Polovica z polovice

Mária Nováková

























Autor

Vydavateľ

Licencia

Vydanie

GKBN

Mária Nováková

Greenie knižnica

CC-BY-NC-ND

Prvé (2014)

010001



Teraz, alebo nikdy! Počuli ste to niekedy v niektorom filme? Žiadny stred, len dve protichodné cesty, ktoré nepoznajú kompromis. Niečo sa musí udiať, treba rýchlo zvoliť možnosť A alebo B. Je láska iná? Len skúste niekoho milovať len tak z polovice. 50%. Alebo rovno polovica z polovice. Matematicky vyrátateľné a v oblasti vzťahov často zaokrúhlené – smerom nadol.

Polovica z polovice je básnická zbierka, ktorou sa chce Mária Nováková vyjadriť k všetkým tým láskam na oko. Ako keby na oklamanie súpera. Milovať a pri tom nemilovať je ako dýchať a zároveň nedýchať. Človek zomrie, prestane byť človekom. Ale čo životný partner? Nájde pri hľadaní rovnováhy šťastnú budúcnosť s niekým iným, alebo bude bojovať so samotou? Alebo si so samotou dohodne dlhodobé prímerie?



Obsah

Polovica z polovice 1

Mama mi zakázala 3

Pololáska 4

Polovica z polovice 5

Vietor hladká tvoje telo 6

Cítim sa ako na spovedi 7

Neďaleko od Trenčína 8

Láska je retro! 9

Jin a Jang 10

Ešte stále dieťa 11

Odísť od problémov 12

Čo ťa ťaží, dievča krásne? 13

Najskôr iba na líce 14

Préria 15

Priepasť 16

Mama mi zakázala

"Mama mi zakázala telku,"

tvrdí nešťastná Jula,

chcú z nej dievčinu veľkú,

nie takú čo sa gúľa.



"Mňa nechce pustiť na futbal,

ale mňa škola vôbec nebaví,

koniec učenia by som bral,

raz sa to iste podarí."



"Nemôžem si kúpiť sladkosti,

sú to však moje zuby,

beriem aj vápnik na kosti,

chápe kto nie je celkom blbý."



"Rada by som išla na chatu,

ale mama ma nepustí,

vraj nespravím ani desiatu,

nemôžem nikde priviesť hostí."



"O svojej mame nič nepoviem,"

povie posledné dievča bezhlasne,

"bola krásna, to z fotiek viem,

nič nechcela, kým odišla predčasne."



Pololáska

Pololáska v polotieni,

z polovice spoznaná,

plavovláska na prameni,

do kelu žabiakom poslaná.



Málo lásky v prvej sekunde,

tesne mimo prístroje,

nedostatočné žmurknutie,

zložité životné postoje.



Potom prišiel iný hrdina,

už nebol taký zelený,

dodnes na neho spomína,

však bol ňou zmenený.



Od A po Z celkom iný,

keď mu veriť odmietla,

nemal na tom žiadnej viny,

len ho nesprávna stretla.



Nepozrela sa do zrkadla,

zaliateho slanými slzami,

zo skúšky života prepadla,

milovať vedela iba slovami.



Polovica z polovice

Posudzuješ dve polovice,

podľa krásy a všetkého,

tak ako tvár nemá jedno líce,

nechce byť milá bez milého.



Ty si nájdeš inú milú,

premeníš na svoju polovičku,

počkáš na tú správnu chvíľu,

túžiš po kráske v mokrom tričku?



Polovica z polovice,

štvrtinové pohoršenie,

malý pozdrav na líce,

to považuj za skončené.



Ak nevidíš obidve stránky človeka,

ani na diaľku vystretej ruky,

bude vzdialenosť medzi vami ďaleká,

lásku zožerú náramné muky.



Ľúbiš naozaj či z polovice?

Z polovice neodpustím,

z romániku neupravené skice,

nebudem tvojim zajkom pokusným.



Vietor hladká tvoje telo

"Vietor hladká tvoje telo,

a ty ako križovatka,

doľava doprava a smelo,

skrývaš sa ako kozliatka."



Chlapec volá od hlavnej brány,

jeho túžba nie je zložitá,

dotknúť sa a dostať do hlavy,

či už bude triezva alebo opitá.



Priblížiť sa a ukázať líca,

pre facku alebo pobozkanie,

či je prvá alebo tisíca,

práve od nej si neželá nie.



Vietor ustal po zavretí okna,

vyhrala boj s prievanom v byte,

sama seba však nepozná,

za stenou slušnosti všetko skryté.



Rada by pozvala ďalej,

samotu zaliala vo dvojici,

ostáva jej však byť samej,

alebo poslednej v trojici.



Cítim sa ako na spovedi

Nedobrovoľne na spovedi,

vysvetliť detaily blúznenia,

všetko čo v príbehu nesedí,

o mne a chlapcovi bez mena.



Neprezradím ani hlásku,

chcem žiť trochu slobodne,

krútenie hlavou na otázku,

čo to bolo na balkóne.



Zakývala som a čo je?

To som hriešna klamárka?

Nikomu som neukradla more,

však sama som len mláka.



Na spovedi teraz sedím,

počúvam rady do života,

stávam sa nešťastím bledým,

ja a dvojčlenná porota.



Urobiť úlohy a ísť spať,

lieky brať a vodu piť,

zákaz lásku vyhľadať,

červeným je "Zákaz žiť!"



Neďaleko od Trenčína

Neďaleko od Trenčína,

nie sú všetky Katky krásne,

tá čo bola už spomína,

je námetom tejto básne.



Neviem ani celé meno,

ani váhu netipujem,

poznám iba jej bremeno,

dotyk rúk jej poskytnem.



Nemusí byť krásne telo,

stále môže byť krásny duch,

z trojice i sám a smelo,

srdcom zahreje letný vzduch.



Teraz hľadá svoju mamu,

bez priateľov a prístrojov,

sama má ale nádej malú,

veľký sen na málo slov.



Srdcom nájde súradnice,

plus mínus celý vesmír,

mám ťa rada a bozk na líce,

jej prianie nikto nezmenil.



Láska je retro!

Retro sú dotyky,

aj všetky bozky,

zbytočné sú jazyky,

je jedno kto s kým.



Máme už inú dobu,

ako vravia starší,

ako zemiaky nás škrobú,

čo hamburger, dáš si?



Nevieme čo milujeme,

lebo nevieme milovať,

stále len opakujeme,

ako vraj ideme skonať.



Krajšie ako ruky milej,

sú fotky rúk herečiek,

keby len ruky, prilej!

Už vidíme červený koberček.



Na ňom láska celkom malá,

nikto ju nepolieva už roky,

zmenila sa a starosti nabrala,

za nami počuť tiché kroky...



Jin a Jang

Budem tvoj Jin,

ty môj Jang,

potichu sním,

o hĺbke jám.



Budem tá maličká,

ty môj veľký obor,

mávanie bieleho trička,

aby si sa ku mne zohol.



Nebudeš sám v láske,

budú pri tebe moje stopy,

tak malé a krátke,

keď sa na nich sneh topí.



Ty si môj priateľ i protipól,

opačná časť skladačky,

vyložené nohy na stôl,

kým ja pracujem na hračky.



Dcérka sa opýta,

čo je to Jing a Jang,

na prstoch spočítam,

to sme my, ob-traja!



Ešte stále dieťa

S maličkým plyšákom,

akurát do dlane,

rozmýšľa nad právom,

byť či nebyť po mame.



Rovnaké starosti,

v celkom inej dobe,

pre trochu presnosti,

nevie komu to povie.



Najlepšej kamarátke?

Tá je celkom neskúsená,

aj keď kvôli oplátke,

prestane byť žena.



Rodičom? To určite!

Zabijú dva životy,

však mala vypité,

nepripravená... na nehody.



Až bude dospelá,

už v ďalšiu sobotu,

dodá jej niečo elán,

žiť pre tú novotu?



Odísť od problémov

Odísť od problémov,

vytiahnuť kotvy,

ujsť pred ťažkou témou,

s výkrikom do tmy.



Na všetko zabudnúť,

strhnúť všetky nálepky,

pred všetkými uhnúť,

zavrieť sa do klietky.



Spomínať na mladosť,

ktorá tu nebola,

nepriniesla radosť,

bola len potvora.



Keď bol človek malý,

a chcel byť veľký,

každý dôvod bol pravý,

na zbabelé spomienky.



Uteč ak to dokážeš,

budeš na svete prvý,

žiť za múrom si prikážeš,

nikdy sa nedotkneš dúhy.



Čo ťa ťaží, dievča krásne?

"Čo ťa ťaží, dievča krásne?

Však je celý svet nádherný!"

Pýta sa ten čo číta básne,

v starom vyťahanom svetri.



Dievča ticho odpovedá,

menuje mu celý deň,

čo ťaží a prečo je bledá,

skutočnosť ale i vnem.



Pán sa pozrie neveriacky,

toľko zla v niečom maličkom,

z odpovedí ma nové vrásky,

podíde bližšie s vozíčkom.



"Prečo plačeš keď píšeš,

o čom iní ticho mlčia?

A či nevieš, že ty smieš,

žiť inak ako v papučiach?"



Dievča odišlo z domu,

lapalo do siete zážitky,

cez búrky i väčšiu pohromu,

zmokli jej predstavy do nitky.



Najskôr iba na líce

Prišiel si keď som odchádzala,

nová vlna za tými starými,

spočiatku žiadna veľká sláva,

nehral si sa s vlasmi hravými.



Zisťovala som vlastne prečo,

však si na mňa pozeral očkom,

spoznala som o tebe iba niečo,

a ty si ma odbil nákupným bločkom.



Na ňom kvety na vyhodenie,

vraj len pre mňa zlacnené,

pýtala som na to povolenie,

tvoja pýcha to nepripomenie.



Dať som ti chcela srdce na dlani,

ale ty si mi ruku nepodal,

gesto ako facka od mamy,

ktorým si mi srdce prebodal.



Potom si nazbieral odvahu,

dostala som najskôr iba na líce,

po facke aj na nohu dlahu,

hrdina akých sú teraz tisíce.



Préria

Pomaly kráčam prériou,

bez kovbojov a indiánov,

boj medzi vinou a nevinou,

všetko padá jednou ranou.



Keď sú myšlienky zbláznené,

čo je a čo nie je hriech,

štítky pri tom a onom mene,

správne je prvé, no nech!



Z každej strany týranie,

ktoré mladú dušu ničí,

v žalostných slovách plávanie,

namiesto snov o Paríži.



Uprostred veľkého ničoho,

nemôžem sa pýtať na smer,

mám mapu ale čo z toho,

keď so svetom nemám mier.



Hranice môjho malého sveta,

uzavierajú míle sklamania,

ľúbim ťa či iná veta,

pod kameňom byť nezabránia.



Priepasť

Kráčam nad priepasťou,

ktorá je tak hlboká,

ostávam stále s tou,

myšlienka padla do oka.



Skočiť a padať sekundy,

ukončiť roky bez začiatku,

zabudnúť na život krutý,

nemám to v hlave v poriadku.



Pozrela by som za priateľmi,

ktorých by som pádom zabila,

cez potoky sĺz v herni,

neplakať som sa snažila.



Padla by som naposledy,

bez pokračovania na konci,

len priepasti do biedy,

rozhodni kto v nej skončí.



Najradšej zakopať priepasť,

nosiť zrnko za zrniečkom,

čaj namiesto sĺz na stôl klásť,

nekráčať po ľade tenkom.

Mária Nováková – Polovica z polovice 16/16 Greenie knižnica, greenie.elist.sk