SEN




Stanislav Hoferek










Autor

Vydavateľ

Licencia

Vydanie

GKBN

Stanislav Hoferek

Greenie knižnica

CC-BY-NC-ND

Prvé (2020)

101101



O knihe


Táto kniha predstavuje sen. Jeden milý, zrozumiteľný a zároveň zaujímavý sen, ktorý sa písal vlastne sám. Hlavný hrdina, akým môže byť ktokoľvek z nás, zažíva nevšedné, vtipné a epické dobrodružstvo. Stretáva postavy, ktoré potrebujú pomoc, aj keď to nie vždy dávajú priamo najavo. Sen je kniha o sne, z ktorého sa treba niekedy aj zobudiť. Zároveň je to kniha o ohromných rozdieloch medzi každodennou realitou a tým, čo všetko dokáže priniesť ríša snov, túžob a nepochopení.



Kniha je písaná novým, striktným a jednoduchým štýlom, kde má každá časť presne jednu normostranu, 1800 znakov. Pre toto, ako i jednoduchý dej a minimum opisov je možné prečítať knihu za krátky čas a zároveň sa k nej kedykoľvek vrátiť, alebo ju niekomu prečítať pred spaním. Kto vie, ako veľmi vplýva táto krátka kniha na spánok detí či dospelých?


Venované ľuďom, ktorí chcú ostať ľuďmi bez ohľadu na to, čo to aktuálne znamená byť človekom.

1) Môj priateľ Üümüügüülüüvmüü


Existujú dva druhy snov. Do jedného patríte a do druhého ani náhodou. Niekedy ani neviete, ako ste sa tam dostali, ale uvedomujete si, že ide o sen alebo o veľmi zvláštnu ilúziu.


Ťažko povedať, aký sen je tento. Som v rozprávkovo krásnej krajine, pripomínajúcej Pádsku nížinu v Taliansku, hoci som tam nikdy nebol. Vidím veľkú rieku, polia, mestá a v diaľke vrchy, ktoré vyzerajú ako modrasté zvlnenie. Nikoho tu nepoznám, ale v duši cítim akýsi mier.


Pán na mňa zazerá a ani netuším, koľko môže mať rokov. Vyzerá ako mladík v šatách svojho starého otca a má veľmi starý a poškodený klobúk. Ani neviem, či je to naozaj klobúk, alebo to skôr pripomína dievčenskú čelenku. V každom prípade ho pred slnkom vôbec neochráni.


Rozhovoril sa nejako takto: Vítam ťa, tvoje dobrodružstvo je pripravené a prosím ťa, aby si zachránil túto krajinu. Dookola opakuje túto vetu s úsmevom na perách a ja som sa v duchu zmohol na WTF. Predstavil sa ako… nevyslovím to, nech sa snažím akokoľvek. Ani neviem, ako sa to píše. Vyťahuje kus papiera a čiernou paličkou, ktorú mal uloženú v nohaviciach so sedemnástimi pruhmi. Začína písať text. Obdivujem jeho rýchle a dobre čitateľné písmo. Na kus papiera napísal: Volám sa Üümüügüülüüvmüü a som tvojim priateľom. Pozerám na neho a snažím sa ho spýtať otázku: Kde mám začať? Odpoveď bola zaujímavá: Na začiatku. Opakuje, že je môj priateľ a ponúka mi svoj klobúk. Pozerá do neba a tvrdí, že bude pršať.


Nedá mi to a musím sa spýtať ešte raz na meno. Snažím sa ho porozumieť, ale neviem to vysloviť. Hovorím mu, že som nikoho s takým menom nikdy nestretol a zdá sa mi byť vymyslené. Alebo je to produkt chorej mysle? Poriadne nahlas vykríkol, že si ho zmenil a vypučí na mňa oči. Jeho pôvodné meno bolo na neho príliš dlhé a poriadne komplikované. Tento sen práve naberá grády.

2) Jabloň


Začínam sa orientovať. Spoznávam krajinu a som rád, že sa tu nachádzam. Je tu pokoj, žiadne klamstvá, len príjemné trávenie času. Lepšie ako tie dlhé služby v práci. Ako vidím, môj priateľ Üümüügüülüüvmüü pracuje. Nakladá niečo na svoj vozík. Vlastne, neviem či je to vozík, skôr to pripomína akúsi tatrovku na ľudský pohon. V obrovskej hliníkovej nádobe má zeminu a niečo schované. Nevidím to.


Pýtam sa, čo to prenáša a on sa najskôr udivene a s priateľským výrazom čuduje. Vyzýva ma, aby som natiahol ruku. Podáva mi niečo, čo vyzerá ako malý stromček. Taký, ako sa u nás priväzuje k drevenej paličke, aby rástol rovno. Hovorí, že je to jabloň a on pestuje a predáva jablone. Už som videl predávať zakázané lieky na ulici v hlavnom meste, ale predavač jabloní je naozaj zvláštne. Jednotlivé rastlinky nie sú v kvetináčoch, ale len tak, v pôde. Pýtam sa na predaje a on hovorí, že ešte zatiaľ nie sú na predaj, pretože sú vo veľmi dobrom stave. Nechápem jeho slovám.


Vysvetľuje mi to, ale mám pocit, že by som si mal robiť poznámky. Umu… hovorí dobre, ale akosi nerozumiem prepojeniu medzi filozofiou, vierou, poľnohospodárstvom a marketingom. Vysvetľuje mi to znova, inými slovami, a ja začínam konečne chápať jeho počínanie. Počká, až budú väčšie jablone a začnú byť viacej zvädnuté. Potom budú ako talizman, lebo akýsi poloboh z Hornej Dolnej nemal rád egreše. Tiež mi to tam nepasuje a mám pocit, že aby som všetko pochopil, musel by som ho počúvať ešte dlho. Umu mi jednu podáva. Hovorí, že až budem trpezlivý a prestanem ju polievať, rastlinka zvädne a bude mať veľkú cenu. Pýtam sa, prečo ju nepredá takto, keď je živá a zdravá. Hovorím mu, že u nás sú vzácne zdravé a chutné jablká a dajú sa použiť napríklad na voňavú štrúdľu s hrozienkami a škoricou. On nie je na zložité panské huncútstva.

3) Kráľ Manhattanu a Itaky


Sledujem, ako Umu odchádza a začudovane sa pozerám na malý domček. Priblížim sa k nemu a stojí tu len tak uprostred polí. Jednoduchý, zo starých tehál a má okolo seba plot, kde je toľko dier, až neviem rozlíšiť bránu. Popravde som tú hlavnú bránu našiel až keď som prešiel cez prvú dieru. Brána je zatvorená zlatou reťazou. Nie som žiadny zlodej, ale toľko zlata som nikdy nevidel a niečo ma lákalo k tomu, aby som si ju poťažkal.


Vstupujem dnu a vidím pána, ktorý robí niečo zvláštne. Pravdepodobne sa snaží vyrobiť zo zlatého klinca železný. Chce premieňať zlato na železo pomocou kypriaceho prášku. Po celej miestnosti sú prázdne obaly z kypriacich práškov. Vidieť tam kypriace prášky z Austrálie, Indonézie, z Peru, Uzbekistanu, Faerských ostrovov a asi odvšadiaľ. Pán berie ďalšie vrecko, sype ho na klinec a hovorí zaklínadlá v HTML, aj s hlavičkami. Namiesto čáry-máry hovorí každú zátvorku, spomenie UTF-8 a kľúčové slová. Chvíľu trvá, kým celú tú svoju formulku vysloví a ja sa len divím. Sadám si na stoličku a on si ma nevšíma. Prstami skúša, či je zlatý klinec stále zlatý a celé to divadielko opakuje. Hlavička, celý dokument a všetko po poslednú zátvorku.


Prihováram sa polohlasne, že mu možno viem pomôcť. Pán sa na mňa pozerá a čuduje sa, čo tu robím. Vysvetľujem, že som tu vlastne len tak, taký ten obyčajný človek, čo sa zaujíma o svet a prišiel som na priateľskú návštevu. Povedal som svoje meno a on mi hovorí svoje. Volá sa Izák a je kráľ Manhattanu a Itaky. V hlave mi ide ďalšie WTF a to na ešte väčších otáčkach, ako predtým.


Pýtam sa, prečo sa považuje za kráľa a on mi odpovedá, že Manhattan a Itaka sú tie najlepšie kypriace prášky. Síce sa mu nepodarilo s nimi vyrobiť železný klinec, ale dodajú cestu ten správny šmrnc. Ale on ešte nikdy nepiekol. To ma mimoriadne zaujalo.

4) Železný klinec


Zhodou okolností mám vo vrecku železný klinec, úplnou náhodou. Ponáhľal som sa. Spolu s kľúčmi a peňaženkou som ho musel zobrať. Ukazujem ho kráľovi. Ten je samozrejme prekvapený a na moje najväčšie počudovanie sa, ukladá klinec na váhu. Je šťastný, raduje sa, dokonca ma prišiel objať.


Pýtam sa, prečo je pre neho ten klinec tak dôležitý. Odpovedá, že presne takýto kedysi mal a už dávno ho stratil. Teraz môže presne odvážiť kypriaci prášok tak, ako to robila jeho mama. Pýtam sa na jeho mamu a dozvedám sa, že sa kompletne zbláznila. Obrovské množstvo kypriaceho prášku ju zasypalo a teraz je sama doma a dookola pozerá ten istý film, lebo sa jej páči Kevin Costner. Upozorňuje ma, že s práškom treba jednať opatrne a sám skoro prišiel o život, keď prvýkrát dostal prášok Manhattan. Vraj ho mal z Južnej Afriky, čo mi samozrejme nedáva vôbec žiadnu logiku. Varuje ma tiež pred kypriacim práškom Itaka, ktorý má z Itaky v dnešnom Grécku. Prečo je jeden údaj úplne nesprávny a druhý správny? A aký je medzi nimi rozdiel?


Mám veľa otázok. On však tvrdí, že teraz bude môcť po tisíckach rokov znovu piecť. Netuším, koľko rokov má jeho matka, ale asi poberá dôchodok o aspoň tisíc rokov dlhšie, ako ktokoľvek iný. Rozmýšľa, čo by mi dal na výmenu. Niektoré veci má zo zlata, napríklad aj valček na prípravu cesta. Hanbí sa za seba a vie, že niečo tak zbytočné mi nemôže dať. Vyťahuje akési vedro, kde je úplne vyschnutá rastlina. Hovorí, že má pre neho ohromnú cenu a že je to jabloň, ktorá má najlepšie časy za sebou. Snažím sa ho odmietnuť, ale neviem ako. Vymyslel som príbeh. Kdesi ďaleko sú ľudia, ktorí chcú urobiť zo železného klinca zlatý. Ak mi jeden zlatý klinec podaruje, pomôžem niekomu ďalšiemu. Hovorí, že zoschnutá jabloň má vysokú cenu, ale nakoniec sa rozhodol mi šesť klincov darovať.

5) Rambov väčší brat a starena


Pokračujem ďalej po neznámej krajine a narážam na malú riečku, ktorá sa kdesi ďaleko vlieva do obrovskej búrlivej rieky. Na jej druhom brehu vidím dve mimoriadne odlišné postavy. Dá sa povedať, že protikladné. Vetchá starena pracuje na svojom poli, pričom sama ťahá veľmi ťažký pluh. Ide jej to slimačím tempom a neustále narieka, ako ju všetko bolí a aký je svet krutý. Zoraná je asi desatina poľa a ja som zvedavý, ako sa vlastne dokázala s tak ťažkým pluhom otočiť. Tipoval by som, že ten pluh je starší ako ona sama a nemá tam žiadne voly alebo kone, ktoré by jej pomohli.


Druhá postava tam nepasuje. Na tráve a na starom štíte sedí obrovský bojovník. Má už zopár sivých vlasov, ale viem, že ak by mi dal facku, tak sa ocitnem na druhej strane rieky. Prípadne by ma to vyhodilo z tohto zvláštneho sna. Má svoj dlhý meč, štít, brnenie, ešte aj vojenské topánky. To všetko je už pokryté trávou a on neustále sedí na zemi. Občas prehodí reč so starenou.


Nedá mi to a približujem sa bližšie. Obidvom sa pekne pozdravím a opätovne sa odzdravia naspäť. Chlap má hlas ako mohutná lavína, ktorá berie všetko so sebou, zatiaľ čo starenu ledva počujem. Pýtam sa, ako sa im darí. Obidvaja tvrdia, že nie sú šťastní. Starena hovorí, že musí zorať pole a musí zasiať, ale nemá dobrý pluh. Tento je na ňu príliš ťažký. Muž, očividne vojak, sa sťažuje na jeho nepríjemnú povinnosť.


Musí tu naveky stáť. Kedysi tu bola veľká bitka a dva národy, ktoré tu bojovali, mali veľké straty. Zhodou náhod ho nemohli uväzniť víťazi a porazení mu nedali povolenie na návrat. Tak tu stojí, na hranici dvoch impérií, ktoré už dávno neexistujú. Spomína svojich priateľov i nepriateľov a ako dobre sa dokázal obháňať mečom a štítom blokoval všetky výpady. On nikdy neprehral, nikto mu neublížil. Má zdravé nohy, ale nemôže chodiť.

6) Farmár XXL


Som v sne, kde všetko funguje inak. Hneď mi napadlo, že ten silný muž nebude mať problém s pluhom. Ale čo starena? A vôbec, prečo do toho zasahujem? Aké sú tu obmedzenia? Pretože, ak by to bolo tak jednoduché, prečo by sa nevymenili už dávno?


Pýtam sa vojaka na jeho aktuálne miesto na svete. Prečo tu stojí, keď vojna pominula a všetci sú už mŕtvi alebo niekde doma a užívajú si mier. Hovorí mi, že si ctí zásady a všetky pravidlá a ako vojak má svoju česť. Tu je jeho miesto, ako trest či varovanie. Pýtam sa ho na dĺžku trestu a on si už nepamätá. Predtým tu bola iná starena, aj rôzni dedkovia a mladí ľudia. Prechádzali tadiaľto aj mnohí bojovníci do ďalších vojen, z ktorých sa väčšina nevrátila. Je tichý, nemenný pozorovateľ. Akýsi maják bez mora a predstavuje pokojnú a teda i úplne zbytočnú silu.


Spomínam mu kráľa Manhattanu a Itaky a i to, že mi dal klince, aby som niekomu ďalšiemu pomohol. Nechápavo krúti hlavou. Navrhujem mu, že zoženiem človeka, ktorý bude strážiť jeho miesto, kým sa on ponaťahuje. Súhlasí.


Zobral som starenu za ruku a posadil som ju na jeho miesto. Jemu som ukázal pluh a povedal som mu, že trest nestačí. Treba konať dobro. Naznačil som mu, že tak silný chlap vie dobre rozryť pôdu a pripraviť ju na sadenie a starena bude zo všetkých síl strážiť jeho miesto.


Vojak sa po dlhej dobe postavil. Jeho chrbát, zvyknutý na dlhé sedenie, sa konečne vyrovnal. Schmatol pluh a okamžite sa pustil do práce. Netrvalo dlho a ťažký pluh prešiel každý kúsok zeme na celom poli. Potom si zobral semená a všetko zasial tak, ako to videl už mnohokrát. Ja som zašiel za mojim priateľom Üümüügüülüüvmüü a ten na danom mieste namiesto stareny zasadil jabloň. Ovocný strom tu rozkvitol do plnej krásy a každý, kto išiel okolo, si rád dal šťavnaté jablko v tieni peknej, zdravej jablone.

7) Hráč


Idem ďalej a narážam na ďalšieho človeka. Znovu niekto zaujímavý a dovolím si povedať, že ide o blázna. Je to akýsi hráč. Má stôl, na ktorom je šachovnica. Vedľa seba má vrece s najrôznejšími figúrkami. Ešte ich ani všetky nerozmiestni a už ich začína ukladať. Potom zoberie ďalšie a uloží ich späť skôr, ako začne hrať. Nervózne popri tom pokrikuje a nadáva. Hovorí si svoje vzorce, čísla a postupy a všetko hovorí tak rýchlo, že mu nemôžem rozumieť.


Prizerám sa dlhšie a mám pocit, že ten človek ľutuje, že nemá dvadsať rúk. Mohol by robiť tú istú a nezmyselnú činnosť, ešte rýchlejšie.


Oslovujem ho a on neveriacky pozerá na mňa. Asi je zvyknutý, že sa mu všetci vyhýbajú. Alebo sa skôr nesústredí na okolitý svet a pohybuje svojimi figúrkami. Predstavujem sa mu a on chce, aby som mu dal pokoj. Pýtam sa prečo a on odpovedá, že tomu by som nikdy neporozumel.


Na chvíľu sa vzdialim a pozorujem. Vrchné figúrky sú už čiastočne rozpadnuté zo stáleho používania. Niekedy sa ten pán začne hrabať až na spodnej časti vreca a vytiahne inú, i keď veľmi podobnú figúrku.


Nauč ma niektorú hru. Zahráme si spolu. Prišlo mi to ako rozumný nápad, keď som to povedal, ale on len krúti hlavou. Vraj to neviem hrať a on nemá čas, ma všetko učiť. Začal mi hovoriť, že pravidlá sa stále menia, lebo on je veľmajster a vždy vymyslí niečo, čo hru zmení. Pred koncom prvej partie by už bola úplne iná hra a na to ja nemám žiadne vlohy, iba on.


Napriek tomu nevidí, do čoho sa dostal. Je v pasci. Nemôže odísť preč a robiť niečo iné, je viazaný na hru. Aj keď žiadnu nehrá. Rozloží pár figúrok, zahlási sám pre seba, že prvý hráč vyhrá v deväťdesiatom piatom ťahu a už všetko znova ukladá do krabice. Situácia sa opakuje. Číslovky od jednotky po celé tisíce lietajú a mám pocit, že tých je viacej ako figúrok v celom vreci.

8) Kráľovská partia


Hovorím mu, že mám lepší nápad. Naučím ho ja hrať hru. Spýtal som sa, či pozná hru šach. On mi na to povedal, že pozná tridsať sedem miliónov a ešte asi tridsať tisíc hier, ale o šachu v živote nepočul.


Išiel som na to jednoducho. Povedal som mu, aké figúrky vytiahnuť a v akých počtoch. Ukazujem mu zoradenie a on je rád, že sa niečo nové naučí. Neustále mi do toho vstupuje, že sa to podobá na hru číslo milión a potom na hru číslo 42, ale s datadiskom. Vysvetľujem, a aj tak on mi hovorí o tom, ako kedysi pracoval. Farbil marhule na fialovo, lebo tak to bolo kedysi v móde. Aj oblohu chcel natrieť na žlto, aby bolo zimné slnko o niečo teplejšie. Ja som mu rozprával o hre a on mne o farbách. Ukazoval som mu šach, mat, pat i podanie ruky – a on mi hovoril, ako učil na škole kresliť a maľovať a ako jeho pes nakreslil psa, ktorý nakreslil psa, ktorý nakreslil psa. Potom asi tridsiata ôsma kresba bola mačka, tak bol zdesený a unavený. Preto si chcel dať jednu hru, ale nikdy ju nedokončil. Nikdy ju ani nezačal.


Ukazujem prvé ťahy. Potom prichádzajú ďalšie. Je mi vyrovnaným súperom už od prvej hry. Vie to, čo viem ja. Nevie to, čo neviem ja. Ale je najvyšší čas nechať ho vyhrať. Tak dlho sa tešil.


Stalo sa. Podhodil som vežu, potom aj druhú a sledoval som víťazstvo. Moje, no zároveň nie moje. Jeho oči si oddýchli, ako keby konečne videli šťastie. Pýta sa ma, odkiaľ poznám túto veľmi dobrú hru, a odpovedám, že ma ju kedysi dávno niekto naučil, lebo je to lepšie, ako zabíjať sa s mečmi. Nikto nezomrie, ale každý sa môže niečo naučiť.


Hráč mi podáva jednu figúrku. Je to priehľadný jednorožec s tak dlhou hrivou, že ju musí mať až pod stolom. Vraj nosí smolu. Prečo nenosí figúrka šťastie? Odpovedá mi, že dary sa nevracajú ani len v snoch a ide zistiť, kto z jeho priateľov je ešte na žive.

9) Smutná patologička


Pri svojom putovaní stretávam ženu, ktorá smúti. Má svoj stôl. Tu nie sú žiadne figúrky, len najrôznejšie lekárske nástroje. Uprostred zelenej krajiny je operačný stôl, ktorý je prepojený s mestom asi tak desať kilometrov dlhým predlžovacím káblom. Žena sa neustále pozerá na svoje hodinky, rozožraté od dezinfekcie. Má ich položené na stolíku v tej nádobe… Neviem, ako sa volá, ale lekári a všetci tí múdri ľudia v kriminálkach do toho hádžu guľku. V podlhovastej a jemne zatočenej nádobe je tiež akýsi zošit s ohromným množstvom dátumov. Je to nejaká databáza?


Pekne ju pozdravím a počkám, ale ona mi neustále skáče do reči a hovorí niečo o tom, že nie som mŕtvy a tak pre ňu nie som zaujímavý. Ako prosím? Ako nie som zaujímavý? A mám sa zabiť, aby som bol zaujímavý? Myslím, že toto bude zaujímavý rozhovor. Ona je však smutná a zároveň nahnevaná a začne vrieskať niečo o osobnom priestore, že vraj míľu od seba nechce nikoho živého. Uvažujem o tom, prečo používa imperiálne jednotky a rovno sa jej na to spýtam. Odpovedá mi, že ak nemám menej ako 85 Fahrenheitov, tak som pre ňu nezaujímavý. Nepoznám všetky tie konverzné vzorce, tak idem od toho preč. Minimálne o tri stopy a štyri palce.


Po chvíli mi to ale nedá a nad hlavou sa mi zapáli halogénová žiarovka. Ona je patologička. Ona skúma mŕtvych. Čo sa im stalo a čo bolo príčinou smrti. Ako CSI Miami, CSI Vladivostok či CSI Ivanka pri Dunaji alebo CSI Dudince. Ak zomriem, bude ma skúmať. Lenže ja neplánujem zomrieť.


Pýtam sa, kedy mala naposledy prácu. Tvrdí, že už dlho. Minimálne od priemyselnej revolúcie. Časovo mi to vôbec nesedí. Medzi priemyselnou revolúciou a Eminemom, ktorého si púšťa na JBL reproduktore, muselo prebehnúť omnoho viac ako storočie. Niečo je poriadne zle a musím to napraviť. Ako opravím smrť? To by som rád vedel.

10) Smrť je PN


Sľubujem, že pomôžem. Nájdem riešenie. Patologičke však nemôžem pomôcť bez toho, aby som to celé pochopil. Musím zistiť, čo sa stalo, aby som mohol urobiť nápravu. Hovorí so mnou neochotne a neustále sa obzerá okolo seba, či niekto nenesie mŕtvolu na nosidlách, alebo či nemá nejaké lietadlo v pláne núdzovo pristáť tak, aby mala exitus polovica, alebo aspoň tretina pasažierov. To, že k tomu povedala „nech nežeriem“ pôsobí naozaj zvláštne.


Dozvedám sa, že naozaj dlho nikto nezomrel. Všade je tak veľa ľudí, ale jednoducho sa to nesype. Nikto nie a nie zomrieť. Ešte hovorí, že je na celom svete jediná a tak by sa nemusela s konkurenciou deliť o mŕtvoly. Vraj vykonáva pitvy na všetkých. Či už zaspali v spánku, utopili sa, predávkovali sa zlatými klincami či padla im na nohu Eiffelovka. Pýtam sa, ako často sa to stáva, a ona mi hovorí, že len dvakrát do mesiaca. Splieta niečo o tom, že to nie je spravodlivé.


Len tak medzi rečou nadhodím, že smrť je asi PN, alebo má dovolenku. Možno materskú. Budú malé smrtky s takými rozkošnými malými kosami. Všetci v čiernom, ako Addamsovci. Takže nepotrebujú práčku s programom na farebnú bielizeň. Zdalo sa mi to v tú dobu vtipné.


Na moje počudovanie som vyriešil problém. Patologička zobrala obrovskú deku a všetko prikryla. Na ceduľku napísala MÁM VOĽNO, UMRITE NESKÔR! Ide si oddýchnuť, skúsiť niečo nové. Možno bude trhať hlavičky gumeným medvedíkom.


Som rád, že som niekomu pomohol, ale toto vyzerá ako veľmi šialený čierny humor. Navyše tú ceduľku nedostanem z hlavy. No nemôžem teraz umrieť, lebo ma nebude pitvať táto potvora. Nie že by to menilo plány, ale je zvláštne, že ešte aj sen ma začne nejako obmedzovať. Každopádne urobím ešte jednu šialenú vec. Popýtam si súkromný kontakt na smrť. Patologička berie do ruky ružový mobil a odpisuje číslo.

11) BSADL


Smrť má obsadené. Skúsim znovu a znovu, ale nič. Teraz tak uvažujem, odkiaľ mám vlastne mobil a ešte k tomu ružový. Prisahám, že nie je môj. Nedala mi tá patologička svoj? Však som videl, ako mi dáva len číslo. Tak to neviem. Každopádne sa Smrti nedá dovolať. Možno má program „Volanie do odpadnutia“ a z toho žiarenia jej zmäkol mozog.


Pozerám sa neveriacky na ten telefón a zaujali ma kontakty. Čo je BSADL? Alebo kto to je? Logicky je to nejaká skratka. Kto by sa už len volal BSADL? Je síce pravda, že sa tu pohybuje minimálne jeden Üümüügüülüüvmüü, takže je možné všetko. Zavolám tam. Prečo nie? Musím si trochu aj užiť svoj pobyt na tomto mieste.


Kto volá? Akýsi starec sa pýta a ja mu odpovedám. Dávam mu meno, priezvisko, adresu trvalého bydliska i súhlas so spracovaním osobných údajov. Dopĺňam veľkosť topánok a najvyšší level, aký som dosiahol v Tetrise. Pridávam, že sa musíme stretnúť, lebo mám veľa otázok a nemôžem to nechať len tak.


Z druhej strany počujem akési čarovanie. Predo mnou sa objavujú schody. Každý schod je vyzdobený v inom štýle. Africké symboly, potom detské korálky, nasleduje niečo, čo vyzerá ako zmes vlčieho maku a lokomotívy. Dobré úlety. Stúpam nahor a postupne sa blížim k zvláštnemu domu, i keď chliev by bolo asi lepšie slovo.


Nad chlievom je ohromný nápis, ktorý pripomína prácu osvetľovačov v Las Vegas na steroidoch. Bliká to asi tak miliónom rôznych farieb a do toho všetky 3D efekty sveta. Dokonalosť, alebo skôr nedokonalosť dopĺňa emo Pacman, ktorý naháňa žlté bodky so žiletkou.


Welcome, Traveller. Tak sa vítam. Všade sa používa skratka BSADL a mám pocit, že mi niekto dal do nápoja všetko len nie vodu. Ešte niekoľko stupňov a vychádzam zo schodiska. Otváram ten… priestor... A vidím veľké prasa, ako sa natriasa na trampolíne a popri tom olizuje lízatko.

12) Zbabelo odvážne prasa


Vitaj! Vitaj a nič nepýtaj! Poď aj ty na trampolínu, je to super! Prasa ma pozýva na svoju trampolínu a ja nechápem, ako je možné, že je tá trampolína stále v poriadku, ak po nej skákalo tak dlho obrovské prasa.


Nenápadne sa pýtam, s kým mám tú česť. Prasa odpovedá, že je BSADL. Samozrejme sa pýtam, či ide o skratku alebo o meno, a že som z veľkej diaľky a už mi pamäť neslúži. Prasa mi podáva knihy: Základné informácie o BSADL, presná definícia BSADL, pôvod BSADL a BSADL v súčasnom ponímaní. Na to sa prasa ospravedlňuje, že zožralo akýsi dodatok, pomenovaný BSADL a jeho význam pre budúcnosť.


Idem na to lišiacky a pýtam sa, čo znamená to B. Potom, čo znamená S a tak ďalej. Zisťujem, že BSADL znamená Boh snehuliakov a deravých lyžičiek. Takže toto prasa je Boh? A kde sú tie lyžičky? Snehuliaka nevidím ani jedného.


Hovorí, že titul mu ostal, ale musel zrušiť živnosť. Takže teraz je šťastné prasa, ale ak mám odborné otázky o snehuliakoch alebo deravých lyžičkách, tak môže mi dať odborný výklad. Samozrejme až po tom, čo si poskáčem na trampolíne aj ja.


Pýtam sa ho na Smrť, či o nej niečo vie. Odpovedá, že vie len to, čo ostatní. Vďaka tomu, že Smrť nič nerobí, je nesmrteľný. On bol kedysi človekom a začala ho trápiť tá neskutočná nuda nekonečného života. Tak sa začaroval, aby bol prasaťom a mal inú pamäť a myslenie. Už si na to skákanie aj celkom zvykol.


Následne ma varuje. Vraj môj príchod nie je náhoda a je tu niečo, čo musí urobiť. Všetci sú v pasci a je možné, že je v pasci aj Smrť osobne. A ja, že som ten hrdina, ktorý zachráni všetkých. Na jednej strane je to sen, deje sa čo len chcem a je to pieskovisko. Čo ak je však problém reálny a som jediný, kto dokáže pomôcť a otvoriť ostatným oči? Pýta sa ma, či chcem byť nový hrdina, alebo zbabelec ako on. Neváham. Toto je MÔJ sen.

13) Rádioaktívna princezná


Prasa povedalo, kde mám začať. Myslí si, že najväčšie problémy vytvára jedna konkrétna princezná, ktorá vie samozrejme čarovať, jazdiť na drakovi, zostreliť mrakodrap s lukom a šípom a všetky tie klišé hlúposti dohromady. Do toho samozrejme laser z očí, sila tisícich slonov a samotnou myšlienkou vie roztrhať vesmír na lego kocky. Bojí sa jej aj samotná Smrť, aj Žán Pól Van Dam, dokonca aj ten tyranosaurus s kalachom, ktorý má sklony k vampirizmu. Ale vraj mám byť odvážny.


Cesta je jednoduchá, stačí ísť po modrej značke. Môžem si vybrať, či pôjdem dlhšou, údajne krajšou cestou, alebo rýchlejšou, ktorá nemá tak pekný výhľad na krajinu. Vyberám si tú rýchlejšiu. Mám na to dobrý dôvod. Ak je niekto uväznený, tak mu treba pomôcť. Čo ak som tu uväznený aj ja a nemám sa ako dostať odtiaľto preč?


Napadlo mi nasadnúť na akúsi špeciálnu káru, ktorú tu niekto nechal aj s koňmi. Všímam si nápis, že ide o starý putovný kostol a ten je v nedeľu zatvorený. Ostáva mi čln, ktorý sa plaví po oblakoch. Neviem nahmatať bezpečnostný pás, veslo alebo motor. Ani klimatizácia nefunguje. Nemám brzdy, tak mi ostáva len viera.


Prichádzam na miesto a vidím princeznú, ako ničí burinu rádioaktívnou látkou. Na každú žihľavu leje aspoň liter kvapaliny. Chúďa žihľava. Princezná to nemá v hlave v poriadku. Každopádne teraz som tu a nemám ani najmenšie tušenie, ako to vyriešim. Neviem ju ani len osloviť. Zbadala ma. Berie ďalšiu bandasku a ide ku mne zrýchleným krokom.


Počkaj! Počkaj! Nie som tvoj nepriateľ! Som tu, aby som splnil tvoju túžbu. Nič múdrejšie mi nenapadlo. Pýta sa ma na jej túžby a ja som zaseknutý ako rybársky čln v ľadovej kryhe.


Povedz mi všetko, čo ťa štve. V abecednom poradí. Pri všetkom priraď prioritu a deadline.


Hovorí, že ju Üümüügüülüüvmüü nemiluje. Bál som sa, že to bude oveľa horšie.

14) Úloha splnená, ide sa domov spať… teda… zobudiť sa!


Mohol som si myslieť. Problémy s láskou. Celá krajina je uväznená v silných kúzlach a daný človek si to ani veľmi neuvedomuje, koľkým ľuďom ublížil. Üümüügüülüüvmüü hovoril, že je môj priateľ. Tak by mohol prísť sem, urobiť tú princeznú šťastnou a hotovo. Lenže ako sa sem dostane? Asi sa mu nebude chcieť plaviť tak dlhú cestu, zvlášť keď je nedeľa. Chce to iný plán. Keď nemôže ísť hora k Mohamedovi, musí ísť Mohamed k hore. Alebo to bolo naopak?


Pochválil som princeznú, že pekne polieva burinu tou rádioaktívnou zmesou, a ona mi odpovedá, že je rada, že sa s ňou niekto rozpráva. Vraj je stále sama. Zisťujem, čo sa stalo medzi ňou a Umu. Hovorím, že možno ide o nedorozumenie, niečo sa zle pochopilo a už bude dobre. Vyzývam ju, aby mi povedala, čo sa vlastne stalo.


Hovorí, že si u neho objednala predpoveď počasia. On jej povedal, že bude pršať, ale pritom stále pekne svietilo slnko. Namiesto svojich obľúbených šiat si tak dala iné šaty, v ktorej vidno jej šunky. Bola z toho úplne vynervovaná a sľúbila, že mu to nikdy neodpustí.


Súhlasila, že mňa i seba pričaruje k nemu. Tak sa aj stalo. Dobráčisko s nemožným klobúčikom je veľmi prekvapený. Čo tu robí ona?


Počuj, priateľu, ty rád hovoríš ľuďom, že bude pršať? Odpovedá mi, že áno. Hovorí to každému a dážď je dobrý a zdravý. Aj jablone potrebujú dážď. A ľudia sú v mnohom ako jablone. Nevedel, že tú princeznú tak veľmi urazil a dal jej jednu z jej jabloní. Tá ju okamžite poliala radioaktívnou kyselinkou, lebo bola akási nesúmerná. Druhá však už bola v poriadku.


Môj priateľ Üümüügüülüüvmüü, kráľ kypriaceho prášku, silák a starena, hrač, patologička, prasa i táto princezná… všetci ma pekne obkľúčili, uklonili sa mi. Prasa mi darovalo instantnú trampolínu, ktorú stačí zaliať vodou.


Viac si nepamätám a budík mi oznamuje, že prišlo ráno.

Stanislav Hoferek – Sen 16/16 greenie.elist.sk