Richard Mičuda
Autor |
Vydavateľ |
Licencia |
Vydanie |
GKBN |
Muž cez palubu je zbierka, ktorá obsahuje nerýmované verše. Je plná filozofie a najrôznejších obrazov. Prepája farebnosť so zvukomalebnosťou. Autor v knihe ukazuje lásku či vieru v Boha. V knihe sú netradičné slovné spojenia a tiež vzťah k prírode. Poézia je o hĺbke ľudskej duše a všetkých našich tajomných komnatách.
Nejedno slovo je poskladané z viac slov. Je to zvláštny úmysel autora, ktorého jazykové spracovanie je úmyselne doplnené o neexistujúce, no veľavravné slová.
(Šípková Ruženka)
nevieš vypuknúť
vyliezť zo seba ako slza z oka
zabudol si plakať
do duše je ďaleko ako
k počiatku
kvazary ti ukazujú vek ktorého si sa dožil
a čo si urobil
pobozkal si síce
po sto rokoch Šípkovú Ruženku
ale
ruže si jej nedoniesol
vymknutý pes šteká
do vysvieteného okna
kde ho nechcú počuť
opitý muž sa túla po mori
veľké čajky plachtia až by
sa zdalo že zlietajú zo slnka
ulica počúva prázdne kroky
prichádzaš k sebe
ešte nespíš
túlavé psy našli stopu
nasiaknuté budúcou krvou
navždy striehnu na čierne mačky
prechádzajúce raz sem raz tam
do dverí skúšaš kľúč
potom
akože doma upraceš ticho
a vojdeš do steny
rovno
hlavou oproti múru
(skica o 04.30 ráno)
nočným šramotom zdá sa
však krysy nie
žena v bielych šatách celkom
s bicyklom sóluje
po poľnej ceste však
veľmi jej to nejde
praskla jej duša
s bicyklom po pravej strane čľapká
blatovoducestu kamsi mieri
hľadá novú tvár rána
v nadávkach hlava ako vodojem
žena v bielom
kľučkuje s bicyklom
prasknutá duša
atakďalej
(vianočná I.)
diabol sa už najedol
zaplatil ostnatým smiechom
po líci rina
chcel by som sa prebdieť až za smrť
keď sa zmietaš na koberci
ako vorvane v ohnivom pohľade kamenitých veľrybárov
toľko vína v Tebe bolo pri narodení
rozkvapkal si
porozlieval
len dopíjaš
zlievaš do dlaní more
tie sny sa popotkýnali o seba
vypáchli vybledli
pričasté premieľanie zubami
ich roztrhlo na
prskavky Vianoc
(odysea)
to riziko nežiť je väčšie
ako byť pri tom
vložiť sa do slnka
zatavené postavy tesne pred tým
ako stihli poznať samotu
jediný výkrik ktorý je celým románom
more čo hlce skaly útesu
hľadá štrbinku kadiaľ sa prevtelí
do kvapiek živej vody v detských dlaniach
(štvanec)
do dna sa škriabem
ešte som pričistý
ešte Kristus žije
ešte si pýta piť
ponáhľam sa mu dať octu
keď dokoná potom
sa spustím
na dno jaskýň duše kde
nájdem pravek myšlienok
ohryzok jablka zo stromu poznania
evinu rozkoš ktorá
ma priviedla k nahote
žíznim a
dávaš mi to najlepšie víno
hladujem a
nasýtim sa tvojim telom
zomieram a
vtedy zomieraš so mnou
klesáme na dno
z druhej strany toho dna
je nebo spojené
s peklom tajnou chodbou cez
ktorú občas horiaci utekám
(správa tesne od smrti)
V čase keď nebesia sú plné olova
neprehltnuteľného od horúcich očí slnka
ktoré sa do včera večera celkom vyplakalo
do dna náruživých vín ktoré
celkom pretiekli duchom neprítomným časom
v ktorom aj zašepkanie vydesí na smrť
tichého šoféra za malým okienkom krajinky
vidí dážď hrať na bicie skvelé melódie
ktoré si už nikdy nezapamätá
sa stane súčasťou kvapiek na líci dámy
(spoveď fajčiara)
a tak to dieťa
ktoré skrížilo cesty krížnikov ešte nechápe
že zomrie ako svetielko v rukách fajčiara
len chvíľu sa pohrávaj s myšlienkou na život
občas rýchlejšieho ako smrť
rakovina a iné rozkoše ťa znesú
z tejto ešte modrej planéty kam sa otočíš
samé slnko
len chvíľu počkaj vietor
kým si pripálim to ohnivokrátke
čarokrásne requiem
(advent)
keby nebolo hodín
neodbíjali by polnoc
len horiaci kohút by ťa stretol
pri zapieraní dverí
zopár slnovratov
pár gaštanových podzím
nemilovala by si sa
keby nebolo času
nebola by bolesť
to škrknutie zápalky roztrhlo vesmír
na oblohu a more
a do toho obrazu pomedzi poryvy vetra
vsunula vášeň
kúsok skaly ktorá sa pretrpela do hliny
v nej miesi svoje šťastie
praveký hrnčiar
sliní slzou
ráno
keď obloha je nabitá energiou
len mlčí
tiché dni v Clichy
len
založiť oheň
na brehu stretnúť prievozníka do raja
drevo v sebe nosiť treba drevo pre každú príležitosť
len vzbĺknuť ako pokosená nedeľná tráva
pokvapkaná omšovým vínom milovania
je ráno
ráno
aké ešte nebolo a ani nebude
tehotné nebo onedlho zvrieskne
a ty sa staneš kamienkom
žabkou na hladine
vypustenou z najmilovanejších rúk na svete
muž čo odolával kameňu
podľahol vode
rose z dlaní vystretých
za rána po nočnej bitke
zovretých vo sne
kričiacimi ústami
ktoré neotvoril
sladko spal
prežúval piesok
dôslednými zubami
chváliac ničotu
daroval všetko
za peniaz z ľadu
retiazkou spútal
rieku o kameň
cez ktorý sa noc čo noc
prevaľuje
(Armagedon)
v určitom momente zastal dážď len ústa popukané
ostali nemé to ticho dráždi smäd
po krvi bažia bažiny ktorými sa brodíš nocdeň
aby si videl umierať slnko samo v sebe
oheň sa pohltí prílišným horením
nadstavuješ dlane ktoré ti stihli odrezať
ten smútok je už pod zatlačenými viečkami
aj ty si šiel okolo priateľ môj
a nemal si ocot po ruke
len vlastnú krv
vidíš
skaly nad sebou
nad nimi nebo aby si zbadal
treba vydržať pár myšlienok
to dunenie v tepnách náraz do kostrče
to bolí dýchanie cez ihly v srdci
to láka utiecť
ale
teloduša je pozváraná
pôrodnými bolesťami matky
je obraz rozmaľovaný počatím
otvor všetky čakry a skaly prehltni
zvetraj ich na hlinu raja
(tulák v daždi)
na dážď dážď
snáď padá snáď
aspoň tiene
v tom daždi všetky zmizli
na obchôdzku vybral si sa
čiaru nakresliť je ľahšie ako po nej prejsť
v tom daždi ani pes ťa neuhryzne
celkom bez bolesti prídeš k rohu kde
končia všetky možnosti obzrieť sa späť
(I love You)
ináč
by the way
mám ohromnú zbierku pier
farebných čiernych červených zmývateľných
s náplňou bez konca večných ako
svinstvo láska zrada život
ináč
Ťa ľúbim
neviem síce dokedy ale
zatiaľ mi nadránom stojí a myslím na teba
a
píšem Ti
píšem Ti
volám Ti 112
volám Ti 112
ľúbim ľúbim ľúbim
a tak sa potácam od mantinelu k mantinelu
od smrti k životu a
neviem čo to pleseň láska zmŕtvychvstanie nádej dar prekliatie
ľúbim Ťa
ľúbim Ťa
ľúbim Ťa
(Keď doplačeš)
keď doplačeš povedz
vreckovku vyhodím
aj teba
keď doplačeš zbaľ si
svoje spomienky dlane otázky
na ktoré ti neodpovie nik
keď doplačeš tak
vygumuj kresbu svojho tela
a papier zahoď
nájdem si inú rozkoš
iné otázky
na ktoré neodpoviem
iné dlane do ktorých
budem nosiť kvety
potom
pozriem hore do očí
a zbadám
že si to zase ty
v inej koži
s inými vlasmi
plná budúcich spomienok
(Duet pre červené víno)
najprv sme si vošli jazykmi do úst
potom rukami do vlasov potom očami do očí potom rukami
do tiel nakoniec telami do seba a potom
už nebolo kam ísť
som zostal po dobu dvoch pohárov vína
potom sme vyšli zo seba telami
očami z očí rukami z rúk nakoniec
sme odtrhli jazyky a ostali sme samejší ako inokedy
chcel som kričať že nie tak
ale už sa pohol výťah už
vchodové dvere tisícok podobných
panelákov zavreli ilúzie o tom že
s pohárom vína si kúpiš celú krčmu
(Malé večerné blues)
zapálil som si cigaretu a
iskry Tvojho tela sa rozleteli po krajine ako
kŕdeľ jarichtivých vtákov
zase si sa rozviedla
koľkýkrát s tým istým
mužom bez ilúzií bláznom hádžucím tupou dýkou po svojom obraze v Tvojich smutných očiach
nepočkaj ma
posledný špinavý sneh predjaria
horúce dlane položím na studený pohár ukľudňujúcich nápojov
odídem sám s dlhmi na krku ako čierna mačka s kliatbou babylónskych povier
komu prejdem cez cestu
smeruješ do raja?
- práve sa odtiaľ vraciam drahá je tam sakramentsky drahé lôžko anjeli spievajú ti do ucha barokové árie všetko v bielom-
ja prebdiem sa očistcom
namiesto spevu spomienka na tvoj vášnivopružný jazyk ozdobený zbytočne krásnymi slovami si
anjel padajúci z neba so vztýčenou hlavou
tvoj oheň ma spáli na drahokamy pahreby jánskej noci
len treba trošku prižmúriť tie
priveľmi nebesky modré posvätné oči
(na okraji stola)
-blázni-
pijúci vodu platia ohňom
-netrpíš?-
nie
také zviera už dávno vymrelo
čo nehryzie len drieme
v zajatí hladu
ktorý sa nenaplní do dna
neulovíš život na kus syru
ešte jedno pane?
-nie-
môj účet končí tamto pri tých podväzkových nohách
hojdajúcich sa bokov až v nebi
-tak choďte do pekla-
práve sa odtiaľ vraciam pane
bola mi tam ZIMA
nadranné vetry
hľadajú múry so škárami
pískajú si v nás
pri rannej káve melódiu ktorú čoskoro zabudneš
na peróne postojíš dlhšie ako obyčajne
pretože nikto nemá čas byť presný
len naháňame tiene ktoré sa nedajú prekročiť ani podliezť
môžeš mi na poludnie zavolať?
budem čistý bez peňaženky
schopný vypočuť si slovo bez n-zmyslov
priame čiže mlčanie
v poludňajšom drinku necháš plávať pery
zovreté od básne
ktorú tie múry nevydržali
(ráno)
otvoríš oči
a vidíš obrovské slnkomodré nebo
v hlave máš včerajší hvizd guliek ktoré ťa zase netrafili
neteš sa
o chvíľu zavolá povie
vôbec ťa neľúbim je to len klamanie telom
zavzdychneš a odídeš do chladničky
kde už tŕpne skrehnutý osamelý údenáč
príde mi ho ľúto zase len pivo a
tak sms Ti že už nevládzem pozorovať páranie pančúch
odídem na presklenené zastávky kyvadlovej dopravy
zbalím sám seba vezmem sa za ruky ešte tečiem
neviem kam
deň narastá ráno zomiera
myslím na toho údenáča potichu zarastajúceho
mrazivým tichom
(Jazz for Lovers)
holuby konečne roztiahli krídla
a pustili búrku ktorú tam držali tak dlho
Tí dvaja si pustili jazz
každým bleskom strieľalo šampanské
pili
rieka do roztvorených rúk nasávala chuť
vzdialeného mora
červené strechy ako horiace lode plávali
po rozbúrenom nebi
bohovia sa rozhodli spoznať všetko (aj všetky bohyne)
a čas ako malé dieťa
sa snažil cez zatvorené dvere ísť ďalej
(víkend)
víkend čaká na pozvanie na večeru
čo si dáš
hlt samoty pohár tajomného smiechu obaľované snenie-
len keby tie večere netrvali tak dlho
keď slnko sa miluje s hviezdami
ten okamih šera ťa vždy dostane
tam kam živí chodia po špičkách a mŕtvi chodia snívať o živote
obklopený davom a predsa toľko prázdnych ulíc je v tebe
môžeš bežať
nikto ťa nezastaví
nikto sa ťa nespýta kam ideš
alebo koľko je hodín
čas už dávno spáchal samovraždu
(babie leto)
na končekoch presvietených prstov
sa pásla kobylka
túžiaca po skoku
na prstoch clivých ako neskoré leto
ornamenty svojich pŕs si nechala pri rieke
kobylka skočila
ostala jeseň
dlhá ako rovná cesta
mlčiaci muži v dlaniach pestujú dotyky
a keď príde vinobranie
všetko prepijú
keď musíš –áno- a tie náprotivné oči kričia s nasadením a
detskou dôverou -NIE-
oči pre ktoré si jedinou záchranou a
ty im musíš mlčky povedať -NIE-
lebo si obutý do želiez ktoré zatiaľ
si nezodral
kotlík nedoplakal
ťaviu kožu neprepotil ešte krvou
kým si privrel dinosaurie oko ubehlo takmer 60 miliónov rokov
a už sú štvrtohory
spíš
vonku nový svet na ktorý pozeráš oknom v lebke ktorú práve vyhrabali
ešte živý muž mlčky pozerá na čas ktorý prepadáva neustále medzi
nezastaví ho ani ona ani druhá
stráca časom chuť a schopnosť precítiť bolesť
už len pozeráš do nepríčetných diaľav vesmíru ktorý si raz vznikol
a nikoho sa nepýtal či mu to nebude vadiť
hoci len o trochu len o pár sekúnd
držíme sa
zubami nechtami jeden druhého
vznášajúci sa medzi peklom a nebom
natieram sa tvojim vlhkom
ako najdrahšou voňavkou
vtieram sa do teba ako šero do hustých lesov
namiesto otázky kladiem ti jazyk presne na bod
kde sa boh
rozpoltil na Seba (bytie) a Lucifera (svetlo)
a ty odpovedáš prvotným úžasom
akým vzniklo poznanie
objavuješ chodby spájajúce všetky časy a svety
v okamihu keď si pozeráme do očí a nič nevidíme
ako voda v ústi
kam patrí rieke či moru
ako náboj v hlavni
ešte nie je v cieli ani v bezpečí
už chceš zomierať
dávaš sa do rúk lomcovaniu
vraciaš na materinských prsiach
ľúbiš
ďalej si sa nedostal lebo ti zapchali ústa
zviazali nohy
ruky odrezali
ostala busta
na ktorú serú holuby mieru
(pradenie)
konečne
neskoré čakanie na večerný čaj
sa premenilo na dýchanie prítulných zvierat
pradieš prstami ten priestor
medzi mávnutím krídel rýchlych sokolov
unavené nohy vystrieť do neba
očami merať cestu tam a späť
zaspávať v tajomnom záblesku
na hornom okraji porcelánového hrnčeka
ktorý nikdy nevieš dopiť do dna
(štvaná zver)
spojení nábojmi
dosadnúť na dno hniezda
sluka večera
perie z olova pooberáš od pohľadov ktoré
ťa nestihli zasiahnuť
až tam sa prediera milosrdný dravec
má len jednu ranu
pod závojom
osedlaná túžba nádej
ktorá nezomiera posledná
veď ktože by zomrel bez nádeje
vydržíš to?
ten čas
ktorý sme si nevybrali ako cestu na mape
aj tak pôjdeme inokade
(večerný spev)
práčka doprala
odstredené nohavičky tričká vreckovky potichu čakajú
na ruky pokryté zamatom a predsa schopné uniesť všetko
aj nemožné pohládzaš smutnými očami dlhú šnúru
balkón ako výklad duše
nevypadneš z nej
sú zábradlia ktoré ešte držia
všetko si zatiaľ vydržala
tak aj tento most prejdeš
cez rieku čo niekde už vyschla
inde ešte tečie a na inom mieste sa spája s morom
a na inom mieste si ešte dievča a na druhom veľká odvážna žena ktorá láske neverí
pomaly vyvešaj práčku a zostarni ešte trošku
na inom mieste ešte čakáš a na druhom si sa už nedočkala
(ranná modlitba)
voda zovrela
v náručí špirál
škrupinky rána hádžem pod stôl
lúpem ich dôkladne lebo kto si ako ustelie
tak bude spať
kyvadlové dopravy raz tam
raz ešte ďalej
tamm tamm tamtamy
sa ozvali z polovice duše čo mi ostala po noci
Mark Twain pripláva na ramene
si pristúpim svoj ranný chvost
správy čerstvejšie ako krv neznámych detí od mora
hľadajú ma poklady
vykopávajú sa pred očami
(niekde som zabudol tie oči)
že by si mi na nich sedela drahá
prútené slnko rastie
v špirálach šíriacej sa vône čaju Dilmach
chcem sa narodiť pri mori
je bod v tebe
kde končí púšť a začína more
neustále pohyblivý ako oči na diaľnici
ako mačka v letnom poludní na plechovej streche
je miesto ku ktorému akože smeruješ ale
pritom ho nosíš v sebe cestuješ k nemu
letíš preliezaš padáš
je v tebe
lokalita nezapísaná v zozname UNESCO
tichý oheň ktorý spaľuje vlastnú krv
živí sa pohľadmi smerom von
export citov na neznáme bytosti ktoré nazývame zatiaľ ľuďmi
a v tom bode kde púšť sa mení na oázu
vznikajú tie najpodstatnejšie veci začína to čo
možno nazvať láskou
alebo iným slovom
ktorým označíš import všetkého späť
sedíš v kobke z ocele a silno stískaš pery
aby si tým vesmírom v tebe nepovracal
čisto natreté biele steny samoty
(nová kapitola)
schytíš tie vlasy opálené do červena
pravekou vášňou v ktorej olivy praskli
v dlaniach čiernych od čakania na vyhnanie z raja
odišli
zaľúbení
napchatí do kože
v ktorej už žiadne zvery nevydržali
ohňom ich vyhnali
oheň zhltli a majú ho v očiach a dušiach
bez spáleného dreva ohňa niet
(ľúbiť je)
čítam ťa
ako sa vyzúvaš z výhovoriek zo sandálov z podväzkov
si nahá a ľúbiš
bez pomlčky pred ŤA
takú som ťa mal v hlave prv než som mal hlavu
ešte v tme bolesti som vnímal ženskosť ako vzdor
odovzdanosť čo búra strach a brána je tam
kde sa začína ľúbiť
kde stopy schnú pomalšie ako
stopár v závetrí smrti
(moonrider)
z útulku snov utiecť
vo svetle strážnych lámp neprevlečieš ani ťavu
aj ticho niekedy huláka
opitým šerom sa zakráda dychjazz
vyzliecť sardinky z konzervy
dať im poslednú jazýčkovú ani viečkom nepohnú
-naštartuješ?- neviem
je zelená a cez prechod ešte kráča dieťa
je priesvitné
žiť od splnu do splnu
(momentka z dažďa)
tá žena
v daždi uteká spôsobom lodičiek
strieka jej na päty
už bielu neznáša
ubieha búrka do vrchov
kde čaká oheň aby na stenách jaskyne
vykreslil album osamelých
túli sa k rúčke dáždnika
cez prstienky krásy prelieza vášeň
ako detskými hojdačkami staroba
hrdzavie kosák smrtky
čakáš na zázrak
ktorý vlastníš už od narodenia
(pavúk je čas)
čas krúži dookola
ako vlci zimnou krajinou bez viet
stále je za 5 min 12 (alebo 5 min po 12-tej)
každá cigareta raz dohorí
do popola ktorý vrátiš do duše
ak nejakú máš alebo
sú to len neviditeľné balvany čo prehĺtaš
v rytme piana čo bolí menej ako ticho
ticho sa povracalo
do nedopitých pohárov sa nasťahovala mŕtva mucha
pavúk čaká ďalej
jeho život je čakanie
dalo by sa povedať že pavúk je čas
objíma ťa svojimi nesmrteľnými nohami
ešte stihneš ľúbiť
aspoň trošičku
kým stihne upliesť pevné povrazy
na ktoré zavesíš svoje farebné plátno
keď sa dovyzliekaš
keď dozvraciaš
keď dopovieš krátku vetu
ktorú zrejme nikto nebude počuť
(ranné prívaly)
rozhryzený ránom na nechty ktoré
sa škriabu zo snov
pohodený vešiak
šaty v ruke tak kráčaš nahým bytom
kde každé zaváhanie je nová nádej
zamykáš pocit úľavy
prechádzaš ulicami ako tisícročná voda
berieš všetko ustupuješ do seba
potom nechávaš ruže
tŕne si prehltol
(malý utečenec)
bosé nohy ktoré by tak radi odkopli
to masívne železo vagónov
stojacich na slepej koľaji
po x-tý krát obehla zem slnko a nenašla peklo
len tí s bosými nohami ním drepčia
šialený tanec smrti s ústami prepichnutými
špendlíkom s odkazom
- PRÍDEM HNEĎ-
(zlatý podzim)
na pleciach a rukách vysedávajú straky
striebra a zlata je už dosť
len hniezda
kam dosadnúť
a vypláchnuť ústa tichom
vysokým tónom v srdci otvoriť brány dokorán
zlatohrivú jeseň stiahnuť do sudov
a
linky očí nakresliť
prstom jeden druhému
do denníčka
Richard
Mičuda – Muž cez palubu