Muž cez palubu

Richard Mičuda



















Autor

Vydavateľ

Licencia

Vydanie

GKBN

Richard Mičuda

Greenie knižnica

CC-BY-NC-ND

Prvé (2020)

111000



O knihe

Muž cez palubu je zbierka, ktorá obsahuje nerýmované verše. Je plná filozofie a najrôznejších obrazov. Prepája farebnosť so zvukomalebnosťou. Autor v knihe ukazuje lásku či vieru v Boha. V knihe sú netradičné slovné spojenia a tiež vzťah k prírode. Poézia je o hĺbke ľudskej duše a všetkých našich tajomných komnatách.



Nejedno slovo je poskladané z viac slov. Je to zvláštny úmysel autora, ktorého jazykové spracovanie je úmyselne doplnené o neexistujúce, no veľavravné slová.


1

(Šípková Ruženka)


nevieš vypuknúť

vyliezť zo seba ako slza z oka


zabudol si plakať


do duše je ďaleko ako

k počiatku


kvazary ti ukazujú vek ktorého si sa dožil


a čo si urobil


pobozkal si síce

po sto rokoch Šípkovú Ruženku

ale

ruže si jej nedoniesol


2

vymknutý pes šteká

do vysvieteného okna

kde ho nechcú počuť


opitý muž sa túla po mori


veľké čajky plachtia až by

sa zdalo že zlietajú zo slnka


ulica počúva prázdne kroky

prichádzaš k sebe

ešte nespíš


túlavé psy našli stopu

nasiaknuté budúcou krvou

navždy striehnu na čierne mačky

prechádzajúce raz sem raz tam


do dverí skúšaš kľúč

potom

akože doma upraceš ticho

a vojdeš do steny

rovno

hlavou oproti múru


3

(skica o 04.30 ráno)


nočným šramotom zdá sa

však krysy nie

žena v bielych šatách celkom

s bicyklom sóluje

po poľnej ceste však

veľmi jej to nejde

praskla jej duša

s bicyklom po pravej strane čľapká

blatovoducestu kamsi mieri

hľadá novú tvár rána

v nadávkach hlava ako vodojem


žena v bielom

kľučkuje s bicyklom

prasknutá duša

atakďalej


4

(vianočná I.)


diabol sa už najedol

zaplatil ostnatým smiechom


po líci rina

chcel by som sa prebdieť až za smrť

keď sa zmietaš na koberci

ako vorvane v ohnivom pohľade kamenitých veľrybárov


toľko vína v Tebe bolo pri narodení

rozkvapkal si

porozlieval


len dopíjaš

zlievaš do dlaní more


tie sny sa popotkýnali o seba

vypáchli vybledli


pričasté premieľanie zubami

ich roztrhlo na

prskavky Vianoc


5

(odysea)


to riziko nežiť je väčšie

ako byť pri tom

vložiť sa do slnka

zatavené postavy tesne pred tým

ako stihli poznať samotu

jediný výkrik ktorý je celým románom

more čo hlce skaly útesu

hľadá štrbinku kadiaľ sa prevtelí

do kvapiek živej vody v detských dlaniach


6

(štvanec)


do dna sa škriabem

ešte som pričistý

ešte Kristus žije

ešte si pýta piť

ponáhľam sa mu dať octu

keď dokoná potom

sa spustím


na dno jaskýň duše kde

nájdem pravek myšlienok

ohryzok jablka zo stromu poznania

evinu rozkoš ktorá

ma priviedla k nahote


žíznim a

dávaš mi to najlepšie víno

hladujem a

nasýtim sa tvojim telom

zomieram a

vtedy zomieraš so mnou

klesáme na dno


z druhej strany toho dna

je nebo spojené

s peklom tajnou chodbou cez

ktorú občas horiaci utekám


7

(správa tesne od smrti)


V čase keď nebesia sú plné olova

neprehltnuteľného od horúcich očí slnka

ktoré sa do včera večera celkom vyplakalo

do dna náruživých vín ktoré

celkom pretiekli duchom neprítomným časom

v ktorom aj zašepkanie vydesí na smrť

tichého šoféra za malým okienkom krajinky

vidí dážď hrať na bicie skvelé melódie

ktoré si už nikdy nezapamätá

sa stane súčasťou kvapiek na líci dámy


8

(spoveď fajčiara)


a tak to dieťa

ktoré skrížilo cesty krížnikov ešte nechápe

že zomrie ako svetielko v rukách fajčiara

len chvíľu sa pohrávaj s myšlienkou na život

občas rýchlejšieho ako smrť

rakovina a iné rozkoše ťa znesú

z tejto ešte modrej planéty kam sa otočíš

samé slnko

len chvíľu počkaj vietor

kým si pripálim to ohnivokrátke

čarokrásne requiem


9

(advent)


keby nebolo hodín

neodbíjali by polnoc

len horiaci kohút by ťa stretol

pri zapieraní dverí


zopár slnovratov

pár gaštanových podzím

nemilovala by si sa


keby nebolo času

nebola by bolesť


to škrknutie zápalky roztrhlo vesmír

na oblohu a more


a do toho obrazu pomedzi poryvy vetra

vsunula vášeň

kúsok skaly ktorá sa pretrpela do hliny

v nej miesi svoje šťastie

praveký hrnčiar

sliní slzou


10

ráno

keď obloha je nabitá energiou

len mlčí

tiché dni v Clichy

len

založiť oheň

na brehu stretnúť prievozníka do raja

drevo v sebe nosiť treba drevo pre každú príležitosť

len vzbĺknuť ako pokosená nedeľná tráva

pokvapkaná omšovým vínom milovania

je ráno

ráno

aké ešte nebolo a ani nebude


tehotné nebo onedlho zvrieskne

a ty sa staneš kamienkom

žabkou na hladine

vypustenou z najmilovanejších rúk na svete


11

muž čo odolával kameňu

podľahol vode


rose z dlaní vystretých

za rána po nočnej bitke

zovretých vo sne


kričiacimi ústami

ktoré neotvoril

sladko spal

prežúval piesok

dôslednými zubami


chváliac ničotu

daroval všetko

za peniaz z ľadu


retiazkou spútal

rieku o kameň

cez ktorý sa noc čo noc

prevaľuje


12

(Armagedon)


v určitom momente zastal dážď len ústa popukané

ostali nemé to ticho dráždi smäd


po krvi bažia bažiny ktorými sa brodíš nocdeň

aby si videl umierať slnko samo v sebe


oheň sa pohltí prílišným horením


nadstavuješ dlane ktoré ti stihli odrezať

ten smútok je už pod zatlačenými viečkami


aj ty si šiel okolo priateľ môj

a nemal si ocot po ruke


len vlastnú krv


13

vidíš

skaly nad sebou

nad nimi nebo aby si zbadal

treba vydržať pár myšlienok


to dunenie v tepnách náraz do kostrče

to bolí dýchanie cez ihly v srdci

to láka utiecť

ale

teloduša je pozváraná

pôrodnými bolesťami matky

je obraz rozmaľovaný počatím


otvor všetky čakry a skaly prehltni


zvetraj ich na hlinu raja


14

(tulák v daždi)


na dážď dážď

snáď padá snáď

aspoň tiene


v tom daždi všetky zmizli


na obchôdzku vybral si sa


čiaru nakresliť je ľahšie ako po nej prejsť


v tom daždi ani pes ťa neuhryzne

celkom bez bolesti prídeš k rohu kde

končia všetky možnosti obzrieť sa späť


15

(I love You)


ináč

by the way

mám ohromnú zbierku pier

farebných čiernych červených zmývateľných

s náplňou bez konca večných ako

svinstvo láska zrada život

ináč

Ťa ľúbim

neviem síce dokedy ale

zatiaľ mi nadránom stojí a myslím na teba

a

píšem Ti

píšem Ti

volám Ti 112

volám Ti 112

ľúbim ľúbim ľúbim

a tak sa potácam od mantinelu k mantinelu

od smrti k životu a

neviem čo to pleseň láska zmŕtvychvstanie nádej dar prekliatie

ľúbim Ťa

ľúbim Ťa

ľúbim Ťa


16

(Keď doplačeš)


keď doplačeš povedz

vreckovku vyhodím

aj teba

keď doplačeš zbaľ si

svoje spomienky dlane otázky

na ktoré ti neodpovie nik

keď doplačeš tak

vygumuj kresbu svojho tela

a papier zahoď

nájdem si inú rozkoš

iné otázky

na ktoré neodpoviem

iné dlane do ktorých

budem nosiť kvety

potom

pozriem hore do očí

a zbadám

že si to zase ty

v inej koži

s inými vlasmi

plná budúcich spomienok


17

(Duet pre červené víno)


najprv sme si vošli jazykmi do úst

potom rukami do vlasov potom očami do očí potom rukami

do tiel nakoniec telami do seba a potom

už nebolo kam ísť

som zostal po dobu dvoch pohárov vína

potom sme vyšli zo seba telami

očami z očí rukami z rúk nakoniec

sme odtrhli jazyky a ostali sme samejší ako inokedy


chcel som kričať že nie tak

ale už sa pohol výťah už

vchodové dvere tisícok podobných

panelákov zavreli ilúzie o tom že

s pohárom vína si kúpiš celú krčmu


18

(Malé večerné blues)


zapálil som si cigaretu a

iskry Tvojho tela sa rozleteli po krajine ako

kŕdeľ jarichtivých vtákov

zase si sa rozviedla

koľkýkrát s tým istým

mužom bez ilúzií bláznom hádžucím tupou dýkou po svojom obraze v Tvojich smutných očiach

nepočkaj ma

posledný špinavý sneh predjaria

horúce dlane položím na studený pohár ukľudňujúcich nápojov

odídem sám s dlhmi na krku ako čierna mačka s kliatbou babylónskych povier

komu prejdem cez cestu

smeruješ do raja?

- práve sa odtiaľ vraciam drahá je tam sakramentsky drahé lôžko anjeli spievajú ti do ucha barokové árie všetko v bielom-

ja prebdiem sa očistcom

namiesto spevu spomienka na tvoj vášnivopružný jazyk ozdobený zbytočne krásnymi slovami si

anjel padajúci z neba so vztýčenou hlavou

tvoj oheň ma spáli na drahokamy pahreby jánskej noci

len treba trošku prižmúriť tie

priveľmi nebesky modré posvätné oči


19

(na okraji stola)


-blázni-

pijúci vodu platia ohňom

-netrpíš?-

nie

také zviera už dávno vymrelo

čo nehryzie len drieme

v zajatí hladu

ktorý sa nenaplní do dna

neulovíš život na kus syru

ešte jedno pane?

-nie-

môj účet končí tamto pri tých podväzkových nohách

hojdajúcich sa bokov až v nebi

-tak choďte do pekla-


práve sa odtiaľ vraciam pane

bola mi tam ZIMA


20

nadranné vetry

hľadajú múry so škárami

pískajú si v nás

pri rannej káve melódiu ktorú čoskoro zabudneš


na peróne postojíš dlhšie ako obyčajne

pretože nikto nemá čas byť presný


len naháňame tiene ktoré sa nedajú prekročiť ani podliezť


môžeš mi na poludnie zavolať?


budem čistý bez peňaženky

schopný vypočuť si slovo bez n-zmyslov

priame čiže mlčanie


v poludňajšom drinku necháš plávať pery

zovreté od básne

ktorú tie múry nevydržali


21

(ráno)


otvoríš oči

a vidíš obrovské slnkomodré nebo

v hlave máš včerajší hvizd guliek ktoré ťa zase netrafili


neteš sa

o chvíľu zavolá povie

vôbec ťa neľúbim je to len klamanie telom


zavzdychneš a odídeš do chladničky

kde už tŕpne skrehnutý osamelý údenáč

príde mi ho ľúto zase len pivo a

tak sms Ti že už nevládzem pozorovať páranie pančúch

odídem na presklenené zastávky kyvadlovej dopravy

zbalím sám seba vezmem sa za ruky ešte tečiem


neviem kam


deň narastá ráno zomiera

myslím na toho údenáča potichu zarastajúceho

mrazivým tichom


22

(Jazz for Lovers)


holuby konečne roztiahli krídla

a pustili búrku ktorú tam držali tak dlho

Tí dvaja si pustili jazz

každým bleskom strieľalo šampanské

pili

rieka do roztvorených rúk nasávala chuť

vzdialeného mora

červené strechy ako horiace lode plávali

po rozbúrenom nebi

bohovia sa rozhodli spoznať všetko (aj všetky bohyne)

a čas ako malé dieťa

sa snažil cez zatvorené dvere ísť ďalej


23

(víkend)


víkend čaká na pozvanie na večeru

čo si dáš

hlt samoty pohár tajomného smiechu obaľované snenie-


len keby tie večere netrvali tak dlho


keď slnko sa miluje s hviezdami

ten okamih šera ťa vždy dostane

tam kam živí chodia po špičkách a mŕtvi chodia snívať o živote

obklopený davom a predsa toľko prázdnych ulíc je v tebe

môžeš bežať

nikto ťa nezastaví

nikto sa ťa nespýta kam ideš

alebo koľko je hodín

čas už dávno spáchal samovraždu


24

(babie leto)


na končekoch presvietených prstov

sa pásla kobylka

túžiaca po skoku

na prstoch clivých ako neskoré leto

ornamenty svojich pŕs si nechala pri rieke

kobylka skočila

ostala jeseň

dlhá ako rovná cesta

mlčiaci muži v dlaniach pestujú dotyky

a keď príde vinobranie

všetko prepijú


25

keď musíš –áno- a tie náprotivné oči kričia s nasadením a

detskou dôverou -NIE-

oči pre ktoré si jedinou záchranou a

ty im musíš mlčky povedať -NIE-

lebo si obutý do želiez ktoré zatiaľ

si nezodral

kotlík nedoplakal

ťaviu kožu neprepotil ešte krvou

26

kým si privrel dinosaurie oko ubehlo takmer 60 miliónov rokov

a už sú štvrtohory

spíš

vonku nový svet na ktorý pozeráš oknom v lebke ktorú práve vyhrabali

ešte živý muž mlčky pozerá na čas ktorý prepadáva neustále medzi

nezastaví ho ani ona ani druhá

stráca časom chuť a schopnosť precítiť bolesť

už len pozeráš do nepríčetných diaľav vesmíru ktorý si raz vznikol

a nikoho sa nepýtal či mu to nebude vadiť

hoci len o trochu len o pár sekúnd

27

držíme sa

zubami nechtami jeden druhého

vznášajúci sa medzi peklom a nebom

natieram sa tvojim vlhkom

ako najdrahšou voňavkou

vtieram sa do teba ako šero do hustých lesov

namiesto otázky kladiem ti jazyk presne na bod

kde sa boh

rozpoltil na Seba (bytie) a Lucifera (svetlo)

a ty odpovedáš prvotným úžasom

akým vzniklo poznanie

objavuješ chodby spájajúce všetky časy a svety

v okamihu keď si pozeráme do očí a nič nevidíme


28

ako voda v ústi

kam patrí rieke či moru

ako náboj v hlavni

ešte nie je v cieli ani v bezpečí

už chceš zomierať

dávaš sa do rúk lomcovaniu

vraciaš na materinských prsiach

ľúbiš

ďalej si sa nedostal lebo ti zapchali ústa

zviazali nohy

ruky odrezali


ostala busta

na ktorú serú holuby mieru


29

(pradenie)


konečne

neskoré čakanie na večerný čaj

sa premenilo na dýchanie prítulných zvierat


pradieš prstami ten priestor

medzi mávnutím krídel rýchlych sokolov


unavené nohy vystrieť do neba

očami merať cestu tam a späť


zaspávať v tajomnom záblesku

na hornom okraji porcelánového hrnčeka

ktorý nikdy nevieš dopiť do dna

30

(štvaná zver)


spojení nábojmi

dosadnúť na dno hniezda

sluka večera

perie z olova pooberáš od pohľadov ktoré

ťa nestihli zasiahnuť

až tam sa prediera milosrdný dravec

má len jednu ranu

pod závojom

osedlaná túžba nádej

ktorá nezomiera posledná


veď ktože by zomrel bez nádeje

vydržíš to?

ten čas

ktorý sme si nevybrali ako cestu na mape


aj tak pôjdeme inokade


31

(večerný spev)


práčka doprala

odstredené nohavičky tričká vreckovky potichu čakajú

na ruky pokryté zamatom a predsa schopné uniesť všetko

aj nemožné pohládzaš smutnými očami dlhú šnúru

balkón ako výklad duše

nevypadneš z nej

sú zábradlia ktoré ešte držia


všetko si zatiaľ vydržala

tak aj tento most prejdeš

cez rieku čo niekde už vyschla

inde ešte tečie a na inom mieste sa spája s morom


a na inom mieste si ešte dievča a na druhom veľká odvážna žena ktorá láske neverí

pomaly vyvešaj práčku a zostarni ešte trošku

na inom mieste ešte čakáš a na druhom si sa už nedočkala


32

(ranná modlitba)


voda zovrela

v náručí špirál

škrupinky rána hádžem pod stôl

lúpem ich dôkladne lebo kto si ako ustelie

tak bude spať

kyvadlové dopravy raz tam

raz ešte ďalej

tamm tamm tamtamy

sa ozvali z polovice duše čo mi ostala po noci

Mark Twain pripláva na ramene

si pristúpim svoj ranný chvost

správy čerstvejšie ako krv neznámych detí od mora

hľadajú ma poklady

vykopávajú sa pred očami

(niekde som zabudol tie oči)

že by si mi na nich sedela drahá

prútené slnko rastie

v špirálach šíriacej sa vône čaju Dilmach

chcem sa narodiť pri mori


33

je bod v tebe

kde končí púšť a začína more

neustále pohyblivý ako oči na diaľnici

ako mačka v letnom poludní na plechovej streche

je miesto ku ktorému akože smeruješ ale

pritom ho nosíš v sebe cestuješ k nemu

letíš preliezaš padáš

je v tebe

lokalita nezapísaná v zozname UNESCO

tichý oheň ktorý spaľuje vlastnú krv

živí sa pohľadmi smerom von

export citov na neznáme bytosti ktoré nazývame zatiaľ ľuďmi

a v tom bode kde púšť sa mení na oázu

vznikajú tie najpodstatnejšie veci začína to čo

možno nazvať láskou

alebo iným slovom

ktorým označíš import všetkého späť

sedíš v kobke z ocele a silno stískaš pery

aby si tým vesmírom v tebe nepovracal

čisto natreté biele steny samoty


34

(nová kapitola)


schytíš tie vlasy opálené do červena

pravekou vášňou v ktorej olivy praskli

v dlaniach čiernych od čakania na vyhnanie z raja

odišli

zaľúbení

napchatí do kože

v ktorej už žiadne zvery nevydržali

ohňom ich vyhnali

oheň zhltli a majú ho v očiach a dušiach

bez spáleného dreva ohňa niet

35

(ľúbiť je)


čítam ťa

ako sa vyzúvaš z výhovoriek zo sandálov z podväzkov

si nahá a ľúbiš

bez pomlčky pred ŤA

takú som ťa mal v hlave prv než som mal hlavu

ešte v tme bolesti som vnímal ženskosť ako vzdor

odovzdanosť čo búra strach a brána je tam

kde sa začína ľúbiť

kde stopy schnú pomalšie ako

stopár v závetrí smrti

36

(moonrider)


z útulku snov utiecť

vo svetle strážnych lámp neprevlečieš ani ťavu


aj ticho niekedy huláka


opitým šerom sa zakráda dychjazz

vyzliecť sardinky z konzervy

dať im poslednú jazýčkovú ani viečkom nepohnú


-naštartuješ?- neviem


je zelená a cez prechod ešte kráča dieťa


je priesvitné

žiť od splnu do splnu


37

(momentka z dažďa)


tá žena

v daždi uteká spôsobom lodičiek

strieka jej na päty


už bielu neznáša


ubieha búrka do vrchov

kde čaká oheň aby na stenách jaskyne

vykreslil album osamelých

túli sa k rúčke dáždnika

cez prstienky krásy prelieza vášeň

ako detskými hojdačkami staroba


hrdzavie kosák smrtky

čakáš na zázrak

ktorý vlastníš už od narodenia


38

(pavúk je čas)


čas krúži dookola

ako vlci zimnou krajinou bez viet

stále je za 5 min 12 (alebo 5 min po 12-tej)

každá cigareta raz dohorí

do popola ktorý vrátiš do duše

ak nejakú máš alebo

sú to len neviditeľné balvany čo prehĺtaš

v rytme piana čo bolí menej ako ticho

ticho sa povracalo

do nedopitých pohárov sa nasťahovala mŕtva mucha

pavúk čaká ďalej

jeho život je čakanie

dalo by sa povedať že pavúk je čas

objíma ťa svojimi nesmrteľnými nohami

ešte stihneš ľúbiť

aspoň trošičku

kým stihne upliesť pevné povrazy

na ktoré zavesíš svoje farebné plátno

keď sa dovyzliekaš

keď dozvraciaš

keď dopovieš krátku vetu

ktorú zrejme nikto nebude počuť


39

(ranné prívaly)


rozhryzený ránom na nechty ktoré

sa škriabu zo snov

pohodený vešiak

šaty v ruke tak kráčaš nahým bytom

kde každé zaváhanie je nová nádej

zamykáš pocit úľavy

prechádzaš ulicami ako tisícročná voda

berieš všetko ustupuješ do seba

potom nechávaš ruže

tŕne si prehltol


40

(malý utečenec)


bosé nohy ktoré by tak radi odkopli

to masívne železo vagónov

stojacich na slepej koľaji


po x-tý krát obehla zem slnko a nenašla peklo


len tí s bosými nohami ním drepčia

šialený tanec smrti s ústami prepichnutými

špendlíkom s odkazom


- PRÍDEM HNEĎ-


41

(zlatý podzim)


na pleciach a rukách vysedávajú straky

striebra a zlata je už dosť

len hniezda

kam dosadnúť

a vypláchnuť ústa tichom

vysokým tónom v srdci otvoriť brány dokorán

zlatohrivú jeseň stiahnuť do sudov

a

linky očí nakresliť

prstom jeden druhému

do denníčka


Richard Mičuda – Muž cez palubu 1/43 Greenie knižnica, greenie.elist.sk