Po stopách

-

Dobrodružstvo v džungli

Mária Furmanová

OBSAH

O knihe

Mesto Nípap je až neobyčajne pokojné a tiché. Nič sa tam nedeje. Práve to na ňom nenávidí Marianna Murfanová. Túži po dobrodružstve a to sa jej nakoniec splní. Náhodou sa dostane na jeden z prekrásnych ostrovov. Tam pomáha domorodcom s ich problémami a pritom priťahuje ďalšie. V prírodou vytvorených prastarých tuneloch náhodou nájdu zlatý zvitok, o ktorý prejaví záujem aj Lemur, obluda s ľudským telom a hlavou lemura. Okrem neho sa tam úplnou náhodou objaví aj nebezpečný zločinec. Marianna sa aj napriek tomu snaží zistiť, aký význam má zvitok a tiež zvláštne denníky, ktoré nedokáže rozlúštiť. Náhodou zistí, že človek, ktorého roky považovala za svojho učiteľa chémie, je niekto oveľa záhadnejší a len úplnou náhodou sa dostane do problémov. Lenže... boli to všetko iba náhody?

PROLÓG

Bolo nesmierne chladné ráno. Všetky autá v meste mali na sklách námrazu. Studený vietor fúkal zo severu a ohýbal kmene stromov, z ktorých opadávalo farebné lístie. Slnko ešte ani nestihlo poriadne vyjsť, už ho zakrývali sivé mraky.

Na prázdnom mestskom letisku sa nič nehýbalo. Odrazu sa ozval hukot a z ničoho-nič tam pristálo menšie nákladné lietadlo. Nebolo vôbec ničím zaujímavé. Práve naopak. Pôsobilo staro, lacno a vyzeralo ako tisíc ďalších.

Vystúpil z neho malý muž. Tvár mu sčasti zakrýval klobúk a cez hnedú košeľu mal prehodené sako. Stál ticho a rozhliadal sa okolo. Keď nikoho v blízkosti nevidel, oprel sa chrbtom o stroj a čakal.

O niekoľko minút sa spoza rohu vynorili tiene a nakoniec aj dve postavy. Dvaja vysokí muži kráčali smerom k lietadlu. Ani jeden z nich neprehovoril, len napredovali.

Hneď, ako ich malý muž pri lietadle zazrel, spozornel.

„Máte dosť uhlia?“ obrátil sa na jedného z prichádzajúcich.

On sa ostražito poobzeral, no neodpovedal.

„Ste Ivan?“ opýtal sa malý muž priamo.

„Podľa toho, kto sa to pýta.“ odpovedal vyšší a premeral si ho.

Malý muž sa usmial, no len na chvíľu. Potom zas nahodil vážnu tvár. „Výborne, už som sa začínal báť, že neprídete.“

„Ako vidíte, prišli sme. Povedzte nám, kto ste a čo chcete.“

„Svoje meno vám prezradiť nemôžem. Nepotrebujete ho vedieť.“ Aj malý muž sa poobzeral. „Poviem vám len to, že organizácia, pre ktorú pracujem si vás vybrala. Máte výborné výsledky, obaja. Chceme vám preto ponúknuť prácu.“

Vysoký muž zamyslene pozrel na kolegu. „Čo máme robiť?“

„Uvidíte.“

Druhý z mužov spýtavo pozrel na lietadlo. „Súvisí to s týmto?“

„Áno.“ uškrnul sa malý muž. „Viete pilotovať lietadlo?“

„Podľa toho, čo presne od nás chcete.“

Malý muž sa pobavene zasmial a pokrútil hlavou. „Je to vaša práca. Ja od vás nič nechcem.“

„Ale máte pre nás inštrukcie. Tak hovorte.“ netrpezlivo podupkával nohou prvý.

„Dobre. Pôjdete na ostrov. Je od mesta vzdialený necelých deväťsto kilometrov. Tam sa nachádzajú veľké zásoby niečoho, s čím sa nelegálne obchoduje. Musíte prísť na to, čo je to a kto to má pod palcom.“

„Ako presne?“

„Na to máte prísť vy. Musíte však donášať správy a byť v neustálom kontakte.“

„S kým?“

Malý muž si ich premeral s prižmúrenými očami. „Nemám rád takéto vtipy.“ Potom sa odmlčal. „Už dnes tam budete.“ pokračoval po dlhšom tichu a podal vyššiemu zalepenú obálku. „Tu sú doklady a kľúče.“

Ešte raz si ich premeral, pozrel na lietadlo a bez ďalšieho slova sa otočil na päte. Zmizol behom niekoľkých sekúnd. Dvaja muži zostali ticho stáť na pristávacej ploche a zízali na lietadlo.

„Úžasný začiatok.“ poznamenal prvý a otvoril dvere lietadla.

„Ivan, čo to robíš?“ nechápal druhý.

„Ideme, nie? Práca čaká.“

„Si si istý? Nerád by som sa do niečoho namočil. Ten... tamten nevyzeral veľmi dôveryhodne. Ani nevieme jeho meno.“

„Neboj sa... mám plán.“

„Aký?“

„Uvidíš, nasadaj.“ Ivan si sadol na miesto druhého pilota a počkal, kým si jeho spoločník nastúpi.

„To mám akože riadiť ja?“

„Hej. To zvládneš, neboj sa.“

Muž nakoniec prikývol a zapol motory. Postláčal skoro všetky páčky a gombíky, potom potiahol kormidlo k sebe a lietadlo s hukotom vzlietlo. Ivan medzitým roztrhol obálku a roztriedil papiere, ktoré mu dal malý muž.

„Peter, pozri. Mapa.“ zamával kusom papiera.

On nervózne klopkal prstami po kormidle. „Skvelé, tak ju roztvor a naviguj.“

Ivan rozvinul mapu a položil ju pred seba. Vyzerala ako nová, akurát, že na nej bola červenou fixkou nakreslená čiara. Cesta z letiska na jeden z ostrovov. Ibaže nevedel pri takomto svetle prečítať jeho názov.

Leteli dlho a v pochmúrnej atmosfére. Peter sa sústredil a Ivan buď študoval papiere alebo rozmýšľal a pohrával sa pri tom s príveskom na krku. Až keď prešli dve hodiny, pred nimi sa spoza mrakov vynorilo súostrovie s piatimi maličkými ostrovčekmi, ležiacimi uprostred oceánu.

„Hurá.“ sucho poznamenal Ivan a poskladal mapu.

Lietadlo sklopilo nos, pomaly kleslo a pristálo na piesku. Peter vypol motory a vydýchol si.

„Len sa neteš,“ zasmial sa Ivan, „takto budeš lietať ešte dlho.“

„Prečo?“

„Lebo mám plán. Ja sa včlením k tým pašerákom a ty sa zahráš na objaviteľa.“

„Čo?“

„V tých papieroch sa píše, že tu žijú nejaký domorodci. No ešte nestretli moderného človeka. Pôjdeš do ich dediny, zatváriš sa prekvapene, že ich vidíš a povieš, že potrebuješ ovocie alebo niečo také. Začleníš sa medzi nich, budú ťa mať radi a budeš voziť ovocie do mesta.“

„Skvelý plán, naozaj.“ zasmial sa Peter ironicky.

„Niečo sa ti nepáči?“

„Ty si myslíš, že uveria? Podľa mňa nie sú až takí hlúpi.“ Peter pochybovačne nadvihol obočie.

„Musia uveriť. Niečo si vymysli. Ja si idem obzrieť ostrov. Keby niečo, máš vysielačku.“

Peter chtiac-nechtiac prikývol a vystúpil z lietadla. Ivan tiež vystúpil, no najprv odložil papiere. Naraz zavreli dvere, ktoré hnusne zaškrípali. Poobzerali sa.

Pláž, na ktorej pristáli, bola tichá. Vyzerala ako vystrihnutá z pohľadnice. Takmer biely piesok, azúrové šumiace more a listy pálm vlniace sa vo vetre. Ani džungľa však nevyzerala hrozivo.

„Pozri, tam je chodníček.“ ukázal prstom Peter.

„Fajn. Ja idem pozdĺž pláže, ty do džungle.“ rozhodol Ivan a pohol sa dopredu. „Dávaj pozor.“

Peter pozrel pred seba. Bol tam úzky chodníček, ktorý viedol kamsi do stredu ostrova. Nemal čo stratiť. Prešiel cez piesok, až došiel do tieňa. Odhrnul si lístie spred tváre a opatrne stúpil na tvrdú udupanú zem.

Chodníček bol úzky a kľukatý, no dobre udržiavaný. Netrvalo dlho a bol úplne obklopený zeleňou. Obrovské paprade, liany, kríky a nádherne voňajúce kvety. Iba škoda, že tam bolo toľko hmyzu.

O pár minút sa pred ním zjavila malá lúčka, na ktorej boli drevené stoly a stoličky. Najprv nechápal, čo robia všetky tie veci uprostred džungle, no potom si všimol nádherné veľké jazero.

Nestihol sa však naň pozerať dlho, pretože v kroví oproti čosi zašušťalo. Peter sa hneď strhol a ostražito sa obzeral.

„Je tu niekto?“ zakričal a jeho hlas sa rozliehal okolo.

„Ja.“ ozval sa sebaistý detský hlások.

Nato z krovia vystúpil malý chlapec. Nemohol mať viac ako šesť.

„Kto si?“ čudoval sa Peter.

„A ty si kto?“

„Ja som Peter. Teší ma.“ predstavil sa.

„A čo tu robíš?“ premeral si ho chlapec.

„Priletel som.“

„Ty vieš lietať?“ dieťa udivene vyvalilo oči.

On prekvapene pokrútil hlavou. „Nie, neviem. Ako sa voláš?“

Chlapec sa hrdo vzpriamil. „Tornádo.“

„Zvláštne meno... Bývaš tu niekde? Alebo si sa stratil?“

„Tam je naša dedina. Bývam tam s ockom.“ kývol hlavou.

„Naozaj? Ukážeš mi kde?“

Chlapček prikývol a rozbehol sa doprava. Za lístím bol schovaný ďalší chodníček. Bol však lepšie ukrytý ako ten predtým.

Peter utekal za dieťaťom a nevšímal si nič okolo seba. Po niekoľkých metroch sa konečne chodník skončil a chlapec sa predral lístím. Ocitli sa v dedine. Všade naokolo stáli domy z dreva a so slamenou strechou.

Tornádo sa veselo usmial na Petra. „Tu bývam.“

On sa poobzeral a zbadal aj pár ľudí. Chvíľu nevedel, čo povedať, no nakoniec sa spamätal.

„Máte tu aj nejakého vodcu?“

„Hej. Môj ocko je vodca.“

Peter prekvapene pozrel na Tornáda. Žeby mal až také šťastie?

„Zavedieš ma k nemu?“

On prikývol a zas sa rozbehol. Kľučkoval pomedzi domy a vyhýbal sa ľuďom. Peter ho nasledoval, ale už pomalšie. Nezdalo sa mu vhodné, aby behal za malým chlapcom uprostred dediny.

Ako tak išiel, dedinčania si ho začali všímať. Na prvý pohľad to naozaj boli iba nejakí primitívni ľudia. Šaty mali z tenkej a zrejme ručne robenej látky. Ich pokožka bola o čosi tmavšia a aj vlasy mali tmavé. Všetky ženy v nich mal kvety alebo rôzne iné ozdoby. Všimol si tiež jeden podstatný detail. Boli bosí. Čosi si vystrašene šepkali a premeriavali si ho.

Tornádo ho nakoniec doviedol do stredu dediny, kde stál veľký dom, asi najväčší zo všetkých.

„Ockó, niekto tu je!“ otvoril dvere a zakričal do domu.

Peter sa obzeral a čakal, kým vodca príde. Netrvalo to dlho. Hneď začul buchnutie dverí a kroky na drevenej podlahe.

„Čo si hovoril?“

Z domu vyšiel stredne vysoký muž, zrejme o trochu mladší, ako Peter. Zvedavo pozrel na syna, no keď zbadal Petra, zostal nehybne stáť.

„Nebojte sa,“ prihovoril sa mu Peter a milo sa usmial, „volám sa Peter. Letel som nad vaším ostrovom a...“

Vodca naňho zvedavo pozrel. Peter však nevedel, čo by si mal vymyslieť.

„Došlo mi palivo. Nevedeli by ste mi pomôcť?“

„Oci, oci, ten ujo vie lietať.“ veselo poskakoval Tornádo okolo otca.

„Počul som. Čo keby si sa išiel hrať?“ odbil ho vodca.

Chlapec prikývol a vbehol do domu. Vodca sa zas obrátil na Petra. „Leteli ste?“

„Lietadlom.“ objasnil a zas sa usmial.

„Aha,“ nadvihol obočie, „a ja vám mám pomôcť?“

„No... ste vodca, nie?“

„To som, ale o tých vašich veciach nemám ani poňatia. Doteraz sme na našom ostrove nikoho takého nemali.“

„To znamená, že som prvý, kto sem prišiel?“ Peter predstieral prekvapenie a obzrel sa.

„Áno.“

„Vidím, že máte veľa ovocia. Čo keby ste mi nejaké dali?“

Vodca sa naňho uprene zahľadel. „Prečo?“

„Pokúsim sa opraviť motor.“ až ho prekvapilo, akú hlúposť vymyslel.

Lenže ten človek zrejme nemal ani poňatia o technike. „Ak chcete a pomôže vám to, pokojne.“

Kývol na skupinku chlapov. Tí prišli k nim a zvedavo si obzerali Petra.

„Tento človek priletel lietadlom, ale zrejme sa mu pokazilo. Chce teda trochu nášho ovocia.“

„Prečo by sme vám mali pomáhať?“ ozval sa jeden z mužov a postavil sa vedľa vodcu.

Peter si ho premeral a prekrížil ruky. „Lebo potrebujem pomoc.“

„Tak si ju choďte hľadať inde.“

„Ovofrit,“ oslovil ho vodca, „mali by sme pomôcť.“

„Len preto, že si vodca ešte nemusíš o všetkom rozhodovať. Aj my ostatný, by sme sa radi vyjadrili.“

„Nemáte sa k čomu. Ak niekto potrebuje pomoc, s radosťou pomôžeme.“

„Naozaj?“

„Áno.“ Vodca si ho už nevšímal a pozrel na Petra. „Dáme vám ovocie, ale potom nás necháte.“

Peter chvíľu rozmýšľal, no aj tak prikývol. „Budem na pláži. Myslím, že západne odtiaľ.“

Vodca tiež prikývol a spolu s dedinčanmi išiel hlbšie do dediny. Peter sa otočil a smeroval k chodníku, ktorým prišiel. Snažil sa vyhýbať dedinčanom a zvedavým pohľadom. Cestou ho však niečo chytilo z ruku. Najprv sa zľakol, no potom si uvedomil, že je to Tornádo.

„Čo ty tu?“

„Idem s tebou.“ veselo odpovedal chlapec.

„Prečo? Nebude sa tvoj otec hnevať?“

„Možno, ale chcem vidieť, ako lietaš.“

„Lenže ja nelietam. Neviem lietať. Na lietanie mám stroj. Lietadlo.“

„Neverím ti. Chcem vidieť, ako lietaš.“

„Hovorím ti, že neviem lietať.“

„Chcem vidieť, ako lietaš!“ Tornádo sa zatváril tvrdohlavo.

„Ty si teda decko.“ vzdychol Peter a pevnejšie ho chytil.

Spolu prešli k stolom a odtiaľ na pláž. Pri lietadle už čakal Ivan.

„No, čo? Našiel si dedinu?“

Peter podvihol ruku, za ktorú ho Tornádo držal a odmietal pustiť.

„Fajn, ja som našiel tých pašerákov. Sú úplne na severe. Už aj mám nápad.“

„Ten som mal aj ja. Povedal som im, že mi došlo palivo a vypýtal som si ovocie.“

„Dosť... neoriginálne.“ nadvihol obočie Ivan.

„Čo by si robil, keby na teba všetci zízali a dospelí ľudia by netušili, čo je to lietadlo?“

„Neviem, ešte som sa do takej situácie nedostal.“

„Tak vidíš.“ zavrčal Peter. „Ak si múdrejší, mal si ísť ty.“

„Nechaj to tak, dobre?“

„Dobre.“

Ivan prikývol a pozrel na Tornáda. „A toto je kto?“

„To je Tornádo. Vodcov syn.“

Ivan sa zasmial. Potom pozrel na kraj džungle. Tam sa spoza lístia vynoril vodca s mužmi, ktorí niesli plachtu s ovocím. Prišli až k nim a zložili ovocie do piesku.

„Tu máte. Vezmite si to a nechajte nás.“ premeral si ich.

„Ďakujeme. Hneď odlietame.“ usmial sa Ivan a naložil ovocie do lietadla.

Peter sa zatiaľ trochu pohrabal v motore, aby vzbudil dojem, že to opravil a potom pozrel na vodcu.

„Pomohli ste nám. Ale stále neviem vaše meno.“

Vodca mu uprene pozrel do očí. Zrejme rozmýšľal. „Artbub.“ povedal po chvíli. „Volám sa Artbub.“

„Ďakujeme vám, vodca Artbub.“

„Nemáte za čo. Radi sme vám pomohli.“

Peter prikývol a nasadol do lietadla. Ivan ho nasledoval a zavrel za sebou dvere.

„Tak,“ začal, keď ich už nemohli počuť, „teraz už len splniť úlohu a vrátiť sa domov. Zistíme, prečo je tento ostrov taký zaujímavý.“

1. kapitola - MIZERNÝ DEŇ

Bolo sedem hodín, keď zazvonil budík. Strašne otravný zvuk sa ozýval po celom sídlisku. To sa však len v domčeku na kraji mesta začal nový, zaujímavý deň.

„Keď som vošla do kuchyne, celá rodina už bola na nohách. Sadla som si za stôl, a keď začal každodenný ranný zmätok, pokojne som jedla svoju obľúbenú banánovú kašu so sušenými banánikmi. V našej rodine je to úplne normálne.

Otec nikdy nestíha, tak ako ja, a preto vždy hľadá kravatu, opasok alebo dokonca prezentačné grafy.

Mama je zas zaťažená na dokonalú desiatu a obed, takže mi každé ráno dáva lekcie zdravej výživy. No najlepšia časť dňa je, keď zostanem v dome sama.

Len čo mama zabuchne dvere, mám konečne pokoj. Napríklad dnes som si otvorila svoju školskú tašku, dala som si dnu desiatu a vytiahla som z vrecka mobil.

Veľmi často ho nepoužívam, preto ho niekedy niekde zabudnem. Lenže rodičia chcú, aby som ho mala pri sebe. Vraj, keď mi budú musieť zavolať. Je to proste nevyhnutnosť doby, ale ja to volám inak. Závislosť ľudí.

Pozrela som na ten svoj a povzdychla som si. Potom som však napísala správu kamarátovi Samovi. Nerada chodím do školy sama a keďže autobus som už tak, ako vždy zmeškala, spýtala som sa ho, či ma nepočká. Chodí do školy s otcom autom a navyše býva len o pár domov nižšie. Veď prečo by ma nevzali?

Aj keď... Väčšinou som veľmi otravná a nie všetci rodičia mojich priateľov to majú radi. A možno aj pre to, že občas som aj drzá.

Chvíľku som počkala, no keď mi neodpovedal, odložila som mobil do tašky. Dojedla som raňajky a letmo som pozrela na hodinky. Bolo už pol ôsmej.

Nestíhala som do školy! Ako obyčajne. Odpratala som misku zo stola a chytila som tašku. Potom som vybehla z domu rýchlejšie ako veverička po troch kávach a utekala som cez mesto.

Naše mesto Nípap. Nie je veľké, ale dostať sa z jedného konca na druhý bez autobusu je dosť namáhavé aj pre dobre udržiavaného športovca. No a moje nohy začnú protestovať stále na tom istom mieste. Tesne pred našou bránkou. Po pár križovatkách som už úplne hotová.

Tak o desať minút som už z diaľky videla bránu, ktorú neznášam. Veľká budova týčiaca sa hneď pri hlavnej ceste. Moja „úžasná“ škola.

Obrovská svetlohnedá stavba v strede mesta, navyše s priamym výhľadom na ulicu. Brána, dvakrát vyššia ako ja, je zvrchu natretá honosným čiernym lakom, ktorý sa lúpe spolu so starým. Dvadsať maličkých a hlavne starých komínov, z ktorých sa používa len jeden, kopec holubov a kamerový systém spred päťdesiatich rokov. Čo viac si priať?

Dobehla som k nej a hneď som vedela, že som zase prišla ako posledná. Veď prečo nie? Prebehla som školským dvorom, ani som si nevšímala, čo sa deje okolo mňa. Holuby, pokojne zobajúce suchý chlieb, začali so zdeseným výrazom ustupovať a odlietať nabok.

Rýchlim krokom som došla až ku vchodovým dverám. Chytila som kľučku, potiahla som ňou, no dvere sa ani nepohli.

Škola bola zamknutá. Priam úžasné! Dvere sa zamykajú, aby sa nejakí žiaci alebo niekto iný nedostal cez vyučovanie bez dovolenia von alebo dnu.

Znova som pozrela na hodinky. Ešte chvíľu som tam bezmocne stála, nakukovala som cez okná, mávala som do kamery a asi tisíckrát som zvonila, no potom som to vzdala a rozbehla som sa za školu.

Stál tam malý domček, v ktorom býval školník. Bol to starý, ale veľmi láskavý dedko. Vedela som, že tu pracuje už dosť dlho na to, aby vedel, že žiaci ako ja potrebujú skoro každé ráno otvoriť dvere.

No nanešťastie tam práve dnes nebol. Dnes, keď máme ako prvú hodinu biológiu. Učiteľka je dosť prísna a netoleruje moje neskoré príchody, tak ako ostatný.

Búchala som na jeho krehké dvere tak silno, až sa zakolísali a skoro spadli. Ale aj tak nikto neotváral.

„Ale, ale, ale... zas neskoro?“ zasyčal za mnou zlovestný hlas, až som nadskočila.

Obzrela som sa a na moje nemilé prekvapenie za mnou stál profesor Mokneský.

Bol to asi môj najneobľúbenejší učiteľ. Ani neviem prečo. To on sa ku mne stále správal odmerane a drzo. A ako on ku mne, tak aj ja k nemu.

No ani jeho výzor nebol veľmi typický na učiteľa. Hnedo-čierne vlasy dlhé po plecia väčšinou stiahnuté v cope, vysoká postava a hnedé oči. Hľadel na mňa so zlovestným úsmevom.

„Ja-ja som len chcela pozdraviť nášho školníka. Nemusíte sa báť.“ zahabkala som.

„Aha.“ povedal, no teraz už sa neusmieval. „Myslím, že všetkým žiakom je jasné, že po začiatku vyučovania sa nemajú túlať mimo školy, teda okrem teba!“

„Dobré ráno, pán profesor.“ povedal vzdialenejší hlas.

Bol to hlas školníka, ktorý sa odniekiaľ vynoril. Konečne. „Nemáte teraz hodinu?“

„Áno mám, ale išiel som okolo a všimol som si, že tuto slečna Murfanová zas mešká do školy.“

„Och, to nie, ona ma len prišla pozdraviť, ako každý deň. Nemusíte sa obávať.“

„Ja sa neobávam o váš každodenný pozdrav, ale o jej vzdelanie.“

„Tak o to sa ozaj nemusíte báť.“ milo sa na mňa usmial.

„Chcete tým povedať, že to, že vymešká hodinu je podľa vás normálne?“

„Nie, ale nechajme to tak.“

Profesor chcel niečo namietnuť, no školník sa otočil ku mne. Nestihol ale nič povedať, pretože Mokneský ho chytil za plecia a otočil k sebe.

Školník si premeral s nadvihnutým obočím. „To že vám toto dievča nie je sympatické, neznamená, že ju budete prenasledovať.“

Profesor zlostne zavrčal a premeral si ma. Ja som len nemo hľadela na ich hádku a neopovážila som sa ani pípnuť. Asi prvýkrát v živote.

„A ako vidím, tak ste tiež teraz prišli a to ste učiteľ.“

„To ale neznamená, že ma máte ignorovať. Ja som tu ten, kto vychováva tie deti. Myslíte si, že je to len tak?“

„Samozrejme, že nie. Všetci vidíme, ako sa to podpísalo na vašom zdravý.“ Školník na mňa pozrel kútikom oka a uškrnul sa. „To však nič nemení na tom, že chodíte neskoro.“

„Prečo sa vlastne staráte do mojich vecí?“

„Lebo vy sa staráte do tých mojich.“

„Tak prepáčte, no ide mi len o...“ pozrel na mňa a premeral si ma. „Len o dobro žiakov.“

„Ak myslíte.“

„Myslím.“ Potom sa otočil ku mne a povedal: „Ešte sme neskončili.“ Nato sa zvrtol a odišiel.

„Ďakujem vám.“ povedala som školníkovi, keď bol Mokneský už dosť ďaleko. Až teraz som si všimla, že v jednej ruke držal záhradné nožnice.

„Bol som strihať kríky, tam vzadu.“ povedal a ukázal na hustý porast pri plote, na druhej strane školského dvora. „Už niekoľko dní nepršalo a je hrozné sucho.“

„Viete ja...“ začala som, no on hneď pochopil, čo chcem.

„Neboj sa. Ešte stihneš na prvú hodinu. Tá háka nás trochu zdržala, ale to nič.“

Iba som prikývla a nasledovala ho po dokonale pokosenom trávniku späť ku dverám. Vyšli sme po malých kamenných schodíkoch a on mi otvoril dvere. Nato som nenápadne vkĺzla dnu a ešte raz sa mu poďakovala.

Na chodbe nebol nikto, iba kamerový systém, čo značí nikto. Takže si ma v podstate nikto nevšimol.

Prešla som k najbližšiemu oknu a začala som hľadať prezuvky v taške. Položila som si ju na parapetnú dosku, no len čo som sa začala hrabať medzi haraburdami, zrak mi padol na školníkov domček, ktorý bolo teraz dobre vidno.

Školník stál otočený chrbtom a rozprával sa s profesorom Mokneským. Obaja sa usmievali od ucha k uchu a školník veselo prikyvoval.

Nevychádzala som z údivu. Ústa sa mi dokonca samé otvorili. Pozorovala som ich ešte asi minútu, no potom profesor zdvihol pohľad a blúdil ním po oknách.

Ja som sa inštinktívne uhla, ale mala som pocit, že ma predsa len videl. Radšej som sa zohla a prešla popod okno. Ani mi nenapadlo otočiť sa alebo znovu vykuknúť.

Chytro som sa prezula, topánky som prehodila do šatne a utekala som cez chodby tak, aby som sa, pre istotu, vyhla kamerám.

Nakoniec som vošla do triedy, akoby nič a sadla som si na svoje miesto. Učiteľka práve končila pokus s nejakými kameňmi a hoci si už mohla zvyknúť, že meškám, aj tak to patrične okomentovala.

Zošity a knihy som si vybrala z tašky, a ďalej som nevenovala pozornosť tomu, aká som podľa učiteľky nezodpovedná, drzá, a tak podobne.

Ani pohľady spolužiakov ma nezaujímali. Nech si myslia, čo chcú. V škole som našťastie mala aj svoju obľúbenú knihu. Stále niečo čítam a hlavne v škole. Podľa mňa je to lepšie, ako len tak čumieť na stenu. No samozrejme, nie všetci učitelia pre to majú pochopenie. Tejto učiteľke to však nevadí.

Niečo mi však stále nedalo pokoja. Začala som rozmýšľať o tom, čo sa stalo. Nakoniec som si ale povedala, že sa tým prestanem trápiť, a že to nie je moja vec. Otočila som teda stranu v knihe a pokračovala som v čítaní.“

Takto mi opisovala moja dobrá kamarátka Marianna deň, ktorý začal novú kapitolu v jej živote.

Marianna je skoro obyčajné štrnásťročné dievča, ktoré doteraz žilo ničím nerušený život s rodinou a priateľmi v meste Nípap. Nikdy nestíha, nemá rada školu a navyše je niekedy až priveľmi sebavedomá a drzá.

Teda má skoro ničím nerušený život. Keď bola mladšia, mala spolu s piatimi priateľmi pátraciu skupinu. Vyriešili síce len jeden veľký prípad, ale malé deti poteší aj niečo také.

Keďže začiatok tohto dňa bol ako-tak normálny, musí asi pokračovať trochu zaujímavejšie.

Hoci Marianna cestou domov rozmýšľala o tom, kam asi tak pôjdu tento rok na letnú dovolenku, nejaká tá myšlienka jej stále zaskočila k profesorovi a školníkovi. Doslova ju to zožieralo. A aj by ju to nakoniec zožralo, keby čírou náhodou nenašla lístok s prosbou o pomoc od istého Tornáda, ktorý ju veľmi zaskočil a pomohol jej zistiť, v čom je naozaj dobrá.

2. kapitola - POZVÁNKA

Keď sa v Nípape skončí škola, ulice sú vždy plné. Marianna so svojou najlepšou kamarátkou Emou a jej mladšou sestrou Emíliou išli domov zo školy. Ona im, samozrejme, povedala o tom, čo sa ráno stalo.

„Ten hlúpy učiteľ bol iba v nesprávny čas na nesprávnom mieste. A školník vás počul, tak pribehol. Nie je v tom nič zvláštne,“ okomentovala Ema a zas si uhladila rovné a večne strapaté vlasy.

Išli po ulici preplnenej ľuďmi, ponáhľajúcimi sa domov a na autobusy. Práve sa chystali prejsť cez cestu, keď Marianna zbadala za rohom postavu. Bola celá oblečená v čiernom a pozerala na nich hnedými očami, ktoré priam žiarili.

Hneď potiahla Emu za rukáv. Ona sa pozrela tým smerom a zatvárila sa nechápavo.

„Čo sa deje?“

Marianna ešte raz nepatrne pozrela na druhú stranu ulice. Postava tam stála a pozorne si ich premeriavala. Pozrela jej do očí a zazdalo sa jej, že ich už niekde videla.

„Nevidíš tú postavu?“ obrátila sa šeptom k Eme.

Ona nenápadne otočila hlavou, akoby si len odhodila vlasy na druhú stranu. Pozrela tým smerom a teraz ju už konečne uvidela. Vysoká postava, celá v čiernom a s kapucňou na hlave, na nich upierala pohľad.

Ema nepatrne pokývala hlavou a rukou naznačila, že pobežia k nej. Marianna prikývla a premerala si okolie.

Obe chytili Emíliu za ruky a ani nepočkali na zelenú, už sa rozbehli cez cestu plnú áut. Tie trúbili, brzdili, nespokojní vodiči kričali, no ony si nič nevšímali.

Až keď dobehli na chodník, postava si uvedomila, že zrejme bežia k nej. Otočila sa a rozbehla sa do tmavej uličky.

Dievčatá prešli na druhú stranu ulice a radšej sa ani neobzerali. Chytro utekali ďalej tmavými uličkami, ktoré ich doviedli, až na úplný kraj mesta. Ocitli sa pri poslednom bloku bytoviek a tam zastali.

Obzerali sa okolo seba a odrazu si na zemi všimli stopy v blate. Začínali pri nich a viedli až k otvorenému vchodu do jamy s nepatrným rebríkom, visiacim na jednom boku. Marianna si bližšie pozrela stopy.

„Čo povieš?“ opýtala sa Emy.

„Ten tunel nie je dobre skrytý.“

„Myslím tie stopy. A ako vieš, že to je tunel?“

„Neviem, myslím si to. Čo iné by to bolo?“

„Nejaká šachta, kanál alebo vchod do pivníc?“

„Možno, ale to nevylučuje, že je to tunel.“

„Čo by robil tunel v meste?“

„Neviem.“ Ema mykla plecami.

Marianna sa zamyslene zahľadela na rebrík. „Ak by to aj bol tunel, musí o ňom niekto vedieť.“

„Minule som čítala jednu knihu...“ začala Ema.

„Skvelé... a o čom? Ako má vyzerať tunel? Čo to čítaš?“

„Ha, ha, ha... veľmi smiešne.“

„Ale teraz naozaj, Ema. Čo je toto? Niekto by mohol zakopnúť alebo nebodaj spadnúť.“

„Lenže čo s tým máme my?“

„Nič, ale...“

„Tak vidíš.“ rozhodila rukami. Potom pozrela na zem. „A tie stopy, pani vševedúca?“

„To ti naozaj neviem povedať. Mala by si sa spýtať Barbie.“

„To je dobrý nápad, škoda, že tu nie je.“

Marianna zo školskej tašky vytiahla kus čistého papiera. Položila ho na stopu a prešla po ňom rukou. Potom papier zdvihla zo zeme a prezrela si ho. Na jeho snehobielom povrchu ostal odtlačok blata v tvare stopy. Nebol síce dokonalý, ale vyzeral dobre.

„Skvelé.“

„Papier? To nemyslíš vážne. Čo si zo stredoveku?“

„A čo mám podľa teba spraviť? Vyrezať kus zeme a odniesť jej ho?“

„Foťák nepoznáme? Stačí stlačiť jedno tlačidlo a máš to. Sme v dvadsiatom prvom storočí.“ vyvrátila očami Ema.

„No a...? Aj keby bolo neviem aké storočie. Vieš, že neuznávam modrené blbosti.“

„Fotoaparáty mali už pred sto rokmi.“

„Ale nie v mobiloch.“

Ema si jej poznámky nevšímala a spravila pre istotu pár fotiek. Marianna zatiaľ odložila papier do tašky a spolu s Emou naraz pozreli na dieru. Okolo síce nebolo vidieť nikoho, no bývali tu ľudia a mohli sa hocikedy objaviť.

Ani jedna však nevedela, čo robiť. Majú ísť dnu alebo zostať vonku? Nedostanú sa do problémov? Ema s Emíliou pozreli na Mariannu.

„Ty si videla tú postavu, ty si sa za ňou rozbehla, ty si to našla, tak teraz ty rozhodni, čo teraz spravíme.“

Marianna sa poobzerala okolo, či ich náhodou niekto nevidí a nakoniec sa bez slova postavila na rebrík. Zliezala pomaly a po jednej priečke, pretože bol mierne hrdzavý.

Eme a Emílii nezostávalo nič iné, iba ju nasledovať. Narovnali si vaky na chrbtoch a tiež zliezli dolu do tmy.

Tunel sa im zdal trochu zvláštny, už keď položili nohy na hlinu. Bola v ňom tma ako v hrobe a niekde za rohom kvapkala voda. No čím išli ďalej, tým viac svetla v ňom bolo. Všetky tri naraz zdvihli hlavy. Nad nimi boli po strope rozvešané svietidlá s dosť nekvalitnými žiarovkami.

„Niečo tu nesedí.“ vyhlásila Ema. „Nikdy som o ňom nepočula, ani ho nevidela a pritom vyzerá ako nový.“

„Len tak vyzerá.“ odporovala jej Marianna.

„Čo tým myslíš?“

„Podľa mňa je minimálne sto rokov starý.“

„Podľa teba? A čo si ty? Kritik tunelov?“

„Nie, ale pozri na tie trámy. Také som videla na fotkách zo starých amerických baní. A navyše tie žiarovky...“

„No a? Možno chceli len napodobniť ten štýl.“

„To si čítala v tej knihe o tuneloch?“

Ema zastala a dala ruky vbok. „Prečo musíš mať pravdu iba ty?“

„Neviem, jednoducho je to tak.“

„Super. A prečo sa vlastne vláčime za tou divnou postavou? Zrejme to bol len nejaký... tulák, ktorý sa zľakol a tu niekde prespáva a býva. Vieš, čo by nám mohol spraviť?“

„Neboj sa. Určite to tak nie je.“

„Prečo si si taká istá? Tak kto to teda je?“

„To neviem a chcem to zistiť. Prečo by potom utekal?“

„Zľakol sa ťa... Ja by som tiež bežala kade ľahšie, keby si sa na mňa tak vyrútila.“

„Fajn, možno som to trochu prehnala, ale aj tak nemal dôvod utekať.“

„Jasné...“

„Psst!“ zahriakla ich odrazu Emília.

„Čo je?“

„Niečo som počula. Nejaké kroky.“

Marianna a Ema stíchli a načúvali. Okrem tej divnej kvapkajúcej vody však nič nepočuli. Možno len sem-tam bežiaceho potkana.

„Si si istá, že to boli kroky? Počas našej hádky si mohla počuť čokoľvek.“ uškrnula sa Marianna a pozrela na Emu.

„Ďakujem ti pekne.“

„Nie, naozaj som niečo počula.“ trvala na svojom Emília.

Marianna sa chystala niečo namietnuť, no vtedy to začula aj ona. Kroky, ktoré čľapkali vo vode na zemi sa od nich vzďaľovali.

„Počujem to.“ zašepkala a začala našľapovať čo najtichšie.

Pozorne počúvali a poslušne sledovali postavu po podzemných tuneloch. Prechádzali sa ešte pár minút, a potom kroky zmizli.

„Kam teraz?“ strachovala sa Emília.

„Stále rovno. Možno niekde nájdeme východ.“ ubezpečovala ju Marianna.

„Kiežby,“ zastonala Ema, „mám už úplne zničené topánky.“

„To prežiješ.“

„Bojím sa, že nie.“

Marianna sa nepatrne pousmiala a pokračovala ďalej. Prešli ešte niekoľko metrov a za najbližším rohom zbadali na zemi kruh svetla.

„Východ!“ radostne nadskočila Emília.

„Idem posledná.“ zahlásila Marianna a pustila pred seba Emu s Emíliou.

Začali sa pomaly šplhať hore, no tento rebrík bol iný, ako ten predtým. Priečky boli niečím zarastené a hrozne lepkavo-šmykľavé. Dievčatám sa ani nechcelo dotýkať sa ho. Liezli však ďalej a už boli skoro v polovici.

Zrazu za sebou začuli tie isté čaptavé kroky. Naľakali sa a snažili sa čo najrýchlejšie dostať preč. Nohy sa im ale šmýkali a Marianna sa neudržala. Stratila rovnováhu, priečka sa jej vyšmykla z rúk a dopadla na zem ako vrece zemiakov.

„Marianna, si celá?!“

„Hej, som. Vak stlmil pád. Našťastie.“

Marianna sa narovnala, sadla si a musela sa pousmiať na svojej nešikovnosti.

Keď však otočila hlavu a pozrela do uličky, úsmev jej zamrzol na tvári. Na úplnom konci stála tmavá postava a premeriavala si ju. Marianna zostala bez pohnutia a len na ňu zízala. Srdce sa jej rozbúchalo ako o život. Videla pred sebou scény z filmov a asi milión spôsobov, ako sa mohla tá situácia skončiť.

„Marianna, deje sa niečo?“ Emin hlas ju konečne prebral a pozrela sa hore. Obe jej kamarátky už vyšli von.

„Nie, nič, už idem.“

Otočila hlavou, že sa ešte raz pozrie na neznámu postavu, no nikto tam už nebol. Trochu ju to vystrašilo, no bola rada.

Postavila sa teda a znovu začala šplhať po rebríku. Úspešne sa jej to podarilo a konečne vypadla z toho tmavého a divného tunela.

Vyšvihla sa von a zistila, že sa ocitli na malej lúčke, ktorú od mesta delili iba dva rady stromov. Tráva bola po kolená a nezdalo sa, že by po nej niekto prešiel. Nikde ani stopy po nejakom človeku. Poobzerali sa a v diaľke pod nimi zbadali Mariannin dom.

Všetky tri boli veľmi prekvapené. Práve prešli naprieč celým mestom a netrvalo im to viac ako desať minút.

„Toto je naozaj divné. Začínam mať z tej postavy zvláštny pocit.“ prehodila Ema.

„Videla som ju.“ ticho poznamenala Marianna.

„Kde?!“

„Dolu v tuneli. Stála na konci uličky, ktorou sme prišli.“

„Úžasné. Marianna, ja mám taký pocit, že si sa zas do niečoho namočila.“

„Ja? Vy ste v tom snáď so mnou, nie?“

Ema rázne pokrútila hlavou. „Nie! Nepotrebujem problémy. O pár dní sa končí škola a ja chcem prežiť prázdniny.“

„Veď ich prežiješ. Spolu so mnou.“

„Výborná predstava... Fakt.“

„Nehádajte sa,“ prerušila ich Emília, „mali by sme už ísť domov.“

„Aspoň jeden rozumný návrh.“ pochválila ju Ema.

„Poďte ku mne, dáme si ovocný džús a zistíme niečo viac.“

„Ty a to tvoje ovocie...“ zasmiala sa Ema, no o chvíľu zas zvážnela. „Počkaj, ako viac?“

„No o tých tuneloch, a tak...“

Ema nesúhlasne pokývala hlavou, no už nič nepovedala. Chytila sestru za ruku a spolu s Mariannou vykročili po úzkom poľnom chodníčku späť do mesta.

Ona a jej sestra sa vždy nechali zatiahnuť do Marianniných „dobrodružstiev“. Takže sa tiež nemohli považovať za normálne. Hoci Ema mala o trochu viac zdravého rozumu a tiež zdravého úsudku. Možno.

Mariannina rodina bývala v dome, narozdiel od väčšiny ľudí v meste, ktorí samozrejme bývali v panelákoch. Dom mal dve poschodia, svetlozelenú farbu a vchádzalo sa doň po chodníčku, okolo ktorého boli prekrásne kvety všetkých farieb.

Dievčatá po ňom s ľahkosťou precupkali a Marianna zazvonila na zvonček vedľa dverí. Otvoriť im prišla jej mama.

„Zas si si zabudla kľúče?“

Ona sa iba usmiala a ťahala dievčatá hore schodmi. Úplne zabudla, že nejaké kľúče vôbec má.

„Počkaj, Marianna,“ zakričal na ňu z kuchyne jej otec, „chceš tri poháre jablkového alebo jahodového džúsu?!“

Marianna zastala a z polovice schodov mu kričala späť: „Radšej pomarančový!“

Pán Murfan si len povzdychol a o chvíľku jej už podával podnos s tromi pohármi pomarančového džúsu. Ona sa usmiala, poďakovala mu a rozbehla sa hore za kamarátkami.

Jej izba bola na poschodí. Bola menšia, so štvorcovým pôdorysom, no stačila jej. Mala tam posteľ, šatník, písací stôl a ešte niekoľko poličiek na knihy.

Veľmi rada čítala a najradšej také knihy, v ktorých bola nejaká záhada, ktorú samozrejme vyriešila skôr, ako došla na koniec.

Ona a jej priatelia si tiež založili pátraciu skupinu, ako ju nazvali, no nevydržala dlho. Po pár rokoch sa rozpadla, pretože nemali čo robiť. Nípap bol až veľmi pokojné mesto.

Položila podnos s pohármi na stôl a zavrela dvere. Emília s Emou si medzitým sadli na posteľ a vzali si poháre.

Ona sa k nim práve išla pridať, no odrazu do izby cez otvorené okno dopadol kameň. Všetky od strachu zmeraveli.

„A už to tu máš. Začne to divnými ľuďmi, pokračuje správami a zašifrovanými odkazmi a záhada je tu.“ zhodnotila situáciu Ema.

„Vidím, že pozorne čítaš.“ zasmiala sa Marianna a vykukla z okna, cez ktoré kameň priletel.

Nevidela nikoho, dokonca ani vrabca, tak sa stiahla naspäť. Kľakla si na kolená a bez toho, aby sa dotkla kameňa, si ho obzerala. Ema a Emília tiež vstali a pribehli k nej.

Bol to stredne veľký šedý kameň a na ňom priam svietil nalepený lístok. Dokonca by bola odprisahala, že taký už kdesi videla. Ema ho zdvihla a podala jej ho.

Marianna lístok odlepila a otvorila. Na zem z neho vypadol ešte ďalší poskladaný papierik. Zdvihla ho teda a začala ho čítať.

Milá Marianna, ja a celý náš ostrov potrebujeme tvoju pomoc. Nezáleží na tom, či ma poznáš alebo nie. Založ si skupinu a očakávame ťa na ostrove lemurov. Pamätaj, je iba jeden taký. Nesklam ma.

Tornádo.

Bolo to úhľadné, no trochu roztrasené písmo. Lístok bol presne poskladaný a papier úhľadne odstrihnutý.

Potom pozrela na väčší kus správy. Keď ho roztvorila, držala v ruke jeden veľký hárok papiera. Podobalo sa to na prihlášku do nejakého tábora. Na druhej strane bolo niečo podobné, lenže toto bola objednávka na pobyt v hoteli.

Marianna s prekvapeným výrazom pozrela na Emu a podala jej papiere. Spolu si ich ešte chvíľku obzerali. Vzadu na malom papieriku bolo napísané už iba Marianino meno.

Potom preskúmali aj kameň. Lepiaca páska však bola úhľadne odstrihnutá a papierik presne poskladaný.

„Čože ?“ nechápavo vyvalila oči Ema.

„Tu je tvoja záhada.“ oznámila jej veselo.

„Skvelé. Naozaj. Ja som ti to hovorila.“

„Ja viem.“

„Akú skupinu si založíš?“ pípla Emília.

„Ja a založím? Veď založení už sme. A navyše, kto povedal, že s tým chcem mať niečo spoločné.“

„Kto? No predsa ty. Si za každú srandu, nie?“

„Toto je podľa teba sranda?“ nadvihla obočie Marianna.

„Čo iné by to bolo? Hádam si nemyslíš, že je to skutočné.“ zasmiala sa Ema.

„Prečo nie?“

„Lebo je to nezmysel! Záhada, navyše na nejakom ostrove a ten Tornádo... Kto má dnes také meno?“

„Ten, kto nám poslal tento... kameň, chce, aby...“

„Poslal? Skoro ti rozbil okno! Marianna, nebuď hlúpa.“

„Nie som hlúpa, len chcem zistiť, kto mi skoro rozbil okno.“

Ema na ňu uprela svoje zelené, miestami modré oči.

„A ten ostrov? Ako sa tam chceš dostať, keď ani nevieš, kde to „tam“ je?“

„Začneme tým. Ostrovom lemurov. Musí to byť dôležité, keď je to tam napísané.“

„To myslíš vážne?“ vzdychla Ema.

„Sľubujem, že ak nič nenájdeme, prestanem s tým.“ usmiala sa na ňu Marianna a zatočila sa na stoličke.

„Fajn, beriem tvoje slovo. Ešte potrebuješ „skupinu“.“ prstami naznačila úvodzovky.

„To sme predsa my šiesti! Tak, ako predtým. Boli sme skvelý tím. Ty, ja, Samo, Barbie, Edy a Danny.“

„A čo ja?“ spýtala sa nahnevane Emília.

„No, ty si predsa veľmi malá, nie?“

„A to povedal kto?!“

Marianna pozrela na Emu. „Tak dobre. Ty budeš ploštica.“

„Čože budem?“ spýtal sa nechápavo.

„Ploštica. Je to malý prístroj, ktorým sa odpočúvajú rozhovory.“

„A ja som si myslela, že je to ten taký chrobák.“ zachichotala sa Ema.

Marianna len prevrátila očami. Emília medzitým šťastne poskakovala po posteli. „Kedy to povieme tým štyrom?“

„Štyrom?“ nechápala Ema.

„Štyrom.“ zasmiala sa Marianna, „My dve to už vieme, podotýkam dve a aj tvoja sestra si to prepočítala, takže...“

„Jasné, jasné, nie som hlúpa.“ prerušila ju kamarátka a nahnevane do nej hodila vankúš.

„Vankúšová vojna.“ zaradovala sa Emília a hneď chytila ďalší, no Marianna ju zastavila.

„Teraz nie, dobre? Mali by ste ísť. Stretneme sa zajtra po škole na ihrisku.“

„Prečo na ihrisku? To rovno môžeme ostať v škole.“

„Práve preto. Na ihrisku je, ako vieš, po obede veľa detí. Stratíme sa v dave.“

„Fajn, zas si vyhrala.“ nahnevane si premerala kamarátku. Potom však pozrela na hodinky. „My už teraz naozaj musíme ísť, tak ako si povedala. Mali sme prísť domov hneď po škole.“

Marianna s Emíliou vstali a Ema vzala školské tašky. Vyšli von z izby a zišli dolu po schodoch. Marianna ich odprevadila až ku dverám.

„Uvidíme sa zajtra.“ otočila sa Ema a objala kamarátku.

„Majte sa.“ Marianna im ešte raz zo schodov zamávala, a potom zavrela dvere.

3. kapitola - ZNOVA SPOLU

Pred spaním si Marianna ešte raz prečítala list.

Milá Marianna, ja a celý náš ostrov potrebujeme tvoju pomoc. Nezáleží na tom, či ma poznáš alebo nie. Založ si skupinu a očakávame ťa na ostrove lemurov. Pamätaj, je iba jeden taký. Nesklam ma. Tornádo

„Ako ma vlastne našiel?“ spýtala sa sama seba, keď dočítala.

Začala o tom premýšľať a uvažovala tak dlho, až nakoniec zaspala.

V noci sa jej sníval veľmi čudný sen. Ocitla sa na nejakom divnom mieste, kde bola veľmi hustá hmla. Bola taká nepriehľadná, že si začala myslieť, že nemá koniec. Stála na tvrdej udupanej zemi. Otočila sa okolo vlastnej osi. Nikde nič. Ani tieň, ani svetielko, ani vlas. Pokúsila sa prejsť pár krokov, no akoby sa ani nehýbala. Stále krúžila dookola.

Z hmly zrazu počula hlas: ,, Čakáme ťa. Nesklam ma.“

Obzrela sa okolo seba a hľadala toho, kto jej to hovorí.

„Nehľadaj ma tu, ale na mieste, kde by si to nečakala.“

Doširoka otvorila ústa a vyvalila oči. Začala kričať do hmly, že nerozumela, no nikto jej už neodpovedal.

Pred ňou sa ale zjavili akési predmety. Najprv sa hmla pred ňou vytvarovala do akejsi chatrče, z ktorej práve vyšiel starec, potom sa zvírila a vytvorila malý drevený prívesok v tvare akejsi masky. Po pár sekundách sa aj tá rozplynula a namiesto nej Marianna uvidela nádhernú náušnicu s veľkou bielou ružou. Za ňou sa začala črtať nejaká mapa s farebnými čiarkami.

„Sny sú mocné, drahá. Nepodceňuj ich.“ zahromžil hlas.

Marianna pokrútila hlavou a vystrašene sa obzerala. Skoro sa rozplakala, no odrazu otvorila oči. Precitla zo sna a zistila, že ja doma, vo svojej posteli.

Celá vystrašená sa hodnú chvíľu presviedčala, že to bol iba sen. Mala však veľmi siný pocit, že to tak nie je. Sama pre seba si stále opakoval, že už viac nezaspí. Ale hneď ako zavrela oči, zaspala.

Ráno ju zobudil prenikavý zvuk budíka. Keďže si myslela, že je ešte skoro, neponáhľala sa. Vstala z postele, natiahla sa po budík, aby ho vypla, ale keď pozrela na jeho ručičky zostala ako kamenná socha.

Znova nestíhala! Vyskočila z postele, obliekla sa, nahádzala si veci do tašky a s jablkom v ruke vybehla z domu. Zadychčaná dobehla pred školskú bránu, prebehla ňou, no škola bola zas zatvorená. Ako obyčajne.

Znovu teda zašla za školníkom, ktorý ju pozval na čaj.

„Len poď, aj tak je už koniec školského roka.“

„Nie, naozaj nemôžem. Mám hodinu s profesorom Mokneským a...“

„Trvám na tom!“

„Nemôžem.“

Ona stále krútila hlavou a nesúhlasila, no nakoniec ju školník uprosil a vošla dnu.

Domček bol útulný a malý. Prvýkrát bola dnu a zdalo sa jej, že zvonku je väčší. Uprostred stál okrúhly stôl, na ktorom boli položené dve šálky, tanier s koláčikmi a kanvica s čajom. Všetko vyzeralo tak, akoby ju školník čakal.

„Čakali ste ma?“ opýtala sa opatrne.

„Sadni si.“

„Ale ja som sa pýtala, či...“

„Sadni si.“

„No vlastne, viete ja nemala by som, teda vy...“

„Volaj ma Simon.“

Ona sa iba usmiala a úplne zabudla, čo chcela povedať.

O niekoľko minút na dvere niekto zaklopal. Simon išiel otvoriť. Už bol skoro pri dverách, keď sa samy od seba rozleteli a on zostal zaseknutý za nimi.

V dverách sa akoby zázrakom objavila postava profesora Mokneského. Marianna onemela od strachu. Profesor sa priblížil a jeho oči od zlosti svietili.

„Takže tu si!“

„Ja som ju pozval na čaj.“ ozval sa pokojný Simonov hlas spoza dverí.

„A nemá byť slečna Murfanová náhodou na mojej hodine?“

„Ale, pán profesor, veď dnes sa už neučí.“

„Na mojich hodinách chémie sa učí. A vedzte, že o tomto bude vedieť riaditeľ.“

„Ale, nehovorte.“

„Slečna Murfanová, máte minútu na to, aby ste sa dostavili do triedy.“

Nahnevane zagánil na Mariannu, otočil sa a zabuchol za sebou dvere.

„Prečo mi nedá pokoj?“ vzdychla smutne.

„Možno mu pripomínaš mamu.“

„Čo? Koho?“

„Vieš, tvoji rodičia a profesor spolu chodili do školy. On a tvoj otec boli najlepší priatelia. A obaja na spoločne neznášali tvoju mamu. Nevedela si o tom?“

„Uhádli ste. Nevedela.“

Školník prikývol. „Pamätám si to. Odvtedy, čo sa prvýkrát tvoja mama objavila v ich triede jej nedali pokoj. Najprv boli hviezdy oni dvaja, ale keď prišla... Bola lepšia ako obaja dokopy. Preto si vzali do hlavy, že jej to nedarujú. Stále ju sledovali a robili jej nepríjemnosti. A aj ona ich samozrejme nemala rada. Bola veľmi dobrá v chémii, tak ako ty.“

„Ja? To kto vám povedal?!“ vyprskla od smiechu, no keď na ňu školník pozrel, hneď zvážnela. „Teda, chcela som povedať, že ja len ledva pochopím o čom to ten učiteľ hovorí.“

„To nevylučuje, že si dobrá.“

„Čo? Nie som dobrá. To viem určite a potvrdil by vám to aj Mokneský...“

„Možno to len nevidíš. Len musíš zistiť, čo ťa naozaj baví a čomu sa chceš venovať.“

„Ešte mám čas, nie?“

Školník mykol plecami. „No mohla by si sa rozhodnúť čo najskôr.“

„Neviem. Myslím, že to ešte chvíľu počká.“

„Si naozaj úprimná. A navyše aj múdra a bystrá. Nechceš byť niečo ako detektívka?“

„Nie...“

„Naozaj?“

Marianna naňho pozerala s doširoka otvorenými očami. Rýchlosť a téma tohto dialógu ju začala znepokojovať. Navyše, ako to, že jej mama nepovedala, že pozná učiteľa a hlavne školníka? A čo sa to tu vlastne deje?

„Možnože,“ dodal Simon, „sa s tebou chce profesor porozprávať.“

„Na to ste zas ako prišli?“ Marianna nadvihla obočie.

„Pozri sa von.“ kývol k oknu.

Ona sa pozrela von oknom. Profesor sa prechádzal po chodníku, kopal do kamienkov a pozeral do okna, priamo na ňu.

„No viete, ja už radšej pôjdem.“ povedala stroho a podišla ku dverám.

„Dobre, ale daj si pozor.“

„Na čo presne?“

„Na zlých ľudí, ale hlavne dávaj pozor na seba, nech sa ti nič cez prázdniny nestane.“

Marianna otvorila ústa, že niečo povie, no hlas ju nechcel počúvať. Zaklapla ich teda naspäť a len sa usmiala. Potom si vzala tašku a vybehla z domčeka.

Doslova letela po chodníku. Keď už bola necelé tri metre za profesorom, spomalila na chôdzu.

„Takže predsa len ideš na hodinu?“ povedal, ani sa neobzrel.

„Ja iba... Prepáčte.“

„Ospravedlňuješ sa mi? Za čo?“ obrátil sa.

„No, ani neviem. Za to, že som nešla na hodinu...“

„Nie je treba. Tu vonku je oveľa krajšie.“

„Ak myslíte.“ Marianna sa poobzerala dookola a hľadala niekoho, kto by ju zachránil.

„Nemáš rada chémiu?“ ozval sa odrazu profesor.

„No... nemyslím si, že ju budem potrebovať.“ priznala úprimne.

„A čo budeš potrebovať?“

Marianna chvíľku rozmýšľala. Odpovedať mu „neviem“ by zrejme nebolo najlepšie.

„Tak vidíš,“ zasmial sa Mokneský, keď zostala ticho, „ešte nevieš. Lenže chémia sa ti zíde vždy.“

„Napríklad?“

„Čo ja viem... dokonca aj dobrý detektív ju potrebuje.“

Na chvíľu sa odmlčal a pozrel jej do očí tak hlboko, až sa naľakala. Nepáčilo sa jej ako všetci dookola spomínali detektívov.

„No...“ nevedela čo povedať. Nachvíľu sa odmlčala, potom si však vybavila včerajšok. „Dohodli ste sa so školníkom?“

„Prečo myslíš?“

„Len tak. Videla som vás, ako sa rozprávate, keď som prechádzala po chodbe.“

„Viem, a musím ti povedať, že nič horšie, ako skryť sa, si vymyslieť nemohla.“ pozrel na ňu.

„Prosím?“

„Nabudúce sa radšej otoč, akože nič, alebo pokračuj ďalej v chôdzi. Skryť sa je naozaj veľmi nápadné.“

Marianna nadvihla obočie, no už sa radšej nič nepýtala. Potom jej však prišla na um ešte jedna otázka. Tieto jeho reči boli veľmi zvláštne.

„Prepáčte, pán profesor, ale nemáte teraz hodinu?“

„To je síce pravda, no žiaci si aspoň vydýchnu.“

Ona prikývla a zasmiala sa.

„Nestalo sa ti včera niečo zvláštne?“ opýtal sa odrazu Mokneský.

„Zvláštne v zmysle...?“

„Čo ja viem... napríklad niečo, čo sa ti v bežné dni nestáva.“

Marianna si ho premerala a podozrievavo nadvihla obočie. Rozmýšľala, či o tom profesor nevie, alebo sa snaží byť až taký nápadný. Ale ako tak naňho pozerala, zistila, že veľmi dobre vie, čo robí.

„Nie, nič. Prečo vás to vôbec zaujíma?“

„Len tak... Rozmýšľam.“

„O čom?!“

„O divných veciach, ktoré sa stávajú obyčajným dievčatám.“

Marianna zas otvorila ústa a zmohla sa len na „aha“. Profesor na to nič nepovedal, iba sa nepatrne usmial.

„Už vieš ako stráviš prázdniny?“

Ona sa chvíľu rozpačito obzerala okolo seba a rozmýšľala, čo by mohlo profesora odpútať od témy prázdniny, no nič nenašla.

Všimla si však prívesok na jeho krku. Bolo to malé srdiečko z naozaj divného materiálu. Bol podobne sfarbený ako striebro, no nemal ten lesk.

„Áno, viem.“

Profesor na ňu spýtavo pozrel, no nič nepovedal. Zrejme sa mu zdalo, že opýtať sa ako, je už naozaj vrchol.

Marianna bola rada, že sa nepýta a využila chvíľku ticha na zmenu témy. „Nechceli by ste prísť k nám na návštevu? Čo keby ste sa to pokúsili vyriešiť s mojou mamou?“

Mokneský si ju zvedavo prezeral. „Si si istá?“

„Áno, moja mama má rada všetko dokonalé a dobré. Rada to urovná.“

„Mám taký pocit, že to čo sa stalo sa len tak nurovná.“

„Aspoň to skúste.“

„Tak dobre.“ súhlasil napokon.

„To je skvelé! Dohodnem sa s ňou na zajtra.“

Akurát, keď povedala posledné slovo zazvonilo, tak jej profesor nestihol odpovedať.

„Už by si mala ísť. Nezmeškaj ďalšiu hodinu.“

Ona prikývla a rozbehla sa po trávniku smerom ku škole. Ešte raz sa otočila a pozrela na profesora. Potom otvorila dvere, ktoré boli na jej prekvapenie otvorené. Vošla dnu do vstupnej haly a nechápajúc, čo sa deje, prešla chodbu.

Keď vošla do triedy, prišla k nej Ema. Potiahla ju za ruku a odviedla do kúta.

„Kde si, prosím ťa, doteraz bola? Mokneský neprišiel na hodinu. No teda prišiel, všetkých si premeral a potom odišiel.“

„Neboj sa, viem to.“

Ema prižmúrila oči a dlho na ňu pozerala. „Hľadal ťa, čo? Prečo ti ten chlap nedá pokoj?”

„To ti poviem potom.“

Pošúchala si ruku, za ktorú ju Ema ťahala a sadla si na svoje miesto. Ona za ňou len nechápavo pozerala.

Po hodine Marianna vzala Emu ku skrini v rohu triedy a povedala jej všetko, čo sa stalo, vrátane toho, že pozvala profesora k nim domov.

„Čo ti načisto preskočilo?!“

„Nie, chcem iba aby sa s mamou zmierili.“

„Ak by som ťa nepoznala, tak poviem, že je to skvelý nápad a si strašne milá. Lenže ja ťa poznám a viem, že ty nerobíš veci, len preto, že by to bolo milé.“

„Dobre a ja zas viem, že sa niekto nemôže zmeniť za päť minút. Buď hral divadielko celý rok, alebo teraz. Odrazu bol milý a vôbec ma neurážal.“

„Nechaj to tak. O pár dní si na to ani nespomenieš.“

„Ak ma poznáš naozaj dobre, tak vieš, že ja veci nikdy nenechám len tak, ležať.“

„A nenapadlo ti, že tvoja mama ho u vás nebude chcieť?“

„Neodbočila si trochu od témy?“

„Nie, len sa mi už nechce počúvať, ako si posadnutá jedným sprostým učiteľom.“

„Ale mne to nedá pokoj. Dnešok je naozaj...“

„Dlhý? Aj ja si myslím. Mohli nám zrušiť aspoň poslednú hodinu.“

„Ema, ak nechceš, tak sa nemusíš starať do toho, čo robím. Ale odkedy som dostala ten lístok, dejú sa naozaj divné veci.“

„Napríklad...“

„To nemyslíš vážne?! Teraz ti tu desať minút rozprávam, čo sa dnes ráno stalo a ty...“

„Divnou vecou nazývaš to, že sa k tebe prihovorí učiteľ?“

„Nie! Teda možno, ale...“

„To skôr ty si divná! Už ti naozaj šibe. Vidíš tie svoje záhady aj tam, kde nie sú.“

„Mysli si čo chceš. Zistím, prečo sa profesor tak rýchlo zmenil.“

„Je to taký problém?“ rozhodila rukami Ema.

„Áno.“

„A čo si mu povedala?“

„Čo?“

„To si mu len tak navrhla, či by neprišiel k vám a on povedal, že hej?“

„No a? Veď on a otec boli najlepší priatelia.“

„Tak tento detail si mi zabudla spomenúť.“ Ema nadvihla obočie.

„Prepáč.“

„To je jedno. Radšej mysli na to, čo povieš ostatným. Naozaj si myslíš, že povedať: „Zavolala som vás, pretože mi nejaký neviem kto hodil do okna kameň.“ alebo niečo také je dobrý nápad?“

„Hej, plánujem povedať niečo také. A ty by si mala myslieť na to, či si zavolala všetkých.“

„Neboj sa.“

„Bojím sa. Už dlhšie som nevidela Sama.“

„Je v pohode. Len sa teraz všetci správajú nejako divne. Tak ako ty.“

„Prestaň s tým.“ zamračila sa Marianna.

Ema sa zatvárila urazene a sadla si na svoje miesto. Marianna to nakoniec nechala tak a naozaj začala rozmýšľať, čo povie priateľom, ktorých zavolala na ihrisko.

Po škole, keď sa všetci rozutekali na obed sa tí, ktorých Ema zavolala, sa stretli. Všetci Mariannini priatelia. Samo, Danny, Edy, Barbie a Ema s Emíliou.

„Takže začneme pekne od začiatku.“ rozhliadla sa. „Ako už asi viete, zavolala som vás, aby sme obnovili našu starú skupinu. Preto chcem, aby ste ma chvíľku počúvali.“

„Ešte jedna otázka.“ prihlásil sa Danny.

„Aká?“

„Toto si nám poslala ty?“ zdvihol ruku a ukázal jej papier zložený na polovicu, na ktorom bolo jeho meno a nejaký text.

„Nie, nič som neposielala. Čo to je?“

„Neviem, ale všetci čo sme tu, sme to dnes ráno našli v schránke.“

„A čo je tam napísané?“

„Neviem. Preto sa pýtam.“

„Nevieš?“

„Ja takéto šifry čítať neviem.“

„Čo?“ Marianna vyvalila oči.

„Myslíš si, že si vymýšľam?!“

„Nie, jasné, že nie. Len sa čudujem.“

Marianna začudovane pozrela na Emu. „Nič si mi nepovedala.“

„Bola si taká zaujatá profesorom, že si mi nedala príležitosť.“

„Stále iba ja.“ prevrátila očami.

Nato sa obrátila k ostatným a premerala si ich. Potom sa rozhliadla okolo.

„Poďme na lavičky. Nebudeme tu stáť uprostred ihriska.“ navrhla.

Keď ostatný prikývli, vybrali sa na druhú stranu k dreveným lavičkám. Stáli v tieni veľkých líp, takže tam bol príjemný tieň, ktorý bol v takom horúcom dni veľmi vítaný.

Všetci si posadali, len Marianna zostala stáť pred nimi. Chvíľku rozmýšľala, ako začať, no nakoniec im vyrozprávala všetko, čo sa jej stalo.

„Dobre,“ tleskla rukami, keď skončila, „teraz znovu otváram našu pátraciu skupinu. Rozdelíme sa do dvojíc: ja a Samo, Ema a Danny, Barbie a Edy.“

Pozrela na ostatných. Tvárili sa dosť zmätene. No aj tak im rozdala malé zápisníky, kde si mali značiť všetko, čo sa dozvedia.

„Len je tu jeden problém.“ ozval sa Samo. „Kde je záhada?“

„Počúval si to, čo som tu pred chvíľou rozprávala?“ zvolala Marianna rozčúlene.

„Áno, ale ja v tom nejakú záhadu nevidím.“

„Niekto chce, aby sme mu prišli pomôcť.“

„Fakt a kam máme akože prísť? Podľa mňa je to dosť hlúpe.“

„Aj keď to nevyzerá najlepšie, bude to sranda, uvidíš.“

„Povedal kto?“

„Ja, dokonca aj Ema a navyše moja intuícia.“

„Ó, aha, tak tá sa na scéne už dlho neobjavila.“ zasmial sa. „Myslím tú tvoju intuíciu.“

„Smiešne.“ poznamenala Marianna sucho.

„Nie, naozaj. Chceš, aby si ľudia mysleli, že nám úplne preskočilo?“

„To akože prečo?“

„Lebo sa budeme snažiť nájsť niekoho, kto ti hodil do okna kameň a požiadal ťa o pomoc.“

„Nevedela som, že je to nelegálne. Prepáč mi to.“

Jej ironický tón hlasu Sama ešte viac vytočil.

„Tak si rob čo chceš. Naši rodičia aj tak nebudú súhlasiť.“

„Kto povedal, že im to povieme?“ opýtala sa Marianna a sadla si vedľa na voľnú lavičku.

„Ja.“ neústupne zahlásil Samo.

„Aha, tak veľa šťastia.“

„Ďakujem.“

Ona prevrátila očami a prestala si ho všímať. Zas sa postavila a pozrela na ostatných.

„Čo vy na to?“

„Ideme s tebou.“ vyhlásil Danny.

„Hej, aj tak sme nemali čo na pláne cez prázdniny.“ prisvedčil Edy.

„Bude to zábava.“ povzbudzujúco sa usmiala Barbie.

Ema si premerala ostatných. „Tak fajn, môže byť.“

Marianna sa víťazne usmiala na Sama. On pokrútil hlavou a uprene sa hľadel na strom za ňou.

„Takže“ začala po chvíli, „Emina skupina pôjde do knižnice a vyhľadá informácie o tom ostrove lemurov. Edyho skupina zistí u jeho otca, kto je Tornádo a skupina pod mojím vedením mi pomôže.“

Dokončila a premerala si všetkých ešte raz. „O pol piatej u mňa. A ešte, Danny, dal by si mi ten papierik?“

On jej ho ochotne podal a Marianna si ho prezrela.

Obyčajný papier poskladaný a odstrihnutý na konci. Na jednej poskladanej strane bolo čosi napísané. Otvorila ho a zaskočilo ju nahusto popísané vnútro. No usporiadanie písmen nedávalo žiaden zmysel. A ešte niečo bolo na tom liste divné. Písmená boli síce na celej strane, ale boli akoby v skupinkách.

Tri alebo štyri boli pri sebe, potom medzera, a tak ďalšie a ďalšie.

„Na, nechaj si aj naše. Sú nám vlastne nanič.“ prerušil jej skúmanie Samo a podal jej štyri ďalšie papiere.

Ona si ich vzala a položila spolu do tašky. „Tomu sa budem venovať potom. Teraz sa ide riešiť.“

Skupiny sa pomaly rozišli po meste a ona so Samom išli rovno k nej domov. Školskú tašku mala na pleci a rozmýšľala, ako sa dostanú na ten záhadný ostrov. Skoro celú cestu sa tým zaoberala.

„Nevadí.“ povedala si sama pre seba. „Zistím to.“

„Zistíš čo?“ nadvihol obočie Samo a hodil šupu z pomaranča na trávnik vedľa.

„Samo!“ Marianna zastala. „Okamžite to zober.“

On na ňu prekvapene pozrel. „Je to pomaranč, rozloží sa.“

„Tak tento možno o sto rokov, pretože je v ňom toľko chemikálií, že by sa z neho dali vydestilovať dve fľaše.“

Samo sa zasmial a nakoniec zdvihol šupku. „Vieš o tom, že si veľmi vtipná.“ poznamenal ironicky.

„Hej, viem.“

„Tak čo chceš zistiť?“ odhodil pomaranč do koša.

„Hm... Aha, áno. Ako sa dostať na ten ostrov.“ rozhliadla sa Marianna a rýchlo prebehla cez cestu.

Samo ju bleskovo nasledoval. „To je naozaj dobrá otázka.“

„To naozaj je.“

„Ešteže máš to svoje kreatívne myslenie.“ doberal si ju.

Ona ho silno drgla do ruky. „Smiešne, naozaj. Lenže ty máš zas logické myslenie, tak sa tak neteš. Rozmýšľať a kombinovať nápady budeš totiž ty.“

4. kapitola - ZÁHADNÝ OSTROV

Emina skupina išla najprv do knižnice. Odstavili bicykle pri bráne, zhodili si z chrbtov školské tašky, položili ich k bicyklom a vybehli po schodoch. Trávnik bol práve pokosený a vôňa trávy sa miešala s arómou pestrofarebných kvetov.

„Ema, si si istá, že nechávať tašky len tak, pri bicykloch je rozumné?“ obzeral sa Danny.

„Kto by už len tak kradol učebnice? To by musel byť naozaj hlúpy človek. To radšej ukradnem bicykel.“ mávla rukou Ema.

„Ale aj tak...“

„Danny, vzal by si si niekedy školskú tašku plnú kníh váľajúcu sa na zemi?“

„Ja nie, ale...“

„Tak vidíš, nebľaboc a poď. Marianna na nás čaká.“

Chudákovi Dannymu neostávalo teda nič iné, iba poslúchnuť. Otvoril veľké dubové dvere a Ema bez vyzvania vošla.

„Dobrý deň.“ pozdravila knihovníčku.

„Dobrý deň, deti. Potrebujete niečo?“

Službu mala mladá žena, ktorá vyzerala veľmi ochotne a milo. Neustále sa usmievala, ťukala niečo do počítača a pohmkávala si pri tom nejakú pesničku.

„Môžeme si požičať nejaké knihy?“ spýtal sa Danny, vytiahol preukaz a podal jej ho.

Ona ho od neho s úsmevom vzala a prikývla. Poznala ho, pretože jeho mama tiež pracovala v knižnici. Často jej pomáhal a bol tam pomaly častejšie ako doma.

Knihovníčka sa vrátila späť k svojej práci a nechala ich, nech si vezmú, čo chcú. Obaja prešli k radom políc. Danny išiel vpravo a Ema vľavo.

„Myslíš, že niečo nájdeme?“ spýtal sa jej.

Ema iba pokrčila plecami a hľadala ďalej.

Prechádzali popri rôznych kategóriách, oddeleniach, hľadali, obracali knihy a čítali názvy. Po pätnástich minútach ich to už prestávalo baviť. Nakoniec obaja unavene klesli do kresiel v strede obrovskej miestnosti.

Boli veľké, mäkké a veľmi pohodlné, takže sa im ani po piatich minútach oddychu nechcelo vstať. Až sa nakoniec Ema postavila ako prvá.

„Nesmieme Mariannu sklamať!“

„Sklamať? Už aj teba to tak chytilo?“ nadvihol obočie Danny.

„Spolieha na nás!“

„Jasné, už len na teba sa dá spoľahnúť. Nič v zlom.“

„Chápem.“ urazene sa znovu zvalila do kresla.

Vtom prišla knihovníčka. Tlačila pred sebou vozík plný kníh.

„Danny, pomôžeš mi poukladať tieto vrátené knihy?“

On pozrel na Emu. Keď prikývla, spolu sa postavili a začali ukladať. Bolo už trištvrte na štyri, keď sa Danny prehrabával v poslednej kope neuložených kníh a náhodou našiel knihu s názvom: Veľká encyklopédia zvierat.

„To je ono!“ vykríkol na celú knižnicu. „Ema poď sem!“

„Pssst!“ ozvala sa spoza pultu knihovníčka.

„Och prepáčte.“ začervenal sa.

Ema k nemu pribehla a pozrela na knihu. „V tomto nenájdeš nič, veď to je...“

„Viem, čo to je. Ale máme hľadať ostrov lemurov. A lemur je, ak si dobre pamätám, zviera. Toto je encyklopédia zvierat. Už ti zapína?“

„Myslím, že hej. Nie som si istá. Prečo sa ma všetci vypytujete, či mi zapína?“

„Lebo si ako vygumovaná. Lemur je zviera! Nájdeme ho v knihe a zistíme, kde žije. To bude ten ostrov lemurov.“

„To je úžasný nápad!“

„Vďaka.“ otvoril knihu a začal v nej listovať, no nič nenašiel.

„Veď sa pozri do obsahu. Tam sú predsa všetky kapitoly, nie?“ otrávene navrhla Ema.

Danny sa chytro pozrel na poslednú stranu a hneď navrchu mu do očí udrel riadok LEMUR OČKATÝ...... str. 123.

Nalistoval teda tú stranu a spolu s Emou prečítali prvý odsek:

„Lemur Očkatý je endemit. Vyskytuje sa len na jedinom mieste na zemi. Ak by ste ho chceli vidieť, museli by ste ísť až do jeho rodnej džungle na ostrove Malawi. Tento ostrov sa nachádza v súostroví Dlhá Diasen, v ktorom sa tiež nachádza veľmi vyhľadávaný rekreačný ostrov Mili-zum a niekoľko ďalších malých ostrovov.“

„Skvelé!“ potešila sa Ema. „Ideme na ostrov Malawi. Zapíš to a o chvíľu pôjdeme k Marianne.“

Medzitým Edyho skupina zháňala informácie o Tornádovi. Keďže jeho otec pracoval na Nípapskej policajnej stanici, mali to o niečo ľahšie.

„Ahoj, oci!“ vykríkol Edy, keď vošiel do dverí. „Potrebovali by sme zistiť, kto je Tornádo.“

Policajný riaditeľ na nich chvíľu prekvapene hľadel a spamätával sa z ich nečakaného prepadu, no potom kývol rukou, aby prišli bližšie.

„Je to pre Mariannu, však?“ klepol prstami po stole.

Obaja naraz prikývli.

„Dobre teda. Čo potrebujete?“

„My...“ začal Edy, no Barbie mu skočila do reči.

„Nechaj hovoriť mňa, dobre? Potrebujeme vypátrať niekoho s menom Tornádo.“

Riaditeľ chvíľku skúmal nejaké papiere. „Dobre a ako sa to volá?“

„Tornádo!“

„Naozaj divné meno.“ zas mávol rukou, teraz smerom k jednému z policajtov.

Ten naťukal do počítača meno a zavolal ich. Na obrazovke svietil len veľký červený nápis, ktorý im oznamoval, že program nič nenašiel.

„Zrejme nie je odtiaľ.“ skonštatoval Edyho otec.

„A nevedel by si vypátrať niekoho aj mimo mesta?“ opýtal sa ho syn.

„Toto je okolie celého okresu, viac nevieme ani my.“

„A čo tak medzi hľadanými osobami?“ navrhla Barbie.

„Je to zločinec?“ zhrozene vyvalil oči riaditeľ.

„Nevieme, ale snažíme sa to zistiť.“

Policajt niečo napísal a potom znovu zadal meno. No bezvýsledne. Na obrazovke sa zjavilo to, čo predtým.

„To je ozaj škoda. Ale ja tak ďakujeme.“ milo sa usmiala Barbie.

„A čo to vlastne vystrájate?“ zaujímalo Edyho otca.

„Marianna rieši ďalší prípad. Znova sme sa dali dokopy.“

Policajti sa usmiali, ale nikto už nič nepovedal. Zrejme mali dosť svojej práce a nemali čas zaoberať sa takými hlúposťami.

Barbie a Edy sa rozlúčili a pohli smerom k dverám.

Edy otvoril a nechal Barbie vyjsť prvú. Až keď boli pred budovou, zaradil sa vedľa nej a pozrel sa na hodinky. Potom pozrel na ňu, zas na hodinky a znova na ňu.

„Čo také strašné si uvidel na tých hodinkách?“ zasmiala sa.

„Už bude pol piatej. Musíme sa ponáhľať!“

„Máme čas. Veď vieš, že Ema nikdy nechodí presne.“

„Ale aj tak by sme si mohli pohnúť.“

„Zničím si topánky. A to nehovorím o vlasoch, nechtoch a o tom, aká budem spotená. Je strašne horúco.“

„Čo ťa mám odniesť až k Marianne?“

„No... to by bolo super.“

„Len žartujem. Poď, ponáhľame sa.“

Obehol ju a pridal do kroku. Ona najprv len zazerala na jeho chrbát, ale potom zrýchlila a dobehla ho. Prechádzali po chodníkoch a spolu kráčali po Nípape až k Marianninmu domu.

Zatiaľ, čo ostatný hľadali informácie, ktoré im Marianna nakázala zistiť, ona so Samom zháňala veci na cestu a neustále sa hádali.

„Čo to robíš?!“ okríkla ho.

„Nebudem predsa rozmýšľať hladný.“

„To bol môj obed.“

„Ty si neobedovala?“

„Nie a ako tak pozerám, asi ani nebudem.“

„Tak vidíš. Ani ja som neobedoval. A navyše... Neuškodí ti to.“

Marianna zostala sedieť s otvorenými ústami a krútila hlavou.

„Tak ma dobre počúvaj. Si v mojom dome a v mojej izbe. Nebudeš ma tu svojvoľne urážať a vyžierať! Je ti to jasné?“

„Mám si pýtať povolenie?“ nadvihol obočie a odhryzol z chleba.

„Napríklad.“

„A povolia by si mi to?“

„Možno áno. Teda vlastne nie!“

„Tak čo tu na mňa kričíš?! Aj tak by si mi to nakoniec dovolila.“

Sedel na jej posteli a pochutnával si na obložených chlebíkoch, ktoré jej vytiahol z tašky.

„Ale veď ty si mal obed.“ otočila sa odrazu na stoličke.

„Aký?“

„Ten chemický pomaranč.“

„To nebol obed.“ pokrútil hlavou. „Najedla si sa už niekedy z pomaranča?“

„Vieš, že hej.“

„Tak ja ešte nie.“

Marianna len prevrátila očami a otočila sa späť k stolu. Prehrabávala sa v šuplíkoch a čosi hľadala.

„Podal by si mi ten vak?“ spýtala sa, ani sa neotočila.

„Ktorý?“

„Mám len jeden.“

„No to je dobré, že máš len jeden, ale kde je?“

„Pod posteľou.“

„Počkaj, len dojem.“ zamľaskal a pohodlnejšie sa oprel.

„Ty si ale...“ zavrčala.

Samo sa konečne postavil, no Marianna už stihla vytiahnuť vak sama.

„Ďakujem ti za nič.“

„Máš za čo.“ široko sa usmial.

Ona sa naňho len kyslo usmiala. „Jasné.“

O malú chvíľu niekto zazvonil pri vchodových dverách. Marianna zišla dolu otvoriť a keď sa vrátila naspäť priviedla so sebou Barbie a Edyho. Neprešla však ani minúta a vo dverách sa zjavila Ema s Dannym.

„Konečne, už som sa začínal báť, že vás niekde privalila polica s knihami.“ ironicky poznamenal Samo a poutieral si ruky do servítky, ktorou boli zabalené Mariannine chlebíčky.

„Smiešne, naozaj. Lenže my sme na rozdiel od teba niečo robili. Ako vidím, ty si sa iba nepchával.“ odpovedala mu Ema.

„No a? Ja budem vymýšľať, čo spravíme s tým, čo ste vy našli.“

„Jasné... Už iba ty.“

„Áno, ja. Mám oveľa lepšie kolieska v hlave.“

„Lenže ty ich tam máš viac, ako je potrebné. Preto si taký...“

„Múdry, šikovný?“

„Nie, ani jedno z toho. Ale nepoviem ti, čo si o tebe myslím, pretože je tu veľmi veľa ľudí.“

Samo sa zasmial a potiahol Emu za ruku. Ona neudržala rovnováhu a s výkrikom dopadla na posteľ vedľa neho. Obaja sa rozosmiali a pridali sa k nim aj Danny, Edy a Barbie.

Iba Marianna na nich pozerala s nadvihnutým obočím. Nespomínala si, že by si boli až taký blízki. A už vôbec nechápala, prečo majú takú dobrú náladu.

Nechala to však tak a sadla si za stôl. Otočila sa na stoličke k priateľom a premerala si ich. Oni si posadali na stolčeky, až na Emu, ktorá zostala sedieť na posteli vedľa Sama.

„Naozaj dúfam, že ste niečo našli.“ prehovorila Marianna.

Všetci prikývli, no ako prvá začala Ema.

„Ja a Danny sme v knižnici našli niečo, o to tajomnom ostrove lemurov. Počkaj chvíľku musím to nájsť.“

Začala sa prehrabávať v taške. Po chvíli sa pozrela na Dannyho. „Ty máš ten zápisník?“

„Nie.“

„Tak kde potom je?“

„Pokoj, nemusíš sa hneď hnevať.“

„Ja sa nehnevám. Jednoducho sa mi nepáči, že riešime tú vec. Zdá sa mi to také... divné.“

„Ale no... je to predsa len sranda. Tak hovor, čo ste zistili?“ vyzvala ju Marianna.

„No, takže. Lemury sú endemity, žijúce na ostrove Malawi. Ten leží v súostroví Dlhá Diasen a je susedom ostrova Mili-zum.“

Danny sa zasmial. „To presne bolo v tej knihe, čo ešte si chcela povedať?“

„Nič. Len že je to ostrov Malawi.“ urazene zamrmlala Ema.

Marianna až vyskočila zo stoličky. „Ostrov Malawi! Jasné, vedela som, že o tých lemuroch som niekde počula.“

„Tak a čo s tým teraz?“ postavil sa Samo a hodil pokrčenú servítku do koša.

„Letíme na ostrov, nie?“

„Čože! A ako asi?“ nadvihla obočie Ema.

„Lietadlom, žeby...“

„Úplne si sa zbláznila?! To, že vieme, kde je ten ostrov lemurov ešte neznamená, že tam musíme hneď ísť. Veď máme ešte školu a naši rodičia...“

„Ak si dobre pamätám, škola sa nám zajtra končí a to s rodičmi vyriešime neskôr. Čo ste zistili o tom Tornádovi?“

„Vôbec nič.“ smutne povedal Edy. „Asi používa falošné meno, alebo nie je z nášho mesta.“

„Počúval si, čo teraz hovorila Ema?“ prekrížila ruky Marianna.

„Jasné. Lenže vtedy sme to nevedeli.“

„Dobre, len hovorím, že ten, kto nás žiada o pomoc nás volá na ten ostrov Malawi. Takže predpokladajme, že aj on je odtiaľ.“

„Áno, preto máme taký problém dostať sa tam.“ skonštatoval Samo a zas sa zvalil na posteľ.

Marianna nadvihla obočie, no nechala to tak. Zrejme sa jej nechcelo hádať na každej hlúposti.

„Fajn, takže sme logicky prišli na to, že ten Tornádo buď žije alebo žil na Malawi.“ zhrnula to Ema.

„Skvelá úvaha.“ zasmial sa Danny. „Marianna, prečo si sa to vôbec pýtala?“

„Len tak, či na niečo náhodou nenarazili.“

„Nenarazili sme, ani náhodou.“ pohotovo odpovedal Edy.

„Nevadí. Tak, teraz sa musíme dohodnúť, kedy letíme.“ premerala si Marianna priateľov.

„A čo rodičia? Sme deti, nemôžeme len tak odísť.“ upozornila Ema.

„Všetko vybavím. Nechajte mi čas do zajtra.“

„Ako povieš.“ prikývla rýchlo, čo sa Marianne nepáčilo. Až veľmi ľahko sa dala presvedčiť.

„Večer vám zavolám.“ zahlásila nakoniec.

„Tým nás akože vyhadzuješ?“ nadvihol obočie Samo.

„No, je už neskoro, čo poviete? Dojedol si predsa. A teba by som vyhodila aj cez zatvorené okno.“

„Zrejme sa ti pokazili hodinky, pretože je naozaj strašne neskoro,“ zahlásil ironicky. „ale ako povieš. Tak my už pôjdeme.“

Vzal si veci a vyšiel von. Ostatný ho jeden po druhom nasledovali z izby a Marianna ich odprevadila pred vchodové dvere.

„Zajtra v škole sa dohodneme. Dovtedy niečo vymyslím.“

Zakývala im, doširoka sa usmiala a zavrela dvere. Potom vyšla naspäť do svojej izby a sadla si za písací stôl, na ktorom mala počítač.

5. kapitola - ODLET

Celý večer hľadala Marianna na internete lety na ostrov Mili-zum. Svoj plán, ako sa dostať na ostrov mala hotový za desať minút. Stačilo sa jej pozrieť na ten papier, ktorý pristál v jej izbe. Niečo si načmárala do zápisníka a potom si sadla k počítaču.

Našla len nákladné lietadlo, ktoré jediné letelo na ostrov tento týždeň. Sezóna sa totiž začína až ten budúci.

Sedela za stolom a rozmýšľala. Ak by sa jej aj podarilo, museli by zaplatiť lietadlo. A aj kopu iných vecí. Navyše, čo urobia s rodičmi?

Nakoniec len tak hľadela von oknom a zdalo sa jej, že sa tam niečo pohlo. No zrejme už bola taká unavená, že sa jej to iba snívalo. Unavene si pretrela oči. Potom sa rozhodla, že najlepšie bude zavolať Eme.

Ona jej vždy pomohla. Bola to predsa najlepšia kamarátka. Určite nejako pochopí, že musia presvedčiť rodičov, vkradnúť sa na lietadlo a naozajstným zázrakom sa dostať na Malawi.

Zdvihla slúchadlo a vytočila číslo. U Emy však podvihla jej mama.

„Áno, tu je Voklická. Želáte si?“

„Dobrý večer. Ja som iba chcela vedieť, či Ema už spí.“

„Nie, ešte nespí. Mám ti ju zavolať?“

Mariannu takmer premohla jej ironická stránka, ale ovládla sa.

„To by bolo od vás milé.“ povedala nakoniec.

Musela samozrejme chvíľu počkať, kým Ema prišla k telefónu.

„Marianna? Čo sa deje tak neskoro?“

„Nič, len som ti chcela povedať, že to lietadlo asi nebude možné.“

„To si mi chcela povedať iba toto?“

„No hej.“

„Zavoláš o pol desiatej večer a povieš mi len, že si nenašla lietadlo? Čo sa tvoj mozog uložil do úsporného režimu?!“ zvolala Ema nahnevane.

„Prečo si taká nervózna? Chcela som ti to povedať ako prvej.“

„Fajn, fajn. Takže to znamená, že sa nikam nejde?“

„Neviem, niečo vymyslím.“ vzdychla Marianna.

„Nechaj to tak. Ako mám asi podľa teba vysvetliť rodičom, že potrebujem odísť na zabudnutý ostrov?“

„Nič nevysvetľuj! Nepovedz ani slovo. Ja všetko zariadim.“

Vtom zazvonil zvonček pri vchodových dverách.

„Už musím končiť. Maj sa. Zavolám neskôr.“

Marianna sa rozlúčila a hodila slúchadlo na stôl. Ľahla si do postele a tvárila sa, že spí.

Hoci už bolo neskoro, jej otec išiel otvoriť. Zišiel dolu schodmi a odomkol. No pred dverami nikto nebol. Keď ich už skoro zatvoril, všimol si obálku, ktorá ležala na zemi. Bolo na nej napísané Mariannino meno a adresa.

„Marianna to je pre teba!“ zakričal. „Viem, že nespíš.“

Ona sa vzpriamila a snažila sa vymotať spod prikrývok tak rýchlo, až spadla z postele. Čo najrýchlejšie sa však postavila a vybehla z izby. Bola strašne zvedavá, kto to je.

Lenže keď prišla ku dverám, nikto tam nebol. Jej otec jej len podal list. Cítila sa trochu sklamaná, ale aj toto jej postačilo.

„Oci,“ začala nevinne, keď si všimla že otec má dobrú náladu, „pozvala som na návštevu profesora Mokneského.“

Pán Murfan, ktorý práve pil čaj ho celý vypľul na zem.

„Čo si urobila?!“

„Pozvala som ho na čaj.“

Jej otec pozrel na koberec pred ním, teraz celý mokrý s veľkou škvrnou a uškrnul sa. „Budeme pľuť spolu.“

„Oci...“

„Prečo si ho vlastne pozvala?“

„Chcela som, aby sa porozprával s mamou.“

„Veď tvoja mama ho neznáša!“ Potom si však uvedomil, čo povedal. „Teda...“

„Neboj sa, ja všetko viem.“

Položil šálku, teraz už bez čaju na skrinku a vyčítavo pozrel na dcéru. „A ty si ho zrejme pozvala aby sa zmieril s mamou.“

Marianna súhlasne prikývla.

„Prečo?“

„Lebo...“ začala, no odrazu nevedela, čo povedať, „len tak.“

„Vieš, niektorý ľudia si proste nesadnú. A to je prípad tvojej mami a profesora.“

„No tak dobre. Pôjdem za ním a poviem, že spolu pôjdete niekam na kávu.“

Pán Murfan prikývol, ale potom sa zarazil. „Čo?“

„No, ty sa s ním predsa chceš porozprávať, nie?“

„Možno, už dlho som ho nevidel. No nemusíš nám dohadovať schôdzky. Čo si moja sekretárka?“

„To nie, ale chcem, aby mi vrátil všetky knihy! Vybavíš to, že?“

Milo sa usmiala a nechala otca stáť na chodbe a nechápavo za ňou pozerať. Vyšla hore do svojej izby, sadla si za stôl a začala si prezerať obálku.

Bola stredne veľká, s jej menom vpredu a vo vnútri bol poskladaný papier. List ako každý iný.

Nebola na nej však známka ani spiatočná adresa. Zrejme ju niekto doniesol ku dverám a ani sa neobťažoval ísť na poštu. Žeby chcel dať niečo narýchlo vedieť?

Marianna sa rozhodla, že ju otvorí. Nechtami opatrne odlepovala okraje. Vyzerali ako keby ich niekto iba nedávno zalepil. Vôbec neboli zarovno a ani nejako úhľadne zalepené.

Dnu, ako predpokladala, bol poskladaný list. Tiež krivo zohnutý a navyše bol jeden jeho okraj aj nerovnomerne odtrhnutý. Rýchlo ho však otvorila a začala čítať.

Drahá Marianna,

viem, že ti to možno pripadá ako vtip, no naozaj potrebujeme pomoc. Zajtra o pol ôsmej ráno na letisku vás bude čakať lietadlo a môj priateľ. Nemusíte prísť, ale verím ti. Tornádo.

Bol to rovnaký rukopis ako na obálke, no nezhodoval sa s písmom na lístočku, ktorý dostala.

„Takže to nemá na svedomí jeden človek.“ zamumlala. „Buď ich je viac alebo ma tu niekto ťahá za nos.“

Potom si však spomenula na tie papiere, ktoré jej dali priatelia. Vytiahla ich z tašky a zoradila.

Vyzerali skoro rovnako. To isté písmo, písmená v skupinkách a na celej strane. Na každom liste však boli iné skupinky. Zoradila ich podľa veľkosti a zistila, že na Dannyho liste sú najväčšie a na Samovom sú už len samotné písmená, rozhádzané sem-tam. Bol to však rovnaký štýl písma, ako na liste, ktorý prišiel dnes.

Rýchlo vstala, pobalila nejaké veci, zobrala listy, mobil a zavolala Edymu.

Keď zdvihol, ani nepozdravila a spustila: „Počúvaj, zavolaj všetkým a povedz im, že zajtra sa po škole stretneme a spustíme môj plán. Nech si začnú baliť veci na cestu. Ja som už na ceste k tebe. Keby sa pýtali prečo, povedz, že všetko vysvetlím, keď sa stretneme. Budem sa ponáhľať. A tiež zavolaj Sama, nech príde teraz hneď k tebe. Ahoj!“

Marianna zložila, no Edy stál s mobilom v ruke ako priklincovaný. Až po niekoľkých minútach, keď sa konečne prebral, začal vytáčať čísla kamarátov, aby im oznámil, čo mu povedala.

O pár minút neskôr k nemu Marianna dorazila a Samo ju tam už čakal. Spolu s Edym tušil, že sa niečo stane alebo sa už stalo. Ona zatiaľ vyložila na stôl list a pár ďalších papierov.

„Čo to je?“ spýtal sa Samo.

„To je list od Tornáda, o ktorom vám chcem povedať a tiež potrebujem pomoc.“

„Neviem, čo chceš robiť a nechcem sa do toho miešať.“

„Ako som už spomínala Edymu, dnes rozbehneme môj plán a zajtra sa k nám pridajú aj ostatný.“

„Tomu Tornádovi sa nejako zapáčilo písať ti listy.“ ohrnul nos Samo.

„Ako to súvisí s naším problémom?“ nadvihla obočie Marianna.

„My máme problém? To je pre mňa novinka.“

„Teraz už my máme problém.“

„Ja nemám problémy. To ty stále nejaké priťahuješ.“

Samo je Mariannin priateľ už od štyroch rokov. Stále, keď sa do niečoho namočila, pomohol jej a vytiahol ju z toho. No a pred nejakým tým rokom sa ich priateľstvo trochu zmenilo. Aspoň z jeho strany.

„Veľmi smiešne.“ poznamenala.

„Nemalo to byť smiešne. To je čistá pravda.“

„Prestaňte vy dvaja!“ oboril sa na nich Edy. „Marianna, povedz o svojom pláne a uvidíme, či ti budeme vedieť pomôcť. Ja sa určite chcem zúčastniť tejto záhady.“

„Dobre, počúvajte ma. Píše, že zajtra máme byť o pol ôsmej na letisku pripravený. Pošle po nás priateľa, ktorý nás k nemu zavezie. A tu sa začína môj plán. Pôjdeme zajtra na letisko, ale nie, aby sme sa odviezli.“

„Načo teda?“

„Veď uvidíš, keď všetko klapne, tak možno už pozajtra budeme letieť na náš záhadný ostrov.“

„Ale veď si povedala, že...“

„Viem, čo som povedala. Všetko sa dozvieš.“

„Ale ako to lietadlo spoznáme?“

„Koľko myslíš že bude o pol ôsmej ráno na letisku lietadiel?“ mrzuto poznamenal Samo.

„Málo?“ hádal Edy.

„Presne. Takže sa musíme prešmyknúť cez dieru v plote.“ prikývla Marianna.

„Fajn. A to budete akože spať tu?“

„Ak ti to nevadí, neprišla som sa sem vyspať. To môžem zatiaľ aj doma. Možno prídem, keď to nevyjde, pretože ma naši vyrazia.“

Samo pozrel na papiere na stole. „Čo to je?“

„Toto sú moje poznámky a tiež iné papiere. Som tu preto, lebo potrebujem ešte niečo urobiť, a preto som zavolala aj teba, Samo.“

Edy prikývol a pozorne počúval Mariannin plán. Keď skončila s vysvetľovaním obaja prikyvovali.

„Naozaj skvelý nápad, ako oklamať našich rodičov. Ale myslíš, že na to skočia?“ pochybovačne na ňu pozrel Samo.

„Tvoji určite.“ uškrnula sa.

„Hej!“

„Ty urážaš mňa, ja teba.“

„Psst. Naši spia a nevedia o vás dvoch. Ak sa zobudia, tak nielen ty budeš na ulici.“ zašepkal Edy.

„Čo si odrazu taký pesimistický. Neboj sa, videla som a počula som už o veľa podvodoch a všetky bezchybne vyšli.“

„Kde si ich videla?“

„Vieš čo, stála som na námestí a prešli okolo mňa! Najprv jeden podvod, potom druhý, tak tretí... Ten mal mimochodom pekný klobúk.“

„Fajn, fajn. Už sa nič nepýtam.“ zdvihol ruky Edy.

„Dobre, to som rada. Určite to vyjde.“

„No ako myslíš, ale zrejme to bude len plytvanie časom.“ prehodil Samo, akoby len tak.

„Nechceš sa zapojiť do ďalšieho dobrodružstva?“

„Jasné, že nechcem.“

„Samo.“

„Chcem.“

„Fajn. Začínam plán ostrov Malawi.“

Obaja prikývli a začali sa potichu zakrádať Edyho domom až k pracovni jeho otca. Pomaly otvoril dvere a všetci traja vkĺzli dnu.

Celú noc až do rána Marianna, Edy a Samo čosi chystali. Tesne nad ránom vyšli z pracovne a v rukách niesli šesť zalepených obálok, a ešte iné papiere.

„Takže,“ zašepkala Marianna, keď už boli bezpečne von z domu, „ja idem akože domov. Edy, ty pôjdeš na poštu a povieš, že tie obálky musia prísť hneď teraz. Nech ich nikam neodkladajú, ale rovno doručia. Samo, no a ty ma počkáš, a spoločne pôjdeme na letisko, porozprávať sa s tým Tornádovým priateľom. Som naozaj zvedavá, čo povie.“

„Naozaj tomu veríš?“ pochybovačne prekrížil ruky Samo.

„Čomu?“

„Tomuto všetkému! Veď ten človek je úplne cudzí. A ty s ním chceš niekam letieť.“

„Veď mám teba.“ usmiala sa. „Nič sa mi nestane. Bude to dobré.“

Obaja prikývli a každý zamieril svojím smerom. Edy na mestskú poštu a Samo s Mariannou k nej domov.

Stačilo im prejsť len pár metrov, pretože Edy býval dosť blízko.

Marianna usúdila, že nebude môcť vojsť hlavnými dverami, pretože budú zamknuté a navyše by hluk zobudil jej rodičov. Preto sa rozhodla pre vchod číslo dva.

Spolu so Samom prebehli cez kamennú cestičku, potom cez záhon ruží, o ktorý sa veľmi dôkladne starala jej mama a nakoniec prebehli okolo niekoľkých sekvojí.

Keďže dokonale poznala zvyky svojich rodičov, vedela, že každú noc nechávajú otvorené jedno z okien. Poradie sa striedalo každý týždeň a práve dnes bolo otvorené v kuchyni.

„Počkaj ma pred domom. Akože si po mňa prišiel a ideme...“

Zamyslela sa. Nenapadlo jej nič, čím by sa mohla vyhovoriť u rodičov.

„Ideme do školy skôr.“ jednoducho ju doplnil Samo.

Marianna sa zasmiala. „To je jedna z tých vecí, ktoré mi naši nikdy neuveria.“

„Neboj sa, niečo si vymyslím. Ty len choď a nestrácaj čas. Je presne...“ pozrel sa na hodinky, „pol siedmej. Máš najviac pätnásť minút ani o sekundu viac, jasné?“

„Fajn, tak ja idem. Počkať, nemám túto operáciu viesť ja?“

„Nie, choď.“

Pomaly otvorila okno, tak aby cezeň prešla a jednu nohu položila na parapetnú dosku. Rukami sa o ňu zaprela a vytiahla hore. Ticho ako muška zoskočila na drevenú podlahu a okno naspäť privrela.

Ocitla sa v ich levanduľovo fialovej kuchyni. Bol to nápad jej mami namaľovať ju na túto farbu. Za denného svetla vyzerala celkom pekne.

„Marianna.“ začula za sebou prekvapený hlas.

Rýchlo sa otočila a papiere v ruke schovala za chrbát.

„Ahoj, mami.“

„Čo to tu stváraš, veď je ešte len pol siedmej. Ty väčšinou vstávaš až sedem dvadsať.“

„Pri veľkom šťastí.“ zamrmlala si popod nos a usmiala sa na mamu. „Ja... dohodla som sa so Samom, že spolu pôjdeme.“

„Kam?“

Marianna sa snažila niečo vymyslieť, no nevedela si na nič spomenúť.

„No, ja čakám.“

Mama si prekrížila ruky a zrejme bola rozhodnutá, že ju nikam nepustí.

„Ideme skôr do školy.“

„O pol siedmej ráno? Veď škola sa otvára až o siedmej. Načo by si išla o pol hodinu skôr?“

Na to už mala Marianna pripravenú odpoveď.

„Jedna spolužiačka mala doniesť veľkú kyticu pre triednu, no je chorá a býva až na druhom konci mesta. Tak sme sa so Samom dohodli, že k nej po tú kyticu pôjdeme a donesieme ju do školy za ňu.“

Jej mama len vyvaľovala oči. Nie dosť, že jej dcéra vstala skoro ráno, ale ešte ide dobrovoľne a pešo na druhý koniec mesta po kyticu.

„A si si istá, že tam pôjdeš pešo? Nemám ťa tam odviesť autom?“

„Nie!“ vykríkla rýchlo.

„Ako?!“ pani Murfanová nadvihla obočie.

„Nie. Pôjdem pešo spolu so Samom, ak dovolíš. O chvíľu by tu mal byť.“

„No tak dobre, choďte, ale nikam inam. Len k tej spolužiačke a do školy.“

Marianna silno objala mamu. „Ďakujem ti.“

Vybehla z kuchyne a zamierila rovno do svojej izby. Otvorila dvere, vošla dnu a poobzerala sa. Vzala si školskú tašku, skontrolovala, čo v nej má a hodila ju ku dverám. Papiere, čo držala v ruke položila na stôl a začala sa hrabať v šuplíkoch.

Hľadala obrovské samolepky v tvare písmen, ktoré jej kedysi dala jej učiteľka. V prvých ročníkoch sa používali ako pomôcka pre deti, ktoré sa učili čítať.

Tieto však boli iné ako ostatné. Boli to samolepky, ktoré sa môžu nalepiť a odlepiť koľkokrát chcete, no aj tak zostali nepoškodené.

Keď ich konečne vyhrabala spod kopy nepotrebných starých zošitov, vysypala ich z obálky a prepočítala. Z každého písmena mala dve verzie inej farby.

Po piatich minútach mala to, čo chcela a spokojne sa usmievala. Písmená zaradom poskladala do obálky a vopchala ich do vaku, ktorý plánovala tajne dostať z domu. Zvyšné papiere hodila na stôl, z ktorého si vzala ešte nožnice, lepidlo a pár ďalších vecí.

Vak zazipsovala a vložila do skoro prázdnej školskej tašky, ktorá nadobudla vzhľad nafúknutej bubliny.

‘Len aby si to mama nevšimla.’ prosíkala v duchu.

Potom prišla k oknu a otvorila ho dokorán. Vyklonila sa von, aby videla na príjazdovú cestu. Tam už za kríkom čakal Samo na jej signál.

Zapískala najprv raz, potom dvakrát a hneď nato znova raz. Samo vyliezol z úkrytu a pozrel na Mariannu. Ona prikývla a zmizla v okne. Vzala si školskú tašku a vyšla z izby.

Zbehla po schodoch najrýchlejšie, ako vedela a išla sa ešte napiť do kuchyne. Vzala si zo skrinky pohár, naliala si vodu a práve vtedy, keď si išla odpiť, Samo zazvonil pred dverami. Rýchlo do seba naliala celý obsah pohára a položila ho na stôl.

„Idem!“ zakričala na mamu a prešla okolo stola.

Ona ju však predbehla a otvorila dvere.

„Dobré ráno.“ pozdravil Samo mierne zmätený.

Pozrel na Mariannu, ktorá stála hneď za mamou. Ona kývala hlavou, aby nevzbudil pozornosť.

„Takže idete.“ podpichla ho pani Murfanová.

„No, hej ideme. Škola sa začína skôr, aby sme mohli skôr skončiť.“

„A kedy sa začína?“

„Tak... štvrť na osem.“

„Ako potom stihnete ísť aj po tú kyticu na druhú stranu mesta?“

„Kyticu?“

Samo sa nechápavo pozrel na Mariannu.

„Áno, kyticu.“ prikývla Marianna, akoby nič a predrala sa von.

„Kyticu?“ znovu zopakoval Samo.

„Tú kyticu, o ktorej sme sa včera rozprávali. Neverím, že si zabudol!“

Samo konečne pochopil, o čo jej ide a začal spolupracovať.

„Ahá! Tú kyticu. Máš pravdu, úplne som zabudol. Tak to by sme sa mali naozaj ponáhľať.“

„Tak sa maj, mami, teraz už naozaj musíme ísť.“

Pani Murfanová prikývla a zamávala deťom na cestu. Oni jej obaja odkývali a celou cestou za roh sa usmievali. Len čo jej však zmizli z dohľadu, zastali.

„Musíme si naozaj pohnúť. Zdržali sme sa viac, ako bolo naplánované. Je šesť päťdesiat. Máme len štyridsať minút.“

Marianna sa zamyslela. „Poznám jednu skratku do mesta.“

„Tak veď. Musíme si pohnúť.“

Rozbehla sa smerom k lúke, na ktorej vyšli s Emou a Emíliou z tunela. Plánovala ho použiť, ako skratku na letisko.

Samo bol celú cestu ticho. Aj keď im to zabralo len pár minút, Marianna mala pocit, že ich sprevádza divné ticho.

„Tu je to.“ rukou hľadala na zemi niečo, čím by otvorila poklop.

„Si si istá, že je to tu?“

„Som si stopercentne istá. Tu niekde to bolo.“

Samo sa rozhliadol okolo a skúmal, či nenájde niečo nezvyčajné. Vtom sa za nimi v hustom kroví šípok a trniek čosi pohlo.

„Čo to bolo?“ zdvihla hlavu Marianna.

„Neviem, asi len nejaká veverička alebo čo. Skús hľadať rýchlejšie.“

„Mám to!“ vykríkla po chvíli.

„Super.“

Marianna nadvihla ťažký poklop a Samo spolu s ňou zliezol dolu po rebríku.

„Vieš iste, že je to bezpečné?“ obával sa.

„Stopercentne.“

Na túto odpoveď čakal. Pohol sa dopredu a rukami hľadal oporné body v tme. Keď však prešli za roh už tam vôbec nebola tma.

„Na to, že to je podzemný tunel, je tu nejako veľa svetla.“

„Je to divné, to musím uznať, no teraz nemáme čas skúmať to.“ pokrútila hlavou Marianna a kráčala ďalej.

„Naozaj, mne sa to nezdá.“

Najprv kráčali rýchlim krokom, potom zrýchlili na beh.

„Nepamätám si, že by ten tunel bol taký dlhý.“ Marianna po chvíli zastala.

„Ako sa tu ten tunel vlastne vzal?“ obzeral sa Samo.

„Myslíš, že ja viem? Ja som len sledovala ako doň vošla nejaká čierna postava. Nič viac.“

„Tak to je super, stratili sme sa pod zemou a máme menej ako tridsať minút.“

Marianna na to nič nepovedala a začala rukami ohmatávať stenu.

„Čo to robíš?“

„Ani neviem, asi sa snažím niečo nájsť. Vo filmoch to niekedy funguje. Väčšinou nájdu nápis, alebo niečo podobné, čo ich dostane von.“

„Lenže my nie sme vo filme.“ zavrčal Samo.

Ona ho však nepočúvala. Ďalej ohmatávala stenu a posúvala sa smerom dopredu. Ruka sa jej plynule kĺzala po hladkej hline, až kým nenarazila na akúsi tabuľku.

„Tu niečo je.“ zastala a aj druhou rukou hmatala na stene.

Samo sa k nej postavil a tiež si hneď všimol lesklý povrch v hline.

„Je to obrúsený kameň. Zrejme nejaká tabuľka.“

„Otvor môj vak a vyber z neho baterku.“

„Ty máš baterku?“ začudoval sa.

„Jasné, že mám baterku. Myslíš si, že by som išla niekam bez základného vybavenia?“

„Základné vybavenie? A to je prosím ťa čo?“

„No baterka, notes, magnetofón a ešte pár ďalších potrebných veci.“

Samo len neveriacky krútil hlavou. „Ako ti len toto napadlo?“

„Nezabudni, že sme už raz prípad riešili.“ pripomenula a zobrala si od neho baterku.

Posvietila si na tabuľu. Ako predpokladala, bol to vyleštený a vyhladený kameň, na ktorom bola podzemná mapa ich mesta. Boli na nej vyznačené ulice, námestia a dokonca aj pár budov.

„Teraz sme priamo pod hlavnou cestou pri našej škole.“ Marianna nahlas študovala mapu a prstom ukazovala na malú bodku, ktorá značila ich miesto.

„Na letisko je to ešte cez dve ulice severne, potom na východ a nakoniec zabočiť doprava.“

„No super. Som zvedavý, či je to naozaj tak. Ak nie, máme problém.“

„Nezabúdaj, že ho máme už vyše desať hodín.“

„Čo?“

„Ten problém.“

„Aha, jasné. Zabudol som.“

Marianna na to už nič nepovedala. Obzrela sa dookola a prebehla baterkou po stenách.

„Chýba tu svetlo.“

„To si si všimla až teraz?“

„Myslím tým, že tu nie sú tie lampy či čo to je. Keď sme boli s Emou boli na strope.“

Samo len pokrútil hlavou. „Ideme nie? Musíme stihnúť toho Tornádovho priateľa.“

„Odrazu?“

„Hej, takže dve ulice severne, odbočiť na východ a potom doprava. Pamätám si.“ prikývol Samo a vzal vak.

Naraz vykročili a kráčali podľa mapy. Po desiatich minútach pred sebou zbadali kruh svetla na zemi. Tak ako predtým, bol to východ.

„Sláva. Už som sa začal báť, že sme sa stratili.“ zvolal Samo.

Pribehol k rebríku a začal sa po ňom štverať hore. Marianna ho chvíľku sledovala a niečo jej nesedelo.

Prečo boli východy a vchody stále otvorené, keď prišli? Čakal ich tam niekto?

„Marianna, čo sa deje?“ zavolal na ňu zvrchu Samo.

„Ale nič.“ pokrútila hlavou a nasledovala ho.

Hneď, ako vyšli von, ocitli sa tesne pri plote v zadnej časti letiska.

„No a teraz sa ešte musíme dostať cez plot a preletieť k tomu lietadlu.“

„Neboj sa, Edy mi povedal, kde v plote je diera.“

„Skvelé a nepovedal ti náhodou, ako sa dostať k lietadlu tak, aby nás nikto nevidel?“

Marianna sa rozhliadla okolo a vzala od Sama vak. „Poď, pohľadáme tú dieru, a potom sa uvidí, čo ďalej.“

Zakrádali sa popri plote a očami ho skúmali. Nemuseli však chodiť ďaleko. Prešli len niekoľko metrov, keď konečne zbadali dieru, akurát pre väčšieho psa.

„Tu to je.“ potichu ukázala Marianna.

Najprv na druhú stranu prepchali vak, a potom preliezli. Marianna sa štvornožky odplazila ďalej a čakala, kým Samo neprejde k nej.

„To by sme mali, ešte zistím, koľko máme času.“ pozrel na hodinky a nadvihol obočie.

„Máme päť minút. Musíme si pohnúť.“

„Stihneme to, neboj sa. Nikto tu nie je. Môžeme rýchlo prebehnúť a nevšimnú si nás.“

Samo sa postavil a pomohol na nohy aj Marianne. Obidvaja sa oprášili a rýchlo sa rozbehli za najbližšiu budovu. Odtiaľ pozorovali, či niekto nejde. Keď už boli pripravený prebehnúť k ďalšiemu skladu, spoza rohu sa vynorili dvaja muži.

Samo bez rozmýšľania chytil Mariannu za ruku a ťahal ju dnu cez pootvorené dvere. Ako prvé zbadali kopu železa, tak sa za ňu schovali.

Ticho čupeli a čakali, čo muži spravia. Obaja vošli dnu a dbali na to, aby ich nikto nevidel. Nato zavreli dvere a znemožnili im cestu von.

„No to je skvelé.“ šepkal Samo.

Marianna mu neodpovedala a pomedzi kusy zhrdzaveného železa sledovala mužov. Pozorne ich si obzrela a na jednom z nich sa jej zdalo niečo povedomé.

Obaja chvíľku len tak stáli, potom prišli bližšie. Bola tam však tma ako vo vreci, preto jeden rozsvietil svetlo.

„Čo to robíš? Chceš aby nás videli?“ vyprskol ten druhý.

„Neboj sa, nikto tu nie je. Ani živá duša.“ odpovedal ten, ktorý zasvietil.

„No a čo, ale môže sem prísť nejaký pilot alebo niekto.“

„Peter, prestaň! Nebudem tu stáť v tme a hľadať ťa!“

Prvý muž bol značne nahnevaný a Marianna hneď spoznala jeho hlas, na ktorý by nikdy nezabudla.

Bol to profesor Mokneský.

6. kapitola - SPRÁVNE LIETADLO

„Ako myslíš.“ povrchne odpovedal profesorovi Petrov hlas.

Marianna len ticho stála a nevedela si vysvetliť, čo tam robí jej profesor chémie.

„Počkáme do trištvrte a potom odletíme.“ upozorňoval. Stál chrbtom k Marianne, preto mu nevidela do tváre.

„Ak chceš počkať, tak čakaj. Ja mám čas odletu na pol. Nemienim tu ostať dlho.“

„Len chvíľku vydrž. Ak dostala list, bude tu každú chvíľu.“

„Dobre, dobre, len sa nezblázni. Aj tak si nemyslím, že je to dobrý nápad. Čo ak naozaj príde na to, čo sa deje?“

„Nepríde a keby aj, tak si to nebude vedieť spojiť.“

„Peter, hľadá ju aj niekto iný. Čo je zač?“

Odrazu Mariannu niečo potiahlo za rukáv. Otočila sa a zistila, že je to Samova ruka. Potiahol ju ďalej od kopy železa a ukázal na pás svetla na podlahe.

Svetlo prichádzalo z vonku. V kovovej stene skladu bola nepatrná diera, veľká akurát pre jedného.

Ona prikývla a po špičkách docupkala tesne k stene. Keďže mala tmavé oblečenie, ľahko splývala s tmou medzi haraburdami. Počkala na Sama a až potom preliezla cez otvor. On ju okamžite nasledoval a spolu sa rozbehli čo najďalej od tých dvoch mužov.

„Počul si to?“ prekvapene vyhŕkla Marianna, keď už boli dosť ďaleko od skladu.

„Jasné, každé slovo. Tí dvaja niečo chystajú.“ prikývol.

„Nemyslím to. Pýtala som sa, či si spoznal, koho to bol hlas.“

„Nie. Myslíš si, že poznám nejakých gaunerov a zlodejov?“

„To možno nie, ale učiteľov by si mohol. Jeden z tých hlasov totiž patril profesorovi Mokneskému.“

„Naozaj? Nič som si nevšimol. Ale ako vidím, ty by si ho spoznala aj v trojtisícovom dave.“ zamrmlal ironicky.

„Môžeš si odpustiť tie hlúposti?“

„Prepáč, ale snažím sa nemyslieť na to, čo nás čaká.“

„Tváriš sa, akoby si mal spraviť...“ zlostne rozhodila rukami.

„Len sa nechcem zas namočiť do nejakého obrovského problému. A aby si vedela, aj ja mám intuíciu a tá mi hovorí, že sa stane niečo zlé.“

„Dobre, chápem. Budem na to myslieť. Čo ale urobíme teraz? Koľko je vlastne hodín?“

Samo sa pozrel na hodinky. „Pol a tri minúty.“

„Dokelu, tí dvaja nás zdržali. Dúfam, že tam to lietadlo ešte bude.“

„Tak v to ja určite neverím. Kde vlastne bude? Nevieme, kam ísť.“ poobzeral sa.

Marianna na to nič nepovedala, iba sa zamyslela.

„Musíme na to ísť logicky. Kde by tak mohol pristáť? Je to cudzie lietadlo, takže bude stáť niekde v strede a zrejme priletel teraz a ide odletieť, preto bude na dráhach odletu. No a vylučovacou metódou sme dostali odpoveď.“

„Tak vieš, ako sa dostať k tomu lietadlu alebo nie?“

„Podaj mi mapu, prosím ťa.“

Samo sa chvíľu hrabal vo vaku, až nakoniec vytiahol poskladanú mapu letiska, ktorú si vytlačili v pracovni Edyho otca.

Marianna si ju vzala a rýchlo rozložila na asfaltom pokrytú zem. „Fajn, tu je tá diera, ktorou sme prešli. Tu sú tie dva sklady a zhruba tu teraz stojíme. Takže je tu šesť plôch. Tri sú pristávacie a tri štartovacie. Dve z tých štartovacích sú pre dopravné lietadlá a tie nás zaujímajú, keďže očakávam, že nepríde nejaký Boeing alebo luxusné súkromné lietadlo.

Ostrov Malawi nie je veľmi známi, ale udržiava si obchodné kontakty na vývoz ovocia a dreva. Podľa mňa príde jedno z nákladných lietadiel na prepravu tovaru. A preto, že nie je od nás je tu už len jedno miesto, kde môže stáť.“

Prstom ukázala na plochu vyznačenú žltou farbou. Bolo tam veľké C a vysvetlivka: štartovacia drahá/ cudzokrajné lietadlá/ nákladné.

„Fíha, si dobrá.“ zahvízdal Samo.

„Ja viem. Poďme, máme málo času. Musíme nájsť plochu C.“

On prikývol a poskladal mapu na malú kocku, ktorú vložil naspäť do vaku. Potom ju chytil za ruku a spolu sa rozbehli dopredu. Utekali popri hangároch a skladoch. Minuli plochu A aj B a tesne pred tabuľkou s písmenom C spomalili.

„Tu je to.“

„Dobre, to lietadlo by malo byť za tým hangárom.“

Marianna pustila jeho ruku a rozbehla sa smerom k vyznačeným čiaram. Prebehla popri kovovej stene a zabočila za roh. No len čo pozrela pred seba, zostala stáť ako priklincovaná. O pár sekúnd ju dobehol Samo.

„Nie, to nie. To nemôže byť pravda.“ zašepkala smutne.

Pred nimi nebolo nič. Len prázdna plocha.

„Nestihli sme to.“

Samo bol ticho a zrejme ho to až tak neprekvapilo.

„Poďme domov. Aj tak je tá záhada len...“

„Neverím, že ty to len tak vzdáš!“ vykríkla.

„A čo iné mám robiť?“

„Neviem, možno pomôcť mi nájsť nejakú náhradu?“

„Načo? Ak nás na tom ostrove naozaj chcú, nemali odletieť.“

„A čo rodičia?“

„Povieme im, že je to len nejaká reklama alebo podvod a vyhodíme to do koša.“

„Samo!“

„Marianna. Nechaj to už tak. Celé je to hlúposť.“

„Ja viem.“ zhlboka sa nadýchla, vydýchla a spolu so Samom sa otočili na odchod.

Zrazu však za sebou začuli hukot motora. Bolo to väčšie nákladné lietadlo, ktoré práve pristávalo na ploche C. Vyzeralo staro, lacno a ako tisíc ďalších. Pilot ich hneď zbadal a vypol motory. Vystúpil z lietadla a pohol sa smerom k nim.

Marianna sa tiež otočila a celá šťastná kráčala smerom k chlapovi, zatiaľ čo Samo len nemo zízla na lietadlo.

„Ja som Bongo. Teší ma.“ predstavil sa pilot.

„Marianna. Aj mňa teší.“ usmiala sa Marianna a obrátila sa na Sama.

On pochopil a tiež prišiel bližšie.

„Samo.“ podal Bongovi ruku a pozrel na Mariannu.

Aj Bongo na ňu pozrel. „Nemalo by vás byť viac?“

„No to by naozaj malo, lenže mi sme teraz neprišli odletieť.“

„Aha, tak načo ste teda prišli?“

Marianna si prezrela jeho tvár. Ten hlas už niekde počula.

„Včera večer sme dostali toto.“ odpovedala mu po chvíli a vytiahla z vaku list, ktorý jej poslal Tornádo. „Vy zrejme viete, čo to je.“

Bongo prikývol a prekrížil si ruky. „A bolo tam napísané, že dnes sa odlieta. Tak prečo hovoríte, že nejdete?“

„Ale veď sme len deti. Nemôžeme odísť bez toho, aby to vedeli naši rodičia.“ protestovala.

„Povedali ste to rodičom?“ Bongo zhrozene vyvalil oči.

„Nie, myslíte si, že som až taká hlúpa. Mysleli by si, že je to výmysel. No mám plán, ktorý nás môže na ten váš ostrov dostať. Ale potrebujeme pomoc.“

Bongo sa zamyslel. Vedel, že zrejme nebude mať na výber.

„No dobre, tak hovor.“

Marianna mu vysvetlila celý svoj plán, ktorý vymyslela spolu so Samom a Edym. On ju pozorne počúval a čím dlhšie rozprávala, tým bol Bongo spokojnejší. Nakoniec sa spokojne usmial a pritakal.

„Myslím, že sme si vybrali tú správnu.“

„To znamená, že nám pomôžete?“ zaradovala sa.

„Samozrejme. Na ostrove potrebujeme pomoc a ani ja sám by som nevymyslel niečo lepšie.“

Marianna sa usmiala. Bola rada, že Bongo súhlasil a tešila sa z toho, ako vychválil jej plán. Dala si dolu vak z pleca a pomaly vybrala veľké nalepovacie písmená.

„Toto je moja obľúbená časť.“ usmiala sa a vo vzduch zamávala nálepkami.

Bongo na nich podozrievavo pozrel. „Naozaj sa dajú odlepiť?“

„Jasné, veď všetky nalepovačky sa dnes dajú odlepiť.“

„No len aby. Rozvážam ovocie a nechcem chodiť s lietadlom, na ktorom je obrovský pestrofarebný nápis.“

Marianna sa zachichotala a premerala si lietadlo. Rozmýšľala, ako rozmiestniť písmená a v akej výške.

„Myslím, že by som mal jeden nápad.“ ozval sa Samo a Marianna sa otočila k nemu.

„Tak hovor.“

On jej presne popísal, kde má byť čo nalepené a ako to asi bude vyzerať. Marianna sa potešila, že Samo má také skvelé nápady. Na kúsok papiera si všetko zakresľovala a hneď, ako dorozprával, poslala Bonga po rebrík.

„Musíme sa ponáhľať. Rodičia by už mali dostať listy a ak ide všetko tak, ako má, už sa balia.“

Bongo sa zasmial a priložil rebrík o trup lietadla.

„Asi takto?“

„Trochu doľava.“ kývla rukou Marianna.

„Tak?“

„Nie, trochu doprava.“

„Tak?“

„Skvelé, presne tak.“

Samo sa vyšplhal po rebríku, Bongo ho držal a Marianna podávala písmená. O necelú polhodinku mali nápis na lietadle hotový. Vyzeralo to naozaj skvelo. Pestrofarebný nápis Malawi-expres, ktorý spolu vymysleli sa obzvlášť vynímal na sivastom povrchu lietadla. Potom sa pustili do úpravy interiéru.

Upravili debny s ovocím ako sedadlá a prikryli ich mäkučkými dekami, ktoré našli v jednom zo skladov.

„Myslíš, že by sme si ich mohli požičať?“ zaváhal Samo.

„Hej, veď ich vrátime. Možno.“ nedbalo odvrkla Marianna a venovala sa svojej práci.

Bongo sa zasmial a pozrel na ňu. „Ty si ale...“

Marianna sa len usmiala a skočila ešte po ďalšie deky. Potom ich pomohla Bongovi upraviť na potrebnú veľkosť.

„Tak, to by sme mali.“ vzdychla napokon.

Samo pozrel na hodinky. Bolo trištvrte na desať. Úprava lietadla im trvala viac ako dve hodiny. Bongo sa postavil k Marianne a tiež si obzeral ich novovytvorené lietadlo.

„No neviem, neviem, či to bude stačiť.“

„Musíme dúfať, že áno. Nanešťastie, zatiaľ neviem čarovať.“

„To je naozaj škoda. Ale aj tak si myslím, že nášmu ostrovu pomôžeš.“

„Aký máte vlastne problém?“ otočila sa k nemu a pozorne si ho premerala.

Bongo sa zamyslel. „Túto vec prenechám Tornádovi. Myslím, že sa na to teší.“

„Kto vlastne ste?“

„Na otázky budem odpovedať neskôr.“

„A ako ste nás našli?“

Keď na to neodpovedal a pohol sa smerom k lietadlu, Marianna pochopila, že sa už na nič nemá pýtať. Išla teda za ním a vošla do lietadla. Tam Samo ešte dolaďoval posledné detaily.

Obzrela sa dookola a všimla si na sedadle vedľa pilota čiernu mikinu a pristávací lístok. Bol na ňom včerajší dátum.

„Prišli ste včera?“ naklonila sa, aby lepšie videla.

„Čo?“ nechápal Bongo.

„Pýtam sa, či ste prišli včera?“

„Nie, dnes nad ránom, prečo?“

Vtom si všimol, ako hľadí na lístok. Rýchlo ho vzal do ruky a pokrčil. Ona to už radšej ďalej nerozoberala a prihovorila sa k Samovi.

„Mali by sme ísť. O chvíľu sa škola končí a my sa musíme dostať aspoň k budove.“

„Máš pravdu. Ten čas utiekol naozaj rýchlo.“ prisvedčil.

„Vy ste dnes neboli v škole?“ zhrozil sa Bongo.

„Nie, boli sme tu... s vami... pamätáte si?“

„Áno, jasné. Myslím tým, že ste dnes mali byť ešte v škole?“

„No mali sme, ale neboli sme. Čo na tom.“ zasmiala sa Marianna a potiahla Sama za ruku.

„Nevyzeráš ako nejaká lajdáčka. Skôr ako...“

„Ako čo?!“ zvýšila hlas a naozaj ju zaujímalo, čo povie.

„Ako vzorné dievčatko.“ dopovedal Bongo pokojne.

„Naozaj? Tak to ma nepoznáte.“

„To ale nič nemení na tom, že ste vymeškali deň v škole.“

„Veď sa to aj tak nepočíta. A chcete, aby sme vám pomohli, nie?“

Samo napravil ešte poslednú deku a poobzeral sa. Marianna znovu prehovorila na Bonga.

„Čakajte nás až zajtra okolo ôsmej. Dnes naši asi nebudú chcieť odísť.“

„V poriadku, aj keď sme už mali byť pár metrov od ostrova. Počkajú ešte jeden deň.“

Ona sa usmiala a spolu so Samom vyliezli z lietadla. On zazipsoval vak a vyložil si ho na plece. Marianna ešte raz pozrela na Bonga a poriadne si ho premerala. On im obom zakýval a vrátil sa späť na svoje sedadlo.

Len čo prešli pár metrov, zakvačila si ruku o Samovu a rezkým krokom ho ťahala naprieč pristávacími plochami.

„Spomaľ trochu.“

„Dobre, ale až keď budeme za plotom.“ obzerala sa.

„Prečo?“

„Aby nás náhodou nepočul.“

„Kto? Bongo? Ten je celkom fajn. Čo ti zase vadí?“

„Klamal o tom, kedy prišiel.“

„Och, no a čo? Ty sa snažíš oklamať všetkých našich rodičov.“

„Ale to je niečo iné.“

„A v čom?“

„To je jedno. Nechaj to tak, dobre?“

„Prepáč. Tak čo si tým myslela?“

„Neviem, ten jeho hlas, akoby som už niekde počula. A navyše pokrčil pristávací lístok. Tvrdil, že prišiel dnes. Nie je to trochu zvláštne?“

„Možno alebo ani nie. Aj keď ja by som cudziemu človeku hneď neveril.“

„Čože?“

„Nič o ňom nevieme a už s ním chceme odletieť niekam do sveta.“

„To je síce pravda. Ale...“ nevedela, čo povedať. Bola to pravda. Chceli odísť preč s úplne neznámym človekom. „Vlastne nie. Nie je to pravda! Nechaj ho na pokoji. Aj keď ho nepoznáme, spriatelíme sa. Veď ani mi dvaja sme neboli hneď najlepší priatelia.“

„To máš teda pravdu. Ak by som dopredu vedel o tvojej tvrdohlavosti a... hlúposti, nikdy by som sa s tebou nedal dokopy.“

„Hej!“ Marianna ho silno štuchla lakťom. No musela sa pousmiať. Lenže len čo pozrela na Sama začala sa rehotať a on s ňou. Obaja sa smiali a rýchlo kráčali preč. Nemuseli už hľadať dieru, pretože letisko už bolo otvorené a ľudia sa tam voľne prechádzali.

Bez starostí opustili areál a ponáhľali sa preplnenými ulicami mesta ku škole. Hoci bola skoro v strede, cesta im zbehla veľmi rýchlo.

Samo tak, ako vždy rozprával svoje vtipy a Marianna sa smiala na celú ulicu. Takto to išlo, až kým nedošli pred bránu školy. Samo práve dopovedal jeden z jeho najlepších vtipov a Marianna vyprskla smiechom.

Skoro sa až rozplakala, no trvalo to len do chvíle, kým nestála zoči-voči profesorovi Mokneskému a jej rodičom.

„Marianna!“ prekvapene vykríkla jej mama.

„Mami.“ Marianna nevedela, čo povedať.

„Čo tu robíš? Prečo nie si dnu v škole? A...“ pozrela na Sama, o ktorého sa opierala.

„Ja ti to vysvetlím.“ nenechala ju Marianna dopovedať a pustila Samovu ruku.

„To som zvedavá.“ založila si jej mama ruky v bok.

„Tak my sa pôjdeme porozprávať dnu.“ navrhol profesor a spolu s jej otcom vošli na školský dvor.

„Aj ja by som už mal ísť.“ ozval sa Samo a tiež chcel ísť do školy.

„Nie, nie ,nie. Vy dvaja mi teraz vysvetlíte, kde ste boli a prečo ste prišli pred školu takí vysmiati, a navyše o desiatej, keď je už vyučovanie začaté.“

„Všetko ti vysvetlím.“ rýchlo začala Marianna. „Ak si sa pozerala do schránky, tak si určite zistila, že prišla taká obálka, v ktorej bola pozvánka na rekreačný pobyt na ostrov Mili-zum.“

„Odkiaľ o tom vieš?“ začudovala sa jej mama. „No to je vlastne jedno, pretože nikam nejdeme.“

„Čo?! Prečo?!“

„Ale prosím ťa, je to len podvod. Chcú ťa nalákať na tie svoje vecičky. Je to vidno už na tom papieri, čo prišiel.“

„Ts, no dovoľ. Sama som...“ odfrkla Marianna, no potom sa zarazila.

„Čože?“

„Nič, to ja len...“ koktala Marianna a vymýšľala, čo natárať mame. „Vieš, je to tak, že bola jedna taká súťaž, do ktorej sme sa zapojili a vyhrali sme cenu aj pre rodičov.“

„Súťaž?“

„No skôr taký tábor.“ doplnil ju Samo.

„Presne tak. Je to taký tábor pre mladých detektívov. Celý rok sme riešili také menšie hádanky a za to sme vyhrali pozvánky do tábora a pobyt pre rodičov.“ spresnila Marianna.

Pani Murfanová nevychádzala z údivu. Nešlo jej to síce dokopy, ale ako inak by jej dcéra vedela, že niečo také prišlo poštou?

„Tak to teda trocha mení situáciu. A kto ešte ide do toho tábora?“

„No ja, Samo, Edy, Ema, Barbie a Danny.“

„Takže stará známa partia.“ výraz jej mamy nachvíľku zmäkol. „Ešte sa porozprávam s ostatnými rodičmi.“

„Dobre, ale nerozmýšľaj dlho. Odchod je zajtra.“ upozornila ju dcéra.

„Uvidíme, či nejaký odchod bude.“

„Mami, prosím.“

„Marianna.“ rázne ju zahriakla mama.

„Dobre, dobre. Tak my si ideme po to vysvedčenie.“

„A kde ste to teraz boli?“

„No, boli sme ešte dohodnúť s vedúcou čas odletu. Prepáč, že som ti to nepovedala.“

Pani Murfanová pomaly prikývla. „Potom sa o tom porozprávame. Teraz utekaj!“

Marianna prikývla a so Samom sa rozbehla k dverám do školy. Jej mama sa len s úsmevom prizerala, ako jej dcéra predbehla Sama a ako prvá vbehla do školskej budovy.

Tam bola teraz posledná prestávka. Obaja preleteli chodbou a zabočili do otvorených dverí ich triedy.

„Marianna,“ chytila ju Ema za ruku a ťahala k ich lavici, „Edy mi niečo hovoril, no mal v tom taký zmätok, že som ho radšej nepočúvala. Že si vymyslela niečo, čo je aspoň trochu uveriteľné?“

Marianna ešte skôr ako Eme odpovedala, pozrela na Sama.

„Ty to povedz chlapcom, ja dievčatám.“

Potom sa otočila späť.

„Vysvetľuj.“ nedočkavo prešľapovala Ema.

„Počkaj, ešte zavolám Barbie.“

Marianna zakývala na pekné, vysoké a plavovlasé dievča v strede triedy. Ona hneď spozorovala, že na ňu máva a pribehla k nim.

„Ahoj Marianna. Čo sa deje?“ usmiala sa.

„Chcem ti niečo vysvetliť. Teda vám. Zajtra ráno o ôsmej odchádzame na ostrov spolu s našimi rodičmi.“

„Ako? Mám im povedať, že ideme riešiť záhadu?“ nechápala Barbie.

„Nie! Včera večer som bola so Samom u Edyho a vymysleli sme plán. Všetkým sme poslali domov akože letenky, poukážky, mapu ostrova Mili-zum a inštrukcie týkajúce sa nášho tábora a ich dovolenky.“

„Počkaj chvíľu,“ zastavila ju Ema, „máme tomu rozumieť tak, že chceš natárať našim rodičom, že ideme do tábora a oni idú na dovolenku?“

„V podstate aj hej.“ prikývla Marianna.

„Ty nie si v poriadku.“

„Ale no tak, práve idem z letiska, kde som to dohodla aj s tým Tornádovým priateľom. Volá sa Bongo a je celkom fajn. Všetko je už vybavené, len stačí, aby ste rodičov presvedčili, že ste celý rok riešili hádanky a podobne, a teraz sa veľmi tešíte na tábor detektívov na ostrove. A naša „vedúca“, akože ja, vybavila niečo aj pre rodičov. Volala som do hotela a rezervovala im týždňový pobyt.“

Barbie bola celá natešená a súhlasila, no Ema len krútila hlavou.

„Myslíš, že rodičia sú taký sprostý a uveria ti, že ideš do tábora pre mladých detektívov?!“

„Moja mama uverila. Nehovor mi, že to nevidíš. Naši rodičia si aj tak myslia, že sme malé neschopné deti a nevieme nič urobiť sami. Toto ich len poteší. Dovolenka zadarmo a ešte sa im aj niekto postará o deti, ktoré budú mať vlastne stále pod nosom.“

„Lenže my sa potrebujeme dostať na Malawi. A ako to, že zadarmo?“

„To sa vyrieši potom. Teraz len zbaľ kufre a zajtra o ôsmej na letisku na ploche C.“

„Marianna, znepokojuje ma slovko zadarmo.“ nedala sa odbiť Ema.

„Hej, zadarmo. Večer som písala do hotela. Boli sme u Edyho a využila som to. Písala som v mene jeho otca. Má dosť známostí a tak sa mi to podarilo na týždeň vybaviť.“

„A Edy o tom vie?“ zhrozila sa Ema.

„Nie a ani mu to nehovor.“

„Marianna, budeš mať problémy!“

„Nebudem, neboj sa. Vy sa len pripravte a zajtra vás čakám.“

Ema chtiac-nechtiac súhlasila a bez ďalšieho slova si sadla na svoje miesto. Marianna tiež klesla na stoličku a unavene položila hlavu na lavicu.

Posledná hodina v škole zbehla veľmi rýchlo. Všetci žiaci dostali vysvedčenia a rozutekali sa na prázdniny. Len Marianna a Samo zostali v triede.

„Tak čo na to Danny a... Edy o tom vlastne už vedel.“ opýtala sa Marianna.

„Podľa Dannyho je to super nápad. A čo dievčatá?“ odpovedal Samo a hral sa s nenafúknutým balónom.

„Ema mala trochu výhrady, no nakoniec súhlasila.“

„Ani sa jej nečudujem. Oponovať tebe to je v podstate nemožné.“

„Prestaň! Prečo si ku mne taký?“ pozrela naňho vyčítavo.

„Lebo je to pravda.“ hodil balón do koša a narovnal sa.

Marianna sa nakoniec usmiala a vzala si svoje hodnotenie v obale. Zasunula stoličku a počkala, kým jej otvoril dvere. Vyšla z triedy ako prvá, ale ešte raz sa otočila.

„Hádam ti nie je smutno. Veď o dva mesiace sme tu zas.“

„No tak to máš teda pravdu.“ uškrnula sa.

„Nanešťastie.“

Samo zavrel dvere a spolu s ňou vykročil chodbou. Prešli školou, vyšli na dvor a potom na ulicu. Spolu išli skoro až k Marianinmu domu. Pár ulíc pred tou jej sa s ňou Samo rozlúčil a sľúbil, že ju bude informovať o sebe, Edym a Dannym.

Marianna prikývla a kráčala ďalej. Cestou mala taký zvláštny pocit. Nevedela presne, čo to je, ale nebolo to dobré. Našťastie došla až k bránke do ich dvora. Tam na chvíľu zastala a rozmýšľala.

„Zamrzla si.“ okríkol ju hlas, ktorý prichádzal od skalky. Bol to jej otec, ktorý práve trhal burinu.

„Nie, len som rozmýšľala.“ pokrútila hlavou.

„Nejdeš sa zbaliť?“

„Čože?“

„Veď to ty chceš ísť na ten tábor, či nie?“

„To hej, ale naozaj ma pustíte?“

„Ako ťa pustíme? Veď ideme spolu.“

„Vlastne máš pravdu.“

Ani si nestihla uvedomiť otcov pobavený pohľad a už trielila rovno do svojej izby. Školskú tašku pustila na zem a zo skrine vytiahla cestovnú. Napchala do nej kôpku tričiek, nohavíc, dva svetre, tri páry topánok a aj nejakú kozmetiku. Tiež pár menších bateriek, magnetofóny, zápisník, farebné kriedy a ešte nejaké ďalšie veci.

Nakoniec zazipsovala tašku a zaplietla si vlasy do vrkoča. Vytiahla ju na chodbu a pokotúľala dolu schodmi.

„Som zbalená!“ zakričala dolu na mamu.

„Dobre, aj mi.“ odkričala jej späť. „Kedy sa odchádza?“

„Zajtra o pol ôsmej odchádzame na letisko!“

Nikto jej neodpovedal, tak zbehla po schodoch a vošla do obývačky.

„Počuli ste ma?“ opýtala sa rodičov, ktorí už teraz pozerali na televízor.

„Samozrejme.“ prikývol otec.

„A čo, že ste sa tak rýchlo rozhodli?“

„Vieš, možno ti to príde trochu smiešne, no presvedčil nás tvoj profesor.“

„Mokneský?“

„Uhm, zvláštne, nie?“

„Máš pravdu, nie.“ zašomrala si popod nos.

„Čože?“

„Máš pravdu. Čo vám povedal?“

„Že keď si sa snažila, tak by sme mali ísť.“ odpovedala jej mama.

„Mami, to znamená, že ste už priatelia?“

„To síce nie, ale už po ňom nehádžem kvetináče.“

„Čo?!“ Marianna zdesene vyvalila oči.

Pani Murfanová sa zachichotala a pozrela na manžela.

„Vieš, tie naše hádky v škole boli len slabý odvar toho, čo sa medzi nami stalo.“

„Myslíš, základnú?“

„Aj. Vieš, tvoj otec a on boli taký otravný, že sme chodili aj na rovnaké gymnázium a tiež na rovnakú vysokú.“

„Ale veď ty si učiteľka a oco je technik.“

„No, pedagogickú som vyštudovala až potom. Aj ja mám diplom z techniky. A navyše vysoká nie je len jeden odbor.“

Marianna prekvapene hľadela na mamu. Toľko vecí o nej nevedela.

„Ale nehovor mi, že profesor tiež študoval techniku.“

„Nie, on bol na...“ Mariannina mama sa zamyslela, no nevedela si spomenúť. „Čo tam študoval Ivan?“

„Neviem, ale keď sa najbližšie stretneme, spýtam sa ho.“ odpovedal pán Murfan.

„Predpokladám, že pedagogickú, keď je učiteľ.“ zamrmlala som otrávene.

„Nie, práveže nie.“ pokrútila hlavou jej mama.

„A to ti tak vadilo, že ste boli na rovnakej škole?“ opýtala sa Marianna po dlhšom tichu.

„Nie, to oni dvaja ma stále prenasledovali a s tvojím otcom som dokonca chodila na rovnaké prednášky.“

„A to ti celé tie roky robili napriek?“

„Áno. Je to neuveriteľné, no stále sme si zo seba uťahovali.“

„Napríklad?“

„Napríklad som si raz na izbe našla sliepku.“

Marianna sa musela zasmiať pri predstave, ako jej mama naháňa sliepku po izbe.

„A čo si s ňou potom spravila?“

„Upiekla som si ju na večeru.“ zasmiala sa pani Murfanová.

„Mami, vieš ako nemám rada, keď niekto takto žartuje o zvieratkách.“

„Vrátila som ju do zoo, lepšie?“

Marianna sa uškrnula. „Uhm, a čo tie kvetináče?“

„No, vieš ako ti to... počas školy som mala niekoľkých, povedzme uchádzačov o miesto môjho priateľa a možno budúceho manžela. A tvoj profesor bol jedným z nich.“

„Čože? Ty si na výške chodila s mojím profesorom chémie?!“ Marianna otvorila ústa dokorán.

„Áno. Bol taký úžasný a múdry a...“

„Ehm, ehm.“ ozval sa pán Murfan a s nadvihnutým obočím pozrel na ženu.

„A tak. No a napriek tomu, že o tom tvoj otec nevedel, zmierili sme sa a začali sme spolu chodiť.“

„Oci, a ty si si to nevšimol?“

„Vieš, keď som sa ukázal ja, tvárili sa, že sa nič nedeje. Neznášali sa a ja hlúpy som nemal najmenšie podozrenie.“

„A potom?“

„Naozaj chceš vedieť, čo bolo potom?“ prekvapene na ňu pozrela pani Murfanová.

„Jasné, je to ako v nejakom romantickom filme.“

„Naozaj? Tak ti teda dopoviem ten náš „romantický film“. Takto to išlo pár mesiacov a profesora pomaly prestávalo baviť pretvarovať sa. Tak sme sa dohodli, že to tvojmu otcovi povieme. Stretli sme sa raz poobede v knižnici a všetko sme mu vysvetlili.“

„A ja som to, ako dobrý priateľ pochopil.“ predbehol ju pán Murfan.

„To určite.“ zasmiala sa pani Murfanová. „Nerozprával si sa s ním a so mnou mesiac a pol.“

„Ale nakoniec som to pochopil.“

„Počkať,“ zastavila ich Marianna, „tak keď ste boli taký skvelý pár, prečo tu dnes sedí otec a nie on?“

Obaja jej rodičia sa na seba pozreli a potom sa rozosmiali.

„Pre to, čo ti idem teraz vysvetliť.“ obrátila sa k nej jej mama.

„To som teda fakt zvedavá.“

„Počas školy mi tvoj otec ani raz nenaznačil, že by som sa mu nejako páčila alebo, že by so mnou chcel niečo mať.“

„Tým „niečo mať“ myslíš mňa?“

Pani Murfanová sa zarazila a pozrela na dcéru.

„Mami, to bol vtip.“ Marianna prevrátila očami.

„Aha. No, s profesorom sme boli spolu skoro rok a myslela som si, že to so mnou myslí vážne.“

„Ale?“

„Ale prišla som na to, že okrem mňa to myslí vážne ešte s ďalšími dvoma priateľkami.“

„Čo?!“

„Bol veľmi obľúbený.“ pani Murfanová sa trpko zasmiala.

„Tak si ho nechala?“ hádala Marianna.

„A keby si videla ako. Spravila som scénu pred celou školou.“

„Mami, toto by som si o tebe nikdy nepomyslela.“

„To si si myslela, že si taká živá a temperamentná po otcovi?“

„Nie. Nikdy som o tom nerozmýšľala.“ úprimne jej odpovedala dcéra.

„Tak teraz už o tom vieš.“

„A tie kvetináče?“

„Aha, áno. Zišla som dolu a stretla som ho na chodbe s tou ďalšou. Začal sa vykrúcať a vysvetľovať mi nejaké hlúposti. Ja som ho ale nenechala dohovoriť a pred všetkými som sa vykričala. On všetko popieral, tak som zvýšila hlas a nakoniec sa priznal.“

„Čo iné mu zostávalo.“

„Áno. To ma ale ešte viac naštvalo, tak som z okna vzala kvetináč a hodila som ho po ňom. On sa uhol, a tak nasledoval ďalší a ďalší... Asi to vyzeralo komicky, no odvtedy som s ním neprehovorila ani slovo.“

„Až dodnes.“

„No, to jedno ahoj a ahoj sa zrejme počíta.“

„To by som chcela vidieť. Musela to byť sranda.“

„Vieš, že bola. A potom musel pozametať hlinu a znovu posadiť tie kvety.“

„On? Nie ty?“

„Nie. Našu hádku videla aj riaditeľka. Jej sa stalo niečo podobné, tak ma dokonale chápala. Mokneský doteraz nemá rád kvety.“

Marianna sa zasmiala a pozrela na otca. Ten sa tiež usmieval a pozeral raz na svoju manželku a raz na dcéru.

Ona sa naňho tiež usmiala, postavila sa a prešla do kuchyne. Prekvapilo ju, že toľko nevedela o svojich rodičoch. Momentálne však nemala čas zaoberať sa tým.

Vzala do ruky slúchadlo telefónu a vytočila Samovo číslo. Čakala zopár sekúnd, ale po niekoľkých pípnutiach podvihol jeho otec.

„Je Samo doma?“ opýtala sa milo.

„Samozrejme, zavolám ho.“

Počkala, kým Samo príde a zatiaľ rozmýšľala o tom, čo jej rodičia povedali.

„Kto volá.“ ozvalo sa z telefónu.

„Macko uško... To si už naozaj taký prihlúply? Jasné, že ja. Marianna. Tak ako ide presviedčanie rodičov?“

„Skvele, naši sú už zbalený. Danny ich presvedčil len tak-tak a Edy sa balí.“

„Super, ja idem zavolať dievčatám. Neskôr sa ti ozvem.“

„To si chcela len to?“ prekvapene sa opýtal Samo.

„Máš s tým nejaký problém?“

„Nie, nie. Som rád, že mi voláš.“

„Fajn, tak zajtra. Maj sa.“

„Dobrú noc.“

Počkala, kým Samo zloží a potom zavolala Eme. Tá bola už napoly zbalená a Emília tiež. Neznela síce veľmi nadšene, no rodičov presvedčila a to bolo hlavné. Hneď nato zavolala aj Barbie. Tá tiež presviedčala rodičov.

Marianna jej poradila, aby povedala, že všetci ostatný sú už zbalený. Ona súhlasila a hneď sa išla pobaliť.

Spokojná s plánom, ktorý vymyslela, išla Marianna hore do svojej izby. Zapla počítač a vyťukala 'Ostrov Malawi'.

Okamžite sa jej ukázali mapy, dodávky ovocia, no nič o ľuďoch, ktorí tam žijú ani o objavení ostrova.

Celý večer Marianna čítala články o dodávaní ovocia a obchodoch s Nípapom. Nenašla však nič potrebné. Potom si spomenula na tie divné podzemné tunely v ich meste. Zavrela teda stránky o ostrove a naťukala ‘podzemné tunely v Nípape’.

Najprv našla iba také hlúposti, no potom objavila jeden zaujímavý článok. Bol to výtlačok z veľmi starých mestských novín. Písalo sa v ňom, že pod mestom sú staré tunely, ktoré objavili zakladatelia mesta. Vraj sú veľmi staré a nevie sa, kto a prečo ich vykopal.

Nakoniec po dlhšom váhaní vyťukala aj ‘Ivan Mokneský’. Keď ale stlačila enter, neukázalo sa jej nič, iba prázdna strana. Hore sa zobrazil iba riadok o neúspešnom hľadaní. Dokonca ani to, že učí na ich škole. Akoby niekto všetko vymazal.

Ona nad tým len nadvihla obočie a prezerala ďalej. Hľadanie ju nakoniec tak unavilo, že si išla rovno ľahnúť. Ani sa neprezliekla, len sa zvalila na posteľ, zavrela oči a zaspala.

Ráno sa zobudila na prenikavý zvuk budíka. Pozrela na hodinky a bolo šesť hodín. Hoci si nepamätala, že by nastavila budík, vstala a pretrela si oči.

Keďže sa večer neprezliekla bola rovno oblečená. Vypla počítač, ustlala si posteľ a išla skontrolovať rodičov. Po špičkách prebehla chodbu a nazrela do pootvorenej spálne.

Obaja jej rodičia ešte spali. Rozhodla sa, že ich nebude budiť, tak len zavrela dvere a zišla dolu do kuchyne. Pripravila raňajky, nachystala kufre a čakala. Keď sa konečne zobudili, nestačili sa čudovať.

Prekvapene si sadli ku stolu a naraňajkovali sa. Marianna ich neustále poháňala a kontrolovala hodiny.

Keď dojedli, obliekli sa a vychystaní vyšli z domu. Kufre naložili do auta a Mariannin otec zamkol dvere.

„Oci, pohni si. Máme pol hodinu!“ kričala Marianna z auta.

Pán Murfan konečne nastúpil a naštartoval. Auto sa pohlo a Marianna sledovala, ako sa jej dom zmenšuje pred očami. Celý rok sa tešila na dovolenku. Žiadna škola, učitelia a hlavne žiadny tajomný profesor Mokneský.

Na letisko im cesta ubehla celkom rýchlo, vzhľadom na to, aká bola dopravná situácia. O dvadsať minút už vykladali veci z kufra auta.

„Idem pohľadať ostatných.“ zahlásila Marianna a nechala rodičov.

Ani sa neobzrela a rovno trielila na plochu C. Tam, presne na tom mieste ako včera, stálo Bongovo lietadlo. On sedel v kabíne a práve niečo riešil cez vysielačku. Mariannu si ani nevšimol. Preto prišla k lietadlu a zaklopala mu. Pozrel na ňu a potom pokojne otvoril.

„Tak ako?“

„Nebol tu náhodou Samo?“ rozhliadla sa.

„Nie, dnes nie. Stratil sa ti?“

„Naozaj smiešne. O pár minút prídu naši. A ak pôjde všetko podľa plánu, tak najneskôr o ôsmej letíme. Hlavne sa nezabudnite tváriť veselo.“

„Ty máš celý život takto naplánovaný?“ nadvihol obočie Bongo.

„Čo? Ako to súvisí s témou odlet?“

„O tom hovorím. Mala by si nechať viac priestoru náhode.“

„Náhody neexistujú. Všetko sa deje pre niečo. To je moja životná teória.“ uškrnula sa Marianna.

„Dievča jedno.“ povzdychol si Bongo a pokrútil hlavou.

„Marianna, kam si zmizla?!“ zakričal za ňou zrazu hlas jej otca.

„No super. To my teraz ešte chýbalo.“ precedila cez úsmev a zakývala rodičom.

„Pokoj, všetko bude fajn. Nič nemôžeš naplánovať presne.“

„To možno nie, ale naplánujem aspoň to, čo sa dá. Keby niečo, tak naša vedúca nás čaká na ostrove.“

Jej rodičia už boli nebezpečne blízko na to, aby sa s Bongom dohadovala. Tak sa len povzbudivo usmiala a otočila sa k nim.

Spoza skladu sa v tej chvíli vynorila Ema s Emíliou, Edym a Barbie spoločne s ich rodičmi. Nevyzerali veľmi nadšene, no aspoňže sa dali presvedčiť. Zamávala im a naznačila, aby prišli bližšie. Tesne za nimi išli aj Danny so Samom.

Keď už stáli pred lietadlom všetci, Marianna sa postavila tak, aby ju videli. Odkašľala si a pozrela na Bonga. Ten bol zrejme trochu v rozpakoch, pretože nevedel, ako začať.

„Dobré ráno.“ dostal zo seba a pozrel na Mariannu. Tá si chrbtom ruky prikrývala ústa a druhou mu naznačovala, aby pokračoval.

„Volám sa Bongo a som z leteckej spoločnosti Malawi-expres. Prišiel som vás dopraviť na ostrov Mili-zum. Vedúca tábora sa ospravedlňuje, ale nemohla sa dostaviť, pretože mala ešte nejaké povinnosti.“

„Takže bude čakať na ostrove? Rada by som sa s ňou stretla.“ premerala si Bonga Emina mama.

„Samozrejme, tak mi to povedala už včera.“ primiešala sa do rozhovoru Marianna. „Čo keby sme teraz naložili batožinu?“

Rodičia prikývli a začali zaradom ukladať kufre do batožinového priestoru.

Marianna sa pomaly vzdialila od lietadla a svojich priateľov ťahala za sebou. Zastali až na druhej strane plochy, kde boli pri obrubníku vysadené malé kríky.

„Nie je to všetko skvelé?“ zasmiala sa.

„Možno,“ opatrne odpovedala Ema, „ale pre mňa rozhodne nie. Nepáči sa mi celý tento výlet.“

Marianna prevrátila očami. „No tak...“

Ema už len pokrútila hlavou, otočila sa a vracala sa späť k rodičom. Barbie, Edy a Danny sa povzbudivo usmiali a išli za ňou.

Samo pozrel na Mariannu. „Si si istá, že toto chceš?“

„Čo presne?“

„Problémy.“

„Nie, chcem zažiť pekné prázdniny.“

Samo pozrel na lietadlo a nadvihol obočie. „Pekné? Na zabudnutom ostrove a s nejakou záhadou?“

„Hej.“ usmiala sa milo a pozrela na rodičov. „Ale vráťme sa naspäť k tomu, čo sa deje teraz.“

„Dobre. Ja idem do lietadla a ty si rob, čo chceš.“ Samo na ňu ani nepozrel a odkráčal smerom k lietadlu.

Marianna len krútila hlavou. Bola presvedčená, že to čo robí, sa jej neskúr oplatí. Aj keď... Nikdy by sa jej ani nesnívalo, že budú letieť na nejaký ostrov. Tá predstava bola síce úplne šialená, ale teraz aj trochu reálnejšia.

7. kapitola - LET

K rodičom sa Marianna vrátila akurát, keď už bolo všetko naložené.

„Môžeme nastupovať.“ vyhlásila a ukázala na otvorené dvere.

„Naozaj nás to všetkých unesie?“ neisto si lietadlo obzerala Samova mama.

„Prosím vás, keď to unesie tisíc kíl ovocia, s pár pasažiermi nebude problém.“ prehlásil Bongo.

„Chcete povedať, že v tomto lietadle sa vozí ovocie?“ zaujímal sa pán Murfan.

„Nie, Bongo to myslel tak, že lietadlo urobilo skúšku najprv s ovocím, až potom viezlo ľudí.“ zachraňovala situáciu Marianna.

„Myslím, že o lietadlách toho viem dosť, no niečo také som ešte nepočul.“ pochybovačne nadvihol obočie Edyho otec.

„Minule som o tom čítala článok v učebnici techniky.“ nedala sa Marianna.

„Ako teda myslíš.“

Ostatný tiež nastúpili a Bongo si spolu s ňou vydýchol.

„Toto bolo tesné.“ obzerala si lietadlo.

„Prepáč. Musím rozmýšľať, čo poviem.“

„To je v poriadku.“

„Môžeme vyraziť?“

Marianna sa usmiala a prikývla. Premerala si okolie lietadla. Na jednom konci asfaltovej plochy zbadala pri kríčkoch štrkovú výzdobu. Pohla sa tým smerom a zastala tesne nad ňou.

„Marianna, čo to robíš?“ nechápal Bongo, no ona si ho nevšímala.

Vzala do ruky jeden z väčších kameňov. Vyzeral rovnako ako ten, ktorý jej pristál v izbe. Zamyslene si ho pohadzovala v ruke. Pomaly si v hlave začala skladať hlavolam začiatku záhady.

„Marianna!“ zakričal prekvapený Bongo.

Ona zovrela kameň v ruke a s milým úsmevom sa otočila. Nepatrne si vopchal kameň do vrecka. Potom sa vrátila späť k lietadlu.

„Len sa mi niečo zazdalo.“ usmiala sa.

Bongo nadvihol obočie, no nič nepovedal. Obišiel lietadlo a tiež nastúpil.

Marianna sa tiež nenechala prosiť a vošla dnu ako posledná. Zabuchla za sebou dvere a rozhliadla sa. Všetci sa už usadili a obzerali si vnútro lietadla.

„Sú tu všetci? Môžem naštartovať?“ opýtal sa Bongo, keď si aj on sadol.

Ona spočítala všetkých prítomných. Na palube bolo dvanásť rodičov a sedem detí, vrátane nej.

„Sme tu všetci. Myslím, že môžete zapnúť motory.“

Začala si hľadať miesto, kde by si sadla, no neostalo jej už žiadne voľné sedadlo. Nakoniec sa rozhodla, že si sadne dopredu k Bongovi.

Ten zatiaľ pozapínal všelijaké páčky a lietadlo začalo hučať. Pohlo sa dopredu a tesne pri konci dráhy sa vznieslo do vzduchu.

Všetci cítili ako sa odlepujú od zeme. Bongo ani nevedel, akí sú vzrušení. Po prvý krát letia! Marianna až na chvíľu prestala dýchať. Takmer cítila, ako ju neznámy ostrov volá.

Predtým ako odleteli z Nípapského letiska si však stihla všimnúť nepatrnú postavičku pri sklade, vedľa dráhy. Bol to vysoký muž a pozoroval ich lietadlo. Hoci mu nevidela do tváre, bolo jej jasné, že sa zrejme usmieva, pretože veselo zdvihol ruku a zamával.

Bongo naňho tiež pozeral a usmieval sa. Veľmi nepatrne nadvihol polovicu ruky od kormidla na znak pozdravu. Prišlo jej to zvláštne, a tak sa snažila prinútiť ho, aby jej o tom povedal.

„Takže, tu tak lietate každý týždeň?“ začala.

„Ale kdeže. Tak raz, dvakrát do mesiaca úplne stačí.“

„Aha, a vy...“

„Tak počuj, žiadne vy. Volaj ma Bongo.“ zasmial sa.

„Dobre, Bongo, lietaš len tak, sám?“

„Nie, s lietadlom.“

Marianna nadvihla jedno obočie a prekrížila ruky. Nemala rada, keď jej nikto takto odpovedal.

„Fajn, prepáč. Väčšinou áno. Ale sú aj prípady, že so mnou ide niekto z dediny.“

„A predpokladám, že teraz si prišiel sám.“

„Vidíš tu niekoho z dediny?“

„Nie.“

„Tak vidíš.“

„Takže tie lístočky od toho tvojho Tornáda si mi posielal ty?“

Bongo sa zarazil a chvíľu rozmýšľal.

„No, ja čakám na odpoveď.“

On však ďalej mlčal a hľadel dopredu.

„To je ten tretí?“

Na túto otázku sa otočil a uprel na ňu svoje olivovozelené oči.

„Čože? Aký tretí?“

„Ten, kto ti pomáhal v Nípape.“

Bongo sa zas odmlčal a sledoval mraky pred sebou.

„Haló, Bongo. Volá ťa lietadlo.“ nedala mu pokoj.

„Jeden môj priateľ.“ odpovedal stroho.

„Si z Nípapu?“

„Povedzme, že z okolia.“

„Z okolia?“

„Blízko Nípapu som žil skoro dvadsať rokov.“

Teraz mlčala Marianna. Konečne prišla no to, kde počula jeho hlas. To on sa na letisku rozprával s Mokneským. Lenže profesor oslovoval svojho spoločníka Peter, nie Bongo.

„Chceš sa ešte niečo opýtať alebo som už úspešne ukončil výsluch?“

„Porozmýšľam.“ Marianna sa zas otočila dopredu a sledovala biele mraky, cez ktoré prechádzali. Vtom si spomenula ešte na jednu vec.

Nevedela však, či sa opýtať priamo alebo sa k odpovedi dopracovať postupne. „Napadla mi ešte jedna vec.“

„Tak sa pýtaj.“

Chvíľu váhala, no potom sa zhlboka nadýchla a upriamila pohľad na Bonga.

„Prečo si včera klamal?“

„Ako to myslíš?“

„Prišiel si pred dvoma dňami, nie včera. Videla som lístok.“

On na ňu chvíľku hľadel. „Dobre, vyhrala si. Priletel som o deň skôr, aby som vyložil ovocie a mal som príkaz, nepovedať vám to.“

„Príkaz? Čo je ten Tornádo nejaký tvoj nadriadený.“

„Všetko sa dozvieš, len vydrž.“

Marianna chvíľu rozmýšľala. „Neverím.“

„Čomu?“ prekvapene si ju premeral Bongo.

„Tomu, že si nám to nemal povedať.“

„Myslíš, že ti klamem?“

„Áno.“

„Prečo by som to robil?“

„Lebo niečo tajíš.“

Bongo neodpovedal a len pozeral pred seba na cestu. Ona ho chvíľu pozorovala, no keď ju naďalej ignoroval, pozrela von oknom a radšej sa sústredila na svoj prvý let.

Leteli už pätnásť minút a Marianne napadlo, že skontroluje, čo sa deje vzadu. Samo, Ema, Barbie, Danny, Edy a Emília hrali karty, a ich rodičia sa buď rozprávali alebo pozerali von.

„Ako ďaleko je to na ostrov Malawi?“ spýtala sa Bonga a sledovala, či bude reagovať.

„No, podľa toho, akou trasou letíš.“ odpovedal nakoniec. „My letíme najkratšou skratkou, preto len dvestosedemdesiatpäť kilometrov. A navyše musíme zastaviť aj na Mili-zum.“

„Aha. To je pre teba len?“

„Letel som aj viac.“

„O tom nepochybujem. Takže budeme na ostrove tak okolo...“

„Po obede.“

„Fajn.“ prikývla. Znepokojovalo ju to, že sa Bongo vyhýbal osobným otázkam. To nebolo dobré znamenie.

„A prečo si mi včera nepovedal, kedy prídeme? Rodičia budú nervózny, keď zistia, že tu budeme na obed sedieť.“ dodala nervózne.

„Čo sa to s tebou stalo?“ nadvihol obočie a úkosom na ňu pozrel.

„So mnou? Nič, čo by so mnou malo byť?“

„Odrazu si taká...“ rozhodil rukami a na chvíľku pustil kormidlo. „Zvláštna.“

„Prepáč, len som trochu napätá z tohto všetkého. Ešte nikdy som neletela.“

Bongo sa nepatrne usmial. „Tak mysli na niečo iné.“

„Napríklad?“

„Neviem. V meste som nebol už dlho, tak mi povedz niečo o Nípape.“

„Ako to, že si už dlho nebol v meste, keď tam chodíš pravidelne každý mesiac?“ nechápala.

„No, ja... chcel som tým povedať, že v meste nie som každý deň a väčšinou sa zdržiavam len na letisku.“

„Tak dobre.“

Kým sa Marianna rozprávala s Bongom, prešla hodina ako voda. Snažila sa nenápadne dozvedieť, kto je Tornádo a tiež niečo o jeho príchode na ostrov. No on bol veľmi obozretný a nikdy jej nepovedal niečo, čo nechcel.

Zrazu však začuli, ako okolo nich niečo zasvišťalo. Bongo strhol kormidlo a lietadlo sa trochu myklo.

„Čo to bolo?“ prekvapene sa obzerala Marianna.

„Blesk.“

„Čo?!“

„To je taká vec, ktorá vzniká pri búrke.“ vysvetľoval neochotne.

„Viem, čo je to blesk! Len neviem, ako si si mohol nevšimnúť, že letíme do búrky.“

„Jasné, že som si to všimol.“

„A to si sa jej nemohol vyhnúť?“

„Mohol.“

Marianna pokrútila hlavou. „Tak potom? Veď nás to môže trafiť!“

„Ničoho sa neboj,“ potom pozrel dozadu na rodičov, „už sa nemôžeme otočiť! Budeme musieť cez tú búrku preletieť.“

„Zbláznili ste sa!“ okríkla ho Emina mama.

„Ale no tak,“ prihovorila sa jej pani Murfanová, „pilot vie, čo má robiť. Lieta na ten ostrov pravidelne, všakže?“

„Samozrejme,“ upokojovala všetkých Marianna, „nič sa nedeje. Všetko je v absolútnom poriadku.“

Všetkých si premerala pohľadom. Jej priatelia si ani nevšimli, že sa niečo deje. Pokojne hrali karty a zabávali sa.

Čoskoro začalo lietadlom hádzať. Spustil sa silný lejak a všade svišťali blesky. Teraz už bolo všetkým jasné, že sa dostali do stredu búrky. Bolo počuť, ako vedľa nich hrmí. Takto leteli viac ako hodinu.

Odrazu niečo silno buchlo. Dievčatá od strachu zvrieskli. Jeden z bleskov udrel do prednej časti ich lietadla. Okamžite sa z nej začalo dymiť.

„Nebojte, nič sa nestalo,“ upokojoval ich Bongo, „na ostrov to je už len necelá hodinka. Nemusíte sa ničoho báť.“

Marianna však videla, ako kmitá pohľadom z vysielačky na dymiaci motor. Keď si ale všimol, ako naňho pozerá, upriamil pohľad dopredu a už sa ani nepohol.

O niekoľko minút búrka začala ustupovať. Lietadlo sa kolísalo zo strany na stranu, čo všetkých upokojilo.

Marianna pozerala pred seba a cez predné sklo lietadla sledovala teraz už pokojné more. Vlnilo sa a jeho modrá farba sa čas od času trochu zmenila, podľa toho, aké bolo hlboké.

„Marianna!“ zavolal ju odrazu hlas zozadu.

Bol to jej otec. Najprv sa len obzrela, no keď zbadala, že ju volá k nim, musela sa chtiac-nechtiac postaviť. Trochu váhala, pretože strácala rovnováhu, no nakoniec sa udržala. Potom zamierila k zadným sedadlám, kde sedeli jej rodičia.

„Čo sa deje?“ usmiala sa veselo.

Pán Murfan pozrel na dcéru. „Chcel som len vedieť, či si stále myslíš, že je to dobrý nápad.“

„Čo tým myslíš? Aký nápad?“

„Ale, prosím ťa, nehovor mi, že to nebol tvoj nápad.“

Marianna na chvíľku zaváhala. Žeby jej otec prišiel na to, že si všetko vymyslela?

„Môj nápad?“

„Áno. Predsa to, prihlásiť sa do toho tábora.“

„Aha, to. Jasné, že to bol môj nápad.“

„To? Na čo iné si myslela?“ nadvihla obočie jej mama.

„Ja? Na nič. A čo ty? Ako sa ti to pozdáva?“ zahovárala rýchlo.

Pán Murfan sa zasmial. „Je to vcelku zaujímavé. Myslím, že sa aj trochu teším.“

„No vidíš a o chvíľu sme tam.“ Marianna sa tiež usmiala a odišla si sadnúť. Prišla akurát včas.

„Chceš niečo vidieť?“ otočil sa k nej Bongo.

„Jasné!“

Jednou rukou ukázal dopredu na maličkú bodku na obzore.

„Tamto je súostrovie Dlhá Diasen. O chvíľu už budeme na mieste.“

„To je skvelé! Konečne. Mili-zum nás čaká.“

Bongo prikývol a čosi prepol. „Tam sa pozriem na lietadlo a hneď vyrazíme na Malawi.“

„Dobre, my zatiaľ vybalíme rodičov.“

O dvadsať minút už boli priamo nad súostrovím. Všetky ostrovy boli sopečného pôvodu, no sopky už boli dlhé roky nečinné.

Keď lietadlo začalo klesať, naskytol sa im prekrásny pohľad na pestrú prírodu ostrova. Všetci pasažieri sa nemohli vynadívať. Nádherné piesočné pláže, hustý zelený prales a vysoká sopka uprostred ostrova.

Bongo pomaly sklopil nos lietadla a pohodlne pristál na vyasfaltovanej pristávacej dráhe na letisku.

„Vystupovať.“ zahlásil, len čo vypol motory.

Všetci sa postavili, oprášili sa a po jednom vykročili von po železných schodíkoch. On išiel do prednej časti skontrolovať motory a Marianna so Samom začali vykladať batožinu. Keď už boli všetky veci ich rodičov vonku, zatvorili batožinový priestor.

„A vaše veci?“ čudovala sa Emina mama.

„No my tu nezostaneme.“ pomaly priznala Marianna.

„Ako to?“ neveriaco vyvaľovala oči pani Murfanová. „Kam pôjdete?“

„Ten tábor je na ostrove Malawi. Vy o tom neviete? Veď to bolo napísané na tej pozvánke.“

„Naozaj? Nevšimla som si to.“

„Rodičia zostanú tu a detský tábor je na vedľajšom ostrove.“

„Tak to nie! Chceme vás mať pekne pod dozorom.“

„Mami, veď budeme len o päť kilometrov ďalej.“

Pani Murfanová nachvíľku zaváhala. „Si si istá?“

„Samozrejme, naša vedúca nám všetko vysvetlila. Je to len päť kilometrov. Ani o meter viac.“

Rodičia sa zhŕkli do jednej kôpky a začali sa radiť. Marianna sa medzitým v duchu modlila, aby to všetko vyšlo.

„Tak dobre,“ prehovorila nakoniec Edyho mama, „keď ste nás sem dotiahli, tak prečo nie?“

„Ďakujeme.“ vykríkli všetci naraz.

„Ale,“ pokračovala pani Murfanová, „chceme od vás dostávať pravidelné správy a aspoň raz za nami prídete. A hoteli si pozriem tú pozvánku.“

Marianna zostala chvíľu ticho, no potom prikývla.

„Dobre. Nebojte sa. Prídeme vás pozrieť.“

Ešte raz sa rozlúčili s rodičmi a začali po jednom zas nastupovať do lietadla. Marianna odovzdala mame papier na rezerváciu, ktorú jej akože dala vedúca tábora.

Potom im zamávala na rozlúčku a tiež nastúpila. Zavrela za sebou dvere a s úsmevom sledovala, ako sa jej rodičia tešia na úžasnú dovolenku.

Bongo bol už tiež dnu. Bez slova zapol motory a lietadlo naštartovalo. Trochu sa rozbehlo po asfalte, no dosť rýchlo sa odlepilo od zeme.

Marianna sledovala, ako sa z ich rodičov na letisku stávajú len rozmazané fliačiky, malé bodky a nakoniec zmizli úplne.

„Skvelé, tak toto vyšlo. Teraz smer Malawi.“ zahlásil Bongo a nasmeroval lietadlo k tmavému fľaku na obzore. Akoby sa vznášal len tak na vode.

„Deje sa niečo?“ opýtal sa Samo Marianny. Ona ešte stále stála pri dverách a hľadela von.

„Vieš, ja iba rozmýšľam, či si naozaj nemal pravdu.“

Samo sa zasmial. „Ja a mať pravdu? Prosím ťa.“

„Samo, ja to myslím naozaj.“

„Aj ja. Neboj sa.“

„Neviem, čo tam budeme robiť.“

„Nemusíš nad ničím premýšľať. Ty určite budeš skvelá, ako vždy a my ťa budeme dopĺňať.“

Ona naňho pozrela, aby zistila, či to myslí vážne. Nakoniec len pokrútila hlavou, usmiala sa a išla si sadnúť k ostatným.

Už len pár minút ich delilo od stretnutia s Tornádom a ich novou záhadou.

Bongo ešte čosi riešil cez vysielačku, no keď uvidel, že ho Marianna pozoruje, položil ju a bol radšej ticho. Ona si premerala jeho chrbát. Niečo sa jej na ňom nepozdávalo. A nebol to len pocit.

8. kapitola - OVOCNÉ PRIVÍTANIE

Po krátkej prestávke na Mili-zum už dlho neleteli. Neprešlo ani desať minút a Bongo im zahlásil, že už budú pristávať.

„To je tých päť kilometrov?“ zaujímalo Emu.

„No, vlastne na Malawi je to desať kilometrov vzdušnou čiarou.“ opravil ju Bongo.

„Koľko je hodín?“ opýtal sa Edy.

„Len chvíľu po obede, ale nemusíte sa báť. Dedinčania vám určite pripravili nejaký obed.“

Bongo potiahol kormidlo k sebe a deti zacítili, ako klesajú. Na prednom skle už bolo cez mraky vidieť ostrov. Ale na pristávacej dráhe bolo čosi zvláštne. Nebola to asfaltová cesta ani letisko, ale piesočná pláž. Svietili v nej pozapichávané horiace fakle v tvare X.

Keď ľudia, čo tam boli videli, že lietadlo sa snaží pristáť, zhasli fakle a povyberali ich z piesku.

Stroj pomaly pristál a okolo dverí sa zhŕkli ostrovania. Bolo hneď vidno, že Bongo medzi nich nepatrí. Marianna si ho ešte raz premerala. Potom však prišla k dverám a chytila kľučku.

„Ideme na to.“ pozrela na priateľov.

„Spolu.“ zasmial sa Samo.

Aj on rukou stlačil kľučku a dvere na lietadle sa dokorán otvorili. Rozvinuli sa kovové schodíky a Marianna vystúpila ako prvá.

V duchu si opakovala počet schodov a snažila sa nevnímať všetky tie zvedavé oči, ktoré sa na ňu upierali. Na chvíľku však zdvihla pohľad, aby aspoň odhadla, koľko ľudí je na pláži.

Skoro zakopla o jeden schod. Bolo ich ozaj veľa. Ešteže ju Samo stihol zachytiť, inak by už ležala dolu na zemi, rozčapená ako žaba.

„Ďakujem.“ zašepkala.

„Nezabúdaj. Spolu.“

Keď už všetci stáli pevne v piesku, jeden z ostrovanov, zrejme ich vodca, sa im prihovoril.

„Vítame vás na našom ostrove Malawi. Sme veľmi radi, že ste prišli, aby ste nám pomohli.“

Potom sa ich všetkých prešiel pohľadom. Zastal až na konci radu, kde stála Marianna so Samom.

„Ó, a ty budeš zrejme Marianna.“ povedal a pristúpil k nej.

„Samozrejme,“ prehovorila a na jej vlastné prekvapenie mala hlas pevný a rozhodný, „ako ste na to prišli?“

Vodca sa zasmial. „Poznám, keď je niekto nadradený.“

Všetci Mariannini priatelia na ňu pozreli. Ona však nespúšťala oči z muža.

„Nebudete to mať na tomto ostrove ľahké.“ povedal ticho a jeho oči sa zaleskli.

„Čo tým myslíte?“

„Náš ostrov nie je obyčajný. A ani ľudia, ktorí tu žijú. Nemysli si, že vieš, čo ťa tu čaká.“

Marianna sa na neho len usmiala, no keď sa otočil, pozrela na Emu a s nadvihnutým obočím pokrútila hlavou. Ona jej však naznačila, aby išla dopredu.

Ona tam chvíľu len tak stála, no nakoniec obišla všetkých priateľov a postavila sa na čelo ich nepatrnej skupinky.

„Ak dovolíte, teraz by sme sa presunuli do našej dedinky, kde už máme všetko pripravené.“ znovu sa usmial vodca.

„Dobre.“ Prikývla.

Vodca sa pohol smerom k džungli. Marianna na nič nečakala a zaradila sa tesne za malú skupinku detí. Ponorená do vlastných myšlienok prechádzala s priateľmi cez rozpálenú pláž.

Všade okolo ležali mušle a lastúry. Bola to krása, pozerať na more a počúvať, ako šumí. Piesok bol nesmierne sypký, preto si museli vyzuť topánky, v ktorých prišli.

Keď došli na koniec, všetkých už poriadne pálili nohy. Síce sa im to najprv nezdalo, no prešli riadny kus. Piesočná pláž sa razom zmenila na tvrdú a udupanú zem. Tá bola na rozdiel od piesku veľmi studená.

Marianna a jej priatelia si znovu obuli topánky. Barbie si všimla, že ostrovania nemajú na nohách nič obuté. Chcela to patrične okomentovať, no ako tak pozerala okolo, radšej si zahryzla do jazyka. Nechcela nikoho uraziť a hlavne nechcela problémy hneď po príchode.

Cez džungľu prechádzali po malom úzkom chodníčku medzi vysokými palmami. Z konárov viseli liany, pestré kvety a sem-tam zbadali aj nejakú jašteričku.

Dievčatá si obzerali okolie a chlapci sa zatiaľ rozprávali a rozmýšľali, čo ich tu ešte čaká.

Kráčali približne päť minút, keď sa pred nimi spoza pálm vynorila lúka s obrovským jazerom na konci, na ktorej boli kopy ovocia, na šnúrach rozvešané kvety a veľa šťastných ostrovanov.

Marianna pohľadom prebehla po zástupe ľudí. Pohľad jej zastal na konci radu, kde zbadala niečo divné. V tieni sa tam opierala o strom tmavá postava a hľadela na ňu priam žiarivými modrými očami.

Ona si iba domyslela, že to určite bude ten záhadný Tornádo. Nikto iný by to zrejme nemohol byť. Keď sa jeho pohľad stretol s tým jej, nemohla odtrhnúť oči. Tá modrá hĺbka ju priam fascinovala. Bola to farba podobná tej, ktorú videla z lietadla na mori.

Hľadela mu do očí, kým ju Ema neodtiahla nabok. „Čo sa to s tebou stalo?“

„Nerozumiem ti.“ povedala neprítomne.

„No, odkedy sme prišli, si nejaká čudná.“

„Nič sa mi nestalo, len ma zarazilo to, čo povedal ten ich vodca. A nedá mi pokoj otázka, odkiaľ ma vlastne pozná ten... tamten.“

Ema na ňu pozrela so zdvihnutým obočím.

„A navyše aj tie modré oči.“ vzdychla.

„Aké modré oči?“

„Jeho modré oči.“ Marianna nepatrne mykla hlavou k Tornádovi. „Takú farbu som ešte nevidela.“

Ema sa tam pozrela a prevrátila očami.

„Len mi nehovor, že ťa vyvedú z miery dve modré oči.“

„A čo ak hej...“

„Tak potom ty nie si Marianna.“

Ona sa len zasmiala a pokrútila hlavou. „Ty si ale...“

„Myslíš, že to bol dobrý nápad?“ nenechala ju dohovoriť Ema.

„Neviem, vtedy sa mi to zdalo ako skvelé dobrodružstvo. Ale teraz... Sme na ostrove, niekde uprostred veľkej vody s ľuďmi, o ktorých nevieme ani bu.“

Ema sa zaškerila. „Ale je to sranda, to musím uznať.“

„Ha, ha, ha. Čím skôr musíme zistiť, o čo tu ide a vrátime sa domov.“

„Fajn, ale nezabúdaj, že je to tábor. Bav sa!“

„Ako povieš.“

Obe sa zasmiali a pridali sa k ostatným, ktorý medzitým počúvali vodcu dediny. Zrejme im hovoril len niečo nepodstatné, pretože hneď, ako sa k nim pridali, odmlčal sa a potom ich oficiálne privítal.

„Keď sme sa tu už všetci zišli, rád by som začal. Vítam tu našich priateľov z mesta Nípap, ktorý nám prišli pomôcť. Mimochodom volám sa Artbub. Som v tejto dedine vodca.“

Počas týchto slov na sebe Marianna zacítila Tornádov pohľad. Aj keď sa ho snažila ignorovať, predsa sa na neho raz pozrela.

,Bude mať čo vysvetľovať!, pomyslela si sama pre seba. ,A bude toho poriadne veľa.,

Z jej myšlienok ju vyrušil až krik ostrovanov. Hneď jej bolo jasné, že príhovor vodcu Artbuba skončil. Ona nikdy nemala rada takéto veci. Viac sa jej pozdávalo heslo: Stručne a jasne.

Zrejme im vodca na konci povedal, že sa môžu pustiť do jedla, pretože ženy začali nosiť na stoly plne naložené misy.

Hoci to bolo zvláštne jedlo Mariannu nezaujímalo. Mala toho pre dnešok akurát dosť. Keď si pomyslela, koľko vecí si navymýšľala a ako oklamala rodičov, prišlo jej zle. Za celý život toľko nenaklamala dokopy a odrazu všetko za jeden deň.

Najprv si to ani nevšimla, pretože bola hlúpo zahľadená do dobrodružstva. Ale teraz, keď už stála na ostrove plnom cudzích ľudí, začala ľutovať, že na to vôbec pomyslela.

„Marianna, poď,“ napomenul ju Samo, „mali by sme ísť. Pozvali nás k stolu.“

Ona prikývla a spolu s priateľmi si išla sadnúť. Po krátkom usádzaní zistila, že spolu s priateľmi sedia v strede. A keďže stoly boli poskladané do necelého štvorca, prebehli ňou viaceré pohľady.

Hoci to nebolo až také zlé, Marianna si zaumienila, že keď stretne toho, kto to vymyslel, niečo mu povie.

Nikomu inému to ale neprekážalo. Všetci sa veselo bavili, iba ona sedela ticho. Asi prvýkrát v živote. Odrazu sa jej nechcelo s nikým rozprávať a jej nálada klesla nižšie ako obyčajne.

Uprene pozerala do svojho prázdneho taniera a snažila sa všetkých ignorovať. No jeden pohľad stále trval.

Tornádo sledoval každý jej pohyb. Asi tak desať minút sa jej darilo ignorovať ho, ale potom to už nevydržala a pozrela naňho. Premerala si ho a pozrela mu hlboko do jeho jasno-modrých očí.

Nejak jej nesedelo, že to bol iba chlapec. Prečo ich sem volal? Čo od nej chce? Takéto otázky jej lietali hlavou celý čas.

Musela však uznať, že vyzeral celkom pekne. Mal krátke tmavohnedé vlasy, peknú tvár, tmavú pokožku a bol aj dosť vysoký. Ju však najviac zaujímalo, koľko má rokov. Netipovala by mu viac ako sedemnásť.

Tornádo sa medzitým postavil a išiel k deťom, ktoré práve vyrábali náhrdelníky z kvetov. Čupol si k jednému dievčatku a čosi jej šepkal. Potom kývol hlavou k Mariannu a dievčatko prikývlo.

Keď si sadol naspäť, očarujúco sa na ňu usmial. Niekto ho ale vyrušil, takže sa na chvíľu otočil. Ona nadvihla obočie, ale pre istotu sa nijak netvárila.

O chvíľu pred Mariannu položili tanier s nakrájaným ovocím. Ona si podoprela hlavu a pozerala na ovocie. Všetci ostrovania na ňu prekvapene zazerali.

„Musíš si niečo vziať, inak ich urazíš.“ takmer nečujne jej zašepkala Ema, sediaca vedľa nej.

Marianna si obzrela misu. Nakrájané banány, mango, ananás, granátové jablko... Nevedela, čo si vybrať.

Keď to už trvalo veľmi dlho, Ema sa milo usmiala na ženu, ktorá tanier priniesla, vzala lyžicu a nebrala na Mariannin tanier z každého ovocia trochu.

Kuchárka zobrala misu ďalej, no čudne a nechápavo pozerala na Mariannu. Tornádo, ktorý ju celý čas pozoroval, sa neubránil úsmevu.

Ema si to však všimla a prísne naňho pozrela. Potom sa obrátila späť k Marianne. Nahnevane si ju premerala, pozrela jej hlboko do očí a posunula k nej tanier.

„Musíš niečo zjesť. Celý deň si nič nejedla a navyše na tomto ostrove je vrcholne neslušné, keď odmietneš, čo ti dajú.“

„Ako to vieš?“ nadvihla obočie Marianna.

„No, nielen ty si celú noc niečo zisťovala. Veď som predsa zodpovedná za výskumy, nie? A okrem toho sme si s Dannym v knižnici našli knihy a zistili aj niečo o ostrovanoch a ich zvykoch. Nie všetko je na internete.“

„Naozaj? To mi určite musíš porozprávať a zreferovať.“

„Fajn, ale teraz niečo zjedz.“

Marianna sa zasmiala. „Teraz nie som hladná, ale ďakujem za varovanie.“

„Marianna, kam sa podela tá Marianna, ktorá je sebavedomá, odhodlaná a niekedy aj máličko drzá?“

„Neviem, ale keď príde, dám ti vedieť.“ uškrnula sa.

„Fajn, tak jej odkáž, že sa má ponáhľať.“

„Jasné.“

Ema chcela ešte niečo namietnuť, no Marianna sa už odvrátila. Takto to išlo ďalších päť minúť.

Odrazu ju niečo potiahlo za rukáv. Obzrela sa a zbadala za sebou stáť malé dievčatko, ktoré držalo v rukách náhrdelník z kvetov.

Najprv nechápala, čo sa deje, ale potom pozrela na Tornáda. Ten sa iba usmieval a pokrčil plecami. Ona sa tiež usmiala a zohla sa, aby jej dievčatko dalo kvety na krk.

Keď už mala náhrdelník pevne nasadený, pohladkala dievčatko po hlave a ono odbehlo späť ku kamarátkam.

Mariannu však premohol veľmi divný pocit. Vôbec netušila, čo to je. Akurát sa jej zlepšila nálada. Začala sa mimovoľne usmievať a dokonca aj čosi zjedla.

Okrem toho sa už nič nezvyčajné nestalo. Oslava sa skončila neskoro. Ani si to nestihli uvedomiť a pomaly sa stmievalo. Marianna, Ema, Barbie a Emília pomáhali ženám z ostrova upratať stoly.

Chlapci zas pomohli vodcovi, nosiť debny z lietadla do dediny. Ako zistili, bola hneď za lúkou. Od veľkého jazera ju delil iba nenápadný pás stromov.

Keď tak prechádzali po lúke a neskôr aj džungľou, všímali si zvieratá a rastliny. Príroda na ostrove bola ozaj prekrásna. A jazero otočené smerom na západ dodávalo priam čarovnú atmosféru.

Prešli ďalším úzkym chodníčkom pomedzi palmami a ocitli sa v dedine. Domy sa vôbec nepodobali na tie ich, ktoré mali v meste. Boli až veľmi jednoduché.

Mali iba jedno poschodie, zato však boli veľmi priestranné a mali veľa okien. Steny boli celé z dreva so slamenou strechou.

Marianne a jej priatelia dostali vlastný domček, ktorý bol ako jediný na strome. A tiež mal ako jediný iba dve izby. Tú prvú si vzali chlapci a druhú dievčatá.

Celá skupinka naraz pozrela hore. Smutne si povzdychli a začali sa štverať hore. Každý so svojou batožinou.

Až keď boli hore, vydýchli si. Marianna otvorila dvere a vošla dnu ako prvá. Jej priatelia ju nasledovali. Zložil si veci k posteliam a posadali si. Dievčatá v svojej izbe, chlapci tiež.

Odrazu niekto zaklopal. Samo išiel otvoriť. Vo dverách stál malý chlapec s listom v ruke. Podal mu ho a potom bez varovania odišiel. Samo zabuchol dvere a hodil list na stôl.

„Bol tu niekto?“ vykukla Ema spoza dverí ich izby.

„Nie, nikto. To bol iba vietor.“ okamžite zareagoval Samo.

„Naozaj?“

„Hej, zavri konečne tie dvere a choď spať.“ zavrčal otrávene.

Ema nadvihla obočie, no radšej poslúchla. Zastrčila sa späť do dievčenskej izby a zavrela dvere. Marianna, Barbie a Emília na ňu spýtavo pozerali.

„Vraj iba vietor.“

„Figu, určite tu niekto bol. Počula som to.“ protestovala Marianna a zvalila sa dozadu na svoju posteľ.

„Asi niekto nepodstatný, keď to Samo nechcel povedať.“

„Alebo ten... ako sa volá?“ uvažovala Barbie.

„Tornádo? No určite...“ pokrútila Marianna hlavou.

„Prečo? Je na ňom niečo divné.“

„To sotva.“ odfrkla, zložila si z krku kvety a zabalila sa do mäkučkého paplóna. „Ale to je jedno. Ide sa spať.“

Ešte raz sa usmiala na kamarátky, potom natiahla ruku a zhasla svetlo.

9. kapitola - PRVÉ STRETNUTIE

Ráno sa Marianna zobudila na hlasné buchnutie. Rýchlo zo seba zhodila prikrývku, vystrela sa a nohy položila na zem. Pretrela si oči a unavene zívla.

Keď už bola úplne bdelá, všimla si, že všetky ostatné postele sú prázdne. Zašla sa ešte pozrieť aj do chlapčenskej izby, no v domčeku nikto nebol.

„Koľko je asi hodín?“ spýtala sa nahlas sama seba a sadla si na jednu z postelí.

„Pol deviatej ráno.“ odpovedal jej hlas vo dverách.

Stál tam vysoký chalan so žiarivým úsmevom a modrými očami.

Marianna zaskočená odpoveďou zabudla zatvoriť ústa. Poriadne si ho prezrela a došla k záveru, že Tornádo naozaj nemôže byť oveľa starší ako ona.

„Deje sa niečo?“ opýtal sa jej stále s úsmevom.

Ona sa konečne prebrala a jej sebavedomie a drzosť sa vrátili.

„Okrem toho, že som na ostrove uprostred oceána s kopou cudzích ľudí, ani nie.“

„Aspoň nemôžeš utiecť.“ uškrnul sa.

„Ako vieš?“ oči sa jej zaleskli a lišiacky sa usmiala.

„Myslím si.“

Pozorne si ho premerala. „Je mi jedno, ako si predstavuješ našu pomoc, spolunažívanie a spoluprácu, ale musí ťa upozorniť, že nerešpektujem len tak hocikoho.“

Tornádo sa tiež uškrnul a premeral si ju od hlavy až po päty.

„Dobre. Vidím, že si naozaj dominantná osobnosť. A viem dobre, že nie s každým sa môžem hádať. Ale ak by si mala záujem o moje nepodstatné vysvetlenie, čakám ťa po raňajkách v džungli východne od dediny. Nepochybujem, že trafíš.“

„Prečo by som mala ísť niekde do džungle? Prečo mi to nepovieš tu?“

„Lebo sú tu ľudia, ktorí by chceli vedieť aj to, čo nemusia.“

„Aha, fajn.“ prikývla opatrne. „Poviem to ostatným a uvidím, či pôjdu so...“

„Nie. Chcem, aby si prišla sama.“ zahlásil neoblomne.

„Chcieť je pekná vlastnosť.“

„Marianna.“

„Jéj, ty vieš moje meno... To je pekné.“

Tornádo prevrátil očami a úsmev mu zmizol z tváre. „Chcem s tebou rozprávať. Bez tvojich priateľov.“

Marianna naňho dlho uprene pozerala, no nakoniec súhlasila.

„Fajn, ale len my vysvetlíš, čo odo mňa chceš a vrátime sa späť.“

„Jasné, alebo čakáš ešte niečo iné?“

„Nie! Si normálny?“

Letmo sa na ňu usmial.

Marianna si ho len premerala, obišla ho a zliezla po rebríku dolu. Skočila na trávu a pozrela hore.

Tornádo sa opieral o zárubňu dverí a pozeral dolu. Ona sa rozhodla, že ho začne ignorovať a rozhliadla sa po dedine. Svojich priateľov zbadala pri jednom veľkom pni uprostred dediny. Rozbehla sa teda k nim.

„Ranná rozcvička?“ ironicky sa spýtala Ema, keď dobehla.

„Prečo bežíš? Nikam sa neponáhľame, raňajky sú až o desať minút.“ upokojoval ju Danny.

Marianna si celá zadychčaná sadla na najbližší peň. „Ja, vlastne neviem prečo utekám.“

„Tak si skús spomenúť.“ podpichol ju Samo.

„Už viem,“ uškrnula sa odrazu, „chcela som zmiznúť z jeho dohľadu.“

„Čieho dohľadu?“

„Tornádovho. Bol v našej izbe, predstavte si a povedal mi, koľko je hodín. Potom odo mňa chcel, aby sme sa po raňajkách stretli.“

„No tak počkaj, chceš povedať, že Tornádo sa vlámal do našej izby a povedal ti, koľko je hodín a že sa chce stretnúť?“ zvážnel Samo.

„Nie, nevlámal sa k nám. Stál vo dverách a usmieval sa, ale vlastne... Kto nechal dvere dokorán otvorené?“

Všetci sa otočili smerom k Edymu.

„No, ja... asi som zabudol. Prepáčte mi.“

„Nevadí,“ usmiala sa Barbie, „aj tak tu nie je nikto, kto by sa chcel dostať k našim veciam.“

„Čo ty vieš?“ presviedčal ju Samo. „Nepoznáme týchto ľudí a nevieme, čo sú zač.“

„Ale aj tak tu nie je nikto, kto by vyzeral ako zlodej alebo niečo podobné.“

„Možno, ale nezabúdaj, že tichá voda brehy myje.“

„To si si akože teraz spomenul na učivo z druhého ročníka?“ zachichotala sa Ema.

„Nie. Mám pred sebou živý príklad. Marianna je navonok tiché, vzorné dievčatko, ale v skutočnosti je to...“

„Dobre, dobre, nemusíš tu na celú dedinu vykrikovať, čo som. Pokazíš mi moje maskovanie.“ prevrátila očami Marianna, no nenápadne sa usmiala.

„Nechajte to tak,“ prerušila ich Emília, „ide sa na raňajky.“

Všetci sa na ňu prekvapene pozreli, akoby sa čudovali, čo tam ona robí. Nakoniec však prikývli a vybrali sa cestičkou smerom k jazeru.

Hneď ako došli, posadali si za poukladané stoly a počkali na jedlo. Okrem ženy, ktorá im ho priniesla, tam nikto iný nebol. Im to ale vôbec neprekážalo.

Len čo dojedli, odišli od stolov a išli do dediny. Tam sa nezdržiavali, iba cez ňu prešli a vrátili sa do ich domčeka. Keď už konečne všetci sedeli, Marianna si odkašľala.

„Tak, asi som vám už spomínala, že sa so mnou chce Tornádo stretnúť.“

„Hej, spomenula si to.“ prisvedčila Barbie.

„Super. Chce sa stretnúť po raňajkách, čiže teraz, a navyše v džungli. A ešte, aby som nezabudla, mám prísť sama.“

„Myslí si, že ťa pustíme do džungle samu?! Len tak?“ Ema nevychádzala z údivu.

„Ak si myslí, že pôjdeš sama do džungle, keď ho ani nepoznáš, tak to sa mýli.“ pozrel na ňu Samo.

„Pôjdem tam.“ rozhodla sa po dlhšom tichu Marianna.

„Ty si už úplne prišla o rozum?!“ vykríkol Samo. „To, že ti dal kvety a oboznámil ťa s časom z neho ešte nerobí dôveryhodného.“

Pozrel na náhrdelník z kvetov, ležiaci na stole. Naštvane ho vzal do rúk a hodil ho o zem. „Videla si, že sme si už na prvý pohľad nesadli a ja to nemienim meniť.“

„No tak. Veď to, že ho nepoznáš neznamená, že...“

„Je taký ako sa zdá. Namyslený a hlúpy. To, že na nás rodičia nedávajú pozor neznamená, že musíš hneď stratiť hlavu.“

Marianna prevrátila očami. „Samo. No tak.“

„Prečo nie si ty tá rozumná? Tebe sa nedá odporovať.“

Ona pozrela na stôl. Všimla si obálku, ktorú včera večer doniesol chlapec.

„Čo to je?“

„Obálka.“ namrzene odpovedal Samo.

„To vidím. Ale čo tu robí?“

„Leží na stole.“

„Samo, prestaň byť protivný!“ zavrčala.

„Včera ju doniesol nejaký chlapec.“

„Aký chlapec?“

„Neviem. Nepoznám všetkých sedliakov z ostrova po mene.“

„Samo!“

„Taký malý. Dal mi ju a potom zmizol.“ prevrátil očami.

„Zmizol?“

„Vyparil sa...“

„S...“

„Zliezol dolu po rebríku a odišiel domov. A už sa prestaň pýtať!“

„Takže to bol ten vietor, čo tu včera klopal?“

„Hej, si veľmi bystrá. Mohla by si byť detektívka.“ poznamenal uštipačne.

„Samo. Nebuď protivný. Usmej sa! Je prvý deň tábora a my máme nádherné počasie.“

Samo sa zatváril kyslo a kopol do jej kvetového náhrdelníka. Ona sa zohla, pozbierala ho a išla si ho odložiť do tašky.

Keď sa vrátila, nechtom opatrne otvorila obálku a vybrala lístok, ktorý bol dnu. Roztvorila ho a prebehla očami.

„No skvelé.“

„Čo sa deje?“ nechápala Ema.

Marianna jej podala lístok a ona si ho pozorne preštudovala. Keď skončila, nadvihla obočie.

„Toto je dosť divné.“

Podala papier Dannymu, on ho podal Samovi, ten Edymu, on ho podal Barbie a Barbie ho posunula Emílii. Nakoniec sa list dostal naspäť k Marianne. Ona ho položila na stôl a ešte raz naň pozrela.

Bolo tam veľkým tlačeným a dosť neúhľadným písmom napísané: ODÍĎTE! VIACKRÁT VÁM TO NEZOPAKUJEM. NEPRAJEM SI, ABY STE SA TU MOTALI. DUCH SOPKY.

„Toto je už ozaj smiešne.“ stroho zhodnotila Ema a pozrela na Mariannu.

„Stretnem sa s tým Tornádom a skúsim z neho niečo dostať.“

„Ale veď tie jeho pravidlá sú smiešne.“ protestovala Ema.

„No a čo. Budem naďalej hrať podľa neho a on mi pekne-krásne vysvetlí, čo sa to tu deje.“

„Ale...“ namietol Samo, lenže Marianna už bola rozhodnutá.

Z vaku si vzala tenký svetrík s veľkými vreckami a zbalila si pár vecí. Farebné kriedy a listy od Tornáda.

„Načo ti to je?“ spýtala sa Barbie.

„Uvidíš, na niečo sa to určite zíde.“

„Počuješ ma? Ja som tu tiež a zrejme som jediný, komu na tebe záleží!“ okríkol ju naštvaný Samo.

Ona mu pozrela do očí. „Ja ťa počujem a som rada, že ti na mne záleží, ale niečo ma do tej džungle ťahá.“

„Ťahajú ťa tam akurát listy od toho...!“

„Ehm, Samo, myslím, že Marianna vie, čo robí,“ ozval sa Danny, „ak si ona myslí, že je potrebné ísť tam, tak tam pôjde. Je predsa šéfka, nie?“

„Poďme hlasovať.“ navrhla Ema. „Kto si myslí, že Marianna nemá ísť k tomu, tomu, ako sa volá?“

„Tornádo.“ pripomenula jej Barbie.

„Och, samozrejme. K tomu Hurikánovi?“

Zdvihla sa jedna ruka.

„Fajn, a kto si myslí, že tam Marianna má ísť?“

Všetci okrem Sama zdvihli ruku.

„Prehlasovali ťa.“ vyhlásila Marianna a šibalsky sa usmiala.

Samo sa len urazene pozrel na skupinku pred sebou a vyšiel von.

Ešte skôr, ako odišli z domu, si Marianna ustlala posteľ a prezliekla sa. Namiesto vecí, v ktorých spala, si obliekla svetlo-modré tričko a rifľové kraťasi. Zaplietla si vlasy do vrkoča, upevnila ho modrou gumkou a pre istotu si dela ešte aj tenkú čiernu čelenku. Vzala si aj ten svetrík s vreckami a vyšla von.

„Je zvláštne, že sa to tu volá ostrov lemurov a zatiaľ sme nevideli ani jedného.“ zamyslene prehodil Danny, keď prechádzali pomedzi domy. Všetci iba ticho prikývli.

Tesne pred koncom dediny stretli Artbuba. On si ich premeral a obzvlášť Mariannu.

„Ideme sa poprechádzať po džungli. Chceli by sme vidieť nejakého lemura.“ odpovedala mu na nepoloženú otázku.

Artbubovi sa to veľmi nepozdávalo, no radšej iba prikývol a išiel ďalej.

„Ideme?“ otočila sa k priateľom, len čo zmizol z dohľadu.

„No, vieš je to akési čudné.“ priznala Barbie.

„Nebojte sa, mám plán.“ uistila ich Marianna a pohla sa smerom k džungli.

10. kapitola - „SLEDUJ ŠÍPKY !“

O chvíľu už všetci stáli pred obrovskou džungľou. Okolo nich sa ozývali zvuky šumiaceho papradia a spev vtákov. Listy pálm viali vo vetre a kvety nádherne voňali.

Po dlhšom tichu Marianna siahla do vrecka. Vybrala z neho balíček s farebnými kriedami. Roztrhla obal a každému podala jednu.

„Tak, začneme s mojím plánom. Každý bude mať jednu farbu. Keby sme sa náhodou rozdelili, ako napríklad teraz, budete svoju cestu značiť farebným krížikom. Zapamätajte si, kto má akú farbu. Ja mám fialovú, Samo má modrú, Danny zelenú, Edy žltú, Ema oranžovú a Barbie červenú. A nezabudnite, že ich nesmiete stratiť, stále ich majte pri sebe. Nikdy neviete, čo sa stane.“

Potom sa otočila k Emílii a odtiahla ju trochu nabok.

„Dávaj pozor. Teraz idem hľadať toho Tornáda. Vy tu čakajte a ty hlavne sleduj džungľu. Ak sa ti bude zdať, že niečo nie je v poriadku, zavolaj ostatných a príďte za mnou. Skôr nechoďte!“ Lišiacky usmiala a kútikom oka pozrela na Sama. „Zabav Sama, nech sa na mňa nehnevá.“

Emília sa tiež usmiala a potriasla hlavou. „Jasné.“

Marianna sa potešila a otočila napäť k ostatným.

„Emília vám povie kedy ísť. Rozumieme si?“

„Eee, nie.“ pokrútil hlavou Samo.

„Čo ti zas nie je jasné?“

„Prečo za tebou nemôžem ísť, kedy sa mi zachce?“

„Lebo som povedala.“

„No a?“

„Kým si na tomto ostrove a v mojom tábore budeš ma počúvať. A ja ti hovorím, že budeš čakať, až ti Emília povie. Jasné?“

„Jasné.“ Samo si ju namrzene premeral, potom prevrátil očami a sadol si na kameň, ktorý bol najbližšie.

Marianna si ho už viac nevšímala a otočila sa k džungli. Podišla bližšie k listom papradia, jednou rukou ich odhrnula a ešte raz sa pozrela na priateľov. Všetci okrem Sama na ňu hľadeli akoby s očakávaním. Ona sa povzbudzujúco usmiala a konečne vstúpila do džungle.

Nebola si ale istá, či je to tá pravá časť džungle. Lenže hneď, ako sa jej priatelia stratili z dohľadu, uvidela na zemi malú šípku smerujúcu pred ňu.

„Takže šípky,“ zamrmlala si popod nos, „musím uznať, že je to originálne.“

Nepatrne sa usmiala a ešte raz pozrela na šípku. Bola poskladaná z kamienkov a ukazovala na vyšliapanú cestičku pred ňu. Išla teda tým smerom, no neustále ostražito pozorovala okolie a uši mala nastražené.

Ako tak šla po cestičke narazila na ďalšie šípky. Niektoré boli popripínané na stromoch, iné vyrobené z listov, na zemi z kamienkov a z kvetov. Stále smerovali pred ňu a viedli ju dopredu po cestičke.

Prešla už niekoľko metrov, keď si spomenula na kriedu. Hneď ju vytiahla z vrecka a urobila nepatrnú značku na prvý strom. Nezastavovala sa však nadlho. Stále iba prešla okolo stromu a kriedu držala v dlani tak, ako keby iba šúchala dlaňou o kmeň.

Snažila sa byť čo najnenápadnejšia, pretože mala taký divný pocit, že ju niekto sleduje. Aj napriek podozreniu však šla ďalej a na každý druhý strom nakreslila nepatrnú čiarku.

Po asi desiatich minútach takejto chôdze sa spoza pálm vynorila čistinka. Tiekol cez ňu potôčik a bolo tam veľa krásnych a farebných kvetín. Marianna sa len užasnuto obzerala okolo seba.

„Vedel som že sa ti tu bude páčiť.“ povedal odrazu hlas za ňou.

Ona sa tak zľakla, že až nadskočila. Prvotný šok však netrval dlho a strach hneď vystriedala zlosť.

„Chceš, aby som dostala infarkt alebo niečo podobné?!“

„Ty sa naozaj dáš tak ľahko vystrašiť? Myslel som, že niekto, kto vraj stretol ducha, sa nebojí ničoho.“ približoval sa k nej hlas.

Ona sa prudko otočila a na jej veľké prekvapenie zostala stáť priamo pred Tornádom. Delilo ju od neho iba pár centimetrov.

Posunula sa teda o kúsok dozadu a premerala si ho. Bol vyšší len asi o desať centimetrov, takže nemala problém s tým, aby ho prebodla pohľadom. Všimla si však, že jednu z rúk držal za chrbtom.

„Prečo si myslíš, že sa mi tu páči?“ opýtala sa nakoniec.

„Čo ja viem, zastala si a obzerala si sa, tak mi napadlo, že sa ti tu celkom páči.“

„A ako vieš, že som si to tu neobzerala preto, aby som našla ľahkú únikovú cestu alebo niečo podobné.“

Tornádo stál a bez odpovede si ju prezeral. Keď Marianna zistila, že neodpovie, položila mu ďalšiu otázku.

„Kto si?“

Pobavene sa zasmial. „Tornádo. Myslel som, že to vieš.“

„Nemyslím to tak. Tvoje meno poznám. Ale neviem, odkiaľ ma poznáš ty.“

„To je trochu dlhší príbeh.“

„To je len výhovorka.“ nadvihla obočie.

Tornádo sa zasmial a v očiach sa mu objavila malá iskrička.

„Zrejme mám začať od začiatku.“

„No, mohol by si hovoriť aj od konca alebo začať v strede. Ako chceš.“

Marianna naňho hľadela tvrdými očami, no on sa len usmieval. Potom ukázal na malý kopček nad potôčikom.

„Sadni si a ja ti všetko vysvetlím.“

„Nie, ďakujem.“ pokrútila hlavou.

„Budú ťa bolieť nohy.“

„Alebo budem mať špinavý zadok. Neviem, čo si vybrať.“ prevrátila očami.

„A ak ti poviem, že mám deku?“

Tornádo konečne vytiahol ruku spoza chrbta a ukázal jej kus hrubšej látky, ktorú v nej držal. Marianna naňho najprv prekvapene pozerala, no nakoniec prikývla. Nechcelo sa jej len tak stáť.

Obaja sa teda pohli smerom k potoku. Ona počkala kým nepoloží deku na zem. Potom si pomaly a opatrne sadla na jeden z jej krajov. Ostražito si však premeriavala okolie a sem-tam pozrela aj na Tornáda.

On si sadol oproti nej a vzal si do rúk paličku, ktorá ležala neďaleko na zemi. Začal sa s ňou hrať a v potoku robiť malé vlnky.

„Koľko máš rokov?“ opýtala sa ho po chvíli.

„Chceš vedieť, o koľko rokov som starší alebo ťa to naozaj zaujíma?“

Marianna pozrela do potoka a nepatrne sa usmiala, ale potom naňho vážne pozrela.

„Naozaj ma zaujíma o koľko rokov si starší.“

Tornádo sa uškrnul a tiež pozrel do vody.

„Šestnásť,“ povedal a  zdvihol pohľad, „čakala si niečo viac?“

„Nie, prečo? Vyzerám tak?“

„Čo ja viem. Asi nie.“

„Asi nie?“

„Nie, určite tak nevyzeráš.“ pokrútil hlavou.

„Fajn, keď sme si už čo-to objasnili, môžeš začať vysvetľovať.“ zasmiala sa.

Zamyslene sa zahľadela na Tornáda, ako keby čakala, že sa jej hneď ospravedlní.

„Dobre, porozprávam ti, ako som sa ocitol v Nípape.“

„Aha, fajn.“ zarazila sa. „Začni čím chceš, ale chcem hlavne vedieť, prečo som tu a ako si ma našiel.“

Tornádo sa usmial a premeral si ju.

„Pred niekoľkými týždňami prišla vlna zrážok od mora a ovociu na našom ostrove sa nedarilo veľmi dobre. Vodca rozhodol, že ja a ešte zopár ďalších ľudí máme ísť s Bongom do mesta. Mali sme zistiť, ako zabrániť vode hromadiť sa pri ovocných stromoch a ničiť korene.“

„Veď na to stačia úplne jednoduché odvodňovacie kanály.“ zamrmlala Marianna viac-menej pre seba.

„Možno, lenže naša dedina nič také nepoznala.“ povedal vážne.

„Počkaj,“ na chvíľku sa zamyslela, „tvrdíš mi, že pred niekoľkými týždňami...“

„Necháš ma dohovoriť?“ prerušil ju Tornádo. „To ešte nie je koniec.“

Marianna mlčala a rozhliadla sa okolo. Pozrela na nebo. Bolo nádherne modré, ani kúsok mráčika. Ideálne počasie.

„A ďalej?“ opýtala sa nakoniec.

„Ďalej sme počúvli a išli sme. Bongo nás zoznámil s jedným jeho priateľom a ten nám všetko vysvetlil. Vyzná sa totiž v poľnohospodárstve, a tak. Zostali sme v jeho skleníkoch niekoľko dní, ale Bongo sa musel vrátiť. Letel späť na ostrov.“

„Zaujímavý príbeh a určite by som sa s tebou rada porozprávala na túto tému, ale mohol by si už prejsť k pointe?“ prerušila ho Marianna.

Tornádo sa zasmial a premeral si ju. „Ako povieš. Keď Bongo zas prišiel, povedal, že ľudia v dedine potrebujú pomoc. Vraj mám niekoho priviesť. Tak sme sa s Bongom začali dohadovať a počul nás aj ten chlapík zo skleníkov. Povedal, že v meste je jedno dievča, ktoré dokáže vyriešiť skoro všetko. Poslal nás za tebou.“

Pozrel na Mariannu. Ona sa pobavene usmievala, no dala mu možnosť ešte niečo dodať. Keď však nič nehovoril, pozrela mu hlboko do očí.

„A ako si našiel môj dom, ak sa smiem spýtať?“

„No, musím priznať, že neúmyselne. Išiel som na letisko, keď ma začal naháňať pes. Bol veľký, chlpatý a zrejme nemal dobrý deň. Tak som sa rozbehol krížom cez celé mesto. Dostal som sa až do slepej uličky, kde bol kovový plot. Preskočil som ho a psa som tam nechal.

Ani neviem ako a vymotal som sa úplne na konci mesta, kde som videl, ako ideš zo školy. Netušil som, že si to ty, no zapáčila si sa mi. Na poštovej schránke som uvidel tvoje meno. Spolu s ostatnými sme potom vymysleli plán, ako ťa dostať na ostrov. Posielal som ti lístky a dúfal som, že prídeš. Musel som však odísť, a tak som poslal Bonga, aby vás priviezol. A stačilo už iba čakať.“

Marianna sa stále usmievala, no teraz zlovestne. Už išla niečo namietnuť, ale Tornádo znova začal.

„Takže polovica je už za vami.“

„Polovica? Ako to myslíš?“

„No, veď polovica úlohy.“

Ona sa na neho zamračila. Nadvihla obočie a premerala si Tornáda od hlavy až po päty.

„Zavolali sme vás, lebo potrebujeme pomoc. Čo si si myslela? Že ste sem prišli len tak, na nejaký tábor?“ pokrútil hlavou.

Medzitým na druhej strane džungle jej priatelia čakali a verili, že ich niečo prinúti nasledovať Mariannu. Teda, hlavne Samo si to prial. Ostatný sedeli na kameňoch a pozerali na skupinku detí, hrajúcich sa s kamienkami.

„Čo sa stratila?“ obzeral sa Edy.

„Alebo lepšie povedané zabudla.“ poznamenala Barbie.

„Nie, ona nikdy nezabúda.“ nesúhlasil Samo mrzuto.

„Nepreháňaš to?“ ironicky sa ho spýtal Danny.

On na neho iba nahnevane pozrel a už sa o to nezaujímal.

„Ale no tak, ten Tornádo, či ako sa volá nevyzeral až tak zle.“ priznala Ema.

Danny na ňu prekvapene pozrel. „On sa predsa snaží získať Mariannu, nie na teba.“ Vtom si uvedomil, čo povedal. „Teda, ja... nemyslel som to tak.“

Samo však iba vstal a pousmial sa. „Len si povedal nahlas to, čo si všetci myslíme. Možno naozaj zabudla.“

Lenže Marianna nezabudla. Stále myslela len na to, ako dať priateľom vedieť, že majú prísť za ňou. Sedela na deke a pozerala na miesto, odkiaľ prišla. Iba sa s Tornádom potrebovala porozprávať.

„Ako vieš o tom tábore?“ nechápala.

„Bongo mi povedal. Naozaj premyslené, ale má to jednu chybu.“ Tornádo sa uškrnul a kútikom oka na ňu pozrel. Zrejme čakal, ako bude reagovať.

Marianna nadvihla obočie a otvorila úst, že niečo povie, no nevedela zo seba dostať ani slovo. Prekvapilo ju, že niekto našiel chybu na jej dokonale premyslenom pláne.

„Akú... chybu?“ vykoktala nakoniec.

„Nemyslíš si, že poslať pozvánky v ten istý deň, ako sa malo odísť je trochu nápadné?“

Marianna naňho iba zarazene hľadela. Ako to, že tento chalan, ktorý žije na zabudnutom ostrove si všimol niečo, čo ona pokladala za nepodstatné.

„Ale ja, vlastne Edy, povedal na pošte, že ich nemajú odkladať, ale hneď doručiť.“

„No a? Musia ich predsa označiť. Tak sa to na pošte robí.“

„Možno, ale naši rodičia si to asi nevšimli, pretože sa dali veľmi ľahko presvedčiť.“

Tornádo prižmúril oči a konečne na ňu pozrel.

„Nezdá sa ti, že až veľmi ľahko. Nevideli vedúcu, ani žiadne doklady a predsa odleteli v dosť zle prestrojenom lietadle na ostrov a navyše nechali svoje deti odletieť preč.“

Mariannin šokovaný pohľad sa zopakoval. S vyvalenými očami naňho hľadela a nevedela, čo má povedať.

„Ty by si to určite vymyslel lepšie, čo?!“ prekrížila ruky.

„To nehovorím. Len je to priveľmi nápadné. Mohla si to ešte trochu zdokonaliť.“

„Tak prepáč, že som sa ponáhľala. Nepotrebujete našu pomoc?“

„Potrebujeme. Ale mohla si sa snažiť.“

„Snažiť?! Mala som na to jeden deň!“ rozhodila rukami. „Ale vlastne, prečo sa rozčuľujem? Je to len obyčajná hlúposť.“

„Dobre, dobre. Neurážaj sa. Ale musím uznať, že takýto nápad by nedostal len tak hocikto.“

„Možno.“ utrúsila sucho.

„Ani som si nemyslel, že Nípap je také krásne mesto.“

Mariannu až vystrelo. „Môžem sa ťa na niečo opýtať?“ uškrnula sa. „Prečo klameš?“

Tornádo na ňu začudovane pozrel. „Tak prepáč. Je to to najškaredšie mesto.“

Ona prevrátila očami. „Nemyslím to, ale ten tvoj vymyslený príbeh.“

„Myslíš si, že som si to vymyslel?“ uprene sa na ňu zahľadel.

„Nemyslím. Ja to viem.“

„Vieš?“

„Áno. Po prvé v Nípape si nikdy nebol a po druhé ty si tie lístky neposielal. A len aby si vedel, moji rodičia mi veria a preto ma nechali odísť.“

„Keď si to myslíš... A ako si na to prišla?“

„Tá osoba, ktorú sme s Emou naháňali bola oveľa vyššia a staršia ako ty. Hlavne však mala krásne hnedé oči. Ďalej, v blízkosti mesta nie sú žiadne skleníky, pri našom dome nie je žiadna schránka a už vôbec nie s mojím menom. A na letisku ťa nemohol naháňať pes, pretože psy v meste nie sú dovolené. Ľudia môžu chovať iba mačky!“

„Nepáčia sa ti moje oči?“ zamyslene si ju premeral.

„Čo?!“

„Povedala si, že hlavné je, že tá osoba mala krásne hnedé oči.“

„No a?“

„Nič, len tak. Ešte nikto mi nepovedal, že sa mu moje oči nepáčia.“

„Tak ja ti to poviem. Máš hrozné oči a tá modrá je úplne príšerná. Nedá sa na ne pozerať. Normálne sa v nich môžeš stratiť.“

„Teda, tak to ma naozaj dostalo.“

Chvíľu sa tváril zhrozene, no potom sa doširoka usmial a pobavene si ju premeriaval.

„Čo je ti smiešne?“

„Nič, nič. A tie lístky?“

„Ale prosím ťa, to bolo najľahšie. Teraz, keď som dostala tvoj výhražný list, bolo to hneď jasné.“

„O čom to hovoríš?“ nadvihol obočie. „V tom, že som vo vašom meste nebol, máš pravdu, ale list som písal ja.“

„Naozaj? A ako to, že je na nich iné písmo, ako na tom liste, čo som dostala teraz? A ako to, že si mi zas poslal list. Nevieš vymyslieť niečo originálnejšie? Veď som dostala dva listy v meste a ešte ďalších päť.“

„Koľko? Ja... ja som ti nič neposlal. Ani teraz ani predtým. Len ten jediný list, v ktorom som ťa žiadal o pomoc.“

„Tak čo je potom toto?“

Marianna nahnevane vytiahla papieriky z vrecka a strčila ich Tornádovi do ruky. Bola to riadna kopa.

„To som nepísal.“ ohradila sa a podal jej ich späť.

„A kto mi to teda poslal? Duch sopky? Alebo niekto iný?“

„Neviem, ale ja s tým nič nemám. Prečo by som niečo také posielal? Neviem, čo znamenajú tieto skupinky písmen a ani vás odtiaľto nechcem vyštvať. Potrebujem vašu pomoc.“

„To ti mám veriť? Čo tu na mňa hráš?!“

„Nič, naozaj!“

Tornádo nevedel, čo povedať. Takto si zrejme ich začiatok nepredstavoval.

Marianna však naňho už ani nepozrela. Vzala z potoka zopár väčších kameňov a postavila sa. Zišla z kopčeka a zamierila na stromy pred ňou. Sedel tam kŕdeľ papagájov.

„Čo to robíš?“ nechápavo na ňu pozrel Tornádo.

Ona si ho nevšímala a poriadne zamierila na najbližšieho papagája, sediaceho na strome. Pevne sa postavila a celou silou hodila kameň. Podarilo sa jej to na prvý pokus.

Papagáj sa zľakol, zakrákal, zamával krídlami a vyplašil tým pár ďalších. O chvíľu už celá skupinka vtákov krákala a zmätene mávala krídlami.

Ona zobrala ďalší kameň a hodila ešte raz. Teraz sa už tak zľakli, že naraz vzlietli a odleteli preč. Marianna sa vrátila späť a sadla si na deku. Zvyšné kamienky vrátila do potoka a oprášila si ruky. Dúfala, že papagáje narobili taký hluk, ktorý bolo počuť až do dediny.

Potom pozrela na Tornáda. Sedel na deke oproti nej a zamyslene si ju prezeral.

„Máš nejaký problém?“ prekrížila ruky.

„Nie, nie. Len rozmýšľam.“

„O čom?“

Tornádo na ňu uprel pohľad a trochu naklonil hlavu.

„O mne?“

Keď zas neodpovedal, zasmiala sa a pokrútila hlavou. Nič už však nepovedala a len naňho ticho pozerala.

Takto v tichu sedeli ešte niekoľko minút. Ona na niečo čakala a on neustále rozmýšľal. O chvíľu sa Marianna naozaj dočkala. Začula ako v džungli niekto kričí.

V dedine sa zatiaľ všetci Marianini priatelia nudili. Po niekoľkých minútach ich prestalo baviť pozeranie na hrajúce sa deti. Nemali sa už ani o čom rozprávať, iba tak sedeli a pozerali na stromy.

Samo sa prechádzal sem a tam, a nervózne si niečo mumlal popod nos. Už-už chcel ísť za Mariannou, keď odrazu z džungle vyletel kŕdeľ papagájov.

Emília sa okamžite postavila a premerala si letiacich vtákov.

„Mali by sme ísť.“

„Myslíš, že pár papagájov nám hovorí, že máme ísť za Mariannou?“ nadvihol obočie Samo.

„Myslím, že áno. Poďme.“

„Dobre, ideme.“ prikývla Ema.

Barbie, Edy a Danny sa tiež postavili a vbehli spolu s Emou, Emíliou a Samom medzi listy do džungle. Prešli však iba pár metrov, pretože nevedeli, kam ďalej. Hoci pred nimi bola vyšliapaná cestička, neboli si istý, kam vedie.

Poobzerali sa dookola, či náhodou nenájdu značky od Marianny, ale nič tam nebolo. Okolo nich po stromoch behali lemury, na konároch sedeli pestrofarebné papagáje, ktoré ešte stále krákali. Všetkých to už začalo znervózňovať.

„Čo je tamto fialové?“ spýtala sa po chvíli Emília.

„Kde?“ obzerala sa Ema.

„Tam.“

Všetci sa pozreli na strom oproti. Na kmeni bolo fialovou kriedou nakreslený nepatrný pásik.

„Máme to! Poďte za mnou. Marianna na nás predsa len myslela.“ zakričala Ema a pohla sa po chodníku dopredu.

Všetci sa rozbehli za ňou a cestou sa predierali palmovými listami. Všade boli otravné komáre, plno listov a na zemi kopa vystrkujúcich koreňov.

„Ten, kto vymyslel džungľu sa musel veľmi nudiť.“ naštvane poznamenal Edy, keď zakopol o jeden z koreňov.

Samo len prevrátil očami a pridal do kroku.

„Čím skôr sa dostaneme von z tohto pralesa, tým skôr nájdeme Mariannu a tým skôr pôjdeme domov.“

„Veď sme ešte iba prišli. Nekaz nám tábor.“ zakričala cez plece Ema.

Samo sa do nej hneď pustil a začali sa hádať. Barbie, Edy a Danny ich prestali vnímať a radšej sa sústredili na cestu. Prekračovali korene, odháňali komáre a odstrkovali listy. Celá skupinka rýchlo napredovala.

Až na Emíliu. Tá si ani nevšimla, že sa niečo deje. Tak veľmi sa jej zapáčil zvláštny pestrofarebný motýlik, ktorý letel vedľa nej, že odbočila z cestičky a rozbehla sa za ním.

Vôbec jej nevadilo predierať sa hustým lístím, ani keď sa jej do očí tisli otravné komáre. Ten motýľ stál za to. Takého ešte nevidela. Mal obrovské pestrofarebné krídla, ktoré sa nepatrne prekrývali s priesvitnými a ešte jedným párom farebných.

Ako tak išla a listy sa pomaly strácali, začala si uvedomovať, že zišla z cesty. Zastala teda a obzerala sa okolo. Nespoznávala ani okolie a nevidela ani pamiatky po nejakom človeku.

„Haló!“ zakričala. „Je tu niekto?!“

Nikto sa neozýval. Začala sa otáčať okolo vlastnej osi. Dokonca aj ten krásny motýlik odrazu zmizol. A ona zostala uprostred džungle úplne sama.

Nemohla ani tušiť, že niekoľko desiatok metrov od nej utekali jej priatelia. Tí si na ňu spomenuli, až keď bolo neskoro.

„Kde je Emília?!“ opýtala sa zrazu Barbie.

Ema sa otočila a zastala. „Neviem, nebola s tebou? Veď išla s vami.“

„Nie. Ja som bola s Edym a Dannym. Rozprávali sme sa.“

„Neverím, že sa stratila! Emília, Emília!“ zakričala.

„Nestratila sa.“ utešoval Emu Samo a otrávene sa obzeral. „Možno iba zaostáva. Nebola by predsa taká hlúpa, aby jej napadlo, že má zísť z chodníka.“

Ema sa zamračila, dala si ruky vbok a výhražne pozrela na Sama.

„Veď hovorím, že by nebola taká hlúpa... A navyše s tebou to nemá nič.“ pokrútil hlavou.

„Ty naozaj vieš, čo povedať.“ skonštatovala Barbie.

„A ty si naozaj milá. Ja ju tu ako jediný utešujem.“

„Radšej vymysli, čo spravíme.“

„Ideme ju hľadať.“ pohotovo zahlásila Ema.

„Najprv si nájdi niekoho, kto bude hľadať nás, keď sa stratíme. Ideme k Marianne.“ zahlásil Samo.

„Načo?“

„Samo má pravdu. Ten Tornádo, či ako sa volá, sa v džungli vyzná lepšie.“ prisvedčil Edy.

„To by som v živote nepovedal. Myslel som tým to, že Marianna možno niečo vymyslí a...“

„Ideme k Marianne.“ zopakovala Barbie a ujala sa vedenia.

„Ale, ale...“ Ema sa chcela vrátiť, no Danny ju chytil za predlaktie a ťahal dopredu za Samom a Edym.

Rozbehli sa ešte rýchlejšie, ako predtým. Skoro ani nevideli kam bežia. Sledovali iba fialové pásiky, nakreslené na stromoch.

Marianna medzitým čakala na lúke. Čoraz častejšie sa pozerala na miesto odkiaľ prišla. Tornádo si ju už teraz neprezeral skúmavo, ale pobavene.

„To chceš celý čas takto mlčať?“

„Čakám.“ zahlásila, ani naňho nepozrela.

„Tvoji priatelia sem netrafia len tak ľahko, ak čakáš na nich.“

Ona naňho prekvapene pozrela. Až potom jej to došlo. Preto prišiel za ňou.

„Tie šípky si zničil, čo?“ prekrížila ruky.

„Možno.“

„Prečo?“

„To neviem.“

Marianna sa zasmiala a vyčítavo naňho pozrela. „Kto si a ako si sa mi priplietol do života?“

Tornádo na ňu skúmavo pozrel a odpoveď si starostlivo premyslel v hlave. „Chceš počuť pravdu?“

„Nie, nechcem. Klam mi aj naďalej! Naozaj ma to baví.“ nahnevane rozhodila rukami.

„Veríš na náhody?“

Mariannu zarazila jeho otázka. „Ja?“

„No,“ Tornádo sa zatváril, že niekoho hľadá, „nikto iný tu nie je, takže áno, ty.“

„Neverím.“ povedala po dlhšej chvíli ticha.

„Prečo?“

„Neviem.“

„Naozaj? No, ani ja neverím na náhody.“

„Predpokladám, že na to máš vysvetlenie.“ nadvihla obočie.

„Ako vieš?“

„Tak si to povedal. Poznám to už iba z tónu tvojho hlasu.“

Tornádo sa zasmial a veselými očami si ju premeral. Nakoniec jej pozrel do očí. „Mám.“

„Tak hovor.“ Marianna sa pohodlne usadila a pozrela do potoka.

„Fajn. V našej dedine sa veľa vecí dodržiava. Niekedy aj povery a všelijaké legendy. V jednej z nich sa tvrdí, že kedysi dávno, keď naši praotcovia prišli na ostrov, našli tu domov veľkého čarodejníka - darcu osudu. Ten ich príchod dávno predpovedal a pripravil pre nich niečo na uvítanie.

Starý dedinčania však neverili, že je čarodejník a odohnali ho od seba. On sa na nich nahneval a rozhodol sa, že spečatí ich osud a dopredu im určí budúcnosť. Išiel teda do svojho domca, kde mal všakovaké zaklínadlá a vyčaroval nádhernú ženu. Dal jej meno Ewensige, čo v našom jazyku znamená náhoda.“

Tornádo sa na chvíľku odmlčal a pozrel na Mariannu.

Ona sledovala tečúcu vodu, ale keď si uvedomila, že nerozpráva, pozrela naňho. „A ďalej?“

„Hneď ako ju čarodejník stvoril, zlosť ho prešla. Došlo mu, že hlúpi dedinčania nemôžu pochopiť zložité tajomstvá mágie. Ich osudy už však spečatil a nedalo sa s tým nič robiť. Nakázal teda Ewensige, nech ide do dediny a varuje ľudí pred nástrahami osudu.

Ona ho počúvla a vybrala sa do dediny. Ľudia ju tam privítali a prijali ju. Keď ich však začala vystríhať pred osudom, začali ju považovať za pomätenú. Zamkli ju do jedného z domov a dávali na ňu pozor.“

„Zaujímavá... povesť, ale prečo mi ju rozprávaš?“ prerušila ho Marianna.

Tornádo naklonil hlavu do strany. „Dozvieš sa. Môžem pokračovať?“

Marianna mykla plecami. „Keď ti to urobí radosť.“

„Samozrejme.“ zasmial sa. „Takže. Dedinčania strážili Ewensige vo dne, v noci. Po určitom čase sa ale začali diať veci, ktoré predpovedala a pred ktorými ich varovala. Vtedy sa jej začali báť. Mysleli si, že to sa im chce pomstiť za to, že jej neverili. Dlho rozmýšľali a nakoniec sa rozhodli, že ju zabijú.

Lenže čarodejník o tom už dávno vedel a prišiel jej na pomoc. Vyslobodil ju a odviedol preč bez toho, aby o tom ľudia vedeli. Potom si vzal všetky čary a kúzla a odišiel preč. Ďaleko od ľudí a od ich hlúpeho zmýšľania.

Keď sa ľudia ráno zobudili, našli dom prázdny. Prehľadali ostrov a priľahlé moria, no nič nenašli. Vzali si teda do hlavy, že to bola nejaká čarovná bytosť, ktorá sa teraz na nich hnevá.

Preto sa začali báť a stále, keď sa im niečo prihodilo, tajne si medzi sebou šuškali, že je to vina Ewensige, čiže náhody.“

Marianna ticho dopočúvala jeho rozprávanie a až ju mrzelo, keď skončil. Rozprával tak úžasne, že úplne zabudla, o čom sa to vlastne rozprávali.

„Ty tomu veríš?“ opýtala sa napokon.

„Jasné, že nie. Sú to len staré rozprávky. Každý predsa potrebuje nejaké vysvetlenie. Naši dedovia si vymysleli nádhernú ženu, ktorá bola zodpovedná za všetko, čo sa im stalo.“

Nachvíľu sa odmlčal a rozmýšľal. Potom však pokračoval.

„Možno mali v niečom pravdu. Náhodu podľa nich poslal osud, aby ich varoval. Takže je to vlastne osud, kto ich varoval, nie Ewensige.“

Marianna sa ticho zasmiala. „Tvoji predkovia o tom asi veľmi nerozmýšľali. Narozdiel od teba.“

„To je asi pravda.“ pripustil a usmial sa.

„Takže, prečo si sa ma to pýtal?“

Tornádo si ju premeral. „Len som chcel vedieť, čo si myslíš o tom, že si tu.“

„A podľa teba? Myslíš, že to je náhoda?“

„Možno a možno nie. Určite ale viem, že na toto som čakal celý život.“

Mariannu to najprv zaskočilo, ale nestihla mu na to nič povedať, pretože na lúku spomedzi lístia vybehli jej priatelia. Celý zadychčaný na ňu už z ďaleka kričali niečo nezrozumiteľné.

Ona sa chytro postavila a rozbehla k nim. Tornádo, ktorý bol z ich nečakaného príchodu trochu v šoku sa rozbehol hneď za ňou.

„Čo sa deje? Prečo tak kričíte?“ nechápavo sa opýtala Marianna, keď k nim pribehla.

„Emília sa stratila!“ vyhŕkla Ema. „V džungli!“

„Ako sa mohla stratiť?!“

„Ja neviem. Zbadali sme fialovú značku a predierali sme sa džungľou. A keď som sa dohádala so Samom, uvedomila som si, že so mnou nie je.“

„Neboj sa, nájdeme ju.“ ozval sa Tornádo, ktorý stál hneď za Mariannou.

„Ty sa radšej neozývaj!“ nahnevane ho varoval Samo.

„Samo, prestaň!“ zahriakla ho Marianna.

„Čo je? Len preto, že ťa zavolal sem, sa Emília stratila!“

„Jasné, všetko kvôli nemu, však?“

„Ale, ale... Niekto tu prešiel na druhú stranu. Dobre ste sa porozprávali?“

Marianna už strácala trpezlivosť. „Samo, teraz nie je čas na tvoje komplexy. Ideme hľadať Emíliu! Nemôže behať sama po džungli.“

Samo nenávistne pozrel na Tornáda. On sa tiež netváril bohvieako. Nasadil kamennú tvár a bez pohnutia si Sama premeriaval.

„Ideme.“ zahlásila Marianna ešte raz a pohla sa k džungli. Chytila Emu za ruku a viedla ju čo najviac dopredu.

„Musím sa s tebou porozprávať.“

„Dobre, ale najprv mi pomôžeš nájsť sestru. Ako som ju len mohla stratiť?“

„Hlavne nezačni hysterčiť. Na to tu máme Sama. Čo sa mu vlastne stalo?“

Ema sa pritisla bližšie k Marianne a začala šepkať. „Žiarli, samozrejme. Na toho Hurikána.“

„Tornáda.“

„To je jedno. Vietor jak vietor. Je to celkom sranda. Stačí sa hlasnejšie nadýchnuť a už po tebe vybehne.“

Marianna pokrútila hlavou. „Nerozumiem, prečo je odrazu taký.“

„Naozaj?“ zasmiala sa Ema. „Podľa mňa v tom Monzúnovi...“

„Tornádovi.“

„Hej, v ňom, zrejme cíti konkurenciu. Čo ty vieš.“

Obe cez plece nenápadne pozreli na mrzutého Sama a museli sa zasmiať. Jeho to zrejme naštvalo, pretože hneď vyprskol.

„Čo je vám smiešne?!“

„Nič, nič.“ odpovedala mu Ema ešte stále s úsmevom.

„Ja...“ namosúrene skríkol Samo, ale Danny ho chytil za rameno.

„Nechaj ich tak. Sú to baby. Smejú sa vkuse. Upokoj sa už konečne.“

Samo naňho zlostne pozrel, no už nepovedal ani jedno slovo.

Tornádo sa medzitým zaradil dopredu k Marianne a Eme.

„Išli ste iba po tom chodníčku?“ opýtal sa Emy.

„Hej, predstav si.“ odvrkla drzo.

Nachvíľu sa odmlčal a v hlave si predstavoval trasu, ktorou sem prišli.

„Možno zablúdila v lístí alebo ju niečo zaujalo a zamotala sa medzi stromami.“

„Fajn, Vietor...“

„Tornádo.“ opravil ju nahnevane.

„To je jedno. Je mi úplne ukradnuté, čo sa deje v tvojej hlave a ako rozmýšľaš. Ja nie som Marianna. Mňa to ne-za-u-jí-ma! Nájdi moju sestra a všetko bude dobré. Ostatné si nechaj pre seba.“

Ešte raz naňho škaredo pozrela a potom sa pripojila k Dannymu.

„Čo sa jej stalo?“ nechápavo za ňou pozeral Tornádo.

„Stratila sa jej sestra. Ešte sa pýtaš?“ mykla plecami Marianna.

„Prepáč, nemyslel som to tak. Povedala mi Vietor?“

„Hej, volá ťa, ako jej príde na rozum. Meno Tornádo je asi veľmi... zložité.“

„Ako jej príde na rozum? To je ako?“

„Moznún, Hurikán, Vietor... Ešte sa netrafila do správneho mena.“

Tornádo sa usmial, no nevyzeralo to veľmi presvedčivo. „Jedno meno by si hádam mohla pamätať.“

Marianna sa milo usmiala, no mala taký divný pocit. Hádam sa len Tornádo nenaštval na Emu. To by nebol páve najlepší začiatok.

Emília zatiaľ blúdila džungľou medzi stromami a lianami. Zazdalo sa jej, že okolo toho stromu už prešla. Aj keď, všetky stromy sú vlastne rovnaké. Po niekoľkých minútach nevládala viac behať, a tak si sadla na najbližší peň.

„Už nikdy sa nedostanem z tejto džungle.“ vzdychla.

Odrazu zbadala niečo veľmi zvláštne. Neďaleko nej sa čosi pohybovalo. Čosi drobné. Bola to skupinka veľmi divných zvierat. Tri veľké a asi sedem alebo osem maličkých. Najprv to vyzeralo ako ježko, no keď to vystrčilo hlávku, podobalo sa to skôr na krtka.

Emília vyvalila oči a kľakla si na kolená. Trošku sa priblížila a obzrela si to divné zvieratko. Vpredu to malo dlhý a ružovučký ňufáčik, malé čierne očká, oválne tenké ušká a za tým všetkým sa vypínala hriva z čiernych a žltých pichliačov. Vlastne... niekoľko ostňov bolo aj na chrbte zvieratka. Ani jedno z nich však nebolo väčšie ako dlaň dospelého človeka.

Zrazu sa zvieratká začali skrývať. Zaliezli do dier v zemi alebo sa ukryli za kamene. Emília nechápala, čo sa deje.

Mala ale taký divný pocit. Niečo nebolo v poriadku. Pochopila to, až keď sa krovie za ňou začalo hýbať.

„Je tam niekto?“ pípla vystrašene.

„R-r-r-r-r-r!“ odpovedalo jej krovie.

Zľakla sa a vyskočila. Nevedela, čo robiť.

„Emília!“ ozval sa spoza nej hlas. Patril vodcovi dediny. „Čo tu robíš sama? Mohla si sa stratiť.“

Chvíľku len tak prekvapene stála.

„Čo mi na to povieš?“

„Ja... som sa stratila.“ pripustila nakoniec.

„Tak poď za mnou. Dostanem ťa k tvojim priateľom.“ vodca kývol hlavou smerom za seba.

Emília kútikom oka pozrela na krovie. Už sa vôbec nehýbalo. Potom zas upriamila pohľad na Artbuba. Stál nad ňou ako obrovský stĺp a vôbec sa netváril šťastne, že ju vidí. Preto radšej prikývla a poslušne ho nasledovala.

Išli veľmi rýchlo a takmer sa musela rozbehnúť, aby s ním udržala krok. Míňali stromy, chvíľu sa predierali cez husté listy a nakoniec vyšli na vyšliapaný chodníček. Tam zastali.

„Emília!“ začula odniekiaľ hlas staršej sestry.

„Mali by ste na ňu dávať väčší pozor.“ vodca potiahol Emíliu za ruku a postrčil ju smerom k Marianne.

„Ďakujeme. Nebojte sa. Už sa nestratí.“ ubezpečila ho.

„To dúfam. Toto nie je miesto na hranie. Džungľa je nebezpečná, neviete o nej nič.“

„Povedala som vám, že sa to už nestane.“ ohradila sa Marianna.

Vodca nadvihol obočie a pozrel na Tornáda, ktorý stál vedľa Marianny. On nenápadne pokrčil plecami a mykol hlavou.

„Už by som mal ísť. Peknú prechádzku, slečna Marianna.“ rozlúčil sa vodca a rýchlo zmizol v kroví.

„To bolo čo?“ obrátil sa Marianna na Tornáda.

On sa tváril akoby nič. „To bol vodca, nevidela si ho včera?“

„Nemyslím jeho. Čo za pohľady ste si to vymieňali?“

Tornádo ignoroval jej otázku a otočil sa. „Ideme späť na lúku. Chcem vám vysvetliť, prečo ste sem prišli.“

„No konečne.“ okomentovala Ema a vzala sestru za ruku.

Celá skupinka spravila čelom vzad a na čele s Tornádom sa vracala späť. Marianna so Samom išla ako posledná.

„Samo,“ zašepkala Marianna a potiahla ho za rukáv, „počul si ako ma vodca oslovil?“

On len prikývol a aj naďalej sa tváril urazene. Pridal do kroku a nechal Mariannu poslednú. Jej to však vyhovovalo, pretože si potrebovala pár vecí premyslieť.

O niekoľko minút už boli na lúke. Rýchlym krokom prešli cez džungľu vcelku rýchlo. Potom Tornádo spomalil. Palmy a tieň nechali za sebou a kráčali po horúcom slnku. Prechádzali popri kvetinách do stredu lúky k potôčiku, kde ešte stále ležala deka.

Marianna všetkých obehla a postavila sa oproti Tornádovi.

„Tak, a teraz nám všetko vysvetlíš a chceme počuť pravdu. Tú pravú pravdu.“

„Dobre. Ak dovolíš, začnem teda od začiatku.“

„To by si mohol.“ Marianna sa sucho zasmiala a prudko si sadla na deku.

„Neviem síce, o čo sa jedná,“ začala Ema, „ale aj nás by to zaujímalo.“

Tornádo si prezrel celú skupinku. „Sadnite si.“

11. kapitola - ZVLÁŠTNA PRAVDA

Emília sa krčila pri svojej sestre. Ona a Ema ešte stále zazerali na Tornáda. Jemu bol ich pohľad značne nepríjemný, no nevyjadroval sa k tomu.

„Tak,“ začala Marianna, keď už boli všetci na zemi, „mohol by si začať vysvetľovať.“

„Fajn, čo chcete počuť?“ rozhliadol sa.

„Prečo si Mariannu, a potom aj nás zatiahol na toto zabudnuté miesto?“ pohotovo odpovedal Samo.

„Lebo potrebujeme vašu pomoc.“ pohŕdavo mu odfrkol Tornádo.

„A to si nám nemohol povedať v dedine? Musel si nás zatiahnuť doprostred džungle?“

„Takže o tom hovoríš. Chcel som sa s Mariannou iba porozprávať.“

„Áno, a o čom takom? Vieš čo sa mohlo Emílii stať?“

„Stať? Bola v džungli iba desať minút sama.“

„Má jedenásť. Som zvedavý, čo by si robil, keby sa naozaj stratila. Hm?“ Samo už strácal nervy.

„Išiel by som ju hľadať, pochopiteľne.“ Tornádo prekrížil ruky.

„Hej, a keby sme ju nenašli?“

„To by sa nestalo.“ pokrútil hlavou Tornádo. „Čo ti vlastne vadí?“

„Na tebe alebo na tomto všetkom?“

„Aj, aj.“

„Všetko.“ Samo rozhodil rukami.

Tornádo len prevrátil očami a pokrútil hlavou.

„Tak to by už stačilo,“ zapojila sa do hádky Marianna, „chcem počuť druhú polovicu úlohy.“

„Akej úlohy?“ vzpriamila sa Ema.

„Nechceš najprv počuť pravdu?“

„Chcem.“ prikývla.

„Tak...“

„Tak hovor.“ nenechala ho dokončiť.

Všetci na nich začudovane pozreli, no Tornádo začal rozprávať.

„Ako chceš. Tu je pravda. Keď som bol malý, žil v našej dedine jeden muž, ktorého všetci volali Ovofrit, čo v našom jazyku znamená „strážca ovocia“. Mal na starosti pestovanie ovocia, vanilky a tiež výrobu rumu.

Raz na pláži pristálo lietadlo. Ešte nikdy pred tým sa naši ľudia nestretli s nikým, kto by nepochádzal z nášho alebo susedného ostrova. Vodca a Ovofrit sa teda išli pozrieť, čo sa deje.

Keď tam prišli, zistili, že lietadlo musel núdzovo pristáť, pretože mu došiel benzín. Pilotoval ho Bongo, ktorý, ako nám povedal, mal za úlohu nájsť nové miesta na vývoz ovocia. Pracoval pre nejaké mesto a spolu s ním prišiel aj nejaký iný muž.“

„Kto bol ten muž?“ prerušila ho Marianna.

„Neviem, mal som možno šesť.“

„Skús ho aspoň opísať, možno ho poznáme. Veď prišli z Nípapu, či nie?“

„Naozaj neviem. Videl som ho iba raz. Potom už neprišiel.“ protestoval.

Marianna zostala ticho, no nakoniec pokrútila hlavou. „To nevadí. Pokračuj.“

„Dobre. Prišli do dediny a požiadali nás o pomoc. My sme, samozrejme, žiadne palivo nemali. Poradili sme im, aby vyskúšali dať do nádrže šťavu z ovocia. Oni to vyskúšali a nejakým zázrakom to fungovalo. Dali sme im ovocie a oni odleteli.

Lenže o pár dní sa lietadlo znovu vrátilo. Ale už v ňom bol iba Bongo a ten povedal, že by s nami mohol uzavrieť dohodu. My by sme dávali ovocie a on by nám z mesta mohol doniesť to, čo by sme chceli.

Vodca súhlasil, a tak sme to skúsili. Prebiehalo to celkom dobre a rozhodli sme sa, že je to lepšie riešenie, ako keby sem mal prísť kradnúť zo stromov. Ale jednej osobe sa to nepáčilo.

Ovofrit nás prehováral, aby sme sa vrátili k starému životu. Vraj nám modrený svet prinesie iba problémy. Nikto ho nepočúval. Dokonca ani vodca.

A tak si vzal veci a povedal, že sa raz vráti a pomstí za to, že ho nepočúvame. Potom z dediny odišiel do džungle a nikto ho už nevidel.

Niektorí si myslia, že odplával na iný ostrov a iný, že zablúdil v džungli. No jedno vieme naisto. Nikdy sa už neukázal a jeho duch teraz straší v sopke.“

„Tak počkaj,“ zastavila ho Marianna, „prečo si to myslia?“

„Pretože sopka, ktorá spala tisíc rokov sa nedávno prebudila.“

„Čo,“ vybuchla od smiechu Ema, „to nám fakt chceš nahovoriť, že v sopke straší? No ja tomu určite neverím.“

„Ema má pravdu. Sú to len dedinské klebety.“ prisvedčila Marianna.

„Lenže ten duch tam je. Verte mi.“ nedal sa Tornádo.

„Ja verím iba faktom a tie ukazujú, že zas klameš! Nemusí niekto najprv zomrieť, aby jeho duch strašil?“ zasmiala sa Ema.

„Nikto ho nevidel už desať rokov a teda ani nevieme, či ešte žije.“ premeral si ju Tornádo.

Samo sa zaškeril. „Skvelá teória, Monzún. Ak niekoho nevidíme viac ako desať rokov, je mŕtvy. Veď prečo nie?“

„Volám sa Tornádo a nie je to len môj názor.“

„Aha, Marianna, pozri, našli sme dedinu, kde ťa za desať rokov privedú do hrobu.“

„Samo, kontroluj sa.“ zasyčala Marianna cez zaťaté zuby.

„Prosím ťa, tento Uragán nevie ani kde je sever.“ povýšenecky mávol rukou.

„Nevolám sa U...“

„A navyše sme sem chodili úplne zbytočne.“ nenechal ho dokončiť Samo.

„Tak počúvaj ma, ty namyslená opica,“ vykríkol Tornádo a postavil sa, „nikto ťa sem nevolal! Pokojne sa môžeš zdvihnúť a odkráčať preč!“

„Nahneval som ťa?“ Samo sa provokatívne usmial a tiež sa postavil. Obaja na seba nenávistne zazerali, no Samo sa pri tom aj uškŕňal. „Alebo ťa len vytáča, že mám pravdu?“

„Môj nápad to nebol, jasné!“

„Počkaj,“ prerušila ich hádku Marianna, „ak to nebol tvoj nápad, zavolať nás sem, tak prečo si nás volal?“

„Nie, nemyslel som to tak. Len... poplietol sa mi jazyk. Nič viac.“ krútil hlavou Tornádo.

„Poplietol? Alebo si len omylom povedal pravdu?!“ nedal mu pokoj Samo.

„Samo, to by už ozaj stačilo! Ty si naozaj až taký... Vôbec ti neprekáža, ako ťa ľudia vnímajú, keď sa tu takto správaš?“ oborila sa naňho Marianna a postavila sa medzi nich.

„Vy šiesti ma poznáte a okrem vás tu už...“

„Už nič nehovor.“ zdvihla ruku. „Nič. Koniec! Finito! Neviem, načo som ťa sem brala. Si len obyčajné...“

„No, čo som? Hovor.“ prebodol ju Samo pohľadom.

„Hlúpe, sebecké a nefúkané decko!“

„Jasné a ty si úžasná, že?!“

„Nehovorím, že som úžasná, ale nesprávam sa tak ako ty. Viem sa ovládať a určite nežiarlim. Neviem, na čo sa tu hráš, ale ak si sem prišiel iba preto, aby si niekoho urážal...“

„Vieš prečo som prišiel?! Lebo si to chcela. Moja najlepšia kamoška potrebovala pomoc a ja som sa snažil. Vedela si, že sem nechcem ísť, ale aj tak si ma prehovorila. Tak sa teraz nesťažuj.“

„Lenže ja som volala toho Sama, ktorého poznám už niekoľko rokov a nie túto namyslenú a drzú opicu!“

Všetci sa až preľakli, keď to Marianna vyslovila, no ani jeden z nich sa neodvážil pípnuť. Samo na ňu bez žmurknutia pozeral a premeriaval si ju. Najprv bol jeho pohľad nenávistný, potom vyčítavý a nakoniec smutný.

„Tak toto si o mne myslíš?“ opýtal sa vyčítavo.

„Hej, predstav si! Ako inak by som ťa mala nazvať?“

„Aha, dobre, že to viem. Pretože ja som si myslel, že sme najlepší priatelia.“

Marianna prevrátila očami a vzdychla si. „Samo, to čo...“

On ju ale nenechal dohovoriť. Prudko sa otočil na päte a bez varovania rýchlim krokom odišiel. Teraz sa všetky pohľady upierali na Mariannu.

Ona pozrela na Tornáda. Netváril sa nijak, len na ňu pozeral. Potom sa otočila k Eme. Ona kývla hlavou smerom k odchádzajúcemu Samovi.

„Hlupák.“ zašepkala Marianna naštvane a hneď sa rozbehla za ním.

Dobehla ho až na polceste k džungli, dosť ďaleko od ostatných.

„Samo, počkaj.“

On ani nezastal, dokonca sa ani neotočil.

„Samo, zastav, okamžite!“

„Čo si ty? Nejaký môj osobný vodca?“ zakričal cez plece.

„Som vedúca a nedovolím ti takto trucovať.“

„Aha, skvelé...“

„Samo, počúvaj ma. Viem, že je to šialené a... trochu hlúpe, ale sme tu. Tak prečo im nepomôcť?“

„Tebe stále nedochádza, o čo sa snaží tamten?“

„Chce, aby sme pomohli jeho dedine.“

Samo konečne zastal a otočil sa k nej. „Nie, nechce.“

„Ale chce! Počúvaj...“

„Tak nech vyklopí, čo od nás potrebuje a nech nám nerozpráva také hlúpe rozprávky. Ovocie ako palivo... Ts, to akože myslí vážne?“

„Možno to znie divne, ale toto nie je veľkomesto.“ poobzerala sa Marianna. „Je to malý ostrov uprostred veľkej vody, ktorý pred desiatimi rokmi prvýkrát videl lietadlo.“

„No a?“

„A to. Sú to jednoduchí ľudia, ktorí veria v najjednoduchšie vysvetlenie.“

„Práve preto by sme sa do nich nemali miešať.“

„Samo, prosím. Moja intuícia...“

„Dobre, prestaň!“ zamával rukami. „Zostanem, ale ak mi ten Uragán ešte raz povie niečo podobné, tak mu jednu vrazím.“

„Ako chceš, len nerob nič unáhlené a tvár sa menej nafučano.“ premeral si ho.

„Fajn.“ letmo sa usmial, obišiel ju a vracal sa po chodníčku späť k ostatným.

Marianne chvíľu trvalo, kým sa dokázala znovu povzbudivo usmiať, potom sa aj ona otočila a ponáhľala sa za Samom.

Keď sa vrátili späť, nikto sa neozval. Znovu si sadli a Marianna pozrela na Tornáda. Samo sa ani nepohol a urazene hľadel do potoka.

„A ako si ma našiel?“ opýtala sa Marianna Tornáda, akoby sa nič nestalo.

„No,“ zamyslel sa, „to je trochu dlhší príbeh.“

„To je len obyčajná výhovorka.“ sucho protestovala Marianna. „Hovor.“

„Dobre, dobre. Rozprával som sa o tom s Bongom a on sa ponúkol, že skúsi niečo vymyslieť. Raz keď sa vrátil, povedal mi, že našiel niekoho, kto by nám vedel pomôcť. Napísal som ti teda ten list a poslal ho po Bongovi. On ti ho už len podstrčil.“

„Lenže, ja som v meste nenaháňala Bonga, ale niekoho iného.“

„Tak o tom nič neviem. Možno niekoho požiadal lebo nemal čas. Čo ja viem?“ mykol plecami.

„Mal by si to vedieť.“ vyčítala mu.

„Ak môžem poznamenať...“ začal Samo.

„Nemôžeš!“ zavrčal Tornádo.

„Tornádo,“ naštvane naňho pozrela Marianna, „nechaj Sama dohovoriť a on zas sľúbi, že sa bude správať slušne.“

„Fajn. Čo si chcel poznamenať?“ neochotne ho oslovil Tornádo.

„Len to, že podľa mňa je to až veľmi jednoduché, primitívne a podozrivé. To je všetko.“ zavrčal Samo.

Tornádo naňho pohŕdavo pozrel, no nechal to tak. Marianna iba zamyslene hľadela do tečúcej vody. Po niekoľkých sekundách začala otáčať hlavu k Tornádovi, že sa ešte na niečo spýta, no vtom sa zem zatriasla a čosi zadunelo.

Všetci vyskočili na nohy a obzerali sa dookola. Odrazu zbadali, ako sa zo sopky za nimi valí hustý sivý dym.

„Fíha,“ žasol Danny, „také niečo som ešte nikdy nevidel!“

„Zdá sa, ako keby tam naozaj niekto bol!“ povedal Edy trocha zvláštnym hlasom.

Všetci naňho nechápavo pozreli.

„Ale no tak. To, že je sopka činná, neznamená, že tam straší.“ protestovala Ema.

„Pomôžeme vám.“ rozhodne povedala Marianna po chvíli ticha.

„Marianna, táto sopka nemohla byť nečinná. Možno spala, ale...“

„A myslíš, že tým sa niečo rieši?“ odbila ju Marianna.

„Nie je to duch. Je to normálna zemská činnosť. Povrch zeme sa stále mení a sopky sú normálne javy.“ Ema vysypala poučku z rukáva.

„Mne je to jedno. Pomôžeme im a bodka.“

Ema na ňu prosebne pozrela, a potom ju chytila za rukáv. „Môžem s tebou hovoriť?“

Marianna iba prikývla a spolu sa trocha odtiahli od skupinky. Potom na ňu zvedavo pozrela, lebo vedela, čo jej chce povedať.

„To fakt myslíš vážne? Pomôžeme mu?“ nechápala Ema.

„Potrebujú našu pomoc, oni naozaj veria, že je v sopke niečo živé.“ šepkala Marianna.

„Veria tomu, no jasné?! Ten, ani si nepamätám jeho meno, sa určite nesnaží o nič dobré. Niečo také hlúpe, ako tie jeho príbehy som ešte nepočula. A navyše sme medzi cudzími ľuďmi.“

„To, že máš slabú pamäť si vyrieš neskôr a to, že sa ti nepáčia jeho príbehy je tvoj problém. Pomôžeme im. Hoci sú to cudzí ľudia, potrebujú pomoc. Musíme dokázať, že sa nemajú čoho báť. Ktovie, čo im kto narozprával.“ Nepatrne sa obzrela. „A keď prídeme z džungle, odpútaš pozornosť ostatných a ja pôjdem za Bongom.“

„Marianna, je to stará povedačka pre deti.“ krútila hlavou Ema. „Nejaký dedinčan sa stratil v džungli a jeho duch straší v sopke. Nepočula si, akým štýlom a tónom to povedal? Ako obyčajnú rozprávku.“

„No a čo? Ema, na tomto ostrove je niečo také... iné. To ma tu núti zostať.“

„Len nehovor, že...“

„Áno, moja intuícia. Prosím, zostaneme len chvíľku.“

Ema neprestajne krútila hlavou, napokon však súhlasila. „Tak dobre.“

„A zamestnáš ostatných?“ opýtala sa Marianna s nádejou v hlase.

„Možno... porozmýšľam.“

„Prosím.“

„Tak dobre.“ prikývla.

„Ďakujem.“ Marianna ju silno objala a ešte raz na ňu pozrela. Povzbudivo sa usmiala a potom sa naraz otočili.

Celá skupinka, vrátane Tornáda, na nich hľadela s nadvihnutým obočím.

„Čo je?“ nechápala Ema.

„Tak, keď sme si už všetko vyjasnili, rada by som vedela všetko o tom vašom probléme.“ otočila sa Marianna k Tornádovi.

Keď ale videla, že nerozumel, dodala: „Myslím tie otrasy a dym zo sopky.“

„Aha,“ zamyslel sa Tornádo, „no, myslím, že sa to deje stále okolo obeda.“

„Fajn,“ ozvala sa Barbie, „a čo ten Ovofrit?“

„On zmizol. Odišiel do džungle a už ho nikto nevidel.“

„A nemal rodinu alebo priateľov, ktorý by ho hľadali?“ zaujímalo Mariannu.

Tornádo na ňu uprene pozrel. „Jeho súrodenci ho hľadali neprestajne dva roky.“ stíšil hlas. „Nikde sa neukázal.“

„To nie je možné.“ pokrútila hlavou.

„Ale je.“ smutne sa usmial Tornádo a pozrel do potoka. „Na tomto ostrove sa toho stalo veľa.“

Marianna pochopila, že sa o tom Tornádovi veľmi nechce rozprávať. Pozrela na sopku a rozmýšľala, ako by asi dedinčanom povedala, že v nej nestraší.

„Poďme už,“ navrhol Edy, „o chvíľku bude obed.“

Tornádo sa zasmial. „To je dobrý dôvod.“

„To naozaj je.“ prikývla Marianna. „Ideme. V dedine sa ešte porozprávame.“

Celá skupinka pozrela smerom k miestu, odkiaľ prišli. Ema ešte poskladala deku a vrazila ju Tornádovi do náručia.

„Neviem, čo si Marianne nahovoril, no na nás si dávaj pozor.“ zasyčala ticho.

Tornádo si vzal deku a premeral si Emu. „Neboj sa, nechystám sa spraviť nič zlé. Potrebujem iba, aby ste nám pomohli.“

„Ts, to môžeš rozprávať vieš komu. Niečo je tu veľmi, veľmi podozrivé.“

On sa pobavene zasmial a postavil sa na čelo skupinky. Kývol rukou na ostatných a zamieril po chodníčku, ktorý viedol naspäť do dediny.

Cez džungľu prechádzali pomaly a všetci sa sústredili na cestu. Tornádo vpredu odhŕňal listy a konáre a Marianna za ním sa neustále obzerala. Kontrolovala, či sa náhodou niekto nezabudol alebo nestratil.

Odrazu niečo začuli. Z džungle po ich pravej strane vychádzali nejaké zvuky. Najprv to znelo ako škrekot, potom akoby piskot a nakoniec ľudský krik. Bol to mužský hlas a kričal niečo v nezrozumiteľnom jazyku.

Tornádo okamžite zastal a počúval. Aj Marianna spozornela. Nevedela rozoznať, čo hlas kričí, pretože to bol skôr súvislý zvuk, ale jedno rozumela. Bolo to meno. Naya.

12. kapitola - HLAVA LEMURA

Tornádo stál takmer bez dýchania. Len pozeral tým smerom, odkiaľ prichádzal krik.

„Tornádo. Tornádo,“ oslovila ho Marianna, „čo to je?“

On neodpovedal. Ani na ňu nepozrel.

„Tornádo! Haló, čo sa deje?“

„Naya.“ zašepkal.

„Kto je to? Čo sa deje?“ Marianna ho jemne chytila za ruku.

Tornádo zas neodpovedal. Zúrivo odhrnul listy a obrovskými krokmi sa rozbehol džungľou. Ostatných nechal stáť na chodníku a nechápavo za ním pozerať.

„Tornádo!“ vykríkla Marianna a roztržito sa obzerala.

„Je to blázon.“ skonštatoval Samo.

„Ideme za ním.“

„Nie, poďme do dediny.“

„Ja chcem vedieť, čo sú to za zvuky.“ naliehala Marianna a už sa aj ona predierala zeleňou.

Samo len pokrútil hlavou a pohol sa za ňou. Ostatný jej priatelia na seba chvíľku nechápavo pozerali, ale potom si povedali, že pôjdu za nimi.

Marianna utekala džungľou a snažila sa dobehnúť Tornáda. Cestu poznala, pretože listy boli polámané alebo dokonca podupané.

Vôbec jej nešlo do hlavy, čo sa to pred chvíľou stalo. Netušila, prečo ich tam Tornádo nechal, ani čo vydávalo tie zvuky.

Prebehla kus džungle, keď sa odrazu listy skončili a ona sa ocitla pri nejakom jazierku. Všade naokolo boli veľké kamene obrastené machom a listy banánovníkov. Pred sebou zbadala Tornáda, ako stojí oproti veľmi zvláštnemu stvoreniu.

Malo to ľudské telo, no hlavu lemura. Bolo to oblečené podobne, ako všetci ostrovania, ale na ruke mu priam svietil vyleštený prsteň s veľkým kameňom. Tornádo naň niečo kričal zrejme vo svojom rodnom jazyku.

K Marianne dobehli aj jej priatelia. Zastali a vystrašene zízali na obludu.

Tá si ich najprv nevšimla. Všetku pozornosť sústredila na Tornáda a na to, čo kričal.

On znel naozaj nahnevane a miestami až zúfalo. Obluda len krútila hlavou a šialene sa smiala. Potom si ale všimla Mariannu.

Aj Tornádo sa obzrel. Vyzeral napálene a zároveň strašne smutne.

„Dávajte si pozor!“ prehovorila obluda zvláštnym hlasom, ale ich rečou. „Nepleťte sa do cesty duchovi sopky!“

Marianna sa chystala niečo povedať, no odrazu čosi za nimi strašne zadunelo. Akoby niečo vybuchlo.

Všetci, vrátane nej, sa obzreli a pozorovali džungľu. Keď už bol značný pokoj a nič ďalšie sa nedialo, obrátili sa znova k oblude. Tá tam však už nebola.

Po menšom šoku sa jeden po druhom začali spamätávať.

„A toto malo byť čo!?“ lapala po dychu Barbie. Všetky oči zastali na Tornádovi.

On si pozorne obzeral listy okolo jazierka.

„Tornádo, kto to bol?“ opýtala sa Marianna.

Keď neodpovedal, chytila ho za predlaktie a otočila k sebe.

„Čo chceš?!“ oboril sa na ňu.

„Vysvetlenie!“ vykríkla prekvapene. „Nechápem, prečo kričíš.“

On už zostal ticho, no vytrhol ruku z jej zovretia.

„Čo bolo toto za stvorenie a kto je Naya?“

Pri tom mene sa Tornádo strhol. Premeral si ju a potom pozrel aj na ostatných.

„To nech vás netrápi. A ako si mohla počuť, bol to duch sopky.“

„A vysvetlenie?“

„Nemám.“ odpovedal stroho. „Netuším, čo sa to tu deje. Neviem kto to bol, ale tiež by som to rád vedel.“

„Ale veď si sám povedal, že je to duch sopky.“ nedala sa Marianna. „A pokiaľ viem, tak v sopke straší ten Ovofrit.“

„Tak načo si sa pýtala, keď si vedela odpoveď?!“ skríkol Tornádo a obišiel ju.

Ona zostala prekvapene pozerať na jazierko. „Fajn.“ otočila sa pomaly. „Pôjdeme do dediny a všetko si vyjasníme.“

Tornádo si ju len premeral a otočil sa na odchod. Vôbec ho netrápilo, či idú za ním. Ani len raz sa neotočil. Išiel stále ďalej, až pokým im nezmizol z dohľadu.

„Hovorím, nie je v poriadku.“ skonštatoval Samo.

„Čo sa to tu deje?“ pokrútila hlavou Marianna.

„To neviem,“ začala Ema, „ale viem, že by sme sa mali vrátiť do dediny.“

Marianna sa poobzerala a nakoniec prikývla. „Poďme.“

Premerala si jazero aj listy okolo, potom sa otočila a pohla sa dopredu po vyšliapanej cestičke.

Jej priatelia ju bez slova nasledovali. Nebolo im treba viac hovoriť. Držali sa jeden pri druhom a snažili sa čo najrýchlejšie dostať do dediny.

Vrátili sa na starý chodníček a po ňom prešli až k prvému domu. Tam zastali.

„Čo teraz?“ rozhliadla sa Ema.

„Idem pohľadať Tornáda.“ zahlásila Marianna.

„Je to blázon, Marianna,“ protestoval Samo, „ja odporúčam zbaliť si veci a utiecť preč. To, čo sa tu deje je naozaj divné.“

Marianna len prevrátila očami.

„Pokojne choď.“ ozvala sa Ema. „My ťa budeme čakať.“

„Nepôjdete so mnou?“ prekvapene si ju premerala Marianna.

„Nie, iba by sme zavadzali. Hurikán sa najradšej rozpráva s tebou.“

Danny, Edy a Barbie prikývli. Samo len pokrútil hlavou a viac to už neriešil. Odkráčal smerom k domčeku a ostatný ho tiež nasledovali.

Marianna sa poobzerala. Nevedela, kde by mala Tornáda hľadať. Všetky domy boli skoro rovnaké a navyše vôbec netušila, čo je zač.

Ešteže išlo okolo milo vyzerajúce dievča. Ona neváhala a zastavila ju.

„Ahoj. Nevedela by si mi povedať, kde nájdem Tornáda?“

Dievča zostalo len prekvapene stáť.

„Nechcem ťa otravovať, ale potrebujem sa s ním porozprávať.“ prosebne na ňu pozrela Marianna.

Dievča sa otočilo a ukázalo na druhú stranu dediny k obrovskému domu.

Marianna sa usmiala a prikývla. „Ďakujem.“

Dievča za ňou len nechápavo pozeralo. Ona sa hneď rozbehla tým smerom. Dobehla až k tomu veľkému domu.

Odrazu začula nejaké hlasy. Hádali sa v domorodom jazyku a zrejme stáli hneď za rohom.

Ona sa zhlboka nadýchla a tvárila sa, že sa nič nedeje. Vyšla spoza rohu a takmer do niekoho vrazila.

„Marianna.“ zahlásil vodca, akoby ho vôbec neprekvapovalo, že ju vidí.

Bol tam aj Tornádo. Stál oproti Artbubovi a zlostne naňho pozeral.

„Deje sa niečo?“ nasilu sa usmial vodca.

„No,“ Marianna prekrížila ruky a oboch si premerala, „ak nerátam to, že nás nechal uprostred džungle, videli sme nejakú obludu a absolútne nechápem, čo sa deje, ani nie.“

Vodca prikývol. „Aha, tak.“

„Áno, tak.“ Potom sa otočila k Tornádovi. „Čo sa to stalo?“

On neodpovedal.

„Čo tá obluda povedala a kto je Naya?“ nedala mu pokoj Marianna.

Keď Artbub počul to meno, vystrel sa a pozorne si Mariannu premeral. „Neboj sa, všetko sa dozvieš.“

Aj Tornádo sa konečne prebral. „Poď za mnou.“

Marianna si ho premerala. Vôbec nemala chuť ísť zas niekam do džungle.

„Kam?“

Aj on si ju premeral. „Chcela si vedieť, kto je Naya.“

„Tornádo.“ ticho ho upozornil Artbub.

Marianna pozrela z jedného na druhého. Niečo sa jej na ich správaní nezdalo.

„To hej, ale dnes už do džungle ísť nechcem.“

„Fajn.“ Tornádo mykol plecami a otočil sa na päte.

Vôbec ho nespoznávala. Bol úplne iný ako keď jej rozprával o náhode alebo keď vysvetľoval.

Nechápavo pozrela na Artbuba.

„Mňa sa nepýtaj.“ ohradil sa stroho a aj on odišiel.

Marianna zostala stáť úplne sama. Snažila sa zistiť, čo malo znamenať to divné stvorenie a aj Tornádovo správanie. Oprela sa o stenu a zviezla sa dolu na zem.

Takto sedela a rozmýšľala niekoľko dlhých minút. Odrazu ale pocítila niečo na hlave. Bol to jeden z lemurov, ktorý zoskočil z najbližšieho stromu rovno na jej hlavu. Jeho dlhý chvost kmital tam a sem a malými labkami jej prehrabával vlasy.

„Nechaj ma.“ Marianna sa ho snažila zhodiť, ale on sa malými rúčkami držal jej vlasov.

Potom sa stalo niečo zvláštne. Lemur zachytil jej čelenku a vytiahol jej ju z vlasov.

„Daj mi to.“ snažila sa ho zachytiť, lenže zvieratko bolo rýchle a skôr ako sa stihla spamätať, už utekalo do džungle.

Marianna sa bleskovo postavila a bežala za ním. Lemur ju viedol na juh cez husté banánovníkové listy. Potom sa ale dostal na chodníček.

Ona ani nepozerala na cestu, len ho slepo prenasledovala. Zvieratko s čelenkou v ruke utekalo po chodníku niekoľko metrov. Až keď zas prišli listy, spomalilo. Vrhlo sa medzi ne a za žiadnu cenu nechcelo zastaviť.

Marianna sa tiež začala predierať lístím. Nakoniec sa ocitla na voľnom priestranstve. Pred ňou bola nízka tráva a na naj ležala jej čierna čelenka.

„Konečne.“ vydýchla si Marianna a obzerala sa po lemurovi.

Nikde ho však nenašla. Zdalo sa jej to divné. Zodvihla čelenku a poriadne sa rozhliadla. Odrazu mala veľmi divný pocit. A hneď aj zistila prečo.

Stála na cintoríne. Pred ňou sa rozprestieral väčší kus trávnatej plochy, z ktorej trčali kúsky skál. Neboli to však len tak nejaké skaly. Boli to náhrobné kamene.

Aj keď neboli dokonale poukladané, bol tam istý systém. Tie staré sa od machu celé zelenali a tie novšie zatiaľ len chytali farbu.

Marianna si zastrčila čelenku do vlasov a obišla pár kameňov.

Boli na nich vyryté nejaké mená. Čas a mach ich ale tak zničili, že sa dali len ťažko prečítať. Zaujal ju však jeden, ktorý stál na kraji. Pred ním bol položený krásny a čerstvý kvet.

Opatrne sa k nemu presunula. Pomník bol starší, ale niekto sa oň musel pravidelne starať, pretože vyzeral dobre. Aj meno sa dalo prečítať. Dalia.

Mariannu zaujal ten kvet. Vyzeral ako práve odtrhnutý. Niekto tu musel byť tesne pred ňou.

Potom sa poobzerala. Kamene boli väčšinou veľké a pekne vytesané. Niekoľko metrov od nej ale stál aj jeden maličký. Prešla k nemu a obzrela si ho.

Siahal jej asi len po kolená. Bol úplne zarastený machom a aj trochu nakrivo. Z hrobu pred ním však niečo vyrastalo. Vyzeralo to ako malý výhonok nejakej palmy.

Marianna sa opatrne priblížila a kľakla si na jedno koleno. Vystrela ruku a jemne ňou prešla po machu. Trochu ho zošúchala a odhalila tak nejaké písmená.

Nevedela ale presne určiť, čo sa tam píše. Nahla sa teda ešte viac a trochu pritlačila. Z kameňa odpadla gundža machu a konečne odkryla celý nápis.

Marianna vystrašene odskočila. Stiahla ruku a rýchlo cúvala, pokým nenarazila na ďalší náhrobok.

„Presne, Naya.“ začula za sebou odrazu hlas.

Až nadskočila. Rýchlo sa otočila a zbadala za sebou stáť Tornáda.

„Toto som ti chcel ukázať.“ prekrížil ruky.

„Kto... kto to je?“ dostala zo seba nakoniec Marianna.

„Myslíš, kto to bol?“ Tornádo pozrel na kameň. „Bola to moja sestra.“

Marianna otvorila ústa a pozerala raz naňho a raz na kameň.

„T-t-tvoja... sestra?“ koktala zároveň prekvapene aj vystrašene.

Tornádo pomaly prikývol. Pozrel na ňu, potom sklopil zrak a pozeral na malý stromček.

Marianna chvíľku rozdýchavala to prekvapene.

„Prečo o nej hovorilo to... stvorenie? Čo povedalo?“ prehovorila nakoniec Marianna.

Tornádo vzdychol. „Neviem.“

„Ale vieš. Rozumel si mu.“ odporovala mu. „Prosím, povedz mi to.“

„Načo?“

„Máme vám predsa pomôcť.“

On chvíľku rozmýšľal. „Nie som si istý.“

„Veď preto si nás tu zavolal.“ Marianna pozrela do jeho smutných očí. „Povedz mi o Nayi. Aj tebe to pomôže.“

Tornádo si ju premeral. Nakoniec však prikývol. „Dobre. Ale len preto, aby si mi už konečne dala pokoj.“

Marianna sa povzbudivo usmiala. Tornádo si sadol na zem a chrbtom sa oprel o kameň za sebou. Ona chvíľku váhala, no spravila to isté. Obaja pozerali na maličký náhrobok.

„Bola to moja sestra. Zomrela, keď som mal štyri a pol.“

„Prečo?“ neovládla sa Marianna.

„Bola chorá. Už od narodenia. Ťažko sa jej dýchalo a nesmela robiť nič, pri čom by sa mohla unaviť.“

Marianna chápavo prikývla.

„Ale ona rodičov nepočúvala. Behala po dedine, lozila po stromoch, naháňala lemury... Až sa raz v noci začala dusiť. Pamätám si to presne. Každý zvuk, každý pohyb.“

Tornádo si hrýzol spodnú peru a rýchlo mihal očami z jednej strany na druhú.

„Zobudilo ma, keď mama otvorila dvere. Bol som vo vedľajšej izbe. Počul som aj Nayu, ale takéto veci sa jej stávali bežne. Vyliezol som z postele a išiel som sa pozrieť. Keď som nakukol cez dvere, videl som, že pri nej bol aj liečiteľ. To neveštilo nič dobré.

Naya ležala na posteli a rodičia sedeli pri nej. Mama ju držala za ruku a otec niečo hovoril. Strašne som sa bál. Krčil som sa pri stene a triasol som sa.“

Marianna sa zahľadela na kameň pred sebou. Celkom živo si vedela tú scénu predstaviť.

„Ani neviem, koľko to trvalo,“ pokračoval Tornádo, „ale potom ma zbadala. Usmiala sa na mňa, natiahla ruku a podávala mi niečo. Potom zavrela oči, ruka jej spadla na posteľ a mama začala plakať.“

Tornádovi skĺzla po líci malá slzička. „Presne si pamätám ako ju otec utešoval, ako Nayu prezeral liečiteľ a ako sme pri nej všetci traja sedeli celú noc a plakali.“

Marianna len ťažko potlačila slzy. Doslova ich prehltla a opatrne položila Tornádovi ruku na plece.

„To je dobré.“ zašepkala, keď videla ako mu z očí na trávu padajú slzy.

On ticho prikývol a chrbtom ruky si ich zlostne utrel. „Naučila ma všetko, čo vedela. Boli sme najlepší priatelia. Mala ma veľmi rada.“

„Bola od teba staršia?“

„Bola. Akurát o dva týždne mala mať osem.“

Marianna chápavo prikývla. Pozrela na malý kameň. Tornádova sestra by teraz mala dvadsať rokov. Takto dlho ticho sedela a rozmýšľala.

„Tá obluda kričala na mňa.“ ozval sa po chvíli Tornádo.

„A čo povedala?“

„Že ak som ju mal naozaj rád, tak nechám starých duchov na pokoji a pošlem ťa preč.“

Marianna naňho prekvapene pozrela. „Čo tým myslel?“

„Neviem. Vykričal som mu, nech sa jej meno neopováži viac vysloviť.“

„Stále tomu nerozumiem. Čo mám vlastne ja spoločné s tým duchom?“

Tornádo si ju premeral. „Zavolal som ťa sem, aby si našim ľuďom dokázala, že v sopke nestraší.“

Marianna sa zasmiala. „Ale ako si videl, asi to nie je tak celkom pravda.“

„Všetko sa dá logicky vysvetliť.“ pokrútil hlavou. „Pomôž mi zistiť, kto to je, nech ho môžem za ten dnešok poriadne...“

„Dobre, dobre,“ prerušila ho Marianna, „chápem. A aj s mojimi priateľmi ti rada pomôžem. Lenže čo to má toto všetko znamenať?“

Tornádo sa zamyslene zahľadel pred seba. „Netuším.“

„Ako to, že netušíš?“ nechápala Marianna.

„Ja som vás sem mal iba zavolať. O nijakej oblude mi nikto nič nepovedal. Ľudia v dedine sa boja. Sú veľmi poverčiví.“

„Takže si tú obludu ešte nevidel?“

„Nie. To sa ti tu snažím vysvetliť. Deje sa niečo veľmi zvláštne.“

Marianna sa rozhliadla. „Fajn. Poďme do dediny a tam sa dohodneme.“

Tornádo prikývol, postavil sa a oprášil si nohavice od hliny. Marianna spravila to isté.

„Musíš mi presne vysvetliť, čo sa to tu deje.“ pozrela naňho vážne, keď prechádzali pomedzi náhrobky.

„Ako chceš.“ prikývol ticho a viedol ju smerom k chodníku do dediny.

Ona ho poslušne nasledovala, pretože sama by sa späť asi nedostala. Celú cestu boli obaja ticho. Vlastne si ani nemali čo povedať. Marianna rozmýšľala a ani by ju nenapadlo provokovať ho a Tornádo jej nechcel už nič vysvetľovať.

Po asi štyroch minútach došli do dediny. Tam dedinčania vláčili koše s nejakými listami, čosi sušili na veľkých sitách alebo nosili kokosové orechy na kopy.

„Príďte na obed.“ zastal Tornádo a premeral si Mariannu. „Hádam tam trafíte aj sami.“

Ona si ho pozorne prezrela. „Fajn.“

Prikývol a už sa chystal odísť.

„Kde ťa nájdem?“ zastavila ho Marianna.

Prekvapene sa otočila nadvihol obočie. „Prečo by si ma hľadala?“

„Ak budem niečo potrebovať alebo...“ odmlčala sa, „len tak.“

Tornádo sa pobavene zasmial. „Stále tu niekde budem. Podľa mňa, nebude problém spýtať sa.“

Potom si ju ešte raz premeral, otočila sa a rýchlo zmizol medzi domami. Marianna tam len tak stála a nechápavo za ním pozerala.

Nakoniec len pokrútila hlavou a ponáhľala sa k svojim priateľom. Prešla dedinou až k ich domčeku na strome a vyškriabala sa hore. Rýchlo otvorila dvere a vošla dnu.

„No konečne.“ zamrmlal Samo, keď ju zbadal.

„Čo konečne?“ nechápala a zvalila sa na jednu posteľ.

„Konečne si sa uráčila prísť. Kde si bola?“

Marianna si sadla a premerala si priateľov. „Išla som si po vysvetlenie.“

„A dostala si ho?“ zaujímalo Emu.

„Dajme tomu.“ rozpačito mykla plecami.

„To znamená...?“

„Že Tornádo netuší čo je to divné stvorenie zač a chce, aby sme mu to pomohli zistiť.“

Samo povýšenecky odfrkol. „Jasné, veď prečo nie.“

„A čo ešte ti povedal?“ premerala si ju Ema nevšímajúc si Sama.

„Máme prísť na obed.“ stroho odpovedala Marianna.

Usmiala sa na priateľov, postavila sa a vošla do vedľajšej izby. Zatresla za sebou dvere a zas si sadla na posteľ.

Netrvalo však ani minútu a prišla za ňou Ema. Tiež zavrela dvere a sadla si vedľa nej.

„Čo sa to tu deje?“ opýtala sa po chvíli ticha.

Marianna nešťastne pokývala hlavou. „Neviem.“

„Stále si myslíš, že je to dobrý nápad?“

„Nie! Bolo to to najhoršie, čo mi mohlo napadnúť. Prečo ste ma nezastavili?!“

Ema sa zasmiala. „Ale no tak. Sme tu a už s tým nič nenarobíme. Budeme sa tváriť, že im pomáhame a možno sa nám niečo podarí.“

Marianna na ňu pozrela. „Lenže je neviem, ako mám chytiť nejakú obludu. Nikdy som to neskúšala a popravde ani nechcem.“

„Ale vieš,“ Eme sa zalesklo v očiach, „čítala si kopec kníh. Vieš toho naozaj veľa. Už to len spojiť a máš to. A navyše... máš nás. To nemal ani Adriana, ani nejaký iný detektív.“

Marianna sa usmiala. „Fajn. Skúsim to.“

Ema prikývla a natiahla si stŕpnuté ruky. „Čo povedal ten Hurikán?“

„Nič také. Máme ísť na obed.“

„Marianna, chcem vedieť, čo ti povedal o tej... o tom dievčati.“

„O Nayi?“ nadvihla obočie Marianna.

„Hej, o nej.“ súhlasila Ema. „Vieš, že nemám pamäť na mená.“

Marianna sa zasmiala. „Viem, viem. No... bolo to zvláštne.“

„Ako zvláštne?“

Marianna sa zhlboka nadýchla a podrobne porozprávala Eme, čo sa jej stalo a čo sa dozvedela. Nevynechala vôbec nič.

„Čo?!“ neveriaco krútila hlavou Ema. „Čo máme my spoločné s jeho sestrou?“

„Nič. To len tá obluda.“ vysvetľovala Marianna. „Čo mám urobiť?“

„Tak po prvé, začni rozmýšľať.“ poklopkala jej Ema po hlave. Nestihla však povedať nič ďalšie, pretože dvere sa otvorili.

„Neviem, ako vy, ale my ideme na obed.“ zahlásil Samo a obe si premeral.

Marianna s Emou na seba pozreli a naraz prikývli. Postavili sa z postele a vyšli von z izby. Tam ich čakali ostatný. Danny, Edy, Barbie a Emília sedeli na posteliach, no keď ich zbadali, postavili sa a po jednom začali vychádzať von.

Dolu sa bez slova zoradili a pomaly kráčali dedinou smerom k jazeru a stolom. Cestou si obzerali dedinčanov a džungľu.

Hneď ako došli k stolom a posadali si, začali ich obskakovať kuchárky. Doniesli pred nich dve veľké ryby, pečené na pomarančoch, kukuričnú kašu a aj nejaký ovocný šalát.

Vyzeralo to veľmi lákavo. Nabrali si zo všetkého trochu a Marianna na konci poďakovala za všetkých. Potom sa pokojne najedli.

Pri stoloch boli skoro sami, až na skupinku ostrovanov. Tí sa ale rozprávali svojím jazykom, takže si ich nevšímali. Marianna si ich sčasu-načas premerala.

Niečo sa jej na tomto ostrove nepáčilo. Niečo nebolo tak, ako by malo byť. A to niečo v nej vyvolávalo taký zvláštny pocit.

Z jej uvažovania ju vytrhol až Samo.

„Marianna, počúvaš nás?“

„Čo?“ zmätene sa rozhliadla okolo.

„Hovoríme o tom, čo budeme robiť po obede.“ oznamoval Edy.

„To je fajn.“ usmiala sa Marianna. „Čo budeme robiť?“

Samo si ju pobavene premeral. „Čo by povedala vedúca na to, keby sme sa tu trochu poobzerali?“

„No,“ zachichotala sa Barbie, „ja myslím, že vedúca sa o tom nedozvie, ak jej to nepovieme.“

Marianna s úsmevom prikývla. „Fajn. Poďme. Aj tak nemáme čo robiť. „Hľadať“ tú obludu začneme až zajtra.“

Všetci ostatný prikývli. Poskladali taniere na jednu kopu, zdvihli sa od stola a zas zamierili k dedine. Keď už boli uprostred, pri veľkom dome, zastali.

„Kam teraz?“ rozhliadol sa Danny.

„Poďme rovno,“ navrhol Edy, „a uvidíme, kde skončíme.“

„Len aby sem sa potom ešte našli.“ nadvihla obočie Ema.

„Neboj sa, dám pozor.“ ubezpečila všetkých Marianna.

Ema však niečo namietla, na čo zareagoval Samo a už sa strhla hádka. Marianna ich však nepočúvala. Zacítila na sebe čísi pohľad.

Otočila sa okolo vlastnej osi a hľadala, kto na ňu pozerá. Nakoniec toho neznámeho našla. Opieral sa o stenu zhruba desať metrov od nich a pozorne si ju premeriaval.

Bol to Tornádo. Keď ho Marianna našla, odrazil sa od steny a priblížil sa k nim.

„Ako sa máš?“ Marianna sa snažila pôsobiť milo.

On sa len chabo usmial. „Hľadáte niečo?“

„Chceli sme sa tu trochu poobzerať.“ priznala.

„Aha,“ prikývol, „a čo také by ste chceli vidieť?“

„Neviem, napríklad, ako sa žije v džungli.“

„Ako chcete.“ Tornádo si všetkých premeral. Potom sa otočil na odchod.

„Kam ideš?“ opýtala sa prekvapená Marianna.

„Domov.“ odpovedal a pomaly sa otáčal k nej. „Prečo ťa to tak zaujíma?“

„Ja,“ Marianna sa pokúsila o milý úsmev, „len som si myslela... či by si nešiel s nami.“

Tornádo si ju premeral s nadvihnutým obočím. „Prečo?“

„Len t...“ začala Marianna, ale Ema jej skočila do reči.

„Aby sme sa nestratili.“

On si ich obe pozorne premeral. Nakoniec však prikývol. „Ako chcete. Ukážem vám našu dedinu.“

Marianna sa veselo usmiala a prikývla. Tornádo si ju len premeral s kamenným výrazom a zamieril na východ.

„Poďte.“

Ema zvedavo pozrela na Mariannu. „To je zmena. Už sa mu odrazu nepáčiš?“

Ona za Tornádom len nechápavo hľadela. Potom mykla plecami a nasledovala ostatných.

Netušila, prečo sa Tornádo odrazu správa tak odmerane. Žeby pre to, čo o ňom vie? Rozhodla sa však, že ak tu majú ostať a pomôcť im, budú spolu musieť vychádzať tak či tak.

Pridala preto do kroku a dobehla vedúceho Tornáda.

„Môžem otázku?“ pípla ticho.

On si ju premeral, ale nakoniec prikývol.

„Spravila som ti niečo?“

Tornáda tá otázka tak zaskočila, že až zastal. „Čo?“

Marianna pozrela na prekvapených priateľov. „Pýtala som sa, či som ti niečo spravila?“

„Nie.“ pokrútil hlavou.

„Tak prečo sa mi vyhýbaš?“ nedala mu pokoj.

Tornádo nechápavo pokrútil hlavou. „Nevyhýbam sa ti.“

„Aha,“ Marianna nadvihla obočie, „si si istý?“

On vzdychol a pretrel si oči. „Som trochu unavený, dosť naštvaný a otec mi to neuľahčuje. Len sa ti to zdá.“

Marianna chápavo prikývla. „Prepáč.“

Tornádo už nič nepovedal, len vošiel medzi listy. Bol tam ďalší chodník a viedol niekam na východ. Bez slova ich po ňom viedol niekoľko minút. Potom sa pred nimi vynorila slnečná stráň.

Bol to dlhokánsky lán pôdy, ohradený džungľou zo všetkých strán. Väčšinou tam bola rovina, no sem-tam sa ukázal aj maličký kopček.

„Toto sú naše polia a sady.“ ukázal rukou Tornádo a kývol k malému políčku.

Marianna a jej priatelia sa k nemu presunuli. Zo zeme tam vyrastali malé stonky s trojbokými listami a sem tam videli aj malý biely kvietok.

„Toto sú sladké zemiaky.“ vysvetlil Tornádo. „Popri kukurici tvoria základ našej stravy.“

„Zaujímavé.“ Edy si obzeral hriadky. „Ak ich vykopávate?“

Tornádo prekrížil ruky a pozrel na zemiaky. „Motykou alebo ručne.“

Marianna prikyvovala a ticho počúvala. Akurát sledovala jedno malé dievčatko, ktoré poskakovalo okolo mamy. Tá akurát do košíka zbierala zrelú kukuricu.

Dievčatko malo na sebe tenké šaty a vlasy zapletené do vrkočov. V ruke držala nejakú hračku a ťahala mamu preč.

„Marianna,“ oslovil ju Tornádo, „deje sa niečo?“

„Nie, prečo?“ usmiala sa milo.

„Už dosť dlho sa k tebe prihovárame.“ nadvihol obočie Samo.

Ona len mykla plecami a očkom šibla zas na dievčatko a jej mamu. Tornádo tam tiež pozrel.

„Čo ťa na nej tak zaujalo?“

Marianna naňho prekvapene pozrela. „Čože?“

„Pozeráš na to dievčatko. Pýtam sa, čo ťa tak zaujalo?“

„Neviem, ja som sa len tak obzerala.“

Tornádo nadvihol obočie, no prikývol. Potom sa otočil späť k ostatným.

„Takže ste videli sladké zemiaky, tamto je kukurica a tamtie vysoké rastliny s tým navrchu je cukrová trstina.“

„Vyrábate cukor?“ opýtala sa Barbie, keď sa dostali pred trsy.

„Áno a aj rum.“ prisvedčil Tornádo.

„Takže aj papier je domáci?“ nadvihla obočie Marianna.

Tornádo si ju premeral a uškrnul sa. „Možno ťa to prekvapí, ale áno. Skoro všetko si vyrábame sami.“

„Je dobré, že si to priznal.“ prekrížila ruky Marianna.

Tornádo pochopil a jeho úškrn sa zopakoval. „Tým by sme mohli začať. Čo povieš?“

Ona prikývla a obzrela sa. Jej priatelia na nich nechápavo pozerali.

„Nebudem sa vám miešať do vašich šifrovaných rozhovorov, ale nechceme tu stáť a len tak na vás pozerať.“ prekrížila ruky Ema.

Marianna sa zachichotala a poobzerala sa. „Neviem ako vy, ale ja by som si už niekam sadla.“

„Čo keby sme sa vrátili?“ navrhla Barbie.

Keď nikto neprotestoval, otočili sa a zamierili späť do dediny. Tornádo ich viedol späť po tej istej ceste. Občas sa aj otočil, aby skontroloval, či ho všetci nasledujú.

Najviac sa však zaujímal o Mariannu. Pozorne ju sledoval a reagoval skoro na každé jej slovo.

O niekoľko minút došli na začiatok dediny. Zastali tesne pred prvým domom a celá skupinka pozrela na Mariannu.

„Čo je?“ nechápala ich pohľady.

„Ty si vedúca a určuješ program.“ mykol plecami Edy.

„Neviem ako vy, ale ja idem spať. Ani neviem prečo, ale som strašne unavená.“

Ema nadvihla obočie a pozrela na ostatných. „Dobre. My ideme na pláž.“

Marianna prikývla a nechala priateľov odísť s Tornádom. Potom zamierila k ich domčeku. Prechádzala dedinou, sledovala ľudí a rozmýšľala nad tou obludou.

Rýchlo sa vyškriabala hore po rebríku, vošla dnu a pevne za sebou zavrela dvere. Prešla do dievčenskej izby, zvalila sa na posteľ a z Eminej tašky vytiahla kopu papierov.

Boli to kópie strán z kníh o ostrove a podobných veciach. Chvíľku si v kope listovala, no nič ju nezaujalo natoľko, aby si to prečítala celé.

Nakoniec už sa jej slová mihali pred očami. Zhodila papiere z postele, hlavu pritlačila k vankúšu a takto zaspala.

Ráno sa zobudila na nejaký zvuk. Teda, keby vlastne bolo ráno. Vonku bola ešte tma a nič nevyzeralo na to, že by bol nový deň.

Marianna si sadla a rozhliadla sa. Ema, Barbie a Emília ležali v posteliach a pokojne spali. Zistila aj, že niekto ju prikryl dekou a papiere položil na stôl.

Vystrčila nohy z postele, obula sa a priblížila sa k oknu. Mala taký divný pocit, že ju prebudil nejaký zvuk odtiaľ. Nebola si však istá.

Vykukla von a v tme ledva rozoznala obrysy domov. Potom pozrela na hodinky. Bolo pol piatej ráno. Ešte raz pozrela von.

Zazdalo sa jej, že pri jednom z domov úplne na kraji niečo zazrela. Nejaký tieň alebo postavu.

Ticho sa poobzerala a precupkala od okna ku dverám. Keď sa uistila, že všetci tvrdo spia, pomaly ich otvorila a vykĺzla von. Tak isto prešla aj cez druhú izbu. Vonkajšie dvere jemne pribuchla a doslova skĺzla po rebríku.

Nebola si síce istá tým, čo robí, ale niečo videla a chcela zistiť, čo to bolo.

Opatrne cupkala okolo domov a snažila sa pôsobiť čo najnenápadnejšie. A celkom sa jej to darilo.

Keď došla až k miestu, kde to niečo videla, spomalila. Ostražito sa rozhliadala a premeriavala si okolie. Prešla až k poslednému domu a schovala sa za stenu. Z druhej strany prichádzali akési hlasy.

„Ako si ma k komu mohol donútiť?! Je skoro ako môj syn!“ počula vyčítavý hlas.

„A čo som mal robiť? Inač by neprišiel!“ odpovedal šeptom ďalší, neznámy muž.

„Prišiel. Nemusel si mu tak ublížiť.“

„Tak si mi mal povedať, čo mám robiť! A navyše, bol si to ty.“

„Ako?!“ opýtal sa tak ticho, že ho Marianna ledva počula.

„Tie deti bude treba odviezť preč.“ ozval sa zas hlas a Marianna mala pocit, že je to Artbub.

„To určite nie.“ odporoval mu muž, v ktorom spoznala Bonga.

„Ale áno. Sú to len problémy.“

„Ty nechápeš?! Toto sme celý ten čas pripravovali.“

Chvíľu bolo ticho. Marianna sa neodvážila ani nadýchnuť.

„Toto nie je dobré.“ zahlásil nakoniec Artbub.

„Dohodli sme sa, tak robte to, čo máte. Nepotrvá to dlho.“ Bongo sa potom otočil a niečo vybral z vrecka. „Na, toto im dajte. Ale dávajte pozor!“

Marianna toho už počula dosť. Pomaly sa presúvala popri stene a snažila sa pôsobiť čo najtichšie. Hneď ako došla na jej koniec, zvrtla sa a utekala preč.

Nevedela presne, kam beží, ale snažila sa dostať čo najďalej.

Keď už prebehla dosť veľký kus dediny, otočila hlavu, aby skontrolovala okolie. Odrazu však do niekoho vrazila. Takmer spadla, lenže ten niekto ju pevne chytil za ruky a pomohol jej pevne sa postaviť.

„Čo ty tu?“

13. kapitola - VÝLET

Marianna zdvihla hlavu. Pred ňou stál Tornádo a pozorne si ju premeriaval. V chabom svetle mesiaca sa mu vo vlasoch trblietali kvapôčky vody jeho oči nádherne žiarili.

„Hm, prečo tu tak pobehuješ?“ zopakoval otázku.

„Ja...“ začala Marianna, ale zasekla sa. Nevedela, čo by mu mala povedať.

„Ty?“ nadvihol obočie.

Len mykla plecami a ustúpila o pár krokov.

„Nemala by si sa tu tak motať. A navyše sama.“

„Mám si nájsť nejakého sprievodcu?“ nadvihla obočie.

Tornádo sa uškrnul. „Nie, máš spať.“

„Naozaj? Nemyslím. Ja si môžem robiť, čo chcem.“

„O tom nepochybujem.“ zasmial sa Tornádo. „Lenže nie tu.“

Marianna si ho premerala od hlavy až po päty. „Aký máš problém?“

„Ja? Nijaký.“

„Fajn.“ Marianna pokrčila plecami a otočila sa na odchod.

„Počkaj.“ zastavil ju Tornádo.

„Na čo mám čakať?“ zastala.

„Rád by som vedel, čo hodláš robiť s tým Lemurom?“

Marianna prekvapene vyvalila oči. „Ja?“

„Si tu predsa na to, aby si to vyriešila.“

„Aha, jasné,“ zasmiala sa ironicky, „tak ja tu budem hľadať nejaké strašidlo a ty sa budeš znudene pozerať?“

„Tak som to nemyslel.“ Chlácholil ju Tornádo. „Len som chcel vedieť, čo plánuješ. A tiež by som ťa chcel varovať, že vodcovi sa vaša prítomnosť nepáči.“

Marianna prikývla. „To viem zistiť aj sama. Ale keď ste si nás zavolali, buďte spokojní. A k tomu Lemurovi... Dohodneme sa pri raňajkách.“

Tornádo nadvihol obočie, ale nakoniec len ticho prikývol.

Marianna sa zas otočila a rýchlym krokom kráčala preč. Nemala najmenšiu chuť pokračovať v tomto rozhovore a navyše s ním.

Prebehla dedinou, až zastala pri rebríku vedúcom do ich domčeka. Pozrela hore. Nejako sa jej nechcelo ísť hore. Len tam tak stála a pozerala na domček na strome.

Tma pomaly mizla a na oblohe sa začali objavovať svetlé odtiene, čo naznačovalo, že slnko už čochvíľa vyjde.

Nakoniec pozrela na hodinky. Ručičky ukazovali niečo vyše štvrť na šesť.

Marianna sa rozhliadla. O chvíľu aj tak všetci vstanú, takže nemalo zmysle, ísť si ľahnúť. A okrem toho nemala veľmi čo robiť. Odrazu si ale spomenula na Bonga a na to, čo hovoril Tornádo.

Rozhodla sa teda, že za ním zájde a opýta sa ho na jeho príchod. Ešte raz pozrela na domček a otočila sa na päte.

Domy v dedine boli všetky úplne rovnaké. Nebyť toho veľkého uprostred, úplne by sa domotala.

Po niekoľkých minútach blúdenia sa však úspešne dostala na chodník, ktorý viedol k pláži. Teda... aspoň si to myslela.

Až keď došla k jazeru, potvrdilo sa jej to. Tam zabočila k ďalšiemu chodníku smerom na pláž.

Ako tak prechádzala džungľou, zbadala krík nádherných modrých kvetov a jeden z nich si odtrhla. Privoňala k nemu a spomenula si, že jej mama raz kúpila podobný obrovský ker. Snažila sa ho vtedy napchať do kufra ich malého auta.

„Idú ti k očiam.“ ozval sa spoza nej Tornádov hlas.

Ona až nadskočila, no potom sa zasmiala. „Sleduješ ma?“

„Nie.“ s úsmevom pokrútil hlavou. „Len ťa nechcem nechať samu v džungli.“

„A to už prečo?“ otočila sa a premeriava si kvet.

Tornádo mierne naklonil hlavu na jednu stranu. „Len tak. Aby si sa nestratila.“

„Ako si vedel, že sem idem?“

Tornádo neodpovedal.

„Hm? Niečo som sa pýtala.“ Marianna prekrížila ruky a nahnevane si ho premerala.

„Myslel som si.“ pokrčil plecami.

„Jasné,“ uškrnula sa, „takže, plánuješ ma sledovať až pokým sa nevrátim do domu?“

Tornádo nadvihol obočie. „Možno.“

„Fajn. Tak tu pekne počkaj o niekoľko minút sa vrátim.“

„Prečo ideš za Bongom?“ opýtal sa Tornádo priamo a obišiel ju.

„Neidem.“ zapierala.

„Ale ideš. Chcem vedieť, prečo.“

„Lebo sa s ním chcem porozprávať.“ odpovedala a pokúsila sa ho obísť.

Tornádo sa zasmial, pokrútil hlavou a vrátil ju späť. „Porozprávať?“

„Áno, o jeho príchode na ostrov.“ Marianna si ho naštvane premerala.

On sa len usmieval a stál jej v ceste.

„Necháš ma už prejsť?“ zamrmlala nahnevane.

„Čože?“ tváril sa, že nerozumel.

„Neviem, čo zisťuješ, ale ja nemám problém prejsť aj cez teba.“

„Naozaj?“ úsmev z tváre mu nezmizol, čo Mariannu ešte viac nehnevalo.

„Áno, takto.“ pohla sa dopredu a vôbec jej nevadilo, že jej stojí v ceste.

Surovo ho odsotila z chodníka a obišla ho. Tornádo sa na tom zatiaľ dobre zabával.

„Musím uznať, že si naozaj... vynaliezavá.“ zasmial sa.

„Hej? To som rada.“ odpovedala sucho, ani sa neotočila.

Tornádo ju zas obehol a postavil sa jej do cesty.

Ona chtiac-nechtiac zastala a premerala si ho. „Ty mi naozaj nedáš pokoj?!“

„Máš pravdu, nedám.“

„Čo chceš?“ Marianna prekrížila ruky a už strácal trpezlivosť.

„Len to, aby si si uvedomila, že po celý čas, čo ste tu na vás budem dávať pozor.“

„Prečo?“

Tornádo sa zamyslel. „Prikázal mi to vodca. Po tom, čo sa Emília stratila, chce, aby sa už nič nestalo.“

Marianna pomaly prikývla. „Fajn. Lenže ja k Bongovi pôjdem sama.“

„Naozaj?“

„Ježkove oči!“ nahnevane rozhodila rukami, pričom jej vypadol kvet. „Sú tu dva chodníky, ktoré vedú stále rovno. To hádam zvládnem!“

Tornádo so širokým úsmevom prikývol a zohol sa po kvet. Podal jej ho a pozrel jej hlboko do očí.

„Toto som chcel počuť.“

Marianna naňho pozrela s nadvihnutým obočím, no on odvrátil pohľad.

„Tak choď, ale príď čím skôr. Bongo by mal byť pri lietadle. Hlavne sa nestrať.“ Ešte raz sa usmial, obišiel ju a stratil sa v džungli.

Marianna pozrela na miesto, kde zmizol a premýšľala. Nebola si istá, čo to malo znamenať. Prečo ju nenechá na pokoji?

Potom sa však otočila a pohla sa dopredu po cestičke. O pár minút už stála na nádhernej piesočnej pláži. Z diaľky bolo vidieť veľké lietadlo, ktorým prileteli. A tak ako povedal Tornádo, bol tam aj Bongo.

Marianna si vyzula topánky a rozbehla sa k nemu po presýpajúcom sa piesku. Zastala až tesne pri ňom.

„Ahoj.“ pozdravila nevinne.

Bongo sa otočil a prekvapene na ňu pozrel. „Ahoj.“

„Čo robíš?“ Marianna si premeral lietalo.

„Nič. Potrebuješ niečo?“

Na chvíľku sa zmyslela. „Vlastne aj hej. Chcem sa porozprávať.“

„So mnou?“ Bongo prekvapene nadvihol obočie.

„Prečo nie?“

„Tak dobre. O čom?“

Marianna si ho premerala. „O tvojom príchode na ostrov.“

„Aha,“ Bongo zvraštil čelo, „to vôbec nie je zaujímavý príbeh.“

„Ale je. Chcem vedieť kto, s tebou prišiel na ostrov.“

On chvíľu ticho rozmýšľal a potom na ňu pozrel.

„Nemyslím, že je to také podstatné.“

„Je to dôležité, naozaj.“ nedala sa Marianna.

„Pre koho ako.“ pokrútil hlavou.

„Prosím, čo ťa to zabije?“

„Možno.“ zamrmlal si popod nos a znova sa otočil k lietadlu.

Marianna sa však nevzdávala. „Tornádo mi hovoril o Ovofritovi.“

„A?“

„A viem, že ste prišli dvaja a vaša zámienka je naozaj hlúpa.“

Bongo sa otočil a prebodol ju pohľadom.

„Neprišiel si sem, pretože si hľadal ovocie, že? Deje sa tu niečo iné.“

„Ale prišiel. Sú tu najlepšie ananásy v celom okolí.“

„Jasné...“ vyčítavo naňho pozrela a prekrížila si ruky. „Celú cestu si mi o sebe nepovedal ani bu. Tu si nahovoril Tornáda, aby nás zavolal a teraz mi tiež nič nepovieš. Vieš si predstaviť, aký mám z teba pocit?“

„Ivan.“ odpovedal Bongo po dlhšom tichu.

Marianne chvíľu trvalo, kým pochopila, čo práve povedal. „Fajn. Iba?“

„Chcela si meno, nie? Nič viac neviem. Poslali nás spolu.“

„Ale vieš. Vidím to na tebe.“

Bongo prekrížil ruky a tvrdo na ňu pozrel. „Nič – viac – neviem.“ odpovedal pomaly.

Ona pochopila, že jej už viac nepovie. Milo sa naňho usmiala, poďakovala mu a rozbehla sa naspäť do dediny. Chytro prebehla cez džungľu a išla rovno do domčeka. Kľučkovala popri domoch a snažila sa vyhýbať ostrovanom, ktorí sa teraz v hojnom počte pohybovali po dedine.

Vyškriabala sa hore po rebríku a vošla dnu. Jej priatelia ešte spali. Sadla si preto na posteľ a čakala, pokým sa zobudia. Ako tak sedela, rozmýšľala nad všetkým, čo sa stalo.

Ak by vyhodila ten papierik do koša aj s kameňom, nič z tohto by sa nastalo. A to by zrejme bolo lepšie. Nikdy by sa neocitli na vzdialenom ostrove, nezaplietli by sa s pradávnym duchom sopky. Len by sedeli doma, prežili by pokojné prázdniny a ona by sa o nič nemusela starať.

Takéto myšlienky jej chodili hlavou, až kým sa nezobudila Ema. A keďže bol akurát čas na raňajky, zobudila aj ostatných.

Marianna sa obliekla, učesala a potom všetci spoločne vyšli na raňajky.

Cestou Marianna Eme porozprávala, čo sa jej stalo.

„Už som ti povedala, že musíš rozmýšľať.“ zašepkala Ema. „Niečo na tomto ostrove nie je s kostolným poriadkom.“

Marianna sa zasmiala. „To som si už stihla všimnúť.“

„Hlavne nezabúdaj, ako hovorila triedna: „Ak použiješ hlavu, nič nebude ťažké.““

„To dúfam.“

Ema sa povzbudivo usmiala. „Neboj sa.“

Marianna len prikývla a už sa sústredila na cestu.

Celá skupinka prešla až k stolom, kde si sadli. Ženy z dediny im zas priniesli plné misy. Pomaly sa k nim začali pridávať aj niektorí dedinčania.

Aj Tornádo sa tam objavil. Prišiel tesne po Artbubovi. Chvíľku len tak stál na konci stola, premeriaval si celú ich skupinku a neustále očkom zavadil o Mariannu.

„Pozrime že, už si zas stredobod záujmu.“ Nenápadne zašepkala Ema Marianne.

Ona sa len chabo usmiala a lyžicou sa prehrabávala vo svojom tanieri.

Tornádo si nakoniec sadol kúsok od nich. Marianne však neušlo, že to bolo hneď vedľa Artbuba. A tiež jej neušlo, že počas toho, ako tam sedeli ho vodca niekoľkokrát oslovil a o niečom sa rozprávali.

Ale čo ju bolo do toho? Rýchlo do seba nahádzala ovocný šalát a počkala, kým dojedia aj jej priatelia. A počas toho vymýšľala, čo spravia.

O niekoľko minút už všetci dojedli. Tornádo sa postavil od stola a prišiel k nim.

„Takže ako?“ premeral si ich.

„Máš problém, Hurikán?“ postavil sa pre neho Samo.

„Nie.“ Tornádo prekrížil ruky a pozrel na Mariannu. „Takže...“

Ona sa poobzerala, oprela si ruky o stôl a nakoniec naňho pozrela.

„Čo vy dvaja spolu máte?“ zlostne si ich premeral Samo.

„Neboj sa, zatiaľ nič.“ uškrnul sa Tornádo. „Ale dám ti vedieť.“

Na jeho poznámke sa zasmiali všetci okrem Sama a Marianny. Ona len prevrátila očami.

„Vidím, že ste v dobrej nálade.“ poznamenal odrazu chladný Artbubov hlas za nimi.

„Otec. Čo sa stalo? Prečo si taký vážny?“ pozrel naňho Tornádo.

„Otec?!“ Ema si ich oboch prekvapene premerala.

Tornádo si ju premeral. „Zabudol som vám to spomenúť?“

„To si zabudol.“ aj Marianna naňho vyčítavo pozrela.

Teraz jej to už dávalo väčší zmysel. To ako sa správal a ako s vodcom rozprával.

„Tak prepáčte. Bolo toho veľa. Toto je môj otec.“ kývol hlavou k Artbubovi.

„Takže si vlastne syn vodcu.“ zhrnula Marianna.

Tornádo pomaly prikývol. „Logicky a teoreticky áno.“

„A prakticky?“

Tornádo pozrel na otca. Obaja sa tvárili rovnako. Nasadili kamenný výraz a ani jeden z nich neodpovedal.

Nakoniec si Artbub odkašľal. „Tak dobre, pekne sa bavte.“

Už sa otočil a chystal sa odísť, no Marianna sa postavila a zastavila ho.

„Ak o tom neviete, neprišli sme sa baviť.“

On sa otočil a s povrchným výrazom si ju premeral.

„Naozaj? Nevedel som.“ zas sa otočil, ale Marianna mu nedala pokoj.

„Ts...“

„Hovorila si niečo?“ premeral si ju.

Ona kútikom oka pozrela na priateľov. Tvárili sa trochu nechápavo a hlavne zmätene.

„Hej, hovorila som niečo. Vlastne, hovorila som „ts“.“

„A čo si tým chcela povedať?“

„Len to, že ak ste nás sem pozvali, zrejme ste niečo chceli, nie?“

„Nie. Ja od vás nič nechcem. Všetko to vymyslel ten...“ zarazil sa a pozrel na Tornáda. „Tornádo.“

„Len? Ste si istý?“ Marianna prižmúrila oči a pozorne si ho premerala.

„Tak, mohli by sme ísť.“ prerušil ich rozhovor Tornádo.

Marianna ho však ignorovala. „Kto nás sem zavolal?“

„Nepočuješ? Povedal som...“ urazene začal Artbub, no ona ho nenechala dokončiť.

„Pomýlili ste sa. Omylom ste skoro povedali pravdu. Tornádo nás sem nepozval, však?“

„Pozval som vás.“ rázne sa medzi nich postavil Tornádo a prísne pozrel na otca. „Nechaj nás na pokoji, dobre? Venuj sa svojim povinnostiam.“

„Nestaraj sa o mňa. Radšej im choď ukázať cestu k lietadlu.“

„Otec, choď, dobre?! Nechaj Mariannu a ostatných! Nestaraj sa.“

Artbub zvraštil čelo. „Ako sa to so mnou rozprávaš? Nie si nejaký drzý?“

„Otec, prestaň!“

„Tornádo!“ Artbub sa chystal vykričať syna, no z ničoho nič sa zarazil a len tak odišiel. Ešte raz sa však otočil a nenávistne pozrel na Mariannu. „A ešte... prajem dobrú chuť.“

Keď úplne zmizol medzi listami, Tornádo sa otočil k Marianne.

„Čo sa stalo?“ zabodol do nej chladný pohľad.

„Teraz pôjdeme k sopke.“ nevšímala si jeho otázku. „Rada by som sa tam pozrela.“

„Nikam sa nejde, kým nepovieš, čo je medzi tebou a mojím otcom!“ prikázal Tornádo a tvrdo si ju premeral.

„Nič. Len sme si jednoducho nesadli.“ mykla plecami.

Tornádo neodpovedal, dokonca sa ani nepohol.

„Tak fajn. Chceš vedieť prečo?! Lebo je to podvodník, klamár a ktovie čo ešte. Bez urážky...“

On iba pokrútil hlavou a prevrátil očami. „Tak dobre. Končím teraz túto debatu. Vezmem ťa k sopke, ak to považuješ za dôležité.“

Marianna urazene prikývla. Potom pozrela na priateľov. Všetci na ňu pozerali s nadvihnutým obočím.

„Čo je?“ nechápala.

Ema pokrútila hlavou ako prvá. „Nič. Takže ideme k sopke? Ako je to ďaleko?“ otočila sa k Tornádovi.

„Možno dve hodiny cesty.“

Barbie zúfalo zastonala. „To myslíš vážne?“

Tornádo si ju bezfarebne premeral. „Hej.“

Ema pozrela na Mariannu. „Načo tam chceš ísť?“

„Chcem nájsť toho Lemura. Ak je to duch sopky, myslím, že bude práve tam.“

Ona prikývla. Potom sa otočila a pozrela na sestru. „Emília, čo keby si sa išla hrať.“

Jej mladšia sestra nadvihla obočie. „Mám jedenásť, nie päť.“

„Ja viem, ale je to dlhá cesta a ako ťa poznám, nevládala by si.“

Emília chvíľku rozmýšľala.

„Podľa mňa je to dobrý nápad.“ usmiala sa Marianna. „Určite si tu nájdeš nejakých kamarátov.“

„Tak fajn.“ vzdychla nakoniec a otočila sa na odchod.

Ema prikývla a pozrela na Tornáda.

„Tak počúvaj ty, Hurikán...“ oborila sa na neho.

„Volám sa Tornádo.“ opravil ju s predstieraným úsmevom.

„Je mi úplne jedno, ako sa voláš. Marianna nám povedala, že chceš našu pomoc s tým zvieraťom.“

„To je pravda.“ opatrne prikývol a nespúšťal z nej oči.

„S tým problém nemáme. Ale musíš nám tu teraz odprisahať, že len čo chytíme toho ducha nás Bongo zavezie späť.“

Tornádo nadvihol obočie. „Ako chcete. Mne je úplne jedno, či tu ostanete alebo pôjdete preč.“

„Fajn. Som rada, že sme si to ujasnili.“

Ešte chvíľu na seba len tak ticho pozerali, až sa nakoniec ujala slova Marianna.

„Poďme, máme pred sebou dlhú cestu.“

Všetci ticho prikývli. Tornádo sa otočil a kráčal späť k dedine. Ostaný sa postavili od stola, zasunuli stoličky a nasledovali ho.

Dedinou len tak prebehli. Nikde sa nezastavovali. Prešli až k jej severnému koncu. Tam Tornádo odtisol banánovníkové listy a vošiel do džungle.

Marianna a jej priatelia išli poslušne za ním. Po niekoľkých minútach odhŕňania listov sa dostali na nepatrný a zarastený chodníček.

„To si naozaj pamätáš všetky tieto chodníky?“ nadvihol obočie Danny.

„Hej.“ odsekol Tornádo ani sa neotočil.

„Naozaj chceš ísť k sopke?“ otočil sa Edy k Marianne.

Ona zamyslene prikývla. „Nielen k sopke, ale aj do sopky.“

„Do sopky?!“ Ema neverila vlastným ušiam.

„Marianna, nemyslím si, že je to dobrý nápad?“ pokrútil hlavou Tornádo a zastal.

„Podľa mňa by sme tam mali pozrieť.“ nevinne sa naňho usmiala a pohla sa dopredu po zarastenom chodníku.

Tornádo len vzdychol, pokrútil hlavou a rýchlym krokom sa pohol za ňou. Aj ostatný ju bez slova nasledovali. Potichu sa zaradili za Tornáda, ktorý teraz stál úplne vpredu a nechali sa viesť k sopke.

„Tento chodník asi musel byť kedysi veľmi pekný. Čo sa s ním stalo?“ prehodila Barbie po dlhšom tichu.

„Ľudia prestali chodiť do džungle.“ odpovedal Tornádo. „Takýchto chodníkov je tu v džungli plno. Lenže dnes sa už nikomu nechce.“

Všetci ticho počúvali jeho vysvetľovanie a obzerali si džungľu okolo seba. Na takomto mieste sa predsa neocitnete často.

„Myslím, že Ovofrit mal v niečom pravdu.“ začal odrazu Tornádo. „Niektoré chodníky vedú na naozaj nádherné miesta.“

Marianna zvraštila čelo. „Myslíš, že mal Ovofrit mal pravdu?“

„Marianna,“ prudko zastal a otočil sa, „nie som hlúpy a veľmi dobre viem kam mieriš.“

„Naozaj nie si hlúpy?“ podrypol ho Samo.

„Nie, nie som. Nemám s tým strašidlom nič spoločné. A Ovofrit mal pravdu iba v tom, že sa prestalo chodiť do džungle. Inak v ničom inom. Nechcem, aby naša dedina zostala odrezaná od ostatných, ako niektorý. Jasné?“

„Dobre, veď som sa len pýtala, nič viac.“ nadvihla obočie Marianna a rozmýšľal, čo znamenala tá jeho podráždená a prudká odpoveď. A tiež ju zaujímalo, prečo použil slovné spojenie „ako niektorý“.

Nestihla nad tým ale rozmýšľať dlho, pretože ju Samo chytil za ruku a nenápadne odtiahol do kríkov.

„Marianna, čo to tu robíme? Prečo jednoducho nejdeme domov?“ začal ticho.

„Som len zvedavá, čo sa to tu deje.“ odpovedala Marianna a rozhliadla sa.

„Je to úplná hlúposť! Marianna...“

„Ty to nerieš! Si len na tábore. Trochu sa tu poobzeráme, niečo zistíme a pôjdeme domov.“

Samo nakoniec len prikývol. Nechcel sa s ňou teraz hádať.

Keď si už nemali čo povedať, vyšli spomedzi lístia a rozbehli sa po chodníku. Skupinku priateľov dobehli po niekoľkých metroch. Zdalo sa, že si vôbec nevšimli, že nachvíľu zmizli. Počúvali, ako im Tornádo rozpráva o zbere vanilky.

Marianna však mala pocit, že Tornádo na ňu stále kútikom oka zazerá.

„Dá sa do sopky nejako dostať?“ opýtala sa, keď začínala byť svojím tichom veľmi podozrivá.

„Asi je tam pár jaskýň, prečo?“ nedbalo odpovedal Tornádo.

„Vieš, rozmýšľala som, že by sme sa tam mohli ísť pozrieť.“

„Marianna, máš rozum?!“ zlostne zvýšil hlas a otočil sa k nej.

Ona zostala ticho, len naňho hľadela.

„Je to strašne nebezpečné! Do tých jaskýň nikto nechodí!“

„Vieš, mňa väčšinou nezaujíma, čo robia ostatný.“ povedala nakoniec.

„To je jedno! V tých jaskyniach sú diery, trhliny, slepé uličky. Ak sa tam stratíš, nikto ťa už nenájde.“

„Prečo hovoríš v jednotnom čísle? Nemyslel si náhodou, keď sa tam my stratíme a keď nás tam nikto nenájde?“

Tornádo pokrútil hlavou. „Nie, nemyslel. Nechcem ďalšie problémy.“

„Ak tam môže chodiť strašidlo, tak my tiež.“ začala zas Marianna po dlhšom tichu.

„Je mi jedno, čo robí strašidlo! Do tých jaskýň sa nepôjde!“

„To sa ešte uvidí.“ urazene ohrnula nos Marianna.

Tornádo nadvihol obočie. „Ak chceš byť celý čas taká, tak prosím. Ale dnu nepôjdeš.“

„Prečo?“

„To som ti už vysvetlil. Je to nebezpečné. Povedz mi, ako chceš chodiť po tuneloch, v ktorých si nikdy nebola a nestratiť sa?“

Marianna si ho premerala. „To nechaj láskavo na mňa.“

„Nenechám. Som za vás zodpovedný.“

„Jasné... Prečo práve ty?“

„Lebo som vás sem zavolal a som najstarší.“

„A tvoj otec ti nás hodil na krk, že?“ doplnila ho naštvane.

Tornádo si pomaly premeral jej tvár. „Končím túto debatu. Už sa s tebou nemienim ďalej hádať.“

„Fajn.“ mykla plecami.

Tornádo prikývol, otočil sa a pokračoval ďalej. Marianna namosúrene šliapala za ním a jej priateľom neostávalo nič iné, iba ich nasledovať.

Takto ticho išli džungľou niečo vyše hodinu. Tornádo sa len sem-tam otočil, aby skontroloval počet.

„Je to ešte ďaleko?“ opýtala sa Barbie z ničoho-nič.

„Pol hodinu.“ stroho odpovedal Tornádo ani sa neotočil.

Ona vzdychla a pozrela si na topánky. Boli celé od blata a listov. Aj v jej dlhých zlatých vlasoch sa zachytilo pár lístočkov alebo kúskov zelene.

Namosúrene si ich začala vyberať a pri tom si priala, aby sa toto tu celé už konečne skončilo.

Prešlo ešte niekoľko minút, keď odrazu zahrmelo a cez tuhé listy pálm a stromov na nich dopadli malé kvapky.

„Dokelu.“ ticho vzdychol Tornádo a otočil sa.

Nestihol však nič povedať, pretože malé kvapôčky sa premenili na obrovské kvapky a ich počet sa strojnásobil.

„Čo to je?!“ vykríkla Ema.

„To je dážď!“ odkričal jej Tornádo pobavene. Potom ale zvážnel. „Musíme sa vrátiť!“

Marianna pozrela hore. Cez koruny stromov padali obrovské kvapky rovno na nich.

„Máte obdobie dažďov?“ zasmiala sa a utrela si vodu z očí.

„Aj hej. Tu v džungli sú takéto nečakané dažde úplne normálne.“ prisvedčil Tornádo.

„Neprejde to?“

Tornádo pozrel do džungle. „To asi ťažko. Nikto nevie, ako dlho budú takéto prehánky trvať. Niekedy len pár minút, ale niekedy prší aj niekoľko dní.“

„Tak fajn,“ prikývla Marianna, „vrátime sa naspäť. K sopke môžeme ísť aj zajtra.“

Celá skupinka spravila čelom vzad a rýchlym krokom sa vracali späť do dediny. Po niekoľkých minútach boli všetci do nitky premočení.

„Aspoň sme sa prešli.“ snažila sa Marianna uzavrieť tému.

Nikto neodpovedal, len Barbie a Ema zafňukali.

„Som mokrá.“ sťažovala sa Barbie. „Mám zničené vlasy, mokré šaty a topánky od blata!“

Tornádo len prevrátil očami. „Ak by si energiu, ktorú vynakladáš na rozprávanie radšej presunula do nôh, bola by si skôr v dedine.“

Ona nahnevane prekrížila ruky, no už sa neozvala.

Tornádo zas pridal do kroku. Vďaka jeho tempu sa skupinka o necelú hodinu ocitla v dedine. Bola prázdna a jej obyvatelia sa zrejme schovávali pred dažďom.

Tornádo na chvíľku zastal a otočil sa. „Mali by ste sa ísť vysušiť.“

Marianna ticho prikývla.

„A ak neprestane na obed pršať, tak vám ho niekto prinesie.“

„Fajn.“ súhlasila Marianna. „Ďakujeme.“ dodala po dlhšom rozmýšľaní.

Tornádo sa letmo usmial a pozrel hore na zatiahnutú a šedú oblohu.

„To je úžasné!“ dostala zo seba Marianna.

„Čože?“ zvedavo si ju premeral.

„Je to úžasné. Tento dážď je taký... svieži, čistý a...“

„Mokrý!“ doplnila ju nahnevaná Ema.

Marianna sa zasmiala a prikývla. Tornádo sa tiež usmial, no neprestajne na ňu zamyslene hľadel.

„Ehm,“ odkašľal si Samo, „mohli by sme ísť.“

„Hej, poďme.“ súhlasila Marianna, odhrnula si mokré vlasy z očí a pozrela na Tornáda. „Budeme v domčeku.“

„To dúfam.“ prikývol a bez varovania odišiel.

Marianna pozrela na priateľov a potom sa rýchlo rozbehla k ich domčeku na strome. Vyšplhala sa po mokrom rebríku, otvorila dvere a počkala na ostatných.

Oni ju bleskovo nasledovali. Keď už boli hore všetci, Danny zatvoril dvere. Dnu našli Emíliu, ako si prezerá nejakú knihu.

„Aký bol výlet?“ zasmiala sa, keď videla, ako z nich kvapká voda.

„Osviežujúci.“ odpovedala Marianna a vošla do dievčenskej izby.

Hneď za ňou sa tam nasáčkovali aj Barbie s Emou. Zatvorili dvere a prezliekli sa. Marianna sa rozhodla, že bude najlepšie, keď zavesí kvapkajúce oblečenie na stoličku. Potom sa prezliekla do suchých šiat, rozčesala si vlasy a  unavene si sadla na posteľ.

Aj chlapci sa prezliekli. Mokré šaty zavesili a vysušili si vlasy. Akurát vtedy niekto zaklopal na dvere. Boli to dve ženy z dediny, ktoré im priniesli obed.

Samo od nich vzal pár misiek a položil ich na stôl. Danny medzitým zavolal dievčatá. Spolu si v chlapčenskej izbe posadali na podlahu a najedli sa.

Po obede sa rozhodli, že si trochu oddýchnu po tej dvojhodinovej túre v džungli. Každý si ticho ľahol do svojej postele a vôbec netrvalo dlho, kým zaspali.

Keď sa potom Marianna zobudila, bola už skoro tma. Unavene si sadla a pozrela na hodinky. Bol akurát čas na večeru. A dokonca už aj prestalo pršať.

Po jednom zobudila svojich priateľov a vybrali sa k stolom na večeru. Cestou stretli len pár dedinčanov. Celá dedina však bola rozžiarená. Namiesto lámp sa tam totiž ako verejné osvetlenie používali fakle. Na každom domčeku bola aspoň jedna.

Marianne prišlo divné, že sa neboja o domy. Ona by oheň nedávala tak blízko k drevenej stene. Rozhodla sa, že sa na to musí opýtať Tornáda.

Toho zbadala hneď ako prišli k jazeru. Sedel pri stole vedľa svojho otca a hral sa s mandarínkou.

Marianna si spolu s ostatnými sadla na opačný koniec. Nabrala si trochu ovocného šalátu a očkom občas nepatrne šibla k nemu.

Tornádo si ich ale nevšímal. Kotúľal mandarínku po stole, rozprával sa s otcom, ale ani raz nepozrel ich smerom. Keď sa nakoniec zdvihol od stola, Marianna čakala, že ich obíde. Lenže on sa zastavil tesne za jej chrbtom.

„Dohodneme sa pri raňajkách.“ oznámil a pozrel na jej chrbát.

„Fajn.“ prikývla ani sa neotočila.

Tornádo pochopil, že mu už viac nepovie. Všetkých zaradom prešiel pohľadom, otočil sa a odišiel preč.

Marianna len prevrátila očami a dojedla svoju večeru. Potom počkala, kým zjedia aj ostatný. Až keď mali do jedného prázdne taniere, zdvihla sa a zasunula za sebou stoličku. Potom sa poobzerala a zamierila späť do dediny.

Všetko okolo bolo mokré. Listy, kvety aj tráva. A tam kde mala byť hlina, bolo blato.

Marianna sa snažila, čo najrýchlejšie dostať do domčeka. Vyšplhala sa po rebríku, otvorila dvere a vošla dnu. Ema, Emília, Danny, Samo, Edy a Barbie išli tesne za ňou.

Všetci boli najedení a unavení. Preto bez nejakých zbytočných rečí zaliezli do postelí.

„Som rada, že nie som jediná unavená.“ poznamenala Ema, keď pozrela na Mariannu.

„Na jeden deň toho bolo akurát dosť.“ Potom sa ale usmiala. „Ten dážď bol úžasný.“

„Hovoríš to už štvrtýkrát a ja to počúvať nebudem.“ mávla rukou Ema a otočila sa na druhú stranu.

Marianna sa zasmiala a pokrútila hlavou. Prikryla sa tenkou dekou, otočila sa k stene a zavrela oči. Zaspala takmer okamžite a ani si nevšimla, že ich niečo spoza okna pozoruje.

14. kapitola - CESTA DO HLBÍN

Ráno sa všetci zobudili celí strapatí a oblečenie mali úplne pokrčené. Najprv to nechápali a chvíľu im trvalo, kým si spomenuli, že nie sú doma, ale na ostrove Malawi.

„Samo, vstávaj! Zaspali sme!“ triasla ním Marianna.

„Čo? O čom to hovoríš? Veď nejdeme do školy.“

„Viem, ale už je pol jedenástej. Prešvihli sme raňajky.“

„Dobre, dobre. Pokoj.“

Marianna prevrátila očami. Nechala Sama ďalej ležať a išla sa radšej upraviť.

Z veľkého vaku vytiahla rifľovú sukňu, dlhú asi tak nad kolená s červeným opaskom a sýtočervené tričko na ramienka. Vlasy si prečesala a ofinu na ľavej strane si pripla dvoma sponkami. Keďže išli do podzemných jaskýň, obula si namiesto šľapiek hnedé tenisky. Rozhodla sa, že si pre istotu vezme aj dve malé baterky.

Potom spolu s Emou vyšla von z izby. Tam ich už čakali oblečení a učesaní chlapci, zrejme v dobrej nálade. Mariannu to dosť zarazilo.

„Ste veselší ako včera. Čo tomu dopomohlo?“

„To nevieme.“ vyhýbavo odpovedal Danny.

„Neverím,“ podozrievavo si ich premerala Marianna, „správate sa veľmi podozrivo. Samo, čo je za tým?“

„Naozaj nič.“ pokrútil hlavou. „Len som si vzal do hlavy, že keď už sme na tom tábore, mali by sme sa tešiť.“

Marianne sa to stále nepozdávalo, no Ema ju potiahla za ruku. Potom sa pozrela na ostatných a otvorila dvere.

„Ideme na raňajky, nie?“

„Ak nám nejaké nechali.“ pripomenul jej Edy.

„Sme predsa hostia, musíme dostať raňajky.“

Marianna sa usmiala a prikývla. „Ale ako som videla, Artbub by nás nechal bez jedla aj niekoľko dní.“

„Dobre, dobre... Vieme, že tu nemáš najlepšie vzťahy.“ Prevrátila očami Ema a vyšla von.

Barbie, Edy a Danny ju okamžite nasledovali. Samo sa ešte poobzeral po izbe, pozrel na Mariannu a tiež vyšiel von. Na jej veľké prekvapenie, Emília s ňou zostala.

„Marianna...“ pípla.

„Áno?“

„Vieš, včera som zostala v dedine a spriatelila som sa s niekoľkými dievčatami.“

„To je super.“ potešila sa Marianna.

„A pýtala som sa na toho Ovofrita a sopku.“

Marianna prikývla. „A čo si zistila?“

„Najprv mi nechceli nič povedať, ale začala som s nimi vyrábať tie vecičky z kvetov a popritom som sa tak nenápadne vypytovala.“

„Skvelé.“

„A dozvedela som sa aj niečo o sopke. Vraj sa prebudila už skôr, ale Artbub nič nerobil. Potom sa odrazu spamätal a rozšíril, že tam straší.“

„Veľmi zaujímavé.“ Marianna pozrela von oknom a zamyslela sa. „A nehovorili nič o tom Lemurovi?“

„Nie. Pýtala som sa, ale oni nič také nevideli.“

„Fajn. Skús zistiť ešte niečo.“ Marianna pomaly prikyvovala.

Emília sa usmiala. „Dobre. Môžeš sa spoľahnúť. Som tvoja osobná plištica.“

„A... pokús sa zistiť ešte niečo o Tornádovi, plištica moja.“

Emília sa na ňu nachvíľu zadívala a milo sa usmiala. „A chceš to zistiť preto, že sa ti páči alebo to naozaj potrebuješ?“

Marianna sa zasmiala a pokrútila hlavou.

„Naozaj to potrebujem zistiť, pretože sa mi tak trochu páči. Ale nikomu to nehovor. A hlavne nie sestre. Potom by to už vedela celá dedina.“

Emília prikývla a vyšla von. Marianna sa ešte rozhliadla a nasledovala ju.

Keď už boli všetci konečne spolu, išli sa pozrieť ku stolom, či im niekto náhodou nenechal ovocné raňajky. Hoci o tom dosť pochybovali, pretože už bolo niečo po jedenástej.

Na ich veľké prekvapenie tam ale bolo niekoľko dedinčanov. Dokonca aj jedlo ešte mali. Všetci si naložili na taniere z každého druhu ovocia niečo. Len Marianna si vzala iba zopár kúskov nakrájaného ananásu a manga. Pomaličky a pokojne si zobkala a pohľadom prechádzala po stromoch.

Odrazu sa pri nich zjavil Artbub.

„Ako prebieha váš tábor?“ otočil sa k Marianne.

„Úžasne.“ odpovedala sucho. „Prečo sa pýtate?“

„Iba tak.“

„Otec, nemáš čo robiť, veď si mi povedal, že musíš niečo vybaviť.“ prerušil ich Tornádo, ktorý sa odniekiaľ vynoril.

„Ideme?“ pozrela naňho Marianna spýtavo.

Tornádo takmer nepatrne pokýval hlavou a potom pozrel na otca.

„Kam idete?“ zaujímal sa Artbub.

„Vieš, otec, chceli sme ísť do džungle.“

„Do džungle? Veď tam nie je nič zaujímavé.“

„No, ja myslím, že v džungli je dosť zaujímavých vecí. Ale nemusíte sa báť, my si niečo nájdeme.“ prehodila Marianna a drzo naňho pozrela.

„Mladá dáma, mohla by si sa ku mne správať tak, ako sa patrí?“

„A ako sa patrí?“ premerala si ho.

„Ak budeš drzá pošlem ťa preč!“ Artbub sa postavil oproti nej a jeho výraz už vôbec nebol priateľský.

„To je ale vyhrážka... Úžasná, naozaj. Normálne sa bojím.“ Marianna prekrížila ruky a postavila sa.

„Marianna, nechaj to tak. Ideme.“ chytil ju Tornádo za plece, no ona ho striasla.

„Ak by ti to nevadilo, teraz sa hádam tuto s tvojím oteckom.“

„Tak a stačí! Buď sa budeš správať slušne alebo...“ vykríkol vodca.

„Alebo čo? Vyhodíte ma?“

Artbub sa musel veľmi ovládnuť, aby mu nepraskli nervy a nezačal kričať. „Možno.“

Marianna sa tlmene zasmiala. „Len aby ste vedeli, mňa sa len tak ľahko nezbavíte. Radila by som vám priznať sa.“ nadvihla obočie a premerala si ho.

On najprv pozrel na ňu, potom sa otočil k synovi.

„Otec...“ zvedavo naňho pozrel Tornádo.

„Nemám sa k čomu priznať.“ povedal nakoniec Artbub.

„Ako chcete.“ otočila sa na päte a ani naňho nepozrela.

Tornádo ešte raz pozrel na otca a potom sa ponáhľal za Mariannou.

„Marianna, počkaj.“ chytil ju za zápästie a zastavil.

„Čo je?“

„Čo je?! To by som sa mal pýtať ja. Prečo sa k otcovi tak správaš? Veď si bola nenormále drzá. Toto by si nedovolil nikto.“

„Tak som bola prvá, no a čo?“ mykla plecami.

„Neprestaneš?“ Tornádova pokojná nálada sa stratila.

Marianna naňho urazene pozrela a konečne sa jej podarilo vytrhnúť si ruku z jeho zovretia.

„Mohla by si sa začať ovládať. Tu nie si v meste. My máme určité pravidlá.“

„A ty si teraz čo? Výchovný poradca, môj otec alebo čo si?“

„Chcel by som, aby sme boli priatelia, no kým sa budeš takto správať budem iba niekto, kto na teba dáva pozor.“

„Nemáš dôvod dávať na mňa pozor.“ oponovala mu.

„Ale mám. Budem na vás dávať pozor, pokým budete na ostrove.“

„Fajn.“ mrzuto ohrnula nos.

„Tak, a teraz, keď sme už všetko vyriešili, môžeme vyraziť.“ prerušil ich prichádzajúci Samo.

Marianna si premerala Tornáda a už-už mu chcela povedať, že s ním nikam nejde, ale spomenula si na to, čo jej povedala Emília. Aj ona musí dostať nejaké informácie.

„Jasné ideme. Nenecháme si predsa ujsť otras sopky priamo v jej vnútri.“ vyhlásila nakoniec.

„Myslíš to vážne?“ nadvihol obočie Tornádo.

„Nie, to hovorím len tak... Poďme si sadnúť niekde na koláčik a ten Lemur možno príde za nami.“ prevrátila očami Marianna a otočila sa k svojim priateľom.

„Ja idem.“ oznámila Emília a chystala sa odísť.

„Kam ideš?“ nechápala Ema.

„No, do dediny.“

„Naozaj... vlastne, prečo?“

„Zostanem tu. Včera som sa super bavila.“ mykla plecami a usmiala sa na Mariannu.

Ema od prekvapenia otvorila ústa. „Marianna, povedz jej niečo.“

„Pekne sa bav. A nezabudni ísť na obed.“ Marianna sa na Emíliu milo usmiala a venovala jej veľavravný pohľad.

„Rád by som sa vrátil do večere.“ prerušil ich Tornádo.

„Neboj sa, možno stihneš aj obed.“ drzo naňho pozrela Marianna a obišla ho.

„Ide sa.“ zavelila nakoniec a pobrala sa smerom k dedine.

Tornádo si len zozadu prezrel jej chrbát. Neostávalo mu ale nič iné, ako ísť za ňou. Nemohol ju nechať len tak behať po džungli.

Marianna sa veľmi rýchlo dostala do dediny. Včerajšiu cestu si ako-tak pamätala, takže došla až k poslednému domu.

„Musím uznať, že pamäť máš dobrú.“ skonštatoval Tornádo, keď zastali.

„Viem.“ odpovedala stroho a premerala si lístie. „Povedieš nás, alebo máme trafiť sami?“

„Samých vás v džungli určite nenechám.“

„Fajn.“

Tornádo bez ďalšieho slova prešiel na čelo skupinky a voviedol ich medzi listy.

Netrvalo dlho a zas sa ocitli na zarastenom a zabudnutom chodníku. Prechádzali jeden po druhom a nikto nič nepovedal. Dokonca aj Marianna mrzuto mlčala.

Netušili však, že pomedzi listy sa niečo zakráda a tajne ich pozoruje.

Prešlo už pár minút a Mariannu ticho prestalo baviť. Tornádo pred ňou bol však urazený a s ostatnými sa rozprávať nechcela.

„Tornádo?“ ozvala sa nakoniec.

On pootočil hlavou a premeral si ju. „Čo je?“

„Ešte stále sa hneváš?“ opýtala sa opatrne.

„Áno. Ale som aj trochu sklamaný.“

„Prečo?“

„Lebo som si myslel, že si iná.“

„Iná?“

„Áno. Múdra, milá... Lenže teraz vidím, že to tak nie je.“

Marianna neverila vlastným ušiam. „Takže som ťa sklamala, hej? Som drzá a hlúpa? Fajn. Myslela som, že...“

„Že čo?“ spýtavo nadvihol obočie.

„Teraz už ani neviem. Chcela som pomôcť, ale zdá sa, že to nemá zmysel.“

Tornádo sa zastavil a prudko otočil. „Tak počuj. Ty si bola drzá k otcovi a ku mne si sa nesprávala o nič lepšie. Nemôžem za to, že máš problém s autoritou, ani za to, že vás tu nikto nechce!“

Marianna stisla pery a zlostne si ho premerala. „Tak toto ja počúvať nebudem. Odchádzam.“

Otočila sa na päte a predrala sa pomedzi priateľov. Mlčky sa rýchlym krokom pohla späť k dedine.

„Okamžite zastav!“ kričal za ňou Tornádo, no ona ho ignorovala.

Očami sledovala iba chodník. Na najbližšej zákrute však odbočila do džungle. Prešla pomedzi dve hrubé palmy a zastala, až keď si bola istá, že ju nie je vidno z chodníka. Rozhliadla sa a hľadala nejakú skalu, na ktorú by si mohla sadnúť.

Odrazu ju čiasi ruka chytila za rameno. Prišla úplne nečakane a ona až nadskočila. Striasla ju zo seba a rýchlo sa otočila. V duchu si predstavovala osoby, ktoré by tam mohli stáť. Artbub, Bongo, Samo, prinajhoršom ten Lemur... No nebol to ani jeden z nich. Stál tam Tornádo.

„Čo chceš?“ zlostne sa naňho oborila.

„A čo chceš ty? Stratiť sa v džungli?“

„Možno. Konečne by som mala pokoj.“

Tornádo prevrátil očami. „Prišiel som sa ospravedlniť.“

„Naozaj? A začo?“ opýtala sa a neodpustila si ironický tón.

„Za to, čo som povedal. Viem, že ste si s mojím otcom nesadli a nemáte sa veľmi v láske.“

Marianna ticho prikývla.

„Chcem vedieť prečo.“

„Veď si to povedal. Nesadli sme si.“

„Marianna, viem, že to nie je preto a ak chceš, aby som bol k tebe úprimný, tak buď aj ty ku mne.“

Ona si prekrížila ruky a skúmavo sa naňho zahľadela. „Mám jeden návrh.“

Tornádo chvíľu rozmýšľal. „Tak hovor.“

„Čo keby sme si zahrali hru na otázky. Ja ti položím otázku a ty na ňu budeš musieť pravdivo odpovedať. A tak isto aj ja.“

On dlhšie zvažoval jej návrh, no nakoniec prikývol. „Dobre, ale ako mám vedieť, že hovoríš pravdu?“

„To isté sa môžem opýtať aj ja.“

Na chvíľku sa odmlčal a prezeral si ju. Potom zas prikývol. „Čo iné mi zostáva.“

„Fajn.“ letmo sa usmiala Marianna.

Tornádo ukázal smerom k chodníku. „Mali by sme ísť. Ešte pred sebou máme dlhú cestu.“

Spolu vyšli spomedzi listov a ponáhľali sa po chodníku späť k ostatným. Oni boli tam, kde ich nechali. Bez slova na nich pozreli a čakali, kým sa zas pohnú. Nikto nechcel nič vysvetliť. Dokonca ani Samo.

Marianne to prišlo divné, no radšej sa neozývala. Keďže bol Tornádo mal už lepšiu náladu, začal im rozprávať o pôvode ostrova. Čas im tak rýchlo ubehol a ani si nevšimli, že už prešli veľký kus džungle.

„O chvíľku tam už budeme.“ oznámil nakoniec Tornádo.

„Chcem sa ťa niečo opýtať.“ prehodila Marianna, akoby len tak.

„A súvisí to so sopkou alebo so záhadou?“

„Nie.“ pokrútila hlavou a nenápadne sa obzrela.

„No tak sa pýtaj.“

„Nebojíte sa dávať oheň k dreveným domom tak blízko?“

Tornádo sa zasmial. „Ak narážaš na tie fakle, tak môj nápad to nebol. Otec chce silou-mocou dodržiavať tradície. Naši predkovia verili, že ak bude fakľa v noci zapálená pri dverách, duchovia sa budú báť a nevojdú dnu. Teraz je to už len zvyk.“

„Bolo by treba dať pár aj k sopke.“ zasmiala sa Marianna.

„Je to len zvyk.“ pokrútil hlavou Tornádo.

„Chápem.“

Potom si spomenula na to, čo jej povedala Emília. „Povedal si, že ľudia v dedine sa boja.“

Tornádo otočil hlavu a nechápavo na ňu pozrel. „Áno...“

„Ale ako sa môžu báť, keď toho Lemura ešte ani nevideli?“

„Na čo narážaš?“

Marianna chvíľku premýšľala. „Logicky mi z toho vyplýva, že ak niečo nevideli, nemôžu sa toho báť.“

„Lenže oni sa neboja tej veci, ale sopky.“

„Sopky? Tak prečo...“

„Počkaj chvíľu,“ zastavila ju Barbie, „nepočuli ste niečo?“

Všetci zastali a počúvali. Zvuky v džungli boli ozaj pestré. Šum listov, spievajúce vtáky každého druhu, lemury, hmyz... no proste chaos.

„No, niečo ozaj počujem,“ prehovoril ako prvý Samo, „ale to počujem, odkedy sme vstúpili do tejto džungle.“

„A čo také?“ zaujímal sa Edy.

„No tak môžeš si vybrať. Vtáky, otravný hmyz, otravných ľudí...“ pozrel na Tornáda.

„Nie, ja som naozaj počula niečo zvláštne. Najprv kroky a potom niečo buchlo na zem.“

„Ale, veď tu predsa nestraší.“ zasmial sa Samo.

„Môžeš s tým prestať.“ zahriakla ho Marianna a pozorne počúvala. „Toto je džungľa a ak nás naozaj niečo sleduje, máme problém.“

Naznačila Tornádovi, aby pokračoval v chôdzi a postavila sa k Barbie úplne dozadu. Počúvala a snažila sa vnímať každý zvuk okolo. Aj tak nič zvláštne nepočula.

„Nič nepočujem, možno to bol len lemur alebo niečo iné a už to zmizlo. Sú tu predsa aj väčšie zvieratá, nie?“ pozrela na Tornáda a ten prikývol.

„Zdržiavajú sa iba v strede ostrova. A keďže tam ideme, nie je vylúčené, že niečo stretneme.“ otočil sa a viedol ich ďalej k veľkej sopke, týčiacej sa nad ich hlavami. „A sú tu tiež fosy. Tie občas zájdu aj do dediny.“

„Fo... čo?“ nechápala Barbie.

„Fosy. Sú to také stredne veľké zvieratá. Vyzerajú ako puma skrížená so psom. Ale nemusíte sa báť, žerú len lemury alebo sliepky.“ vysvetľoval Tornádo. „Väčšinou sa schovávajú v dutých stromoch.“

Celá skupinka len ticho prikývla a pohli sa dopredu. Všetci však mali uši nastražené a ostražito sa obzerali.

Asi o desať minút neskôr už konečne prešli posledné listy a ocitli sa rovno pred sopkou. Zblízka bola o trochu väčšia, ako si ju predstavovali. Svah pred nimi prudko stúpal. Bol zväčša porastený zelenou trávou, ale čím ste išli vyššie, tým viac kameňov tam bolo.

Marianna sa postavila dopredu pred Tornáda a premerala si priateľov.

„Fajn, dotrepali sme sa k sopke, čo je dobré. Teraz pôjdeme dnu a...“

„Na tom sme sa ešte nedohodli.“ prerušil ju Tornádo.

„Neviem ako ty, ale ja som sa so sebou dohodla. Ideme tam a bodka.“

„Ja nemám záujem blúdiť v tisícročných tuneloch.“

„No a čo? Ale ja tam chcem ísť.“ Marianna sa zatvárila tvrdohlavo.

Tornádo ešte hodnú chvíľu krútil hlavou, lenže ona sa ani nepohla. Neodbytne naňho hľadela, až to nakoniec nevydržal.

„Tak dobre! Vyhrala si, ale ak sa niečo stane...!“

„Neboj sa, čo také by sa mohlo stať?“ mával rukou Marianna a snažila sa tváriť vážne.

„Ty to budeš vysvetľovať otcovi.“ dokončil Tornádo.

„Fajn.“

Marianna pozrela k sopke. Svah mal len menšie hrboľčeky, nikde nevidela žiadne jaskyne alebo niečo podobné.

„Vieš, ako sa tam ide?“ otočila sa zas na Tornáda.

„To by si mala vedieť ty, ak tam chceš ísť.“ mykol plecami.

„No tak, Tornádo, prosím.“

On prevrátil očami a pozrel hore. „Nechápem, prečo to robím.“

Potom mávol rukou a začal vystupovať hore. Marianna sa víťazne usmiala a rýchlo ho nasledovala, aby si to náhodou nerozmyslel.

Vyšli niekoľko metrov do kopca a Tornádo zastal. Akurát tam začínali z trávy vyrastať neforemné kamene a skaly. On sa chvíľku rozhliadal a nakoniec zahol doľava. Snažil sa ísť čo najrovnejšie.

Zas prešli niekoľko metrov až zbadali v strmom svahu medzi kameňmi tmavý otvor.

„Tu máš cestu do sopky.“ ukázal Tornádo a pozrel na Mariannu.

„Super. Som zvedavá, ako to tam vyzerá.“

Tornádo len prevrátil očami a prišiel bližšie k diere.

„Vieš aspoň približne, kam to vedie?“ obzerala sa Ema.

„Netuším. Ešte som tu nebol.“ pokrútil hlavou. „Všetko je tuto na pani vedúcej.“

Marianna sa letmo usmiala a z vrecka vytiahla malú baterku. Roztvorila ju a ona zasvietila. Potom ju otočila do tmavého otvoru.

Dnu sa mierne zvažoval nadol a viedol dovnútra svahu. Steny boli z veľkej časti z hliny, no sem-tam sa zjavil aj kameň. Na zemi boli v hline roztrúsené drobné úlomky kameňov, ale aj kúsky vyvretej lávy.

„Ideme?“ otočila sa Marianna na priateľov.

„No...“ pochybovačne začal Danny, „nie som si istý, či je to bezpečné.“

„Čo sa to s vami stalo?“

„Nič, len by sme sa ešte radi vrátili domov.“ Ema prekrížila ruky a pozrela na dieru.

„Ale, Ema, kedy budeš mať nebudúce príležitosť pozrieť sa do sopky?“ pridal sa Edy.

„Neviem, dúfam, že nikdy.“

Marianna pozrela na priateľov. Ema s Dannym sa vôbec netvárili nadšene. Narozdiel od nich, Edy a Samo vyzerali, že ich tá sopka nesmierne láka.

„A ty?“ otočila sa k Barbie.

„Ja... neviem. Rozhodnite sa a ja sa k vám pridám.“ odpovedala.

Marianna sa zamyslela. Nechcela ich nútiť ísť s ňou, ale chcela vidieť, čo sa skrýva v sopke. Potom dostala skvelý nápad.

„Tak, čo keby sme sa rozdelili? Ema s Dannym zostanú tu, len pre istotu a my ostatný pôjdeme.“

Všetci chvíľu zvažovali jej návrh.

„Tak dobre.“ prikývla nakoniec Ema.

Marianna sa otočila a pozrela na Tornáda.

„Mne je to jedno. Čím menej ľudí, tým väčšia šanca, že sa nikto nestratí.“ mykol plecami.

Ona prikývla a obrátila sa zas k Eme. „Máš hodinky?“

„Nie, nikdy nenosím také zbytočnosti.“ pokrútila hlavou.

„Tak ti Barbie jedny požičia. Snaž sa ich nestratiť.“

„Pokúsim sa.“ vzala si od Barbie hodinky a zapla si ich na ruke.

„Nastavme si ich rovnako.“ zahlásila Marianna. „Teraz je obed. Dajme tomu, že sa stretneme o dve hodiny. Ak by sme sa dlho neukazovali, choďte niekoho pohľadať.“

„A ako? Bojím sa, že do dediny sami netrafíme.“ premerala si ju Ema.

„To hovorím len tak. Určite sa nič nestane.“ zasmiala sa Marianna.

Otočila sa k vchodu do sopky a posvietila si baterkou. Jednu nohu položila na štrk vo vnútri. Opatrne stúpila aj druhou nohou.. Mäkká hlina sa pod jej váhou zosunula dolu a ona sa zošmykla dnu.

„Marianna, si v poriadku?!“ zakričal Tornádo.

„Áno, len je to dosť nestabilné! Dávajte pozor!“ odkričala zospodu.

Tornádo, Samo, Barbie a Edy sa jeden po druhom spustili za ňou. Tiež sa šmykli dolu a zastali až dva metre pod zemou.

„Ako sa dostaneme hore?“ obzeral sa Samo.

„To teraz nerieš. Ideme dnu.“ zahriakla ho Marianna.

„Dobre, dobre. Len som sa pýtal.“

Marianna namierila baterku dopredu. Pred nimi sa črtal tmavý tunel, ktorý akoby nemal koniec. Ako tak prechádzali, okolo nich zo stien občas vytŕčal nejaký kameň.

Marianna šla ako prvá, za ňou Tornádo, Barbie, Edy a nakoniec Samo. Prechádzali opatrne a snažili sa nedotknúť sa steny.

„Mne sa to nepáči.“ zastonala Barbie. „Zničím si vlasy a šaty... a nechty!“

„Hovoril som vám, že to nie je zábava.“ prehodil cez plece Tornádo.

„Jasné, ty si hovoril všetko.“ okomentoval Samo.

„Môžete prestať?!“ naštvane sa otočila Marianna. „Musíme dávať pozor pod nohy.“

Obaja stíchli a opatrne našľapovali. Marianna si pozorne prezerala steny. Čím išli ďalej, tým viac sa menili kamene a hlina. Kamene boli pórovité, čierne alebo hnedé a bolo ich čoraz viac. Hlina pod ich nohami tvrdla, až nakoniec skoro úplne zmizla.

Prechádzali už dvadsať minút, keď Barbie zbadala, že sa vo svetle baterky na stene niečo zalesklo. Zastala a bližšie si to prezrela. Bol to kameň čiernej farby, lenže bol nádherne hladký a lesklý ako sklo. Opatrne ho ohmatala.

„Pozrite, aký pekný kameň.“ kývla hlavou.

Marianna sa stihla len otočiť a Barbie ho už ťahala zo steny.

„Nerob to!“ vykríkol Tornádo, ale už bolo neskoro.

Barbie držala kameň v ruke a so záujmom si ho prezerala.

Odrazu čosi v stene zapraskalo. Najprv odtiaľ vyletel iba obláčik prachu, no pomaly sa z nej začala vysypávať hlina.

„Preč!“ skríkol Tornádo, chytil Mariannu a Barbie a ťahal ich dopredu.

Samo s Edy zas rýchlo cúvali. Pár sekúnd na to sa celý strop zrútil a tunel zavalili kamene a hlina. Tornádo strhol dievčatá k stene, aby sa vyhli kotúľajúcim sa kameňom. Vzduch bol plný prachu.

Marianna sa rozkašľala a oči ju štípali. Keď už otrasy prestali, vytrela si oči od prachu, postavila sa a pozrela na kopu kamenia pred sebou. Úplne zatarasili východ.

„Samo, Edy!“ zakričala.

Nikto neodpovedal.

„Samo! Edy!“

Zúfalo pozrela na Tornáda s Barbie. Obaja sa postavili a premeriavali si kopu. Všetci traja boli celí špinaví od hliny a prachu.

„Nič sa nestane...“ prikyvoval Tornádo. „Musím uznať, že máš naozaj šťastie.“

„Prestaň teraz žartovať! Kde sú tí dvaja?!“ vrhla sa na kamene a po jednom ich odhadzovala. Na jednej strane sa jej podarilo vytvoriť päťcentimetrový otvor.

„Samo, Edy!“ zakričala.

„Tu sme, neboj sa!“ ozval sa Samov hlas z druhej strany.

Marianna si vydýchla. „To je dobré.“

„Čo budeme robiť?“ spýtal sa Edy.

„Musíme sa odtiaľto dostať.“ prikázal Tornádo. „Hneď.“

„To sa ti ľahko povie.“ poznamenala Marianna.

„No, ľahko by sa mi to hovorilo, keby som vás nemal na starosti.“

„Odhrabeme tie kamene.“ navrhol Samo a pustil sa do odhadzovania.

Aj Marianna sa snažila prekopať na druhú stranu. Lenže to, čo sa im podarilo dostať preč, zas zhora spadlo. Po piatich minútach mali opäť len tú malú štrbinku.

„Toto nikam nevedie.“ pokrútil hlavou Tornádo. „Musíme nájsť iný východ.“

Marianna si kľakla a pozrela cez dierku. Nevidela vôbec nič. Na druhej strane bola tma ako vo vreci. Zdvihla zo zeme svoju ešte stále zasvietenú baterku a prestrčila ju na druhú stranu.

„Vráťte sa späť.“ prikázala. „My nájdeme novú cestu.“

„Bez svetla?“ zapochyboval Samo.

„Mám ešte jednu, o to sa ty neboj. Choďte rýchlo späť a počkajte s Emou a Dannym. Hlavne sa ničoho nedotýkajte.“

Chvíľu bolo ticho.

„Tak dobre.“ prikývol Samo. „Hlavne sa nestraťte.“

Spolu s Edym sa postavili, oprášili si oblečenie a rýchlym krokom sa vracali späť.

Marianna zas vytiahla z vrecka ďalšiu baterku. Rozsvietila ju a namierila na Tornáda s Barbie.

„Čo teraz?“

„Pôjdeme hľadať ďalší východ.“ oznámil Tornádo a pozrel do tunela.

Bol tmavý, nebezpečný a zdalo sa, že nemá koniec.

„Nebolo by predsa len lepšie odpratať tie kamene?“ pípla Barbie.

„Nie. Celý ten strop je narušený. Môžeme byť radi, že sa to nezrútilo celé. Odporúčal by som, čo najrýchlejšie odísť.“

Marianna pozrela na kamene. Naozaj vyzerali, že sa už-už zosunú rovno na nich.

„Fajn. Ideme ďalej.“ rozhodla a zasvietila pred seba. „A nikto,“ pozrela na Barbie, „sa nebude ničoho dotýkať!“

Ona poslušne prikývla a spolu s Tornádom ju nasledovali dovnútra sopky.

Samo a Edy medzitým hnali tunelom späť na povrch. Netrvalo im to ani päť minút a už stáli k pred východom. Hlina pod ich nohami sa ale presýpala a oni sa nemohli vyškriabať hore.

„Ema, Danny!“ zakričal Samo.

V otvore sa okamžite zjavila Ema.

„Čo sa deje? Kde sú ostatný?“

„Vytiahnite nás!“ mávol Edy a natiahol ruku.

Danny s Emou na seba pozreli. Danny si ľahol na brucho, Ema ho chytila za čelenky a mierne ho spustila ako nejaké lano. On chytil Edyho za ruky a pomohol mu vytiahnuť sa hore. To isté spravil aj so Samom.

Obaja si sadli do trávy a snažili sa chytiť dych.

„Čo sa stalo? Prečo ste takí špinaví?“ vyzvedala Ema.

„Zavalilo tunel.“ oznámil Samo.

Ema vyvalila oči a otvorila ústa. „A-a-a...“

Aj Danny na nich prekvapene pozeral. „Kde sú ostatný?“

„Zostali tam.“

Ema si sadla a ústa si prikryla rukou. „Oni... oni sú...“

„Nie, neboj sa!“ mávol rukou Samo. „Sú v poriadku. Len ten idiot ich stiahol na opačnú stranu!“

„Kto?“ nerozumel Danny.

„Ten Tornádo. Ťahal ich dovnútra. My dvaja sme cúvali. Ale ten tunel je úplne zatarasený. Nedostanú sa von.“

„Čo teraz?“ konečne prehovorila Ema.

„Povedali, že pohľadajú inú cestu.“ oznámil Edy.

„Ale aj tak by sme mali zohnať pomoc.“ vyhlásil Danny.

„Hej, a ako?“ zasmial sa Samo.

„Pôjdeme do dediny. Vodca už niečo vymyslí.“ navrhol Edy.

„Poznáš cestu?“

„Nie, ale išli sme stále po tom chodníku. Nemôže to byť až také ťažké.“ vstala Ema.

„Lenže cesta trvá dve hodiny.“ ďalej namietal Samo.

„Tak čo chceš robiť?“ oborila sa naňho Ema. „Len tu tak sedieť? Rozmýšľaj trochu. Marianna, Hurikán a Barbie sú zasypaní v sopke!“

Samo pozrel na dieru, cez ktorú vyšli. „Máš pravdu. Ideme.“

Všetci štyria sa postavili a rozbehli sa dolu svahom. Potom vleteli do džungle cez listy banánovníkov a ocitli sa na cestičke do dediny.

Marianna, Tornádo a Barbie zatiaľ neúspešne blúdili po sopke. Tunel akoby naozaj nemal koniec. Marianna išla ako prvá, niesla baterku a ostražito sa obzerala.

„Majú tieto tuneli vôbec nejaký koniec?“

Tornádo sa rozhliadol. „To dúfam. Inak tam na nás budú čakať veľmi dlho.“

„Oni nečakajú.“ zasmiala sa Marianna.

„Čože?“

„Som si na dvesto percent istá, že bežali do dediny.“

„Skvelé,“ prevrátil očami, „otec vyletí z kože.“

Marianna sa zachichotala. „Viem si to predstaviť.“

„Nie to nevieš.“ ticho jej oponoval.

Ona ho nechcela rozčuľovať, tak len prikývla a zostala ticho. Potom jej ale napadla ešte jedna otázka.

„Čo si o mne myslíš?“ zastala, otočila sa a nechala, nech si ju Tornádo premerá.

„Akú oblasť teba máš namysli?“

„Všeobecne.“

„Úprimne?“ naklonil hlavu.

„Áno, samozrejme.“

„No... Myslím si, že si bystrá, múdra, ale aj temperamentná a bláznivá. Nikto sa s tebou nenudí.“

Ona naňho pozrela napoly prekvapene a napoly pobavene.

„To si o mne myslíš? Toto si stihol zistiť za dva dni?“

Tornádo sa zasmial. „Neviem, čo vieš o mojom kmeni a o našich ľuďoch, ale sme veľmi senzitívni.“

„Akí?“ primiešala sa Barbie do rozhovoru.

„Senzitívni. Jednoducho, vedia niečo vycítiť.“ vysvetlila Mariana.

„Aha.“

„Presne tak.“ súhlasil Tornádo. „Hneď ako som ťa prvýkrát uvidel, pomyslel som si, že nebudeš len také obyčajné dievča.“

„Tak to vôbec nemusíš byť génius, aby si to o nej zistil.“ zasmiala sa Barbie. „Marianna vytvára úžasný a nezabudnuteľný prvý dojem.“

„Ale no tak... Nie som predsa až taká zlá.“

„Ale si.“ zachichotala sa Barbie. „Mohli by sme už ísť. Musím si umyť vlasy.“

Marianna s Tornádom sa zasmiali zas vykročili dopredu.

O pár minút sa úzky tunel našťastie skončil a oni sa ocitli v prázdnej jaskyni. Viselo v nej akurát pár kvapľov a sem-tam sa povaľoval nejaký kameň.

„Čo spravíme teraz?“ rozhliadla sa Barbie a spolu s Tornádom sa otočili k Marianne.

Ona sa poobzerala po okolí. „Veľa možností nemáme. Vlastne nemáme žiadnu.“

„Môžeme sa tu poobzerať.“ navrhol Tornádo. „Možno niečo nájdeme.“

Marianna sa zatvárila pochybovačne, no prikývla. Ona začala prezerať jaskyňu po pravej strane, Barbie šla na jej koniec a Tornádo napravo.

„Niečo som našla.“ zahlásila po chvíli Barbie.

Obaja k nej okamžite pribehli. Ukazovala na úzky otvor úplne pri zemi. Marianna tam zasvietila s baterkou.

„Skvelé, ale pochybujem, že sa tam napchám.“ skonštatovala.

„Hlavne musíme vedieť, kam to vedie.“ zahlásil Tornádo a pozrel na Barbie. „Skús sa pozrieť.“

„Ja? Prečo práve ja?!“ zhrozila sa

„Lebo si najužšia a nebudeš mať problém vopchať sa tam.“ vysvetlila jej Marianna.

„Ale... zničím si vlasy.“

„Ak tu zostaneme trčať budú ti vlasy nanič!“ rozhodil rukami Tornádo.

Marianna sa k nej nepatrne naklonila. „Radšej tam choď skôr, ako začne kričať.“ zašepkala.

Barbie pozrela na nervózneho Tornáda. „Tak dobre. Ale chcem baterku.“

Marianna prikývla a počkala, pokým si ľahne. Podala jej rozsvietenú baterku a ona sa odplazila na druhú stranu.

„Je tu ďalší tunel!“ zakričala.

„Skús sa pozrieť, kam vedie!“ navrhla Marianna. „Aby sme sa tam netrepali zbytočne!“

Barbie nahlas vzdychla, no počúvala a plazila sa dopredu. Marianna sa medzitým prisunula bližšie k Tornádovi. V jaskyni teraz bola tma ako vo vreci.

„Čo si jej šepkala?“ opýtal sa po dlhšom tichu.

„Že ťa nemá vytočiť. Inač by tam nešla.“ uškrnula sa Marianna.

„Ty si teda naozaj dobrá kamarátka.“

„Hej,“ jemne ho štuchla do ramena, „ak by som to nepovedala, stála by tu doteraz.“

Tornádo sa zasmial. „Dobre, dobre. Pokoj.“

„Čo ak nenájdeme cestu von?“ opýtala sa odrazu Marianna.

Tornádo vzdychol a jednou rukou ju zozadu objal. Mariannu to poriadne prekvapilo. Skoro od ľaku vykríkla. Keď ju ale pritisol k sebe, cítila sa dobre. Bola rada, že ju niekto drží.

„Tak nás nájdu.“ odpovedal na položenú otázku.

„Dúfajme.“

Marianna chvíľu len tak hľadela do tmy. Potom však využila chvíľu a rozhodla sa vypytovať.

„Ako dobre si poznal Ovofrita?“

„Ovofrita?“ Tornádo zostal chvíľu ticho. „Poznal som ho veľmi dobre. Bol ako môj druhý otec. Naučil ma všetko, čo viem.“

„Prečo si nepovedal, že si prevzal jeho miesto?“ vyzvedala ďalej.

„Odkiaľ vieš, že som sa dostal na jeho miesto?“ nechápavo na ňu pozrel.

„Viem si to zistiť. Vraj si teraz ty strážca ovocia.“

„No a? Ja aj s Robom sa len staráme o to, aby Bongo vzal toľko, koľko sme sa dohodli.“

„Takže Bonga tiež dobre poznáš.“ nedala mu pokoj.

Tornádo zaváhal. „No... vlastne to ja som ho priviedol do dediny.“

„Ako to?“

„Keď prišiel po prvýkrát, stretli sme sa pri jazere. Vzal som ho za otcom a ukázal mu, kde je dedina.“

„A on vedel, že tvoj otec je vodca?“

„Nie, povedal som mu to až v dedine.“

Marianna zostala ticho a začala rozmýšľať. Ak sa s Bongom pozná dobre, určite vie aj o jeho plánoch. A Artbub je jeho otec.

„Takže nemáš najmenšie podozrenie, že s tým majú niečo spoločné?“ spýtala sa nenútene.

„Áno, tak to myslím. A môjmu otcovi tiež verím.“ prikývol vecne.

„A keby som ti povedala, že sa mýliš.“

„Marianna, prosím ťa. Ja tiež neverím, že je to duch, no verím mojim priateľom a rodine. Neklamal by som ti, zabudla si?“

Naštvane sa od neho odtiahla. „A mne neveríš? Včera som počula tvojho otca a Bonga, ako sa o nás rozprávajú.“

„A to si mi chcela kedy povedať?!“ rozčúlene sa jej opýtal.

„Neviem.“ mykla plecami.

„Počuj, viem, že otec k vám nie je najmilší, ale on nemá nič s tou... vecou.“

„Aha, takže ja si vymýšľam?“ zamračila sa Marianna.

Keď na túto otázku neodpovedal, rozhodla sa, že sa už nebude ozývať. Oprela sa o stenu a skĺzla dolu. Tornádo si povzdychol a tiež to už viac nerozoberal.

Po pár minútach sa Barbie konečne vrátila. Najprv vyhodila baterku a potom vyliezla aj ona.

„Je to dosť úzky tunel, ale končí sa v oveľa väčšej jaskyni.“ oznamovala nadšene.

„Fajn.“ stroho prikývla Marianna.

Aj Tornádo prikývol.

Barbie si ich obidvoch premerala. „Čo sa to s vami stalo? Pohádali ste sa?“

Ani jeden z nich neodpovedal.

„Viem, že sa medzi vami niečo stalo.“ naliehala neprestajne.

„Myslel som si, že sme priatelia.“ ozval sa po chvíli Tornádo.

„Ale?“ nechápala.

„Ale zistil som, že nie sme.“

„Boli by sme, keby si sa prestal urážať.“ sucho oznámila Marianna.

„Nie, boli by sme, ak by si mi verila. Priatelia si dôverujú.“

„Tak počuj, nepovedala som ti to, pretože...“

„Pretože si sa bála, že to všetko vytáram ockovi, však?!“ prerušil ju Tornádo.

„Hej, presne tak! Poznám ťa len dva dni a nebudem ti všetko vešať na nos.“

„Lenže toto sa týkalo môjho otca. Mohla si to aspoň spomenúť.“

Marianna iba prevrátila očami.

„Tak dobre,“ zasiahla Barbie, „čo keby ste sa udobrili? Marianna ti sľúbi, že nebude nič tajiť a ty sľúbiš, že otcovi nič nepovieš.“

Tornádo si ju zamyslene premeral. „To znie celkom rozumne.“

„Ja viem.“ zachichotala sa. „Takže platí?“

„Neviem,“ Marianna sa postavila zo zeme, „ako mám vedieť, že to nepovie?“

„Asi tak ako ja, že mi to povieš.“ ohradil sa Tornádo.

„Čo iné mi ostáva.“ vzdychla a natiahla k nemu ruku.

„Ako chceš.“ Tornádo jej ruku stisol a pozrel na Barbie. „Už si spokojná?“

„Už hej.“ usmiala sa.

„Fajn, tak teraz by sme mohli ísť.“ navrhla Marianna. „Pôjdem prvá.“

Vzala si baterku, ľahla si na zem a opatrne sa preplazila dierou. Na počudovanie to šlo hladko. Posunula sa ešte o kúsok ďalej a posvietila dopredu. Bol tam ďalší nekonečný tunel.

„Prosím, nech to teraz vyjde.“ zašepkala a počkala, kým k nej prilezú aj Tornádo s Barbie.

O chvíľku už všetci traja stáli natesnaný v tmavom tuneli. Nad hlavou nemali skoro žiadne miesto a ruky sa im obtierali o steny po bokoch. Už to ale neboli také sypké steny. Tvoril ich hladký a studený kameň.

„Tak poďme. Hádam budeme mať šťastie.“ vzdychla Marianna, zdvihla baterku vyššie a pohla sa dopredu.

15. kapitola - ZÁCHRANNÁ AKCIA

Ema, Danny, Samo a Edy sa ledva vliekli po chodníku. Celú pol hodinu bežali naprieč džungľou. Ešte stále však pred sebou mali veľký kus cesty.

„A že sa nič nestane. Marianna a tie je plány!“ rozhorčovala sa Ema.

„To by nebola ona.“ vzdychol Samo a pridal do kroku.

Aj ostatný zrýchlili, no pokým došli do dediny prešla vyše pol hodina. Prešli cez husté listy a ledva sa doplazili k vodcovmu domu.

Samo zaklopal na dvere.

Po chvíli počuli kroky na drevenej podlahe a vodca otvoril dvere. Najprv len tak stál a premeriaval si ich.

„Stalo sa niečo?“

„Áno, stalo.“ naštvane si ho premerala Ema. „Marianna, Barbie a váš syn sú zasypaní v sopke!“

Artbub si ju chvíľu premeriaval. „Kde?“

„V sopke, čo ste hluchý?!“

„Prečo sú tam?“

„Lebo sa nemôžu dostať von! Zasypalo ich!“

Vodca si Emu premeral. „Prečo tam išli?“

„A čo ja viem!? Problém je v tom, že sa nemôžu dostať von.“

„Dobre, pôjdem sa tam pozrieť. Ale vy tu ostanete.“ povedal nakoniec.

Všetci štyria pomaly prikývli. Vodca medzitým vyšiel z domu a zavolal si jedného z mužov, ktorý tam nosili drevo. Niečo mu dlhšie hovoril, potom prikývol a pozrel na Emu.

„Niekto z vás nás tam zavedie.“ prikázal.

„Pôjdem ja.“ zahlásil Samo a pozrel na Emu. „A aj Ema.“

Artbub prikývol a mávol rukou. „Tak poďte.“

Ema sa otočila na Dannyho. „Počkajte nás s Emíliou v domčeku.“

On prikývol a spolu s Edym sa vybrali naprieč dedinou k ich domu na strome.

Samo s Emou sa zatiaľ pripojili k vodcovi a dvom mužom, ktorí sa tiež pridali. Artbub išiel ako prvý, odhŕňal listy a udával smer. Zas sa dostali až na chodník vedúci k sopke. Tam zrýchlili.

Eme sa zdalo, že Artbub nie celkom pochopil, čo sa deje. Mali by sa ponáhľať!

Marianna takmer spadla. Úzky tunel sa skončil a oni sa ocitli v obrovskej a priestrannej jaskyni. Ona si to ale všimla až neskoro a skoro zakopla a vyvýšeninu v kamennej podlahe.

Rýchlo však našla stratenú rovnováhu. Potom zastala a zdvihla baterku vyššie, aby osvetlila čo najviac.

Naskytol sa im pohľad na prekrásnu jaskyňu plnú kvapľov a malých jazierok.

„To je nádhera.“ vzdychla Barbie.

„Lenže to nám nepomôže.“ pokrútil hlavou Tornádo a prešiel pár krokov dopredu. „Musíme sa odtiaľ dostať.“

„Pôjdeme ďalej a uvidíme. Možno sme na ceste von.“ povzbudivo sa usmiala Marianna.

„Len dúfaj.“

Ona si už nevšímala jeho poznámky a pohla sa dopredu. Jaskyňa pred nimi bola naozaj obrovská. Vôbec nedovideli na jej koniec.

Marianna prechádzala popri jazierkach a pozorne ich študovala. Voda v nich vyzerala krištáľovo čistá.

„Aj tak o mne nič nevieš.“ povedala smerom k Tornádovi.

„To by som si nedovolil tvrdiť.“ odpovedal zamyslene.

Marianna pokrútila hlavou a premerala si ho. „Mám ďalšiu otázku.“

„No tak sa pýtaj.“

„Čo o mne vieš a kto ti to povedal?“

„To sú dve otázky, ale odpoviem ti. Viem o tebe dosť a ten, kto mi to povedal, mi o tom zakázal hovoriť.“

„Aha, takže mi nič ďalšie nepovieš?“ nadvihla obočie.

„Smola.“

Marianna prevrátila očami a zas sa venovala skúmaniu jaskyne. Aj Barbie sa k nej pridala. Prechádzala okolo kvapľov a jazierok a veselo sa obzerala.

Odrazu na zemi čosi zazrela. Vyzeralo to ako kúsok kameňa, z ktorého niekto vytesal prívesok.

„Aha,“ zohla sa a zdvihla ho, „tento kamienok vyzerá ako prívesok.“

Marianna len mávla rukou. „Len tak vyzerá. Nerozoberaj teraz také hlúposti.“

„Môžem si ho nechať?“ pozrela na Tornáda.

„Pokojne,“ mykol plecami, „pochybujem, že niekomu bude chýbať.“

Barbie si vopchala kamienok do vrecka a išla ďalej.

Prechádzali naprieč jaskyňou skoro päť minút, až nakoniec došli na koniec. Bolo tam veľké jazero. Voda vôbec nebola hlboká, len tak po kolená.

„Čo teraz?“ rozhliadla sa Marianna.

„Poďme.“ Tornádo kývol hlavou dopredu.

„Veď je tam voda.“

„No a? Nie je hlboká. Aj tak nemáme inú možnosť.“

Marianna pozrela na Barbie.

„Čo už?“ mykla plecami a jednou nohou stúpila do jazierka. „Tá voda je ľadová!“

„A čo si čakala? Termálny prameň?“ zasmial sa Tornádo.

Barbie naňho škaredo pozrela a stúpila dnu aj druhou nohou. Aj Marianna opatrne vošla do vody. Bola naozaj studená. Lenže to bola jediná cesta von.

Trasúcou rukou zdvihla baterku vyššie a posvietila pred nich. Pár metrov pred nimi jazero prechádzalo do úzkej riečky medzi dvoma stenami.

„Ideme.“ zahlásila Marianna a pomaly sa presúvala dopredu v ľadovej vode.

Tornádo s Barbie išli tesne za ňou. Ani to netrvalo dlho a už boli na konci. Tam sa jazero zlievalo do riečky tečúcej ďalej.

„Bojím sa, že neprejdeme.“ otočila sa Marianna.

„Neboj sa.“ ubezpečoval ju Tornádo. „Podľa mňa je to dosť široké. Vyskúšaj.“

Marianna pristúpila k medzere. Opatrne spravila krok vpred. Medzera bola o trochu väčšia ako šírka jej ramien.

„Fajn, môžeme pokračovať.“ zakričala dozadu.

„Hovoril som ti to.“ zasmial sa Tornádo a vkročil dnu za ňou.

Aj Barbie ich nasledovala. Kráčali úzkym tunelom niekoľko metrov, keď sa Marianne zazdalo, že strop je o niečo nižšie.

„Zmenšuje sa nám priestor.“ zahlásila.

„Čo tým myslíš?“ nechápal Tornádo.

Ona kývla hlavou hore. „Strop sa zmenšuje. Zdá sa mi, že čím ideme ďalej, tým je nižšie.“

Tornádo už nič nepovedal, len ju posunul dopredu. Ona chtiac-nechtiac pokračovala, ale mala taký divný pocit.

O pár minút sa im už hlavy dotýkali kameňa hore.

„Toto nie je dobré.“ zastonala Barbie.

„Tak budeme chodiť po štyroch. Je v tom nejaký problém?“ pokrútil hlavou Tornádo a kľakol si.

Obe dievčatá spravili to isté. Najprv išli len kolenačky, no ako odhadla Marianna, čím išli ďalej, tým bol strop nižšie. Potom položili na zem aj ruky a nakoniec si museli ľahnúť a plaziť sa.

„Mne sa to nepáči.“ sťažovala sa Barbie. „Žiadna cesta von sa cestou nezmenšuje.“

„Počuj, toto je rieka. A tie väčšinou tečú von. Prinajhoršom sa zas dostaneme do nejakej jaskyne.“ vysvetľoval Tornádo.

Všetci traja boli celí mokrí, bola im zima a kolená a lakte mali celé doškriabané. A navyše sa hladina riečky začala zvyšovať.

„Už len trochu,“ ubezpečovala Marianna, „tam vpredu niečo vidím.“

Rýchlo sa plazila dopredu a ruku s baterkou sa snažila držať nad hladinou. Keď ale zistila, čo je pred nimi, takmer jej tá baterka vypadla.

„Toto nemyslíte vážne!“ zvolala.

„Čo je?“ nechápal Tornádo.

„Nikam sa nedostaneme! Pred nami je obrovská kopa kameňov.“

„To ale nie je možné.“ odporoval. „Tá rieka tečie. Musí tam niekde byť nejaká dierka.“

„Možno, ale je tu asi tona balvanov a ja ju neodtisnem.“ naštvane mu odpovedala.

„Ukáž sem. Posuň sa čo najviac k stene a otoč sa na bok.“

Marianna poslúchla a chrbát pritisla k jednej zo stien. Ruky natiahla pred seba a dotkla sa kameňov.

Tornádo sa posúval dopredu a úplne vyplnil miesto, ktoré pri nej zostalo. Boli pri sebe tak natlačení, až sa Marianna začínala báť o pevnosť stien.

„Dobre,“ vydýchol Tornádo a pozrel priamo na ňu, „na tri sa zaprieme a tie skaly vytlačíme.“

Marianna len mihala pohľadom z neho na kopu kameňov.

„Raz... dva... tri!“

Obaja naraz vložili všetku silu do rúk. Zapreli sa do kameňov, lenže tie sa nechceli pohnúť. Nevzdali sa však tak rýchlo. Vytláčali balvany von, až pokým jeden zvrchu naozaj nevypadol von.

„Sláva!“ zaradovala sa Marianna.

Posunula sa viac dopredu a cez vytvorenú medzeru povyhadzovala von ďalšie. O chvíľku im už do očí udrelo slnečné svetlo.

Tornádo sa k nej rýchlo pridal a spolu mali kamene vyhádzané za pár minút. Potom moli konečne vyjsť na povrch.

Marianna sa zaprela rukami o skaly, aby sa mohla vytiahnuť von. Potom podala ruku Tornádovi a Barbie. Vyšli na denné svetlo, ktorého dosť ubudlo. Ale hoci už bolo neskoré popoludnie, stále bolo dosť horúco.

To im prišlo celkom vhod, pretože boli do nitky premočení. Lakte a kolená mali dokrvi poodierané a boli celí od hliny a prachu.

„Moje vlasy!“ zvolala Barbie, keď zbadala špinavý a mokrý prameň svojich vlasov.

„Neboj sa, len čo dôjdeš do dediny, umyješ sa.“ chlácholila ju Marianna.

„Tak to dúfam.“ vyhlásila mrzuto.

Tornádo sa zasmial a poobzeral sa. Aj Marianna si premerala okolie. Sedeli na zelenej tráve a z diery, ktorou vyliezli, vytekal potôčik. Boli zrejme na úpätí sopky, pretože za nimi svah prudko stúpal.

„Vieš, kde sme?“ vyzvedala Marianna.

„Sme pod sopkou. A mám taký pocit, že západne od miesta, kde sme vošli.“ vyhlásil Tornádo a postavil sa.

Pomohol na nohy aj dievčatám a pozrel hore. Sopka sa nad nimi nebezpečne týčila.

„Mali by sme ísť. Samo s Emou už určite v dedine vyvolali poplach.“ zasmiala sa Marianna.

„Myslíš, že tam už došli?“

„Myslím. Už sa stmieva. Boli sme v tej sopke riadne dlho.“

Tornádo prikývol a mávol rukou. „Tak poďte. Ideme sa im ukázať.“

Pohli sa dopredu a Tornádo udával smer. Prechádzali po skoro rovnej trávnatej ploche a obchádzali pri tom sopku.

O niekoľko minút už začuli hlasy. Marianna sa rozbehla tým smerom. Mala však problém nezakopnúť o vlastné nohy.

„... tam dnu.“ počula Samov hlas.

„Na kerú pamiatku ste tam išli?!“ kričal vodca.

„Otec, pokoj.“ zvýšil hlas Tornádo, aby ho vodca počul. dobehol Mariannu a spolu prišli až k skupinke pri diere.

Stál tam Samo, Ema, Artbub a dvaja muži z dediny.

„Marianna!“ vykríkla Ema a okamžite sa jej vrhla okolo krku. Potom to isté spravila aj s Barbie.

Ostatní sa len nestíhali čudovať.

„Ako ste sa dostali von?“ premeral si ich Samo.

„Myslel si si, že tam budeme čakať do konca roka?“ odpovedal Tornádo otázkou.

Artbub si ich po jednom premeral. „Ako to vyzeráte?!“

„No... otec, prešli sme naprieč sopkou. Čo si čakal?“

„Že máš aspoň kvapku rozumu!“

Tornádo prekrížil ruky a pozorne sa zahľadel na otca. „A?“

„A nechápem, ako si ich tam mohol zobrať! Nikto nepozná tie chodby a mali ste jedno veľké šťastie, že ste dotiaľ vyšli živí!“

„To bol môj nápad.“ priznala Marianna.

Vodca so synom na ňu pozreli.

„Možno, ale Tornádo mal na vás dávať pozor.“

„Prečo by mal? My sme zodpovední sami za seba.“ odporovala Marianna.

„Lebo pokiaľ ste na tomto ostrove, sme za vás zodpovední. Odteraz už nechcem počuť žiadne námietky.“

Marianna si ho len odmerane premerala a pozrela na priateľov. Samo bol tiež od prachu, no nie až tak ako ona. Ema zas vyzerala nesmierne unavená.

„Mohli by sme sa vrátiť. Začína sa stmievať a ja nemám chuť behať v noci po džungli.“ zahlásil nakoniec vodca a otočil sa.

Dvaja dedinčania, ktorí tam boli ho hneď nasledovali. Tornádo pozrel na Mariannu.

„Si v poriadku?“

„Vyzerám tak?“ zasmiala sa.

On len ticho prikývol a pozrel za otcom. „Poďme. Nemá zmysel teraz mu odporovať.“

Samo s Barbie ho poslúchli a vykročili za ním a jeho otcom. Ema s Mariannou však ešte chvíľku počkali.

„Nič sa nestane...“ vyčítavo začala Ema.

„Nemala som to v pláne! Nejako sa to zvrtlo.“

„A čo si mala v pláne?! Vieš si predstaviť, ako som sa o vás bála?“

„Viem a ďakujem ti za to,“ usmiala sa Marianna, „chcela som len zistiť niečo o tom Lemurovi.“

„V sopke?“

„Nie od neho.“ Marianna kývla hlavou k odchádzajúcej skupinke.

„A na čo si prišla?“ premerala si ju Ema s nadvihnutým obočím.

„Že v dedine ešte toho Lemura nevideli. Boja sa len pre to, že im to Artbub povedal. A navyše mám taký...“ stíšila hlas a prišla bližšie. „Taký divný pocit, že tu niekto je.“

„Čo tým myslíš?“

„Neviem. Akoby ma neustále niekto sledoval.“

Ema sa hlasno zasmiala. „Prosím ťa... To je smiešne. Len sa ti to zdá.“

„Možno.“ Marianna nakoniec prikývla a poobzerala sa. „Mohli by sme ísť za nimi.“

Obe sa naraz rozbehli dolu kopcom a zastali až za veľkými listami, tesne za Samom.

„Už som sa bál, že tam ostanete.“

„Neboj sa. Sopky mám na dnes naozaj dosť.“ zasmiala sa Marianna.

Do dediny sa dostali pomerne rýchlo. Vodca na čele ich viedol rôznymi skratkami, takže to netrvalo viac ako hodinu. Pomaly sa však stmievalo. Slnko zapadalo sa vrcholy stromov a v dedine začali zapaľovať ich „verejné osvetlenie“.

Marianna s priateľmi sa rozlúčila s ešte stále nahnevaným vodcom a vybrali sa do svojho domčeka. Tam našli Dannyho, Edyho a Emíliu, ako hrajú karty.

„Už sme sa začínali báť.“ skonštatoval Danny a premeral si Barbie s Mariannou. „Čo sa vám stalo?“

„Vyliezli sme zo sopky.“ oznámila Marianna a vošla do dievčenskej izby.

Spolu s Barbie hodili na zem potrhané šaty a obliekli sa do nových a čistých. Barbie si okamžite bežala umyť vlasy, no Marianna si len ľahla a zízala na strop.

„Nejdeš si s nami zahrať?“ pricupkala k nej Emília.

„Nie, ďakujem. Ja idem akurát tak spať.“

Emília prikývla a potichu zatvorila dvere. Marianna sa zabalila do deky, otočila sa k stene a začala rozmýšľať. Bola však tak unavená, že čoskoro zaspala. Jedna vec jej ale stále nedala pokoj. Niečo sa jej na celom ich výlete zdalo veľmi podozrivé.

16. kapitola - MARIANNA RIEŠI ĎALEJ

Ráno sa všetci zobudili v dobrej nálade. Poobliekali sa, ustlali si postele a vybrali sa na raňajky. Tam ich už čakali plné misy ovocného šalátu a aj nejaké varené kukurice.

„Čo budeme robiť dnes, pani vedúca?“ otočil sa Samo k Marianne, keď si nabral raňajky.

„Uvidíme, čo nám tento ostrov prinesie.“ zasmiala sa.

„Ale už žiadna sopka ani nič podobné.“ pohrozil a prehrabol vidličkou obsah taniera.

„Ako si praješ.“ prikývla a tiež si vzala príbor.

Keď dojedli, ako na zavolanie sa tam zjavil Tornádo. Artbuba zatiaľ nebolo vidno, čo bolo pre Mariannu len dobré.

„Ako?“ zastal pri nich Tornádo.

„Celkom dobre.“ odpovedala Marianna. „Až na to, že nevieme, čo máme robiť s tým Lemurom.“

„Máte mi ho pomôcť nájsť.“

„Lenže ako? Videl si ho tu niekde?“

Tornádo si ju zamyslene premeral. „Nie, ale určite tu bude. Neviem, kto to je a chcem to zistiť.“

„Si si istý, že to nevieš?“ premerala si ho Ema.

„Áno, som.“ odpovedal stroho.

„A tvoj otec? Tiež o tom nevie?“ pripojil sa Samo.

„Som si istý. Môjmu otcovi verím.“

„Lenže mi nie. Určite o tom niečo vie. Táto dedina je taká malá, že tu je jednoducho nemožné o niečom takom nevedieť.“

„Hovorím ti, že s tým nemá nič spoločné.“ zvýšil hlas Tornádo.

„Jasné, asi tak, ako vedia slony lietať.“

Tornádo nepokojne zavrčal, no už nič nepovedal. Samo sa však povýšenecky usmial a pozrel na Mariannu.

„Počuješ ho? Vraj s tým nič nemá.“

„Áno, počujem a neviem, prečo to ty spochybňuješ.“

„Veď si sama povedala, že si ho počula.“

Marianna mierne zbledla. Tornádo si ju ostražito premeral.

„Čo?“

„Nič.“ pokrútila hlavou.

„Hovorila si, že si ho nad ránom počula rozprávať sa s Bongom.“

„Možno, ale netvrdila som, že má niečo s tou vecou.“

Tornádo si ju pozorne premeral.

„Mohli by sme ísť.“ zadvihol sa odrazu Edy od stola.

Všetci naňho prekvapene pozreli, no nikto nenamietal. Zasunuli za sebou stoličky a pohli sa smerom do dediny.

„Tak dobre,“ zastal Tornádo v strede dediny pri veľkom dome, „ak sa niekam vyberiete, nezabudnite mi dať vedieť.“

„Zabudneme.“ zamrmlal Samo, no Marianna jeho poznámku rýchlo zahovorila.

„Neboj sa. Hlavne sa pohybuj tak, aby sme ťa našli.“

„Budem sa snažiť.“ letmo sa usmial a odkráčal preč.

Marianna sa poobzerala. „Asi bude lepšie, ak si najprv premyslíme, čo budeme robiť. Poďme hore.“

Vykročila smerom k ich domčeku a skupinka ju nasledovala. Až keď boli späť v izbe, otočila sa a k nim.

„Tak... čo budeme teraz robiť?“

„Mali by sme hľadať Lemura.“ poznamenala Barbie.

„To je dobrý postreh.... Ale ako?“

Nikto neodpovedal.

„No vidíte.“ vzdychla Marianna.

„Čo je toto?“ Edy, ktorý stál vedľa stola si všimol, že na ňom je niečo položené.

Marianna sa otočila a tiež to zbadala. Na stole ležal poskladaný papier a pri ňom jedna obálka. Vzala papier do ruky, premerala si ho a otvorila. Nebolo tam toho veľa, len zopár riadkov.

„Naši predkovia sa kedysi bavili vymýšľaním rôznych slovných hier a hádaniek. Preto, ak ma chcete nájsť, musíte využiť všetok svoj rozum. V obálke máte šesť takýchto hádaniek. Vylúštite ich a nájdete ma. Dobre sa bavte! Duch sopky.“

Marianna prečítala odkaz nahlas. Potom pozrela na obálku. Opatrne ju vzala do ruky a odlepila. Dnu bolo šesť poskladaných papierikov. Vysypala ich na stôl a prehrabla rukou.

„No...“ začal Samo, „už máš, čo si chcela?“

„Možno.“ odpovedala neurčito.

Ema zobrala do ruky jeden z papierikov a roztvorila ho. Na začiatku bolo číslo a potom nasledovala hádanka.

„Bez konca i bez začiatku, a predsa nie je večný.“ prečítala a nadvihla obočie. „To čo má znamenať?“

„Je to hádanka.“ upozornila ju Marianna. „Musíš sa nad tým zamyslieť.“

„Mám taký pocit, že každý má jednu.“ vyhlásil Edy.

„Zrejme. Takže teraz si všetci zoberú papierik!“

Po jednom si hádanky rozobrali, až nakoniec jedna ostala pre Mariannu. Ona rozložila svoj papierik a prezrela si ho. Na začiatku mala číslo štyri. Potom nasledovala hádanka.

V noci horí, horí a nemožno ho zahasiť.

Pozrela na ostatných. Nechápavo hľadeli na hádanky a prevracali ich v rukách.

„Veľmi zaujímavé, ale mne sa nad tým rozmýšľať nechce.“ zhodnotil nakoniec Samo a položil papier na stôl.

Marianna si prezrela jeho hádanku.

Dva razy sa rodí, i lieta, i chodí.

„Samo, nehovor mi, že nevieš, čo to je.“

On mykol plecami. „Odkiaľ to mám vedieť?“

„Veď je to jednoduché. Dajme tomu, že je to zviera, ktoré lieta a keď je malé, chodí.“

„A čo ja viem. Mne je jedno, čo lieta, chodí... či ako to tam je.“

„Je to motýľ.“ odpovedala Barbie.

„Presne.“ prikývla Marianna a položila papierik na stôl. „Čo tu máme ďalšie?“

„Skús moju.“ Edy k nej natiahol ruku.

„Aká cesta je bez prachu?“ prečítala Marianna.

„Umytá.“ zahlásil Samo.

„Nerozprávaj hlúposti.“ zahriakla ho Ema.

„Niečo na tom bude.“ zamyslela sa Marianna. „Cesta bez prachu... hm, no ja neviem. Skúsime niečo iné.“

„Mám zem bez ľudí, rieky bez vody, mestá bez domov, hory bez stromov.“ prečítala Barbie.

„Svet po príchode mimozemšťanov!“ prihlásil sa Samo.

„Tak teraz už trepeš hlúposti.“ naštvane ho okríkla Ema. „Nemôžeš navrhnúť niečo normálne?!“

„Pokoj,“ tíšila ich Marianna, „sú to len hlúpe hádanky. Nič sa nedeje. Čo je tu ďalej?“

„V lete je oblečený, v zime nahý.“ odpovedal Danny.

„Tak toto je tiež jasné.“

„Je to strom, že?“ pípla Emília.

„Presne. Takže už len musíme vyriešiť zvyšné hádanky a nájsť toho Lemura.“

Samo prevrátil očami a pozrel von oknom. „Kašli na to. Zoberme si veci a poďme domov.“

Marianna naňho škaredo pozrela a zhrabla všetky papieriky. „Rob si, čo chceš.“ Rýchlo a naštvane prešla izbou. Schytila kľučku, otvorila si dvere a bez nejakého ďalšieho slova zmizla v dievčenskej časti domu.

„Tak,“ tleskla Ema, „máme, čo sme chceli.“

Edy, Barbie a Danny si len ticho obzerali steny. Samo mrzuto pozeral von z okna a Ema zlostne prehadzovala veci na stole.

Marianna si medzitým sadla na posteľ. Papieriky hodila vedľa seba. Nemala dôvod venovať sa im. Lenže bola strašne zvedavá. Čo sa na tom ostrove deje?

Nahnevane sa postavila a prešla k stolu. Keby tak aspoň mala nejaké tušenie o čo tu ide. Ale on nemala nič. Iba pár hádaniek, lenivých priateľov, nahnevaného syna vodcu a jedného prerasteného lemura.

Nemotorne sa otočila a bokom buchla do stola. Trošku sa posunul do strany. Barbiina šperkovnička zahrkala a vykotúľal sa z nej jeden zlatý prstienok. Rýchlo prebehol po stole a s cinknutím dopadol na drevenú podlahu.

Marianna sa rýchlo zohla a zdvihla ho. V žiari slnečných lúčov sa nádherne leskol. Chvíľku ho len tak krútila medzi prstami. Vyzeral takmer obyčajne nebyť malých a nepatrných kamienkov.

Sadla si za stôl a uprene naň hľadela. Spomenula si na jeden podstatný detail. Aj tá obluda mala prsteň. Dokonca poriadne vyleštený.

Odložila prstienok do šperkovničky a zas si sadla na posteľ. Prehrabla lístky a vytiahla si ten Emin.

Bez konca i bez začiatku, a predsa nie je večné.

Vodca Artbub tiež nosil na ruke podobný prsteň. Niečo jej našepkávalo, že to bude riešenie ich hádanky. Kruh predsa nemá koniec ani začiatok a netrvá večne.

„Marianna,“ oslovil ju odrazu hlas od dverí, „Ema sa rozhodla, že tu nebudeme len tak tvrdnúť a pôjdeme na pláž. Ideš s nami?“

Marianna pozrela na Barbie opierajúcu sa o dvere. „Nie. Nechce sa mi. Pokojne choďte.“

Ona na ňu chvíľu ticho pozerala, ale potom prikývla a zavrela dvere.

Marianna sedela na posteli až do chvíle, pokým nepočula zatresnúť vchodové dvere. Potom sa postavila a vošla do chlapčenskej izby. Bola celkom prázdna. Ideálny čas na premýšľanie.

Lenže jej sa nechcelo rozmýšľať. Najradšej by si zas vzala nejakú dobrú knihu a len tak by snívala. Nepotrebovala žiadne dobrodružstvo zažiť na vlastnej koži. Stačilo jej už len to, čo sa okolo nej dialo.

Rozhodla sa preto, že nebude sedieť sama v prázdnom dome. Vyšla von, zliezla dolu po rebríku a rozhliadla sa po dedine. Všade sa hemžili ľudia.

Vôbec nemala naplánovanú trasu. Išla len tak, ako ju nohy ťahali. Prechádzala sa pomedzi domy a pozorovala dedinčanov. Väčšinou to boli ženy. Okrem toho, že sa starali o deti, stíhali aj variť, prať a kŕmiť ďalšie zvieratá. Odrazu odniekiaľ vybehla sliepka a za ňou sa hnal kŕdeľ detí.

Marianna rýchlo uskočila na stranu. Prešla uličkou medzi domami a zastala. Z jedného domu vybehlo päť detí a radostne poskakovali okolo muža, ktorý sa práve vrátil. Bol celý mokrý a špinavý a vyzeral dosť unavene. No aj napriek tomu silno objal deti a ženu. V jednej ruke držal zviera podobné bažantovi. Podal ho žene a tá ho šťastne vyobjímala.

„Nudíš sa?“ ozval sa spoza nej hlas.

Rýchlo sa otočila a zbadala Tornáda, ako si ju pozorne premeriava.

„Prečo sa pýtaš?“

„Mal som taký pocit.“

Marianna sa zas otočila k rodine. Deti sa odbehli hrať, zatiaľ čo žena odprevadila unaveného muža dnu do domu.

„Ten bažant bol zrejme ich obed, že?“ pozrela na Tornáda.

On sa zasmial. „Keby len to. Vieš, tento muž sa práve vrátil z lovu.“

„Oh, to je... milé. Jeho žena sa zrejme teší.“

„Možno z toho, že sa vôbec vrátil.“ sucho poznamenal Tornádo.

„Ale veď chytil tú morku, či čo to bolo.“ nechápavo namietla Marianna.

„Ty zrejme nerozumieš.“

„To máš pravdu. Vysvetli mi to. Ako to, že z toho nemali radosť a prečo bol taký mokrý a špinavý?“

„Bol v džungli loviť. Muži z dediny sa striedajú. Niekedy sú preč aj niekoľko dní. Lenže v poslednom čase máme vážny problém. Všetky zvieratká, ktoré sme lovili, zmizli.“

„Zmizli?“ Marianna prekvapene nadvihla obočie a oprela sa o stenu.

„Áno. Je to zvláštne, pretože naši predkovia ich lovili niekoľko storočí a stále tu boli. Pred pár mesiacmi ale začali miznúť. Najprv sa len skrývali, potom sa rozutekali a nikto nevie prečo.“

„To je naozaj záhadné.“ uznala Marianna.

„Džungľa sa mení. Zvieratá sa viac boja, rastliny a stromy schnú... Nič nie je tak, ako by malo byť.“

„Prečo?“

„Nikto nevie.“ pokrútil hlavou. „Aj keď...“ uprene sa na ňu zahľadel.

„Čo aj keď?“ nechápavo nadvihla obočie.

„Šamani, ktorí žijú osamote uprostred džungle vedia pomôcť. Vidia do budúcnosti a poznajú kopu legiend a proroctiev.“

Marianna sa pobavene zasmiala. „Myslíš, že ja uverím nejakému dedkovi, ktorý odišiel do džungle a popri tom ako fetuje nejaké prírodné drogy, rozpráva úplné hlúposti?“

„Nie, to od teba nečakám.“ odmerane si ju premeral. „Len som povedal, ako je na tom naša dedina.“

„Fajn. Ja zas postupujem s hľadaním Lemura.“

„To som rád. Daj vedieť, ak ho náhodou nájdeš.“ Tornádo sa otočil a kráčal preč.

Marianna si vzdychla a zviezla sa popri stene dolu na zem. Sadla si, oprela si hlavu a pozrela na domček. Cez okno videla šťastnú rodinu. Otec sedel v kresle a niečo rozprával deťom. Tie najmenšie držali v rukách jednoduché látkové bábiky a hrali sa s nimi. Pohybovali nimi vo vzduchu a vrážali do seba.

Mama zatiaľ šklbala bažantovitého vtáka. Vôbec nebol veľký a Marianna pochybovala, že vystačí pre sedemčlennú rodinu.

Pozrela hore na nebo a rozmýšľala. Nemohla za to, čo sa tu dialo. Ona sa na tom ostrove ocitla iba...

Zarazila sa a objala si pokrčené nohy. Ak podľa nej náhody neexistovali, prečo bola na zabudnutom ostrove?

Zavrela oči a rukou vytiahla spod trička prívesok na zlatej retiazke. Dali jej ho jej starí rodičia. Spomenula si aj na slová, ktoré jej babka stále opakovala: „Dokážeš všetko na čo si len spomenieš, ale musíš si veriť.“

Dokázala by pomôcť týmto dedinčanom? Dokázala by vyriešiť ich záhady? Dokázala by premôcť sama seba a vyriešiť to, čo sa na tomto ostrove deje?

Nad týmito otázkami rozmýšľala Marianna hodnú chvíľu. Potom sa odhodlane postavila.

Dokáže im pomôcť! Musí si len veriť.

Vykročila tým istým smerom, ktorým zmizol Tornádo. Prechádzala pomedzi domy, až ho zbadala pri jednom z kurínov, ako pomáha chlapcom cvičiť čierne šteňa.

To začalo brechať, hneď ako ju zazrelo. Chlapci a Tornádo sa prekvapene otočili. Malí ostrovania si ju chvíľku s údivom prezerali, akoby ešte nevideli nikoho cudzieho, ale Tornádo sa len otrávene otočil a upevnil šteňaťu obojok.

Marianna prišla opatrne bližšie. Čierny psík k nej tiež pricupkal a oňuchával ju. Ona natiahla ruku a počkala, kým si ju oňuchá. Potom vystrčil svoj malý jazýček a rýchlo jej ju oblízal.

Tornádo prekrížil ruky a niečo hlasno prikázal chlapcom v ich jazyku. Oni prikývli, vzali šteňa a odbehli preč.

„Už si našla toho Lemura?“

„Nie.“ pokrútila hlavou.

„Tak čo tu potom chceš?“

Marianna vzdychla a prišla o krok bližšie. Tornádo zas o krok cúvol.

„Len sa chcem ospravedlniť.“ začala.

„Za čo?“ opýtal sa pobavene. Otočil sa a prstami prechádzal po kolíkoch v plote.

„Za to, ako som sa správala. Aj teraz, aj predtým. Bola som drzá a tvárila som sa, že som vševediaca. Mrzí ma to.“

„To s tými šamanmi si naozaj prehnala.“

„To bola náhodou pravda.“ ohradila sa.

Tornádo sa otočila nahnevane si ju premeriaval.

„Je to pravda. Tebe sa to možno nezdá, ale sú to len hlúposti. Nadýchajú sa tých škodlivých výparov a potom kvákajú dve na tri.“

„A sme tam, kde sme boli.“ vzdychol a prevrátil očami.

„Dobre, dobre... už som ticho. Chcem ťa len požiadať o pomoc.“

Tornádo sa zasmial a rozhliadol sa. „Mňa?“ opýtal sa pobavene. „Naozaj?“

„Tak počúvaj! Neviem, čo máš proti mne, ale...“

„Ja proti tebe nič nemám!“ prerušil ju.

„Ale máš! A nerozumiem tomu. Najprv si mi nosil kvety a teraz sa mi vyhýbaš ako sa len dá.“

„Nezmysel.“ pokrútil hlavou a vyhol sa jej pohľadu.

Ona si ho zamyslene premeriavala. „Ide o to, čo som zistila na tom cintoríne?“

Tornádo nadvihol obočie a pokrútil hlavou. „Nie.“

„Ale áno. Som si istá.“

„Nie, nie je to pre to.“

„Je to pre to. Viem to.“

Chvíľu len kýval hlavou, no ona mu nedala pokoj.

„Tak dobre!“ zastavil ju nakoniec. „Vyhrala si. Je to kvôli tomu.“

Marianna prikývla. „Chápem, že to, čo si mi povedal je dosť... osobné. Viem si predstaviť, ako sa cítiš.“

„Nevieš.“ pokrútil hlavou.

„Ale viem. To si buď istý.“

„Som si istý, že ani len netušíš, aké to je stratiť niekoho takého.“

„Myslíš, že u nás sa neumiera?!“ nahnevane rozhodila rukami.

„Nie, ale som si istý, že netušíš, čo to znamená stratiť súrodenca!“

„Stav sa, že viem!“

„Možnože sa vieš vcítiť do takej situácie, ale pochybujem, že si to niekedy zažila!“

„Ježkove oči, Tornádo, to si myslíš, že si jediný komu umiera rodina?!“ zvolala naštvane.

„Čože?“ zarazene na ňu pozrel.

„Predstav si, že nie. Aj ja viem, aké to je stratiť súrodenca! Kedysi dávno som mala päť rokov a mala som aj brata!“

Len čo si Marianna uvedomila, čo povedala, prikryla si rukou ústa. Tornádo na ňu hľadel s vyvalenými očami.

„To myslíš vážne?“ dostal zo seba po chvíli.

Marianna si len držala ruku na ústach a pomaly klesala na zem. Do očí sa jej tlačili slzy a nevládala sa nadýchnuť.

„Marianna,“ Tornádo si kľakol pred ňu, „myslíš to vážne?“

Ona spustila ruku a zas chytil zlatý prívesok. Na jej krku bol zavesený na tenkej zlatej retiazke. Malé srdiečko, ktoré sa akurát zmestilo do dlane malo vpredu hladký ružový kameň.

Opatrne ho otvorila a odhalila dve fotky. Na jednej boli jej starí rodičia. Šťastní a spolu. Z druhej fotografie sa usmievalo malé bábätko v modrej čiapočke.

Tornádo jej opatrne vytiahol srdiečko z rúk a pozrel na fotky. Ruka sa mu trochu triasla. Chvíľu zamyslene pozeral na prívesok a chvíľu na fotky. Potom ho opatrne zacvakol a jemne pustil.

Marianne sa zatiaľ kotúľali po lícach slzy. „Viem veľmi dobre, aké to je.“ zašepkala.

Tornádo len ticho kľačal oproti nej a skúmavo si ju premeriaval.

„Mala som päť rokov a aj keď som nechápala, čo sa deje, tešila som sa. Presne si pamätám, ako som celú noc s babkou čakala mamu, keď odišla. Bola som ich aj pozrieť v nemocnici. V škôlke som sa tešila, chcela som nakresliť bábätku obrázky. A potom sa to stalo. Bábätko ochorelo. Otec s babkou striedavo chodili do nemocnice. Akurát v ten deň išla babka a mala sa spýtať, či by ma k nemu nepustili. A potom...“ Marianna prehltla vlnu sĺz. „Zazvonil telefón. Volali z nemocnice. Chlapček zomrel.“

Tornádo na ňu ticho pozeral. Neodvážil sa ani pípnuť.

Marianne chvíľu trvalo, kým si úplne vysušila oči a úspešne si uvoľnila nos.

„Mrzí ma to.“ prehovoril nakoniec Tornádo.

„Aj mňa.“ usmiala sa smutne.

„Nie, ja to myslím vážne.“

„A ako inač by si to mal myslieť?“

„Tak ako všetci okolo.“ podal jej ruku a pomohol jej vstať. „Povrchne.“

„Aha, to je skvelá útecha.“ založila si prívesok späť pod tričko.

„Vieš, ako to myslím. A... mrzí ma aj to, čo som pred chvíľou povedal. Máš pravdu, nie som jediný, kto niekoho stratil. A pravda je, že mi to ešte nikto nepovedal takto otvorene do očí.“

Marianna sa uškrnula. „Som rada, že som bola prvá.“ Potom k nemu vystrela ruku. „Priatelia?“

Tornádo ňou potriasol a usmial sa. „Priatelia.“

„Škoda, že až po tom... všetkom.“

On zahanbene sklopil zrak. „No... to bude moja vina. Prepáč.“

„Potrebujem pomoc.“ rozhliadla sa odrazu Marianna.

„Spomínala si to. O čo ide?“

„O tvoju kultúru.“ zasmiala sa. „Poď.“ mávla rukou a viedla ho dedinou, až k ich domčeku. Cestou mu presne vysvetlila, čo potrebuje.

„Hádanky? O tom som ešte nepočul.“ rozmýšľal prekvapený jej požiadavkou. „Nie som si istý, či nejaké poznám.“

„To nevadí. Si z tohto ostrova a väčšina z nich mi nedáva zmysel.“ namietla Marianna a vyšplhala sa hore po rebríku.

Tornádo ju nasledoval. Vošiel za ňou do domčeka a zavrel za sebou dvere. Marianna vbehla do vedľajšej izby a v ruke vyniesla hrsť papierikov.

„Tu sú. Je ich šesť a máme k nim aj sprievodný list.“ Podala mu väčší kus papiera.

On ho preletel očami a pozrel na papieriky. Po jednom si ich prečítal. Potom ich poukladal podľa čísel za sebou.

„No...“ vydýchol nakoniec, „je to zaujímavé.“

„Trojku, päťku a dvojku sme už rozlúštili. Ešte chýbajú tri.“ informovala ho Marianna.

„Ako tak na to pozerám, zrejme všetky tie slová spolu nejako súvisia. A tiež vám majú pomôcť nájsť ho.“

„To je fajn, že spolu súvisia, ale my ich nepoznáme.“

„To je váš jediný problém?“ nadvihol obočie.

Marianna už nestihla odpovedať, pretože sa dvere otvorili. Ema vošla dnu ako prvá, za ňou Samo. Obaja však zastali, keď zbadali Tornáda.

„Tak nič,“ zahlásil Samo a otočila sa, „ja idem späť. Možno zmizne, ak sa vrátim neskôr.“

Ema ho chytila za tričko a zadržala. „Stoj, nikam nejdeš!“ Potom pozrela na Mariannu. „Čo sa to tu deje?“

„Pomáham vám hľadať.“ ozval sa Tornádo.

„Hej, a čo keby si povedal svojmu milému oteckovi, aby s tým strašením prestal a hneď by sa všetko vyriešilo.“

„Myslel som, že máš v sebe aspoň trochu slušnosti.“ zavrčal Tornádo. „Môjho otca nechaj na pokoji!“

„Hovorí dedinská vykopávka?“ premeral si ho Samo.

„Myslíš, že ma tými svojimi poznámkami vyprovokuješ?“

„Možno. Ale niečo ti poviem.“

„Počúvam.“ Tornádo prekrížil ruky a premeral si ho.

„Celý život trčíš na tomto zabudnutom ostrove.“ rozhliadol sa Samo. „A pochybujem, že sa dostaneš aspoň na Mili-zum. Je mi jedno, čo vieš, no zmier sa s tým, že si len nejaký ostrovan, ktorých je tu viac ako sto.“

Tornádo neodpovedal, iba si ho ticho premeriaval.

„Nebudem sa tu s tebou hádať. Je mi jedno, čo si o mne myslíš.“ povedal po chvíli.

„Fajn, tak ti už poviem len jedno.“

„Hej a čo také?“

„Dúfam, že keď odtiaľ odídem, už nikdy nestretneme.“

„Tak v to dúfam aj ja.“

„To by už stačilo.“ zasiahla Marianna. „Samo sa upokojí a ty,“ pozrela na Tornáda, „nebudeš reagovať na jeho... hlúpe poznámky.“

„Jasné.“ zamrmlal Tornádo naštvane.

Ema odstúpila odo dverí, aby mohli aj ostatný vojsť dnu. Potom zavrela dvere.

„Videli ste niečo zaujímavé?“ zaujímala sa Marianna.

„Mali sme sa fajn, pokým sme sem neprišli.“ zabručal Samo.

„A okrem toho?“ Marianna sa snažila jeho poznámky nebrať vážne.

„Nič zvláštne.“ odpovedala Barbie.

Tornádo pozrel na poukladané papieriky. „Poviem vám odpovede.“

„Netreba. Nejaké hlúpe hádanky vieme vyriešiť aj sami.“

„Tak povedz, aká cesta je bez prachu?“ uškrnul sa Tornádo.

„Čistá.“ drzo odpovedal Samo.

„Možno aj tá, ale hlavne vodná cesta, čiže rieka.“

Marianna zamyslene naklonila hlavu. „Vodná cesta? Že mi to nenapadlo hneď.“

„Tak ďalej,“ Tornádo sa zas otočila na Sama, „v noci horí, horí a nemožno ho zahasiť. Čo odpovieš?“

Samo si ho naštvane premeral. „Neviem, ale viem, čo bude horieť a horieť a nebudeš to vedieť zahasiť.“

„Čo také?“

„Tie litre benzínu z lietadla na streche tvojho domu.“

Tornádo sa zasmial, no zlostne si ho premeral. „Mesiac. To je správna odpoveď.“

„To je skvelé.“ usmiala sa Marianna a pokúsila sa zmierniť napätie v izbe. „A to posledné?“

„Zem bez ľudí, rieky bez vody, mestá bez domov a hory bez stromov?“

„Uhm.“ prikývla a povzbudivo sa usmiala.

„Mapa.“ odpovedal Tornádo sucho a nespúšťal oči zo Sama.

„Takže máme všetko.“ potešila sa Barbie.

„Mapa, strom, motýľ a vodná cesta, mesiac, prsteň.“ zrekapitulovala Marianna. „Lenže, čo s tým?“

„Ako tak na to pozerám, asi by sme to mali zoradiť podľa tých čísel.“ navrhla Ema.

„Fajn.“ Marianna vzala papieriky a poukladala ich podľa čísel na začiatku.

Dostala tak rad slov, ktoré spolu nedávali žiaden zmysel. Mapa, strom, motýľ a vodná cesta boli spolu na trojke, mesiac, prsteň.

„A teraz.“ ozvala sa Barbie.

„Podľa týchto slov zrejme nájdeme toho Lemura.“ uvažovala Marianna nahlas. „Máš mapu ostrova.“

Tornádo si ju premeral. „Asi.“

„A mohla by som ju vidieť?“

„Ako chceš. Skočím po ňu.“ prikývol a vyšiel von z domu.

„Marianna,“ oslovil ju Samo, „ako to, že len čo odídeme, zjaví sa on?!“

„Netuším. Ja to len...“ mykla plecami.

„Jasné.“

Marianna prevrátila očami. Pozrela na papieriky a urovnala ich.

O chvíľku sa vrátil Tornádo s mapou. Bola zvinutá do rolky. Papier už zrejme mal svoj vek, pretože bol mierne zažltnutý.

„Tak,“ rozvinula mapu na stôl, „mapu máme, čo je tam ďalej?“

„Strom.“ odpovedal Edy.

Marianna si obzrela mapu. Bolo na nej vyznačených pár stromčekov, no pochybovala, že to s tým nejako súvisí.

„Máte tu nejaké... významné stromy?“ otočila sa k Tornádovi.

„Významné stromy?“

„Také, ktoré v vašej kultúre niečo znamenajú. Napríklad posvätné stromy.“ objasnila.

„Ani nie.“ mykol plecami.

Marianna vzdychla a pokrútila hlavou. „Tak fajn. Ideme ďalej.“

„Motýľ a vodná cesta.“ oznámila Barbie.

„Možno ten strom súvisí s týmito dvoma.“ uvažoval Danny.

„Je to možné, ale ako?“

„A čo tak strom pri vodnej ceste v časti ostrova, kde hniezdia motýle?“ navrhol Tornádo.

„Je tu taký?“ nadvihla obočie Marianna.

„Je. Presne tu.“ Ukázal prstom na jeden zo stromov na mape severovýchodne od dediny neďaleko sopky.

„Dobre, to by sme mali. Vieme, že Lemur je pri strome s motýľmi. A čo ten mesiac a prsteň?“ rozhliadla sa Ema.

„Mesiac je v noci.“ zahlásil Edy.

Všetci prítomní nadvihli obočie.

„To je postreh hodný Nobelovej ceny.“ Samo prevrátil očami.

„Nie, mesiac vidíme v noci. Možno ten Lemur chce, aby sme prišli, keď bude svietiť mesiac.“

Marianna prikývla. „To je skvelá myšlienka. A celkom by to aj sedelo.“

„Takže Lemur bude čakať v noci pri strome s motýľmi?“ Barbie nechápavo pokrútila hlavou.

„Nezabúdaj na rieku.“ upozornil ju Samo.

„A prsteň?“ Tornádo zdvihol hádanku zo stola.

„Lemur má prsteň vodcu. Možno naráža na to. Alebo...“ Marianna sa na chvíľku odmlčala.

„Alebo?“

„Tvoj otec...“

„Môjho otca vynechaj. O ňom sme sa už rozprávali.“ zahlásil Tornádo rázne.

„Ale skúsiť by sme to mohli.“

„Čo?“

„Viem, že to bude znieť hlúpo, ale... Vezmi otcovi prsteň.“

„Marianna, to nielenže znie hlúpo, to je hlúpe!“ zasmial sa.

„Nie, počúvaj,“ krútila hlavou, „určite tu tá hádanka nie je len do počtu. Niečo to musí znamenať!“

„Nebudem nikomu nič brať! Ak chceš, môžeme mu to povedať.“

„Jasné. A čo ti povie? Že si máš prestať vymýšľať také hlúposti? Že je to nezmysel?“

Tornádo neodpovedal. Položil papierik na stôl a prešiel rukou po všetkých.

„Fajn.“ prikývla Marianna. „Hneď ako sa zotmie, pôjdeme k tomu stromu. Necháš mi mapu?“

Tornádo pokrútil hlavou.

„A ako sa tam dostaneme?“

„Pôjdem s vami.“

Ona len ticho prikývla a skrútila starý papier. Podala mu ho a pozrela na hodinky.

„Je obed. Dajme tomu, že tak okolo siedmej vyrazíme. Je to blízko pri sopke, takže cesta bude asi dlhšia.“

„Ako chceš.“ prikývol a vzal si mapu. Potom bez slova vyšiel von.

„Si si istá, že je to dobrý nápad? Túlať sa s ním v noci po džungli?“ ozvala sa Ema.

„Sme na tábore a riešime záhadu. Patrí to k tomu.“ vyhýbavo mykla plecami Marianna a pozrela von oknom. „Už sme tu päť dní. Dnes dostaneme toho Lemura!“

Zvyšok dňa strávili v domčeku. Nešli ani na obed. Barbie si lakovala nechty, Ema, Emília a chlapci hrali kartové hry a Marianna si upratovala veci.

Keď už bol čas večere, obliekli si svetre, pozhasínali sviečky a vyšli von. Presunuli sa až k stolom, kde už bola zrejme celá dedina. Aj vodca so synom tam sedeli.

Marianna kývla hlavou a naznačila priateľom, že si majú sadnúť. Potom bez slova vzala misu so šalátom a hodila si na tanier jednu naberačku.

Stoly sa pomaly vyprázdňovali, až tam nakoniec zostalo len niekoľko ľudí. Artbub sa zdvihol zo stoličky a prišiel až k Marianne.

„Ste tu už piaty deň.“ oznámil.

„Myslíte si, že to neviem?“ prehrabla sa v tanieri, ani naňho nepozrela.

„Ja si skôr nie som istý, či vieš, prečo ste tu.“

„To viem presne. Máme zistiť, čo to vystrájate a prečo strašíte ľudí.“ odpovedala a konečne sa otočila.

„Pozor na jazyk! Tento ostrov bol pokojný a tichý, pokým ste neprišli. Prebudili ste ducha a ten zlikviduje všetkých obyvateľov.“

„Ja mám iné informácie. Podľa nich bol ten duch už dávno hore.“ usmiala sa milo. „A vraj ste za to zodpovedný.“

„Tak, a čo je veľa, to je veľa!“ Artbubova ruka sa vymrštila do vzduchu a smerovala k Marianne.

„Otec! Dosť!“ skríkol Tornádo a pribehol k otcovi.

Vodcova ruka zastala pár centimetrov od Marianninej hlavy. Ona by sa zvyčajne uhla alebo sa snažila brániť, no teraz len tak stála a usmievala sa na naňho.

„Vidím, že nie ste ten typ, ktorý sa zamyslí a až potom niečo spraví. Vy to robíte naopak.“

„Ty...!“ zreval vodca.

„Otec, pokoj. To...“ začal Tornádo, no Artbub ho nenechal dokončiť.

„Ty sa ani neozývaj! To ty si ich sem priviedol a všetko si pokazil! A že vraj môj syn! To určite!“

Potom sa však zarazil a pozrel na Mariannu s Tornádom.

„O tom hovorím. Najprv niečo poviete a až potom sa zamyslíte.“ zasmiala sa Marianna.

„Pokazil som?!“ neveriaco krútil hlavou Tornádo. „Čo som pokazil?! Otec, nehovor mi, že máš s tou obludou niečo spoločné!“

„Ja? To v žiadnom prípade! Takéto veci ti určite nahovorila ona!“ prstom ukázal na Mariannu a nahnevane sa mračil na syna.

„Tak, už by sme mohli ísť.“ usmiala sa Marianna a pozrela na priateľov.

„Len si choďte. Dlho tu už nebudete.“ zavrčal Artbub.

„Tým lepšie.“ usmiala sa ešte širšie a pohla sa smerom k ceste do dediny.

Tornádo si s otcom ešte vymenil nahnevaný pohľad a bežal za ňou. Dobehol ich až v džungli.

„Chceš ísť k tomu stromu?“ ozval sa.

„Ak mi ukážeš smer, tak áno. Rada by som tvojmu otcovi priviedla toho Lemura, nech je spokojný.“ prikývla Marianna.

Rýchlo sa dostali až do dediny, kde zastali. Tornádo sa poobzeral a vzal si jednu fakľu z vedľajšieho domu.

„Tak poďme. Skôr ako vyjde mesiac.“ zahlásil a vykročil krížom pomedzi domy.

Marianna pozrela na priateľov a bleskovo ho nasledovala. Ruky si vopchala do vrecka a obzerala sa okolo. Do ruky jej hneď padli dve baterky, ktoré si pre istotu vzala so sebou.

Tornádo ich priviedol až ku kurínu. Z fakle na dome si odpálil svoju, odhrnul tuhé listy banánovníka a zmizol medzi nimi.

17. kapitola - TEN, KTO RIADI

Džungľa bola pri nedostatku svetla ešte tmavšia, strašidelnejšia a hustejšia ako obyčajne. Cez palmy ešte sem-tam presvitali nejaké lúče zapadajúceho slnka, no nestačilo to.

Tornádo ich viedol po zarastenom chodníku preč od dediny. Horiacu fakľu niesol pred sebou a osvetľoval temný prales.

„Čo spravíme, keď prídeme k stromu?“ opýtal sa Edy.

„To je dobrá otázka.“ pridal sa Tornádo a otočil sa k Marianne.

„Uvidíme. Niečo mi našepkáva, že sa nebudeme nudiť.“ mykla plecami.

Džungľou prechádzali niekoľko desiatok minút. Už si skoro nevideli pod nohy. Slnko bolo dávno preč a mesiacu sa akosi nechcelo vyjsť spoza listov pálm.

Nakoniec sa však dostali na miesto. Tornádo odsunul posledné listy a vyšli na menšiu čistinku. Pretekala ňou rieka a naľavo od nej stál hrubý strom.

„Tak, sme tu.“ oznámil Tornádo a rozhliadol sa.

Marianna vykročila dopredu a prešla až k rieke.

„To je dobré.“ prikývla nakoniec.

„Ale kde je ten sľúbený Lemur?“ nechápala Barbie.

„Myslíš, že len tak vylezie? My ho musíme nájsť!“ zasmiala sa Marianna a otočila sa k priateľom.

„A ako?“ nadvihol obočie Samo. „Vyriešili sme tie hlúpe hádanky. Čo ešte chce?!“

„Od teba nič.“

„Len sa nezačnite hádať.“ zastavila ich Ema.

Marianna urazene pozrela na Sama. On jej pohľad ticho opätoval. Nato sa pohol smerom ku stromu. Aj ostatní sa rozpŕchli po čistinke.

„Chýba mi tu mesiac.“ ozvala sa odrazu Marianna. „Podľa mňa je to o tom.“

„A ako chceš prinútiť mesiac svietiť?“ nadvihol obočie Edy.

„Nijak. Musíme počkať.“

Barbie zašla až na druhý koniec čistinky. Tam sa na kameni čosi belelo. Prišla k tomu bližšie a zistila, že je to papier.

„Aha, pozrite čo som našla!“ vzala ho do ruky a priniesla k priateľom.

„Ukáž.“ Marianna k nej natiahla ruku.

Barbie jej podala papier. Ona si ho prezrela a roztvorila. Vôbec nevyzeral byť nový. Bol zrejme rovnako starý ako mapa, pretože mal rovnaký odtieň žltej. Dnu bol malý náčrt s inštrukciami.

„Máme položiť prsteň na vyznačený kameň, keď bude mesiac štyridsaťpäť stupňov nad obzorom.“ prečítala a pozrela na Tornáda.

„Až na to, že my nemáme prsteň.“ sucho zhodnotil Samo.

„Povedal kto?“ premeral si ho Tornádo a vytiahol z vrecka prsteň s veľkým kameňom. Mal podobnú štruktúru ako diamant.

„Vzal si ho otcovi?“ začudovala sa Marianna.

„Nie tak celkom. Je síce otcov, ale o pár mesiacov ho mám dostať ja.“

Marianna prikývla a zas pozrela na papier. „Potom máme hľadať obraz v kôre. A ak ho nájdeme, otvorí sa nám cesta k... posledné slová neviem prečítať. Je to tu odtrhnuté.“

Tornádo si vzal papier. Na spodnej stane naozaj chýbal kus s dokončením vety.

„Nevadí, zistíme to.“ mávla rukou Ema. „Na aký kameň ho máme dať?“

„Vyznačený.“ zopakovala Marianna.

Všetci sa naraz rozhliadli.

„Aha, tak vyznačený. A čím?“ Edy si premeriaval kamene.

Marianna siahla do vrecka a vytiahla jednu z bateriek. Rozsvietila ju a premerala si kamene.

„Ty máš baterku?“ vyčítavo na ňu pozrel Tornádo.

„No... hej.“ usmiala sa rozpačito. „Prečo?“

„Ja len že, ak by si mi to povedala, netrepal by som so sebou ten oheň.“

„Môže sa zísť.“ mykla plecami a svetlom prešla po kameňoch pri vode.

Vyzerali úplne rovnako. Ani jeden nebol nejako zvláštny alebo iný. Potom prišla bližšie a po jednom ich obchádzala.

„Chceš takto obísť všetky tu prítomné kamene?“ Samo nadvihol obočie.

„Možno.“ odpovedala neurčito.

„Pomôžeme ti.“ navrhla Emília a začala ohmatávať jeden za druhým.

Po niekoľkých minútach mali skontrolované zrejme všetky kamene v okruhu desiatich metrov. Nič nenašli.

„Ja končím.“ zahlásil Samo a oprel sa o strom.

Marianna si sadla na skalu, ktorá k nej bola najbližšie. „Aj tak nemáme mesiac.“

Odrazu čosi dopadlo na trávu vedľa stromu. Všetci prestrašene nadskočili. Marianna sa okamžite postavila a namierila tam baterku. Aj Tornádo spozornel.

Bol to obrovský hnedý lemur. Mal možno štyridsať centimetrov, obrovské oči a krátky chvost. Pohyboval sa pomaly.

„Čo tu robí ten lemur?“ nechápala Ema.

„Zrejme sme ho vyrušili.“ oznámil Tornádo a postavil sa medzi Mariannu a lemra.

On naňho pozrel veľkými očkami a zavrčal. Zrejme sa mu nepáčilo, že mu Tornádo zatarasil cestu.

„Daj ho preč!“ zapišťala Barbie, keď lemur zas zavrčal.

Tornádo dupol nohou. Lemur trošku odskočil, no neodišiel. Len ho to viac nahnevalo. Zamával chvostíkom a postupoval dopredu.

„Nechaj ho.“ prikázala Marianna Tornádovi.

„Čo?“

„Nech si ide, kam chce. My mu len zavadzáme. Je to jeho kus džungle.“

Tornádo poslúchol a spolu s Mariannou mu vyčistili cestu k riečke. Lemur k nej rýchlo pricupkal a napil sa. Potom si sadol na kameň a otočil sa k nim.

Veľkými očkami pozrel na Mariannu. Chvostom šibal z jednej strany na druhú a zvedovo naklonil hlavu.

„Páčiš sa mu.“ oznámil Tornádo.

„To vidím.“ sucho skonštatovala Marianna.

Prišla až k lemurovi, kľakla si pred kameň a naklonila sa dopredu. On si ju skúmavo prebehol očkami. Odrazu vystrčil labku, zovrel jej vlasy a potiahol dolu.

Mariannu nečakaný pohyb tak prekvapil, že skoro vrazila hlavou do kameňa.

„Au, pusť ma!“

Snažila sa vytrhnúť si vlasy z lemurovej labky, no zvieral ju veľmi pevne. Všimla si však, že na kameni je niečo vyryté. Úplne pri zemi sa črtali nejaké obrázky.

Tornádo k nej hneď pribehol a vytrhol jej vlasy lemurovi z labky. Potom ho buchol po chrbte a odplašil ho.

„Hlúpe zviera.“ zamrmlala a pomohol jej postaviť sa.

„Ani by som nepovedala.“ Marianna vzala baterku a preskúmala spodok kameňa.

Naozaj tam boli povyrývané nejaké znaky. Tiahli sa po celom jeho obvode. Ďalší riadok bol kúsok nad tým prvým. A na vrchu objavila malú priehlbinku vyplnenú hlinou. Akurát na jeden prsteň.

„Ten lemur to našiel. Toto je ten označený kameň.“ zasmiala sa.

Nechtom opatrne vybrala hlinu z priehlbinky. Tornádo jej podal prsteň a ona ho tam opatrne vložila. Padol tam ako uliaty.

„Ešte mesiac a máme to.“ zaradovala sa Barbie.

„Možno nám ho prinesie nejaký ďalší lemur.“ ironicky poznamenal Samo.

„Len si vtipkuj, ak ti to pomôže.“ zamrmlala Marianna a pozrela na nebo. „Kedy je mesiac v štyridsaťpäť stupňovom uhle?“

„Okolo deviatej...“ hádal Tornádo.

Pozrela na hodinky. Bolo pár minút pred deviatou. Mraky sa začali pomaly rozchádzať a okrúhly mesiac vykúkal spoza nich.

O niekoľko minút jeho svetlo zalialo celú čistinku, strom a rieku. Dopadal aj na prsteň a kameň, ale nič sa nedialo.

Odrazu sa mesiac o milimeter posunul. Svetlo trošku zmenilo uhol a prežiarilo prsteň. Kameň sa rozžiaril a vrhal okolo seba nádherné farebné obrazce.

Na hrubol strome sa zjavil odraz svetla z prsteňa. Mal okrúhly tvar a vo vnútri bola akoby vyrytá sova. Akoby niekto na kôru premietal obraz.

„Obraz v kôre.“ ohromene oznámila Marianna. „Niekde na tom strome bude v kôre sova.“

Mesiac sa zas posunul a všetko zmizlo. Žiara prsteňa, farebné obrazce aj sova. Celá skupinka len ohromene stála a pozerali raz na prsteň, raz na strom.

„Už to začína byť zaujímavejšie.“ pripustil Samo.

„Poďme hľadať tú sovu.“ navrhla Ema a rozbehla sa k stromu.

Spolu s Edym, Barbie, Emíliou a Dannym začala prehľadávať strom centimeter po centimetri. Marianna zatiaľ vytiahla prsteň a podala ho Tornádovi.

„Čo sa to tu deje?“

„Netuším.“ pokýval hlavou. „Moji predkovia verili v kopu vecí a myslím, že toto s nimi nejako súvisí.“

Ema ohmatávala jeden konár za druhým, Barbie s Edym zas prezerali kôru.

„Tu niečo je!“ vykríkol odrazu Danny. Stál pri jednom z trčiacich koreňov.

Marianna k nemu rýchlo pribehla. Na bočnej strane koreňa bola naozaj do dreva vyrytá malá sovička. Vedľa koreňa zo zeme čosi vytŕčalo. Prešla po tom rukou a zistila, že je to veľmi starý povraz.

„Naozaj tu niečo je.“ oznámila nakoniec. „Samo, poď sem.“

On s mrzutým zavrčaním prišiel bližšie.

„Chyť to a potiahni.“ Marianna mu podala lano.

„Prečo to nespravíš sama?“

„Dnes si ešte nič nespravil.“

Samo len prevrátil očami a pevne zovrel povraz. Potom potiahol k sebe a vytrhol ho z udupanej zeme. Marianna sa zľakla, že ho celé vytrhol, no lano zastalo pri kmeni stromu.

„Ďalej to nejde.“ zahlásil a pustil lano na zem.

„Musí to niečo robiť. Ukáž sem.“ Tornádo pristúpil k povrazu, zobral ho do ruky a silno potiahol.

V strome niečo zapraskalo, puklo a na druhej strane sa odklopila časť kôry.

„Ten strom je dutý?“ začudovala sa Ema.

„Vyzerá to tak.“ prikývla Marianna, vzala baterku a pozrela do tmavej diery v strome.

Jama nebola hlboká, no mohla mať aspoň dva metre. Hlina na okrajoch bola pevná a podlaha bola tiež udupaná.

„Ideme dnu?“ otočila sa na priateľov.

„Ja už nikam nejdem.“ zahlásila Barbie.

„To je pravda,“ pridala sa Ema, „po tom, čo sa stalo v sopke nemá zrejme nikto chuť ísť zas pod zem.“

Všetci jednohlasne prikývli.

„Tak tam pôjdem sama.“ zahlásila Marianna tvrdohlavo.

„To v žiadnom prípade!“ pokrútil hlavou Tornádo. „Nikto nikam sám nepôjde. Je to nebezpečné, môže sa niečo stať.“

„Tak poď so mnou.“ navrhla a zas posvietila do jamy.

Tornádo si ju ticho premeriaval. Rozmýšľal, čo jej odpovie.

Samo prekrížil ruky a nahnevane naňho zazeral. Aj zvyšný Mariannini priatelia upreli svoju pozornosť na Tornáda.

„Nie je to dobrý nápad.“ povedal nakoniec.

„A čo je dobrý nápad?! Zavrieť ten strom, vrátiť sa do dediny a ísť spať?“ rozhodila rukami Marianna.

„Nehádajte sa.“ zastavila ich Emília a prišla k diere. „Idem prvá.“ Sadla si na okraj, spustila nohy a skôr, ako ju stihla Marianna zachytiť, skočila dolu.

„Emília!“ vykríkla Ema a pribehla k jame. „Si normálna?!“

Nikto neodpovedal.

„Marianna, kde je? Prečo sa neozýva?“ vystrašene chytila Mariannu za rukáv a potiahla ju dolu.

„Emília, si tam? Emília!“ zakričala Marianna.

Ticho. Dolu sa nepohlo ani zrnko prachu. Marianna vzala baterku a posvietila do tmy. Pod nimi nikto nebol. Len prázdna zem.

„Kam zmizla?“ nechápala Marianna a pozrela na Tornáda.

„Choď za ňou!“ prikázala Ema.

„Prečo ja?“

„Chcela si tam ísť a navyše ja by som tam nevkročila ani za svet. Počkám vás tu hore.“

Marianna pozrela na priateľov. Samo si sadol na väčší kameň a mykol plecami.

„Nech sa ti páči. Môžeš ísť dnu.“

„Ďakujem.“ prevrátila očami. Potom siahla do vrecka a vytiahla ďalšiu baterku. Podala ju Eme a sadla si na kraj diery.

„Na čo mi to je?“

„Aby ste tu nestáli v tme.“ odpovedala a skĺzla sa dolu.

Nohami dopadla na tvrdú zem a takmer stratila rovnováhu. Baterkou si posvietila pred seba. Lúč dopadol na uhladené steny a nekonečný tunel. Ustúpila o pár krokov dopredu, aby nezavadzala Tornádovi, ktorý išiel za ňou.

„Ak sa do rána nevrátime, hľadajte nás.“ zakričala hore na Emu.

„Marianna, niečo také ani nehovor!“ skríkla nahnevane. „Neopováž sa zas stratiť!“

Ona pozrela na Tornáda a zasmiala sa. „Fajn.“

Potom zasvietila dopredu a vykročila. Tornádo ju nasledoval. Prechádzali tmavým tunelom, ktorý akoby nemal konca.

„Naozaj si myslíš, že Ovofrit žije a je tá obluda?“ opýtal sa odrazu Tornádo.

„Ako vieš, že si to myslím?“ otočila sa prekvapene.

„Povedz mi, čo iné by si si myslela?“

Ona len mykla plecami. „A čo si myslíš ty?“

Neodpovedal, ale vedel, že ona si vie jeho odpoveď domyslieť. Nielenže si myslel, že Ovofrit žije. On to vedel na sto percent.

„Ja ale na teba mám jednu otázku.“ začala po chvíli Marianna.

„Akú?“

„Prečo sa tak správaš k otcovi?“

Tornádo si ju prekvapene premeral. „O čom to hovoríš?“

„Hovorím o tom, ako drzo sa s ním rozprávaš a ako sa mu vyhýbaš.“

„To mi vytýkaš práve ty?“ nadvihol obočie.

„Lenže Artbub nie je môj otec. K tomu svojmu by som sa určite takto nesprávala.“

Na chvíľu sa odmlčal a obzeral si steny, okolo ktorých prechádzali. „Nie je to jedno?“

Marianna sa obzerala. „Len som zvedavá.“

Tornádo sa len nasilu usmial a zas sledoval cestu pred nimi.

Kráčali ešte niekoľko minút, až došli na miesto, kde sa tunel končil. Pred nimi bola stena a zem sa prudko zvažovala dolu. Na jednej strane do nej boli pozatĺkané kovové priečky podobné rebríku.

„Dolu.“ usúdila Marianna a začala zliezať.

Tornádo sa rozhliadol a nasledoval ju. „Kam zmizla tá malá?“

„Emília? Netuším. Dúfam, že nie ďaleko.“

„Len dúfaj. Tieto staré chodby sú veľmi nebezpečné. Veď vieš.“

Marianna ticho prikývla a zliezala. Po chvíli sa však zasekla.

„Tornádo, ehm, došiel mi rebrík.“

„Čo?“ nechápal.

„Nemám tu už žiadne ďalšie priečky a podo mnou je len vzduch.“

Tornádo pozrel dole. V tej tme nevidel vôbec nič. „Zasvieť.“

Marianna zapla baterku a posvietila pod seba. Dovidela na zem, ale bola prinajmenšom dva metre pod ňou.

„Skoč. Je to len o trochu vyššie ako predtým.“ prikázala Tornádo.

„Ja...“

„Skoč!“

Marianna sa zhlboka nadýchla a pustila sa. Dopadla na tvrdú zem, no teraz sa jej nohy podlomili a skončila na kolenách.

„Au.“ skonštatovala a odplazila sa preč.

Tornádo dopadol vedľa nej. Akurát s tým rozdielom, že zostal na nohách a vôbec nevyzeral, že by to preňho bol problém.

„Si v poriadku?“ natiahol k nej ruku.

„Hej.“ odpovedala mrzuto, no dovolila, aby jej pomohol. „Keď Emíliu nájdem, riadne jej...“ nedopovedala, pretože ju prerušil výkrik. „Emília!“

Vystrašene pozrela na Tornáda. Pár sekúnd stáli obaja bez pohnutia, no potom sa rozbehli tmavou chodbou. Marianna niesla baterku a ledva sa stihla vyhýbať akýmsi kameňom, ktoré boli po zemi.

„Stoj!“ zakričal odrazu dievčenský hlások.

Marianna prudko zabrzdila, takže do nej Tornádo vrazil.

„Čo je?“

„Mám stáť.“ pípla Marianna.

„Nechoďte sem!“ zakričala odniekiaľ Emília.

„Prečo?“ nechápala Marianna.

„Je to pasca! Prepadneš sa!“

„Kde si?“

„Tu dole!“

Marianna posvietila pred seba. Pred nimi bola obrovská a hlboká jama. V jej stenách boli pozapichávané hrubé koly s hrotom na konci. Zem pri okrajoch bola sypká a poodlamovaná. Emília sa rukami držala jedného z kolov a visela nad jamou.

„Emília!“ Marianna vykríkla a pohla sa dopredu.

Ešteže ju Tornádo chytil a potiahol späť, inač by aj ona skončila v jame. Zem pod jej nohami sa zosypala dolu a hrudy narážali o koly.

Emília sa zľakla a jedna ruka sa jej šmykla. „Pomoc!“

Tornádo si premeriaval tunel a jamu.

„Čo spravíme?“ vystrašene sa k nemu otočila Marianna.

„Najprv sa musíme dostať na druhú stranu.“

Ustúpil dozadu a rozbehol sa. Prudko sa odrazil od zeme a letel vzduchom. Nakoniec dopadol tesne za dieru. Stačilo len pár centimetrov a skončil by dolu.

„Teraz ty!“ prikázal Marianne.

„Ja tak ďaleko nedoskočím!“ zakričala a vystrašene pozerala na hroty.

„Nemôžem ju vytiahnuť, kým tu nie si!“ naliehal Tornádo. „Chytím ťa.“

Marianna si premerala jamu. Najprv mu na druhú stranu hodila baterku. Tornádo ju položil na zem a prišiel až ku kraju. Ona išla pár krokov dozadu. Zhlboka sa nadýchla a rozbehla sa. Tesne pred tým ako sa končila pevná zem sa odrazila. Chvíľu letela vzduchom, no vedela, že nedoskočí až na druhý koniec.

Tornádo vystrel ruky a keď bola dosť blízko, silno ju chytil a jedným švihom vytiahol k sebe.

Marianna sa celá roztrasená oprela o stenu. „Fajn. Toto je poslednýkrát, čo som v nejakom tuneli.“

Tornádo sa uškrnul, no pozrel dolu. Emília sa už držala len na niekoľkých prstoch.

„Vytiahnem ju, ale budeš ma istiť.“

Marianna prikývla a kľakla si. Tornádo si ľahol na brucho a posunul sa nad dieru tak, že skoro celý visel vo vzduchu. Šikovne sa vyhol niekoľkým hrotom, no na Emíliu nedočiahol.

„Musíš mi podať ruku!“

Ona vystrašene natiahla voľnú ruku. Dotkla sa ho prstami, no nestačilo to.

„Marianna, idem ešte nižšie.“

„Žartuješ? Chceš tam skončiť aj ty?“ Marianna ledva udržala jeho členky.

Tornádo pozrel na Emíliu. Vystrašene pozerala z neho na dno jamy.

„Podaj mi aj druhú ruku!“ rozkázal jej.

Ona horúčkovito krútila hlavou. Zvierala hrot a ruka sa jej pomaly šmýkala.

„Emília, podaj mi aj druhú ruku, inač spadneš!“

Visiace dievčatko zavzlykalo.

„Pomáhaš jej.“ ironicky poznamenala Marianna a zvierala jeho členky.

„Povieš mi, čo iné mám robiť?“ zavrčal podráždene a snažil sa chytiť Emíliinu ruku.

Odrazu sa zo stropu uvoľnil kus hliny a spadol rovno na Emíliu. Jej sa šmykli prsty a s výkrikom padala dolu.

Tornádo však nestratil duchaprítomnosť, skĺzol ešte nižšie a v poslednej chvíli ju zachytil. Ramenom ale narazil do jedného z menších kolíkov.

Marianna sa poriadne zaprela a pomaly ich vytiahla späť na pevnú zem. Najprv Tornáda a ten už vytiahol Emíliu.

„Narazil si na hrot!“ zhrozila sa Marianna, keď videla, že má na ramene potrhané a krvavé tričko.

„Je to len škrabanec.“ mávol rukou, no ona mu nedovolila postaviť sa.

Vzala si baterku, opatrne poodtrhávala tričko a prezrela si „škrabanec“. Rana síce nebola veľmi hlboká, ale nebol to ani škrabanec. A navyše z nej trčalo aj zopár triesok. Potom pozrela na Emíliu. Sedela na zemi a celá sa triasla.

„Asi si ten hrot zlomil.“ oznámila nakoniec.

„Prečo myslíš?“ zasmial sa a otočil hlavu, aby sa pozrel.

„Máš tam triesky. Treba ich vybrať.“

„To počká. Musíme nájsť cestu von.“ chystal sa vstať, ale ona ho iba pritlačila k zemi.

„Seď a čakaj!“

Chytila baterku do ľavej ruky, nastavila lúč presne na ranu a pravou začala vyťahovať triesočky z kože. Najprv povyťahovala tie väčšie. Tornádo len rovno sedel a pozeral dopredu.

Potom prešla na tie menšie, ktoré už vyberala nechtami. Snažila sa byť čo najopatrnejšia, no občas sa jej zatriasla ruka. Tornádo sa mykol, ale zostal ticho. Keď konečne skončila, mala prsty celé od krvi.

„Mohli by sme ísť.“ navrhol Tornádo a vstal.

Marianna pozrela na Emíliu. Prišla k nej a silno ju objala.

„Čo ti to napadlo? Prečo si ušla?“

„Lebo by ste tu nešli. Samo by ťa prehovoril.“ pípla.

Marianna pozrela na Tornáda. Stál oproti nim a pozeral na Emíliu.

„Ale nemusela si utekať.“

„Musela! Keby ste ma našli blízko, vrátili by sme sa.“

„Teraz sa rozhodne nemáme ako vrátiť.“ skonštatoval Tornádo.

„Určite je niekde pred nami východ.“ povzbudivo sa usmiala Marianna.

„Len dúfaj.“ Tornádo ich obišiel a vzal si baterku. „Ideme. Nechcem, aby išli za nami a spadli sem.“

Marianna zhrozene pozrela na jamu. To jej vôbec nenapadlo. Ak sa nevrátia do rána, ostatný ich pôjde hľadať. A tak ako ona, neuvidia pascu.

Postavila sa a pomohla aj Emílii. Chytila ju za ruku a spolu dobehli Tornáda. Pred nimi bol zas tmavý tunel, ktorého koniec nevideli.

Nekráčali však dlho. Asi dve minúty od jamy sa zem začala zvažovať nadol. Nakoniec bola už taká strmá, že im neostávalo nič iné, iba sa šmýkať.

Keď sa podlaha zas unormálnila, ocitli sa v širšom tuneli. Tornádo posvietil pred seba. Odrazu zastal a Marianna s Emíliou doňho zozadu vrazili.

„Čo je?“

„Ďalšia pasca.“ oznámil.

Marianna sa postavila vedľa neho. Pred nimi boli na zemi poukladané kachličky s nejakými divnými znakmi. V jednom rade ich bolo päť a radov bolo šesť.

„Fajn, a čo s tým?“

„Zrejme môžeme stúpiť len na jednu v rade.“

„To je povzbudzujúce!“ sucho sa zasmiala Marianna. „Máme dvadsať percentnú šancu, že neskončíme neviem kde.“

„Pokoj.“ Tornádo baterkou prechádzal po stenách.

„Hľadáš poradie v akom máme skákať po tých kachličkách?“ podrypla ho.

„Nie, hľadám hádanku.“ odpovedal.

„Hádanku? Načo ti je...“

„Našla som ju!“ zakričala Emília.

Tornádo prišiel k miestu, na ktoré ukazovala. Boli tam do steny vyryté štyri riadky v podobných znakoch, ako boli na kachličkách.

„Čo sa tam píše?“

„Páčia sa jej nočné chmáry, cez deň drieme na konári.“ prečítal Tornádo.

„To náhodou viem. Je to sova.“ zahlásila Marianna.

„To síce hej, len keby som vedel, ako sa povie v našom jazyku.“

Emília medzitým prišla k jednej kachličke a položila na ňu nohu.

„Nerob to! Celé to spadne, keď stúpiš na zlé písmeno!“ vykríkol Tornádo.

Marianna sa k nej rýchlo prihnala a potiahla ju dozadu. „Diktuj, na ktorú máme stúpiť!“ nariadila Tornádovi a pozrela pred seba.

Tornádo zamyslene pozrel na písmená. „Najprv skúšaj. Prvá v strede.“

Marianna s Emíliou prišla do stredu. Vystrčila nohu a jemne stúpila na kachličku. Tá zapraskala a vytvorila sa na nej puklina.

„Dobre, tak tá napravo.“

Marianna zas jemne stúpila, no nič sa nestalo. Spolu s Emíliou pred sebou sa presunuli na pravú kachličku.

„Teraz?“

„Teraz do stredu.“

Marianna sa obzrela. „Si si istý?“

„Skús.“

Položila nohu na strednú a jemne zatlačila. Nič. Posunula tam Emíliu a pristúpila k nej.

„Doľava!“ zakričal Tornádo.

Marianna sa otestovala. Kachlička držala. Už boli na treťom riadku a zem na druhej strane bola čoraz bližšie.

„Do stredu!“ Tornádo svietil baterkou a v hlave si skladal slovo.

Marianna s Emíliou postupovali dopredu. Už ostávali len dva riadky.

„Do stredu!“

„Naozaj?“

„Áno, ver mi.“

Marianna si vzdychla a stúpila na strednú kachličku. Udržala jej váhu, tak tam posunula aj Emíliu.

„A posledná! Do stredu!“

Emília sa potešila a vykročila.

„Teda, nie! Doprava!“ opravil sa Tornádo, ale už bolo neskoro.

Emília skočila na strednú kachličku a mala šťastie, že ju Marianna držala za ruku.

„Dokelu!“ zahromžil Tornádo.

Marianna s Emíliou zostali nehybne stáť. Všetky nesprávne kachličky sa prepadli a nad nimi niečo praskalo.

„Bežte!“ zakričal.

Obe skočili na pravú kachličku a potom rýchlo na pevnú zem. On prebehol prvými troma, no keď išiel skákať na štvrtú, zo stropu začali padať kamene.

„Tornádo!“ Marianna pribehla k teraz už skoro prázdnej jame a natiahla k nemu ruku.

On rýchlo prebehol po štvrtej a piatej. Šiesta mu ale zmizla rovno pod nohami. Chytil sa však Marianninej ruky a vytiahol sa hore.

Obaja si vydýchli a pozreli na prázdny priestor za nimi.

„Zvládol si to.“

„Mňa sa len tak rýchlo nezbavíš.“ zasmial sa a podal jej baterku.

Marianna sa tiež usmiala. Zdalo sa jej, že ho má o niečo radšej, ako keď vyrazili z dediny.

„Ideme. Do rána sa musíme vrátiť k ostatným a ktovie, kde sa ocitneme.“ zahlásil Tornádo. Nechal ale Mariannu ísť ako prvú.

Ona zasvietila pred seba a vykročila dopredu. Tornádo chytil Emíliu za ruku a spolu kráčali za ňou. Po niekoľkých minútach došli na koniec tunela. Cestu im zatarasila stena. Nebola však obyčajná.

V strede mala dva kruhy. Jeden vo vnútri toho druhého. Boli rozdelené na menšie časti a v nich boli zas tie zvláštne písmená.

„Super. Dúfam, že vieš, čo sa tam píše.“ skonštatovala Marianna naštvane.

Tornádo si premeral kruhy. „Toto sú iba slová, ale tu,“ ukázal vedľa na stenu, „tu sú inštrukcie.“

„A čo píšu?“

„Že máme stláčať slová v takom poradí, aby sme vecne opísali vlastnosť sovy.“

„Vlastnosť sovy? To je múdrosť.“ uvažovala Marianna. „Lenže, ako máme niečo opisovať, keď netuším, čo tam je?“

Tornádo si bez slova premeriaval slová. Potom pustil Emíliu a prišiel k stene.

„Svieť mi sem!“ prikázal a dotkol sa jedného slova. „Múdry...“ zatlačil časť kruhu do steny. On len zacvakol. Nič ďalšie sa nestalo.

Tornádo prikyvoval a išiel ďalej. „Mlčí...“ zas stlačil kúsok kruhu. „Nehovorí... ani.... keď... ho... život... morí...“

Potom prešiel do menšieho kruhu. „Hlúpemu zas... jazyk... blčí... hovorí viac... ako... mlčí...“

Keď skončil, všetky zasunuté časti za zas vysunuli a stena sa s hrozným škripotom a lámaním posunula do zeme.

„Skvelé!“ pochválila ho Marianna. Vzala Emíliu za ruku a spolu prešli na druhú stranu steny.

Ocitli sa v priestrannej jaskyni. Zo stropu viseli kvaple a kde-tu bolo aj malé jazierko. Uprostred jaskyne bol vyvýšený stupienok, na ktorom bolo niečo položené.

Pustila Emíliu a vykročila k tej veci. Bol to zvitok uzatvorený v tvrdom a pozlátenom obale.

„Kde to sme?“ obzerala sa Emília.

„Ja by som sa skôr opýtala, čo je toto?“ zasmiala sa Marianna a pristúpila k stupienku.

„To je to, čo bolo na tom odtrhnutom kúsku.“ oznámil Tornádo a prišiel k nej.

„To je síce pekné, ale čo to je? A hlavne... na čo nám to je?“

Tornádo pokrútil hlavou. Naklonil sa k tej veci, no nedotkol sa jej.

„Vezmime to a rýchlo preč.“ zahlásila Marianna a natiahla sa po zvitok.

Tornádo jej ale chytil ruku a odtiahol ju preč. „Nerob to.“

„Prečo?“ nechápala.

Tornádo ju aj Emíliu odtiahol na druhú stranu jaskyne. Potom vzal do ruky väčší kameň a hodil ho do zvitku. Ten spadol na zem a zarinčal.

Odrazu čosi puklo a natrvalo ani sekundu a na miesto, kde predtým stála Marianna dopadol obrovský kus skaly.

Ona len hľadela s vyvalenými očami. „A-a-ako si to vedel?“

„Poznám svojich predkov.“ zasmial sa. „Ja by som spravil to isté.“

Rýchlo prebehol jaskyňou, zdvihol zvitok a prezrel si ho. Zo stropu sa však začali uvoľňovať ďalšie kamene. Emília až vykríkla, keď jeden dopadol tesne vedľa nej.

„Tam je východ!“ zakričal Tornádo a ukázal na otvor v stene.

Marianna schytila Emíliu a rozbehla sa k nemu. Tornádo kľučkoval pomedzi padajúce kamene, ale nakoniec sa mu podarilo dostať sa tam v jednom kuse.

„Preč!“ zakričal a ťahal Mariannu dnu.

Jej v tej rýchlosti vypadla baterka z ruky. Chcela sa po ňu vrátiť, ale Tornádo ju odmietal pustiť.

„To je jedno, o chvíľu bude tunel plný kameňov!“

„Lenže vonku sa nedostaneme bez svetla!“ protestovala.

„Radšej bez svetla, ako zavalení kameňmi!“ nesúhlasil.

Marianna to nakoniec vzdala a nasledovala ho. Bežali po tme a vôbec nevedeli, kde sú. Odrazu pred sebou uvideli slabé svetlo. Tornádo ešte viac zrýchlil a Marianna ledva stíhala.

Zo stropu však padali kamene. Snažili sa im vyhýbať a keď už boli skoro pri východe, Marianna zakopla o jednu skalu a spadla.

Príšerne ju rozbolel členok. Emília hneď zastala a zakričala na Tornáda. On sa otočil a vzdychol. Rýchlo sa vrátil, zdvihol ju ako pierko a vybehol dopredu. Emília bola tesne za ním.

Stihli ujsť akurát včas. Pár sekúnd na to, ako vybehli sa celý tunel zrútil. Neostala po ňom ani pamiatka. Svah, z ktorého vyšli sa zosunul a mokrá hlina pochovala zvyšky, ktoré z neho ostali.

Tornádo položil Mariannu na trávu a unavene si sadol vedľa nej. Zlatý zvitok položil vedľa nich. Aj Emília si sadla.

Tráva však bola mokrá. Aj všetko okolo nich. Pršalo. A dosť silno. Neboli vonku ani minútu a boli kompletne premočení.

„V poriadku?“ opýtal sa Tornádo a pozrel na Marianninu nohu.

„To rozchodím.“ usmiala sa a pozrela si na členok. Mala ho už párkrát vyvrtnutý a to, že si ho zranila, nebolo nič nezvyčajné.

„Kde to sme?“ obzerala sa Emília.

Tornádo sa postavil a poobzeral. Nebolo toho veľa vidno, pretože mraky zakrývali mesiac.

„Ste presne tam, kde máte byť.“ povedal hromový hlas pred nimi.

Všetci traja prekvapene pozreli pred seba. Pomedzi stromy k nim prichádzala tmavá postava. Lemur.

„Nemohli ste byť hneď na začiatku?“ vyčítala mu Marianna a pomaly sa postavila.

Lemur sa zasmial zvonivým hlasom. „Nie. Potreboval som, aby ste mi priniesli toto.“ ukázal na zvitok.

„Čo je to?“ vyzvedal Tornádo a vzal zvitok do ruky.

Lemur sa naňho zahľadel. „To nepotrebuješ vedieť. Daj mi to!“

„Najprv chceme vedieť, na čo vám to je!“ Marianna sa tvrdohlavo postavila vedľa Tornáda.

„Daj mi to!“

„Nie!“

Lemur sa k nim priblížil. Hustý dážď Marianne padal do očí a skoro poriadne nevidela.

„Daj mi to! Inak si to vezmem sám!“

„Skúste!“ zasmiala sa a vzala Tornádovi zvitok. Spravila pár krokov dozadu.

„Decko!“ Lemur sa k nej rozbehol. Ona sa mu uhla a zasmiala sa.

To ho ešte viac naštvalo a surovo ju zdrapil za vlasy. Marianna zastonala a pokúsila sa mu vytrhnúť.

Tornádo okamžite zareagoval. „Okamžite ju pusť!“

„Najprv chcem ten zvitok!“ zreval Lemur.

„Najprv ju pustíš!“ Tornádo sa k nemu prihnal a jeho sila prekvapila aj Lemura.

Pustil jej vlasy a mal čo robiť, aby sa ubránil. Nakoniec ho však premohol a zas vyštartoval k Marianne. Ona bola tak prekvapená Tornádovým správaním, že sa nestihla brániť.

Lemur jej zvitok vytiahol z ruky a utekal preč. Rýchlo spamätala a rozbehla sa za ním.

„Marianna, stoj.“ zastavil ju Tornádo. „Nechaj ho. Je tma, prší a navyše ani netušíme, na čo je ten zvitok.“

„To mi je jedno!“ zvolala naštvane. „Ten... hlupák nás využil, aby sme mu našli to, čo potrebuje. A keď som sa už dostala cez jamy, kamene, vaše divné písmená a neviem čo ešte, nenechám ho, zobrať ten zvitok!“

Naštvane sa rozbehla po blate a zmizla na cestičke, ktorou prišiel Lemur. Prekvapilo ju, ako rýchlo beží. Napredovala cez džungľu a o chvíľu už zbadala Lemura. Ten pridal, keď ju začul, no ona ho hravo dobehla a podkopla mu nohy.

On spadol do blata. Marianna ho znehybnila a vzala si zvitok.

„Nevytrepali sme to z jaskyne, aby nám to niekto vzal!“ zavrčala napálene.

Lemur sa ale pokúsil brániť. Potiahol jej nohu, takže stratila rovnováhu a aj ona spadla do blata. Nestratila však duchaprítomnosť a chytila ho za chlpatú hlavu.

Lemur sa bránil a maska mu pomaly skĺzla z hlavy. Nakoniec zostala visieť v jej ruke a pred ňou na zemi už neležala obluda, ale muž stredného veku. Prekvapene pozeral z masky na Mariannu.

Takto tam ticho sedeli na zemi, pokým nepribehol Tornádo s Emíliou. Keď Tornádo zbadal muž, zastal a len ho zvrchu sledoval.

„Marianna, rád by som ti predstavil Ovofrita.“

18. kapitola - ON

Marianna sa zhnusene otrepala od blata. Tornádo jej podal ruku a pomohol jej vstať. Neustále pri tom sledoval Ovofrita a reagoval na každý jeho pohyb.

Ona si ho zas premeriavala skúmavo. Takže mala nakoniec pravdu. Pod gumenou maskou lemura sa naozaj skrýval Ovofrit. Dokonca ju až prekvapilo, ako presne si ho dokázala v hlave vykresliť podľa Tornádovho opisu.

Tmavohnedé vlasy strednej dĺžky, olivovozelené oči, oproti Artbubovi výrazný nos a takmer neviditeľné uši. Aj keď nepatril medzi najvyšších, bol skoro o jednu hlavu vyšší ako ona.

„Tak a teraz smer strom.“ zahlásila a stále zo seba zhadzovala blato.

„Kam?“ nechápal Ovofrit.

„Späť k ostatným, pretože nesmú vliezť do toho stromu.“

Tornádo počkal, kým sa Ovofrit postaví a začal udávať smer, pričom z neho nespúšťal oči.

O dvadsať minút sa už konečne dostali k riečke a popri jej prúde sa dostali až k stromu. Aj pršať už prestalo. Pri strome ich však nečakali len Mariannini priatelia, ale aj vodca a jedna staršia žena.

Len čo ich zbadali, pribehli k nim. Keď ale uvideli Ovofrita, zastali v polovici kroku.

„Ovofrit?“ neveriaco si ho obzerala žena.

„To nie je možné.“ krútil hlavou Artbub.

„Tu máte toho ducha sopky.“ zasmiala sa Marianna.

Artbub a žena na ňu pozreli. Najprv si ju celú premerali, potom pozreli na Tornáda s Emíliou.

„Toto je moja stará mama, Kamila.“ predstavil ženu Tornádo.

„Rada vás spoznávam.“ prihovorila sa jej Marianna a milo sa usmiala.

Kamila sa tiež na chvíľku usmiala, no hneď zvážnela. Pozrela na Ovofrita a v jej očiach sa miešala radosť s pohoršením.

Aj Samo s Emou k nim prišli. Ema hneď pribehla k Emílii a vyobjímala ju. Potom pozrela na Mariannu.

„Aj teba by som objala, ale nechcem byť od blata.“

„Čo sa zas stalo?“ nechápal Samo. „Ako ste sa dostali von?“

„To je dlhý príbeh.“ zasmiala sa Marianna pozrela na zvitok v Tornádovej ruke.

„Aký dlhý príbeh? Že si sa zas stratila? Hovoril som ti, že nemáš nikam ísť! Ak by si ma počúvala, boli by sme doma a nemuseli by sme tu behať v noci po daždi, a...“ chvíľku rozmýšľal, čo ešte povie.

Lenže skôr ako stihol niečo vymyslieť, Ema sa natiahla, odtrhla zo stromu, ktorý bol najbližšie menšie mango a vopchala ho Samovi do otvorených úst.

„Ponaučenie, nikdy nemaj otvorené ústa, keď nerozprávaš.“ usmiala sa a pozrela na Mariannu. „Pokračuj.“

Ona s nadvihnutým obočím pozerala zo Sama na Emu. Samo vypľul mango a urazene pozrel na Emu.

„Ja som s vami skončil!“ otočil sa a prešiel na druhú stranu čistinky, kde si sadol na kameň.

Marianna pozrela na Artbuba. „Tak čo, nejako sa netešíte, že sme vám vyriešili záhadu.“

„Som rád, samozrejme. A ako vodca som ti vďačný.“

„A ako vodca ste o tom určite nič nevedeli, že?“ doberala si ho.

„Marianna, ako ti to mám konečne vysvetliť?! Nič som o tom nevedel!“

„Je to pravda.“ priznal Ovofrit. „To ja a Bongo sme tu strašili a pripravili sme si to divadielko.“

„Ale prečo?“ nechápala.

Ovofrit si ju len ticho premeriaval.

„Čo nám k tomu povieš?“ otočila sa k nemu Kamila. „Máš šťastie, že tu nie je tvoj otec. Ak by zistil, že si sa pridal k tomu cudzincovi...“

„Pokoj.“ chlácholil ju Artbub.

„Prestaň, dobre!“ zahriakla ho Kamila. „Ten tvoj pokoj vyhnal brata. Mal by si už konečne vyhodiť toho Bonga!“

„Brata?“ nechápavo ju prerušila Ema a pohľadom prechádzala z Artbuba na Ovofrita.

„Nevedeli ste to?“ čudovala sa Kamila. „Obaja sú moji synovia.“ Potom si ich oboch pozorne premerala. „Jeden horší ako druhý.“

Artbub len pokrútil hlavou nechal mamu, nech sa porozpráva s Ovofritom. Aj Marianna, Ema a Emília sa vzdialili. Ema s Emíliou išli k Barbie, Edymu a Dannymu, no Marianna pozrela na Artbuba.

Zdalo sa jej, že sa ho dotklo to, čo mu Kamila povedala. Stál pri brehu rieky a kopal do nej kamienky. Rozhodla sa, že sa s ním porozpráva.

„Niečo sa vám nepáči?“

Artbub na ňu zvedavo pozrel.

„Zdá sa, že vás vytočilo, to čo vám Kamila povedala.“

Vodca zas pokrútil hlavou.

„Ako správny vodca by ste mali povedať svoj názor.“

„Možno nechcem byť vodca.“ prehovoril ticho.

„Tak prečo ním ste?“

„Lebo musím. Na to si zrejme nemyslela, však? Prečo by si mala rozmýšľať nad inými možnosťami?“

„Nezdá sa, že by sa vám to nejako veľmi protivilo. Zdáte sa skôr spokojný.“ podrypla ho a čakala, čo spraví.

„Je to iba zdanie.“ zašepkal, čo ju trochu zaskočilo.

„Nemyslím.“ odvetila po chvíli ticha. Snažila sa ho čo najviac vyburcovať, aby konečne prezradil, čo je za týmto všetkým.

„Jasné, ty to vieš! Si si istá. Stopercentne! Čo ak ti poviem, že si sa zmýlila? Nie je všetko tak, ako sa zdá. To by si už mohla vedieť.“

„No, možnože to viem. A viem ešte čosi. Je taká tma, že vám skoro ani nevidím do tých sebeckých očí.“

„Naozaj ti pripadám až taký zlý?“ zvolal zúfalo.

Marianna neodpovedala, len si ho obzerala.

„Možno to o mne nevieš, ale nie som vodcom z vlastnej vôle. S radosťou by som sa tohto postu vzdal. Stále som zlý?“

„Museli ste aspoň niečo tušiť. V takej malej dedine sa nič neutají.“

„Môžem ti aj odprisahať, že som nič netušil!“

Marianna si ho premerala. „Nenamáhajte sa.“

Vodca už zostal ticho. Ona sa otočila a prišla k priateľom. Aj oni boli trochu mokrí, no nie tak ako ona, Emília a Tornádo.

„Mohli by sme sa vrátiť do dediny.“ navrhla.

„Áno. Skôr, ako mesiac zas zakryjú mraky.“ prikývla Ema.

Hneď, ako to povedala, začalo fúkať a vietor privial obrovský mrak, ktorý úplne zatienil mesiac a zabránil preniknúť mesačnému svetlu.

„Skvelé, Ema. Ešte povedz, že prídu nejaké pumy a zožerú nás tu.“ obrátil sa k nej Samo.

„Nemáme pumy.“ zahlásil Tornádo, ktorý prišiel bližšie..

„A čo máte?“ obrátil sa k nemu Samo.

„Fosy alebo divé psy.“

„Takže nás teoreticky nemá čo zožrať?“

„Hej. Máme šťastie.“

Marianna len prevrátila očami a postavila sa na čelo skupinky. Potom pozrela na Kamilu a Ovofrita.

„Môžeme vyraziť?“

„Ešte jedna drobnosť.“ zastavil ju Artbub. „Asi by sme mali v dedine vysvetliť, ako sa tom odrazu zobral desať rokov stratený človek.“

„No to budete musieť. Ste predsa vodca.“ uštipačne poznamenala Marianna a ostro naňho pozrela.

„Čo máš stále proti mne?“

„Proti vám? Nič. Vôbec nič.“ pokrútila hlavou.

„Stačí,“ prerušil ich odrazu Tornádo, „okamžite sa prestanete hádať!“

„A to prečo?“ podrypla ho Marianna.

„Lebo som to povedal.“

„To ťa mám akože teraz počúvať?“

„Mohla by si.“

Marianna si ho premerala. Rozhodla sa, že si s ním nechce zas pokaziť vzťah, tak radšej iba prikývla.

„Fajn, nebudem zasahovať do vašich vecí. Záhada je vyriešená a môžeme ísť domov. Alebo nie?“

„Samozrejme, ak chcete.“ prikývol vodca.

Marianna si ho premerala napoly skúmavým a napoly spýtavým pohľadom. „Dobre, ešte vám pomôžem všetko vysvetliť v dedine, samozrejme, s vaším dovolením, a potom pôjdeme.“

Keď všetci súhlasili, Tornádo sa ujal vedenia. Prešiel čistinkou a zmizol na mieste, kde bol chodník do dediny.

Marianne však stále niečo vŕtalo v hlave.

„Marianna, deje sa niečo?“ ustarostene na ňu pozrel Samo.

„Nie, len mám taký pocit, že niečo nie je v poriadku.“

„Prosím ťa, veď záhadu sme vyriešili, čo ešte chceš?“

„Neviem, niečo mi tu nesedí.“

„To sa ti len zdá. Si mokrá a je pol jedenástej v noci. Uvidíš, že ťa to zajtra prejde.“

Ona sa s ním nechcela hádať, tak len prikývla. Neustále však pozerala na zlatý zvitok v Tornádovej ruke, ktorý sa zaleskol, keď naň dopadol mesačný svit.

19. kapitola - NÁVRAT DO DEDINY

Cestou cez džungľu boli všetci ticho. Dokonca aj Marianna. Bola tam tma ako vo vreci, preto išli len podľa Tornádovej pamäte.

Tesne pred tým, ako vošli do dediny sa však Marianna otočila na päte a zastala. Jej pohľad zablúdil k Ovofritovi, ktorého ledva našla. Ale aj v tej tme vyzeral dosť napäto.

„Prečo stojíme?“ ozval sa spoza nej Tornádov hlas.

Všetci na ňu zvláštne pozreli. No ona tam iba stála a premýšľala.

„Si v poriadku?“ spýtal sa neodbytným hlasom.

„Och, áno som. Som v poriadku. Myslím.“ odpovedala mu nakoniec a otočila hlavu.

„Ideme?“ ozvala sa ticho Ema.

Marianna sa poobzerala okolo. Všetci prikývli, teda okrem Ovofrita. Ten vyzeral, že sa rozhoduje, či pôjde alebo nie.

„Tak ma počúvajte, musíme si vymyslieť nejaký plán. Naozaj nemôžeme len tak prísť do dediny s človekom, ktorý bol desať rokov stratený.“

Prezrela si všetkých, a keď videla, že nikto nenamieta začala vysvetľovať.

„Nemyslím, že by sme mali teraz niečo vysvetľovať. Sme unavení a... nebol by to dobrý nápad.“

„Čo teda navrhuješ?“ premeral si ju Artbub.

„Jednoducho sa všetci rozídeme a zajtra ráno pri raňajkách vrátime vášho brata späť do dediny.“

„To je naozaj rýchly plán.“ zasmial sa Ovofrit.

„Ak sa vám nepáči, vymyslite si svoj.“ mrzuto odpovedala Marianna.

„Len som povedal, že je rýchly, nič viac.“

„Dobre, dobre...“ prevrátila očami.

„Ja myslím, že môže byť.“ súhlasil Tornádo. „Ale kde bude dovtedy Ovofrit?“

Marianna sa naňho zahľadela. „Si si istý, že je to najdôležitejší problém?“

On prebehol očami po tvárach ostatných. „Neviem. Ale mali by sme to vyriešiť.“

„Fajn.“ prikývla nakoniec a pozrela na Emu. „Vy si to tu riešte, ale ja sa idem umyť, prezliecť a potom spať.“

Otočila sa na päte a začala sa predierať lístím. Jej priatelia zostali len nehybne stáť.

„Ideme za ňou?“ opýtal sa Edy.

„Choďte, vyriešime to ráno.“ prikývol Artbub.

Samo, Ema, Danny, Barbie a Edy sa bez ďalšieho slova pohli za Mariannou. Keď stíchlo aj posledné praskanie vetvičiek, Tornádo sa otočil k otcovi.

„Je mi úplne jedno, čo urobíš, ale ja sa ti do toho miešať nebudem.“

„Tornádo,“ zahriakla ho Kamila, „ako sa to rozprávaš s otcom?“

On na ňu len ticho pozeral a neodpovedal.

„Je to tvoj otec, tak si ho váž. Vieš veľmi dobre, že za všetko môže ten Peter, ktorý tu prišiel.“

„Viem, viem... Lenže to nie je môj problém. Vy ste to chceli, vy si to vyriešte.“

Artbub prevrátil očami. „Vieš veľmi dobre, že som o tom nevedel.“

„No a čo. Vieš, čo sa tej malej mohlo v tých jaskyniach stať? Ja nie som detská pestúnka, aby som ich zachraňoval v každej situácii.“

„Len sa nezblázni. Sám beháš po džungli a neraz si sa vrátil obitý ako prezreté mango.“

„Lenže o mňa tu nejde! Vieš, čo sa im mohlo stať?!“

„Takže to dievča sa ti páči.“ zasmial sa vodca.

Tornádo si premeral otca. „Do toho ťa nič nie je.“

„Ako, že ma do toho nič nie je?! Som tvoj otec.“

„No a čo? Nestaraj sa.“

„Tornádo!“ Kamila zvýšila hlas, no on bol už na odchode.

Ešte sa však otočil a pozrel na strýka. „Môžeš spať u mňa. Dnes nebudem doma.“

„Tornádo, čo to stváraš!“ hneval sa Artbub. „Kam ideš? Okamžite sa vráť!“

On si ho ale nevšímal a predral sa krovím až do dediny. Všetci už spali, dokonca aj oheň na domoch bol pozhasínaný. Jeho to však netrápilo. Ani otec ho nezaujímal. Nech si robí, čo chce.

Marianna medzitým namrzene došla až k hrubému stromu, na ktorom bol postavený ich malý domček. Zdvihla hlavu a pozrela sa hore.

„Marianna!“ zavolala Ema odrazu.

Ona len otočila hlavu a pozrela na ňu.

„Prečo si nás nepočkala?“

„Lebo som unavená a mám pocit, že ak to blato nedám dole, bude mi zle.“

„Aha.“ Ema nadvihla obočie, no nevyjadrovala sa. „Tak poď hore.“

Marianna prikývla a začala sa šplhať po rebríku. Keď už bola na podlahe, otvorila dvere a vošla dnu. Všetci jej priatelia ju nasledovali.

„Danny, zatvor.“ poprosila ho a rozhliadla sa.

Ema zas vošla do dievčenskej izby.

„Umy sa a pôjdeme spať.“

Marianna prikývla a tiež vošla do izby. Zavrela dvere, zvala si vodu, ktorú im doniesli dedinčania a opláchla zo seba blato. Potom si obliekal čisté a suché šaty. Keď už bola hotová, zvalila sa na svoju posteľ a pozrela na Emu.

„Mám taký divný pocit.“

„To ťa prejde.“ zasmiala sa Barbie. „Je len neskoro v noci.“

„Mňa ešte nikdy nič neprešlo.“ zastonala Marianna.

„Naozaj?“ zasmial sa Samo. „Ani len auto?“

Barbie sa zamračila a naštvane zatresla dvere. „Uvidíš, že ráno ti bude lepšie.“

„Keď myslíš.“ Marianna pokrčila plecami a otočila sa na druhú stranu.

Aj Ema s Barbie a Emíliou rýchlo naskákali do postelí. Zaspali hneď, ako si ľahli. Lenže Marianna nie.

Ona sa prehadzovala z jednej strany na druhú, ustielala si vankúš aj posteľ, odkrývala sa, prikrývala, no nie a nie zaspať.

Nakoniec sa rozhodla, že sa napije vody. Opatrne sa postavila, podišla k stolu a naliala si trochu studenej vody z džbánu.

Vypila skoro tri poháre a pozrela na hodinky. Bolo pár minút pred polnocou. Mesiac nádherne žiaril a svetlo dopadalo cez okno aj do ich izby.

Tichúčko sa presunula k oknu a vykukla von. Všade bolo ticho a pokoj. Nikde žiadne svetlo ani pohyb. Len zvuky džungle a sem-tam aj nejaký šuchot na strome.

Bola to naozaj krásna noc. V džungli sa dali výborne pozorovať hviezdy. Žiadne svetlá ani reflektory áut. Aj Marianna pozrela hore.

Obloha bola tmavomodrá a na nej svietili väčšie i menšie svetielka. Nevedela presne určiť súhvezdia, no bola si istá, že sú trošku iné ako u nich doma.

Potom ju však čosi vyrušilo. Pri jednom z domov zazrela pohybujúci sa tieň. Netušila, čo to bolo, ale bola si istá, že nič dobré.

Rýchlo, ale opatrne vybehla z izby, prešla okolo chlapčenských postelí a vyšla von. Nevedela síce, čo urobí, ale rozhodne sa jej nechcelo len tak sedieť a pozerať.

Zliezla dole rebríkom a rozhliadla sa. Mesiac osvetľoval krajinu okolo, takže videla pod nohy, lenže to nestačilo. Konáre, listy a liany vytvárali na zemi rôzne, miestami až strašidelné tiene.

Mariannu to však nezastavilo a opatrne našľapujúc sa pohla k domu, pri ktorom videla tú vec. Bol takmer na konci dediny. Od džungle ho dedil len tenký drevený plot.

Pomaly sa priblížila k stene a nakukla za roh. Stál tam kurín ohradený nízkou ohradou. Sliepky zrejme pokojne spali vo vnútri, no okolo dvierok sa čosi motalo.

Na prvý pohľad to veľmi pripomínalo väčšiu mačku. Ale len na prvý pohľad. Keď sa to zviera poriadne narovnalo malo skoro meter. Malo to obrovský ňufák, malé okrúhle ušká a v mesačnom svetle aj svietiace očká.

Zviera ju hneď zacítilo a stuhlo. Uprelo na ňu svoje žiarivé oči a švihalo dlhokánskym chvostom. Zlostne vycerilo zuby a zavrčalo.

Marianna len stála bez pohnutia a snažila sa nepanikáriť. Načo sem len chodila? Teraz ju toto zviera roztrhá.

„Marianna?“ ozvalo sa odrazu spoza nej.

Zviera sa vystrašene strhlo, preskočilo ohradu a zmizlo v džungli. Aj ona sa preľakla. Rýchlo sa otočila, aby zistila, kto to je.

„Čo tu robíš?“ Tornádo stál niekoľko metrov od nej. Bol otočený tak, že mu mesiac nesvietil do tváre, takže nevidela ako sa tvári.

„Videla som tu tú...“ vysvetľovala Marianna a ukázala ku kurínu.

„Fosu?“ doplnil.

„Asi hej. Toto bola fosa?“

„Hej, fosa. Chodí v noci a kradne nám sliepky. Ale neublíži ti. Žerie len lemury, vtáky, a tak podobne.“

Marianna si ho premerala. Nezdalo sa, žeby práve vybehol z postele. „Sledoval si ma?“

„Čože?!“ zasmial sa. „Nie, to určite nie. Len som videl, že sa tu niečo hýbe.“

„Aha,“ prikývla a až teraz si všimla, že v jednej ruke drží palicu, „to máš na fosy?“

Tornádo pozrel na palicu. „Hej, jasné.“ súhlasil po chvíli. „Občas to tu niekto príde skontrolovať.“

Marianna sa len rozpačito usmiala. Jeho odpoveď jej neprišla veľmi presvedčivá. Celé toto jej prišlo divné. A mala aj taký zvláštny pocit. A hoci si nechcela pripustiť, že sa ho bojí, bola to tak trochu pravda.

„Čo tu ale robíš ty?“ opýtal sa Tornádo.

„Nemohla som zaspať a videla som tú fosu, tak som sa prišla pozrieť.“ odpovedala pohotovo.

„Nebola si náhodou unavená?“

„Možno, ale nemôžem zaspať.“ priznala.

Tornádo si ju zvedavo premeral. „Čo budeš teraz robiť?“

„Neviem.“ mykla plecami.

„A...“ zaváhal, „nešla by si sa prejsť?“

Marianna naňho prekvapene pozrela. „Teraz?“

„Hej... keď už nemôžeš zaspať.“

„A ty?“

„Čo ja? Ja pôjdem s tebou.“ zasmial sa.

„Len či nie si unavený.“

„Ani nie. Povedal som otcovi, že budem vonku. Svoju posteľ som požičal Ovofritovi.“

Marianna chápavo prikývla. „Fajn.“

Tornádo sa usmial a oprel palicu o stenu domu. „Ukážem ti náš ostrov.“

Počkal na ňu a spolu prešli dedinou. Zastali až tesne pred stromami a kríkmi.

„Kam ideme?“ Marianna si podozrievavo premeriavala tmavú džungľu.

„Idem ti ukázať ostrov Malawi.“ zasmial sa Tornádo a vošiel do kríkov.

Ona tam však zostala len tak stáť. Obzrela sa, pozrela na domček na strome a rozmýšľala. Má s ním ísť? Nebude z toho problém? Verí mu vôbec?

„Marianna,“ Tornádo pred ňou rozhrnul lístie, „deje sa niečo?“

Neodpovedala, len pozerala na dedinu.

„Veríš mi?“ natiahol k nej ruku.

„Čože?“ Marianna si ho prekvapene premerala.

„Veríš mi?“ zopakoval a ruku držal stále vystretú.

Ona chvíľku premýšľala. Strach ju pomaly opúšťal. Nakoniec sa jej zaiskrilo v očiach a prikývla. Opatrne mu podala ruku. Verí mu.

„Výborne,“ uškrnul sa a potiahol ju do lístia, „skvelý výber.“

Keď sa predrali lístím, ocitli sa uprostred stromov porastených machom a obvešaných lianami. Táto časť džungle bola iná, ako tá predtým.

„Je to tu iné.“ poznamenala ticho Marianna.

„Hej. Nikde to nie je rovnaké. Na ostrove je asi šesť druhov lesa.“ prisvedčil Tornádo.

„Naozaj? A toto je aká časť?“

„Ako môžeš vidieť, aj keď iba v mizernom svetle, stromy aj zem sú obrastené machom. Cestou k sopke a k stromu sme prechádzali skutočným dažďovým pralesom. Tu prší o trochu menej.“

„To akože niekde prší a niekde nie? Veď toto je maličký ostrovček.“ zasmiala sa.

„Možno, ale vidíš. Tu v tejto časti žije aj viac lemurov.“

„Lenže teraz ich asi neuvidíme, nie?“

„Práve že lemury sú skôr nočné zvieratá. Až na niektoré výnimky. Ale sú tu aj iné zvieratá.“

„Napríklad?“

„Plazy, žaby, vtáky... Veľa druhov.“

Marianna sa rozhliadla. Cez stromy prenikalo viac svetla, no stále bola tma. „Nestratíme sa?“

„Myslíš si, že by som sa stratil v džungli?“ Tornádo nadvihol obočie.

„Aspoň raz si sa určite stratil.“ nedala sa.

On sa usmial a rozmýšľal, kedy sa stratil naposledy. „Lenže to bolo dávno. Nemusíš sa báť, vyrastal som tu. Ani ty sa predsa nestratíš v tom vašom meste.“

„Možno, lenže mesto je mesto.“

„Len preto, že si tam vyrástla.“

Tornádove argumenty ju nakoniec priklincovali. Prikývla teda a nechala ho, nech ju vedie.

Kráčali po starom chodníku, ktorý sa kľukatil pomedzi stromy. Marianna si už stihla všimnúť, že im nad hlavami poskakujú lemury. Skákali z jedného konára na druhý a chvosty viali za nimi. Keď na ňu niektorý pozrel, mohla priamo preskúmať jeho žlté svietiace oči.

„Čo všetko vieš o lemuroch?“ opýtala sa, aby prerušila ticho.

„Všetko.“ odpovedal s úsmevom.

„Tak mi o nich niečo povedz.“

Tornádo pozrel hore, na behajúce zvieratká. „Fajn. Lemury sú primáty, poloopice. Žijú na celom ostrove a takto pobehujú väčšinou v noci.“

„A cez deň?“ prerušila ho.

„Cez deň buď spia, alebo len tak sedia, odtrhávajú si listy, češú si srsť...“

„Češú sa?“ Marianna sa zasmiala a tiež pozrela hore.

„Hej, niekoľkokrát za deň. Majú tiež priestorové videnie a dobrý čuch.“

Došli až k jednému veľkému stromu. Tornádo zastal a obzeral si ho.

„Videl si už padať lemura?“ zaujímala sa Marianna.

„Nie, nikdy nespadnú. Majú v sebe taký zvláštny systém. Keď pokrčia kolená a lakte, šľachy im zovrú prsty a prichytia sa o konár. Takto nemôžu spadnúť.“ vysvetlil.

„Odkiaľ to všetko vieš?“

„Náš kmeň má tak dvetisíc rokov. Naši predkovia mali kopec času.“ zasmial sa a chytil najnižšiu vetvu. „A tiež ich tak trochu študujem.“

Rýchlo sa vyhupol hore a pevne sa postavil na hrubý konár. Marianna len stála s vyvalenými očami.

„Aha... dúfam, že nemám ísť za tebou.“

„Jasné, že máš.“ uškrnul sa.

„Nie, nie, nie!“ rázne pokrútila hlavou a trochu cúvla. „Ja neviem liezť po stromoch.“

„Skúšala si to?“

„Hej a nedopadlo to najlepšie. Nikam nejdem.“

Tornádo pokrútil hlavou a natiahol k nej ruku. „Toto je iné. Tieto stromy sú určené na lezenie.“

„Nie.“ rázne pokývala hlavou. „Neleziem po stromoch a mám sukňu a...“

„Marianna,“ prerušil ju, „veríš mi?“ Poriadne vystrel ruku a odhodlane na ňu pozrel.

Najprv váhala, no keď si myslel, že to zvládne, mohla by sa dať prehovoriť. Ale len tentokrát. Nakoniec jemne prikývla a pevne zovrela jeho ruku.

Ani sa nemusela snažiť, pretože ju bez nejakých problémov vytiahol k sebe hore. Ona sa pevne postavila a pozrela naňho.

„Ideme vyššie.“ zahlásil a už sa škriabal hore.

Marianna len pozerala, ako ľahko a šikovne skákal z konára na konár, čoraz vyššie. A hoci boli konáre porastené machom, neboli skoro vôbec šmykľavé. Aspoň na začiatku. Čím však bolo machu menej, tým boli vetvy mokrejšie a šmykľavejšie.

Tornádo vyťahoval Mariannu za sebou, akoby bola len pierko a len málokedy ju nechal vyliezť samú. Ona mu ale bola vďačná, pretože sa vôbec netúžila škriabať po strome.

Po asi dvanástom začali byť konáre čoraz tenšie. Marianna sa obávala, že sa nezmestia alebo že drevo praskne, no skôr ako stihla niečo povedať, ju Tornádo chytil a ťahal hore.

Lenže sa mu odrazu jedna noha šmykla a Marianna s výkrikom letela dolu. Stihol ju však zachytiť a našťastie ju nepustil.

„V pohode?“ opýtal sa, keď už bol pevne na vetve.

Marianna neodpovedala. Srdce jej silno búšilo a nadychovala sa takmer bez prestávky. Visela pätnásť metrov nad zemou a on sa jej ešte pýtal, či je v poriadku.

„Marianna?“ rýchlo ju vytiahol hore a posadil vedľa seba.

„Naozaj si sa ma opýtal, či som v pohode?“ pípla roztrasene.

„Prepáč, nechcel som. Budem dávať väčší pozor.“ ospravedlňoval sa.

„Pozor si mal dávať od začiatku! Asi by sme sa necítili veľmi dobre, keby sme spadli z takej výšky.“ vyčítavo naňho pozrela.

On sa tváril naozaj ustarostene. „Prepáč.“

Marianna sa striasla. Keď už pominul prvotný šok, pozrela hore. „Chceš ísť ešte vyššie?“

„Neviem. Je tma a nie som si istý, či je to dobrý nápad.“ priznal.

„Pokojne ma zober kam len chceš. Ale snaž sa, aby som nezmenila nadmorskú výšku počas niekoľkých sekúnd.“ zasmiala sa.

Tornádo sa tiež usmial a prikývol. Pomohol jej postaviť sa a premeral si konáre. „Už len trochu.“

Zas sa vyšplhal hore a vytiahol ju vedľa seba. Ona neprotestovala a pokojne sa obzerala. Takto to išlo ešte pár minút, až vyšli na úplný vrchol stromu. Konáre boli dosť tenké. Zostávali len dva posledné. Aj listy skoro zmizli.

„Si si istý, že nás to udrží?“ opýtala sa neisto, keď mu podávala ruku.

„No...“ premeral si konár, „dúfajme.“

„Prestaň.“ pleskla ho po ruke a zasmiala sa. „Ale chcem sa držať stromu.“

„Jasné.“ uškrnul sa. S ľahkosťou ju vytiahol a posunul sa o kúsok ďalej, aby sa mohla chytiť toho, čo zostalo z kmeňa. Teraz to bol len konár, ktorý sa týčil dohora.

„A čo teraz?“ nechápala.

Tornádo sa usmial a jednou rukou jej jemne dvihol bradu. Ona chvíľu hľadela naňho, potom konečne pozrela hore.

Bola to nádhera! Zo stromu bol fantastický výhľad. Po tmavej oblohe boli porozhadzované malé aj veľké blikajúce svetielka a mesiac priam žiaril. Hviezdy vytvárali obrazce a osvetľovali celú oblohu.

„Toto je časť mliečnej cesty.“ vysvetľoval Tornádo.

„Naozaj?“

„Hej, južná obloha. Je tu súhvezdie Veľkého psa,“ ukázal prstom na skupinu hviezd, „aj Južný kríž, to je to najsvetlejšie.“

Prstom ukazoval na hviezdy a veselo vysvetľoval. „A toto je Lietajúca ryba.“

„Ryba?“ zasmiala sa Marianna.

„Ja som im názvy nevymýšľal.“ obraňoval sa Tornádo s úsmevom.

„Čo ešte tam vidíš, pretože ja vidím len kopu bodiek?“

„Napríklad toto je Žeriav a vidíš tento pásik?“ natiahol ruku.

„Áno... ale tam nie je nič.“

„Veď práve. Volá sa to Priekopa. A vraj vedie k stredu Galaxie.“

Marianna sa naňho skúmavo zahľadela. „Ako to, že vieš toto všetko?“

„Čo tým myslíš?“ rozpačito hľadel okolo seba.

„Mňa by ani vo sne nenapadlo, že sa v noci na oblohe dá toľko vidieť. A ty si to ešte aj pamätáš.“ nadšene pokrútila hlavou.

Tornádo len pokrčil plecami.

„To je priam úžasné.“

„Naozaj?“ úkosom na ňu pozrel.

„Jasné. Ako... mňa by to nikdy nebavilo, ale ty o tom vieš tak zanietene rozprávať.“

„A čo by ťa bavilo?“

Marianna zamyslene hľadela na hviezdy. Nenašla nič, o čom by vedela tak veselo a múdro rozprávať. Len pokrčila plecami.

„Nevieš?“

„No... nie. Rada čítam a dozvedám sa nové veci, ale nič také nemám.“

„O čom by si sa dokázala rozprávať celé hodiny?“ premeral si ju.

Marianna sa zasmiala. „O ničom.“

„Naozaj?“

„Môžem sa s tebou baviť o hocičom, ale nie dlho.“

Tornádo na ňu chvíľu zamyslene pozeral. „Si naozaj zvláštna.“

Ona sa len usmiala a zas pozrela na hviezdy. Bola to naozaj nádhera. Ako na nejakej fotke.

Potom ale zbadala niečo zvláštne. „Čo je tamto?“ ukázala pred seba.

„To je maják na Mili-zum.“ vysvetlil Tornádo.

„Maják?“

„Hej, v prístave. Vieš, čo je maják, však?“

Marianna ho buchla po pleci. „Čo si o mne myslíš?“ zasmiala sa. „Jasné, že viem, čo je maják.“

Obaja sa rozosmiali. Marianna odrazu úplne zabudla na svet dolu a aj na to v akej je výške. Hľadela len na nebo a snažila sa nájsť aspoň jedno súhvezdie, ktoré jej Tornádo ukazoval.

Odrazu ponad nich preletela padajúca hviezda a zmizla za obzorom.

„Videl si to?“ natešila sa Marianna.

„Padajúca hviezda,“ prikývol Tornádo, „alebo...“

„Meteor. Je to pomenovanie javu, ktorý vzniká pri prelete meteoridu zemskou atmosférou... Viem. Toto jediné si pamätám zo zemepisu.“ zasmiala sa.

Tornádo na ňu s úsmevom pozrel. „Presne. Vraj si môžeš niečo priať.“

„Aj to viem. Ale nesmiem to povedať.“ upozornila.

On prikývol a postavil sa. „Ideme?“ natiahol k nej ruku.

„Kam?“

„Ďalej. Ale ak chceš ostať...“

„Nie,“ pokrútila hlavou a dovolila mu, aby ju vytiahol na nohy, „je to naozaj krásne, ale môžeme pokračovať v prehliadke.“

Tornádo jej pomohol zísť o konár nižšie a zoskočil vedľa nej. Potom ju pomaly obišiel a postavil sa na jeho koniec.

Marianna naňho spýtavo pozrela. „Čo teraz?“

„Ideme dolu.“ zahlásil.

„Fajn.“ prikývla opatrne.

„Podaj mi ruku.“

Neisto naňho pozrela.

„No tak, neboj sa.“ lišiacky sa usmial.

„Bojím sa, keď tak pozerám na ten tvoj úsmev.“

„Marianna,“ zasmial sa a natiahol k nej ruku, „v...“

„Verím ti,“ predbehla ho, „ale toto je iné.“

„V čom? Išla si so mnou uprostred noci do džungle. Vyliezla si na najvyšší strom na ostrove, skoro si z neho spadla a toto je iné? Ani nevieš, čo chcem spraviť.“

„Veď práve to.“ vzdychla, no jemne mu stisla ruku.

On jej ju poriadne zovrel a trhnutím ju dostal tesne vedľa seba. Pravou rukou ju chytil okolo pása a ľavou ju chytil za ruku.

„Nezatváraj oči.“ prikázal ticho a spravil krok dopredu.

Mariannu premohol strašne zlý pocit. Už sa mu chcela vytrhnúť, ale bolo neskoro. Stihla iba vykríknuť. Tornádo sa totiž posunul ešte viac dopredu a spolu s ňou skočil dolu medzi konáre. Ona ho pevne zvierala a modlila sa, aby sa jej to len snívalo.

Celé to však trvalo iba pár sekúnd. Pokúšala sa nezatvárať oči, tak ako jej to poradil Tornádo. Okolo sa miešala zelená, čierna a svetlo mesiaca.

Odrazu chrbtom narazili do niečoho, čo ich pevne zachytilo a stlmilo pád. Aj keď to bolo celkom mäkké, Marianne nečakaný náraz vyrazil dych. Snažila sa nezačať kričať a nerozplakať sa.

Tornádo vedľa nej sa len smial. To ju ešte viac vytáčalo. Nemohla ho ale pustiť. Celá sa triasla a dokonca aj roztrasene dýchala.

„Tak čo?“ opýtal sa Tornádo, keď mu konečne dovolila sadnúť si.

Ona si sadla vedľa neho a ešte stále sa triasla. „Si ty normálny?!“ vykríkla, keď sa jej vrátil hlas.

„Prečo?“ zasmial sa.

„Mohol si mi aspoň povedať, čo chceš urobiť. Alebo mi povedať, že tu dolu niečo je!“

„Skočila by si, keby som ti to povedal?“ opýtal sa priamo.

„Jasné, že nie?!“ rukami si objala pokrčené nohy.

Tornádo vzdychol a prisunul sa k nej. „Prepáč. Mal som ti to povedať.“

Marianna mu pozrela do očí. Vyzeral, že mu to je naozaj ľúto. „Nevadí.“ usmiala sa. „Toto asi tak skoro nezažijem znova.“

Aj on sa usmial. Zrejme mu odľahlo, keď sa prestala hnevať.

„Čo to je?“ rozhliadla sa Marianna, no v tme veľa nezistila.

„Toto? Sú to posplietané liany a aj kusy machu.“

„Zaujímavé. Ako ti to napadlo?“ zvedavo si ho premerala.

„Nechcelo sa mi stále zliezať dolu, tak som si povedal, že to vyskúšam.“ pozrel hore.

„Koľko je to metrov?“

„Niečo cez tridsať. Gratulujem,“ zasmial sa, „práve si skočila z najvyššieho stromu na ostrove.“

„Ďakujem,“ usmiala sa Marianna, „ale dúfam, že si to tak skoro nevyskúšam znova.“

Tornádo prikývol a posunul sa ku okraju siete. Vystrčil nohy do vzduchu a skočil dolu. Aj Marianna ho nasledovala. Prekvapilo ju však, ako je vysoko.

„Neboj sa. Skoč. Chytím ťa.“ zakričal Tornádo a pozrel na ňu.

„Nie,“ odkričala mu späť, „dopadnem na zem. Choď trošku nabok.“

On počúvol a uhol sa. Marianna sa zhlboka nadýchla a zoskočila dolu, nohami napred. Tvrdo dopadla na zem a kolená sa jej podlomili. Stihla ale natiahnuť ruky, tak nespadla rovno na nos.

„V poriadku?“ pribehol k nej Tornádo.

„Hej, len sa mi podlomili kolená. To je fajn.“ prikyvovala a zbierala sa zo zeme.

Potom pozrela na hodinky. Bolo už pol tretej. Do východu slnka mali ešte čas.

„Slnko vychádza tak okolo šiestej, že?“ uisťovala sa.

„Hej, približne. Ale ešte ti chcem veľa ukázať. Nemysli teraz na ráno.“ zasmial sa a chytil ju za ruku.

Ona pozrela na ich spojené ruky. Prišlo jej to trochu zvláštne, no povedala si, že na tomto ostrov nie je zvláštne nič.

Tornádo si to však všimol. „Prepáč.“ okamžite ju pustil. „Ja som len...“

„To je v poriadku.“ usmiala sa a obzerala sa okolo.

„Ideme?“ opýtal sa Tornádo a prerušil trápne ticho.

„Jasné, už som zvedavá.“ prikývla a nasledovala ho hlbšie do džungle.

Kráčali ticho a jeden vedľa druhého. Marianne prišlo ticho zvláštne, no nenapadalo ju nič, na čo by sa opýtala. Tornádo zas nechcel byť dotieravý a vkuse jej vysvetľovať niečo o ostrove.

Po asi pol hodine sa terén zmenil. Hustú, machom obrastenú džungľu vystriedali bambusové kroviny. Boli to bambusové tyčky vyčnievajúce zo zeme. Rástli husto pri sebe, no sem-tam sa dalo prejsť.

„Bambus.“ žasla Marianna a dotkla sa jedného.

„Hej, rastú na tejto strane ostrova. Drž sa tesne za mnou. Sú tu menšie kopce z hliny a je aj tma.“ vysvetlil Tornádo.

„Uhm.“ veselo prikývla Marianna a dúfala, že to prinúti Tornáda aspoň sa usmiať.

Lenže on na ňu ani nepozrel a začal sa predierať bambusom. Ona ho rýchlo nasledovala.

„Čo je to za zvitok?“ opýtala sa odrazu.

„Neviem. Ešte som o tom s otcom nehovoril.“

„A kde je teraz?“

„Schoval som ho. Aj keď je Ovofrit môj strýko, neverím mu. Zajtra sa o tom porozprávame.“

Marianna už len prikývla a nasledovala ho. Občas naozaj o niečo zakopla, no snažila sa pôsobiť sebavedomo a hlavne pokojne.

Keď však kopla už do desiatej kopy hliny a ledva sa udržala bambusu, nevydržala to.

„Dokelu, niekde sa tu dolámem!“

„Marianna,“ otočila sa Tornádo, „si v poriadku?“

„Ja, úplne.“ usmiala sa a zlostne kopla do hliny. „Nie žeby som nemala rada bambus, ale kedy to skončí?“

„O chvíľu. Neboj sa.“

Marianna sa zas usmiala, no keď sa otočil, prevrátila očami. Kráčali ešte tak desať minút, no bola čoraz unavenejšia. Akoby išli do kopca.

„Tornádo,“ začala nevinne, „nechcem byť otravná, ale... kedy tam už budeme?“

On sa zasmial a odhrnul posledné bambusové steblá. Ocitli sa na vysokom kopci, z ktorého bol úžasný výhľad. Pred nimi bolo menšie údolie, porastené iba trávou a nízkymi kriakmi.

Nebolo to však len také obyčajné údolie. Boli tam tri prekrásne jazerá.

„Vau,“ Marianne až spadla sánka, „to je nádhera.“

„Počkaj chvíľku.“ Tornádo pozrel hore.

Na oblohe bol menší mrak, ktorý bránil mesačným lúčom. Keď ho ale vietor odfúkol, na hladinu jazier dopadlo mesačné svetlo a nádherne ich rozžiarilo.

Jedno bolo tyrkysové, druhé svetlomodré a tretie malo odtieň do fialova.

„Neverím, že toto si nemal dohodnuté.“ zasmiala sa Marianna a pozrela naňho.

„Možno.“ aj Tornádo sa usmial. „Chceš aj vysvetlenie?“

„Jasné.“ prikývla Marianna. „Počkaj, aké?“

„No, k tomu tu.“ kývol hlavou k jazerám.

„Hej, jasné.“

„Sú to jazerá, ktoré sú pozostatkami vulkanickej činnosti. Takzvané kráterové jazierka.“

„Len?“ Mariannu prekvapilo, že skončil tak skoro.

„Každé má inú farbu a občas sú pri nich aj horské pramene.“

Prišlo jej divné, že nič ďalšie nehovorí. Veľmi rada ho počúvala, pretože vedel veci povedať tak živo a aj farba jeho hlasu bola úžasná, najmä keď o niečom rozprával.

„Sú krásne.“

„Hej, to sú.“ prikývol. „Tamto tam je sopka z opačnej strany.“

Marianna sa rozhliadla. Veľmi rada by išla dolu a obzrela si ich zblízka.

„Dolu asi nepôjdeme, že?“

„Nie,“ Tornádo pokrútil hlavou, „je to ďaleko. Najmenej hodina a pol cesty. Plus ďalšia hodina a pol naspäť do dediny.“

Marianna pozrela na hodinky. Boli tri hodiny a desať minút. Do svitania by sa určite nestihli vrátiť.

„Jasné.“ prikývla chápavo. „Ale to nevadí. Ideme späť?“

Tornádo pozrel k jazerám a potom na ňu. „Ak chceš.“

„Ja neviem. Ty udávaš smer výletu.“ zasmiala sa.

Odrazu zacítila ako jej niečo ťahá a guzlí vlasy. Šteklilo ju to na chrbte aj na krku a už to začalo nepríjemne ťahať.

„Pomoc!“ vykríkla a striasla sa. „Daj to zo mňa dolu!“

Tornádo na ňu nechápavo pozeral. „Čo sa deje?“

„Daj to preč! Mám niečo na hlave!“ otočila sa a zaskučala.

On sa zasmial a vzal jej to divné stvorenie z vlasov.

„Chápem.“ zasmial sa.

„Čo to bolo?“ Marianna sa až bála otočiť.

„Neboj sa, len tento čierny pasažier.“

Pomaly sa otočila a pozrela na to, čo držal v rukách. Bola to akási jašterica. Alebo skôr plaz. Malo to dlhý chvost stočený do peknej špirály, na hlave niečo ako korunku a pohyblivé oči.

Vystrašene to na ňu pozeralo a rýchlo zmenilo farbu zo zelenej na oranžovú.

„Chameleón!“ vykríkla Marianna a prišla bližšie. „Moje obľúbené zvieratko.“

„Naozaj?“ čudoval sa Tornádo a podal jej ho.

„Hej! Je úžasný! Majú dlhý lepkavý jazyk, dva prsty, pomocou ktorých sa udržia na vetvách, stočený chvost a oči nezávisle sa pohybujúce všetkými smermi.“ vychrlila nadšene.

„Lepšie by som to nepovedal.“ zasmial sa Tornádo.

Marianna ho opatrne hladkala a ani netušila ako ju mohlo toto zvieratko tak rozrušiť. Obyčajne neobyčajný plaz.

„Milujem chameleóny.“ zasmiala sa a zdvihla zvieratko tak, aby mu videla do očí.

Chameleón krútil očami a zas zmenil farbu na žltú.

„Je zvláštne, že nemenia farbu preto, že sa chcú ukryť.“

„Prečo potom?“ nechápal Tornádo.

„Vyjadrujú svoje pocity, ako napríklad teraz. Bojí sa ma, preto už nie je oranžový, ale žltý. Alebo komunikujú s inými.“

Tornádo uznanlivo kýval hlavou. „To som naozaj nevedel.“

„Veľa ľudí to nevie.“ prikývla a premeriavala si chameleóna.

„Poď, chcem ti ešte niečo ukázať. A musíme prísť načas.“ zahlásil a otočil sa na odchod.

„A on?“ Marianna zdvihla chameleóna do vzduchu.

„Pôjde s nami a vysadíme ho niekde v džungli.“

„Super.“ zvýskla Marianna a pritisla ho k sebe.

Ešte raz si obzrela jazerá a ten nádherný výhľad. Potom sa otočila a nasledovala Tornáda pomedzi bambusy. Cestou bolo zas ticho.

„Prečo nič nehovoríš?“ nevydržala to nakoniec Marianna.

„Ja?“ čudoval sa Tornádo.

„Hej. Prečo si ticho?“

„Nechcem ťa otravovať.“ priznal.

„Otravovať, prečo? Rada sa dozviem niečo nové a navyše... ty ma neotravuješ. Vedela by som ťa počúvať aj celý deň.“

Najprv ju trochu prekvapilo, že to vyslovila nahlas, ale stála si za tým.

„Naozaj?“

„Hovorila by som to, kedy ma to otravovalo?“

Tornádo si ju premeral. „To asi nie.“

„Presne.“ prikývla a pohladkala chameleóna.

„Dobre, čo chceš počuť?“

„Niečo o ostrove.“

Tornádo sa usmial a začal jej rozprávať o podnebí a rastlinách na Malawi. Takto prešli bambusom a zastali až tesne pred stromom.

„Polož ho už.“ prikázal Tornádo. „Tu je to tak akurát. Nesmieme ho priniesť blízko k dedine.“

Marianna prikývla a pozrela na chameleóna. Konečne bol zelený a pevne sa držal jej ruky.

„Maj sa.“ zdvihla ho pred seba.

Potom ho položila na jeden z konárov. Neodolala však a jemne ho pobozkala tesne nad nosnými dierami. Zvieratko sa zľaklo a prudko zmenilo farbu na červenú.

„Páčiš sa mu.“ zasmial sa Tornádo.

„Asi.“ vzdychla Marianna. „No nie je úžasný?“

Tornádo si ho len premeral a prikývol.

„Ideme, nie? Chcel si ešte niečo.“ pripomenula mu Marianna.

On na ňu zamyslene pozrel a potom prikývol. Hoci vyzerala dosť unavene, oči jej žiarili nadšením.

„Poďme.“ zavelil a podvedome ju chytil za ruku.

Marianna zas pozrela na ich spojené ruky, no teraz mala dobrý pocit. Lenže Tornádo ju rýchlo pustil.

„Prepáč, nechcel som.“ zamrmlal a rýchlo vykročil.

Ona chvíľu premýšľala a až potom sa za ním rozbehla.

„To je v poriadku.“ usmiala sa, keď ho dobehla a teraz ho ona chytila za ruku.

Tornádo na ňu zvedavo pozrel. Len sa usmiala a pozerala pod nohy. Pomaly prechádzali po machom zarastených koreňoch.

O trištvrte hodinu už stáli na kraji dediny. Hoci ešte nebolo vidno, nebola už ani tma.

Marianna pozrela na hodinky. „Štyri štyridsaťpäť. Do východu slnka je skoro hodina.“

„Fajn, stihli sme.“ vydýchol si Tornádo.

„Čo sme stihli?“ nechápala Marianna.

„Uvidíš, poď za mnou.“ mávol rukou a vykročil dopredu.

Marianna len pokrčila plecami a išla za ním.

Keď prechádzali dedinou očkom pozrela aj na domček na strome. Vyzeral ticho a nič sa tam nehýbalo. Ideálne.

Spolu s Tornádom prešla až k jeho domu. Nešiel však ku dverám, ale zabočil dozadu.

„Kam ideme?“ šepkala, aby náhodou niekoho nezobudila.

Tornádo sa otočila a premeral si okolie. „Ja idem na chvíľku domov. Počkaj ma pri tom kuríne.“

Marianna nadvihla obočie, no prikývla. Otočila sa na päte a odchádzala preč. Ešte sa stihla nenápadne otočiť a videla akurát, ako Tornádo vlieza do svojej izby cez okno. Uškrnula sa a kráčala ďalej.

Začala hľadať kurín. Vedela, že bol niekde na kraji dediny, ale už si nepamätala kde. Päť minút blúdila hore-dolu, až to nakoniec našla.

Postavila sa k ohrádke a poslušne čakala. Obzerala si okolie, počítala kolíky v plote a už si išla sadnúť, keď ju niekto oslovil.

„Marianna.“ za ňou stál Tornádo.

Ale nebol sám. Vedľa neho bol nejaký chlapec, ten, ktorého videla aj predtým. Bol zrejme rovnako starý ako Tornádo.

„Toto je Robert.“ predstavil ho Tornádo.

Marianna sa milo usmiala. „Teší ma.“

„Aj mňa.“ Robert sa tiež usmial. „Ideme?“

„Kam?“ oboch som si zvedavo premerala.

„Na rybačku.“ odpovedal Tornádo.

„Čo?“ nadvihla som obočie, čo oboch rozosmialo.

„V našej dedine sa nechovajú len sliepky, ale chodíme aj na ryby.“ vysvetlil Tornádo.

„Aha, to je zaujímavé.“

Robert si Mariannu premeral od hlavy až po päty. „Si si istý, že má ísť s nami?“

Tornádo naňho pobavene pozrel. „Som si úplne istý.“ Pozrel na Mariannu. „Poď, lebo prídeme neskoro.“

Ona sa usmiala a prišla k nim. Obaja boli od nej vyšší. Pripadala si trošku hlúpo, no hodila ten pocit za hlavu. Spolu vykročili dopredu a ona bola medzi nimi.

Prešli dedinu, aj jazero a džungľou sa dostali až na pláž. Piesok nebol vôbec nahriaty, čo bolo dobré, pretože sa po ňom dalo bez problémov chodiť.

Na brehu už čakali ďalší chalani, ale aj mladší muži. Bolo tam asi dvadsať lodiek s veslami a koše s rybárskymi sieťami.

„Neboj sa, dnes nebudeš jediná nová.“ poznamenal Robert, keď sa rozhliadol.

Prišli až úplne k nim a obaja sa začali vítať s ostatnými. Marianna sa stiahla dozadu a ticho čakala. Ako sa tak rozhliadala, bola tam jediná baba, preto mala taký divný pocit, že na ňu všetci pozerajú.

„A toto je Marianna.“ Tornádo sa otočil dozadu a pozrel na ňu.

„To meno som už niekde počul.“ zasmial sa jeden z mužov a premeral si ju.

Ona sa rozpačito usmiala. „To som rada.“

„Keď už sme všetci, mohli by sme vyraziť.“ pripomenul muž a pozrel na ostatných.

Tornádo sa medzitým posunul k Marianne. „Čo povieš?“

„Na čo?“

„Na rybolov.“

„Neviem, ešte som ho nevyskúšala.“ zasmiala sa. „Ale nepáči sa mi, ako si ma tu všetci obzerajú.“

„Neboj sa, prestanú.“ upokojoval ju Tornádo. „Si len nová a...“

„A?“

„Zaujímavá.“

„Fajn.“ prikývla nakoniec.

Tornádo ju potiahol za ruku. „Poď, budeš v loďke s Robom.“

„Prečo?“ nechápala.

„Len tak.“ mykol plecami, no nepodarilo sa mu skryť úškrn.

Marianna okamžite vedela, že zas niečo chystá. Dúfala len, že to nebude ako na strome.

„Dobre teda.“ súhlasila a priblížila sa k loďke, pri ktorej stál Robert.

„Tornádo mi ťa hodil na krk?“ uškrnul sa.

Marianna sa usmiala, no nestihla odpovedať, pretože Robovi do hlavy vrazila letiaca mušľa. Otočila sa a zbadala, ako sa Tornádo usmieva.

„Nemaj blbé reči, Rob.“ upozornil ho prísne.

„Jasne.“ zamrmlal Robert a kývol k loďke. „Sadaj.“

„Teraz?“ nechápala Marianna.

„No, môžeš aj zajtra, ale...“

„Fajn, nič som nepovedala.“ Marianna nadvihla ruky a poslušne vliezla do dreveného člna.

Nebola si úplne istá, či sa s týmto dá jazdiť na vode a už vôbec nebola presvedčená o tom, že to udrží aj ju, aj Roba.

„Je to bezpečné?“ obzerala si loďku.

„Stopercentne.“ neprítomne odpovedal Robert a potlačil čln na vodu. Držal ho, pokým mu voda nebola po kolená. „Zobrala by si to veslo?“

Marianna si pozrela pod nohy. „Toto?“ zdvihla niečo na spôsob drevenej lopaty.

„Áno, presne to.“

„A čo s tým?“

„Drž to a hlavne... drž sa.“ prikázal Rob a naskočil dnu.

Loďka sa nebezpečne zakolísala a Marianna takmer vypadla.

„Si celá?“ opýtal sa Robert, keď už bola ako-tak pokojná.

„Hej, som.“ podala mu veslo a čakala, čo sa bude diať.

Rob si ho vzal a začal veslovať. Všetky loďky sa dostali približne na jednu čiaru a spustili siete.

„Ryby bližšie nechodia.“ vysvetľoval Rob, keď rozvinul sieť. „Voda tu má asi tak meter a pol, možno trochu viac.“

„Je to dosť ďaleko od brehu.“ čudovala sa Marianna.

„No tu je to tak. Niekoľko metrov je plytká voda. Pokojne by si mohla vyskočiť a chodiť po svojich.“

Ona len prikývla a hľadala Tornáda. Nikde ho však nevidela.

Všetci naraz vyhodili siete. Rob ju ešte upevnil v loďke a pozrel na Mariannu. Nič však nepovedal, len pozeral. Chvíľku na ňu, no potom akoby za ňu.

„Čo je?“ nechápala.

Chcela sa otočiť, aby zistila, na čo tak pozerá, ale už bolo neskoro. Odrazu pocítila ľadovú vlnu na svojom chrbte. Zozadu bola kompletne mokrá.

„Tornádo!“ vykríkla a naštvane sa otočila.

On sedel vo svojej loďke a široko sa usmieval. V ruke držal veslo a hľadel na ňu.

Aj Marianna naštvane vytrhla Robovi z rúk veslo a tľaskla po vode. Vlna ošpliechala Tornádovu loďku, aj keď nie takou silou, akou chcela.

On sa zasmial a vrátil jej to. Dvakrát silnejšie. Aj Robert bol celý mokrý.

„Hej vy dvaja. Mňa z toho vynechajte.“ vytieral si vodu z očí.

Marianna sa rozhodla, že toto Tornádovi nedaruje a postavila sa. To ale nemala robiť. Robert ju už išiel varovať, no neskoro.

Stratila rovnováhu a spadla rovno do mora. Ponorila sa až na dno a odtiaľ sa odrazila na hladinu. Len čo sa dostala na vzduch, rozkašľala sa.

Vodu mala úplne všade. V očiach, ušiach, v nose a bola celá mokrá.

„Nepovedal som ti, že nemáš vstávať?“ prekvapene si ju premeriaval Rob.

„Nie, nepovedal!“ zúrila Marianna.

On sa najprv tváril vážne, no pomaličky sa začínal smiať. Aj Tornádo sa už chechtal.

„Čo je vám smiešne?!“

„Nič.“ Tornádo pokrútil hlavou. „Poď hore.“

Marianna sa prefíkane usmiala a oboplávala Robovu loďku.

„Vytiahni ma.“ natiahla ruku k Tornádovi.

On jej ju s úsmevom podal. Ona sa zasmiala a silno ho potiahla k sebe. Loďka ten nápor nevydržala a prevrátila sa. Prekvapený Tornádo skončil vo vode.

„To máš za ten smiech.“ uškrnula sa a odhrnula si mokrú ofinu z čela.

Tornádo len pokrútil hlavou. Potom zbadal, že Robert sa na tom dobre zabáva.

„A ty sa zas čomu smeješ?“ chytil jeho loďku a jedným šikovným pohybom bola hore dnom.

Rob spoza nej vyplával a nečakane oboch ošpliechal. Tornádo mu to vrátil a Marianna sa len smiala.

Po niekoľkých minútach ich to už prestalo baviť. Napravili loďky a vyskočili hore. Tornádo pomohol aj Marianne a vzal ju k sebe.

Ona si žmýkala vlasy a prezrela si svoje mokré oblečenie. „Som mokrá.“ zastonala.

„Ale no tak. Veď sa o chvíľu prezlečieš.“

„Lenže mám mokré vlasy.“

Tornádo si ju premeral. „Veď nie si ako Barbie.“

„Možno nie, ale ako vysvetlím ostatným, že som sa zobudila a odrazu mám mokré vlasy?“

„Ty im nepovieš, kde si bola?“ nadvihol obočie Rob.

„Si normálny?! Vieš, čo by mu Samo spravil, kedy sa to dozvedel.“ Marianna kývla hlavou k Tornádovi.

„Nech si robí čo chce. Je mi to jedno.“ mykol plecami Tornádo a vzal veslo do rúk.

„Rozhodne mu to nepoviem.“ pokrútila hlavou.

„Ako chceš, tak sa poď vysušiť.“ začal veslovať. „Rob, povedz Sidovi, že som už išiel.“ zakričal Robovi.

On zdvihol ruku a prikývol. Vylovil plávajúcu sieť a zas ju hodil do vody.

Tornádo sa medzitým dostal až skoro k brehu. Vyskočil z loďky a odtiahol ju do piesku. Marianna z nej vyskočila a vzala do ruky svoje topánky, ktoré zostali na brehu.

„Ideme?“ opýtala sa.

Tornádo vzal jedno veľké vedro, akýsi uterák a prikývol. „Poďme.“

Opatrne ju chytil za ruku a viedol plážou až k džungli. Ona bola nesmierne unavená a ledva sa vliekla. Keď došli až k jazeru, pustil ju.

„Počkaj chvíľku.“ poprosil a odišiel.

Mariannu to vôbec nezaujímalo. Oči sa jej samy od seba začali zatvárať. Odrazu na ňu však dopadlo čosi ťažké, ľadové a... mokré.

„Tornádo!“ zvrieskla a utierala si vodu, ktorý jej stekala do očí.

On stál za ňou a držal v rukách teraz už prázdne vedro.

„Čo to bolo?! Nestačí ti, že si ma okúpal v mori?!“

„Prepáč, ale potrebovala si sa umyť. Bola to slaná voda, nezabúdaj.“ Potom pozrel na jej unavené oči. „A potrebuješ sa aj trochu prebrať. Je ráno a musíš vysvetľovať v dedine Ovofritov príchod.“

Marianna zastonala a vzala si od neho uterák. „Ďakujem.“

„Poď, aspoň trochu si pospíš.“ zas ju chytil za ruku a viedol prečo od jazera.

Zaviedol ju až tesne k stromu v dedine, na ktorom mali domček.

„Zvládneš vyjsť hore.“ premeral si ju.

„Hej.“ prikývla a unavene zazívala.

„Fajn, uvidíme sa na raňajkách.“ pustil jej ruku a o krok cúvol.

Marianna sa usmiala a pozrela hore. Rebrík sa jej zdal nekonečný. Bola úplne mokrá a navyše aj unavená.

Jemne sa zachytila prevej priečky a šplhala sa hore. Keď už stála na drevenej podlahe, pozrela dolu na Tornáda. On sa zospodu usmieval a vôbec nevyzeral unavený.

Otočila sa, otvorila dvere a opatrne vošla dnu. Našťastie ešte všetci spali. Precupkala chlapčenskou izbou a prekĺzla cez otvorené dvere.

Zatvorila ich, vyzliekla si mokré šaty a obliekla si nové, ktoré vyhrabala z vaku. Potom sa poobzerala. Vedela, že Barbie má špeciálny fén na vlasy.

Našla ho ležať na stole. Vzala ho, zapla a nehlučne si vysušila vlasy. Zopla si ich do pevného uzla a ľahla si do postele. Poprikrývala sa dekami, ktoré našla a takmer okamžite zaspala.

20. kapitola - VYSVETLENIE

Ráno sa Ema zobudila veľmi skoro. Slnko už síce vyšlo, no ostatný ešte tvrdo spali. Pozrela na Mariannu. Ležala na boku a vlasy mala v cope.

A pokiaľ si Ema správne pamätala, ona mala takto vlasy, len keď ich mala mokré. To jej ale nedávalo zmysle. Potom zbadala jej šaty prevesené na stoličke. Bola pod nimi malá mláčka a ešte stále z nich padali kvapky.

Ema sa postavila a potriasla Mariannou. „Marianna, zobuď sa. Marianna!“

Ona zavrčala a hlavu vsunula pod vankúš.

„Marianna, no tak. Je ráno.“ Ema jej nedala pokoj, až nakoniec otvorila oči.

„Čo je?“ mrzuto si pretierala oči.

„Prečo sú tvoje veci mokré?“

„Umývala som si vlasy a nejak sa mi to vyšmyklo.“ zamrmlala a zas sa otočila.

Ema nadvihla obočie. „Vstaň, je ráno. Dnes oficiálne ukončíme záhadu.“

„Musíte mi to všetci pripomínať?“ Marianna zlostne odhodila deku a sadla si.

„Kto ti to pripomína?“ nechápala Ema a tiež si sadla.

„Čo?“ Marianna pokrútila hlavou. „Nikto.“

„Aha, nespala si?“

„Prečo?“

„Videla si sa v zrkadle?“

Marianna nadvihla obočie. „Nie. Ja sa nepozerám do zrkadla len čo vyskočím z postele.“

„Ale mala by si.“ Ema sa natiahla a podala jej zarámované zrkadlo.

Ona ho podržala pred sebou a zaostrila. Takmer ho pustila, keď sa zbadala. Oči mala červené, pod nimi obrovské kruhy a uvoľnené vlasy jej odstávali na všetky strany.

„Ježkove oči.“ zhíkla a dotkla sa líca.

Ema sa zasmiala. „Vyzeráš, akoby si celú noc behala po džungli.“

Marianna na ňu prekvapene pozrela.

„To bol len vtip. Viem, že je to úplne absurdné.“ upokojovala ju Ema, keď zbadala, ako na ňu pozerá.

„Hej, hej. Som len unavená. Celú noc som nespala.“ pousmiala sa Marianna a položila zrkadlo na stôl.

„Idem zobudiť ostatných.“ navrhla Ema.

Marianna prikývla a pozrela na hodinky. Bolo pol ôsmej. Veľa toho teda nenaspala. Lenže... musela sa tváriť aspoň trochu pri zmysloch.

Keď už boli všetci hore, začali sa obliekať. Barbie ako obyčajne vytiahla svoju kozmetickú taštičku a začala sa maľovať. Marianna si česala vlasy a nešťastne pozerala do zrkadla.

„Marianna,“ oslovila ju Barbie a podávala jej nejakú tubu, „tu máš.“

„Čo je to?“ nechápala.

„Krém. Na tie oči. Aby si nevyzerala ako mŕtvolka.“

Marianna sa zasmiala. „Nie, ďakujem. A nevyzerám tak.“

„Marianna, vidím, ako pozeráš do toho zrkadla. Uvidíš, že ti to pomôže.“

Barbie sa zdvihla zo stoličky a otvorila krém. Postavila sa pre Mariannu a nadvihla jej hlavu. „Zatvor oči.“

Ona vzdychla, ale počúvla ju. Barbie jej rozotrela krém pod očami a trochu aj na lícach. Potom vzala púder a jemne jej poprášila celú tvár.

„To stačí.“ zastavila ju Marianna a otvorila oči.

„Ešte oči.“ prikázala Barbie. „Už dlho som nikoho nemaľovala.“

Marianna opatrne zavrela oči a čakala, čo sa bude diať. Barbie si pritiahla celú tašku a pustla sa do líčenia. Keď o pár minút skončila, spokojne si premeriavala svoj výtvor. Aj Marianna pozrela do zrkadla. Takmer sa nespoznala. Kruhy zmizli a oči jej nádherne vynikali.

„Ďakujem.“ usmiala sa na Barbie a vlasy si zrolovala.

„Čo to robíš?“ zhrozene ju okríkla Barbie.

„Ja...“ koktala Marianna, „češem si vlasy?“

„Nechaj ich tak. Vyzerá to dobre.“ vytiahla jej z ruky hrebeň a trochu postrapatila vlasy.

„Veď sú kučeravé. Takto nemôžem nikam ísť.“ protestovala Marianna.

„Prestaň.“ Barbie schovala hrebeň a premerala si ju. „Poď, ostatný už čakajú.“

Marianna musela chtiac-nechtiac súhlasiť a vyšla z izby. Jej priatelia sedeli na posteliach a čakali.

„Môžeme ísť.“ zahlásila.

Všetci sa postavili a vyšli von. Okrem Emy. Tá zostala a zvedavo si ju obzerala.

„Takže šaty, hej?“

„Čože?“ nechápala Marianna a pozrela na svoje modré letné šaty.

„Ten Tornádo ti už úplne počaroval.“ skonštatovala Ema a ukázala k dverám. „A pritom ho vôbec nepoznáš.“

Marianna už išla namietnuť, ale zahryzla si do jazyka. „Možno máš pravdu.“

Ema len prikývla a tiež vyšla von. Marianna ju nasledovala. Zavrela dvere a zliezla dolu. Potom sa spolu s priateľmi vybrali k stolom na raňajky. Bola tam už celá dedina.

Artbub s Tornádom na nich už čakali. Obaja stáli chrbtom k chodníku a premeriavali si dedinčanov.

Marianna pozrela na priateľov. „Dobré ráno.“ oslovila nakoniec Artbuba.

On sa prekvapene otočil. Najprv si ju poriadne premeral, až potom odpovedal. „Aj vám.“

Tornádo si ju tiež zvedavo premeriaval. Nakoniec sa usmial a pokýval hlavou. „Dobré, dobré... To si vystihla.“

Marianna sa len usmiala a nemohla si nevšimnúť, že Samo bol riadne napálený.

„Kde máte...“ rozhliadla sa, „brata?“

Artbub sa tiež rozhliadol. „Myslel som, že nebude dobré dovliecť ho len tak, bez prvotného vysvetlenia. Čaká tam, v kroví.“

„Tak to aby sme začali.“ zapojila sa Ema.

Vodca prikývol a ukázal k voľným miestam. „Choďte si sadnúť.“

Mariannini priatelia vďačne prikývli, ale ona zostala. Artbub si tiež išiel po svojom a nechal ju na chvíľu samu s Tornádom.

„Takto by si mala chodiť stále.“ usmial sa.

„Ako? Načas? Aj ja si myslím.“ uškrnula sa.

„Nie, takáto pekná.“

„Prestaň!“ zahriakla ho prísne. „Vôbec to nie je pravda. To len Barbie chcela, aby som nevyzerala ako mŕtvolka.“

Tornádo sa zasmial. „Ako?“

„Nespala som celú noc. Keď som sa ráno pozrela do zrkadla, skoro mi vypadlo. A ešte si ma aj Ema doberala, že vyzerám, akoby som celú noc behala po džungli.“

„Má skvelý odhad.“ uškrnul sa, no potom zvážnel. „Takže si im to nepovedala?“

„Šibe ti?! Nie. A ani ty sa neopováž prekecnúť.“

Tornádo prikývol a pozrel smerom k stolom. Jej priatelia už sedeli a zvedavo na nich hľadeli.

„Tak ja idem za tvojim otcom.“ zahlásila nakoniec Marianna.

„Dobre, ale ani jemu nič nehovor. Najmä nie to, že niekam chodím.“ poprosil ju.

„Fajn.“ prikývla a rozhliadla sa.

Artbuba zbadala za vrchstolom. Rozprával sa s Kamilou a netváril sa veľmi šťastne. Pomaly prišla až k nemu a usmiala sa.

„Poviete im to vy alebo ja?“ opýtala sa, keď Kamila odišla.

„Ty. Naozaj musím uznať, že máš oveľa lepšie vodcovské schopnosti ako ja.“ vyhlásil Artbub.

„Ja si zas myslím, že aj vy ste dobrý vodca.“ nesúhlasila Marianna.

„Len preto, že je ti ľúto to, čo si mi povedala nemusíš sa teraz tváriť, že som neviem ako dobrý.“ zasmial sa a pozrel na debatujúcich ľudí. „Stále som sa snažil, aby bolo všetko perfektné, všetci boli spokojní, každému som vyhovel... A nakoniec som vyhnal vlastného brata. Môj otec sa zo mňa snažil urobiť to, čo nikdy nebudem.“ vzdychol.

„Váš otec?“ nechápala Marianna a čakala vysvetlenie.

„Áno, predchádzajúci vodca dediny. Chcel, aby som bol človek, na ktorého sa môžu dedinčania spoľahnúť. Ja som na to ani nebol pripravený. To Ovofrit mal byť vodca.“

„Tak prečo nie je?“

„Tesne pred tým, ako otec zomrel, sa s ním pohádal a on ho, ako by ste to povedali vy, vydedil.“

„Aha. Ale ako to, že vás váš otec pripravoval, keď sa rozhodol tesne pred tým ako...“ nedokončila, ale vedela, že pochopil.

„Rozhodol sa. Lenže učil nás oboch rovnako. Obaja sme vedeli všetko o ostrove, učili sme sa, ako rozumieť ľuďom a podobné veci. Bol som preňho a pre dedinu len záložný plán. Ak by sa Ovofritovi náhodou niečo stalo.“

„Takže to znamená, že ste...“ Marianne prvýkrát došli slová.

Artbub sa smutne usmial. „Som tu iba preto, lebo potrebovali zaistiť, že po otcovi bude mať kto viesť dedinu.“

Marianna sa rozpačito rozhliadla. „To je u vás bežné?“

„V našej rodine. Rodičia musia mať aspoň dvoch chlapcov.“

Artbub vyzeral dosť skleslo, až ho Marianne prišlo ľúto. Nevedela, čo by bolo v takejto situácii vhodné povedať. „Ale Ovofritovi sa nič nestalo. Mohli ste sa vymeniť.“

„Nie, to by nešlo. Už iba kvôli mame.“ pozrel na Kamilu.

„Takže ste sa stali vodcom a potom prišiel Bongo.“ zrekapitulovala Marianna.

„Áno. Preto Ovofrit odišiel. Nemohol sa pozerať na to, ako len prikyvujem a na všetko hovorím áno.“

„Takže Bongo je ten zlý?“ nadvihla obočie Marianna.

Artbub chvíľu rozmýšľal. „Nie.“ pokrútil hlavou a pozrel na ľudí. „Prosím, stíšte sa!“

Ostrovania ho ale vôbec nevnímali, len ďalej debatovali a jedli. Marianna však vedela, ako upútal ich pozornosť.

„Ticho!“ vykríkla tak nahlas, ako len vedela. Všetci sa ešte v tom momente zastali a vystrašene na ňu pozerali.

„Ďakujem,“ usmiala sa na nich a pomaly sa otáčala hlavu smerom k Artbubovi, „teraz prosím počúvajte, čo vám chce povedať váš vodca.“

Všetci pozreli na Artbuba.

„Teraz by som vám asi mal niečo povedať.“ zahlásil. „No... ja... viete, stalo sa, že....“

Marianna si vzdychla a ujala sa slova. „Viete, včera sa odohralo veľmi veľa vecí a ja vám to tak trochu zhrniem. Ale asi vám budem musieť povedať celú pravdu. Ako iste viete, ja a moji priatelia sme sem prišli, lebo nás pozval Tornádo. Pozval nás preto, lebo vaša spiaca sopka sa prebudila a vy ste sa jej báli. A my sme vám tú záhadu vyriešili. Chcem vám iba povedať, že sa jej už nemusíte báť. Ani ducha sopky. Myslím, že sa už nikdy neukáže. Aspoň dúfam.“

Pri tejto vete všetkým dedinčanom viditeľne odľahlo. Usmievali sa na Mariannu aj na jej priateľov.

„To však nie je všetko, čo vám chcem povedať. Prišli sme na to, kto je tá obluda, ktorá vás tu strašila.“

Pozrela na kríky pri chodníku do dediny, ku ktorým bola teraz otočená čelom. Pomaly z nich vyšla tmavá postava.

Až keď Ovofrit vyšiel z tieňa, ostrovania spoznali, kto to je. Otvorili sa im ústa a neveriacky naňho pozerali.

„Toto je váš stratený Ovofrit. On tu behal prezlečený, ako ten Lemur. Ale nebol sám.“

Prezrela si dedinčanov a nebolo vôbec ťažké nájsť Bonga. Stál úplne vzadu, opieral sa o palmu a vôbec sa netváril nejako previnilo. Usmieval sa od ucha k uchu. Pozrela naňho a prišlo jej zvláštne, že z nej nespúšťal pohľad.

Na celej tej veci bolo čosi zvláštne. Prečo sa Bongo tváril tak veselo? Prečo ich na to vôbec nahovoril? Kto je to vôbec?

Dedinčania to však neriešili tak, ako ona. Len neveriacky krútili hlavami a obzerali si jedného po druhom. Všetci zrejme rozmýšľali, ako sa to mohlo stať. Po chvíli začali debatovať a vytvárať skupinky.

Ovofrit medzitým prišiel dopredu a postavil sa vedľa brata a synovca.

Dedinčania konečne došumeli a jeden starší muž sa nakoniec postavil. „Milá slečna Marianna, som predseda našej rady. Celá dedina sa zhodla na tom, že to, čo Ovofrit spravil, bolo zlé.“

Potom pozrel sa na Artbuba, Ovofrita a nakoniec na Tornáda.

„Ale nemyslíme si, že sa stalo niečo strašné. Dúfame však, že nám to poriadne vysvetlí.“

Marianna sa na starca usmiala a obrátila sa k Ovofritovi.

„Myslím, že je čas, aby ste im všetko vysvetlili.“ prehovorila nakoniec. „Takže vás nebudem rušiť.“

Otočila sa na päte a rýchlo sa presunula k svojim priateľom za stôl. Tí už mali na tanieroch raňajky.

„Skvelé, však?“ usmiala sa Ema.

„Úžasné, naozaj. Ja som maximálne vyšťavená.“ zastonala Marianna a pozrela na svoju porciu.

„Marianna, no tak. Usmievaj sa.“

„Presne tak,“ prisvedčila Ema, „vyriešili sme záhadu.“

Marianna sa už iba prikyvovala. Vlastne nikoho z nich poriadne nepočúvala. Sledovala ako si Artbub s Tornádom sadli a Ovofrit celej dedine začal vysvetľoval, kde bol.

Nemohla si však nevšimnúť, ako sa Tornádo vyhýba otcovmu pohľadu a snaží sa udržať dosť veľký odstup.

„Marianna!“ Emília ju zozadu objala.

Ona až nadskočila a mala problém potlačiť výkrik. Potom sa však zmätene obzrela a pozrela na ňu. „Emília! Kde si sa tu vzala?“

„Myslela si si, že sa už nikdy neukážem?“

„Nie, prepáč. Som len trochu unavená.“ Marianna pokrútila hlavou.

„Chceš vedieť, čo som zistila?“

„Teraz?“

Emília sa rozhliadla. „Hej, kým si rozprávala, stretla som pár dievčat. Poď, skôr ako to zabudnem.“

Marianna sa postavila a obe odišli trošku nabok od stolov. „Fajn, tak hovor. Počúvam.“

„No takže...“ nedočkavo začala Emília. „Tornádo je synom vodcu, to vieš. Má len otca, o jeho mame tu nikto nehovorí.“

„Prečo?“ prerušila ju Marianna.

„Neviem, aj tie decká sa báli vysloviť iba to, že niekedy existovala.“

Marianna zamyslene prikývla. „Zaujímavé a ešte niečo?“

„S vodcom sa nemajú veľmi v láske. Väčšinou na seba kričia a počuť ich po celej dedine. Ale okrem toho ho trištvrtina dediny počúva. Vraj viac ako Artbuba. Dokonca ho chceli aj párkrát zhodiť, no Tornádo im v tom zabránil.“ Emília si premerala Tornáda.

„To myslíš vážne?“ šokovane si ju premerala Marianna.

„Tak mi to tie decká povedali. A mám taký pocit, že je to pravda.“ odpovedala jej.

Marianna znovu pozrela na Tornáda. Mal prekrížené ruky a tvrdo si premeriaval ľudí okolo. Ale včera jej taký vôbec nepripadal.

„Ešte niečo?“

„No ani nie.“ pripustila Emília. „Pýtala som sa aj na tú zlatú vec, ale nikto o ničom takom ani nepočul.“

„Fajn, ďakujem ti.“ usmiala sa Marianna.

Niečo jej však nedalo pokoj. Bolo to až veľmi ľahké. V žiadnej knihe nebol koniec záhady hneď po pár stránkach.

Poobzerala sa dookola. Všetci sa sústredili na príbeh sopky, no ona mala pocit, že niečo nie je v poriadku. Akoby ju niečo z džungle pozorovalo. Jej intuícia jej našepkávala, že sa ešte niečo deje a nemala by to prehliadnuť.

Keď už naozaj nemohla obsedieť, postavila sa a rozhodla sa porozprávať s Tornádom. Priblížila sa k nemu a jemne ho potiahla za ruku.

„Mohla by som s tebou rozprávať?“ zašepkala prosebne.

„Jasné, deje sa niečo?“ ustarostene na ňu pozrel a postavil sa.

Odbočili od stolov a zašli mierne do džungle, aby nevyrušovali Ovofrita.

Marianne v hlave vybehávali rôzne otázky a len ledva ich vedela potlačiť. „No ani nie. Len sa mi niečo nezdá. Niečo nie je v poriadku.“ zašepkala nakoniec tak, aby ju nikto iný nepočul.

„Čo tým myslíš?“

„Neviem, nezdá sa ti to až veľmi ľahké?“

„Čo?“

„Celá tá záhada.“ rozhodila rukami.

„Prečo?“

„Ten zvitok mi nedá pokoj. Prečo to Ovofrit chcel?“

„To zistíme. Necháme ho vysvetliť to v dedine a potom to vysvetlí aj nám.“

„A čo tvoj otec? Celý čas sa správal, ako keby o tom vedel.“

Tornádo sa obzrel. „Otec? Ten má občas také divné nálady. To, že niečo chystal, sa ti určite len zdalo.“

„Ale...“

„Kašli na to.“ prerušil ju uprostred vety. „Nič iné na ostrove nemáme.“

„Naozaj?“

„Marianna, ja síce netuším, čo sa včera stalo, ale som si istý, že sa to nejako vysvetlí.“

„To dúfam.“ zamrmlala mrzuto. Potom si to rozmyslela. „Môžem sa ešte niečo opýtať?“

„Jasné.“

„Prečo si mi nepovedal, že máš pod palcom viac ako polovicu dediny?“

„To je absurdné.“ pokrútil hlavou Tornádo. „Nič také sa nedeje.“

„Prečo si mi to nepovedal?“ Marianna si neoblomne stála za svojím.

„Chceš vedieť prečo?! Lebo to nie je tvoja vec!“ vyprskol nahnevane a jeho dobrá nálada bola preč.

Marianna naňho ticho zazerala.

„Teraz sa niečo opýtam ja.“ premeral si ju. „Prečo sa ma to pýtaš?“

Ona zostala chvíľu ticho a v hlave si formulovala odpoveď. „Lebo chcem vedieť, či je to pravda.“

Teraz akoby onemel Tornádo.

„Takže je to pravda? Aj to, že si sa pokúsil zosadiť otca?“ nadvihla obočie.

„Je to tvoja ďalšia otázka?“

„Nie, ale mohol by si mi to vysvetliť.“

„Vysvetliť? A čo? Nebolo to najšťastnejšie obdobie môjho života. Nechal som sa nahovoriť a zneužil som to, že ľudia robili, čo som im povedal. Ale už taký nie som. Došlo mi, že to bolo zlé a zmenil som sa.“

„Aha,“ sucho poznamenala Marianna a zhlboka sa nadýchla, „fajn.“

„Ak sme si už všetko vyjasnili, mohli by sme sa vrátiť.“

„Fajn.“ ona len prikývla a nasledovala ho späť k stolom.

Prešli lístím a zas sa ocitli medzi dedinčanmi. Tornádo sa zas vrátil k otcovi, no Marianna chcela ticho zmiznúť do dediny.

Odrazu sa tam zjavila aj Ema.

„Kam si sa tak rozbehla?“ premerala si ju.

„Nikam.“

„Čo ti povedal Hurikán?“

„Ale nič. Len som sa pýtala na ten zvitok.“ vzdychla.

„Tak sa vráť naspäť. Pretože ak si si to náhodou nevšimla, z tvojho náhleho odchodu zostali všetci prítomní dedinčania doslova paf.“

„Ja neviem... Nedá mi to pokoj. Podľa mňa to nie je koniec záhady.“

Ema sa zasmiala, no zamaskovala to ako kašeľ. „To nemyslíš vážne! Ty si len hľadáš príležitosti na to, aby sme ostali. Hádam si len nemyslíš, že...“

„Nie, nič si nemyslím! Len sa mi to celé nezdá.“ mávla rukou Marianna.

„Ale no tak... Zmier sa s tým. Ovofrit predsa nemôže patriť k členom nejakej mafie alebo niečoho takého. Je to len dedinčan. Zamysli sa.“

„Ale Bongo by mohol.“

„Prestaň! Nič iné tu nie je.“

„Ty si včera nebola v tých tuneloch. Bol to dokonale premyslený systém.“

„Marianna! Žiadna ďalšia záhada. Pozajtra pôjdeme k rodičom a potom domov.“

Marianna to nakoniec vzdala. „Fajn.“

„Výborne. Teraz sa so mnou vrátiš k stolu a budeš sa usmievať.“ Ema ju chytila za ruku a ťahala späť.

Ona si smutne vzdychla, no neprotestovala. Prešla až k svojmu miestu za stolom a premerala si svoj tanier. Už nerozmýšľala o Tornádovi, ani naňho nepozrela. Iba počúvala Ovofritov hlas a myslela na rodičov. Ako sa asi majú? Čo robia? A čo by povedali na to, čo sa tu deje?

21. kapitola - ZÁHADA VYRIEŠENÁ, NO DOMOV NEJDEME

Keď Ovofrit konečne všetkým vysvetlil, čo sa stalo, bol už skoro obed. Celá dedina sedela za veľkými stolmi a tešila sa, že sa vrátil jeden jej člen.

Marianna a jej priatelia si dali obed a Artbub im ponúkol, či by na ostrove nezostali ešte niekoľko dní.

„Ostaňte, prosím.“ prosil Mariannu. „Ešte ste poriadne nevideli ostrov.“

Ona pozrela na svojich priateľov. Bola súce pravda, že ona už čo-to videla, ale oni ešte nie. Keď nikto nemal námietky, súhlasila. „Tak dobre. Ostaneme ešte jeden alebo dva dni.“

„To je úžasné.“ ozval sa Tornádo spoza svojho otca a usmial sa na ňu.

Ona sa tiež letmo usmiala a pozrela na Artbuba. On rýchlo zmenil tému.

„Poďte, pomôžete mi poskladať stoly. Síce je už dosť neskoro, no pochybujem, že teraz máte niečo iné na práci.“

„Predstavte si, že máme. A vy tiež.“ premerala si ho Marianna.

„A čo také?“ nechápal.

„Spolu s bratom by ste nám moli vysvetliť, čo znamenal včerajšok.“

Artbub na ňu ticho pozeral. Potom zdvihol zrak a hľadal brata. Aj Marianna sa otočila. Ovofrita našla, ako sa rozpráva s nejakou ženou.

Artbub naňho hľadel, pokým sa neotočil a kývol hlavou smerom k nim. Brat ho zrejme pochopil, pretože prišiel bližšie.

„Deje sa niečo?“

„Chcem vysvetlenie.“ zahlásila Marianna.

„Aké?“

„Čo to včera malo znamenať? Prečo ste nás poslali do tej jaskyne a na čo je ten zvitok?“

Ovofrit sa rozhliadol. Asi nechcel, aby ich počuli dedinčania.

„To ti nemôžem vysvetliť.“

„Aha.“ nadvihla obočie a pozrela na Tornáda.

„Prečo to nemôžeš povedať?“ pozrel na Ovofrita. „Otec, čo sa to deje?“

Artbub pokrútil hlavou. „Netuším a nezaujíma ma to.“

„Nezaujíma vás to?! Veď ste vodca.“ prekvapene zvolala Marianna.

„Nie je to moja vec.“

„Všetko, čo sa deje na tomto ostrove sa vás týka. Ste vodca a máte mať prehľad!“

On zas pokrútil hlavou a pozrel na brata. Ten si všetkých premeral a bez slova odišiel.

„To nemyslíte vážne! Čo to má byť?!“ rozhorčene za ním pozerala Marianna.

Tornádo sa rozhliadol okolo seba. „Máš pravdu, musí sa to predsa nejako vysvetliť.“

„Vysvetlí, nebojte sa.“ uistil ich Artbub. „Nechajte ho. On to vysvetlí.“

„Jasné, už to vidím.“ sucho poznamenala Marianna a sledovala lístie na opačnej strane jazera. Zazdalo sa jej, že tam niekoho zazrela.

„Deje sa niečo?“ chytil ju Samo za plece. Ona sa strhla a pozrela naňho.

„Nie, ja som len... rozmýšľala.“

„Takže,“ začal zas Artbub, „pomohli by ste nám s tými stolmi?“

Marianna si ho bezfarebne premerala. „Viete, som trochu unavená. Ale ostatný vám s radosťou pomôžu.“

Samo, Ema a Tornádo nadvihli obočie, no po tom, čo na nich pozrela, len prikývli.

„Tak ja idem do dediny. Nájdete ma v domčeku.“

„Počkaj ešte,“ zastavil ju vodca, „zašla by si k jazeru a priniesla by si to vedro?“

Marianna chvíľku váhala, ale nakoniec súhlasila. Pomalým krokom sa vliekla k jazeru. Keď tam už stála a dvíhala vedro, všimla si, ako krásne sa v jazere odráža okolie.

Pozerala na sopku, týčiacu sa pred ňou, na odlesky slnka v jazere, listy pálm, liany a rozmýšľala, prečo ju to tak ťahalo na tento ostrov.

Odrazu sa papraď na druhom konci jazera pohla. Marianna sa až strhla. Zazrela tam tmavú postavu a jej ligotavé oči. Upierali sa na ňu a priťahovali ju ako magnet. Takmer bez nadýchnutia hľadela na tie hypnotizujúce oči a snažila sa prísť na to, kto to je a čo tam robí.

„Marianna.“

Čiasi ruka ju odrazu chytila za plece. Ona sa tak zľakla, že až nadskočila. Otočila sa a zistila, že je to Samo. Ešte raz sa však chcela pozrieť na tie oči, no nič tam nebolo. Okrem šumiacich listov a hustých kríkov. Ani známky po niečom živom.

„Zase niečo hľadáš?“ opýtal sa jej Samo.

„Čo je?“

„Mala si priniesť vedro. Vodca naňho čaká.“

„A čo horí?!“ podráždene nadvihla vedro, do polovice naplnené vodou.

„Daj to sem a choď už do dediny. Vidím, že si sa asi dobre nevyspala.“

„To si uhádol.“ prevrátila očami a pustila vedro na zem.

To s hukotom dopadlo a skoro sa prevrátilo. Ju to však nezaujímalo. Naštvane prešla okolo stolov a zahla na cestičku medzi palmami.

Celou cestou sa obzerala okolo seba. Najprv hľadala stopy niečoho divného, no napokon to vzdala. Bola už taká unavená, že ledva videla pred seba.

Rozhodla sa, že zajtra si podrobne pozrie prírodu. Keď riešili záhadu, nemali čas skúmať tie nádherne kvety a zvieratá behajúce po stromoch. A ani s Tornádom nevidela všetko.

Mala pocit, že na strome pred ňou sa čosi pohlo. Zrejme to bol lemur. Alebo nie?

No ona bola myšlienkami niekde úplne inde. Teraz už myslela iba na postavu v lístí a na to, čo Ovofrit povedal. Ten zlatý zvitok jej nedal pokoj.

„Marianna, máš chvíľu?“ ozval sa spoza nej nejaký hlas.

„Samozrejme.“ vzdychla, a keď sa otočila, zistila, že za ňou stojí akási žena. Marianna si ju premerala a všimla si, že je zrejme rovnako stará ako vodca.

„Som Tornádova teta. Lisa.“

„Teší ma. Ste zrejme Artbubova sestra.“ nechtiac vyslovila svoju úvahu nahlas.

Lisa sa zasmiala. „Máš pravdu, som.“

Marianna prikývla a letmo sa usmiala.

„Chcela by som sa s tebou porozprávať.“ premerala si ju Lisa.

Marianna prikývla, otočila sa a spolu vykročili po malom chodníčku vedúcom do dediny.

„Ste od Artbuba staršia?“ opýtala sa po chvíli ticha Marianna.

„Čo myslíš ty?“ Lisa sa milo usmiala.

Marianna sa na ňu uprene zahľadela. „Myslím, že hej.“

„Tak to máš pravdu. Som od Artbuba staršia. Ale Ovofrit je najstarší.“

„Prečo sa stal vodcom Artbub a nie vy?“

„Pretože som žena. Nemôžem zastávať takú dôležitú funkciu.“ kyslo sa zasmiala. „A nemusíš mi vykať. Volaj ma jednoducho Lisa.“

„Dobre, ako chceš. Môžem sa ešte niečo spýtať?“

„Jasné.“

„Je možné, aby tu žili aj iný ľudia? Nejaká iná dedina?“

Lisa chvíľu rozmýšľala, no potom sa usmiala. „Nie, kdeže. My sme na tomto ostrove jediná dedina. Prečo?“

„Len som tak rozmýšľala, že tu naozaj nie je veľa ľudí.“

„Pravda, o tom sa vlastne s tebou chcem rozprávať. Už som si mohla všimnúť, že sa Tornádovi páčiš. A aj on sa páči tebe.“

„No... nenazvala by som to tak.“

Lisa sa zasmiala a pozrela Marianne do očí. „Chceš mi tvrdiť, že to tak nie je?“

„Ja... neviem.“ mykla plecami.

„Musíš Tornáda trochu pochopiť.“ pokračovala Lisa.

„Čo presne tým myslíš?“

„No, len to, že Tornádo nie je ten typ, čo by sa len tak prizeral a nechal ostatných, nech si robia, čo chcú.“

„Narážate tým na Artbuba?“

„Nie, len ti vysvetľujem isté veci. Preto sa niekedy správa tak, ako sa správa.“

„A ako presne sa správa?“

„No, niekedy je trochu hrubý, až tak veľmi nechápe, čo chceš povedať, ide si za svojím, a tak podobne.“

„Chápem.“ Marianna prikývla a usmiala sa.

„A tiež viem, že s bratmi nemáš najlepší vzťah.“

„A aký s nimi mám mať vzťah, keď ten prvý sa tvári, že sa ho nič netýka a ten druhý nemieni vysvetliť ani prečo nás nahnal do starej, pascami preplnenej jaskyne!“

Lisa sa zasmiala. „Pokoj. Snaž sa ich pochopiť. Artbub je už raz taký. A Ovofrit... nuž, je toho naňho priveľa.“

Marianna prevrátila očami, no už zostala ticho.

Lisa odrazu zastala. „Prepáč, ale zabudla som si niečo. Musím sa vrátiť.“

„To nevadí.“ Marianna sa k nej otočila. „Pokojne choď. Do dediny dôjdem aj sama.“

Ona sa usmiala, otočila sa a bez ďalšieho slova sa vracala späť. Marianna sa za ňou pozrela, a vtedy si spomenula, čo chcela ešte povedať. Lenže ona už medzičasom zmizla za veľkými listami, ktoré zakrývali chodník k jazeru.

Tak iba mykla plecami a pomaly sa pohla smerom k dedine. Už skoro došla k vstupu do dediny, keď ju zase niekto vyrušil.

„Si v poriadku?“ ozval sa spoza nej Samov hlas.

„Samo, chceš aby sa mi niečo stalo?!“ vyprskla.

„Nie, prečo?“

„Len tak, lebo sa zakrádaš a strašíš ma!“

Chvíľu na ňu pozeral. „Prepáč. Len som sa chcel uistiť, že sa ti cestou nič nestalo.“

„A to už prečo?“

„Vyzerala si unavene. Poslala ma Ema.“

Marianna len prikývla. Odrazu sa jej nechcelo ísť do domčeka.

„Tak ideš?“

„No... chcela som sa ešte trochu poprechádzať.“

Samo nadvihol obočie, no nechal ju tak a pohol sa dopredu. Keď zmizol za najbližšou zákrutou, Marianna vzdychla.

Rozhliadla sa okolo. Potom sa zamyslela a pre istotu sa ešte raz obzrela, či niekto nie je nablízku. Keď bol vzduch čistý, odbočila z chodníka a vybrala sa len tak medzi stromy. Prechádzala sa v džungli asi ďalších desať minút. Pokoj a ticho ju neskutočne upokojovali.

Po chvíli sa jej zazdalo, že ju znovu niečo spoza stromu pozoruje. Otočila sa tak rýchlo, až ju zabolela hlava. Odrazu niečo zašušťalo aj za ňou. Znova sa otočila a upriamila zrak tým smerom. Vtedy to niečo, čo stálo za stromom zmizlo medzi veľkými listami.

„Kto je tam?!“ zvolala.

Keď jej nikto neodpovedal, rozbehla sa za šuštiacimi krokmi. Utekala cez džungľu ani nevedela, kde je. Zdalo sa jej, že sa čím viac vzďaľuje od dediny. Nevidela nič, len listy a kôru stromov. Nakoniec už bola taká unavená, že sa ledva držala na nohách, zastala a obzerala sa okolo.

„Kde je Tornádo teraz, keď ho naozaj potrebujem?“ smutne povzdychla a sadla si na najbližšiu skalu.

Niekoľko minút tam iba tak sedela a obzerala sa okolo. To niečo, čo ju sledovalo už dávno zmizlo v obrovskej džungli, z ktorej ona nepoznala cestu.

Aj tak však mala pocit, že jej všetci dedinčania niečo taja. A ak nie všetci tak aspoň niektorí.

„Nebudem tu predsa sedieť ako nejaké vystrašené dievčatko. Musím nájsť jeden z tých tajných chodníkov.“ povzbudila sa a vstala.

Vykročila dopredu a nikde sa nezastavovala. Rozbehla sa, kľučkovala medzi stromami a zakopávala o skaly. Bežala dlho a pritom sa jej zdalo, ako keby stála na jednom mieste. Všade samé listy, stromy, liany.

Keď sa nakoniec zastavila, už bolo neskoro. Slnko nebolo vidno pomedzi husté koruny a začalo sa stmievať. Unavená si nakoniec sadla na zem. Nevedela, čo má robiť. Po tvári sa jej skĺzla malá slzička. No hneď si ju utrela a postavila sa.

„Musím tu predsa niečo nájsť.“ postavila sa, no neurobila ani štyri kroky a hlavou vrazila do veľkého a drsného stromu.

Pred očami mala len šmuhy a farebné bodky. „Au, dúfam, že tam nebudem mať modrinu. Keby to videl Samo alebo Tornádo, tak by som nemohla vyjsť z domu tri dni.“

Pri pomyslení na to sa Marianna trochu usmiala. Chytila sa stromu a začala sa obzerať okolo. Držala si čelo a nevedela, čo má robiť. Takto prešla niekoľko krokov a zazdalo sa jej, že vidí akési svetlo. Pomaly cupkala k ďalšiemu stromu a stále pozerala tým smerom.

„No skvelé, nielenže som stratená v tejto džungli, ešte mám aj halucinácie.“

Ale čím dlhšie na to pozerala, tým viac sa jej zdalo, že je naozaj skutočné. Ešte chvíľu tam stála a rozmýšľala, či je to svetielko ozajstné.

Nakoniec sa rozhodla, že sa tam pôjde pozrieť a pomaly vykročila dopredu. Prechádzala okolo stromov a prstami sa dotýkala ich hrubej kôry.

Už mala to svetlo skoro na dosah, keď nepozorne stúpila na malú vetvičku. Tá pod jej nohou praskla. Hneď ako sa to stalo, niečo v lístí zašumelo a svetlo zhaslo.

„Nie! To nemôže byť pravda! Som taká hlúpa ťava!“

Skĺzla sa dolu a smutne si oprela hlavu o kmeň stromu.

„Trochu si oddýchnem.“ pomyslela si a zívla. „Veď tu aj tak nikto nie je a o niekoľko hodín bude úplná tma.“

Ešte raz sa pozrela tým smerom, kde predtým bolo svetlo a potom už konečne zavrela oči. Podarilo sa jej zaspať veľmi rýchlo.

Aj keď sa jej na chvíľu zdalo, že niekto kričí jej meno, bola taká unavená, že si z toho nič nerobila. Veď kto by teraz uprostred džungle kričal jej meno?

To bola posledná vec, ktorú si Marianna z dobrodružstva v džungli pamätala.

22. kapitola - MARIANNA JE PREČ

Samo sa ani neobzrel za Mariannou a išiel rovno do dediny. Preletel ňou a ponáhľal sa k ich domčeku na strome. Vyliezol po rebríku, vošiel dnu a zavrel za sebou dvere. Na posteliach už sedela Ema s Emíliou a Barbie.

„Stretol si Mariannu?“ Barbie naklonila hlavu.

Samo nadvihol obočie a premeral si ju. Potom pozrel na Emu. „Hej. Nevieš kam mohla teraz ísť? Otočila sa a vrátila sa do džungle.“

„A ja to mám vedieť? Je to len na nej kam pôjde.“ Ema sa postavila a pozrela von oknom.

„Ale neboj sa,“ povzbudila ju Barbie, „určite išla pomôcť tomu jej Hurikánovi. Veď si nevidela, ako ho má rada.“

Pri tejto vete Samo prevrátil očami. „Ts, určite jej niečo povedal a teraz ide sama po tom chodníku naspäť k jazeru.“

„Nemyslím, že išla za ním.“ zapochybovala Ema.

„Ako to môžeš vedieť?“

„Viem to. Mali by sme ísť za ňou. Nenecháme ju len tak túlať sa po džungli.“

„Veď len nedávno bol obed. Vráti sa.“ upokojoval ich Edy.

Samo len prevrátil očami a zvalil sa na posteľ. Danny medzitým vytiahol karty a spolu s ostatnými začali hrať zložitú hru.

Prešla hodina, dve, tri až ich to nakoniec prestalo baviť a Marianna stále neprichádzala. Ema nepokojne pozerala von, Samo sa prechádzal hore-dolu.

„Už bude šesť hodín,“ zastonala Ema, „kde je tak dlho?“

„Teraz by sme za ňou konečne mali ísť.“ zavrčal Samo.

Pozrel na Barbie a Emu. Ony najprv váhali, no nakoniec prikývli.

„A čo ja?“ tenkým hláskom sa spýtala Emília.

„No, a čo keby si tu ostala, keby sa Marianna náhodou vrátila a my by sme ju nestretli. Čo ty na to?“

„Dobre, to by bolo celkom fajn.“ Emília zazívala.

Ema potom pozrela na Dannyho a Edyho. „Najprv začnime hľadať v dedine a ak sa neobjaví, tak pôjdeme za vodcom.“

„Určite sa niekde objaví.“ zamyslela sa Barbie a vytiahla si zrkadielko a špirálu.

„Teraz sa ideš maľovať? Veď ťa nikto neuvidí, vonku bude o chvíľu tma ako vo vreci.“

„No a? Len pre to, že je tma mám byť nenamaľovaná?“

Ema nadvihla obočie, no nechala ju, nech si robí, čo chce.

„Ema,“ Samo sa k nej postavil a spýtavo na ňu pozrel, „stalo sa niečo Marianne?“

„Čo tým myslíš?“ nechápavo pokrútila hlavou.

„Má nejaký problém s Hurikánom?“

„Prečo sa pýtaš?“ vyhýbavo otočila hlavu.

„Takže má.“ skonštatoval Samo. „Nevieš, čo jej spravil?“

„Nič. Naozaj.“

„Tak potom? Čo sa stalo?“

„Len je trochu unavená.“

„Neverím. Určite sa jej niečo stalo.“

„Tak sa jej spýtaj! Keď mi neveríš...“

Potom pozrela na Barbie. Kývla hlavou a pohla sa dopredu. Ona odložila to, čo mala v rukách a nasledovala ju. Samo tam ešte chvíľku stál, no nakoniec aj on vyšiel von.

Spolu zliezli dolu a rozbehli sa po známej ceste rovno k jazeru.

„Bojím sa, že sa jej niečo stalo.“ rozhliadol sa Samo.

„Len nehovor také veci.“ jujkla Barbie.

„Áno určite sa nič nestalo, iba zrejme zas zabudla koľko je hodín.“ povzbudivo sa usmiala Ema.

„Len dúfaj.“ zamrmlal si Samo popod nos a obzrel sa.

Išli rýchlo a o pár minút už mali cestu skoro za sebou. Keď im zostávalo iba niekoľko metrov, odrazu sa pred nimi spoza listov vynorili Artbub, Lisa a Ovofrit.

„Idete naspäť k jazeru?“ premeral si ich vodca.

„No, áno,“ priznala Ema, „hľadáme Mariannu. Nevideli ste ju?“

„Marianna už dávno odišla,“ vysvetľovala im Lisa, „išla som s ňou.“

„Áno viem. Ale potom niekam zmizla. Išla týmto smerom.“

„Pri jazere určite nie je.“ odporoval jej Artbub.

„A neviete, kde je Tornádo?“ opýtala sa ho Barbie.

„Je doma. On tiež už dávno odišiel.“

„To vám tak verím.“ zašomral Samo a so zlosťou obišiel Atrbuba.

„Samo, ja naozaj neviem, kde je Marianna. To mi môžeš veriť.“ otočil sa k nemu, ale on ho ignoroval.

Ema sa smutne usmiala a nenápadne potiahla Barbie za ruku.

„Vieme, že s Mariannou nemáte nič spoločné...“

„Nie všetci.“ prerušil ju namosúrený Samo.

Zaťala zuby, no nerušene pokračovala. „Vieme, že s tým nemáte nič spoločné, no chceme ju ešte pre istotu pohľadať.“

Ovofrit nadvihol obočie, ale Artbub sa tváril chladne.

„Dúfajme, že nezašla ďaleko. Už je neskoro.“ povedal akoby nič, ani sa na nich nepozrel, iba si odkašľal a odišiel.

„Prepáčte mu to,“ ospravedlňovala ho Lisa, „bolo toho dnes na neho priveľa.“ Potom sa na nich usmiala a tiež spolu s Ovofritom odišla.

Ema s Barbie došli k Samovi, ktorý ich už čakal pri ďalšom strome.

„Konečne odišli. Nemôžem sa dočkať, kedy odtiaľ vypadneme.“ zasmial sa.

„Ty si fakt taký tupý alebo čo je s tebou?!“ rozhodila rukami Ema. „Snažíme sa s ostrovanmi dobre vychádzať, ale ty... Môžeš byť osobitný, však? Taký arogantný a sebecký a, a...“

Prevrátila očami, keď videla, že sa na tom Samo zabáva. Úplne jej došli slová. „Poďme ju pohľadať skôr, ako bude taká tma, že si neuvidíme ani na nohy.“ dodala nakoniec sucho a už naňho ani nepozrela.

„Ema má pravdu,“ pozrela naňho Barbie, „si sebecký a myslíš iba na seba. A viem aj, čo ťa na tomto ostrove tak štve.“

„No čo také?“ premeral si ju a s úsmevom sa odrazil od stromu.

„To, že Marianna nevenuje všetku pozornosť tebe, ale Tornádovi. To ťa štve! Žiarliš!“

Samo sa už neusmieval, no stále bol ticho. Bez slova sa otočil a pokračoval v ceste. Barbie si len vzdychla, pokrútila hlavou a rozbehla sa za ním a Emou.

Keď došli k jazeru, už sa začalo stmievať. Ledva si videli pod nohy. Ema rozdala baterky a rozdelili sa. Samo a Barbie hľadali pri jazere a ona chodila pomedzi stromy hneď na začiatku džungle.

O niekoľko minút sa znova stretli pri chodníčku do dediny.

„Nič a čo ty?“ opýtal sa Samo s nádejou v hlase.

„Ani stopy po Marianne, ani po nikom inom.“ zahlásila Ema.

„Tak čo budeme teraz robiť?“ rozhliadla sa Barbie.

„Nič. Pôjdeme do domčeka, a keď sa nevráti do hodiny, tak nájdeme Tornáda.“

„A si si tým istá?“ neveriaco krútil hlavou Samo.

„Áno som. Nepomôžeme Marianne tak, že sa tu po noci budeme túlať. Pôjdeme do domčeka a počkáme.“

Rýchlim krokom sa pohla smerom k dedine. Ostatný ju bez slova nasledovali. Prechádzali pomedzi stromy, kríky, ktoré sa nebezpečne hýbali, visiace liany a čím viac sa približovali k dedine, tým viac lemurov skákalo po vetvách. O pár minút došli k domčekom, kde všade viseli zapálené fakle.

„Toto má asi vážne byť verejné osvetlenie.“ ironicky poznamenal Samo.

„Hej, je to čosi také.“ priznal za nimi Lisin hlas. „Už ste našli Mariannu?“

„Ešte nie. Neukázala sa tu?“ Ema pokrútila hlavou.

„Nie, nevidela som ju. Ale možno šla rovno do domu.“ povzbudivo sa usmiala a bez ďalšieho slova odišla.

Ema za ňou nechápavo pozrela. „Kto to vlastne je?“

„Zrejme rodina.“ skonštatovala Barbie.

„Čia?“

„No naša asi nie.“ prevrátil očami Samo. „Tipujem, že Tornádova. Nevidela si, ako išla s Artbubom a Ovofritom?“

„Preto nemusí byť rodina.“

„A čo iné by bola?“

„Vlastne, je to jedno. Hlavne musíme nájsť Mariannu.“

„Iste je s tým jej Hurikánom.“ hneval sa Samo.

„Možno, ale poďme sa pozrieť, či nemala pravdu. Možno je naozaj už v dome a my tu beháme hore-dolu ako sprostí.“

Prešli cez rozžiarenú dedinu a vyšplhali sa po rebríku. Otvorili dvere a vošli dnu. Tam bola iba Emília, Danny a Edy.

„Našli ste ju?“ vyskočila Emília z postele.

„Nebola tu?“ poobzerala sa Barbie.

„Nie.“ pokrútil hlavou Edy.

„No to je skvelé!“ rozhodila rukami Ema a sadla si na posteľ. „Nepovie nám, kam ide, stratí sa a my ju máme po noci hľadať?“

„Sme jej priatelia, aj ona by to spravila, keby sme sa my stratili.“ povzbudzoval ju Danny.

„A čo ak sa nestratila. Čo ak je iba s tým Monzúnom? Alebo niekde rozmýšľa? Určite sa nič nestalo.“ upokojoval ju Samo.

„A čo ak nie? Veď ty sám si hovoril, že sa muselo niečo stať.“ nahnevane mu odfrkla Ema.

„Počkáme ešte trochu a keď sa neukáže, tak pôjdeme za Artbubom, a pôjdeme ju hľadať. Dobre?“ upokojoval ich Edy.

Všetci prikývli a posadali si na postele. Čakali a čakali skoro hodinu, keď to už Samo nevydržal.

„Neviem ako vy, ale ja idem za vodcom a potom idem hľadať Mariannu.“

„Počkaj,“ postavila sa Ema a chytila ho za ruku, „najprv sa teplo oblečieme a až potom pôjdeme dolu.“ Obzrela sa okolo a uvidela, že jej sestra už spí. „Teda všetci okrem Emílie.“

Zašepkala ešte pár pokynov a hodila Samovi sveter. Nato sa všetci poobliekali a zliezli po rebríku.

Hneď sa rozbehli k najväčšiemu z domov, ktorý stál v strede dediny. Zaklopali na dvere a čakali.

Otvoriť im prišiel Tornádo. „Čo tu robíte?“ opýtal sa zmätene.

„Si prekvapený?“ uškrnul sa Samo.

„Nemali by ste už spať?“

„To bolo naozaj veľmi smiešne a teraz nám povedz, kde je!“

„Kde je kto?“ nechápavo sa ho spýtal Tornádo a ustúpil o krok dozadu.

„Kde je Marianna? Nevieme ju nájsť. Išla sa prejsť a nevrátila sa.“

Na Tornádovej tvári sa zjavil zmätený výraz. „Ja neviem kde je.“

„Pohádali ste sa?“ primiešala sa do rozhovoru Ema.

Tornádo si ju premeral. „Nie, prečo?“

„Tak nám ju pomôž nájsť.“

Tornádo pozrel na Sama, potom si prezrel ostatných a nakoniec Emu.

„Otec, Marianna je preč!“ prudko sa obrátil.

„Veď sa vráti!“ znudene mu odkričal Artbub.

„Prečo myslíte, že to doteraz neurobila?!“ Ema sa posunula o krok bližšie k dverám.

„Neviem, nepokúšam sa rozmýšľať ako to dievča.“ Artbub sa zjavil vo dverách a premeral si ich.

„Otec, čo ti zas je? Veď nedávno si bol...“

„Nedávno mi na dvere uprostred noci neklopali nejaké decká.“

„Aj tak si nespal.“ nedal sa Tornádo.

„Ale chcel som.“

„To je jedno,“ pokrútil nakoniec hlavou, „ja idem s nimi.“

„A dovolil ti to niekto?“ Artbub vyšiel von. Najprv si premeral deti, potom si prezrel okolie.

„Je tma ako vo vreci. Nemá ani baterku a sama sa túla niekde po ostrove. Nepotrebujem povolenie na to, aby som išiel hľadať priateľku.“ protestoval Tornádo.

„Veď tu už nestraší.“ vodca rozhodil rukami a vytrhol synovi z ruky fakľu, ktorú si vzal.

Ema nevedela, čo na to všetko povedať. Preto hľadala pomoc u Sama.

„Počujte, buď pôjdete s nami alebo ju pôjdeme hľadať iba mi.“ povedala nakoniec.

„Otec, ja idem. Určite išla do džungle a teraz nevie nájsť cestu späť.“ vzdorovito zasyčal Tornádo a vyšiel von.

Artbub si premeral celú skupinku a nakoniec uprel pohľad na syna. Potom však odvrátil pohľad a nepatrne prikývol. „Rob si čo chceš, ale nestrať aj ich.“

„Neboj sa.“

Ich pohľady sa zas stretli a obaja sa na seba mračili.

„Poďte,“ zavelil Tornádo po chvíli a rozdal im fakle, „nájdeme ju.“

Venoval otcovi ešte krátky nahnevaný pohľad, vytrhol mu z rúk fakľu, ktorú mu zobral a zatvoril dvere. Potom sa rozbehol k jednej horiacej a zapálil si svoju. Postupne od nej odpálil všetky a pozrel na Emu.

„Nájdem ju. Nemusíte sa báť.“

23. kapitola - SAMO A TORNÁDO

Tornádo prešiel k jednému z domov oproti. Zaklopal na dvere, a keď nikto neodpovedal, tak ich otvoril. Dnu boli asi všetci chlapci z dediny a pomedzi nich aj nejaké dievčatá. Zrejme mali nejaké stretnutie alebo čosi také.

Prešiel k chalanovi, ktorý sedel v strede a chvíľu mu niečo šepkal a vysvetľoval. Zdalo sa, že nakoniec pochopil, pretože kývol na ostatných. Oni sa hneď postavili a nasledovali ho ku dverám.

„Tornádo mi vysvetlil čo sa vám stalo.“ oslovil chlapec ich skupinku a obzvlášť Emu.

„To sme radi.“ odvetila sucho.

„Volám sa Robert. Keďže ste vy pomohli nám, tak vám to teraz oplatíme. Pomôžeme nájsť Mariannu.“

Ema si ho obzrela a nakoniec sa naňho aj milo usmiala. Črtami sa podobal na Tornáda, no namiesto žiarivo modrých očí mal zemito hnedé, skoro až čierne a vlasy mal o trochu svetlejšie.

„Ďakujeme za pomoc, ale nemyslím si, že Marianna zašla tak ďaleko, aby ju musela hľadať celá dedina.“

Robert jej neodpovedal a hľadel na ňu pobaveným výrazom. Kývol chlapcom, aby išli von, pohľadali si fakle a počkali ho.

Aj Ema sa otočila k svojim priateľom a dala im pár pokynov.

„Počujte, ten Hurikán si zrejme nedá rozkazovať. Lenže mi Mariannu poznáme najlepšie. Preto bude každý v jednej skupinke s dedinčanmi a bude ich kontrolovať. Je to jasné?“

Nikto nenamietal, tak ešte dodala. „Choďte von a ja sa dohodnem s Hurikánom a Robertom.“

„Budem s tebou,“ tvrdohlavo zastal Samo, „veď aj oni sú dvaja.“

Ema chcela namietnuť, ale uvedomila si, že to nemá zmysel. „Tak dobre, ale nebudeš kričať, protestovať, tĺcť a biť. Jasné?“

„Dobre, ako chceš.“

„Môžem sa na teba spoľahnúť?“

„Jasné.“ prevrátil očami a spolu s Emou sa naraz otočili.

Zamierili rovno k Tornádovi a Robertovi, ktorí dávali pokyny dedinským chlapcom.

„Tie decká si myslia, že Mariannu poznajú najlepšie a majú pravdu,“ pripustil Tornádo, „ale to neznamená, že budete skákať ako oni chcú. My poznáme túto džungľu najlepšie, jasné?“

„Dobre, veď mi sa s tebou nehádame.“ ozval sa odrazu spoza neho Emin hlas.

Tornádo trochu sčervenel, ale pomaly a s pokojným úsmevom sa otočil. Robert a Samo len ťažko potlačili smiech.

Ema však stála vzpriamene. Nepohla ani svalom, ani sa neusmiala. Nahnevane zazerala na Tornáda, ktorý na ňu bezfarebne pozeral. Potom sa škaredo pozrela aj na Roberta stojaceho vedľa neho.

„Takže vy takto, hej?“ precedila cez zuby s pohŕdaním v hlase a očami ich striedavo prebodávala. Potom sa otočila k Samovi, ktorý sa uvoľnene uškŕňal.

„A ty sa čo smeješ? Už si zabudol, prečo tu sme?! Tak hovor, ty si tu ten hlavý, teda hneď po Marianne. Neviem, na čo čakáš! Tak si rozkazuj!“

Prudko sa otočila na päte a urazene vybehla von do tmy.

„Čo sa jej stalo?“ nechápavo nadvihol obočie Robert.

„Neviem, zrejme sa iba bojí o Mariannu. A je aj dosť unavená.“ uistil ho Samo a potom sa otočil k Tornádovi.

„Musíme si pohnúť, ak je Marianna naozaj stratená v džungli. Hoci nepochybujem, že nespanikárila mohla ísť veľmi ďaleko, na to je dosť zvedavá."

Tornádo pozrel na Roberta prekvapeným a vystrašeným pohľadom. „A nevieš, ako ďaleko by mohla zájsť?“

„Ale veď ju poznáte. Pokým si nedoláme obe nohy alebo neomdlie, tak bude ísť ďalej. Ju nezastaví nič.“ odpovedal mu s úsmevom Samo, ale premeriaval si ho blčiacimi očami.

Tornádo naňho tiež ticho zazeral, ale on sa ani nesnažil svoj hnev skrývať.

„Hej? A vieš čo? Možno by sa nič nestalo, keby si si dal na svoju frajerku lepší pozor.“

Samo len otvoril ústa, no nevydal ani hláska. Odrazu sa však vrhol smerom k Tornádovi a pred sebou tasil zovretú päsť.

„Neopováž sa urážať ani ju, ani mňa!“

Strhol Tornáda na zem, pričom mu jednu vrazil. Robert na nič nečakal a hneď sa snažil Sama odtiahnuť od Tornáda, ktorý ležal na chrbte a ani sa nepokúšal brániť.

„Už viem, prečo ťa nechce,“ skonštatoval a držal si pri tom narazenú sánku, „pretože sa nevieš ovládať.“

Samo sa naňho znovu pokúsil vrhnúť, ale Robert ho pevne chytil za ruky.

„Iba preto, že si starší sa, mi nemôžeš len tak vyhrážať a ona to vie. Preto nechce ani teba.“

Na chvíľku sa odmlčal, no keď Tornádo neodpovedal, pokračoval. „Myslíš, že som nikdy nepočul, ako sa rozprávate. Ona ťa nechce. Nie je hlúpa, vidí, aký si naozaj.“ uškrnul sa a ďalej bojoval s Robertom, ktorý ho držal najpevnejšie ako vedel.

„Rozhodne som lepší ako ty.“

„Jasné. Neviem, ako si ju našiel, ako si našiel nás všetkých a prečo si nás vôbec zavolal, ale už sa nemôže dočkať, kedy odtiaľto vypadneme. Z tohto zapadnutého a hlúpeho ostrova!“

Tornádo sa konečne poriadne postavil a upriamil pohľad na Sama. Potom sa pozrel na Roberta a lišiacky sa usmial.

„Pusti tuto pána vedúceho, nech si to s ním vybavím ručne stručne.“

Robert na neho pozrel úplne vážne. „Zbláznil si sa?! Veď mu ublížiš. Tor, prosím ťa, premýšľaj. Ak sa to dozvie tvoj otec bude zúriť, a ak sa to dozvedia jeho priatelia...“

„Rob, niečo som povedal!“ zahriakol ho Tornádo v polovici vety. „Ak je taký odvážny, tak je to pre neho hračka, nie?“

Samoľúbo sa usmial a pozrel na Sama. Obaja boli skoro rovnako stavaní, ibaže Tornádo bol o pár centimetrov vyšší.

„Pusti ma, nech dám tomuto nafúkancovi poriadnu príučku!“ rozkázal Samo Robertovi a konečne sa mu podarilo uvoľniť z jeho zovretia.

Tornádo sa podozrivo pokojne usmial a odstúpil ďalej, takže medzi nimi vznikol asi metrový odstup.

Robert sa posunul k stene, aby nezavadzal a prevrátil očami. Vedel totiž, aký je Tornádo silný a prefíkaný.

„Rob, nechceš nás odštartovať? Bijeme sa dovtedy, kým sa jeden nevzdá. Všetko jasné?“

Samo prikývol a pozorne si Tornáda premeral. On sa len pokojne prizeral a čakal, kým Samo zaútočí ako prvý.

On sa naňho odrazu vrhol a snažil sa ho strhnúť na zem. Tornádo ho odsotil a pritom ho zhodil. Hlava mu zozadu buchla o podlahu.

Bleskurýchle sa však postavil, no nestihol sa uhnúť, a tak ho Tornádo kopol do nohy. On mu však nohu chytil a pokúsil sa ho zhodiť a narušiť jeho rovnováhu.

Tornádo sa zakolísal, no nakoniec sa udržal a odkopol Samovu ruku. Ten sa svižne postavil a pokúsil sa Tornádovi vrátiť aspoň kopanec do nohy. On sa ale iba uhol, a tak Samo kopol do vzduchu. Tornádo sa uškrnul a vzápätí zaútočil.

Hodil sa na Sama a pritlačil ho k zemi. Hoci sa ho snažil zo seba zhodiť, Tornádo bol preňho veľmi ťažký. Zatiaľ ho len držal za ruky, aby mu neublížil. On sa vykrúcal a sebavedomo sa usmieval.

„Nestačilo už, musíme predsa hľadať Mariannu.“ navrhol mu Tornádo a nespúšťal z neho oči.

Samo využil chvíľku jeho nepozornosti, kopol ho do chrbta a odsotil vedľa seba. Vrhol sa naňho a začal ho celou silou mlátiť. Tornádo sa ho síce snažil zhodiť, ale on sa ho držal ako kliešť.

„Tak čo,“ teraz sa usmieval Samo, „už máš dosť? Mariannu si si už stihol získať svojimi rečičkami, ale ja sa oklamať nenechám. Viem, že chceš niečo dosiahnuť, a že si nás nezavolal pre tú sopku! Teraz už chápem, čo tým Marianna myslela, keď hovorila, že jej niečo nesedí.“

Tornádo si Sama nevšímal a otočil hlavu k Robertovi. On rýchlo pribehol k Samovi a snažil sa ho odtiahnuť.

„Prestaň! Ešte sa nevzdal, pokračujem.“ odsotil ho Samo.

„Veď mu na to nedávaš možnosť!“

Samo sa na chvíľu zastavil a to Tornádo využil vo svoj prospech. Vykrúti mu ruku a teraz ho on začal tĺcť. Robert iba pokrútil hlavou a zase začal naliehať.

„Tornádo, nechaj ho. Veď ti dokopy nič neurobil. Si oveľa silnejší!“

„Nepočul si ho? Ešte sa nevzdal!“ uškrnul sa a ďalej bojoval so Samovou rukou.

Odrazu sa z čista-jasna dnu vrútili Ema s Barbie. Keď ale uvideli scénu, ktorá sa pred nimi odohráva, zastali v polovici kroku. Ústa sa im samy otvorili a len vyvaľovali oči.

Tornádo okamžite položil ruku a zliezol zo Sama.

„To čo má znamenať?“ ledva zo seba dostala Barbie.

Samo sa pomaly postavil a rukou si zapchával nos, z ktorého mu neustále kvapkala krv.

„Ty si fakt taký sprostý, že si sa nechal stĺcť týmto Hurikánom!“ vybuchla odrazu Ema a rýchlymi krokmi sa rozbehla smerom k Samovi.

Ten rýchlo cúval dozadu a hľadal pomoc u Barbie a Roberta. On si to všimol, rozhodne priskočil k Eme a pevne ju chytil.

„Pusti ma, ty, ty, ty...“ začala ho tĺcť a snažila sa mu vyšmyknúť, „nezastavil si ich a len tak si tu stál!“ Potom sa obrátila smerom na Tornáda. „Musel si ho stĺcť ako, ako... proste musel si tak zbiť!“

„Ja som to nechcel, on ma vyprovokoval.“ s potláčaným úsmevom na ňu nevinne pozrel Tornádo.

„To hovor vieš komu!“

„Hovorím to tebe. On si začal.“

„Jasné... je ľahké teraz zvaliť na niekoho vinu. Ale kto chcel, aby som si to s tebou vybavil ručne stručne?“ Samo sa zamračil a škaredo pritom pozrel na Emu. „A ty si nemohla prísť trochu neskôr?“

„Keby som prišla o trochu neskôr, tak ťa tu zabije! Aspoň raz si priznaj, že sa ti nejaká vec vymkla spod kontroly!“ urazene naňho nakričala a obrátila sa späť k Tornádovi.

„On si začal.“

„Jasné, jasné... prestaň s tým. A píš si, že sa to dozvie Marianna. O vás oboch! Že jeden je nerozumný, hlúpy somár,“ zasyčala a pri tom sa škaredo pozrel na Sama, „a druhý nafúkaný, rozmaznaný a sebecký hlupák.“ pri týchto slovách venovala dlhý a povýšenecký pohľad Tornádovi.

„Naozaj? A ty si čo? Panovačná, povýšenecká a drzá?“ premeral si ju Tornádo.

„Takto môžeš urážať akurát tie sliepky, ktoré tu behajú.“ pozrela naňho napálene.

Samo najprv otvoril ústa a nechápavo si ich premeriaval.

„Myslím sliepky ako sliepky.“ spresnila Ema.

„Dobre, pokoj,“ prerušila ich Barbie, „musíme nájsť Mariannu, takže sa rozdelíme.“

Pozrela na Roberta a Tornáda. Keď prikývli pozrela na Sama.

„Ty s nami asi nepôjdeš, však?“

„Čože, ako to, že nepôjdem!? Ja budem tuto spolu s pánom dokonalým!“ urazene pozrel na Barbie, ale potom od nej vďačne prijal servítku a utrel si nos od krvi, ktorá mu ešte stále tiekla.

„No, myslím, že to, že sa ti stratila frajerka nie je moja chyba. Takže nemusím byť pod tvojou kontrolou.“ ironicky poznamenal Tornádo, no zarazil sa. Pozrel na Emu a Barbie.

„Ja som to tak nemyslel, ja iba...“ začal, ale Ema mu nedala príležitosť dokončiť, rýchlymi krokmi k nemu docupkala. Zhlboka sa nadýchla, vydýchla a venovala mu škaredý pohľad.

„Škoda, že tu nie je Marianna, aby počula, aký v skutočnosti si. To, že sa pretvaruješ je len znak toho, že si slaboch a nevieš povedať pravdu.“ poznamenal potichu a švihom hlavy mu končekmi vlasov vo vrkoči prešla po líci. „Takže ak nemá nikto námietky ideme hľadať Mariannu. A Samo, pokojne môžeš dávať pozor na tohto tu.“

Samo sa usmial a spolu s Tornádom a Robertom pred sebou, a dievčatami za sebou vypochodoval z domčeka. Vonku ich už čakali všetci chlapci z dediny a aj zvyšok Marianniných priateľov.

„Čo sa ti stalo?“ zhrozil sa Danny, keď zbadal Sama.

„Nie je to až také zlé, nie?“

„To nie, ale nepovedal si...“ začal, ale Tornádo ho prerušil.

„Teraz ty hádžeš vinu na mňa, však? Ale kto sa chcel biť? Ja teda nie.“

„Po prvé o tebe nič nehovorím a po druhé, ty si ma chcel stĺcť, nie ja! A navyše ti len vraciam láskavosť.“

„Vy ste sa pobili?“ prerušil ich Edy a premeriaval si jedného po druhom.

„To je už jedno,“ rázne ukončil tému Ema, „musíme sa ponáhľať. Ktovie, kde je teraz Marianna.“

„Má pravdu,“ pridala sa k nej Barbie, „musíme ísť. Rýchlo!“

„Moji priatelia sa už rozdelili.“ zahlásil Robert a premeral si Emu.

„Dobre, takže ja pôjdem s prvou skupinkou, Samo s druhou, a tak ďalej. Keby niečo, dáme si vedieť, jasné?“

Všetci prikývli a súhlasili, tak im už nič nebránilo v tom, aby išli hľadať stratenú Mariannu. Ema s Robertom a ich skupinkou išli na severovýchod. Barbie išla na západ, Danny na juh, Edy na východ, no a Samo s Tornádom išli na sever.

Prechádzali džungľou, svietili aj pod popadané kmene stromov, prezerali všetky kríky a papradia, no nikde nenašli ani bzučiaci hmyz.

Po Marianne nebolo ani stopy. Už hľadali skoro dve hodiny, keď odrazu Samo niečo zazrel. Chytil Tornáda za rameno a potriasol ním.

„Pozri, tam sa niečo pohlo.“ dodal s nádejou v hlase.

„Ale, veď to bol iba lemur. Zase.“ Tornádo znudene potiahol ruku naspäť k sebe.

„Nie, to nie je na strome, ale tam pri tom kameni, pozri.“ nedal mu pokoj Samo.

„Je to ďaleko a je to nejaké zviera. Fosa alebo lemur. Veď je to desať metrov odtiaľ!“

„Je mi jedno, čo si myslíš ty, ja sa tam idem pozrieť!“

Samo sa pohol sa smerom k tej veci.

„Ty fakt nie si normálny!“ vzdychol Tornádo a naznačil zvyšným trom chlapcom, aby ho nasledovali.

Prešli pár metrov a medzi stromami sa začala pri kameni črtať ležiaca postava.

„Marianna!“ vykríkol Samo a rozbehol sa tým smerom.

Tornádo sa tiež rozbehol, ale pomalšie. Samo sa čo najrýchlejšie predieral nízkymi, ale hustými kríkmi smerom k postave. Necelé dva metre pred ňou však prudko zastal a ani sa nepohol. Tornádo s chlapcami ho dobehli a skoro doňho vrazili.

„No, čo je? Tak veľmi si sa chcel presvedčiť, že tu nič nie je? Mal som pravdu.“ Tornádo ešte ani nedohovoril a niečo pred ním začalo vrčať. „Nemusíš sa správať ako pes.“ zasmial sa a pretlačil sa cez lístie rovno vedľa Sama.

„Lenže to som nebol ja. To boli ony.“ pozrel na Tornáda a zdesene ukazoval pred seba.

On sa tam tiež pozrel a hneď zistil, čo vydávalo tie divné zvuky. Na zemi pri kameni naozaj ležala Marianna, no nebola sama. Okolo nej bolo asi päť obrovských psov.

Jeden jej olizoval ruku, dvaja jej oňuchávali vlasy a zvyšní sedeli pred ňou a cerili na chlapcov snehobiele zuby.

„Máme problém.“ skonštatoval Tornádo chlapcom dozadu a ani sa pri tom nepohol.

„Nehýbte sa, sú to divé psy, veľké a nebezpečné.“ varoval ich jeden z chlapcov. „Ale nechápem, čo tu robia.“

„Čo tým myslíš?“ takmer nečujne sa opýtal Samo.

„Nebývajú na našej strane.“ vysvetľoval Tornádo. „Ešte som ich nevidel tak blízko.“

„Nie sme až tak blízko,“ skonštatoval chlapec, „len sa pozri na tie stromy. Musíme byť ďaleko na severe.“

„Skvelé, a ako sa dostaneme k Marianne?“ precedil Samo cez zuby.

„Skôr, ako odtiaľ Mariannu dostaneme?“ opravil ho Tornádo.

Psy na nich začali ešte viac vrčať a ceriť tesáky, akoby vedeli, o čom sa rozprávajú. Jeden z nich sa dokonca postavil.

„Niečo sa im nepáči.“ zašepkal Tornádo.

„Skôr niekto.“ zachichotal sa Samo.

Tornádo tiež zavrčal a pozrel psovi rovno do očí. On zabrechal a pohol sa dopredu.

„Nepozeraj sa naň!“ potiahol ho Samo. „Berie to ako výzvu k boju. Aj keď by to bol asi veľmi vyrovnaný súboj.“

„Fakt smiešne.“ prevrátil očami Tornádo a pozrel na Mariannu.

Ležala na zemi pokojne a vôbec netušila, čo sa okolo nej deje. Asi sa jej ani len nesnívalo, že ju chráni svorka divých psov.

Samo sa poobzeral a potom si premeral psy. Boli hnedo-siví a ich kožuchy pripomínali skôr zničený koberec. Uši mali nerovnomerné a oči sa im divo leskli. Z úst im vychádzalo zlostné vrčanie a jazyky mali skoro vyplazené.

Nakoniec sa rozhodol, že už nebude ďalej čakať a spravil krok vpred.

Pes, ktorý stál na stráži začal divo brechať a hneď sa k nemu pridali aj ostatní.

„Čo blázniš, chceš, aby ťa roztrhali?“ okríkol ho Tornádo a potiahol ho naspäť k sebe.

Psy stíchli a znovu sa vrátili na svoje miesta.

„To tu naozaj chceš len tak stáť a čakať, kým odídu?“ neveriaco zašepkal Samo.

„Nie, ale musíme najprv vymyslieť, čo spravíme. Nenecháme sa predsa len tak zožrať.“

„Aha, tak ty vymýšľaj a ja idem pomôcť Marianne. Peknú meditáciu nad týmto veľmi ťažkým a neriešiteľným problémom.“

„No tak tam choď, naštvi tých psov a nech zožerú aj ju aj teba!“

„Si veľmi milý. Ďakujem za dôveru.“

„Dôverovať tebe? To radšej skočím zo skaly.“

„Tak choď, nech sa ti páči. Dúfam, že budeš myslieť na mňa.“

„To určite.“

„Som rád.“ Samo chcel znovu vykročiť dopredu, no Tornádo ho chytil za sveter a silno potiahol dozadu.

On stratil rovnováhu a spadol na chrbát. „A toto bolo na čo dobré?!“

Tornádo len pokrútil hlavou a pomohol mu vstať. „Máš snáď lepší nápad?“

„Ako ma zastaviť? Hej.“

„Nie, myslím ako sa dať zožrať.“

„Ako sa dať zožrať? Počkaj porozmýšľam... áno. Prídeš k psovi, kopneš doň a ešte ho aj potiahneš za chvost. To je úplne zaručené zožratie.“

„Ha, ha, ha. Ale no tak, zamysli sa.“

„Ja sa mám zamyslieť?!“

„Áno, ty.“

„Tak dobre. No, je nás päť a tých psov je tiež päť. Sme jeden na jedného.“

„Lenže sú to psy!“

„Tak si predstav, že sú to jelene alebo... čo ja viem, hrochy.“

„Hrochy? Veď jeden by nás dokázal rozmetať ako kolky.“

„Fajn, tak mravce. Sú to obrovské mravce a ty ich chceš zašliapnuť.“

„Nie sú to mravce a ja ich nechcem zašliapnuť.“

„Ty si naozaj... Fajn. Sú to divé, besné psy. Je to lepšie?“

„Konečne si povedal niečo, s čím môžem súhlasiť.“

Psy toto divadielko zaujalo a sledovali, ako sa Samo s Tornádom hádajú. Prví dvaja sa dokonca postavili a chceli prísť k nim. Lenže keď spravili prvý krok, zastali. Zdvihli hlavy a akoby niečo počúvali. Vrteli chvostmi ako malé šteniatka a začali sa obzerať.

„Čo sa im stalo?“ nadvihol obočie Samo a premeriaval si psy od láb až po špičky uší.

„Páči sa im ako pekne sa s mnou hádaš.“ zasmial sa Tornádo.

Psy začali slintať a vyplazovať jazyky. Ešte raz sa poobzerali, pozreli na Mariannu, oňuchali ju a potom sa rozbehli preč. Jeden za druhým mizli v listí oproti chlapcom.

„Toto bolo divné.“ skonštatoval Tornádo.

Samo však nečakal, priskočil k Marianne a odhrnul jej vlasy z tváre.

„Spí.“ šepol Tornádovi, keď prišiel aj on.

„Neviem.“ kľakol si vedľa nej.

„Ja som sa ťa nepýtal. Ja ti to oznamujem.“

„A ja ti zase oznamujem, že sa asi udrela do hlavy.“ odstrčil ho a rukou prešiel po Marianninom čele.

„Niekto by mal ísť do dediny. Potom počkáme, kým príde pomoc a nejako ju odnesieme.“ navrhol Samo a teraz on odstrčil Tornáda.

„Nie. Nemôžeme na nich čakať. Kým by nás našli bolo by aj ráno a Marianne sa mohlo stať niečo vážne. Musíme ju odniesť hneď.“

Samo otvoril ústa, že bude protestovať, no po chvíli ich zavrel.

„Ťažko sa mi to hovorí, ale máš pravdu. Marianna nemôže počkať. Ako ju odnesieme?“

„My?“ Tornádo si ho pobavene premeral.

„Tým chceš povedať, že ju odnesieš ty sám?“

„A čo ju chceš niesť ako vrece zemiakov? Ja za hlavu a ty za nohy?“

„Nie, ale ty sám ju neunesieš.“

„No, možnože unesiem.“ zamyslel sa a jemne nadvihol Marianne hlavu.

Jednu ruku jej podložil pod kolená a druhou jej podopieral chrbát. Opatrne ju zdvihol do vzduchu a Samo jej napravil ruky a hlavu.

„Ideme?“ pozrel naňho. „Choď predo mnou a odhŕňaj z cesty tie listy.“

On prikývol a rýchlim krokom prešiel k chlapcom a prikázal im, aby rýchlo išli do dediny a povedali to Artbubovi. Oni prikývli a rozbehli sa preč.

Keď o dvadsať minút prišli do dediny, už ich všetci čakali. Dokonca aj rozospatý Artbub a Lisa. Ema okamžite pribehla k Tornádovi a ustarostene pozrela na Mariannu.

„Bude v poriadku.“ upokojoval ju Tornádo, no ona naňho iba ticho pozrela.

„Dobrá práca,“ povedal po chvíli Artbub, „ale teraz nás nechajte nech sa o ňu postaráme. Náš liečiteľ sa na ňu pozrie a počkáme, kým sa zobudí.“

Potom sa otočil k Eme a ostatným. „A vy si choďte tiež oddýchnuť.“

„Nie, počkáme.“ tvrdohlavo namietala.

„Teraz!“ trval na svojom vodca.

Ema si vzdychla a pomaly sa otočila. Zamierila smerom k ich domčeku a Samo s Dannym ju hneď nasledovali. Potom sa k nim pridali aj Edy a Barbie.

Neochotne vyšli hore po rebríku a šli si rovno ľahnúť. Nikto nič nepovedal, pretože Emília už spala, ale aj preto, lebo nevedeli, čo majú povedať. Tak si len ticho ľahli do postelí a okamžite zaspali. Aspoň na pár hodín.

24. kapitola - TAJOMSTVO SEVERNEJ ČASTI

Hneď ako Marianna otvorila oči, zalialo ju silné svetlo. Slnko už muselo byť vysoko. Nadvihla sa a sadla si. Až teraz zistila, že leží na niečom mäkkom. A navyše už nebola v džungli.

Ocitla sa v dome, ktorý bol podobný tomu, čo im pripravili dedinčania. No tento bol predsa trochu iný. Izba, v ktorej sa nachádzala, mala okrúhly tvar a nebolo v nej skoro nič. Stála tam iba posteľ, na ktorej zrejme spala a malá polička s nejakými vecami a fľaštičkami.

Hoci tam bolo okno, Marianna nič poriadne nevidela. Pred očami sa jej mihali farebné hviezdičky. Zrazu ju zabolela hlava a spomenula si, ako si ju v džungli narazila. Chytila sa na tom mieste, ale zistila, že tam má obväz, namočený v niečom studenom.

Chvíľu len tak sedela na posteli a rozmýšľala, ako sa sem asi dostala. Potom sa pokúsila postaviť. Lenže všetko ju bolelo.

'Nemôžem tu predsa iba tak zostať ležať.' pomyslela si a zaťala zuby.

Chytila sa okraja postele a pomaly sa nadvihla. Hoci ju boleli nohy aj hlava, nesadla si, pretože chcela vedieť, kde je a kto ju sem doniesol.

Malými krokmi prešla ku dverám, ktoré boli naľavo od postele. Hneď uvidela, že sú trošičku odchýlené. Priložila k nim hlavu a počúvala, čo sa deje.

„Skoro to našla. A tie psy to len potvrdzujú.“ počula spoza dverí neznámi hlas muža.

„Dávaj na ňu lepší pozor. Zvedavosť môže byť veľmi nebezpečná. Hlavne na našom ostrove.“ povedal Artbub.

„Hej, hej, viem to,“ priznal Tornádov hlas, „ale nemôžem s ňou byť všade. A ten jej priateľ...“

Tornádo sa odmlčal a Marianna si domyslela, čo chcel povedať.

„Čo predo mnou tajíte?“ zašepkala si sama pre seba a úplne pokojne, ako keby nič nepočula, otvorila dvere.

Len čo vstúpila všetky tváre sa otočili k nej. Bol tam Artbub, Tornádo a nejaký starec. Tornádo sa na ňu usmial a pozrel na jej obviazanú hlavu.

„Naša spiaca princezná sa už zobudila.“ veselo poznamenal starec.

„Kedy si vstala?“ opýtal sa jej Artbub.

„Teraz, prečo?“ milo sa usmiala.

„Len tak.“ odpovedal zaňho Tornádo a varovne pozrel na otca. „Ako sa máš? Je ti už lepšie?“

„Ja...“ začala, no zakrútilo sa jej v hlave.

Tornádo jej podal stoličku, no ona odmietla.

„Čo zo včerajšej noci si pamätáš?“ opýtal sa jej starec.

Marianna naňho pozrela a keď neodpovedala, dodal. „Och, prepáč mi. Zabudol som sa predstaviť. Ja som v tejto dedine liečiteľ. Volám sa Skender.“

„Teší ma,“ usmiala sa Marianna, „ale nerozumiem, prečo by som si mala niečo pamätať. Stalo sa včera niečo, čo by som si mala pamätať?“

Milo sa usmiala a premerala si všetkých. Ak oni pred ňou niečo taja, tak prečo by nemohla aj ona.

„Nepamätáš si na svoj večerný výlet do džungle?“ opýtal sa Artbub.

„Výlet? Ja som len sledovala nejaké zviera.“

Na chvíľku oľutovala, že im to tak bezhlavo vytárala, no neustále sa usmievala.

Tornádo a Artbub sa na seba ticho pozerali.

„Čo keby si to povedala ešte raz a od začiatku.“ navrhol jej Skender. „Ako si sa do tej džungle dostala?“

„Veď som vám už povedala, že som sledovala nejaké zviera.“ trochu podráždene zopakovala Marianna.

„Aké zviera? Videla si ho?“

„Nie,“ odpovedala a pocítila, ako ju zabolelo v hlave, no snažila sa to zakryť, „bolo to v lístí a ja som to sledovala do džungle. Ale tam sa mi stratilo a ja som zablúdila. Kde som vlastne bola?“

„Na mieste, kde si nemala byť.“ stroho odpovedal Artbub.

„Otec, prestaň.“ Tornádo zvýšil hlas, no Artbub si nenechal rozkazovať.

„Nie, ty prestaň, Tornádo. Vieš, čo sa jej mohlo stať? A to všetko kvôli tebe. Bola až v severnej časti a...“ Artbub sa zarazil a pozrel na Mariannu.

Tú nahnevalo, že sa hádali, ako keby tam nebola a tiež chcela vedieť niečo viac o tej severnej časti.

„Ďakujem, že na mňa nemyslíte, ale rada by som vedela, čo také by sa mohlo stať a čo predo mnou tajíte!?“

Artbub zlostne pozrel na Tornáda, ten pozrel na Skendera, ale všetci traja boli ticho.

„Takže mi to nepoviete.“ zvýšila hlas Marianna.

Artbuba to nahnevalo, no nič nepovedal. Skender sa tváril, že sa nič nestalo a pustil sa do ukladania fľaštičiek naspäť na policu. Tornádo sa len rozpačito obzeral.

Ona si ich všetkých premerala. „Dobre, ako chcete.“

Nahnevane si strhla obväz z hlavy a rýchlym krokom vyšla von. Tornádo sa ešte raz pozrel na otca a hneď vybehol za ňou.

„Marianna, počkaj!“ zakričal, no ona ho ignorovala.

Keď sa ani neobzrela, Tornádo sa rozbehol smerom k nej a o pár sekúnd ju už držal za ruku.

„Prosím počkaj,“ pritiahol ju bližšie, no ona sa mu snažila vytrhnúť, „iba sme sa o teba báli, nič viac.“

„Hej, a čo tie reči?“ vzdychla Marianna.

„To nič nie je. Len si niečo namýšľaš.“

„Tak ako stále, že?!“

Pokorne na ňu pozrel. „Nemyslel som to tak.“

„Myslíš ty vôbec niečo tak, ako to povieš?“

„Marianna, nič tam nie je.“

„Ale je!“ skríkla celá napálená a vytrhla sa z jeho zovretia. „Niečo predo mnou všetci tajíte! A potvrdili ste mi to, keď ste mlčali a nevedeli ste, čo povedať! Tak mi nehovor, že to nič nie je!“

Tornádo vzdychol a pokrútil hlavou. „Chceš naozaj vedieť, čo je v severnej časti?“

Marianna spozornela a prestala ťahať ruku z jeho zovretia.

„No, čo tam je?“ opýtala sa a pritom mu pozrela hlboko do očí.

„Je tam bažina a močiar. Na každom mieste sa to tam prepadá.“

Ona naňho iba ticho pozerala. Nezdalo sa jej, že by jej to len tak povedal.

„Už chápeš prečo sme sa báli? Keby si včera došla až tam, stalo by sa niečo zlé, ver mi.“

„A môžem ti veriť?“ nedôverčivo trhla rukou a konečne ju uvoľnila.

„Neveríš mi?“

„Tak prečo mi to tvoj otec nepovedal hneď?“

„No, zrejme si myslel,“ poškrabal sa po hlave Tornádo a odkašľal si, „že by si tam hneď chcela ísť.“

„A nemôžem?“

„Samozrejme, že nemôžeš!“ pokrútil hlavou.

„Ale...“

„Žiadne ale! Nikto tam nechodí, nechodil a ani nepôjde. To je pravidlo.“

Marianna chcela zas namietnuť, no uvedomila si, že to nemá zmysel. „Dobre, ako chceš. Povedal ti už niečo Ovofrit?“

„Nie.“ priznal. „Celý večer som doňho hučal, ale nič nepovedal.“
„A zvitok?“

„Pokým mi to nevysvetlí, bude u mňa.“

Marianna prikývla a rozhliadla sa po dedine. „Kde sú ostatný?“

„Sú vo vašom domčeku, robili si o teba starosti.“

„Veď sú to moji priatelia.“ zasmiala sa a obzrela sa. Nedala jej však pokoj jedna otázka. „Ako ste ma vlastne našli?“

„Chlapci z dediny, tvoji priatelia a ešte niekoľko ľudí prehľadalo celú džungľu.“ Vyhýbavo odpovedal, čo sa jej nepáčilo.

„A ty si s nimi nebol?“

„Bol, nebol... Nie je to jedno?“ mykol plecami.

„Nie, nie je. Čo je to odrazu s tebou?“

Tornádo si ju premeral a rozpačito uhol pohľadom. Marianna si spomenula na rozhovor s Lisou a prinútila sa milo usmiať.

„Kto ma našiel?“ nedala mu pokoj.

„Pravdu povediac stalo sa to tak rýchlo, že si..“

„Tornádo! Kto?“

„Samo.“ zahľadel sa na ňu.

„Naozaj? Nechce sa mi veriť, že by si to len tak priznal.“

„Tak vidíš. Ja už pôjdem. Vydiskutuj si to s ním.“

Marianna zostala stáť a so zamyslenými očami pozerala za ním. Vtedy ju znova začala bolieť hlava. Už ľutovala, že si z nej strhla ten studený obväz. Položila si ruku na čelo a zistila, že horí. Vzdychla si a už sa chcela vrátiť naspäť k Skenderovi, keď sa jej niekto prihovoril.

„Bolí ťa hlava?“ spýtala sa osoba a Marianna spoznala Lisin hlas.

Otočila sa k nej a snažila sa usmiať a povedať jej, že to nič nie je, no iba prikývla.

„Mám bylinu, po ktorej ti bude lepšie, poď so mnou.“ navrhla.

Marianna sa milo usmiala a nasledovala ju. Lisa ju viedla dedinou, až k svojmu domčeku. Bol to klasický dom, rovnaký ako všetky v dedine. A nebolo až také veľké prekvapenie, že stál neďaleko vodcovho.

Lisa pomaly otvorila dvere a ukázala Marianne, že má vojsť. Ona poslušne prekročila prah a poobzerala sa dookola.

Domček bol malý, no útulný. V prvej izbe stál stôl, stoličky a rôzne ďalšie skrinky. Buď boli plné ovocia, fľaštičiek alebo nejakých iných vecí, ktoré Marianna nevedela nikam zaradiť. Bolo tam aj kovové sito, na ktorom boli poukladané čierne struky.

„Sadni si.“ Lisa jej ponúkla stoličku a ona ju vďačne prijala.

Sadla si, ruky položila na stôl a nakoniec zložila aj hlavu. Na chvíľku zavrela oči a hlboko sa nadýchla.

Lisa medzitým z jednej fľaštičky vybrala usušenú a nasekanú bylinku, a trochu nasypala do pekného dreveného pohára. Bol z jedného vydlabaného kusu dreva, s nádhernými rytinami a vypálenými kresbami.

„Nádherný pohár.“ poznamenala Marianna a pootočila hlavu.

„Páči sa ti? Je to náš tradičný výrobok.“

„Naozaj? Úžasné. Vždy sa mi páčili takéto vecičky.“

„Vecičky?“

„Prepáč. Bolí ma hlava.“

„To je v poriadku. Niekedy ťa to môžem naučiť.“

Marianna konečne zdvihla hlavu a už ju len ticho pozorovala.

„Čo je toto?“ opýtala sa po chvíli a kývla hlavou k situ.

Lisa sa otočila a pozrela na struky. „To? Toto je vanilka.“

„Pestujete vanilku?“

„Len ju zbieram. Rastie sama od seba. V džungli.“

Marianna sa postavila a vzala do ruky jednu tobolku. „Sušíš ju?“

„Hm? Áno. Ja ju suším. Ale sú aj iné spôsoby.“

„Aké?“

„Vysvetlím ti to niekedy inokedy. Trvá to dlho a navyše... bolí ťa hlava.“

Marianna prikývla a zas si sadla. Vtedy si spomenula, čo sa včera zabudla opýtať. Nevedela však, ako má začať.

„Lisa,“ dostala zo seba nakoniec, „včera, keď sme sa rozprávali, som sa ťa chcela na niečo opýtať, ale zabudla som. Teraz som si na to spomenula a...“

„Rada by si sa ma na to spýtala. V poriadku, pýtaj sa.“

Položila pred ňu šálku s pariacim čajom a sadla si oproti nej.

„No, chcela som sa opýtať dve otázky. Tá prvá je, čo vieš o severnej časti a prečo ma tam Tornádo s Artbubom nechcú pustiť?“

„Tak táto otázka je naozaj jednoduchá. Neviem nič. Artbub nikomu nič nepovedal. Veď prečo by aj mal? Iba tam celej dedine zakázal chodiť. Môže si robiť čo chce a my do toho nesmieme zasahovať.“

„Zakázal? A to akože teraz? Myslela som, že je to dlhodobá tradícia.“ nadvihla obočie Marianna.

„Nechodili sme tam a ani naši predkovia. Ale až pred niekoľkými rokmi Artbub vydal prísny zákaz. A tí, ktorí vedia, čo tam je, sú ticho.“

„Pred niekoľkými rokmi? Kedy presne?“

„Čo ja viem... deväť-desať rokov dozadu.“

„Naozaj?“ Mariannu odpoveď zaskočila.

„A tá druhá otázka?“ pozrela na ňu Lisa.

„No... Druhá otázka je trochu zložitejšia. Chcela som sa to najprv spýtať Tornáda, ale myslím, že by mi neodpovedal. Nie je ten typ.“ začala, ale Lisa ju prerušila.

„Nedá ti pokoj naša rodina, však?“

Marianna na ňu pozrela, no potom prikývla.

„Vieš, naozaj by som ti to rada porozprávala, lebo ako si si možno všimla, nemám priateľky, s ktorými by som si sadla k čaju a klebetila celý deň. A ver mi, je to naozaj ťažké.

Lenže ja nemôžem. Skús sa to predsa len spýtať Tornáda. Aspoň zistíš, či je k tebe naozaj úprimný. Navyše to bola moja sestra. Teda... no, áno. Bola a aj pre mňa je to dosť... ťažké. Ja... ja naozaj nemôžem, prepáč.“

„V poriadku, chápem,“ usmiala sa na ňu Marianna a rýchlo dopila čaj, „asi máš pravdu. Ale ak mi to nepovie, prídem zase.“

Ešte raz Lise poďakovala a potom vybehla z domu. No nešla za Tornádom. Išla do ich malého domčeka na strome, aby sa o ňu jej priatelia nebáli. A navyše si chcela overiť, či jej Tornádo hovoril pravdu. Vyšplhala sa po rebríku a vyhupla sa na podlahu. Potom opatrne otvorila dvere.

„Marianna!“ privítal ju zborový výkrik.

Emília sa jej hneď hodila okolo pásu a nechcela ju pustiť.

„Konečne si sa uráčila prísť.“ prevrátil očami Samo a sadol si na posteľ.

„Ďakujem, že si ma našiel.“ usmiala sa naňho, načo sa vzpriamil a neveriacky na ňu pozrel.

„Ten... teda Tornádo ti to povedal?“

„Áno.“

„To je od neho... ehm, naozaj... milé.“ zhodnotil otrávene.

„Som rada, že ste na mňa mysleli a išli ste ma hľadať.“ začala po dlhšom tichu Marianna a konečne sadla.

„To je v poriadku,“ prehodila Ema, akoby len tak, „ty by si zvolala polku sveta, keby si nás nevidela dve hodiny.“

„Povedal ti Tornádo aj o tom, kto ťa našiel pred nami?“ zvedavo si ju obzrel Samo.

„Pred vami?“ nechápavo si ho premeriavala Marianna.

„Niečo nám ušlo? O tom si nám nepovedal.“ vyčítala mu Ema.

„Zabudol som. Prepáč.“ Potom pozrel na Mariannu. „Keď sme ťa našli spať na zemi, bolo pri tebe päť psov. Boli veľké, chlpaté a zrejme divoké. Strážili ťa a nedovolili nám priblížiť sa.“

„Tak ako ste ma dostali do dediny?“

„Veľmi zaujímavo. Začali sme sa s Hurikánom hádať a im sa to zrejme páčilo. Mimochodom, povedal, že rád skočí zo skaly a bude s radosťou myslieť na mňa.“

„Samo!“

„Dobre, dobre. No, hádali sme sa tam a ony nás pozorovali. Potom niečo začuli a zutekali.“

Marianna a Ema naňho pozerali s otvorenými ústami.

„Tak o tom sa rozprávali.“ prikývla Marianna.

„Čo?“ nadvihol obočie Samo.

„Ale nič. A to utiekli len tak?“

„Presne. Najprv počúvali a potom utiekli.“

„Kam, ktorým smerom?“

„Neviem, počkaj. Musím si vybaviť mapu. My sme išli z dediny na sever a ony utekali... tým smerom, čiže asi na sever.“

„Zaujímavé.“ Marianna sa nepatrne usmiala a pozrela von oknom.

Na jednom z konárov sedel lemur a zazeral na ňu svojimi svietiacimi očkami. Vtom si však všimla aj niečo iné.

Po malej cestičke sa preč z dediny niekto zakrádal. Postava mierila na východ a pokiaľ si Marianna dobre pamätala, bol tam zráz.

Pozrela opäť dnu na svojich priateľov, ktorý sa teraz rozprávali o tom, ako pôjdu domov.

„Musím sa ísť pozrieť ešte na jednu vec,“ prerušila ich rozhovor, „keby som sa nevrátila o tri hodiny, tak ma, prosím znovu začnite hľadať.“

Hneď ako dokončila vetu rýchlim krokom prešla ku dverám a postavila sa na prvú priečku rebríka.

„Počkaj,“ chytil ju Samo za rameno, „povedz kam ideš, inak ťa nepustím.“

„Idem len niečo zistiť.“ rázne mu odpovedala a odstrčila ho dozadu.

„No mám taký pocit, že to si išla aj včera.“

„A teraz ti niečo poviem ja. Nemusíš sa o mňa tak starať. Zvládnem to aj sama.“

„Kedy už prestaneš pátrať sama za seba a pripojíš sa do tímu?!“

Ona na to nič nepovedala. Pozrela mu do očí a rýchlo liezla dolu rebríkom, aby ju nikto nestihol zastaviť. Zoskočila na zem a čo najrýchlejšie sa rozbehla po tom istom chodníčku, ako tá postava. Až keď dobehla za prvé stromy, spomalila.

„Ako si môžu myslieť, že pátram sama za seba?“ nahnevane si mrmlala popod nos a rýchlim krokom prenasledovala postavu.

Predierala sa hustým lístím a lianami. Chodník bol úplne zarastený. Skoro vôbec na ňom nebolo poznať, že po ňom niekto prešiel.

O asi pol hodine zastala a poobzerala sa. Nikde nič nevidela, nikde sa nič nepohlo. Ani osoba, dokonca ani iné zviera. Keď sa už začínala báť, že sa zase stratila, začula hukot vody.

Nesmierne sa potešila a rozbehla sa dopredu. Najprv jej napadlo, že to bude potok. No ako tak išla, šum silnel a bola si istá, že to nie je potok, ale rieka. Potom začali stromy rednúť.

Marianne sa to zdalo divné, a tak spomalila. Prišla až na okraj džungle. Bola dosť ďaleko od dediny. A vtedy zistila, čo vydávalo ten šum. Cestička a postava ju doviedli až k zrázu na východe ostrova.

25. kapitola - TORNÁDOVO TAJOMSTVO

Prikrčila sa za kríky a opatrne sa rozhliadala dookola. Tesne pri okraji zrázu sedel Tornádo a hádzal kamienky do rozbúreného mora. Vyzeral veľmi zamyslený. Kamienky bral zo zeme vedľa seba pomaly a automaticky, a tak isto ich hádzal do vody.

Marianna sa mu chcela prihovoriť, no netušila ako. Pomaličky sa postavila a začala sa predierať pomedzi kríčky.

„Sledovala si ma?“ opýtal sa jej odrazu, ani sa neotočil.

„Ako si vedel, že som to ja?“

„No, to je jednoduché,“ konečne sa otočil, „ak by to bol otec, nečakal by na nič, a ak by to bol niekto z dediny, neodvážil by sa vyjsť von.“

„Naozaj máš v dedine až takú autoritu, že sa ťa boja?“

„Je to smutné, ale áno.“

„Smutné? Podľa mňa je to ukážkové.“

„Ako pre koho. Pre teba zrejme samozrejmosť. Tvoji priatelia ťa počúvajú na slovo a veria ti aj rodičia. Si na tom rovnako, nie?“

„Ani nie. To len preto, že...“ nevedela, ako to vysvetliť. Pre ňu naozaj bola samozrejmosť, že ju všetci počúvali.

„Nepovieš nikomu, že sem chodím, však?“ premeral si ju Tornádo.

Ona len prikývla a sadla si vedľa neho na skalnatú zem. Nohy si, tak ako aj on, spustila dolu, takže jej viseli nad morom.

Potom pozrela dolu na ostré skaly, trčiace z mora. Vlny do nich narážali a rozbíjali sa, čo vydávalo ten šum a hluk. No len čo sa trochu viac nahla do prázdna, zalapala po dychu a zatočilo sa jej v hlave.

Tornádo ju však silno chytil za rameno a potiahol ju naspäť k sebe. „Nevedel som, že sa bojíš výšok.“ skonštatoval a pustil jej ruku.

„Doteraz som to nevedela ani ja.“

On sa zasmial a vzal si hrsť ďalších kamienkov. Marianna sa tiež usmiala a radšej si nohy vytiahla naspäť hore.

„Nesledovala som ťa.“

„Sledovala, ale to mi nevadí. Vlastne som chcel byť s tebou chvíľku sám.“ hodil dolu posledný kamienok a otočil sa k nej.

„Nezostaneme dlho.“ Marianna sa snažila nevšímať si ho a odvrátila sa.

„Ale o tom s tebou teraz nehovorím.“ chytil ju za ruku, no ona si ju vytrhla.

„Ale ja sa o tom s tebou chcem rozprávať a navyše som sa s nimi ešte aj pohádala.“

„Prečo ste sa pohádali?“

„To nepochopíš.“

„Ale pochopím, čo si myslíš, že som sa nikdy s nikým nepohádal?“

Marianna stisla pery. „To možno áno, ale určite nie pre takú sprostosť ako ja.“

„Hej? Na Roba som sa raz nahneval tak, že sme sa nerozprávali tri týždne.“

„Prečo?“

„Keď sme boli deti, hrali sme hru s ovocím a on našiel o jeden ananás viac ako ja.“

Marianna vyprskla smiechom a takmer znovu spadla z útesu. Našťastie ju Tornádo zas chytil za rameno a potiahol naspäť.

„Pre istotu ma už nerozosmievaj.“ vzpriamila sa a pozrela naňho.

On sa na ňu usmial. Potom pozrel sa na more. Slnko síce ešte nezapadalo, no už klesalo smerom k moru.

„Môžem sa ťa niečo opýtať?“ prehovorila Marianna ticho.

Pozrel na ňu a zahľadel sa jej do očí. Potom skoro nepatrne prikývol.

„Vieš, ja vlastne neviem, ako začať. Chcela som sa ťa to spýtať skôr, no nemala som dosť odvahy.“

„Musí to byt niečo hrozné, keď si na to ty nemala dosť odvahy.“

„Čo tým myslíš?“

„Nič, ja som len myslel, že také dievča ako ty má odvahu na všetko.“ vysvetľoval nepodarene.

„Čo si si myslel?!“ nadvihla obočie.

„Necháp to zle, ale ja som to myslel tak, že si prekonala aj väčšinu chalanov. Nič iné, naozaj.“

„Si si istý?“

„Áno, ozaj. Nie som dobrý v rozprávaní a už vôbec neviem ako sa rozprávať s dievčaťom.“ trochu smutne vzdychol, no Marianna sa uškrnula.

„Fajn, chápem.“

Na chvíľu stíchli. Tornádo si prezeral jej tvár. Potom nazbieral odvahu a sa ozval. „Môžeme zas hrať hru na otázky?“

Marianna naňho pozrela trochu prekvapene, ale nakoniec prikývla. „Ak chceš.“

„Dobre, tak teraz začnem ja.“

„Dobre.“

„Moja prvá otázka. Máš niekoho?“

Pozrela naňho s doširoka otvorenými očami. „Ak všetky otázky budú takéto, tak ja končím.“

„Nie, neboj sa. Len mi odpovedz. Prosím. Ja som ti stále povedal pravdu.“

„Nemám. Ak nerátaš Sama.“

„Nerátam, neboj sa.“ zasmial sa.

„Teraz ja. Ako to, že si ma hľadal spolu so Samom?“

Tornádo sa zasmial a pozrel na more. „Chcel na mňa dávať pozor.“

„Prečo?“

„Ďalšia otázka?“

„Nie, podotázka.“

„Veď vieš aký je Samo. A navyše včera bol dvakrát taký.“

„Chápem.“ aj Marianna sa zasmiala.

„Dobre, ďalšia otázka. Prečo neješ?“

„Nejem?“ Marianna naňho prekvapene pozrela. „To nemyslíš vážne! Včera som sa neponúkla iba preto, že som bola unavená.“

„A deň pred tým?“

„Tvoja ďalšia otázka?“

„Nie, podotázka.“ uškrnul sa a vzal si do ruky kamienok.

„Jem normálne. Nejako sa neprepchávam, a tak mi to vyhovuje.“

Tornádo nadvihol obočie, no prikývol. „Fajn, ideš.“

Marianna sa obzrela, aby sa uistila, že ich nikto nesleduje.

Stále jej niečo nesedelo. Niečo tu nebolo v poriadku. Neustále na sebe cítila čiesi oči.

„Neboj sa. Tu nikto nie je.“ Tornádo sa letmo usmial a pozrel na ňu.

„Ako vieš?“ nedala sa.

„Nikto o tom chodníku nevie.“

„Si si istý?“

„Som, neboj sa.“

Marianna sa nadýchla a pomaly vydýchla. „Dobre. Chcela som sa ťa spýtať dve veci. Môžem?“

„Jasné.“

„Prvá je prečo si si vybral práve mňa a tá druhá, k...“

Marianna však nestihla dokončiť slovo, pretože sa z džungle ozval hlas trúby a hneď za ním lesný roh. Tornádo sa okamžite vzpriamil a postavil sa.

„Dopovieš mi to v dedine. Teraz musíme isť.“ povedal vážne a chytil jej ruku. Podvihol ju jedným ťahom, akoby bola len taška peria a ťahal ju preč od zrázu.

„Kam ideme? Čo to má znamenať?“ šokovaná Marianna nevedela, čo robiť.

„Potom ti všetko vysvetlím.“ odsekol rázne Tornádo a ďalej ju ťahal preč.

Ona ho nepoznávala. Veď pred piatimi sekundami bol milý, usmiaty a citlivý. Teraz ju celou silou ťahal cez krovie, listy a liany, slová akoby hovoril len nasilu cez zuby a na jeho tvári nebola ani stopa po úsmeve.

„Nie, povieš mi to teraz, inak sa nepohnem!“

„Marianna, prosím ťa. Poď a ja ti to vysvetlím hneď, ako prídeme.“

„Prídeme kam?“

„Prídeme do dediny, stačí? Už som ti to povedal.“

„Nie nestačí a neťahaj mi ruku! Bolí to!“ kričala na neho najhlasnejšie, ako len vedela a v jej očiach sa miešala zlosť so strachom.

„Musím sa ponáhľať. Takže poď!“ prebodol ju pohľadom a silno ju ťahal naprieč džungľou.

Čím viac Marianna ťahala ruku, tým viac jej ju Tornádo zvieral. Po pätnástich minútach boja nakoniec došli na kraj dediny, no ani tam ju Tornádo nepustil. Ťahal ju proti jej vôli, až k Artbubovi, Ovofritovi a jej priateľom.

„Kde ste boli? Báli sme sa o vás.“ prihovoril sa im Ovofrit vyčítavo, no keď pozrel na strapatú Mariannu s listami vo vlasoch, ktorej Tornádo ešte stále držal ruku, zarazil sa.

„Čo sa stalo?“ prekvapene sa opýtal Artbub.

„To by som sa mal spýtať ja,“ Tornádo nadvihol obočie, „zvolal si poplach alebo nie?“

„Čo?“

„Otec, toto bol varovný signál a značil, že sa niečo hrozné stalo alebo že niekto zomrel. Zapamätaj si to už! A nehovor mi, že si zvolal poplach len tak!“

„Nie je to jedno?“ Artbub mávol rukou.

„Nie je! Ťahal som sa cez celú džungľu a ty mi povieš, že sa nič nestalo?!“

„Ehm, ehm.“ naštvane sa ozvala Marianna.

Tornádo sa obzrel a až teraz si uvedomil, že ju zabudol pustiť. Ona sa mu vytrhla a pošúchala si ruku. Mala ju celú červenú a na zápästí sa jej začínala tvoriť modrina.

„To si jej urobil ty?“ zdesene zašepkala Emília.

Tornádo pozrel na Marianninu ruku a potom jej pozrel do očí. No ona naňho vrhla len krátky pohľad plný zlosti a odporu a urazene sa odvrátila.

„Smiem sa na to pozrieť?“ opýtal sa znova s nežnosťou v hlase. Chytil jej ruku a chcel sa pozrieť zblízka, ale ona ju prudko potiahla k sebe.

„Chceš podrobne vidieť ako si jej ublížil? Nestačilo ti?“ vyprskol Samo a podišiel k Marianne.

Jednou rukou ju automaticky odsunul a druhu držal pevne zovretú v pästi.

„Nezakopali sme už vojnovú sekeru?“ Tornádo sa snažil vyriešiť všetko bez konfliktu, no Samo mal iný názor.

„Možno sme ju zakopali. No a čo? Ja ju pokojne pôjdem vykopať.“

„To by stačilo.“ vmiešal sa Artbub do ich hádky.

„Nestarajte sa do našich vecí.“ zahriakol ho Samo.

„Pokiaľ ja viem, tak ste na mojom území a tu sa počúvajú moje rozkazy. Je ti to jasné?“

„Jediné, čo mi je teraz jasné je to, že váš synček ublížil mojej priateľke a ešte aj to, že len čo tu skončíme, tak odchádzame!“

„Ja som jej nechcel ublížiť. Ona sa vzpierala, varoval som ju.“ bránil sa Tornádo.

„Aha, tak ty si ju varoval. To je niečo celkom iné.“ posmešne ho podpichol Samo. „A čo si jej povedal? Pôjdeš so mnou, inač ti odtrhnem ruku?“

„Tak to by stačilo,“ vybuchol Tornádo a zahnal sa po ňom, no minul, „snažil som sa to s tebou vyriešiť podobrom, no ty si rovnako hlúpy a zaťatý ako ona!“

Vtom sa zarazil a pozrel na Mariannu. Stála s otvorenými ústami a jej oči razom zmenili výraz. Už ich nemala tvrdé a prísne, ale prekvapené a dotknuté.

„Ty si myslíš, že som hlúpa a zaťatá?“

„Tak som to nemyslel. Prepáč, ja som len vybuchol, on ma naštval a...“

„Čo si o mne ešte myslíš, ha!?“ nenechala ho dohovoriť.

„Nič! Povedal som to len preto, že...“

„Takže ty si nič nemyslíš?!“

„Nechala by si ma prosím ťa dohovoriť?! Chcem len povedať, že si určite nemyslím, že si hlúpa. Jasné?“

„Zahovárať vie každý.“ prehodil Samo, akoby nič.

„S tebou sa nerozprávam! Len počkaj na...“

„Na to, keď pôjdem sám tmavou uličkou, aby si si ma mohol počkať? Nie ďakujem.“

„Necháte ma aspoň raz dohovoriť!“ vyprskol Tornádo.

„Chlapci to by už stačilo.“ upozornil ich Artbub.

„Ticho!“ odsekli obaja naraz a ďalej do seba rýpali.

„Ticho!“ zopakovala Marianna o niečo hlasnejšie a nasmerovala to na nich dvoch.

Obaja okamžite zmĺkli a uprene na ňu pozerali. Samo plný hnevu a Tornádo smutnými psími očami.

„Je mi jedno, ako veľmi sa vy dvaja neznášate. Teraz zistíme, čo sa stalo a potom odtiaľ odídeme.“

Oboch si meravo premerala a obrátila sa na Artbuba. „Ak som pochopila správne, zvolali ste poplach, prečo?“

„Ty im chceš ešte aj pomáhať?“ zdesene vyvalil oči Samo.

„Sľúbila som to. Nedá sa nič robiť. Ale máš pravdu, len čo tú záhadu vyriešime, letíme domov.“

Pri týchto slovách ostro očami prebodla Tornáda. Ten sa zatváril, akoby ho ten zásah naozaj bolel. Ona sa však nevedela ubrániť pocitu, že to na ňu hrá. Tie jeho náhle zmeny nálady, výbuchy zlosti a spomenula si aj na to, ako sa pozeral na dedinčanov vtedy, keď prišli s Ovofritom. Tvrdo a odmerane.

Možno má Samo naozaj pravdu. Možno je Tornádo iba hlupák, ktorý sa pred ňou hrá na úžasného, lebo nevie, čo od radosti.

Z jej rozmýšľania ju vyrušil až Artbub. „Áno, ja som zvolal poplach. Niečo sa stalo a ty by si to obzvlášť mala vidieť.“

„Ja, prečo?“ rozhliadla sa.

„Uvidíš.“

Vodca sa otočil na päte a pohol sa smerom hlbšie do dediny. Marianna ho bleskovo nasledovala. Ešte stále bola dosť zvedavá na to, aby videla, čo sa deje. Len čo sa pohla, Samo ju ľavou rukou zozadu objal a zladil s ňou krok. Nasledovali ich aj Ovofrit s jej ďalšími piatimi priateľmi.

Tornádo tam zostal len tak stáť a pozeral, ako sa Samo usmieva na Mariannu. Niečo mu hovorilo, že ju zas stratil. Stačila na to jedna cesta cez džungľu.

26. kapitola - NÁPIS Z OHŇA

Ema s Emíliou zastali. Pred nimi na mieste, kde predtým stáli malé dedinské domčeky, boli teraz už iba trosky a popol. Niektoré miesta ešte horeli.

„Čo sa tu stalo?!“ zdesene vykríkol Tornádo, ktorý ešte ani nedošiel na miesto. Predral sa dopredu a pozrel na otca.

„Obluda nás varuje. Nechce, aby sa Marianna starala do jej vecí.“

„Čo je to za nezmysel?“ nechápala Ema a postavila sa oproti Tornádovi s Artbubom. „Ako môžete vedieť, že nás obluda nechce vo svojich veciach? Už sa mi to prestáva páčiť.“

„A ako máme vedieť, že ste to nespravili vy?“ podozrievavo si Artbuba premerala Barbie.

„My? A prečo by sme to asi tak robili? Ničiť si vlastnú dedinu.“ bránil Tornádo svojho otca.

„Neviem, či mi niečo ušlo, ale o akej oblude to hovoríte?“ pozrela Marianna na Emu a potom na Artbuba a Tornáda.

„No vieš, dnes ráno, keď si ešte spala, prišla do dediny obluda a vystrašila pár ľudí.“ odpovedala jej Ema.

„Obluda? Veď tú sme už odhalili, nie? Bol to Ovofrit.“

„To áno, lenže toto bola taká istá obluda ako bol Ovofrit, ale nebol to Ovofrit.“ vysvetľoval jej Artbub.

„Takže mi hovoríte, že sa tu objavila kópia vašej obludy a straší ľudí, ničí domy s Ovofritovou maskou?“

„No až na to, že moju masku Artbub spáli, tak áno.“ prikývol Ovofrit.

Marianna pozrela na vodcu. On rýchlo kmital pohľadom zo zeme na stromy za nimi.

„Naozaj? Mohlo sa stať, že úplne nezhorela a niekto ju zobral, a chcel si z nás trochu vystreliť.“ nadvihla obočie a zas pozrela na jeho brata.

„Marianna, mi sme tú obludu videli a nevyzerala ani trochu smiešne a veselo.“ upozornila ju Ema.

Ona zostala nehybne stáť. Mala pravdu. Naozaj sa tu deje ešte niečo a všetky tie divné veci s tým súvisia. A navyše zas mala pocit, že na sebe cíti niečí pohľad.

„Viem čo si teraz asi myslíš, no nie je to podvod. Naozaj potrebujeme vašu pomoc ešte pri jednej oblude.“ ticho ju poprosil Artbub.

„Marianna, niečo sme povedali.“ upozornil ju Samo tak nahlas, aby ho počul aj Tornádo s Artbubom.

„Povedala som, že im pomôžeme. Nie to, že im pomôžeme len s jednou záhadou.“

„Je v tom vôbec nejaký rozdiel?“

„Je. A mala som pravdu. Niečo tu naozaj nie je v poriadku. A vy ste mi neverili.“ premerala si priateľov víťazným pohľadom.

„No a čo? Veď pravdu máš stále.“

„Možno, ale tu sa niečo deje.“

„Ale veď sme mali odísť. Sama si povedala, že sa nevieš dočkať, kedy odtiaľto odletíme.“

„Viem, ale nie je nová záhada lepšia?“

„Máš pravdu... nie je.“

„Dobre, dobre,“ vstúpila do rozhovoru Ema, „ráno je múdrejšie večera. Dnes to už necháme tak, a zajtra začneme všetko pozorne skúmať. Môže byť?“

Marianna na ňu pozrela trochu urazene, no aj trochu prekvapene. „To už je večer? Ja som ešte neraňajkovala.“

„Hej, už je večer a jeden deň sme úplne premrhali.“ zavrčal Samo.

„Premrhali? Mali ste sa tváriť, že ste na výlete.“

„A ako, keď sme nemali vedúcu?“

„Normálne.“

„Toto by ste si mohli vyriešiť potom,“ prerušil ich Artbub, „tak pomôžete nám alebo nie?“

„Pomôžeme, ale mám podmienku,“ Marianna sa otočila smerom k Tornádovi, „nikto tu nesmie s ničím pohnúť. Ani so zrnkom prachu.“

„Ako si praješ.“ usmial sa na ňu, no ona nepohla ani chlpom. On pochopil a otočil sa k tej spúšti.

„Mali by sme ísť dnu.“ navrhol Samo a potiahol Mariannu za ruku.

„Počkať,“ zarazila sa odrazu a pozrela na Artbuba, „povedali ste, že obluda nechce mňa vo svojich veciach. Ako to viete?“

Vodca pozrel na brata, potom na trosky a zas na ňu. „Naozaj to chceš vedieť?“

„Áno, naozaj.“ prikývla.

„Tak poď za mnou.“

Artbub sa otočil a kráčal preč pomedzi domy. Marianna najprv váhala, no nakoniec sa rozbehla za ním. Ani sa neobzerala, pretože si bola istá, že ju jej priatelia nasledujú.

Vodca ju doviedol až na kraj dediny, kde začínali husté listy papradia. Ona zastala a nechápala, čo jej chce ukázať. On pozrel za ňu a akoby na niečo čakal.

Marianna sa tiež obzrela a zarazilo ju, že za ňou nikto nie je. Už sa išla opýtať Artbuba, kde sú všetci. No keď sa otočila, nikto tam nebol. Zas.

„Artbub, kde ste?“ opýtala sa pochybovačne.

Nikto neodpovedal, tak sa chystala na odchod. Odrazu sa v kroví zjavila ruka a chytila ju za zápästie. Silno ju zovrela a potiahla do hustého papradia.

Marianne sa do očí tlačili drobné mušky, o tvár sa jej obtierali listy a skoro si vyvrtla členok o tie trčiace korene. Lenže ruka ju držala pevne a ťahala ju dopredu, akoby bola len pierko.

Bola si úplne istá, že je to Artbub. Lenže nevidela viac ako desať centimetrov pred seba. Našťastie sa listy konečne skončili a ocitla sa na malinkej lúčke. Mala tvar kruhu a len okolo štyroch metrov. Naľavo od Marianny stálo niečo ako vyhliadková veža. Bola celá z dreva, s rebríkom, pospájaná zelenými lianami.

„Poď sem.“ Artbub kývol hlavou a pohol sa k veži.

Marianna ho bez námietok počúvla a postavila sa k rebríku. Vodca ukázal rukou hore a chytil jednu stranu rebríka. Ona prikývla a začala sa šplhať. Stúpala pomaly z jednej priečky na druhú a dávala si pozor, aby sa jej náhodou nešmykla noha a nekopla Artbuba do hlavy. Toto by už naozaj nemusela.

Len čo sa vyhupla na podlahu, doslova vyskočila na nohy a posunula sa nabok, aby vodcovi nezavadzala. On tiež vyšiel hore a pozdravil dvoch mužov, ktorí tam stáli.

„Marianna, toto je naša rozhľadňa.“ oznámil jej.

Ona sa usmiala a rozhliadla sa. Všade okolo boli obrovské palmové listy, liany a nádherné kvety. Strana, z ktorej viedol rebrík dolu, bola uzatvorená. No oproti nim bolo obrovské okno. Mariannu akurát prekvapilo, že bolo zasklené. Dalo sa síce otvárať, a bolo aj teraz, no bolo tam sklo.

„Máme výhľad na pláž, dedinu a väčšiu časť džungle.“ vysvetlil Artbub a pozrel von.

Marianna sa tiež priblížila k oknu a vykukla. Videla Bongovo lietadlo, domy v dedine a dokonca aj jej priateľov stojacich tam, kde ich nechala.

„Nevidia nás.“ ubezpečil ju Artbub, keď sa k nemu spýtavo otočila.

„Prečo to tu máte?“

„Chcem vedieť, čo sa na ostrove deje.“

„Tak prečo ste otočený iba tým smerom? Prečo nepozeráte, či niekto nechodí do severnej časti?“

Vodcu zrejme jej otázka zaskočila, pretože bol dlho ticho.

„Neodpoviete mi?“

„Nikto tam nechodí, nemusíme to strážiť.“

„Možno preto by ste to mali strážiť. Vedia, že sa tam nepozeráte.“

„Lenže ľudia nevedia, že je to tu. Nikto okrem mňa a chlapov, ktorí sa tu striedajú, o tomto nevie.“

Marianna nadvihla obočie. „Špehujete ľudí?“

„Nie! To určite nie.“

„Ste si istý? Sledujete dedinčanov bez ich dovolenia a vedomia. Ja by som to nazvala špehovaním.“

„Je to pre ich bezpečnosť. Musím vedieť, čo sa deje a ak by sa roztrúbilo, že tu je táto rozhľadňa...“ vodca sa však zarazil.

„Tak čo?“ Marianna si prekrížila ruky a pohľad uprela na Artbuba.

„Nikomu to nesmieš povedať. Prosím ťa o to.“ zašepkal po chvíli.

Marianna zostala ticho a premýšľala. Úplne chápala, že ak je vodca, potrebuje vedieť, čo sa na jeho ostrove deje. No nešlo jej do hlavy, čo tajné sa deje na tomto ostrove a ako sa mu vôbec podarilo skryť takúto obrovskú vežu.

„Nechceli ste mi niečo ukázať?“ pozrela na vodcu a rozhliadla sa.

On bol chvíľku ticho, no nakoniec prikývol. Podišiel k oknu a ukázal na miesto, kde boli spálené domy. Marianna sa postavila vedľa neho a pozrela tým smerom.

Najprv si nič nevšimla, videla iba svojich priateľov, dedinčanov a trosky, ale keď sa postavila na Artbubovo miesto, zostala len šokovane stáť.

Teraz videla trosky domov z trochu inej perspektívy. Niektoré miesta ešte dohárali a čmudili. Ju však zaujalo niečo iné. Domy boli doslova rozdupané na prach, ale uprostred tých trosiek bolo z obhorených kusov poskladané slovo. Marianna.

„To je čo?“ zhíkla a cúvla dozadu.

„No to je tvoje meno, vytvorené z trosiek domov.“

„To vidím! Ale čo to má znamenať?!“

Artbub sa otočil a pozrel na ňu. „Neviem. Potrebujem, aby ste mi to pomohli zistiť.“

Marianna prešla krok dopredu a zas si obzrela svoje meno poskladané z obhorených driev. Každé písmeno bolo rovné, precízne napísané a všetky boli rovnako veľké. Navyše bol nápis otočený smerom k nej. To sa jej zdalo naozaj divné.

Kútikom oka pozrela na Artbuba. Obzeral si ju zozadu a nepohol ani chlpom.

„Fajn, nikomu to nepoviem a prídem na to, čo sa tu deje.“ otočila sa nakoniec a ešte raz si prezrela miestnosť. Teraz v nej stál iba jeden ostrovan, ktorý sa chrbtom opieral o stenu.

„Dobre. To som rád. Tak poď už.“

„A moji priatelia už videli ten... nápis?“

„Nie, a ani neuvidia.“

„Prečo? Veď...“

„Nikto nevie a ani nebude vedieť, že táto veža tu stojí. Nesmieš to prezradiť.“

Marianna mu pozrela do očí a v hlave sa jej skladali otázky. Čo tu tak poctivo sledujete? Čo ešte odo mňa chcete? Vie o tom Tornádo?

„Nesmieš to nikomu povedať.“ ešte raz zdôraznil Artbub a obrátil sa k rebríku.

„Vie o tom Tornádo?“

Vodca sa otočil a premeral si ju od hlavy po päty. „Nie, nevie. Bude o tom vedieť, až keď bude vodcom.“

„Chápem, ale prečo ste to ukázali mne?“

„Lebo sa ťa to týka a hlavne preto, že to máš vyriešiť.“

Marianna naňho chvíľku ticho hľadela. Potom jej to však nedalo a musela sa opýtať. „Nemáte s tým nič spoločné?“

„Nie! Pravda že nie! Čo si o mne zas myslíš?“ smutne na ňu pozrel.

„Len sa pýtam. Kto všetko vie o tomto tu?“

Artbub sa obzrel, akoby mal pocit, že ho niekto sleduje. Nič tam však nebolo, a tak sa mohol pokojne otočiť.

„Len ja a štyria alebo piati chlapi, ktorí sa tu striedajú.“

„Neviete ich presný počet?“

„Viem,“ otočil sa k mužovi za nimi, „koľko vás presne je?“

„Boli sme piati, ale teraz sme len štyria.“ odpovedal a pozrel z vodcu na Mariannu.

„Už ste len štyria? Tomu sa dá ako rozumieť?“ nadvihla obočie Marianna.

„Jeden z nás odišiel s Bongom do mesta.“

„A?“

„A nevrátil sa. Vraj sa mu tam zapáčilo.“

Marianna prikývla a ešte raz pozrela na svoje meno poskladané z trosiek domov dedinčanov, ktorí v nich teraz hľadali aspoň niečo, čo nezhorelo.

„Čo bude s ľuďmi, ktorým zhoreli domy?“ otočila sa po chvíli s otázkou na Artbuba.

On pozrel von a potom na ňu. „Chceš počuť pravdu?“ vzdychol nakoniec.

Marianna prikývla. Nevedela prečo, ale zdalo sa jej, že jej vzťah s Artbubom sa zmenil. Už pre ňu nebol iba zlý a hlúpy vodca alebo iba Tornádov otec. Teraz to bol človek, ktorý potrebuje pomoc a verí jej.

„Neviem. Vôbec neviem, čo s nimi bude. Netuším.“ priznal ticho a zas pozrel von.

„To myslíte vážne?“ Marianna nadvihla obočie.

Artbub prikývol, ani neodtrhol zrak od trosiek.

„Vidím, že naozaj potrebujete pomoc,“ začala zas, „a ja vám rada pomôžem, ale potrebujem vedieť, čo o tom viete. Hocičo, na čo si spomeniete.“

Vodca sa zamyslel a konečne na ňu pozrel. „Neviem o nič viac ako ty. Naozaj.“

„Fajn,“ prikývla a spravila pár krokov k rebríku, „ľudí, čo nemajú kde bývať by ste mohli aspoň na niekoľko dní ubytovať v nejakom spoločnom dome, ak nejaký máte.“

Artbubovi až zasvietili oči. „To je vynikajúci nápad! Úžasný. Hneď idem všetko pripraviť.“

Obišiel Mariannu a doslova zbehol po rebríku dolu. Ona zostala stáť a s nadvihnutým obočím za ním hľadela. Potom sa však rozhodla, že nebude len tak stáť.

Pozdravila mužovi, ktorý bol práve na stráži a tiež zliezla dolu. Tam ju čakal Artbub. Stál pri kroví, ktorým prišli.

Marianna sa naňho usmiala a prešla okolo neho. Plynule vošla do krovia a stratila sa medzi listami. Vodca ju nasledoval a spolu prešli až na kraj dediny. Ona sa však nezastavila a pokračovala ďalej až k miestu, kde ju čakali priatelia.

„Fajn, že si sa uráčila prísť.“ otrávene prehodil Samo, keď ju zbadal.

Marianna si to nevšímala a postavila sa vedľa Emy. Na jej veľké prekvapenie tam ešte stále bol Tornádo. Stál tam oproti nej a zvedavými očami si ju premeriaval.

„Kde ste boli?“ prerušil nakoniec ticho.

Marianna si ho chladnými očami premerala. „Teba do toho nič.“

„A nám to povieš?“ vyzvedala Ema.

„No... nemôžem.“

„Prečo?“

„Poviem vám to potom.“ úkosom pozrela na Artbuba, ktorý pokrútil hlavou.

„Ako chceš,“ nadvihol obočie Samo a tiež pozrel na vodcu, „mohli by sme ísť. O chvíľu už bude tma.“

„Áno, už idem. Choďte dopredu, dobehnem vás.“ usmiala sa a spravila krok k Tornádovi.

Samo chcel niečo namietať, no Danny ho chytil sa rameno a kývol hlavou smerom k domčeku. On chtiac-nechtiac prikývol a otočil sa na odchod. Nasledovala ho Barbie, Danny, Edy a aj Emília s Emou, ktorá ešte stihla Marianne venovať výstražný pohľad. Ona počkala, kým všetci odídu a uprene sa zahľadela na Tornáda.

„Nechceš mi niečo vysvetliť?“ nadvihla obočie a prekrížila ruky.

„V prvom rade sa ti chcem ospravedlniť za to, ako som ťa vliekol. Ale vlastne aj áno. Musel som sa ponáhľať a nechcel som ťa nechať na tom zráze. Myslel som, že sa stalo niečo ozaj vážne. Ani mi nenapadlo, že otec vyvolá poplach len tak. Ešte raz mi to prepáč.“

„Fajn, a teraz ti niečo poviem ja. Len aby si vedel, naozaj sa stalo niečo vážne. Alebo sa ti zdá, že to, že niekoľko ľudí nemá kde bývať je len niečo nepodstatné? Aha, prepáč, zabudla som. Ty sa predsa takýmito vecami nezaoberáš.“

„Marianna, mohla by si prestať?“

„Nie!“ vyprskla. „Ide o teba! Ty si mi skoro vykrútil ruku, ty si ma sem zavolal. Ty si za toto všetko zodpovedný!“

„Za čo som zodpovedný? Počuj, neviem, čo ti otec nahovoril, ale...“

„Nič mi nenahovoril. Viem, čo vidím.“

„A čo vidíš?“

„To, že niekto ničí dedinu a to iba kvôli mne.“

„To nie je pravda! Neopováž sa tomu uveriť.“

„Lenže je to pravda. Videla som.“

„Čo si videla? Čo ti otec ukázal?!“

Marianna chvíľu ticho pozerala na palmu za Tornádom.

„Marianna, čo ti otec ukázal?!“ naliehal neodbytne.

Ona ešte chvíľku stála bez pohnutia, no potom mu pozrela rovno do očí. „Nemôžem. Sľúbila som to.“

Tornádo sa zhlboka nadýchol a pozrel za ňu na trosky domov. „Prečo?“

„Lebo to tvoj otec chcel.“

„No a? Odkedy ho ty počúvaš?“

„Neviem. A čo keby si mi ty povedal niečo o severnej časti?“

„Už som ti povedal...“

„Rozprávky? Žiadne močiare tam nie sú, že?“

Tornádo stál ticho a tvrdo si ju premeriaval.

„No, ja čakám na odpoveď.“

„Ja jednoducho...“ začal rozpačito, no zarazil sa, „nemôžem.“

Marianna pozrela na tmavomodré nebo a chabo sa usmiala.

„Fajn, aspoň vieš, ako sa cítim. Porozprávame sa zajtra.“

„Ako chceš.“

„V tom prípade, ja už pôjdem, aby sa o mňa Samo nebál.“

Chcela sa otočiť, ale Tornádo ju chytil za rameno.

„Počkaj ešte. Naozaj som ti nechcel ublížiť. Viem, že sa poznáme len chvíľu a to nestačí. Ale aj tak chcem, aby si vedela, že si prvé dievča, na ktorom mi naozaj záleží.“

Ju to trochu zaskočilo, no nestratila chladnú hlavu. „Máš pravdu, poznáme sa len chvíľu, a tak by to malo aj zostať. Vyriešim túto záhadu a odídem niekoľko desiatok kilometrov odtiaľ. Už sa potom zrejme nikdy neuvidíme. A na Samovi mi ozaj záleží. Poznáme sa už od škôlky. Má ma naozaj rád.“

„A ty jeho?“ prerušil jej rozprávanie Tornádo.

„Ja jeho? Jasne, že ho mám rada.“ odpovedala po chvíli, nie veľmi presvedčivo.

„Aha, si si istá? Nepovedala si to veľmi nadšene.“

„Samozrejme, že som si istá! Ty máš určite tiež niekoho, kto ťa má rád. Vieš koľko dievčat z dediny po tebe pokukuje.“

„Ak narážaš na...“

„Na nikoho nenarážam! Prestaneš s tým?“

„Tak čo potom?“

„Myslíš si, že to nevidím? Koľkokrát prejdeš dedinou, toľkokrát sa za tebou otočia a usmejú. Nie som jediná na svete.“

„Pre mňa si. Jediné dievča, ktoré ma chápe a nepozerá sa na mňa iba ako na vodcovho syna.“

Marianna už nepovedala nič, pretože ju to nesmierne potešilo a aj jej to lichotilo, no rozhodla sa, že mu to nedá najavo. Nech o ňu ešte chvíľu bojuje.

„Mýliš sa, nie so jediná.“ otočila sa a chcela odkráčať preč, no Tornádo ju zastavil.

„Prečo to robíš?“

„Vysvetlila som ti to.“ zašepkala, aby nepoznal, že sa jej chveje hlas.

Tornádo vzdychol a pokrútil hlavou. „Nie.“

Marianne už dochádzala trpezlivosť. „Už naozaj pôjdem. Slnko už zapadlo a o chvíľu bude úplná tma.“

Otočila sa a kráčala smerom k domčeku. Ani raz sa nezastavila dokonca sa ani neotočila. Teraz si už vôbec neboli istá, že to bol dobrý nápad.

Hoci bola šťastná, že niekomu stojí za také úsilie, nebola si istá, či po tomto rozhovore o ňu bude mať Tornádo ešte záujme. Rozhodla sa však, že nad tým nebude rozmýšľať a nechá sa prekvapiť.

Skoro behom preletela dedinu. Okolo nej si všetci dedinčania začali pred domami zapaľovať fakle. Míňala ich a vôbec ju nezaujímalo, akí sú vystrašení a smutní. Dokonca ju už ani nezaujímalo, čo sa stalo s tými, ktorým zhoreli domy.

Keď už bolo skoro na mieste, kde stál ich domček, zavrela oči a rozmýšľala, čo povie priateľom. Sľúbila im predsa, že im všetko vysvetlí. Lenže sľúbila aj Artbubovi, že o tom nikomu nepovie.

Vtom do nej spredu vrazila nejaká osoba. Marianna spadla na zem a ledva zadržala výkrik.

„Nevieš dávať pozor! Čo vôbec robíš o takom čase sama vonku?“ zaburácal hromový hlas nad ňou.

„Prepáčte, ja... vraciam sa domov.“ tichým hlasom sa ospravedlňovala.

Osoba jej pomohla vstať a ona sa hneď pozrela, do koho tak nešikovne vrazila. Na jej veľké prekvapenie to bol Ovofrit.

„Marianna,“ zvolal prekvapene, „nevedel som, že si to ty. Prepáč mi to.“

„To nevadí.“ chabo sa usmiala a snažila sa ho obísť. „Mala som dávať väčší pozor.“

„Marianna, si v poriadku?“ ozval sa spoza nej Samov hlas.

Ona sa rýchlo otočila. „Čo tu robíš?“

„Išiel som ťa hľadať. Vieš, pre istotu.“ podišiel k nej bližšie a povzbudivo sa usmial.

To bola jeho vlastnosť číslo jeden. Aj v úplne bezradných situáciách bol optimista. Niekedy to síce bolo dosť otravné, no práve toto potrebovala.

„Tak ja vás teda nechám,“ pripomenul svoju prítomnosť Ovofrit, „ale nebuďte dlho vonku. Džungľa je nebezpečná a to najmä v noci.“ Nato sa pohol dopredu a stratil sa v tme.

„Takže si ma išiel hľadať len tak? Pre istotu?“ pozrela Marianna zas na Sama.

„Hej. Keď si dlhšie nechodila, začal som sa o teba báť. Tak som išiel k tým troskám a ten ostrovan mi povedal, že si pred chvíľou odišla.“

„Tornádo tam ešte bol?“ šeptom sa spýtala Marianna.

„No... Sedel na kusoch dreva a pozeral do blba. Keď som k nemu prišiel a spýtal sa ho, kde si, ozaj smutne na mňa pozrel a povedal, že si už odišla. Neviem síce, čo si mu povedala, ale vyzeral dosť zničene. Gratulujem.“

Marianne sa po líci skotúľala slza. A potom ďalšia a ďalšia. Hoci chcela, nemohla to zastaviť.

„Mohla si ho trochu šetriť, pretože zajtra chceš pátrať ďalej a myslím, že ho budeme potrebovať, ale... Marianna, čo sa deje? Ty plačeš?“ zarazil sa a chytil ju za ruky.

Ona si rýchlo a zlostne utrela mokré líce a trpko sa zasmiala. „Nie, to nič. Máš pravdu, mohla som byť trochu ohľaduplnejšia.“

Samo sa konečne prebral zo šoku a prezrel si jej tvár, ktorá vďaka plameňom fakle mierne žiarila. Oči mala však stále vlhké a sem-tam z nich vypadla slzička.

„Spravil ti niečo?“

Marianna pokrútila hlavou a potiahla nosom.

„Spravil som ja niečo?“

Ona iba ticho stála a pozerala sa do tmy. Potom ešte raz potiahla nosom, pretrela si oči a otočila hlavu k Samovi. „Mali by sme ísť. Ovofrit vedel, prečo nás varoval. V noci je to ozaj strašidelné.“

„Ako chceš.“ prikývol Samo a podozrievavo na ňu pozrel. No pohol sa dopredu.

Marianna ho nasledovala. Netrvalo dlho, kým došli k rebríku, ktorý bol ich jedinou cestou do domu na strome.

„Chod prvá.“ Samo kývol rukou hore.

„Nie, ty choď.“ namietala Marianna a keďže Samo vedel, aká je tvrdohlavá, začal sa šplhať hore.

Ona sa ešte poobzerala, pretože mala pocit, že ju niekto sleduje. Už odkedy sa vrátila s Artbubom mala ten pocit.

Nakoniec si však povedala, že to nechá tak a chytila sa rebríka. Pomaly liezla až do polovice, kde sa zastavila. Obzrela sa a pozrela na zvyšky domov na druhom konci dediny.

„Na čo pozeráš?“ ozval sa Samov hlas nad ňou.

„Neviem, na nič.“ bezducho mu odpovedala.

Ešte raz si pozorne premerala ruiny a začala sa znova šplhať. Vlastne vedela, na čo pozerá. Snažila sa nájsť Tornáda alebo aspoň náznak toho, že tam ešte je.

Len čo vyšla hore, do očí jej udrelo silné svetlo. Pri každej posteli boli po dve sviečky a na stole zapálená nočná lampa.

„Máte oslavu svetla?“ obzerala sa Marianna okolo seba.

„Nie, pokračujeme v pátraní, zatiaľ čo ty beháš po tme s tým Hurikánom.“ postavila sa Ema, len čo ju uvidela.

Marianna podišla k stolíku a pozorne si prezrela veci, ktoré na ňom boli. Kamienky, odtlačok stopy, papiere s jej poznámkami, kriedy, perá a dosť omrviniek.

„To sú tiež dôkazy?“ pochybovačne ukázala prstom na drobný kúsok chleba.

„Nie, to je Edyho večera.“ skonštatovala Barbie a zosypala odrobinky na zem.

„Tak, na čo ste prišli?“ dala ruky vbok a usmiala sa na priateľov.

„Ak to mám povedať objektívne,“ začal Danny, „tak dokopy na nič.“

„Aha, to nám naozaj pomôže.“

V tej chvíli vonku čosi hlasno buchlo. Marianna rýchlo pribehla k oknu. Všade bol hustý a štipľavý dym, takže nevidela skoro nič. Všimla si ale, ako nejaká osoba beží smerom k džungli.

„Čo sa deje?“ postavil sa k nej Samo a ostrým pohľadom si premeriaval dedinu z výšky.

Ona nepovedala ani slovo a hľadala ďalšie postavy, ktoré by naznačovali, čo sa stalo. No nikde sa nemihol ani komár.

„Niečo sa stalo.“ skonštatovala nakoniec.

„Ale prosím ťa...“

„A čo ten dym?“

„Asi sa zas niekomu niečo pripieklo.“ odpovedal jej Edy.

„Niečo sa pripieklo? A zase? O čom to tu hovoríte?“

„No, že niekomu sa zas niečo pripieklo.“ usmial sa Samo.

„Napríklad strecha alebo dom.“ doplnil ho Danny.

„Len si žartujte!“ prevrátila očami a zas pozrela von.

„Ale no... neber si to tak osobne. Už s tebou vôbec nie je sranda. Keď sme sem prišli, smiala si sa.“ oprel sa Samo o stenu.

„Smejem sa len na tom, čo je smiešne. A toto nie je. Vy to asi fakt nechápete. Tým úbohým ľuďom zhoreli domy a to len našou vinou.“

„Našou vinou?“

„Áno, našou.“

„Prosím ťa, veď ešte pred niekoľkými dňami sme ani netušili, že takýto ostrov existuje a už kvôli nám horia domy?“ zasmial sa Samo.

„Tak vidíš. Už horia. A tí ľudia teraz nemajú kde bývať.“

„Ale prečo kvôli nám?“

„A čo si myslíš, že vzbĺkli len tak, sami od seba? Alebo si nebodaj ostrovania povedali 'počujte nemáme si za čo postaviť domy, no tak strašne sa nudíme, že ich môžeme podpáliť'?!“

„To nie, ale veď to nie sú žiadni moderní alebo opatrní ľudia. Sú to sedliaci, ktorí namiesto verejného osvetlenia používajú fakle. Určite to bolo tak, že niekto nechal oheň len tak a chytil sa kus slamy. Ďalej už ani netreba hovoriť.“

„Ty si naozaj myslíš, že neviem o čo ti ide?“

„Mne? Nehnevaj sa, ale začínaš byť naozaj divná.“

Na to už Marianna nepovedala nič. Zlostne naňho pozrela a otočila sa späť ku oknu. Odrazu stuhla.

„Samo, poď sa sem pozrieť!“

„Idem. Odrazu sa už so mnou bavíš?“ pritisol sa k nej. Vykukol z okna, aby lepšie videl, čo mu chce ukázať. Po chvíli ho ale smiech prešiel.

„Tak toto musíte vidieť.“ zahlásil a uhol sa.

Všetci sa naskladali k oknu. Najprv nechápali, čo také dôležité im chcú Samo s Mariannou ukázať, no potom to zbadali. Prekvapene nadvihli obočie a s otvorenými ústami pozerali pred seba.

„Ema,“ ozvala sa po chvíli Marianna, „choď zavolať Artbuba. Hneď!“

Ema prikývla a rozbehla sa k rebríku.

„Pôjdem s tebou.“ rozhodne vyhlásil Danny a už liezol dolu aj on.

Len čo zoskočili, tak sa svorne rozbehli k veľkému domu uprostred dediny. Zaklopali na dvere a čakali. Keď nikto neotváral, Danny zaklopal ešte raz a silnejšie. Teraz sa už dvere otvorili a stál v nich sám vodca Artbub.

„Snažíte sa vylomiť dvere?“ opýtal sa otrávene a ospalo.

„Nie, ale máme niečo, na čo by ste sa mali ísť pozrieť.“ vyhŕkla Ema a doslova ho vytiahla z domu.

„Otec, čo sa deje?“ vo dverách sa objavil aj Tornádo.

„Máme jednu vec, ktorá nepočká. Je to dosť vážne.“ odpovedal mu Danny.

„A o čo ide?“ opýtal sa Artbub ešte stále otrávene.

„Ide hlavne o čas, lebo to môže hocikedy zmiznúť.“

Tornádo si ich pozorne premeral. Potom prikývol a tiež vyšiel z domu. „Mali by sme tam ísť, otec. Ak Marianna tvrdí, že je to dôležité, tak ideme.“

Nato vzal fakľu a spolu s Emou a Dannym sa rýchlo rozbehli k ich domčeku. Artbub šiel pomaly za nim.

Tesne pri domčeku spomalili a Tornádo starostlivo vložil fakľu do stojana na strome. Uistil sa, že je pevne založená a až potom chytil rebrík.

Začal šplhať hore a priečky bral skoro po dvoch. Ema s Dannym ho bleskovo nasledovali. Rýchlo sa vyšplhali hore a ocitli sa na dlážke domčeka.

Prvá šla Ema, za ňou Danny a až potom Tornádo. Len čo otvorili dvere, Marianna ich zbadala a potešila sa. Ale keď vošiel aj Tornádo, nechápala, čo tam on robí.

„Čo tu robíš ty? Poslala som po vodcu, nie po teba.“

„Otec je už na ceste. Ja som sa ponáhľal. Chcela si mu niečo ukázať, nie?“

Ona bez slova prikývla a ukázala na okno. „Pozri sa von.“

Tornádo sa na ňu usmial a vykukol z okna. Len čo tak urobil, úsmev z tváre mu zmizol a v očiach mu zasvietili iskričky.

„Čo to má byť!?“

„Nás sa nepýtaj. Skôr by sme sa to mali pýtať mi.“ zavrčal Samo a premeral si ho od hlavy po päty.

Vtedy vošiel dnu aj Artbub. Tornádo sa k nemu hneď prihnal a bez slova mu pevne zovrel ruku. Potom ho odtiahol k oknu a kývol hlavou.

„Otec, čo to má znamenať!?“ zasyčal, len čo ho pustil.

Artbub pozrel von a zdesene vyvalil oči. Ďalších päť domov bolo úplne zničených a to nebolo všetko. Na ich horiacich troskách svietil nápis z ohňa, ktorý tak husto dymil.

„Choďte preč, inak takto skončí celá dedina. Posledné varovanie!“

27. kapitola - NÁVŠTEVA RODIČOV

Marianna na chvíľku zaspala až nad ránom. V noci totiž nemohla ani len zažmúriť oči. Ako veľmi chcela, stále keď ich zatvorila, videla ohnivý nápis a Tornáda, ako sa na ňu usmieva.

Ich záhada už nebola len nevinné pátranie. Čím išli ďalej, tým viac vecí sa začalo objasňovať. Nielenže mala problém s Tornádom, ale ešte sa im aj niekto vyhrážal. A navyše aj tie hádky so Samom a jeho tvrdohlavosť. Čas sa im krátil, no okrem problémom nemali nič.

Z toho premýšľania ju rozbolela hlava. Potrebovala aspoň na jeden deň vypnúť a dobiť si baterky. Otočila sa teda na chrbát a sadla si. Pomyslela si, že keď sa prejde len tak, dookola po izbe, bude jej lepšie.

Postavila sa a obula si ružové šľapky s hviezdičkami, ktoré zrejme patrili Barbie. Začala sa prechádzať hore-dolu, no nepomáhalo to. Pravé naopak.

Čím viac prechádzala očami po spiacich priateľoch, tým viac myslela na obludu a ich problémy. Nikdy by jej ani nenapadlo, že by sa niekedy zaplietla do niečoho takého.

Nakoniec sa rozhodla, že pôjde von. Zo stoličky stiahla hrubý modrý sveter, ktorý si Samo nechal v ich izbe a nešikovne si ho obliekla. Nebrala si so sebou nič, ani len ceruzku. Tichučko precupkala dievčenskou izbou a ešte raz sa uistila, že všetci spia. Opatrne odchýlila dvere a rovnako ticho prebehla aj medzi chlapčenskými posteľami.

Otvorila dvere, otočila sa, postavila sa na prvú priečku rebríka a zliezla dolu. Jemne zoskočila na zem a porozhliadala sa. Dlho rozmýšľala, kam asi tak pôjde.

„Ani ty nemôžeš spať?“ ozval sa spoza nej tichý hlas, až jej prešli zimomriavky po chrbte.

Obrátila sa a ocitla sa rovno pred Tornádom.

„Čo chceš?“ opýtala sa odmerane a ani naňho nepozrela.

„Prečo si taká? Čo keby sme sa dohodli, že sa včera nič nestalo a zabudli by sme na to, hm?“ usmial sa na ňu a oči sa mu rozžiarili.

„Zabudli?! Ty nie si normálny. Veď pravé včera sa udialo všetko podstatné. A vieš čoho sa nemôžem zbaviť? Pocitu, že na mňa stále hráš divadielko a nechceš mi ukázať svoju pravú tvar.“

„Pravú tvár? Čo tým myslíš?“

„Ty vieš veľmi dobre. Mám na teba jednu otázku. Prečo si sa nechal nahovoriť od Bonga, aby si nás sem zavolal?“

„Potrebovali sme pomoc.“

„Prestaň klamať! Mám taký pocit, že ani jeden z nás nie je taký hlúpy, aby tomu uveril. Tak ešte raz, prečo si nás zavolal?“

Tornádo na ňu hľadel bez slova.

„Fajn, ako chceš. Tak mi to nehovor.“ Marianna sa otočila a rýchlo rozmýšľala kam pôjde, len aby od neho utiekla, no zastavil ju.

„Zmeňme tému. Prečo nie si dnu?“

„Neodpovedal si mi, tak nebudem ani ja tebe.“

Tornádo sa zasmial a pustil jej rameno. „Ako chceš. Ale ja ťa budem počúvať.“

„Myslíš si, že potrebujem, aby ma niekto počúval?“

„Myslím, že hej.“

Chvíľku naňho ticho hľadela, no potom ju premohol nával pocitov a úplne všetko mu vykecala.

„Zistila som, že toto naše detinské pátranie sa zmenilo na ozajstnú záhadu. Presne tak sa to začína. Vyhrážkami. Potom nasleduje pár strašidelných vecí a skutočná záhada je na svete. Samo mal asi pravdu. Mali by sme to nechať tak a zavolať políciu alebo skutočných detektívov.“

„Žiadny detektívi alebo nejaká polícia nie sú lepší ako ty. Si múdra, bystrá, šikovná... Čo viac sme si mohli priať?“

Marianna nevedela, čím by mu oponovala. Hoci bola nesmierne tvrdohlavá, nechcelo sa jej včasne zrána hádať. Veď prečo by sa aj mala? Len pokývala hlavou na znak nesúhlasu a bez ďalšieho gesta alebo slova sa znovu otočila.

„Dobre počkaj,“ zastavil ju Tornádo a rukou ju zas chytil za plece. „porozprávajme sa o tom.“

„Prečo?“

„Lebo sme priatelia a chcem ti pomôcť.“

„Naozaj? Si si istý, že sme priatelia? Včera si mi neviem ako sľuboval, že mi už na všetko pravdivo odpovieš a dnes...“

Tornádo si ju premeral a zamyslenými očami jej blúdil po tvári.

„Odpovedal som ti. Prečo by som to mal opakovať?“

„Nemáš sa opakovať! Máš mi povedať pravdu.“

„Pravda je, že... ani sám neviem prečo.“

„Naozaj?“

„Áno. Netuším prečo som sa dal prehovoriť.“

Marianna naňho pochybovačne pozrela.

„Neveríš mi? Ale ak by sa predsa len rozhodla, že mi veríš, tak sa poďme prejsť a všetko si vysvetlíme. Len sa prosím ťa neurážaj.“

Ona chvíľu váhala, no nakoniec prikývla. Nemala čo stratiť. Nič mu nepovie a aj tak sa nechcela prechádzať džungľou sama.

Tak spolu s Tornádom zamierili na pláž. Cestou mu obozretne porozprávala o tom, že nevie, čo má robiť. A tiež, že ju veľmi bolí hlava.

„Pomohol by som ti, keby som vedel ako. O týchto veciach nemám ani páru.“

„To si myslíš, že ja mám?“ zahundrala si popod nos, no neuvedomila si, že on to počuje.

„Takže o riešení problémov nevieš vôbec nič?“

Marianna sa rozpačito rozhliadla. „No, tak, ako to povedať... Nie. K tej prvej „záhade“,“ prstami naznačila úvodzovky, „som sa dostala úplnou...“ Odrazu sa však zasekla.

„Dúfam, že sa nechystáš povedať náhodou.“ zamračil sa Tornádo.

„Nie, to by mi ani náhodou nenapadlo.“ uškrnula sa.

Tornádo sa zasmial a pokrútil hlavou. „Ako to teda bolo?“

„Naozaj to chceš počuť?“

„Hej. Podľa mňa je dosť zaujímavé počúvať tvoje príhody.“

Ona stisla pery, no prikývla. „Dobre teda. V našom meste bola pred niekoľkými rokmi stará budova, ktorú mali zbúrať. Bolo to divadlo, v ktorom kedysi vystupoval kúzelník Dindy. Začal už veľmi dávno, ešte v päťdesiatych rokoch. Vtedy mal skoro osemnásť. Privyrábal si ukazovaním a predvádzaním rôznych trikov na ulici.

Raz okolo neho prechádzal istý muž a všimol si jeho talent. Ako sa neskôr zistilo, bol to manažér. Zavolal ho do divadla a chcel ho ukázať svojim kolegom. Aj tým sa Dindy zapáčil a navrhli mu, aby začal vystupovať v ich divadle.

Najprv bol neznámym a novým, ale po čase si získal obdiv viacerých svojich kolegov a samozrejme aj veľa ľudí. Začal vystupovať vo veľkom a predvádzať obrovské triky, ktoré nevedel nikto pochopiť. Potreboval čím ďalej, tým viac zvláštnejších rekvizít. Napokon sa vedenie rozhodlo, že mu dá postaviť vlastné divadlo so všetkými rekvizitami, ktoré potrebuje.

Po dokončení bola budova veľkolepá. Obrovská, krásne namaľovaná. Každý chcel vidieť veľkého čarodejníka a jeho vystúpenie. No potom, keď prišla nová doba, záhadné vystúpenia už stratili svoje tajomstvo a Dindy sa nevedel prispôsobiť požiadavkám divákov. Mal už vyše šesťdesiat.

A tak začalo jeho divadlo chátrať a on sa nadobro stratil. Neodpovedal na žiadne listy, neozýval sa ani svojim priateľom. Jednoducho zmizol.

Divadlo dali po čase prezrieť, no nenašli ani jeho, ani nič iné, čo by naznačovalo, že tam niekto žije. Budovu uzavreli a dúfali, že ju bude chcieť niekto kúpiť. Keď sa ale nikto nenašiel, chceli dať divadlo zbúrať.

Lenže začali sa tam diať divné veci. Všetci si mysleli, alebo aspoň dúfali, že to je len starý Dindy. No nikto nemal dôkaz a všetci sa, samozrejme, báli ísť dnu. Preto sa hľadal niekto, kto bude mať dosť odvahy na to, aby zistil, čo sa dnu deje.

Tak sme ja s Emou dali dokopy skupinku priateľov a začali sme také malé pátranie. Samo bol ten najodvážnejší, Ema s Dannym pracovali na výskume a záznamoch, Barbie bola najlepšia na hľadanie podozrivých nerovností a Edy, ten bol taký ťululum. No teda hneď po tom, ako celú záhadu rozriešil.“

Tornádo sa zasmial a to prinútilo Mariannu aspoň k nepatrnému úsmevu.

„Ešte si nepovedala, čo si robila ty?“ milo sa usmial a strhol z kríka okolo ktorého prechádzali ružový kvet ibišteka.

„Ja? Ja som bola mozog, organizátor. Oni vlastne všetko robili sami. Ja som len vymýšľala plány a oni ich plnili. Bez nich by som nič nedokázala.“

„Ale ani oni bez teba.“

Marianna chvíľu ticho premýšľala a v hlave sa jej vybavovali chvíle, keď boli ako skupina naozaj šťastní. No odvtedy, čo im prišiel list od Tornáda si nevedela spomenúť ani na jednu.

Samo mal asi nakoniec pravdu. Ich priateľstvo sa pomaly stráca a to iba pre jej tvrdohlavosť a hlúposť.

„Myslím, že som práve prišla na to, prečo sa nám nič nedarí. Ďakujem ti.“ usmiala sa nakoniec.

Tornádo nepovedal ani slovo, a tak pokračovala v rozprávaní príbehu.

„Po pár dňoch sme prišli na to, ako kúzelník Dindy straší ostatných. Využíval svoje triky a rekvizity z divadla. Keď sme ho odhalili, priznal, že to robil len pre to, že nechcel, aby mu divadlo vzali.

Išli sme za riaditeľom a povedali sme mu to. On sa s Dindym dohodol a ponúkol mu, že môže v starej budove otvoriť múzeum kúzelníckych pomôcok. To sa mu páčilo, a tak sa dohodli. Obaja nám poďakovali a tým to skončilo. Nič viac.“

Tornádo dopočúval dokonca a potom sa lišiacky usmial. „Ale niečím musíš vynikať, ak nám ťa odporučili.“

„Jasné... Mokneský sa ku mne celých osem rokov správal... ani neviem, ako to mám nazvať a v posledný deň som bola odrazu super. Až tak, že ma poslal na zabudnutý ostrov.“

Rozhorčene sa zhlboka nadýchla, keď si uvedomila, čo práve Tornádovi vytárala.

„Odkiaľ vieš, kto nám o tebe povedal?“ zamyslene si ju prezrel.

„Takže je to pravda? Bol to Mokneský?“

Tornádo neodpovedal, ale ani nenamietal, takže to zrejme bolo tak, ako si myslela.

„Viem, že to asi tak nevyzerá, ale my naozaj potrebujeme tvoju pomoc.“ začal po chvíli ticha.

„Naozaj? Neverím ti, ale môžeš ma skúsiť presvedčiť.“

„Fajn, tak to skúsim. Videla si včera ten nápis, nie?“

Marianna sa na chvíľu zamyslela. Nezdalo sa jej, žeby mu Artbub ukázal to jej meno. No nebola si istá.

„Aký nápis?“

„Ty sa ešte pýtaš?! Veď ten, ktorý včera niekto vytvoril na troskách tých domov.“

Teraz si už naozaj nebola istá. „A čo ja s tým mám?“

Tornádo na chvíľu zastal. Vyzeral byť nesmierne prekvapený. „Veď to s tebou súvisí.“

Marianna tiež zastala a už sa ho chcela opýtať, kedy mu to otec ukázal, no on pokračoval ďalej.

„Niekto sa vám, teda nám vyhráža a ty tvrdíš, že s tým nič nemáš?“

„Aha, toto. Jasné, že s tým niečo mám.“

On zostal stáť len tak, bez pohnutia. Najprv na ňu hľadel prekvapene, no potom jeho oči nadobudli podozrievavý podtón.

„Toto? Čo iné si myslela?“

„Nič, len som trochu ospalá. Celú noc som nemohla ani len zatvoriť oči.“

„Nezatĺkaj. Viem, že za tým niečo je.“

„Nič, naozaj! Len som... Nechaj tak.“

„Marianna, mne môžeš veriť. Ak niečo vieš...“

„Nič neviem!“ vykríkla, no potom si vzdychla. „Nemôžem ti to povedať. Prepáč.“

„Ako to, že nemôžeš? Musíš. Pomôžem ti.“

„Tornádo, ja nemôžem. Sľúbila som to. A ja svoje sľuby plním.“

Tornádo sa poobzeral a vyčítavo na ňu pozrel. „Prečo si mi o niečom takom nepovedala?“

„Pre to. Chcel by si vedieť o čo ide.“

On už nič nepovedal. Pohol sa dopredu a ani sa neobzrel. Marianna tam ešte chvíľku stála, no nakoniec ho nasledovala. Pobehla dopredu a zladila svoj krok z jeho.

„Ak nie dedina, tak ja ťa potrebujem.“ vzdychol Tornádo, čím prerušil ticho.

„Ty?“ prekvapene naňho pozrela Marianna.

„Ja.“

„Prečo? Načo?“

„To ti teraz nemôžem po...“

„Stop, stop! Ani nepokračuj. Nemôžeš mi to povedať, nevieš, nechceš... toto počúvať nebudem.“

„Lenže ty mi hovoríš toto isté. Predstav si!“

„Lenže ja ti to naozaj nemôžem povedať! Ale ty iba zatĺkaš.“

Tornádo na ňu chvíľu pozeral, potom však pokrútil hlavou. „Poviem ti to, ale nie tu a teraz.“

„Hej a kedy sa mi to uráčiš povedať?“

„Keď ti budem úplne dôverovať.“

„Takže ty mi musíš úplne dôverovať? To je pre mňa novinka.“

„Ty tiež nevytáraš všetko hneď prvému hlupákovi, ktorý ide okolo.“

Marianna si ho premerala s kamenným výrazom v očiach. „Prvému hlupákovi?“

„Nie, počkaj, takto som to nemyslel...“

„Vieš, čo je tvoj problém!? Že takmer vôbec nemyslíš. Alebo myslíš na niečo a povieš niečo úplne iné.“

„Dovolíš mi povedať ti to ešte raz?“

„Nie. Smola.“

„Marianna...“

„Smola. Už som od teba počula dosť. Radšej pôjdem.“ otočila sa na odchod, no tajne dúfala, že ju zastaví.

„Počkaj. Len mi odpovedz na jednu otázku.“

„Akú?“ Marianna sa v duchu zaradovala a konečne zistila, že tento chalan ju len tak odísť nenechá.

„Je niečo, čo by ťa presvedčilo, aby si tu zostala ešte trochu dlhšie?“

„Možno, prečo?“

„Chcem vedieť, čo mám spraviť.“

„Naozaj? Ja momentálne riešim to, čo budem robiť ja. Našim o chvíľu vyprší čas pobytu na ostrove a my sa budeme musieť vrátiť. Nemôžem tu predsa zostať. Aj tak sa o nás rodičia už dosť boja.“

„Ak je problém len v tom tak, poznám niekoľkých ľudí, ktorí by mohli pobyt v hoteli predĺžiť. A ak chceš, Bongo ťa za rodičmi odvezie, aby si im ukázala, že si živá a zdravá.“

Marianna nad jeho návrhom začala rozmýšľať. Ak by ich rodičom predĺžili dovolenku, len by ich to potešilo, a ak by im nahovorila, aká je tu v ich „tábore“ sranda, určite by ostali.

„Fajn,“ prikývla nakoniec, „dnes ideme na návštevu k našim.“

„Dobre, dohodnuté.“ potešil sa Tornádo.

„Nemám k tomu čo viac povedať.“

„Marianna, ja naozaj chcem byť tvoj priateľ.“ vzdychol Tornádo a pozrel jej hlboko do očí.

Ona sa zhlboka nadýchla a vydýchla. Potom sa poobzerala. Palmy a husté papraďové kríky už začali rednúť, čo bolo znakom toho, že sa blížia k pláži.

Po chvíli sa pozrela na hodinky. Bolo len pol šiestej a riadna zima. Keď rozprávala ani si to neuvedomovala, no teraz sa začala triasť.

Pozrela na Tornáda. On si obzeral kríky a paprade.

Ako tak naňho pozerala ani nevedela, čo sa jej na ňom vlastne páči. Aj keď jedno vedela. Jeho oči boli krásne. Tá modrá ju úplne dostala. Ako najčistejšie more. A keď sa do nich pozrela, začala sa topiť v tej nádhernej hĺbke. Neboli také všedné ako oči jej spolužiakov alebo niekoho iného, koho v meste stretla. Boli jednoducho nádherné a výnimočné. Prezerala si ho ale asi príliš dlho, pretože na ňu nechápavo pozrel.

„Deje sa niečo?“

„Nie, ja len... nič.“

„Prečo mi to nepovieš? Viem, že sa niečo deje, nie som až taký hlúpy.“

„Len či ti nie je zima.“ letmo pozrela na jeho tenké tričko s krátkym rukávom.

„Zima? Nie, prečo?“

„Len tak, lebo je pol šiestej, vonku je asi desať stupňov a prechádzaš sa džungľou.“

„Si naozaj vtipná.“ usmial sa, no čím dlhšie na ňu pozeral, tým viac mu začalo dochádzať, že to nie je vtip.

„Tebe je asi dosť zima, čo?“

Marianna sa najprv ani nepohla a rozmýšľala, čo odpovie. Potom ale vzdychla a prikývla. „Tak trochu. Aj keď mám na sebe Samov hrubý sveter, Barbiine šľapky, krátke džínsové šortky... veď prečo nie?“

Tornádo na to nič nepovedal, iba sa usmial a kráčal ďalej. Cestou prechádzali okolo pestrofarebných kvetov a celou džungľou sa rozliehali hlasy papagájov a vtákov, ktorí sa zrejme zobudili pri východe slnka.

Marianna sa odrazu cítila taká voľná. Takto by si vedela predstaviť svoj budúci život. Žiť si niekde na ostrove, o nič sa nemusieť starať. Žiadne moderné hlúposti, žiadni otravní ľudia. Len šum mora na pláži, čerstvý vzduch, škrekot papagájov a kopa zdravého ovocia.

„Je tu naozaj krásne.“

Tornádo za nepatrne usmial a prikývol. „To máš pravdu. Aj keď som nebol nikde inde, tí, ktorí sem prišli, tvrdili, že je to nádhera.“

„Tí, ktorí prišli? Bolo ich viac?“ Mariannu znova rozbolela hlava.

„Hej, veď si sa rozprávala s Bongom, alebo nie?“

„Rozprávala, ale povedal mi len o prof..., teba o Ivanovi Mokneskom. Nič iné. Vieš ešte o niečom?“

Tornádo sa na chvíľu zamyslel, no neodpovedal jej. Prešli posledným párom lístia a ocitli si na prázdnej piesočnej pláži.

„Kde je lietadlo?“ nechápavo sa obzerala Marianna.

„No, vieš, vybral som inú cestu, pretože pri lietadle je Bongo a...“

„A...?“

„A tak. Myslel som, že nechceš na záhadu ani len pomyslieť.“

„V tom máš síce pravdu, ale chcela som s Bongom dohodnúť náš výlet na Mili-zum.“

„Na to máš ešte čas.“

„Nechcem ťa uraziť, ale nemáš pravdu.“

Tornádo sa zasmial a prikývol. „Zas si to ty.“

Marianna sa usmiala a obzrela si pláž lepšie. Bola ešte krajšia ako tá, na ktorej pred niekoľkými dňami pristáli. Piesok bol žltší s nádherným zlatým leskom, všade sa povaľovali mušličky, more nádherne hučalo a pofukoval mierny vetrík.

Zrazu čosi v lístí vedľa nich zašumelo. Marianna rýchlo otočila hlavu, no videla len kývajúce sa listy.

„Čo to bolo?“

„To? Asi len nejaký lemur alebo vták, alebo fosa. Nemáš sa čoho báť.“ Tornádo sa tam ani nepozrel a snažil sa odpútať jej pozornosť. „Nechcela by si predsa len ísť za Bongom?“

Marianna naňho začudovane pozrela. „Pred chvíľou si hovoril niečo iné.“

„Ja viem, čo som hovoril, len... spomenul som si, že otec odo mňa chcel, aby som mu pomohol. Ukážem ti cestu a prídem hneď, ako budem môcť. Čo ty na to?“

„Nebudem ti kaziť tvoje plány. Ak chceš.“ premerala si ho kamennou tvárou.

„Fajn, takže pôjdeš stále rovno, až kým nedôjdeš k palmám. Tie delia túto pláž od tej, na ktorej je lietadlo. Snaž sa tamade prejsť čo najrovnejšie, aj keď tam je potok a niekoľko spadnutých stromov. Keď sa odtiaľ vymoceš a vyjdeš na pláž, lietadlo by si už mala uvidieť. Bongo tam je skoro stále a možno tam nájdeš aj niekoho z dediny.“

Marianna pozorne počúvala jeho vysvetľovanie a trasu si ukladala v hlave. „Fajn, dúfam, že trafím.“

„Neboj sa. Som si istý, že áno.“

Marianna si ho premerala. „Choď už. Nech tvoj otec dlho nečaká.“

Tornádo sa ešte raz usmial a zmizol v džungli. Ani ju neprekvapilo, že presne na tom mieste, kde predtým šumelo lístie. A tiež pochybovala, že si na niečo odrazu spomenul. Zrejme to bolo nejaké tajné znamenie alebo niečo také. No verila, že jej to nakoniec aj tak povie.

Išla teda po pláži stále rovno a znovu začala obdivovať krásu mora. Doteraz ho videla len na obrázkoch. Rozmýšľala, ako sa asi majú jej rodičia a ako bezstarostne si užívajú vymyslenú dovolenku, zatiaľ čo ona sa tu trápi nad jednou hlúpou záhadou. Pri tejto predstave sa musela pousmiať.

Kráčala už dosť dlho a hoci piesok nebol až taký horúci, nebavilo ju brodiť sa v ňom. Rozhodla sa teda, že bude pokračovať v džungli. Veď predsa, keď pôjde stále rovno, nemôže sa stratiť.

Očistila si nohy od piesku, obula si šľapky a začala sa predierať cez husté listy papradia a visiace liany. Priam sa presekávala kríkmi a rozmýšľala, čo povie Bongovi.

„Jednoducho mu poviem, že chcem, aby nás na chvíľu odviezol k rodičom, a potom naspäť. Nie je to až také ťažké.“ rozmýšľala nahlas.

Bola už skoro pri tých palmách, o ktorých jej hovoril Tornádo, keď začula v diaľke hlasy. Najprv nevedela, čo robiť, no potom jej akýsi hlások v hlave prikázal, aby sa schovala a bola ticho.

Hlasy sa nebezpečne približovali a Marianna sa začala báť, že ju uvidia. Zašla teda ešte hlbšie do lístia, no tak, aby mala výhľad na toho, kto prichádzal.

„Len mi povedz, čo si o nej myslíš.“ povedal jeden z hlasov.

„Čo ja viem... Máš pravdu, že je milá, vtipná, pekná a navyše aj bystrá.“

„Len?“

„Nie. Vie si tiež veľa domyslieť a spojiť si niektoré veci. Veď si videl, ako rýchlo odhalila Ovofrita.“

„Lenže teraz máme úplne iný problém. Toto nie je Ovofrit.“

„Áno, ale čo ak sa jej bude zdať, že s tým máš niečo spoločné?“

„Verí mi a ja jej tiež.“

„A ako to súvisí s tým, či sa ti páči?“

„Ty si túto tému začal tak sa nevyhováraj.“ upozornil prvý hlas a boli už tak blízko, že ich oboch mohla vidieť.

Ten druhý bol Robert, Tornádov priateľ z dediny a ten prvý hlas bol, na jej veľké prekvapenie sám Tornádo. Išli pomaly a o niečom sa vážne rozprávali.

„Nehovor mi, že si sa do nej nebuchol na prvý pohľad.“ začal Robert.

Tornádo bol chvíľu ticho a rozmýšľal, čo povie. „Najprv som nevedel, čo čakať. Nikdy pred tým som ju nevidel. To Bongo všetko dohodol spolu s tým svojim parťákom. Nevedel som, ako si ju mám predstavovať. V živote som nevidel nikoho z cudzincov. No keď prišla...“

„Čo tým myslíš?“

„Dlhé hnedé vlasy, sivomodré oči, uprený pohlaď, priam čarovný úsmev. A nie je hlúpa. Také dievča by sme v dedine potrebovali.“

„Ako vodcovu ženu, však?“ zasmial sa Robert a Tornádo doňho buchol.

„Prestaň!“

„Lenže ja to myslím vážne. Keby mal tvoj otec takú ženu...“

Marianna ich počúvala a nevedela, čo si o tom má myslieť.

„Otec je mi ukradnutý.“

„Vieš, že ju už nikdy neuvidíš po tom, čo odíde.“

„Veď môžem odísť s Bongom a zostať tam, v tom ich meste.“

Robert sa hlasno a pobavene zasmial. „Ty a žiť vo veľkom meste? Úplne si sa zbláznil?“

„A prečo nie? Naučím sa niečo robiť, nájdem si prácu a hlavne si nájdem Mariannu.“

„Ty si sa dočista pomiatol! Nedaj sa vysmiať! Vodca ťa nikdy nepustí a aj keby si ušiel, v takom modernom meste nemáš šancu zapadnúť.“

„Nechaj to tak. Nebudem ti na nos vešať svoje plány.“

„Tvoje plány? Si vodcov syn. Keď ti tvoj otec odovzdá vedenie, tak budeš musieť sedieť na zadku na tomto ostrove.“

„Otec je mi úplne ukradnutý! Už som ti to raz povedal. Odkedy zmizla mama, správa sa ku mne, ako keby som bol len nejaké domáce zvieratko. Sadni, zostaň... Už mám tých jeho rozkazov až po krk!“

„Neber to tak. Má ťa určite veľmi rád. Len sa bojí, že ťa tiež stratí. Ver mi.“

Tornádo len pokrútil hlavou a išiel ďalej. Robert ho nasledoval, no už nepovedal nič ďalšie.

Marianna počkala, kým úplne nezmiznú z dohľadu a potom vyliezla spomedzi kríkov. Chvíľku rozmýšľala, čo to malo znamenať, no keď pozrela na hodinky, rozhodla sa, že to nechá na inokedy.

Bolo už sedem hodín a ona mala pred sebou ešte polovicu cesty. Pre istotu sa poobzerala dookola, či náhodou niekto nejde a rozbehla sa dopredu.

Chvíľu jej trvalo, kým našla správnu cestu a kým prešla cez potok, no nakoniec sa vynorila na pláži a pred sebou zbadala veľké lietadlo, lesknúce sa vo vychádzajúcom slnku.

28. kapitola - SMOLA

Už z diaľky spoznala Bonga, ako čistí predné sklo. Keď však išla bližšie, spoznávala aj ďalšie postavy. Bol tam Artbub, Ovofrit a Tornádo s Robom. Všetci piati si ju všimli, až keď bola necelých dvadsať metrov od nich.

„Už som sa začínal báť. Kde si bola?“ prihovoril sa jej Tornádo.

„Mala som trochu problém s orientáciou. Obišla som potok a nevedela som, kam ďalej.“ zaklamala a milo sa naňho usmiala.

On trochu zapochyboval, no úsmev jej opätoval a pozrel na Roba. Ten len prevrátil očami. Artbub s Ovofritom na nich nechápavo pozerali.

„Už asi viete, aké mám plány do budúcnosti.“ prihovorila sa im Marianna.

„Ak myslíš to, že tu ostanete ešte pár dní a pôjdete na Mili-zum, tak to sa mi už donieslo.“ premeral si ju vodca.

„To som rada. Tak to znamená, že súhlasíte?“

„Ja či súhlasím? Ty si môžeš robiť čo chceš. Teda aspoň podľa mňa. Nestarám sa do toho.“

„Aha. Čo tak odrazu?“

„Neviem, čo tým myslíš. Teraz sme už na jednej strane. Rob, ako uznáš za vhodné.“

„Tak prečo ste odrazu taký protivný ako predtým? Ak sme na jednej strane. Myslela som, že sme priatelia.“

Artbub sa zarazil, no vedel, čo tým Marianna myslí. „To sa ma pýtaš pre to, že chceš vedieť, či si to priznám alebo naozaj nevieš?“

„Veľmi som vás nepochopila, no naozaj neviem.“

„Nič proti tebe nemám, ani proti nikomu inému. Jasné?“

„Dobre, ja sa s vami nehádam. Len chcem vedieť, prečo sa ku mne tak správate.“

„Neviem, prepáč. Mám toho vyše hlavu.“

Marianna si ho premerala. „A ste si istý, že to nesúvisí s tými zničenými domami?“

Vodca na ňu pozrel, pričom si hrýzol vrchnú peru. „Vieš predsa, že som ti veľmi vďačný.“

„Všetci sme.“ pridal sa Bongo a Marianna naňho podozrievavo pozrela.

„Naozaj?“

„Naozaj. Čo keby sme sa vrátili k pôvodnej téme.“ navrhol Artbub.

„Fajn, takže... Nevadí vám to ani ako vodcovi? Myslím ten výlet na ostrov k rodičom.“

„Otcovi to nevadí. Prejdime k ďalšiemu bodu.“ predbehol Tornádo Artbuba.

„Ak ti to neprekáža, rád by som sa k tomu vyjadril. A navyše sa nerozpráva s tebou, ale so mnou.“ napomenul ho otec a prísne naňho pozrel.

„Otec, povedal som, že ideme ďalej. Je ti to predsa jedno.“

„Ale teraz ti hovorím, že sa k tomu chcem vyjadriť, tak ma nechaj.“

„Nikto nepotrebuje vedieť tvoj názor. Tak nezdržuj.“

„Tornádo! Ako si môžeš niečo také dovoliť? Som tvoj otec, tak ma rešpektuj. Teraz buď ticho, počúvaj ma a neprerušuj!“

Tornádo sa urazene otočil a prekrížil ruky.

„Nechajme to tak.“ navrhla Marianna.

„Má pravdu, Artbub, nikto nechce ďalšiu hádku.“ primiešal sa do rozhovoru Ovofrit.

„Čo keby sme teraz vyriešili čas odchodu?“

„Pokojne aj hneď.“ oznámil Bongo a odložil utierku.

„Dobre, tak po raňajkách. Poviem to ostatným a môžeme vyraziť.“

„A ešte, kedy sa vrátite?“ podotkol vodca.

„Nezdržíme sa dlho. Len povieme rodičom, že nám je tu fajn a vrátime sa naspäť.“

„V poriadku.“ odsúhlasil a na syna ani nepozrel. „Idete len vy siedmi alebo aj niekto iný?“

„Idem aj ja, otec.“ urazene odfrkol Tornádo.

„Kto ti to dovolil?“

„Ja.“

„Lenže ja nie. Nikam nejdeš.“

„Ale idem. Nemôžeš ma tu držať, iba preto, že ty si nemohol odísť ani z dediny.“

„Ako sa...“

„A ešte niečo. Nečakaj, že tu zostanem natrvalo.“

Artbub na to už nič nepovedal, len si všetkých premeral a otočil sa na odchod. Ovofrit sa usmial a nasledoval brata. Aj Robert sa rozlúčil a pred tým ešte varovne pozrel na Tornáda.

Na pláži nakoniec zostala len Marianna, Tornádo a Bongo pri lietadle.

„Tak po raňajkách.“ kývol po chvíli Bongo a vošiel do lietadla.

„Fajn.“ Marianna sa usmiala. Tiež sa otočila a zberala sa na odchod.

Prešla až ku koncu pláže k prvým palmám, keď ju konečne dobehol Tornádo.

„Len som si s ním niečo dohodol.“ dodal na vysvetlenie.

„Tak ako si išiel pomáhať otcovi?“ poznamenala uštipačne, no hneď to oľutovala.

„Bol som pri otcovi. Naozaj. Čo si tým chcela povedať?“

Marianna mlčala a napredovala po chodníčku. Tornádo z nej nespúšťal pohľad.

„Kde si bola pred tým, ako si došla k lietadlu?“

„Na ceste. Trochu som zablúdila v džungli.“

„Tak čo znamenala tá poznámka?“

„Nič, ja som len... Proste nič.“

Tornádo pokrútil hlavou a zastal. „Nepohnem sa odtiaľ, kým mi nepovieš pravdu.“

„Prestaň, hovorím ti pravdu.“

„Neverím. Tá poznámka musela niečo znamenať.“

„Tak si tu stoj, pretože to naozaj nič neznamená.“

Marianna sa tvárila akože odchádza a zašla za najbližšiu zákrutu. Chvíľu počkala a keď sa nič nedialo, išla ešte ďalej. Sadla si na zem a čakala. Päť minút, desať minút, pätnásť minút a stále nič. Nikto neprichádzal.

Vrátila sa teda naspäť a našla Tornáda stáť tak, ako ho nechala. Ani sa nepohol, len keď ju uvidel, prekrížil ruky.

„Musím uznať, že máš výdrž. A si aj dosť tvrdohlavý na to, aby si tu stál celý deň, no ja toľko času nemám.“

„Tak mi povedz pravdu. Kde si bola?“

„Nikde, jasné. Len ti jednoducho neverím. Vošiel si do džungle presne na tom istom mieste, kde niekto predtým bol. A povedal si to tak nedôveryhodne, že by ti neuverila ani Emília. Stačí?“

„Dobre, uznávam. Nešiel som rovno za otcom. Najprv som sa snažil prísť na to, kto nás sledoval. Až potom som išiel do dediny. Ale keď som došiel, otec mi oznámil, že ma už nepotrebuje. Tak som sa otočila a vracal som sa naspäť za tebou. Cestou som stretol Roba, a tak sme prišli spolu.“

„To je všetko?“

„Áno, a ty?“

„Nešla som po pláži, pretože sa mi dosť zle išlo po piesku, tak som sa rozhodla, že pôjdem po okraji džungle. Predierala som sa a trochu som zablúdila.“

Tornádo sa jej zahľadel hlboko do očí. Nakoniec sa vzdal a uznal, že má pravdu.

„Dobre, teraz poďme do dediny na raňajky, už je veľmi veľa hodín.“

Obaja sa rýchlim krokom prehnali po úzkom chodníčku a čo nevidiac stáli pred jedným z dedinských domov.

Dedina však bola nezvyčajne tichá a prázdna. Dokonca ani papagáje nekrákali na stromoch.

„Čo sa deje?“ nechápala Marianna.

„To neviem, ale určite niečo zlé.“

Obaja sa rýchlo vybrali k domčeku na strome. Prechádzali popri otvorených dverách, rozbitých nádobách a sem-tam aj horiacich kôpok dreva.

„Stalo sa niečo veľmi zlé.“ zhrozila sa Marianna.

„Nemysli hneď na najhoršie.“ napomenul ju Tornádo.

„Ja nemyslím, ja to cítim. Cítim, že tu nie je niečo v poriadku.“

Došli až k rebríku a chytro sa po ňom vyšplhali. Najprv Marianna, potom Tornádo. Nestačili však ani poriadne vyjsť hore a už videli, že sú otvorené dvere.

„Toto nie je dobré!“ zastonala Marianna.

Vyšvihla sa na podlahu a rýchlo sa postavila. Tornádo ju hneď nasledoval. Ona užasnutá s naširoko otvorenými očami vošla do chlapčenskej izby. Všetko tam bolo porozhadzované a porozbíjané. Stoličky, lampy, dokonca aj okná.

„Neverím.“ vzdychla a rýchlo utekala do dievčenskej izby.

Tam to bolo na vlas rovnaké. Šaty povyhadzované z tašiek, stoličky a lampy rozbité.

„Hovorila som ti to! Niečo sa stalo. Mali sme sa viac ponáhľať.“

„Len sa upokoj.“ chlácholil ju Tornádo a chytil ju za rameno.

Ona ale jeho ruku striasla a pokrútila hlavou. „Ten „duch“ tu bol a ja som sa zatiaľ prechádzala po pláži. Je to moja chyba.“

„Nie je. Nemohla si vedieť, že príde práve teraz.“

„To síce nie, ale nemala som s tebou nikam chodiť.“

„Nie je to tvoja vina.“

„Ale je! Stále keď sme spolu, veci sa len kazia.“

Tornádo na to nič nepovedal a išiel do vedľajšej izby.

„Ale kde sú všetci?“ položila otázku a dúfala, že dostane odpoveď.

Pozrela von z okna a zdalo sa jej, že vo vodcovom dome niekoho vidí. Bežala hneď za Tornádom a pritiahla ho k oknu.

„Aha, tam, niekto je.“

Tornádo pozrel do svojho okna a tiež zbadal pohybujúcu sa postavu.

„Rýchlo a potichu.“ prikázal a začal zliezať rebrík.

Marianna ho nasledovala a o chvíľku už obaja vchádzali do Artbubovho domu. Tornádo jemne odtisol dvere a spolu vkĺzli dnu.

„Do mojej izby.“ zašepkal a potiahol Mariannu za ruku.

Potichu sa blížili k dverám, spoza ktorých sa ozývali dva hlasy. Prvý bol hrubý a bezpochyby patril oblude. Druhý bol však jemný a zrejme patril nejakému dievčaťu.

„Čo ak sa vrátia? Vodcov syn a to dievča tam neboli.“

„Odkiaľ to vieš?“ zavrčala obluda.

„Nevidela som ich. Vrátili sa len traja.“

„Tak si na nich počkám.“

„Nemusíš čakať! Prišiel som a aj s tým dievčaťom.“ otvoril dvere Tornádo.

Dnu stálo dievča, asi také staré ako Marianna aj s postavou Lemura. Naozaj vyzeral ako Ovofrit. Až na to, že bol o pár centimetrov vyšší a na ruke nemal prsteň.

Obaja sa zatvárili prekvapene, keď ich uvideli, no nestratili duchaprítomnosť. Dievča sa rýchlo otočilo a vyskočilo z okna, a obluda sa prefíkane usmiala.

„Ja si to s ním vybavím. Ty bež za ňou!“ prikázal Tornádo a Marianna bez rozmýšľania obišla obludu a tiež skočila.

Okno nebolo viac ako pol metra nad zemou takže s tým nebol žiaden problém. Problém bol skôr dobehnúť to dievča. Mala menší náskok a zrejme sa tu dobre vyznala.

Marianna nasledovala jej stopy pomedzi stromy do džungle a tam po vyšliapanom chodníčku. Hoci sa najprv zdalo, že ju nedobehne, predsa len sa jej to podarilo.

Už mala skoro na dosah jeden z jej rukávov, keď sa z ničoho nič potkla o trčiaci koreň a spadla. Stihla však zachytiť bežiacu za jej dlhé vlasy, ktoré mala až po pás a stiahla ju so sebou.

Dievča zakričalo od bolesti a snažilo sa uvoľniť Mariannino zovretie.

„Kto si?“ nedala sa zadýchaná Marianna.

„Skôr kto si ty? Ja na tento ostrov patrím, zatiaľ čo ty si len nejaká chudera z mesta.“ škodoradostne sa usmiala vyšklbla si vlasy z Marianinej ruky.

Rýchlo sa postavila a utiekla preč do džungle. Zaskočená Marianna kľačala na zemi a rozmýšľala, čo to malo znamenať.

Po niekoľkých minútach sa konečne dostala zo šoku a postavila sa. Oprášila si špinavé kolená a už sa chystala odísť, keď zbadala na zemi čosi lesklé.

Zdvihla to a zistila, že to je náramok. To dievča ho zrejme stratilo, keď ju zachytila. Skúmala ho a dôkladne si ho prezrela. Nebol strieborný, no bol podobnej farby. Mal šesť príveskov a každý bol iný. Prvý sa podobal na delfína, druhý na kvet ibišteka, tretí na slnko, štvrtý bol kruh so šípom uprostred, piaty kľúč a šiesty vyzeral ako palma.

Ten náramok nebol ničím zvláštny, no Mariannu zaujal.

„Si v poriadku? Kde je?“ vystrašil ju hlas zozadu.

Bol to Tornádo, ktorý vyzeral byť celkom celý. Mal len drobné škrabance a z nosa mu, samozrejme, tiekla krv.

„Čo sa ti stalo? Vyzeráš ako po bitke so Samom.“

„Toto bolo rozhodne horšie. Tá obluda sa vie biť.“

„Naozaj? To by som chcela vidieť. Neverím, že si sa ním dal stĺcť.“

Tornádo sa rozpačito obzeral. „Neodhadol som ho.“

„Nevadí, hlavne že si celý.“

„Počkaj, odkiaľ vieš o tej bitke?“

Marianna mykla plecami. „Ema mi povedala.“

Tornádo zostal ticho a čakal, že povie ešte niečo. Ona sa len rozpačito poobzerala.

„To dievča mi ušlo, no stratilo toto.“ strčila mu náramok do ruky.

On si ho prezrel a potom jej ho vrátil naspäť. „Neviem, čo to je. To budeme riešiť potom. Teraz musíme zistiť, kde sú všetci.“

Marianna prikývla a spolu sa pobrali naspäť do dediny. Prechádzali od domu k domu, no nikde nebolo ani nohy. Ona si ale všimla porozhadzované fakle a kusy niečoho čierneho na zemi.

„Zvláštne. To je uhlie. A je ho tu dosť. Tie hrudky vyzerajú, ako keby boli z nejakej štôlne.“

„To ťažko, my na ostrove uhlie nielenže neťažíme ale ani nemáme.“ pochyboval Tornádo.

„Veď hovorím, že je to zvláštne.“

Prešli skoro celú dedinu, no nikde nikoho nenašli. Dokonca ani pri jazere a pri stoloch.

„Kde môžu byť? Celá dedina sa predsa nemohla vypariť.“

„A vieš, že mohla.“ zamyslene ju prerušil Tornádo.

„Ako?“

„Máme tu jednu jaskyňu. Naši predkovia ju používali na schovávanie pred veľkými vlnami a silným vetrom.“

„Vieš kde to je?“ opýtala sa Marianna s nádejou v hlase.

„Myslím, že hej. Jeden z chodníčkov tam určite vedie.“

„Lenže tu je tých chodníčkov vyše dvadsať a nemáme čas skúšať všetky!“

Tornádo sa poobzeral. „Otec má jednu mapku ostrova, kde má všetko podrobne zapísané. Používal ju dedo.“

„Super, tak po ňu skoč a ja ťa tu počkám. Zatiaľ skúsim niečo vymyslieť.“

Marianna sa vybrala smerom ku koncu dediny a Tornádo bežal čo najrýchlejšie do svojho domu. Obaja niečo hľadali.

Marianna sa snažila nájsť aspoň na jednom strome farebný krížik. Verila, že Ema alebo Samo si na ňu spomenuli a označili cestu. No aj keď hľadala pozorne, ako len veľmi chcela, nič nenašla.

O pár minút sa vrátil Tornádo a držal zrolovaný kus papiera. Poobzeral sa a nakoniec si kľakol k najbližšiemu pňu. Potom kývol na Mariannu a rozvinul mapu.

Boli na nej farebne vyznačené cesty pomedzi stromy. Niektoré sa pretínali, iné sa rozchádzali. Na boku bola každá farba vysvetlená a zaznamenaná.

No za sopkou už nič nebolo. Druhá polovica ostrova akoby neexistovala.

„Prečo sa tu chodníky končia? Váš ostrov je predsa oválny. Nekončí sa hneď za sopkou.“

„Možno máš pravdu, ale pre nás sa končí. Ďalej nikto nebol ani ísť nesmie.“

„Prečo?“

„To by ti musel povedať otec.“

„Ale...“

„Žiadne ale. Sú to dávne pravidlá a nesmú sa porušiť.“

Marianna už zostala ticho a prezerala si čiary na mape. Tornádo zase prehľadával legendu.

„Tu to je. Modrý chodník od jazera vedie k jaskyni.“

„Tak poďme, čo tu tak sedíme?“

Tornádo prikývol a zroloval mapu. Upevnil ju šnúrkou a odložil do jedného z domov.

„Je to Robov dom.“ vysvetlil a kývol smerom k jazeru. „Ide sa.“

Obaja rýchlim krokom obišli jazero a v džungli na opačnej strane brehu naozaj našli zabudnutú cestičku. Bola dosť úzka, takže museli ísť jeden po druhom. Prvá išla Marianna, hneď za ňou Tornádo.

Najprv len rýchlo kráčali, no v druhej polovici sa už rozbehli. Odhŕňali si spred nosa lístie a visiace liany, a skoro nevnímali svet okolo seba. Naraz však Marianna zastala.

„Čo sa deje?“

„Pozri.“ ukázala na kmeň neďalekého stromu. Svietil na ňom zelený krížik. „Boli tu. Ideme správne.“

„No ani by som nepovedal.“ kývol hlavou Tornádo.

Pozeral sa na ďalší strom, ktorý nebol vedľa chodníka. Tiež na ňom bol nakreslený krížik. Teraz však modrý.

„Prečo nešli po cestičke?“ čudovala sa Marianna a obzerala si stromy dookola.

Tornádo sa tiež poobzeral. „Aha,“ ukázal na opačnú stranu, kde bol na strome oranžový krížik. „tu nie je niečo v poriadku.“

„Zas.“

„Súhlasím.“ prisvedčil Tornádo a pozeral na červený znak na strome vedľa.

„Buď sa rozdelili a každý išiel iným smerom alebo tu z nás niekto robí hlupákov.“

„Ale čo ak sa naozaj rozdelili?“ namietal Tornádo.

„To by nespravili. Moja intuícia mi hovorí, že tu niečo nesedí. Poďme ďalej po ceste, ktorou sme išli k jaskyni. Potom sa uvidí, či sa máme vrátiť alebo nie.“

Tornádo prikývol a znovu sa rozbehli po zarastenom chodníčku dopredu. Cesta im trvala už len krátko. Ako zistili, boli len dvadsať metrov od jaskyne. Teda ak by tam nejaká jaskyňa bola.

Pred nimi sa týčila len holá stena obrovskej skaly, ktorá bola zrejme z väčšej časti pod zemou. Bola obrastená ťahavými kvetmi a behalo po nej pár jašteričiek.

„Je tu naozaj nádherná príroda, no kde je jaskyňa?“ pochybovačne sa obzerala Marianna.

„Bola tu. Ešte nedávno tu bola jaskyňa.“ obzeral sa Tornádo.

„No ale teraz tu po nej nie je ani pamiatka. Jaskyne predsa nemiznú. Aj keď na tomto ostrove je zrejme možné všetko.“

Tornádo prišiel ku kamennej stene a obzeral si ju z blízka. Marianna sa k nemu tiež pridala, no nenašli ani priehlbinku.

„Keď si povedal nedávno, myslel si tým...“

„Pár rokov.“

„Presnejšie.“

„Neviem desať, jedenásť...“

„Aha.“

„Mali sme ísť po tých krížikoch.“ zavrčal nakoniec Tornádo a päsťou buchol do skaly. Tá zadunela, ako keby buchol do kusu plechu.

„Sklápacie dvere.“ vyskočila Marianna a začala hľadať spínač v stene.

Tornádo zase zatláčal všetky kamene do zeme, či náhodou jeden neotvorí jaskyňu.

Po desiatich minútach hľadania sa však vzdali. Ani jeden kameň v okolí dvere neotvoril a ani na stene nebol žiaden spínač.

Obaja si sklamane sadli na zem a nevedeli, čo robiť. Vtom si Marianna všimla tenkú nitku končiacu pri jej nohách. Vzala ju do ruky a potiahla ňou. Bola však pevná a napnutá.

„Pozri,“ zatriasla Tornádovou rukou, „nitka len tak pohodená na zemi uprostred džungle. Nezdá sa ti to podozrivé?“

„Veľmi.“ usmial sa a pomohol jej vstať.

Ona chytila nitku a išla podľa nej. Chvíľu im trvalo, kým obišli skalu a ocitli sa na jej druhom konci. Tam sa nitka akoby strácala v úplne zarastenej stene. Tornádo sa priblížil a dotkol sa lián a kvetov, ktoré tam rástli. Jeho ruka sa však ponorila do zelene a objavila sa na druhom konci steny.

„Tu je ten vchod!“

„A čo ak je to len nejaká pasca. Na Lemura.“ pochybovačne si Marianna obzrela stenu.

„A ak nie? Ako to chceš zistiť?“

„Neviem, možno by sme mohli...“

„Je to vchod. Je len zamaskovaný.“ Tornádo vytiahol ruku a chytil ňou Mariannu.

„Ja neviem.“

„Ideme.“

„Spolu?“

„Kto vie, čo sa tam skrýva.“ zažartoval a vykročil dopredu.

Ona ho nasledovala. Spolu prešli cez visiace rastliny. Hneď ako prišli pár krokov, ocitli sa skoro v úplnej tme.

„Nemáš niekde vo vrecku tú svoju baterku?“ vyzvedal Tornádo a rukou hľadal stenu.

„Nie, na prechádzku pri východe slnka baterku nenosím.“

„To je naozaj škoda.“

„Hej, ozaj strašná.“

Obaja sa ešte stále držali za ruky a malými krôčikmi sa posúvali dopredu. Takto kráčali asi pätnásť minút, potom Marianna zastala.

„Čo sa deje?“ nechápal Tornádo žmúriac do tmy.

„Necítiš to?“

„Podľa toho čo.“

„Prestaň!“ Marianna ho so smiechom buchla do ramena.

„Tak povedz, čo máš na mysli.“

„Vzduch. Je tu taký jemný vánok. Niekde tu musí byť východ alebo niečo také.“

Tornádo sa obzeral a zamyslel sa. Chystal sa niečo povedať, no Marianna sa pohla dopredu.

„Stoj!“ vykríkol a silno ju chytil z predlaktie.

Ona práve v tej chvíli preniesla váhu na pravú nohu, ktorou vykročila. Samozrejme si myslela, že jej noha pevne dopadne na zem. Lenže mýlila sa.

Žiadna zem tam nebola. Pod jej nohou bol iba vzduch. Okamžite stratila rovnováhu. Ak by ju Tornádo nechytil za ruku, spadla by dolu. Takto zostala aspoň visieť vo vzduchu a on spadol na brucho.

„Tornádo!“ zvrieskla vystrašene a snažila sa nahmatať niečo, čoho by sa mohla chytiť.

„Neboj sa! Pomôžem ti. Len sa veľmi nemykaj!“

Tornádo sa zaprel a snažil sa ju vytiahnuť späť k sebe, no veľmi mu to nešlo. Ani nie preto, že by bola ťažká, ale preto, že sa mu šmýkalo. Zem bola hladká, klzká a vlhká. Sám mal problém udržať sa.

„Tornádo!“

„Neboj sa. Všetko bude v poriadku.“

Ešte raz zaťal zuby a silno potiahol. Marianna už skoro dočiahla druhou rukou na okraj, už položila jeden prst na drsný kameň, keď to s ňou odrazu sadlo o trochu nižšie. Tornádovi sa posunula ruka, ktorou sa držal a skoro spadol tiež.

„Tornádo!“

„Nedokážem to. Veľmi sa šmýka.“

„To nevadí. Nejako sa už odtiaľ dostanem.“

Tornádo ju však nepočúval. „Ak by som aspoň videl ako ďaleko si. Lenže je tu veľmi veľká tma. Načo sme sem išli!?“

Marianna ho pevnejšie chytila a z jeho hlasu zacítila, že začína prepadať zlosti a nervozite.

„To je v poriadku. Dostanem sa hore.“ začala ho utešovať.

„Hej a ako? Ja ťa už dlho neudržím!“

„Nevadí. Vymyslím niečo. Počkaj.“

„Ale ponáhľaj sa!“

Marianna zapla svoj mozog a začala horúčkovito uvažovať. V jednom filme videla, ako hlavný hrdina vytiahol priateľa z podobnej situácie. Len si presne nevedela vybaviť, akým spôsobom. Potom voľnou rukou nahmatala stenu a pozrela hore. Zdalo sa jej, že odniekiaľ prichádza svetlo, pretože vedela rozoznať Tornáda a zazrela aj lesk jeho očí.

„Mám to!“ zakričala po chvíli.

„No konečne. Hovor.“ zastonal.

„Udržíš sa bez držania?“

„Neviem, dosť sa tu šmýka.“

„Skús. Ja sa ťa chytím aj druhou rukou, ty mi podáš svoju, trošku ma rozhombeš, aby som nohami dopadla na stenu a pokúsim sa vyštverať.“

„Si si istá, že je to dobrý nápad? Ak sa ti to nepodarí a šmyknem sa, budeme dolu obaja.“

„Viem, musíš byť rýchly a presný.“

„Fajn, takže mi hovor, čo mám robiť.“ Tornádo ju trošku povytiahol a čakal na jej pokyny.

„Ja sa chytím aj druhou rukou a keď poviem „teraz“, rozhombeš ma a podáš mi druhú ruku.“

„Fajn.“

Marianna sa zhlboka nadýchla a aj druhou rukou pevne zovrela tú jeho. Potom vydýchla a ešte raz sa hlboko nadýchla.

„Teraz!“

Tornádo silno hodil rukou dopredu, potom dopredu a ešte raz dopredu. Tiež sa hlboko nadýchol, zaprel sa a pustil sa okraja skaly.

Marianna okamžite zovrela jeho ruku a nohami silno dopadla na kamennú stenu. Tornádo na nič nečakal a potiahol ju hore. Ona pevne zvierala jeho ruky a nohami sa zapierala.

Nakoniec sa im to podarilo. Ona sa jednou nohou postavila na hranu kameňa a vyšvihla sa hore. Tornádo konečne poriadne vydýchol a vyčerpane si sadol. Ona sa mu okamžite hodila okolo krku celá roztrasená.

„Tornádo.“

„Neboj sa. Všetko je v poriadku.“ zašepkal a upokojujúco ju hladil najprv po chrbte a potom aj po vlasoch.

„Nepustil si ma.“

„Jasné,“ zasmial sa, „myslela si si, že by som ťa pustil?“

„Veď si ma skoro neudržal. Mohol si spadnúť aj ty.“

„No a? Nikdy by som ťa nepustil.“

Marianna už nič nepovedala, len sa ho pevne držala. Celá sa triasla a slzy mala naozaj na krajíčku. Tornádo bol na rozdiel od nej úplne pokojný a pevnými rukami ju pomaly hladkal po chrbte.

„Ako si vedel, že to tam je?“

„Ten prievan, ktorý si spomínala.“ kývol hlavou.

„Čo s ním?“

„Bongo mi raz hovoril o vyrovnávaní tlaku, alebo niečo také.“

„Ako to, že o tom neviem?“ zasmiala sa nakoniec Marianna a konečne ho pustila.

„Neviem, mohla by si si to naštudovať.“

Ona sa zasmiala. „Ďakujem, že si ma nepustil.“

„To by spravil každý.“

„Nie, nespravil. Bol by si prekvapený.“ pokrútila hlavou.

Tornádo sa zasmial, no potom zvážnel a postavil sa. Vyzeral akoby niečo počúval. Marianna sa tiež postavila a obzrela sa.

„Kam teraz pôjdeme?“

„Skočíme.“ neprítomne jej odpovedal.

„Čo?! Zbláznil si sa?“

„Nie, nie, počúvaj.“ otočil sa k nej a chytil ju za predlaktie.

Ona sa započúvala, no nič nepočula. „Čo je?“

„Nepočuješ to?“

„Nie.“

„Tam dolu je voda. Takto sa dostaneme do jaskyne.“

„Nie, nie, nie! Pred chvíľou si ma odtiaľ vytiahol. Neexistuje, aby som tam dobrovoľne skočila. To sa radšej vrátim do dediny a počkám tam.“

„Neboj sa. Som si istý, že tam je voda.“

„No a? Aj keby tam na mňa čakal neviem kto, neskočila by som. Čo ak to je len nejaká riečka?“

„Nie je. Ver mi.“

Marianna krútila hlavou z jednej strany na druhú a pomaly ustupovala dozadu.

„Marianna, prosím. Tam dolu je jaskyňa, kde sa teraz všetci schovávajú.“

„Veď raz musia vyjsť.“

„Prosím, skočíme spolu.“

„Nie!“

„Marianna.“ prosebne na ňu pozrel.

Ona chvíľu ticho premýšľala. Nemali inú možnosť. Museli buď skočiť, alebo sa vrátiť späť. Odrazu za nimi čosi buchlo.

„Marianna, poď!“

„Nie, ja nejdem. Ani nevidím, kam skáčem. Čo ak sú tam nejaké kamene?“

„Prosím, zrejme sem niekto ide. Ver mi. Nepustím ťa, sľubujem.“

Marianna naňho chvíľku hľadela, no keď zas čosi buchlo, prikývla. Pevne mu zovrela ruku a postavila sa oproti nemu na úplný kraj.

„Raz.“ začal Tornádo.

„Dva.“ zašepkala Marianna.

„Tri.“ vyslovili naraz a spolu skočili dolu.

Vôbec nevedeli, aká je jama hlboká. Leteli vzduchom približne dvadsať sekúnd a potom odrazu dopadli do rozbúreného toku podzemnej rieky.

Najprv sa úplne ponorili a vlny ich hádzali zo strany na stranu. Marianna tuho zvierala Tornádovu ruku, no nedokázala sa vynoriť. On jej však pomohol a vytiahol ju nad hladinu.

„V poriadku?“ snažil sa prekričať hukot vody.

Marianna iba pokrútila hlavou. Snažila sa držať hlavu nad vodou, no veľmi sa jej to nedarilo. Nohami narážala o skaly a silný prúd ju ťahal dopredu. Netrvalo to však dlho, pretože po niekoľkých metroch začala rieka prudko klesať.

„Tornádo, toto sa mi vôbec nepáči!“ zakričala naňho, no zrejme ju nepočul.

Prúd vody však naberal na rýchlosti a vlny boli čoraz väčšie.

„Marianna, drž sa. Toto sa mi vôbec nepáči!“ otočil sa k nej Tornádo a potom pozrel pred seba.

Ona len vystrašene prikývla. Snažila sa čo najviac upokojiť a už sa jej to skoro darilo, keď sa odrazu, z čista-jasna zjavil veľký vodopád.

„Tornádo!“

On sa však nestihol ani otočiť a už sa rútili plnou rýchlosťou dolu. Voda bola všade okolo nich. Pád ale netrval viac ako desať sekúnd. Dopadli do obrovského a hlbokého podzemného jazera.

Marianna sa vnorila ako obrovská guľa a padla skoro až na dno. Nestihla sa však dostatočne nadýchnuť, preto spanikárila. Začala prudko kopať nohami a mávať rukami. Keďže nebola dobrý plavec iba stratila silu.

Vystrašene hľadela okolo seba a hľadala Tornáda. Odrazu sa voda okolo nej sfarbila dočervena. Na chvíľu sa zastavila a premýšľala, čo je to. Nakoniec došla k záveru, že to určite bude krv. Nebola si však vedomá toho, že by bola zranená.

Už však nemala vzduch. Snažila sa rozmýšľať a spomenúť si aspoň na základy plávania, no akosi jej to nešlo. Začala teda sústredene striedať kopanie nôh s mávaním rúk. Najprv sa nič nedialo. Potom však začala stúpať vyššie a vyššie, až konečne vynorila hlavu nad vodu a zhlboka sa nadýchla. Ale keďže mala v nose vodu, trochu sa rozkašľala.

Ani si však nevšimla a začala sa posúvať smerom k brehu. Vôbec sa nepokúšala plávať, len sa nehybne nechala unášať vodou.

O chvíľku už bola blízko pri brehu, takže sa mohla postaviť na dno. To bolo tvorené z drobného štrku a jemného piesku.

Ťarbavo sa postavila a snažila sa dostať z jazera. Keď sa jej to podarilo, vliekla sa čo najďalej od vody. Nakoniec si sadla na zem a začala si žmýkať vlasy.

Potom si však spomenula na Tornáda. Nevidela ho odkedy spadli do jazera. A tá krv musela byť jeho.

„Tornádo!“ postavila sa na podlamujúce sa nohy. „Tornádo, kde si?!“

Rýchlo pribehla k okraju jazera a vystrašene si prezerala hladinu.

„Tornádo, nežartuj! Skoro vôbec neviem plávať!“

Prešla o kúsok doprava a znovu sa rozhliadla.

„Vynor sa, prosím!“

Chodila hore-dolu okolo brehu a bezradne sa rozhliadala. Nevedela, čo robiť. Nemohla sa len tak vybrať do stredu jazera a ponoriť sa. Už by odtiaľ nevyšla. Po dvoch priam nekonečných minútach sa jej už tlačili slzy do očí.

Smutne si sadla na jeden z kameňov a pozrela hore na vodopád a strop jaskyne. Ani si neuvedomila, koľko je tam odrazu svetla. Oveľa viac ako v tých podzemných tuneloch. Odniekiaľ presvitalo a dokonca nadobúdalo aj modrastú farbu.

Odrazu sa hladina zachvela a vynoril sa Tornádo. Voda okolo neho hneď sčervenala. Najprv sa trochu hýbal, no potom zostal len nehybne ležať na hladine.

„Tornádo!“ Marianna sa bleskovo postavila a rozbehla sa krížom cez vodu rovno k nemu.

Našťastie už bol v dosť plytkej vode. Opatrne ho otočila a zozadu ho chytila po pazuchami. Jemne ho vytiahla z vody a ťahala, až kým si nebola istá, že sú dosť ďaleko. Tam ho položila a rýchlo si k nemu kľakla.

„Tornádo, čo ti je? Preber sa! Tornádo!“

Jemne ním potriasla a prosebne naňho pozrela. On ticho zavrčal a pomaly otvoril oči.

„Aleluja! Už som sa bála, že sa ti niečo stalo.“

Tornádo jej však neodpovedal, len pomaly žmurkal a hľadel na strop.

„Si v poriadku?“ Marianna sa nad neho nahla a pozrela mu do očí.

On slabo prikývol a otočil hlavu doprava. Snažil sa nadvihnúť sa aspoň do polosedu, no príšerne ho bolela hlava.

„Počkaj, pomôžem ti.“ položila mu ruku pod hlavu a nadvihla mu ju. Potom vzala okrúhly a hladký kameň a použila ho ako vankúš.

Tornádo sa chabo usmial, no vzápätí ticho zastonal. Pravou rukou si prikryl ľavé predlaktie a trochu sa pomrvil.

Marianna si okamžite všimla, že odtiaľ sa mu valí všetka tá krv. Kľakla si na tú stranu tak, aby mala dosť svetla a snažila sa odtisnúť Tornádovu ruku.

„Pusti, pozriem sa ti na to.“

„Nie, to nič nie je. Nechaj tak. Mali by sme ísť.“

„Tornádo prestaň! Nemôžeš sa ani postaviť. Pusti tú ruku a ja ti to ošetrím.“

„Si si istá, že vieš ako na to?“

„Jasné. Chodila som na krúžky prvej pomoci. Celých šesť rokov.“

Tornádo len ticho prikývol a trasúcu sa pravú ruku položil na brucho.

Marianna tak mala priamy výhľad na obrovskú reznú ranu na predlaktí. Bola celá špinavá od piesku vo vode a krv z nej tiekla jedna radosť.

„Čo si porobil?“

„Cestou som narazil na pár kameňov.“ zasmial sa ticho.

„To nie je smiešne! Veď môžeš vykrvácať. Sme niekoľko metrov pod zemou, v nejakej jaskyni a ani nevieme ako sa dostať von!“

„Len nezačni hysterčiť.“

„Nehysterčím! Len sa o teba bojím!“

„Nehovorila si náhodou, že máš kurz prvej pomoci? Tak by si mi mohla pomôcť.“

„Jasné, prepáč.“

Marianna začala prehľadávať svoje vrecká. Najprv na premočenom svetri, potom na šortkách.

„Čo hľadáš?“

„Servítky, alebo niečo podobné.“

Po chvíli sa jej podarilo nájsť to, čo hľadala. Na úplnom dne svetra nakoniec našla balíček s dvoma vreckovkami. Chytro sa postavila a bežala naspäť k jazeru. Tam namočila jednu z vreckoviek a druhú položila na najbližší kameň. Potom sa vrátila k Tornádovi.

„Tak, teraz ti to očistím. Nachvíľku takto zdvihni ruku a nepohni sa.“

On ju poslúchol a zaťal zuby. Marianna si pritiahla ruku viac k sebe a vlhkou utierkou jemne pretierala okolie rany. Keď už zmyla všetok piesok, odbehla vyčistiť utierku.

Tornádo poslušne držal ruku a pozorne ju sledoval. Ona sa vrátila s vyčistenou vreckovkou a tentokrát mu začala čistiť ranu.

„Neboj sa vyčistím ti to, potom ti tam dám niečo savé a obviažem to neviem čím.“

„Nemusíš mi to tak podrobne vysvetľovať.“

„Musím! Po prvé ma to upokojuje a po druhé je to sila zvyku.“

„Fajn, tak mi rozprávaj, o čom len chceš.“

Marianna mu ruku položila na brucho a zas išla k jazeru. Mokrú servítku položila na zem a z kameňa si vzala tú suchú. Potom sa k nemu zas vrátila. Roztvorila vreckovku a jemne mu ju položila na ranu.

„Tak, a čo tam dať teraz?“ rozhliadla sa okolo.

„Neviem, možno tu niečo nájdeš.“ zasmial sa konečne si sadol.

Marianna sa poobzerala, aj keď pochybovala, že by v podzemnej jaskyni našla nejakú látku.

„Možno by som o niečom vedela.“ prehovorila nakoniec zamyslene.

„No...“

„Ja mám tenké tričko a ešte aj sveter. Aj keď som trochu premočená mohla by som tričko natrhať a...“

„A? To nemôžeš myslieť vážne.“

„Mám ťa nechať vykrvácať?“

„Nie, ale...“

„Žiadne ale. Počkaj chvíľku, prezlečiem sa.“

Už mu nedovolila nič namietnuť a vyhliadla si tmavý kútik, v ktorom by ju nebolo vidno. Rýchlim krokom tam pribehla a začala vysúvať ruky z rukávov svetra. Celá sa z neho vyvliekla a hodila ho na zem. Potom si vyzliekla aj tenké a do nitky premočené tričko. Ostražito sa obzerala a rýchlo si zas navliekla sveter. Tričko si vzala do rúk a skrútila ho ako handru. Voda z neho odkvapkala a ona konečne vyšla z tmy.

„Takže ty si to myslela vážne.“ skonštatoval Tornádo, keď zbadal tričko v jej ruke.

„Jasné. Čo si si myslel, že len žartujem?“

„Nie. Neviem, čo som si myslel.“

„Fajn, tak drž.“

Kľakla si vedľa neho, sadla si na päty a roztrhla tričko na polovicu.

„Si normálna?“ nadvihol obočie.

„Poprosila by som ťa, aby si nekomentoval.“

Tričko rozdelila ešte na pár častí a potom mu začala obväzovať ruku. Najprv priložila kúsok, ktorým prekryla ranu a zvyšné obtáčala okolo ako obväz. Keď skončila, konečne poriadne vydýchla.

„Tak...“

„Ďakujem.“ vďačne sa na ňu usmial a pridržal si ruku.

„Bolí ťa ešte niečo? Alebo skôr, narazil si cestou ešte na nejaké iné kamene?“

„Nie, myslím, že nie.“

„Fajn, ale keď zistím, že si mi niečo nepovedal...“

„Naozaj.“

Marianna si ho pozorne premerala a nakoniec prikývla. „Verím ti.“

„To som rád.“

„Teraz ešte zistiť, ako sa dostať von.“ rozhliadla sa.

„Dobrá otázka. Niekde tu určite bude východ, alebo aspoň nejaká diera.“

„Žiadne niekde tu bude. Musí tu byť! Hore sa nám nepodarí dostať, ani keby sme vedeli lietať.“

„Zase si hysterická?“

„Neviem, asi hej. Je mi to jedno. Vôbec sme sem nemali skákať. Mali sme sa vrátiť!“

„S tým už nič nespravíš. Pomôžeš mi postaviť sa?“

„Nie, kým nezistím, kde je východ. Nebudem ťa predsa zdvíhať, aby si mohol len tak stáť. Máš zranenú ruku.“

„No a? Ovplyvňuje to nejako moje nohy alebo niečo podobné?“

„Hej. Idem sa pozrieť a o chvíľku som naspäť.“

„Nie, počkaj, idem s tebou!“ Tornádo sa pravou rukou zaprel do zeme a snažil sa zdvihnúť.

„Zostaň! Hneď som tu. Potom sľubujem, že ti pomôžem.“ Bez ďalšieho slova sa otočila a zamierila smerom preč od jazera. Čím ďalej išla, tým viac sa jej zdalo, že svetla ubúda. Chodba však pokračovala ďalej.

Marianna sa otočila a rozbehla sa späť k Tornádovi. Prudko pri ňom zabrzdila, no na klzkom štrku nedokázala udržať rovnováhu, a tak sa pošmykla. Najprv sa zakolísala, potom padla na chrbát hneď vedľa neho.

„Marianna, nič sa ti nestalo?!“

„Nie, nie. Som v pohode. Len neviem, či sa ešte udržím na nohách.“ rozosmiala sa a pošúchala si odreté dlane.

„Naozaj by sme mali ísť.“

„Hej, zistila som, že je tam síce tma ako vo vreci, ale chodba pokračuje ďalej.“

„Fajn, takže ideme.“ Tornádo k nej natiahol ruku a ona mu pomohla vstať.

Potom ho podoprela a pomaličky sa vzďaľovali od jazera. Takto išli pár minút, no nakoniec si už zas nevideli ani na koniec nosa. Odrazu Tornádo zastavil. „Mám taký divný pocit, toto som už zažil.“

„Prestaň, pôjdeme ďalej a niekde tu musí byť východ.“

„Jasné, lenže ktovie koľko metrov alebo možno kilometrov.“

„Čo si odrazu taký pesimistický?“

„A ty si odrazu taká optimistka.“

„To som stále. Lenže ja sa chcem dostať von!“

„Aj ja! Ale nechcem, aby sme zas niekde spadli.“

„Spadli? To si myslíš, že tu je ešte nejaké ďalšie prekvapenie?“

„Možno. Aj tu, aj v sopke sú jaskyne vytvorené prírodou a nikto nevie, čo v nich vlastne je.“

Marianna sa zatvárila urazene a spravila krok vpred. Zakopla však o nejaké tenké lanko.

„Čo to...“ nestihla dopovedať, pretože spoza ich chrbta sa vynorila pevná sieť a tlačila ich dopredu.

„Bež.“ vykríkla a potiahla Tornáda tak silno, že skoro spadol.

Nebolo mu to treba hovoriť dvakrát. Hneď sa za ňou rozbehol do tmy. Obaja rukami šmátrali pred sebou, aby náhodou do niečoho nenarazili. Utekali, nevediac kam asi päť minút, keď Tornádo zastal a chytil Mariannu za ruku.

„Ja... ja už nevládzem.“

„Poď, musíme sa odtiaľ dostať.“

„Marianna, ja naozaj nevládzem.“

Ona prikývla. „Fajn, tak chvíľku počkáme.“

„Ďakujem.“

Zostali stáť uprostred temnej chodby a snažili sa vydýchať.

„Čo to vlastne bolo?“ prehovoril nakoniec Tornádo.

„Zakopla som o nastražené lanko a spustila som nejakú pascu.“

Tornádo sa pobavene zasmial. „Teraz už viem, že aj ty sa niekedy chytíš do pasce.“

„Ďakujem ti veľmi pekne.“

„Nemáš za čo.“

„Dobre, poď ďalej. Možno tu je východ. Ešte aspoň chvíľku.“

Keď neodpovedal, Marianna si domyslela, že zrejme súhlasí. Chytila sa teda steny, ktorú našla v tme a druhou rukou zovrela Tornádovu zdravú ruku.

„Tak spolu?“ snažila sa mu pozrieť do očí, ale nenašla ani jeho tvár.

„Spolu.“

Naraz vykročili dopredu, no ich nohy sa nedotkli zeme. Namiesto toho padali dolu do tmy a ani nevedeli, čo sa stalo. Pred nimi bol totiž koniec cestičky a ďalšia diera.

Leteli vzduchom až Marianna ako prvá narazila ramenom na niečo tvrdé, čo stlmilo jej pád. Z ramena jej hneď vystrelila ostrá bolesť.

„Au.“

Ani sa nestihla spamätať, už na nej pristál Tornádo.

Trochu ju pripučil a vyrazil jej dych, no neutrpela žiadne iné vážne zranenie.

„Prepáč.“ dostal zo seba, len čo z nej zliezol.

„To nevadí. Ty si v por...“ nestihla dopovedať roztraseným hlasom, pretože sieť, do ktorej spadli sa zdvihla a uzavrela ich dnu.

Viseli v nej ako guľôčky vo vrecku. Sieť sa s nimi posúvala stále dopredu a okolie sa pomaly osvetľovalo. Zistili, že sú v neveľkej jaskyni, na konci ktorej boli zapálene fakle a stálo tam niekoľko postáv.

Marianine oči si ledva stihli zvyknúť na to svetlo okríkol ju akýsi hla: „Marianna! Tornádo!“

Ani jeden z nich netušil, čo sa deje. Sieť s trhnutím zastala, a potom ich bez varovania vysypala na zem.

„Au.“ znovu zastonala Marianna.

„Si v poriadku?“ opýtal sa jej niekto a podal jej ruku.

„Uhm, som. Skoro v poriadku.“

„To je super, pretože ešte stále ťa potrebujeme.“

Marianna konečne spoznala ľudí, ktorí stáli vedľa nej. Boli to jej priatelia a spolu s nimi aj dedinčania.

„Otec, čo to malo znamenať?!“ neveriaco krútil hlavou Tornádo a držal si zranenú ruku. Cez obväzy mu začali presvitať machule krvi.

„Tornádo! Nehýb s tým!“ vykríkla Marianna a rýchlo k nemu pribehla.

„Mysleli sme, že ste z tých ľudí, ktorí napadli našu dedinu.“ bezmyšlienkovite začal Artbub, no odrazu sa zarazil. „Tornádo, pre všetky moria, to čo máš s rukou?!“

„Vieš, otec, tvoj premyslený spôsob, akým sme sa tu dostali ma tak trochu porezal.“

„Tak trochu?! Veď v tej ruke máš obrovskú dieru!“

„Hej? Zvláštne, pretože ja som si to nevšimol. A nemôžem za to!“

„Jasné, že nie,“ primiešala sa Marianna do ich hádky, „to sa vyrieši potom. Teraz nás odtiaľ nejako dostaňte.“

„Samozrejme.“

Marianna sa postavila k svojim priateľom. Ema ju hneď vyobjímala a Barbie s Emíliou tiež. Danny a Edy sa len usmiali, a Samo sa na ňu nahnevane mračil.

„Kam si to ráno zmizla? Mysleli sme, že ťa uniesol ten chlapík v obleku z lemura.“

„Prepáčte, nechcela som vás vystrašiť. Len som nemohla spať, tak som sa išla prejsť.“

„Jasne a len tak náhodou si stretla jeho, však?“ kývol hlavou na Tornáda.

„Ak poviem áno, nebudeš mi veriť, že?“

„Uhádla si.“

Ema výhražne pozrela na Sama a potiahla Mariannu ďalej.

„Nevšímaj si ho, je len trochu napätý. Vlastne všetci sme. Dedinu prepadla skupina maskovaných ľudí a doslova nás odtiaľ vyhnali. A tiež sme zistili, že s Lemurom spolupracuje aj jedno dievča.“

„Viem, už som mala tú česť zoznámiť sa s ňou.“ odfrkla Marianna.

„Ako to myslíš?“

„S Tornádom sme ich prekvapili v dedine a trochu som ju ponaháňala po džungli. Chytila som ju za vlasy a ona stratila toto.“ ukázala Eme náramok, ktorý teraz mala na ľavej ruke.

„Krásny doplnok. A tie prívesky...“

„To je teraz nepodstatné. Povedal vám už Artbub, čo chceme urobiť?“

„Nie, nikto nám nič nepovedal.“ odpovedal jej Danny, ktorý spolu s ostatnými prišiel bližšie.

„Dnes ráno som si uvedomila, že čoskoro musíme odísť. Ale záhada nie je vyriešená. Preto predĺžime rodičom dovolenku.“

„To je síce pekné, no ako sa to dozvedia?“ prerušil ju Samo.

„No od nás. Pôjdeme navštíviť rodičov.“

29. kapitola - VZÁCNE RADY

„To nemyslíš vážne!“ zhrozila sa Ema.

„Veď tu chceme ostať, nie ísť domov.“ zapojila sa Barbie.

„Kto ako...“ prevrátil očami Samo.

„Veď práve o to ide,“ vysvetľovala im Marianna, „povieme rodičom, že sa tábor trochu predĺžil a keď uvidia, že sme tu šťastní, budú spokojní a nechajú nás.“

„Si si istá?“ opýtala sa Ema. „Nemyslím, že by sme sa tu cítili nejako veľmi dobre.“

„Nebojte sa, všetko dopadne dobre. Tornádo tam niekoho pozná a vybaví dlhší pobyt na ostrove.“

„No keď myslíš.“ pohŕdavo ukončil debatu Samo.

Marianna naňho nahnevane pozrela, no už to nerozoberala. Otočila sa k Artbubovi a Ovofritovi.

„Čo sa v dedine stalo?“

„Len čo sme s Artbubom prišli do dediny vbehli tam akísi ľudia v maskách a s ohňom v rukách. Ani sme sa nestihli spamätať a museli sme ujsť. Túto jaskyňu používame už dlhšie ako úkryt. Posledne som ju však trochu vylepšil. Mal som more času.“ zreferoval Ovofrit.

„Hej videli sme... Najprv stena, ktorá tam nie je, potom som Tornádovi skoro odtrhla ruku, pretože som visela nad neviem koľko metrovou dierou, boli sme nútení skočiť do doslova dravej rieky, spadli sme z obrovského vodopádu do ešte väčšieho jazera, skoro som sa utopila, Tornádo cestou stretol pár kameňov, a aby toho nebolo málo, spustili sme pascu, spadli do siete a viseli sme ako zemiaky vo vreci. Takže musím uznať, že ste to naozaj premysleli!“

Marianna to vychrlila rýchlo a skoro bez nadýchnutia. Všetci naokolo, okrem Tornáda, na ňu pozerali s vyvalenými očami.

„To je môj sveter?“ Samo nakoniec prerušil ticho.

„Hej je. Máš s tým problém?“

„Nie, len či by si mi ho nedala.“

„Je mokrý.“

„No a? Tak si ho daj dolu, nie?“

Marianna pozrela na Tornáda. „To nepôjde.“

„Prečo?“

„Lebo pod ním nič nemám.“

„Ako to? Vzala si si len môj sveter?“

„Nie, ale...“

„Marianna,“ prerušil ju Edy a prezeral si Tornádovu obviazanú ruku, „nie je to tvoje tričko?“

„No...“

„Marianna! Si ty normálna?“ zhrozila sa Ema.

„Potrebovala som obväz.“

„Tak si sa vyzliekla a roztrhala si tričko?“

„No... krajné riešenie.“

„Takže si sa pred ním vyzliekla, a ako vidím hneď mu je lepšie.“ zahundral Samo.

„Samo, prestaň! Nebol si tam. Tak sa láskavo nevyjadruj!“

„Dobre že som tam nebol, lebo by tento tu skončil na dne toho jazera.“

„Veď skoro aj skončil! A aj ja. Pomohol mi dostať sa nad vodu. Mala som ho nechať len tak s rozrezanou rukou?“

„Jasné, prepáč. Zabudol som, že ty musíš pomáhať za každú cenu.“ prevrátil očami Samo.

„Nepomáham za každú cenu. Pomáham svojim priateľom. A Tornádo je jedným z nich.“

„Lenže ty by si pomohla hocikomu. To by si jednoducho nebola ty.“

Marianna dala ruky vbok. „Po prvé, neviem, čo tu teraz splietaš a po druhé, pomáhať ľuďom je dobrá vlastnosť. Ale že sa ti čudujem. Ty si taký sebecký, že si o tom asi vôbec nepočul!“

„Naozaj smiešne... Čo keby sme si teraz vyjasnili, čo budeme robiť?“

Marianna nadvihla obočie. „Vyjasnili? Najprv odtiaľ vypadneme, potom ideme k rodičom. Je na tom niečo nejasné?“

„A ani sa neopýtaš, či s tým súhlasíme?“

„Súhlasíte?“ otočila sa k priateľom. „Nikto neprotirečí, takže asi hej. Ideme.“

„Marianna,“ oslovila ju Ema, „ešte jedna vec.“

„Aká?“

„Naše kriedy. Nechali sme ich na stole.“

Marianna si ju zamyslene prezerala. „Nemáte ich so sebou?“

„Nie, zabudli sme.“

„Lenže ja som našla farebné krížiky na stromoch.“

„Čo?“ čudovala sa Barbie.

„Zrejme ich vzalo to dievča.“

Ema prikývla a spolu s ostatnými sa znovu pripojili k skupine debatujúcich ostrovanov.

„Mali by sme sa vrátiť.“ navrhla Kamila a pozrela na Artbuba s Ovofritom.

„Ideme.“ prikývli obaja naraz a išli zvolať všetkých na jednu kopu.

Keď už boli všetci dedinčania pokope a mohli vyraziť, Tornádo Mariannu zavolal dozadu.

„Ako ti je?“ pozrela na jeho ruku.

„Fajn, celkom. Ďakujem, že si mi pomohla.“

„To nič nebolo. Ty si ma vylovil z jazera.“

„Ako vieš, že som to bol ja?“

Ona prevrátila očami. „A kto iný by to bol? Škriatok z jazera?“

„Možno... Čo si myslíš o tom, čo sa v dedine stalo?“

„Neviem.“

„Stačí mi jednoduché vysvetlenie.“

„Jednoduché? Mám taký pocit, že toto už nie je len taká detská hra ako predtým. Vypaľovanie dedín a ohrozovanie ľudí patrí medzi dosť vážne priestupky.“

Tornádo na ňu skúmavo pozrel a premýšľal. „Musíš začať rozmýšľať menej mestsky a viac prakticky.“

„Čo?“

„Mala by si rozmýšľať viac prakticky. Tu žiadne predpísané zákony neplatia. Skús sa viac riadiť srdcom a robiť to, čo považuješ za správne, nie logické.“

„To mám akože robiť nelogické rozhodnutia?“

„No napríklad. Niekedy je cit a intuícia viac, ako všetky rozumy dokopy.“

„Ja viem. Veď práve to ma sem doviedlo... Tak nehovor, že nerozmýšľam nelogicky.“

„Super, tak skús pokračovať.“

„Baví ťa robiť mi takéto prednášky?“ pohoršene naňho pozrela.

„Hej.“ zasmial sa nakoniec a objal ju okolo pliec.

Marianna sa usmiala a chcela sa ho ešte niečo spýtať, no vyrušil ju hlas spredu.

„Marianna!“ Ema jej zakývala a naznačila, aby prišla k nej.

Ona pozrela na Tornáda a ešte raz sa usmiala. Potom sa pretisla pomedzi dav a zaradila sa k Eme.

„Myslela som, že s ním nechceš mať nič spoločné. S Hurikánom.“

„Volá sa Tornádo a nepovedala som, že s ním nechcem niečo mať.“

„A chceš?“

„Nie!“ prekvapene vykríkla Marianna, až sa niekoľko ľudí otočilo. Hneď sa začervenala a ospravedlnila.

„Naozaj, pretože toto divadielko tak nevyzeralo.“ Ema kývla hlavou dozadu.

„Divadielko? O čom to hovoríš?“

„Tu ručička, tam ručička. A navyše je jeho ruka zabalená v tvojom roztrhanom tričku.“

„Nič medzi nami nie je, sme len priatelia. Pomohla som mu a to by si spravila aj ty. Nemôžem za to, že ťa Samo presvedčil svojou žiarlivosťou.“

„A nemyslíš, že žiarli právom?“

„Nie, nemyslím. On nemá prečo žiarliť. Nechodím s ním a ani som nikdy nechodila.“

„Ako myslíš.“

Marianna jej už neodpovedala len sa chabo usmiala a dobehla ostatných priateľov. Barbie, Emília a Edy sa veselo bavili, a Danny so Samom boli neobvykle ticho.

„Deje sa niečo?“ nedalo Marianne a obrátila sa k Samovi.

„Deješ sa ty a ten tvoj...“ pohŕdavo pozrel na Tornáda.

„Nezačínaj aj ty, prosím ťa o to.“

„Ts.“ odfrkol a ani na ňu nepozrel.

„Samo, prosím ťa, chcem len vyriešiť to, čo sa tu deje. Potom pôjdeme domov a za pár týždňov sa na toto tu zabudne.“

„Iste...“

„Samo.“

„Dobre, dobre, ako chceš.“

„Usmej sa.“

Samo sa zatváril kyslo a pokúsil sa o úsmev. Všetkých to rozosmialo a dokonca aj Mariannu.

Ovofrit s Artbubom viedli skupinu spleťou podzemných a jaskynných chodieb. Motali sa akoby stále dookola, no po necelej štvrťhodinke jeden z nich stlačil kameň, odkryl kovový kryt a vyšli na denné svetlo. Už bol dávno čas obeda.

Marianna s Emou boli celú cestu ticho, len sa tak obzerali a rozmýšľali. Edy s Barbie a Emíliou hrali nejakú divnú a zložitú hru, ktorú ani jedna z nich nechápala a Samo s Dannym sa rozprávali s akýmisi chlapcami z dediny. Takto im cesta džungľou rýchlo ubehla. O niekoľko minút už stáli uprostred dediny.

„Konečne sme všetci pokope.“ vzdychla Ema a pozrela na priateľov.

„Ste, ale obluda ešte stále behá po džungli.“ ozval sa spoza nich Artbub.

Marianna sa k nemu otočila a pozrela mu do očí. „Niečo sa vás opýtam a neskúšajte mi neodpovedať.“

„Ako?“ nechápal vodca.

„Máte jej odpovedať na otázku.“ prehodila Ema, akoby nič.

„Aha,“ zamyslel sa Artbub, „tak dobre, pýtaj sa.“

„Čo je na druhej strane ostrova, v severnej časti?“

„Tornádo ti to už povedal, nie? Močiare, bažiny... prepadá sa to tam na každom kroku.“

„Tak prečo to potom nemáte na mape?“

„Na akej mape?“

„Tej, čo máte doma a je na nej len polovica ostrova.“

„Tej mape...“ prikývol Artbub, no očami hľadal Tornáda.

„Presne.“

„Nikto tam nechodí, tak to nemám ani na mape. Je to až taký problém?“

„Viem, že nám niečo tajíte.“ prestala strácať čas a prešla rovno k veci.

„Tajím? Čo by som ti tajil? Dôverujem ti.“

„Viem, kedy mi ľudia klamú a pri vás je to obzvlášť ľahké.“

„To nie je pravda. Ja sa...“

„Chápem, že ak chcete byť vodca, musíte dať jasne najavo, že s niečím nesúhlasíte a že svojich nepriateľov chcete odstrašiť, ale praktizujte to inde. My sa vám snažíme pomôcť.“

Artbub bol chvíľu ticho, no potom vzdal hádku. „Ak ti naozaj niečo tajím, tak mi povedz, čo.“

Teraz mlčala Marianna.

„Tak vidíš, sama nevieš. Neviem, kto je tá obluda a ako sa tu vôbec vzala a môžem ti odprisahať, že netuším ani o severnej časti.“

Už sa chystal odísť, keď ho Marianna zastavila.

„Niekto tam je, však?“

Artbub sa neotočil len zastal. „Už som ti raz povedal, že o tom nič neviem.“

„Viete.“

„Nič neviem! Naši predkovia tam nechodili už päťsto rokov! Ako ti to mám povedať?“

Mariannu trochu prekvapilo, ako na ňu zvýšil hlas, no nenechala sa vyviesť z rovnováhy. „Stačilo by normálnym hlasom a ľudskou rečou.“

„Lenže ja nič neviem!“

„Ako myslíte.“

Teraz sa ona otočila na päte a chystala sa odísť. No vrazila rovno do Tornáda.

„Zase otcovi neveríš?“ opýtal sa sklamane.

Marianna naňho len pozrela a obišla ho. Pripojila sa k Eme a ostatným, a spolu vyliezli hore po rebríku rovno do ich rozhádzanej izby.

„Tu to ale vyzerá.“ zalomila rukami Barbie, keď uvidela neporiadok.

„A v našej je to také isté.“ upozornila ju Marianna.

„Neostáva nám nič iné len začať upratovať.“ okomentoval ich situáciu Samo.

Všetci zborovo prikývli a spolu sa pustili do upratovania. Chlapci vo svojej izbe a dievčatá tiež. O necelú polhodinku už v izbách vyzeralo ako predtým. Bolo niečo po jednej a dievčatá sa začali obliekať k rodičom.

„Som rada, že ich konečne uvidím.“ otočila sa Ema k Marianne.

„Ja sa tiež teším.“

Marianna si obliekla nové tričko, tentokrát svetlozelené a tenké čierne legíny. Vzala si aj trochu voľnejší čierny svetrík s gombíkmi a na nohy si obula zelené poltopánky. Do vreciek si vložila aj svoju malú baterku, len tak pre istotu.

Ich kriedy sa naozaj nenašli, a tak sa len utvrdila jej teória, že si ich vzalo to dievča. Ešte si upravila vlasy a spolu s ostatnými dievčatami počkali chlapcov.

Potom zišli dolu, poobzerali sa okolo a čakali, čo sa bude diať ďalej.

„Poďte k lietadlu, o chvíľu odlietame.“ informoval ich Bongov hlas za nimi.

„Super, už ideme.“ otočila sa k nemu Marianna.

Spolu s Bongom tam stáli aj Artbub, Lisa a Tornádo. Ani jeden z nich nevyzeral veľmi nadšene.

„Tak ideme.“ oznámil Tornádo a pripojil sa k Marianne.

Ona na neho vyčítavo pozrela a ďalej sa venovala len Bongovi.

„Len tam prídeme, pozdravíme rodičov a vrátime sa.“

„Prečo hovoríš to „len“?“ nechápal.

„Lebo sa nechcem zdržiavať. A nechcem, aby nás rodičia prekukli.“

„Ty im to nepovieš?“

„Zbláznil si sa? Ideme tam a napäť.“

„Ako chceš, je to len pár kilometrov.“

Marianna sa usmiala a pohla sa dopredu smerom k chodníčku na pláž. Jej priatelia ju nasledovali a s nimi aj Bongo a Tornádo.

Po pár minútach chôdze ju však niečo v listoch papradia upútalo. Hýbalo sa až príliš. Prišla bližšie a nechala ostatných bez povšimnutia pokračovať v ceste. Prešla cez zopár listov až sa ocitla uprostred stromov a visiacich lián.

„Je zvláštne ako sa dá v džungli ľahko stratiť, však?“ vystrašil ju hlas za ňou.

„Čo chceš?“

„Nenechám ťa znovu sa stratiť.“ bol to Tornádo, ktorý sa zrejme rozhodol strážiť ju na každom kroku.

„Neboj sa, nepôjdem do tých močiarov na severe. Nemusíš ma sledovať, len preto, aby sa tvoj otecko nebál.“

„Prečo si myslíš, že to robím kvôli otcovi?“

„A nerobíš?“ odpovedala otázkou.

„Chcem len zabrániť tomu, aby si sa znovu stratila. To s tými psami si naozaj nechcem zopakovať.“

„Ani sa ma nespýtaš, prečo som sem prišla?“

„Viem, že sa ti niečo nepozdáva a v tom máš pravdu. To dievča sa tu vzalo len tak, odniekiaľ, a obluda tiež. Ale možno sú to len domorodci z vedľajšieho ostrova.“

„Toto ti natáral tvoj otec?“ prekvapene si ho premerala.

„Áno, prečo?“

„Lebo je to prvotriedna sprostosť! Naozaj tomu veríš? Tým jeho rečičkám? Vie s tebou dokonale manipulovať. Aj keď v ostatných veciach je dosť neschopný. Robíš len to, čo chce.“

„Je to môj otec a ja ho rešpektujem. A nerobím len to čo chce.“

„Aha, naozaj?“

„Nie som ako ty.“

„Myslíš si, že nerešpektujem svojich rodičov?“

„Nie, je len hovorím, že je to môj otec nech je aký je.“

„Lenže niečo tají. Ty to nevidíš?“

„Čo by už len tak tajil? Možno sa ti to len zdá. Nie je ľahké s ním vychádzať odkedy... proste nie je to ľahké.“

„Tak mi povedz, čo odo mňa chceš. Záhadu si si už vyriešil, nie? Sú to len susedia z vedľajšieho ostrova a nemáme problém.“ rozhodila rukami.

„Musíš byť taká protivná?“

„Prepáč, ale mám to vo zvyku!“

Vtom kríky naľavo nahlas zašumeli. Obaja sa strhli a pozreli tým smerom.

„Aj toto sa ti zdá normálne?“

„Psst!“ zahriakol ju Tornádo a ticho pristúpil k listom.

Prudko ich odhrnul, no nikto tam nebol. V tej istej chvíli sa pohli aj kríky na opačnej strane. Tornádo k nim zas pristúpil, ale teraz rýchlejšie a začal ich prehľadávať. No lístie sa hýbalo aj pred nimi, za nimi a striedavo z jednej strany na druhú.

„Počkaj,“ chytila ho Marianna za ruku, „hrá sa s tebou. Stoj a ticho pozeraj.“

Obaja zostali ticho stáť a pozorovali kríky. Po asi dvoch minútach lístie spomalilo a nakoniec sa prestalo hýbať úplne.

Marianna sa poobzerala dookola a všimla si, že na jednom zo stromov bolo niečo nakreslené. Prišla bližšie a zistila, že je to obrázok nakreslený na kôre jej fialovou kriedou. Bola to palma podobná tej, čo visela na náramku.

Tornádo k nej tiež prišiel a obzeral si strom zo všetkých strán.

„Je tu.“ zašepkala Marianna skoro nečujne.

On prikývol a ostražito si prezeral okolie. Nič sa už nepohlo. Ani lístok.

„No asi tu nikto nie je. Poďme.“ skonštatovala Marianna najhlasnejšie, ako vedela a potiahla Tornáda za ruku.

„Čo to robíš?“

„Pssst! Snažím sa ju vylákať von.“ zasyčala.

Tornádo prikývol a spolu s Mariannou sa pobral na odchod. Cestou očami priam prepaľoval listy papradia okolo. Došli pár metrov ďalej, aby mali dobrý výhľad na strom s palmou a schovali sa.

„Myslíš, že je až taká hlúpa?“ šepkal Tornádo a nespúšťal oči zo stromu.

„Nemyslím, ja to viem.“

Po necelej minúte krovie zašumelo a spomedzi stromov vyšlo dlhovlasé dievča. Obzrela sa dookola a vytiahla kriedu. Nakreslila ňou niečo pod tú palmu a znovu zmizla.

„Poď rýchlo za ňou!“ prikázala Marianna a rozbehla sa k stromu.

Ani nepozrela na obrázky, len bežala ďalej. Neobzerala sa, nesledovala svet okolo seba, iba utekala za tým záhadným dievčaťom. Preskakovala kmene stromov, obchádzala pne a strhávala liany, len aby ju nestratila.

„Marianna!“

Tornádo za ňou ledva dobehol. Ona sa otočila, že mu niečo povie, no čosi sa za ňou pohlo.

„Pozor!“ odrazu ju chytil za ruku a strhol na zem.

Marianna dopadla tak tvrdo, že to až buchlo. Tornádo jej stále zvieral ruku a tiež čupel na zemi.

„Čo... čo to...“

„Ona a toto.“ Tornádo kývol hlavou smerom ku kríkom za ňou a potom ukázal na strom pred nimi.

Bol v ňom zabodnutý šíp s akýmsi papierikom. Mal ozdobné vyrezávanie a na konci niečo farebné.

„Stavím sa, že to je ďalšia výstraha.“ postavila sa Marianna a vytiahla hrot z kôry. Potom si vzala lístok, roztvorila ho a nahlas prečítala. Tornádo sa postavil vedľa nej a počúval.

„Ak si myslíš, že sa ti zas budem vyhrážať, mýliš sa. Toto je len malá rada. Daj si na mňa pozor, pretože ak si so mnou niečo začneš, vyjde ťa to draho. Pozor na ducha sopky!“

„Ts, to akože hovorí mne?“ obzerala si papier.

Tornádo si ho vzal a ešte raz prečítal. Potom ho podal naspäť Marianne a poobzeral sa. „Vráťme sa. Hneď.“

„Deje sa niečo?“ Marianna naňho znepokojene pozrela. Toto zdedil po svojom otcovi. Takto prudko menil nálady, len keď sa niečo dialo.

„Nie, len na nás už určite čakajú.“

„Neklam, čo je?“ uprene sa naňho zahľadela.

„Nič, poďme.“

Tornádo sa otočil na päte a išiel naspäť presne tou istou cestou, akou sem prišli. Marianne nezostalo nič iné, ako ho nasledovať.

„Poznáš ju?“ prerušila ticho, keď už boli tesne pri pokreslenom strome.

„Nezačínaj, prosím ťa.“

„Povedal si mi, že sa mám riadiť podľa citu a intuície, a tá mi teraz hovorí, že o tom niečo vieš.“

„To nemyslíš vážne!“

„Rada by som.“

Tornádo už nič nepovedal, len zastal a pozrel na strom vedľa. Bola na ňom fialová palma a pod ňou červený oheň, ktorý akoby horel pod palmou.

„Dúfam, že ti nemusím vysvetľovať, čo tým myslela.“

„Čo?“

„Tie obrázky.“

„Aha, no ako tak na to pozerám a keď zoberiem do úvahy aj ten odkaz a to, kto to kreslil, tak to fialové budem asi ja a oheň ona?“

„Presne a nie len to. Palma je pre nás bežný strom, ako si si určite všimla a tým ti chcela naznačiť, že si len obyčajná a všedná. A ten oheň je vyhrážka. Ten papierik to len potvrdil.“

Marianna chvíľu študovala obrázok a potom sa prešibane usmiala. „Ak som taká všedná a obyčajná, tak prečo sa o mňa tak zaujíma?“

„To sa jej môžeš opýtať neskôr.“

„Neboj sa, opýtam sa jej to.“

Obaja sa naraz otočili a spolu prišli až k chodníku smerujúcemu na pláž.

„Musíme sa ponáhľať.“ zahlásil Tornádo nakoniec.

Marianna prikývla a ticho ho nasledovala. Potom jej však zrak padol na jeho zranenú ruku. Mal ju poriadne obviazanú čistým obväzom.

„Máš nový obväz.“

„Toto? No, hej.“

„Čo si spravil s mojím tričkom?“

„Skender ho asi vyhodil. Chceš ho naspäť?“

„Nie, netreba. Zašil ti tú ruku?“

„Ako vieš?“

„Je to úplne logické.“ mykla plecami.

Tornádo sa len zasmial a prikývol. Kráčali ticho a dosť rýchlo. Keď sa už Marianne začalo zdať to ticho otupné, začala rozmýšľať, čo by sa mohla opýtať bez toho, aby vyvolala ďalšiu hádku.

Po niekoľkých minútach sa už chystala otočiť a niečo sa ho spýtať, no stromy zredli a oni sa ocitli na pláži. Už z diaľky videli lietadlo a ich priateľov ako stoja pri Bongovi a uprene na nich pozerajú.

„Až sa bojím prísť bližšie.“ uškrnul sa Tornádo a pozrel na Mariannu.

Ona pochopila, o čom hovorí a tiež sa nepatrne usmiala. „Stačí si len predstaviť Samov výraz a je mi smiešne.“

„Je to tvoj priateľ, nemala by si byť k nemu taká zlá.“

„Je to len môj kamarát a nie som k nemu zlá. To on sa správa ako malý.“

Tornádo sa usmial a pokrútil hlavou. Rýchlo prešli po piesku a zastali až pri lietadle.

„Čo je ti smiešne?! Čakáme tu už nejaký ten čas a nikomu to nepríde ako sranda.“ vyprskol Samo.

On si ho premeral, no neprestal sa usmievať. „Ako vieš, že mi je na smiech to, že tu stojíte?“

„A z čoho iného by si sa smial?“

„Z toho, ako skvele vyzeráš, keď si naštvaný?“

„To je naozaj veľmi smiešne.“

„Stačí!“ rázne zakročil Bongo. „Nasadať do lietadla a ide sa.“

Samo ešte raz nahnevane pozrel na Tornáda a vyliezol po schodíkoch. Danny, Edy, Barbie a Emília ho bez slova nasledovali.

Tornádo vystrúhal poslednú grimasu na Samov chrbát a sadol si na miesto druhého pilota. Marianna sa tiež chystala nastúpiť, no Ema ju chytila za ruku a zastavila ju.

„Kde si zas bola?“

„Priplietlo sa mi do cesty to dievča.“

„Aké? Tá dlhovláska?“

„Uhm, a nechala mi aj „cennú“ radu.“

Podala Eme papierik aj so šípom. Ona si ho prezrela a prečítala si odkaz.

„Je naozaj divná. Ale to čudo je mi povedomé.“

„Čudo?“

„Ten šíp, či čo to je. Videla som to na jednom obrázku.“

„Naozaj, kde?“

„Doma som si niečo zisťovala o ostrove a niekde mi to vybehlo. Keď sa vrátime od rodičov, ukážem ti to. Mám tie papiere v taške.“

„Fajn, budem rada. A aby som nezabudla... nakreslila mi aj obrázok, no nie je milá?“

„Obrázok?“ Ema nadvihla obočie.

„Hej, na strome. Mojou kriedou palmu a červenou oheň pod ňou.“

„Tvojou kriedou? Musela nás riadne špehovať.“

„Mala som taký pocit, no nikto mi neveril.“ prekrížila ruky Marianna.

Ema len prevrátila očami a prezrela si ju skúmavými očami.

„Ako vysvetlíš našim, že s nami prišiel aj Tornádo?“

Marianna nepatrne vrhla pohľad na Tornáda rozprávajúceho sa s Bongom. „Je to náš táborový vedúci.“

Ema sa hlasno rozosmiala a premerala si Tornáda. „Škoda, že o tom nevie.“

„Ha, ha, ha, naozaj smiešne. Ale teraz naozaj.“

„Prepáč, len mi to po tom všetkom prišlo také...“

„Chcete tu len tak stáť alebo ideme!?“ prerušil ich rozhovor Bongo.

„Ideme!“ odkričala mu Marianna a ani naňho nepozrela.

„Keby niečo, tak ma podporíš. Je to náš táborový vedúci a poslala ho miesto seba hlavná vedúca tábora. Tá, o ktorej rodičia vedia. A tiež vybaví dlhší pobyt. Len čo to dohodne, tak odlietame.“

„Fajn.“ súhlasila Ema a vrhla na ňu dlhý vyčítavý pohľad.

Marianna sa usmiala a obe naraz vošli dnu. Ema zatvorila dvere a sadla si k Dannymu na voľnú debnu. Marianna sa kolenačky presunula k Bongovi a oznámila mu, že sú pripravený na odchod. On naštartoval motory a lietadlo mohlo vzlietnuť.

„Ak ti môžem poradiť, tak si sadni. Vzlietnutie bude trochu hádzať!“ zakričal jej cez hučiace motory.

„Toľko vzácnych rád za jeden deň!“ ironicky poznamenala a pozrela na Tornáda. Ten len krútil hlavou a nepatrne sa usmieval.

Neostávalo jej teda nič iné, len si sadnúť k Samovi. On a ostatný jej priatelia zatiaľ začali rozoberať, ako bude stretnutie s rodičmi vyzerať.

„Čo myslíš ty?“ opýtala sa jej Emília, keď si k nim prisadla.

„Nechávam sa prekvapiť. Určite to bude viac ako zaujímavé.“

„To teda bude.“ poznamenal Samo a vrhol na ňu vyčítavý pohľad.

„Nechaj to teraz tak,“ napomenula ho Ema, „a usmievaj sa. Ideme k rodičom!“

30. kapitola - MAMA A OTEC

Lietadlo letelo len pár minút a už bolo z diaľky vidieť pláž na ostrove. Nebola však taká opustená ako tá na Malawi. Všade pobehovali ľudia, hrali sa tam deti, dokonca aj psy mali svoje vyhradené miesto.

Marianna vstala a postavila sa za Tornáda. „Keby sa naši pýtali kto si, tak im povedz, že ťa namiesto seba poslala vedúca tábora.“

„Čože?“

„Že patríš k táboru!“

Tornádo sa najprv zatváril prekvapene, no nakoniec súhlasil. Nič iné mu ani neostávalo.

„Musíme si prebrať plán.“ začala po chvíli Marianna.

„Plán?“

„Teda, poviem ti, čo budeš robiť.“

„Aha, od plánu som sa dostal až k plneniu príkazov?“ zasmial sa Tornádo a pozrel dozadu.

„Čo najrýchlejšie povieš niekomu, neviem komu, aby predĺžil rodičom pobyt asi tak o...“

„Dva dni!“ prerušil jej úvahu Samo.

„Nie, týždeň bude stačiť?“

„Týždeň!? Čo myslíš, že tá obluda sa bude skrývať tak dlho?“

Marianna sa tvárila, že Samove pripomienky nepočuje a čakala na Tornádovu odpoveď.

„Bude, aj tak tvoji priatelia nechcú zostávať veľmi dlho.“ pozrel dozadu a premeral si urazene sa tváriaceho Sama. On naňho tiež zazeral nebezpečným pohľadom.

Keď lietadlo začalo klesať, všetci už boli poriadne nervózni.

„Nezabudnite, o záhade ani slovo.“ napomenula ich Marianna a zhlboka sa nadýchla.

Bongo pristál na asfaltovej ploche neďaleko od hlavného hotela. Vypol motory, otvoril dvere a zahlásil, že môžu vystupovať.

„Budem vás tu čakať. Nemusíte sa ponáhľať.“

„Dobre,“ vzdychla Marianna a nasilu sa usmiala, „ideme a nezabudnite sa tváriť šťastne.“

Vystúpili z lietadla a pobrali sa smerom k hotelu. Marianna počkala na Tornáda a spolu s Emou nasledovali ostatných.

„My nájdeme rodičov a ty zariadiš ostatné.“

„Prestaň to už dokola rozoberať. Ani ja, ani Ema nechceme stále počúvať, čo má kto urobiť. Ak niečo nevyjde, tak budeme improvizovať.“

Ema sa zachichotala, ale Marianna stále niečo v hlave prepočítavala. „Ja neviem, či viem improvizovať.“

„Vieš, aj keď musím uznať, že tvoj zlozvyk všetko si naplánovať je hrozný.“

„To hovoríš mne?“

Tornádo sa akože rozhliadol okolo a mykol plecami. „Nikoho iného tu nevidím a Eme to určite hovoriť nemusím. Nie je taká zaťatá a tvrdohlavá ako ty.“

„To ako myslíš?!“ zasmiala sa Marianna, no nebezpečne naňho pozrela.

Takýmto tempom došli až na recepciu hotela. Všetci traja sa smiali na Tornádových vtipoch a nevšímali si ľudí, ktorí na nich nechápavo hľadeli.

„Ehm, ehm...“ ozval sa pred nimi Samov hlas.

„Tak čo? Ako rodičia?“ opýtala sa ho Marianna a nevedela sa prestať usmievať.

„Idú dolu.“

„Skvelé. Tak už len... teda počkáme.“

Tornádo sa na ňu usmial, ale vzápätí otočil hlavu, pretože na schodoch sa ozval buchot. Schádzalo po nich dolu zaradom šesť párov. Len čo ich rodičia uvideli, mamy sa rozbehli a otcovia pridali do kroku.

K Marianne pribehla jej mama a silno ju objala. Ona doširoka otvorila oči a pozrela na otca. Ten sa veselo usmieval a obzeral si ju.

„Mami, veď ma rozpučíš. Pusť ma už.“

Keď ju jej mama konečne pustila, opravila si šaty a poobzerala sa po vstupnej hale. Reakcie rodičov boli väčšinou rovnaké. Všetkých ich vyobjímali a usmievali sa od ucha k uchu.

„Prečo ste prišli tak skoro? Nemali ste byť v tábore?“ zaujímalo Marianninu mamu.

„No my sme sa vám len prišli ukázať, že sme živí a zdraví.“

„Aha, a tá vaša vedúca prišla s vami? Radi by sme sa s ňou porozprávali.“ pridal sa Edyho otec.

Marianna sa rozpačito usmiala a pozrela na Tornáda. „No vlastne, nie.“

„Ako to?“

„Ale poslala za seba náhradu.“ dodala rýchlo a zozadu postrčila Tornáda dopredu. „Toto je Tornádo a zastupuje našu vedúcu. Teraz je on táborový vedúci. Dáva na nás pozor, a tak...“

Všetci rodičia upriamili pozornosť na Tornáda a premerali si ho od hlavy po päty. Potom znova pozreli na Mariannu.

„A nemôžeme tej vedúcej aspoň zavolať?“ vyzvedala Emina mama.

Mariannu to zaskočilo, pretože neočakávala takéto otázky.

„Ona so sebou nemá mobil.“ bleskovo odpovedal Samo.

„Nemá?“ rodičia nevedeli vyjsť z údivu.

„No je to tábor pre mladých detektívov a tento rok sa rieši záhada ducha v sopke.“ Keď videl, že nepochopili, dodal: „Akože na ostrove straší a my máme zistiť kto to je, a tak podobne.“

„Áno,“ pridala sa Ema, „každý deň nájdeme nové stopy a pátranie nám ide od ruky.“

„Keby to tak bola pravda.“ zašepkala Marianna Tornádovi. On sa uškrnul a pobavene na ňu pozrel. Jej rodičia si to všimli a s nadvihnutým obočím si ich premeriavali, no zostali ticho.

„A keď zistíme, čo sa za tým skrýva, tak budeme akože vyškolení mladí detektívi.“ dodala Barbie.

Všetci rodičia prikývli a zdalo sa, že pochopili.

„Tak jej odkážte, aby nabudúce prišla aj ona.“ pripomenula Dannyho mama.

Marianna sa na ňu milo usmiala a pritakala. „Nezabudneme. Tornádo musí teraz ešte niečo vybaviť a my zatiaľ budeme s vami, ale nezdržíme sa dlho. Musíme sa vrátiť.“

„Ale my sme mysleli, že keď ste už tu, tak ostanete dlhšie.“ smutne zašomrala Mariannina mama.

„Mami, veď s vami sme celý život. Nemôžeme ísť ani na pár dní do tábora?“

Po Marianninej nahnevanej otázke už nikto nič nepovedal, a tak sa Tornádo rozhodol, že je najlepší čas zmiznúť. Oznámil, že ide vybaviť svoje veci a nechal Mariannu s jej priateľmi a rodičmi ticho stáť pred recepciou.

„Neideme inde?“ nedbalo prehodil Edy, keď okolo nich prešiel už siedmy človek, ktorý si ich zvedavo obzeral.

„Poďme na terasu, je tam oveľa viac miesta.“ navrhla pani Murfanová.

Všetci devätnásti sa presunuli cez veľké krídlové dvere na slnkom vyhriatu terasu. Tam si posadali ku stolom a začali sa rozprávať.

Všetci rodičia chceli vedieť, ako sa mali, čo jedli, či sa teplo obliekali, kedy chodili spať a podobné veci. Deti im samozrejme všetko povedali, až na časti so záhadou a ostrovanmi.

Marianna a jej rodičia sedeli pri poslednom stole, pri zábradlí a preto mali skvelý výhľad na vstup do hotela a dvor s parkoviskom pod nimi.

Boli tam odparkované rôzne veľké autá, ale tiež tam postávalo zopár ľudí. Medzi nimi Marianna spoznala aj Tornáda. Rozprával sa s chlapcom a nejakým mladým mužom. Zrejme sa poznali, pretože sa bezstarostne rozprávali a smiali.

„Na čo pozeráš?“ zaujímal sa jej otec.

„Nie je to ten váš vedúci?“ spýtala sa pani Murfanová, keď zistila, na čo jej dcéra pozerá.

„Tornádo? Asi hej.“

„Nemal ísť vybaviť niečo dôležité?“

„Tiež tomu nerozumiem,“ začala nahlas rozmýšľať Marianna, no potom sa zarazila, „teda chcem povedať, že sa asi len stretol s nejakým svojím známym.“

„Aha.“ prikývol pán Murfan a podozrievavo prižmúrenými očami si premeral dcéru.

„Čo je?“

„Ja len, že sa mi to nejako nezdá.“

„Nezdá? Ako to myslíš?“

„Nevymyslela si si ten tábor, však?“

Marianna naňho pozrela s otvorenými ústami, no hneď ich zatvorila, pretože nechcela všetko pokaziť. „Nie, jasné že nie. Veď ako by som mohla ja vybaviť hotel, lietadlo a všetky tie veci úplne sama...“ hlasno sa zasmiala, ale jej rodičom to neprišlo ani trochu smiešne.

„Teraz, keď nad tým tak rozmýšľam, aj mne sa zdá, že tu niečo nesedí.“ pridala sa pani Murfanová.

„Máme to jednoducho v rodine, čo už.“ zašomrala si Marianna popod nos.

„Čo?“

„Nič, nič... len konštatujem.“

Obaja rodičia si ju premerali a nedôverčivo zazreli na Tornáda. „Môžeš nám tu teraz sľúbiť, že všetko je v poriadku a nič zlé sa nestane?“

Marianna chvíľu hľadala podporu u priateľov, no nakoniec súhlasila. „Všetko je v poriadku a nič zlé sa nestane.“

Vtedy ako na zavolanie prišiel čašník a niečo sa pýtal. Marianna ho však nepočúvala. Hľadela na Tornáda stojaceho na parkovisku a niečo ju nútilo neodtrhnúť zrak.

On zrejme na sebe pocítil jej pohľad, pretože sa otočil a chvíľu mu trvalo, kým ju našiel. Keď sa ich pohľady stretli, Marianna mala taký zvláštny pocit. Dokonca sa na ňu usmial ešte krajšie ako obyčajne.

Takto na seba pozerali, až kým ich nevyrušilo prichádzajúce auto. Marianna sa ešte raz usmiala a potom sa zas venovala rodičom.

Ale keď na nich pozrela, už sa vôbec nemračili, ani sa netvárili pochybovačne. Usmievali sa na ňu chápavým úsmevom, až sa ich zľakla.

„Deje sa niečo? Nepozerám na vás minútu a úplne zmeníte náladu.“

„Takže takto to je.“ pozrela na ňu jej mama.

„A... ja... ja neviem, o čom to hovoríte.“

Obaja sa zasmiali a pobavene pozreli na svoju dcéru.

„Vieš o tom, že si červená ako paradajka?“ so smiechom ju upozornil otec.

„Čo.... ja...“ koktala Marianna a podvedome si priložila dlane k lícam.

„Neboj sa, je to úplne normálne.“ upokojovala ju mama.

„Ja stále neviem, o čom to hovoríte.“

„No myslím, že si sa nám na tom tábore nielen naučila ako riešiť záhady, ale si sa zaľúbila.“

„Ja, čo? Nie, nie, nie. To nie je tak, ako to...“

„Vyzerá? Ver mi, vieme o tom svoje.“ zasmial sa pán Murfan a pozrel na manželku.

Marianna bola tak zaskočená reakciou rodičov, že úplne stratila reč.

„Ale na to máš ešte dosť času, nemyslíš?“ začala znovu pani Murfanová.

„A... a ja, ja...“

„Najprv škola až potom si môžeš niekoho nájsť.“

„Tak počkať!“ prebrala sa odrazu Marianna. „Raz som sa naňho usmiala a už s ním akože chodím? A ako to, že mi musíš diktovať úplne všetko?! Môžem si nájsť priateľa, kedy budem sama chcieť!“

„To, že ti niečo prikazujem ťa hneď prebralo, čo?“

„A len aby ste vedeli, vôbec sa mi nepáči a je to len vedúci z tábora. Skoro sa nepoznáme a asi sa už ani neuvidíme.“

„Dobre, veď mi sa s tebou nehádame.“ upokojoval ju otec.

Marianna len prevrátila očami a znovu pozrela dolu. Tornádo tam však už nebol. Dosť ju to prekvapilo, no po tom ako zareagovali jej rodičia na jeden úsmev ju už asi nič neohlo dostatočne prekvapiť.

Otočila sa, že povie rodičom, kedy sa zas uvidia, no okrem nich tam odrazu bol aj Tornádo. Usmieval sa a jeho modré oči nádherne žiarili.

Marianna zostala sedieť s otvorenými ústami a nadvihnutým obočím. „Ako si sa sem dostal?“ hlesla, no hneď to oľutovala. Jej otázka vyznela veľmi divne.

„No, vyšiel som po schodoch a potom som prešiel dverami.“ nedal sa zaskočiť Tornádo.

„Och nie, ja som tým len myslela, či si už vybavil, čo si chcel.“

Tornádo prikývol a zasmial sa. Marianna sa už chystala vstať a ísť preč od stola, no jej rodičia ju zastavili.

„Kam ideš? Všetci sa ešte rozprávajú, sadni. A tvoj priateľ nech si sadne tiež.“

„Mami, je to táborový vedúci a ani jeden z nás si nechce sadnúť.“

„Ale veď ja si rád sadnem a spoznám tvojich rodičov.“

„Tornádo.“ varovne precedila Marianna cez zuby a snažila sa ho odtlačiť od stola.

„Marianna.“ zašepkal Tornádo a uprene jej pozrel do očí.

Ona si vzdychla a nechala ho nech si sadne vedľa. Tak aspoň mala rodičov pod kontrolou.

„Tak,“ začal jej otec, len čo si sadli, „povedz nám niečo o sebe. Nech ťa aj mi lepšie spoznáme.“

„Oci, prestaň.“ zahriakla ho Marianna.

„Nie, to je v poriadku.“ zasmial sa Tornádo. „Ako už viete, volám sa Tornádo a pochádzam z ostrova Malawi.“

„To znamená, že si sa tam narodil?“

„Áno, aj.“ odpovedal. Keď však videl, že nepochopili, vysvetlil im to. „Narodil som sa tam a doteraz tam aj žijem.“

„Takže vlastne pôvodný obyvateľ týchto krásnych ostrovov.“

„Dá sa to tak povedať.“

„Kam chodíš do školy? Nemyslím, že máte školu na ostrove, však?“

„Oci!“

Tornádo sa zas usmial, no nechal Mariannu tak. „Máte pravdu, nechodil som do školy. Niečo ma naučil otec a niečo učiteľ v dedine.“

„Chápem, ale ako si sa dostal k práci táborového vedúceho? Máš vôbec osemnásť?“

Marianna to už nevydržala a musela skočiť otcovi do reči. „Neviete, kde je voda? Začínam byť strašne smädná.“

Pán Murfan sa natiahol dozadu a podal dcére pohár s vodou bez toho, aby na ňu čo i len pozrel. Všetku pozornosť venoval len Tornádovi.

„Zas máte pravdu. Nemám osemnásť, len šestnásť. A k tej práci. No...“ nenápadne pozrel na Mariannu a hľadal podporu.

Ona ho však ignorovala a skúmala dno svojho pohára.

„Tú prácu som chcel dobrovoľne. Mám rád deti a baví ma to. Každý rok niekto iný, prídu noví členovia...“

Keď si Marianna predstavila Tornáda, ako diriguje malé detičky v tábore, zabehla jej voda, ktorú práve prehĺtala. Začala sa dusiť a hlasno kašľať.

Jej rodičia na ňu len prekvapene hľadeli, no Tornádo nestratil duchaprítomnosť a začal ju búchať po chrbte. Po chvíli sa jej kašeľ utíšil a ona sa znova napila.

„Si v poriadku?“ ustarostene sa zaujímal Tornádo a nalial jej ďalší pohár.

Ona mu ho vytrhla z ruky a vypila na jeden hlt. „Nenechajte sa rušiť! Nič mi nie je.“ odsekla podráždene a znovu si obzerala pohár.

„Tak si to zhrnieme. Máš šestnásť a si táborový vedúci mojej dcéry.“

„Asi áno.“ neisto prikývol Tornádo.

„To asi tráviš veľa času s Mariannou, však?“

Tornádo nadvihol obočie, no poslušne odpovedal. „Áno, skoro celý deň. Viete, je to náplň mojej práce.“

„Chápem.“

Mariannu to už prestalo baviť a začala hľadať pomoc u priateľov. Samo, Danny, Edy, Barbie a Emília boli zahĺbený do rozhovoru s rodičmi. Len Ema stála a nalievala si džús do pohára.

Marianna z nej nespúšťala zrak a čakala, kedy sa otočí. O pár sekúnd naozaj pootočila hlavu a ich pohľady sa stretli. Marianna ju priam prebodávala prosebným pohľadom. Ema samozrejme pochopila a nepatrne prikývla.

Marianne odľahlo, že sa už nebude cítiť trápne, keď zachytil otcovu poslednú otázku. Teda, bolo to skôr varovanie.

„Vieš, neviem, ako to povedať, ale všimol som si ako pozeráš na moju dcéru a chcem ťa len upozorniť, že má na takéto vzťahy ešte kopec času. Vyzeráš ako rozumný chlapec a dúfam, že si mi porozumel.“

Obaja, aj Tornádo, aj Marianna, zostali sedieť s vyvalenými očami. Tornáda to zrejme zaskočilo a nevedel, čo povedať. Marianna už chcela otcovi vynadať, ako si vôbec dovoľuje niečo také povedať, keď odrazu niečo buchlo.

Ema predstieranou náhodou zhodila pohár a tvárila sa, že nevie, čo robiť. Marianna sa postavila a obišla Tornádovu stoličku.

„Kam sa chystáš? Uprostred rozhovoru.“ zastavil ju otec.

„Idem pomôcť Eme poutierať tú mláku.“

„Nie, to utrú upratovačky, ty si pekne sadneš a dokončíme rozhovor.“

„Dobre, ale vezmem si zo stola pohár vody. Som nejaká smädná.“

„Ale veď pohár máš na stole a je skoro plný.“

Marianne už došli nápady, a tak len zahlásila. „Proste tam idem. Vy si robte, čo chcete.“

Otočila sa na päte a čo najrýchlejšie sa presunula k Eme. Odtiahla ju za najbližší roh a vďačne ju objala. „Ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem.“

„Za čo? Veď som len vyliala džús.“

„Pomohla si mi zmiznúť od rodičov. Zatiahli Tornáda do rozhovoru a začalo tam byť až veľmi...“

„Dusno?“

„Niečo také. Ale ja som ho varovala. Teraz nech odpovedá na tie dotieravé otázky sám.“

Ema sa musela zasmiať, keď si predstavila ako Mariannini rodičia vypočúvajú Tornáda.

„Poďme sa prejsť po pláži.“ navrhla Marianna, keď si všimla, že jej otec vstáva od stola.

„Pláž je ďaleko.“

„Tak sa proste len poďme prejsť a to rýchlo.“ schmatla Emu za ruku a ťahala ju až dolu na parkovisko.

Cezeň prešli nenápadne popri autách, aby ich rodičia z terasy nezahliadli.

„Neviem, prečo utekáš. Bol to tvoj nápad, prísť sem.“

„Môj nápad?! Ja som sem chcela prísť len na päť minút. To vy ste sa začali rozprávať.“

„Nemáš rada rozhovory?“

Marianna sa zamyslela nad jej otázkou. Teraz ani nevedela, čo jej prekáža. Či to, že z nej jej rodičia spravili malé decko alebo to, že sa Tornádo rozpráva s jej rodičmi.

„Štve ťa to, že?“

„Čo?“ Marianna sa k nej nechápavo otočila.

„No to, že sa ti páči.“

„Kto?“

„Tornádo predsa. A nehovor, že to nie je pravda. Všetci vidíme, ako naňho pozeráš. Dokonca aj Samo sa s tým skoro zmieril.“

„Ja sa na to momentálne snažím zabudnúť, ak ti to neprekáža.“

„Tak o čom si chcela hovoriť?“

„Musíme tajne ísť do severnej časti a preskúmať ju. To dievča tam chodí tiež. Musí tam niečo byť.“

Ema zastala a prísne pozrela na Mariannu. „Ako by si sa cítila, keby si mi niečo zakázala a ja by som ťa ignorovala?“

„Viem kam mieriš, ale cítim, že bez toho, aby sme sa tam išli pozrieť, záhadu nevyriešime.“

„A ako sa tam asi chceš dostať? Tornádo ťa na Artbubov príkaz nespustí z očí.“

„Viem, no my tam pôjdeme tajne a navyše v noci. Vykradneme sa von a len sa pozrieme.“

Ema neodpovedala, len sa otočila a vracala sa späť k hotelu. Marianna zostala na ulici úplne sama. Neďaleko od nej stála malá lavička. Po chvíli uvažovania sa rozhodla, že si na ňu sadne.

Rozmýšľala, ako prísť na to, kto sa skrýva pod maskou obludy. Niečo sa jej na celej tej veci nezdalo. Hlavne to, prečo sa to vôbec deje. Prečo ten niekto straší v dedine? Aký problém má s ňou a jej priateľmi? Čo zlé spravili? Ako do toho zapadá zlatý zvitok?

V jej uvažovaní ju však vyrušil hlúčik ukričaných detí prechádzajúcich okolo. Zdvihla zrak a prezrela si ich. Prechádzali necelé tri metre od nej.

Boli to malé deti, ale bolo na nich niečo divné. Prišli akoby odniekiaľ. Tiež sa jej zazdalo, že cesta sa nejako vyprázdnila. Žiadne bicykle ani ľudia. Pred chvíľou tu bola priam hustá premávka. A teraz len papierik vo vzduchu.

Odrazu začula na asfalte klopkanie opätkov. Pozrela sa tým smerom a zbadala krásne dlhovlasé dievča. Mala na sebe fialové šaty, vysoké topánky a samoľúbo sa usmievala.

„Ty.“ zasyčala Marianna.

Postavila sa, aby ju mohla dobehnúť, keby začala utekať, no ona len stála uprostred prázdnej cesty a usmievala sa.

Vtom niekto Mariannu zozadu chytil a zakryl jej ústa rukou. Jej však vôbec nenapadlo kričať. Začala sa trhať a pokúšala sa vytrhnúť z jeho zovretia. Zahryzla mu do ruky a celou silou mu stúpila na nohu.

Útočník zareval od bolesti a Marianne sa podarilo zhodiť ho zo seba. Rýchlo sa vzdialila z jeho dosahu a otočila sa. Pozrela naňho, aby zistila, kto je to. Bol to mladý chalan, nemohol mať viac ako dvadsať. Nestrácala však čas a rozbehla sa smerom k hotelu najrýchlejšie ako vedela.

„Na čo čakáš!? Bež za ňou!“ okrikovalo dievča útočníka.

Nečakala však, kým sa postaví zo zeme a utekala za Mariannou sama. Na to aké vysoké mala topánky, napredovala vcelku rýchlo.

Marianna už bola skoro na parkovisku, keď sa pred ňou sčista-jasna zjavilo čierne terénne auto a zablokovalo jej cestu. Vystúpili z neho dvaja vysoký muži a nebezpečne na ňu zazerali.

„To je ona! Chyťte ju!“ kričalo dievča za ňou a Marianna nevedela, čo spraví.

Všimla si, že medzi dvoma palmami je nepatrný chodníček. Dvaja chlapi sa k nej začali približovať. Ona bežala rovno k nim, no nespomalila.

V poslednej chvíli zabočila do džungle a nechala prekvapených nepriateľov stáť a pozerať za ňou.

„Vy hlupáci! Je to len malé dievča! Švihom za ňou!“ doliehal k nej krik dlhovlásky.

Utekala najrýchlejšie, ako vedela a snažila sa nájsť cestu k hotelu. Po niekoľkých minútach dobehla na koniec džungle. Pred ňou bola cesta a plno ľudí. Ona sa potešila, že sa medzi nimi stratí a rozbehla sa k najbližšiemu stánku na noviny.

„Prepáčte, neviete, ako by som sa dostala k hlavnému hotelu?“ zadychčane oslovila predavača.

Ten sa však ani neotočil.

„Haló, pane, mohli by ste mi aspoň povedať, kde som?“ naliehala ďalej.

Predavač sa pomaly otočil a pozrel jej do očí. Marianna si ho tiež premerala. Nebol nejako veľmi výrazný, no prisahala by, že ho už niekde videla. Aspoň sa jej to zdalo.

„Kam by si to chcela ísť?“ opýtal sa chladne a vzal do ruky zbraň. Namieril ju na Mariannu a nebezpečne sa zaškeril.

Ona s vyvalenými očami cúvala dozadu. Čo sa to okolo nej deje? Zdalo sa jej, akoby bola postava z nepodareného kriminálneho filmu. Prenasledovanie, zbrane, naháňačky...

„Stoj!“ upozornil ju muž a odistil zbraň.

Marianna na nič nečakala a rozbehla sa kľučkujúc pomedzi ľudí. Za sebou počula výstrely a krik ľudí, no rozhodla sa, že sa za žiadnu cenu neobzrie. Očami nervózne hľadala miesto, kde by sa mohla schovať. Odrazu začula, ako niekto kričí jej meno.

„Marianna, poď sem! Marianna!“

Zistila, že na ňu máva starček z jednej drevenej búdky. Zrejme to bola kuchyňa alebo niečo podobné, no nemala čas riešiť podrobnosti.

Ani nepozrela na starca a vbehla dnu. On zavrel dvere, ale neotočil sa k nej. Keďže dnu bola veľká tma, nevedela zistiť, kto jej je neznámy záchranca.

„Ďakujem vám, zachránili ste ma.“ Potom jej to však nedalo a musela sa opýtať. „Ale odkiaľ viete moje me...“ nestihla dopovedať, pretože sa starec otočil a nestriekal jej do tváre nejaký sprej.

Párkrát sa nadýchla, potom sa jej zatočila hlava a chtiac-nechtiac zavrela oči.

31. kapitola - KOMPLIKÁCIA

Ema sa vrátila do hotela a našla všetkých tak, ako boli predtým, keď odchádzala. Sedeli na terase a buď sa rozprávali alebo sa smiali.

Pozrela na posledný stôl, kde sedeli Mariannini rodiča spolu s Tornádom. Bol zrejme najhlučnejší. Pán Murfan s Tornádom sa živo a veselo bavili a pani Murfanová sa smiala s nimi. No len čo zbadala Emu, postavila sa a prišla k nej.

„Kde je Marianna?“

„Zostala sa ešte trochu prechádzať. Mala plnú hlavu.“

„Toho tábora alebo niečoho iného?“

„Aj, aj. V poslednom čase je trochu divná.“

Pani Murfanová prikývla a usmiala sa. „Čo mi vieš povedať, o tom vašom vedúcom. Vyzerá to byť rozumný a vtipný chlapec.“

Ema bola chvíľu ticho a rozmýšľala, čo by povedala Marianna.

„Je milý. Máme naozaj šťastie.“

„A čo on a Marianna?“

„Nič medzi nimi nie je. Iba to tak vyzerá.“

„Tak ako?“ pristúpila k nim Emina mama.

„Mami, vieš, keď sa Marianna vráti, budeme musieť odísť.“

„Čakal som to. Ten tábor je pre vás ako stvorený.“

Potom sa otočila k Marianninej mame. „Necháme deti odísť alebo ich budeme zdržiavať najdlhšie, ako sa len bude dať?“

Obidve sa na seba lišiacky usmiali a pani Murfanová prikývla. „Budeme zdržiavať.“

Ema nechala mamy nech sa zabávajú a zvolala všetkých dokopy.

„Marianna chce čo najrýchlejšie odísť.“

Samo otrávene pozrel na Emu. „Čo ešte ti slečna dokonalá povedala?“

„Prečo sa k nej správaš tak, tak...?“

„Tak čo? To ona má pred nami tajnosti. S tým jej dedinčanom.“

„Ak narážaš na to, že dnes prišla neskoro, tak na to mala dobrý dôvod.“

„Áno, a ty si jej to uverila?“

„Sme predsa priatelia, nemôžeš Mariannu nechať na pokoji?“ zastala sa jej Barbie.

„Tak čo teda dnes robila v džungli?“

„Zas stretla to dievča,“ oznamovala mu sucho Ema, „a tiež jej nechala odkaz. Verejne sa jej vyhrážala.“

„Naozaj? Čudujem sa, že až teraz. Ja by som začal oveľa skôr.“

„Samo.“

„Kde vlastne je? Nechcela odísť čo najskôr?“ Danny sa rozhliadol dookola.

„Nezašli sme ďaleko, len pár metrov od hotela na jednu ulicu. Ja som odišla a ona tam ešte chvíľu ostala. Nemohla zájsť ďaleko.“

„Zrejme len zabudla na čas, ako stále.“ povzbudivo sa usmial Edy.

„Fajn, tak ju poďme hľadať.“ navrhla Barbie.

„Ale čo rodičia? Nemôžeme ich len tak nechať a niekde odísť.“

„Ja a Samo pôjdeme pohľadať Mariannu a ty s Dannym a Barbie zostanete tu. Bude s vami aj Emília.“ organizovala Ema.

„A čo ten ostrovan?“ kývol hlavou Samo.

„Pôjde s nami. Pozná tu niekoľko ľudí a môže sa nám hodiť.“

Samo otvoril ústa, že niečo namietne, no potom ich len naprázdno zatvoril. Ema podišla k stolu, kde sedel Tornádo a na chvíľu ho zavolala.

„Ideme hľadať Mariannu.“ zašepkala tak ticho, aby ju ani jeden z rodičov nepočul.

„Prečo, stratila sa?!“

„Psst!“ zahriakla ho a potiahla ďalej. „Zrejme nie, len sa nevrátila z prechádzky. Ideme sa len pozrieť, nič viac. Asi len zas zabudla, koľko je hodín.“

„Dobre idem s vami.“ pozrel na Marianniných rodičov a potom na Emu a Sama.

Oni dvaja vysvetlili rodičom, že sa idú len poprechádzať a že Marianna ich čaká za rohom. Rodičia napodiv bez nejakých otázok súhlasili a všetci spolu s Edym a Barbie si sadli k jednému stolu.

Ema, Samo a Tornádo zatiaľ zišli dolu na parkovisko a rýchlim krokom išli k chodníku, kde Ema nechala Mariannu. Keď však došli na to miesto, našli len prázdnu lavičku.

„Tu som ju nechala stáť.“

„Nepovedala niečo? Kam ide alebo čosi také?“ obzeral sa Tornádo.

„Nie, len stála a rozmýšľala.“

„O čom?“

„Neviem, nevidím jej do hlavy.“

„Tak mi povedz, o čom ste sa rozprávali skôr, ako zmizla.“

Ema sa zamračila. „Tak po prvé, ona nezmizla a po druhé to, o čom sme sa bavili, je len medzi nami.“

„Tak aspoň rozmýšľaj, kam mohla ísť. Nemôžeme rodičom povedať, že sa jednoducho stratila.“

„Ak by vedeli, čo sa dialo posledných pár dní, vôbec by ich to neprekvapilo.“ skonštatoval Samo a sadol si na lavičku.

Tornádo pozrel na Emu, ktorá si tiež sadla. Ona pokrčila plecami a obzerala sa dookola. Počkali ešte pár minút, no keď sa nikto neobjavil, rozhodli sa, že sa ešte poobzerajú po okolí.

Medzitým sa Marianna začala pomaly preberať. Sedela na drevenej stoličke a skoro všade okolo nej bola tma. Usúdila, že to zrejme bude nejaký sklad. Boli tam na kopách naskladané drevené debny a hrozne veľa prachu. A tiež tam nebola sama.

Na pravej strane stálo to dievča, ktoré sa motalo po džungli, dvaja chlapi, čo ju naháňali, tiež ten chalan, ktorý ju napadol a ešte jeden muž. Toho však nikdy predtým nevidela.

Bol celkom vysoký a zrejme tiež ostrovan, pretože jeho črty sa nápadne podobali Tornádovým. Hoci mal nápadné hnedé oči, jeho tvár bola celkom pekná.

„Čakal by som, že keď si taká dobrá, nedáš sa nachytať na taký lacný trik.“ začal, no Marianna mala problém zaostriť naňho.

„Čo bolo v tom spreji?“

„Psylocybín a amanitín. Tieto prírodné látky využívali naši predkovia už pred mnohými rokmi.“ Potom sa sucho zasmial a premeral si ju. „Si naozaj šikovná, Marianna Murfanová.“

„Ten starec ste boli vy a sledovali ste ma, odkedy som prišla na Malawi.“ zahlásila Marianna.

„Pýtaš sa ma to?“

„Nie, ja konštatujem. Niekoho ako ste vy by som sa v živote neopýtala ani koľko je hodín!“

„Pol druhej a áno, bol som to ja. A tiež som ťa dal sledovať. Takú hrozbu predsa nenechám behať len tak, bez dozoru.“

„Ako to myslíte? Ja som pre vás hrozba?“

„Prestaň tu hrať hlúpu. Celý čas si sliedila na ostrove a hľadala si nejaké stopy.“ zapojila sa do rozhovoru dlhovláska.

„Neviem, o čom tu hovoríte. Zavolali ma dedinčania, pretože im strašilo v sopke. Netuším, kto ste a čo robíte, a v žiadnom prípade som vám nechcela nič pokaziť.“

„Kto ťa poslal?“ ujal sa slova muž a pristúpil bližšie.

Marianna si ho pozorne prezrela a chladne mu hľadela do očí. „Nikto. Požiadali ma, aby som prišla.“

„Ako vidím, niečo ťa len tak nerozhádže. A vieš čo? V tom sme si dosť podobný. Ale keď stratím trpezlivosť, viem byť veľmi zlý.“

„Aha, len aby ste vedeli, nesvieti vám jedna žiarovka. Tam, v tom ľavom kúte.“

„Si ozaj prefíkaná.“ muž prižmúril oči a hladil si bradu.

„A ako vidím, vy ste ozaj hlúpy.“

Dievča sa zamračilo a chcelo ju okríknuť, no muž zdvihol ruku a usmial sa.

Vtom niekto prudko otvoril dvere, ktoré príšerne zaškrípali.

„Šéfe, máme problém.“

Muž sa otočil a všetkých vyhnal von.

„A čo ona?“ pohŕdavo odfrklo dievča.

„Neutečie.“

Zavrel za sebou dvere a Marianna zostala sama uprostred veľkého skladu. Až teraz si všimla, že mala ruky vzadu čímsi zviazané. No keď nimi silno trhla, povraz povolil a spadol na zem.

„Čo má toto znamenať?“ zašepkala sama pre seba.

„Viem, že ak by som ťa pripútal, podarilo by sa ti ujsť, no nemáš veľa času.“

Za ňou v tieni stál chalan, ktorý ju napadol. Zdal sa jej celkom úprimný a priateľský, no nechcela už spraviť žiadnu chybu.

„Toto je nejaký trik? Necháš ma ísť, aby si ten tvoj šéfko mohol urobiť lov na falošnú špiónku?“

„Nie, som Bongov priateľ. On ti všetko vysvetlí. Odkáž mu, že palma narazila na oheň.“

„Čo mu mám povedať?“

„Počula si. Nezabudni na to.“

Marianna nadvihla obočie, no rozhodla sa veriť mu. „Čo je toto za miesto?“

Keď neodpovedal, pohla sa dopredu, kde našla dlhý stôl, na ktorom boli porozhadzované papiere. Niektoré boli v domorodom jazyku, no niektorým rozumela.

„Rozhodnutie JPT-AH o ochrane lesov.“ čítala a obchádzala stôl. „Nový agent Kr...“ nestihla však dočítať, pretože za dverami sa ozvali kroky.

„Ja zadržím chlapov a ty zatiaľ uteč!“ zakričal chlapec a rozbehol sa k dverám. „Týmto vchodom vyjdeš a pôjdeš stále rovno, kým nenájdeš cestu. Pôjdeš po nej v smere áut až sa dostaneš k hotelu. Čo najrýchlejšie odleťte. Začnú ťa hľadať. A ešte jedna rada. Nikam nechoď sama, len na to čakajú.“

Marianna si podrobne vypočula jeho rady a potom sa obzrela. Dvere sa začali pomaly otvárať a hlasy sa približovali.

„Rýchlo, utekaj najrýchlejšie ako vieš!“

Chalan pribehol k dverám a snažil sa ich zablokovať. Marianna sa k nemu otočila a chcela niečo povedať, no on na ňu pozrel naliehavým pohľadom.

Ešte raz si obzrela sklad a potom zamierila ku dverám. Vybehla nimi von a už sa ani raz neobzrela. Bežala cez džungľu, pomedzi stromy a pomaly ani nevidela, kam ide.

Ten sprej, čo jej nastriekali do tváre ešte zrejme nevyprchal. Odrazu sa jej zatočilo v hlave, preto musela zastať. Ľavou rukou sa pridržala stromu a pretrela si oči. Skoro nevidela pred seba, no počula hukot áut. Bola už skoro pri ceste.

„Musím ísť ďalej.“ opakovala si sama pre seba a po malých krokoch sa presúvala k chodníku.

Započúvala sa do hukotu a zazdalo sa jej, že počuje krik chlapov a streľbu. Skúsila sa rozbehnúť, no podlomili sa jej kolená. Ledva sa doplazila k asfaltu.

Na chodníku sa už však musela pevne postaviť, aby veľmi nepritiahla pozornosť. Najprv jej napadlo, že by sa mohla rozbehnúť k hotelu, no pri zhodnotení jej terajšieho stavu dospela k záveru, že to nebude najlepšie. Preto si chcela zastaviť auto a odviezť sa. Tak by si bola skoro istá, že ju nedobehnú.

Postavila sa teda na obrubník a počkala si, kým nepôjde nejaké auto. Hneď ako sa za zákrutou zjavili reflektory, začala sa milo usmievať a zamávala rukami.

Malý červený Fiat spomalil a nakoniec aj zastavil. Šoférovala ho naoko milá a usmiata slečna. Odparkovala auto tesne pri Marianne a stiahla okienko.

„Ahoj. Potrebuješ odviesť?“

Marianna sa snažila tváriť čo najmilšie a hlavne pri zmysloch. „No hej, ak by ste mohli.“

„Ále prosím ťa, volaj ma Tina. Tak nasadaj.“

Vytiahla okienko a ukázala Marianne dvere na druhej strane auta. Ona ho obišla a počkala, kým jej Tina otvorí. Sadla si vedľa nej a zapla si bezpečnostný pás.

„Kam to bude?“

„No, nejdeš náhodou k hlavnému hotelu?“

„Áno, potrebuješ odviezť tam?“

„Hej a prosím ponáhľaj sa.“

„Ako si želáš.“

Tina bleskovo naštartovala motor a odfrčala. Marianna akurát zazrela postavu mihnúť sa v lístí. Zrejme im nedôjde, že si stopla auto. Budú ju naháňať po ceste a ona bude už dávno v lietadle.

Na jej veľké prekvapenie hotel bol až tri kilometre od miesta, kde vyšla na chodník. Tina sa na nič nepýtala, len zaparkovala na parkovisku a usmiala sa.

„Ďakujem veľmi pekne. Ani nevieš, ako si mi pomohla.“

„Ále, to nestojí za reč. Rada pomôžem. Dúfam, že sa ešte stretneme.“

„Aj ja.“ Marianna jej ešte raz poďakovala a vybehla z auta.

Hoci sa jej podlamovali kolená, trielila na terasu ako namydlený blesk. Na jej prekvapenie tam nikto nebol.

„Hľadáte niekoho?“ oslovil ju jeden z čašníkov.

Ona sa bleskovo otočila a bola pripravená na nečakaný útok. Tento čašník bol ale naozaj zamestnanec hotela. V ruke držal tácku s pohármi a milo sa usmieval.

„Áno,“ usmiala sa Marianna, „nedávno tu boli manželské páry s deťmi. Neviete, kam išli?“

„Zrejme sú vo vstupnej hale. Odišli len pred chvíľou.“

„Ďakujem.“

Ani naňho poriadne nepozrela a utekala do vstupnej haly, na recepciu. A naozaj. Tak ako povedal čašník, v jednom z kútov na kožených sedačkách sedeli jej priatelia aj s rodičmi. Pribehla k nim a nedala im žiaden priestor na otázky.

„Musíme ísť! Hneď teraz!“

„Marianna, kde si bola?“ Ema vstala a pozrela na ňu.

„To poviem neskôr, teraz sa musíme do minúty presunúť k lietadlu a odletieť.“

„Brzdi, dievča, brzdi. Najprv všetko vysvetli.“ oslovil ju Edyho otec.

„Nie je čas! Okamžite!“

Vzala si tašku a pozrela na Emu. Jej priatelia ju nakoniec poslúchli, rozlúčili sa s rodičmi a spolu s Mariannou a Tornádom na čele vybehli von.

Rodičom ešte raz zakývali na rozlúčku a obrovskou rýchlosťou mierili k lietadlu. Marianne sa však znovu zakrútilo v hlave a spadla na kolená.

„Čo sa deje?“ zdesene zastal Tornádo.

„Všetko poviem v lietadle, teraz čo najrýchlejšie preč.“

Samo jej pomohlo postaviť sa a znovu rýchlo bežali vpred. Zrazu za sebou začuli hlasné hučanie motora.

„Neobzerajte sa, iba bežte! Rýchlo!“ Marianna už naozaj nevládala, iba visela na Samovi. Len pár metrov ich delilo od dverí lietadla, keď okolo jej hlavy presvišťala guľka.

„Strieľajú po nás!“ zdesene vykríkla Barbie a šmátrala po kľučke.

„Dnu!“ prikázala Marianna a otvorila dvere druhého pilota. Ešte ani nevošla dnu, už okríkla Bonga.

„Štartuj, hneď!“

„Nemôžem. Musím počkať na povolanie na štart!“

„Na nič nečakaj a leť! Strieľajú po nás a keď si nepohneme, tak nám otvoria dvere a...“ nervózne sa obzrela a celá sa triasla.

Bongo pochopil a na nič nečakal. Zapol všetky gombíky a lietadlo sa pohlo dopredu. Potiahol kormidlo k sebe a stroj začal stúpať. Vzduchom preletelo ešte pár guliek, no všetky ich minuli.

Marianna si konečne oprela hlavu o mäkké operadlo. Hlava sa jej znovu krútila a navyše ešte mala aj niečo s očami. Už nevidela nič iba farebné fliačiky.

Tornádo prišiel k sedadlu a položil jej ruku na plece. „Teraz všetko pomaly vysvetli.“

„Nemôžem, prepáč,“ dostala zo seba, „je mi naozaj zle. Niečo mi nastriekali do tváre. Nejaký psy... psylo... niečo.“

„Psylocybín?“ Tornádo na ňu pozrel.

Ona nepatrne prikývla.

„Je to dosť zlé,“ otočil sa a oznámil ostatným, „je to druh prírodnej drogy. Musíme ju čo najrýchlejšie dostať k liečiteľovi. Potrebuje pomoc.“

Samo sa tiež postavil za ňu a vážne pozrel na Tornáda. „Je ten psy... nebezpečný?“

„Vo veľkom množstve môže byť. No nemyslím, že by sa toho nadýchala veľa. Nedošla by do hotela po vlastných.“

Samo prikývol a ustarostene pozrel na Mariannu.

„Nebojte sa, o chvíľku sme na ostrove.“ upokojoval ich Bongo a tiež pozrel na dezorientovanú Mariannu.

„Ja... ja som v poriadku.“ koktala a pokúsila sa vydvihnúť vyššie. Ruky sa jej však podlomili a dopadla naspäť.

„Nehýb sa, o chvíľu budeme na ostrove.“

Počas zvyšnej cesty už nikto nepovedal ani slovo. Ema pevne objímala Emíliu, ich dve držal Danny, Edy s Barbie sa tiež tvárili pochmúrne a vpredu Samo s Tornádom striedavo kontrolovali Mariannu.

Nakoniec sa však dočkali a lietadlo pomaly a hladko pristálo v piesku. Na ich veľké prekvapenie ich tam čakali Artbub s Ovofritom.

Tornádo hneď vybehol von a skôr, ako pomohol Marianne vyjsť, prikázal otcovi zavolať Skendera. Ovofrit sa hneď pobral do dediny a Artbub s Tornádom a Samom vyložili Mariannu von.

„Marianna, vnímaš ma? Počuješ ma?“ prihováral sa jej Artbub, no márne.

Marianna už nevládala ani otvoriť ústa.

„Ak ma počuješ, tak aspoň jemne pohni hlavou.“ nevzdával to vodca.

Ona však nevládala nič, len počúvať. Ani otvoriť oči, ani pohnúť hlavou. Jej telo sa akoby odstrihlo od mozgu a nepočúvalo ju.

„Jed ju asi premohol. Akú veľkú dávku dostala?“ zaujímal sa Artbub.

„Neviem, otec. Neviem ani, čo sa stalo. Jednoducho prišla do hotela a donútila nás odletieť. Cestou sa nás snažili zastaviť nejaký chlapi. Naozaj netuším čo sa dnes stalo.“

„Chlapi hovoríš, a ako vyzerali?“

„Neviem, nikto z nás sa neobzrel. Jednoducho sme naskákali do lietadla a zmizli sme.“

Artbub už nepovedal nič a Marianna čakala, čo sa bude diať. Odrazu ju chytili niečie ruky a niesli ju preč.

„Čo to robíš?!“ počula Artbubov hlas.

„Nebudem sa pozerať na to, ako mi umiera pred očami. Idem do dediny.“ zahlásil Tornádo.

„Neblázni, ona neumiera.“

„Čo vieš. Možno áno.“

„A ak nie?“

Tornádo sa už neozval a podľa chladu, ktorý odrazu Marianna pocítila, zistila, že idú cez džungľu. Niesol ju, až kým nedošli do dediny. Čo najrýchlejšie prebehol naprieč ňou a zamieril k domu na konci. Tam ho už čakal Ovofrit spolu s liečiteľom.

„Polož ju sem.“

Tornádo ho poslúchol a zložil Mariannu na mäkkú posteľ. Napravil jej hlavu a odhrnul vlasy z tváre.

„Marianna.“

Ona však nereagovala na jeho oslovenie. Ešte raz na ňu pozrel a nechal Skendera, nech robí svoju prácu. On jej priložil studený obväz na čelo a zápästia. Potom jej na chvíľu nasilu otvoril oči, aby skontroloval jej vedomie. Ona si zatiaľ prezrela miestnosť.

Bola to tá istá izba, v ktorej bola aj minule. No teraz v nej bolo viac svetla. Závesy boli odtiahnuté, a tak videla, kto je vedľa nej. Okrem Tornáda a Ovofrita tam stáli Ema so Samom a aj Artbub.

„Bude v poriadku?“ zastonala Ema.

„Áno, to len adrenalín v krvi rozprúdil jed rýchlejšie ako zvyčajne. Jej organizmus nie je zvyknutý na takýto druh látky. Večer by už mala byť v poriadku. Potrebuje si len oddýchnuť.“

„Kto to spravil?“ premeral si ju Samo.

„Niekto komu vadí vaša prítomnosť.“ pridal sa Artbub.

„To hovoríte vy?“

„Ale, no tak len žiadne hádky. Marianna potrebuje pokoj.“ zahromžil Skender a vyšiel von.

„Ak sa toto dozvedia rodičia, tak bude po vás.“ zamračil sa Samo na Tornáda s Artbubom.

„My za nič nemôžeme. To vy ste ju nechali samú na ulici.“

„Nebyť tej vašej sprostej príšery, nič z toho by sa nestalo.“

„Nič by sa nestalo, keby ste na ňu dávali lepší pozor!“

„Nebudeme ju strážiť na každom kroku! Môže si robiť, čo chce!“

„Ticho! Všetci! Rozprávate o nej, akoby bola pes alebo mačka. Marianna sa rozhodla sama, že sa namočí do týchto divných vecí. Nijako si nepomáhame.“ zahriakla ich Ema.

„Správne, teraz všetci von. Musí tu byť ticho a pokoj.“ Skender stál pred dverami a rukou ukazoval von.

Všetci do jedného pomaly vyšli z izby. Tornádo ešte raz pozrel na Mariannu. Ležala bez pohnutia, ani hrudník sa jej skoro nedvíhal. Potom Skedner zavrel dvere a ona zostala sama.

Nemohla sa ani pohnúť, ani otvoriť oči. Len ležala na posteli a pozorne počúvala. Aj keď možno mala odpadnúť alebo zaspať ona bola bdelá a živá. Ak by mohla vstať, určite by sa vybrala na výlet do severnej časti ostrova.

Možno je to tak lepšie, pomyslela si a predstavila si toho záhadného muža, ktorý ju uniesol.

Bola si stopercentne istá, že pochádza z jedného z ostrovov. Jeho črty tváre boli až veľmi nápadné. Tiež si spomenula na vetu, ktorú mala odovzdať Bongovi a na tú divnú skratku. Ako to bolo? JPTF? Alebo JPAF? Nejako takto.

Rozmýšľala už niekoľko minút, keď podlaha zavŕzgala a dvere sa otvorili. Nachvíľu si pomyslela, že to je Tornádo, pretože kroky boli sebaisté a dupavé, no štýl chôdze sa mu nepodobal.

Osoba si prisunula stoličku od stola a sadla si. Marianna napäto počúvala a snažila sa zistiť, kto to je.

Po dlhšej chvíli ticha si osoba odkašľala a prihovorila sa jej. „Prepáč mi to, Marianna.“

Bol to Artbub, ale jeho hlas neznel mocne a pevne. Práve naopak, bol tichý a slabý. „Viem, že ma zrejme nepočuješ, no nemám sa s kým porozprávať.“

Marianna s napätím čakala, čo také jej chce veľký vodca povedať.

„Mrzia ma všetky tie veci, čo sa stali. A tiež všetko, čo som spravil. Snažím sa len udržať dedinu pokope. Občas to jednoducho nezvládnem a vybuchnem.“

Odmlčal sa a Marianna začala premýšľať nad tým, prečo jej to vôbec hovorí.

„A navyše aj Tornádo začína vymýšľať svoje hlúposti. Ale, že sa čudujem... Možno si o mne pomyslíš, že som konzervatívny hlupák, no vychovávať takého tvrdohlavého a ambiciózneho syna sám, dá riadne zabrať.“

Marianna sa v duchu usmiala a predstavila si všetky Tornádove šialené nápady. Na svojich rodičoch videla, aké je ťažké vychovávať ju.

Vtom sa dvere znovu otvorili. Kroky však zastali a Marianna nič viac nepočula, iba ticho.

„Otec, čo tu robíš?“ opýtal sa Tornádov hlas.

Artbub sa postavil a pozrel na syna. „Nemôžem tu byť?“ jeho hlas bol znovu silný a jednoznačný.

„Nie, len sa pýtam, čo tu robíš.“

Artbub nepovedal nič, len sa presunul ku dverám.

„Ty mi neodpovieš?“

„Nemám prečo.“

„Si môj otec, máš byť môj vzor. Ale ty zrejme nevieš, čo to je. Najradšej by si mal dokonalé decko, že? Aby si mal niekoho, kto ťa bude na slovo počúvať. Škoda, že mama zmizla!“

„Tornádo, prestaň! Túto tému sme už skončili.“

„Nie, ja som ešte neskončil. Vyhýbaš sa mi a ignoruješ všetko, čo je spojené so mnou. Keby si len videl Marianniných rodičov! Sú milí, starostliví a navyše sa zaujímajú o svoju dcéru.“

„Tornádo, niečo som povedal!“

„Ak si si nevšimol, tak aj ja tebe!“

„Prečo ma porovnávaš s niekým, kto je v úplne inej situácii?“

„Úplne inej?! Čo na výchove takého dieťaťa môže byť ťažké?“

„Keby si len vedel.“

Artbub vytvoril krátku chvíľu ticha a až vtedy si Marianna uvedomila, že tento rozhovor vlastne nemá počuť. Pokúšala sa čo najrýchlejšie zaspať alebo odpadnúť, no bola na to veľmi svieža.

„Vieš v čom je tvoj problém? Odkedy zmizla mama som pre teba nič!“

„Som tvoj otec, tak sa správaj slušne!“

„Nie, slušne som sa správal doteraz. Viem, že niečo vieš o tých ľuďoch, čo tu pobehujú a vytvárajú problémy!“

„Nič o tom neviem! Myslíš, že by som chcel zničiť dedinu, ktorú sa snažím budovať? Potom o mne nemáš dobrú mienku.“

„Otec, ja len chcem niekoho, kto by ma pochopil a pomohol mi.“

„Ja ťa chápem, ale aj ty by si sa ku mne mohol správať lepšie. Keď si bol malý, mal si ma rád.“

„Lebo som bol decko! Hlúpe a nevšímavé decko.“

„No mal som ťa radšej.“

„Jasné, lebo som nenamietal a nevidel tvoje chyby, že?“

„Toto počúvať nebudem, porozprávame sa neskôr.“

Artbub vyšiel von a zatresol za sebou dvere. Tornádo si sadol na stoličku a vložil si hlavu do dlaní.

Marianna sa chcela postaviť alebo si k nemu sadnúť a podporiť ho, no mohla len bezmocne ležať a počúvať.

„Zrejme si jediná komu na mne záleží.“ vzdychol a chytil ju za ruku. „Alebo nie?“

Ona do nej vložila všetku svoju silu a jemne ju stisla.

„To som rád.“ zasmial sa a zovrel ju pevnejšie. „Neviem, či to vieš, ale si prvá osoba, ktorá ma má skutočne rada. Viem, že by som ti to mal povedať do očí a keď budeš pri vedomí, no je to nesmierne ťažké. Hneď ako ťa vidím, stratím všetku odvahu, ktorú som si tak dlho zbieral a nezmôžem sa na nič.“

Smutne vzdychol a pustil jej ruku. „Na mamu si nepamätám. Ale chcel by som, aby bola ako ty.“

Marianne ho v tej chvíli prišlo tak ľúto, že ak by bola pri vedomí určite by sa rozplakala. Znovu mu chcela stisnúť ruku, no niekto otvoril dvere.

„Neprebrala sa?“ ozval sa Skenderov hlas.

„Nie, ale mám pocit, že sa pohla.“

Liečiteľ prišiel bližšie k nej a priložil jej ruku na čelo. Potom sa otočil, pristúpil k poličke s fľaštičkami a vybral jednu.

Trochu z nej nalial na kus obväzu a pristúpil k Marianne. Obväz s tekutinou jej jemne pritisol na nos a podržal niekoľko sekúnd. Ona začala dýchať prerývane a po nejakom čase aj zakašľala.

„Preberá sa.“ oznámil Skender Tornádovi a trochu odtiahol obväz.

Ešte raz zakašľala a potom otvorila oči. Najprv nevidela skoro nič, pretože svetlo bolo príliš silné, no pomaly si zvykala.

„Marianna!“ zaradoval sa Tornádo a silo ju objal.

Ona sa usmiala, no každý pohyb svalom ju zabolel. Keď ju nakoniec pustil, pozrela na Skendera. „Čo sa mi stalo?“

„Ak to mám povedať úplne presne, tak tvoj organizmus zreagoval s tými látkami, ktoré si vdýchla.“

„Aha.“ Marianne sa zlomil hlas a premohla ju veľká únava. Znovu zavrela oči, no tentokrát od únavy.

„Čo sa deje?“ nechápal Tornádo.

„Doteraz bola len akoby v nejakom tranze. Svaly boli napnuté a nemohli sa pohnúť. Teraz si musí oddýchnuť a vyspať sa.“

Tornádo prikývol a znovu si sadol. Teraz bol už úplne ticho. Marianna ho však vôbec nevnímala. Zaspala hneď, ako zvrela oči.

Medzitým jej priatelia došli k domčeku. Samo a Ema boli napálení, ostatní vystrašení.

„Nebyť toho hlúpeho Tornáda, nič by sa nestalo!“ rozčuľoval sa Samo.

„Prestaň, môžeme si za to samy. Sme hlúpe decká, ktoré sa zaplietli do niečoho nebezpečného. Teraz už viem, prečo Marianna neodišla. Zistila to, čo my až teraz.“

„Ja som na nič neprišiel. Ani teraz a počkaj... ani teraz!“

Ema prevrátila očami. „Vieš, čo si myslím? Toto divné divadielko sa zmenilo na niečo iné. To, že po nás strieľali znamená, že sme sa k niečomu dostali.“

„My?! To Marianna! Ona nás stále zatiahne do takých vecí, o akých sa nám ani len nesnívalo!“

„A nie je to super?!“

„Nie, prepáč. Ja sa nechcem dať zastreliť!“

„Veď nás chceli len nastrašiť. Objavili sme niečo, niečo...“

„Zlé!“

„Nie! Zvláštne, dobrodružné, napínavé... Chápeš?“

„Ó, áno. Už cítim, ako ma naplo.“

„Vieš ty čo?! Rozprávať sa s tebou nemá zmysel. Úplne chápem, prečo ťa Marianna nechce.“

Samo už nepovedal ani slovo a namrzene vyliezol po rebríku. Ema ho nasledovala a spolu otvorili dvere. Edy, Barbie, Danny a Emília boli už dnu. Ticho sedeli na posteliach v chlapčenskej izbe a skoro si ani nevšimli, že prišli.

„Počujte,“ začala Ema a snažila sa upútať ich pozornosť, „Marianna bude v poriadku a určite nájdeme tých ľudí a pošleme ich ktovie kam.“

„Ty ich chceš hľadať?“ nechápal Danny.

„Presne tomu som sa divil aj ja.“ prisadol si k nemu Samo.

„Vy to naozaj nevidíte? Na tomto ostrove je toho oveľa viac. Marianna prišla na to, že tu nejde o sopku alebo nejakú blbú masku. Tí ľudia sú ozaj nebezpeční.“

„Nečítala si veľmi veľa detektívok? Veď to, aby deti ako my odhalili nebezpečné gangy, pašerákov a takýchto týpkov sa stáva len v knihách.“

„Nie, ale nechajme to tak. Počkáme na Mariannu a spolu to predebatujeme.“

Ema si tiež sadla na jednu z postelí a vzdychla. Nestihla však ani pozrieť hore a niekto zaklopal. Všetci pozerali jeden na druhého, no nikto nešiel otvoriť.

Keď však osoba zaklopala druhý raz, Ema sa postavila a ľahkým krokom precupkala ku dverám. Ešte raz pozrela na Sama, potom otvorila. Na jej nemilé prekvapenie tam stál Tornádo.

„Viem, že ma asi nevidíte veľmi radi, ale prišiel som vám povedať, že Marianna sa zobudila.“

„Čo?! Kedy?!“ Samo vyskočil na rovné nohy a prihnal sa k Eme.

„Pred chvíľou, no zas zaspala.“

„A povedala niečo?“

„Nie, len sa opýtala, čo sa jej stalo?“

„To by mala povedať ona.“

Tornádo nadvihol obočie, ale nič na to nepovedal. „Otec vám odkazuje, že máte prísť na obed.“

„Nemyslíš si, že na obed je už trochu neskoro?“

„Nie. Ešte ste neobedovali a musíte sa najesť.“

„Myslíš, že od vás niečo chceme? Dajte nám už konečne pokoj!“

„Viem, že ma ešte stále obviňuješ z toho, čo sa stalo a je mi to jedno. Mysli si, čo chceš. Ale obedovať musíte. Som predsa váš vedúci a musím sa o vás postarať.“

„Nechcem od teba ani baktériu a to platí pre všetkých v tejto dedine. A s tým vedúcim môžeš ísť vieš kde!“

„Hej viem, nemusíš mi to vysvetľovať.“ chladne odfrkol a ľadovo si premeral Sama.

„Tak, chlapci, to by možno stačilo. Nechceme tu žiadnu ďalšiu bitku.“ postavila sa medzi nich Ema.

„Udrieť tohto tu? Naozaj si myslíš, že by som sa až tak znížil?“

„Myslíš si, že keď si z mesta, tak ti patrí celý svet?“

„Nie, ale rozhodne nie som taký naivný a hlúpy ako ty. A tiež sa viem správať slušne k ostatným ľuďom.“

„Ty? Čudujem sa, že ti ešte nedali medailu.“

„No narozdiel od teba!“

„To by už ozaj stačilo.“ Ema odstrčila Sama a zabránila mu priblížiť sa k Tornádovi. „Prídeme na obed. Možno o chvíľu. Môžeš otcovi odkázať, že sa s ním chcem porozprávať? Nech ma počká.“

Tornádo si ju premeral, no nakoniec súhlasil. Otočil sa na odchod a zliezol po rebríku. Ema zavrela dvere a zlostne pozrela na Sama.

„Ty sa fakt nevieš ovládať?“

„Ja?! To ten...“

„Nehovor to. Nechcem počuť, čo si o ňom myslíš. Ja mu verím a myslím, že je celkom fajn.“

„Ty si sa úplne zbláznila?!“ postavil sa Danny.

„Viete, ako to myslím. Prečo ho vlastne nemáme radi? Preto, lebo Samo žiarli? Nič nám nespravil. Snaží sa byť milý, aj keď mi naňho kašleme.“

„Milý? Ja si pod pojmom milý predstavujem niečo iné.“ zasmial sa Samo.

„To ty si si začal.“

„Nie, to on. Jednoducho prišiel a prebral mi dievča!“

Ema nadvihla obočie a uprene naňho hľadela. „To preto, lebo si jej to nepovedal.“

Samo otvoril ústa, že niečo povie, ale Ema ho obišla a vošla do dievčenskej izby.

Nikto už nič ďalšie nepovedal, a tak zvyšných desať minút presedeli potichu. Keď Ema konečne vyšla, boli už skoro tri hodiny.

Všetci si obliekli svetre a rozhodli sa ísť na neskorý obed. Zišli dolu rebríkom a vybrali sa k stolom. Cestou však nikoho nestretli, dokonca ani hrajúce sa deti.

„Kam sa podeli?“ čudovala sa Ema.

Prechádzali dedinou a prezerali si domy. Nikde nikto. Už ich to začalo znepokojovať, keď došli do stredu dediny. Tam v dome, oproti vodcovmu, sa ozývali hlasy.

Ema kývla hlavou tým smerom a naznačila, aby tam išli. „Som zvedavá, čo je zas toto.“

Potichu prišli pred dvere a počúvali.

„Nič sa nedeje. Naši priatelia nám pomôžu a nájdu tých zločincov.“ povedal niekto.

„Snívajte ďalej.“ zahlásil Samo a otvoril dvere.

Prekvapená Ema sa ho snažila zachytiť, no neskoro. Vošiel do obrovskej miestnosti, kde boli v radoch usadení dedinčania. Uprostred kruhu bolo malé, akoby pódium, kde stál Tornádo a za ním Artbub.

Všetci boli prekvapení, že vidia Sama, no Tornádo prižmúril oči a pozrel na Emu. Ona rozpačito pokrčila plecami a tiež vošla dnu.

„Práve sa tu rozprávame o tých divných veciach, ktoré sa pred časom stali.“ oznámil im Artbub a posunul syna dozadu.

„To sme radi,“ usmial sa Samo až veľmi milo, „a povedal vám váš vodca, čo sa dnes stalo našej drahej priateľke a riešiteľke vašich problémov?“

Prišiel až úplne dopredu a postavil sa pred Tornáda. Potom sa otočil k ľuďom a z zvedavo si ich premeral.

„Ako som už povedal naši priatelia nám iste pomôžu.“ predral sa Tornádo spoza otca, ktorý sa ho snažil udržať zubami-nechtami.

„Nepočul si? Snívaj ďalej!“ oboril sa naňho Samo.

„Nerobíte to predsa kvôli mne, ale pre všetkých.“ odvetil mu pokojne.

„Musím uznať, že pretvarovať sa vieš dokonale. Prečo ľuďom neukážeš, aký si naozaj? Mariannu si tiež úplne zblbol. Všetci ti veria a ty hráš divadielko ako tvoj podarený otecko!“

„To by stačilo!“ zasiahla Ema a prihnala sa dopredu. „Ospravedlňte ho, prosím. Neprežíva práve najlepšie obdobie.“

„Hovor za seba.“ odvrkol jej Samo. „Si rovnaká ako Marianna. Čo na ňom všetci vidíte? Je to obyčajný klamár a hlupák. Už dvakrát ma zbil, klame a Marianna má od neho už tiež zbierku modrín.“

„Samo!“ varovne ho potiahla Ema.

On jej ruku striasol a postavil sa bezprostredne pred neho.

„Tak čo, Hurikán, ukážeš svoju prvú tvár alebo budeš hrať to smiešne divadielko a dokážeš nám, že si slaboch?“

Tornádo na neho chvíľu pozeral a potom mu jednu vrazil. Sama to však nezaskočilo, len sa usmieval. Hoci až spadol na zem a z pery mu tiekol pramienok krvi, tváril sa spokojne. Nekričal, nenadával, dokonca mu to ani nechcel vrátiť.

Naopak dedinčania až stuhli. Niečo si nervózne šuškali a pokukovali po Tornádovi.

„Volám sa Tornádo, zapamätaj si to konečne!“ pozrel na Sama, potom ho obišiel a zmizol.

„Už máš čo si chcel?!“ oborila sa Ema na Sama a mala problém, nekopnúť ho.

„Áno, mám presne to, čo som chcel.“ zaškeril sa.

„Musíš byť taký...“

„Je mi jedno, čo si o mne myslíš. Hlavne, že ten Monzún dostal to, čo mu patrí.“

„Volá sa Tornádo a okamžite sa mu pôjdeš ospravedlniť.“

„Počuj, neprevtelila sa do teba Marianna?“

„Samo, okamžite!“

„Ema, veď to ten hlupák si začal.“ podporil ho Danny. „Si naozaj divná. Čo sa s tebou porobilo?“

„So mnou? Skôr čo sa stalo s vami?“

Všetci dedinčania sa pomaly rozpŕchli, takže dnu ostali len Mariannini priatelia a Artbub.

„Baví vás takto urážať môjho syna?“

„Hej, je to super sranda.“ zasmial sa Samo.

„Vieš čo, Samo, choď pekne na obed a ja sa zatiaľ porozprávam s vodcom.“ zahriakla ho Ema a odtisla ku dverám.

On sa ešte raz otočil, venoval jej vyčítavý pohľad a pobral sa k stolom. Spolu s ním odišli aj Edy, Barbie a Emília. Danny ostal s Emou a obaja sa naraz otočili k Artbubovi.

„Čo chcete? Nezničili ste toho už dosť?“

„My nič neničíme a toho tam si nevšímajte.“

„Ste si istý? Ja mám iný názor. Ak vás Marianna nekrotí, tak napádate všetkých a všetko.“

„Tak pozor!“ zháčila sa Ema a pozrela na vodcu. „My nie sme cvičené opice, ani nič podobné. Nikto nás nekrotí a to, ako sa správa Samo ste si zaslúžili. Vy a váš syn naozaj hráte na obe strany!“

„Prišla si mi sem len robiť prednášky?“

„Nie, prišla som sa vás opýtať, čo viete o ľuďoch, ktorí napadli Mariannu.“

„Nič. A aj keby som vedel, tak ti to nepoviem.“

„My sa vám tu snažíme pomáhať! Haló! To, že Marianna nie je prítomná, neznamená, že sme všetci odrovnaní.“

Artbub na ňu chvíľu hľadel a ticho si ju obzeral. „Aj tak si budete myslieť svoje. Budete si myslieť, že klamem.“

„Nie, sľubujem.“

„Tak dobre. Neviem o nič viac ako vy. Niekto sa vás snaží zastrašiť a vyhnať preč.“

„Povedzte nám niečo, čo nevieme.“ pridal sa Danny.

„To je všetko.“

Vodca sa otočil na päte a bočnými dverami vyšiel von.

„Čo myslíš?“ nadvihla obočie Ema.

„Niečo vie a chce to povedať len Marianne.“ skonštatoval Danny.

„Ideme na obed?“

„Sú tri, nie je už trochu neskoro?“

Ema sa zasmiala a objala Dannyho okolo pliec. „Ale hladná som dosť. Ide sa.“

Nakoniec aj oni vyšli von z domu a zamierili ku stolom. Sladké ovocie im teraz pripadalo ako skvelý nápad. No ani len netušili, čo sa chystá rovno pod ich nosom.

32. kapitola - SNEH V DŽUNGLI

Marianna sa prebudila celá dolámaná. Hlava ju strašne bolela a skoro nevidela. Ani sa nestihla zorientovať, už ju niekto vyrušil.

„Som rád, že si hore.“ ozval sa hlas spoza stola.

Bol to Tornádo a pred ním na stole stáli dva poháre s pariacim čajom.

„Ja čaje nepijem.“ odvetila mu milo a pozrela na pohár.

„Lenže tento nie je len tak nejaký. Je to domáci čaj z...“

„Nie! Nehovor mi, čo v ňom je, lebo mi bude zle.“

Tornádo pochopil a vstal zo stoličky. Usmial sa na Mariannu a sadol si k nej na posteľ. „Ako sa cítiš?“

Ona mu už chcela odpovedať, že teraz nechce nič rozoberať, no spomenula si na to, čo včera počula.

„Lepšie, ďakujem.“

„Nemusíš sa pretvarovať. Buď ku mne úprimná. Alebo si aj ty myslíš, že som falošný klamár?“

„Nie, nie, to v žiadnom prípade. Kto si to o tebe myslí?“

„Ten tvoj kamoš.“

„Samo?“

„No keď tak nad tým rozmýšľam... Vlastne si to myslia všetci.“

„Čo? Kedy ti to povedali?“

„Povedali? To je slabé slovo. Ten pajác to na mňa vykričal pred celou dedinou. A musím sa priznať, že som ho...“

„Si ho...?“ nechápala.

„Vyprovokoval ma a ja som...“

„Si...?“

„No...“

Marianne už dochádzala trpezlivosť. „Povieš mi to už konečne?!“

„Jednu som mu vrazil. Pred celou dedinou.“

Ona otvorila ústa a naprázdno ich zavrela. Hlas ju nechcel počúvať. „Čo si urobil?“

„Mrzí ma to. Viem, že je to aj moja vina, ale on ma urážal a otca tiež.“

„Tak to znamená, že ho musíš zbiť, však?! Myslela som si, že aspoň ty si rozumný a normálny.“

Tornádo pokrútil hlavou a smutne na ňu pozrel. Ona naňho ale hľadela tvrdo a prísne.

„Mrzí ma to.“

„Aj mňa.“ zložila si z čela obväz a sadla si vedľa neho.

„Čo zo včerajška si pamätáš?“

Marianna chvíľu rozmýšľala, čo mu povedať. „Prečo?“

„Len tak, či si niečo pamätáš.“

„Ak poviem, že nie?“

„Tak si naozaj o nič neprišla.“

„A ak áno.“ oči sa jej podozrivo zaleskli a Tornádo pochopil, že si určite niečo pamätá.

„Čo si počula?“

„Všetko.“ zašepkala a milo naňho pozrela. „To, čo mi hovoril tvoj otec a aj to, čo si mi povedal ty. A asi aj niečo, čo som nemala.“

Tornádo sa smutne usmial. „Zrejme by si bola rada, keby som ti to povedal do očí.“

„No... Aj hej.“

„Fajn, ale ten tvoj pohľad je priam hypnotizujúci.“

„Nemám sa na teba pozerať? Ale potom mi to nemôžeš povedať do očí.“

„Ja viem, viem... Vieš... si najúžasnejšia osoba, akú som kedy stretol.“

„Zvláštne, ja si to...“ začala Marianna s úsmevom, no zrak jej padol na okno. Stál tam Samo a smutne na ňu pozeral.

„Ja si to nemyslím.“ dokončila a rýchlo sa postavila. „Prepáč.“

Skôr ako stihol Tornádo niečo povedať, vybehla von a ani sa neobzrela. Prešla okolo Skendera bez povšimnutia a mierila rovno do domčeka na strome.

Ak by ju všetko nebolelo, určite by sa aj rozbehla. Len čo došla, vyškriabala sa hore po rebríku a otvorila dvere.

„Marianna.“ privítal ju zborový výkrik.

„Čo tu robíš?“ čudovala sa Ema a silno ju objala.

„Kde je Samo?“

„Tu som, prečo?“ vynoril sa Samo z dievčenskej izby.

„Prečo si to urobil?“ oborila sa naňho.

„Čo? O čom to tu rozprávaš?“

„Špehoval si ma! Pred chvíľou som ťa videla pri okne.“

„Mňa? Bol som tu celý čas.“

„Nie, videla som ťa!“

„Zrejme ti ešte z hlavy nezmizla tá látka.“

„Viem, čo som videla. Stál si tam a hľadel si na mňa tými svojimi psími očami.“

„Psie oči už nerobím nejaký ten čas. A Ema ti to môže dosvedčiť. Celý čas som bol tu.“

„Naozaj, bol tu.“ prikývla Barbie a spolu s ňou aj Edy a Danny.

Marianna si smutne sadla na posteľ a prázdne pozrela na stenu. Ema varovne zagánila na Sama, no ten nechápavo pokrčil plecami.

„Marianna, stalo sa niečo?“

„Nie, len... niečo sa mi asi zdalo.“

„Sme radi, že si sa už zobudila.“

„To aj ja. Hneď pôjdem za vodcom a potom sa tajne vyberieme preskúmať severnú časť.“ vychrlila.

„Myslela som si, že to povieš.“ zasmiala sa Ema.

„Viem, že zrejeme nechcete mať s tou záhadou nič spoločné, ale ja...“

„Počkaj, povedala som, že tam s tebou nejdeme. Ja len hovorím, že som to vedela, a tak sme sa pripravili. Ty choď s vodcom vybaviť to, čo potrebuješ a my zatiaľ počkáme.“

„Ste skvelí.“

Marianna sa usmiala a rýchlo vbehla do dievčenskej izby. Vytiahla svoj vak a vybrala z neho čisté tričko a krátku rifľovú sukňu. Začala sa prezliekať a premýšľala, čo sa pred chvíľou stalo.

Odrazu sa jej zazdalo, akoby niekto klopal. Nie na dvere do izby, ale na vonkajšie dvere. Stíšila sa a priložila ucho k dverám.

Počula dva hlasy. Jeden bol Samov a ten druhý Tornádov.

„Je tu?“ opýtal sa Tornádov hlas.

„Prečo by som ti mal odpovedať? Včera si mi skoro vybil zuby. Padaj!“

„Chcem len vedieť, kde je.“

„Ani keby som to vedel, tak ti nepoviem.“

„Takže nevieš?“

„Možno viem, možno nie. Vyber si.“

Tornádo pokrútil hlavou a prezrel si izbu. „Keď ju uvidíte, tak jej povedzte, že tomu naozaj nerozumiem.“

„Stav sa, že jej nič nepoviem.“

„Samo,“ varovala ho Ema a pozrela na Tornáda, „dobre, ako chceš. Povieme jej to. Teraz už choď.“

Tornádo prikývol a otočil sa na odchod. Marianna pozorne počúvala rozhovor spoza dverí, no nemala dosť odvahy na to, aby otvorila a pozrela Tornádovi do očí.

Rýchlo sa obliekla a vzala si do vrecka mikiny baterku. Nahodila spokojný úsmev a otvorila dvere. V izbe však bol len Samo s Emou.

„Kam zmizli ostatný?“

„Išli dopredu. Nepočula si otvárať dvere?“

„Hej a aj niekto klopal, ale to bol Tornádo, nie?“

Ema sa zatvárila prekvapene. „Čo ten by tu robil?“

„Veď ma hľadal. Rozprávali ste sa s ním. Otvorili ste mu dvere.“

„Dvere si otvoril Danny a rozprávali sme sa len medzi sebou. Žiaden Tornádo tu nebol.“

„Ale veď som ho počula.“ trvala Marianna na svojom.

„Nie, nebol tu.“

Ona už nenachádzala argumenty. Počula ho predsa, alebo nie?

„To nič, zrejme to robí len tá vec, čo mám ešte stále v hlave.“

„Zrejme.“ prisvedčila Ema stroho a usmiala sa.

„Tak ideme, nie?“

Ema aj Samo prikývli a spolu zišli dolu. Marianna sa vybrala k vodcovmu domu a jej priatelia sa rozhodli, že ju počkajú pri stoloch.

Prechádzala popri domoch, dedinčanoch a najnovšie aj vedľa lemurov behajúcich po zemi. Keď došla k najväčšiemu domu v dedine, chystala sa zaklopať. Jej ruka sa skoro dotkla dverí, no začula hlasy spoza domu.

Stál tam Artbub a oproti nemu Tornádo. Zrejme sa znovu hádali, pretože ani jeden z nich nevyzeral nejako veľmi šťastný.

„Už som ti povedal, že túto tému necháme tak.“

„Otec, ty o nej niečo vieš a nechceš mi to povedať.“

„Neviem o nič viac ako ty.“

„Ak si myslíš, že žije tak mi to povedz rovno.“

„Keby žila, dávno by nás našla, jasné? Je mŕtva, už sa s tým zmier!“

Tornádo sa na chvíľu zháčil a neveriaco pozrel na otca. „Aspoň nemusí žiť s tebou. Nečudujem sa, že odišla.“

Teraz naňho Artbub pozrel neveriaco. „Čo si to povedal?“

„Počul si, mame je teraz zrejme oveľa lepšie a nečudujem sa, že sa nevrátila!“

Vodca to už nevydržal a udrel syna rovno do tváre. Tornádo síce zostal stáť, no podlomili sa mu kolená.

„Už dosť! Neviem, kto ti hovorí takéto nezmysly alebo ako si na to prišiel, ale stačí! O tomto odteraz nepadne ani slovo. Stačilo!“

„Ak ty si otec, tak je budem morské prasiatko. Nechaj ma už konečne na pokoji. Ty nie si môj otec!“

Artbub ho ignoroval a bez slova sa otočil. Keď však zbadal Mariannu, zarazil sa. Tornádo na ňu tiež pozrel, no v sekunde sa otočil a zmizol v džungli.

Ona si ani neuvedomila, že má ešte stále otvorené ústa a rozbehla sa za ním. Obišla prekvapeného Artbuba a tiež sa stratila v lístí.

Utekala najrýchlejšie ako vedela, aby Tornáda dobehla. Bol tam úzky, zanedbaný chodníček, no splýval s okolím. To ju dosť spomalilo. Nakoniec však zbadala jeho tieň za zákrutou. Pridala do kroku a zhlboka sa nadýchla.

„Čo chceš?“ jeho otázka zaznela ešte skôr, ako Marianna stihla zastať.

„Ja...“

Otočil sa k nej a zastal. „Daj mi pokoj. Ak ma nechceš vidieť, prečo si sem išla?“

„Kto ti povedal, že ťa nechcem vidieť?“

„Kto, kto... no veď ty. Myslíš, že mi to nebolo hneď jasné. Len si ma ľutovala ako nejaké šteniatko.“