NETRUNNER

O knihe

Josh Palmieri sa potrebuje zbaviť svojej nočnej mory – čipu, ktorý mu zachránil život, aby si neskôr jeho telo prevzal engram vypálený na ňom – personálny konštrukt osoby Jorge Vasquéza, obávaného vraha, ktorý teraz prebýva v jeho hlave. Nikto ho toho čipu nevie zbaviť, iba tajomná netrunnerka menom Kristine Krovish. Problémy ich ale neobchádzajú a obaja riskujú svoje životy, aby sa zachránili z neviditeľných spárov vyspelej techniky.

Predslov

Keď nemôžem zaspať, tvorím si v hlave scenáre. Možné, ale hlavne tie nemožné. Nechám svoju predstavivosť zapracovať naplno, aby som si unavil mozog a tak lepšie zaspal. A tak ma presne jednu noc napadol námet na túto novelu: niekto môže povedať, že len vykrádam dej videohry Cyberpunk 2077, ale pravdou je to, že som v si vo sne predstavil trochu iný záver: žeby sa dalo hlavnej postave, žoldnierovi V, pomôcť. Ale nestačí len meniť postavy a ich charaktery. Stále to musí pôsobiť ako originálny príbeh, aj keď silne ovplyvnený samotnou videohrou.

Toho času som mal rozčítaného Neuromancera od Williama Gibsona a popravde: doteraz (január 2025) ju prečítanú nemám. Neoslovila ma, napriek tomu, že ju spústa ľudí považuje za „bibliu kyberpunku“. Musím však oceniť Gibsonove proroctvá, keď v roku 1984 nemohol tušiť, akým smerom sa bude vyvíjať počítačová technika a že sa kyberpunk stane tak obľúbeným subžánrom sci-fi. Jeho technické popisy sú síce na vysokej úrovni, ale kniha má dosť problémov mimo toho: postavy sú otravné a akési nudné, hlavná postava pôsobí dokonca tak znudene, akoby v tom príbehu ani nechcela vystupovať, čitateľ si k žiadnej z nich nevytvorí vzťah. A nepomáha tomu ani Gibsonov veľmi chaotický štýl rozprávania, kedy preskakuje z témy na tému a niekedy sa neváha nejakej nezaujímavej časti venovať aj pol strany a to dôležité spomenúť len tak na okraj. Možno to je celé vnímam z pohľadu nie je veľmi podareného českého prekladu knihy, pretože podobne zmätený som ostal i po prečítaní poviedky Johnny Mnemonic.

A tak som si povedal, že chcem vlastného Neuromancera – trochu očisteného od balastu, modernejšieho a zrozumiteľnejšieho. Možno ani Netrunner ním ešte nebude, ale táto novela bude súčasťou môjho vlastného kyberpunkového sveta, ktorý nadväzuje na jednu z poviedok v zbierke Timepunk a na novelu Solaria, oboch diel vydaných v Greenie knižnici. Verím, že v budúcnosti k nim pribudnú ďalšie podobné počiny, ktoré rozvinú tento svet kyberpunkovej fikcie a že sa Netrunner bude dobre čítať. Je to len taká jednohubka – ochutnávka niečoho väčšieho, čo môže nasledovať.

Autor

UPOZORNENIE: Kniha „Netrunner“ je dielom autorovej fikcie. Mená, postavy, udalosti a príhody sú výsledkom autorovej fantázie. Akákoľvek podobnosť so skutočnými osobami, živými alebo mŕtvymi, alebo skutočnými udalosťami je čisto náhodná. Môžu sa vyskytnúť mená, značky, javy alebo udalosti, korešpondujúce s reálnym svetom, ale autorovi nejde o žiadne zosmiešňovanie alebo hanobenie, prípadne skrytú alebo neskrytú propagáciu daných mien alebo značiek. Môžu sa vyskytnúť prvky rasizmu, násilia, neznášanlivosti alebo inej intolerancie na základe politického názoru, farby pleti, jazyka, náboženstva, občianstva, etnického či národnostného pôvodu, sexuálnej orientácie a rodovej identity. Autor vyhlasuje, že knihou žiadne tieto prvky neznášanlivosti nepropaguje, ani sa k nim nehlási, žiaľ, v reálnom svete sú však tieto prejavy bežné a mnohokrát dokresľujú kolorit príbehu.

Obálka vznikla úpravou obrázku, vygenerovanou pomocou umelej inteligencie. Text neprešiel jazykovou úpravou. Za obsah zodpovedá autor.

Kapitola 1

Celé New Fransisco sa akoby na neho hľadelo svojimi neónovými očami, napriek tomu, že stál na streche výškovej budovy. Veď aj tak ho ešte stovky podobných prevyšujú, nehovoriac o tých korporátskych. Nevadil mu ani večerný dážď, už si na neho zvykol a nevadil mu. Stál tam vyše polhodinu a z pohľadu tretej osoby by sa zdalo, že sa Joshua Palmieri celý ten čas ani nepohol. Ale zdanie klamalo. Pokúsil sa nadýchnuť a zistil, že sa mu dýcha čoraz ťažšie. Nevedel sa ani za toho boha na ten skok odhodlať. Už sa dostal na samý okraj vlastného šialenstva, že len ten skok by ho mohol spasiť. Veď akú inú možnosť dostal? Celé štyri mesiace mu nikto nedokázal pomôcť. A to nie žeby pomoc ani nevyhľadával. Motal sa v slepých uličkách, hľadal tých správnych ľudí. Zistil však, že buď za celú tú dobu nehľadal správne alebo našiel iba samé sklamania. A ten čip… mu to dával poriadne zožrať.

Skúsil to znova. Teraz už jeho dych bol pomalší a rozvážnejší. Ale nebol si istý, či to bol vôbec on, kto dal taký pokyn svojim pľúcam. Pretože ten nahratý engram na tom odpornom čipe v hlave si jeho telo pomaly berie. A nikto… nikto sa nenašiel, kto by mu ho vybral. Aj keď vedel, že ak si ho vyberie, na mieste zomrie. Človek spraví aj nemožné, keď mu ide o život. A takto som si vlastne len prihodil k životu sotva jeden mesiac, aby som zahynul ešte ohavnejšou a bolestivejšou smrťou, než mi bola vopred vybraná, karhal sa. Ale v tej situácii… nechal sa proste presvedčiť. Bola to chyba. Aspoň keby ten mesiac bol príjemný, ale nie: bol ho nútený prežiť s nájomným zabijakom v hlave, ktorý si teraz vezme i jeho telo bez mihnutia brvou. Vnímal svoj dych a naozaj mal problém rozlíšiť, či za neho nedýcha ten pošahaný gangster. Ale veď ostatne s ním môže hovoriť. Ako keby s ním bola niekedy rozumná reč.

„Tak čo, bojíš sa? Nemáš na to, že je tak?“ začal on.

„Daj mi pokoj!“

„Len takto to vieš zvrátiť. Alebo sa odbachni!“

„Ja nie som ty!“

„Tak potom skoč! Čoho sa bojíš? Len tak sa ma zbavíš!“

A tohoto človeka počúval vyše mesiaca. Joshua tie dni prežil len s blokátormi a trochou kokaínu. Nie raz si vzal svoju zbraň a priložil si ju k hlave. Ale i ten engram vedel, že nie je nabitá. Joshua sa však na to pripravoval. Skúšal si zavrieť oči, akoby ho malo presne to spasiť. Ale ani raz ten kohútik nestlačil, ani len naprázdno. Niečo v ňom stále driemalo. Nejaká malá iskierka nádeje, niečo, čo by ho dokázalo zachrániť. Nikdy nevedel pochopiť sebevrahov, ako dokážu svoju pud sebazáchovy tak zapudiť a sú toho činu schopní. Josh si neveril. Ani teraz, keď už premočený hľadel na nočné mesto.

„Stále si sráč! A koľko ráz som ti hovoril, že ak to urobíš, budeš za hrdinu? Veď zabiješ i obávaného zabijaka!“

„Ale aj seba!“

„A to nechceš? Radšej skapeš ty a prenecháš mi miesto? To je od teba milé! To aby som si ťa vážil! Prenecháš mi tvoje telo! Ale teraz ani ja sám neviem, či ho chcem!“

Josh bol znova na pokraji zrútenia. Engram sa ho znova ešte chvíľami pokúšal presvedčiť. Ale k čomu? Aby sa zachoval pre jeho bytie? Pretože on je už mŕtvy? On je engram. Nemal by ma z jeho vlastnej funkcie znova oživiť? Odpoveď ale nenachádzal. Ale ak by svoje telo nechal padnúť z výšky štyridsiatich metrov priamo na asfalt, ten čip by nemal koho oživovať. Zase nesmrteľný nie je! Ale nebol si istý, či je tento proces opakovateľný alebo nie. Možno sa už aj rozhodol. Teraz alebo nikdy. Nemôže dovoliť, aby po svete chodilo jeho telo s inou dušou, ktorá bude pokračovať v tom, čomu sa oddala vo flesh živote. A ak to bude znamenať, že sa má zmárniť, budiš. Veď engram má pravdu – zachránim toto mesto pred zabijakom a dokážem očistiť aj to svoje meno. Veď nemám inú možnosť, povedal si v duchu a pokúsil sa vyroniť slzu. Na jeho vlastné prekvapenie to nešlo. A tak sa len priblížil k okraju a podíval sa dole, akoby si ten svoj skok chcel odmerať. Alebo sa aspoň podívať na miesto jeho budúcej smrti. Nie každý si môže vybrať chvíľu, čas a miesto svojej smrti. A na jeho prekvapenie ho táto myšlienka ostatne i uzmierila s osudom a vliala mu do žíl akýsi pokoj. Akoby sa zvuk dažďa rozlieval vnútri celým jeho telom. Zavrel oči a…

Niekto mu volá na halo. Hm, práve v momente, keď som sa už konečne so všetkým vysporiadal, povedal si mierne rozhorčený, akoby mu už aj samovražda bola prednejšie než telefonát. To je Karly.

„Hej, Josh! Čo vystrájaš?“ znelo to mierne pohoršene, ale v tvári sa jej zračila zaujímavá rozvážnosť.

„Karly! To som rád, že ťa vidím a počujem.“

„Niečo pre teba mám, niečo veľké.“

Len pokrčil ramenami a vzdychol si: „Už sme o tom hovorili….“

„Nie, nejde o kšeft. Našla som niekoho, kto ti vie pomôcť.“

„No tak, Karly, viem, že mi chceš helfnúť a cením si to, ale…“

„Žiadne odvrávanie! Mám pocit, že ona vie, čo s tebou je.“

„Už som skúsil všemožné…“

„Josh! Aj o tom sme hovorili. Nomádi držia slovo!“

Znova si ťažko vzdychol: „Dobre, kam mám ísť?“

„Hodím ti na ňu kontakt, ale halo nedvíha, tak jej len napíš. Očakáva ťa. Neoľutuješ, tomu ver!“

Takmer až pocítil akési nešpecifikované pichnutie v hlave presne v mieste BCI. Jeho cyberware sa znova mierne zahrial a nepríjemne šteklil. To ten čip – myslel som si, že ma spasí, znova si vyčítal. A Karly… och, keby sme mali na seba viac času, hneď by som jej povedal, čo k nej cítim. Ale to si zase ona nechce pripustiť, už je proste taká. Ale záleží jej na mne. No tak sa pozrime, či ten kontakt stojí za to. Nečakal dlho a už mu na rohovke vyskočila správa, že sa mu do pamäti pridal nový kontakt: niekto, kto si hovorí Kristine Krovish. Hm, úžasné. To je snáď už dvadsiata osoba, ktorá mu má vedieť pomôcť s tým čipom v hlave, ktorý ho privádza do šialenstva. Netušil, či má dať na Karlyne slová. Nemal ostatne Kristine ani chuť kontaktovať. Skúsil sa ešte odhodlať jej napísať. Vraj neberie halo… a ako sa vlastne Karly o nej dozvedela?

Predsa len sa odhodlal. Ale ak mu do minúty nenapíše, rovno to zabalí. Aj keď mu to potom prišlo ľúto. Karly sa vlastne snaží Josha zachrániť viac než on sám. A to jej nemôže urobiť. Aj keď všetkých devätnásť ostatných ľudí a firiem sa Joshovi snažilo pomôcť, nikam to neviedlo: všetko len slepé uličky. Možno dvadsiatka bude šťastné číslo, hm? Ale nedával tomu priveľkú nádej. Možno sa engram rozhodne prevziať jeho telo hneď teraz a nebude to Josh, kto svoje telo zhodí z megabudovy. Napísal jej jednoduché Ahoj. Dala mi na teba kontakt Karly Bernardi. Vraj mi vieš pomôcť s mojím problémom. Vieme sa nejako dohodnúť? Viem prísť aj hneď. A potom chvíľu čakal. Nestopoval čas. Prichytil sa, že chce, aby mu odpísala, aj keby to malo byť zajtra. Napokon sa však dočkal a o necelé tri minúty, keď ďalej stál na daždi na streche megabudovy. Akosi zvláštne povzbudený a mierne vyvedený z miery si prečítal správu od nej: Ahoj. Quiet Lake Bridge. Daj pozor, aby ťa nikto nesledoval.

Čo tým sleduje? Nechce sa zamotať do ešte väčších problémov! Ale hneď o sekundu na to mu prišlo na um, že mu môže byť všetko jedno, veď zomrie tak či onak a žiadna Kristine mu aj tak pomôcť nebude vedieť, len čo sa mu zapojí do BCI a bude sa tam prehrabávať. Už si ho prezrelo tucet ľudí a všetci usúdili, že niet čo zachraňovať. Aj keď ten úlisný korporát z Dia-g-RAM-u chcel uchovať aspoň dáta. Dáta sú mu prednejšie ako ľudský život. No veď čo sa čuduje.

„Ďalší zbytočný pokus, čo? Asi ťa to ešte neprestalo baviť,“ podpichol engram.

„Hovorím, daj mi pokoj. Ešte nado mnou nemáš prevahu.“

„Ešte nie, ale budem mať, len počkaj. Iba mi dávaš viac času, aby som sa do teba dostal.“

„Hovor si, čo chceš. Ja ťa z hlavy už nejak vykopem.“

„Nestavaj si vzdušné zámky. Poznám ťa už dosť dobre, viem, kedy melieš sračky.“

„Choď do riti.“

„Tak v nej asi som, lebo i v hlave máš kopec sračiek, pendejo.“

Zišiel zo strechy, z vrecka vybral ešte jeden blokátor, na uštipačnú otázku engramu, či sa mu už zunoval, ani neodpovedal a pilulku prehltol. Bude mať od neho aspoň na chvíľu pokoj. Zrejme to tej Kristine aj tak vadiť nebude, ten neporiadok v jeho systéme aj tak uvidí aj bez toho zabijaka v hlave, ak je taká dobrá, ako hovorí Karly. Prežehnal sa a zaliezol naspäť do svojej obytnej bunky. Bol celkom premočený a takto za Kristine ísť nemôže. Aj keď sa javilo, že vonku sa dážď mierne utíšil, aspoň tak to vyčítal z malého podlhovastého okna z jeho bunky. A tak sa vyzliekol a vošiel do sprchy. Aspoň ten imbecil nebude príliš zapárať, keď sa bude sprchovať. Voda tiekla akosi neochotne a bola trochu studenšia, než by si Josh prial. Ale po určitom čase sa trochu oteplila a tak sa Josh mohol pokojne umyť. Potom sa obliekol, vyrazil von z bunky a previezol sa výťahom na najnižšie podlažie, kde sa ešte zastavil u Hirata na pár súst suši. Vždy mu u neho chutilo. Občas s tým priateľským Japoncom prehodil aj zopár slov, ale dnes sa díval na prenosný televízny prijímač značky Panasonic. Dávali jeho obľúbené sumo. A tak sa Josh v pokoji najedol, spokojne zaplatil a chvíľami sa tiež díval na sumo, len čo si privolal svoje Suzuki. To sa na ulici ukázalo asi o minútu na to, keď samo vyšlo s parkoviska spod megabudovy, v ktorej býval. Poďakoval za suši a šiel.

Suzuki ho privolalo jemným pípnutím, len čo otvoril dvere, upozornilo na možnosť hmly a ponúklo sa, že mu pomôže s riadením. Joshua odmietol a nahlas vyslovil svoj cieľ cesty. Suzuki počúvlo a ukázalo mu na rohovke najkratšiu cestu ku Quiet Lake Bridge. Upozornilo, že Aisle je uzatvorené pre nejaké protesty a tak mu ponúklo cestu štvrťou Trinity. Josh potvrdil cestu na navigácii ráznym šťuknutím na dotykovom displeji na palubnej doske auta a chopil sa volantu. Keď auto pochopilo, že je Josh pripravený šoférovať, samo naštartovalo. Josh nebol dobrý vodič a šoféroval nerád. Ako všetky mestá v Amerike i New Fransisco malo strašnú hromadnú dopravu a tou by teraz cestoval ešte menej rád. Je však pravda, že práve v nej občas narazil na dobrých kšeftárov, ale väčšinou to boli druhoradé kšefty, ktoré boli síce dobre platené, ale takmer vždy išlo o jednorázové záležitosti – niečo alebo niekoho niekam previesť, kontaktovať zopár ľudí, niečo ukradnúť… často tých kšeftárov už viac nevidel, nie zriedka to boli ľudia aj mimo New Fransisca.

Autom sa teda napojil na diaľnicu, smerujúcu k Trinity, kde musí ostro zabočiť na východ k Midway Heights a odtiaľ sa presunúť k vodnej elektrárni. Tam sa nachádza ten spomínaný most, ktorý nie vždy bol tak pokojný, ako by sa dalo vyčítať z mena. Kedysi tam býval relatívny pokoj, ale odkedy sa lokalita stala tranzitným miestom pre pašerákov kradnutého korpomajetku, prestrelky boli v jeho okolí na dennom poriadku. Ľudí bežne zoškrabovali z chodníkov alebo nachádzali rozštvrtených na kusy. To sú praktiky japonskej mafie. Tá to miesto často používala ako prekladisko svojich tovarov z domoviny. Išlo o často nelegálny tovar z Japonska, po ktorom prahli miestni korpoši. Ale potom po jednom obchode, ktorý skončil katastrofou a prestrelkou s políciou, trvajúcou tri hodiny, tú lokalitu uzavreli a až neskôr ju začali meniť na obytnú štvrť. Tým sa rozšíril vonkajší mestský okruh a prekladisko muselo byť znovu presunuté ďalej od mesta. Teraz je tam pokoj, zopár nižších domov, žiadne megabudovy a blízke zurčanie vody elektrárne.

Za jazdy si zapálil jednu cigaretu značky Juana a už sa pomaly blížil k Midway Heights, keď auto mierne naskočilo na hrboli a mal čo robiť, aby tú cigaretu neprehltol. Zakuckal sa, ale ďalej sledoval cestu a prešiel otočku s miernym šmykom. Teraz už len rovno asi tri míle a bude pri Kristine. Ak ju teda nájde. Nevedel si predstaviť, kto to môže byť a ako je vôbec možné, že ju nielen že Karly našla a odporučila mu ju, ale že si podľa jej slov má dať pozor na to, aby ho niekto nesledoval. Šípil mierne problémy a občas sa za jazdy aj otočil, aby sa uistil, že ho nikto nesleduje. Už bol takmer v cieli, keď si uvedomil, že celý čas sa mohol dívať do spätných zrkadiel. Ale to ten čip, určite. Odkedy ho má, zisťuje, že mu mozog akosi mäkne, nevedel, či z toho, že sa ten čip tak pevne usadil v jeho hlave, alebo ho už na svoj obraz premieňa ten vrah z Mexika. Môže mu nahovoriť, že pochádza z Kuby, ale jeho maniere a slovník sú akoby vystrihnuté zo zlého filmu o mexických zločincoch. Kedysi bol zrejme súčasťou kubánskeho gangu, ktorý dostal riadne medzi oči a rozpadol sa. Zrejme až potom prešiel k Mexičanom. Čo sa ale dialo potom, je záhadou. Vždy mu hovoril, že sa z neho stal obávaný nájomný vrah, ale to mu nebaštil. Iste sa len pred ním vyťahuje.

Ako Kristine spozná? Zavolá jej? Vraj halo neberie, čo je prvý náznak problémov – nechce zrejme zanechať žiadne stopy. Ak zanechá správu, všetko je v poriadku, nikto by ju eventuálne nemal vystopovať, iba v tom prípade, že sa hneď po poslaní kamsi premiestni. Ale i to by nedávalo logiku, pretože mu do správy napísala, kde ho bude čakať. Tak načo toľko opatrnosti? Už sa riadne zotmelo, ale to sa mu napokon len zdalo, pretože nechal svetlá veľkomesta za sebou a tu na samom jeho okraji bolo všetko i tak temnejšie. Pršať prestalo a on autom odbočil z diaľnice a vybral sa na mierne rozbitú a prašnú cestu smerom k jazeru. Počul spád vody a prešiel most priamo nad hrádzou a Quiet Lake je ešte asi pol míle ďalej, je to ostatne záložný zdroj vody pre elektráreň v prípade núdze. K mostu sa dostal už pomerne zaprášenou cestou pod nočnými lampami, ktoré kužeľmi svetla z reflektorov prerážali tmu a hmlu a ukazovali mu smer jazdy. Tu niekde by to mohlo byť. Vyšiel autom na nízky pahorok, kam ešte pokračovala cesta a potom si ju všimol. Sedela priamo na konštrukcii nízkeho mosta a dívala sa do diaľky. Videl len jej tieň, ale bola tam sama a priamo na mieste stretnutia, že to asi nikto iný byť nemôže. Musí to byť Kristine. Alebo pasca.

Vzal si železo z príručnej poličky v aute. Keby niečo, nikdy si nemôže byť istý ničím a jeho podozrenia nespláchol ani dážď. Vyšiel z auta, zbraň si vložil do vrecka, pozrel, či je nabitá a zaistená a zabuchol za sebou dvere. Kristine sa ani nepohla, ďalej sedela na svojom mieste a dívala sa pred seba, nohami hompáľala vo vzduchu. Nenápadne sa k nej blížil, ale nie kradmo, chcel, aby ho počula. Bol už od nej na pár metrov a všimol si, že sa díva na scenériu mesta, ktoré ju ožarovalo. Už z diaľky ho upútali jej dlhé modré vlasy, ale keď sa bližšie pozrel, zistil, že sa v nich často ukazujú pramienky rôznych farieb.

„Kristine?“ skúsil to miernym hlasom.

„Ty musíš byť Josh. Sadneš si ku mne?“ ponúkla mu miesto vedľa seba. Jej hlas znel akosi mäkko, bol jemný, ale zároveň aj drsný, žeby ním mohla rezať železo. A potom si ju obzrel zblízka. Bola to očividne úžasná mladá dáma, ktorá ho prekvapila tým, že na sebe nemala takmer žiadne kybervylepšenia. A jej vážna tvárička ako obrázok silno kontrastovala s jej dúhovým oblečením a vlasmi. Nevedel sa jej nabažiť, bola dúhová ako cukrík. Obyčajné biele tričko jej dúhové vlasy ešte akoby podčiarkovalo a nemohol si nevšimnúť, že nosila biele japonské nadkolienky s dúhovými pásikmi a biele high-top tenisky. Vyslovene sa do toho kybersveta nehodila, skôr vyzerala, že si to sem len strihla z nejakej kreslenej anime rozprávky pre mladé dievčatá.

Josh si sadol rovno vedľa nej a pokúsil sa držať si odstup. Pozrela na neho a zdalo sa mu, že sa pri nej rozpúšťa. Alebo ho skenuje? Nezdá sa mu to. Ani jeho chróm ho na to neupozornil, takže ho neskenuje. Najprv bola chvíľu ticho a dívala sa na neho. V rozpakoch sa mierne červenala a potom začala rozhodným hlasom, aj keď z neho bolo cítiť akúsi ostrosť, možno až ľadovosť: „Karly mi o tebe vravela. Vraj máš v hlave nejaký čip, s ktorým si nikto nevie rady.“

„To mám. A zabíja ma to.“

„Nechaj ma hádať: už si raz zomrel.“

„Ako vieš?“

Usmiala sa. Ale ihneď na to zvážnela a trochu posmutnela, prameň jej hustých belavých vlasov so spektrom dúhy jej pritom spadol do tváre a zakryl jej oko: „Na tom teraz nezáleží. Ako si k nemu prišiel?“

„Predali mi ho. Postrelili ma a vyzeralo to, že umriem. A zrejme som aj umrel. Prebral ma nejaký korporát a vravel mi, že ma zachránil. Dal mi do hlavy čip, ktorý ma zresetoval. Ten korpoš potom žiadal od mňa peniaze. Pri sebe som nič nemal, tak sme sa dohodli, že mu ho splatím v desiatich splátkach. Zachránil ma, to áno, ale ešte som mu nedal ani len druhú splátku a ten čip… proste je na ňom engram, ktorý ma zabíja.“

„Engram koho?“

„Nejakého nájomného vraha. Teraz som ho umlčal blokátormi, ale keď prestanú účinkovať, budem ho mať znovu v hlave.“

Mierne sa zháčila, ale rýchlo porozumela: „Korporáti. Najnižšia forma života.“

„Už si sa s niečím takým stretla?“

„Povráva sa niečo také, že korpoši sa radi zbavujú engramov, ktoré už nepotrebujú. Predávajú ich presne ľuďom ako ty. Na sklonku života, alebo v riadnych problémoch.“

„Vyzerá to tak, že sa to teda nepovráva…“ neurčito odvetil a díval sa na panorámu rozsvieteného mesta. Skúsil sa na túto krásnu kreatúru podívať a potom rýchlo vytriezvel. Takúto krásku už nikdy nezíska. Toľko času už nemá.

„Prečo korporáti tie nepotrebné čipy proste nezničia?“

„To je jednoduché, Josh. Stojí ich strašné peniaze vôbec taký čip skonštruovať a ešte viac peňazí minú na to, aby na neho nahrali osobnosť kohokoľvek, bez ohľadu na to, aký mizera to bol. Radšej ich predajú, aby nemali príliš veľkú stratu. Korporátom na ničom inom ako na peniazoch nezáleží.“

„Prečo vôbec môžu byť tie čipy po čase nepotrebné?“

„Buď sú už staré a ak na nich je osobnosť niekoho dôležitého, preklopia jeho personálny engram do čipu novej generácie. Alebo uznajú, že im je tá osoba už nanič. Alebo sa jej boja. Možno to je prípad i tvojho zabijaka.“

Nasledovala dlhá prestávka, kedy si Josh všimol akýsi sklený pohľad tejto dúhovej devy. Skúsil by sa jej niečo opýtať, ale práve dostal divný pocit, že to sa s ním hrá jeho hlava, alebo rovno ten čip – že to nie je žiadna žena vedľa neho, ale len jeho predstava. Kristine sa však z akejsi letargie prebrala a vybrala si osobný spoj z ľavého zápästia. To je možno jeden z mála kybervecí, ktoré vlastnila. Takže je to možno netrunnerka, ktorá chce byť neviditeľná. Možno je to dobré, možno nie. Jemne ho požiadala o tom, aby si svoj spoj napojila do jeho systému. Josh nenamietal, ostatne to očakával. Potrebuje, aby ho Kristine prešla po softovej stránke a zistila, čo za démona mu tam drieme a ako je nebezpečný. Práve sa mu zazdalo, že blokátory už prestali účinkovať, lebo sa mu urobilo mierne nevoľno a zatočila sa mu na sekundu hlava. Keby nesedel, rozhodne by to zamávalo s jeho koordináciou a možno by sa zrútil z mosta priamo do jazera. Potom sa mu ukázal veľmi zvláštny zjav. Nádherná tvárička Kristine Krovish sa dívala do jeho očí a dočervena sfarbený interface jej optiky k nej vôbec nesedel: díval sa na neho biely anjelik s diabolskými očami.

Kapitola 2

V kyberpriestore nebol Josh už roky. Jeho kyberdeck bol už mierne zastaralý, ale vďaka vylepšeniam od Kristine sa tam predsa len podíval. Kristine poznamenala, že to predsa len trvalo trocha dlhšie, pretože jej črep ukázal, že má Josh v slote malvér. Čo síce bola tak trochu pravda, tým malvérom počítač myslel určite ten čip s engramom. Ale Kristine vedela okabátiť bezpečnostné protokoly a razom sa ocitli v matrixe. Spúšťali sa dole čoraz hlbšie bledomodrým nepriestorom číslic, jednotiek a núl.

„Dokážeš sa rozpamätať presne na ten moment, kedy by si vedel presne povedať, pre akú firmu ten kravaťák pracoval?“ znela mu otázka v hlave, akoby z každého uhla. Zavesený v priestore sa stále snažil zorientovať a hľadal tie biele priezračné gule rôznych rozmerov s poznávacími subkódmi. Pomerne neznáme firmy.

„Môžem skúsiť vytvoriť simuláciu priamo toho momentu, ak mi dáš dostatok času,“ skúsila to z inej strany, „môžeme si k tomu privolať i engram.“

Nebol príliš naklonený tej myšlienke, ale ak si nespomenie, bude to musieť risknúť. Veď vlastne hrá o čas.

„Skús ho sem zavolať.“

Dal Kristine povolenie na čítanie jeho deep consciousness a nepriestor sa zrazu menil na presnejšie kontúry samotného sveta: „Dosť sa to líši od toho, čo si mi popisoval. Si si istý, že si to pamätáš správne?“

Musí s pravdou von: „Áno, pamätám si to správne. Nehovoril som ti pravdu.“

„To teraz nehrá rolu,“ zahriakla ho náhle studeným hlasom, z ktorého ale nešiel žiaden hnev alebo vôbec nejaká emócia. Josh sa nechcel pred Kristine ukázať ako slaboch, ktorý si za svoju smrť mohol sám a tak to trocha prikrášlil. A teraz sa cítil hlúpo. Nemal si zbytočne u nej prihrievať polievočku. Stále v matrixe sa však svet menil na presne taký, aký modelovala Kristine. A tu sa odniekiaľ z takmer dokonalej projekcie ukázal ten vrahúň. Určite to bol on, pretože ho ihneď oslovil a potom celú scenériu okomentoval nejakými španielskymi výrazmi. Potom prehovoril na Josha: „Čo si si myslel, Josh? Nechal si sa uplatiť ako taký šmejd! Eres un pinche idiota, Josh!“

„Nepoučuj ma! Bol som v tom, že to je čip s informáciami.“

„Dobre, postupne,“ znel znova mrazivo chladný a pokojný hlas Kristine, akoby hrajúci z reproduktorov priamo nad nimi obomi. Videl pred sebou toho korporáta, pamätal si jeho krysí pohľad a ulízaný účes.

„Tak som sa nechal uplatiť.“

„Korpošom nemôžeš veriť ani nos medzi očami. Čo ti natáral? A neverím ani tebe!“ engram sa díval kamsi nahor, akoby chcel hovoriť so samotným bohom. Ale Kristine sa pred Joshom zjavila z jednotiek a núl, rovnako dúhová ako vždy. Ale Joshovi sa zdalo, že aj keď chce pomôcť, skôr ho jej príjemným vzhľadom rozptyľuje.

„Vravel mi, že mi ten čip poskytne informácie o mojom kšefte. Mal som mu doniesť nejaký dôležitý črep s informáciami o nejakom projekte inej firmy. Odmenou mi malo byť kybervylepšenie.“

„Vieš si spomenúť aspoň na meno tej druhej firmy?“ skúsila to ona.

„Ak sa nemýlim, bolo to Dynamico.“

„Čo robia vo firme Dynamico?“

„Pokiaľ ma pamäť neklame, chceli výrobné procesy nejakého čierneho ľadu. Ten korpoš ma presviedčal, že Dynamico im vyfúklo nejakú dôležitú zákazku a že sú už pomaly blízko k dokončeniu toho programu. Ale ak ho ukradnem pre neho, oni dodajú ten materiál skôr než Dynamico, ktoré chcú ním potom vydierať. Aspoň tak som to pochopil.“

„Nikdy ti tieto korposračky nešli do hlavy, že je tak?“ podpichol engram.

A tu sa Kristine, stále ľadovo dúhová, otočila k engramu a odvetila mu od pol pleca: „Nezačínala by som si na tvojom mieste, teba vyslovene odhodili.“

„Ale aspoň som sa dostal do sorty dôležitých ľudí, že mám vôbec svoj elektronický backup, chica.“

„A zrejme ti to vyhovuje, že je tak? To sa ti čudujem, pretože takto aspoň nie si nebezpečný pre spoločnosť.“

„Vieš hovno. Nie je to jednoduché, byť všetkým, len nie človekom.“

„Ach, chudáčik. Určite nie tak hrozné, než niekoho chladnokrvne zabiť.“

Flegmaticky založil ruky: „Aj ja som musel z niečoho žiť.“ To znelo mimoriadne pokrytecky.

Kristine sa ďalej hrabala v Joshovej deep consciousness a skúsila si z neho vybrať ešte nejaké ďalšie informácie. Opýtala sa, či si Josh pamätá aspoň moment svojej smrti, na čo Josh neurčito odpovedal, že tým si nie je istý, či to, čo si pamätá, nie je smrť toho engramu, na čo sa engram znova otočil k Joshovi a výhražne povedal, že si pamätá hlúposti.

„Tak teraz zistíme, čo si pamätáš,“ tajomne odpovedala Kristine a v tvári sa jej zračila mierna rozhorčenosť, aj keď sa potom mierne usmiala a ťukala do prenosného počítača. Scéna sa menila. Objavili sa niekde v tmavej uličke, odkiaľ nebolo možné rozoznať, kde by to mohlo byť. Josha rozbolela hlava a začal mať halucinácie, Kristine takmer okamžite Josha pobádala k tomu, aby jej ich opisoval. Engram bol takisto nepokojný.

„Farby sú divné. Svet sa mi točí a moce. Necítim takmer nič, iba bolesti v bruchu, hlad, akoby som tri dni nejedol.“

„Somariny.“

„Nech je to, čo chce, moja smrť to nie je.“

„Žeby teda Jorgeho?“

„No to si vyprosím,“ urazene odvetil engram.

„Bohatstvo!“ zrazu zahrešil Josh a vybral si z vrecka nejaké vrecúško. Obzeral si ho. Kým mu ho engram Jorgeho Vasquéza vyrval z rúk, videl, že si ho niekto označil malým srdiečkom. A Josh sa začal rehotať. Smial sa na plnú ulicu, určite sa z New Fransisca nepohli.

„Tak zrejme nie som jediný, kto tu klamal o svojej smrti,“ zanôtil už upokojený Josh a očakával nejakú reakciu od Kristine. Tej sa zjavne nechcelo viac motať v minulosti, najmä keď sa zatiaľ nič prevratného nedozvedela a engram nebol ochotný spolupracovať a tak radšej nadhodila, že sa môže aspoň podívať na stav ľadu firmy Dynamico a skúsiť sa do neho prebúrať. Na to už ani engram Jorge Vasquéza, ani Josha Palmieriho potrebovať nebude. Potrebuje zistiť viac o tom čipe a o tom, ako funguje. To síce podľa jej slov vie rozanalyzovať i sama, ale nechce naraziť na tiché alarmy v programe, ktoré by ju prezradili. Josh sa do netrunningu nerozumel, ale tomu pochopil. Kristine chce byť opatrná. Chce si overiť, či má Dynamico niekde zmienku o tomto čipe vo svojej databáze, možno ho niekomu predala, keď vytvárali podobné programy, určite majú niekde databázu svojich partnerských firiem a zistí viac o možných konekciách na firmu, z ktorej korporát ten čip vzal. Už vieme, komu ho predal, ale aj on sa určite poistil a nekonal v mene svojej vlastnej firmy. Kristine Josha uistila, že keď niečo bude mať, napíše mu.

Kristine sa zdala byť veľmi rozpoltenou osobou. Joshovi sa javila na svoj krásny vzhľad nezvykle tichá, rozhodná a trochu ľadová. Nebol si ňou istý, privádzala ho do rozpakov. Netrunneri takíto nebývajú. Schovávajú sa v kyberpriestore, ktorý je ich hlavným pôsobiskom, často sú vo flesh svete neviditeľní, snažia sa byť čo najviac pri zemi. Kristine nie len že žiari, ale aj sa voľne prechádza po New Frasiscu len tak bez akýchkoľvek kybervylepšení! Nie je tajomstvom, že ten chróm, ktorý ju dostáva do kyberpriestoru, nemá digitálny podpis, čo z neho robí potenciálne nebezpečnú zbraň pre niekoho, kto sa do netrunningu nerozumie. Ona však zjavne vie, čo robí. Popravde, trochu sa jej bojí. Snaží sa pôsobiť chladne, čo pre netrunnerov je síce príznačné, ale niečo skrýva. Niečo veľké.

Josh ale konečne vedel, že Kristine sa do toho pustila s vervou a aj keď si musí ešte overiť spústu vecí, ak úspešne prelomí ľady a získa tie správne informácie, bude aspoň presnejšie vedieť, čo za časovanú bombu to má Josh v hlave. Čo vie, je to, že engram Jorge Vasquéza sa mu montuje do hlavy ako taký červík. Snaží sa prepísať jeho osobnosť – a osobnosť – ten človek s menom Joshua Palmieri – už nebude existovať – len jeho telo, ako schránka pre nahratú personalitu Jorge Vasquéza. Počas toho mesiaca sa už na neho začal meniť a ten vrahúň mu vyslovene bez jeho snaženia prepisuje jeho údaje. Začal ho však chápať a vnímať jeho pohnútky.

„Takže asi viem, ako si skončil, milý môj,“ zapáral veselo do neho. Čo mu už ostalo, keď sa jeho osobnosť pomaly rozpadáva?

„Vieš hovno.“

„Videl som to. V tom vrecúšku nebol kypriaci prášok.“

Engram prešiel do útočného tónu: „Tak nie som prvý ani posledný, kto zhebol na predávkovanie sa drogami, no a čo?! Kto dnes vôbec vie bez drog prežiť?“

„Veď ani ty nie,“ neodpustil si tú poznámku a zapálil si cigaretu značky Juana.

„Hovorím, že vieš hovno.“

„Ale na niečo som prišiel. Viem, ako si sa k nim dostal.“

„Na tom prd záleží, ese.“

„Ale záleží. Pri tej projekcii mi prišlo zle z toho, čo som zažíval. Bol som chvíľu TEBOU.“

Joshua znova hľadel do diaľky zo strechy megabudovy. Teraz si privstal, aby videl východ slnka. Aspoň trochu slnka do jeho života. Dnes možno Kristine bude vedieť, čo je potrebné spraviť, aby sa Josh oslobodil od toho, čo mu ten čip stvára v hlave.

„Nič si necítil. Len hnev. Zlobu a všetko negatívne. Chcel si niečo lepšie. Ale nedostával si to.“

„Nerob, že ma poznáš.“

„Či sa ti to páči, alebo nie, ale ten čip je naším premostením. Takže, áno, spoznávam ťa na základe neho, cabrón.“

Jorge bol znovu ticho. Josh pochytil nejaké španielske výrazy, aby sa mu dostal hlbšie pod kožu, keď to Jorge robí pomocou programu.

„Ale keď si zabil… to boli už konečne iné pocity, čo? Konečne si sa cítil potrebný, že? Vedel si, že len vraždou sa do teba vleje tá energia, ktorá sa nechcela dostaviť ani po hubičkách. A predsa len si na ne zhebol, prečo?“

„Vieš hovno.“

„Dobre, tak viem. O dôvod viac mi to povedať.“

„Viem, akú hru tu na mňa hráš, ese. Myslíš si, že keď skapeš, že si na toto celé budem pamätať a bude ma zžierať svedomie.“

„To ťažko, žiadne predsa nemáš.“

„Preto sa tomu divím.“

„Iba si chcem niečo overiť. A tebe sa bude ľahšie hovoriť.“

„Vieš hovno. Vraždy ma napĺňali tou eufóriou, ktorú som nemohol vyvolať ani éčkom. Kostlivci mi hovorili, že to bude asi následkom nejakých kybervylepšení, ktoré mám, nikto ani za toho boha nevedel, akého.“

„A čo tá optika?“

„Ešte vtedy som niečo cítil, keď som sa dozvedel, že ma jej pôvodní vlastníci prídu navštíviť. Bol som pripravený zhebnúť.“

„Ale zhebli oni.“

„A ten pocit. Kostlivec mi našiel ten trekovací čip v ňom. A zhebli i oni.“

„Tak potom načo drogy?“

„Josh, uniká ti jedna vec – myslíš si, že som bol na to hrdý? Je to ako nebezpečný fetiš – vieš, že ťa to zabíja, ale vkladá do teba i energiu, ktorú ti nič iné v živote nedá.“

„Tak si ďalej hľadal ten správny koktejl.“

„Za žold, čo som dostával, som do seba lial ešte väčšie sračky, ese. Ale polovica mojich kybervylepšení na ne nereagovala. Mohol som sa mať lepšie a miesto toho som klesal ešte viac, chingada madre!“

Josh sa upokojil sa sledoval východ slnka. Nasadil si svoje tmavé pilotky, pretože za pár sekúnd slnko vyjde spoza mrakov a budov a pripomenie mu, že ešte stále žije. Nechcel sa viac s Jorgem baviť, ale tešilo ho, že sa mu aspoň vyspovedal. Môže mu byť ukradnutý, ak Kristine nepríde na to, ako ho vyliečiť, bude aj tak po ňom a Jorge si vezme jeho telo. Je pravda, že sa mu trochu uľavilo, ale zázraky nečakal. Aspoň umrie s tým vedomím, že jeho telo má teraz nového majiteľa – ťažkého psycho- a sociopata, ktorý si to ešte uvedomuje. Čo bude ale robiť potom… to nevie. Ak by to nevyšlo, prehlási sa za mŕtveho, aby nešpinil jeho meno. Akoby na tom záležalo. Josh sa usmial na tabletku blokátora v jeho dlani. Teraz si jednu dá a Jorge bude znova na chvíľu umlčaný. Teraz ho aspoň schladil i bez nej a tak mal radosť. Prehltol tú tabletku jedným hltom, dal si pozor, aby sa ňou takmer neudusil ako prv. Jorge sa mu tak hlasno smial v hlave, že si ho vedel predstaviť, ako sa chytá za brucho a od smiechu sa nevie ani postaviť. Teraz si dal pozor a znovu zliezol zo strechy do megabudovy a potom dole výťahom. Musí dnes za Kristine. Bojí sa jej, ale zároveň ho nesmierne priťahuje. Je to ozaj nezvyklé žieňa.

Josh si dnes zaumienil, že si auto zavolá až vtedy, keď už bude dostatočne unavený z chodenia. Potreboval rannú prechádzku. New Fransisco bolo mestom, ktoré v noci síce nespí, ale ráno dospáva, inde bdie. Preto sa dnes skúsil prejsť po chodníkoch a keď sa mu bude zdať, že sa okolie bude meniť na otvorenú strelnicu, zavolá si auto. Ale človek si na to po čase zvykne. Sám prišiel do New Fransisca za poriadnou prácou. Ale tá mu rýchlo zhorkla a skončil na ulici. A tak mohol jedine do podnájmu do jednej z megabudov. A to sa chcel stať korpošom. Rýchlo však zistil, že na to nemá žalúdok.

Prechádzal sa pomalým krokom a snažil sa vnímať svet okolo seba. Nebolo však čo obdivovať, okrem východu slnka, ktoré zalialo ulice príjemným svetlom. Občas zakopol do elektrošrotu pohádzaného po chodníkoch, inde šliapol do nedojedených hranoliek s majonézou od B. Suckara. Ale ako ostatní ľudia len odkopol tie najväčšie kusy mimo chodník a viac sa im nevenoval. Aj preto si radšej privolal auto omnoho skôr, než plánoval. Po tých špinavých uliciach nemá cenu ani kráčať, najmä keď práve prišiel k Štrnástej ulici, ktorá bola mierne z kopca a kde sa ešte viac hromadil neporiadok z okolia. Okolo kanalizácie stála skupinka asi piatich zle zaplatených upratovačov financovaných mestom a lámali si hlavu nad tým, prečo sa kanalizácia upchala a snáď čakali na vyslobodenie, alebo na niekoho, kto ich posvätí živou vodou, aby sa mali chuť zababrať.

Josh si teda privolal auto a napokon zistil, že spravil dobre. Odniekiaľ sa echom ozývala streľba a len čo si Josh sadol do auta, prešli okolo neho tri policajné autá a za nimi asi päť dronov. Nikdy nevedel pochopiť, odkiaľ a kto tie drony riadi. Povrávalo sa, že sú riadení umelou inteligenciou, ale to nikto presne nevedel. Nikdy totiž nevidel policajta s nejakým headsetom alebo ovládačom na tie potvory. Drony totiž vždy zasahovali na potvrdených miestach streľby, nikdy sa len tak svojvoľne nepohybovali po meste a nemonitorovali situáciu, ak by sa k čomukoľvek schyľovalo. Pravdou však bolo, že blízko najväčších korporátskych štvrtí začali osádzať stacionárne strieľne. Pravdou je však aj to, že tie ešte nikdy v akcii nevidel. Vraj sa aktivujú, ak oskenujú niekoho, kto je práve hľadaný políciou a je označený ako nebezpečný a ozbrojený. Polícia si ale podmanila bezpečnosť v meste inak: v megabudovách sa napríklad ani nespustia výťahy, keď ťa práve prenasleduje polícia! To už zažil. A bol pri tom nechutne blízko. V megabudove bol snáď týždeň, keď priamo pred ním zabili v budove nejakého šialenca. Stláčal tlačidlo výťahu ako zmyslov zbavený a ten sa nie a nie odlepiť z miesta. Josh stál obďaleč a celé to sledoval s nemým úžasom. Výtržník sa dostal do pasce, výťah sa za ním zamrežoval a potom ho prišli policajti odprášiť. To bolo ozaj nechutné. Nemuseli vôbec nič, iba ho tam nechali. Výtržník mal na sebe kopu kybervylepšení, takže keď výťah zistil, že svoju prácu vykonal dobre, otvoril mreže a výťah bol znova v prevádzke. Aj s tým mŕtvym dnu. Veď si ho už len rozoberú a mäso hodia na skládku. Josh vtedy len nasucho preglgol, keď si uvedomil, že na skládke skončí niekedy i on.

Kapitola 3

Josh si pretrel oči hánkami a vliala sa do neho nejaká čudná energia. Buď bol nadržaný on alebo ten jeho čip.

„Kristine, na čo si prišla?“ začal nezáväzne.

Kristine sa na neho otočila a ten jej ľadový pohľad ho rozpaľoval. Začala svojím jemným hláskom s ľadovou melódiou: „Nečudujem sa, že ti nikto nevedel pomôcť. Je to jeden z poslednej rady čipov s novou ochranou, na ktorú sa staršie modely črepov nechytajú.“

„A ty máš nejaké novšie?“

„Nie novšie. Iba inak zabezpečené.“

„Nelegálne?“

„Trochu,“ skúsila sa usmiať, ale potom znova na pár sekúnd stuhla a Josh ju pri tom sledoval. Potom trochu posmutnela a pokúsila si dať na hlavu netrunnerskú čelenku, len čo si sadla do kresla, ale ruky sa jej začali tak triasť, že tú čelenku potom hneď pustila z rúk a pokúsila sa to zahrať tak, že sa nič nestalo. Ale ak sa podívala na Josha, vedela, že si to všimol. Rozpačitý úsmev. Josh nemohol otáľať. Podišiel k nej a sadol si. Vzal ju za ruku. Stále sa trochu triasla. Pozrela na neho smutnými očami.

„Čo sa deje?“

„Nič. Iba sa bojím.“

„Stáva sa ti to často?“

„Často. Nemusíš si robiť starosti.“

„Ale no tak! Konečne som našiel niekoho, kto mi vie pomôcť! A samozrejme, že mi na tebe záleží!“

Krátko sa zasmiala: „Asi ti ten čip prekáža, že je tak?“

„Vytáča ma do nepríčetnosti. Tak mi povedz, čo s tebou je.“

„To prejde. Iba sa bojím, že ti ublížim.“

„A ako? Veď ak sa to nepodarí, tak sa nič nedeje.“

„Nič?“

„Veď len zomriem.“

„Veď práve. Hovoríš to tak, akoby sa nechumelilo.“

„Lebo to tak je. Zmieril som sa s tým. Popravde, ani som za tebou nechcel prv ísť. Keď mi zavolala Karly, stál som na streche megabudovy, v ktorej bývam. Bol som rozhodnutý skočiť. Ten čip ma zabije aj tak, ale nechcem mu dať kontrolu, rozumieš?“

„Taká nebudem nikdy,“ smutne skonštatovala a znova sa pokúsila vziať tú čelenku do rúk. Keď sa jej znova začali triasť ruky, už viditeľne slabšie, nadhodila: „Môžem ísť do matrixu aj po stý ráz a nikdy sa nezbavím toho pocitu, že sa z neho už nevrátim. A vždy sa trochu bojím.“

Nechala čelenku čelenkou a vytiahla si personálny spoj. Navrhla, žeby si ten čip s Jorgeho engramom rada skopírovala k sebe.

„A… to sa dá?“

„Pravda, nebude to tranzícia jedna k jednej, ale chcela by som mu vytvoriť virtuálne dvojča.“

„Virtuálne dvojča, načo?“

„Aby som ti ho mohla vybrať.“

„Blázniš?! Veď potom zomriem.“

„Nie tak celkom. Vytvorím si virtuálnu kópiu, ktorú ti nahrám do systému. Bude robiť to isté, čo čip.“

„Prečo?“

„Čip budeš mať v hlave stále – ale iba jeho virtuálnu náhradu.“

„Je to bezpečné?“

„Malo by byť.“

Kristine sa ho snažila upokojiť tým, že mu rukou prešla po tvári a mierne sa usmiala. Neusmievala sa často a tak bol Josh ozaj šťastný, že mu venovala čo i len jeden takýto pohľad. Ak to prežije, vezme si ju, vylieči z tej melanchólie a bude ju chrániť ako oko hlave. Ako Jorge tú svoju optiku.

„Nemusím predsa rozumieť tým dátam, aby som si ich mohla skopírovať.“

„Je to tak jednoduché?“

„Nie vždy. Môže tam byť nastražených kopec mín. Ale dám si pozor.“

No a Josh sa podvolil. Kristine mlčky a trochu smutne čakala na to, kedy sa Josh odhodlá, no potom si predsa len trochu usalašil vedľa nej a sadol si k nej šikmejšie, aby mala k jeho BCI lepší prístup. Kristine sa načiahla za prenosným počítačom a chvíľu do neho ťukala. Potom sa napojila na Josha. Celé to trvalo len minútu, kým sa Kristine znovu rozhliadala v programe. Oči jej znovu mierne svietili na červeno. Potom sa chvíľu dívala do počítača, znova doň niečo šťukala a potom zistil, že spustila program na vytváranie virtuálnej dvojičky. To už trvalo dlhšie, vyzeralo to tak, že z Jorgeho engramu ostalo ešte veľa nezapísaných dát. Potom sa odpojila a znova trochu šťukala do počítača. Josh sa cítil ako u doktora. A nebol ďaleko od pravdy. Och, ako ju chcel chytiť za jej stehná…

„Teraz príde ten zložitejší proces. Počítač bude chvíľami pracovať a vytvárať pre teba virtuálnu náhradu. Keď ti ju znova nahrám, skúsim ten čip potom pomaly vyberať. Keď niečo ucítiš, ihneď mi to hlás.“

Prisvedčil a napriek tomu, že jej vravel, že je pripravený i zomrieť, predsa ho len premkol divný pocit. Možno zomrie skôr. Ale čo rieši? Veď je na Kristine vidieť, že si je sebou istá. Aj keď je stále akási smutná a melancholická. Znova sa zahľadela kamsi do rohu miestnosti a smutne čakala. Joshovi sa dokonca zdalo, že v jej očiach videl nejaké slzičky. Tá kráska mi niečo tají, možno to nebude tak jednoduché, ako mi tvrdí. Alebo ju trápi niečo iné. Ale viditeľne. A znova z nej išiel ten chlad. Až sa jej znova začal báť. Tak predsa len mal Josh pravdu a Kristine si ledabolo utrela slzičku a pozrela na monitor počítača. Teraz mi bude tvrdiť, že ju štípu oči z obrazovky, pomyslel si, ale nič nevravel, iba čakal.

„Dobre, za chvíľku to bude. Uvoľním ti tu miesto, ľahni si, uvoľni sa a zatvor oči. Hlás mi, keď sa niečo s tebou bude diať.“

Poslúchol a natiahol sa na ležadlo, len čo Kristine z neho odniesla prenosný počítač. Teraz sa skôr cítil ako u psychológa, ibaže boli obaja mĺkvi. Kristine si k ležadlu pritiahla stoličku a sadla si k Joshovi. Teraz jej videl do výstrihu, ale radšej sa zadíval do jej tváre a potom na jej husté, dúhové vlásky. Bola úžasná, och, ak to prežijem, zamilujem sa do nej druhý raz. Pokojne aj sto ráz. Pri nej si nikdy nebol istý sám sebou. Ale možno to bol len jeho pocit, alebo skôr Jorgeho?

Kristine sedela nad ním a Josh si zatvoril oči. Stále ju vnímal a cítil jej prítomnosť a pomalý dych. Pomaly sa zrýchľoval a možno zacítil i nejakú hustnúcu atmosféru. Aktivoval si rozhranie na rohovke, aby videl, či sa niečo s jeho systémom deje. Kristine sa k nemu blížila a potom zacítil dotyk jej ruky na jeho spánku. Iba sa ho zľahka dotkla a chvíľu tam ruku mala len tak položenú, akoby chcela BCI trochu ohriať, ale Josh cítil jej opatrnosť cez jej prsty. Potom sa jej prsty nežne dotkli jeho BCI a potom zrejme niečo ťukala do počítača, počul len zopár krátkych úderov jednou rukou. A potom…

„Josh?“

„Áno?“

„Všetko v poriadku?“

„Áno, zatiaľ všetko v pohode.“

Asi päť sekúnd úplného ticha.

Kristine vybrala ten čip len jedným, pomerne ráznym ťahom, Joshov systém sa síce trochu bláznil a rozostril sa mu pohľad, potom ho začalo veľmi silno tlačiť pri srdci a rozbolela ho hlava. Bolesť potom pomaly rástla a rástla, zacítil potom ešte jeden rýchly pohyb na spánkoch. Bolesti začali byť neznesiteľnejšie.

„Kris!“

„Josh?“

„Čo to… je? To začína… bolieť!“

„Musíš pár sekúnd vydržať.“

„Ešte dlho?“

„Upokoj sa a nemysli na to.“

Musel otvoriť oči a videl pred sebou Kris, už trochu rozmazanú a v jeho systéme sa začali objavovať glitches a trhania obrazu, potom sa jeho farebné spektrum začalo hýbať do červena. Josh si už musel začať pomáhať citoslovcami, nechcel ešte kričať, zatiaľ sa držal, ale to pichanie začalo byť ostrejšie a ešte dráždivejšie. Ale než si stačil čokoľvek uvedomiť, Kris sa na chvíľu vytratila a potom mu čosi prikladala na hruď. Vnímal ju už len slabo.

Systém sa upokojil. Nezdalo sa, že sa reštartoval. Bolesti začali povoľovať. Josh sa prebral a našiel Kristine ťukať do počítača.

„Kristine?“

„Si hore?“ starostlivým hlasom sa ozvala. Ešte mu zvuk znel trocha akoby hovorila s hlavou v bazéne, ale pomaly sa mu systém čistil a síce sa mu zatočila hlava, keď sa pokúsil vstať, bolesti ďalej ustupovali. Kristine vstala od počítača a bez reptania si do jeho BCI vsunula svoj personálny čip. Znova tie známe červené oči. Potom mu priložila ruku na čelo. Ten studený dotyk ho mierne prekvapil, ale ďalej sedel vzpriamene a čakal, kým si ho Kristine prezrie. Keď odpojila svoj čip, mierne sa usmiala. Stále však pôsobila ako ľadová kráska. Až teraz sa Josh tak zahľadel do jej zelených očí, až ho ten ľad z neho znovu trafil do srdca svojím ostrým hrotom.

„Si v pohode, Josh. Prežil si to.“

„Fakt? Už som myslel, že som v ende.“

„Nebála som sa o teba. Poniektorí majú v hlave väčší neporiadok.“

„Ako ďaleko som bol od flatline?“

„Neblázni. Ten čip sa môže tváriť ako čierny ľad, ale nebol ním. Iba som do teba vrazila jeden nakopávak. Niektorých som musela zachraňovať aspoň štyrmi.“

„A čo čip?“

Kristine sa načiahla za jeho BCI a ten čip mu poľahky vytiahla. Josh nemusel hrať prekvapeného.

„Ešte… nebol vonku?“

„Systém ti zlyhával, keď som ti ho vyberala prvý raz, musela som ho tam vraziť znovu a ihneď ti nainštalovať jeho virtuálnu dvojičku, aby som ťa stabilizovala. Zdá sa, že sa dvojička chytila a tak ho už potrebovať nebudeš.“

Zahľadel sa naň. Posledne ho videl pred mesiacom a teraz vyzeral nejak inak.

„Je trošku zhorený. Ale dáta na ňom stále sú bezchybne uložené a stále nebezpečné.“

„Ale čo sa tým zmenilo?“

„Ten čip je stále relatívne nový. Jeho technológia je vyspelá, mala som čo robiť, aby som v ľade Dynamica mohla prekutrať všetky databázy. Naďabila som na nejakú podivnú firmu, ktorá môže byť pokojne aj podvrhom, ale i tá dostala ten čip do inej firmy, ktorá môže byť bielym koňom samotného Dynamica. Niečo teda tajili, ale buď to zlyhalo, alebo im napokon bolo jedno, pod hlavičkou ktorej firmy ho predajú. Tvári sa ako zreštaurovaný čierny ľaď. Sofistikovaný, ale nie natoľko, aby som sa nez neho neprehrýzla.“

„A čo si zistila?“

„Že najzložitejšie veci bývajú jednoduché. V podstate je to dvojkomorový čip – s dátami ako na prenosných diskoch – a špeciálnym protokolom, ktorý sa stará o to, aby tie dáta pomaly ukladali do tvojho systému. A čo je najhoršie – samo si zistí kapacitu tvojich RAM čipov a tak tie dáta zapíše podľa nich. Takže sa tým vyhne nekompatibilite so staršími RAM-kami. A pokojne ich aj deaktivuje natoľko, že keď si ho budeš chcieť vybrať, zomrieš.“

„A… vieš, čo s tým urobíš?“

„Najprv som nemala tucha, vytáčalo ma, že je to tak jednoduché, a pritom som sa k tým dátam ani nevedela dostať. Asi som nepoužila dostatok pamäte. Ale aj tak, dáta sú nám nanič, je to ostatne Jorgeho engram. Zaujal ma hlavne ten protokol. Ten musím rozpliesť, aby som mu povedala, aby tie dáta nezapisoval, alebo aby som ho oklamala nejakým príkazom, že svoju úlohu splnil a dáta sú na svojom mieste.“

„Nemôžeš mi tam nahodiť nejaké iné dáta?“

„Aby sa ti zapisovala do ROM nejaké hlúposti? Kdeže, ešte viac by ju to zblblo.“

„Takže protokol, vravíš.“

Joshovi sa točila hlava skôr z tej technológie, ktorej teraz prestal rozumieť. ROM a RAM rozumel, iba sa nevedel prehrýzť ich novými definíciami, ktoré dnes znamenali niečo celkom iné. Čip sa na neho potmehúdsky usmieval, keď mu ho Kristine dala do dlane so slovami, aby si ho už do hlavy naspäť nevkladal.

„Nemá byť v zabezpečenom prostredí, aby sa nepoškodil?“

„Má. Ale niekto ho potrebuje?“

„ČO STE TO SPRAVILI?!“

Josh sa preľakol a Kristine sa zľakla toho, že sa Josh tak náhle strhol.

„Čo sa deje?“

„ŽE ČO SA DEJE? VY STE MA ODPOJILI!“

Josh sa nevedel vykoktať, a iba hlesol: „Jorge… je späť. Stále ho počujem.“

„CHOĎTE VŠETCI DO…!“

Kristine mu do ruky dala hneď dve tabletky blokátora a povedala, nech si ich dá okamžite. Nelenil a prehltol ich tak rýchlo, že ich ani zapíjať nemusel.

„Toto sa nemôže diať! Ja som… polovičný! Tak také zaobchádzanie si vyprosím!“ kričal Jorge v Joshovej hlave. Josh sa skúsil schúliť do klbka a položil si ruky na hlavu. Jorge mu ďalej vyvádzal v hlave, kým sa jeho ústny prejav nerozpadával na slabiky a potom strácal zmysel. „Cajones! Rozbili ste ma na márne kúsky! Už si nepamätám, kto som bol! A kto si ty?!“

Josh cítil, že sa mu Jorge snaží hýbať telom. Zrejme dospel do tej fázy, že už nad ním preberá kontrolu.

„Iba vydrž. Jorgeho porazíme. Skočíme si do matrixu a z jeho zvyškov si narobíme guláš. Rozpletieme protokol a zvyšok dát odpojíme. A potom ten virtuálny čip odstránim, aby ti nezaberal veľa ROM. Tvoj systém sa o jeho zvyšky už postará. Zvládneme to.“

Kapitola 4

Nad virtuálnou verziou Jorgeho engramu mala Kristine viac kontroly. Mohla sa hrabať v dátach a zistiť, aké prepojenia si čip vyžaduje a ako presne je spojený s jeho ROM. Takto nebudú dáta tak ľahko izolované, ako keby boli na fyzickom čipe, takže si Kristine mohla overiť, čo a kam sa zapisuje. Na taký deep dive si však musela znova navliecť netrunnerskú čelenku a vydať sa s Joshom do matrixu. Potrebujú vyvolať Jorgeho čo najskôr, aby Kristine vedela lepšie odhaliť slabé miesta na čipe a identifikovať tie miesta, ktoré sa najviac zaťažujú. Kristine mu vysvetlila, že si zvolila túto cestu, pretože takto Josha neohrozí žiadnym ďalším čiernym ľadom.

Josh sa znovu vznášal v matrixe a zdalo sa mu, že strapce kódu vytvárajú mozaiku v jeho vlastnom mozgu. Aj Kristine sa tam ukázala. Aj farbou kódu sa značne odlišovala do okolitého nepriestoru. Jej digitálna reprezentácia vlasov žiarila ešte väčším počtom farieb ako v realite. Do tváre jej ale príliš nebolo vidieť.

„Čo hľadáme?“

„Musíme sa spustiť nižšie a nájsť ten kód, ktorý ovplyvňuje Jorgeho prítomnosť.“

„Takže nižšie do tej spleti kódu?“

„Tam,“ ukázala smerom nadol a tá amorfná spleť kódu sa menila pod jeho nohami a vytvárala rôzne obrazce. Bolo zvláštne vidieť jeho mozog z perspektívy kódu. Nebolo to tak hmatateľne reálne, dokonca sa to teraz ani nepodobalo na závity mozgu. Bolo to… iné. Nebol si istý, čo hľadajú, ale Kristine sa spustila nižšie a akoby sa v Joshovom mozgu vyznala, nechcel sa jej teraz pýtať na to, či sú všetky spleti kódov rovnaké ako tie pod nimi, ale jasne si domyslel, že asi áno. Nebolo mu jasné, prečo museli do matrixu obaja, ale Kristine to odôvodnila tým, že takto sa lepšie odhalia tie slabé miesta v kóde a samotnom protokole. Dal na jej slová, ale začal sa cítiť nejak podivne. Znenazdajky ho rozbolelo brucho. Hneď zistil, prečo tomu tak bolo. Kód pod nimi sa rozsvietil približne na tých miestach, ktoré Kristine identifikovala ako náchylné. Takže mala pravdu.

A zrazu mu cez hlavu prešla zvláštna ruka kohosi iného. Netrafila ho, iba prešla cez neho. Jorge.

„Čo ste to spravili?!“

„Už som si myslela, že sa neukážeš,“ sarkasticky poznamenala Kristine a dotýkala sa časti kódu. Vyzeralo to, akoby sa dotýkala jemných prúdov vodopádu.

„Vyzerá to tak, že ste vyhrali.“

„Ešte nie tak celkom. Potrebujem zistiť, ako funguje ten protokol, ktorý ťa zapisuje do Joshovej ROM.“

„A čo si vyriešila tým, že si ma rozdelila na dve čipy? To, čo som nezapísal, sa zmenilo na dve moje ďalšie časti, chica. Rozmnožila si moju druhú polovicu.“

„Naoko to tak môže vyzerať. Ale vieš rozlíšiť dáta a virtuálnom médiu a na fyzickom čipe?“

„Samozrejme! Nie som človek a som spojený s všetkými svojimi časťami. Tie údaje na fyzickom čipe sa strácajú, pomaly už nejestvujú! Nezachránila si ho!“

„Tak pardon, že sa ťa chceme zbaviť!“

Jorge sa podíval na Josha. Ten sa začal mierne usmievať a už sa tešil, kedy Kubánca vykopne z hlavy. Kristine ďalej manipulovala s kódom, niekedy aj neviditeľne. Iba sa tak prechádzala medzi rozsvietenými závesmi kódu a naoko tam len stála, ale Josh nevidel, že Kris pomaly kód analyzuje aj pohľadom a softvérom v jej ROM. Takže aj keď sa prechádza, pracuje, bolo viditeľné občas len sústredeným pohľadom, inokedy jemným dotykom nejakého páru kódu. A potom to bolo jasnejšie – znova červené oči.

„Teraz už nemáš ako ujsť,“ usmial sa Josh a keďže bol aj s Kris prepojený do určitej miery, videl, že Kris zatiaľ jeho ROM pomaly čistí. Občas sa aj samotný Jorge pár ráz rozblikal a glitchol.

„Ak sa to podarí, tak rozpustím ten kód, ktorý je ešte potreba nahrať, protokol zatiaľ odoláva. Bude to síce trochu zložitejšie, ale pokúsim sa o to. A keď ho vyradím, skúsim sa pozrieť aj na dáta, ktoré už čip nahral. Azda nájdem nejaké signatúry. To by nás zachránilo.“

„Naozaj?“

„Naozaj. Ale ak aj budem úspešná, Jorge možno prvých pár týždňov ešte bude hlasom v tvojej hlave, ale bude sa pomaly tratiť.“

Josh by najradšej Kristine vybozkával, ako šťastný v tej chvíli bol. Ale zabudol na to, že je s ňou v prepojení a neovládol svoje nadšenie. Kristine sa na neho zahľadela chladným pohľadom, ktorý ešte akoby chladol vplyvom nehybného mraku kódu medzi nimi. Cítila to i ona. A Josh nemohol. Blížil sa k nej, zatiaľ čo Jorge glitchoval ešte viac a už ani nehovoril. Podišiel k nej. Jej tvár zahalená do striebro-modrého kódu sa pomaly vyjasňovala, stále však vyzerala akosi schematicky. Nikdy po nej netúžil viac, než v tejto chvíli.

„Josh. Prosím ťa. Snažím…“

Upokojil sa, ale začal ju čoraz viac chápať.

„Prosím, Josh, nie.“

„Nemôžem viac. Keď sa vrátime do reality, chcem byť po tvojom boku. Už navždy.“

„Josh,“ vzdychla a síce k nemu bola už veľmi blízko, sám Josh videl, čo sa deje s jej kódom. Pomaly červenel.

„Čo sa deje?“

Kristine sa rýchlo vzdialila a len o krok minula glitchujúci sa mrak kódu, ktorý si kedysi hovoril Jorge.

„Neviem. Ale nevyzerá to dobre. Izolovala som dáta a kontrolovala som, či sa dajú zmazať. Vyzerali neporušene. Protokol stále odoláva a musím ho nejak zastaviť. Nechcem, aby ti narobil v hlave neporiadok.“

Ani Josh už necítil, že ho kód drží v akej-takej rovine a že do neho začína splývať.

„Žeby nejaká mína?“

„Možno, ale prešla som to aspoň päť ráz a žiadnu som nenašla!“

„Kód… rozpadá sa.“

A potom sa nachádzali v nepriestore, keď sa pomaly po ňom kĺzali dole a padali do čistého tmavého voidu. Josh si všímal padajúcu Kristine, za ktorou sa ako za kométou rozplýval dúhový kód nezmyselného reťazca kódu, Josh si uvedomil, že trepotaním rúk z voidu nevzlietne a Kristine to vedela, chytala sa posledných zvyškov kódu…

„Josh, odpusť mi to…!“

Po dlhej odmlke, čistej tme, ktorá sa menila na závrate, Kristine začala padať rýchlejšie. Gravitácia tu neplatila a Josh ešte v poslednom záchveve nádeje podal Kristine ruku. Na tú jednu momentku by mohol odprisahať, že videl tvár Kristine Krovish v schematickej kódovej forme plakať.

Kapitola 5

Prebral sa na podobnú bolesť, ktorá ho morila, keď sa posledne ukázal Jorge, Obzrel sa a nachádzal sa na ležadle, ale nie tom u Kristine. Svietilo na neho svetlo a díval sa na neho kostlivec – špecialista na kyberimplantáty. Josh mal v tej chvíli chuť zvriesknuť, ale sám cítil akési divné mravčenie v hrtane. Kostlivec si všimol, že sa Josh prebral a niečo mu podal. Josh nemal ani síl chytiť sa jeho ruky a nejako vzdorovať. Zrejme to bol nakopávak, pretože za necelú minútu bolesti ustúpili a pomaly prichádzal k sile.

„Kde to som?“ opýtal sa stále s nedôverou v hlase.

„Som Jordan Sutter, kostlivec. Všetko je v pohode. Ty hlavne.“

„Kde je Kris?“

„Vo vedľajšej miestnosti. Ale zatiaľ lež.“

„Čo mi je?“

„Teraz? Už nič,“ odvetil Sutter a napil sa nejakého nápoja, farbou pripomínala whisky, chutila odporne.

„Čo sa stalo?“

„Tebe? Si v pohode. Ten čip ti síce nechal v hlave zmätok, ale to sa časom poddá, na to nepomôže žiaden z mojich zlepšovákov. Radím ti možno vymeniť RAM-ky, a asi aj ROM-ku za nejaké novšiu verziu.“

Jordan Sutter bol už v rokoch, Josh by mu odhadol na dobrých šesťdesiatpäť. „Môžeš mať s nejakými črepmi problémy, máš nejaké spoje spálené. Ale nový chróm to poupraví.“

Pokúsil sa aspoň si sadnúť a Sutter mu v tom nebránil: „Videli ste ten čip?“

„Samozrejme. A nemôžem ani trochu hovoriť o mojom nadšení.“

„Prečo?“

„To že ťa Kris z toho vymotala, považujem za zázrak. Mal si tam toľko pohodených a sformátovaných dát, že si mohol pokojne zažívať permanentné glitches v celej zostave.“

„A prečo sa to tak nestalo?“

Sutter si vzdychol a ponúkol ruku Joshovi. Ten opatrne s jeho pomocou vstal, kostlivec si všímal každý Joshov pohyb. Ale nemusel sa ničoho obávať. Josh sám uviedol, že sa cíti dobre, len čo vstal. Zrejme sa mu uvoľnil tlak v hlave. Voviedol ho do druhej podobnej miestnosti, v ktorej v pološere na obdobnom ležadle ležala nehybná Kris. Snáď iba spí. Dúhový anjelik.

„Kris!“

Josh sa k nej rozbehol a hneď, len čo ju videl, pochopil.

„Ten čip. Premohol ju.“

„Ju? Prečo ju?!“

„Ten neporiadok v tvojej hlave. Kris zrejme narazila na veľmi sofistikovanú mínu, ktorú nemusela na prvý raz vidieť. Ak by ťa neočistila od toho kódu, nestál by si tu.“

„Ako to?“

„Tak, že keď ste boli prepojení, mína napadla vás oboch. Ona sa potom chytila oprát, narýchlo a trochu neplánovane, sa ti hackla do ROM, aby si odtiaľ vytiahla všetky dáta z toho čipu, ktorý si mal v hlave.“

„Ona ale hovorila, že to chvíľami potrvá.“

„Bežne to trvá, ale ona toľko času nemala. Ten protokol zjavne zlyhal a začal do teba nahrávať údaje na čipe a možno aj tú mínu. A ona celý ten proces reverzla.“

„Takže si to celé nechávala nahrávať na svoju ROM?“

„Bingo.“

„A čo s ňou teraz bude?“ chcel sa jej dotknúť, ale kostlivec ukázal na box s ľadom oproti jej ležadlu. Trčali z nej káble a zrejme aj jej ROM.

„Jej ROM sa chladí, je preťažená. Radšej s ňou nehýb.“

Josh sa iba neveriacky presunul na druhú stranu, aby mal na box a jej ROM výhľad z druhej strany. Všimol si, že ľavý spánok mala zašitý a oblepený. A potom sa chytil za hlavu. Môžem za to ja, že som jej zapálil jej citlivú ROM tým prejavom nekonečnej náklonnosti? Tak to mohlo vyzerať.

„Spálila sa jej ROM. Problém je, že na nej stále bežia nezastaviteľné procesy. Predpokladám, že podobné, ak nie rovnaké, ako tie, ktoré bežali na tvojom systéme.“

„Môžem za to ja. Ja som ju do toho voviedol,“ kajal sa Josh a snažil sa upokojiť, lebo cítil, že začína panikáriť.

„Josh! Za to nemôžeš. Tie procesy na tej ROM bežia už vyše dva roky. Tak dlho sa nepoznáte, pokiaľ viem.“

„Dva roky?“

„Áno. Ona ti to nepovedala?“

Josh už panikáril a sadol si na zem. Stále sa od Kris nechcel ani pohnúť.

„Vedel som, že mi niečo tají. Ale bola vždy zdržanlivá a vraj to sú jej veci. Nechcela mi to vešať na nos.“

„Hovoril som jej, že ju tie virtuálne čipy zabijú. To už je siedmy.“

„Čože?“

„Ty si mal v hlave engram Jorge Vasquéza, že je tak? To bol riadny mizera. To bolo veľmi dávno. Začínal s kubánskym gangom, potom ich rozprášili a chvíľami sa táral len tak po meste, kým nešlohol dobrú, ale zavírenú optiku. Vystríhal som ho, že si po neho pôjdu, ale on sa ešte tešil. Neskôr som sa dozvedel, že ich fanaticky postrieľal. A potom som o ňom počul len to, že sa predávkoval. A teraz ho má na ROM-ke Kristine spolu s ostatnými.“

„S ostatnými?“

„Veru tak. Mal si v hlave jeden engram. Ona už dva roky žije so šiestimi podobnými. Teraz so siedmimi. Hovoril som jej, že taký druh „liečenia“ nie je pre ňu zdravý, že jej ROM nezvládne viac než štyri engramy. Nepočúvala ma.“

„Jordan! Musíme jej nejako pomôcť!“

Vzdychol si: „Keby sa to dalo, spravil by som to už dávno. Ale vidíš, čo to obnáša – sám si skoro zomrel a ona si narýchlo k sebe stiahla všetky tie dáta, ktoré mohli byť pre teba nebezpečné.“

„Ale prečo?! Veď teraz zabíjajú ju!“

„Presne tak. Zatiaľ ju môžem len monitorovať a chladiť.“

Josh sa teraz už skleslo díval na Kris a chcel ju znova pohladiť. Veď sa zdalo, že len spí a stále pôsobila rovnako krehko.

„Niečo sa musí dať.“

„A keby tých zlých správ nebolo dosť…“ začal doktor Sutter tiež smutne: „Kristine zrejme tesne pred tým, než upadla do ťažkej kyberpsychózy, nie žeby predtým nemala o niečo slabšiu, začala komunikovať s nejakým zašifrovaným serverom. Nepodarilo sa mi na neho pripojiť, ale to bola nejaká tajná komunikácia. S kým a o čom, to neviem. Na sieti sa o tom ponechali záznamy, ale nie je mi jasné, čo a komu uploadla. Podozrievam ju z toho, že táto jej metóda „liečenia“, ktorú som ju rázne neodporúčal, sa jej hodila, zrejme tými dátami prekrývala hlboko v ROM nejakú dôležitú informáciu. Možno špiónsku, možno korporátsku, neviem.“

„Takže jej vlastne vyhovovalo, že si na ROM natiahla všetkých tých ľudí, aby jej ten program, alebo čokoľvek, prekryli?“

„Správne. Páli ti to. Vedel by si sa na to pozrieť?“

Josh sa nadýchol na naďalej nechával oči na dúhovej kráske Kristine. Teraz sa mu aj zazdalo, že jej vlasy dostali svetlejší a sivší nádych. Takže celý ten čas Kris trpela viac než ja a nechcela sa mi priznať, že niečo schováva. Prečo? A čo za tak dôležitú informáciu v sebe tak hlboko schovávala? Dievča, ty si mi teda zavarila. Ale dlhujem ti to.