Jedovatá láska

O knihe

V jeden úplne bežný, typický deň, prišla báseň. Písal sa dátum 23.5.2024 a naraz prichádzali, bez nejakého rozkazu, podobne ladené básne. Láska, ale nie obyčajná. Pohľad na zaujímavý svet z pohľadu zaujímavých ľudí, ktorí chcú niečo povedať. Vyjadriť sa. Bez cenzúry, so svojim štýlom a s aktuálnou náladou. Tak nejako vznikli prvé básne zo zbierky Jedovatá láska, do ktorej sa zapojilo hneď niekoľko zaujímavých jednotlivcov…

Prehľad autorov: Svetozár Barica, Tomáš Beník, Barbora Galbavá, Stanislav Hoferek, Jan Indrák, Andrea Jármayová, Rudo Kain, Petra Kamlachová, Linda Lietavová, David Matuš, Igor Novák, Mária Nováková, Ivan Nosál, Iva Nosálová, Jana Ostrihoňová, Svatava Přívětivá, Pavel Sekerák, Alena Sičáková, Kamča Steinová, Mária Streicherová, Miro Švercel, Tatiana Tuhárska, Zuzana Volentierová, Slavomíra Zaťková, Broňa Zelená

Iva Nosálová

#1

Otrávil si ma svojím jedom,

zabodol šíp do srdca,

motúzy máčané medom

ťahám si spod nosa.

Vykúpal si ma v čiernom bahne,

no moja duša je už čistá.

Srdce mi viac neukradneš,

tým som si istá.

Roky nechala som sa klamať láskou,

oči akoby som mala prelepené páskou.

Pre niekoho, kto nemá chrbtovú kosť,

teraz sa vo mne šíri len zlosť.

Hovorí sa, že čas zahojí všetky rany,

no moje myšlienky sú čierne ako vrany.

Bude ešte dlho trvať, kým na všetko zabudnem,

snáď to príde skôr, než sa mi duša zmení na kameň.

Zhodil si ma do smutnej temnoty,

prežila som pochmúrne noci clivoty,

no ešte horšie boli rána,

vždy odznova začala dráma.

Ťažko sa pláva v hlbinách žiaľu,

začínam sa topiť, nádej mám malú.

Už začínam cítiť v ústach chuť slanú,

zachráňte ma z tohto temného oceánu.

#2

Odtrhol si mi krídla, už neviem lietať.

Po zemi sa plazím, podo mnou priepasť.

V srdci si mi zanechal spúšť,

v mojom vnútri je len nekonečná púšť.

Slová plné jedu, v pohľade zrada,

nevšímala som si, keď som ťa mala rada.

Bozky jedovaté ako muchotrávka zelená,

s ťažobou v duši na teba spomínam.

Na raňajky, na obed dávkoval si mi svoj jed.

Každý deň si mi načierno sfarboval svet.

Namiesto kytice, nosil si mi trápenie.

Namiesto pekných slov, prišlo len sklamanie.

Pil si slzy z mojich líc,

škorpión ti liezol z nohavíc.

Jeho dotyk plný hnevu a bolesti,

už ani nepoznám pocit radosti.

Tvoje svedomie hriešne ako kobra,

na tvoje hry som ti bola dobrá.

Najlepšie roky života si mi vzal,

pavučinu lží a intríg si tkal.

Poslal si ma do čiernej diery expresným vlakom,

už niet cesty späť, naše city zapadli prachom.

Už viac nezacítim vôňu tvojich perín,

náš vzťah si poslal na smetisko dejín.

Stanislav Hoferek

#1

Otrávila si ma neláskou

Tvoje city musím reklamovať

Chcela si ma mať na povrázku

Musel som sa pred tebou schovať…

#2

Nerozumiem láske

Ale rozumiem sklamaniu

Zamotáva sa v jednej otázke

Zatiaľ, čo čaká on na ňu

#3

Mám rany na duši

neviem ich zrátať

po mori, po súši

utekám od teba

prekračujem rýchlosti

a smejem sa vetru

tak ako sa ty smeješ mne

a moja duša

zatiaľ matne pripomína ementál

#4

Srdiečok ako u kardiológa

všetky sú falošné

cez kopirák

bez duše

a bez zmyslu

Hodíš srdce a dáš si tri mikiny

skafander na vlastnú obranu

pred odpoveďou

Sľúbil som ti niečo

aj dodržal

ale ty mi na chleba mažeš

len tie svoje omáčky

z ľuľkovca zlomocného

Hľadám spoločné chvíle

a ty si ma držala za ruku

aby som nemohol ísť

za šťastím

#5

Balím kufre

otváram dvere

zabalím ťa

a pošlem do prdele

#6

Vraj som tvoj jedinečný

ten, čo je vždy iný

ale ty s niekým iným

už kecáš dve hodiny

a ja nemôžem žiť

nemôžem spať

nemôžem sa ťa dotknúť

a aj stokrát sa ti snažím povedať

slová vrelé

a slová plné nádeje

ale ty na mňa nemáš čas

a na iných míňaš minúty.

Som opustený a utrápený

aj keď som meter od teba

a dotýkam sa tvojej ruky

ktorá ma odstrkuje, úplne skvele

a čo je ešte viac skvelé?

Že ma posielaš do prdele.

Nemôžem žiť a nemôžem spať

len toxická doba prišla

ty si duchom už odišla

a tá tvoja fyzická schránka

sa stráca v telefónnej sieti

a držíš tie vynálezy

kým ja držím teba nad priepasťou…

#7

Pozeráš sa nemilo

na nemilovaného

očami nemilovanej

ktorej nemilo chýba

vôňa nemilovania

na pláne milovania

sa zjemnilo vanie

nemilovaná samota

na milosť

a nemilosť

#8

Ľúbiš svoj idol, svojho sympaťáka

toho správneho a čestného

kto má krajšie jamky na lícach

a lepšie drží kabelku

keď už nevie držať názor a slovo

Ale tvoje ideály sú zošívané hanbou

ľudskosť je neznáma, treba pečiatku autority

odbornosť si dala dovolenku na päť rokov

no aj tak znovu hodíš svoj hlas zlu

pretože jedovatí ľudia radi hádžu jed na iných

a dúfajú, že práve ty sa chytíš a budeš verným otrokom

kultu osobnosti, kultu lží a kultu veľkého zla v pozadí

Jedovatá láska k človeku, kto ťa neuznáva a potrebuje len pred voľbami

idol pre ublíženie ostatným, nie pre pomoc tým, ktorí ju potrebujú

#9

Zavreté dvere

zlomené slová

závisť pred nami

za nami prázdno

znova a znova

Zostúpime zo svojho Olympu

zaparkujeme v tme a bahne

zostručníme svoje sľuby

zabudneme čo je správne

zomrie naša láska

zamotaná a otázna

zoslabená

znetvorená

zas padneme na kolená

za budúcnosť, ktorá nie je

za prítomnosť, ktorá sa smeje

za minulosť, ktorá pamätá

zlomeninu nášho sveta

zasiahnutie šípmi od Amora

zašívanie i bez doktora

z lásky, z nehy, zo slova chlapa

z čias, keď láska nebola jedovatá.

#10

Ruže, čokolády a výlety

vystriedalo vápno, súdny a klebety

neobyčajná láska a v jednote je sila

nahrádza ju nenávisť, poriadne prehnilá

#11

Ak vieš nenávidieť

lepšie ako iní

ešte nie si lepším človekom

vykúp sa v krvi nevinných

však zabíja ich iný

s ktorým vo všetkom súhlasíš

Až bude doba temna

nič nebude lepšie

ale tomu ty neveríš

nenávisť nie je jemná

no ak ti zalepí oči

tak ju neuvidíš

#12

Vieš, že nemá veľkú cenu

mať svoju pravdu nabiflenú

tlačiť ju cez všetky múry

až budeme všetci tuhí?

Keď nezvládaš abecedu

a vieš iba klamať

nájdi vodcu či predsedu

ktorému sa budeš klaňať

Čakám lacnejšie potraviny

keď už máme túto vládu

akosi nič nezlacnelo

tak si lížem labu…

#13

Vydatá z veľkej lásky

za rozvodového právnika

fakty, žiadne otázky

k tomu každodenná panika

Šperky pod zámkom

ústa pod kobercovkou

sebavedomie pri krtkoch

hovorí o samovražde

Veselé statusy

smutná realita

pre lásku, akúsi

zrodenú u koryta…

#14

V pondelok si ma milovala

V utorok už druhého mala

V stredu je tretí, vo štvrtok štvrtý

Od soboty treba obidve ruky

V nedeľu mi vravíš o prvej desine

Vraj číslo 9 je najviac na vine…

Slavomíra Zaťková

#1

Príliš som sa namotala,

teraz slzy kvapkám do boľavých rán.

City dávno pochovala,

aj tak boli rozštiepené ako porcelán.

#2

Veci máš už pred dverami,

zabalené, aj so sweet rečami.

No a čo, že hľadím na druhú!?

V poriadku..

Tak ti vadiť nebude, keď na rozlúčku dostaneš na hubu.

Mária Nováková

1#

Potrebujem protijed

na tú tvoju (proti)lásku

zaručený, jediný liek

nevidieť ťa na obrázku.

Spomienky zabudnem

aj na jedovatý dotyk

jedno isto iste viem

ty nie si melancholik.

#2

Nepasujú kľúče a úsmevy

v peňaženke sú iné fotky

nikto nikoho neopelí

nadávaš mi do bosorky.

To je v poriadku, ty si Satan

a máš jedovaté prázdno v hrudi

nič iné ako jed nenahmatám

nahradí ťa piaty, nielen druhý.

#3

Skladal si mi básne

dnes mi skladáš telefón

zapudil si všetko krásne

už si nemyslím, že si "ON".

Namiesto poličiek na kvety

keď si sa oháňal náradím

máme len poličky a smutné deti

ktoré si myslia, že sme náhradní.

#4

Zlomená sánka

aj obidve ruky

žiadna pozvánka

na život suchý.

Vypadli mi stoličky

ledva sa držím zábradlia

jedová láska miesto rozcvičky

ale ty sa so mnou len zahrávaš.

#5

Namiesto happyendu

je výhonok samoty

láska bola bez cementu

stále lebo ja, lebo ty…

Pavel Sekerák

#1

Už som prestal búšiť

do zamknutých dvier.

Už som svoju snahu vzdal.

Vniká do mňa jedovatý

nektár z tvojich pier.

Všetku moju lásku vzal.

#2

Kúpil som víno a jahody, pamätáš?

Ostali na kuchynskej linke.

Na stole už pre ne nebolo miesto.

Zmestili sa iba dve telá.

Nič navyše.

Žiadne šaty, žiadne zábrany.

Všetko ostalo hodené na zemi.

Poznačené horúcim potom milencov.

Boli sme jedným telom, jednou dušou.

Jednou jednotkou vášne.

Dnes už len spomínam ako som premokol a čakám kým za mnou zhasneš.

#3

V pondělí jsi mě miloval.

Od půlky týdne strádám.

Ve dne jsi mi říkal drahoušku,

v noci jen „Ano, madam“.

V pondělí jsem byla pro tebe jediná.

V úterý tě upoutala jiná dáma.

Ve středu jen pusa povinná.

Ve črvrtek jsem tě pořád milovala.

V pátek jsem ještě pořád doufala.

V sobotu tě už nechci zpátky.

Je neděle a já zoufalá

píšu tyhle smutné řádky.

#4

Moja múza sa roztopila.

Posledné myšlienky sa vyparili.

Aj keď som sa dnes neopila,

tancujem ako lesné víly.

Desať hodín smolím vetu po vete.

Našťastie včera som sa prekonala.

Urobila som chybu v podmete,

kužeľosečkou som ju odrovnala.

#5

Natália už drží v rukách lopatu.

Myslím, že koniec je už blízko.

Najskôr prídem o celú výplatu,

no i tak som to riskol.

Mám rada odvážnych mužov,

nečakane sa priznala.

A tak jej smelo hovorím,

či predsa len trošku nepribrala.

Barbora Galbavá

#1

Zabodneš jedovatý šíp

a vaporizuješ ako sľub.

Protilátka sa podáva

až po zmene počasia

vo tvojom vnútri.

Odvraciaš zrak

od pokrútených

zvíjajúcich sa schránok.

Trpia roky.

Pre kvapku záujmu

život utopili

v soli desiatok mŕtvych morí

kaliacimi ich zrenice.

Milosrdenstvo sa nenosí.

Kolobeh trvá.

Všetko je sranda

kým neotráviš sa

vlastným jedom.

Odrazu krutým je iný.

A patetická ty.

Ako všetci tí

bodnutí láskou

na zemi.

Broňa Zelená

#1

Boli sme pár, boli sme samá neha a rozkoš

teraz keď Ťa počujem dýchať vrhám po Tebe nôž.

Už nevládzem sa tváriť, že je všetko dobré,

v mysli zakopávam Tvoje telo a hľadám na hrob miesto vhodné.

Ty ako vždy nič nechápeš a všetkému sa smeješ,

ja Ti balím kufre a posielam Ťa raz a navždy do prdele.

#2

Tvé slova jsou jak polibek dementora,
vysají lásku a s city jdou na procházku.
Tvé tělo zůstane duté a ploché,
protože tvé dny jsou zratané.
Mrcho, jdi tam, odkud jsi přijela,
opusť mé prachy a můj dům,
a já zapomenu tvé jméno a obličej,
a vysaji i poslední vlasy tvé
z mého domu i života i z každé buňky mého těla.

Ivan Nosál

#1

Drahá, dnes si tak temná

a trochu nepríjemná.

Láska je trojzmenná,

sviatky, voľná nezná.

Tvoj tieň sa plazí ako had

a zo srdca sem razí chlad.

Démon tuší ľahkú korisť

v tvojom pláne dnes sa rozísť.

#2

Naše svetlo ťaží tieň.

Dusí všetko, čo je v nás.

Kvôli chmáram v noci bdiem,

dlhé dni ťa neviem nájsť.

Tlačím vagón výčitiek,

dávno zišiel z koľají.

Nevera je zradný liek,

pichá do sŕdc boľavých.

Kto bol dobrý, kto bol zlý?

Kto sa prvý nechal zmiasť?

Kto ten uzol rozuzlí?

Muselo to až sem zájsť?

Jan Indrák

#1

Kolik ideálů máme, když chceme milovati

Kolik snů a plánů s drahým protějškem

Už tehdy však dlužíme a jednou budem platit

Za vůni naivity, která vznikla se dneškem

Kolik trpké bolesti snese naše duše?

Kolik horkých slz pojme kapesník z látky?

Němotou mluvíme, a posloucháme hluše

Chceme jít dopředu, však vracíme se zpátky

To ty, lásko krutá z plezíru, sekáš naše údy!

Jsi nelítostným katem s rudou škraboškou

Jsi pouťový kejklíř, a ráda ukazuješ bludy

Upíráš nám naši drogu- trošku za troškou

Chceš, abychom trpěli, za hloupost naší volby

Milovanou bytost měníš v Erinyi sprostou

Její křídla drtí víc, než v zimě sněžné rolby

Srdce nám rozklovne a pozře každé sousto

Shoď svoji paruku a obleč se zpět v cáry!

Zlá macecho, co jsi chtěla býti za Sněhurku!

Jak otrávená jablka Ty nabízíš své dary

Železnou rukavicí, v níž máš zkrvavenou ruku

#2

Jsme jako dva cizinci ve společné místnosti

Hledíme na stejnou tvář, na jinačí duši

Lhostejnost nyní přebývá v paláci radosti

Blyštivá koruna ji na hlavě sluší

Jsme jako dvě loďky, jež přišly o přístav

Ač umíme mluvit tak chybí nám slova

Jako já s Tebou, i Ty se mnou jsi nejistá

Nevíme jak zbořit zeď, která je nová

Jsme jak dvě strany v bitvě, co si vrací své raněné

V pár taškách se válejí náhodné vzpomínky

Na dvě rozbité nádoby, jež bývaly spojené

Po tváři tečou mi dva slané pramínky

Jsme jako dva náhrobky, co se ve stínu choulí

Pomníčky na něco, co bylo překrásné

Na noze cítím těžkou vězeňskou kouli

Jak ji mám shodit, mi zůstává nejasné

Jsme jako dvě pohádky na poslední straně

Za nimi bílé místo a spousta otázek

V rukou místo hojivých obkladů svíráme zbraně

Jsme kladivo, střepy a rozbitý obrázek

Jsme jako dva nástroje, které přišly o noty

Zavřeli jsme okna, zatloukli okenice

Je tma. Nocí jsem vláčen do němoty

Proč jen jsi vyhasla…

…Má karmínová svíce?

Dávid Matuš

#1

Padla tma

na rozpálené strechy

ďalšia zima za nami

a jar, ty kde si?

horúce večere

už nestrávime spoločne

izba plná tieňov

a myšlienok,

spomienok

prázdno tam kde ležala si-

už nik nekradne letnú deku

stíchla izba

ktorá bývala plná smiechu

Opustil som tú izbu

túto noc ma v nej nik neudrží

úspešne vykročené do ulíc

aj keď trochu prší

ach tá sloboda

ktorá tu nebola

keď si ma zviazala

potreboval som pochopiť

že tiež mám svoju hodnotu

a blúdiť v minulosti už nemám ochotu

rozhodol som sa nájsť

opäť svoje šťastie

Už nesmútim, už nie

asi sa žiadalo opustiť

izbu ktorá sa stala celou

aby zas mohla byť mojou

čo nešlo silou

pôjde vierou

a ja už verím

že si to šťastie zaslúžim

preto to, čo začalo smútkom

končí radosťou

a svetlejším zajtrajškom

#2

Snažím sa byť sebou-

nie vždy prvý,

snažím sa byť sebou-

nie vždy prvý,

nie vždy ten čo vraví

niekedy skôr poslucháč

Dávid- keď chceš byť svoj

tak skáč,

opakujem si - skáč

do rovnakej mláky zas

nájdeš v nej niečo

čo si prvýkrát prehliadol

snažím sa byť pravý

a kráčať nahor,

už som sa zbavil strachu

z pádov

zbavil som sa strachu

z pádov…

Som pripravený na skúšky,

na chyby,

na lásku,

pokľaknutie

a vypočutie

toho krásneho…

a každé ráno

sa tešiť

Som pripravený stať sa tým pravým

pre budúcu rodinu,

chrániť ju

aj rozosmievať

Som pripravený

nemať vždy pravdu,

som pripravený

byť ten pravý,

som pripravený

byť dospelý aj hravý,

plný rán aj viery

že sa zacelia

Som pripravený

znamenať, čo znamenajú

praví priatelia

Z chlapca sa stáva

pravý chlap

pozri Dávid-

dokázali sme to

ešte pár omylov

aby sme zosilneli,

aby sme si pripomenuli,

že skutočne nie sme dokonalí

ale odhodlaní

stať sa tým pravým,

tým pravým pre teba

Linda Lietavová

#1

Láska nová, nepoznaná,

našťastie v mojom srdci nikdy

nepovstala.

Niesla ma v oblakoch lásky

zatiaľ, čo unášala sa

v tokoch inej krásky.

Prečo to temno postihnúť mohlo práve mňa?

Čakám na odpoveď

pri pozorovaní toho krásneho dňa.

Láska nová, nepoznaná,

čo hory doly prenáša

a zároveň moje srdce lásky neznáša.

Tak povedz mi už konečne,

prečo tak snívaš o tej žene báječnej,

ktorá ruky hliny nemá tak zdraté,

ako ja od tej vecnej driny prinútiť ťa ľúbiť ma.

Ľúb ma, no ty neľúbiš a nikdy

nebudeš vedieť,

čo moja láska znamená,

dokým ju neskúsiš.

Času si mal veľa, preveľa,

ale ja budem šťastná s niekým iným,

a to oveľa.

Láska nová, nepoznaná,

jedy rozlieva a do ohňa nenávisti

čoraz viacej prilieva.

Teraz už viem, že ľúbiť ťa

sťa moje pokušenia

mi neprivedie spravodlivé

tvoje odpustenia.

Preto láska nová, nepoznaná,

je vždy tou najväčšou túžbou pre ľudí,

ktorých ešte neskonala.

#2

Zahrieva ma tlkot tvojho srdca

ako aj jed, ktorý sa z neho stráca

Držať ma silno vo svojom náručí

ti pokoj na duši vždy zaručí

Bál si sa odísť a nechať ma snívať samú,

no tvoje oči pri našej láske

nikdy neklamú

Ukazujú mi strach a neveru,

ktorá ma chce veľmi milovať,

no dokáže len oklamať moju dôveru

a pre svoje šťastie nevie riskovať

Pocíť hnev môj nekončiaci,

ako aj spev mojich hlások

prosiacich o spravodlivosť

Slzy utrápenia

rozplývajúce sa nad tečúcou riekou

zahlbujú ma nekonečnou biedou

Tak chyť ma a povedz mi,

že bez pocitu mojej lásky

žiť dá sa len ťažko,

no nedaruj mi prosím

ten pohľad klamársky

Pozri mi do očí a miluj ma

Inak jed do srdca ti skočí

a milovať ťa

bude sťa hanba,

ktorá pri každej inej

na svetlo vykročí

#3

Lúče slnka

Spájajúc našu lásku

V ten osudný deň

Plávajúc na rovnakej vlnke

Pamätáš,

na tie časy bijúce sa,

ako masy ľudí

hľadajúc pravdu,

lebo lož ich už nudí

Bývali sme si ľúbení,

no ty si ostal z toho znudený

a ja som stále verila,

že sme si súdení

Pamätáš,

po lanku tenkom kráčal si

pri možnosti pustenia ma

neváhal si

A našu lásku

celkom míňal si

Poznala som ťa,

ako človek pozná svoj osud,

záhadný, no i tak podstatný

takým si sa stal

a ponížil si svoje srdce

na úroveň ostatných

Pamätáš,

Svoju lásku som ti odovzdala,

Aby som tvoju nenávisť

a lásku porovnala

Pamätať toho budem ešte veľa

a i keď to nepošlo,

zabudnúť mi moje slová nemožno,

ale ja viem,

že tebe to aj tak nedošlo

Mária Streicherová

#1

Láska a nenávisť.

Dve sestričky.

Jedna spriada

láskyplné nite.

Tá druhá…

drží nožničky.

#2

Polčas rozpadu

Menia lásku na zradu

Sú si príčinou

#3

Imelový piercing

stromov.

Duša beží…

Roráty

a

domov.

Druhá

adventná nedeľa.

Je nám

horúco na telá,

je nám

zima na duše.

Vietor

námrazu kolíše.

Na cestu sneží

ľadová triešť.

Nechce sa mi

zobudiť,

sebe teba

na sebe niesť.

Na duši

dedičný hriech.

Láskanie odruší,

…ech!

Privedie ma

k pokániu.

Laxne milovaná

oddávam sa

vzrušeniu.

#4

Spolužitie bez vášne,

dotyky tiel nejasné.

Duše

na hony vzdialené.

Príbeh

o mužovi a o žene,

príbeh

so snahou zľúbiť sa.

Láska

je cesta skalistá.

#5

Jedovatá lásky vata,

duša kričí Pomoooc! Rataaaa!

Obalené srdce

jej mäkkosti repce,

nevie sa v nej pohnúť z miesta,

nebije,

samo sa sebou trestá,

utrápené orgie.

Láska prežratá skrz naskrz,

kde-tu jej torzo,

trs rozdúvania vášne.

Chirurgicky oddeliť

lásku a jed,

nemať niť na zošitie.

Cit naprázdno neobišiel.

#6

Iba reč. Po_su_nok.

Dôvod na lásku i na útok.

Iba reč

a si z nej celý preč.

Iba reč Miluj ma!

Príkoriu sa vzprieč!

Iba reč, odkaz, slovo.

Myknutie plecom.

Iba reč

pojivkom je i mečom.

#7

Citové banky,

plusy a mínusy,

láska neúprosná

oživí i zadusí.

Petra Kamlachová

#1

Salon je pustý chrám,

rozpité skvrny v nátěru,

rozum přepadá stihomam,

tísnivá agónie večerů.

Tikot hodin měří čas,

duše se samotou dusí,

ubíhajících minut dutý hlas

se táhne jak po nebi husy.

Vytepaná slova básníkova

čtu ospale z bledého papíru,

v mysli z nich se mi ková

drátěná košile na míru.

Slova lásky jak krůpěje jedu,

jako trny bodají do srdce,

zradu já odpustit nedovedu,

žal, který chutná po trnce.

Lepkavá temnota smysly otupuje

a sklenice vína hořkne jak pelyněk,

jediná svíčka mi knihu ozařuje,

skomírající plamen zašlých vzpomínek.

Zemřel čas, teď z minuty jsou léta

a místo pokoje hřbitov dívčích snů,

krvavá orchidej na hrobě lásky vzkvétá

a kvésti bude až do konce mých dnů.

#2

Rty měla barvy jeřabin,

když v kole se vesele otáčela,

a nad hlavou jí visel stín.

Když zpovídala se ze svých vin,

krvavé ruce si namáčela

do husté šťávy z ostružin.

A její vlasy temně plály,

černější křídel havranů,

když její ústa lásku lhaly,

plameny duši spalovaly.

Tu krutou, krásnou Moranu

však přesto všichni milovali.

Muži o ní tajně snili,

i když jí z očí čišel mráz,

a třeba jen slůvko s ní prohodili,

jiným se navždy zatratili,

jen jí se vydali napospas,

dokud se pro ni nezabili.

Co básní a obrazů věnovali

té tajemné, svůdné kouzelnici,

věčnou lásku jí přísahali,

z blízka, z dáli k ní putovali,

snad zemřít s ní toužili na hranici,

když jejím katům peklo slibovali.

Měla rty barvy jeřabin

a hlas její opojnější vína,

když vyznávala se ze svých vin,

šaty si zdobila trním z ostružin…

Jak sladký příslib toho klína!

A nad hlavou jí visel stín.

#3

Jak těžké je první nadechnutí,

jak zvláštní poprvé prožívat strach?

Co za sílu tě dnes nutí

cizího domu překročit práh?

Jak sladké je první políbení,

jak dokáže bolet první láska?

Kouzelná noc, však ráno příběh mění,

na tváři se zjeví první vráska.

Už za sebou máš první hřích,

krátké a bláznivé smyslů opojení.

Kde ale zůstal zvonivý tvůj smích?

Na cáry roztrháno jest růžové snění.

Zlomené srdce teď horké slzy kropí,

prvně jsi zemřela, však přesto žiješ dál,

klekání odzvonili, teď zármutek tě topí,

poprvé tě, milá, někdo obelhal.

Jana Ostrihoňová

#1

Telo sa sužuje, srdce bolesťou trasie,

opäť sa sklamalo, stratilo krehké šťastie.

Odišla láska tak vzácna a tajomná,

skončila náklonnosť – už nie je vzájomná.

Deň po dni ubieha, čas jak slimák sa vlečie,

slza oko míňa, smutne po líci tečie.

Tak, ako po búrke svet vlahou dychtivo sa kropí,

tak i duša láskou zronená zrak svoj tíško klopí.

Nechápe, nevie prečo opäť ostala sama

a v náručí milého zaspáva iná dáma.

Teraz tu stojí na okraji útesu,

praje si odolať vlastnému poklesu.

Rozvahu nechala pohltiť zmätkom,

cíti, že zlyhala úplne vo všetkom.

V priepasti pod sebou vidí obrovské kusy čiernych skál

a spenené more tancovať s vlnami divoký bál.

Jediný krok ju delí od nezvratnej pravdy,

ktorú jej smrť na pery vpísať túži navždy.

Ešte váha, pevne na zemi stojí,

chrbtom steká pot, žalúdok sa bojí.

Za horizont slnko zašlo, tmavá noc nastane,

vietor dych v diaľ unáša, v duši zúri povstanie.

Posledný pohľad na kraj, kde žila toľko rokov,

Rozum kričí: Skoč! Zbav sa už mučivých okov!

Odovzdaj sa moru, nech ťa pod hladinu stiahne,

voda pľúca naplní, iskra vyhasne na dne.

Aká krásna lož je láska! Srdce zvodom opantá.

Skočiť? Ostať žiť? Ktorá možnosť je správna varianta?

Vtom ju ktosi pevne za plece chytí,

silou v nej mylné presvedčenia drtí.

Uzrie pohľad záchrancu a v ňom tichú otázku.

Prečo ho chce opustiť? Zabudla snáď na lásku?

Už strach zo smrti na zem padá, ustupuje bezmocnosť,

do popredia sa nádej tisne i sľub v lepšiu budúcnosť.

Svatava Přívětivá

#1

Potkaly se na ulici dvě paní - Lítost a Prázdnota.

Začaly si povídat a v očích měly slzy.

V srdci se jim totiž usadila Samota,

která je pořád sama, a to ji mrzí.

„Co kdybychom si sedly do parku?“

navrhla paní Lítost skromně.

„Proč ne? Dáme si třeba polárku,

nemusíš se přece bát o mě.“

Tu přijel na kole pan Smutek.

Byl už starší, měl šediny na hlavě.

Prý teď před Žárlivostí utek,

že má toho dost právě.

„Dámy, mohu vás pozvat na sklenku vína?“

Podívaly se na sebe a hlavou kývly.

„Víte, cítím se sám a je mi zima.

Proč neprožít spolu krásnou chvíli?“

V útulné kolibě pohoda vládla.

V rohu u stolu sedí tiše Láska.

Jen se dívá, jak oheň v krbu praská.

Hodně ji bolí, že teď na zem spadla.

Na přípitek cinkly plné skleničky.

Smutek ji zval: „Lásko, pojď za námi!“

„Proč, ne?“ řekla a slzy měla pod víčky.

Snad nevadí, když se vínem omámí.

Tu pustila se láska do vyprávění,

že asi ztratila nejlepšího přítele.

Že zůstal jí jen svět pohádek a snění.

Začaly zvonit zvony v kostele.

Do místnosti vešla paní Žárlivost rázně.

Měla na sobě róbu a na klobouku peří.

„Smutku, máš doma málo kázně.“

Už mi bude líp - v to Láska pevně věří.

„Jdeme domů, ty sukničkáři!“

Smutek vstal a sklopil zrak.

„Ať se vám, dámy, dobře daří!“

Na nebi se objevil šedivý mrak.

Pak se otevřely dveře a vešlo Štěstí s Nadějí.

„Lásko, nemáš tu dobrou společnost.

Pojď s námi už domů raději.

Pomůžeme ti, slz už bylo dost“

Miro Švercel

#1

Prepichla si mi dušu,

pohľadom ovila zmysly,

opásala zvodným jazykom.

Mriem, tonúc v slinách

riedených slzami.

Trpím predstavami

17-ročného chlapca.

Klopem, búšim

do zjazveného ticha.

Len mlčať

a nechať si požierať srdce

trpkými perami.

#2

Mľaskáš cudzími ústami

a kradneš slová

z mŕtvych pier

padlého anjela,

už nezachrániš.

Prepichnutý(á) trojzubom,

pcháš prázdne útroby

zvyškami stuchnutého sena.

Pletieš hniezdočko

na ďalšiu anonymnú noc.

Nezdravíš spolubojovníkov

v kartónových bivakoch.

Chladnúce telo

čerstvo balíš

do starých správ.

Usínaš v rytme

retardovaného tepu

zjazveného srdca.

Meravé zrenice

sa plnia epitafom - RIP.

#3

Na hrsti veršíkov,

hodených pod nohy,

skĺzneme pomedzi strofy

rovno k epitafu.

Prológ je dávno za nami.

Čiernobiele mozaiky

stratili svoje rámy,

no nerozpadli sa.

Namaľuj slová

tak, aby im nik

nerozumel.

Okrem nás.

Naša tajná reč,

ošatená

do nedokonalosti

sa stala materinskou.

Oprášim tóny

a nahmatám ťa

- nevidomú

s otvorenými očami.

Tak tu ležíme

a vrastáme do seba,

navzájom prepletení.

Strácame sa

v slepom mlčaní -

plnom lásky.

#4

Stopy stratené v čase,

zapadnuté snami,

kráčajúce k smrti.

Záchvevy v hlase.

Známy – neznámy

človek sa vrtí,

v útrobách mamy

život sa krčí.

Volá o záchranu,

ručičkami búši.

Bráni sa však márne.

Vôľa žiť zrádza mamu,

slzy nevysuší.

Smútok plynie a starne.

Je čas ísť!

Zabudnúť na trýzeň

a zahryznúť do hrudy zeme!

Spáliť starý list,

zničiť tak jeho tieň!

Zabudneme,

či nezabudneme?

#5

Som malá strana,

chabo popísaná

v tvojej knihe.

Tak čítaj, čo cítim,

medzi všetkým a ničím.

Záchvevy duše,

oživujúce pády,

chvályhodné vady,

ktoré nik nevidí?!

Nauč sa ma naspamäť,

nech môžem v tebe tlieť

a hriať ťa v chladných dňoch.

Obaja však vieme,

že tá chvíľa musí prísť,

keď povieš dosť

a obrátiš list.

#6

„Som ranná hmla,

úplne nepriehľadná.

No tak! Pohlaď ma!

Krásny chlad, však?

Som socha vo večnom parku.

Vyznamenávam len za zásluhy.

Kľakám pred tebou a prosím

o prijatie – mám dar…

Chceš tŕňový veniec?

Moje meno?! Nepoznáš ho?

Radšej nechci! Ukrývam sa

len za vaše nedokonalé prezývky.

A nikto mi nerozumie, ale ja všetkým.

Nevidíš ma? Len cítiš

moju meravú prítomnosť.

Neboj sa, neboj sa, moja milá.

Ja prídem, nenechám ťa v štichu.

A potom sa prvýkrát zadívam

do tvojich očí a naposledy!“

#7

Mám ťa pod nechtami,

krásne voňavú.

Tvoj roztečený make-up

otlačím si na hlavu.

A nemé oči

sa ma pýtajú:

„Pichlo ťa už svedomie

ostrou výčitkou?

Tak zamysli sa!

Už si to robil, niekedy?

A vôbec?“

„Poďme sa trápiť…“

Ponúkam ti svoj žiaľ,

ale ty nemáš smäd.

Tak sa upijem sám

do snivej nemoty.

Vchádzaš, odetá

len v koži.

Otváram oči

a chcem zložiť

tisíci kompliment.

Ale niet komu.

Schovala si sa mi…

Privoniam ku prstom

a usmejem sa:

Bola si tu…

#8

Čo ťa sere?

V šere

šumiacich listov

od ne-známych…

V hluku

nevyrieknutých slov,

ktoré rania,

hoc mali pohladiť.

Máš svoje dni?

Zažltnuté

ako týždeň

nosené slipy.

Sŕkaš čaj z lipy

a potíš sa

pri ne-milovaní,

pri anonymnom sexe…

Uspokojiť sa ti nechce.

Vzdycháš,

neprirodzene, prosebne, umelo,

aby už svedomie nebolelo.

Privieraš oči

a sladko snívaš

o nočnej more,

ktorá ti nôti

uspávanku

do večného spánku…

Tak spi sladko!

Ja, ťa budiť nebudem…

Igor Novák

#1

Keď konvalinky plačú

a nik ich nehladí.

Slzy, už aj nám zhasnú,

poď láska do ulíc.

Pohlaď konvalinky v nej,

nech slzy neroní.

Nech láska jedom sĺz

v nás city nezroní.

Keď konvalinky plačú,

bozkom ich neláskaj.

Jed každej ich slzy

ti neprinesie raj.

Pohlaď konvalinky v nej,

nech slzy neroní.

Nech láska jedom sĺz

v nás city nezroní.

Keď konvalinky plačú,

plačú v nás spomienky.

Láska na hladinu vody

hádže nám kamienky.

Pohlaď konvalinky v nej,

nech slzy neroní.

Nech láska jedom sĺz

v nás city nezroní.

#2

Gotika, oltár pri kríži,

nocou sa k tebe priblížim.

Vosk steká sviečkou po tele,

naše telá sú spojené.

Si moja drsná Valkýra,

ktorá sa v ohni umýva.

Valhalla otvára sa nám,

telo zahodím, dušu dám.

Kráľovstvo duší, hviezdny prach,

vzduchom sa šíri sladký pach.

Jazykom stínam oblohu,

modlíš sa telom ku bohu.

Si moja drsná Valkýra,

ktorá sa v ohni umýva.

Valhalla otvára sa nám,

telo zahodím, dušu dám.

Lietať s tebou vo Vallhale,

to jediné, je to pravé.

S mečom sa prebojovať sem,

po tom som túžil, to som chcel.

Si moja drsná Valkýra,

ktorá sa v ohni umýva.

Valhalla otvára sa nám,

telo zahodím, dušu dám.

#3

Možno raz budeš, možno nie,

možno to nie je súdené.

Možno sa niekto zmiluje,

ja ťa dnes úprimne milujem.

Tak bráň lásku pred hadom.

Tak bráň našej lásky strom.

Tak bráň, ako len ty vieš.

Tak bráň, nech nezničí náš svet.

Neber si jablko od hada,

jedom je plná záhrada.

City sa strácajú v korunách,

stromov a papierov, v zámenách.

Tak bráň lásku pred hadom.

Tak bráň našej lásky strom.

Tak bráň, ako len ty vieš.

Tak bráň, nech nezničí náš svet.

Dnes si ma vyber, nie jablká,

myšlienka lásky ti uniká.

Jedom si stratila zábrany,

ničomu sa, už nebrániš.

Tak bráň lásku pred hadom.

Tak bráň našej lásky strom.

Tak bráň, ako len ty vieš.

Tak bráň, nech nezničí náš svet.

Tomáš Beník

#1

Keby som vedel,

že jed sa šíri vzduchom,

tak by som len sedel,

nehnal sa za ruchom

a všetko by bolo inak.

No ja som von vyrazil

a našiel som teba.

Tvoj zvodný pohľad na zem ma zrazil

a aj keď mi to nebolo treba,

zamiloval som sa na prvý pohľad.

Akoby som bol zbláznený.

Všetko som zavrhol, si tu len ty.

Len tebou 24/7 omámený.

Zaplnila si sebou aj moje sny.

Priatelia ma vyškrtli, rodina už nie je.

Všetky dvere sa zabuchli, no ja sa smejem,

lebo, okrem teba, nič nepotrebujem.

Prečo si ma chcela?

Bol som ľahká obeť?

Jed len do mňa si dať smela?

Tak malý bol svet?

Teraz ma len týraš.

Trápiš ma, nedávaš mi spať.

So mnou, v hlave a srdci bývaš.

Som živou hračkou, s ktorou sa chceš hrať.

Obrana nie je

a ja ju ani nechcem.

Možno aj prísť smie,

no týraný byť chcem.

Tvoj jed tvojej obeti chutí.

Je to konská dávka, no ešte mi daj!

Tých predo mnou kŕč smrti krúti,

ale mňa pokojne zabíjaj!

Ešte viac ťa budem chcieť…

Ak sa to dá…

Či ma chceš zabiť a ísť ďalej

alebo do konca takto žiť,

neviem, no nehľadám nádej.

Až do konca svojho takto chcem byť!

Aj čo ty? Aj ty?

Či si pavúk, a či kobra,

tvoj jed je ako nektár sladký.

Chytila si ma, spáchala trochu dobra.

Moja láska k tebe je nad všetky statky,

lebo už nie som sám.

A nevadí mi, že si jedovatá…

Rudo Kain

#1

V prítmí periférie

kde slávici len digitálne štebocú
a
kryštalizuje teplo
dotyku
v smogu nenormálnych Gé
a pop-up prianí
skrývam sa s tebou
v túžbe
po milovaní

Tam vášeň
moja láme
tvoj kód
tam neha
tvoja páli
železné chrasty
z môjho srdca

Kryštály dotykov

párajú

sny
a o hodinu je ráno

Kamča Steinová

#1

Tolik slov otrávených jedem.

Tolik nocí v přítomnosti číhající zmije.

Tolik spalujících pohledů do planoucích očí.

Tolik lávou pohlcených slz.

Tolik záměrně vyvolaných bouří.

Tolik myšlenek na vyhaslé lidské srdce.

A přesto po sobě střílíme šípy Amorovy.

Andrea Jármayová

#1

Ako trojhlaví draci

oheň klamstiev na nás chrlili,

len aby nás k urnám dostali,

tam kde sme pekne jeden za druhým

demokraciu pochovávali…

#2

Zdraželi nám potraviny,

ktože je už za to vinný?

To vedia už aj malé decká,

že tí nenažranci

si nehanebne napchávajú vrecká.

Vyškierajú sa na nás vysoké ceny,

ale Slovensku máme zostať verní.

Dôverovať našej vláde,

skade majú dôchodci zobrať na jedlo, skade?

Milujeme náš slovenský kraj,

keby nás neokrádali,

nižšie ceny a vyššie dôchodky dali,

bol by tu raj.

Tatiana Tuhárska

#1

Naťahujem ruku, beriem si telefón

v sladkom presvedčení, že je to on.

Nadšenie strieda sklamanie,

akosi som cítila, že nezostane,

v jeho správach rýchlo ubúdali riadky,

radšej než mlčanie, brala by som hádky,

sľuboval, že neodíde za žiadnych okolností,

bola som pre neho len jednou z možností,

už niekoľko dní sa cítim rozpoltená,

na rozlúčku nie som pripravená.

Snažím sa zmieriť s tým, čo príde,

dúfam, že skoro z mysle mi zíde.

Stále ho mám rada, ale zostávam sama,

kým v jeho mysli je už iná dáma,

nehovorím, že jeho citom vládne iná žena,

nemôže získať niečo, čo on nemá.

Zuzana Volentierová

#1

Tŕň jedu zaborím do tvojho tela,

prepichnem tiché tiene milovania,

kam si s myšlienkou vrátiť sa chcela,

aj tí poslední žijúci ťa hania,

že si tú lásku napustila jedom,

prevrátila stoličky pokornosti,

citlivé veci zmietla pred starý dom,

zabila si ma do špikovej kosti.

Mŕtve telo baží a čaká na súd,

nežnosti neprichádzajú v noci,

prestaň byť nevrlá a už sa zobuď,

aj keď som ťa múdro miloval hoci,

nespravím spätný časovaný režim,

neberiem zodpovednosť za mdlé činy,

miešala si arzénový čaj pre iných,

za nič ťa tupým myslom nevinním,

ži v spokojnosti a čistý štít maj,

už som milovaný v budúcnosti.

#2

Zlomený život, zlomený čas,

niečo je napísané v nás.

Ľúbosť je strašidelná dráha,

dokonca stá žena sa zdráha,

pochovať nenávisť v masách,

takto rozmýšľať, nazdáva sa,

muchotrávka strávila jedy,

sladká príchuť jazykovedy.

Matróna padá do záhuby,

celý svet je stále naruby.

Žlč s otravou píšu mená,

zostala som napokon nemá,

že jedovatá láska žije!

Alena Sičáková

#1

Duša

tá túži

slobodne

dýchať.

Rozum,

by všetko

diktovať

chcel.

Najkrajšia

je pokora,

nie pýcha.

Láska,

tá však

nie je

na prídel…

#2

Dva svety sa stále prelínajú v duši.

Pália ako oheň a chladia ako ľad.

Láska je ako krásny motýľ na súši.

Gejzír, ktorý strieka ako vodopád...

#3

Spadla bolest z nebe,

řekla, chci jen tebe.

Já ti pomohu jít dál,

abys překousl svůj žal.

Řekla mu odvaha,

bděla s ním do rána.

Něha ho hladila přes čelo,

lásky se ti tak moc zachtělo...