Autor |
Vydavateľ |
Licencia |
Vydanie |
Autor obálky |
Zuzana Balašovová Donátová |
Verše v kombinácii s vtipnými karikatúrami: O súčasnej atmosfére vo svete, o aróme v medziľudských vzťahoch, o veselosti aj smútku ľudského života, o nádeji. Jednoducho o drobnostiach všedných dní.
…Tvorenie je ako dýchanie myšlienok.
Ako
klavírny koncert písmen.
Ako tanec štetca na kúsku plátna.
Ako
rytmus dláta v hline.
Ako ruky čarujúce vo voňavom ceste.
Ako
farbička tíšiaca bolesť.
Ako hľadanie cesty v múzach
chaosu.
Stojí to za to.
Pretože výsledkom je priezračnosť
vedomia,
cez ktoré vidieť spokojné dno našej duše.
Obdobie v ktorom sme, nás väzní.
Chtiac či nechtiac stali sme sa väzni.
Zahalení v rúškach aj v skafandroch
niečo menom C 19
rozhoduje o ľudských životoch.
Sme rozhorčení
hľadiac na obrazovku.
Radšej ako správy
hľadáme humor i múdro vcelku.
Čmárame výkriky a pocity na statusy,
sme na to sami, kto seba uhladí či nabrúsi.
Čo si neurobíš – nemáš,
už sa opakujem.
Hľadám niekde úsmev a radosť,
nie zlobu len tak uvažujem.
Každý nejako žije.
Tvorí,
užíva,
hlivie.
Každý nejako blbne.
Lezie,
skáče,
sklzne.
Každý nejako rozmýšľa.
Jednoducho,
zložito
aj bez fígľa.
Každý nejako je.
Prázdny,
plný,
kto ho vie.
V dlhoročnom vzťahu našla som priateľa.
Deti už vyrástli.
Tvár neskrýva vrásky a kĺby občas zabolia.
Mus a nudu nepoznáme, bavíme sa navzájom.
Na časy ľúbivé a milé spomíname
pri pohári čaju, v tieni s Amorom.
S humorom a múdrom do ďalších dní,
aj keď je svet chorý, na srdce nezabudni.
To v hĺbke ukryté a nie je ním sval,
to duchovné v slovách črtám...
Viem, že nie som v tom sám.
Všetky krásne šestnástky
dorastú do veľkých matiek.
Dnes krehké ako snežienky
zajtra zvíťazia s dôvtipom
a bez skratiek.
Dajte pozor maminky
na fígle svojich mužov
hravými oni zostať chcú
občas s hlavou prázdnou
a bez grošov.
Bez telefónu si dnes stratený.
Vezmeš ho aj do komôrky,
s myšlienkou, že ťa nik nevidí.
Nahradil hodinky, knižky aj denníky.
Nezabúdaš ale pri tom, kto si ty?
Palcom hladíš a očami skúmaš
čo nové v ňom dávajú...
Ale pozor!
Pozri občas hore a pozor na hlavu.
Je dôležitá cesta alebo cieľ?
Ten na obrázku vie,
čo odpovedať smel.
Pocit v kráčaní víťazí.
A keď niekam dorazíme
alebo niečo vytvoríme,
stáva sa momentom zázračným.
Volám ti do vesmíru, haló!
Nasaď si okuliare blankytné,
pootvor dvierka mesačnej brány
porozprávam ti o nás v zemskej plytčine.
Sviatky sme prežili
spoločne a predsa od seba,
v uliciach vládne ticho
a spomienky na odídených „do neba.“
Volám ti do vesmíru, haló!
Vládne tu neistota i strach.
Ľudia o prácu prichádzajú,
v divadlách sadá na stoličky prach.
Volám ti do vesmíru, haló!
Príroda hlási nepokoj,
dnes veselým je byť ťažké
ľudia plačú, je to boj.
Volám ti do vesmíru, haló!
Nehodlám sa báť, s vierou, že nezaspal ešte rozum
dnes večer pôjdem spať. Pozdravuj vo vesmíre…
Načo knihu „Wima Hofa“
aby človek vstúpil do chladnej vody.
Načo kurzy a prednášky,
aby pochopil duchovné hodnoty.
Načo testy,
k zisteniu, či je zdravý.
Načo byť nonstop v sieti,
alebo je človek osamelý?
Načo mať tablet či telefón
s nekonečným paušálom.
Nestačí nám slnko v srdci
v nádeji, že tu sme, si a som?
Snívam a či bdiem,
svet sa zbláznil,
komu rozpoviem?
Ľudia sú od seba,
chceli by byť spolu.
Zoslabli – podľahli
i chlpatá bodka útočí znovu.
Obchody utíchli,
ani hračku vám nepredajú.
Stali sme sa hrátkou mocnejších.
Len nevzdať sa a nepotláčať silu zdarnú.
Všetko je tak, ako už niekde bolo,
dávno pradávno, v kraji hviezdnom s menom Ledabolo.
Náš osud ľudský už niekto žil,
brodil sa, tvoril aj z kalicha viery pil.
Všetko je tak, ako má byť.
V duši aj srdci, kde pred úprimnosťou nedá sa skryť.
Šíri sa vzduchom bublina,
ako sa zmení svet,
jedna planéta s druhou sa prelína
zahltí nás vír z fantazijných vied.
Šíri sa vzduchom strašlina,
ako sa niečo stane,
nálady sa pozdvihnú aj klesnú
jeden padá do smútku, druhý nie.
Šíri sa vzduchom novina, ako sme opäť bezmocní.
Komu dnes dôverovať – veriť,
len vlastnej „viere“ a byť nezlostný?
Povedal Ignác, že je vonku hnusne,
nie každý je toho názoru.
Keď za oknom prší, obzor je sychravý,
môžeš spokojným byť
sám aj s druhým pospolu.
Prajem mu, nech sa zamyslí
nech nesmúti za slnečným krásnom,
aj keď vonku fučí a kvapká voda,
dá sa zasvietiť s duševným lampášom.
Alebo nie?
Pre túto chvíĺu
žiť sa oplatí.
Byť tu a teraz
v nežnom objatí.
Len vnímať a cítiť
svieži dotyk dňa.
Navzájom sa dýchať
v sile z bezodného dna.
Aj v zúfalom hluku hláv
jestvuje blahodárne ticho.
Len ho nájsť a pohladiť,
spomaliť v nás to rýchlo.
Riadiť sa umom?
S davom je ťažké.
Aj v obyčajnej drobnej chvíli
ďakujem dnes zemi, veľkej matke.
Sláva životu, ktorý vrúcne cítim,
v bolesti aj v radosti i v mrazivom lístí.
Užívaj svetlo,
domov, pekný deň.
Užívaj šero,
tmu aj života tieň.
Užívaj chvíľu,
ktorú dnes máš,
pozoruj v tichu, čo prežívaš.
Užívaj všetko,
čo dnes život vytvorí
a nechaj srdce volne v jemnom súznení.
K nemu nechoď,
je to Debil!
S výkričníkom
zreval Emil.
Bola som tam
omylom.
Dnes viem,
že nie je Debilom.
Spievaj, len spievaj,
tvoj hlas rozozvučí duše zvon,
Maľuj, len maľuj,
krásou farieb omotaný som.
Píš, len píš,
slová slnka v dobe temnej,
hraj, len hraj,
klavír roztriešti silu klebiet.
Tancuj, len tancuj
v prachu pouličných črievičiek.
Tvaruj, len tvaruj
to božské v nás, čo rozjasní smutný svet.
Vraj ten, kto nie je v sieti fejsbúk, sa stáva „nebezpečným“.
Nevieme, čo dobré jedol, kde pracuje a či sa lieči.
Nevieme, kde trávi svoj čas,
nevieme čo nakúpil a na účte má nové zas.
Nevieme, ako vyzerá jeho retušované „selfi“,
či sa ráno otužil a v poriadku má nervy.
Niečo v slovách nájdeme pravdivé...
Ale povedzme si, človek rozhoduje, čo zverejní a čo NIE.
Kto ho vie…
Ak sa málo v sebe vyznám,
však o druhom vlastním zoznam,
niekde je skrytý zádrheľ,
tak porozumieť by som chcel.
Až keď spoznám seba, pochopím aj teba.
Ani som pri zamyslení netrpel.
Vláčim sa po byte voľne a strapatá,
hľadám sa v priestore ležérne zaspatá.
Načo sa šminkou natierať
a sťahovačky navliekať?
Načo sa skrášľovať
a telo neprirodzene tvarovať?
Túžim slobodne v neusporiadanosti byť.
S vnútorným rádom a tichosťou,
hodlám sa pred dokonalosťou skryť.
Ej, ale že je to sveta žiť!
Nie je v živote ani tak dôležité,
čo sme všetko stihli,
ale čo sme pochopili,
vytvorili a do svojho vnútra uložili.
Na otázku, kto si?
odpovedám mlčaním.
Nevidím snáď, nepočujem?
Veď stojím pred mojimi očami.
Som telom, menom, záhadou?
Som myšlienkou len, alebo v duši ozvenou?
Kto pozoruje, ako vo svete činím.
Kto zvolí, čo v sebe nazaj cítim?
Kto vlastne som?
Blázon,
či génius Schopen či Edison?
Môžme byť ničím naliaty v niečom?
Ako to napísať, vysvetliť.
Ľuďom, sebe, deťom…
Sme na jednej z bodiek
roztrúsených v temnote,
v priestore bez hraníc,
na vesmírnom parkete.
Sme v jednom svete
poskladanom záhadne,
veštcom tajne načúvame
a internetu obratne.
Sme v náručí slnka
s chladným verným mesiacom,
vzrušujúce je poznanie
o svete, kde neverila som.
ÚŽASNÉ, že sme, si a som.
Vraj myšlienka má veľkú silu.
Treba vlastnú, krásnu,
mimo väčšinového vplyvu.
Otázka priama, niet veru divu,
ale odkiaľ zoženie tvor energiu?
Fakt, že v srdci ju vlastní,
ale o tom nevie,
je ako mať drahokam v oceáne,
v hĺbke nekonečnej.
Každý z nás má svojho anjela
v neviditeľnom opare,
keď si občas z luku zastrieľa,
hasíme dlho v duši požiare.
Každému z nás sa niečo deje
a my túžime ďakovať,
vážiť si obyčajnú chvíľu
alebo sa z brucha smiať.
Každý z nás má svojho anjela,
niekde naporúdzi,
ak pre zaneprázdnenosť nemôže,
prichádza nový, ale nie cudzí.
Každý z nás túži veriť v anjela.
Nosí krídla alebo rožky?
Nepodstatné.
Hlavne, že pochádza z hviezd, hlboký duchom, čistý, slušný.
Bežím si dušou
s pocitom dobre.
Depresia
o pozornosť žobre,
ja opačne silu posielam.
Do rozmarnej
fantázie
snov i ľahkej ilúzie,
kde s lampášom z hviezd
sa
usmievam.
Túlam sa v hĺbke duchodna
a cítim pokoj jarí
s
kúskom poznania a lásky,
boľavé ranky hladím.
A či sa mi to
azda marí?
Vonku leje ako z krhly,
Jožko maká ako
zvrhlý.
Zaborí sa do kaluže,
ulicou sa ďalej kĺže.
Voda
chŕli ako z vedra,
halúzky na zemi ležia.
Dažďovo daždivá
galiba
nejeden dáždnik láme, ohýba.
Blíži sa Jožko do
svojho cieľa,
babka si z neho asi strieľa,
keď podopretá o
paličku hlási,
pošta je zavretá, musíte prísť zajtra
asi.
Hundre, kvíli, narieka...
Je to skúška odhodlanosti
človeka?
Pousmiať sa,
nad výsledkom všetkých
fyzík,
pousmiať sa,
nad javom manipulačných
techník,
pousmiať sa,
nad strachom medzi nami,
pousmiať
sa,
ak sme kvôli názoru vymazaný.
Pousmiať sa
a
tvorením zľahčiť život dnešný.
Ideme ďalej,
skrze plot
informačný, smutnosmiešny.
Byť od skorého rána v strehu,
všetko stíhať s
pokorou a v behu.
Byť profíkom s úsmevom na tvári,
nie vždy
sa to v práci podarí.
Ťažké je úlohu zdravotníka
zastávať.
Ordinovať, zachraňovať, infúzie podávať.
Dokonale
vyhovieť každému sa „nedá“.
Napriek úprimnej
snahe
nie je pravidlom pacientova neha.
Lekár, sestra,
sanitár, záchranár...
Patria k dobrodružným miestam.
V
uniformách vyčerpaní ťahajú,
tak veľa síl vo veršoch vám
tlieskam.
Odfotíš na fejsbúk
guláš
vybavuješ už aj sobáš.
Napíšeš ľúbostnú báseň,
niekto
vníma v tebe nádej.
Rozhodneš sa pre úvahu,
všade ticho…
aj vo výťahu.
Napáliš tam kritiku
nájdeš si dielo „v
pytlíku.“
Z.
B. Donátová – Slnečno, občas zamračené