Marián Piskor
Autor |
Vydavateľ |
Licencia |
Vydanie |
Autor obálky |
V tejto chatrnej knižôčke Vám autor ponúka seba. Kúsok seba na papieri. Kúsok srdca na papieri. Troška jeho duše. Básne zachytávajú rôzne obdobia života človeka, ktorý čelí svetu, láske a predovšetkým sám sebe.
Srdce z papiera je prvotina mladého autora, ktorý sa narozdiel od mnohých vrstovníkov dal na literatúru a krásnu cestu zachytávania sveta a myšlienok v metaforách. V knihe sú básne na všedný deň a dá sa v nich nájsť láska, zmierenie či pokoj, ktorý je v týchto časoch mimoriadne cenný a potrebný.
Zaseknutý
v stereotype
snažiac sa
uniknúť realite
v eufórii
dlhého zomierania.
Každým nádychom
bližšie bezhlavosti,
pomätenosti
a zbláznenosti.
Trikrát resuscitoval
svoju dušu
ani raz neožil znova.
Tak silno zaľúbený
do smrti,
že aj život
by za ňu dal.
Nakoniec
vyhlásia,
že načisto
zošalel
a podajú mu
smrteľnú dávku
lásky priamo
do srdca.
Tak zomiera,
Zaľúbenec,
Blázon,
celkom spokojný,
že bude
so svojou láskou
navždy.
Na smútočnom
nástupišti,
pískajúc Bachove
kantáty
za škripotu
rozbehnutého vlaku,
púšťam na slobodu
svoje duše.
Mojich väzňov.
Túžiacich po krvi
i po šťastí,
bažiaci po živote
a presýtených smrťou.
Poletujúc ponad mňa
i postávajúc za mojím
chrbtom
kričia a volajú.
Ktože im pomôže?
Z diaľky prichádza vlak.
Stojím na smútočnom
nástupišti,
prichádza vlak,
prichádza môj čas.
Je blízko,
skáčem.
Och, duše moje,
príďte ku mne zas,
nech zomriem ešte raz.
Cestujem...
Znova včuľ pozdravím
vás.
Na smútočnom
nástupišti,
počúvajúc vlastnú elégiu,
stojím a sledujem
poletujúce duše.
Voľné a slobodné
jak pierka odkvitnutej púpavy
odfúknuté
vetrom
opačného sveta.
Dietok čas už dávno
nie je medzi nami.
Dobývame svet
ten smrtnejší
a radujeme sa
z listov
zem bozkávajúcich.
Tie listy popadané
sťa roka otroci
ležiac nespia,
čakajúc na človeka,
ktorý by od bozku
odtrhol,
lebo nerady
ľúbia zem
a ľúbiac zem
neľúbia seba
i ľúbia len to,
čo umelci,
tí väzni noci,
čmárajú po stenách.
Časom i mráz prituhne
a s mrazom srdce puká,
že listy bozkávajú zem
i zem ich nebozkáva.
Tak mrú v láske
a láska mrie v nich,
ako keď v duši
tlie kedysi
plameň veliký.
Dumajúc o smrti
v živote,
o láske,
o duši...
Počúvajúc
mŕtvu hudbu,
rozprávajúc francúzsky,
riekol nebu:
Mon terroriste,
lásky krvou špinavý
zabil si,
čo všetkým bolo milé.
Ja mŕtvo hľadím
do okien rozbitých.
Mon terroriste!
Keby si tak čul
Nárek,
ktorý si spôsobil
duši zatratenej.
Mon terroriste!
Vráť mi život,
vráť mi srdce!
Nebuď krutý,
už tak trýzní
mám dosť.
Mon terroriste!
Muníciu
si mi v srdci daroval,
to na malé
kúsočky roztrhané
po celom svete.
Mon terroriste,
tak Ťa nenávidím,
tak Ťa ľúbim...
Svoj život Ti
dávam,
otrokom Tvojím som
naveky,
sľubujem,
že srdce
si vezmem zas,
spoznám lásku,
jednu zo smrti krás.
Mon Terroriste...
Ostala mi len
lebka v chatrných
rukách, keď som
našiel odpoveď
na Byť či nebyť?
Navždy chcem byť
v prázdnych srdciach
a nikdy nebyť
boľavou spomienkou,
pohrebom chvíľ,
keď nám bolo dobre.
V ochabnutých
dňoch
a v živých
snoch
som ostal zakliesnený
jak noha privalená skalou.
Túžbou zomieram
vyslobodiť sa sám,
bojím sa,
stratený som
a neobjavený chcem ostať.
Na kameňoch,
na tých hradbách
našich citov,
hrdo nabodli
srdce na kopiju
mŕtveho rytiera.
Musí to byť kúzlo...
Cítiť sa slobodný
v hradných celách
z mreží
bytia a nebytia.
Sadol som si v nebi
vedľa schizofrenika.
Zbieral slzy smutných
do dlaní,
púšťal ich na zem,
nádej lial.
Smútok menil na radosť.
Nevedel,
či to sen
a či nočná mora.
Žil i skonával,
plakal
a spieval.
Duše viazal
do kytíc,
do váz
ich nedával,
znova by nekvitli.
Zbalím si veci
a odídem
bývať na
cesty.
Naše fotky
zavesím
na stĺpy lámp,
nech všetci
vidia lásku.
Celý svet
bude mojím
domovom.
Len duša
moja
chudobná
bude Bezdomovkyňa.
Zbalím si veci
a odídem,
ak ma už
nemiluješ.
Budem žobrať
o lásku,
na kolenách
poprosím
o kúsok neba!
Budem žobrať
od hviezd,
by súhvezdia
mi tvorili,
keď pod nimi
budem spať.
V obľúbenej huňatej deke
popíjam teplý čaj.
Nedeľa.
Novembrový podvečer.
Počúvam Petra Muka
a spievam
bonsoir.
Spievam ho všetkým vám,
ktorých pohltil
prízemný mráz
sŕdc,
ktorí rozpúšťate sa
už iba v slaných spomienkach.
Krehko snežia
prvé vločky.
Miznú po dopade
do dlaní zeme.
Pod huňatou dekou
skladám verše
a v kalendári odškrtávam
ďalší deň – prežité.
Kvapiská nebeského plaču
nemilosrdne klopú
na okno môjho sveta.
Snažia sa dostať dnu,
ale ja ich
medzi tieto štyri múry
nevpúšťam.
Je tu neporiadok,
bordel.
Opadaná omietka
ešte stále leží
na podlahe,
niet kto ju
upratať.
Premoknuté steny.
Smrad.
Nenávidím to miesto.
Štyri steny bledé
prázdna posteľ.
Starý matrac
s jemnou pokrývkou.
Lúče slnka
derú sa cez žalúzie,
rozplývajú sa
ako moje ilúzie.
Pochmúrnosť.
Torzo,
ľudskému telu podobné.
Ako čln,
ktorý dávno stroskotal,
v rieke sŕdc
nenájdený.
Záclony
ťažobne ťahajú sa podlahou,
ako dni pred
stroskotaním.
Keď chcel som iba,
vymaniť sa z tvojho náručia.
Keď potôčik zažblnká striebrom obmotaný,
keď
slávik ozve sa spevom štebotavým,
keď háj zakvitne púpavou
žiarivou,
keď ruka pohladí vlásky zlaté...
Vtedy
prekvitne radosť moja
sťa tulipány v záhrade,
vtedy
zrodí sa život nový
vo mne,
v tebe,
v nás.
Noc cez deň,
hluk v tichu,
chaos v
poriadku,
cúvanie pri napredovaní.
Ťažkosť
zľahčená
živou smrťou
pocitov v stave bezcitnosti.
V
bdelosti hlboký spánok,
vo víchrici ukrytý vánok
hurikánu
lásky.
Precízne zmýšľanie
o nezmysloch.
Vlak
bez cestujúcich
na koľajniciach z nití.
Bez jedinej
zastávky
v stanici srdca.
Vagóny
bez snahy hýbať sa.
Idú do známa
neznámou
trasou.
Lietanie bez krídel
vysoko v oblakoch
z
nenaplnených túžob.
Plavba bez vody
v mori slaných
sĺz
s arómou šťastia.
Topenie sa
vo
vyschnutom koryte.
Krása myšlienok,
vyzdobená
špinou.
Sklamanie.
Sklam ma, nie?
Neľudia!
Netvori?
Hrob sa otvorí
s
náručou vrúcou nesú
nenávisť.
Tú
jak chlieb
každodenný rozdávajú,
ako kňaz hostie.
Milovaní,
pristupujem
k spovedi.
Derúce sa lúče slnka
skrz vytrážové okná,
mi
pripomínajú moju snahu,
moju túžbu.
Ťahavé tóny organu
v
mólovej stupnici
znejú ako plač.
Môj plač?
Slzy
stekajú po lícach,
neuvedomujúc si,
že máčajú kňazské
rúcho.
Marián Piskor – Srdce z papiera