OMEN

O knihe

V kyberpunkovom svete stále medzi sebou bojujú mocné korporácie. Tentoraz je obeťou jeden z bežných obyvateľov mesta Glendon, z ktorého jeho nešťastie zavedie na cestu odplaty. To, čo sa začne nevysvetliteľným vysťahovaním stoviek ľudí, skončí ako boj o zachovanie humanity samotnej.

Predslov

Kyberpunk ma stále dokáže prekvapiť. Ale ako každý jeden žáner, nezainteresovaným sa môže zdať, že ide vždy o to isté. A v tom má aj pravdu: o tom žáner ako taký pojednáva. Nie príliš vybočuje zo svojich zaručených tém. Práve preto je skvelé miešať žánre tak, aby nestratili sviežosť a originalitu.

Kyberpunková novela Omen je akčná, rýchla a so štipkou filozofie a problémov, ktoré trápia moderných ľudí sa snaží zaujať i menej náročných čitateľov, ktorí sa o podobné žánre zaujímajú. Je síce koncipované ako hard sci-fi, pravdou je, že ľudia chcú tomu, čo čítajú, aj porozumieť a i táto novela sa snaží všetku techniku zameniť za „technoblábol“, ktorý pre pochopenie samotného diela nie je primárne dôležitý. Ani ja sám nie som vedec a vymýšľam si. Ale od toho sú tu práve autori sci-fi, ktorí dokážu vedu zasnúbiť s fikciou.

Autori si radi vymýšľajú. A zamotávajú sa do svojho vlastného „technoblábolu“, že si občas všimnú, že ich kniha sa podobá obrovskej kadi s vodou, z ktorej voda tryská z početných dier na jej povrchu. Často si vymyslia niečo, čomu hovorím „univerzálna lepiaca páska“ a tou zalepia všetky diery. Možno ten príbeh nebude s tou „vedeckou“ časťou dostatočne vedecký, ale povedzme si úprimne – ktorý vedec číta sci-fi kvôli vede? A hlavne kyberpunk, ktorého základom „technoblábol“ je?

Popravde, s touto knihou Omen som sa veľmi nedokázal stotožniť ako perfekcionista kvôli dôvodom, ktoré opíšem nižšie. Kniha fakticky zapĺňa medzery v mojom vlastnom svete zvanom Neosphere, preto sa vám môže zdať, že niekedy moje knižky naoko bez zjavnej konekcie predsa len nejak súvisia. Táto kniha nepriamo súvisí s knihami ako je Solaria a Netrunner. Tým som vytvoril akýsi malý triumvirát kníh, v ktorých sa pokúšam zistiť, kde je tá hranica medzi množstvom deja a popismi. Solariu som koncipoval ako knihu, kde je relatívne málo akcie, ale množstvo popisov, ktoré by knihe mali dať pomalú atmosféru, Netrunner je vyvážený a Omen by mal byť hlavne akčný a mal by mať menej popisov a viac deja. A práve o to ide – stále nedokážem dostatočne košato popisovať akčné scény a keď sa do päťdesiatich strán snažím vopchať čo najviac deja a začnú vznikať časové skoky, nedokážem sa stotožniť s osobami, ktoré samotný príbeh prežívajú. Na svoju obhajobu ale uvediem, že mojím zámerom nie je umelo nafukovať príbeh o zbytočné scény, chcem vždy nájsť správny prienik medzi kvantitou a kvalitou. A tiež nie som básnik, takže sa snažím písať tak priamo, ako sa dá, no zároveň neporušiť umeleckú podobu textu. Či sa to podarilo, posúdi až čitateľ sám.

Autor

UPOZORNENIE: Kniha „Omen“ je dielom autorovej fikcie. Mená, postavy, udalosti a príhody sú výsledkom autorovej fantázie. Akákoľvek podobnosť so skutočnými osobami, živými alebo mŕtvymi, alebo skutočnými udalosťami je čisto náhodná. Môžu sa vyskytnúť mená, značky, javy alebo udalosti, korešpondujúce s reálnym svetom, ale autorovi nejde o žiadne zosmiešňovanie alebo hanobenie, prípadne skrytú alebo neskrytú propagáciu daných mien alebo značiek. Môžu sa vyskytnúť prvky rasizmu, násilia, neznášanlivosti alebo inej intolerancie na základe politického názoru, farby pleti, jazyka, náboženstva, občianstva, etnického či národnostného pôvodu, sexuálnej orientácie a rodovej identity. Autor vyhlasuje, že knihou žiadne tieto prvky neznášanlivosti nepropaguje, ani sa k nim nehlási, žiaľ, v reálnom svete sú však tieto prejavy bežné a mnohokrát dokresľujú kolorit príbehu.

Obálka vznikla úpravou obrázku, vygenerovanou pomocou umelej inteligencie. Text neprešiel oficiálnou jazykovou úpravou. Za obsah zodpovedá autor.

Kapitola 1

Takuma Hirato sedel za svojím stolom v malej pracovni svojho bytu. Býval na pomery štvrte Nakatori v tých novších a väčších bytoch, ten jeho mal dokonca až tri izby. Z tej najmenšej z nej si urobil pracovňu, aj keď ju prvotne určil ako budúcu detskú izbu. Nateraz sa ale potomka tak skoro nedočká, sotva sa stihol oženiť a už sa musel so ženou aj rozlúčiť. Neuniesla ten fakt, že Takuma bol neustále v práci a keď nebol tam, tak sa uchýlil do pracovne a tam ďalej dokončoval výkazy a presúval šanóny s množstvom naoko prebytočných papierov.

Vzdychol si, keď si uvedomil, že až teraz uznal, že mala Umi pravdu – v tejto štvrti sa niečo deje. Prestala sa tu cítiť bezpečne. Ako by aj mohla, už vyše troch mesiacov sa všade po štvrti potulujú vojaci a niečo riešia. Sú tajomní ako hrad v Karpatoch, nikdy nič nepovedia, a väčšinou len odvrkli, keď sa na dôvod ich prítomnosti miestni pýtali. Prirodzene, že to nie sú vojaci národnej gardy, ale takzvaní „Graniti“, teda vojaci súkromnej vojenskej korporácie. Bežne chránia záujmy čoraz zväčšujúcich sa korporácií, ktoré si už roky nárokujú ešte viac sily, než by mali. Sú už tak obrovské a mocné, že ich osobné vojská sú silnejšie, než vojská niektorých menších štátov.

Nakatori bolo kedysi slumom, kde žilo nízkopostavené obyvateľstvo, často kórejského a japonského pôvodu. Niektorí pracovali na železnici, alebo metre, niektorí sa naťahovali s ťažkými bremenami vo fabrikách, ale potom, čo sa v Nakatori usadil Fumio Nakamura, veci sa konečne začali hýbali tým správnym smerom. A znova vládol japonskej štvrti Japonec. A aj vďaka nemu mali ľudia ako Takuma miesto, kde môže pracovať. Aj keď za relatívne málo peňazí a bez platených nadčasov, ale stále lepšie ako v Japonsku. Tam by sa už hodil pod metro. Ale ani tu v USA to nebol med lízať. Netrvalo dlho a Nakamura začal mávať pravidelne podobne šialené nápady, akoby bol doma v Japonsku. Práce začalo byť priveľa – a vlastne, stále jej Takuma má vyše krku. Aj teraz je zaplavený veľkým množstvom byrokratických záležitostí, ktoré vyžadujú na vybavenie človeka. Sedel pri stole a jeho pohľad zmrzol zapichnutý do diaľky, sledoval nie veľmi dobrý výhľad na susednú budovu.

Mal toho dnes po krk. Chrbát ho bolel z neustáleho sedenia a aj keď si za posledných šesť hodín urobil tri zdravotné prestávky, cítil, že toho dnes už veľa nespraví. Ako je možné, že i v dnešnej dobe musí na svete existovať toľko zbytočnej byrokracie?! Aspoň keby to mohol šľahnúť do nejakého výpočtového stroja...

Pohľad mal stále zaseknutý niekde na priečelí vedľajšej budovy a potom mu spadli plecia únavou a rezignáciou. Oblial ho nepríjemný pocit, že nič nemá zmysel a že sa touto prácou ostatne sám ničí. Kedysi sa chcel živiť tým, že bude predávať vlastné suši, ale realita mu ukázala, že nemá obchodného ducha. Odvtedy bol na seba neustále nazlostený, že človek má v tomto meste len tri možnosti – buď sa uživí sám (ktovie na ako dlho a ostatne, tento plán mu nevyšiel), alebo bude robiť túto prácu až do smrti, alebo sa dá na zlé chodníčky. Aj nad nimi už uvažoval. Necítil sa na to fyzicky pripravený, pretože neustále sedel pri stole a nemal čas ani posilňovať. Ale ono to príde. Už dlho to v ňom kypelo a ak nejestvuje iná možnosť ako získať späť svoj život, bude musieť i on buď obchodovať s kybervylepšeniami alebo medikamentmi. Niečo sa už len nájde.

Potom si všimol akéhosi rámusu, ktorý nepoznal. Počul nejaký krik a nevedel si pomôcť, ale i to v ňom vyvolalo pocity nervového vykypenia. Nemal z okna príliš dobrý výhľad na ulicu, bránilo mu v ňom schodisko, no napriek tomu si všimol, že sa v jeho vchode zhromaždila partia ozbrojencov. Graniti. Vliekli so sebou nejakého z jeho susedov. A to si Takuma myslel, že to je výmysel! Zrejme sa Graniti činia i v jeho vchode. Povráva sa totiž, že to nie je náhoda, že ich je tu zrazu toľko – možno len predsa chcú ovládnuť i túto štvrť. Nevedel, koho záujmy chráni Granite Military, ale zaiste to bude pekný kvietok. Len čo sa štvrť konečne preberá zo zlých časov, chce ich vzostup využiť korporát.

Nepočínali si nejak ostro alebo agresívne, ale znateľne tomu chudákovi znemožnili vrátiť sa do jeho bydliska. Mohol vojakov prosiť na kolenách, buď len niečo odvrkli, alebo ho ignorovali. Potom vyvliekli z bytu i jeho ženu a malé dieťa, asi trojročné. Nabehli dnu a Takumovi sa zvýšil tlak – čo keď teraz pôjdu po mne? Začalo mu búšiť srdce, no nie tak, ako čakal. Zrejme už čakal na to, čo sa stane. Vyšiel z pracovne a započúval sa do zvukov na chodbách. Zrejme sa niečo dialo a začul nejaký ďalší lomoz a tresnutie dverami. Vojaci sa násilím dostávali do bytov nájomníkov a po jednom ich vyhadzovali z vchodu. Pôjdu si aj po mňa, prešlo Takumovi hlavou. Ak je toto ten správny okamih, kedy nadobro zmením profesiu, nech sa tak stane, tajuplne si povedal. Za neustáleho rozprávania a pokrikovania za dvermi sa pokojne obul. Aj doma chodil oblečený v košeli na nohaviciach, takže ho aspoň nezbalia v trenírkach. Teraz nastal ten bod zlomu. Ale ešte nenastal ten správny čas. Zatiaľ sa podriadi, nemá plán na to, aby im nejako čelil. Sú to, konieckoncov, vojaci. A tak odomkol dvere a nechal ich pootvorené. Veď čo, má ich napadnúť príborovým nožíkom? Veď ako správny Japonec má doma iba paličky.

Dvere sa otvorili a dovnútra vošli asi traja ozbrojení vojaci Granite Military. Jeden z nich mal Takumu na muške a zvýšeným hlasom miesto pozdravu vyštekol: „Von!“

„Nebudem robiť problémy.“

„To by som vám radil!“

„A čo tie dokumenty?“

Medzitým už jeden z vojakov vošiel i do jeho pracovne. Ten bol priateľskejší a prívetivo odvetil: „O tie sa nebojte. Dovezieme ich Nakamurovi.“

Vedia presne, pre koho pracujem.

„Čo sa deje?“

„Musíte von. Nájom vám vypršal.“

Nájom mu vypršal. Ako aj ľuďom v celej budove. O tom sa mu Umi zmieňovala. Že jeden z miestnych činžiakov na samom okraji Nakatori obstál rovnako. Dvesto ľudí prišlo o bývanie zo dňa na deň. Zatiaľ ale toho viac nevedel. Oblečený, no bez nejakých osobných vecí vyšiel von, len čo zdolal tých desať schodov z druhého podlažia. Pred činžiakom postávalo ďalších asi tridsať korporátskych vojakov a hnali ľudí čoraz ďalej od ich bývalého bydliska. Niektorých aj udreli a tí sa potom zviezli na zem. To vyvolalo paniku a nepokoj na strane vojakov, ktorí aj vystrelili do vzduchu. Jeden z Takumových susedov, ktorý býval pod ním na prvom podlaží, starý Óšida, dokonca na jedného z tých vojakov vytasil zbraň a vystrelil, vojak padol na zem, zrejme len zranený na nohe, no ostatní vojaci Óšidu bez milosti odstrelili. Takuma už dlho nevidel takto odhalený mozog. Ľuďom to na presvedčenie stačilo.

Pridal sa k skupine ustupujúcich ľudí. Teraz ich budú držať v šachu asi dovtedy, kým sem neprídu korporáti a celú budovu obsadia. Už znova začali korporácie útočiť na ľudí miesto vlády. A to si Takuma myslel, že potom, čo rozprášili jednu korporáciu istého Kórejčana, že vláda a miestne zastupiteľstvo konečne dostanú vezmú opraty tohto mesta. Zdá sa, že sa mýlil. Ľudia ďalej opúšťali svoje bydliská a k Takumovi sa pridal statný Armén Tadik, ktorý mal jedno oko nahradené optikou od Zeramy. Ten sa tiež vzdal dobrovoľne, no precedil cez zuby: „To im teda nedarujem.“

„Viete, čo sa deje?“

„Len málo. Zrejme našu bytovku kúpil nejaký korposráč. A tak nás teda vysťahovali.“

„To predsa nemôžu.“

„Kde žijete, prosím vás?! Korpotkany môžu v tomto štáte všetko! To aby som sa znova vrátil do Arménska. No čo si tu už počnem?!“

„Všetko sa vysvetlí.“

Armén však ďalej penil: „Nič sa nevysvetlí! Vy ste relatívne v pohode, robíte pre Nakamuru, ten vám už niečo nájde, ale čo ja? Prišiel som si sem dobre zarobiť a teraz mám čo? Znova holú riť!“

„Neverím tomu, že mi Nakamura niečo nájde, zase až taký ľudomil nie je,“ odsekol Takuma a začal pomaly peniť i on. Ale potom si uvedomil, že aj keď je naštvaný až po okraj svojej bežnej úrovne, hnev zvláda celkom dobre. Veď si koľko ráz hovoril, žeby mohol byť dobrým, uhladeným a kvalitným zloduchom! A teraz mu na to tie špiny dali i dôvod. Zistí si, kto za tým stojí, nájde si ho a vloží mu vajcia do zveráku. Takto nejako sa ľudia dajú na zlé chodníčky?

Presne takto. Na halo mu práve niekto poslal správu. Taku nezvykol čítať správy na rohovke a tak si prečítal správu na displeji, ktorý mal primontovaný k spoju na ľavom predlaktí. „S ľútosťou vám oznamujeme, že sme sa rozhodli, že spoločnosť Nakamura Financial s platnosťou od zajtra s vami rozväzuje zmluvu. Napriek tomu dúfame, že v budúcnosti budete verný finančným službám spoločnosti Nakamura Financial.“

Vyhodili ma.

Oni ma vyhodili.

ONI MA VYHODILI!!!

Kapitola 2

Takže o tomto vysťahovaní Nakamura vedel. A teraz bude Takuma Hirato bez práce. Nakamura v tom môže mať prsty. A ak nemá, nevadí. On bude za vajcia visieť v prievane vedľa toho, kto jemu a všetkým tým ľuďom vzal strechu nad hlavou. Je rozhodnuté. Sami ste to chceli. Chcel som byť dobrým občanom Glendonu, ale keď inak nedáte – vezmem si svoj život späť. Nakoniec mali pravdu všetci tí, ktorí hovorili o tom, že sa v tomto meste nedá živiť čestne. Za toto bude niekto pykať a variť sa v pekle. A keď na kravaťákov nemá ani čoraz slabšia polícia, ani miestne zastupiteľstvo, budeme to my, bežní obyvatelia, ktorí si toto mesto vezmú do rúk späť. A inak ako v palicami v ruke to nepôjde. Bude sa musieť naučiť bojovať rukami, ale i hlavou. Možno skúsi použiť svoje rýchle prsty na to, aby sa naučil hackovať. Veď tak sa hackuje, nie? Vždy si hackerov predstavoval ako rýchlopisateľov na počítači, ktorí hackujú tisíc mašín naraz. Prevedie si všetky svoje účty na osobný spoj, nakúpi nový chróm a vyhľadá tých správnych ľudí. Veď ich miestni vždy potrebujú. Každý deň ich zoškrabúvajú z chodníkov. Už len sa k nim nepridať a vziať spravodlivosť do vlastných rúk. Keď prídete o všetko – práve vtedy ste schopní urobiť čokoľvek, aby ste tým ničomníkom vytreli kocúra. Inak budú oni ďalej vytierať podlahu vami.

Glendon – mesto plné neónov, chrómu a nekonečných ambícií. Len pre niektorých. Medzi jeho výškovými budovami, ktoré sa zdali, že sa tiahnu až k oblohe, sa skrýval svet tieňov, kde sa boje medzi korporáciami a tradičnými vládami stávali každodennou realitou. Takuma sa rozhodol konať. Už sa celkom zotmelo a Takumu nebavilo hľadieť na svet z tretej osoby. Obzrel si svoje kontakty na hale a oko mu padlo na meno Ninja H. To bolo, samozrejme, krycie meno. Nevolal mu už roky. Možno už nemá kontakty vo vyšších spoločnostiach, ale za pokus by to stálo. Veď čo už môže stratiť? Už nemá byt, prácu a manželku ostatne tiež. Odhodlal sa a zavolal mu. Chvíľami nedvíhal, no potom sa mu na rohovke ukázala 3D projekcia tváre unaveného Japonca, ktorý sa najskôr ozval japonsky: „Človeče! Ty ešte žiješ?“

„Nazdar, Hideo.“

„Hej! Vieš, že mi tak nemáš hovoriť.“

„Viem. Potrebujem pomôcť.“

„Hm, akú záruku mi dáš tentokrát?“

„Záruku toho, že nemám čo stratiť.“

„Starký…“ Ninja H si uvedomil, že Takuma práve povedal vetu, na ktorej sa pred rokmi dohodli, že bude vykúpením. Že sa Taku konečne odhodlal spraviť ten zásadný krok vo svojom živote.

„Vyrazili ma z práce a bytu. Mám toho po krk. Chcem vedieť, koho chránia Graniti tentokrát.“

„Granite Military chránia asi štyri korporáty, ale čo sa týka Nakatori, viem o jednej, ktorá tam posledne operuje a obšmieta sa okolo nájomných činžiakov.“

„Kto teda?“

„Nie cez halo. Stretnime sa. U Kraba. Budem tam za desať minút.“

„Dobre.“

Páčila sa mu Ninjova otvorenosť. Bavili sa, akoby sa ani nie pred štyrmi rokmi pohádali na život a na smrť. Už platia iné pravidlá. Takuma zlyhal. Hideo mal celý ten čas pravdu. A ak sa mu dovolal a chce sa stretnúť U Kraba, znamená, že je živý a zdravý a nikto po ňom nejde. To sú dobré správy.

U Kraba je celkom slušná reštaurácia na samom okraji Nakatori, kde sa diaľničný okruh stretáva s Hlavnou Corpo Avenue, ktorá smeruje priamo do centra mesta Glendon. Celkom odkryté priestranstvo, na kybernindžu až prehnane otvorené. I to Takumovi dávalo vedieť, že sa Hideo cíti bezpečne. Napokon mu cesta trvala asi pätnásť minút, ale neľutoval ani jeden minúty. Dnes to bol aj pre Glendon zvláštne pokojný deň. Až na to, čo sa stalo jemu a ďalším nájomníkom v Nakatori. Pristavil sa pri bare, kde našiel Hidea. Vyzeral neustále rovnako. Nijak sa neschovával, takže asi teraz žiadnu prácu nemá. Hideo ukázal na stôl v rohu, kde na oboch čakali dve menšie šálky kávy. Takuma pil kávu len zriedka, ale teraz cítil, že musí spraviť výnimku. Takmer čínske rysy tváre Hidea sa vyjasnili, keď si sadli k stolu a uchlipol si z kávy, pričom si vykasal rukávy dlhého koženého kabátu. Zrejme si sem len odskočil a potrebuje čochvíľa vypadnúť.

„Hej, je mi to ľúto, čo sa ti stalo.“

„Ľudia z celého vchodu sú teraz na ulici. Niektorí majú kam ísť, ale ja nie.“

„Nerob si s toho ťažkú hlavu. Niečo vymyslíme.“

„Tak vieš, o ktorých korposráčoch sa bavíme?“

„Neviem. Ale na osemdesiat percent ti môžem povedať, že asi pôjde o Hughes Research Inc., tá je chránená Granite Military primárne. Vieš, čo sú zač?“

„Netuším.“

„Zaoberajú sa bioinžinierstvom, už nech to znamená hocičo. Robil som pre nich zopár fušiek, platia dobre. V poslednom čase ale začali v Nakatori robiť neporiadok. Malo by to súvis, aj keď to sa mi k Hughesovi nehodí – niečo sa muselo posrať v ich labákoch.“

„Čo tým myslíš?“

„Majú veľké labáky v Exciting Hills asi na pätnástom podlaží. Dá sa tam dostať len výťahmi z priľahlých budov. Je to šialené. Tam si na každom podlaží pripadáš, že si nohami na pevnej zemi.“

„Neviem, čo by mali z Nakatori. Hughes mi nepríde ako japonské meno.“

A tu sa Hideo tajnostkársky nahol cez stôl, chvíľami mu zasvietili oči, keď sa podíval do kamery, ktorá ich snímala z protiľahlej steny a potom si Takuma všimol, že sa oko kamery akoby šibnutím čarovného prútika otočila k zemi.

„Nikdy som Hughesa nevidel, ale podľa toho, k akým informáciám som sa dostal, kým si sem prišiel – chce v Nakatori otvoriť nové labáky. A povráva sa, že tam budú svoju technológiu testovať na ľuďoch.“

„To si… “

„Jednal som len s ľuďmi, ktorí sú mu priamo podriadení. Údajne nenávidí Japoncov. A možno práve tých chce použiť ako pokusné králiky.“

„To nemôžeš myslieť vážne.“

„To teda môžem myslieť vážne,“ pokojne odvetil a znova si pohodlne sadol. Takuma vedel, že teraz niet cesty späť.

„Ehm, a čo môžem urobiť ja?“

„Čo ponúkaš?“

„No, chcem sa naučiť toto,“ povedal a nejasným kývnutím hlavy opatrne ukázal na kameru, dívajúcu sa späť na nich.

„Na to potrebuješ riadny cyberware. A niekoho, kto ti ho nainštaluje a ukáže, ako ho používať. Nič zložité.“

„Poznáš takého?“

„Poznám. A hlavne, a to je najlepšie – špecializuje sa na útoky na Hughesa. Takže to je tvoj chlap. Ten ti určite potvrdí, či za tým stojí on alebo nie.“

„A čo ty?“

„Ja teraz musím letieť. Mám menšiu zákazku v Uvalore, ale ak ju vybavím, zastavím sa.“

„Kde?“

Hideovi zažiarili oči a Taku si na rohovke prečítal, že mu Hideo posiela údaje. Prijal ich a zistil, že mu Hideo dal kontakt.

„To je Joel Taimordi. Raz som ho vytiahol z riadnych sračiek, teraz mi robí krytie. Na tú fušku v Uvalore ho nepotrebujem, aspoň dovtedy, kým sa nič neposerie. Ale choď normálne na moju adresu,“ chvíľami sa umlčal, aby svoju virtuálnu vizitku poslal Takumovi na halo, „a predtým, než vkročíš, zavolaj mu. Otvorí ti a ukáže, čo budeš potrebovať.“

„Hej, Hideo, vrele ďakujem, neviem, čo by som si…“

„Už choď.“

„Dobre. Nebudem zdržiavať.“

Bazaar Corner je zvláštna štvrť. Mix nízkych, polorozpadávajúcich sa budov a chudobných ľudí, medzi ktorými prekvitá zločinnosť a občasnými ešte ako-tak vyzerajúcimi motelmi a obydliami, ktoré aspoň navonok vyzerali, že sa v nich upratuje aspoň raz za mesiac. Pre kybernindžu skvelé miesto, kam sa zašiť, najmä na ulici Laundry Street, ktorá sa vinula medzi vysokými panelákmi, ktoré často spájali ťažkopádne vyzerajúce mostíky. Človek na úrovni ulice má pocit, že sem nikdy neprejde slnečné svetlo.

Takuma zavolal Joelovi, opísal mu jeho stretnutie s Hideom, aby nevyznel podozrivo, ale Joel akoby ho už očakával. Veselým hlasom Japonca navigoval pomedzi uličky, preplnené množstvom ľudí. Niektorí predávali drobné ovocie, iní medikamenty a dokonca by si vedel vybrať i z miestnej ponuky žien, vykonávajúcich najstaršie povolanie na svete. Najmä teraz v skorú noc sú pomerne aktívne a vyberajú si partnerov na noc. Takuma bol upozornený, že keď si všimnú novú tvár, veľmi často sa na ňu nalepia a pod zámienkou sexuálneho styku svoju obeť zavedú kamsi do tmavej uličky, kde na neho čakajú mrchožrúti. Takuma vošiel do sporo osvetlenej časti jedného z úzkych vchodov a takmer sa potkol na jednom z miestnych, ktorý teraz ležiac na zemi chrčal. Keď sa k nemu Taku sklonil, aby sa na neho bližšie podíval, zistil, že to dotyčný prehnal s nejakými povzbudzujúcimi látkami. Držal si svoju bejzbalku v rozkroku a Takuma si domyslel, že požil nejaký stimulant na erekciu a ten zrejme pôsobil až príliš dobre.

Joel mu otvoril dvere ešte predtým, než k nim Takuma prišiel a ihneď za ním zavrel.

„Bežne hovorievam, že neznášam prievan, ale keď si uviedol, že ťa pozýva Ninja, hneď som vedel, koľko bije,“ uznanlivo odvetil. Takto mladý a jarý by som chcel byť i ja, pomyslel si Takuma, keď sa podíval na mladého Joela. Vypracovaný dvadsiatnik s blond vlasmi, krivým úsmevom a pochrmónovanou pravou rukou od pleca až po prsty na rukách. Zdalo sa, že ho Takuma vyrušil pri nejakej práci, pretože mu chýbala časť tváre, teraz zrejme dočasne nahradená lacným chrómom.

„Dúfam, že som ťa nevyľakal. Vyzerám teraz ako Cyberstein, ale to preto, lebo mi vyradili kus optiky a spálili obvody. Mrchožrúti posratí.“

„Deje sa to často?“

„Tu? Každý deň. Mne? Raz za rok,“ pobavene odvetil.

Kapitola 3

Na Joelovu otázku, čo ho k nemu privádza, mu Takuma odvetil, že ho dnes vyrazili z bytu a spomenul, že si Hideo myslí, že za tým môže stáť nejaký Hughes. Joel sa hodil na stoličku, vzal do ruky niečo, čo sa podobalo na malý vrták a znechutene odvetil: „Má pravdu. Za tým stojí ten prašivý Hughes.“

„Vraj si dobrý hacker. Naučíš ma to?“

Joel už zrazu nebol tak veselý a otočiac hlavu smerom k Takumovi nadhodil rezignovane: „To ťa tak naštvalo, že ťa vyhodil z bytu?“

„Samozrejme. Pochop ma, mal som prácu a dobrý plat, teraz nemám nič. Hovoril som si naivne, že sa v Glendone dá poctivou prácou uživiť. A s Hideom som sa kvôli tomu kedysi pohádal. Ale keď mi tuto dnes vravel, že ten zmrd zrejme chce použiť mojich susedov na jeho zvrátené pokusy…“

Joel mlčal a hral sa s vrtákom, skúšal ostrosť jeho čepelí. Keby ho teraz zapol, príde o prsty na ľavej ruke.

„Ja si myslím, že v práve v tejto chvíli už možno polovica tvojich susedov nežije,“ nadhodil mrazivo.

„Naozaj?“

„Presne tak. Toho človeka nezastavíme inak, než silou.“

„Čo myslíš, že s nimi robí?“

„Inštaluje im vadné implantáty. Teda, vadné… skôr ide o jeho neotestované prototypy. Na ľuďoch mu nezáleží. Doteraz nechápem, ako som mohol vlastniť jeho biodekóder.“

„Čo navrhuješ?“

„Nabúravam sa do jeho systémov. Zatiaľ len škodím – nepodarilo sa mi získať nejaké informácie. Ale počuj,“ trochu ožil a postavil sa. Potom sa podíval na neho a opýtal sa: „Môžem si spojom niečo overiť?“

„Či mám dostatok RAM? To nemám.“

„To nevadí. Zavolám sem doktora. Chcem len zistiť, či máš na niečo kapacitu.“

„Poslúž si.“

Joel si vytiahol svoj osobný spoj a prepojil sa s Takumom. Zavše mu zasvietili rohovky a Joel sa díval do jeho špecifikácií a uznanlivo prikyvoval.

„To postačí. Doktor ti už nejakú ďalšiu RAM dá. A odo mňa môžeš mať toto,“ odvetil a ukázal mu prstom na stôl, kde mal rozpracované nejaké čipy, z ktorých trčali kábliky.

„Na čo mi to bude?“

„Na komunikáciu s engramami.“

„Potrebujem to?“

„Máme šťastie,“ odvetil neurčito a oči mu sčervenali. Taku sa už-už chcel spýtať, čo tým myslí, keď sa Joel skontaktoval zrejme s doktorom a povedal mu, nech príde, že má pre neho prácičku.

„Nebude to dlho trvať,“ upokojil sebavedomý mladík Takumu.

Čochvíľa prišiel doktor. Bol to malý a zavalitý Talian, veľmi usmievavý a milý. Hovoril silným sicílskym nárečím a s chuťou sa ponúkol, že sa okamžite pustí do práce. Takumu odviedli do vedľajšej miestnosti, kde stálo Joelovo netrunnerské kreslo. Odpratal z neho zvyšky nedojedeného kebabu s umelým šalátom a Takuma si naň nepokojne sadol.

„Máme za sebou veľké zviera – neviem, či si niekedy počul o Raunovi Tapiwovi.“

„Nie, nepočul.“

„Je možné, že ho Hughes nechal zabiť. Našťastie máme jeho engram. Môj chróm na jeho prečítanie a komunikovanie s ním je ale spálený a ten, ktorý mám teraz v ruke, je pre môj systém nekompatibilný. Ty máš ale skvelý systém, na ktorom to krásne pobeží.“

„A to s ním budem komunikovať?“

„Áno. Hodí sa ti pri netrunnerskej činnosti. Nebude ti prekážať v reálnom svete, ale najprv ti nainštalujeme len chróm. Engram ti doň vložím, až keď pôjdeme do akcie.“

Sicílčan pracoval ticho a precízne. Ani raz sa mu nezatriasli ruky, takže Takuma mohol ostať pokojný.

„Má pre nás ešte nejaké informácie, ten Tapiwa?“

„Samozrejme. Hughes síce čoraz viac napína svaly, ale keď mu ukradneme dáta a predáme ich tým správnym ľuďom, získame väčšiu silu na to, aby sme Hughesa zničili.“

„Hm, rozumiem tomu dobre? Ideme teda rozoštvať proti sebe dve korporácie?“

„Bingo! No povedz mi, čo by sme zvládli my dvaja a Hideo? Tapiwa je len engram – pomôže ti ako „horúca linka“! Dobre pozná jeho sídlo, lebo pred časom pre neho pracoval, teda, aby som bol presnejší – Tapiwa bol členom konzorcia Glendonu, ktorý priamo volil starostu. A Hughesovi pomohol získať silu. Ale niečo sa stalo a Tapiwa sa stal nepohodlným, tak sa ho Hughes zbavil.“

Takuma si vzdychol.

„Človeče, na personálnu vendetu nemáme silu, musíme na svoju stranu získať niekoho, kto má Hughesa v zuboch rovnako ako my a má dostatočnú silu – Spider Security!“

Takuma si teraz plne uvedomil, že už niet cesty späť – už ide do tuhého. Spider Security poznal, aspoň z počutia. Relatívne nová korporácia, podobného razenia ako Granite Military. Háji „záujmy“ korporácií. Ale Pavúci, aspoň čo o nich vedel, veľmi v Glendone neoperovali. Ale ak z toho vyjde zdravý, získa svoj byt späť?

Doktor bol hotový a opýtal sa Joela na jeho odmenu. Joel mu odvetil niečo sicílskym nárečím a spomenul aj slovo soldi, ktoré ľuďom vždy rozžiari úsmev na tvári. Zrejme mu zaplatil bezkontaktne, keďže Sicílčan nenamietal a zároveň Joelovi znova sčerveneli oči. Doktor zaprial Takumovi skoré navyknutie si na novú technológiu – upozornil ho, že prvé hodiny môže dostávať závrate a občasne sa mu bude dvíhať žalúdok, ale keď si najbližších dvanásť hodín šlukne zo tri nakopávaky, bude v poriadku. Takuma poďakoval za to, že tú operáciu Joel zatiahol za neho a už teraz sa mu robilo nevoľno, tak si pichol jeden z dvoch nakopávakov, ktoré mal pri sebe. Snáď už nebol po záruke. Joel mu odporúčal, aby si zdriemol v posteli na podlaží nad ním. Tak sa jeho nová technika lepšie usadí v tele a ráno bude ako pokropený živou vodou. Joel nadhodil, že ešte potrvá, než si svoje spálené časti vymení.

Takuma vstal ráno s bolesťou hlavy a jeho mozog sa o minútu na to vybral na okružnú jazdu po celej miestnosti. To budú tie vedľajšie účinky novej technológie. Šlukol si jedného nakopávaku a hneď sa cítil lepšie. Zliezol dole a našiel Joela na rovnakom mieste ako včera. Ten sa pozdravil sa potom roztopašnícky povedal, že ho nečaká s raňajkami.

„To si tu montoval celú noc?“ ešte trochu rozospato zahlásil Japonec.

Joel sa na neho pozrel a Takuma musel uznať, že s novým chrómom vyzerá lepšie.

„Keď sa učíš nové veci, trochu to trvá. Ale myslím, že sa mi to podarilo, nie?“

Takuma prisvedčil a Joel znovu nahodil jeden zo svojich krivých úsmevov, teraz však vyzeral unavene: „To ma teší. Takto: ja si musím trochu zdriemnuť a potom sa pustíme do toho hackovania, čo ty na to?“

„Už sa neviem dočkať.“

„Medzitým ťa zamestná Hideo. Kým si spal, prišiel sem niečo prejednať. A priniesol mi engram, trochu som ho upravil, aby o tebe vedel,“ len tak medzi rečou poznamenal a navrhol mu, aby si vyskúšal jeho netrunnerské kreslo. Ukázal mu, ako sa zapojiť a spustiť si čip so základmi hackovania od BlueCrest. Nech sa aspoň zoznámi s čírymi základmi predtým, než sa pustia do ostrej akcie. Prípadne si môže skúsiť pohovoriť s Tapiwom.

Taku si vybral základy hackovania a po istom čase zistil, že je to ľahšie, než si sprvoti myslel. Nevyzeralo to tak cool ako vo filmoch. Technicky to nevyzeralo až tak náročne, čo mu robilo starosti bolo to, čo svojím hackovaním vyvolá. Že si to niekto môže všimnúť, odpojiť ho, alebo ešte horšie – spáliť ho podobne ako Joela. Ten mal šťastie, že sa stihol odpojiť v poslednej chvíli. Takuma nerád robil čokoľvek potichu. Sám seba označoval za človeka, ktorý by nemohol byť zakrádajúcim sa zlodejom. A pri takomto hackovaní od toho nebude mať ďaleko.

Zapol si sandbox, virtuálne prostredie, v ktorom si môže tieto novonadobudnuté skúsenosti vyskúšať, dokonca si tam nahodiť i vlastné programy a engramy. A tak spustil program, ktorý načítal engram Rauna Tapiwu.

„Hej,“ nebol si istý, s kým hovorí, tak to skúsil všeobecne. Bolo mu v matrixe trochu nepohodlne, ale zvykal si pomerne rýchlo.

„Nazdar. Ty si Takuma?“ začul hlas, akoby zvnútra jeho hlavy.

„Áno.“

„Joel mi vložil takú informáciu do programu, vedel som, že so mnou prehovoríš.“

„Raun Tapiwa, rád vás spoznávam.“

„Je to vzájomné. Ešte radšej by som bol, keby sme sa mohli vidieť mimo sandboxu.“

Takuma tušil, čo tým Tapiwa myslel, ale predsa len sa opatrne opýtal: „Aké to je?“

„Byť engramom? Nie je to odlišné od mixéru.“

„Ako to myslíte?“

Hlas, ktorý by označil ako hlas postaršieho černocha, mu odpovedal: „Aj mňa, aj mixér, môžete zapínať a vypínať podľa ľubovôle. Bol by som radšej, keby som nebol engramom, ale kým žije ten prašivý Hughes, vydržím to.“

„Do akej miery ste ešte človekom?“

„Hm, to je ťažké určiť. Pamätám si všetko, čo by si Raun Tapiwa mal pamätať, ale človekom už nie som.“

„Čo nám viete ponúknuť?“

„Viem vás navigovať do Profit Hills. Ako engram viem v sebe ukladať programy, ktoré viem použiť na prelomenie systémov. Bolo by veľmi nebezpečné vlastniť ich vami vo flesh svete.“

„To sa hodí. S hackovaním ešte len začínam.“

„Výborne. Priamo v akcii sa naučíte toho viac. A hlavne – mám prístupové programy k interným systémom Hughesovej firmy a tie nemôže ponúknuť nikto živý. Mali by tam byť informácie nielen o tom, čo plánuje s Nakatori, ale aj to, čo robí s ľuďmi, ktorých vysťahoval. Ja som ich videl. Nie je to príjemné čítanie.“

„Je to zlé?“

„Je to ešte horšie, než si viete predstaviť. Ak tieto informácie predáte pánu Reyesovi, spolu i s prístupovými programami a ak nájdeme druhú časť prístupového kľúča, môžete zaútočiť i na jeho laboratóriá. Ale už bezo mňa.“

„Čo máme potom spraviť?“

„Keď sa zbavíte Hughesa, zničte tento engram.“

Kapitola 4

Už tomu bol pomaly mesiac, čo trojica vyčkávala na tú pravú chvíľu. Joel si krátil chvíle netrunnerovaním v sandboxe a keď sa naozaj nudil, občas chodil po okolí a nabúraval sa do systémov okolo seba. Problém mal iba jediný raz, keď sa nabúral do systémov nejakej ruskej vetvy miestneho gangu. Nerozumel ani písmenku a ich netrunner si ho všimol. Tak mu nahral do systému vírus, netrunnera takmer vyradil a potom musel utekať a schovať sa, pretože sa po ňom rozbehli asi štyria statní Rusi. Takuma prvý raz zažil tak vysokú hladinu adrenalínu. Napokon sa mu podarilo schovať, svoje systémy zamaskovať a prečkať to. Aspoň im ukradol asi v prepočte sedemsto dolárov, ktoré si previedol na svoj účet.

Joel mu ukázal zopár hackovacích zlepšovákov, ktoré sa bežne v lekciách o netrunningu nevyskytujú, sú totiž už súčasťou šedej zóny. Kto tieto postupy pozná, môže sa ľahko dostať do problémov nie s obyčajnými gangstermi, ale s korporáciami. A tie majú v rukávoch také tromfy, ktoré sa do rúk bežného netrunnera nedostanú. Sú priam zničujúce. A to nechcú riskovať, určite nie v Profit Hills. Celá sekcia je extrémne dobre zabezpečená a ešte k tomu je to exkludovaná zóna. To znamená, že tu neplatia pravidlá ako v iných štvrtiach. Nie žeby to bolo nejak extra odlišné od iných sekcií mesta, ale v Profil Hills sa smie technológia monitorovať len s výhradným legislatívnym právom spoločnosti Hughes Research Inc.. Celkom oficiálne a neskryte. A podľa Hidea si toto právo aj uplatňujú. Je to akoby človek bez ich dovolenia vstúpil na ich pozemok. Ak ho nájdu a zabijú, nikto sa nikoho nič pýtať nebude.

Zbierali informácie na základe toho, čo im povedal Tapiwa. Hughes Research Inc. je oficiálne spoločnosťou zameranou na bioinžinierstvo. Pod týmto termínom ale maskujú aj rôzne iné, často i nekalé praktiky. Oficiálne svojimi vylepšeniami pomáhajú v lekárstve a zrejme aj dodávajú nejaké život zachraňujúce prístroje do nemocníc, prípadne sa venujú opravám a modernizácii osobných spojov. Týmto majú dovolené určité množstvo testov na ľuďoch. Ale ako Tapiwa naznačil, tie nekalé praktiky im dokážu zarobiť ešte viac peňazí. Komu tú svinskú technológiu predávajú, je zatiaľ nejasné. Ale to už môže byť mimo ich zorného poľa. Na to by mal prísť šéf Spider Security, Antonio Reyes, ktorého teraz musia presvedčiť, že také informácie existujú, aby ho do ich vecí zainteresovali. Zatiaľ si musia poradiť bez jeho pomoci.

Takuma mal už všetko pripravené a monitoroval Hidea na jeho ceste až do Profit Hills. Prvý raz sa s Hideom prepojil tou novou technológiou a tak sa cítil presne ako on, cítil, že je človekom a pol. Ale to ho trochu miatlo. Nie je to prirodzený pocit. Joela však necítil, ten vyradenie sekuriťáka prenechal na Takumu. Ale celý čas bol na drôte i on, v prípade potreby dokáže zasiahnuť, prípadne stiahnuť nejaké dodatočné programy. Mohlo by sa zdať, že Joel dal Takumovi náročnejšiu prácu, ale pravdou bolo, že Takuma vedel, čo má spraviť a kedy. Joel je ten, ktorý musí reagovať dynamicky na meniacu sa situáciu.

Hideo sa čochvíľa pod rúškom tmy zakrádal za hranice Profit Hills, keď Takumovi zahlásil: „Prekračujem hranice. Skontrolujte, či ma nich netrunner nevidí.“

„Buď pokojný,“ odvetil Takuma, ale sám pokojný nebol.

„Dobre, verím ti, človeče,“ zahlásil potichu Hideo a teraz Takuma cítil, že toto je ten pravý Hideo. Vždy pôsobil profesionálne a odmerane, ale v akcii sa dokázal uvoľniť a Taku to cítil z jeho hlasu. Hideo sa zakrádal pozdĺž hraníc okrsku a vyhliadol si dobrú skrýšu, z ktorej mohol pozorovať okolie.

„Už som pri ich budove. Kamery sú naprosto všade. Nevyzerá to dobre. Nevidím síce žiadnu ochranku, ale okolo tých kamier tak ľahko neprejdem.“

„Ak ich vyradím na dobrých tridsať sekúnd, stihneš sa okolo nich preplaziť?“

„Tridsať sekúnd? To mi praješ času a času!“

„To som rád. Ale keď sa dostaneš dovnútra budovy, budem musieť vyradiť i netrunnera.“

„Zvládneš to.“

Joel mu podstrčil program, ktorý netrunnera pošle do miernej kómy, ktorú by on mal zacítiť iba ako krátky, no hlboký spánok. Nemôžu si dovoliť chybu. Ešte chvíľu sledoval na diaľku Hidea, ako sa ako duch plaví už v dosahu budovy a ako prekračuje jej prah. Teraz nastal ten čas. Hideo sa rýchlo schoval pod masívne presklené schodisko. Skôr zo zvyku ako z nutnosti. Takuma začal nahrávať program do rozhrania netrunnera, ktorého si stále držal nakrátko.

„Trošku potrvá, než sa nahrá,“ upozornil Hidea.

„Fajn, mám času, koľko chcem,“ odvetil a znova sa ako duch vybral schodiskom hore. Takuma nerozumel, ako je možné, že ten človek dokáže bežať tak rýchlo hore schodmi a ešte k tomu tak potichu. Ten človek je ozajstný nindža.

Program je nahraný. Teraz sa Joel vložil do rozhrania a posúril Hidea, aby si švihol. Ten sa nezanietene a takmer nezadýchaný opýtal Takumu, kde nájde tie dokumenty. Takuma mu nahral lokalizáciu, ktorú dostal od Tapiwu a samozrejme, i program, ktorým sa nabúra do rozhrania.

„Tamto. Stena vľavo. Posielam kľúč.“

„Senza. Práve včas.“

Vybral svoj osobný spoj a začal nahrávať program.

„Všetko ide hladko,“ potvrdil Joel, ktorému sa informácie začali nahrávať do jeho rozhrania. „Doriti!“ zahučal Takuma neopatrne.

„Čo sa deje?!“ takmer ihneď na to odvetil Hideo, stále ešte sťahujúci údaje.

„Netrunner! Prebil môj program!“

Takuma v sekunde pred katastrofou s krikom odhodil netrunnerskú helmu, z ktorej vyšľahlo kopec iskier, akoby Taku na nej niečo zváral, iskry mu chytili odev a Taku sa zvalil na zem a napokon po pár prevaleniach sa zo strany na stranu sa zbavil začínajúceho ohňa. Joel ostával zapojený, ale takmer ihneď na to, čo prevzal od Hidea všetky dáta, sa odpojil, aby zistil, čo sa stalo. Podišiel k Takumovi, ktorý ťažko dýchal.

„Čo sa stalo?“

„Neviem. Zrazu som mal toho netrunnera na drôte. Objavil sa odnikiaľ, akoby zo záhrobia.“

„Nahral si ten program dobre?“

„Jasnačka. Veď odpočíval v pokoji!“

„Možno ho niekto našiel. Alebo nás prebil nejakým lepším programom,“ odvetil Joel, stále sklonený nad Takumom. Skontroloval ho a potom precedil: „Mal si ty šťastie, že ťa nespálil.“

Taku len sťažka dýchal a potom sa mu rozšírili zreničky: „A čo Hideo?“

„Určite ho dostali.“

Takuma chvíľu sedel na zadku a spracúval tú informáciu, keď potom neveriacky zakrútil hlavou a mrmlal si pre seba: „Nie. Nie, to predsa nie.“

Potom sa rýchlo postavil a takmer ihneď si chcel dať netrunnerskú helmu znova na hlavu, keď ho zachytil v poslednej chvíli Joel: „Šibe ti? Nezapájaj sa, keď o tebe netrunner vie!“

„Ale ja mu musím pomôcť!“

„To chceš skapať aj ty?!“

„Ale, musí…“

„Ak sa Hideo vráti, bude to zázrak. Medzitým zmažme logy našej konverzácie, aby sme zakryli stopy. Máme, čo sme potrebovali.“

Joel zmazal logy aj bez helmy, odpojený od Hidea mu už nič nehrozilo. Netrvalo to dlho a potom sa obaja na seba pozerali. Takuma si musel znova sadnúť na zem. Pocítil, že ten tlak zo straty priateľa nevydrží a že sa mu čochvíľa obráti žalúdok naruby. Teraz ma Joel z jeho možnej smrti bude obviňovať, povedal si pre seba a už sa ani neodvažoval pozrieť na mladšieho kolegu. Tomu znova svietili oči načerveno. Zrejme si prezeral tie citlivé informácie, ktoré Hideo stihol poslať.

„Neskúsime sa mu ešte ozvať?“ opýtal sa Takuma priškrteným hlasom, ale Joel neodpovedal. Keď sa mu oči zmenili späť na normálnejšiu – ľudskú farbu, iba dva razy ticho zahrešil a odvetil: „Ani sa nečudujem, že si tie informácie tak strážili.“

„Čo tam je?“

„Niečo, čo bude Reyesa určite zaujímať.“

Nech to bolo čokoľvek, Takuma to cítil. Hideo sa už naozaj nevráti. Možno do polhodiny budú vedieť, čo sa s ním presne stalo. Nebol si istý, či tie informácie majú až takú hodnotu, že za ne zomrel čo i len jeden človek. Takuma zaťal ruku v päsť. Musí sa pomstiť. Ešte síce má virtuálny podpis toho netrunnera, ale ostatne, on si robil svoju prácu. Ale i tak ho mal chuť zaškrtiť v reále. Keď získajú v Reyesovi dobrého spojenca, Taku sa rozhodne pomstí tomu netrunnerovi. Ako vôbec môže hájiť tak nekalé praktiky Hughesovej firmy? Zatiaľ o nich ešte nevedel veľa, ale Joel už tie dáta videl a podľa toho, čo vyčítal z jeho znechutenej tváre, je očividne otrasený. Toto bude Hughesa ešte veľmi mrzieť.

Hideo, bol by som rád, keby si sa vrátil, hovoril si potichu. Možno sa predsa len ukáže. Aj keď v Profit Hills nie je šanca ujsť, keď už o vás vedia. Použijú naprosto všetky dostupné prostriedky, aby vás dostali. A podľa toho, čo vedel, nevadí im aj strieľať po vlastných. Ach, do čoho som sa to namočil?! A to všetko len kvôli tomu, že ma z bytu vyhodil Nakamura, po ktorom vlastne nakoniec ani nejdeme?! Už nič nedáva ani kúsok logiky! Tento svet ma fakt nebaví! Už aby to bolo za nami. Takuma si však uvedomil jednu vec – touto nie úplne podarenou akciou si skrátil svoj vlastný život. A potom zacítil to uvoľnenie. Už ho nič netrápilo a nemučilo. Pochopil.

Kapitola 5

Hidea zabil dron, ktorý ho najprv zasiahol dva razy do hrude a potom, akoby sa chcel presvedčiť o svojom víťazstve, už keď Hideo ležal mŕtvy na podlahe, usalašil sa pri jeho mŕtvole a vybuchol. Joelovi však stihol poslať všetky dôležité údaje a teraz nastal čas ponúknuť ich Antoniovi Reyesovi. Takumu však na jeho vlastné prekvapenie strata Hidea posilnila, aj keď si na jeho absenciu ešte musí zvyknúť.

S Reyesom sa dohodol na schôdzke mimo pozornosti veľkých korporácií. Miesto pod úchvatným mostom Proton si nevybrali z vlastnej svojvôle. Napriek rieke Cetawa, značne znečistenej od chemikálií z petrochemických závodov asi kilometer proti prúdu, to bolo dobre schované miesto, kam viedla jediná neudržiavaná asfaltová cesta, po ktorej sa blížila luxusná limuzína Antonia Reyesa. Takuma a Joel ho už čakali. Takto neskoro večer jemne mrholilo a svetla na tomto mieste bolo tak málo, že obaja radšej využívali nočné videnie na svojich rohovkách.

Auto zastavilo asi dvadsať metrov od nich. Joel nijak zvlášť Takumu na túto schôdzku nepripravoval, Reyes by síce mal byť ozbrojený (ako inak, v tomto meste), ale napriek tomu nebol prchkej povahy a sám Hideo mu dôveroval. Nie je preto dôvod báť sa. Antonio Reyes vystúpil zo zadných dverí. Bol to zvláštny človek – Takuma by mu odhadoval dobrých päťdesiat, napriek relatívnej tme mu žiarila plešina na hlave. Keď si ho prehliadol do tváre, videl dobre stavaného človeka južanského vzhľadu. Reyes niečo po španielsky odvetil svojmu šoférovi, len čo sa pristavil pri okne spolujazdca a potom sa vybral k Takumovi a Joelovi. Za ním ho nasledovali dvaja bodyguardi.

„Tých si nevšímajte,“ miesto pozdravu vyštekol.

„Máme informácie, ktoré vás budú zaujímať.“

„Tak sem s nimi.“

Joel sa obzrel na Takumu a opatrne odvetil, že tie informácie niečo stoja. Antonio niečo zamrmlal a potom aj jemu sčerveneli oči. Joelovi poslal odmenu za informácie a Joel hneď spustil, len čo mu podal črep s informáciami, ktoré dal dokopy z dát, ktoré mu poslal Hideo: „Hughes maskuje svoj biznis s bioinžinierstvom. Mám tu zoznam ľudí, ktorých hľadajú po celom Glendone. Minimálne piati z nich majú porušené personálne čipy. Je možné, že Hughes im inštaluje nový softvér, ktorý z nich robí nedotknuteľných. Môžu sa podpisovať pod falošnými dátami a nikto na nich nepríde.“

„Takže si chce postaviť vlastných, nijak nezistiteľných vojakov?“

„Dajme tomu. Chce ich mať pekne schovaných. Na ich čipoch nie sú žiadne informácie čo i len o grame chrómu od Hughesa. Miesto toho ich má napísané na biele kone.“

„Špina.“

„A nie zriedka aj na firmu Bionetica, ktorú máte pod patronátom vy, pán Reyes.“

„To som si mohol myslieť,“ s nádychom odvetil Južan a Takuma cítil aj na diaľku, že sa mu zvýšil tep.

„Bielych koní sa zbavuje rad radom. Ja som našiel zrejme siedmich, ktorí sú už po smrti, ale ten zoznam môže byť ešte rozsiahlejší, viem minimálne o päťdesiatich, ale čo sa s nimi stalo, to veru neviem.“

Takuma to celé vnímal ako sen. Celý ten čas, čo Joel vysvetľoval Reyesovi aj lokalitu Hughesových biolaboratórií, v ktorých sa zrejme nelegálne experimentuje s ľuďmi, spomenul si na svoju prácu pre Nakamuru. A všetko to, čo mu teraz unikalo. Ako neustále nosieval čierny oblek s jednou a tou istou kravatou a ošúchaným kufríkom plným papierov. Často si svoj oblek ani nestíhal dať do čistiarne a mal málo času si kúpiť nový. Stále nerozumel niektorým iným kolegom, ktorí boli za takú prácu vďační. Iste, nie každý Japonec to má v Glendone jednoduché, mnohí z nich sa vďaka Nakamurovi vyšvihli, no tí zrejme ešte nepochopili, že vyššie sa už nedostanú. Ale takýmto Japoncom je to často aj jedno, sú to vorkoholici, ktorí plne patria jednej firme a tá s nimi môže pokojne aj ulice zametať. To je už taký zvyk v japonskej spoločnosti. Ale tu nie sme v Japonsku!

Reyes prikyvoval a viditeľne sa zmenil, keď mu Joel vykladal o biolaboratóriách. Zrejme používa Japoncov na svoje zvrhlé pokusy. Na to Reyes Takumu počastoval chápavým pohľadom a potom z neho vyšlo: „Tá špina. Vždycky to bol hajzel, starý rasista. Chlapi, dobrá práca. Mám ho v zuboch odkedy mi zmizlo pár ľudí a doteraz som nevedel, ako skončili.“

„Sú na tom zozname?“

„Všetci. Zabil ich.“

Takuma celý čas držal ústa, ale predsa len sa opýtal: „A čo Fumio Nakamura? Kvôli nemu som na ulici a kvôli nemu vysťahovali mnohých Japoncov. Možno je v tom zapletený aj on.“

„O tom chlápkovi neviem. Teda, presnejšie, viem, že má nejakú veľkú finančnícku firmu v Nakatori a že zrazu nejak zázračne zbohatol.“

„Zázračne zbohatol? Ako to?“

„Predal nejaké pozemky pod Nakatori… moment… to sa mi snažíte povedať…“

„Zrejme áno. To je posledná časť tých dát, ktoré sme získali. Povolenie na výstavbu. Ešte neschválené, ale zrejme vopred dohodnuté.“

„Tak žeby to chcel predať Hughesovi? Hm, to je také jeho – cudzinci mu vyhovujú len vtedy, keď s nimi môže obchodovať.“

„Nakatori zrejme nie je jediné, ktoré je ohrozené. Little Cuba vám niečo hovorí?“

Reyesovi sčerveneli oči a znova si prezeral dáta, ktoré dostal od Joela. Ten mu vysvetlil, že ak sa podarí postaviť labáky v Nakatori, Little Cuba, pôvodné Reyesovo pôsobisko a miesto, kde má celú rodinu a známych, má byť obdobným spôsobom „vyčistené.“ Takuma si všimol, ako Reyes zaťal v ruku v päsť a vyšlo z neho i zopár nadávok v španielčine.

„To si len tak nenechám. Musím niečo spraviť.“

„Máte niečo konkrétne?“

„Samozrejme,“ poriadne potiahol nosom, aby si dodal odvahy, „skončíme tú jeho šarádu.“

„Akú?“ neopatrne sa opýtal Japonec.

„Tú, ktorou sa chce prezentovať ako veľký biznismen. Ja mu dám, zabíjať mi ľudí!“

„Čo teda navrhujete?“

„Presne ešte neviem. Ale jedno viem určite: pôjdeme ho pekne-krásne navštíviť!“

Najbližšie dni Takuma naspal len veľmi málo. Spolu s Joelom sa chystali na veľkú akciu, aj keď ešte nevedeli presne, akú. Joel získaval informácie o Hughesovi, Takuma o Nakamurovi. Určite si dajú pozor najmä potom, čo im ukradli údaje z Profit Hills. Preto sa snažili zaútočiť tak, aby to Hughesa najviac bolelo. Joel našťastie prišiel na to, ako sa napichnúť na CCTV jeho biolaboratória, ktoré by práve malo expandovať do Nakatori. Takuma sa dostal k zaujímavým informáciám od svojich bývalých kolegov. Šizuke Konato, mladý chlapík, s ktorým Takuma často spolupracoval, bol podobného razenia ako Takuma, získal pre bývalého kolegu prístupové kódy, potom, čo mu Taku ukázal, ako narábať s hackovaním. Bolo mu to trochu ťažké vysvetliť, pretože ten človek anglicky veľmi nerozumel, ale Takumovi sa risk vyplatil. Dáta, ktoré Konato ukradol, neobsahovali len prístupové heslá do biolaboratória, o ktorom nemal Nakamura vedieť ani len náhodou, ale i zoznam vysťahovaných z Nakatori, ale len tých, ktorí pre neho v tú dobu pracovali. Očividnejšie to byť už nemohlo. Dokonca sa potvrdilo i to, že sa má začať s „čistením“ Malej Kuby. Reyes viac nepotreboval.

A potom sa to stalo – Takuma s tým ani nerátal, ale všetko sa zbehlo tak rýchlo a bol v tej chvíli tak plný adrenalínu a zlosti, že si nemohol pomôcť, aj keď tým narobil plánovaniu obrie problémy. Takuma sa prechádzal v úctyhodnej vzdialenosti od labákov. Chcel sa zoznámiť s okolím, navrhnúť plány na útek. Už sa zotmievalo, ale v šere uvidel Nakamuru. Okrem neho nikde nikoho a Takumu ťažko zamrazilo. Nemohol si v tej situácii pomôcť. Ten človek, ktorý ho zamestnával, predával svojich bývalých zamestnancov Hughesovi, ktorý s nimi potom robil bohviečo. To sa nedozvedia, kým budú mimo budovy.

Taku si v rýchlosti preskenoval okolie a zistil, že nikde na neho nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Nikde žiadne schované ostrovy tepla na strechách, ani na neočakávaných miestach. Nakamura sa očividne ponáhľal a s kufríkom v ruke určite trielil k biolabákom na nejaké dôležité stretnutie so svojím chlebodarcom. Taku si nemohol odpustiť servilný japonský pozdrav úklonom. Tým len na seba upozornil – tak blízko pri biolabákoch by žiadneho iného Japonca neočakával. Nakamura spanikáril a pustil na zem svoj kufrík. V sekunde ležal Nakamura zvíjajúc sa na zemi pod vplyvom bezdrôtového vírusu, ktorý mu Takuma nahral do systému. Bolo mu jedno, či tam nájde nejaké informácie alebo nie. Chcel ho len spáliť na uhoľ, aby už nijak nebol Hughesovi platný. Vírus nebol smrtiaci, poriadne mu však uškvaril spoje na teplotu blízku šiestim stovkám stupňov. Taku k nemu chladne podišiel. Nakamura ho spoznal a niečo nezrozumiteľne mrmlal, pričom sa chcel postaviť, no držiac ruky pred sebou dával Takumovi najavo, že by ho za iných okolností bol i zaškrtil.

Taku sucho odvetil: „Tak vidíte. Aj opica môže spadnúť zo stromu. To máte za Nakatori.“

Joel nemal pre toto Takumovo konanie pochopenie. Nadával, že celá ich príprava nakoniec skončila v koši.

„Teraz o nás na tutti frutti Hughes vie. Vie, kam udrieme. Mal si sa držať plánu!“

Takuma však vyzeral pokojný: „Upokoj sa, Joel. Hughes nespraví nič.“

„No aký si si zrazu istý!“ penil Joel. „Vyjde na nás s celou jeho parádou.“

„Nevyjde.“

„Odkiaľ berieš takú istotu?!“

„Je to tiež len človek. Nerob z neho poloboha. Každému sa dá vyjsť na kobylku.“

Joel sa prekvapene pozrel na Japonca. Použil totiž výraz, ktorý radi používajú sicílski mafiáni.

„Lezie ti to poriadne na mozog, Takuma. Dal si sa na zlé chodníčky. Mal si ďalej prevracať papiere z jednej kôpky na druhú!“

To bol ten starý Takuma, pomyslel si Japonec. Nechcel si to priznať, ale skonštatoval, že sa s Nakamurom asi predsa len trochu unáhlil a konal neuvážene. Ale aspoň poslali na diaľku správu Hughesovi, že si po neho prídu. A konieckoncov – Takuma sa po tom útoku cítil dobre. Pomstil sa. Ale ešte nie je všetkému koniec. Ešte si to musí odskákať aj Hughes – za Hidea.

Kapitola 6

Reyesovi vojaci Takumu nesmierne dobre strážili. Joelova snaha o to, aby Takuma do akcie nešiel fyzicky, zlyhala. Dokonca mal Takuma po prvý raz pocit, že sa ho Joel bojí. Len nech sa bojí, nechcem donekonečna sedieť v netrunnerskom kresle, povedal si a pridal sa k Reyesovým vojakom. Joel im na diaľku poskytoval informácie o počte a lokalite cieľov, ktoré sa chcú dať zlikvidovať. Nakoniec to nebolo tak zložité. Niektorí sa dokonca vzdali, ale mnohí z nich začali strieľať a tak museli byť umlčaní. Joel sledoval stopu Hughesa, ktorého našli v budove. Takuma odniekiaľ zohnal program, ktorým hermeticky uzatvoril východy z biolaboratórií a nahral ich do systému budovy. Tá teraz výstražne pípala a hlásila, že je napadnutý celý systém budovy. O netrunnera biolaboratórií sa postarali Reyesovi vojaci. Hughes je nahraný.

Pomaly sa dostávali do druhej časti budovy, ktorá podľa plánov, ktoré Takuma ukradol zo siete, mala slúžiť ako informačné centrum. Dlhé, sporo osvetlené chodby jemne žiarili líniami po jej stranách.

„To vyzerá ako z videohry,“ neodpustil si uštipačnú poznámku Joel.

Takuma ho mal celý čas na príme a uznal, že chodba naozaj vyzerá ako z nejakej videohry z Atari 2600.

„Len nám povedz, kam zdrhol,“ nestrácal Takuma svoj povestný pokoj, ktorý Joela v posledných dňoch tak vytáčal.

„Jeho digitálny podpis mi zmizol. Ale z budovy neušiel. O tom by som vedel.“

„Dobre, tak kam teraz? Vyzerá, že tu môže byť bludisko.“

„Trochu. Ale popravde, na tom teraz prd záleží. Nejdeme po Hughesovi. Musíme ísť do dolných častí.“

„Tak teda kam?“

„Len choďte rovno, potom bude nasledovať rozdvojka. Tam možno budú nejakí vojaci, tak si dajte pozor. A potom preskúmajte oba vchody.“

„Dobre.“

Takuma sa však na chvíľu zastavil a to aj oznámil vojakom, ktorí sa ho držali. Tí upozornili kolegov vpredu. Taku zrejme zavetril strieľne. Keď sa ubezpečil, že sú deaktivované, ukázal vojakom, že môžu ďalej. Takumu stále strážili ako oko v hlave. Mal pri sebe zbraň, ale zadúšal sa, že ju nepoužije.

Joel mal pravdu. Došlo k ďalšiemu kontaktu priamo pred rozdvojkou, stále sporo osvetlenou letmým bielym svetlom. Reyesovi vojaci však zdarne eliminovali Hughesových vojakov a i Takuma si pripísal asistenciu, keď prvého odstránil rovnakým vírusom ako Nakamuru. Nakoniec sa ukázalo, že oba chodby vedú do podzemnej časti biolaboratória, ale ani Joel neprebil bezpečnosť dverí za pravou rozdvojkou. Ale keďže ľavá bola voľná, všetci sa nahrnuli práve tam a očakávali ďalší kontakt s nepriateľom. Za dverami však nečakal nepriateľ. Keď tú scenériu uvidel jeden z Reyesových vojakov, ktorý sa do miestnosti dostal ako prvý, neudržal obsah svojho žalúdka a vyvrátil ho do umývadla, ktoré stálo obďaleč pri stene. Miestnosť bola čistobiela, takmer až hygienicky sterilná, no po pravej strane uvideli asi štyri operačné stoly a na nich mŕtvoly v rôznych štádiách rozkladu. V miestnosti zjavne chybou systému nefungovalo odvetrávanie, takže sa tu udržiaval hnilobný zápach. Všetky mŕtvoly boli rôznym spôsobom zmrzačené a ponechané len tak napospas osudu.

Taku nikdy necítil taký odpor. Nie voči tej scenérii, ale voči tým, ktorí majú toto na svedomí. Prezerali si tých nešťastníkov. Nie všetkých bolo ľahké identifikovať, ale veliteľ sa v tom celkom jasne vyznal a reportoval nález Joelovi a ešte jednému z tímu, ktorého volali jednoducho Radista. Veliteľ sa volal Dorian a zvládol identifikovať všetky obete. Nie podľa mena, ale dokázal im prideliť pohlavie (dokonca ani to pri niektorých nebolo jasné z dôvodu ťažkého zmrzačenia), približný vek, etnicitu a ak mal i nejaké nie veľmi poškodené chorómové súčiastky, tak popísal i tie. Z toho sa niekedy dalo určiť, či Hughes išiel po nejakom špeciálnom chróme, alebo či to boli bohatí a úspešní ľudia, ktorí si mohli dovoliť drahé vylepšenia alebo braky.

A potvrdzovali sa Reyesove a Tapiwove predpoklady – takmer všetci to boli Japonci. Ich chróm nestál podľa Doriana za to, aby tu ležali, takže tu museli byť kvôli niečomu inému.

„Podívaj sa, Dorian. Všetci majú nejak rozobraté personálne spoje,“ s pokojom Angličana odvetil Taku.

„Áno. A všade z nich trčia preseknuté káble.“

„Takže ich niekto pripojil, niečo otestoval a potom na drzovku odpojil prerezaním kábla.“

„Naozaj.“

Skúsili nájsť ešte niečo iné, čo by spájalo tieto obete, ale okrem rovnako zničeného spoju, približne rovnakého času úmrtia a etnicity, nič nenašli. Museli sa pohnúť ďalej. Pod budovou ešte môže byť spústa živých, ktorých by čakal podobný osud.

Zostupovali dole schodmi do nižšej miestnosti, o ktorej tušili, že môže byť obrovským väzením. Takuma mal však divný pocit.

„Dorian!“

„Áno?“

„Nejdeme teraz do pasce?“

„Možno. Joel – ešte si nenašiel Hughesov podpis?“

„Ešte nie. Ale tam, kam pôjdete, asi nebude.“

„Dobre. Pošlem tam vojakov zistiť, čo tam je a či tam je Hughes. Máme po ceste nejaké strieľne?“

„Máte, ale o tie sa postará Takuma.“

„Považujte to za hotové.“

„Dobrá práca.“

Takuma, Dorian a ešte asi desať vojakov ostalo na mieste, monitorovalo situáciu a asi päť vojakov pomaly schádzalo dole. Jeden z nich ostal na medziposchodí tak, aby mal výhľad na veliteľa, ostatní boli pripojení elektronicky.

„Je tu tma ako v riti,“ neopatrne jeden z nich nadhodil.

Zrazu takmer všetkých napadol neznámy vírus, ktorý im do ucha púšťal kvílivý zvuk, ktorého sa nedalo zbaviť.

„Joel! Čo, do riti, je toto?!“ kvílil Dorian, zakrývajúc si uši.

„Neviem! Vypnite si porty, alebo reštartujte RAM!“

Takumovi sa to podarilo ako prvému – zvuk utíchol, miesto neho sa na neho napojil niekto cudzí, niekto neznámy.

„Amatéri. To chcete ostať jaskynnými ľuďmi?“

Takuma sa rozhliadal vôkol seba. Ostatní stále bojovali so svojím chrómom. Zdalo sa, že jedine on a Joel sú už nezasiahnutí tým vírusom.

„Hughes?“

„Nevidíte, že vám pomáham?“

Takuma sa ho rozhodol ignorovať a požiadal Joela, aby použil všetky schopnosti, ktoré má, aby lokalizoval Hughesa. Sám sa rozbehol dole. Vojaci boli buď na zemi, neschopní pohybu alebo zápasili so zvukom, ktorý im ničil uši.

„Taku, ja by som rád, ale ja stále neviem, kde je!“

„Vy tomu nerozumiete,“ ďalej monológoval Hughes do ucha Takumovi. Ten si uvedomil, že keď sa na neho napojil, mohol by skúsiť reverznúť pripojenie a odhaliť ho. Hughes sa zrazu rozhovoril, aby bránil Takumovi v hlbšom premýšľaní: „Nechajte mi vám to vysvetliť. Chrómové vylepšenia tu s nami ostanú a sú nevyhnutné na to, aby sme ďalej ako ľudia pokročili. Len si to predstavte: ani fyziológia, ani mentálna kapacita človeka sa za stotisíc rokov drasticky nezmenila, zatiaľ čo technológia neustále napreduje exponenciálnym tempom. My sa musíme zbaviť svojich najslabších častí v systéme. Aj v prírode platí, že svorka kráča tak rýchlo ako jej najpomalší článok!“

Taku zostupoval nižšie a nižšie. A potom ho už čakala len rovná plocha, veľmi silno osvetlená chodba. A po stranách väzni! Niektorí polomŕtvi, iní mŕtvi, iní ešte v celkom dobrom stave. Len čo sa roztrúbilo, že po chodbe beží záchranca, množstvo ľudí začalo za mrežami kričať, výskať, lomcovať mrežami, iní skákali od radosti – alebo od vyšinutia – to bolo ťažké určiť. Taku ale musel ďalej!

Teraz Hughesa počul menej zreteľne, ale i tak cez ten lomoz počul v ušiach Hughesov hlas: „Po stáročia sme sa my ľudia menili aj bez chrómu. Veď len naše nástroje, brnenia a zbrane – tie boli našimi vylepšeniami! Kto sa neprispôsobil – skapal. A len preto, že naše súčasné nástroje nám teraz umožňujú trvalo upravovať najzákladnejšiu časť našej bytosti, neznamená to, že tieto nástroje sú menej užitočné alebo menej etické! A robím ja snáď niečo iné?! Veď zomierajú práve tí istí, ktorí sa neprispôsobili! Tí, ktorí aspoň nezutekali, keď im nič neostalo! Veď sa pozri na seba! Ak by si neutekal za Hideom, mohol si byť na druhej strane mreží!“

Krik a lomoz neustávali a Takuma musel ujsť. Už sa prelúskal cez zabezpečené pripojenie a mal pocit, že ho Hughes neodhalí. Ale i tak šiel aspoň podľa metadát o tomto neznámom pripojení. Hughes ale ďalej monológoval a Takuma ho stále počúval, no ďalej neodpovedal: „To ja vám prinášam novú alternatívu! Musíte sa vyzbrojiť! A to tak, aby sa z vás nestal poddruh, odsúdený na záhubu. Len s Hughes Research sa dostanete medzi vyvolených – medzi tých, ktorí sa k svojej technológii dostali prirodzeným vývojom. Dostanete záruku, že máte prístup k overenej technológii, ktorá z vás spraví nadľudí. Vy budete na vrchole sveta! Len si to predstavte! Na vrchole sveta! A svet už nebude ako predtým!“ Takumovi znel ako vodca náboženského kultu.

Takuma vedel, že ide správne. Chodby sa zmenili z industriálnych konštrukcií na biznisové pomerne plynulo. Chodby trochu potemneli a elektrina blikala jedna radosť. Takuma si pripadal ako v horore. Nikde nikto, prázdne chodby a na jej konci jediné otvorené dvere. Nad nimi strieľne. Takuma si ich overil – sú aktivované, ale prázdne. To sa mi nepáči.

Kapitola 7

Hughesa priam osvetľovala žiara ťažkého mraku svojich vlastných predstáv, ktoré mohol zhmotniť. Pretože ako generálny riaditeľ ziskovej korporácie, ktorá chce zarobiť čo najviac peňazí a získať čo najviac moci akýmikoľvek dostupnými prostriedkami, bez ohľadu na to, či a kto trpí, je dokonale ochotná porušovať obchodnú alebo spoločenskú etiku. A jej prezident – to je ten človek, z ktorého sa stáva boh. A Hughes si to o sebe rozhodne myslí.

Taku nebol pripravený na to, že ho nájde tak ľahko a bez Joela alebo inej technológie. O to ťažšia atmosféra v jeho kancelárii nastala. Takuma však neváhal a vytiahol zbraň.

Hughes sa rozhodne postavil zo stoličky. Jeho podlé, ostré ryhy tváre sa pretiahli do úsmevu a následne smiechu.

„Pozri sa na seba – prvý raz na niekoho mieriš zbraňou. A čo si myslíš, že si ňou pomôžeš? Že celé ľudstvo posunieš späť o sto rokov?“

„Nehrajte sa na boha, pán Hughes. Obaja vieme, čo ste spravili.“

„Nedaj sa vysmiať,“ nadhodil a nebezpečne sa Takumovi priblížil, nedbajúc o to, že má Japonec v ruke zbraň. „Čo by si robil na mojom mieste, hm? Dosiahol som všetko. Som bohatý a mocný. Ale nemám všetko, Takuma. Nie, to si nemysli. Všetci potrebujeme stúpať. Niekto musí drhnúť dlážku, aby sa dostal do lepšej pozície. A niekto tam už je. Ale i tak musí ísť vyššie, nech to stojí, čo to stojí.“

„To by musel byť človek bohom, aby tento kolobeh zastavil.“

„Múdro hovoríš. Pochopil si ma. Vidíš, dôverujem ti. Ja nie som ten zlý, však to sám vidíš. Aj ty sa môžeš stať bohom. Nie je to ťažké.“

„Ak by som neušiel z Nakatori, skončil by som rovnako ako tie stovky ľudí v celách. Vaše slová. No na nich si nemyslel? Len preto, lebo nečakali, že si ich takto podmaníš?“

„Takuma – život je taký. Niekto musí byť hore a niekto musí byť dole. Inak to nepôjde. Vieš si to predstaviť, žeby ľudia, všetci ľudia – mali rovnaké možnosti zmeniť svet? Keď i nejaký úbožiak s vojenskou penziou desať dolárov na deň môže voliť prezidenta? Čo už ten úbožiak vie o riadení štátu? A čo vie o riadení firmy? Keď sa necháme ovplyvňovať plevou, vždy vyhrá ten šedý priemer.“

Takuma mal týchto rečí ponad hlavu. Nevedel však, ako sa vykrútiť z tejto debaty, ako prinútiť prst na spúšti ukončiť život toho úbožiaka, ktorému moc prerástla cez hlavu. Nikdy nebol veľký rečník a i túto debatu viedol s obtiažami. Niekto to proste stisne a neobšíva sa. Takuma však cítil, že Hughes má určite nejaký tromf v rukáve, inak by tu nestál s americkým úsmevom a pokojnou, vysmiatou tvárou. Nejaký kyborg? Niekto, kto vyrieši jeho prítomnosť a bol i prítomnosť všetkých tých ľudí v celách? Hughes sa stále blížil a potom – Takuma to inak ani nevedel vysvetliť – sa z neho stal nie boh, ale prorok: „Nechápeš, Takuma, že niektorí vidia viac, než sú schopní vnímať? Nejde tu o chróm, o infračervené rohovky, ani o osobný spoj. To je to, prečo sa človek narodí, kvôli čomu žije! Má svoje poslanie! A mojím poslaním je priniesť človeku nový svet! Ukázať mu nové technológie, o ktorých ani nesníval! Spraviť z neho boha! Voviesť ho do kráľovstva nebeského!“ a naširoko rozpažil rukami.

A presne vtom Takuma vedel, čo povedať: „Tak šťastnú cestu.“

A vystrelil.

A potom sa jeho prekliatie presunulo na Takumu. Pustil zbraň na zem, reštartoval RAM, vypol sa z komunikácie s Joelom, ktorá už i tak nejestvovala a pobral sa so zvesenou hlavou von z tejto prekliatej budovy. Vo väzenskej časti podzemia panovala takmer festivalová atmosféra. Ľudia skákali, tancovali, spievali si. Nie zriedka si Takumu všimli a medzi sebou si niečo šeptali, potom naraz skričali a Takumu vítali a oslavovali ako hrdinu. Takuma sa nemohol neusmievať, aj keď videl to utrpenie ľudí. Niektorí bez nôh, zrejme im vzali všetok chróm. Iní bez jedného oka, iní s popáleninami, iní sotva dýchali.

Antonio Reyes dodržal slovo. Po tomto vpáde do biolabákov, sa jeho vojaci postarali o to, aby sa každému dostalo toľko pomoci, koľko to bolo v tú chvíľu možné. Aj tomu mŕtvemu sa dá pomôcť tým, že sa úctou pochová. Ten fakt, že pri tomto čistení museli Reyesovi vojaci niektorých priam odlepovať od Takumu, bol dobrým znamením. Niekedy návaly humanity Takumu priliepali na podlahu. Ale mal hneď lepšiu náladu.

Záchranná akcia trvala asi tri hodiny. Vojaci totiž našli ešte tri podobné miestnosti a tie boli i lepšie zabezpečené. Takuma stál pred biolabákmi, všade kopa ľudí – tuto doktori a tuto polícia (áno, ešte existuje), inde zase i doktori-špecialisti na chróm. Takuma vyšiel von a zdalo sa mu, že si ho nikto nevšíma. Iba nejaký doktor ho zastavil s tým, či nemá zranenia. Odpovedal mu záporne a potom si všimol, že obďaleč stojí známe auto a pri ňom stojaci južan fajčiaci cigaru.

„Takuma! Vy ste teda káder!“

„Ďakujem, pán Reyes. Cením si, že ste dodržali slovo.“

„Tak to vidíte – nie všetci šéfovia veľkých korporácií sú chrapúni!“

„O tom ma zdarne presviedčate.“

Reyes však videl ten smutný Japoncov pohľad: „Aké to tam bolo?“

„Nie veľmi príjemné. Ale je to za nami.“

„Ale vás niečo ešte trápi, že je tak?“

„Samozrejme.“

„A čo také?“

„Nechcem byť nijak pesimistický, ale… komu som vlastne pomohol? Nejde o to, bola tam spústa ľudí, ktorá potrebovala moju pomoc, ale čo ak takýchto firiem existuje po svete stovky?“

Antonio Reyes ukázal svojim gorilám, aby sa trochu vzdialili, potom podišiel k Takumovi a otcovsky ho oblapil za rameno: „To len dokazuje, že vám na ľuďoch záleží, Takuma. Zachránite sto ľudí a bojíte sa o ďalších stotisíc. Ale to by musel byť človek superhrdina, aby mohol bojovať proti toľkému zlu. Nezabúdajte, že sa oplatí bojovať i za záchranu jediného života.“

„Napriek tomu, že nezabránim strate tisícok?“

„Vy ste človek, ktorého Glendon potrebuje. A rozhodne nie ste v tom sám. Aj vďaka vám môže pokojne spať celá štvrť!“

„A čo vy? Pridáte sa?“

Zasmial sa: „Nerád robím podobné prognózy, som ostatne tiež len korporátom. Stať sa môže hocičo.“

„Takže nie každý korporát je chrapúň?“ skúsil Takuma podpichnúť. Teraz sa zdal trochu rozpačitý Reyes: „Viete, niektoré veci musíte urobiť, či sa vám páčia alebo nie. Ja takmer s istotou viem povedať, že z mojej pozície môžem spraviť rozhodnutia, ktoré potom oľutujem. Ale to je tá ľudskosť – môže sa kedykoľvek vytratiť. A i ten najsprávnejší človek môže prepadnúť mánii dnešného sveta – veď sa len podívajte na Hughesa. Zdalo sa, že podporuje charitu a že sa k moci dostal legálne. A vidíte, čo sa z neho vykľulo.“

„Mám sa o vás báť?“

„Mali by ste sa.“

Rozhovor ale zakončili na dobrej nóte, keď Reyes podpichol Takumu späť, že ak sa z neho stane monštrum, sám Reyes Takumu oficiálne splnomocní, aby ho vyprevadil zo sveta. Takuma sa ešte raz poďakoval a už si všimol, že niekto ho poklopal po pleci.

„Tak čo, neprilipla ti riť na tom kresle?“ podpichol ho.

„Zoškraboval som ju paličkami od suši!“ veselo odpovedal. Bol to Joel. Po tomto veselom zvítaní im však zrak padol na vchod do biolaboratórií, odkiaľ stále prúdili zranení a obaja rýchlo stratili chuť baviť sa o čomkoľvek. Takuma iba tak do vetra zahlásil, že nevie, čo bude ďalej. Joel ho povzbudil: „Človeče – ty si kráľ. Ešte pred pár týždňami si utekal pred nejakými ruskými gangstermi a dneska zachraňuješ mesto! To sa len tak nikomu nepodarí!“

„Ja viem. Ale ak o mne bude vedieť príliš veľa ľudí, nakreslím si na čelo veľký terč.“

„Možno! A možno aj nie. Poznám spústu ľudí, ktorí poznajú tých správnych ľudí a tí zase poznajú správnych ľudí! Inak to nepôjde. Sám si to zažil – pracoval si pre toho všivavca Nakamuru – sám vieš, že čestne to nepôjde.“

„Ja viem. A to ma štve.“

„Aha, jeden človek chce zachrániť celé mesto – aké inovatívne!“ podpichol.

„Niekedy je to s tebou ťažké,“ povzdychol si jedným dychom s úsmevom na perách Takuma.

„Pravdaže! Tak čo, ideš bývať ku mne? Viem, že si chcel nový byt a touto akciou sme ho vlastne nezískali… ale!“ Joel ďalej perlil: „Ak spoznáme tých pravých ľudí a spravíme zopár kšeftov – budeš si môcť dovoliť celú štvrť!“

„To nie. Ešte ju bude chcieť niekto odo mňa kúpiť!“

Začalo mierne mrholiť. Joel zahrešil, pretože si zabudol dáždnik. Takuma nadhodil, že po dnešku mu nebude prekážať ani prechádzka po daždi. Podľa jeho slov aspoň zmyje zo seba tú špinu, ktorá sa na neho nalepila tam dole a ktorú na neho preniesol prorok Hughes. Joel chápavo prisvedčil a odvetil: „Neviem, čím si si prešiel ty, ani tých, ktorých si zachránil. Možno keď sa zotavia, budú chcieť spoznať tých ľudí, ktorí ich zachránili. A poznáš tie typy ľudí, ktorí sa silou mocou chcú zavďačiť – stále takí existujú. Raz príde ten čas, kedy niekto, koho si zachránil, zachráni niekoho iného.“

„Môže byť. Len človek, ktorý bol na dne, dokáže pochopiť iného človeka na dne.“

„Stále platí rovnica – čím viac trpíš, tým viac humanizmu v sebe máš. Je to paradox – práve tí, čo môžu pomáhať, tak nečinia. A tí, ktorí ani nemôžu a ani nevedia, často chcú pomôcť aj tak. V tom sa svet nezmenil. Napriek všetkej tej technike – stále sme ľudia.“

Takuma smutne prisvedčil a potom sa zhlboka nadýchol. Cítil – vlastne nič necítil. Napriek tomu všetkému – vedel, že ho čakajú posledné roky jeho života. Vedel, že nech bude robiť čokoľvek, či bude pracovať znovu čestne alebo nie – niekto si ho len nájde a pošle pod zem. Dnes totiž prekazil obchody nielen Hughesovi. Možno teraz nastane mocenské vákuum, ktoré bude chcieť využiť mnoho firiem. Rozdelia si korisť a možno budú pokračovať v tom istom. Aj keď – po dnešku by mal nastať určitý poprask, ktorý by mal mestom otriasť. Ale neotrasie. Ľudia majú zlú pamäť, najmä, keď ich veľa pokope na jednom mieste.

Na Glendon padala priezračná hmla dažďa, keď sa Takumovi vyjasnili myšlienky. Nemá veľa času, tak ním teraz neradno mrhať. Nebude mať čas nazvyš ani len uvažovať o dnešku. Dnešok je minulosťou. Budúcnosť je to, čo ho zaujíma teraz. A ktorý korporát pošle pod nôž ako ďalší? A bude to znova s Reyesovou pomocou? Sotva. Musí pracovať s mnohými ľuďmi, aby chránil samého seba. Potom sa pozrel na Joela Taimordiho. Zrejme myslel na to isté. Taký mladý a tak skoro skončí – podobne ako on. Nikto v tejto branži neostane dlho. Buď vyhoríš rýchlo a efektne, alebo budeš len pomaly zhasínať a spomínať na časy, kedy si mohol efektne zhasnúť.