Malá kniha tvorivosti







































Autor

Vydavateľ

Licencia

Vydanie

Autor obálky

Stanislav Hoferek

Greenie knižnica

CC-BY-NC-ND

Štvrté (2025)

Stanislav Hoferek

O knihe



O čom je malá kniha tvorivosti? Samozrejme o kreativite a o tom, čo všetko môže čitateľ či autor nájsť v príbehoch. Aj keby bol ten príbeh tak veľmi jednoduchý, že by na prvý pohľad nedával zmysel. Táto krátka kniha sa zameriava na možné vysvetlenia a na extrémy, kam sa dá prísť pri dôkladnom analyzovaní niečoho naozaj jednoduchého.



Jedna z prvých kníh z Greenie knižnice, pôvodne vydaná ešte v roku 2012, je teraz rozšírená. Pôvodne išlo o jedinú stranu, ktorá obsahovala len niekoľko príkladov.






Príbeh



„Ahoj,“ povedal Lukáš.

„Ahoj,“ povedala Martina.



Záver



Priemerne vzdelaný človek teraz hľadá nejaké pokračovanie, ktoré by doplnilo doterajšie dielo. Začína sa rozhovor dvoch ľudí. Prečo je len práve tak jednoduché slovo v priamej reči? Prečo práve Lukáš? Prečo práve Martina?

Knihy sú veľmi často o predstavivosti. Aký je Lukáš? Je mladý? Starý? Sympatický silák, alebo nesympatický slaboch? Možno si ho predstaviť ako najväčšieho gangstra, ktorý namiesto obvyklých výrazov použil tentokrát slovo Ahoj. Môže to byť jazykovedec, hudobník, obchodník s ľudskými orgánmi či blázon na plný úväzok z niektorej reality show.

A čo Martina? Kto to je? Jedno je isté, je to niekto, kto povedal ahoj v literárnom diele. Vzdelaná kočka, bezzubá mrcha či obyčajné dievča z patetických rozprávok, ktorá sa zmení na princeznú a hneď potom príde dojímavý šťastný koniec. Povie ahoj v jazyku, kde sa toto slovo používa. Môže ho povedať so španielskym či ruským prízvukom, alebo môže byť to ahoj automaticky preložené cez niektorý moderný vynález. Jej ahoj môže byť pozdrav, skratka z niečoho úplne iného, napríklad Automatický Horizontálny Orientálny Jogurt. Prečo by to ale povedal Lukáš a prečo Martina? Opakuje po ňom? Chce sa mu vyrovnať?

Jedna postava povie ahoj, druhá tiež. Môžu to povedať jeden druhému či spolu niekomu. Spoločnému susedovi, učiteľke či dílerovi drog. Možno to končí s ahoj a možno zapadol jazyk a pôvodne sa chcelo povedať viac. Ak by aj povedal Lukáš Martine ahoj, aké by bolo to ahoj? Priateľské? Rodinné? Alebo plné nenávisti, pričom je pozdravenie úplná nutnosť a nedá sa inak?

Kde si to povedali? A kedy? V škole alebo na ulici? Pred svadbou či pred spoločnou popravou injekciou alebo guľkou do hlavy? Možno sa autor niečím inšpiroval, chcel ukázať na problém, alebo urobiť niečo s ľudskou predstavivosťou. Kde sa to deje? Čo sa to deje? Všetko to začína, alebo končí? Povedal prvé ahoj Lukáš? Ani to nie je jasné. Mohli mať cez nejaký sci-fi vynález vymenené vedomia a mohla Martina povedať niečo ako prvá, jeho ústami. Nevieme nič, musíme si to domyslieť a každý si všetko vykreslí inak. Napríklad nasledovne:

Lukáš ide po parku so psom, vlastne ešte šteňaťom. Milý, upravený chlapík, milujúci zvieratá. Odrazu sa jeho pes, ktorý je uviazaný na vôdzke, rozbehne. Jeho pozornosť z ničoho nič zaujme krásna brunetka, o niečo mladšia od Lukáša. Krajšia by bola bez toho mejkapu, ktorý sa jej vôbec nehodí. Lukáš si pritiahne psa a Martina, jemne preľaknutá, si muža i psa premeriava. Niekde ho už videla, ale kde? Aha, no samozrejme, u kamošky na nemožnej oslave. On sa pozdraví jej, ona sa pozdraví jemu, obyčajné dvojnásobné ahoj. Každý ide svojou cestou, no už po chvíli sa ich pohľady stretávajú...

Ako je to v skutočnosti? Čo je skutočnosť a prečo práve dvakrát ahoj? Kto si to všetko predstaví správne? A kto to všetko predstaví nesprávne? A kto definuje, čo je v predstavivosti správne a čo nie? Skutočná predstavivosť dokáže vykúzliť aj niečo, čo nie je nikde inde, alebo je vo veľmi obmedzenej miere. Ďalšia možnosť môže byť napríklad nasledovná:









Martina skúšala nový skafander. Objavovanie divnej planéty, na ktorej je síce minimum kyslíka, ale aj tak množstvo živočíšnych druhov. Pomaly kráčala, robila prvé kroky po pôde, do ktorej sa svojou hmotnosťou zabárala. Odrazu narazila na známky ľudskej činnosti. Niekoľko kameňov poukladaných na seba. Hrobka pre niekoho? Alebo nejaká značka? Len čo sa zohne, spozoruje v kríkoch pred ňou pohyb. Niečo sa blíži. Zdvihla sa a s očakávaním čakala. Ukázal sa človek. Pozdravil sa on jej, čo ju prekvapilo. Spôsobmi i základnými znalosťami reči. Jeho ahoj znelo úplne inak, ako to, čo vyšlo z Martiny. Podala mu ruku a on ju prijal. Následne obidvoch zožral zatúlaný a veľmi hladný ružový dinosaurus.

Pochopiteľne, možností je oveľa viac. Stále však ide len o dve postavy a dve slová. Iný príbeh by mohol vyzerať napríklad takto:

Martina je profesionálna programátorka umelej inteligencie pre robotický personál v nemocniciach. Jej nový výtvor, robot s menom Lukáš, má úplne novú verziu umelej inteligencie. Martina dúfa, že to nedopadne tak ako u robota Mareka. Ten vyhodil babičku z okna a pokúsil sa zneškodniť jej zuby v pohári, ktoré považoval za bombu. Základná komunikácia, klasické ahoj a ahoj, neukazuje žiadny problém. Treba však všetko preveriť, pretože po incidente s Marekom sú tieto roboty zakázané aj vo Vatikáne.

Iná možnosť je samozrejme využiť akúkoľvek rozdielnosť oproti súčasnému reálnemu svetu. Môžu sa stretnúť akékoľvek bytosti, dokonca i také, ktoré by sa za normálnych okolností nikdy nestretli. Niekedy sú však nenormálne okolnosti žiadané a potrebné. Príklad:

Rybojeleň Lukáš má zlý deň. Je to, ako názov hovorí, zmes ryby a jeleňa. Je to morský živočích, ktorý loví malé rybky svojimi parohmi. Po tom, čo túto formu života objavila škrečkotulenica Martina, sa dali do reči. Samozrejme po slovensky a pri pive. Pod vodnou hladinou je však pivo veľmi vodové, tak sa dohodli, že pôjdu na súš. Vyškriabu sa na Lomnický štít, lebo ani jeden z nich nemá rád svetelný smog v Honolulu. Ich pracovná schôdza, na ktorej preberajú okrem iného recykláciu olova a arzénu, je náhle prerušená. DJ Chromá Vrana potrebuje do remaku Esmeraldy všetky rybojelene. Lukáš a Martina si tak hovoria svoje Ahoj naposledy, pretože z natáčania v uránovej bani sa často nevracajú ani rybojelene, ani škrečkotulenice.

Celkom iný príbeh môže byť v nepríjemnej a nečakanej situácii. V rozvalinách domu, ktorý kedysi slúžil ako knižnica, sa stretávajú dve skupiny ľudí. Majú odlišné vlajky a jasný rozkaz: strieľať po tých druhých. Najlepšie skôr, ako si to tí druhí uvedomia. Teraz sú to dve skupiny, rovnaké počty, iné vlajky a ľudia, ktorí sa poznajú navzájom. Zvlášť Lukáš a Martina. Mieria na seba. Vedia, že majú náboje a rozkazy, ale nevedia, čo robiť. Priatelia, milenci, ľudia rozdelení vojnou. Aké majú možnosti? Klamať tým vyššie, že sa tam nikto nenachádza? Alebo pomíňať guľky na zničenie pevných priateľstiev? A čo ak to uvidia iné skupiny, ktoré majú viac bojovníkov, viac zbraní a menej spoločných spomienok?

Množstvo možností je nekonečné. Je len na autorovi a na čitateľovi, koľko tam bude lásky či nenávisti, koľko smútku či šťastia i to, ako veľmi to bude prehľadné, pochopiteľné či racionálne. Niekedy môže byť odlišne i niečo, čo bežný človek nečaká. Martina hovorí ahoj, Lukáš tiež. Sú od seba tisíce kilometrov, v úplne inom časovom pásme. A alebo sa nepočujú vôbec, alebo využívajú moderný prostriedok na okamžitú komunikáciu. A ahoj musí kvôli vzdialenosti stačiť, pretože objatie alebo bozk komplikujú spomínané tisíce kilometrov. Každopádne je lepšie povedať si ahoj, v rovnakom čase (po zohľadnení posunu času), ako zabudnúť či ignorovať.



Čo si z toho všetkého môže zobrať súčasný či budúci autor? Aké sú možnosti spisovateľa, pokiaľ ide o kreativitu?

S. Hoferek – Malá kniha tvorivosti 6/6 Greenie knižnica, greenie.elist.sk