážď.

Chlapci na chlapov

hrajú sa, bez správania muža.

V kaluži rozdupaná ruža

ozdobila odraz ulice.

Odtlačkom rúžu na líce

nechajú si kresliť znamenie.

Vždy iné. Ani zjavenie

nadránom miznú. Ľahkovážne.

A ak im azda zavše zažne,

že pri smetiakoch, v kartóne,

mokne im láska, v paplóne

zakutrú sa až po uši.

Kým ona vonku netuší

aká je vzácna. Čaká.

Pokiaľ nevyschne mláka.



Barbora Galbavá – Jednoduchosť 35/35 Greenie knižnica, greenie.elist.sk