Srdce z papiera

Marián Piskor





















Autor

Vydavateľ

Licencia

Vydanie

Autor obálky

Marián Piskor

Greenie knižnica

CC-BY-NC-ND

Prvé (2022)

Marián Piskor

O knihe

V tejto chatrnej knižôčke Vám autor ponúka seba. Kúsok seba na papieri. Kúsok srdca na papieri. Troška jeho duše. Básne zachytávajú rôzne obdobia života človeka, ktorý čelí svetu, láske a predovšetkým sám sebe.




Srdce z papiera je prvotina mladého autora, ktorý sa narozdiel od mnohých vrstovníkov dal na literatúru a krásnu cestu zachytávania sveta a myšlienok v metaforách. V knihe sú básne na všedný deň a dá sa v nich nájsť láska, zmierenie či pokoj, ktorý je v týchto časoch mimoriadne cenný a potrebný.



Obsah

Srdce z papiera 1

O knihe 2

Obsah 3

Resuscitácia 4

Cestovateľ 6

Bozk 8

Mon terroriste 10

Hamlet 12

Kytice 14

Bezdomovkyňa 15

Bonsoir 17

Môj svet 18

Izbietka 19

Zrod 20

Zmyselný nonsens 21

Sviatosť zmierenia 23

Resuscitácia

Zaseknutý

v stereotype

snažiac sa

uniknúť realite

v eufórii

dlhého zomierania.



Každým nádychom

bližšie bezhlavosti,

pomätenosti

a zbláznenosti.



Trikrát resuscitoval

svoju dušu

ani raz neožil znova.

Tak silno zaľúbený

do smrti,

že aj život

by za ňu dal.



Nakoniec

vyhlásia,

že načisto

zošalel

a podajú mu

smrteľnú dávku

lásky priamo

do srdca.



Tak zomiera,

Zaľúbenec,

Blázon,

celkom spokojný,

že bude

so svojou láskou

navždy.



Cestovateľ

Na smútočnom

nástupišti,

pískajúc Bachove

kantáty

za škripotu

rozbehnutého vlaku,

púšťam na slobodu

svoje duše.

Mojich väzňov.

Túžiacich po krvi

i po šťastí,

bažiaci po živote

a presýtených smrťou.

Poletujúc ponad mňa

i postávajúc za mojím

chrbtom

kričia a volajú.

Ktože im pomôže?

Z diaľky prichádza vlak.

Stojím na smútočnom

nástupišti,

prichádza vlak,

prichádza môj čas.

Je blízko,

skáčem.

Och, duše moje,

príďte ku mne zas,

nech zomriem ešte raz.

Cestujem...

Znova včuľ pozdravím

vás.

Na smútočnom

nástupišti,

počúvajúc vlastnú elégiu,

stojím a sledujem

poletujúce duše.

Voľné a slobodné

jak pierka odkvitnutej púpavy

odfúknuté

vetrom

opačného sveta.



Bozk

Dietok čas už dávno

nie je medzi nami.

Dobývame svet

ten smrtnejší

a radujeme sa

z listov

zem bozkávajúcich.



Tie listy popadané

sťa roka otroci

ležiac nespia,

čakajúc na človeka,

ktorý by od bozku

odtrhol,



lebo nerady

ľúbia zem

a ľúbiac zem

neľúbia seba

i ľúbia len to,

čo umelci,

tí väzni noci,

čmárajú po stenách.



Časom i mráz prituhne

a s mrazom srdce puká,

že listy bozkávajú zem

i zem ich nebozkáva.

Tak mrú v láske

a láska mrie v nich,

ako keď v duši

tlie kedysi

plameň veliký.



Mon terroriste

Dumajúc o smrti

v živote,

o láske,

o duši...

Počúvajúc

mŕtvu hudbu,

rozprávajúc francúzsky,

riekol nebu:



Mon terroriste,

lásky krvou špinavý

zabil si,

čo všetkým bolo milé.

Ja mŕtvo hľadím

do okien rozbitých.



Mon terroriste!

Keby si tak čul

Nárek,

ktorý si spôsobil

duši zatratenej.



Mon terroriste!

Vráť mi život,

vráť mi srdce!

Nebuď krutý,

už tak trýzní

mám dosť.



Mon terroriste!

Muníciu

si mi v srdci daroval,

to na malé

kúsočky roztrhané

po celom svete.



Mon terroriste,

tak Ťa nenávidím,

tak Ťa ľúbim...

Svoj život Ti

dávam,

otrokom Tvojím som

naveky,

sľubujem,

že srdce

si vezmem zas,

spoznám lásku,

jednu zo smrti krás.

Mon Terroriste...



Hamlet

Ostala mi len

lebka v chatrných

rukách, keď som

našiel odpoveď

na Byť či nebyť?



Navždy chcem byť

v prázdnych srdciach

a nikdy nebyť

boľavou spomienkou,

pohrebom chvíľ,

keď nám bolo dobre.



V ochabnutých

dňoch

a v živých

snoch

som ostal zakliesnený

jak noha privalená skalou.



Túžbou zomieram

vyslobodiť sa sám,

bojím sa,

stratený som

a neobjavený chcem ostať.



Na kameňoch,

na tých hradbách

našich citov,

hrdo nabodli

srdce na kopiju

mŕtveho rytiera.



Musí to byť kúzlo...

Cítiť sa slobodný

v hradných celách

z mreží

bytia a nebytia.



Kytice

Sadol som si v nebi

vedľa schizofrenika.

Zbieral slzy smutných

do dlaní,

púšťal ich na zem,

nádej lial.

Smútok menil na radosť.

Nevedel,

či to sen

a či nočná mora.

Žil i skonával,

plakal

a spieval.

Duše viazal

do kytíc,

do váz

ich nedával,

znova by nekvitli.



Bezdomovkyňa

Zbalím si veci

a odídem

bývať na

cesty.



Naše fotky

zavesím

na stĺpy lámp,

nech všetci

vidia lásku.



Celý svet

bude mojím

domovom.

Len duša

moja

chudobná

bude Bezdomovkyňa.



Zbalím si veci

a odídem,

ak ma už

nemiluješ.

Budem žobrať

o lásku,

na kolenách

poprosím

o kúsok neba!

Budem žobrať

od hviezd,

by súhvezdia

mi tvorili,

keď pod nimi

budem spať.



Bonsoir

V obľúbenej huňatej deke

popíjam teplý čaj.

Nedeľa.

Novembrový podvečer.

Počúvam Petra Muka

a spievam

bonsoir.

Spievam ho všetkým vám,

ktorých pohltil

prízemný mráz

sŕdc,

ktorí rozpúšťate sa

už iba v slaných spomienkach.

Krehko snežia

prvé vločky.

Miznú po dopade

do dlaní zeme.

Pod huňatou dekou

skladám verše

a v kalendári odškrtávam

ďalší deň – prežité.



Môj svet

Kvapiská nebeského plaču

nemilosrdne klopú

na okno môjho sveta.

Snažia sa dostať dnu,

ale ja ich

medzi tieto štyri múry

nevpúšťam.

Je tu neporiadok,

bordel.

Opadaná omietka

ešte stále leží

na podlahe,

niet kto ju

upratať.

Premoknuté steny.

Smrad.

Nenávidím to miesto.



Izbietka

Štyri steny bledé

prázdna posteľ.
Starý matrac

s jemnou pokrývkou.
Lúče slnka

derú sa cez žalúzie,
rozplývajú sa

ako moje ilúzie.
Pochmúrnosť.

Torzo,
ľudskému telu podobné.
Ako čln,

ktorý dávno stroskotal,
v rieke sŕdc nenájdený.
Záclony

ťažobne ťahajú sa podlahou,
ako dni pred stroskotaním.
Keď chcel som iba,

vymaniť sa z tvojho náručia.



Zrod

Keď potôčik zažblnká striebrom obmotaný,
keď slávik ozve sa spevom štebotavým,
keď háj zakvitne púpavou žiarivou,
keď ruka pohladí vlásky zlaté...
Vtedy

prekvitne radosť moja

sťa tulipány v záhrade,
vtedy

zrodí sa život nový

vo mne,

v tebe,

v nás.



Zmyselný nonsens

Noc cez deň,
hluk v tichu,
chaos v poriadku,
cúvanie pri napredovaní.

Ťažkosť zľahčená
živou smrťou
pocitov v stave bezcitnosti.

V bdelosti hlboký spánok,
vo víchrici ukrytý vánok
hurikánu lásky.

Precízne zmýšľanie
o nezmysloch.

Vlak bez cestujúcich
na koľajniciach z nití.
Bez jedinej zastávky
v stanici srdca.

Vagóny

bez snahy hýbať sa.
Idú do známa
neznámou trasou.



Lietanie bez krídel
vysoko v oblakoch
z nenaplnených túžob.

Plavba bez vody
v mori slaných sĺz

s arómou šťastia.
Topenie sa
vo vyschnutom koryte.



Krása myšlienok,
vyzdobená špinou.
Sklamanie.
Sklam ma, nie?



Sviatosť zmierenia

Neľudia!
Netvori?
Hrob sa otvorí
s náručou vrúcou nesú
nenávisť.

jak chlieb každodenný rozdávajú,
ako kňaz hostie.
Milovaní,
pristupujem k spovedi.
Derúce sa lúče slnka
skrz vytrážové okná,
mi pripomínajú moju snahu,
moju túžbu.
Ťahavé tóny organu
v mólovej stupnici
znejú ako plač.
Môj plač?
Slzy stekajú po lícach,
neuvedomujúc si,
že máčajú kňazské rúcho.



Marián Piskor – Srdce z papiera 1/23 Greenie knižnica, greenie.elist.sk